ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (siesta komora) z 20. septembra 2012 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Státna pomoc, ktorú Francúzsko údajne poskytlo podniku La Poste vo forme neobmedzenej implicitnej záruky vyplývajúcej z jeho postavenia verejnej institúcie -- Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlucitelnú s vnútorným trhom -- Zaloba o neplatnost -- Záujem na konaní -- Prípustnost -- Dôkazné bremeno pri dokazovaní existencie státnej pomoci -- Výhoda" Vo veci T-154/10, Francúzska republika, v zastúpení: pôvodne E. Belliard, G. de Bergues, B. Beaupčre-Manokha, J. Gstalter a S. Menez, neskôr E. Belliard, G. de Bergues, J. Gstalter a S. Menez, splnomocnení zástupcovia, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2010/605/EÚ z 26. januára 2010 o státnej pomoci C 56/07 (ex E 15/05), ktorú Francúzsko poskytlo podniku La Poste ([2]Ú. v. EÚ L 274, s. 1), VSEOBECNÝ SÚD (siesta komora), v zlození: predseda komory H. Kanninen, sudcovia N. Wahl (spravodajca) a S. Soldevila Fragoso, tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 19. marca 2012, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu Vnútrostátne právo, ktoré upravuje postavenie podniku La Poste Postavenie podniku La Poste po 1. januári 1991 a jeho právne dôsledky 1 Podla francúzskeho zákona c. 90-568 z 2. júla 1990 o organizácii verejnej sluzby posty a telekomunikácií (JORF z 8. júla 1990, s. 8069) sa pôvodné generálne riaditelstvo pôst a telekomunikácií, ktoré dovtedy podliehalo ministerstvu pôst a telekomunikácií, od 1. januára 1991 transformovalo na dve samostatné právnické osoby verejného práva: France Télécom a La Poste. Tento zákon výslovne povoloval podniku La Poste rozvíjat popri svojom poslaní verejnej sluzby urcité aktivity otvorené hospodárskej sútazi. 2 V súlade s clánkom 1 výnosu z 31. decembra 1990, ktorý priznával státnu záruku na dlhopisy PTT a na vkladové certifikáty PTT vydané pred 31. decembrom 1990 (JORF z 18. januára 1991, s. 917), "sú úroky, odpisy, poplatky, provízie, náklady a príslusenstvo dlhopisov a vkladových certifikátov PTT vydaných pred 31. decembrom 1990 s cielom prispiet k financovaniu investicných nákladov dodatkového rozpoctu pôst a telekomunikácií s uplatnením clánku L. 127 zákona o poste a telekomunikáciách... a prevedených na La Poste s uplatnením clánku 22 zákona z 2. júla 1990... bezpodmienecne garantované státom". 3 Rozsudkom z 18. januára 2001 Cour de cassation (druhý obciansky senát) potvrdil zásadu, podla ktorej sa La Poste mal transformovat na verejnú institúciu priemyselnej a obchodnej povahy (dalej len "podnik EPIC"). 4 Podla francúzskeho správneho práva sú podniky EPIC verejnoprávne právnické osoby s právnou subjektivitou odlisnou od státu, sú financne nezávislé a majú aj osobitné právomoci, ktoré vseobecne zahrnajú aj výkon jednej alebo viacerých verejných sluzieb. 5 Postavenie podniku EPIC je spojené s urcitými právnymi dôsledkami, ide najmä o: -- neuplatnitelnost konania vo veciach platobnej neschopnosti a konkurzného konania podla vseobecných právnych predpisov [pozri osobitne clánok 2 zákona c. 85-98 z 25. januára 1985 o súdnom vyrovnaní a súdnej likvidácii podnikov (JORF z 26. januára 1985, s. 1097) teraz clánok L. 620-2 obchodného zákonníka], -- uplatnitelnost zákona c. 80-539 zo 16. júla 1980 o penále ukladanom v správnych veciach a o výkone súdnych rozhodnutí právnickými osobami verejného práva (JORF zo 17. júla 1980, s. 1799), ako aj oznacenie státu ako konecného zodpovedného pri vymáhaní zmluvných záväzkov [pozri clánok 1 ods. II zákona c. 80-539, clánok 3-1 ods. 4 a 5 dekrétu c. 81-501 z 12. mája 1981, vydaného na vykonanie zákona c. 80-539 (JORF zo 14. mája 1981, s. 1406) a clánok 10 dekrétu c. 2008-479 z 20. mája 2008 (ktorým sa zrusil dekrét c. 81-501) o výkone rozsudkov ukladajúcich penazné tresty verejným samosprávam]. Zmena postavenia La Poste od 1. marca 2010 6 Dna 29. júla 2009 francúzska vláda predlozila návrh zákona o transformácii La Poste na akciovú spolocnost. Tento návrh viedol k prijatiu zákona c. 2010-123 z 9. februára 2010 o verejnom podniku La Poste a o postových cinnostiach (JORF z 10. februára 2010, s. 2321), ktorý nadobudol úcinnost 1. marca 2010. Clánok 1-2.1 tohto zákona stanovuje: "Právnická osoba verejného práva La Poste sa od 1. marca 2010 transformuje na akciovú spolocnost s názvom La Poste. Základné imanie je vo vlastníctve státu, väcsinového akcionára, a dalsích verejnoprávnych právnických osôb s výnimkou akcií, ktoré môzu byt vo vlastníctve zamestnancov podla podmienok stanovených týmto zákonom. Táto transformácia nemôze spochybnit charakter národnej verejnej sluzby podniku La Poste. ... Táto transformácia so sebou neprinása vytvorenie novej právnickej osoby. Vsetok majetok, práva, záväzky, zmluvy, dohody a povolenia kazdého druhu verejnoprávnej právnickej osoby La Poste vo Francúzsku aj mimo Francúzska patria automaticky a bez formalít akciovej spolocnosti La Poste od dátumu transformácie. Transformácia nemá ziadny vplyv na majetok, práva, záväzky, zmluvy, dohody a povolenia a najmä nespôsobuje zmenu aktuálnych zmlúv a dohôd uzavretých podnikom La poste alebo spolocnostami, ktoré sú s ním spojené v zmysle clánkov L. 233-1 az L.233-4 obchodného zákonníka, ani ich ukoncenie, ani prípadné predcasné splácanie dlhov, ktoré sú ich predmetom..." Správne konanie 7 Rozhodnutím z 21. decembra 2005 Komisia Európskych spolocenstiev schválila prevod bankových a financných cinností La Poste na jeho dcérsku spolocnost La Banque Postale. Komisia v tomto rozhodnutí zdôraznila, ze otázka neobmedzenej státnej záruky v prospech La Poste bude predmetom samostatného konania. 8 Dna 21. februára 2006 Komisia v súlade s clánkom 17 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [88 ES] ([3]Ú. v. ES L 83, s. 1, Mim. vyd. 08/001, s. 339) informovala francúzske orgány o svojich predbezných záveroch, pokial ide o existenciu neobmedzenej státnej záruky, ktorá by vyplývala z postavenia La Poste a ktorá by predstavovala státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, a vyzvala ich, aby predlozili svoje pripomienky. Kedze sa Komisia domnievala, ze táto údajná záruka existovala pred 1. januárom 1958, dátumom nadobudnutia úcinnosti Zmluvy ES vo Francúzsku, uplatnila procesné pravidlá týkajúce sa existujúcej pomoci. 9 Odpoved francúzskych orgánov na túto výzvu prisla Komisii 24. apríla 2006. 10 Dna 4. októbra 2006 v súlade s clánkom 18 nariadenia c. 659/1999 Komisia osobitne vyzvala Francúzsku republiku, aby najneskôr do 31. decembra 2008 zrusila záruku v prospech La Poste na vsetky jeho záväzky, ktorá vyplývala z jeho postavenia. 11 Dna 6. decembra 2006 Komisia dostala od francúzskych orgánov oznámenie, v ktorom sa spochybnovali závery Komisie uvedené v liste zo 4. októbra 2006 a navrhovalo otvorenie diskusie s cielom odstránit pochybnosti, ktoré vzbudzovala existencia neobmedzenej záruky francúzskeho státu v prospech La Poste. 12 Dna 20. decembra 2006 sa uskutocnilo stretnutie medzi útvarmi Komisie a francúzskymi orgánmi. 13 V liste zo 16. januára 2007 francúzske orgány síce stále spochybnovali závery Komisie, ale v snahe objasnit pôsobnost zákona c. 80-539, predlozili Komisii návrh zmeny dekrétu c. 81-501. 14 Po preskúmaní informácií a spresnení, ktoré poskytli francúzske orgány 1. februára a 16. marca 2007, najmä pokial ide o otázky prípadného vzniku zodpovednosti státu v prípade nedostatku aktív La Poste, ich Komisia listom z 29. novembra 2007 informovala o svojom rozhodnutí zacat konanie vo veci formálneho zistovania v súlade s clánkom 88 ods. 2 Zmluvy o ES. Toto rozhodnutie Komisia uverejnila 3. júna 2008 v Úradnom vestníku Európskej únie ([4]Ú. v. EÚ C 135, s. 7) a vyzvala zainteresované strany, aby predlozili svoje pripomienky k spornému opatreniu. 15 K uvedenému opatreniu nedostala Komisia od zainteresovaných strán ziadne pripomienky. Naproti tomu francúzske orgány sformulovali svoje pripomienky v liste z 23. januára 2008. Následne Komisia poverila na základe výberového konania experta, aby vypracoval správu o neobmedzenej záruke poskytnutej Francúzskou republikou podniku La Poste. Tento expert odovzdal správu 17. novembra 2008. 16 Po uverejnení informácií o tom, ze francúzska vláda prijala návrh zákona, ktorým sa schvaluje zmena postavenia podniku La Poste, sa Komisia 20. júla 2009 opýtala Francúzskej republiky, ci by súhlasila s prijatím záväzku transformovat La Poste na akciovú spolocnost podliehajúcu konaniam súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie podla vseobecných právnych predpisov. V tej istej zásielke Komisia poslala francúzskym orgánom správu svojho experta. 17 Oznámením z 31. júla 2009 francúzske orgány informovali Komisiu, ze francúzska Rada ministrov prijala 29. júla 2009 návrh zákona o podniku La Poste a o postových cinnostiach, ktorý stanovoval najmä transformáciu La Poste na akciovú spolocnost od 1. januára 2010. Okrem toho francúzske orgány oznámili, ze poslú svoje pripomienky k správe experta Komisie. 18 Po dvoch upomienkach Komisie z 9. septembra a 6. októbra 2009 Francúzska republika poslala oznámením z 27. októbra 2009 svoje pripomienky k správe experta Komisie a poslala stanovisko vypracované iným expertom. 19 Dna 11. decembra 2009 bola podaná zmena a doplnenie k návrhu zákona o podniku La Poste a o postových cinnostiach, ktorým sa odkladá dátum transformácie La Poste na akciovú spolocnost na marec 2010. 20 Dna 26. januára 2010 Komisia vydala rozhodnutie K(2010) 133 o státnej pomoci C 56/07 (ex E 15/05), ktorú Francúzsko poskytlo podniku La Poste (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). Toto rozhodnutie, ktoré bolo oznámené francúzskym orgánom 27. februára 2010, bolo uverejnené pod referencným císlom 2010/605/EÚ v Úradnom vestníku Európskej únie19. októbra 2010 ([5]Ú. v. EÚ L 274, s. 1). Napadnuté rozhodnutie 21 Po rekapitulácii priebehu správneho konania (odôvodnenia 1 az 17 napadnutého rozhodnutia), obsahu sporného opatrenia (odôvodnenia 18 az 37 uvedeného rozhodnutia), ako aj pripomienok a návrhov, ktoré predlozili francúzske orgány (odôvodnenia 38 az 114 toho istého rozhodnutia), pristúpila Komisia k samotnému preskúmaniu otázky, ci po prvé existovala neobmedzená záruka francúzskeho státu v prospech La Poste (odôvodnenia 116 az 255 napadnutého rozhodnutia), a po druhé, ci existovala selektívna výhoda, ktorá vyplývala z tejto záruky (odôvodnenia 256 az 300 uvedeného rozhodnutia), ktorá by mohla narusit hospodársku sútaz a obchod (odôvodnenie 301 tohto rozhodnutia) v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. 22 Po prvé, pokial ide v tomto prípade o existenciu neobmedzenej záruky, Komisia po preskúmaní viacerých argumentov, ktoré predlozili francúzske orgány, dospela k záveru, ze podnik La Poste mal výhodu tejto záruky zo strany francúzskeho státu na základe urcitých osobitostí prirodzene spojených s jeho postavením verejnej institúcie (pozri najmä odôvodnenia 251 az 253 napadnutého rozhodnutia). Podla názoru Komisie uvedená záruka by nielenze viedla k prevodu státnych prostriedkov v zmysle bodu 2.1 oznámenia Komisie 2008/C 155/02 o uplatnovaní clánkov 87 [ES] a 88 [ES] na státnu pomoc vo forme záruk ([6]Ú. v. EÚ C 155, 2008, s. 10, dalej len "oznámenie z roku 2008") (odôvodnenie 254 napadnutého rozhodnutia), ale bola by pripísaná státu (pozri odôvodnenie 255 tohto rozhodnutia). 23 Presnejsie, pokial ide o posúdenie existencie neobmedzenej záruky francúzskeho státu v prospech podnikov EPIC, Komisia na úvod zdôraznuje, ze La Poste nepodliehal vseobecným právnym predpisom vo veciach súdneho vyrovnania a likvidácie podnikov v tazkostiach a ze v súlade s bodom 1.2 druhým odsekom prvou zarázkou oznámenia z roku 2008 sa výhodnejsie podmienky úveru pre podniky, ktorých právne postavenie vylucuje moznost konkurzného konania alebo konania vo veci platobnej neschopnosti, chápu ako pomoc vo forme záruky. S konstatovaním, ze francúzske orgány spochybnovali záver, podla ktorého sa neuplatnovanie vseobecných právnych predpisov o vyrovnaní a likvidácii podnikov na La Poste prirovnávalo k mechanizmu státnej záruky v jeho prospech, tak pokial ide o splácanie jeho veritelom, ako aj o zachovanie jeho existencie v prípade, ak by sa ocitol v situácii platobnej neschopnosti, Komisia preskúmala vsetky predlozené argumenty týchto orgánov (pozri odôvodnenie 117 napadnutého rozhodnutia). 24 Komisia predovsetkým zdôraznila, ze v rozpore s tvrdeniami francúzskych orgánov francúzske právo nevylucuje existenciu implicitných záruk, a osobitne státnej záruky v prospech podnikov EPIC, co okrem ostatných dôkazov potvrdil aj komentár francúzskej Conseil d'État (Státna rada, dalej len "Conseil d'État") z roku 1995 v rámci prípadu známeho ako "Crédit Lyonnais" (pozri odôvodnenia 120 az 147 napadnutého rozhodnutia). 25 Po preskúmaní stratégie veritela La Poste na dosiahnutie uspokojenia svojej pohladávky pre prípad, ze by bol La Poste vo financných tazkostiach a nemohol by splácat svoje dlhy, Komisia dospela k záveru ze: -- v prípade verejných institúcií neexistujú tradicné prekázky brániace uspokojeniu pohladávky súkromnoprávneho subjektu (odôvodnenia 150 az 155 napadnutého rozhodnutia), -- konanie vo veci vymáhania dlhov verejných institúcií na základe súdneho rozhodnutia podla zákona c. 80-539 v ziadnom prípade nevedie k zániku dlhu (odôvodnenia 156 az 184 napadnutého rozhodnutia), -- systém zodpovednosti státu pri uplatnovaní konania vo veci vymáhania dlhov verejných institúcií vykazuje vsetky znaky zárucného mechanizmu (odôvodnenia 185 az 226 napadnutého rozhodnutia), -- aj ked nedoslo k uspokojeniu veritela verejnej institúcie, tento veritel sa môze v súlade s teóriou zdanlivosti domáhat právnych úcinkov legitímneho omylu, ktorého sa dopustil, ked pohladávku zakladal na skutocnosti, ze bude vzdy uspokojená (odôvodnenia 227 az 229 napadnutého rozhodnutia). 26 Komisia sa domnievala, ze aj ked sa veritelovi verejnej institúcie v primeranej lehote a po vyuzití postupov na vymáhanie pohladávok, ktoré sú opísané v odôvodneniach 150 az 229, nepodarí dosiahnut uspokojenie svojej pohladávky, stále si môze byt istý, ze jeho pohladávka nezanikne, pretoze podla Komisie práva a povinnosti verejnej institúcie sa v kazdom prípade prevedú na stát alebo inú verejnoprávnu právnickú osobu (odôvodnenia 230 az 250 napadnutého rozhodnutia). 27 Po druhé Komisia dospela k záveru, ze výhodnejsie úverové podmienky, ktoré podnik La Poste získal na základe tejto neobmedzenej záruky, predstavujú výhodu (odôvodnenia 256 az 299 napadnutého rozhodnutia) selektívnej povahy (odôvodnenie 300 napadnutého rozhodnutia), ktorá by mohla narusit hospodársku sútaz a ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi (odôvodnenie 301 napadnutého rozhodnutia). 28 Osobitne, pokial ide o existenciu výhody, sa Komisia domnievala, ze sporná záruka predstavuje základný prvok státnej podpory, vdaka ktorému La Poste získal výhodnejsie úverové podmienky, ako by získal, keby bol hodnotený len na základe svojich výsledkov. V tejto súvislosti Komisia zdôraznila, ze úverové podmienky boli stanovené najmä na základe financného ratingu (pozri odôvodnenie 257 napadnutého rozhodnutia). Podla názoru Komisie teda z viacerých analýz a metodík ratingových agentúr vyplynulo, ze sporná záruka ako základný prvok státnej podpory v prospech La Poste pozitívne ovplyvnila financný rating La Poste a tak aj úverové podmienky, ktoré mohol získat (odôvodnenia 258 az 293 napadnutého rozhodnutia). Komisia sa domnievala, ze v tomto prípade nemusela dokazovat konkrétne úcinky, ktoré mala táto záruka v minulosti (odôvodnenie 298 napadnutého rozhodnutia). Zároven vsak spresnila, ze vzhladom na neobmedzenost záruky nie je mozné vypocítat výsku trhového poplatku, ktorý by La Poste mal zaplatit státu, v dôsledku coho je neuplatnitelný mechanizmus retrocesie, ktorý navrhli francúzske orgány (odôvodnenie 299 napadnutého rozhodnutia). 29 Komisia nakoniec rozhodla, ze vsetky podmienky na uplatnenie clánku 107 ods. 1 ZFEÚ sú splnené, sporná záruka predstavuje státnu pomoc v zmysle tohto ustanovenia (odôvodnenie 302 napadnutého rozhodnutia) a ze ani po zmenách a doplneniach navrhovaných francúzskymi orgánmi nesplna ziadnu z podmienok, aby mohla byt vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom (odôvodnenia 303 az 315 uvedeného rozhodnutia). 30 Výrok napadnutého rozhodnutia znie: "Clánok 1 Neobmedzená státna záruka poskytnutá Francúzskom podniku La Poste predstavuje státnu pomoc, ktorá nie je zlucitelná s vnútorným trhom. Francúzsko zrusí túto pomoc najneskôr do 31. marca 2010. Clánok 2 Komisia sa domnieva, ze skutocná transformácia La Poste na akciovú spolocnost bude mat za následok zrusenie neobmedzenej státnej záruky, ktorá jej bola poskytnutá. Skutocné zrusenie tejto neobmedzenej záruky najneskôr 31. marca 2010 predstavuje opatrenie schopné zrusit v súlade s právom Únie státnu pomoc konstatovanú v clánku 1. Clánok 3 Do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia Francúzsko oznámi podrobný opis uz prijatých opatrení na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Clánok 4 Toto rozhodnutie je urcené Francúzskej republike." Konanie a návrhy úcastníkov konania 31 Francúzska republika návrhom podaným do kancelárie Vseobecného súdu 2. apríla 2010 podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 32 Na základe správy sudcu spravodajcu Vseobecný súd (siesta komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania. Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 19. marca 2012. 33 Francúzska republika navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- zaviazal Európsku komisiu na náhradu trov konania. 34 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu ako neprípustnú a subsidiárne ju zamietol ako nedôvodnú, -- zaviazal Francúzsku republiku na náhradu trov konania. O prípustnosti 35 Bez formálneho podania námietky neprípustnosti v zmysle clánku 114 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu Komisia tvrdí, ze táto zaloba je neprípustná z toho dôvodu, ze napadnuté rozhodnutie nie je na ujmu Francúzskej republiky. V podstate tvrdí, ze toto rozhodnutie, ktoré sa týka existujúcej pomoci, ktorú sa rozhodli vnútrostátne orgány z im známych dôvodov zrusit, nemá záväzné právne úcinky, ktoré by mohli zasiahnut záujmy Francúzskej republiky. V tejto súvislosti Komisia zdôraznuje, ze kazdý zalobca vrátane clenského státu musí preukázat, ze napadnuté rozhodnutie má negatívny a konkretizovaný vplyv na skutocné a existujúce záujmy, co sa v danom prípade nepreukázalo. 36 Vseobecný súd pripomína, ze pojem záujem na konaní sa odvoláva na nevyhnutnost, aby kazdá fyzická ci právnická osoba, ktorá podala zalobu o neplatnost, preukázala skutocne existujúci záujem na zrusení napadnutého aktu. Na to, aby taký právny záujem mohol existovat, musí byt samotné zrusenie aktu spôsobilé vyvolat právne následky, alebo inými slovami, zaloba musí byt spôsobilá v prípade úspesného výsledku priniest prospech pre toho úcastníka konania, ktorý ju podal. Preto akt, ktorým sa tejto osobe úplne vyhovuje, jej sám osebe nemôze spôsobovat ujmu, pricom táto osoba nemá záujem na tom, aby navrhovala jeho zrusenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 11. marca 2009, TF1/Komisia, [7]T-354/05, Zb. s. II-471, body 84 a 85 a tam citovanú judikatúru). 37 Treba zdôraznit, ze rovnako ako clánok 230 ES aj clánok 263 ZFEÚ jasne rozlisuje medzi právom podat zalobu o neplatnost, ktoré majú institúcie Únie a clenské státy na jednej strane a fyzické a právnické osoby na druhej strane, pricom druhý odsek tohto clánku poskytuje vsetkým clenským státom právo namietat prostredníctvom zaloby o neplatnost proti legálnosti rozhodnutí Komisie bez toho, aby bol výkon tohto práva podmienený preukázaním záujmu na konaní. Clenský stát teda na to, aby bola jeho zaloba prípustná, nemusí preukazovat, ze akt Komisie, ktorý napáda, spôsobuje voci nemu právne úcinky. Na to, aby akt Komisie mohol byt predmetom zaloby o neplatnost, je vsak potrebné, aby islo o akt, ktorý má spôsobovat záväzné právne úcinky (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 27. novembra 2001, Portugalsko/Komisia, [8]C-208/99, Zb. s. I-9183, body 22 az 24, a rozsudok Súdneho dvora z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, [9]C-463/10 P a C-475/10 P, Zb. s. I-9639, bod 36 a tam citovanú judikatúru), co je potrebné urcit v závislosti od jeho podstaty. 38 V danom prípade nemozno popriet, ze napadnuté rozhodnutie, ktoré konstatuje existenciu státnej pomoci v prospech La Poste vo forme neobmedzenej záruky a ktoré ju vyhlasuje za nezlucitelnú s vnútorným trhom, nevyhnutne musí spôsobovat záväzné právne úcinky, a teda predstavuje napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, [10]C-279/08 P, Zb. s. I-7671, body 35 az 42). 39 Ziadny z dôkazov a argumentov, ktoré predlozila Komisia, nemôze vyvrátit tento záver. 40 Po prvé, ak je aj pravda, ako uviedla Komisia, ze francúzska vláda z dôvodov, ktoré pozná len ona, a bez akéhokolvek nátlaku zo strany Komisie rozhodla, ako to potvrdzuje aj tlacové oznámenie francúzskej vlády z 29. júla 2009 a návrh zákona o transformácii La Poste na akciovú spolocnost z rovnakého dna (pozri bod 6 vyssie), ze zrusí opatrenie kvalifikované napadnutým rozhodnutím ako existujúca státna pomoc niekolko mesiacov pred prijatím tohto rozhodnutia, tento fakt nemení nic na tom, ze Francúzska republika bola právne viazaná vykonat napadnuté rozhodnutie, rozhodnutie, ktorého prijatie predchádzalo transformácii postavenia La Poste na akciovú spolocnost. Skutocnost, na ktorú upozornuje Komisia, ze pri výkone napadnutého rozhodnutia by mohlo dôjst k prekrytiu záujmov Komisie a Francúzskej republiky, nebráni Francúzskej republike podat zalobu o neplatnost proti tomuto rozhodnutiu. Ako to správne podotkla Francúzska republika, takýto prístup, ktorý smeruje k penalizácii clenských státov v závislosti od toho, ci mohli nájst vlastný záujem na dosiahnutí súladu s rozhodnutím Komisie, vykazuje výrazne subjektívne crty. Preskúmanie otázky, ci daný akt môze byt predmetom zaloby o neplatnost v rozsahu, v akom spôsobuje alebo má spôsobit záväzné právne úcinky, cím zasiahne záujmy zalobcu, pritom musí spocívat v objektívnom posúdení podstaty tohto aktu. 41 Po druhé, pokial ide o argumenty predlozené Komisiou, podla ktorej nie je nikde uvedené, ze napadnuté rozhodnutie malo negatívny a charakterizovaný vplyv na skutocné existujúce záujmy Francúzskej republiky, sa v skutocnosti vztahujú na problematiku existencie záujmu na konaní, co je otázka, ktorú si netreba zamienat s konceptom napadnutelného aktu a ktorá, ako sa pripomína v bode 37 vyssie, nemá byt skúmaná v rámci zaloby o neplatnost podanej clenskými státmi. 42 Po tretie judikatúra citovaná Komisiou je v predmetnom prípade irelevantná. 43 Predovsetkým, pokial ide o vec, ktorej sa týkal rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia ([11]C-147/96, Zb. s. I-4723), stací konstatovat, ze dôvod, pre ktorý bola zaloba vyhlásená za neprípustnú, spocíval v skutocnosti, ze sporný list bol len prípravnej povahy, cize nemohol spôsobovat právne úcinky a ani také úcinky spôsobovat nemal. Súdny dvor rozhodol, ze uvedený list nepredstavoval konecné rozhodnutie, ktoré by mohlo byt predmetom zaloby o neplatnost (pozri bod 35 tohto rozsudku). 44 V nadväznosti na to, pokial ide o riesenie v uz citovanom uznesení Portugalsko/Komisia, to vychádzalo z okolnosti, ze zalujúci clenský stát navrhoval zrusit napadnuté rozhodnutie len v rozsahu, v akom bol oznacený ako jeho adresát. Ako teda zdôraznuje Súdny dvor, toto oznacenie nemalo zjavne samostatný právny úcinok. Treba uviest, ze za týchto okolností Súdny dvor starostlivo pripomenul, ze na to, aby akt Komisie mohol byt predmetom zaloby o neplatnost, musí byt jeho cielom spôsobovat právne úcinky (rozsudky Súdneho dvora z 27. septembra 1988, Velká Británia/Komisia, [12]114/86, Zb. s. 5289, bod 12; z 20. marca 1997, Francúzsko/Komisia, [13]C-57/95, Zb. s. I-1627, bod 7, a zo 6. apríla 2000, Spanielsko/Komisia, [14]C-443/97, Zb. s. I-2415, body 27 a 28), aj ked v case, ked clenský stát zamýslal podat takúto zalobu, tieto úcinky "voci samotnému príslusnému státu" nemuseli nastat (bod 24 rozsudku). 45 Co sa týka rozsudku Súdneho dvora z 18. júna 2002, Nemecko/Komisia ([15]C-242/00, Zb. s. I-5603), ten sa týka zvlástnej situácie, ked obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj okolnosti, za ktorých bolo prijaté, naznacovali, ze predmetom tohto rozhodnutia ani jeho cielom nebolo implicitne zamietnut ziadost dotknutého clenského státu (pozri bod 45 rozsudku). V dôsledku toho táto judikatúra vôbec neprispieva k podpore postoja, ktorý zaujíma Komisia. 46 Rovnako to bolo aj vo veci, ktorej sa týkal rozsudok Súdu prvého stupna z 30. januára 2002, Nuove Industrie Molisane/Komisia ([16]T-212/00, Zb. s. II-347), v rámci ktorej bola pre nedostatok záujmu na konaní zamietnutá zaloba podaná podnikom, teda jednotlivcom, a nie clenským státom, ktorý prijímal oznamovanú pomoc z dôvodu, ze pomoc bola vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom a ze okrem iného posúdenie tejto zlucitelnosti ziadnym spôsobom nezasiahlo záujmy uvedeného podniku. 47 Tieto úvahy platia aj v prípade rozsudkov Vseobecného súdu z 18. marca 2010, Centre de coordination Carrefour/Komisia ([17]T-94/08, Zb. s. II-1015), a Forum 187/Komisia ([18]T-189/08, Zb. s. II-1039), ktorými sa zamietli zaloby podané fyzickými alebo právnickými osobami ako neprípustné z dôvodu nedostatku záujmu na konaní. 48 Vzhladom na vsetky tieto úvahy a bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadrovat k tomu, ci cielom, ktorý sleduje Francúzska republika touto zalobou, je dosiahnut zrusenie rozhodnutia, ktoré by predstavovalo precedens v preskúmavaní právneho postavenia iných podnikov EPIC, túto zalobu treba vyhlásit za prípustnú. O veci samej 49 Francúzska republika uvádza na podporu svojej zaloby tri zalobné dôvody. Prvý zalobný dôvod je zalozený na nesprávnom právnom posúdení, kedze Komisia z právneho hladiska dostatocne nepreukázala existenciu státnej pomoci. V druhom zalobnom dôvode Francúzska republika tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, ako aj nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ked sa domnievala, ze La Poste pre svoje právne postavenie podniku EPIC získal pre svoje dlhy implicitnú a neobmedzenú záruku státu. Tretí zalobný dôvod je zalozený na neexistencii výhody v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. Úvodné poznámky 50 Clánok 107 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, ze "ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná s vnútorným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi". 51 V súlade s bodom 1.2 druhým odsekom stvrtou zarázkou oznámenia z roku 2008 "Komisia povazuje za pomoc vo forme záruky aj výhodnejsie podmienky financovania pre podniky, ktorých právna forma vylucuje konkurzné konanie alebo iné postupy pre prípad platobnej neschopnosti". 52 Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze kvalifikovanie pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ vyzaduje, aby boli splnené vsetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé musí íst o zásah státu alebo zásah prostredníctvom státnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byt spôsobilý ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. Po tretie musí poskytnút výhodu jej príjemcovi tým, ze zvýhodnuje urcité podniky alebo výrobu urcitých tovarov. Po stvrté musí narúsat alebo hrozit narusením hospodárskej sútaze (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, [19]C-280/00, Zb. s. I-7747, body 74 a 75, a rozsudok Súdu prvého stupna z 22. februára 2006, Le Levant 001 a i./Komisia, [20]T-34/02, Zb. s. II-267 bod 110). 53 Po prvé sa javí, ze zalobné dôvody predlozené na podporu zaloby majú za ciel v podstate preukázat, ze Komisia chybne dospela k záveru, ze existuje výhoda v prospech La Poste, výhoda, ktorá by vyplývala zo státnej záruky implicitnej a neobmedzenej povahy, ktorej existencia sa tiez spochybnuje. Tieto zalobné dôvody sa v podstate viazu na vymedzenie existencie výhody. 54 Hoci Francúzska republika v stádiu repliky zároven spochybnila podmienku týkajúcu sa existencie prevodu státnych prostriedkov, treba konstatovat, ze toto tvrdenie nepredstavuje rozsírenie zalobného dôvodu, ktorý bol priamo alebo implicitne uvedený v návrhu na zacatie konania a ktorý je s ním úzko spojený. V skutocnosti sa toto tvrdenie odvoláva na inú podmienku uplatnovania clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 4. marca 2009, Taliansko/Komisia, [21]T-424/05 Zb. s. II-23*, body 103 az 105). 55 Tvrdenie, ktoré vychádza z nesplnenia podmienky prevodu státnych prostriedkov, musí byt vyhlásené za neprípustné pri uplatnovaní ustanovení clánku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s clánkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, z ktorých vyplýva, ze zaloba musí obsahovat najmä predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh zalozený, a ze uvádzanie nových dôvodov je prípustné pocas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody zalozené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vysli najavo v priebehu konania (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 19. septembra 2000 Dürbeck/Komisia, [22]T-252/97, Zb. s. II-3031, bod 39 a tam citovanú judikatúru). 56 V tomto prípade sa nepreukázalo a ani netvrdilo, ze zalobný dôvod vychádzajúci z neexistencie prevodu státnych prostriedkov by bol zalozený na právnych ci skutkových okolnostiach, ktoré vysli najavo v priebehu konania. Dokonca ak by sa predpokladalo, ze neskoré predlozenie uvedeného zalobného dôvodu po podaní zaloby sa dá vysvetlit vyhlásením rozsudku Vseobecného súdu z 21. mája 2010, Francúzsko a i./Komisia ([23]T-425/04, T-444/04, T-450/04 a T-456/04, Zb. s. II-2099), na ktorý sa Komisia odvoláva v replike, tento rozsudok nemôze byt kvalifikovaný ako nový prvok, ktorý by odôvodnil neskoré predlozenie uvedeného tvrdenia. V skutocnosti rozsudok súdu Únie, ktorý len potvrdil právnu podmienku, ktorú zalobca v zásade poznal v case podania zaloby, nemozno povazovat za nový prvok, ktorý by bol základom nového zalobného dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. apríla 1982, Dürbeck/Komisia, [24]11/81, Zb. s. 1251, bod 17, a rozsudok Súdu prvého stupna z 11. decembra 1996, Atlanta a i./ES, [25]T-521/93, Zb. s. II-1707, bod 39). 57 V súvislosti s touto otázkou polozenou pocas pojednávania Francúzska republika pripustila, ze jej tvrdenie sa zameralo len na podmienku týkajúcu sa existencie výhody v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, co sa aj zaznamenalo v zápisnici z pojednávania. 58 Po druhé, pokial ide o rozsah a povahu súdneho preskúmania, treba predovsetkým pripomenút, ze pojem státna pomoc, tak ako je definovaný v zmluve, má právnu povahu a má sa vykladat na základe objektívnych skutocností. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a s ohladom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zlozitost hodnotení uskutocnených Komisiou vykonávat celkové preskúmanie, pokial ide o otázku, ci opatrenie patrí do pôsobnosti clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, [26]C-83/98 P, Zb. s. I-3271, bod 25, a z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, [27]C-487/06 P, Zb. s. I-10515, bod 111). 59 Následne treba spresnit, ze zákonnost rozhodnutia Komisie v oblasti státnej pomoci sa má posúdit podla informácií, o ktorých mohla Komisia v case prijatia rozhodnutia vediet (rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, [28]234/84, Zb. s. 2263, bod 16, a zo 14. septembra 2004, Spanielsko/Komisia, [29]C-276/02, Zb. s. I-8091, bod 31). Z toho najmä vyplýva, ze len co pojem státna pomoc zodpovedá objektívnej situácii, ktorá sa posudzuje v okamihu prijímania rozhodnutia Komisie, treba pri vykonávaní súdneho preskúmania vziat do úvahy práve tieto posúdenia vykonané k tomuto dátumu (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., [30]C-341/06 P a C-342/06 P, Zb. s. I-4777, bod 144). 60 Vseobecný súd povazuje za vhodné zaoberat sa zalobou najskôr posúdením druhého zalobného dôvodu. O druhom zalobnom dôvode vychádzajúcom z nesprávneho posúdenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, pokial ide o existenciu neobmedzenej záruky v prospech La Poste 61 Vo svojom druhom zalobnom dôvode Francúzska republika tvrdí, ze Komisia sa pri skúmaní otázky existencie implicitnej a neobmedzenej záruky státu v prospech La Poste dopustila nesprávneho posúdenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Tento dôvod sa skladá zo styroch castí zalozených na skutocnosti, ze Komisia sa dopustila viacerých pochybení, konkrétne: -- pokial ide o záver, ze vo francúzskom práve existuje princíp implicitnej záruky státu vyplývajúcej z postavenia podniku EPIC, -- vo vymedzení dôsledkov, ktoré mali byt vyvodené z neuplatnovania konaní vo veci súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie podnikov podla vseobecných právnych predpisov na podniky EPIC, -- v stotoznovaní podmienok vzniku zodpovednosti státu s mechanizmom automatickej a neobmedzenej záruky za pasíva La Poste, -- vo vymedzení dôsledkov prípadného prevodu povinnosti vykonávat verejnú sluzbu po zániku podniku EPIC. O prvej casti, ktorá vychádza z nesprávneho záveru Komisie, ze vo francúzskom práve existuje implicitná záruka státu vyplývajúca z postavenia podniku EPIC 62 Francúzska republika tvrdí, ze Komisia dospela k nesprávnemu záveru, ze vo francúzskom práve existuje implicitná a neobmedzená státna záruka poskytovaná podnikom EPIC. 63 Na podporu svojich tvrdení Francúzska republika v podstate uvádza, ze po prvé judikatúra Conseil d'État vylucuje samotný princíp takejto záruky, po druhé úryvok z výrocnej správy Conseil d'État za rok 1995, o ktorý sa Komisia opierala, nie je vseobecne platný a záväzný, a to najmä vzhladom na stanovisko Conseil d'État z 8. septembra 2005, po tretie, ze francúzske právo týkajúce sa verejných financií vylucuje zo zásady akýkolvek pojem "implicitná záruka", a po stvrté, ze neexistujú opatrenia, ktoré by mohli zachovat práva veritelov podniku EPIC za predpokladu, ze by sa jeho postavenie zmenilo. 64 V danom prípade urcenie existencie neobmedzenej státnej záruky implikuje podrobné preskúmanie zohladnujúce konkrétne okolnosti mechanizmov uplatnovaných francúzskym právom pre prípad, ze si podnik EPIC, ako je La Poste, prestane plnit záväzky voci svojim veritelom. 65 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze v rámci právnej úpravy sporového konania v oblasti státnej pomoci patrí hodnotenie skutocností a dôkazov do úplne neobmedzeného posúdenia Vseobecného súdu. Navyse za týchto okolností otázka, ci a do akej miery sa v prejednávanej veci uplatní, alebo neuplatní pravidlo vnútrostátneho práva, je skutkovým posúdením súdu a riadi sa pravidlami o vykonávaní dokazovania a rozdelení dôkazného bremena. 66 Okrem iného treba konstatovat, ze v rozpore s tým, co by sa dalo predpokladat na základe tvrdení Francúzskej republiky, Komisia nedospela k záveru, ze vo francúzskom práve existuje princíp implicitnej záruky státu na základe úryvku zo správy Conseil d'État. Z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, ze na stanovenie existencie státnej záruky v prospech La Poste Komisia skúmala, ci, ako tvrdili francúzske orgány, takúto záruku vylucovalo francúzske právo (pozri odôvodnenia 120 az 136 napadnutého rozhodnutia). Komisia dospela k záveru, ze právne predpisy a judikatúra neumoznili potvrdit, ze francúzske právo vylucuje, aby stát rucil podnikom EPIC za záväzky, ku ktorým sa zaviazali voci tretím stranám. 67 Tento záver nemozno spochybnit. 68 V prvom rade, pokial ide o to, ci judikatúra Conseil d'État vylucuje aj samotný princíp záruky státu v prospech verejných institúcií, z písomných podaní úcastníkov konania vyplýva, ze v podstate namietajú voci výkladu judikatúry vychádzajúci z rozsudku Conseil d'État (plénum) z 1. apríla 1938, Société de l'Hôtel d'Albe (Zbierka rozhodnutí Conseil d'État, s. 341). 69 Z tohto rozsudku vyplýva, ze Conseil d'État odmietla vyhoviet návrhu jedného veritela podniku EPIC, ktorý bol podaný priamo na státny orgán, s tým, ze uviedla, ze stát nie je povinný uhradit zmluvné záväzky tejto institúcie. Ako teda Komisia správne poznamenala v odôvodnení 123 napadnutého rozhodnutia, okolnosti vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, sú dost odlisné od situácie, ked sa podnik EPIC ocitne v platobnej neschopnosti a prípad je relevantný len na úcely preskúmania, ci státna záruka môze byt uplatnená. Skutocnost, ze podla tohto rozsudku majú verejné institúcie v zmysle francúzskeho práva právnu subjektivitu a sú financne nezávislé, nevyhnutne neimplikuje, ze stát nemôze byt konecným rucitelom uvedeným institúciám. Komisia sa teda pri svojom posudzovaní nedopustila omylu, ked dospela k záveru, ze z judikatúry nie je mozné vyvodit, ze je vylúcený samotný princíp státnej záruky v prospech podnikov EPIC. 70 V druhom rade Francúzska republika tvrdí, ze Komisia nesprávne vychádzala z vety vytrhnutej z výrocnej správy Conseil d'État za rok 1995, kedze pôsobnost a záväznost uvedenej správy sú diskutabilné. 71 Toto tvrdenie nemozno prijat z viacerých dôvodov. Predovsetkým, a ako aj zdôraznila Komisia, úryvok, na ktorý sa odvolávala Komisia (pozri odôvodnenie 139 napadnutého rozhodnutia) a ktorý samotný pochádzal z komentára pripraveného v roku 1995 pri prílezitosti vytvorenia verejnej institúcie, ktorá mala podporne slúzit ako financná podpora poskytnutá francúzskym státom s cielom restrukturalizácie Crédit Lyonnais, je naformulovaný jednoznacne. Vyplýva z neho, ze Conseil d'État jasne uviedla, ze "státna záruka pre tieto institúcie vyplynie, bez existencie výslovného zákonného ustanovenia, zo samotnej povahy verejnej institúcie". Okrem toho pasáz z uvedenej správy predstavuje len jeden z konkrétnych dôkazov, ktoré predlozila Komisia s cielom preukázat existenciu státnej záruky. Osobitne z odôvodnení 146 a 147 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia na podporu svojho tvrdenia spomenula oznámenie francúzskeho ministra hospodárstva, financií a priemyslu z 22. júla 2003, ktoré sa týkalo "súpisu mechanizmov implicitnej alebo explicitnej záruky", ako aj dokumenty, ktoré tvorili jeho prílohu. V rozpore s výkladom, ktorý presadzuje Francúzska republika, sa zdá, ze toto oznámenie sa netýka len predpokladu, ked môze vzniknút zodpovednost francúzskeho státu ako akcionára najmä pri zalobách o vyrovnanie pasív, pretoze sa vo svojom vysvetlení explicitne odvoláva na zakladanie verejných institúcií. Napokon stanovisko Conseil d'État z 8. septembra 2005 nemohlo spochybnit záver, ku ktorému Komisia dospela. Ako to Francúzska republika aj ciastocne uznala, aj ked toto stanovisko vydané v súvislosti so zalozením Commission de contrôle des assurances, des mutuelles et des institutions de prévoyance (Komisia pre kontrolu poistovníctva, vzájomných poistovní a institúcií zdravotného poistenia, CCAMIP) uvádza zásadu, podla ktorej kazdej právnickej osobe verejného práva prinálezí znásat dôsledky zalôb o zodpovednost, ktoré proti nej môzu byt podané, vopred ale nevylucuje, ze môze existovat záruka státu, ktorá by sa mohla realizovat za predpokladu platobnej neschopnosti verejnej institúcie. 72 Po tretie Francúzska republika tvrdí, ze od nadobudnutia úcinnosti loi organique du 1er aoűt 2001 relative aux lois de finances (organický zákon z 1. augusta 2001 o financných zákonoch, dalej len "LOLF") nemôze dôjst k ruceniu alebo prebratiu dlhov tretích strán státom, ak to nepovoluje zákon o financných zákonoch. 73 Tento názor nemozno prijat. V skutocnosti z rozhodnutia Conseil constitutionnel c. 2001-448 DC z 25. júla 2001 (Zbierka rozhodnutí Conseil constitutionnel, s. 99) vyplýva, ze clánok 61 LOLF má "zabezpecit informovanost parlamentu o zárukách poskytnutých státom a nie postihnút neplatnostou tie, ktoré boli poskytnuté v minulosti a neboli povolené v stanovených lehotách". Bez spresnenia povahy záruk, ktoré mala na mysli Conseil constitutionnel v tomto rozhodnutí, nic neumoznuje dospiet k záveru, ze implicitné záruky, ktoré pokrývali dlhy uz existujúce v case nadobudnutia úcinnosti LOLF (teda 1. januára 2005) boli tiez postihnuté neplatnostou. V tejto súvislosti v odôvodnení 126 napadnutého rozhodnutia Komisia bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, uviedla, ze na urcenie, ci implicitná záruka poskytnutá státom bola podla LOLF postihnutá neplatnostou, treba vychádzat z dátumu, kedy La Poste zacal vyuzívat túto záruku, a nie z dátumu, kedy dlhy La Poste vznikli. 74 Ak, ako to zdôraznila aj Francúzska republika, expert vybraný francúzskymi orgánmi vyjadril pochybnosti, ci dôvody, ktoré viedli Conseil constitutionnel k vylúceniu neplatnosti záruk, ktorých poskytnutie nebolo povolené v LOLF, platili tak pre implicitné pohladávky, ako aj pre explicitné, tak takýto výklad nemá nijakú váznu oporu v texte rozhodnutia Conseil constitutionnel. Ako správne uviedla Komisia v odôvodnení 131 napadnutého rozhodnutia, v prípade sporného opatrenia záruky nebola viazaná kvalifikáciou podla francúzskeho práva a dokonca ani skutocnostou, ze by slo o záruku patriacu do pôsobnosti LOLF. 75 Po stvrté, pokial ide o tvrdenie, ze neexistencia opatrení na zachovanie práv veritelov podnikov EPIC za predpokladu zmeny ich postavenia, ako to bolo v prípade transformácie podnikov France Télécom, Gaz de France, Électricité de France a Aéroports de Paris na akciové spolocnosti, dokazuje neexistenciu akejkolvek záruky, toto tvrdenie nie je presvedcivejsie. 76 Skutocnost, ze sa francúzsky stát rozhodol poskytnút za urcitých predpokladov explicitné záruky, nedokazuje, ze v danom prípade je implicitná záruka vylúcená. Ako vyplýva z viacerých rozhodnutí Conseil constitutionnel, okolnost, ze vo francúzskom práve je právo k pohladávke ústavne chránené rovnako ako vlastnícke právo, neznamená, ze tento záver neplatí. Okrem toho judikatúra Conseil constitutionnel citovaná Francúzskou republikou nie je súcastou dôkazov, ktoré boli predlozené Komisii, takze ich nemala k dispozícii v case prijatia napadnutého rozhodnutia. Z toho vyplýva, ze v súlade judikatúrou citovanou v bode 59 vyssie, judikatúra Conseil constitutionnel, ktorá sa odvoláva na ochranu práva k pohladávke, nepatrí medzi skutocnosti, ktoré treba zohladnovat pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia. 77 Pokial ide o odvolávanie sa Francúzskej republiky v replike na správu o stúdii Conseil d'État o verejných institúciách, ktorú prijalo plénum Conseil d'État 15. októbra 2009 a podla ktorej "samotná existencia záruky poskytnutej státom pre verejné institúcie je velmi sporná", ci na odborný clánok uverejnený 28. júna 2010 po tejto správe, treba konstatovat, ze tieto dokumenty, ak by sa aj mohli uplatnit v rámci prebiehajúceho konania, neobsahujú ziadny nový prvok, ktorý by bol priamo relevantný pre urcenie, ci francúzske právo principiálne vylucuje existenciu implicitnej záruky státu v prospech podnikov EPIC. V skutocnosti sa Conseil d'État v tejto správe obmedzila na vseobecné hodnotenie, pokial ide o moznost urcit v judikatúre Únie existenciu státnej pomoci "na základe dôkazov týkajúcich sa výlucne právneho postavenia". Pri vyjadrení o spochybnení existencie verejnoprávnych institúcií z hladiska práva hospodárskej sútaze sa autori tejto správy obmedzili na vyjadrenie, ze by bolo dobré "relativizovat riziko, ze vztahy medzi státom a jeho verejnými institúciami budú podliehat systematicky pod kvalifikáciu státnej pomoci v zmysle clánku 87 [ES]". Pokial ide o odborný clánok z 28. júna 2010, ten sa odvoláva na diskusiu, ktorá zacala po uverejnení uvedenej správy o stúdii a ktorá rozoberala vývoj subjektov s postavením verejnej institúcie, najmä, ale nie výlucne z pohladu práva státnej pomoci. Co sa týka presnejsie tohto posledného uvedeného aspektu, treba uviest, ze základný pilier úvah Komisie v napadnutom rozhodnutí cize záver, ze subjekty s postavením verejnej institúcie v zmysle francúzskeho verejného práva nemôzu podliehat konaniu vo veci platobnej neschopnosti a konkurznému konaniu podla vseobecných právnych predpisov, sa nijakým spôsobom neriesil. 78 Zo vsetkých týchto úvah vyplýva, ze Komisia bez toho, aby sa dopustila pochybenia, dospela k záveru, ze v rozpore s tvrdeniami francúzskych orgánov francúzske právo nevylucovalo moznost, aby stát poskytol implicitnú záruku podnikom EPIC. Prvá cast druhého zalobného dôvodu musí byt preto zamietnutá. O druhej casti, ktorá vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkového stavu Komisie, pokial ide o dôsledky, ktoré treba vyvodit z neuplatnitelnosti konaní vo veciach súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie podnikov podla vseobecných právnych predpisov na La Poste 79 Francúzska republika sa v rozpore s výkladom Komisie domnieva, ze neuplatnitelnost konaní vo veciach súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie podnikov podla vseobecných právnych predpisov, konkrétne zákona c. 85-98, ktorý je len "procesným zákonom", na La Poste neznamená, ze La Poste sa nemôze dostat do konkurzu alebo sa ocitnút v platobnej neschopnosti. Francúzska republika zdôraznuje, ze na podniky EPIC sú uplatnitelné osobitné konania, ktoré v ziadnom prípade negarantujú veritelom, ze ich pohladávky budú pokryté v celom rozsahu. Osobitne zákon c. 80-539 a právne predpisy na jeho vykonanie, ktorých prvoradým cielom je riesit situácie, v ktorých verejnoprávne subjekty, hoci aj solventné, odmietajú vyrovnat niektoré dlhy, spolu vytvárajú rezim výkonu rozhodnutí, ktorý zveruje dozornému orgánu právomoc nahradit výkonný orgán verejnej institúcie a uvolnit z rozpoctu tejto institúcie "potrebné prostriedky", a nie prostriedky státu, na uspokojenie potenciálnych veritelov. Tento zákon vsak v nijakom prípade nezveruje státu, ktorého úloha sa prekrýva s úlohou mandatára ad hoc, právo a este menej povinnost uvolnit prostriedky státu v prospech prípadných veritelov verejných institúcií. Tento výklad podporuje stanovisko c. 381-088 Conseil d'État z 25. marca 2008, ako aj francúzska správna judikatúra. Napokon, existencia programov, ktoré identifikovala Komisia v odôvodneniach 174 az 178 napadnutého rozhodnutia, ktoré umoznujú preddavky státu pre rozlicné subjekty spravujúce verejné sluzby, nemôze potvrdit zavedenie mechanizmu implicitnej záruky. 80 V tejto súvislosti Vseobecný súd uvádza, ze úcastníci konania sa zhodujú v závere, ze zákon c. 85-98 vylucuje zo svojej pôsobnosti vsetky verejné subjekty a osobitne podniky EPIC. V zmysle clánku 2 tohto zákona, teraz clánku L. 620-2 obchodného zákonníka, v jeho znení platnom do 1. januára 2006, "[súdne] vyrovnanie a súdna likvidácia sú uplatnitelné na kazdého obchodníka, kazdú osobu zapísanú v zivnostenskom registri, kazdého polnohospodára a kazdú právnickú osobu súkromného práva". Príslusné ustanovenie v znení platnom v case prijatia napadnutého rozhodnutia stanovuje v rovnakom zmysle, ze "konanie o súdnej ochrane pred veritelmi sa vztahuje na kazdý subjekt, ktorý vykonáva obchodnú alebo remeselnú cinnost, na kazdého polnohospodára, kazdú fyzickú osobu, ktorá vykonáva nezávislú odbornú cinnost vrátane slobodných povolaní podliehajúcich právnej úprave o regulovaných povolaniach alebo povolaniach, ktorých výkon je predmetom ochrany, ako aj na kazdú právnickú osobu súkromného práva". Z judikatúry francúzskeho Cour de cassation, na ktorú sa Francúzska republika odvolávala vo svojich písomných podaniach, vyplýva, "ze majetok, ktorý nepatrí súkromným subjektom, je spravovaný a scudzovaný osobitnými formami a podla osobitných pravidiel; ze pokial ide o majetok, ktorý patrí verejným subjektom, aj ked vykonávajú priemyselnú alebo obchodnú cinnost, zásada nepostihnutelnosti tohto majetku exekúciou neumoznuje pristúpit k spôsobom výkonu rozhodnutia podla súkromného práva; ze jedine veritelovi s právoplatným rozhodnutím súdu, podla ktorého je verejný subjekt povinný uhradit, hoci aj ako zálohu, urcitú sumu penazí, prinálezí uplatnit osobitné pravidlá podla zákona [c. 80-539]" [pozri rozsudok Cour de Cassation (prvý obciansky senát) z 21. decembra 1987, Bureau de recherches géologiques et miničres (BRGM) c/Sté Llyod continental, Zbierka rozhodnutí Cour de cassation I, c. 348, s. 249]. 81 Úcastníci konania si naopak odporujú, pokial ide o dôsledky, ktoré treba vyvodzovat z neuplatnitelnosti konaní vo veciach vyrovnania a likvidácie podla vseobecných právnych predpisov na podniky EPIC, pri urcení existencie státnej záruky v prospech La Poste. 82 Najskôr treba uviest, ze podla napadnutého rozhodnutia (pozri odôvodnenia 118 a 119) sa Komisia domnievala, ze na stanovenie, ci existuje záruka na splatenie jednotlivých záväzkov, je potrebné po preskúmaní právnych ustanovení a vnútrostátnej judikatúry (pozri prvú cast druhého zalobného dôvodu vyssie) analyzovat, ci postup veritela La Poste pri riesení jeho pohladávky, za predpokladu, ze by sa La Poste ocitol vo financných tazkostiach, je porovnatelný s postupom veritela podniku podliehajúceho obchodnému právu. V protiklade s predpokladmi podla tvrdení Francúzskej republiky nebolo cielom postupu Komisie dospiet k záveru, ze na podnik EPIC na základe skutocnosti, ze je vynatý z pôsobnosti vseobecných právnych predpisov o súdnom vyrovnaní a súdnej likvidácii, nemôze byt vyhlásený konkurz. 83 V danom prípade Komisia dospela k záveru, ze veritelia podnikov EPIC boli vo výhodnejsej situácii ako súkromní veritelia z dôvodu, ze v rozpore s tým, co nastane v rámci uplatnovania vseobecných právnych predpisov vo veciach súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie, veritel verejnej institúcie neriskuje, ze jeho pohladávka zanikne pre zacatie súdneho konania o likvidácii (pozri odôvodnenie 150 napadnutého rozhodnutia). 84 Tento záver treba potvrdit. Ako aj pripustila Francúzska republika v zalobe, zákon c. 80-539 stanovuje mechanizmus odlisný od toho, ktorý stanovujú konania o vyrovnaní a likvidácii podla vseobecných právnych predpisov. Tento zákon a predpisy prijaté na jeho vykonanie ustanovujú konanie o vymáhaní pohladávok, ktorého spustenie, na rozdiel od konania o likvidácii v zmysle vseobecných právnych predpisov, nekoncí zánikom pohladávok, ale nanajvýs odkladom ich splatenia. Preto sa veritelia verejných institúcií nevyhnutne nachádzajú vo výhodnejsom postavení ako veritelia subjektov v pôsobnosti zákona c. 85-98, ktorých pohladávky môzu za predpokladu nedostatku aktív osoby alebo subjektu dlzníka zaniknút. 85 Ako vyplýva z opisu konaní uplatnitelných na podniky EPIC podla zákona c. 80-539 (pozri najmä odôvodnenia 23 az 28 napadnutého rozhodnutia), v prípade nedostatku aktív podniku EPIC je bud posunuté splatenie pohladávok, alebo príslusný dozorný orgán uvolní prostriedky na uspokojenie pohladávok. Z toho vyplýva, ze veritelia verejných institúcií sú nevyhnutne vo výhodnejsom postavení ako veritelia súkromných subjektov. 86 Okrem iného, hoci, ako uviedla Francúzska republika, co Komisia nespochybnila (pozri najmä odôvodnenie 160 napadnutého rozhodnutia), zákon c. 80-539 nestanovuje explicitne povinnost státu uvolnit státne prostriedky na úcely výkonu súdneho rozhodnutia uplatnovaním clánku 1-II uvedeného zákona, Komisia sa nedopustila omylu, ked tvrdila, ze len co sa vycerpajú vlastné prostriedky neplniacej verejnej institúcie, s velkou pravdepodobnostou sa budú na uspokojení dlhov dlhujúcej verejnej institúcie podielat státne prostriedky. 87 V tejto súvislosti Komisia bez pochybenia pri posudzovaní poukázala v odôvodneniach 174 az 176 napadnutého rozhodnutia na urcité financné úlohy a programy, aby poukázala na existenciu prostriedkov státu, ktoré by mohli byt prípadne zmobilizované v prípade platobnej neschopnosti podnikov EPIC, cím poukázala na úcinnost implicitnej státnej záruky v prospech týchto podnikov. 88 Vzhladom na uvedené sa závery zhrnuté v odôvodneniach 179 a 180 napadnutého rozhodnutia ako dôkaz existencie neobmedzenej záruky státu v prospech podnikov EPIC, pokial ide o dôsledky vyplývajúce z uplatnovania zákona c. 80-539, musia potvrdit. O tretej casti, ktorá vychádza zo skutocnosti, ze Komisia nesprávne stotoznila moznosti vzniku zodpovednosti státu v prípade platobnej neschopnosti podniku EPIC s mechanizmom automatickej a neobmedzenej záruky za pasíva 89 Tretou castou druhého zalobného dôvodu Francúzska republika tvrdí, ze v rozpore s tvrdením Komisie by sa veritelia nemohli systematicky dovolávat zodpovednosti státu v prípade platobnej neschopnosti La Poste. Francúzska republika namieta najmä záver, podla ktorého zodpovednost státu môze vzniknút automaticky len na základe financnej situácie verejnej institúcie, ktorá by jej neumoznovala splatit svoje dlhy. Podla názoru Francúzskej republiky vznik zodpovednosti státu, ktorý podlieha striktným podmienkam podla judikatúry Conseil d'État, by sa nemal stotoznovat s mechanizmom automatickej a neobmedzenej záruky. V tejto súvislosti tvrdí, ze vznik zodpovednosti státu predpokladá na jednej strane, ze ujma, ktorú utrpel veritel, má neobvyklú a osobitnú povahu, a na druhej strane, ze existuje priama prícinná súvislost medzi konaním alebo nekonaním státu a utrpenou ujmou. 90 Na úvod treba pripomenút, ze jedine objektívne zistenia vedúce k záveru, ze stát by bol právne povinný uspokojit veritelov podniku EPIC, o aký ide v tomto prípade, by umoznili potvrdit existenciu záruky státu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 26. júna 2008, SIC/Komisia, [31]T-442/03, Zb. s. II-1161, bod 126). 91 V prejednávanom prípade sa úcastníci zhodujú v tom, ze existujú nepopieratelné rozdiely medzi jednak zárucným mechanizmom, ktorý spocíva v automatickom a nedefinovanom zastúpení dlzníka v prípade jeho neschopnosti zodpovedat za svoje financné záväzky, a jednak systémom zodpovednosti, ktorý spocíva v prícine priamo pripísatelnej zodpovednému subjektu a ktorý implikuje zohladnenie údajov specifických pre kazdý prípad. 92 Pokial ide o napadnuté rozhodnutie, úvahy Komisie vychádzajú z rozsudku Conseil d'État z 18. novembra 2005, Société fermičre de Campoloro a i. (Zbierka rozhodnutí Conseil d'État, s. 515), ktorý podla odôvodnenia 124 uvedeného rozhodnutia stanovuje, ze rezim zodpovednosti státu v konaní na vymáhanie dlhov verejných institúcií sa vyznacuje vsetkými znakmi zárucného mechanizmu. Zásadné odôvodnenie tohto rozsudku znie: "Kedze zákonodarca mal v úmysle týmito ustanoveniami udelit zástupcovi státu v prípade nezabezpecenia územnou samosprávou výkonu súdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnost, a po úradnej výzve na tento úcel, právomoc nahradit orgány tejto samosprávy s cielom uvolnit a vytvorit zdroje umoznujúce úplný výkon tohto súdneho rozhodnutia; kedze na tento úcel je povinný prijat pod dohladom súdu s prihliadnutím na situáciu samosprávy a poziadavky vseobecného záujmu nevyhnutné opatrenia; kedze medzi týmito opatreniami sa uvádza moznost uskutocnit predaj majetku samosprávy, pokial nie je nevyhnutný na riadne fungovanie verejných sluzieb, ktoré má samospráva zabezpecovat; kedze ak sa prefekt vzdá moznosti pouzit právomoci, ktoré mu boli udelené zákonom, alebo ich opomenie vyuzit, veritel územnej samosprávy má právo obrátit sa na stát v prípade hrubej nedbanlivosti pri výkone dozornej právomoci; kedze okrem toho za predpokladu, ze vzhladom na situáciu samosprávy, a najmä na nedostatok jej aktív alebo na poziadavky vseobecného záujmu mohol prefekt podla zákona odmietnut prijat urcité opatrenia, aby zabezpecil úplný výkon súdneho rozhodnutia, môze skoda, ktorá tým bola spôsobená veritelovi územnej samosprávy, ak je neobvyklej a osobitnej povahy, spôsobit vznik zodpovednosti verejnej moci." 93 Úvahy Komisie sa tiez zakladajú na komentári Conseil d'État vydanom v roku 1995 (odôvodnenie 139 napadnutého rozhodnutia), ako aj na rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva z 26. septembra 2006, Société de gestion du port de Campoloro a Société fermičre de Campoloro/Francúzsko (c. 57516/00) (odôvodnenia 204 a nasledujúce napadnutého rozhodnutia). 94 Komisia sa teda nedopustila pochybenia, ked dospela k záveru, ze vo svetle týchto rozsudkov a komentára by v podstate zodpovednost státu mohla vzniknút za predpokladu, ze by výrok vychádzajúci z uplatnovania zákona c. 80-539 neumoznil veritelovi podniku EPIC, ako je La Poste v predmetnom prípade, vymôct svoju pohladávku. 95 Ziadne z tvrdení Francúzskej republiky nie je v stave vyvrátit tento záver. 96 Po prvé z judikatúry Conseil d'État spomenutej v bode 92 vyssie vyplýva, ze veritel má právo podat zalobu proti státu v prípade hrubej nedbanlivosti pri výkone právomoci dozorného orgánu a zároven právo domáhat sa zodpovednosti verejnej moci za predpokladu, ked vzhladom na situáciu predmetnej právnickej osoby verejného práva, osobitne pri nedostatku jej aktív alebo pre naliehavé dôvody vseobecného záujmu, uvedený veritel utrpel neobvyklú a osobitnú ujmu v dôsledku toho, ze prefekt odmietol prijat opatrenia, ktoré by zarucili práva uvedeného veritela. 97 Rozhodnutie vo veci týkajúcej sa prístavu Campoloro (Francúzsko), ako vyplynulo z rozsudku Société de gestion du port de Campoloro a Société fermičre de Campoloro/Francúzsko, sa odrazilo v skutocnosti, ze napriek tvrdeniam predlozeným zalujúcou stranou stát pristúpil k prevzatiu záväzku zarucit úhradu veritelom a obetoval tak myslienku, ze zodpovednost státu môze nastat az v konecnom rade. Ako sa uvádza v odôvodnení 208 napadnutého rozhodnutia, Európsky súd pre ludské práva sa v uz citovanom rozsudku domnieval, ze státu prinálezí zabezpecit uhradenie pohladávok veritelov, ktorým vznikla osobitná a neprimeraná zátaz pre neuhradenie súm, na ktoré mali nárok. 98 Po druhé, pokial ide o tvrdenie, podla ktorého by si vznik zodpovednosti státu vyzadoval dôkaz o priamej prícinnej súvislosti medzi aktom státu a ujmou utrpenou veritelmi, stací uviest, co priznala aj Francúzska republika, ze v prípade, ze podnik EPIC, ktorému bola zverená úloha vykonávat verejnú sluzbu, nespláca svoje dlhy a je odsúdený uhradit ich na základe súdneho rozhodnutia, stát je automaticky poverený pokryt potrebné prostriedky. V prípade, ze by nesúhlasil s tým, aby podnik EPIC znásal predmetné pohladávky, a vyuzil by vsetky potrebné opatrenia vrátane predaja majetku, dostal by sa do situácie, ked by vznikla jeho zodpovednost. Ako zdôraznila Komisia, zdá sa byt vylúcené, aby stát pristúpil k predaju celého majetku La Poste. V súlade s poziadavkou kontinuity verejnej sluzby, ktorá predstavuje vo francúzskom práve ústavnú zásadu a ktorá je záväzná pre státne orgány pri vykonávaní zákona c. 80-539, majetok podniku EPIC potrebný na zabezpecenie úlohy verejnej sluzby nie je mozné prevádzat. 99 Po tretie Francúzska republika tvrdí, ze Komisia sa nesprávne odvolávala jednak na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva týkajúcu sa nevykonania súdnych rozhodnutí, ktoré samo osebe zasiahlo do vlastníckeho práva, konkrétne na uz citovaný rozsudok Société de gestion du port de Campoloro a Société fermičre de Campoloro/Francúzsko (pozri odôvodnenia 204 az 211 napadnutého rozhodnutia), a jednak na teóriu zdanlivosti v tom zmysle, ze u veritelov podnikov EPIC mohla vzniknút legitímna dôvera v existenciu státnej záruky. Treba konstatovat, ze táto teória sa uvádza len pre úplnost. V odôvodnení 227 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, ze "dôkaz mozno potvrdit s pouzitím teórie fikcie [zdanlivosti - neoficiálny preklad]". Preto tvrdenie, ze teória zdanlivosti by nebola uplatnitelná za predpokladu, o aký ide v prejednávanej veci, kde ide o vytváranie pohladávok, musí byt vyhlásené za bezpredmetné. V skutocnosti nesprávny dôvod nemôze odôvodnit zrusenie aktu, v ktorom je uvedený, ak je len dôvodom uvádzaným navyse, pricom existujú iné dôvody, ktoré dostatocne odôvodnujú akt (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. apríla 2011, Grécko/Komisia, [32]C-321/09 P, Zb. s. I-51*, bod 61 a tam citovanú judikatúru). O stvrtej casti, ktorá vychádza z pochybenia Komisie, pokial ide o prípadné dôsledky prevodu záväzkov zruseného podniku EPIC 100 Francúzska republika tvrdí, ze prípadné zachovanie niektorých pohladávok spojených s povinnostou La Poste vykonávat verejnú sluzbu nesúvisí s postavením podniku EPIC. Aj ked uznáva, ze zásada kontinuity verejnej sluzby implikuje v prípade zániku verejnej institúcie prevod tejto úlohy a majetku, ktorý bol vyhradený na jej naplnanie, domnieva sa, ze zániku podniku EPIC nic nebráni, pokial sa môze pokracovat vo vykonávaní verejnej sluzby, ktorú vykonával. 101 Treba uviest, ze tvrdenie Francúzskej republiky, ktoré nemôze spochybnit záver, podla ktorého mohla Komisia správne dospiet k záveru, ze neobmedzená státna záruka existuje na jedinom základe zistení uvedených v prvých troch castiach tohto zalobného dôvodu, musí byt vyhlásené za bezpredmetné (pozri judikatúru citovanú v bode 99 vyssie). 102 V kazdom prípade Francúzska republika explicitne uznala, ze zásada kontinuity verejnej sluzby implikuje v prípade zániku verejnej institúcie, ktorá vykonávala úlohu verejnej sluzby (co je prípad La Poste), prevod tejto úlohy a majetku urceného na túto úlohu, a teda aj prevod práv a záväzkov spojených s touto úlohou. Prevod práv a záväzkov spojených s úlohou verejnej sluzby teda implikuje v zásade, a ako to aj vyplýva zo zistení Komisie, súcasný prevod práv a záväzkov institúcie poverenej touto úlohou. 103 Zo vsetkých týchto úvah vyplýva, ze druhý zalobný dôvod musí byt zamietnutý. O tretom zalobnom dôvode, ktorý vychádza z porusenia pojmu výhoda v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ 104 Tretí zalobný dôvod predlozený Francúzskou republikou je rozdelený na dve casti. O prvej casti zalozenej na skutocnosti, ze Komisia nesprávne dospela k záveru, ze existencia státnej záruky, za predpokladu jej preukázania, by vytvárala výhodu v prospech La Poste 105 Prvou castou sa Francúzska republika domnieva, ze za predpokladu, ze by sa preukázala existencia neobmedzenej státnej záruky v prospech podniku EPIC, nedokazovalo by to este, ze táto záruka vytvára výhodu v prospech La Poste. V podstate tvrdí, ze az na základe analýz ratingových agentúr, ktoré priamo odrázali stanovisko Komisie v súvislosti s inými podnikmi EPIC, ako aj na základe odporúcania Komisie, ktoré bolo urcené francúzskym orgánom 4. októbra 2006 (pozri bod 10 vyssie), sa pripustila existencia záruky, cize aj výhody v prospech La Poste. Takouto dokonalou tautológiou mohla teda Komisia dospiet k záveru o existencii výhody poskytnutej podniku La Poste. 106 Treba konstatovat, ze poskytnutie záruky s podmienkami, ktoré nezodpovedajú podmienkam trhu, o akú ide v prípade neobmedzenej záruky poskytnutej bez protihodnoty, vo vseobecnosti môze priniest výhodu pre subjekt, ktorý ju získava, v tom zmysle, ze spôsobí zlepsenie financného postavenia príjemcu znízením nákladov, ktoré obvykle zatazujú jeho rozpocet. V odpovedi na otázku polozenú pocas pojednávania Francúzska republika pripustila, ze v súlade s oznámením z roku 2008 mozno pripustit, ze ak bol z dôvodu svojho právneho postavenia jeden podnik vynatý z konkurzného alebo jemu podobného konania, mohol tak získat výhodnejsie podmienky úveru, a teda získat výhodu v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. 107 V tejto súvislosti treba pripomenút, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry, ze pojem pomoc je vseobecnejsí nez pojem subvencia vzhladom na to, ze nezahrna len pozitívne plnenia, akými sú samotné subvencie, ale aj zásahy státu, ktoré rôznymi formami znizujú náklady obvykle zatazujúce rozpocet podniku, a hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú rovnakú povahu a rovnaké úcinky (pozri rozsudky Súdneho dvora z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, [33]C-328/99 a C-399/00, Zb. s. I-4035, bod 35, a z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, [34]C-393/04 a C-41/05, Zb. s. I-5293, bod 29 a tam citovanú judikatúru). Na úcely posúdenia, ci urcité státne opatrenie predstavuje státnu pomoc, je podla ustálenej judikatúry potrebné urcit, ci prijímajúci podnik získal ekonomickú výhodu, ktorú by za normálnych trhových podmienok nezískal (pozri rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., [35]C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 60, a Komisia/Holandsko, uz citovaný, bod 41 a tam citovanú judikatúru). 108 Neobmedzená státna záruka tak predovsetkým umoznuje prijímatelovi získat výhodnejsie úverové podmienky, nez by dosiahol len na základe vlastných výsledkov, a tým umoznuje znízit zátaz na jeho rozpocet. 109 Treba poznamenat, ze jedine na úcely stanovenia, ze podnik La Poste získal výhodnejsie úverové podmienky a v dôsledku toho financnú výhodu, sa Komisia odvolávala na stanoviská ratingových agentúr, a osobitne tých najvýznamnejsích z nich. V tejto súvislosti Komisia zdôraznuje, ze kedze Fitch a Standard & Poor's sú dve významné ratingové agentúry a kedze sa preukázalo, ze trh berie ich ratingové hodnotenia do úvahy pri posudzovaní úveru, ktorý sa má poskytnút danému podniku, rating udelený týmito agentúrami (jednou z nich alebo oboma), ktorý je lepsí, nez by bol udelený pri neexistencii záruky, môze priniest podniku La Poste konkurencnú výhodu, ktorú by za normálnych trhových podmienok nebol získal. 110 Francúzska republika sa teda mýli, ked tvrdí, ze Komisia pri svojich úvahách postupovala tautologicky. Odkaz na ratingové metódy vyuzívané uznávanými agentúrami slúzil len na potvrdenie skutocnosti, ze státna záruka v prospech podnikov EPIC je spôsobilá vytvorit výhodu v ich prospech prostredníctvom výhodnejsích úverových podmienok (pozri najmä odôvodnenie 257 napadnutého rozhodnutia), a nie na stanovenie, ze takáto záruka existovala. 111 V kazdom prípade tvrdenie, podla ktorého takéto stanoviská len odrázajú oznámenia Komisie, nemajú skutkový základ. Francúzska republika najmä nepreukázala, ze zohladnenie státnej záruky ratingovými agentúrami malo svoj pôvod v rozhodnutí Komisie 2005/145/ES zo 16. decembra 2003 týkajúcom sa státnej pomoci, ktorú Francúzsko poskytlo spolocnosti EDF a odvetviu výroby elektriny a plynárenstva ([36]Ú. v. EÚ L 49, 2005, s. 9). Skutocnost, ze dokumenty pochádzajúce od ratingových agentúr, na ktoré sa odvoláva Komisia, sú vydané po tomto rozhodnutí, nestací na preukázanie toho, ze zohladnenie státnej záruky týmito agentúrami bolo nevyhnutne dôsledkom prijatia tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti nemozno Komisii vytýkat, ze sa odvolávala skôr na dokumenty z obdobia napadnutého rozhodnutia nez na správy daleko predchádzajúce prijatiu tohto rozhodnutia. 112 Preto prvá cast tretieho dôvodu nie je dôvodná. O druhej casti zalozenej na skutocnosti, ze Komisia nesprávne dospela k záveru, ze údajná státna pomoc mohla poskytnút podniku La Poste výhodu pre pozitívny vplyv, ktorý mala na jeho financný rating 113 Druhou castou Francúzska republika tvrdí, ze Komisia sa mýli vo svojom závere o existencii konkurencnej výhody pre pozitívny vplyv, ktorý mohla mat záruka na rating. V prvom rade zdôraznuje, ze Komisia nezohladnuje skutocnost, ze ratingové agentúry udelili podniku La Poste rating na základe uznania státnej podpory ako celku, co implikuje zohladnenie viacerých skutocností, nielen existencie záruky. Po druhé Francúzska republika uvádza, ze aj keby takáto záruka neexistovala, rating, ktorý podniku La Poste udelili ratingové agentúry mimoriadne citlivé na skutocnost, ze tento podnik je vo vlastníctve státu, by sa nezmenil. Tak ako tieto agentúry ani Komisia nerozlisuje jasne medzi tým, co vyplýva z postavenia La Poste, a tým, co vyplýva z vlastníctva jeho základného imania. 114 Argumentáciu Francúzskej republiky nemozno prijat. 115 Predovsetkým treba uviest, ze Komisia nepopiera, ze okrem státnej záruky, ktorú môze podnik prípadne vyuzívat, financný rating zohladnuje vsetky parametre, ktoré potvrdzujú podporu ocakávanú zo strany státu (pozri odôvodnenie 280 napadnutého rozhodnutia). 116 V dôsledku toho sa Francúzskej republike nepodarilo spochybnit tvrdenie zalozené na metodických dokumentoch vypracovaných ratingovými agentúrami, podla ktorého sú ratingové agentúry vo vseobecnosti citlivé na právne postavenie hodnotených subjektov, v predmetnom prípade na skutocnost, ze pozíva postavenie podniku EPIC. 117 Vzhladom na vyssie uvedené je potrebné tretí zalobný dôvod zamietnut. O prvom zalobnom dôvode, ktorý vychádza z nesprávneho právneho posúdenia Komisie, pokial ide o nedostatocné právne preukázanie existencie státnej pomoci 118 Francúzska republika tvrdí, ze Komisia nerespektovala dôkazné bremeno ani úroven dôkazov, prislúchajúce jej v prípade státnej pomoci. Komisia v rozpore so zásadami zakotvenými v judikatúre vraj mala svoje preskúmanie zalozit na viacerých negatívnych predpokladoch, dohadoch a spekuláciách, a tak opomenula pozitívne preukázat existenciu pomoci v prospech La Poste. Malo sa tak stat ci uz v rámci dokazovania existencie implicitnej záruky francúzskeho státu v prospech La Poste (pozri odôvodnenia 129, 134, 136, 152, 154, 160, 161, 165, 169, 179, 195, 202 a 251), ako aj v rámci preskúmavania existencie výhody, a to presným preskúmaním vplyvov sporného opatrenia, ako to vyzaduje judikatúra. V tejto súvislosti vraj nestací dokázat, ze uvedené opatrenie "by mohlo" vytvorit výhodu na jeho kvalifikáciu ako státnej pomoci a osobitne existujúcej pomoci. Nakoniec Francúzska republika v replike tvrdí, ze Komisia opomenula predlozit dôkaz, ze údajná konkurencná výhoda, ktorú mal získat podnik La Poste, vyplývala z prevodu státnych prostriedkov. 119 Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze Komisia nemôze predpokladat, ze podniku bola poskytnutá výhoda predstavujúca státnu pomoc, ked vychádza len z negatívnej domnienky zalozenej na neexistencii informácií umoznujúcich dospiet k opacnému záveru, pokial neexistujú iné dôkazy, ktoré by mohli pozitívnym spôsobom preukázat existenciu takej výhody. Na tento úcel je Komisia minimálne povinná sa presvedcit, ze informácie, ktoré má k dispozícii, aj ked môzu byt ciastkové a neúplné, predstavujú dostatocný základ na to, aby dospela k záveru, ze urcitý podnik získal výhodu predstavujúcu státnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 2009, Komisia/MTU Friedrichshafen, [37]C-520/07 P, Zb. s. I-8555, bod 56). 120 V tejto súvislosti povaha dôkazných prostriedkov, ktoré mala Komisia predlozit, do znacnej miery závisí od povahy plánovaného státneho opatrenia. Osobitne pokial ide o dôkaz existencie státnej záruky implicitnej povahy, ten sa môze vyvodit zo súboru potvrdzujúcich dôveryhodných a koherentných skutocností vychádzajúcich najmä z výkladu relevantných ustanovení vnútrostátneho práva a osobitne sa môze odvodit z právnych úcinkov, ktoré implikuje právne postavenie prijímajúceho podniku. Ak sa teda má dokázat, ze stát poskytol podniku s osobitným postavením implicitnú financnú záruku, ktorá sama osebe explicitne nevychádza z vnútrostátneho práva, môzu sa vysvetlujúce komentáre a obezníky povazovat za relevantné. 121 V prejednávanom prípade z úvah rozvíjaných v rámci posúdenia druhého zalobného dôvodu vyplýva, ze Komisia pozitívne preskúmala existenciu neobmedzenej státnej záruky v prospech La Poste. Zobrala do úvahy viaceré zhodujúce sa fakty, ktoré predstavujú dostatocný základ na potvrdenie skutocnosti, ze La Poste získal z dôvodu svojho postavenia podniku EPIC implicitnú a neobmedzenú záruku státu. Tieto objektívne dôkazy vychádzajú po prvé z objektívnej skutocnosti, ze La Poste nepodliehal vseobecným právnym predpisom o vyrovnaní a likvidácii podnikov v tazkostiach (odôvodnenie 117 napadnutého rozhodnutia), po druhé, ze zákon c. 80-539, ktorý sa na La Poste vztahoval, nemal rovnaké úcinky ako konanie o likvidácii podla vseobecných právnych predpisov a poskytoval veritelom podnikov EPIC podstatne výhodnejsie postavenie v porovnaní s veritelmi súkromných subjektov (odôvodnenia 148 az 180 napadnutého rozhodnutia), a po tretie pre úplnost, ze "za málo pravdepodobného predpokladu, ked by konanie stanovené zákonom [c. 80-539] neumoznilo veritela uspokojit" (odôvodnenie 184 napadnutého rozhodnutia), by sa veritel mohol na svoje uspokojenie domáhat, okrem iného, zodpovednosti státu (odôvodnenia 185 az 222 napadnutého rozhodnutia). 122 Skutocnost, ze Komisia povazovala za vhodné preukázat, ako odpoved na tvrdenia predstavené francúzskymi orgánmi pocas správneho konania, ze vo francúzskom práve nic nevylucovalo existenciu implicitnej státnej záruky v prospech podnikov EPIC (pozri odôvodnenia 120 az 138 napadnutého rozhodnutia), predstavuje len východisko pre úvahy, ktoré jasne predstavila v odôvodneniach 116 az 255 napadnutého rozhodnutia. Nemozno teda tvrdit, ze Komisia sa na úcely tohto preukázania opierala len o jednoduché negatívne domnienky a spekulácie. Ako sa aj uvádza v bode 71 vyssie, Komisia sa výslovne odvolávala na komentár Conseil d'État z roku 1995 (odôvodnenie 139 napadnutého rozhodnutia), ako aj na oznámenie francúzskeho ministra hospodárstva, financií a priemyslu z 22. júla 2003 (odôvodnenia 146 a 147 napadnutého rozhodnutia), teda na dokumenty, ktoré sú formulované skutocne jednoznacne. 123 Komisia rovnako poskytla dostatocné mnozstvo dôkazov na preukázanie, ze táto záruka predstavovala výhodu. Pokial ide o preukázanie skutocných úcinkov sporného opatrenia, z judikatúry vyplýva, ze Komisia nie je povinná tak urobit, ak ide o uz poskytnutú pomoc (pozri rozsudok Súdneho dvora z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, [38]C-442/03 P a C-471/03 P, Zb. s. I-4845, bod 110 a tam citovanú judikatúru). V tejto súvislosti nie je potrebné akokolvek rozlisovat medzi existujúcou pomocou a protiprávnou pomocou. 124 Okrem toho skutocný úcinok výhody, ktorú poskytuje státna záruka, sa dá predpokladat. Takáto záruka ponúka dlzníkovi moznost profitovat z nizsích úrokových sadzieb alebo poskytnút nizsie rucenie. Z judikatúry teda vyplýva, ze aj výhoda poskytnutá formou prípadného dodatocného prevzatia záväzku zo strany státu môze byt státnou pomocou (rozsudok Súdneho dvora z 1. decembra 1998, Ecotrade, [39]C-200/97, Zb. s. I-7907, bod 43, a rozsudok Súdu prvého stupna z 13. júna 2000, EPAC/Komisia, [40]T-204/97 a T-270/97, Zb. s. II-2267, bod 80). To je najcastejsie prípad záruk, ktoré sa bezne spájajú s pôzickou alebo iným financným záväzkom, ku ktorému sa zmluvne zaviazal dlzník veritelovi. 125 Prvý zalobný dôvod treba preto rovnako zamietnut ako nedôvodný. 126 Zo vsetkých týchto úvah vyplýva, ze zalobu treba zamietnut v celom jej rozsahu. O trovách 127 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Francúzska republika nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (siesta komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Francúzska republika je povinná nahradit trovy konania. Kanninen Wahl Soldevila Fragoso Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. septembra 2012. Podpisy __________________________________________________________________ ( [41]*1 ) Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXgnhCnA/L94263-2933TMP.html#t-ECR_62010TJ0154_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2010:274:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2008:135:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2010:274:TOC 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2008:155:TOC 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0354&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0208&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0463&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0279&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0147&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61986??0114&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0057&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0443&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0242&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0212&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008T?0094&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008T?0189&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0280&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0034&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0424&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0252&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0425&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0011&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993T?0521&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0083&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0487&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61984??0234&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0276&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0341&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0442&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0321&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0328&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0393&locale=SK 35. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0039&locale=SK 36. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:049:TOC 37. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0520&locale=SK 38. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0442&locale=SK 39. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0200&locale=SK 40. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0204&locale=SK 41. file:///tmp/lynxXXXXgnhCnA/L94263-2933TMP.html#c-ECR_62010TJ0154_SK_01-E0001