ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora) z 18. júla 2013 ( [1]*1 ) "Odvolanie -- Kartely -- Trh montáze a údrzby výtahov a eskalátorov -- Zodpovednost materskej spolocnosti za porusenie kartelového práva, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost -- Holdingová spolocnost -- Vnútropodnikový program dodrziavania pravidiel ('Compliance-Programme`) -- Základné práva -- Zásady právneho státu pri stanovovaní ulozených pokút -- Rozdelenie právomocí a zásady zákonnosti, zákazu retroaktivity, legitímnej dôvery a zodpovednosti za zavinenie -- Nariadenie (ES) c. 1/2003 -- Clánok 23 ods. 2 -- Platnost -- Zákonnost usmernení Komisie z roku 1998" Vo veci C-501/11 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 27. septembra 2011, Schindler Holding Ltd, so sídlom v Hergiswile (Svajciarsko), Schindler Management AG, so sídlom v Ebikone (Svajciarsko), Schindler SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko), Schindler Sŕrl, so sídlom v Luxemburgu (Luxembursko), Schindler Liften BV, so sídlom v Haagu (Holandsko), Schindler Deutschland Holding GmbH, so sídlom v Berlíne (Nemecko), v zastúpení: R. Bechtold a W. Bosch, Rechtsanwälte, J. Schwarze, Prozessbevollmächtigter, odvolatelky, dalsí úcastníci konania: Európska komisia, v zastúpení: R. Sauer a C. Hödlmayr, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Böhlke, Rechtsanwalt, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, Rada Európskej únie, v zastúpení: F. Florindo Gijón a M. Simm, splnomocnení zástupcovia, vedlajsí úcastník konania v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (piata komora), v zlození: predseda piatej komory T. von Danwitz, sudcovia A. Rosas (spravodajca), E. Juhász, D. Sváby a C. Vajda, generálna advokátka: J. Kokott, tajomník: A. Impellizzeri, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní zo 17. januára 2013, po vypocutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 18. apríla 2013, vyhlásil tento Rozsudok 1 Schindler Holding Ltd (dalej len "Schindler Holding"), Schindler Management AG (dalej len "Schindler Management"), Schindler SA (dalej len "Schindler Belgicko"), Schindler Sŕrl (dalej len "Schindler Luxembursko"), Schindler Liften BV (dalej len "Schindler Holandsko") a Schindler Deutschland Holding GmbH (dalej len "Schindler Nemecko") (dalej spolocne len "skupina Schindler") svojím odvolaním navrhujú zrusit rozsudok Vseobecného súdu Európskej únie z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia ([2]T-138/07, Zb. s. II-4819, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Vseobecný súd zamietol ich návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konecnom znení z 21. februára 2007 o konaní podla clánku [81 ES] (vec COMP/E-1/38.823 - Výtahy a eskalátory) (dalej len "sporné rozhodnutie"), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie ([3]Ú. v. EÚ C 75, 2008, s. 19), alebo subsidiárne na znízenie pokút, ktoré im boli ulozené. Právny rámec 2 Clánok 23 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [81 ES] a [82 ES] ([4]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), ktorým bol nahradený clánok 15 ods. 2 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES], ([5]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), stanovuje vo svojich odsekoch 2 az 4: "2. Komisia môze rozhodnutím ulozit podnikom alebo zdruzeniam podnikov pokuty, ked úmyselne alebo z nedbalosti: a) porusujú clánok 81 [ES] alebo clánok 82 [ES]... ... Pokuta ulozená kazdému podniku alebo zdruzeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku. ... 3. Pri stanovení ciastky pokuty sa zohladní závaznost a doba trvania porusovania. 4. Ked je pokuta ulozená zdruzeniu podnikov, berúc do úvahy obrat jeho clenov, a zdruzenie nie je solventné, zdruzenie je povinné pozadovat od svojich clenov príspevok na krytie ciastky pokuty. Ked sa tieto príspevky zdruzeniu neuskutocnili v rámci lehoty stanovenej Komisiou, môze Komisia pozadovat platbu pokuty priamo od ktoréhokolvek z podnikov, ktorého zástupcovia boli clenmi príslusných rozhodovacích orgánov zdruzenia. Potom co Komisia poziadala o platbu podla druhého pododseku, ak je to potrebné na zabezpecenie celej platby pokuty, Komisia môze pozadovat zaplatenie zvysku od ktoréhokolvek clena zdruzenia, ktorý pôsobí na trhu, na ktorom porusenie nastalo. Komisia vsak nepozaduje platbu podla druhého pododseku alebo tretieho pododseku od podnikov, ktoré preukázali, ze nerealizovali rozhodnutie zdruzenia týkajúce sa porusovania a bud si neboli vedomí jeho existencie, alebo sa od neho aktívne distancovali predtým, ako Komisia zacala vysetrovanie prípadu. Financné rucenie kazdého podniku z hladiska platby pokuty nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku." 3 Clánok 31 nariadenia c. 1/2003 stanovuje: "Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môze zrusit, znízit alebo zvýsit ulozenú pokutu alebo pravidelné penále." 4 Oznámenie Komisie s názvom "Usmernenia k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 [ESUO]" ([6]Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, dalej len "usmernenia z roku 1998"), platné v období prijatia sporného rozhodnutia, v preambule uvádza: "Zásady... nacrtnuté [v usmerneniach z roku 1998] by mali zabezpecit priehladnost a nestrannost rozhodnutí Komisie, rovnako v ociach podnikov, ako aj v ociach Súdneho dvora, pricom právomoci Komisie stanovovat pokuty v rozmedzí 10 % celkového obratu, ktoré jej prislúchajú na základe relevantnej legislatívy, ostávajú zachované. Tieto právomoci sa vsak musia riadit koherentnou a nediskriminacnou politikou, konzistentnou s cielmi sledovanými penalizáciou porusení pravidiel sútaze. Nová metóda urcovania výsky pokuty sa bude pridrzat nasledujúcich pravidiel, ktoré zacínajú od základnej ciastky, ktorá sa bude zvysovat s ohladom na pritazujúce okolnosti, alebo znizovat s ohladom na polahcujúce okolnosti." 5 Na základe bodu 1 usmernení z roku 1998 táto "základná ciastka bude urcená podla závaznosti a dlzky trvania porusovania pravidiel, co sú jediné kritériá uvedené v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17". 6 Pokial ide o závaznost, bod 1 A usmernení z roku 1998 stanovuje, ze pri posudzovaní závaznosti porusenia sa musí brat do úvahy jeho povaha, skutocný dosah na trh, ak ho mozno merat, a velkost relevantného zemepisného trhu. Porusenia sa delia do troch kategórií: mierne porusenia, závazné porusenia a velmi závazné porusenia. 7 Podla usmernení z roku 1998 sú velmi závaznými poruseniami najmä horizontálne obmedzenia, ako sú "cenové kartely" a kvóty rozdelenia trhov. Predpokladaná základná ciastka pokuty predstavuje "nad 20 miliónov [eur]". 8 Podla bodu 2 usmernení z roku 1998 môze byt základná ciastka pokuty zvýsená v prípade pritazujúcich okolností, ako napríklad opakovaného porusenia toho istého typu tým istým podnikom alebo tými istými podnikmi. Podla bodu 3 uvedených usmernení sa táto základná ciastka pokuty môze znízit v prípade osobitných polahcujúcich okolností, akými sú výlucne pasívna úloha urcitého podniku alebo jeho úloha nasledovatela pri uskutocnovaní porusenia, neuplatnovanie porusujúcich dohôd v praxi alebo úcinná spolupráca podniku na konaní, nad rámec oznámenia Komisie o neulození pokút alebo o ich znízení v prípade kartelov ([7]Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4). 9 Oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov ([8]Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, dalej aj "oznámenie o spolupráci z roku 2002"), ktoré je uplatnitelné na skutkové okolnosti v tejto veci, stanovuje podmienky, za ktorých môzu byt podniky spolupracujúce s Komisiou pocas jej vysetrovania týkajúceho sa kartelu oslobodené od ulozenia pokuty alebo im môze byt znízená pokuta, ktorú by inak museli zaplatit. Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie 10 Skupina Schindler je jedným z popredných svetových koncernov dodávajúcich výtahy a eskalátory. Jej materskou spolocnostou je Schindler Holding so sídlom vo Svajciarsku. Skupina Schindler vykonáva svoje cinnosti prostredníctvom vnútrostátnych dcérskych spolocností. Týmito sú najmä Schindler Belgicko, Schindler Luxembursko, Schindler Holandsko a Schindler Nemecko. 11 V lete v roku 2003 boli Komisii poskytnuté informácie o moznej existencii kartelu medzi hlavnými európskymi výrobcami výtahov a eskalátorov, ktorí vykonávajú obchodnú cinnost v Európskej únii, konkrétne medzi spolocnostami Kone Belgium SA, Kone GmbH, Kone Luxembourg Sŕrl, Kone BV Liften en Roltrappen, Kone Oyj, Otis SA, Otis GmbH & Co. OHG, General Technic-Otis Sŕrl, General Technic Sŕrl, Otis BV, Otis Elevator Company, United Technologies Corporation, skupinou Schindler, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, ThyssenKrupp Aufzüge GmbH, ThyssenKrupp Fahrtreppen GmbH, ThyssenKrupp Elevator AG, ThyssenKrupp AG, ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sŕrl a ThyssenKrupp Liften BV, na základe coho Komisia vykonala na zaciatku roka 2004 setrenia v priestoroch týchto spolocností. Tieto spolocnosti podali ziadosti podla oznámenia o spolupráci z roku 2002. V období od septembra do decembra 2004 Komisia tiez zaslala ziadosti o informácie zaslané spolocnostiam, ktoré sa podielali na porusení v Belgicku, viacerým zákazníkom v tomto clenskom státe a belgickému zdruzeniu Agoria. 12 V spornom rozhodnutí Komisia dospela k záveru, ze uvedené spolocnosti, ako aj Mitsubishi Elevator Europe BV sa podielali na styroch jednotlivých, komplexných a nepretrzitých poruseniach clánku 81 ods. 1 ES v styroch clenských státoch, pricom si rozdelili trhy dohodami alebo zosúladením svojho postupu pri zadávaní zákaziek vo verejných obchodných sútaziach a zmlúv súvisiacich s predajom, montázou, údrzbou a modernizáciou výtahov a eskalátorov. Pokial ide o skupinu Schindler, najskorsí dátum zaciatku porusenia je dátum, kedy doslo k poruseniu v Nemecku, t. j. 1. augusta 1995. 13 V clánku 2 sporného rozhodnutia bola skupina Schindler odsúdená takto: "1. Za porusenia v Belgicku uvedené v clánku 1 ods. 1 sa ukladajú tieto pokuty: ... -- [skupina] Schindler: Schindler Holding... a [Schindler Belgicko] spolocne a nerozdielne: 69300000 [eur];... ... 2. Za porusenia v Nemecku uvedené v clánku 1 ods. 2 sa ukladajú tieto pokuty: ... -- [skupina] Schindler: Schindler Holding... a [Schindler Nemecko] spolocne a nerozdielne: 21458250 [eur];... ... 3. Za porusenia v Luxembursku uvedené v clánku 1 ods. 3 sa ukladajú tieto pokuty: ... -- [skupina] Schindler: Schindler Holding... a [Schindler Luxembursko] spolocne a nerozdielne: 17820000 [eur];... ... 4. Za porusenia v Holandsku uvedené v clánku 1 ods. 4 sa ukladajú tieto pokuty: ... -- [skupina] Schindler: Schindler Holding... a [Schindler Holandsko] spolocne a nerozdielne: 35169750 eur." Napadnutý rozsudok 14 Zalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupna 4. mája 2007 zalobcovia navrhovali zrusit sporné rozhodnutie a subsidiárne znízit výsku pokút, ktoré im boli ulozené. 15 Rade Európskej únie bolo dovolené vstúpit do konania na podporu návrhov Komisie. Podla vyjadrenia predlozeného Vseobecnému súdu, vstúpila do konania v rozsahu, v akom sa týka námietky nezákonnosti clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorú podali zalobkyne. 16 Rozhodnutím zo 4. septembra 2007 oznámeným Súdu prvého stupna 30. júna 2009 Komisia opravila clánok 4 sporného rozhodnutia tak, ze sa Schindler Management uz nepovazuje za jeho adresáta. Vseobecný súd v bodoch 43 a 44 napadnutého rozsudku konstatoval, ze zaloba stratila svoj predmet a ze konanie sa zastavuje v rozsahu, v akom sa týka tejto spolocnosti. 17 Zalobkyne na podporu svojej zaloby predlozili trinást zalobných dôvodov, ktoré Vseobecný súd uviedol v bode 45 napadnutého rozsudku takto: "... Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady zákonnosti trestov, kedze clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 priznáva Komisii neobmedzenú diskrecnú právomoc pri výpocte pokút. Druhý zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady zákazu retroaktivity pri uplatnovaní usmernení z roku 1998 a oznámenia o spolupráci z roku 2002. Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady zákonnosti trestov a na neexistencii právomoci Komisie na prijatie usmernení z roku 1998. Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu porusenia zásad nemo tenetur se ipsum accusare, nemo tenetur se ipsum prodere..., in dubio pro reo a zásady proporcionality. Piaty zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady rozdelenia právomocí a poziadaviek konania zalozeného na dodrziavaní zásad právneho státu. Siesty zalobný dôvod je zalozený na vyvlastnovacej povahe pokút ulozených zalobkyniam. Siedmy zalobný dôvod a ôsmy zalobný dôvod sú zalozené na porusení usmernení z roku 1998 pri stanovení východiskovej sumy pokút a pri posudzovaní polahcujúcich okolností. Deviaty zalobný dôvod je zalozený na porusení usmernení z roku 1998 a oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokial ide o stanovenie výsky pokút za porusenia v Belgicku, v Nemecku a v Luxembursku. Desiaty zalobný dôvod je zalozený na neprimeranosti pokút. Jedenásty zalobný dôvod je zalozený na neexistencii platného oznámenia [sporného] rozhodnutia spolocnosti Schindler Holding. Dvanásty zalobný dôvod je zalozený na neexistencii zodpovednosti spolocnosti Schindler Holding. Nakoniec trinásty zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003." 18 Vseobecný súd zmenil v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku poradie týchto dôvodov takto: "47 V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze viaceré výhrady zalobkýn sa týkajú zákonnosti [sporného] rozhodnutia ako celku, a preto budú preskúmané ako prvé. Týka sa to výhrady zalobkýn uvedenej v rámci ich piateho zalobného dôvodu, ktorý je v podstate zalozený na porusení clánku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (dalej len 'EDLP`). K výhradám týkajúcim sa zákonnosti [sporného] rozhodnutia ako celku patria tiez výhrady uvedené v rámci jedenásteho a dvanásteho zalobného dôvodu, ktoré sú zalozené na nezákonnosti [sporného] rozhodnutia v rozsahu, v akom je urcené spolocnosti Schindler Holding, z dôvodu neexistencie platného oznámenia a nezákonnosti [sporného] rozhodnutia v rozsahu, v akom zakladá solidárnu zodpovednost spolocnosti Schindler Holding. 48 Výhrady týkajúce sa zákonnosti clánku 2 [sporného] rozhodnutia uvedené v rámci ostatných zalobných dôvodov budú preskúmané ako druhé. V tejto súvislosti Vseobecný súd povazuje za vhodné skúmat výhrady zalobkýn v tomto poradí. Najprv bude analyzovaný prvý, druhý, tretí a stvrtý zalobný dôvod, v rámci ktorých zalobkyne vznásajú viaceré námietky nezákonnosti týkajúce sa clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, usmernení z roku 1998 a oznámenia o spolupráci z roku 2002. Vseobecný súd potom preskúma siesty zalobný dôvod, podla ktorého má [sporné] rozhodnutie vyvlastnovaciu povahu. Napokon Vseobecný súd preskúma siedmy, ôsmy, deviaty, desiaty a trinásty zalobný dôvod, v rámci ktorých zalobkyne uviedli viaceré výhrady týkajúce sa stanovenia výsky svojich pokút." 19 Vseobecný súd zamietol tieto zalobné dôvody, ako aj zalobu ako celok. Návrhy úcastníkov konania 20 Odvolatelky v podstate navrhujú, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok, zrusil sporné rozhodnutie, subsidiárne zrusil alebo znízil pokuty, subsidiárne v druhom rade vrátil vec Vseobecnému súdu, a nakoniec zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 21 Komisia navrhuje odvolanie zamietnut a zaviazat odvolatelky na náhradu trov konania. 22 Rada navrhuje odvolanie zamietnut, pokial ide o námietku nezákonnosti týkajúcu sa nariadenia c. 1/2003, a v súvislosti s trovami konania navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol primerane. O odvolaní 23 Odvolatelky na podporu svojich návrhov predkladajú trinást odvolacích dôvodov. O prvom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásady rozdelenia právomocí a poziadaviek konania zalozeného na dodrziavaní zásad právneho státu Argumentácia úcastníkov konania 24 Odvolatelky svojím prvým odvolacím dôvodom napádajú spôsob, akým sa Vseobecný súd vysporiadal so zalobným dôvodom zalozeným na porusení clánku 6 ESLP, v ktorom tvrdili, ze postup Komisie porusuje zásadu rozdelenia právomocí a nerespektuje zásady právneho státu, ktoré sa v oblasti trestných konaní uplatnujú v súlade s týmto ustanovením. Napádajú najmä bod 53 napadnutého rozsudku, v ktorom Vseobecný súd rozhodol, ze rozhodnutia Komisie ukladajúce pokuty za porusenie práva hospodárskej sútaze nemajú trestnoprávnu povahu. Domnievajú sa, ze argumentácia Vseobecného súdu nezohladnuje výsku ulozených pokút, ako ani to, ze do platnosti vstúpila Lisabonská zmluva, ktorou sa výrazne zmenila situácia. 25 Odvolatelky pripomínajú kritériá stanovené v rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva z 8. júna 1976, Engel a iní v. Holandsko (séria A 22, § 80 a nasl.) a tvrdia, ze Vseobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, ze rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva z 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2006-XIV, § 31) bol uplatnitelný na konania podla kartelového práva, pricom tento rozsudok stanovuje, ze pre niektoré kategórie porusení nepatriace do tvrdého jadra trestného práva nie je na úplné preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nevyhnutné, aby rozhodnutie prijal súd. Podla odvolateliek patria také konania do "tvrdého jadra trestného práva" v zmysle uvedeného rozsudku. V tejto súvislosti citujú rozsudok Vseobecného súdu z 15. decembra 2010, E.ON Energie/Komisia ([9]T-141/08, Zb. s. II-5761), a bod 160 napadnutého rozsudku. 26 Odvolatelky navyse tvrdia, ze judikatúra citovaná Vseobecným súdom, najmä rozsudky z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia ([10]209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 81), ako aj zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia ([11]100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 7), podla ktorých nemozno Komisiu povazovat za súd v zmysle clánku 6 EDLP, sú v dôsledku nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy a priamej uplatnitelnosti EDLP obsolentné. Podla odvolateliek by sankcia musela byt ulozená súdom, a nie správnym orgánom, akým je Komisia. V tejto súvislosti tvrdia, ze z dôvodu výsky sankcií nemozno v tejto veci uplatnit judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva vyplývajúcu z jeho rozsudkov z 21. februára 1984, Öztürk v. Nemecko (séria A c. 73) a z 24. februára 1994, Bendenoun v. Francúzsko (séria A c. 284), podla ktorej najmä v prípade velkého poctu porusení, ktoré podla odvolateliek tvoria "masovú delikvenciu", alebo porusení nezávaznej povahy, ktoré treba stíhat, môze sankciu ulozit správny orgán, ak sa dá zabezpecit úplné súdne preskúmanie. 27 Komisia a Rada tvrdia, ze preskúmanie rozhodnutí Komisie, ktoré vykonávajú súdy Únie, zarucuje splnenie poziadaviek spravodlivého procesu v zmysle clánku 6 ods. 1 EDLP a clánku 47 Charty základných práv Európskej únie (dalej len "Charta"). 28 Odvolatelky vo svojej replike uviedli, ze zásady stanovené v rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva z 27. septembra 2011, A. Menarini Diagnostics v. Taliansko (staznost c. 43509/08), citovaného Komisiou v jej vyjadrení k odvolaniu, nemozno uplatnit v tejto veci, pretoze na rozdiel od talianskeho orgánu hospodárskej sútaze, ktorého sa uvedený rozsudok týkal, Komisia nie je nezávislým správnym orgánom. Navyse Vseobecný súd ani nevykonal úplné preskúmanie skutkových okolností, ktoré sa podla clánku 6 EDLP vyzaduje. 29 Komisia vo svojej duplike uvádza, ze Vseobecný súd nie je povinný preskúmat ex offo skutkové okolnosti a ze je úlohou zalobcov vzniest zalobné dôvody a predlozit dôkazy (rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, [12]C-386/10 P, Zb. s. I-13085, bod 62, ako aj rozsudok ESLP A. Menarini Diagnostics v. Taliansko, uz citovaný, § 63). Posúdenie Súdnym dvorom 30 Treba konstatovat, ze prvý odvolací dôvod vychádza z nesprávneho predpokladu, ze nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy zmenilo právne predpisy uplatnitelné v prejednávanej veci takým spôsobom, ze sporné rozhodnutie bolo v rozpore s clánkom 6 EDLP, pretoze ho prijala Komisia a nie súd. 31 Sporné rozhodnutie bolo prijaté 21. februára 2007, teda pred prijatím Lisabonskej zmluvy 13. decembra 2007, ako aj a fortiori pred nadobudnutím platnosti tejto zmluvy 1. decembra 2009. Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, ze v rámci zaloby o neplatnost sa zákonnost napadnutého aktu musí posudzovat podla skutkových a právnych okolností existujúcich v case prijatia (pozri rozsudky zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, [13]15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7; zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, [14]C-449/98 P, Zb. s. I-3875, bod 87, ako aj z 28. júla 2011, Agrana Zucker, [15]C-309/10, Zb. s. I-7333, bod 31). 32 Navyse, hoci - ako potvrdzuje clánok 6 ods. 3 ZEÚ - základné práva zarucené EDLP sú ako vseobecné zásady súcastou práva Únie a hoci clánok 52 ods. 3 Charty vyzaduje, aby práva obsiahnuté v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaruceným EDLP, mali rovnaký zmysel a rozsah, ako majú práva priznané uvedeným dohovorom, tento dohovor nepredstavuje, kým k nemu Únia nepristúpila, právny nástroj formálne zaclenený do právneho poriadku Únie (pozri rozsudky z 24. apríla 2012, Kamberaj, C-571/10, bod 62, a z 26. februára 2013, Ĺkerberg Fransson, C-617/10, bod 44). 33 V kazdom prípade na rozdiel od tvrdenia odvolateliek skutocnost, ze rozhodnutia ukladajúce pokuty v oblasti hospodárskej sútaze sú prijímané Komisiou, nie je sama osebe v rozpore s clánkom 6 EDLP, ako ho vykladá Európsky súd pre ludské práva. V tejto súvislosti treba uviest, ze vo svojom uz citovanom rozsudku A. Menarini Diagnostics v. Taliansko týkajúcom sa sankcie, ktorú ulozil taliansky orgán ochrany hospodárskej sútaze z dôvodu podobných protisútazných praktík ako praktík vytýkaných odvolatelkám, Európsky súd pre ludské práva rozhodol, ze vzhladom na výsku ulozenej pokuty patrila sankcia z dôvodu jej prísnosti do oblasti trestného práva. 34 V bode 58 uvedeného rozsudku vsak pripomenul, ze zverenie úlohy stíhat a sankcionovat porusenia pravidiel hospodárskej sútaze správnym orgánom nie je nezlucitelné s EDLP, ak dotknutá osoba môze napadnút akékolvek rozhodnutie, ktoré bolo proti nej prijaté, na súde poskytujúcom záruky stanovené v clánku 6 EDLP. 35 Európsky súd pre ludské práva v bode 59 svojho uz citovaného rozsudku A. Menarini Diagnostics v. Taliansko spresnil, ze dodrziavanie clánku 6 EDLP nevylucuje, aby v konaní správnej povahy bol "trest" najskôr ulozený správnym orgánom. Predpokladá vsak, ze rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo osebe nesplna podmienky stanovené v clánku 6 ods. 1 EDLP, bude následne preskúmané súdnym orgánom s neobmedzenou právomocou. Medzi charakteristickými crtami, ktorými sa vyznacuje taký orgán, je aj moznost zmenit akúkolvek cast rozhodnutia vydaného orgánom nizsieho stupna tak zo skutkového, ako aj z právneho hladiska. Súdny orgán musí mat najmä právomoc rozhodovat o vsetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú relevantné v spore, o ktorom rozhoduje. 36 Pri rozhodovaní o zásade úcinnej súdnej ochrany, co je vseobecná zásada práva Únie vyjadrená v súcasnosti v clánku 47 Charty a zodpovedajúca v práve Únie clánku 6 ods. 1 EDLP, Súdny dvor rozhodol, ze okrem preskúmania zákonnosti podla Zmluvy o FEÚ má súd Únie aj neobmedzenú súdnu právomoc, ktorú mu priznáva clánok 31 nariadenia c. 1/2003 v súlade s clánkom 261 ZFEÚ a ktorá ho oprávnuje nahradit posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrusit, znízit alebo zvýsit ulozenú pokutu alebo penále (rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 63). 37 Pokial ide o preskúmanie zákonnosti, Súdny dvor pripomenul, ze súd Únie musí túto právomoc vykonat na základe skutocností, ktoré predlozil zalobca na podporu svojich zalobných dôvodov, a nemôze sa v snahe vyhnút sa vykonaniu podrobného vecného a právneho preskúmania opierat o mieru volnej úvahy Komisie, a to ani pokial ide o výber zohladnených dôkazov pri uplatnovaní kritérií uvedených v usmerneniach z roku 1998, ani pokial ide o hodnotenie týchto dôkazov (rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 62). 38 Preskúmanie upravené Zmluvami teda predpokladá, ze súd Únie uskutocní tak právne, ako aj vecné preskúmanie a ze má právomoc posúdit dôkazy, zrusit napadnuté rozhodnutie a zmenit výsku pokút, na základe coho Súdny dvor rozhodol, ze sa nezdá, ze preskúmanie zákonnosti podla clánku 263 ZFEÚ, doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, pokial ide o sumu pokuty podla clánku 31 nariadenia c. 1/2003, by bolo v rozpore s poziadavkami zásady úcinnej súdnej ochrany, ktorá je v súcasnosti zakotvená v clánku 47 Charty (rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 67). 39 Z týchto skutocností vyplýva, ze prvý odvolací dôvod nie je dôvodný. O druhom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásady priamosti dokazovania Argumentácia úcastníkov konania 40 Odvolatelky vo svojom druhom odvolacom dôvode odkazujú na stvrtý zalobný dôvod predlozený na podporu ich zaloby na prvom stupni. Tvrdia, ze "priamost" dokazovania vyzaduje, aby si Vseobecný súd mohol sám priamo spravit obraz o situácii na základe výpovedí svedkov alebo iných dôkazov. Svedkovia musia byt súdom vypocutí na verejnom pojednávaní pod prísahou a obvinené spolocnosti musia mat moznost klást im otázky. 41 Vysetrovanie Komisie týkajúce sa skutkovej stránky a preskúmanie Vseobecným súdom nesplna tieto poziadavky, pretoze k svojim záverom casto dospejú na základe písomného opisu skutkových okolností predlozeného podnikmi spolupracujúcimi s Komisiou. V rámci vyhlásení poskytnutých v súlade s oznámením o spolupráci z roku 2002 vsak existuje vázne riziko, ze spolupracujúce podniky tieto skutkové okolnosti skreslia alebo zvelicia. 42 Komisia tvrdí, ze druhý odvolací dôvod je neprípustný. Posúdenie Súdnym dvorom 43 Ako vyplýva z clánku 256 ZFEÚ, clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora Európskej únie a clánku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v znení uplatnitelnom v case podania tohto odvolania odvolanie musí presným spôsobom uvádzat napádané casti rozsudku, ktorého zrusenie sa navrhuje, ako aj právne dôvody, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera (pozri najmä rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, [16]C-352/98 P, Zb. s. I-5291, bod 34, ako aj z 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia, [17]C-248/99 P, Zb. s. I-1, bod 68). 44 Ako to zdôraznila Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu, druhý odvolací dôvod je formulovaný abstraktne a neuvádza napádané body napadnutého rozsudku. Jediný identifikacný prvok je odkaz na stvrtý zalobný dôvod v prvostupnovom konaní, ktorý sa zakladal na nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu porusenia zásad nemo tenetur se ipsum accusare, nemo tenetur se ipsum prodere, in dubio pro reo a zásady proporcionality. Nezdá sa vsak, ze by tento zalobný dôvod mal súvislost s druhým odvolacím dôvodom. 45 Z toho vyplýva, ze druhý odvolací dôvod je prílis nejasný na to, aby bolo mozné sa k nemu vyjadrit, a treba ho teda vyhlásit za neprípustný. 46 V kazdom prípade, co sa týka namietania odvolatelkami toho, ze pred Vseobecným súdom neboli vypocutí svedkovia, stací pripomenút, ze v rámci zaloby podanej proti rozhodnutiu Komisie v oblasti hospodárskej sútaze, prinálezí v zásade zalobcovi, aby uviedol zalobné dôvody proti spornému rozhodnutiu a predlozil dôkazy na podporu týchto dôvodov (pozri rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 64). Ako uviedla generálna advokátka v bode 48 svojich návrhov, odvolatelky nespochybnili skutkový stav uvedený v oznámení o výhradách, ani Vseobecnému súdu nepodali návrh na vypocutie svedkov. 47 Druhý odvolací dôvod je preto neprípustný. O tretom odvolacom dôvode zalozenom na neplatnosti clánku 23 nariadenia c. 1/2003 z dôvodu porusenia zásady zákonnosti Argumentácia úcastníkov konania 48 Odvolatelky vo svojom tretom odvolacom dôvode pripomínajú prvý zalobný dôvod predlozený na podporu zaloby na prvom stupni, ktorý sa zakladal na nezlucitelnosti clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 so zásadou právneho státu a exaktnosti uplatnitelného predpisu (nulla poena sine lege certa), ktoré vyplývajú z clánku 7 EDLP a clánku 49 Charty. 49 Tvrdia, ze len samému normotvorcovi prinálezí stanovit klúcové prvky oblastí, ktoré majú byt upravené. Od prijatia Lisabonskej zmluvy je táto zásada výslovne uvedená v clánku 290 ods. 1 druhom pododseku poslednej vete ZFEÚ, podla ktorej "základné otázky urcitej oblasti sú vyhradené legislatívnemu aktu, a preto nemôzu byt predmetom delegovania právomoci". 50 Odvolatelky tvrdia, ze porusenie zásady zákonnosti vyplýva z neurcitej povahy pojmu "podnik" pouzitého v clánku 23 nariadenia c. 1/2003. Komisia a súdy Únie do velkej miery chápu rozsah tohto pojmu cez koncept hospodárskeho subjektu úplne nezávislého od pojmu právnická osoba, ktorým sa nepochybne inspiroval normotvorca Únie. Podla odvolateliek pouzitie pojmu "podnik" zasahuje do práv materskej spolocnosti, ktorá je solidárne zodpovedná bez toho, aby to bolo akokolvek skutocne a detailne formálne zakotvené v právnom predpise. 51 Porusenie zásady zákonnosti vyplývalo aj z neistej povahy sankcií, ktoré sa ulozia v prípade porusenia pravidiel hospodárskej sútaze. Podla odvolateliek závaznost a dlzka trvania porusenia nepredstavujú dostatocne presné kritériá. Usmernenia z roku 1998 a oznámenie o spolupráci z roku 2002 to nemôzu napravit, pretoze nie sú záväzné, co Súdny dvor konstatoval v rozsudku zo 14. júna 2011, Pfleiderer ([18]C-360/09, Zb. s. I-5161, bod 23). Pokial ide o hranicnú hodnotu 10 % obratu stanovenú v clánku 23 nariadenia c. 1/2003 ako hornú hranicu pokuty, táto hodnota sa podla odvolateliek mení a závisí najmä od rozhodovacej praxe Komisie a spolocností, ktorým sa porusenie prisudzuje, a nie je spojená s konaním, ale s podnikom a nepredstavuje "vycíslitelnú absolútnu hornú hranicu", ako to nesprávne uviedol Vseobecný súd v bode 102 napadnutého rozsudku. Napokon ani neobmedzená súdna právomoc nemôze nahradit nepresnost v právnom predpise a to bez ohladu na to, ze táto právomoc existuje len teoreticky a ze Vseobecný súd ju väcsinou neuplatnuje. 52 Komisia a Rada tvrdia, ze clánok 290 ZFEÚ nie je relevantný na posúdenie zákonnosti clánku 23 nariadenia c. 1/2003. Pokial ide o nedostatocnú presnost pojmu "podnik" pouzitého v clánku 23 tohto nariadenia, Rada tvrdí, ze ide o nový dôvod, a preto je neprípustný. Okrem toho Komisia a Rada poznamenávajú, ze uvedený pojem "podnik" bol uz spresnený v judikatúre súdov Únie, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ludské práva. Podla nich treba aj tvrdenie zalozené na údajne neistej povahe sankcie zamietnut so zretelom na judikatúru týkajúcu sa clánku 15 nariadenia c. 17 a clánku 23 nariadenia c. 1/2003. Posúdenie Súdnym dvorom 53 Odvolatelky sa svojím tretím odvolacím dôvodom zameriavajú na postoj, ktorý zaujal Vseobecný súd k ich prvému zalobnému dôvodu predlozenému v prvostupnovom konaní, avsak nespresnili, ktoré body napadnutého rozsudku napádajú. Kedze týmto zalobným dôvodom sa zaoberal Vseobecný súd v bodoch 93 az 116 napadnutého rozsudku, treba odkázat na túto cast daného rozsudku. 54 Z preskúmania napadnutého rozsudku, ako aj zo zaloby v prvostupnovom konaní vyplýva, ze ako uviedla generálna advokátka v bode 139 svojich návrhov, tvrdenie zalozené na neurcitej povahe pojmu "podnik" s ohladom na zásadu zákonnosti nebolo zalobkynami pred Vseobecným súdom predlozené, a ani ho daný súd nepreskúmal. 55 Z toho vyplýva, ze uvedené tvrdenie treba vyhlásit za neprípustné, pretoze v rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právnych riesení zalobných dôvodov prejednávaných pred súdmi rozhodujúcimi v prvom stupni (rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C-380/09 P, bod 92). 56 Co sa týka tvrdenia zalozeného na neurcitej povahe výsky pokút s ohladom na zásadu zákonnosti, treba pripomenút, ze ako uz bolo uvedené v bode 31 tohto rozsudku, ustanovenia Lisabonskej zmluvy nie sú relevantné pri posudzovaní zalobného dôvodu týkajúceho sa rozhodnutia v oblasti hospodárskej sútaze prijatého pred samotným podpísaním tejto Zmluvy. Z toho vyplýva, ze tvrdenie zalozené na porusení clánku 290 ZFEÚ je neúcinné. 57 V bode 96 napadnutého rozsudku Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked pripomenul, ze podla zásady zákonnosti sa vyzaduje, ze zákon musí jasne vymedzovat porusenia a tresty za ne (rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, [19]C-413/08 P, Zb. s. I-5361, bod 94). V bode 99 uvedeného rozsudku tiez nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked pripomenul kritériá posúdenia jasnosti zákona podla judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva, t. j. ze sa jasnost zákona posudzuje nielen vzhladom na znenie príslusného ustanovenia, ale aj na spresnenia vyplývajúce z ustálenej a uverejnenej judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudok ESLP z 27. septembra 1995, G. v. Francúzsko, séria A c. 325-B, § 25), a ze skutocnost, ze zákon priznáva diskrecnú právomoc, sama osebe neodporuje poziadavke predvídatelnosti pod podmienkou, ze rozsah a podmienky výkonu takej právomoci sú vymedzené so zretelom na sledovaný legitímny ciel dostatocne jasne, aby jednotlivcovi poskytovali primeranú ochranu proti svojvôli (rozsudok ESLP z 25. februára 1992, Margareta a Roger Andersson v. Svédsko, séria A c. 226, § 75). 58 Podla judikatúry Súdneho dvora hoci clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 ponecháva Komisii sirokú mieru volnej úvahy, obmedzuje jej výkon zavedením objektívnych kritérií, ktoré Komisia musí dodrziavat. Pokuta, ktorá môze byt spolocnosti ulozená, tak má vycíslitelnú a absolútnu hornú hranicu, takze maximálna výska pokuty, ktorú mozno danému podniku ulozit, je vopred urcitelná. Dalej výkon uvedenej právomoci volnej úvahy je obmedzený aj pravidlami, ktoré si Komisia sama vytýcila v oznámení o spolupráci z roku 2002 a v usmerneniach z roku 1998. Okrem toho správna prax Komisie, ktorá je známa a prístupná, môze byt v celej miere preskúmaná súdmi Únie, ktorých ustálená judikatúra umoznila spresnenie pojmov, ktoré sa môzu nachádzat v danom clánku 23 ods. 2. Obozretný hospodársky subjekt tak môze za prípadnej pomoci právneho poradcu s dostatocnou presnostou predvídat metódu stanovenia a pribliznú výsku pokút, ktoré mu hrozia za dané správanie, pricom skutocnost, ze tento subjekt nemôze vopred poznat presnú výsku pokút, ktoré Komisia v jednotlivých prípadoch ulozí, nemôze predstavovat porusenie zásady zákonnosti trestov (pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia, C-266/06 P, body 50 az 55). 59 Vzhladom na tieto skutocnosti treba konstatovat, ze Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked preskúmal mieru volnej úvahy Komisie najmä so zretelom na objektívne kritériá, vseobecné zásady práva a usmernenia z roku 1998, ktoré Komisia musí dodrziavat, a v bode 116 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze námietku nezákonnosti podanú proti clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorá sa zakladá na porusení zásady zákonnosti trestov, treba zamietnut. 60 Z toho vyplýva, ze tretí odvolací dôvod je scasti neprípustný a scasti nedôvodný. O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na neplatnosti usmernení z roku 1998 z dôvodu nedostatku právomoci na strane Komisie ako legislatívneho orgánu Argumentácia úcastníkov konania 61 Odvolatelky svojím stvrtým odvolacím dôvodom napádajú posúdenie Vseobecného súdu, podla ktorého usmernenia z roku 1998 "len prispel[i] k presnejsiemu vymedzeniu uplatnenia výkonu diskrecnej právomoci Komisie". Tvrdia, ze tieto usmernenia, ktoré sú v praxi rozhodujúce pre stanovenie pokút, mali byt prijaté Radou konajúcou ako normotvorca. V tejto súvislosti odkazujú na clánok 290 ods. 1 ZFEÚ týkajúci sa delegovania právomoci na Komisiu legislatívnym aktom. 62 Odvolatelky napádajú aj bod 136 napadnutého rozsudku a predovsetkým tvrdenie Vseobecného súdu, podla ktorého je vzhladom na odstrasujúci ciel pokút správne, ze metóda ich výpoctu a ich rádová výska sú ponechané na posúdení Komisie. Týmto vyjadrením Vseobecný súd obetoval to, ze sankcia má byt v súlade so zásadami právneho státu, na úkor cielov, ktorými je potlacovat a odstrasovat. 63 Komisia tvrdí, ze usmernenia z roku 1998 nepredstavujú právny základ ulozených pokút, ale len spresnujú spôsob, akým Komisia vykonáva clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, a zabezpecujú jednotnú správnu prax. Ide teda len o správne pokyny Komisie, ktoré v zásade nie sú záväzné pre súdy Únie (rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 62). Vseobecný súd to aj uviedol v bode 133 napadnutého rozsudku. 64 Usmernenia z roku 1998 nepredstavujú predpis prijatý na základe delegovanej právomoci. V kazdom prípade clánok 290 ods. 1 ZFEÚ - prijatý az po prijatí sporného rozhodnutia - neupravuje otázku, kedy si akt vyzaduje delegovanú právomoc, ale len spôsob, akým k delegovaniu právomoci v konkrétnej oblasti dochádza, ktorá nie je v prejednávanej veci relevantná. Navyse právna úprava uvedená v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 neporusuje zásadu presnosti a táto výhrada je este menej dôvodná, pokial ide o nedostatok presnosti usmernení z roku 1998. Posúdenie Súdnym dvorom 65 Opät treba pripomenút, ze ako uz bolo uvedené v bode 31 tohto rozsudku, ustanovenia Lisabonskej zmluvy nie sú relevantné pri posudzovaní zalobného dôvodu týkajúceho sa rozhodnutia v oblasti hospodárskej sútaze prijatého pred samotným podpísaním tejto Zmluvy. 66 V kazdom prípade usmernenia z roku 1998 nie sú legislatívou ani legislatívou prijatou na základe delegovanej právomoci v zmysle clánku 290 ods. 1 ZFEÚ a nepredstavujú ani právny základ pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej sútaze, ktoré sa ukladajú len na základe clánku 23 nariadenia c. 1/2003. 67 Usmernenia z roku 1998 predstavujú orientacné pravidlo správania, ktorého sa treba v praxi pridrzat a od ktorého sa správny orgán nemôze v jednotlivom prípade odklonit bez uvedenia dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (rozsudok z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, [20]C-397/03 P, Zb. s. I-4429, bod 91), a obmedzujú sa na opis metódy preskúmania porusenia uplatnovanej Komisiou a kritérií, ktoré si Komisia stanovila, aby ich zohladnovala pri urcovaní výsky pokuty (pozri rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 60). 68 Nijaké ustanovenie Zmlúv pritom institúcii nebráni prijat takéto orientacné pravidlá postupu. 69 Z toho vyplýva, ze Komisia bola oprávnená prijat usmernenia z roku 1998, ako aj to, ze stvrtý odvolací dôvod nie je dôvodný. O piatom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásad zákazu retroaktivity a ochrany legitímnej dôvery Argumentácia úcastníkov konania 70 Odvolatelky svojím piatym odvolacím dôvodom napádajú body 117 az 130 napadnutého rozsudku. Tvrdia, ze aj keby usmernenia z roku 1998 boli platné, nemôzu sa uplatnit z dôvodu porusenia zásady zákazu retroaktivity. 71 Judikatúra citovaná Vseobecným súdom v bode 125 napadnutého rozsudku, podla ktorej Komisiu nemozno zbavit moznosti zvýsit úroven pokút, ak je to potrebné na zabezpecenie úcinného uplatnovania pravidiel hospodárskej sútaze, ako aj judikatúra citovaná v bode 126 uvedeného rozsudku, podla ktorej podniky nemôzu nadobudnút legitímnu dôveru v skutocnost, ze Komisia neprekrocí úroven pokút pouzívanú v minulosti, ani v metódu ich stanovenia, sú podla odvolateliek v rozpore s clánkom 7 ods. 1 EDLP, ktorý zakazuje sprísnovanie sankcií so spätnou úcinnostou, ktoré nie je dostatocne predvídatelné. 72 Podla odvolateliek dospel Vseobecný súd k nesprávnemu záveru, ze podstatné obmedzenie diskrecnej právomoci predstavuje tá skutocnost, ze sankcia nemôze presiahnut 10 % obratu. Okrem toho Vseobecný súd nemal na jednej strane uviest, ze usmernenia z roku 1998 zvýsili predvídatelnost sankcie, a na druhej strane povolit Komisii zmenit ich so spätnou úcinnostou v neprospech dotknutých podnikov. 73 Odvolatelky napokon tvrdia, ze kedze usmernenia z roku 1998 nepredstavujú "zákon" v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP, zákaz retroaktivity sa musí uplatnit a fortiori na správnu prax Komisie. 74 Komisia tvrdí, ze Vseobecný súd rozhodol v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, [21]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 231), ked v bodoch 123 a 125 napadnutého rozsudku rozhodol, ze nedoslo k poruseniu zásad zákazu retroaktivity a ochrany legitímnej dôvery. Posúdenie Súdnym dvorom 75 Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 169 a 170 svojich návrhov, Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked v bodoch 118 az 129 napadnutého rozsudku pripomenul a uplatnil ustálenú judikatúru súdov Únie, podla ktorej ani usmernenia z roku 1998, ani prax Komisie neporusujú, pokial ide o úroven pokút ukladaných v oblasti hospodárskej sútaze, zásadu zákazu retroaktivity alebo zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný, body 217, 218 a 227 az 231; Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, uz citovaný, bod 25, ako aj z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, [22]C-3/06 P, Zb. s. I-1331, body 87 az 92). 76 Z toho vyplýva, ze piaty odvolací dôvod nie je dôvodný. O siestom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásady prezumpcie neviny Argumentácia úcastníkov konania 77 Odvolatelky vo svojom siestom odvolacom dôvode odkazujú na dvanásty zalobný dôvod predlozený na prvom stupni. Tvrdia, ze Komisia nedodrziava základné zásady v oblasti pripisovania zodpovednosti za porusenie a domnieva sa, ze zodpovednost spolocnosti vzniká v momente, ked sa ktorýkolvek spolupracovník niektorej z jej dcérskych spolocností správa pri výkone svojho zamestnania v rozpore s kartelovým právom. 78 Takýto postup je v rozpore s clánkom 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorý predpokladá, ze spolocnost konala "úmyselne alebo z nedbanlivosti", ako aj so zásadou prezumpcie neviny stanovenej v clánku 48 ods. 1 Charty a clánku 6 ods. 2 EDLP. 79 Podla odvolateliek je nevyhnutné ustanovenie normatívnej povahy, aby sa dali stanovit kritériá, za akých mozno právnickej osobe pripísat zodpovednost za konanie jej zákonných zástupcov alebo iných spolupracovníkov. V jednotlivých prípadoch si môze pripísanie zodpovednosti za porusenia vyzadovat porusenie povinnosti dozoru. Vseobecný súd pritom v bode 88 napadnutého rozsudku konstatoval, ze Schindler Holding spravila vsetko, co bolo v jej silách, aby zabránila takému konaniu svojich dcérskych spolocností, ktoré by bolo v rozpore s clánkom 81 ES. 80 Komisia tvrdí, ze odvolatelky uvádzajú odvolací dôvod, ktorý nepredlozili v zalobe podanej pred Vseobecným súdom a ktorý preto treba vyhlásit za neprípustný. V kazdom prípade argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu, ze vo vztahu k materskej spolocnosti nebolo zistené nijaké porusenie. Posúdenie Súdnym dvorom 81 Treba uviest, ze odvolatelky odkazujú na dvanásty zalobný dôvod predlozený na prvom stupni, avsak bez toho, aby spresnili body napadnutého rozsudku, ktoré napádajú, hoci z ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 43 tohto rozsudku vyplýva, ze odvolanie musí presným spôsobom uvádzat napádané casti rozsudku, ktorého zrusenie sa navrhuje, ako aj právne dôvody, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera. 82 V kazdom prípade, ak sa zohladní poradie, v akom Vseobecný súd preskúmal zalobné dôvody, ako toto poradie uviedol v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku, mozno dospiet k záveru, ze cast rozsudku, ktorú napáda siesty odvolací dôvod, tvoria jeho body 63 az 92, v ktorých daný súd preskúmal zalobný dôvod zalozený na protiprávnosti sporného rozhodnutia v tom, ze bola stanovená solidárna zodpovednost spolocnosti Schindler Holding. V týchto bodoch vsak nie je upravená otázka pripísatelnosti zodpovednosti za konanie zákonných zástupcov alebo spolupracovníkov právnickej osobe, ale pripísanie zodpovednosti materskej spolocnosti zodpovednosti za konanie jej dcérskych spolocností. 83 Ak sa odvolatelky usilujú spochybnit pripísatelnost správania zákonných zástupcov alebo spolupracovníkov právnickej osobe, ide o nový zalobný dôvod, ktorý je v rámci odvolania neprípustný. Ako totiz vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 55 tohto rozsudku, v rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právnych riesení zalobných dôvodov prejednaných pred súdmi rozhodujúcimi v prvom stupni. 84 Z týchto skutocností vyplýva, ze siesty odvolací dôvod z právneho hladiska dostatocne nespresnuje napádané body napadnutého rozsudku, je prílis nejasný na to, aby sa nan dalo odpovedat, a v kazdom prípade je novým dôvodom. V dôsledku toho je neprípustný. O siedmom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení pri pripísaní solidárnej zodpovednosti spolocnosti Schindler Holding Argumentácia úcastníkov konania 85 Odvolatelky svojím siedmym odvolacím dôvodom napádajú body 63 az 92 napadnutého rozsudku, v ktorých Vseobecný súd zamietol dvanásty zalobný dôvod predlozený na prvom stupni, v ktorom odvolatelky tvrdili, ze podmienky solidárnej zodpovednosti spolocnosti Schindler Holding za porusenia, ktorých sa dopustili jej dcérske spolocnosti, neboli splnené. 86 Tvrdia, ze judikatúra Súdneho dvora a Vseobecného súdu, ktorá pripústa solidárnu zodpovednost materskej spolocnosti za porusenia, ktorých sa dopustili jej dcérske spolocnosti, porusuje vnútrostátne právne predpisy o obchodných spolocnostiach, ktoré v zásade nepripústajú rozsírenie zodpovednosti právne rozdielnych právnických osôb a ktoré dodrziavajú zásadu obmedzenia zodpovednosti akcionárov a spolocníkov za dlhy ich spolocnosti. Právnym poriadkom clenských státov je najmä cudzia zodpovednost materskej spolocnosti, len na základe predpokladaného vplyvu, ktorý obchodné riadenie materskej spolocnosti vykonáva nad jej dcérskymi spolocnostami. 87 Zásada obmedzenia zodpovednosti sa uznáva aj v sekundárnom práve Únie. Odvolatelky v tejto súvislosti citujú clánok 1 ods. 2 nariadenia Rady (ES) c. 2157/2001 z 8. októbra 2001 o stanovách európskej spolocnosti (ES) ([23]Ú. v. ES L 294, s. 1; Mim. vyd. 06/004, s. 251), ktorý stanovuje, ze "základné imanie SE musí byt rozdelené na akcie. Kazdý spolocník zodpovedá len do výsky svojho podielu". Citujú aj clánok 3 ods. 1 písm. b) návrhu nariadenia Rady o statúte európskej súkromnej spolocnosti [KOM(2008) 396 v konecnom znení], podla ktorého "spolocník rucí maximálne do výsky upísaného podielu alebo do výsky podielu, s ktorého upísaním súhlasil", ako aj dvanástu smernicu Rady v oblasti práva spolocností z 21. decembra 1989 o obchodných spolocnostiach s rucením obmedzeným s jediným spolocníkom ([24]Ú. v. ES L 395, s. 40; Mim. vyd. 17/001, s. 104). 88 Podla odvolateliek clánok 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ priznáva Únii legislatívnu právomoc len na prijatie takých pravidiel hospodárskej sútaze, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie vnútorného trhu. Pravidlá o pripísaní zodpovednosti v rámci vztahu medzi materskou spolocnostou a jej dcérskou spolocnostou patria do právomoci clenských státov. Odvolatelky v tejto súvislosti citujú bod 57 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. októbra 2010, Idryma Typou ([25]C-81/09, Zb. s. I-10161), ako aj rozsudok zo 16. decembra 1997, Rabobank ([26]C-104/96, Zb. s. I-7211, body 22 az 28). 89 Odvolatelky tak napádajú skutocnost, ze solidárna zodpovednost materskej spolocnosti za porusenia, ktorých sa dopustili jej dcérske spolocnosti, sa vyvinula prostredníctvom rozhodovacej praxe, a nie zásahom normotvorcu, ktorý sa podla nich vyzaduje podla clánku 290 ods. 1 ZFEÚ, ako to bolo napríklad v prípade clánku 23 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 stanovujúceho solidárnu zodpovednost clenov zdruzenia podnikov za pokutu ulozenú tomuto zdruzeniu, ak dané zdruzenie nie je solventné. 90 Subsidiárne odvolatelky napádajú judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia ([27]C-97/08 P, Zb. s. I-8237), ktorá - ako ju chápe Vseobecný súd - vedie k vzniku zodpovednosti bez toho, aby sa materská spolocnost dopustila zavinenia. Podla odvolateliek treba materskej spolocnosti vytknút jej vlastné zavinenie, ktoré môze vyplývat z jej osobnej úcasti na porusení alebo porusenia urcitých organizacných povinností existujúcich v rámci skupiny. Schindler Holding sa takého zavinenia nedopustila, pretoze urobila vsetko, co bolo v jej silách, aby zabránila konaniam jej dcérskych spolocností, ktoré by boli v rozpore s kartelovým právom, pricom zaviedla a vyvinula funkcný programu dodrziavania pravidiel, ktorý môze slúzit ako modelový prípad. 91 Subsidiárne v druhom rade odvolatelky tvrdia, ze aj v prípade uplatnenia zásad zodpovednosti, ako boli stanovené v uz citovanom rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, takým spôsobom, ako ich uplatnil Vseobecný súd, zodpovednost spolocnosti Schindler Holding treba odmietnut, pretoze jej styri dcérske spolocnosti vykonávali svoju hospodársku cinnost vo svojich clenských státoch samostatne a Schindler Holding nevykonávala vplyv na ich bezné cinnosti. Odvolatelky napádajú bod 86 napadnutého rozsudku, v ktorom Vseobecný súd dospel k záveru, ze nimi predlozené dôkazy boli nedostatocné, no pocas súdneho konania im neponúkol moznost predlozit dalsie dôkazy. Podla odvolateliek bolo v zalobe predlozenej na prvom stupni uvedené dostatocné mnozstvo dôkazov, a Komisia mala predlozit dôkaz opaku. 92 Odvolatelky napádajú aj extenzívny výklad pojmu "obchodná politika" uplatnený Vseobecným súdom v bode 86 napadnutého rozsudku. Podla judikatúry Súdneho dvora bolo treba predlozit dôkaz o samostatnom konaní spolocnosti, a nie v sirsom zmysle o obchodnej politike. 93 Odvolatelky napokon napádajú posúdenie Vseobecného súdu uvedené v bode 88 napadnutého rozsudku, ktoré povazujú za rozporné, pretoze k záveru o údajnej kontrole vykonávanej spolocnostou Schindler Holding nad jej dcérskymi spolocnostami sa dospelo na základe toho, ze program dodrziavania pravidiel bol zavedený na úrovni skupiny a ze jeho dodrziavanie bolo kontrolované prostredníctvom pravidelných previerok a iných opatrení. 94 Komisia tvrdí, ze prvá cast siedmeho odvolacieho dôvodu je neprípustná, pretoze odvolatelky nenapádajú napadnutý rozsudok, ale uvádzajú nový zalobný dôvod zalozený na nedostatku právomoci Únie. 95 V kazdom prípade táto argumentácia uprednostnuje pojem podnik, ako je definovaný v oblasti práva obchodných spolocností, namiesto pojmu hospodárskeho a funkcného podniku, ktorý sa uplatnuje v oblasti hospodárskej sútaze Únie, a nie je dôvodná. Na rozdiel od tvrdenia odvolateliek neslo o rezim zodpovednosti za konanie inej osoby, ani rekurzívnej zodpovednosti spolocníkov právnických osôb, ale o rezim zodpovednosti za to, ze dotknuté spolocnosti tvoria jeden podnik v zmysle clánku 81 ES (pozri rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, [28]C-521/09, Zb. s. I-8947, bod 88). Tento rezim sa teda odlisoval od rezimu uvedeného v clánku 23 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, ktorý sa týka viacerých podnikov. 96 Co sa týka domnienky, ze materská spolocnost uplatnuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spolocnosti, Komisia tvrdí, ze táto domnienka sa zakladá, ako kazdý neúplný dôkaz, na typickej prícinnej súvislosti potvrdenej skúsenostami. Okolnost, ze je tazké predlozit dôkaz opaku, ktorý je nevyhnutný na vyvrátenie domnienky, sama osebe neznamená, ze je domnienka nevyvrátitelná. Pouzitie tejto domnienky neznamená ani to, ze v prejednávanom prípade doslo k preneseniu dôkazného bremena, co je nezlucitelné s prezumpciou neviny. Islo o pravidlo dokazovania a nie o pravidlo pripísania zodpovednosti za zavinenie. Z judikatúry Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ludské práva navyse vyplýva, ze domnienka, hoci je tazké ju vyvrátit, zostáva prijatelnou, pokial je primeraná legitímne sledovanému cielu, ze mozno predlozit dôkaz opaku a je zabezpecené právo na obhajobu. 97 Komisia tvrdí, ze odvolatelkám sa pomocou jednoduchých vyhlásení nepodlozených dôkazmi nepodarilo vyvrátit domnienku, ze materská spolocnost uplatnuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spolocnosti. Podla Komisie pokyny programu dodrziavania pravidiel, ako aj zavedenie s ním spojených organizacných struktúr svedcia v prejednávanom prípade o rozhodujúcom vplyve vykonávanom spolocnostou Schindler Holding nad svojimi dcérskymi spolocnostami a neoslobodzujú túto materskú spolocnost od jej zodpovednosti. 98 Vo svojej replike odvolatelky uvádzajú, ze ako vyplýva z uz citovaného rozsudku Elf Aquitaine/Komisia, stále nie je v kontexte clánku 6 EDLP vyriesená otázka zákonnosti domnienky, ze materská spolocnost uplatnuje rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spolocnosti. Pripomínajú, ze podla bodu 40 rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva z 30. júna 2011, Klouvi v. Francúzsko (staznost c. 30754/03), sa má clánok 6 ods. 2 EDLP vykladat spôsobom zarucujúcim konkrétne a úcinné práva a nie teoretické a iluzórne. Uvedená domnienka, ako ju vylozil Vseobecný súd, sa vsak nedala vyvrátit. Neslo len o zodpovednost za svoje vlastné zavinenie, ale o kolektívnu zodpovednost. Odvolatelky v tejto súvislosti uplatnujú dôkazy predlozené Vseobecnému súdu. 99 Odvolatelky napokon tvrdia, ze povinnostou Vseobecného súdu bolo preskúmat ex offo odôvodnenie sporného rozhodnutia. Dané rozhodnutie, najmä v jeho odôvodneniach 629, 630 a 631, bolo pritom odôvodnené len umelo, co nesplna kritérium stanovené Súdnym dvorom v uz citovanom rozsudku Elf Aquitaine/Komisia. 100 Komisia vo svojej duplike spochybnuje túto argumentáciu odvolateliek. Posúdenie Súdnym dvorom 101 Prvou castou siedmeho odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze judikatúra súdov Únie porusuje zásadu osobnej zodpovednosti právnických osôb. Ako pritom uviedla generálna advokátka v bodoch 65 a 66 svojich návrhov, hoci má táto zásada mimoriadny význam najmä z pohladu zodpovednosti v oblasti obcianskeho práva, nemusí byt relevantná pri stanovení porusitela podla práva hospodárskej sútaze, ktoré sa spája s urcitým konaním podnikov. 102 Autori Zmlúv sa rozhodli pre pouzitie pojmu podnik, aby tak oznacili porusitela podla práva hospodárskej sútaze, ktorého mozno sankcionovat podla clánkov 81 ES a 82 ES, resp. teraz clánkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, a nie pojmu spolocnost alebo právnická osoba, pouzitých v clánku 48 ES, teraz clánku 54 ZFEÚ. Práve na toto ustanovenie uvedené ako posledné nadväzuje sekundárna legislatíva, ktorú citujú odvolatelky a ktorá teda nie je relevantná pri stanovení porusitela podla práva hospodárskej sútaze. 103 Pojem podnik bol uz spresnený súdom Únie a treba ho chápat tak, ze oznacuje hospodársku jednotku, hoci sa táto hospodárska jednotka z právneho hladiska skladá z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný, bod 55, ako aj Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný, bod 53 a citovanú judikatúru). 104 Z toho vyplýva, ze po zopakovaní uvedenej judikatúry v bode 66 napadnutého rozsudku Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked v bode 67 daného rozsudku rozhodol, ze ak hospodársky subjekt porusí pravidlá hospodárskej sútaze, za toto porusenie aj zodpovedá. 105 Druhou castou siedmeho odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Únia nemá legislatívnu právomoc na stanovenie pravidiel pripísania zodpovednosti za porusenia v rámci vztahu medzi materskou spolocnostou a jej dcérskou spolocnostou a ze len normotvorcovi - a nie súdom Únie - prinálezí definovat tak základné právne pravidlo, akým je pojem porusitel pravidiel hospodárskej sútaze. 106 Odvolatelky vsak neoznacujú prvky, ktoré v napadnutom rozsudku napádajú, a v bodoch 63 az 92 uvedeného rozsudku nemozno nájst ani najmensí odkaz na také tvrdenie. Toto tvrdenie teda treba vyhlásit za neprípustné, pretoze je novej povahy, alebo v kazdom prípade preto, ze je absolútne nepresné. 107 Odvolatelky vo svojej replike napádajú základ judikatúry vyplývajúcej z uz citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, s ohladom na clánok 6 EDLP, pricom tvrdia, ze otázka zákonnosti domnienky rozhodujúceho vplyvu uplatnovaného na dcérsku spolocnost materskou spolocnostou, stále nie je v kontexte tohto ustanovenia vyriesená. Súdny dvor vsak v bode 62 uz citovaného rozsudku Elf Aquitaine/Komisia pripomenul, ze domnienka, hoci je tazké ju vyvrátit, zostáva prijatelnou, pokial je primeraná legitímne sledovanému cielu, mozno predlozit dôkaz opaku a je zabezpecené právo na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, [29]C-45/08, Zb. s. I-12073, body 43 a 44, ako aj rozsudok ESLP z 23. júla 2002, Janosevic v. Svédsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-VII, § 101 a nasl.). 108 Cielom domnienky rozhodujúceho vplyvu, ktorý na dcérsku spolocnost pod úplnou alebo takmer úplnou kontrolou vykonáva jej materská spolocnost, je najmä zachovávanie rovnováhy medzi dôlezitostou ciela spocívajúceho v potlácaní správania porusujúceho pravidlá hospodárskej sútaze, predovsetkým clánku 81 ES, a zabránit jeho opakovaniu na jednej strane, a na druhej strane poziadavkami niektorých vseobecných zásad práva Únie, ako najmä zásad prezumpcie neviny, individualizácie sankcií a právnej istoty, ako aj práva na obhajobu vrátane zásady rovnosti úcastníkov konania (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný, bod 59). Z toho vyplýva, ze taká domnienka je primeraná legitímne sledovanému cielu. 109 Navyse jednak táto domnienka spocíva na konstatovaní, ze az na výnimocné okolnosti, môze spolocnost, ktorá vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spolocnosti, uz len vzhladom na tento podiel na základnom imaní uplatnovat rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spolocnosti, a jednak neexistenciu skutocného uplatnovania tohto vplyvu mozno za bezných okolností najúcinnejsie zistovat v prípade subjektov, voci ktorým bola táto istá domnienka uplatnená. Dotknutá domnienka je vsak vyvrátitelná a subjekty, ktoré ju chcú vyvrátit, môzu predlozit akýkolvek dôkaz týkajúci sa ekonomických, organizacných a právnych vztahov, ktoré spájajú dotknutú dcérsku spolocnost s jej materskou spolocnostou, teda dôkaz, o ktorom si tieto subjekty myslia, ze môze preukázat, ze dcérska spolocnost a materská spolocnost nepredstavujú jeden hospodársky subjekt, ale ze dcérska spolocnost sa na trhu správa samostatne (pozri rozsudky zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, [30]C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 29; Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný, bod 61, ako aj Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný, body 57 a 65). 110 Napokon Komisia musí vypocut materskú spolocnost skôr, nez prijme voci nej rozhodnutie, a toto rozhodnutie môze preskúmat súd Únie, ktorý musí pri svojom rozhodnutí dbat na dodrziavanie práv na obhajobu. 111 Z toho vyplýva, ze Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked v bode 71 napadnutého rozsudku uplatnil zásadu domnienky zodpovednosti materskej spolocnosti za konanie dcérskej spolocnosti, v ktorej materská spolocnost vlastní 100 % základného imania. 112 Tretou castou siedmeho odvolacieho dôvodu odvolatelky napádajú uplatnenie judikatúry vyplývajúcej z uz citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia Vseobecným súdom, pricom tvrdia, ze Vseobecný súd pouzil v bode 86 napadnutého rozsudku prílis siroký výklad pojmu obchodná politika. Treba vsak pripomenút, ze na zistenie, ci dcérska spolocnost urcuje svoje správanie na trhu samostatne, treba vziat do úvahy vsetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizacnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spolocnost s materskou spolocnostou a ktoré môzu byt v kazdom jednotlivom prípade iné, a preto ich nemozno taxatívne vymedzit (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný, body 73 a 74, ako aj Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný, bod 58). Obchodná politika teda predstavuje len jednu okolnost spomedzi viacerých a navyse na rozdiel od tvrdenia zalobkýn ju nemozno vykladat restriktívne. 113 Odvolatelky tiez v podstate tvrdia, ze zodpovednost spolocnosti Schindler Holding nemohla vzniknút, pretoze zaviedla program dodrziavania pravidiel. V rozsahu, v akom treba toto tvrdenie povazovat za prípustné, pretoze smeruje proti kritériu posúdenia pouzitému Vseobecným súdom, stací konstatovat, ze Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked v bode 88 napadnutého rozsudku rozhodol, ze prijatie kódexu správania spolocnostou Schindler Holding, ktorý mal zabránit jej dcérskym spolocnostiam v porusovaní práva hospodárskej sútaze a zodpovedajúcich usmernení, jednak nic nemení na existencii porusenia konstatovaného vo vztahu k nej a jednak neumoznuje preukázat, ze uvedené dcérske spolocnosti urcovali svoju obchodnú politiku samostatne. 114 Ako to Vseobecný súd správne, a navyse bez toho, aby si protirecil, uviedol v bode 88 napadnutého rozsudku, uplatnovanie uvedeného kódexu správania svedcí skôr o tom, ze materská spolocnost efektívne ovládala obchodnú politiku svojich dcérskych spolocností. Skutocnost, ze niektorí zamestnanci dcérskych spolocností sa rozhodli nedodrziavat tento kódex správania, nestací na preukázanie toho, ze obchodná politika dotknutých dcérskych spolocností mala samostatnú povahu. 115 Odvolatelky napokon napádajú posúdenie Vseobecného súdu uvedené v bode 86 napadnutého rozsudku, podla ktorého nepredlozili dôkazy na podporu svojich tvrdení, pricom v kazdom prípade takéto tvrdenia nepostacujú na vyvrátenie domnienky, ze materská spolocnost vykonávala rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spolocnosti. Treba vsak pripomenút, ze hodnotenie dôkazov patrí do právomoci Vseobecného súdu, pricom Súdnemu dvoru neprinálezí toto hodnotenie preskúmavat v rámci odvolania. 116 Zo vsetkých týchto úvah vyplýva, ze siedmy odvolací dôvod treba zamietnut ako scasti neprípustný a scasti nedôvodný. O ôsmom odvolacom dôvode zalozenom na porusení hornej hranice pokuty, ako je stanovená v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 Argumentácia úcastníkov konania 117 Odvolatelky svojím ôsmym odvolacím dôvodom napádajú body 362 az 364 napadnutého rozsudku. Povazujú za nesprávne z právneho hladiska tvrdenie, ze materská spolocnost a jej dcérske spolocnosti predstavujú jeden podnik, a teda ze pre stanovenie celkovej výsky pokút treba pouzit obrat skupiny. 118 Komisia tvrdí, ze vzhladom na skutocnosti, ktoré uviedla v rámci siedmeho odvolacieho dôvodu, nie je ôsmy odvolací dôvod dôvodný. Posúdenie Súdnym dvorom 119 Ako bolo práve rozhodnuté v rámci odpovede na siedmy odvolací dôvod, tvrdenie, ze materská spolocnost a jej dcérske spolocnosti môzu predstavovat, a v tomto prípade aj predstavujú jeden podnik, nie je z právneho hladiska nesprávne. 120 Ôsmy odvolací dôvod sa preto musí zamietnut. O deviatom odvolacom dôvode zalozenom na porusení práva vlastnit majetok Argumentácia úcastníkov konania 121 Odvolatelky svojím deviatym odvolacím dôvodom napádajú body 185 az 196 napadnutého rozsudku, v ktorých Vseobecný súd zamietol siesty zalobný dôvod predlozený na prvom stupni. Tvrdia, ze ulozenie pokút spôsobuje rovnaké úcinky ako vyvlastnenie, co je porusením medzinárodného práva. Vseobecný súd sa podla nich týmto svojím rozhodnutím dopustil porusenia clánku 17 ods. 1 Charty a clánku 1 dodatkového protokolu k EDLP. Chyba spocívala v tom ze neoveril, ci sa dalo predmetnú pokutu povazovat za proporcionálnu s ohladom na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva, a najmä rozsudok tohto súdu z 11. januára 2007, Mamidakis v. Grécko (staznost c. 35533/04), ale odkazoval len na svoju vlastnú judikatúru a judikatúru Súdneho dvora, hoci z dôvodu nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, bol povinný podrobit svoju skorsiu judikatúru kritickému preskúmaniu s ohladom na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva. 122 Navyse rozhodnutie Vseobecného súdu vychádzalo z nesprávneho predpokladu, ze Schindler Holding a jej dcérske spolocnosti predstavujú jeden hospodársky subjekt. 123 Komisia tvrdí, ze odvolatelky v zalobe na prvom stupni neuplatnovali právo vlastnit majetok ako základné právo. To vysvetluje, preco sa Vseobecný súd nevyjadril s ohladom na Chartu, ci na uz citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva Mamidakis v. Grécko. V kazdom prípade preskúmanie proporcionality, ktoré Vseobecný súd vykonal v bodoch 191 az 195 napadnutého rozsudku, bolo rovnaké, ako vykonal Európsky súd pre ludské práva vo svojom uz citovanom rozsudku Mamidakis v. Grécko. Posúdenie Súdnym dvorom 124 Ako Súdny dvor pripomenul v bode 32 tohto rozsudku, kedze Únia nepristúpila k EDLP, tento dohovor nepredstavuje právny nástroj formálne zaclenený do právneho poriadku Únie. Z ustálenej judikatúry navyse vyplýva, ze základné práva, medzi ktoré patrí právo vlastnit majetok, tvoria neoddelitelnú súcast vseobecných právnych zásad, ktorých dodrziavanie zabezpecuje Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 1979, Hauer, [31]44/79, Zb. s. 3727, body 15 a 17). Ochrana práva vlastnit majetok je navyse upravená v clánku 17 Charty. 125 V prejednávanej veci odvolatelky Vseobecnému súdu vytýkajú, ze nevykonal preskúmanie proporcionality s ohladom na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva, najmä na jeho uz citovaný rozsudok Mamidakis v. Grécko, ale odkazoval len na svoju vlastnú judikatúru a judikatúru Súdneho dvora. 126 V tejto súvislosti treba na úvod uviest, ze odvolatelky sa nikdy nedovolávali ochrany práva vlastnit majetok ako základného práva. Práve naopak, odvolatelky v bode 97 svojej zaloby na prvom stupni spresnili, ze "nie je podstatné, ci a do akej miery Európska komisia uz zacala chránit súkromné vlastníctvo podnikov, napríklad v rámci základných práv". Naopak v tom istom bode 97 poukázali na "v medzinárodnom práve specifický standard ochrany, ktorý sa priznáva zahranicným subjektom investujúcim v Európskom spolocenstve". 127 Z toho vyplýva, ze odvolatelky nemôzu vytýkat Vseobecnému súdu, ze neodpovedal na zalobné dôvody, ktoré neuviedli. Navyse netvrdia, ze Vseobecný súd bol povinný vykonat ex offo preskúmanie proporcionality s ohladom na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva. 128 V kazdom prípade v rozsahu, v akom sa odvolatelky odvolávajú na porusenie Charty, nesprávne právne posúdenie pri preskúmaní vykonanom Vseobecným súdom sa im podarilo preukázat len v tom rozsahu, ze tento súd nepriznal právu vlastnit majetok rovnaký význam a rozsah, ako mu priznáva ESLP. 129 Pokial ide o povazovanie spolocnosti Schindler Holding a jej dcérskych spolocností za hospodársku jednotku, stací uviest, ze nejde o nesprávny predpoklad, z ktorého by vychádzal Vseobecný súd, ale o základnú zásadu práva hospodárskej sútaze, ktorá je predmetom ustálenej judikatúry, ako bolo pripomenuté v bodoch 101 az 103 tohto rozsudku v odpovedi na siedmy odvolací dôvod. Porusitel v práve hospodárskej sútaze sa totiz definuje odkazom na hospodárske jednotky, hoci sa tieto jednotky z právneho hladiska skladajú z viacerých fyzických alebo právnických osôb. 130 V dôsledku toho treba deviaty odvolací dôvod zamietnut. O desiatom odvolacom dôvode zalozenom na porusení usmernení z roku 1998 tým, ze východiskové sumy slúziace na výpocet pokuty boli prílis vysoké Argumentácia úcastníkov konania 131 Odvolatelky svojím desiatym odvolacím dôvodom napádajú body 197 az 270 napadnutého rozsudku, v ktorých Vseobecný súd zamietol siedmy zalobný dôvod predlozený na prvom stupni. Tvrdia, ze Vseobecný súd nesprávne uplatnil judikatúru týkajúcu sa usmernení z roku 1998 a nesprávne dospel k záveru, ze dopad porusení sa nedal merat. Odvolatelky tvrdia, ze jednak predlozili nepriame dôkazy o neexistencii dopadu alebo o minimálnom dopade predmetných dohôd, a jednak, ze sa tento dopad dal stanovit prostredníctvom znaleckého posudku z odboru ekonómie. Kedze Komisia nepredlozila tento posudok, sám Vseobecný súd mal uplatnit svoju neobmedzenú súdnu právomoc v zmysle clánku 31 nariadenia c. 1/2003 a vykonat potrebné dokazovanie. 132 Komisia spochybnuje argumentáciu odvolateliek. Posúdenie Súdnym dvorom 133 Odvolatelky svojím desiatym odvolacím dôvodom nenapádajú zaradenie porusení ako "velmi závazných porusení" na základe zohladnenia ich povahy a geografického rozsahu, ako vyplýva z odôvodnenia 671 sporného rozhodnutia pripomenutého v bode 217 napadnutého rozsudku, ale len posúdenie Vseobecného súdu, podla ktorého skutocný dopad kartelu sa nedal merat. 134 Ako vsak pripomenula generálna advokátka v bode 178 svojich návrhov, z ustálenej judikatúry vyplýva, ze existencia konkrétneho dopadu porusenia na trh je síce aspektom, na ktorý treba prihliadnut pri posúdení závaznosti porusenia, ide vsak len o jedno z viacerých kritérií, medzi ktoré patrí aj samotná povaha porusenia a rozsah geografického trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, uz citovaný, bod 129). Z toho vyplýva, ze úcinok protisútazného postupu nie je sám osebe urcujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výsky pokuty. Skutocnosti týkajúce sa úmyslu konania môzu byt konkrétne dôlezitejsie ako tie, ktoré sa týkajú jeho úcinkov, najmä ak ide - ako v tomto prípade - o porusenia, ktoré sú vo svojej podstate skutocne závazné, napríklad rozdelovanie trhov (rozsudky z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, [32]C-194/99 P, Zb. s. I-10821, bod 118; z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, [33]C-534/07 P, Zb. s. I-7415, bod 96, ako aj z 12. novembra 2009, Carbone-Lorraine/Komisia, C-554/08 P, bod 44). 135 Navyse z bodu 1 A prvého odseku usmernení z roku 1998 vyplýva, ze tento dopad sa má zohladnit, len ak je mozné ho merat (rozsudky z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, [34]C-511/06 P, Zb. s. I-5843, bod 125, ako aj Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný, bod 74). 136 V dôsledku toho, aj keby Vseobecný súd prihliadol na skutocný dopad predmetného porusenia na trh - za predpokladu, ze by bol skutocne meratelný - urobil by tak len na doplnenie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 13. decembra 2012, Transcatab/Komisia, C-654/11 P, bod 43, ako aj rozsudok z 13. júna 2013, Versalis/Komisia, C-511/11 P, 164 body 83 a 84). 137 Z toho vyplýva, ze desiaty odvolací dôvod, aj keby bol dôvodný, nemôze spochybnit posúdenie Vseobecného súdu uvedené v bode 232 napadnutého rozsudku a ze treba zamietnut tvrdenia, ktoré napádajú zákonnost kvalifikovania porusení konstatovaných Komisiou v clánku 1 sporného rozhodnutia za "velmi závazné". 138 Tento odvolací dôvod je teda neúcinný. O jedenástom odvolacom dôvode zalozenom na porusení usmernení z roku 1998 z dôvodu velmi malého znízenia pokút za polahcujúce okolnosti Argumentácia úcastníkov konania 139 Odvolatelky svojím jedenástym zalobným dôvodom napádajú body 271 az 279 napadnutého rozsudku, ktorými Vseobecný súd potvrdil rozhodnutie Komisie o nezohladnení dobrovolného ukoncenia porusenia skupinou Schindler v Nemecku ako polahcujúcej okolnosti, pricom Komisia uviedla, ze podla judikatúry Súdneho dvora polahcujúcu okolnost na základe bodu 3 tretej zarázky usmernení z roku 1998 mozno uznat len v prípade, ak sa porusenie skoncilo z dôvodu zásahu Komisie. Podla odvolateliek posúdenie Vseobecného súdu nie je v súlade s uz citovaným rozsudkom Prym a Prym Consumer/Komisia týkajúcim sa kartelu, na ktorom úcast skoncili vsetci úcastníci pred akýmkolvek zásahom Komisie, zatial co v prejednávanej veci od kartelu odstúpil len jeden podnik. Okrem toho je podla nich nesprávne tvrdenie, ze dobrovolné skoncenie porusenia bolo uz dostatocne zohladnené pri stanovení dlzky trvania tohto porusenia. Napokon posúdenie Vseobecného súdu v bode 275 napadnutého rozsudku, podla ktorého zjavne protiprávna povaha dohôd bráni uznaniu polahcujúcej okolnosti, vyplýva z rozsudkov Vseobecného súdu, ale nie z rozsudkov Súdneho dvora. 140 Odvolatelky napádajú aj bod 282 napadnutého rozsudku, ktorým Vseobecný súd zamietol tvrdenie o potrebe zohladnit program dodrziavania pravidiel prijatý skupinou Schindler ako polahcujúcu okolnost. Podla odvolateliek otázka, ci opatrenia na dodrziavanie pravidiel môzu "nieco zmenit na tom, ze k poruseniu doslo", nie je rozhodujúca. Rozhodujúca je len skutocnost, ze prijatím vnútorných pravidiel sa skupina Schindler usilovala predíst poruseniam a najmä, ze Schindler Holding sa usilovala urobit na tento úcel vsetko, co bolo v jej silách. Pokuta musí byt tým viac znízená, ze vedlajsím efektom systému dodrziavania pravidiel zavedeného skupinou Schindler je stazenie interného objasnovania porusení, ku ktorým predsa doslo, a pracovníkom, ktorí sa dopustia porusenia, hrozia prísne sankcie. 141 Komisia tvrdí, ze odvolatelky nenapádajú konstatovania uvedené v bode 276 napadnutého rozsudku týkajúce sa okolností, za akých odvolatelky skoncili porusovanie, t. j. ze skoncili úcast na kartely iba z dôvodu nezhôd s ostatnými úcastníkmi vyplývajúcimi z toho, ze títo ostatní úcastníci im odmietli priznat väcsí podiel na trhu. 142 Pokial ide o zohladnenie programu dodrziavania pravidiel, Komisia tvrdí, ze odmenou spojenou s takým programom je v ideálnom prípade neexistencia protisútazného správania, ale nie znízenie pokuty za úcast na karteli, ktorý napriek tomu vznikol. Posúdenie Súdnym dvorom 143 Vseobecný súd na základe svojich konstatovaní v posúdení skutkového stavu, ktorý Súdnemu dvoru neprinálezí preskúmavat, v bode 276 napadnutého rozsudku rozhodol, "ze ako vyplýva zo spisu, Schindler opustila kartel iba z dôvodu nezhôd s ostatnými úcastníkmi vyplývajúcimi z toho, ze títo ostatní úcastníci jej odmietli priznat väcsí trhový podiel". Vzhladom na judikatúru pripomenutú v bodoch 274 a 275 napadnutého rozsudku a na toto skutkové zistenie Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked zamietol tvrdenie odvolateliek týkajúce sa dobrovolného skoncenia porusenia. 144 Pokial ide o program dodrziavania pravidiel zavedený skupinou Schindler, ako generálna advokátka uviedla v bode 185 svojich návrhov, tento program zjavne nemal pozitívny úcinok, a naopak dokonca stazil odhalenie predmetných porusení. Z uvedeného vyplýva, ze Vseobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, ked toto tvrdenie zalobkýn zamietol. 145 Jedenásty odvolací dôvod je preto nedôvodný. O dvanástom odvolacom dôvode zalozenom na porusení oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu velmi malého znízenia pokút za spoluprácu Argumentácia úcastníkov konania 146 Odvolatelky svojím dvanástym odvolacím dôvodom napádajú body 287 az 361 napadnutého rozsudku, v ktorých Vseobecný súd zamietol deviaty zalobný dôvod predlozený na prvom stupni. 147 V prvom rade napádajú velmi malé znízenie pokút a nerovnost zaobchádzania pri uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002. 148 Napádajú najmä bod 296 napadnutého rozsudku, ktorým Vseobecný súd rozhodol, ze Komisia má znacnú mieru volnej úvahy, ako aj bod 300 uvedeného rozsudku, ktorým rozhodol, ze jej mozno vytknút iba zjavné prekrocenie tejto miery volnej úvahy. Podla odvolateliek taká miera volnej úvahy neexistuje a Vseobecný súd bol povinný preskúmat celé sporné rozhodnutie s ohladom na stanovenie výsky pokuty, pricom mal vykonat svoju neobmedzenú súdnu právomoc, ktorú mu priznáva clánok 31 nariadenia c. 1/2003. 149 Okrem toho Vseobecný súd údajne neprávom zamietol v bode 309 napadnutého rozsudku vyhlásenie, ktoré Komisii poskytli odvolatelky. 150 Napokon podla odvolateliek Vseobecný súd v bodoch 312 az 319 napadnutého rozsudku nesprávne uplatnil zásadu rovnosti zaobchádzania s ohladom na dôkazy predlozené odvolatelkami. 151 V druhom rade odvolatelky napádajú body 350 az 361 napadnutého rozsudku, v ktorých Vseobecný súd zamietol cast deviateho zalobného dôvodu predlozeného na prvom stupni, v ktorom tvrdili, ze znízenie pokuty o 1 % za ich spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo velmi malé, kedze nespochybnili posúdenie skutkového stavu uvedené v oznámení o výhradách. Tvrdia, ze odôvodnenie Vseobecného súdu je nesprávne a v rozpore so skorsou judikatúrou. 152 Komisia tvrdí, ze Vseobecný súd v bode 308 napadnutého rozsudku správne uviedol dôvod, pre ktorý nebolo vyhlásenie odvolateliek významné, co je nevyhnutná podmienka na znízenie pokuty podla bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Podla nej ide o skutkové zistenie, ktoré nemôze Súdny dvor preskúmat v rámci odvolania. 153 Co sa týka tvrdenia zalozeného na porusení zásady rovnosti zaobchádzania, Komisia uvádza, ze odvolatelky sa vôbec nevyjadrili k "podrobným vysvetleniam o systéme" poskytnutým jedným z podnikov zúcastneným na kartely, ktoré boli dôvodom znacne pridanej hodnoty ziadosti o zhovievavost daného podniku. 154 Pokial ide o body 350 az 361 napadnutého rozsudku, Komisia tvrdí, ze cielom polahcujúcej okolnosti podla bodu 3 siestej zarázky usmernení z roku 1998 navyse nie je odmenovat ziadosti o zhovievavost, ktoré neboli úspesné alebo sa im dostatocne nevyhovelo, pretoze by to spochybnilo podnecujúci úcinok, ktorý má oznámenie o spolupráci z roku 2002, a povinnosti spolupráce vyplývajúce z tohto oznámenia, pretoze odstupnované znízenia sa priznávajú len vtedy, ked doslo k prínosu "znacnej pridanej hodnoty", a to podla dátumu zacatia spolupráce. Posúdenie Súdnym dvorom 155 Treba pripomenút, ze ked súd Únie vykonáva preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, nemôze sa v snahe vyhnút sa vykonaniu podrobného vecného a právneho preskúmania opierat o mieru volnej úvahy Komisie, a to ani pokial ide o výber zohladnených dôkazov pri uplatnovaní kritérií uvedených v usmerneniach z roku 1998, ani pokial ide o hodnotenie týchto dôkazov (rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný, bod 62). Takéto pravidlo sa uplatní aj vtedy, ked súd Únie preskúmava, ci Komisia správne uplatnila oznámenia o spolupráci z roku 2002. 156 Hoci zásady, ktoré Vseobecný súd stanovil v bodoch 295 az 300 napadnutého rozsudku, nezodpovedajú tejto judikatúre, na úcely zistenia, ci porusil tieto zásady, treba este preskúmat spôsob, akým vykonal svoje preskúmanie v danej veci. Ako totiz uviedla generálna advokátka v bode 191 svojich návrhov, zálezí na tom, aké kritériá Vseobecný súd skutocne uplatnil pri konkrétnom posúdení pridanej hodnoty spolupráce dotknutého podniku s Komisiou. 157 V bodoch 301 az 349 napadnutého rozsudku Vseobecný súd preskúmal dôkazy, ktoré predlozili odvolatelky, aby zistil, ci tieto dôkazy poskytovali znacnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. 158 Hoci sa v tomto preskúmaní nachádzali skutkové zistenia, ktoré neprinálezí Súdnemu dvoru preskúmavat v rámci odvolania, treba konstatovat, ze Vseobecný súd vykonal hlbkové preskúmanie, v rámci ktorého sám posúdil dôkazy bez toho, aby sa odvolal na mieru volnej úvahy Komisie, a svoje vlastné rozhodnutie podrobne odôvodnil. 159 Pokial ide o výhrady voci bodom 309 a 312 az 319 napadnutého rozsudku, treba konstatovat, ze tieto výhrady napádajú skutkové zistenia Vseobecného súdu, ktoré neprinálezí Súdnemu dvoru v rámci odvolania preskúmavat. V kazdom prípade, zásada rovnosti zaobchádzania nebráni tomu, aby sa priaznivo zaobchádzalo len s podnikom, ktorý poskytne znacne pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, pretoze toto ustanovenie sleduje legitímny ciel. 160 Pokial ide o výhradu voci bodom 350 az 361 napadnutého rozsudku, treba ju vzhladom na dôvod predlozený Komisiou a zopakovaný v bode 154 tohto rozsudku vyhlásit za nedôvodnú. 161 Dvanásty odvolací dôvod je preto nedôvodný. O trinástom odvolacom dôvode zalozenom na neprimeranej povahe pokút Argumentácia úcastníkov konania 162 Odvolatelky svojím trinástym odvolacím dôvodom napádajú body 365 az 372 napadnutého rozsudku, v ktorých Vseobecný súd zamietol desiaty zalobný dôvod predlozený na prvom stupni. Tvrdia, ze predpoklad, z ktorého vychádza Vseobecný súd, je nesprávny, pretoze porusenia nemozno pripísat spolocnosti Schindler Holding. Navyse dospiet k záveru, ze pokuta je primeraná, nemozno len na základe toho, ze nepresahuje hornú hranicu 10 % obratu. Z clánku 49 Charty vyplýva, ze preskúmanie primeranosti pokuty predstavuje iný aspekt, ktorý treba preskúmat okrem overenia toho, ci pokuta nepresahuje hornú hranicu 10 % obratu. V tejto súvislosti sa odvolávajú na uz citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva Mamidakis v. Grécko, v ktorom daný súd povazoval za neprimeranú pokutu v celkovej výske priblizne 8 miliónov eur. 163 Komisia tvrdí, ze trinásty odvolací dôvod je nedôvodný. Posúdenie Súdnym dvorom 164 Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprinálezí Súdnemu dvoru nahrádzat z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Vseobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhoduje o výske pokút ulozených podnikom za porusenie práva Únie týmito podnikmi (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný, bod 245). 165 Konstatovat, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výsky pokuty, môze Súdny dvor len vtedy, ak dospeje k záveru, ze výska sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerná, ba dokonca disproporcná (rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C-89/11 P, bod 126). 166 V tomto prípade Vseobecný súd neobmedzil svoje preskúmanie na overenie toho, ci výska pokút nepresiahla hornú hranicu 10 % obratu, ako je uvedené clánku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia c. 1/2003, ale v bodoch 368 az 370 napadnutého rozsudku sa zaoberal detailným preskúmaním primeranosti pokút. 167 Co sa týka výhrad voci zohladneniu obratu spolocnosti Schindler Holding, zakladajú sa na nesprávnom predpoklade týkajúceho sa zákonnosti pouzitia pojmu podnik, ako bolo uvedené v odpovedi na siedmy odvolací dôvod. 168 Pokial ide o odkaz na uz citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva Mamidakis v. Grécko, v rozsahu, v akom je relevantný vo veci hospodárskej sútaze týkajúcej sa obchodnej spolocnosti a jej dcérskych spolocností, a nie fyzickej osoby, treba zdôraznit, ako uviedla generálna advokátka v bode 214 svojich návrhov, ze skutocnost, ci s pokutou je spojené takéto neprimerané zatazenie osoby, ktorej bola ulozená, nemozno posudzovat len na základe jej nominálnej hodnoty. Jej neprimeranost závisí v rozhodujúcej miere od schopnosti tejto osoby ju zaplatit. 169 V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze ak sú pokuty ulozené podniku, ktorý predstavuje hospodársku jednotku a ktorý sa len formálne skladá z viacerých právnických osôb, schopnost zaplatit pokutu týchto osôb nemozno posudzovat individuálne. V tejto súvislosti Vseobecný súd v bode 370 napadnutého rozsudku správne konstatoval po prihliadnutí na závaznost predmetných praktík, ako aj na velkost a hospodársku silu skupiny Schindler, ze celková výska pokút ulozených odvolatelkám predstavuje priblizne 2 % konsolidovaného obratu v roku 2005, co nemozno povazovat za neprimerané vzhladom na velkost dotknutej skupiny. 170 Z týchto skutocností vyplýva, ze trinásty odvolací dôvod nie je dôvodný. 171 Kedze ziadnemu z odvolacích dôvodov uvedených odvolatelkami sa nevyhovelo, odvolanie sa musí v celom rozsahu zamietnut. O trovách 172 Podla clánku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. 173 Podla clánku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa na odvolacie konanie vztahuje v zmysle jeho clánku 184 ods. 1, úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze odvolatelky nemali vo veci úspech a Komisia navrhla zaviazat ich na náhradu trov konania, je opodstatnené rozhodnút, ze znásajú svoje vlastné trovy konania a navyse zaviazat ich na náhradu trov konania Komisie. Kedze Rada nenavrhla zaviazat odvolatelky na náhradu trov konania, ale navrhla Súdnemu dvoru, aby v súvislosti s trovami rozhodol primerane, znása svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. Schindler Holding Ltd, Schindler Management AG, Schindler SA, Schindler Sŕrl, Schindler Liften BV a Schindler Deutschland Holding GmbH znásajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradit trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. 3. Rada Európskej únie znása svoje vlastné trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ ( [35]*1 ) Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXX6FLSUC/L93163-8850TMP.html#t-ECR_62011CJ0501_SK_01-E0001 2. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0138&locale=SK 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2008:075:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:001:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:009:TOC 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1996:207:TOC 8. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2002:045:TOC 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008T?0141&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61978??0209&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0100&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0386&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0015&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0449&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0309&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0352&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0248&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0360&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0413&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0397&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0003&locale=SK 23. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:294:TOC 24. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:395:TOC 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0081&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0104&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0097&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0521&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0045&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0286&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0044&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0194&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0534&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0511&locale=SK 35. file:///tmp/lynxXXXX6FLSUC/L93163-8850TMP.html#c-ECR_62011CJ0501_SK_01-E0001