ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora) z 24. septembra 2015 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Vysielanie vo verejnom záujme -- Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlucitelnú s vnútorným trhom -- Pomoc poskytnutá dánskymi orgánmi v prospech dánskeho verejnoprávneho vysielatela TV2/Danmark -- Verejné financovanie poskytnuté na úcely kompenzácie nákladov súvisiacich s plnením záväzkov sluzby vo verejnom záujme -- Pojem pomoc -- Rozsudok Altmark" Vo veci T-674/11, TV2/Danmark A/S, so sídlom v Odense (Dánsko), v zastúpení: O. Koktvedgaard, advokát, zalobkyna, ktorú v konaní podporuje: Dánske královstvo, v zastúpení: pôvodne C. Vang a V. Pasternak Jřrgensen, splnomocnení zástupcovia, neskôr V. Pasternak Jřrgensen, za právnej pomoci K. Lundgaard Hansen, advokát, a napokon C. Thorning, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci K. Lundgaard Hansen a R. Holdgaard, advokát, vedlajsí úcastník konania, proti Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky, C. Střvlbćk a U. Nielsen, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorú v konaní podporuje: Viasat Broadcasting UK Ltd, so sídlom vo West Draytone (Spojené královstvo), v zastúpení: S. Kalsmose-Hjelmborg a M. Honoré, advokáti, vedlajsí úcastník konania, ktorej predmetom je návrh na ciastocné zrusenie rozhodnutia Komisie 2011/839/EÚ z 20. apríla 2011 o opatreniach Dánska (C 2/03) v prospech TV2/Danmark ([2]Ú. v. EÚ L 340, s. 1), VSEOBECNÝ SÚD (ôsma komora), v zlození: predseda komory D. Gratsias (spravodajca), sudcovia N. J. Forwood a C. Wetter, tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 15. januára 2015, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkový stav 1 Predmetom prejednávanej zaloby je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2011/839/EÚ z 20. apríla 2011 o opatreniach Dánska (C 2/03) v prospech TV2/Danmark ([3]Ú. v. EÚ L 340, s. 1; dalej len "napadnuté rozhodnutie") v rozsahu, v akom sa ním konstatuje, ze uvedené opatrenia predstavujú státnu pomoc, alebo subsidiárne v rozsahu, v akom sa ním konstatuje, ze niektoré z týchto opatrení predstavujú novú pomoc. 2 Túto zalobu podala TV2/Danmark A/S (dalej len "TV2 A/S" alebo "zalobkyna"), ktorá je dánskou televíznou akciovou spolocnostou. TV2 A/S bola zalozená s cielom nahradit od 1. januára 2003 na úctové a danové úcely nezávislý státny podnik TV2/Danmark (dalej len "TV2"), ktorý bol zalozený v roku 1986 prostredníctvom Lov nr. 335 om ćndring af Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed (zákon, ktorým sa mení a doplna zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní) zo 4. júna 1986. TV2 A/S je - tak ako jej predchodca TV2 - druhou verejnoprávnou televíznou stanicou v Dánsku, pricom prvou je Danmarks Radio (dalej len "DR"). 3 Úlohou spolocnosti TV2 A/S je - tak ako bolo predtým úlohou spolocnosti TV2 - poskytovat a sírit celostátne a regionálne televízne programy. Sírenie môze prebiehat prostredníctvom rozhlasových zariadení, ako aj satelitných a káblových systémov. Pravidlá upravujúce záväzky sluzby vo verejnom záujme vztahujúce sa na spolocnost TV2 A/S a predtým na spolocnost TV2 urcuje dánsky minister kultúry. 4 Okrem verejnoprávnych televíznych spolocností pôsobia na dánskom celostátnom trhu televízneho vysielania aj komercné televízne spolocnosti. Je to najmä na jednej strane spolocnost Viasat Broadcasting UK Ltd (dalej len "Viasat") a na druhej strane celok tvorený spolocnostami SBS TV A/S a SBS Danish Television Ltd (dalej len "SBS"). 5 TV2 bola zalozená pomocou úrocenej státnej pôzicky a jej cinnost mala byt - tak ako cinnost spolocnosti DR - financovaná pomocou výtazku z koncesionárskych poplatkov, ktoré platia vsetci dánski televízni diváci. Dánsky zákonodarca vsak rozhodol, ze - na rozdiel od spolocnosti DR - bude mat TV2 tiez moznost vyuzit najmä výtazok z reklamnej cinnosti. 6 Na základe staznosti, ktorú 5. apríla 2000 podala spolocnost SBS Broadcasting SA/Tv Danmark, Komisia Európskych spolocenstiev preskúmala systém financovania spolocnosti TV2 vo svojom rozhodnutí 2006/217/ES z 19. mája 2004 o opatreniach Dánska v prospech [TV2] ([4]Ú. v. EÚ L 85, 2006, s. 1; dalej len "rozhodnutie TV2 I"). Toto rozhodnutie sa vztahovalo na obdobie od roku 1995 do roku 2002 a týkalo sa nasledujúcich opatrení: príjmy z koncesionárskych poplatkov, prevody z fondov urcených na financovanie spolocnosti TV2 (fond TV2 a Radiofonden), sumy poskytnuté ad hoc, oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb, oslobodenie od platenia úrokov a odvodov z pôziciek poskytnutých spolocnosti TV2 pri jej zalození, státna záruka za prevádzkové pôzicky, ako aj výhodné platobné podmienky týkajúce sa poplatku, ktorý TV2 platila za pouzívanie celostátnej vysielacej frekvencie (dalej spolu len ako "predmetné opatrenia"). Vysetrovanie Komisie sa napokon týkalo aj povolenia vysielat na miestnych frekvenciách v sietových rozvodoch udeleného spolocnosti TV2 a povinnosti vsetkých vlastníkov spolocných anténových zariadení vysielat verejnoprávne programy spolocnosti TV2 vo svojich zariadeniach. 7 Po preskúmaní predmetných opatrení Komisia dospela k záveru, ze tieto opatrenia predstavovali státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES (teraz clánok 107 ods. 1 ZFEÚ). Tiez klasifikovala túto pomoc ako novú pomoc. Naproti tomu z napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 98 a 99) vyplýva, ze podla Komisie povolenie vysielat na lokálnych sietových frekvenciách udelené spolocnosti TV2, ako aj povinnost vlastníkov spolocných anténových zariadení vysielat programy spolocnosti TV2 nepredstavovali státnu pomoc, kedze nezahrnali prevod státnych prostriedkov. Záver Komisie týkajúci sa predmetných opatrení bol zalozený na konstatovaní, ze systém financovania spolocnosti TV2, ktorého cielom bolo kompenzovat náklady na poskytovanie sluzby vo verejnom záujme, nesplnal druhú a stvrtú zo styroch podmienok, ktoré Súdny dvor stanovil vo svojom rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C-280/00, Zb., dalej len "rozsudok Altmark" a - pokial ide o uvedené podmienky - "podmienky Altmark", [5]EU:C:2003:415). 8 Komisia navyse rozhodla, ze uvedená pomoc, ktorú Dánske královstvo v rokoch 1995 az 2002 poskytlo spolocnosti TV2, bola zlucitelná s vnútorným trhom v zmysle clánku 86 ods. 2 ES (teraz clánok 106 ods. 2 ZFEÚ) s výnimkou sumy 628,2 milióna dánskych korún (DKK), ktorú Komisia klasifikovala ako nadmernú kompenzáciu (odôvodnenie 163 a clánok 1 rozhodnutia TV2 I). Ulozila teda Dánskemu královstvu povinnost vymáhat túto sumu spolu s úrokmi od spolocnosti TV2 A/S (clánok 2 rozhodnutia TV2 I), ktorá medzicasom nahradila spolocnost TV2 (pozri bod 2 vyssie). 9 Vzhladom na to, ze vymáhanie pomoci uvedené v clánku 2 rozhodnutia TV2 I spôsobilo platobnú neschopnost spolocnosti TV2 A/S, Dánske královstvo listom z 23. júla 2004 oznámilo Komisii návrh zvýsenia základného imania tejto spolocnosti. Tento návrh predpokladal, co sa týka opatrení financovaných státom, na jednej strane zvýsenie základného imania o 440 miliónov DKK a na druhej strane premenu státnej pôzicky vo výske 394 miliónov DKK na základné imanie. Komisia rozhodnutím K(2004) 3632 v konecnom znení zo 6. októbra 2004 vo veci státnej pomoci N 313/2004 o zvýsení základného imania TV2 A/S ([6]Ú. v. EÚ C 172, 2005, s. 3; dalej len "rozhodnutie o zvýsení základného imania") konstatovala, ze obe plánované opatrenia v prospech spolocnosti TV2 A/S boli "nevyhnutné pre navýsenie základného imania, ktoré TV2 [A/S] po zmene svojej právnej formy na akciovú spolocnost potreb[ovala] na splnenie svojich úloh vo verejnom záujme" (odôvodnenie 53 rozhodnutia o zvýsení základného imania). Komisia v dôsledku toho rozhodla, ze akákolvek státna pomoc, ktorá by bola spojená s predpokladaným zvýsením základného imania spolocnosti TV2 A/S, je zlucitelná s vnútorným trhom podla clánku 86 ods. 2 ES (odôvodnenie 55 rozhodnutia o zvýsení základného imania). 10 Rozhodnutie TV2 I bolo napadnuté styrmi zalobami o neplatnost, ktoré podali na jednej strane TV2 A/S (vec T-309/04) a Dánske královstvo (vec T-317/04) a na druhej strane konkurenti spolocnosti TV2 A/S - Viasat (vec T-329/04) a SBS (vec T-336/04). 11 Rozsudkom z 22. októbra 2008, TV2/Danmark a i./Komisia (T-309/04, T-317/04, T-329/04 a T-336/04, Zb., dalej len "rozsudok TV2 I", [7]EU:T:2008:457), Súd prvého stupna zrusil rozhodnutie TV2 I. Súd prvého stupna vo svojom rozsudku konstatoval, ze Komisia správne konstatovala, ze úloha spolocnosti TV2 vo verejnom záujme zodpovedala vymedzeniu sluzieb vseobecného hospodárskeho záujmu spocívajúcich vo vysielaní (rozsudok TV2 I, uz citovaný, [8]EU:T:2008:457, bod 124). Tiez vsak konstatoval existenciu viacerých právnych vád rozhodnutia TV2 I, ktoré v konecnom dôsledku mali za následok zrusenie tohto rozhodnutia. 12 Po prvé pri skúmaní otázky, ci opatrenia, ktorých sa týkalo rozhodnutie TV2 I, zahrnajú státne prostriedky, Súd prvého stupna konstatoval, ze Komisia neodôvodnila svoje rozhodnutie v rozsahu, v akom de facto zohladnila ako státne prostriedky príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 (rozsudok TV2 I, uz citovaný v bode 11 vyssie, [9]EU:T:2008:457, body 160 az 167). Po druhé Súd prvého stupna konstatoval, ze Komisia sa pri skúmaní otázky, ci bola splnená druhá a stvrtá podmienka Altmark, neopierala o serióznu analýzu konkrétnych právnych a hospodárskych podmienok, s ohladom na ktoré bola urcená výska koncesionárskeho poplatku pripadajúceho spolocnosti TV2. V dôsledku toho bolo rozhodnutie TV2 I v tejto súvislosti nedostatocne odôvodnené (rozsudok TV2 I, uz citovaný v bode 11 vyssie, [10]EU:T:2008:457, body 224 az 233). Po tretie Súd prvého stupna konstatoval, ze závery Komisie týkajúce sa posúdenia zlucitelnosti pomoci vzhladom na clánok 86 ods. 2 ES, najmä existencie nadmernej kompenzácie, boli tiez nedostatocne odôvodnené. Podla Súdu prvého stupna bolo mozné vysvetlit tento nedostatok odôvodnenia tým, ze Komisia seriózne nepreskúmala konkrétne právne a hospodárske podmienky, ktoré viedli k stanoveniu výsky koncesionárskeho poplatku pripadajúceho spolocnosti TV2 pocas vysetrovaného obdobia (rozsudok TV2 I, uz citovaný v bode 11 vyssie, [11]EU:T:2008:457, body 192 a 197 az 203). 13 Rozhodnutie o zvýsení základného imania bolo napadnuté dvoma zalobami o neplatnost, ktoré podali SBS a Viasat. Súd prvého stupna dvoma uzneseniami z 24. septembra 2009 urcil, ze vzhladom na zrusenie rozhodnutia TV2 I a úzku súvislost medzi povinnostou vymáhat pomoc vyplývajúcou z tohto rozhodnutia a opatreniami, ktoré sú predmetom rozhodnutia o zvýsení základného imania, sa konanie v uvedených veciach zastavuje (uznesenia z 24. septembra 2009, SBS TV a SBS Danish Television/Komisia, T-12/05, [12]EU:T:2009:357, a Viasat Broadcasting UK/Komisia, T-16/05, [13]EU:T:2009:358). 14 V nadväznosti na zrusenie rozhodnutia TV2 I Komisia opät preskúmala predmetné opatrenia. V tejto súvislosti poziadala o vyjadrenie Dánske královstvo a spolocnost TV2 A/S, pricom jej navyse boli predlozené pripomienky tretích osôb. 15 Komisia uviedla výsledok svojho nového skúmania predmetných opatrení v napadnutom rozhodnutí, ktoré je napadnuté aj dalsou zalobou, ktorú podala Viasat Broadcasting UK (vec T-125/12, Viasat Broadcasting UK/Komisia), o ktorej Vseobecný súd rozhodol rozsudkom z dnesného dna. 16 Napadnuté rozhodnutie sa týka opatrení prijatých v prospech spolocnosti TV2 v rokoch 1995 az 2002. Komisia vsak vo svojej analýze zohladnila aj rekapitalizacné opatrenia prijaté v roku 2004 v nadväznosti na rozhodnutie TV2 I. 17 V napadnutom rozhodnutí Komisia zopakovala svoje stanovisko, pokial ide o kvalifikáciu predmetných opatrení ako státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ v prospech spolocnosti TV2 (odôvodnenie 153 napadnutého rozhodnutia). Najprv konstatovala, ze príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 predstavujú státne prostriedky (odôvodnenie 90 napadnutého rozhodnutia), a následne, v súvislosti s overením existencie selektívnej výhody, dospela k záveru, ze predmetné opatrenia nesplnajú druhú a stvrtú podmienku Altmark (odôvodnenie 153 napadnutého rozhodnutia). Naproti tomu, zatial co Komisia v rozhodnutí TV2 I dospela k záveru, ze suma 628,2 milióna DKK predstavovala nadmernú kompenzáciu, ktorá je nezlucitelná s clánkom 86 ods. 2 ES, v napadnutom rozhodnutí konstatovala, ze táto suma predstavovala primeranú kapitálovú rezervu pre spolocnost TV2 A/S. Vo výroku napadnutého rozhodnutia teda Komisia konstatovala: "Clánok 1 Opatrenia, ktoré vykonalo Dánsko v prospech [TV2] medzi rokmi 1995 a 2002 formou prostriedkov z koncesionárskych poplatkov a iných opatrení, o ktorých sa hovorí v tomto rozhodnutí, sú zlucitelné s vnútorným trhom v zmysle clánku 106 ods. 2 [ZFEÚ]." 18 Napokon treba poznamenat, ze Dánske královstvo prijalo opatrenia na záchranu a restrukturalizáciu spolocnosti TV2 A/S. Na jednej strane predlozilo 16. júna 2008 projekt záchrannej pomoci v podobe plánovaného úverového rámca v prospech spolocnosti TV2 A/S. Komisia schválila túto pomoc vo svojom rozhodnutí K(2008) 4224 v konecnom znení zo 4. augusta 2008 vo veci N 287/2008 o záchrannej pomoci poskytnutej spolocnosti TV2 A/S ([14]Ú. v. EÚ C 9, 2009, s. 1). Rozhodnutie Komisie bolo napadnuté zalobou, ktorú podala Viasat. Uznesením z 22. marca 2012 Vseobecný súd na základe konstatovania, ze pomoc schválená predmetným rozhodnutím bola v celom rozsahu vrátená, rozhodol, ze zaloba je bezpredmetná a konanie sa zastavuje (uznesenie z 22. marca 2012, Viasat Broadcasting UK/Komisia, T-114/09, [15]EU:T:2012:144). 19 Na druhej strane Dánske královstvo 4. februára 2009 predlozilo Komisii restrukturalizacný plán týkajúci sa spolocnosti TV2 A/S. Komisia vo svojom rozhodnutí 2012/109/EÚ z 20. apríla 2011 o státnej pomoci C 19/09 (ex N 64/09), ktorú Dánsko zamýsla poskytnút v súvislosti s restrukturalizáciou spolocnosti TV2 A/S ([16]Ú. v. EÚ L 50, 2012, s. 21), konstatovala, ze tento restrukturalizacný plán je zlucitelný s vnútorným trhom v zmysle clánku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ za urcitých podmienok, pricom jednou z nich bol zákaz vyplatenia plánovanej pomoci podla tohto plánu z dôvodu, ze situácia prijímajúcej spolocnosti sa zlepsila. Toto rozhodnutie bolo napadnuté zalobou o neplatnost, ktorú podala Viasat. Kedze Viasat vzala svoju zalobu spät, vec bola uznesením z 10. decembra 2012, Viasat Broadcasting UK/Komisia (T-210/12, [17]EU:T:2012:660), vymazaná z registra Vseobecného súdu. Konanie a návrhy úcastníkov konania 20 Návrhom doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 30. decembra 2011 TV2 A/S podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 21 Podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 26. marca 2012 Dánske královstvo podalo návrh na vstup do konania v prejednávanej veci ako vedlajsí úcastník na podporu návrhov spolocnosti TV2 A/S. 22 Podaním doruceným do kancelárie Vseobecného súdu 25. apríla 2012 Viasat podala návrh na vstup do konania v prejednávanej veci ako vedlajsí úcastník na podporu návrhov Komisie. 23 Uzneseniami z 13. júla 2012 predseda tretej komory Vseobecného súdu týmto návrhom vyhovel. 24 Kedze doslo k zmene zlozenia komôr Vseobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený ako predseda k ôsmej komore, ktorej bola prejednávaná vec v dôsledku toho pridelená. 25 Na základe správy sudcu spravodajcu Vseobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania vyzval zalobkynu a Dánske královstvo, aby predlozili urcité dokumenty. Úcastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote. 26 Vzhladom na prekázku na strane jedného clena komory predseda Vseobecného súdu na základe clánku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu z 2. mája 1991urcil iného sudcu na doplnenie komory. 27 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky polozené Vseobecným súdom boli vypocuté na pojednávaní 15. januára 2015. 28 Zalobkyna navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom v nom Komisia konstatovala, ze predmetné opatrenia predstavovali státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, -- subsidiárne zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom v nom Komisia konstatovala, ze -- vsetky predmetné opatrenia predstavovali novú pomoc, -- príjmy z koncesionárskych poplatkov, ktoré boli od roku 1997 do roku 2002 prevedené na spolocnost TV2 a potom dalej prevedené do regionálnych staníc spolocnosti TV2, predstavovali státnu pomoc poskytnutú spolocnosti TV2, -- príjmy z reklamy, ktoré boli v roku 1995 a v roku 1996, ako aj po zrusení fondu TV2 v roku 1997 prevedené z uvedeného fondu do spolocnosti TV2, predstavovali státnu pomoc poskytnutú spolocnosti TV2. 29 Dánske královstvo navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie v súlade s hlavným zalobným návrhom zalobkyne, -- subsidiárne zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom v nom Komisia konstatovala, ze príjmy z reklamy, ktoré boli v roku 1995 a v roku 1996, ako aj po zrusení fondu TV2 v roku 1997 prevedené z uvedeného fondu do spolocnosti TV2, predstavovali státnu pomoc poskytnutú spolocnosti TV2. 30 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. 31 Viasat podporuje návrhy Komisie. Právny stav O prípustnosti 32 Komisia nespochybnuje prípustnost prejednávanej zaloby. Okolnosti veci si vsak vyzadujú preskúmanie tejto otázky, ktorá bude vzhladom na to, ze nebola vznesená námietka neprípustnosti, preskúmaná ex offo v súlade s clánkom 113 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. 33 Kedze zalobkyna má ako jediná prospech z opatrení, ktorých sa týka napadnuté rozhodnutie, jej aktívna legitimácia je preukázaná (rozsudok zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia, 730/79, Zb., [18]EU:C:1980:209, bod 5). 34 Treba vsak pripomenút, ze prípustnost takejto zaloby tiez podlieha splneniu podmienky, ze fyzická alebo právnická osoba, ktorá ju predkladá, má záujem na zrusení napadnutého aktu. Tento záujem musí skutocne existovat a posudzuje sa ku dnu, ked bola podaná zaloba. Takýto záujem predpokladá, ze samotné zrusenie tohto aktu bude mat právne dôsledky alebo, inak povedané, ze výsledok zaloby bude môct poskytnút prospech úcastníkovi konania, ktorý ju podal (pozri rozsudok TV2 I, uz citovaný v bode 11 vyssie, [19]EU:T:2008:457, body 67 a 68 a citovanú judikatúru). 35 V prejednávanom prípade vzniká otázka, ci má zalobkyna záujem na konaní, kedze v napadnutom rozhodnutí Komisia klasifikovala predmetné opatrenia ako státnu pomoc zlucitelnú s vnútorným trhom, a teda nenariadila dánskym orgánom, aby vymáhali pomoc od zalobkyne. 36 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze z judikatúry prijatej v rámci zaloby o neplatnost podanej príjemcom pomoci proti rozhodnutiu Komisie vyhlasujúcemu dotknutú státnu pomoc alebo jedno zo sporných financných opatrení za úplne zlucitelné s vnútorným trhom vyplýva, ze záujem na konaní mozno vyvodit z existencie preukázaného rizika, ze právne postavenie zalobcov by bolo dotknuté podaním zalôb na súde alebo ze riziko podania zaloby na súd skutocne existuje ku dnu podania zaloby na súd Európskej únie (pozri rozsudok TV2 I, uz citovaný v bode 11 vyssie, [20]EU:T:2008:457, bod 79 a citovanú judikatúru). 37 Az doteraz judikatúra pripústala, ze existencia "preukázaného" alebo "existujúceho a aktuálneho" rizika zaloby proti zalobcovi, ktorý je príjemcom pomoci, ktorá je protiprávna, ale zlucitelná s vnútorným trhom, je daná jednak vtedy, ak na vnútrostátnych súdoch uz prebiehalo konanie o takej zalobe v case podania zaloby o neplatnost na Vseobecnom súde (rozsudok zo 14. apríla 2005, Sniace/Komisia, T-141/03, Zb., [21]EU:T:2005:129, body 29 a 30) alebo ak bola táto zaloba podaná na uvedených súdoch predtým, ako Vseobecný súd rozhodol o zalobe o neplatnost (pozri v tomto zmysle rozsudok TV2 I, uz citovaný v bode 11 vyssie, [22]EU:T:2008:457, body 79 az 81), a jednak vtedy, ak predmetom zaloby prejednávanej na vnútrostátnych súdoch, na ktorú sa odvolával zalobca, bola pomoc, ktorej sa týkalo rozhodnutie napadnuté zalobou na Vseobecnom súde (rozsudok z 20. septembra 2007, Salvat pčre & fils a i./Komisia (T-136/05, Zb., [23]EU:T:2007:295, body 41 az 43). 38 V prejednávanom prípade zalobkyna v zalobe uviedla, ze jej oprávnený a aktuálny záujem na podaní zaloby sa opiera o samotnú klasifikáciu predmetných opatrení ako státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a novej pomoci v zmysle clánku 1 písm. c) nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [108 ZFEÚ] ([24]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). Zalobkyna pripomína, ze vzhladom na takú klasifikáciu jej hrozia dôsledky neoznámenia predmetných opatrení, a to - ako Súdny dvor rozhodol v bodoch 52 a 53 rozsudku z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication (C-199/06, Zb., dalej len "rozsudok CELF", [25]EU:C:2008:79) - povinnost vrátit státu úroky za obdobie nezákonnosti a prípadne aj povinnost nahradit skodu, ktorá mohla vzniknút jej konkurentom v dôsledku nezákonnej povahy pomoci. Tiez uviedla, ze Viasat podala v roku 2006 na dánskych súdoch zalobu, ktorou sa domáhala ulozenia povinnosti zalobkyni zaplatit tieto úroky a takú náhradu skody. Toto konanie bolo prerusené najprv do vyhlásenia rozsudku Súdu prvého stupna vo veci TV2 I, uz citovaného v bode 11 vyssie ([26]EU:T:2008:457), a následne do prijatia nového rozhodnutia Komisie. 39 Na pojednávaní zalobkyna a Viasat spresnili, ze zaloba, ktorú podala Viasat v roku 2006, zahrnala viaceré zalobné návrhy. Jeden z nich, ktorý smeruje proti zalobkyni, sa týka zaplatenia úrokov za obdobie nezákonnosti. Dalsí zalobný návrh, ktorý smeruje proti Dánskemu královstvu, sa týka náhrady, ktorú Viasat ziada z dôvodu, ze podla jej názoru doslo k predcasnému a protiprávnemu vyplateniu státnej pomoci, ktorej sa týka napadnuté rozhodnutie. Zalobkyna a Viasat tiez potvrdili, ze - pokial ide o oba uvedené zalobné návrhy - konanie o uvedenej zalobe v case podania prejednávanej zaloby este stále prebiehalo a konajúci súd toto konanie prerusil, kým Vseobecný súd nerozhodne v prejednávanej veci. 40 Vzhladom na tieto skutocnosti treba konstatovat, ze zalobkyna dostatocne preukázala, ze ku dnu podania jej zaloby existovalo skutocné a aktuálne riziko podania zaloby v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 36 a 37 vyssie. 41 Prejednávaná zaloba je teda prípustná. O veci samej 42 Na podporu svojich zalobných návrhov zalobkyna uvádza styri zalobné dôvody, pricom prvý z nich súvisí s hlavným zalobným návrhom a ostatné tri zalobné dôvody súvisia s troma subsidiárnymi zalobnými návrhmi. Tieto zalobné dôvody sú zalozené po prvé na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a zásady právnej istoty, kedze Komisia dospela k záveru, ze predmetné opatrenia predstavovali státnu pomoc; po druhé na nesprávnej klasifikácii prostriedkov z koncesionárskych poplatkov poskytnutých spolocnosti TV2, ako aj oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, ktoré jej bolo poskytnuté, ako novej pomoci; po tretie na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, kedze Komisia dospela k záveru, ze príjmy z koncesionárskych poplatkov, ktoré TV2 dalej previedla do svojich regionálnych staníc, predstavovali státnu pomoc poskytnutú spolocnosti TV2, a po stvrté na nesprávnom právnom posúdení spocívajúcom v tom, ze Komisia konstatovala, ze príjmy z reklamy vyplatené spolocnosti TV2 prostredníctvom fondu TV2 predstavovali státnu pomoc. 43 Prvý, tretí a stvrtý zalobný dôvod spochybnuje klasifikáciu predmetných opatrení ako státnej pomoci. Druhý zalobný dôvod ciastocne spochybnuje klasifikáciu predmetných opatrení ako novej pomoci. Zalobkyna spochybnuje najmä klasifikáciu príjmov z koncesionárskych poplatkov a oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb ako novej pomoci. Vzhladom na to, ze predpokladom klasifikácie uvedených opatrení ako novej pomoci je, ze tieto opatrenia predstavujú státnu pomoc, druhý zalobný dôvod bude preskúmaný nakoniec, po preskúmaní dôvodnosti zalobných dôvodov, ktorými zalobkyna spochybnuje samotnú existenciu státnej pomoci. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a zásady právnej istoty, kedze Komisia dospela k záveru, ze predmetné opatrenia predstavovali státnu pomoc 44 V rámci svojho prvého zalobného dôvodu zalobkyna, ktorú podporuje Dánske královstvo, v podstate tvrdí, ze Komisia nesprávne klasifikovala predmetné opatrenia ako státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ v súlade s jeho výkladom podaným v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([27]EU:C:2003:415). 45 Vzhladom na argumentáciu zalobkyne a Dánskeho královstva treba vychádzat z toho, ze tento zalobný dôvod sa skladá zo styroch castí, pricom prvá z nich je zalozená na nesprávnom výklade clánku 107 ods. 1 ZFEÚ v súlade s jeho výkladom podaným v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([28]EU:C:2003:415). Druhá cast je zalozená na porusení zásady právnej istoty. Tretia a stvrtá cast je zalozená na nesprávnom uplatnení druhej, resp. stvrtej podmienky Altmark. 46 Este pred preskúmaním týchto styroch castí treba pripomenút, ze predpokladom klasifikácie urcitého opatrenia ako státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ je splnenie styroch podmienok, a to ze ide o státne opatrenie alebo o opatrenie financované zo státnych prostriedkov, ze toto opatrenie je spôsobilé ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi, ze poskytuje výhodu jeho príjemcovi a ze narúsa alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze (rozsudok Altmark, uz citovaný v bode 7 vyssie, [29]EU:C:2003:4150, bod 75). 47 Z definície uvedenej v bode 46 vyssie vyplýva, ze jednou z podmienok, ktorými sa vyznacuje státna pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, je existencia výhody poskytnutej príjemcovi. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([30]EU:C:2003:415), rozhodol, ze pokial státnu intervenciu treba chápat ako kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za plnenia, ktoré poskytujú prijímajúce podniky v rámci plnenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme, nemozno vychádzat z toho, ze táto intervencia poskytuje jej príjemcovi výhodu, ktorá by spôsobila, ze by bol vo výhodnejsom postavení oproti podnikom, ktoré mu konkurujú. Taká intervencia teda nesplna jednu z nevyhnutných podmienok existencie státnej pomoci a v dôsledku toho nespadá pod clánok 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 8. mája 2013, Libert a i., C-197/11 a C-203/11, Zb., [31]EU:C:2013:288, bod 84). 48 Súdny dvor vsak sformuloval styri podmienky, ktoré musí splnat kompenzácia vyplácaná za realizáciu sluzby vo verejnom záujme, aby sa v konkrétnom prípade mohlo konstatovat, ze táto kompenzácia neposkytuje svojmu príjemcovi výhodu, a teda aby sa nepovazovala za státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Altmark, uz citovaný v bode 7 vyssie, [32]EU:C:2003:415, body 87 az 94). 49 Podmienky Altmark sú sformulované takto: po prvé podnik, ktorý prijíma kompenzáciu, musí byt skutocne poverený plnením záväzkov sluzby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byt jasne definované. Po druhé kritériá, na základe ktorých sa vypocíta kompenzácia, musia byt vopred objektívne a transparentne stanovené. Po tretie kompenzácia nemôze prekrocit sumu nevyhnutnú na úplné alebo ciastocné pokrytie vsetkých nákladov, ktoré vznikli pri plnení záväzkov sluzby vo verejnom záujme, berúc do úvahy súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov. Po stvrté, ak sa výber podniku, ktorý bude poverený plnením záväzkov sluzby vo verejnom záujme v konkrétnom prípade neuskutocnuje prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze umoznujúcej vybrat kandidáta schopného poskytovat tieto sluzby za najnizsiu cenu, výska nevyhnutnej kompenzácie musí byt urcená na základe analýzy nákladov, ktoré by na plnenie týchto záväzkov vynalozil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky potrebné na splnenie poziadaviek na sluzbu vo verejnom záujme, berúc do úvahy súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk. 50 Prvý zalobný dôvod v rámci tejto zaloby sa týka predovsetkým výkladu a uplatnenia druhej a stvrtej podmienky Altmark. - O prvej casti týkajúcej sa nesprávneho výkladu clánku 107 ods. 1 ZFEÚ v súlade s jeho výkladom podaným v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([33]EU:C:2003:415) 51 V rámci prvej casti zalobkyna, ktorú podporuje Dánske královstvo, v prvom rade uvádza vseobecné poznámky týkajúce sa výkladu rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([34]EU:C:2003:415), a podmienok Altmark. Zalobkyna tvrdí, ze tieto podmienky treba vykladat v závislosti od ich kontextu a ich ciela, a to tak, aby nedoslo k rozsíreniu pojmu státna pomoc na opatrenia, ktoré neposkytujú podnikom výhodu, ktorá spôsobuje, ze sa nachádzajú vo výhodnejsom postavení ako ich konkurenti. Tretia z týchto podmienok, podla ktorej kompenzácia nemôze prekrocit sumu nevyhnutnú na pokrytie nákladov, ktoré vznikli pri plnení záväzkov sluzby vo verejnom záujme, berúc do úvahy súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov, má zásadný význam pri posudzovaní existencie státnej pomoci a z judikatúry, najmä z rozsudku z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T-289/03, Zb., dalej len "rozsudok BUPA", [35]EU:T:2008:29), vyplýva moznost odchýlit sa od uplatnenia ostatných podmienok. 52 Treba konstatovat, ze z tohto tvrdenia zalobkyne v podstate vyplýva, ze Komisia musí pri skúmaní opatrenia vzhladom na clánok 107 ods. 1 ZFEÚ v súlade s jeho výkladom podaným v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([36]EU:C:2003:415), najprv preskúmat, ci je splnená tretia podmienka Altmark, a v prípade, ak je táto podmienka splnená, sa musí odchýlit od uplatnenia druhej a stvrtej podmienky Altmark. V prejednávanom prípade teda Komisia podla zalobkyne porusila clánok 107 ods. 1 ZFEÚ, lebo namiesto toho, aby uplatnila rozsudok Altmark, uz citovaný v bode 7 vyssie ([37]EU:C:2003:415), podla metodiky navrhnutej zalobkynou, Komisia konstatovala, ze treba uplatnit aj druhú a stvrtú podmienku Altmark, bez toho, aby predtým v rámci tretej podmienky Altmark overila, ci výhoda poskytnutá spolocnosti TV2 prostredníctvom predmetných opatrení skutocne prekrocila sumu nevyhnutnú na pokrytie nákladov, ktoré vznikli pri plnení jej záväzkov sluzby vo verejnom záujme. 53 Tvrdenia zalobkyne treba vykladat v tomto zmysle, kedze zalobkyna podla vsetkého obmedzuje pojem výhoda v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ na pojem nadmerná kompenzácia alebo, inak povedané, kompenzácia, ktorá prekracuje sumu, ktorý je nevyhnutná na pokrytie nákladov, ktoré vznikajú pri plnení záväzkov sluzby vo verejnom záujme, v zmysle tretej podmienky Altmark. Podla tohto názoru teda v prípade, ak nejde o nadmernú kompenzáciu, nejde ani o výhodu v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, a opatrenie nemozno povazovat za státnu pomoc. 54 V tejto súvislosti na jednej strane stací pripomenút, ze v reakcii na tvrdenia podobné tvrdeniu, aké uvádza zalobkyna, zalozenému na prednosti tretej podmienky Altmark, Vseobecný súd uz rozhodol, ze z úplne jednoznacného znenia rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([38]EU:C:2003:415), vyplýva, ze úcelom styroch v nom uvedených podmienok je kvalifikácia predmetného opatrenia ako státnej pomoci, ci presnejsie urcenie existencie zvýhodnenia. Státny zásah, ktorý nesplna jednu alebo viacero z uvedených podmienok, teda treba povazovat za státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Holandsko a NOS/Komisia, T-231/06 a T-237/06, Zb., [39]EU:T:2010:525, body 128, 145 a 146 a citovanú judikatúru; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2009, FAB/Komisia, T-8/06, [40]EU:T:2009:386, bod 65). 55 Okrem toho, pokial ide konkrétnejsie o vztah medzi tretou a druhou podmienkou Altmark, zrejme nemozno konstatovat, ze kompenzácia poskytnutá podniku, ktorý je jej príjemcom a ktorý je poverený úlohou vo verejnom záujme, neprekracuje sumu nevyhnutnú na úplné alebo ciastocné pokrytie nákladov, ktoré vznikli pri plnení záväzkov sluzby vo verejnom záujme, berúc do úvahy súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov, bez toho, aby sa najprv zistilo, podla akých kritérií bola urcená výska tejto kompenzácie, co je práve predmetom druhej podmienky Altmark. 56 Preto v rozpore s tým, co tvrdí zalobkyna, státny zásah nespadá pod clánok 107 ods. 1 ZFEÚ len vtedy, ak sú splnené vsetky podmienky Altmark. 57 Na druhej strane zalobkyna sa tiez nemôze úcinne odvolávat na rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie ([41]EU:T:2008:29), s cielom podporit svoje tvrdenie, ze od urcitých podmienok Altmark sa mozno odchýlit. Treba pripomenút, ze v tomto rozsudku Súd prvého stupna skúmal platnost rozhodnutia, v ktorom Komisia preskúmala so zretelom na clánok 87 ods. 1 ES systém vyrovnávania rizík (dalej len "RES"), ktorý platil na írskom trhu súkromného zdravotného poistenia. Systém súkromného zdravotného poistenia v Írsku spocíval v podstate na povinnosti otvoreného vstupu kazdej osoby bez ohladu na jej vek, pohlavie alebo zdravotný stav a na spolocnej tarifikácii stanovenej pre poistovatelov, v dôsledku coho vsetci poistenci platili rovnaké poistné za ten istý druh produktu, bez ohladu na ich zdravotný stav. Za týchto okolností RES stanovoval na jednej strane to, ze poistovatelia, ktorí mali zdravsí rizikový profil ako priemerný rizikový profil trhu, platili príspevok státnemu orgánu Health Insurance Authority (úrad zdravotného poistenia, dalej len la "HIA"), a na druhej strane to, ze HIA vyplácal zodpovedajúcu platbu poistovatelom, ktorí mali menej zdravý rizikový profil ako priemerný rizikový profil trhu. Tieto platby sa uskutocnovali prostredníctvom fondu speciálne vytvoreného na tento úcel, ktorý spravoval HIA. Vytvorením tohto systému solidarity poistovatelov mal RES zarucil stabilitu trhu súkromného zdravotného poistenia v Írsku a neutralizovat rozdiel rizikových profilov poistovatelov s cielom zabránit tomu, aby sa poistovatelia orientovali pomocou selektívnych marketingových stratégií na spotrebitelov so znízeným rizikom. Komisia preskúmala tento systém na základe staznosti, ktorú podal jeden z poistovatelov, ktorý vzhladom na svoj zdravsí rizikový profil platil vyssie príspevky ako ostatní poistovatelia. Komisia po preskúmaní RES dospela k záveru, ze tento systém zahrna platby, ktoré sú obmedzené na minimum nevyhnutné na odskodnenie poistovatelov, ktorí majú z neho prospech, za ich povinnosti sluzby vseobecného hospodárskeho záujmu, a teda nepredstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES (rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie, [42]EU:T:2008:29, body 27, 37, 41 a 43). 58 So zretelom na specifiká RES opísaného v bode 57 vyssie, teda na neutralitu tohto systému kompenzácie vo vztahu k príjmom a zisku príjemcov na jednej strane a na osobitost zvýsených nákladov spojených s menej zdravým rizikovým profilom týchto príjemcov na druhej strane, Súd prvého stupna uznal, ze jednu z podmienok Altmark, konkrétne stvrtú podmienku, nemozno v danom prípade dôsledne uplatnit (rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie, [43]EU:T:2008:29, body 246 az 248). 59 Zalobkyna pritom na jednej strane netvrdí, ze kompenzácia poskytnutá spolocnosti TV2 sa vyznacovala podobnými specifikami, aké existovali vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie ([44]EU:T:2008:29). 60 Na odôvodnenie odklonu od podmienok Altmark v prejednávanom prípade totiz zalobkyna uvádza len osobitný charakter vysielania vo verejnom záujme ako takého. Podla zalobkyne tento osobitný charakter vysielania vo verejnom záujme súvisí s tazkostami, ktoré nastávajú pri vymedzení tejto sluzby vo verejnom záujme. V tejto súvislosti osobitne poukazuje na Protokol o systéme verejnoprávneho vysielania v clenských státoch, ktorý je pripojený k Zmluve o FEÚ (dalej len"Amsterdamský protokol"). Tvrdí, ze pri skúmaní uplatnitelnosti podmienok Altmark mala Komisia vziat do úvahy, ze podla Amsterdamského protokolu mali clenské státy právo vymedzit úlohy vysielania vo verejnom záujme siroko a z kvalitatívneho hladiska. 61 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze zo znenia Amsterdamského protokolu vyplýva, ze cielom tohto aktu je podat výklad výnimky stanovenej v clánku 106 ods. 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2012, TF1 a i./Komisia, T-520/09, [45]EU:T:2012:352, bod 94). Nie je teda relevantný na posúdenie uplatnitelnosti kritérií Altmark, ktorých cielom je urcit, ci ide o státnu pomoc, a nie urcit, ci je táto pomoc zlucitelná s vnútorným trhom. Okrem toho Vseobecný súd uz rozhodol, ze nemozno uznat, ze Amsterdamský protokol vylucuje uplatnenie pravidiel hospodárskej sútaze a zakazuje Komisii preskúmat, ci financovanie zo státnych prostriedkov hospodársky zvýhodnuje verejnoprávnych vysielatelov, vychádzajúc pritom z kritérií stanovených Súdnym dvorom v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([46]EU:C:2003:415) (rozsudok Holandsko/Komisia, uz citovaný v bode 54 vyssie, [47]EU:T:2010:525, bod 149). 62 Okrem toho, aj keby sa pripustilo, ze Amsterdamský protokol je relevantný pri posudzovaní existencie státnej pomoci, platilo by to len pre prvú podmienku Altmark týkajúcu sa vymedzenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme. V prejednávanom prípade pritom nie je sporné, ci je prvá podmienka Altmark splnená. 63 Na druhej strane v rozpore s tým, co tvrdí zalobkyna, z rozsudku BUPA, uz citovaného v bode 51 vyssie ([48]EU:T:2008:29), nevyplýva, ze podla Súdu prvého stupna je mozné úplne vylúcit uplatnenie stvrtej podmienky Altmark. Naopak, hoci Súd prvého stupna uznal, ze vzhladom na specifiká predmetného systému kompenzácie nebolo mozné dôsledne uplatnit túto podmienku, zdôraznil, ze napriek týmto specifikám bola Komisia povinná uistit sa, ci predmetná kompenzácia neznamenala moznost odskodnit náklady, ktoré by mohli vyplývat z nedostatku efektívnosti príjemcov (rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie, [49]EU:T:2008:29, body 246 a 249). 64 V druhom rade zalobkyna tvrdí, ze Komisia v prejednávanom prípade pri uplatnení podmienok Altmark, najmä druhej a stvrtej z týchto podmienok, nevzala do úvahy skutocnost, ze tieto podmienky boli uplatnené na okolnosti, ktoré nastali pred vydaním rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([50]EU:C:2003:415). Z bodov 228 a 232 rozsudku TV2 I, uz citovaného v bode 11 vyssie ([51]EU:T:2008:457), pritom vyplýva, ze v takom prípade stací, aby tieto podmienky boli "v podstate" splnené. 65 Na jednej strane treba v tejto súvislosti hned na úvod spresnit, ze v bode 228 rozsudku TV2 I, uz citovaného v bode 11 vyssie ([52]EU:T:2008:457), Súd prvého stupna len uviedol - pricom zdôraznil, ze tým nezasahuje do právomoci Komisie v oblasti státnej pomoci -, ze vzhladom na okolnosti, ktoré v konaní na Súde prvého stupna uviedlo Dánske královstvo, nemozno vylúcit, ze spôsoby stanovenia výsky koncesionárskeho poplatku pripadajúceho spolocnosti TV2 by mohli byt objektívne a transparentné. Podla Súdu prvého stupna teda nemozno vylúcit, ze seriózna analýza týchto spôsobov by prípadne mohla viest k záveru, ze Dánske královstvo este predtým, ako Súdny dvor formuloval podmienky Altmark, v podstate zabezpecilo respektovanie druhej podmienky Altmark. Na druhej strane v bode 232 citovaného rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze nemozno vylúcit, ze seriózne preskúmanie vsetkých podmienok, ktoré viedli k stanoveniu výsky koncesionárskeho poplatku pripadajúceho spolocnosti TV2 pocas vysetrovaného obdobia, teda preskúmanie, ktoré mala uskutocnit Komisia, mohlo viest k záveru, ze Dánske královstvo v podstate dohliadlo, este predtým, ako Súdny dvor definoval podmienky Altmark, na respektovanie stvrtej z týchto podmienok. 66 Z bodov 228 a 232 rozsudku TV2, uz citovaného v bode 11 vyssie ([53]EU:T:2008:457), vyplýva, ze podla Súdu prvého stupna seriózne preskúmanie vsetkých podmienok, ktoré viedli k stanoveniu výsky koncesionárskeho poplatku pripadajúceho spolocnosti TV2 pocas vysetrovaného obdobia, ktoré v rozhodnutí TV2 I chýbalo, mohlo priviest Komisiu k záveru, ze druhá a stvrtá podmienka Altmark bola v prejednávanom prípade splnená. Výraz "v podstate" môze znamenat len to, ze podla Súdu prvého stupna nemozno vylúcit, ze vzhladom na okolnosti prejednávaného prípadu boli specifické ciele druhej a stvrtej podmienky Altmark dosiahnuté. Nezdá sa totiz logické konstatovat, ze treba uplatnit podmienky Altmark, a zároven pouzitím výrazu "v podstate" dat najavo, ze stací, aby tieto podmienky boli ciastocne splnené. 67 Okrem toho ani zalobkyna nevysvetlila, co podla jej názoru znamená, ze druhá a stvrtá podmienka Altmark má byt "v podstate" splnená. Jej tvrdenie mozno vykladat v tom zmysle, ze vzhladom na to, ze Komisia uplatnila tieto podmienky na okolnosti, ktoré nastali pred vyhlásením rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([54]EU:C:2003:415), mala ich vylozit flexibilnejsie s cielom prispôsobit ich konkrétnym okolnostiam daného prípadu. 68 V reakcii na otázku, ktorá jej bola polozená v tejto súvislosti na pojednávaní, zalobkyna poukázala na rozsudok zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia (T-137/10, Zb., [55]EU:T:2012:584, body 85 az 89), z ktorého podla jej názoru vyplýva moznost menej prísneho uplatnenia podmienok Altmark, ktoré zodpovedá specifikám dotknutého odvetvia. 69 V tejto súvislosti treba spresnit, ze v uvedenom rozsudku Vseobecný súd skúmal platnost rozhodnutia, ktorým Komisia bez zacatia konania vo veci formálneho zistovania konstatovala, ze náhrady poskytnuté vseobecným verejným nemocniciam regiónu Brusel - hlavné mesto (Belgicko) predstavovali státnu pomoc zlucitelnú s vnútorným trhom. V tejto súvislosti uviedol, ze hoci podmienky Altmark sa nepochybne vztahujú na vsetky hospodárske sektory, ich uplatnenie musí zohladnovat osobitost daného sektora. Vseobecný súd tiez pripomenul - pricom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie ([56]EU:T:2008:29) -, ze s ohladom na osobitnú povahu úlohy sluzby vo verejnom záujme v urcitých sektoroch je potrebné prispôsobit uplatnenie rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([57]EU:C:2003:415), s odkazom na zmysel a úcel podmienok, ktoré tento rozsudok obsahuje, osobitým okolnostiam v danom prípade. Napokon Vseobecný súd konstatoval, ze kritériá vypracované Súdnym dvorom v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([58]EU:C:2003:415), v súvislosti s dopravnou cinnostou, ktorá je nepopieratelne hospodárskou a konkurencnou cinnostou, nemozno rovnakým spôsobom uplatnit na nemocnicný sektor, ktorý nemá nevyhnutne takýto konkurencný a obchodný rozmer (rozsudok CBI/Komisia, uz citovaný v bode 68 vyssie, [59]EU:T:2012:584, body 85, 86 a 89). 70 Z tohto rozsudku vyplýva, ze menej prísne uplatnenie podmienok Altmark v konkrétnom prípade môze byt odôvodnené tým, ze odvetvie, v ktorom príjemca kompenzácie pôsobí, nemá konkurencný a obchodný rozmer. Berúc do úvahy specifickost vysielania vo verejnom záujme, ktorú zdôraznuje Amsterdamský protokol, pritom nemozno uznat, ze odvetvie televízneho vysielania nemá konkurencný a obchodný rozmer. V prejednávanom prípade o existencii tohto rozmeru svedcí najmä skutocnost, ze TV2, ktorá bola ciastocne financovaná zo svojich príjmov z reklamy, pôsobila na trhu televíznej reklamy. Na rozdiel od okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok CBI/Komisia, uz citovaný v bode 68 vyssie ([60]EU:T:2012:584), teda okolnosti prejednávanej veci neodôvodnujú menej prísne uplatnenie podmienok Altmark. 71 Tvrdenie zalobkyne, ze Komisia mala vylozit podmienky Altmark flexibilnejsie s cielom prispôsobit ich okolnostiam daného prípadu, je v kazdom prípade aj napriek vysvetleniam poskytnutým na pojednávaní nadalej nejasné a nepresné, kedze zalobkyna nevysvetlila, v com by malo spocívat také prispôsobenie predmetných dvoch podmienok. 72 Okrem toho, ak by sa toto tvrdenie zhrnulo v podobe konstatovania, ze v prejednávanom prípade by sa mali obe predmetné podmienky povazovat za splnené, nebolo by mozné preskúmat ho abstraktne v rámci tejto casti, ale muselo by sa preskúmat nizsie spolu s tvrdeniami uvedenými v rámci tretej a stvrtej casti, v ktorých zalobkyna tvrdí, ze tieto dve podmienky boli v prejednávanom prípade uplatnené nesprávne. 73 Vzhladom na vyssie uvedené treba prvú cast prvého zalobného dôvodu zamietnut. - O druhej casti týkajúcej sa porusenia zásady právnej istoty 74 V rámci druhej casti tohto zalobného dôvodu zalobkyna v podstate tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie porusuje zásadu právnej istoty. 75 Z tvrdení, v ktorých sa zalobkyna odvoláva na zásadu právnej istoty, vyplýva, ze k poruseniu tejto zásady podla jej názoru doslo z dvoch hladísk. 76 Na jednej strane zalobkyna tvrdí, ze uplatnenie druhej a stvrtej podmienky Altmark na okolnosti, ktoré nastali pred vyhlásením rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([61]EU:C:2003:415), predstavuje spätné uplatnenie predmetných podmienok. Toto spätné uplatnenie je pritom podla zalobkyne porusením zásady právnej istoty. 77 Na druhej strane zalobkyna tvrdí, ze v prejednávanom prípade doslo k poruseniu zásady právnej istoty najmä vzhladom na to, ze z dôvodu uplatnenia podmienok Altmark jej hrozí, ze bude musiet zaplatit úroky za obdobie nezákonnosti a prípadne vyplatit svojim konkurentom náhradu skody v súlade s bodmi 52 a 53 rozsudku CELF, uz citovaného v bode 38 vyssie ([62]EU:C:2008:79). V tejto súvislosti zalobkyna spresnuje, ze zásade právnej istoty odporuje najmä to, ze znása financné následky skutocnosti, ze kompenzácia za záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktoré jej boli ulozené zákonom, nebola oznámená Komisii, z dôvodu, ze sa konstatuje, ze systém kompenzácie nesplna v celom rozsahu podmienky vymedzené v rozsudku vydanom viac ako 25 rokov po zavedení tohto systému, ktoré vôbec nemohli byt známe príslusným orgánom. Podla zalobkyne je porusenie zásady právnej istoty v prejednávanom prípade este závaznejsie vzhladom na to, ze v rámci stvrtej podmienky Altmark Súdny dvor ulozil clenským státom novú povinnost konat, a to povinnost vyhlásit verejné obstarávanie. 78 Prvé tvrdenie zalobkyne je podobné jej argumentácii uvedenej v rámci prvej casti tohto zalobného dôvodu (pozri bod 64 vyssie). Zatial co zalobkyna v rámci uvedenej prvej casti tvrdí, ze uplatnenie podmienok Altmark na okolnosti, ktoré nastali pred vyhlásením rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([63]EU:C:2003:415), malo byt "flexibilné", totiz v rámci tejto casti uvádza, ze Komisia bola vzhladom na zásadu právnej istoty povinná úplne vylúcit uplatnenie predmetných podmienok na okolnosti, ktoré nastali pred vyhlásením príslusného rozsudku Súdneho dvora. 79 Toto prvé tvrdenie treba zamietnut. V prvom rade je potrebné pripomenút, ze rozsudok Altmark, uz citovaný v bode 7 vyssie ([64]EU:C:2003:415), je rozsudkom, ktorý Súdny dvor vydal v rámci prejudiciálneho konania. Treba pritom pripomenút, ze právomoc, ktorú Súdnemu dvoru priznáva clánok 267 ZFEÚ, má zabezpecit jednotný výklad a uplatnovanie práva Únie, najmä ustanovení s priamym úcinkom, vnútrostátnymi súdmi (rozsudok z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb., [65]EU:C:1980:100, bod 15) a ze podla ustálenej judikatúry rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní nemá konstitutívny, ale iba deklaratórny charakter s tým dôsledkom, ze jeho úcinky sa v zásade vracajú do okamihu nadobudnutia úcinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (pozri rozsudok z 8. septembra 2011, Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10, Zb., [66]EU:C:2011:555, bod 48 a citovanú judikatúru). Je pravda, ze Súdny dvor môze výnimocne na základe vseobecnej zásady právnej istoty obsiahnutej v právnom poriadku Únie s cielom predíst váznym tazkostiam obmedzit casové úcinky svojho rozsudku, a tak zabránit vsetkým dotknutým osobám dovolávat sa ustanovenia, ktoré vylozil, aby sa spochybnili právne vztahy, ktoré vznikli v dobrej viere (pozri v tomto zmysle rozsudok Denkavit italiana, uz citovaný, [67]EU:C:1980:100, bod 17, a rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colčre! a i., C-262/12, Zb., [68]EU:C:2013:851, body 39 a 40). Ako vsak uz bolo uvedené v rozsudku BUPA, uz citovanom v bode 51 vyssie ([69]EU:T:2008:29, body 158 a 159), Súdny dvor rozhodol, ze toto výnimocné opatrenie pri vyhlásení rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([70]EU:C:2003:415), neuplatní. 80 V rozpore s tým, co tvrdí zalobkyna, teda uplatnenie druhej a stvrtej podmienky Altmark nemozno vylúcit z dôvodu, ze tieto podmienky sa v prejednávanom prípade uplatnujú na okolnosti, ktoré nastali pred vyhlásením rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([71]EU:C:2003:415). 81 Vo svojom druhom tvrdení zalobkyna podla vsetkého uvádza, ze v prejednávanom prípade doslo k poruseniu zásady právnej istoty najmä vzhladom na závaznost financných následkov, ktoré pre nu vyplývajú z klasifikácie predmetných opatrení, ktoré boli prijaté dávno pred vyhlásením rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([72]EU:C:2003:415), ako státnej pomoci na základe podmienok Altmark, 82 Také tvrdenie tiez nemozno prijat. Z judikatúry totiz vyplýva, ze financné následky, ktoré príjemcovi vyplývajú z neoznámeného opatrenia, nie sú okolnostou, ktorá by vzhladom na vseobecnú zásadu právnej istoty odôvodnovala casové obmedzenie úcinkov rozsudku, ktorým Súdny dvor vylozí clánok 107 ods. 1 ZFEÚ v tom zmysle, ze predmetné opatrenie predstavuje státnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok Association Vent De Colčre! a i., uz citovaný v bode 79 vyssie, [73]EU:C:2013:851, body 40 az 42 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, ze zalobkyna sa nemôze odvolávat na nepriaznivé financné okolnosti, ktoré jej spôsobuje uplatnenie podmienok Altmark na predmetné opatrenia a klasifikácia týchto opatrení ako státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ v súlade s jeho výkladom podaným v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([74]EU:C:2003:415), s cielom domáhat sa na základe zásady právnej istoty neuplatnenia týchto podmienok v prejednávanom prípade. 83 Okrem toho treba konstatovat, ze zalobkyna svojimi tvrdeniami v skutocnosti nespochybnuje spätné uplatnenie podmienok Altmark ako také, ale následky, ktoré vyplývajú z rozsudku CELF, uz citovaného v bode 38 vyssie ([75]EU:C:2008:79). Cielom prejednávanej zaloby, ktorý navyse odôvodnuje záujem zalobkyne na konaní, je totiz vyhnút sa prípadnému zaplateniu úrokov za obdobie nezákonnosti v zmysle rozsudku CELF, uz citovaného v bode 38 vyssie ([76]EU:C:2008:79), a to jednak spochybnením klasifikácie predmetných opatrení ako státnej pomoci (prvý, tretí a stvrtý zalobný dôvod) a jednak spochybnením ich klasifikácie ako novej pomoci (druhý zalobný dôvod). 84 Otázku, ci je v súlade so zásadou právnej istoty, ak sa príjemcovi platby, ktorá sa v case skutkových okolností povazovala za kompenzáciu poskytovanú za plnenie úlohy vo verejnom záujme, ulozí povinnost vrátit urcitú penaznú sumu, ktorá vyplýva zo súbezného a spätného uplatnenia rozsudkov týkajúcich sa výkladu clánku 107 ods. 1 ZFEÚ a clánku 108 ods. 3 ZFEÚ, ktoré boli vydané niekolko rokov po vyplatení tejto kompenzácie, vsak nemozno vyriesit v rámci prejednávaného sporu, ktorý sa týka platnosti rozhodnutia, ktorým Komisia klasifikovala uvedenú kompenzáciu ako státnu pomoc. Je úlohou vnútrostátneho súdu posúdit, prípadne po polození prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, ci sa za okolností prejednávaného prípadu uplatnia pravidlá stanovené v rozsudku CELF, uz citovanom v bode 38 vyssie ([77]EU:C:2008:79). V kazdom prípade za súcasného stavu judikatúry následky uplatnenia týchto zásad nemôzu odôvodnit neuplatnenie alebo menej prísne uplatnenie podmienok Altmark. 85 Napokon v rozpore s tým, co tvrdí zalobkyna, Súdny dvor stanovením stvrtej podmienky Altmark neulozil clenským státom novú povinnost konat, ktorá spocíva v tom, ze vzdy a za kazdých okolností je potrebné vyhlásit výberové konanie v rámci verejnej sútaze na úcely výberu podniku povereného plnením záväzkov sluzby vo verejnom záujme. Je pravda, ze z formulácie tejto podmienky vyplýva, ze vyhlásenie výberového konania v rámci verejnej sútaze umoznujúcej vybrat kandidáta schopného poskytovat tieto sluzby za najnizsiu cenu je jedným zo spôsobov, ako mozno zabezpecit dodrzanie stvrtej podmienky Altmark. Súdny dvor vsak vymedzil aj iný spôsob, ako mozno kontrolovat efektívnost plnenia záväzkov sluzby vo verejnom záujme. Konstatoval totiz, ze ak nebolo vyhlásené výberové konanie v rámci verejnej sútaze, výska nevyhnutnej kompenzácie môze byt urcená na základe nákladov, ktoré by na plnenie týchto záväzkov sluzby vo verejnom záujme vynalozil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky na splnenie poziadaviek na sluzbu vo verejnom záujme, berúc do úvahy súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk. 86 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze v prejednávanom prípade zásada právnej istoty nebránila tomu, aby Komisia klasifikovala predmetné opatrenia ako státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ v súlade s jeho výkladom podaným v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([78]EU:C:2003:415). 87 Je teda potrebné zamietnut druhú cast prvého zalobného dôvodu. - O tretej casti týkajúcej sa posúdenia spôsobu výpoctu kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2 vzhladom na druhú podmienku Altmark 88 V rámci tretej casti tohto zalobného dôvodu zalobkyna, ktorú podporuje Dánske královstvo, tvrdí, ze aj keby Komisia správne konstatovala, ze v prejednávanom prípade sa mali uplatnit vsetky podmienky Altmark a ze tieto podmienky navyse mali byt uplatnené presne tak, ako ich vymedzil Súdny dvor v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([79]EU:C:2003:415), Komisia sa pri uplatnení druhej z týchto podmienok dopustila nesprávneho právneho posúdenia. 89 Zalobkyna a Dánske královstvo v podstate tvrdia, ze kritériá, na základe ktorých bola vypocítaná kompenzácia poskytnutá spolocnosti TV2, a spôsob ich uplatnovania v praxi boli vopred známe, objektívne a transparentné. Kompenzácia je totiz vymedzená ako rozdiel medzi prostriedkami, ktoré mali byt poskytnuté spolocnosti TV2 na základe politického rozhodnutia (stvorrocné mediálne dohody uzavreté medzi dánskou vládou a parlamentom) na jednej strane a odhadovanými príjmami z reklamy a iných cinností na druhej strane. 90 Zalobkyna presnejsie po prvé tvrdí, ze druhá podmienka Altmark má mensí význam v situácii, o akú ide v prejednávanom prípade, ked sluzby, ktoré sú nevyhnutné na plnenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme, môzu poskytovat len niektoré podniky. 91 Po druhé zalobkyna tvrdí, ze ak sa na politické orgány, ktoré majú právomoc vymedzit vysielanie vo verejnom záujme, nechá aj vymedzenie výdavkov spojených s plnením tejto úlohy, je to v súlade s judikatúrou a s príslusnou právnou úpravou. 92 Po tretie zalobkyna a Dánske královstvo vytýkajú Komisii, ze sa obmedzila na konstatovanie, ze dánske orgány neposkytli informácie o kritériách výpoctu kompenzácie, pricom nevysvetlila, o aké kritériá výpoctu by prípadne mohlo íst alebo aké znaky by mali mat dánske predpisy týkajúce sa urcenia kompenzácie za vysielanie vo verejnom záujme, aby boli v súlade s druhou podmienkou Altmark. Zalobkyna tiez uvádza, ze Komisia svojimi tvrdeniami nepreukázala, ze dánske predpisy týkajúce sa urcenia kompenzácie za vysielanie vo verejnom záujme neboli spôsobilé zabránit nadmernej kompenzácii. 93 Po stvrté Dánske královstvo napokon poukazuje na to, ze Komisia v prejednávanom prípade nesprávne vylozila druhú podmienku Altmark, kedze jej výklad je nezlucitelný s prvou podmienkou Altmark, ako ju vykladá judikatúra, podla ktorej majú clenské státy sirokú mieru slobody pri vymedzení úlohy vo verejnom záujme. Okrem toho tento výklad je prílis extenzívny, a tak vedie k zámene druhej, tretej a stvrtej podmienky Altmark. Tieto tvrdenia Dánskeho královstva nadväzujú na tvrdenia zalobkyne, ktorá tvrdí, ze otázka efektívnosti, na ktorú Komisia a Viasat poukázali vo svojich vyjadreniach, je relevantná len v rámci uplatnenia stvrtej podmienky Altmark. 94 V napadnutom rozhodnutí Komisia najprv opísala obsah relevantných ustanovení Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed (zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní), ktoré platili pocas vysetrovaného obdobia, ako ich opísali dánske orgány vo svojom liste z 24. marca 2003 (odôvodnenia 105 a 106 napadnutého rozhodnutia). Poukázala najmä na to, ze minister kultúry stanovoval výsku náhrady prináleziacej spolocnosti TV2 v rámci mediálnej dohody uzavretej s väcsinou politických strán dánskeho parlamentu a ze v sledovanom období boli uzavreté tri mediálne dohody: mediálna dohoda na obdobie rokov 1994 az 1997 uzavretá 16. septembra 1993, mediálna dohoda na obdobie rokov 1997 az 2000 uzavretá 10. mája 1996 a mediálna dohoda na obdobie rokov 2001 az 2004 uzavretá 28. marca 2000. Komisia dalej poznamenala, ze pocas sledovaného obdobia náhrada poskytnutá spolocnosti TV2 nepodliehala ziadnemu následnému preskúmaniu, a to ani pri poklese príjmov tejto spolocnosti z reklamy v roku 1999. Komisia navyse v odôvodnení 108 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze podla dánskych orgánov sa náhrada poskytovaná spolocnosti TV2 urcovala jednak pomocou cenovej a mzdovej indexácie rozpoctu a úctovnej závierky TV2 a jednak prostredníctvom hospodárskych analýz. Komisia uviedla, ze tieto hospodárske analýzy sa skladali z dvoch stúdií vypracovaných audítorskou firmou KPMG v roku 1995 a v roku 1999 (dalej len "stúdie KPMG"), ktorých úcelom bolo preskúmat rôzne scenáre, podla ktorých sa reklamný trh mohol vyvíjat v príslusných obdobiach koncesionárskych poplatkov, s cielom odhadnút výsku potenciálnych príjmov spolocnosti TV2 z reklamy, a tak poskytnút dánskemu parlamentu a vláde lepsí základ na stanovenie a pridelovanie príjmov z koncesionárskych poplatkov. Komisia uzavrela svoju analýzu v odôvodneniach 114 az 116 napadnutého rozhodnutia, ktoré znejú takto: "(114) Komisia zastáva názor, ze angazovanost dánskeho parlamentu v procese stanovenia koncesionárskych poplatkov zabezpecila urcitý stupen transparentnosti a objektívnosti. O mediálnych dohodách stanovujúcich výsku prostriedkov z koncesionárskych poplatkov, ktoré mali byt pridelené spolocnosti TV2, bolo okrem toho rozhodnuté v predstihu na niekolko rokov a následne kompenzácia pre TV2 uz nebola pocas sledovaného obdobia nikdy upravená. (115) [Stúdie] KPMG [vsak] poskytli len odhady výsky príjmov z reklamy, ktorá narastala [ktoré plynuli - neoficiálny preklad] spolocnosti TV2 (t. j. strana príjmov). Nehovorili nic o strane nákladov výpoctu náhrady a Komisia má dojem, ze mediálne dohody sa zakladali výlucne na indexácii nákladov spolocnosti TV2 v predchádzajúcich rokoch. Dánske orgány skutocne konstatovali, ze náhrada sa urcovala na základe hospodárskych analýz, ktoré hodnotili len stranu príjmov a nevenovali sa obdobiu, na ktoré sa vztahovala mediálna dohoda uzavretá 16. septembra 1993. (116) Okrem toho neexistovala ziadna indikácia parametrov, ktoré sa mali pouzit na výpocet náhrady. Výska náhrady sa stanovila v predstihu, no druhé kritérium Altmark vyzaduje, ze samotné parametre pouzité na výpocet náhrady musia byt objektívne a transparentne stanovené vopred." 95 Z odôvodnení spomenutých v bode 94 vyssie vyplýva, ze Komisia pri skúmaní spôsobu výpoctu náhrady poskytnutej spolocnosti TV2 vzhladom na druhú podmienku Altmark vzala do úvahy skutocnost, ze výska tejto náhrady bola stanovená pod dohladom dánskeho parlamentu a na základe stúdií KPMG, ktorých obsah preskúmala. Komisia dokonca v odôvodnení 114 napadnutého rozhodnutia uznala, ze angazovanost dánskeho parlamentu v procese stanovenia výsky náhrady mohla zabezpecit "urcitý stupen transparentnosti a objektívnosti". Z uvedeného odôvodnenia navyse vyplýva, ze túto "transparentnos[t] a objektívnos[t]" podporovali dve dalsie skutocnosti, a to ze mediálne dohody stanovovali výsku prostriedkov z koncesionárskych poplatkov, ktoré mali byt pridelené spolocnosti TV2, v predstihu na niekolko rokov a ze náhrada pre spolocnost TV2 nebola pocas sledovaného obdobia upravená. 96 Podla Komisie vsak angazovanost dánskeho parlamentu, ktorá zabezpecila "urcitý stupen transparentnosti a objektívnosti", nestacila na konstatovanie, ze spôsob výpoctu náhrady poskytnutej spolocnosti TV2 splna druhú podmienku Altmark. Záver Komisie, ze táto podmienka nebola splnená, totiz podla vsetkého rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila skutocnost, ze stúdie KPMG sa týkali len odhadovaných príjmov spolocnosti TV2 z reklamy a nezaoberali sa stranou nákladov výpoctu náhrady poskytovanej spolocnosti TV2, ktorá bola zalozená len na nákladoch, ktoré TV2 skutocne vynalozila v predchádzajúcich rokoch, zvýsených prostredníctvom indexácie. 97 Podla Komisie teda v prípade, ak sa pri výpocte výsky náhrady vychádza z výdavkov, ktoré jej príjemca skutocne vynalozil, druhá podmienka Altmark nie je splnená. Mozno z toho vyvodit, ze podla Komisie by druhá podmienka Altmark bola splnená vtedy, ak by kritériá výpoctu náhrady boli sformulované tak, aby umoznovali ovplyvnit alebo kontrolovat úroven výdavkov alebo nákladov príjemcu náhrady. Zdá sa teda, ze podla Komisie druhá podmienka Altmark zahrna pojem efektívnost príjemcu náhrady. 98 Odpoved Komisie na tvrdenia zalobkyne potvrdzuje výklad napadnutého rozhodnutia uvedený v bode 97 vyssie. Vo vyjadrení k zalobe totiz Komisia uvádza, ze úvahy zalobkyne sú zalozené výlucne na zvrchovanosti zákonodarnej moci, a preto nezohladnujú technické znaky výpoctu náhrady. Komisia dodáva, ze ak by sa postupovalo podla týchto úvah, na splnenie druhej podmienky Altmark by stacilo, aby clenský stát vopred stanovil sumu náhrady, bez ohladu na jej výsku. Podla Komisie pritom táto podmienka vyzaduje, aby zvolené kritérium výpoctu bolo spôsobilé zabránit nadmernej kompenzácii a zabezpecit efektívnost sluzby vo verejnom záujme. Komisia tiez uvádza, ze aj za predpokladu, ze TV2 by bola jediným podnikom, ktorý je schopný zabezpecit predmetnú sluzbu vo verejnom záujme, je nevyhnutné zabránit nadmernej kompenzácii a zabezpecit efektívnost tejto sluzby vo verejnom záujme, pokial sa náhrady poskytované spolocnosti TV2 nemajú povazovat za státnu pomoc. 99 Treba konstatovat, ze chápanie druhej podmienky Altmark, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, vykladané z hladiska vyjadrenia k zalobe, je nesprávne. 100 Vzhladom na to, ze podmienky Altmark sa vztahujú na jednu zo styroch zloziek pojmu státna pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to na výhodu poskytnutú príjemcovi (pozri body 46 az 49 vyssie), je totiz spolocným cielom vsetkých týchto podmienok overit, ci kompenzácia poskytnutá podniku za plnenie úlohy vo verejnom záujme predstavuje ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodnit tento podnik vo vztahu ku konkurencným podnikom. 101 Hoci vsetky podmienky Altmark spája tento spolocný ciel, kazdá z nich zohráva samostatnú úlohu, ktorá je odlisná od úlohy ostatných podmienok. 102 Druhá podmienka Altmark, ako je sformulovaná v bode 90 rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([80]EU:C:2003:415), vyzaduje, aby kritériá, na základe ktorých sa vypocíta kompenzácia, boli vopred objektívne a transparentne stanovené, aby sa vylúcilo, ze kompenzácia bude predstavovat ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodnit prijímajúci podnik vo vztahu ku konkurencným podnikom. 103 Obsah tejto podmienky urcuje prvá cast vety citovanej v bode 102 vyssie. Vyplýva z nej, ze druhá podmienka Altmark stanovuje tri poziadavky, ktoré musia splnat kritériá výpoctu kompenzácie, aby sa zabezpecilo, ze tento výpocet je spolahlivý a Komisia ho môze overit. Podla týchto poziadaviek musia byt kritériá výpoctu kompenzácie stanovené vopred transparentným postupom a ako také musia byt objektívne. Z rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([81]EU:C:2003:415), vôbec nevyplýva, ze podla druhej podmienky, ktorú tento rozsudok stanovuje, musia byt kritériá výpoctu kompenzácie sformulované tak, aby umoznovali ovplyvnit alebo kontrolovat úroven výdavkov vynalozených príjemcom tejto kompenzácie. 104 Komisia pri výklade druhej podmienky Altmark zrejme vychádza z toho, ze kritériá výpoctu kompenzácie musia byt nielen objektívne a stanovené vopred transparentným postupom, ale ze musia tiez zabezpecit efektívnost riadenia sluzby vo verejnom záujme. Taký výklad, ktorý je nezlucitelný so znením druhej podmienky Altmark, pritom vedie k zámene podmienky skúmanej v danom prípade so stvrtou podmienkou. 105 Výklad druhej podmienky Altmark, ktorý si zvolila Komisia, nemá oporu v judikatúre a navyse ani v druhej casti vety, ktorou Súdny dvor sformuloval túto podmienku, citovanej v bode 102 vyssie. Cielom tejto pasáze je totiz len pripomenút spolocný ciel vsetkých podmienok Altmark posudzovaných ako celok, a nie zaviest v rámci druhej podmienky poziadavku efektívnosti, ktorá je charakteristická pre stvrtú podmienku. 106 Vzhladom na tieto skutocnosti treba konstatovat, ze Komisia sa tým, ze vyzadovala, aby kritériá výpoctu kompenzácie poskytovanej spolocnosti TV2 boli sformulované tak, aby zabezpecovali, ze TV2 bude plnit úlohu vo verejnom záujme efektívne, dopustila nesprávneho právneho posúdenia. Kedze toto nesprávne posúdenie sa týka samotnej pôsobnosti druhej podmienky Altmark, vztahuje sa na celé posúdenie spôsobu výpoctu kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2, ktoré Komisia vykonala v odôvodneniach 112 az 117 napadnutého rozhodnutia. 107 Napokon treba konstatovat, ze výhrady zalobkyne voci odôvodneniu 116 napadnutého rozhodnutia sú dôvodné. Kedze Komisia v odôvodneniach 112 az 115 napadnutého rozhodnutia preskúmala spôsob výpoctu kompenzácie, opísaný v odôvodneniach 105 az 111 tohto rozhodnutia, záver uvedený v odôvodnení 116 napadnutého rozhodnutia, ze "neexistovala ziadna indikácia parametrov, ktoré sa mali pouzit na výpocet náhrady", je totiz zrejme v rozpore s analýzou, ktorá mu predchádza, alebo dokonca nedáva zmysel. Komisia v tomto odôvodnení len zopakovala obsah druhej podmienky Altmark bez toho, aby nadviazala na pripomienky, ktoré uviedla v predchádzajúcich odôvodneniach. 108 Je teda potrebné konstatovat, ze tretia cast prvého zalobného dôvodu zalobkyne je dôvodná. 109 Treba vsak pripomenút, ze ak niektoré z dôvodov urcitého rozhodnutia môzu toto rozhodnutie samy osebe dostatocne právne odôvodnovat, potom vady, ktoré sa môzu týkat iných dôvodov tohto aktu, v nijakom prípade nemajú vplyv na jeho výrok. Okrem toho, ak sa výrok rozhodnutia Komisie zakladá na viacerých pilieroch odôvodnenia, z ktorých kazdý samostatne by postacoval na odôvodnenie tohto výroku, je potrebné zrusit tento akt v zásade len vtedy, ak by bol kazdý z týchto pilierov nezákonný. Za tohto predpokladu nemôze omyl alebo iná protiprávnost, ktorá má vplyv len na jeden z pilierov odôvodnenia, byt dostatocným dôvodom na zrusenie sporného rozhodnutia, ak tento omyl nemohol mat rozhodujúci vplyv na výrok institúcie - autora tohto rozhodnutia (pozri rozsudok zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T-210/01, Zb., [82]EU:T:2005:456, body 42 a 43 a citovanú judikatúru; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2010, Evropaďki Dynamiki/Komisia, T-387/08, [83]EU:T:2010:377, bod 59). 110 V prejednávanom prípade jednak vzhladom na to, ze podmienky Altmark sú kumulatívne, a jednak vzhladom na to, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala, ze druhá, ako aj stvrtá z týchto podmienok nebola splnená, skutocnost, ze cast napadnutého rozhodnutia týkajúca sa druhej podmienky Altmark je nezákonná, nemôze stacit na vyhovenie zalobe a zrusenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ním konstatuje, ze predmetné opatrenia predstavujú státnu pomoc. 111 Je teda potrebné preskúmat stvrtú cast prvého zalobného dôvodu týkajúcu sa posúdenia spôsobu výpoctu kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2 vzhladom na stvrtú podmienku Altmark. - O stvrtej casti týkajúcej sa posúdenia spôsobu výpoctu kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2 vzhladom na stvrtú podmienku Altmark 112 V rámci stvrtej casti prvého zalobného dôvodu zalobkyna, ktorú podporuje Dánske královstvo, tvrdí - podobne ako v súvislosti s tretou castou -, ze aj keby Komisia správne konstatovala, ze v prejednávanom prípade sa mali uplatnit vsetky podmienky sformulované v rozsudku Altmark, uz citovanom v bode 7 vyssie ([84]EU:C:2003:415), a ze tieto podmienky navyse mali byt uplatnené presne tak, ako ich vymedzil Súdny dvor v tomto rozsudku, Komisia sa pri uplatnení stvrtej z týchto podmienok dopustila nesprávneho právneho posúdenia. 113 Zalobkyna v prvom rade tvrdí, ze posúdenie Komisie vychádza z nesprávneho predpokladu, ze v príslusnom období bolo mozné urcit na predmetnom trhu "priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky" a ktorého úroven nákladov bolo mozné primerane porovnat s úrovnou nákladov zalobkyne. Zalobkyna tvrdí, ze tak vo vseobecnosti, ako aj v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, ked úlohy vo verejnom záujme boli zverené len státnym podnikom, v Dánsku neexistuje trh s predmetnými sluzbami, a teda ani príslusný referencný základ, ktorý by umoznoval vymedzit priemerné náklady na úlohy vo verejnom záujme. Zalobkyna zastáva názor, ze danú úlohu mozno realizovat s vyssími alebo nizsími nákladmi, podla kvantitatívnej a kvalitatívnej úrovne, ktorú si zelajú dosiahnut orgány, ktoré vymedzujú úlohy a poskytujú prostriedky nevyhnutné na ich plnenie. Podla jej názoru pritom napríklad neexistuje objektívna odpoved na otázku, ci by bolo efektívnejsie zamerat sa na dánske divadlo alebo na spravodajské programy, a to z hladiska nákladov, ktoré sú s tým spojené. 114 V tejto súvislosti treba konstatovat, ze v prípade, ak podnik poverený plnením úlohy vo verejnom záujme nie je vybratý prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, uplatnenie stvrtej podmienky Altmark môze vyvolávat praktické tazkosti. Na jednej strane z pojmu "dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky", nevyhnutne vyplýva, ze subjekt, ktorý tento pojem uplatnuje, musí mat sirokú mieru volnej úvahy. Na druhej strane porovnanie dvoch podnikov, pricom jeden z nich je verejnoprávnym podnikom povereným úlohou vo verejnom záujme a druhý je súkromným podnikom, ktorý nemusí plnit takú úlohu, nie je lahké najmä vzhladom na to, ze pre podnik poverený plnením úlohy vo verejnom záujme platia urcité specifické kvalitatívne poziadavky. V tejto súvislosti zalobkyna poukazuje na to, ze Komisia podla vsetkého sama uznáva, ze porovnanie spolocnosti TV2 s jedným z podnikov, ktoré jej konkurujú, vyvoláva tazkosti, kedze Komisia v odôvodnení 242 napadnutého rozhodnutia pripústa, ze o operátoroch na dánskom trhu nemozno povedat, ze by sa nachádzali v natolko porovnatelnej situácii, aby sa dalo uskutocnit priame porovnanie úctovných ukazovatelov. 115 Napriek tazkostiam spojeným s uplatnením stvrtej podmienky Altmark v prípade, ked - tak ako v prejednávanom prípade - podnik poverený záväzkami sluzby vo verejnom záujme nebol vybratý prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, treba tvrdenie zalobkyne zamietnut. 116 Pokial sa totiz neuskutocnilo výberové konanie v rámci verejnej sútaze umoznujúcej vybrat kandidáta schopného plnit úlohu vo verejnom záujme za najnizsiu cenu, poskytnutá kompenzácia musí byt urcená na základe priemerného, dobre riadeného podniku, ktorý má k dispozícii primerané potrebné prostriedky. Hladaním takého podniku sa má optimalizovat výska kompenzácie, ktorá sa povazuje za nevyhnutnú na uskutocnovanie úlohy vo verejnom záujme, a zabránit tomu, aby sa vysoké náklady neefektívneho podniku pouzili ako referencný základ pri výpocte výsky tejto kompenzácie. Ak totiz vôbec nedôjde k optimalizácii výsky kompenzácie, nemozno vylúcit, ze táto kompenzácia bude predstavovat ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodnit prijímajúci podnik vo vztahu k jeho konkurentom. 117 Okrem toho Súdny dvor pri formulovaní stvrtej podmienky Altmark uviedol, ze v prípadoch, ak sa výber príjemcu kompenzácie neuskutocnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, predpokladom splnenia tejto podmienky je urcenie referencného podniku odlisného od tohto príjemcu. Na splnenie tejto podmienky teda nestací, ak clenský stát konstatuje, ze vzhladom na specifiká úlohy vo verejnom záujme nie je mozné urcit na trhu podnik porovnatelný s príjemcom kompenzácie, a následne sa usiluje preukázat, ze samotný príjemca je "dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky", v zmysle tejto podmienky. 118 Ako Komisia poznamenáva, z tvrdenia zalobkyne vyplýva, ze nikdy nemozno porovnat náklady verejnoprávnych vysielatelov z dôvodu osobitnej situácie kazdého z nich a kazdej sluzby vseobecného hospodárskeho záujmu. Ak by sa prijalo také tvrdenie, znamenalo by to, ze stvrtá podmienka Altmark by úplne stratila svoj význam. 119 Napokon v oblasti vysielania sú výdavky verejnoprávnych a súkromných vysielatelov v kazdom prípade v podstate do velkej miery podobné a mozno ich porovnat, a to aj s prihliadnutím na záväzky sluzby vo verejnom záujme, ktorými sú poverení verejnoprávni prevádzkovatelia. Tak súkromní, ako aj verejnoprávni vysielatelia totiz musia znásat náklady súvisiace s právami dusevného vlastníctva, náklady na výrobu a koprodukciu, výdavky na nákup tovaru a sluzieb súvisiacich s vývojom produktov a projektov, ako aj personálne náklady. Okrem toho cast programov a výroby verejnoprávnych vysielatelov sa zásadne neodlisuje od ponuky súkromných spolocností, co umoznuje prinajmensom do urcitej miery porovnanie nákladov. Za týchto okolností sa zalobkyna nemôze obmedzit na tvrdenie, ze nemozno urcit nijaký "priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky", v zmysle stvrtej podmienky Altmark, bez toho, aby sa co i len pokúsila porovnat svoje náklady s nákladmi iného podniku pôsobiaceho na dánskom trhu televízneho vysielania alebo na podobnom trhu. 120 Týmto tvrdením, uvedeným v rámci stvrtej casti tohto zalobného dôvodu, zalobkyna navyse v skutocnosti len opakuje to, co uviedla v rámci prvej casti tohto zalobného dôvodu, teda ze stvrtá podmienka Altmark sa v prejednávanom prípade nemala uplatnit. Táto argumentácia pritom uz bola zamietnutá ako nedôvodná. 121 Prvé tvrdenie zalobkyne uvedené v rámci stvrtej casti prvého zalobného dôvodu teda treba zamietnut. 122 V druhom rade zalobkyna tvrdí, ze stvrtá podmienka Altmark bola v kazdom prípade v podstate splnená, kedze TV2 podliehala pocas predmetného obdobia kazdorocnej kontrole orgánov - najmä Rigsrevisionen (dánsky kontrolný úrad) -, ktorej cielom bolo overit, ci bol tento podnik dobre a efektívne riadený a ci úroven jeho nákladov zodpovedala poziadavkám, ktoré musia splnat efektívne riadené podniky, ktoré majú k dispozícii primerané prostriedky. 123 V reakcii na tvrdenia zalobkyne Komisia uvádza, ze Dánske královstvo nepreukázalo, ze stvrtá podmienka Altmark bola splnená, hoci v tejto súvislosti nieslo dôkazné bremeno. Podla Komisie dokumenty, ktoré predlozilo Dánske královstvo v priebehu konania vo veci formálneho zistovania, neobsahovali nijakú analýzu nákladov, ktoré by priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky, vynalozil na plnenie predmetných záväzkov sluzby vo verejnom záujme. 124 Co sa týka v prvom rade otázky dôkazného bremena, na ktorú poukázala Komisia, treba pripomenút, ze zatial co Komisii prinálezí preukázat existenciu státnej pomoci, dotknutý clenský stát je podla clánku 10 ods. 2 v spojení s clánkom 2 ods. 2 nariadenia c. 659/1999 povinný poskytnút Komisii vsetky potrebné informácie, aby mohla prijat rozhodnutie o klasifikácii skúmaného opatrenia a prípadne o jeho zlucitelnosti s vnútorným trhom. 125 Okrem toho z judikatúry týkajúcej sa prvej podmienky Altmark vyplýva, ze hoci clenský stát disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri urcení toho, co povazuje za sluzbu vseobecného hospodárskeho záujmu, je jeho úlohou preukázat, ze poziadavky stanovené prvou podmienkou Altmark, pokial ide o vymedzenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme a pokial ide o skutocnost, ze príjemca kompenzácie bol skutocne poverený plnením týchto záväzkov, sú splnené (rozsudok BUPA, uz citovaný v bode 51 vyssie, [85]EU:T:2008:29, bod 172). 126 Túto judikatúru týkajúcu sa prvej podmienky Altmark mozno uplatnit aj na stvrtú podmienku Altmark, v dôsledku coho má clenský stát povinnost preukázat, ze pokial sa výber podniku povereného plnením príslusnej úlohy vo verejnom záujme neuskutocnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, výska kompenzácie poskytnutej tomuto podniku bola urcená na základe analýzy nákladov, ktoré by na plnenie tejto úlohy vynalozil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky potrebné na splnenie poziadaviek na predmetnú sluzbu vo verejnom záujme. Pokial sa to nepreukáze, nemozno vylúcit, ze kompenzácia poskytnutá podniku poverenému úlohou vo verejnom záujme zahrna státnu pomoc. 127 Pokial ide predlozenie tohto dôkazu v prejednávanom prípade, Komisia zamerala svoju analýzu na audit úctovných závierok spolocnosti TV2, ktorý vykonával Rigsrevisionen. V tejto súvislosti v odôvodneniach 128 az 135 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze podla dánskych orgánov audit, ktorý vykonával Rigsrevisionen vo vztahu k spolocnosti TV2, spocíval nielen vo financných auditoch a auditoch riadenia úctov tejto spolocnosti, ale týkal sa aj efektívnosti tohto podniku. Podla Komisie vsak skutocnost, ze úctovné závierky spolocnosti TV2 sa predkladali dánskemu ministrovi kultúry na schválenie, nebola dostatocným dôkazom toho, ze náklady spolocnosti TV2 predstavovali náklady typického, dobre riadeného podniku. Komisia dalej uviedla, ze dánske orgány v priebehu konania vo veci formálneho zistovania poukázali najmä na správu Rigsrevisionen z roku 2000. V tejto správe sa produktivita spolocnosti TV2 do istej miery porovnávala s produktivitou spolocnosti DR a niektorých zahranicných verejnoprávnych vysielatelov, konkrétne British Broadcasting Corporation (BBC), Sveriges Television (SVT) a Norsk Riksringkasting (NRK). Z tejto správy vyplynulo, ze DR a TV2 v období rokov 1990 az 1999 zvýsili svoju produktivitu a ze zvýsenie produktivity spolocností DR a TV2 bolo lepsie, alebo sa rovnalo zvýseniu produktivity ostatných troch verejnoprávnych vysielatelov. Komisia konstatovala, ze táto správa nie je postacujúcim dôkazom, ze stvrtá podmienka Altmark bola splnená, najmä z nasledujúcich dôvodov: -- po prvé Komisia spochybnila význam následnej kontroly nákladov z hladiska stvrtej podmienky Altmark, ak sa pred stanovením výsky náhrady nevykonala ziadna analýza týchto nákladov; -- po druhé Komisia poznamenala, ze správa Rigsrevisionen z roku 2000 bola vypracovaná po mediálnych dohodách, ktoré stanovili výsku náhrady (pozri bod 94 vyssie). Preto nemohla preukázat, ze náhrada bola urcená na základe nákladov, ktoré by typický podnik vynalozil pri plnení svojej úlohy poskytovania sluzieb verejnosti; -- po tretie táto správa sa týka porovnania s inými verejnoprávnymi vysielatelmi, pricom ziadneho z nich nemozno povazovat za "typický" podnik. Komisia v tejto súvislosti uviedla, ze na úcely stvrtej podmienky Altmark nie je mozné vyvodit ziadne závery z porovnania produktivity spolocností DR a TV2, kedze DR nesmela vytvárat príjem prostredníctvom reklamy a jej náhrada bola stanovená na tom istom základe ako náhrada spolocnosti TV2. Neslo teda o typického televízneho vysielatela. Pokial ide o porovnanie so zahranicnými verejnoprávnymi vysielatelmi, Komisia konstatovala, ze správa porovnávala len vývoj produktivity spolocnosti TV2 s vývojom produktivity jedného alebo viacerých verejnoprávnych vysielatelov, mlcala vsak o úrovni efektivity ako takej, a teda o samotných nákladoch. Tento údaj nebol podla Komisie rozhodujúci z hladiska stvrtej podmienky Altmark, kedze pokles produktivity televízneho vysielatela môze byt spôsobený mnohými faktormi; -- po stvrté Komisia poukázala na to, ze samotný Rigsrevisionen vo svojej správe uviedol, ze podrobnejsie neskúmal úctovné závierky zahranicných verejnoprávnych vysielatelov, a teda mohli existovat rozdiely medzi cinnostami týchto vysielatelov a medzi metódami výpoctu pouzitými pre jednotlivé úctovné polozky. Rigsrevisionen tiez uviedol, ze cielom uvedenej správy bolo porovnat vývoj produktivity, a nie úroven produktivity, a ze podrobnejsie neskúmal príciny uvedeného vývoja. 128 Na základe vsetkých týchto pripomienok Komisia dospela k záveru, ze správa, ktorú Rigsrevisionen vypracoval v roku 2000, neumoznuje konstatovat, ze náklady spolocnosti TV2 boli nákladmi, ktoré by typický, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky, vynalozil pri plnení svojej úlohy vo verejnom záujme. 129 Zalobkyna, ktorú podporuje Dánske královstvo, napáda toto odôvodnenie z dvoch hladísk. Na jednej strane uvádza tvrdenia týkajúce sa povahy auditu, ktorý vykonával Rigsrevisionen, ktoré smerujú najmä proti odôvodneniu 128 napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane spochybnuje názor Komisie na správu Rigsrevisionen z roku 2000. 130 Pred podrobným preskúmaním týchto tvrdení treba konstatovat, ze zalobkyna chce svojimi tvrdeniami v podstate preukázat, ze TV2 bola "dobre riadeným podnikom, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky", co podla jej názoru potvrdzujú rocné audity Rigsrevisionen, ktorým táto spolocnost podliehala, a co dokladuje správa Rigsrevisionen z roku 2000. Zalobkyna najmä nespochybnuje konstatovanie Komisie, ze správa Rigsrevisionen z roku 2000 bola vypracovaná na základe mediálnych dohôd stanovujúcich výsku náhrady. 131 V tejto súvislosti bolo uz v bode 117 vyssie uvedené, ze stvrtá podmienka Altmark, ako ju sformuloval Súdny dvor vo svojom rozsudku vyzaduje, aby v prípade, ak sa výber príjemcu kompenzácie neuskutocnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, výska kompenzácie bola urcená na základe analýzy nákladov referencného podniku, ktorý pôsobí za bezných trhových podmienok, ktorý musí byt odlisný od príjemcu. Treba konstatovat, ze Súdny dvor vôbec nenaznacil, ze v prípadoch, ak sa výber príjemcu kompenzácie neuskutocnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej sútaze, táto podmienka môze byt splnená, ak sa preukáze, ze príjemca bol sám "dobre riadeným podnikom, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky". 132 Tvrdenia zalobkyne, ktorú podporuje Dánske královstvo, ako celok teda nemôzu preukázat, ze Komisia sa tým, ze konstatovala, ze stvrtá podmienka Altmark nebola v prejednávanom prípade splnená, dopustila nesprávneho posúdenia. V kazdom prípade, aj za predpokladu, ze - ako tvrdí zalobkyna - stvrtá podmienka Altmark by sa mala v prejednávanom prípade uplatnit len vo svojej podstate alebo menej prísne (pozri body 67 az 72 vyssie), tieto tvrdenia neobstoja ani pri podrobnejsom skúmaní, ktoré je uvedené nizsie. 133 V prvom rade, pokial ide o povahu auditu, ktorý vykonával Rigsrevisionen, zalobkyna tvrdí, ze Komisia nesprávne konstatovala, ze tento audit bol obmedzený na financné audity a audity riadenia úctov. Komisia nesprávne posúdila právomoci Rigsrevisionen a jeho úlohu v dánskom ústavnom poriadku. Podla zalobkyne Rigsrevisionen kazdorocne overuje úctovné závierky spolocnosti TV2 a v tejto súvislosti skúma, ci je tento podnik riadený efektívne a konkrétnejsie ci efektívne riadi svoje náklady. Okrem toho správy Rigsrevisionen sú verejne dostupnými dokumentmi, ktoré sa predkladajú dánskemu parlamentu a státnym kontrolórom a môzu poukazovat na prípadné nezrovnalosti. Nemozno ich teda povazovat len za dokumenty, ktoré slúzia ako základ na schválenie úctovných závierok spolocnosti TV2 dánskym ministrom kultúry. Napokon podla zalobkyne je konstatovanie Komisie, ze následné overenie úctovných závierok nie je z hladiska stvrtej podmienky Altmark relevantné, nesprávne. Podla jej názoru totiz kontrolu efektívnosti riadenia podniku na základe jeho nákladov mozno uskutocnit len následne. 134 V tejto súvislosti treba poukázat na to, ze v odôvodnení 128 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza: "[Dánske královstvo] uviedlo, ze Národný kontrolný úrad (Rigsrevisionen) vykonával financné audity a audity riadenia úctov spolocnosti TV2 v rámci svojich stálych preverení tejto spolocnosti a vykonávali sa pravidelné kontroly, vrátane kontroly efektívnosti." 135 Okrem toho v reakcii na toto tvrdenie Komisia v tom istom odôvodnení konstatovala: "Komisia vsak nezastáva názor, ze skutocnost, ze úctovné závierky spolocnosti TV2 sa predkladali ministrovi kultúry na schválenie, je dostatocným dôkazom toho, ze náklady spolocnosti TV2 predstavovali náklady typického, dobre riadeného podniku." 136 Komisia teda zrejme nerozlisuje na jednej strane kontrolu, ktorú vykonáva nezávislý správny orgán, akým je kontrolný úrad, v prejednávanom prípade Rigsrevisionen, a na druhej strane kontrolu, ktorú vykonáva príslusný minister. 137 Zalobkyna a Dánske královstvo na pojednávaní v reakcii na otázku súvisiacu so vztahom medzi kontrolou, ktorú vykonával dánsky minister kultúry, a kontrolou, ktorú vykonával Rigsrevisionen, spresnili - pricom Komisia im neprotirecila -, ze v súlade s príslusnými dánskymi právnymi predpismi sa správy o kontrole úctovných závierok spolocnosti TV2, ktoré vypracoval Rigsrevisionen, predkladali na schválenie dánskemu ministrovi kultúry, ktorý mohol na základe toho prípadne navrhnút dánskemu parlamentu, aby prijal príslusné opatrenia. 138 Na pojednávaní sa navyse úcastníci konania vyjadrili k dokumentom, ktoré zalobkyna a Dánske královstvo predlozili v reakcii na opatrenie na zabezpecenie priebehu konania, konkrétne k zneniu Lov om revision af statens regnskaber (zákon o kontrole státnych úctov), najmä k § 3 tohto zákona, ako aj k dalsím právnym predpisom, ktoré upravovali právomoci Rigsrevisionen pocas predmetného obdobia. 139 Z dokumentov, ktoré predlozilo Dánske královstvo, vyplýva, ze pocas obdobia od roku 1995 do roku 2002 § 3 Lov om revision af statens regnskaber znel takto: "Pri kontrole sa overuje správnost úctovných závierok a to, ci sú rozhodnutia týkajúce sa úctovnej zodpovednosti v súlade s udelenými splnomocneniami, zákonmi a inými predpismi, ako aj s uzavretými dohodami a beznou praxou. Okrem toho sa posudzuje, do akej miery sa pri spravovaní prostriedkov a riadení podnikov, ktorých sa týkajú úctovné závierky, berie do úvahy záujem na riadnej financnej správe." 140 Dánske královstvo navyse predlozilo znenie prípravných dokumentov týkajúcich sa Lov om revision af statens regnskaber, pricom uviedlo, ze v dánskej právnej tradícii má tento druh dokumentov osobitný význam. V relevantných ustanoveniach týchto prípravných dokumentov sa uvádza: "Podla § 3 zákona o kontrole státnych úctov kontrola, ktorú vykonáva Rigsrevisionen, zahrna okrem financnej kontroly, ktorá spocíva v overovaní správnosti úctovných závierok a dodrziavania splnomocnení a predpisov, aj '... pos[údenie], do akej miery sa pri spravovaní prostriedkov a riadení podnikov, ktorých sa týkajú úctovné závierky, berie do úvahy záujem na riadnej financnej správe`, teda najmä kontrolu produktivity a efektívnosti. Kedze tieto organizacné formy pôsobia len ciastocne v trhových podmienkach, kontrola riadenia je odôvodnená do velkej miery nahradením trhových mechanizmov a ich nápravou." 141 Dánske královstvo na základe toho konstatuje, ze pocas celého predmetného obdobia produktivita a efektívnost spolocnosti TV2 podliehali sústavnej kontrole. Táto kontrola bola doplnená mimoriadnym auditom vykonaným na základe § 17 ods. 2 Lov om revision af statens regnskaber, ktorého závery boli sformulované v správe Rigsrevisionen z roku 2000. 142 Viasat v tejto súvislosti uvádza, ze kazdorocné audity riadenia sa netýkali produktivity a efektívnosti spolocnosti TV2, ale len existencie nástrojov riadenia v podobe riadiacich systémov. Jediným auditom spolocnosti TV2 pocas predmetného obdobia, ktorý sa týkal jej produktivity, bol audit, na základe ktorého bola vypracovaná správa Rigsrevisionen z roku 2000. 143 Je pravda, ze z ustanovení, na ktoré sa odvoláva Dánske královstvo, vyplýva, ze rozsah kontroly, ktorú vykonáva Rigsrevisionen, prekracuje rámec beznej administratívnej kontroly úctovných závierok a týka sa efektívnosti riadenia spolocnosti TV2. Je vsak nesporné, ze jediným dokumentom predlozeným Komisii pocas správneho konania, v ktorom je zaznamenaný praktický výsledok kontroly, ktorú vykonal Rigsrevisionen, je jeho správa z roku 2000. 144 Pokial ide o túto správu, treba pritom uviest, ze zalobkyna sa obmedzuje na konstatovanie, ze námietky Komisie voci tejto správe sú nedôvodné, kedze Komisia namieta, ze táto správa bola vypracovaná po dvoch stvorrocných mediálnych dohodách a neobsahuje porovnanie s "typickými vysielatelmi". 145 Taká argumentácia nepostacuje na spochybnenie konstatovania Komisie, ze správa Rigsrevisionen z roku 2000 nepreukazuje, ze náklady spolocnosti TV2 boli nákladmi, ktoré by typický, dobre riadený podnik vynalozil pri plnení úloh poskytovania sluzieb vo verejnom záujme, uvedeného v odôvodnení 135 napadnutého rozhodnutia. Toto konstatovanie sa totiz opiera o viaceré výhrady Komisie voci správe Rigsrevisionen z roku 2000 (pozri bod 127 vyssie), na ktoré zalobkyna konkrétne nereagovala. Zalobkyna najmä nespochybnuje skutocnost, ze cielom tejto správy bolo preskúmat vývoj produktivity spolocností DR a TV2 za desatrocné obdobie, ktoré siahalo od roku 1991 do roku 2000, a nie stanovit úroven produktivity týchto dvoch subjektov, ani skutocnost, ze v tejto správe nie sú rozobraté príciny zvýsenia alebo znízenia tejto produktivity. Z údajov o vývoji produktivity spolocnosti TV2 pritom nemozno vyvodit závery týkajúce sa otázky, ci výska kompenzácie, ktorá jej bola poskytnutá, zodpovedala nákladom, ktoré by priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii primerané prostriedky, vynalozil pri plnení záväzkov sluzby vo verejnom záujme, ktoré mu boli zverené. 146 Zalobkyna nespochybnuje ani skutocnost, ze správa Rigsrevisionen z roku 2000 sa neopiera o podrobnú analýzu úctovných závierok zahranicných vysielatelov, a nenapáda záver Komisie, ktorá tvrdí, ze porovnanie produktivity spolocnosti TV2 s produktivitou spolocnosti DR a zahranicných verejnoprávnych vysielatelov, teda vysielatelov, ktorí nepôsobili v bezných trhových podmienkach, nie je rozhodujúce z hladiska stvrtej podmienky Altmark. 147 Napokon treba poznamenat, ze - ako uvádza Viasat - predmetná správa bola zverejnená v novembri 2000, teda po uzavretí poslednej stvorrocnej mediálnej dohody (pozri bod 94 vyssie). Aj ked sa v tejto správe konstatovalo, ze doslo k zvýseniu produktivity spolocnosti TV2, táto skutocnost nemohla ovplyvnit výsku kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2 pocas predmetného obdobia. 148 Vzhladom na vyssie uvedené treba konstatovat, ze tvrdenia, ktoré uvádza zalobkyna, nepostacujú na preukázanie, ze Komisia sa pri skúmaní spôsobu výpoctu kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2 vzhladom na stvrtú podmienku Altmark dopustila nesprávneho právneho posúdenia. 149 Ako uz bolo zdôraznené, tak z rozsudku Altmark, uz citovaného v bode 7 vyssie ([86]EU:C:2003:415), ako aj z judikatúry, ktorá nan nadväzovala, citovanej v bode 54 vyssie, vyplýva, ze podmienky stanovené Súdnym dvorom, za ktorých mozno konstatovat, ze kompenzácia za záväzky sluzby vo verejnom záujme neposkytla príjemcovi tejto kompenzácie výhodu, sú kumulatívne. Kedze nie je preukázané, ze Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatovala, ze spôsob výpoctu kompenzácie poskytnutej spolocnosti TV2 za plnenie záväzkov sluzby vo verejnom záujme, ktoré jej boli zverené, nesplnal stvrtú podmienku Altmark, treba konstatovat, ze predmetné opatrenia poskytli spolocnosti TV2 výhodu v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. 150 V dôsledku toho treba stvrtú cast prvého zalobného dôvodu zalobkyne zamietnut. 151 Z toho vyplýva, ze prvý zalobný dôvod treba zamietnut aj napriek nesprávnemu posúdeniu, ktorého sa Komisia dopustila v súvislosti so skúmaním druhej podmienky Altmark. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, kedze Komisia dospela k záveru, ze príjmy z koncesionárskych poplatkov, ktoré TV2 dalej previedla do svojich regionálnych staníc, predstavovali státnu pomoc poskytnutú spolocnosti TV2 152 V rámci svojho tretieho zalobného dôvodu, ktorý je uvedený na podporu druhého subsidiárneho zalobného návrhu, zalobkyna tvrdí, ze Komisia nesprávne zahrnula do výpoctu kompenzácie príjmy z koncesionárskych poplatkov, ktoré v rokoch 1997 az 2002 po tom, co boli prevedené z fondu TV2 na spolocnost TV2, táto spolocnost následne dalej previedla do svojich regionálnych staníc. Po zrusení fondu TV2, ktorého úlohou bolo rozdelovat výtazok z koncesionárskych poplatkov od spolocnosti DR medzi regionálne stanice, na konci roka 1996 totiz zákonodarca poveril touto úlohou spolocnost TV2. Zalobkyna tvrdí, ze osem regionálnych staníc spolocnosti TV2 predstavovalo právne samostatné osoby, ktoré boli zodpovedné za svoje programy, vyrábali vlastné programy, mali vlastné príjmy, výdavky, správnu radu, úctovníctvo a zamestnancov. TV2 zohrávala v tejto súvislosti len úlohu "platobného subjektu" alebo "platobného kanála" a z príjmov prevedených do týchto staníc nezískala nijakú výhodu. Za týchto okolností spolocnost TV2 nemozno povazovat za príjemcu týchto príjmov ani jej ulozit povinnost zaplatit úroky z týchto príjmov za obdobie nezákonnosti v zmysle rozsudku CELF, uz citovaného v bode 38 vyssie ([87]EU:C:2008:79). 153 V reakcii na tieto tvrdenia Komisia uvádza, ze zalobný dôvod zalobkyne spocíva na nesprávnom výklade odôvodnenia 194 napadnutého rozhodnutia. Z tohto odôvodnenia podla Komisie vyplýva len to, ze predmetné sumy boli neutralizované v rámci výpoctu nadmernej kompenzácie. Tieto sumy boli totiz zahrnuté do príjmov a zároven do výdavkov, takze nemali nijaký vplyv na konecný výpocet uvedený v tabulke c. 1, ktorá sa nachádza v napadnutom rozhodnutí za odôvodnením 195. Komisia tiez tvrdí, ze podla jej názoru TV2 nebola príjemcom pomoci prevedenej do regionálnych staníc a zo svojej úlohy sprostredkovatela nezískala nijakú výhodu. Zalobkyna teda nie je povinná zaplatit úroky z týchto súm za obdobie nezákonnosti v zmysle rozsudku CELF, uz citovaného v bode 38 vyssie ([88]EU:C:2008:79), a preto v tomto smere nemá záujem na konaní o zalobe o neplatnost. 154 V nadväznosti na vysvetlenia Komisie zalobkyna v replike uznala, ze jej tretí zalobný dôvod spocíva na nesprávnom výklade predmetného odôvodnenia, a konstatovala, ze tento zalobný dôvod mozno zamietnut ako bezpredmetný. Na pojednávaní zalobkyna uviedla, ze jej vyjadrenia uvedené v replike sa nemajú vykladat v tom zmysle, ze vzala tento zalobný dôvod spät. Poziadala Vseobecný súd, aby uviedol, preco bol jej výklad napadnutého rozhodnutia v tomto smere nesprávny, a navrhla, aby v dôsledku toho zamietol jej zalobný dôvod na základe toho, ze vychádza z nesprávneho predpokladu. 155 Viasat sa distancuje od pripomienok Komisie a tvrdí, ze predmetné príjmy predstavujú státnu pomoc, ktorej príjemcom bola TV2, a v tejto súvislosti odkazuje na svoje pripomienky uvedené v replike, ktorú predlozila vo veci T-125/12. 156 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze podla judikatúry ustanovenia clánku 40 stvrtého odseku Statútu Súdneho dvora a clánku 116 ods. 3 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktoré upravujú vedlajsie úcastníctvo, nebránia tomu, aby vedlajsí úcastník konania uviedol tvrdenia odlisné od tvrdení úcastníka konania, ktorého v konaní podporuje, pod podmienkou, ze tieto tvrdenia nemenia predmet sporu a ze vedlajsie úcastníctvo stále smeruje k podpore návrhov tohto úcastníka konania (rozsudok z 3. apríla 2003, Royal Philips Electronics/Komisia, T-119/02, Zb., [89]EU:T:2003:101, body 203 a 212). V prejednávanom prípade treba konstatovat, ze Viasat - tak ako Komisia - navrhuje zamietnut tretí zalobný dôvod. Síce uvádza tvrdenia odlisné od tvrdení Komisie, ale podla citovanej judikatúry to nie je zakázané. V prejednávanej veci vsak nemozno zohladnit pripomienky spolocnosti Viasat uvedené v rámci veci T-125/12, na ktoré odkazuje, kedze sa nachádzajú v dokumente týkajúcom sa inej veci, ktorý nebol zalozený do spisu v prejednávanej veci. 157 Pokial ide o návrh zalobkyne na zamietnutie jej tretieho zalobného dôvodu na základe toho, ze vychádza z nesprávneho predpokladu, treba konstatovat, ze - ako bolo uvedené v bode 154 vyssie - zalobkyna odpovedala na otázku, ci vzala tretí zalobný dôvod spät, záporne. Za týchto podmienok jej vyhlásenie, ze Vseobecný súd má zamietnut tento zalobný dôvod s uvedením, preco je jej výklad odôvodnenia 194 napadnutého rozhodnutia nesprávny, mozno chápat len v tom zmysle, ze zalobkyna sa domnieva, ze jej tretí zalobný dôvod treba zamietnut len vtedy, ak Vseobecný súd potvrdí výklad uvedeného odôvodnenia, ktorý podporuje Komisia. Vyhlásenie zalobkyne vsak tiez znamená, ze v prípade, ak by Vseobecný súd dospel k záveru, ze predmetné odôvodnenie má iný význam, nez aký mu pripisuje Komisia, mal by preskúmat tento tretí zalobný dôvod z vecnej stránky. Treba teda najprv overit, ci je výklad odôvodnenia 194 napadnutého rozhodnutia, ktorý navrhuje Komisia, správny. 158 Odôvodnenie 194 napadnutého rozhodnutia sa nachádza v casti tohto rozhodnutia týkajúcej sa posúdenia zlucitelnosti pomoci poskytnutej spolocnosti TV2 so ZFEÚ z hladiska clánku 106 ods. 2 ZFEÚ. Znie takto: "Treba takisto poznamenat, ze pre roky 1997 az 2002 Komisia zahrnula koncesionárske poplatky, ktoré boli prevedené do regionálnych staníc TV2 cez spolocnost TV2. Kedze tieto sumy dostala TV2 a potom ich previedla do regionálnych staníc, Komisia sa domnieva, ze mali byt do výpoctov zahrnuté tak príjmy, ako aj výdavky, co v praxi znamená, ze nemajú vplyv na výpocet Komisie uvedený dalej v texte." 159 Z tohto odôvodnenia teda vyplýva, ze prostriedky prevedené do regionálnych staníc spolocnosti TV2 sú súcastou príjmov z koncesionárskych poplatkov poskytnutých spolocnosti TV2. Ako pritom vyplýva z odôvodnení 74, 101 a 153 napadnutého rozhodnutia, Komisia klasifikovala tieto prostriedky ako státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. Zo samotnej definície pojmu státna pomoc (pozri bod 46 vyssie) vyplýva, ze ide o výhodu poskytnutú príjemcovi. V prípade, ak bola urcitá suma vyplatená subjektu, ktorý je povinný previest celú túto sumu na tretiu osobu, nemozno v zásade hovorit o výhode poskytnutej subjektu, ktorý vystupuje len ako "platobný subjekt" alebo "platobný kanál". V takom prípade je predmetná suma len v docasnom vlastníctve tohto subjektu. Opacný záver mozno pripustit len v prípade, ak sa preukáze, ze toto docasné vlastníctvo ako také poskytuje dotknutému subjektu prospech, napríklad v podobe úrokov za obdobie, pocas ktorého je vlastníkom tejto sumy. 160 Ak prostriedky prevedené do regionálnych staníc spolocnosti TV2 nepredstavovali státnu pomoc vyplatenú spolocnosti TV2, co tvrdí zalobkyna a co Komisia podla vsetkého uznáva, bolo by logické ocakávat, ze Komisia v casti napadnutého rozhodnutia venovanej klasifikácii predmetných opatrení ako státnej pomoci osobitne spomenie tieto prostriedky s cielom spresnit, ze tieto prostriedky sa nepovazujú za státnu pomoc. Relevantná cast napadnutého rozhodnutia pritom vôbec neobsahuje takú zmienku. 161 Práve naopak, z odôvodnení 101 a 153, ktoré sú uvedené v casti napadnutého rozhodnutia venovanej klasifikácii predmetných opatrení ako státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, jednoznacne vyplýva, ze podla Komisie vsetky príjmy z koncesionárskych poplatkov predstavovali státnu pomoc poskytnutú spolocnosti TV2. V odôvodnení 101 napadnutého rozhodnutia totiz Komisia konstatovala, ze príjmy z koncesionárskych poplatkov poskytovali spolocnosti TV2 hospodársku a financnú výhodu, a v odôvodnení 153 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, ze vsetky predmetné opatrenia, vrátane príjmov z koncesionárskych poplatkov, predstavovali státnu pomoc v prospech spolocnosti TV2. 162 Treba navyse pripomenút, ze odôvodnenie 194 napadnutého rozhodnutia sa nachádza v casti tohto rozhodnutia venovanej posúdeniu zlucitelnosti státnej pomoci poskytnutej spolocnosti TV2 s vnútorným trhom, co zjavne predpokladá existenciu pomoci. Zdá sa teda málo pravdepodobné, ze odôvodnenie nachádzajúce sa v tejto casti napadnutého rozhodnutia by sa mohlo vykladat v tom zmysle, ze cast súm, ktoré prijala TV2, sa na základe neho nepovazuje za státnu pomoc. Ak by tieto sumy nepredstavovali pomoc, nebolo by odôvodnené spomenút ich pri posudzovaní zlucitelnosti predmetnej pomoci. 163 Za týchto podmienok treba odôvodnenie 194 napadnutého rozhodnutia vykladat inak, nez to navrhuje zalobkyna a Komisia. V tejto súvislosti treba vziat do úvahy skutocnost, ze v casti napadnutého rozhodnutia, ktorej súcastou je odôvodnenie 194, islo o urcenie, ci a do akej miery pomoc poskytnutá spolocnosti TV2 predstavovala nadmernú kompenzáciu. Odôvodnenie 194 teda treba chápat v tom zmysle, ze Komisia konstatovala, ze prostriedky, ktoré TV2 previedla do regionálnych staníc, nepredstavovali nadmernú kompenzáciu. Preto zahrnula tieto sumy do príjmov spolocnosti TV2 (ktoré predstavujú státnu pomoc) a zároven aj do odôvodnených výdavkov spolocnosti TV2. Ak urcitá suma bola zahrnutá do stlpca príjmov a tá istá suma bola potom odpocítaná v stlpci výdavkov, nemá to "vplyv na výpocet" nadmernej kompenzácie, ako sa správne uvádza v odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia. 164 Treba teda konstatovat, ze - v rozpore s tým, co Komisia uviedla v konaní na Vseobecnom súde - odôvodnenie 194 napadnutého rozhodnutia nemozno chápat v tom zmysle, ze prostriedky, ktoré TV2 previedla do regionálnych staníc, nepredstavovali pomoc v prospech tejto spolocnosti. 165 Za týchto podmienok je potrebné následne preskúmat dôvodnost tvrdení, ktorými zalobkyna v rámci tohto zalobného dôvodu napáda záver, ze uvedené prostriedky predstavovali pomoc. 166 V tejto súvislosti treba poukázat na to, ze z úvah uvedených v bodoch 161 a 162 vyssie logicky vyplýva, ze prostriedky, ktoré TV2 previedla do regionálnych staníc, môzu byt vylúcené z pôsobnosti konstatovania o existencii státnej pomoci len v prípade, ak by islo o sumy prevedené do spolocnosti TV2 len preto, aby ich táto spolocnost následne v celom rozsahu previedla do regionálnych staníc. V takom prípade by TV2 bola povinná len previest do regionálnych staníc sumy, ktoré jej boli vyplatené na tento úcel, co logicky znamená, ze v prípade, ak by do spolocnosti TV2 nebola prevedená nijaká suma, táto spolocnost by nemala povinnost vyplatit nijakú sumu regionálnym staniciam. Len v prípade, ak by tieto podmienky boli splnené, by bolo mozné konstatovat, ze - ako uvádza TV2 - táto spolocnost zohrávala len úlohu "platobného subjektu" alebo "platobného kanála". 167 Prípad uvedený v bode 166 vyssie vsak neprichádza do úvahy, ak sa preukáze, ze TV2 sama mala platobné povinnosti voci regionálnym staniciam, ktoré musela splnit v kazdom prípade, teda aj v prípade, ak by nedostala nijakú sumu z koncesionárskych poplatkov. V takom prípade by sumy, ktoré TV2 skutocne previedla do regionálnych staníc, nepochybne predstavovali jej skutocne vynalozené náklady, a ak by sa jej poskytla pomoc rovnajúca sa týmto sumám, aby mohla pokryt uvedené náklady, nemohlo by íst o nadmernú kompenzáciu. 168 Na základe tvrdení zalobkyne vsak nemozno dospiet k záveru, ze v prejednávanej veci treba konstatovat, ze ide o prípad uvedený v bode 166 vyssie. Naopak skutkové okolnosti vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia a zo spisu, ktoré zalobkyna nespochybnuje, umoznujú konstatovat, ze skutkovému stavu zodpovedá skôr prípad uvedený v bode 167 vyssie. 169 Z § 1 Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed, ktorý zalobkyna pripojila k zalobe vo verzii z 24. júna 1994, totiz vyplýva, ze právo vysielat rozhlasové a televízne programy vymedzené v tomto zákone bolo udelené jednak spolocnosti DR a jednak spolocnosti "TV2 v zmysle kapitoly 4" tohto zákona. V tejto kapitole 4 sa nachádzal § 18, ktorý stanovoval, ze "TV2 je nezávislá institúcia, ktorej úcelom je vyrábat a vysielat prostredníctvom nezávislej programovej cinnosti celostátne a regionálne televízne programy", a ze "regionálne stanice spolocnosti TV2 uvedené v § 21 musia v rámci svojej programovej struktúry navyse dbat na to, aby vysielanie súviselo s regiónom". Uvedený § 21 v odseku 1 stanovoval, ze "mozno vytvorit urcitý pocet regionálnych staníc" a ze "kazdá stanica pokrýva územie jedného alebo viacerých územných celkov". § 21 v nasledujúcich odsekoch opisoval podmienky vytvorenia regionálnych staníc, pricom stanovoval, ze vytvorenie regionálnej stanice musí schválit minister. 170 Znenie predmetných ustanovení citované v bode 169 vyssie zostalo v platnosti az do zmeny vykonanej zákonom z 22. marca 2001. Po týchto zmenách § 1 Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed znel takto: "Právo vysielat rozhlasové a televízne programy, aké sú uvedené v § 2, majú: 1. DR v zmysle kapitoly 3, 2. TV2 v zmysle kapitoly 3...". V tejto kapitole 3 sa nachádzal § 21, ktorý stanovoval, ze "TV2 sa skladá z vysielatela s celostátnou pôsobnostou a z ôsmich regionálnych staníc, pri ktorých pôsobí regionálna rada tvorená zástupcami zo vsetkých oblastí regionálneho kultúrneho a spolocenského zivota". 171 Zo znenia týchto ustanovení vyplýva, ze TV2 pri plnení casti úlohy, ktorú jej zveril zákonodarca, teda pri vysielaní regionálnych programov, musela vyuzívat sluzby regionálnych staníc, co znamená, ze musela platit regionálnym staniciam primeranú odplatu za tieto sluzby, ktorá im umozní poskytovat ich. Inak povedané, TV2 mala sama záväzky voci regionálnym staniciam a neplnila len úlohu "tranzitného kanála" pre prostriedky pochádzajúce z koncesionárskych poplatkov urcené regionálnym staniciam. Aj keby sa preukázalo, ze regionálne stanice mali vlastnú právnu subjektivitu, odlisnú od právnej subjektivity spolocnosti TV2, v tejto súvislosti to nemá nijaký vplyv. 172 Na jednej strane vyssie uvedené úvahy potvrdzuje posledná novelizácia Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed, ku ktorej doslo pocas predmetného obdobia, vykladaná z hladiska tvrdení zalobkyne. Zalobkyna totiz tvrdí, ze jej úloha spocívajúca v prerozdelovaní príjmov z koncesionárskych poplatkov sa skoncila v roku 2003, ked doslo k premene spolocnosti TV2 na akciovú spolocnost. Práve vtedy pritom nadobudla úcinnost novela Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed, na základe ktorej znel § 1 tohto zákona takto: "Právo vysielat rozhlasové a televízne programy, aké sú uvedené v § 2, majú: 1. DR v zmysle kapitoly 4, 2. TV2 v zmysle kapitoly 6, 3. regionálne stanice spolocnosti TV2 v zmysle kapitoly 6...". Táto novela potvrdzuje, ze regionálne stanice sa v januári 2003 oddelili od spolocnosti TV2, a teda TV2 uz nemala záväzky voci týmto staniciam. 173 Na druhej strane zalobkyna v reakcii na otázku polozenú v tejto súvislosti na pojednávaní potvrdila, ze do konca roka 2002 bola povinná financovat cinnost svojich regionálnych staníc, a to aj v hypotetickom prípade, ze TV2 by nedostala príjmy z koncesionárskych poplatkov. Kedze regionálne stanice sa v roku 2003 oddelili od spolocnosti TV2, povinnost financovat ich prostredníctvom príjmov z koncesionárskych poplatkov zanikla. 174 Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy treba tretí zalobný dôvod zamietnut. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení spocívajúcom v tom, ze Komisia konstatovala, ze príjmy z reklamy vyplatené spolocnosti TV2 prostredníctvom fondu TV2 predstavovali státnu pomoc 175 V rámci svojho stvrtého zalobného dôvodu, ktorý je uvedený na podporu tretieho subsidiárneho zalobného návrhu, zalobkyna vytýka Komisii nesprávne právne posúdenie spocívajúce v tom, ze Komisia povazovala za státnu pomoc sumy pochádzajúce z príjmov z reklamy za roky 1995 a 1996, ktoré jej boli poskytnuté prostredníctvom fondu TV2. Zalobkyna tvrdí, ze islo o príjmy pochádzajúce z jej vlastnej cinnosti, ktoré nemozno povazovat za státnu pomoc. 176 Na správne pochopenie konkrétnej otázky, ktorá je predmetom tohto zalobného dôvodu, je v prvom rade potrebné poukázat na to, ze - ako vyplýva z rozsudku TV2 I, uz citovaného v bode 11 vyssie ([90]EU:T:2008:457, bod 160) - pocas rokov 1995 a 1996 (na rozdiel od nasledujúceho obdobia) reklamný priestor spolocnosti TV2 nepredávala samotná TV2, ale tretia spolocnost (TV2 Reklame A/S), pricom príjem z tohto predaja bol poskytovaný spolocnosti TV2 prostredníctvom fondu TV2. 177 Súd prvého stupna vo svojom rozsudku TV2 I, uz citovanom v bode 11 vyssie ([91]EU:T:2008:457, body 162 a 167), konstatoval, ze Komisia v rozhodnutí TV2 I prakticky zahrnula príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 do koncesionárskych poplatkov a porusila svoju povinnost odôvodnenia v súvislosti so zohladnením de facto príjmov z reklamy za roky 1995 a 1996 ako státnych prostriedkov. Súd prvého stupna preto dospel k záveru, ze zalobe v tejto veci treba vyhoviet v rozsahu, v akom sa týka príjmov z reklamy za roky 1995 a 1996, a zrusit rozhodnutie TV2 I v rozsahu, v akom ním boli tieto príjmy zaradené medzi státne prostriedky. 178 V dôsledku zrusenia uvedeného rozhodnutia musela Komisia v napadnutom rozhodnutí opätovne preskúmat otázku, ci príjmy spolocnosti TV2 z reklamy za roky 1995 a 1996 predstavovali státnu pomoc, co urobila v odôvodneniach 75 az 90 tohto rozhodnutia. 179 V odôvodnení 77 napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenala, ze na základe rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C-379/98, Zb., [92]EU:C:2001:160), musí preskúmat, ci mozno príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 klasifikovat ako státne prostriedky. Konstatovala, ze na tento úcel musí posúdit, ci tieto príjmy z reklamy podliehali státnej kontrole. 180 Komisia dospela k záveru, ze to bolo tak, pricom vychádzala z pravidiel nakladania s týmito príjmami, ktoré stanovovali dánske právne predpisy. Konstatovala, ze bola zalozená akciová spolocnost TV2 Reklame, ktorá bola nezávislá od spolocnosti TV2, aby predávala jej reklamný priestor. TV2 Reklame mala zmluvné vztahy so svojimi reklamnými zákazníkmi (odôvodnenie 80 napadnutého rozhodnutia). 181 V odôvodnení 81 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla: "Neexistovala ziadna povinnost prevádzat príjmy od TV2 Reklame do fondu TV2. O prevode rozhodoval vlastne dánsky stát. Minister kultúry rozhodol, ze cast ziskov spolocnosti TV2 Reklame sa mala previest do fondu TV2. Toto rozhodnutie bolo prijaté na jeden alebo viac rokov naraz po schválení dánskym parlamentom (výborom pre financie). Minister kultúry mohol rozhodnút, ze neprevedený zisk by sa mal pouzit na splácanie státnej záruky vydanej v minulosti v prospech TV2 Reklame alebo na kultúrne úcely." 182 V poznámke pod ciarou c. 37, na ktorú odkazuje odôvodnenie 81 napadnutého rozhodnutia, je na podporu tvrdenia, ze dánsky minister kultúry rozhodoval o tom, aký podiel z príjmov z reklamy sa prevedie do fondu TV2, uvedený § 29 Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed v zmenenom a doplnenom znení z 24. júna 1994. V tomto ustanovení sa okrem iného uvádzalo, ze "fond TV2 je financovaný aj zo zisku z reklamy spolocnosti TV2" a ze "minister kultúry urcuje so súhlasom parlamentného výboru pre financie na jeden alebo viac rokov cast zisku spolocnosti TV2 Reklame A/S, ktorá sa má previest do fondu TV2". 183 Komisia vsak v odôvodnení 82 napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze "v praxi sa v rokoch 1995 a 1996 celá suma ziskov [z príjmov spolocnosti TV2 z reklamy previedla zo spolocnosti TV2 Reklame] do fondu TV2". 184 Komisia dalej konstatovala, ze neexistovala ziadna povinnost kazdorocne prevádzat peniaze z fondu TV2 do spolocnosti TV2. O tomto prevode rozhodoval dánsky stát a v praxi TV2 nedostala v rokoch 1995 a 1996 od fondu TV2 vsetky príjmy z reklamy (odôvodnenia 84 a 85 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho sa vo fonde TV2 nerozlisovalo medzi príjmami z reklamy a z koncesionárskych poplatkov a príjmy, ktoré neboli prevedené do spolocnosti TV2, sa hromadili vo fonde TV2. Do spolocnosti TV2 boli prevedené po zrusení fondu TV2 (odôvodnenie 86 napadnutého rozhodnutia). 185 V odôvodnení 87 napadnutého rozhodnutia Komisia zamietla tvrdenie dánskych orgánov, ktoré na základe listu dánskeho ministra spravodlivosti z 22. novembra 2003 tvrdili, ze TV2 mala nárok na príjmy z reklamy. V tomto liste sa podla ich názoru uvádzalo, ze prostriedky fondu TV2 mozno pouzívat len na pokrytie cinností spolocnosti TV2. Komisia v tejto súvislosti poukázala na skutocnost, ze podla dánskych predpisov neexistovala ziadna povinnost previest vsetky príjmy z reklamy do spolocnosti TV2, a ze o sume, ktorá sa mala previest do spolocnosti TV2, rozhodoval dánsky minister kultúry. 186 Komisia tiez pripomenula, ze TV2 nemala ziadny zmluvný vztah s inzerentmi a ziadny vplyv na reklamné cinnosti (odôvodnenie 88 napadnutého rozhodnutia). Na základe vsetkých týchto informácií teda usúdila, ze dánsky minister kultúry mal kontrolu nad financnými prostriedkami v spolocnosti TV2 Reklame a vo fonde TV2 a ze v dôsledku toho príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996, ktoré boli prevedené do spolocnosti TV2 cez spolocnost TV2 Reklame a fond TV2, predstavovali státne prostriedky (odôvodnenia 89 a 90 napadnutého rozhodnutia). 187 Zalobkyna spochybnuje záver, ze príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 predstavovali státne prostriedky. Uvádza, ze cielom osobitného institucionálneho rámca vytvoreného na riadenie reklamnej cinnosti spolocnosti TV2 bolo zabránit nenálezitému zohladneniu záujmov inzerentov, ktoré by mohlo ovplyvnit nezávislost spolocnosti TV2 ako vysielatela. Z tohto dôvodu bola vztahmi s inzerentmi poverená iná spolocnost, konkrétne TV2 Reklame. Je vsak tiez jasné, ze TV2 Reklame sa zaoberala výlucne predajom reklamného vysielacieho casu spolocnosti TV2 inzerentom. Príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 vyplývajú z toho, co TV2 vytvorila, a preto ich nemozno povazovat za státnu pomoc. 188 Komisia, ktorú podporuje Viasat, spochybnuje tieto tvrdenia. Podla jej názoru je otázka, ci príjmy z reklamy kontroloval stát, rozhodujúca na urcenie, ci tieto príjmy predstavovali státnu pomoc. Komisia pritom zdôraznuje, ze o prevode príjmov z reklamy do fondu TV2 rozhodoval dánsky stát. TV2 navyse nemala vlastnícke právo k prostriedkom ulozeným v tomto fonde a nemohla s nimi volne nakladat. Kedze dánska vláda mohla rozhodovat o prevode uvedených prostriedkov do spolocnosti TV2, tieto prostriedky sa v skutocnosti nachádzali pod kontrolou státu. Na podporu tohto názoru Komisie Viasat poukazuje na rozsudky z 12. decembra 1996, Air France/Komisia (T-358/94, Zb., [93]EU:T:1996:194), a zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia (C-83/98 P, Zb., [94]EU:C:2000:248), a tvrdí, ze státne prostriedky môzu mat aj súkromný pôvod, pokial podliehajú verejnej kontrole. 189 Ako bolo uvedené v bode 46 vyssie, predpokladom klasifikácie urcitého opatrenia ako státnej pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ je splnenie styroch podmienok, medzi ktoré patrí aj podmienka týkajúca sa státneho opatrenia alebo opatrenia financovaného zo státnych prostriedkov. Ako totiz Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku PreussenElektra, uz citovanom v bode 179 vyssie ([95]EU:C:2001:160, bod 58), spomenutom v odôvodnení 77 napadnutého rozhodnutia, za státnu pomoc v uvedenom zmysle sa povazuje iba zvýhodnenie poskytnuté priamo alebo nepriamo zo státnych prostriedkov. Rozlisovanie medzi "pomocou poskytovanou clenským státom" a "pomocou poskytovanou zo státnych prostriedkov" v clánku 107 ods. 1 ZFEÚ totiz neznamená, ze vsetky výhody poskytované státom predstavujú státnu pomoc bez ohladu na to, ci sú, alebo nie sú financované zo státnych prostriedkov, ale jeho cielom je len zaclenit do tohto pojmu výhody priamo poskytované státom, ako aj výhody poskytované prostredníctvom verejných alebo súkromných institúcií, ktoré tento stát zriadil alebo poveril. 190 Z tejto judikatúry vyplýva, ze výhody, ktoré nie sú poskytnuté zo státnych prostriedkov, v nijakom prípade nemôzu predstavovat státnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky PreussenElektra, uz citovaný v bode 179 vyssie, [96]EU:C:2001:160, body 59 az 61, a z 15. júla 2004, Pearle a i., C-345/02, Zb., [97]EU:C:2004:448, body 35 a 36). 191 Súdny dvor blizsie vymedzil pojem výhoda poskytnutá "zo státnych prostriedkov" v judikatúre, ktorá je strucne opísaná v nasledujúcich bodoch tohto rozsudku. 192 Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok PreussenElektra, uz citovaný v bode 179 vyssie ([98]EU:C:2001:160), mal Súdny dvor rozhodnút o opatrení, ktoré stanovovalo povinnost súkromných dodávatelov elektrickej energie kupovat elektrickú energiu vyrobenú z obnovitelných zdrojov energie za stanovené minimálne ceny. Súdny dvor dospel k záveru, ze táto povinnost nespôsobovala ziadny priamy alebo nepriamy prevod státnych prostriedkov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie a poznamenal, ze "skutocnost, ze povinnost nakupovat je ustanovená zákonom a ze dáva nesporne výhodu urcitým podnikom, nepredstavuje státnu pomoc" (rozsudok PreussenElektra, uz citovaný v bode 179 vyssie, [99]EU:C:2001:160, bod 61). 193 Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Pearle a i., uz citovaný v bode 190 vyssie ([100]EU:C:2004:448), islo o reklamnú kampan organizovanú verejnoprávnou institúciou, ktorá bola financovaná z prostriedkov vybratých od jej clenov, ktorí z kampane mali prospech, prostredníctvom poplatkov, ktoré boli na organizáciu tejto kampane úcelovo vyclenené. Súdny dvor poukázal na to, ze nic nenasvedcuje tomu, ze reklamná kampan bola financovaná z prostriedkov, ktoré by zatazovali úcet státnych orgánov. Náklady verejnoprávnej institúcie na túto kampan boli plne hradené prostredníctvom poplatkov ulozených podnikom, ktoré z nej mali prospech, a preto táto institúcia svojou cinnostou nesledovala zvýhodnenie, ktoré by predstavovalo dodatocné zatazenie pre stát alebo pre túto institúciu (rozsudok Pearle a i., uz citovaný v bode 190 vyssie, [101]EU:C:2004:448, bod 36). 194 Okrem toho Súdny dvor vo svojom rozsudku z 5. marca 2009, UTECA (C-222/07, Zb., [102]EU:C:2009:124, bod 47), rozhodol, ze opatrenie prijaté clenským státom, ktoré prevádzkovatelom televízneho vysielania ukladá povinnost vyhradit 5 % z ich prevádzkových príjmov na predbezné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, a presnejsie vyhradit 60 % z uvedených 5 % na diela, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov tohto clenského státu, nie je státnou pomocou poskytnutou v prospech filmového priemyslu tohto clenského státu. Súdny dvor v tejto súvislosti poznamenal, ze nic nenasvedcuje tomu, ze zvýhodnenie, ktoré filmovému priemyslu tohto clenského státu zabezpecuje také opatrenie prijaté týmto clenským státom, predstavuje zvýhodnenie poskytnuté priamo státom alebo verejnou ci súkromnou institúciou, ktorú tento stát zriadil alebo poveril, kedze predmetné zvýhodnenie vyplýva zo vseobecnej právnej úpravy ukladajúcej tak verejným, ako aj súkromným prevádzkovatelom televízneho vysielania povinnost vyhradit cast svojich prevádzkových príjmov na predbezné financovanie kinematografických a televíznych filmov (rozsudok UTECA, uz citovaný, [103]EU:C:2009:124, body 44 a 45). 195 So zretelom na judikatúru spomenutú v bodoch 192 az 194 vyssie mozno konstatovat, ze výhoda poskytnutá zo státnych prostriedkov je výhoda, ktorá v prípade, ak bola poskytnutá, má nepriaznivý vplyv na státne prostriedky. 196 Najjednoduchsou formou tohto nepriaznivého vplyvu je prevod státnych prostriedkov na subjekt, ktorému je výhoda poskytnutá. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vsak vyplýva, ze na to, aby sa výhoda poskytnutá jednému alebo viacerým podnikom mohla povazovat za státnu pomoc, netreba vo vsetkých prípadoch dokázat, ze doslo k prevodu státnych prostriedkov (rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C-482/99, Zb., [104]EU:C:2002:294, bod 36, a z 30. mája 2013, Doux Élevage a Coopérative agricole UKL-ARREE, C-677/11, Zb., [105]EU:C:2013:348, bod 34). 197 Táto posledná uvedená úvaha pritom neznamená, ze opatrenie môze predstavovat státnu pomoc, aj ked nejde o výhodu poskytnutú zo státnych prostriedkov. Taký výklad judikatúry citovanej v bode 196 vyssie by bol navyse v rozpore s judikatúrou citovanou v bodoch 189 a 190 vyssie. 198 Judikatúru citovanú v bode 196 vyssie treba skôr chápat v tom zmysle, ze môze existovat výhoda s nepriaznivým vplyvom na státne prostriedky, ktorá nezahrna prevod státnych prostriedkov. Tak je to najmä v prípade opatrenia, ktorým orgány verejnej moci priznajú urcitým podnikom oslobodenie od dane, ktoré - aj ked nezahrna prevod státnych prostriedkov - stavia jeho príjemcov do výhodnejsej financnej situácie, ako je financná situácia ostatných danovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 1994, Banco Exterior de Espańa, C-387/92, Zb., [106]EU:C:1994:100, bod 14, a z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C-6/97, Zb., [107]EU:C:1999:251, bod 16). Nepriaznivý vplyv takého opatrenia na státne prostriedky vyplýva z toho, ze stát nevyberie od dotknutých podnikov dan alebo iný podobný príspevok, ktorý vyberá od ostatných danovníkov a ktorý by za normálnych okolností mal vybrat aj od týchto podnikov. Okrem toho také opatrenie vedie presne k tomu istému výsledku, aký by sa dosiahol, ak by stát vybral predmetnú dan aj od podnikov, ktoré majú prospech z daného opatrenia, a potom by im ju okamzite vrátil, teda previedol by na ne prostriedky, ktoré od nich predtým vybral. 199 Súdny dvor v rozsudkoch citovaných v bode 196 vyssie uvádza na podporu konstatovania, ze na to, aby sa výhoda poskytnutá jednému alebo viacerým podnikom mohla povazovat za státnu pomoc, netreba vo vsetkých prípadoch dokázat, ze doslo k prevodu státnych prostriedkov, práve judikatúru citovanú v bode 198 vyssie týkajúcu sa oslobodení od dane. 200 Ked je vzhladom na vyssie uvedené úvahy preukázané, ze predpokladom existencie státnej pomoci je nepriaznivý vplyv na státne prostriedky, treba este urcit, co sa má rozumiet pod "státnymi prostriedkami". Je zrejmé, ze vecné alebo financné prostriedky, ktoré má stát v drzbe, nepochybne predstavujú státne prostriedky. Tento pojem prirodzene zahrna prostriedky, ktoré stát získal od tretích osôb pri výkone svojich právomocí, najmä ulozením dane (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C-206/06, Zb., [108]EU:C:2008:413, bod 66). 201 Z judikatúry Súdneho dvora a Vseobecného súdu pritom vyplýva vseobecnejsí záver, ze clánok 107 ods. 1 ZFEÚ zahrna vsetky penazné prostriedky, ktoré môzu orgány verejnej moci skutocne pouzit na podporu podnikov, pricom nie je podstatné, ci sú tieto prostriedky trvalou súcastou majetku státu. V dôsledku toho, aj ked sumy zodpovedajúce predmetnému opatreniu nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve státnej pokladnice, skutocnost, ze sú stále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslusným vnútrostátnym orgánom, stací na to, aby sa povazovali za státne prostriedky (pozri rozsudok Doux Élevage a Coopérative agricole UKL-ARREE, uz citovaný v bode 196 vyssie, [109]EU:C:2013:348, bod 35 a citovanú judikatúru; rozsudok z 15. januára 2013, Aiscat/Komisia, T-182/10, Zb., [110]EU:T:2013:9, bod 104). 202 Základom judikatúry spomenutej v bode 201 vyssie je rozsudok Air France/Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie ([111]EU:T:1996:194), na ktorý sa odvoláva Viasat. Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa týkala nadobudnutia takmer celého základného imania leteckej spolocnosti Air France stopercentnou dcérskou spolocnostou francúzskej osobitnej verejnoprávnej institúcie Caisse des dépôts et consignations (rozsudok Air France/Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [112]EU:T:1996:194, body 4 az 7). V uvedenej veci vznikla otázka, ci prostriedky pouzité na tento úcel mozno povazovat za státne prostriedky, pricom Francúzska republika tvrdila, ze ide o súkromné prostriedky, ktoré Caisse des dépôts et consignations len spravovala, kedze vkladatelia týchto prostriedkov mohli kedykolvek poziadat o ich vrátenie (rozsudok Air France/Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [113]EU:T:1996:194, bod 63). 203 Súd prvého stupna odpovedal na túto otázku kladne. Konstatoval, ze vklady a výbery prostriedkov z Caisse des dépôts et consignations vytvárali stály zostatok, ktorý táto institúcia mohla pouzívat, ako keby mala prostriedky vo výske tohto zostatku natrvalo k dispozícii. Podla Súdu prvého stupna sa teda Caisse des dépôts et consignations mohla správat ako investor v závislosti od vývoja trhov a pouzívat tento disponibilný zostatok podla vlastného uvázenia. Súd prvého stupna konstatoval, ze sporná investícia, ktorá bola financovaná zo zostatku, ktorý mala Caisse des dépôts et consignations k dispozícii, mohla narusit hospodársku sútaz v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ rovnakým spôsobom, ako keby táto investícia bola financovaná z príjmov tvorených danami alebo povinnými príspevkami. Dodal, ze toto ustanovenie teda zahrna vsetky penazné prostriedky, ktoré môze verejný sektor skutocne pouzit na podporu podnikov, pricom nie je podstatné, ci sú tieto prostriedky trvalou súcastou majetku tohto sektora. Z toho vyvodil záver, ze skutocnost, ze prostriedky, ktoré pouzívala Caisse des dépôts et consignations, bolo mozné vrátit, je irelevantná (rozsudok Air France/Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [114]EU:T:1996:194, body 66 a 67). 204 Pravidlo spomenuté v bodoch 201 a 203 vyssie následne potvrdil Súdny dvor v rozsudku Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovanom v bode 188 vyssie ([115]EU:C:2000:248, bod 50), na ktorý sa Viasat tiez odvoláva. 205 Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa týkala odvolania podaného proti rozsudku z 27. januára 1998, Ladbroke Racing/Komisia (T-67/94, Zb., [116]EU:T:1998:7), ktorého predmetom bola zaloba o neplatnost proti rozhodnutiu, ktorým Komisia okrem iného konstatovala, ze poskytnutie výhier, na ktoré si hráci neuplatnili nárok, najvýznamnejsím jazdeckým spolocnostiam vo Francúzsku, aj ked s cielom financovat sociálne výdavky týchto spolocností, nepredstavovalo státnu pomoc, lebo nedoslo k prevodu státnych prostriedkov. Súd prvého stupna konstatoval, ze predmetné rozhodnutie Komisie vychádzalo z nesprávnych predpokladov a z tohto dôvodu bolo potrebné zrusit ho (rozsudky Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [117]EU:C:2000:248, bod 45, a Ladbroke Racing/Komisia, uz citovaný, [118]EU:T:1998:7, bod 111). 206 Súd prvého stupna konstatoval, ze opatrenie, o ktoré islo v tejto veci, malo za následok, ze jazdecké spolocnosti boli schopné pokryt urcité sociálne výdavky a ze výsku súm zodpovedajúcich nevyplateným výhram kontrolovali príslusné francúzske orgány. Z toho vyvodil, ze vzhladom na to, ze vnútrostátna právna úprava rozsirovala mozné vyuzitie týchto súm na iné cinnosti jazdeckých spolocností, nez aké boli pôvodne plánované, vnútrostátny zákonodarca sa týmto rozsírením v skutocnosti vzdal prostriedkov, ktoré v zásade mali byt zaplatené do státneho rozpoctu. Súd prvého stupna dodal, ze vzhladom na to, ze tieto prostriedky sa pouzívali najmä na financovanie sociálnych výdavkov, predstavovali znízenie sociálnej zátaze, ktorú podnik musel za normálnych okolnosti znásat, a teda pomoc v jeho prospech (rozsudky Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [119]EU:C:2000:248, body 47 az 49, a Ladbroke Racing/Komisia, uz citovaný v bode 205 vyssie, [120]EU:T:1998:7, body 105 az 110). 207 Súdny dvor konstatoval, ze toto posúdenie Súdu prvého stupna je z právneho hladiska úplne správne, a zopakoval formuláciu pouzitú v bode 67 rozsudku Air France/Komisia, uz citovaného v bode 188 vyssie ([121]EU:T:1996:194), ktorá je citovaná v bode 203 vyssie. Dodal, ze aj keby sumy zodpovedajúce opatreniu spocívajúceho v poskytnutí nevyplatených ziskov jazdeckým spolocnostiam neboli trvalým spôsobom vo vlastníctve státnej pokladnice, skutocnost, ze stále boli pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslusným vnútrostátnym orgánom, stacila na to, aby sa povazovali za státne prostriedky (rozsudok Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [122]EU:C:2000:248, bod 50). 208 Z tejto judikatúry mozno vyvodit, ze státne prostriedky v zmysle judikatúry citovanej v bode 189 vyssie môzu tvorit aj prostriedky, ktoré pochádzajú od tretích osôb, ale ktoré ich vlastníci dobrovolne dali k dispozícii státu (pozri príklad vkladatelov Caisse des dépôts et consignations vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Air France/Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie [123]EU:T:1996:194) alebo ktorých sa ich vlastníci vzdali a ktoré stát v rámci výkonu svojich zvrchovaných právomocí prevzal do svojej správy (pozri príklad výhier, na ktoré si výhercovia neuplatnili nárok, vo veci, v ktorej boli vydané rozsudky Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovaný v bode 188 vyssie, [124]EU:C:2000:248, a Ladbroke Racing/Komisia, uz citovaný v bode 205 vyssie, [125]EU:T:1998:7). 209 Naproti tomu nemozno konstatovat, ze prostriedky sa nachádzajú pod verejnou kontrolou, a teda predstavujú státne prostriedky v uvedenom zmysle, len preto, lebo stát legislatívnym opatrením ulozil tretej osobe povinnost pouzívat jej vlastné prostriedky urcitým spôsobom. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok PreussenElektra, uz citovaný v bode 179 vyssie ([126]EU:C:2001:160), skutocnost, ze stát ulozil súkromným dodávatelom elektrickej energie povinnost vyuzívat ich vlastné prostriedky na nákup elektrickej energie vyrobenej z obnovitelných zdrojov energie za stanovené minimálne ceny, neviedla Súdny dvor k záveru, ze prostriedky týchto podnikov sa nachádzali pod verejnou kontrolou a predstavovali státne prostriedky. Tak to bolo aj vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok UTECA, uz citovaný v bode 194 vyssie ([127]EU:C:2009:124), kde stát ulozil prevádzkovatelom televízneho vysielania povinnost vyhradit urcitú cast svojich prevádzkových príjmov na konkrétny úcel (predbezné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov). 210 Tento zalobný dôvod treba posúdit z hladiska vsetkých vyssie uvedených úvah. V tejto súvislosti je potrebné poznamenat, ze - ako uvádza Komisia - odpoved na otázku, ci príjmy z reklamy za roky 1995 a1996, ktoré boli prevedené zo spolocnosti TV2 Reklame do spolocnosti TV2 prostredníctvom fondu TV2, predstavujú "státne prostriedky" v zmysle citovanej judikatúry, je rozhodujúca na úcely posúdenia tohto zalobného dôvodu. 211 Je nepochybné, ze príjmy z reklamy, o ktoré ide v rámci tohto zalobného dôvodu, predstavujú financnú protihodnotu, ktorú platili inzerenti za vyuzívanie reklamného vysielacieho casu spolocnosti TV2. Tieto príjmy preto pôvodne nepochádzali zo státnych prostriedkov, ale zo súkromných prostriedkov inzerentov. Vzniká teda otázka, ci mozno konstatovat, ze dánske orgány kontrolovali tieto prostriedky, ktoré pôvodne boli súkromné, ako to bolo v prípade prostriedkov, o ktoré islo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky spomenuté v bode 188 vyssie. 212 O taký prípad nejde. Na rozdiel od týchto posledných uvedených vecí v prejednávanom prípade nemozno hovorit o prostriedkoch, ktoré ich vlastníci dobrovolne dali k dispozícii státu, ani o prostriedkoch, ktorých sa ich vlastníci vzdali a ktoré stát prevzal do svojej správy. Zásah dánskeho státu v prejednávanom prípade konkrétne spocíval v urcení podielu predmetných prostriedkov (príjmov z reklamy vybratých spolocnostou TV2 Reklame), ktoré fond TV2 prevedie do spolocnosti TV2. Dánske orgány mali len moznost prípadne rozhodnút, ze TV2 nedostane vsetky tieto prostriedky, ale len cast z nich. Inak povedané, dánske orgány mali právomoc stanovit maximálnu sumu týchto prostriedkov, ktorá sa prevedie do spolocnosti TV2. Na základe úvahy uvedenej v bode 209 vyssie pritom túto právomoc nemozno povazovat za dostacujúcu na konstatovanie, ze islo o prostriedky nachádzajúce sa pod verejnou kontrolou. 213 Opatrenie posudzované v prejednávanej veci je totiz podobné tomu, o ktoré islo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok PreussenElektra, uz citovaný v bode 179 vyssie ([128]EU:C:2001:160), s tým rozdielom, ze v tejto poslednej uvedenej veci stát stanovil minimálne ceny za nákup elektrickej energie vyrobenej z obnovitelných zdrojov energie, zatial co v prejednávanom prípade dánske orgány boli v podstate oprávnené stanovit maximálnu sumu, ktorú mala TV2 Reklame vyplatit spolocnosti TV2 za to, ze TV2 poskytla reklamný vysielací cas zákazníkom spolocnosti TV2 Reklame. 214 Ak by TV2 Reklame na základe pokynu dánskych orgánov zadrzala cast príjmov z reklamy a dala ich k dispozícii týmto orgánom, táto cast príjmov z reklamy by predstavovala prostriedky dánskeho státu. Naproti tomu nie je opodstatnené domnievat sa, ze zvysná cast príjmov z reklamy, ktorú TV2 Reklame nezadrzala, predstavuje státne prostriedky. 215 Skutocnost, ze - ako sa uvádza v odôvodnení 81 napadnutého rozhodnutia - príjmy z reklamy, ktoré neboli zadrzané, boli prevedené do fondu TV2, a nie priamo do spolocnosti TV2, a ze neexistovala ziadna povinnost kazdorocne prevádzat financné prostriedky z fondu TV2 do spolocnosti TV2, neumoznuje dospiet k inému záveru. 216 Komisia nespochybnila tvrdenie Dánskeho královstva spomenuté v odôvodnení 87 napadnutého rozhodnutia, ze prostriedky fondu TV2 sa mohli pouzívat len na pokrytie cinností spolocnosti TV2, a preto napokon existovala zákonná povinnost prevádzat príjmy z reklamy z fondu TV2 do spolocnosti TV2. Komisia v reakcii na toto tvrdenie v tom istom odôvodnení napadnutého rozhodnutia len uviedla, ze "zo zákona neexistovala ziadna povinnost previest vsetky príjmy z reklamy do TV2". Dodala, ze "bolo na ministrovi, aby prijal osobitné rozhodnutie o tom, ci sa peniaze majú previest na TV2 a, v kladnom prípade, v akom mnozstve". 217 Ako pritom bolo uvedené vyssie, skutocnost, ze dánsky minister kultúry si mohol ponechat cast príjmov z reklamy, neznamená, ze zvysok, ktorý si neponechal, predstavoval státne prostriedky, ani ze prevod tohto zvysku príjmov do fondu TV2 a napokon do spolocnosti TV2 predstavoval státnu pomoc v prospech tejto spolocnosti. 218 Neexistencia zmluvných vztahov medzi inzerentmi a spolocnostou TV2 alebo jej vplyvu na reklamnú cinnost, spomenutá v odôvodnení 89 napadnutého rozhodnutia, tiez nie je relevantná. Ako bolo uvedené vyssie, v prejednávanom prípade nie je rozhodujúca existencia zmluvných vztahov medzi spolocnostou TV2 a inzerentmi, ale to, ci sa príjmy z reklamy povazujú za "státne prostriedky". Pritom uz bolo vysvetlené, preco tieto príjmy nemozno povazovat za státne prostriedky. 219 V kazdom prípade treba poukázat na to, ze inzerenti, od ktorých pochádzali príjmy z reklamy, mali zmluvné vztahy so spolocnostou TV2 Reklame. TV2 bola na základe dánskych predpisov povinná dat reklamný vysielací cas k dispozícii spolocnosti TV2 Reklame, ktorá ho predávala inzerentom, ktorí boli jej zákazníkmi. Ako protihodnotu dostávala TV2 od spolocnosti TV2 Reklame cast jej príjmov z reklamy, ktorú stanovil dánsky minister kultúry, pricom táto cast mohla dosiahnut 100 % uvedených príjmov. Ako uz bolo viackrát uvedené, cast týchto príjmov, ktorá bola takto prevedená do spolocnosti TV2 prostredníctvom fondu TV2, nepochádzala zo státnych prostriedkov, a preto nemohla predstavovat státnu pomoc. 220 Zo vsetkých vyssie uvedených úvah vyplýva, ze Komisia sa tým, ze príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 povazovala v napadnutom rozhodnutí za státnu pomoc, dopustila nesprávneho právneho posúdenia. Tento zalobný dôvod je teda dôvodný. V dôsledku toho je potrebné vyhoviet stvrtému zalobnému dôvodu a zrusit napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v nom konstatuje, ze uvedené príjmy z reklamy, ktoré TV2 dostala prostredníctvom spolocnosti TV2 Reklame a fondu TV2, predstavujú státnu pomoc. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na nesprávnej klasifikácii prostriedkov z koncesionárskych poplatkov poskytnutých spolocnosti TV2, ako aj oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, ktoré jej bolo poskytnuté, ako novej pomoci 221 V rámci svojho druhého zalobného dôvodu zalobkyna tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, kedze neklasifikovala systém financovania spolocnosti TV2 z koncesionárskych poplatkov ako existujúcu pomoc. Okrem toho tvrdí, ze oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb, ktoré jej bolo poskytnuté, sa tiez malo povazovat za existujúcu pomoc. 222 V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenút, ze procesné právne normy, ktoré Zmluva o FEÚ stanovuje pre oblast státnej pomoci, sa lísia podla toho, ci ide o nové formy státnej pomoci alebo o uz existujúce formy státnej pomoci. Poskytovanie uz existujúcich foriem státnej pomoci je upravené v clánku 108 ods. 1 a 2 ZFEÚ, kým nové formy poskytovania pomoci státom sú upravené v odseku 3 a v odseku 2 toho istého clánku (rozsudok z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Guipúzcoa a i./Komisia, T-269/99, T-271/99 a T-272/99, Zb., [129]EU:T:2002:258, bod 1). 223 Co sa týka existujúcej pomoci, clánok 108 ods. 1 ZFEÚ priznáva Komisii právomoc priebezne ju skúmat v spolupráci s clenskými státmi. V rámci tohto skúmania Komisia navrhuje clenským státom príslusné opatrenia, ktoré si vyzaduje postupný rozvoj alebo fungovanie vnútorného trhu. Clánok 108 ods. 2 ZFEÚ dalej stanovuje, ze ak Komisia po výzve, aby príslusné strany predlozili pripomienky, zistí, ze pomoc je nezlucitelná s vnútorným trhom podla clánku 107 ZFEÚ, alebo ak zistí, ze táto podpora sa zneuzíva, rozhodne o tom, ze príslusný stát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zrusí alebo upraví. 224 O nových formách pomoci musí byt Komisia v súlade s clánkom 108 ods. 3 ZFEÚ upovedomená vopred a tieto formy pomoci nesmú byt poskytnuté predtým, nez sa vo veci rozhodne s konecnou platnostou. Na základe tohto ustanovenia Komisia bezodkladne zacne konanie podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, ak sa domnieva, ze návrh pomoci nie je zlucitelný s vnútorným trhom. 225 Z toho vyplýva, ze ak Komisia uplatní na existujúcu pomoc postup upravený v clánku 108 ods. 2 a 3, ktorý sa týka novej pomoci, jej rozhodnutie je v rozpore s týmto clánkom a treba ho zrusit. 226 Pokial ide o vymedzenie pojmov "existujúca pomoc" a "nová pomoc", clánok 1 nariadenia c. 659/1999 obsahuje tieto relevantné definície: "a) 'pomoc` bude znamenat akékolvek opatrenie, ktoré splna vsetky kritéri[á] stanovené v clánku [107 ods. 1 ZFEÚ]; b) 'existujúca pomoc` bude znamenat: i) ... vsetku pomoc, ktorá existovala pred nadobudnutím platnosti zmluvy v príslusných clenských státoch, to znamená programy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli zavedené pred nadobudnutím platnosti a sú uplatnitelné aj po nadobudnutí platnosti zmluvy; ii) autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou; ... v) pomoc, ktorá sa povazuje za existujúcu pomoc, pretoze mozno stanovit, ze v case, ked nadobudla úcinnost, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spolocného trhu a bez toho, aby ju clenský stát upravoval. ...; c) 'nová pomoc` bude znamenat vsetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci; d) 'schéma pomoci` bude znamenat akýkolvek akt, na základe ktorého bez potreby dalsích vykonávacích opatrení mozno udelit individuálnu pomoc podnikatelom, definovaným v rámci aktu vseobecným a abstraktným spôsobom a akéhokolvek aktu na základe ktorého pomoc, ktorá nie je spojená so specifickým projektom, sa môze poskytnút jednému alebo viacerým podnikatelom na neurcité casové obdobie a/alebo v neurcitej sume; e) 'individuálna pomoc` bude znamenat pomoc, ktorá sa neposkytla na základe schémy pomoci a úradne oznamovanej pomoci na základe schémy pomoci [pomoc, ktorá sa neposkytla na základe schémy pomoci, a pomoc, ktorá sa poskytla na základe schémy pomoci, ale mala byt oznámená - neoficiálny preklad]; ..." - O prípustnosti 227 Pred preskúmaním tohto zalobného dôvodu z vecného hladiska je potrebné posúdit tvrdenie Komisie, ktoré v podstate smeruje k odmietnutiu tohto zalobného dôvodu, lebo je neprípustný. 228 Komisia poukazuje na judikatúru, podla ktorej je v rámci zásady lojálnej spolupráce medzi clenskými státmi a institúciami, ktorá vyplýva z clánku 4 ods. 3 ZEÚ, a tiez preto, aby sa konanie nespomalovalo, úlohou clenského státu, ktorý usudzuje, ze ide o existujúcu pomoc, aby co najskôr od okamihu, ked sa nan Komisia obráti v súvislosti s týmito opatreniami, poskytol Komisii podklady odôvodnujúce takýto postoj (rozsudok z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia, C-400/99, Zb., [130]EU:C:2005:275, bod 55). Poukazuje tiez na ustálenú judikatúru, podla ktorej je zákonnost rozhodnutia v oblasti státnej pomoci potrebné posudzovat v závislosti od informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v okamihu, ked toto rozhodnutie prijala (pozri rozsudok z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C-390/06, Zb., [131]EU:C:2008:224, bod 54 a citovanú judikatúru), a tvrdí, ze tento zalobný dôvod nemozno preskúmat z vecného hladiska, kedze pocas správneho konania Dánske královstvo ani samotná zalobkyna netvrdili, ze financovanie zalobkyne z koncesionárskych poplatkov alebo jej oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb predstavovali existujúcu pomoc. 229 V tejto súvislosti treba poukázat na to, ze podla judikatúry z úvahy, ze zákonnost rozhodnutia v oblasti státnej pomoci je potrebné posudzovat v závislosti od informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v okamihu, ked toto rozhodnutie prijala, vyplýva, ze zalobca, ktorý sa zúcastnil zistovacieho konania podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ, sa nemôze odvolávat na skutkové tvrdenia, ktoré neboli Komisii známe a ktoré jej zalobca neoznámil v priebehu zistovacieho konania. Podla tejto judikatúry vsak nic nebráni dotknutej osobe v tom, aby vzniesla proti konecnému rozhodnutiu právny dôvod, ktorý nebol uplatnený v stádiu správneho konania (pozri rozsudok z 11. mája 2005, Saxonia Edelmetalle a ZEMAG/Komisia, T-111/01 a T-133/01, Zb., [132]EU:T:2005:166, bod 68 a citovanú judikatúru). 230 Táto judikatúra teda rozlisuje skutkové tvrdenia, ktoré neboli Komisii známe v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia, a preto nemôzu byt uplatnené proti tomuto rozhodnutiu po prvýkrát az na Vseobecnom súde (pozri v tomto zmysle rozsudky Saxonia Edelmetalle a ZEMAG/Komisia, uz citovaný v bode 229 vyssie, [133]EU:T:2005:166, bod 70, a CBI/Komisia, uz citovaný v bode 68 vyssie, [134]EU:T:2012:584, bod 233), a právne dôvody. Táto posledná uvedená kategória zahrna najmä dôvody, ktoré sa zakladajú na informáciách, o ktorých Komisia v case prijatia svojho rozhodnutia vedela. Tieto dôvody v dôsledku toho nemozno odmietnut ako neprípustné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2006, Ter Lembeek/Komisia, T-217/02, Zb., [135]EU:T:2006:361, body 93 az 101). 231 Z toho vyplýva, ze vzhladom na to, ze zalobkyna na podporu tohto zalobného dôvodu neuvádza len informácie, ktoré neboli Komisii známe v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia, tento zalobný dôvod nemozno bez dalsieho odmietnut ako neprípustný. Mozno ho vsak preskúmat len v rozsahu, v akom sa zakladá na informáciách, o ktorých Komisia v case prijatia napadnutého rozhodnutia vedela. - O veci samej 232 Komisia uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, ze predmetné opatrenia predstavovali novú pomoc, v odôvodnení 154 napadnutého rozhodnutia, ktoré znie takto: "Kedze TV2 zacala vysielat v roku 1989, vsetky opatrenia pre TV2 sa prijali po pristúpení Dánska do [Únie]. Tieto opatrenia vrátane koncesionárskych poplatkov predstavujú teda novú státnu pomoc (a nie existujúcu pomoc v zmysle clánku 108 ods. 1 ZFEÚ)." 233 V prvom rade, co sa týka jej financovania z koncesionárskych poplatkov, zalobkyna tvrdí, ze ide o systém financovania, ktorý existoval pred pristúpením Dánskeho královstva k Únii. Tento systém sa uplatnoval aj po pristúpení Dánskeho královstva a po vytvorení spolocnosti TV2 bol upravený, aby mala táto spolocnost nárok na rovnaké financovanie, aké sa poskytovalo spolocnosti DR. Toto rozsírenie vsak vôbec nespôsobilo zmenu povahy pomoci a v dôsledku neho tento systém nebol zmenený takým spôsobom, ze by to mohlo ovplyvnit posúdenie zlucitelnosti predmetnej pomoci. Ide o pomoc, ktorá bola poskytnutá podniku rovnakého druhu, teda verejnoprávnemu televíznemu vysielatelovi. TV2 totiz plní rovnaké záväzky sluzby vo verejnom záujme ako DR, teda podnik, ktorý bol pôvodne jediným príjemcom pomoci. Skutocnost, ze TV2 bola zalozená ako samostatný podnik, a nie ako nová stanica v rámci spolocnosti DR, ani skutocnost, ze pomoc pochádzajúca z koncesionárskych poplatkov jej bola poskytovaná prostredníctvom fondu TV2, pricom to nebol jediný zdroj jej financovania, nemôzu viest k inému záveru. 234 Zalobkyna na podporu svojej argumentácie uvádza viaceré rozhodnutia Komisie týkajúce sa financovania verejnoprávneho vysielania v iných clenských státoch. Poukazuje najmä na rozhodnutie K(2005) 1166 v konecnom znení z 20. apríla 2005, Francúzsko - Koncesionárske poplatky (pomoc E 10/2005) ([136]Ú. v. EÚ C 240, s. 20), ktorým Komisia urcila, ze pomoc, ktorú Francúzska republika poskytla spolocnosti France Télévision, predstavovala existujúcu pomoc v zmysle clánku 1 písm. b) nariadenia c. 659/1999. Podla zalobkyne napriek mnohým zmenám totoznosti a poctu subjektov, ktoré mali prospech z francúzskeho systému koncesionárskych poplatkov, Komisia konstatovala, ze tieto poplatky vzdy podporovali verejnoprávne vysielanie, a preto sa povaha predmetného opatrenia, jeho ciel, právny základ, úcel, ako aj zdroj jeho financovania nezmenili. Vsetky ostatné rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva zalobkyna, podla nej obsahujú podobné závery. 235 Zalobkyni nie je jasné, v akom zmysle sa jej situácia odlisuje od situácie posudzovanej v ostatných rozhodnutiach Komisie, na ktoré sa odvoláva. Domnieva sa, ze podla praxe Komisie rozsírenie existujúceho systému financovania na podnik rovnakého druhu ako podniky, ktoré mali z tohto systému prospech pred pristúpením dotknutého clenského státu k Únii, nie je relevantnou zmenou, ktorá by mohla v jej prípade odôvodnit iný záver, nez k akému Komisia dospela v týchto ostatných rozhodnutiach. Podla jej názoru z toho vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie treba zrusit v rozsahu, v akom sa v nom konstatuje, ze jej financovanie prostredníctvom príjmov z koncesionárskych poplatkov predstavuje novú pomoc. 236 V tomto smere treba poukázat na to, ze zo samotných definícií pojmov "existujúca pomoc" a "nová pomoc" spomenutých v bode 226 vyssie vyplýva, ze ak je pomoc poskytnutá novému príjemcovi, ktorý je odlisný od príjemcov existujúcej pomoci, v prípade tohto nového príjemcu môze íst len o novú pomoc. 237 V tejto súvislosti je potrebné rozlísit jednak schémy pomoci a jednak individuálnu pomoc. Argumentácia zalobkyne nezohladnuje toto rozlísenie. 238 Schéma pomoci môze spocívat v akte, ktorý - bez toho, aby boli potrebné dalsie vykonávacie opatrenia - vseobecným a abstraktným spôsobom vymedzuje podniky, ktorým mozno udelit pomoc. Nemozno teda vylúcit, ze zo schémy pomoci, ktorá predstavuje existujúcu pomoc, môzu mat prospech aj podniky, ktoré pri vytvorení tejto schémy neexistovali, ale ktoré by v prípade, ak by existovali, splnali kritériá na poskytnutie predmetnej pomoci. V takom prípade platí, ze pokial sa taká schéma pomoci neskôr zmení, k jej zmene na novú schému pomoci dôjde len vtedy, ak zmena ovplyvní samotnú podstatu pôvodnej schémy pomoci. Naproti tomu, ked je nový prvok jasne oddelitelný od pôvodnej schémy pomoci, nemozno hovorit o takej podstatnej zmene, a v tomto prípade predstavuje len nový prvok novú pomoc poskytnutú príjemcom, ktorí by bez tejto zmeny nemohli získat predmetnú pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T-195/01 a T-207/01, Zb., [137]EU:T:2002:111, body 109 az 116). 239 Tieto úvahy nemozno uplatnit na existujúcu individuálnu pomoc. Z definície tejto pomoci vyplýva, ze z nej majú prospech len urcité podniky. V prípade, ak sa neskôr poskytne pomoc inému podniku, ktorý je odlisný od podniku, ktorý poberal existujúcu pomoc, v prípade tohto iného podniku ide nevyhnutne o novú pomoc, a to aj vtedy, ak by predmetná pomoc z hladiska svojej povahy alebo svojho obsahu bola totozná s existujúcou pomocou. 240 Z toho vyplýva, ze v prejednávanom prípade treba urcit, ci ustanovenia týkajúce sa koncesionárskych poplatkov v znení platnom v okamihu pristúpenia Dánskeho královstva k Únii predstavovali schému pomoci, alebo sa týkali individuálnej pomoci. 241 Zalobkyna pritom nepoukázala na nijakú informáciu, ktorú mala Komisia k dispozícii v case, ked prijala napadnuté rozhodnutie, a ktorá by nasvedcovala tomu, ze islo o prvý z dvoch prípadov uvedených v bode 240 vyssie. 242 Zalobkyna sa totiz len odvolala na znenie listu Komisie z 21. januára 2003, ktorým Komisia oznámila Dánskemu královstvu svoje rozhodnutie zacat konanie upravené v clánku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti s predmetnými opatreniami a ktorý bol v autentickom jazyku (dáncine) uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie ([138]Ú. v. EÚ C 59, 2003, s. 2). V odôvodnení 86 tohto listu je spomenutý prvý Lov om radio-og fjernsynsvirksomhed, ktorý pochádza z roku 1920. Ako sa pritom uvádza v tom istom odôvodnení a ako zalobkyna navyse sama uznáva, jediným cielom koncesionárskych poplatkov zavedených týmto zákonom bolo financovat spolocnost DR. Treba teda konstatovat, ze ustanovenia týkajúce sa koncesionárskych poplatkov v znení platnom v okamihu pristúpenia Dánskeho královstva k Únii nezavádzali schému pomoci, ale individuálnu pomoc v prospech spolocnosti DR. 243 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze podla ustálenej judikatúry v oblasti práva hospodárskej sútaze, a to aj na úcely uplatnovania clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, pojem "podnik" zahrna kazdý subjekt vykonávajúci hospodársku cinnost nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania (pozri rozsudok z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C-222/04, Zb., [139]EU:C:2006:8, bod 107 a citovanú judikatúru; rozsudok z 12. septembra 2013, Nemecko/Komisia, T-347/09, [140]EU:T:2013:418, bod 48). 244 Z tejto judikatúry vyplýva, ze pri urcovaní príjemcu existujúcej pomoci treba vziat do úvahy hospodársku jednotku, ktorá bola príjemcom tejto pomoci, bez ohladu na prípadnú zmenu jej právneho postavenia. V dôsledku toho mozno za existujúcu pomoc povazovat aj individuálnu pomoc, aj keby bola poskytnutá právnemu subjektu zriadenému po zavedení pomoci a pristúpení dotknutého clenského státu k Únii, pokial sa preukáze, ze predmetný právny subjekt v okamihu zavedenia pomoci síce ako taký neexistoval, ale v tom case bol súcastou podniku, teda hospodárskej jednotky, ktorej bola poskytnutá existujúca pomoc. 245 Z týchto úvah vyplýva, ze v prejednávanom prípade z pohladu Komisie nebolo rozhodujúce urcit, ci TV2 bola zalozená ako právnická osoba po zavedení koncesionárskych poplatkov (úcastníci konania sa zhodujú na tom, ze je to tak), ale ci TV2 bola novým podnikom, ktorý bol úplne nezávislý od spolocnosti DR, alebo ci naopak islo len o cast hospodárskej jednotky tvorenej spolocnostou DR, ktorá bola od tejto spolocnosti oddelená. V tomto druhom prípade by bolo mozné konstatovat, ze pomoc, ktorú predstavovali koncesionárske poplatky, bola vo vztahu k spolocnosti TV2 existujúcou pomocou. 246 Treba vsak poznamenat, ze zalobkyna nepoukázala na nijakú informáciu, ktorú Komisia mala k dispozícii v case, ked prijala napadnuté rozhodnutie, a na základe ktorej by mala dospiet k takému záveru. Zalobkyna naopak vo svojich písomnostiach sama tvrdí, ze "TV2 bola zalozená ako samostatný podnik" a ze "bola vytvorená s cielom posilnit pluralitu médií v dánskom jazykovom regióne". 247 Komisii teda nemozno vytýkat nijaké nesprávne posúdenie na základe toho, ze vzhladom na informácie, ktoré mala k dispozícii v case prijatia napadnutého rozhodnutia, dospela k záveru, ze TV2 bola nielen právnym subjektom zriadeným po pristúpení Dánskeho královstva k Únii, ale tiez novým podnikom zalozeným po tomto pristúpení. V tomto zmysle totiz treba chápat konstatovanie, ze "TV2 zacala vysielat v roku 1989", uvedené v odôvodnení 154 napadnutého rozhodnutia. V súlade s úvahou uvedenou v bode 239 vyssie pritom z tejto skutocnosti nevyhnutne vyplýval záver, ze pomoc, ktorá bola poskytnutá zalobkyni z koncesionárskych poplatkov, nebola existujúcou pomocou, ale novou pomocou. 248 Táto skutocnost navyse umoznuje odlísit prejednávaný prípad od prípadu, o ktorý islo v rozhodnutí Komisie, na ktoré poukazuje zalobkyna (pozri bod 234 vyssie). Z odôvodnenia 33 tohto rozhodnutia totiz vyplýva, ze hoci doslo k zmene právnej subjektivity subjektov, ktoré boli príjemcami pomoci posudzovanej v tejto veci, tieto subjekty vznikli "rozdelením" pôvodného príjemcu existujúcej pomoci. Inak povedané, na rozdiel od prejednávanej veci bol v uvedenej veci príjemca predmetnej pomoci súcastou hospodárskej jednotky, ktorá poberala pôvodnú pomoc. 249 V kazdom prípade sa rozhodovacia prax Komisie týkajúca sa iných vecí nemôze dotknút platnosti napadnutého rozhodnutia, ktorá sa môze posúdit iba z hladiska objektívnych pravidiel Zmluvy o FEÚ (rozsudok z 20. mája 2010, Todaro Nunziatina & C., C-138/09, Zb., [141]EU:C:2010:291, bod 21). 250 Zo vsetkých vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tento zalobný dôvod treba v rozsahu, v akom sa týka klasifikácie prostriedkov z koncesionárskych poplatkov poskytnutých spolocnosti TV2 ako novej pomoci, zamietnut ako nedôvodný. 251 V druhom rade zalobkyna tvrdí, ze oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb, ktoré bolo v napadnutom rozhodnutí tiez klasifikované ako státna pomoc, treba povazovat za existujúcu pomoc. 252 Podla zalobkyne § 3 ods. 1 bod 1 Lov om indkomstbeskatning af aktieselskaber (zákon o dani z príjmu akciových spolocností) v znení platnom v case pristúpenia Dánskeho královstva k Únii stanovoval, ze pre stát a jeho institúcie platí oslobodenie od dane. Toto oslobodenie sa vztahovalo aj na spolocnost DR, ktorá bola oslobodená od dane od svojho zalozenia. Zalobkyna tvrdí, ze pri zalození spolocnosti TV2 sa povazovalo za vhodné zaobchádzat s touto spolocnostou rovnako a ze bola zaradená do zoznamu verejnoprávnych institúcií, ktoré sú oslobodené od dane z príjmu právnických osôb. Zalobkyna sa v tejto súvislosti odvoláva na návrh zákona c. 145 zo 14. januára 1987, ktorým sa mení a doplna Lov om indkomstbeskatning af aktieselskaber. Z dôvodovej správy k tomuto návrhu vyplýva, ze jeho cielom bolo zabezpecit, aby mala TV2 z danového hladiska rovnaké postavenie ako DR. 253 Zalobkyna teda tvrdí, ze spolocnosti TV2 nebola poskytnutá osobitná výhoda, ktorú pred pristúpením Dánskeho královstva k Únii iné porovnatelné podniky nemali. TV2 bola posudzovaná jednoducho v súlade s ustálenou praxou s cielom zabezpecit rovnaké zaobchádzanie s touto spolocnostou. Oslobodenie od dane, ktoré bolo poskytnuté spolocnosti TV2, sa teda má povazovat za existujúcu pomoc. 254 Vzhladom na túto argumentáciu treba poukázat na to, ze z úvah a z judikatúry, ktoré sú spomenuté v bode 238 vyssie, vyplýva, ze pomoc poskytnutá v rámci schémy pomoci sa nemôze povazovat za existujúcu pomoc v prípade príjemcu, ktorý by bez zmeny predmetnej schémy pomoci nemal nárok na túto pomoc. Len v súvislosti s podnikmi, ktoré by mohli poberat pomoc podla predmetnej schémy pomoci pred akoukolvek zmenou, vzniká otázka, ci má prípadná zmena vplyv na samotnú podstatu pôvodnej schémy pomoci, pricom v takom prípade sa táto schéma pomoci zmení na novú schému pomoci, alebo ci táto zmena spocíva v novom prvku, ktorý je jasne oddelitelný od pôvodnej schémy pomoci, pricom v takom prípade predstavuje novú pomoc len tento nový prvok. 255 V prejednávanom prípade je síce pravda, ze ustanovenie, ktoré vseobecným a abstraktným spôsobom stanovuje oslobodenie státnych subjektov od dane, by podla clánku 1 písm. d) nariadenia c. 659/1999 mohlo predstavovat schému pomoci. Z argumentácie zalobkyne ani z listín zalozených v spise vsak nevyplýva, ze Komisia v case prijatia napadnutého rozhodnutia vedela o takom ustanovení dánskeho práva, ktoré nadobudlo úcinnost pred pristúpením tohto clenského státu k Únii a ktoré by sa mohlo uplatnit aj na spolocnost TV2. 256 Naopak zalobkyna sama tvrdí (pozri bod 252 vyssie), ze pri zalození spolocnosti TV2 sa "povazovalo za vhodné zaobchádzat s touto spolocnostou [v danovej oblasti] rovnako", ako sa predtým zaobchádzalo so spolocnostou DR. Zalobkyna navyse poukazuje na to, ze v roku 1987 doslo k zmene relevantných dánskych predpisov, v dôsledku ktorej bola zaradená do zoznamu verejnoprávnych institúcií, ktoré sú oslobodené od dane z príjmu právnických osôb. Na základe úvah uvedených v bode 254 vyssie pritom tieto tvrdenia vôbec nepreukazujú, ze oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb poskytnuté zalobkyni predstavovalo existujúcu pomoc, ale skôr potvrdzujú, ze islo o novú pomoc, kedze zalobkyna získala toto oslobodenie az na základe ustanovenia právneho predpisu prijatého po pristúpení Dánskeho královstva k Únii. 257 Zalobkyna vo svojej replike uviedla, ze "od okamihu svojho zalozenia sa na nu vztahovalo oslobodenie [od dane] pre stát a jeho institúcie" a ze z tohto dôvodu bolo "zbytocné stanovit [jej] výslovné oslobodenie". Neskorsia zmena relevantného zákona v roku 1987 "len objasnila skutocnost, ze DR a TV2 sa z danového hladiska nachádzali v rovnakej situácii". 258 Odhliadnuc od toho, ze sa zdá, ze tieto tvrdenia scasti odporujú tvrdeniam uvedeným v zalobe, treba konstatovat, ze zalobkyna neuviedla, ze Komisia mala v case napadnutého rozhodnutia k dispozícii informácie, na základe ktorých mala dospiet k záveru, ze oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb poskytnuté spolocnosti TV2 predstavovalo len uplatnenie existujúcej schémy pomoci. Naopak zalobkyna uznáva, ze "TV2 informovala Komisiu o existencii oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb pre dánsky stát a jeho institúcie po prvý raz v zalobe". Pokial neexistovali také informácie, vzhladom na to, ze toto oslobodenie bolo po prvý raz výslovne stanovené v zákone prijatom v roku 1987, nemozno Komisii vytýkat nesprávne posúdenie na základe toho, ze toto oslobodenie povazovala za novú pomoc. 259 Pre úplnost treba uviest, ze dôkaz, ktorý zalobkyna uvádza v konaní na Vseobecnom súde na podporu svojho tvrdenia zhrnutého v bode 257 vyssie (pricom tento dôkaz navyse pocas správneho konania nebol predlozený Komisii), podla vsetkého nepotvrdzuje tvrdenie, ze zákon prijatý v roku 1987 s cielom priznat zalobkyni oslobodenie od dane len potvrdil jestvujúci právny stav. Pokial ide o právny stav pred prijatím navrhovanej novely, v odôvodnení návrhu zákona spomenutého v bode 252 vyssie sa totiz v súvislosti s danovým postavením spolocnosti TV2 a fondu TV2 uvádza: "Akýkolvek príjem z podnikatelskej cinnosti vsak podlieha dani". Zdá sa teda, ze tvorcovia navrhovanej novely sa domnievali, ze bez tejto novely by príjmy spolocnosti TV2 z "podnikatelskej cinnosti" podliehali dani. Inak povedané, tento výnatok svedcí o tom, ze neslo o výslovné potvrdenie právneho stavu, ktorý uz jestvoval, ale o zavedenie oslobodenia od dane v prospech zalobkyne, ktoré sa na nu predtým nevztahovalo. 260 Zo vsetkých vyssie uvedených úvah vyplýva, ze druhý zalobný dôvod nie je dôvodný ani v rozsahu, v akom sa týka klasifikácie oslobodenia zalobkyne od dane z príjmu právnických osôb ako novej pomoci. 261 V dôsledku toho treba zamietnut druhý zalobný dôvod ako celok. 262 Zo vsetkých vyssie uvedených úvah vyplýva, ze je potrebné zrusit napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia konstatovala, ze príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 vyplatené spolocnosti TV2 prostredníctvom fondu TV2 predstavovali státnu pomoc, a v zostávajúcej casti zamietnut zalobu. O trovách 263 Podla clánku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Odsek 3 tohto clánku stanovuje, ze ak mali úcastníci konania úspech len v casti predmetu konania, kazdý z nich znása vlastné trovy konania. Ak sa to vsak zdá oprávnené vzhladom na okolnosti prípadu, Vseobecný súd môze rozhodnút, ze úcastník konania znása vlastné trovy konania a je povinný nahradit cast trov konania druhého úcastníka. 264 V prejednávanom prípade tak zalobkyna, ako aj Komisia mali úspech len v casti predmetu konania, kedze Vseobecný súd ciastocne zrusil napadnuté rozhodnutie a v zostávajúcej casti zalobu zamietol. Kedze zalobkyna nenavrhla zaviazat Komisiu na náhradu trov konania, zatial co Komisia navrhla zaviazat zalobkynu na náhradu trov konania, je opodstatnené rozhodnút, ze zalobkyna znása vsetky vlastné trovy konania a je povinná nahradit tri stvrtiny trov konania Komisie. Komisia znása jednu stvrtinu vlastných trov konania. 265 Podla clánku 138 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku clenské státy, ktoré do konania vstúpili ako vedlajsí úcastníci, znásajú vlastné trovy konania. Dánske královstvo teda znása vlastné trovy konania. Okrem toho, kedze Viasat formálne nenavrhla zaviazat zalobkynu na náhradu trov vedlajsieho úcastníka, je opodstatnené rozhodnút, ze znása vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (ôsma komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozhodnutie Komisie 2011/839/EÚ z 20. apríla 2011 o opatreniach Dánska (C 2/03) v prospech TV2/Danmark sa zrusuje v rozsahu, v akom Komisia konstatovala, ze príjmy z reklamy za roky 1995 a 1996 vyplatené spolocnosti TV2/Danmark prostredníctvom fondu TV2 predstavovali státnu pomoc. 2. V zostávajúcej casti sa zaloba zamieta. 3. TV2/Danmark A/S znása vlastné trovy konania a je povinná nahradit tri stvrtiny trov konania Európskej komisie. 4. Komisia znása jednu stvrtinu svojich trov konania. 5. Dánske královstvo a Viasat Broadcasting UK Ltd znásajú vlastné trovy konania. Gratsias Forwood Wetter Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. septembra 2015. Podpisy __________________________________________________________________ ( [142]*1 ) Jazyk konania: dáncina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXhEYf2j/L90520-2213TMP.html#t-ECR_62011TJ0674_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2011:340:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2011:340:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2006:085:TOC 5. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2005:172:TOC 7. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 8. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 9. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 10. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 11. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 12. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2009%3A357&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 13. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2009%3A358&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 14. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2009:009:TOC 15. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A144&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 16. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2012:050:TOC 17. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A660&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 18. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1980%3A209&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 19. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 20. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 21. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A129&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 22. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 23. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2007%3A295&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 24. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 25. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 26. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 27. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 28. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 29. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A4150&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 30. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 31. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A288&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 32. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 33. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 34. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 35. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 36. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 37. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 38. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 39. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A525&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 40. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2009%3A386&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 41. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 42. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 43. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 44. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 45. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A352&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 46. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 47. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A525&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 48. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 49. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 50. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 51. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 52. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 53. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 54. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 55. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A584&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 56. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 57. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 58. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 59. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A584&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 60. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A584&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 61. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 62. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 63. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 64. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 65. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1980%3A100&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 66. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2011%3A555&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 67. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1980%3A100&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 68. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A851&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 69. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 70. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 71. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 72. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 73. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A851&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 74. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 75. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 76. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 77. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 78. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 79. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 80. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 81. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 82. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A456&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 83. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2010%3A377&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 84. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 85. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 86. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2003%3A415&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 87. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 88. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 89. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2003%3A101&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 90. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 91. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A457&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 92. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 93. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 94. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2000%3A248&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 95. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 96. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 97. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2004%3A448&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 98. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 99. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 100. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2004%3A448&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 101. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2004%3A448&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 102. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A124&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 103. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A124&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 104. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2002%3A294&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 105. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A348&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 106. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1994%3A100&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 107. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1999%3A251&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 108. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A413&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 109. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A348&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 110. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2013%3A9&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 111. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 112. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 113. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 114. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 115. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2000%3A248&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 116. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1998%3A7&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 117. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2000%3A248&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 118. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1998%3A7&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 119. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2000%3A248&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 120. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1998%3A7&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 121. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 122. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2000%3A248&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 123. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1996%3A194&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 124. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2000%3A248&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 125. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A1998%3A7&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 126. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 127. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2009%3A124&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 128. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2001%3A160&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 129. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2002%3A258&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 130. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2005%3A275&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 131. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A224&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 132. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A166&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 133. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2005%3A166&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 134. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2012%3A584&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 135. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2006%3A361&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 136. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2005:240:TOC 137. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2002%3A111&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 138. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2003:059:TOC 139. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2006%3A8&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 140. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2013%3A418&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 141. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2010%3A291&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 142. file:///tmp/lynxXXXXhEYf2j/L90520-2213TMP.html#c-ECR_62011TJ0674_SK_01-E0001