ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (stvrtá komora) zo 6. septembra 2013 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Správne konanie -- Rozhodnutie, ktorým sa nariaduje inspekcia -- Právomoci Komisie v oblasti vykonávania inspekcií -- Právo na obranu -- Proporcionalita -- Povinnost odôvodnenia" V spojených veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11, Deutsche Bahn AG, so sídlom v Berlíne (Nemecko), DB Mobility Logistics AG, so sídlom v Berlíne, DB Energie GmbH, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), DB Netz AG, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, DB Schenker Rail GmbH, so sídlom v Mainzi (Nemecko), DB Schenker Rail Deutschland AG, so sídlom v Mainzi, Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Straße mbH (DUSS), so sídlom v Bodenheime (Nemecko), v zastúpení: W. Deselaers, O. Mross a J. Brückner, advokáti, zalobkyne, proti Európskej komisii, v zastúpení: L. Malferrari, N. von Lingen a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorú v konaní podporujú: Spanielske královstvo, v zastúpení: pôvodne vo veciach T-289/11 a T-290/11, M. Muńoz Pérez, neskôr vo veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11 S. Centeno Huerta, abogados del Estado, Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Simm a F. Florindo Gijón, splnomocnení zástupcovia, a Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: X. A. Lewis, M. Schneider a M. Moustakali, splnomocnení zástupcovia, vedlajsí úcastníci konania, ktorých predmetom sú návrhy na zrusenie rozhodnutí Komisie K(2011) 1774 zo 14. marca 2011, K(2011) 2365 z 30. marca 2011 a K(2011) 5230 zo 14. júla 2011, ktorými sa podla clánku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 nariadujú inspekcie v Deutsche Bahn AG, ako aj vo vsetkých jej pobockách (veci COMP/39.678 a COMP/39.731), VSEOBECNÝ SÚD (stvrtá komora), v zlození: predsednícka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude (spravodajca), tajomník: K. Andová, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 9. apríla 2013, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Deutsche Bahn AG, DB Mobility Logistics AG, DB Netz AG, DB Energie GmbH, Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Straße mbH (DUSS), DB Schenker Rail GmbH a DB Schenker Rail Deutschland AG, zalobkyne, ako aj vsetky právnické osoby, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, tvoria medzinárodný podnik vykonávajúci cinnosti v oblasti vnútrostátnej a medzinárodnej prepravy tovarov a cestujúcich, logistiky a poskytovaní doplnkových sluzieb v zeleznicnej doprave. V dcérskych spolocnostiach, ktorých sa prejednávaná vec týka, je priamo alebo nepriamo 100 % vlastníkom Deutsche Bahn. Prvá inspekcia Prvé rozhodnutie o inspekcii 2 Rozhodnutím K(2001) 1774 zo 14. marca 2011 (veci COMP/39.678 a COMP/39.731) (dalej len "prvé rozhodnutie o inspekcii") Európska komisia nariadila Deutsche Bahn a vsetkým právnickým osobám, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, aby sa podrobili inspekcii podla clánku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES] ([2]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). 3 Clánok 1 prvého rozhodnutia o inspekcii znie takto: "Deutsche Bahn AG..., ako aj vsetky právnické osoby, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, vrátane DB Mobility Logistics AG, DB Energie GmbH, DB Schenker Rail GmbH a DB Schenker Rail Deutschland AG, sú povinné podrobit sa inspekcii vztahujúcej sa na ich konania, ktoré mohli porusovat clánok 102 ZFEÚ a clánok 54 Dohody o EHP v oblasti zeleznicnej prepravy a poskytovania doplnkových sluzieb v clenských státoch, v ktorých dotknuté dcérske spolocnosti skupiny DB pôsobia v zeleznicnej preprave cestujúcich a tovarov, predovsetkým v Nemecku. Tieto konania sa týkajú mozného neoprávneného preferencného zaobchádzania dohodnutého medzi DB Energie GmbH a ostatnými dcérskymi spolocnostami skupiny DB, najmä vo forme rabatového systému vztahujúceho sa na zásobovanie energiou pre elektrické trakcie, ktoré skupine DB umoznuje obmedzit hospodársku sútaz na nadväzujúcich trhoch so zeleznicnou prepravou. Inspekcia sa môze uskutocnit vo vsetkých priestoroch skupiny Deutsche Bahn AG (najmä v priestoroch Deutsche Bahn AG, Potsdamer Platz 2, 10785 Berlín, Nemecko, DB Mobility Logistics AG, Potsdamer Platz 2, 10785 Berlín, Nemecko, DB Energie GmbH, Pfarrer-Perabo-Platz 2, 60326 Frankfurt nad Mohanom, Nemecko, DB Schenker Rail GmbH, Rheinstrasse 2, 55116 Mainz, Nemecko, DB Schenker Rail Deutschland AG, Rheinstrasse 2, 55116 Mainz, Nemecko). Deutsche Bahn AG, ako aj vsetky právnické osoby, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, vrátane DB Mobility Logistics AG, DB Energie GmbH, DB Schenker Rail GmbH a DB Schenker Rail Deutschland AG, umoznia úradníkom a iným sprevádzajúcim osobám povereným Komisiou na vykonávanie inspekcie, ako aj úradníkom orgánu pre hospodársku sútaz dotknutého clenského státu a úradníkom, ktorých tento orgán splnomocnil alebo vymenoval a ktorí asistujú vyssie uvedeným úradníkom a osobám, pocas bezných úradných hodín prístup do vsetkých priestorov, na pozemky a do dopravných prostriedkov. Na ziadost vyssie uvedených úradníkov a osôb im na úcely kontroly predlozí obchodné knihy a vsetky ostatné záznamy bez ohladu na formu v akej sú uchovávané, a umoznia im tieto knihy a ostatné dokumenty skontrolovat na mieste a vyhotovit alebo získat kópie z nich alebo výtahy v akejkolvek forme. Umoznia im úradne zapecatit vsetky prevádzkové priestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom rozsahu, v akom sú potrebné pre inspekciu. Na ziadost vyssie uvedených úradníkov alebo osôb bezodkladne na mieste poskytnú vysvetlenia ku skutocnostiam súvisiacim s predmetom a cielom inspekcie, a splnomocnia zástupcov alebo clenov personálu poskytnút takéto vysvetlenia. Akceptujú, ze sa poskytnuté vysvetlenia zaznamenajú v akejkolvek forme." 4 V clánku 2 prvého rozhodnutia o inspekcii Komisia spresnuje, ze inspekcia môze zacat 29. marca 2011. V clánku 3 uvedeného rozhodnutia uvádza, ze rozhodnutie o inspekcii bude oznámené Deutsche Bahn, ako aj vsetkým právnickým osobám, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, bezprostredne pred inspekciou. 5 Prvé rozhodnutie o inspekcii je odôvodnené: "Komisia má informácie, podla ktorých by DB Energie mohla preferencne zaobchádzat s dotknutými dcérskymi spolocnostami skupiny DB pôsobiacimi na trhoch so zeleznicnou prepravou cestujúcich a tovaru v clenských státoch, v ktorých tieto dcérske spolocnosti vykonávajú cinnost, najmä v Nemecku, formou rabatového systému vztahujúceho sa na zásobovanie energiou pre elektrické trakcie. Toto preferencné zaobchádzanie by mohlo vyplývat najmä zo struktúry rabatov ponúkaných DB Energie a nebolo by pravdepodobne objektívne odôvodnené. Komisia má informácie, ze DB Energie by mohla uplatnovat podobný rabatový systém vztahujúci sa na zásobovanie energiou pre elektrické trakcie uz predtým, a to minimálne od roku 2002. Navyse nemozno vylúcit, ze DB Energie uplatnila tieto alebo podobné rabatové systémy uz pred týmto dátumom. Predpokladá sa, ze táto obchodná metóda umoznuje dotknutým dcérskym spolocnostiam skupiny DB získat výhodu voci ich konkurentom na nadväzujúcich trhoch so zeleznicnou prepravou cestujúcich a tovaru, najmä v Nemecku, a ze skupina DB zároven môze obmedzit hospodársku sútaz na týchto trhoch. Vyssie opísané konania, ak k nim preukázatelne doslo, predstavujú porusenie clánku 102 ZFEÚ a clánku 54 Dohody o EHP. Na úcely posúdenia vsetkých relevantných skutocností týkajúcich sa údajných zosúladených postupov, ich vseobecného kontextu a urcenia presnej miery úcasti vsetkých dotknutých právnických osôb je potrebné, aby Komisia uskutocnila inspekcie na základe clánku 20 nariadenia c. 1/2003. Rozhodnutia o urcení cien v rámci skupiny DB sa pravdepodobne prijímajú na rôznych úrovniach podniku. Okrem toho je pravdepodobné, ze relevantné dôkazy mozno nájst aj v dcérskych spolocnostiach skupiny DB, ktoré zrejme profitujú z údajne neoprávnene zvýhodnených cien, takze môzu obmedzovat hospodársku sútaz na trhoch so zeleznicnou prepravou. Existuje teda domnienka, ze by sa dôkazy mohli nájst na ktoromkolvek z miest vymenovaných v clánku 1 tohto rozhodnutia. Podla informácií, ktoré má Komisia k dispozícii, cenový systém, ktorý DB Energie predtým uplatnovala na nemeckých trhoch so zeleznicnou prepravou cestujúcich a tovaru, uz bol predmetom právnych sporov v Nemecku, v ktorých boli úcastníkmi konania regulacné orgány a orgány hospodárskej sútaze. V dôsledku toho bolo dotknutým právnickým osobám známe, ze regulacné orgány a orgány hospodárskej sútaze kontrolujú ich systém urcovania cien. Navyse Komisia v minulosti rozhodla, ze praktiky skupiny DB v oblasti urcovania cien boli v rozpore s clánkom 102 ZFEÚ, co potvrdili aj súdy Európskej únie. Dotknuté právnické osoby by sa teda mohli pokúsit skryt, zbavit sa alebo zatajit dôkazy súvisiace s týmito praktikami, aby zabránili tomu, ze prípadné nezákonné praktiky v oblasti urcovania cien budú odhalené. S cielom zabezpecit úcinnost inspekcií, je dôlezité, aby sa uskutocnili bez predchádzajúceho upozornenia právnických osôb, ktoré sa zrejme zúcastnili na porusení, a to súcasne na viacerých miestach. Na tento úcel je potrebné rozhodnutie vydané podla clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, ktoré nariaduje inspekciu u právnických osôb." Priebeh prvej inspekcie 6 Ráno 29. marca 2011 sa 32 zamestnancov Komisie dostavilo do priestorov zalobkýn v Berlíne (Nemecko), vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko) a v Mainzi (Nemecko) a oznámili im prvé rozhodnutie o inspekcii prijaté na základe clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. 7 Zalobkyne kontaktovali svojich právnych zástupcov, ktorí sa zúcastnili na inspekcii od prvého dna. Nevzniesli ziadne pripomienky voci inspekcii a ani nenamietali chýbajúce súdne povolenie. Po oznámení rozhodnutia sa vôbec nebránili inspekcii v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003. V dôsledku toho Komisia vôbec nepoziadala o pomoc orgány clenského státu v zmysle toho istého clánku 20 ods. 6 uvedeného nariadenia. 8 Po dorucení prvého rozhodnutia o inspekcii zástupcovia podniku podpísali zápisnicu o dorucení. Odovzdali inspektorom organizacné struktúry a telefónne zoznamy podniku, odpovedali na otázky o identite urcitých zamestnancov, sprevádzali inspektorov do kancelárií osôb, na ktoré sa vysetrovanie zameralo, a nevzniesli námietky proti prehladaniu uvedených kancelárií. Spisy, ktoré sa v týchto kanceláriách nasli, boli preskúmané, niekedy v celom rozsahu. Inspektori zároven prehladali elektronické dokumenty, napr. e-maily, s pomocou urcitých klúcových slov. 9 Od 29. marca 2011 ráno do 31. marca 2011 okolo 14.00 hod. inspektori Komisie v priestoroch DB Schenker Rail Deutschland v Mainzi objavili dokumenty, o ktorých sa Komisia domnieva, ze by mohli naznacovat iné protisútazné konanie. Toto protisútazné konanie bolo zamerané na diskrimináciu konkurentov v oblasti zeleznicnej prepravy prostredníctvom infrastruktúry spravovanej zalobkynami a urcitých súvisiacich sluzieb. Kedze dokument nepochybne súvisel s týmito novými podozreniami, bol odlozený bokom. 10 Komisia povazovala za potrebné zacat vysetrovanie voci DUSS, co viedlo k prijatiu druhého rozhodnutia o inspekcii. 11 Prvá inspekcia v Deutsche Bahn a DB Mobility Logistics v Berlíne bola ukoncená 31. marca 2011. Druhá inspekcia Druhé rozhodnutie o inspekcii 12 Rozhodnutím K(2001) 2365 z 30. marca 2011 (veci COMP/39.678 a COMP/39.731) (dalej len "druhé rozhodnutie o inspekcii") Komisia nariadila Deutsche Bahn a vsetkým právnickým osobám, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, aby sa podrobili inspekcii podla clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. 13 Clánok 1 druhého rozhodnutia o inspekcii znie takto: "Deutsche Bahn AG..., ako aj vsetky právnické osoby, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, vrátane DB Mobility Logistics AG, DB Netz AG, Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Straße (DUSS) mbH, DB Schenker Rail GmbH a DB Schenker Rail Deutschland AG, sú povinné podrobit sa inspekcii vztahujúcej sa na ich konania, ktoré by mohli porusovat clánok 102 ZFEÚ a clánok 54 Dohody o EHP v oblasti zeleznicnej prepravy a poskytovania doplnkových sluzieb v clenských státoch, v ktorých dotknuté dcérske spolocnosti skupiny DB pôsobia v zeleznicnej preprave cestujúcich a tovarov, predovsetkým v Nemecku. Tieto konania sa týkajú moznej neoprávnenej diskriminácie zo strany Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Straße (DUSS) mbH voci konkurentom skupiny DB s cielom umoznit skupine DB obmedzit hospodársku sútaz na nadväzujúcich trhoch so zeleznicnou prepravou. Inspekcia sa môze uskutocnit vo vsetkých priestoroch skupiny Deutsche Bahn AG..." 14 V clánku 2 druhého rozhodnutia o inspekcii Komisia spresnuje, ze inspekcia môze zacat 30. marca 2011. V clánku 3 uvedeného rozhodnutia uvádza, ze rozhodnutie o inspekcii bude oznámené Deutsche Bahn, ako aj vsetkým právnickým osobám, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, bezprostredne pred inspekciou. 15 Druhé rozhodnutie o inspekcii je odôvodnené takto: "Na základe informácií, ktoré má Komisia uz k dispozícii, má dôvod domnievat sa, ze DUSS by mohla znevýhodnovat konkurentov pôsobiacich v Nemecku na trhoch so zeleznicnej prepravou tým, ze im stazuje ich prístup k terminálom DB alebo ich diskriminuje, co by jej umoznovalo zneuzívat dominantné postavenie na trhu. Toto by mohlo vyplývat zo skutocnosti, ze DUSS ponúka nedostatocný prístup k terminálom, poskytuje menej úcinné sluzby alebo odmieta prístup k terminálom. Komisia má informácie, ze tieto praktiky sa uplatnujú od roku 2007. Existuje podozrenie, ze táto obchodná metóda dotknutým dcérskym spolocnostiam skupiny DB umoznuje získat výhodu voci ich konkurentom na nadväzujúcich trhoch so zeleznicnou prepravou, predovsetkým v clenských státoch, v ktorých tieto dcérske spolocnosti skupiny DB vykonávajú cinnosti v oblasti zeleznicnej prepravy, najmä v Nemecku, a ze skupina DB môze teda obmedzit hospodársku sútaz na týchto trhoch. ... Pocas inspekcií uskutocnených 29. marca 2011 v priestoroch skupiny DB na úcely odhalenia údajných praktík týkajúcich sa nezákonných cien bola Komisia informovaná o tom, ze dôkazy o vyssie uvedených praktikách sa nachádzajú u právnických osôb skupiny DB. Dotknuté právnické osoby by sa teda mohli pokúsit skryt dôkazy súvisiace s týmito praktikami, zbavit sa ich alebo ich zatajit, aby zabránili tomu, ze prípadné nezákonné praktiky budú odhalené. Okrem toho pocas vyssie uvedených inspekcií Komisia dostala informácie o existencii dôkazov týkajúcich sa údajného protisútazného konania spocívajúceho v strategickom vyuzívaní infrastruktúry spravovanej spolocnostami skupiny DB a informácie o poskytovaní sluzieb v zeleznicnej preprave. Toto údajné konanie sa týka najmä prístupu k zariadeniam na údrzbu a opravu a poskytovania súvisiacich sluzieb. Zdá sa, ze takéto konania môzu byt zamerané na ciel zabránit alebo obmedzit cinnosti vykonávané konkurentmi skupiny DB v oblasti zeleznicnej prepravy. ..." Priebeh druhej inspekcie 16 Dna 31. marca 2011 okolo 14.00 hod., v priebehu prvej inspekcie, Komisia oznámila zalobkyniam druhé rozhodnutie o inspekcii z 30. marca 2011. 17 Zalobkyne za právnej pomoci svojich právnych zástupcov nevzniesli ziadne pripomienky voci druhému rozhodnutiu o inspekcii a ani nenamietali chýbajúce súdne povolenie. Po oznámení rozhodnutia sa vôbec nebránili inspekcii v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003. V dôsledku toho Komisia vôbec nepoziadala o pomoc orgány clenského státu v zmysle toho istého clánku 20 ods. 6 uvedeného nariadenia. 18 Druhá inspekcia v DB Schenker Rail Deutschland v Mainzi bola ukoncená 1. apríla 2011. Tretia inspekcia Tretie rozhodnutie o inspekcii 19 Rozhodnutím K(2001) 5230 zo 14. júla 2011 (veci COMP/39.678 a COMP/39.731) (dalej len "tretie rozhodnutie o inspekcii") Komisia nariadila Deutsche Bahn a vsetkým právnickým osobám, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, aby sa podrobili inspekcii podla clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. 20 Clánok 1 tretieho rozhodnutia o inspekcii znie takto: "Spolocnost Deutsche Bahn AG..., ako aj vsetky právnické osoby, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, vrátane Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Strasse (DUSS) mbh, DB Netz AG, DB Schenker Rail GmbH a DB Schenker Rail Deutschland AG, sú povinné podrobit sa inspekcii vztahujúcej sa na ich konania, ktoré by mohli porusovat clánok 102 ZFEÚ a clánok 54 Dohody o EHP v oblasti zeleznicnej prepravy a súvisiacich sluzieb v clenských státoch, v ktorých príslusné dcérske spolocnosti skupiny DB pôsobia v zeleznicnej preprave, predovsetkým v Nemecku. Praktiky sa týkajú údajnej neoprávnenej diskriminácie konkurentov skupiny DB prostredníctvom Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Strasse GmbH (DUSS) mbH, ktoré by skupine DB mohli umoznit obmedzit hospodársku sútaz na nadväzujúcich trhoch so zeleznicnou prepravou a tým konkurencne znevýhodnit konkurentov. Inspekcia sa môze vykonat vo vsetkých priestoroch skupiny Deutsche Bahn AG..." 21 V clánku 2 tretieho rozhodnutia o inspekcii Komisia spresnuje, ze inspekcia sa môze zacat 26. júla 2011. V clánku 3 uvedeného rozhodnutia Komisia uvádza, ze toto rozhodnutie o inspekcii bude oznámené Deutsche Bahn, ako aj vsetkým právnickým osobám, ktoré Deutsche Bahn priamo alebo nepriamo kontroluje, bezprostredne pred inspekciou. 22 Tretie rozhodnutie o inspekcii je odôvodnené takto: "Komisia vedie vysetrovanie údajného protisútazného systému strategického pouzívania infrastruktúry spravovanej spolocnostami skupiny DB. Uvedený údajný systém zahrna praktiky prístupu k terminálom a praktiky urcovania cien v súvislosti s terminálmi, ako aj praktiky týkajúce sa súvisiacich sluzieb. Tieto praktiky by mohli mat za ciel zabránit, stazit alebo predrazit cinnosti konkurentov skupiny DB v oblasti zeleznicnej prepravy, ktorí potrebujú prístup k spornej infrastruktúre. V rámci svojich setrení Komisia vykonala od 29. marca do 1. apríla 2011 inspekcie v priestoroch spolocností DB AG, DB Mobility Logistics AG, DB Schenker Rail GmbH, DB Schenker Rail DE a DB Energie GmbH. Na základe informácií, ktoré uz Komisia mala k dispozícii, vrátane informácií získaných pocas uvedených inspekcií - hoci nie výlucne na ich základe - Komisia zozbierala dôkazy, ktoré naznacujú, ze DUSS mohla znevýhodnovat konkurentov pôsobiacich na trhoch so zeleznicnou prepravou v Nemecku tým, ze im bránila, stazovala alebo predrazovala prístup k terminálom, najmä povolením nedostatocného alebo drahsieho prístupu k terminálom, ponúkaním menej výkonných alebo drahsích súvisiacich sluzieb, ako aj zamietaním prístupu k terminálom alebo súvisiacim sluzbám. Takéto praktiky by nemohli byt objektívne odôvodnené. Komisia má informácie, na základe ktorých sa domnieva, ze tieto praktiky sa uplatnovali minimálne od roku 2007. Komisia sa okrem toho oboznámila s dokumentom, ktorý by umoznoval 'skrytú zlavu`, ktorú DUSS poskytla DB Schenker Rail DE. Podla dokumentu sa táto zlava uplatnovala este v roku 2010. Komisia nemá informácie o tom, odkedy sa táto zlava uplatnovala. Domnieva sa, ze dotknuté dcérske spolocnosti skupiny DB, najmä DB Schenker Rail DE, vdaka týmto praktikám získali konkurencnú výhodu voci svojim konkurentom na nadväzujúcich trhoch so zeleznicnou prepravou v clenských státoch, kde uvedené dcérske spolocnosti skupiny DB pôsobia na trhu so zeleznicnou prepravou, najmä v Nemecku, a ze táto výhoda skupine DB umoznuje obmedzit hospodársku sútaz na uvedených trhoch." Priebeh tretej inspekcie 23 Dna 26. júla 2011 okolo 9.30 hod. sa zamestnanci Komisie dostavili do priestorov DUSS a oznámili zalobkyniam tretie rozhodnutie o inspekcii prijaté na základe clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. 24 Zalobkyne za právnej pomoci svojich právnych zástupcov nevzniesli ziadne pripomienky voci tretiemu rozhodnutiu o inspekcii a ani nenamietali chýbajúce súdne povolenie. Po oznámení rozhodnutia sa vôbec nebránili inspekcii v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003. Komisia teda vôbec nepoziadala o pomoc orgány clenského státu v zmysle toho istého clánku 20 ods. 6 uvedeného nariadenia. 25 Tretie inspekcia bola ukoncená 29. júla 2011. Konanie a návrhy úcastníkov konania 26 Zalobkyne návrhmi podanými do kancelárie Vseobecného súdu 10. júna a 5. októbra 2011 predlozili zaloby, na základe ktorých sa zacali tieto konania. 27 Uzneseniami z 12. januára, 31. januára a 12. marca 2012 bolo Rade Európskej únie, Dozornému úradu EZVO a Spanielskemu královstvu povolené vstúpit do konaní vo veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11 ako vedlajsím úcastníkom na podporu návrhov Komisie a Dozornému úradu EZVO sa povolilo pouzívat ako jazyk konania anglictinu v rámci písomnej i ústnej casti konaní. 28 Na základe správy sudcu spravodajcu Vseobecný súd (stvrtá komora) rozhodol o zacatí ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania upravených v clánku 64 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu polozil úcastníkom konania písomné otázky a vyzval ich na predlozenie urcitých dokumentov v dvoch vyhotoveniach. Úcastníci konania týmto výzvam vyhoveli v stanovených lehotách. 29 Veci T-289/11, T-290/11 a T-521/11 boli spojené na úcely ústneho konania a vyhlásenia rozsudku uznesením predsedu stvrtej komory Vseobecného súdu z 22. januára 2013. 30 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté pocas pojednávania 9. apríla 2013. 31 Zalobkyne navrhujú, aby Vseobecný súd: -- zrusil prvé, druhé a tretie rozhodnutie Komisie o inspekcii, -- subsidiárne vyhovel námietke nezákonnosti clánku 20 ods. 4 az 8 nariadenia c. 1/2003, -- zrusil vsetky opatrenia, ktoré boli vykonané na základe inspekcií uskutocnených na základe prvého, druhého a tretieho rozhodnutia o inspekcii, -- zaviazal Komisiu najmä vrátit vsetky kópie dokumentov, ktoré boli vyhotovené v rámci inspekcií, pod hrozbou zrusenia budúcich rozhodnutí Komisie Vseobecným súdom, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 32 Komisia, ktorú v konaní podporuje Spanielske královstvo, navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zaloby, -- zaviazal zalobkyne na náhradu trov konania. 33 Rada navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zaloby v rozsahu, v akom sú zalozené na námietke nezákonnosti clánku 20 ods. 4 az 8 nariadenia c. 1/2003, -- rozhodol o trovách konania. 34 Dozorný úrad EZVO navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zaloby. Právny stav 35 Na podporu svojich zalôb o neplatnost zalobkyne v podstate predkladajú pät zalobných dôvodov. 36 Prvé dva zalobné dôvody sú zalozené jednak na porusení základného práva zalobkýn na nedotknutelnost ich obydlia [clánok 7 Charty základných práv Európskej únie ([3]Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389) a clánku 8 Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (dalej len "EDLP")], z dôvodu chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia a jednak na porusení základného práva zalobkýn na úcinný prostriedok nápravy (clánok 47 Charty základných práv a clánok 6 EDLP) z dôvodu chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia a absolútne chýbajúceho súdneho preskúmania rozhodnutí o inspekcii zo skutkového, ako aj z právneho hladiska v primeranej lehote. 37 V stádiu repliky zalobkyne po písomnej otázke Vseobecného súdu subsidiárne vzniesli na podporu prvého zalobného dôvodu námietku nezákonnosti clánku 20 ods. 4 az 8 nariadenia c. 1/2003 pre prípad, ze by sa Vseobecný súd domnieval, ze uvedené nariadenie nevyzaduje predchádzajúce získanie súdneho povolenia. 38 Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení práv na obranu, kedze druhá a tretia inspekcia bola zalozená na informáciách, ktoré boli nezákonne získané pocas prvej inspekcie. Podla zalobkýn Komisia pocas prvej inspekcie zámerne hladala informácie o DUSS, hoci sa uvedená inspekcia týkala len zásobovania elektrickou energiou trakcným vedením (dalej len "EET"). 39 Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na porusení práv na obranu z dôvodu prílis sirokého opisu predmetu inspekcií v clánku 1 kazdého z týchto troch rozhodnutí o inspekcii, najmä pokial ide o povahu vytýkaných konaní, geografický rozsah trhu, ako aj dlzku trvania údajných protiprávnych konaní. 40 Piaty zalobný dôvod, ktorý je ciastocne spolocný pre vsetky tri veci, je zalozený na porusení zásady proporcionality. Zalobkyne v podstate tvrdia, ze Komisia isla nad rámec toho, co bolo primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného ciela. 41 Komisia sa domnieva, ze pät zalobných dôvodov predlozených na podporu prvého návrhu je neprípustných a/alebo v kazdom prípade nedôvodných. Komisia povazuje druhý, tretí a stvrtý návrh za neprípustné. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práva nedotknutelnosti obydlia z dôvodu chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia 42 Svojím prvým zalobným dôvodom zalobkyne uplatnujú, ze vsetky tri rozhodnutia o inspekcii boli prijaté bez predchádzajúceho súdneho povolenia, cím porusili záruky stanovené zásadou nedotknutelnosti obydlia, ktorá je zakotvená v clánku 7 Charty základných práv a v clánku 8 EDLP. 43 Subsidiárne v stádiu repliky pre prípad, ze by sa Vseobecný súd domnieval, ze nariadenie c. 1/2003 nevyzaduje prijatie predchádzajúceho súdneho povolenia, a teda ze Komisia nemohla predlozit ziadost na získanie takého príkazu, zalobkyne vznásajú námietku nezákonnosti clánku 20 ods. 4 az 8 nariadenia c. 1/2003. 44 Komisia spochybnuje tak dôvodnost, ako aj prípustnost prvého zalobného dôvodu a námietky nezákonnosti. O prípustnosti 45 Komisia vznása dve rôzne námietky neprípustnosti. 46 V prvom rade sa Komisia podporovaná Spanielskym královstvom domnieva, ze prvý zalobný dôvod uvádzaný na podporu prvej casti návrhov, ktorý sa týka zrusenia troch rozhodnutí o inspekcii, je v podstate neúcinný a takisto neprípustný vzhladom na ustálenú judikatúru (rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 1989, Dow Chemical Ibérica a i./Komisia, [4]97/87 az 99/87, Zb. s. 3165, body 40 a 41, a rozsudok Vseobecného súdu z 8. marca 2007, France Télécom/Komisia, [5]T-339/04, Zb. s. II-521, bod 54). Podla nej za predpokladu, ze by bol zalobný dôvod zalobkýn dôvodný, mohol by mat vplyv len na zákonnost priebehu inspekcie, a nie na zákonnost samotného rozhodnutia o inspekcii. 47 V tejto súvislosti treba jednak konstatovat, ze Komisia vo svojich písomnostiach vytvorila chybný vztah medzi neúcinným charakterom zalobného dôvodu alebo casti návrhu a jeho prípustnostou. Pri kvalifikácii zalobného dôvodu alebo casti zalobného návrhu ako neúcinných sa totiz vychádza z predpokladu, ze zalobný dôvod alebo cast zalobného návrhu bez toho, aby bolo potrebné preskúmat ich dôvodnost, nemôzu mat vplyv na riesenie sporu. Naopak, neprípustný zalobný dôvod alebo neprípustná cast zalobného návrhu, hoci by mohli mat vplyv na riesenie sporu, neboli predlozené takým spôsobom, ktorý by súdu umoznil posúdit ich dôvodnost. V dôsledku toho na rozdiel od toho, co tvrdí Komisia, neúcinnost tvrdenia v kazdom prípade nevedie k jeho neprípustnosti. 48 Jednak tvrdenie Komisie, v ktorom dospela k záveru, ze tvrdenia zalobkýn sú neúcinné, spocíva na nesprávnom výklade prvého zalobného dôvodu. 49 V rozsudkoch Dow Chemical Ibérica a i./Komisia, uz citovanom v bode 46 vyssie (body 40 a 41), a France Télécom/Komisia, uz citovanom v bode 44 vyssie (bod 54), ktoré Komisia citovala na podporu svojho tvrdenia, súd Únie pripomenul, ze zákonnost aktu treba podla ustálenej judikatúry posúdit v súvislosti s právnymi a skutkovými okolnostami existujúcimi ku dnu prijatia tohto aktu a ze z tohto dôvodu spôsob, akým sa uplatnilo rozhodnutie nariadujúce inspekciu, nemá vplyv na zákonnost rozhodnutia nariadujúceho inspekciu. 50 Naopak zalobkyne vo svojom prvom zalobnom dôvode ziadajú, aby Vseobecný súd identifikoval novú formálnu podmienku týkajúcu sa zákonnosti rozhodnutí o inspekcii. V rozsahu, v akom podla tvrdení zalobkýn rozhodnutie o inspekcii musí nevyhnutne byt "spojené" alebo "previazané" so získaním príkazu, prvý zalobný dôvod treba chápat v tom zmysle, ze Komisia by mohla vydat zákonné rozhodnutia o inspekcii len v prípade, ze by získala predchádzajúci súdny príkaz. 51 Za týchto podmienok treba tvrdenia Komisie zamietnut, pretoze zalobný dôvod zalobkýn nie je ani irelevantný, ani neprípustný. 52 Po druhé, pokial ide o námietku nezákonnosti vznesenú v stádiu repliky, Komisia podporovaná Európskym úradom EZVO ju povazuje za oneskorenú v zmysle clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. 53 Rada sa domnieva, ze námietka nezákonnosti je prípustná len v casti týkajúcej sa clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, ktorý je právnym základom rozhodnutí o inspekcii. Kedze clánok 20 ods. 5 uvedeného nariadenia nijako nesúvisí so skutkovým stavom a zalobkyne sa formálne nebránili voci inspekcii, je námietka nezákonnosti clánku 20 ods. 5 az 8 tohto nariadenia neprípustná. 54 Zalobkyne napádajú oneskorenost námietky nezákonnosti z dôvodu, ze len spresnovali hlavný návrh. 55 V tejto súvislosti treba konstatovat, ze svojím prvým zalobným dôvodom zalobkyne implicitne spochybnujú zákonnost nariadenia c. 1/2003, na základe ktorého bolo prijaté rozhodnutie. Pretoze nariadenie c. 1/2003 výslovne neukladá Komisii povinnost získat súdny príkaz od Vseobecného súdu alebo od vnútrostátneho súdu, nie je v súlade s ustanoveniami Charty základných práv a EDLP, tak ako ich vykladá Európsky súd pre ludské práva (dalej len "Európsky súd pre ludské práva"). V dôsledku toho treba konstatovat, ze - na rozdiel od tvrdení Komisie a Dozorného úradu EZVO - námietka nezákonnosti výslovne vznesená v bode 17 repliky predstavuje rozsírenie zalobného dôvodu uvedeného implicitne, ale jasne v zalobe (pozri v tomto zmysle rozsudok Vseobecného súdu z 18. novembra 2004, Ferriere Nord/Komisia, [6]T-176/01, Zb. s. II-3931, bod 136 a tam citovanú judikatúru). 56 Ako vsak správne pripomína Rada, námietka nezákonnosti vznesená incidencne podla clánku 277 ZFEÚ pri napadnutí zákonnosti rozhodnutia je prípustná len v prípade, ze medzi sporným aktom a právnou normou existuje spojitost, ktorej údajná nezákonnost sa namieta. V rozsahu, v akom clánok 277 ZFEÚ nemá za ciel umoznit úcastníkovi konania napadnút uplatnitelnost akéhokolvek vseobecného aktu v prospech akejkolvek zaloby, musí byt rozsah námietky nezákonnosti obmedzený na to, co je nevyhnutné na vyriesenie sporu. Z toho vyplýva, ze vseobecný akt, ktorého nezákonnost sa namieta, musí byt priamo alebo nepriamo uplatnitelný na vec, ktorá je predmetom zaloby, a ze medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a predmetným vseobecným aktom musí byt priama právna súvislost (pozri v tomto zmysle rozsudok Vseobecného súdu z 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, [7]T-6/92 a T-52/92, Zb. s. II-1047, bod 57 a tam citovanú judikatúru). 57 Vo veci samej prvé, druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii bolo prijaté iba na základe clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. Clánok 20 ods. 5 uvedeného nariadenia nesúvisí s predmetnou vecou a vzhladom na to, ze zalobkyne sa inspekcii nebránili, stal sa mechanizmus upravený v clánku 20 ods. 6 az 8 nariadenia c. 1/2003 neopodstatneným. 58 Za týchto podmienok treba konstatovat, ze námietka nezákonnosti je prípustná len v rozsahu, v akom sa týka clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. O veci samej 59 Po prvé zalobkyne sa opierajú o vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva, najmä v rozsudkoch Société Colas Est a i. v. Francúzsko (16. apríla 2002, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2002-III), Société Canal Plus a i. v. Francúzsko (21. decembra 2010, staznost 29408/08) a Société Métallurgique Liotard Frčres v. Francúzsko (5. mája 2011, staznost 29598/08) a uvádzajú, ze rozhodnutie o inspekcii, ku ktorému nie je pripojené predchádzajúce súdne uznesenie o povolení inspekcie, porusuje ich práva zakotvené v clánku 7 Charty základných práv. Európsky súd pre ludské práva zároven uviedol, ze inspekcie bez predchádzajúceho súdneho povolenia sú z hladiska sledovaných cielov neprimerané. 60 Podla zalobkýn je predchádzajúce súdne povolenie potrebné uz vo väcsine clenských státov, vrátane Nemecka. Okrem toho zdôraznujú, ze takéto povolenie je potrebné aj pre priestory uvedené v clánku 21 ods. 3 nariadenia c. 1/2003. V súcasnosti Komisia pri inspekcii v priestoroch podnikov je jediným sudcom rozhodujúcim o svojich aktoch. 61 Po druhé zalobkyne uvádzajú, ze potreba predlozit predchádzajúce súdne povolenie nemôze byt obmedzená na prípad, ked sa podnik bráni inspekcii v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003. Po prvé sa totiz domnievajú, ze k poruseniu základných práv dochádza v okamihu, ked úradníci Komisie vstúpia do podniku, po druhé, ze v okamihu príchodu úradníkov Komisie podnik nemal ani cas a ani prostriedky na to, aby preveril primeranost inspekcie, po tretie, ze Komisia má právomoc prijat priame donucovacie opatrenia, napr. zapecatenie miestností alebo pokuty, a po stvrté, ze moznost bránit sa inspekcii alebo nevhodnému konaniu úradníkov Komisie zostane v teoretickej rovine z dôvodu rizika pokuty ulozenej v takomto prípade podla clánku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia c. 1/2003, ako to ilustruje jednak konanie, ktoré Komisia nezákonne zacala voci spolocnosti Sanofi Aventis (dokument Komisie s referencným císlom MEMO/08/357 z 2. júna 2008) s cielom sankcionovat podnik za to, ze sa chcel bránit inspekcii, a jednak priebeh prvej inspekcie, pocas ktorej úradníci Komisie pohrozili zavretím informacného systému zalobkýn, pokial nedostanú heslá ku kontám elektronickej posty urcitých zamestnancov zalobkýn. 62 V stádiu repliky zalobkyne uviedli na jednej strane, ze z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyplýva, ze len situácia bezprostredne hroziaceho nebezpecenstva v trestnoprávnej oblasti môze odôvodnit absenciu predchádzajúceho súdneho povolenia, a na druhej strane, ze nariadenie c. 1/2003 je nezákonné, ak neumoznuje získanie predchádzajúceho príkazu. 63 Komisia spochybnuje vsetky argumenty zalobkýn. 64 Na úvod treba konstatovat, ze na úcely preskúmania dôvodnosti prvého zalobného dôvodu treba v podstate preskúmat otázku, ci je systém zavedený nariadením c. 1/2003 v súlade so základnými právami. V dôsledku toho sa Vseobecný súd domnieva, ze treba v rámci preskúmania dôvodnosti prvého zalobného dôvodu posúdit dôvodnost námietky nezákonnosti v rozsahu, v akom sa týka clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. 65 Z tohto hladiska treba konstatovat, ze výkon právomocí v oblasti inspekcií vykonávaných v podniku zverených Komisii clánkom 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 predstavuje evidentný zásah do práva tohto podniku na respektovanie súkromného zivota, obydlia a korespondencie. Uvedené nespochybnuje ani Komisia, ani vedlajsí úcastníci predmetných konaní. Vo veci samej vyvstáva teda otázka, ci chýbajúci predchádzajúci súdny príkaz nevyhnutne vedie k nezákonnému zásahu správy, prípadne ci systém zavedený nariadením c. 1/2003 poskytuje dostatocné záruky ochrany v prípade chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia. 66 Európsky súd pre ludské práva v nedávnej judikatúre (rozsudky ESLP z 15. februára 2011, Harju v. Fínsko, staznost 56716/09, body 40 a 44, a z 15. februára 2011, Heino v. Fínsko, staznost 56715/09, body 40 a 44) zdôraznil dôlezitost riadneho preskúmania záruk najmä v prípadoch, ked inspekcie mozno vykonat bez predchádzajúceho súdneho povolenia. Následne jasne stanovil zásadu, podla ktorej chýbajúce predchádzajúce súdne povolenie mozno vykompenzovat kompletným preskúmaním uskutocneným po inspekcii. 67 Z tohto dôvodu treba vzhladom na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva konstatovat, ze chýbajúci predchádzajúci súdny príkaz ako taký nevedie k nezákonnosti zásahu v zmysle clánku 8 EDLP. 68 Tvrdenia zalobkýn zamerané na relativizovanie rozsahu rozsudkov Európskeho súdu pre ludské práva Heino v. Fínsko a Harju v. Fínsko, uz citovaných v bode 66 vyssie, nemôzu toto konstatovanie spochybnit. 69 Podla zalobkýn z týchto rozsudkov vyplýva, ze len situácia bezprostredne hroziaceho nebezpecenstva s cielom zabránit spáchaniu trestného cinu môze odôvodnit absenciu predchádzajúceho súdneho povolenia. 70 Jednak treba rovnako ako Komisia zdôraznit, ze bod 31 rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva Harju v. Fínsko, uz citovaný v bode 66 vyssie, o ktorý sa zalobkyne opierajú pri preukazovaní významu existencie bezprostredne hroziaceho nebezpecenstva, sa nachádza v casti rozsudku zhrnujúceho argumentáciu zalovaného a nie v casti rozsudku obsahujúcej posúdenie Európskeho súdu pre ludské práva. Jednak treba konstatovat, ze na rozdiel od toho, co tvrdia zalobkyne, sa posúdenie Európskeho súdu pre ludské práva vôbec nezakladá na existencii bezprostredne hroziaceho nebezpecenstva. Existencia bezprostredne hroziaceho nebezpecenstva vôbec nie je rozhodujúcim prvkom ani v rozsudkoch Európskeho súdu pre ludské práva zo 14. januára 2012, Mastepan v. Rusko (staznost 3708/03), a z 1. apríla 2008, Varga v. Rumunsko (staznost 73957/01). Napokon, ako správne zdôraznuje Komisia, skutocnost, ze rozsudky Európskeho súdu pre ludské práva Harju v. Fínsko a Heino v. Fínsko, uz citované v bode 66 vyssie, spadajú do trestného práva, posilnuje ich význam v predmetných veciach. 71 Nemôzu uspiet ani tvrdenia, ktorými sa zalobkyne snazia preukázat, ze riesenie vyplývajúce z rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva Société Colas Est a i. v. Francúzsko, uz citovaného v bode 59 vyssie, sa v plnej miere uplatní na vec samu. 72 Z tohto rozsudku, najmä z bodu 49, totiz vyplýva, ze chýbajúci súdny príkaz je len jedným z prvkov, ktoré Európsky súd pre ludské práva vzal do úvahy pri vyvodení záveru o porusení clánku 8 EDLP. Európsky súd pre ludské práva predovsetkým zohladnil rozsah právomocí príslusného orgánu, okolnosti zásahu a skutocnost, ze systém uplatnovaný v tom case stanovoval len obmedzený pocet záruk. Táto situácia sa lísi od situácie v práve Únie (pozri body 74 az 99 nizsie). 73 Aj ked na rozdiel od tvrdení zalobkýn chýbajúci súdny príkaz sám osebe nemôze viest k nezákonnosti zásahu, treba preskúmat, ci systém zavedený nariadením c. 1/2003, najmä clánkom 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, a spôsob, akým sa vykonal prijatím troch rozhodnutí o inspekcii, poskytuje primerané a dostatocné záruky zodpovedajúce dostatocne striktnému vymedzeniu právomocí Komisie. Európsky súd pre ludské práva totiz neustále pripomínal, ze prijatelný stupen ochrany proti zásahom, ktoré by boli v rozpore s clánkom 8 EDLP, si vyzaduje právny rámec a striktné obmedzenia (rozsudky ESLP Harju v. Fínsko, uz citovaný v bode 66 vyssie, bod 39; Heino v. Fínsko, uz citovaný v bode 66 vyssie, bod 40; Varga v. Rumunsko, uz citovaný v bode 70 vyssie, bod 70, a Société Canal Plus a i. v. Francúzsko, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 54). 74 V tejto súvislosti treba spomenút existenciu piatich kategórií záruk, po prvé odôvodnenie rozhodnutí o inspekcii, po druhé obmedzenia ulozené Komisii pocas inspekcie, po tretie to, ze Komisia nemá moznost pouzit pri inspekcii násilie, po stvrté zásah vnútrostátnych orgánov a po piate existenciu prostriedkov právnej ochrany a posteriori. 75 Pokial ide v prvom rade o odôvodnenie rozhodnutia o inspekcii, z judikatúry vyplýva, ze cielom odôvodnenia je preukázat dôvodnost zamýslaného zásahu v dotknutých podnikoch (pozri rozsudok France Télécom/Komisia, uz citovaný v bode 44 vyssie, bod 57 a tam citovanú judikatúru). Dalej toto rozhodnutie musí splnat poziadavky stanovené v clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. Rozhodnutie teda musí vymedzit predmet a úcel inspekcie, stanovit dátum, ked sa má zacat, uvádzat pokuty podla clánkov 23 a 24 uvedeného nariadenia a právo na podanie zaloby proti tomuto rozhodnutiu na Súdny dvor. Z judikatúry vyplýva, ze odôvodnenie musí obsahovat aj predpoklady a domnienky, ktoré Komisia chce preverit (rozsudok Vseobecného súdu z 12. júla 2007, CB/Komisia, T-266/03, neuverejnený v Zbierke, body 36 a 37). 76 Komisia vsak nemusí ani uskutocnit presnú právnu kvalifikáciu údajných porusení, ani oboznámit podnik so vsetkými dostupnými informáciami, ani uviest obdobie, pocas ktorého k podozrivému poruseniu dochádzalo (rozsudok France Télécom/Komisia, uz citovaný v bode 44 vyssie, bod 58). 77 Na to, aby sa zabezpecilo, ze podnik bude môct uplatnit svoje právo na obranu, musí rozhodnutie o inspekcii obsahovat okrem formálnych prvkov vymenovaných v clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 aj opis charakteristických znakov údajného porusenia s uvedením predpokladaného relevantného trhu a povahy údajných obmedzení hospodárskej sútaze, ako aj odvetví, ktorých sa týka údajné porusenie, ktoré je predmetom vysetrovania, vysvetlení týkajúcich sa spôsobu, akým je údajne podnik dotknutý inspekciou zahrnutý do porusenia, predmetu vysetrovania a skutocností, ktoré sa majú preverit (pozri rozsudok France Télécom/Komisia, uz citovaný v bode 44 vyssie, bod 59 a tam citovanú judikatúru). 78 Preskúmanie odôvodnenia rozhodnutia súdu umoznuje dbat na dodrziavanie zásady ochrany proti zaujatým alebo neprimeraným zásahom a práv na obranu (rozsudok France Télécom/Komisia, uz citovaný v bode 44 vyssie, bod 57) a zároven mat na pamäti nevyhnutnost ponechat Komisii urcitý priestor na volnú úvahu, bez ktorej by ustanovenia nariadenia c. 1/2003 boli pozbavené akéhokolvek potrebného úcinku (uznesenie Súdneho dvora zo 17. novembra 2005, Minoan lines/Komisia, C-121/04 P, neuverejnené v Zbierke, bod 36). 79 V druhom rade sú Komisii pocas inspekcie ulozené obmedzenia. 80 Po prvé z kontroly zacatej Komisiou sú vylúcené dokumenty neobchodnej povahy, t. j. dokumenty, ktoré nesúvisia s cinnostou podniku na trhu (rozsudky Súdneho dvora z 18. mája 1982, AM & S/Komisia, [8]155/79, Zb. s. 1575, bod 16, a z 22. októbra 2002, Roquette Frčres, [9]C-94/00, Zb. s. I-9011, bod 45). 81 Po druhé podniky, v ktorých sa uskutocnuje inspekcia nariadená rozhodnutím o inspekcii, majú moznost získat právnu pomoc alebo aj moznost zachovat dôvernost korespondencie medzi advokátmi a klientmi, pricom táto posledná záruka sa neposkytuje pri informáciách vymienaných medzi advokátom previazaným s dotknutým podnikom pracovným vztahom a daným podnikom (rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, [10]C-550/07 P, Zb. s. I-8301, body 40 az 44). 82 Po tretie, hoci nariadenie c. 1/2003 ukladá podniku podrobenému inspekcii povinnost aktívnej spolupráce, Komisia nemôze ulozit dotknutému podniku povinnost poskytnút odpovede, ktoré by tento podnik viedli k priznaniu existencie porusenia, ktorú má preukázat Komisia (rozsudok Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, [11]374/87, Zb. s. 3283, bod 35). Táto zásada rozvinutá v rámci uplatnovania clánku 11 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] ([12]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), sa uplatnuje aj na otázky, ktoré inspektori môzu polozit v rámci inspekcie vykonávanej podla clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. 83 Po stvrté treba spomenút existenciu vysvetliviek dorucených podnikom spolu s rozhodnutiami o inspekcii. Tieto vysvetlivky urcujú metodológiu, ktorou je Komisia viazaná pri výkone inspekcie. Vysvetlivky teda vecne spresnujú obsah zásady dodrziavania práv na obranu a zásadu riadnej správy vecí verejných, tak ako ich vníma Komisia. 84 Tieto vysvetlivky spresnujú spôsob, akým sa majú vykonat urcité fázy inspekcie. V spresneniach vo vyssie uvedenej vysvetlivke sa uvádzala povinnost uviest mená úradníkov poverených Komisiou alebo príslusným vnútrostátnym orgánom hospodárskej sútaze (bod 1), povinnost dorucit rozhodnutie povolujúce inspekciu (bod 3), taxatívne vymenovanie oprávnených úradníkov (bod 4), právo vyuzit advokátsku pomoc (bod 6), podmienky zápisu ústnych vysvetlení zamestnancov podniku (body 7 a 8), spôsoby nahliadania do urcitých elektronických dokumentov, ich vyhladávania a kopírovania (body 10 a 11), rôzne spôsoby nahliadania do urcitých informácií ulozených na informacných nosicoch (body 11 a 12), moznost získania podpísaného zosumarizovania skopírovaných materiálov (bod 12) a podmienky dôverného nakladania s urcitými informáciami alebo urcitými obchodnými tajomstvami po ukoncení vysetrovania (body 13 a 14). Tieto údaje sú uzitocnými informáciami pre podnik, ak jeho zástupcovia musia posúdit rozsah ich povinnosti spolupráce. 85 V tretom rade Komisia na rozdiel od toho, co tvrdia zalobkyne, nepouzíva neprimerané donucovacie prostriedky, ktoré by fakticky znemoznili bránit sa inspekcii v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003. 86 Po prvé z judikatúry totiz vyplýva, ze úradníci Komisie majú predovsetkým právo na to, aby im boli predlozené dokumenty, ktoré pozadujú, právo na vstup do priestorov, ktoré urcia, a právo nazriet do nábytku, ktorí urcili. Naopak nemôzu si násilne vynútit vstup do priestorov alebo nahliadanie do vybavenia kancelárií, resp. nemôzu prinútit personál podniku k tomu, aby im takýto prístup umoznil, ani vykonat prehliadku bez povolenia osôb zodpovedných za vedenie podniku (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, [13]46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 31). 87 Po druhé súbor pravidiel upravujúcich jednak odôvodnenie rozhodnutí o inspekcii (pozri body 75 az 78 vyssie) a jednak priebeh inspekcií (pozri body 79 az 84 vyssie) umoznuje podnikom úcinne uplatnit svoje právo na obranu podla clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 v okamihu príchodu inspektorov, v okamihu oznámenia rozhodnutia o inspekcii alebo v ktoromkolvek inom momente pocas priebehu inspekcie. 88 Po druhé v tejto súvislosti treba spomenút, ze zástupcovia podnikov, v ktorých sa vykonávajú inspekcie, môzu nechat zapísat do protokolu vsetky údajné nezrovnalosti, ktoré nastali pocas inspekcie, alebo nechat zapísat akúkolvek výhradu, ktorú by mohli mat, bez toho, aby sa formálne bránili inspekcii v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003, ako aj vyuzit vsetky im dostupné prostriedky, aby zachovali hmatatelné dôkazy o uvedených nezrovnalostiach. 89 Po tretie treba uviest, ze Komisia v case príchodu do priestorov podniku musí podniku poskytnút primeranú, aj ked krátku lehotu, aby s pomocou svojich advokátov preskúmal rozhodnutie o inspekcii. Okrem toho, pokial ide o tvrdenie zalobkýn, ze k poruseniu základných práv doslo v case, ked úradníci Komisie vstúpili do podniku, Vseobecný súd sa rovnako ako Komisia domnieva, ze inspekcia sa v ziadnom prípade nezacína pred oznámením rozhodnutia a ze samotná skutocnost vstupu do podniku na úcely oznámenia rozhodnutia nie je porusením základného práva. Komisia následne pocas inspekcie musí poskytnút podniku krátku lehotu na konzultáciu s jeho advokátmi pred zacatím vyhotovovania kópií, pred zapecatením alebo pred ziadostou o ústne vysvetlenie. 90 Po stvrté v tejto súvislosti treba uviest, ze Komisia môze uplatnit mechanizmus sankcií upravený v clánku 23 nariadenia c. 1/2003 iba v prípade evidentnej obstrukcie alebo zneuzitia práva bránit sa inspekcii. Komisia teda nemôze tento mechanizmus sankcií pouzit ako hrozbu s cielom získat súhlasy od podnikov, ktoré by prekracovali hranice ich povinnosti spolupráce. Z tohto hladiska treba pripomenút, ze kazdé rozhodnutie prijaté na základe clánku 23 nariadenia c. 1/2003 môze byt predmetom preskúmania zo strany súdu Únie. 91 Po stvrté, pokial ide o záruky poskytnuté v kontradiktórnom konaní upravenom v clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003, treba konstatovat, ze Komisia má povinnost vyuzit pomoc vnútrostátnych orgánov státu, na ktorého území sa má uskutocnit inspekcia. Toto konanie spústa uplatnenie kontrolných mechanizmov, prípadne uplatnenie súdneho preskúmania existujúceho v dotknutom clenskom státe. 92 Pokial je vnútrostátny orgán poziadaný o pomoc, dotknutý clenský stát musí zabezpecit, aby cinnost Komisie bola úcinná a aby boli dodrzané rôzne vseobecné zásady práva Únie, najmä ochrana fyzických a právnických osôb proti svojvolným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do súkromnoprávnej sféry (rozsudky Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 33, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 35). 93 Príslusný vnútrostátny orgán, ci uz súdny, alebo iný, má preskúmat, ci plánované donucujúce opatrenia nie sú svojvolné alebo neprimerané vo vztahu k predmetu kontroly. Komisia má zabezpecit, aby dotknutý vnútrostátny orgán disponoval vsetkými informáciami, ktoré sú potrebné na riadny výkon tejto kontroly, a zabezpecit dodrziavanie právnych noriem vnútrostátneho práva pocas konaní, v ktorých sa uplatnujú donucovacie prostriedky (rozsudky Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, body 34 a 35, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, body 36 a 37). 94 Treba dodat, ako správne uviedla aj Komisia, ze vnútrostátny súd, ktorý je príslusný povolit pouzitie donucovacích prostriedkov, môze polozit Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Okrem toho clánky 95 a 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora umoznujú vnútrostátnemu súdu polozit prejudiciálnu otázku v skrátenom konaní a anonymne. Napokon vnútrostátny súd za urcitých podmienok môze rozhodnút o prerusení konania o vydaní súdneho príkazu vzhladom na to, ze caká na odpoved Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1995, Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i., [14]C-465/93, Zb. s. I-3761, bod 23). 95 Po piate vymedzenie zásahu, ktorý predstavuje inspekcia, spocíva aj na preskúmaní a posteriori zákonnosti rozhodnutia nariadujúceho inspekciu zo strany súdu Únie. 96 V tomto smere clánok 20 ods. 8 posledná veta nariadenia c. 1/2003 stanovuje: "Zákonnost rozhodnutia Komisie podlieha len preskúmaniu Súdnym dvorom." 97 Z bodu 66 vyssie vyplýva, ze existencia úplného súdneho preskúmania a posteriori je mimoriadne dôlezitá, pretoze môze kompenzovat chýbajúci prechádzajúci súdny príkaz. Vo veci samej súd Únie vykonáva úplné preskúmanie rozhodnutí o inspekcii z právneho a faktického hladiska (pozri v tejto súvislosti tiez bod 112 nizsie). 98 Okrem toho, ako Komisia správne zdôraznuje, zalobkyne môzu dosiahnut odklad výkonu rozhodnutia o inspekcii formou podania zaloby o neplatnost a súcasne podaním návrhu na odklad výkonu rozhodnutia podla clánku 278 ZFEÚ, prípadne spojený s návrhom v zmysle clánku 105 ods. 2 rokovacieho poriadku. 99 Napokon clánok 340 druhý odsek ZFEÚ vytvára základ pre podanie zaloby smerujúcej k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. 100 Vseobecný súd sa domnieva, ze vo veci samej bolo zarucených vsetkých pät druhov vyssie uvedených záruk. Tri rozhodnutia o inspekcii obsahujú najmä údaje uvedené v clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. Komisia konkrétne uviedla mená adresátov, dôvody, ktoré viedli k podozreniam o existencii protiprávnych konaní, druh protiprávnych konaní v rozsahu, v akom by sa mohli preukázat ako protisútazné, dotknutý trh tovarov a sluzieb, geografický trh, na ktorom malo dochádzat k údajným protiprávnym konaniam, vztah medzi týmito údajnými konaniami a konaním podniku, ktorý je adresátom rozhodnutí, úradníkov poverených vykonaním inspekcie, prostriedky, ktoré majú k dispozícii a povinnosti personálu príslusného podniku, dátum a miesto inspekcie, sankcie, ktoré budú ulozené v prípade obstrukcie, moznost podania opravného prostriedku a podmienky jeho podania. Z preskúmania stvrtého zalobného dôvodu teda vyplýva, ze treba konstatovat, ze tieto údaje boli patricne obsiahnuté v troch rozhodnutiach o inspekcii (pozri bod 184 nizsie). 101 Pokial ide o priebeh prvej inspekcie a jednak tvrdenie zalobkýn, ze úradník Komisie sa vyhrázal zavretím ich informacného systému, ak mu zalobkyne neposkytnú heslá ku kontám elektronickej posty urcitých spolupracovníkov, treba konstatovat, ze - okrem skutocnosti, ze Komisia toto tvrdenie napadla - advokáti zalobkýn formálne nevykonali zápis tohto tvrdenia, takze neexistuje dôkaz, ktorý by uvedené preukazoval. Okrem toho zalobkyne nespochybnili verziu Komisie uvedenú vo vyjadrení k zalobe, podla ktorej zalobkyne napriek príkazom dost dlhý cas blokovali prístup do pocítacov a ku kontám elektronickej posty, a to az do druhého dna inspekcie bez toho, aby sa Komisia obrátila na vnútrostátne orgány s cielom pouzit donucovacie prostriedky. Pokial ide jednak o vec Sanofi Aventis, zo spisu a najmä z dokumentu Komisie s referencným císlom MEMO/08/357 z 2. júna 2008 vyplýva, ze Komisia nezamýslala ulozit sankciu z dôvodu vseobecného bránenia inspekcii, ale z dôvodu, ze v tomto konkrétnom prípade sa Komisii zabránilo vyhotovovat kópie urcitých dokumentov. Navyse konanie bolo odlozené. 102 Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 65 az 101 vyssie treba prvý zalobný dôvod a námietku nezákonnosti v rozsahu týkajúcom sa clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 zamietnut ako nedôvodné. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práva na úcinné súdne preskúmanie 103 Zalobkyne sa opierajú hlavne o rozsudky Európskeho súdu pre ludské práva Société Métallurgique Liotard Frčres v. Francúzsko a Société Canal Plus a i. v. Francúzsko, uz citované v bode 59 vyssie, s cielom dokázat, ze voci zásahu, akým je inspekcia, mali mat zo skutkového a právneho hladiska moznost este pred týmto zásahom pozadovat súdne preskúmanie v zmysle clánku 47 Charty základných práv a clánku 6 ods. 1 EDLP. 104 Zalobkyne predovsetkým uvádzajú, ze ani konanie upravené v clánku 20 ods. 8 nariadenia c. 1/2003, ktoré vnútrostátny súdny orgán oprávnuje na posúdenie nezaujatého a primeraného charakteru donucovacích opatrení, ktoré Komisia môze vyuzit v prípade bránenia sa inspekcii pri výkone jej rozhodnutia o inspekcii, ani preskúmanie zo strany súdu Únie nesplnajú podmienky sformulované judikatúrou Európskeho súdu pre ludské práva. 105 V odpovedi na písomnú otázku Vseobecného súdu zalobkyne spresnili, ze sa domnievajú, ze na jednej strane clánok 6 ods. 1 EDLP ukladá Komisii povinnost získat predchádzajúci súdny príkaz, v rámci ktorého vnútrostátny súd preverí potrebu a primeranost inspekcie zo skutkového a právneho hladiska. Na druhej strane clánok 6 ods. 1 EDLP vyzaduje úplné súdne preskúmanie rozhodnutia o inspekcii v primeranej lehote pred zacatím inspekcie. 106 Komisia jednak tvrdí, ze zalobný dôvod zalobkýn je neúcinný, a teda neprípustný, a jednak spochybnuje výklad rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva Société Métallurgique Liotard Frčres v. Francúzsko, uz citovaného v bode 59 vyssie, ktorý uskutocnili zalobkyne. Komisia sa domnieva, ze úcinné súdne preskúmanie a posteriori je dostatocné a ze Vseobecný súd môze takéto preskúmanie vykonat. 107 Na úvod, pokial ide o prípustnost, v bode 47 vyssie sa uz uviedlo, ze neúcinnost tvrdenia v kazdom prípade nemôze viest k jeho neprípustnosti. 108 Pokial ide o potrebu získat predchádzajúci súdny príkaz, zalobkyne týmto zalobným dôvodom rovnako ako prvým zalobným dôvodom (pozri v tejto súvislosti body 49 az 51 vyssie) ziadajú, aby Vseobecný súd stanovil novú formálnu podmienku, ktorá by mala vplyv na zákonnost rozhodnutí o inspekcii. Predmetný zalobný dôvod treba chápat v tom zmysle, ze prijatie rozhodnutia o inspekcii musí byt podmienené tým, ze Komisia získa predchádzajúci súdny príkaz vydaný po úplnom súdnom preskúmaní zo skutkového a právneho hladiska v zmysle clánku 6 ods. 1 EDLP. Pokial ide o potrebu získat predchádzajúci súdny príkaz, druhý zalobný dôvod nemozno povazovat za neúcinný. 109 Pokial ide v tejto súvislosti o tvrdenia zalobkýn, treba po prvé konstatovat, ze výklad rozsudkov Európskeho súdu pre ludské práva Société Métallurgique Liotard Frčres v. Francúzsko a Société Canal Plus a i. v. Francúzsko, uz citovaných v bode 59 vyssie, ktorý uskutocnili zalobkyne, je nesprávny. 110 Treba totiz uviest, ako správne tvrdí aj Komisia, ze z týchto rozsudkov vyplýva, ze v nich islo o intenzitu kontroly a nie o okamih, ked sa má kontrola uskutocnit. Táto kontrola sa má vztahovat na vsetky skutkové a právne okolnosti a má umoznit zodpovedajúcu nápravu v prípade, ze uz doslo k úkonu, ktorý sa povazuje za neoprávnený (rozsudok ESLP Société Canal Plus a i. v. Francúzsko, uz citovaný v bode 59 vyssie, bod 36). 111 Po druhé rozhodnutie o inspekcii môze byt predmetom zaloby podla clánku 263 ZFEÚ. V dôsledku toho úplná kontrola ex ante uskutocnená vnútrostátnym orgánom, ktorý vydáva príkaz, je v kazdom prípade neúcinná, na rozdiel od toho, co tvrdia zalobkyne. Clánok 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 upravuje preskúmanie súdom Únie a ukladá povinnost informovat o tejto moznosti preskúmania v rozhodnutí, ktoré nariaduje podriadit sa inspekcii v priestoroch podniku. Vo veci samej Komisia túto formálnu poziadavku dodrzala pri prijatí prvého, druhého a tretieho rozhodnutia o inspekcii a zalobkyne vedeli, ze môzu podat zalobu s cielom spochybnit potrebu inspekcie, ako to dosvedcujú prejednávané veci. 112 Po tretie nemozno presvedcivo spochybnit, ze Vseobecný súd môze preskúmat skutkové okolnosti a nefunguje iba ako "kasacný súd", ako uvádzajú zalobkyne. Súd Únie rozhodujúci o zalobe o neplatnost podanej na základe clánku 263 ZFEÚ proti rozhodnutiu o inspekcii totiz skúma právny a skutkový stav a je príslusný posúdit dôkazy a zrusit napadnuté rozhodnutie. Z judikatúry vyplýva, ze v rámci preskúmania rozhodnutí o inspekcii súd Únie môze skúmat, ci existovali dostatocne závazné nepriame dôkazy, na základe ktorých vzniklo podozrenie, ze dotknuté podniky porusili pravidlá hospodárskej sútaze (pozri rozsudok Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, body 54 a 55 a tam citovanú judikatúru). Z týchto úvah okrem toho vyplýva, ze druhé tvrdenie zalobkýn (pozri bod 105 vyssie), podla ktorého údajná absencia úplného súdneho preskúmania rozhodnutí o inspekcii po zacatí uvedených inspekcií porusuje clánok 6 ods. 1 EDLP, treba zamietnut. 113 Po stvrté treba zdôraznit, ako správne uviedla Komisia, ze prípadné zrusenie rozhodnutia o inspekcii alebo konstatovanie nezrovnalosti pocas opatrení uplatnovaných poverenými úradníkmi vedie k tomu, ze institúcia nemôze vyuzit informácie zozbierané pocas sporných konaní na úcely konania o porusení práva (rozsudok Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 49). 114 Z tohto dôvodu treba druhý zalobný dôvod zamietnut v celom rozsahu ako nedôvodný. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práv zalobkýn na obranu v súvislosti s nezrovnalostami, ktoré ovplyvnili priebeh prvej inspekcie 115 Zalobkyne v podstate tvrdia, ze druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii sa zakladá na informáciách nezákonne získaných v priebehu prvej inspekcie. Komisia teda uz pocas prvej inspekcie zámerne hladala informácie týkajúce sa DUSS, hoci táto inspekcia sa týkala iba zásobovania EET. Komisia rovnako porusila právo zalobkýn na obranu. 116 Zalobkyne predovsetkým tvrdia, ze po prvé Komisia systematicky prehladala kanceláriu pána M., zodpovedného za "právne zálezitosti" v DB Schenker Rail Deutschland v Mainzi, ktorá spocívala v dôkladnej analýze dokumentov, ktoré ocividne nesúviseli s EET. Vlastne v tejto kancelárii Komisia nasla najmä niektoré e-maily týkajúce sa DUSS, ktoré zjavne nesúviseli s predmetom prvej inspekcie a ktoré úradníci V. G. a T. B. preskúmavali a zaznamenali napriek protestom advokáta M. Úradník V. G. následne v spomínanej kancelárii preskúmal urcité dalsie dokumenty týkajúce sa DUSS. 117 Po druhé pri elektronickom vyhladávaní úradníci Komisie pouzili niektoré heslá, ktoré patrili výlucne DUSS, t. j. "NBS", "[S.]", "[T.]" a "[G.]". V súvislosti s heslom "[T.]" zalobkyne zdôraznujú, ze jediným zákazníkom DB Energie pre EET, a teda jediným konkurentom skupiny DB, je podnik TXL, dcérska spolocnost podniku T, ktorá bola predmetom osobitného preskúmania. V súvislosti s heslom "NBS" zalobkyne pochybujú o tom, ze úradníci Komisie nepoznali jeho význam, predovsetkým vzhladom na prítomnost pána N., úradníka Bundesnetzagentur (dalej len "BNetzA"), experta v danej oblasti, ktorý musel poznat túto skratku, ktorá sa casto v tejto oblasti vyuzíva. Navyse je nepravdepodobné, ze úradníci Komisie uskutocnili dôkladné preskúmanie bez vopred známeho významu tohto hesla. 118 Po tretie úradník Komisie vykonal kontrolu archívov DB Schenker Rail Deutschland v Mainzi a skopíroval dokument s názvom "Európska stratégia terminálov Stinnes Intermodal zo 17. januára 2006", ktorý zjavne nesúvisel s predmetom inspekcie. 119 Po stvrté samotní úradníci Komisie pocas inspekcie povazovali za problematickú skutocnost, ze prvé rozhodnutie o inspekcii neobsahovalo zmienku o konaní DUSS. 120 Po piate zalobkyne tvrdia, ze zo spisu vyplýva, ze Komisia poziadala niekolko dní pred zacatím prvej inspekcie podnik T., aby jej potvrdil, ci jeho staznost zo 16. marca 2011 je stále aktuálna, co dokazuje zámer Komisie hladat informácie o DUSS pocas prvej inspekcie. Navyse krátko pred inspekciou bolo 32 úradníkov Komisie informovaných o existencii staznosti týkajúcej sa DUSS. Okrem toho to dokazuje aj skutocnost, ze podnik T vo svojom liste zo 16. marca 2011 týkajúcom sa spisu DUSS výslovne uviedol referencné císlo, ktoré Komisia pouzila v rozhodnutí o inspekcii EET zo 14. marca 2011 ("COMP 39.678"). 121 Po sieste zalobkyne ziadajú, aby boli podla clánku 68 ods. 1 rokovacieho poriadku vypocutí páni M. a P. 122 Komisia na jednej strane argumentuje, ze tvrdenia zalobkýn sú irelevantné, a teda neprípustné, lebo Komisia uz pred prvou inspekciou mala dostatok dôvodov na odôvodnenie druhej a tretej inspekcie. Pokial ide konkrétne o tretie rozhodnutie o inspekcii, zdôraznuje, ze sa opierala výlucne o informácie získané pred prvou inspekciou a o informácie zozbierané pocas druhej inspekcie. Komisia na druhej strane odmieta vsetky tvrdenia zalobkýn ako nedôvodné. 123 Pokial ide predovsetkým o tvrdenia Komisie týkajúce sa prípustnosti, stací uviest, ze neúcinnost tvrdenia v kazdom prípade nevedie k jeho neprípustnosti (pozri bod 47 vyssie). 124 Dalej treba pripomenút, ze Súdny dvor uz rozhodol, ze informácie získané pocas vysetrovaní nesmú byt pouzité na iné úcely nez na tie, ktoré boli uvedené v rozhodnutí o inspekcii. Cielom tejto poziadavky je chránit tak sluzobné tajomstvo, ako aj právo podnikov na obranu. Tieto práva by boli vázne ohrozené, keby sa Komisia proti podnikom mohla opierat o dôkazy, ktoré boli získané pocas vysetrovania, ale netýkali by sa jeho predmetu alebo úcelu (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, [15]85/87, Zb. s. 3137, bod 18). 125 Nemozno vsak z toho vyvodit záver, ze Komisia má zakázané zacat vysetrovanie na úcely overenia správnosti alebo doplnenia informácií, o ktorých sa náhodou dozvedela pocas predchádzajúceho vysetrovania, v prípade, ze tieto informácie poukazujú na existenciu konaní, ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej sútaze uvedenými v Zmluve (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudok Dow Benelux/Komisia, uz citovaný v bode 124 vyssie, bod 19). 126 Kedze Komisia opätovne získala tieto dokumenty na základe poverení alebo rozhodnutí a pouzila ich na úcely uvedené v týchto povereniach alebo rozhodnutiach, dodrzala práva podnikov na obranu, ako vyplývajú z clánku 20 nariadenia c. 1/2003 (rozsudok Vseobecného súdu z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [16]T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 476). 127 Skutocnost, ze Komisia prvý raz získala dokumenty v urcitej právnej veci, neposkytuje absolútnu ochranu do takej miery, ze by tieto dokumenty nemohli byt legálne pozadované v inej veci a pouzité ako dôkaz. Inak by podniky boli pocas vysetrovania v prvej veci motivované k tomu, aby predlozili vsetky dokumenty umoznujúce preukázat iné protiprávne konanie a chránit sa takým spôsobom pred stíhaním v tomto smere. Takéto riesenie by islo nad rámec toho, co je potrebné na zachovanie obchodného tajomstva a práva na obranu, a predstavovalo by pre Komisiu neopodstatnenú prekázku pri plnení úlohy dbat na dodrziavanie pravidiel hospodárskej sútaze na spolocnom trhu (rozsudok z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij/Komisia, uz citovaný v bode 126 vyssie, bod 477). 128 Okrem toho treba uviest, ze právomoci Komisie na vykonanie vysetrovania by boli pozbavené úcinnosti, ak by sa musela obmedzit na ziadost o predlozenie dokumentov, ktoré by bola schopná vopred presne identifikovat. Naopak, také právo zahrna oprávnenie hladat rozlicné informácie, ktoré este nie sú známe alebo plne identifikované (rozsudok Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 27, a rozsudok Vseobecného súdu z 11. decembra 2003, Ventouris/Komisia, [17]T-59/99, Zb. s. II-5257, bod 122). 129 Práve vo svetle týchto zásad je potrebné preskúmat tvrdenia, ktoré uviedli zalobkyne. 130 Pred uskutocnením tohto preskúmania treba uviest dve úvodné pripomienky. Prvá z týchto pripomienok sa týka tvrdenia Komisie, ze tretí zalobný dôvod zalobkýn je irelevantný, pretoze Komisia mala pred prvou inspekciou dostatok dôkazov na odôvodnenie druhej a tretej inspekcie. V tejto súvislosti treba uviest, ze zo spisu vyplýva, ze Komisia sa opierala aj o informácie zozbierané pocas prvej inspekcie. 131 Hoci tretie rozhodnutie o inspekcii je z tohto hladiska jasné (odôvodnenie 7), druhé rozhodnutie o inspekcii presne nespecifikuje, odkial pochádzajú informácie, na základe ktorých Komisia vydala rozhodnutie (odôvodnenie 6). 132 Vo svojom vyjadrení k zalobe Komisia uvádza, ze uz pred prvou inspekciou mala podozrenie o moznom protisútaznom konaní spolocnosti DUSS. V rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania Vseobecný súd poziadal Komisiu, aby preukázala existenciu týchto podozrení. Komisia teda predlozila Vseobecnému súdu staznost podniku T. Zo staznosti podniku T vyplýva, ze DUSS jej zamietla prístup do terminálu Mníchov-Riem za uspokojivých podmienok. 133 Komisia teda mala pred prvou inspekciou informácie, ktoré mohli viest k vzniku podozrenia o moznom protisútaznom konaní DUSS. 134 Na rozdiel od tvrdenia Komisie vsak táto skutocnost nie je schopná zaprícinit neúcinnost zalobného dôvodu zalobkýn. Skutocnost, ze druhé rozhodnutie o inspekcii sa prijalo pocas prvej inspekcie, dokazuje, ze informácie, ktoré boli pri tejto prílezitosti zozbierané, boli dôlezité pre zacatie druhej inspekcie. Kedze tretia inspekcia jednoznacne bola zalozená ciastocne na informáciách, ktoré boli zozbierané pocas prvých dvoch inspekcií, ako vyplýva z odôvodnenia 7 rozhodnutia týkajúceho sa uvedenej inspekcie, treba vyvodit záver, ze podmienky, za ktorých informácie o DUSS boli pocas prvej inspekcie zozbierané, môzu mat vplyv na zákonnost druhého a tretieho rozhodnutia o inspekcii. V dôsledku toho tvrdenie Komisie o neúcinnosti tretieho zalobného dôvodu zalobkýn treba zamietnut. 135 Druhá úvodná poznámka sa týka dôkaznej hodnoty "aide-mémoire" zalobkýn. V tejto súvislosti treba konstatovat, ako správne uviedla aj Komisia, ze tieto "aide-mémoire" boli spísané najmenej mesiac po ukoncení prvej inspekcie s výnimkou "aide-mémoire" pána U. P. zo 4. apríla 2011. Najcastejsie citovaná "aide-mémoire", t. j. "aide-mémoire" pána M., bola napísaná dva mesiace po tom, co nastali skutkové okolnosti. Okrem toho stanoviská zástupcov zalobkýn v sirokej miere spocívajú na odhadoch zámerov inspektorov, ktoré nie sú opreté o fakty. 136 Treba zároven uviest, ze tieto skutkové okolnosti sú jedinými dôkazmi, ktoré zalobkyne predlozili. Zástupcovia zalobkýn sa nikdy v zmysle clánku 20 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 formálne nebránili inspekciám ani nikdy nenechali zapísat do protokolu akúkolvek nespokojnost, ktorú by bolo mozné v predmetnom konaní preverit. Prinálezí zástupcom zalobkýn zapísat formálnym spôsobom vsetky ich výhrady v okamihu, ked k nezákonnému konaniu doslo, a vyuzit vsetky prostriedky, ktoré majú k dispozícii na zachovanie hmatatelných dôkazov (pozri bod 88 vyssie). Tvrdenie zalobkýn, ze niektorí úradníci v priebehu prvej inspekcie ústne potvrdili nezákonnost vysetrovania týkajúceho sa DUSS, ktoré Komisia popiera, sa neopiera o nijaký písomný protokol vyhotovený v tej chvíli, ani o akýkolvek iný dokument, ktorý zalobkyne mohli zhotovit v case, ked nastali sporné skutkové okolnosti. V prípade, ze takéto formálne dôkazy chýbajú, je velmi tazké preukázat existenciu vysetrovania, ktoré islo nad rámec predmetu prvého rozhodnutia o inspekcii. Okrem toho treba uviest, ze páni M. a P. sú autormi niektorých sporných "aide-mémoire", co znamená, ze spis Vseobecného súdu uz obsahuje opis skutkových okolností, za ktorých prebiehala prvá inspekcia. Za týchto podmienok nie je potrebné ich vypocut, ako to pozadovali zalobkyne. 137 V prvom rade treba postupne preskúmat tvrdenia zalobkýn, ktoré sa týkajú po prvé dôkladného prehladania kancelárie pána M., po druhé urcitých sporných dokumentov a hesiel a po tretie konania Komisie pred zacatím prvej inspekcie. O dôkladnom prehladaní kancelárie pána M. 138 Zalobkyne uvádzajú, ze Komisia systematicky prehladala kanceláriu pána M., co zahrnalo aj systematické preskúmanie dokumentov, ktoré zjavne nesúviseli s EET. V tejto kancelárii Komisia nasla najmä dva e-maily týkajúce sa DUSS, ktoré zjavne nesúviseli s predmetom inspekcie a ktoré napriek protestom pána M. úradníci V. G. a T. B. preskúmali a informovali o nich. V. G. následne v tejto kancelárii preskúmal niektoré dalsie dokumenty vztahujúce sa na DUSS. 139 V tejto súvislosti na úvod treba zdôraznit, ze Komisia môze dôkladne prehladat priestory niektorých kancelárií alebo obsah zakladacov, hoci neexistuje jednoznacné podozrenie, ze informácie týkajúce sa predmetu vysetrovania sa tam nachádzajú, ale je mozné to podla získaných údajov predpokladat. Ako Komisia správne uvádza, obmedzenie sa na vstup do priestorov alebo prehladanie zakladacov, ktoré jednoznacne súvisia s predmetom vysetrovania, môze priniest riziko nenájdenia niektorých dôlezitých dôkazov. Tieto dôkazy by napríklad mohli byt zatajené alebo nesprávne oznacené. 140 Navyse súvislost s predmetom vysetrovania nemusí byt ihned lahko rozpoznatelná a môze nastat situácia, ze jedine dôkladné preskúmanie to umozní rozpoznat. Ako Komisia zdôraznuje, jej úradníci nemajú vzdy perfektné technické znalosti zo vsetkých oblastí, ktoré sú predmetom vysetrovania, a nevedia vzdy okamzite rozpoznat relevantnost dokumentu, preto musia vykonávat relatívne siroké vysetrovanie. 141 Pokial ide o kanceláriu pána M., vo veci samej boli závazné dôvody odôvodnujúce dôkladné vysetrovanie. Zo spisu totiz vyplýva, ze pán M. bol riaditelom správy, regulácie a nákupov DB Schenker Rail Deutschland a bol oprávnený nakupovat sluzby. Z tohto dôvodu uzatváral zmluvy o dodávke EET s DB Energie. DB Schenker Rail Deutschland patrí k DB Schenker Rail, ktorá ako dcérska spolocnost zodpovedná za prepravu tovarov DB Group je jedným z najväcsích zákazníkov DB Energie. Tieto informácie, ktoré zalobkyne nespochybnili, teda odôvodnovali dôkladné prehladanie kancelárie pána M. 142 V tejto súvislosti treba spresnit, ze prvá inspekcia sa vykonala na troch miestach a ze k udalostiam opísaným zalobkynami v bodoch 116 az 118 vyssie doslo na jednom z týchto troch miest (Mainz). Tieto udalosti sa v podstate týkajú jedinej kancelárie a troch z celkového poctu 32 úradníkov poverených Komisiou. Následne treba konstatovat, ze pocet sporných dokumentov, t. j. jedenást, sa zdá byt nízky v porovnaní s celkovým poctom dotknutých dokumentov, t. j. priblizne 1000 skopírovaných dokumentov a este ovela vyssí pocet preskúmaných dokumentov. Napokon Komisia si odniesla kópie iba styroch dokumentov týkajúcich sa DUSS. 143 Za týchto podmienok treba zamietnut tvrdenia zalobkýn týkajúce sa systematického prehladania kancelárie pána M. ako nedôvodné. O sporných dokumentoch a heslách 144 Zalobkyne uvádzajú, ze na jednej strane pocas prvej inspekcie Komisia preskúmala a ciastocne skopírovala dokumenty, ktoré zjavne nesúviseli s predmetom inspekcie. Na druhej strane pocas elektronického vyhladávania úradníci Komisie pouzili niektoré heslá, ktoré patrili výlucne DUSS, a nie EET. 145 V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze z "aide-mémoire" vyplýva, ze zástupcovia zalobkýn poukázali na to, ze niektoré z dokumentov preskúmavaných Komisiou podla nich nesúvisia s predmetom prvej inspekcie, ale v ziadnom okamihu sa inspekcii nebránili a ani formálne nezapísali výhradu. 146 Po prvé, pokial ide o jedenást sporných dokumentov, pozostávajú predovsetkým z dvoch prvých e-mailov objavených v kancelárii pána M. poobede 29. marca 2011. Tieto e-maily úradníci V. G. a T. B. po podrobnejsom preskúmaní oznacili "zástavou". Doobeda 30. marca 2011 sedem iných dokumentov, z toho pät e-mailov, bolo nájdených v kancelárii pána M. Doobeda 31. marca 2011 úradník Komisie objavil dokument s názvom "Európska stratégia terminálov Stinnes Intermodal zo 17. januára 2006" v archívoch DB Schenker Rail Deutschland v Mainz. Napokon v stádiu repliky zalobkyne spomenuli iný e-mail pána M. z 2. novembra 2006, ktorého predmetom bol "pilotný projekt prekládkovej stanice Mníchov-Riem". 147 Z písomných podaní úcastníkov konania vyplýva, ze Komisia si odniesla kópie styroch z týchto jedenástich dokumentov, a to e-mail pána L. pánovi F. zo 6. novembra 2006, ktorý sa týkal "sluzieb radenia vagónov v termináli Mníchov-Riem", e-mail pána S. pánovi M. z 15. septembra 2006, ktorý sa týkal "presunov na prekládkovej zeleznicnej stanici Mníchov-Riem", e-mail pána M. z 2. novembra 2006, ktorý sa týkal "pilotného projektu prekládkovej stanice Mníchov-Riem" a dokument "Európska stratégia terminálov Stinnes Intermodal zo 17. januára 2006". 148 Treba teda rozlisovat medzi styrmi skopírovanými dokumentmi a siedmimi neskopírovanými dokumentmi. 149 Pokial ide o dokument "Európska stratégia terminálov Stinnes Intermodal zo 17. januára 2006" nájdený v archívoch v Mainzi, úradník Komisie tvrdí, ze uvedený dokument objavil 31. marca 2011 okolo 12.30 hod. Originál vybral zo zakladaca, aby ho prediskutoval s kolegami. Po zhotovení kópie vrátil originál do zakladaca, v ktorom ho nasiel. Toto uvedené zalobkyne nespochybnili. Z "aide-mémoire" pána D. vyplýva, ze "[pán M.] odisiel do archívu...; ocividne tam nasiel mnozstvo dokumentov ulozených v rôznych kartónových skatuliach a v skriniach, takze jednoducho vybral náhodne niekolko kartónových skatúl". Podla zástupcu zalobkýn jeho výber sa týkal niektorých "náhodne" vybraných dokumentov, co nesedí s tvrdením o zámernom nezákonnom prehladávaní. Niekolko dalsích vyhlásení z "aide-mémoire", ktoré Komisia uvádza vo vyjadrení k zalobe, takisto hovoria v prospech náhodného charakteru vyhladávania uskutocneného úradníkmi. 150 Pokial ide o tri dalsie dokumenty, ktoré sa vsetky nasli v kancelárii pána M., ide o dokumenty týkajúce sa terminálu Mníchov-Riem a DUSS, a skutocne v nich ide problematiku uvedenú v staznosti podniku T. 151 V tejto súvislosti sa predovsetkým preukázalo, ze Komisia mala vázne dôvody na to, aby vykonala dôkladnú prehliadku v tejto kancelárii (pozri bod 141 vyssie). Dalej treba uviest, ze názov a obsah dokumentu nie sú nevyhnutne rozhodujúce pre urcenie, ci dokument bol skutocne náhodne nájdený, ako to správne podotkla Komisia. Napokon ziaden údaj v "aide-mémoire" nedokazuje, ze úradníci Komisie v rámci dôkladnej prehliadky vykonali cielené vyhladávanie týchto troch dokumentov. 152 Co sa týka dalsích siedmich dokumentov, treba konstatovat, ze na rozdiel od styroch skopírovaných dokumentov neobsahujú zmienku o DUSS a termináli Mníchov-Riem. Ide v podstate o dokumenty o zostavovaní vlakových súprav za nediskriminacných podmienok. 153 Po vykonaní analýzy jedenástich sporných dokumentov treba za týchto okolností konstatovat, ze neexistujú ziadne dôkazy o tom, ze doslo k nezákonnému cielenému prehladávaniu. 154 Po druhé, pokial ide o heslá pouzité úradníkmi Komisie od poobedia 29. marca 2011 do oznámenia druhého rozhodnutia o inspekcii 31. marca 2011 okolo 14:00 hod., zalobkyne uvádzajú ako príklad tieto heslá: "NBS", [S.]", "[T.]" a [G.]". 155 Z "aide-mémoire" vyplýva, ze úradníci Komisie pouzili pocas troch dní a na troch miestach velký pocet hesiel. Na ziadost Vseobecného súdu Komisia zaslala zoznam hesiel, ktoré boli inspektorom oznámené na zaciatku prvej inspekcie. Tento zoznam obsahuje cca 90 hesiel. Sporné heslá teda predstavujú nepatrné percento zo vsetkých pouzitých hesiel. Treba zároven zdôraznit, ze zoznam hesiel, ktoré boli pouzité pocas inspekcie, sa môze pozmenit v závislosti od poznatkov získaných pocas tejto inspekcie. 156 Pokial ide o heslo "NBS", je pravda, ze sa pouzilo na konci prvej inspekcie 31. marca okolo 11.30 hod. Podla Komisie úradníci nepoznali význam tejto skratky a pouzívali ho len v rámci rýchleho vyhladávania, aby zistili, ci nesúvisí s EET. Z tohto hladiska treba najprv zdôraznit, ze "NBS" znamená "Nutzungsbedingungen für Serviceeinrichtungen", t. j. "podmienky vyuzívania infrastruktúry sluzieb". Kedze dodávka EET je podmienkou sine qua non pre prístup do elektrickej siete, nemozno vylúcit existenciu súvislosti s podmienkami vyuzívania infrastruktúry sluzieb. Dalej z "aide-mémoire" pána D. vyplýva, ze sa domnieval, ze toto heslo mu neumozní dospiet k záveru, ze nesúvisí s cenami EET. Nevzniesla teda námietky proti vyhladávaniu. Napokon na rozdiel od tvrdenia zalobkýn pouzitie neznámeho hesla zrejme v kazdom prípade nie je nelogické, ak sa na základe kontextu získaných výsledkov má overit, ci heslo súvisí, resp. nesúvisí s danou problematikou. 157 Pokial ide o heslo "[S.]", nebolo spochybnené, ze odkazuje na pána S., riadiaceho pracovníka DUSS. Tento pán pracoval pred koncom mája 2009 v DB Schenker Rail, t. j. v dcérskej spolocnosti skupiny DB, ktorá pravdepodobne bola konaním DB Energie zvýhodnovaná. Je teda mozné, ze vyhladávanie inspektorov sa týkalo len skorsieho obdobia jeho cinnosti, ako to tvrdí Komisia. 158 Pokial ide o heslo "[T.]", vysvetlenie Komisie je presvedcivé. Podla Komisie vzhladom na to, ze podnik T. je konkurentom Deutsche Bahn, a teda je spotrebitelom potenciálne diskriminovaným zo strany DB Energie, bolo vyhladávanie informácií na túto tému v rámci prvej inspekcie zákonné. Tvrdenie zalobkýn, ze podnik TXL, t. j. dcérska spolocnost podniku T., ktorý navyse bol predmetom samostatného vysetrovania, bol jediným zákazníkom DB Energie pre dodávku EET, a teda jediným konkurentom skupiny DB, nemôze tento záver spochybnit. Podla Komisie totiz podnik T. podal aj staznost v súvislosti s EET. Navyse je celkom mozné, ze pracovníci skupiny DB sa pri tejto prílezitosti odvolávali skôr na materskú spolocnost nez na dcérsku spolocnost s cielom opisu poslednej uvedenej, co legitimizuje pouzitie hesla "[T.]" inspektormi Komisie. 159 Pokial ide o heslo "[G.]", toto heslo odkazuje na pána G. S., zodpovedného za infrastruktúru tratí a zariadení DB Schenker Rail Deutschland. Inspektori e-mail zaslaný z jeho mailovej schránky nasli v kancelárii pána M. poobede 29. marca 2011. Podla "aide-mémoire" pána M. tento e-mail sa týkal opatrení v oblasti cien za zostavenie vlakových súprav. Podla "aide-mémoire" pána S. úradníci Komisie pouzili toto heslo poobede 30. marca 2011, pretoze úradníci uz nemohli nájst e-mail, ktorý identifikovali den predtým, co potvrdila aj Komisia. Podla Komisie úradníci, ktorí nemali moznost prestudovat podrobne tento e-mail 29. marca 2011, chceli zistit, ci tento e-mail týkajúci sa systému cien súvisel so systémom cien v rámci EET, a chceli sa dozvediet viac o oblasti cinnosti pána G S. Výber tohto hesla teda bol odôvodnený. 160 Za týchto podmienok tvrdenia zalobkýn týkajúce sa sporných dokumentov a hesiel treba zamietnut ako nedôvodné. O konaní Komisie pred zacatím prvej inspekcie 161 Zalobkyne uviedli, ze z informácií v spise vyplýva, ze Komisia niekolko dní pred zacatím prvej inspekcie poziadala podnik T., aby jej potvrdil, ci jeho staznost zo 16. marca 2011 je stále aktuálna, co vedie k záveru, ze Komisia zamýslala hladat pocas prvej inspekcie informácie o DUSS. Okrem toho 32 úradníkov Komisie bolo informovaných o existencii staznosti týkajúcej sa DUSS priamo pred inspekciou. Okrem iného to dokazuje aj skutocnost, ze v liste zo 16. marca 2011 týkajúcom sa spisu DUSS podnik T. výslovne uvádza referencné císlo, ktoré Komisia pouzila v rozhodnutí o inspekcii EET zo 14. marca 2011 ("COMP 39.678"). 162 Co sa týka predovsetkým otázok zalobkýn v súvislosti so skutocnostou, ze Komisia svojim úradníkom pred prvým rozhodnutím o inspekcii spomenula, ze existuje podozrenie voci DUSS, treba konstatovat, ze bolo legitímne informovat úradníkov o vseobecnom kontexte veci. 163 Dalej, pokial ide o vztahy medzi podnikom T. a Komisiou v mesiacoch predchádzajúcich inspekcii, Komisia v odpovedi na písomnú otázku Vseobecného súdu objasnila, ze podnik T. listom z 26. januára 2011, teda z vlastnej iniciatívy, poziadal o schôdzku, aby sa mohol poinformovat o stave konania po jeho staznosti v máji 2009. Na stretnutí 23. februára 2011 Komisia objasnila, ze sa prednostne zaoberala staznostou týkajúcou sa EET. Zástupca podniku T. upovedomil Komisiu, ze jej prípadne zasle informácie týkajúce sa DUSS, co urobil v doplnujúcom liste zo 16. marca 2011. Za týchto podmienok treba konstatovat, ze kontakty medzi podnikom T. a Komisiou v mesiacoch predchádzajúcich prvej inspekcii nemôzu slúzit ako dôkaz o existencii nezákonného zámerného vyhladávania. 164 Tvrdenia zalobkýn týkajúce sa konania Komisie pred zacatím prvej inspekcie treba teda zamietnut ako nedôvodné. 165 Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 123 az 164 vyssie treba zamietnut tretí zalobný dôvod ako nedôvodný. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na opise predmetu inspekcií v prvom, druhom a tretom rozhodnutí o inspekcii 166 Zalobkyne v podstate tvrdia, ze prvé, druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii porusuje ich práva na obranu z dôvodu prílis sirokého opisu predmetu inspekcií, vzhladom na informácie, ktoré Komisia uz mala k dispozícii, a to s ohladom na po prvé dotknuté konania, ktoré zahrnali takmer vsetky mozné konania DB Energie a DUSS, po druhé na geografický rozsah trhu, ktorý zahrna vsetky clenské státy, v ktorých dcérske spolocnosti skupiny DB pôsobia, a po tretie na dlzku údajného protiprávneho konania v rozsahu, v akom prvé, druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii nespecifikuje v tejto súvislosti ziadne vymedzenie. 167 Komisia popiera vsetky tvrdenia zalobkýn ako nedôvodné. 168 Z tohto hladiska treba pripomenút, ze clánok 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 definuje podstatné skutocnosti, ktoré sa musia uvádzat v rozhodnutí nariadujúcom inspekciu, a Komisii ukladá povinnost uviest predmet a úcel inspekcie, dátum, ked sa má zacat, pokuty podla clánkov 23 a 24 uvedeného nariadenia a právo na preskúmanie takéhoto rozhodnutia súdom Únie. 169 Odôvodnenie rozhodnutí nariadujúcich inspekciu má teda preukázat dôvodnost plánovanej kontroly v dotknutých podnikoch a tiez tieto podniky oboznámit s rozsahom ich povinnosti spolupráce pri úplnom zachovaním ich práv na obranu (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudky Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 29, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 47). 170 Poziadavka, podla ktorej Komisia musí uviest predmet a úcel inspekcie, je základnou garanciou práv na obranu dotknutých podnikov, a preto rozsah povinnosti odôvodnenia rozhodnutí nariadujúcich inspekciu nemozno obmedzit z dôvodov týkajúcich sa úcinnosti inspekcie. V tejto súvislosti platí, ze Komisia nie je povinná oznámit adresátovi rozhodnutia, ktorým sa nariaduje inspekcia, vsetky informácie týkajúce sa údajných porusení, ktoré má k dispozícii, ani presne vymedzit relevantný trh, ani tieto porusenia presne právne kvalifikovat, ani uviest obdobie, ked k týmto poruseniam dochádzalo, ale naproti tomu musí jasne uviest predpoklady, ktoré má v úmysle overit, to znamená co hladá a ktorých bodov sa má inspekcia týkat (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudky Dow Benelux/Komisia, uz citovaný v bode 124 vyssie, bod 10; Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 41, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 48). 171 Na tento úcel je Komisia tiez povinná v rozhodnutí nariadujúcom inspekciu uviest opis podstatných skutocností údajného porusenia, pricom uvedie predpokladaný relevantný trh a povahu údajných obmedzení hospodárskej sútaze, vysvetlenia týkajúce sa spôsobu, akým je údajne podnik dotknutý inspekciou v porusení zahrnutý, ako aj právomoci, ktoré majú inspektori Únie (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudky Súdneho dvora z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia, [18]136/79, Zb. s. 2033, bod 26, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, body 81, 83 a 99). 172 Na preukázanie dôvodného charakteru inspekcie je Komisia v rozhodnutí nariadujúcom inspekciu povinná podrobne uviest, ze disponuje informáciami a dôlezitými faktickými skutocnostami, ktoré ju vedú k podozreniu, ze sa dotknutý podnik dopustil porusenia (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudok Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, body 55, 61 a 99). Prvé rozhodnutie o inspekcii 173 Zalobkyne predmet prvého rozhodnutia o inspekcii, opísaný v clánku 1 uvedeného rozhodnutia, povazujú za prílis siroký v rozsahu, v akom sa uvedené konania vseobecne vztahujú na "neoprávnené preferencné zaobchádzanie dohodnuté medzi DB Energie a ostatnými dcérskymi spolocnostami skupiny DB, najmä vo forme rabatového systému" vztahujúceho sa na zásobovanie EET uplatnovaného v Nemecku. 174 Clánok 1 prvého rozhodnutia o inspekcii vymedzuje predmet inspekcie takým spôsobom, ze uvádza, ze sa vztahuje na diskriminacné konania, pricom nie je vylúcené, ze tieto konania môzu mat aj inú formu nez formu rabatového systému. Z judikatúry citovanej v bode 171 vyssie vyplýva, ze od Komisie sa vyzaduje len opis podstatných skutocností údajného porusenia, najmä povaha údajných obmedzení hospodárskej sútaze. Kedze Komisia v rozhodnutí spresnila, ze údajné obmedzenie hospodárskej sútaze je diskriminacným konaním, ktoré má predovsetkým formu uplatnovania diskriminacných cien, treba konstatovat, ze Komisia splnila túto poziadavku. 175 Okrem toho výrok rozhodnutia nutne treba chápat vo svetle jeho odôvodnení. Zdá sa vsak, ze aj ked sa dotknuté konania neobmedzujú výlucne na rabatový systém zavedený po roku 2002, "systémy podobné [uvedenému rabatovému systému] uplatnované pred rokom 2002" sú taktiez zahrnuté v prvom rozhodnutí o inspekcii, systém cien vztahujúci sa na EET (16,7 Hz) je takmer výlucným predmetom inspekcie. Zároven z odôvodnenia 6 prvého rozhodnutia o inspekcii vyplýva, ze informácie, ktoré Komisia má k dispozícii, sa týkajú len tarifnej praxe. 176 V dôsledku toho, aj ked nemozno vylúcit, ze by sa inspekcia mohla vztahovat na znacný pocet konaní DB Energie, nic to nemení na skutocnosti, ze na rozdiel od tvrdenia zalobkýn sa na jednej strane nemôze týkat "potenciálne takmer vsetkých" mozných konaní DB Energie a na druhej strane, ze domnienky, ktoré Komisia má v úmysle preverit, sú na základe judikatúry citovanej v bodoch 170 a 171 vyssie jasne specifikované. Navyse nemozno v ziadnom prípade vopred zamietnut moznost, ze inspekcia sa týka vsetkých konaní podniku, najmä ak tento podnik vykonáva obmedzený pocet cinností. Tvrdenia zalobkýn týkajúce sa konaní uvedených v prvom rozhodnutí o inspekcii treba zamietnut ako nedôvodné. 177 V druhom rade, pokial ide o geografický aspekt, treba najprv pripomenút, ze podla judikatúry nie je Komisia povinná presne vymedzit relevantný trh (pozri bod 170 vyssie). Dalej treba konstatovat, ze diskriminacný rabatový systém napriek jeho obmedzeniu len na Nemecko by mohol poskytnút nenálezitú konkurencnú výhodu iným dcérskym spolocnostiam skupiny DB na vsetkých nadväzujúcich trhoch, na ktorých pôsobia. Ako ale Komisia zdôraznuje, a zalobkyne to nespochybnujú, na jednej strane niektoré dcérske spolocnosti skupiny DB majú svoje sídlo mimo Nemecka a na druhej strane trh prepravy tovarov po zeleznici je cinnostou medzinárodnej povahy, v rámci ktorej skupina DB je konkurentom iných zahranicných hospodárskych subjektov. Komisia teda nemala povinnost obmedzit predmet prvej inspekcie na Nemecko. 178 V tretom rade, pokial ide o casový aspekt, treba uviest na jednej strane, ze podla judikatúry nie je Komisia povinná uviest obdobie, ked k týmto poruseniam dochádzalo (pozri bod 170 vyssie), a na druhej strane zo siesteho odôvodnenia prvého rozhodnutia o inspekcii vyplýva - ako to uvádza aj Komisia - ze dotknuté konania mohli siahat az pred rok 2002. Na rozdiel od tvrdení zalobkýn teda netreba ohranicit predmet inspekcie na obdobie po roku 2002. 179 Z tohto dôvodu tvrdenia zalobkýn týkajúce sa údajne prílis sirokého predmetu prvého rozhodnutia o inspekcii treba zamietnut ako nedôvodné. Druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii 180 Pokial ide o druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii, v prvom rade treba konstatovat, ze výrok a odôvodnenia vztahujúce sa na dotknuté konania a geografický a casový aspekt sa v podstate v týchto dvoch rozhodnutiach zhodujú. Tvrdenia zalobkýn týkajúce sa prílis sirokého predmetu týchto dvoch rozhodnutí teda mozno preskúmat spolocne. 181 V druhom rade, pokial ide o dotknuté konania, treba uviest, ze uvedené konania sú opísané v druhom a tretom rozhodnutí o inspekcii vzhladom na poziadavky judikatúry citovanej v bodoch 170 a 171 vyssie dostatocne presne. Predovsetkým jednak z clánku 1 a odôvodnenia 6 druhého rozhodnutia o inspekcii a jednak z clánku 1 a odôvodnení 6 az 8 tretieho rozhodnutia o inspekcii vyplýva, ze dotknuté konania sa vztahujú na rôznu diskriminacnú prax DUSS voci konkurentom, najmä na poskytovanie nedostatocného prístupu k terminálom, poskytovanie menej úcinných sluzieb a zamietnutie prístupu k terminálom. Zároven sa spresnilo, ze dotknutým nadväzujúcim trhom je trh zeleznicnej dopravy. Napokon treba uviest - tak ako to zdôraznila Komisia -, ze z piateho zalobného dôvodu vo veci T-290/11 a vo veci T-521/11 vyplýva, ze zalobkyne pochopili, na ktoré konania sa inspekcia vztahuje. Opísanie podstatných skutocností údajného porusenia v druhom a tretom rozhodnutí o inspekcii teda bolo dostatocné. 182 V tretom rade, pokial ide o geografický aspekt, Komisia nebola povinná obmedzit predmet druhej a tretej inspekcie na Nemecko, ale mohla ho rozsírit na vsetky clenské státy. Porusenie, na ktorá sa tieto inspekcie vztahovali, totiz mohlo ovplyvnit aj nadväzujúci medzinárodný trh sluzieb zeleznicnej prepravy cestujúcich a tovarov. Komisia zdôraznuje, ze hoci by sa vzalo do úvahy iba vyuzívanie infrastruktúrnych zariadení v Nemecku spolocnostou DUSS, úcinky sa môzu rozsírit do iných clenských státov. Predovsetkým zo staznosti podniku T. vyplýva, ze v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania Vseobecný súd oboznámil s tým, ze pouzívanie terminálov v Nemecku môze mat vplyv na konkurentov, ktorí chcú poskytovat dopravné sluzby do iných clenských státov alebo ich poskytovat z iných clenských státov. Okrem toho treba zdôraznit, tak ako to tvrdí aj Komisia, ze rozhodnutia o inspekcii sú adresované celej skupine DB, a nielen DUSS, t. j. sú adresované aj niektorým organizáciám, ktorých sídlo sa nachádza mimo Nemecka a ktoré vykonávajú medzinárodnú cinnost. 183 V stvrtom rade, pokial ide o casový aspekt, treba znova uviest, ze Komisia v zmysle judikatúry nebola povinná specifikovat obdobie, ked k týmto poruseniam dochádzalo (pozri bod 170 vyssie). Komisia okrem toho správne zdôraznuje, ze na jednej strane skutocnost, ze mala informácie poukazujúce na to, ze k dotknutým konaniam dochádzalo prinajmensom od roku 2007, nemôze vylúcit, ze k nim dochádzalo este skôr. Na druhej strane Komisia okrem toho poukazuje na to, ze mala indície o skrytej zlave poskytovanej zo strany DUSS spolocnosti DB Schenker Rail Deutschland bez znalosti dátumu zaciatku jej uplatnovania. Nie je teda potrebné, aby Komisia bola povinná vymedzit casový aspekt druhého a tretieho rozhodnutia o inspekcii. 184 Vzhladom na vyssie uvedené je potrebné zamietnut stvrtý zalobný dôvod ako nedôvodný. O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady proporcionality 185 Zalobkyne v podstate tvrdia, ze prvé, druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii sú neprimerané. Komisia isla nad rámec toho, co bolo primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného ciela. 186 V súvislosti s prvým rozhodnutím o inspekcii zalobkyne po prvé tvrdia, ze sporný rabatový systém sa uplatnoval od roku 2003 transparentne. Zmluva o zásobovaní EET uzatvorená s kazdým zákazníkom, ktorá obsahovala tarifný systém, ako aj struktúru rabatového systému, je dostupná na internete. Nebol teda dôvod domnievat sa, ze existujú tajné výnimky odôvodnujúce inspekciu. Po druhé tento rabatový systém bol viackrát kontrolovaný vnútrostátnymi orgánmi a súdmi a dospelo sa k záveru, ze je v súlade s "kartelovým právom". Komisia, ktorá bola informovaná o týchto konaniach, si mohla zabezpecit vsetky relevantné informácie v rámci spolupráce s Bundeskartellamt (dalej len "BKartA"), upravenej v clánku 12 ods. 1 nariadenia c. 1/2003. Po tretie nebolo relevantné v prvom rozhodnutí o inspekcii uviest rozhodnutie spred pätnástich rokov (pozri bod 221 nizsie), v ktorom navyse zalobkyne neskrývali dôkazy, s cielom odôvodnit potrebu inspekcie a naznacuje to, ze Komisia "nekonala v dobrej viere", co nie je v súlade s prezumpciou neviny zarucenou clánkom 6 ods. 2 EDLP. Po stvrté vykonanie inspekcie bolo neprimerané vzhladom na povahu hladaných informácií. Po piate prvé rozhodnutie o inspekcii neobjasnilo, z akého dôvodu Komisia otálala s uskutocnením tejto inspekcie pät rokov, ak vedela o existencii tohto rabatového systému od roku 2006. Po sieste na urcenie, ci konania sankcionované podla clánku 102 ZFEÚ boli objektívne odôvodnené, boli interné dokumenty, akými sú subjektívne hodnotenia spolupracovníkov, irelevantné. 187 Vzhladom na vsetky tieto skutocnosti nie je ziaden dôvod domnievat sa, ze zalobkyne vo veci samej sa pokúsali zatajit dôkazy a z hladiska zásady proporcionality by postacovalo predlozit ziadost o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003, akou je ziadost zo 4. augusta 2011. 188 V stádiu repliky zalobkyne tvrdia, ze kontrola potreby a primeranosti rozhodnutia o inspekcii nemôze byt vykonaná bez kontroly indícií, ktoré Komisia mala k dispozícii. Nabádajú teda Vseobecný súd, aby si od Komisie vyziadal uvedené indície. 189 Na pojednávaní zalobkyne uviedli, ze dokumenty týkajúce sa druhej inspekcie, ktoré boli zabavené v priebehu prvej inspekcie, nemohli byt odsunuté bokom a ulozené do zapecatenej kancelárie na úcely neskorsieho skopírovania. 190 Pokial ide o druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii, zalobkyne po prvé vznásajú námietku nepríslusnosti Komisie, pretoze prístup k zeleznicným infrastruktúram bol vycerpávajúcim spôsobom upravený vnútrostátnymi odvetvovými predpismi. V kazdom prípade vzhladom na siroké právomoci nemeckého odvetvového regulátora BNetzA nemozno inspekciu Komisie povazovat za nevyhnutnú. Po druhé Komisia mala svoj postup zosúladit s postupom BNetzA, aby získala informácie a zabránila paralelným konaniam. Po tretie Komisia mohla získat potrebné informácie na základe ziadosti o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003, najmä pokial ide o tretie rozhodnutie o inspekcii. V prípade na seba nadväzujúcich inspekcií totiz musia existovat osobitne vázne dôvody, ktoré ich odôvodnujú. 191 Komisia uvádza, ze vsetky tvrdenia zalobkýn treba zamietnut ako nedôvodné. 192 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze zásada proporcionality, ktorá je castou vseobecných zásad práva Únie, si vyzaduje, aby akty institúcií Únie nepresahovali hranice toho, co je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného ciela, pricom, ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné pouzit opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené tazkosti nesmú byt neprimerané vo vztahu k sledovaným cielom (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Fedesa a i., [19]C-331/88, Zb. s. I-4023, bod 13, a zo 14. júla 2005, Holandsko/Komisia, [20]C-180/00, Zb. s. I-6603, bod 103). 193 Pokial ide o rozhodnutie nariadujúce inspekciu, dodrziavanie zásady proporcionality predpokladá, aby plánované opatrenia nespôsobovali neprimerané a neprípustné tazkosti vo vztahu k cielom sledovaným predmetnou inspekciou (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudok Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 76). Volba, ktorú má Komisia vykonat medzi inspekciou vykonanou na základe jednoduchého poverenia a inspekciou nariadenou rozhodnutím, vsak nezávisí od takých okolností, akými je osobitná závaznost situácie, mimoriadna naliehavost alebo potreba absolútneho utajenia, ale závisí od potreby primeraného vysetrovania vzhladom na osobitosti konkrétneho prípadu. Preto, ak má rozhodnutie o inspekcii Komisii umoznit len zhromazdit skutocnosti nevyhnutné na posúdenie prípadnej existencie porusenia Zmluvy, nie je také rozhodnutie v súlade so zásadou proporcionality (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudky National Panasonic/Komisia, uz citovaný v bode 171 vyssie, body 28 az 30, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 77). 194 V zásade je to Komisia, ktorá má posúdit, ci je daná informácia potrebná na odhalenie porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, a hoci uz disponuje informáciami, najmä skutocnostami preukazujúcimi existenciu porusenia, Komisia sa môze oprávnene domnievat, ze je nevyhnutné nariadit doplnujúce preverenia, ktoré jej umoznia lepsie preukázat porusenie alebo jeho trvanie (pozri, pokial ide o nariadenie c. 17, rozsudky Orkem/Komisia, uz citovaný v bode 81 vyssie, bod 15, a Roquette Frčres, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 78). 195 Vo svetle týchto zásad treba posúdit tvrdenia zalobkýn. 196 Na úvod treba zamietnut ako oneskorené v zmysle clánku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku výhrady zalobkýn vznesené v stádiu repliky a pocas pojednávania, ktoré sa týkajú jednak skutocnosti, ze kontrola potreby a primeranosti rozhodnutia o inspekcii nemôze byt vykonaná bez preverenia povahy indícií, ktoré mala Komisia k dispozícii, a jednak skutocnosti, ze dokumenty týkajúce sa druhej inspekcie, ktoré boli v priebehu prvej inspekcie ponechané bokom, nemohli byt uschované v zapecatenej kancelárii. 197 Treba pripomenút, ze v súlade s clánkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov prípustné pocas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody zalozené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vysli najavo v priebehu konania. Vo veci samej, ako správne uviedla Komisia, výhrady vznesené zalobkynami nemozno povazovat za rozsírenie zalobných dôvodov, ktoré boli predtým priamo alebo implicitne uvedené v zalobe, ktorou zacalo konanie, a ktoré s nimi úzko súvisia. V dôsledku toho tieto výhrady treba vyhlásit za neprípustné. 198 V dôsledku toho nie je predovsetkým dôvod vyhoviet ziadosti zalobkýn na predlozenie indícií, ktorými Komisia disponovala pred prvou inspekciou. 199 Pokial ide o ostatné výhrady vznesené zalobkynami, v prvom rade treba konstatovat, ze zalobkyne predkladajú urcitý pocet argumentov, ktorými chcú preukázat, ze jednak Komisia nebola príslusná vykonat inspekciu v ich priestoroch z dôvodu existencie odvetvových predpisov upravujúcich dopravu na vnútrostátnej úrovni. Jednak inspekcie boli neprimerané, pretoze Komisia mohla získat vsetky potrebné informácie od vnútrostátnych orgánov, ktoré v minulosti vydali niekolko rozhodnutí a rozsudkov v súvislosti s tými istými praktikami. 200 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze po prvé z ustálenej judikatúry vyplýva, ze na úcely splnenia úlohy, ktorá bola Komisii zverená Zmluvou, Komisia nemôze byt viazaná rozhodnutím, ktoré vydal vnútrostátny súd podla clánku 101 ods. 1 ZFEÚ a clánku 102 ZFEÚ. Komisia je teda oprávnená kedykolvek prijat individuálne rozhodnutia s cielom uplatnit clánky 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, aj ked dohoda alebo prax uz bola predmetom rozhodnutia vnútrostátneho súdu a rozhodnutie, ktoré Komisia zamýsla prijat, je v rozpore s uvedeným súdnym rozhodnutím (pozri rozsudky Vseobecného súdu France Télécom/Komisia, uz citovaný v bode 44 vyssie, bod 79, a z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia, [21]T-271/03, Zb. s. II-1747, bod 120 a tam citovanú judikatúru). 201 V bode 263 rozsudku Deutsche Telekom/Komisia, uz citovaného v bode 200 vyssie, Vseobecný súd zároven potvrdil, ze existencia odvetvových predpisov je pre posúdenie proporcionality rozhodnutia Komisie v oblasti hospodárskej sútaze irelevantná. Táto zásada platí tak pre konecné rozhodnutie, ako aj pre rozhodnutie o inspekcii. 202 Napokon Vseobecný súd vo svojich rozsudkoch France Télécom/Komisia, uz citovanom v bode 44 vyssie (body 79, 80 a 86), a CB/Komisia, uz citovanom v bode 75 vyssie (bod 48), pripomenul, ze uskutocnenie predchádzajúcich stretnutí Komisie so zalobkynami alebo skutocnost, ze vnútrostátny orgán uz zacal vo veci konat, nemôze mat vplyv na právomoci v oblasti vykonávania vysetrovaní zverené Komisii nariadením c. 1/2003. 203 Po druhé treba zdôraznit, tak ako urobila aj Komisia, ze nie je dôvod domnievat sa, ze vnútrostátne orgány preskúmali vsetky dôlezité otázky a v priebehu správnych a súdnych konaní uvádzaných zalobkynami zozbierali vsetky skutkové okolnosti. Okrem toho zo spisu vyplýva, a zalobkyne to nespochybnujú, ze medzi zalobkynami a vnútrostátnymi orgánmi sa uskutocnili iba stretnutia v súvislosti so zásobovaním EET. V dôsledku toho BKartA a BNetzA nikdy nezacali v tejto súvislosti formálne zistovacie konanie. 204 Po tretie treba konstatovat, ze Komisia predlozila niekolko skutkových okolností, ktoré zalobkyne nespochybnili. Podla Komisie rozsudok Oberlandesgericht Frankfurt-am-Main (Vyssí krajinský súd vo Frankfurte nad Mohanom, Nemecko), na ktorý sa odvolávajú zalobkyne a ktorým sa v súvislosti s rabatovým systémom zamieta výhrada porusenia vnútrostátnych predpisov o hospodárskej sútazi, sa týka len vnútrostátneho práva, a nie práva Únie. Dalej dôvodom pre nadobudnutie právoplatnosti tohto rozsudku bola skutocnost, ze stazovatelia v uvedenej veci a zalobkyne sa pocas odvolacieho konania dohodli na mimosúdnom vyrovnaní. Okrem toho v rámci uvedeného odvolania BKartA výslovne poukázal na protisútaznú povahu dotknutého rabatového systému, co spochybnuje tvrdenie zalobkýn, ze vnútrostátne orgány schválili rabatový systém. Komisia takisto uvádza, ze tento rozsudok bol vydaný roku 2006 a týkal sa udalostí siahajúcich az do roku 2003, zatial co jej vysetrovanie sa týka neskorsieho obdobia. Napokon rozsudok Oberlandesgericht Frankfurt-am-Main odporuje rozsudku toho istého súdu, ktorý bol vydaný krátko po predchádzajúcom rozsudku, co pravdepodobne vysvetluje mimosúdne vyrovnanie v prvej veci. 205 Opierajúc sa o body 199 az 204 vyssie, vsetky tvrdenia týkajúce sa preukázania nepríslusnosti Komisie alebo neprimeranosti inspekcií z dôvodu existencie predchádzajúcich vnútrostátnych rozhodnutí musia byt zamietnuté ako nedôvodné. 206 V druhom rade, pokial ide o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého by podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 vo veci samej z hladiska zásady proporcionality postacovala ziadost o informácie, treba konstatovat, ze tri nariadené inspekcie nie sú z hladiska ich kontextu neprimerané. 207 Po prvé treba uviest, ze podla judikatúry citovanej v bodoch 193 a 194 vyssie jednak volba uskutocnená Komisiou medzi inspekciou nariadenou rozhodnutím a iným menej obmedzujúcim vysetrovacím opatrením závisí od potreby primeranej prehliadky s ohladom na osobitosti prípadu. Jednak v zásade prinálezí Komisii posúdit, ci je daná informácia potrebná na odhalenie porusenia pravidiel hospodárskej sútaze. Okrem toho treba uviest, ze oprávnenia Komisie na vykonanie vysetrovania by boli pozbavené úcinnosti, ak by sa musela obmedzit na ziadost o predlozenie dokumentov, ktoré by bola schopná vopred presne identifikovat. Naopak, také právo zahrna oprávnenie hladat rozlicné informácie, ktoré este nie sú známe alebo plne identifikované (rozsudok Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 27, a rozsudok Ventouris/Komisia, uz citovaný v bode 128 vyssie, bod 122). V dôsledku toho má Komisia nevyhnutne urcitý priestor na volnú úvahu v súvislosti s volbou vysetrovacieho opatrenia. 208 Po druhé, pokial ide vo veci samej o prvé rozhodnutie o inspekcii, treba najprv konstatovat, tak ako to tvrdí Komisia, ze v rozsahu, v akom hladané informácie zahrnali skutocnosti spôsobilé preukázat prípadnú snahu o vylúcenie konkurentov prostredníctvom neoprávneného preferencného zaobchádzania formou rabatového systému na dodávku EET priznaného spolocnostiam patriacim do tej istej skupiny, Komisia mohla na úcely primeraného vysetrenia veci uskutocnit túto inspekciu. Je tazké predstavit si, ze by Komisia prípadne mohla získat tieto informácie iným spôsobom ako prostredníctvom inspekcie. Ako Komisia správne zdôraznuje, ziadost o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 nezarucuje, ze podniky jej zaslú také dokumenty, akým sú e-maily, ktoré by im pritazili. 209 Dalej treba konstatovat, ze údajne verejne dostupné skutocnosti, t. j. zmluva o zásobovaní EET, neboli dostatocné na dôkladné preukázanie existencie a rozsahu údajného porusenia clánku 102 ZFEÚ. Komisia totiz zdôraznuje, ze informácie dostupné na internete neumoznovali zistit najmä to, ktoré podniky skutocne dostávajú zlavy a v akej výske. Tieto informácie takisto neumoznovali získat poznatky o obchodnej stratégii podniku a jej následkoch. Zozbieranie údajov o existencii aktívnej protisútaznej stratégie podniku je dôlezité, lebo existencia takejto stratégie na jednej strane umoznuje objasnit rôzne skutkové okolnosti, ktoré mozno povazovat za zneuzívajúce, a na druhej strane môze byt podla tvrdenia Komisie pritazujúcou okolnostou. Zalobkyne navyse takýto skutkový stav potvrdili, ked v replike vysvetlovali, ze hladané informácie ako také neexistovali, lebo ich vyhladanie si vyzadovalo prepojenie rôznych síce existujúcich, avsak nedostupných dokumentov. 210 Z tohto hladiska treba zároven zamietnut tvrdenie zalobkýn, ze potreba zosumarizovania informácií si skôr ziada podanie ziadosti o informácie nez vykonanie inspekcie. Kedze tieto informácie neboli dostupné, hrozilo stále riziko znicenia dôkazov. Navyse, ako tvrdia zalobkyne, skutocnost, ze Komisia v skorsích veciach postupovala inak s cielom oboznámit sa s obchodnou stratégiou dotknutých podnikov, nemôze sama osebe obmedzit právomoc Komisie uskutocnit inspekciu v predmetných veciach. Treba v tejto súvislosti konstatovat, ze zalobkyne v kazdom prípade ani nespecifikovali skorsie veci, na ktoré sa odvolávajú, ani nepredlozili nijakú konkrétnu informáciu, na základe ktorej by bolo mozné porovnat okolnosti v uvedených veciach s okolnostami v prejednávaných veciach. 211 Navyse pokial ide o tvrdenie, ze také interné dokumenty, akými sú subjektívne hodnotenia spolupracovníkov, sú irelevantné pre urcenie objektívne odôvodneného charakteru konania z hladiska clánku 102 ZFEÚ, treba konstatovat, ze inspekcia a priori nemá ako hlavný ciel získat svedectvá spolupracovníkov. V závislosti od okolností veci môze byt v kazdom prípade nutné zozbierat svedectvá spolupracovníkov na úcely získania urcitých posúdení skutkových okolností súvisiacich s cinnostou alebo stratégiou podniku. 212 Napokon pokial ide o tvrdenie, ze ziadost o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 by bola postacujúca, kedze Komisia 4. augusta 2011 podala takúto ziadost, t. j. pretoze Komisia mohla pocas konania získat od zalobkýn informácie inou cestou ako inspekciou, treba konstatovat, ako správne uviedla Komisia, ze skutocnost, ze Komisia podala po druhej a tretej inspekcii ziadost o informácie, nie je relevantná na urcenie, ci uvedené inspekcie boli odôvodnené z hladiska zásady proporcionality na úcely preukázania existencie porusenia clánku 102 ZFEÚ. 213 Po tretie, pokial ide o druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii, treba konstatovat, ze zalobkyne neuvádzajú ziadne nové tvrdenie v porovnaní s tvrdeniami uvedenými v súvislosti s prvou inspekciou, ktoré by podporilo ich výhradu, ze ziadost o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 by bola postacujúca. Okrem toho tvrdia, ze pokial ide o tretie rozhodnutie o inspekcii, v prípade nadväzujúcich inspekcií musia existovat osobitne závazné dôvody, ktoré tieto inspekcie odôvodnujú. 214 V kazdom prípade treba najprv konstatovat, ze minimálne niektoré skutocnosti hladané v rámci druhého a tretieho rozhodnutia o inspekcii potenciálne odkazovali na zámer dopustit sa porusenia a mohli sa nachádzat v priestoroch zalobkýn. Z týchto rozhodnutí vyplýva, ze ide o informácie týkajúce sa rozdielnej praxe DUSS diskriminacnej povahy uplatnovanej voci konkurentom, najmä na poskytovanie nedostatocného prístupu k terminálom, poskytovanie menej úcinných sluzieb a zamietnutie prístupu k terminálom. Je vsak tazko predstavitelné, ze by tieto informácie vo veci samej boli Komisii dobrovolne oznámené v rámci ziadosti o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003, najmä vzhladom na riziká hroziace podniku v prípade porusenia clánku 102 ZFEÚ. 215 Následne dôvody uvedené v bodoch 209 a 211 vyssie v súvislosti s významom podlozenia existencie aktívnej protisútaznej stratégie podniku a subjektívnych posúdení spolupracovníkov platia aj pre druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii. Okrem toho treba pripomenút, ze na rozdiel od toho, co tvrdia zalobkyne, Komisia mala právomoc na vykonanie inspekcie a nebola povinná koordinovat sa s vnútrostátnymi orgánmi (pozri body 199 az 205 vyssie). 216 Napokon, pokial ide o tvrdenie, ze musia existovat osobitne závazné dôvody, ktoré by odôvodnovali na seba nadväzujúce inspekcie, je pravda, ze Komisia má v prípade na seba nadväzujúcich inspekcií este predtým, nez k daným inspekciám dôjde, urcité mnozstvo informácií získaných pocas predchádzajúcich inspekcií. To vsak neznamená, na rozdiel od tvrdenia zalobkýn, ze Komisia musí pre nu potrebné dodatocné informácie získat formou ziadosti o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 alebo ze novú inspekciu odôvodnujú len osobitne závazné dôvody. Z judikatúry citovanej v bodoch 193 a 194 vyssie totiz vyplýva, ze volba Komisie medzi inspekciou nariadenou rozhodnutím a iným vysetrovacím opatrením nutne nezávisí od takých okolností, akými je osobitná závaznost situácie, mimoriadna naliehavost alebo potreba absolútneho utajenia, ale od potreby vysetrovania, ktoré bude vzhladom na osobitosti konkrétneho prípadu primerané. Komisia sa teda môze oprávnene domnievat, ze je nevyhnutné nariadit doplnujúce preverenia, ktoré jej umoznia preukázat existenciu údajného porusenia, hoci uz disponuje informáciami a dôkazmi o existencii porusenia získanými pocas predchádzajúcich inspekcií. 217 Na základe úvah uvedených v bodoch 206 az 216 vyssie treba zamietnut vsetky tvrdenia zalobkýn týkajúce sa skutocnosti, ze by ziadost o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 vo veci samej bola postacujúca a ze z tohto dôvodu sú rozhodnutia o inspekcii neprimerané. 218 V tretom rade tvrdenie zalobkýn týkajúce sa neexistencie skutocnosti preukazujúcej existenciu reálneho rizika znicenia alebo zatajenia dôkazu v prípade ziadosti o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 nemôze mat úspech. 219 Po prvé ani nariadenie c. 1/2003, ani judikatúra neobsahujú takéto obmedzenie. Po druhé na rozdiel od tvrdenia zalobkýn nejde o jediný dôvod odôvodnujúci rozhodnutie Komisie uskutocnit inspekciu, hlavným dôvodom je nájdenie informácií, ktoré by mohli mat zalobkyne a ktoré by predovsetkým mohli odhalit stratégiu vylúcenia konkurentov. Po tretie z dôvodov uvedených v bodoch 208 az 214 vyssie a vzhladom na okolnosti veci samej tvrdenie o chýbajúcich dôkazoch preukazujúcich existenciu rizika znicenia treba zamietnut. Po stvrté existencia rozsudku Oberlandesgericht Frankfurt-am-Main (pozri bod 204 vyssie) nemôze viest k záveru, ze neexistovalo riziko znicenia údajov, ku ktorému dospeli zalobkyne. 220 V stvrtom rade, pokial ide o údajné porusenie prezumpcie neviny, treba pripomenút, ze zásada prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z clánku 6 ods. 2 EDLP, je súcastou základných práv, ktoré sú podla judikatúry Súdneho dvora chránené právnym poriadkom Únie. 221 Vo veci samej z desiateho odôvodnenia prvého rozhodnutia o inspekcii vyplýva, ze Komisia skutocne odkazuje na uznesenie Súdneho dvora z 27. apríla 1999, Deutsche Bahn/Komisia ([22]C-436/97 P, Zb. s. I-2387), a na rozsudok Vseobecného súdu z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia ([23]T-229/94, Zb. s. II-1689), v ktorých bolo potvrdené porusenie clánku 102 ZFEÚ zo strany zalobkýn z dôvodu ich tarifnej praxe spojenej s inými skutocnostami s cielom odôvodnit riziko, ze dotknuté podniky majú v úmysle zatajit alebo znicit dôkazy. Vysvetlenie Komisie, podla ktorého jediným cielom odkazu na tieto veci bolo zdôraznit, ze zalobkyne si boli vedomé mozných následkov zistenia porusenia, a preto v prípade ziadosti o informácie podla clánku 18 nariadenia c. 1/2003 mohli mat snahu znicit dôkazy, je vierohodné. Okrem toho táto skutocnost môze byt relevantná pri volbe rôznych vysetrovacích opatrení. Napokon treba pripomenút, ze prvé, druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii sú rozhodnutiami nariadujúcimi inspekciu a ze teda neobsahujú ani sankciu, ani zmienku o akomkolvek zavinení. Za týchto podmienok treba konstatovat, ze výhradu zalozenú na porusení prezumpcie neviny treba zamietnut ako nedôvodnú. 222 V piatom rade, pokial ide o tvrdenie zalobkýn, podla ktorého zalobkyne nechápu, preco Komisia napriek tomu, ze vedela o existencii tohto rabatového systému od roku 2006, otálala s uskutocnením tejto inspekcie viac ako pät rokov, stací konstatovat, ze aj ked Komisia mala informácie, ktoré ju oprávnovali uskutocnit inspekcie od roku 2006, ako tvrdia zalobkyne, toto konstatovanie nemá vplyv na primeranost uvedených inspekcií. Jednak treba pripomenút, ze je úlohou Komisie posúdit moznost zacat vysetrovanie a ze na ochranu podnikov existujú predpisy o premlcaní. 223 Na základe vsetkých týchto skutocností sa vsak nezdá, ze Komisia vo veci samej konala neprimerane vzhladom na sledovaný ciel a tým porusila zásadu proporcionality, preto je vykonanie inspekcií nariadených podla clánku 20 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 vzhladom na osobitosti prejednávaného prípadu primerané. 224 Za týchto podmienok piaty zalobný dôvod treba zamietnut ako scasti neprípustný a scasti nedôvodný. O tretom a stvrtom zalobnom návrhu 225 Svojím tretím a stvrtým zalobným návrhom zalobkyne ziadajú, aby Vseobecný súd jednak zrusil vsetky opatrenia, ktoré boli prijaté na základe inspekcií dotknutých vo veci samej, jednak Komisiu zaviazal vrátit vsetky kópie dokumentov, ktoré boli vyhotovené v rámci uvedených inspekcií. 226 Pokial ide o tretí zalobný návrh, treba konstatovat, ze nie je v tomto stádiu mozné dostatocne presne urcit predmet návrhu zalobkýn. Predovsetkým nemozno urcit, ci sa tento návrh vztahuje na akty napadnutelné v zmysle clánku 263 ZFEÚ. Tretí zalobný návrh teda treba vyhlásit za neprípustný, lebo podla clánku 21 Statútu Súdneho dvora a clánku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku ho nemozno povazovat za dostatocne presný. 227 Pokial ide o stvrtý návrh, treba uviest, ako to tvrdí aj Komisia, ze zalobkyne ziadajúc Vseobecný súd, aby sa vyslovil k dôsledkom zrusenia rozhodnutí o inspekcii, chcú dosiahnut vyhlásenie úcinkov prípadného rozsudku o zrusení, ktoré by zároven ukladalo povinnosti Komisii, pokial ide o jeho vykonanie. Kedze Vseobecný súd nemá právomoc v rámci preskúmania zákonnosti zalozenej na clánku 263 ZFEÚ vyhlasovat deklaratórne rozsudky (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 9. decembra 2003, Taliansko/Komisia, [24]C-224/03, Zb. s. I-14751, body 20 az 22) alebo ukladat povinnosti, hoci by sa týkali podmienok vykonania jeho rozsudkov (uznesenie predsedu Súdneho dvora z 26. októbra 1995, Pevasa a Inpesca/Komisia, [25]C-199/94 P a C-200/94 P, Zb. s. I-3709, bod 24), stvrtý návrh zalobkýn treba vyhlásit za neprípustný (rozsudok Vseobecného súdu zo 4. februára 2009, Omya/Komisia, [26]T-145/06, Zb. s. II-145, bod 23). 228 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze prejednávané zaloby treba zamietnut v celom rozsahu. O trovách 229 V zmysle clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyne vo veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11 nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania v kazdej z týchto vecí v súlade s návrhom Komisie. 230 Podla ustanovení clánku 87 ods. 4 prvého a druhého pododseku rokovacieho poriadku Rada, Dozorný úrad EZVO a Spanielske královstvo znásajú svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (stvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloby sa zamietajú. 2. Deutsche Bahn AG, DB Mobility Logistics AG, DB Energie GmbH, DB Netz AG, DB Schenker Rail GmbH, DB Schenker Rail Deutschland AG a Deutsche Umschlaggesellschaft Schiene-Straße mbH (DUSS) znásajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradit trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. 3. Rada Európskej únie, Dozorný úrad EZVO a Spanielske královstvo znásajú svoje vlastné trovy konania. Pelikánová Jürimäe van der Woude Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. septembra 2013. Podpisy Obsah Okolnosti predchádzajúce sporu Prvá inspekcia Prvé rozhodnutie o inspekcii Priebeh prvej inspekcie Druhá inspekcia Druhé rozhodnutie o inspekcii Priebeh druhej inspekcie Tretia inspekcia Tretie rozhodnutie o inspekcii Priebeh tretej inspekcie Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práva nedotknutelnosti obydlia z dôvodu chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia O prípustnosti O veci samej O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práva na úcinné súdne preskúmanie O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práv zalobkýn na obranu v súvislosti s nezrovnalostami, ktoré ovplyvnili priebeh prvej inspekcie O dôkladnom prehladaní kancelárie pána M. O sporných dokumentoch a heslách O konaní Komisie pred zacatím prvej inspekcie O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na opise predmetu inspekcií v prvom, druhom a tretom rozhodnutí o inspekcii Prvé rozhodnutie o inspekcii Druhé a tretie rozhodnutie o inspekcii O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady proporcionality O tretom a stvrtom zalobnom návrhu O trovách __________________________________________________________________ ( [27]*1 ) Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXEhNsul/L93113-591TMP.html#t-ECR_62011TJ0289_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2013:083:TOC 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0097&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0339&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0176&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992T?0006&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0155&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0094&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0550&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0374&locale=SK 12. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0046&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0465&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0085&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0305&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0059&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0136&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61988C?0331&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0180&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0271&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0436&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0229&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0224&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0199&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006T?0145&locale=SK 27. file:///tmp/lynxXXXXEhNsul/L93113-591TMP.html#c-ECR_62011TJ0289_SK_01-E0001