UZNESENIE PODPREDSEDU SÚDNEHO DVORA z 10. septembra 2013 ( [1]*1 ) "Odvolanie -- Správne konanie -- Uverejnenie rozhodnutia Komisie týkajúceho sa kartelu na európskom trhu so sklom pre automobily -- Odklad výkonu rozhodnutia Komisie, ktorým sa ciastocne zamieta ziadost zalobkyne o dôverné zaobchádzanie s niektorými údajmi uvedenými v rozhodnutí konstatujúcom tento kartel" Vo veci C-278/13 P(R), ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 57 druhého odseku Statútu Súdneho dvora Európskej únie, podané dna 21. mája 2013, Európska komisia, v zastúpení: M. Kellerbauer, P. Van Nuffel a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia, odvolatelka, dalsí úcastník konania: Pilkington Group Ltd, so sídlom v Lathome (Spojené královstvo), v zastúpení: J. Scott, S. Wisking a K. Fountoukakos-Kyriakakos, solicitors, zalobkyna v prvostupnovom konaní, PODPREDSEDA SÚDNEHO DVORA po vypocutí prvého generálneho advokáta N. Jääskinena vydal toto Uznesenie 1 Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrusenia uznesenia predsedu Vseobecného súdu Európskej únie z 11. marca 2013, Pilkington Group/Komisia (T-462/12 R, dalej len "napadnuté uznesenie"), ktorým predseda Vseobecného súdu vyhovel návrhu na nariadenie predbezných opatrení týkajúcich sa rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala spolocnost Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo) (dalej len "sporné rozhodnutie"). Skutkové okolnosti a konanie pred sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezného opatrenia 2 Skutkové okolnosti boli zhrnuté v bodoch 2 az 8 napadnutého uznesenia nasledovne: "2 ... komisia v [spornom] rozhodnutí zamietla návrh, ktorého predmetom bolo zachovanie nedôvernej verzie jej rozhodnutia K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo) (dalej len 'rozhodnutie z roku 2008`), tak ako bolo vo februári 2010 uverejnené na internetovej stránke Generálneho riaditelstva pre hospodársku sútaz. 3 Komisia v rozhodnutí z roku 2008 konstatovala porusenie clánku 81 ES, ktorého sa od roku 1998 do roku 2003 na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) dopústala [Pilkington Group Ltd (dalej len 'Pilkington`)] a iné spolocnosti patriace do jej skupiny, viaceré spolocnosti patriace do francúzskej skupiny Saint-Gobain a do japonskej skupiny Asahi - kam patrí najmä spolocnost AGC Glass Europe -, ako aj belgická spolocnost Soliver, pokial ide o predaj skla pouzívaného v nových automobiloch a ako originálne náhradné diely pre automobily (dalej len 'kartel pre autosklá`). V dôsledku toho ulozila Komisia clenom tohto kartelu pokuty v celkovej výske viac ako 1,3 miliardy eur, pricom pokuta ulozená skupine [Pilkington] bola stanovená vo výske 370 miliónov eur. 4 Komisia po tom, ako zohladnila ziadosti o dôverné zaobchádzanie podané adresátmi rozhodnutia z roku 2008, uverejnila vo februári 2010 celú predbeznú nedôvernú verziu tohto rozhodnutia na svojej internetovej stránke. Proti tomuto uverejneniu zalobkyna nenamietala. 5 Listom z 28. apríla 2011 Komisia informovala [Pilkington] o svojom úmysle uverejnit z dôvodov transparentnosti podrobnejsiu nedôvernú verziu rozhodnutia z roku 2008 a zamietnut v tejto súvislosti viaceré ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré jej zalobkyna adresovala, týkajúce sa po prvé mien zákazníkov, názvov a opisu výrobkov, ako aj iných informácií, ktoré by mohli umoznit identifikáciu niektorých zákazníkov (dalej len 'informácie kategórie I`), po druhé poctu náhradných dielov dodávaných [Pilkington], podielu daného výrobcu automobilov, výpoctu cien, zmien cien atd. (dalej len 'informácie kategórie II`) a po tretie informácií, ktoré podla [Pilkington] by mohli umoznit identifikáciu niektorých jej zamestnancov, ktorí by údajne mohli byt zapojení do realizácie kartelu (dalej len 'informácie kategórie III`). Komisia vyzvala [Pilkington], aby sa v prípade nesúhlasu obrátila na vysetrovatela na základe rozhodnutia predsedu [Európskej] Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze ([2]Ú. v. EÚ L 275, s. 29). 6 Kedze [Pilkington] zistila, ze navrhovaná podrobnejsia verzia obsahuje mnohé informácie, ktoré neboli uverejnené vo februári 2010 z dôvodov dôvernosti, informovala listom z 30. júna 2011 vysetrovatela, ze je proti uverejneniu verzie rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejsia nez tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, pricom tvrdila, ze informácie kategórií I a II by mali byt chránené, pretoze predstavujú obchodné tajomstvo, a ze sprístupnenie informácií kategórie III by umoznilo identifikovat fyzické osoby, teda zamestnancov [Pilkington], ktorí by mohli byt údajne zapojení do realizácie kartelu. [Pilkington] teda ziadala o dôverné zaobchádzanie so vsetkými týmito informáciami. 7 Hoci vysetrovatel v [spornom] rozhodnutí, podpísanom 'za Komisiu`, uznal dôvernú povahu niektorých údajov, na ktoré sa odvolávala [Pilkington], zamietol takmer vsetky jej ziadosti o dôverné zaobchádzanie. 8 [Sporné] rozhodnutie bolo [Pilkington] oznámené 9. augusta 2012." 3 Návrhom doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 19. októbra 2012 Pilkington podala zalobu, ktorou sa domáha zrusenia sporného rozhodnutia, pricom táto zaloba je este stále prejednávaná pred Vseobecným súdom. Na podporu tejto zaloby v podstate uvádza, ze sporné uverejnenie porusuje jednak povinnost dôvernosti, ktorá prinálezí Komisii na základe clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] ([3]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a jednak povinnost chránit osobné údaje, ktorá prinálezí tejto institúcii na základe clánku 8 Charty základných práv Európskej únie (dalej len "Charta"), pretoze podrobnejsia verzia rozhodnutia z roku 2008 obsahuje obchodné tajomstvá chránené profesijným tajomstvom a informácie umoznujúce identifikovat jej zamestnancov. 4 Samostatným podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu v ten istý den Pilkington podala návrh na nariadenie predbezného opatrenia, v ktorom navrhuje, aby predseda Vseobecného súdu: -- odlozil výkon sporného rozhodnutia, az kým Vseobecný súd nerozhodne o zalobe vo veci samej, -- nariadil Komisii, aby zatial neuverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by mala byt podrobnejsia, co sa jej týka, nez verzia uverejnená vo februári 2010 na internetovej stránke Komisie, a -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 5 Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbezného opatrenia, podaných do kancelárie Vseobecného súdu 11. januára 2013, navrhla, aby predseda Vseobecného súdu: -- zamietol návrh na nariadenie predbezného opatrenia a -- zaviazal Pilkington na náhradu trov konania. Napadnuté uznesenie 6 Predseda Vseobecného súdu po tom, co v bodoch 14 az 22 napadnutého uznesenia zamietol viacero návrhov na vstup vedlajsích úcastníkov do konania, preskúmal návrh na nariadenie predbezného opatrenia od bodu 23 tohto uznesenia. 7 Predseda Vseobecného súdu v bodoch 24 az 27 tohto uznesenia uviedol, ze dve podmienky týkajúce sa naliehavosti a fumus boni iuris sú kumulatívne a ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezného opatrenia vykoná tiez zvázenie záujmov. Predseda Vseobecného súdu uviedol, ze tento sudca disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri rozhodovaní o spôsobe, akým musia byt tieto rôzne podmienky preskúmané a rozhodol sa najskôr spolocne preskúmat otázky týkajúce sa zvázenia záujmov a naliehavosti. 8 V bodoch 28 a 29 uvedeného uznesenia predseda Vseobecného súdu s odkazom na uznesenia predsedu Súdneho dvora z 11. mája 1989, Radio Telefis Eireann a i./Komisia ([4]76/89 R, 77/89 R a 91/89 R, Zb. s. 1141, bod 15), a z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia ([5]C-182/03 R a C-217/03 R, Zb. s. I-6887, bod 142), pripomenul, ze zvázenie rôznych existujúcich záujmov spocíva v tom, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení zistí, ci záujem úcastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezného opatrenia, má prednost pred záujmom, ktorý predstavuje okamzité uplatnenie sporného aktu, tak, ze konkrétne preskúma otázku, ci prípadné zrusenie tohto aktu súdom vo veci samej umozní zvrátit situáciu, ktorá by bola spôsobená jeho okamzitým vykonaním, a naopak, ci odklad výkonu uvedeného aktu je takej povahy, ze by bránil jeho plnému úcinku v prípade, ze by bola zaloba vo veci samej zamietnutá. Predseda Vseobecného súdu s odkazom na uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 1991, CIRFS a i./Komisia ([6]C-313/90 R, Zb. s. I-2557, bod 24), dodal, ze rozhodnutie prijaté sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení musí mat predbeznú povahu v tom zmysle, ze nesmie prejudikovat budúce rozhodnutie vo veci samej, ale ani nesmie navodit jeho klamlivost tým, ze ho zbaví potrebného úcinku. 9 Predseda Vseobecného súdu dalej v bodoch 31 a 32 napadnutého uznesenia uviedol, ze na úcely zachovania potrebného úcinku rozsudku zrusujúceho napadnuté rozhodnutie musí byt Pilkington schopná predíst tomu, aby Komisia pristúpila k neoprávnenému uverejneniu sporných informácií, lebo taký rozsudok by bol iluzórnym a nemal by potrebný úcinok, keby bol návrh na nariadenie predbezného opatrenia zamietnutý, kedze toto zamietnutie by znamenalo, ze Komisii sa umozní okamzité uverejnenie týchto informácií, a to bez ohladu na skutocnost, ze ani samotné skutocné uverejnenie uvedených informácií by pravdepodobne nespôsobilo, ze by Pilkington bola zbavená záujmu na konaní, pokial ide o zrusenie sporného rozhodnutia. V dôsledku toho sa predseda Vseobecného súdu v bode 33 napadnutého uznesenia domnieval, ze záujem Komisie na zamietnutí návrhu na nariadenie predbezného opatrenia musí ustúpit pred záujmom obhajovaným spolocnostou Pilkington tým skôr, ze nariadenie navrhovaných predbezných opatrení znamená len to, ze pocas obmedzeného obdobia sa zachová status quo, ktorý existoval od februára 2010. 10 V rozsahu, v akom sa Komisia odvolávala na záujem prípadných poskodených osôb kartelu pre autosklá, ktoré by potrebovali informácie kategórií I a II, aby preukázali dôvodnost svojich zalôb o náhradu skody, predseda Vseobecného súdu sa v bodoch 35 a 36 napadnutého uznesenia domnieval, ze táto argumentácia nie je takej povahy, aby bola uprednostnená pred záujmom spolocnosti Pilkington v prejednávanej veci, kedze najmä pokial ide o vnútrostátne pravidlá týkajúce sa premlcania, Komisia neuviedla, co by malo bránit uvedeným poskodeným osobám v podaní zalôb o náhradu skody v potrebnom case, pricom by zároven doslo k preruseniu konaní na vnútrostátnych súdoch az do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. 11 V bode 38 tohto uznesenia sa predseda Vseobecného súdu domnieval, ze výsledok zvázenia záujmov sa priklána skôr v prospech spolocnosti Pilkington a zdá sa naliehavé chránit záujem, ktorý táto spolocnost obhajuje, kedze existuje riziko, ze jej bude spôsobená vázna a nenapravitelná skoda, ak by bol zamietnutý jej návrh na nariadenie predbezného opatrenia. Uviedol, ze podla spolocnosti Pilkington situáciu vyplývajúcu z uverejnenia podrobnejsej verzie rozhodnutia z roku 2008 uz nebude mozné zvrátit. 12 V bodoch 39 az 42 uvedeného uznesenia predseda Vseobecného súdu dospel k záveru, ze podmienka týkajúca sa naliehavosti nebola splnená, pokial ide o informácie kategórie III, v podstate najmä preto, ze Pilkington podla jeho názoru nepreukázala, ze navrhované predbezné opatrenia sú potrebné na ochranu jej vlastného záujmu. 13 Naopak, pokial ide o informácie kategórií I a II, predseda Vseobecného súdu v bodoch 43 az 45 toho istého uznesenia rozhodol, ze uvedená podmienka bola v zásade splnená. Uviedol totiz, ze v prípade, ak by uverejnenie predmetných informácií porusovalo právo na ochranu profesijného tajomstva, ako je zakotvené v clánku 339 ZFEÚ, ako aj v clánku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (dalej len "EDLP"), toto základné právo spolocnosti Pilkington by mohlo byt nezvratne zbavené akéhokolvek zmyslu. Okrem toho existuje nebezpecenstvo, ze by sa narusilo základné právo spolocnosti Pilkington na úcinnú súdnu ochranu, zakotvené v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, ak by sa Komisii povolilo uverejnit predmetné informácie skôr, nez Vseobecný súd rozhodne o zalobe vo veci samej. 14 Predseda Vseobecného súdu v bode 46 a nasl. napadnutého uznesenia zamietol opacné tvrdenia, ktoré uviedla Komisia. V tejto súvislosti uviedol v bode 47 tohto uznesenia, ze poznámka Komisie, podla ktorej sa Pilkington neodvolala na porusenie základného práva, nie je zo skutkového hladiska podlozená. V bodoch 48 az 50 uvedeného uznesenia sa predseda Vseobecného súdu takisto domnieval, ze argumentáciu Komisie zalozenú na skutocnosti, ze predmetné uverejnenie jasne vyplýva z konania spolocnosti Pilkington, a to z protiprávneho správania tejto spolocnosti, takze tento dôsledok nemozno pripísat poruseniu jej základných práv, ako uz rozhodol Európsky súd pre ludské práva vo svojom rozsudku Gillberg v. Svédsko z 3. apríla 2012 (§ 67 a 72), nemozno uznat, kedze prejednávaná vec sa na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, týka dôvernosti urcitých informácií. 15 Okrem toho predseda Vseobecného súdu v bodoch 52 a 53 napadnutého uznesenia zdôraznil, ze sa nemozno riadit skorsou judikatúrou (uznesenia predsedu Súdu prvého stupna zo 7. novembra 2003, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, [7]T-198/03 R, Zb. s. II-4879, a z 22. decembra 2004, Microsoft/Komisia, [8]T-201/04 R, Zb. s. II-4463), v ktorej sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení v súvislosti s tvrdením zalozeným na nezvrátitelnosti uverejnenia citlivých informácií, ktoré môzu byt pouzité v zalobách na náhradu skody proti dotknutej osobe, povazoval ujmu, ktorá by mohla vzniknút dotknutej osobe v dôsledku pouzitia uvedených informácií, za cisto financnú, pricom táto ujma nemôze byt za normálnych okolností povazovaná za nenapravitelnú. Dodal, ze najneskôr od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorá pozdvihla Chartu na úroven primárneho práva Únie a stanovuje, ze Charta má také isté právne postavenie ako Zmluvy (clánok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ), bezprostredné riziko vázneho a nenapravitelného porusenia základných práv zverených clánkami 7 a 47 Charty v tejto oblasti sa musí povazovat samo osebe za ujmu odôvodnujúcu nariadenie pozadovaných predbezných ochranných opatrení. 16 Predseda Vseobecného súdu dalej pokracoval tým, ze v bodoch 54 az 56 napadnutého uznesenia zamietol ako irelevantné pre prejednávanú vec dalsie uznesenia uvádzané Komisiou, a to uznesenia predsedu Súdneho dvora z 15. apríla 1998, Camar/Komisia a Rada [[9]C-43/98 P(R), Zb. s. I-1815], a predsedu Vseobecného súdu z 18. marca 2011, Westfälisch-Lippischer Sparkassen- und Giroverband/Komisia (T-457/09 R), z dôvodu, ze tieto uznesenia sa týkali jednoduchých obmedzení pouzívania predmetných základných práv, ako aj uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [[10]C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739] z dôvodu, ze vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, ktoré sa týkalo dôverného alebo nedôverného charakteru dokumentov získaných Komisiou v priebehu vysetrovania, neslo o prístup verejnosti k týmto dokumentom, ale o úplne odlisnú otázku, a to, ci Komisii bolo povolené sa s nimi oboznámit, pricom samotná Komisia podlieha dodrziavaniu profesijného tajomstva. 17 V bode 58 a nasl. napadnutého uznesenia predseda Vseobecného súdu preskúmal podmienku fumus boni juris. Po tom, co v bode 58 uvedeného uznesenia pripomenul, ze táto podmienka je splnená, ked sa aspon jeden z dôvodov uvádzaných úcastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezných opatrení na podporu svojej zaloby vo veci samej, zdá na prvý pohlad relevantný a v kazdom prípade nie neopodstatnený, sa v bode 59 tohto uznesenia domnieval, ze v specifickom kontexte predbeznej ochrany údajne dôverných informácií sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze v zásade dospiet k záveru, ze fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, ze predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, ze by bola porusená zásada, ze konanie o nariadení predbezného opatrenia je nevyhnutne vedlajsím a predbezným konaním, resp. by vzniklo bezprostredné riziko, ze zaniknú základné práva, na ktoré sa odvolával úcastník konania, ktorý poziadal o predbeznú ochranu týchto práv. 18 V bode 60 napadnutého uznesenia predseda Vseobecného súdu preskúmal druhý dôvod uvádzaný spolocnostou Pilkington na podporu zaloby vo veci samej, ktorým táto spolocnost vytýka Komisii, ze porusila najmä clánok 339 ZFEÚ, ako aj clánok 28 ods. 1 a clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ked rozhodla o uverejnení informácií, ktoré by sa mali povazovat za obchodné tajomstvo, a teda ich dôvernost by mala byt chránená. Predseda Vseobecného súdu okrem toho uviedol, ze podla spolocnosti Pilkington Komisia nesprávne posúdila existenciu naliehavých dôvodov umoznujúcich sprístupnenie týchto informácií. 19 V bodoch 61 az 65 tohto uznesenia predseda Vseobecného súdu dospel k záveru, ze informácie kategórií I a II, vnímané vseobecne, sú obchodne citlivými informáciami bez ohladu na skutocnost, ze sú uz starsie ako pät rokov, lebo v podstate odhalujú obchodnú prax spolocnosti Pilkington voci výrobcom automobilov, ktorí sú stále jej zákazníkmi. 20 Predseda Vseobecného súdu sa v bodoch 67 az 73 uvedeného uznesenia takisto domnieval, ze bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie vo veci samej, nemozno dospiet k zjavnej neexistencii fumus boni iuris. Zdôraznil totiz, ze posúdenie dôvodnosti zaloby vo veci samej vyzaduje podrobné skúmanie informácií, ktoré sú predmetom ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ako aj zvázenie záujmov spolocnosti Pilkington a vseobecného záujmu na transparentnosti, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení. Okrem toho sa predseda Vseobecného súdu domnieval, ze skutocnost, ze vysetrovatel uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, samo osebe znamená, ze sporné informácie nemôzu prima facie byt kvalifikované vo vseobecnosti tak, ze nie sú zjavne tajné alebo dôverné, kedze tomu bráni ich samotná povaha. Okrem toho, pokial ide o starsiu povahu sporných informácií, predseda Vseobecného súdu rozhodol, ze argumentácia spolocnosti Pilkington, podla ktorej tieto informácie sú za okolností prejednávanej veci stále dôvernými informáciami, sa nezdá byt irelevantná. 21 Vzhladom na vsetky tieto dôvody sa predseda Vseobecného súdu rozhodol vyhoviet návrhu na nariadenie predbezného opatrenia, ktorý podala Pilkington, v rozsahu, v akom sa v nom navrhovalo ulozenie zákazu Komisii uverejnit informácie kategórií I a II, a v zostávajúcej casti tento návrh zamietnut. Body 2 a 3 výroku napadnutého uznesenia znejú: "2. Výkon [sporného] rozhodnutia sa odkladá, pokial ide o dve kategórie informácií, tak ako sú uvedené v bode 6 rozhodnutia C(2012) 5718 final, ktorých predmetom sú jednak informácie o zákazníkoch a menách, opis výrobkov, ako aj iné informácie, ktoré by mohli umoznit identifikovat niektorých zákazníkov, a jednak informácie o pocte dielov dodávaných zo strany [spolocnosti Pilkington], o podiele daného automobilového výrobcu, výpocte cien, zmenách cien atd. 3. [...] komisii sa nariaduje, aby sa zdrzala uverejnenia verzie [rozhodnutia z roku 2008], ktorá má byt podrobnejsia, pokial ide o informácie dvoch kategórií uvedených v bode 2 vyssie, ako verzia uverejnená vo februári 2010 na jej internetovej stránke." O odvolaní 22 Komisia uvádza na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody, ktoré sú zalozené: -- na nesprávnom právnom posúdení podmienky týkajúcej sa naliehavosti a -- subsidiárne na nesprávnom právnom posúdení podmienky fumus boni juris v spojení s podmienkou naliehavosti. 23 Posledná cast odvolania sa zaoberá dôsledkami, ktoré by podla Komisie mohli vyplynút z rozhodnutia predsedu Vseobecného súdu uvedeného v napadnutom uznesení. Táto institúcia v podstate tvrdí, ze ak sudcovia rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení uplatnia prístup uvedený v tomto uznesení, pre Komisiu sa stane prakticky nemozné uverejnit v dostatocnom case informácie týkajúce sa porusení pravidiel v oblasti sútazného práva v súlade s clánkom 30 nariadenia c. 1/2003, kedze v budúcnosti bude pre podnik postacujúce tvrdit, ze informácie sú dôverné, aby tak zabránil ich uverejneniu predtým, nez súd rozhodujúci vo veci samej rozhodne o dôvernom zaobchádzaní. Podla Komisie táto judikatúra predsedu Vseobecného súdu bude mat tiez negatívny dopad na priebeh konaní v oblasti penalizácie porusení pravidiel hospodárskej sútaze, kedze by sa mohla uplatnovat takisto v stádiu prístupu k oznámeniu o výhradách. 24 Pilkington tvrdí, ze táto argumentácia Komisie je neprípustná, kedze neobsahuje ziaden odvolací dôvod a obavy Komisie sú v kazdom prípade nedôvodné. Pokial ide o prípadné analogické uplatnenie prístupu, ktorý zaujal predseda Vseobecného súdu, v súvislosti s prístupom k oznámeniu o výhradách, Pilkington zdôraznuje, ze existuje podstatný rozdiel medzi sprístupnením informácie pre obmedzený pocet spolocností a jej sprístupnením na internetovej stránke pre verejnost vo vseobecnosti. O prvom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení podmienky týkajúcej sa naliehavosti Argumentácia úcastníkov konania 25 Komisia uvádza, ze posúdenie podmienky týkajúcej sa naliehavosti, ktoré predseda Vseobecného súdu vykonal v bodoch 44 az 56 napadnutého uznesenia, je zalozené na nesprávnom výklade clánku 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu, kedze predseda Vseobecného súdu sa domnieval, ze údajné porusenie práva Únie je ujmou odôvodnujúcou nariadenie odkladu výkonu rozhodnutia bez toho, aby bolo potrebné posúdit, ci uvedené porusenie spôsobuje v prejednávanej veci váznu a nenapravitelnú ujmu. Ujma, ktorú Pilkington musí dokázat, aby preukázala splnenie podmienky naliehavosti, vsak musí byt vázna a nenapravitelná v tom zmysle, ze túto ujmu nemôze napravit rozhodnutie vo veci samej, ani iná zaloba o náhradu skody. V bodoch 45 a 53 napadnutého uznesenia predseda Vseobecného súdu predpokladal existenciu "ujmy odôvodnujúcej nariadenie pozadovaných predbezných ochranných opatrení" len na základe údajného porusenia základných práv bez toho, aby posúdil, ci Pilkington hodnoverne uviedla, s ohladom na osobitosti prejednávanej veci, ze bez uvedených opatrení by jej mohla byt spôsobená vázna a nenapravitelná ujma. 26 Podla Komisie povinnost urcenia naliehavosti pri posúdení rizika vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy sa uplatnuje bez rozdielu vo vsetkých oblastiach práva, vrátane prípadov, kedy navrhovatel navrhuje nariadenie predbezných opatrení smerujúcich k dosiahnutiu odkladu výkonu rozhodnutia uverejnit informácie, ktorú sú podla jeho tvrdenia dôverné. Táto institúcia zdôraznuje, ze skutocnost, ze oboznámenie sa s takýmito informáciami, ktoré boli az doteraz utajované, je nezvratné, neznamená, ze ich sprístupnenie by v kontexte návrhu na nariadenie predbezných opatrení nevyhnutne viedlo vo vsetkých prípadoch k riziku váznej a nenapravitelnej ujmy. Takto totiz predseda Vseobecného súdu správne rozhodol v uz citovaných uzneseniach Bank Austria Creditanstalt/Komisia (body 50 az 62) a Microsoft/Komisia (body 253 az 256). 27 Komisia zdôraznuje, ze podniky dotknuté konaniami v oblasti práva hospodárskej sútaze majú obvykle prevazne hospodárske záujmy na ochrane tajnosti svojich informácií. Rozsah, v akom by sprístupnenie týchto informácií bolo nenapravitelné, závisí od kombinácie okolností, ako je komercná vyuzitelnost týchto informácií pre podniky, ktoré ich poskytujú a pre ostatné podniky prítomné na dotknutom trhu. Pravdepodobnost, ze sprístupnenie uvedených informácií spôsobí váznu a nenapravitelnú ujmu, ktorú nebude mozné napravit neskorsím financným vyrovnaním, tak mozno urcit len posúdením dôsledkov takéhoto sprístupnenia s ohladom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci. 28 Okrem toho Komisia uvádza, ze povinnost urcit, ci podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená pri posúdení rizika vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy s ohladom na konkrétne okolnosti veci samej, sa uplatnuje aj vtedy, ked sa návrh na nariadenie predbezného opatrenia týka rozhodnutia údajne porusujúceho základné práva. Komisie osobitne uvádza, ze predseda Súdneho dvora v uz citovanom uznesení Camar/Komisia a Rada (body 46 a 47) zamietol tvrdenie, podla ktorého uvádzaná ujma je uz zo svojej podstaty nenapravitelná, lebo "zasahuje do oblasti základných slobôd" a domnieval sa, ze nestací abstraktne tvrdit, ze dôjde k zásahu do základných práv na úcely preukázania, ze skoda, ktorá by z toho mohla vyplývat, by mala nevyhnutne nenapravitelnú povahu. 29 Podla Komisie predseda Vseobecného súdu v bode 54 napadnutého uznesenia nesprávne zamietol relevantnost uz citovaného uznesenia Camar/Komisia a Rada z dôvodu, ze vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, zalobkyna mohla uvádzat len "obmedzenie" svojich základných práv, zatial co v prejednávanej veci by Pilkington v prípade zamietnutia návrhu na nariadenie predbezného opatrenia bola "úplne zbavená uvádzaných základných práv". Uz citované uznesenie Camar/Komisia a Rada neobsahuje takéto rozlisovanie, pokial ide o otázku, ci zalobkyna uvádzajúca porusenie svojich základných práv musí preukázat pravdepodobnost vzniku "nenapravitelnej" ujmy. 30 Pokial ide v tejto súvislosti o relevantnost nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy a z nej vyplývajúcu posilnenú ochranu práv zakotvených v Charte, co sú okolnosti uvedené v bode 53 napadnutého uznesenia, Komisia zdôraznuje, ze predseda Vseobecného súdu nevysvetlil, ako Lisabonská zmluva a Charta ovplyvnili podmienky konania o nariadení predbezného opatrenia stanovené v clánku 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu, tým skôr, ze tak právo na respektovanie súkromného zivota zakotvené v clánku 8 EDLP a v clánku 7 Charty, ako aj právo na úcinnú súdnu ochranu zakotvené v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, sú chránené na základe vseobecných zásad práva Únie prinajmensom od zaciatku osemdesiatych rokov. Prístup pouzitý predsedom Vseobecného súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou, podla ktorej údajné porusenie normy s vyssou právnou silou ako také nestací na úcely preukázania závaznosti a nenapravitelnosti prípadnej ujmy [uznesenia predsedu Súdneho dvora z 25. júna 1998, Holandské antily /Rada, [11]C-159/98 P(R), Zb. s. I-4147, bod 62, ako aj z 25. júla 2000, Holandsko/Parlament a Rada, [12]C-377/98 R, Zb. s. I-6229, bod 45]. 31 Podla Komisie ak vysoká vnútorná hodnota základných práv môze znamenat, ze niektoré porusenia týchto práv nemozno napravit financným vyrovnaním, clánok 278 ZFEÚ, podla ktorého zaloby podané na Súdny dvor nemajú odkladný úcinok, by nemal potrebný úcinok, keby odvolanie sa na porusenie základných práv malo automaticky postacovat na úcely preukázania naliehavej povahy návrhu na vydanie predbezného opatrenia. Komisia vytýka predsedovi Vseobecného súdu, ze bez preskúmania zamietol moznost, ze by financné vyrovnanie mohlo byt postacujúce pre nápravu skody spôsobenej na hospodárskom záujme, ktorým je pre Pilkington ochrana uvádzanej dôvernosti, zatial co táto spolocnost v podstate tvrdila, ze sprístupnenie údajne dôverných informácií by ju konkurencne znevýhodnilo vo vztahu k jej konkurentom alebo klientom. Prístup pouzitý predsedom Vseobecného súdu teda nezohladnuje skutocnost, ze hospodárska ujma, ktorá by mohla vzniknút v dôsledku údajného porusenia práva spolocnosti Pilkington na dôverné zaobchádzanie, by bola cisto financná. 32 Hoci Komisia uznáva, ze sprístupnenie dôverných informácií môze z dôvodu jeho nezvrátitelnosti spôsobit v urcitých prípadoch váznu a nenapravitelnú ujmu, uvádza, ze podmienky uvedené v clánku 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu, týkajúce sa neodkladného úcinku zalôb podaných proti aktom Únie, ktorý stanovuje clánok 278 ZFEÚ, ukladajú sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbezných opatrení povinnost posúdit na základe okolností prejednávanej veci pravdepodobnost vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy v prípade nenariadenia navrhovaných predbezných opatrení, ktorú nemozno jednoducho predpokladat len z dôvodu, ze sa uvádza porusenie základných práv. 33 Pilkington tvrdí, ze prístup pouzitý Komisiou nemozno podporit ziadnym prvkom judikatúry. Bolo by zjavne nesprávne váznu a nenapravitelnú ujmu spôsobenú na základnom práve povazovat za osobitný typ ujmy, ktorú mozno ignorovat. 34 Pilkington súhlasí s názorom Komisie, podla ktorého v súlade s ustálenou judikatúrou podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená, len ak by v prípade nenariadenia navrhovaných predbezných opatrení mohlo dôjst k vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy. Táto spolocnost sa vsak domnieva, rovnako ako predseda Vseobecného súdu, ze takáto ujma môze vyplývat z ujmy spôsobenej na základných právach z dôvodu ich vázneho a nenapravitelného porusenia. Na rozdiel od tvrdenia Komisie predseda Vseobecného súdu preskúmal osobitnú ujmu, ktorá by pre Pilkington vyplynula z uverejnenia predmetných informácií a dospel k záveru, ze existuje riziko vázneho a nenapravitelného porusenia jej základných práv, co by teda pre túto spolocnost predstavovalo váznu a nenapravitelnú ujmu. Posúdenie Súdnym dvorom 35 Clánok 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu stanovuje, ze návrh na nariadenie predbezných opatrení musí uvádzat "predmet konania, okolnosti preukazujúce naliehavost, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohlad odôvodnujú nariadenie navrhovaných predbezných opatrení". Odklad výkonu rozhodnutia a iné predbezné opatrenia teda sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze nariadit, ak sa preukáze, ze ich nariadenie je z právneho a faktického hladiska na prvý pohlad dôvodné (fumus boni iuris) a ze sú naliehavé v tom zmysle, ze sú potrebné na to, aby sa predislo váznej a nenapravitelnej ujme na záujmoch úcastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali úcinky uz pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, preto musia byt návrhy na nariadenie predbezných opatrení zamietnuté, pokial niektorá z nich nie je splnená [uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, [13]C-268/96 P(R), Zb. s. I-4971, bod 30]. Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení prípadne vykoná tiez zvázenie predmetných záujmov (uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, [14]C-445/00 R, Zb. s. I-1461, bod 73). 36 V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze úcelom konania o nariadení predbezného opatrenia je zarucit plnú úcinnost budúceho konecného rozhodnutia, aby sa zabránilo vzniku medzery v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom. Na dosiahnutie tohto ciela sa naliehavost musí posudzovat s ohladom na potrebu nariadenia predbezného opatrenia, ktorého cielom je zabránit vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy na strane úcastníka, ktorý o jeho nariadenie ziada [pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 2001, Komisia/Euroalliages a i., [15]C-404/01 P(R), Zb. s. I-10367, body 61 a 62]. Je na tomto úcastníkovi konania, aby predlozil dôkaz o tom, ze nemôze cakat na výsledok konania vo veci samej bez toho, aby mu vznikla takáto ujma (pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Grécko/Komisia, [16]C-278/00 R, Zb. s. I-8787, bod 14). 37 Hoci je správne, ze na úcely preukázania existencie váznej a nenapravitelnej ujmy nie je nevyhnutné vyzadovat, aby sa s absolútnou istotou preukázalo, ze k ujme dôjde, a teda stací dostatocná pravdepodobnost, ze táto ujma vznikne, nic to nemení na tom, ze úcastník konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezného opatrenia, je povinný preukázat skutocnosti, ktoré sú základom predpokladu takejto váznej a nenapravitelnej ujmy [uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 1999, HFB a i./Komisia, [17]C-335/99 P(R), Zb. s. I-8705, bod 67]. 38 Treba uviest, ze v prejednávanej veci uvádzaná ujma vyplýva z uverejnenia údajne dôverných informácií. Na úcely posúdenia existencie váznej a nenapravitelnej ujmy, bez toho, aby tým bolo dotknuté preskúmanie fumus boni juris, ktoré je spojené s uvedeným posúdením, hoci je od neho úplne odlisné, predseda Vseobecného súdu musel nevyhnutne vychádzat z predpokladu, ze údajne dôverné informácie sú skutocne dôverné, v súlade s tvrdeniami predlozenými spolocnostou Pilkington v zalobe vo veci samej, ako aj v rámci konania o nariadení predbezného opatrenia. 39 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze v bodoch 44 a 45 napadnutého uznesenia predseda Vseobecného súdu vyvodil existenciu váznej a nenapravitelnej ujmy zo skutocnosti, ze základné práva spolocnosti Pilkington by boli vázne a nezvratne poskodené uverejnením jej údajného obchodného tajomstva za okolností, kedy by nemala ziadnu moznost úcinnej súdnej ochrany. V tejto súvislosti z bodov 52 a 53 tohto uznesenia vyplýva, ze predseda Vseobecného súdu sa rozhodol nepostupovat podla skorsej judikatúry tohto súdu, podla ktorej sprístupnenie dôvernej informácie obchodnej povahy v rozpore so základnými právami úcastníka konania, ktorý navrhuje prijatie predbezného opatrenia, nepredstavuje nevyhnutne vznik váznej a nenapravitelnej ujmy. Na podporu tohto odôvodnenia uviedol najmä nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy, ako aj z nej vyplývajúcu posilnenú ochranu práv zakotvených v Charte. 40 Z judikatúry Súdneho dvora vsak vyplýva, ze tézu, podla ktorej ujma je uz zo svojej podstaty nenapravitelná, lebo zasahuje do oblasti základných práv, nemozno prijat, kedze nestací abstraktne tvrdit, ze dôjde k zásahu do základných práv na úcely preukázania toho, ze skoda, ktorá by z toho mohla vyplývat, by mala nevyhnutne nenapravitelnú povahu (pozri v tomto zmysle uznesenie Camar/Komisia a Rada, uz citované, body 46 a 47). Posilnená ochrana základných práv, ktorá vyplýva z Lisabonskej zmluvy, nespochybnuje túto judikatúru, kedze tieto práva, a najmä práva uvádzané v prejednávanej veci, uz boli chránené právom Únie pred nadobudnutím platnosti tejto Zmluvy. 41 Porusenie niektorých základných práv, ako je zákaz mucenia a neludského alebo ponizujúceho zaobchádzania alebo trestu, zakotvený v clánku 4 Charty, by ako také bezpochyby mohlo z dôvodu samotnej povahy porusovaného práva viest k vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy. Pravdou vsak zostáva, ze v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 36 a 37 tohto uznesenia je vzdy na úcastníkovi konania, ktorý ziada o prijatie predbezného opatrenia, aby uviedol a preukázal pravdepodobný vznik takejto ujmy vo svojom konkrétnom prípade. 42 O taký prípad ide najmä vtedy, ked úcastník konania ziada o prijatie predbezného opatrenia s cielom zabránit uverejneniu obchodných údajov, na ktoré sa údajne vztahuje profesijné tajomstvo. Ako totiz Komisia správne uviedla, rozsah, v akom sprístupnenie takýchto informácií spôsobí váznu a nenapravitelnú ujmu, závisí od kombinácie okolností, ako je najmä komercný význam informácií pre podniky, ktoré ich poskytujú, a ich vyuzitelnost pre ostatné podniky prítomné na trhu. 43 V rozsahu, v akom predseda Vseobecného súdu v bode 54 napadnutého uznesenia tvrdil, ze z dôvodu porusenia základných práv dotknutých v prejednávanej veci by Pilkington bola úplne zbavená svojich práv, zatial co vo veci, v ktorej bolo vydané uz citované uznesenie Camar/Komisia a Rada, islo len o obmedzenie predmetných práv, stací konstatovat, ze rozdiel medzi týmito dvomi vecami nezbavuje uznesenie Camar/Komisia a Rada relevantnosti. Tento rozdiel totiz nijakým spôsobom nemení vyssie uvedenú povinnost, ktorú má úcastník konania pozadujúci prijatie predbezného opatrenia, uviest a preukázat pravdepodobný vznik váznej a nenapravitelnej ujmy vo svojom konkrétnom prípade. 44 Zo vsetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, ze predseda Vseobecného súdu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnieval, najmä v bodoch 44 a 45 napadnutého uznesenia, ze údajné porusenie základného práva spolocnosti Pilkington na ochranu jej profesijného tajomstva zakotveného v clánku 339 ZFEÚ, v clánku 8 EDLP a v clánku 7 Charty, ako aj práva tejto spolocnosti na úcinnú súdnu ochranu zakotveného v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, ako také postacuje na úcely preukázania vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy za okolností prejednávanej veci. 45 Treba vsak pripomenút, ze ak odôvodnenie rozhodnutia Vseobecného súdu vykazuje porusenie práva Únie, ale jeho výroková cast sa napriek tomu zdá byt dôvodná z iných právnych dôvodov, takéto porusenie nemôze viest k zruseniu tohto rozhodnutia a treba vykonat zmenu odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 1992, Lestelle/Komisia, [18]C-30/91 P, Zb. s. I-3755, bod 28, ako aj z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, [19]C-120/06 P a C-121/06 P, Zb. s. I-6513, bod 187, ako aj citovanú judikatúru). 46 V tejto súvislosti z napadnutého uznesenia a najmä z jeho bodu 43 vyplýva, ze ujma uvádzaná spolocnostou Pilkington v súvislosti s informáciami kategórií I a II spocíva v skutocnosti, ze ked sa raz uverejnia dôverné informácie, neskorsie zrusenie sporného rozhodnutia z dôvodu porusenia clánku 339 ZFEÚ a základného práva na ochranu profesijného tajomstva nezvráti úcinky vyplývajúce z uverejnenia týchto informácií. Zákazníci, konkurenti a dodávatelia spolocnosti Pilkington, financní analytici, ako aj siroká verejnost by totiz mohli získat prístup k predmetným informáciám a volne ich vyuzit, co by spôsobilo váznu a nenapravitelnú ujmu uvedenej spolocnosti. V dôsledku toho by táto spolocnost bola zbavená úcinnej súdnej ochrany, ak by sporné informácie boli oznámené skôr, nez sa vyriesi spor vo veci samej. 47 Treba uviest, ze takto uvádzaná ujma predstavuje pozadovaný stupen závaznosti. Vychádzajúc z predpokladu, ze na informácie kategórií I a II sa vztahuje profesijné tajomstvo, by totiz ich uverejnenie nevyhnutne spôsobilo významnú ujmu spolocnosti Pilkington so zretelom na skutocnost, ze ide o specifické obchodné informácie týkajúce sa skutocností ako sú totoznost klientov, pocet dodaných dielov, výpocet cien a zmeny cien. 48 Pokial ide o nenapravitelnost tejto ujmy, je skutocne zrejmé, ze zrusenie sporného rozhodnutia Vseobecným súdom by nemohlo zvrátit úcinky uverejnenia verzie z roku 2008, ktorá obsahovala sporné informácie, kedze oboznámenie sa s týmito informáciami osobami, ktoré si toto rozhodnutie precítali, uz nemozno zvrátit. 49 Podla Komisie je vsak ujma uvádzaná spolocnostou Pilkington v prejednávanej veci cisto financná, kedze táto spolocnost sa namietaním uverejnenia predmetných informácií snazí chránit obchodné a hospodárske záujmy. 50 Ujmu penaznej povahy vsak s výnimkou mimoriadnych okolností nemozno povazovat za nenapravitelnú, kedze je vseobecným pravidlom, ze penazná kompenzácia má uviest poskodenú osobu do predoslého stavu pred vznikom ujmy (pozri najmä uznesenie predsedu Súdneho dvora z 18. októbra 1991, Abertal a i./Komisia, [20]C-213/91 R, Zb. s. I-5109, bod 24). Takáto ujma môze byt napravená najmä v rámci zaloby o náhradu skody podanej na základe clánkov 268 ZFEÚ a 340 ZFEÚ (uznesenia predsedu Súdneho dvora z 26. septembra 1988, Cargill a i./Komisia, [21]229/88 R, Zb. s. 5183, bod 18, a Komisia/Euroalliages a i., uz citované, bod 70). 51 V prejednávanej veci, ako správne uviedol predseda Vseobecného súdu v bode 43 napadnutého uznesenia, sa Pilkington na úcely preukázania existencie váznej a nenapravitelnej ujmy opiera o úcinky uverejnenia predmetných informácií, vyplývajúce z ich volného vyuzitia rôznymi kategóriami tretích osôb. Ujmu uvádzanú spolocnostou Pilkington, v prípade jej vzniku, by predstavovalo ohrozenie jej obchodných a hospodárskych záujmov v dôsledku takéhoto vyuzitia. Za predpokladu, ze by doslo k poskodeniu týchto obchodných a hospodárskych záujmov spolocnosti Pilkington z dôvodu uverejnenia predmetných informácií, vyplatenie primeranej kompenzácie by prinajmensom teoreticky muselo stacit na nápravu uvádzanej ujmy. Túto ujmu mozno teda skutocne kvalifikovat ako financnú ujmu v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode a je v zásade napravitelná v rámci zaloby o náhradu skody. 52 Treba vsak uviest, ze ujmu financnej povahy mozno povazovat za nenapravitelnú najmä v prípade, ak túto ujmu, aj ked vznikne, nemozno vycíslit [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora zo 7. marca 2013, EDF/Komisia, C-551/12 P(R), bod 60 a citovaná judikatúra]. 53 Neistotu spojenú s nápravou ujmy financnej povahy v rámci prípadnej zaloby o náhradu skody ako takú bezpochyby nemozno povazovat za okolnost, ktorá by mohla preukázat nenapravitelnost takejto ujmy v zmysle judikatúry Súdneho dvora. V stádiu konania o nariadení predbezného opatrenia je totiz moznost získat neskôr nápravu ujmy penaznej povahy v rámci prípadnej zaloby o náhradu skody, ktorú mozno podat po zrusení napadnutého aktu, nevyhnutne neistá. Cielom konania o nariadení predbezného opatrenia vsak nie je nahradit takúto zalobu o náhradu skody, aby sa znízila táto neistota, kedze jeho úcelom je len zarucit plnú úcinnost budúceho konecného rozhodnutia, ktoré má byt vydané v konaní vo veci samej, na ktoré konanie o nariadení predbezného konania nadväzuje, teda v prejednávanej veci v zalobe o zrusenie [uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 14. decembra 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, C-446/10 P(R), body 55 az 57; pozri tiez bod 36 tohto uznesenia]. 54 Inak je to v prípade, ak z posúdení vykonaných sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení jasne vyplýva, ze uvádzanú skodu, ak dôjde k jej vzniku, nebude mozné vzhladom na jej povahu a predvídatelnost jej vzniku identifikovat a primerane vycíslit a ze v dôsledku toho zaloba o náhradu skody prakticky nebude môct umoznit jej nápravu. O taký prípad ide najmä v prípade uverejnenia specifických a údajne dôverných obchodných informácií týkajúcich sa takých skutocností, ako sú skutocnosti dotknuté vo veci samej, konkrétne totoznost klientov, pocet dodaných dielov, výpocet cien a zmeny cien. 55 Treba konstatovat, ze ujma, ktorá môze byt spôsobená spolocnosti Pilkington z dôvodu uverejnenia jej údajného obchodného tajomstva, by bola rozdielna, tak pokial ide o jej povahu, ako aj rozsah, v závislosti od toho, ci osoby, ktoré sa s ním oboznámia, patria do kategórií osôb uvedených v bode 43 napadnutého uznesenia, teda medzi jej klientov, konkurentov, dodávatelov alebo financných analytikov, alebo ci ide o osoby zo sirokej verejnosti. Bolo by totiz nemozné identifikovat pocet a postavenie vsetkých osôb, ktoré sa skutocne oboznámili s uverejnenými informáciami, a posúdit tak konkrétny dopad, ktorý by mohlo mat uverejnenie týchto informácií na obchodné a hospodárske záujmy spolocnosti Pilkington. 56 V kazdom prípade treba dodat, pokial ide o tvrdenie uvedené Komisiou v tretej casti jej odvolania, podla ktorého napadnuté uznesenie by malo tiez negatívny dopad na priebeh administratívnych konaní v oblasti penalizácie porusení pravidiel hospodárskej sútaze, kedze by sa mohlo uplatnovat takisto v stádiu prístupu k oznámeniu o výhradách, ze takýto prípad sa výrazne odlisuje od uverejnenia konecného rozhodnutia konstatujúceho existenciu takéhoto porusenia. 57 Ak má totiz úcastník administratívneho konania prístup k verzii oznámenia o výhradách, ktorá obsahuje obchodné tajomstvo, tento prístup je mu v zásade priznaný len na úcely toho, aby mu bolo umoznené uzitocne sa zúcastnovat na tomto konaní, takze nie je oprávnený vyuzívat informácie, ktoré sú obsahom tohto dokumentu, na iné úcely. Okrem toho ujma, ktorá by mohla vyplynút z prístupu k oznámeniu o výhradách, ktorý sa priznáva obmedzenému poctu dobre identifikovatelných osôb, nie je, najmä pokial ide o moznost jej posúdenia a v konecnom dôsledku vycíslenia, porovnatelná s ujmou vyplývajúcou z uverejnenia konecného rozhodnutia na internete, ku ktorému má prístup kazdý. 58 Z rozhodnutia uvedeného v bodoch 51 az 55 tohto uznesenia teda nemozno vyvodit, ze priznanie prístupu Komisie k oznámeniu o výhradách môze nevyhnutne viest k váznej a nenapravitelnej ujme rovnako, ako je to v prípade uverejnenia konecného rozhodnutia konstatujúceho existenciu porusenia. 59 So zretelom na predchádzajúce úvahy predseda Vseobecného súdu správne rozhodol, ze podmienka týkajúca sa naliehavosti bola v prejednávanej veci splnená, kedze pravdepodobnost vzniku váznej a nenapravitelnej ujmy spolocnosti Pilkington bola z právneho hladiska dostatocne preukázaná. 60 V dôsledku toho treba prvý odvolací dôvod zamietnut. O druhom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení podmienky fumus boni juris v spojení s podmienkou naliehavosti Argumentácia úcastníkov konania 61 Komisia v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu, uplatneného subsidiárne, tvrdí, ze predseda Vseobecného súdu jej najmä v bode 59 napadnutého uznesenia ulozil dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania neexistencie fumus boni juris tým, ze preukáze, ze predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy. 62 Komisia zdôraznuje, ze podla judikatúry na úcely preukázania fumus boni iuris súd zohladní pri posudzovaní naliehavosti a prípadne aj pri zvázení protichodných záujmov väcsiu ci mensiu závaznost uvádzaných dôvodov. Kedze predseda Vseobecného súdu vychádzal pri posúdení naliehavosti výlucne zo skutocnosti, ze akékolvek sprístupnenie dôverných informácií by viedlo k poruseniu základných práv, nemohol sa obmedzit len na abstraktnú analýzu podmienky fumus boni juris. Podla Komisie nebolo na nej, aby preukázala, ze tieto informácie neboli zjavne dôverné, ale bolo na spolocnosti Pilkington, aby preukázala dôvernú povahu predmetných informácií, co bolo o to tazsie, ze ide o informácie staré viac ako pät rokov. 63 Komisia tiez vytýka predsedovi Vseobecného súdu, ze v bodoch 69 a 70 napadnutého uznesenia nezohladnil skutocnost, ze nebolo na vysetrovatelovi, aby preukázal, ze urcité informácie nie sú dôverné, ale mal len preskúmat, ci Pilkington dostatocne odôvodnila svoje ziadosti o dôverné zaobchádzanie. Tvrdenia Komisie boli napokon prekrútené, kedze Komisia sa opierala o skutocnost, ze predmetné informácie sú staré viac ako pät rokov a sú známe medzi úcastníkmi kartelu, nie preto, aby vo vseobecnosti vylúcila dôvernú povahu týchto informácií, ale preto, aby pripomenula, ze je na spolocnosti Pilkington, aby v súvislosti so vsetkými skutocnostami vysvetlila dôvody, preco informácie staré viac ako pät rokov a známe ostatným úcastníkom kartelu sú stále dôverné. Vyhovenie niektorým ziadostiam o dôverné zaobchádzanie spolocnosti Pilkington zo strany vysetrovatela, ktoré nemozno povazovat za nekoherentné, preukazuje, ze vysetrovatel bol ochotný vyhoviet týmto ziadostiam v prípade, ze by Pilkington uviedla dostatocné dôvody na úcely odôvodnenia dôverného zaobchádzania s predmetnými informáciami. 64 Podla spolocnosti Pilkington predseda Vseobecného súdu správne uplatnil ustálenú judikatúru, ktorá vyzaduje konkrétne posúdenie tvrdení úcastníka konania, ktorý ziada o nariadenie predbezného opatrenia, s cielom urcit, ci je podmienka fumus boni iuris splnená. Pilkington uvádza, ze uplatnenie vyssieho dôkazného standardu ako fumus boni iuris by bolo v rozpore s judikatúrou v oblasti predbezných opatrení a úplne v nesúlade s predbezným posúdením, ktoré musí vykonat sudca rozhodujúcu o nariadení predbezných opatrení. V kazdom prípade spolocnosti Pilkington tvrdí, ze pripomienky Komisie v tejto súvislosti sú nielen nesprávne, ale aj irelevantné v prejednávanej veci, kedze skutocne preukázala existenciu fumus boni iuris, ako to pripustil predseda Vseobecného súdu v bodoch 67 az 72 napadnutého uznesenia. Posúdenie Súdnym dvorom 65 Komisia svojím druhým odvolacím dôvodom, zalozeným na údajne nesprávnom právnom posúdení podmienky fumus boni iuris v spojení s podmienkou naliehavosti, v podstate vytýka predsedovi Vseobecného súdu, ze preniesol dôkazné bremeno týkajúce sa posúdenia podmienky fumus boni iuris, pricom toto prenesenie je podla Komisie o to viac hodné kritiky, ze predseda Vseobecného súdu uskutocnil prílis extenzívny výklad podmienky týkajúcej sa naliehavosti. 66 Vzhladom na nahradenie odôvodnenia vykonané v bodoch 46 a nasl. tohto uznesenia treba v prvom rade zamietnut tvrdenia Komisie týkajúce sa vplyvu prístupu predsedu Vseobecného súdu na analýzu fumus boni juris, pokial ide o podmienku naliehavosti. Kedze sa totiz táto podmienka nadalej povazuje za splnenú nie z dôvodu jednoduchého porusenia základných práv ako takého, ale v podstate z dôvodu nemoznosti primerane vycíslit ujmu uvádzanú v prejednávanej veci, tieto tvrdenia nemozno prijat. 67 Podla ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 58 napadnutého uznesenia je podmienka fumus boni iuris splnená, ked sa aspon jeden z dôvodov uvádzaných úcastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezných opatrení na podporu svojej zaloby vo veci samej, zdá na prvý pohlad nie neopodstatnený [pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., [22]C-149/95 P(R), Zb. s. I-2165, bod 26, ako aj z 8. mája 2003, Komisia/Artegodan a i., [23]C-39/03 P-R, Zb. s. I-4485, bod 40 a citovanú judikatúru]. O taký prípad ide najmä, ako správne uviedol predseda Vseobecného súdu v bode 58 napadnutého uznesenia, ked jeden z uvádzaných dôvodov poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riesenie nie je hned jasné, a teda si vyzaduje hlbsie preskúmanie, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení, ale musí byt predmetom konania vo veci samej, alebo ked diskusia medzi úcastníkmi konania odhalí existenciu dôlezitého právneho rozporu, ktorého riesenie nie je hned jasné (pozri v tomto zmysle uznesenie Komisia/Atlantic Container Line a i., uz citované, bod 30). 68 Vzhladom na to treba uviest, ze ked predseda Vseobecného súdu v bode 59 napadnutého uznesenia rozhodol, ze pokial ide o spor týkajúci sa predbeznej ochrany údajne dôverných informácií, sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze v zásade dospiet k záveru, ze fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, ze predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, ze by bola porusená zásada, ze konanie o nariadení predbezného opatrenia je nevyhnutne vedlajsím a predbezným konaním, nemal v úmysle odchýlit sa od prístupu uvedeného v bode 58 napadnutého uznesenia. Rovnako sa treba domnievat, ze ked predseda Vseobecného súdu v bode 67 tohto uznesenia uviedol, ze bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie, ktorých dôvodnost bude predmetom skúmania zo strany súdu rozhodujúceho vo veci samej, spis neumoznuje dospiet k zjavnej neexistencii fumus boni iuris, len zdôraznil, ze vo veci týkajúcej sa prípadného uverejnenia dôverných informácií je potrebné neprejudikovat v stádiu posúdenia návrhu na nariadenie predbezných opatrení výsledok konania vo veci samej. 69 V kazdom prípade predseda Vseobecného súdu vychádzal pri konkrétnej analýze fumus boni juris z osobitných úvah, ktoré skutocne zodpovedajú pravidlám v oblasti dokazovania a dôkazného bremena uvedeným v odôvodneniach v bode 58 napadnutého uznesenia a prevzatým do bodu 67 tohto uznesenia. 70 V bode 68 napadnutého uznesenia totiz predseda Vseobecného súdu rozhodol, ze vzhladom na rozsah informácií, ktorých sa týkali ziadosti o dôverné zaobchádzanie, pri skúmaní, ci Komisia vychádzala z nesprávneho posúdenia, ked zamietla väcsinu týchto ziadostí o dôvernost, vznikajú zlozité otázky, na ktorých riesenie je potrebné podrobné skúmanie, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení. 71 Okrem toho predseda Vseobecného súdu v bode 69 napadnutého uznesenia nevykonal ziadne prenesenie dôkazného bremena, ked sa domnieval, ze skutocnost, ze vysetrovatel uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, oslabila odôvodnenie, podla ktorého sa informácie na základe toho, ze si ich clenovia kartelu pre autosklá medzi sebou vymienali, stali informáciami, ktoré sú vseobecne známe, ani ked dospel k záveru, ze sa nezdá, ze skutocnost, ze Pilkington poskytla tieto informácie ostatným clenom tohto kartelu, by mala byt zjavne vykladaná v takom zmysle, ze tieto informácie sú prístupné ak nie sirokej verejnosti, tak aspon v rámci niektorých specializovaných kruhov. Na prvý pohlad sa totiz táto dedukcia, ktorou predseda Vseobecného súdu odpovedal na osobitné tvrdenia predlozené Komisiou, javí ako logická a v zásade nevykazuje ziadne nesprávne právne posúdenie. 72 V rozsahu, v akom predseda Vseobecného súdu v uvedenom bode 69 z tejto okolnosti taktiez vyvodil, ze sporné informácie nemozno vo vseobecnosti kvalifikovat tak, ze nie sú zjavne tajné alebo dôverné, treba vsak zdôraznit, ze vysetrovatel musí preskúmat kazdú informáciu jednotlivo a jeho záver týkajúci sa jednej informácie nemá v dôsledku toho v zásade ziaden vplyv na posúdenie ostatných informácií. Na úcely tohto odvolania vsak stací konstatovat, ze toto tvrdenie nebolo nevyhnutné na úcely odôvodnenia uvedeného predsedom Vseobecného súdu a v kazdom prípade nepodporuje tézu Komisie, podla ktorej sa predseda Vseobecného súdu dopustil nesprávneho právne posúdenia, ktoré spocívalo v tom, ze sa odchýlil od dôkazného standardu uvedeného v bode 58 napadnutého uznesenia a prevzatého do bodu 67 tohto uznesenia, alebo v tom, ze preniesol dôkazné bremeno. 73 Predseda Vseobecného súdu nepreniesol dôkazné bremeno, ked sa v bode 70 napadnutého uznesenia domnieval, ze osobitné a detailné tvrdenia uvedené spolocnostou Pilkington, zhrnuté v bodoch 63 az 65 napadnutého uznesenia, nie sú irelevantné na preukázanie toho, ze informácie kategórií I a II sú stále tajné z dôvodu ich samotnej povahy, bez ohladu na skutocnost, ze ide o informácie staré viac ako pät rokov, ani ked uviedol, ze nemozno ani "zjavne vylúcit", ze výnimocné pravidlo stanovené v clánku 4 ods. 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ([24]Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) je relevantné. Predseda Vseobecného súdu totiz týmito pripomienkami jednoducho len konstatoval, ze uvedené tvrdenia sa na prvý pohlad zdajú nie neopodstatnené v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 67 tohto uznesenia. 74 Z uvedeného vyplýva, ze predseda Vseobecného súdu sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení podmienky fumus boni juris a v dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod zamietnut. 75 Z toho vyplýva, ze odvolanie treba zamietnut v celom rozsahu, kedze tvrdenia predlozené v tretej casti odvolania nijako nie sú odvolacími dôvodmi. O trovách 76 Podla clánku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatnitelného na základe jeho clánku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Pilkington navrhla zaviazat Komisiu na náhradu trov konania a Komisia vo vsetkých svojich dôvodoch nemala úspech, Komisia je povinná nahradit trovy konania. Z týchto dôvodov podpredseda Súdneho dvora nariadil: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. Európska komisia je povinná nahradit trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ ( [25]*1 ) Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXP20UYF/L92760-1774TMP.html#t-ECR_62013CO0278_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2011:275:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989??0076&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0182&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0313&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0198&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0201&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0043&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0007&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0159&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0377&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0268&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0445&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0404&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0278&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0335&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0030&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0120&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0213&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61988??0229&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0149&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0039&locale=SK 24. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:145:TOC 25. file:///tmp/lynxXXXXP20UYF/L92760-1774TMP.html#c-ECR_62013CO0278_SK_01-E0001