ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (piata komora) zo 16. októbra 2014 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Elektrina -- Zvýhodnené tarify -- Rozhodnutie zacat konanie podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ -- Zaloba o neplatnost -- Akt, ktorý nie je mozné napadnút zalobou -- Opatrenie pomoci, ktoré bolo v celom rozsahu vykonané, a to scasti ku dnu rozhodnutia a scasti ku dnu podania zaloby -- Neprípustnost" Vo veci T-517/12, Alro SA, so sídlom v Slatine (Rumunsko), v zastúpení: C. Quigley, QC, O. Bretz, solicitor, a S. Verschuur, advokát, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: É. Gippini Fournier a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie C(2012) 2517 final z 25. apríla 2012 zacat konanie stanovené v clánku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúceho sa státnej pomoci SA 33624 (2012/C) (ex 2011/NN) - Rumunsko - Zvýhodnené tarify za elektrickú energiu pre Alro Slatina SA a subsidiárne návrh na zrusenie rozhodnutia C(2012) 2517 final v rozsahu, v akom sa uplatnuje na obdobie od 1. januára 2007 do 31. decembra 2009, VSEOBECNÝ SÚD (piata komora), v zlození: predseda komory A. Dittrich, sudcovia J. Schwarcz (spravodajca) a V. Tomljenovic, tajomník: S. Spyropoulos, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 3. apríla 2014, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Zalobkyna Alro SA je rumunská výrobkyna hliníka, ktorá uzavrela 8. septembra 2005 s verejnoprávnym podnikom Hidroelectrica SA (dalej len "dodávatel") dlhodobú zmluvu o nepretrzitej dodávke elektriny na obdobie od 1. októbra 2005 do 31. januára 2013. Od 1. januára 2006 zalobkyna na základe tejto zmluvy kúpila elektrinu pre celú skupinu v Rumunsku, ktorej je súcastou. 2 Do 10. augusta 2012 bola dlhodobá zmluva o nepretrzitej dodávke elektriny predmetom sedemnástich dodatkov (dalej len "údajné opatrenie pomoci"), z ktorých stvrtý, podpísaný 6. júna 2006, stanovil nový vzorec na výpocet kúpnej ceny elektriny, ktorý sa uplatnoval od 1. januára 2007 do 31. decembra 2009 (dalej len "zmenená zmluva z roku 2005"). Sedemnásty dodatok bol podpísaný 11. marca 2010 a stanovil nový vzorec na výpocet uplatnitelný od 1. januára 2010 (dalej len "zmluva z roku 2010"). 3 Vzorec na výpocet uvedený v zmenenej zmluve z roku 2005 stanovoval, ze cena za megawatthodinu (MWh) elektriny bola indexovaná na náklady dodávatela, ktorých hlavnými zlozkami boli náklady na pracovníkov, náklady na fungovanie a výdavky na amortizáciu, a zohladnovala infláciu. Vzorec na výpocet zaviedol minimálnu cenu, povinnost platby v rumunských lei (RON) a platbu kúpnej ceny sest mesiacov vopred. 4 Vzorec na výpocet uvedený v zmluve z roku 2010, ktorý nahradil predchádzajúci vzorec, uz nebol zalozený na výrobných nákladoch dodávatela, ale na kurze hliníka na London Metal Exchange (Londýnska burza kovov), zrusil minimálnu cenu, ako menu platby si zvolil americký dolár (USD) a stanovil povinnost zaplatit za dodanie elektriny jeden mesiac vopred. 5 Vzhladom na informácie uverejnené v rumunskej tlaci zacala Európska komisia z úradnej moci v januári 2011 vysetrovanie týkajúce sa dlhodobých zmlúv v oblasti dodávky elektriny dojednaných priamo medzi dodávatelom a zalobkynou. 6 Komisia poziadala Rumunsko o informácie, pokial ide o vyssie uvedené dlhodobé zmluvy o dodávke elektriny, listami zo 16. februára, 4. marca a 14. apríla 2011, na ktoré Rumunsko odpovedalo listami z 24. marca, zo 16. mája a 6. júna 2011. Komisia tiez dostala pripomienky zalobkyne listami z 30. septembra a 9. novembra 2011 a z 29. februára a 8. marca 2012. Uskutocnili sa aj stretnutia so zástupcami Rumunska a zalobkyne. 7 Rozhodnutím C(2012) 2517 final z 25. apríla 2012 Komisia zacala konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, pokial ide o novú pomoc poskytnutú zalobkyni a ostatným clenom skupiny v Rumunsku, ktorej bola súcastou, a to jednak pocas obdobia od 1. januára 2007 do 31. decembra 2009 a jednak od 1. januára 2010 v rámci údajného opatrenia pomoci (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 8 V odôvodneniach 61 a 152 napadnutého rozhodnutia Komisia vydala predbezné stanovisko jednak k tomu, ze údajné opatrenie pomoci predstavovalo státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, poskytnutú vo forme zvýhodnených taríf za dodávku elektriny, ktoré mohla vyuzit zalobkyna a ostatní clenovia skupiny v Rumunsku, ktorej bola súcastou, a jednak v súvislosti s tým, ze mala pochybnost o skutocnosti, ze takáto pomoc mohla byt na základe znízenia nákladov na prevádzku, ktoré mali byt v celom rozsahu znásané prijímatelmi, bez toho, aby tým bol sledovaný aspon nejaký vseobecný záujem, povazovaná za zlucitelnú so Zmluvou. 9 V odôvodneniach 74 az 78 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, ze údajné opatrenie pomoci predstavovalo novú pomoc odo dna pristúpenia Rumunska k Európskej únii, teda od 1. januára 2007. Rozlisovala medzi dvoma obdobiami, a to po prvé obdobím od 1. januára 2007 do 1. januára 2010, pocas ktorého sa uplatnovala zmenená zmluva z roku 2005, a po druhé neskorsím obdobím od 1. januára 2010, po tom, ako nadobudla úcinnost zmluva z roku 2010. Konanie a návrhy úcastníkov konania 10 Návrhom podaným do kancelárie Vseobecného súdu 23. novembra 2012 podala zalobkyna túto zalobu. 11 Zalobkyna navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- subsidiárne zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka obdobia od 1. januára 2007 do 31. decembra 2009, -- ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 12 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu, -- ulozil zalobkyni povinnost nahradit trovy konania. 13 Listom podaným do kancelárie Vseobecného súdu 21. marca 2013 zalobkyna Vseobecnému súdu navrhla, aby prijal opatrenie na zabezpecenie priebehu konania a vyziadal si od Komisie predlozenie dokumentov, o ktoré sa táto institúcia opierala vo svojom vyjadrení k zalobe. 14 Listom podaným do kancelárie Vseobecného súdu 23. apríla 2013 Komisia predlozila svoje pripomienky k návrhu zalobkyne na prijatie opatrenia na zabezpecenie priebehu konania. Právny stav Úvodné poznámky 15 Zalobkyna uvádza tri zalobné dôvody, ktorými kritizuje posúdenie podmienky pripísatelnosti údajného opatrenia pomoci Rumunsku Komisiou. Po prvé zalobkyna tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie obsahuje nesprávne právne posúdenie, ktoré porusuje clánok 107 ods. 1 ZFEÚ, a to osobitne nesprávnym výkladom podmienok stanovených v judikatúre Súdneho dvora. Po druhé zalobkyna tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie týkajúce sa uplatnenia kritérií judikatúry Súdneho dvora. Po tretie napadnuté rozhodnutie nie je riadne odôvodnené. 16 Komisia sa domnieva v prvom rade, ze zaloba je neprípustná, a subsidiárne, ze je nedôvodná. 17 Pokial ide o prípustnost zaloby, Komisia tvrdí, ze zaloba je neprípustná z dôvodu, ze zalobkyna nemá skutocne existujúci záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia, pretoze ku dnu podania zaloby sa údajné opatrenie pomoci uz nevykonávalo. Uvádza tiez, ze zalobkyna nepredlozila dôkaz o svojom skutocne existujúcom osobnom záujme na zrusení uvedeného rozhodnutia. 18 Osobitne treba odpovedat na prvý dôvod neprípustnosti, ktorý v podstate spocíva v tom, ze upiera napadnutému rozhodnutiu povahu napadnutelného aktu v zmysle clánku 263 ZFEÚ vzhladom na povahu a rozsah právnych otázok, ktoré zahrna tento dôvod neprípustnosti. O povahe napadnutého rozhodnutia ako napadnutelného aktu 19 Podla Komisie je zaloba neprípustná, kedze zalobkyna nemá skutocne existujúci záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia, pretoze zmluva z roku 2010 uz nebola vykonávaná ku dnu podania zaloby vzhladom na to, ze sa od nej odstúpilo a bola nahradená v nadväznosti na vyhlásenie platobnej neschopnosti dodávatela osemnástym dodatkom podpísaným 10. augusta 2012, ktorý obsahuje nové zmluvné podmienky majúce za následok zmenu pomoci v zmysle clánku 4 nariadenia Komisie (ES) c. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) c. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [108 ZFEÚ] ([2]Ú. v. EÚ L 140, s. 1; Mim. vyd. 08/004, s. 3). Takýto záver platí aj pre zmenenú zmluvu z roku 2005, ktorá prestala byt úcinná ku dnu nadobudnutia úcinnosti zmluvy z roku 2010, pricom pomoc, ktorá z nej vyplývala, bola priznaná a vyplatená. 20 Zalobkyna sa domnieva, ze zaloba je prípustná, pretoze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania môze byt stále napadnuté, ak Komisia a clenský stát alebo prijímatel údajného opatrenia pomoci nesúhlasia s jeho presnou povahou - nová pomoc, existujúca pomoc alebo opatrenie, ktoré nepredstavuje pomoc -, ci uz je, alebo nie je vykonávané. 21 Okrem toho sa zalobkyna domnieva, ze z clánku 4 ods. 4 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [108 ZFEÚ] ([3]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie je samo osebe napadnutelné zalobou, kedze navyse ide o formálne rozhodnutie, ktoré podla clánku 263 ZFEÚ predstavuje napadnutelný akt. Takéto rozhodnutie môze vyvolávat právne úcinky vzhladom na moznost konania na vnútrostátnom súde s cielom prerusit alebo vymáhat údajne protiprávnu pomoc, pricom súd by mohol mat povinnost vyvodit vsetky dôsledky vyplývajúce z porusenia clánku 108 ods. 3 ZFEÚ. 22 Na jednej strane z ustálenej judikatúry rozvinutej v rámci zalôb o neplatnost podaných clenskými státmi alebo institúciami vyplýva, ze za napadnutelné akty v zmysle clánku 263 ZFEÚ sa bez ohladu na formu povazujú vsetky opatrenia prijímané institúciami, ktoré majú vyvolávat záväzné právne úcinky (rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia/Rada, nazývaný "AETR", [4]22/70, Zb. s. 263, bod 42; z 2. marca 1994, Parlament/Rada, [5]C-316/91, Zb. s. I-625, bod 8, a z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, [6]C-463/10 P a C-475/10 P, Zb. s. I-9639, bod 36). Z judikatúry okrem toho vyplýva, ze clenský stát môze podat zalobu o neplatnost aktu so záväznými právnymi úcinkami bez toho, aby musel preukazovat záujem na konaní (pozri rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný, bod 36 a tam citovanú judikatúru). 23 V tejto súvislosti treba okrem iného pripomenút, ze docasné opatrenia, ktoré slúzia na prípravu konecného rozhodnutia, v zásade nie sú aktmi, ktoré môzu byt predmetom zaloby o neplatnost (rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, [7]60/81, Zb. s. 2639, bod 10; zo 17. júla 2008, Athinaďki Techniki/Komisia, [8]C-521/06 P, Zb. s. I-5829, bod 42, a Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 50). Takýmito docasnými aktmi sú predovsetkým akty, ktoré vyjadrujú predbezné stanovisko institúcie (rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 50; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok IBM/Komisia, uz citovaný, bod 20). 24 Súdny dvor v prípadoch, ked zalobu o neplatnost proti aktu prijatému institúciou podala fyzická alebo právnická osoba, opakovane rozhodol, ze túto zalobu mozno podat len vtedy, pokial môzu byt záujmy zalobcu dotknuté záväznými právnymi úcinkami tohto aktu tak, ze podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudky IBM/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 9, a Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 37). 25 Treba vsak zdôraznit, ze judikatúra citovaná v bode 24 vyssie vznikla v súvislosti so zalobami, ktoré na súdy Únie podali fyzické alebo právnické osoby proti aktom, ktoré im boli urcené. Ak podá neprivilegovaný zalobca zalobu o neplatnost proti aktu, ktorý mu nie je urcený, poziadavka, aby sa záväzné právne úcinky napadnutého opatrenia dotkli záujmov zalobcu tak, ze podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, sa potom prekrýva s podmienkami stanovenými v clánku 263 stvrtom odseku ZFEÚ (rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 38). 26 Preto na úcely posúdenia, ci napadnuté rozhodnutie mozno napadnút zalobou, treba vzhladom na judikatúru citovanú v bode 22 vyssie preskúmat, ci je aktom, ktorého úcelom je vyvolat záväzné právne úcinky (pozri v tomto zmysle rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 40). 27 Na druhej strane, pokial ide o rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania týkajúceho sa státnej pomoci, z judikatúry vyplýva, ze ak Komisia kvalifikuje opatrenie, ktoré sa uz vykonáva, ako novú pomoc, takéto rozhodnutie má samostatné právne úcinky, najmä pokial ide o pozastavenie dotknutého opatrenia (rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, [9]C-400/99, Zb. s. I-7303, bod 62; rozsudky Súdu prvého stupna z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, [10]T-346/99 az T-348/99, Zb. s. II-4259, bod 33, a z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, T-332/06, neuverejnený v Zbierke, bod 35). Tento záver platí nielen v prípade, ze orgány clenského státu povazujú opatrenie, ktoré sa uz vykonáva, za existujúcu pomoc, ale aj v prípade, ked tieto orgány usúdia, ze opatrenie, na ktoré sa vztahuje rozhodnutie o zacatí konania, nespadá do pôsobnosti clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky Diputación Foral de Álava a i./Komisia, uz citovaný, bod 33, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, uz citovaný, bod 35). 28 Rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania prijaté vo vztahu k opatreniu, ktoré sa uz vykonáva a ktoré Komisia kvalifikovala ako novú pomoc, totiz nevyhnutne mení právny dosah skúmaného opatrenia, ako aj právne postavenie podnikov, ktoré sú jeho príjemcami, a to najmä pokial ide o pokracovanie uplatnovania tohto opatrenia. Az do prijatia tohto rozhodnutia sa clenský stát, podniky, ktoré sú príjemcami opatrenia, a dalsie hospodárske subjekty môzu domnievat, ze opatrenie je uplatnované zákonne, a to bud ako vseobecné opatrenie, ktoré nespadá do pôsobnosti clánku 107 ods.1 ZFEÚ, alebo ako uz existujúca pomoc. Naproti tomu po prijatí takéhoto rozhodnutia existuje prinajmensom velká pochybnost o zákonnosti tohto opatrenia, ktorá bez toho, aby tým bola dotknutá moznost navrhnút sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbezných opatrení vydanie takýchto predbezných opatrení, musí viest clenský stát k pozastaveniu uplatnovania uvedeného opatrenia, pretoze zacatie konania vo veci formálneho zistovania vylucuje vydanie okamzitého rozhodnutia o zlucitelnosti opatrenia so spolocným trhom, ktoré by umoznovalo riadne pokracovat v jeho vykonávaní. Na takéto rozhodnutie by sa bolo mozné odvolávat aj pred vnútrostátnym súdom, ktorý má právomoc vyvodit vsetky dôsledky vyplývajúce z porusenia clánku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ. Napokon takéto rozhodnutie môze viest podniky, ktoré majú výhody z opatrenia, v kazdom prípade k odmietnutiu nových platieb ci nových výhod, alebo ich môze viest k zlozeniu nevyhnutného penazného vkladu ako rezervy na úcely prípadnej neskorsej financnej náhrady. Vo vztahoch s uvedenými príjemcami bude obchodná sféra tiez brat do úvahy ich krehkú financnú a právnu situáciu (rozsudky Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 59; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 34, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 36). 29 Napokon samostatné právne úcinky uvedené v bodoch 27 a 28 vyssie treba chápat ako záväzné právne úcinky vyvolané prípravnými alebo docasnými opatreniami, akým je v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie, v súvislosti s ktorými zaloba podaná proti rozhodnutiu, ktorým sa koncí konanie o údajnej státnej pomoci, nemôze poskytnút záruku dostatocnej súdnej ochrany vo vztahu k prijímatelom údajného opatrenia pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, body 54 az 56). 30 So zretelom na tieto úvahy treba urcit, ci je napadnuté rozhodnutie aktom, ktorého úcelom je vyvolat záväzné právne úcinky, a teda aktom, ktorý mozno napadnút zalobou v zmysle clánku 263 ZFEÚ. 31 Argumentácia Komisie spocíva na predpoklade, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania spravidla predstavuje jednoduchý prípravný akt, ktorý nevyvoláva záväzné právne úcinky a nie je spôsobilý zasiahnut do záujmov prijímatela údajnej pomoci tým, ze podstatným spôsobom zmení jeho právne postavenie. Komisia vsak uznáva, ze takéto rozhodnutie výnimocne predstavuje napadnutelný akt, ak opatrenie, ktorého sa týka, je uz vykonávané. Zastáva názor, ze v takom prípade rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vyvoláva samostatné právne úcinky z dôvodu svojho odkladného úcinku, kedze clenský stát, ktorý je adresátom, je povinný pomoc pozastavit. 32 Po prvé treba konstatovat, ze Komisia v odôvodneniach 74 az 79 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, ze údajné opatrenie pomoci predstavovalo novú pomoc, kedze vychádzalo tak zo zmenenej zmluvy z roku 2005, ako aj zo zmluvy z roku 2010 (pozri bod 9 vyssie), a v odôvodnení 145 uvedeného rozhodnutia usúdila, ze toto opatrenie bolo priznané v rozpore s povinnostami oznámenia a zákazu vykonania stanovenými v clánku 108 ods. 3 ZFEÚ, uplatnitelnými na pomoc, ktorá je kvalifikovaná ako nová. Vo výroku napadnutého rozhodnutia Komisia Rumunsku pripomenula, ze clánok 108 ods. 3 ZFEÚ má odkladný úcinok a ze clánok 14 nariadenia c. 659/1999 stanovuje, ze kazdá protiprávna pomoc sa môze od prijímatela vymáhat. 33 Treba uviest, ze zalobkyna vyhlasuje, ze na Vseobecnom súde nespochybnila posúdenie Komisie v napadnutom rozhodnutí, pokial ide o existenciu dvoch rozdielnych zmlúv, a to zmenenej zmluvy z roku 2005 a zmluvy z roku 2010. 34 Po druhé treba zdôraznit, ze ani Súdny dvor, ani Vseobecný súd doposial nemali moznost vyjadrit sa k prípustnosti zaloby o neplatnost rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu, ktoré sa uz nevykonávalo ku dnu dotknutého rozhodnutia alebo ku dnu podania tejto zaloby. Aj ked sa zalobkyna domnieva, ze na súde Únie mozno napadnút kazdé rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania, moznost podat zalobu o neplatnost v skutocnosti závisí od toho, ci takéto rozhodnutie spôsobuje samostatné právne úcinky v zmysle bodu 29 vyssie (rozsudky Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 62; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 33, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 35). 35 V tejto súvislosti treba uviest, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania spôsobuje samostatné právne úcinky, ak vzhladom na závery, ktoré obsahuje, vytvára okamzitý, urcitý a dostatocne donucujúci úcinok na clenský stát, ktorý je jeho adresátom, a prijímatela alebo prijímatelov skúmaného opatrenia pomoci. Ide teda o rozhodnutie, ktoré samo osebe a bez toho, aby boli potrebné dalsie opatrenia Komisie alebo iného orgánu, núti clenský stát, ktorému je urcené, prijat jedno alebo viaceré opatrenia na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. 36 O taký prípade ide, ak Komisia rozhodne o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu pomoci, ktoré sa zacalo vykonávat bez toho, aby bolo oznámené, a nadalej sa vykonáva ku dnu, ked bolo rozhodnutie prijaté. V takom prípade je dosah skúmaného opatrenia nevyhnutne zmenený vzhladom na predbezný záver Komisie o jeho povahe ako protiprávnej státnej pomoci, pretoze bolo vykonané bez oznámenia. S prihliadnutím na takéto posúdenie, ktoré vyvoláva významnú pochybnost o zákonnosti skúmaného opatrenia, musí clenský stát, ktorý je adresátom rozhodnutia, pozastavit uplatnovanie tohto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 59; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 34, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 36). Ide o okamzitý, urcitý a dostatocne donucujúci úcinok rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania, kedze clenský stát je povinný pozastavit uplatnovanie skúmaného opatrenia uz na základe samotného rozhodnutia a s cielom vyvodit dôsledky z jeho predbezných záverov, pokial ide o protiprávnost uvedeného opatrenia. 37 Okrem toho sa súd Únie domnieva, ze ak Komisia zacala konanie vo veci formálneho zistovania vo vztahu k vykonávanému opatreniu, vnútrostátne súdy sú povinné prijat vsetky opatrenia nevyhnutné na vyvodenie dôsledkov z prípadného porusenia povinnosti pozastavit vykonávanie uvedeného opatrenia (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 2013, Deutsche Lufthansa, C-284/12, bod 42). 38 Vnútrostátne súdy môzu na tento úcel rozhodnút o pozastavení vykonávania skúmaného opatrenia a prikázat, aby sa uz vyplatené sumy vrátili. Môzu tiez rozhodnút o nariadení predbezných opatrení jednak na ochranu záujmov dotknutých osôb, jednak na zabezpecenie potrebného úcinku rozhodnutia Komisie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania (rozsudok Deutsche Lufthansa, uz citovaný v bode 37 vyssie, bod 43). 39 Na rozdiel od rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k vykonávanému opatreniu rozhodnutie takejto povahy, ktoré sa týka opatrenia, ktoré sa uz nevykonáva, nevyvoláva samostatné právne úcinky, kedze nemá okamzitý, urcitý a dostatocne donucujúci dosah na clenský stát, ktorý je jeho adresátom, a prijímatela alebo prijímatelov skúmaného opatrenia. 40 Clenský stát teda nie je povinný vymáhat pomoc vyplatenú prijímatelovi z dôvodu prijatia takéhoto rozhodnutia. V tejto súvislosti treba uviest, ze samotné nariadenie c. 659/1999 ukladá Komisii velmi prísne podmienky, ak má v úmysle ulozit dotknutému clenskému státu povinnost predbezne vymáhat pomoc. Clánok 11 ods. 2 nariadenia c. 659/1999 vyzaduje, aby neexistovali pochybnosti o charaktere pomoci v prípade daného opatrenia, aby bolo nutné naliehavo konat a aby existovalo vázne riziko podstatných a nenapravitelných skôd pre konkurenta. Takéto podmienky, síce stanovené na prijatie rozhodnutia, ktoré je odlisné a má rozdielny dosah nez rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania, predstavujú indície o tom, ze pre clenský stát, ktorý je jeho adresátom, neexistuje vseobecná povinnost vymáhat neoprávnene poskytnutú pomoc vyplývajúcu zo samotného rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania. Okrem toho clánok 14 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 výslovne stanovuje, ze po prijatí konecného rozhodnutia konstatujúceho nezlucitelnost pomoci s vnútorným trhom Komisia nebude vyzadovat vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva Únie. 41 Okrem toho sa na jednej strane rozhodlo, ze vnútrostátny súd nie je povinný nariadit vymáhanie pomoci vykonávanej v rozpore s clánkom 108 ods. 3 ZFEÚ, pokial Komisia prijala konecné rozhodnutie, ktorým konstatovala zlucitelnost uvedenej pomoci s vnútorným trhom v zmysle clánku 107 ZFEÚ, ale ze je povinný nariadit, aby príjemca pomoci zaplatil z tejto pomoci úroky za obdobie nezákonnosti (rozsudok Súdneho dvora z 12. februára 2008, CELF a Ministre de la Culture et de la Communication, [11]C-199/06, Zb. s. I-469, bod 55). Na druhej strane v rámci sporu pred vnútrostátnym súdom, ktorého predmetom je vymáhanie pomoci, povinnost vnútrostátneho súdu prijat ochranné opatrenia existuje, len ak sú splnené podmienky, ktoré odôvodnujú takéto opatrenia, to znamená, ak neexistujú pochybnosti o kvalifikácii státnej pomoci, pokial sa práve zacína vykonávat alebo sa uz vykonáva a nezistia sa výnimocné okolnosti, ktoré vylucujú jej vymáhanie, pricom v opacnom prípade musí vnútrostátny súd návrh zamietnut (rozsudok Súdneho dvora z 11. marca 2010, CELF a Ministre de la Culture et de la Communication, [12]C-1/09, Zb. s. I-2099, bod 36). 42 Vzhladom na vyssie uvedené skutocnosti nemozno dospiet k záveru, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu, ktoré sa uz nevykonáva, vytvára okamzitý, urcitý a dostatocne donucujúci úcinok na clenský stát, aby ho prinútil vymáhat protiprávne poskytnutú pomoc. 43 Pokial ide o urcitý charakter samostatných právnych úcinkov vyvolaných rozhodnutím o zacatí konania vo veci formálneho zistovania, treba konstatovat, ze na rozdiel od povinnosti pozastavit skúmané opatrenie, ktorá vyplýva z takéhoto rozhodnutia prijatého vo vztahu k vykonávanému opatreniu, k vymáhaniu protiprávnej pomoci môze vo vseobecnosti dôjst iba v súvislosti so sporom pred vnútrostátnym súdom, ktorého výsledok je z podstaty neurcitý vzhladom na rôzne súvislosti, ktoré musí tento súd zohladnit na to, aby príjemcovi protiprávnej pomoci ulozil povinnost vrátit ju (pozri bod 41 vyssie). 44 V dôsledku toho zo vsetkých týchto úvah vyplýva, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu, ktoré sa uz nevykonáva, ako v predmetnej veci zmenená zmluva z roku 2005, nespôsobuje samostatné právne úcinky a v dôsledku toho nevytvára záväzné právne úcinky. Nejde teda o napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ. 45 Po tretie treba konstatovat, ze záver, ku ktorému Vseobecný súd dospel v bode 44 vyssie, nemôze platit pre zmluvu z roku 2010, ktorá sa vykonávala ku dnu napadnutého rozhodnutia. Je vsak nepochybné, ze od zmluvy z roku 2010 sa odstúpilo a bola nahradená osemnástym dodatkom podpísaným 10. augusta 2012, ktorý nadobudol úcinnost retroaktívne k 1. januáru 2012. Kedze vsak táto zaloba bola podaná do kancelárie Vseobecného súdu 23. novembra 2012, je nutné konstatovat, ze údajné opatrenie pomoci sa uz nevykonávalo ku dnu podania tejto zaloby. 46 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, ze prípustnost zaloby sa má posúdit vzhladom na situáciu v case podania zaloby (rozsudky Súdneho dvora z 27. novembra 1984, Bensider a i./Komisia, [13]50/84, Zb. s. 3991, bod 8, a z 18. apríla 2002, Spanielsko/Rada, [14]C-61/96, C-132/97, C-45/98, C-27/99, C-81/00 a C-22/01, Zb. s. I-3439, bod 23). 47 Preto napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka zmluvy z roku 2010, uz nespôsobuje samostatné právne úcinky a v dôsledku toho nevytvára záväzné právne úcinky. V tomto rozsahu uz napadnuté rozhodnutie nepredstavuje napadnutelný akt ku dnu podania zaloby. 48 Napokon treba konstatovat, ze rôzne tvrdenia uvedené zalobkynou neumoznujú spochybnit závery uvedené v bodoch 44 a 47 vyssie. 49 Po prvé zalobkyna poukazuje na ustanovenia clánku 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999 s cielom preukázat, ze napadnuté rozhodnutie mozno samo osebe napadnút zalobou, kedze okrem toho ide o formálne rozhodnutie, ktoré podla znenia clánku 263 ZFEÚ predstavuje napadnutelný akt, co potvrdila aj judikatúra. 50 Hoci je pravda, ze nariadenie c. 659/1999 pouzíva pojem rozhodnutie na oznacenie viacerých z opatrení, ktoré môze Komisia prijat v rámci konania o preskúmaní státnej pomoci, z judikatúry vyplýva, ze na úcely urcenia, ci akt predstavuje napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ, najmä na odlísenie prípravného opatrenia od konecného rozhodnutia, je rozhodujúca podstata opatrenia, ktorého zrusenie sa ziada, pricom forma, v akej bolo prijaté, je v tejto súvislosti v zásade bezvýznamná (pozri v tomto zmysle rozsudky AETR, uz citovaný v bode 22 vyssie, bod 42; IBM/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 9; rozsudky Súdu prvého stupna z 24. marca 1994, Air France/Komisia, [15]T-3/93, Zb. s. II-121, body 43 a 57, a zo 17. apríla 2008, Cestas/Komisia, [16]T-260/04, Zb. s. II-701, bod 68). 51 V predmetnej veci z bodov 39 az 44 vyssie postacujúcim spôsobom vyplýva, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu, ktoré sa uz nevykonáva ku dnu tohto rozhodnutia, nespôsobuje samostatné právne úcinky, a preto nevytvára záväzné právne úcinky, z ktorých by vyplývala existencia napadnutelného aktu. Inými slovami, takýto akt, ktorý predstavuje rozhodnutie z formálneho hladiska, nemá z dôvodu svojej podstaty rozhodovací dosah. 52 Na pojednávaní sa zalobkyna oprela o rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie (body 43 az 45), na podporu svojej argumentácie, pokial ide o rozhodujúci charakter formy, v akej bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, na úcely urcenia, ci môze byt predmetom zaloby o neplatnost. Iste, v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, ze normotvorca Únie mal stanovením, ze príkaz na poskytnutie informácií upravený v clánku 10 ods. 3 nariadenia c. 659/1999 má formu rozhodnutia, v úmysle priznat takémuto aktu donucujúcu povahu, v dôsledku coho takýto príkaz mal vyvolávat záväzné právne úcinky, a preto predstavoval napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ. Je vsak nutné konstatovat, ze Súdny dvor sa neobmedzil na túto analýzu s cielom rozhodnút, ze akt napadnutý v predmetnej veci mohol byt predmetom zaloby o neplatnost. V dalsej casti rozsudku Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaného v bode 22 vyssie, Súdny dvor skúmal, ci napadnutý akt, ako Vseobecný súd rozhodol v uznesení, ktoré bolo predmetom odvolania, ktoré mu bolo predlozené, predstavoval docasné opatrenie prípravnej povahy a ci zahrnal samostatné právne úcinky, v súvislosti s ktorými mohla zaloba proti rozhodnutiu, ktorým sa koncí konanie o údajnej státnej pomoci, zabezpecit dostatocnú súdnu ochranu vo vztahu k zalobcom v tejto veci (body 48 az 63). Súdny dvor vsak konstatoval, ze o takýto prípad neslo, pretoze ak by napadnutý akt predstavoval docasný akt, úcinky jeho prípadnej protiprávnosti by nebolo mozné odstránit zalobou podanou proti rozhodnutiu, ktorým sa koncí konanie o údajnej státnej pomoci (rozsudok Deutsche Post a Nemecko/Komisia, uz citovaný v bode 22 vyssie, body 56 az 60). Preto ak Súdny dvor zohladnil formu, v akej bol napadnutý akt prijatý, a to rozhodnutie v zmysle clánku 288 ZFEÚ, aby usúdil, ze islo o akt, ktorý mohol byt predmetom zaloby o neplatnost, toto posúdenie bolo iba jedným prvkom jeho odôvodnenia s cielom dospiet k takémuto záveru. 53 Po druhé zalobkyna na pojednávaní zdôraznila význam rozsudku Deutsche Lufthansa, uz citovaného v bode 37 vyssie, na úcely urcenia, ci napadnuté rozhodnutie predstavovalo napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ. Podla nej Súdny dvor rozhodol, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vyvolávalo samostatné právne úcinky z dôvodu, ze vnútrostátnym súdom dávalo donucujúce oprávnenia spocívajúce najmä v tom, ze tieto súdy mohli rozhodnút o pozastavení dotknutého opatrenia, nariadit vymáhanie súm uz vyplatených prijímatelovi tejto pomoci alebo rozhodnút o predbezných opatreniach s cielom chránit záujmy úcastníkov konania. Zastáva názor, ze jej hrozí riziko, ze pocas konania vo veci formálneho zistovania bude konfrontovaná so súdnymi konaniami, ked uz údajné opatrenie pomoci ani nebude vykonávané, pretoze vnútrostátne súdy musia uplatnovat závery napadnutého rozhodnutia. 54 Na úvod treba pripomenút, ze spor vo veci samej, o ktorom rozhodoval nemecký súd a ktorý viedol k podaniu návrhu na zacatie prejudiciálneho konania, na ktorý Súdny dvor odpovedal, sa týkal opatrenia pomoci vykonávaného ku dnu rozhodnutia Komisie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania (pozri bod 37 vyssie). 55 Dalej, hoci nie je sporné, ze vnútrostátny súd, na ktorý sa podá návrh v tomto zmysle, môze nariadit vymáhanie poskytnutej pomoci bez ohladu na to, ci opatrenie pomoci ku dnu rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania este je, alebo uz nie je vykonávané, takáto moznost nemôze byt povazovaná za okamzitý, urcitý a dostatocne donucujúci úcinok tohto rozhodnutia. V tomto ohlade rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vyvoláva takýto úcinok vo vztahu k clenskému státu iba za predpokladu, ze dotknuté opatrenie sa vykonáva, pretoze v takom prípade je clenský stát povinný samotným rozhodnutím pozastavit opatrenie pomoci bez potreby obrátit sa na vnútrostátny súd (pozri body 36 az 38 vyssie). Okrem toho zo zásad uvedených vyssie vyplýva, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, vnútrostátny súd nemá povinnost nariadit vymáhanie poskytnutej pomoci (pozri body 40 a 41 vyssie), ku ktorému môze vo vseobecnosti dôjst az v rámci súdneho sporu, ktorého výsledok je z podstaty neurcitý (pozri bod 43 vyssie). 56 V tejto súvislosti treba tak ako Komisia pripomenút, ze podla zásady lojálnej spolupráce medzi vnútrostátnymi súdmi na jednej strane a Komisiou a súdmi Únie na strane druhej sa od vnútrostátneho súdu iba vyzaduje, aby prijal vsetky potrebné vseobecné alebo specifické opatrenia vhodné na zabezpecenie plnenia si záväzkov vyplývajúcich z práva Únie a aby neprijal ziadne opatrenia, ktoré môzu ohrozit dosiahnutie cielov Zmluvy, osobitne rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím Komisie, aj ked má toto rozhodnutie docasnú povahu (rozsudok Deutsche Lufthansa, uz citovaný v bode 37 vyssie, bod 41). 57 V dôsledku toho výklad rozsudku Deutsche Lufthansa, uz citovaného v bode 37 vyssie, neumoznuje dospiet k záveru, ze rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu, ktoré sa uz nevykonáva, má okamzitý, urcitý a dostatocne donucujúci dosah na clenský stát, ktorý je jeho adresátom. 58 Po tretie zalobkyna na pojednávaní uviedla, ze samotná moznost podat zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu, ktorým sa koncí konanie vo veci formálneho zistovania, alebo moznost poukázat na nezákonnost napadnutého rozhodnutia prostredníctvom námietky by jej nezarucili dostatocnú ochranu. 59 Argumentáciu zalobkyne mozno vnímat tak, ze moznost napadnút zákonnost konecného rozhodnutia alebo moznost prostredníctvom námietky poukázat na nezákonnost napadnutého rozhodnutia nepostacujú na to, aby sa jej zarucila úcinná súdna ochrana, pretoze môze celit prípadným zalobám o vymáhanie pomoci poskytnutej pred prijatím takéhoto konecného rozhodnutia. V situácii ako vo veci samej je súdna ochrana zalobkyne z hladiska Zmluvy zabezpecená moznostou vnútrostátneho súdu, ktorý rozhoduje o spore týkajúcom sa vymáhania poskytnutej protiprávnej pomoci, predlozit Súdnemu dvoru návrh na zacatie prejudiciálneho konania s cielom posúdit platnost rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania podla clánku 267 ZFEÚ, pretoze takúto zalobu nemôzu podat iba osoby, ktoré mohli proti takémuto rozhodnutiu podat zalobu o neplatnost na základe clánku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, [17]C-188/92, Zb. s. I-833, bod 26). 60 Po stvrté zalobkyna tvrdí, ze z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia dospela k záveru, ze zmenená zmluva z roku 2005 a zmluva z roku 2010 predstavujú protiprávne opatrenie státnej pomoci, bez toho, aby sa najmä vo výroku prejavili jej pochybnosti, co sa týka skutocnosti, ze ide o státnu pomoc, kedze údajné opatrenie pomoci neposúdila ako "prípadné" alebo "podozrivé". 61 Treba konstatovat, ze z napadnutého rozhodnutia postacujúcim spôsobom vyplýva, ze závery, ku ktorým dospela Komisia, pokial ide o protiprávnu povahu údajného opatrenia pomoci, boli vykonané ako predbezné po úvodnom posúdení v súlade s ustanoveniami clánku 6 ods. 1 nariadenia c. 659/1999. V odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia tak Komisia uviedla, ze "po preskúmaní informácií a tvrdení doposial predlozených [Rumunskom] a [zalobkynou] [vydala] predbezné stanovisko, ze [údajné opatrenie pomoci] [predstavuje] státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ" [neoficiálny preklad], a ze mala pochybnosti o jeho zlucitelnosti so Zmluvou. V odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zmienila o indíciách týkajúcich sa existencie státnej pomoci a pochybnostiach o zlucitelnosti takejto údajnej pomoci s vnútorným trhom. Po preskúmaní týchto castí napadnutého rozhodnutia nemozno tvrdit, ze Komisia údajné opatrenie pomoci definitívne povazovala za státnu pomoc. Pokial ide o odôvodnenie 152 napadnutého rozhodnutia, Komisia v nom predbezne dospela k záveru, ze zmenená zmluva z roku 2005 a zmluva z roku 2010 predstavovali protiprávnu státnu pomoc, ktorá zrejme nesplna ziadnu z podmienok zlucitelnosti s vnútorným trhom. 62 Po piate sa zalobkyna domnieva, ze napadnuté rozhodnutie tým, ze sa zaoberalo zmluvami uzavretými s dodávatelom, vytvorilo stav znacnej neistoty v obchodnej sfére, ako aj v jej vztahoch s bankami, klientmi a konkurentmi, najmä pokial ide o prípadnú ziadost dodávatela zaplatit mu dodatocné sumy na základe uz poskytnutých dodávok. 63 V súlade s názorom Komisie treba konstatovat, ze obchodná neistota a vnímanie ostatných operátorov, pokial ide o situáciu prijímatela opatrenia pomoci, akým je zalobkyna v predmetnej veci, nemôzu byt povazované za záväzné právne úcinky, kedze ide iba o jednoduché skutkové dôsledky, a nie o právne úcinky, ktoré má vyvolávat rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdneho dvora IBM/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 19; z 1. decembra 2005, Taliansko/Komisia, [18]C-301/03, Zb. s. I-10217, bod 30, a rozsudok Vseobecného súdu z 20. mája 2010, Nemecko/Komisia, [19]T-258/06, Zb. s. II-2027, bod 151). Iste, súd Únie zohladnil okolnost, ze obchodná sféra vo svojich vztahoch s prijímatelom protiprávneho opatrenia pomoci prihliadne na jeho oslabenú právnu a financnú situáciu (rozsudky Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 59; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 34, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 36). Je vsak zrejmé, ze takýmito zisteniami súd Únie iba objasnil faktické dôsledky záväzných právnych úcinkov, vzhladom na ktoré v týchto rozsudkoch dospel k záveru, ze rozhodnutia o zacatí konania vo veci formálneho zistovania vo vztahu k opatreniu, ktoré sa vykonáva, predstavovali napadnutelné akty. 64 V dôsledku toho tvrdenie zalobkyne nemôze mat vplyv na kvalifikáciu napadnutého rozhodnutia ako aktu, ktorý môze byt predmetom zaloby o neplatnost. 65 Po sieste zalobkyna zdôraznuje okolnost, ktorej vznik pripisuje napadnutému rozhodnutiu, spocívajúcu v tom, ze spolocnost V., s ktorou je prepojená, prerusila svoj projekt výstavby kogeneracnej elektrárne na zemný plyn v Rumunsku z dôvodu zdrzanlivosti bánk, pokial ide o jeho financovanie. 66 Takúto okolnost nemozno povazovat za záväzný právny úcinok napadnutého rozhodnutia, kedze ide nanajvýs o prípadný skutkový dôsledok tohto rozhodnutia (pozri bod 63 vyssie). V kazdom prípade je nutné konstatovat, ze zalobkyna nepredlozila nijaký dôkaz na podporu svojich tvrdení, nijaký dokument, ktorý by preukazoval pôvodný úmysel spolocnosti V. vstúpit do dotknutého projektu, pricom jej rozhodnutie prerusit tento projekt a vztah medzi týmto údajným rozhodnutím a zamietnutím financovania zo strany bánk z dôvodu napadnutého rozhodnutia sa v spise nenachádza. 67 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie nepredstavuje napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ a v dôsledku toho je zaloba neprípustná, bez toho, aby bolo potrebné vyhoviet návrhu zalobkyne na nariadenie opatrenia na zabezpecenie priebehu konania. O trovách 68 Podla clánku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu Vseobecný súd zaviaze úcastníka konania, ktorý vo veci nemal úspech, nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna vo veci nemala úspech, je namieste zaviazat ju, aby znásala vlastné trovy konania a nahradila trovy konania Komisie. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (piata komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa odmieta ako neprípustná. 2. Alro SA je povinná nahradit trovy konania. Dittrich Schwarcz Tomljenovic Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. októbra 2014. Podpisy __________________________________________________________________ ( [20]*1 ) Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXT79XWH/L91504-2505TMP.html#t-ECR_62012TJ0517_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:140:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61970??0022&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0316&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0463&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0060&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0521&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0400&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0346&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0199&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0001&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61984??0050&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0061&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993T?0003&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0260&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0188&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0301&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006T?0258&locale=SK 20. file:///tmp/lynxXXXXT79XWH/L91504-2505TMP.html#c-ECR_62012TJ0517_SK_01-E0001