ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora) z 3. marca 2016 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Retroaktívna náhrada za sluzbu vo verejnom záujme priznaná talianskymi orgánmi -- Sluzby medziregionálnej autobusovej dopravy poskytované od roku 1987 do roku 2003 -- Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlucitelnú s vnútorným trhom -- Zachovanie záväzku sluzby vo verejnom záujme -- Priznanie náhrady -- Nariadenie (EHS) c. 1191/69" Vo veci T-15/14, Simet SpA, so sídlom v Rossano Calabro (Taliansko), v zastúpení: A. Clarizia, C. Varrone a P. Clarizia, advokáti, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: G. Conte, D. Grespan a P.-J. Loewenthal, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2014/201/EÚ z 2. októbra 2013 o náhrade, ktorá sa má vyplatit spolocnosti Simet SpA za sluzby verejnej dopravy poskytované medzi rokmi 1987 a 2003 [opatrenie státnej pomoci SA.33037 (2012/C) - Taliansko] ([2]Ú. v. EÚ L 114, 2014, s. 48) VSEOBECNÝ SÚD (ôsma komora), v zlození: predseda komory D. Gratsias, sudcovia M. Kanceva (spravodajkyna) a C. Wetter, tajomník: J. Palacio González, hlavný referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní zo 14. júla 2015, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Zalobkyna, Simet SpA, je spolocnost poskytujúca sluzby cestnej prepravy osôb. Konkrétne prevádzkuje siet pravidelných medziregionálnych autobusových liniek medzi regiónom Kalábria a ostatnými talianskymi regiónmi (dalej len "medziregionálne linky"). Okrem týchto sluzieb, ktoré predstavujú väcsiu cast jej cinnosti, zalobkyna prevádzkuje aj dalsie sluzby vrátane sluzieb medzinárodnej dopravy, sluzieb v oblasti cestovného ruchu a prenájmu autobusov s vodicom. Legislatívny a správny rámec cinností zalobkyne 2 Cinnost zalobkyne bola v priebehu rokov upravená legislatívnymi a správnymi ustanoveniami, a to tak na vnútrostátnej úrovni, ako aj na úrovni Európskej únie. Právo Európskej únie 3 Na úrovni Únie je cestná doprava vymedzená najmä nariadením Rady (EHS) c. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe clenských státov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme v oblasti zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy ([3]Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19). 4 Clánok 1 nariadenia c. 1191/69 stanovuje: "1. Clenské státy zrusia vsetky záväzky obsiahnuté v koncepcii sluzby vo verejnom záujme tak, ako sú definované v tomto nariadení, ulozené zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave. 2. Takéto záväzky vsak mozno zachovat, pokial sú podstatné pre poskytovanie primeraných dopravných sluzieb. ... 4. Financné bremená dopravných podnikov z dôvodu zachovania záväzkov, ktoré sú uvedené v odseku 2... bude náhrada [budú predmetom náhrady - neoficiálny preklad] v súlade so spolocnými postupmi stanovenými týmto nariadením." 5 Podla clánku 2 nariadenia c. 1191/69: "1. Pod 'záväzkami sluzieb vo verejnom záujme` sa rozumejú záväzky, ktoré by uvedený dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, ci za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy. 2. Medzi záväzky sluzieb vo verejnom záujme, v zmysle definície v odseku 1, patrí záväzok prevádzkovat, záväzok dopravovat a tarifné záväzky. 3. Na úcely tohto nariadenia 'záväzok prevádzkovat` znamená záväzok ulozený dopravnému podniku, vzhladom k akejkolvek trase alebo zariadeniu, ktoré je daný dopravný podnik oprávnený obsluhovat a prevádzkovat na základe prideleného oprávnenia alebo rovnocenného povolenia, urobit vsetky potrebné opatrenia na poskytovanie dopravnej sluzby, ktorá splna stanovené poziadavky na plynulost, pravidelnost a kapacitu. Patrí sem aj záväzok vykonat dodatocné sluzby a akékolvek záväzky udrziavat trasy a zariadenia pokial tieto záväzky presahujú poziadavky siete ako celku a zariadenia sú po výkone sluzieb odobraté [akékolvek záväzky udrziavat v dobrom stave trasy a vybavenie - v rozsahu, v akom je doplnkom k sieti ako celku - a tiez zariadenia po ukoncení dopravných sluzieb - neoficiálny preklad]. 4. Na úcely tohto nariadenia 'záväzok dopravovat` znamená akýkolvek záväzok, ulozený dopravným podnikom prijat a dopravit pasazierov alebo tovar za stanovené sadzby a za stanovených podmienok. 5. Na úcely tohto nariadenia 'tarifné záväzky` znamenajú akýkolvek záväzok, ulozený dopravným podnikom, uplatnovat najmä pre urcité kategórie pasazierov, pre urcité kategórie tovaru alebo po urcitých trasách, sadzby stanovené alebo schválené státnym orgánom, ktoré sú v protiklade s obchodnými záujmami podniku a ktoré vyplývajú z ulozenia zvlástnych tarifných ustanovení alebo z odmietnutia ich úpravy. Ustanovenia predchádzajúceho pododseku sa nevztahujú na záväzky vyplývajúce zo vseobecných opatrení cenovej politiky, týkajúce sa hospodárstva ako celku alebo opatrení [súvisiacich s cenou a vseobecnými dopravnými podmienkami - neoficiálny preklad], ktoré sa urobili so zretelom na organizáciu dopravného trhu alebo jeho casti." 6 Clánok 4 nariadenia c. 1191/69 stanovuje: "1. V prípade, ak dopravným podnikom zo záväzku sluzby vo verejnom záujme vyplývajú hospodárske nevýhody, poziadajú príslusné orgány clenských státov o zrusenie celého alebo casti tohto záväzku. 2. Vo svojich ziadostiach môzu dopravné podniky navrhnút iné formy dopravy ako náhradu za práve pouzívané formy dopravy. Podniky uplatnia ustanovenia clánku 5 na výpocet úspor, ktoré by sa dali dosiahnut s cielom zlepsenia ich financného stavu." 7 Clánok 5 nariadenia c. 1191/69 stanovuje: "1. Akýkolvek záväzok prevádzkovat alebo dopravovat sa povazuje za hospodársky nevýhodný, ak znízenie financného bremena, ktoré by sa dalo dosiahnut v dôsledku úplného alebo ciastocného zrusenia záväzku vzhladom na urcitú cinnost alebo skupinu cinností, ktoré sú týmto záväzkom dotknuté, prekrocí znízenie príjmov, ktoré vyplývajú z tohto zrusenia. Hospodárske nevýhody sa urcia na základe výkazu rocných hospodárskych nevýhod, ktorý sa v prípade potreby aktualizuje, pricom rocné hospodárske nevýhody budú vyjadrené vo forme rozdielu medzi znízením rocného financného bremena a rocných príjmov, ktoré by vyplývali zo zrusenia záväzkov. V prípade, ak záväzok prevádzkovat alebo dopravovat zahrna jednu alebo viacero kategórií osobnej alebo nákladnej dopravy na celej sieti alebo jej podstatnej casti, financné bremeno, ktoré by sa zrusením záväzku odstránilo, sa stanoví rozdelením celkových nákladov, znásaných podnikom v dôsledku dopravnej cinnosti, medzi rôzne kategórie dopravy. V takomto prípade sa hospodárska nevýhoda rovná rozdielu medzi nákladmi, pripadajúcimi na tú cast cinnosti podniku, ktorá je ovplyvnená záväzkom sluzby vo verejnom záujme, a zodpovedajúcimi príjmami. Hospodárske nevýhody sa urcujú berúc do úvahy dôsledky záväzku na cinnost celého podniku. 2. Tarifný záväzok sa povazuje za hospodársky nevýhodný, ak rozdiel medzi príjmami z dopravy, na ktorú sa vztahuje záväzok, a financným bremenom takejto dopravy je nizsí ako rozdiel medzi príjmami, ktoré by z takejto dopravy vznikli, a z toho vyplývajúceho financného bremena, keby podnik pracoval na komercnej báze, pricom by sa do úvahy brali náklady na tie cinnosti, ktoré podliehajú záväzku a stav na trhu." 8 Podla clánku 6 ods. 2 nariadenia c. 1191/69 "rozhodnutia zachovat záväzok sluzby vo verejnom záujme alebo jeho cast, alebo ho zrusit na konci stanoveného obdobia, musia zahrnat aj ustanovenie zabezpecujúce náhradu za financné bremeno, ktoré z tohto vyplýva; výska náhrady sa stanoví podla spolocných postupov, ktoré sú stanovené v clánkoch 10 az 13 uvedeného nariadenia". 9 Clánok 10 nariadenia c. 1191/69 stanovuje: "1. Výska náhrady stanovená v clánku 6 sa v prípade záväzku prevádzkovat alebo dopravovat bude rovnat rozdielu medzi znízením financného bremena a znízením príjmov podniku, ak sa zrusí celá alebo relevantná cast daného záväzku v uvazovanom období [znízením príjmov podniku, ktoré môze vyplynút zo zrusenia celého dotknutého záväzku alebo jeho príslusnej casti v posudzovanom období - neoficiálny preklad]. Ak sa vsak hospodárska nevýhoda vypocítala rozdelením celkových nákladov, ktoré nesie podnik vzhladom na dopravné cinnosti, medzi rôzne casti týchto dopravných cinností, výska náhrady sa rovná rozdielu medzi nákladmi pripadajúcimi na tú cast cinnosti podniku, ktorá je ovplyvnená záväzkom sluzby vo verejnom záujme a zodpovedajúcimi príjmami. 2. Na úcel stanovenia financného bremena a príjmov uvedených v odseku 1, sa do úvahy zoberú vplyvy zrusenia uvedeného záväzku na cinnost celého podniku." 10 Podla clánku 12 nariadenia c. 1191/69 sa náklady vyplývajúce zo zachovania záväzkov vypocítajú so zretelom na úcinné riadenie podniku a poskytovanie dopravných sluzieb primeranej kvality. Úrok z vlastného kapitálu je mozné odpocítat od úroku, ktorý sa berie do úvahy pri výpocte nákladov. 11 Clánok 14 nariadenia c. 1191/69 stanovuje: "1. Okrem prípadov uvedených v clánku 1 ods. 3, clenské státy môzu odo dna nadobudnutia úcinnosti tohto nariadenia ukladat dopravnému podniku záväzky sluzby vo verejnom záujme len v prípade, ak takéto záväzky sú nevyhnutné pre poskytovanie primeraných dopravných sluzieb. 2. Ak takto ulozené záväzky spôsobujú dopravným podnikom hospodárske nevýhody v znení [v zmysle - neoficiálny preklad] clánku 5 ods. 1 a 2, alebo financné bremeno v znení [v zmysle - neoficiálny preklad] clánku 9, príslusné orgány clenských státov môzu pri rozhodovaní o ulození takýchto záväzkov zabezpecit podporu vo forme náhrady vzhladom na financné bremeno vyplývajúce z takýchto záväzkov. V tomto prípade sa pouzijú ustanovenia clánkov 10 az 13." 12 Clánok 17 ods. 2 nariadenia c. 1191/69 stanovuje: "2. Náhrada vyplatená podla tohto nariadenia je vynatá z predbezného informacného postupu, ktorý je uvedený v clánku 93 ods. 3 Zmluvy o zalození Európskeho hospodárskeho spolocenstva. Clenské státy bezodkladne predlozia Komisii podrobnosti o náhradách za financné bremeno, roztriedené podla jednotlivých kategórií záväzkov, [pricom ide o financné bremeno - neoficiálny preklad] pripadajúce na dopravné podniky z dôvodu zachovania záväzkov sluzby vo verejnom záujme podla clánku 2 alebo z pouzitia dopravných sadzieb a podmienok pre osobnú dopravu, ktoré boli ulozené v záujme jednej alebo viacerých presne vymedzených kategórií osôb." 13 Nariadenie Rady (EHS) c. 1893/91 z 20. júna 1991, ktorým sa mení a doplna nariadenie c. 1191/69 ([4]Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314), a ktoré nadobudlo úcinnost 1. júla 1992, zrusilo moznost clenských státov ponechat v platnosti záväzky dopravných podnikov v rámci sluzby vo verejnom záujme alebo im ich dalej ukladat, s výnimkou podnikov, ktorých cinnost je obmedzená výlucne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. 14 Podla clánku 1 ods. 4 nariadenia c. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením c. 1893/91, "na zabezpecenie primeraných dopravných sluzieb, ktoré zohladnujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny, alebo pri moznosti ponuky urcitého cestovného [alebo s cielom ponúknut osobitné cestovné - neoficiálny preklad] pre urcité kategórie cestujúcich, môzu príslusné orgány clenských státov uzavriet zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi". 15 Clánok 14 nariadenia c. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením c. 1893/91, stanovuje: "1. 'Zmluva o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme` je zmluva uzavretá medzi príslusnými orgánmi clenských státov a dopravným podnikom s cielom poskytnutia primeraných dopravných sluzieb verejnosti. Zmluva o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme pokrýva najmä: -- dopravné sluzby, ktoré splnajú ustálené standardy plynulosti, pravidelnosti, kapacity a kvality, -- doplnkové dopravné sluzby, -- dopravné sluzby za specifikované sadzby a podliehajúce specifickým podmienkam, konkrétne pre urcité kategórie cestujúcich alebo na urcitých trasách, -- úpravy dopravných sluzieb podla skutocných poziadaviek. 2. Zmluva o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme okrem iného zahrna nasledujúce: a) charakter sluzby, ktorá má byt poskytnutá, zvlást pokial ide o standardy plynulosti, pravidelnosti, kapacity a kvality; b) cenu sluzieb zahrnutých v zmluve, ktorá sa alebo môze pridat k tarifným výnosom, alebo zahrna výnosy, a podrobnosti o financných vztahoch medzi obidvoma stranami; c) pravidlá týkajúce sa zmeny zmluvných podmienok, najmä pokial ide o zohladnenie nepredvídatelných zmien; d) dobu platnosti zmluvy; e) sankcie v prípade porusenia zmluvy. 3. Aktíva zahrnuté do poskytovania dopravných sluzieb, ktoré podliehajú zmluve o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme, môzu patrit podniku alebo mu byt k dispozícii. 4. Kazdý podnik, ktorý zamýsla prerusit [ukoncit - neoficiálny preklad] alebo urobit podstatné úpravy dopravnej sluzby, ktorú poskytuje verejnosti na plynulom a pravidelnom základe a ktorá nie je pokrytá zmluvným systémom alebo záväzkom sluzby vo verejnom záujme, to oznámi príslusným orgánom clenských státov aspon tri mesiace vopred. Príslusné orgány môzu rozhodnút o tom, ze sa takéto oznámenie nebude vyzadovat. Toto opatrenie [ustanovenie - neoficiálny preklad] neovplyvní iné vnútrostátne postupy uplatnitelné v súvislosti s oprávnením zrusit alebo upravit dopravné sluzby. 5. Po získaní informácie uvedenej v odseku 4 môzu príslusné orgány trvat na zachovaní príslusnej sluzby az do jedného roka od dátumu oznámenia, o com informujú podnik najmenej jeden mesiac pred uplynutím doby uvedenej v oznámení. Príslusné orgány môzu tiez iniciovat rokovanie o vytvorení alebo úprave takejto dopravnej sluzby. 6. Výdavky dopravných podnikov vyplývajúce zo záväzkov uvedených v odseku 5 sa nahradia podla bezných [spolocných - neoficiálny preklad] postupov stanovených v oddieloch II, III a IV." 16 Podla clánku 1 ods. 5 nariadenia c. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením c. 1893/91, "príslusné orgány clenských státov vsak môzu zachovat alebo ulozit záväzky sluzby vo verejnom záujme podla clánku 2 pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu". V takom prípade sú "podmienky a podrobnosti o prevádzke, vrátane spôsobov náhrad... ustanovené v oddieloch II, III a IV". 17 V tomto ustanovení sa tiez spresnuje, ze: 18 Nariadenie c. 1191/69, zmenené a doplnené nariadením c. 1893/91, bolo zrusené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1370/2007 z 23. októbra 2007 o sluzbách vo verejnom záujme v zeleznicnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrusujú nariadenia Rady (EHS) c. 1191/69 a (EHS) c. 1107/70 ([5]Ú. v. EÚ L 315, s. 1), pricom toto nariadenia nadobudlo úcinnost 3. decembra 2009. Vnútrostátne právo 19 Zalobkyna pôvodne prevádzkovala medziregionálne linky v zmysle rocných koncesií udelených talianskym ministerstvom pre infrastruktúru a dopravu (Ministero delle Infrastructure e dei Trasporti, dalej len "MIT") podla zákona c. 1822, ktorým sa upravujú sluzby autobusovej dopravy (autobusové linky) pre cestujúcich, batozinu a polnohospodárske zásielky v rámci rezimu koncesií udelených súkromnému sektoru [legge n. 1822 Disciplina degli autoservizi di linea (autolinee) per viaggiatori, bagagli e pacchi agricoli in regime di concessione all'industria privata] z 28. septembra 1939 (GURI c. 292 z 18. decembra 1939, dalej len "zákon c. 1822/1939"). 20 Podla clánku 3 zákona c. 1822/1939 bola koncesia udelená "na základe osobitných specifikácií, ktoré obsahovali vsetky technické, administratívne a ekonomické podmienky udelenia samotnej koncesie, ako aj povinnost prepravy postových zásielok". Clánok 6 ods. 2 bod 3 rovnakého zákona stanovuje, ze ak ziada o rovnakú koncesiu viac ziadatelov, správny orgán uprednostní toho, kto preukáze, ze prijme dalsie povinnosti v súvislosti s prácami alebo sluzbami miestneho významu, ktoré súvisia s dopravnými sluzbami, a ze bude schopný si ich plnit. Okrem toho clánok 1 zákona c. 1822/1939 stanovuje, ze koncesionári sú povinní prepravovat postové zásielky, ak ich o to poziada postová a telegrafická správa. 21 Zákon c.1822/1939 bol zmenený a doplnený dekrétom prezidenta republiky c. 369 o zjednodusení postupu udelovania koncesií na bezné autobusové sluzby spadajúce do pôsobnosti státu (decreto del Presidente della Repubblica n. 369 Regolamento recante semplificazione del procedimento di concessione di autolinee ordinarie di competenza statale) z 22. apríla 1994 (riadny dodatok c. 91 ku GURI c. 136 z 13. júna 1994, dalej len "dekrét c. 369/1994"). Podla dekrétu c. 369/1994 musia podniky, ktoré majú záujem o získanie koncesie, preukázat v ziadosti o nu "jasným a podrobným spôsobom, ze uz existujúce dopravné sluzby nedokázu úplne alebo v istom rozsahu zabezpecit zistené potreby verejného záujmu". 22 Zákon c. 1822/1939, zmenený a doplnený dekrétom c. 369/1994, bol následne zrusený legislatívnym dekrétom c. 285 o reorganizácii automobilových sluzieb v pôsobnosti státu (decreto legislativo n. 285 Riordino dei servizi automobilistici interregionali di competenza statale) z 21. novembra 2005 (riadny dodatok ku GURI c. 6 z 9. januára 2006), prijatý podla zákona c. 32 o delegovaní vlády s cielom reformy právnej úpravy cestnej dopravy osôb a tovaru (legge n. 32 Delega al Governo per il riassetto normativo del settore dell'autotrasporto di persone e cose) z 1. marca 2005 (GURI c. 57 z 10. marca 2005). 23 Úcinkom prechodných ustanovení legislatívneho dekrétu c. 285/2005 vsak v súvislosti so zalobkynou bolo zachovanie rezimu rocných koncesií upravených v zákone c. 1822/1939, zmenenom a doplnenom dekrétom c. 369/1994, a to az do 31. decembra 2012. 24 Okrem toho sa na zalobkynu vztahovali následné vnútrostátne predpisy stanovujúce poskytnutie náhrady financných nákladov vyplývajúcich z urcitých záväzkov, ktoré prijali koncesionári sluzieb cestnej dopravy. 25 Na zalobkynu sa tak vztahovali ustanovenia dekrétu prezidenta republiky c. 1227 o pravidlách týkajúcich sa zrusenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme, pokial ide o podniky, ktoré poskytujú sluzby predovsetkým medziregionálnej autobusovej dopravy, náhrady za zachovanie záväzkov sluzby vo verejnom záujme a vrátenia poplatkov súvisiacich s tarifnými povinnostami (decreto del Presidente della Repubblica n. 1227 Norme riguardanti la soppressione degli obblighi di servizio pubblico nei confronti delle aziende esercenti servizi automobilistici a carattere prevalentemente interregionale, la compensazione degli obblighi di servizio pubblico da mantenere e il rimborso degli oneri per obblighi tariffari) z 29. decembra 1969 (GURI c. 75 z 25. marca 1970, dalej len "dekrét c. 1227/69"). 26 Clánok 2 dekrétu c. 1227/69 stanovuje, ze podla clánku 6 ods. 2 nariadenia c. 1191/69 môzu podniky, ktoré prevazne poskytujú sluzby regionálnej cestnej dopravy poziadat MIT, aby ciastocne alebo úplne zrusilo záväzok sluzby vo verejnom záujme, ktorý im bol ulozený, ak tento záväzok nebol zrusený. Zalobkyna získala od talianskych orgánov v zmysle dekrétu c. 1227/69 financné prostriedky urcené na náhradu financných nákladov vyplývajúcich z tarifných záväzkov ulozených koncesionárom pocas rokov 1972 az 1974. 27 Na zalobkynu sa tiez vztahovali ustanovenia zákona c. 877 o naliehavých zásahov v prospech sluzieb verejnej autobusovej dopravy, ktoré spadajú do pôsobnosti státu (legge n. 877 Interventi urgenti per gli autoservizi pubblici di linea di competenza statale) z 13. decembra 1986 (GURI c. 295 z 20. decembra 1986), v zmysle ktorého mala byt podnikom poskytujúcim sluzby pravidelnej autobusovej dopravy spadajúce do pôsobnosti státu a medzinárodné autobusové sluzby na hraniciach Talianska priznaná pomoc podla vzdialeností prekonaných medzi 1. aprílom 1972 a rokom 1986. 28 Následne uz zalobkyna nedostala nijaké náhrady. 29 Okrem toho clánok 4 ods. 4 písm. b) zákona c. 59 o delegovaní vlády s cielom zverit regiónom a miestnej správe úlohy a právomoci v súvislosti s reformou verejnej správy a so zjednodusením správnych postupov (legge n. 59 Delega al Governo per il conferimento di funzioni e compiti alle regioni ed enti locali, per la riforma della pubblica amministrazione e per la semplificazione amministrativa), z 15. marca 1997 (riadny dodatok c. 56 ku GURI c. 63 zo 17. marca 1997), zmeneného a doplneného legislatívnym dekrétom c. 422, ktorým sa regiónom a miestnej správe zverujú úlohy a právomoci v oblasti miestnej verejnej dopravy podla clánku 4 ods. 4 zákona c. 59 z 15. marca 1997 (Decreto legislativo n. 422 Conferimento alle regioni ed agli enti locali di funzioni e compiti in materia di trasporto pubblico locale, a norma dell'articolo 4, comma 4, della legge 15 marzo 1997, n. 59), z 19. novembra 1997 (GURI c. 287 z 10. decembra 1997), uvádza: "stanovit, ze regióny a miestne orgány regulujú v rámci svojich právomocí výkon sluzieb bez ohladu na to, ako sú tieto sluzby poskytované a v akej forme sú povolené, ci uz je to koncesia alebo zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme podla clánkov 22 a 25 zákona c. 142 z 8. júna 1990, co sú spôsoby, ktoré v prvom rade dodrziavajú clánky 2 a 3 nariadenia (EHS) c. 1191/69 a nariadenie (EHS) c. 1893/91, dalej garantujú financnú bezpecnost a rozpoctové pokrytie, a napokon az do 1. januára 2000 zabezpecujú pomer v hodnote 0,35 medzi príjmami z dopravy a operacnými nákladmi, pricom sa odpocítajú náklady na infrastruktúru po uplatnení smernice 91/440/EHS na zeleznicnú dopravu miestneho a regionálneho významu; definovat spôsoby, akými je mozné povzbudit odstránenie monopolov pri správe mestskej a mimomestskej dopravy a zároven zaviest pravidlá hospodárskej sútaze do pravidelného zabezpecovania sluzieb; definovat do 1. januára 2000 spôsoby, na základe ktorých regióny nahradia svoje vlastné samostatné zmluvy o regionálnych sluzbách zmluvami o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme medzi státom a Ferrovie dello Stato Spa." Zaloba podaná zalobkynou na vnútrostátne súdy 30 Zalobkyna poziadala 22. októbra 1999 MIT, aby jej za obdobie od roku 1987 do roku 1999 vyplatilo náhradu za záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktoré prijala v súvislosti s prevádzkou medziregionálnych liniek. MIT odmietlo uvedenú náhradu vyplatit s odôvodnením, ze ziadost zalobkyne nesplna podmienky stanovené v clánku 4 nariadenia c. 1191/69 na priznanie takejto náhrady a zalobkyna následne toto rozhodnutie MIT napadla v rámci mimoriadneho opravného prostriedku podaného prezidentovi Talianskej republiky. Tento opravný prostriedok bol dekrétom prezidenta Talianskej republiky zamietnutý 10. októbra 2002. 31 V roku 2004 sa zalobkyna obrátila na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd v Laziu, dalej len "TAR v Laziu") a domáhala sa uznania svojho nároku na sumu 66891982 eur, ktorou jej mali byt nahradené náklady vynalozené v rámci realizácie záväzkov sluzby vo verejnom záujme od roku 1987, pricom uvedená suma jej mala byt priznaná bud ako rocná náhrada v zmysle nariadenia c. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením c. 1893/91, alebo ako náhrada skody, alebo jej mala byt priznaná z dôvodu bezdôvodného obohatenia v zmysle clánku 2041 talianskeho obcianskeho zákonníka. Rozsudkom z 12. januára 2009 (c. 112/2009, dalej len "rozsudok TAR Lazio") uvedený správny súd zamietol návrhy zalobkyne zalozené na nariadení c. 1191/69, zmenenom a doplnenom nariadením c. 1893/91, ako aj na clánku 2041 talianskeho obcianskeho zákonníka ako neprípustné. TAR Lazio v tejto súvislosti najmä rozhodol v súlade s talianskou procesnou zásadou, podla ktorej sa rozsudkom rozhoduje nielen o skutocne nastolených otázkach, ale aj o otázkach, ktoré sa objavili implicitne (il giudicato copre il dedotto e il deducibile), ze v prezidentskom dekréte z 10. októbra 2002 sa uz implicitne rozhodlo o návrhu zalozenom na nariadení c. 1191/69, zmenenom a doplnenom nariadením c. 1893/91. TAR Lazio okrem iného zamietol návrh zalobkyne na náhradu skody ako nedôvodný. 32 Zalobkyna podala 9. marca 2009 na Consiglio di Stato (Státna rada, Taliansko) odvolanie proti rozsudku TAR Lazio, uz citovanému v bode 31 vyssie. 33 Consiglio di Stato vo svojom rozsudku z 3. marca 2010 (c. 1405/2010, dalej len "rozsudok Consiglio di Stato") zmenila rozsudok TAR Lazio a rozhodla, ze zalobkyna ako poskytovatelka verejnej sluzby má nárok na náhrady s ohladom na náklady vynalozené pri poskytovaní uvedenej sluzby, a to v zmysle clánkov 6, 10 a 11 nariadenia c. 1191/69. Consiglio di Stato spresnila, ze podla clánku 35 legislatívneho dekrétu c. 80 upravujúceho nové ustanovenia v oblasti organizácie práce a pracovnoprávnych vztahov vo verejnej správe, v oblasti právomoci pri pracovnoprávnych konfliktoch a v oblasti správnej právomoci, ktoré boli prijaté podla clánku 11 ods. 4 zákona c. 59 z 15. marca 1997 (decreto legislativo n. 80 Nuove disposizioni in materia di organizzazione e di rapporti di lavoro nelle amministrazioni pubbliche, di giurisdizione nelle controversie di lavoro e di giurisdizione amministrativa, emanate in attuazione dell'articolo 11, comma 4, della legge 15 marzo 1997, n. 59) z 31. marca 1998 (riadny dodatok ku GURI c. 82 z 8. apríla 1998) majú výsku týchto náhrad urcit verejné orgány na základe spolahlivých informácií pochádzajúcich z úctovníctva zalobkyne a umoznujúcich výpocet rozdielu medzi nákladmi spojenými s cinnostou zalobkyne, ktorú ovplyvnuje záväzok sluzby vo verejnom záujme a príjmami z tejto cinnosti. 34 Consiglio di Stato vsak prerusila konanie o zalobe o náhradu skody z dôvodu, ze najprv bolo potrebné, aby talianske verejné orgány vypocítali sumu, ktorú je potrebné zaplatit ako náhradu, a az následne bude mozné zistit akúkolvek zostávajúcu stratu, ktorá nebola pokrytá týmto výpoctom a ktorú má potom zalobkyna pozadovat a preukázat. Okrem toho Consiglio di Stato rozhodla, ze vzhladom na to, ze vyhovela návrhu zalobkyne, podanému s cielom uznania nároku na náhradu, nie je potrebné rozhodovat o návrhu týkajúcom sa bezdôvodného obohatenia, ktorý je zalozený na clánku 2041 talianskeho obcianskeho zákonníka. 35 Consiglio di Stato vydala 1. apríla 2011 na návrh zalobkyne uznesenie, ktorým MIT nariaduje, aby pristúpilo k výpoctu náhrad v zmysle jej rozsudku, uz citovaného v bode 33 vyssie. 36 Vzhladom na problémy, s ktorými sa MIT stretlo pri výpocte náhrad, vydala Consiglio di Stato na návrh zalobkyne 17. januára 2012 nové uznesenie, ktorým vymenovala panel troch nezávislých odborníkov poverených výpoctom výsky náhrad, na ktoré mala zalobkyna nárok v zmysle rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie. 37 Panelu odborníkov sa nepodarilo dospiet k jednohlasnému záveru, a preto 20. augusta 2012 predlozil väcsinovú správu podpísanú dvoma z uvedených odborníkov, podla ktorej dosahovala výska náhrady, na ktorú má zalobkyna nárok 22049796 eur, kým 29. augusta 2012 predlozil uvedený panel mensinovú správu podpísanú tretím clenom a predsedom panelu, podla ktorej neexistovali dostatocné údaje na urcenie náhrady pre zalobkynu, z coho vyplýva, ze náhradu jej nebolo mozné priznat. Správne konanie 38 Talianske orgány oznámili Komisii 18. mája 2011, teda po tom, ako Consiglio di Stato vydala uznesenie z 1. apríla 2011, ze zalobkyni bola priznaná náhrada za medziregionálnu autobusovú prepravu cestujúcich, ktorú vykonávala od roku 1987 do roku 2003 v rámci záväzku sluzby vo verejnom záujme, a to v zmysle rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie. 39 Talianske orgány predlozili dalsie informácie o oznámenom opatrení 12. júla a 5. októbra 2011, 20. februára, 2. a 28. marca a 17. apríla 2012. 40 Listom z 31. mája 2012 Komisia informovala talianske orgány o svojom rozhodnutí zacat konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ a vyzvala dotknuté subjekty, aby predniesli svoje pripomienky. 41 Talianske orgány predniesli svoje pripomienky týkajúce sa zacatia konania vo veci formálneho zistovania 1. júna, 24. septembra a 11. októbra 2012. 42 Zalobkyna ako dotknutá tretia osoba predlozila svoje pripomienky týkajúce sa zacatia konania vo veci formálneho zistovania 4. augusta, 31. októbra a 13. decembra 2012. 43 Talianske orgány predniesli svoje stanoviská k pripomienkam zalobkyne 28. novembra, 4. a 19. decembra 2012 a 10. januára 2013. Napadnuté rozhodnutie 44 Komisia prijala 2. októbra 2013 rozhodnutie 2014/201/EÚ o náhrade, ktorá sa má vyplatit spolocnosti Simet SpA za sluzby verejnej dopravy poskytované medzi rokmi 1987 a 2003 [opatrenie státnej pomoci SA.33037 (2012/C) - Taliansko] ([6]Ú. v. EÚ L 114, 2014, s. 67, dalej len "napadnuté rozhodnutie"), ktorým sa opatrenie oznámené talianskymi orgánmi vyhlasuje za státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá je nezlucitelná s vnútorným trhom. 45 Komisia v napadnutom rozhodnutí najprv konstatuje, ze oznámené opatrenie mozno pripísat státu, vyplýva z neho pouzitie státnych prostriedkov, poskytuje zalobkyni hospodársku výhodu, má selektívnu povahu a môze narusit hospodársku sútaz do tej miery, ze ovplyvní obchod medzi clenskými státmi. V tomto kontexte Komisia poukázala na to, ze oznámené opatrenie nesplna druhú podmienku stanovenú Súdnym dvorom v rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C-280/00, Zb., dalej len "rozsudok Altmark, [7]EU:C:2003:415), podla ktorého musia byt kritériá výpoctu náhrady vopred objektívne a transparentne stanovené. Komisia preto dospela k záveru, ze oznámené opatrenie predstavuje pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. 46 Následne Komisia preskúmala otázku, ci oznámené opatrenie mozno z hladiska clánku 17 ods. 2 nariadenia c. 1191/69 povazovat za náhradu, na ktorú sa nevztahuje povinnost predbezného oznámenia podla clánku 108 ods. 3 ZFEÚ. 47 Komisia v tejto súvislosti overila, ci talianske orgány jednostranne ulozili zalobkyni záväzok sluzby vo verejnom záujme v zmysle clánku 1 nariadenia c. 1191/69. V tomto kontexte Komisia po prvé povazovala skutocnost, ze zalobkyna sama poziadala o obnovu specifikácií koncesie za kazdý zo sestnástich rokov pocas dotknutého obdobia, za nezlucitelnú s tvrdením o jednostrannom ulození záväzku sluzby vo verejnom záujme. Po druhé Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze v specifikáciách boli stanovené pozadované prvky ako cestovné, trasy, frekvencie a casové vymedzenie sluzieb, nevyhnutne sama osebe neznamená, ze zalobkyni sa na základe koncesií jednostranne ulozili záväzky sluzby vo verejnom záujme. Po tretie Komisia poukázala na to, ze zalobkyna nepredlozila dôkaz o tom, ze by skutocne poskytovala sluzby dopravy postových zásielok, ani nijaký doklad o cistých nákladoch, ktoré by z poskytovania takejto sluzby vyplývali. Po stvrté, pokial ide o cestovné, ktoré zalobkyna mohla úctovat za poskytované sluzby prepravy cestujúcich, Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze uvedené cestovné schválilo MIT, a ze bolo regulované, sama osebe neznamená, ze toto cestovné nestanovili na zaciatku prevádzkovatelia. V kazdom prípade uvedené regulované cestovné nespadá do rámca tarifného záväzku v zmysle clánku 2 ods. 5 nariadenia c. 1191/69, pretoze toto ustanovenie sa nevztahuje na záväzky vyplývajúce zo vseobecných opatrení cenovej politiky, týkajúce sa hospodárstva ako celku alebo opatrení súvisiacich s cenou a vseobecnými dopravnými podmienkami, ktoré sa urobili so zretelom na organizáciu dopravného trhu alebo jeho casti. Po piate Komisia poukázala na to, ze skutocnost, ze MIT zamietlo ziadosti zalobkyne o vytvorenie nových sluzieb alebo o rozsírenie existujúcich sluzieb, bola dôsledkom úpravy spôsobu fungovania pravidelných sluzieb dopravy cestujúcich zákonom c. 1822/1939, ktorý vytvorenie alebo rozsírenie nových sluzieb dovoluje, len ak nové koncesie nemajú vplyv na práva ostatných prevádzkovatelov. Okrem toho Komisia uviedla, ze zalobkyna vo vseobecnosti nepredlozila dôkaz o tom, ze poziadala o zmenu podrobností uvedených v specifikáciách, ani o tom, ze by takáto ziadost bola zamietnutá. 48 Komisia dalej overila, ci náhrada priznaná zalobkyni bola v súlade so spolocným postupom pri náhrade stanoveným v nariadení c. 1191/69. 49 Po prvé Komisia konstatovala, ze v clánku 10 nariadenia c. 1191/69 sa uvádza, ze výska náhrady sa v prípade záväzku prevádzkovat alebo dopravovat musí rovnat rozdielu medzi znízením financného bremena a znízením príjmov podniku, ak sa zrusí celá alebo relevantná cast daného záväzku v predmetnom období. Podla judikatúry vsak poziadavky stanovené v tomto ustanovení nie sú splnené, ak nie je mozné na základe spolahlivých údajov z úctovníctva spolocnosti stanovit rozdiel medzi nákladmi pripísatelnými casti jej cinnosti v oblastiach, ktoré sú predmetom jej koncesie, a príslusným príjmom, a v dôsledku toho nie je mozné vypocítat dodatocné náklady vyplývajúce z plnenia záväzkov sluzieb vo verejnom záujme. Komisia tiez poukázala na to, ze clánok 1 ods. 5 nariadenia c. 1191/69 v znení uplatnitelnom od 1. júla 1992 stanovuje, ze ak dopravný podnik nevykonáva len sluzby podliehajúce záväzkom sluzby vo verejnom záujme, ale sa zaoberá aj inými cinnostami, musí tieto sluzby zabezpecit po prvé tak, ze úcty zodpovedajúce kazdej z týchto cinností budú oddelené a pomer aktív patriacich ku kazdej cinnosti sa urcí v súlade s platnými pravidlami úctovníctva, a po druhé tak, ze výdavky sa vyrovnajú z prevádzkových príjmov a platieb od státnych orgánov bez akejkolvek moznosti presunu z druhej alebo do druhej oblasti cinnosti podniku. Vzhladom na to, ze zalobkyna nezabezpecila úcinné oddelenie úctov zodpovedajúcich sluzbám, ktoré poskytovala do roku 2002, a na to, ze existovali pochybnosti o riadnom oddelení úctov v rámci nákladových úctov za roky 2002 a 2003, pricom neexistuje dôkaz, ze riadiace orgány zalobkyne pouzili nákladové úcty s cielom kontroly cinnosti zalobkyne, Komisia dospela k záveru, ze clánok 10 nariadenia c. 1191/69 nebol dodrzaný. 50 Po druhé Komisia uviedla, ze zalobkyna nepreukázala, ze dodrzala clánok 5 ods. 1 nariadenia c. 1191/69, ktorý stanovuje, ze hospodárske nevýhody sa majú urcit pri zohladnení dosahov záväzku na vsetky cinnosti podniku, ani clánok 13 rovnakého nariadenia, podla ktorého sa má výska náhrady stanovit vopred. 51 Po tretie a na záver Komisia poukázala na to, ze spolocný postup pri náhrade sa na cinnost medziregionálnej dopravy zalobkyne uplatnoval len do nadobudnutia úcinnosti nariadenia c. 1893/91, teda do 1. júla 1992, a preto sa nemohol uplatnovat na náhradu týkajúcu sa obdobia od roku 1987 do roku 2003. 52 Komisia preto dospela k záveru, ze oznámené opatrenie nie je v súlade so spolocným postupom pri náhrade stanoveným v nariadení c. 1191/69. 53 Komisia z toho vyvodila, ze oznámené opatrenie nebolo vynaté z povinnosti predbezného informacného postupu podla clánku 17 ods. 2 nariadenia c. 1191/69. 54 Komisia napokon preskúmala súlad oznámeného opatrenia s právnou úpravou platnou v case prijatia napadnutého rozhodnutia, teda s nariadením c. 1370/2007. Poukázala na to, ze oznámené opatrenie nerespektovalo niektoré povinnosti stanovené v clánku 4 tohto nariadenia, týkajúce sa obsahu zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme, dalej povinnosti uvedené v clánku 6 ods. 1, ako aj v prílohe rovnakého nariadenia, týkajúce sa oddelenia úctov príjemcu náhrady a spôsobu stanovenia maximálnej výsky náhrady, pricom z toho vyvodila, ze náhrada, o ktorej rozhodla Consiglio di Stato, sa nevyplatila v súlade s nariadením c. 1370/2007 a oznámené opatrenie preto nie je zlucitelné s vnútorným trhom. Okrem toho Komisia odmietla tvrdenie zalobkyne, ze Consiglio di Stato nezaviazala MIT, aby jej vyplatilo náhradu za záväzky sluzby vo verejnom záujme podla nariadenia c. 1191/69, ale ho zaviazala na náhradu skody spôsobenej zalobkyni z dôvodu nezákonného ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme v zmysle clánku 1 ods. 3 a 5 tohto nariadenia. V tejto súvislosti Komisia uviedla, ze z rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, vyplýva, ze sa v nom uznal nárok zalobkyne na náhradu v zmysle clánkov 6, 10 a 11 nariadenia c. 1191/69 a ze zaloba zalobkyne o náhradu skody bola zamietnutá. Komisia doplnila, ze priznanie náhrady skody v prospech zalobkyne za údajné jednostranné a nezákonné ulozenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme, ktorá bola vypocítaná podla spolocného postupu pri náhrade stanovenom v nariadení c. 1191/69, by bolo v rozpore s clánkami 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ, pretoze z pohladu zalobkyne by viedlo k rovnakému výsledku ako náhrada za záväzok sluzby vo verejnom záujme za dotknuté obdobie, hoci specifikácie koncesie, ktoré upravujú dotknuté sluzby, neboli v súlade s podstatnými poziadavkami nariadenia c. 1191/69, ani s podstatnými poziadavkami nariadenia c. 1370/2007. 55 Výrok napadnutého rozhodnutia znie: "Clánok 1 Vyplatenie náhrady spolocnosti Simet, ktoré notifikovali talianske orgány, predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie. Pomoc nebola vynatá z predbeznej notifikácie podla clánku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) c. 1191/69. Pomoc nie je zlucitelná s vnútorným trhom, pretoze neboli splnené podmienky nariadenia (ES) c. 1370/2007. Talianske orgány teda nemôzu túto pomoc vykonat. Clánok 2 Toto rozhodnutie je urcené Talianskej republike." Konanie a návrhy úcastníkov konania 56 Zalobkyna podala túto zalobu 6. januára 2014. 57 Komisia podala svoje vyjadrenie k zalobe 24. marca 2014. 58 Zalobkyna predlozila repliku 12. mája 2014. Komisia predlozila dupliku 28. augusta 2014. 59 Dna 4. júna 2015 Vseobecný súd v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania upravených v clánku 64 ods. 3 písm. a) a b) Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu z 2. mája 1991 polozil zalobkyni otázku a poziadal ju o písomnú odpoved. Zalobkyna odpovedala na túto otázku 12. júna 2015. 60 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky Vseobecného súdu boli vypocuté na pojednávaní 14. júla 2015. 61 Zalobkyna navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 62 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. Právny stav O prípustnosti 63 Komisia tvrdí, ze vzhladom na to, ze zalobkyna vo svojej replike uviedla, ze vzala spät svoj návrh na nariadenie výkonu rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, nemá viac záujem na konaní v tejto veci, kedze predmetom napadnutého rozhodnutia je práve oznámenie náhrady, na ktorú má zalobkyna nárok v zmysle uvedeného rozsudku a podla väcsinovej správy vypracovanej na základe návrhu na nariadenie výkon rozsudku. 64 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze záujem na konaní je podmienkou prípustnosti zaloby o neplatnost podanej fyzickou alebo právnickou osobou. Predpokladom takéhoto záujmu je, ze zrusenie napadnutého aktu môze samo osebe vyvolat právne následky a zaloba tak môze v prípade úspesného výsledku priniest prospech pre toho úcastníka konania, ktorý ju podal (pozri rozsudok z 18. marca 2010, Centre de Coordination Carrefour/Komisia,[8]T-94/08, Zb., [9]EU:T:2010:98, bod [10]48 a citovanú judikatúru). Záujem na konaní musí skutocne existovat ku dnu, ked bola zaloba podaná. 65 Okrem toho musí záujem na konaní pretrvávat az do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byt konanie zastavené (pozri rozsudok Centre de Coordination Carrefour/Komisia, uz citovaný v bode 64 vyssie, [11]EU:T:2010:98, bod [12]49 a citovanú judikatúru). 66 Je tiez potrebné pripomenút, ze v prípade, ze sa záujem, na ktorý sa odvoláva zalobkyna, týka budúceho právneho postavenia, musí zalobkyna preukázat, ze dosah na toto postavenie je uz teraz istý (uznesenie z 27. marca 2012, European Goldfields/Komisia,[13]T-261/11, [14]EU:T:2012:157, bod [15]29). 67 V prejednávanej veci vyplýva tak z napadnutého rozhodnutia, ako aj z písomností zalobkyne, ze talianske orgány dvakrát odmietli vykonat rozsudok Consiglio di Stato, uz citovaný v bode 33 vyssie, ktorý ich zaväzoval, aby zalobkyni vyplatili náhradu, co Consiglio di Stato viedlo na návrh zalobkyne k vydaniu prvého vykonávacieho uznesenia z 1. apríla 2011, ako aj k vydaniu druhého vykonávacieho uznesenia zo 17. januára 2012. 68 Vo svoje replike zalobkyna uviedla, ze vzala spät svoj návrh na nariadenie výkonu rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, a vyhradzuje si právo podat nový návrh. 69 V odpovedi na otázku, na ktorú sa vyzadovala písomná odpoved a ktorú Vseobecný súd polozil v zmysle clánku 64 ods. 3 písm. a) a b) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, zalobkyna spresnila, ze vzala spät návrh, na základe ktorého mala v úmysle sa domáhat výkonu rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, ale nevzdala sa moznosti podat návrh na výkon tohto rozsudku, a preto aj nadalej môze podat nový návrh na výkon tohto rozsudku az do uplynutia premlcacej doby 9. marca 2020. Zalobkyna si teda podla svojho tvrdenia zachováva záujem na vyriesení sporu v prejednávanej veci v súvislosti s prípadným budúcim podaním nového návrhu na výkon rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie. 70 Z toho vyplýva, ze skutocnost, ci zalobkyna podá návrh na výkon rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, nie je istá. 71 V prejednávanej veci vsak táto okolnost sama osebe nemôze zalobkynu pripravit o jej záujem na konaní. 72 Ak by totiz Vseobecný súd zrusil napadnuté rozhodnutie, talianske orgány by v kazdom prípade mali nadalej povinnost vykonat rozsudok Consiglio di Stato, uz citovaný v bode 33 vyssie, a to bez ohladu na spätvzatie návrhu zalobkyne domáhajúceho sa výkonu tohto rozsudku. 73 Okrem toho je potrebné poukázat na to, ze podla znenia samotného napadnutého rozhodnutia talianske orgány "sa pred vykonaním [rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, a uznesenia Consiglio di Stato z 1. apríla 2011] a zaplatením náhrady [zalobkyni] rozhodli pockat na posúdenie notifikovaného opatrenia Komisiou". 74 Vzhladom na predchádzajúce úvahy je nutné konstatovat, ze zalobkyna si zachováva záujem na vyriesení sporu. O veci samej 75 Na podporu zaloby zalobkyna uvádza v podstate pät zalobných dôvodov. Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a nariadenia c. 1191/69, kedze Komisia sa dopustila skutkového omylu, zjavne nesprávneho posúdenia a nedostatocne vec preskúmala. Druhý zalobný dôvod spocíva na porusení zásad týkajúcich sa náhrady skody spôsobenej jednotlivcom v prípade porusenia práva Únie clenským státom. Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení povinnosti odôvodnenia. Stvrtý zalobný dôvod spocíva na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, kedze Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, pokial ide o to, ci sa v oznámenom opatrení dodrzal spolocný postup pri náhrade stanovený v nariadení c. 1191/69. Piaty zalobný dôvod vyplýva zo skutocnosti, ze Komisia tým, ze v napadnutom rozhodnutí zohladnila správy panelu odborníkov, o ktorej este Consiglio di Stato nerozhodla, zasiahla do súdnej cinnosti vnútrostátneho súdu. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a nariadenia c. 1191/69 76 Prvý zalobný dôvod sa v podstate rozdeluje na dve casti. Prvá cast je zalozená na skutkovom omyle, spocívajúcom v tom, ze Komisia nesprávne usúdila, ze Consiglio di Stato zaviazala MIT, aby zalobkyni vyplatilo náhradu podla nariadenia c. 1191/69. Druhá cast je zalozená na zjavne nesprávnom posúdení alebo na nedostatocnom preskúmaní, kedze Komisia nezohladnila, ze vnútrostátna právna úprava, na základe ktorej boli záväzky sluzby vo verejnom záujme ulozené, bola v rozpore s nariadením c. 1191/69. - O prvej casti prvého zalobného dôvodu zalozenej na skutkovom omyle 77 Zalobkyna rovnako ako v priebehu správneho konania tvrdí, ze Consiglio di Stato nezaviazala MIT, aby jej vyplatilo náhradu podla nariadenia c. 1191/69, ale ze uvedené ministerstvo zaviazala na náhradu skody, ktorú zalobkyna utrpela z dôvodu jednostranného ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme v rozpore s uvedeným nariadením za obdobie od roku 1987 do roku 2003. Podla zalobkyne Consiglio di Stato odkázala na nariadenie c. 1191/69, ktoré sa uplatnuje na obdobie skutkových okolností, len na úcely urcenia primeraných kritérií kvantifikovania ujmy, a to v súlade s výslovným znením clánku 35 legislatívneho dekrétu c. 80/1998. Podla zalobkyne totiz Consiglio di Stato spor nerozhodla podla nariadenia c. 1191/69, ale s ohladom na zalobné dôvody zalobkyne len odkázala na kritériá stanovené v tomto nariadení na úcely kvantifikácie úcinnej náhrady nákladov vynalozených pri výkone záväzkov sluzby vo verejnom záujme v zmysle vnútrostátneho práva. Inak povedané, Consiglio di Stato uznala len nárok na náhradu ujmy utrpenej v zmysle jej judikatúry v tejto oblasti. 78 Komisia spochybnuje argumentáciu zalobkyne a navrhuje, aby sa prvá cast prvého zalobného dôvodu zamietla. 79 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze podla tézy zalobkyne oznámené opatrenie nebolo náhradou z dôvodu ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme v zmysle rozsudku Altmark, uz citovaného v bode [16]44 vyssie ([17]EU:C:2003:415), alebo v zmysle nariadenia c. 1191/69, ale náhradou skody, ktorú priznal vnútrostátny súd a ktorá bola spôsobená ulozením záväzkov sluzby vo verejnom záujme v rozpore s právom Únie. 80 Je vsak potrebné konstatovat, ze tejto téze protirecí znenie rozsudku TAR Lazio, uz citovaného v bode 31 vyssie, ako aj znenie rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie. 81 Z rozsudku TAR Lazio, uz citovaného v bode 31 vyssie, vyplýva, ze v roku 2004 sa zalobkyna obrátila na tento súd a domáhala sa uznania svojho nároku na sumu 66891982 eur, ktorou jej mali byt nahradené náklady vynalozené v rámci realizácie záväzkov sluzby vo verejnom záujme od roku 1987, pricom uvedená suma jej mala byt priznaná bud ako rocná náhrada v zmysle nariadenia c. 1191/69, zmeneného a doplneného nariadením c. 1893/91, alebo ako náhrada skody alebo jej mala byt priznaná z dôvodu bezdôvodného obohatenia v zmysle clánku 2041 talianskeho obcianskeho zákonníka (pozri bod 30 vyssie). 82 Následne je potrebné sa zamerat, tak ako to urobila Komisia, na obsah rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie. 83 V bode 2 svojho rozsudku, uz citovaného v bode 33 vyssie, Consiglio di Stato opísala uplatnitelný právny rámec, pricom pripomenula, ze zákon c. 1822/1939 upravuje pridelovanie autobusových liniek spadajúcich do pôsobnosti státu súkromným subjektom na základe koncesií za predpokladu, ze tieto koncesie nebudú konkurovat uz udeleným koncesiám, a umoznuje MIT udelit dotácie za kilometre na zacatie a priebeh prevádzky. 84 Consiglio di Stato dalej zdôraznila, ze nariadenie c. 1893/91 "jasne rozlisuje medzi dopravnými sluzbami, ktoré sú spojené s osobitným verejným záujmom (teda 'regionálne alebo miestne sluzby`) a dopravnými sluzbami, v súvislosti s ktorými boli definitívne zrusené záväzky sluzby, pricom tým nie je ovplyvnená ani moznost verejnej správy uzavriet zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme s cielom zabezpecit poskytovanie dostatocných dopravných sluzieb, ani záruky pre dotknuté sociálne kategórie". 85 Okrem toho Consiglio di Stato uviedla, ze "Súdny dvor v [rozsudku Altmark] rozhodol o povahe náhrad vyplatených clenskými státmi v rámci dopravných sluzieb s cielom nezahrnút ich do kategórie státnej pomoci". 86 Consiglio di Stato z toho vyvodila, ze "podnikatel, ktorý v rámci záväzkov sluzby vo verejnom záujme poskytuje sluzby verejnej dopravy..., má nárok na náhradu za náklady, ktoré znása." 87 Dalej Consiglio di Stato poukázala na to, ze "vzhladom na opísanú právnu úpravu je potrebné v prejednávanej veci overit, ci [zalobkyna] má alebo nemá nárok na stanovené náhrady". 88 Ako správne zdôraznuje Komisia, z odôvodnenia Consiglio di Stato uvedeného vyssie vyplýva, ze tento orgán preskúmal dôvodnost návrhu zalobkyne, ktorým sa domáhala poskytnutia náhrady za výkon urcitých záväzkov sluzby vo verejnom záujme. 89 Okrem toho Consiglio di Stato objasnila, ze v rozpore s rozsudkom TAR Lazio "návrh, ktorý súdu predlozila dotknutá spolocnost s cielom získat uznanie svojho nároku na náhradu," je dôvodný, a následne poukázala na to, ze "nariadenie Rady (EHS) c. 1191/69 z 26. júna 1969, zmenené a doplnené nariadením (EHS) c. 1893/91," vo svojom clánku 1 ods. 5 výslovne upravuje moznost zachovat alebo ulozit záväzky sluzby pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Consiglio di Stato doplnila, ze náklady vyplývajúce z rozhodnutia zachovat alebo ulozit jednostranné záväzky sluzby musia v takom prípade clenské státy nahradit podla metód stanovených v clánkoch 10, 11 a 12 nariadenia c. 1191/69, a to bez ohladu na ziadosti uvedené v clánku 4 tohto nariadenia. Consiglio di Stato spresnila, ze "taliansky normotvorca túto moznost nielen nevyuzil, ale prijatím clánku 4 ods. 4 zákona c. 59/97 a ustanovení legislatívneho dekrétu c. 422/97 aj stanovil, ze súcastou zmlúv o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme má byt povinnost zaplatit náhradu za záväzky sluzieb vo verejnom záujme". 90 Consiglio di Stato dalej pripomenula, ze nariadenie c. 1191/69 je priamo uplatnitelné, pricom následne konstatovala, ze «z uvedeného vyplýva..., ze nie je mozné odmietnut ziadost poskytovatela sluzby vo verejnom záujme o náhradu nákladov, ktoré v súvislosti s poskytovaním takejto sluzby skutocne vynalozil". 91 Napokon dospela Consiglio di Stato k tomuto záveru: 92 Consiglio di Stato preto "zaväzuje ministerstvo..., aby zaplatilo sumy stanovené podla clánku 35 legislatívneho dekrétu c. 80 z roku 1998, a to v lehote a spôsobom, ktoré sú uvedené vyssie". 93 Z rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, teda vyplýva, ze sa v nom jednak uznal nárok zalobkyne na náhradu v zmysle clánkov 6, 10 a 11 nariadenia c. 1191/69 za záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktoré jej boli ulozené, a jednak v nom MIT bola ulozená povinnost, aby zaplatilo zalobkyni ako náhradu sumu, ktorú má urcit podla clánku 35 legislatívneho dekrétu c. 80/1998 správny orgán. 94 Clánok 35 ods. 1 legislatívneho dekrétu c. 80/1998 stanovuje, ze správny súd rozhoduje o návrhoch na náhradu skody v sporoch, v ktorých má výlucnú právomoc. Odsek 2 tohto ustanovenia stanovuje, ze správny súd v rámci tejto právomoci môze stanovit kritériá, podla ktorých musí správny orgán navrhnút navrhovatelovi v primeranej lehote zaplatenie sumy. 95 Na rozdiel od tvrdenia zalobkyne vsak jediný odkaz na clánok 35 legislatívneho dekrétu c. 80/1998 neumoznuje dospiet k záveru, ze oznámené opatrenie má nevyhnutne za ciel nahradit skodu spôsobenú porusením nariadenia c. 1191/69 vnútrostátnou právnou úpravou v zmysle rozsudku z 22. januára 1976, Russo ([18]60/75, Zb., [19]EU:C:1976:9, bod [20]9). 96 Je totiz potrebné poukázat na to, ze zo znenia rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, vyplýva, ze v nom nebola konstatovaná nezákonnost vnútrostátnej právnej úpravy v súvislosti s nariadením c. 1191/69, ale ze táto právna úprava len nebola uplatnená na úcely konstatovania existencie nároku na náhradu zalozeného na tomto nariadení. 97 Je tiez potrebné uviest, ze platba, na ktorú sa zaväzuje MIT, musí byt vyplatená ako náhrada a má v zmysle znenia rozsudku zodpovedat nákladom vyplývajúcim zo záväzkov sluzby vo verejnom záujme ulozených zalobkyni. 98 Dalej je potrebné uviest, ze Consiglio di Stato výslovne prerusila konanie o zalobe o náhradu skody, ktorú podala zalobkyna. 99 Za týchto okolností je potrebné dospiet k záveru, ze oznámené opatrenie nemalo za ciel náhradu skody vyplývajúcu z porusenia nariadenia c. 1191/69, ale náhradu nákladov vyplývajúcich z ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme podla ustanovení uvedeného nariadenia. 100 Consiglio di Stato napokon takýto výklad svojho rozsudku, uz citovaného v bode 33 vyssie, potvrdila vo svojom uznesení z 1. apríla 2011, v ktorom uviedla: 101 Z toho vyplýva, ze téza zalobkyne, podla ktorej sa Komisia dopustila skutkového omylu, ked usúdila, ze Consiglio di Stato zaviazala MIT, aby zalobkyni zaplatil náhradu podla nariadenia c.1191/69, je nedôvodná. 102 Okrem toho je potrebné poukázat na to, ze ak by sa oznámené opatrenie vykladalo podla tvrdenia zalobkyne tak, ze nepredstavuje náhradu za ulozenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme v zmysle nariadenia c. 1191/69, ale je náhradou skody spôsobenej ulozením týchto záväzkov v rozpore s uvedeným nariadením, zalobkyna nemôze zároven tvrdit, ze takáto náhrada skody nemá byt oznacená za státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ len preto, ze jej cielom je náhrada za ulozenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme v zmysle rovnakého nariadenia. 103 V opacnom prípade, ako správne uvádza Komisia v odôvodneniach 131 az 133 napadnutého rozhodnutia, by v uvedenej situácii skutocnost, ze platba, ktorá má byt poskytnutá ako náhrada, nie je náhradou, ale náhradou skody, umoznila vyhnút sa uplatneniu clánkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ. 104 Je pritom potrebné konstatovat, ze zalobkyna v prejednávanej veci neuviedla nijaké tvrdenie, ktoré by spochybnilo konstatovanie, ze oznámené opatrenie splna podmienky existencie státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, takze téza zalobkyne, podla ktorej oznámené opatrenie nie je náhradou v zmysle nariadenia c. 1191/69, ale náhradou skody spôsobenej jeho porusením, je v kazdom prípade irelevantná. 105 Prvá cast prvého zalobného dôvodu teda musí byt zamietnutá. - O druhej casti prvého zalobného dôvodu zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení alebo nedostatocnom preskúmaní, pokial ide o súlad príslusnej vnútrostátnej právnej úpravy a práva Únie 106 Zalobkyna v podstate formuluje voci Komisii dve výhrady. 107 Po prvé Komisii vytýka, ze z úradnej moci nepreskúmala súlad vnútrostátnej právnej úpravy a práva Únie. Zalobkyna sa domnieva, ze ak by Komisia túto otázku preskúmala, zistila by jednak, ze vnútrostátna právna úprava nie je v súlade s právom Únie, a jednak, ze práve z tohto dôvodu Consiglio di Stato neuplatnila vnútrostátny zákon a zaviazala MIT, aby zalobkyni poskytlo náhradu skody. 108 Po druhé zalobkyna Komisii vytýka, ze v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, ze zalobkyni neboli podla vnútrostátnej právnej úpravy ulozené záväzky sluzby vo verejnom záujme v rozpore s nariadením c. 1191/69. 109 Komisia poukazuje na neprípustnost druhej casti prvého zalobného dôvodu vzhladom na clánok 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 s odôvodnením, ze výhrady zalobkyne nemajú nijakú spojitost s názvom prvého zalobného dôvodu, co zalobkyna popiera. 110 Komisia okrem toho spochybnuje prípustnost dokumentov, ktoré zalobkyna pripojila k replike na podporu svojej prvej výhrady. Ide o talianske legislatívne akty, konkrétne o zákon c. 1822/1939, zákon c. 32/2005 a zákon c. 877/86, ktoré zalobkyna predlozila, aby preukázala, ze talianska právna úprava je v rozpore s nariadením c. 1191/69. Komisia jednak tvrdí, ze tieto dokumenty neboli predlozené s cielom reagovat na tvrdenia vo vyjadrení k zalobe, a jednak uvádza, ze zalobkyna mohla uvedené dokumenty predlozit uz vo svojej zalobe. Za týchto okolností sa Komisia domnieva, ze vzhladom na to, ze oneskorené predlozenie týchto nových dôkazov nebolo odôvodnené, majú byt povazované za neprípustné. 111 Komisia spochybnuje okrem iného dôvodnost výhrad zalobkyne. 112 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze prvá výhrada zalobkyne spocíva na troch tvrdeniach, ktoré sa navzájom jasne odlisujú. Prvé tvrdenie je zalozené na tom, ze Komisia bola povinná preskúmat z úradnej moci súlad vnútrostátneho práva a práva Únie. Toto tvrdenie sa viaze na porusenie povinnosti preskúmania. Druhé tvrdenie spocíva na tom, ze vnútrostátna právna úprava nie je v súlade s právom Únie, a tretie tvrdenie na tom, ze práve z tohto dôvodu Consiglio di Stato neuplatnila vnútrostátny zákon a zaviazala MIT, aby zalobkyni poskytlo náhradu skody. Uvedené tvrdenia sa viazu na údajné nesprávne posúdenia Komisie. 113 Druhá výhrada, ktorou zalobkyna vytýka Komisii, ze dospela k záveru, ze zalobkyni neboli podla vnútrostátnej právnej úpravy ulozené záväzky sluzby vo verejnom záujme v rozpore s nariadením c. 1191/69, sa tiez v podstate bez problémov viaze na zjavne nesprávne posúdenie. 114 Okrem toho je potrebné konstatovat, ze Komisii sa podarilo výhradám zalobkyne napriek ich formulácii porozumiet dostatocne dobre na to, aby na ne obsírne reagovala vo vyjadrení k zalobe. Z toho vyplýva, ze námietka neprípustnosti, ktorú Komisia predlozila na základe clánku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, sa musí zamietnut. 115 Je preto potrebné preskúmat dôvodnost výhrad zalobkyne. 116 Pokial ide o prvú výhradu, treba hned na úvod zamietnut ako nedôvodné tvrdenia zalobkyne, ze vnútrostátna právna úprava je v rozpore s právom Únie a ze Consiglio di Stato práve z toho dôvodu zaviazala MIT, aby zalobkyni poskytlo náhradu skody, pretoze uvedené tvrdenia sú len zopakovaním tézy, ktorá uz bola zamietnutá v rámci preskúmania prvej casti prvého zalobného dôvodu. 117 Ako nedôvodné tiez treba zamietnut tvrdenie zalobkyne, ze Komisia mala z úradnej moci preskúmat súlad vnútrostátneho práva a práva Únie. Predovsetkým je potrebné pripomenút, ze podla judikatúry Komisii nemozno vytýkat, ze nezohladnila prípadné skutkové alebo právne informácie, ktoré jej mohli byt predlozené v priebehu správneho konania, ale predlozené neboli, kedze Komisia nie je povinná z úradnej moci a odhadom preskúmat, ktoré skutocnosti jej mohli byt predlozené (rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, [21]C-367/95 P, Zb., [22]EU:C:1998:154, bod [23]60, a z 3. februára 2011, Taliansko/Komisia,[24]T-3/09, Zb., [25]EU:T:2011:27, bod [26]84). 118 Je pritom potrebné konstatovat, ze zalobkyna nespochybnuje tvrdenie Komisie, ze zalobkyna pocas správneho konania, na ktorom sa zúcastnila ako dotknutá tretia osoba, nenastolila otázku súladu vnútrostátnej právnej úpravy a nariadenia c. 1191/69. Prvú výhradu zalobkyne je preto potrebné zamietnut ako nedôvodnú, pricom ani nie je potrebné rozhodnút o prípustnosti príloh C1, C3 a C4 pripojených k replike. 119 Vseobecný súd povazuje za vhodné preskúmat druhú výhradu, a to v rozsahu, v akom sa na rozdiel od prvej výhrady, ktorá sa priamo viaze na prvú cast prvého zalobného dôvodu, vztahuje na zjavne nesprávne posúdenie v súvislosti s nariadením c. 1191/69, pricom ju preskúma spolu s ostatnými výhradami v stvrtom zalobnom dôvode, ktorý sa týka práve takýchto nesprávnych posúdení. 120 Vzhladom na predchádzajúce úvahy je potrebné druhú cast prvého zalobného dôvodu zamietnut, rovnako ako celý prvý zalobný dôvod s výnimkou druhej výhrady v druhej casti, ktorá bude preskúmaná v rámci stvrtého zalobného dôvodu. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásad týkajúcich sa náhrady skody spôsobenej jednotlivcom porusením práva Únie clenským státom 121 Zalobkyna tvrdí, ze Consiglio di Stato konstatovala, ze koncesie, ktoré boli zalobkyni udelené kazdý rok, porusovali jej právo na náhradu na základe nariadenia c. 1191/69 a po nadobudnutí úcinnosti nariadenia c. 1893/91 aj jej právo vykonávat podnikatelskú cinnost bez záväzkov sluzby vo verejnom záujme. Consiglio di Stato preto MIT zaviazala, aby zalobkyni nahradilo skodu v zmysle zásad upravujúcich zodpovednost clenského státu za skodu spôsobenú prijatím správnych aktov, ktoré sú v rozpore s právom Únie, a nariadila spravodlivé urcenie výsky náhrady skody s odkazom na kritériá urcené na úcely stanovenia náhrady za záväzky sluzby vo verejnom záujme v nariadení c. 1191/69 bez toho, aby bola ovplyvnená moznost úpravy týchto kritérií s ohladom na osobitnú situáciu zalobkyne. Okrem toho Consiglio di Stato výslovne vyhlásila, ze ak sa preukáze ujma, ktoré prevysuje ujmu urcenú na základe kritérií uvedeného nariadenia, bude nahradená osobitne. Podla zalobkyne totiz môze byt ujma vyssia alebo nizsia, ako je náhrada, ktorá podniku prinálezí na základe nariadenia c. 1191/69. Z toho vyplýva, ze Komisia porusila zásady stanovené judikatúrou v oblasti náhrady skody, ktorú utrpeli jednotlivci z dôvodu porusenia práva Únie, ked oznacila oznámené opatrenie za státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. 122 Na podporu tejto tézy zalobkyna tvrdí, ze nedodrzanie kritérií stanovených v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode [27]45 vyssie ([28]EU:C:2003:415), ktoré Komisia konstatovala v napadnutom rozhodnutí, nie je v prejednávanej veci relevantné, pretoze uvedený rozsudok sa týka prípadov, v ktorých je mozné ulozit záväzok sluzby vo verejnom záujme, kým zalobkyni od roku 1992 nebolo mozné takéto záväzky ulozit. Pokial ide o predchádzajúce obdobie, nedodrzanie uvedených kritérií potvrdzuje nezákonnost aktov, ktorými MIT udelilo rocné koncesie. Podla zalobkyne nie je relevantné ani nedodrzanie povinnosti oddelených úctov, pretoze túto povinnost po roku 1992 nemala, kedze od uvedeného roku jej nemohol byt ulozený záväzok sluzby vo verejnom záujme. Nariadenie c. 1191/69 v kazdom prípade ukladá len povinnost oddelit v úctovníctve podniku verejné zdroje od zdrojov súkromných, aby bolo mozné vyhnút sa krízovému financovaniu, a kedze zalobkyna nedostala nijakú náhradu, nebola povinná svoje úcty oddelit. 123 Komisia spochybnuje argumentáciu zalobkyne a navrhuje zamietnutie zaloby. 124 V tejto súvislosti je nutné konstatovat, ze tento zalobný dôvod spocíva na predpoklade, ze Consiglio di Stato v tejto veci zaviazala správny orgán, aby nahradil zalobkyni skodu, ktorú utrpela z dôvodu ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme v rozpore s nariadením c. 1191/69. Ako pritom bolo konstatované v rámci preskúmania prvej casti prvého zalobného dôvodu, zo znenia rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, vyplýva, ze tento predpoklad je nesprávny, pretoze Consiglio di Stato nekonstatovala nezákonnost vnútrostátnej právnej úpravy, ale uznala právo zalobkyne domáhat sa náhrady na základe clánkov 6, 10 a 11 nariadenia c. 1191/69 z dôvodu záväzkov sluzby vo verejnom záujme, ktoré jej boli ulozené, a zaviazala MIT, aby vo forme náhrady zaplatil zalobkyni rozdiel medzi nákladmi a príjmami súvisiacimi s výkonom uvedených záväzkov. 125 Preto je potrebné odmietnut druhý zalobný dôvod tejto zaloby ako nedôvodný, pricom ani nie je nevyhnutné preskúmat dôvodnost tvrdení zalobkyne v súvislosti s údajne nesprávnym uplatnením rozsudku Altmark, uz citovaného v bode [29]45 vyssie ([30]EU:C:2003:415), a dôvodnost povinnosti oddelenia úctov stanovenej v nariadení c. 1191/69. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení povinnosti odôvodnenia 126 V tretom zalobnom dôvode zalobkyna opät obhajuje tézu, podla ktorej Consiglio di Stato zaviazala MIT, aby jej nahradilo skodu, ktorú utrpela z dôvodu ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme v rozpore s nariadením c. 1191/69. Okrem toho vsak zalobkyna predniesla rôzne tvrdenia a výhrady, pricom niektoré odôvodnila porusením povinnosti odôvodnenia alebo nedostatocným preskúmaním a iné zjavne nesprávnymi posúdeniami v súvislosti s uplatnením nariadenia c. 1191/69. 127 Z dôvodu zrozumitelnosti odôvodnenia zaloby budú výhrady týkajúce sa údajných zjavne nesprávnych posúdení v súvislosti s uplatnením nariadenia c. 1191/69 posúdené v rámci stvrtého zalobného dôvodu, rovnako ako výhrady, ktoré zalobkyna uviedla v druhej casti prvého zalobného dôvodu. 128 Okrem toho vzhladom na to, ze Vseobecný súd v rámci preskúmania prvej casti prvého zalobného dôvodu uz odpovedal na tvrdenia zalobkyne v súvislosti s údajným skutkovým omylom pri výklade rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie, v rámci tohto zalobného dôvodu sa obmedzí na preskúmanie výhrad zalobkyne vyplývajúcich z porusenia povinnosti odôvodnenia. 129 Na úvod treba pripomenút, ze odôvodnenie vyzadované clánkom 296 ZFEÚ musí byt prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznacne vyplývat dôvody institúcie, ktorá akt prijala, umoznujúce dotknutým osobám pochopit odôvodnenie prijatého opatrenia a príslusnému súdu preskúmat ho. Poziadavka odôvodnenia preto musí byt preskúmaná vzhladom na okolnosti prejednávanej veci, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môzu mat na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt urcený, alebo dalsie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretoze otázka, ci odôvodnenie aktu splna poziadavky clánku 296 ZFEÚ, má byt posudzovaná nielen s ohladom na jeho znenie, ale tiez s ohladom na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblast (rozsudky Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v bode 117 vyssie, [31]EU:C:1998:154, bod [32]63; z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia,[33]C-42/01, Zb., [34]EU:C:2004:379, bod [35]66, a z 15. apríla 2008, Nuova Agricast,[36]C-390/06, Zb., [37]EU:C:2008:224, bod [38]79). 130 Okrem toho Vseobecný súd nemôze v rámci preskúmania dodrzania povinnosti odôvodnenia skúmat hmotnoprávnu zákonnost dôvodov, ktoré Komisia uviedla s cielom odôvodnit svoje rozhodnutie. Z toho vyplýva, ze v rámci zalobného dôvodu zalozeného na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia sú výhrady a tvrdenia smerujúce k spochybneniu dôvodnosti napadnutého rozhodnutia neúcinné a irelevantné (rozsudok z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia,[39]T-349/03, Zb., [40]EU:T:2005:221, body [41]58 a [42]59). 131 Práve na základe týchto zásad je potrebné posúdit, ci Komisia dodrzala v prejednávanej veci povinnost odôvodnenia. - O prvej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia nevysvetlila dôvody, pre ktoré dospela k záveru, ze úctovníctvo zalobkyne nebolo dôveryhodné 132 Zalobkyna v podstate vytýka Komisii, ze v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, preco jej úctovníctvo nebolo dôveryhodné a preco tak prijala tézu vyplývajúcu z mensinovej správy panelu odborníkov vymenovaných Consiglio di Stato, pricom nereagovala na tvrdenia vyplývajúce z väcsinovej správy uvedeného panelu. V tomto rámci zalobkyna tiez vytýka Komisii, ze sama nepreskúmala jej úctovníctvo. 133 Komisia spochybnuje argumentáciu zalobkyne a navrhuje, aby sa prvá cast tretieho zalobného dôvodu zamietla. 134 V tejto súvislosti je na úvod potrebné poukázat na to, ze výhrada zalobkyne, ze Komisia nepreskúmala sama jej úctovníctvo, nesúvisí s porusením povinnosti odôvodnenia, ktorej rozsah bol pripomenutý v bode 129 vyssie, ale skôr s nedostatocným preskúmaním vo veci. 135 Je tiez potrebné uviest, ze ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, Komisia - v rozpore s tvrdením zalobkyne - nespochybnila dôveryhodnost úctovníctva zalobkyne v súvislosti s celým dotknutým obdobím. 136 V bode 115 napadnutého rozhodnutia Komisia pripomína zásadu sformulovanú Súdnym dvorom vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 7. mája 2009, Antrop a i. ([43]C-504/07, Zb., [44]EU:C:2009:290), podla ktorej poziadavky stanovené v clánku 10 nariadenia c. 1191/69 nie sú splnené, ak "nie je mozné stanovit na základe istých údajov [z úctovníctva spolocnosti] rozdiel medzi nákladmi pripísatelnými casti [jej] cinnosti v oblastiach, ktoré sú predmetom [jej] koncesie, a príslusným príjmom, a v dôsledku toho nie je mozné vypocítat dodatocné náklady vyplývajúce z vykonania záväzkov sluzieb vo verejnom záujme [týmto podnikom]". 137 V odôvodnení 117 Komisia konstatovala: 138 V odôvodneniach 127 a 128 Komisia pouzila rovnakú argumentáciu v rámci preskúmania súladu oznámeného opatrenia a nariadenia c. 1370/2007, pricom uviedla: 139 Z uvedených odôvodnení vyplýva, ze s výnimkou rokov 2002 a 2003 Komisia nespochybnila dôveryhodnost úctov zalobkyne, ale len konstatovala, ze v prípade, ze úcty nie sú riadne oddelené, je nemozné vylúcit riziko poskytnutia nadmernej náhrady, tak ako je opísané v clánku 10 nariadenia c. 1191/69 a v clánku 6 ods. 1 nariadenia c. 1370/2007, z coho vyplýva, ze výhrada zalobkyne nie je v súvislosti s obdobím od roku 1987 do roku 2001 dostatocne skutkovo podlozená. 140 Okrem toho je v súvislosti so spochybnením dôveryhodnosti nákladových úctov za roky 2002 a 2003 nutné konstatovat, ze Komisia spresnila, ze táto nedôveryhodnost vyplýva z neexistencie dôkazu, ze riadiace orgány zalobkyne skutocne vyuzívali uvedené úcty na kontrolu je cinnosti, takze zalobkyna mohla porozumiet odôvodneniu Komisie v tejto súvislosti. 141 Túto výhradu preto treba zamietnut v celom rozsahu. - O druhej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, preco podla nej miera kapitálovej návratnosti, ktorá je vyssia ako swapová sadzba zvýsená o 100 bázických bodov, nebola vo vseobecnosti povazovaná za vhodnú referencnú hodnotu na výpocet primeraného zisku 142 Zalobkyna vytýka Komisii jej konstatovanie, ktoré sa neopiera o nijaký iný dôvod, ze miera kapitálovej návratnosti, ktorá je vyssia ako swapová sadzba zvýsená o 100 bázických bodov nebola vo vseobecnosti povazovaná za vhodnú referencnú hodnotu na výpocet primeraného zisku. 143 Komisia spochybnuje argumentáciu zalobkyne a navrhuje, aby sa prvá cast tretieho zalobného dôvodu zamietla. 144 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze konstatovanie, na ktoré sa zalobkyna zamerala a ktoré sa týka miery návratnosti uplatnitelnej na kapitál investovaný zalobkynou kazdý rok v rámci prevádzky medziregionálnych liniek, sa nachádza v odôvodnení 129 napadnutého rozhodnutia, a to v casti o súlade oznámeného opatrenia a nariadenia c. 1370/2007. 145 Odôvodnenie 129 napadnutého rozhodnutia znie: 146 Z odôvodnenia 129 vyplýva, ze konstatovanie, podla ktorého miera kapitálovej návratnosti navrhovaná vo väcsinovej správe nie je za normálnych okolností vhodná na výpocet primeraného zisku, Komisia odôvodnila tým, ze ex post výpocet výsky náhrady bude vzdy viest k úplnej náhrade nákladov vynalozených na poskytovanie sluzby zatazenej záväzkami sluzby vo verejnom záujme. Komisia preto svoje konstatovanie riadne odôvodnila a dodrzala tak svoju povinnost odôvodnenia. 147 Otázka, ci je toto odôvodnenie primerané, co okrem iného zalobkyna spochybnuje, spadá do rámca posúdenia dôvodnosti napadnutého rozhodnutia. Tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti predkladá zalobkyna, sú preto vzhladom na judikatúru citovanú v bode 130 vyssie neúcinné a irelevantné v rámci zalobného dôvodu zalozeného na porusení povinnosti odôvodnenia. 148 Preto treba druhú výhradu v tretom zalobnom dôvode zamietnut ako nedôvodnú. 149 Vzhladom na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnut tretí zalobný dôvod ako nedôvodný. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, kedze Komisia sa pri uplatnení nariadenia c. 1191/69 dopustila viacerých zjavne nesprávnych posúdení 150 Zalobkyna vo svojej zalobe uvádza viacero výhrad namierených proti Komisii a týkajúcich sa zjavne nesprávnych posúdení pri uplatnení nariadenia c. 1191/69, ktoré mozno zoskupit do jediného zalobného dôvodu zalozeného na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. 151 Zalobkyna vytýka Komisii záver, podla ktorého sa oznámené opatrenie vzhladom na neexistenciu oddelených úctov nemohlo vyhnút riziku nadmernej náhrady, a preto nebolo v súlade so spolocným postupom pri náhrade stanoveným v nariadení c. 1191/69. V tejto súvislosti zalobkyna tvrdí, ze pred rokom 1992 nemala povinnost oddelených úctov, pretoze nedostávala náhradu, a ze od roku 1992 uz takúto povinnost ani nemohla mat, kedze jej uz nemohli byt jednostranne ulozené záväzky sluzieb vo verejnom záujme. Zdôraznuje, ze za týchto okolností sa na nu nevztahuje rozsudok Antrop a i., uz citovaný v bode [45]136 vyssie ([46]EU:C:2009:290). Okrem toho metóda výpoctu navrhovaná vo väcsinovej správe umoznila vyhnút sa akémukolvek riziku nadmernej náhrady, kedze bola zalozená na ex post stanovení nákladov vynalozených v súvislosti so záväzkami sluzby vo verejnom záujme. - O prvej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia dospela k nesprávnemu záveru, ze zalobkyni neboli ulozené záväzky sluzby vo verejnom záujme podla nariadenia c. 1191/69 152 Zalobkyna v podstate vytýka Komisii záver, podla ktorého jej neboli ulozené záväzky sluzby vo verejnom záujme v zmysle nariadenia c. 1191/69. 153 Komisia túto výhradu spochybnuje. 154 Je dôlezité zdôraznit, ze táto výhrada sa dotýka ústrednej otázky prejednávanej veci. Je totiz nutné konstatovat, ze Consiglio di Stato vo svojom rozsudku, uz citovanom v bode 33 vyssie, síce usúdila, ze zalobkyna mala nárok na náhradu podla clánkov 6, 10 a 11 nariadenia c. 1191/69, avsak výslovne neuviedla, na com sa tento nárok zalobkyne zakladá. Tento súd sa totiz obmedzil na konstatovanie, ze takýto nárok nemozno prevádzkovatelom sluzby vo verejnom záujme odmietnut vzhladom na náklady, ktoré v súvislosti s poskytovaním uvedenej sluzby nesú. 155 Zalobkyna tvrdí, ze Consiglio di Stato tak vyvodila logický dôsledok zo skutocnosti, ze vnútrostátna právna úprava organizovala pravidelnú cestnú dopravu cestujúcich ako sluzbu vo verejnom záujme, ktorej vykonávanie bolo zverené súkromným podnikom za podmienok stanovených státom, a preto týmto podnikom, medzi ktoré patrí aj zalobkyna, nevyhnutne ulozila záväzky obsiahnuté v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme, a to v rozpore s nariadením c. 1191/69, ktoré clenské státy zaväzovalo takéto záväzky zrusit. 156 Téza zalobkyne vsak napriek tomu nie je presvedcivá, a to z nasledujúcich dôvodov. 157 Po prvé, pokial ide o záväzky, ktoré boli zalobkyni ulozené podla rozhodnutí o udelení rocných koncesií od roku 1987 do 30. júna 1992, co je obdobie v ktorom sa na skutkové okolnosti vo veci samej uplatnuje nariadenie c. 1191/69 vo svojom pôvodnom znení, je potrebné pripomenút, ze podla clánku 1 ods. 1 a 2 tohto nariadenia boli záväzky, ktoré mali clenské státy v zásade zrusit, záväzkami obsiahnutými v koncepcii sluzieb vo verejnom záujme, tak ako ich uvedené nariadenie definovalo a stanovilo v oblasti zeleznicnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy. 158 Je pritom predovsetkým potrebné poukázat na to, ze urcenie sadzieb na cestujúceho v rozhodnutí o udelení rocných koncesií a povinnost predlozit miestnemu útvaru MIT na predchádzajúce schválenie cenník nemozno vykladat ako tarifné záväzky v zmysle clánku 2 ods. 5 nariadenia c. 1191/69. 159 Podla judikatúry je totiz pre tarifný záväzok charakteristické nielen stanovenie alebo schválenie dopravných sadzieb príslusným orgánom, ale aj dvojitá kumulatívna podmienka spocívajúca jednak v tom, ze ide o "osobitné" tarifné opatrenia, ktoré sa dotýkajú urcených kategórií cestujúcich alebo výrobkov alebo urcených vztahov, a jednak v tom, ze tieto opatrenia sú v rozpore s obchodnými záujmami podniku. Tento výklad má oporu v clánku 2 ods. 5 druhom pododseku, ktorý spresnuje, ze tarifné záväzky nepredstavujú "vseobecné opatrenia cenovej politiky" ani "opatrenia súvisiace s cenou a vseobecnými dopravnými podmienkami, ktoré sa urobili so zretelom na organizáciu dopravného trhu alebo jeho casti". Z toho vyplýva, ze vseobecná záväzná zákonná povinnost predlozit dopravné sadzby na schválenie verejnému orgánu, nemôze byt sama osebe povazovaná za "tarifný záväzok" v zmysle clánku 2 ods. 5 nariadenia c. 1191/69 (rozsudok z 27. novembra 1973, Nederlandse Spoorwegen,[47]36/73, Zb., [48]EU:C:1973:130, body [49]11 az [50]13). 160 Je vsak nutné konstatovat, ze hoci zalobkyna uvádza, ze stanovenie taríf bolo v rozpore s jej obchodnými záujmami, kedze cena autobusových cestovných lístkov nesmela presiahnut cenu cestovného lístka 2. triedy na talianskych zelezniciach, netvrdí, a uz vôbec nepredkladá dôkaz, ze stanovenie taríf v rozhodnutiach o udelení rocných koncesií sa vztahovalo na urcené kategórie cestujúcich alebo tovarov alebo na urcené vztahy. 161 Dalej, aj ked niektoré záväzky v rozhodnutiach o rocných koncesiách, ci uz ide o vymedzenie trasy z hladiska ciela, ako aj z hladiska cestovného poriadku, alebo o pocet jázd a ich frekvenciu, trvanie cesty, okamzité oznámenie akéhokolvek prerusenia, pozastavenie alebo zmenu sluzby, predchádzajúce schválenie miestneho útvaru MIT, ktoré sa týka nákupu vozidiel urcených na poskytovanie sluzby alebo zmeny úcelu pouzívania takýchto vozidiel, predaj lístkov na prepravu cestujúcich, batoziny a polnohospodárskych balíkov a ich následné uchovanie pocas piatich rokov, kontrolu úctovníctva zalobkyne úradníkmi miestneho útvaru MIT, ako aj zákonný záväzok prepravovat zdarma balíky pre postovú správu, mozno analyzovat ako "záväzky prevádzkovat" v zmysle clánku 2 ods. 3 nariadenia c. 1191/69 alebo "záväzok dopravovat" v zmysle clánku 2 ods. 4 rovnakého nariadenia, je nutné konstatovat, ze systém stanovený talianskou právnou úpravou umoznil zalobkyni poziadat o obnovenie rozhodnutí o udelení rocných koncesií alebo to neurobit, ak by usúdila, ze záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktorým podliehala prevádzka medziregionálnej linky, jej nevyhovujú. 162 Z toho vyplýva, ze takéto záväzky nepredstavujú záväzky, ktoré clenský stát jednostranne ulozil, aby zabezpecil primerané dopravné sluzby v zmysle clánku 1 nariadenia c. 1191/69. 163 Ako uvádza Komisia, zalobkyna si zrejme zamiena jednostranné ulozenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme správnym orgánom, ktoré má byt v zmysle nariadenia c. 1191/96 predmetom náhrady podla spolocných postupov pri náhrade stanovených v jeho clánkoch 10 az 13, s dobrovolným vstupom do zmluvného vztahu upravujúceho poskytovanie urcitých dopravných sluzieb, ktoré nepochybne sú definované z hladiska verejného záujmu, pricom v takom prípade nariadenie c. 1191/69 nestanovuje nijakú náhradu. 164 Tvrdenia zalobkyne v tejto súvislosti nie sú presvedcivé. Zalobkyna totiz uvádza, ze podla vnútrostátnej právnej úpravy svoju ziadost o koncesiu mohla formulovat len podla kritérií verejného záujmu, ktoré vopred definoval správny orgán. Zalobkyna preto tvrdí, ze sa mohla rozhodnút len medzi vykonávaním a nevykonávaním svojej cinnosti prepravy cestujúcich na medziregionálnych linkách. 165 Je pritom potrebné pripomenút, ze podla clánku 4 ods. 1 nariadenia c. 1191/69 dopravné podniky poziadajú príslusné orgány clenských státov o zrusenie celého záväzku sluzby vo verejnom záujme alebo jeho casti v prípade, ak pre nich z takého záväzku vyplývajú hospodárske nevýhody. Podla odseku 2 rovnakého clánku "môzu dopravné podniky navrhnút iné formy dopravy ako náhradu za práve pouzívané formy dopravy." Ako vsak uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, pricom zalobkyna jej neprotirecí, takýto návrh nebol nikdy zo strany zalobkyne predlozený. Táto okolnost preukazuje, ze zalobkyna dobrovolne a systematicky prijímala záväzky predpokladané v specifikáciách a urcené v rozhodnutiach o rocných koncesiách. 166 Podla zalobkyne z vnútrostátnej právnej úpravy vyplýva, po prvé, ze ziadatel musí jasne a podrobne uviest, ktoré verejnoprospesné potreby predchádzajúci koncesionár neuspokojil a zaviazat sa na ich uspokojenie, po druhé, ze MIT pri udelovaní koncesií uprednostní podnik, ktorý "preukáze, ze prijme dalsie povinnosti v súvislosti s prácami alebo sluzbami miestneho významu, ktoré súvisia s dopravnými sluzbami, a ze bude schopný si ich plnit", a po tretie, ze od roku 1994 sa koncesie udelujú len na základe verejného kontradiktórneho zasadania, na ktorom sa zúcastnia strany, ktoré majú o koncesiu záujem, pricom v priebehu uvedeného zasadania je potrebné potvrdit "skutocnú existenciu verejného záujmu". Tieto okolnosti vsak nemôzu spochybnit konstatovanie, ze zalobkyna dobrovolne prijala záväzky sluzby vo verejnom záujme predpokladané v specifikáciách a ze nikdy nenavrhla zrusenie alebo zmenu týchto záväzkov, tak ako jej to umoznuje nariadenie. 167 Nepresvedcuje ani tvrdenie zalobkyne, ze ulozenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme v zmysle nariadenia c. 1191/69 vyplýva aj zo skutocnosti, ze v minulosti získala v tejto súvislosti náhrady v zmysle zákona c. 877/86. Zalobkyna totiz nepreukázala, ze cielom dotknutého zákona je stanovenie náhrady za záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktoré boli dopravným podnikom jednostranne ulozené v zmysle nariadenia c. 1191/69. Okrem toho kritérium, ktoré v súvislosti s výpoctom pomoci stanovuje uvedený zákon a ktoré spocíva v pocte prejdených kilometrov, vylucuje, aby mohla byt takáto pomoc vnímaná rovnako ako náhrada v zmysle nariadenia c. 1191/69, kedze toto nariadenie stanovuje osobitnú metódu výpoctu výsky náhrady, ktorá sa má vyplatit za záväzky sluzby vo verejnom záujme ulozené dopravným podnikom. 168 Napokon je potrebné pripomenút, ze podla clánku 2 ods. 1 nariadenia c. 1191/69 sa pod záväzkami sluzieb vo verejnom záujme "rozumejú záväzky, ktoré by uvedený dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, ci za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy". Len tazko je mozné pripustit, ze by zalobkyna napriek záväzkom prevádzkovat a dopravovat predpokladaným v specifikáciách a urceným v rozhodnutiach o rocných koncesiách ziadala o obnovenie rôznych koncesií a ze by v tom nenachádzala obchodný záujem. 169 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna sa obmedzuje na tvrdenie, ze záväzky v rozhodnutiach o rocných koncesiách narusili jej slobodu hospodárskeho vývoja, comu svedcia rôzne zamietnutia jej ziadostí o zmenu trás a casu odchodov zo strany MIT. Na jednej strane pritom z dokumentov predlozených zalobkynou na podporu tohto tvrdenia vyplýva, ze ziadosti o zmenu sa netýkajú liniek, na ktoré jej uz bola udelená koncesia a ktoré prevádzkuje, ale rozsírenia liniek, na ktoré jej uz bola udelená koncesia. Na druhej strane, ako Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, vzhladom na výlucnú povahu koncesií, ktoré MIT udelilo pravidelným prepravcom cestujúcich, pricom takúto koncesiu mala aj zalobkyna, jej ziadostiam "o rozsírenie" by bolo mozné vyhoviet len v prípade, ze by nezasiahli do práv iného prevádzkovatela. 170 Po druhé je potrebné poukázat na to, ze zo záväzkov, ktoré boli zalobkyni ulozené podla rozhodnutí o rocných koncesiách od 1. júla 1992 do roku 2003, teda v období, pocas ktorého sa nariadenie c. 1191/69, zmenené a doplnené nariadením c. 1893/91, uplatnovalo na skutkové okolnosti veci samej, jej v nijakom prípade nemohlo vyplývat právo na náhradu. 171 Z clánku 1 nariadenia c. 1191/69 v znení platnom od 1. júla 1992 totiz vyplýva, ze náhradu môzu získat len podniky zamerané na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy, a to za predpokladu, ze stát sa rozhodne im ulozit alebo v súvislosti s nimi zachovat záväzky sluzby vo verejnom záujme. 172 Je pritom nepochybné, ze predmetná cinnost zalobkyne sa týka prevádzkovania medziregionálnych liniek, takze od 1. júla 1992 stát nemohol zalobkyni ulozit záväzky sluzby vo verejnom záujme, pricom zalobkyna preto ani nemohla ziadat o náhradu za náklady, ktoré vynalozila v súvislosti s týmito záväzkami. 173 Okrem toho aj keby bolo mozné zalobkynu na základe sluzieb, ktoré poskytuje, povazovat za podnik regionálnej dopravy, je nutné konstatovat, ze vzhladom na to, ze záväzky, ktorým podliehala podla rozhodnutí o rocných koncesiách, jej neboli ulozené jednostranne, spadala nevyhnutne do pôsobnosti zmluvného rezimu upraveného v clánku 14 ods. 1 a 2 nariadenia c. 1191/69 v znení platnom od 1. júla 1992, stanovujúceho osobitný rezim financovania, ktorý nedával nijaký priestor na náhrady podla metód v oddieloch II, III a IV tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2004, Danske Busvognmćnd/Komisia,[51]T-157/01, Zb., [52]EU:T:2004:76, bod [53]79). 174 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy je potrebné konstatovat, ze zalobkyni sa nepodarilo preukázat, ze Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ked v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, ze talianske orgány zalobkyni neulozili jednostranne záväzok sluzby vo verejnom záujme podla nariadenia c. 1191/69 na obdobie od roku 1987 do roku 2003. 175 Prvá výhrada stvrtého zalobného dôvodu sa preto musí zamietnut ako nedôvodná. - O druhej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia nesprávne konstatovala, ze zalobkyna nepreukázala existenciu hospodárskej nevýhody, ktorá by odôvodnovala poskytnutie náhrady podla clánku 5 ods. 1 nariadenia c. 1191/69 176 Podla zalobkyne Komisia nesprávne usúdila, ze zalobkyni sa nepodarilo preukázat, ze existencia hospodárskych nevýhod bola urcená vzhladom na dosah záväzku na celkovú cinnost podniku, podla clánku 5 ods. 1 nariadenia c. 1191/69, kedze v prejednávanej veci bolo riziko nadmernej náhrady neutralizované tým, ze výpocet strát, ktoré zalobkyna utrpela z dôvodu záväzkov sluzby vo verejnom záujme, sa uskutocnil ex post. 177 Komisia spochybnuje argumentáciu zalobkyne a navrhuje, aby sa táto výhrada zamietla. 178 V tejto súvislosti je potrebné v súlade s tvrdením Komisie poukázat na to, ze hospodárska nevýhoda a riziko nadmernej náhrady sú dve odlisné skutocnosti. Podla clánkov 5, 10 a 11 nariadenia c. 1191/69 je preukázanie hospodárskej nevýhody nevyhnutné, aby bolo mozné urcit výsku náhrady, na ktorú má dopravný podnik nárok z dôvodu jednostranného ulozenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme. Naopak riziko nadmernej náhrady môze vyplývat z mnohých faktorov, ktoré môzu viest k vyssej náhrade, ako je tá, na ktorú by mal tento podnik nárok na základe nariadenia. Aj ked v prejednávanej veci Komisia správne usúdila, ze oznámené opatrenie nie je v súlade s clánkom 10 nariadenia c. 1191/69 z dôvodu neexistencie riadne oddelených úctov, co je podla Komisie jediný prostriedok, ako zabránit riziku nadmernej náhrady, dospela tiez k záveru, ze uvedené opatrenie nie je v súlade ani s clánkom 5 ods. 1 rovnakého nariadenia, kedze zalobkyna nepreukázala, ze hospodárske nevýhody boli urcené vzhladom na dosah záväzku sluzby vo verejnom záujme na celkovú cinnost podniku. Vzhladom na neexistenciu konkrétneho tvrdenia zalobkyne, ktoré by malo potvrdit, ze zalobkyni sa naopak podarilo uvedenú skutocnost preukázat, musí byt táto výhrada zamietnutá ako úplne nedôvodná. - O tretej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia spolu s MIT zastávala názor, ze vo väcsinovej správe sa nesprávne konstatuje, ze pouzitý kapitál nepredstavoval len kapitál, ktorý mozno pripísat záväzkom sluzby vo verejnom záujme 179 Zalobkyna vytýka Komisii, ze spolu s MIT zastávala názor, ze vo väcsinovej správe sa nesprávne konstatuje, ze pouzitý kapitál nepredstavoval len kapitál, ktorý mozno pripísat záväzkom sluzby vo verejnom záujme. 180 Komisia spochybnuje argumentáciu zalobkyne a navrhuje, aby sa táto výhrada zamietla. 181 V tejto súvislosti je potrebné hned na úvod uviest, ze výhrada zalobkyne nie je dostatocne skutkovo podlozená. Zalobkyna totiz Komisii vytýka, ze si osvojila kritiku talianskych orgánov v súvislosti s väcsinovou správou o výske kapitálu, ktorý zalobkyna investovala v rámci prevádzky medziregionálnych liniek podliehajúcich záväzkom sluzby vo verejnom záujme. Zalobkyna odkazuje v tejto súvislosti na odôvodnenie 62 napadnutého rozhodnutia. Je pritom nutné konstatovat, ze toto odôvodnenie sa nachádza v tej casti napadnutého rozhodnutia, v ktorej Komisia zhrnula pripomienky Talianska. Tvrdenie talianskych orgánov vsak Komisia nepreberá do casti rozhodnutia, ktoré je venované posúdeniu pomoci. - O stvrtej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia formulovala nesprávny záver, podla ktorého sa oznámené opatrenie vzhladom na neexistenciu oddelených úctov nemohlo vyhnút riziku nadmernej náhrady, a preto nebolo v súlade so spolocným postupom pri náhrade stanoveným v nariadení c. 1191/69 182 Zalobkyna vytýka Komisii záver, podla ktorého sa oznámené opatrenie vzhladom na neexistenciu oddelených úctov nemohlo vyhnút riziku nadmernej náhrady, a preto nebolo v súlade so spolocným postupom pri náhrade stanoveným v nariadení c. 1191/69. V tejto súvislosti zalobkyna tvrdí, ze pred rokom 1992 nemala povinnost oddelených úctov, pretoze nedostávala náhradu, a ze od roku 1992 uz takúto povinnost ani nemohla mat, kedze jej uz nemohli byt jednostranne ulozené záväzky sluzieb vo verejnom záujme. Zdôraznuje, ze za týchto okolností sa na nu nevztahuje rozsudok Antrop a i., uz citovaný v bode 136 vyssie ([54]EU:C:2009:290). Okrem toho podla zalobkyne metóda výpoctu navrhovaná vo väcsinovej správe umoznila vyhnút sa akémukolvek riziku nadmernej náhrady, kedze bola zalozená na ex post stanovení nákladov vynalozených v súvislosti so záväzkami sluzby vo verejnom záujme. 183 Komisia argumentáciu zalobkyne spochybnuje. 184 Na úvod je potrebné zdôraznit, ze zalobkyna najmä tvrdí, ze sa na nu nevztahovala povinnost oddelených úctov stanovená v clánku 5 ods. 2 nariadenia c. 1191/69, kedze toto nariadenie viac neupravovalo moznost talianskych orgánov ulozit jej záväzky sluzby vo verejnom záujme. Tvrdí tiez, ze rozsudok Antrop a i., uz citovaný v bode 136 vyssie ([55]EU:C:2009:290), sa na nu nevztahuje, kedze Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol o spôsobe spolocného postupu pri náhrade stanovenom v nariadení c. 1191/69 v znení platnom od 1. júla 1992. 185 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, v clánku 10 nariadenia (EHS) c. 1191/69 sa v jeho pôvodnom znení uvádza, ze výska náhrady sa v prípade záväzku prevádzkovat alebo dopravovat musí rovnat rozdielu medzi znízením financného bremena a znízením príjmov podniku, ktoré môze vyplynút zo zrusenia celého dotknutého záväzku alebo jeho príslusnej casti v posudzovanom období. Z tohto ustanovenia vyplýva, ze náhrada nemá byt vyssia ako náklady, ktoré podnik znása v rámci prijatého záväzku sluzby vo verejnom záujme. 186 Okrem toho clánok 1 ods. 5 nariadenia c. 1191/69 v znení planom od 1. júla 1992 znie: "Ak dopravný podnik nevykonáva len sluzby podliehajúce ustanoveniam o záväzkoch sluzby vo verejnom záujme, ale sa zaoberá aj inými cinnostami, musia byt sluzby vo verejnom záujme vykonávané samostatnými divíziami, ktoré musia splnat aspon nasledovné podmienky: a) prevádzkové úcty zodpovedajúce kazdej z týchto cinností sú oddelené a pomer aktív patriacich ku kazdej cinnosti sa urcí v súlade s platnými pravidlami úctovníctva; ..." 187 V rozpore s tým co tvrdí zalobkyna, z tohto ustanovenia vyplýva, ze na vsetky dopravné podniky, ktoré prevádzkujú jednak sluzby podliehajúce záväzkom sluzby vo verejnom záujme, a to bud na základe jednostranného ulozenia tohto záväzku, ako to je v prípade podnikov mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy, alebo na základe uzavretia zmluvy o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme, a jednak iné cinnosti, sa od 1. júla 1992 vztahuje povinnost oddelených úctov. 188 Preto bez ohladu na to, ci talianske orgány porusili alebo neporusili v prejednávanej veci clánky 1 a 14 nariadenia c. 1191/69 v znení platnom od 1. júla 1992, ked formálne neuzavreli zmluvu o poskytovaní sluzieb vo verejnom záujme po skoncení konaní o udelení rocných koncesií na prevádzku medziregionálnych liniek, co je otázka, ktorú musí vyriesit vnútrostátny súd, eventuálne aj za pomoci prejudiciálneho konania na Súdnom dvore, na zalobkynu sa stále vztahovala povinnost oddelených úctov. 189 Je vsak potrebné poukázat na to, ze ako uz bolo uvedené v rámci preskúmania prvej casti stvrtého zalobného dôvodu, zalobkyna nemohla ziadat o náhradu od 1. júla 1992, takze otázka, ci mala alebo nemala povinnost oddelených úctov od tohto dátumu je vlastne v rámci prejednávanej veci irelevantná. 190 Este je vsak potrebné preskúmat, ci oznámené opatrenie bolo v súlade s clánkom 10 nariadenia c. 1191/69 v súvislosti s obdobím od roku 1987 do 30. júna 1992. 191 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze ako vyplýva z odôvodnenia 24 napadnutého rozhodnutia, kedze za obdobie od roku 1987 do roku 1992 neboli k dispozícii nijaké nákladové úcty, odborníci, ktorí vypracovali väcsinovú správu, rozdelili náklady na prevádzku sluzieb pravidelnej medziregionálnej autobusovej dopravy na základe percentuálneho podielu príjmov, ktoré z poskytovania týchto sluzieb za uvedené obdobie pochádzali. Odborníci následne stanovili celkovú výsku nákladov na základe rocnej úctovnej závierky týkajúcej sa kazdého z dotknutých rokov. Na úcely stanovenia samotnej výsky prevádzkových nákladov potom od celkových nákladov odpocítali neprevádzkové náklady (dlhované úroky, financné poplatky, straty z predaja aktív, rôzne straty a náklady, priame dane a konecné inventúry). Prevádzkové náklady súvisiace so sluzbami pravidelnej medziregionálnej autobusovej dopravy sa napokon stanovili na základe percentuálneho podielu príjmov pochádzajúcich z týchto sluzieb. 192 Z toho vyplýva, ze aj ked metóda výpoctu náhrady stanovená vo väcsinovej správe skutocne spocívala, ako to tvrdí zalobkyna, na ex post analýze úctovníctva zalobkyne, táto metóda stanovila náklady vynalozené na pravidelnú medziregionálnu autobusovú dopravu na základe percentuálneho podielu príjmov pochádzajúcich z týchto sluzieb v rámci celkových príjmov zalobkyne. Ako zdôraznuje Komisia v odôvodnení 129 napadnutého rozhodnutia, takáto metóda spocíva na predpoklade, ze kazdá sluzba, ktorú zalobkyna poskytuje, by mala v priebehu dotknutého roku predstavovat rovnaký podiel nákladov a príjmov. Je vsak potrebné dospiet k rovnakému záveru, k akému dospela Komisia, teda ze takýto predpoklad sa dá sám osebe len tazko prijat a nemôze zarucit, ze náhrada nebude vyssia ako náklady, ktoré zalobkyna skutocne vynalozila z dôvodu svojich záväzkov sluzby vo verejnom záujme prijatých od roku 1987 do 30. júna 1992. 193 Z toho vyplýva, ze stvrtá výhrada zalobkyne sa musí zamietnut ako nedôvodná. 194 Stvrtý zalobný dôvod sa preto musí zamietnut ako nedôvodný v celom rozsahu. O piatom zalobnom dôvode zalozenom na skutocnosti, ze Komisia tým, ze v napadnutom rozhodnutí zohladnila správy panelu odborníkov, ku ktorému sa este Consiglio di Stato nevyjadrila, zasiahla do súdnej cinnosti vnútrostátneho súdu 195 Zalobkyna Komisii vytýka, ze protiprávne zasiahla do vnútrostátneho súdneho konania, kedze v napadnutom rozhodnutí zohladnila väcsinovú a mensinovú správu vypracovanú odborníkmi vymenovanými Consiglio di Stato v rámci konania o výkone rozsudku Consiglio di Stato, uz citovaného v bode 33 vyssie. Podla zalobkyne totiz uvedené správy mali povahu dokumentov, ktoré na ziadost Consiglio di Stato vypracovali odborníci asistujúci súdu, pricom ich posúdenie spadá výlucne do právomoci uvedeného súdu. Komisia sa tým, ze sa rozhodla zohladnit správy panelu odborníkov, ktoré jej protiprávne predlozilo MIT, predtým ako samotná Consiglio di Stato o týchto správach rozhodla, zasiahla do rozhodovacej právomoci Consiglio di Stato. 196 Komisia tvrdí, ze tento zalobný dôvod je neprípustný, kedze bol prvýkrát prednesený v rámci repliky. Okrem toho spochybnuje tvrdenia zalobkyne a navrhuje, aby sa uvedený zalobný dôvod zamietol. 197 V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze ako uvádza Komisia, tento zalobný dôvod bol prvýkrát prednesený v rámci repliky, pricom zalobkyna toto oneskorenie neodôvodnila novými právnymi a skutkovými okolnostami, ktoré vysli najavo v priebehu konania. Okrem toho tento zalobný dôvod nepredstavuje ani doplnenie zalobného dôvodu, ktorý uz bol formulovaný, priamo alebo nepriamo v návrhu na zacatie konania. Z toho vyplýva, ze podla judikatúry týkajúcej sa clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 musí byt tento zalobný dôvod zamietnutý ako neprípustný (pozri rozsudok z 15. marca 2006, Taliansko/Komisia,[56]T-226/04, [57]EU:T:2006:85, bod [58]64 a citovanú judikatúru). 198 Okrem toho je potrebné zdôraznit, ze zalobkyni sa nepodarilo preukázat, ako konanie Komisie porusuje právo Únie, a môze tak ovplyvnit zákonnost napadnutého rozhodnutia, z coho vyplýva, ze tento zalobný dôvod nesplna ani podmienky clánku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 a z toho dôvodu musí byt zamietnutý ako neprípustný. 199 Vzhladom na vsetky predchádzajú úvahy je potrebné zamietnut zalobu v celom rozsahu. O trovách 200 Podla clánku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (ôsma komora), rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Simet SpA znása svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania Európskej komisie. Gratsias Kanceva Wetter Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 3. marca 2016. Podpisy Obsah Okolnosti predchádzajúce sporu Legislatívny a správny rámec cinností zalobkyne Právo Európskej únie Vnútrostátne právo Zaloba podaná zalobkynou na vnútrostátne súdy Správne konanie Napadnuté rozhodnutie Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav O prípustnosti O veci samej O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a nariadenia c. 1191/69 - O prvej casti prvého zalobného dôvodu zalozenej na skutkovom omyle - O druhej casti prvého zalobného dôvodu zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení alebo nedostatocnom preskúmaní, pokial ide o súlad príslusnej vnútrostátnej právnej úpravy a práva Únie O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásad týkajúcich sa náhrady skody spôsobenej jednotlivcom porusením práva Únie clenským státom O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení povinnosti odôvodnenia - O prvej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia nevysvetlila dôvody, pre ktoré dospela k záveru, ze úctovníctvo zalobkyne nebolo dôveryhodné - O druhej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, preco podla nej miera kapitálovej návratnosti, ktorá je vyssia ako swapová sadzba zvýsená o 100 bázických bodov, nebola vo vseobecnosti povazovaná za vhodnú referencnú hodnotu na výpocet primeraného zisku O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, kedze Komisia sa pri uplatnení nariadenia c. 1191/69 dopustila viacerých zjavne nesprávnych posúdení - O prvej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia dospela k nesprávnemu záveru, ze zalobkyni neboli ulozené záväzky sluzby vo verejnom záujme podla nariadenia c. 1191/69 - O druhej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia nesprávne konstatovala, ze zalobkyna nepreukázala existenciu hospodárskej nevýhody, ktorá by odôvodnovala poskytnutie náhrady podla clánku 5 ods. 1 nariadenia c. 1191/69 - O tretej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia spolu s MIT zastávala názor, ze vo väcsinovej správe sa nesprávne konstatuje, ze pouzitý kapitál nepredstavoval len kapitál, ktorý mozno pripísat záväzkom sluzby vo verejnom záujme - O stvrtej výhrade zalozenej na tom, ze Komisia formulovala nesprávny záver, podla ktorého sa oznámené opatrenie vzhladom na neexistenciu oddelených úctov nemohlo vyhnút riziku nadmernej náhrady, a preto nebolo v súlade so spolocným postupom pri náhrade stanoveným v nariadení c. 1191/69 O piatom zalobnom dôvode zalozenom na skutocnosti, ze Komisia tým, ze v napadnutom rozhodnutí zohladnila správy panelu odborníkov, ku ktorému sa este Consiglio di Stato nevyjadrila, zasiahla do súdnej cinnosti vnútrostátneho súdu O trovách __________________________________________________________________ ( [59]*1 ) Jazyk konania: taliancina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXSZmRXE/L89983-2353TMP.html#t-ECR_62014TJ0015_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2014:114:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1969:156:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1991:169:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2007:315:TOC 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2014:114:TOC 7. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 8. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A98&locale=sk 9. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A98&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 10. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A98&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point48 11. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A98&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 12. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A98&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point49 13. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A157&locale=sk 14. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A157&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 15. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A157&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point29 16. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point44 17. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 18. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1976%3A9&locale=sk 19. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1976%3A9&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 20. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1976%3A9&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point9 21. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1998%3A154&locale=sk 22. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1998%3A154&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 23. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1998%3A154&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point60 24. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2011%3A27&locale=sk 25. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2011%3A27&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 26. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2011%3A27&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point84 27. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point45 28. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 29. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point45 30. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 31. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1998%3A154&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 32. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1998%3A154&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point63 33. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2004%3A379&locale=sk 34. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2004%3A379&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 35. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2004%3A379&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point66 36. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A224&locale=sk 37. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A224&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 38. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A224&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point79 39. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A221&locale=sk 40. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A221&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 41. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A221&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point58 42. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A221&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point59 43. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A290&locale=sk 44. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A290&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 45. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A290&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point136 46. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A290&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 47. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1973%3A130&locale=sk 48. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1973%3A130&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 49. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1973%3A130&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point11 50. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1973%3A130&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point13 51. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2004%3A76&locale=sk 52. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2004%3A76&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 53. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2004%3A76&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point79 54. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A290&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 55. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A290&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 56. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2006%3A85&locale=sk 57. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2006%3A85&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 58. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2006%3A85&lang=SK&format=html&target=CourtTab&anchor=#point64 59. file:///tmp/lynxXXXXSZmRXE/L89983-2353TMP.html#c-ECR_62014TJ0015_SK_01-E0001