NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY JULIANE KOKOTT prednesené 18. apríla 2013 ( [1]1 ) Vec C-501/11 P Schindler Holding Ltd a i. proti Európskej komisii a i. "Odvolanie -- Hospodárska sútaz -- Kartely -- Clánok 81 ES -- Trh v oblasti montáze a údrzby výtahov a eskalátorov -- Zodpovednost materskej spolocnosti za porusenie kartelového práva, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost -- Holdingová spolocnost -- Vnútropodnikový program dodrziavania pravidiel ('Compliance-Programme`) -- Základné práva -- Zásady právneho státu pri ukladaní pokút -- Rozdelenie právomocí, zásada zákonnosti, zákaz retroaktivity, zásada legitímnej dôvery a zásada zodpovednosti za zavinenie -- Platnost clánku 23 ods. 2 nariadenia (ES) c. 1/2003 -- Zákonnost usmernení Komisie z roku 1998" Obsah I - Úvod II - Okolnosti právneho sporu III - Konanie pred Súdnym dvorom IV - Posúdenie odvolania A - O zásadách delby právomocí, právneho státu a priamosti dokazovania (prvý a druhý odvolací dôvod) 1. O ukladaní pokút v oblasti kartelového práva Komisiou (prvý odvolací dôvod) a) Predbezné poznámky b) Neexistencia výhrad v oblasti ochrany základných práv proti ukladaniu pokút Komisiou c) O vyvrátení niektorých dalsích argumentov odvolateliek 2. O poziadavkách týkajúcich sa dokazovania Vseobecným súdom pri preskúmaní rozhodnutí Komisie o ulození pokút (druhý odvolací dôvod) a) Prípustnost b) Dôvodnost 3. Predbezný záver B - O zodpovednosti podniku za porusenie kartelového práva, ku ktorému doslo v oblasti jeho zodpovednosti 1. O spoluzodpovednosti holdingovej spolocnosti (siedmy odvolací dôvod) a) O zásadnej kritike skupiny Schindler týkajúcej sa 100 % domnienky (prvá cast siedmeho odvolacieho dôvodu) i) O zásade oddelenej zodpovednosti zakotvenej v práve obchodných spolocností ii) O údajnom zásahu do právomocí clenských státov iii) O údajnom porusení podmienky podstatnosti iv) Predbezný záver b) O kritike skupiny Schindler týkajúcej sa konkrétneho uplatnenia 100 % domnienky (druhá cast siedmeho odvolacieho dôvodu) i) O význame "Compliance-Programme" spolocnosti Schindler Holding ii) O poziadavke "objasnenia vztahov v rámci koncernu" iii) O pojme "obchodná politika" v rámci 100 % domnienky 2. O zásade zavinenia (siesty a ciastocne siedmy odvolací dôvod) a) O námietke, ze 100 % domnienka vedie k objektívnej zodpovednosti b) O námietke, ze nestací, ak zákaz kartelov porusili nejakí spolupracovníci 3. Predbezný záver C - O niektorých dalsích právnych otázkach týkajúcich sa ukladania a výpoctu pokút za porusenie kartelového práva 1. Platnost clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 vzhladom na zásadu zákonnosti (tretí odvolací dôvod) a) O údajnej nepresnosti pojmu podnik (prvá cast tretieho odvolacieho dôvodu) b) O údajnej nepresnosti rámca pokút (druhá cast tretieho odvolacieho dôvodu) c) Predbezný záver 2. Zákonnost usmernení z roku 1998 (stvrtý a piaty odvolací dôvod) a) Právomoc Komisie na prijatie usmernení (stvrtý odvolací dôvod) b) Zákaz retroaktivity a legitímna dôvera (piaty odvolací dôvod) 3. Základná suma pokuty a údajné dôvody znízenia pokuty (desiaty, jedenásty a dvanásty odvolací dôvod) a) O klasifikácii protisútazných konaní ako "mimoriadne závazných" (desiaty odvolací dôvod) b) O polahcujúcich okolnostiach (jedenásty odvolací dôvod) c) O znízení pokút za spoluprácu s Komisiou (druhý odvolací dôvod) i) O spolupráci v rámci oznámenia z roku 2002 (prvá cast dvanásteho odvolacieho dôvodu) ii) O spolupráci mimo oznámenia z roku 2002 (druhá cast dvanásteho odvolacieho dôvodu) iii) Zhrnutie 4. 10 % horná hranica výsky pokuty (ôsmy odvolací dôvod) 5. Vlastnícke právo (deviaty odvolací dôvod) a) Predbezná poznámka b) O údajnom porusení vlastníckeho práva ako základného práva Únie 6. Zásada proporcionality (trinásty odvolací dôvod) D - Zhrnutie V - O trovách VI - Návrh I - Úvod 1. V prejednávanej veci sa kladie vela zásadných právnych otázok týkajúcich sa sankcionovania kartelových deliktov. Spolocnost Schindler Holding Ltd a viacero jej dcérskych spolocností (dalej aj spolocne len "Schindler") spochybnujú zásady systému uplatnovania kartelového práva, ktorý existuje v Únii, vrátane institucionálnej úlohy Európskej komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej sútaze. 2. Schindler má pochybnosti najmä o zákonnosti clánku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 a usmernení Komisie z roku 1998 ( [2]2 ) ako základov pre ulozenie pokút. Okrem toho Schindler neakceptuje zásady spolocnej zodpovednosti materských a dcérskych spolocností za spáchané kartelové delikty, za ktoré nesú zodpovednost. 3. Uvedené právne problémy sa vynárajú v súvislosti s "kartelom výtahov", existujúcim vo viacerých clenských státoch Európskej únie, ktorý Komisia odhalila pred niekolkými rokmi a 21. februára 2007 zan vymerala svojím rozhodnutím pokuty (dalej len "sporné rozhodnutie") ( [3]3 ). Komisia obvinila z úcasti na kartely výtahov okrem styroch iných podnikov viacero spolocností patriacich do skupiny Schindler, vrátane holdingovej spolocnosti nachádzajúcej sa na vrchole koncernu, a ulozila im pokuty vypocítané na základe obratu koncernu. 4. V prvostupnovom konaní neboli námietky skupiny Schindler proti spornému rozhodnutiu úspesné; jej zalobu o neplatnost Vseobecný súd rozsudkom z 13. júla 2011 (dalej len "napadnutý rozsudok" alebo "rozsudok Vseobecného súdu") zamietol. ( [4]4 ) Teraz skupina Schindler nadalej uplatnuje svoje právo na právnu ochranu v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom a odvoláva sa pritom okrem iného na svoje základné práva, ako aj na zásady právneho státu, ako je delba právomocí, zásada zákonnosti, zákaz retroaktivity, zásada legitímnej dôvery a zásada zodpovednosti za zavinenie. II - Okolnosti právneho sporu 5. Skupina Schindler je jedným z popredných svetových koncernov dodávajúcich výtahy a eskalátory. Jej materskou spolocnostou je Schindler Holding Ltd (dalej len "Schindler Holding") so sídlom vo Svajciarsku. Schindler vykonáva svoju cinnost v oblasti výtahov a eskalátorov prostredníctvom vnútrostátnych dcérskych spolocností. ( [5]5 ) 6. V lete v roku 2003 boli Komisii poskytnuté informácie o moznej existencii kartelu medzi styrmi najväcsími európskymi výrobcami výtahov a eskalátorov, ktorí vykonávajú obchodnú cinnost v Únii, konkrétne medzi podnikmi Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp. ( [6]6 ) 7. Rozsiahle vysetrovanie Komisie viedlo nakoniec k záveru, ze uvedení výrobcovia výtahov a eskalátorov "sa podielali na styroch jednotlivých, komplexných a nepretrzitých poruseniach clánku 81 ods. 1 ES v styroch clenských státoch, pricom si rozdelili trhy dohodami alebo zosúladením svojho postupu pri zadávaní zákaziek vo verejných obchodných sútaziach a zmlúv súvisiacich s predajom, montázou, údrzbou a modernizáciou výtahov a eskalátorov". ( [7]7 ) Konkrétne ide o belgický, nemecký, luxemburský a holandský kartel týkajúci sa výtahov. Dlzka úcasti skupiny Schindler na týchto karteloch bola v kazdom clenskom státe iná, v kazdom prípade vsak trvala viac rokov. ( [8]8 ) 8. V spornom rozhodnutí Komisia ulozila príslusným podnikom zúcastneným na karteli za kazdý zo styroch kartelových deliktov pokuty, pri ktorých výpocte sa riadila svojimi usmerneniami z roku 1998. 9. V prípade skupiny Schindler zodpovedala Schindler Holding vzdy spolocne a nerozdielne s jej vnútrostátnymi dcérskymi spolocnostami. ( [9]9 ) Spolu dosahovala výska pokút takto ulozených skupine Schindler za vsetky styri porusenia priblizne 143 miliónov eur. 10. Viacerí adresáti sporného rozhodnutia sa prostredníctvom zalôb o neplatnost tohto rozhodnutia domáhali v prvom stupni právnej ochrany na Vseobecnom súde. ( [10]10 ) 11. Co sa týka skupiny Schindler, v prvom stupni podali 4. mája 2007 spolocne zalobu na Vseobecný súd Schindler Holding, Schindler Management AG, Schindler SA (Belgicko), Schindler Deutschland Holding GmbH (Nemecko), Schindler Sŕrl (Luxembursko) a Schindler Liften BV (Holandsko). 12. Vo svojom rozsudku z 13. júla 2011 Vseobecný súd vyhlásil, ze o zalobe nie je potrebné rozhodnút v rozsahu, v akom bola podaná spolocnostou Schindler Management AG. ( [11]11 ) V zostávajúcej casti zalobu zamietol a zaviazal zalobcov na náhradu trov konania. III - Konanie pred Súdnym dvorom 13. Proti rozsudku Vseobecného súdu podali Schindler Holding a dalsie jej spoluzalobkyne z prvého stupna (dalej len "odvolatelky") 27. septembra 2011 spolocne odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania. Navrhujú: 1. zrusit rozsudok Vseobecného súdu; 2. zrusit rozhodnutie Komisie; subsidiárne zrusit alebo znízit pokuty ulozené odvolatelkám v tomto rozhodnutí; 3. subsidiárne k návrhom v bode 1 a v bode 2 vrátit vec Vseobecnému súdu na rozhodnutie v súlade s právnym posúdením v rozsudku Súdneho dvora; 4. v kazdom prípade zaviazat Komisiu na náhradu trov konania, ktoré vznikli odvolatelkám v konaní na Vseobecnom súde a Súdnom dvore. 14. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor 1. odvolanie v celom rozsahu zamietol a 2. zaviazal odvolatelky na náhradu trov konania. 15. Nakoniec Rada, ktorá sa zúcastnila prvostupnového konania ako vedlajsia úcastnícka konania na podporu návrhov Komisie, navrhuje, aby Súdny dvor 1. zamietol odvolanie v casti, ktorá sa týka nezákonnosti nariadenia c. 1/2003, a 2. primerane rozhodol o trovách konania. 16. Pred Súdnym dvorom sa odvolanie prerokovalo písomne a ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. januára 2013. Rada sa pritom vyjadrila len k otázkam týkajúcim sa platnosti nariadenia c. 1/20013, ktoré Schindler polozila najmä v prvom a tretom odvolacom dôvode. IV - Posúdenie odvolania 17. Odvolatelky uvádzajú spolu 13 odvolacích dôvodov, ktorými ciastocne kladú velmi zásadné právne otázky týkajúce sa ukladania pokút za kartelové delikty Európskou komisiou. Je vhodné tieto odvolacie dôvody tematicky zoskupit a na základe toho preskúmat v mierne zmenenom poradí. A - O zásadách delby právomocí, právneho státu a priamosti dokazovania (prvý a druhý odvolací dôvod) 18. Prvým a druhým odvolacím dôvodom spochybnuje Schindler v zásade zlucitelnost systému sankcionovania kartelových deliktov, ktorý existuje v Únii, so základnými zásadami právneho státu. 19. Po prvé sa Schindler domnieva, ze pokuty v oblasti kartelového práva nesmie ukladat Komisia ako správny orgán, ale nezávislý súd (prvý odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 1 nizsie). Po druhé Schindler kritizuje spôsob zistenia skutkového stavu Komisiou a Vseobecným súdom, ktorý podla jej názoru porusuje zásadu priamosti dokazovania (druhý odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 2 nizsie). 1. O ukladaní pokút v oblasti kartelového práva Komisiou (prvý odvolací dôvod) 20. Po prvé, podla názoru skupiny Schindler skutocnost, ze pokuty v oblasti kartelového práva v rámci Únie ukladá Komisia ako orgán na ochranu hospodárskej sútaze európskeho vnútorného trhu a nie nezávislý súd, porusuje zásady delby právomocí a právneho státu. a) Predbezné poznámky 21. Hoci sa Schindler vseobecne odvoláva na zásady delby právomocí a právneho státu, jej písomné a ústne vyjadrenia tykajúce sa prvého odvolacieho dôvodu ukazujú, ze v podstate Súdu vytýka porusenie clánku 6 EDLP ( [12]12 ), teda porusenie práva na spravodlivé súdne konanie pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. 22. V tejto súvislosti treba poznamenat, ze clánok 6 EDLP, na rozdiel od odlisného tvrdenia skupiny Schindler - nemá v Únii az do splnenia podmienky uvedenej v dalsej vete priamu platnost. Únia totiz doteraz nepristúpila k EDLP, ale clánok 6 ods. 1 ZEÚ sa este musí vykonat. ( [13]13 ) 23. Napriek tomu majú základné práva zakotvené v clánku 6 EDLP uz dnes v Únii podstatný praktický význam. Jednak sú v nich vyjadrené vseobecné právne zásady, ktoré uznáva aj právo Únie (clánok 6 ods. 3 ZEÚ) ( [14]14 ), jednak sa podla nich vykladajú tie ustanovenia Charty základných práv Európskej únie, ktoré sú s nimi obsahovo totozné (clánok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s clánkom 52 ods. 3 prvou vetou Charty). ( [15]15 ) 24. Na základe toho má clánok 6 EDLP a s ním súvisiaca judikatúra ESLP ( [16]16 ) pri preskúmaní námietok podaných skupinou Schindler význam, ktorý nemozno podcenovat, a preto im budem v dalsej casti venovat hlavnú pozornost. Ale z formálneho hladiska treba preskúmanie porusení zásad delby právomocí a právneho státu, ktoré napáda Schindler, preskúmat nielen na základe clánku 6 EDLP, ale aj clánku 47 Charty základných práv, najmä jeho odseku 2, ako aj vseobecných právnych zásad práva Únie v zmysle clánku 6 ods. 3 ZEÚ. ( [17]17 ) b) Neexistencia výhrad v oblasti ochrany základných práv proti ukladaniu pokút Komisiou 25. Právo ochrany hospodárskej sútaze má síce nepochybne povahu podobnú trestnému právu, ( [18]18 ) nepatrí vsak do klúcovej oblasti trestného práva. ( [19]19 ) 26. Trestnoprávne záruky uvedené v clánku 6 EDLP sa podla judikatúry ESLP mimo "tvrdého jadra" trestného práva nemusia nevyhnutne uplatnovat v celom rozsahu. ( [20]20 ) 27. Pre právo hospodárskej sútaze to znamená, ze pokuty na sankcionovanie kartelových deliktov nemusia byt nevyhnutne ukladané nezávislým súdom, naopak táto právomoc môze byt v zásade prenesená na iný správny orgán. Pritom sú poziadavky clánku 6 ESLP splnené, pokial dotknutý podnik môze predlozit akékolvek rozhodnutie o ulození pokuty v oblasti kartelového práva, ktoré bolo voci nemu vydané, súdnemu orgánu s neobmedzenou právomocou (francúzsky: "pleine juridiction", anglicky: "full jurisdiction"). ( [21]21 ) 28. Súd, ktorý má preskúmat rozhodnutie o ulození pokuty v oblasti kartelového práva, musí mat podla judikatúry ESLP ( [22]22 ) právomoc "zmenit" vydané rozhodnutie správneho orgánu vo vsetkých skutkových aj právnych otázkach. ( [23]23 ) Na rozdiel od prvého dojmu to nevyhnutne neznamená, ze súd musí mat právomoc sám obsahovo zmenit rozhodnutie o ulození pokuty vo vsetkých bodoch (francúzsky: "réformer"). Naopak stací, ak má súd právomoc preskúmat vsetky skutkové a právne otázky relevantné pre spor, o ktorom rozhoduje, ( [24]24 ) a napadnuté rozhodnutie zrusit z akýchkolvek dôvodov (anglicky: "to quash") ( [25]25 ). 29. Systém právnej ochrany zriadený v Únii, v rámci ktorého môzu dotknuté podniky napadnút rozhodnutia Komisie o ulození pokuty vo veciach hospodárskej sútaze, tieto podmienky splna. Na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú totiz súdy Únie v súvislosti s týmito rozhodnutiami dve právomoci: ( [26]26 ) -- Súdy Únie jednak vykonávajú preskúmanie zákonnosti (clánok 263 ods. 1 ZFEÚ). Na rozdiel od prvého dojmu sa v rámci toho neobmedzujú len na právne otázky, ale môzu preskúmat aj vecnú presnost predlozených dôkazov, ich spolahlivost a koherentnost; okrem toho sú oprávnené preskúmat, ci dôkazy pouzité Komisiou predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byt zohladnené pri posúdení komplexnej situácie, ci sú spôsobilé opodstatnit závery, ktoré z nich boli vyvodené, a ci Komisia svoje rozhodnutie v tejto súvislosti dostatocne odôvodnila. Priestor na volnú úvahu Komisie, ktorý by nepodliehal súdnemu preskúmaniu, v tejto súvislosti neexistuje. ( [27]27 ) -- V súvislosti s financnými sankciami súdy Únie takisto disponujú neobmedzenou právomocou (clánok 261 ZFEÚ v spojení s clánkom 31 nariadenia c. 1/2003), ktorá by sa mala na úcely vylúcenia pochybností oznacovat ako "pleine juridiction" (francúzsky) alebo "full jurisdiction" (anglicky) v uzsom zmysle. Táto právomoc oprávnuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrusil, znízil alebo zvýsil ulozenú pokutu alebo penále. ( [28]28 ) 30. Preto majú súdy Únie v súvislosti s rozhodnutiami o ulození pokút v oblasti kartelového práva tak zo skutkového, ako aj z právneho hladiska "neobmedzenú právomoc" (francúzsky: "pleine juridiction", anglicky: "full jurisdiction") v sirsom zmysle, tak ako to vyzaduje clánok 47 ods. 2 Charty základných práv vykladaný a uplatnený v zmysle clánku 6 EDLP a judikatúry ESLP. ( [29]29 ) 31. Námietka skupiny Schindler, ze "podla vtedajsej praxe" rozhodnutia Komisie v kartelových konaniach nepodliehali neobmedzenému súdnemu preskúmaniu, je len tvrdením, ktoré sa v ziadnom prípade nevztahuje na prejednávaný prípad. ( [30]30 ) V skutocnosti sa Vseobecný súd zaoberal vsetkými skutkovými otázkami, ktoré skupina Schindler uviedla v prvostupnovom konaní, a podrobne ich preskúmal. 32. Na základe vyssie uvedeného je preto námietka zalozená na clánku 6 ESLP, ktorá sa týka porusenia zásad delby právomocí a právneho státu z dôvodu ukladania pokút v oblasti kartelového práva Komisiou, nedôvodná. c) O vyvrátení niektorých dalsích argumentov odvolateliek 33. Odvolatelky tvrdia, ze vzhladom na výsku pokút z oblasti kartelového práva ukladaných na úrovni Únie Komisia preniká do "tvrdého jadra" trestného práva, pricom ukladanie sankcií je podla clánku 6 EDLP vyhradené nezávislým súdom. 34. Tento argument nie je presvedcivý. To, ci urcité rozhodnutie patrí do "tvrdého jadra" trestného práva v zmysle clánku 6 EDLP, nemozno posudzovat len podla výsky ulozených sankcií, a fortiori, ak sa pritom neberie do úvahy velkost a výkonnost dotknutých podnikov a rozbor sa týka len nominálnych penazných súm. 35. Nezálezí len na kvantitatívnom posúdení, ale v rozhodujúcej miere aj na kvalitatívnom posúdení ulozených sankcií. Schindler takisto prehliada, ze sankcie v oblasti kartelového práva ulozené Úniou sa bez ohladu na ich nominálnu hodnotu vzdy týkajú podnikov. Nariadenie c. 1/2003 nepozná trestnoprávne alebo podobné sankcie voci fyzickým osobám, a fortiori sankcie odnatia slobody. Toto vsetko predstavuje podstatný kvalitatívny rozdiel v porovnaní s "tvrdým jadrom" trestného práva, na ktoré sa podla vsetkého odvoláva ESLP vo svojej judikatúre. ( [31]31 ) 36. Dalej sa odvolatelky domnievajú, ze z judikatúry ESLP vyplýva, ze mimo oblasti "malých deliktov" a "kolektívnych konaní" nie je prenesenie oprávnenia ukladat pokuty na správny orgán v súlade s podmienkami clánku 6 EDLP. ( [32]32 ) 37. V tejto súvislosti stací poukázat na skutocnost, ze podla najnovsej judikatúry ESLP ulozenie pokuty v oblasti kartelového práva v podstatnej výske orgánom ochrany hospodárskej sútaze nie je porusením clánku 6 EDLP. ( [33]33 ) To museli uznat aj právny zástupcovia skupiny Schindler na pojednávaní pred Súdnym dvorom. 38. V tejto súvislosti dodávam, ze v kontinentálnej Európe ukladanie pokút za kartelové delikty orgánmi ochrany hospodárskej sútaze v kazdom prípade zodpovedá tradícii rozsírenej v celej tejto oblasti. 39. Nakoniec sa odvolatelky domnievajú, ze Lisabonská zmluva vyvoláva potrebu nového posúdenia otázky, ci Komisia ako orgán ochrany hospodárskej sútaze môze ukladat pokuty v oblasti kartelového práva. 40. Ani tento argument nemozno prijat. Po prvé zákonnost sporného rozhodnutia, ktoré bolo vydané pred úcinnostou Lisabonskej zmluvy, je potrebné posudzovat podla vtedy platného právneho stavu. Po druhé nadobudnutím úcinnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 sa v poziadavkách týkajúcich sa základných práv, ktoré sú podstatné v prejednávanej veci, nic podstatné nezmenilo. Táto zmluva síce povýsila a zaradila Chartu základných práv do záväzného primárneho práva Únie, na základe coho má Charta rovnakú právnu silu ako Zmluvy (clánok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ). Obsah základného práva na úcinný prostriedok nápravy a nestranný súd, ktoré je uznané na úrovni Únie, je vsak silne ovplyvnený clánkom 6 ods. 1 EDLP, ako aj judikatúrou ESLP a súdov Únie týkajúcou sa tejto problematiky. Lisabonskou zmluvou nebol obsah tohto základného práva podstatne zmenený. ( [34]34 ) 41. Je pravda, ze clánok 52 ods. 3 druhá veta Charty základných práv pripústa, aby právo Únie priznávalo sirsí rozsah ochrany ako ustanovenia EDLP. Tvorca Zmluvy vsak objasnil, ze ustanovenia Charty ziadnym spôsobom nemenia právomoci a úlohy Únie vymedzené v Zmluvách (clánok 6 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s clánkom 51 ods. 2 Charty). Na základe toho nemôzu základné práva zakotvené v Charte, konkrétne právo na úcinný prostriedok nápravy a nestranný súd podla clánku 47 Charty, slúzit ako základ pre zásadnú zmenu rozdelenia právomocí medzi Európskou komisiou ako orgánom na ochranu hospodárskej sútaze európskeho vnútorného trhu a Súdnym dvorom Európskej únie ako súdnym preskúmavacím orgánom. 2. O poziadavkách týkajúcich sa dokazovania Vseobecným súdom pri preskúmaní rozhodnutí Komisie o ulození pokút (druhý odvolací dôvod) 42. Okrem zásadnej kritiky institucionálnej úlohy Komisie pri ukladaní pokút za kartelové delikty namietajú odvolatelky porusenie zásady priamosti dokazovania. Ani Komisia, ani Vseobecný súd nezistili v prejednávanej veci skutkový stav "priamym dokazovaním". Komisia sa oprela najmä o písomné dôkazy, nie vsak o svedecké výpovede fyzických osôb. Okrem toho sa korunní svedkovia nevypocúvali pod prísahou pravdivosti a v prítomnosti vsetkých úcastníkov konania. Tým bol porusený clánok 6 ods. 1 a clánok 6 ods. 3 písm. d) EDLP. ( [35]35 ) Vseobecný súd má v rámci zásad právneho státu povinnost vykonat v takých prípadoch, ako je prejednávaná vec, vlastné zistovanie skutkového stavu. a) Prípustnost 43. Komisia spochybnuje prípustnost tohto odvolacieho dôvodu. Táto námietka si vyzaduje samostatné preskúmanie. 44. V rozsahu, v akom Schindler Komisii vytýka, ze dokazovanie zalozila na inak neoverených písomných tvrdeniach korunných svedkov, je jej námietka neprípustná. Ako totiz správne poznamenáva Komisia, ide o nový dôvod, ktorý v tejto forme nebol predlozený Vseobecnému súdu. Schindler síce v prvostupnovom konaní uviedla iné právne aspekty týkajúce sa výpovedí korunných svedkov, ( [36]36 ) nie vsak argument o neoverení tvrdení korunných svedkov, na ktorý sa teraz sústreduje vo svojej námietke. Tým Schindler neprípustným spôsobom rozsiruje predmet prejednávaného právneho sporu v porovnaní s prvostupnovým konaním. ( [37]37 ) 45. Inak je to v prípade dodatocnej námietky skupiny Schindler, ze aj Vseobecný súd pri preskúmaní sporného rozhodnutia porusil zásadu priamosti dokazovania. Touto námietkou Schindler kritizuje konkrétne napadnutý rozsudok, co môze samozrejme urobit az v stádiu odvolacieho konania. V rozsahu, v akom sa teda v otázkach dokazovania zaoberá postupom Vseobecného súdu, je druhý odvolací dôvod prípustný. b) Dôvodnost 46. Tvrdenia skupiny Schindler vsak z vecného hladiska nie sú presvedcivé. 47. V konaní o priamej zalobe pred súdmi Únie totiz platí dispozicná zásada a zásada predkladania dôkazov úcastníkmi konania. Na základe toho mozno od zalobcu vyzadovat, aby oznacil sporné casti napadnutého rozhodnutia, uviedol v tomto ohlade svoje výhrady a predlozil dôkazy alebo aspon vázne indície preukazujúce, ze jeho výhrady sú dôvodné. ( [38]38 ) 48. Ako museli uznat odvolatelky na pojednávaní pre Súdnym dvorom, Schindler pocas prvostupnového konania nikdy nespochybnila správnost skutkového stavu zisteného Komisiou a ani nepodala návrhy na predvolanie svedkov, hoci na to bolo pred Vseobecným súdom nepochybne dostatok prílezitostí. Naopak Schindler podla doteraz nesporných konstatovaní Vseobecného súdu výslovne uznala skutkový stav uvedený v oznámení o výhradách. ( [39]39 ) 49. Za týchto okolností môze Schindler teraz, v stádiu odvolacieho konania, len s tazkostami vzniest námietku, ze Vseobecný súd zanedbal svoje povinnosti týkajúce sa objasnenia skutkového stavu. 50. Bez ohladu na to podla ustálenej judikatúry Vseobecný súd sám rozhoduje o prípadnej potrebe doplnit informácie, ktorými disponuje. ( [40]40 ) To v neposlednom rade závisí od toho, ci Vseobecný súd vôbec povazuje objasnenie urcitých aspektov skutkového stavu za potrebné. 51. Je velmi málo pravdepodobné, ze by bolo mozné zúzit sirokú mieru volnej úvahy Vseobecného súdu týkajúcu sa posúdenia, aké dôkazné prostriedky sú vhodné alebo potrebné na preukázanie urcitej skutocnosti, len na povinnost predkladat z vlastnej iniciatívy dalsie dôkazy, a to aj vtedy, ked to ziaden z úcastníkov konania neziada. To platí tým skôr, ked sú úcastníci konania, tak ako v tomto prípade, velké podniky skúsené v otázkach práva hospodárskej sútaze a ked ich zastupujú specializovaní advokáti. 52. Samotná okolnost, ze sa Komisia v rozhodnutí o ulození pokuty v oblasti kartelového práva v rozhodujúcej miere oprela o stanovisko korunného svedka, v ziadnom prípade nemôze viest k tomu, ze Vseobecný súd bude povinný vykonat z vlastnej iniciatívy dalsie dokazovanie. 53. V tejto súvislosti dodávam, ze písomným pripomienkam podnikov v kartelových konaniach nemozno vopred prisudzovat mensiu dôkaznú hodnotu ako ústnym výpovediam fyzických osôb. Naopak, vzhladom na zlozitost mnohých kartelových konaní je skoro nevyhnutné, v kazdom prípade ale mimoriadne úcelné, ked na úcely objasnenia a zistenia skutkového stavu mozno pouzit písomné podklady, vrátane takých, ktoré podniky zúcastnené na kartely dobrovolne predlozili. 54. Samozrejme v kazdom konkrétnom prípade je potrebné starostlivo preskúmat, ci sa stanovisko podniku, najmä podniku zúcastneného na kartely, ktorý je zároven korunným svedkom, náhodou nevyznacuje jednostranným, neúplným alebo nesprávnym opisom diania alebo zaujatostou voci iným úcastníkom kartelu. Nie je vsak mozné vopred pausálne spochybnovat pravdivost a dôkaznú hodnotu písomných stanovísk korunných svedkov v kartelových konaniach alebo im vseobecne prisudzovat nizsiu hodnotu ako iným dôkazným prostriedkom. 55. To platí o to viac, ze iní úcastníci kartelu uz v správnom konaní majú prílezitost oboznámit sa s dôkazmi, o ktoré sa opiera Komisia, ako aj predlozit Komisii prípadne iné posúdenie skutkového stavu (clánok 27 ods. 1 a 2 nariadenia c. 1/2003), a tak v prípade potreby odporovat skutkovým zisteniam zalozeným na stanovisku korunného svedka alebo ich v kazdom prípade aspon podat z iného hladiska. 56. Ak ale nijaký z úcastníkov konania neodporoval skutkovým zisteniam Komisie vychádzajúcim zo stanoviska korunného svedka a ak neexistujú ani iné dôkazy o ich jednostrannosti, nesprávnosti alebo neúplnosti, tak Vseobecný súd nemá ziaden dôvod, aby vykonal dodatocné preskúmanie alebo aby z vlastnej iniciatívy vykonal dalsie dôkazy. 57. Vo vseobecnosti nemôze byt Vseobecný súd povinný vykonat dokazovanie v súvislosti so vsetkými moznými detailnými okrajovými otázkami skutkového stavu zisteného Komisiou, ktorého podstata nie je sporná, napríklad v súvislosti s detailmi uvedenými skupinou Schindler v jej replike v odvolacom konaní, ( [41]41 ) ak tieto otázky, tak ako v tomto prípade, nemajú pre rozhodnutie právneho sporu ziaden význam alebo ak majú len marginálny význam. Napríklad, ak v súvislosti s urcením závaznosti porusenia nie je z právneho hladiska rozhodujúce, ci mal kartel podstatné alebo len malé úcinky na trh, potom sa v súvislosti s týmito úcinkami nemusí vykonat dokazovanie. ( [42]42 ) 3. Predbezný záver 58. Na základe vyssie uvedeného mozno konstatovat, ze námietky skupiny Schindler týkajúce sa porusenia základných zásad právneho státu nie sú dôvodné. Z týchto dôvodov treba prvý a druhý odvolací dôvod zamietnut. B - O zodpovednosti podniku za porusenie kartelového práva, ku ktorému doslo v oblasti jeho zodpovednosti 59. Siesty a siedmy odvolací dôvod sa týkajú zásad práva Únie uznaných v ustálenej judikatúre o zodpovednosti podniku za kartelové delikty spáchané v oblasti jeho zodpovednosti. Odvolatelky po prvé namietajú, ze Vseobecný súd nesprávne vychádzal zo spoluzodpovednosti spolocnosti Schindler Holding za kartelové delikty jej styroch dcérskych spolocností (siedmy odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 1 nizsie). Po druhé vo vseobecnosti namietajú porusenie zásady zodpovednosti za zavinenie (siesty a ciastocne aj siedmy odvolací dôvod, pozri v tejto súvislosti odsek 2 nizsie). 1. O spoluzodpovednosti holdingovej spolocnosti (siedmy odvolací dôvod) 60. Predmetom siedmeho odvolacieho dôvodu sú zásady, podla ktorých podla práva Únie materské spolocnosti spoluzodpovedajú za kartelové delikty ich 100 % dcérskych spolocností. Stredobodom záujmu je pritom takzvaná "100 % domnienka". Podla nej, v prípade 100 % (alebo skoro 100 %) úcasti materskej spolocnosti na jej dcérskej spolocnosti, platí vyvrátitelná právna domnienka, ze materská spolocnost uplatnuje rozhodujúci vplyv na trhové správanie dcérskej spolocnosti. To platí aj v prípade, ked materská spolocnost kontroluje svoju dcérsku spolocnost nepriamo prostredníctvom spolocnosti, ktorá sa nachádza medzi nimi, pricom materská spolocnost vlastní 100 % (alebo skoro 100 %) podielov prostrednej spolocnosti a prostredná spolocnost 100 % (alebo skoro 100 %) podielov dcérskej spolocnosti. 100 % alebo skoro 100 % úcast podla judikatúry postacuje na to, aby sa materská spolocnost a dcérska spolocnost povazovali za jeden podnik a v dôsledku toho sa vyvodzovala solidárna zodpovednost voci materskej spolocnosti za protisútazné správanie jej relevantnej dcérskej spolocnosti. 61. Táto 100 % domnienka sa bez akýchkolvek námietok uplatnuje v ustálenej judikatúre súdov Únie, takzvanej judikatúre Akzo Nobel ( [43]43 ), a nedávno bola dokonca dvakrát potvrdená v rozsudkoch velkej komory Súdneho dvora. ( [44]44 ) 62. Napriek tomu odvolatelky zastávajú názor, ze Vseobecný súd na základe 100 % domnienky nesprávne vychádzal zo spoluzodpovednosti spolocnosti Schindler Holding ako materskej spolocnosti skupiny Schindler za kartelové delikty spáchané jej styrmi vnútrostátnymi dcérskymi spolocnostami v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku v rámci kartelu týkajúceho sa výtahov. Jednak spochybnujú zákonnost 100 % domnienky ako takej [pozri v tejto súvislosti nasledujúce písmeno a)] a jednak kritizujú konkrétne uplatnenie tejto 100 % domnienky Vseobecným súdom v prejednávanej veci [pozri v tejto súvislosti písmeno b) nizsie]. a) O zásadnej kritike skupiny Schindler týkajúcej sa 100 % domnienky (prvá cast siedmeho odvolacieho dôvodu) 63. V prvej casti siedmeho odvolacieho dôvodu skupina Schindler zásadne kritizuje 100 % domnienku ako takú. Táto kritika sa v zásade opiera o tri argumenty, ktorými sa budem v dalsej casti postupne zaoberat. i) O zásade oddelenej zodpovednosti zakotvenej v práve obchodných spolocností 64. Schindler najprv tvrdí, tak ako v prvostupnovom konaní, ze 100 % domnienka porusuje zásadu oddelenia zakotvenú v práve obchodných spolocností, podla ktorej sú právnické osoby v zásade samostatné a zodpovedajú oddelene, pricom zohladnenie toho, kto vlastní ich podiely, nie je prípustné. Mozné porusenie tejto "zásady oddelenej zodpovednosti" prichádza do úvahy len výnimocne a za prísnych podmienok, konkrétne, ak materská spolocnost vedome prevzala zodpovednost za dlhy svojej dcérskej spolocnosti alebo sa jej má pripísat zodpovednost za jej vlastné chybné správanie. 65. Treba uznat, ze zásada oddelenia je siroko rozsírenou zásadou v práve obchodných spolocností clenských státov, ktorá má velký praktický význam najmä v súvislosti s otázkami obcianskoprávnej zodpovednosti obchodných spolocností, napríklad spolocností s rucením obmedzeným alebo akciových spolocností. 66. Pri posudzovaní zodpovednosti v oblasti kartelového práva zo strany podniku vsak nemôze byt rozhodujúce, ci medzi materskou a dcérskou spolocnostou existuje "corporate veil". Naopak, rozhodujúcou je hospodárska realita, pretoze právo hospodárskej sútaze sa neriadi formalitami, ale skutocným správaním podnikov ( [45]45 ) na trhu. Pri posudzovaní trhového správania podniku vzhladom na ochranu hospodárskej sútaze v rámci kartelového práva nezohráva ziadnu úlohu, aké právne konstrukcie si fyzické alebo právnické osoby vlastniace tento podnik zvolili v danom prípade na riadenie ich právnych vztahov. 67. To, ci materská spolocnost a jej dcérska spolocnost/dcérske spolocnosti vystupujú na trhu ako jeden podnik, nemozno teda posúdit na základe cisto formálno-právneho pozorovania. Takisto sa nedá posúdit iba podla kritérií relevantnej právnej úpravy obchodných spolocností, ci môze dcérska spolocnost urcovat svoje trhové správanie sama, alebo je vystavená rozhodujúcemu vplyvu svojej materskej spolocnosti. V opacnom prípade by pre dotknuté materské spolocnosti bolo jednoduché zbavit sa zodpovednosti za protisútazné správanie svojich 100 % dcérskych spolocností v oblasti kartelového práva tak, ze sa odvolajú na situácie výlucne z oblasti práva obchodných spolocností. ( [46]46 ) 68. Na základe vyssie uvedeného Vseobecný súd správne zamietol námietku skupiny Schindler zalozenú na práve obchodných spolocností proti 100 % domnienke a, vseobecnejsie, proti zásadám spoluzodpovednosti materských spolocností za kartelové delikty ich dcérskych spolocností zakotveným v práve Únie ( [47]47 ). ii) O údajnom zásahu do právomocí clenských státov 69. Dalej skupina Schindler uvádza, ze judikatúra súdov Únie týkajúca sa spoluzodpovednosti materských spolocností za kartelové delikty ich dcérskych spolocností zasahuje do právomocí clenských státov. Podla názoru skupiny Schindler spadá totiz úprava toho, kedy inak platná zásada oddelenej zodpovednosti materskej spolocnosti a jej dcérskej spolocnosti neplatí, výlucne do oblasti právomoci clenských státov. 70. Ako Komisia správne uvádza, ide pri tejto námietke o nový dôvod, ktorý bol prvýkrát uplatnený az v stádiu odvolacieho konania. Táto cast siedmeho odvolacieho dôvodu je uz na základe toho neprípustná. ( [48]48 ) 71. Ani vecne nie je toto tvrdenie skupiny Schindler presvedcivé. 72. Je pravda, ze podla zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na nu preniesli clenské státy v Zmluvách na dosiahnutie v nich vymedzených cielov (clánok 5 ods. 2 prvá veta ZEÚ v spojení s clánkom 5 ods. 1 prvou vetou ZEÚ, predtým clánok 5 ods. 1 ES). Kazdá institúcia koná okrem toho v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami (clánok 13 ods. 2 prvá veta ZEÚ), a právomoci, ktoré na Úniu neboli Zmluvami prenesené, zostávajú právomocami clenských státov (clánok 4 ods. 1 ZEÚ a clánok 5 ods. 2 druhá veta ZEÚ). 73. Napriek tomu nie je tvrdenie, ze Únia nemá právomoc za spáchané kartelové delikty brat spolocne na zodpovednost materské spolocnosti a ich 100 % dcérske spolocnosti, nicím podlozené. 74. Podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 nie je totiz sankcná právomoc Komisie obmedzená na opatrenia voci specifickým právnickým osobám, napríklad tým spolocnostiam v rámci koncernu, ktoré sú priamo zapojené do kartelu, ale Komisia umoznuje ulozenie pokút voci tomu podniku, ktorý spáchal kartelový delikt. Táto sankcná právomoc je v rámci primárneho práva Únie výslovne zakotvená v clánku 83 ods. 1 ES v spojení s clánkom 83 ods. 2 písm. a) ES [teraz clánok 103 ods. 1 ZFEÚ v spojení s clánkom 103 ods. 2 písm. a) ZFEÚ]. 75. Pojem podnik ako taký je tiez zakotvený v primárnom práve Únie, v právnom poriadku Únie má teda ústavnú povahu (pozri najmä clánky 81 ES, 82 ES, 86 ES a 87 ES, teraz clánky 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ, 106 ZFEÚ a 107 ZFEÚ). Vymedzenie jeho obsahu a rozsahu je jednou z podstatných úloh Súdneho dvora Európskej únie, ktorému prinálezí zabezpecit dodrziavanie práva pri výklade a uplatnovaní Zmlúv (clánok 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ). 76. Pojem podnik musí byt ako klúcový prvok pravidiel hospodárskej sútaze, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie vnútorného trhu, vykladaný a uplatnovaný v celej Únii jednotne a nesmie byt závislý od osobitostí vnútrostátneho práva obchodných spolocností clenských státov. Inak by sa pre podniky cinné na vnútornom trhu nemohol zabezpecit jednotný právny rámec ("level playing field"). 77. Hoci pri súcasnom stave právomoc na úpravu práva obchodných spolocností vo velkej miere zostala v právomoci clenských státov, musia clenské státy pri výkone týchto právomocí, ( [49]49 ) tak ako v iných oblastiach ( [50]50 ), dodrziavat relevantné ustanovenia práva Únie, ako aj jej právomoci. 78. Celkovo teda treba argumentáciu odvolateliek zalozenú na nedostatku právomoci Únie zamietnut ako neprípustnú, v kazdom prípade vsak ako nedôvodnú. iii) O údajnom porusení podmienky podstatnosti 79. Nakoniec Schindler tvrdí, ze stanovenie zásad spoluzodpovednosti materskej spolocnosti za kartelové delikty jej dcérskej spolocnosti nemozno prenechat na prax Komisie a súdov Únie, ale spadá to do výlucnej právomoci normotvorcu Únie. To vyplýva z podmienky podstatnosti, ktorá je od nadobudnutia úcinnosti Lisabonskej zmluvy zakotvená v clánku 290 ods. 1 ZFEÚ. 80. Aj táto námietka predstavuje v porovnaní s prvostupnovým konaním nový dôvod a je preto neprípustná z toho istého dôvodu ako vyssie uvedená námietka zásahu do právomocí clenských státov. ( [51]51 ) 81. Z obsahového hladiska je potrebné poznamenat, ze samotný clánok 290 ods. 1 ZFEÚ nie je pre otázky, ktoré sú v tomto prípade podstatné, vôbec relevantný, pretoze sa týka len prípadu delegovanej právomoci prijímat nelegislatívne akty Komisiou, ktorými sa doplnajú alebo menia legislatívne akty institúcií Únie. Na rozdiel od toho spadá prenasledovanie kartelových deliktov na úrovni Únie do originálnych právomocí Komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej sútaze, ktoré na nu neboli prenesené zo strany Európskeho parlamentu alebo Rady Európskej únie, ale ktoré jej patria aj nezávisle od nariadenia c. 1/2003, na základe primárneho práva (clánok 105 ZFEÚ, predtým clánok 85 ES). 82. Ale aj za predpokladu, ze Schindler odkazuje na clánok 290 ods. 1 ZFEÚ len v tej súvislosti, ze je v nom vyjadrená vseobecná ústavnú zásada, podla ktorej podstatné úpravy urcitej oblasti musí prijímat legislatíva a nie je mozné ich delegovat na exekutívu, nie je jej argumentácia úcelná. 83. Základom spoluzodpovednosti materskej spolocnosti za kartelové delikty jej 100 % alebo skoro 100 % dcérskych spolocností je, ako uz bolo uvedené, pojem podnik zakotvený v práve hospodárskej sútaze, ktorý je odlisný od právnickej osoby. Podnik je úcastníkom kartelu a podniku sa ulozí pokuta bez ohladu na to, ci tento podnik tvorí jedna alebo viacero právnických osôb. 84. Na rozdiel od tvrdenia skupiny Schindler nespocíva osobitost pojmu podnik len na praxi Komisie ako orgánu exekutívy alebo Súdneho dvora ako súdneho orgánu, ale je zakotvená aj v samotných Zmluvách. Uz primárne právo Únie starostlivo rozlisuje medzi pojmom právnická osoba (pozri napríklad clánok 15 ods. 3 ZFEÚ, clánok 54 ods. 2 ZFEÚ, clánok 75 ods. 1 ZFEÚ, clánok 263 ods. 4 ZFEÚ a clánok 265 ods. 3 ZFEÚ), pojmom spolocnost [pozri clánok 50 ods. 2 písm. g) ZFEÚ a clánok 54 ods. 2 ZFEÚ] a pojmom podnik vyskytujúcim sa najmä v práve hospodárskej sútaze (pozri napríklad clánky 101 ZFEÚ, 102 ZFEÚ, 106 ZFEÚ a 107 ZFEÚ). 85. Inými slovami, argument, ze za kartelový delikt sa nemusí nevyhnutne pripisovat zodpovednost len voci jednej samostatnej právnickej osobe alebo obchodnej spolocnosti, ale aj voci ekonomickému celku sui generis, konkrétne voci podniku zúcastnenému na kartely, mozno vyvodit z originálnej právnej úpravy normotvorcu Únie, ktorý vytvoril Zmluvy. 86. Na základe toho nie je argumentácia skupiny Schindler zalozená na podmienke podstatnosti dôvodná. 87. Na tom nic nemení ani okolnost, ze normotvorca Únie prijal v clánku 23 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 specifickú úpravu, podla ktorej pokuty ulozené zdruzeniam podnikov môzu byt za urcitých okolností pozadované aj od ich clenov. Toto ustanovenie sa totiz vôbec nezaoberá zodpovednostou podnikov za kartelové delikty, ktoré spáchali, ale len zodpovednostou podnikov za kartelové delikty väcsieho celku, ktorý nemá postavenie podniku, ale len pozostáva z viacerých podnikov. Ak sa teda z clánku 23 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 vôbec dá vyvodit nejaký záver v súvislosti s podmienkou podstatnosti, potom len ten, ze osobitná právna úprava je potrebná len v prípadoch, v ktorých sa okruh osôb zodpovedných za kartelový delikt rozsiruje za hranice pojmu podnik. 88. Celkovo vsak treba výhradu skupiny Schindler týkajúcu sa podmienky podstatnosti zamietnut ako neprípustnú, v kazdom prípade vsak ako nedôvodnú. iv) Predbezný záver 89. Z uvedených úvah preto vyplýva, ze prvú cast siedmeho odvolacieho dôvodu treba zamietnut. b) O kritike skupiny Schindler týkajúcej sa konkrétneho uplatnenia 100 % domnienky (druhá cast siedmeho odvolacieho dôvodu) 90. V druhej casti siedmeho odvolacieho dôvodu Schindler kritizuje konkrétne uplatnenie 100 % domnienky Vseobecným súdom, najmä pokial ide o podmienky vyvrátenia tejto domnienky. Odvolatelky sa domnievajú, ze Vseobecný súd v tomto prípade nesprávne vychádzal zo spoluzodpovednosti spolocnosti Schindler Holding ako materskej spolocnosti ( [52]52 ) za kartelové delikty, ktoré spáchali jej styri vnútrostátne dcérske spolocnosti v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku. 91. Pri povrchnom posúdení by bolo mozné domnievat sa, ze sa touto námietkou spochybnuje len posúdenie skutkových okolností a dôkazov Vseobecným súdom a ze sa od Súdneho dvora pozaduje, aby nahradil posúdenie Vseobecného súdu vlastným posúdením. To by bolo v odvolacom konaní neprípustné. ( [53]53 ) V skutocnosti vsak v tomto prípade ide o otázku, ci bolo posúdenie skutkového stavu a dôkazov Vseobecným súdom vykonané v súlade s príslusnými kritériami a zásadami. Ide o právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní. ( [54]54 ) 92. Najmä treba objasnit, ci len existencia "Compliance-Programme" (nazývaneho aj "program dodrziavania pravidiel") ( [55]55 ) postacuje na oslobodenie materskej spolocnosti od spoluzodpovednosti. Okrem toho je medzi úcastníkmi konania sporné aj to, do akej miery je potrebné ozrejmit "vztahy v rámci koncernu" medzi materskou spolocnostou a jej dcérskymi spolocnostami, aby sa vyvrátila 100 % domnienka. i) O význame "Compliance-Programme" spolocnosti Schindler Holding 93. Schindler sa hlavne domnieva, ze materskú spolocnost treba oslobodit od spoluzodpovednosti za kartelové delikty spáchané jej 100 % dcérskymi spolocnostami, ked si splnila svoje povinnosti nálezitej starostlivosti a hlavne ked spustila "Compliance-Programme". Skupina Schindler sa domnieva, ze od materskej spolocnosti nemozno pozadovat viac ako preukázanie "funkcného" compliance programu. 94. Táto argumentácia nie je správna. Zjavne spocíva na mylnej predstave, ze spoluzodpovednost materskej spolocnosti za kartelové delikty jej 100 % dcérskej spolocnosti/100 % dcérskych spolocností spocíva na obvinení z akéhosi organizacného zavinenia, teda na porusení urcitých povinností nálezitej starostlivosti, ktoré má materská spolocnost. Tak to nie je. 95. Zodpovednost materskej spolocnosti sa nezakladá na nedostatocnej organizácii alebo kontrole pracovných postupov v rámci koncernu, ale naopak výlucne na okolnosti, ze materská spolocnost v case kartelového deliktu uplatnovala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojej dcérskej spolocnosti. Takýto rozhodujúci vplyv, a nie napríklad akési organizacné zavinenie, sa predpokladá, ak 100 % alebo skoro 100 % podielov relevantnej dcérskej spolocnosti patrí jej materskej spolocnosti (100 % domnienka). 96. V súlade s tým je pre vyvrátenie 100 % domnienky takisto nepodstatné, ci materská spolocnost disponuje compliance programom. Takýto program síce môze umoznit, aby sa vysvetlilo urcité vnútropodnikové úsilie týkajúce sa prevencie kartelových deliktov (a vseobecnejsie: právnych porusení) - úsilie, ktorého uzitocnost je nesporná. Compliance program vsak nijako nemôze dokázat neexistenciu rozhodujúceho vplyvu materskej spolocnosti na obchodnú politiku dcérskej spolocnosti alebo skutocnost, ze matka a 100 % dcéra, na rozdiel od prvého dojmu, netvoria ziaden spolocný podnik v zmysle práva hospodárskej sútaze. 97. Aj keby sa v rozpore s vyssie uvedeným predpokladalo, ze spoluzodpovednost materskej spolocnosti za kartelové delikty jej 100 % dcérskej spolocnosti sa zakladá na obvinení z organizacného zavinenia, nedalo by sa toto obvinenie vyvrátit len strohým odkazom na "funkcný compliance program", ako sa o to pokúsa Schindler v tomto prípade. 98. Existenciu "funkcného" compliance programu totiz nemozno vôbec predpokladat, ak sa jedna alebo viacero 100 % dcérskych spolocností dopustili pocas obdobia viacerých rokov takých závazných porusení pravidiel hospodárskej sútaze európskeho vnútorného trhu, ako sa konstatovalo v prípade úcasti skupiny Schindler na kartely týkajúcom sa výtahov v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku. 99. Compliance program samozrejme nemusí zabránit kazdému právnemu poruseniu, najmä ked ide o malé právne porusenia. Ale compliance program, ktorý je "funkcný", musí byt schopný úcinne zastavit závazné a dlhotrvajúce kartelové delikty, ako aj odhalit prípadné zákonné porusenia a tieto ihned zastavit. Na základe konstatovaní Vseobecného súdu týkajúcich sa dlzky a závaznosti úcasti skupiny Schindler na kartely výtahov, ktoré sú v zásade nesporné, existenciu takéhoto programu nemozno predpokladat, a to ani pri takomto benevolentnom posúdení. Preto jednoducho nemozno vychádzat z toho, ze Schindler "urobila vsetko, co bolo v jej silách", aby zabránila predmetným kartelovým deliktom, a ani Vseobecný súd toto nekonstatoval v nijakom bode napadnutého rozsudku, na rozdiel od opakovaných tvrdení skupiny Schindler. ( [56]56 ) 100. Na základe toho treba tvrdenie skupiny Schindler, ktoré sa zakladá na "funkcnom compliance programe", zamietnut. ii) O poziadavke "objasnenia vztahov v rámci koncernu" 101. Okrem toho odvolatelky kritizujú cast rozsudku ( [57]57 ), v ktorej Vseobecný súd oznacil iné tvrdenia skupiny Schindler týkajúce sa vyvrátenia 100 % domnienky za nedostatocné. 102. Odvolatelky kritizujú najmä bod 90 napadnutého rozsudku, v ktorom sa Vseobecný súd zaoberá kvalitou tvrdenia skupiny Schindler týkajúceho sa jej internej správnej struktúry a oznamovacími povinnostami ("reporting lines" a "reporting obligations") jednotlivých spolupracovníkov vo vnútrostátnych dcérskych spolocnostiach. Vseobecný súd v tomto bode konstatuje, ze tvrdenie skupiny Schindler nepostacuje na vyvrátenie 100 % domnienky, pretoze sa blizsie neobjasnujú vnútorné vztahy medzi spolocnostou Schindler Holding a jej dcérskymi spolocnostami pôsobiacimi v predmetných krajinách. ( [58]58 ) 103. Schindler namieta, ze na preukázanie neexistencie rozhodujúceho vplyvu materskej spolocnosti na jej 100 % dcérske spolocnosti nemozno "v ziadnom prípade pozadovat, aby sa objasnili vztahy v rámci koncernu". 104. Tento názor je mylný. Samozrejme, ze od materskej spolocnosti, ktorá chce vyvrátit 100 % domnienku, mozno pozadovat, aby poskytla komplexné vysvetlenie týkajúce sa jej vztahov k dcérskym spolocnostiam, napriek tomu, ze vsetky tieto informácie pochádzajú z vnútropodnikovej sféry materskej a dcérskej spolocnosti. 105. Len sporadické odkazy na rozsah oznamovacích povinností jednotlivých spolupracovníkov nemôzu podat o týchto vnútropodnikových vztahoch komplexný, jasný obraz. Bolo by potrebné, aby dotknutý podnik objasnil vsetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizacnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú danú dcérsku spolocnost s materskou spolocnostou. ( [59]59 ) Najmä sa musí pomocou indícií vyplývajúcich z bezného chodu spolocnosti vysvetlit, ci a do akej miery dcérska spolocnost urcovala svoju obchodnú politiku a svoje vystupovanie na trhu sama, a teda sa správala autonómne, to znamená nezávisle od svojej materskej spolocnosti. Len odkaz na rozsah oznamovacích povinností spolupracovníkov zjavne nemôze presvedcivo vysvetlit neexistenciu rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku dcérskych spolocností. 106. Kritika skupiny Schindler týkajúca sa bodu 90 napadnutého rozsudku je preto nedôvodná. iii) O pojme "obchodná politika" v rámci 100 % domnienky 107. Nakoniec odvolatelky namietajú, najmä s ohladom na bod 86 napadnutého rozsudku, ze Vseobecný súd vychádzal z prílis sirokého výkladu "obchodnej politiky" dcérskych spolocností, pri ktorých sa predpokladá rozhodujúci vplyv zo strany materskej spolocnosti, ak táto vlastní 100 % ich podielov. 108. Tento argument treba tiez zamietnut. 109. Skutocnost, ci trhové správanie dcérskej spolocnosti je pod rozhodujúcim vplyvom materskej spolocnosti, nezávisí len od toho, kto urcuje jej obchodnú politiku v uzsom zmysle, teda napríklad cenovú politiku, výrobné a distribucné cinnosti, predajné ciele, hrubé ziskové marze, predajné náklady, cash flow, zásoby a marketing. Trhové správanie dcérskej spolocnosti môze byt totiz v konecnom dôsledku ovplyvnené aj vsetkými relevantnými okolnostami súvisiacimi s jej hospodárskymi, organizacnými a právnymi väzbami s materskou spolocnostou. Na základe toho Súdny dvor uznal, ze pokial ide o vyvrátenie 100 % domnienky, sú relevantné vsetky tieto okolnosti, a preto je rozhodujúci dôkaz neexistujúceho vplyvu na obchodnú politiku v sirsom zmysle. ( [60]60 ) Vseobecný súd túto judikatúru správne uplatnil v prejednávanej veci. 110. Bez ohladu na spory týkajúce sa rozsahu pojmu obchodná politika je potrebné poukázat na to, ze Vseobecný súd sa v bodoch 84 az 90 napadnutého rozsudku podrobne zaoberal vsetkými argumentmi skupiny Schindler týkajúcimi sa vyvrátenia 100 % domnienky a kritizoval, ze tieto argumenty sa zakladajú najmä na tvrdeniach, ktoré neboli blizsie podlozené. ( [61]61 ) Vseobecný súd povazoval takéto nepodlozené tvrdenia za nedostatocné na vyvrátenie 100 % domnienky. ( [62]62 ) 2. O zásade zavinenia (siesty a ciastocne siedmy odvolací dôvod) 111. V siestom a ciastocne v siedmom odvolacom dôvode odvolatelky okrem toho namietajú, ze zásady zodpovednosti podniku za spáchané kartelové delikty, ktoré spadajú do oblasti jeho zodpovednosti, zakotvené v práve Únie porusujú zásadu zavinenia. 112. Námietka porusenia zásady zavinenia spocíva pri blizsom pozorovaní na dvoch oddelených dôvodoch: Po prvé Schindler kritizuje, ze Vseobecný súd uplatnil 100 % domnienku v neprospech spolocnosti Schindler Holding takým spôsobom, ze to viedlo k objektívnej zodpovednosti ( [63]63 ) [pozri v tejto súvislosti nasledujúce písmeno a)]. Po druhé Schindler kritizuje, ze Vseobecný súd v napadnutom rozsudku "nesplnil základné zásady pripísania zodpovednosti", pretoze mu na vyvodenie zodpovednosti v oblasti kartelového práva stacilo, ze "akýkolvek pracovník dcérskych spolocností konal v rozpore s kartelovým právom" ( [64]64 ) [pozri v tejto súvislosti písmeno b) nizsie]. a) O námietke, ze 100 % domnienka vedie k objektívnej zodpovednosti 113. Okolnost, ze Vseobecný súd nepovazoval compliance program skupiny Schindler za postacujúci na vyvrátenie 100 % domnienky, vedie odvolatelky k námietke, ze 100 % domnienka spôsobuje objektívnu zodpovednost spolocnosti Schindler Holding ako materskej spolocnosti. 114. K vseobecným právnym zásadám, ktoré sa musia respektovat v kartelovom konaní v rámci Únie, jednoznacne patrí zásada nulla poena sine culpa (ziadna sankcia bez viny), ktorá vychádza zo zásady právneho státu a zo zásady zavinenia. Ako som prednedávnom vysvetlila v inej veci, ide o zásadu s povahou základného práva, ktorá pochádza zo spolocných ústavných tradícií clenských státov ( [65]65 ). 115. V Charte základných práv Európskej únie a v EDLP sa táto zásada síce výslovne neuvádza, ale predstavuje nevyhnutnú podmienku prezumpcie neviny. Mozno preto vychádzat z toho, ze zásada nulla poena sine culpa je implicitne obsahom tak clánku 48 ods. 1 Charty, ako aj clánku 6 ods. 2 EDLP, ktoré sa nesporne zohladnujú v konaniach vo veci kartelov ( [66]66 ). V konecnom dôsledku mozno obe tieto ustanovenia Charty a EDLP povazovat za procesnoprávne vyjadrenie zásady nulla poena sine culpa ( [67]67 ). 116. V súvislosti so sankciami v oblasti kartelového práva, ktoré má ukladat Komisia, je zásada nulla poena sine culpa vyjadrená v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003: podla tohto ustanovenia mozno kartelové pokuty ulozit len za úmyselné porusenia alebo porusenia z nedbanlivosti. 117. Odvolatelky v tomto prípade správne poukázali na platnost zásady nulla poena sine culpa, ktorú oznacujú pojmom "zásada zavinenia". Nesprávny je vsak ich názor, ze 100 % domnienka vedie k objektívnej zodpovednosti materskej spolocnosti a je v rozpore so zásadou nulla poena sine culpa len preto, ze sa materskej spolocnosti neumoznilo zbavit sa zodpovednosti poukázaním na jej interný program compliance. 118. Odvolatelky podla môjho názoru nechápu obsah 100 % domnienky. Táto domnienka nehovorí nic o tom, ci podnik zavinene (t. j. úmyselne alebo z nedbanlivosti) spáchal kartelový delikt. Nejde o domnienku zavinenia. Naopak 100 % domnienka len poskytuje odpoved na otázku, z akých castí sa skladá podnik, ktorý sa, preukázatelne úmyselne alebo z nedbanlivosti, zúcastnil kartelu. Samotné konstatovanie týkajúce sa zlozenia podniku este neobsahuje výcitku zavinenia v súvislosti s protiprávnym konaním kartelu. 119. Podla 100 % domnienky mozno vychádzat z toho, ze materská spolocnost a jej 100 % dcérska spolocnost/100 % dcérske spolocnosti sú za normálnych okolností súcastou jedného a toho istého podniku. Pretoze pri takýchto vlastníckych vztahoch svedcí prvý dojem o tom, ze materská spolocnost má rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku jej dcérskej spolocností/dcérskych spolocností. 120. Materská spolocnost má moznost vyvrátit túto domnienku tým, ze predlozí presvedcivé dôkazy o tom, ze relevantná dcérska spolocnost na rozdiel od prvého dojmu urcuje svoju obchodnú politiku autonómne, takze sa jej situácia odlisuje od bezného prípadu 100 % alebo skoro 100 % dcérskej spolocnosti. Takýto dôkaz vsak, ako uz bolo uvedené ( [68]68 ), nemozno vykonat len jednoduchým poukázaním na program compliance. Pretoze takýto program nemôze preukázat neexistenciu rozhodujúceho vplyvu materskej spolocnosti na obchodnú politiku dcérskej spolocnosti. 121. Ak materská spolocnost, tak ako v tomto prípade, nemôze vyvrátit domnienku, ze mala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku jej dcérskej spolocnosti alebo dcérskych spolocností, tak je jedným z právnych subjektov podniku, ktorý sa zúcastnil sporného kartelu. Je, spolu s jej dcérskou spolocnostou alebo dcérskymi spolocnostami, právnym stelesnením podniku, ktorému sa pripisuje zodpovednost za kartelový delikt ( [69]69 ). 122. Skutocnost, ci tento podnik nepriamo cez svojich pracovníkov spáchal relevantný kartelový delikt zavinene, je inou otázkou. V prípade pochybností sa musí zavinenie podniku v súvislosti s jeho úcastou na protisútaznom konaní kartelu jednoznacne zistit samostatne v súlade so zásadou nulla poena sine culpa ( [70]70 ). 100 % domnienka vsak s touto otázkou zavinenia nemá nic spolocné. 123. Námietku, ze 100 % domnienka porusuje zásadu zodpovednosti za zavinenie, na základe toho treba zamietnut. 124. Ak by odvolatelky chceli spochybnit, ze ich podnik sa zúcastnil na protiprávnych konaniach kartelu týkajúceho sa výtahov zavinene, museli by uplatnit zodpovedajúce námietky. Námietka proti 100 % domnienke uplatnená v tomto prípade je na tento úcel nespôsobilá. b) O námietke, ze nestací, ak zákaz kartelov porusili nejakí spolupracovníci 125. Okrem toho odvolatelky v napadnutom rozsudku kritizujú neexistenciu konkrétnych tvrdení týkajúcich sa otázky, ktorí z ich pracovníkov sa zúcastnili na protiprávnych konaniach kartelu týkajúceho sa výtahov. Preto podla skupiny Schindler Vseobecný súd "nesplnil základné zásady pripísania zodpovednosti". 126. Ako správne zdôraznuje Komisia, skupina Schindler neuviedla podobnú námietku v prvostupnovom konaní. Na základe toho ide o nový dôvod, ktorého prvé uplatnovanie v stádiu odvolacieho konania je neprípustné ( [71]71 ). 127. Ani obsahovo nie je táto námietka dôvodná. 128. Odvolatelky v ziadnom bode konania nespochybnili, ze u osôb, ktoré sa zúcastnili protisútazného konania kartelu týkajúceho sa výtahov na strane skupiny Schindler, islo o pracovníkov skupiny Schindler. Preto napadnutý rozsudok nemusel obsahovat blizsie úvahy o tom, kto presne boli tieto osoby ( [72]72 ) a ci je Schindler zodpovedná za ich správanie. 129. Pokial odvolatelky chcú svojou námietkou okrem toho naznacit, ze spolocnosti Schindler Holding a styrom vnútrostátnym dcérskym spolocnostiam je mozné pripísat zodpovednost len za protiprávne správanie ich prípadných zákonných zástupcov alebo speciálne splnomocnených pracovníkov, nemozno s ich tvrdeniami takisto súhlasit. Podla ustálenej judikatúry totiz predpokladom uplatnenia zákazu kartelov, ktorý je upravený v práve Únie, nie je konanie ani vedomost spolocníkov alebo hlavných vedúcich pracovníkov dotknutého podniku. Naopak stací konanie osoby, ktorá je oprávnená konat v mene podniku ( [73]73 ). 130. Ak by sa podniku v kartelovom konaní pripisovala zodpovednost len za konanie takých pracovníkov, ktorých protisútazné konanie by preukázatelne spocívalo na konkrétnom pokyne alebo splnomocnení vedenia podniku alebo by ním bolo aspon vedome trpené, tak by zákaz kartelov upravený v práve Únie stratil vsetok potrebný úcinok. Pre podniky by v takom prípade bolo jednoduchsie zbavit sa zodpovednosti za kartelové delikty z cisto formálnych dôvodov. 131. Správne musí podnik za normálnych okolností niest zodpovednost za vsetky protiprávne konania, vrátane takých, ku ktorým doslo bez vedomia a bez výslovného súhlasu podnikového vedenia, pokial sa tieto protiprávne konania uskutocnili v oblasti zodpovednosti podniku. Táto podmienka je spravidla splnená, ked sporné konania urobia vlastní pracovníci v súvislosti s ich cinnostou pre podnik. 132. Samotná okolnost, ze pracovníci podniku sa v rámci programu compliance pravidelne nabádajú k zákonnému správaniu, nemôze postacovat na to, aby bol podnik zbavený svojej zodpovednosti podla kartelového práva. Ak totiz napriek takémuto programu doslo pocas niekolkých rokov k závazným kartelovým deliktom, mozno predpokladat, ze vnútropodnikové snahy o dodrziavanie pravidiel hospodárskej sútaze neboli dostatocné ( [74]74 ) a ze sa hlavne nevytvorili vhodné podnety pre pracovníkov podniku na to, aby sa zdrzali protiprávneho konania. 3. Predbezný záver 133. Na základe uvedeného teda tvrdenie skupiny Schindler týkajúce sa spoluzodpovednosti spolocnosti Schindler Holding ako materskej spolocnosti a zásady zavinenia nie je dôvodné. Siesty a siedmy odvolací dôvod sa preto musia zamietnut. C - O niektorých dalsích právnych otázkach týkajúcich sa ukladania a výpoctu pokút za porusenie kartelového práva 134. V dalsích odvolacích dôvodoch skupina Schindler otvára mnozstvo právnych otázok v súvislosti s ukladaním a výpoctom pokút za porusenie kartelového práva. 1. Platnost clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 vzhladom na zásadu zákonnosti (tretí odvolací dôvod) 135. V rámci tretieho odvolacieho dôvodu Schindler spochybnuje platnost clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 ako právneho základu na ukladanie pokút v oblasti kartelového práva Komisiou. Podla názoru skupiny Schindler je toto ustanovenie v rozpore s trestnoprávnou zásadou zákonnosti. 136. Trestnoprávna zásada zákonnosti, ktorej platnost Súdny dvor uznal aj v súvislosti so sankciami v oblasti kartelového práva ( [75]75 ), vychádza zo zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege). Táto zásada tvorí súcast vseobecných zásad práva, ktoré sú základom ústavných tradícií spolocných clenským státom ( [76]76 ), a má medzicasom podla clánku 49 Charty základných práv postavenie základného práva Únie. Podla zásady homogenity (clánok 52 ods. 3 prvá veta Charty) sa pri výklade clánku 49 Charty musí v neposlednom rade zohladnovat clánok 7 EDLP a judikatúra ESLP týkajúca sa tohto clánku. 137. Z trestnoprávnej zásady zákonnosti vyplýva, ze zákon musí jasne vymedzovat porusenia a tresty za ne ( [77]77 ) (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). 138. Skupina Schindler tvrdí, ze clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 je nepresne sformulovaný, a to jednak pokial ide o pojem podnik, ktorý sa v nom pouzíva [pozri v tejto súvislosti nasledujúci odsek a)], jednak pokial ide o rámec pokút, ktorý sa v nom stanovuje (pozri v tejto súvislosti odsek b) nizsie). a) O údajnej nepresnosti pojmu podnik (prvá cast tretieho odvolacieho dôvodu) 139. Pokial ide o údajnú nepresnost pojmu podnik v rámci clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, treba poznamenat, ze skupina Schindler v prvostupnovom konaní neuviedla ziadnu zodpovedajúcu námietku. Preto ide o nový dôvod, ktorý sa v odvolacom konaní uz nemôze uplatnovat, pretoze by sa neprípustným spôsobom rozsíril predmet konania ( [78]78 ). 140. Ani obsahovo nie je táto námietka dôvodná. 141. Pojem podnik síce nie je presne definovaný ani v primárnom ani v sekundárnom práve. Pouzívanie nepresných právnych pojmov v právnych predpisoch, dokonca aj ako základov pre trestnost v predpisoch, ktoré patria ku klasickému trestnému právu, vsak nie je nic nezvycajné ( [79]79 ). 142. Zásade nullum crimen, nulla poena sine lege certa sa vyhovie, pokial osoba podliehajúca súdnej právomoci môze zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány, zistit, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednost ( [80]80 ). 143. Pokial ide o pojem podnik z oblasti kartelového práva, ako sa pouzíva v rámci zákazu kartelov v práve Únie (clánok 101 ZFEÚ, predtým clánok 81 ES) a v príslusnom ustanovení stanovujúcom sankcie (clánok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003), je vyssie uvedená podmienka splnená. Po desatrocia sa tento pojem vykladá súdmi Únie rovnako ("kazdý subjekt vykonávajúci hospodársku cinnost nezávisle od svojho právneho statusu a spôsobu financovania") ( [81]81 ). 144. Okrem toho, ako som uz vysvetlila ( [82]82 ), sa uz na úrovni primárneho práva jasne rozlisuje medzi pojmami právnická osoba, spolocnost a podnik. Fakt, ze za kartelový delikt nemusí nevyhnutne zodpovedat len jediná právnická osoba alebo obchodná spolocnost ale ekonomický celok sui generis, a to podnik zúcastnený na kartely, sa teda zakladá na originálnom stanovení normotvorcu Únie, ktorý vytvoril zmluvy. Na úrovni sekundárneho práva rozlisovanie medzi pojmom právnická osoba a pojmom podnik pokracuje, ako v neposlednom rade vyplýva z porovnania clánku 7 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a clánku 23 tohto nariadenia. 145. Súdy Únie okrem toho v ustálenej judikatúre uznali, ze podnik zúcastnený na karteli sa môze skladat z viacerých právnických osôb, najmä z materskej spolocnosti a jej dcérskej spolocnosti/dcérskych spolocností ( [83]83 ). Judikatúra takisto vytvorila jasné kritéria, v neposlednom rade 100 % domnienku ( [84]84 ), podla ktorých sa prípadne voci týmto spolocnostiam môze vyvodit solidárna zodpovednost. 146. Ziaden právny subjekt za týchto okolností nemôze racionálne zastávat názor, ze pojem podnik ako základ pre ulozenie sankcií v oblasti kartelového práva je málo konkrétny alebo ze za podnik v zmysle clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 mozno povazovat vzdy len takú právnickú osobu, ktorá sa priamo zúcastnovala protiprávnych konaní kartelu. 147. Následne treba prvú cast tretieho odvolacieho dôvodu zamietnut. b) O údajnej nepresnosti rámca pokút (druhá cast tretieho odvolacieho dôvodu) 148. Okrem toho odvolatelky kritizujú, ze clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 splnomocnuje Komisiu na ukladanie pokút, pricom vsak nestanovuje dostatocne presný právny rámec. 149. Súdy Únie sa uz viackrát zaoberali porovnatelnými námietkami proti rámcu na ukladanie pokút za kartelové delikty, ktorý je platný v práve Únie, a tieto námietky stále zamietli ( [85]85 ). Doterajsia judikatúra sa síce väcsinou este týkala clánku 15 ods. 2 nariadenia (EHS) c. 17 ( [86]86 ), je vsak automaticky uplatnitelná aj na nasledujúcu právnu úpravu uvedenú v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorá je s nou v podstate obsahovo totozná. 150. Vseobecný súd túto ustálenú judikatúru v napadnutom rozsudku správne a obsírne zreprodukoval a uplatnil ( [87]87 ), takze sa jej vysvetlenia v dalsej casti zdrzím. Po preskúmaní vsetkých písomných a ústnych argumentov skupiny Schindler nevidím ziaden dôvod na to, aby sa Súdnemu dvoru navrhol odklon od tejto judikatúry. 151. Najmä nadobudnutie úcinnosti Lisabonskej zmluvy, ku ktorému medzicasom doslo, nevyvoláva potrebu zásadne nového posúdenia tejto problematiky. Obsah trestnoprávnej zásady zákonnosti, ktorá je uznaná na úrovni Únie, je totiz silne ovplyvnený clánkom 7 ods. 1 EDLP, ako aj judikatúrou ESLP a súdov Únie týkajúcou sa tejto problematiky. Lisabonskou zmluvou nebol obsah tohto základného práva podstatne zmenený ( [88]88 ). Takisto podla vsetkého nie je prikázané, práve v takej oblasti ako je kartelové právo, ktoré nepatrí do klúcovej oblasti trestného práva ( [89]89 ), prekrocit na základe clánku 52 ods. 3 druhej vety Charty základných práv standard EDLP. To platí tým skôr, ze v samotnom klasickom trestnom práve sú zákonom stanovené sankcné rámce spravidla koncipované velmi siroko a ponechávajú trestnoprávnym orgánom sirokú mieru volnej úvahy v súvislosti so stanovením konkrétnej výsky sankcie v kazdom jednotlivom prípade. 152. Samotná okolnost, ze pokuty za kartelové delikty ulozené Komisiou pocas viacerých rokov z nominálneho hladiska výrazne stúpli, nepripústa, na rozdiel od názoru skupiny Schindler, záver o nepresnom právnom rámci. Je v súlade s ustálenou judikatúrou, ze Komisia je v rámci hraníc stanovených nariadením c. 1/2003 (predtým nariadenie c. 17) oprávnená zvýsit úroven pokút v oblasti kartelového práva, ak je to potrebné na zabezpecenie uplatnovania politiky Únie týkajúcej sa ochrany hospodárskej sútaze ( [90]90 ). 153. Ani zásada nulla poena sine lege certa nevylucuje, aby sa uplatnovanie platného trestného ustanovenia prispôsobilo zmeneným okolnostiam, najmä castosti, komplexnosti a závaznosti protiprávnych konaní ( [91]91 ). Tým skôr to musí platit pre ustanovenia podobné trestným ustanoveniam ako je clánok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 ( [92]92 ), na ktoré sa, ako uz bolo uvedené, záruky z oblasti základných práv platné v rámci tvrdého jadra trestného práva nemusia nevyhnutne uplatnovat v celom rozsahu ( [93]93 ). 154. Rovnako nedôvodná je kritika skupiny Schindler týkajúca sa hornej hranice pokút vo výske 10 % celkového obratu podniku, ktorá je stanovená v clánku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia c. 1/2003. Je pravda, ze táto horná hranica má variabilný výsku, kedze sa nezakladá na konecnej maximálnej nominálnej hodnote, ale na percente z obratu. To vsak neznamená, ze toto ustanovenie nie je presné. Kazdý podnik pozná svoj obrat a môze preto bez problémov odhadnút, akú maximálnu sumu by mohla mat prípadná pokuta za kartelový delikt. Takáto predvídatelnost moznej sankcie splna poziadavky zásady nulla poena sine lege certa ( [94]94 ). 155. Napriek tomu, ako som prednedávnom objasnila v inej veci ( [95]95 ), nie je výpocet pokút v oblasti kartelového práva, mechanický proces, pri ktorom sa vopred dá pre kazdý kartel presne matematicky stanovit, akú výsku bude mat ulozená sankcia. Takáto predvídatelnost sankcie, az na posledné desatinné miesto by navyse nebola ani primeraná, pretoze by clenom kartelu prílis zjednodusila spôsob, ako vopred vypocítat "cenu" svojho protiprávneho konania, a kalkuláciu, ci je pre nich výhodnejsie protiprávne alebo legálne obchodovanie. Tým by sa vázne ohrozila jedna zo základných funkcií systému sankcií v oblasti kartelového práva, a to odstrasujúci úcinok. 156. Zo vsetkých uvedených dôvodov treba zamietnut námietku odvolateliek, podla ktorej je rámec pokút stanovený v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 nezlucitelný s nadradeným právom. 157. V konecnom dôsledku nic iné nevyplýva ani z výhrady podstatnosti, na ktorú skupina Schindler dodatocne poukazuje. Ako som uz uviedla v inej súvislosti ( [96]96 ), táto ústavná zásada stanovuje, ze podstatné úpravy urcitej oblasti musí prijímat legislatíva a nie je mozné ich delegovat na exekutívu. Tieto podmienky boli v prípade clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 splnené, pretoze, ako som práve vysvetlila, normotvorca Únie sám, dostatocne presne stanovil rámec na ukladanie pokút za kartelové delikty. c) Predbezný záver 158. Na základe vyssie uvedeného je preto treba tretí odvolací dôvod v plnom rozsahu zamietnut. 2. Zákonnost usmernení z roku 1998 (stvrtý a piaty odvolací dôvod) 159. Odvolatelky dalej napádajú usmernenia z roku 1998, o ktorých zákonnosti pochybujú, pretoze Komisia na ich prijatie nemala právomoc (pozri odsek a) nizsie) a tieto usmernenia v tomto prípade mali spätnú úcinnost (pozri odsek b) nizsie). a) Právomoc Komisie na prijatie usmernení (stvrtý odvolací dôvod) 160. Stvrtým odvolacím dôvodom skupina Schindler namieta "neúcinnost usmernení o ukladaní pokút z roku 1998 z dôvodu nedostatku právomoci na strane Komisie na ich prijatie". 161. Mám vázne pochybnosti o prípustnosti tohto dôvodu, pretoze konkrétne neuvádza, proti akej casti sporného rozsudku smeruje ( [97]97 ). 162. Aj za predpokladu, ze skupina Schindler kritizuje bod 133 napadnutého rozsudku, jej tvrdenie sa obsahovo zjavne zakladá na mylnej predstave, ze pri usmerneniach z roku 1998 ide o legislatívny akt alebo prinajmensom o záväznú právnu normu, ktorou sa urcuje "trestnost" kartelových deliktov alebo sankcie za ne. 163. Tak to vsak nie je ( [98]98 ). Právnym základom ukladania pokút v oblasti kartelového práva Komisiou je len clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktorý, ako uz bolo uvedené ( [99]99 ), v celom rozsahu splna podmienky podstatnosti a zásady nullum crimen, nulla poena sine lege certa. Na základe toho úlohou prijatých usmernení Komisie týkajúcich sa stanovenia pokút, konkrétne usmernení z roku 1998, nie je od samého zaciatku vyplnit akékolvek medzery v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. 164. Naopak v usmerneniach z roku 1998 sa nachádza jednak vysvetlenie vlastnej správnej praxe Komisie ( [100]100 ). Komisia ako orgán na ochranu hospodárskej sútaze Európskej únie podáva prostredníctvom usmernení, v rámci prenesenej zodpovednosti za zachovanie a rozvoj systému nenarusenej hospodárskej sútaze na európskom vnútornom trhu, takisto vseobecné stanovisko v oblasti politiky hospodárskej sútaze ( [101]101 ). V zmysle clánku 85 ES v spojení s clánkom 211 druhou zarázkou ES (teraz clánok 105 ZFEÚ v spojení s clánkom 292 stvrtou vetou ZFEÚ) je na to oprávnená. 165. V dôsledku toho sa stvrtý odvolací dôvod musí zamietnut. b) Zákaz retroaktivity a legitímna dôvera (piaty odvolací dôvod) 166. V piatom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 117 az 130 napadnutého rozsudku, skupina Schindler tvrdí, ze uplatnenie usmernení z roku 1998 porusuje zákaz retroaktivity zakotvený v clánku 7 ods. 1 EDLP ako ak zásadu ochrany legitímnej dôvery. Tento dôvod sa mohol zakladat na skutocnosti, ze kartel týkajúci sa výtahov, na ktorom sa zúcastnila skupina Schindler, existoval uz pred rokom 1998. 167. Ako som uz uviedla v inej súvislosti ( [102]102 ), tento dôvod nemozno posudzovat priamo podla EDLP, ale podla Charty základných práv, v tomto prípade podla clánku 49 Charty, ktorá sa vsak musí vykladat a uplatnovat v súlade s clánkom 7 ods. 1 EDLP (clánok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s clánkom 52 ods. 3 prvou vetou Charty). 168. Vecne nie je tvrdenie skupiny Schindler dôvodné. 169. Súdy Únie sa uz viackrát zaoberali porovnatelnými námietkami týkajúcimi sa praxe Komisie pri ukladaní pokút za kartelové delikty a tieto námietky stále zamietli. Popreli porusenie zákazu retroaktivity, ako aj porusenie zásady ochrany legitímnej dôvery ( [103]103 ), ked Komisia zmenila nou vytvorenú metódu výpoctu pokút a túto uplatnila na kartely, ktoré sa zacali skôr. 170. Vseobecný súd túto ustálenú judikatúru v napadnutom rozsudku správne a obsírne zreprodukoval a uplatnil ( [104]104 ), takze sa jej vysvetlenia v dalsej casti zdrzím. Po preskúmaní vsetkých písomných a ústnych argumentov skupiny Schindler nevidím ziaden dôvod na to, aby sa Súdnemu dvoru navrhol odklon od tejto judikatúry. 171. Od nadobudnutia úcinnosti nariadenia c. 17 v roku 1962 môze Komisia ulozit za kartelové delikty pokuty vo výske do 10 % celkového obratu podniku. 172. Skupina Schindler sa nemohla spoliehat na to, ze pocas existencie kartelu výtahov dôjde k akýmkolvek zmenám pôvodne uplatnovanej metódy Komisie na výpocet pokút a pôvodne známych maximálnych výsok pokút ulozených Komisiou. Uz vtedy sa totiz dobre vedelo, ze Komisia je v rámci hraníc stanovených nariadením c. 1/2003 (predtým nariadenie c. 17) oprávnená zvýsit úroven pokút v oblasti kartelového práva, ak je to potrebné na zabezpecenie uplatnovania politiky Únie týkajúcej sa ochrany hospodárskej sútaze ( [105]105 ). 173. Ani vo vseobecnom trestnom práve sa okrem toho nikto nemôze spoliehat na to, ze sa platné trestné ustanovenie bude vzdy uplatnovat tým istým spôsobom a hlavne vzdy rovnako mierne alebo rovnako prísne. Ziaden subjekt práva nemôze racionálne predpokladat, ze sa prax trestnoprávnych orgánov týkajúca sa stanovenia výsky sankcií za konkrétne protiprávne konanie nebude v rámci ich existujúceho, zákonom stanoveného priestoru volnej úvahy nikdy vyvíjat. Naopak sú prípustné prispôsobenia tejto praxe zmeneným okolnostiam, ako je castost, komplexnost a závaznost protiprávnych konaní ( [106]106 ). 174. Existenciu legitímnej dôvery, ktorá je predmetom ochrany, mozno v tomto prípade na strane skupiny Schinder predpokladat o to menej, ze protisútazné konania v rámci kartelu výtahov, ktoré sa jej kladú za vinu, sa zväcsa odohrali po zverejnení usmernení z roku 1998. Na to správne poukázala Komisia. 175. Na základe vyssie uvedeného sa preto aj piaty odvolací dôvod musí zamietnut. 3. Základná suma pokuty a údajné dôvody znízenia pokuty (desiaty, jedenásty a dvanásty odvolací dôvod) 176. Predmetom desiateho, jedenásteho a dvanásteho odvolacieho dôvodu sú detaily výpoctu pokút ulozených skupine Schindler. a) O klasifikácii protisútazných konaní ako "mimoriadne závazných" (desiaty odvolací dôvod) 177. Desiatym odvolacím dôvodom Schindler kritizuje klasifikáciu jej protisútazných konaní v rámci kartelu výtahov ako "mimoriadne závazných". Schindler sa domnieva, ze úcinky týchto protisútazných konaní na trh boli velmi malé a ze Vseobecný súd to pokial ide o základné sumy ukladaných pokút nedostatocne zohladnil. 178. V tejto súvislosti stací poukázat na to, ze podla ustálenej judikatúry úcinok protisútazného postupu nie je urcujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výsky pokuty. Skutocnosti týkajúce sa úmyslu konania môzu byt dôlezitejsie ako tie, ktoré sa týkajú jeho úcinkov, najmä ak, rovnako ako v tomto prípade, ide o porusenia, ktoré sú skutocne závazné, napríklad rozdelovanie trhov ( [107]107 ). 179. Predmetom kartelu výtahov boli práve takéto závazne obmedzenia, ktorých úcelom bolo obmedzenie hospodárskej sútaze. Cielom úcastníkov kartelu v styroch dotknutých clenských státov bolo rozdelenie zákaziek a trhov. Je správne posúdit takéto protisútazné konania bez ohladu na ich konkrétne úcinky na dianie na trhu v súvislosti so stanovením základných súm pokút ako mimoriadne závazné. 180. Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy nemozno desiatemu odvolaciemu dôvodu vyhoviet. 181. Pokial skupina Schindler v rámci desiateho odvolacieho dôvodu Vseobecnému súdu vytýka, ze nevykonal ziadne vlastné dokazovanie, platí okrem toho to, co som uz konstatovala vyssie v súvislosti s druhým odvolacím dôvodom ( [108]108 ). Bez ohladu na to Vseobecný súd spravidla nie je povinný ex offo preskúmat váhu skutocností zohladnených Komisiou na úcely stanovenia pokuty ( [109]109 ). b) O polahcujúcich okolnostiach (jedenásty odvolací dôvod) 182. V jedenástom odvolacom dôvode odvolatelky konstatujú, ze Vseobecný súd mal zohladnit jednak dobrovolné ukoncenie protiprávnych konaní v Nemecku skupinou Schindler v roku 2000 a jednak, ako polahcujúcu okolnost, vnútropodnikový program compliance skupiny Schindler. 183. Takýto právny nárok na znízenie pokuty vsak nemozno akceptovat ani z jedného ani z druhého hladiska konstatovaného skupinou Schindler. 184. Po prvé, pokial ide o "dobrovolné ukoncenie porusenia" v Nemecku, Vseobecný súd za to správne nepriznal znízenie pokuty. Dobrovolné ukoncenie porusenia nemôze automaticky viest k znízeniu pokuty za kartelový delikt, naopak v tejto súvislosti zálezí na okolnostiach konkrétneho prípadu. V tomto prípade Vseobecný súd okrem iného konstatoval, ze "ako vyplýva zo spisu, Schindler opustila kartel iba z dôvodu nezhôd s ostatnými úcastníkmi" ( [110]110 ). Za takýchto okolností mohol Vseobecný súd bez toho, aby sa dopustil právnej chyby, vychádzat z toho, ze v ziadnom prípade nejde, tak ako tvrdila Schindler, o "návrat k zákonnosti", za ktorý si podnik mohol zaslúzit znízenie pokuty. 185. Po druhé, pokial ide o prípadné programy compliance podnikov, uz som uviedla, ze tieto programy mozno zohladnit v kartelových konaniach len vtedy, ked sú schopné úcinne zastavit závazné a dlho trvajúce kartelové delikty, ako aj odhalit pravdepodobné zákonné porusenia a tieto ihned zastavit ( [111]111 ). Takýto pozitívny úcinok program compliance skupiny Schindler v tomto prípade zjavne nemal, naopak podla vlastných tvrdení Schindler dokonca stazil odhalenie porusení ( [112]112 ). Bolo by nezmyselné, aby sa podnik za takýto, zjavne nedostatocný, program compliance este odmenil nizsou pokutou. 186. Jedenásty zalobný dôvod sa preto musí tiez zamietnut. c) O znízení pokút za spoluprácu s Komisiou (druhý odvolací dôvod) 187. Dvanásty odvolací dôvod sa týka znízenia pokút ulozených podniku Schindler za jeho úcast na kartely v Belgicku, Nemecku a Luxembursku pre spolupráci podniku s Komisiou v správnom konaní. Schindler sa domnieva, ze Vseobecný súd jej príspevky k spolupráci v tomto prípade nedostatocne zohladnil. i) O spolupráci v rámci oznámenia z roku 2002 (prvá cast dvanásteho odvolacieho dôvodu) 188. V prvej casti dvanásteho odvolacieho dôvodu skupina Schindler tvrdí, ze Vseobecný súd neprávom priznal Komisii v rámci oznámenia z roku 2002 (takzvané "oznámenie o zhovievavosti") ( [113]113 ) sirokú mieru volnej úvahy a sám sa obmedzil len na kontrolu zjavných chýb. 189. V skutocnosti Vseobecný súd vysvetlil, ze Komisia disponuje "sirokou mierou volnej úvahy", ked posudzuje, ci majú dôkazy predlozené podnikom v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002 "znacnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia", a "Vseobecný súd [jej] môze vytknút iba zjavné prekrocenie tejto miery volnej úvahy" ( [114]114 ). 190. Tento právny názor Vseobecného súdu nie je správny. Posudzovanie hodnoty dôkazov, ktoré podniky predkladajú v rámci oznámenia z roku 2002 v správnom konaní na úcely spolupráce s Komisiou, sa uskutocnuje v súvislosti s výpoctom výsky pokuty. Preto spadá do pôsobnosti neobmedzenej právomoci Vseobecného súdu (clánok 261 ZFEÚ v spojení s clánkom 31 nariadenia c. 1/2003), v rámci ktorej je Vseobecný súd oprávnený nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti nahradit posúdenie Komisie svojím posúdením ( [115]115 ). Ak Vseobecný súd v tejto súvislosti napriek tomu poukazuje na "sirokú mieru volnej úvahy" Komisie, tak z právneho hladiska predstavuje rozsah svojich vlastných oprávnení nesprávne. 191. Napriek tomu takáto právna chyba nemusí nevyhnutne viest k zruseniu napadnutého rozsudku ( [116]116 ). Naopak zálezí na tom, aké kritéria stanovil Vseobecný súd pri konkrétnom posúdení pridanej hodnoty spolupráce dotknutého podniku s Komisiou. 192. V prejednávanej veci sa Vseobecný súd v ziadnom prípade nevzdal svojho vlastného posúdenia, ale podrobne sa zaoberal argumentmi skupiny Schindler týkajúcimi sa pridanej hodnoty jej spolupráce s Komisiou v správnom konaní ( [117]117 ). Takto nakoniec, napriek svojej úvodnej poznámke, ktorá nebola právne správna, vyhovel právnym poziadavkám. 193. V tejto súvislosti treba zamietnut najmä argument, ze dôkazy predlozené úcastníkmi kartelu v správnom konaní majú vzdy pridanú hodnotu a musia viest k znízeniu pokuty. Hodnota dôkazov sa nemeria podla ich mnozstva ("iudex non calculat"), ani podla toho, ako casto sa Komisia na ne odvolala v spornom rozhodnutí ( [118]118 ). 194. Okrem toho nie je úlohou Súdneho dvora v odvolacom konaní, aby teraz nahradil posúdenie Komisie a Vseobecného súdu svojím vlastným posúdením pridanej hodnoty údajov skupiny Schindler ( [119]119 ). Na základe toho je v tomto bode postacujúce opätovné preskúmanie, ci údaje skupiny Schindler poskytnuté Komisii mali tú istú hodnotu ako údaje podnikov ThyssenKrupp, Otis a Kone alebo ci pre dokazovanie Komisie nepriniesli vôbec ziadnu znacnú pridanú hodnotu. ii) O spolupráci mimo oznámenia z roku 2002 (druhá cast dvanásteho odvolacieho dôvodu) 195. V druhej casti dvanásteho odvolacieho dôvodu skupina Schindler kritizuje body 350 az 361 napadnutého rozsudku a stazuje sa na to, ze sa jej za jej spoluprácu mimo oznámenia z roku 2002 poskytlo prílis nízke znízenie pokuty, konkrétne len 1 % za nepopretie skutkového stavu. S odkazom na bod 3 siestu zarázku usmernení z roku 1998 sa skupina Schindler domnieva, ze má nárok na väcsie znízenie jej pokuty. 196. Toto tvrdenie je nedôvodné. 197. Ako správne vysvetluje Komisia, ustanovenie v bode 3 siestej zarázke usmernení z roku 1998 neslúzi na to, "aby sa odmenili aj nedostatocné výpovede korunných svedkov". Za takú spoluprácu ako bola spolupráca zo strany skupiny Schindler, ktorá síce spadá do pôsobnosti "úpravy o korunných svedkoch" (t. j. oznámenia z roku 2002), ale nesplna vsetky jej poziadavky, najmä poziadavku "znacnej pridanej hodnoty", neexistuje nárok na znízenie pokuty, najmä nie na základe bodu 3 siestej zarázky usmernení z roku 1998. iii) Zhrnutie 198. V dôsledku toho sa dvanásty odvolací dôvod musí zamietnut v celom rozsahu. 4. 10 % horná hranica výsky pokuty (ôsmy odvolací dôvod) 199. V ôsmom odvolacom dôvode skupina Schindler tvrdí, ze pri uplatnení 10 % hornej hranice pokút podla clánku 23 ods. 2 pododseku 2 nariadenia sú relevantné len obraty daných vnútrostátnych dcérskych spolocností skupiny Schindler, nie vsak obrat spolocnosti Schindler Holding. 200. Toto tvrdenie je neopodstatnené. Pojem podnik v clánku 81 ES (teraz clánok 101 ZFEÚ) na jednej strane a v clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na druhej strane je totozný. Obe ustanovenia sa musia uplatnovat koherentne. 10 % hranica sa preto zakladá na obrate podniku, ktorého spolocnými právnymi zástupcami sú materská spolocnost, v tomto prípade spolocnost Schindler Holding, a jej 100 % dcérske spolocnosti, v tomto prípade vnútrostátne dcérske spolocnosti v Nemecku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku. 201. Ôsmy odvolací dôvod by mohol byt dôvodný len vtedy, keby boli, v rozpore s vyssie uvedeným ( [120]120 ), dôvodné námietky skupiny Schindler týkajúce sa uplatnenia 100 % domnienky v prejednávanej veci. Kedze to tak nie je, tento odvolací dôvod sa musí zamietnut. 5. Vlastnícke právo (deviaty odvolací dôvod) 202. Predmetom deviateho odvolacieho dôvodu je vlastnícke právo. Schindler sa domnieva, ze ulozenie pokút spolocnosti Schindler Holding a jej dcérskym spolocnostiam v Belgicku, Holandsku a Luxembursku ( [121]121 ) porusuje "pre ich neprimeranej výske""voci spolocnosti Schindler ako svajciarskemu podniku základné, medzinárodne právne zakotvené záruky EÚ týkajúce sa ochrany investícií a vlastníctva". Schindler v tejto súvislosti Vseobecnému súdu najmä vytýka, ze nerespektoval relevantnú judikatúru ESLP týkajúcu sa vlastníckeho práva. a) Predbezná poznámka 203. Vlastnícke právo je základným právom, ktoré je na úrovni Únie predmetom ochrany na základe clánku 17 Charty základných práv, ako aj v rámci vseobecných právnych zásad práva Únie ( [122]122 ) (clánok 6 ods. 3 ZEÚ). Môzu sa ho dovolávat aj súkromné osoby, ktoré nie sú státnymi príslusníkmi clenského státu Únie ( [123]123 ). 204. Kedze Únia nie je clenom EDLP, nie je mozné pouzit clánok 1 dodatkového protokolu c. 1 k EDLP ( [124]124 ), na rozdiel od názoru skupiny Schindler, priamo ako základ vlastníckeho práva ( [125]125 ); toto ustanovenie má vsak význam, spolu s príslusnou judikatúrou ESLP, ako základ výkladu a uplatnenia clánku 17 Charty základných práv (clánok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s clánkom 52 ods. 3 prvou vetou Charty) ( [126]126 ). 205. V rozsahu v akom sa Schindler okrem toho vo svojom odvolaní odvoláva na neurcité medzinárodnoprávne záruky, nie je jeho tvrdenie v tomto odvolacom konaní dostatocne konkrétne na to, aby ho Súdny dvor mohol preskúmat, a preto je neprípustné ( [127]127 ). b) O údajnom porusení vlastníckeho práva ako základného práva Únie 206. Pokial ide o námietku skupiny Schindler týkajúcu sa porusenia základného práva, treba poznamenat, ze podla vsetkého vôbec nie je nevyhnutné povazovat ulozenie pokuty za kartelový delikt za zásah do vlastníckeho práva. Institúcie Únie totiz dotknutému podniku neodnímajú ziadne vlastníctvo, ale ukladajú mu len vseobecnú povinnost na zaplatenie pokuty z jeho majetku. V tomto zmysle aj Vseobecný súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, ze sporné rozhodnutie nemá vplyv na vlastnícku struktúru skupiny Schindler ( [128]128 ). 207. Podla judikatúry ESLP týkajúcej sa clánku 1 dodatkového protokolu c. 1 k EDLP je vsak potrebné povazovat pokuty za zásahy do vlastníckeho práva, pretoze odoberajú dotknutej osobe cast jej vlastníctva, a to penaznú sumu, ktorú má zaplatit ( [129]129 ). Zásada homogenity pozaduje, aby sa clánok 17 Charty základných práv vykladal v tom zmysle, aby vlastnícke právo na úrovni Únie malo ten istý zmysel a rozsah, aký mu priznáva EDLP (clánok 52 ods. 3 prvá veta Charty). 208. Podla ustálenej judikatúry sa vsak vlastnícke právo nezarucuje absolútne alebo bezhranicne, ale musí sa zohladnovat so zretelom na jeho spolocenskú funkciu ( [130]130 ). 209. Dalej clánok 52 ods. 1 Charty základných práv pripústa, ze výkon práv zakotvených v Charte môze byt obmedzený, ak je také obmedzenie stanovené zákonom, respektuje podstatu týchto práv a slobôd, je dodrzaná zásada proporcionality, je nevyhnutné a skutocne zodpovedá cielom vseobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných ( [131]131 ). 210. Tým, ze je ukladanie pokút v oblasti kartelového práva upravené v clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003, spocíva na právnom základe ( [132]132 ). Sleduje sa ním ciel verejného záujmu: tieto pokuty slúzia na zachovanie úcinnej hospodárskej sútaze na európskom vnútornom trhu ( [133]133 ), najmä tým, ze odstrasujú od páchania kartelových deliktov a posilnujú dôveru vsetkých trhových subjektov v úcinnú silu pravidiel európskeho vnútorného trhu ( [134]134 ). 211. Fakt, ze ukladanie financných sankcií je v zásade legitímne, je okrem toho výslovne uznané aj v clánku 1 druhom odseku dodatkového protokolu c. 1 k EDLP. Podla neho zostáva nedotknuté právo státu na uplatnenie zákonov, ktoré povazuje za nevyhnutné okrem iného na zabezpecenie platenia pokút, pricom podla judikatúry ESLP má v tejto veci diskrecnú právomoc ( [135]135 ). 212. Porusenie vlastníckeho práva môze byt v konecnom dôsledku spojené s pokutami len vtedy, ked dotknutú osobu prílis zatazujú alebo zásadne negatívne ovplyvnujú jej financnú situáciu; pokuty teda inými slovami nesmú byt neprimerané ( [136]136 ). Podla judikatúry ESLP pokuty nie sú primerané vtedy, ked ide o extrémne vysoké sumy, ktoré spôsobujú také prehnané zatazenie, ze majú fakticky vyvlastnovací charakter ( [137]137 ). 213. Vseobecný súd v prejednávanej veci postupoval v plnom rozsahu v súlade s týmto pravidlom, ked skúmal, ci ulozené pokuty predstavujú neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty základného práva na ochranu vlastníctva ( [138]138 ). 214. Skutocnost, ci s pokutou je spojené takéto neprimerané zatazenie, nemozno posudzovat len na základe jej nominálnej hodnoty, ale závisí v rozhodujúcej miere od výkonnosti jej adresáta. Zo samého faktu, ze ESLP povazoval pokuty za rôzne colné delikty v celkovej výske 8 miliónov eur v prípade právnickej osoby za porusenie jej vlastníckeho práva ( [139]139 ), nemozno vyvodit ziadne závery v prejednávanej veci, v ktorej ide o závazné a dlhodobé kartelové delikty velkého, medzinárodne pôsobiaceho podniku s dcérskymi spolocnostami vo viacerých clenských státoch. 215. Samozrejme, ze pokuty ulozené Komisiou podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 môzu byt bolestivé aj pre také velké podniky ako Schindler. To je vsak v súlade s ich funkciou a najmä pri takých závazných a zároven dlhodobých kartelových deliktoch ako v tomto prípade to za ziadnych okolností nie je nespravodlivé. Vzhladom na zákonnú hornú hranicu 10 % rocného celkového obratu nemozno okrem toho za normálnych okolností dospiet k neprimeranému zatazeniu podnikov s fakticky vyvlastnovacím charakterom ( [140]140 ). 216. Námietka vyvlastnenia vznesená odvolatelkami sa totiz len v malej miere zakladá na zatazení skupiny Schindler ako podniku alebo spolocnosti Schindler Holding ako právnickej osoby, ako skôr na individualizovanom pozorovaní zatazení, ktoré údajne vyplývali z ulozených pokút pre tri vnútrostátne dcérske spolocnosti skupiny Schindler v Belgicku, Holandsku a Luxembursku. Takéto individualizované pozorovanie situácie jednotlivých právnických osôb je vsak absolútne neprípustné, ked ide o ulozenie pokút podnikom, ktoré predstavujú hospodársku jednotku a len formálne za ne spolocne zodpovedajú viaceré právnické osoby ( [141]141 ). 217. Ani tvrdenie skupiny Schindler o znehodnotení investícií v jej troch vnútrostátnych dcérskych spolocnostiach nie je v tejto súvislosti presvedcivým argumentom. V rámci vnútorných vztahov len spolocnost Schindler Holding rozhoduje o tom, ci sa pokuty ulozené podniku zaplatia z majetku daných dcérskych spolocností alebo na to ako materská spolocnost pouzije svoj vlastný majetok. Ako správne objasnil Vseobecný súd, stanovenie jednotlivých podielov spolocností patriacich do tej istej skupiny, ktoré sú spolocne a nerozdielne povinné zaplatit tú istú pokutu, patrí do právomoci týchto spolocností ( [142]142 ). 218. Nakoniec je potrebné upozornit na to, ze materská spolocnost koncernu, ktorá vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku jej dcérskych spolocností a preto vo vnútri tohto koncernu "tahá za motúzky", sa nemôze zbavit osobnej zodpovednosti za kartelové delikty, hoci navonok ako úcastníci koncernu vystupovali len dcérske spolocnosti ( [143]143 ). Pri výpocte pokút a pri posudzovaní solventnosti podniku sa preto musí zohladnovat aj financná výkonnost materskej spolocnosti. 219. Úcinnost pokút v oblasti kartelového práva voci podnikom by bola podstatne oslabená, ak by sa pri výpocte daných sankcií zohladnovala vnútorná organizácia koncernov a ak by sa umoznilo, aby financne silná materská spolocnost v postavení holdingovej spolocnosti tvrdila stratu hodnoty jej investícií, ale v skutocnosti by "sa zbavovala zodpovednosti" a snazila by sa preniest zodpovednost za prípadné kartelové delikty na jej menej financne silné dcérske spolocnosti, hoci by na ich obchodnú politiku vyvíjala rozhodujúci vplyv. 220. Na základe vyssie uvedeného Vseobecný súd teda pri posúdení vlastníckeho práva uplatnil správne právne kritéria a na základe toho správne poprel porusenie vlastníctva skupiny Schindler ( [144]144 ). Preto sa musí deviaty odvolací dôvod zamietnut. 6. Zásada proporcionality (trinásty odvolací dôvod) 221. Nakoniec sa Schindler v trinástom odvolacom dôvode zaoberá zásadou proporcionality. Podla názoru skupiny Schindler Vseobecný súd tejto zásade nevenoval v bodoch 365 az 372 napadnutého rozsudku potrebnú pozornost. 222. Podla ustálenej judikatúry je potrebné zásadu proporcionality pri ukladaní pokút za kartelové delikty potrebné respektovat ( [145]145 ). Podla clánku 49 ods. 3 Charty základných práv má táto zásada, ktorá hovorí, ze prísnost trestov nesmie byt neprimeraná trestnému cinu, teraz postavenie základného práva. 223. V stádiu odvolania vsak Súdny dvor pokial ide o otázku primeranosti pokuty nenahrádza z dôvodu spravodlivého zaobchádzania posúdenie Vseobecným súdom svojím posúdením, ale obmedzuje sa len na preskúmanie, ci sa Vseobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci dopustil zjavných chýb, napríklad tým, ze nezohladnil vsetky relevantné aspekty ( [146]146 ). V odvolacom konaní mozno len výnimocne konstatovat, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výsky pokuty, a to v prípade, ze "výska sankcie je nielen neprimeraná, ale aj prehnaná, ba dokonca disproporcná" ( [147]147 ). 224. K takémuto nesprávnemu právnemu posúdeniu v tomto prípade podla vsetkého nedoslo. 225. Po prvé je nedôvodná námietka skupiny Schindler, ze Vseobecný súd sa bez konkrétneho preskúmania uspokojil s tvrdením, ze 10 % limit pre pokuty podla clánku 23 ods. 2 druhého pododseku nariadenia c. 1/2003 nie je prekrocený. V skutocnosti sa Vseobecný súd mimoriadne detailne zaoberal primeranostou pokút ulozených podniku Schindler Komisiou, pricom sa okrem iného zaoberal aspektmi ako mimoriadna závaznost porusení, nevyhnutnost odstrasujúceho úcinku sankcií, ako aj velkost a hospodárska sila hospodárskej jednotky, ktorú predstavuje podnik Schindler ( [148]148 ). 226. Rovnako nepresvedcivá je po druhé námietka podniku Schindler, ze pri posúdení velkosti a hospodárskej sily podniku sa nemala zohladnovat spolocnost Schindler Holding. Naopak zohladnenie výkonnosti celého podniku Schindler vrátane spolocnosti Schindler Holding ako materskej spolocnosti, bolo, ako som uz uviedla ( [149]149 ), právnou povinnostou. 227. V súvislosti s tým, ze Schindler sa nakoniec snazí spochybnit primeranost pokút vzhladom na ich cistú nominálnu výsku a pritom sa odvoláva na judikatúru ESLP ( [150]150 ), musí sa jeho argumentácia zamietnut z tých istých dôvodov, ktoré som uz vysvetlila v súvislosti s vlastníckym právom ( [151]151 ). 228. Na základe vyssie uvedeného sa preto musí zamietnut aj trinásty odvolací dôvod. D - Zhrnutie 229. Kedze ziaden z odvolacích dôvodov uvedených odvolatelkami nie je dôvodný, toto odvolanie sa musí v celom rozsahu zamietnut. V - O trovách 230. Ak sa odvolanie, tak ako to v prejednávanej veci navrhujem, zamietne, Súdny dvor rozhodne podla clánku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku o trovách konania, pricom podrobnosti vyplývajú z clánkov 137 az 146 v spojení s clánkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku ( [152]152 ). 231. Podla clánku 138 ods. 1 a 2 v spojení s clánkom 184 ods. 1 rokovacieho poriadku je úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté; ak je viac úcastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Súdny dvor medzi nich rozdelí náhradu trov konania. Kedze Komisia navrhla zaviazat odvolatelky na náhradu trov konania a odvolatelky nemali úspech vo svojich dôvodoch, musia byt zaviazané na náhradu trov konania. Kedze podali odvolanie spolocne, musia tieto trovy konania znásat spolocne a nerozdielne ( [153]153 ). 232. Podla clánku 184 ods. 4 druhej vety rokovacieho poriadku by síce bolo mozné rozhodnút tak, ze Rada ako vedlajsí úcastník konania na strane Komisie v prvostupnovom konaní, ktorý sa zúcastnil aj odvolacieho konania, bude znásat vlastné trovy konania ( [154]154 ). Ale ako vyplýva uz zo znenia tohto ustanovenia ("môze"), nie je to nevyhnutné. V tomto prípade podla môjho názoru neexistujú ziadne závazné dôvody na to, aby Rada znásala vlastné trovy konania. Aj za predpokladu, ze Rada má dôlezitý institucionálny záujem na obrane platnosti nariadenia c. 1/2003, je nevyhnutné zohladnit, ze odvolatelky svojimi výhradami voci tomuto nariadeniu nepolozili ziadne nové, doteraz nezodpovedané právne otázky ( [155]155 ). Naopak odvolatelky sa v tejto súvislosti len pokúsili primät Súdny dvor k zmene doterajsej judikatúry. Je správne, aby za to znásali riziko trov konania. Súdny dvor by ich mal preto zaviazat nielen na znásanie vlastných trov konania, ale aj na náhradu trov konania Rady, rovnako ako ked v iných prípadoch zaviazal neúspesného odvolatela na náhradu trov konania vedlajsieho úcastníka konania na strane odporcu z prvostupnového konania, ak mal tento vedlajsí úcastník, tak ako v tomto prípade Rada, úspech v odvolacom konaní ( [156]156 ). VI - Návrh 233. Vzhladom na vsetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. Odvolatelky ako solidárne dlznícky sú povinné nahradit vsetky trovy konania. __________________________________________________________________ ( [157]1 ) Jazyk prednesu: nemcina. ( [158]2 ) Oznámenie Komisie - Usmernenia k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO ([159]Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171), dalej len "usmernenia z roku 1998". ( [160]3 ) Rozhodnutie Komisie z 21. februára 2007 o postupe podla clánku 81 Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva (Vec COMP/E-1/38.823 - Výtahy a eskalátory), oznámené pod císlom dokumentu K(2007) 512 v konecnom znení, opravené rozhodnutím zo 4. septembra 2007 a zhrnuté v [161]Ú. v. EÚ C 75, 2008, s. 19. ( [162]4 ) Rozsudok Vseobecného súdu z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia ([163]T-138/07, Zb. s. II-4819). ( [164]5 ) Odôvodnenia 27 az 32 sporného rozhodnutia a bod 3 napadnutého rozsudku. ( [165]6 ) Odôvodnenia 3 a 91 sporného rozhodnutia, ako aj bod 4 napadnutého rozsudku. ( [166]7 ) Odôvodnenia 3 a 91 sporného rozhodnutia, ako aj bod 22 napadnutého rozsudku. ( [167]8 ) Clánok 1 sporného rozhodnutia a bod 31 napadnutého rozsudku. ( [168]9 ) Clánok 2 sporného rozhodnutia a bod 31 napadnutého rozsudku. ( [169]10 ) Pozri v tejto súvislosti okrem napadnutého rozsudku tri dalsie rozsudky Vseobecného súdu z 13. júla 2011 vo veciach General Technic-Otis a i./Komisia ([170]T-141/07, T-142/07, T-145/07 a T-146/07, Zb. s. II-4977), ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia ([171]T-144/07, T-147/07 az T-150/07 a T-154/07, Zb. s. II-5129) a Kone a i./Komisia ([172]T-151/07, Zb. s. II-5313). Rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia nadobudol právoplatnost po tom, co sest rôznych spolocností zo skupiny ThyssenKrupp vzalo spät odvolania podané Súdnemu dvoru (veci C-503/11 P, C-504/11 P, C-505/11 P, C-506/11 P, C-516/11 P a C-519/11 P). Proti rozsudku Kone a i./Komisia v súcasnosti este prebieha pred Súdnym dvorom odvolacie konanie (vec C-510/11 P, Kone a i./Komisia). Dve dalsie odvolania proti rozsudku General Technic-Otis a i./Komisia Súdny dvor zamietol uzneseniami z 15. júna 2012, United Technologies/Komisia (C-493/11 P, neuverejnené v Zbierke) a Otis Luxembourg (predtým General Technic-Otis)/Komisia (C-494/11 P, neuverejnené v Zbierke). ( [173]11 ) Vseobecný súd prijal toto rozhodnutie o ciastocnom ukoncení právneho sporu preto, ze Komisia sporné rozhodnutie opravila 4. septembra 2007 v tom zmysle, ze toto rozhodnutie uz nie je adresované spolocnosti Schindler Management AG (pozri body 40 az 44 napadnutého rozsudku). ( [174]12 ) Európsky dohovor o ochrane ludských práv a základných slobôd (dalej len "EDLP", podpísaný v Ríme 4. novembra 1950). ( [175]13 ) V tomto zmysle aj rozsudok z 26. februára 2013, Ĺkerberg Fransson (C-617/10, bod 44 prvá veta). ( [176]14 ) Rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia ([177]C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 21); z 25. júla 2002, Unión de Pequeńos Agricultores/Rada ([178]C-50/00 P, Zb. s. I-6677, bod 39), a z 13. marca 2007, Unibet ([179]C-432/05, Zb. s. I-2271, bod 37). ( [180]15 ) V tomto zmysle rozsudok Ĺkerberg Fransson (uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 44, prvá veta). ( [181]16 ) Európsky súd pre ludské práva. ( [182]17 ) V tom istom zmysle rozsudky z 22. decembra 2010, DEB ([183]C-279/09, Zb. s. I-13849, body 30 az 33); z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia ([184]C-386/10 P, Zb. s. I-13085, bod 51); zo 6. novembra 2012, Otis a i. (C-199/11, bod 47), a z 29. januára 2013, Radu (C-396/11, bod 32). ( [185]18 ) Pozri v tejto súvislosti moje návrhy z 3. júla 2007 vo veci ETI a i. (C-280/06, rozsudok z 11. decembra 2007, Zb. s. I-10893, bod 71) a z 8. septembra 2011 vo veci Toshiba Corporation a i. (C-17/10, rozsudok zo 14. februára 2012, bod 48), v oboch prípadoch s dalsími odkazmi. ESLP priznáva v rozsudku z 27. septembra 2011, Menarini Diagnostics v. Taliansko (staznost c. 43509/08, § 38 az § 45) trestnoprávnu povahu v zmysle clánku 6 ods. 1 EDLP pokute v oblasti kartelového práva, ktorú ulozil taliansky úrad hospodárskej sútaze. Rovnako postupoval Súd EZVO vo svojom rozsudku z 18. apríla 2012, Posten Norge/Dozorný úrad EZVO (dalej len "Posten Norge", E-15/10, body 87 a 88), v súvislosti s pokutou v oblasti kartelového práva, ktorú ulozil Dozorný úrad EZVO. ( [186]19 ) Rozsudok ESLP z 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko (staznost c. 73053/01, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2006-XIV, § 43). ( [187]20 ) Tamze, (§ 43); v tom istom zmysle rozsudok ESLP, Menarini Diagnostics v. Taliansko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, § 62); pozri aj rozsudok Súdu EZVO Posten Norge (uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, bod 89). ( [188]21 ) Rozsudok ESLP Menarini Diagnostics v. Taliansko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, § 59). ( [189]22 ) Tamze. ( [190]23 ) Francúzsky: "le pouvoir de réformer en tous points, en fait comme en droit, la décision entreprise, rendue par l'organe inférieur" (rozsudok ESLP Menarini Diagnostics v. Taliansko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, § 59). ( [191]24 ) Francúzsky: "compétence pour se pencher sur toutes les questions de fait et de droit pertinentes pour le litige" (rozsudok ESLP Menarini Diagnostics v. Taliansko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, § 59); anglicky: "jurisdiction to examine all questions of fact and law relevant to the dispute" (uznesenie ESLP z 21. marca 2006, Valico v. Taliansko, staznost c. 70074/01, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2006-III, s. 20 a tam citovaná judikatúra). ( [192]25 ) Anglicky: "the power to quash in all respects, on questions of fact and law, the challenged decision" (rozsudok ESLP z 23. júla 2002, Janosevic v. Svédsko, staznost c. 34619/97, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-VII, § 81, a uznesenie Valico v. Taliansko, uz citované v poznámke pod ciarou 24, s. 20). ( [193]26 ) Rozsudok Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 53), ako aj rozsudky z 8. decembra 2011, KME a i./Komisia ([194]C-272/09 P, Zb. s. I-12789, bod 93) a KME Germany a i./Komisia ([195]C-389/10 P, Zb. s. I-13125, bod 120). ( [196]27 ) Rozsudky z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval ([197]C-12/03 P, Zb. s. I-987, bod 39), Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, body 54, 61 a 62) a Otis a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, body 59 az 61). ( [198]28 ) Rozsudky Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 63) a Otis a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 62). ( [199]29 ) V tomto zmysle rozsudky Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 67) a Otis a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 63). ( [200]30 ) Námietka skupiny Schindler, ze Vseobecný súd nevykonal ziadne vlastné skutkové zistovanie, sa prekrýva s druhým odvolacím dôvodom a budem sa ním zaoberat v rámci tohto dôvodu (pozri body 42 az 57 nizsie). ( [201]31 ) Rozsudok ESLP Jussila v. Finnland (uz citovaný v poznámke pod ciarou 19, § 43); v tom istom zmysle rozsudok ESLP Menarini Diagnostics v Taliansko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, § 62). ( [202]32 ) Odvolatelky sa odvolávajú na rozsudky ESLP z 21. februára 1984, Öztürk v. Nemecko (staznost c. 8544/79, séria A, c. 73, § 56), a z 24. februára 1994, Bendenoun v. Francúzsko (staznost c. 12547/86, séria A, c. 284, § 46). ( [203]33 ) Rozsudok ESLP Menarini Diagnostics v. Taliansko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 18); v tomto prípade islo o pokutu v oblasti kartelového práva ulozenú talianskym orgánom ochrany hospodárskej sútaze vo výske 6 miliónov eur (pozri § 41 a § 42 tohto rozsudku). ( [204]34 ) Úzka súvislost medzi clánkom 47 Charty na jednej strane a clánkami 6 a 13 EDLP na druhej strane je zretelne vyjadrená vo Vysvetlivkách k Charte základných práv [[205]Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 (29 a nasl.)] Aj judikatúra Súdneho dvora, v ktorej je právo na úcinný prostriedok nápravy uznané ako vseobecná právna zásada, sa v rozhodujúcej miere opiera o tieto clánky EDLP (pozri v tejto súvislosti rozsudky uvedené v poznámke pod ciarou 14). ( [206]35 ) Pokial sa podobné námietky podali uz v rámci prvého odvolacieho dôvodu, budem sa nimi zaoberat v tejto casti. ( [207]36 ) V konaní na prvom stupni Schindler namietala len nezlucitelnost dokazovania prostredníctvom korunných svedkov so zásadami nemo tenetur se ipsum accusare, nemo tenetur se ipsum prodere a in dubio pro reo, so zásadou proporcionality a s hranicami diskrecnej právomoci priznanej Komisii (pozri v tejto súvislosti stvrtý zalobný dôvod v prvostupnovom konaní upravený v bodoch 68 az 89 zaloby). ( [208]37 ) Rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i. ([209]C-136/92 P, Zb. s. I-1981, bod 59); z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia ([210]C-97/08 P, Zb. s. I-8237, bod 38), a z 19. júla 2012, Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia (dalej len "AOI", C-628/10 P a C-14/11 P, bod 111). ( [211]38 ) Rozsudky Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznáme pod ciarou 17, body 64 a 65) a Otis a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 61 prvá veta). ( [212]39 ) Napadnutý rozsudok, bod 57 in fine. ( [213]40 ) Rozsudky z 10. júla 2001, Ismeri Europa/Dvor audítorov ([214]C-315/99 P, Zb. s. I-5281, bod 19); zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt - Duales System Deutschland/Komisia ([215]C-385/07 P, Zb. s. I-6155, bod 163), a z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia (C-89/11 P, bod 115). ( [216]41 ) Pozri v tejto súvislosti bod 17 repliky skupiny Schindler v odvolacom konaní. ( [217]42 ) Pozri v tejto súvislosti aj moje úvahy týkajúce sa desiateho odvolacieho dôvodu (body 177 az 180 nizsie). ( [218]43 ) Rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, body 58 az 61); pozri na doplnenie rozsudky zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia ([219]C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 29); z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia ([220]C-90/09 P, Zb. s. I-1, body 39 a 40, ako aj 85 az 90), a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia ([221]C-521/09 P, Zb. s. I-8947, body 54 az 60). ( [222]44 ) Rozsudky z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia a i. ([223]C-201/09 P a C-216/09 P, Zb. s. I-2239, body 96 az 98), a AOI (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, body 46 a 47). ( [224]45 ) Pozri moje návrhy z 29. novembra 2012 vo veci Komisia/Stichting Administratiekantoor Portielje (dalej len "Portielje", C-440/11 P, bod 72). ( [225]46 ) Tamze, bod 71. ( [226]47 ) Body 81 az 83 napadnutého rozsudku. ( [227]48 ) Pozri v tejto súvislosti judikatúru citovanú v poznámke pod ciarou 37 vyssie. ( [228]49 ) V súvislosti s právomocami Únie v tejto oblasti pozri najmä clánok 50 ods. 2 písm. g) ZFEÚ. ( [229]50 ) Pozri najmä rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker ([230]C-279/93, Zb. s. I-225, bod 21, týkajúci sa priamych daní); z 23. októbra 2007, Morgan a Bucher ([231]C-11/06 a C-12/06, Zb. s. I-9161, bod 24, o úprave vzdelávacích systémov a stanovení obsahu výucby), a z 10. marca 2009, Hartlauer ([232]C-169/07, Zb. s. I-1721, bod 29, o úprave systémov sociálneho zabezpecenia). ( [233]51 ) Pozri bod 70 vyssie a judikatúru uvedenú v poznámke pod ciarou 37. ( [234]52 ) Skupina Schindler oznacuje materskú spolocnost aj ako "vrcholná spolocnost koncernu". V dalsej casti vsak budem na zjednodusenie nadalej pouzívat oznacenie "materská spolocnost" v zmysle judikatúry Akzo Nobel. ( [235]53 ) Rozsudky z 15. marca 2007, British Airways/Komisia ([236]C-95/04 P, Zb. s. I-2331, bod 137); pozri okrem toho rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala ([237]C-413/06 P, Zb. s. I-951, bod 29); z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia ([238]C-352/09 P, Zb. s. I-2359, bod 180), a Elf Aquitaine/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 43, bod 68). ( [239]54 ) Rozsudky z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia ([240]C-109/10 P, Zb. s. I-10329, bod 51), a Solvay/Komisia ([241]C-110/10 P, Zb. s. I-10439, bod 46). ( [242]55 ) Pod pojmom "compliance" sú zvycajne zahrnuté vnútropodnikové snahy, ktoré slúzia na zabezpecenie dodrziavania pravidiel pri beznom chode podniku. Odvolatelky poukazujú vo svojich podaniach v odvolacom konaní, ako aj v prvostupnovom konaní, na kódex správania platný v rámci koncernu Schindler od roku 1996 ("Code of conduct") a na príslusné smernice ("Guidelines"), v ktorých sú spolupracovníci podniku okrem iného vyzvaní, aby dodrziavali vsetky relevantné právne predpisy a nariadenia ("comply with all applicable laws and regulations") a aby oznámili vsetky ich porusenia. Vyzdvihujú pravidelné informovania a skolenia personálu a zdôraznujú, ze dodrziavanie uvedených vnútropodnikových pravidiel je predmetom ustavicnej kontroly, pricom porusenia sa dôsledne sankcionujú. Odvolatelky sa domnievajú, ze compliance program skupiny Schindler má "vzorový charakter". ( [243]56 ) V bode 88 napadnutého rozsudku, na ktorý sa Schindler viackrát odvoláva, Vseobecný súd v ziadnom prípade nekonstatoval nic v súvislosti so skutkovým stavom, ale len sa zaoberal hypotézou, "ze Schindler... mohla urobit vsetko, co bolo v jej silách", ale zjavne bez toho, aby si ako Vseobecný súd toto tvrdenie osvojil. ( [244]57 ) Body 84 az 90 napadnutého rozsudku. ( [245]58 ) Napadnutý rozsudok, bod 90 in fine. ( [246]59 ) Rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, body 65 a 74) a General Química a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 43, bod 51); v tom istom zmysle rozsudky Elf Aquitaine/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 43, bod 54) a AOI (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, bod 43). ( [247]60 ) Tamze. ( [248]61 ) Body 86, 87 a 90 napadnutého rozsudku. ( [249]62 ) Rozsudok Elf Aquitaine/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 43, body 57 a 61) a uznesenie z 13. septembra 2012, Total a i./Komisia (C-495/11 P, neuverejnené v Zbierke, bod 57). ( [250]63 ) Tento dôvod sa uvádza najmä v druhej casti siedmeho odvolacieho dôvodu. ( [251]64 ) Tento dôvod je predmetom siesteho odvolacieho dôvodu. ( [252]65 ) Pozri moje návrhy z 28. februára 2013 vo veci Schenker a i. (C-681/11, body 40 a 41). ( [253]66 ) Rozsudky z 8. júla 1999, Hüls/Komisia ([254]C-199/92 P, Zb. s. I-4287, body 149 a 150, v súvislosti s clánkom 6 ods. 2 EDLP), a E.ON Energie/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 40, body 72 a 73, v súvislosti s clánkom 48 ods. 1 Charty základných práv); v tom istom zmysle rozsudok zo 14. februára 1978, United Brands a United Brands Continentaal/Komisia ([255]27/76, Zb. s. 207, bod 265). ( [256]67 ) Pozri este raz moje návrhy vo veci Schenker a i. (uz citované v poznámke pod ciarou 65, bod 41). ( [257]68 ) Pozri body 93 az 100 týchto návrhov vyssie. ( [258]69 ) Pozri v tejto súvislosti moje návrhy z 23. apríla 2009 vo veci Akzo Nobel a i./Komisia (uz citované v poznámke pod ciarou 37, bod 98). ( [259]70 ) Napríklad v mojich návrhoch vo veci Schenker a i. (uz citované v poznámke pod ciarou 65, najmä body 38 az 48) som objasnila, ze za porusenie zákazu kartelov, ktorý je upravený v práve Únie, sa podniku nemôze ulozit pokuta, ak sa podnik mýlil vo veci zákonnosti svojho správania (omyl pri posudzovaní zákazu) a tento omyl sa mu nedá vytknút. ( [260]71 ) Pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v poznámke pod ciarou 37. ( [261]72 ) Komisia správne poukazuje na to, ze v spornom rozhodnutí sú v tejto súvislosti obsiahnuté vsetky potrebné údaje (pozri body 157, 224, 311, 347 a 387 tohto rozhodnutia). ( [262]73 ) Rozsudky zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia ([263]100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 97), a zo 7. februára 2013, Slovenská sporitelna (C-68/12, bod 25). ( [264]74 ) Pozri v tejto súvislosti body 97 az 99 týchto návrhov vyssie. ( [265]75 ) Rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia ([266]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 215 az 223), z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia (C-266/06 P, neuverejnený v Zbierke, najmä body 38 az 40), a zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia ([267]C-413/08 P, Zb. s. I-5361, body 94 a 95). ( [268]76 ) Rozsudky z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld ([269]C-303/05, Zb. s. I-3633, bod 49), a z 3. júna 2008, Intertanko a i. ([270]C-308/06, Zb. s. I-4057, bod 70). ( [271]77 ) Rozsudky Advocaten voor de Wereld (uz citovaný v poznámke pod ciarou 76, bod 50), Evonik Degussa/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 39), Intertanko a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 76, bod 71) a Lafarge/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 94); v tom istom zmysle aj rozsudky z 12. decembra 1996, X ([272]C-74/95 a C-129/95, Zb. s. I-6609, bod 25), a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 53, bod 80). ( [273]78 ) Pozri v tejto súvislosti judikatúru citovanú v poznámke pod ciarou 37. ( [274]79 ) Tak je to napríklad v nemeckom Strafgesetzbuch (StGB) v súvislosi s "uvedením do omylu alebo zachovávaním v omyle" v rámci podvodu (§ 263 StGB), "vztahom dôvery" v rámci sprenevery (§ 266 druhý variant StGB), "zneuzitím podstatnej nerozhodnosti inej osoby" a "výrazným nepomerom medzi plnením a protiplnením" v rámci úzery (§ 291 StGB) alebo so skutkovou podstatou "nátlaku" (§ 240 StGB). ( [275]80 ) Rozsudky Advocaten voor de Wereld (uz citovaný v poznámke pod ciarou 76, bod 50), Evonik Degussa/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 40), Intertanko a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 76, bod 71) a Lafarge/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 94). V tom istom zmysle, v súvislosti s clánkom 7 EDLP, pozri rozsudky ESLP z 27. septembra 1995, G v. Francúzsko (staznost c. 15312/89, séria A, c. 325-B, § 25) a Coëme a i. v. Belgicko z 22. júna 2000 (staznost c. 32492/96 a i., Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000-VII, § 145). ( [276]81 ) Rozsudky z 23. apríla 1991, Höfner a Elser ([277]C-41/90, Zb. s. I-1979, bod 21), Akzo Nobel a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, bod 54), General Química a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 43, bod 34), ArcelorMittal Luxemburg a i./Komisia a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 44, bod 95) a AOI (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, bod 42); podobne uz rozsudok z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau ([278]170/83, Zb. s. 2999, bod 11). ( [279]82 ) Pozri body 84 a 85 týchto návrhov vyssie. ( [280]83 ) Rozsudky Hydrotherm Gerätebau (uz citovaný v poznámke pod ciarou 81, bod 11), Akzo Nobel a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, bod 55) a AOI (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, bod 42). ( [281]84 ) Pozri bod 60 týchto návrhov vyssie. ( [282]85 ) Rozsudky Evonik Degussa/Komisia (body 36 az 63) a Lafarge/Komisia (body 94 a 95), uz citované v poznámke pod ciarou 75; rozsudky Vseobecného súdu z 19. mája 2010, Wieland-Werke a i./Komisia (T-11/05, neuverejnený v Zbierke, body 58 az 73), a z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia ([283]T-446/05, Zb. s. II-1255, body 123 az 152). ( [284]86 ) Nariadenie Rady (EHS) c. 17 zo 6. februára 1962: Prvé nariadenie implementujúce clánky 85 a 86 zmluvy ([285]Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). ( [286]87 ) Pozri najmä body 97 az 109 napadnutého rozsudku. ( [287]88 ) Úzka súvislost medzi clánkom 49 Charty na jednej strane a clánkom 7 ods. 1 EDLP na druhej strane je jasne vyjadrená vo vysvetlivkách k Charte ([288]Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 [30 a nasl.]). Aj judikatúra Súdneho dvora (uvedená v poznámkach pod ciarou 75 a 76 vyssie), v ktorej je zásada nullum crimen, nulla poena sine lege uznaná ako vseobecná právna zásada, sa v rozhodujúcej miere zakladá na clánku 7 ods. 1 EDLP. ( [289]89 ) Pozri bod 25 týchto návrhov vyssie. ( [290]90 ) Rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 73, bod 109), Dansk Rřrindustri a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 169) a zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia ([291]C-280/08 P, Zb. s. I-9555, bod 294). ( [292]91 ) Rozsudok ESLP z 22. novembra 1995, SW v. Spojené královstvo (staznost c. 20166/92, séria A, c. 335-B, § 36), ktorý sa týka uplatnenia clánku 7 ods. 1 EDLP v súvislosti s uplatnením clánku 7 ods. 1 EDLP v súvislosti s pokutou, ktorá nie je výslovne upravená zákonom, za znásilnenie v manzelstve. ( [293]92 ) V tom istom zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 2008, AC-Treuhand/Komisia ([294]T-99/04, Zb. s. II-1501, bod 113). ( [295]93 ) Pozri bod 26 týchto návrhov vyssie. ( [296]94 ) Rozsudky Evonik Degussa/Komisia (body 44 a 50) a Lafarge/Komisia (bod 95), uz citované v poznámke pod ciarou 75; v súvislosti s nevyhnutnostou predvídatelnosti trestnoprávnych následkov urcitého správania v rámci clánku 7 ods. 1 EDLP pozri rozsudok ESLP zo 17. decembra 2009, M v. Nemecko (staznost c. 19359/04, § 90). ( [297]95 ) Pozri moje návrhy z 13. decembra 2012 vo veci Ziegler/Komisia (C-439/11 P, bod 120). ( [298]96 ) Pozri bod 82 týchto návrhov vyssie. ( [299]97 ) Rozsudok z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia ([300]C-369/09 P, Zb. s. I-2011, bod 66); pozri aj uznesenie zo 14. decembra 1995, Hogan/Súdny dvor ([301]C-173/95 P, Zb. s. I-4905, bod 20), a rozsudok Baustahlgewebe/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 14, bod 113). ( [302]98 ) Pozri v tejto súvislosti moje návrhy zo 6. septembra 2012 vo veci Expedia (C-226/11, body 26 a 30); v tom istom zmysle rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, body 209 a 210), zo 14. júna 2011, Pfleiderer ([303]C-360/09, Zb. s. I-5161, body 21 a 23), a z 29. septembra 2011, Arkema/Komisia ([304]C-520/09 P, Zb. s. I-8901, bod 88). ( [305]99 ) Pozri v tejto súvislosti vyssie moje úvahy týkajúce sa tretieho odvolacieho dôvodu, najmä body 148 az 157 týchto návrhov. ( [306]100 ) Rozsudok Arkema/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 98, bod 88); pozri aj rozsudok Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 60). ( [307]101 ) Pozri v tejto súvislosti moje návrhy vo veci Expedia (uz citované v poznámke pod ciarou 98, bod 29). O úlohe Komisie pri stanovení politiky hospodárskej sútaze Európskej únie pozri okrem toho rozsudok zo 14. decembra 2000, Masterfoods ([308]C-344/98, Zb. s. I-11369, bod 46, prvá veta). ( [309]102 ) Pozri body 22 az 24 a 136 týchto návrhov vyssie. ( [310]103 ) Rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, body 217, 218 a 227 az 231), a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia ([311]C-3/06 P, Zb. s. I-1331, body 87 az 94). ( [312]104 ) Pozri najmä body 97 az 109 napadnutého rozsudku. ( [313]105 ) Pozri judikatúru citovanú v poznámke pod ciarou 90. ( [314]106 ) Pozri aj bod 153 týchto návrhov vyssie. ( [315]107 ) Rozsudky z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia ([316]C-194/99 P, Zb. s. I-10821, bod 118), z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia ([317]C-534/07 P, Zb. s. I-7415, bod 96), a z 12. novembra 2009, Carbone-Lorraine/Komisia (C-554/08 P, neuverejnený v Zbierke, bod 84). ( [318]108 ) Pozri najmä body 47 az 50 a 57 týchto návrhov. ( [319]109 ) Rozsudok KME a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 26, bod 56). ( [320]110 ) Bod 276 napadnutého rozsudku. ( [321]111 ) Pozri body 99 a 132 týchto návrhov vyssie. ( [322]112 ) V odvolaní sa vysvetluje, ze "vedlajsím efektom systému zosúladenia skupiny Schindler je stazenie interného objasnenie porusení, ku ktorým predsa len doslo, pretoze pracovníkom, ktorí ho porusia hrozia citelné sankcie" (sic!). ( [323]113 ) Oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a o znízení pokút v prípade kartelov ([324]Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155), dalej aj "oznámenie z roku 2002". ( [325]114 ) Body 295 az 300 napadnutého rozsudku, najmä body 298 a 300. ( [326]115 ) Rozsudky Chalkor/Komisia (bod 63) a Otis a i. (bod 62), uz citované v poznámke pod ciarou 17. ( [327]116 ) Rozsudky KME a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 26, bod 109), KME Germany a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 26, bod 136) a Chalkor/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 82). ( [328]117 ) Body 301 az 349 napadnutého rozsudku. ( [329]118 ) V tomto zmysle správne aj Vseobecný súd v bode 346 napadnutého rozsudku. ( [330]119 ) Rozsudky z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia ([331]C-125/07 P, C-133/07 P, C-135/07 P a C-137/07 P, Zb. s. I-8681, bod 256), a KME a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 26, bod 79). ( [332]120 ) Pozri moje úvahy týkajúce sa siedmeho odvolacieho dôvodu. ( [333]121 ) Pokuta ulozená nemeckej dcérskej spolocnosti Schindler nie je predmetom tohto odvolania. ( [334]122 ) Pozri najmä rozsudky zo 14. mája 1974, Nold/Komisia ([335]4/73, Zb. s. 491, bod 14), z 13. decembra 1979, Hauer ([336]44/79, Zb. s. 3727, bod 17), a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (dalej len "Kadi", [337]C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, bod 355). ( [338]123 ) V tomto zmysle Súdny dvor napríklad v rozsudku Kadi (uz citovaný v poznámke pod ciarou 122, body 354 az 371) pripustil, aby sa súkromné osoby z tretích krajín dovolávali vlastníckeho práva, ktoré je ako základné právo chránené v rámci Únie. ( [339]124 ) Protokol z 20. marca 1952 k Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd (ETS Nr. 9). ( [340]125 ) Pozri bod 22 týchto návrhov vyssie. ( [341]126 ) Úzka súvislost medzi clánkom 17 Charty na jednej strane a clánkom 1 dodatkového protokolu c. 1 k EDLP je jasne vyjadrená vo Vysvetlivkách k Charte základných práv ([342]Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 [23]). Aj judikatúra Súdneho dvora, ktorá uznala vlastnícke právo ako vseobecnú právnu zásadu, sa opiera najmä o uvedený dodatkový protokol (pozri napríklad rozsudok Kadi, uz citovaný v poznámke pod ciarou 122, bod 356). ( [343]127 ) Rozsudky z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia ([344]C-51/92 P, Zb. s. I-4235, bod 113), a z 11. septembra 2007, Lindorfer/Rada ([345]C-227/04 P, Zb. s. I-6767, bod 83). ( [346]128 ) Bod 192 napadnutého rozsudku. ( [347]129 ) Rozsudok ESLP z 11. januára 2007, Mamidakis v. Grécko (staznost c. 35533/04, § 44); v tom istom zmysle v súvislosti s danami rozsudok ESLP z 3. júla 2003, Buffalo v. Taliansko (staznost c. 38746/97, § 32). ( [348]130 ) Pozri novsie rozsudky zo 6. septembra 2012, Deutsches Weintor (C-544/10, bod 54), z 15. januára 2013, Krizan a i. (C-416/10, bod 113), a z 31. januára 2013, McDonagh (C-12/11, bod 60). ( [349]131 ) Pozri aj rozsudok McDonagh (uz citovaný v poznámke pod ciarou 130, bod 61). ( [350]132 ) Fakt, ze nariadenie treba povazovat za právny základ, uznal Súdny dvor v rozsudku z 9. novembra 2010, Volker und Markus Schecke a Eifert ([351]C-92/09 a C-93/09, Zb. s. I-11063, bod 66). ( [352]133 ) Pokial ide o primárnoprávne zakotvenie tohto ciela v case vydania sporného rozhodnutia, pozri clánok 3 ods. 1 písm. g) ES. To isté v súcasnosti vyplýva z protokolu c. 27 o vnútornom trhu a hospodárskej sútazi ( [353]Ú. v. EÚ C 115 , 2008, s. 309; [354]Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 309 ), ako Súdny dvor potvrdil v súvislosti s clánkom 102 ZFEÚ (rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige, [355]C-52/09, Zb. s. I-527, body 20 az 22). Pozri okrem toho clánok 119 ods. 1 ZFEÚ (predtým clánok 4 ES), podla ktorého sú clenské státy povinné respektovat princípy otvoreného trhového hospodárstva s volnou hospodárskou sútazou. ( [356]134 ) Pozri moje návrhy vo veci Schenker a i. (uz citované v poznámke pod ciarou 65, bod 114). ( [357]135 ) Rozsudok ESLP Mamidakis v. Grécko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 129, § 48). ( [358]136 ) Rozsudok ESLP Mamidakis v. Grécko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 129, § 44 in fine, § 45 a § 47); pozri aj rozsudok Phillips v. Spojené královstvo z 5. júla 2001 (staznost c. 41087/98, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001-VII, § 51) a uznesenie z 13. januára 2004, Orion Breclav v. Ceská republika (staznost c. 43783/98). ( [359]137 ) Rozsudok ESLP Mamidakis v. Grécko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 129, § 47 a 48) a Buffalo v Taliansko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 129, § 32), ako aj uznesenie Orion Breclav v. Ceská republika (uz citovaný v poznámke pod ciarou 136). ( [360]138 ) Pozri najmä body 190 a 191 napadnutého rozsudku. ( [361]139 ) Rozsudok ESLP Mamidakis v. Grécko (uz citovaný v poznámke pod ciarou 129, § 47 a 48). ( [362]140 ) Nieco iné by mohlo platit, ak by financnú výkonnost podniku v case ulozenia pokuty výrazne ovplyvnovali mimoriadne okolnosti. V tejto súvislosti vsak v prejednávanej veci neexistujú ziadne indície a Schindler sa na takéto mimoriadne okolnosti ani neodvolával. ( [363]141 ) Pozri v tejto súvislosti moje úvahy týkajúce sa siesteho a siedmeho odvolacieho dôvodu (body 60 az 133 týchto návrhov vyssie). ( [364]142 ) Bod 194 napadnutého rozsudku. ( [365]143 ) Pozri moje návrhy vo veci Akzo Nobel a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 37, bod 99). ( [366]144 ) Body 185 az 196 napadnutého rozsudku. ( [367]145 ) V tomto zmysle rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 319), a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia ([368]C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 365). ( [369]146 ) V tomto zmysle rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 145, bod 365), Dansk Rřrindustri a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, body 244 a 303) a Baustahlgewebe/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 14, bod 128). ( [370]147 ) Rozsudok E.ON Energie/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 40, body 125 a 126). ( [371]148 ) Pozri v tejto súvislosti body 367 az 370 napadnutého rozsudku. ( [372]149 ) Pozri body 199 az 201, ako aj 218 a 219 týchto návrhov vyssie. ( [373]150 ) Schindler cituje rozsudok ESLP, Mamidakis v. Grécko (uz citovaný vyssie v poznámke pod ciarou 129, § 44 a nasl.). ( [374]151 ) Pozri najmä body 214 az 219 týchto návrhov vyssie. ( [375]152 ) Podla vseobecnej zásady, ze nové procesné pravidlá sa uplatnia na vsetky spory, ktoré boli predlozené v case, ked pravidlá nadobudli úcinnost (ustálená judikatúra, pozri len rozsudok z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., [376]212/80 az 217/80, Zb. s. 2735, bod 9), sa rozhodnutie o trovách konania v prejednávanom prípade riadi Rokovacím poriadkom Súdneho dvora z 25. septembra 2012, ktorý je úcinný od 1. novembra 2012 (rovnako rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C-441/11 P, body 83 az 85). Obsahovo vsak neexistuje ziaden rozdiel v porovnaní s clánkom 69 § 2 v spojení s clánkami 118 a 122 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora z 19. júna 1991. ( [377]153 ) Rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia ([378]C-550/07 P, Zb. s. I-8301, bod 123); v rovnakom zmysle rozsudok z 31. mája 2001, D a Svédsko/Rada ([379]C-122/99 P a C-125/99 P, Zb. s. I-4319, bod 65); v poslednom prípade podali D a Svédske královstvo dokonca dve samostatné odvolania a napriek tomu im bola ulozená povinnost nahradit trovy konania spolocne a nerozdielne. ( [380]154 ) Tak to bolo v rozsudku Evonik Degussa/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75, bod 3 výroku). ( [381]155 ) V tom sa prejednávaný prípad odlisuje od veci Evonik Degussa/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 75), v ktorej este bolo mozné povazovat platnost nariadenia c. 17 za novú právnu otázku zásadného významu. Aj vo veci Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C-583/11 P) sa musí objasnit este nevyriesená právna otázka zásadného významu, a preto som Súdnemu dvoru navrhla, aby uplatnil clánok 184 ods. 4 druhú vetu rokovacieho poriadku a rozhodol tak, ze Komisia ako vedlajsia úcastnícka z prvostupnového konania bude znásat vlastné trovy konania (pozri v tejto súvislosti body 151 a 152 mojich návrhov zo 17. januára 2013 v tejto veci). ( [382]156 ) V tomto zmysle napríklad rozsudok z 19. júla 2012, Rada/Zhejiang Xinan Chemical Industrial Group (C-337/09 P, bod 112); v tomto prípade bola Rada ako neúspesná odvolatelka okrem iného zaviazaná k náhrade trov konania spolocnosti Audace ako vedlajsej úcastnícky z prvostupnového konania na podporu návrhov odporcu, ktorá bolo so svojimi tvrdeniami v odvolacom konaní úspesná. References 1. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0042 43. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0043 44. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0044 45. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0045 46. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0046 47. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0047 48. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0048 49. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0049 50. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0050 51. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0051 52. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0052 53. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0053 54. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0054 55. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0055 56. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0056 57. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0057 58. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0058 59. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0059 60. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0060 61. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0061 62. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0062 63. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0063 64. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0064 65. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0065 66. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0066 67. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0067 68. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0068 69. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0069 70. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0070 71. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0071 72. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0072 73. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0073 74. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0074 75. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0075 76. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0076 77. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0077 78. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0078 79. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0079 80. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0080 81. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0081 82. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0082 83. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0083 84. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0084 85. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0085 86. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0086 87. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0087 88. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0088 89. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0089 90. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0090 91. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0091 92. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0092 93. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0093 94. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0094 95. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0095 96. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0096 97. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0097 98. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0098 99. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0099 100. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0100 101. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0101 102. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0102 103. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0103 104. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0104 105. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0105 106. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0106 107. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0107 108. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0108 109. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0109 110. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0110 111. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0111 112. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0112 113. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0113 114. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0114 115. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0115 116. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0116 117. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0117 118. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0118 119. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0119 120. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0120 121. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0121 122. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0122 123. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0123 124. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0124 125. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0125 126. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0126 127. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0127 128. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0128 129. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0129 130. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0130 131. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0131 132. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0132 133. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0133 134. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0134 135. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0135 136. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0136 137. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0137 138. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0138 139. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0139 140. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0140 141. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0141 142. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0142 143. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0143 144. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0144 145. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0145 146. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0146 147. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0147 148. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0148 149. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0149 150. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0150 151. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0151 152. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0152 153. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0153 154. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0154 155. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0155 156. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#t-ECR_62011CC0501_SK_01-E0156 157. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0001 158. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0002 159. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2013:009:TOC 160. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0003 161. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2007:075:TOC 162. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0004 163. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0138&locale=SK 164. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0005 165. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0006 166. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0007 167. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0008 168. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0009 169. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0010 170. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0141&locale=SK 171. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0144&locale=SK 172. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0151&locale=SK 173. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0011 174. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0012 175. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0013 176. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0014 177. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0185&locale=SK 178. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0050&locale=SK 179. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0432&locale=SK 180. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0015 181. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0016 182. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0017 183. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0279&locale=SK 184. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0386&locale=SK 185. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0018 186. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0019 187. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0020 188. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0021 189. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0022 190. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0023 191. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0024 192. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0025 193. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0026 194. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0272&locale=SK 195. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0389&locale=SK 196. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0027 197. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0012&locale=SK 198. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0028 199. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0029 200. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0030 201. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0031 202. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0032 203. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0033 204. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0034 205. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2009:303:TOC 206. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0035 207. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0036 208. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0037 209. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0136&locale=SK 210. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0097&locale=SK 211. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0038 212. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0039 213. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0040 214. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0315&locale=SK 215. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0385&locale=SK 216. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0041 217. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0042 218. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0043 219. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0286&locale=SK 220. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0090&locale=SK 221. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0521&locale=SK 222. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0044 223. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0201&locale=SK 224. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0045 225. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0046 226. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0047 227. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0048 228. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0049 229. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0050 230. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0279&locale=SK 231. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0011&locale=SK 232. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0169&locale=SK 233. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0051 234. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0052 235. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0053 236. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0095&locale=SK 237. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0413&locale=SK 238. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0352&locale=SK 239. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0054 240. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0109&locale=SK 241. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0110&locale=SK 242. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0055 243. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0056 244. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0057 245. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0058 246. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0059 247. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0060 248. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0061 249. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0062 250. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0063 251. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0064 252. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0065 253. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0066 254. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0199&locale=SK 255. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0027&locale=SK 256. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0067 257. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0068 258. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0069 259. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0070 260. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0071 261. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0072 262. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0073 263. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0100&locale=SK 264. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0074 265. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0075 266. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 267. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0413&locale=SK 268. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0076 269. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0303&locale=SK 270. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0308&locale=SK 271. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0077 272. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0074&locale=SK 273. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0078 274. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0079 275. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0080 276. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0081 277. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0041&locale=SK 278. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0170&locale=SK 279. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0082 280. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0083 281. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0084 282. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0085 283. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0446&locale=SK 284. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0086 285. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 286. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0087 287. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0088 288. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2007:303:TOC 289. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0089 290. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0090 291. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0280&locale=SK 292. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0091 293. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0092 294. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0099&locale=SK 295. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0093 296. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0094 297. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0095 298. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0096 299. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0097 300. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0369&locale=SK 301. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0173&locale=SK 302. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0098 303. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0360&locale=SK 304. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0520&locale=SK 305. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0099 306. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0100 307. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0101 308. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0344&locale=SK 309. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0102 310. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0103 311. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0003&locale=SK 312. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0104 313. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0105 314. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0106 315. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0107 316. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0194&locale=SK 317. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0534&locale=SK 318. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0108 319. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0109 320. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0110 321. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0111 322. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0112 323. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0113 324. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2009:045:TOC 325. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0114 326. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0115 327. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0116 328. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0117 329. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0118 330. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0119 331. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0125&locale=SK 332. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0120 333. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0121 334. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0122 335. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0004&locale=SK 336. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0044&locale=SK 337. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0402&locale=SK 338. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0123 339. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0124 340. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0125 341. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0126 342. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2007:303:TOC 343. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0127 344. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0051&locale=SK 345. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0227&locale=SK 346. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0128 347. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0129 348. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0130 349. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0131 350. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0132 351. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0092&locale=SK 352. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0133 353. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2010:115:TOC 354. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2010:083:TOC 355. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0052&locale=SK 356. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0134 357. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0135 358. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0136 359. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0137 360. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0138 361. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0139 362. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0140 363. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0141 364. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0142 365. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0143 366. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0144 367. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0145 368. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0204&locale=SK 369. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0146 370. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0147 371. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0148 372. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0149 373. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0150 374. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0151 375. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0152 376. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0212&locale=SK 377. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0153 378. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0550&locale=SK 379. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0122&locale=SK 380. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0154 381. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0155 382. file:///tmp/lynxXXXXHgKD10/L93136-5003TMP.html#c-ECR_62011CC0501_SK_01-E0156