NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA MELCHIOR WATHELET prednesené 29. mája 2013 ( [1]1 ) Vec C-133/12 P Stichting Woonlinie, Stichting Allee Wonen, Woningstichting Volksbelang, Stichting WoonInvest, Stichting Woonstede proti Európskej komisii "Odvolanie -- Systém pomoci poskytovanej v Holandskom královstve podnikom sociálneho bývania -- Rozhodnutie stanovujúce záväznost záväzkov prijatých holandskými orgánmi na dosiahnutie súladu s právom Únie -- Rozhodnutie konstatujúce zlucitelnost systému so spolocným trhom -- Clánok 263 stvrtý odsek ZFEÚ -- Pojem regulacný akt, ktorý sa priamo týka fyzickej alebo právnickej osoby a nevyzaduje vykonávacie opatrenia" I - Úvod 1. Predmetom prejednávanej veci je odvolanie podané podnikmi bytovej výstavby ("woningcorporaties", dalej len "wocos") Stichting Woonlinie, Stichting Allee Wonen, Woningstichting Volksbelang, Stichting WoonInvest a Stichting Woonstede proti uzneseniu Vseobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2011, Stichting Woonlinie a i./Komisia (T-202/10, dalej len "napadnuté uznesenie"). 2. Vseobecný súd napadnutým uznesením rozhodol o neprípustnosti zaloby o neplatnost rozhodnutia Komisie K(2009) 9963 v konecnom znení z 15. decembra 2009 týkajúceho sa státnej pomoci E 2/2005 a N 642/2009 - Holandsko - Existujúca pomoc a osobitná pomoc na projekty urcená podnikom bytovej výstavby (dalej len "sporné rozhodnutie"). Vseobecný súd konstatoval, ze sporné rozhodnutie sa v rozsahu, v akom v nom ide o existujúcu pomoc E 2/2005 (jediná cast rozhodnutia napadnutá odvolatelkami), týka odvolateliek rovnako ako vsetkých dalsích hospodárskych subjektov, ktoré sa skutocne alebo potenciálne nachádzajú v rovnakej situácii, a ze v dôsledku toho samotné ich postavenie wocos vymedzené na základe objektívnych kritérií nepostacuje na preukázanie ich osobnej dotknutosti. 3. Vseobecný súd teda v napadnutom uznesení preskúmal len osobnú dotknutost pozadovanú bývalým clánkom 230 stvrtým odsekom Zmluvy o ES. Nadobudnutím úcinnosti Lisabonskej zmluvy (pred prijatím sporného rozhodnutia) sa vsak fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré chcú zacat konanie o neplatnosti urcitého aktu, otvorila nová moznost. Clánok 263 stvrtý odsek in fine ZFEÚ ich v súcasnosti oprávnuje zacat konanie o neplatnosti regulacných aktov, ktoré sa ich priamo týkajú a nevyzadujú vykonávacie opatrenia. 4. Kedze prípustnost zaloby podanej na základe clánku 263 ZFEÚ sa týka verejného poriadku, v týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby preskúmal uplatnitelnost clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ v prejednávanej veci. Okrem toho konstatujem, ze Vseobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked túto analýzu neuskutocnil. Následne navrhnem, aby Súdny dvor o tejto otázke definitívne rozhodol, vyhlásil zalobu za prípustnú a vrátil vec Vseobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej. ( [2]2 ) II - Okolnosti predchádzajúce sporu 5. Odvolatelky sú wocos so sídlom v Holandsku. Ide o neziskové organizácie, ktorých úlohou je nadobúdanie, výstavba a prenajímanie bytov urcených najmä pre znevýhodnené osoby a sociálne znevýhodnené skupiny. Wocos vykonávajú aj dalsie cinnosti, akými sú výstavba a prenajímanie bytov s vyssím nájomným, výstavba bytov urcených na predaj, ako aj výstavba a prenajímanie budov vo verejnom záujme. 6. Holandské orgány v roku 2002 oznámili Európskej komisii vseobecný systém státnej pomoci urcenej pre wocos. Kedze Komisia usúdila, ze opatrenia urcené na financovanie wocos mozno oznacit za existujúcu pomoc, holandské orgány oznámenie stiahli. 7. Komisia vsak 14. júla 2005 zaslala holandským orgánom list na základe clánku 17 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [88 ES] ([3]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), v ktorom vyjadrila svoje pochybnosti o zlucitelnosti pomoci E 2/2005 so spolocným trhom. Komisia v úvode listu uviedla, ze holandské orgány musia nanovo vymedzit úlohu vo verejnom záujme zverenú wocos tak, aby bolo sociálne bývanie vyhradené pre jasne vymedzenú cielovú skupinu znevýhodnených osôb alebo sociálne znevýhodnených skupín. Dalej uviedla, ze wocos musia vsetky svoje obchodné cinnosti vykonávat v trhových podmienkach a nemôzu byt príjemcami státnej pomoci. Nakoniec Komisia konstatovala, ze ponuka sociálnych bytov musí byt prispôsobená dopytu znevýhodnených osôb alebo sociálne znevýhodnených skupín. 8. Komisia a holandské orgány po zaslaní tohto listu zacali rokovat s cielom zosúladit predmetný systém pomoci s clánkom 106 ods. 2 ZFEÚ. 9. Dna 16. apríla 2007 Vereniging van Institutionele Beleggers in Vastgoed, Nederland (Zdruzenie institucionálnych investorov do nehnutelností Holandského královstva) predlozilo Komisii staznost týkajúcu sa systému pomoci urcenej pre wocos. V júni 2009 sa k tejto staznosti pridruzila spolocnost Vesteda Groep BV. 10. V liste z 3. decembra 2009 sa holandské orgány zaviazali, ze zmenia vseobecný systém státnej pomoci urcenej pre wocos, a Komisii zaslali niekolko návrhov, ktoré boli v súlade s týmito záväzkami. 11. Na tomto základe prijali nové pravidlá, ktoré boli predmetom novej ministerskej vyhlásky a nového zákona o bývaní, ktoré mali nadobudnút úcinnost 1. januára 2010 a 1. januára 2011. 12. Pokial ide o zlucitelnost nového systému financovania wocos navrhnutého holandskými orgánmi, Komisia v bode 72odôvodnenia sporného rozhodnutia konstatovala, ze "pomoc poskytovaná v súvislosti s cinnostami v oblasti sociálneho bývania, t. j. v súvislosti s výstavbou a prenajímaním bytov urcených pre jednotlivcov vrátane výstavby a údrzby súvisiacich infrastruktúr... je zlucitelná s clánkom 106 ods. 2 ZFEÚ". Komisia tak akceptovala záväzky prijaté holandskými orgánmi a prijala sporné rozhodnutie. III - Konanie pred Vseobecným súdom a napadnuté uznesenie 13. Návrhom zaslaným do kancelárie Vseobecného súdu 29. apríla 2010 podali odvolatelky na základe clánku 263 ZFEÚ zalobu o neplatnost sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005. 14. Odvolatelky uviedli na podporu svojej zaloby viacero dôvodov. Komisia vsak namietla neprípustnost zaloby s odôvodnením, ze odvolatelky nie sú sporným rozhodnutím osobne dotknuté v zmysle clánku 263 ZFEÚ. Vseobecný súd sa preto rozhodol rozhodnút najprv o tejto otázke. 15. Vseobecný súd konstatoval, ze sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005, nie je urcené odvolatelkám. V tejto súvislosti v prvom rade pripomenul ustálenú judikatúru, podla ktorej podnik nie je oprávnený napadnút rozhodnutie Komisie zakazujúce systém odvetvovej pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslusnosti k predmetnému odvetviu alebo z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu uvedenej pomoci. Vseobecný súd v druhom rade uviedol, ze to isté platí v prípade zaloby o neplatnost rozhodnutia, ktorým Komisia berie na vedomie záväzky prijaté vnútrostátnymi orgánmi a takto zmenený systém pomoci vyhlasuje za zlucitelný so spolocným trhom. 16. V tomto prípade Vseobecný súd na jednej strane v bodoch 29 a 30 napadnutého uznesenia konstatoval, ze postavenie wocos sa priznáva na základe objektívnych kritérií, ktoré môze splnat neurcitý pocet subjektov. Na druhej strane v bode 31 uvedeného uznesenia pripomenul, ze wocos môzu byt len potenciálnymi príjemcami pomoci, lebo posúdenie zo strany Komisie "predstavuje predbezné posúdenie" systému pomoci zmeneného na základe záväzkov prijatých vnútrostátnymi orgánmi. 17. Vseobecný súd z toho vyvodil záver, ze samotné postavenie wocos neumoznuje tieto subjekty povazovat za osobne dotknuté sporným rozhodnutím v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005, a konstatoval neprípustnost zaloby. IV - Odvolanie 18. Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 9. marca 2012 podali odvolatelky toto odvolanie. Navrhujú, aby Súdny dvor úplne alebo ciastocne zrusil napadnuté uznesenie a vrátil vec Vseobecnému súdu. Dalej navrhujú, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu trov konania. 19. Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolatelky dva odvolacie dôvody: -- v prvom odvolacom dôvode odvolatelky uvádzajú, ze napadnuté uznesenie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením, nesprávnym posúdením relevantného skutkového stavu a nedostatocným odôvodnením, kedze prípustnost zaloby podmienuje tým, ci sú odvolatelky skutocnými alebo potenciálnymi príjemcami existujúcich opatrení, a -- v druhom odvolacom dôvode vytýkajú Vseobecnému súdu, ze vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatoval, ze nepatria do uzatvoreného okruhu existujúcich wocos, ktoré sú príjemcami pomoci E 2/2005. 20. V odpovedi na otázky Súdneho dvora odvolatelky uvádzajú, ze aj pokial ich nemozno povazovat za osobne dotknuté sporným rozhodnutím, môzu navrhovat jeho zrusenie vzhladom na to, ze ide o regulacný akt, ktorý sa ich priamo týka a nevyzaduje vykonávacie opatrenia. A - Uplatnitelnost clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ 21. Vseobecný súd v rámci skúmania prípustnosti zaloby len konstatoval, ze sporné rozhodnutie nie je urcené odvolatelkám, ktoré ním nie sú osobne dotknuté. 22. Chcem poukázat na to, ze Vseobecný súd neskúmal, ci je sporné rozhodnutie regulacným aktom, ktorý sa priamo týka odvolateliek a nevyzaduje vykonávacie opatrenia. Inými slovami, Vseobecný súd neuskutocnil analýzu clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ v tom zmysle, ze poskytuje nový prostriedok nápravy. 23. Je síce pravda, ze samotné odvolatelky sa o tejto otázke pred Vseobecným súdom nezmienili (dokonca ani vo svojom odvolaní), no týka sa prípustnosti zaloby podanej na základe clánku 263 ZFEÚ a súvisí s verejným poriadkom. Súdny dvor je z tohto dôvodu povinný preskúmat ju z úradnej moci ( [4]3 ) a úcastníci konania boli vyzvaní vyjadrit sa k tomuto bodu na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. apríla 2013. 1. Tretia moznost poskytovaná clánkom 263 stvrtým odsekom in fine ZFEÚ 24. Clánok 263 stvrtý odsek ZFEÚ teraz stanovuje, ze "akákolvek fyzická alebo právnická osoba môze za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podat zalobu proti aktom, ktoré sú jej urcené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voci regulacným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyzadujú vykonávacie opatrenia." ( [5]4 ) 25. Jednotlivec uz teda môze podat zalobu o neplatnost bez nutnosti preukázat osobnú dotknutost, avsak pod podmienkou, ze predmetný akt je regulacným aktom, ktorý sa ho priamo týka a nevyzaduje vykonávacie opatrenia. a) Regulacný akt 26. Z uznesenia Vseobecného súdu zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada ([6]T-18/10, Zb. s. II-5599) vyplýva, ze akýkolvek akt so vseobecnou pôsobnostou nemozno povazovat za "regulacný akt" v zmysle clánku 263 ZFEÚ. Platí to pre legislatívne akty. 27. Na základe tohto konstatovania a vzhladom na to, ze Lisabonská zmluva pouzila v clánku 289 ods. 3 ZFEÚ na vymedzenie legislatívnych aktov cisto procesné kritérium, ( [7]5 ) Vseobecný súd obmedzil regulacné akty na tie akty so vseobecnou pôsobnostou, ktoré nie sú prijaté legislatívnym postupom. 28. Proti uvedenému uzneseniu Vseobecného súdu bolo podané odvolanie. ( [8]6 ) Súdny dvor síce este nerozhodol, no generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch potvrdzuje výklad Vseobecného súdu. ( [9]7 ) 29. Súhlasím síce s viacerými tvrdeniami generálnej advokátky Kokott týkajúcimi sa historických aspektov alebo aspektov znenia, nemyslím si vsak, ze z pouzitia pojmu "legislatívne akty" v prvom odseku clánku 263 ZFEÚ mozno v rámci aktov so vseobecnou pôsobnostou vyvodit opacný význam, nez má výraz "regulacný akt" v stvrtom odseku tohto clánku. Opakom legislatívneho aktu totiz nemusí byt nevyhnutne regulacný akt, ale je to skôr vykonávací akt, pojem výslovne pouzitý v clánku 291 ZFEÚ. ( [10]8 ) 30. ZFEÚ okrem toho na oznacenie aktov, ktoré nie sú legislatívne, nepouzíva slovo "regulacné", ale v clánku 297 ods. 2 ZFEÚ sa hovorí o "nelegislatívnych aktoch". 31. V kazdom prípade sa domnievam, ze tento výklad, ktorý právna náuka zdaleka jednomyselne nepodporuje, nezodpovedá obavám, ktoré viedli k zmene a doplneniu clánku 230 Zmluvy o ES. V tomto smere najsymbolickejsí paradox spocíva bezpochyby v tom, ze keby Súdny dvor súhlasil s restriktívnym výkladom navrhnutým Vseobecným súdom, vec Unión de Pequeńos Agricultores/Rada ( [11]9 ) by sa opät skoncila konstatovaním neprípustnosti odvolania, hoci vyvolala predmetnú zmenu. 32. Okrem toho nemôzem súhlasit s tým, co si myslia niektorí autori naklonení restriktívnemu výkladu, ze prejudiciálna otázka stále predstavuje postacujúci mechanizmus na zabezpecenie úcinnej súdnej ochrany. Keby to bolo tak, nebol by dôvod na zmenu a doplnenie clánku 230 ES, ktorého nevýhody by uz podla definície pretrvali, pokial by sa vychádzalo z toho, ze legislatívne akty sú vylúcené z clánku 263 stvrtého odseku ZFEÚ. 33. Niektorí autori vsak tvrdia, ze clánok 19 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ vyplnil existujúce medzery. Práve naopak. Tento clánok je totiz len formálnym zakotvením zásady, ktorú samotný Súdny dvor rovnakým spôsobom vyjadril v uz citovanom rozsudku Unión de Pequeńos Agricultores/Rada. ( [12]10 ) Clánok 19 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ teda k existujúcemu právnemu stavu nic nepridal. Opät musím konstatovat, ze ak by to tak bolo, zmena a doplnenie bývalého clánku 230 ES by boli zbytocné. 34. Napokon sa domnievam, ze povinnost lojálnej spolupráce nemôze íst tak daleko, ze sa clenským státom ulozí povinnost umoznit prístup k vnútrostátnemu súdu napriek tomu, ze nejde o akt státu. Je napokon udivujúce, ze medzi autormi, ktorí sa odvolávajú na clánok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ s cielom ulozit státom povinnost zabezpecit úcinnú súdnu ochranu jednotlivcov, sú aj takí, ktorí na druhej strane neváhajú uvádzat neexistenciu vnútrostátnych zalôb smerujúcich proti legislatívnym aktom státu vo väcsine clenských státov, aby odôvodnili podobnú neexistenciu na úrovni Únie. Nie je paradoxné povazovat za normálne, ze Zmluva jednotlivcov neoprávnuje konat voci legislatívnym aktom Únie s odôvodnením, ze väcsina státov to neumoznuje voci vlastným zákonom, a zároven tým istým státom ukladat povinnost, aby to robili, hoci len nepriamo, v súvislosti s aktmi Únie? 35. Okrem toho sa mi nezdá rozumné domnievat sa, ze súdna ochrana by sa stala úcinnou na základe toho, ze by bolo teoreticky mozné, aby jednotlivec kládol vnútrostátnym orgánom otázky týkajúce sa uplatnitelnosti legislatívneho aktu Únie na svoju osobnú situáciu v nádeji, ze poskytnutú odpoved bude môct napadnút na súde, ktorý by zas mohol iniciovat prejudiciálne konanie. Ako nepochybovat o skutocnej úcinnosti takých teoretických konstrukcií zalozených na existencii aktu, ktorého jediným dôvodom existencie je moznost napadnút ho, v dôsledku coho by sa javil ako cisto umelý? Okrem toho, co keby vnútrostátny orgán odpoved neposkytol? 36. Chcem pripomenút, ze Súdny dvor rozhodol, ze úcinná súdna ochrana nie je zarucená, pokial jednotlivec nemá inú moznost nez porusit právo, aby príslusný vnútrostátny orgán prijal vykonávací akt, v dôsledku ktorého by sa musel obhajovat na súde, ktorý by mohol polozit prejudiciálnu otázku. ( [13]11 ) Aké dôvody by boli potrebné na to, aby to bolo inak, pokial vnútrostátny orgán v zásade nemusí prijat akt? 37. Výklad clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ vylucujúci legislatívne akty teda povazujem za prílis restriktívny a domnievam sa, ze nezodpovedá dôvodom zmeny a doplnenia clánku 230 stvrtého odseku ES. 38. Na základe tohto konstatovania teda uprednostním iný výklad regulacného aktu v zmysle clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ. Podla môjho názoru by sa regulacný akt mal vykladat ako akt so vseobecnou pôsobnostou, ci uz legislatívny alebo nelegislatívny. b) Ktorý sa priamo týka zalobcu 39. Podmienka osobnej dotknutosti sa síce z tretej moznosti zaloby o neplatnost stratila, no podmienka priamej dotknutosti je zachovaná. Zdá sa, ze jej pôsobnost nie je vôbec problematická: pojem priamy záujem je uvedený rovnako v druhej i tretej moznosti upravenej v clánku 263 stvrtom odseku ZFEÚ. ( [14]12 ) 40. Podla ustálenej judikatúry týkajúcej sa clánku 263 stvrtého odseku ZFEÚ to teda znamená, ze fyzická alebo právnická osoba je priamo dotknutá aktom Únie, pokial tento akt "bezprostredne ovplyvn[uje] právne postavenie jednotlivca a neponech[áva] priestor na volnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatnovaním, kedze má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy [Únie] bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení". ( [15]13 ) 41. Súdny dvor tiez v tejto súvislosti uviedol, ze neexistencia volnej úvahy clenských státov marí zjavnú neexistenciu priamej súvislosti medzi aktom Únie a jednotlivcom. Inými slovami, aby sa zabránilo priamej dotknutosti, volná úvaha autora sprostredkujúceho aktu urceného na vykonanie aktu Únie nemôze byt cisto formálna. Musí byt zdrojom právnej dotknutosti zalobcu. ( [16]14 ) c) Ktorý nevyzaduje vykonávacie opatrenia 42. Treba teda este urcit pôsobnost posledného prvku znenia clánku 263 stvrtého odseku ZFEÚ, t. j. neexistencia vykonávacích opatrení. Ide o tretiu podmienku alebo len o vysvetlenie priamej dotknutosti? 43. Súdny dvor zatial nemal prílezitost rozhodovat o tejto otázke. Vseobecný súd konstatoval, ze rozhodnutie, ktorým Komisia konstatuje protiprávnost pomoci a nariadi jej vrátenie, "nemozno... posúdit ako akt, ktorý neobsahuje vykonávacie opatrenia. Clánok 6 ods. 2 napadnutého rozhodnutia totiz uvádza existenciu 'vnútrostátnych opatrení prijatých s cielom vykonat toto rozhodnutie az do úplného vrátenia pomoci poskytnutej na základe [spornej] schémy`. Sama existencia týchto vymáhajúcich opatrení, ktoré predstavujú vykonávacie opatrenia, odôvodnuje posúdenie napadnutého rozhodnutia ako aktu, ktorý obsahuje vykonávacie opatrenia. Tieto opatrenia preto môzu osoby, ktorým sú urcené, napadnút pred vnútrostátnymi súdmi." ( [17]15 ) 44. Vseobecný súd teda v tejto veci uprel spolocnosti, ktorá bola zalobkynou, právo zacat konanie o neplatnost na základe rozsírenia vyplývajúceho z Lisabonskej zmluvy s odôvodnením, ze podla jeho názoru musia nevyhnutne existovat vnútrostátne vykonávacie opatrenia. 45. Domnievam sa, ze takýto výklad prílis obmedzuje úcinky dodatku vlozeného clánkom 263 stvrtým odsekom ZFEÚ do bývalého clánku 230 ES, lebo vzdy prichádza do úvahy vnútrostátne opatrenie na vykonanie regulacného aktu Únie, ako sú uverejnenie, oznámenie, potvrdenie alebo pripomienka. Podla výkladu Vseobecného súdu by vsak tieto cisto formálne úkony, ktoré môzu byt nepredvídatelné alebo nepovinné, mali mat za následok vylúcenie uplatnenia tohto clánku. 46. Okrem toho sa domnievam, ze taký výklad je v rozpore s cielom sledovaným autormi Zmluvy. Ako uviedla generálna advokátka Kokott vo veci Telefónica/Komisia, "dodatkom, ktorý sa týkal 'vykonávacích ustanovení`, sa rozsírenie práva podat zalobu malo obmedzit na tie prípady, ked jednotlivec ,najprv musí porusit právo, aby sa potom mohol obrátit na súd'". ( [18]16 ) 47. Súhlasím tiez s názorom generálnej advokátky Kokott, podla ktorého "treba poziadavku, ktorá sa týka vykonávacích opatrení regulacného právneho aktu, chápat tým spôsobom, ze... akt... vyvoláva úcinky priamo voci jednotlivcovi, bez toho, aby si vyzadoval vykonávacie opatrenia". ( [19]17 ) Ide tu vsak o vymedzenie totozné s vymedzením priamej dotknutosti. ( [20]18 ) 48. Domnievam sa teda, ze výraz "vykonávacie opatrenia" pouzitý v clánku 263 stvrtom odseku in fine ZFEÚ treba vylúcit z vnútrostátnej sféry a obmedzit ho na právo Únie alebo prinajmensom vylúcit z tohto pojmu opatrenia prijaté vnútrostátnymi orgánmi bez právomoci volnej úvahy. Ako uz totiz bolo vysvetlené, neexistencia volnej úvahy clenských státov marí zjavnú neexistenciu priamej súvislosti medzi aktom Únie a jednotlivcom. 49. V dôsledku toho sa domnievam, ze poziadavka súvisiaca s neexistenciou vykonávacích opatrení je len zopakovaním priamej dotknutosti. ( [21]19 ) 50. Tento výklad povazujem za este relevantnejsí v oblasti státnej pomoci, kedze z ustálenej judikatúry vyplýva, ze zrusenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania je logickým dôsledkom vyhlásenia jej protiprávnosti. ( [22]20 ) Clenský stát sa na obranu proti zalobe pre nesplnenie povinnosti podanej Komisiou podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ môze odvolávat na jedinú skutocnost, a to na absolútnu nemoznost riadneho výkonu dotknutého rozhodnutia. ( [23]21 ) Vymáhacie opatrenia prijaté clenským státom sú teda v urcitom zmysle len nevyhnutným príslusenstvom sporného rozhodnutia. 51. Dalsou výhodou navrhnutého výkladu je centralizácia vsetkých sporov týkajúcich sa státnej pomoci na súdoch Európskej únie. Takú centralizáciu povazujem za prospesnú z dvoch dôvodov. Na jednej strane sa nou zvysuje právna istota, kedze sa neuplatnuje otázka osobnej dotknutosti, v dôsledku coho potenciálni príjemcovia pomoci alebo konkurenti podniku, ktorý je príjemcom pomoci, môzu napadnút rozhodnutie Komisie priamo pred Súdnym dvorom. Odstranuje totiz neistotu vyplývajúcu z rozsudku TWD Textilwerke Deggendorf, podla ktorého je najprv potrebné vyriesit otázku osobnej dotknutosti, lebo v opacnom prípade by mohla byt namietaná neprípustnost neskorsej prejudiciálnej otázky. ( [24]22 ) Na druhej strane odstranuje potrebu zacat vnútrostátne konanie, aby sa vec dostala pred Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky. Inými slovami, umoznuje, aby bolo konanie priamejsie, a teda úcinnejsie, rýchlejsie a hospodárnejsie. 52. Nakoniec si kladiem vseobecnejsiu otázku týkajúcu sa uzitocnosti rozlisovania medzi podmienkou priamej dotknutosti a spresnením týkajúcim sa neexistencie vykonávacieho opatrenia. Ako by totiz bolo mozné, ze jednotlivec by bol priamo dotknutý aktom Únie, pokial by si tento akt vyzadoval skutocné vykonávacie opatrenie, ci uz na európskej alebo na vnútrostátnej úrovni, zatial co z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ze aby sa akt Únie priamo dotýkal jednotlivca, musí "bezprostredne ovplyvnova[t] právne postavenie jednotlivca... kedze [jeho uplatnovanie]... vyplýva zo samotnej právnej úpravy Spolocenstva bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení"? ( [25]23 ) 2. Uplatnenie v prejednávanej veci 53. Sporné rozhodnutie je rozhodnutie Komisie konstatujúce zlucitelnost dvoch systémov pomoci (existujúceho systému a nového systému) s clánkom 106 ods. 2 ZFEÚ a so spolocným trhom. 54. V casti sporného rozhodnutia, ktorá je predmetom zaloby, Komisia preskúmala zlucitelnost pomoci E 2/2005 týkajúcej sa systému financovania wocos zmeneného na základe záväzkov prijatých holandskými orgánmi. 55. Treba teda na jednej strane urcit, ci tento akt, ktorý Komisia adresovala Holandskému královstvu, je regulacným aktom, a na druhej strane, ci sa priamo týka odvolateliek bez nutnosti vykonávacích opatrení. a) Je sporné rozhodnutie regulacným aktom? 56. Je síce nesporné, ze sporné rozhodnutie bolo prijaté nelegislatívnym postupom, no Komisia spochybnuje vseobecnú pôsobnost aktu. Kedze bol urcený len pre Holandské královstvo, môze mat výhradne individuálnu pôsobnost. 57. Generálna advokátka Kokott prednedávnom v uz citovanej veci Telefónica/Komisia podrobne a relevantným spôsobom preskúmala otázku pôsobnosti rozhodnutia adresovaného clenskému státu. ( [26]24 ) 58. Súhlasím s jej názorom, podla ktorého je tento typ rozhodnutia osobitný v tom zmysle, ze clenské státy sú aj stelesnením vnútrostátneho právneho poriadku a rozhodnutia, ktoré sú im urcené, sú záväzné pre vsetky orgány. Generálna advokátka Kokott spresnila, ze "to znamená, ze rozhodnutia urcené clenskému státu, aj ked majú len jediného adresáta, môzu formovat vnútrostátny právny poriadok a dosahovat tak vseobecnú záväznost." ( [27]25 ) 59. Samotný Súdny dvor uz napokon v urcitých prípadoch priznal tomuto typu rozhodnutí vseobecnú pôsobnost, ( [28]26 ) najmä v oblasti státnej pomoci. Z ustálenej judikatúry, ktorú napokon Vseobecný súd v napadnutom uznesení pripomenul, vyplýva, ze rozhodnutie Komisie zakazujúce systém pomoci sa totiz vo vztahu k potenciálnym príjemcom systému pomoci javí ako opatrenie so vseobecnou pôsobnostou, ktoré sa uplatnuje na objektívne urcené situácie a zahrna právne úcinky vzhladom na urcitú kategóriu osôb vymedzených vseobecným a abstraktným spôsobom. Rozhodnutie Komisie tak má pre potenciálnych príjemcov systému pomoci povahu opatrenia so "vseobecnou pôsobnostou". ( [29]27 ) Presne z tohto dôvodu sa napokon príjemcovia v zásade nepovazujú za osobne dotknutých. Domnievam sa, ze v prejednávanej veci mozno tú istú úvahu uplatnit na rozhodnutie prijaté Komisiou na základe uz citovaného clánku 19 ods. 1 nariadenia c. 659/1999, ktorým berie na vedomie záväzky prijaté vnútrostátnymi orgánmi a konstatuje zlucitelnost zmien existujúceho systému pomoci so spolocným trhom. 60. Kedze zmenený systém pomoci sa má uplatnovat na objektívne urcené situácie a zahrna právne úcinky vzhladom na urcitú kategóriu osôb vymedzených vseobecným a abstraktným spôsobom, to isté platí pre rozhodnutie Komisie, ktoré ho povoluje. Na rozdiel od názoru Komisie nevidím dôvod, preco by v tomto smere bolo potrebné rozlisovat medzi rozhodnutiami, ktoré povolujú urcitý systém pomoci, a tými, ktoré ho zakazujú. 61. V dôsledku toho bez ohladu na to, ci sa prijme siroký alebo restriktívny výklad pojmu regulacný akt, sporné rozhodnutie ako akt so vseobecnou pôsobnostou prijatý nelegislatívnym postupom splna prvú podmienku stanovenú v clánku 263 stvrtom odseku in fine ZFEÚ. b) Sú odvolatelky priamo dotknuté bez potreby vykonávacích opatrení? 62. Komisia vo svojej odpovedi na písomnú otázku uvádza, ze na to, aby bolo sporné rozhodnutie úcinné, sú potrebné vykonávacie opatrenia. Nemá na mysli len ministerskú vyhlásku a zákon uvedené v bode 41 odôvodnenia sporného rozhodnutia, ale odvoláva sa aj na docasné nariadenie z 3. novembra 2010 o sluzbách vo vseobecnom hospodárskom záujme poskytovaných akreditovanými podnikmi bytovej výstavby (uverejnené v Nederlandse Staatcourant c. 17515 z 8. novembra 2010). 63. Existenciu vykonávacích opatrení nemozno popriet. Sú vlastné takému konaniu týkajúcemu sa existujúcich systémov pomoci, aké je upravené v nariadení c. 659/1999. Clánok 19 ods. 1 totiz výslovne stanovuje, ze ak clenský stát akceptuje opatrenia navrhnuté Komisiou, informuje ju o tom. Komisia toto zistenie zaznamená a clenský stát je potom "viazaný jeho prijatím, aby vykonal príslusné opatrenia". 64. Ako som vsak uz uviedol, domnievam sa, ze poziadavka súvisiaca s neexistenciou vykonávacích opatrení je len zopakovaním priamej dotknutosti a na to, aby nebola splnená, je potrebné, aby volná úvaha orgánu, ktorý má prijat vykonávacie opatrenie, nebola cisto formálna. 65. Kedze je vsak sporné rozhodnutie zalozené na clánku 19 ods. 1 nariadenia c. 659/1999, neponecháva Holandskému královstvu nijakú mieru volnej úvahy. 66. Z tohto ustanovenia totiz vyplýva, ze Komisia iniciovala zmeny, vdaka ktorým je systém zlucitelný s právom Únie, a urobila ich záväznými. 67. Clánok 19 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 stanovuje: "Ak daný clenský stát akceptuje navrhované opatrenia a informuje o nich Komisiu, Komisia zaznamená toto zistenie a informuje o nom clenský stát. Clenský stát bude viazaný jeho prijatím, aby vykonal príslusné opatrenia." 68. Záväznost rozhodnutia na základe clánku 19 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 Súdny dvor napokon potvrdil v rozsudku z 18. júna 2002, Nemecko/Komisia ([30]C-242/00, Zb. s. I-5603). 69. Súdny dvor v uvedenej veci pripomenul, ze Komisia pri výkone svojich právomocí vyplývajúcich z clánkov 87 ES a 88 ES [teraz clánky 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ] môze prijat usmernenia, v ktorých objasní, akým spôsobom chce na základe tých istých clánkov vykonávat svoju právomoc volnej úvahy vo vztahu k novej pomoci alebo vo vztahu k existujúcim systémom pomoci. Pokial tieto usmernenia vychádzali z clánku 88 ods. 1 ES [teraz clánok 108 ods. 1 ZFEÚ], predstavovali prvok riadnej a pravidelnej spolupráce, v rámci ktorej Komisia spolu s clenskými státmi neustále skúmala existujúce systémy pomoci a navrhovala im príslusné opatrenia, ktoré si vyzadoval postupný rozvoj alebo fungovanie spolocného trhu. Súdny dvor dalej uviedol, ze "kedze clenský stát akceptuje tieto návrhy príslusných opatrení, sú vo vztahu k tomuto clenskému státu záväzné...", ( [31]28 ) a konstatoval, ze "normotvorca Spolocenstva si osvojil zásady vyplývajúce z judikatúry... ked do nariadenia [c. 659/1999] zaradil clánok 19 ods. 1". ( [32]29 ) 70. Podla tohto ustanovenia zmeny, vdaka ktorým je systém zlucitelný s právom Únie, sa stávajú záväznými, az ked ich Komisia akceptuje. Komisia napokon v bode 74 odôvodnenia sporného rozhodnutia výslovne uviedla, ze "akceptuje záväzky prijaté holandskými orgánmi" a ze "v súlade s clánkom 19 nariadenia [c. 659/1999] prostredníctvom tohto rozhodnutia berie na vedomie záväzky, v dôsledku coho sa uplatnovanie primeraných opatrení stáva záväzným". Tvrdenie je zopakované vo výroku rozhodnutia (v jeho bode 108). 71. Komisia tiez uviedla, ze Holandské královstvo si po prijatí sporného rozhodnutia zachovalo právomoc volnej úvahy v tom zmysle, ze mohlo stále slobodne definitívne upustit od predmetného systému pomoci. Ja si to nemyslím, lebo vzhladom na to, ze Holandské královstvo navrhlo Komisii zmeny, ktoré sa potom stali záväznými prostredníctvom sporného rozhodnutia, moznost, ze sa rozhodne nezachovat systém pomoci, bola cisto teoretická. Naopak, vôla holandských orgánov uplatnit rozhodnutie bola nepochybná. ( [33]30 ) 72. Odvolatelky okrem toho na rozdiel od tvrdení Komisie vo svojej odpovedi na písomné otázky uvádzajú, ze neexistuje nijaké opatrenie, ktoré by mohli napadnút pred vnútrostátnym súdom. Na pojednávaní toto tvrdenie kategoricky zopakovali, teda ze pokial ide o akt so vseobecnou pôsobnostou, ako je clánok 4 docasného nariadenia z 3. novembra 2010 o sluzbách vo vseobecnom hospodárskom záujme poskytovaných akreditovanými podnikmi bytovej výstavby, vnútrostátny právny poriadok jednotlivcovi neumoznuje podat nijakú zalobu. 73. Okrem toho povinnost pridelit 90 % bytového fondu osobám, ktorých príjem nepresahuje urcitú sumu, ktorá je stanovená v uz citovanom clánku 4 vnútrostátneho nariadenia, si nevyzaduje nijaké dalsie rozhodnutie. Naopak, len porusenie tohto pravidla by mohlo vyvolat reakciu orgánu, ako je napríklad odmietnutie poskytnút predmetnú pomoc. V tomto ohlade si dovolím nesúhlasit s poziadavkou Komisie, podla ktorej je na to, aby sa dal uplatnit uz citovaný rozsudok Unibet, nevyhnutné riziko trestného stíhania. Taký systém bez ohladu na ulozenú sankciu v nijakom prípade nezodpovedá poziadavke úcinnej súdnej ochrany. 74. Za týchto okolností sa domnievam, ze odopretie právneho záujmu na zrusení sporného rozhodnutia pre odvolatelky znamená neexistenciu súdnej ochrany. 75. V dôsledku toho si myslím, ze sporné rozhodnutie sa odvolateliek priamo týka a nevyzaduje vykonávacie opatrenia v zmysle clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ vzhladom na to, ze vyvoláva priame úcinky na právne postavenie odvolateliek a adresátovi poverenému jeho uplatnovaním, cize Holandskému královstvu, neponecháva nijakú mieru volnej úvahy. 76. Domnievam sa teda, ze podmienky stanovené v uvedenom stvrtom odseku sú splnené a Vseobecný súd mal vzhladom na to vyhoviet zalobe odvolateliek podanej na základe tohto ustanovenia. Tým, ze konstatoval neprípustnost zaloby, sa podla môjho názoru dopustil nesprávneho právneho posúdenia. B - O prvom a druhom odvolacom dôvode zalozenom na nevyhnutnosti byt osobne dotknutý napadnutým aktom 77. Pokial by mal Súdny dvor konstatovat, ze podmienky clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ nie sú splnené, bolo by potrebné preskúmat prvé dva odvolacie dôvody uvedené odvolatelkami proti spornému rozhodnutiu v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005. 78. Oba dôvody sa týkajú uplatnenia podmienky byt "osobne dotknutý" napadnutým aktom zo strany Vseobecného súdu. Budem ich analyzovat spolocne. 1. Pojem 79. Podmienka osobnej dotknutosti v rámci zaloby o neplatnost je bezpochyby jedným z najtazsie vymedzitelných pojmov. Od vydania rozsudku vo veci Plaumann/Komisia ustálená judikatúra opakuje, ze "iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie urcené, môzu tvrdit, ze sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, ked sa ich dotýka na základe ich urcitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vztahu k akejkolvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie urcené". ( [34]31 ) 80. Pôsobnost zásady vsak bola obmedzená. Skutocnost, ze ustanovenie má na základe svojej povahy a dosahu vseobecný charakter v tom zmysle, ze sa pouzije na vsetky dotknuté hospodárske subjekty, tak nevylucuje, ze by sa mohlo osobne týkat niektorých z nich. Platí to, "pokial sa rozhodnutie týka skupiny osôb, ktoré boli urcené alebo ich bolo mozné urcit v case prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných clenom tejto skupiny... [Totiz] tieto osoby [môzu] byt osobne dotknuté týmto aktom, pokial tvoria súcast úzkeho okruhu hospodárskych subjektov". ( [35]32 ) Podla Súdneho dvora "o taký prípad môze íst najmä vtedy, ak rozhodnutie mení práva nadobudnuté jednotlivcom v case pred jeho prijatím". ( [36]33 ) 81. Naopak, o taký prípad nepôjde, "ked je nepochybné, ze [uplatnenie opatrenia na právne subjekty, ktorých pocet alebo totoznost mozno viac ci menej presne urcit,] sa vykonáva na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie, ktorú vymedzuje predmetný akt". ( [37]34 ) 2. Posúdenie 82. Z tejto judikatúry teda vyplýva, ze individualizácia v zmysle clánku 263 ZFEÚ závisí od personalizovatelného alebo, naopak, objektívneho aspektu kritéria umoznujúceho urcit clenov skupiny. 83. Vseobecný súd v napadnutom uznesení konstatoval, ze odvolatelky nie sú osobne dotknuté z toho dôvodu, ze postavenie wocos sa priznáva na základe objektívnych kritérií, ktoré môze splnat neurcitý pocet subjektov ako potenciálnych príjemcov pomoci E 2/2005, ktorej sa týkalo sporné rozhodnutie. 84. Vseobecný súd v bode 29 napadnutého uznesenia správne poukazuje na to, ze "priznanie postavenia wocos závisí od objektívnych kritérií. Totiz... postavenie wocos sa priznáva na základe systému akreditácií upraveného v clánku 70 ods. 1 zákona o bývaní z roku 1901 (Woningwet). Táto akreditácia sa udeluje královským nariadením institúciám, ktoré splnajú urcité objektívne podmienky: majú právnu formu zdruzenia alebo nadácie, sú neziskové, ich jedinou cinnostou je cinnost v oblasti sociálneho bývania a vyuzívajú svoj majetok v záujme sociálneho bývania. Wocos teda predstavujú kategóriu osôb vymedzených vseobecným a abstraktným spôsobom." 85. Za týchto okolností Vseobecný súd správne konstatoval, ze sporným rozhodnutím v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005, sú odvolatelky dotknuté rovnako ako akýkolvek iný hospodársky subjekt, ktorý sa skutocne alebo potenciálne nachádza v totoznej situácii. 86. V dôsledku toho sa domnievam, ze prvý odvolací dôvod uvádzaný odvolatelkami je nedôvodný. 87. Som vsak naproti tomu opatrnejsí, pokial ide o posúdenie Vseobecného súdu týkajúce sa (ne)existencie uzatvoreného okruhu institúcií, ktorých pocet je urcený alebo ho mozno urcit. Tieto úvahy sú predmetom druhého odvolacieho dôvodu. 88. Vseobecný súd sa domnieva, ze judikatúru uvádzanú odvolatelkami nemozno uplatnit v prejednávanej veci vzhladom na to, ze v uz citovaných rozsudkoch Belgicko a Forum 187/Komisia, ako aj Piraiki-Patraiki a i./Komisia patrili zalobkyne do skupiny, ktorá sa uz po prijatí predmetných rozhodnutí nemohla rozsírit. 89. Ako som uz uviedol, ( [38]35 ) Súdny dvor konstatoval, ze skupina osôb môze byt osobne dotknutá urcitým aktom, pokial "boli urcené alebo ich bolo mozné urcit v case prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných clenom tejto skupiny...". ( [39]36 ) 90. Práve tento rozsudok bol uplatnený v uz citovaných rozsudkoch Piraiki-Patraiki a i., ako aj Belgicko a Forum 187/Komisia. ( [40]37 ) V poslednej uvedenej veci Súdny dvor konstatoval, ze ASBL Forum 187 má aktívnu legitimáciu ako zástupkyna koordinacných centier, ktoré sú osobne dotknuté sporným aktom. Predmetným aktom bolo rozhodnutie Komisie klasifikujúce belgický právny rezim ako existujúcu státnu pomoc nezlucitelnú s právom Únie. Súdny dvor uviedol, ze úcinkom tohto aktu bolo obmedzenie platnosti povolení koordinacných centier, ktoré im boli obnovené v rokoch 2001 a 2002. Týchto tridsat centier bolo mozné lahko urcit v case prijatia napadnutého rozhodnutia. Okrem toho napadnuté rozhodnutie nestanovovalo prechodné opatrenia v prospech koordinacných centier, ktorých povolenie sa malo skoncit súcasne s oznámením tohto rozhodnutia, a centier, o ktorých ziadostiach o obnovu povolení nebolo v den oznámenia tohto rozhodnutia este rozhodnuté. Súdny dvor konstatoval, ze týchto osem centier predstavuje uzatvorený okruh, ktorého clenovia sú osobitne dotknutí rozhodnutím, lebo uz nemôzu dosiahnut obnovu svojich povolení. ( [41]38 ) 91. Rovnako ako v prejednávanej veci islo o rozhodnutie Komisie týkajúce sa existujúcej státnej pomoci. Stanovovalo síce budúcu zmenu systému bez nariadenia vrátenia pomoci, zatial co sporné rozhodnutie konstatuje súlad zmeneného systému s právom Únie. Nemyslím si vsak, ze tento skutkový rozdiel je pri posudzovaní prípustnosti zaloby rozhodujúci. 92. Pred rozhodnutím o prípustnosti zaloby podanej ASBL Forum 187 totiz Súdny dvor zobral do úvahy na jednej strane koordinacné centrá, ktorým bolo povolenie obnovené v rokoch 2001 alebo 2002, a na druhej strane koordinacné centrá, o ktorých ziadostiach o obnovu povolení nebolo v den oznámenia rozhodnutia Komisie este rozhodnuté. 93. Hoci sa tieto kritériá javia ako objektívne, Súdny dvor ich povazoval za personalizovatelné, cize podla slov Súdneho dvora "vlastné clenom dotknutej skupiny". V kazdom prípade sa zásadne nelísia od kritérií, ktoré sa týkajú odvolateliek v prejednávanej veci. V case prijatia sporného rozhodnutia bolo totiz v královskom nariadení oznacených 410 wocos. Zo sporného rozhodnutia, ktorým Komisia schvaluje zmeny navrhnuté Holandským královstvom, automaticky vyplýva, ze predmetné wocos a len predmetné wocos uz nevyhnutne nemusia mat rovnaké výhody ako výhody v predchádzajúcom systéme, ktorých platnost sa koncí (ako je zrusenie úverovej záruky). Nedomnievam sa teda, ze skutocnost, ze po prijatí sporného rozhodnutia mozno akreditovat dalsie podniky bytovej výstavby, má významný vplyv. Ako som uviedol, Súdny dvor uz súhlasil s tým, ze za clena uzatvoreného okruhu mozno oznacit hospodársky subjekt dotknutý "rozhodnut[ím] [, ktoré] mení práva nadobudnuté jednotlivcom v case pred jeho prijatím". ( [42]39 ) 94. V dôsledku toho povazujem druhý odvolací dôvod za dôvodný, kedze Vseobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatoval, ze odvolatelky nepatria do uzatvoreného okruhu institúcií, ktoré mozno urcit v case prijatia sporného rozhodnutia. Naopak, domnievam sa, ze sú priamo ( [43]40 ) a osobne dotknuté sporným rozhodnutím. 95. Vzhladom na tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor konstatoval prípustnost zaloby podanej odvolatelkami a v dôsledku toho zrusil napadnuté uznesenie. Okrem toho navrhujem, aby Súdny dvor vrátil vec Vseobecnému súdu na rozhodnutie o dôvodnosti zaloby, a aby urcil, ze o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej. C - O záujme odvolateliek na konaní 96. Záujem na konaní zodpovedá záujmu dosiahnut zrusenie prijatého aktu. Toto zrusenie musí mat pre zalobcu potenciálne právne následky, ( [44]41 ) cize, presnejsie, musí mu potenciálne priniest urcitý prospech. ( [45]42 ) 97. Vseobecný súd v napadnutom uznesení túto podmienku nepreskúmal. Záujem na konaní je vsak základnou a prvoradou podmienkou kazdej zaloby. ( [46]43 ) Jeho neexistencia predstavuje prekázku konania z dôvodu verejného záujmu, ktorú môze Súdny dvor uplatnit z úradnej moci. ( [47]44 ) V dôsledku toho sa domnievam, ze pokial by Súdny dvor súhlasil s mojimi závermi týkajúcimi sa dalsích mozných dôvodov neprípustnosti, je túto otázku potrebné preskúmat. Úcastníci konania boli napokon na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. apríla 2013, vyzvaní vyjadrit sa k tejto problematike. 98. Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, ze holandský systém financovania sociálneho bývania predstavuje aj v zmenenej podobe existujúcu státnu pomoc. Komisia preskúmala pôsobnost zmien uskutocnených holandskou vládou a následne dospela k záveru, ze "pomoc poskytovaná v súvislosti s cinnostami v oblasti sociálneho bývania, t. j. v súvislosti s výstavbou a prenajímaním bytov urcených pre jednotlivcov vrátane výstavby a údrzby súvisiacich infrastruktúr, je zlucitelná s clánkom 106 ods. 2 ZFEÚ". ( [48]45 ) 99. Z listu, ktorý Holandské královstvo zaslalo Komisii 3. decembra 2009, vyplýva, ze ministerskou vyhláskou a novým zákonom o bývaní, ktoré mali nadobudnút úcinnost 1. januára 2010 a 1. januára 2011, mali byt zavedené nové pravidlá. Nové pravidlá sa okrem toho mali vztahovat len na budúce cinnosti. 100. Na základe prvotného preskúmania konania sa teda mozno domnievat, ze zrusenie sporného rozhodnutia by odvolatelkám neprinieslo nijaký prospech v tom zmysle, ze jeho úcinkom nemôze byt zrusenie nových znení zákona a vyhlásky prijatých holandskými orgánmi. 101. Ako som uz uviedol, z clánku 19 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 vsak vyplýva, ze Komisia iniciovala zmeny, vdaka ktorým je systém zlucitelný s právom Únie, a urobila ich záväznými. V tejto súvislosti si dovolím odkázat na úvahy venované tejto otázke v rámci skúmania neexistencie vykonávacích opatrení v zmysle clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ ( [49]46 ) a pripomínam len, Komisia v bode 74 odôvodnenia sporného rozhodnutia výslovne uviedla, ze "v dôsledku toho Komisia akceptuje záväzky prijaté holandskými orgánmi" a ze "Komisia v súlade s clánkom 19 nariadenia [c. 659/1999] prostredníctvom tohto rozhodnutia berie na vedomie záväzky, v dôsledku coho sa uplatnovanie primeraných opatrení stáva záväzným". 102. Domnievam sa teda, ze odvolatelky v rámci obmedzeného skúmania záujmu na konaní môzu tvrdit, ze zrusenie sporného rozhodnutia je pre ne výhodné. Myslím si totiz, ze "by sa na konstatovanie... výhody [vyplývajúcej zo zrusenia napadnutého aktu] nemali klást prílis prísne poziadavky. Platí to predovsetkým vtedy, ak sú uz splnené restriktívne podmienky druhého a tretieho variantu clánku 263 stvrtého odseku ZFEÚ". ( [50]47 ) Keby sa v prejednávanej veci sporné rozhodnutie zrusilo, Holandské královstvo by mohlo opät autonómne prijímat opatrenia na zabezpecenie zlucitelnosti systému s právom Únie. Zrusenie sporného rozhodnutia by tak odvolatelkám prinieslo prospech. Za takýchto okolností je preukázaný záujem odvolateliek na konaní a na zrusení sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005. V - Zhrnutie 103. Skôr nez sa budem zaoberat dalsími otázkami, chcem uviest, ze odvolatelky podla môjho názoru majú právny záujem na zrusení rozhodnutia. 104. Dalej sa domnievam, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked nepreskúmal uplatnitelnost clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ v prejednávanej veci. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odvolaniu vyhovel. 105. V tejto súvislosti z clánku 61 prvého odseku Statútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, ze ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor môze bud sám vydat konecné rozhodnutie v danej veci, ak to stav konania dovoluje, alebo môze vec vrátit na rozhodnutie Vseobecnému súdu. 106. V prejednávanej veci sa domnievam, ze Súdny dvor má k dispozícii informácie potrebné na to, aby mohol vydat konecné rozhodnutie o otázke prípustnosti. 107. V tomto ohlade chcem poukázat na to, ze podmienky stanovené pre konanie o vyhlásenie neplatnosti vychádzajúce z tohto základu - a to existencia regulacného aktu, ktorý sa odvolateliek priamo týka a nevyzaduje vykonávacie opatrenia - sú splnené. 108. Ak by Súdny dvor nesúhlasil s mojím názorom, domnievam sa, ze Vseobecný súd nesprávne posúdil podmienku týkajúcu sa osobnej dotknutosti. Podla môjho názoru ju odvolatelky splnajú. V dôsledku toho mal Vseobecný súd konstatovat, ze zaloba podaná odvolatelkami je prípustná, a ich odvolaniu by sa malo vyhoviet vzhladom na to, ze druhý odvolací dôvod je dôvodný. 109. Myslím si vsak, ze Súdny dvor nie je schopný rozhodnút vo veci samej, pokial ide o zalobu podanú odvolatelkami, vzhladom na to, ze posúdenie zo strany Vseobecného súdu sa týka výhradne prípustnosti zaloby a nie veci samej. 110. Vec musí byt preto vrátená spät Vseobecnému súdu, aby rozhodol o návrhoch odvolateliek na zrusenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pomoci E 2/2005. VI - O trovách 111. Vzhladom na to, ze sa vec vracia Vseobecnému súdu, o trovách tohto odvolacieho konania treba rozhodnút neskôr. VII - Návrh 112. Vzhladom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: 1. Uznesenie Vseobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2011, Stichting Woonlinie a i./Komisia (T-202/10), sa zrusuje. 2. Zaloba je prípustná. 3. Vec sa vracia Vseobecnému súdu Európskej únie, aby rozhodol o dôvodnosti zaloby. 4. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej. __________________________________________________________________ ( [51]1 ) Jazyk prednesu: francúzstina. ( [52]2 ) Pokial ide o vec, v ktorej Súdny dvor takto postupoval, pozri rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia ([53]C-463/10 P a C-475/10 P, Zb. s. I-9639, body 77 az 82). ( [54]3 ) Pozri najmä rozsudok z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia ([55]C-362/06 P, Zb. s. I-2903, bod 22). ( [56]4 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. ( [57]5 ) Podla clánku 289 ods. 3 ZFEÚ "právne akty prijaté legislatívnym postupom sú legislatívne akty." ( [58]6 ) Vec Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C-583/11 P), prejednávaná pred Súdnym dvorom. ( [59]7 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott 17. januára 2013 v súvislosti s odvolaním podaným proti uz citovanému uzneseniu Vseobecného súdu zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada. ( [60]8 ) Podla clánku 291 ods. 1 ZFEÚ "clenské státy prijmú vsetky opatrenia vnútrostátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie." Odsek 2 zas stanovuje, ze "ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných... prípadoch... Rade." Odsek 4 v kazdom prípade stanovuje, ze "v názve vykonávacích aktov sa uvádza slovo 'vykonávacia` alebo 'vykonávacie`". ( [61]9 ) Rozsudok z 25. júla 2002 ([62]C-50/00 P, Zb. s. I-6677). ( [63]10 ) V bode 41 uvedeného rozsudku Súdny dvor spresnuje: "Je teda na clenských státoch, aby vytvorili systém, ktorým môze byt zabezpecené právo na úcinnú súdnu právnu ochranu." ( [64]11 ) Rozsudok z 13. marca 2007, Unibet ([65]C-432/05, Zb. s. I-2271, bod 64). ( [66]12 ) Taký je výklad Vseobecného súdu. Pozri v tomto zmysle rozsudok Vseobecného súdu z 25. októbra 2011, Microban International a Microban (Europe)/Komisia ([67]T-262/10, Zb. s. II-7697, bod 32). Toto stanovisko obhajovala aj generálna advokátka Kokott vo veciach Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, uz citovanej (bod 69), ako aj Telefónica/Komisia (C-274/12 P, bod 59), prejednávaná pred Súdnym dvorom. Pokial ide o právnu náuku, pozri okrem iného ALBORS-LLORENS, A.: Sealing the fate of private parties in annulment proceedings? The General Court and the new standing test in article 263(4) TFEU. In: The Cambridge Journal. 2012, zväzok 71, s. 52 - 55; ako aj WERKMEISTER, CH., PÖTTERS, S., TRAUT, J.: Regulatory Acts within Article 263(4) TFEU - A dissonant Extension of Locus Standi for Private Applicants. In: Cambridge yearbook of European legal studies, zväzok 13 (2010 - 2011), s. 311 - 332, najmä s. 329. ( [68]13 ) Rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM ([69]C-125/06 P, Zb. s. I-1451, bod 47). ( [70]14 ) Pokial ide o uplatnenie zásady, pozri napríklad rozsudok zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina ([71]C-519/07 P, Zb. s. I-8495, body 48 a 49). ( [72]15 ) Rozsudok Vseobecného súdu z 8. marca 2012, Iberdola/Komisia (T-221/10, bod 46). Pozri tiez uznesenie Vseobecného súdu z 21. marca 2012, Telefónica/Komisia (T-228/10, bod 42). Aj proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie, o ktorom Súdny dvor este nerozhodol (vec C-274/12 P, uz citovaná). ( [73]16 ) Uz citované (bod 40). ( [74]17 ) Tamze, bod 41. ( [75]18 ) Pozri vymedzenie priamej dotknutosti, ktoré generálna advokátka Kokott uviedla v bode 59 svojich návrhov prednesených vo veci Telefónica/Komisia, uz citovanej. ( [76]19 ) Pozri vymedzenie priameho záujmu uvedené v bode 40 týchto návrhov. Pozri v tomto zmysle CREUS, A.: Commentaire des décisions du Tribunal dans les affaires T-18/10-Inuit et T-262/10-Microban. In: Cahiers de droit européen, 2011, s. 659, najmä s. 677; ako aj PEERS, S., COSTA, M.: Judicial review of EU Acts after the Treaty of Lisbon; Order of 6 September 2011, Case T-18/10 Inuit Tapiriit Kanatami and Others v. Commission & Judgment of 25 October 2011, Case T-262/10 Microban v. Commission. In: European Constitutional Law Review, 2012, zväzok 8, s. 82 - 104, najmä s. 96. ( [77]20 ) Pozri najmä rozsudok zo 14. apríla 2011, Komisia/Polsko ([78]C-331/09, Zb. s. I-2933, bod 54). ( [79]21 ) Pozri najmä rozsudok z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko ([80]C-304/09, Zb. s. I-13903, bod 35). ( [81]22 ) Rozsudok z 9. marca 1994 ([82]C-188/92, Zb. s. I-833). V bode 17 tohto rozsudku Súdny dvor konstatoval, ze "poziadavky právnej istoty vedú k vylúceniu moznosti, aby príjemca pomoci tvoriacej predmet rozhodnutia Komisie prijatého na základe clánku 93 Zmluvy, ktorý mohol toto rozhodnutie napadnút, ale nechal uplynút lehotu stanovenú v tomto ohlade clánkom 173 tretím odsekom Zmluvy, spochybnil jeho zákonnost pred vnútrostátnymi súdmi prostredníctvom zaloby podanej proti opatreniam na vykonanie tohto rozhodnutia, ktoré prijali vnútrostátne orgány". ( [83]23 ) Rozsudok Komisia/Infront WM (uz citovaný, bod 47 a citovaná judikatúra). ( [84]24 ) Tamze, body 21 az 29. ( [85]25 ) Tamze, bod 25. ( [86]26 ) Pozri rozsudok zo 7. júna 2007, Carp ([87]C-80/06, Zb. s. I-4473, bod 21), a uznesenie z 8. apríla 2008, Saint-Gobain Glass Deutschland/Komisia ([88]C-503/07 P, Zb. s. I-2217, bod 71). ( [89]27 ) Pozri najmä rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia ([90]C-298/00 P, Zb. s. I-4087, bod 37). ( [91]28 ) Rozsudok Nemecko/Komisia (uz citovaný, bod 28). ( [92]29 ) Tamze, bod 29. Súd prvého stupna prednedávnom uplatnil tento rozsudok: "... treba odmietnut prístup v podstate presadzovaný Komisiou, ktorý na základe oddeleného a doslovného výkladu uvedeného clánku 19 ods. 1 spocíva v snahe vyvodit záver, ze Komisia v prípade konania o preskúmaní existujúcej pomoci vedúceho k akceptácii príslusných opatrení clenským státom neprijíma ziadne rozhodnutie... S ohladom na právne záväzné úcinky napadnutého rozhodnutia [prijatého Komisiou na základe clánku 19 ods. 1 in fine nariadenia c. 659/1999] stací uviest, ze v súlade s [týmto clánkom] daný clenský stát, ktorý s uverejnením podla clánku 26 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 nevyhnutne akceptoval príslusné opatrenia, je ,viazaný..., aby vykonal' tieto opatrenia." (rozsudok z 11. marca 2009, TF1/Komisia, [93]T-354/05, Zb. s. II-471, body 68 a 73, ako aj citovaná judikatúra). ( [94]30 ) Pokial ide o podobné posúdenie Súdneho dvora v súvislosti so ziadostou o ochranné opatrenia podanou Francúzskou republikou (dovozná kvóta), pozri rozsudok zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia ([95]11/82, Zb. s. 207, bod 9). ( [96]31 ) Rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ([97]25/62, Zb. s. 197, bod 223). Pokial ide o novsiu judikatúru, pozri uz citované rozsudky Komisia/Infront WM (bod 70), ako aj Sahlstedt a i./Komisia (bod 26). ( [98]32 ) Rozsudok Sahlstedt a i./Komisia (uz citovaný, bod 30). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiez rozsudok z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia ([99]C-182/03 a C-217/03, Zb. s. I-5479, bod 60). V rozsudku z 18. novembra 1975, CAM/EHS ([100]100/74, Zb. s. 1393, bod 18), Súdny dvor konstatoval, ze napadnutý akt sa týka "urcitého poctu subjektov urcených na základe individuálneho správania", ktoré bolo u nich zistené alebo predpokladané (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( [101]33 ) Rozsudok Komisia/Infront WM (uz citovaný, bod 72 a citovaná judikatúra). ( [102]34 ) Tamze, bod 31 a citovaná judikatúra. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. ( [103]35 ) Pozri bod 80 týchto návrhov. ( [104]36 ) Rozsudok Sahlstedt a i./Komisia (uz citovaný, bod 30). ( [105]37 ) Pozri bod 31 rozsudku Piraiki-Patraiki a i./Komisia, ako aj bod 60 rozsudku Belgicko a Forum 187/Komisia. ( [106]38 ) Pozri rozsudok Belgicko a Forum 187/Komisia (body 61 az 63). ( [107]39 ) Rozsudok Komisia/Infront WM (uz citovaný, bod 72 a citovaná judikatúra). ( [108]40 ) Pozri vyssie uvedené úvahy týkajúce sa priamej dotknutosti v rámci preskúmania nového clánku 263 stvrtého odseku in fine ZFEÚ. ( [109]41 ) Rozsudok z 24. júna 1986, Akzo Chemie a Akzo Chemie UK/Komisia ([110]53/85, Zb. s. 1965, bod 21). ( [111]42 ) Pozri najmä rozsudky z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia (C-17/07 P, bod 45), ako aj Deutsche Post a Nemecko/Komisia (uz citovaný, bod 37). ( [112]43 ) Uznesenie z 31. júla 1989, S./Komisia ([113]206/89 R, Zb. s. 2841, bod 8). ( [114]44 ) Uznesenie zo 7. októbra 1987, G. d. M./Rada a HSV ([115]108/86, Zb. s. 3933, bod 10). ( [116]45 ) Bod 72 odôvodnenia sporného rozhodnutia. ( [117]46 ) Pozri body 65 az 70 týchto návrhov. ( [118]47 ) Pozri v tomto smere bod 86 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott v uz citovanej veci Telefónica/Komisia. References 1. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0002 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 4. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0003 5. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0004 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010T?0018&locale=SK 7. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0005 8. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0006 9. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0007 10. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0008 11. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0009 12. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0010 13. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0011 14. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0012 15. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0013 16. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0014 17. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0015 18. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0016 19. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0017 20. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0018 21. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0019 22. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0020 23. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0021 24. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0022 25. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0023 26. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0024 27. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0025 28. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0026 29. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0027 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0242&locale=SK 31. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0028 32. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0029 33. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0030 34. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0031 35. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0032 36. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0033 37. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0034 38. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0035 39. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0036 40. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0037 41. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0038 42. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0039 43. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0040 44. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0041 45. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0042 46. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0043 47. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0044 48. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0045 49. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0046 50. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#t-ECR_62012CC0133_SK_01-E0047 51. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0001 52. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0002 53. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0463&locale=SK 54. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0003 55. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0362&locale=SK 56. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0004 57. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0005 58. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0006 59. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0007 60. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0008 61. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0009 62. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0050&locale=SK 63. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0010 64. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0011 65. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0432&locale=SK 66. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0012 67. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010T?0262&locale=SK 68. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0013 69. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0125&locale=SK 70. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0014 71. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0519&locale=SK 72. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0015 73. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0016 74. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0017 75. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0018 76. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0019 77. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0020 78. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0331&locale=SK 79. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0021 80. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0304&locale=SK 81. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0022 82. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0188&locale=SK 83. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0023 84. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0024 85. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0025 86. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0026 87. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0080&locale=SK 88. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0503&locale=SK 89. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0027 90. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0298&locale=SK 91. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0028 92. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0029 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0354&locale=SK 94. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0030 95. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0011&locale=SK 96. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0031 97. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61962??0025&locale=SK 98. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0032 99. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0182&locale=SK 100. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61974??0100&locale=SK 101. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0033 102. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0034 103. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0035 104. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0036 105. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0037 106. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0038 107. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0039 108. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0040 109. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0041 110. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0053&locale=SK 111. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0042 112. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0043 113. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989??0206&locale=SK 114. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0044 115. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61986??0108&locale=SK 116. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0045 117. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0046 118. file:///tmp/lynxXXXXgMDXt7/L91935-559TMP.html#c-ECR_62012CC0133_SK_01-E0047