NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA NIILS WAHL prednesené 13. februára 2014 ( [1]1 ) Vec C-527/12 Európska komisia proti Spolkovej republike Nemecko "Zaloba podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ -- Státna pomoc -- Vymáhanie nezlucitelnej pomoci -- Povinnost vo vztahu k výsledku -- Absolútna nemoznost -- Vnútrostátne konanie -- Právo na úcinnú súdnu ochranu" 1. Môze sa vymáhanie pomoci posúdenej ako nezlucitelnej s vnútorným trhom stat absolútne nemozným kvôli povinnosti respektovat právo na úcinnú súdnu ochranu, ktoré má príjemca takejto pomoci, a ak áno, za akých podmienok a na ako dlho? 2. To je v podstate hlavná otázka, ktorú treba posúdit, aby bolo mozné vydat rozhodnutie o tejto zalobe, ktorú podala Komisia proti Spolkovej republike Nemecko z dôvodu, ze údajne nesplnila povinnost vymáhat nezlucitelnú pomoc poskytnutú skupine Biria. I - Právny rámec 3. Clánok 14 nariadenia (ES) c. 659/1999 ( [2]2 ) s názvom "Vymáhanie pomoci" uvádza: "1. Kde sa prijímajú záporné rozhodnutia v prípadoch protiprávnej pomoci, Komisia rozhodne, ze daný clenský stát podnikne vsetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od... Komisia nebude vyzadovat vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva [Únie]. ... 3. Bez toho, aby bolo dotknuté akékolvek nariadenie Súdneho dvora Európskych spolocenstiev podla clánku [278 ZFEÚ], vymáhanie sa bude realizovat bez meskania a v súlade s postupmi podla vnútrostátneho práva daného clenského státu za predpokladu, ze umoznia okamzité a úcinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento úcel a v prípade konania na národných súdoch dané clenské státy podniknú vsetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslusných právnych systémoch, vrátane predbezných opatrení, bez dopadu na právo [Únie]." 4. Podla clánku 23 ods. 1 nariadenia c. 659/1999: "Ak daný clenský stát nepostupuje v súlade s podmienecnými alebo zápornými rozhodnutiami najmä v prípadoch, na ktoré sa odvoláva clánok 14, Komisia môze túto zálezitost predlozit priamo Súdnemu dvoru... v súlade s clánkom [108 ods. 2 ZFEÚ]. ..." II - Skutkové okolnosti 5. V roku 2001 prijala spolocnost Bike Systems GmbH & Co (dalej len "Bike Systems") financné prostriedky vo forme "tichého spolocenstva" od spolocnosti gbb-Beteiligungs AG (dalej len "gbb"). Táto úcast nebola Komisii oznámená v súlade s pravidlami Únie pre státnu pomoc. 6. Právnymi nástupcami spolocnosti Bike Systems sa medzicasom stali spolocnost MB System GmbH & Co KG (dalej len "MB System") a potom spolocnost MB Immobilien Verwaltungs GmbH (dalej len "MB Immobilien"). Obe tieto spolocnosti sú clenmi skupiny Biria. Spolocnosti Bike Systems a MB System vyrábali bicykle az do roku 2005, ked sa výroba zastavila, pricom jediný predmet podnikania spolocnosti sa zmenil na správu nehnutelností. 7. V case, ked sa pomoc poskytla, bola spolocnost gbb stopercentne vlastnenou dcérskou spolocnostou spolocnosti Kreditanstalt für Wiederaufbau (dalej len "KfW"), nemeckej verejnoprávnej rozvojovej banky. V roku 2003 ukoncila spolocnost gbb svoju cinnost a vsetok jej majetok sa previedol na spolocnost Technologie-Beteiligungsgesellschaft mbH (dalej len "tbg"), ktorá je tiez stopercentne vlastnenou dcérskou spolocnostou spolocnosti KfW. 8. Po formálnom presetrovaní troch údajných opatrení státnej pomoci rozhodnutie Komisie 2007/492/ES ( [3]3 ) (dalej len "prvé rozhodnutie Komisie") konstatovalo, ze pomoc poskytnutá spolocnosti Bike Systems v roku 2001 bola protiprávna. Spolocnosti MB System a MB Immobilien následne napadli rozhodnutie 2007/492 na Vseobecnom súde. Rozsudkom z 3. marca 2010 Vseobecný súd zrusil rozhodnutie z dôvodu, ze nebolo dostatocne odôvodnené. ( [4]4 ) Dna 14. decembra 2010 Komisia prijala rozhodnutie 2011/471/EÚ ( [5]5 ) (dalej len "sporné rozhodnutie Komisie"), ktoré podrobnejsie vysvetluje dôvody jej konstatovania, ze poskytnutá pomoc je nezlucitelná s vnútorným trhom a nariaduje vymáhanie tejto pomoci. Spolocnost MB System rozhodnutie opät napadla na Vseobecnom súde. Tento súd najprv návrh spolocnosti MB System na nariadenie predbezného opatrenia odmietol ( [6]6 ) a neskôr tiez rozsudkom z 3. júla 2013 sporné rozhodnutie Komisie potvrdil. ( [7]7 ) 9. Spolková republika Nemecko mala sporné rozhodnutie Komisie vykonat do styroch mesiacov odo dna oznámenia. ( [8]8 ) Na tento úcel spolocnost tbg, konajúca v mene Spolkovej republiky Nemecko, uplatnila 16. februára 2007 voci MB System súkromnoprávny nárok na vykonanie prvého rozhodnutia Komisie. Ked spolocnost MB System odmietla zaplatit, 10. apríla 2008 podala spolocnost tbg na Landgericht Mühlhausen (Krajský súd Mühlhausen) zalobu o vrátenie predmetnej pomoci (dalej len "vnútrostátne konanie o vrátenie státnej pomoci"). Okrem dôvodov prvého rozhodnutia Komisie je táto zaloba zalozená na porusení clánku 108 ods. 3 ZFEÚ pre neoznámenie predmetnej pomoci. V súlade s § 134 Bürgerliches Gesetzbuch (BGB) (nemecký Obciansky zákonník) a ustálenou judikatúrou nemeckých súdov je zmluva, ktorá bola uzavretá v rozpore s clánkom 108 ZFEÚ, neplatná. To je dôvod, pre ktorý stacilo spolocnosti tbg na zabezpecenie vrátenia dotknutej pomoci opierat sa iba o porusenie clánku 108 ods. 3 ZFEÚ. Zrusenie prvého rozhodnutia Komisie preto nemalo na zalobu pred Landgericht Mühlhausen priamy vplyv. Súkromnoprávny nárok nadalej existuje bez ohladu na to, ci existuje konecné rozhodnutie Komisie. 10. V priebehu vnútrostátneho konania o vrátenie pomoci boli vydané rôzne provizórne rozsudky a predbezné opatrenia. Dna 26. novembra 2008 Landgericht Mühlhausen vyniesol proti spolocnosti MB System predbezne vykonatelný rozsudok pre zmeskanie. Dna 19. decembra 2008 sa vsak spolocnost MB System proti tomuto rozsudku odvolala. Po tom, ako spolocnost MB System poskytla zábezpeku vo forme bankovej záruky, Landgericht Mühlhausen uznesením z 9. januára 2009 zhabanie majetku spolocnosti MB System prerusil. S prihliadnutím na konanie prebiehajúce na Vseobecnom súde v danom case vnútrostátny súd v marci 2009 takisto prerusil vnútrostátne konanie o vrátenie státnej pomoci. Spolocnost tbg podala dalsie odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, najprv na Oberlandesgericht Jena (Vrchný krajinský súd Jena) a potom na Bundesgerichtshof (Spolkový najvyssí súd). Kedze sa konanie o zalobe týkajúce sa rozhodnutia 2007/492 na Vseobecnom súde medzicasom skoncilo, Bundesgerichtshof 16. septembra 2010 rozhodol ( [9]9 ), ze odvolanie, o ktorom mal konat, sa stalo bezpredmetným a ze sa môze pokracovat v konaní vo veci samej. 11. V súlade s tým bol v marci 2011 na Amtsgericht Nordhausen (Okresný súd Nordhausen) podaný návrh na nútené zhabanie majetku spolocnosti MB System na základe zálozného práva veritela zapísaného v katastri nehnutelností. Po tom, co bol zápis zálozných práv zverejnený, spolocnost tbg poziadala 21. júla 2011 o nútený predaj nehnutelností spolocnosti MB System. Na tento úcel Amtsgericht Nordhausen nariadil, ze sa musí vypracovat znalecký posudok na trhovú hodnotu predmetných nehnutelností. Dna 8. septembra 2011 vsak spolocnost MB System podala protinávrh proti nútenému predaju svojho majetku. Návrh bol zamietnutý ako nedôvodný, naco spolocnost MB System podala odvolanie na Oberlandesgericht Jena. Toto odvolanie bolo vzaté spät v máji 2012. 12. Dna 30. marca 2011 bolo vnútrostátne konanie o vrátenie pomoci pred Landgericht Mühlhausen druhýkrát prerusené. Proti tomu sa spolocnost tbg neúspesne odvolala na Oberlandesgericht Jena. Dalsie odvolanie spolocnosti tbg napokon Oberlandesgericht Jena pripustil a zrusil uznesenie o prerusení konania z 13. septembra 2012 ( [10]10 ). 13. Majetok spolocnosti MB System sa mal predat na verejnej drazbe 10. apríla 2013, ale pri tejto prílezitosti nebola predlozená ziadna ponuka. III - Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy úcastníkov konania 14. Komisia sa svojou zalobou z 20. novembra 2012 domáha, aby Súdny dvor: -- urcil, ze Spolková republika Nemecko si tým, ze neprijala opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s rozhodnutím Komisie 2011/471/EÚ zo 14. decembra 2010 o státnej pomoci poskytnutej Nemeckom v prospech skupiny Biria v stanovenej lehote, nesplnila svoje povinnosti podla clánku 288 ods. 4 ZFEÚ a clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, podla zásady efektivity, clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 659/1999 a clánkov 2 a 3 rozhodnutia 2011/471, -- zaviazal Spolkovú republiku Nemecko na náhradu trov konania. 15. Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor: -- zamietol zalobu, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 16. Nemecká vláda a Komisia boli vypocutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. decembra 2013. IV - Analýza 17. Úcastníci konania rozvinuli vo svojich obsazných písomných pripomienkach a na pojednávaní niekolko argumentov na podporu toho, coho sa domáhajú. Tieto argumenty predstavím podrobnejsie v rámci analýzy ich podstaty. 18. V tejto fáze postací konstatovat, ze Komisia vytýka nemeckej vláde to, ze nezlucitelná pomoc poskytnutá skupine Biria nebola vrátená v lehote stanovenej v spornom rozhodnutí Komisie. Nemecká vláda popiera údajné porusenia povinností zo svojej strany a tvrdí, ze súlad so sporným rozhodnutím Komisie bol dosiahnutý v stanovenej lehote. Ako podporný argument táto vláda tvrdí, ze omeskanie s dosiahnutím skutocného vrátenia pomoci bolo spôsobené skutocnostou, ze sporné rozhodnutie Komisie bolo absolútne nemozné vykonat. 19. Je pritom dôlezité poukázat na to, ze medzi úcastníkmi konania je nesporné, ze: i) príjemca pomoci do konca lehoty stanovenej v spornom rozhodnutí Komisie nezlucitelnú pomoc nevrátil, ii) pomoc nebola vrátená do 4. decembra 2013, t. j. do dna pojednávania v tomto konaní, a iii) pomoc, ktorá sa má vrátit, predstavuje 651007 eur a úroky. 20. Domnievam sa, ze pri rozhodnutí o tejto zalobe bude Súdny dvor musiet zaujat stanovisko k celému radu právnych otázok týkajúcich sa významu a dôsledkov povinnosti clenských státov dosiahnut súlad s rozhodnutiami Komisie nariadujúcimi vymáhanie nezlucitelnej pomoci. A - Co je predmetom zaloby podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ? 21. Úvodná otázka, ktorej sa treba podla môjho názoru venovat, sa týka predmetu tohto konania. Tak vo svojich písomných, ako aj ústnych pripomienkach sa úcastníci konania zdlhavo vyjadrovali k tomu, ci nemecké orgány mohli - a, prípadne, ci mali - vyuzit svoje správne právomoci na vymáhanie pomoci protiprávne poskytnutej skupine Biria. 22. Nemecká vláda v podstate tvrdí, ze v nemeckom právnom poriadku urcuje postup vymáhania forma, v ktorej sa pomoc poskytla (teória actus contrarius). V dôsledku toho mozno pomoc poskytnutú prostredníctvom súkromnoprávnych zmlúv (napr. pomoc poskytnutú skupine Biria) vymáhat iba prostredníctvom súkromnoprávneho konania. Naopak, takáto pomoc sa nemôze vymáhat prostredníctvom správneho konania, pretoze v nemeckom práve neexistuje ziadny konkrétny právny základ oprávnujúci orgány verejnej moci na vymáhanie nezlucitelnej pomoci pomocou správneho aktu. 23. Hoci Komisia v tejto súvislosti nevzniesla konkrétne tvrdenie, spochybnuje argument uvádzaný nemeckou vládou. Komisia tvrdí, ze na základe clánkov 108 ZFEÚ a 288 ZFEÚ a clánku 14 nariadenia c. 659/1999 majú nemecké orgány dostatocný právny základ na spomínané úcely. Podla Komisie podporujú tento názor dve rozhodnutia, ktoré vydali Oberverwaltungsgericht Berlin-Brandenburg (Vyssí správny súd Berlín-Brandenburg) ( [11]11 ) a Verwaltungsgericht Trier (Správny súd Trier) ( [12]12 ). 24. Tieto tvrdenia vyzadujú strucné vysvetlenie rozdielov medzi konaním zacatým podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ a konaním na základe clánku 258 ZFEÚ. 25. Clánok 108 ods. 2 ZFEÚ výslovne stanovuje, ze konanie na jeho základe je výnimkou z ustanovení uvedených v clánkoch 258 ZFEÚ a 259 ZFEÚ. Ako totiz uviedol Súdny dvor, konanie podla súcasného clánku 108 ods. 2 ZFEÚ nie je nicím iným nez druhom zaloby o urcenie porusenia povinností podla Zmluvy, vyslovene prispôsobené specifickým problémom, ktoré státna pomoc predstavuje pre hospodársku sútaz na spolocnom trhu. ( [13]13 ) 26. Dôlezité je, ze konanie pred podaním zaloby, ktoré je nevyhnutným krokom v standardnom konaní o porusení povinnosti, sa v prípade zaloby podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ nevyzaduje. Podla tohto ustanovenia je prístup k Súdnemu dvoru rýchlejsí a jednoduchsí. ( [14]14 ) Dôvodom je to, ze formálna výmena názorov s clenským státom a (prípadne) ostatnými dotknutými úcastníkmi sa uz udiala v rámci správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu príslusného rozhodnutia Komisie. ( [15]15 ) 27. V súlade s tým Súdny dvor objasnil, ze z dôvodu osobitnej povahy predmetného konania správanie clenského státu, proti ktorému bola podaná zaloba podla súcasného clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, treba posúdit výlucne vzhladom na povinnosti ulozené tomuto clenského státu príslusným rozhodnutím Komisie. ( [16]16 ) 28. Z týchto dôvodov som toho názoru, ze konanie na základe clánku 108 ods. 2 ZFEÚ sa môze týkat iba otázky, ci dotknutý clenský stát splnil, s prihliadnutím na konkrétne rozhodnutie Komisie, povinnost zrusit alebo zmenit nezlucitelnú pomoc v stanovenej lehote. Je to teda rozhodnutie Komisie, ktoré vymedzuje najsirsí rozsah konania podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ. 29. Z toho vyplýva, ze na základe tohto výnimocného procesného ustanovenia nie je mozné domáhat sa nicoho iného. Najmä tvrdenia vseobecnejsieho rozsahu alebo horizontálnej povahy sú v kontexte clánku 108 ods. 2 ZFEÚ neprípustné. Napríklad otázka, ci v súcasnosti platné nemecké právne predpisy sú z hladiska úcinnosti nevhodné na zabezpecenie vcasného a úcinného vrátenia nezlucitelnej pomoci v urcitých prípadoch (napríklad ak sa pomoc poskytne prostredníctvom súkromnoprávnych zmlúv) alebo ci ide o strukturálne, alebo systémové porusenia pravidiel státnej pomoci zo strany nemeckých orgánov, sú zálezitosti, ktoré by sa - ak by taký prípad nastal - mohli riesit len v rámci standardného konania o porusenie povinnosti podla clánku 258 ZFEÚ. 30. To ma presviedca o tom, ze nie je úlohou Súdneho dvora vykladat nemecké právne predpisy, aby tak rozhodoval o tom, ci nemecké orgány verejnej moci sú, alebo by mali byt oprávnené prijímat správne akty na úcely vrátenia nezlucitelnej pomoci poskytnutej obcianskoprávnymi zmluvami. Navrhujem preto, aby Súdny dvor neprihliadal na nijaké tvrdenia týkajúce sa týchto vecí a prijal iba rozhodnutie o tom, ci doslo k poruseniu povinností ustanovených v spornom rozhodnutí Komisie. B - Ukladá clánok 288 ods. 4 ZFEÚ a clánok 108 ods. 2 ZFEÚ povinnost spocívajúcu v prostriedkoch alebo povinnost spocívajúcu vo výsledku? 31. Prvá dôlezitá otázka vznesená v tejto veci je, ci povinnost vymáhat nezlucitelnú pomoc podla clánku 288 ods. 4 ZFEÚ a clánku 108 ods. 2 ZFEÚ je povinnostou vo vztahu k prostriedkom, ktoré sa majú pouzit, alebo povinnostou vo vztahu k výsledku, ktorý sa má dosiahnut. 32. Nemecká vláda tvrdí, ze v lehote styroch mesiacov stanovenej v spornom rozhodnutí Komisie orgány verejnej moci prijali vsetky potrebné opatrenia na zabezpecenie úcinného vymáhania dotknutej pomoci. Podla nemeckej vlády klúcovým hladiskom podla clánku 14 nariadenia c. 659/1999 nie je to, ci sa vrátenie pomoci skutocne dosiahne, ale ci sú prijaté opatrenia in abstracto spôsobilé zabezpecit dosiahnutie súladu. 33. Rovnako ako Komisia, ani ja nevidím ziadnu podporu pre tvrdenia nemeckej vlády, ci uz v texte príslusných právnych predpisov Únie, alebo v judikatúre Súdneho dvora. 34. Po prvé, zdá sa mi celkom jasné, ze zo znenia nariadenia c. 659/1999 vyplýva povinnost vo vztahu k výsledku, nie k prostriedkom. Rozhodnutie Komisie by nebolo vykonané "okamzite a úcinne" a vymáhanie by nebolo uskutocnené "bezodkladne", ako to pozaduje tento právny nástroj, keby pre clenský stát stacilo iba zacat proces vymáhania s cielom zabezpecit, aby doslo v urcitom okamihu v budúcnosti k skutocnému vráteniu pomoci. 35. Judikatúra Súdneho dvora poskytuje dalsiu podporu pre tento výklad. Podla dlhodobo ustálenej judikatúry má clenský stát, ktorému je rozhodnutie o vrátení pomoci urcené, slobodu vo volbe prostriedkov, ktorými splní povinnost vyplývajúcu z tohto rozhodnutia, v súlade so svojimi vnútornými predpismi ( [17]17 ), pokial zvolené opatrenia nebudú narusovat pôsobnost a úcinnost práva Únie. ( [18]18 ) To znamená, ze opatrenia prijaté clenským státom musia viest k skutocnému vráteniu dlzných súm. ( [19]19 ) 36. Dôlezité je, ze Súdny dvor uz objasnil, ze vrátenie pomoci sa musí uskutocnit v lehote stanovenej v rozhodnutí Komisie prijatom podla clánku 108 ods. 1 ZFEÚ, alebo prípadne v lehote dodatocne stanovenej Komisiou. Neskoré vrátenie pomoci - to znamená vrátenie pomoci po lehotách stanovených Komisiou - v zásade nesplna poziadavky zakotvené v Zmluvách. ( [20]20 ) 37. Vo svojom nedávnom rozsudku vo veci Komisia/Slovensko Súdny dvor zamietol tvrdenie podobné tomu, aké uviedla nemecká vláda v tejto veci, z tých istých dôvodov. ( [21]21 ) 38. Preto som toho názoru, ze clánok 288 ods. 4 ZFEÚ a clánok 108 ods. 2 ZFEÚ ukladajú clenskému státu, ktorému je rozhodnutie o vymáhaní pomoci urcené, povinnost vo vztahu k výsledku. Vzhladom na to nedosiahne clenský stát skutocný súlad s rozhodnutím Komisie, kým nebude nezlucitelná pomoc príjemcom pomoci vrátená clenskému státu v plnom rozsahu. 39. Dodal by som, ze clenský stát, ktorý sa domnieva, ze lehota poskytnutá Komisiou je prílis krátka, alebo ktorý celí tazkostiam pri vymáhaní pomoci, môze vzdy poziadat Komisiu o jednorazové (alebo viacnásobné) predlzenie lehoty. Na tento úcel musí clenský stát presne vysvetlit dôvody svojej ziadosti a tam, kde je to vhodné, predlozit dôkazy na podporu svojich tvrdení, aby Komisia mohla prijat informované rozhodnutie. ( [22]22 ) V takom prípade by Komisia vzhladom na povinnost spolupráce zakotvenú v clánku 4 ods. 3 ZEÚ bola povinná preskúmat ziadost clenského státu a v co najväcsej miere pomôct clenskému státu prekonat existujúce tazkosti poskytnutím pozadovaného predlzenia lehoty, ak sú splnené príslusné podmienky. ( [23]23 ) 40. Ak sa clenský stát domnieva, ze aj napriek jeho výmene názorov s Komisiou je konecný termín stanovený touto institúciou stále neprimeraný a objektívne nesplnitelný, môze tento konecný termín napadnút na súdoch Únie. 41. V tejto súvislosti by som chcel poukázat na to, ze v kontexte konania podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ má lehota stanovená v rozhodnutí Komisie, ktorým sa nariaduje vymáhanie pomoci, rovnakú funkciu ako lehota stanovená v odôvodnenom stanovisku podla clánku 258 ZFEÚ. ( [24]24 ) To podla mojej mienky znamená, ze judikatúra Súdneho dvora o primeranosti lehoty stanovenej v odôvodnených stanoviskách by sa mala analogicky uplatnit na rozhodnutia Komisie prijaté na základe clánku 108 ZFEÚ. Podla ustálenej judikatúry týkajúcej sa súcasného clánku 258 ZFEÚ musí Komisia clenským státom poskytnút primerané obdobie na dosiahnutie súladu s odôvodnenými stanoviskami. ( [25]25 ) Zákonnost tejto lehoty podlieha preskúmaniu zo strany Súdneho dvora. ( [26]26 ) Pri urcovaní, ci je poskytnutá lehota rozumná, musí Súdny dvor vziat do úvahy vsetky okolnosti konkrétneho prípadu. ( [27]27 ) 42. Z vyssie uvedeného by som teda vyvodil záver, ze lehota stanovená v rozhodnutí Komisie sa môze predlzit alebo ju môze dotknutý clenský stát dokonca napadnút na súde. V zásade vsak k vráteniu pomoci musí dôjst v tejto lehote alebo v lehote stanovenej následne. C - Môze vnútrostátne konanie spôsobit, ze vymáhanie pomoci bude absolútne nemozné? 43. Po dosiahnutí predbezného záveru, ze pomoc sa musí bezpodmienecne vrátit v lehote stanovenej Komisiou, a kedze sa úcastníci konania zhodujú, ze v lehote stanovenej v spornom rozhodnutí Komisie pomoc vrátená nebola, treba preskúmat, ci môze byt toto nedosiahnutie súladu odôvodnené. 44. Nemecká vláda tvrdí, ze nemôze byt zodpovedná za omeskanie, ktoré vzniklo preto, lebo príjemca pomoci odporoval vymáhaniu pomoci pred vnútrostátnymi súdmi. Skupina Biria tým len vyuzila svoje ústavné právo na úcinnú súdnu ochranu. Dalej, táto vláda tiez tvrdí, ze spolocnost tbg urobila vsetko, co mohla, aby vykonala sporné rozhodnutie Komisie, a nemôze byt kritizovaná za úkony nemeckých súdov, ktoré nesprávne uplatnili pravidlá Únie o státnej pomoci, cím oddialili proces vymáhania pomoci. 45. Argumenty predlozené nemeckou vládou v podstate vyvolávajú otázku, ci dosiahnutie súladu s rozhodnutím Komisie môze byt posúdené ako absolútne nemozné v dôsledku toho, ze príjemcovia pomoci vyuzívajú vnútrostátne konanie. 46. Vzhladom na vyssie uvedené budem najprv skúmat obrysy pojmu "absolútna nemoznost" a vysvetlovat okolnosti, za ktorých by taká obrana mohla byt v zásade prijatelná v prípade týkajúcom sa vrátenia státnej pomoci. Potom sa obrátim k specifickému charakteru tu posudzovaného prípadu. 1. Pojem "absolútna nemoznost" 47. Podla ustálenej judikatúry jedinou obranou, ktorú má clenský stát k dispozícii pri zalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou podla súcasného clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, je tvrdit, ze vykonanie sporného rozhodnutia bolo pre neho absolútne nemozné. ( [28]28 ) 48. Pojem "absolútna nemoznost", ktorý sa casto nazýva francúzskym výrazom "force majeure", treba vo vseobecnosti chápat ako "neobvyklé a nepredvídatelné okolnosti nezávislé od toho, kto sa jej dovoláva, ktorých dôsledkom nebolo mozné zabránit napriek vynalozeniu vsetkej starostlivosti" ( [29]29 ). 49. Hlavnými zlozkami tvoriacimi pojem "absolútna nemoznost" sú teda na jednej strane výskyt udalosti, ktorá nemôze byt ovplyvnená osobou, ktorá sa chce dovolat tejto obrany (objektívna zlozka), a na strane druhej vyvinutie vsetkého primeraného úsilia touto osobou s cielom zabránit následkom tejto udalosti (subjektívna zlozka). ( [30]30 ) 50. Podla môjho názoru sa obrana zalozená na absolútnej nemoznosti môze pouzit v prípade, ako je tento, v dvoch zoskupeniach okolností. 51. Prvé zoskupenie okolností zahrna faktickú nemoznost: to znamená, ked je skutocné vymozenie sumy, ktorá sa má vrátit, objektívne a nevyhnutne nedosiahnutelné. To je zvycajne prípad, ked je príjemcom pomoci spolocnost, ktorá uz v case, ked Komisia prijme svoje rozhodnutie, neexistuje. V tejto situácii neexistuje nijaký subjekt, od ktorého by sa mohlo pozadovat vrátenie pomoci, ani neexistuje nijaký majetok ci financné prostriedky na zhabanie. ( [31]31 ) Je to tak, ked spolocnost po likvidácii nemá - de facto alebo de jure - ziadneho nástupcu, ktorý by aj nadalej mal prospech z nezlucitelnej pomoci. ( [32]32 ) 52. Druhé zoskupenie okolností zahrna právnu nemoznost. Ako stanovuje clánok 14 nariadenia (ES) c. 659/1999: "Komisia nebude vyzadovat vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva [Únie]" ( [33]33 ). 53. V oboch prípadoch môze byt nemoznost len docasná, co znamená, ze môze byt prekonaná po urcitom case, alebo môze byt trvalá, co znamená, ze trvalo bude bránit dosiahnutiu súladu. 54. Vseobecná zásada práva Únie, na ktorú sa nemecká vláda odvoláva v tejto veci, je zásada úcinnej súdnej ochrany. 55. V tejto súvislosti by som pripomenul, ze podla dlhodobo ustálenej judikatúry pri vykonávaní právnych predpisov Únie musia vnútrostátne súdy dodrziavat poziadavky úcinnej súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, ako je zarucená clánkom 47 Charty základných práv Európskej únie. ( [34]34 ) Podla mna to obzvlást platí, ked vykonávanie práva Únie ovplyvnuje právne postavenie jednotlivcov nepriaznivým spôsobom. 56. Na druhej strane vsak musím tiez podotknút, ze clánok 3 ods. 3 ZEÚ stanovuje, ze Únia vytvára vnútorný trh, ktorý v súlade s Protokolom c. 27 o vnútornom trhu a hospodárskej sútazi ( [35]35 ) pripojeným k Lisabonskej zmluve obsahuje systém, ktorým zabezpecuje, ze hospodárska sútaz nebude narusená. 57. Clánky 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ patria medzí pravidlá hospodárskej sútaze, ktoré sa v clánku 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ uvádzajú ako nevyhnutné pre fungovanie tohto vnútorného trhu. Funkciou týchto pravidiel je práve zabránit tomu, aby bola sútaz narusená na úkor verejného záujmu, jednotlivých podnikov alebo spotrebitelov, a zaistit tým blahobyt Európskej únie. ( [36]36 ) 58. Je pravda, ze medzi právom príjemcov pomoci napadnút na súde úkon, ktorý môze byt v ich neprospech, a právom ich konkurentov na co najskorsie obnovenie stavu zákonnosti a vyrovnané pravidlá hry existuje isté vnútorné napätie. 59. Vzhladom na to, ze obe tieto práva sú zivotne dôlezité pre Úniu, ktorá je zalozená na princípe právneho státu a ktorej jedným zo základných kamenov je vnútorný trh, som toho názoru, ze ani jedno z nich by sa nemalo bezpodmienecne obetovat v prospech druhého. 60. Z tohto dôvodu nepovazujem za nepredstavitelné, ze by potreba zabezpecenia úcinnej súdnej ochrany príjemcov pomoci mohla za urcitých okolností odôvodnit nevymozenie pomoci z dôvodu absolútnej právnej nemoznosti. 61. To vyvoláva nasledujúcu otázku: za akých podmienok a na ako dlho sa môze clenský stát oprávnene odvolávat na existenciu súdneho konania na vnútrostátnej úrovni ako na ospravedlnenie porusenia svojej povinnosti? 2. Poziadavky na "absolútnu nemoznost" 62. Existenciu súdnych konaní pred vnútrostátnymi súdmi mozno povazovat za predstavujúcu prípad absolútnej nemoznosti, iba ak sú splnené dve poziadavky uvedené v bode 49 vyssie. 63. Pokial ide o prvú podmienku - ze udalost, ktorá je prekázkou vrátenia pomoci, nesmie byt ovplyvnená osobou dovolávajúcou sa tejto obrany - zdá sa mi, ze táto podmienka môze byt casto splnená. 64. Je zrejmé, ze clenské státy nemôzu urobit nic, aby zabránili príjemcovi pomoci odporovat vymáhaniu pomoci v kontexte súdneho konania zacatého orgánmi verejnej moci s cielom vynútit vrátenie pomoci. Rovnako tak, ked verejná správa postupuje prostredníctvom správnych aktov, nemôzu bránit v prípadnom odvolaní príjemcu pomoci proti týmto aktom. Súdne konanie proti úkonom vymáhania pomoci preto nikdy nemôze byt a priori vylúcené. 65. To je pravda, ibaze sú to samotné orgány verejnej moci, ktoré sú zodpovedné za vedenie súdneho sporu na vnútrostátnej úrovni. Mohli konat bez potrebnej miery dôslednosti: napríklad mohli nesprávne vypocítat splatné úroky alebo sa mohli dopustit inej chyby v priebehu konania o vrátenie pomoci. 66. Moznost súdnych sporov sa preto zdá byt niecím, co aspon vo väcsine prípadov nemôzu orgány clenských státov ovplyvnit ani ovládat. 67. Na druhej strane druhá poziadavka pre absolútnu nemoznost je, zdá sa mi, tazsie splnitelná. 68. Clenský stát, ktorý predkladá tvrdenie o absolútnej nemoznosti, musí preukázat, ze jeho orgány vyvinuli vsetko primerané úsilie, aby sa zabránilo dôsledkom udalosti alebo aby sa tieto dôsledky minimalizovali. Súdny dvor objasnil, ze táto obrana sa nevztahuje na situáciu, v ktorej by bola svedomitá a obozretná osoba objektívne schopná prijat potrebné opatrenia, aby sa zabránilo negatívnym dôsledkom vyplývajúcim z neocakávaných udalostí, ktoré nastali. ( [37]37 ) 69. V tejto súvislosti si myslím, ze miera svedomitosti a obozretnosti, ktorú musí clenský stát preukázat, sa môze vseobecne chápat ako funkcia pravdepodobnosti, ze nastane neocakávaná udalost: cím je pravdepodobnejsie, ze udalost nastane, tým je dôlezitejsie ex ante úsilie, ktoré sa od verejnej správy pozaduje. 70. Pokial ide o vymáhanie státnej pomoci, podla môjho názoru je zrejmé, ze orgány clenských státov by mali predpokladat, ze niektorí príjemcovia pomoci sa môzu bránit vymáhaniu pomoci prostredníctvom súdneho konania. Z toho vyplýva, ze clenské státy by mali vykazovat zodpovedajúcu vysokú úroven svedomitosti a obozretnosti do tej miery, aby výskyt súdneho sporu nebol neocakávaný. ( [38]38 ) 71. Táto svedomitost a obozretnost by sa mala zohladnit v prvom rade pri výbere postupu, ktorý sa má pouzit v záujme zabezpecenia vymáhania pohladávky v konkrétnom prípade, z radu mozností, ktoré majú k dispozícii. Aj ked správne orgány urcite disponujú istou mierou volnej úvahy v tejto súvislosti, táto volná úvaha nie je neobmedzená. 72. Orgány sú povinné podla môjho názoru zvolit postup, pri ktorom sa od zaciatku zdá byt pravdepodobné, ze zabezpecí vcasný a úcinný výkon sporného rozhodnutia Komisie, a to aj napriek odporu zo strany príjemcu pomoci. 73. Nie je mozné vylúcit, ze to môze obcas zahrnat potrebu vyuzit správne opatrenia. Môzu totiz existovat okolnosti, nech by boli akokolvek výnimocné, za ktorých by museli orgány verejnej moci zasiahnut, aby sa zabezpecilo vcasné dosiahnutie súladu s pravidlami Únie pre státnu pomoc. Napríklad, co sa stane v prípade, ak subjekt, ktorý pomoc poskytol prostredníctvom súkromnoprávnej zmluvy, vstúpi do likvidácie a nemá právneho nástupcu? Znamenalo by to, ze niektoré nezlucitelné pomoci by nemohli byt nikdy vrátené, kedze by uz neexistoval subjekt s právom konat pred obcianskymi alebo obchodnoprávnymi súdmi, ktoré by mali právomoc rozhodnút? 74. Je zrejmé, ze by to nebol obhájitelný výklad predpisov Únie. Súdny dvor vzdy odmietol tvrdenia clenských státov odvolávajúce sa na neexistenciu právneho základu pre vcasné vrátenie nezlucitelnej pomoci vo vnútrostátnom práve. ( [39]39 ) Ak totiz vnútrostátny právny poriadok clenského státu nemá potrebné mechanizmy, ktoré by mu umoznovali splnit svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie, je na clenskom státe, aby ich v dôsledku záväzného charakteru rozhodnutí vydaných podla clánku 288 ZFEÚ zaviedol. ( [40]40 ) Rovnako Súdny dvor opakovane rozhodol, ze vnútrostátne súdy sa musia zdrzat uplatnovania vnútrostátnych pravidiel, ktoré by mohli bránit v úcinnom vymáhaní pomoci. ( [41]41 ) Súdny dvor rovnako nikdy neakceptoval, ze samotná skutocnost, ze vnútrostátne postupy sú zlozité a casovo nárocné, by mohla byt dostacujúca, aby ospravedlnovala omeskanie pri výkone rozhodnutia Komisie. ( [42]42 ) 75. Okrem výberu vhodného postupu na vymáhanie pomoci sú správne orgány povinné preukázat svedomitost a obozretnost v ich prístupe, kým prebieha proces vymáhania pomoci. 76. To napríklad znamená, ze keby orgány clenského státu celili odporu alebo prietahom v súdnom konaní, mali by vyuzit zrýchlené konanie alebo konanie o predbeznom opatrení. V tejto súvislosti by som pripomenul, ze podla ustálenej judikatúry musí mat vnútrostátny súd, ktorému bol predlozený spor riadiaci sa právnymi predpismi Únie, moznost nariadit predbezné opatrenia s cielom zabezpecit plnú úcinnost rozsudku, ktorý sa má vydat, pokial ide o nároky uplatnované podla práva Únie. ( [43]43 ) 77. Z toho tiez vyplýva, ze orgány musia konat na základe iných postupov, nez pôvodne zvolili na vymáhanie pomoci, ked je pôvodný postup nemozný, neúcinný alebo prílis zdlhavý. ( [44]44 ) Ako to presvedcivo uviedla generálna advokátka Sharpston, obrana zalozená na absolútnej nemoznosti sa týka výsledku, ktorý má byt dosiahnutý: vymáhanie protiprávnej pomoci. Keby bolo mozné sa na nu odvolávat, pokial ide o spôsob, akým sa vykonáva vymáhanie, bolo by prílis lahké, aby si clenský stát vybral postup vymáhania protiprávnej pomoci, ktorý by sa ukázal ako nemozný, a potom si nárokoval, aby bol zbavený svojej povinnosti vymáhat pomoc. ( [45]45 ) 78. Na záver k tomuto bodu, otázku, ci je v danom prípade splnená poziadavka svedomitosti a obozretnosti zo strany orgánov clenského státu, musí Súdny dvor hodnotit z prípadu na prípad. Napokon asi netreba v tejto súvislosti zdôraznovat, ze dôkazné bremeno pri preukazovaní, ci sú splnené podmienky absolútnej nemoznosti, zatazuje clenský stát, ktorý sa na túto námietku odvoláva. ( [46]46 ) 3. Casový rozmer 79. Po vysvetlení okolností, za ktorých sa clenský stát môze platne odvolat na absolútnu nemoznost, si myslím, ze tu je dalsí aspekt, ktorý si zaslúzi pozornost. Ide o obdobie, pocas ktorého by takáto obrana mohla byt platná. 80. Zdá sa mi, ze na základe zásady úcinnej súdnej ochrany musia byt vnútrostátne súdy schopné poskytnút príjemcom pomoci primeranú lehotu, v ktorej by mali predlozit svoju obranu. Okrem toho by tieto súdy mali mat moznost vyuzit cas nevyhnutný na výkon svojej súdnej funkcie riadnym spôsobom. 81. Nie je vsak realistické si mysliet, ze vnútrostátne súdy budú vzdy schopné dosiahnut konecné rozhodnutie v týchto prípadoch v lehote stanovenej v príslusných rozhodnutiach Komisie (zvycajne styri mesiace). Celková dlzka súdneho konania sa môze lísit v závislosti od niekolkých rôznych faktorov. 82. Zároven vsak vidím tiez potrebu zachovat potrebný úcinok rozhodnutí Komisie. Taktika oddalovania pouzívaná príjemcami pomoci alebo necinnost, ci nedbanlivost zo strany vnútrostátnych správnych orgánov a vnútrostátnych súdov by nemali prevázit nad legitímnym právom spolocností nepriaznivo ovplyvnených nezlucitelnou pomocou na odstránenie narusenia hospodárskej sútaze raz a navzdy. 83. Nájst správnu rovnováhu medzi týmito dvoma protichodnými záujmami nie je lahká úloha. 84. Na tomto mieste by som pripomenul, ze Súdny dvor sa v mnohých prípadoch jasne vyjadril, ze tvrdenie zalozené na absolútnej nemoznosti sa môze prijat iba pocas obdobia, ktoré "správny orgán preukazujúci beznú svedomitost... potreboval na ukoncenie [nepredvídatelnej udalosti] nezávislej od jeho vôle" ( [47]47 ). Tieto úvahy sú podla môjho názoru uplatnitelné analogicky aj na cinnosti vnútrostátnych súdov. Som teda toho názoru, ze omeskanie pri vymáhaní nezlucitelnej pomoci z dôvodu prebiehajúcich vnútrostátnych súdnych konaní môze byt ospravedlnené iba docasne: to znamená, ked tento dodatocný cas zodpovedá najkratsiemu casu, ktorý súd preukazujúci primeranú mieru svedomitosti potrebuje na to, aby rozhodol vo veci, ktorú prejednáva. 85. V tejto súvislosti je sotva potrebné poukázat na to, ze omeskanie, ktoré vyplýva z nesprávneho uplatnenia príslusných predpisov Únie týmito súdmi, nemozno ospravedlnit. ( [48]48 ) Svedomitý súd by totiz tieto predpisy uplatnoval na základe ustálenej judikatúry a v prípade pochybností by otázky týkajúce sa výkladu alebo platnosti polozil Súdnemu dvoru v rámci konania o prejudiciálnej otázke. 86. Vzhladom na to musím uznat, ze je a priori nemozné identifikovat dodatocné obdobie, ktoré by sa mohlo povazovat za prijatelné za vsetkých okolností, alebo parametre dostatocne presné a konkrétne na to, aby umoznili Súdnemu dvoru vypocítat v kazdom prípade primeranú lehotu. Otázka, ci je omeskanie odôvodnené, sa musí posudzovat z prípadu na prípad. 87. Napriek tomu sa mi zdá, ze v tomto smere mozno rozlisovat dve hlavné situácie podla druhu tvrdenia predlozeného príjemcom pomoci pred vnútrostátnymi súdmi. 88. Na jednej strane môze spolocnost priamo alebo nepriamo spochybnit zákonnost rozhodnutia Komisie, ktoré vnútrostátne orgány vykonávajú. Na druhej strane môze jednoducho napadnút opatrenia prijaté na dosiahnutie vrátenia pomoci bez toho, aby sa spochybnila zákonnost rozhodnutia Komisie. Nizsie budem postupne skúmat tieto dve situácie. a) Spochybnovanie zákonnosti rozhodnutia Komisie 89. Malo by sa pripomenút, ze rozhodnutia Komisie pozívajú prezumpciu zákonnosti, a majú preto právne úcinky dovtedy, kým neboli derogované, zrusené v konaní o zalobe o neplatnost alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na zacatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti. ( [49]49 ) Rozhodovanie o vyhlásení rozhodnutia Komisie za nezákonné je vyhradené súdom Únie. Vnútrostátne súdy s pochybnostami v tomto smere musia podat návrh na zacatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. ( [50]50 ) Okrem toho samotná skutocnost, ze rozhodnutie bolo napadnuté pred súdmi Únie, sama osebe neumoznuje, aby vnútrostátne súdy pozastavili jeho platnost. V zásade by pozastavenie platnosti malo byt predmetom ziadosti adresovanej súdom Únie a podanej úcastníkmi konania v pozadovanom postavení podla clánkov 278 ZFEÚ a 279 ZFEÚ. 90. Vo výnimocných prípadoch vsak mozno pozastavenie rozhodnutia Komisie tiez pozadovat pred vnútrostátnymi súdmi. Súdny dvor opakovane rozhodol, ze vnútrostátne súdy môzu prijat opatrenia na pozastavenie platnosti právnych aktov Únie, len ak sú splnené podmienky stanovené v judikatúre pochádzajúcej z rozsudku Zuckerfabrik ( [51]51 ), t. j.: i) vnútrostátny súd musí mat vázne pochybnosti týkajúce sa platnosti aktu Únie a musí pristúpit priamo k podaniu návrhu na zacatie prejudiciálneho konania v prípade, ze Súdnemu dvoru este nebola polozená otázka o platnosti napadnutého aktu; ii) musí existovat naliehavá potreba v tom zmysle, ze predbezné opatrenie je nevyhnutné na zabránenie tomu, aby úcastník konania, ktorý nariadenie takéhoto opatrenia navrhuje, utrpel váznu a nenapravitelnú ujmu; iii) vnútrostátny súd musí primerane zohladnit záujem Únie; iv) vnútrostátny súd musí pri posudzovaní vsetkých týchto podmienok respektovat rozhodnutia súdov Únie o zákonnosti aktu Únie alebo o návrhu na nariadenie predbezného opatrenia sledujúcom nariadenie podobných predbezných opatrení na úrovni Únie. 91. Dôlezité je, ze Súdny dvor tiez objasnil, ze poziadavky uvedené v judikatúre Zuckerfabrik sú v kontexte konania o státnej pomoci tiez uplatnitelné na konania majúce za ciel prerusenie konania, v rámci ktorého je spochybnovaný vnútrostátny akt na vymáhanie protiprávnej pomoci. ( [52]52 ) Napadnutie aktov na vymáhanie pomoci zalozené na tom, ze vykonávajú neplatné rozhodnutie Komisie, sa totiz rovná napadnutiu priamo tohto rozhodnutia. 92. Z tohto dôvodu, ak sú splnené vyssie uvedené poziadavky, vnútrostátne orgány sú samozrejme povinné dodrziavat vsetky predbezné opatrenia nariadené vnútrostátnym súdom, a preto by mohlo byt pre ne právne nemozné pokracovat vo vymáhaní pomoci. 93. Takáto situácia nemoznosti vsak trvá len tak dlho, kým súdy Únie v rámci konaní neprijmú rozhodnutie. V prípade, ze súdy Únie potvrdia zákonnost rozhodnutia Komisie, vnútrostátne súdy totiz musia vyvodit z takéhoto rozhodnutia potrebné závery. Rozhodnutia prijaté Komisiou podla súcasného clánku 108 ZFEÚ, ktoré nadobudli právoplatnost vo vztahu k príjemcovi pomoci, sú pre vnútrostátne súdy záväzné. ( [53]53 ) Tieto súdy sú povinné v súlade s clánkom 14 ods. 3 nariadenia c. 659/1999 zarucit plnú úcinnost rozhodnutia nariadujúceho vrátenie protiprávnej pomoci a dosiahnut riesenie, ktoré bude v súlade s cielom sledovaným týmto rozhodnutím. ( [54]54 ) 94. To isté platí o kazdom rozhodnutí prijatom institúciou Únie, ktoré jeho adresát nenapadol v lehotách stanovených v clánku 263 ZFEÚ. Súdny dvor totiz rozhodol, ze nie je mozné, aby príjemca státnej pomoci, ktorý mohol bezpochyby napadnút rozhodnutie Komisie pred súdmi Únie, ale ktorý dovolil, aby záväzná lehota uplynula, spochybnil zákonnost tohto rozhodnutia pred vnútrostátnymi súdmi zalobou proti aktu prijatému vnútrostátnymi orgánmi pri vykonávaní tohto rozhodnutia. ( [55]55 ) 95. Na základe vyssie uvedeného by som uzavrel, ze ak príjemca pomoci priamo alebo nepriamo spochybnuje zákonnost rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci pred vnútrostátnymi súdmi, omeskanie v procese vymáhania je prípustné iba vtedy, ak zodpovedá najkratsiemu casu, ktorý by svedomitý súd potreboval na overenie, ci sú splnené poziadavky podla judikatúry Zuckerfabrik. Ak by islo o tento prípad, obrana zalozená na absolútnej nemoznosti by mohla byt akceptovaná a mohla by tým ospravedlnit omeskanie, ale len dovtedy, kým sú tieto poziadavky splnené. Ak o tento prípade nejde, nijaké dalsie omeskanie nie je podla mna prijatelné. b) Nespochybnovanie zákonnosti rozhodnutia Komisie 96. Na druhej strane môzu nastat prípady, ked príjemca pomoci ani priamo, ani nepriamo nespochybnuje zákonnost rozhodnutia Komisie. Môze to tak byt za rôznych okolností. 97. Po prvé, môze nastat situácia, ze Komisia prijme rozhodnutie o schéme pomoci a neidentifikuje vsetkých príjemcov pomoci, alebo opomenie vycíslit výsku pomoci. Za takých okolností môze spolocnost, voci ktorej smerujú opatrenia na vymáhanie pomoci, tvrdit, ze rozhodnutie nesplna kritériá na identifikáciu príjemcov pomoci alebo ze po uplatnení parametrov stanovených Komisiou sa výska pomoci, ktorá sa má vrátit, v jeho prípade rovná nule alebo je nizsia nez suma, ktorú pozaduje clenský stát. Po druhé, mohlo by íst o prípad, ze príjemca pomoci iba namieta voci výpoctu splatných úrokov pomoci, ktorá sa má vrátit. Napokon, spolocnost môze cisto len namietat voci metóde vymáhania pomoci. Vzhladom na to, ze tento aspekt sa v zásade riadi zásadou procesnej autonómie, je mozné, ze príjemca pomoci sa bude bránit voci spôsobu, akým sa rozhodnutie Komisie vykonáva na vnútrostátnej úrovni. 98. Vzhladom na vsetky tieto faktory nemozno vylúcit, ze môzu existovat prípady, ked by dokonca aj svedomito konajúci súd potreboval na rozhodnutie sporu viac ako styri mesiace. 99. Som vsak toho názoru, ze na základe zásady lojálnej spolupráce nemôzu vnútrostátne súdy skúmat tvrdenia predlozené príjemcami pomoci bez toho, aby zohladnovali záujmy Únie na odstránení existujúceho narusenia hospodárskej sútaze. ( [56]56 ) 100. Myslím si totiz, ze vyssie uvedená úvaha o potrebe nájst rovnováhu medzi právom príjemcov pomoci na úcinnú súdnu ochranu a právom ich konkurentov na odstránenie akéhokolvek narusenia hospodárskej sútaze spôsobeného protiprávnou pomocou platí rovnako pre vnútrostátne súdy. 101. Súdny dvor totiz konstatoval, ze vnútrostátne súdy majú tiez urcité povinnosti vo vztahu k jednotlivcom, ktorých záujmy môzu byt poskytnutím protiprávnej pomoci poskodené. ( [57]57 ) V mnohých nedávnych prípadoch Súdny dvor poukázal najmä na to, ze jednou z úloh zverených vnútrostátnym súdom v oblasti preskúmania státnej pomoci je práve rozhodnút o opatreniach, ktoré sú schopné napravit protiprávnost poskytnutia pomoci, aby príjemca pomoci nemohol volne nakladat s pomocou v období pred rozhodnutím Komisie. ( [58]58 ) 102. Podla môjho názoru závery Súdneho dvora sa zdajú byt o to viac platné, ak existuje rozhodnutie Komisie, ktoré je konecné. 103. Aj ked je pravda, ze tieto úvahy Súdny dvor rozvinul v prípadoch týkajúcich sa vnútrostátneho konania, ktoré zacali spolocnosti údajne poskodené poskytnutím protiprávnej pomoci, nevidím dôvod, preco by nemali byt tiez relevantné v rámci konaní, ktoré zacali príjemcovia pomoci so zámerom zastavit alebo oddialit vymáhanie takej pomoci. 104. Na tomto základe prijímam názor, ze vnútrostátny súd vedúci konanie, ktoré vzhladom na svoje trvanie môze oddialit vykonanie rozhodnutia Komisie, cím sa môze predlzit narusenie hospodárskej sútaze na vnútornom trhu, by mal svedomito zohladnovat záujmy jednotlivcov, ktorí este môzu utrpiet skodu z dôvodu takého omeskania. Svedomitý vnútrostátny súd by podla môjho názoru zvázil, ci by nebolo mozné nariadením predbezných opatrení zabezpecit aspon ciastocný alebo docasný súlad. 105. To by popri ochrane záujmov Európskej únie ako celku umoznilo vnútrostátnemu súdu získat vsetok cas potrebný na rozhodnutie sporu. 106. Ako bolo uvedené vyssie, návrh v tomto zmysle by mali podla môjho názoru samozrejme podat orgány verejnej moci v postavení úcastníka vnútrostátneho konania. ( [59]59 ) Myslím si vsak, ze vnútrostátne súdy majú tiez právomoc, kde je to vhodné, skúmat túto moznost ex officio. 107. Opodstatnenost tvrdenia absolútnej nemoznosti predlozenej nemeckou vládou budem teraz posudzovat na základe týchto zásad. 4. Posúdenie zalobného dôvodu 108. Na úvod musím povedat, ze argumenty Komisie o nedostatku svedomitosti na strane nemeckých orgánov v roku 2007 pri volbe spôsobu vymáhania predmetnej pomoci ma nepresvedcili. Podla môjho názoru v spise nie je nic, z coho by vyplývalo, ze zvolený postup bol a priori nevhodný na dosiahnutie tohto ciela alebo ze by správny akt s istotou viedol k rýchlejsiemu vymozeniu. 109. Naopak sa vsak domnievam, ze vzhladom na okolnosti prípadu mozno nemecké orgány kritizovat za urcitý nedostatok svedomitosti a rýchlosti vo vztahu k nasledujúcemu procesu. 110. V prvom rade, ako je uvedené vyssie, je nesporné, ze nezlucitelná pomoc poskytnutá skupine Biria nebola vrátená k dátumu pojednávania, ktoré sa konalo asi dva a pol roka po uplynutí lehoty urcenej v spornom rozhodnutí Komisie. 111. Skutocnost, ze od uplynutia tejto lehoty presiel taký znacný cas bez akéhokolvek vymozenia, sama osebe, zdá sa, naznacuje, ze nemecké orgány mozno neurobili vsetko, co bolo v ich moznostiach, aby co najskôr dosiahli súlad so sporným rozhodnutím Komisie. ( [60]60 ) 112. Som pripravený uznat, ze v miere, v akej vymáhanie zahrnalo nútený predaj majetku, bol skutocne nevyhnutný dalsí cas na to, aby vnútrostátne orgány dodrzali vsetky potrebné postupy. Rovnako tak môzem súhlasit s tým, ze skutocnost, ze na prvej drazbe nebola predlozená nijaká ponuka, nemozno klást za vinu nemeckým orgánom. 113. Myslím si vsak, ze k drazbe malo dôjst ovela skôr, a nie po vyse dvoch rokoch od prijatia sporného rozhodnutia Komisie. Ak by bol proces núteného predaja postupoval rýchlejsie, nemecké orgány by boli schopné vcas poziadat o likvidáciu spolocnosti, ked sa nenasiel ziadny vhodný záujemca. ( [61]61 ) Tým bolo mozné zabránit dalsiemu zhorsovaniu financnej situácie príjemcu pomoci. 114. V druhom rade podotýkam, ze nemecké orgány nikdy nepoziadali Komisiu o predlzenie alebo odrocenie konecného termínu stanoveného v spornom rozhodnutí Komisie. Komisiu len informovali o stave procesu vymáhania a o tazkostiach, na ktoré v tejto súvislosti narazili. Navyse, v tomto kontexte je tiez podstatné, ze orgány nenavrhli Komisii ziadny alternatívny postup, ktorým by sa pokúsili prekonat tazkosti a ktorý by im v konecnom dôsledku umoznil vykonat rozhodnutie rýchlejsie. ( [62]62 ) 115. V tretom rade nemecká vláda pripústa, ze orgány verejnej moci napriek tomu, ze to bolo mozné, nikdy nepoziadali o nariadenie predbezného opatrenia, ktorým mohla byt nezlucitelná pomoc po zostávajúci cas trvania vnútrostátnych konaní prevedená z majetku príjemcu. 116. V tejto súvislosti nemecká vláda tvrdí, ze to bolo zbytocné, lebo spolocnost tbg uz v tom case bola, a to v súlade s rozsudkom pre zmeskanie vyneseným Landgericht Mühlhausen 26. novembra 2008, predbezne oprávnená nútene vymáhat predmetnú sumu. Ako vsak Komisia správne podotkla, toto oprávnenie mohlo byt pozastavené na základe poskytnutia zábezpeky. A presne k tomu aj doslo, ked Landgericht Mühlhausen v skutocnosti pozastavil úcinky rozsudku pre zmeskanie a povolil skupine Biria poskytnút zábezpeku v podobe osobnej záruky na tento úcel. 117. V tejto súvislosti je potrebné poznamenat, ze naproti tvrdeniam nemeckej vlády iba samotné poskytnutie osobnej záruky napriek tomu, ze vytvára urcité náklady na strane príjemcu pomoci, nemá, pokial ide o vyrovnanie pomoci, rovnaký úcinok ako vlozenie pomoci v plnej výske na viazaný úcet ( [63]63 ) (vzhladom na to, ze suma pomoci zostáva k dispozícii príjemcovi pomoci v plnej výske). ( [64]64 ) Ako Bundesgerichtshof správne poukázal vo svojom rozhodnutí z 13. septembra 2012, Landgericht Mühlhausen mal prijat práve druhé zmienené opatrenie. 118. Vo stvrtom rade, ak si pripomenieme, ze lehota na vymozenie podla sporného rozhodnutia Komisie bola naozaj trochu krátka (styri mesiace), nezdá sa mi, ze orgány verejnej moci konali vzdy tak rýchlo, ako by mali. Napríklad spolocnost tbg pozadovala nútené vymáhanie pohladávky spolocnosti MB System az po troch mesiacoch od prijatia sporného rozhodnutia Komisie. V tom case uz uplynuli tri stvrtiny lehoty poskytnutej na vykonanie sporného rozhodnutia Komisie. 119. V piatom a poslednom rade nemecká vláda sama pripustila, ze znacné omeskanie nastalo z dôvodu mnohých chybných rozhodnutí vnútrostátnych súdov, na ktorých zacala skupina Biria konania proti vymáhaniu pomoci. 120. V tejto súvislosti podotýkam, ze skupina Biria spochybnuje pred vnútrostátnymi súdmi taktiez zákonnost sporného rozhodnutia Komisie. Pritom vsak zo spisu vyplýva, ze postup vymáhania bol zo strany Landgericht Mühlhausen najmenej v dvoch prípadoch pozastavený len preto, ze skupina Biria zacala proti spornému rozhodnutiu Komisie konanie pred súdmi Únie. Tento súd, ako vyplýva z rozhodnutia Bundesgerichtshof z 13. septembra 2012, ktorým sa zrusili pozastavujúce uznesenia Landgericht Mühlhausen z 30. marca 2011 a Oberlandesgericht Jena z 28. decembra 2011, nevykonal nijaké skutocné posúdenie kritérií Zuckerfabrik. 121. V kazdom prípade je zrejmé, ze dané predpoklady uz nemohli byt splnené po 21. júni 2011, ked predseda Vseobecného súdu zamietol návrh spolocnosti MB System na pozastavenie úcinnosti sporného rozhodnutia Komisie. ( [65]65 ) 122. Je nepochybne pravda, ze uznesenie predsedu Vseobecného súdu (dalej len "uznesenie") ( [66]66 ) obsahuje istú nestastnú formuláciu, z ktorej sa môze javit, ze na získanie predbeznej ochrany pred Vseobecným súdom mala spolocnost MB System preukázat, ze v rámci nemeckého právneho poriadku nemala k dispozícii nijaké úcinné právne prostriedky. Po prvé, zdá sa, ze táto úvaha si zamiena pravidlo s výnimkou. Je pre mna jasné, ze pokial strana môze mat postavenie úcastníka v konaní pred súdmi Únie a uplatní svoje právo zalobou o neplatnost rozhodnutia Komisie, "prirodzeným sudcom" na rozhodnutie o tom, ci by mala byt úcinnost tohto rozhodnutia pozastavená, je súd Únie príslusný prejednat zalobu vo veci samej. Na docasnú ochranu poskytovanú vnútrostátnymi súdmi podla judikatúry Zuckerfabrik je tak potrebné nazerat ako na výnimku, nie ako na pravidlo. Po druhé, odôvodnenie uznesenia by si, zdá sa, tiez vyzadovalo probatio diabolica zo strany navrhovatelov, kedze sa týka splnenia podmienky naliehavosti. 123. Napriek mozným nedostatkom v odôvodnení uznesenia, voci ktorému sa vsak spolocnost MB System nikdy neodvolala, nechápem, ako by v tomto prípade mohlo byt odôvodnené opakované a dlhé prerusenie vnútrostátneho konania, ked ho sám Bundesgerichtshof uznal ako chybné. 124. V konecnom dôsledku si nemyslím, ze sa nemeckej vláde podarilo preukázat, ze povinnost vymáhat pomoc stanovenú v spornom rozhodnutí Komisie, pokial ide o nezlucitelnú pomoc poskytnutú skupine Biria, bolo objektívne nemozné splnit. V - Návrh 125. So zretelom na vsetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: -- urcil, ze Spolková republika Nemecko si tým, ze nedosiahla súlad s rozhodnutím Komisie 2011/471/EÚ zo 14. decembra 2010 o státnej pomoci C 38/05 (ex NN 52/04) poskytnutej Nemeckom v prospech skupiny Biria, nesplnila svoje povinnosti podla clánku 288 ods. 4 ZFEÚ a clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, clánku 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [108 ZFEÚ] ako aj clánkov 2 a 3 rozhodnutia Komisie 2011/471/EÚ, -- zaviazal Spolkovú republiku Nemecko na náhradu trov konania. __________________________________________________________________ ( [67]1 ) Jazyk prednesu: anglictina. ( [68]2 ) Nariadenie Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [108 ZFEÚ] ([69]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). ( [70]3 ) Rozhodnutie Komisie 2007/492/ES z 24. januára 2007 o státnej pomoci Nemecka C 38/2005 (ex NN 52/2004) v prospech skupiny Biria ([71]Ú. v. EÚ L 183, s. 27). ( [72]4 ) Rozsudok Vseobecného súdu z 3. marca 2010, Freistaat Sachsen a i./Komisia ([73]T-102/07 a T-120/07, Zb. s. II-585). ( [74]5 ) Rozhodnutie Komisie 2011/471/EÚ zo 14. decembra 2010 o státnej pomoci poskytnutej Nemeckom v prospech skupiny Biria [C 38/05 (ex NN 52/04)] ([75]Ú. v. EÚ L 195, 2011, s. 55). ( [76]6 ) Uznesenie predsedu Vseobecného súdu z 21. júna 2011, MB System/Komisia (T-209/11). ( [77]7 ) Rozsudok Vseobecného súdu z 3. júla 2013, MB System/Komisia (T-209/11). ( [78]8 ) Pozri clánok 3 ods. 2 rozhodnutia 2011/471. ( [79]9 ) Rozhodnutie zo 16. septembra 2010, III ZB/18/10. ( [80]10 ) Uznesenie z 13. septembra 2012, III ZB/3/12. ( [81]11 ) Rozsudok zo 7. novembra 2005, 8 S 93/05. ( [82]12 ) Rozsudok z 8. marca 2013, 1 L 83/13. Pre úplnost treba poukázat na to, ze nemecká vláda tvrdí, ze vsetky tieto rozhodnutia predstavujú izolované veci, ktoré vyssie súdy nepotvrdili. ( [83]13 ) Rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia ([84]C-301/87, Zb. s. I-307, bod 23). ( [85]14 ) Samotný Súdny dvor v rozsudku z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia ([86]C-173/73, Zb. s. 709, bod 9), opísal zalobu podla súcasného clánku 258 ZFEÚ ako "zlozitejsie konanie". ( [87]15 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras 19. júna 1973 vo veci Komisia/Nemecko (rozsudok z 12. júla 1973, [88]C-70/72, Zb. s. 813), s. 835. ( [89]16 ) Rozsudok z 2. februára 1988, Komisia/Holandsko ([90]C-213/85, Zb. s. 281, body 7 a 8). ( [91]17 ) Pozri rozsudky z 20. októbra 2011, Komisia/Francúzsko (C-549/09, bod 29), a zo 17. októbra 2013, Komisia/Taliansko (C-344/12, bod 40). ( [92]18 ) Pozri rozsudky z 12. decembra 2002, Komisia/Nemecko ([93]C-209/00, Zb. s. I-11695, bod 34), a z 22. decembra 2010, Komisia/Slovensko ([94]C-507/08, Zb. s. I-13489, bod 51). ( [95]19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 2006, Komisia/Taliansko (C-207/05, body 36 a 37), a zo 14. apríla 2011, Komisia/Polsko ([96]C-331/09, Zb. s. I-2933, bod 54 a nasl.). ( [97]20 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 2008, Komisia/Grécko (C-419/06, body 38 a 61), a z 13. októbra 2011, Komisia/Taliansko (C-454/09, bod 37). ( [98]21 ) Rozsudok Komisia/Slovensko (uz citovaný, body 47 az 52). ( [99]22 ) Pozri rozsudok zo 17. októbra 2013, Komisia/Grécko (C-263/12, body 30 az 32). ( [100]23 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko ([101]C-214/07, Zb. s. I-8357, bod 45 a citovaná judikatúra). ( [102]24 ) Pozri najmä rozsudok z 24. januára 2013, Komisia/Spanielsko (C-529/09, body 70 a 71). ( [103]25 ) Pozri okrem iných rozsudky z 13. decembra 2001, Komisia/Francúzsko ([104]C-1/00, Zb. s. I-9989, bod 65), a z 28. októbra 1999, Komisia/Rakúsko ([105]C-328/96, Zb. s. I-7479, bod 51). ( [106]26 ) Pozri najmä rozsudok z 10. novembra 1981, Komisia/Taliansko ([107]C-28/81, Zb. s. 2577, bod 6). ( [108]27 ) Pozri judikatúru citovanú v poznámke pod ciarou 25. ( [109]28 ) Pozri najmä rozsudky z 2. júla 2002, Komisia/Spanielsko ([110]C-499/99, Zb. s. I-6031, bod 21), a z 18. októbra 2007, Komisia/Francúzsko ([111]C-441/06, Zb. s. I-8887, bod 27). ( [112]29 ) Rozsudky z 5. októbra 2006, Komisia/Nemecko ([113]C-105/02, Zb. s. I-9659, bod 89), a z 5. októbra 2006, Komisia/Belgicko ([114]C-377/03, Zb. s. I-9733, bod 95). ( [115]30 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott 15. apríla 2010 vo veci Komisia/Taliansko (rozsudok z 8. júla 2010, [116]C-334/08, Zb. s. I-6869), body 21 az 24. ( [117]31 ) Pozri okrem iného rozsudky Komisia/Spanielsko (C-499/99, uz citovaný, bod 37), a Komisia/Francúzsko (C-214/07, uz citovaný, bod 64). ( [118]32 ) Pozri napríklad rozsudky z 11. decembra 2012, Komisia/Spanielsko (C-610/10, bod 106), a z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia ([119]C-277/00, Zb. s. I-3925, bod 86). Pozri tiez návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven 10. januára 1991 vo veci Taliansko/Komisia (rozsudok z 21. marca 1991, [120]C-305/89, Zb. s. I-1603), body 22 a 23. ( [121]33 ) Tento princíp uz Súdny dvor konstatoval v rozsudkoch z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontor a i. ([122]205/82 az 215/82, Zb. s. 2633, bod 33), a z 20. marca 1997, Land Rheinland-Pfalz/Alcan Deutschland ([123]C-24/95, Zb. s. I-1591), bod 25. Pre úplnost treba spomenút, ze v týchto prípadoch uplatnil Súdny dvor uvedený princíp restriktívne. Pre kritické posúdenie pozri Gambaro, E., Papi Rossi, A.: Recovery of Unlawful and Incompatible Aid. In: Santa Maria, A. (ed.).: Competition and State Aid - An Analysis of the EC Practice. Alphen aan den Rhijn: Kluwer Law International, 2007, s. 183 az 220. ( [124]34 ) Pozri napríklad rozsudky z 21. februára 2013, Banif Plus Bank (C-472/11, bod 29), a z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. ([125]C-89/08 P, Zb. s. I-11245, body 50 a 54). ( [126]35 ) [127]Ú. v. ES C 83, 2010, s. 309. ( [128]36 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 2002, Roquette Frčres ([129]C-94/00, Zb. s. I-9011, bod 42), a zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige ([130]C-52/09, Zb. s. I-527, body 20 az 22). ( [131]37 ) Pozri analogicky rozsudky z 18. januára 2005, Zuazaga Meabe/ÚHVT ([132]C-325/03 P, Zb. s. I-403, bod 25), a z 12. júla 1984, Ferriera Valsabbia/Komisia ([133]209/83, Zb. s. 3089, bod 22). ( [134]38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2010, Komisia/Taliansko ([135]C-297/08, Zb. s. I-1749, body 80 az 86). ( [136]39 ) Pozri napríklad rozsudok z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia ([137]C-303/88, Zb. s. I-1433, body 56 a 60). ( [138]40 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston 12. júna 2008 vo veci Komisia/Francúzsko (rozsudok z 13. novembra 2008, C-214/07), uz citované, bod 76. ( [139]41 ) Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko ([140]C-232/05, Zb. s. I-10071, bod 53). ( [141]42 ) Pozri napríklad rozsudok Komisia/Taliansko (C-353/12, uz citovaný, bod 41). ( [142]43 ) Pozri rozsudky z 13. marca 2007, Unibet ([143]C-432/05, Zb. s. I-2271, bod 75), a z 19. júna 1990, The Queen/Secretary of State for Transport, ex parte Factortame ([144]C-213/89, Zb. s. I-2433, bod 23). ( [145]44 ) Pozri napríklad rozsudok Komisia/Francúzsko (C-214/07, uz citovaný, bod 56). ( [146]45 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston 12. júna 2008 vo veci Komisia/Francúzsko (uz citované, bod 44). ( [147]46 ) Pozri okrem iných rozsudok Komisia/Slovensko (uz citovaný, body 61 az 64). ( [148]47 ) Rozsudok Komisia/Taliansko (C-297/08, uz citovaný, bod 48 a citovaná judikatúra). Pozri tiez návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs 16. marca 2000 vo veci C-236/99, Komisia/Belgicko (rozsudok zo 6. júla 2000, Zb. s. I-5657), body 20 a 25. ( [149]48 ) Podla ustálenej judikatúry nie je clenský stát oslobodený od zodpovednosti, ak porusenie jeho únijných záväzkov bolo spôsobené úplne alebo ciastocne chybami pri výklade alebo uplatnovaní príslusných predpisov Únie zo strany jeho vnútrostátnych súdov. Pozri najmä stanovisko 1/2009 (Zb. 2011, s. I-1137, bod 87), a rozsudok z 12. novembra 2009, Komisia/Spanielsko (C-154/08). Viaceré z nedávnych rozhodnutí Súdneho dvora v oblasti preskúmania státnej pomoci dobre ilustrujú tento názor. Pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2011, Komisia/Taliansko (C-302/09); z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko ([150]C-304/09, Zb. s. I-13903), a z 29. marca 2012, Komisia/Taliansko (C-243/10). ( [151]49 ) Pozri rozsudok z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko ([152]C-475/01, Zb. s. I-8923, bod 18 a citovaná judikatúra). ( [153]50 ) Rozsudky z 22. októbra 1987, Foto-Frost/Hauptzollamt Lübeck-Ost ([154]314/85, Zb. s. 4199, body 9 az 18), a z 10. januára 2006, IATA a ELFAA ([155]C-344/04, Zb. s. I-403, body 27 az 32). ( [156]51 ) Rozsudky z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest/Hauptzollamt Itzehoe a Hauptzollamt Paderborn ([157]C-143/88 a C-92/89, Zb. s. I-415), a z 9. novembra 1995, Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I)/Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft ([158]C-465/93, Zb. s. I-3761). ( [159]52 ) Rozsudok Komisia/Taliansko (C-304/09, uz citovaný, bod 47). ( [160]53 ) Rozsudok z 9. marca 1994, TWD/Bundesrepublik Deutschland ([161]C-188/92, Zb. s. I-833, bod 26). ( [162]54 ) Rozsudok z 20. mája 2010, Scott a Kimberly Clark ([163]C-210/09, Zb. s. I-4613, bod 29). ( [164]55 ) Pozri okrem iného rozsudky TWD/Bundesrepublik Deutschland (uz citovaný, body 13, 17 a 20), a z 22. októbra 2002, National Farmers' Union ([165]C-241/01, Zb. s. I-9079, body 34 a 35). ( [166]56 ) Pozri analogicky rozsudok Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I)/Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft (uz citovaný, body 28 a 29 a 42 az 45). ( [167]57 ) Pozri najmä rozsudky z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a i./Francúzsko ([168]C-354/90, Zb. s. I-5505, body 11 a 12), a z 11. júla 1996, SFEI a i. ([169]C-39/94, Zb. s. I-3547, body 39 a 40). ( [170]58 ) Pozri rozsudok z 21. novembra 2013, Deutsche Lufthansa (C-284/12, bod 31 a citovanú judikatúru). ( [171]59 ) Pozri bod 76 vyssie. ( [172]60 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2013, Komisia/Taliansko (C-411/12, bod 35), a zo 14. júla 2011, Komisia/Taliansko (C-303/09, bod 32). ( [173]61 ) Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze zápis záväzku týkajúceho sa vrátenia nezlucitelnej pomoci do zoznamu záväzkov spolocnosti v procese likvidácie je prijatelným prostriedkom na dosiahnutie vrátenia (pozri napríklad rozsudok Komisia/Spanielsko, C-610/10, uz citovaný, bod 72 a citovanú judikatúru). ( [174]62 ) Podla ustálenej judikatúry nie je podmienka absolútnej nemoznosti vykonania rozhodnutia splnená, ak sa zalovaný clenský stát obmedzí na to, ze Komisii uvedie právne, politické alebo praktické tazkosti spojené s vykonaním rozhodnutia bez toho, aby vo vztahu k predmetným podnikom prijal skutocné opatrenia na vymáhanie pomoci a Komisii navrhol alternatívne moznosti vykonania rozhodnutia, ktoré by umoznili prekonat tieto tazkosti (pozri okrem iných rozsudok z 5. mája 2011, Komisia/Taliansko, [175]C-305/09, Zb. s. I-03225, bod 33 a citovanú judikatúru). ( [176]63 ) Pozri rozsudok z 11. marca 2010, CELF a ministre de la Culture a de la Communication ([177]C-1/09, Zb. s. I-2099, bod 37). ( [178]64 ) Pozri v tomto zmysle bod 70 oznámenia Komisie s názvom "K efektívnemu vykonávaniu rozhodnutí Komisie prikazujúcich clenským státom vymáhat neoprávnene poskytnutú a nezlucitelnú státnu pomoc" ([179]Ú. v. EÚ C 272, 2007, s. 4). ( [180]65 ) V tejto súvislosti je takmer zbytocné dodávat, ze sporné rozhodnutie Komisie bolo navyse nakoniec potvrdené 3. júla 2013, ked Vseobecný súd zamietol zalobu o neplatnost podanú zo strany spolocnosti MB System. ( [181]66 ) Uznesenie predsedu Vseobecného súdu z 21. júna 2011, MB System/Komisia (T-209/11 R, body 46 az 52). References 1. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0042 43. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0043 44. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0044 45. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0045 46. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0046 47. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0047 48. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0048 49. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0049 50. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0050 51. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0051 52. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0052 53. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0053 54. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0054 55. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0055 56. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0056 57. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0057 58. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0058 59. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0059 60. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0060 61. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0061 62. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0062 63. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0063 64. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0064 65. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0065 66. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#t-ECR_62012CC0527_SK_01-E0066 67. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0001 68. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0002 69. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 70. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0003 71. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2007:183:TOC 72. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0004 73. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0102&locale=SK 74. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0005 75. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2010:195:TOC 76. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0006 77. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0007 78. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0008 79. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0009 80. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0010 81. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0011 82. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0012 83. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0013 84. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987C?0301&locale=SK 85. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0014 86. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973C?0173&locale=SK 87. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0015 88. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61972C?0070&locale=SK 89. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0016 90. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985C?0213&locale=SK 91. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0017 92. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0018 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0209&locale=SK 94. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0507&locale=SK 95. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0019 96. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0331&locale=SK 97. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0020 98. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0021 99. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0022 100. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0023 101. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0214&locale=SK 102. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0024 103. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0025 104. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0001&locale=SK 105. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0328&locale=SK 106. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0026 107. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981C?0028&locale=SK 108. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0027 109. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0028 110. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0499&locale=SK 111. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0441&locale=SK 112. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0029 113. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0105&locale=SK 114. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0377&locale=SK 115. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0030 116. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0334&locale=SK 117. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0031 118. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0032 119. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0277&locale=SK 120. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0305&locale=SK 121. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0033 122. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0205&locale=SK 123. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0024&locale=SK 124. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0034 125. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0089&locale=SK 126. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0035 127. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2010:083:TOC 128. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0036 129. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0094&locale=SK 130. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0052&locale=SK 131. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0037 132. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0325&locale=SK 133. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0209&locale=SK 134. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0038 135. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0297&locale=SK 136. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0039 137. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61988C?0303&locale=SK 138. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0040 139. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0041 140. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0232&locale=SK 141. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0042 142. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0043 143. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0432&locale=SK 144. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0213&locale=SK 145. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0044 146. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0045 147. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0046 148. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0047 149. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0048 150. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0304&locale=SK 151. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0049 152. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0475&locale=SK 153. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0050 154. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0314&locale=SK 155. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0344&locale=SK 156. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0051 157. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61988C?0143&locale=SK 158. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0465&locale=SK 159. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0052 160. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0053 161. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0188&locale=SK 162. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0054 163. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0210&locale=SK 164. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0055 165. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0241&locale=SK 166. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0056 167. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0057 168. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0354&locale=SK 169. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0039&locale=SK 170. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0058 171. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0059 172. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0060 173. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0061 174. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0062 175. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0305&locale=SK 176. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0063 177. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0001&locale=SK 178. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0064 179. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2007:272:TOC 180. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0065 181. file:///tmp/lynxXXXXW3DACn/L92111-3684TMP.html#c-ECR_62012CC0527_SK_01-E0066