ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora) z 27. júna 2012 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Kartely -- Trh so samoprepisovacím papierom -- Urcovanie cien -- Rozhodnutie, ktorým sa konstatuje porusenie clánku 101 ZFEÚ -- Rozhodnutie vydané po zrusení prvého rozhodnutia -- Pripísanie porusenia materskej spolocnosti ako priamemu porusovatelovi -- Zákonnost trestných cinov a trestov -- Právna istota -- Osobnost trestov -- Spravodlivý proces -- Rovnost zaobchádzania -- Primeraná lehota -- Právo na obhajobu -- Pokuty -- Premlcanie -- Polahcujúce okolnosti -- Spolupráca" Vo veci T-372/10, Bolloré, so sídlom v Ergué-Gabéric (Francúzsko), v zastúpení: P. Gassenbach, C. Lemaire a O. de Juvigny, advokáti, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: W. Mölls, F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci N. Coutrelis, advokát, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie alebo zmenu rozhodnutia Komisie K(2010) 4160 v konecnom znení z 23. júna 2010 v konaní podla clánku 101 ZFEÚ a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/36.212 - Samoprepisovací papier), VSEOBECNÝ SÚD (druhá komora), v zlození: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia F. Dehousse (spravodajca) a J. Schwarcz, tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 1. februára 2012, vyhlásil tento Rozsudok Skutkové okolnosti 1 Na jesen v roku 1996 zoskupenie papierenských spolocností Sappi poskytlo Komisii Európskych spolocenstiev informácie, na základe ktorých Komisia nadobudla podozrenie o existencii tajného kartelu týkajúceho sa urcovania cien v odvetví samoprepisovacieho papiera. 2 V priebehu roka 1997 Komisia vykonala kontroly podla nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] ([2]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) u viacerých výrobcov samoprepisovacieho papiera, najmä u spolocnosti Papeteries Mougeot, spolocnosti Sappi a iných spolocností, vrátane spolocnosti Koehler a spolocnosti Arjo Wiggins Appelton plc (dalej len "AWA"). 3 Tieto kontroly sa netýkali ani spolocnosti Copigraph, ktorá pôsobila v tomto odvetví, ani zalobkyne - spolocnosti Bolloré - jej stopercentnej materskej spolocnosti. 4 V novembri 1998 zalobkyna previedla spolocnost Copigraph na spolocnost AWA. 5 V roku 1999 Komisia zaslala ziadosti o informácie viacerým spolocnostiam, medzi ktoré patrili AWA, Papeteries Mougeot, Divipa, Koehler a Copigraph. Copigraph dostala ziadost Komisie o informácie 20. decembra 1999. 6 Dna 26. júla 2000 Komisia prijala oznámenie o výhradách (dalej len "prvé oznámenie o výhradách"), ktoré zaslala sedemnástim spolocnostiam, vrátane spolocnosti Copigraph, zalobkyne ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako aj spolocnostiam AWA, Divipa, Papeteries Mougeot, Koehler, Sappi, Stora Enso Oyj (dalej len "Stora") a Mitsubishi HiTec Paper Bielefeld GmbH. 7 V prvom oznámení o výhradách Komisia uviedla, ze zamýsla pripísat zalobkyni vytýkané porusenie z dôvodu jej zodpovednosti za úcast spolocnosti Copigraph na karteli ako stopercentnej materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph v období porusenia. 8 Dna 20. decembra 2001 Komisia prijala rozhodnutie 2004/337/ES týkajúce sa konania podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/36.212 - Samoprepisovací papier) [neoficiálny preklad] ([3]Ú. v. EÚ L 115, 2004, s. 1). V tomto rozhodnutí Komisia pripísala zalobkyni vytýkané porusenie uz nielen ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ale aj z dôvodu jej osobnej a priamej úcasti na cinnostiach kartelu. 9 Návrhom doruceným kancelárii Súdu prvého stupna 11. apríla 2002 zapísaným pod spisovou znackou T-109/02 zalobkyna podala zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu 2004/337. 10 Súd prvého stupna v rozsudku z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia ([4]T-109/02, T-118/02, T-122/02, T-125/02, T-126/02, T-128/02, T-129/02, T-132/02 a T-136/02, Zb. s. II-947, dalej len "rozsudok Bolloré") konstatoval, ze prvé oznámenie o výhradách neumoznilo zalobkyni dozvediet sa o výhrade zalozenej na jej osobnej a priamej úcasti na cinnostiach kartelu ani o skutocnostiach uvedených Komisiou v rozhodnutí 2004/337 na podporu tejto výhrady, takze táto spolocnost nemohla v priebehu správneho konania zabezpecit svoju obranu voci tejto výhrade a týmto skutocnostiam (rozsudok Bolloré, uz citovaný, bod 79). 11 Súd prvého stupna vsak v bodoch 80 a 81 rozsudku Bolloré, uz citovaného v bode 10 vyssie, zastával názor, ze konstatovaná vada musí viest k zruseniu rozhodnutia 2004/337 len vtedy, ak by tvrdenia Komisie nemohli byt dostatocne právne odôvodnené na základe iných údajov uvedených v tomto rozhodnutí, ku ktorým dotknuté spolocnosti mohli uviest svoje stanovisko. Súd prvého stupna dodal, ze ak by sa pri preskúmaní veci preukázalo, ze Komisia správne povazovala zalobkynu za zodpovednú za úcast jej dcérskej spolocnosti Copigraph na karteli, nezákonnost, ktorej sa dopustila Komisia, by nemohla stacit na odôvodnenie zrusenia uvedeného rozhodnutia, pretoze by nemohla mat rozhodujúci vplyv na výrok tohto rozhodnutia. 12 Po preskúmaní veci Súd prvého stupna na základe týchto úvah konstatoval zodpovednost zalobkyne za protiprávne správanie jej dcérskej spolocnosti nezávisle od priamej úcasti materskej spolocnosti a potvrdil rozhodnutie 2004/337 v rozsahu, v akom ukladalo zalobkyni povinnost zaplatit pokutu ulozenú Komisiou. 13 Na základe odvolania, ktoré podala zalobkyna najmä pre porusenie svojho práva na obhajobu, Súdny dvor rozsudkom z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia ([5]C-322/07 P, C-327/07 P a C-338/07 P, Zb. s. I-7191, dalej len "rozsudok PAK"), zrusil rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, ako aj rozhodnutie 2004/337 v rozsahu, v akom sa týkali zalobkyne. 14 Súdny dvor konstatoval, ze skutocnost, ze rozhodnutím 2004/337 bolo rozhodnuté popri zodpovednosti zalobkyne za jej osobnú úcast aj za jej úcast ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, nevylucuje moznost, aby sa uvedené rozhodnutie opieralo o správanie, pre ktoré zalobkyna nemohla zabezpecit svoju obhajobu (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 44). 15 Súdny dvor dodal, ze Súd prvého stupna sa tým, ze nevyvodil ziadny právny dôsledok zo svojho rozhodnutia, ze právo zalobkyne na obhajobu nebolo dodrzané, dopustil nesprávneho právneho posúdenia (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 45), a preto bolo potrebné zrusit rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, v rozsahu, v akom sa týkal zalobkyne (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 46). 16 Súdny dvor, ktorý v súlade s clánkom 61 prvým odsekom Statútu Súdneho dvora sám vydal konecný rozsudok vo veci, v podstate rozhodol, ze odvolací dôvod smerujúci k zruseniu rozhodnutia 2004/337, ktorý vzniesla zalobkyna, zalozený na porusení práva na obhajobu je dôvodný a ze je teda potrebné zrusit toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka zalobkyne (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 48). 17 Po tomto zrusení Komisia 15. septembra 2009 prijala nové oznámenie o výhradách (dalej len "druhé oznámenie o výhradách"), ktoré zaslala zalobkyni. 18 V tomto oznámení Komisia informovala zalobkynu o svojom zámere konstatovat jej zodpovednost za porusenie ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako aj za jej priamu úcast na karteli (body 7 a 378 druhého oznámenia o výhradách). 19 Pripomienkami zo 16. februára 2010 zalobkyna odpovedala na toto oznámenie o výhradách. 20 Dna 23. júna 2010 Komisia po konzultácii poradného výboru pre oblast kartelov a dominantného postavenia a s prihliadnutím na záverecnú správu vysetrovatela prijala rozhodnutie K(2010) 4160 v konecnom znení z 23. júna 2010 v konaní podla clánku 101 ZFEÚ a clánku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/36.212 - Samoprepisovací papier) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 21 V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, ze týmto rozhodnutím napráva nezákonnost, ktorú konstatoval Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, a pokracuje v konaní od okamihu, ked nastala táto nezákonnost (odôvodnenia 6 a 7 napadnutého rozhodnutia). 22 Podla Komisie je cielom druhého oznámenia o výhradách napravit procesnú vadu, ktorej sa dopustila pri prijímaní rozhodnutia 2004/337. Komisia dodala, ze toto druhé oznámenie o výhradách umoznilo zalobkyni bránit sa, pokial ide o jej zodpovednost za jej úcast na porusení, nielen ako materskej spolocnosti zodpovednej za protiprávne správanie jej dcérskej spolocnosti Copigraph, ale aj za jej osobnú a priamu úcast na karteli (odôvodnenie 8 napadnutého rozhodnutia). 23 Komisia uviedla, ze napadnuté rozhodnutie nadväzuje na druhé oznámenie o výhradách, ze znenie tohto rozhodnutia je z obsahového hladiska zalozené na znení rozhodnutia z 20. decembra 2001 a ze napadnuté rozhodnutie zohladnuje rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, ako aj rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie (odôvodnenie 9 napadnutého rozhodnutia). 24 Komisia na základe svojho oznámenia z 18. júla 1996 o neulození pokút alebo o ich znízení v prípade kartelov [neoficiálny preklad] ([6]Ú. v. ES C 207, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci") priznala zalobkyni dodatocné znízenie pokuty vo výske 5 % popri znízení vo výske 20 %, ktoré bolo priznané v roku 2001 (odôvodnenie 473 napadnutého rozhodnutia). 25 Clánok 1 a clánok 2 prvý odsek napadnutého rozhodnutia znejú: "Clánok 1 Bolloré porusila clánok 101 ods. 1 ZFEÚ a clánok 53 ods. 1 Dohody o EHP tým, ze sa podielala na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví samoprepisovacieho papiera. Porusenie trvalo od januára 1992 do septembra 1995. Clánok 2 Za porusenie uvedené v clánku 1 sa spolocnosti Bolloré ukladá pokuta 21262500 EUR." Konanie a návrhy úcastníkov konania 26 Zalobkyna návrhom podaným do kancelárie Vseobecného súdu 3. septembra 2010 podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 27 Zalobkyna navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil clánky 1 a 2 napadnutého rozhodnutia, -- subsidiárne podstatne znízil pokutu, ktorá jej bola ulozená v clánku 2 uvedeného rozhodnutia, -- ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 28 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu, -- ulozil zalobkyni povinnost nahradit trovy konania. Právny stav 29 Na podporu zaloby zalobkyna uvádza sest zalobných dôvodov. 30 Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánkov 6 a 7 Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (dalej len "EDLP") a clánkov 41, 47 a 49 Charty základných práv Európskej únie ([7]Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 1, dalej len "Charta"), kedze sankcia ulozená zalobkyni bola údajne ulozená v rozpore so zásadami zákonnosti trestných cinov a trestov, právnej istoty, osobnosti trestov a práva na spravodlivý proces. Druhý zalobný dôvod je zalozený na porusení pravidiel premlcania. Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady rovnosti zaobchádzania. Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na porusení primeranej lehoty a na nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách. Piaty zalobný dôvod je zalozený na porusení usmernení zo 14. januára 1998 k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 [UO] ([8]Ú. v. EÚ C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, dalej len "usmernenia"), porusení zásad individualizácie trestov a proporcionality a povinnosti odôvodnenia. Siesty zalobný dôvod je zalozený na porusení oznámenia o spolupráci, ako aj na porusení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánkov 6 a 7 EDLP a clánkov 41, 47 a 49 Charty O prvej casti zalozenej na porusení zásad zákonnosti trestných cinov a trestov a právnej istoty uvedených v clánkoch 6 a 7 EDLP a v clánkoch 47 a 49 Charty a zásady osobnosti trestov uznanej clenskými státmi Európskej únie 31 Podla zalobkyne Komisia porusila zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov tým, ze ju sankcionovala ako materskú spolocnost spolocnosti Copigraph. Ziadne ustanovenie nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] ([9]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) alebo Zmluvy o fungovaní Európskej únie totiz údajne nestanovuje moznost sankcionovat spolocnost z dôvodu, ze je materskou spolocnostou úcastníka kartelu. Zásada právnej istoty je údajne porusená z dôvodu absolútnej nepredvídatelnosti zodpovednosti materských spolocností. Sankcia zalobkyne ako materskej spolocnosti napokon údajne porusuje zásadu osobnosti trestov. 32 Pokial ide o zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov, Komisia jednak uvádza, ze vytýkané porusenie je nepochybne vymedzené v clánku 101 ZFEÚ, a jednak uvádza, ze zalobkyna nemôze popierat postavenie judikatúry ako pramena práva. Pokial ide o zásadu právnej istoty, údajne nebola porusená. Pokial ide o odkaz na zásadu osobnosti trestov, tento odkaz údajne nezohladnuje základ zodpovednosti materských spolocností za konanie svojich dcérskych spolocností. 33 Treba pripomenút, ze zásada zákonnosti trestných cinov a trestov, ktorá je súcastou vseobecných zásad práva Únie, ktoré sú základom spolocných ústavných tradícií clenských státov, je tiez zakotvená v rôznych medzinárodných zmluvách a najmä v clánku 7 EDLP (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 12. decembra 1996, X, [10]C-74/95 a C-129/95, Zb. s. I-6609, bod 25; z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, [11]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 215 az 219; z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, [12]C-303/05, Zb. s. I-3633, bod 49, a z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia, C-266/06 P, neuverejnený v Zbierke, bod 38). 34 Clánok 7 EDLP a clánok 49 Charty stanovujú, ze "nikoho nemozno odsúdit za konanie alebo opomenutie, ktoré v case, ked bolo spáchané, nebolo podla vnútrostátneho alebo medzinárodného práva trestným cinom". 35 Táto zásada zákonnosti trestných cinov a trestov vyzaduje, aby zákon jasne vymedzoval porusenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokial osoba podliehajúca súdnej právomoci môze zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdy, zistit, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednost (rozsudky Advocaten voor de Wereld, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 50, a Evonik Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 39). 36 V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, ze z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyplýva, ze pojem "právo" v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP zodpovedá pojmu "zákon" pouzitému v iných ustanoveniach toho istého dohovoru a zahrna právo, ktoré má pôvod v legislatívnej cinnosti, ako aj v súdnej praxi (rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 216, a Evonik Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 40). 37 Rovnako ako nemozno popierat - a ako navyse nikto nepopiera -, ze porusenie konstatované v prejednávanej veci je jednoznacne vymedzené v clánku 101 ZFEÚ a v clánku 53 Dohody o EHP, pritom nemozno popierat, ze pripísanie porusenia, ktorého sa dopustila dcérska spolocnost, jej materskej spolocnosti z dôvodu, ze tieto spolocnosti tvoria jeden podnik v zmysle práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze, a teda ze sa vychádza z toho, ze materská spolocnost sa podielala na porusení rovnako ako jej dcérska spolocnost, podla dlhodobo ustálenej judikatúry Súdneho dvora a Vseobecného súdu tiez jednoznacne vyplýva z práva Únie. 38 Súdny dvor totiz vo svojom rozsudku zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia ([13]48/69, Zb. s. 619), konstatoval, ze okolnost, ze dcérska spolocnost mala vlastnú právnu subjektivitu, nepostacuje na to, aby sa vylúcilo, ze jej správanie sa pripíse materskej spolocnosti. Súdny dvor dodal, ze o taký prípad môze íst najmä vtedy, ked dcérska spolocnost neurcuje svoje správanie na trhu samostatne, ale prevazne uplatnuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost (body 132 a 133 rozsudku). 39 Vo svojom rozsudku z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia ([14]107/82, Zb. s. 3151), Súdny dvor v prípade konania stopercentnej dcérskej spolocnosti spolocnosti AEG pripísal tejto spolocnosti správanie jej dcérskej spolocnosti na základe domnienky, ze dcérska spolocnost uplatnovala politiku stanovenú jej materskou spolocnostou (bod 50 rozsudku). 40 Vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia ([15]C-294/98 P, Zb. s. I-10065), Súdny dvor poukázal na to, ze podla ustálenej judikatúry mozno protisútazné správanie spolocnosti pripísat inej spolocnosti, ked prvá uvedená spolocnost neurcovala svoje správanie na trhu samostatne, ale prevazne uplatnovala usmernenia vydané druhou uvedenou spolocnostou, najmä so zretelom na hospodárske a právne väzby, ktoré ich spájajú (bod 27 rozsudku). Súdny dvor dodal, ze za týchto podmienok nemozno konstatovat, ze výklad clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17, ktorý podal Súd prvého stupna, odporuje zásade zákonnosti, kedze zalobkyniam, ktorým boli pripísané protisútazné konania zdruzenia, ktoré zabezpecovalo odbyt ich výrobkov, bola na základe tohto clánku ulozená pokuta za porusenie, v prípade ktorého sa na základe tohto pripísania predpokladalo, ze sa ho dopustili samy (bod 28 rozsudku). 41 Súdny dvor napokon vo svojich rozsudkoch z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia ([16]C-97/08 P, Zb. s. I-8237, bod 58); z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia ([17]C-90/09 P, Zb. s. I-1, bod 37); z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. ([18]C-201/09 P a C-216/09 P, Zb. s. I-2239, bod 96), a z 29. septembra 2011, Arkema/Komisia ([19]C-520/09 P, Zb. s. I-8901, bod 38), opätovne potvrdil, ze správanie dcérskej spolocnosti mozno pripísat materskej spolocnosti, najmä ked táto dcérska spolocnost neurcuje svoje správanie na trhu samostatne, ale prevazne uplatnuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost. 42 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze v rozpore s tým, co naznacuje zalobkyna, napadnuté rozhodnutie, ktorým jej bola ulozená sankcia z dôvodu, ze bola materskou spolocnostou úcastníka kartelu, s ktorým tvorila jednu hospodársku jednotku, vôbec neporusuje zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov. 43 Okrem toho a na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, podmienky zodpovednosti materských spolocností za konanie ich dcérskych spolocností sa vôbec nevyznacujú "absolútnou nepredvídatelnostou", ktorá podla jej názoru odporuje zásade právnej istoty. 44 V prvom rade Súdny dvor uz pred obdobím porusenia jednoznacne konstatoval existenciu domnienky, ze materská spolocnost, ktorá vlastí 100 % základného imania svojej dcérskej spolocnosti, skutocne uplatnuje rozhodujúci vplyv na správanie tejto spolocnosti (rozsudok AEG-Telefunken/Komisia, uz citovaný v bode 39 vyssie, bod 50). 45 Toto riesenie sa následne uplatnovalo v nadväznosti na rozsudok citovaný v bode 44 vyssie (rozsudky Súdu prvého stupna z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, [20]T-65/89, Zb. s. II-389, body 149 a 150; zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, [21]T-354/94, Zb. s. II-2111, bod 80; z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [22]T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, body 960, 961 a 984; z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, [23]T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 290; z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03, neuverejnený v Zbierke, body 58 az 60; z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, [24]T-325/01, Zb. s. II-3319, body 219 az 221; z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, [25]T-330/01, Zb. s. II-3389, body 81 az 83; Avebe/Komisia, [26]T-314/01, Zb. s. II-3085, bod 136; Jungbunzlauer/Komisia, [27]T-43/02, Zb. s. II-3435, bod 125; z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T-30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 146; z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, [28]T-112/05, Zb. s. II-5049, body 60 az 62; z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T-54/03, neuverejnený v Zbierke, body 541 az 560; z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, [29]T-69/04, Zb. s. II-2567, body 56 az 58; z 30. apríla 2009, Itochu/Komisia, [30]T-12/03, Zb. s. II-883, body 49 az 51; z 30. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, T-175/05, neuverejnený v Zbierke, body 91 a 92, a Hoechst/Komisia, [31]T-161/05, Zb. s. II-3555, bod 59). 46 Toto posledné uvedené konstatovanie týkajúce sa uplatnenia tohto riesenia v nadväznosti na rozsudok AEG-Telefunken/Komisia, uz citovaný v bode 39 vyssie, nijako nespochybnuje odkaz zalobkyne na bod 198 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ArcelorMittal Luxembourg/Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie (návrhy Zb. s. I-2245), kedze treba spresnit, ze Súdny dvor sa v uvedenom rozsudku (body 95 az 100) nestotoznil s názormi, ktoré generálny advokát uviedol v bode 213 svojich návrhov. 47 Pokial ide o tvrdenie, ze zodpovednost materských spolocností je nepredvídatelná, pretoze je zalozená na pojme podnik, ktorý je sám osebe nepresný a stále sa vyvíja, treba ho zamietnut. 48 Skutocnost, ze pojem podnik sa vztahuje na potenciálne odlisné podmienky výkonu hospodárskej cinnosti, kedze podla judikatúry podnik v práve Únie v oblasti hospodárskej sútaze zahrna kazdý subjekt vykonávajúci hospodársku cinnost bez ohladu na jeho právne postavenie a spôsob financovania a pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumiet hospodársku jednotku, aj ked je táto hospodárska jednotka z právneho hladiska zlozená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, body 54 a 55 a tam citovanú judikatúru), totiz nic nemení na tom, ze pojem podnik ako hospodárska jednotka je úplne identifikovaný a predvídatelný, pokial ide o vztahy medzi materskými spolocnostami a stopercentnými dcérskymi spolocnostami. 49 Okrem toho skutocnost, ze Komisia môze ulozit sankciu len dcérskej spolocnosti alebo len materskej spolocnosti alebo aj obidvom spolocnostiam, vôbec neporusuje zásadu právnej istoty, ktorá vyzaduje, aby pravidlá boli jasné a presné, a smeruje k zabezpeceniu predvídatelnosti situácií a právnych vztahov (rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 2005, Írsko/Komisia, [32]C-199/03, Zb. s. I-8027, bod 69). 50 Moznost Komisie ulozit sankciu jednému a/alebo druhému zo subjektov - materskej spolocnosti a dcérskej spolocnosti -, ktoré tvoria podnik, ktorý porusil clánok 101 ZFEÚ alebo clánok 53 Dohody o EHP, totiz jednoznacne vyplýva zo solidárnej povahy ich zodpovednosti, na ktorú poukazuje judikatúra citovaná v bode 45 vyssie (pozri tiez v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, [33]C-196/99 P, Zb. s. I-11005, bod 99 in fine, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 118 in fine). 51 Pokial ide napokon o tvrdenie, ze sankcia ulozená zalobkyni nezohladnuje zásadu osobnosti trestov, podla ktorej kazdého mozno potrestat len za jeho vlastné konanie, stací poukázat na to, ze toto tvrdenie nezohladnuje základ zodpovednosti materskej spolocnosti, ktorá nie je objektívnou zodpovednostou za konanie iného, ale subjektívnou a osobnou zodpovednostou. 52 Ako totiz pripomenul Súdny dvor, právo Únie v oblasti hospodárskej sútaze je zalozené na zásade osobnej zodpovednosti hospodárskeho subjektu, ktorý sa dopustil porusenia. Ak je materská spolocnost súcastou tejto hospodárskej jednotky, táto materská spolocnost sa povazuje za solidárne zodpovednú spolu s ostatnými právnickými osobami tvoriacimi túto jednotku za porusenia práva hospodárskej sútaze. Ak sa aj materská spolocnost priamo nepodiela na porusení, v takom prípade uplatnuje rozhodujúci vplyv na jednu alebo viaceré dcérske spolocnosti, ktoré sa na nom podielali. Z toho vyplýva, ze v takomto kontexte nemozno zodpovednost materskej spolocnosti povazovat za objektívnu zodpovednost (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 77). V takom prípade je materská spolocnost sankcionovaná za porusenie, v prípade ktorého sa predpokladá, ze sa ho dopustila sama (rozsudky Metsä-Serla a i./Komisia, uz citovaný v bode 40 vyssie, bod 34, a Schunk Kohlenstoff-Technik a i./Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 74). 53 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze zalobkyna nesprávne tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie porusuje zásady zákonnosti trestných cinov a trestov, právnej istoty a osobnosti trestov. Táto cast prvého zalobného dôvodu sa teda musí zamietnut. O druhej casti zalozenej na tom, ze podmienky vypocutia zalobkyne porusujú právo na spravodlivý proces uvedené v clánku 6 EDLP a v clánkoch 41 a 47 Charty, ako aj poziadavku nestrannosti 54 V rámci tejto casti svojho prvého zalobného dôvodu zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia porusila jej právo na spravodlivý proces. Zalobkyna totiz údajne nebola vypocutá "svojimi sudcami", kedze ani jeden z clenov kolégia Komisie sa nezúcastnil na jej vypocutí. Okrem toho údajne nebola dodrzaná poziadavka objektívnej ani subjektívnej nestrannosti konania. 55 Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze nie je súd. Skutocnost, ze ani jeden z jej clenov sa nezúcastnil na vypocutí, údajne nemá za následok nijakú vadu konania, ktoré je správnym konaním. Pokial ide o výhradu týkajúcu sa porusenia poziadavky nestrannosti, táto je údajne irelevantná, kedze je zalozená na predpoklade, ze Komisia je súd. Okrem toho Komisia, ktorá vôbec nepopiera, ze je viazaná touto poziadavkou, túto poziadavku údajne dodrzala. 56 Pokial ide v prvom rade o argumentáciu zalozenú na tom, ze údajne doslo k poruseniu práva zalobkyne na spravodlivý proces z dôvodu, ze zalobkyna nebola vypocutá "svojimi sudcami", treba ju zamietnut. 57 Táto argumentácia je totiz zalozená na predpoklade, ze Komisia je súdom v zmysle clánku 6 EDLP a clánku 47 Charty. Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, ze Komisia nie je súdom v zmysle týchto ustanovení (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, [34]209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 81; rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Enso Espańola/Komisia, [35]T-348/94, Zb. s. II-1875, bod 56, a Lafarge/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 38). 58 Okrem toho, pokial ide konkrétne o skutocnost, ze ani jeden z clenov kolégia Komisie sa nezúcastnil na vypocutí zalobkyne, táto skutocnost nespôsobuje vadu správneho konania pred Komisiou. 59 Vo veci, v ktorej sa zalobca odvolával práve na neprítomnost clenov Komisie pri svojom vypocutí, Súdny dvor rozhodol, ze v rámci správneho konania v oblasti hospodárskej sútaze nic nebráni tomu, aby clenovia Komisie poverení prijatím rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty, boli informovaní o výsledkoch vypocutia osobami, ktoré Komisia splnomocnila na tento úcel (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, Buchler/Komisia, [36]44/69, Zb. s. 733, body 19 az 23). 60 Toto riesenie zalozené na správnej - a nie súdnej - povahe konania pred Komisiou bolo prijaté v kontexte nariadenia Komisie c. 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypocutí upravenom v clánku 19 ods. 1 a 2 nariadenia c. 17 [neoficiálny preklad] ([37]Ú. v. ES L 127, s. 2268) a presnejsie v kontexte jeho clánku 9 ods. 1. Uplatnuje sa aj v kontexte nariadenia Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] ([38]Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) a presnejsie v kontexte jeho clánku 14 ods. 1. 61 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tvrdenie zalozené na porusení práva na spravodlivý proces z dôvodu, ze zalobkyna "nebola vypocutá svojimi sudcami", je nedôvodné. 62 Dalej je potrebné preskúmat argumentáciu zalobkyne, podla ktorej nebola dodrzaná poziadavka objektívnej ani subjektívnej nestrannosti konania. 63 Po prvé zalobkyna tvrdí, ze Komisia porusuje poziadavku objektívnej nestrannosti tým, ze vykonáva súcasne vysetrovaciu a sankcnú funkciu. 64 Je vsak potrebné poukázat na to, ze toto tvrdenie, tak ako odkaz zalobkyne v tomto kontexte na rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva Dubus S.A. v. Francúzsko, staznost c. 5242/04, z 11. júna 2009, sú opät zalozené na nesprávnom predpoklade, ze Komisia je súdom v zmysle clánku 6 EDLP a clánku 47 Charty. 65 Je pravda, ze ako Komisia navyse sama uvádza, v priebehu správneho konania musí dodrziavat vseobecné zásady práva Únie (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, [39]T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 718 a tam citovanú judikatúru), medzi ktoré patrí právo na spravodlivý proces zakotvené v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, ktorého prejavom je poziadavka nestrannosti, k poruseniu ktorej údajne doslo. 66 Skutocnost, ze Komisia ako správny orgán vykonáva súcasne vysetrovaciu a sankcnú funkciu v súvislosti s poruseniami clánku 101 ZFEÚ, vsak nepredstavuje porusenie tejto poziadavky nestrannosti, kedze jej rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna Enso Espańola/Komisia, uz citovaný v bode 57 vyssie, body 56 az 64, a z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, [40]T-156/94, Zb. s. II-645, body 102 a 103). 67 Na tomto konstatovaní nic nemení skutocnost, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po zrusení prvého rozhodnutia súdom Únie. 68 Po druhé zalobkyna tvrdí, ze Komisia porusila poziadavku subjektívnej nestrannosti svojím správaním a svojimi vyhláseniami pred konaním, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, a pocas neho. 69 Zalobkyna poukazuje na jednej strane na urcité vyhlásenia clena Komisie povereného politikou hospodárskej sútaze, pokial ide o zálezitosti "opätovného prijatia" rozhodnutí zrusených z procesných dôvodov, a na druhej strane na urcité pojmy pouzité Komisiou na oznacenie tohto konania a napokon na urcité pojmy napadnutého rozhodnutia, z ktorých údajne vyplýva, ze toto posledné rozhodnutie predstavovalo pre Komisiu len "administratívnu formalitu", ktorej nepriaznivý výsledok pre zalobkynu bol nepochybný. 70 Este pred zacatím tohto konania sa clen Komisie poverený politikou hospodárskej sútaze konkrétne v tlacových oznámeniach týkajúcich sa skorsích zálezitostí "opätovného prijatia" údajne netajil tým, ako chce Komisia rozhodnút v prípade podnikov, ktorých práva boli podla rozhodnutia súdu Únie porusené. Údajne uviedol, ze "podniky si teda m[ohli] byt isté, ze kvôli procesným dôvodom sa nevyhnú pokutám ulozeným v kartelových veciach," a ze "Komisia vysiela jasný signál, ze úcastníci kartelu sa kvôli procesným dôvodom nemôzu vyhnút pokutám". 71 Okrem toho pojmy pouzité Komisiou na oznacenie tohto konania údajne nepochybne svedcia o jeho prvoradom úcele a o jeho plánovanom cieli: Komisia vo svojom tlacovom oznámení týkajúcom sa napadnutého rozhodnutia údajne uviedla, ze "opätovne prijala" svoje rozhodnutie vo vztahu k zalobkyni, a v napadnutom rozhodnutí opísala toto konanie len ako "pokracovanie" pôvodného konania a nie ako nové konanie. 72 Ako priznáva samotná Komisia, cielom druhého oznámenia o výhradách údajne bolo oznámit zalobkyni novú výhradu týkajúcu sa jej osobnej úcasti. V tejto súvislosti skutocnost, ze Komisiu zrejme prekvapuje, ze zalobkyna "vyuzila" toto konanie na to, aby reagovala na prvú výhradu týkajúcu sa jej úlohy ako materskej spolocnosti, údajne preukazuje, ze toto konanie predstavuje pre Komisiu len "jednoduchú administratívnu formalitu". 73 Je potrebné poukázat na to, ze konstatovanie odhodlania Komisie dosiahnut, aby sa clenovia protisútazných kartelov kvôli procesným dôvodom nevyhli sankciám podla práva Únie, nie je vôbec prejavom zaujatosti, ale len konstatovaním jednoznacnej vôle, ktorá je v úplnom súlade s úlohou zverenou Komisii, v kazdom jednotlivom prípade napravit zistené procesné nedostatky s cielom neoslabit úcinnost práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze. 74 Prejavom zaujatosti navyse vôbec nie je skutocnost, ze Komisia pokracovala v konaní od okamihu, v ktorom bola zistená nezákonnost. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, ze zrusenie aktu Únie nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty týkajúce sa tohto aktu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 1998, Spanielsko/Komisia, [41]C-415/96, Zb. s. I-6993, bod 32 a tam citovanú judikatúru), pricom v konaní, ktorého cielom je nahradit zrusený akt, mozno v zásade pokracovat presne od okamihu, v ktorom doslo k nezákonnosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [42]C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 73). 75 V prejednávanej veci nezákonnost vyplývala z rozdielu medzi rozhodnutím 2004/337 a prvým oznámením o výhradách, kedze v tomto rozhodnutí bola po prvý raz konstatovaná tiez zodpovednost zalobkyne za porusenie ako priameho porusovatela. Komisia tým, ze zalobkyni zaslala nové oznámenie o výhradách, v ktorom jej vytkla porusenie aj v tomto postavení, napravila nezákonnost konstatovanú Súdnym dvorom. 76 Skutocnost, ze Komisia v anglickej verzii svojho tlacového oznámenia týkajúceho sa napadnutého rozhodnutia uviedla, ze "opätovne prijala" rozhodnutie - pricom vo francúzskej verzii sa spomína "prijatie nového rozhodnutia" Komisiou -, vôbec nepreukazuje, ze Komisia bola voci zalobkyni v rámci konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, zaujatá. 77 Zalobkyna vôbec nepreukázala, ze Komisia povazovala pokracovanie konania za "jednoduchú administratívnu formalitu" v tom zmysle, ze táto institúcia nepripisovala nijaký význam skutocnostiam uvedeným zalobkynou v tomto konaní. Naopak sa zdá, ze Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktoré navyse zahrna znízenie pokuty ulozenej zalobkyni, po kontradiktórnom konaní a so zretelom na skutocnosti uvedené zalobkynou. 78 Okrem toho, pokial zalobkyna namieta údajnú zaujatost Komisie voci nej, je potrebné pripomenút, ze existenciu porusenia treba posudzovat len v závislosti od dôkazov zhromazdených Komisiou. Ked je teda existencia porusenia po skoncení správneho konania skutocne preukázaná, dôkaz o predcasnom vyjadrení presvedcenia Komisie o existencii uvedeného porusenia v priebehu tohto konania nemá nijaký vplyv na existenciu dôkazu o samotnom porusení. Jedinou relevantnou otázkou z vecného hladiska je, ci bol predlozený dôkaz o porusení (rozsudky Súdu prvého stupna Cimenteries CBR a i./Komisia, uz citovaný v bode 65 vyssie, bod 726, a z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, [43]T-279/02, Zb. s. II-897, bod 414). 79 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze výhrada zalozená na porusení poziadavky nestrannosti sa musí zamietnut. 80 Vzhladom na to, ze prvý zalobný dôvod smerujúci k zruseniu napadnutého rozhodnutia je vo vsetkých svojich castiach nedôvodný, je potrebné zamietnut ho. 81 Pokial ide o dalsie skúmanie prejednávanej zaloby, je potrebné poukázat na to, ze druhý zalobný dôvod zalozený na porusení pravidiel premlcania v oblasti ukladania sankcií sa prirodzene môze týkat len ulozenia pokuty a nie konstatovania samotného porusenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, [44]T-22/02 a T-23/02, Zb. s. II-4065, body 40 az 64, a zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, [45]T-120/04, Zb. s. II-4441, bod 18). Druhý zalobný dôvod bude preto preskúmaný po zalobných dôvodoch, ktoré smerujú k spochybneniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokial ide o konstatovanie porusenia. 82 Za týchto okolností je potrebné pokracovat v skúmaní prejednávanej zaloby preskúmaním tretieho zalobného dôvodu. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady rovnosti zaobchádzania 83 Zalobkyna tvrdí, ze v napadnutom rozhodnutí sa s nou zaobchádzalo rozdielne ako so spolocnostou Stora. Stora, ktorá bola rovnako ako zalobkyna materskou spolocnostou dcérskej spolocnosti, ktorá sa podielala na porusení, údajne na rozdiel od zalobkyne nebola sankcionovaná ako materská spolocnost, hoci v case prvého oznámenia o výhradách na rozdiel od zalobkyne este stále bola mensinovou akcionárkou svojej bývalej dcérskej spolocnosti a bola jedným zo svetových lídrov na papierenskom trhu. 84 Komisia poukazuje na to, ze Stora sa v case prijatia rozhodnutia 2004/337 nachádzala v odlisnom postavení ako zalobkyna. Podnik sa vsak v kazdom prípade údajne nemôze vyhnút svojej zodpovednosti podla práva hospodárskej sútaze len preto, lebo s inými podnikmi sa zaobchádzalo rozdielne. Komisia má napokon v prípade, ak sa podnik dopustil konkrétneho porusenia, diskrecnú právomoc, pokial ide o výber subjektu, ktorému bude rozhodnutie urcené a ktorému bude ulozená povinnost zaplatit pokutu. 85 Podla judikatúry si zásada rovnosti zaobchádzania vyzaduje, aby sa porovnatelné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokial takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, [46]106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, [47]T-311/94, Zb. s. II-1129, bod 309). 86 Na úvod je potrebné konstatovat, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, Stora a zalobkyna sa nenachádzali v porovnatelnej situácii. 87 Hoci totiz obe tieto spolocnosti boli materskými spolocnostami dcérskych spolocností zapojených do porusenia a z tohto dôvodu im bolo urcené prvé oznámenie o výhradách, Komisia len v prípade skupiny Bolloré konstatovala, ze materská spolocnost je zodpovedná za porusenie tiez ako priamy porusovatel. V odôvodnení 355 rozhodnutia 2004/337 a potom v odôvodnení 376 napadnutého rozhodnutia Komisia výslovne poukázala na to, ze existujú dôkazy o priamej úcasti zalobkyne na porusení. 88 Tieto okolnosti, na ktoré poukázala Komisia, mohli len prispiet k posilneniu dôkazu o rozhodujúcom vplyve zalobkyne na jej dcérsku spolocnost pocas obdobia porusenia, a teda jej zodpovednosti ako materskej spolocnosti, zatial co, pokial ide o spolocnost Stora, Komisia naopak v odôvodnení 360 rozhodnutia 2004/337 a potom v odôvodnení 31 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, ze cinnosti skupiny Stora v oblasti samoprepisovacieho papiera vykonávala "priamo" dcérska spolocnost Stora Feldmühle AG az do konca roka 1992, pricom tieto cinnosti boli od roku 1993 sústredené v rámci novej dcérskej spolocnosti dcérskej spolocnosti Stora Feldmühle AG. 89 Tieto konstatovania Komisie dostatocne preukazujú, ze materské spolocnosti skupín Stora a Bolloré sa pocas obdobia porusenia nenachádzali v porovnatelnej situácii, a preto pripísanie zodpovednosti za porusenie zalobkyni ako materskej spolocnosti, zatial co Stora napokon nebola sankcionovaná ako materská spolocnost, neodporuje zásade rovnosti zaobchádzania. 90 Pokial ide o skutocnost, ze Stora bola po období porusenia na rozdiel od zalobkyne este stále akcionárkou svojej bývalej dcérskej spolocnosti, a skutocnost, ze pôsobila na svetovom papierenskom trhu, tieto nic nemenia na konstatovaniach uvedených v predchádzajúcom bode. 91 Popri postacujúcich úvahách, ktoré boli uvedené vyssie, je potrebné poukázat na to, ze v prípade skupiny Bolloré dcérska spolocnost zapojená do porusenia (Copigraph) úplne ukoncila svoju cinnost v decembri 1999, a teda v case prijatia rozhodnutia 2004/337 jej schopnost zaplatit akúkolvek pokutu bola slabá. Naopak dcérska spolocnost spolocnosti Stora, ktorá bola medzicasom prevedená na skupinu Mitsubishi, v case prijatia rozhodnutia 2004/337 v celom rozsahu vykonávala svoju cinnost. 92 Hoci tieto skutocnosti samy osebe nevysvetlujú, preco Stora nebola sankcionovaná v roku 2001 ako materská spolocnost, zatial co zalobkyna bola sankcionovaná ako materská spolocnost, aspon objasnujú kontext prijatia rozhodnutia 2004/337 a konkrétnu potrebu Komisie sankcionovat - s cielom zabezpecit úcinnost svojho rozhodnutia a jeho odstrasujúci úcinok voci zalobkyni - materskú spolocnost namiesto jej dcérskej spolocnosti, ktorá uz nevykonávala cinnost, zatial co v prípade spolocnosti Stora bolo mozné dosiahnut tie isté ciele prostredníctvom dcérskej spolocnosti. 93 Napokon je v kazdom prípade potrebné pripomenút, ze pokial podnik svojím správaním porusil clánok 101 ZFEÚ, nemôze sa úplne vyhnút sankcii z dôvodu, ze inému hospodárskemu subjektu nebola ulozená pokuta, ak situácia tohto subjektu vôbec nie je predmetom konania na súde Únie, ako je to v prejednávanej veci (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, [48]C-89/85, C-104/85, C-114/85, C-116/85, C-117/85 a C-125/85 az C-129/85, Zb. s. I-1307, bod 197; rozsudky Súdu prvého stupna z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, [49]T-303/02, Zb. s. II-4567, bod 141, a z 1. júla 2008, Compagnie maritime belge/Komisia, [50]T-276/04, Zb. s. II-1277, bod 94). 94 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy je potrebné zamietnut tento zalobný dôvod. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení primeranej lehoty a na nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách 95 Zalobkyna vytýka Komisii, ze jej dorucila druhé oznámenie o výhradách v neprimeranej lehote, a to vyse strnást rokov po skutkových okolnostiach. Táto dlzka je údajne spôsobená tým, ze Komisia ponechala v platnosti prvé rozhodnutie, ktoré Súdny dvor následne zrusil. 96 Casový odstup medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách údajne zabránil zalobkyni bránit sa proti výhrade týkajúcej sa jej zodpovednosti ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. V súcasnosti sa totiz údajne musí bránit po prvý raz, pokial ide o vecnú správnost skutocností vytýkaných spolocnosti Copigraph, na ktoré nemusela reagovat v rámci pôvodného konania a voci ktorým sa v kazdom prípade nebola schopná bránit v rámci uvedeného konania. 97 Takýto casový odstup údajne tiez zabránil zalobkyni v tom, aby sa bránila proti výhrade týkajúcej sa jej osobnej úcasti na porusení. 98 Komisia tvrdí, ze sled konaní v prejednávanej veci svedcí o tom, ze dlzka konania nie je vôbec neprimeraná. Pripomína, ze pokial ide o ulozenie pokuty, zásada primeranej lehoty je vykonaná prostredníctvom pravidiel premlcania. 99 Odkaz na lehotu v dlzke strnástich rokov údajne nezohladnuje prvé oznámenie o výhradách a rozhodnutie 2004/337. Okrem toho údajne nemozno brat do úvahy dlzku konania pred súdom Únie. Pokial ide o skutocnost, ze Komisia údajne "ponechala" v platnosti rozhodnutie 2004/337, nemozno jej ju vycítat. 100 Pokial ide o tvrdenie, ze casový odstup medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách ovplyvnil právo zalobkyne na obhajobu, údajne nie je preukázané. 101 Pokial ide o zodpovednost zalobkyne ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, druhé oznámenie o výhradách sa údajne neodlisuje od prvého oznámenia o výhradách. Zalobkyna pritom údajne bola schopná zabezpecit si obhajobu v tejto súvislosti v roku 2000 a spochybnit vecnú správnost skutkových zistení, ak to chcela urobit. Skutocnost, ze to neurobila, údajne vyplýva z jej slobodného výberu obhajoby. Pokial ide o skutocnost, ze zalobkyna údajne nebola zúcastnená na konaní od zaciatku, Komisia pripomína, ze kontradiktórna fáza konania sa zacína oznámením o výhradách, ze podniky nemajú nijaké právo byt predmetom kontroly a ze spôsob vedenia konania Komisiou nemôze závisiet od konkrétnych okolností týkajúcich sa kazdého podniku. V zalobe proti rozhodnutiu 2004/337 zalobkyna navyse údajne preukázala svoju schopnost bránit sa pokial ide o meritum veci. 102 Pokial ide o zodpovednost zalobkyne za jej osobnú úcast na porusení, Komisia tiez povazuje za nepreukázanú neschopnost zalobkyne bránit sa. Skutkové okolnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí sú údajne rovnaké ako tie, ktoré boli uvedené v rozhodnutí 2004/337, a boli zalobkyni známe. Zalobkyna, ktorá bola informovaná o svojej zodpovednosti tak ako materská spolocnost, ako aj ako zamestnávatel osôb, ktoré sa zúcastnovali na kartelových stretnutiach, údajne nikdy nespochybnila vecnú správnost skutkových zistení, kým títo zamestnanci u nej este boli zamestnaní, ale toto tvrdenie uviedla az po ich odchode. 103 Je potrebné pripomenút, ze podla zásady primeranej lehoty, ktorá predstavuje vseobecnú zásadu práva Únie a je zakotvená v clánku 47 ods. 2 Charty, je Komisia povinná dodrzat v rámci svojich správnych konaní primeranú lehotu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, bod 179, a rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis/Komisia, [51]T-196/01, Zb. s. II-3987, bod 229). 104 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, ze primeranost dlzky správneho konania sa posudzuje v závislosti od konkrétnych okolností kazdej veci, predovsetkým od kontextu, v ktorom sa nachádza, jednotlivých stádií konania, ktoré nasledovali, zlozitosti veci, ako aj jej významu pre jednotlivé dotknuté osoby (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, bod 187; rozsudky Súdu prvého stupna zo 16. septembra 1999, Partex/Komisia, [52]T-182/96, Zb. s. II-2673, bod 177, a Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis/Komisia, uz citovaný v bode 103 vyssie, bod 230). 105 Okrem toho treba pripomenút, ze aj keby sa preukázalo prekrocenie primeranej lehoty, nevyhnutne to neodôvodnuje zrusenie rozhodnutia. Co sa týka uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze, prekrocenie primeranej lehoty totiz môze predstavovat dôvod na zrusenie len v prípade rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie, pokial bolo preukázané, ze porusením tejto zásady doslo k zásahu do práva dotknutých podnikov na obhajobu. Okrem tohto osobitného prípadu nedodrzanie povinnosti rozhodnút v primeranej lehote nemá vplyv na platnost správneho konania podla nariadenia c. 17 a nariadenia c. 1/2003 (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, [53]C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 49, a z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, [54]C-113/04 P, Zb. s. I-8831, body 47 a 48; rozsudok Súdu prvého stupna z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, [55]T-410/03, Zb. s. II-881, bod 227; pozri tiez návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, [56]C-110/10 P, Zb. s. I-10439, body 95 az 106). 106 V prejednávanej veci zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia tým, ze jej vyse strnást rokov po ukoncení presetrovaného porusenia adresovala druhé oznámenie o výhradách, porusila primeranú lehotu a porusila jej právo na obhajobu. Vzhladom na toto oneskorené oznámenie totiz zalobkyni bola údajne odnatá konkrétna moznost bránit sa, a to tak ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph, ako aj ako priamy porusovatel. Zalobkyna poznamenáva, ze dlzka konania je spôsobená najmä tým, ze Komisia v decembri 2001 prijala a napriek zalobe, ktorú podala zalobkyna, ponechala v platnosti rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrusil rozsudkom PAK, uz citovaným v bode 13 vyssie, pre porusenie práva na obhajobu. 107 Pokial ide o otázku, ci bola v prejednávanej veci dodrzaná primeraná lehota, je potrebné v prvom rade pripomenút, ze primeranost dlzky správneho konania sa posudzuje v závislosti od kontextu, v ktorom sa nachádza, a od jednotlivých stádií konania, ktoré nasledovali (pozri judikatúru citovanú v bode 104 vyssie). Zohladnenie len lehoty strnástich rokov, na ktorú poukazuje zalobkyna, bez ohladu na kontext a jednotlivé etapy veci, neumoznuje odpovedat na otázku, ci Komisia dodrzala poziadavku primeranej lehoty. 108 V prejednávanej veci bolo prvé oznámenie o výhradách zaslané zalobkyni 26. júla 2000, cize styri roky a desat mesiacov po ukoncení porusenia a tri roky a sest mesiacov po zacatí vysetrovania, ktoré sa zacalo v januári 1997. Pokial ide o rozhodnutie 2004/337, bolo prijaté jeden rok a pät mesiacov po prvom oznámení o výhradách. 109 Je potrebné konstatovat, ze tieto lehoty neprekrocili primeranú lehotu najmä vzhladom na velký pocet podnikov, ktorých sa týkali predbezné setrenia a neskôr kontradiktórne konanie. Okrem toho, ako zdôraznuje Komisia, zalobkyna vo svojej zalobe proti rozhodnutiu 2004/337 ani v prejednávanej zalobe netvrdila, ze Komisia v tomto stádiu konania porusila primeranú lehotu. 110 Zalobkyna nanajvýs vytýka Komisii, ze ju pribrala do správneho konania prílis neskoro, v case, ked Copigraph uz bola v kazdom prípade prevedená na inú skupinu. Táto výhrada je preskúmaná v bodoch 139 az 154 nizsie. 111 Pokial ide o súdne konanie, ktoré sa zacalo zalobou vo veci T-109/02, je potrebné poukázat na to, ze obdobie, pocas ktorého súdy Únie skúmali zákonnost rozhodnutia 2004/337 a potom platnost rozsudku Bolloré, uz citovaného v bode 10 vyssie, sa nemá brat do úvahy pri urcovaní dlzky konania pred Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 123, a rozsudok Vseobecného súdu z 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia, [57]T-66/01, Zb. s. II-2631, bod 102). Okrem toho Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie (body 146 az 149), výslovne poukázal na to, ze dlzka konania pred Súdom prvého stupna neprekrocila primeranú lehotu. 112 Dna 15. septembra 2009, cize dvanást dní po zrusení rozhodnutia 2004/337 Súdnym dvorom v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, Komisia zaslala zalobkyni druhé oznámenie o výhradách. K prijatiu napadnutého rozhodnutia potom doslo 23. júna 2010, cize o nieco neskôr ako devät mesiacov po tomto oznámení o výhradách. Aj v tomto prípade je potrebné konstatovat, ze dlzka správneho konania vedeného Komisiou po zrusení rozhodnutia 2004/337 neprekrocila primeranú lehotu. 113 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze doba strnástich rokov, ktorá uplynula od ukoncenia porusenia do druhého oznámenia o výhradách, je vysvetlená sledom procesných stádií, z ktorých ani jedno neprekrocilo primeranú lehotu. 114 Zalobkyna vsak tvrdí, ze k poruseniu primeranej lehoty doslo. Vzhladom na právo kazdej osoby na vybavenie jej vecí institúciami Únie v primeranej lehote (clánok 47 Charty) totiz Komisia údajne nebola oprávnená stíhat a sankcionovat ju za výhrady oznámené vyse strnást rokov po skutkových okolnostiach. Zalobkyna poznamenáva, ze táto mimoriadna dlzka konania je spôsobená najmä tým, ze Komisia v decembri 2001 prijala a napriek zalobe, ktorú podala zalobkyna, ponechala v platnosti rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrusil rozsudkom PAK, uz citovaným v bode 13 vyssie, pre porusenie práva na obhajobu. 115 Pokial sa zalobkyna týmto tvrdením odvoláva na porusenie primeranej lehoty s cielom dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o pokutu, aj bez ohladu na to, ci je porusenie preukázané, je potrebné pripomenút, ze z judikatúry vyplýva, ze hoci prekrocenie primeranej lehoty môze za urcitých okolností odôvodnit zrusenie rozhodnutia konstatujúceho porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, nie je to tak v prípade, ked sa namieta proti výske pokút ulozených týmto rozhodnutím, kedze právomoc Komisie ukladat pokuty upravuje právna úprava, ktorá v tejto súvislosti stanovuje aj premlcaciu lehotu (rozsudky Súdu prvého stupna z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, [58]T-213/00, Zb. s. II-913, bod 321, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 220). 116 Nariadenie Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva ([59]Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61) a neskôr nariadenie c. 1/2003, ktorým bolo uvedené nariadenie nahradené v oblasti hospodárskej sútaze, pritom zaviedli komplexnú právnu úpravu podrobne upravujúcu lehoty, v ktorých je Komisia oprávnená ukladat pokuty podnikom, ktoré sú predmetom uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej sútaze, bez porusenia základnej poziadavky právnej istoty. V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze v oblasti pokút v rámci uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej sútaze z clánku 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 (predtým clánok 2 ods. 3 nariadenia c. 2988/74) vyplýva, ze k premlcaniu dôjde po desiatich rokoch, ak je premlcanie prerusené podla clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 (predtým clánok 2 ods. 1 nariadenia c. 2988/74), takze Komisia nemôze pod hrozbou premlcania donekonecna odkladat svoje rozhodnutie týkajúce sa pokút (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 115 vyssie, bod 324, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 223). 117 Vzhladom na túto právnu úpravu musí byt zamietnutá akákolvek úvaha týkajúca sa povinnosti Komisie vykonat v primeranej lehote svoju právomoc pri ukladaní pokút (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 115 vyssie, bod 324, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 224; pozri tiez v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, [60]52/69, Zb. s. 787, body 20 az 22, a Imperial Chemical Industries/Komisia, uz citovaný v bode 38 vyssie, body 46 az 49). 118 Z toho vyplýva, ze pokial sa zalobkyna odvoláva na porusenie primeranej lehoty s cielom dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o pokutu, bez ohladu na to, ci je porusenie preukázané, tento nárok sa musí zamietnut. 119 Pokial sa zalobkyna odvoláva na porusenie primeranej lehoty s cielom dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o konstatovanie porusenia, aj v prípade neexistencie zásahu do jej práva na obhajobu, je potrebné poukázat na to, ze podla ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 105 vyssie prekrocenie primeranej lehoty môze predstavovat dôvod na zrusenie len v prípade rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze, pokial bolo preukázané, ze porusením tejto zásady doslo k zásahu do práva dotknutých podnikov na obhajobu. Okrem tohto osobitného prípadu nedodrzanie povinnosti rozhodnút v primeranej lehote nemá vplyv na platnost správneho konania podla nariadenia c. 17 a nariadenia c. 1/2003. 120 Pokial zalobkyna dalej vytýka Komisii, ze ponechala v platnosti rozhodnutie 2004/337 napriek zalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu, stací pripomenút, ze jednak podla clánku 278 ZFEÚ "zaloby podané na Súdny dvor Európskej únie nemajú odkladný úcinok" a ze jednak, pokial akt nebol zrusený, povazuje sa za platný (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8 júla 1999, Hoechst/Komisia, [61]C-227/92 P, Zb. s. I-4443, bod 69, a z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, [62]C-199/06, Zb. s. I-469, bod 60). 121 Pokial ide o spochybnenie práva Komisie pokracovat v správnom konaní po zrusení rozhodnutia 2004/337 rozsudkom PAK, uz citovaným v bode 13 vyssie, je potrebné pripomenút, ze podla clánku 266 ZFEÚ prinálezí institúcii, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, aby urobila nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela zrusujúcemu rozsudku. 122 Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, po tom, co uviedol, ze je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, na základe akého postavenia podniku sa mu uvádzané skutocnosti vytýkajú (bod 39 rozsudku), rozhodol, ze zalobkyna podla prvého oznámenia o výhradách nemohla predpokladat, ze Komisia mala v úmysle pripísat jej v rozhodnutí 2004/337 porusenie aj z dôvodu jej osobnej a priamej úcasti na cinnosti kartelu (bod 40 rozsudku). 123 Súdny dvor neprejudikoval v otázke, ci sa zalobkyna teraz nemôze bránit. Iba konstatoval, ze skutocnost, ze napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté popri zodpovednosti zalobkyne za jej osobnú úcast aj za jej úcast ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, nevylucuje moznost, aby sa uvedené rozhodnutie opieralo o správanie, pre ktoré zalobkyna nemohla zabezpecit svoju obhajobu (bod 44 rozsudku). 124 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze nic v konstatovaniach Súdneho dvora nezakazovalo Komisii, aby v rámci opatrení na vykonanie rozsudku PAK, uz citovaného v bode 13 vyssie, zaslala zalobkyni nové oznámenie o výhradách, ktorým jej vytkla porusenie uz nielen ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ale tiez ako priamemu porusovatelovi. 125 Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, sa tým Komisia neusilovala napravit porusenie práva na obhajobu konstatované Súdnym dvorom prijatím výlucne formálneho opatrenia. 126 Komisia naopak druhým oznámením o výhradách tým, ze vytkla zalobkyni porusenie nielen ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ale tiez ako priamemu porusovatelovi, vykonala rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, pricom zacala nové kontradiktórne konanie, ktoré poskytlo zalobkyni moznost bránit sa proti vsetkým výhradám. 127 Vzniká vsak otázka, ci zalobkyni - ako to zalobkyna namietala vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách a potom v prejednávanej zalobe - bolo z dôvodu obdobia, ktoré uplynulo do tohto oznámenia o výhradách, znemoznené bránit sa proti výhradám, ktoré toto oznámenie obsahovalo. 128 V takom prípade, ktorý musí preukázat zalobkyna (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 61), by totiz bolo potrebné dospiet k záveru, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s jej právom na obhajobu. 129 Je teda potrebné preskúmat námietku zalobkyne zalozenú na jej nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách, v prvom rade pokial ide o pripísanie porusenia zalobkyni ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph a následne pokial ide o pripísanie porusenia zalobkyni ako priamemu porusovatelovi. 130 Pokial ide v prvom rade o pripísanie porusenia zalobkyni ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, zalobkyna tvrdí, ze uz nie je schopná bránit sa. Kedze výhrady Komisie týkajúce sa konania spolocnosti Copigraph totiz údajne v prvom oznámení o výhradách boli oznámené priamo tejto spolocnosti, zalobkyna na ne sama nemusela reagovat. Bránila sa teda údajne len voci skutocnostiam zakladajúcim jej vlastnú zodpovednost ako materskej spolocnosti, cize v súvislosti so svojím správaním ako subjektu ovládajúceho spolocnost Copigraph. Zalobkyna sa pritom ako jediný subjekt, ktorému bolo urcené druhé oznámenie o výhradách, teraz údajne musí bránit aj proti výhradám týkajúcim sa konania spolocnosti Copigraph, co je pre nu vzhladom na casový odstup prakticky nemozné. 131 Zalobkyna dodáva, ze v kazdom prípade sa uz v prvom správnom konaní nemohla bránit v súvislosti s konaním spolocnosti Copigraph, a to z dôvodu nedostatkov Komisie pri vedení tohto konania. Tým skôr sa preto nemôze bránit v súcasnosti. 132 Pokial ide po prvé o tvrdenie zalozené na tom, ze zalobkyna v prvom správnom konaní údajne nemusela zodpovedat za konanie spolocnosti Copigraph, je potrebné pripomenút, ze prvé oznámenie o výhradách bolo dorucené tak zalobkyni, ako aj spolocnosti Copigraph a ze z dôvodu, ze tieto spolocnosti tvorili hospodársku jednotku, konanie vytýkané spolocnosti Copigraph bolo zároven konaním zalobkyne, kedze zalobkyni bolo vytknuté porusenie, v prípade ktorého sa predpokladalo, ze sa ho dopustila sama (pozri bod 52 vyssie). 133 Skutocnost, ze prvé oznámenie o výhradách sa v samostatných castiach zaoberalo otázkou pripísatelnosti porusenia zalobkyni a opisom samotných protiprávnych skutocností, iba svedcí o tom, ze otázka pripísatelnosti porusenia zalobkyni si vyzadovala osobitné vysvetlenia. Ako vsak uvádza Komisia, tieto vysvetlenia boli len doplnením opisu protiprávnych skutocností bez toho, aby ho nahrádzali, pokial ide o materskú spolocnost. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, teda tieto vysvetlenia nepredstavovali výhradu odlisnú od inej výhrady, ktorá by bola urcená len dcérskej spolocnosti. Zalobkyna sa na základe nich nemohla domnievat, ze opis protiprávnych skutocností sa jej netýka. 134 Zalobkyna namieta, ze stanovisko Komisie "je úskocné, kedze nemozno logicky vyzadovat, aby spolocnost, ktorá spochybnuje kontrolu, ktorú vykonáva nad inou spolocnostou, v rámci svojej obhajoby prevzala zodpovednost za konanie tejto spolocnosti". 135 Je potrebné konstatovat, ze táto námietka nezohladnuje judikatúru týkajúcu sa osobnej zodpovednosti materských spolocností v prípade hospodárskej jednoty s ich dcérskymi spolocnostami, ktorá bola v relevantnom období ustálená. Okrem toho nie je samo osebe kontradiktórne odvolávat sa subsidiárne vo vztahu k obhajobe zalozenej na neexistencii hospodárskej jednoty medzi materskou spolocnostou a dcérskou spolocnostou na obhajobu týkajúcu sa samotných protiprávnych skutocností. 136 Pokial táto námietka napokon naznacuje, ze nemozno oprávnene vyzadovat od materskej spolocnosti, ktorá tvrdí, ze nevykonáva kontrolu nad svojou dcérskou spolocnostou, aby zároven mala k dispozícii dôkazy, ktoré jej umoznia bránit sa proti skutkom, ktorých sa dopustila dcérska spolocnost, je potrebné zamietnut ju. 137 Bud totiz neexistuje skutocná kontrola materskej spolocnosti nad dcérskou spolocnostou a v tomto prípade otázka zodpovednosti materskej spolocnosti ani nevznikne, v dôsledku coho pre materskú spolocnost nemá význam, ze sa musí bránit v súvislosti s konaním dcérskej spolocnosti, alebo takáto kontrola existuje a v tomto prípade tak ci tak materská spolocnost musí mat k dispozícii - ci uz na základe archivácie alebo iných prostriedkov - dôkazy, ktoré jej umoznia bránit sa proti jej osobnému obvineniu ako materskej spolocnosti, ktorá so svojou dcérskou spolocnostou tvorí hospodársku jednotku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 171). 138 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tvrdenie zalobkyne zalozené na tom, ze údaje týkajúce sa protiprávnych skutocností uvedené v prvom oznámení o výhradách sa jej netýkali, sa musí zamietnut. 139 Po druhé je potrebné preskúmat tvrdenie, ze zalobkyna sa v kazdom prípade uz v prvom správnom konaní z dôvodu nedostatkov Komisie pri vedení tohto konania nemohla bránit voci skutocnostiam vytýkaným spolocnosti Copigraph. 140 Zalobkyna tvrdí, ze Komisia ju pribrala do tohto správneho konania prílis neskoro, hoci v novembri 1998 uz previedla spolocnost Copigraph so vsetkými jej archívmi na tretiu osobu a Copigraph úplne prestala vykonávat cinnost. Z tohto dôvodu sa zalobkyna uz v prvom správnom konaní údajne nemohla bránit, pokial ide o protiprávne skutocnosti, ktorých sa dopustila Copigraph. Tým skôr sa údajne nemôze bránit v súcasnosti. 141 Zalobkyna vytýka Komisii, ze na rozdiel od ostatných podnikov sankcionovaných v tejto veci ju neinformovala o prebiehajúcom konaní, hoci Komisia uz od zaciatku mala k dispozícii vsetky informácie o väzbách medzi nou a spolocnostou Copigraph. Z tohto dôvodu sa so zalobkynou údajne zaobchádzalo menej priaznivo ako s ostatnými obvinenými podnikmi. 142 Je potrebné pripomenút, ze správne konanie v oblasti hospodárskej sútaze sa delí na dve samostatné po sebe nasledujúce fázy, z ktorej kazdá má vlastnú vnútornú logiku, a síce na fázu predbezného vysetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbezného vysetrovania, pocas ktorej Komisia vyuzíva vysetrovacie právomoci vymedzené v nariadení c. 17 a neskôr v nariadení c. 1/2003 a ktorá trvá az do oznámenia o výhradách, je urcená na to, aby Komisia mohla zhromazdit vsetky relevantné dôkazy potvrdzujúce, resp. nepotvrdzujúce existenciu porusenia pravidiel hospodárskej sútaze a prijat prvé stanovisko o smerovaní a dalsom pokracovaní konania. Naproti tomu kontradiktórna fáza, ktorá trvá od oznámenia o výhradách az do prijatia konecného rozhodnutia, má Komisii umoznit prijat konecné rozhodnutie o vytýkanom porusení (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, body 181 az 183, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, [63]C-105/04 P, Zb. s. I-8725, bod 38; rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2008, AC-Treuhand/Komisia, [64]T-99/04, Zb. s. II-1501, bod 47). 143 Dotknutý podnik je az na zaciatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o vsetkých podstatných skutocnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a tento podnik má právo na prístup k spisu na úcely zabezpecenia úcinného výkonu svojho práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, body 315 a 316; Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 142 vyssie, bod 47, a z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, [65]C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 59). 144 Z toho vyplýva, ze cielom fázy predbezného vysetrovania nie je umoznit podnikom bránit sa, ale umoznit Komisii zhromazdit vsetky potrebné dôkazy, pricom táto institúcia môze slobodne rozhodovat o spôsobe vedenia vysetrovania a získavat informácie od podnikov, ktoré podla jej názoru môzu disponovat uzitocnými informáciami. Komisia vôbec nie je povinná v stádiu predbezného vysetrovania zaslat svoje ziadosti o informácie alebo polozit rovnaké otázky vsetkým podnikom, ktoré podozrieva z úcasti na porusení. Je totiz potrebné konstatovat, ze existencia takej povinnosti by obmedzovala slobodu Komisie pri jej vysetrovaní vo veciach týkajúcich sa hospodárskej sútaze a tak obmedzovala úcinnost vysetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, [66]T-48/00, Zb. s. II-2325, bod 212). 145 Je pravda, ze pokial ide o dodrzanie primeranej lehoty, Súdny dvor v podstate rozhodol, ze posúdenie príciny prípadného porusenia úcinného výkonu práva na obhajobu nemozno obmedzit na kontradiktórnu fázu správneho konania, ale musí sa vztahovat na celé toto konanie s prihliadnutím na jeho celkovú dlzku (rozsudky Súdneho dvora Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 142 vyssie, body 49 a 50; Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, body 54 a 55, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, [67]C-521/09 P, Zb. s. I-8947, bod 118). 146 Podobné úvahy sa vztahujú na otázku, ci a v akom rozsahu je Komisia povinná poskytnút dotknutému subjektu uz vo fáze predbezného vysetrovania urcité informácie o predmete a cieli vysetrovania, ktoré by mu umoznili zabezpecit si úcinnú obhajobu v rámci kontradiktórnej fázy (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 119). 147 To vsak neznamená, ze Komisia je uz pred prvým opatrením prijatým voci urcitému subjektu povinná za kazdých okolností upozornit tento subjekt aj na moznost prijatia opatrení súvisiacich s vysetrovaním alebo so stíhaním zalozených na práve Únie v oblasti hospodárskej sútaze (pozri rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 120 a tam citovanú judikatúru). 148 Navyse Súdny dvor uz rozhodol, ze zásada osobnej zodpovednosti nebráni tomu, aby sa Komisia najprv rozhodla sankcionovat spolocnost, ktorá sa dopustila porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, este skôr, ako zistí, ci by bolo prípadne mozné porusenie pripísat jej materskej spolocnosti (rozsudky Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, [68]C-125/07 P, C-133/07 P, C-135/07 P a C-137/07 P, Zb. s. I-8681, bod 82, a Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 121). 149 Pokial je teda adresátovi oznámenia o výhradách umoznené, aby v priebehu kontradiktórneho správneho konania úcinne vyjadril svoje stanovisko k reálnosti a relevantnosti Komisiou uvedených skutkových zistení a okolností, Komisia v zásade nie je na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, povinná tomuto adresátovi pred zaslaním oznámenia o výhradách adresovat opatrenie týkajúce sa vysetrovania (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 122). 150 Z toho vyplýva, ze v rozpore s tým, co naznacuje zalobkyna, Komisia vôbec nebola povinná pribrat ju do prvého správneho konania skôr, ako to urobila. 151 V kazdom prípade zalobkyna, ktorá má prístup k spisu Komisie, v konaní pred Vseobecným súdom nepodlozila svoje tvrdenie, ze Komisia uz od zaciatku konania disponovala vsetkými informáciami o jej väzbách so spolocnostou Copigraph. Hoci neprinálezí Vseobecnému súdu, aby namiesto zalobkyne plnil jej úlohu v oblasti predkladania dôkazov, treba konstatovat, ze jediným dôkazom predlozeným v konaní pred Vseobecným súdom, ktorý preukazuje informáciu Komisie o väzbách medzi spolocnostou Copigraph a zalobkynou tým, ze stanovuje urcitý dátum tejto informácie, nie je dokument z roku 1996 alebo 1997, ale zrejme odpoved spolocnosti Copigraph z 10. februára 2000 na ziadost o informácie z 20. decembra 1999. Táto ziadost o informácie priamo nadväzovala na informáciu, ktorú Komisii poskytla AWA listom z 9. decembra 1999, ze táto spolocnost nadobudla spolocnost Copigraph az v novembri 1998. Komisia teda poziadala priamo spolocnost Copigraph o informácie o jej cinnosti pred týmto nadobudnutím. V prvom odseku svojej odpovede Copigraph informovala Komisiu o svojich väzbách so zalobkynou. Práve tieto informácie poskytnuté vo februári 2000, ktoré sú takmer doslovne prebraté v prvom oznámení o výhradách, boli dôvodom zaslania tohto oznámenia o výhradách zalobkyni ako materskej spolocnosti. 152 Pokial ide o tvrdenie zalozené na tom, ze zalobkyna previedla spolocnost Copigraph spolu s jej archívmi, a teda uz údajne nemala prostriedky, ktorými by sa mohla bránit, je potrebné zamietnut ho. Po prvé totiz prinálezalo zalobkyni, aby si za okolností predaja spolocnosti Copigraph zachovala vo svojich vlastných záznamoch a archívoch alebo iným spôsobom, napríklad prostredníctvom práva na prístup k prevedeným archívom, listiny, ktoré jej umoznia preverit cinnost svojej dcérskej spolocnosti, aby mala k dispozícii dôkazy potrebné na to, aby sa mohla v prípade súdneho alebo správneho konania bránit (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 171). Po druhé, ak by sa vyhovelo tomuto tvrdeniu, spochybnilo by sa tým samotné právo Komisie stíhat materskú spolocnost po predaji jej dcérskej spolocnosti. 153 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze pokial sa zalobkyna skutocne nemohla bránit proti svojmu obvineniu v druhom správnom konaní ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako to tvrdí, táto neschopnost vôbec nevyplynula z casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách alebo z pochybení Komisie, ale len z okolností pripísatelných zalobkyni. 154 Okrem toho je pre úplnost potrebné poznamenat, ze tvrdenie, ze zalobkyna uz v prvom správnom konaní nebola schopná bránit sa v súvislosti s protiprávnymi skutocnostami, nie je presvedcivé. Zalobkyna totiz neopiera, ze v zalobe vo veci T-109/02 neuviedla toto tvrdenie. Ak by vsak toto tvrdenie bolo nejako podlozené, zalobkyna by sa nan urcite odvolala vo svojej zalobe proti rozhodnutiu 2004/337. V tej istej zalobe sa zalobkyna navyse v skutocnosti bránila, pokial ide o samotné protiprávne skutocnosti, kedze spochybnila dlzku trvania porusenia a tvrdila, ze Copigraph mala len úlohu nasledovatela v karteli. 155 Na záver je potrebné zamietnut tvrdenie, ze z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách zalobkyna nebola schopná bránit sa v druhom správnom konaní proti svojmu obvineniu ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. 156 Dalej je potrebné preskúmat tvrdenie zalobkyne, ze pokial ide o pripísanie porusenia vo vztahu k nej ako priamemu porusovatelovi, tiez nebola schopná bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách. 157 V tejto súvislosti je potrebné na úvod poukázat na to, ze casti druhého oznámenia o výhradách, na základe ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala zodpovednost zalobkyne ako priameho porusovatela, sa týkajú výlucne úcasti zamestnancov zalobkyne na kartelových stretnutiach (pozri bod 376 druhého oznámenia o výhradách a odôvodnenie 376 napadnutého rozhodnutia). Ako vyplýva z odôvodnenia 377 napadnutého rozhodnutia, stanovisko Komisie vôbec nebolo zalozené na pristúpení zalobkyne k Association of European Manufacturers of Carbonless Paper (Zdruzenie európskych výrobcov samoprepisovacieho papiera, AEMCP), ktoré bolo zapojené do porusenia. 158 Komisia teda za dôkaz o priamej úcasti zalobkyne na karteli povazovala skutocnost, ze dvaja z jej zamestnancov, pán V. (riaditel papierenského závodu zalobkyne v Thonon-les-Bains a vedúci divízie zalobkyne pre "osobitné druhy papiera") a jeho podriadený, pán B. (ktorý pôsobil v oblasti predaja v papierni zalobkyne v Thonon-les-Bains), sa zúcastnovali na kartelových stretnutiach. 159 Je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna v zalobe nespochybnuje postavenie týchto osôb ako svojich zamestnancov ani ich skutocnú úcast na kartelových stretnutiach. Prejednávaná zaloba totiz - ci uz v návrhu alebo v replike - nezahrna nijaký zalobný dôvod alebo tvrdenie, ktorým by zalobkyna namietala nesprávne posúdenie Komisie v tejto súvislosti. Zalobkyna nanajvýs na pojednávaní poukázala na vyhlásenie pána B., podla ktorého pôsobil u zalobkyne az od februára 1995. Je vsak potrebné konstatovat, ze toto nové tvrdenie, ktorého oneskorené predlozenie nie je nicím odôvodnené, je neprípustné z hladiska clánku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu. Toto tvrdenie navyse nie je podlozené nijakým dôkazom zalozeným na záznamoch zamestnancov zalobkyne, hoci mu odporuje odpoved spolocnosti Copigraph z 10. februára 2000 na ziadost o informácie z 20. decembra 1999, podla ktorej pán B. pôsobil v oblasti predaja u zalobkyne od roku 1994. 160 Zalobkyna sa teda v podstate odvoláva len na porusenie svojho práva na obhajobu zalozené na tom, ze Komisia az v druhom oznámení o výhradách tvrdila, ze tieto dve osoby vystupovali ako zástupcovia zalobkyne. Kedze vsak títo dvaja zamestnanci údajne odisli zo skupiny Bolloré a zalobkyna uz nemá nijakú väzbu s cinnostami prípadne vykonávanými týmito zamestnancami, bolo uz údajne prílis neskoro vyziadat si ich svedeckú výpoved alebo preskúmat archívy v súvislosti s týmto novým tvrdením Komisie. 161 Zalobkyna z toho vyvodzuje, ze casový odstup medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách jej odnal moznost bránit sa, pokial ide o jej priamu úcast na porusení, ktorá jej bola vytknutá v druhom oznámení o výhradách. 162 Zalobkyna na dokreslenie svojho stanoviska predlozila zoznam informácií a dokumentov, o ktorých tvrdí, ze v prípade, ak by bola vcas obvinená ako priamy porusovatel, na úcely obhajoby by si ich urcite vyziadala od svojich dvoch zamestnancov alebo by ich vyhladala vo svojich archívoch. 163 Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze výhrady Komisie sú nové, treba ho prinajmensom relativizovat. 164 Je ocividne pravda, ze Komisia az v druhom oznámení o výhradách v nálezitej forme pripísala porusenie zalobkyni ako priamemu porusovatelovi. 165 Aj ked vsak rozhodnutie 2004/337 bolo zrusené pre porusenie práva zalobkyne na obhajobu, z faktického hladiska zalobkyna uz v tom case vedela, ze Komisia jej vytýka porusenie tiez ako priamemu porusovatelovi z dôvodu úcasti pánov V. a B., zamestnancov zalobkyne, na kartelových stretnutiach. Zalobkyna teda nebola informovaná o stanovisku Komisie v roku 2009, ale v roku 2001. 166 Vzhladom na túto skutocnost zalobkyna nemôze na základe znenia vyjadrenia Komisie k zalobe vo veci T-109/02 v podstate tvrdit, ze pripísanie porusenia zalobkyni ako priamemu porusovatelovi v roku 2009 predstavovalo pre nu novú výhradu. Bez ohladu na tvrdenia uvedené Komisiou v konaní pred Súdom prvého stupna vo veci T-109/02 je nespochybnitelné, ze v rozhodnutí 2004/337 bolo zalobkyni porusenie pripísané ako priamemu porusovatelovi. Najmä z tohto dôvodu navyse zalobkyna podala zalobu vo veci T-109/02 a tak Súd prvého stupna v rozsudku Bolloré, uz citovanom v bode 10 vyssie, ako aj Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, mohli túto skutocnost len potvrdit. 167 Z tých istých dôvodov sa zalobkyna uz nemôze odvolávat na to, ze vysetrovatel Komisie v liste z 13. januára 2010 uviedol, ze druhé oznámenie o výhradách obsahovalo "úplne novú výhradu týkajúcu sa skutkových okolností spred viac ako pätnástich rokov". Okrem toho na základe posúdenia kontextu tohto listu je potrebné poukázat na to, ze islo len o odpoved na ziadost zalobkyne o poskytnutie dodatocnej lehoty na predlozenie odpovede na druhé oznámenie o výhradách, pricom zalobkyna v tejto ziadosti sama tvrdila, ze ide o "úplne novú" výhradu a o skutkové okolnosti spred viac ako pätnástich rokov. Okrem toho - s cielom odstránit akúkolvek pochybnost o stanovisku vysetrovatela - je potrebné poznamenat, ze vysetrovatel vo svojej záverecnej správe výslovne poukázal na to, ze "výhrada týkajúca sa priamej úcasti [zalobkyne] jej bola oznámená v [rozhodnutí 2004/337]". 168 Napokon treba nad rámec vyssie uvedených úvah poznamenat, ze Komisia uz v prvom oznámení o výhradách uviedla skutkové okolnosti, ktoré predstavovala úcast pánov V. a B. na kartelových stretnutiach, s cielom konstatovat existenciu porusenia, ktoré bolo vtedy vytýkané spolocnosti Copigraph a zalobkyni ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. Inak povedané, Komisia uz v prvom oznámení o výhradách oznámila tieto skutkové okolnosti zalobkyni, aj ked len ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. 169 Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 163 az 168 vyssie je potrebné konstatovat, ze ani jedna zo skutkových okolností, na ktorých je v druhom oznámení o výhradách zalozené pripísanie porusenia zalobkyni ako priamemu porusovatelovi, v roku 2009 nepredstavovala novú okolnost a uz vôbec nie novú okolnost, vo vztahu ku ktorej by sa zalobkyna nemohla bránit z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách. 170 Na tomto závere nic nemení tvrdenie zalobkyne, ktorá s cielom preukázat zásah do svojho práva na obhajobu z dôvodu uplynutia casu v replike predlozila zoznam informácií a dokumentov, o ktorých tvrdí, ze v prípade, ak by bola vcas obvinená ako priamy porusovatel, urcite by si ich vyziadala od svojich dvoch zamestnancov alebo by ich vyhladala vo svojich archívoch. 171 Ako navyse vyplýva z dokumentu predlozeného zalobkynou, toto tvrdenie je totiz zalozené na názore, ze Komisia vytýka zalobkyni osobné porusenie, ktoré je "odlisné" od toho, ktoré sa jej vytýka ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, pricom toto odlisné osobné porusenie údajne spocívalo v úcasti na porusení, ktoré bolo zo skutkového hladiska konkrétne odlisné od úcasti spolocnosti Copigraph na porusení a pre ktoré si teda zalobkyna potrebovala zhromazdit osobitné dôkazy na svoju obhajobu. 172 V prejednávanej veci je pritom potrebné poukázat na to, ze tento názor, ktorý zalobkyna opakovane uvádza v zalobe, nezodpovedá skutocnosti. 173 Tak z druhého oznámenia o výhradách, ako aj z napadnutého rozhodnutia totiz jednoznacne vyplýva, ze Komisia nevytýka zalobkyni nijaké odlisné porusenie ani nijakú úcast na porusení, ktorá by bola konkrétne odlisná od úcasti spolocnosti Copigraph. 174 Porusenie vytýkané zalobkyni tak ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako aj ako priamemu porusovatelovi, je jedno a to isté porusenie, ktoré spocíva v "úcasti na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví samoprepisovacieho papiera" (clánok 1 napadnutého rozhodnutia; pozri tiez bod 338 in fine druhého oznámenia o výhradách). 175 Pokial ide o skutkové okolnosti, z ktorých Komisia vyvodila úcast zalobkyne na karteli tiez ako priameho porusovatela, sú to tie isté - dávno známe - skutkové okolnosti, ktoré umoznili konstatovat úcast spolocnosti Copigraph na karteli, cize úcast pánov V. a B., zamestnancov zalobkyne, na protisútazných stretnutiach (pokial ide o spolocnost Copigraph, pozri body 282 az 294 druhého oznámenia o výhradách a odôvodnenia 287 az 298 napadnutého rozhodnutia; pokial ide o zalobkynu, pozri bod 376 druhého oznámenia o výhradách a bod 376 napadnutého rozhodnutia, ako aj tabulky týkajúce sa stretnutí uvedené v prílohách I a II týchto dvoch dokumentov). 176 Túto existenciu jediného porusenia zalozeného na tých istých skutkových okolnostiach nemôzu - bez ohladu na to, co tvrdí zalobkyna - spochybnit urcité formulácie uvedené vo vyjadrení k zalobe (bod 46). Komisia navyse na inom mieste vyjadrenia k zalobe (bod 61) a v duplike (bod 26) jednoznacne potvrdila jednotnost porusenia a nanajvýs dvojaké postavenie, v akom sa zalobkyni vytýka toto porusenie. 177 Údajná nemoznost zalobkyne spojit sa so svedkami alebo získat prístup k archívom - pokial nesmeruje k spochybneniu týchto skutkových okolností, ktoré zalobkyna v konaní pred Vseobecným súdom nespochybnuje, alebo ich spochybnuje oneskorene a nepresvedcivo - je teda do velkej miery irelevantná. 178 Pokial ide o tvrdenie, ze svedecká výpoved pánov V. a B. predsa mohla umoznit preukázat, ze zalobkyna sa priamo nepodielala na porusení, je potrebné poukázat na to, ze toto tvrdenie nie je hodnoverné. 179 Vzhladom na skutocnost, ktorá nebola nálezite spochybnená, ze tieto dve osoby boli zamestnancami zalobkyne, a ze aspon pokial ide o pána V., jeho postavenie ako zástupcu zalobkyne bolo zistené uz od úvodného stretnutia kartelu 23. januára 1992 (pozri odôvodnenie 376 tretiu vetu napadnutého rozhodnutia), totiz tvrdenie zalobkyne spocíva v konecnom dôsledku na predpoklade - ktorý je vzhladom na hospodársku jednotu medzi zalobkynou a spolocnostou Copigraph nerealistický -, ze jej zamestnanci sa mohli na kartelových stretnutiach podielat na karteli v mene spolocnosti Copigraph a zároven sa od neho verejne a presvedcivo distancovat v mene zalobkyne. 180 Nedôveryhodnost tvrdenia, ze svedecká výpoved bývalých zamestnancov zalobkyne by bola uzitocná pre obhajobu, este potvrdzuje správanie zalobkyne. Je totiz dôlezité poukázat na to, ze hoci zalobkyna uz 20. decembra 2001 vedela, ze Komisia ju povazuje za priameho úcastníka porusenia, a hoci si vtedy mohla velmi lahko vyziadat svedeckú výpoved pána B. - ktorý bol este zamestnancom zalobkyne -, neurobila to. 181 Táto necinnost zalobkyne, ako aj skutocnost, ze svedecká výpoved tejto osoby je prekvapivo nevyhnutná az po jej odchode zo skupiny, hoci zalobkyna mala mnoho rokov na jej získanie, potvrdzuje skutocnost, ze táto svedecká výpoved nemohla mat pre jej obhajobu nijaký význam. 182 Napokon je v kazdom prípade potrebné poukázat na to, ze zalobkyna nepredlozila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval konkrétnu nemoznost získat informácie od jej bývalých zamestnancov v roku 2009 (pokial ide o podobné posúdenie, pozri rozsudok Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 128 vyssie, bod 64). Zalobkyna najmä nepredlozila nijaký dôkaz o akomkolvek pokuse, ktorý urobila s cielom obnovit kontakt so svojimi bývalými zamestnancami a vyziadat si ich svedeckú výpoved. Na pojednávaní zalobkyna nanajvýs nejasne a v kazdom prípade oneskorene vzhladom na poziadavky clánku 48 rokovacieho poriadku v súvislosti s pánom B. uviedla chorobu, ktorej pán B. údajne podlahol. Z toho vyplýva, ze tvrdenie, ze zalobkyna v roku 2009 uz nemala prístup k svojim bývalým zamestnancom, je jednoducho nepreukázané. 183 Pokial ide o odkaz na archívy zalobkyne, je potrebné poukázat na to, ze aj bez ohladu na skutocnost, ze zalobkyna mohla prijat opatrenia uz v roku 2001, ak materská spolocnost musí uschovat dôkazy, ktoré jej umoznia bránit sa proti obvineniu v postavení materskej spolocnosti, ktorá so svojou dcérskou spolocnostou tvorí hospodársku jednotku (pozri bod 152 vyssie), platí to tým skôr, pokial ide o jej vlastné správanie a jej vlastné archívy. Tvrdenie zalobkyne, ze bolo prílis neskoro na to, aby hladala vo svojich vlastných archívoch, sa musí zamietnut. 184 Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 156 az 183 vyssie treba zamietnut tvrdenie zalobkyne, ze z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách jej bola odnatá moznost bránit sa v druhom správnom konaní v postavení priameho porusovatela. Za konkrétnych okolností prejednávanej veci, najmä pokial ide o to, ze zalobkyna konkrétne vedela o výhradách Komisie voci nej uz v roku 2001, ze v roku 2009 nebola vznesená akákolvek nová výhrada vo vztahu k výhradám sformulovaným v roku 2001, ze skutkové okolnosti, na ktorých je zalozená úcast zalobkyne ako priameho porusovatela, sú zhodné a neboli spochybnené - alebo boli spochybnené oneskorene a nepresvedcivo -, ze zalobkyna bola viacero rokov necinná a ze neexistuje nijaký dôkaz o jej prípadnom pokuse nadviazat kontakt s jej bývalými zamestnancami v roku 2009 a napokon ze zalobkyna nemôze oprávnene tvrdit, ze uz nemá úcinný prístup k svojim vlastným archívom, sa totiz Vseobecný súd domnieva, ze porusenie práva na obhajobu z dôvodu uplynutia casu, pokial ide o obvinenie zalobkyne ako priameho porusovatela, nie je preukázané. 185 Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy, z ktorých vyplýva, ze Komisia neporusila primeranú lehotu a ze bez ohladu na dlzku konania v prejednávanej veci porusenie práva zalobkyne na obhajobu z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách nie je preukázané, je potrebné zamietnut tento zalobný dôvod. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení pravidiel premlcania 186 Zalobkyna tvrdí, ze z pravidiel premlcania vyplýva, ze sankcná právomoc Komisie sa premlcala, pokial ide o skutky, ktorých sa dopustila priamo Copigraph, skutky, ktorých sa zalobkyna dopustila nepriamo ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph, a napokon skutky, ktorých sa zalobkyna dopustila priamo. Pokial ide o spolocnost Copigraph, k poslednému úkonu, ktorým sa prerusilo premlcanie, údajne doslo pri prvom oznámení o výhradách, kedze Copigraph nepodala zalobu proti rozhodnutiu 2004/337. Pokial ide o zalobkynu v postavení materskej spolocnosti, tiez údajne doslo k premlcaniu, kedze zodpovednost zalobkyne v tomto postavení je údajne akcesorická vo vztahu k zodpovednosti spolocnosti Copigraph. Pokial ide o zalobkynu v postavení priameho porusovatela, nijakým úkonom pôvodného konania údajne premlcanie nebolo prerusené, a teda doslo k premlcaniu. Komisia teda údajne nezohladnila rozsudok Súdu prvého stupna z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia ([69]T-405/06, Zb. s. II-771, body 143 az 145). 187 Komisia namieta "umelé rozlisovanie", ktoré zalobkyna vytvára medzi porusením, ktoré sa vytýka spolocnosti Copigraph, a iným porusením, ktoré sa vytýka zalobkyni ako materskej spolocnosti. Zalobkyna ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph a Copigraph v skutocnosti údajne tvorili jeden a ten istý podnik, pricom v prípade kazdej z nich sa predpokladá, ze sa dopustila toho istého porusenia. 188 Premlcanie má údajne objektívnu povahu a posudzuje sa vo vztahu k zalobkyni ako jedinému adresátovi napadnutého rozhodnutia. Otázka údajného premlcania vo vztahu k spolocnosti Copigraph je teda irelevantná. Okrem toho, ze odkaz na rozsudok ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný v bode 186 vyssie, je údajne nesprávny, skutocnost, ze Copigraph nepodala zalobu proti rozhodnutiu 2004/337, je irelevantná. 189 Pokial ide o údajné premlcanie vo vztahu k zalobkyni ako materskej spolocnosti, jej argumentácia údajne spocíva na nesprávnom predpoklade, ze zodpovednost materskej spolocnosti je "akcesorická" vo vztahu k zodpovednosti dcérskej spolocnosti. 190 Pokial ide o údajné premlcanie vo vztahu k zalobkyni ako priamemu porusovatelovi, Komisia napáda tvrdenie, ze nedoslo k nijakému úkonu prerusujúcemu premlcanie z uvedeného dôvodu, ze prvé oznámenie o výhradách sa týkalo len zodpovednosti zalobkyne ako materskej spolocnosti. Úkony prerusujúce premlcanie, medzi ktoré patrilo toto prvé oznámenie o výhradách, údajne platia vo vztahu ku vsetkým podnikom, ktoré sa podielali na porusení, a teda aj voci zalobkyni. Aj za predpokladu, ze na úcely argumentácie by bolo potrebné konstatovat, ze nejde o ten istý podnik, ktorý bol obvinený, je údajne nespochybnitelné, ze zalobkyna sa v zmysle judikatúry podielala na porusení. 191 V rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna v podstate tvrdí, ze sankcná právomoc Komisie vo vztahu k nej ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph sa premlcala, kedze jej zodpovednost v tomto postavení je údajne akcesorická vo vztahu k zodpovednosti dcérskej spolocnosti, a ze doslo k premlcaniu vo vztahu k dcérskej spolocnosti. Zalobkyna navyse tvrdí, ze doslo k premlcaniu aj vo vztahu k nej ako priamemu porusovatelovi, kedze Komisia v premlcacej lehote neurobila nijaký úkon, ktorým by sa prerusilo premlcanie vo vztahu k nej v tomto postavení. 192 Na úvod je potrebné poukázat na to, ze argumentáciu zalobkyne zalozenú na akcesorickej povahe jej zodpovednosti vo vztahu k zodpovednosti spolocnosti Copigraph a na skutocnosti, ze údajne doslo k premlcaniu vo vztahu k spolocnosti Copigraph, treba zamietnut ako irelevantnú. 193 Treba totiz pripomenút, ze v prípade hospodárskej jednoty medzi materskou spolocnostou a jej dcérskou spolocnostou - o aký ide v prejednávanej veci - sa materská spolocnost povazuje za porusovatela rovnako ako dcérska spolocnost. Predpokladá sa, ze sa dopustila toho istého porusenia (pozri judikatúru citovanú v bodoch 38 az 41 a 52 vyssie a najmä rozsudok Metsä-Serla a i./Komisia, uz citovaný v bode 40 vyssie, bod 34). 194 Prípadná okolnost, ze dcérsku spolocnost uz nemozno sankcionovat za konstatované porusenie, ci uz je to z dôvodu zániku tejto dcérskej spolocnosti alebo - ako to tvrdí zalobkyna v prejednávanej veci - z dôvodu premlcania vo vztahu k tejto dcérskej spolocnosti, preto nemá vplyv na otázku, ci mozno sankcionovat materskú spolocnost, ktorá je sama povazovaná za porusovatela z dôvodu hospodárskej jednoty so svojou dcérskou spolocnostou. Je síce pravda, ze zodpovednost materskej spolocnosti by neexistovala, ak by sa preukázalo, ze nedoslo k poruseniu, ale táto zodpovednost nemôze zaniknút z dôvodu, ze doslo k premlcaniu sankcie vo vztahu k dcérskej spolocnosti. Premlcanie upravené v clánku 25 nariadenia c. 1/2003 totiz nemá za následok zánik existencie porusenia, ale len neuplatnenie sankcií v prípade subjektov, vo vztahu ku ktorým doslo k premlcaniu. 195 Z vyssie uvedených úvodných úvah vyplýva, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, netreba vôbec skúmat, ci doslo k premlcaniu vo vztahu k spolocnosti Copigraph. 196 Jedinou relevantnou otázkou je, ci doslo k premlcaniu vo vztahu k zalobkyni, ktorá je navyse jediným adresátom napadnutého rozhodnutia. 197 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze podla clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 premlcanie v oblasti ukladania pokút alebo penále sa prerusuje kazdým úkonom Komisie vykonaným s cielom vysetrovania alebo stíhania porusenia a toto prerusenie nadobúda úcinnost dnom oznámenia úkonu "aspon jednému podniku alebo zdruzeniu podnikov, ktoré sa podielali na porusovaní". 198 Úcelom clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 je teda vymedzit okruh úkonov Komisie, ktoré spôsobujú prerusenie premlcania. 199 Toto ustanovenie výslovne obmedzuje tento okruh na úkony týkajúce sa vysetrovania a stíhania, ktoré sú oznámené (aspon) jednému podniku, ktorý sa podielal na porusení, cize v konecnom dôsledku podniku takto oznacenému v rozhodnutí, ktorým sa sankcionuje porusenie. 200 Súd prvého stupna v rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovanom v bode 186 vyssie (bod 143), uviedol, ze "pod 'podnikom zúcastnujúcim sa na porusovaní` treba v zmysle [clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003] chápat akýkolvek podnik identifikovaný ako taký v rozhodnutí Komisie sankcionujúcom porusovanie". 201 Pokial ide o clánok 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, tento stanovuje, ze prerusenie premlcacej lehoty sa uplatnuje na "vsetky" podniky alebo zdruzenia podnikov, ktoré sa podielali na porusovaní. 202 Úcelom clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 je teda vymedzit okruh podnikov, voci ktorým dochádza k preruseniu premlcania. 203 Výraz "vsetky" pouzitý v tomto ustanovení má zdôraznit, ze rozhodujúca je objektívna úcast dotknutého podniku na porusení, cize bez ohladu na to, v akom postavení sa tento podnik podielal na porusení, a bez ohladu na to, ci Komisia vedela o tomto podniku pred oznámením o výhradách a ci mu pred týmto oznámením o výhradách bol alebo nebol adresovaný úkon prerusujúci premlcanie, alebo ci v minulosti dosiahol zrusenie prvého rozhodnutia, ktorým ho Komisia sankcionovala. 204 V tomto zmysle Súd prvého stupna v rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovanom v bode 186 vyssie (bod 145), v súvislosti s podnikmi, voci ktorým pôsobí prerusenie premlcania, uviedol, ze pojem "zúcastnujúc sa na porusovaní" predpokladá objektívnu skutocnost, a to úcast na porusovaní, ktorá sa odlisuje od subjektívneho a sporného prvku, ako je identifikácia takéhoto podniku v priebehu konania (rozsudok ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný v bode 186 vyssie, bod 145). 205 Z vyssie uvedených úvah týkajúcich sa zmyslu a rozsahu clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003 vyplýva, ze pokial sa podnik podielal na porusení, cize v konecnom dôsledku pokial je tento podnik takto oznacený v napadnutom rozhodnutí, pôsobí voci nemu prerusenie premlcania vyplývajúce z oznámenia úkonu týkajúceho sa vysetrovania a stíhania aspon jednému (tomuto alebo inému) podniku, ktorý je tiez oznacený ako podnik, ktorý sa podielal na porusení. 206 V prejednávanej veci je potrebné nielen konstatovat, ze zalobkyna je oznacená v napadnutom rozhodnutí ako podnik, ktorý sa podielal na porusení, ale tiez ze vsetky zalobné dôvody tejto zaloby smerujúce k spochybneniu zákonnosti tohto konstatovania boli zamietnuté. 207 Z toho vyplýva, ze bez ohladu na to, co zalobkyna tvrdí, je podnikom, ktorý sa podielal na porusení, na úcely clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. Okolnost, ktorú uvádza zalobkyna, ze ako priamy porusovatel bola obvinená az v druhom oznámení o výhradách, cize vyse pät rokov po ukoncení porusenia, nemá nijaký význam a vyplýva z nezohladnenia mechanizmu clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003. 208 Okrem toho je potrebné poukázat na to, ze je nesporné, ze úkony týkajúce sa vysetrovania alebo stíhania boli oznámené "aspon jednému podniku, ktorý sa podielal na porusení", ci uz ide o vysetrovacie úkony vykonané Komisiou v roku 1997 a v roku 1999 (pozri body 2 a 5 vyssie), prvé oznámenie o výhradách z 26. júla 2000 alebo druhé oznámenie o výhradách z 15. septembra 2009. 209 Z toho vyplýva, ze bez ohladu na to, co tvrdí zalobkyna, premlcanie bolo vo vztahu k nej týmito jednotlivými úkonmi prerusené. Tvrdenie zalobkyne, ze Súd prvého stupna v rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia (uz citovaný v bode 186 vyssie) rozhodol, ze vysetrovacie úkony týkajúce sa tretích osôb nemajú za následok prerusenie premlcania vo vztahu k podnikom, ktorých totoznost bola Komisii známa a o úcasti ktorých na porusení Komisia musela vediet na základe listín, ktoré mala k dispozícii, vyplýva z nesprávneho pochopenia tak mechanizmu clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003, ako aj znenia predmetného rozsudku (pozri bod 204 vyssie). 210 Pokial ide o tvrdenie, ze vzhladom na to, ze rozhodnutie 2004/337 bolo zrusené, Komisia nemohla na základe tohto rozhodnutia preukázat, ze zalobkyna bola oznacená ako podnik, ktorý sa podielal na porusení, "v rozhodnutí Komisie sankcionujúcom porusovanie", je potrebné konstatovat, ze toto tvrdenie rovnako nezohladnuje mechanizmus premlcania. Zalobkyna je totiz v napadnutom rozhodnutí oznacená ako podnik, ktorý sa podielal na porusení, co má za následok, ze úkony týkajúce sa vysetrovania a stíhania uvedené v bode 208 vyssie skutocne spôsobili prerusenie premlcania vo vztahu k nej. 211 Pokial ide napokon o tvrdenie, ze Súd prvého stupna a Súdny dvor sa údajne "priklonili v prospech efektívneho uplatnovania pravidiel premlcania", ked rozhodli, ze pozastavenie premlcania z dôvodu podania zaloby nemá úcinky erga omnes, ale len voci zalobcom (rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný v bode 186 vyssie, bod 158, a ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., uz citovaný v bode 41 vyssie, body 141 az 149), je potrebné poukázat na to, ze riesenie, ktoré súdy Únie stanovili v týchto rozsudkoch, sa prirodzene týka len prípadu pozastavenia premlcania (clánok 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003). Vôbec z neho teda nevyplýva, ze prerusenie premlcania (clánok 25 ods. 3 a 4 toho istého nariadenia) nemá úcinky voci vsetkým subjektom, ktoré sa podielali na porusení. Súd prvého stupna navyse vo svojom rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovanom v bode 186 vyssie, jasne odlísil rezim prerusenia premlcania, v prípade ktorého je úcinok erga omnes"výslovne uveden[ý]" v clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, od rezimu pozastavenia premlcania, v prípade ktorého táto otázka nebola "vyriesená" (bod 153 prvá veta rozsudku). 212 Na záver je potrebné konstatovat, ze premlcanie, ktoré zacalo plynút v septembri 1995, bolo vo vztahu k zalobkyni prerusené rôznymi úkonmi uvedenými v bode 208 vyssie a najmä prvým oznámením o výhradách (z 26. júla 2000). 213 Po tom, co premlcanie z tohto dôvodu od tohto prvého oznámenia o výhradách opät zacalo plynút od zaciatku, bolo na základe clánku 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 pozastavené od 11. apríla 2002 (dátum podania zaloby vo veci T-109/02 na Súde prvého stupna zalobkynou) do 3. septembra 2009 (dátum vyhlásenia rozsudku PAK, uz citovaného v bode 13 vyssie) a potom opät zacalo plynút a plynulo az do jeho prerusenia druhým oznámením o výhradách z 15. septembra 2009. Premlcacia lehota teda v období od 26. júla 2000 do 15. septembra 2009 - po odpocítaní doby pozastavenia premlcania - plynula jeden rok a devät mesiacov. 214 V nadväznosti na druhé oznámenie o výhradách (15. septembra 2009) premlcacia lehota opät zacala plynút od zaciatku a plynula az do prijatia napadnutého rozhodnutia Komisie 23. júna 2010, cize o devät mesiacov neskôr. 215 Z týchto skutocností vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rámci pätrocnej premlcacej lehoty stanovenej v clánku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 1/2003. 216 Pokial ide o desatrocnú lehotu stanovenú v clánku 25 ods. 5 druhej vete toho istého nariadenia, táto bola tiez dodrzaná, kedze po odpocítaní doby pozastavenia premlcania pocas súdneho konania (od 11. apríla 2002 do 3. septembra 2009) obdobie medzi ukoncením porusenia (september 1995) a napadnutým rozhodnutím (jún 2010) predstavuje sedem rokov a styri mesiace. 217 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy, z ktorých vyplýva, ze nedoslo k premlcaniu vo vztahu k zalobkyni, je potrebné zamietnut tento zalobný dôvod. O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení usmernení, zásad individualizácie trestov a proporcionality a povinnosti odôvodnenia O prvej casti zalozenej na odmietnutí znízenia pokuty z dôvodu skutkových a právnych okolností tohto konania 218 Zalobkyna tvrdí, ze tri okolnosti týkajúce sa po prvé jej nemoznosti vykonat svoje právo na obhajobu, po druhé skutocnosti, ze vlastnila spolocnost Copigraph len krátko, kedze sa stiahla z trhu, a po tretie skutocnosti, ze Copigraph bola "malým aktérom", ktorému bola vytýkaná len pasívna úcast na karteli z donútenia, mali odôvodnit podstatné znízenie pokuty. Znízenie pokuty je údajne este nevyhnutnejsie vzhladom na porovnanie výsky pokuty ulozenej zalobkyni s výskou pokuty ulozenej spolocnosti AWA, lídrovi na trhu a vodcovi kartelu. 219 Komisia v tejto súvislosti reaguje, ze tri vyssie uvedené okolnosti bud uz boli zamietnuté, alebo nemajú nijaký vplyv, alebo boli zohladnené. Pokial ide o porovnanie so spolocnostou AWA, ktoré uvádza zalobkyna, toto porovnanie je vzhladom na kritériá zohladnené Komisiou údajne "zjednodusené a zavádzajúce". 220 Na úvod treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry Komisia disponuje pri stanovení výsky kazdej pokuty diskrecnou právomocou (rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, [70]T-150/89, Zb. s. II-1165, bod 59, a zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, [71]T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 268). Jej posúdenie sa vsak musí uskutocnit v súlade s právom Únie, ktoré nezahrna len ustanovenia Zmluvy, ale aj vseobecné právne zásady (rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2009, Peugeot a Peugeot Nederland/Komisia, [72]T-450/05, Zb. s. II-2533, bod 273). Je tiez potrebné poukázat na to, ze toto posúdenie podlieha preskúmaniu súdu Únie, ktorý musí vykonat kontrolu zákonnosti, ktorá mu prinálezí, a neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva clánok 31 nariadenia c. 1/2003, na základe - okrem prípadných dôvodov verejného poriadku - zalobných dôvodov uvedených zalobcom a dôkazov predlozených zalobcom na podporu týchto zalobných dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, [73]C-386/10 P, Zb. s. I-13085, body 62 az 64, a KME Germany a i./Komisia, [74]C-389/10 P, Zb. s. I-12789, body 129 az 131). 221 Podla ustálenej judikatúry sa závaznost porusenia urcuje s ohladom na viacero faktorov, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrasujúci význam pokút (rozsudky Súdneho dvora Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 241, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, [75]C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 43). 222 V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia stanovila výsku pokuty ulozenej zalobkyni na základe vseobecnej metódy, ktorú si stanovila v usmerneniach, ktoré v bode 1 prvom odseku stanovujú, ze "základná ciastka [pokuty] bude urcená podla závaznosti a dlzky trvania porusovania pravidiel, co sú jediné kritériá uvedené v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17". 223 Pokial ide o tvrdenie, ze pokuta by sa mala znízit s prihliadnutím na nemoznost zalobkyne bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách, vzhladom na konstatovania uvedené v rámci skúmania stvrtého zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu je potrebné zamietnut ho ako nedôvodné. 224 Pokial ide o tvrdenie, ze pokuta by sa mala znízit s prihliadnutím na skutocnost, ze zalobkyna údajne vlastnila spolocnost Copigraph len krátko a ze sa stiahla z trhu, treba ho tiez zamietnut, kedze je nesporné, ze zalobkyna bola pocas celého trvania porusenia materskou spolocnostou spolocnosti Copigraph. Skutocnost, ze zalobkyna po ukoncení porusenia previedla spolocnost Copigraph a stiahla sa z trhu, nemôze odôvodnovat znízenie pokuty. 225 Pokial ide o tvrdenie zalozené na tom, ze Copigraph bol údajne "malým aktérom" na trhu, je potrebné poukázat na to, ze Komisia vzala do úvahy túto skutocnost pri výpocte pokuty. Táto skutocnost sa totiz odráza v obrate spolocnosti Copigraph, ktorý bol zohladnený pri stanovení základnej sumy pokuty z dôvodu závaznosti (pozri odôvodnenia 434 az 437 napadnutého rozhodnutia). 226 Pokial ide o skutocnost, ze Komisia údajne vytýkala spolocnosti Copigraph len pasívnu úcast na karteli z donútenia, je potrebné poukázat na to, ze Komisia naopak konstatovala, ze Copigraph a zalobkyna boli, tak ako vsetci ostatní clenovia kartelu, aktívnymi clenmi (odôvodnenie 455 napadnutého rozhodnutia), a ze pokial ide o úcast z donútenia, prinálezalo dotknutým podnikom, aby informovali Komisiu o protiprávnom správaní a o vyhrázkach svojich konkurentov s cielom ukoncit ich (odôvodnenie 456 napadnutého rozhodnutia). 227 Pokial ide napokon o skutocnost, ze výska pokuty ulozenej zalobkyni z hladiska percentuálneho podielu na obrate dosiahnutom na trhu je údajne porovnatelná s výskou pokuty ulozenej vodcovi kartelu, spolocnosti AWA, stací poukázat na to, ze táto skutocnost je cisto náhodná. 228 Tak pokuta ulozená zalobkyni (21,26 milióna eur, cize 35,43 % obratu zalobkyne na relevantnom trhu), ako aj pokuta ulozená spolocnosti AWA (141,75 milióna eur, cize 37,26 % obratu spolocnosti AWA na relevantnom trhu) sú totiz len výsledkami uplatnenia metódy stanovenej v usmerneniach zo strany Komisie na konkrétny prípad kazdého z týchto dvoch podnikov v súlade so zásadou individualizácie trestov (pokial ide o zalobkynu, pozri odôvodnenia 414 az 479 napadnutého rozhodnutia a konkrétnejsie odôvodnenia 436, 442, 443, 450 az 453, 461, 468, 473 a 479; pokial ide o spolocnost AWA, pozri odôvodnenia 369 az 461 rozhodnutia 2004/337 a konkrétnejsie odôvodnenia 409, 412, 415 az 417, 424, 432, 433, 448, 452 a 461). 229 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze táto cast piateho zalobného dôvodu sa musí zamietnut. O druhej casti zalozenej na odmietnutí znízenia pokuty z dôvodu krízy odvetvia samoprepisovacieho papiera 230 Zalobkyna tvrdí, ze kartel vytvorený s cielom získat najvyssí zisk z prosperujúceho odvetvia nemozno posudzovat rovnako prísne ako kartel vytvorený s cielom celit nevyhnutnému poklesu v odvetví. Prax Komisie údajne poskytuje príklady v tejto súvislosti a táto potreba bola údajne pripomenutá na vnútrostátnej a medzinárodnej úrovni. 231 V prejednávanej veci bolo na pokles na trhu údajne poukázané a navyse ho konstatovala Komisia, ktorá ho vsak bez odôvodnenia odmietla zohladnit, hoci pokles v odvetví pokracoval. 232 Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze zohladnila hospodársku situáciu odvetvia. Pripomína, ze porovnanie s predchádzajúcimi rozhodnutiami je irelevantné. Okrem toho kríza sa údajne v skutocnosti dotkla odvetvia az na konci porusenia, co nepredstavuje polahcujúcu okolnost, ale naopak potvrdzuje záver, ze kartel len umelo predlzil nenapravitelne narusenú situáciu. Komisia navyse podla judikatúry údajne nie je povinná zohladnit ako polahcujúcu okolnost zlý financný stav odvetvia. Pokial ide o pokracovanie poklesu v odvetví po rozhodnutí 2004/337, toto je údajne irelevantné. 233 Pokial ide o túto cast piateho zalobného dôvodu, je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna nemôze na základe údajnej krízy odvetvia samoprepisovacieho papiera vytýkat Komisii, ze neuznala existenciu polahcujúcej okolnosti na úcely výpoctu pokuty. 234 Ako totiz Komisia výslovne uviedla v odôvodnení 460 napadnutého rozhodnutia a ako vyplýva z ustálenej judikatúry, Komisia nie je povinná povazovat za polahcujúcu okolnost zlý financný stav predmetného odvetvia a to, ze Komisia brala v predchádzajúcich veciach do úvahy hospodársku situáciu odvetvia ako polahcujúcu okolnost, este neznamená, ze nevyhnutne musí pokracovat v dodrziavaní tejto praxe (rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, [76]T-259/02 az T-264/02 a T-271/02, Zb. s. II-5169, bod 510; Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 208, a rozsudok Vseobecného súdu z 19. mája 2010, Wieland-Werke a i./Komisia, T-11/05, neuverejnený v Zbierke, bod 227). 235 Ako Komisia správne uviedla (odôvodnenie 460 napadnutého rozhodnutia), kartely spravidla vznikajú v case, ked odvetvie celí tazkostiam. Ak by sa prijala argumentácia zalobkyne, pokuta by sa musela pravidelne znizovat takmer vo vsetkých prípadoch (pokial ide o podobné úvahy, pozri rozsudky Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, uz citovaný v bode 234 vyssie, bod 510; Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 207, a Wieland-Werke a i./Komisia, uz citovaný v bode 234 vyssie, bod 227). 236 Z toho vyplýva, ze táto cast sa musí zamietnut. O tretej casti zalozenej na porusení povinnosti odôvodnenia, pokial ide o parametre výpoctu pokuty 237 Zalobkyna tvrdí, ze ani jedno zo sestdesiatich piatich odôvodnení napadnutého rozhodnutia venovaných nápravným opatreniam jej neumoznuje zistit, do akej miery bola jej osobná úcast na porusení zohladnená pri výpocte pokuty. 238 Komisia tvrdí, ze táto námietka je irelevantná, kedze porusenie vytýkané zalobkyni z dôvodu jej osobnej úcasti je rovnaké ako porusenie, ktoré sa jej vytýka z dôvodu jej zodpovednosti na základe konania jej dcérskej spolocnosti. Vzhladom na to, ze ide o to isté porusenie vytýkané tomu istému podniku, na úcely výpoctu pokuty údajne nie je potrebné rozlisovat dve postavenia, za aké je zalobkyna sankcionovaná. 239 Je potrebné poukázat na to, ze táto cast spocíva na predpoklade, ktorý uz bol zamietnutý (pozri body 173 az 176 vyssie), ze zalobkyni ako priamemu porusovatelovi sa vytýka porusenie odlisné od porusenia, ktoré sa jej vytýka ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. 240 Ako uz bolo uvedené vyssie, porusenie, na ktorom sa zalobkyna podielala ako priamy porusovatel a ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph, je pritom to isté porusenie. Toto porusenie bolo nanajvýs pripísané zalobkyni z týchto dvoch rôznych dôvodov. 241 Vzhladom na to, ze islo o to isté porusenie vytýkané tomu istému podniku, teda Komisia na úcely výpoctu pokuty nebola povinná rozlisovat dve postavenia, na základe ktorých bola zalobkyna obvinená. 242 Je potrebné dodat, ze generálny advokát Bot vo svojich návrhoch prednesených 2. apríla 2009 vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie (Zb. s. I-7191, I-7196, bod 103), poukázal na to, ze skutocnost, ze zalobkyna bola v rozhodnutí 2004/337 povazovaná za zodpovednú za porusenie aj ako priamy porusovatel, nemá nijaký vplyv na výsku pokuty, kedze táto výska bola urcená na základe obratu na trhu so samoprepisovacím papierom, ktorý v celom rozsahu dosiahla jej dcérska spolocnost Copigraph. Je to tak aj v napadnutom rozhodnutí. 243 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze na úcely výpoctu pokuty nebolo potrebné rozlisovat postavenia, na základe ktorých bola konstatovaná zodpovednost zalobkyne za porusenie. 244 Táto cast zalozená na porusení povinnosti odôvodnenia sa teda musí zamietnut. 245 Vzhladom na to, ze tento zalobný dôvod je vo vsetkých castiach nedôvodný, je potrebné zamietnut ho. O siestom zalobnom dôvode zalozenom na porusení oznámenia o spolupráci a zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania 246 Zalobkyna sa domnieva, ze dodatocné znízenie pokuty o 5 % priznané v napadnutom rozhodnutí popri znízení pokuty o 20 %, ktoré uz bolo priznané v rozhodnutí 2004/337, je do velkej miery nedostatocné. 247 Vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách zalobkyna údajne poziadala o dodatocné znízenie pokuty na základe bodu D ods. 2 oznámenia o spolupráci. Zalobkyna sa totiz vzhladom na svoju nemoznost bránit sa v tejto súvislosti rozhodla nespochybnit úcast spolocnosti Copigraph na karteli za celé obdobie porusenia konstatované Komisiou, cize od januára 1992 do septembra 1995. Zalobkyna tým údajne uznala úcast spolocnosti Copigraph na porusení pocas dodatocného obdobia dvadsiatich piatich mesiacov, pricom Copigraph uznala svoju úcast len pocas obdobia dvadsatjeden mesiacov. Zalobkyna poznamenáva, ze za nespochybnenie skutkových zistení týkajúcich sa este dlhsieho obdobia jej pritom Komisia údajne priznala znízenie pokuty, ktoré bolo o 75 % nizsie ako znízenie pokuty, ktoré jej uz bolo priznané. 248 Zalobkyna navyse napáda dôvody, na základe ktorých Komisia obmedzila dodatocné znízenie na 5 %, podla ktorých jej nespochybnenie nebránilo v tom, aby uviedla vsetky druhy tvrdení spochybnujúcich právomoc Komisie, co údajne Komisii neulahcilo jej úlohu. Zalobkyna tvrdí, ze sa len oprávnene odvolávala na svoje právo na obhajobu a na premlcanie. V dôsledku pochybení Komisie vo vztahu k zalobkyni jej údajne bola odnatá tak moznost bránit sa, ako aj moznost spolupracovat nad rámec nespochybnenia skutkových zistení, kedze v súcasnosti sa uz nemôze spojit so svedkami a získat prístup k archívom. Táto situácia údajne spôsobuje rozdielne zaobchádzanie so zalobkynou v porovnaní s ostatnými podnikmi. 249 Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze tvrdenia zalobkyne zalozené na císelných údajoch nemajú nijaký zmysel. Znízenie bolo údajne priznané najmä z dôvodu spolupráce pred zaslaním oznámenia o výhradách. Znízenie z dôvodu spolupráce údajne nie je pomerné vo vztahu k uznanej alebo nespochybnenej dlzke trvania porusenia. Znízením pokuty sa totiz údajne odmenuje ulahcenie práce Komisie. 250 K nespochybneniu zo strany zalobkyne údajne doslo po druhom oznámení o výhradách, zatial co skutocnost, ze Súd prvého stupna v rozsudku Bolloré, uz citovanom v bode 10 vyssie, zamietol zalobné dôvody úcastníkov konania zalozené na dlzke trvania porusenia, prakticky potvrdila posúdenie Komisie v tejto súvislosti. Zalobkyna teda v skutocnosti údajne uz nemala inú moznost ako nespochybnit dlzku trvania porusenia. Okrem toho tvrdenie zalobkyne, ze nespochybnila porusenie, lebo údajne uz nebola schopná zabezpecit si obhajobu, údajne svedcí o tom, ze tento prístup zalobkyne po druhom oznámení o výhradách nebol odôvodnený spoluprácou s Komisiou. 251 Nie je údajne nic zarázajúce na tom, ze Komisia berie do úvahy skutocnost, ze zalobkyna uviedla pocetné tvrdenia, ktoré Komisii neulahcili jej úlohu. 252 Zalobkyni napokon údajne bola pripísaná spolupráca jej bývalej dcérskej spolocnosti pred oznámením o výhradách, co je pre nu priaznivé vzhladom na prax Komisie nepripisovat bývalej materskej spolocnosti spoluprácu jej bývalej dcérskej spolocnosti. Ak by Vseobecný súd konstatoval, ze zalobkyni nemalo byt priznané dodatocné znízenie o 5 %, Komisia údajne nevidí problém vo zvýsení pokuty zalobkyne. 253 Je potrebné pripomenút, ze podla judikatúry základom na znízenie pokút v prípade spolupráce podnikov podielajúcich sa na poruseniach práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze je domnienka, ze takáto spolupráca ulahcuje úlohu Komisie (rozsudky Súdu prvého stupna BPB de Eendracht/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 325; zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia, [77]T-338/94, Zb. s. II-1617, bod 363, a Mayr-Melnhof/Komisia, [78]T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 330). 254 Znízenie pokuty na základe oznámenia o spolupráci môze byt odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a vseobecnejsie konanie dotknutého podniku môzu byt v tejto súvislosti povazované za skutocnú spoluprácu z jeho strany. Ako totiz vyplýva zo samotného pojmu spolupráca pouzitého v texte oznámenia o spolupráci a najmä v úvode a v bode D ods. 1 tohto oznámenia, znízenie pokuty na základe uvedeného oznámenia môze byt priznané jedine vtedy, ak konanie dotknutého podniku svedcí o takom duchu spolupráce (rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, body 395 a 396, a Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 78 vyssie, bod 383). 255 Treba pripomenút, ze v prejednávanej veci má znízenie pokuty o 20 % priznané na základe bodu D ods. 2 prvej zarázky oznámenia o spolupráci svoj pôvod v tom, ze spolocnost Copigraph zaslala Komisii pred prvým oznámením o výhradách dokumenty a informácie týkajúce sa obdobia od septembra 1993 do mája 1995, ktoré prispeli k potvrdeniu existencie porusenia v tomto období (pozri odôvodnenia 70, 446, 449 a 452 rozhodnutia 2004/337 a odôvodnenia 463 az 466 napadnutého rozhodnutia). 256 Dodatocné znízenie pokuty o 5 % priznané v napadnutom rozhodnutí je zalozené na skutocnosti, ze zalobkyna vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách (bod 118 tejto odpovede) vyhlásila, ze uz nespochybnuje skutkové zistenia týkajúce sa obdobia od januára 1992 do septembra 1993 (odôvodnenie 471 napadnutého rozhodnutia). 257 Pokial ide o tvrdenie, ze Komisia za nespochybnenie skutkových zistení zo strany zalobkyne týkajúcich sa dlhsieho obdobia (podla zalobkyne 25 mesiacov), ako je obdobie porusenia, ktoré nespochybnila Copigraph (podla zalobkyne 21 mesiacov), priznala zalobkyni dodatocné znízenie pokuty (5 %), ktoré je o 75 % nizsie ako znízenie o 20 % priznané v rozhodnutí 2004/337, je potrebné ho zamietnut, a to aj bez ohladu na to, ze nespochybnenie zo strany zalobkyne sa týkalo len obdobia dvadsiatich mesiacov a nie dvadsiatich piatich mesiacov. 258 Je totiz potrebné poukázat na to, ze znízenie pokuty na základe oznámenia o spolupráci sa neurcuje v pomere k uznanej alebo nespochybnenej dlzke trvania porusenia, ale podla toho, ci spolupráca konkrétne ulahcila prácu Komisie. Úlohu Komisie pritom neulahcuje nespochybnenie, ku ktorému dôjde, ked táto institúcia uz má dostatok dôkazov na preukázanie predmetných skutocností (pozri v tomto zmysle rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, uz citovaný v bode 148 vyssie, body 288 az 290). 259 V tejto súvislosti je potrebné zdôraznit, ze pôvodné znízenie pokuty o 20 % bolo priznané za spoluprácu spolocnosti Copigraph s Komisiou, ku ktorej doslo pred prvým oznámením o výhradách. Ako uviedla Komisia, aktívna spolupráca spocívajúca - ako je to v prípade spolocnosti Copigraph - v poskytnutí informácií prekracujúcich rámec samotnej odpovede na ziadosti o informácie ulahcuje prácu tejto institúcie viac ako samotné nespochybnenie skutkových zistení po oznámení o výhradách. 260 V prejednávanej veci navyse k nespochybneniu skutkových zistení zo strany zalobkyne za obdobie od januára 1992 do septembra 1993 nielenze doslo po prvom oznámení o výhradách, ale az po tom, co Súd prvého stupna v rozsudku Bolloré, uz citovanom v bode 10 vyssie, preskúmal a zamietol vsetky zalobné dôvody uvedené jednotlivými zalobcami týkajúce sa dlzky trvania porusenia (pozri body 244 az 371 uvedeného rozsudku). Súd prvého stupna v uvedenom rozsudku potvrdil stanovisko Komisie týkajúce sa protisútazného úcelu stretnutí, na ktorých sa zúcastnovali jednotlivé podniky, ktorých sa týkalo rozhodnutie 2004/337, vrátane spolocnosti Copigraph. Hoci bol rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, vo vztahu k zalobkyni pre porusenie práva na obhajobu zrusený, tento rozsudok tým prakticky len potvrdil posúdenie Komisie týkajúce sa dlzky trvania porusenia. V rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie (pozri najmä body 77 az 81 a 97 az 99), Súdny dvor zamietol odvolacie dôvody týkajúce sa dlzky trvania porusenia. 261 Za týchto podmienok Komisia bola oprávnená konstatovat, ze skutocnost, ze zalobkyna vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách nespochybnila úcast spolocnosti Copigraph na porusení, pokial ide o obdobie od januára 1992 do septembra 1993, skutocne neulahcila jej úlohu (odôvodnenie 472 napadnutého rozhodnutia). 262 Vzhladom na to, ze toto konstatovanie samo osebe odôvodnuje nepriznanie nijakého dodatocného znízenia pokuty zalobkyni, nemozno tvrdit, ze dodatocné znízenie o 5 %, ktoré Komisia predsa priznala z dôvodov uvedených v odôvodnení 473 napadnutého rozhodnutia, bolo zjavne nedostatocné. 263 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tento zalobný dôvod sa musí zamietnut bez ohladu na výhrady zalobkyne voci dôvodom uvedeným v odôvodnení 473 napadnutého rozhodnutia, na základe ktorých Komisia predsa priznala dodatocné znízenie o 5 % (pozri bod 248 vyssie). 264 Pokial vsak ide o tieto výhrady, je potrebné poukázat na to, ze znenie odôvodnenia 473 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého skutocnost, ze zalobkyna "uz nespochybnuje skutkové zistenia, jej nebránilo v tom, aby uviedla vsetky druhy tvrdení smerujúcich k spochybneniu právomoci Komisie, co urcite neulahcilo úlohu Komisie", nie je na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, vôbec zarázajúce. 265 Komisia v podstate len konstatovala, ze nespochybnenie skutkových zistení zo strany zalobkyne nevyplývalo zo skutocnej vôle spolupracovat s Komisiou, a teda ulahcit jej úlohu, ale ze toto nespochybnenie bolo nerozlucne späté s argumentáciou zalobkyne, podla ktorej jej bola v dôsledku pochybenia Komisie odnatá moznost bránit sa. V dôsledku toho nespochybnenie skutkových zistení zo strany zalobkyne v skutocnosti nebolo zalozené na skutocnom duchu spolupráce vyzadovanom na priznanie znízenia pokuty (pozri judikatúru citovanú v bode 254 vyssie). 266 Komisia teda neuviedla nijakú výhradu voci zalobkyni, pokial ide o jej prostriedky obhajoby, ani jej neodoprela právo uviest tvrdenia, ktoré chcela uviest. Len konstatovala, ze zalobkyna musí prijat dôsledky svojich prostriedkov obhajoby. 267 Pokial ide o tvrdenie, ze zalobkyni bola v dôsledku pochybenia Komisie odnatá nielen moznost bránit sa, ale aj moznost spolupracovat nad rámec nespochybnenia skutkových zistení, a ze z toho vyplýva porusenie rovnosti zaobchádzania medzi nou a ostatnými stíhanými podnikmi, je potrebné zamietnut ho. Pri preskúmaní stvrtého zalobného dôvodu totiz uz bolo konstatované, ze Komisia nebola vôbec zodpovedná za údajnú neschopnost zalobkyne bránit sa v druhom správnom konaní. Okrem toho, ako bolo konstatované v bode 154 vyssie, tejto údajnej neschopnosti odporuje skutocnost, ze zalobkyna v zalobe vo veci T-109/02 spochybnila dlzku trvania porusenia. 268 Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tento zalobný dôvod sa musí zamietnut. 269 Vzhladom na to, ze ani jeden zo zalobných dôvodov uvedených zalobkynou na podporu jej návrhov na zrusenie alebo zmenu nie je dôvodný, je potrebné zamietnut zalobu v celom rozsahu. O trovách 270 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je opodstatnené ulozit jej povinnost nahradit trovy konania v súlade s návrhom Komisie. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Bolloré znása vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. Forwood Dehousse Schwarcz Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. júna 2012. Podpisy Obsah Skutkové okolnosti Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánkov 6 a 7 EDLP a clánkov 41, 47 a 49 Charty O prvej casti zalozenej na porusení zásad zákonnosti trestných cinov a trestov a právnej istoty uvedených v clánkoch 6 a 7 EDLP a v clánkoch 47 a 49 Charty a zásady osobnosti trestov uznanej clenskými státmi Európskej únie O druhej casti zalozenej na tom, ze podmienky vypocutia zalobkyne porusujú právo na spravodlivý proces uvedené v clánku 6 EDLP a v clánkoch 41 a 47 Charty, ako aj poziadavku nestrannosti O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady rovnosti zaobchádzania O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení primeranej lehoty a na nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení pravidiel premlcania O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení usmernení, zásad individualizácie trestov a proporcionality a povinnosti odôvodnenia O prvej casti zalozenej na odmietnutí znízenia pokuty z dôvodu skutkových a právnych okolností tohto konania O druhej casti zalozenej na odmietnutí znízenia pokuty z dôvodu krízy odvetvia samoprepisovacieho papiera O tretej casti zalozenej na porusení povinnosti odôvodnenia, pokial ide o parametre výpoctu pokuty O siestom zalobnom dôvode zalozenom na porusení oznámenia o spolupráci a zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania O trovách __________________________________________________________________ ( [79]*1 ) Jazyk konania: francúzstina. [80]Úcastníci konania [81]Odôvodnenie [82]Výrok Úcastníci konania Vo veci T-372/10, Bolloré, so sídlom v Ergué-Gabéric (Francúzsko), v zastúpení: P. Gassenbach, C. Lemaire a O. de Juvigny, advokáti, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: W. Mölls, F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci N. Coutrelis, advokát, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie alebo zmenu rozhodnutia Komisie K(2010) 4160 v konecnom znení z 23. júna 2010 v konaní podla clánku 101 ZFEÚ a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/36.212 - Samoprepisovací papier), VSEOBECNÝ SÚD (druhá komora), v zlození: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia F. Dehousse (spravodajca) a J. Schwarcz, tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 1. februára 2012, vyhlásil tento Rozsudok Odôvodnenie Skutkové okolnosti 1. Na jesen v roku 1996 zoskupenie papierenských spolocností Sappi poskytlo Komisii Európskych spolocenstiev informácie, na základe ktorých Komisia nadobudla podozrenie o existencii tajného kartelu týkajúceho sa urcovania cien v odvetví samoprepisovacieho papiera. 2. V priebehu roka 1997 Komisia vykonala kontroly podla nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) u viacerých výrobcov samoprepisovacieho papiera, najmä u spolocnosti Papeteries Mougeot, spolocnosti Sappi a iných spolocností, vrátane spolocnosti Koehler a spolocnosti Arjo Wiggins Appelton plc (dalej len "AWA"). 3. Tieto kontroly sa netýkali ani spolocnosti Copigraph, ktorá pôsobila v tomto odvetví, ani zalobkyne - spolocnosti Bolloré - jej stopercentnej materskej spolocnosti. 4. V novembri 1998 zalobkyna previedla spolocnost Copigraph na spolocnost AWA. 5. V roku 1999 Komisia zaslala ziadosti o informácie viacerým spolocnostiam, medzi ktoré patrili AWA, Papeteries Mougeot, Divipa, Koehler a Copigraph. Copigraph dostala ziadost Komisie o informácie 20. decembra 1999. 6. Dna 26. júla 2000 Komisia prijala oznámenie o výhradách (dalej len "prvé oznámenie o výhradách"), ktoré zaslala sedemnástim spolocnostiam, vrátane spolocnosti Copigraph, zalobkyne ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako aj spolocnostiam AWA, Divipa, Papeteries Mougeot, Koehler, Sappi, Stora Enso Oyj (dalej len "Stora") a Mitsubishi HiTec Paper Bielefeld GmbH. 7. V prvom oznámení o výhradách Komisia uviedla, ze zamýsla pripísat zalobkyni vytýkané porusenie z dôvodu jej zodpovednosti za úcast spolocnosti Copigraph na karteli ako stopercentnej materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph v období porusenia. 8. Dna 20. decembra 2001 Komisia prijala rozhodnutie 2004/337/ES týkajúce sa konania podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/36.212 - Samoprepisovací papier) [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. EÚ L 115, 2004, s. 1). V tomto rozhodnutí Komisia pripísala zalobkyni vytýkané porusenie uz nielen ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ale aj z dôvodu jej osobnej a priamej úcasti na cinnostiach kartelu. 9. Návrhom doruceným kancelárii Súdu prvého stupna 11. apríla 2002 zapísaným pod spisovou znackou T-109/02 zalobkyna podala zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu 2004/337. 10. Súd prvého stupna v rozsudku z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia (T-109/02, T-118/02, T-122/02, T-125/02, T-126/02, T-128/02, T-129/02, T-132/02 a T-136/02, Zb. s. II-947, dalej len "rozsudok Bolloré") konstatoval, ze prvé oznámenie o výhradách neumoznilo zalobkyni dozvediet sa o výhrade zalozenej na jej osobnej a priamej úcasti na cinnostiach kartelu ani o skutocnostiach uvedených Komisiou v rozhodnutí 2004/337 na podporu tejto výhrady, takze táto spolocnost nemohla v priebehu správneho konania zabezpecit svoju obranu voci tejto výhrade a týmto skutocnostiam (rozsudok Bolloré, uz citovaný, bod 79). 11. Súd prvého stupna vsak v bodoch 80 a 81 rozsudku Bolloré, uz citovaného v bode 10 vyssie, zastával názor, ze konstatovaná vada musí viest k zruseniu rozhodnutia 2004/337 len vtedy, ak by tvrdenia Komisie nemohli byt dostatocne právne odôvodnené na základe iných údajov uvedených v tomto rozhodnutí, ku ktorým dotknuté spolocnosti mohli uviest svoje stanovisko. Súd prvého stupna dodal, ze ak by sa pri preskúmaní veci preukázalo, ze Komisia správne povazovala zalobkynu za zodpovednú za úcast jej dcérskej spolocnosti Copigraph na karteli, nezákonnost, ktorej sa dopustila Komisia, by nemohla stacit na odôvodnenie zrusenia uvedeného rozhodnutia, pretoze by nemohla mat rozhodujúci vplyv na výrok tohto rozhodnutia. 12. Po preskúmaní veci Súd prvého stupna na základe týchto úvah konstatoval zodpovednost zalobkyne za protiprávne správanie jej dcérskej spolocnosti nezávisle od priamej úcasti materskej spolocnosti a potvrdil rozhodnutie 2004/337 v rozsahu, v akom ukladalo zalobkyni povinnost zaplatit pokutu ulozenú Komisiou. 13. Na základe odvolania, ktoré podala zalobkyna najmä pre porusenie svojho práva na obhajobu, Súdny dvor rozsudkom z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia (C-322/07 P, C-327/07 P a C-338/07 P, Zb. s. I-7191, dalej len "rozsudok PAK"), zrusil rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, ako aj rozhodnutie 2004/337 v rozsahu, v akom sa týkali zalobkyne. 14. Súdny dvor konstatoval, ze skutocnost, ze rozhodnutím 2004/337 bolo rozhodnuté popri zodpovednosti zalobkyne za jej osobnú úcast aj za jej úcast ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, nevylucuje moznost, aby sa uvedené rozhodnutie opieralo o správanie, pre ktoré zalobkyna nemohla zabezpecit svoju obhajobu (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 44). 15. Súdny dvor dodal, ze Súd prvého stupna sa tým, ze nevyvodil ziadny právny dôsledok zo svojho rozhodnutia, ze právo zalobkyne na obhajobu nebolo dodrzané, dopustil nesprávneho právneho posúdenia (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 45), a preto bolo potrebné zrusit rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, v rozsahu, v akom sa týkal zalobkyne (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 46). 16. Súdny dvor, ktorý v súlade s clánkom 61 prvým odsekom Statútu Súdneho dvora sám vydal konecný rozsudok vo veci, v podstate rozhodol, ze odvolací dôvod smerujúci k zruseniu rozhodnutia 2004/337, ktorý vzniesla zalobkyna, zalozený na porusení práva na obhajobu je dôvodný a ze je teda potrebné zrusit toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka zalobkyne (rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, bod 48). 17. Po tomto zrusení Komisia 15. septembra 2009 prijala nové oznámenie o výhradách (dalej len "druhé oznámenie o výhradách"), ktoré zaslala zalobkyni. 18. V tomto oznámení Komisia informovala zalobkynu o svojom zámere konstatovat jej zodpovednost za porusenie ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako aj za jej priamu úcast na karteli (body 7 a 378 druhého oznámenia o výhradách). 19. Pripomienkami zo 16. februára 2010 zalobkyna odpovedala na toto oznámenie o výhradách. 20. Dna 23. júna 2010 Komisia po konzultácii poradného výboru pre oblast kartelov a dominantného postavenia a s prihliadnutím na záverecnú správu vysetrovatela prijala rozhodnutie K(2010) 4160 v konecnom znení z 23. júna 2010 v konaní podla clánku 101 ZFEÚ a clánku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/36.212 - Samoprepisovací papier) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 21. V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, ze týmto rozhodnutím napráva nezákonnost, ktorú konstatoval Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, a pokracuje v konaní od okamihu, ked nastala táto nezákonnost (odôvodnenia 6 a 7 napadnutého rozhodnutia). 22. Podla Komisie je cielom druhého oznámenia o výhradách napravit procesnú vadu, ktorej sa dopustila pri prijímaní rozhodnutia 2004/337. Komisia dodala, ze toto druhé oznámenie o výhradách umoznilo zalobkyni bránit sa, pokial ide o jej zodpovednost za jej úcast na porusení, nielen ako materskej spolocnosti zodpovednej za protiprávne správanie jej dcérskej spolocnosti Copigraph, ale aj za jej osobnú a priamu úcast na karteli (odôvodnenie 8 napadnutého rozhodnutia). 23. Komisia uviedla, ze napadnuté rozhodnutie nadväzuje na druhé oznámenie o výhradách, ze znenie tohto rozhodnutia je z obsahového hladiska zalozené na znení rozhodnutia z 20. decembra 2001 a ze napadnuté rozhodnutie zohladnuje rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, ako aj rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie (odôvodnenie 9 napadnutého rozhodnutia). 24. Komisia na základe svojho oznámenia z 18. júla 1996 o neulození pokút alebo o ich znízení v prípade kartelov [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES C 207, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci") priznala zalobkyni dodatocné znízenie pokuty vo výske 5 % popri znízení vo výske 20 %, ktoré bolo priznané v roku 2001 (odôvodnenie 473 napadnutého rozhodnutia). 25. Clánok 1 a clánok 2 prvý odsek napadnutého rozhodnutia znejú: " Clánok 1 Bolloré porusila clánok 101 ods. 1 ZFEÚ a clánok 53 ods. 1 Dohody o EHP tým, ze sa podielala na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví samoprepisovacieho papiera. Porusenie trvalo od januára 1992 do septembra 1995. Clánok 2 Za porusenie uvedené v clánku 1 sa spolocnosti Bolloré ukladá pokuta 21 262 500 EUR." Konanie a návrhy úcastníkov konania 26. Zalobkyna návrhom podaným do kancelárie Vseobecného súdu 3. septembra 2010 podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 27. Zalobkyna navrhuje, aby Vseobecný súd: - zrusil clánky 1 a 2 napadnutého rozhodnutia, - subsidiárne podstatne znízil pokutu, ktorá jej bola ulozená v clánku 2 uvedeného rozhodnutia, - ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 28. Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: - zamietol zalobu, - ulozil zalobkyni povinnost nahradit trovy konania. Právny stav 29. Na podporu zaloby zalobkyna uvádza sest zalobných dôvodov. 30. Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánkov 6 a 7 Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (dalej len "EDLP") a clánkov 41, 47 a 49 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 1, dalej len "Charta"), kedze sankcia ulozená zalobkyni bola údajne ulozená v rozpore so zásadami zákonnosti trestných cinov a trestov, právnej istoty, osobnosti trestov a práva na spravodlivý proces. Druhý zalobný dôvod je zalozený na porusení pravidiel premlcania. Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady rovnosti zaobchádzania. Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na porusení primeranej lehoty a na nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách. Piaty zalobný dôvod je zalozený na porusení usmernení zo 14. januára 1998 k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. EÚ C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, dalej len "usmernenia"), porusení zásad individualizácie trestov a proporcionality a povinnosti odôvodnenia. Siesty zalobný dôvod je zalozený na porusení oznámenia o spolupráci, ako aj na porusení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánkov 6 a 7 EDLP a clánkov 41, 47 a 49 Charty O prvej casti zalozenej na porusení zásad zákonnosti trestných cinov a trestov a právnej istoty uvedených v clánkoch 6 a 7 EDLP a v clánkoch 47 a 49 Charty a zásady osobnosti trestov uznanej clenskými státmi Európskej únie 31. Podla zalobkyne Komisia porusila zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov tým, ze ju sankcionovala ako materskú spolocnost spolocnosti Copigraph. Ziadne ustanovenie nariadenia Rady (ES) c. 1/200 3 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) alebo Zmluvy o fungovaní Európskej únie totiz údajne nestanovuje moznost sankcionovat spolocnost z dôvodu, ze je materskou spolocnostou úcastníka kartelu. Zásada právnej istoty je údajne porusená z dôvodu absolútnej nepredvídatelnosti zodpovednosti materských spolocností. Sankcia zalobkyne ako materskej spolocnosti napokon údajne porusuje zásadu osobnosti trestov. 32. Pokial ide o zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov, Komisia jednak uvádza, ze vytýkané porusenie je nepochybne vymedzené v clánku 101 ZFEÚ, a jednak uvádza, ze zalobkyna nemôze popierat postavenie judikatúry ako pramena práva. Pokial ide o zásadu právnej istoty, údajne nebola porusená. Pokial ide o odkaz na zásadu osobnosti trestov, tento odkaz údajne nezohladnuje základ zodpovednosti materských spolocností za konanie svojich dcérskych spolocností. 33. Treba pripomenút, ze zásada zákonnosti trestných cinov a trestov, ktorá je súcastou vseobecných zásad práva Únie, ktoré sú základom spolocných ústavných tradícií clenských státov, je tiez zakotvená v rôznych medzinárodných zmluvách a najmä v clánku 7 EDLP (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 12. decembra 1996, X, C-74/95 a C-129/95, Zb. s. I-6609, bod 25; z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 215 az 219; z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C-303/05, Zb. s. I-3633, bod 49, a z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia, C-266/06 P, neuverejnený v Zbierke, bod 38). 34. Clánok 7 EDLP a clánok 49 Charty stanovujú, ze "nikoho nemozno odsúdit za konanie alebo opomenutie, ktoré v case, ked bolo spáchané, nebolo podla vnútrostátneho alebo medzinárodného práva trestným cinom". 35. Táto zásada zákonnosti trestných cinov a trestov vyzaduje, aby zákon jasne vymedzoval porusenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokial osoba podliehajúca súdnej právomoci môze zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdy, zistit, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednost (rozsudky Advocaten voor de Wereld, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 50, a Evonik Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 39). 36. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, ze z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyplýva, ze pojem "právo" v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP zodpovedá pojmu "zákon" pouzitému v iných ustanoveniach toho istého dohovoru a zahrna právo, ktoré má pôvod v legislatívnej cinnosti, ako aj v súdnej praxi (rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 216, a Evonik Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 40). 37. Rovnako ako nemozno popierat - a ako navyse nikto nepopiera -, ze porusenie konstatované v prejednávanej veci je jednoznacne vymedzené v clánku 101 ZFEÚ a v clánku 53 Dohody o EHP, pritom nemozno popierat, ze pripísanie porusenia, ktorého sa dopustila dcérska spolocnost, jej materskej spolocnosti z dôvodu, ze tieto spolocnosti tvoria jeden podnik v zmysle práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze, a teda ze sa vychádza z toho, ze materská spolocnost sa podielala na porusení rovnako ako jej dcérska spolocnost, podla dlhodobo ustálenej judikatúry Súdneho dvora a Vseobecného súdu tiez jednoznacne vyplýva z práva Únie. 38. Súdny dvor totiz vo svojom rozsudku zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia (48/69, Zb. s. 619), konstatoval, ze okolnost, ze dcérska spolocnost mala vlastnú právnu subjektivitu, nepostacuje na to, aby sa vylúcilo, ze jej správanie sa pripíse materskej spolocnosti. Súdny dvor dodal, ze o taký prípad môze íst najmä vtedy, ked dcérska spolocnost neurcuje svoje správanie na trhu samostatne, ale prevazne uplatnuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost (body 132 a 133 rozsudku). 39. Vo svojom rozsudku z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia (107/82, Zb. s. 3151), Súdny dvor v prípade konania stopercentnej dcérskej spolocnosti spolocnosti AEG pripísal tejto spolocnosti správanie jej dcérskej spolocnosti na základe domnienky, ze dcérska spolocnost uplatnovala politiku stanovenú jej materskou spolocnostou (bod 50 rozsudku). 40. Vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia (C-294/98 P, Zb. s. I-10065), Súdny dvor poukázal na to, ze podla ustálenej judikatúry mozno protisútazné správanie spolocnosti pripísat inej spolocnosti, ked prvá uvedená spolocnost neurcovala svoje správanie na trhu samostatne, ale prevazne uplatnovala usmernenia vydané druhou uvedenou spolocnostou, najmä so zretelom na hospodárske a právne väzby, ktoré ich spájajú (bod 27 rozsudku). Súdny dvor dodal, ze za týchto podmienok nemozno konstatovat, ze výklad clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17, ktorý podal Súd prvého stupna, odporuje zásade zákonnosti, kedze zalobkyniam, ktorým boli pripísané protisútazné konania zdruzenia, ktoré zabezpecovalo odbyt ich výrobkov, bola na základe tohto clánku ulozená pokuta za porusenie, v prípade ktorého sa na základe tohto pripísania predpokladalo, ze sa ho dopustili samy (bod 28 rozsudku). 41. Súdny dvor napokon vo svojich rozsudkoch z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C-97/08 P, Zb. s. I-8237, bod 58); z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia (C-90/09 P, Zb. s. I-1, bod 37); z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C-201/09 P a C-216/09 P, Zb. s. I-2239, bod 96), a z 29. septembra 2011, Arkema/Komisia (C-520/09 P, Zb. s. I-8901, bod 38), opätovne potvrdil, ze správanie dcérskej spolocnosti mozno pripísat materskej spolocnosti, najmä ked táto dcérska spolocnost neurcuje svoje správanie na trhu samostatne, ale prevazne uplatnuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost. 42. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze v rozpore s tým, co naznacuje zalobkyna, napadnuté rozhodnutie, ktorým jej bola ulozená sankcia z dôvodu, ze bola materskou spolocnostou úcastníka kartelu, s ktorým tvorila jednu hospodársku jednotku, vôbec neporusuje zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov. 43. Okrem toho a na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, podmienky zodpovednosti materských spolocností za konanie ich dcérskych spolocností sa vôbec nevyznacujú "absolútnou nepredvídatelnostou", ktorá podla jej názoru odporuje zásade právnej istoty. 44. V prvom rade Súdny dvor uz pred obdobím porusenia jednoznacne konstatoval existenciu domnienky, ze materská spolocnost, ktorá vlastí 100 % základného imania svojej dcérskej spolocnosti, skutocne uplatnuje rozhodujúci vplyv na správanie tejto spolocnosti (rozsudok AEG-Telefunken/Komisia, uz citovaný v bode 39 vyssie, bod 50). 45. Toto riesenie sa následne uplatnovalo v nadväznosti na rozsudok citovaný v bode 44 vyssie (rozsudky Súdu prvého stupna z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, T-65/89, Zb. s. II-389, body 149 a 150; zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, T-354/94, Zb. s. II-2111, bod 80; z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, body 960, 961 a 984; z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 290; z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03, neuverejnený v Zbierke, body 58 az 60; z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T-325/01, Zb. s. II-3319, body 219 az 221; z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T-330/01, Zb. s. II-3389, body 81 az 83; Avebe/Komisia, T-314/01, Zb. s. II-3085, bod 136; Jungbunzlauer/Komisia, T-43/02, Zb. s. II-3435, bod 125; z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T-30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 146; z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T-112/05, Zb. s. II-5049, body 60 az 62; z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T-54/03, neuverejnený v Zbierke, body 541 az 560; z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T-69/04, Zb. s. II-2567, body 56 az 58; z 30. apríla 2009, Itochu/Komisia, T-12/03, Zb. s. II-883, body 49 az 51; z 30. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, T-175/05, neuverejnený v Zbierke, body 91 a 92, a Hoechst/Komisia, T-161/05, Zb. s. II-3555, bod 59). 46. Toto posledné uvedené konstatovanie týkajúce sa uplatnenia tohto riesenia v nadväznosti na rozsudok AEG-Telefunken/Komisia, uz citovaný v bode 39 vyssie, nijako nespochybnuje odkaz zalobkyne na bod 198 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ArcelorMittal Luxembourg/Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie (návrhy Zb. s. I-2245), kedze treba spresnit, ze Súdny dvor sa v uvedenom rozsudku (body 95 az 100) nestotoznil s názormi, ktoré generálny advokát uviedol v bode 213 svojich návrhov. 47. Pokial ide o tvrdenie, ze zodpovednost materských spolocností je nepredvídatelná, pretoze je zalozená na pojme podnik, ktorý je sám osebe nepresný a stále sa vyvíja, treba ho zamietnut. 48. Skutocnost, ze pojem podnik sa vztahuje na potenciálne odlisné podmienky výkonu hospodárskej cinnosti, kedze podla judikatúry podnik v práve Únie v oblasti hospodárskej sútaze zahrna kazdý subjekt vykonávajúci hospodársku cinnost bez ohladu na jeho právne postavenie a spôsob financovania a pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumiet hospodársku jednotku, aj ked je táto hospodárska jednotka z právneho hladiska zlozená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, body 54 a 55 a tam citovanú judikatúru), totiz nic nemení na tom, ze pojem podnik ako hospodárska jednotka je úplne identifikovaný a predvídatelný, pokial ide o vztahy medzi materskými spolocnostami a stopercentnými dcérskymi spolocnostami. 49. Okrem toho skutocnost, ze Komisia môze ulozit sankciu len dcérskej spolocnosti alebo len materskej spolocnosti alebo aj obidvom spolocnostiam, vôbec neporusuje zásadu právnej istoty, ktorá vyzaduje, aby pravidlá boli jasné a presné, a smeruje k zabezpeceniu predvídatelnosti situácií a právnych vztahov (rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 2005, Írsko/Komisia, C-199/03, Zb. s. I-8027, bod 69). 50. Moznost Komisie ulozit sankciu jednému a/alebo druhému zo subjektov - materskej spolocnosti a dcérskej spolocnosti -, ktoré tvoria podnik, ktorý porusil clánok 101 ZFEÚ alebo clánok 53 Dohody o EHP, totiz jednoznacne vyplýva zo solidárnej povahy ich zodpovednosti, na ktorú poukazuje judikatúra citovaná v bode 45 vyssie (pozri tiez v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C-196/99 P, Zb. s. I-11005, bod 99 in fine , a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 118 in fine ). 51. Pokial ide napokon o tvrdenie, ze sankcia ulozená zalobkyni nezohladnuje zásadu osobnosti trestov, podla ktorej kazdého mozno potrestat len za jeho vlastné konanie, stací poukázat na to, ze toto tvrdenie nezohladnuje základ zodpovednosti materskej spolocnosti, ktorá nie je objektívnou zodpovednostou za konanie iného, ale subjektívnou a osobnou zodpovednostou. 52. Ako totiz pripomenul Súdny dvor, právo Únie v oblasti hospodárskej sútaze je zalozené na zásade osobnej zodpovednosti hospodárskeho subjektu, ktorý sa dopustil porusenia. Ak je materská spolocnost súcastou tejto hospodárskej jednotky, táto materská spolocnost sa povazuje za solidárne zodpovednú spolu s ostatnými právnickými osobami tvoriacimi túto jednotku za porusenia práva hospodárskej sútaze. Ak sa aj materská spolocnost priamo nepodiela na porusení, v takom prípade uplatnuje rozhodujúci vplyv na jednu alebo viaceré dcérske spolocnosti, ktoré sa na nom podielali. Z toho vyplýva, ze v takomto kontexte nemozno zodpovednost materskej spolocnosti povazovat za objektívnu zodpovednost (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 77). V takom prípade je materská spolocnost sankcionovaná za porusenie, v prípade ktorého sa predpokladá, ze sa ho dopustila sama (rozsudky Metsä-Serla a i./Komisia, uz citovaný v bode 40 vyssie, bod 34, a Schunk Kohlenstoff-Technik a i./Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 74). 53. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze zalobkyna nesprávne tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie porusuje zásady zákonnosti trestných cinov a trestov, právnej istoty a osobnosti trestov. Táto cast prvého zalobného dôvodu sa teda musí zamietnut. O druhej casti zalozenej na tom, ze podmienky vypocutia zalobkyne porusujú právo na spravodlivý proces uvedené v clánku 6 EDLP a v clánkoch 41 a 47 Charty, ako aj poziadavku nestrannosti 54. V rámci tejto casti svojho prvého zalobného dôvodu zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia porusila jej právo na spravodlivý proces. Zalobkyna totiz údajne nebola vypocutá "svojimi sudcami", kedze ani jeden z clenov kolégia Komisie sa nezúcastnil na jej vypocutí. Okrem toho údajne nebola dodrzaná poziadavka objektívnej ani subjektívnej nestrannosti konania. 55. Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze nie je súd. Skutocnost, ze ani jeden z jej clenov sa nezúcastnil na vypocutí, údajne nemá za následok nijakú vadu konania, ktoré je správnym konaním. Pokial ide o výhradu týkajúcu sa porusenia poziadavky nestrannosti, táto je údajne irelevantná, kedze je zalozená na predpoklade, ze Komisia je súd. Okrem toho Komisia, ktorá vôbec nepopiera, ze je viazaná touto poziadavkou, túto poziadavku údajne dodrzala. 56. Pokial ide v prvom rade o argumentáciu zalozenú na tom, ze údajne doslo k poruseniu práva zalobkyne na spravodlivý proces z dôvodu, ze zalobkyna nebola vypocutá "svojimi sudcami", treba ju zamietnut. 57. Táto argumentácia je totiz zalozená na predpoklade, ze Komisia je súdom v zmysle clánku 6 EDLP a clánku 47 Charty. Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, ze Komisia nie je súdom v zmysle týchto ustanovení (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, 209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 81; rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Enso Espańola/Komisia, T-348/94, Zb. s. II-1875, bod 56, a Lafarge/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 38). 58. Okrem toho, pokial ide konkrétne o skutocnost, ze ani jeden z clenov kolégia Komisie sa nezúcastnil na vypocutí zalobkyne, táto skutocnost nespôsobuje vadu správneho konania pred Komisiou. 59. Vo veci, v ktorej sa zalobca odvolával práve na neprítomnost clenov Komisie pri svojom vypocutí, Súdny dvor rozhodol, ze v rámci správneho konania v oblasti hospodárskej sútaze nic nebráni tomu, aby clenovia Komisie poverení prijatím rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty, boli informovaní o výsledkoch vypocutia osobami, ktoré Komisia splnomocnila na tento úcel (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, Buchler/Komisia, 44/69, Zb. s. 733, body 19 az 23). 60. Toto riesenie zalozené na správnej - a nie súdnej - povahe konania pred Komisiou bolo prijaté v kontexte nariadenia Komisie c. 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypocutí upravenom v clánku 19 ods. 1 a 2 nariadenia c. 17 [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 127, s. 2268) a presnejsie v kontexte jeho clánku 9 ods. 1. Uplatnuje sa aj v kontexte nariadenia Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) a presnejsie v kontexte jeho clánku 14 ods. 1. 61. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tvrdenie zalozené na porusení práva na spravodlivý proces z dôvodu, ze zalobkyna "nebola vypocutá svojimi sudcami", je nedôvodné. 62. Dalej je potrebné preskúmat argumentáciu zalobkyne, podla ktorej nebola dodrzaná poziadavka objektívnej ani subjektívnej nestrannosti konania. 63. Po prvé zalobkyna tvrdí, ze Komisia porusuje poziadavku objektívnej nestrannosti tým, ze vykonáva súcasne vysetrovaciu a sankcnú funkciu. 64. Je vsak potrebné poukázat na to, ze toto tvrdenie, tak ako odkaz zalobkyne v tomto kontexte na rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva Dubus S.A. v. Francúzsko, staznost c. 5242/04, z 11. júna 2009, sú opät zalozené na nesprávnom predpoklade, ze Komisia je súdom v zmysle clánku 6 EDLP a clánku 47 Charty. 65. Je pravda, ze ako Komisia navyse sama uvádza, v priebehu správneho konania musí dodrziavat vseobecné zásady práva Únie (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 718 a tam citovanú judikatúru), medzi ktoré patrí právo na spravodlivý proces zakotvené v clánku 6 EDLP a v clánku 47 Charty, ktorého prejavom je poziadavka nestrannosti, k poruseniu ktorej údajne doslo. 66. Skutocnost, ze Komisia ako správny orgán vykonáva súcasne vysetrovaciu a sankcnú funkciu v súvislosti s poruseniami clánku 101 ZFEÚ, vsak nepredstavuje porusenie tejto poziadavky nestrannosti, kedze jej rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna Enso Espańola/Komisia, uz citovaný v bode 57 vyssie, body 56 az 64, a z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, T-156/94, Zb. s. II-645, body 102 a 103). 67. Na tomto konstatovaní nic nemení skutocnost, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po zrusení prvého rozhodnutia súdom Únie. 68. Po druhé zalobkyna tvrdí, ze Komisia porusila poziadavku subjektívnej nestrannosti svojím správaním a svojimi vyhláseniami pred konaním, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, a pocas neho. 69. Zalobkyna poukazuje na jednej strane na urcité vyhlásenia clena Komisie povereného politikou hospodárskej sútaze, pokial ide o zálezitosti "opätovného prijatia" rozhodnutí zrusených z procesných dôvodov, a na druhej strane na urcité pojmy pouzité Komisiou na oznacenie tohto konania a napokon na urcité pojmy napadnutého rozhodnutia, z ktorých údajne vyplýva, ze toto posledné rozhodnutie predstavovalo pre Komisiu len "administratívnu formalitu", ktorej nepriaznivý výsledok pre zalobkynu bol nepochybný. 70. Este pred zacatím tohto konania sa clen Komisie poverený politikou hospodárskej sútaze konkrétne v tlacových oznámeniach týkajúcich sa skorsích zálezitostí "opätovného prijatia" údajne netajil tým, ako chce Komisia rozhodnút v prípade podnikov, ktorých práva boli podla rozhodnutia súdu Únie porusené. Údajne uviedol, ze "podniky si teda m[ohli] byt isté, ze kvôli procesným dôvodom sa nevyhnú pokutám ulozeným v kartelových veciach," a ze "Komisia vysiela jasný signál, ze úcastníci kartelu sa kvôli procesným dôvodom nemôzu vyhnút pokutám". 71. Okrem toho pojmy pouzité Komisiou na oznacenie tohto konania údajne nepochybne svedcia o jeho prvoradom úcele a o jeho plánovanom cieli: Komisia vo svojom tlacovom oznámení týkajúcom sa napadnutého rozhodn utia údajne uviedla, ze "opätovne prijala" svoje rozhodnutie vo vztahu k zalobkyni, a v napadnutom rozhodnutí opísala toto konanie len ako "pokracovanie" pôvodného konania a nie ako nové konanie. 72. Ako priznáva samotná Komisia, cielom druhého oznámenia o výhradách údajne bolo oznámit zalobkyni novú výhradu týkajúcu sa jej osobnej úcasti. V tejto súvislosti skutocnost, ze Komisiu zrejme prekvapuje, ze zalobkyna "vyuzila" toto konanie na to, aby reagovala na prvú výhradu týkajúcu sa jej úlohy ako materskej spolocnosti, údajne preukazuje, ze toto konanie predstavuje pre Komisiu len "jednoduchú administratívnu formalitu". 73. Je potrebné poukázat na to, ze konstatovanie odhodlania Komisie dosiahnut, aby sa clenovia protisútazných kartelov kvôli procesným dôvodom nevyhli sankciám podla práva Únie, nie je vôbec prejavom zaujatosti, ale len konstatovaním jednoznacnej vôle, ktorá je v úplnom súlade s úlohou zverenou Komisii, v kazdom jednotlivom prípade napravit zistené procesné nedostatky s cielom neoslabit úcinnost práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze. 74. Prejavom zaujatosti navyse vôbec nie je skutocnost, ze Komisia pokracovala v konaní od okamihu, v ktorom bola zistená nezákonnost. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, ze zrusenie aktu Únie nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty týkajúce sa tohto aktu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 1998, Spanielsko/Komisia, C-415/96, Zb. s. I-6993, bod 32 a tam citovanú judikatúru), pricom v konaní, ktorého cielom je nahradit zrusený akt, mozno v zásade pokracovat presne od okamihu, v ktorom doslo k nezákonnosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 73). 75. V prejednávanej veci nezákonnost vyplývala z rozdielu medzi rozhodnutím 2004/337 a prvým oznámením o výhradách, kedze v tomto rozhodnutí bola po prvý raz konstatovaná tiez zodpovednost zalobkyne za porusenie ako priameho porusovatela. Komisia tým, ze zalobkyni zaslala nové oznámenie o výhradách, v ktorom jej vytkla porusenie aj v tomto postavení, napravila nezákonnost konstatovanú Súdnym dvorom. 76. Skutocnost, ze Komisia v anglickej verzii svojho tlacového oznámenia týkajúceho sa napadnutého rozhodnutia uviedla, ze "opätovne prijala" rozhodnutie - pricom vo francúzskej verzii sa spomína "prijatie nového rozhodnutia" Komisiou -, vôbec nepreukazuje, ze Komisia bola voci zalobkyni v rámci konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, zaujatá. 77. Zalobkyna vôbec nepreukázala, ze Komisia povazovala pokracovanie konania za "jednoduchú administratívnu formalitu" v tom zmysle, ze táto institúcia nepripisovala nijaký význam skutocnostiam uvedeným zalobkynou v tomto konaní. Naopak sa zdá, ze Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktoré navyse zahrna znízenie pokuty ulozenej zalobkyni, po kontradiktórnom konaní a so zretelom na skutocnosti uvedené zalobkynou. 78. Okrem toho, pokial zalobkyna namieta údajnú zaujatost Komisie voci nej, je potrebné pripomenút, ze existenciu porusenia treba posudzovat len v závislosti od dôkazov zhromazdených Komisiou. Ked je teda existencia porusenia po skoncení správneho konania skutocne preukázaná, dôkaz o predcasnom vyjadrení presvedcenia Komisie o existencii uvedeného porusenia v priebehu tohto konania nemá nijaký vplyv na existenciu dôkazu o samotnom porusení. Jedinou relevantnou otázkou z vecného hladiska je, ci bol predlozený dôkaz o porusení (rozsudky Súdu prvého stupna Cimenteries CBR a i./Komisia, uz citovaný v bode 65 vyssie, bod 726, a z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T-279/02, Zb. s. II-897, bod 414). 79. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze výhrada zalozená na porusení poziadavky nestrannosti sa musí zamietnut. 80. Vzhladom na to, ze prvý zalobný dôvod smerujúci k zruseniu napadnutého rozhodnutia je vo vsetkých svojich castiach nedôvodný, je potrebné zamietnut ho. 81. Pokial ide o dalsie skúmanie prejednávanej zaloby, je potrebné poukázat na to, ze druhý zalobný dôvod zalozený na porusení pravidiel premlcania v oblasti ukladania sankcií sa prirodzene môze týkat len ulozenia pokuty a nie konstatovania samotného porusenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T-22/02 a T-23/02, Zb. s. II-4065, body 40 az 64, a zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T-120/04, Zb. s. II-4441, bod 18). Druhý zalobný dôvod bude preto preskúmaný po zalobných dôvodoch, ktoré smerujú k spochybneniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokial ide o konstatovanie porusenia. 82. Za týchto okolností je potrebné pokracovat v skúmaní prejednávanej zaloby preskúmaním tretieho zalobného dôvodu. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady rovnosti zaobchádzania 83. Zalobkyna tvrdí, ze v napadnutom rozhodnutí sa s nou zaobchádzalo rozdielne ako so spolocnostou Stora. Stora, ktorá bola rovnako ako zalobkyna materskou spolocnostou dcérskej spolocnosti, ktorá sa podielala na porusení, údajne na rozdiel od zalobkyne nebola sankcionovaná ako materská spolocnost, hoci v case prvého oznámenia o výhradách na rozdiel od zalobkyne este stále bola mensinovou akcionárkou svojej bývalej dcérskej spolocnosti a bola jedným zo svetových lídrov na papierenskom trhu. 84. Komisia poukazuje na to, ze Stora sa v case prijatia rozhodnutia 2004/337 nachádzala v odlisnom postavení ako zalobkyna. Podnik sa vsak v kazdom prípade údajne nemôze vyhnút svojej zodpovednosti podla práva hospodárskej sútaze len preto, lebo s inými podnikmi sa zaobchádzalo rozdielne. Komisia má napokon v prípade, ak sa podnik dopustil konkrétneho porusenia, diskrecnú právomoc, pokial ide o výber subjektu, ktorému bude rozhodnutie urcené a ktorému bude ulozená povinnost zaplatit pokutu. 85. Podla judikatúry si zásada rovnosti zaobchádzania vyzaduje, aby sa porovnatelné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokial takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T-311/94, Zb. s. II-1129, bod 309). 86. Na úvod je potrebné konstatovat, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, Stora a zalobkyna sa nenachádzali v porovnatelnej situácii. 87. Hoci totiz obe tieto spolocnosti boli materskými spolocnostami dcérskych spolocností zapojených do porusenia a z tohto dôvodu im bolo urcené prvé oznámenie o výhradách, Komisia len v prípade skupiny Bolloré konstatovala, ze materská spolocnost je zodpovedná za porusenie tiez ako priamy porusovatel. V odôvodnení 355 rozhodnutia 2004/337 a potom v odôvodnení 376 napadnutého rozhodnutia Komisia výslovne poukázala na to, ze existujú dôkazy o priamej úcasti zalobkyne na porusení. 88. Tieto okolnosti, na ktoré poukázala Komisia, mohli len prispiet k posilneniu dôkazu o rozhodujúcom vplyve zalobkyne na jej dcérsku spolocnost pocas obdobia porusenia, a teda jej zodpovednosti ako materskej spolocnosti, zatial co, pokial ide o spolocnost Stora, Komisia naopak v odôvodnení 360 rozhodnutia 2004/337 a potom v odôvodnení 31 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, ze cinnosti skupiny Stora v oblasti samoprepisovacieho papiera vykonávala "priamo" dcérska spolocnost Stora Feldmühle AG az do konca roka 1992, pricom tieto cinnosti boli od roku 1993 sústredené v rámci novej dcérskej spolocnosti dcérskej spolocnosti Stora Feldmühle AG. 89. Tieto konstatovania Komisie dostatocne preukazujú, ze materské spolocnosti skupín Stora a Bolloré sa pocas obdobia porusenia nenachádzali v porovnatelnej situácii, a preto pripísanie zodpovednosti za porusenie zalobkyni ako materskej spolocnosti, zatial co Stora napokon nebola sankcionovaná ako materská spolocnost, neodporuje zásade rovnosti zaobchádzania. 90. Pokial ide o skutocnost, ze Stora bola po období porusenia na rozdiel od zalobkyne este stále akcionárkou svojej bývalej dcérskej spolocnosti, a skutocnost, ze pôsobila na svetovom papierenskom trhu, tieto nic nemenia na konstatovaniach uvedených v predchádzajúcom bode. 91. Popri postacujúcich úvahách, ktoré boli uvedené vyssie, je potrebné poukázat na to, ze v prípade skupiny Bolloré dcérska spolocnost zapojená do porusenia (Copigraph) úplne ukoncila svoju cinnost v decembri 1999, a teda v case prijatia rozhodnutia 2004/337 jej schopnost zaplatit akúkolvek pokutu bola slabá. Naopak dcérska spolocnost spolocnosti Stora, ktorá bola medzicasom prevedená na skupinu Mitsubishi, v case prijatia rozhodnutia 2004/337 v celom rozsahu vykonávala svoju cinnost. 92. Hoci tieto skutocnosti samy osebe nevysvetlujú, preco Stora nebola sankcionovaná v roku 2001 ako materská spolocnost, zatial co zalobkyna bola sankcionovaná ako materská spolocnost, aspon objasnujú kontext prijatia rozhodnutia 2004/337 a konkrétnu potrebu Komisie sankcionovat - s cielom zabezpecit úcinnost svojho rozhodnutia a jeho odstrasujúci úcinok voci zalobkyni - materskú spolocnost namiesto jej dcérskej spolocnosti, ktorá uz nevykonávala cinnost, zatial co v prípade spolocnosti Stora bolo mozné dosiahnut tie isté ciele prostredníctvom dcérskej spolocnosti. 93. Napokon je v kazdom prípade potrebné pripomenút, ze pokial podnik svojím správaním porusil clánok 101 ZFEÚ, nemôze sa úplne vyhnút sankcii z dôvodu, ze inému hospodárskemu subjektu nebola ulozená pokuta, ak situácia tohto subjektu vôbec nie je predmetom konania na súde Únie, ako je to v prejednávanej veci (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C-89/85, C-104/85, C-114/85, C-116/85, C-117/85 a C-125/85 az C-129/85, Zb. s. I-1307, bod 197; rozsudky Súdu prvého stupna z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T-303/02, Zb. s. II-4567, bod 141, a z 1. júla 2008, Compagnie maritime belge/Komisia, T-276/04, Zb. s. II-1277, bod 94). 94. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy je potrebné zamietnut tento zalobný dôvod. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení primeranej lehoty a na nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách 95. Zalobkyna vytýka Komisii, ze jej dorucila druhé oznámenie o výhradách v neprimeranej lehote, a to vyse strnást rokov po skutkových okolnostiach. Táto dlzka je údajne spôsobená tým, ze Komisia ponechala v platnosti prvé rozhodnutie, ktoré Súdny dvor následne zrusil. 96. Casový odstup medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách údajne zabránil zalobkyni bránit sa proti výhrade týkajúcej sa jej zodpovednosti ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. V súcasnosti sa totiz údajne musí bránit po prvý raz, pokial ide o vecnú správnost skutocností vytýkaných spolocnosti Copigraph, na ktoré nemusela reagovat v rámci pôvodného konania a voci ktorým sa v kazdom prípade nebola schopná bránit v rámci uvedeného konania. 97. Takýto casový odstup údajne tiez zabránil zalobkyni v tom, aby sa bránila proti výhrade týkajúcej sa jej osobnej úcasti na porusení. 98. Komisia tvrdí, ze sled konaní v prejednávanej veci svedcí o tom, ze dlzka konania nie je vôbec neprimeraná. Pripomína, ze pokial ide o ulozenie pokuty, zásada primeranej lehoty je vykonaná prostredníctvom pravidiel premlcania. 99. Odkaz na lehotu v dlzke strnástich rokov údajne nezohladnuje prvé oznámenie o výhradách a rozhodnutie 2004/337. Okrem toho údajne nemozno brat do úvahy dlzku konania pred súdom Únie. Pokial ide o skutocnost, ze Komisia údajne "ponechala" v platnosti rozhodnutie 2004/337, nemozno jej ju vycítat. 100. Pokial ide o tvrdenie, ze casový odstup medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách ovplyvnil právo zalobkyne na obhajobu, údajne nie je preukázané. 101. Pokial ide o zodpovednost zalobkyne ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, druhé oznámenie o výhradách sa údajne neodlisuje od prvého oznámenia o výhradách. Zalobkyna pritom údajne bola schopná zabezpecit si obhajobu v tejto súvislosti v roku 2000 a spochybnit vecnú správnost skutkových zistení, ak to chcela urobit. Skutocnost, ze to neurobila, údajne vyplýva z jej slobodného výberu obhajoby. Pokial ide o skutocnost, ze zalobkyna údajne nebola zúcastnená na konaní od zaciatku, Komisia pripomína, ze kontradiktórna fáza konania sa zacína oznámením o výhradách, ze podniky nemajú nijaké právo byt predmetom kontroly a ze spôsob vedenia konania Komisiou nemôze závisiet od konkrétnych okolností týkajúcich sa kazdého podniku. V zalobe proti rozhodnutiu 2004/337 zalobkyna navyse údajne preukázala svoju schopnost bránit sa pokial ide o meritum veci. 102. Pokial ide o zodpovednost zalobkyne za jej osobnú úcast na porusení, Komisia tiez povazuje za nepreukázanú neschopnost zalobkyne bránit sa. Skutkové okolnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí sú údajne rovnaké ako tie, ktoré boli uvedené v rozhodnutí 2004/337, a boli zalobkyni známe. Zalobkyna, ktorá bola informovaná o svojej zodpovednosti tak ako materská spolocnost, ako aj ako zamestnávatel osôb, ktoré sa zúcastnovali na kartelových stretnutiach, údajne nikdy nespochybnila vecnú správnost skutkových zistení, kým títo zamestnanci u nej este boli zamestnaní, ale toto tvrdenie uviedla az po ich odchode. 103. Je potrebné pripomenút, ze podla zásady primeranej lehoty, ktorá predstavuje vseobecnú zásadu práva Únie a je zakotvená v clánku 47 ods. 2 Charty, je Komisia povinná dodrzat v rámci svojich správnych konaní primeranú lehotu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, bod 179, a rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis/Komisia, T-196/01, Zb. s. II-3987, bod 229). 104. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, ze primeranost dlzky správneho konania sa posudzuje v závislosti od konkrétnych okolností kazdej veci, predovsetkým od kontextu, v ktorom sa nachádza, jednotlivých stádií konania, ktoré nasledovali, zlozitosti veci, ako aj jej významu pre jednotlivé dotknuté osoby (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, bod 187; rozsudky Súdu prvého stupna zo 16. septembra 1999, Partex/Komisia, T-182/96, Zb. s. II-2673, bod 177, a Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis/Komisia, uz citovaný v bode 103 vyssie, bod 230). 105. Okrem toho treba pripomenút, ze aj keby sa preukázalo prekrocenie primeranej lehoty, nevyhnutne to neodôvodnuje zrusenie rozhodnutia. Co sa týka uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze, prekrocenie primeranej lehoty totiz môze predstavovat dôvod na zrusenie len v prípade rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie, pokial bolo preukázané, ze porusením tejto zásady doslo k zásahu do práva dotknutých podnikov na obhajobu. Okrem tohto osobitného prípadu nedodrzanie povinnosti rozhodnút v primeranej lehote nemá vplyv na platnost správneho konania podla nariadenia c. 17 a nariadenia c. 1/2003 (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 49, a z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C-113/04 P, Zb. s. I-8831, body 47 a 48; rozsudok Súdu prvého stupna z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T-410/03, Zb. s. II-881, bod 227; pozri tiez návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C-110/10 P, Zb. s. I-10439, body 95 az 106). 106. V prejednávanej veci zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia tým, ze jej vyse strnást rokov po ukoncení presetrovaného porusenia adresovala druhé oznámenie o výhradách, porusila primeranú lehotu a porusila jej právo na obhajobu. Vzhladom na toto oneskorené oznámenie totiz zalobkyni bola údajne odnatá konkrétna moznost bránit sa, a to tak ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph, ako aj ako priamy porusovatel. Zalobkyna poznamenáva, ze dlzka konania je spôsobená najmä tým, ze Komisia v decembri 2001 prijala a napriek zalobe, ktorú podala zalobkyna, ponechala v platnosti rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrusil rozsudkom PAK, uz citovaným v bode 13 vyssie, pre porusenie práva na obhajobu. 107. Pokial ide o otázku, ci bola v prejednávanej veci dodrzaná primeraná lehota, je potrebné v prvom rade pripomenút, ze primeranost dlzky správneho konania sa posudzuje v závislosti od kontextu, v ktorom sa nachádza, a od jednotlivých stádií konania, ktoré nasledovali (pozri judikatúru citovanú v bode 104 vyssie). Zohladnenie len lehoty strnástich rokov, na ktorú poukazuje zalobkyna, bez ohladu na kontext a jednotlivé etapy veci, neumoznuje odpovedat na otázku, ci Komisia dodrzala poziadavku primeranej lehoty. 108. V prejednávanej veci bolo prvé oznámenie o výhradách zaslané zalobkyni 26. júla 2000, cize styri roky a desat mesiacov po ukoncení porusenia a tri roky a sest mesiacov po zacatí vysetrovania, ktoré sa zacalo v januári 1997. Pokial ide o rozhodnutie 2004/337, bolo prijaté jeden rok a pät mesiacov po prvom oznámení o výhradách. 109. Je potrebné konstatovat, ze tieto lehoty neprekrocili primeranú lehotu najmä vzhladom na velký pocet podnikov, ktorých sa týkali predbezné setrenia a neskôr kontradiktórne konanie. Okrem toho, ako zdôraznuje Komisia, zalobkyna vo svojej zalobe proti rozhodnutiu 2004/337 ani v prejednávanej zalobe netvrdila, ze Komisia v tomto stádiu konania porusila primeranú lehotu. 110. Zalobkyna nanajvýs vytýka Komisii, ze ju pribrala do správneho konania prílis neskoro, v case, ked Copigraph uz bola v kazdom prípade prevedená na inú skupinu. Táto výhrada je preskúmaná v bodoch 139 az 154 nizsie. 111. Pokial ide o súdne konanie, ktoré sa zacalo zalobou vo veci T-109/02, je potrebné poukázat na to, ze obdobie, pocas ktorého súdy Únie skúmali zákonnost rozhodnutia 2004/337 a potom platnost rozsudku Bolloré, uz citovaného v bode 10 vyssie, sa nemá brat do úvahy pri urcovaní dlzky konania pred Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 123, a rozsudok Vseobecného súdu z 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia, T-66/01, Zb. s. II-2631, bod 102). Okrem toho Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie (body 146 az 149), výslovne poukázal na to, ze dlzka konania pred Súdom prvého stupna neprekrocila primeranú lehotu. 112. Dna 15. septembra 2009, cize dvanást dní po zrusení rozhodnutia 2004/337 Súdnym dvorom v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, Komisia zaslala zalobkyni druhé oznámenie o výhradách. K prijatiu napadnutého rozhodnutia potom doslo 23. júna 2010, cize o nieco neskôr ako devät mesiacov po tomto oznámení o výhradách. Aj v tomto prípade je potrebné konstatovat, ze dlzka správneho konania vedeného Komisiou po zrusení rozhodnutia 2004/337 neprekrocila primeranú lehotu. 113. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze doba strnástich rokov, ktorá uplynula od ukoncenia porusenia do druhého oznámenia o výhradách, je vysvetlená sledom procesných stádií, z ktorých ani jedno neprekrocilo primeranú lehotu. 114. Zalobkyna vsak tvrdí, ze k poruseniu primeranej lehoty doslo. Vzhladom na právo kazdej osoby na vybavenie jej vecí institúciami Únie v primeranej lehote (clánok 47 Charty) totiz Komisia údajne nebola oprávnená stíhat a sankcionovat ju za výhrady oznámené vyse strnást rokov po skutkových okolnostiach. Zalobkyna poznamenáva, ze táto mimoriadna dlzka konania je spôsobená najmä tým, ze Komisia v decembri 2001 prijala a napriek zalobe, ktorú podala zalobkyna, ponechala v platnosti rozhodnutie, ktoré Súdny dvor neskôr zrusil rozsudkom PAK, uz citovaným v bode 13 vyssie, pre porusenie práva na obhajobu. 115. Pokial sa zalobkyna týmto tvrdením odvoláva na porusenie primeranej lehoty s cielom dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o pokutu, aj bez ohladu na to, ci je porusenie preukázané, je potrebné pripomenút, ze z judikatúry vyplýva, ze hoci prekrocenie primeranej lehoty môze za urcitých okolností odôvodnit zrusenie rozhodnutia konstatujúceho porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, nie je to tak v prípade, ked sa namieta proti výske pokút ulozených týmto rozhodnutím, kedze právomoc Komisie ukladat pokuty upravuje právna úprava, ktorá v tejto súvislosti stanovuje aj premlcaciu lehotu (rozsudky Súdu prvého stupna z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T-213/00, Zb. s. II-913, bod 321, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 220). 116. Nariadenie Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61) a neskôr nariadenie c. 1/2003, ktorým bolo uvedené nariadenie nahradené v oblasti hospodárskej sútaze, pritom zaviedli komplexnú právnu úpravu podrobne upravujúcu lehoty, v ktorých je Komisia oprávnená ukladat pokuty podnikom, ktoré sú predmetom uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej sútaze, bez porusenia základnej poziadavky právnej istoty. V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze v oblasti pokút v rámci uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej sútaze z clánku 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 (predtým clánok 2 ods. 3 nariadenia c. 2988/74) vyplýva, ze k premlcaniu dôjde po desiatich rokoch, ak je premlcanie prerusené podla clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 (predtým clánok 2 ods. 1 nariadenia c. 2988/74), takze Komisia nemôze pod hrozbou premlcania donekonecna odkladat svoje rozhodnutie týkajúce sa pokút (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 115 vyssie, bod 324, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 223). 117. Vzhladom na túto právnu úpravu musí byt zamietnutá akákolvek úvaha týkajúca sa povinnosti Komisie vykonat v primeranej lehote svoju právomoc pri ukladaní pokút (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 115 vyssie, bod 324, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 224; pozri tiez v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, body 20 az 22, a Imperial Chemical Industries/Komisia, uz citovaný v bode 38 vyssie, body 46 az 49). 118. Z toho vyplýva, ze pokial sa zalobkyna odvoláva na porusenie primeranej lehoty s cielom dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o pokutu, bez ohladu na to, ci je porusenie preukázané, tento nárok sa musí zamietnut. 119. Pokial sa zalobkyna odvoláva na porusenie primeranej lehoty s cielom dosiahnut zrusenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o konstatovanie porusenia, aj v prípade neexistencie zásahu do jej práva na obhajobu, je potrebné poukázat na to, ze podla ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 105 vyssie prekrocenie primeranej lehoty môze predstavovat dôvod na zrusenie len v prípade rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze, pokial bolo preukázané, ze porusením tejto zásady doslo k zásahu do práva dotknutých podnikov na obhajobu. Okrem tohto osobitného prípadu nedodrzanie povinnosti rozhodnút v primeranej lehote nemá vplyv na platnost správneho konania podla nariadenia c. 17 a nariadenia c. 1/2003. 120. Pokial zalobkyna dalej vytýka Komisii, ze ponechala v platnosti rozhodnutie 2004/337 napriek zalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu, stací pripomenút, ze jednak podla clánku 278 ZFEÚ "zaloby podané na Súdny dvor Európskej únie nemajú odkladný úcinok" a ze jednak, pokial akt nebol zrusený, povazuje sa za platný (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8 júla 1999, Hoechst/Komisia, C-227/92 P, Zb. s. I-4443, bod 69, a z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C-199/06, Zb. s. I-469, bod 60). 121. Pokial ide o spochybnenie práva Komisie pokracovat v správnom konaní po zrusení rozhodnutia 2004/337 rozsudkom PAK, uz citovaným v bode 13 vyssie, je potrebné pripomenút, ze podla clánku 266 ZFEÚ prinálezí institúcii, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, aby urobila nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela zrusujúcemu rozsudku. 122. Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, po tom, co uviedol, ze je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, na základe akého postavenia podniku sa mu uvádzané skutocnosti vytýkajú (bod 39 rozsudku), rozhodol, ze zalobkyna podla prvého oznámenia o výhradách nemohla predpokladat, ze Komisia mala v úmysle pripísat jej v rozhodnutí 2004/337 porusenie aj z dôvodu jej osobnej a priamej úcasti na cinnosti kartelu (bod 40 rozsudku). 123. Súdny dvor neprejudikoval v otázke, ci sa zalobkyna teraz nemôze bránit. Iba konstatoval, ze skutocnost, ze napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté popri zodpovednosti zalobkyne za jej osobnú úcast aj za jej úcast ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, nevylucuje moznost, aby sa uvedené rozhodnutie opieralo o správanie, pre ktoré zalobkyna nemohla zabezpecit svoju obhajobu (bod 44 rozsudku). 124. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze nic v konstatovaniach Súdneho dvora nezakazovalo Komisii, aby v rámci opatrení na vykonanie rozsudku PAK, uz citovaného v bode 13 vyssie, zaslala zalobkyni nové oznámenie o výhradách, ktorým jej vytkla porusenie uz nielen ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ale tiez ako priamemu porusovatelovi. 125. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, sa tým Komisia neusilovala napravit porusenie práva na obhajobu konstatované Súdnym dvorom prijatím výlucne formálneho opatrenia. 126. Komisia naopak druhým oznámením o výhradách tým, ze vytkla zalobkyni porusenie nielen ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ale tiez ako priamemu porusovatelovi, vykonala rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie, pricom zacala nové kontradiktórne konanie, ktoré poskytlo zalobkyni moznost bránit sa proti vsetkým výhradám. 127. Vzniká vsak otázka, ci zalobkyni - ako to zalobkyna namietala vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách a potom v prejednávanej zalobe - bolo z dôvodu obdobia, ktoré uplynulo do tohto oznámenia o výhradách, znemoznené bránit sa proti výhradám, ktoré toto oznámenie obsahovalo. 128. V takom prípade, ktorý musí preukázat zalobkyna (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, bod 61), by totiz bolo potrebné dospiet k záveru, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s jej právom na obhajobu. 129. Je teda potrebné preskúmat námietku zalobkyne zalozenú na jej nemoznosti bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách, v prvom rade pokial ide o pripísanie porusenia zalobkyni ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph a následne pokial ide o pripísanie porusenia zalobkyni ako priamemu porusovatelovi. 130. Pokial ide v prvom rade o pripísanie porusenia zalobkyni ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, zalobkyna tvrdí, ze uz nie je schopná bránit sa. Kedze výhrady Komisie týkajúce sa konania spolocnosti Copigraph totiz údajne v prvom oznámení o výhradách boli oznámené priamo tejto spolocnosti, zalobkyna na ne sama nemusela reagovat. Bránila sa teda údajne len voci skutocnostiam zakladajúcim jej vlastnú zodpovednost ako materskej spolocnosti, cize v súvislosti so svojím správaním ako subjektu ovládajúceho spolocnost Copigraph. Zalobkyna sa pritom ako jediný subjekt, ktorému bolo urcené druhé oznámenie o výhradách, teraz údajne musí bránit aj proti výhradám týkajúcim sa konania spolocnosti Copigraph, co je pre nu vzhladom na casový odstup prakticky nemozné. 131. Zalobkyna dodáva, ze v kazdom prípade sa uz v prvom správnom konaní nemohla bránit v súvislosti s konaním spolocnosti Copigraph, a to z dôvodu nedostatkov Komisie pri vedení tohto konania. Tým skôr sa preto nemôze bránit v súcasnosti. 132. Pokial ide po prvé o tvrdenie zalozené na tom, ze zalobkyna v prvom správnom konaní údajne nemusela zodpovedat za konanie spolocnosti Copigraph, je potrebné pripomenút, ze prvé oznámenie o výhradách bolo dorucené tak zalobkyni, ako aj spolocnosti Copigraph a ze z dôvodu, ze tieto spolocnosti tvorili hospodársku jednotku, konanie vytýkané spolocnosti Copigraph bolo zároven konaním zalobkyne, kedze zalobkyni bolo vytknuté porusenie, v prípade ktorého sa predpokladalo, ze sa ho dopustila sama (pozri bod 52 vyssie). 133. Skutocnost, ze prvé oznámenie o výhradách sa v samostatných castiach zaoberalo otázkou pripísatelnosti porusenia zalobkyni a opisom samotných protiprávnych skutocností, iba svedcí o tom, ze otázka pripísatelnosti porusenia zalobkyni si vyzadovala osobitné vysvetlenia. Ako vsak uvádza Komisia, tieto vysvetlenia boli len doplnením opisu protiprávnych skutocností bez toho, aby ho nahrádzali, pokial ide o materskú spolocnost. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, teda tieto vysvetlenia nepredstavovali výhradu odlisnú od inej výhrady, ktorá by bola urcená len dcérskej spolocnosti. Zalobkyna sa na základe nich nemohla domnievat, ze opis protiprávnych skutocností sa jej netýka. 134. Zalobkyna namieta, ze stanovisko Komisie "je úskocné, kedze nemozno logicky vyzadovat, aby spolocnost, ktorá spochybnuje kontrolu, ktorú vykonáva nad inou spolocnostou, v rámci svojej obhajoby prevzala zodpovednost za konanie tejto spolocnosti". 135. Je potrebné konstatovat, ze táto námietka nezohladnuje judikatúru týkajúcu sa osobnej zodpovednosti materských spolocností v prípade hospodárskej jednoty s ich dcérskymi spolocnostami, ktorá bola v relevantnom období ustálená. Okrem toho nie je samo osebe kontradiktórne odvolávat sa subsidiárne vo vztahu k obhajobe zalozenej na neexistencii hospodárskej jednoty medzi materskou spolocnostou a dcérskou spolocnostou na obhajobu týkajúcu sa samotných protiprávnych skutocností. 136. Pokial táto námietka napokon naznacuje, ze nemozno oprávnene vyzadovat od materskej spolocnosti, ktorá tvrdí, ze nevykonáva kontrolu nad svojou dcérskou spolocnostou, aby zároven mala k dispozícii dôkazy, ktoré jej umoznia bránit sa proti skutkom, ktorých sa dopustila dcérska spolocnost, je potrebné zamietnut ju. 137. Bud totiz neexistuje skutocná kontrola materskej spolocnosti nad dcérskou spolocnostou a v tomto prípade otázka zodpovednosti materskej spolocnosti ani nevznikne, v dôsledku coho pre materskú spolocnost nemá význam, ze sa musí bránit v súvislosti s konaním dcérskej spolocnosti, alebo takáto kontrola existuje a v tomto prípade tak ci tak materská spolocnost musí mat k dispozícii - ci uz na základe archivácie alebo iných prostriedkov - dôkazy, ktoré jej umoznia bránit sa proti jej osobnému obvineniu ako materskej spolocnosti, ktorá so svojou dcérskou spolocnostou tvorí hospodársku jednotku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 171). 138. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tvrdenie zalobkyne zalozené na tom, ze údaje týkajúce sa protiprávnych skutocností uvedené v prvom oznámení o výhradách sa jej netýkali, sa musí zamietnut. 139. Po druhé je potrebné preskúmat tvrdenie, ze zalobkyna sa v kazdom prípade uz v prvom správnom konaní z dôvodu nedostatkov Komisie pri vedení tohto konania nemohla bránit voci skutocnostiam vytýkaným spolocnosti Copigraph. 140. Zalobkyna tvrdí, ze Komisia ju pribrala do tohto správneho konania prílis neskoro, hoci v novembri 1998 uz previedla spolocnost Copigraph so vsetkými jej archívmi na tretiu osobu a Copigraph úplne prestala vykonávat cinnost. Z tohto dôvodu sa zalobkyna uz v prvom správnom konaní údajne nemohla bránit, pokial ide o protiprávne skutocnosti, ktorých sa dopustila Copigraph. Tým skôr sa údajne nemôze bránit v súcasnosti. 141. Zalobkyna vytýka Komisii, ze na rozdiel od ostatných podnikov sankcionovaných v tejto veci ju neinformovala o prebiehajúcom konaní, hoci Komisia uz od zaciatku mala k dispozícii vsetky informácie o väzbách medzi nou a spolocnostou Copigraph. Z tohto dôvodu sa so zalobkynou údajne zaobchádzalo menej priaznivo ako s ostatnými obvinenými podnikmi. 142. Je potrebné pripomenút, ze správne konanie v oblasti hospodárskej sútaze sa delí na dve samostatné po sebe nasledujúce fázy, z ktorej kazdá má vlastnú vnútornú logiku, a síce na fázu predbezného vysetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbezného vysetrovania, pocas ktorej Komisia vyuzíva vysetrovacie právomoci vymedzené v nariadení c. 17 a neskôr v nariadení c. 1/2003 a ktorá trvá az do oznámenia o výhradách, je urcená na to, aby Komisia mohla zhromazdit vsetky relevantné dôkazy potvrdzujúce, resp. nepotvrdzujúce existenciu porusenia pravidiel hospodárskej sútaze a prijat prvé stanovisko o smerovaní a dalsom pokracovaní konania. Naproti tomu kontradiktórna fáza, ktorá trvá od oznámenia o výhradách az do prijatia konecného rozhodnutia, má Komisii umoznit prijat konecné rozhodnutie o vytýkanom porusení (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, body 181 az 183, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C-105/04 P, Zb. s. I-8725, bod 38; rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2008, AC-Treuhand/Komisia, T-99/04, Zb. s. II-1501, bod 47). 143. Dotknutý podnik je az na zaciatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o vsetkých podstatných skutocnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a tento podnik má právo na prístup k spisu na úcely zabezpecenia úcinného výkonu svojho práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 74 vyssie, body 315 a 316; Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 142 vyssie, bod 47, a z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 59). 144. Z toho vyplýva, ze cielom fázy predbezného vysetrovania nie je umoznit podnikom bránit sa, ale umoznit Komisii zhromazdit vsetky potrebné dôkazy, pricom táto institúcia môze slobodne rozhodovat o spôsobe vedenia vysetrovania a získavat informácie od podnikov, ktoré podla jej názoru môzu disponovat uzitocnými informáciami. Komisia vôbec nie je povinná v stádiu predbezného vysetrovania zaslat svoje ziadosti o informácie alebo polozit rovnaké otázky vsetkým podnikom, ktoré podozrieva z úcasti na porusení. Je totiz potrebné konstatovat, ze existencia takej povinnosti by obmedzovala slobodu Komisie pri jej vysetrovaní vo veciach týkajúcich sa hospodárskej sútaze a tak obmedzovala úcinnost vysetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, T-48/00, Zb. s. II-2325, bod 212). 145. Je pravda, ze pokial ide o dodrzanie primeranej lehoty, Súdny dvor v podstate rozhodol, ze posúdenie príciny prípadného porusenia úcinného výkonu práva na obhajobu nemozno obmedzit na kontradiktórnu fázu správneho konania, ale musí sa vztahovat na celé toto konanie s prihliadnutím na jeho celkovú dlzku (rozsudky Súdneho dvora Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 142 vyssie, body 49 a 50; Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 105 vyssie, body 54 a 55, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C-521/09 P, Zb. s. I-8947, bod 118). 146. Podobné úvahy sa vztahujú na otázku, ci a v akom rozsahu je Komisia povinná poskytnút dotknutému subjektu uz vo fáze predbezného vysetrovania urcité informácie o predmete a cieli vysetrovania, ktoré by mu umoznili zabezpecit si úcinnú obhajobu v rámci kontradiktórnej fázy (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 119). 147. To vsak neznamená, ze Komisia je uz pred prvým opatrením prijatým voci urcitému subjektu povinná za kazdých okolností upozornit tento subjekt aj na moznost prijatia opatrení súvisiacich s vysetrovaním alebo so stíhaním zalozených na práve Únie v oblasti hospodárskej sútaze (pozri rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 120 a tam citovanú judikatúru). 148. Navyse Súdny dvor uz rozhodol, ze zásada osobnej zodpovednosti nebráni tomu, aby sa Komisia najprv rozhodla sankcionovat spolocnost, ktorá sa dopustila porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, este skôr, ako zistí, ci by bolo prípadne mozné porusenie pripísat jej materskej spolocnosti (rozsudky Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C-125/07 P, C-133/07 P, C-135/07 P a C-137/07 P, Zb. s. I-8681, bod 82, a Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 121). 149. Pokial je teda adresátovi oznámenia o výhradách umoznené, aby v priebehu kontradiktórneho správneho konania úcinne vyjadril svoje stanovisko k reálnosti a relevantnosti Komisiou uvedených skutkových zistení a okolností, Komisia v zásade nie je na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, povinná tomuto adresátovi pred zaslaním oznámenia o výhradách adresovat opatrenie týkajúce sa vysetrovania (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 122). 150. Z toho vyplýva, ze v rozpore s tým, co naznacuje zalobkyna, Komisia vôbec nebola povinná pribrat ju do prvého správneho konania skôr, ako to urobila. 151. V kazdom prípade zalobkyna, ktorá má prístup k spisu Komisie, v konaní pred Vseobecným súdom nepodlozila svoje tvrdenie, ze Komisia uz od zaciatku konania disponovala vsetkými informáciami o jej väzbách so spolocnostou Copigraph. Hoci neprinálezí Vseobecnému súdu, aby namiesto zalobkyne plnil jej úlohu v oblasti predkladania dôkazov, treba konstatovat, ze jediným dôkazom predlozeným v konaní pred Vseobecným súdom, ktorý preukazuje informáciu Komisie o väzbách medzi spolocnostou Copigraph a zalobkynou tým, ze stanovuje urcitý dátum tejto informácie, nie je dokument z roku 1996 alebo 1997, ale zrejme odpoved spolocnosti Copigraph z 10. februára 2000 na ziadost o informácie z 20. decembra 1999. Táto ziadost o informácie priamo nadväzovala na informáciu, ktorú Komisii poskytla AWA listom z 9. decembra 1999, ze táto spolocnost nadobudla spolocnost Copigraph az v novembri 1998. Komisia teda poziadala priamo spolocnost Copigraph o informácie o jej cinnosti pred týmto nadobudnutím. V prvom odseku svojej odpovede Copigraph informovala Komisiu o svojich väzbách so zalobkynou. Práve tieto informácie poskytnuté vo februári 2000, ktoré sú takmer doslovne prebraté v prvom oznámení o výhradách, boli dôvodom zaslania tohto oznámenia o výhradách zalobkyni ako materskej spolocnosti. 152. Pokial ide o tvrdenie zalozené na tom, ze zalobkyna previedla spolocnost Copigraph spolu s jej archívmi, a teda uz údajne nemala prostriedky, ktorými by sa mohla bránit, je potrebné zamietnut ho. Po prvé totiz prinálezalo zalobkyni, aby si za okolností predaja spolocnosti Copigraph zachovala vo svojich vlastných záznamoch a archívoch alebo iným spôsobom, napríklad prostredníctvom práva na prístup k prevedeným archívom, listiny, ktoré jej umoznia preverit cinnost svojej dcérskej spolocnosti, aby mala k dispozícii dôkazy potrebné na to, aby sa mohla v prípade súdneho alebo správneho konania bránit (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 171). Po druhé, ak by sa vyhovelo tomuto tvrdeniu, spochybnilo by sa tým samotné právo Komisie stíhat materskú spolocnost po predaji jej dcérskej spolocnosti. 153. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze pokial sa zalobkyna skutocne nemohla bránit proti svojmu obvineniu v druhom správnom konaní ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako to tvrdí, táto neschopnost vôbec nevyplynula z casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách alebo z pochybení Komisie, ale len z okolností pripísatelných zalobkyni. 154. Okrem toho je pre úplnost potrebné poznamenat, ze tvrdenie, ze zalobkyna uz v prvom správnom konaní nebola schopná bránit sa v súvislosti s protiprávnymi skutocnostami, nie je presvedcivé. Zalobkyna totiz neopiera, ze v zalobe vo veci T-109/02 neuviedla toto tvrdenie. Ak by vsak toto tvrdenie bolo nejako podlozené, zalobkyna by sa nan urcite odvolala vo svojej zalobe proti rozhodnutiu 2004/337. V tej istej zalobe sa zalobkyna navyse v skutocnosti bránila, pokial ide o samotné protiprávne skutocnosti, kedze spochybnila dlzku trvania porusenia a tvrdila, ze Copigraph mala len úlohu nasledovatela v karteli. 155. Na záver je potrebné zamietnut tvrdenie, ze z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách zalobkyna nebola schopná bránit sa v druhom správnom konaní proti svojmu obvineniu ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. 156. Dalej je potrebné preskúmat tvrdenie zalobkyne, ze pokial ide o pripísanie porusenia vo vztahu k nej ako priamemu porusovatelovi, tiez nebola schopná bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách. 157. V tejto súvislosti je potrebné na úvod poukázat na to, ze casti druhého oznámenia o výhradách, na základe ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala zodpovednost zalobkyne ako priameho porusovatela, sa týkajú výlucne úcasti zamestnancov zalobkyne na kartelových stretnutiach (pozri bod 376 druhého oznámenia o výhradách a odôvodnenie 376 napadnutého rozhodnutia). Ako vyplýva z odôvodnenia 377 napadnutého rozhodnutia, stanovisko Komisie vôbec nebolo zalozené na pristúpení zalobkyne k Association of European Manufacturers of Carbonless Paper (Zdruzenie európskych výrobcov samoprepisovacieho papiera, AEMCP), ktoré bolo zapojené do porusenia. 158. Komisia teda za dôkaz o priamej úcasti zalobkyne na karteli povazovala skutocnost, ze dvaja z jej zamestnancov, pán V. (riaditel papierenského závodu zalobkyne v Thonon-les-Bains a vedúci divízie zalobkyne pre "osobitné druhy papiera") a jeho podriadený, pán B. (ktorý pôsobil v oblasti predaja v papierni zalobkyne v Thonon-les-Bains), sa zúcastnovali na kartelových stretnutiach. 159. Je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna v zalobe nespochybnuje postavenie týchto osôb ako svojich zamestnancov ani ich skutocnú úcast na kartelových stretnutiach. Prejednávaná zaloba totiz - ci uz v návrhu alebo v replike - nezahrna nijaký zalobný dôvod alebo tvrdenie, ktorým by zalobkyna namietala nesprávne posúdenie Komisie v tejto súvislosti. Zalobkyna nanajvýs na pojednávaní poukázala na vyhlásenie pána B., podla ktorého pôsobil u zalobkyne az od februára 1995. Je vsak potrebné konstatovat, ze toto nové tvrdenie, ktorého oneskorené predlozenie nie je nicím odôvodnené, je neprípustné z hladiska clánku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu. Toto tvrdenie navyse nie je podlozené nijakým dôkazom zalozeným na záznamoch zamestnancov zalobkyne, hoci mu odporuje odpoved spolocnosti Copigraph z 10. februára 2000 na ziadost o informácie z 20. decembra 1999, podla ktorej pán B. pôsobil v oblasti predaja u zalobkyne od roku 1994. 160. Zalobkyna sa teda v podstate odvoláva len na porusenie svojho práva na obhajobu zalozené na tom, ze Komisia az v druhom oznámení o výhradách tvrdila, ze tieto dve osoby vystupovali ako zástupcovia zalobkyne. Kedze vsak títo dvaja zamestnanci údajne odisli zo skupiny Bolloré a zalobkyna uz nemá nijakú väzbu s cinnostami prípadne vykonávanými týmito zamestnancami, bolo uz údajne prílis neskoro vyziadat si ich svedeckú výpoved alebo preskúmat archívy v súvislosti s týmto novým tvrdením Komisie. 161. Zalobkyna z toho vyvodzuje, ze casový odstup medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách jej odnal moznost bránit sa, pokial ide o jej priamu úcast na porusení, ktorá jej bola vytknutá v druhom oznámení o výhradách. 162. Zalobkyna na dokreslenie svojho stanoviska predlozila zoznam informácií a dokumentov, o ktorých tvrdí, ze v prípade, ak by bola vcas obvinená ako priamy porusovatel, na úcely obhajoby by si ich urcite vyziadala od svojich dvoch zamestnancov alebo by ich vyhladala vo svojich archívoch. 163. Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze výhrady Komisie sú nové, treba ho prinajmensom relativizovat. 164. Je ocividne pravda, ze Komisia az v druhom oznámení o výhradách v nálezitej forme pripísala porusenie zalobkyni ako priamemu porusovatelovi. 165. Aj ked vsak rozhodnutie 2004/337 bolo zrusené pre porusenie práva zalobkyne na obhajobu, z faktického hladiska zalobkyna uz v tom case vedela, ze Komisia jej vytýka porusenie tiez ako priamemu porusovatelovi z dôvodu úcasti pánov V. a B., zamestnancov zalobkyne, na kartelových stretnutiach. Zalobkyna teda nebola informovaná o stanovisku Komisie v roku 2009, ale v roku 2001. 166. Vzhladom na túto skutocnost zalobkyna nemôze na základe znenia vyjadrenia Komisie k zalobe vo veci T-109/02 v podstate tvrdit, ze pripísanie porusenia zalobkyni ako priamemu porusovatelovi v roku 2009 predstavovalo pre nu novú výhradu. Bez ohladu na tvrdenia uvedené Komisiou v konaní pred Súdom prvého stupna vo veci T-109/02 je nespochybnitelné, ze v rozhodnutí 2004/337 bolo zalobkyni porusenie pripísané ako priamemu porusovatelovi. Najmä z tohto dôvodu navyse zalobkyna podala zalobu vo veci T-109/02 a tak Súd prvého stupna v rozsudku Bolloré, uz citovanom v bode 10 vyssie, ako aj Súdny dvor v rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie, mohli túto skutocnost len potvrdit. 167. Z tých istých dôvodov sa zalobkyna uz nemôze odvolávat na to, ze vysetrovatel Komisie v liste z 13. januára 2010 uviedol, ze druhé oznámenie o výhradách obsahovalo "úplne novú výhradu týkajúcu sa skutkových okolností spred viac ako pätnástich rokov". Okrem toho na základe posúdenia kontextu tohto listu je potrebné poukázat na to, ze islo len o odpoved na ziadost zalobkyne o poskytnutie dodatocnej lehoty na predlozenie odpovede na druhé oznámenie o výhradách, pricom zalobkyna v tejto ziadosti sama tvrdila, ze ide o "úplne novú" výhradu a o skutkové okolnosti spred viac ako pätnástich rokov. Okrem toho - s cielom odstránit akúkolvek pochybnost o stanovisku vysetrovatela - je potrebné poznamenat, ze vysetrovatel vo svojej záverecnej správe výslovne poukázal na to, ze "výhrada týkajúca sa priamej úcasti [zalobkyne] jej bola oznámená v [rozhodnutí 2004/337]". 168. Napokon treba nad rámec vyssie uvedených úvah poznamenat, ze Komisia uz v prvom oznámení o výhradách uviedla skutkové okolnosti, ktoré predstavovala úcast pánov V. a B. na kartelových stretnutiach, s cielom konstatovat existenciu porusenia, ktoré bolo vtedy vytýkané spolocnosti Copigraph a zalobkyni ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. Inak povedané, Komisia uz v prvom oznámení o výhradách oznámila tieto skutkové okolnosti zalobkyni, aj ked len ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. 169. Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 163 az 168 vyssie je potrebné konstatovat, ze ani jedna zo skutkových okolností, na ktorých je v druhom oznámení o výhradách zalozené pripísanie porusenia zalobkyni ako priamemu porusovatelovi, v roku 2009 nepredstavovala novú okolnost a uz vôbec nie novú okolnost, vo vztahu ku ktorej by sa zalobkyna nemohla bránit z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách. 170. Na tomto závere nic nemení tvrdenie zalobkyne, ktorá s cielom preukázat zásah do svojho práva na obhajobu z dôvodu uplynutia casu v replike predlozila zoznam informácií a dokumentov, o ktorých tvrdí, ze v prípade, ak by bola vcas obvinená ako priamy porusovatel, urcite by si ich vyziadala od svojich dvoch zamestnancov alebo by ich vyhladala vo svojich archívoch. 171. Ako navyse vyplýva z dokumentu predlozeného zalobkynou, toto tvrdenie je totiz zalozené na názore, ze Komisia vytýka zalobkyni osobné porusenie, ktoré je "odlisné" od toho, ktoré sa jej vytýka ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, pricom toto odlisné osobné porusenie údajne spocívalo v úcasti na porusení, ktoré bolo zo skutkového hladiska konkrétne odlisné od úcasti spolocnosti Copigraph na porusení a pre ktoré si teda zalobkyna potrebovala zhromazdit osobitné dôkazy na svoju obhajobu. 172. V prejednávanej veci je pritom potrebné poukázat na to, ze tento názor, ktorý zalobkyna opakovane uvádza v zalobe, nezodpovedá skutocnosti. 173. Tak z druhého oznámenia o výhradách, ako aj z napadnutého rozhodnutia totiz jednoznacne vyplýva, ze Komisia nevytýka zalobkyni nijaké odlisné porusenie ani nijakú úcast na porusení, ktorá by bola konkrétne odlisná od úcasti spolocnosti Copigraph. 174. Porusenie vytýkané zalobkyni tak ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph, ako aj ako priamemu porusovatelovi, je jedno a to isté porusenie, ktoré spocíva v "úcasti na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví samoprepisovacieho papiera" (clánok 1 napadnutého rozhodnutia; pozri tiez bod 338 in fine druhého oznámenia o výhradách). 175. Pokial ide o skutkové okolnosti, z ktorých Komisia vyvodila úcast zalobkyne na karteli tiez ako priameho porusovatela, sú to tie isté - dávno známe - skutkové okolnosti, ktoré umoznili konstatovat úcast spolocnosti Copigraph na karteli, cize úcast pánov V. a B., zamestnancov zalobkyne, na protisútazných stretnutiach (pokial ide o spolocnost Copigraph, pozri body 282 az 294 druhého oznámenia o výhradách a odôvodnenia 287 az 298 napadnutého rozhodnutia; pokial ide o zalobkynu, pozri bod 376 druhého oznámenia o výhradách a bod 376 napadnutého rozhodnutia, ako aj tabulky týkajúce sa stretnutí uvedené v prílohách I a II týchto dvoch dokumentov). 176. Túto existenciu jediného porusenia zalozeného na tých istých skutkových okolnostiach nemôzu - bez ohladu na to, co tvrdí zalobkyna - spochybnit urcité formulácie uvedené vo vyjadrení k zalobe (bod 46). Komisia navyse na inom mieste vyjadrenia k zalobe (bod 61) a v duplike (bod 26) jednoznacne potvrdila jednotnost porusenia a nanajvýs dvojaké postavenie, v akom sa zalobkyni vytýka toto porusenie. 177. Údajná nemoznost zalobkyne spojit sa so svedkami alebo získat prístup k archívom - pokial nesmeruje k spochybneniu týchto skutkových okolností, ktoré zalobkyna v konaní pred Vseobecným súdom nespochybnuje, alebo ich spochybnuje oneskorene a nepresvedcivo - je teda do velkej miery irelevantná. 178. Pokial ide o tvrdenie, ze svedecká výpoved pánov V. a B. predsa mohla umoznit preukázat, ze zalobkyna sa priamo nepodielala na porusení, je potrebné poukázat na to, ze toto tvrdenie nie je hodnoverné. 179. Vzhladom na skutocnost, ktorá nebola nálezite spochybnená, ze tieto dve osoby boli zamestnancami zalobkyne, a ze aspon pokial ide o pána V., jeho postavenie ako zástupcu zalobkyne bolo zistené uz od úvodného stretnutia kartelu 23. januára 1992 (pozri odôvodnenie 376 tretiu vetu napadnutého rozhodnutia), totiz tvrdenie zalobkyne spocíva v konecnom dôsledku na predpoklade - ktorý je vzhladom na hospodársku jednotu medzi zalobkynou a spolocnostou Copigraph nerealistický -, ze jej zamestnanci sa mohli na kartelových stretnutiach podielat na karteli v mene spolocnosti Copigraph a zároven sa od neho verejne a presvedcivo distancovat v mene zalobkyne. 180. Nedôveryhodnost tvrdenia, ze svedecká výpoved bývalých zamestnancov zalobkyne by bola uzitocná pre obhajobu, este potvrdzuje správanie zalobkyne. Je totiz dôlezité poukázat na to, ze hoci zalobkyna uz 20. decembra 2001 vedela, ze Komisia ju povazuje za priameho úcastníka porusenia, a hoci si vtedy mohla velmi lahko vyziadat svedeckú výpoved pána B. - ktorý bol este zamestnancom zalobkyne -, neurobila to. 181. Táto necinnost zalobkyne, ako aj skutocnost, ze svedecká výpoved tejto osoby je prekvapivo nevyhnutná az po jej odchode zo skupiny, hoci zalobkyna mala mnoho rokov na jej získanie, potvrdzuje skutocnost, ze táto svedecká výpoved nemohla mat pre jej obhajobu nijaký význam. 182. Napokon je v kazdom prípade potrebné poukázat na to, ze zalobkyna nepredlozila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval konkrétnu nemoznost získat informácie od jej bývalých zamestnancov v roku 2009 (pokial ide o podobné posúdenie, pozri rozsudok Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 128 vyssie, bod 64). Zalobkyna najmä nepredlozila nijaký dôkaz o akomkolvek pokuse, ktorý urobila s cielom obnovit kontakt so svojimi bývalými zamestnancami a vyziadat si ich svedeckú výpoved. Na pojednávaní zalobkyna nanajvýs nejasne a v kazdom prípade oneskorene vzhladom na poziadavky clánku 48 rokovacieho poriadku v súvislosti s pánom B. uviedla chorobu, ktorej pán B. údajne podlahol. Z toho vyplýva, ze tvrdenie, ze zalobkyna v roku 2009 uz nemala prístup k svojim bývalým zamestnancom, je jednoducho nepreukázané. 183. Pokial ide o odkaz na archívy zalobkyne, je potrebné poukázat na to, ze aj bez ohladu na skutocnost, ze zalobkyna mohla prijat opatrenia uz v roku 2001, ak materská spolocnost musí uschovat dôkazy, ktoré jej umoznia bránit sa proti obvineniu v postavení materskej spolocnosti, ktorá so svojou dcérskou spolocnostou tvorí hospodársku jednotku (pozri bod 152 vyssie), platí to tým skôr, pokial ide o jej vlastné správanie a jej vlastné archívy. Tvrdenie zalobkyne, ze bolo prílis neskoro na to, aby hladala vo svojich vlastných archívoch, sa musí zamietnut. 184. Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 156 az 183 vyssie treba zamietnut tvrdenie zalobkyne, ze z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách jej bola odnatá moznost bránit sa v druhom správnom konaní v postavení priameho porusovatela. Za konkrétnych okolností prejednávanej veci, najmä pokial ide o to, ze zalobkyna konkrétne vedela o výhradách Komisie voci nej uz v roku 2001, ze v roku 2009 nebola vznesená akákolvek nová výhrada vo vztahu k výhradám sformulovaným v roku 2001, ze skutkové okolnosti, na ktorých je zalozená úcast zalobkyne ako priameho porusovatela, sú zhodné a neboli spochybnené - alebo boli spochybnené oneskorene a nepresvedcivo -, ze zalobkyna bola viacero rokov necinná a ze neexistuje nijaký dôkaz o jej prípadnom pokuse nadviazat kontakt s jej bývalými zamestnancami v roku 2009 a napokon ze zalobkyna nemôze oprávnene tvrdit, ze uz nemá úcinný prístup k svojim vlastným archívom, sa totiz Vseobecný súd domnieva, ze porusenie práva na obhajobu z dôvodu uplynutia casu, pokial ide o obvinenie zalobkyne ako priameho porusovatela, nie je preukázané. 185. Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy, z ktorých vyplýva, ze Komisia neporusila primeranú lehotu a ze bez ohladu na dlzku konania v prejednávanej veci porusenie práva zalobkyne na obhajobu z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách nie je preukázané, je potrebné zamietnut tento zalobný dôvod. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení pravidiel premlcania 186. Zalobkyna tvrdí, ze z pravidiel premlcania vyplýva, ze sankcná právomoc Komisie sa premlcala, pokial ide o skutky, ktorých sa dopustila priamo Copigraph, skutky, ktorých sa zalobkyna dopustila nepriamo ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph, a napokon skutky, ktorých sa zalobkyna dopustila priamo. Pokial ide o spolocnost Copigraph, k poslednému úkonu, ktorým sa prerusilo premlcanie, údajne doslo pri prvom oznámení o výhradách, kedze Copigraph nepodala zalobu proti rozhodnutiu 2004/337. Pokial ide o zalobkynu v postavení materskej spolocnosti, tiez údajne doslo k premlcaniu, kedze zodpovednost zalobkyne v tomto postavení je údajne akcesorická vo vztahu k zodpovednosti spolocnosti Copigraph. Pokial ide o zalobkynu v postavení priameho porusovatela, nijakým úkonom pôvodného konania údajne premlcanie nebolo prerusené, a teda doslo k premlcaniu. Komisia teda údajne nezohladnila rozsudok Súdu prvého stupna z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia (T-405/06, Zb. s. II-771, body 143 az 145). 187. Komisia namieta "umelé rozlisovanie", ktoré zalobkyna vytvára medzi porusením, ktoré sa vytýka spolocnosti Copigraph, a iným porusením, ktoré sa vytýka zalobkyni ako materskej spolocnosti. Zalobkyna ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph a Copigraph v skutocnosti údajne tvorili jeden a ten istý podnik, pricom v prípade kazdej z nich sa predpokladá, ze sa dopustila toho istého porusenia. 188. Premlcanie má údajne objektívnu povahu a posudzuje sa vo vztahu k zalobkyni ako jedinému adresátovi napadnutého rozhodnutia. Otázka údajného premlcania vo vztahu k spolocnosti Copigraph je teda irelevantná. Okrem toho, ze odkaz na rozsudok ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný v bode 186 vyssie, je údajne nesprávny, skutocnost, ze Copigraph nepodala zalobu proti rozhodnutiu 2004/337, je irelevantná. 189. Pokial ide o údajné premlcanie vo vztahu k zalobkyni ako materskej spolocnosti, jej argumentácia údajne spocíva na nesprávnom predpoklade, ze zodpovednost materskej spolocnosti je "akcesorická" vo vztahu k zodpovednosti dcérskej spolocnosti. 190. Pokial ide o údajné premlcanie vo vztahu k zalobkyni ako priamemu porusovatelovi, Komisia napáda tvrdenie, ze nedoslo k nijakému úkonu prerusujúcemu premlcanie z uvedeného dôvodu, ze prvé oznámenie o výhradách sa týkalo len zodpovednosti zalobkyne ako materskej spolocnosti. Úkony prerusujúce premlcanie, medzi ktoré patrilo toto prvé oznámenie o výhradách, údajne platia vo vztahu ku vsetkým podnikom, ktoré sa podielali na porusení, a teda aj voci zalobkyni. Aj za predpokladu, ze na úcely argumentácie by bolo potrebné konstatovat, ze nejde o ten istý podnik, ktorý bol obvinený, je údajne nespochybnitelné, ze zalobkyna sa v zmysle judikatúry podielala na porusení. 191. V rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna v podstate tvrdí, ze sankcná právomoc Komisie vo vztahu k nej ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph sa premlcala, kedze jej zodpovednost v tomto postavení je údajne akcesorická vo vztahu k zodpovednosti dcérskej spolocnosti, a ze doslo k premlcaniu vo vztahu k dcérskej spolocnosti. Zalobkyna navyse tvrdí, ze doslo k premlcaniu aj vo vztahu k nej ako priamemu porusovatelovi, kedze Komisia v premlcacej lehote neurobila nijaký úkon, ktorým by sa prerusilo premlcanie vo vztahu k nej v tomto postavení. 192. Na úvod je potrebné poukázat na to, ze argumentáciu zalobkyne zalozenú na akcesorickej povahe jej zodpovednosti vo vztahu k zodpovednosti spolocnosti Copigraph a na skutocnosti, ze údajne doslo k premlcaniu vo vztahu k spolocnosti Copigraph, treba zamietnut ako irelevantnú. 193. Treba totiz pripomenút, ze v prípade hospodárskej jednoty medzi materskou spolocnostou a jej dcérskou spolocnostou - o aký ide v prejednávanej veci - sa materská spolocnost povazuje za porusovatela rovnako ako dcérska spolocnost. Predpokladá sa, ze sa dopustila toho istého porusenia (pozri judikatúru citovanú v bodoch 38 az 41 a 52 vyssie a najmä rozsudok Metsä-Serla a i./Komisia, uz citovaný v bode 40 vyssie, bod 34). 194. Prípadná okolnost, ze dcérsku spolocnost uz nemozno sankcionovat za konstatované porusenie, ci uz je to z dôvodu zániku tejto dcérskej spolocnosti alebo - ako to tvrdí zalobkyna v prejednávanej veci - z dôvodu premlcania vo vztahu k tejto dcérskej spolocnosti, preto nemá vplyv na otázku, ci mozno sankcionovat materskú spolocnost, ktorá je sama povazovaná za porusovatela z dôvodu hospodárskej jednoty so svojou dcérskou spolocnostou. Je síce pravda, ze zodpovednost materskej spolocnosti by neexistovala, ak by sa preukázalo, ze nedoslo k poruseniu, ale táto zodpovednost nemôze zaniknút z dôvodu, ze doslo k premlcaniu sankcie vo vztahu k dcérskej spolocnosti. Premlcanie upravené v clánku 25 nariadenia c. 1/2003 totiz nemá za následok zánik existencie porusenia, ale len neuplatnenie sankcií v prípade subjektov, vo vztahu ku ktorým doslo k premlcaniu. 195. Z vyssie uvedených úvodných úvah vyplýva, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, netreba vôbec skúmat, ci doslo k premlcaniu vo vztahu k spolocnosti Copigraph. 196. Jedinou relevantnou otázkou je, ci doslo k premlcaniu vo vztahu k zalobkyni, ktorá je navyse jediným adresátom napadnutého rozhodnutia. 197. V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze podla clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 premlcanie v oblasti ukladania pokút alebo penále sa prerusuje kazdým úkonom Komisie vykonaným s cielom vysetrovania alebo stíhania porusenia a toto prerusenie nadobúda úcinnost dnom oznámenia úkonu "aspon jednému podniku alebo zdruzeniu podnikov, ktoré sa podielali na porusovaní". 198. Úcelom clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 je teda vymedzit okruh úkonov Komisie, ktoré spôsobujú prerusenie premlcania. 199. Toto ustanovenie výslovne obmedzuje tento okruh na úkony týkajúce sa vysetrovania a stíhania, ktoré sú oznámené (aspon) jednému podniku, ktorý sa podielal na porusení, cize v konecnom dôsledku podniku takto oznacenému v rozhodnutí, ktorým sa sankcionuje porusenie. 200. Súd prvého stupna v rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovanom v bode 186 vyssie (bod 143), uviedol, ze "pod ,podnikom zúcastnujúcim sa na porusovaní` treba v zmysle [clánku 25 ods. 3 nariadenia c. 1/2003] chápat akýkolvek podnik identifikovaný ako taký v rozhodnutí Komisie sankcionujúcom porusovanie". 201. Pokial ide o clánok 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, tento stanovuje, ze prerusenie premlcacej lehoty sa uplatnuje na "vsetky" podniky alebo zdruzenia podnikov, ktoré sa podielali na porusovaní. 202. Úcelom clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003 je teda vymedzit okruh podnikov, voci ktorým dochádza k preruseniu premlcania. 203. Výraz "vsetky" pouzitý v tomto ustanovení má zdôraznit, ze rozhodujúca je objektívna úcast dotknutého podniku na porusení, cize bez ohladu na to, v akom postavení sa tento podnik podielal na porusení, a bez ohladu na to, ci Komisia vedela o tomto podniku pred oznámením o výhradách a ci mu pred týmto oznámením o výhradách bol alebo nebol adresovaný úkon prerusujúci premlcanie, alebo ci v minulosti dosiahol zrusenie prvého rozhodnutia, ktorým ho Komisia sankcionovala. 204. V tomto zmysle Súd prvého stupna v rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovanom v bode 186 vyssie (bod 145), v súvislosti s podnikmi, voci ktorým pôsobí prerusenie premlcania, uviedol, ze pojem "zúcastnujúc sa na porusovaní" predpokladá objektívnu skutocnost, a to úcast na porusovaní, ktorá sa odlisuje od subjektívneho a sporného prvku, ako je identifikácia takéhoto podniku v priebehu konania (rozsudok ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný v bode 186 vyssie, bod 145). 205. Z vyssie uvedených úvah týkajúcich sa zmyslu a rozsahu clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003 vyplýva, ze pokial sa podnik podielal na porusení, cize v konecnom dôsledku pokial je tento podnik takto oznacený v napadnutom rozhodnutí, pôsobí voci nemu prerusenie premlcania vyplývajúce z oznámenia úkonu týkajúceho sa vysetrovania a stíhania aspon jednému (tomuto alebo inému) podniku, ktorý je tiez oznacený ako podnik, ktorý sa podielal na porusení. 206. V prejednávanej veci je potrebné nielen konstatovat, ze zalobkyna je oznacená v napadnutom rozhodnutí ako podnik, ktorý sa podielal na porusení, ale tiez ze vsetky zalobné dôvody tejto zaloby smerujúce k spochybneniu zákonnosti tohto konstatovania boli zamietnuté. 207. Z toho vyplýva, ze bez ohladu na to, co zalobkyna tvrdí, je podnikom, ktorý sa podielal na porusení, na úcely clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003. Okolnost, ktorú uvádza zalobkyna, ze ako priamy porusovatel bola obvinená az v druhom oznámení o výhradách, cize vyse pät rokov po ukoncení porusenia, nemá nijaký význam a vyplýva z nezohladnenia mechanizmu clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003. 208. Okrem toho je potrebné poukázat na to, ze je nesporné, ze úkony týkajúce sa vysetrovania alebo stíhania boli oznámené "aspon jednému podniku, ktorý sa podielal na porusení", ci uz ide o vysetrovacie úkony vykonané Komisiou v roku 1997 a v roku 1999 (pozri body 2 a 5 vyssie), prvé oznámenie o výhradách z 26. júla 2000 alebo druhé oznámenie o výhradách z 15. septembra 2009. 209. Z toho vyplýva, ze bez ohladu na to, co tvrdí zalobkyna, premlcanie bolo vo vztahu k nej týmito jednotlivými úkonmi prerusené. Tvrdenie zalobkyne, ze Súd prvého stupna v rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia (uz citovaný v bode 186 vyssie) rozhodol, ze vysetrovacie úkony týkajúce sa tretích osôb nemajú za následok prerusenie premlcania vo vztahu k podnikom, ktorých totoznost bola Komisii známa a o úcasti ktorých na porusení Komisia musela vediet na základe listín, ktoré mala k dispozícii, vyplýva z nesprávneho pochopenia tak mechanizmu clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003, ako aj znenia predmetného rozsudku (pozri bod 204 vyssie). 210. Pokial ide o tvrdenie, ze vzhladom na to, ze rozhodnutie 2004/337 bolo zrusené, Komisia nemohla na základe tohto rozhodnutia preukázat, ze zalobkyna bola oznacená ako podnik, ktorý sa podielal na porusení, "v rozhodnutí Komisie sankcionujúcom porusovanie", je potrebné konstatovat, ze toto tvrdenie rovnako nezohladnuje mechanizmus premlcania. Zalobkyna je totiz v napadnutom rozhodnutí oznacená ako podnik, ktorý sa podielal na porusení, co má za následok, ze úkony týkajúce sa vysetrovania a stíhania uvedené v bode 208 vyssie skutocne spôsobili prerusenie premlcania vo vztahu k nej. 211. Pokial ide napokon o tvrdenie, ze Súd prvého stupna a Súdny dvor sa údajne "priklonili v prospech efektívneho uplatnovania pravidiel premlcania", ked rozhodli, ze pozastavenie premlcania z dôvodu podania zaloby nemá úcinky erga omnes , ale len voci zalobcom (rozsudky ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný v bode 186 vyssie, bod 158, a ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., uz citovaný v bode 41 vyssie, body 141 az 149), je potrebné poukázat na to, ze riesenie, ktoré súdy Únie stanovili v týchto rozsudkoch, sa prirodzene týka len prípadu pozastavenia premlcania (clánok 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003). Vôbec z neho teda nevyplýva, ze prerusenie premlcania (clánok 25 ods. 3 a 4 toho istého nariadenia) nemá úcinky voci vsetkým subjektom, ktoré sa podielali na porusení. Súd prvého stupna navyse vo svojom rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovanom v bode 186 vyssie, jasne odlísil rezim prerusenia premlcania, v prípade ktorého je úcinok erga omnes "výslovne uveden[ý]" v clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, od rezimu pozastavenia premlcania, v prípade ktorého táto otázka nebola "vyriesená" (bod 153 prvá veta rozsudku). 212. Na záver je potrebné konstatovat, ze premlcanie, ktoré zacalo plynút v septembri 1995, bolo vo vztahu k zalobkyni prerusené rôznymi úkonmi uvedenými v bode 208 vyssie a najmä prvým oznámením o výhradách (z 26. júla 2000). 213. Po tom, co premlcanie z tohto dôvodu od tohto prvého oznámenia o výhradách opät zacalo plynút od zaciatku, bolo na základe clánku 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 pozastavené od 11. apríla 2002 (dátum podania zaloby vo veci T-109/02 na Súde prvého stupna zalobkynou) do 3. septembra 2009 (dátum vyhlásenia rozsudku PAK, uz citovaného v bode 13 vyssie) a potom opät zacalo plynút a plynulo az do jeho prerusenia druhým oznámením o výhradách z 15. septembra 2009. Premlcacia lehota teda v období od 26. júla 2000 do 15. septembra 2009 - po odpocítaní doby pozastavenia premlcania - plynula jeden rok a devät mesiacov. 214. V nadväznosti na druhé oznámenie o výhradách (15. septembra 2009) premlcacia lehota opät zacala plynút od zaciatku a plynula az do prijatia napadnutého rozhodnutia Komisie 23. júna 2010, cize o devät mesiacov neskôr. 215. Z týchto skutocností vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rámci pätrocnej premlcacej lehoty stanovenej v clánku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 1/2003. 216. Pokial ide o desatrocnú lehotu stanovenú v clánku 25 ods. 5 druhej vete toho istého nariadenia, táto bola tiez dodrzaná, kedze po odpocítaní doby pozastavenia premlcania pocas súdneho konania (od 11. apríla 2002 do 3. septembra 2009) obdobie medzi ukoncením porusenia (september 1995) a napadnutým rozhodnutím (jún 2010) predstavuje sedem rokov a styri mesiace. 217. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy, z ktorých vyplýva, ze nedoslo k premlcaniu vo vztahu k zalobkyni, je potrebné zamietnut tento zalobný dôvod. O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení usmernení, zásad individualizácie trestov a proporcionality a povinnosti odôvodnenia O prvej casti zalozenej na odmietnutí znízenia pokuty z dôvodu skutkových a právnych okolností tohto konania 218. Zalobkyna tvrdí, ze tri okolnosti týkajúce sa po prvé jej nemoznosti vykonat svoje právo na obhajobu, po druhé skutocnosti, ze vlastnila spolocnost Copigraph len krátko, kedze sa stiahla z trhu, a po tretie skutocnosti, ze Copigraph bola "malým aktérom", ktorému bola vytýkaná len pasívna úcast na karteli z donútenia, mali odôvodnit podstatné znízenie pokuty. Znízenie pokuty je údajne este nevyhnutnejsie vzhladom na porovnanie výsky pokuty ulozenej zalobkyni s výskou pokuty ulozenej spolocnosti AWA, lídrovi na trhu a vodcovi kartelu. 219. Komisia v tejto súvislosti reaguje, ze tri vyssie uvedené okolnosti bud uz boli zamietnuté, alebo nemajú nijaký vplyv, alebo boli zohladnené. Pokial ide o porovnanie so spolocnostou AWA, ktoré uvádza zalobkyna, toto porovnanie je vzhladom na kritériá zohladnené Komisiou údajne "zjednodusené a zavádzajúce". 220. Na úvod treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry Komisia disponuje pri stanovení výsky kazdej pokuty diskrecnou právomocou (rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T-150/89, Zb. s. II-1165, bod 59, a zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 268). Jej posúdenie sa vsak musí uskutocnit v súlade s právom Únie, ktoré nezahrna len ustanovenia Zmluvy, ale aj vseobecné právne zásady (rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2009, Peugeot a Peugeot Nederland/Komisia, T-450/05, Zb. s. II-2533, bod 273). Je tiez potrebné poukázat na to, ze toto posúdenie podlieha preskúmaniu súdu Únie, ktorý musí vykonat kontrolu zákonnosti, ktorá mu prinálezí, a neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva clánok 31 nariadenia c. 1/2003, na základe - okrem prípadných dôvodov verejného poriadku - zalobných dôvodov uvedených zalobcom a dôkazov predlozených zalobcom na podporu týchto zalobných dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C-386/10 P, Zb. s. I-13085, body 62 az 64, a KME Germany a i./Komisia, C-389/10 P, Zb. s. I-12789, body 129 az 131). 221. Podla ustálenej judikatúry sa závaznost porusenia urcuje s ohladom na viacero faktorov, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrasujúci význam pokút (rozsudky Súdneho dvora Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, bod 241, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 43). 222. V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia stanovila výsku pokuty ulozenej zalobkyni na základe vseobecnej metódy, ktorú si stanovila v usmerneniach, ktoré v bode 1 prvom odseku stanovujú, ze "základná ciastka [pokuty] bude urcená podla závaznosti a dlzky trvania porusovania pravidiel, co sú jediné kritériá uvedené v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17". 223. Pokial ide o tvrdenie, ze pokuta by sa mala znízit s prihliadnutím na nemoznost zalobkyne bránit sa z dôvodu casového odstupu medzi ukoncením porusenia a druhým oznámením o výhradách, vzhladom na konstatovania uvedené v rámci skúmania stvrtého zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu je potrebné zamietnut ho ako nedôvodné. 224. Pokial ide o tvrdenie, ze pokuta by sa mala znízit s prihliadnutím na skutocnost, ze zalobkyna údajne vlastnila spolocnost Copigraph len krátko a ze sa stiahla z trhu, treba ho tiez zamietnut, kedze je nesporné, ze zalobkyna bola pocas celého trvania porusenia materskou spolocnostou spolocnosti Copigraph. Skutocnost, ze zalobkyna po ukoncení porusenia previedla spolocnost Copigraph a stiahla sa z trhu, nemôze odôvodnovat znízenie pokuty. 225. Pokial ide o tvrdenie zalozené na tom, ze Copigraph bol údajne "malým aktérom" na trhu, je potrebné poukázat na to, ze Komisia vzala do úvahy túto skutocnost pri výpocte pokuty. Táto skutocnost sa totiz odráza v obrate spolocnosti Copigraph, ktorý bol zohladnený pri stanovení základnej sumy pokuty z dôvodu závaznosti (pozri odôvodnenia 434 az 437 napadnutého rozhodnutia). 226. Pokial ide o skutocnost, ze Komisia údajne vytýkala spolocnosti Copigraph len pasívnu úcast na karteli z donútenia, je potrebné poukázat na to, ze Komisia naopak konstatovala, ze Copigraph a zalobkyna boli, tak ako vsetci ostatní clenovia kartelu, aktívnymi clenmi (odôvodnenie 455 napadnutého rozhodnutia), a ze pokial ide o úcast z donútenia, prinálezalo dotknutým podnikom, aby informovali Komisiu o protiprávnom správaní a o vyhrázkach svojich konkurentov s cielom ukoncit ich (odôvodnenie 456 napadnutého rozhodnutia). 227. Pokial ide napokon o skutocnost, ze výska pokuty ulozenej zalobkyni z hladiska percentuálneho podielu na obrate dosiahnutom na trhu je údajne porovnatelná s výskou pokuty ulozenej vodcovi kartelu, spolocnosti AWA, stací poukázat na to, ze táto skutocnost je cisto náhodná. 228. Tak pokuta ulozená zalobkyni (21,26 milióna eur, cize 35,43 % obratu zalobkyne na relevantnom trhu), ako aj pokuta ulozená spolocnosti AWA (141,75 milióna eur, cize 37,26 % obratu spolocnosti AWA na relevantnom trhu) sú totiz len výsledkami uplatnenia metódy stanovenej v usmerneniach zo strany Komisie na konkrétny prípad kazdého z týchto dvoch podnikov v súlade so zásadou individualizácie trestov (pokial ide o zalobkynu, pozri odôvodnenia 414 az 479 napadnutého rozhodnutia a konkrétnejsie odôvodnenia 436, 442, 443, 450 az 453, 461, 468, 473 a 479; pokial ide o spolocnost AWA, pozri odôvodnenia 369 az 461 rozhodnutia 2004/337 a konkrétnejsie odôvodnenia 409, 412, 415 az 417, 424, 432, 433, 448, 452 a 461). 229. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze táto cast piateho zalobného dôvodu sa musí zamietnut. O druhej casti zalozenej na odmietnutí znízenia pokuty z dôvodu krízy odvetvia samoprepisovacieho papiera 230. Zalobkyna tvrdí, ze kartel vytvorený s cielom získat najvyssí zisk z prosperujúceho odvetvia nemozno posudzovat rovnako prísne ako kartel vytvorený s cielom celit nevyhnutnému poklesu v odvetví. Prax Komisie údajne poskytuje príklady v tejto súvislosti a táto potreba bola údajne pripomenutá na vnútrostátnej a medzinárodnej úrovni. 231. V prejednávanej veci bolo na pokles na trhu údajne poukázané a navyse ho konstatovala Komisia, ktorá ho vsak bez odôvodnenia odmietla zohladnit, hoci pokles v odvetví pokracoval. 232. Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze zohladnila hospodársku situáciu odvetvia. Pripomína, ze porovnanie s predchádzajúcimi rozhodnutiami je irelevantné. Okrem toho kríza sa údajne v skutocnosti dotkla odvetvia az na konci porusenia, co nepredstavuje polahcujúcu okolnost, ale naopak potvrdzuje záver, ze kartel len umelo predlzil nenapravitelne narusenú situáciu. Komisia navyse podla judikatúry údajne nie je povinná zohladnit ako polahcujúcu okolnost zlý financný stav odvetvia. Pokial ide o pokracovanie poklesu v odvetví po rozhodnutí 2004/337, toto je údajne irelevantné. 233. Pokial ide o túto cast piateho zalobného dôvodu, je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna nemôze na základe údajnej krízy odvetvia samoprepisovacieho papiera vytýkat Komisii, ze neuznala existenciu polahcujúcej okolnosti na úcely výpoctu pokuty. 234. Ako totiz Komisia výslovne uviedla v odôvodnení 460 napadnutého rozhodnutia a ako vyplýva z ustálenej judikatúry, Komisia nie je povinná povazovat za polahcujúcu okolnost zlý financný stav predmetného odvetvia a to, ze Komisia brala v predchádzajúcich veciach do úvahy hospodársku situáciu odvetvia ako polahcujúcu okolnost, este neznamená, ze nevyhnutne musí pokracovat v dodrziavaní tejto praxe (rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T-259/02 az T-264/02 a T-271/02, Zb. s. II-5169, bod 510; Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 208, a rozsudok Vseobecného súdu z 19. mája 2010, Wieland-Werke a i./Komisia, T-11/05, neuverejnený v Zbierke, bod 227). 235. Ako Komisia správne uviedla (odôvodnenie 460 napadnutého rozhodnutia), kartely spravidla vznikajú v case, ked odvetvie celí tazkostiam. Ak by sa prijala argumentácia zalobkyne, pokuta by sa musela pravidelne znizovat takmer vo vsetkých prípadoch (pokial ide o podobné úvahy, pozri rozsudky Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, uz citovan ý v bode 234 vyssie, bod 510; Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 45 vyssie, bod 207, a Wieland-Werke a i./Komisia, uz citovaný v bode 234 vyssie, bod 227). 236. Z toho vyplýva, ze táto cast sa musí zamietnut. O tretej casti zalozenej na porusení povinnosti odôvodnenia, pokial ide o parametre výpoctu pokuty 237. Zalobkyna tvrdí, ze ani jedno zo sestdesiatich piatich odôvodnení napadnutého rozhodnutia venovaných nápravným opatreniam jej neumoznuje zistit, do akej miery bola jej osobná úcast na porusení zohladnená pri výpocte pokuty. 238. Komisia tvrdí, ze táto námietka je irelevantná, kedze porusenie vytýkané zalobkyni z dôvodu jej osobnej úcasti je rovnaké ako porusenie, ktoré sa jej vytýka z dôvodu jej zodpovednosti na základe konania jej dcérskej spolocnosti. Vzhladom na to, ze ide o to isté porusenie vytýkané tomu istému podniku, na úcely výpoctu pokuty údajne nie je potrebné rozlisovat dve postavenia, za aké je zalobkyna sankcionovaná. 239. Je potrebné poukázat na to, ze táto cast spocíva na predpoklade, ktorý uz bol zamietnutý (pozri body 173 az 176 vyssie), ze zalobkyni ako priamemu porusovatelovi sa vytýka porusenie odlisné od porusenia, ktoré sa jej vytýka ako materskej spolocnosti spolocnosti Copigraph. 240. Ako uz bolo uvedené vyssie, porusenie, na ktorom sa zalobkyna podielala ako priamy porusovatel a ako materská spolocnost spolocnosti Copigraph, je pritom to isté porusenie. Toto porusenie bolo nanajvýs pripísané zalobkyni z týchto dvoch rôznych dôvodov. 241. Vzhladom na to, ze islo o to isté porusenie vytýkané tomu istému podniku, teda Komisia na úcely výpoctu pokuty nebola povinná rozlisovat dve postavenia, na základe ktorých bola zalobkyna obvinená. 242. Je potrebné dodat, ze generálny advokát Bot vo svojich návrhoch prednesených 2. apríla 2009 vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok PAK, uz citovaný v bode 13 vyssie (Zb. s. I-7191, I-7196, bod 103), poukázal na to, ze skutocnost, ze zalobkyna bola v rozhodnutí 2004/337 povazovaná za zodpovednú za porusenie aj ako priamy porusovatel, nemá nijaký vplyv na výsku pokuty, kedze táto výska bola urcená na základe obratu na trhu so samoprepisovacím papierom, ktorý v celom rozsahu dosiahla jej dcérska spolocnost Copigraph. Je to tak aj v napadnutom rozhodnutí. 243. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze na úcely výpoctu pokuty nebolo potrebné rozlisovat postavenia, na základe ktorých bola konstatovaná zodpovednost zalobkyne za porusenie. 244. Táto cast zalozená na porusení povinnosti odôvodnenia sa teda musí zamietnut. 245. Vzhladom na to, ze tento zalobný dôvod je vo vsetkých castiach nedôvodný, je potrebné zamietnut ho. O siestom zalobnom dôvode zalozenom na porusení oznámenia o spolupráci a zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania 246. Zalobkyna sa domnieva, ze dodatocné znízenie pokuty o 5 % priznané v napadnutom rozhodnutí popri znízení pokuty o 20 %, ktoré uz bolo priznané v rozhodnutí 2004/337, je do velkej miery nedostatocné. 247. Vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách zalobkyna údajne poziadala o dodatocné znízenie pokuty na základe bodu D ods. 2 oznámenia o spolupráci. Zalobkyna sa totiz vzhladom na svoju nemoznost bránit sa v tejto súvislosti rozhodla nespochybnit úcast spolocnosti Copigraph na karteli za celé obdobie porusenia konstatované Komisiou, cize od januára 1992 do septembra 1995. Zalobkyna tým údajne uznala úcast spolocnosti Copigraph na porusení pocas dodatocného obdobia dvadsiatich piatich mesiacov, pricom Copigraph uznala svoju úcast len pocas obdobia dvadsatjeden mesiacov. Zalobkyna poznamenáva, ze za nespochybnenie skutkových zistení týkajúcich sa este dlhsieho obdobia jej pritom Komisia údajne priznala znízenie pokuty, ktoré bolo o 75 % nizsie ako znízenie pokuty, ktoré jej uz bolo priznané. 248. Zalobkyna navyse napáda dôvody, na základe ktorých Komisia obmedzila dodatocné znízenie na 5 %, podla ktorých jej nespochybnenie nebránilo v tom, aby uviedla vsetky druhy tvrdení spochybnujúcich právomoc Komisie, co údajne Komisii neulahcilo jej úlohu. Zalobkyna tvrdí, ze sa len oprávnene odvolávala na svoje právo na obhajobu a na premlcanie. V dôsledku pochybení Komisie vo vztahu k zalobkyni jej údajne bola odnatá tak moznost bránit sa, ako aj moznost spolupracovat nad rámec nespochybnenia skutkových zistení, kedze v súcasnosti sa uz nemôze spojit so svedkami a získat prístup k archívom. Táto situácia údajne spôsobuje rozdielne zaobchádzanie so zalobkynou v porovnaní s ostatnými podnikmi. 249. Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze tvrdenia zalobkyne zalozené na císelných údajoch nemajú nijaký zmysel. Znízenie bolo údajne priznané najmä z dôvodu spolupráce pred zaslaním oznámenia o výhradách. Znízenie z dôvodu spolupráce údajne nie je pomerné vo vztahu k uznanej alebo nespochybnenej dlzke trvania porusenia. Znízením pokuty sa totiz údajne odmenuje ulahcenie práce Komisie. 250. K nespochybneniu zo strany zalobkyne údajne doslo po druhom oznámení o výhradách, zatial co skutocnost, ze Súd prvého stupna v rozsudku Bolloré, uz citovanom v bode 10 vyssie, zamietol zalobné dôvody úcastníkov konania zalozené na dlzke trvania porusenia, prakticky potvrdila posúdenie Komisie v tejto súvislosti. Zalobkyna teda v skutocnosti údajne uz nemala inú moznost ako nespochybnit dlzku trvania porusenia. Okrem toho tvrdenie zalobkyne, ze nespochybnila porusenie, lebo údajne uz nebola schopná zabezpecit si obhajobu, údajne svedcí o tom, ze tento prístup zalobkyne po druhom oznámení o výhradách nebol odôvodnený spoluprácou s Komisiou. 251. Nie je údajne nic zarázajúce na tom, ze Komisia berie do úvahy skutocnost, ze zalobkyna uviedla pocetné tvrdenia, ktoré Komisii neulahcili jej úlohu. 252. Zalobkyni napokon údajne bola pripísaná spolupráca jej bývalej dcérskej spolocnosti pred oznámením o výhradách, co je pre nu priaznivé vzhladom na prax Komisie nepripisovat bývalej materskej spolocnosti spoluprácu jej bývalej dcérskej spolocnosti. Ak by Vseobecný súd konstatoval, ze zalobkyni nemalo byt priznané dodatocné znízenie o 5 %, Komisia údajne nevidí problém vo zvýsení pokuty zalobkyne. 253. Je potrebné pripomenút, ze podla judikatúry základom na znízenie pokút v prípade spolupráce podnikov podielajúcich sa na poruseniach práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze je domnienka, ze takáto spolupráca ulahcuje úlohu Komisie (rozsudky Súdu prvého stupna BPB de Eendracht/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 325; zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia, T-338/94, Zb. s. II-1617, bod 363, a Mayr-Melnhof/Komisia, T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 330). 254. Znízenie pokuty na základe oznámenia o spolupráci môze byt odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a vseobecnejsie konanie dotknutého podniku môzu byt v tejto súvislosti povazované za skutocnú spoluprácu z jeho strany. Ako totiz vyplýva zo samotného pojmu spolupráca pouzitého v texte oznámenia o spolupráci a najmä v úvode a v bode D ods. 1 tohto oznámenia, znízenie pokuty na základe uvedeného oznámenia môze byt priznané jedine vtedy, ak konanie dotknutého podniku svedcí o takom duchu spolupráce (rozsudky Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 33 vyssie, body 395 a 396, a Degussa/Komisia, uz citovaný v bode 78 vyssie, bod 383). 255. Treba pripomenút, ze v prejednávanej veci má znízenie pokuty o 20 % priznané na základe bodu D ods. 2 prvej zarázky oznámenia o spolupráci svoj pôvod v tom, ze spolocnost Copigraph zaslala Komisii pred prvým oznámením o výhradách dokumenty a informácie týkajúce sa obdobia od septembra 1993 do mája 1995, ktoré prispeli k potvrdeniu existencie porusenia v tomto období (pozri odôvodnenia 70, 446, 449 a 452 rozhodnutia 2004/337 a odôvodnenia 463 az 466 napadnutého rozhodnutia). 256. Dodatocné znízenie pokuty o 5 % priznané v napadnutom rozhodnutí je zalozené na skutocnosti, ze zalobkyna vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách (bod 118 tejto odpovede) vyhlásila, ze uz nespochybnuje skutkové zistenia týkajúce sa obdobia od januára 1992 do septembra 1993 (odôvodnenie 471 napadnutého rozhodnutia). 257. Pokial ide o tvrdenie, ze Komisia za nespochybnenie skutkových zistení zo strany zalobkyne týkajúcich sa dlhsieho obdobia (podla zalobkyne 25 mesiacov), ako je obdobie porusenia, ktoré nespochybnila Copigraph (podla zalobkyne 21 mesiacov), priznala zalobkyni dodatocné znízenie pokuty (5 %), ktoré je o 75 % nizsie ako znízenie o 20 % priznané v rozhodnutí 2004/337, je potrebné ho zamietnut, a to aj bez ohladu na to, ze nespochybnenie zo strany zalobkyne sa týkalo len obdobia dvadsiatich mesiacov a nie dvadsiatich piatich mesiacov. 258. Je totiz potrebné poukázat na to, ze znízenie pokuty na základe oznámenia o spolupráci sa neurcuje v pomere k uznanej alebo nespochybnenej dlzke trvania porusenia, ale podla toho, ci spolupráca konkrétne ulahcila prácu Komisie. Úlohu Komisie pritom neulahcuje nespochybnenie, ku ktorému dôjde, ked táto institúcia uz má dostatok dôkazov na preukázanie predmetných skutocností (pozri v tomto zmysle rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, uz citovaný v bode 148 vyssie, body 288 az 290). 259. V tejto súvislosti je potrebné zdôraznit, ze pôvodné znízenie pokuty o 20 % bolo priznané za spoluprácu spolocnosti Copigraph s Komisiou, ku ktorej doslo pred prvým oznámením o výhradách. Ako uviedla Komisia, aktívna spolupráca spocívajúca - ako je to v prípade spolocnosti Copigraph - v poskytnutí informácií prekracujúcich rámec samotnej odpovede na ziadosti o informácie ulahcuje prácu tejto institúcie viac ako samotné nespochybnenie skutkových zistení po oznámení o výhradách. 260. V prejednávanej veci navyse k nespochybneniu skutkových zistení zo strany zalobkyne za obdobie od januára 1992 do septembra 1993 nielenze doslo po prvom oznámení o výhradách, ale az po tom, co Súd prvého stupna v rozsudku Bolloré, uz citovanom v bode 10 vyssie, preskúmal a zamietol vsetky zalobné dôvody uvedené jednotlivými zalobcami týkajúce sa dlzky trvania porusenia (pozri body 244 az 371 uvedeného rozsudku). Súd prvého stupna v uvedenom rozsudku potvrdil stanovisko Komisie týkajúce sa protisútazného úcelu stretnutí, na ktorých sa zúcastnovali jednotlivé podniky, ktorých sa týkalo rozhodnutie 2004/337, vrátane spolocnosti Copigraph. Hoci bol rozsudok Bolloré, uz citovaný v bode 10 vyssie, vo vztahu k zalobkyni pre porusenie práva na obhajobu zrusený, tento rozsudok tým prakticky len potvrdil posúdenie Komisie týkajúce sa dlzky trvania porusenia. V rozsudku PAK, uz citovanom v bode 13 vyssie (pozri najmä body 77 az 81 a 97 az 99), Súdny dvor zamietol odvolacie dôvody týkajúce sa dlzky trvania porusenia. 261. Za týchto podmienok Komisia bola oprávnená konstatovat, ze skutocnost, ze zalobkyna vo svojej odpovedi na druhé oznámenie o výhradách nespochybnila úcast spolocnosti Copigraph na porusení, pokial ide o obdobie od januára 1992 do septembra 1993, skutocne neulahcila jej úlohu (odôvodnenie 472 napadnutého rozhodnutia). 262. Vzhladom na to, ze toto konstatovanie samo osebe odôvodnuje nepriznanie nijakého dodatocného znízenia pokuty zalobkyni, nemozno tvrdit, ze dodatocné znízenie o 5 %, ktoré Komisia predsa priznala z dôvodov uvedených v odôvodnení 473 napadnutého rozhodnutia, bolo zjavne nedostatocné. 263. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tento zalobný dôvod sa musí zamietnut bez ohladu na výhrady zalobkyne voci dôvodom uvedeným v odôvodnení 473 napadnutého rozhodnutia, na základe ktorých Komisia predsa priznala dodatocné znízenie o 5 % (pozri bod 248 vyssie). 264. Pokial vsak ide o tieto výhrady, je potrebné poukázat na to, ze znenie odôvodnenia 473 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého skutocnost, ze zalobkyna "uz nespochybnuje skutkové zistenia, jej nebránilo v tom, aby uviedla vsetky druhy tvrdení smerujúcich k spochybneniu právomoci Komisie, co urcite neulahcilo úlohu Komisie", nie je na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, vôbec zarázajúce. 265. Komisia v podstate len konstatovala, ze nespochybnenie skutkových zistení zo strany zalobkyne nevyplývalo zo skutocnej vôle spolupracovat s Komisiou, a teda ulahcit jej úlohu, ale ze toto nespochybnenie bolo nerozlucne späté s argumentáciou zalobkyne, podla ktorej jej bola v dôsledku pochybenia Komisie odnatá moznost bránit sa. V dôsledku toho nespochybnenie skutkových zistení zo strany zalobkyne v skutocnosti nebolo zalozené na skutocnom duchu spolupráce vyzadovanom na priznanie znízenia pokuty (pozri judikatúru citovanú v bode 254 vyssie). 266. Komisia teda neuviedla nijakú výhradu voci zalobkyni, pokial ide o jej prostriedky obhajoby, ani jej neodoprela právo uviest tvrdenia, ktoré chcela uviest. Len konstatovala, ze zalobkyna musí prijat dôsledky svojich prostriedkov obhajoby. 267. Pokial ide o tvrdenie, ze zalobkyni bola v dôsledku pochybenia Komisie odnatá nielen moznost bránit sa, ale aj moznost spolupracovat nad rámec nespochybnenia skutkových zistení, a ze z toho vyplýva porusenie rovnosti zaobchádzania medzi nou a ostatnými stíhanými podnikmi, je potrebné zamietnut ho. Pri preskúmaní stvrtého zalobného dôvodu totiz uz bolo konstatované, ze Komisia nebola vôbec zodpovedná za údajnú neschopnost zalobkyne bránit sa v druhom správnom konaní. Okrem toho, ako bolo konstatované v bode 154 vyssie, tejto údajnej neschopnosti odporuje skutocnost, ze zalobkyna v zalobe vo veci T-109/02 spochybnila dlzku trvania porusenia. 268. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze tento zalobný dôvod sa musí zamietnut. 269. Vzhladom na to, ze ani jeden zo zalobných dôvodov uvedených zalobkynou na podporu jej návrhov na zrusenie alebo zmenu nie je dôvodný, je potrebné zamietnut zalobu v celom rozsahu. O trovách 270. Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je opodstatnené ulozit jej povinnost nahradit trovy konania v súlade s návrhom Komisie. Výrok Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Bolloré znása vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. References 1. file:///tmp/lynxXXXXCwXJSS/L94431-5875TMP.html#t-ECR_62010TJ0372_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:115:TOC 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0109&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0322&locale=SK 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1996:207:TOC 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1950:303:TOC 8. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:009:TOC 9. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0074&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0303&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0048&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0107&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0294&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0097&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0090&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0201&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0520&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0065&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0354&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0305&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0203&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0325&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0330&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0314&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0043&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0112&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0069&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0012&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0161&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0199&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0196&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61978??0209&locale=SK 35. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0348&locale=SK 36. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0044&locale=SK 37. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1963:127:TOC 38. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:123:TOC 39. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0025&locale=SK 40. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0156&locale=SK 41. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0415&locale=SK 42. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0238&locale=SK 43. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0279&locale=SK 44. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0022&locale=SK 45. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0120&locale=SK 46. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0106&locale=SK 47. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0311&locale=SK 48. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985C?0089&locale=SK 49. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0303&locale=SK 50. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0276&locale=SK 51. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0196&locale=SK 52. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996T?0182&locale=SK 53. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0185&locale=SK 54. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0113&locale=SK 55. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0410&locale=SK 56. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0110&locale=SK 57. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0066&locale=SK 58. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0213&locale=SK 59. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1974:319:TOC 60. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0052&locale=SK 61. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0227&locale=SK 62. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0199&locale=SK 63. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0105&locale=SK 64. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0099&locale=SK 65. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0407&locale=SK 66. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0048&locale=SK 67. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0521&locale=SK 68. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0125&locale=SK 69. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006T?0405&locale=SK 70. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0150&locale=SK 71. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0352&locale=SK 72. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0450&locale=SK 73. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0386&locale=SK 74. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0389&locale=SK 75. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0328&locale=SK 76. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0259&locale=SK 77. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0338&locale=SK 78. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0347&locale=SK 79. file:///tmp/lynxXXXXCwXJSS/L94431-5875TMP.html#c-ECR_62010TJ0372_SK_01-E0001 80. file:///tmp/lynxXXXXCwXJSS/L94431-5875TMP.html#I1 81. file:///tmp/lynxXXXXCwXJSS/L94431-5875TMP.html#MO 82. file:///tmp/lynxXXXXCwXJSS/L94431-5875TMP.html#DI