UZNESENIE PREDSEDU VSEOBECNÉHO SÚDU z 11. marca 2013 ( [1]*1 ) "Konanie o nariadení predbezného opatrenia -- Hospodárska sútaz -- Uverejnenie rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie clánku 81 ES -- Zamietnutie ziadosti o dôverné zaobchádzanie s údajmi, na ktoré sa údajne vztahuje obchodné tajomstvo -- Návrh na nariadenie predbezných opatrení -- Naliehavost -- Fumus boni iuris -- Zvázenie záujmov" Vo veci T-462/12 R, Pilkington Group Ltd, so sídlom v St Helens, Merseyside (Spojené královstvo), v zastúpení: J. Scott, S. Wisking a K. Fountoukakos-Kyriakakos, solicitors, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: M. Kellerbauer, P. Van Nuffel a G. Meeßen, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala spolocnost Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo), a návrh na nariadenie predbezných opatrení, aby sa aj nadalej dôverne zaobchádzalo s niektorými údajmi týkajúcimi sa zalobkyne, pokial ide o rozhodnutie Komisie K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo), PREDSEDA VSEOBECNÉHO SÚDU vydal toto Uznesenie Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie a návrhy úcastníkov konania 1 Toto konanie o nariadení predbezného opatrenia sa týka rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 2 Európska komisia v napadnutom rozhodnutí zamietla návrh, ktorého predmetom bolo zachovanie nedôvernej verzie jej rozhodnutia K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo) (dalej len "rozhodnutie z roku 2008"), tak ako bolo vo februári 2010 uverejnené na internetovej stránke Generálneho riaditelstva pre hospodársku sútaz. 3 Komisia v rozhodnutí z roku 2008 konstatovala porusenie clánku 81 ES, ktorého sa od roku 1998 do roku 2003 na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) dopústala zalobkyna Pilkington Group Ltd a iné spolocnosti patriace do jej skupiny, viaceré spolocnosti patriace do francúzskej skupiny Saint-Gobain a do japonskej skupiny Asahi - kam patrí najmä spolocnost AGC Glass Europe -, ako aj belgická spolocnost Soliver, pokial ide o predaj skla pouzívaného v nových automobiloch a ako originálne náhradné diely pre automobily (dalej len "kartel pre autosklá"). V dôsledku toho ulozila Komisia clenom tohto kartelu pokuty v celkovej výske viac ako 1,3 miliardy eur, pricom pokuta ulozená skupine zalobkyne bola stanovená vo výske 370 miliónov eur. 4 Komisia po tom, ako zohladnila ziadosti o dôverné zaobchádzanie podané adresátmi rozhodnutia z roku 2008, uverejnila vo februári 2010 celú predbeznú nedôvernú verziu tohto rozhodnutia na svojej internetovej stránke. Proti tomuto uverejneniu zalobkyna nenamietala. 5 Listom z 28. apríla 2011 Komisia informovala zalobkynu o svojom úmysle uverejnit z dôvodov transparentnosti podrobnejsiu nedôvernú verziu rozhodnutia z roku 2008 a zamietnut v tejto súvislosti viaceré ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré jej zalobkyna adresovala, týkajúce sa po prvé mien zákazníkov, názvov a opisu výrobkov, ako aj iných informácií, ktoré by mohli umoznit identifikáciu niektorých zákazníkov (dalej len "informácie kategórie I"), po druhé poctu náhradných dielov dodávaných zalobkynou, podielu daného výrobcu automobilov, výpoctu cien, zmien cien atd. (dalej len "informácie kategórie II") a po tretie informácií, ktoré podla zalobkyne by mohli umoznit identifikáciu niektorých jej zamestnancov, ktorí by údajne mohli byt zapojení do realizácie kartelu (dalej len "informácie kategórie III"). Komisia vyzvala zalobkynu, aby sa v prípade nesúhlasu obrátila na vysetrovatela na základe rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze ([2]Ú. v. EÚ L 275, s. 29). 6 Kedze zalobkyna zistila, ze navrhovaná podrobnejsia verzia obsahuje mnohé informácie, ktoré neboli uverejnené vo februári 2010 z dôvodov dôvernosti, informovala listom z 30. júna 2011 vysetrovatela, ze je proti uverejneniu verzie rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejsia nez tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, pricom tvrdila, ze informácie kategórií I a II by mali byt chránené, pretoze predstavujú obchodné tajomstvo, a ze sprístupnenie informácií kategórie III by umoznilo identifikovat fyzické osoby, teda zamestnancov zalobkyne, ktorí by mohli byt údajne zapojení do realizácie kartelu. Zalobkyna teda ziadala o dôverné zaobchádzanie so vsetkými týmito informáciami. 7 Hoci vysetrovatel v napadnutom rozhodnutí, podpísanom "za Komisiu", uznal dôvernú povahu niektorých údajov, na ktoré sa odvolávala zalobkyna, zamietol takmer vsetky jej ziadosti o dôverné zaobchádzanie. 8 Napadnuté rozhodnutie bolo zalobkyni oznámené 9. augusta 2012. 9 Návrhom doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 19. októbra 2012 zalobkyna podala zalobu, ktorou sa domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia. Na podporu tejto zaloby v podstate uvádza, ze sporné uverejnenie porusuje jednak povinnost dôvernosti, ktorá prinálezí Komisii na základe clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] ([3]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a jednak povinnost chránit osobné údaje, ktorá prinálezí Komisii na základe clánku 8 Charty základných práv Európskej únie ([4]Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389, dalej len "Charta"), pretoze podrobnejsia verzia rozhodnutia z roku 2008 obsahuje obchodné tajomstvá chránené profesijným tajomstvom a informácie umoznujúce identifikovat zamestnancov zalobkyne. 10 Samostatným podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu v ten istý den zalobkyna podala tento návrh na nariadenie predbezného opatrenia, v ktorom v podstate navrhuje, aby predseda Vseobecného súdu: -- odlozil výkon napadnutého rozhodnutia, az kým Vseobecný súd nerozhodne vo veci samej, -- nariadil Komisii, aby zatial neuverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by mala byt podrobnejsia, co sa týka zalobkyne, nez verzia uverejnená vo februári 2010 na internetovej stránke Komisie, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 11 Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbezného opatrenia dorucených do kancelárie Vseobecného súdu 11. januára 2013 navrhuje, aby predseda Vseobecného súdu: -- zamietol návrh na nariadenie predbezného opatrenia, -- zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. 12 Po tom, ako Komisia predlozila svoje pripomienky, zalobkyni bolo povolené na ne odpovedat, co urobila vyjadrením z 18. februára 2013. Následne Komisia odpovedala vyjadrením zo 6. marca 2013. 13 Podaniami dorucenými do kancelárie Vseobecného súdu 17. a 22. januára 2013 nemecké poistovacie spolocnosti HUK-Coburg, LVM, VHV a Württembergische Gemeinde-Versicherung poziadali o vstup do konania o nariadení predbezného opatrenia ako vedlajsí úcastníci na podporu návrhov Komisie. Komisia s týmto návrhom súhlasila, ale zalobkyna podaním z 12. februára 2013 vyjadrila svoj nesúhlas so vstupom vedlajsích úcastníkov do konania. Právny stav O návrhoch na vstup vedlajsích úcastníkov do konania 14 Podla clánku 40 druhého odseku Statútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatnuje na Vseobecný súd na základe clánku 53 prvého odseku uvedeného statútu, osoba môze vstúpit do konania ako vedlajsí úcastník konania v spore predlozenom Vseobecnému súdu, ak preukáze záujem na riesení sporu. 15 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, ze pojem záujem na riesení sporu sa chápe ako priamy a aktuálny záujem na tom, aby sa vyhovelo samotným zalobným návrhom, a nie záujem v súvislosti s uvádzanými dôvodmi. Je totiz potrebné rozlisovat medzi subjektmi, ktoré podajú návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania, ktorý je odôvodnený priamym záujmom na tom, co sa stane s konkrétnym aktom, ktorého zrusenie sa navrhuje, a tými, ktorí vedia odôvodnit len nepriamy záujem na riesení sporu z dôvodu podobností medzi ich situáciou a situáciou jedného z úcastníkov konania (pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. januára 2013, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C-133/12 P, bod 7 a tam citovanú judikatúru; pozri tiez uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 26. júla 2004, Microsoft/Komisia, T-20l/04 R, Zb. s. II-2977, bod 32). 16 Ak je návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania podaný v rámci konania o nariadení predbezného opatrenia, záujem na riesení sporu sa musí chápat ako záujem na výsledku konania o nariadení predbezného opatrenia. Tak ako riesenie vo veci samej, riesenie v konaní o nariadení predbezného opatrenia môze poskodit záujmy tretích osôb alebo byt naopak v prospech takýchto záujmov. Z toho vyplýva, ze v rámci konania o nariadení predbezného opatrenia sa záujem subjektu, ktorý podal návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania, musí posudzovat vo vztahu k dôsledkom vydania navrhovaného predbezného opatrenia alebo jeho zamietnutia na jeho ekonomickú alebo právnu situáciu (uznesenie Microsoft/Komisia, uz citované, bod 33). 17 V kazdom prípade posúdenie, ktoré vykonáva sudca rozhodujúci o nariadení predbezného opatrenia, pokial ide o záujem na riesení veci, v ktorej koná, nemá vplyv na posúdenie, ktoré Vseobecný súd vykoná v rámci skúmania návrhu na vstup vedlajsieho úcastníka do konania vo veci samej (uznesenie Microsoft/Komisia, uz citované, bod 35). 18 Práve vzhladom na tieto úvahy je potrebné posúdit, ci styri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, majú záujem na riesení tohto sporu. 19 Styri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, pricom vsetky pôsobia v sektore poistenia autoskiel, tvrdia, ze v decembri 2010 a v septembri a decembri 2011 podali na LG Düsseldorf (Vyssí súd v Düsseldorfe) (Nemecko) zaloby o náhradu skody proti "AGC Glass Europe a i.". Týmito zalobami, ktoré sú v konaní na vnútrostátnom súde, sa domáhajú náhrady skody, ktorá im bola spôsobená z dôvodu umelo zvýsených cien v rozpore s clánkom 101 ZFEÚ, ktoré fakturovali clenovia kartelu pre autosklá od roku 1998 do roku 2003 a ktoré slúzili ako základ pre náhradu výdavkov na opravy v rámci poistenia autoskiel. Spresnujú, ze je velmi tazké vycíslit vzniknutú skodu, kedze nemajú podrobné informácie týkajúce sa kartelu pre autosklá, ktoré chce teraz Komisia uverejnit. Je pre ne velmi dôlezité, aby Komisia uverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejsia nez tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, a aby v tom zalobkyna Komisii nemohla bránit. 20 V tejto súvislosti stací pripomenút jednak, ze napadnuté rozhodnutie v prejednávanej veci sa týka len zamietnutia ziadosti o dôverné zaobchádzanie podanej zalobkynou, a jednak, ze zaloby o náhradu skody, na ktoré sa odvolávajú subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, boli podané na vnútrostátnej úrovni proti "AGC Glass Europe a i." bez toho, aby tieto subjekty spresnili, ze medzi "iné subjekty" patrí aj zalobkyna. Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení teda môze len predpokladat, ze tento pojem sa týka spolocností patriacich do japonskej skupiny Asahi (pozri bod 3 vyssie). Okrem toho zalobkyna v pripomienkach z 12. februára 2013 potvrdila, ze nebola jedným zo zalovaných subjektov v predmetných vnútrostátnych konaniach, ale ze len vstúpila do vnútrostátneho konania ako vedlajsí úcastník konania na podporu návrhov AGC Glass Europe. Z toho vyplýva, ze v prípade zamietnutia zaloby o zrusenie napadnutého rozhodnutia informácie, ktoré Komisia bude môct uverejnit, nebudú vôbec uzitocné pre subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci v rámci ich zalôb o náhradu skody, pretoze tieto informácie sa netýkajú AGC Glass Europe. Subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, sa teda neodvolávajú na nijaký priamy a aktuálny záujem na riesení sporu v zmysle clánku 40 Statútu Súdneho dvora. Takýto záujem im nemozno priznat ani na základe samotnej skutocnosti, ze by prípadne mohli viest konanie o náhradu skody proti zalobkyni na vnútrostátnom súde, kedze takéto uznanie by viedlo k takému velkému rozsíreniu okruhu prípadných vedlajsích úcastníkov konania, ze by to mohlo vázne narusit efektívnost konania na súdoch Únie [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. júna 2012, Schenker/Air France a Komisia, C-589/11 P(I), bod 24]. 21 V kazdom prípade subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, nepreukázali osobitný záujem na výsledku konania o nariadení predbezného opatrenia v tom zmysle, ze by bolo pre ne neprijatelné cakat na ukoncenie sporu vo veci samej. Nepreukázali najmä, ze ich ekonomická alebo právna situácia by sa narusila, keby tento návrh na nariadenie predbezného opatrenia nebol zamietnutý. Okrem toho sa zdá, ze skutocnost, ze od decembra 2010 sa koná o zalobe o náhradu skody podanej zo strany HUK-Coburg na vnútrostátnom súde bez toho, aby tento subjekt, ktorý podal návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastník poukázal na bezprostredné riziko, ktoré by mal pre neho nepriaznivý výsledok, svedcí skôr o tom, ze pre vnútrostátny súd by mohlo byt uzitocné, prípadne na základe návrhov na prerusenie konania, pockat do vyhlásenia rozsudku vo veci samej predtým, ako bude s prihliadnutím na tento rozsudok pokracovat v konaní o náhradu skody. 22 V dôsledku toho treba návrhy na vstup vedlajsích úcastníkov do konania zamietnut. O návrhu na vydanie predbezného opatrenia 23 Zo znenia clánku 278 ZFEÚ v spojení s clánkom 279 ZFEÚ a zo znenia clánku 256 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze, ak dospeje k záveru, ze si to vyzadujú okolnosti, nariadit odklad výkonu aktu napadnutého na Vseobecnom súde alebo urcit potrebné predbezné opatrenia. 24 Clánok 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu stanovuje, ze návrh na nariadenie predbezného opatrenia musí uvádzat predmet sporu, okolnosti preukazujúce naliehavost, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohlad odôvodnujú nariadenie navrhovaného predbezného opatrenia. Odklad výkonu aktu a predbezné opatrenia teda sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze nariadit, ak sa preukáze, ze ich nariadenie je z právneho a faktického hladiska na prvý pohlad dôvodné (fumus boni iuris) a ze sú naliehavé v tom zmysle, ze sú potrebné na to, aby sa predislo váznej a nenapravitelnej ujme na záujmoch úcastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali úcinky uz pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, a preto musia byt návrhy na nariadenie predbezných opatrení zamietnuté, pokial niektorá z nich nie je splnená. Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení prípadne vykoná tiez zvázenie predmetných záujmov [uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, [5]C-268/96 P(R), Zb. s. I-4971, bod 30, a z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, [6]C-445/00 R, Zb. s. I-1461, bod 73]. 25 V rámci tohto celkového skúmania sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení disponuje sirokou mierou volnej úvahy a môze slobodne rozhodnút so zretelom na osobitosti prejednávanej veci o spôsobe, akým musia byt tieto rôzne podmienky preskúmané, ako aj o poradí tohto skúmania, kedze ziadne pravidlo práva mu neukladá vopred stanovenú analytickú schému na úcely posúdenia nevyhnutnosti rozhodnút o nariadení predbezných opatrení [uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., [7]C-149/95 P(R), Zb. s. I-2165, bod 23, a z 3. apríla 2007, Vischim/Komisia, C-459/06 P(R), neuverejnené v Zbierke, bod 25]. 26 Vzhladom na informácie uvedené v spise sa sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení domnieva, ze má k dispozícii vsetky skutocnosti potrebné na rozhodnutie o tomto návrhu na nariadenie predbezného opatrenia bez toho, aby bolo predtým potrebné vypocut vysvetlenia úcastníkov konania. 27 Za okolností v predmetnej veci treba najprv pristúpit k zvázeniu záujmov a preskúmat, ci podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená. O zvázení záujmov a naliehavosti 28 Podla ustálenej judikatúry zvázenie rôznych existujúcich záujmov spocíva v tom, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení zistí, ci záujem úcastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezného opatrenia, má prednost pred záujmom, ktorý predstavuje okamzité uplatnenie sporného aktu, tak, ze konkrétne preskúma, ci prípadné zrusenie tohto aktu súdom vo veci samej umozní zvrátit situáciu, ktorá by bola spôsobená jeho okamzitým vykonaním, a naopak, ci odklad výkonu uvedeného aktu je takej povahy, ze by bránil jeho plnému úcinku v prípade, ze by bola zaloba vo veci samej zamietnutá (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 11. mája 1989, RTE a i./Komisia, [8]76/89 R, 77/89 R a 91/89 R, Zb. s. 1141, bod 15, a z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia, [9]C-182/03 R a C-217/03 R, Zb. s. I-6887, bod 142). 29 Pokial ide konkrétnejsie o podmienku, podla ktorej právna situácia vytvorená uznesením o nariadení predbezného opatrenia musí byt zvrátitelná, je potrebné poznamenat, ze úcel konania o nariadení predbezného opatrenia je obmedzený na zabezpecenie plnej úcinnosti budúceho rozhodnutia vo veci samej [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros, [10]C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739, bod 36]. V dôsledku toho je toto konanie cisto vedlajsím vo vztahu k hlavnému konaniu, na ktoré nadväzuje (uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 12. februára 1996, Lehrfreund/Rada a Komisia, [11]T-228/95 R, Zb. s. II-111, bod 61), takze rozhodnutie prijaté sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení musí mat predbeznú povahu v tom zmysle, ze nesmie prejudikovat budúce rozhodnutie vo veci samej, ale ani nesmie navodit jeho klamlivost tým, ze ho zbaví potrebného úcinku (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 1991, CIRFS a i./Komisia, [12]C-313/90 R, Zb. s. I-2557, bod 24 a predsedu Súdu prvého stupna z 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, [13]T-203/95 R, Zb. s. II-2919, bod 16). 30 Z toho nevyhnutne vyplýva, ze záujem obhajovaný úcastníkom konania o nariadení predbezného opatrenia nie je hodný ochrany, ak tento úcastník od sudcu rozhodujúceho o nariadení predbezných opatrení ziada, aby prijal rozhodnutie, ktoré okrem toho, ze vôbec nemá cisto predbeznú povahu, by prejudikovalo budúce rozhodnutie vo veci samej a navodilo by jeho klamlivost tým, ze ho zbaví potrebného úcinku. Z toho istého dôvodu bol pritom návrh na nariadenie predbezného opatrenia, ktorým sa navrhovalo, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení nariadil "predbezné" sprístupnenie informácií, ktorými disponuje Komisia a ktoré sú údajne dôverné, vyhlásený za neprípustný, kedze uznesenie, ktorým by sa vyhovelo tomuto návrhu, mohlo vopred neutralizovat dôsledky rozhodnutia, ktoré sa prijme neskôr vo veci samej (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Vseobecného súdu z 23. januára 2012, Henkel a Henkel France/Komisia, T-607/11 R, body 23 az 25). 31 V predmetnom prípade má Vseobecný súd v rámci sporu vo veci samej rozhodnút o tom, ci má byt napadnuté rozhodnutie - ktorým Komisia zamietla ziadost zalobkyne, aby sa zdrzala uverejnenia sporných informácií - zrusené najmä z dôvodu porusenia dôvernej povahy týchto informácií, kedze ich sprístupnenie by predstavovalo porusenie clánku 339 ZFEÚ a clánku 8 Charty. V tejto súvislosti je zjavné, ze na úcely zachovania potrebného úcinku rozsudku zrusujúceho napadnuté rozhodnutie musí byt zalobkyna schopná predíst tomu, aby Komisia pristúpila k neoprávnenému uverejneniu sporných informácií. Zrusujúci rozsudok by bol vsak iluzórnym a nemal by potrebný úcinok, keby bol tento návrh na nariadenie predbezného opatrenia zamietnutý, kedze toto zamietnutie by znamenalo umoznit Komisii okamzité uverejnenie predmetných informácií a de facto prejudikovat budúce rozhodnutie vo veci samej, teda zamietnutie zaloby o neplatnost. 32 Tieto úvahy nevyvracia okolnost, ze ani samotné skutocné uverejnenie sporných informácií by pravdepodobne nespôsobilo, ze by zalobkyna bola zbavená záujmu na konaní, pokial ide o zrusenie napadnutého rozhodnutia. Dôvodom je totiz najmä to, ze akýkolvek odlisný výklad, ktorý by prípustnost zaloby podmienoval sprístupnením alebo nesprístupnením uvedených informácií Komisiou, by Komisii dovoloval vyhnút sa súdnemu preskúmaniu odkazom na uz vzniknutú situáciu tým, ze by ich Komisia sprístupnila, hoci by to bolo protiprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, [14]T-474/04, Zb. s. II-4225, body 39 az 41). Toto formálne zachovanie záujmu na konaní na úcely sporu vo veci samej pritom nie je v rozpore s tým, ze zrusujúci rozsudok vyhlásený po uverejnení predmetných informácií by uz nemal nijaký potrebný úcinok pre zalobkynu. 33 V dôsledku toho záujem Komisie na zamietnutí návrhu na nariadenie predbezného opatrenia musí ustúpit pred záujmom obhajovaným zalobkynou tým skôr, ze nariadenie navrhovaných predbezných opatrení znamená len to, ze pocas obmedzeného obdobia sa zachová status quo, ktorý existoval od februára 2010 (pozri v tomto zmysle uznesenie RTE a i./Komisia, uz citované, bod 15). 34 Pokial ide o námietku Komisie, ze verejnost uz viac ako styri roky caká, aby bolo rozhodnutie z roku 2008 konecne uverejnené v celom rozsahu, a ze je neprípustné, aby zalobkyna mohla oneskorit takéto uverejnenie o niekolko rokov len na základe tvrdenia, ze informácie, ktoré sa majú uverejnit, sú dôverné, treba konstatovat, ze zalovaná institúcia len uviedla, ze jej sluzby celia zdlhavému procesu, v rámci ktorého musia riesit pocetné ziadosti o zachovanie dôvernosti, bez toho, aby toto tvrdenie bolo podporené co i len najmensím písomným dôkazom. Komisia teda z právneho hladiska dostatocne nepreukázala, ze bola nútená cakat az do 28. apríla 2011, aby rozhodla o uverejnení úplnej verzie rozhodnutia z roku 2008. Za týchto okolností nemozno vylúcit, ze Komisia je vo velkej miere sama zodpovedná za uvádzanú casovú stratu. V kazdom prípade Komisia nevysvetlila, preco k vyjadreniu k zalobe podanému 8. januára 2013 vo veci samej nepripojila - aspon z opatrnosti - ziadost o skrátené súdne konanie na základe clánku 76a rokovacieho poriadku, aby sa tak pokúsila znízit casovú stratu. Kedze Komisia nevyuzila prílezitost, aby jej bolo priznané skrátené súdne konanie vo veci samej, nemôze úcinne vytýkat zalobkyni, ze vyuzila svoje procesné právo na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia. 35 Komisia sa odvoláva este na záujem prípadných poskodených osôb kartelu pre autosklá, ktoré by potrebovali informácie kategórií I a II na preukázanie dôvodnosti svojich zalôb o náhradu skody z hladiska prícinnej súvislosti a na vycíslenie skody, ktoré podali proti zalobkyni na vnútrostátnom súde. Komisia zastáva názor, ze ak by sa s uverejnením týchto informácií cakalo az do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, zaloby o náhradu skody niektorých z týchto poskodených osôb by uz mohli byt premlcané, najmä v clenských státoch, v ktorých sú krátke premlcacie lehoty. 36 Hoci by záujmy tretích osôb, ktoré by boli priamo ovplyvnené prípadným odkladom výkonu napadnutého rozhodnutia, bolo mozné zohladnit v rámci zvázenia záujmov (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupna zo 17. januára 2001, Petrolessence a SG2R/Komisia, [15]T-342/00 R, Zb. s. II-67, bod 51), táto argumentácia Komisie nie je takej povahy, aby bola uprednostnená pred záujmom zalobkyne. Na jednej strane, pokial ide o údajné vnútrostátne pravidlá týkajúce sa premlcania, je tvrdenie Komisie prílis vseobecné, kedze predovsetkým neuvádza, co by malo bránit uvedeným poskodeným osobám v podaní zaloby o náhradu skody v potrebnom case, pricom by zároven doslo k preruseniu konaní na vnútrostátnych súdoch az do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Okrem toho jediné konkrétne príklady uvádzané v tomto kontexte sa týkajú zalôb o náhradu skody, ktoré styri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, podali v rokoch 2010 a 2011 na vnútrostátnych súdoch zjavne bez toho, ze by existovala prekázka týkajúca sa premlcania (pozri body 19 a 21 vyssie). Na druhej strane, ako bolo uvedené v bode 34 vyssie, tak omeskanie v súvislosti s úplným uverejnením rozhodnutia z roku 2008, ako aj prípadné pomalé konania vo veci samej sa musia vo velkej miere pripísat Komisii, a nie zalobkyni. 37 Napokon, hoci je pravda, ze poskodené osoby kartelu pre autosklá sa tiez môzu odvolávat na právo na úcinnú súdnu ochranu, pokial ide o ich zalobu o náhradu skody podanú proti clenom tohto kartelu, medzi ktorých patrí zalobkyna, je potrebné konstatovat, ze v prípade, ze by boli nariadené predbezné opatrenia navrhované zalobkynou, pri výkone uvedeného práva by doslo jednoducho k omeskaniu, co by znamenalo docasné obmedzenie výkonu tohto práva, zatial co zodpovedajúce právo zalobkyne by v prípade zamietnutia návrhu na nariadenie predbezného opatrenia prakticky zaniklo. Záujem zalobkyne teda musí mat prednost pred záujmom poskodených osôb kartelu. 38 Výsledok zvázenia záujmov sa priklána skôr v prospech zalobkyne a zdá sa naliehavé chránit záujem, ktorý zalobkyna obhajuje, kedze existuje riziko, ze jej bude spôsobená vázna a nenapravitelná skoda, ak by bol zamietnutý jej návrh na nariadenie predbezného opatrenia. V tomto kontexte zalobkyna v podstate tvrdí, ze situáciu vyplývajúcu z uverejnenia podrobnejsej verzie rozhodnutia z roku 2008 uz nebude mozné zvrátit. 39 Pokial ide o informácie kategórie III, zalobkyna zdôraznuje, ze ich uverejnenie by vázne a nenapravitelne poskodilo právo na ochranu osobných údajov, ktoré clánok 8 Charty priznáva jej zamestnancom, ktorí boli údajne zapojení do realizácie kartelu. 40 V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry musí zalobkyna preukázat, ze navrhovaný odklad výkonu je potrebný na ochranu jej vlastných záujmov, pricom sa na úcely preukázania naliehavosti nemôze odvolávat na vplyv na záujem, ktorý nie je jej osobným záujmom, akým je napríklad vplyv na práva tretích osôb. Preto sa zalobkyna na úcely potvrdenia naliehavosti navrhovaného odkladu výkonu nemôze úcinne odvolávat na ujmu, ktorá by bola spôsobená len jej zamestnancom [pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdu prvého stupna z 19. júla 2007, Du Pont de Nemours (France) a i./Komisia, [16]T-31/07 R, Zb. s. II-2767, bod 147 a tam citovanú judikatúru, a z 25. januára 2012, Euris Consult/Parlament, T-637/11 R, bod 26], ale musí preukázat, ze takáto skoda môze sama osebe spôsobit váznu a nenapravitelnú osobnú ujmu (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 20. decembra 2001, Österreichische Postsparkasse/Komisia, [17]T-213/01 R, Zb. s. II-3963, bod 71). 41 V tomto prípade to vsak tak nie je, kedze zalobkyna len tvrdí, ze sprístupnenie informácií kategórie III [dôverné] ( [18]1 ). Zalobkyna teda len uvádza nejasné a spekulatívne tvrdenie, pricom v tejto súvislosti neposkytla spresnenia ani nepodporila svoje tvrdenie co i len najmensím dôkazom. To isté platí, pokial ide o poznámku, podla ktorej by jej zamestnanci mohli podat proti nej zaloby, v ktorých by jej vytýkali, ze ich nechránila. Neuviedla najmä ani nepreukázala, ze je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, aby zabezpecila kolektívnu obhajobu záujmov dotknutých zamestnancov z dôvodu, ze od nich nemozno pre ich velmi vysoký pocet pozadovat, aby podali samostatné zaloby na ochranu svojich osobných údajov. V dôsledku toho zalobkyna nepreukázala, ze údajný vplyv na záujmy jej zamestnancov by spôsobil váznu a nenapravitelnú skodu pre jej podnik sám osebe. 42 Z toho vyplýva, ze podmienka týkajúca sa naliehavosti nebola splnená, pokial ide o uverejnenie informácií kategórie III. Vzhladom na kumulatívnu povahu tejto podmienky a podmienky týkajúcej sa fumus boni iuris (pozri bod 24 vyssie) je teda potrebné uz v tomto stádiu zamietnut návrh na nariadenie predbezného opatrenia, pokial ide o takéto informácie. 43 Pokial ide o informácie kategórií I a II, zalobkyna tvrdí, ze ked sa raz uverejnia dôverné informácie, neskorsie zrusenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu porusenia clánku 339 ZFEÚ nezvráti úcinky vyplývajúce z uverejnenia. Zákazníci, konkurenti a dodávatelia zalobkyne, financní analytici, ako aj siroká verejnost by totiz mohli získat prístup k predmetným informáciám a volne ich vyuzit, co by spôsobilo váznu a nenapravitelnú ujmu zalobkyni. V dôsledku toho by bola zalobkyna zbavená úcinnej súdnej ochrany, ak by sporné informácie boli oznámené skôr, nez sa vyriesi spor vo veci samej. 44 V tejto súvislosti treba konstatovat, ze v prípade, ak sa vo veci samej zdá, ze uverejnenie plánované Komisiou sa týka informácií dôvernej povahy, ktorých sprístupneniu bráni ochrana profesijného tajomstva na základe clánku 339 ZFEÚ, zalobkyna by sa mohla odvolávat na toto ustanovenie, ktoré im priznáva základné právo bránit sa proti takémuto uverejneniu. Ako aj Súdny dvor pripustil v rozsudku zo 14. februára 2008, Varec ([19]C-450/06, Zb. s. I-581, body 47 a 48), pricom odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva (dalej len "ESLP"), v skutocnosti môze byt potrebné zakázat sprístupnenie urcitých informácií povazovaných za dôverné, aby sa zachovalo základné právo podniku na dodrziavanie súkromného zivota, zakotvené v clánku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (dalej len "EDLP"), a v clánku 7 Charty, pricom platí, ze pojem "súkromný zivot" sa nesmie vykladat tak, ze vylucuje obchodnú cinnost právnickej osoby. Okrem toho Súdny dvor dodal jednak, ze uz pripustil ochranu obchodného tajomstva ako vseobecnú zásadu, a jednak, ze predmetný podnik by mohol utrpiet "mimoriadne váznu skodu", ak by urcité informácie boli predmetom protiprávneho oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Varec, uz citovaný, body 49 a 54). 45 Kedze Komisia by v prípade zamietnutia tohto návrhu na nariadenie predbezného opatrenia mohla pristúpit k okamzitému uverejneniu informácií kategórií I a II, je dôvodné sa obávat, ze základné právo zalobkyne na ochranu jej profesijných tajomstiev, zakotvené v clánku 339 ZFEÚ, clánku 8 EDLP a v clánku 7 Charty, by bolo nezvratne zbavené akéhokolvek zmyslu, pokial ide o uvedené informácie. Takisto existuje nebezpecenstvo, ze by sa narusilo základné právo zalobkyne na úcinnú súdnu ochranu, zakotvené v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, ak by sa Komisii povolilo uverejnit predmetné informácie skôr, nez Vseobecný súd rozhodne vo veci samej. V dôsledku toho, kedze základné práva zalobkyne by mohli byt vázne a nezvratne poskodené, za predpokladu, ze sa este preskúma podmienka fumus boni iuris (pokial ide o úzku väzbu medzi touto poslednou uvedenou podmienkou a podmienkou naliehavosti, pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 8. apríla 2008, Cyprus/Komisia, T-54/08 R, T-87/08 R, T-88/08 R a T-91/08 R az T-93/08 R, neuverejnené v Zbierke, body 56 a 57), zdá sa naliehavé nariadit navrhované predbezné opatrenia, pokial ide o informácie kategórií I a II. 46 Tieto závery nemôze vyvrátit ani jedno z nesúhlasných tvrdení Komisie. 47 Poznámka Komisie, podla ktorej sa zalobkyna neodvolala na nijaké porusenie základného práva, nie je zo skutkového hladiska podlozená. Zalobkyna sa totiz tým, ze tvrdila, ze by bola zbavená úcinnej súdnej ochrany, ak by boli uverejnené sporné informácie pred skoncením sporu vo veci samej, implicitne, ale nepochybne odvolala na clánok 6 EDLP a clánok 47 Charty, ktoré zakotvujú základné právo na úcinnú súdnu ochranu. Okrem toho, hoci zalobkyna poukázala len na porusenie clánku 339 ZFEÚ, stací pripomenút, ze ochrana profesijného tajomstva, ktorú toto ustanovenie zarucuje, patrí medzi základné práva v zmysle clánku 8 EDLP a clánku 7 Charty (pozri bod 44 vyssie), takze odvolávanie sa na clánok 339 ZFEÚ znamená nevyhnutne odvolanie sa aj na dve ostatné ustanovenia. 48 Komisia dalej odkazuje na judikatúru ESLP (pozri rozsudok ESLP z 3. apríla 2012, Gillberg v. Svédsko, § 67 a 72), aby zdôraznila, ze clánok 8 EDLP nie je v predmetnom prípade uplatnitelný, kedze na toto ustanovenie sa nemôze odvolávat osoba, aby poukázala na ujmu, ktorá jasne vyplýva z jej vlastného konania, akým je napríklad trestný cin. Komisia z toho vyvodila, ze vzhladom na skutocnost, ze sporné informácie v predmetnom prípade slúzia len na opis správania zalobkyne, ktoré bolo porusením, zalobkyna nemôze bránit ich uverejneniu tak, ze sa odvolá na svoje právo na súkromný zivot. 49 V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze ESLP vôbec neskúmal, ci predmetné svédske opatrenie "porusilo právo neoznámit dôverné informácie, ktoré vyplýva z clánku 8 [EDLP]", ale len zistoval, ci odsúdenie pána Gillberga v trestnom konaní predstavovalo samo osebe narusenie jeho práva na respektovanie súkromného zivota (rozsudok Gillberg v. Svédsko, uz citovaný, § 56, 64, 65 a 68). ESLP odpovedal na túto otázku záporne, pretoze skodlivé úcinky takéhoto odsúdenia na osobnej, sociálnej, psychologickej a financnej úrovni boli "predvídatelnými dôsledkami spáchania trestne stíhaného porusenia..., takze sa na ne nemozno... odvolávat na úcely tvrdenia, ze odsúdenie v trestnom konaní predstavuje samo osebe zásah do práva na respektovanie súkromného zivota v zmysle clánku 8 [EDLP]" (rozsudok Gillberg v. Svédsko, uz citovaný, § 68). 50 V tomto konaní vsak nejde o to, ci zalobkyna môze na základe clánku 8 EDLP namietat proti ulozeniu pokuty Komisiou za porusenie clánku 101 ZFEÚ, proti svojmu verejnému oznaceniu za clena kartelu pre autosklá alebo proti iným negatívnym "predvídatelným" úcinkom takejto sankcie v obchodnom styku. V predmetnom prípade súd Únie musí skôr urcit, ci sa s informáciami kategórií I a II musí dôverne zaobchádzat na základe uvedeného clánku 8 alebo ci môzu naopak byt pouzité Komisiou na úcely velmi podrobného verejného opísania konania zalobkyne predstavujúceho porusenie. Takáto otázka týkajúca sa toho, ci sa v prípade urcitých presných informácií má alebo nemá zachovat dôvernost, nebola predmetom uz citovaného rozsudku Gillberg v. Svédsko, takze tvrdenie Komisie zalozené na tomto rozhodnutí ESLP nemozno uznat. 51 Komisia odkazuje na viaceré uznesenia predsedov Súdneho dvora a Vseobecného súdu a dodáva, ze v kazdom prípade nepostacuje zalobkyni odvolávat sa na porusenie základného práva na ochranu profesijného alebo obchodného tajomstva, ale ze okrem toho musí preukázat, ze jej toto porusenie spôsobí váznu a nenapravitelnú majetkovú alebo nemajetkovú ujmu. Vznik skody takejto povahy vsak v predmetnom prípade nebol preukázaný. 52 V tomto kontexte Komisia odkázala najprv na uznesenia predsedu Súdu prvého stupna zo 7. novembra 2003, Bank Austria Creditanstalt/Komisia ([20]T-198/03 R, Zb. s. II-4879), a z 22. decembra 2004, Microsoft/Komisia ([21]T-201/04 R, Zb. s. II-4463), v ktorých sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení v súvislosti s tvrdením zalozeným na nezvrátitelnosti uverejnenia citlivých informácií, ktoré môzu byt pouzité v zalobách na náhradu skody proti dotknutej osobe, povazoval ujmu, ktorá by mohla vzniknút dotknutej osobe v dôsledku pouzitia uvedených informácií, za cisto financnú a uviedol, ze financná ujma nemôze byt za normálnych okolností povazovaná za nenapravitelnú (pozri uznesenie Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citované, body 45, 47, 52 a 53), pricom spresnil, ze sprístupnenie informácie, ktorá bola az dovtedy utajená - bud z dôvodu existencie práva dusevného vlastníctva, alebo ako obchodné tajomstvo - nepredstavuje nevyhnutne vznik váznej skody, a to napriek tomu, ze oboznámenie sa s takouto informáciou uz viac nemozno vymazat z pamäte (pozri uznesenie Microsoft/Komisia, uz citované, body 253 a 254). 53 V tejto súvislosti je vsak potrebné zdôraznit, ze podla prístupu sledovaného sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení v uz citovaných uzneseniach Bank Austria Creditanstalt/Komisia a Microsoft/Komisia nemozno postupovat v oblasti ochrany informácií, ktoré sú údajne dôverné, kedze odhliada od základných práv, na ktoré sa odvoláva subjekt, ktorý ziada o predbeznú ochranu takýchto informácií. Najneskôr od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorá pozdvihla Chartu na úroven primárneho práva Únie a stanovuje, ze Charta má také isté právne postavenie ako Zmluvy (clánok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ), sa bezprostredné riziko vázneho a nenapravitelného porusenia základných práv zverených clánkami 7 a 47 Charty (ako aj zodpovedajúcimi ustanoveniami EDLP) v tejto oblasti musí povazovat samo osebe za ujmu odôvodnujúcu nariadenie navrhovaných predbezných ochranných opatrení. 54 Komisia dalej odkazuje na uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. apríla 1998, Camar/Komisia a Rada [[22]C-43/98 P(R), Zb. s. I-1815, body 46 a 47], ktorým bolo zamietnuté tvrdenie zalozené na nenapravitelnosti uvádzanej ujmy z dôvodu, ze nestací abstraktne tvrdit, ze dôjde k zásahu do základných práv, v danom prípade do vlastníckeho práva a práva na slobodný výkon profesijnej cinnosti, na úcely preukázania, ze skoda, ktorá by z toho mohla vyplývat, by mala nevyhnutne nenapravitelnú povahu. Nemozno vsak zanedbat skutocnost, ze vec, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, sa týkalo prípadu dovozcu, ktorý povazoval za nedostatocný pocet udelených dovozných certifikátov a chcel ich získat este viac. Hoci sa teda tento dovozca odvolával na svoje vlastnícke právo a právo na slobodný výkon svojej profesijnej cinnosti, poskytnutie údajne nedostatocného mnozstva dovozných certifikátov len zúzilo vyuzívanie predmetných základných práv. Kedze dotknutá osoba nadalej pozívala tieto práva, sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení vyzadoval preukázanie toho, ze toto obmedzenie je váznej a nenapravitelnej povahy. V prejednávanej veci by vsak zalobkyna v prípade zamietnutia jej návrhu na nariadenie predbezného opatrenia bola úplne zbavená uvádzaných základných práv, co by znamenalo úplnú stratu týchto práv, teda skodu, ktorá je tou najváznejsou a nemozno ju napravit. Z toho vyplýva, ze uz citované uznesenie Camar/Komisia a Rada nie je relevantné na úcely skúmania podmienok naliehavosti v tomto konaní. 55 To isté z tých istých dôvodov platí aj v prípade uznesenia predsedu Vseobecného súdu z 18. marca 2011, Westfälisch-Lippischer Sparkassen- und Giroverband/Komisia ([23]T-457/09 R, Zb. s. I-51*, bod 48), podla ktorého nestací tvrdit, ze dôjde k zjavnému zásahu do základného práva na preukázanie váznosti a nenapravitelnosti ujmy, ktorá môze z toho vyplývat. Vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, totiz mensinový akcionár banky namietal proti hospodárskym dôsledkom realizácie podmienky, s ktorou Komisia spojila schválenie státnej pomoci poskytnutej tejto banke, co bola podmienka, ktorú samotný akcionár zásade prijal (uznesenie Westfälisch-Lippischer Sparkassen- und Giroverband/Komisia, uz citované, bod 47). Na rozdiel od tejto veci islo teda len o jednoduché obmedzenie pouzívania vlastníckeho práva a práva na rovnost zaobchádzania, na ktoré sa odvolávala dotknutá osoba. 56 Pokial ide o uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [[24]C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739], ktoré sa týka dôverného alebo nedôverného charakteru dokumentov získaných Komisiou v priebehu vysetrovania, neslo o prístup verejnosti k týmto dokumentom, ale o to, ci Komisii bolo povolené sa s nimi oboznámit. Islo teda o kontext, ktorý bol celkom specifický a nie porovnatelný s kontextom v tejto veci, pretoze pokial ide o prvý uvádzaný kontext, bolo rozhodnuté, ze ak samotné oboznámenie sa Komisie s predmetnými dokumentmi bez toho, aby boli pouzité v konaní o porusení pravidiel hospodárskej sútaze, mohlo prípadne ovplyvnit profesijné tajomstvo, táto okolnost sama osebe nepostacuje na preukázanie, ze bola splnená podmienka naliehavosti (uznesenie Komisia/Akzo a Akcros, uz citované, bod 41). V prípade, ze dôjde k zruseniu rozhodnutia, ktorým Komisia nariadila vysetrovanie, Komisii to z tohto dôvodu bráni pouzit na úcely konania o porusení pravidiel hospodárskej sútaze vsetky dokumenty alebo dôkazné materiály získané v priebehu tohto vysetrovania, pod hrozbou vystavenia sa riziku, ze súd Únie zrusí rozhodnutie týkajúce sa porusenia v rozsahu, v akom vychádzalo z takýchto dôkazných prostriedkov (uznesenie Komisia/Akzo a Akcros, uz citované, bod 37). V takejto situácii samotná skutocnost sprístupnenia dôverných informácií Komisii, ktorá je verejným orgánom podliehajúcim dodrziavaniu profesijného tajomstva, nemôze zjavne predstavovat vázne a nenapravitelné porusenie uvádzaného základného práva. 57 V dôsledku toho, kedze podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená, pokial ide o informácie kategórií I a II, je potrebné skúmat, ci v tejto súvislosti existuje fumus boni iuris. O fumus boni iuris 58 Podla ustálenej judikatúry je podmienka fumus boni iuris splnená, ked sa aspon jeden z dôvodov uvádzaných úcastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezných opatrení na podporu svojej zaloby vo veci samej, zdá na prvý pohlad relevantný a v kazdom prípade nie neopodstatnený v tom zmysle, ze poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riesenie nie je hned jasné, a teda si vyzaduje hlbsie preskúmanie, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení, ale musí byt predmetom konania vo veci samej, alebo ked diskusia medzi úcastníkmi konania odhalí existenciu dôlezitého právneho rozporu, ktorého riesenie nie je hned jasné (pozri uznesenie predsedu Vseobecného súdu z 19. septembra 2012, Grécko/Komisia, T-52/12 R, bod 13 a tam citovanú judikatúru; pozri tiez v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. mája 2003, Komisia/Artegodan a i., [25]C-39/03 P-R, Zb. s. I-4485, bod 40). 59 Pokial ide konkrétnejsie o spor týkajúci sa predbeznej ochrany údajne dôverných informácií, je potrebné dodat, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze v zásade dospiet k záveru, ze fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, ze predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, ze by bola porusená zásada spocívajúca v tom, ze konanie o nariadení predbezného opatrenia je nevyhnutne vedlajsím a predbezným konaním (pozri body 29 az 31 vyssie), ako aj bezprostredné riziko, ze zaniknú základné práva, na ktoré sa odvolával úcastník konania, ktorý poziadal o predbeznú ochranu týchto práv (pozri body 44 a 45 vyssie). O takýto prípad by islo napríklad vtedy, ak by informácia, ktorá sa má chránit, bola uvedená vo verejnej úctovnej závierke zalobkyne alebo v akte uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie. 60 V predmetnom prípade v rámci druhého dôvodu uvádzaného na podporu zaloby vo veci samej zalobkyna vytýka Komisii, ze porusila najmä clánok 339 ZFEÚ, ako aj clánok 28 ods. 1 a clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ked rozhodla o uverejnení informácií, ktoré by sa mali povazovat za obchodné tajomstvo, a teda ich dôvernost by mala byt chránená. Komisia okrem toho nesprávne posúdila existenciu naliehavých dôvodov umoznujúcich sprístupnenie predmetných informácií. 61 Zalobkyna uvádza, ze informácie kategórií I a II sú obchodne citlivými a tajnými informáciami, o ktorých verejnost nevie, takze sporné uverejnenie by sprístupnilo zákazníkom, konkurentom, dodávatelom a vo vseobecnosti verejnosti v konsolidovanej podobe podrobnosti týkajúce sa jej hlavných zákazníkov a vztahov, ktoré udrziava so svojim zákazníkmi, ako napríklad znacku a model automobilov, pre ktoré dodáva diely. Tento typ informácií je zjavne citlivý, takisto ako informácie týkajúce sa poctu dodaných dielov, podielu daného automobilového výrobcu na cinnosti, cien, výpoctov cien, osobitných zliav, percent atd. Tieto informácie totiz preukazujú obchodnú prax zalobkyne voci výrobcom, ktorí sú stále jej zákazníkmi, a mohli by byt pouzité tiez inými výrobcami v obchodných vztahoch s nou. 62 Pokial ide o to, ze Komisia popiera dôvernost sporných informácií na základe toho, ze sú uz starsie ako pät rokov, zalobkyna uvádza, ze neexistuje vopred stanovená hranica, co sa týka okamihu, ked sa údaje stanú historickými, kedze otázka, ci sú informácie uz naozaj historickými, závisí od specifík daného trhu. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku z 28. júna 2012, Komisia/Agrofert Holding (C-477/10 P, bod 67), zdôraznil, ze podla clánku 4 ods. 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ([26]Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) sa výnimky týkajúce sa obchodných záujmov alebo citlivých dokumentov môzu uplatnovat pocas obdobia 30 rokov, ba dokonca aj dlhsie, ak je to potrebné. 63 Zalobkyna uvádza, ze [dôverné]. V dôsledku toho konsolidované informácie kategórie I nestratili dôvernost z dôvodu uplynutého casu, kedze sprístupnenie týchto informácií by umoznilo konkurentom a zákazníkom získat velmi podrobný zoznam zákazníkov týkajúci sa zalobkyne a osobitných aspektov jej vztahov s jej zákazníkmi. 64 Pokial ide o informácie kategórie II, stále sú dôverné a obchodne citlivé, a to z dôvodu specifík trhu s autosklom, v rámci ktorého sa zmluvy casto dohadujú viacero rokov este pred samotnou výrobou. Ide o dlhodobé zmluvy, ktoré sú casto predlzované, pricom dodávatelia autoskiel poskytujú dodávky výrobcom nepretrzite pre viaceré generácie modelov. Vzhladom na takúto struktúru trhu by navrhované sprístupnenie spôsobilo velkú transparentnost, co by viedlo k zmenám samotných základov znakov trhu a poskodilo záujmy zalobkyne. Zalobkyna totiz [dôverné]. Tieto informácie obsahujú specificky sledované podrobnosti týkajúce sa cien výrobkov, ktoré sú stále relevantné pre obchodnú cinnost zalobkyne. Ich uverejnenie by umoznilo zákazníkom a konkurentom vyvodit si súcasné úrovne cien, viedlo by k transparentnosti na trhu v oblasti cien vo vseobecnosti a poskodilo by sa tak postavenie zalobkyne, kedze tieto informácie by mohli pouzit jej zákazníci pri rokovaniach a iní prevádzkovatelia na to, aby zalobkynu uviedli do situácie konkurencnej nevýhody. 65 Zalobkyna v podstate vytýka Komisii, ze zanedbala otázku, ci informácie kategórií I a II, vnímané vseobecne, nie po castiach, ale ako celok, uverejnené v konsolidovanej verzii dostupnej na internete, zostanú aj nadalej dôvernými. Uverejnenie týchto informácií ako celok spôsobuje, ze sú velmi citlivé v rozsahu, v akom poskytuje verejnosti vo vseobecnosti hlboké poznatky na velmi vysokom stupni podrobnosti o citlivých obchodných vztahoch zalobkyne s väcsinou jej dôlezitých zákazníkov. To by mohlo tiez vo velkej miere a umelo zvýsit transparentnost trhu s autosklom, pretoze kazdý zákazník zalobkyne by mal moznost získat prístup k citlivým informáciám týkajúcim sa jej obchodných vztahov s ostatnými zákazníkmi. Tieto informácie by sa stali dostupnými aj pre potenciálnych zákazníkov a verejnost vo vseobecnosti, co by mohlo viest k vzniku váznej ujmy na záujmoch zalobkyne. 66 Komisia v podstate odpovedá, ze ziadosti o dôvernost predlozené zalobkynou vysetrovatelovi boli prílis siroko formulované a vseobecné na to, aby - okrem zanedbatelného poctu z nich - odôvodnili navrhované dôverné zaobchádzanie, a ze dokonca pred sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení zalobkyna neuviedla vo vztahu ku kazdej konkrétne uvádzanej informácii, ze táto informácia by mala byt chránená ako obchodné tajomstvo. Okrem toho sporné informácie sa vymienali v rámci kartelu pre autosklá, takze ostatné podniky, ktoré boli clenmi kartelu, o nich vedeli. Z tohto dôvodu ich uz nemozno povazovat za tajné. V kazdom prípade predmetné informácie sú staré pät alebo viac rokov, a preto by sa mali povazovat za historické, kedze zalobkyna nepreukázala, ze napriek tomu, ze uz sú starsie, tieto informácie predstavujú stále podstatné skutocnosti charakterizujúce jej obchodné postavenie. 67 V tejto súvislosti je potrebné bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie, ktorých dôvodnost bude predmetom skúmania zo strany súdu rozhodujúceho vo veci samej, konstatovat, ze spis neumoznuje dospiet k zjavnej neexistencii fumus boni iuris. 68 Na jednej strane totiz rozhodnutie z roku 2008, ktorého nedôvernú verziu má v úmysle Komisia uverejnit, pricom toto prípadné uverejnenie je predmetom tohto sporu, obsahuje 731 odôvodnení a 882 poznámok pod ciarou. Ako vyplýva z bodu 6 napadnutého rozhodnutia, ziadosti o dôvernost podané zalobkynou, pokial ide o informácie kategórie I, sa týkajú 270 odôvodnení a 46 poznámok pod ciarou, kým ziadosti o dôvernost informácií kategórie II sa týkajú 64 odôvodnení a 19 poznámok pod ciarou. Na prvý pohlad sa teda zdá, ze pri skúmaní, ci Komisia vychádzala z nesprávneho posúdenia, ked zamietla väcsinu týchto ziadostí o dôvernost, vznikajú zlozité otázky, na ktorých riesenie je potrebné podrobné skúmanie, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení, ale musia sa vykonat v rámci konania vo veci samej. 69 Na druhej strane skutocnost, ze vysetrovatel uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, samo osebe znamená, ze sporné informácie nemôzu prima facie byt kvalifikované vo vseobecnosti tak, ze nie sú zjavne tajné alebo dôverné, kedze tomu bráni ich samotná povaha. Zdá sa, ze toto uznanie utajenia niektorých informácií tiez oslabuje argumentáciu, podla ktorej sa informácie na základe toho, ze si ich clenovia kartelu pre autosklá medzi sebou vymienali, stali informáciami, ktoré sú vseobecne známe aj iným subjektom ako zalobkyni. V kazdom prípade, pokial ide o odkaz Komisie v tomto kontexte na uznesenie predsedu prvej komory Súdu prvého stupna z 5. augusta 2003, Glaxo Wellcome/Komisia (T-168/01, neuverejnené v Zbierke, bod 43), a na uznesenie predsedu ôsmej komory Vseobecného súdu z 8. mája 2012, Spira/Komisia (T-108/07, bod 52), nezdá sa, ze skutocnost, ze zalobkyna poskytla sporné informácie ostatným clenom kartelu pre autosklá, ale nie svojim dodávatelom, zákazníkom a konkurentom, ktorí nie sú clenmi kartelu, by mala byt zjavne vykladaná v takom zmysle, ze tieto informácie sú prístupné, ak nie sirokej verejnosti, tak aspon v rámci niektorých specializovaných kruhov, v zmysle týchto dvoch uznesení. 70 Okrem toho, pokial ide o tvrdenie Komisie, ze sporné informácie sú staré viac ako pät rokov, a teda uz nie sú tajné, je pravda, ze informácie o podniku, ktoré sú staré pät alebo viac rokov, sa musia vo vseobecnosti povazovat za historické. Dotknutá osoba vsak môze preukázat, ze napriek tomu, z akého obdobia pochádzajú, tieto informácie stále predstavujú podstatné skutocnosti charakterizujúce jej obchodné postavenie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu stvrtej komory Súdu prvého stupna z 22. februára 2005, Hynix Semiconductor/Rada, [27]T-383/03, Zb. s. II-621, bod 60 a tam citovanú judikatúru). Nezdá sa vsak, ze by argumentácia zalobkyne uvedená v bodoch 63 az 65 vyssie bola prima facie irelevantná na preukázanie toho, ze informácie kategórií I a II sú stále tajné z dôvodu ich samotnej povahy. Nemozno ani zjavne vylúcit, ze clánok 4 ods. 7 nariadenia c. 1049/2001, podla ktorého dôvernost obchodných záujmov alebo citlivých dokumentov mozno výnimocne chránit pocas obdobia 30 rokov, alebo dokonca, ak je to potrebné, aj dlhsie, má takú povahu, ze by ovplyvnil posúdenie, ktoré sa má v predmetnej veci vykonat. 71 Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení teda nemôze prima facie vylúcit, ze sporné informácie sú známe len obmedzenému poctu osôb a ze ich sprístupnenie by mohlo spôsobit váznu ujmu zalobkyni v zmysle rozsudku Súdu prvého stupna z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia ([28]T-198/03, Zb. s. II-1429, bod 71). 72 Nakoniec aj za predpokladu, ze sporné informácie by sa mohli povazovat za také, ze tvoria obchodné tajomstvo zalobkyne, otázka, ci sú objektívne hodné ochrany, si bude vyzadovat porovnanie záujmu zalobkyne na tom, aby neboli sprístupnené, so vseobecným záujmom, ktorý spocíva v tom, ze cinnosti institúcií Únie majú prebiehat tak, aby sa pritom co najviac dodrzala zásada otvorenosti (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný, bod 71). Takéto zvázenie rôznych existujúcich záujmov - ci uz sa toto zvázenie týka celkovo samotnej povahy informácií kategórií I a II alebo kazdého z viac ako 300 uvedených odôvodnení a 60 poznámok pod ciarou - si bude vyzadovat dôkladné posúdenie, ktoré musí byt vyhradené súdu rozhodujúcemu vo veci samej. V kazdom prípade zo spisu nevyplýva, ze výsledok tohto zvázenia by bol zjavne v prospech záujmu obhajovaného Komisiou. 73 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy je potrebné konstatovat, ze z tejto veci vyplývajú zlozité a citlivé otázky, ktoré sa nemôzu na prvý pohlad povazovat za zjavne irelevantné, ale ktorých riesenie si vyzaduje dôkladnejsie preskúmanie v rámci konania vo veci samej. Je teda potrebné pripustit existenciu fumus boni iuris. 74 Z toho vyplýva, ze vzhladom na skutocnost, ze vsetky podmienky na tieto úcely boli splnené, treba vyhoviet návrhu na nariadenie predbezného opatrenia v rozsahu, v akom sa v nom navrhuje ulozenie zákazu Komisii uverejnit informácie kategórií I a II, a v zostávajúcej casti tento návrh zamietnut. Z týchto dôvodov PREDSEDA VSEOBECNÉHO SÚDU nariadil: 1. Návrhy spolocností HUK-Coburg, LVM, VHV a Württembergische Gemeinde-Versicherung na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci sa zamietajú. 2. Výkon rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo), sa odkladá, pokial ide o dve kategórie informácií, tak ako sú uvedené v bode 6 rozhodnutia C(2012) 5718 final, ktorých predmetom sú jednak informácie o zákazníkoch a menách, opis výrobkov, ako aj iné informácie, ktoré by mohli umoznit identifikovat niektorých zákazníkov, a jednak informácie o pocte dielov dodávaných zo strany Pilkington Group, o podiele daného automobilového výrobcu, výpocte cien, zmenách cien atd. 3. Európskej komisii sa nariaduje, aby sa zdrzala uverejnenia verzie rozhodnutia K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo), ktorá má byt podrobnejsia, pokial ide o informácie dvoch kategórií uvedených v bode 2 vyssie, ako verzia uverejnená vo februári 2010 na jej internetovej stránke. 4. Návrh na nariadenie predbezného opatrenia sa v zostávajúcej casti zamieta. 5. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej. V Luxemburgu 11. marca 2013 Tajomník E. Coulon Predseda M. Jaeger __________________________________________________________________ ( [29]*1 ) Jazyk konania: anglictina. ( [30]1 ) Skryté dôverné údaje. [31]Úcastníci konania [32]Odôvodnenie [33]Výrok Úcastníci konania Vo veci T-462/12 R, Pilkington Group Ltd, so sídlom v St Helens, Merseyside (Spojené královstvo), v zastúpení: J. Scott, S. Wisking a K. Fountoukakos-Kyriakakos, solicitors, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: M. Kellerbauer, P. Van Nuffel a G. Meeßen, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala spolocnost Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo), a návrh na nariadenie predbezných opatrení, aby sa aj nadalej dôverne zaobchádzalo s niektorými údajmi týkajúcimi sa zalobkyne, pokial ide o rozhodnutie Komisie K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo), PREDSEDA VSEOBECNÉHO SÚDU vydal toto Uznesenie Odôvodnenie Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie a návrhy úcastníkov konania 1. Toto konanie o nariadení predbezného opatrenia sa týka rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 2. Európska komisia v napadnutom rozhodnutí zamietla návrh, ktorého predmetom bolo zachovanie nedôvernej verzie jej rozhodnutia K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo) (dalej len "rozhodnutie z roku 2008"), tak ako bolo vo februári 2010 uverejnené na internetovej stránke Generálneho riaditelstva pre hospodársku sútaz. 3. Komisia v rozhodnutí z roku 2008 konstatovala porusenie clánku 81 ES, ktorého sa od roku 1998 do roku 2003 na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) dopústala zalobkyna Pilkington Group Ltd a iné spolocnosti patriace do jej skupiny, viaceré spolocnosti patriace do francúzskej skupiny Saint-Gobain a do japonskej skupiny Asahi - kam patrí najmä spolocnost AGC Glass Europe -, ako aj belgická spolocnost Soliver, pokial ide o predaj skla pouzívaného v nových automobiloch a ako originálne náhradné diely pre automobily (dalej len "kartel pre autosklá"). V dôsledku toho ulozila Komisia clenom tohto kartelu pokuty v celkovej výske viac ako 1,3 miliardy eur, pricom pokuta ulozená skupine zalobkyne bola stanovená vo výske 370 miliónov eur. 4. Komisia po tom, ako zohladnila ziadosti o dôverné zaobchádzanie podané adresátmi rozhodnutia z roku 2008, uverejnila vo februári 2010 celú predbeznú nedôvernú verziu tohto rozhodnutia na svojej internetovej stránke. Proti tomuto uverejneniu zalobkyna nenamietala. 5. Listom z 28. apríla 2011 Komisia informovala zalobkynu o svojom úmysle uverejnit z dôvodov transparentnosti podrobnejsiu nedôvernú verziu rozhodnutia z roku 2008 a zamietnut v tejto súvislosti viaceré ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré jej zalobkyna adresovala, týkajúce sa po prvé mien zákazníkov, názvov a opisu výrobkov, ako aj iných informácií, ktoré by mohli umoznit identifikáciu niektorých zákazníkov (dalej len "informácie kategórie I"), po druhé poctu náhradných dielov dodávaných zalobkynou, podielu daného výrobcu automobilov, výpoctu cien, zmien cien atd. (dalej len "informácie kategórie II") a po tretie informácií, ktoré podla zalobkyne by mohli umoznit identifikáciu niektorých jej zamestnancov, ktorí by údajne mohli byt zapojení do realizácie kartelu (dalej len "informácie kategórie III"). Komisia vyzvala zalobkynu, aby sa v prípade nesúhlasu obrátila na vysetrovatela na základe rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (Ú. v. EÚ L 275, s. 29). 6. Kedze zalobkyna zistila, ze navrhovaná podrobnejsia verzia obsahuje mnohé informácie, ktoré neboli uverejnené vo februári 2010 z dôvodov dôvernosti, informovala listom z 30. júna 2011 vysetrovatela, ze je proti uverejneniu verzie rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejsia nez tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, pricom tvrdila, ze informácie kategórií I a II by mali byt chránené, pretoze predstavujú obchodné tajomstvo, a ze sprístupnenie informácií kategórie III by umoznilo identifikovat fyzické osoby, teda zamestnancov zalobkyne, ktorí by mohli byt údajne zapojení do realizácie kartelu. Zalobkyna teda ziadala o dôverné zaobchádzanie so vsetkými týmito informáciami. 7. Hoci vysetrovatel v napadnutom rozhodnutí, podpísanom "za Komisiu", uznal dôvernú povahu niektorých údajov, na ktoré sa odvolávala zalobkyna, zamietol takmer vsetky jej ziadosti o dôverné zaobchádzanie. 8. Napadnuté rozhodnutie bolo zalobkyni oznámené 9. augusta 2012. 9. Návrhom doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 19. októbra 2012 zalobkyna podala zalobu, ktorou sa domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia. Na podporu tejto zaloby v podstate uvádza, ze sporné uverejnenie porusuje jednak povinnost dôvernosti, ktorá prinálezí Komisii na základe clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a jednak povinnost chránit osobné údaje, ktorá prinálezí Komisii na základe clánku 8 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389, dalej len "Charta"), pretoze podrobnejsia verzia rozhodnutia z roku 2008 obsahuje obchodné tajomstvá chránené profesijným tajomstvom a informácie umoznujúce identifikovat zamestnancov zalobkyne. 10. Samostatným podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu v ten istý den zalobkyna podala tento návrh na nariadenie predbezného opatrenia, v ktorom v podstate navrhuje, aby predseda Vseobecného súdu: - odlozil výkon napadnutého rozhodnutia, az kým Vseobecný súd nerozhodne vo veci samej, - nariadil Komisii, aby zatial neuverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by mala byt podrobnejsia, co sa týka zalobkyne, nez verzia uverejnená vo februári 2010 na internetovej stránke Komisie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 11. Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbezného opatrenia dorucených do kancelárie Vseobecného súdu 11. januára 2013 navrhuje, aby predseda Vseobecného súdu: - zamietol návrh na nariadenie predbezného opatrenia, - zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. 12. Po tom, ako Komisia predlozila svoje pripomienky, zalobkyni bolo povolené na ne odpovedat, co urobila vyjadrením z 18. februára 2013. Následne Komisia odpovedala vyjadrením zo 6. marca 2013. 13. Podaniami dorucenými do kancelárie Vseobecného súdu 17. a 22. januára 2013 nemecké poistovacie spolocnosti HUK-Coburg, LVM, VHV a Württembergische Gemeinde-Versicherung poziadali o vstup do konania o nariadení predbezného opatrenia ako vedlajsí úcastníci na podporu návrhov Komisie. Komisia s týmto návrhom súhlasila, ale zalobkyna podaním z 12. februára 2013 vyjadrila svoj nesúhlas so vstupom vedlajsích úcastníkov do konania. Právny stav O návrhoch na vstup vedlajsích úcastníkov do konania 14. Podla clánku 40 druhého odseku Statútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatnuje na Vseobecný súd na základe clánku 53 prvého odseku uvedeného statútu, osoba môze vstúpit do konania ako vedlajsí úcastník konania v spore predlozenom Vseobecnému súdu, ak preukáze záujem na riesení sporu. 15. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, ze pojem záujem na riesení sporu sa chápe ako priamy a aktuálny záujem na tom, aby sa vyhovelo samotným zalobným návrhom, a nie záujem v súvislosti s uvádzanými dôvodmi. Je totiz potrebné rozlisovat medzi subjektmi, ktoré podajú návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania, ktorý je odôvodnený priamym záujmom na tom, co sa stane s konkrétnym aktom, ktorého zrusenie sa navrhuje, a tými, ktorí vedia odôvodnit len nepriamy záujem na riesení sporu z dôvodu podobností medzi ich situáciou a situáciou jedného z úcastníkov konania (pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. januára 2013, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C-133/12 P, bod 7 a tam citovanú judikatúru; pozri tiez uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 26. júla 2004, Microsoft/Komisia, T-20l/04 R, Zb. s. II-2977, bod 32). 16. Ak je návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania podaný v rámci konania o nariadení predbezného opatrenia, záujem na riesení sporu sa musí chápat ako záujem na výsledku konania o nariadení predbezného opatrenia. Tak ako riesenie vo veci samej, riesenie v konaní o nariadení predbezného opatrenia môze poskodit záujmy tretích osôb alebo byt naopak v prospech takýchto záujmov. Z toho vyplýva, ze v rámci konania o nariadení predbezného opatrenia sa záujem subjektu, ktorý podal návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania, musí posudzovat vo vztahu k dôsledkom vydania navrhovaného predbezného opatrenia alebo jeho zamietnutia na jeho ekonomickú alebo právnu situáciu (uznesenie Microsoft/Komisia, uz citované, bod 33). 17. V kazdom prípade posúdenie, ktoré vykonáva sudca rozhodujúci o nariadení predbezného opatrenia, pokial ide o záujem na riesení veci, v ktorej koná, nemá vplyv na posúdenie, ktoré Vseobecný súd vykoná v rámci skúmania návrhu na vstup vedlajsieho úcastníka do konania vo veci samej (uznesenie Microsoft/Komisia, uz citované, bod 35). 18. Práve vzhladom na tieto úvahy je potrebné posúdit, ci styri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, majú záujem na riesení tohto sporu. 19. Styri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, pricom vsetky pôsobia v sektore poistenia autoskiel, tvrdia, ze v decembri 2010 a v septembri a decembri 2011 podali na LG Düsseldorf (Vyssí súd v Düsseldorfe) (Nemecko) zaloby o náhradu skody proti "AGC Glass Europe a i.". Týmito zalobami, ktoré sú v konaní na vnútrostátnom súde, sa domáhajú náhrady skody, ktorá im bola spôsobená z dôvodu umelo zvýsených cien v rozpore s clánkom 101 ZFEÚ, ktoré fakturovali clenovia kartelu pre autosklá od roku 1998 do roku 2003 a ktoré slúzili ako základ pre náhradu výdavkov na opravy v rámci poistenia autoskiel. Spresnujú, ze je velmi tazké vycíslit vzniknutú skodu, kedze nemajú podrobné informácie týkajúce sa kartelu pre autosklá, ktoré chce teraz Komisia uverejnit. Je pre ne velmi dôlezité, aby Komisia uverejnila verziu rozhodnutia z roku 2008, ktorá by bola podrobnejsia nez tá, ktorá bola uverejnená vo februári 2010, a aby v tom zalobkyna Komisii nemohla bránit. 20. V tejto súvislosti stací pripomenút jednak, ze napadnuté rozhodnutie v prejednávanej veci sa týka len zamietnutia ziadosti o dôverné zaobchádzanie podanej zalobkynou, a jednak, ze zaloby o náhradu skody, na ktoré sa odvolávajú subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, boli podané na vnútrostátnej úrovni proti "AGC Glass Europe a i." bez toho, aby tieto subjekty spresnili, ze medzi "iné subjekty" patrí aj zalobkyna. Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení teda môze len predpokladat, ze tento pojem sa týka spolocností patriacich do japonskej skupiny Asahi (pozri bod 3 vyssie). Okrem toho zalobkyna v pripomienkach z 12. februára 2013 potvrdila, ze nebola jedným zo zalovaných subjektov v predmetných vnútrostátnych konaniach, ale ze len vstúpila do vnútrostátneho konania ako vedlajsí úcastník konania na podporu návrhov AGC Glass Europe. Z toho vyplýva, ze v prípade zamietnutia zaloby o zrusenie napadnutého rozhodnutia informácie, ktoré Komisia bude môct uverejnit, nebudú vôbec uzitocné pre subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci v rámci ich zalôb o náhradu skody, pretoze tieto informácie sa netýkajú AGC Glass Europe. Subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, sa teda neodvolávajú na nijaký priamy a aktuálny záujem na riesení sporu v zmysle clánku 40 Statútu Súdneho dvora. Takýto záujem im nemozno priznat ani na základe samotnej skutocnosti, ze by prípadne mohli viest konanie o náhradu skody proti zalobkyni na vnútrostátnom súde, kedze takéto uznanie by viedlo k takému velkému rozsíreniu okruhu prípadných vedlajsích úcastníkov konania, ze by to mohlo vázne narusit efektívnost konania na súdoch Únie [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. júna 2012, Schenker/Air France a Komisia, C-589/11 P(I), bod 24]. 21. V kazdom prípade subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, nepreukázali osobitný záujem na výsledku konania o nariadení predbezného opatrenia v tom zmysle, ze by bolo pre ne neprijatelné cakat na ukoncenie sporu vo veci samej. Nepreukázali najmä, ze ich ekonomická alebo právna situácia by sa narusila, keby tento návrh na nariadenie predbezného opatrenia nebol zamietnutý. Okrem toho sa zdá, ze skutocnost, ze od decembra 2010 sa koná o zalobe o náhradu skody podanej zo strany HUK-Coburg na vnútrostátnom súde bez toho, aby tento subjekt, ktorý podal návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastník poukázal na bezprostredné riziko, ktoré by mal pre neho nepriaznivý výsledok, svedcí skôr o tom, ze pre vnútrostátny súd by mohlo byt uzitocné, prípadne na základe návrhov na prerusenie konania, pockat do vyhlásenia rozsudku vo veci samej predtým, ako bude s prihliadnutím na tento rozsudok pokracovat v konaní o náhradu skody. 22. V dôsledku toho treba návrhy na vstup vedlajsích úcastníkov do konania zamietnut. O návrhu na vydanie predbezného opatrenia 23. Zo znenia clánku 278 ZFEÚ v spojení s clánkom 279 ZFEÚ a zo znenia clánku 256 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze, ak dospeje k záveru, ze si to vyzadujú okolnosti, nariadit odklad výkonu aktu napadnutého na Vseobecnom súde alebo urcit potrebné predbezné opatrenia. 24. Clánok 104 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu stanovuje, ze návrh na nariadenie predbezného opatrenia musí uvádzat predmet sporu, okolnosti preukazujúce naliehavost, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohlad odôvodnujú nariadenie navrhovaného predbezného opatrenia. Odklad výkonu aktu a predbezné opatrenia teda sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze nariadit, ak sa preukáze, ze ich nariadenie je z právneho a faktického hladiska na prvý pohlad dôvodné ( fumus boni iuris ) a ze sú naliehavé v tom zmysle, ze sú potrebné na to, aby sa predislo váznej a nenapravitelnej ujme na záujmoch úcastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali úcinky uz pred rozhodnutím vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, a preto musia byt návrhy na nariadenie predbezných opatrení zamietnuté, pokial niektorá z nich nie je splnená. Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení prípadne vykoná tiez zvázenie predmetných záujmov [uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 14. októbra 1996, SCK a FNK/Komisia, C-268/96 P(R), Zb. s. I-4971, bod 30, a z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, C-445/00 R, Zb. s. I-1461, bod 73]. 25. V rámci tohto celkového skúmania sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení disponuje sirokou mierou volnej úvahy a môze slobodne rozhodnút so zretelom na osobitosti prejednávanej veci o spôsobe, akým musia byt tieto rôzne podmienky preskúmané, ako aj o poradí tohto skúmania, kedze ziadne pravidlo práva mu neukladá vopred stanovenú analytickú schému na úcely posúdenia nevyhnutnosti rozhodnút o nariadení predbezných opatrení [uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., C-149/95 P(R), Zb. s. I-2165, bod 23, a z 3. apríla 2007, Vischim/Komisia, C-459/06 P(R), neuverejnené v Zbierke, bod 25]. 26. Vzhladom na informácie uvedené v spise sa sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení domnieva, ze má k dispozícii vsetky skutocnosti potrebné na rozhodnutie o tomto návrhu na nariadenie predbezného opatrenia bez toho, aby bolo predtým potrebné vypocut vysvetlenia úcastníkov konania. 27. Za okolností v predmetnej veci treba najprv pristúpit k zvázeniu záujmov a preskúmat, ci podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená. O zvázení záujmov a naliehavosti 28. Podla ustálenej judikatúry zvázenie rôznych existujúcich záujmov spocíva v tom, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení zistí, ci záujem úcastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezného opatrenia, má prednost pred záujmom, ktorý predstavuje okamzité uplatnenie sporného aktu, tak, ze konkrétne preskúma, ci prípadné zrusenie tohto aktu súdom vo veci samej umozní zvrátit situáciu, ktorá by bola spôsobená jeho okamzitým vykonaním, a naopak, ci odklad výkonu uvedeného aktu je takej povahy, ze by bránil jeho plnému úcinku v prípade, ze by bola zaloba vo veci samej zamietnutá (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 11. mája 1989, RTE a i./Komisia, 76/89 R, 77/89 R a 91/89 R, Zb. s. 1141, bod 15, a z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia, C-182/03 R a C-217/03 R, Zb. s. I-6887, bod 142). 29. Pokial ide konkrétnejsie o podmienku, podla ktorej právna situácia vytvorená uznesením o nariadení predbezného opatrenia musí byt zvrátitelná, je potrebné poznamenat, ze úcel konania o nariadení predbezného opatrenia je obmedzený na zabezpecenie plnej úcinnosti budúceho rozhodnutia vo veci samej [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros, C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739, bod 36]. V dôsledku toho je toto konanie cisto vedlajsím vo vztahu k hlavnému konaniu, na ktoré nadväzuje (uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 12. februára 1996, Lehrfreund/Rada a Komisia, T-228/95 R, Zb. s. II-111, bod 61), takze rozhodnutie prijaté sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení musí mat predbeznú povahu v tom zmysle, ze nesmie prejudikovat budúce rozhodnutie vo veci samej, ale ani nesmie navodit jeho klamlivost tým, ze ho zbaví potrebného úcinku (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 1991, CIRFS a i./Komisia, C-313/90 R, Zb. s. I-2557, bod 24 a predsedu Súdu prvého stupna z 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, T-203/95 R, Zb. s. II-2919, bod 16). 30. Z toho nevyhnutne vyplýva, ze záujem obhajovaný úcastníkom konania o nariadení predbezného opatrenia nie je hodný ochrany, ak tento úcastník od sudcu rozhodujúceho o nariadení predbezných opatrení ziada, aby prijal rozhodnutie, ktoré okrem toho, ze vôbec nemá cisto predbeznú povahu, by prejudikovalo budúce rozhodnutie vo veci samej a navodilo by jeho klamlivost tým, ze ho zbaví potrebného úcinku. Z toho istého dôvodu bol pritom návrh na nariadenie predbezného opatrenia, ktorým sa navrhovalo, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení nariadil "predbezné" sprístupnenie informácií, ktorými disponuje Komisia a ktoré sú údajne dôverné, vyhlásený za neprípustný, kedze uznesenie, ktorým by sa vyhovelo tomuto návrhu, mohlo vopred neutralizovat dôsledky rozhodnutia, ktoré sa prijme neskôr vo veci samej (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Vseobecného súdu z 23. januára 2012, Henkel a Henkel France/Komisia, T-607/11 R, body 23 az 25). 31. V predmetnom prípade má Vseobecný súd v rámci sporu vo veci samej rozhodnút o tom, ci má byt napadnuté rozhodnutie - ktorým Komisia zamietla ziadost zalobkyne, aby sa zdrzala uverejnenia sporných informácií - zrusené najmä z dôvodu porusenia dôvernej povahy týchto informácií, kedze ich sprístupnenie by predstavovalo porusenie clánku 339 ZFEÚ a clánku 8 Charty. V tejto súvislosti je zjavné, ze na úcely zachovania potrebného úcinku rozsudku zrusujúceho napadnuté rozhodnutie musí byt zalobkyna schopná predíst tomu, aby Komisia pristúpila k neoprávnenému uverejneniu sporných informácií. Zrusujúci rozsudok by bol vsak iluzórnym a nemal by potrebný úcinok, keby bol tento návrh na nariadenie predbezného opatrenia zamietnutý, kedze toto zamietnutie by znamenalo umoznit Komisii okamzité uverejnenie predmetných informácií a de facto prejudikovat budúce rozhodnutie vo veci samej, teda zamietnutie zaloby o neplatnost. 32. Tieto úvahy nevyvracia okolnost, ze ani samotné skutocné uverejnenie sporných informácií by pravdepodobne nespôsobilo, ze by zalobkyna bola zbavená záujmu na konaní, pokial ide o zrusenie napadnutého rozhodnutia. Dôvodom je totiz najmä to, ze akýkolvek odlisný výklad, ktorý by prípustnost zaloby podmienoval sprístupnením alebo nesprístupnením uvedených informácií Komisiou, by Komisii dovoloval vyhnút sa súdnemu preskúmaniu odkazom na uz vzniknutú situáciu tým, ze by ich Komisia sprístupnila, hoci by to bolo protiprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T-474/04, Zb. s. II-4225, body 39 az 41). Toto formálne zachovanie záujmu na konaní na úcely sporu vo veci samej pritom nie je v rozpore s tým, ze zrusujúci rozsudok vyhlásený po uverejnení predmetných informácií by uz nemal nijaký potrebný úcinok pre zalobkynu. 33. V dôsledku toho záujem Komisie na zamietnutí návrhu na nariadenie predbezného opatrenia musí ustúpit pred záujmom obhajovaným zalobkynou tým skôr, ze nariadenie navrhovaných predbezných opatrení znamená len to, ze pocas obmedzeného obdobia sa zachová status quo , ktorý existoval od februára 2010 (pozri v tomto zmysle uznesenie RTE a i./Komisia, uz citované, bod 15). 34. Pokial ide o námietku Komisie, ze verejnost uz viac ako styri roky caká, aby bolo rozhodnutie z roku 2008 konecne uverejnené v celom rozsahu, a ze je neprípustné, aby zalobkyna mohla oneskorit takéto uverejnenie o niekolko rokov len na základe tvrdenia, ze informácie, ktoré sa majú uverejnit, sú dôverné, treba konstatovat, ze zalovaná institúcia len uviedla, ze jej sluzby celia zdlhavému procesu, v rámci ktorého musia riesit pocetné ziadosti o zachovanie dôvernosti, bez toho, aby toto tvrdenie bolo podporené co i len najmensím písomným dôkazom. Komisia teda z právneho hladiska dostatocne nepreukázala, ze bola nútená cakat az do 28. apríla 2011, aby rozhodla o uverejnení úplnej verzie rozhodnutia z roku 2008. Za týchto okolností nemozno vylúcit, ze Komisia je vo velkej miere sama zodpovedná za uvádzanú casovú stratu. V kazdom prípade Komisia nevysvetlila, preco k vyjadreniu k zalobe podanému 8. januára 2013 vo veci samej nepripojila - aspon z opatrnosti - ziadost o skrátené súdne konanie na základe clánku 76a rokovacieho poriadku, aby sa tak pokúsila znízit casovú stratu. Kedze Komisia nevyuzila prílezitost, aby jej bolo priznané skrátené súdne konanie vo veci samej, nemôze úcinne vytýkat zalobkyni, ze vyuzila svoje procesné právo na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia. 35. Komisia sa odvoláva este na záujem prípadných poskodených osôb kartelu pre autosklá, ktoré by potrebovali informácie kategórií I a II na preukázanie dôvodnosti svojich zalôb o náhradu skody z hladiska prícinnej súvislosti a na vycíslenie skody, ktoré podali proti zalobkyni na vnútrostátnom súde. Komisia zastáva názor, ze ak by sa s uverejnením týchto informácií cakalo az do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, zaloby o náhradu skody niektorých z týchto poskodených osôb by uz mohli byt premlcané, najmä v clenských státoch, v ktorých sú krátke premlcacie lehoty. 36. Hoci by záujmy tretích osôb, ktoré by boli priamo ovplyvnené prípadným odkladom výkonu napadnutého rozhodnutia, bolo mozné zohladnit v rámci zvázenia záujmov (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupna zo 17. januára 2001, Petrolessence a SG2R/Komisia, T-342/00 R, Zb. s. II-67, bod 51), táto argumentácia Komisie nie je takej povahy, aby bola uprednostnená pred záujmom zalobkyne. Na jednej strane, pokial ide o údajné vnútrostátne pravidlá týkajúce sa premlcania, je tvrdenie Komisie prílis vseobecné, kedze predovsetkým neuvádza, co by malo bránit uvedeným poskodeným osobám v podaní zaloby o náhradu skody v potrebnom case, pricom by zároven doslo k preruseniu konaní na vnútrostátnych súdoch az do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Okrem toho jediné konkrétne príklady uvádzané v tomto kontexte sa týkajú zalôb o náhradu skody, ktoré styri subjekty, ktoré podali návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci, podali v rokoch 2010 a 2011 na vnútrostátnych súdoch zjavne bez toho, ze by existovala prekázka týkajúca sa premlcania (pozri body 19 a 21 vyssie). Na druhej strane, ako bolo uvedené v bode 34 vyssie, tak omeskanie v súvislosti s úplným uverejnením rozhodnutia z roku 2008, ako aj prípadné pomalé konania vo veci samej sa musia vo velkej miere pripísat Komisii, a nie zalobkyni. 37. Napokon, hoci je pravda, ze poskodené osoby kartelu pre autosklá sa tiez môzu odvolávat na právo na úcinnú súdnu ochranu, pokial ide o ich zalobu o náhradu skody podanú proti clenom tohto kartelu, medzi ktorých patrí zalobkyna, je potrebné konstatovat, ze v prípade, ze by boli nariadené predbezné opatrenia navrhované zalobkynou, pri výkone uvedeného práva by doslo jednoducho k omeskaniu, co by znamenalo docasné obmedzenie výkonu tohto práva, zatial co zodpovedajúce právo zalobkyne by v prípade zamietnutia návrhu na nariadenie predbezného opatrenia prakticky zaniklo. Záujem zalobkyne teda musí mat prednost pred záujmom poskodených osôb kartelu. 38. Výsledok zvázenia záujmov sa priklána skôr v prospech zalobkyne a zdá sa naliehavé chránit záujem, ktorý zalobkyna obhajuje, kedze existuje riziko, ze jej bude spôsobená vázna a nenapravitelná skoda, ak by bol zamietnutý jej návrh na nariadenie predbezného opatrenia. V tomto kontexte zalobkyna v podstate tvrdí, ze situáciu vyplývajúcu z uverejnenia podrobnejsej verzie rozhodnutia z roku 2008 uz nebude mozné zvrátit. 39. Pokial ide o informácie kategórie III, zalobkyna zdôraznuje, ze ich uverejnenie by vázne a nenapravitelne poskodilo právo na ochranu osobných údajov, ktoré clánok 8 Charty priznáva jej zamestnancom, ktorí boli údajne zapojení do realizácie kartelu. 40. V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry musí zalobkyna preukázat, ze navrhovaný odklad výkonu je potrebný na ochranu jej vlastných záujmov, pricom sa na úcely preukázania naliehavosti nemôze odvolávat na vplyv na záujem, ktorý nie je jej osobným záujmom, akým je napríklad vplyv na práva tretích osôb. Preto sa zalobkyna na úcely potvrdenia naliehavosti navrhovaného odkladu výkonu nemôze úcinne odvolávat na ujmu, ktorá by bola spôsobená len jej zamestnancom [pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdu prvého stupna z 19. júla 2007, Du Pont de Nemours (France) a i./Komisia, T-31/07 R, Zb. s. II-2767, bod 147 a tam citovanú judikatúru, a z 25. januára 2012, Euris Consult/Parlament, T-637/11 R, bod 26], ale musí preukázat, ze takáto skoda môze sama osebe spôsobit váznu a nenapravitelnú osobnú ujmu (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 20. decembra 2001, Österreichische Postsparkasse/Komisia, T-213/01 R, Zb. s. II-3963, bod 71). 41. V tomto prípade to vsak tak nie je, kedze zalobkyna len tvrdí, ze sprístupnenie informácií kategórie III [ dôverné ](1) . Zalobkyna teda len uvádza nejasné a spekulatívne tvrdenie, pricom v tejto súvislosti neposkytla spresnenia ani nepodporila svoje tvrdenie co i len najmensím dôkazom. To isté platí, pokial ide o poznámku, podla ktorej by jej zamestnanci mohli podat proti nej zaloby, v ktorých by jej vytýkali, ze ich nechránila. Neuviedla najmä ani nepreukázala, ze je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, aby zabezpecila kolektívnu obhajobu záujmov dotknutých zamestnancov z dôvodu, ze od nich nemozno pre ich velmi vysoký pocet pozadovat, aby podali samostatné zaloby na ochranu svojich osobných údajov. V dôsledku toho zalobkyna nepreukázala, ze údajný vplyv na záujmy jej zamestnancov by spôsobil váznu a nenapravitelnú skodu pre jej podnik sám osebe. 42. Z toho vyplýva, ze podmienka týkajúca sa naliehavosti nebola splnená, pokial ide o uverejnenie informácií kategórie III. Vzhladom na kumulatívnu povahu tejto podmienky a podmienky týkajúcej sa fumus boni iuris (pozri bod 24 vyssie) je teda potrebné uz v tomto stádiu zamietnut návrh na nariadenie predbezného opatrenia, pokial ide o takéto informácie. 43. Pokial ide o informácie kategórií I a II, zalobkyna tvrdí, ze ked sa raz uverejnia dôverné informácie, neskorsie zrusenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu porusenia clánku 339 ZFEÚ nezvráti úcinky vyplývajúce z uverejnenia. Zákazníci, konkurenti a dodávatelia zalobkyne, financní analytici, ako aj siroká verejnost by totiz mohli získat prístup k predmetným informáciám a volne ich vyuzit, co by spôsobilo váznu a nenapravitelnú ujmu zalobkyni. V dôsledku toho by bola zalobkyna zbavená úcinnej súdnej ochrany, ak by sporné informácie boli oznámené skôr, nez sa vyriesi spor vo veci samej. 44. V tejto súvislosti treba konstatovat, ze v prípade, ak sa vo veci samej zdá, ze uverejnenie plánované Komisiou sa týka informácií dôvernej povahy, ktorých sprístupneniu bráni ochrana profesijného tajomstva na základe clánku 339 ZFEÚ, zalobkyna by sa mohla odvolávat na toto ustanovenie, ktoré im priznáva základné právo bránit sa proti takémuto uverejneniu. Ako aj Súdny dvor pripustil v rozsudku zo 14. februára 2008, Varec (C-450/06, Zb. s. I-581, body 47 a 48), pricom odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva (dalej len "ESLP"), v skutocnosti môze byt potrebné zakázat sprístupnenie urcitých informácií povazovaných za dôverné, aby sa zachovalo základné právo podniku na dodrziavanie súkromného zivota, zakotvené v clánku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (dalej len "EDLP"), a v clánku 7 Charty, pricom platí, ze pojem "súkromný zivot" sa nesmie vykladat tak, ze vylucuje obchodnú cinnost právnickej osoby. Okrem toho Súdny dvor dodal jednak, ze uz pripustil ochranu obchodného tajomstva ako vseobecnú zásadu, a jednak, ze predmetný podnik by mohol utrpiet "mimoriadne váznu skodu", ak by urcité informácie boli predmetom protiprávneho oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Varec, uz citovaný, body 49 a 54). 45. Kedze Komisia by v prípade zamietnutia tohto návrhu na nariadenie predbezného opatrenia mohla pristúpit k okamzitému uverejneniu informácií kategórií I a II, je dôvodné sa obávat, ze základné právo zalobkyne na ochranu jej profesijných tajomstiev, zakotvené v clánku 339 ZFEÚ, clánku 8 EDLP a v clánku 7 Charty, by bolo nezvratne zbavené akéhokolvek zmyslu, pokial ide o uvedené informácie. Takisto existuje nebezpecenstvo, ze by sa narusilo základné právo zalobkyne na úcinnú súdnu ochranu, zakotvené v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, ak by sa Komisii povolilo uverejnit predmetné informácie skôr, nez Vseobecný súd rozhodne vo veci samej. V dôsledku toho, kedze základné práva zalobkyne by mohli byt vázne a nezvratne poskodené, za predpokladu, ze sa este preskúma podmienka fumus boni iuris (pokial ide o úzku väzbu medzi touto poslednou uvedenou podmienkou a podmienkou naliehavosti, pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 8. apríla 2008, Cyprus/Komisia, T-54/08 R, T-87/08 R, T-88/08 R a T-91/08 R az T-93/08 R, neuverejnené v Zbierke, body 56 a 57), zdá sa naliehavé nariadit navrhované predbezné opatrenia, pokial ide o informácie kategórií I a II. 46. Tieto závery nemôze vyvrátit ani jedno z nesúhlasných tvrdení Komisie. 47. Poznámka Komisie, podla ktorej sa zalobkyna neodvolala na nijaké porusenie základného práva, nie je zo skutkového hladiska podlozená. Zalobkyna sa totiz tým, ze tvrdila, ze by bola zbavená úcinnej súdnej ochrany, ak by boli uverejnené sporné informácie pred skoncením sporu vo veci samej, implicitne, ale nepochybne odvolala na clánok 6 EDLP a clánok 47 Charty, ktoré zakotvujú základné právo na úcinnú súdnu ochranu. Okrem toho, hoci zalobkyna poukázala len na porusenie clánku 339 ZFEÚ, stací pripomenút, ze ochrana profesijného tajomstva, ktorú toto ustanovenie zarucuje, patrí medzi základné práva v zmysle clánku 8 EDLP a clánku 7 Charty (pozri bod 44 vyssie), takze odvolávanie sa na clánok 339 ZFEÚ znamená nevyhnutne odvolanie sa aj na dve ostatné ustanovenia. 48. Komisia dalej odkazuje na judikatúru ESLP (pozri rozsudok ESLP z 3. apríla 2012, Gillberg v. Svédsko, § 67 a 72), aby zdôraznila, ze clánok 8 EDLP nie je v predmetnom prípade uplatnitelný, kedze na toto ustanovenie sa nemôze odvolávat osoba, aby poukázala na ujmu, ktorá jasne vyplýva z jej vlastného konania, akým je napríklad trestný cin. Komisia z toho vyvodila, ze vzhladom na skutocnost, ze sporné informácie v predmetnom prípade slúzia len na opis správania zalobkyne, ktoré bolo porusením, zalobkyna nemôze bránit ich uverejneniu tak, ze sa odvolá na svoje právo na súkromný zivot. 49. V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze ESLP vôbec neskúmal, ci predmetné svédske opatrenie "porusilo právo neoznámit dôverné informácie, ktoré vyplýva z clánku 8 [EDLP]", ale len zistoval, ci odsúdenie pána Gillberga v trestnom konaní predstavovalo samo osebe narusenie jeho práva na respektovanie súkromného zivota (rozsudok Gillberg v. Svédsko, uz citovaný, § 56, 64, 65 a 68). ESLP odpovedal na túto otázku záporne, pretoze skodlivé úcinky takéhoto odsúdenia na osobnej, sociálnej, psychologickej a financnej úrovni boli "predvídatelnými dôsledkami spáchania trestne stíhaného porusenia..., takze sa na ne nemozno... odvolávat na úcely tvrdenia, ze odsúdenie v trestnom konaní predstavuje samo osebe zásah do práva na respektovanie súkromného zivota v zmysle clánku 8 [EDLP]" (rozsudok Gillberg v. Svédsko, uz citovaný, § 68). 50. V tomto konaní vsak nejde o to, ci zalobkyna môze na základe clánku 8 EDLP namietat proti ulozeniu pokuty Komisiou za porusenie clánku 101 ZFEÚ, proti svojmu verejnému oznaceniu za clena kartelu pre autosklá alebo proti iným negatívnym "predvídatelným" úcinkom takejto sankcie v obchodnom styku. V predmetnom prípade súd Únie musí skôr urcit, ci sa s informáciami kategórií I a II musí dôverne zaobchádzat na základe uvedeného clánku 8 alebo ci môzu naopak byt pouzité Komisiou na úcely velmi podrobného verejného opísania konania zalobkyne predstavujúceho porusenie. Takáto otázka týkajúca sa toho, ci sa v prípade urcitých presných informácií má alebo nemá zachovat dôvernost, nebola predmetom uz citovaného rozsudku Gillberg v. Svédsko, takze tvrdenie Komisie zalozené na tomto rozhodnutí ESLP nemozno uznat. 51. Komisia odkazuje na viaceré uznesenia predsedov Súdneho dvora a Vseobecného súdu a dodáva, ze v kazdom prípade nepostacuje zalobkyni odvolávat sa na porusenie základného práva na ochranu profesijného alebo obchodného tajomstva, ale ze okrem toho musí preukázat, ze jej toto porusenie spôsobí váznu a nenapravitelnú majetkovú alebo nemajetkovú ujmu. Vznik skody takejto povahy vsak v predmetnom prípade nebol preukázaný. 52. V tomto kontexte Komisia odkázala najprv na uznesenia predsedu Súdu prvého stupna zo 7. novembra 2003, Bank Austria Creditanstalt/Komisia (T-198/03 R, Zb. s. II-4879), a z 22. decembra 2004, Microsoft/Komisia (T-201/04 R, Zb. s. II-4463), v ktorých sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení v súvislosti s tvrdením zalozeným na nezvrátitelnosti uverejnenia citlivých informácií, ktoré môzu byt pouzité v zalobách na náhradu skody proti dotknutej osobe, povazoval ujmu, ktorá by mohla vzniknút dotknutej osobe v dôsledku pouzitia uvedených informácií, za cisto financnú a uviedol, ze financná ujma nemôze byt za normálnych okolností povazovaná za nenapravitelnú (pozri uznesenie Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citované, body 45, 47, 52 a 53), pricom spresnil, ze sprístupnenie informácie, ktorá bola az dovtedy utajená - bud z dôvodu existencie práva dusevného vlastníctva, alebo ako obchodné tajomstvo - nepredstavuje nevyhnutne vznik váznej skody, a to napriek tomu, ze oboznámenie sa s takouto informáciou uz viac nemozno vymazat z pamäte (pozri uznesenie Microsoft/Komisia, uz citované, body 253 a 254). 53. V tejto súvislosti je vsak potrebné zdôraznit, ze podla prístupu sledovaného sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení v uz citovaných uzneseniach Bank Austria Creditanstalt/Komisia a Microsoft/Komisia nemozno postupovat v oblasti ochrany informácií, ktoré sú údajne dôverné, kedze odhliada od základných práv, na ktoré sa odvoláva subjekt, ktorý ziada o predbeznú ochranu takýchto informácií. Najneskôr od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorá pozdvihla Chartu na úroven primárneho práva Únie a stanovuje, ze Charta má také isté právne postavenie ako Zmluvy (clánok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ), sa bezprostredné riziko vázneho a nenapravitelného porusenia základných práv zverených clánkami 7 a 47 Charty (ako aj zodpovedajúcimi ustanoveniami EDLP) v tejto oblasti musí povazovat samo osebe za ujmu odôvodnujúcu nariadenie navrhovaných predbezných ochranných opatrení. 54. Komisia dalej odkazuje na uznesenie predsedu Súdneho dvora z 15. apríla 1998, Camar/Komisia a Rada [C-43/98 P(R), Zb. s. I-1815, body 46 a 47], ktorým bolo zamietnuté tvrdenie zalozené na nenapravitelnosti uvádzanej ujmy z dôvodu, ze nestací abstraktne tvrdit, ze dôjde k zásahu do základných práv, v danom prípade do vlastníckeho práva a práva na slobodný výkon profesijnej cinnosti, na úcely preukázania, ze skoda, ktorá by z toho mohla vyplývat, by mala nevyhnutne nenapravitelnú povahu. Nemozno vsak zanedbat skutocnost, ze vec, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, sa týkalo prípadu dovozcu, ktorý povazoval za nedostatocný pocet udelených dovozných certifikátov a chcel ich získat este viac. Hoci sa teda tento dovozca odvolával na svoje vlastnícke právo a právo na slobodný výkon svojej profesijnej cinnosti, poskytnutie údajne nedostatocného mnozstva dovozných certifikátov len zúzilo vyuzívanie predmetných základných práv. Kedze dotknutá osoba nadalej pozívala tieto práva, sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení vyzadoval preukázanie toho, ze toto obmedzenie je váznej a nenapravitelnej povahy. V prejednávanej veci by vsak zalobkyna v prípade zamietnutia jej návrhu na nariadenie predbezného opatrenia bola úplne zbavená uvádzaných základných práv, co by znamenalo úplnú stratu týchto práv, teda skodu, ktorá je tou najváznejsou a nemozno ju napravit. Z toho vyplýva, ze uz citované uznesenie Camar/Komisia a Rada nie je relevantné na úcely skúmania podmienok naliehavosti v tomto konaní. 55. To isté z tých istých dôvodov platí aj v prípade uznesenia predsedu Vseobecného súdu z 18. marca 2011, Westfälisch-Lippischer Sparkassen- und Giroverband/Komisia (T-457/09 R, Zb. s. I-51*, bod 48), podla ktorého nestací tvrdit, ze dôjde k zjavnému zásahu do základného práva na preukázanie váznosti a nenapravitelnosti ujmy, ktorá môze z toho vyplývat. Vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, totiz mensinový akcionár banky namietal proti hospodárskym dôsledkom realizácie podmienky, s ktorou Komisia spojila schválenie státnej pomoci poskytnutej tejto banke, co bola podmienka, ktorú samotný akcionár zásade prijal (uznesenie Westfälisch-Lippischer Sparkassen- und Giroverband/Komisia, uz citované, bod 47). Na rozdiel od tejto veci islo teda len o jednoduché obmedzenie pouzívania vlastníckeho práva a práva na rovnost zaobchádzania, na ktoré sa odvolávala dotknutá osoba. 56. Pokial ide o uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739], ktoré sa týka dôverného alebo nedôverného charakteru dokumentov získaných Komisiou v priebehu vysetrovania, neslo o prístup verejnosti k týmto dokumentom, ale o to, ci Komisii bolo povolené sa s nimi oboznámit. Islo teda o kontext, ktorý bol celkom specifický a nie porovnatelný s kontextom v tejto veci, pretoze pokial ide o prvý uvádzaný kontext, bolo rozhodnuté, ze ak samotné oboznámenie sa Komisie s predmetnými dokumentmi bez toho, aby boli pouzité v konaní o porusení pravidiel hospodárskej sútaze, mohlo prípadne ovplyvnit profesijné tajomstvo, táto okolnost sama osebe nepostacuje na preukázanie, ze bola splnená podmienka naliehavosti (uznesenie Komisia/Akzo a Akcros, uz citované, bod 41). V prípade, ze dôjde k zruseniu rozhodnutia, ktorým Komisia nariadila vysetrovanie, Komisii to z tohto dôvodu bráni pouzit na úcely konania o porusení pravidiel hospodárskej sútaze vsetky dokumenty alebo dôkazné materiály získané v priebehu tohto vysetrovania, pod hrozbou vystavenia sa riziku, ze súd Únie zrusí rozhodnutie týkajúce sa porusenia v rozsahu, v akom vychádzalo z takýchto dôkazných prostriedkov (uznesenie Komisia/Akzo a Akcros, uz citované, bod 37). V takejto situácii samotná skutocnost sprístupnenia dôverných informácií Komisii, ktorá je verejným orgánom podliehajúcim dodrziavaniu profesijného tajomstva, nemôze zjavne predstavovat vázne a nenapravitelné porusenie uvádzaného základného práva. 57. V dôsledku toho, kedze podmienka týkajúca sa naliehavosti bola splnená, pokial ide o informácie kategórií I a II, je potrebné skúmat, ci v tejto súvislosti existuje fumus boni iuris . O fumus boni iuris 58. Podla ustálenej judikatúry je podmienka fumus boni iuris splnená, ked sa aspon jeden z dôvodov uvádzaných úcastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbezných opatrení na podporu svojej zaloby vo veci samej, zdá na prvý pohlad relevantný a v kazdom prípade nie neopodstatnený v tom zmysle, ze poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riesenie nie je hned jasné, a teda si vyzaduje hlbsie preskúmanie, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení, ale musí byt predmetom konania vo veci samej, alebo ked diskusia medzi úcastníkmi konania odhalí existenciu dôlezitého právneho rozporu, ktorého riesenie nie je hned jasné (pozri uznesenie predsedu Vseobecného súdu z 19. septembra 2012, Grécko/Komisia, T-52/12 R, bod 13 a tam citovanú judikatúru; pozri tiez v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. mája 2003, Komisia/Artegodan a i., C-39/03 P-R, Zb. s. I-4485, bod 40). 59. Pokial ide konkrétnejsie o spor týkajúci sa predbeznej ochrany údajne dôverných informácií, je potrebné dodat, ze sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení môze v zásade dospiet k záveru, ze fumus boni iuris neexistuje, len v prípade, ze predmetné informácie zjavne nie sú dôvernej povahy, inak hrozí, ze by bola porusená zásada spocívajúca v tom, ze konanie o nariadení predbezného opatrenia je nevyhnutne vedlajsím a predbezným konaním (pozri body 29 az 31 vyssie), ako aj bezprostredné riziko, ze zaniknú základné práva, na ktoré sa odvolával úcastník konania, ktorý poziadal o predbeznú ochranu týchto práv (pozri body 44 a 45 vyssie). O takýto prípad by islo napríklad vtedy, ak by informácia, ktorá sa má chránit, bola uvedená vo verejnej úctovnej závierke zalobkyne alebo v akte uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie . 60. V predmetnom prípade v rámci druhého dôvodu uvádzaného na podporu zaloby vo veci samej zalobkyna vytýka Komisii, ze porusila najmä clánok 339 ZFEÚ, ako aj clánok 28 ods. 1 a clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ked rozhodla o uverejnení informácií, ktoré by sa mali povazovat za obchodné tajomstvo, a teda ich dôvernost by mala byt chránená. Komisia okrem toho nesprávne posúdila existenciu naliehavých dôvodov umoznujúcich sprístupnenie predmetných informácií. 61. Zalobkyna uvádza, ze informácie kategórií I a II sú obchodne citlivými a tajnými informáciami, o ktorých verejnost nevie, takze sporné uverejnenie by sprístupnilo zákazníkom, konkurentom, dodávatelom a vo vseobecnosti verejnosti v konsolidovanej podobe podrobnosti týkajúce sa jej hlavných zákazníkov a vztahov, ktoré udrziava so svojim zákazníkmi, ako napríklad znacku a model automobilov, pre ktoré dodáva diely. Tento typ informácií je zjavne citlivý, takisto ako informácie týkajúce sa poctu dodaných dielov, podielu daného automobilového výrobcu na cinnosti, cien, výpoctov cien, osobitných zliav, percent atd. Tieto informácie totiz preukazujú obchodnú prax zalobkyne voci výrobcom, ktorí sú stále jej zákazníkmi, a mohli by byt pouzité tiez inými výrobcami v obchodných vztahoch s nou. 62. Pokial ide o to, ze Komisia popiera dôvernost sporných informácií na základe toho, ze sú uz starsie ako pät rokov, zalobkyna uvádza, ze neexistuje vopred stanovená hranica, co sa týka okamihu, ked sa údaje stanú historickými, kedze otázka, ci sú informácie uz naozaj historickými, závisí od specifík daného trhu. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku z 28. júna 2012, Komisia/Agrofert Holding (C-477/10 P, bod 67), zdôraznil, ze podla clánku 4 ods. 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) sa výnimky týkajúce sa obchodných záujmov alebo citlivých dokumentov môzu uplatnovat pocas obdobia 30 rokov, ba dokonca aj dlhsie, ak je to potrebné. 63. Zalobkyna uvádza, ze [ dôverné ]. V dôsledku toho konsolidované informácie kategórie I nestratili dôvernost z dôvodu uplynutého casu, kedze sprístupnenie týchto informácií by umoznilo konkurentom a zákazníkom získat velmi podrobný zoznam zákazníkov týkajúci sa zalobkyne a osobitných aspektov jej vztahov s jej zákazníkmi. 64. Pokial ide o informácie kategórie II, stále sú dôverné a obchodne citlivé, a to z dôvodu specifík trhu s autosklom, v rámci ktorého sa zmluvy casto dohadujú viacero rokov este pred samotnou výrobou. Ide o dlhodobé zmluvy, ktoré sú casto predlzované, pricom dodávatelia autoskiel poskytujú dodávky výrobcom nepretrzite pre viaceré generácie modelov. Vzhladom na takúto struktúru trhu by navrhované sprístupnenie spôsobilo velkú transparentnost, co by viedlo k zmenám samotných základov znakov trhu a poskodilo záujmy zalobkyne. Zalobkyna totiz [ dôverné ]. Tieto informácie obsahujú specificky sledované podrobnosti týkajúce sa cien výrobkov, ktoré sú stále relevantné pre obchodnú cinnost zalobkyne. Ich uverejnenie by umoznilo zákazníkom a konkurentom vyvodit si súcasné úrovne cien, viedlo by k transparentnosti na trhu v oblasti cien vo vseobecnosti a poskodilo by sa tak postavenie zalobkyne, kedze tieto informácie by mohli pouzit jej zákazníci pri rokovaniach a iní prevádzkovatelia na to, aby zalobkynu uviedli do situácie konkurencnej nevýhody. 65. Zalobkyna v podstate vytýka Komisii, ze zanedbala otázku, ci informácie kategórií I a II, vnímané vseobecne, nie po castiach, ale ako celok, uverejnené v konsolidovanej verzii dostupnej na internete, zostanú aj nadalej dôvernými. Uverejnenie týchto informácií ako celok spôsobuje, ze sú velmi citlivé v rozsahu, v akom poskytuje verejnosti vo vseobecnosti hlboké poznatky na velmi vysokom stupni podrobnosti o citlivých obchodných vztahoch zalobkyne s väcsinou jej dôlezitých zákazníkov. To by mohlo tiez vo velkej miere a umelo zvýsit transparentnost trhu s autosklom, pretoze kazdý zákazník zalobkyne by mal moznost získat prístup k citlivým informáciám týkajúcim sa jej obchodných vztahov s ostatnými zákazníkmi. Tieto informácie by sa stali dostupnými aj pre potenciálnych zákazníkov a verejnost vo vseobecnosti, co by mohlo viest k vzniku váznej ujmy na záujmoch zalobkyne. 66. Komisia v podstate odpovedá, ze ziadosti o dôvernost predlozené zalobkynou vysetrovatelovi boli prílis siroko formulované a vseobecné na to, aby - okrem zanedbatelného poctu z nich - odôvodnili navrhované dôverné zaobchádzanie, a ze dokonca pred sudcom rozhodujúcim o nariadení predbezných opatrení zalobkyna neuviedla vo vztahu ku kazdej konkrétne uvádzanej informácii, ze táto informácia by mala byt chránená ako obchodné tajomstvo. Okrem toho sporné informácie sa vymienali v rámci kartelu pre autosklá, takze ostatné podniky, ktoré boli clenmi kartelu, o nich vedeli. Z tohto dôvodu ich uz nemozno povazovat za tajné. V kazdom prípade predmetné informácie sú staré pät alebo viac rokov, a preto by sa mali povazovat za historické, kedze zalobkyna nepreukázala, ze napriek tomu, ze uz sú starsie, tieto informácie predstavujú stále podstatné skutocnosti charakterizujúce jej obchodné postavenie. 67. V tejto súvislosti je potrebné bez toho, aby tým bola dotknutá hodnota tvrdení Komisie, ktorých dôvodnost bude predmetom skúmania zo strany súdu rozhodujúceho vo veci samej, konstatovat, ze spis neumoznuje dospiet k zjavnej neexistencii fumus boni iuris . 68. Na jednej strane totiz rozhodnutie z roku 2008, ktorého nedôvernú verziu má v úmysle Komisia uverejnit, pricom toto prípadné uverejnenie je predmetom tohto sporu, obsahuje 731 odôvodnení a 882 poznámok pod ciarou. Ako vyplýva z bodu 6 napadnutého rozhodnutia, ziadosti o dôvernost podané zalobkynou, pokial ide o informácie kategórie I, sa týkajú 270 odôvodnení a 46 poznámok pod ciarou, kým ziadosti o dôvernost informácií kategórie II sa týkajú 64 odôvodnení a 19 poznámok pod ciarou. Na prvý pohlad sa teda zdá, ze pri skúmaní, ci Komisia vychádzala z nesprávneho posúdenia, ked zamietla väcsinu týchto ziadostí o dôvernost, vznikajú zlozité otázky, na ktorých riesenie je potrebné podrobné skúmanie, ktoré nemôze vykonat sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení, ale musia sa vykonat v rámci konania vo veci samej. 69. Na druhej strane skutocnost, ze vysetrovatel uznal tajnú povahu niektorých informácií jednak kategórie I, ako aj kategórie II, samo osebe znamená, ze sporné in formácie nemôzu prima facie byt kvalifikované vo vseobecnosti tak, ze nie sú zjavne tajné alebo dôverné, kedze tomu bráni ich samotná povaha. Zdá sa, ze toto uznanie utajenia niektorých informácií tiez oslabuje argumentáciu, podla ktorej sa informácie na základe toho, ze si ich clenovia kartelu pre autosklá medzi sebou vymienali, stali informáciami, ktoré sú vseobecne známe aj iným subjektom ako zalobkyni. V kazdom prípade, pokial ide o odkaz Komisie v tomto kontexte na uznesenie predsedu prvej komory Súdu prvého stupna z 5. augusta 2003, Glaxo Wellcome/Komisia (T-168/01, neuverejnené v Zbierke, bod 43), a na uznesenie predsedu ôsmej komory Vseobecného súdu z 8. mája 2012, Spira/Komisia (T-108/07, bod 52), nezdá sa, ze skutocnost, ze zalobkyna poskytla sporné informácie ostatným clenom kartelu pre autosklá, ale nie svojim dodávatelom, zákazníkom a konkurentom, ktorí nie sú clenmi kartelu, by mala byt zjavne vykladaná v takom zmysle, ze tieto informácie sú prístupné, ak nie sirokej verejnosti, tak aspon v rámci niektorých specializovaných kruhov, v zmysle týchto dvoch uznesení. 70. Okrem toho, pokial ide o tvrdenie Komisie, ze sporné informácie sú staré viac ako pät rokov, a teda uz nie sú tajné, je pravda, ze informácie o podniku, ktoré sú staré pät alebo viac rokov, sa musia vo vseobecnosti povazovat za historické. Dotknutá osoba vsak môze preukázat, ze napriek tomu, z akého obdobia pochádzajú, tieto informácie stále predstavujú podstatné skutocnosti charakterizujúce jej obchodné postavenie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu stvrtej komory Súdu prvého stupna z 22. februára 2005, Hynix Semiconductor/Rada, T-383/03, Zb. s. II-621, bod 60 a tam citovanú judikatúru). Nezdá sa vsak, ze by argumentácia zalobkyne uvedená v bodoch 63 az 65 vyssie bola prima facie irelevantná na preukázanie toho, ze informácie kategórií I a II sú stále tajné z dôvodu ich samotnej povahy. Nemozno ani zjavne vylúcit, ze clánok 4 ods. 7 nariadenia c. 1049/2001, podla ktorého dôvernost obchodných záujmov alebo citlivých dokumentov mozno výnimocne chránit pocas obdobia 30 rokov, alebo dokonca, ak je to potrebné, aj dlhsie, má takú povahu, ze by ovplyvnil posúdenie, ktoré sa má v predmetnej veci vykonat. 71. Sudca rozhodujúci o nariadení predbezných opatrení teda nemôze prima facie vylúcit, ze sporné informácie sú známe len obmedzenému poctu osôb a ze ich sprístupnenie by mohlo spôsobit váznu ujmu zalobkyni v zmysle rozsudku Súdu prvého stupna z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia (T-198/03, Zb. s. II-1429, bod 71). 72. Nakoniec aj za predpokladu, ze sporné informácie by sa mohli povazovat za také, ze tvoria obchodné tajomstvo zalobkyne, otázka, ci sú objektívne hodné ochrany, si bude vyzadovat porovnanie záujmu zalobkyne na tom, aby neboli sprístupnené, so vseobecným záujmom, ktorý spocíva v tom, ze cinnosti institúcií Únie majú prebiehat tak, aby sa pritom co najviac dodrzala zásada otvorenosti (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný, bod 71). Takéto zvázenie rôznych existujúcich záujmov - ci uz sa toto zvázenie týka celkovo samotnej povahy informácií kategórií I a II alebo kazdého z viac ako 300 uvedených odôvodnení a 60 poznámok pod ciarou - si bude vyzadovat dôkladné posúdenie, ktoré musí byt vyhradené súdu rozhodujúcemu vo veci samej. V kazdom prípade zo spisu nevyplýva, ze výsledok tohto zvázenia by bol zjavne v prospech záujmu obhajovaného Komisiou. 73. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy je potrebné konstatovat, ze z tejto veci vyplývajú zlozité a citlivé otázky, ktoré sa nemôzu na prvý pohlad povazovat za zjavne irelevantné, ale ktorých riesenie si vyzaduje dôkladnejsie preskúmanie v rámci konania vo veci samej. Je teda potrebné pripustit existenciu fumus boni iuris . 74. Z toho vyplýva, ze vzhladom na skutocnost, ze vsetky podmienky na tieto úcely boli splnené, treba vyhoviet návrhu na nariadenie predbezného opatrenia v rozsahu, v akom sa v nom navrhuje ulozenie zákazu Komisii uverejnit informácie kategórií I a II, a v zostávajúcej casti tento návrh zamietnut. (1) . (1) - Skryté dôverné údaje. Výrok Z týchto dôvodov PREDSEDA VSEOBECNÉHO SÚDU nariadil: 1. Návrhy spolocností HUK-Coburg, LVM, VHV a Württembergische Gemeinde-Versicherung na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci sa zamietajú. 2. Výkon rozhodnutia Komisie C(2012) 5718 final zo 6. augusta 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala Pilkington Group Ltd na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/39.125 - Autosklo), sa odkladá, pokial ide o dve kategórie informácií, tak ako sú uvedené v bode 6 rozhodnutia C(2012) 5718 final, ktorých predmetom sú jednak informácie o zákazníkoch a menách, opis výrobkov, ako aj iné informácie, ktoré by mohli umoznit identifikovat niektorých zákazníkov, a jednak informácie o pocte dielov dodávaných zo strany Pilkington Group, o podiele daného automobilového výrobcu, výpocte cien, zmenách cien atd. 3. Európskej komisii sa nariaduje, aby sa zdrzala uverejnenia verzie rozhodnutia K(2008) 6815 v konecnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 - Autosklo), ktorá má byt podrobnejsia, pokial ide o informácie dvoch kategórií uvedených v bode 2 vyssie, ako verzia uverejnená vo februári 2010 na jej internetovej stránke. 4. Návrh na nariadenie predbezného opatrenia sa v zostávajúcej casti zamieta. 5. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej. V Luxemburgu 11. marca 2013 References 1. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#t-ECR_62012TO0462_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2011:275:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2010:083:TOC 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0268&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0445&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0149&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989??0076&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0182&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0007&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0228&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0313&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0203&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0474&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0342&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0031&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0213&locale=SK 18. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#t-ECR_62012TO0462_SK_01-E0002 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0450&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0198&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0201&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0043&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009T?0457&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0007&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0039&locale=SK 26. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:145:TOC 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0383&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0198&locale=SK 29. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#c-ECR_62012TO0462_SK_01-E0001 30. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#c-ECR_62012TO0462_SK_01-E0002 31. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#I1 32. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#MO 33. file:///tmp/lynxXXXXZKSxoN/L93673-3060TMP.html#DI