[1]Úcastníci konania [2]Odôvodnenie [3]Výrok Úcastníci konania Vo veci T-345/12, Akzo Nobel NV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko), Akzo Chemicals Holding AB, so sídlom v Nacke (Svédsko), Eka Chemicals AB, so sídlom v Bohuse (Svédsko), v zastúpení: C. Swaak a R. Wesseling, advokáti, zalobkyne, proti Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito, M. Kellerbauer a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorú v konaní podporuje: CDC Hydrogene Peroxide Cartel Damage Claims (CDC Hydrogene Peroxide), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: T. Funke, advokát, vedlajsí úcastník konania, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie C(2012) 3533 v konecnom znení z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podali Akzo Nobel, Akzo Chemicals Holding a Eka Chemicals na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/38.620 - Peroxid vodíka a perboritan), VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora), v zlození: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia N. J. Forwood (spravodajca) a E. Bieliunas, tajomník: S. Spyropoulos, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 9. apríla 2014, vyhlásil tento Rozsudok Odôvodnenie Okolnosti predchádzajúce sporu 1. Dna 3. mája 2006 Komisia Európskych spolocenstiev prijala rozhodnutie C (2006) 1766 v konecnom znení týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Chemicals Holding AB, Eka Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret SA, Kemira OYJ, L'Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/38.620 - Peroxid vodíka a perboritan) (dalej len "rozhodnutie PVP"). 2. V rozhodnutí PVP Komisia okrem iného konstatovala, ze Akzo Nobel, Akzo Chemicals Holding a Eka Chemicals, zalobkyne, sa podielali na porusení clánku 81 ES na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) so strnástimi dalsími spolocnostami pôsobiacimi v odvetví peroxidu vodíka a perboritanu. Zalobkyniam bola preto solidárne ulozená pokuta 25,2 milióna eur. 3. V roku 2007 bola na internetovej stránke generálneho riaditelstva (DG) "Hospodárska sútaz" Komisie (dalej len "DG COMP") uverejnená prvá nedôverná verzia rozhodnutia PVP. 4. Listom adresovaným zalobkyniam 28. novembra 2011 ich Komisia informovala o svojom úmysle uverejnit novú, podrobnejsiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, v ktorej by bol uvedený celý obsah uvedeného rozhodnutia s výnimkou dôverných informácií. Komisia pri tejto prílezitosti zalobkyne vyzvala, aby v rozhodnutí PVP identifikovali informácie, pre ktoré zamýslajú pozadovat dôverné zaobchádzanie. 5. Zalobkyne po konstatovaní, ze podrobnejsia verzia rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie Komisia zamýsla, obsahuje velký pocet informácií poskytnutých v rámci ziadosti na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, dalej len "oznámenie o spolupráci z roku 2002"), Komisiu v liste z 9. januára 2012 informovali, ze nesúhlasia s jej návrhom z dôvodu, ze zamýslané uverejnenie by vázne a nezvratne poskodilo ich záujmy. Preto Komisiu poziadali, aby prehodnotila svoj zámer uverejnit novú, podrobnejsiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP a subsidiárne aby pri tomto uverejnení vynechala rad informácií, ktoré povazujú za dôverné. 6. Listom z 15. marca 2012 Komisia zalobkyne informovala, ze vyhovie ich ziadosti odstránit z novej nedôvernej verzie, ktorá má byt uverejnená, vsetky informácie umoznujúce priamo alebo nepriamo identifikovat zdroj informácií, ktoré boli oznámené na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Naopak Komisia usúdila, ze nie je dôvodné priznat dôvernost dalsím informáciám, pri ktorých zalobkyne pozadovali dôverné zaobchádzanie. 7. Zalobkyne vyuzili moznost, ktorú upravuje rozhodnutie predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (Ú. v. EÚ L 275, s. 29, dalej len "rozhodnutie o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela"), a predlozili vec vysetrovatelovi, aby z nedôvernej verzie, ktorá sa má uverejnit, vylúcil vsetky informácie, ktoré poskytli na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Napadnuté rozhodnutie 8. Rozhodnutím C(2012) 3533 v konecnom znení z 24. mája 2012 (dalej len "napadnuté rozhodnutie") vysetrovatel v mene Komisie zamietol ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré podali zalobkyne, a v dôsledku toho schválil uverejnenie informácií, ktoré Komisii oznámili s cielom vyuzit jej program zhovievavosti. 9. V napadnutom rozhodnutí vysetrovatel predovsetkým zdôraznil obmedzenia svojej pôsobnosti, ktorá mu umoznuje preskúmat iba to, ci sa informácia má povazovat za dôvernú, ale nie napravit údajné porusenie legitímnych ocakávaní zalobkýn voci Komisii. 10. Okrem toho uviedol, ze zalobkyne namietali proti uverejneniu novej, podrobnejsej a nedôvernej verzie rozhodnutia PVP iba z dôvodu, ze by obsahovala informácie poskytnuté podla oznámenia o spolupráci z roku 2002. Podla vysetrovatela pritom Komisia disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri rozhodovaní, ci uverejní viac nez len podstatný obsah svojich rozhodnutí. Navyse odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie. 11. Podla vysetrovatela zalobkyne nepreukázali, ze uverejnenie informácií, ktoré oznámili Komisii s cielom vyuzit jej program zhovievavosti, by im mohlo spôsobit váznu ujmu. Záujem podniku, ktorému Komisia ulozila pokutu za porusenie práva hospodárskej sútaze, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktorého sa dopustil, neboli sprístupnené verejnosti, si v kazdom prípade nezasluhuje osobitnú ochranu. Vysetrovatel v tomto ohlade pripomenul, ze zaloby o náhradu skody sú súcastou politiky Európskej únie v oblasti hospodárskej sútaze, a preto zalobkyne nemôzu uplatnovat legitímny záujem byt chránené proti riziku, ze budú celit takým zalobám z dôvodu ich úcasti na karteli, ktorého sa týkalo rozhodnutie PVP. Konanie a návrhy úcastníkov konania 12. Zalobkyne návrhom doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 3. augusta 2012 podali zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 13. Uznesením zo 16. novembra 2012, Akzo Nobel a i./Komisia (T-345/12 R), predseda Vseobecného súdu jednak rozhodol o odklade výkonu napadnutého rozhodnutia a jednak Komisii nariadil, aby sa zdrzala uverejnenia verzie rozhodnutia PVP, ktorá by bola vo vztahu k zalobkyniam podrobnejsia nez verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP od roku 2007. 14. Komisia podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 10. januára 2013 poziadala, aby táto vec bola prednostne prejednaná podla clánku 55 ods. 2 rokovacieho poriadku Vseobecného súdu. 15. Uznesením predsedu druhej komory Vseobecného súdu zo 7. júna 2013 bolo CDC Hydrogene Peroxide Cartel Damage Claims (CDC Hydrogene Peroxide) povolené vstúpit do tohto konania v postavení vedlajsieho úcastníka podporujúceho návrhy Komisie. 16. Vzhladom na to, ze zlozenie komôr Vseobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený k tretej komore, ktorej bola z tohto dôvodu vec pridelená. 17. Vseobecný súd (tretia komora) rozhodol na základe správy sudcu spravodajcu o otvorení ústnej casti konania, pricom nevyhovel ziadosti Komisie o prednostné prejednanie veci. V rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania tiez vyzval zalobkyne na predlozenie dokumentov. Tie predlozili pozadované dokumenty v stanovenej lehote. 18. Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 9. apríla 2014. 19. Zalobkyne navrhujú, aby Vseobecný súd: - zrusil v celom rozsahu alebo ciastocne napadnuté rozhodnutie, - v prípade, ak by Vseobecný súd usúdil, ze napadnuté rozhodnutie obsahuje povolenie prístupu zalozené na nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), zrusil rozhodnutie, ktoré obsahuje také povolenie, - ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 20. Na pojednávaní zalobkyne v odpovedi na otázku Vseobecného súdu uviedli, ze berú spät svoj druhý zalobný návrh, co bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. 21. Komisia a vedlajsí úcastník konania navrhujú, aby Vseobecný súd: - zamietol zalobu v celom rozsahu, - ulozil zalobkyniam povinnost nahradit trovy konania. Právny stav O prípustnosti 22. Komisia v podstate tvrdí, ze pokial by sa malo usudzovat, ze list, ktorý zaslala zalobkyniam 28. novembra 2011, obsahuje formálne rozhodnutie o uverejnení podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, doslo by k preklúzii moznosti zalobkýn napadnút legalitu takého rozhodnutia v rámci tejto zaloby, lebo sa jeho zrusenia nedomáhali v lehote stanovenej v clánku 263 siestom odseku ZFEÚ. 23. V tomto ohlade treba uviest, ze hoci je iste pravda, ze Komisia vo svojom liste z 28. novembra 2011 informovala zalobkyne, ze "nedávno rozhodla" o uverejnení novej verzie rozhodnutia PVP, ktorá je podrobnejsia nez verzia dostupná na internetovej stránke DG COMP od roku 2007, úcelom tohto postupu bolo umoznit zalobkyniam poziadat, aby pri takom uverejnení boli vynechané prípadné obchodné tajomstvá, ktoré sa ich týkajú, alebo iné dôverné informácie v súlade s vysvetlivkami uvedenými v prílohe III listu. Tento list preto neobsahuje konecné stanovisko Komisie k otázkam dôvernosti, ktoré tvoria podstatu predmetného sporu. 24. To navyse vysvetluje, preco sa Komisia v liste, ktorý zaslala zalobkyniam 15. marca 2012, nedovolávala konecnej povahy rozhodnutia o uverejnení údajne obsiahnutého v jej liste z 28. novembra 2011, ale ich vyzvala, aby sa obrátili na vysetrovatela, ak chcú napadnút to, ze DG COMP zamietlo väcsinu ich ziadostí o zachovanie dôvernosti. 25. Okrem toho treba uviest, ze po vydaní napadnutého rozhodnutia Komisia v odpovedi na ziadost zalobkýn adresovala ich právnym zástupcom e-mail, z ktorého vyplýva, ze uvedené rozhodnutie je jediným rozhodnutím, ktoré voci nim v tejto súvislosti prijala, a predstavuje jej konecné stanovisko. 26. Z toho vyplýva, ze zaloba je prípustná. O veci samej 27. Na podporu svojich návrhov na zrusenie napadnutého rozhodnutia zalobkyne uvádzajú tri zalobné dôvody. Prvý je zalozený na porusení povinnosti odôvodnenia a práva zalobkýn na riadnu správu vecí verejných, druhý na porusení povinnosti zachovat dôvernost, ktorá vyplýva z clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 ods. 2 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a tretí na porusení legitímnych ocakávaní zalobkýn, zásady právnej istoty a zásady riadnej správy vecí verejných. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na nedostatocnom odôvodnení a porusení práva na riadnu správu vecí verejných 28. Zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie nie je dostatocne odôvodnené, a preto porusuje clánok 296 ZFEÚ, ako aj právo na riadnu správu vecí verejných zarucené clánkom 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. V tomto ohlade predovsetkým uvádzajú, ze napadnuté rozhodnutie im neumoznuje pochopit dôvody zamietnutia tvrdení zalozených na ich legitímnych ocakávaniach, ktoré predlozili na podporu svojich ziadosti o dôverné zaobchádzanie. Dalej zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie neodpovedá na ich tvrdenie, podla ktorého sa uverejnenie zamýslané Komisiou odchyluje od jej skorsej administratívnej praxe. Napokon uvádzajú, ze úroven odôvodnenia, ktorá sa vyzaduje v prejednávanej veci, je vysoká, lebo napadnuté rozhodnutie sa odchyluje od prístupu Komisie v roku 2007, ktorý spocíval v uverejnení nedôvernej verzie rozhodnutia PVP neobsahujúcej informácie, pri ktorých zalobkyne poziadali o dôverné zaobchádzanie. 29. Komisia tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie posudzované vo svojom kontexte je dostatocne odôvodnené. 30. Podla ustálenej judikatúry je úcelom povinnosti odôvodnenia individuál neho rozhodnutia umoznit súdu Únie preskúmat zákonnost rozhodnutia a poskytnút dotknutej osobe dostatocnú informáciu, aby vedela, ci je rozhodnutie dôvodné a ci prípadne neobsahuje vadu, ktorá umoznuje spochybnit jeho platnost, pricom rozsah tejto povinnosti závisí od povahy predmetného aktu a kontextu, v akom bol prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 14; rozsudok Súdu prvého stupna z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, T-49/95, Zb. s. II-1799, bod 51). 31. Komisia je teda podla clánku 296 ZFEÚ síce povinná uviest skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie rozhodnutia, a úvahy, ktoré ju viedli k jeho prijatiu, ale nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, kedze otázka, ci odôvodnenie aktu zodpovedá poziadavkám tohto ustanovenia, musí byt posúdená nielen vzhladom na jeho znenie, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblast (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Vseobecného súdu z 26. októbra 2012, CF Sharp Shipping Agencies/Rada, T-53/12, bod 37). Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatocne odôvodnený vtedy, pokial bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umoznuje jej pochopit dosah opatrenia prijatého vo vztahu k nej (rozsudok Vseobecného súdu z 15. apríla 2011, Ceská republika/Komisia, T-465/08, Zb. s. II-1941, bod 163). 32. Táto povinnost odôvodnenia je vykonaná v clánku 8 ods. 2 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v spojení s odsekom 3 tohto ustanovenia, pokial ide o rozhodnutia, ktoré má vysetrovatel prijat o ziadostiach o dôverné zaobchádzanie s urcitými informáciami v rámci konaní o vykonanie pravidiel hospodárskej sútaze. 33. V prejednávanej veci z listov zalobkýn z 8. decembra 2011 a 9. januára 2012 adresovaných DG COMP, ako aj z listu, ktorý adresovali vysetrovatelovi 10. apríla 2012, vyplýva, ze zalobkyne v priebehu správneho konania tvrdili, ze uverejnenie verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovolne oznámili s cielom mat prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002, porusuje ich legitímne ocakávania. Z rovnakých listov okrem toho vyplýva, ze zalobkyne uvádzali, ze také uverejnenie sa odchyluje od skorsej administratívnej praxe Komisie spocívajúcej v tom, ze tretím osobám sa nesprístupnia informácie, ktoré jej podniky oznámili v rámci programu zhovievavosti. 34. V tomto ohlade treba uviest, ze hoci vysetrovatel osobitne neodpovedal na kazdé z týchto tvrdení, urobil tak z dôvodu, ako to v podstate vyplýva z rozsudku Vseobecného súdu zo 16. novembra 2012, Evonik Degussa/Komisia (T-341/12, body 42 az 44 a 58), aby respektoval obmedzenia pôsobnosti, ktorú mu zveril predseda Komisie podla clánku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela. 35. Napadnuté rozhodnutie vsak bolo prijaté na konci správneho konania, pocas ktorého Komisia mala odpovedat na zásadné námietky zalobkýn voci zamýslanému uverejneniu, ktoré boli nad rámec právomocí vysetrovatela. 36. Za týchto okolností a na zabezpecenie úcinnej súdnej ochrany zalobkýn je namieste vnímat napadnuté rozhodnutie v kontexte, ktorý viedol k jeho prijatiu, a teda usudzovat, ze uvedené rozhodnutie implicitne, ale nevyhnutne zahrna stanoviská Komisie vo vztahu k zamýslanému uverejneniu, ktoré vyjadrila prostredníctvom DG COMP, v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vysetrovatela. 37. Napadnuté rozhodnutie vnímané týmto spôsobom pritom zalobkyniam umoznuje pochopit skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí jeho právne odôvodnenie. 38. V prvom rade Komisia v liste, ktorý adresovala zalobkyniam 28. novembra 2011, odôvodnila svoj úmysel uverejnit podrobnejsiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP odkazom na ciel transparentnosti. Navyse v liste adresovanom zalobkyniam 20. decembra 2011 Komisia v podstate objasnila, ze zamýslané uverejnenie treba chápat so zretelom na ziadost o prístup k dôvernej verzii rozhodnutia PVP podanú na základe nariadenia c. 1049/2001. 39. V druhom rade je síce pravda, ze vysetrovatel sa oznacil za nepríslusného na preskúmanie prípadného porusenia legitímnych ocakávaní zalobkýn z dôvodu, ze také preskúmanie by prekrocilo hranice jeho pôsobnosti, ktorá mu vyplýva z clánku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela, ale Komisia v liste, ktorý DG COMP adresovalo zalobkyniam 15. marca 2012, výslovne odpovedala na ich tvrdenie, podla ktorého sporné uverejnenie porusuje ich legitímne ocakávania. 40. Z uvedeného listu totiz v podstate vyplýva, ze v rámci analýzy zásadných námietok voci spornému uverejneniu sa Komisia domnievala, ze jej prinálezí vyvázit najmä ochranu úcelu svojho vysetrovania, ktorej sa týka výnimka zo zásady transparentnosti upravená v clánku 4 ods. 2 tretej zarázke nariadenia c. 1049/2001, s legitímnymi záujmami úcastníkov konania. Komisia navyse uviedla, ze dokument nie je chránený zo samotného dôvodu, ze bol oznámený v rámci ziadosti o zhovievavost, a ze zamýslané uverejnenie nenarúsa úcel jej vysetrovania. Okrem toho zdôraznila, ze v prejednávanej veci treba zohladnit clánok 4 ods. 7 nariadenia c. 1049/2001, podla ktorého výnimky z práva na prístup k dokumentom stanovené v prvých troch odsekoch tohto clánku sa uplatnujú iba v období, pocas ktorého je stanovená ochrana odôvodnená obsahom dokumentu. Komisia z toho vyvodila, ze sporné uverejnenie nepredstavuje narusenie legitímnej dôvery zalobkýn. 41. V tretom rade napadnuté rozhodnutie spomína viaceré okolnosti na podporu zamietnutia ziadostí zalobkýn o dôverné zaobchádzanie. Vysetrovatel v nom na úvod zdôraznil, ze odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie dôvernej povahy. Zamietnutie ziadostí o dôverné zaobchádzanie bolo dalej odôvodnené po prvé velkou mierou volnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri uverejnení viac nez len podstatného obsahu rozhodnutí, ktoré prijme podla clánku 23 nariadenia c. 1/2003, po druhé okolnostou, ze zalobkyne nepreukázali, ze uverejnenie informácií, ktoré oznámili Komisii na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, by viedlo k riziku spôsobeniu váznej ujmy, a po tretie skutocnostou, ze aj keby sa také riziko preukázalo, z judikatúry vyplýva, ze záujem zalobkýn na tom, aby sa podrobnosti o ich úcasti na porusovaní nestali známe verejnosti, si nezasluhuje ochranu. 42. Konstatovania uvedené v predchádzajúcom bode vedú takisto k zamietnutiu tvrdenia zalobkýn, podla ktorého napadnuté rozhodnutie nevysvetluje, co odôvodnuje, ze v prejednávanej veci doslo k odchýleniu sa od skorsej administratívnej praxe Komisie. Aj keby sa totiz skorsia administratívna prax, na ktorú zalobkyne odkazujú, preukázala, napadnuté rozhodnutie vnímané v kontexte svojho prijatia poskytuje dostatocne vela údajov, ktoré im umoznujú pochopit dôvody, preco sa Komisia rozhodla od nej v prejednávanej veci odchýlit. 43. Pokial ide napokon o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého úroven odôvodnenia vyzadovaná v prejednávanej veci je vyssia nez zvycajne, lebo napadnuté rozhodnutie povoluje uverejnenie informácií, ktoré Komisia predtým povazovala za dôverné, treba ho zamietnut ako neúcinné. Aj za predpokladu, ze by také zosilnenie povinnosti odôvodnenia bolo odôvodnené, je totiz namieste konstatovat, ze vzhladom na povahu tvrdení, ktoré zalobkyne uviedli vysetrovatelovi v ich liste z 10. apríla 2012, i kontext, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté a ktorý je zalobkyniam známy, uvedené rozhodnutie vysvetluje dostatocne jasne a presne dôvody, pre ktoré sa v prejednávanej veci rozhodlo, ze sporné informácie sa uz nebudú povazovat za dôverné. 44. Preto zalobkyniam nemozno vyhoviet, pokial tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie je nedostatocne odôvodnené. Zalobkyne navyse neuviedli, v com sa ich výhrada zalozená na porusení práva na riadnu správu vecí verejných lísi od ich argumentácie, ktorá sa týka nedostatocnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, takze ani uvedenú výhradu nemozno prijat. Z toho vyplýva, ze prvý zalobný dôvod musí byt zamietnutý. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení povinnosti zachovat dôvernost, ktorá vyplýva z clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 ods. 2 nariadenia Rady c. 1/2003 45. Zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie porusuje povinnost zachovat dôvernost, ktorú má Komisia podla clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Z judikatúry totiz podla nich vyplýva, ze informácie, ktoré podniky dobrovolne poskytli Komisii, musia byt chránené proti sprístupneniu. Informácie, pri ktorých zalobkyne v prejednávanej veci poziadali o dôverné zaobchádzanie, pritom oznámili Komisii dobrovolne s cielom mat prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002. 46. Zalobkyne v tejto súvislosti navyse odkazujú na clánok 30 nariadenia c. 1/2003, podla ktorého Komisia musí pri uverejnení svojich rozhodnutí zohladnit oprávnený záujem podnikov na tom, aby ich obchodné tajomstvá neboli sprístupnené, i na clánok 16 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), podla ktorého sa obchodné tajomstvá a dalsie dôverné informácie neoznámia ani nesprístupnia. 47. Zalobkyne takisto tvrdia, ze informácie, ktoré oznámili na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, sú súcastou profesijného tajomstva. 48. Uvedené oznámenie podla nich najmä vo svojich odsekoch 29, 32 a 33 upravuje dôverné zaobchádzanie s informáciami, ktoré sa nachádzajú v ziadostiach o zhovievavost. Ochranu priznanú týmto informáciám potvrdzuje odsek 6 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, s. 17, dalej len "oznámenie o spolupráci z roku 2006"). Navyse je namieste zohladnit skutocnost, ze tieto informácie boli poskytnuté Komisii oficiálnou cestou, sú známe iba obmedzenému poctu osôb a ich sprístupnenie by spôsobilo zalobkyniam váznu ujmu, lebo by ich významne znevýhodnilo v porovnaní s dalsími adresátmi rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v rámci zaloby o náhradu skody podanej voci nim. Z týchto dôvodov nie je dôverná povaha týchto informácií dotknutá uplynutím casu na rozdiel od obchodne citlivých informácií v úzkom zmysle slova. Záujem zalobkýn na tom, aby uvedené informácie neboli sprístupnené, si navyse zasluhuje ochranu preto, lebo dôverné zaobchádzanie s nimi predstavuje základnú podmienku riadneho fungovania programu zhovievavosti Komisie, a teda efektívnosti práva Únie v oblasti kartelov. 49. Zalobkyne v tomto rámci spochybnujú prístup Komisie, ktorý spocíva v poskytnutí ochrany iba dokumentom poskytnutých v rámci ziadostí o zhovievavost alebo vyhláseniam ziadatelky o zhovievavost, ale nie informáciám, ktoré tieto dokumenty alebo vyhlásenie obsahujú. Podla nich tento prístup porusuje základné právo na ochranu profesijného tajomstva, ktoré zarucuje clánok 339 ZFEÚ. Na pojednávaní zalobkyne dodali, ze uverejnenie podrobnejsej nedôvernej verzie, ktoré Komisia zamýsla, by viedlo k obídeniu výnimiek z práva na prístup k dokumentom institúcií, ktoré upravuje nariadenie c. 1049/2001, ako aj osobitných pravidiel prístupu k vysetrovaciemu spisu v oblasti kartelov, ktoré upravuje nariadenie c. 1/2003. 50. Napokon podla zalobkýn uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007 uz zodpovedá cielu, aby verejnost vo vseobecnosti bola informovaná o dôvodoch, na ktorých je zalozené uvedené rozhodnutie. Uverejnením podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP chce Komisia v skutocnosti ulahcit zalobu o náhradu skody, ktorú podal vedlajsí úcastník konania na Landgericht Dortmund (Krajinský súd Dortmund, Nemecko). Napadnuté rozhodnutie v tomto ohlade odráza vseobecnejsiu zmenu publikacnej politiky Komisie v oblasti kartelov, ktorá má napomôct navrhovatelom v zalobách o náhradu skody proti úcastníkom tohto typu porusenia práva hospodárskej sútaze. Bez zmeny uplatnitelného právneho rámca vsak rozhodnutie o uverejnení podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP nie je odôvodnené. Clánok 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 totiz zakazuje pouzitie informácií získaných v rámci vysetrovania na iné ciele, a teda chráni záujmy podnikov, ktoré sú zahrnuté do vysetrovaní Komisie, proti pouzitiu takých informácií v rámci súkromnoprávnych zalôb. Zalobkyne na pojednávaní este v podstate dodali, ze záujem prípadných osôb, ktoré sú poskodené kartelom, na získaní presných informácií o jeho priebehu je v kazdom prípade dostatocne chránený tým, ze vnútrostátne súdy sú oprávnené poziadat Komisiu, aby im také informácie poskytla. 51. Komisia a vedlajsí úcastník konania spochybnujú túto argumentáciu. 52. V tomto ohlade Vseobecný súd na úvod uvádza, ze tvrdenia týkajúce sa porusenia legitímnej dôvery, ktorú zalobkyne údajne nadobudli na základe oznámení o spolupráci z rokov 2002 a 2006 i skorsej praxe Komisie, uvedené na podporu druhého zalobného dôvodu sa v podstate prekrývajú s castou argumentácie na podporu tretieho zalobného dôvodu. Tieto tvrdenia sú preto skúmané v tomto rámci. 53. Dalej je potrebné pripomenút, ze podla clánku 339 ZFEÚ povinnost mlcanlivosti clenov institúcií Únie, clenov výborov, úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorá sa vztahuje na informácie chránené sluzobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových polozkách, trvá aj po ukoncení ich funkcie. 54. Podla clánku 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 sa informácie získané Komisiou pocas vysetrovaní, ktoré vedie na základe uvedeného nariadenia podla jeho clánkov 17 az 22, pouzijú len na úcely, na ktoré boli získané, cím nie sú dotknuté clánky 12 a 15 tohto nariadenia. Clánok 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorý doplna pravidlo správania zakotvené v clánku 339 ZFEÚ v oblasti uplatnovania uvedeného nariadenia, okrem toho spresnuje, ze bez toho, aby bola dotknutá spolupráca medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej sútaze clenských státov i moznost adresátov oznámenia o výhradách nahliadat do vysetrovacieho spisu, Komisia a uvedené orgány, ich úradníci, zamestnanci a ostatné osoby pracujúce pod dohladom týchto orgánov, ako aj úradníci a zamestnanci iných orgánov clenských státov nezverejnia informácie získané alebo medzi nimi vymenené podla tohto nariadenia, ktoré podliehajú sluzobnému tajomstvu. 55. Navyse podla clánku 30 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 Komisia uverejní okrem iného rozhodnutia, ktorými ukladá pokuty podnikom alebo zdruzeniam podnikov, ktoré povazuje za zodpovedné za porusenie práva Únie v oblasti kartelov. Podla clánku 30 ods. 2 tohto nariadenia uverejnenie obsahuje mená dotknutých osôb a obsah rozhodnutia vrátane ulozených pokút, ale musí zohladnovat oprávnený záujem podnikov na tom, aby sa nesprístupnili ich obchodné tajomstvá. 56. Clánok 16 ods. 1 nariadenia c. 773/2004 zase v podstate stanovuje, ze Komisia je povinná nesprístupnit ani neoznámit informácie vrátane dokumentov, ktoré sa nachádzajú vo vysetrovacom spise, pokial obsahujú obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie o akejkolvek osobe. 57. Napokon clánok 8 ods. 1 az 3 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela stanovuje: "1. V prípade, ze Komisia má v úmysle zverejnit informácie, ktoré môzu predstavovat obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie akéhokolvek podniku alebo osoby, títo sú písomne informovaní o takomto úmysle a jeho dôvodoch [DG COMP]. Urcí sa lehota, v ktorej daný podnik alebo osoba môzu predlozit akékolvek písomné pripomienky. 2. V prípade, ze daný podnik alebo osoba nesúhlasí so zverejnením informácií, môze vec postúpit vysetrovatelovi. Ak sa vysetrovatel domnieva, ze informácie môzu byt zverejnené, pretoze nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie alebo preto, ze existuje prevládajúci záujem na ich zverejnení, uvedie sa toto zistenie v odôvodnenom rozhodnutí, ktoré sa oznámi dotknutému podniku alebo osobe. V rozhodnutí sa uvedie termín, po ktorom sa príslusné informácie zverejnia. Tento termín nesmie byt stanovený skôr ako jeden týzden odo dna oznámenia. 3. Odseky 1 a 2 sa primerane uplatnujú na zverejnenie informácií formou uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie ." 58. V prejednávanej veci zalobkyne nespochybnujú, ze sa zúcastnili na karteli, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia PVP. Naopak tvrdia, ze dôvernost sporných informácií vyplýva zo samotnej skutocnosti, ze ich poskytli dobrovolne Komisii v rámci programu zhovievavosti, a ze zamýslané uverejnenie môze ohrozit ochranu úcelu vysetrovania Komisie. 59. Kedze oblast informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, presahuje rámec obchodného tajomstva podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83, Zb. s. 3539, bod 34, a rozsudok Súdu prvého stupna z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, T-198/03, Zb. s. II-1429, bod 29), treba bez ohladu na analýzu dôvodnosti tretieho zalobného dôvodu urcit, ci informácie musia byt chránené, ako to tvrdia zalobkyne, len z toho dôvodu, ze ich podnik dobrovolne poskytol Komisii s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 60. Podla clánku 1 druhého odseku ZEÚ sa rozhodnutia vnútri Únie prijímajú co najotvorenejsie. Táto zásada sa odráza v clánku 15 ZFEÚ, ktorý za urcitých podmienok zarucuje právo obcanov na prístup k dokumentom institúcií. V súlade s touto zásadou a pri neexistencii ustanovení, ktoré by výslovne prikazovali alebo zakazovali uverejnenie, je moznost institúcií uverejnovat akty, ktoré prijímajú, pravidlom, z ktorého existujú výnimky v rozsahu, v akom právo Únie najmä prostredníctvom ustanovení zarucujúcich dodrziavanie profesijného tajomstva bráni sprístupneniu týchto aktov alebo informácií, ktoré obsahujú (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 69). 61. Ani clánok 339 ZFEÚ, ani clánok 28 nariadenia c. 1/2003 výslovne neuvádzajú, ktoré informácie okrem obchodného tajomstva sú predmetom profesijného tajomstva. Z clánku 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 pritom nemozno vyvodzovat, ze sa to týka vsetkých informácii získaných na základe uvedeného nariadenia s výnimkou tých, ktorých uverejnenie je podla jeho clánku 30 povinné. Clánok 339 ZFEÚ rovnako ako clánok 28 nariadenia c. 1/2003, ktorý doplna a vykonáva toto ustanovenie primárneho práva v oblasti pravidiel hospodárskej sútaze uplatnovaných na podniky, totiz bránia iba sprístupneniu informácií, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 70). 62. Okrem toho je pravda, ze podla bodu 75 rozsudku Bank Austria/Komisia, uz citovaného v bode 59 vyssie, a bodu 64 rozsudku z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T-474/04, Zb. s. II-4225, pokial je dôvernost urcitých informácií chránená výnimkou z práva na prístup k dokumentom upravenou v clánku 4 nariadenia c. 1049/2001, je taká ochrana relevantná na posúdenie toho, ci Komisia dodrzala zákaz, ktorý je jej ulozený v clánku 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, sprístupnit informácie, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu. 63. Po vyhlásení týchto rozsudkov vsak Súdny dvor vylozil clánok 4 nariadenia c. 1049/2001 v tom zmysle, ze institúcie sú oprávnené sa opierat v tomto ohlade o vseobecné domnienky uplatnujúce sa na urcité kategórie dokumentov, pretoze na ziadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je mozné pouzit podobné vseobecné úvahy. Tento výklad sa uplatní vtedy, ked právna úprava, ktoré upravuje konanie, stanovuje aj striktné pravidlá, pokial ide o zaobchádzanie s informáciami, ktoré boli získané alebo preukázané v rámci takého konania (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C-404/10 P, body 108, 116 a 118). To je pritom presne prípad clánku 27 ods. 2 a clánku 28 nariadenia c. 1/2003 a clánkov 6, 8, 15 a 16 nariadenia c. 773/2004, ktoré restriktívnym spôsobom upravujú pouzívanie dokumentov nachádzajúcich sa v spise týkajúcom sa konania o uplatnení clánku 101 ZFEÚ (rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014, Komisia/EnBW Energie Baden-Württemberg, C-365/12 P, bod 86). V tomto kontexte by zohladnenie clánku 4 nariadenia c. 1049/2001 takým spôsobom, ze by sa Komisii zakázalo uverejnit akúkolvek informáciu, ku kto rej by mohla odmietnut prístup podla tohto ustanovenia s odkazom na vseobecnú domnienku, zbavilo clánok 30 nariadenia c. 1/2003 svojho obsahu. Taký výklad by mal totiz za následok, ze Komisia by bola zbavená moznosti uverejnit co len podstatný obsah svojho rozhodnutia, kedze z neho nevyhnutne vyplývajú informácie z vysetrovacieho spisu. Okrem toho by jeho praktickým následkom bol aj prenos dôkazného bremena, ktoré v oblasti dôverného zaobchádzania zatazuje ziadatela o také zaobchádzanie, lebo by mu postacovalo odvolat sa na vseobecnú domnienku, ktorej sa institúcie môzu dovolávat za vyssie opísaných podmienok, a prakticky Komisiu prinútit, aby preukázala, ze spornú informáciu môze zahrnút do uverejnenej verzie svojho rozhodnutia. 64. Na rozdiel od toho, co v podstate tvrdia zalobkyne, pritom sprístupnenie informácií o porusení práva hospodárskej sútaze Únie prostredníctvom uverejnenia rozhodnutia, ktorým sa uvedené porusenie sankcionuje, na základe clánku 30 nariadenia c. 1/2003 nemozno v zásade zamienat s prístupom tretích osôb k dokumentom, ktoré sa nachádzajú vo vysetrovacom spise Komisie týkajúcom sa takého porusenia. Napríklad, ak by v prejednávanej veci malo dôjst k uverejneniu informácií týkajúcich sa skutocností tvoriacich porusenie, ktoré sa nenachádzajú v nedôvernej verzii rozhodnutia PVP uverejnenej v roku 2007, nespôsobilo by to, ze tretím osobám by boli oznámené ziadosti o zhovievavost, ktoré podali zalobkyne Komisii, zápisnice, v ktorých sú zaznamenané ústne vyhlásenia zalobkýn v rámci programu zhovievavosti, ani dokumenty, ktoré dobrovolne predlozili Komisii pocas vysetrovania. 65. Práve so zretelom na tieto zásady treba preskúmat tri kumulatívne podmienky, ktoré musia byt splnené na to, aby informácie svojou povahou patrili do sféry profesijného tajomstva, a teda boli chránené pred sprístupnením verejnosti, a to ze po prvé tieto informácie sú známe iba obmedzenému poctu osôb, po druhé ich sprístupnenie môze spôsobit váznu ujmu osobe, ktorá ich poskytla, alebo tretím osobám a napokon po tretie záujmy, ktoré by mohli byt poskodené sprístupnením takých informácií, si objektívne zasluhujú ochranu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, uz citovaný v bode 62 vyssie, bod 65). 66. Komisia tvrdí, ze prvá podmienka nie je v prejednávanej veci splnená z dôvodu, ze informácie, ktoré jej zalobkyne poskytli v priebehu vysetrovania, sa nachádzajú v spise, do ktorého mali prístup dalsí adresáti rozhodnutia PVP. 67. Túto argumentáciu treba odmietnut. V tomto ohlade sa totiz musí rozlisovat medzi ochranou, ktorú treba poskytnút informáciám tvoriacim predmet profesijného tajomstva vo vztahu k osobám, podnikom alebo zdruzeniam podnikov, ktoré majú právo byt vypocuté v rámci konania o uplatnenie pravidiel hospodárskej sútaze, a ochranou, ktorú je potrebné poskytnút takým informáciám vo vztahu k verejnosti vo vseobecnosti [rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 29; pozri tiez analogicky uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group, C-278/13 P(R), body 56 a 57]. 68. Povinnost úradníkov a ostatných zamestnancov institúcií nesprístupnit informácie, ktorými disponujú a ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, uvedená v clánku 339 ZFEÚ a vykonaná v oblasti pravidiel hospodárskej sútaze uplatnovaných na podniky clánkom 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, je teda zmiernená vo vztahu k osobám, ktorým clánok 27 ods. 2 uvedeného nariadenia priznáva právo byt vypocutý. Komisia môze takým osobám oznámit niektoré informácie, ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, pokial je toto oznámenie nevyhnutné pre riadny priebeh vysetrovania. Za takých okolností je vsak namieste usudzovat, ze tieto informácie sú známe iba obmedzenému poctu osôb. 69. Z toho vyplýva, ze pravidlo uvedené v clánku 27 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktoré zakotvuje právo osôb dotknutých vysetrovaním Komisie na prístup k administratívnemu spisu, nemá vplyv na ochranu informácií, ktoré boli Komisii poskytnuté pocas vysetrovania a podliehajú profesijnému tajomstvu, proti sprístupneniu verejnosti vo vseobecnosti. 70. Pokial ide o druhú podmienku, zalobkyne tvrdia, ze sprístupnenie informácií, ktoré oznámili Komisii v rámci programu zhovievavosti, by im spôsobilo závaznú ujmu, lebo by ich významne znevýhodnilo vo vztahu k dalsím adresátom rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v rámci zaloby o náhradu skody podanej voci nim. Podla nich by také sprístupnenie mohlo navyse poskodit verejný záujem, kedze by mohlo podniky odradit od oznamovania porusení clánku 81 ES v budúcnosti. 71. Komisia nesúhlasí s týmto postojom a uvádza, ze sprístupnenie sporných informácií nemôze spôsobit váznu ujmu zalobkyniam, lebo ich údajne menej výhodné postavenie v rámci súkromnoprávnych zalôb je iba legitímnym dôsledkom ich úcasti na porusení práva hospodárskej sútaze Únie. 72. Treba vsak konstatovat, ze táto námietka Komisie sa týka výlucne legitimity záujmu zalobkýn na ochranu dôvernosti sporných informácií, ktorá je podstatou tretej podmienky skúmanej v bodoch 79 az 89 nizsie, a nie objektívne vymedzenej váznosti ujmy, ktorú by zalobkyne mohli utrpiet v prípade, ak by tieto informácie mali byt sprístupnené verejnosti. 73. V tomto ohlade je pritom nesporné, ze sporné informácie, ktorých uverejnenie závisí od výsledku sporu, pozostávajú predovsetkým z opisu skutocností tvoriacich porusenie clánku 81 ES, ktoré Komisia sankcionovala v rozhodnutí PVP. 74. Hoci Komisia osobitne neodôvodnila napadnuté rozhodnutie vo vztahu k cielu ulahcit zaloby o náhradu skody na vnútrostátnych súdoch, zo spisu vyplýva, ze uverejnenie podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP zamýslané Komisiou, najmä casti uvedeného rozhodnutia, ktorá sa týka opisu fungovania kartelu, by na prvý pohlad mohlo vedlajsiemu úcastníkovi konania zastupujúcemu záujmy podnikov, ktoré sa domnievajú, ze boli poskodené zisteným porusením práva hospodárskej sútaze, umoznit lahsie preukázat súkromnoprávnu zodpovednost zalobkýn i dalsích podnikov, ktoré sa zúcastnili na tomto porusení, a prípadne jej rozsah v rámci zaloby o náhradu skody, ktorú podal na Landgericht Dortmund. 75. Uvedená verzia totiz uvádza podrobnosti o tajných kontaktoch alebo protisútazných dohodách, na ktorých sa zalobkyne zúcastnili, pricom spomína okrem iného názvy výrobkov, ktorých sa týkali uvedené kontakty alebo dohody, císelné údaje o pouzitých cenách, ako aj ciele, ktoré úcastníci sledovali vo vztahu k cenám a rozdeleniu podielov na trhu. Také informácie môzu ulahcit preukazovanie skody fyzickým alebo právnickým osobám, akými sú podniky zastúpené vedlajsím úcastníkom konania, ktoré sa povazujú za poskodené porusením clánku 81 ES sankcionovaným v rozhodnutí PVP, rovnako ako prícinnej súvislosti medzi uvedeným porusením a uplatnovanou skodou. 76. Navyse je namieste uviest, ze okrem vysvetlení, ktoré v tomto ohlade poskytol vedlajsí úcastník konania vo svojom vyjadrení a na pojednávaní, Komisia vo svojich písomných podaniach zdôraznila, ze uplatnovanie zákazu obsiahnutého v clánku 81 ES v súkromnoprávnej oblasti sa posilní uverejnením novej nedôvernej verzie, ktoré zamýsla. 77. Bez toho, aby bolo v tomto stádiu úvah nevyhnutné sa vyslovit k otázke, ci uverejnenie sporných informácií by zalobkyne, ako to tvrdia, znevýhodnilo v rámci zaloby o náhradu skody v porovnaní s inými podnikmi, ktoré sa zúcastnili na porusení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, ale ktoré neukázali rovnakú ochotu spolupracovat, je preto namieste povazovat za preukázané, ze sprístupnenie informácií, pri ktorých zalobkyne pozadovali dôverné zaobchádzanie, by im mohlo spôsobit váznu ujmu. 78. Druhá podmienka pripomenutá v bode 65 vyssie je teda v prejednávanej veci splnená. 79. Pokial ide napokon o tretiu podmienku, treba pripomenút, ze tá znamená, ze posúdenie dôvernej povahy informácie vyzaduje vyvázenie medzi legitímnymi záujmami, ktoré bránia tomuto sprístupneniu, a vseobecným záujmom, ktorý vyzaduje, aby institúcie pri výkone svojich cinností co mozno najviac respektovali zásadu otvorenosti (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, uz citovaný v bode 62 vyssie, bod 65). 80. V tomto ohlade, pokial ide najprv o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého by ich zamýslané uverejnenie vystavilo zvýsenému riziku vyvodenia zodpovednosti v rámci súkromnoprávnych zalôb, ktoré proti nim podal okrem iného vedlajsí úcastník konania z dôvodu ich úcasti na porusení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, treba na úvod uviest, ze záujem podniku, ktorému Komisia ulozila pokutu za porusenie práva hospodárskej sútaze, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktoré je mu vytýkané, neboli sprístupnené verejnosti, si v zásade nezasluhuje ziadnu osobitnú ochranu vzhladom na záujem verejnosti co najlepsie poznat dôvody kazdého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov vediet, v dôsledku akého správania môzu byt vystavené sankciám, a záujem osôb poskodených porusením poznat jeho podrobnosti, aby sa prípadne mohli domáhat svojich práv voci sankcionovaným podnikom, a so zretelom na moznost uvedeného podniku podrobit také rozhodnutie súdnemu preskúmaniu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 78, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, uz citovaný v bode 62 vyssie, bod 72; pozri analogicky rozsudok Súdu EZVO z 21. decembra 2012, DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, E-14/11, Report of the EFTA Court, s. 1178, bod 189). 81. Z toho vyplýva, ze zalobkyne nemôze legitímne namietat proti tomu, aby Komisia uverejnila informácie, ktoré podrobne odhalujú ich úcast na porusení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, z dôvodu, ze také uverejnenie ich vystavuje zvýsenému riziku, ze budú musiet znásat dôsledky vyvodenia súkromnoprávnej zodpovednosti za úcast na uvedenom porusení. 82. Nezávisle od tretieho zalobného dôvodu vsak zalobkyne v podstate tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie odrádza podniky od oznamovania porusení hospodárskej sútaze Únie, o ktorých majú vedomost, a od spolupráce s Komisiou s cielom mat prospech z jej programu zhovievavosti, a preto môze poskodit efektívnost boja proti poruseniam práva Únie v oblasti kartelov. Tento záujem si pritom zasluhuje ochranu, lebo program zhovievavosti má zásadný vplyv na celkovú efektívnost práva Únie v oblasti kartelov. V tomto kontexte v podstate dodávajú, ze vzhladom na to, ze informácie, ktorých uverejnenie sa zamýsla, sa ich týkajú viac nez iných podnikov, ktoré neziadali o zhovievavost, by ich také uverejnenie neproporcionálne znevýhodnilo v rámci konaní na vnútrostátnych súdoch, co by ohrozilo efektívnost programu zhovievavosti. 83. V tomto ohlade je namieste na jednej strane uviest, ze úcinnost programov zhovievavosti môze byt ovplyvnená predlozením dokumentov týkajúcich sa konania o zhovievavosti osobám, ktoré chcú podat zalobu o náhradu skody, aj v prípade, ze vnútrostátne orgány hospodárskej sútaze alebo Komisia priznajú ziadatelovi o zhovievavost úplné alebo ciastocné oslobodenie od pokuty, ktorú mohli ulozit (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 14. júna 2011, Pfleiderer, C-360/09, Zb. s. I-5161, bod 26). Osoba zapojená do porusenia práva hospodárskej sútaze by totiz v prípade takého predlozenia mohla byt odradená od vyuzitia moznosti, ktorú ponúkajú také programy zhovievavosti, najmä vzhladom na skutocnost, ze dokumenty predlozené Komisii alebo vyhlásenia vykonané pred nou môzu mat samoobvinujúci charakter. 84. Na druhej strane právo na náhradu skody spôsobenej zmluvou alebo správaním, ktoré môzu obmedzovat alebo narúsat hospodársku sútaz, môze podstatne prispiet k zachovaniu efektívnej hospodárskej sútaze v Únii (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2012, Otis a i., C-199/11, bod 42 a tam citovanú judikatúru), cím prispieva k dosiahnutiu ciela verejného záujmu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 132). 85. Práve na základe týchto zásad Súdny dvor v prejudiciálnom konaní v rámci sporov týkajúcich sa ziadostí podnikov, ktoré sa povazovali za poskodené poruseniami práva hospodárskej sútaze, o prístup k vysetrovacím spisom, ktoré mali vnútrostátne orgány hospodárskej sútaze, vyzval vnútrostátne súdy, ktoré o týchto sporoch rozhodovali, aby zvázili záujmy odôvodnujúce poskytnutie informácií, ktoré dobrovolne poskytli ziadatelia o zhovievavost, a ich ochranu (rozsudky Súdneho dvora Pfleiderer, uz citovaný v bode 83 vyssie, bod 30, a zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i., C-536/11, body 30 a 31). 86. Je potrebné posúdit dosah tejto judikatúry v prejednávanej veci. 87. Ako vyplýva z bodu 64 vyssie, táto vec sa netýka spochybnenia zamietnutia prístupu k dokumentom z konania v oblasti hospodárskej sútaze, co bolo podstatou vecí, ktoré viedli k rozsudku Pfleiderer, uz citovanému v bode 83 vyssie, a rozsudku Donau Chemie a i., uz citovanému v bode 85 vyssie, ale uverejnenia, ktoré Komisia zamýsla pri urcitých informáciách uvedených v dokumentoch alebo vyhláseniach, ktoré jej dobrovolne poskytli zalobkyne s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 88. V prejednávanej veci sa zalobkyne obmedzili na to, ze vo vseobecnosti tvrdia, ze uverejnenie informácií, ktoré dobrovolne poskytli pocas vysetrovania, lebo chceli mat prospech z programu zhovievavosti, by narusilo úcel vysetrovania Komisie. 89. Za týchto okolností je nutné konstatovat, ze aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, nespôsobuje existenciu právnej normy, ktorú by Komisia porusila len preto, lebo zamýslané uverejnenie informácií poskytnutých v rámci zhovievavosti by mohlo mat vplyv na vykonávanie uvedeného programu pri budúcich vysetrovaniach. Navyse toto konkrétne tvrdenie predpokladá záujem verejnosti co najlepsie poznat dôvody kazdého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov na informovaní o správaní, v ktorého dôsledku môzu byt vystavené sankciám, a napokon záujem Komisie zachovat potrebný úcinok svojho programu zhovievavosti. Tieto osobitné záujmy pritom nie sú záujmami zalobkýn, takze iba Komisii prinálezí, aby za okolností prejednávanej veci zvázila efektívnost programu zhovievavosti na jednej strane a záujem verejnosti a hospodárskych subjektov na informovaní o obsahu jej rozhodnutia a na konaní s cielom chránit svoje práva na druhej strane. 90. Tento záver nemozno spochybnit tvrdením zalobkýn, podla ktorého informácie, pri ktorých pozadovali dôverné zaobchádzanie, v podstate nie sú nevyhnutné na pochopenie výrokovej casti rozhodnutia PVP, a teda sa na ne nevztahuje povinnost uverejnenia, ktorú má Komisia podla clánku 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Bez toho, aby bolo potrebné posúdit, ci to je tak, totiz postacuje poznamenat, ze vzhladom na konstatovanie uvedené v bode 80 vyssie nie je úcelom tohto ustanovenia obmedzit volnost Komisie dobrovolne uverejnit úplnejsiu verziu svojho rozhodnutia, nez je potrebné minimum, a zahrnút do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyzaduje, pokial nie je sprístupnenie týchto informácií nezlucitelné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 79). 91. Rovnako tvrdenie, ktoré zalobkyne vyvodili z clánku 16 ods. 1 nariadenia c. 773/2004, nemozno prijat, lebo z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze nepreukázali, ze informácie, pri ktorých pozadujú v prejednávanej veci dôverné zaobchádzanie, predstavujú bud obchodné tajomstvo, alebo iné dôverné informácie. 92. Za týchto okolností je takisto namieste zamietnut ako neúcinné tvrdenie zalobkýn, podla ktorého dôverná povaha sporných informácií nie je dotknutá uplynutím casu. 93. Co sa týka odkazu zalobkýn na rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 1992, Asociación Espańola de Banca Privada a i. (C-67/91, Zb. s. I-4785), je v prejednávanej veci irelevantný, kedze táto vec sa od nej odlisuje v podstatnom bode. 94. Bez toho, aby bolo nevyhnutné pripomenút rozdiely medzi clánkom 20 ods. 1 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a clánkom 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003, ktorý ho nahrádza, totiz postacuje konstatovat, ze tento rozsudok sa týkal toho, ci vnútrostátne orgány môzu pouzit ako dôkazné prostriedky informácie získané Komisiou od podnikov, ktoré neboli uvedené v jej rozhodnutí o sankcionovaní porusenia práva hospodárskej sútaze, uverejnenom za podmienok upravených clánkom 21 nariadenia c. 17, pricom Súdny dvor rozhodol, ze také pouzitie je zakázané, lebo má iné dôvody, nez na ktoré boli také informácie získané (rozsudok Asociación Espańola de Banca Privada a i., uz citovaný v bode 93 vyssie, body 35 az 38 a 47 az 54). 95. Naopak, ako vyplýva z rozsudku Evonik Degussa/Komisia, uz citovaného v bode 34 vyssie (body 170 az 175), uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutí, ktoré Komisia prijme podla clánku 23 nariadenia c. 1/2003, obsahujúcich informácie, ktoré jej oznámili podniky dobrovolne s cielom mat prospech z programu zhovievavosti, nemozno kvalifikovat ako uverejnenie z iného dôvodu, nez na ktorý boli uvedené informácie získané. 96. Z toho vyplýva, ze druhý zalobný dôvod nie je dôvodný a treba ho zamietnut. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení legitímnej dôvery zalobkýn, zásady právnej istoty a zásady riadnej správy vecí verejných 97. Zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie tým, ze povoluje uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovolne poskytli Komisii v rámci programu zhovievavosti, narúsa ich legitímne ocakávania, a tak porusuje zásadu právnej istoty a právo na riadnu správu vecí verejných, ktoré zarucuje clánok 41 Charty základných práv. 98. V tomto ohlade najprv uvádzajú, ze z oznámení o spolupráci z roku 2002 a roku 2006 im vznikli presné uistenia, pokial ide o zachovanie dôvernej povahy informácií, ktoré oznámili Komisii v rámci ich ziadosti o zhovievavost. Tieto uistenia vyplývajú nielen zo znenia týchto oznámení, najmä z odkazu na skutocnost, ze ziadatelia o zhovievavost by mohli byt odradení od spolupráce, ak by ich postavenie pri súkromnoprávnych zalobách mohlo byt menej výhodné nez postavenie podnikov, ktoré nespolupracujú, ale aj zo skorsej praxe Komisie. Zalobkyne zdôraznujú, ze Komisia iba velmi nedávno zmenila svoju politiku v oblasti ochrany vyhlásení a dokumentov, ktoré podniky dobrovolne predlozili v rámci jej programu zhovievavosti. 99. Zalobkyne navyse spochybnujú tvrdenie Komisie, podla ktorého az doposial nebolo jej praxou vyhoviet ziadostiam o dôverné zaobchádzanie týkajúcim sa informácií, ktoré jej boli poskytnuté dobrovolne v rámci programu zhovievavosti. V tomto ohlade citujú viaceré skorsie rozhodnutia Komisie, ktorými ulozila pokuty za porusenie clánku 81 ES. Zalobkyne síce pripústajú, ze existujú prípady, v ktorých rozhodnutia o zistení porusenia clánku 81 ES boli uverejnené bez toho, aby doslo k zneprístupneniu informácií poskytnutých Komisii v rámci programu zhovievavosti, ale nemozno vylúcit, ze to vyplýva zo skutocnosti, ze podniky, ktoré uvedené informácie oznámili, nepozadovali dôverné zaobchádzanie s nimi. 100. Legitímna dôvera zalobkýn vychádzala aj z okolnosti, ze Komisia uz uverejnila nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007, táto verzia nebola predstavená ako docasná a pravidlá uplatnované v oblasti uverejnovania neupravovali moznost uverejnit podrobnejsiu nedôvernú verziu uvedeného rozhodnutia. Prejednávaná vec sa v tomto ohlade odlisuje od iných vecí, v ktorých Komisia uverejnila docasné nedôverné verzie rozhodnutí, ktorými sa konstatujú porusenia clánku 81 ES, az do konecného vyriesenia otázok dôverného zaobchádzania. 101. Komisia a vedlajsí úcastník konania spochybnujú túto argumentáciu. 102. V tomto ohlade je potrebné na úvod zdôraznit, ze v súlade s úvahami vysvetlenými v bodoch 34 az 36 vyssie sa napadnuté rozhodnutie musí vnímat v kontexte správneho konania, ktoré viedlo k jeho prijatiu, a uvedené rozhodnutie preto zahrna stanoviská Komisie vo vztahu k zamýslanému uverejneniu v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vysetrovatela. 103. Z toho vyplýva, ze samotná okolnost, ze vysetrovatel nemal právomoc vyjadrit sa k tvrdeniam zalobkýn zalozeným na porusení zásad legitímnej dôvery a právnej istoty, nemá vplyv na právomoc súdu Únie vyjadrit sa k takým tvrdeniam v rámci prejednávanej zaloby (pozri analogicky rozsudok Evonik Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 34 vyssie, bod 133). 104. Meritórne je namieste pripomenút, ze Komisia sa prijatím pravidiel postupu, aké sú obsiahnuté v oznámeniach o spolupráci z roku 2002 a roku 2006, a zverejnením, ze ich v budúcnosti bude uplatnovat na príslusné prípady, sama obmedzuje pri vykonávaní svojej volnej úvahy a nemôze sa od týchto pravidiel bez odôvodnenia odchýlit bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porusenia vseobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 211; rozsudok Súdu prvého stupna z 8. októbra 2008, Carbone-Lorraine/Komisia, T-73/04, Zb. s. II-2661, bod 71). 105. Okrem toho je ustálenou judikatúrou, ze dovolávat sa zásady legitímnej dôvery môze kazdá osoba, u ktorej institúcia Únie spôsobila vznik dôvodných ocakávaní z dôvodu presných uistení, ktoré jej poskytla [rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb. s. I-1155, bod 44, a zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C-537/08 P, Zb. s. I-12917, bod 63]. 106. V prejednávanej veci treba v prvom rade zamietnut tvrdenie zalobkýn, podla ktorého Komisia nesmie uverejnit za akýchkolvek okolností informácie, ktoré sa nachádzajú v ziadostiach o zhovievavost alebo vo vyhláseniach uskutocnených v rámci programu zhovievavosti, v dôsledku oznámení o spolupráci z roku 2002 alebo z roku 2006. 107. Z odsekov 32 a 33 oznámenia o spolupráci z roku 2002 síce vyplýva, ze "akékolvek písomné vyhlásenie vykonané voci Komisii [v tomto ohlade] nesmie byt odhalené alebo pouzité na iný úcel, ako je uplatnovanie clánku 81 [ES]", a ze "Komisia sa domnieva, ze bezné odhalenie dokladov získaných [v rámci ziadosti o zhovievavost] by podkopávalo ochranu úcelu kontrol a vysetrovaní v zmysle clánku 4 ods. 2 nariadenia (ES) c. 1049/2001". Takisto je pravda, ze Komisia vo svojom oznámení o spolupráci z roku 2006, ku ktorého prijatiu doslo po období, ked zalobkyne spolupracovali na vysetrovaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu PVP, spresnila, ze iniciatívy urcitých podnikov predlozit jej dobrovolne to, co vedia o karteli, ako aj o svojej úlohe v tomto karteli "by sa nemali potlácat súdnymi príkazmi na sprístupnenie skutocností, ktoré sú vydávané v civilnom konaní" (odsek 6) a ze "iným stranám, napr. stazovatelom, nebude umoznený prístup k vyhláseniam spolocností" uskutocneným v rámci programu zhovievavosti (odsek 33). 108. Ako vsak správne zdôraznuje Komisia, tieto rôzne záväzky sa týkajú iba sprístupnenia dokumentov, ktoré jej dobrovolne predlozili podniky, ktoré chceli mat prospech z programu zhovievavosti, a vyhlásení, ktoré tieto podniky uskutocnili z rovnakého dôvodu. Navyse práve so zretelom na tieto záväzky treba chápat rozhodnutie Komisie odmietnut spolocnosti EnBW Energie Baden-Württemberg AG prístup ku vsetkým dokumentom v administratívnom spise týkajúcom sa konania vo veci COMP/F/38.899 - Rozvádzace izolované plynom, na ktoré odkazuje vo svojich písomných podaniach. 109. Tieto záväzky takisto objasnujú dôvod, ktorý je základom rozhodnutia Komisie odstránit z podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie zamýsla, vsetky informácie umoznujúce priamo alebo nepriamo identifikovat zdroj informácií, ktoré jej oznámili zalobkyne s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 110. V druhom rade treba uviest, ze rozlisovaniu opísanému v bodoch 106 az 109 vyssie neprotirecia vyhlásenia alebo postoje Komisie, na ktoré odkazujú zalobkyne. 111. Pokial ide napríklad o úryvok z listu, ktorý generálny riaditel DG COMP adresoval jednému sudcovi zo Spojených státov amerických v októbri 2011 a v ktorom uviedol, ze "ustálenou politikou Komisie je chránit vyhlásenia, ktoré podniky osobitne vyhotovili a predlozili v rámci programu zhovievavosti, proti sprístupneniu pred vysetrovaním a po nom", ten je v prejednávanej veci irelevantný. Ako správne poznamenáva Komisia, tento úryvok totiz iba odráza jej vôlu chránit proti sprístupneniu vyhlásenia, ktoré podniky uskutocnili v rámci programu zhovievavosti. Naopak z tohto úryvku nemozno vyvodit, ze generálny riaditel DG COMP by naznacoval politiku Komisie zarucujúcu dôvernost akejkolvek informácie, ktorú jej dobrovolne oznámil podnik s cielom mat prospech z programu zhovievavosti, najmä v rámci uverejnenia rozhodnutí, ktoré Komisia prijíma na základe clánku 23 nariadenia c. 1/2003. 112. Analogická úvaha sa uplatní na úryvok z vyhlásení, ktoré Komisia uskutocnila ako amicus curiae pred High Court of Justice (England & Wales) [Vysoký Súdny dvor (Anglicko a Wales), Spojené královstvo] v novembri 2011, citovaný zalobkynami, lebo Komisia sa v nom obmedzila na pripomenutie, ze "jej ustálenou politikou je chránit vyhlásenia, ktoré podniky osobitne vyhotovili a predlozili v rámci programu zhovievavosti, proti sprístupneniu pred vysetrovaním a po nom". 113. Pokial ide dalej o odkaz na stretnutie Európskej siete pre hospodársku sútaz, ktoré sa uskutocnilo 23. mája 2012, zalobkyne sa obmedzujú na tvrdenie, ze sa na nom zdôraznovalo, ze na úcely efektívneho vykonávania pravidiel hospodárskej sútaze Únie je podstatná ochrana proti sprístupnovaniu ziadostí o zhovievavost ako takých, ale v zásade nie informácií, ktoré obsahujú. 114. Co sa týka odkazov zalobkýn na postoj zastávaný Komisiou vo veciach, ktoré viedli k rozsudku Vseobecného súdu z 22. mája 2012, EnBW Energie Baden-Württemberg/Komisia (T-344/08), a rozsudku Súdneho dvora Komisia/EnBW Energie Baden-Württemberg, uz citovaného v bode 62 vyssie, ako aj rozsudku Vseobecného súdu z 15. decembra 2011, CDC Hydrogene Peroxide/Komisia (T-437/08, Zb. s. II-8251), tie sú v prejednávanej veci irelevantné, ako správne zdôraznuje Komisia, lebo tieto veci sa vztahovali bud na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k vysetrovaciemu spisu týkajúcemu sa porusenia clánku 81 ES, alebo na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k obsahu vysetrovacieho spisu týkajúceho sa takého porusenia. Z toho vyplýva, ze postoj zastávaný Komisiou v tomto rámci nemohol vytvorit u zalobkýn legitímne ocakávanie, ze Komisia nesprístupní verejnosti akúkolvek informáciu, ktorú jej dobrovolne poskytli pocas vysetrovania s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 115. Napokon zalobkyne uvádzajú, ze Komisia vo vyjadrení predlozenom Antitrust Modernization Commission (Komisia pre modernizáciu práva kartelov a zneuzití dominantného postavenia, Spojené státy) v apríli 2006 poznamenala, ze "sprístupnenie informácií dobrovolne poskytnutých pocas vysetrovania môze vázne ohrozit efektívnost opatrení, ktoré Komisia a dalsie orgány prijímajú na zabezpecenie uplatnovanie práva hospodárskej sútaze". 116. Hoci sa toto vyhlásenie týka informácií, ktoré boli oznámené Komisii v rámci ziadostí o zhovievavost, a nie ziadostí o zhovievavost alebo vyhlásení uskutocnených na základe takých ziadostí ako takých, skutocnostou zostáva, ze uvedené vyhlásenie je z tohto hladiska izolované vo vztahu k tvrdeniam uvedeným v bodoch 111 az 114 vyssie. 117. Komisia navyse správne zdôraznuje rozdiel, ktorý existuje medzi uverejnením, aké sa zamýsla v prejednávanej veci, a sprístupnením informácií získaných v rámci programu zhovievavosti v kontexte konaní, ktoré prebiehajú pred orgánmi stíhania a potlácania porusení práva hospodárskej sútaze tretích státov, akými sú Spojené státy. Ako bolo totiz zdôraznené v bode 95 vyssie, sprístupnenie takých informácií prostredníctvom uverejnenia na základe clánku 30 nariadenia c. 1/2003 nie je pouzitím na iné úcely, nez na ktorý boli uvedené informácie získané, v zmysle clánku 28 ods. 1 tohto nariadenia, konkrétne na stíhanie a sankcionovanie porusení práva hospodárskej sútaze Únie. Komisia naopak mohla bez toho, aby si protirecila, usudzovat, ze pravidlo stanovené v clánku 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 môze predstavovat prekázku tomu, aby sa obsah ziadostí o zhovievavost alebo vyhlásení uskutocnených pred nou na tomto základe sprístupnil orgánom tretieho státu, cím nie sú dotknuté prípadné povinnosti spolupráce, ktoré má na základe medzinárodných záväzkov Únie. 118. V tretom rade treba preskúmat tvrdenie zalobkýn, podla ktorého narusenie ich legitímnej dôvery má svoj pôvod aj v skorsej praxi Komisie spocívajúcej v nesprístupnovaní informácií, ktoré jej podniky dobrovolne oznámili na základe ziadostí o zhovievavost a pre ktoré uvedené podniky pozadovali dôverné zaobchádzanie. Túto prax ilustruje nedôverná verzia rozhodnutia PVP uverejnená v roku 2007, ktorá zohladnuje ziadosti zalobkýn o dôverné zaobchádzanie a na rozdiel od iných uverejnených verzií rozhodnutí, ktorými sa sankcionujú porusenia práva hospodárskej sútaze Únie, ju Komisia nekvalifikovala ako docasnú. 119. V tomto ohlade je namieste uviest, ze aj za predpokladu, ze by sa taká prax preukázala, nemohla by u zalobkýn vytvorit legitímnu dôveru v skutocnost, ze Komisia ju v budúcnosti nezmení. 120. Dodrziavanie zásady legitímnej dôvery síce tvorí súcast základných zásad práva Únie, ale hospodárske subjekty nemôzu vkladat legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môzu institúcie Únie zmenit v rámci svojej volnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1982, Edeka, 245/81, Zb. s. 2745, bod 27; pozri rozsudok Vseobecného súdu z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, T-29/05, Zb. s. II-4077, bod 426 a tam citovanú judikatúru). 121. V prejednávanej veci z preskúmania druhého zalobného dôvodu vyssie vyplýva, ze informácie, proti ktorých uverejneniu zalobkyne namietajú, nemozno so zretelom na argumentáciu, ktorú uviedli pocas správneho konania a v rámci tohto súdneho konania, povazovat za svojou povahou dôverné. 122. Komisia pritom disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri rozhodovaní, ci také informácie uverejní. Vzhladom na zásady pripomenuté v bodoch 60 a 61 vyssie totiz treba vykladat clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 v tom zmysle, ze obmedzuje povinnost uverejnenia, ktorú má Komisia, iba na uvedenie dotknutých osôb a podstatného obsahu rozhodnutí, na ktoré sa odkazuje v prvom odseku tohto ustanovenia, aby sa ulahcila úloha Komisie informovat o ich existencii a obsahu verejnost, predovsetkým vzhladom na jazykové obmedzenia spojené s uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie . Toto ustanovenie naopak neobmedzuje moznost Komisie, pokial to povazuje za vhodné a pokial jej to umoznujú zdroje, uverejnit úplný text alebo prinajmensom velmi podrobnú verziu svojich rozhodnutí, pokial dodrzí ochranu obchodného tajomstva a iných dôverných informácií (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 76). 123. Komisia teda síce podlieha vseobecnej povinnosti uverejnovat len verzie svojich rozhodnutí, ktoré nemajú dôverný charakter, ale na to, aby sa zarucilo dodrziavanie tejto povinnosti, nie je nutné vykladat clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 v tom zmysle, ze priznáva osobám, ktorým sú urcené rozhodnutia prijaté na základe clánkov 7 az 10, 23 a 24 uvedeného nariadenia, zvlástne právo, ktoré by im umoznovalo bránit tomu, aby Komisia uverejnila v úradnom vestníku a prípadne na internetovej stránke tejto institúcie informácie, ktoré aj ked nie sú dôverné, nie sú hlavné pre pochopenie výrokovej casti týchto rozhodnutí (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 77). Úcelom clánku 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 teda nie je obmedzit volnost Komisie dobrovolne uverejnit úplnejsiu verziu svojho rozhodnutia, nez je potrebné minimum, a zahrnút do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyzaduje, pokial nie je sprístupnenie týchto informácií nezlucitelné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 79). 124. Z tejto miery volnej úvahy teda v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 120 vyssie vyplýva, ze aj keby zalobkyne preukázali skorsiu administratívnu prax, na ktorú poukazujú, nemôzu nadobudnút nijakú legitímnu dôveru v jej zachovanie. 125. Tento záver platí v prejednávanej veci o to viac, ze uverejnenie podrobných informácií o porusení práva Únie v oblasti kartelov môze ulahcit preukázanie súkromnoprávnej zodpovednosti podnikov, ktoré za také porusenie zodpovedajú, a tak posilnit uplatnovanie uvedeného práva v súkromnoprávnej oblasti. V tomto ohlade je namieste takisto zohladnit skutocnost, ze Komisia v odseku 31 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2002 a odseku 39 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2006 zdôraznila, ze "skutocnost, ze podnik získal oslobodenie od pokuty alebo znízenie pokuty, neznamená, ze tento podnik je chránený pred dôsledkami svojej úcasti na porusovaní clánku 81 [ES]". 126. Pokial ide o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého ich legitímna dôvera v skutocnost, ze Komisia nesprístupní informácie, ktoré dobrovolne poskytli pocas vysetrovania, má svoj pôvod v uverejnení prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007, v ktorej sa zohladnili nimi predlozené ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ani to nemozno prijat. 127. Komisia síce túto prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorú uverejnila v roku 2007, výslovne nekvalifikovala ako docasnú. 128. Treba vsak pripomenút, ze v tom case uz Vseobecný súd vylozil clánok 21 ods. 2 nariadenia c. 17, ktorý v podstate zodpovedá clánku 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, v tom zmysle, ze úcelom tohto ustanovenia nie je obmedzit volnost Komisie dobrovolne uverejnit úplnejsiu verziu svojho rozhodnutia, nez je potrebné minimum, a zahrnút do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyzaduje, pokial nie je sprístupnenie týchto informácií nezlucitelné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 79). V tomto kontexte je namieste usudzovat, ze samotná okolnost, ze Komisia uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007 a ze ju nekvalifikovala ako docasnú, nemohla zalobkyniam poskytnút nijaké presné uistenie, ze neskôr nedôjde k uverejneniu novej podrobnejsej nedôvernej verzie uvedeného rozhodnutia, v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 105 vyssie. 129. Kedze zalobkyne navyse nepredlozili nic, co by mohlo preukazovat, ze Komisia sa konkrétne voci nimi zaviazala neuverejnit nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorá by obsahovala viac informácií nez verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP v septembri 2007, nemôzu sa opierat len o toto uverejnenie, aby z neho vyvodili legitímnu dôveru v tomto zmysle. 130. Napokon výhrady zalozené na porusení zásad právnej istoty i práva na riadnu správu vecí verejných treba takisto zamietnut, kedze úvahy, ktoré zalobkyne uvádzajú na ich podporu, sa v podstate prekrývajú s úvahami, ktoré uviedli na podporu výhrady zalozenej na porusení zásady legitímnej dôvery. 131. Z toho vyplýva, ze tretí zalobný dôvod nie je dôvodný, a preto ho treba zamietnut rovnako ako celú zalobu. O trovách 132. Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. 133. Kedze zalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené ulozit im povinnost nahradit trovy konania v súlade s návrhom Komisie a vedlajsieho úcastníka konania. Výrok Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Akzo Nobel NV, Akzo Chemicals Holding AB a Eka Chemicals AB sú povinné nahradit trovy konania vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbezného opatrenia. ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora) z 28. januára 2015 ( [4]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Správne konanie -- Európsky trh s peroxidom vodíka a perboritanom -- Uverejnenie rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie clánku 81 ES -- Odmietnutie ziadosti o dôverné zaobchádzanie s informáciami poskytnutými Komisii na základe oznámenia o spolupráci vydaného Komisiou -- Povinnost odôvodnenia -- Dôvernost -- Profesijné tajomstvo -- Legitímna dôvera" Vo veci T-345/12, Akzo Nobel NV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko), Akzo Chemicals Holding AB, so sídlom v Nacke (Svédsko), Eka Chemicals AB, so sídlom v Bohuse (Svédsko), v zastúpení: C. Swaak a R. Wesseling, advokáti, zalobkyne, proti Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito, M. Kellerbauer a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorú v konaní podporuje: CDC Hydrogene Peroxide Cartel Damage Claims (CDC Hydrogene Peroxide), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: T. Funke, advokát, vedlajsí úcastník konania, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie C(2012) 3533 v konecnom znení z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta ziadost o dôverné zaobchádzanie, ktorú podali Akzo Nobel, Akzo Chemicals Holding a Eka Chemicals na základe clánku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze (vec COMP/38.620 - Peroxid vodíka a perboritan), VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora), v zlození: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia N. J. Forwood (spravodajca) a E. Bieliunas, tajomník: S. Spyropoulos, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 9. apríla 2014, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Dna 3. mája 2006 Komisia Európskych spolocenstiev prijala rozhodnutie C (2006) 1766 v konecnom znení týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Chemicals Holding AB, Eka Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret SA, Kemira OYJ, L'Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/38.620 - Peroxid vodíka a perboritan) (dalej len "rozhodnutie PVP"). 2 V rozhodnutí PVP Komisia okrem iného konstatovala, ze Akzo Nobel, Akzo Chemicals Holding a Eka Chemicals, zalobkyne, sa podielali na porusení clánku 81 ES na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) so strnástimi dalsími spolocnostami pôsobiacimi v odvetví peroxidu vodíka a perboritanu. Zalobkyniam bola preto solidárne ulozená pokuta 25,2 milióna eur. 3 V roku 2007 bola na internetovej stránke generálneho riaditelstva (DG) "Hospodárska sútaz" Komisie (dalej len "DG COMP") uverejnená prvá nedôverná verzia rozhodnutia PVP. 4 Listom adresovaným zalobkyniam 28. novembra 2011 ich Komisia informovala o svojom úmysle uverejnit novú, podrobnejsiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, v ktorej by bol uvedený celý obsah uvedeného rozhodnutia s výnimkou dôverných informácií. Komisia pri tejto prílezitosti zalobkyne vyzvala, aby v rozhodnutí PVP identifikovali informácie, pre ktoré zamýslajú pozadovat dôverné zaobchádzanie. 5 Zalobkyne po konstatovaní, ze podrobnejsia verzia rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie Komisia zamýsla, obsahuje velký pocet informácií poskytnutých v rámci ziadosti na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov ([5]Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, dalej len "oznámenie o spolupráci z roku 2002"), Komisiu v liste z 9. januára 2012 informovali, ze nesúhlasia s jej návrhom z dôvodu, ze zamýslané uverejnenie by vázne a nezvratne poskodilo ich záujmy. Preto Komisiu poziadali, aby prehodnotila svoj zámer uverejnit novú, podrobnejsiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP a subsidiárne aby pri tomto uverejnení vynechala rad informácií, ktoré povazujú za dôverné. 6 Listom z 15. marca 2012 Komisia zalobkyne informovala, ze vyhovie ich ziadosti odstránit z novej nedôvernej verzie, ktorá má byt uverejnená, vsetky informácie umoznujúce priamo alebo nepriamo identifikovat zdroj informácií, ktoré boli oznámené na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Naopak Komisia usúdila, ze nie je dôvodné priznat dôvernost dalsím informáciám, pri ktorých zalobkyne pozadovali dôverné zaobchádzanie. 7 Zalobkyne vyuzili moznost, ktorú upravuje rozhodnutie predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze ([6]Ú. v. EÚ L 275, s. 29, dalej len "rozhodnutie o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela"), a predlozili vec vysetrovatelovi, aby z nedôvernej verzie, ktorá sa má uverejnit, vylúcil vsetky informácie, ktoré poskytli na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Napadnuté rozhodnutie 8 Rozhodnutím C(2012) 3533 v konecnom znení z 24. mája 2012 (dalej len "napadnuté rozhodnutie") vysetrovatel v mene Komisie zamietol ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré podali zalobkyne, a v dôsledku toho schválil uverejnenie informácií, ktoré Komisii oznámili s cielom vyuzit jej program zhovievavosti. 9 V napadnutom rozhodnutí vysetrovatel predovsetkým zdôraznil obmedzenia svojej pôsobnosti, ktorá mu umoznuje preskúmat iba to, ci sa informácia má povazovat za dôvernú, ale nie napravit údajné porusenie legitímnych ocakávaní zalobkýn voci Komisii. 10 Okrem toho uviedol, ze zalobkyne namietali proti uverejneniu novej, podrobnejsej a nedôvernej verzie rozhodnutia PVP iba z dôvodu, ze by obsahovala informácie poskytnuté podla oznámenia o spolupráci z roku 2002. Podla vysetrovatela pritom Komisia disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri rozhodovaní, ci uverejní viac nez len podstatný obsah svojich rozhodnutí. Navyse odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie. 11 Podla vysetrovatela zalobkyne nepreukázali, ze uverejnenie informácií, ktoré oznámili Komisii s cielom vyuzit jej program zhovievavosti, by im mohlo spôsobit váznu ujmu. Záujem podniku, ktorému Komisia ulozila pokutu za porusenie práva hospodárskej sútaze, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktorého sa dopustil, neboli sprístupnené verejnosti, si v kazdom prípade nezasluhuje osobitnú ochranu. Vysetrovatel v tomto ohlade pripomenul, ze zaloby o náhradu skody sú súcastou politiky Európskej únie v oblasti hospodárskej sútaze, a preto zalobkyne nemôzu uplatnovat legitímny záujem byt chránené proti riziku, ze budú celit takým zalobám z dôvodu ich úcasti na karteli, ktorého sa týkalo rozhodnutie PVP. Konanie a návrhy úcastníkov konania 12 Zalobkyne návrhom doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 3. augusta 2012 podali zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 13 Uznesením zo 16. novembra 2012, Akzo Nobel a i./Komisia (T-345/12 R), predseda Vseobecného súdu jednak rozhodol o odklade výkonu napadnutého rozhodnutia a jednak Komisii nariadil, aby sa zdrzala uverejnenia verzie rozhodnutia PVP, ktorá by bola vo vztahu k zalobkyniam podrobnejsia nez verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP od roku 2007. 14 Komisia podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 10. januára 2013 poziadala, aby táto vec bola prednostne prejednaná podla clánku 55 ods. 2 rokovacieho poriadku Vseobecného súdu. 15 Uznesením predsedu druhej komory Vseobecného súdu zo 7. júna 2013 bolo CDC Hydrogene Peroxide Cartel Damage Claims (CDC Hydrogene Peroxide) povolené vstúpit do tohto konania v postavení vedlajsieho úcastníka podporujúceho návrhy Komisie. 16 Vzhladom na to, ze zlozenie komôr Vseobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený k tretej komore, ktorej bola z tohto dôvodu vec pridelená. 17 Vseobecný súd (tretia komora) rozhodol na základe správy sudcu spravodajcu o otvorení ústnej casti konania, pricom nevyhovel ziadosti Komisie o prednostné prejednanie veci. V rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania tiez vyzval zalobkyne na predlozenie dokumentov. Tie predlozili pozadované dokumenty v stanovenej lehote. 18 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 9. apríla 2014. 19 Zalobkyne navrhujú, aby Vseobecný súd: -- zrusil v celom rozsahu alebo ciastocne napadnuté rozhodnutie, -- v prípade, ak by Vseobecný súd usúdil, ze napadnuté rozhodnutie obsahuje povolenie prístupu zalozené na nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ([7]Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), zrusil rozhodnutie, ktoré obsahuje také povolenie, -- ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 20 Na pojednávaní zalobkyne v odpovedi na otázku Vseobecného súdu uviedli, ze berú spät svoj druhý zalobný návrh, co bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. 21 Komisia a vedlajsí úcastník konania navrhujú, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu v celom rozsahu, -- ulozil zalobkyniam povinnost nahradit trovy konania. Právny stav O prípustnosti 22 Komisia v podstate tvrdí, ze pokial by sa malo usudzovat, ze list, ktorý zaslala zalobkyniam 28. novembra 2011, obsahuje formálne rozhodnutie o uverejnení podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, doslo by k preklúzii moznosti zalobkýn napadnút legalitu takého rozhodnutia v rámci tejto zaloby, lebo sa jeho zrusenia nedomáhali v lehote stanovenej v clánku 263 siestom odseku ZFEÚ. 23 V tomto ohlade treba uviest, ze hoci je iste pravda, ze Komisia vo svojom liste z 28. novembra 2011 informovala zalobkyne, ze "nedávno rozhodla" o uverejnení novej verzie rozhodnutia PVP, ktorá je podrobnejsia nez verzia dostupná na internetovej stránke DG COMP od roku 2007, úcelom tohto postupu bolo umoznit zalobkyniam poziadat, aby pri takom uverejnení boli vynechané prípadné obchodné tajomstvá, ktoré sa ich týkajú, alebo iné dôverné informácie v súlade s vysvetlivkami uvedenými v prílohe III listu. Tento list preto neobsahuje konecné stanovisko Komisie k otázkam dôvernosti, ktoré tvoria podstatu predmetného sporu. 24 To navyse vysvetluje, preco sa Komisia v liste, ktorý zaslala zalobkyniam 15. marca 2012, nedovolávala konecnej povahy rozhodnutia o uverejnení údajne obsiahnutého v jej liste z 28. novembra 2011, ale ich vyzvala, aby sa obrátili na vysetrovatela, ak chcú napadnút to, ze DG COMP zamietlo väcsinu ich ziadostí o zachovanie dôvernosti. 25 Okrem toho treba uviest, ze po vydaní napadnutého rozhodnutia Komisia v odpovedi na ziadost zalobkýn adresovala ich právnym zástupcom e-mail, z ktorého vyplýva, ze uvedené rozhodnutie je jediným rozhodnutím, ktoré voci nim v tejto súvislosti prijala, a predstavuje jej konecné stanovisko. 26 Z toho vyplýva, ze zaloba je prípustná. O veci samej 27 Na podporu svojich návrhov na zrusenie napadnutého rozhodnutia zalobkyne uvádzajú tri zalobné dôvody. Prvý je zalozený na porusení povinnosti odôvodnenia a práva zalobkýn na riadnu správu vecí verejných, druhý na porusení povinnosti zachovat dôvernost, ktorá vyplýva z clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 ods. 2 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] ([8]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a tretí na porusení legitímnych ocakávaní zalobkýn, zásady právnej istoty a zásady riadnej správy vecí verejných. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na nedostatocnom odôvodnení a porusení práva na riadnu správu vecí verejných 28 Zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie nie je dostatocne odôvodnené, a preto porusuje clánok 296 ZFEÚ, ako aj právo na riadnu správu vecí verejných zarucené clánkom 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. V tomto ohlade predovsetkým uvádzajú, ze napadnuté rozhodnutie im neumoznuje pochopit dôvody zamietnutia tvrdení zalozených na ich legitímnych ocakávaniach, ktoré predlozili na podporu svojich ziadosti o dôverné zaobchádzanie. Dalej zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie neodpovedá na ich tvrdenie, podla ktorého sa uverejnenie zamýslané Komisiou odchyluje od jej skorsej administratívnej praxe. Napokon uvádzajú, ze úroven odôvodnenia, ktorá sa vyzaduje v prejednávanej veci, je vysoká, lebo napadnuté rozhodnutie sa odchyluje od prístupu Komisie v roku 2007, ktorý spocíval v uverejnení nedôvernej verzie rozhodnutia PVP neobsahujúcej informácie, pri ktorých zalobkyne poziadali o dôverné zaobchádzanie. 29 Komisia tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie posudzované vo svojom kontexte je dostatocne odôvodnené. 30 Podla ustálenej judikatúry je úcelom povinnosti odôvodnenia individuálneho rozhodnutia umoznit súdu Únie preskúmat zákonnost rozhodnutia a poskytnút dotknutej osobe dostatocnú informáciu, aby vedela, ci je rozhodnutie dôvodné a ci prípadne neobsahuje vadu, ktorá umoznuje spochybnit jeho platnost, pricom rozsah tejto povinnosti závisí od povahy predmetného aktu a kontextu, v akom bol prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, [9]322/81, Zb. s. 3461, bod 14; rozsudok Súdu prvého stupna z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, [10]T-49/95, Zb. s. II-1799, bod 51). 31 Komisia je teda podla clánku 296 ZFEÚ síce povinná uviest skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie rozhodnutia, a úvahy, ktoré ju viedli k jeho prijatiu, ale nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, kedze otázka, ci odôvodnenie aktu zodpovedá poziadavkám tohto ustanovenia, musí byt posúdená nielen vzhladom na jeho znenie, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblast (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, [11]C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Vseobecného súdu z 26. októbra 2012, CF Sharp Shipping Agencies/Rada, T-53/12, bod 37). Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatocne odôvodnený vtedy, pokial bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umoznuje jej pochopit dosah opatrenia prijatého vo vztahu k nej (rozsudok Vseobecného súdu z 15. apríla 2011, Ceská republika/Komisia, [12]T-465/08, Zb. s. II-1941, bod 163). 32 Táto povinnost odôvodnenia je vykonaná v clánku 8 ods. 2 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela v spojení s odsekom 3 tohto ustanovenia, pokial ide o rozhodnutia, ktoré má vysetrovatel prijat o ziadostiach o dôverné zaobchádzanie s urcitými informáciami v rámci konaní o vykonanie pravidiel hospodárskej sútaze. 33 V prejednávanej veci z listov zalobkýn z 8. decembra 2011 a 9. januára 2012 adresovaných DG COMP, ako aj z listu, ktorý adresovali vysetrovatelovi 10. apríla 2012, vyplýva, ze zalobkyne v priebehu správneho konania tvrdili, ze uverejnenie verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovolne oznámili s cielom mat prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002, porusuje ich legitímne ocakávania. Z rovnakých listov okrem toho vyplýva, ze zalobkyne uvádzali, ze také uverejnenie sa odchyluje od skorsej administratívnej praxe Komisie spocívajúcej v tom, ze tretím osobám sa nesprístupnia informácie, ktoré jej podniky oznámili v rámci programu zhovievavosti. 34 V tomto ohlade treba uviest, ze hoci vysetrovatel osobitne neodpovedal na kazdé z týchto tvrdení, urobil tak z dôvodu, ako to v podstate vyplýva z rozsudku Vseobecného súdu zo 16. novembra 2012, Evonik Degussa/Komisia (T-341/12, body 42 az 44 a 58), aby respektoval obmedzenia pôsobnosti, ktorú mu zveril predseda Komisie podla clánku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela. 35 Napadnuté rozhodnutie vsak bolo prijaté na konci správneho konania, pocas ktorého Komisia mala odpovedat na zásadné námietky zalobkýn voci zamýslanému uverejneniu, ktoré boli nad rámec právomocí vysetrovatela. 36 Za týchto okolností a na zabezpecenie úcinnej súdnej ochrany zalobkýn je namieste vnímat napadnuté rozhodnutie v kontexte, ktorý viedol k jeho prijatiu, a teda usudzovat, ze uvedené rozhodnutie implicitne, ale nevyhnutne zahrna stanoviská Komisie vo vztahu k zamýslanému uverejneniu, ktoré vyjadrila prostredníctvom DG COMP, v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vysetrovatela. 37 Napadnuté rozhodnutie vnímané týmto spôsobom pritom zalobkyniam umoznuje pochopit skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí jeho právne odôvodnenie. 38 V prvom rade Komisia v liste, ktorý adresovala zalobkyniam 28. novembra 2011, odôvodnila svoj úmysel uverejnit podrobnejsiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP odkazom na ciel transparentnosti. Navyse v liste adresovanom zalobkyniam 20. decembra 2011 Komisia v podstate objasnila, ze zamýslané uverejnenie treba chápat so zretelom na ziadost o prístup k dôvernej verzii rozhodnutia PVP podanú na základe nariadenia c. 1049/2001. 39 V druhom rade je síce pravda, ze vysetrovatel sa oznacil za nepríslusného na preskúmanie prípadného porusenia legitímnych ocakávaní zalobkýn z dôvodu, ze také preskúmanie by prekrocilo hranice jeho pôsobnosti, ktorá mu vyplýva z clánku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela, ale Komisia v liste, ktorý DG COMP adresovalo zalobkyniam 15. marca 2012, výslovne odpovedala na ich tvrdenie, podla ktorého sporné uverejnenie porusuje ich legitímne ocakávania. 40 Z uvedeného listu totiz v podstate vyplýva, ze v rámci analýzy zásadných námietok voci spornému uverejneniu sa Komisia domnievala, ze jej prinálezí vyvázit najmä ochranu úcelu svojho vysetrovania, ktorej sa týka výnimka zo zásady transparentnosti upravená v clánku 4 ods. 2 tretej zarázke nariadenia c. 1049/2001, s legitímnymi záujmami úcastníkov konania. Komisia navyse uviedla, ze dokument nie je chránený zo samotného dôvodu, ze bol oznámený v rámci ziadosti o zhovievavost, a ze zamýslané uverejnenie nenarúsa úcel jej vysetrovania. Okrem toho zdôraznila, ze v prejednávanej veci treba zohladnit clánok 4 ods. 7 nariadenia c. 1049/2001, podla ktorého výnimky z práva na prístup k dokumentom stanovené v prvých troch odsekoch tohto clánku sa uplatnujú iba v období, pocas ktorého je stanovená ochrana odôvodnená obsahom dokumentu. Komisia z toho vyvodila, ze sporné uverejnenie nepredstavuje narusenie legitímnej dôvery zalobkýn. 41 V tretom rade napadnuté rozhodnutie spomína viaceré okolnosti na podporu zamietnutia ziadostí zalobkýn o dôverné zaobchádzanie. Vysetrovatel v nom na úvod zdôraznil, ze odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie dôvernej povahy. Zamietnutie ziadostí o dôverné zaobchádzanie bolo dalej odôvodnené po prvé velkou mierou volnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri uverejnení viac nez len podstatného obsahu rozhodnutí, ktoré prijme podla clánku 23 nariadenia c. 1/2003, po druhé okolnostou, ze zalobkyne nepreukázali, ze uverejnenie informácií, ktoré oznámili Komisii na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, by viedlo k riziku spôsobeniu váznej ujmy, a po tretie skutocnostou, ze aj keby sa také riziko preukázalo, z judikatúry vyplýva, ze záujem zalobkýn na tom, aby sa podrobnosti o ich úcasti na porusovaní nestali známe verejnosti, si nezasluhuje ochranu. 42 Konstatovania uvedené v predchádzajúcom bode vedú takisto k zamietnutiu tvrdenia zalobkýn, podla ktorého napadnuté rozhodnutie nevysvetluje, co odôvodnuje, ze v prejednávanej veci doslo k odchýleniu sa od skorsej administratívnej praxe Komisie. Aj keby sa totiz skorsia administratívna prax, na ktorú zalobkyne odkazujú, preukázala, napadnuté rozhodnutie vnímané v kontexte svojho prijatia poskytuje dostatocne vela údajov, ktoré im umoznujú pochopit dôvody, preco sa Komisia rozhodla od nej v prejednávanej veci odchýlit. 43 Pokial ide napokon o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého úroven odôvodnenia vyzadovaná v prejednávanej veci je vyssia nez zvycajne, lebo napadnuté rozhodnutie povoluje uverejnenie informácií, ktoré Komisia predtým povazovala za dôverné, treba ho zamietnut ako neúcinné. Aj za predpokladu, ze by také zosilnenie povinnosti odôvodnenia bolo odôvodnené, je totiz namieste konstatovat, ze vzhladom na povahu tvrdení, ktoré zalobkyne uviedli vysetrovatelovi v ich liste z 10. apríla 2012, i kontext, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté a ktorý je zalobkyniam známy, uvedené rozhodnutie vysvetluje dostatocne jasne a presne dôvody, pre ktoré sa v prejednávanej veci rozhodlo, ze sporné informácie sa uz nebudú povazovat za dôverné. 44 Preto zalobkyniam nemozno vyhoviet, pokial tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie je nedostatocne odôvodnené. Zalobkyne navyse neuviedli, v com sa ich výhrada zalozená na porusení práva na riadnu správu vecí verejných lísi od ich argumentácie, ktorá sa týka nedostatocnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, takze ani uvedenú výhradu nemozno prijat. Z toho vyplýva, ze prvý zalobný dôvod musí byt zamietnutý. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení povinnosti zachovat dôvernost, ktorá vyplýva z clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 ods. 2 nariadenia Rady c. 1/2003 45 Zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie porusuje povinnost zachovat dôvernost, ktorú má Komisia podla clánku 339 ZFEÚ a clánku 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Z judikatúry totiz podla nich vyplýva, ze informácie, ktoré podniky dobrovolne poskytli Komisii, musia byt chránené proti sprístupneniu. Informácie, pri ktorých zalobkyne v prejednávanej veci poziadali o dôverné zaobchádzanie, pritom oznámili Komisii dobrovolne s cielom mat prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002. 46 Zalobkyne v tejto súvislosti navyse odkazujú na clánok 30 nariadenia c. 1/2003, podla ktorého Komisia musí pri uverejnení svojich rozhodnutí zohladnit oprávnený záujem podnikov na tom, aby ich obchodné tajomstvá neboli sprístupnené, i na clánok 16 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov 81 [ES] a 82 [ES] ([13]Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), podla ktorého sa obchodné tajomstvá a dalsie dôverné informácie neoznámia ani nesprístupnia. 47 Zalobkyne takisto tvrdia, ze informácie, ktoré oznámili na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, sú súcastou profesijného tajomstva. 48 Uvedené oznámenie podla nich najmä vo svojich odsekoch 29, 32 a 33 upravuje dôverné zaobchádzanie s informáciami, ktoré sa nachádzajú v ziadostiach o zhovievavost. Ochranu priznanú týmto informáciám potvrdzuje odsek 6 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v kartelových prípadoch ([14]Ú. v. EÚ C 298, s. 17, dalej len "oznámenie o spolupráci z roku 2006"). Navyse je namieste zohladnit skutocnost, ze tieto informácie boli poskytnuté Komisii oficiálnou cestou, sú známe iba obmedzenému poctu osôb a ich sprístupnenie by spôsobilo zalobkyniam váznu ujmu, lebo by ich významne znevýhodnilo v porovnaní s dalsími adresátmi rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v rámci zaloby o náhradu skody podanej voci nim. Z týchto dôvodov nie je dôverná povaha týchto informácií dotknutá uplynutím casu na rozdiel od obchodne citlivých informácií v úzkom zmysle slova. Záujem zalobkýn na tom, aby uvedené informácie neboli sprístupnené, si navyse zasluhuje ochranu preto, lebo dôverné zaobchádzanie s nimi predstavuje základnú podmienku riadneho fungovania programu zhovievavosti Komisie, a teda efektívnosti práva Únie v oblasti kartelov. 49 Zalobkyne v tomto rámci spochybnujú prístup Komisie, ktorý spocíva v poskytnutí ochrany iba dokumentom poskytnutých v rámci ziadostí o zhovievavost alebo vyhláseniam ziadatelky o zhovievavost, ale nie informáciám, ktoré tieto dokumenty alebo vyhlásenie obsahujú. Podla nich tento prístup porusuje základné právo na ochranu profesijného tajomstva, ktoré zarucuje clánok 339 ZFEÚ. Na pojednávaní zalobkyne dodali, ze uverejnenie podrobnejsej nedôvernej verzie, ktoré Komisia zamýsla, by viedlo k obídeniu výnimiek z práva na prístup k dokumentom institúcií, ktoré upravuje nariadenie c. 1049/2001, ako aj osobitných pravidiel prístupu k vysetrovaciemu spisu v oblasti kartelov, ktoré upravuje nariadenie c. 1/2003. 50 Napokon podla zalobkýn uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007 uz zodpovedá cielu, aby verejnost vo vseobecnosti bola informovaná o dôvodoch, na ktorých je zalozené uvedené rozhodnutie. Uverejnením podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP chce Komisia v skutocnosti ulahcit zalobu o náhradu skody, ktorú podal vedlajsí úcastník konania na Landgericht Dortmund (Krajinský súd Dortmund, Nemecko). Napadnuté rozhodnutie v tomto ohlade odráza vseobecnejsiu zmenu publikacnej politiky Komisie v oblasti kartelov, ktorá má napomôct navrhovatelom v zalobách o náhradu skody proti úcastníkom tohto typu porusenia práva hospodárskej sútaze. Bez zmeny uplatnitelného právneho rámca vsak rozhodnutie o uverejnení podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP nie je odôvodnené. Clánok 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 totiz zakazuje pouzitie informácií získaných v rámci vysetrovania na iné ciele, a teda chráni záujmy podnikov, ktoré sú zahrnuté do vysetrovaní Komisie, proti pouzitiu takých informácií v rámci súkromnoprávnych zalôb. Zalobkyne na pojednávaní este v podstate dodali, ze záujem prípadných osôb, ktoré sú poskodené kartelom, na získaní presných informácií o jeho priebehu je v kazdom prípade dostatocne chránený tým, ze vnútrostátne súdy sú oprávnené poziadat Komisiu, aby im také informácie poskytla. 51 Komisia a vedlajsí úcastník konania spochybnujú túto argumentáciu. 52 V tomto ohlade Vseobecný súd na úvod uvádza, ze tvrdenia týkajúce sa porusenia legitímnej dôvery, ktorú zalobkyne údajne nadobudli na základe oznámení o spolupráci z rokov 2002 a 2006 i skorsej praxe Komisie, uvedené na podporu druhého zalobného dôvodu sa v podstate prekrývajú s castou argumentácie na podporu tretieho zalobného dôvodu. Tieto tvrdenia sú preto skúmané v tomto rámci. 53 Dalej je potrebné pripomenút, ze podla clánku 339 ZFEÚ povinnost mlcanlivosti clenov institúcií Únie, clenov výborov, úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorá sa vztahuje na informácie chránené sluzobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových polozkách, trvá aj po ukoncení ich funkcie. 54 Podla clánku 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 sa informácie získané Komisiou pocas vysetrovaní, ktoré vedie na základe uvedeného nariadenia podla jeho clánkov 17 az 22, pouzijú len na úcely, na ktoré boli získané, cím nie sú dotknuté clánky 12 a 15 tohto nariadenia. Clánok 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorý doplna pravidlo správania zakotvené v clánku 339 ZFEÚ v oblasti uplatnovania uvedeného nariadenia, okrem toho spresnuje, ze bez toho, aby bola dotknutá spolupráca medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej sútaze clenských státov i moznost adresátov oznámenia o výhradách nahliadat do vysetrovacieho spisu, Komisia a uvedené orgány, ich úradníci, zamestnanci a ostatné osoby pracujúce pod dohladom týchto orgánov, ako aj úradníci a zamestnanci iných orgánov clenských státov nezverejnia informácie získané alebo medzi nimi vymenené podla tohto nariadenia, ktoré podliehajú sluzobnému tajomstvu. 55 Navyse podla clánku 30 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 Komisia uverejní okrem iného rozhodnutia, ktorými ukladá pokuty podnikom alebo zdruzeniam podnikov, ktoré povazuje za zodpovedné za porusenie práva Únie v oblasti kartelov. Podla clánku 30 ods. 2 tohto nariadenia uverejnenie obsahuje mená dotknutých osôb a obsah rozhodnutia vrátane ulozených pokút, ale musí zohladnovat oprávnený záujem podnikov na tom, aby sa nesprístupnili ich obchodné tajomstvá. 56 Clánok 16 ods. 1 nariadenia c. 773/2004 zase v podstate stanovuje, ze Komisia je povinná nesprístupnit ani neoznámit informácie vrátane dokumentov, ktoré sa nachádzajú vo vysetrovacom spise, pokial obsahujú obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie o akejkolvek osobe. 57 Napokon clánok 8 ods. 1 az 3 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vysetrovatela stanovuje: "1. V prípade, ze Komisia má v úmysle zverejnit informácie, ktoré môzu predstavovat obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie akéhokolvek podniku alebo osoby, títo sú písomne informovaní o takomto úmysle a jeho dôvodoch [DG COMP]. Urcí sa lehota, v ktorej daný podnik alebo osoba môzu predlozit akékolvek písomné pripomienky. 2. V prípade, ze daný podnik alebo osoba nesúhlasí so zverejnením informácií, môze vec postúpit vysetrovatelovi. Ak sa vysetrovatel domnieva, ze informácie môzu byt zverejnené, pretoze nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie alebo preto, ze existuje prevládajúci záujem na ich zverejnení, uvedie sa toto zistenie v odôvodnenom rozhodnutí, ktoré sa oznámi dotknutému podniku alebo osobe. V rozhodnutí sa uvedie termín, po ktorom sa príslusné informácie zverejnia. Tento termín nesmie byt stanovený skôr ako jeden týzden odo dna oznámenia. 3. Odseky 1 a 2 sa primerane uplatnujú na zverejnenie informácií formou uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie." 58 V prejednávanej veci zalobkyne nespochybnujú, ze sa zúcastnili na karteli, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia PVP. Naopak tvrdia, ze dôvernost sporných informácií vyplýva zo samotnej skutocnosti, ze ich poskytli dobrovolne Komisii v rámci programu zhovievavosti, a ze zamýslané uverejnenie môze ohrozit ochranu úcelu vysetrovania Komisie. 59 Kedze oblast informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, presahuje rámec obchodného tajomstva podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, [15]145/83, Zb. s. 3539, bod 34, a rozsudok Súdu prvého stupna z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, [16]T-198/03, Zb. s. II-1429, bod 29), treba bez ohladu na analýzu dôvodnosti tretieho zalobného dôvodu urcit, ci informácie musia byt chránené, ako to tvrdia zalobkyne, len z toho dôvodu, ze ich podnik dobrovolne poskytol Komisii s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 60 Podla clánku 1 druhého odseku ZEÚ sa rozhodnutia vnútri Únie prijímajú co najotvorenejsie. Táto zásada sa odráza v clánku 15 ZFEÚ, ktorý za urcitých podmienok zarucuje právo obcanov na prístup k dokumentom institúcií. V súlade s touto zásadou a pri neexistencii ustanovení, ktoré by výslovne prikazovali alebo zakazovali uverejnenie, je moznost institúcií uverejnovat akty, ktoré prijímajú, pravidlom, z ktorého existujú výnimky v rozsahu, v akom právo Únie najmä prostredníctvom ustanovení zarucujúcich dodrziavanie profesijného tajomstva bráni sprístupneniu týchto aktov alebo informácií, ktoré obsahujú (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 69). 61 Ani clánok 339 ZFEÚ, ani clánok 28 nariadenia c. 1/2003 výslovne neuvádzajú, ktoré informácie okrem obchodného tajomstva sú predmetom profesijného tajomstva. Z clánku 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 pritom nemozno vyvodzovat, ze sa to týka vsetkých informácii získaných na základe uvedeného nariadenia s výnimkou tých, ktorých uverejnenie je podla jeho clánku 30 povinné. Clánok 339 ZFEÚ rovnako ako clánok 28 nariadenia c. 1/2003, ktorý doplna a vykonáva toto ustanovenie primárneho práva v oblasti pravidiel hospodárskej sútaze uplatnovaných na podniky, totiz bránia iba sprístupneniu informácií, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 70). 62 Okrem toho je pravda, ze podla bodu 75 rozsudku Bank Austria/Komisia, uz citovaného v bode 59 vyssie, a bodu 64 rozsudku z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, [17]T-474/04, Zb. s. II-4225, pokial je dôvernost urcitých informácií chránená výnimkou z práva na prístup k dokumentom upravenou v clánku 4 nariadenia c. 1049/2001, je taká ochrana relevantná na posúdenie toho, ci Komisia dodrzala zákaz, ktorý je jej ulozený v clánku 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, sprístupnit informácie, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu. 63 Po vyhlásení týchto rozsudkov vsak Súdny dvor vylozil clánok 4 nariadenia c. 1049/2001 v tom zmysle, ze institúcie sú oprávnené sa opierat v tomto ohlade o vseobecné domnienky uplatnujúce sa na urcité kategórie dokumentov, pretoze na ziadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je mozné pouzit podobné vseobecné úvahy. Tento výklad sa uplatní vtedy, ked právna úprava, ktoré upravuje konanie, stanovuje aj striktné pravidlá, pokial ide o zaobchádzanie s informáciami, ktoré boli získané alebo preukázané v rámci takého konania (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C-404/10 P, body 108, 116 a 118). To je pritom presne prípad clánku 27 ods. 2 a clánku 28 nariadenia c. 1/2003 a clánkov 6, 8, 15 a 16 nariadenia c. 773/2004, ktoré restriktívnym spôsobom upravujú pouzívanie dokumentov nachádzajúcich sa v spise týkajúcom sa konania o uplatnení clánku 101 ZFEÚ (rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014, Komisia/EnBW Energie Baden-Württemberg, C-365/12 P, bod 86). V tomto kontexte by zohladnenie clánku 4 nariadenia c. 1049/2001 takým spôsobom, ze by sa Komisii zakázalo uverejnit akúkolvek informáciu, ku ktorej by mohla odmietnut prístup podla tohto ustanovenia s odkazom na vseobecnú domnienku, zbavilo clánok 30 nariadenia c. 1/2003 svojho obsahu. Taký výklad by mal totiz za následok, ze Komisia by bola zbavená moznosti uverejnit co len podstatný obsah svojho rozhodnutia, kedze z neho nevyhnutne vyplývajú informácie z vysetrovacieho spisu. Okrem toho by jeho praktickým následkom bol aj prenos dôkazného bremena, ktoré v oblasti dôverného zaobchádzania zatazuje ziadatela o také zaobchádzanie, lebo by mu postacovalo odvolat sa na vseobecnú domnienku, ktorej sa institúcie môzu dovolávat za vyssie opísaných podmienok, a prakticky Komisiu prinútit, aby preukázala, ze spornú informáciu môze zahrnút do uverejnenej verzie svojho rozhodnutia. 64 Na rozdiel od toho, co v podstate tvrdia zalobkyne, pritom sprístupnenie informácií o porusení práva hospodárskej sútaze Únie prostredníctvom uverejnenia rozhodnutia, ktorým sa uvedené porusenie sankcionuje, na základe clánku 30 nariadenia c. 1/2003 nemozno v zásade zamienat s prístupom tretích osôb k dokumentom, ktoré sa nachádzajú vo vysetrovacom spise Komisie týkajúcom sa takého porusenia. Napríklad, ak by v prejednávanej veci malo dôjst k uverejneniu informácií týkajúcich sa skutocností tvoriacich porusenie, ktoré sa nenachádzajú v nedôvernej verzii rozhodnutia PVP uverejnenej v roku 2007, nespôsobilo by to, ze tretím osobám by boli oznámené ziadosti o zhovievavost, ktoré podali zalobkyne Komisii, zápisnice, v ktorých sú zaznamenané ústne vyhlásenia zalobkýn v rámci programu zhovievavosti, ani dokumenty, ktoré dobrovolne predlozili Komisii pocas vysetrovania. 65 Práve so zretelom na tieto zásady treba preskúmat tri kumulatívne podmienky, ktoré musia byt splnené na to, aby informácie svojou povahou patrili do sféry profesijného tajomstva, a teda boli chránené pred sprístupnením verejnosti, a to ze po prvé tieto informácie sú známe iba obmedzenému poctu osôb, po druhé ich sprístupnenie môze spôsobit váznu ujmu osobe, ktorá ich poskytla, alebo tretím osobám a napokon po tretie záujmy, ktoré by mohli byt poskodené sprístupnením takých informácií, si objektívne zasluhujú ochranu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, uz citovaný v bode 62 vyssie, bod 65). 66 Komisia tvrdí, ze prvá podmienka nie je v prejednávanej veci splnená z dôvodu, ze informácie, ktoré jej zalobkyne poskytli v priebehu vysetrovania, sa nachádzajú v spise, do ktorého mali prístup dalsí adresáti rozhodnutia PVP. 67 Túto argumentáciu treba odmietnut. V tomto ohlade sa totiz musí rozlisovat medzi ochranou, ktorú treba poskytnút informáciám tvoriacim predmet profesijného tajomstva vo vztahu k osobám, podnikom alebo zdruzeniam podnikov, ktoré majú právo byt vypocuté v rámci konania o uplatnenie pravidiel hospodárskej sútaze, a ochranou, ktorú je potrebné poskytnút takým informáciám vo vztahu k verejnosti vo vseobecnosti [rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 29; pozri tiez analogicky uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group, C-278/13 P(R), body 56 a 57]. 68 Povinnost úradníkov a ostatných zamestnancov institúcií nesprístupnit informácie, ktorými disponujú a ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, uvedená v clánku 339 ZFEÚ a vykonaná v oblasti pravidiel hospodárskej sútaze uplatnovaných na podniky clánkom 28 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, je teda zmiernená vo vztahu k osobám, ktorým clánok 27 ods. 2 uvedeného nariadenia priznáva právo byt vypocutý. Komisia môze takým osobám oznámit niektoré informácie, ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, pokial je toto oznámenie nevyhnutné pre riadny priebeh vysetrovania. Za takých okolností je vsak namieste usudzovat, ze tieto informácie sú známe iba obmedzenému poctu osôb. 69 Z toho vyplýva, ze pravidlo uvedené v clánku 27 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktoré zakotvuje právo osôb dotknutých vysetrovaním Komisie na prístup k administratívnemu spisu, nemá vplyv na ochranu informácií, ktoré boli Komisii poskytnuté pocas vysetrovania a podliehajú profesijnému tajomstvu, proti sprístupneniu verejnosti vo vseobecnosti. 70 Pokial ide o druhú podmienku, zalobkyne tvrdia, ze sprístupnenie informácií, ktoré oznámili Komisii v rámci programu zhovievavosti, by im spôsobilo závaznú ujmu, lebo by ich významne znevýhodnilo vo vztahu k dalsím adresátom rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v rámci zaloby o náhradu skody podanej voci nim. Podla nich by také sprístupnenie mohlo navyse poskodit verejný záujem, kedze by mohlo podniky odradit od oznamovania porusení clánku 81 ES v budúcnosti. 71 Komisia nesúhlasí s týmto postojom a uvádza, ze sprístupnenie sporných informácií nemôze spôsobit váznu ujmu zalobkyniam, lebo ich údajne menej výhodné postavenie v rámci súkromnoprávnych zalôb je iba legitímnym dôsledkom ich úcasti na porusení práva hospodárskej sútaze Únie. 72 Treba vsak konstatovat, ze táto námietka Komisie sa týka výlucne legitimity záujmu zalobkýn na ochranu dôvernosti sporných informácií, ktorá je podstatou tretej podmienky skúmanej v bodoch 79 az 89 nizsie, a nie objektívne vymedzenej váznosti ujmy, ktorú by zalobkyne mohli utrpiet v prípade, ak by tieto informácie mali byt sprístupnené verejnosti. 73 V tomto ohlade je pritom nesporné, ze sporné informácie, ktorých uverejnenie závisí od výsledku sporu, pozostávajú predovsetkým z opisu skutocností tvoriacich porusenie clánku 81 ES, ktoré Komisia sankcionovala v rozhodnutí PVP. 74 Hoci Komisia osobitne neodôvodnila napadnuté rozhodnutie vo vztahu k cielu ulahcit zaloby o náhradu skody na vnútrostátnych súdoch, zo spisu vyplýva, ze uverejnenie podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP zamýslané Komisiou, najmä casti uvedeného rozhodnutia, ktorá sa týka opisu fungovania kartelu, by na prvý pohlad mohlo vedlajsiemu úcastníkovi konania zastupujúcemu záujmy podnikov, ktoré sa domnievajú, ze boli poskodené zisteným porusením práva hospodárskej sútaze, umoznit lahsie preukázat súkromnoprávnu zodpovednost zalobkýn i dalsích podnikov, ktoré sa zúcastnili na tomto porusení, a prípadne jej rozsah v rámci zaloby o náhradu skody, ktorú podal na Landgericht Dortmund. 75 Uvedená verzia totiz uvádza podrobnosti o tajných kontaktoch alebo protisútazných dohodách, na ktorých sa zalobkyne zúcastnili, pricom spomína okrem iného názvy výrobkov, ktorých sa týkali uvedené kontakty alebo dohody, císelné údaje o pouzitých cenách, ako aj ciele, ktoré úcastníci sledovali vo vztahu k cenám a rozdeleniu podielov na trhu. Také informácie môzu ulahcit preukazovanie skody fyzickým alebo právnickým osobám, akými sú podniky zastúpené vedlajsím úcastníkom konania, ktoré sa povazujú za poskodené porusením clánku 81 ES sankcionovaným v rozhodnutí PVP, rovnako ako prícinnej súvislosti medzi uvedeným porusením a uplatnovanou skodou. 76 Navyse je namieste uviest, ze okrem vysvetlení, ktoré v tomto ohlade poskytol vedlajsí úcastník konania vo svojom vyjadrení a na pojednávaní, Komisia vo svojich písomných podaniach zdôraznila, ze uplatnovanie zákazu obsiahnutého v clánku 81 ES v súkromnoprávnej oblasti sa posilní uverejnením novej nedôvernej verzie, ktoré zamýsla. 77 Bez toho, aby bolo v tomto stádiu úvah nevyhnutné sa vyslovit k otázke, ci uverejnenie sporných informácií by zalobkyne, ako to tvrdia, znevýhodnilo v rámci zaloby o náhradu skody v porovnaní s inými podnikmi, ktoré sa zúcastnili na porusení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, ale ktoré neukázali rovnakú ochotu spolupracovat, je preto namieste povazovat za preukázané, ze sprístupnenie informácií, pri ktorých zalobkyne pozadovali dôverné zaobchádzanie, by im mohlo spôsobit váznu ujmu. 78 Druhá podmienka pripomenutá v bode 65 vyssie je teda v prejednávanej veci splnená. 79 Pokial ide napokon o tretiu podmienku, treba pripomenút, ze tá znamená, ze posúdenie dôvernej povahy informácie vyzaduje vyvázenie medzi legitímnymi záujmami, ktoré bránia tomuto sprístupneniu, a vseobecným záujmom, ktorý vyzaduje, aby institúcie pri výkone svojich cinností co mozno najviac respektovali zásadu otvorenosti (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, uz citovaný v bode 62 vyssie, bod 65). 80 V tomto ohlade, pokial ide najprv o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého by ich zamýslané uverejnenie vystavilo zvýsenému riziku vyvodenia zodpovednosti v rámci súkromnoprávnych zalôb, ktoré proti nim podal okrem iného vedlajsí úcastník konania z dôvodu ich úcasti na porusení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, treba na úvod uviest, ze záujem podniku, ktorému Komisia ulozila pokutu za porusenie práva hospodárskej sútaze, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktoré je mu vytýkané, neboli sprístupnené verejnosti, si v zásade nezasluhuje ziadnu osobitnú ochranu vzhladom na záujem verejnosti co najlepsie poznat dôvody kazdého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov vediet, v dôsledku akého správania môzu byt vystavené sankciám, a záujem osôb poskodených porusením poznat jeho podrobnosti, aby sa prípadne mohli domáhat svojich práv voci sankcionovaným podnikom, a so zretelom na moznost uvedeného podniku podrobit také rozhodnutie súdnemu preskúmaniu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 78, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, uz citovaný v bode 62 vyssie, bod 72; pozri analogicky rozsudok Súdu EZVO z 21. decembra 2012, DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, E-14/11, Report of the EFTA Court, s. 1178, bod 189). 81 Z toho vyplýva, ze zalobkyne nemôze legitímne namietat proti tomu, aby Komisia uverejnila informácie, ktoré podrobne odhalujú ich úcast na porusení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, z dôvodu, ze také uverejnenie ich vystavuje zvýsenému riziku, ze budú musiet znásat dôsledky vyvodenia súkromnoprávnej zodpovednosti za úcast na uvedenom porusení. 82 Nezávisle od tretieho zalobného dôvodu vsak zalobkyne v podstate tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie odrádza podniky od oznamovania porusení hospodárskej sútaze Únie, o ktorých majú vedomost, a od spolupráce s Komisiou s cielom mat prospech z jej programu zhovievavosti, a preto môze poskodit efektívnost boja proti poruseniam práva Únie v oblasti kartelov. Tento záujem si pritom zasluhuje ochranu, lebo program zhovievavosti má zásadný vplyv na celkovú efektívnost práva Únie v oblasti kartelov. V tomto kontexte v podstate dodávajú, ze vzhladom na to, ze informácie, ktorých uverejnenie sa zamýsla, sa ich týkajú viac nez iných podnikov, ktoré neziadali o zhovievavost, by ich také uverejnenie neproporcionálne znevýhodnilo v rámci konaní na vnútrostátnych súdoch, co by ohrozilo efektívnost programu zhovievavosti. 83 V tomto ohlade je namieste na jednej strane uviest, ze úcinnost programov zhovievavosti môze byt ovplyvnená predlozením dokumentov týkajúcich sa konania o zhovievavosti osobám, ktoré chcú podat zalobu o náhradu skody, aj v prípade, ze vnútrostátne orgány hospodárskej sútaze alebo Komisia priznajú ziadatelovi o zhovievavost úplné alebo ciastocné oslobodenie od pokuty, ktorú mohli ulozit (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 14. júna 2011, Pfleiderer, [18]C-360/09, Zb. s. I-5161, bod 26). Osoba zapojená do porusenia práva hospodárskej sútaze by totiz v prípade takého predlozenia mohla byt odradená od vyuzitia moznosti, ktorú ponúkajú také programy zhovievavosti, najmä vzhladom na skutocnost, ze dokumenty predlozené Komisii alebo vyhlásenia vykonané pred nou môzu mat samoobvinujúci charakter. 84 Na druhej strane právo na náhradu skody spôsobenej zmluvou alebo správaním, ktoré môzu obmedzovat alebo narúsat hospodársku sútaz, môze podstatne prispiet k zachovaniu efektívnej hospodárskej sútaze v Únii (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2012, Otis a i., C-199/11, bod 42 a tam citovanú judikatúru), cím prispieva k dosiahnutiu ciela verejného záujmu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 132). 85 Práve na základe týchto zásad Súdny dvor v prejudiciálnom konaní v rámci sporov týkajúcich sa ziadostí podnikov, ktoré sa povazovali za poskodené poruseniami práva hospodárskej sútaze, o prístup k vysetrovacím spisom, ktoré mali vnútrostátne orgány hospodárskej sútaze, vyzval vnútrostátne súdy, ktoré o týchto sporoch rozhodovali, aby zvázili záujmy odôvodnujúce poskytnutie informácií, ktoré dobrovolne poskytli ziadatelia o zhovievavost, a ich ochranu (rozsudky Súdneho dvora Pfleiderer, uz citovaný v bode 83 vyssie, bod 30, a zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i., C-536/11, body 30 a 31). 86 Je potrebné posúdit dosah tejto judikatúry v prejednávanej veci. 87 Ako vyplýva z bodu 64 vyssie, táto vec sa netýka spochybnenia zamietnutia prístupu k dokumentom z konania v oblasti hospodárskej sútaze, co bolo podstatou vecí, ktoré viedli k rozsudku Pfleiderer, uz citovanému v bode 83 vyssie, a rozsudku Donau Chemie a i., uz citovanému v bode 85 vyssie, ale uverejnenia, ktoré Komisia zamýsla pri urcitých informáciách uvedených v dokumentoch alebo vyhláseniach, ktoré jej dobrovolne poskytli zalobkyne s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 88 V prejednávanej veci sa zalobkyne obmedzili na to, ze vo vseobecnosti tvrdia, ze uverejnenie informácií, ktoré dobrovolne poskytli pocas vysetrovania, lebo chceli mat prospech z programu zhovievavosti, by narusilo úcel vysetrovania Komisie. 89 Za týchto okolností je nutné konstatovat, ze aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, nespôsobuje existenciu právnej normy, ktorú by Komisia porusila len preto, lebo zamýslané uverejnenie informácií poskytnutých v rámci zhovievavosti by mohlo mat vplyv na vykonávanie uvedeného programu pri budúcich vysetrovaniach. Navyse toto konkrétne tvrdenie predpokladá záujem verejnosti co najlepsie poznat dôvody kazdého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov na informovaní o správaní, v ktorého dôsledku môzu byt vystavené sankciám, a napokon záujem Komisie zachovat potrebný úcinok svojho programu zhovievavosti. Tieto osobitné záujmy pritom nie sú záujmami zalobkýn, takze iba Komisii prinálezí, aby za okolností prejednávanej veci zvázila efektívnost programu zhovievavosti na jednej strane a záujem verejnosti a hospodárskych subjektov na informovaní o obsahu jej rozhodnutia a na konaní s cielom chránit svoje práva na druhej strane. 90 Tento záver nemozno spochybnit tvrdením zalobkýn, podla ktorého informácie, pri ktorých pozadovali dôverné zaobchádzanie, v podstate nie sú nevyhnutné na pochopenie výrokovej casti rozhodnutia PVP, a teda sa na ne nevztahuje povinnost uverejnenia, ktorú má Komisia podla clánku 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Bez toho, aby bolo potrebné posúdit, ci to je tak, totiz postacuje poznamenat, ze vzhladom na konstatovanie uvedené v bode 80 vyssie nie je úcelom tohto ustanovenia obmedzit volnost Komisie dobrovolne uverejnit úplnejsiu verziu svojho rozhodnutia, nez je potrebné minimum, a zahrnút do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyzaduje, pokial nie je sprístupnenie týchto informácií nezlucitelné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 79). 91 Rovnako tvrdenie, ktoré zalobkyne vyvodili z clánku 16 ods. 1 nariadenia c. 773/2004, nemozno prijat, lebo z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze nepreukázali, ze informácie, pri ktorých pozadujú v prejednávanej veci dôverné zaobchádzanie, predstavujú bud obchodné tajomstvo, alebo iné dôverné informácie. 92 Za týchto okolností je takisto namieste zamietnut ako neúcinné tvrdenie zalobkýn, podla ktorého dôverná povaha sporných informácií nie je dotknutá uplynutím casu. 93 Co sa týka odkazu zalobkýn na rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 1992, Asociación Espańola de Banca Privada a i. ([19]C-67/91, Zb. s. I-4785), je v prejednávanej veci irelevantný, kedze táto vec sa od nej odlisuje v podstatnom bode. 94 Bez toho, aby bolo nevyhnutné pripomenút rozdiely medzi clánkom 20 ods. 1 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] ([20]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a clánkom 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003, ktorý ho nahrádza, totiz postacuje konstatovat, ze tento rozsudok sa týkal toho, ci vnútrostátne orgány môzu pouzit ako dôkazné prostriedky informácie získané Komisiou od podnikov, ktoré neboli uvedené v jej rozhodnutí o sankcionovaní porusenia práva hospodárskej sútaze, uverejnenom za podmienok upravených clánkom 21 nariadenia c. 17, pricom Súdny dvor rozhodol, ze také pouzitie je zakázané, lebo má iné dôvody, nez na ktoré boli také informácie získané (rozsudok Asociación Espańola de Banca Privada a i., uz citovaný v bode 93 vyssie, body 35 az 38 a 47 az 54). 95 Naopak, ako vyplýva z rozsudku Evonik Degussa/Komisia, uz citovaného v bode 34 vyssie (body 170 az 175), uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutí, ktoré Komisia prijme podla clánku 23 nariadenia c. 1/2003, obsahujúcich informácie, ktoré jej oznámili podniky dobrovolne s cielom mat prospech z programu zhovievavosti, nemozno kvalifikovat ako uverejnenie z iného dôvodu, nez na ktorý boli uvedené informácie získané. 96 Z toho vyplýva, ze druhý zalobný dôvod nie je dôvodný a treba ho zamietnut. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení legitímnej dôvery zalobkýn, zásady právnej istoty a zásady riadnej správy vecí verejných 97 Zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie tým, ze povoluje uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovolne poskytli Komisii v rámci programu zhovievavosti, narúsa ich legitímne ocakávania, a tak porusuje zásadu právnej istoty a právo na riadnu správu vecí verejných, ktoré zarucuje clánok 41 Charty základných práv. 98 V tomto ohlade najprv uvádzajú, ze z oznámení o spolupráci z roku 2002 a roku 2006 im vznikli presné uistenia, pokial ide o zachovanie dôvernej povahy informácií, ktoré oznámili Komisii v rámci ich ziadosti o zhovievavost. Tieto uistenia vyplývajú nielen zo znenia týchto oznámení, najmä z odkazu na skutocnost, ze ziadatelia o zhovievavost by mohli byt odradení od spolupráce, ak by ich postavenie pri súkromnoprávnych zalobách mohlo byt menej výhodné nez postavenie podnikov, ktoré nespolupracujú, ale aj zo skorsej praxe Komisie. Zalobkyne zdôraznujú, ze Komisia iba velmi nedávno zmenila svoju politiku v oblasti ochrany vyhlásení a dokumentov, ktoré podniky dobrovolne predlozili v rámci jej programu zhovievavosti. 99 Zalobkyne navyse spochybnujú tvrdenie Komisie, podla ktorého az doposial nebolo jej praxou vyhoviet ziadostiam o dôverné zaobchádzanie týkajúcim sa informácií, ktoré jej boli poskytnuté dobrovolne v rámci programu zhovievavosti. V tomto ohlade citujú viaceré skorsie rozhodnutia Komisie, ktorými ulozila pokuty za porusenie clánku 81 ES. Zalobkyne síce pripústajú, ze existujú prípady, v ktorých rozhodnutia o zistení porusenia clánku 81 ES boli uverejnené bez toho, aby doslo k zneprístupneniu informácií poskytnutých Komisii v rámci programu zhovievavosti, ale nemozno vylúcit, ze to vyplýva zo skutocnosti, ze podniky, ktoré uvedené informácie oznámili, nepozadovali dôverné zaobchádzanie s nimi. 100 Legitímna dôvera zalobkýn vychádzala aj z okolnosti, ze Komisia uz uverejnila nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007, táto verzia nebola predstavená ako docasná a pravidlá uplatnované v oblasti uverejnovania neupravovali moznost uverejnit podrobnejsiu nedôvernú verziu uvedeného rozhodnutia. Prejednávaná vec sa v tomto ohlade odlisuje od iných vecí, v ktorých Komisia uverejnila docasné nedôverné verzie rozhodnutí, ktorými sa konstatujú porusenia clánku 81 ES, az do konecného vyriesenia otázok dôverného zaobchádzania. 101 Komisia a vedlajsí úcastník konania spochybnujú túto argumentáciu. 102 V tomto ohlade je potrebné na úvod zdôraznit, ze v súlade s úvahami vysvetlenými v bodoch 34 az 36 vyssie sa napadnuté rozhodnutie musí vnímat v kontexte správneho konania, ktoré viedlo k jeho prijatiu, a uvedené rozhodnutie preto zahrna stanoviská Komisie vo vztahu k zamýslanému uverejneniu v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vysetrovatela. 103 Z toho vyplýva, ze samotná okolnost, ze vysetrovatel nemal právomoc vyjadrit sa k tvrdeniam zalobkýn zalozeným na porusení zásad legitímnej dôvery a právnej istoty, nemá vplyv na právomoc súdu Únie vyjadrit sa k takým tvrdeniam v rámci prejednávanej zaloby (pozri analogicky rozsudok Evonik Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 34 vyssie, bod 133). 104 Meritórne je namieste pripomenút, ze Komisia sa prijatím pravidiel postupu, aké sú obsiahnuté v oznámeniach o spolupráci z roku 2002 a roku 2006, a zverejnením, ze ich v budúcnosti bude uplatnovat na príslusné prípady, sama obmedzuje pri vykonávaní svojej volnej úvahy a nemôze sa od týchto pravidiel bez odôvodnenia odchýlit bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porusenia vseobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, [21]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 211; rozsudok Súdu prvého stupna z 8. októbra 2008, Carbone-Lorraine/Komisia, [22]T-73/04, Zb. s. II-2661, bod 71). 105 Okrem toho je ustálenou judikatúrou, ze dovolávat sa zásady legitímnej dôvery môze kazdá osoba, u ktorej institúcia Únie spôsobila vznik dôvodných ocakávaní z dôvodu presných uistení, ktoré jej poskytla [rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, [23]265/85, Zb. s. I-1155, bod 44, a zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, [24]C-537/08 P, Zb. s. I-12917, bod 63]. 106 V prejednávanej veci treba v prvom rade zamietnut tvrdenie zalobkýn, podla ktorého Komisia nesmie uverejnit za akýchkolvek okolností informácie, ktoré sa nachádzajú v ziadostiach o zhovievavost alebo vo vyhláseniach uskutocnených v rámci programu zhovievavosti, v dôsledku oznámení o spolupráci z roku 2002 alebo z roku 2006. 107 Z odsekov 32 a 33 oznámenia o spolupráci z roku 2002 síce vyplýva, ze "akékolvek písomné vyhlásenie vykonané voci Komisii [v tomto ohlade] nesmie byt odhalené alebo pouzité na iný úcel, ako je uplatnovanie clánku 81 [ES]", a ze "Komisia sa domnieva, ze bezné odhalenie dokladov získaných [v rámci ziadosti o zhovievavost] by podkopávalo ochranu úcelu kontrol a vysetrovaní v zmysle clánku 4 ods. 2 nariadenia (ES) c. 1049/2001". Takisto je pravda, ze Komisia vo svojom oznámení o spolupráci z roku 2006, ku ktorého prijatiu doslo po období, ked zalobkyne spolupracovali na vysetrovaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu PVP, spresnila, ze iniciatívy urcitých podnikov predlozit jej dobrovolne to, co vedia o karteli, ako aj o svojej úlohe v tomto karteli "by sa nemali potlácat súdnymi príkazmi na sprístupnenie skutocností, ktoré sú vydávané v civilnom konaní" (odsek 6) a ze "iným stranám, napr. stazovatelom, nebude umoznený prístup k vyhláseniam spolocností" uskutocneným v rámci programu zhovievavosti (odsek 33). 108 Ako vsak správne zdôraznuje Komisia, tieto rôzne záväzky sa týkajú iba sprístupnenia dokumentov, ktoré jej dobrovolne predlozili podniky, ktoré chceli mat prospech z programu zhovievavosti, a vyhlásení, ktoré tieto podniky uskutocnili z rovnakého dôvodu. Navyse práve so zretelom na tieto záväzky treba chápat rozhodnutie Komisie odmietnut spolocnosti EnBW Energie Baden-Württemberg AG prístup ku vsetkým dokumentom v administratívnom spise týkajúcom sa konania vo veci COMP/F/38.899 - Rozvádzace izolované plynom, na ktoré odkazuje vo svojich písomných podaniach. 109 Tieto záväzky takisto objasnujú dôvod, ktorý je základom rozhodnutia Komisie odstránit z podrobnejsej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie zamýsla, vsetky informácie umoznujúce priamo alebo nepriamo identifikovat zdroj informácií, ktoré jej oznámili zalobkyne s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 110 V druhom rade treba uviest, ze rozlisovaniu opísanému v bodoch 106 az 109 vyssie neprotirecia vyhlásenia alebo postoje Komisie, na ktoré odkazujú zalobkyne. 111 Pokial ide napríklad o úryvok z listu, ktorý generálny riaditel DG COMP adresoval jednému sudcovi zo Spojených státov amerických v októbri 2011 a v ktorom uviedol, ze "ustálenou politikou Komisie je chránit vyhlásenia, ktoré podniky osobitne vyhotovili a predlozili v rámci programu zhovievavosti, proti sprístupneniu pred vysetrovaním a po nom", ten je v prejednávanej veci irelevantný. Ako správne poznamenáva Komisia, tento úryvok totiz iba odráza jej vôlu chránit proti sprístupneniu vyhlásenia, ktoré podniky uskutocnili v rámci programu zhovievavosti. Naopak z tohto úryvku nemozno vyvodit, ze generálny riaditel DG COMP by naznacoval politiku Komisie zarucujúcu dôvernost akejkolvek informácie, ktorú jej dobrovolne oznámil podnik s cielom mat prospech z programu zhovievavosti, najmä v rámci uverejnenia rozhodnutí, ktoré Komisia prijíma na základe clánku 23 nariadenia c. 1/2003. 112 Analogická úvaha sa uplatní na úryvok z vyhlásení, ktoré Komisia uskutocnila ako amicus curiae pred High Court of Justice (England & Wales) [Vysoký Súdny dvor (Anglicko a Wales), Spojené královstvo] v novembri 2011, citovaný zalobkynami, lebo Komisia sa v nom obmedzila na pripomenutie, ze "jej ustálenou politikou je chránit vyhlásenia, ktoré podniky osobitne vyhotovili a predlozili v rámci programu zhovievavosti, proti sprístupneniu pred vysetrovaním a po nom". 113 Pokial ide dalej o odkaz na stretnutie Európskej siete pre hospodársku sútaz, ktoré sa uskutocnilo 23. mája 2012, zalobkyne sa obmedzujú na tvrdenie, ze sa na nom zdôraznovalo, ze na úcely efektívneho vykonávania pravidiel hospodárskej sútaze Únie je podstatná ochrana proti sprístupnovaniu ziadostí o zhovievavost ako takých, ale v zásade nie informácií, ktoré obsahujú. 114 Co sa týka odkazov zalobkýn na postoj zastávaný Komisiou vo veciach, ktoré viedli k rozsudku Vseobecného súdu z 22. mája 2012, EnBW Energie Baden-Württemberg/Komisia (T-344/08), a rozsudku Súdneho dvora Komisia/EnBW Energie Baden-Württemberg, uz citovaného v bode 62 vyssie, ako aj rozsudku Vseobecného súdu z 15. decembra 2011, CDC Hydrogene Peroxide/Komisia ([25]T-437/08, Zb. s. II-8251), tie sú v prejednávanej veci irelevantné, ako správne zdôraznuje Komisia, lebo tieto veci sa vztahovali bud na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k vysetrovaciemu spisu týkajúcemu sa porusenia clánku 81 ES, alebo na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k obsahu vysetrovacieho spisu týkajúceho sa takého porusenia. Z toho vyplýva, ze postoj zastávaný Komisiou v tomto rámci nemohol vytvorit u zalobkýn legitímne ocakávanie, ze Komisia nesprístupní verejnosti akúkolvek informáciu, ktorú jej dobrovolne poskytli pocas vysetrovania s cielom mat prospech z programu zhovievavosti. 115 Napokon zalobkyne uvádzajú, ze Komisia vo vyjadrení predlozenom Antitrust Modernization Commission (Komisia pre modernizáciu práva kartelov a zneuzití dominantného postavenia, Spojené státy) v apríli 2006 poznamenala, ze "sprístupnenie informácií dobrovolne poskytnutých pocas vysetrovania môze vázne ohrozit efektívnost opatrení, ktoré Komisia a dalsie orgány prijímajú na zabezpecenie uplatnovanie práva hospodárskej sútaze". 116 Hoci sa toto vyhlásenie týka informácií, ktoré boli oznámené Komisii v rámci ziadostí o zhovievavost, a nie ziadostí o zhovievavost alebo vyhlásení uskutocnených na základe takých ziadostí ako takých, skutocnostou zostáva, ze uvedené vyhlásenie je z tohto hladiska izolované vo vztahu k tvrdeniam uvedeným v bodoch 111 az 114 vyssie. 117 Komisia navyse správne zdôraznuje rozdiel, ktorý existuje medzi uverejnením, aké sa zamýsla v prejednávanej veci, a sprístupnením informácií získaných v rámci programu zhovievavosti v kontexte konaní, ktoré prebiehajú pred orgánmi stíhania a potlácania porusení práva hospodárskej sútaze tretích státov, akými sú Spojené státy. Ako bolo totiz zdôraznené v bode 95 vyssie, sprístupnenie takých informácií prostredníctvom uverejnenia na základe clánku 30 nariadenia c. 1/2003 nie je pouzitím na iné úcely, nez na ktorý boli uvedené informácie získané, v zmysle clánku 28 ods. 1 tohto nariadenia, konkrétne na stíhanie a sankcionovanie porusení práva hospodárskej sútaze Únie. Komisia naopak mohla bez toho, aby si protirecila, usudzovat, ze pravidlo stanovené v clánku 28 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 môze predstavovat prekázku tomu, aby sa obsah ziadostí o zhovievavost alebo vyhlásení uskutocnených pred nou na tomto základe sprístupnil orgánom tretieho státu, cím nie sú dotknuté prípadné povinnosti spolupráce, ktoré má na základe medzinárodných záväzkov Únie. 118 V tretom rade treba preskúmat tvrdenie zalobkýn, podla ktorého narusenie ich legitímnej dôvery má svoj pôvod aj v skorsej praxi Komisie spocívajúcej v nesprístupnovaní informácií, ktoré jej podniky dobrovolne oznámili na základe ziadostí o zhovievavost a pre ktoré uvedené podniky pozadovali dôverné zaobchádzanie. Túto prax ilustruje nedôverná verzia rozhodnutia PVP uverejnená v roku 2007, ktorá zohladnuje ziadosti zalobkýn o dôverné zaobchádzanie a na rozdiel od iných uverejnených verzií rozhodnutí, ktorými sa sankcionujú porusenia práva hospodárskej sútaze Únie, ju Komisia nekvalifikovala ako docasnú. 119 V tomto ohlade je namieste uviest, ze aj za predpokladu, ze by sa taká prax preukázala, nemohla by u zalobkýn vytvorit legitímnu dôveru v skutocnost, ze Komisia ju v budúcnosti nezmení. 120 Dodrziavanie zásady legitímnej dôvery síce tvorí súcast základných zásad práva Únie, ale hospodárske subjekty nemôzu vkladat legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môzu institúcie Únie zmenit v rámci svojej volnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1982, Edeka, [26]245/81, Zb. s. 2745, bod 27; pozri rozsudok Vseobecného súdu z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, [27]T-29/05, Zb. s. II-4077, bod 426 a tam citovanú judikatúru). 121 V prejednávanej veci z preskúmania druhého zalobného dôvodu vyssie vyplýva, ze informácie, proti ktorých uverejneniu zalobkyne namietajú, nemozno so zretelom na argumentáciu, ktorú uviedli pocas správneho konania a v rámci tohto súdneho konania, povazovat za svojou povahou dôverné. 122 Komisia pritom disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri rozhodovaní, ci také informácie uverejní. Vzhladom na zásady pripomenuté v bodoch 60 a 61 vyssie totiz treba vykladat clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 v tom zmysle, ze obmedzuje povinnost uverejnenia, ktorú má Komisia, iba na uvedenie dotknutých osôb a podstatného obsahu rozhodnutí, na ktoré sa odkazuje v prvom odseku tohto ustanovenia, aby sa ulahcila úloha Komisie informovat o ich existencii a obsahu verejnost, predovsetkým vzhladom na jazykové obmedzenia spojené s uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie. Toto ustanovenie naopak neobmedzuje moznost Komisie, pokial to povazuje za vhodné a pokial jej to umoznujú zdroje, uverejnit úplný text alebo prinajmensom velmi podrobnú verziu svojich rozhodnutí, pokial dodrzí ochranu obchodného tajomstva a iných dôverných informácií (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 76). 123 Komisia teda síce podlieha vseobecnej povinnosti uverejnovat len verzie svojich rozhodnutí, ktoré nemajú dôverný charakter, ale na to, aby sa zarucilo dodrziavanie tejto povinnosti, nie je nutné vykladat clánok 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 v tom zmysle, ze priznáva osobám, ktorým sú urcené rozhodnutia prijaté na základe clánkov 7 az 10, 23 a 24 uvedeného nariadenia, zvlástne právo, ktoré by im umoznovalo bránit tomu, aby Komisia uverejnila v úradnom vestníku a prípadne na internetovej stránke tejto institúcie informácie, ktoré aj ked nie sú dôverné, nie sú hlavné pre pochopenie výrokovej casti týchto rozhodnutí (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 77). Úcelom clánku 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 teda nie je obmedzit volnost Komisie dobrovolne uverejnit úplnejsiu verziu svojho rozhodnutia, nez je potrebné minimum, a zahrnút do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyzaduje, pokial nie je sprístupnenie týchto informácií nezlucitelné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 79). 124 Z tejto miery volnej úvahy teda v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 120 vyssie vyplýva, ze aj keby zalobkyne preukázali skorsiu administratívnu prax, na ktorú poukazujú, nemôzu nadobudnút nijakú legitímnu dôveru v jej zachovanie. 125 Tento záver platí v prejednávanej veci o to viac, ze uverejnenie podrobných informácií o porusení práva Únie v oblasti kartelov môze ulahcit preukázanie súkromnoprávnej zodpovednosti podnikov, ktoré za také porusenie zodpovedajú, a tak posilnit uplatnovanie uvedeného práva v súkromnoprávnej oblasti. V tomto ohlade je namieste takisto zohladnit skutocnost, ze Komisia v odseku 31 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2002 a odseku 39 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2006 zdôraznila, ze "skutocnost, ze podnik získal oslobodenie od pokuty alebo znízenie pokuty, neznamená, ze tento podnik je chránený pred dôsledkami svojej úcasti na porusovaní clánku 81 [ES]". 126 Pokial ide o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého ich legitímna dôvera v skutocnost, ze Komisia nesprístupní informácie, ktoré dobrovolne poskytli pocas vysetrovania, má svoj pôvod v uverejnení prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007, v ktorej sa zohladnili nimi predlozené ziadosti o dôverné zaobchádzanie, ani to nemozno prijat. 127 Komisia síce túto prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorú uverejnila v roku 2007, výslovne nekvalifikovala ako docasnú. 128 Treba vsak pripomenút, ze v tom case uz Vseobecný súd vylozil clánok 21 ods. 2 nariadenia c. 17, ktorý v podstate zodpovedá clánku 30 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, v tom zmysle, ze úcelom tohto ustanovenia nie je obmedzit volnost Komisie dobrovolne uverejnit úplnejsiu verziu svojho rozhodnutia, nez je potrebné minimum, a zahrnút do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyzaduje, pokial nie je sprístupnenie týchto informácií nezlucitelné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 79). V tomto kontexte je namieste usudzovat, ze samotná okolnost, ze Komisia uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007 a ze ju nekvalifikovala ako docasnú, nemohla zalobkyniam poskytnút nijaké presné uistenie, ze neskôr nedôjde k uverejneniu novej podrobnejsej nedôvernej verzie uvedeného rozhodnutia, v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 105 vyssie. 129 Kedze zalobkyne navyse nepredlozili nic, co by mohlo preukazovat, ze Komisia sa konkrétne voci nimi zaviazala neuverejnit nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorá by obsahovala viac informácií nez verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP v septembri 2007, nemôzu sa opierat len o toto uverejnenie, aby z neho vyvodili legitímnu dôveru v tomto zmysle. 130 Napokon výhrady zalozené na porusení zásad právnej istoty i práva na riadnu správu vecí verejných treba takisto zamietnut, kedze úvahy, ktoré zalobkyne uvádzajú na ich podporu, sa v podstate prekrývajú s úvahami, ktoré uviedli na podporu výhrady zalozenej na porusení zásady legitímnej dôvery. 131 Z toho vyplýva, ze tretí zalobný dôvod nie je dôvodný, a preto ho treba zamietnut rovnako ako celú zalobu. O trovách 132 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. 133 Kedze zalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené ulozit im povinnost nahradit trovy konania v súlade s návrhom Komisie a vedlajsieho úcastníka konania. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Akzo Nobel NV, Akzo Chemicals Holding AB a Eka Chemicals AB sú povinné nahradit trovy konania vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbezného opatrenia. Papasavvas Forwood Bieliunas Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. januára 2015. Podpisy __________________________________________________________________ ( [28]*1 ) Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXd2YK1k/L91078-39TMP.html#I1 2. file:///tmp/lynxXXXXd2YK1k/L91078-39TMP.html#MO 3. file:///tmp/lynxXXXXd2YK1k/L91078-39TMP.html#DI 4. file:///tmp/lynxXXXXd2YK1k/L91078-39TMP.html#t-ECR_62012TJ0345_SK_01-E0001 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2011:045:TOC 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2011:275:TOC 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:145:TOC 8. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0322&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0049&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0367&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008T?0465&locale=SK 13. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:123:TOC 14. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2004:298:TOC 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0145&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0198&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0474&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0360&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0067&locale=SK 20. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0073&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0265&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0537&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008T?0437&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0245&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0029&locale=SK 28. file:///tmp/lynxXXXXd2YK1k/L91078-39TMP.html#c-ECR_62012TJ0345_SK_01-E0001