NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PEDRO CRUZ VILLALÓN prednesené 26. júna 2012 ( [1]1 ) Vec C-199/11 Európska únia zastúpená Európskou komisiou proti Otis NV, General Technic-Otis Sŕrl (GTO), Kone Belgium NV, Kone Luxembourg Sŕrl, Schindler NV, Schindler Sŕrl, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sŕrl [návrh na zacatie prejudiciálneho konania podaný Rechtbank van koophandel te Brussel (Belgicko)] "Zastupovanie Európskej únie pred vnútrostátnymi súdmi -- Právomoci priznané Komisii -- Clánok 282 ES -- Protisútazné správanie formálne konstatované Komisiou -- Zaloba o mimozmluvnú zodpovednost za skodu podaná Komisiou v mene Únie -- Sankcné právomoci Komisie v oblasti hospodárskej sútaze -- Clánok 47 Charty -- Nezávislost súdov -- Rozsah súdneho preskúmania súdov Únie a vnútrostátnych súdov -- Rovnost zbraní" 1. Na základe zaloby o náhradu skody, ktorú podala Komisia v mene Únie proti viacerým výrobcom výtahov, Rechtbank van koophandel te Brussel predlozil Súdnemu dvoru návrh na zacatie prejudiciálneho konania, ktorý obsahuje dve otázky týkajúce sa jednak zastupovania Únie v konaní pred vnútrostátnymi súdmi a jednak nezávislosti súdov a rovnosti zbraní medzi úcastníkmi civilného konania, v ktorom sa Únia ako zalobkyna domáha náhrady skody na základe mimozmluvnej zodpovednosti. 2. V súvislosti s otázkou zastupovania pred súdmi sa vnútrostátny súd pýta, ci je Komisia oprávnená zastupovat Úniu napriek tomu, ze vzniknutá skoda vyplýva zo zmlúv podpísaných viacerými institúciami a orgánmi Únie. Súdny dvor teda má rozhodnút o casovej pôsobnosti a obsahu clánku 282 Zmluvy ES a clánku 335 ZFEÚ v súvislosti s konaniami zacatými na vnútrostátnych súdoch pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy. 3. Ako specifickejsia a pomerne zlozitejsia sa javí otázka týkajúca sa nezávislosti súdov a rovnosti zbraní, ktorá sa teda týka clánku 47 Charty základných práv Európskej únie. Súdny dvor má rozhodnút, ci pre Úniu platia urcité podmienky týkajúce sa podania zaloby o náhradu skody na vnútrostátnych súdoch, ak má vzniknutá skoda pôvod v protisútaznom správaní konstatovanom jednou z institúcií Únie. Zalované v konaní vo veci samej tvrdia, ze Komisia ako institúcia, ktorá vydala záväzné rozhodnutie, ktorým sa konstatuje porusenie clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ), koná ako privilegovaná zalobkyna a skresluje súdnu právomoc vnútrostátneho súdu, ako aj vyvázený pomer síl, ktorý musí existovat medzi úcastníkmi konania. I - Právny rámec 4. Clánok 282 Zmluvy o zalození Európskych spolocenstiev stanovoval: "V kazdom clenskom státe pozíva Spolocenstvo najsirsiu spôsobilost na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Spolocenstvo môze najmä nadobúdat alebo scudzovat hnutelný a nehnutelný majetok a môze vystupovat pred súdmi. V takom prípade zastupuje Spolocenstvo Komisia." 5. S úcinnostou od 1. decembra 2009 bol clánok 282 ES v dôsledku nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy nahradený súcasným clánkom 335 ZFEÚ, ktorý stanovuje: "V kazdom clenskom státe pozíva Únia najsirsiu spôsobilost na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Únia môze najmä nadobúdat alebo scudzovat hnutelný a nehnutelný majetok a môze vystupovat pred súdmi. V takom prípade zastupuje Úniu Komisia. Únia je vsak zastúpená aj kazdou z institúcií na základe ich administratívnej autonómie v zálezitostiach týkajúcich sa ich fungovania." 6. Clánok 47 Charty základných práv Európskej únie nazvaný "Právo na úcinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces" v prvom odseku stanovuje: "Kazdý, koho práva a slobody zarucené právom Únie sú porusené, má za podmienok ustanovených v tomto clánku právo na úcinný prostriedok nápravy pred súdom." 7. Nariadenie (ES) c. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze ( [2]2 ) v clánku 16 nazvanom "Jednotné uplatnovanie sútazného práva spolocenstva" stanovuje: "1. Ked vnútrostátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podla clánku 81 alebo clánku 82 Zmluvy, ktoré sú uz predmetom rozhodnutia Komisie, nemôzu prijat rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnút takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvazuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala [s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýsla prijat v konaní, ktoré zacala - neoficiálny preklad]. Na tento úcel môzu vnútrostátne súdy posúdit, ci je nevyhnutné zastavit príslusný postup [prerusit príslusné konanie - neoficiálny preklad]. Táto povinnost nemá vplyv na práva a povinnosti podla clánku 234 Zmluvy. 2. Ked orgány hospodárskej sútaze clenských státov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podla clánku 81 alebo clánku 82 Zmluvy, ktoré sú uz predmetom rozhodnutia Komisie, nemôzu prijat rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou." II - Skutkové a procesné okolnosti 8. Komisia po tom, co dostala viacero stazností, v roku 2004 zacala vysetrovanie na objasnenie existencie protisútazných praktík styroch európskych výrobcov výtahov a eskalátorov - Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp. Vysetrovanie vyústilo do prijatia rozhodnutia z 21. februára 2007, ktorým boli styri uvedené podniky sankcionované za velmi závazné porusenia vtedajsieho clánku 81 ods. 1 Zmluvy ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ). ( [3]3 ) 9. Dotknuté spolocnosti podali na Vseobecný súd zaloby o neplatnost, o ktorých sa rozhodlo zamietavými rozsudkami z 13. júla 2011. ( [4]4 ) Vseobecný súd zamietol vsetky zalobné dôvody smerujúce k zruseniu uplatnené zalobkynami okrem zalobného dôvodu spolocnosti ThyssenKrupp týkajúceho sa výsky pokuty, ktorému sa ciastocne vyhovelo a ktorý viedol k znízeniu pokuty. ( [5]5 ) 10. Dna 20. júna 2008 Komisia v mene vtedajsieho Európskeho spolocenstva podala na belgických súdoch zalobu, ktorou ziadala od uvedených spolocností náhradu skody vo výske 7061688 eur. Komisia tvrdila, ze vtedajsiemu Európskemu spolocenstvu vznikla v Belgicku a Luxembursku financná skoda z dôvodu protisútazných praktík, na ktorých sa zalované spolocnosti protiprávne dohodli. Európske spolocenstvo totiz zadalo viaceré zákazky týkajúce sa montáze, údrzby a rekonstrukcie výtahov a eskalátorov v rôznych budovách európskych institúcií so sídlom v oboch státoch, ktorých cena bola podla názoru Komisie v dôsledku dohody, ktorú vyhlásila za nezákonnú, vyssia ako trhová cena. 11. Zalované spolocnosti v rámci vyjadrenia k zalobe spochybnili spôsobilost Komisie konat v mene Európskeho spolocenstva. Zalované tiez namietali zaujatost belgického vnútrostátneho súdu, ako aj porusenie zásady rovnosti zbraní z dôvodu osobitného postavenia Komisie v rámci konania týkajúceho sa porusenia clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ). 12. Vzhladom na námietky zalovaných Rechtbank van koophandel te Brussel rozhodol o predlození návrhu na zacatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru. III - Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom 13. Dna 28. apríla 2011 bol kancelárii Súdneho dvora dorucený návrh Rechtbank van koophandel te Brussel na zacatie prejudiciálneho konania, v ktorom boli polozené tieto otázky: "1. a) Zmluva v clánku 282, teraz v clánku [3]35, stanovuje, ze Úniu zastupuje Komisia. Jednak clánok 335 ZFEÚ a jednak clánky 103 a 104 rozpoctových pravidiel stanovujú, ze dotknuté institúcie v administratívnych otázkach, ktoré sa týkajú ich fungovania, zastupujú Úniu s mozným následkom, ze tieto institúcie, ci uz výlucne, alebo nie, môzu vystupovat pred súdom. Je nepochybné, ze dosiahnutie vyplatenia privysokej ceny zo strany dodávatelov atd. ako dôsledok vytvorenia kartelu spadá pod pojem podvod. V belgickom práve platí zásada 'lex specialis generalibus derogat`. V prípade, ze táto právna zásada je uplatnitelná aj v práve Únie, neprislúcha dotknutým institúciám vyvinút iniciatívu na podanie zalôb (okrem prípadov, v ktorých bola samotná Komisia obstarávatelom)? b) (Subsidiárne polozená otázka) Nemala mat Komisia prinajmensom splnomocnenie institúcií na zastupovanie, aby mohla na súde hájit ich záujmy? 2. a) Clánok 47 Charty základných práv Európskej únie a clánok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv zarucujú kazdému právo na spravodlivý proces a s tým súvisiacu zásadu, ze nikto nemôze byt sudcom vo vlastnej veci. Je zlucitelné s touto zásadou, aby Komisia najprv vystupovala ako orgán hospodárskej sútaze a za vytýkané správanie, teda vytvorenie kartelu ako porusenie clánku 81 [ES], teraz clánku 101 [ZFEÚ], ulozila sankciu po tom, ako sama viedla vysetrovanie, a následne pripravila zalobu o náhradu skody na vnútrostátnom súde a rozhodla o podaní zaloby, zatial co ten istý clen Komisie nesie zodpovednost za obidve zálezitosti, ktoré sú spojené, a to tým skôr, ze vnútrostátny súd, ktorému bola vec predlozená, sa nemôze odchýlit od rozhodnutia o ulození sankcie? b) (Subsidiárne polozená otázka) V prípade [zápornej] odpovede na otázku 2 písm. a), ked teda ide o nezlucitelnost, akým spôsobom má v takom prípade podla práva Únie poskodený (Komisia a/alebo institúcie a/alebo Únia) v dôsledku protiprávneho konania (vytvorenie kartelu) uplatnit svoj nárok na náhradu skody, ktorý je tiez základným právom?" 14. Písomné pripomienky predlozili úcastníci konania vo veci samej (Schindler NV, Otis NV, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV a Kone Belgium NV), ako aj Komisia. 15. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. marca 2012, sa zúcastnili a so svojimi prednesmi vystúpili vsetci úcastníci konania vo veci samej, ako aj Rada. IV - Prvá otázka 16. Prvá polozená otázka sa týka výkladu uz zruseného clánku 282 ES a jeho vztahu k zodpovedajúcemu súcasnému ustanoveniu, ktorým je clánok 335 ZFEÚ. 17. Otázka, ktorú polozil Rechtbank, má v skutocnosti dva aspekty: jeden sa týka casového uplatnenia clánku 282 ES, konkrétne na vnútrostátne konania zacaté pred 1. decembrom 2009, ked nadobudol platnost nový clánok 335 ZFEÚ, a druhý sa týka výkladu clánku 282 ES. Týmito dvoma otázkami sa budem zaoberat samostatne. A - O casovom uplatnení clánku 282 ES 18. Prvý aspekt, ku ktorému sa treba vyjadrit, sa týka uplatnenia clánku 282 ES ratione temporis, kedze Komisia podala zalobu na Rechtbank 20. júna 2008, cize rok a pol pred nadobudnutím platnosti clánku 335 ZFEÚ. 19. Ako je známe, clánok 335 ZFEÚ tým, ze zakotvil v primárnom práve skorsiu prax zastupovania Únie jednotlivými nálezite splnomocnenými institúciami s odlisnostami, ktoré pre prejednávanú vec nie sú relevantné, zmenil pravidlo obsiahnuté v clánku 282 ES. Zatial co v Zmluve ES zastupovanie Spolocenstva prinálezalo Komisii, toto zastupovanie môze v súcasnosti vykonávat kazdá institúcia Únie. Ide teda o dve normy práva Únie, ktoré a priori odlisne upravujú zastupovanie Únie pred súdmi clenských státov. ( [6]6 ) Preto je potrebné objasnit, ci sa na toto konanie, ktoré sa zacalo pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, vztahuje clánok 282 ES alebo clánok 335 ZFEÚ. 20. Na úvod je potrebné poukázat na to, ze clánok 282 ES ani clánok 335 ZFEÚ nepredstavujú procesné normy, ale hmotnoprávne normy internej organizácie Únie. Prostredníctvom týchto ustanovení Únia urcuje, ktorá institúcia ju zastupuje navonok vrátane jej zastupovania v konaniach pred vnútrostátnymi súdmi. Lisabonská zmluva tiez neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by urcovalo casové úcinky clánku 335 ZFEÚ. Vzhladom na neexistenciu takého ustanovenia pôsobnost citovaného clánku smeruje len do budúcnosti. Preto je potrebné vylúcit akýkolvek mozný retroaktívny úcinok, pricom nemôzu byt dotknuté skôr zalozené právne vztahy vrátane procesnoprávnych vztahov. 21. Ustanovením práva Únie platným v case zacatia konania pred Rechtbank, prostredníctvom ktorého sa urcuje orgán, ktorý zastupuje Úniu navonok, bol teda clánok 282 ES. Ked uz riadne vznikol procesnoprávny vztah, nadobudnutie platnosti nového clánku 335 ZFEÚ, ktorého úcinky sa vztahujú len na právne vztahy zalozené po 1. decembri 2009, nemalo nijaký vplyv na procesné postavenie zalobkyne v konaní vo veci samej. 22. Inou otázkou je, ci vzhladom na osobitné okolnosti prípadu a vzhladom na clánok 282 ES prinálezí Komisii, aby konala v mene Spolocenstva. B - O pôsobnosti clánku 282 ES 23. Ako uz bolo uvedené, vnútrostátny súd má pochybnosti, ci je Komisia oprávnená zastupovat Európsku úniu v konaní, ktoré sa pred ním vedie. Clánok 282 ES, ktorý je - ako bolo uvedené vyssie - ustanovením uplatnitelným na prejednávaný spor, stanovuje, ze zastupovanie Únie pred súdmi clenských státov vykonáva výlucne Komisia. 24. Zalované v konaní vo veci samej podrobne uvádzajú, ze toto ustanovenie je len vseobecným pravidlom, z ktorého v prejednávanom prípade stanovujú výnimku clánky 274 ES a 279 ES, ktoré obsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa ochrany financných záujmov Spolocenstva, ktoré sú zasa podrobnejsie upravené nariadením (ES, Euratom) c. 1605/2002 ( [7]7 ). Podla názoru zalovaných kazdá institúcia Spolocenstva je na základe clánkov 59 a 60 citovaného nariadenia zodpovedná za vykonávanie svojich príslusných rozpoctových poloziek. V prípade zistenia chýb, nesprávností alebo podvodu, za ktoré zodpovedá dodávatel, uvedené ustanovenia stanovujú, ze kazdá institúcia môze vymáhat uz zaplatené sumy. 25. V konecnom dôsledku sa zo vseobecného pravidla clánku 282 ES, ktorý priznáva zastupovanie Spolocenstva pred súdmi Komisii, podla názoru zalovaných vymyká lex specialis stanovený vo financných predpisoch, podla ktorého je kazdá institúcia poverená zastupovaním v súvislosti s ochranou svojich financných záujmov. 26. Podla môjho názoru uplatnenie kritéria lex specialis derogat legi generali na vztahy medzi citovanými ustanoveniami nie je vôbec presvedcivé. Spomenuté pravidlo má význam, ked dve ustanovenia sledujú zhodné ciele a majú protichodný obsah. ( [8]8 ) Ako vsak uvediem dalej, ustanovenia, na ktoré sa odvolávajú zalované, sledujú odlisné ciele, pricom ich obsah navyse nie je vôbec nezlucitelný. 27. Clánky 274 ES a 279 ES, ako aj ustanovenia nariadenia c. 1605/2002 totiz stanovujú právomoci na vykonávanie rozpoctu kazdej institúcie, medzi ktoré patria právomoci týkajúce sa prijímania "akýchkolvek potrebných opatrení, vrátane zrusenia konania". Clánok 282 ES sa naopak týka len právnej spôsobilosti Spolocenstva a právomoci Komisie zastupovat ho. Medzi týmito dvoma ustanoveniami neexistuje rozpor, no nesledujú ani rovnaký ciel: jedno stanovuje právomoc kazdej institúcie rozhodovat o opatreniach na zabezpecenie financných prostriedkov, ktoré jej prinálezia, a druhé stanovuje právomoc Komisie zastupovat Spolocenstvo aj pred vnútrostátnymi súdmi. Ide o dva oddelitelné a nezávislé aspekty, ktoré pripústajú harmonický výklad, kedze rozhodnutie o opatreniach na vykonanie rozpoctu, ktoré prijme institúcia Spolocenstva, je nieco úplne iné ako právomoc zastupovat Spolocenstvo v prípade, ze sa rozhodne obrátit na vnútrostátne súdy. 28. Súdny dvor implicitne potvrdil tento výklad Zmluvy vo veci Région de Bruxelles-Capitale ( [9]9 ), v ktorej bola potvrdená zákonnost prenesenia právomocí Komisie týkajúcich sa zastupovania na iné institúcie Spolocenstva. Súdny dvor uznal rozsírenú súdnu prax a konstatoval, ze "bolo v záujme riadnej správy vecí verejných, aby Spolocenstvá boli... v prípadoch súdnych konaní pred vnútrostátnymi súdmi zastupované institúciou, ktorej sa predmetný akt alebo predmetné konanie dotýkalo" ( [10]10 ). Táto väcsia úcinnost sa prejavila v prenesení príslusných právomocí Komisie na dotknutú institúciu. ( [11]11 ) 29. Argumentácia pouzitá v uvedenom rozsudku potvrdzuje existenciu výlucnej právomoci Komisie týkajúcej sa zastupovania, ktorú vsak mozno preniest na iné institúcie. V ziadnom prípade vsak nebolo uznané prednostné uplatnenie nariadenia c. 1605/2002, ktoré by odnímalo Komisii právomoci, ktoré jej priznáva clánok 282 ES. V kazdom prípade vo veciach, v ktorých pred súdmi clenského státu zastupovala Úniu iná institúcia ako Komisia, sa táto právomoc vykonávala na základe prenesenia príslusných právomocí Komisie a nie ako dôsledok toho, ze clánky 274 ES a 279 ES a nariadenie c. 1605/2002 predstavujú lex specialis, ako to tvrdia zalované v konaní vo veci samej. 30. Ak by napokon tvrdenie týkajúce sa lex specialis bolo správne, zmena clánku 282 ES vykonaná súcasným clánkom 335 ZFEÚ by bola nadbytocná. Ako je známe, nové ustanovenie priznáva kazdej institúcii Únie právomoc zastupovat Úniu, cím Komisii odníma jej tradicne výhradné postavenie v tejto oblasti. Ako som uz mal prílezitost uviest v návrhoch, ktoré som predniesol v uz citovanej veci Région de Bruxelles-Capitale, súcasný clánok 335 ZFEÚ je právnym zakotvením ustálenej praxe zalozenej na splnomocneniach. ( [12]12 ) Praxe, ktorá bola, ako Súdny dvor potvrdil v uvedenom prípade, úplne zákonná, hoci ju bolo mozné z hladiska úcinnosti vylepsit. 31. Komisia sa preto správne domnieva - a tento názor zastáva aj Rada -, ze konanie Komisie je v súlade s clánkom 282 ES. Úcastníkom sporu pred Rechtbank nebola Komisia, ale Európske spolocenstvo. Komisia bola ako zástupca Spolocenstva na základe clánku 282 ES úplne oprávnená rozhodnút sa, ze neprenesie právomoc týkajúcu sa zastupovania na iné institúcie, a tak zabezpecit obhajobu Spolocenstva ako celku. Z hladiska clánku 282 ES proti tomuto rozhodnutiu nemozno nic namietat. C - Zhrnutie 32. V konecnom dôsledku sa domnievam, ze clánok 282 ES je uplatnitelný na vnútrostátne konania, ktoré k 1. decembru 2009 este neboli skoncené, bez toho, aby bolo potrebné dodatocne vyzadovat, aby Únia splnila podmienky zastupovania stanovené v clánku 335 ZFEÚ. 33. Rovnako sa domnievam, ze clánok 282 ES sa má vykladat v tom zmysle, ze nebráni tomu, aby Komisia v mene Spolocenstva podala zalobu o náhradu skody, ktorá vznikla Spolocenstvu a ktorá sa prejavila vo viacerých institúciách a orgánoch Spolocenstva. V - Druhá otázka 34. Svojou druhou otázkou sa Rechtbank pýta Súdneho dvora, ci clánok 47 Charty základných práv Európskej únie pripústa, aby Komisia v mene Únie podala zalobu o zodpovednost za skodu z dôvodu porusenia clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ), ak samotná Komisia predtým vydala rozhodnutie, ktorým bolo konstatované také porusenie a ktorým je príslusný súd viazaný. V dôsledku záväznosti rozhodnutia Komisie má vnútrostátny súd pochybnosti, ci môze rozhodnút spor nezávisle. Vnútrostátny súd sa tiez pýta Súdneho dvora na súlad tejto situácie so zásadou rovnosti zbraní v civilnom konaní. 35. Zalované v konaní vo veci samej sa domnievajú, ze viazanost vnútrostátneho súdu rozhodnutím Komisie je v rozpore so zásadou nezávislosti súdov, ktorá vyplýva z clánku 47 Charty a je výslovne obsiahnutá v clánku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd. Zalované sa tiez domnievajú, ze doslo k poruseniu zásady rovnosti zbraní, ktorej ochranu tiez zabezpecujú obidve uvedené ustanovenia. Zalované sa domnievajú, ze Komisia vo svojej funkcii a postavení orgánu hospodárskej sútaze disponuje privilegovanými informáciami týkajúcimi sa dotknutých podnikov, ktoré vsetky zalované nemajú k dispozícii. Okrem týchto tvrdení zalované uvádzajú iné tvrdenia, ktoré nesúvisia s otázkami polozenými vnútrostátnym súdom, takze v týchto návrhoch nie je potrebné zaoberat sa nimi. ( [13]13 ) 36. Komisia naopak s podporou Rady bráni zákonnost svojho postupu a poznamenáva, ze neexistuje nijaký nesúlad medzi jej postavením ako zalobkyne v konaní vo veci samej, jej predchádzajúcim konaním ako orgánu hospodárskej sútaze a poziadavkami clánku 47 Charty a clánku 6 EDLP. Tvrdí, ze právne sluzby poverené zastupovaním Únie v konaní vo veci samej postupovali bez akéhokolvek kontaktu s clenmi právnej sluzby zodpovednými za spisy týkajúce sa hospodárskej sútaze. Komisia tiez tvrdí, ze v zalobe ani v inej listine predlozenej v civilnom konaní nepouzila nijakú dôvernú informáciu. Komisia sa navyse domnieva, ze judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva (ESLP) nebráni tomu, aby jej rozhodnutie - aj ked bolo vydané jedným z úcastníkom konania - bolo záväzné pre vnútrostátny súd, pokial toto rozhodnutie podlieha úplnému súdnemu preskúmaniu, ktoré v prejednávanom prípade existuje a ku ktorému skutocne doslo. 37. Na zodpovedanie otázok, ktoré polozil Rechtbank, sa budem najprv zaoberat otázkou týkajúcou sa nezávislosti príslusného vnútrostátneho súdu, ktorá - ako vysvetlím dalej - sa týka skôr rozsahu právomoci ako nezávislosti súdov. Dalej sa zameriam na zásadu rovnosti zbraní vo vnútrostátnom civilnom konaní. A - Obmedzenie rozsahu právomoci vnútrostátneho súdu rozhodnút o zalobe o mimozmluvnej zodpovednosti za skodu 38. Vnútrostátny súd vyjadruje pochybnost, ktorú mozno zhrnút takto: Komisia tým, ze prijme rozhodnutie, ktorým sa konstatuje dohoda odporujúca clánku 81 ES (teraz clánok 101 ZFEÚ), zaväzuje vsetky orgány verejnej moci vrátane vnútrostátnych orgánov. Ak Komisia následne podá na vnútrostátny súd zalobu o zodpovednost za skodu, ktorá vznikla Únii z dôvodu uvedeného protisútazného správania, mozno oprávnene pochybovat o súlade predmetného konania s právom kazdého na nestranný súd. Pokial príslusný vnútrostátny súd, v tomto prípade Rechtbank van koophandel te Brussel, musí konstatovat existenciu skody na základe protiprávneho konania, ktorého konstatovanie mu prakticky nanútil jeden z úcastníkov konania, zdá sa, ze následné zmensenie volnej úvahy súdu predstavuje neopodstatnené obmedzenie jeho nezávislosti. 39. Toto tvrdenie tak, ako som ho opísal vyssie, je podla môjho názoru nedôvodné, aj ked sa to na prvý pohlad nezdá. 40. Na úvod je potrebné zdôraznit, ze zalobu o zodpovednost na belgický súd nepodáva Komisia, ale Spolocenstvo a v súcasnosti Únia. Nejde o prípad, v ktorom Komisia vydá akt a následne sama zaluje jednotlivca o náhradu vzniknutej skody. Komisia naopak nevystupuje vo vnútrostátnom konaní ako úcastník konania, ale ako zástupca Únie, ktorej prípadne - vo väcsom ci mensom rozsahu - vznikla individualizovatelná skoda, ktorá sa prejavila vo viacerých jej institúciách a orgánoch. 41. Uz toto vysvetlenie oslabuje tvrdenie zalovaných v konaní vo veci samej, kedze dvojaká povaha funkcií, ktorú namietajú, je len dôsledkom obvyklého rozdelenia právomocí v rámci zlozitej politicko-administratívnej organizácie, ku ktorej funkciám patrí tvorba a vykonávanie verejných politík, ale aj obrana jej práv a oprávnených záujmov pred ktorýmkolvek súdom. To platí v prípade Únie, ktorá v rámci svojho vnútorného rozdelenia právomocí priznáva Komisii významné právomoci. Skutocnost, ze Komisia vykonáva právomoci, ktoré sú jej zverené v oblasti hospodárskej sútaze, a zároven zastupuje Úniu pred súdmi, totiz nie je vyjadrením skreslujúceho a svojvolného rozdelenia právomocí, ako to tvrdia zalované spolocnosti. Naopak, vsetky politické organizácie vrátane clenských státov disponujú moznostami na uplatnenie svojich práv a záujmov na súde. ( [14]14 ) Právo orgánov verejnej moci na prístup k riadnym súdom navyse predstavuje významný pokrok vo formovaní právneho státu, kedze verejná moc tým postupne stráca moznosti svojpomocnej obrany a zveruje ochranu svojich práv súdom. V prejednávanej veci to platí v prípade Únie, ktorá nemá samostatné mechanizmy na nútené vymáhanie náhrady vzniknutej skody, ale musí sa obrátit na súd - v tomto prípade na vnútrostátny súd -, aby získala náhradu skody, ktorá jej bola protiprávne spôsobená. Bez ohladu na to, o akú oblast ide, je zastupovanie Únie pred súdmi v týchto prípadoch na základe clánku 282 ES zverené Komisii. 42. V nadväznosti na vyssie uvedené je potrebné zdôraznit, ze Únia (a nie Komisia) nevystupuje v konaní vo veci samej ako institúcia, ktorá je nositelkou verejnej moci a je poverená zabezpecovaním hospodárskej sútaze na vnútornom trhu, ale ako zákazník a spotrebitel vo vztahu k podnikom, ktoré údajne zodpovedajú za protiprávne spôsobenú skodu. Je pravda, ze Únia vykonáva svoju politiku hospodárskej sútaze prostredníctvom rozhodnutí prijatých na základe Zmluvy, zatial co v tomto prípade ide o podanie civilnej zaloby, ktorá nie je súcastou tejto politiky, ale je spôsobom na dosiahnutie majetkového odskodnenia smerujúceho k náprave právneho postavenia v súkromnoprávnej rovine. V konaní, ktoré prebieha pred Rechtbank, Únia vystupuje ako súkromná osoba, ktorej vznikla majetková skoda, ako to Komisia, ako aj Rada uviedli na pojednávaní. Preto na rozdiel od toho, co tvrdia zalované, nejde o prekrývanie funkcií, ale o dve konania, ktoré sú jednoznacne odlísené nielen z casového hladiska, ale najmä z hladiska prostriedkov a cielov. ( [15]15 ) 43. Po tomto prvom konstatovaní je potrebné dalej preskúmat, ci rozhodnutie prijaté institúciou Únie, v tomto prípade Komisiou, ktorého obsah zaväzuje vsetky vnútrostátne orgány verejnej moci vrátane súdov, bezdôvodne zbavuje súdy ich nezávislosti, ked majú rozhodnút o zalobe o náhradu skody zalozenej na uvedenom rozhodnutí. Domnievam sa vsak, ze táto analýza situácie zameraná na nezávislost súdu, ktorú uvádza tak vnútrostátny súd, ako aj úcastníci konania vo veci samej, nie je primeraná. Ani jeden z úcastníkov tohto konania nepochybuje o nestrannosti vnútrostátneho súdu, pricom rovnako nemozno povedat, ze dochádza k mimosúdnemu a neoprávnenému zasahovaniu do priebehu konania vo veci samej. Pochybnosti sa za okolností prejednávanej veci týkajú skôr rozsahu súdnej právomoci vnútrostátneho súdu, ktorá je údajne obmedzená z dôvodu rozhodnutia Komisie, ktorým je tento súd viazaný a ktoré vopred urcuje jeden z predpokladov veci: existenciu protiprávneho konania konstatovaného príslusným orgánom. Tak to chápe aj ESLP, ked posudzuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu volnej úvahy súdu. V takých prípadoch sa ESLP domnieva, ze nejde tak o nezávislost tohto súdu ako o jeho postavenie "súdu" ako také. ( [16]16 ) 44. Za týchto okolností sa domnievam, ze námietka, ktorú vyjadril Rechtbank, sa netýka jeho "nezávislosti" ako súdu, ale jeho neobmedzenej právomoci rozhodnút civilnú vec, ktorá mu bola predlozená. 45. Na vyriesenie tejto pochybnosti navrhujem najprv preskúmat povahu sporného rozhodnutia Komisie a jeho právne úcinky v konaní pred vnútrostátnymi súdmi. Dalej pripomeniem, ze uvedené rozhodnutie podlieha neobmedzenému súdnemu preskúmaniu pred súdmi Únie, zatial co vnútrostátne súdy majú prípadne právomoc urcit v civilnom konaní o náhradu skody skodu a prícinnú súvislost. V konecnom dôsledku sa domnievam, ze súdna právomoc Rechtbank nie je obmedzená, ale ze Rechtbank ju vykonáva v rámci riadneho rozdelenia funkcií medzi vnútrostátne súdy a súdy Únie. 46. V rozsudku Masterfoods a HB ( [17]17 ) Súdny dvor vymedzil pôsobnost rozhodnutí Komisie vydaných na základe clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ES). Obsah uvedeného rozhodnutia bol následne prebratý do clánku 16 nariadenia c. 1/2003 týkajúceho sa uplatnovania pravidiel sútazného práva. Uvedený rozsudok a ustanovenie v skratke stanovujú povinnost vsetkých vnútrostátnych orgánov vrátane ich súdov zdrzat sa prijímania rozhodnutí nezlucitelných s rozhodnutím Komisie prijatým na základe clánku 81 ES (teraz clánok 101 ZFEÚ). ( [18]18 ) Inak povedané, rozhodnutia Komisie zalozené na uvedených ustanoveniach sú pre vnútrostátne súdy záväzné. ( [19]19 ) 47. Je pravda, ze v rozsudku Masterfoods a HB neboli vyriesené dôlezité otázky, ktoré by podstatne ulahcili vymedzenie rozsahu záväznosti rozhodnutí Komisie vo veciach hospodárskej sútaze. Nie je tak vôbec jasné, ci sa tieto úcinky vztahujú na výrok rozhodnutia, alebo na celý jeho obsah vrátane posúdenia skutkového stavu. Na pojednávaní Komisia v reakcii na otázky Súdneho dvora uviedla, ze jej rozhodnutia nie sú záväzné pre orgány verejnej moci vo vsetkých svojich castiach, ale neuviedla, o ktoré casti ide. V kazdom prípade sa na úcely prejednávanej veci zdá nepochybné, ze konstatovanie protiprávneho správania obsiahnuté v rozhodnutí je vzdy záväzné pre vnútrostátne súdy. Toto konstatovanie predstavuje základ akejkolvek zaloby o mimozmluvnú zodpovednost vo vnútrostátnych právnych poriadkoch, pricom medzi predpoklady tejto zaloby patrí existencia protiprávnej skody. 48. Vzhladom na vyssie uvedené by vnútrostátny súd mohol mat dôvod a priori pochybovat o zalobe podanej orgánom verejnej moci, ktorý by sám vopred urcil protiprávne konanie, ktoré je základom jeho zaloby, s dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Ako vsak Komisia správne poznamenáva vo svojich písomných pripomienkach, uvedená okolnost nie je problematická, pokial existuje úcinný prostriedok nápravy pred súdmi Únie, ktorým mozno napadnút rozhodnutie o konstatovaní protiprávneho konania. Súdna právomoc vnútrostátneho súdu by totiz mohla byt neodôvodnene obmedzená, ak by tento súd stratil moznost konstatovat alebo spochybnit konstatovanie existencie protiprávneho konania v konaní o náhradu skody. Z dôvodov, ktoré uvediem dalej, to vsak v prejednávanom prípade nie je tak. 49. Po prvé vnútrostátny súd nie je oprávnený neuplatnit alebo posudzovat platnost rozhodnutia Komisie, a to nielen preto, lebo to uz bolo konstatované v rozsudku Masterfoods a HB, ale aj preto, lebo podla ustálenej judikatúry zalozenej na rozsudku Foto-Frost ( [20]20 ) vnútrostátne orgány verejnej moci nie sú oprávnené posudzovat platnost aktov Únie. Monopol posudzovania platnosti, ktorý prinálezí výlucne súdom Únie, by bol ohrozený, ak by vnútrostátny súd mohol v konaní o náhradu skody spochybnit konstatovanie protiprávneho konania, ktoré bolo predtým uvedené v rozhodnutí Komisie. V tomto prípade právny poriadok Únie priznáva vnútrostátnemu súdu moznost polozit Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti, cím sa chráni nezávislost vnútrostátneho súdu a zároven jednotnost a koherentnost systému pramenov práva Únie. ( [21]21 ) 50. Osoby dotknuté rozhodnutím, ktoré v prejednávanom prípade vystupujú ako zalované v konaní vo veci samej, navyse v kazdom prípade mali moznost podat zalobu o neplatnost na Vseobecný súd a v poslednom stupni na Súdny dvor. Ako je známe, zaloba o neplatnost predstavuje prostriedok súdneho preskúmania, ktorý umoznuje úplné preskúmanie napadnutého aktu. Dôvody uvedené v clánku 230 ods. 2 ES (teraz clánok 263 ods. 2 ZFEÚ) sú dostatocne siroké na to, aby umoznili súdne preskúmanie vsetkých súcastí aktu. ( [22]22 ) Skutocnost, ze judikatúra Súdneho dvora a Vseobecného súdu priznáva Komisii urcitú mieru technickej volnej úvahy, neznamená, ze súdne preskúmanie predstavuje preskúmanie de minimis, ako to zalované spolocnosti tvrdia vo svojich písomných pripomienkach. Priznanie tohto priestoru na rozhodovanie je zakotvené aj v judikatúre správnych súdov rôznych právnych systémov Únie, ktorých preskúmanie vo vztahu k správnym orgánom sa zameriava na právne otázky a podrobuje technické aspekty analýze zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení. ( [23]23 ) Rozsah a intenzita takého súdneho preskúmania v clenských státoch sú navyse zlucitelné s poziadavkami EDLP. ( [24]24 ) Preskúmanie, ktoré vykonávajú súdy Únie vo vztahu k rozhodnutiam Komisie prijatým na základe clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ), preto predstavuje zo vseobecného hladiska úplné súdne preskúmanie, ktoré v prípade, ak je rozhodnutie nedôvodné, zarucuje jednotlivcovi úcinný prostriedok nápravy. 51. Vzhladom na vyssie uvedené spresnenia teda konstatujem, ze vnútrostátne súdy majú pri posudzovaní rozhodnutia Komisie v rámci civilného konania o náhradu skody viacero mozností. 52. V prvom rade, ako uz bolo uvedené v bode 49 týchto návrhov, ak má vnútrostátny súd pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia, má moznost polozit prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia Komisie. Ak by vsak rozhodnutie bolo urcené konkrétnej osobe, táto osoba by musela napadnút jeho platnost podaním zaloby na Vseobecnom súde. ( [25]25 ) V takom prípade - o aký ide v prejednávanej veci - by vnútrostátny súd mal moznost prerusit konanie az do vydania konecného rozhodnutia súdov Únie. Vyplýva to z clánku 16 ods. 1 citovaného nariadenia c. 1/2003, ktorý stanovuje, ze ked vnútrostátne súdy môzu prijat "rozhodnuti[a], ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýsla prijat v konaní, ktoré zacala", majú "posúdit, ci je nevyhnutné prerusit príslusné konanie". Ak by teda Rechtbank mal pochybnosti o platnosti rozhodnutia a navyse by zistil, ze toto rozhodnutie je predmetom konania pred súdmi Únie, prerusenie vnútrostátneho konania by zabránilo akémukolvek riziku rozporu rozhodnutí vydaných súdmi Únie a belgickým súdom. 53. Tento záver nevyplýva len z poziadavky právnej istoty, ale aj zo zásady lojálnej spolupráce. V uz citovanom rozsudku Masterfoods a HB Súdny dvor konstatoval, ze "ked rozhodnutie sporu, o ktorom rozhoduje vnútrostátny súd, závisí od platnosti rozhodnutia Komisie, z povinnosti lojálnej spolupráce vyplýva, ze s cielom zabránit prijatiu rozhodnutia nezlucitelného s uvedeným rozhodnutím vnútrostátny súd musí prerusit konanie, kým súdy Spolocenstva nevydajú konecné rozhodnutie o zalobe o neplatnost, ibaze sa domnieva, ze za okolností prejednávanej veci je odôvodnené polozit Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti rozhodnutia Komisie" ( [26]26 ). Podla Súdneho dvora táto povinnost prerusit konanie vyplýva z toho, ze "uplatnovanie predpisov Spolocenstva týkajúcich sa hospodárskej sútaze je zalozené na povinnosti lojálnej spolupráce medzi vnútrostátnymi súdmi na jednej strane a Komisiou a súdmi Spolocenstva na druhej strane, v rámci ktorej kazdý z týchto orgánov musí plnit úlohu, ktorú mu priznáva Zmluva" ( [27]27 ). 54. V konecnom dôsledku, aj ked je Rechtbank viazaný konstatovaním protiprávneho konania uvedeným v rozhodnutí Komisie, vôbec to neznamená, ze doslo k obmedzeniu súdneho preskúmania a ze úcastníci konania nemajú prístup k "súdu". Rechtbank musí naopak po urcení prícinnej súvislosti urcit existenciu a rozsah skody, ktorá v tomto prípade vznikla Únii, pricom táto úloha si vyzaduje podrobné a komplexné posúdenie zo strany súdu. Ak by mal Rechtbank pochybnosti o platnosti rozhodnutia Komisie, aj ked nemôze spochybnit jeho obsah z dôvodu monopolu preskúmania, ktorý majú súdy Únie, za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, má vzdy moznost prerusit konanie az do potvrdenia platnosti tohto rozhodnutia Vseobecným súdom alebo Súdnym dvorom. Preto mozno dospiet k záveru, ze nedoslo k obmedzeniu súdnych právomocí Rechtbank a ze zalovaným nebolo odnaté ich právo na prístup k súdu s úplnou právomocou. Naopak, v dôsledku existencie dvoch právnych poriadkov, ktoré sú navzájom prepojené a majú vlastné kritériá platnosti, tento postup odzrkadluje rozdelenie úloh medzi dva súdy - súd Únie a vnútrostátny súd -, ktorým je zverená úloha rozhodovat v rámci svojej príslusnej právomoci. 55. V konecnom dôsledku sa vzhladom na vyssie uvedené konstatovania domnievam, ze clánok 47 Charty sa má z hladiska práva na prístup k súdu vykladat v tom zmysle, ze nebráni tomu, aby vnútrostátny súd rozhodol o zalobe o náhradu skody, ktorá vznikla Únii, ak protiprávne konanie, na ktorom je skoda zalozená, bolo konstatované rozhodnutím Komisie prijatým na základe clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ). B - Rovnost zbraní medzi úcastníkmi civilného konania 56. Vnútrostátny súd sa napokon pýta Súdneho dvora, ci skutocnost, ze Komisia disponuje informáciami získanými pocas konania týkajúceho sa porusenia, ktoré navyse nemajú k dispozícii vsetky zalované, kedze tieto informácie môzu byt predmetom profesijného tajomstva, odporuje zásade rovnosti zbraní tak, ako vyplýva z clánku 47 Charty a clánku 6 EDLP. 57. Zásada rovnosti zbraní ako imanentná súcast základného práva na úcinný prostriedok nápravy zaruceného clánkom 47 Charty uz dlho tvorí súcast právneho poriadku Únie. Táto zásada sa neuplatnuje len pred súdmi Únie, ( [28]28 ) ale aj v sankcných konaniach zacatých Komisiou, ( [29]29 ) ako aj vo vnútrostátnych konaniach, v ktorých sa vykonáva právo Únie. ( [30]30 ) Práve na tento posledný aspekt, v ktorom sa Súdny dvor znacne inspiruje judikatúrou ESLP, sa treba teraz zamerat. 58. Podla ESLP je úcelom rovnosti zbraní zabezpecit rovnováhu medzi úcastníkmi konania a tým zarucit, ze ktorýkolvek úcastník konania môze posúdit a spochybnit kazdú listinu predlozenú súdu. Ujmu spôsobenú nedodrzaním tejto rovnováhy musí v zásade preukázat ten, komu táto ujma vznikla. ( [31]31 ) ESLP na základe takzvanej "teórie zdanlivosti" uplatnovanej na zásadu rovnosti zbraní od vydania rozsudku Kress v. Francúzsko ( [32]32 ) rozhodol, ze objektívna a abstraktná nerovnováha môze tiez postacovat na konstatovanie porusenia zásady rovnosti zbraní. ( [33]33 ) Táto judikatúra bola uplatnená predovsetkým na vnútrostátne konania trestnej povahy, ale aj - hoci zriedkavejsie - na konania civilnej, sociálnej a správnej povahy. ( [34]34 ) 59. Súdny dvor si osvojil túto judikatúru a viackrát uplatnil vyssie uvedené záruky, ktoré stanovil ESLP. ( [35]35 ) Hoci sa zdá, ze Súdny dvor vo svojej judikatúre neprijal takzvanú teóriu zdanlivosti s velkým nadsením a vo väcsine prípadov vyzaduje dôkaz o skutocnej ujme spôsobenej nerovnováhou medzi úcastníkmi konania, standard ochrany je v podstate rovnaký ako v prípade ESLP. ( [36]36 ) 60. Ak uplatníme citovanú judikatúru na prejednávaný prípad, otázka polozená Súdnemu dvoru v prejednávanej veci sa zameriava na niekolko velmi konkrétnych aspektov. Na jednej strane sa namieta prístup Komisie ako zástupkyne Únie pred belgickými súdmi k informáciám obsiahnutým v spise, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie, ktorým bolo konstatované porusenie clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ). Zalované v konaní vo veci samej tvrdia, ze Komisia mohla prispôsobit formuláciu rozhodnutia tak, aby mala neskôr úspech v civilnom konaní o náhradu skody. Na druhej strane zalované namietajú privilegované postavenie Komisie z dôvodu, ze vydala rozhodnutie, ktoré vopred urcuje protiprávne konanie vo vnútrostátnom konaní. Zalované napokon zdôraznujú, ze informácie, ktoré sa nachádzajú v spise, vrátane informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, nemajú k dispozícii vsetky zalované, v dôsledku coho má Komisia informacnú výhodu, ktorá narúsa rovnováhu, ktorá musí existovat medzi úcastníkmi konania. 61. Na poskytnutie odpovede na prvú z námietok zalozených na zásade rovnosti zbraní je potrebné na úvod uviest, ze informácie, ktoré má Komisia k dispozícii a na ktoré sa odvolávajú zalované, neboli poskytnuté vnútrostátnemu súdu. Vyplýva to z návrhu na zacatie prejudiciálneho konania, písomných pripomienok a ústnych prednesov v konaní pred Súdnym dvorom. Preto sú sporné informácie súcastou spisu, ktorý má Komisia k dispozícii a ktorého obsah nebol poskytnutý vnútrostátnemu súdu za chrbtom zalovaných. 62. Táto okolnost znacne ovplyvnuje analýzu prejednávaného prípadu z hladiska judikatúry ESLP, kedze treba pripomenút, ze podla uvedenej judikatúry sa konstatovanie nerovnováhy musí urcitým spôsobom odrazit v postupe súdu. Inak povedané, nerovnost spocíva v tom, ze súd má k dispozícii skutocné alebo objektívne dôkazy, ktoré zvýhodnujú jedného úcastníka konania na úkor druhého úcastníka konania, ktorý vsak nemá úcinné prostriedky na to, aby sa proti tomu mohol bránit. 63. Za okolností prejednávanej veci nebolo preukázané, ze existujú odlisné informácie od verejne dostupného rozhodnutia, ktoré má Komisia k dispozícii na základe predchádzajúcich konaní a ktoré by boli predlozené v konaní vo veci samej. Dalej sa zameriam na konkrétne pouzitie dôverných informácií v konaní vo veci samej, ale v tejto fáze stací dodat, ze ak by sa táto okolnost potvrdila, úspech obrannej stratégie Komisie by závisel od dôvodnosti tvrdení uvedených v jej zalobe, ako aj od relevantnosti skutocností, ktoré predlozí v prebiehajúcom civilnom konaní. Ak by informácie, ktoré natolko znepokojujú zalované, boli obsiahnuté v zalobe alebo ak by boli predlozené ako listinné dôkazy, zalované vzdy majú moznost posúdit ich a spochybnit (bez toho, aby boli dotknuté námietky voci tomuto postupu Komisie z hladiska povinnosti dôvernosti, ku ktorej sa vyjadrím dalej). Ak naopak uvedené informácie nebudú predlozené v civilnom konaní, súd sa tazko bude môct priklonit na stranu jedného z úcastníkov konania na úkor druhého úcastníka konania. Zastávam teda názor, ze Komisia sa len z dôvodu, ze získala urcité informácie v rámci skorsieho presetrovania, a priori nenachádza vo výhodnejsom postavení, ktoré by odporovalo zásade rovnosti zbraní. 64. V rámci svojej druhej námietky zalozenej na zásade rovnosti zbraní zalované namietajú, ze právomoc Komisie prijímat záväzné rozhodnutia, ktoré vopred urcujú existenciu protiprávneho konania v konaní vo veci samej, spôsobuje nerovnováhu v konaní, ktorá odporuje clánku 6 EDLP. Úcastníci konania vo veci samej osobitne poukázali na význam rozsudku Yvon v. Francúzsko, ( [37]37 ) v ktorom ESLP konstatoval, ze zásah komisára francúzskej vlády do konania o súdnom preskúmaní náhrady za vyvlastnenie bol nezlucitelný s clánkom 6 EDLP. V uvedenej veci ESLP osobitne prihliadol na skutocnost, ze stanovisko, ktoré zaujal vládny komisár, malo vplyv na povinnost odôvodnenia súdu. Hoci suma, ktorú navrhoval vládny komisár, nebola pre súd záväzná, ESLP zdôraznil, ze súd mal podla francúzskeho práva tak v konaní v prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní povinnost "osobitne" odôvodnit svoje rozhodnutie v prípade, ak sa odchýlil od návrhu komisára. ( [38]38 ) 65. Okrem tejto okolnosti ESLP vzal do úvahy skutocnost, ze dotknutá osoba, v tomto prípade osoba, ktorej majetok bol vyvlastnený, musela celit tak vyvlastnujúcemu správnemu orgánu, ako aj vládnemu komisárovi. V súvislosti s vládnym komisárom ESLP zdôraznil skutocnost, ze tento komisár mal k dispozícii cenné informácie, ktorými osoba, ktorej majetok bol vyvlastnený, nedisponovala. ( [39]39 ) 66. Tieto tri okolnosti (ovplyvnenie súdu, dvojaká obrana správneho orgánu a prístup k informáciám) vo vzájomnej súvislosti, ale nie jednotlivo spôsobovali podla názoru ESLP porusenie clánku 6 EDLP. 67. Stací pripomenút okolnosti prípadu posudzovaného vo veci Yvon v. Francúzsko, aby sme dospeli k záveru, ze uvedený rozsudok nespochybnuje úlohu Komisie v konaní vo veci samej. Ako som uz navyse uviedol, skutocnost, ze rozhodovacia právomoc súdu bola ovplyvnená zásahom vládneho komisára, nie je jedinou skutocnostou, ktorú ESLP zohladnil na úcely konstatovania porusenia clánku 6 EDLP. Porusenie práva naopak vyplynulo zo vsetkých okolností ako celku, a nie z kazdej z nich. Okrem toho, ako uz bolo uvedené v bodoch 52 a 54 týchto návrhov, viazanost vnútrostátneho súdu rozhodnutím Komisie je dôsledkom obvyklého rozdelenia úloh medzi súdy Únie a súdy clenských státov a obmedzenia, ktoré z toho plynú pre vnútrostátny súd, sa kompenzujú preskúmaním rozhodnutia v rámci prostriedkov nápravy upravených v Zmluvách. 68. Po tretie, pokial ide napokon o skutocnost, ze orgány Komisie príslusné rozhodovat v sankcnom konaní sú totozné s orgánmi poverenými podat zalobu o náhradu skody, domnievam sa, ze ide o lahko vyvrátitelnú námietku. Zalované spolocnosti tvrdia, ze Komisia bude mat vzdy privilegovaný prístup k spisu týkajúcemu sa porusenia, vrátane údajov, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, na úcely podania zaloby o náhradu skody, kedze v konecnom dôsledku ide o kolegiálny orgán, ktorý rozhoduje prostredníctvom väcsinových rozhodnutí, na ktorých sa podielajú vsetci jeho clenovia. Preto podla názoru zalovaných posledná osoba zodpovedná za vydanie rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie, bude tiez zodpovedná za podanie zaloby o náhradu skody v mene Únie. Z toho vyplýva, ze zaloba o zodpovednost sa podáva v nepochybne výhodnejsom postavení, ako je postavenie zalovaných. 69. Toto tvrdenie tiez nie je presvedcivé, lebo vyzaduje od Komisie predlozenie probatio diabolica, ktoré je tazko splnitelné. Komisia vo svojich písomných pripomienkach vysvetlila, ze právne sluzby poverené prípravou zaloby o náhradu skody pracovali nezávisle od sluzieb, ktoré sa svojho casu zaoberali konaním týkajúcim sa porusenia. Komisia to potvrdila na pojednávaní, pricom podla vyjadrenia jej splnomocneného zástupcu ide o obvyklú prax, ktorá sa netýka len prípadov, v ktorých je Komisia úcastníkom vnútrostátneho konania, ale vseobecne kazdého konania, v ktorom dôverné informácie mozno pouzit na iné úcely ako tie, na ktoré boli tieto informácie poskytnuté. ( [40]40 ) Táto prax bola vyjadrená na legislatívnej úrovni v clánku 28 nariadenia c. 1/2003, v ktorom sa konstatuje, ze informácie získané v priebehu konania týkajúceho sa porusenia sa "pouzijú len na úcel, na ktorý boli získané". ( [41]41 ) 70. Ak by Komisia bola povinná v kazdom prípade preukázat, aké opatrenia prijala na zabezpecenie primeraného pouzitia informácií získaných pocas fázy prípravy spisu, vyzadoval by sa dôkaz o správaní, ktoré - ako som uviedol vyssie - je upravené v platných právnych predpisoch. Za týchto okolností je primerané, aby dôkazné bremeno spocívalo na zalovaných v konaní vo veci samej, ktoré by museli skutocne preukázat, ze Komisia neoprávnene pouzila dôverné informácie na prípravu svojej obrany v civilnom konaní, o aké ide v prejednávanej veci. Rovnako ako vo vnútrostátnych právnych poriadkoch clenských státov Únie, dôkaz o protiprávnom konaní musí spravidla predlozit úcastník konania, ktorý tvrdí, ze k takému protiprávnemu konaniu doslo. V tomto prípade musia mat túto dôkaznú povinnost zalované v konaní vo veci samej, ktoré nepredlozili nijaký dôkaz o tom, ze Komisia protiprávne pouzila informácie obsiahnuté v spisoch týkajúcich sa porusenia zalozených pred podaním zaloby na Rechtbank. 71. V konecnom dôsledku sa vzhladom na vyssie uvedené tvrdenia domnievam, ze clánok 47 Charty sa má z hladiska práva na rovnost zbraní vykladat v tom zmysle, ze nebráni tomu, aby Komisia podala zalobu o náhradu skody na vnútrostátne súdy, aj ked predtým viedla konanie týkajúce sa porusenia, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, na ktorom je zaloba zalozená. VI - Návrh 72. Vzhladom na vyssie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na polozené prejudiciálne otázky takto: 1. Clánok 282 ES je uplatnitelný na vnútrostátne konania, ktoré k 1. decembru 2009 este neboli skoncené, bez toho, aby bolo potrebné dodatocne vyzadovat, aby Európska únia splnila podmienky zastupovania stanovené v clánku 335 ZFEÚ. Clánok 282 ES sa má vykladat v tom zmysle, ze nebráni tomu, aby Európska komisia podala v mene Európskeho spolocenstva zalobu o náhradu skody, ktorá vznikla Európskemu spolocenstvu a ktorá sa prejavila vo viacerých institúciách a orgánoch Európskeho spolocenstva. 2. Clánok 47 Charty základných práv Európskej únie sa má z hladiska práva na prístup k súdu vykladat v tom zmysle, ze nebráni tomu, aby vnútrostátny súd rozhodol o zalobe o náhradu skody, ktorá vznikla Európskej únii, ak protiprávne konanie, na ktorom je skoda zalozená, bolo konstatované rozhodnutím Európskej komisie prijatým na základe clánku 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ods. 1 ZFEÚ). Clánok 47 Charty základných práv Európskej únie sa má z hladiska práva na rovnost zbraní vykladat v tom zmysle, ze nebráni tomu, aby Európska komisia podala v mene Európskej únie zalobu o náhradu skody na vnútrostátne súdy, aj ked predtým sama viedla konanie týkajúce sa porusenia, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, na ktorom je zaloba zalozená. __________________________________________________________________ ( [42]1 ) Jazyk prednesu: spanielcina. ( [43]2 ) Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 ([44]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). ( [45]3 ) Rozhodnutie Komisie K(2007) 512 v konecnom znení z 21. februára 2007 o postupe podla clánku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 - Výtahy a eskalátory) ([46]Ú. v. EÚ C 75, 2008, s. 19). ( [47]4 ) Rozsudky z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia ([48]T-138/07, Zb. s. II-4819); General Technic-Otis a i./Komisia ([49]T-141/07, T-142/07, T-145/07 a T-146/07, Zb. s. II-4977); ThyssenKrupp Liften Ascenseurs a i./Komisia ([50]T-144/07, T-147/07, T-148/07, T-149/07, T-150/07 a T-154/07, Zb. s. II-5129), a Kone a i./Komisia ([51]T-151/07, Zb. s. II-5313). ( [52]5 ) Rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs a i./Komisia, uz citovaný v predchádzajúcej poznámke pod ciarou, body 303 az 323. ( [53]6 ) O rozdieloch medzi týmito dvoma ustanoveniami som sa vyjadril v návrhoch, ktoré som predniesol 13. januára 2011 vo veci Région de Bruxelles-Capitale (rozsudok z 5. mája 2011, [54]C-137/10, Zb. s. I-3515), bod 46. ( [55]7 ) Nariadenie Rady c. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpoctových pravidlách, ktoré sa vztahujú na vseobecný rozpocet Európskych spolocenstiev ([56]Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74). ( [57]8 ) Pozri okrem iného rozsudky zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia ([58]C-110/03, Zb. s. I-2801, bod 3); z 15. decembra 2004, Siig ([59]C-272/03, Zb. s. I-11941, bod 16), a z 18. júla 2007, Derin ([60]C-325/05, Zb. s. I-6495, bod 55). ( [61]9 ) Rozsudok citovaný v poznámke pod ciarou 6. ( [62]10 ) Uz citovaný rozsudok, bod 20. ( [63]11 ) Pozri tiez v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 1973, Werhahn Hansamühle/Rada ([64]63/72 az 69/72, Zb. s. 1229, bod 7). ( [65]12 ) Uz citované návrhy, bod 46. ( [66]13 ) Zalované spolocnosti namietali prípadné porusenie základného práva na súkromný zivot, a to tak z hladiska ochrany súkromnej sféry právnických osôb, ako aj z hladiska ochrany profesijného tajomstva. ( [67]14 ) Tento spôsob súdnej ochrany orgánov verejnej moci je v niektorých prípadoch chránený základným právom na úcinnú súdnu ochranu. Je to tak okrem iného v prípade Rakúska (pozri napríklad rozsudok rakúskeho ústavného súdu 11.828/1988); Nemecka [pozri okrem iného rozsudky nemeckého ústavného súdu 6, 45 (49); 21, 362 (373) a 61, 82 (104)] alebo Spanielska (pozri rozsudok spanielskeho ústavného súdu 175/2001). Pozri v tejto súvislosti VELASCO CABALLERO, F.: Tutela Judicial Efectiva a las Administraciones Públicas. La Administración como titular de los derechos fundamentales del art. 24.1 de la Constitución. Barcelona: Bosch, 2003. ( [68]15 ) K odlisným základom a cielom verejných politík hospodárskej sútaze a civilných zalôb o náhradu skody pozri WILS, W. P. J.: The Relationship between Public Antitrust Enforcement and Private Actions for Damages. In: World Competition, 32, 2009, c. 1, s. 5 az 11, a KOMNINOS, A. P.: EC Private Antitrust Enforcement. Decentralised Application of EC Competition Law by National Courts. Oxford-Portland: Hart Publishing, 2008, s. 7 az 12. ( [69]16 ) Pozri okrem iného rozsudky ESLP Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A c. 288, body 45 az 55; Terra Woningen B.V. v. Holandsko zo 17. decembra 1996, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1996-VI, zv. 25, body 51 az 55; Sigma Radio Television Ltd v. Cyprus z 21. júla 2011, staznosti c. 32181/04 a 35122/05 (Sect. 5) (Eng), body 147 az 169. ( [70]17 ) Rozsudok zo 14. decembra 2000 ([71]C-344/98, Zb. s. I-11369). ( [72]18 ) Podla konstatovania Súdneho dvora, ktoré bolo neskôr prebraté do uvedeného clánku 16 nariadenia c. 1/2003, "ked vnútrostátne súdy rozhodujú o dohodách alebo postupoch, ktoré uz boli predmetom rozhodnutia Komisie, nemôzu prijat rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s uvedeným rozhodnutím, aj ked toto rozhodnutie odporuje rozhodnutiu prvostupnového vnútrostátneho súdu" (rozsudok Masterfoods a HB, uz citovaný, bod 52). O tejto otázke sa predtým rovnako rozhodlo aj vo vztahu k prípadom, v ktorých este nebolo vydané rozhodnutie Komisie (rozsudok z 28. februára 1991, Delimitis, [73]C-234/89, Zb. s. I-935, bod 47). ( [74]19 ) Toto riesenie bolo prijaté aj na vnútrostátnej úrovni vo viacerých clenských státoch v súvislosti s rozhodnutiami vo veciach hospodárskej sútaze. Napríklad v prípade Spolkovej republiky Nemecko rozhodnutia vsetkých vnútrostátnych orgánov clenských státov majú na základe clánku 33 ods. 4 zákona proti obmedzeniam hospodárskej sútaze (Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen) z 26. júla 1998 rovnaký záväzný úcinok ako rozhodnutia Komisie. Táto zásada je vyjadrená aj v právnych predpisoch Spojeného královstva, konkrétne v clánkoch 47A ods. 9, 47B ods. 5, 58 a 58A zákona o hospodárskej sútazi z roku 1998 (Competition Act 1998). ( [75]20 ) Rozsudok z 22. októbra 1987 ([76]314/85, Zb. s. 4199, body 12 az 20). ( [77]21 ) Pozri okrem iného rozsudky z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest ([78]C-143/88 a C-92/89, Zb. s. I-415, bod 17); z 21. marca 2000, Greenpeace France a i. ([79]C-6/99, Zb. s. I-1651, bod 54); z 10. januára 2006, IATA a ELFAA ([80]C-344/04, Zb. s. I-403, bod 27); z 22. júna 2010, Melki a Abdeli ([81]C-188/10 a C-189/10, Zb. s. I-5667, bod 54), a z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. ([82]C-366/10, Zb. s. I-13755, bod 47). ( [83]22 ) Na tento úcel Súdny dvor uplatnuje kritérium, ktoré je vo vseobecnosti sformulované takto: "ak má orgán Spolocenstva v rámci svojich úloh vykonat zlozité posúdenie, disponuje sirokou mierou volnej úvahy, ktorej výkon podlieha obmedzenému súdnemu preskúmaniu, ktoré neznamená, ze súd Spolocenstva nahradí posúdenie uvedeného orgánu týkajúce sa skutkových okolností vlastným posúdením. Súd Spolocenstva sa teda v takom prípade obmedzí na preskúmanie vecnej správnosti skutkových zistení a právnych záverov, ktoré z nich uvedený orgán vyvodzuje, a osobitne preskúma, ci pri postupe tohto orgánu nedoslo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneuzitiu právomoci alebo tiez ci tento postup neprekracuje medze jeho volnej úvahy" (rozsudky z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, [84]56/64 a 58/64, Zb. s. 429; z 22. januára 1976, Balkan-Import Export, [85]55/75, Zb. s. 19, bod 8; zo 14. júla 1983, Řhrgaard a Delvaux/Komisia, [86]9/82, Zb. s. 2379, bod 14; z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, [87]42/84, Zb. s. 2545, bod 34; z 15. júna 1993, Matra/Komisia, [88]C-225/91, Zb. s. I-3203, body 24 a 25, a z 5. mája 1998, National Farmers' Union a i., [89]C-157/96, Zb. s. I-2211, bod 39). ( [90]23 ) Napríklad FROMONT, M.: Droit administratif des États européens. Paris: PUF, 2006, s. 200 a nasl. ( [91]24 ) Pozri rozsudok ESLP Jussila v. Fínsko z 23. novembra 2006, staznost c. 73053/01, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2006-XIV, bod 57, ako aj rozsudky ESLP Bryan v. Spojené královstvo z 22. novembra 1995, séria A c. 335-A, body 44 az 47, a Tsfayo v. Spojené královstvo zo 14. novembra 2006, staznost c. 60860/00, bod 46. ( [92]25 ) Je potrebné vziat do úvahy, ze v prípade, ak je jednotlivec rozhodnutím priamo a osobne dotknutý, a nenapadne ho na súdoch Únie, podla ustálenej judikatúry Súdneho dvora nemôze navrhnút podanie návrhu na zacatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa platnosti (pozri okrem iného rozsudky z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, [93]C-188/92, Zb. s. I-833, bod 23, a zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., [94]C-310/97 P, Zb. s. I-5363, bod 60 a nasl.). ( [95]26 ) Rozsudok Masterfoods a HB, uz citovaný, bod 57. ( [96]27 ) Rozsudok Masterfoods a HB, uz citovaný, bod 56. ( [97]28 ) Pozri okrem iných rozhodnutí uznesenie zo 4. februára 2000, Emesa Sugar ([98]C-17/98, Zb. s. I-665, body 8, 9 a 18), a rozsudok z 10. februára 2000, Deutsche Post ([99]C-270/97 a C-271/97, Zb. s. I-929, bod 30). ( [100]29 ) Pozri okrem iného rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia ([101]T-23/99, Zb. s. II-1705, bod 171). ( [102]30 ) Pozri okrem iného rozsudky z 9. októbra 2008, Katz ([103]C-404/07, Zb. s. I-7607, bod 49), a z 2. mája 2006, Eurofood IFSC ([104]C-341/04, Zb. s. I-3813, bod 66). ( [105]31 ) Pozri okrem iného rozsudky ESLP Neumeister v. Rakúsko z 27. júna 1968, séria A c. 8; Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970, séria A c. 11; Borgers v. Belgicko z 30. októbra 1991, 214-B, a Dombo Beheer B.V. v. Holandsko z 27. októbra 1993, séria A c. 274. ( [106]32 ) Rozsudok ESLP Kress v. Francúzsko zo 7. júna 2001, staznost c. 39594/98, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001-VI. K teórii zdanlivosti a jej uplatneniu na zásadu rovnosti zbraní v judikatúre ESLP pozri ALONSO GARCÍA, R.: El enjuiciamiento por el Tribunal Europeo de Derechos Humanos del funcionamiento contencioso del Conseil d'État y del Tribunal de Justicia de las Comunidades Europeas (en concreto, del papel desempeńado, respectivamente, por el Comisario del Gobierno y por el Abogado General). In: Revista Espańola de Derecho Europeo, 2002, c. 1, s. 1 a nasl., a SANTAMARÍA DACAL, A.: El Tribunal de Estrasburgo, el commissaire du gouvernement y la tiranía de las apariencias. In: Revista de Administración Pública, 2002, c. 157. ( [107]33 ) Rozsudok Kress v. Francúzsko, citovaný v predchádzajúcej poznámke pod ciarou, bod 85. ( [108]34 ) Pozri okrem iného rozsudky ESLP Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986, séria A c. 99; Bendenoun v. Francúzsko z 24. februára 1994, séria A c. 284; Hentrich v. Francúzsko z 22. septembra 1994, 296-A, a Miailhe v. Francúzsko z 26. septembra 1996 (c. 2), Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1996-IV, zv. 16. ( [109]35 ) Pozri okrem iného rozsudky z 26. júna 2007, Ordre des barreaux francophones et germanophone a i. ([110]C-305/05, Zb. s. I-5305, bod 31); z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. ([111]C-89/08 P, Zb. s. I-11245, bod 52 a nasl.), a zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA ([112]C-197/09 RX-II, Zb. s. I-12033, body 39 a 40). ( [113]36 ) Potvrdzuje to porovnanie argumentácie ESLP v uz citovanej veci Kress v. Francúzsko a argumentácie Súdneho dvora v uz citovanom uznesení Emesa Sugar. Súdny dvor sa vzhladom na zlozitost reakcie na návrhy generálneho advokáta zameriava na ujmu, ktorá skutocne bola spôsobená zalobcovi, bez toho, aby vôbec spomenul teóriu zdanlivosti. To neznamená, ze úroven ochrany je nizsia ako v prípade ESLP, kedze ESLP o niekolko rokov neskôr potvrdil záver, ku ktorému dospel Súdny dvor vo veci Emesa Sugar (pozri rozhodnutie Cooperatieve Producentenorganisatie van de Nederlandse Kokkelvisserij U.A. v. Holandsko z 20. januára 2009, staznost c. 13645/05, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2009). ( [114]37 ) Rozsudok Yvon v. Francúzsko z 24. apríla 2003, staznost c. 44962/98, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2003-V. ( [115]38 ) Rozsudok Yvon v. Francúzsko, uz citovaný, bod 36. ( [116]39 ) Tamze, bod 37. ( [117]40 ) Pozri Bielu knihu o zalobách o náhradu skody pre porusenie antitrustových pravidiel ES prijatú Komisiou [KOM(2008) 165 v konecnom znení z 2. apríla 2008], bod 2.9. Pozri tiez pracovný dokument Komisie (Staff Working Document), ktorý doplna citovanú Bielu knihu, s. 84 a nasl. K tomu pozri SIRACUSA, M., RIZZA, C.: EU Competition Law, zv. III. Deventer; Leuven: Claeys & Casteels, 2012, s. 490 a nasl. ( [118]41 ) Je vsak potrebné vziat do úvahy výnimky stanovené v clánkoch 12 a 15 citovaného nariadenia. References 1. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#t-ECR_62011CC0199_SK_01-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0001 43. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0002 44. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 45. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0003 46. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2008:075:TOC 47. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0004 48. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0138&locale=SK 49. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0141&locale=SK 50. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0144&locale=SK 51. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0151&locale=SK 52. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0005 53. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0006 54. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0137&locale=SK 55. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0007 56. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:248:TOC 57. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0008 58. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0110&locale=SK 59. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0272&locale=SK 60. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0325&locale=SK 61. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0009 62. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0010 63. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0011 64. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61972??0063&locale=SK 65. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0012 66. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0013 67. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0014 68. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0015 69. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0016 70. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0017 71. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0344&locale=SK 72. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0018 73. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0234&locale=SK 74. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0019 75. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0020 76. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0314&locale=SK 77. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0021 78. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61988C?0143&locale=SK 79. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0006&locale=SK 80. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0344&locale=SK 81. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0188&locale=SK 82. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0366&locale=SK 83. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0022 84. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61964??0056&locale=SK 85. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61975??0055&locale=SK 86. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0009&locale=SK 87. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61984??0042&locale=SK 88. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0225&locale=SK 89. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0157&locale=SK 90. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0023 91. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0024 92. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0025 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0188&locale=SK 94. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0310&locale=SK 95. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0026 96. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0027 97. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0028 98. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0017&locale=SK 99. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0270&locale=SK 100. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0029 101. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0023&locale=SK 102. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0030 103. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0404&locale=SK 104. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0341&locale=SK 105. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0031 106. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0032 107. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0033 108. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0034 109. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0035 110. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0305&locale=SK 111. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0089&locale=SK 112. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0197&locale=SK 113. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0036 114. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0037 115. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0038 116. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0039 117. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0040 118. file:///tmp/lynxXXXXk8Zlwi/L94073-4903TMP.html#c-ECR_62011CC0199_SK_01-E0041