ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora) z 21. júna 2012 ( [1]*1 ) "Odvolanie -- Státna pomoc -- Schéma vyrovnania úctovných a danových hodnôt majetku -- Bankový sektor -- Zdanenie kapitálových ziskov -- Náhradná dan -- Selektivita" Vo veci C-452/10 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 13. septembra 2010, BNP Paribas, so sídlom v Parízi (Francúzsko), Banca Nazionale del Lavoro SpA (BNL), so sídlom v Ríme (Taliansko), v zastúpení: R. Silvestri, G. Escalar a M. Todino, avvocati, odvolatelia, dalsí úcastník konania: Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (druhá komora), v zlození: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia U. Lőhmus, A. Ó Caoimh, A. Arabadziev a C. G. Fernlund (spravodajca), generálny advokát: N. Jääskinen, tajomník: A. Impellizzeri, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 8. februára 2012, so zretelom na rozhodnutie prijaté po vypocutí generálneho advokáta, ze vec bude prejednaná bez jeho návrhov, vyhlásil tento Rozsudok 1 BNP Paribas a Banco Nazionale del Lavoro SpA (BNL) (dalej len "BNL") sa svojím odvolaním domáhajú zrusenia rozsudku Vseobecného súdu Európskej únie z 1. júla 2010, BNP Paribas a BNL/Komisia ([2]T-335/08, Zb. s. II-3323, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým tento súd zamietol zalobu o neplatnost rozhodnutia Komisie 2008/711/ES z 11. marca 2008 o státnej pomoci C 15/07 (ex NN 20/07) uplatnovanej Talianskom, týkajúcej sa danových stimulov v prospech niektorých úverových institúcií v reorganizácii ([3]Ú. v. EÚ L 237, s. 70, dalej len "sporné rozhodnutie"). Okolnosti predchádzajúce sporu Úvodné pripomienky 2 Sporné rozhodnutie sa týka talianskeho danového systému zdanenia kapitálových ziskov dosiahnutých prostredníctvom prevodov majetku výmenou za akcie medzi spolocnostami. 3 Precenenie majetku spolocnosti je úctovná operácia, ktorou sa úctovná hodnota investicného majetku prevedie na aktuálnu hodnotu. Prebytok vzniknutý precenením sa povazuje za zvýsenie hodnoty investicného majetku, ktorý sa môze odpisovat. 4 Vyrovnanie je danová operácia, ktorou sa danová hodnota upraví na úctovnú hodnotu príslusného majetku a kapitálový zisk sa uzná na danové úcely a zdaní sa. 5 Podla talianskej právnej úpravy bol v roku 1990 prevod odvetvia cinnosti alebo majetku na danové úcely v zásade porovnatelný s predajom majetku a viedol z titulu dane z príjmov právnických osôb k platbe dane z kapitálových ziskov vyplývajúcich z rozdielu medzi úctovnou hodnotou prevedeného majetku a jeho danovou hodnotou. Mechanizmus nazývaný "danová neutralita" alebo "nevyrovnanie dane" umoznuje ihned nevyrovnat danovú hodnotu s úctovnou hodnotou, a teda odlozit platbu dane z kapitálových ziskov na neskôr. Táto platba sa uskutocní, ked sa vykoná vyrovnanie dane. 6 Talianska právna úprava dotknutá v spornom rozhodnutí sa týka zdanenia kapitálových ziskov vyplývajúcich z vyrovnania danovej hodnoty urcitého majetku na jeho úctovnú hodnotu. V predmetnej oblasti existovala právna úprava uplatnitelná na niektoré úverové institúcie v dôsledku prevodov majetku vyplývajúcich z restrukturalizácie v bankovom sektore a právna úprava uplatnitelná na ostatné spolocnosti. Schéma danovej neutrality uplatnitelná na niektoré úverové institúcie 7 Zákon c. 218, ktorý obsahuje ustanovenia o restrukturalizácii a posilnení majetkových podielov verejnoprávnych úverových institúcií (Legge n. 218 su disposizioni in materia di ristrutturazione e integrazione patrimoniale degli istituti di credito di diritto pubblico) z 30. júla 1990 (GURI c. 182 zo 6. augusta 1990, dalej len "zákon c. 218/1990"), mal za ciel racionalizovat bankové cinnosti v Taliansku a najmä umoznit verejným subjektom v bankovom sektore, aby nadobudli právnu formu akciovej spolocnosti. 8 Vzhladom na to, ze prevod majetku verejnými bankovými subjektmi (dalej len "vkladajúce institúcie") na úverové institúcie (dalej len "spolocnosti, do ktorých sa prevod uskutocnil") je z danového hladiska porovnatelný s predajom majetku, vytvára kapitálový zisk vyplývajúci z rozdielu medzi beznou hodnotou prevedeného majetku a ich danovou hodnotou. Tento kapitálový zisk by mal podliehat dani z príjmov právnických osôb. 9 S cielom ulahcit operácie bankových prevodov majetku clánok 7 ods. 2 zákona c. 218/1990 upravil schému ciastocnej danovej neutrality, podla ktorej kapitálový zisk dosiahnutý prostredníctvom prevodov majetku na spolocnosti, do ktorých sa prevod uskutocnil, výmenou za akcie uvedených institúcií v rámci clánku 1 tohto zákona nebol vo výske 85 % svojej hodnoty danovo uznaný (a teda nebol zdanený) az do okamihu, ked sa tento zisk skutocne dosiahol. Vkladajúce institúcie boli okamzite zdanené zo zostávajúcich 15 % kapitálových ziskov beznou sadzbou dane z príjmov právnických osôb. Zároven bola táto suma 15 % pripísatelná ako zvýsenie danovej hodnoty akcií nadobudnutých za vklad (v úctovníctve vkladajúcich institúcií) alebo danovej hodnoty prevedeného majetku (v úctovníctve institúcií, do ktorých sa prevod uskutocnil). 10 Táto schéma ciastocnej danovej neutrality spôsobovala dvojité nevyrovnanie danových hodnôt tak na úrovni prevedeného majetku (v úctovníctve spolocnosti, do ktorej sa prevod uskutocnil), ako aj na úrovni akcií nadobudnutých za vklad (v úctovníctve vkladajúcej institúcie). 11 Zákon c. 489 týkajúci sa najmä predlzenia lehoty stanovenej v clánku 7 ods. 6 zákona c. 218 z 30. júla 1990 (Legge n. 489 su proroga del termine di cui all'articolo 7, comma 6, della legge 30 luglio 1990, n. 218) z 26. novembra 1993 (GURI c. 284 z 3. decembra 1993, dalej len "zákon c. 489/1993") zaviedol pre verejné institúcie v bankovom sektore, ktorých kapitálový fond vlastnil stát, povinnost mat formu akciovej spolocnosti podla podrobností, ktoré stanovil zákon c. 218/1990. Schémy danovej neutrality uplatnitelné na ostatné spolocnosti 12 Smernica Rady 90/434/EHS z 23. júla 1990 o spolocnom systéme zdanovania pri zlúceniach, rozdeleniach, prevodoch majetku a výmene akcií týkajúcich sa spolocností rôznych clenských státov ([4]Ú. v. ES L 225, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 142) bola prebratá do talianskeho práva legislatívnym dekrétom c. 544 z 30. decembra 1992 (GURI c. 9 z 13. januára 1993, dalej len "legislatívny dekrét c. 544/1992"). Predmetom tejto smernice bolo zaviest spolocný danový rezim, a tak zamedzit skresleniam hospodárskej sútaze vyplývajúcim z vnútrostátnych právnych úprav a ulahcit reorganizáciu medzi spolocnostami z rôznych clenských státov tým, ze sa vyhnú zdaneniu pri uskutocnení týchto transakcií, pri súcasnej ochrane financných záujmov dotknutých clenských státov. 13 Schéma danovej neutrality upravená smernicou 90/434 a legislatívnym dekrétom c. 544/1992 bola porovnatelná so schémou upravenou zákonom c. 218/1990. Odlisovala sa v tom, ze schéma danovej neutrality bola úplná a ze nevyrovnanie dane nebolo dvojité, ale nachádzalo sa iba na úrovni prevodov, to znamená iba v úctovníctve institúcií, do ktorých sa prevod uskutocnil. Táto schéma bola uplatnitelná v rámci prevodov medzi spolocnostami z rôznych clenských státov. 14 Legislatívny dekrét c. 358 o zmene zdanenia príjmov pri postúpení a prevode podnikov, fúziách, rozdeleniach a výmene majetkových úcastí (decreto legislativo n. 358 su riordino delle imposte sui redditi applicabili alle operazioni di cessione e conferimento di aziende, fusione, scissione e permuta di partecipazioni) z 8. októbra 1997 (GURI c. 249 z 24. októbra 1997, dalej len "legislatívny dekrét c. 358/1997") rozsíril schému danovej neutrality upravenú legislatívnym dekrétom c. 544/1992 na prevody medzi talianskymi spolocnostami. 15 Clánok 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 stanovoval, ze prevod majetku odvetvia cinnosti medzi spolocnostami so sídlom na talianskom území bol z danového hladiska neutrálny pod podmienkou, ze danová hodnota prevedeného majetku sa pripíse akciám, ktoré získala vkladajúca spolocnost a ze získanému majetku sa pripíse danová hodnota, ktorú mal, ked bol vo vlastníctve vkladajúcej spolocnosti. Táto schéma preto rovnako ako schéma podla zákona c. 218/1990 viedla k dvojitému nevyrovnaniu dane. 16 Clánok 3 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 ponúkal alternatívne riesenie. V rámci prevodu bolo mozné zaplatit náhradnú dan vo výske 19 % zo sumy uskutocneného kapitálového zisku. V takom prípade nedoslo k nevyrovnaniu dane. Schémy danového vyrovnania 17 Legislatívny dekrét c. 41 o naliehavých opatreniach na ozdravenie verejných financií a zamestnanosti v znevýhodnených oblastiach (decreto legislativo n. 41 su misure urgenti per il risanamento della finanza pubblica e per l'occupazione nelle aree depresse) z 23. februára 1995 (GURI c. 45 z 23. februára 1995) priznal spolocnostiam, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku podla clánku 7 ods. 2 zákona c. 218/1990, moznost vyrovnat danové hodnoty prevedeného majetku a akcií nadobudnutých vkladajúcimi institúciami s vyssími úctovnými hodnotami tohto majetku alebo akcií. 18 Toto vyrovnanie so sebou prinásalo koniec odkladu platby dane a bolo v dôsledku toho podmienené tým, ze spolocnost, do ktorej sa uskutocnil prevod, zaplatila dan v sadzbe 14 % z kapitálového zisku, pokial ide o vyrovnanie danovej hodnoty vlozeného majetku, alebo 18 %, ak sa vyrovnanie týkalo aj danovej hodnoty akcií, ktoré dostali vkladajúce institúcie. Táto moznost vyrovnania sa mohla týkat iba prevodov uskutocnených podla zákona c. 218/1990, pricom sa nemohla rozsírit na iný majetok. 19 Zákon c. 342 o opatreniach v danovej oblasti (Legge n. 342 su misure in materia fiscale) z 21. novembra 2000 (riadna príloha GURI c. 276 z 25. novembra 2000, dalej len "zákon c. 342/2000") zaviedol schému úctovného precenenia majetku a schému danového vyrovnania úctovných hodnôt pre spolocnosti dotknuté zákonom c. 218/1990 a pre ostatné spolocnosti. 20 Konkrétnejsie, clánok 10 zákona c. 342/2000 sa týkal prehodnotenia urcitého majetku podnikov. Tento clánok umoznoval podnikom "prehodnotit hmotný a nehmotný majetok s výnimkou majetku, na ktorého výrobu alebo výmenu je orientovaná cinnost podniku, ako aj úcasti v kontrolovaných alebo prepojených spolocnostiach podla clánku 2359 Obcianskeho zákonníka, pokial tieto úcasti tvoria investicný majetok podla súvahy týkajúcej sa úctovného obdobia, ktoré sa skoncilo najneskôr 31. decembra 1999". Táto schéma prehodnotenia ukladala zaplatenie náhradnej dane so sadzbou 19 % pri odpisovanom majetku a so sadzbou 15 % pri neodpisovanom majetku, a to z vyssích hodnôt zapísaných do súvahy v dôsledku prehodnotenia (clánok 12 tohto zákona). 21 Okrem toho clánok 14 uvedeného zákona upravoval schému danového vyrovnania majetku uvedeného v tomto clánku 10 na vyssie danové hodnoty zapísané v súvahe. Clánok 14 tak stanovoval, ze "ustanovenia clánku 12 mozno uplatnit na uznanie vyssích hodnôt, ktoré sú zapísané v súvahe podla clánku 10..., majetku takisto uvedeného v clánku 10 na úcely dane z príjmov fyzických osôb, dane z príjmov právnických osôb a regionálnej dane z produkcných cinností". 22 Clánky 17 a 18 zákona c. 342/2000 upravovali schému vyrovnania danových hodnôt s úctovnými hodnotami zapísanými v súvahe, pokial ide o spolocnosti, ktorých sa týkali reorganizácie uskutocnené podla zákona c. 218/1990 alebo clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997. 23 Uvedený clánok 17 stanovoval, ze spolocnosti, ktorým sú urcené prevody uskutocnené podla zákona c. 218/1990, mohli uplatnit náhradnú dan so sadzbou 19 % z rozdielu medzi hodnotou majetku nadobudnutého v dôsledku uvedených prevodov a jeho danovo uznanou hodnotou. Zohladnila sa tá hodnota majetku, ktorá vyplýva zo súvahy týkajúcej sa úctovného obdobia skonceného pred nadobudnutím úcinnosti zákona c. 342/2000, teda 31. decembra 1999. Rozdiel podliehajúci náhradnej dani sa povazoval za danovo uznaný výdavok za akcie prijaté vkladajúcimi institúciami. 24 Zaplatením tejto dane mohli spolocnosti, ktoré vlastnili bankový majetok, a spolocnosti, ktoré vlastnili akcie týchto spolocností, vyrovnat danové hodnoty dotknutého majetku a akcií. Rovnako sa stanovilo, ze spolocnosti, do ktorých sa prevod uskutocnil, mohli uplatnit náhradnú dan vo výske 15 %, ak sa rozhodli vyrovnat iba danovú hodnotu tohto majetku bez vyrovnania hodnoty akcií (jednoduché vyrovnanie). V tomto poslednom uvedenom prípade nebol rozdiel podliehajúci dani danovo uznaný pre vkladajúce institúcie a zo schémy vyrovnania tazili iba spolocnosti, do ktorých sa prevod uskutocnil. 25 Clánok 19 zákona c. 342/2000 stanovoval, ze ustanovenia clánku 17 tohto zákona sa uplatnovali na spolocnosti, do ktorých sa prevod uskutocnil podla clánku 4 ods. 1 legislatívneho dekrétu c. 358/1997. 26 Clánok 18 toho istého zákona stanovoval, ze vkladajúce institúcie mohli v rámci operácií uskutocnených podla zákona c. 218/1990 uplatnit náhradnú dan v sadzbe 19 % na rozdiel medzi hodnotou nadobudnutých akcií a ich danovo uznanou hodnotou. Zohladnuje sa tá hodnota akcií, ktorá vyplýva zo súvahy týkajúcej sa úctovného obdobia skonceného k 31. decembru 1999. Tento rozdiel sa povazoval za danovo uznaný výdavok na nadobudnuté akcie. Uvedený rozdiel sa nepovazoval za danovo uznaný výdavok pre spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod. 27 Clánok 3 ods. 1 zákona c. 448 obsahujúceho ustanovenia o vytvorení rocného a viacrocného rozpoctu státu (financný zákon 2002) [Legge n. 448 su disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2002)] z 28. decembra 2001 (riadna príloha GURI c. 301 z 29. decembra 2001, dalej len "zákon c. 448/2001") rozsíril schémy prehodnotenia a vyrovnania podla clánkov 10 a 14 zákona c. 342/2000 na majetok, ktorý vyplýva zo súvahy týkajúcej sa úctovného obdobia ukonceného pred 31. decembrom 2000, prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane 19 % pri odpisovanom majetku a 15 % pri neodpisovanom majetku. 28 Clánok 3 ods. 11 zákona c. 448/2001 predlzil uplatnovanie schémy prehodnotenia podla clánkov 17 az 19 zákona c. 342/2000 na majetok, ktorý vyplýva z úctovného obdobia prebiehajúceho do 31. decembra 2001. Sadzba náhradnej dane bola stanovená na 12 % v prípade dvojitého vyrovnania a 9 % v prípade jednoduchého vyrovnania. 29 Taliansky danový systém týkajúci sa dane z príjmu právnických osôb bol zreformovaný v roku 2003 prostredníctvom legislatívneho dekrétu c. 344 o reforme dane z príjmov spolocností podla clánku 4 zákona c. 80 zo 7. apríla 2003 (decreto legislativo n. 344 su riforma dell'imposizione sul reddito delle societŕ, a norma dell'articolo 4 della legge 7 aprile 2003, n. 80) z 12. decembra 2003 (riadna príloha GURI c. 291 zo 16. decembra 2003, dalej len "legislatívny dekrét c. 344/2003"). 30 Zákon c. 350 obsahujúci ustanovenia o vytvorení rocného a viacrocného rozpoctu státu (financný zákon 2004) [Legge n. 350 su disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2004)] z 24. decembra 2003 (riadna príloha GURI c. 299 z 27. decembra 2003, dalej len "zákon c. 350/2003") opät predlzil úcinnost schémy prehodnotenia a vyrovnania podla zákona c. 342/2000. 31 Clánok 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 zmenil znenie clánku 10 zákona c. 342/2000 takým spôsobom, ze spolocnostiam umoznil vyuzit mechanizmus dobrovolného prehodnotenia pri majetku, ktorý sa nachádzal v súvahe z úctovného obdobia ukonceného najneskôr 31. decembra 2002. Toto ustanovenie tiez umoznilo spolocnostiam vyuzit schému vyrovnania, ktorú upravuje clánok 14 zákona c. 342/2000 pri majetku, ktorý sa nachádzal v súvahe z úctovného obdobia ukonceného najneskôr 31. decembra 2002. Náhradná dan zostala stanovená na úrovni 19 % pri odpisovanom majetku a 15 % pri neodpisovanom majetku. 32 Clánok 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 spresnil, ze ustanovenia najmä clánkov 17 a 18 zákona c. 342/2000 mozno uplatnit na majetok, ktorý vyplýva zo súvahy týkajúcej sa úctovného obdobia prebiehajúceho do 31. decembra 2003. Sadzba náhradnej dane bola stanovená na 12 % v prípade dvojitého vyrovnania a 9 % v prípade jednoduchého vyrovnania. 33 Naopak, uvedený zákon nepredlzil uplatnovanie clánku 19 zákona c. 342/2000, to znamená vyrovnanie dane pre prevody majetku spolocností uskutocnené podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997. Správne konanie a sporné rozhodnutie 34 Kedze zákon c. 350/2003 nebol oznámený Európskej komisii na úcely kontroly státnej pomoci v zmysle clánku 88 ods. 3 ES, Komisia zacala predbezné skúmanie dotknutej schémy. 35 Vzhladom na odpoved talianskych orgánov Komisia listom z 30. mája 2007 informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí zacat konanie v zmysle clánku 88 ods. 2 ES a vyzvala zainteresované strany, aby predlozili svoje pripomienky. 36 Po oboznámení sa s predlozenými pripomienkami prijala Komisia sporné rozhodnutie. 37 Po opísaní pravidiel zdanovania kapitálových ziskov v talianskom danovom systéme Komisia z titulu zistovania existencie selektívnej výhody v bode 86 odôvodnenia sporného rozhodnutia predovsetkým uviedla, ze schéma nevyrovnania dane zavedená pre bankové spolocnosti clánkom 7 ods. 2 zákona c. 218/1990 a clánkom 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 pre ostatné podniky nepredstavovala státnu pomoc, "pretoze danové hodnoty vymenených aktív zostali nezmenené, a tak sa danové kapitálové zisky nezhmotnili a neposkytla sa tak ziadna výhoda... Komisia teda dospela k záveru, ze odklad dane spojený s uplatnenou danovou neutralitou je oprávnený na základe logiky danového systému a nepredstavuje státnu pomoc". 38 Komisia dalej dospela k záveru, ze schémy danového vyrovnania, ktoré upravujú zákony c. 342/2000 a c. 448/2001, predstavovali vseobecné danové opatrenia odôvodnené logikou danového systému, a teda nepredstavovali státnu pomoc. Náhradná dan totiz neposkytovala príslusným spolocnostiam ziadnu konkurencnú výhodu, pretoze sa uplatnovala za rovnakých podmienok na vsetky spolocnosti bez ohladu na to, ci sú bankové alebo nie. 39 Naopak Komisia usúdila, ze danové vyrovnanie podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 nepredstavovalo vseobecné opatrenie, pretoze sa uplatnovalo výlucne na kapitálové zisky dosiahnuté niektorými úverovými institúciami len pri reorganizáciách vykonaných na základe zákona c. 218/1990. Ostatné úverové institúcie a ostatné spolocnosti dotknuté operáciami uskutocnenými podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997 nemohli vyuzit rovnakú schému danového vyrovnania. 40 Podla Komisie schéma uvedená v clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 "nepredstavuje danové vyrovnanie nevyrovnaných hodnôt vyplývajúcich z danovo neutrálnych reorganizácií, ale skôr schému na danové precenenie, ktorá umoznila dosiahnutie odlozených kapitálových ziskov vyplývajúcich z úpravy danovej hodnoty majetku prijímajúcich spolocností na aktuálnu hodnotu majetku". Schémy upravené v clánku 2 ods. 25 a clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 nie sú rovnocenné vzhladom na rozdiel v zákonných sadzbách náhradnej dane stanovených na základe týchto dvoch schém. 41 Komisia okrem toho dospela k záveru, ze vzhladom na to, ze schéma danovej neutrality podla zákona c. 218/1990 a schéma podla zákona c. 358/1997 sú rovnocenné, mal taliansky normotvorca uplatnit rovnakú schému danového vyrovnania v roku 2003. 42 Podla Komisie danová výhoda podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 sa nemôze povazovat za výhodu "de minimis". 43 Z titulu odôvodnenia týkajúceho sa povahy danovej schémy sa Komisia domnievala, ze schéma uplatnitelná na bankový sektor "nepredstavuje prispôsobenie vseobecného systému osobitným charakteristikám bankového sektora, ale skôr selektívnu výhodu, ktorá má vplyv na zlepsenie konkurencieschopnosti niektorých institúcií". 44 Komisia na základe toho usúdila, ze schéma priznaná niektorým úverovým institúciám predstavovala osobitnú výhodu, ktorá nie je odôvodnená charakterom danového systému. 45 Vzhladom na vyssie uvedené skutocnosti Komisia rozhodla, ze výnimocná danová schéma na základe clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 (dalej len "sporná danová schéma"), ktorú Talianska republika implementovala, predstavovala státnu pomoc a nebola zlucitelná so spolocným trhom. Konanie pred Vseobecným súdom a napadnutý rozsudok 46 Zalobcovia návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 14. augusta 2008 podali zalobu smerujúcu k zruseniu sporného rozhodnutia. 47 Uviedli dva dôvody zrusenia, zalozené na jednej strane na porusení clánku 87 ods. 1 ES tým, ze Komisia nesprávne konstatovala existenciu státnej pomoci, pokial ide o schému neposkytujúcu výhodu v zmysle tohto ustanovenia, a na druhej strane na porusení povinnosti odôvodnenia, ktoré vyplýva zo skutkového omylu. 48 Vseobecný súd najskôr odpovedal na druhý zalobný dôvod a uviedol, ze sporné rozhodnutie bolo riadne odôvodnené. Pokial ide o prvý zalobný dôvod, uviedol, ze Komisia sa nedopustila chyby, ked pouzila ako referencný rámec pre urcenie existencie hospodárskej výhody referencný rámec beznej dane. Dalej dospel k záveru, ze Komisia správne porovnala spornú danovú schému so schémou beznej dane. Nakoniec zamietol tvrdenie zalobcov, podla ktorého bola výhoda priznaná niektorým spolocnostiam odôvodnená povahou a struktúrou danového systému. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy úcastníkov konania 49 Svojím odvolaním odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor: -- v celom rozsahu zrusil napadnutý rozsudok a v dôsledku toho -- vyhovel návrhom formulovaným v návrhu na zacatie konania podanom na prvom stupni smerujúcim k zruseniu sporného rozhodnutia v celom rozsahu, alebo -- subsidiárne vrátil vec Vseobecnému súdu na nové preskúmanie vzhladom na rozsudok Súdneho dvora, -- ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 50 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: -- zamietol odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, ze je scasti neprípustné alebo neúcinné a v celom rozsahu nedôvodné, -- ulozil odvolatelom povinnost nahradit trovy konania na oboch stupnoch. O odvolaní Úvodné pripomienky Komisie 51 Bez toho, aby podala vzájomné odvolanie, Komisia vo svojom vyjadrení pripomenula, ze pred Vseobecným súdom uviedla, ze zaloba BNL bola neprípustná, pretoze nemal prospech z poskytnutej pomoci. Vseobecný súd sa domnieval, ze nebolo opodstatnené preskúmat aktívnu legitimáciu BNL, kedze zaloba BNP Paribas bola prípustná. Komisia na pojednávaní nevyzvala Súdny dvor, aby sa zaoberal touto otázkou. O tretom odvolacom dôvode Argumentácia úcastníkov konania 52 Svojím tretím odvolacím dôvodom, ktorý treba preskúmat najskôr, odvolatelia vytýkajú Vseobecnému súdu, ze vypracoval odôvodnenie ex novo, ktoré nemá nijaký základ v spornom rozhodnutí, pokial ide o urcenie referencného rámca pre posúdenie selektivity spornej danovej schémy. 53 Predovsetkým vytýkajú Vseobecnému súdu, ze analyzoval vlastnosti schémy vseobecného vyrovnania, ze ju porovnal so spornou danovou schémou a rozhodol, ze obidve schémy mali rozdielny úcel. Okrem skutocnosti, ze Komisia nevykonala toto preskúmanie v spornom rozhodnutí, Vseobecný súd sa dopustil chyby tým, ze neuznal, ze schéma vseobecného vyrovnania umoznovala tiez vyrovnat kapitálové zisky uskutocnené v nadväznosti na prevody majetku vykonané v rámci zákona c. 218/1990. 54 Vseobecný súd skreslil skutkové okolnosti tým, ze neprihliadol na tvrdenia zalobcov týkajúce sa obezníka talianskeho ministerstva financií a nesprávne vyhlásil za neprípustný dôkaz, ktorý predlozili v stádiu repliky. 55 Komisia sa najmä domnieva, ze tento dôvod je neúcinný a nedôvodný. Dôvody kritizované odvolatelmi sú nadbytocné, pretoze v bode 173 napadnutého rozsudku Vseobecný súd jasne uviedol, ze schéma vseobecného vyrovnania nebola referencným rámcom. Bod 185 napadnutého rozsudku sa zaoberal spornou danovou schémou a spresnil, ze existencia dalsích odchylných schém nespochybnuje odchylný charakter tejto schémy. 56 Komisia subsidiárne tvrdí, ze schéma vseobecného vyrovnania a sporná danová schéma neboli zhodné. Okrem toho skutocnost, ze bankové institúcie, do ktorých sa uskutocnil prevod v rámci schémy podla zákona c. 218/1990, mali moznost vyrovnat urcitý majetok v rámci schémy vseobecného vyrovnania a túto moznost vyuzili, nic nemení na tom, ze im bola vyhradená sporná danová schéma a bola pre ne výhodnejsia. Nakoniec sporné rozhodnutie obmedzilo vrátenie pomoci na rozdiel medzi náhradnou danou vyhradenou pre bankové institúcie a danou zaplatenou pre operácie v rámci schémy vseobecného vyrovnania. Posúdenie Súdnym dvorom 57 Z napadnutého rozsudku a písomností nachádzajúcich sa v spise vyplýva, ze odvolatelia pred Vseobecným súdom uviedli, ze na rozdiel od toho, co uviedla Komisia v bode 97 odôvodnenia sporného rozhodnutia, schéma normálneho zdanenia ziskov podnikov nemohla byt platným kritériom porovnania, cize referencným rámcom, pokial ide o posúdenie selektivity tejto danovej schémy. 58 Odvolatelia dalej tvrdili, ze za predpokladu, ze táto schéma mohla byt referencným rámcom, sporná danová schéma im neposkytla nijakú hospodársku výhodu. 59 Odvolatelia nakoniec tvrdili, ze schéma vseobecného vyrovnania tiez nemohla byt referencným rámcom, pretoze jej vlastnosti boli úplne rozdielne od vlastností spornej danovej schémy. Aj za predpokladu, ze by islo o takýto prípad, sporná danová schéma neposkytla hospodársku výhodu vo vztahu k schéme vseobecného vyrovnania. 60 Z týchto okolností vyplýva, ze podla odvolatelov ani schéma bezného zdanenia výnosov, ani schéma vseobecného vyrovnania nemohli byt referencným rámcom a ze za predpokladu, ze by islo o takýto prípad, sporná danová schéma nepriniesla nijakú hospodársku výhodu vo vztahu k niektorej z týchto schém. 61 S cielom odpovedat na túto argumentáciu Vseobecný súd v bode 161 napadnutého rozsudku najskôr správne pripomenul judikatúru Súdneho dvora o urcení referencného rámca pre preskúmanie selektivity opatrenia takto: "161 Súdny dvor uviedol, ze urcenie referencného rámca pre skúmanie selektívnosti opatrenia je osobitne dôlezité v prípade danových opatrení, pretoze samotnú existenciu výhody mozno preukázat len vo vztahu k takzvanému 'beznému` zdaneniu (rozsudok [zo 6. septembra 2006,] Portugalsko/Komisia, [[5]C-88/03, Zb. s. I-7115,] bod 56), teda ku zdaneniu, ktoré sa bezne uplatnuje na podniky, ktoré sa vzhladom na ciel sledovaný spornou schémou nachádzajú v skutkovej a právnej situácii porovnatelnej s podnikmi, ktoré sú príjemcami tejto schémy (rozsudok [z 8. novembra 2001,] Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, [[6]C-143/99, Zb. s. I-8365,] bod 41)." 62 Vseobecný súd dalej v bodoch 165 az 167 napadnutého rozsudku uviedol: "165 Predovsetkým treba preskúmat výhradu zalobcov týkajúcu sa toho, ze Komisia si za referencný rámec zvolila beznú dan z príjmov právnických osôb, a toho, ze táto institúcia v takto definovanom rámci konstatovala existenciu selektívnej hospodárskej výhody. 166 V prejednávanej veci Komisia konstatovala, ze hoci sa schéma danovej neutrality podla zákona c. 218/1990 rovnala, pokial ide o dosiahnuté, ale neuznané kapitálové zisky, schéme danovej neutrality podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 [bod 99 druhá veta odôvodnenia sporného rozhodnutia], co vyzadovalo, aby sa akákolvek schéma, ktorú prípadne zaviedol zákonodarca, bez rozdielu uplatnovala za rovnakých podmienok na kapitálové zisky dosiahnuté v rámci jednej alebo druhej z týchto dvoch schém [bod 88 odôvodnenia sporného rozhodnutia], Talianska republika vyhradila prospech zo schémy vyrovnania podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 iba podnikom, ktoré boli reorganizované podla zákona c. 218/1990 [bod 90 odôvodnenia sporného rozhodnutia]. 167 Na základe týchto úvah dospela Komisia k záveru, ze Talianska republika poskytla týmto podnikom selektívnu výhodu, ktorá sa rovnala rozdielu medzi danou skutocne zaplatenou na základe clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 a beznou danou, ktorá by bola zaplatená, ak by k tomuto vyrovnaniu doslo bez existencie tejto preferencnej schémy [bod 91 odôvodnenia sporného rozhodnutia]." 63 Vseobecný súd dalej v bodoch 169 az 172, ako aj v bode 186 napadnutého rozsudku odpovedal na výhrady zalobcov, pokial ide o volbu schémy bezného zdanenia ziskov ako referencného rámca zo strany Komisie a zamietol ich takto: "169 Treba vsak uviest, ze nie je úlohou Komisie, aby pri preskúmaní schémy so zretelom na právnu úpravu v oblasti státnej pomoci brala do úvahy subjektívne volby, ktoré by mohli uskutocnit príjemcovia tejto schémy, pokial by neexistovala, ale má túto schému preskúmat tak, aby urcila, ci objektívne obsahuje hospodársku výhodu v porovnaní so zdanením, od ktorého sa odchyluje a ktoré by sa normálne uplatnilo, ak by neexistovala (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, [7]C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 118). Úvaha, podla ktorej by za neexistencie spornej schémy vyrovnania dotknuté podniky údajne nepostúpili svoj majetok, je v kontexte takého objektívneho posúdenia irelevantná. 170 Zalobcovia takisto tvrdia..., ze referencný rámec beznej dane nie je vhodný, lebo zdanenie touto beznou danou v prípade postúpenia by síce iste odstránilo nevyrovnanie na úrovni majetku pri institúcii, do ktorej bol vlozený majetok podla zákona c. 218/1990, ale naopak by nemalo nijaký vplyv na nevyrovnanie na úrovni akcií, ktoré nadobudla vkladajúca institúcia. 171 Pokial ide o tento odkaz zalobcov na situáciu vkladajúcich institúcií podla zákona c. 218/1990, treba uviest, ze [sporné] rozhodnutie sa nijako netýka týchto institúcií, ale iba bánk, do ktorých bol vlozený majetok na základe tohto zákona. [Sporné] rozhodnutie skúma a konstatuje existenciu výhody výlucne vo vztahu k týmto bankám. 172 Z toho vyplýva, ze opakované odkazy zalobcov v rámci tejto zaloby... na situáciu vkladajúcich institúcií podla zákona c. 218/1990 a najmä na skutocnost, ze danová reforma v roku 2003 neodstránila vo vztahu k nim riziko dvojitého zdanenia odlozených kapitálových ziskov, ktoré boli rozdelené vo forme dividend, sú irelevantné. ... 186 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze v rozpore s tým, co tvrdia zalobcovia, sa Komisia nedopustila chyby, ked pouzila ako referencný rámec pre urcenie existencie hospodárskej výhody referencný rámec beznej dane." 64 Vseobecný súd nakoniec odpovedal na výhrady zalobcov týkajúce sa skutocnosti, ze schéma vseobecného vyrovnania nemohla byt referencným rámcom, pricom v bode 173 napadnutého rozsudku uviedol, ze schéma podla clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 nebola zvolená Komisiou za referencný rámec: "173 Pokial ide o tvrdenie zalobcov, podla ktorého ani schéma vyrovnania podla clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 nie je rovnako ako bezná dan platným referencným rámcom..., co je tvrdenie, ktoré je navyse v rozpore s tvrdením uvedeným v bode 174 nizsie, postacuje uviest, ze Komisia v [spornom] rozhodnutí nepouzila schému podla clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 ako referencný rámec." 65 Vseobecný súd dalej v bodoch 182 a 183 napadnutého rozsudku odpovedal na tvrdenia zalobcov týkajúce sa porovnania medzi spornou danovou schémou a ostatnými schémami vyrovnania: "182 Vzhladom na tento rozdiel v cieli týchto dvoch schém vyrovnania nie je potrebné porovnat vyrovnanie podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 s vyrovnaním podla clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003. 183 Jediné opatrenie, s ktorým môze byt vyrovnanie podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 porovnané, je opatrenie vyrovnania vyplývajúce z clánku 19 zákona c. 342/2000, ktorým zákonodarca rozsíril prospech z vyrovnania podla clánku 17 zákona c. 342/2000 na podniky podliehajúce reorganizácii podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997." 66 Z týchto úvah vyplýva, ze v rozpore s formuláciou dôvodu Vseobecný súd nevypracoval odôvodnenie bez vztahu so sporným rozhodnutím, pretoze v bodoch 165, 173 a 186 napadnutého rozsudku uviedol, ze referencným rámcom zvoleným Komisiou bola schéma bezného zdanenia ziskov a ze spornú danovú schému porovnal so schémou vseobecného vyrovnania iba s cielom odpovedat na tvrdenia zalobcov. K tomuto bodu odvolatelia v bode 15 svojej repliky pred Súdnym dvorom tvrdia, ze táto argumentácia nebola subsidiárna. Z toho vyplýva, ze Vseobecný súd bol povinný na nu odpovedat. 67 Okrem toho treba uviest, ze v bode 182 napadnutého rozsudku Vseobecný súd rozhodol, ze nebolo opodstatnené porovnat spornú danovú schému so schémou vseobecného vyrovnania, co práve navrhovali zalobcovia v bodoch 98 az 100 svojho návrhu na zacatie konania pred Vseobecným súdom a pripomínajú to v bode 77 odvolania. Zdá sa preto, ze odvolatelia dosiahli zadostucinenie a nemajú záujem na spochybnení napadnutého rozsudku v tomto bode. 68 Pokial ide o výhrady týkajúce sa skreslenia skutkových okolností Vseobecným súdom vo veci obezníka talianskeho ministerstva financií a skutocnosti, ze Vseobecný súd nesprávne vyhlásil za neprípustný dôkaz, ktorý zalobcovia predlozili v stádiu repliky, treba uviest, ze spochybnené odôvodnenie bolo Vseobecným súdom rozvinuté v odpovedi na argumentáciu zalobcov, ktorou tvrdili, ze sporná danová schéma im neposkytla hospodársku výhodu vzhladom na vseobecnú schému vyrovnania. Z bodu 101 zaloby podanej na Vseobecný súd vsak vyplýva, ze táto argumentácia bola uvedená iba subsidiárne za predpokladu, ze Vseobecný súd dospeje k záveru, ze sporná danová schéma bola porovnatelná so schémou vseobecného vyrovnania, o co v tomto prípade neslo, ako je uvedené v bode 66 tohto rozsudku. 69 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze tretí odvolací dôvod musí byt vyhlásený za ciastocne neprípustný a ciastocne nedôvodný. O stvrtom odvolacom dôvode Argumentácia úcastníkov konania 70 Odvolatelia vytýkajú Vseobecnému súdu, ze v bode 193 napadnutého rozsudku uviedol, ze nebolo významné, ze schéma prevodu majetku podla zákona c. 218/1990 bola od nadobudnutia úcinnosti zákona c. 489/1993 povinná, pretoze táto schéma bola fakultatívna pocas prvých troch rokov jeho uplatnovania. 71 Odvolatelia sa domnievajú, ze toto odôvodnenie je chybné. Bola to totiz záväzná povaha schémy prevodu majetku podla zákona c. 218/1990, ktorá viedla talianskeho danového zákonodarcu k zavedeniu schémy danového vyrovnania spolu s platením náhradnej dane. 72 Komisia poukazuje na neprípustnost tohto dôvodu, pretoze sa ním Súdny dvor ziada, aby preskúmal skutkové okolnosti. Subsidiárne je odvolací dôvod nedôvodný. Odvolatelia sa opierajú o neoverené hypotézy. Posúdenie Súdnym dvorom 73 Zalobcovia pred Vseobecným súdom tvrdili, ze aj za predpokladu, ze sporná danová schéma im poskytla hospodársku výhodu, táto výhoda nebola selektívna. Na podporu tohto tvrdenia spresnujú, ze spolocnosti, ktoré vyuzili spornú danovú schému, to znamená spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku podla zákona c. 218/1990, boli v právnej situácii odlisnej od situácie ostatných spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku. Tento rozdiel vyplýval najmä zo skutocnosti, ze restrukturalizácie v bankovom sektore sa neuskutocnili spontánne, ale na základe odporúcania a neskôr, po nadobudnutí úcinnosti zákona c. 489/1993, na základe povinnosti. 74 S cielom zamietnut túto argumentáciu o existencii rozdielu medzi dvoma kategóriami spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku, Vseobecný súd, v bode 193 napadnutého rozsudku konstatoval: "193 Co sa napríklad týka povinného uplatnovania schémy podla zákona c. 218/1990, a teda povinnosti, ktorá bola ulozená verejným úverovým institúciám, vlozit svoje bankové aktíva do akciových spolocností..., postacuje konstatovat, ze táto povinnost vznikla az v roku 1993... Pritom pred zavedením tejto povinnosti uz zákon c. 218/1990 uznával danovú neutralitu vkladov majetku, ktoré uskutocnili verejné úverové institúcie v jeho rámci." 75 Zdá sa teda, ze Vseobecný súd sa obmedzil na konstatovanie, ze bankové operácie prevodu majetku na akciové spolocnosti v schéme danovej neutrality mohli byt uskutocnené dobrovolne a fakultatívne od nadobudnutia úcinnosti zákona c. 218/1990. Na základe týchto zistení Vseobecný súd mohol rozhodnút, ze tvrdenie zalobcov, podla ktorého odôvodnenie existujúceho rozdielu medzi dvoma kategóriami spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku, vyplývalo zo záväznej povahy prevodov majetku v bankovom sektore, nebolo relevantné. 76 V dôsledku toho stvrtý odvolací dôvod nie je dôvodný. O piatom odvolacom dôvode Argumentácia úcastníkov konania 77 Odvolatelia vytýkajú Vseobecnému súdu, ze v bode 191 napadnutého rozsudku uviedol, ze selektivita spornej danovej schémy bola preukázaná skutocnostou, ze taliansky zákonodarca zaviedol v rámci zákona c. 342/2000 jednotnú schému danového vyrovnania pre uznanie odlozených kapitálových ziskov, ktoré vyplývajú z reorganizácií podla jednej alebo druhej schémy danovej neutrality. 78 Podla odvolatelov z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ze selektivita danového opatrenia musí byt posúdená iba s prihliadnutím na úcinky, ktoré môze spôsobit z danového hladiska a ze predchádzajúca právna situácia údajného adresáta opatrenia nie je dôlezitá. Vseobecný súd nemal vychádzat zo situácie predchádzajúcej roku 2003. 79 Komisia najmä poukazuje na neprípustnost odvolacieho dôvodu, kedze sa ziada, aby Súdny dvor posúdil vnútrostátne právo, co je skutkovou otázkou. Vo veci samej Komisia uvádza, ze aj ked na úcely uplatnenia clánku 107 ZFEÚ je bezvýznamné, ze situácia adresáta opatrenia sa zlepsila alebo zhorsila vzhladom na stav práva pred týmto opatrením, neznamená to, ze Vseobecný súd nemal prihliadnut na skutocnost, ze niektoré situácie boli v minulosti riesené rovnako. Posúdenie Súdnym dvorom 80 Ako bolo uvedené v bode 73 tohto rozsudku, odvolatelia chceli preukázat, ze spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku podla zákona c. 218/1990, sa nachádzali v právnej situácii odlisnej od situácie ostatných spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku. 81 Na rozdiel od formulácie dôvodu Vseobecný súd v bode 191 napadnutého rozsudku nedospel k záveru o selektivite spornej danovej schémy, ale obmedzil sa na konstatovanie rovnocennosti schém danového vyrovnania týchto dvoch kategórií spolocností podla zákona c. 342/2000. Okrem toho Vseobecný súd vychádzal z iných dôvodov, ked rozhodol, ze tieto dve kategórie spolocností sa nenachádzali v rozdielnych situáciách. 82 Z toho vyplýva, ze piaty odvolací dôvod nie je dôvodný. O prvých dvoch odvolacích dôvodoch Argumentácia úcastníkov konania 83 Prvým odvolacím dôvodom odvolatelia vytýkajú Vseobecnému súdu, ze bez odstupu a bez toho, aby zistil, ci je dôvodné, prijal stanovisko Komisie, podla ktorého sa na vkladajúce institúcie nevztahovala pôsobnost sporného rozhodnutia. Vysvetlujú, ze pred Vseobecným súdom uviedli, ze sporná danová schéma vyplývala z logiky talianskeho danového systému a ze spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod podla zákona c. 218/1990, sa nachádzali v osobitnej situácii a odlisnej od situácie spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997. 84 Odvolatelia tvrdia, ze zdôraznili neexistenciu nerovnosti zaobchádzania medzi spolocnostami oboch kategórií. Schéma danového vyrovnania podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 totiz nemohla spôsobit dvojité zdanenie po prijatí legislatívneho dekrétu c. 344/2003, co nebol prípad schémy kapitálových ziskov vytvorených v nadväznosti na operácie prevodu majetku podla zákona c. 218/1990. 85 Druhým odvolacím dôvodom odvolatelia uvádzajú, ze pred Vseobecným súdom tvrdili, ze uplatnenie spornej danovej schémy iba na spolocnosti a institúcie, ktoré pristúpili k prevodom majetku v schéme danovej neutrality podla zákona c. 218/1990, bolo odôvodnené povahou talianskej danovej schémy. V case prijatia zákona c. 350/2003 boli totiz tieto spolocnosti a institúcie jediné vystavené riziku dvojitého zdanenia kapitálových ziskov týkajúcich sa týchto prevodov a práve sporná danová schéma mala za ciel neutralizovat toto riziko. 86 Vseobecný súd zamietol tieto tvrdenia iba na základe zistenia, ze sporné rozhodnutie sa týkalo iba spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku uskutocnený podla zákona c. 218/1990, a nie vkladajúcich institúcií. Vseobecný súd tak dostatocne nezistoval, ci bola sporná danová schéma odôvodnená povahou a vseobecnou struktúrou talianskeho danového systému alebo ci vyplývala priamo zo základných alebo riadiacich zásad tohto danového systému. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je preto nedostatocné. Okrem toho by sa selektivita státneho opatrenia mala posúdit z hladiska ciela, ktorý sleduje. 87 Podla odvolatelov schémy danového vyrovnania upravujúce zaplatenie náhradnej dane nemali za ciel iba toto vyrovnanie, ale tiez zabezpecit, aby kapitálové zisky boli zdanené iba raz. V dôsledku toho schémy vyrovnania boli odôvodnené iba vtedy, ked spolocnosti a institúcie, ktoré uskutocnili prevody majetku, boli vystavené riziku dvojitého zdanenia. 88 Toto riziko dvojitého zdanenia sa stratilo, pokial ide o spolocnosti, ktoré uskutocnili prevody majetku podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997, pri zavedení schémy "oslobodenia podielov" danovou reformou, ktorá nadobudla úcinnost spolu s legislatívnym dekrétom c. 344/2003. Z dôvodu schémy "oslobodenia podielov" schéma danovej neutrality zavedená legislatívnym dekrétom c. 358/1997 tiez nespôsobovala riziko dvojitého zdanenia, ale iba jednoduché zdanenie samotnej spolocnosti, do ktorej sa prevod uskutocnil. Naopak, toto riziko pretrvávalo pre spolocnosti a institúcie, ktoré pristúpili k prevodom majetku podla zákona c. 218/1990. To je dôvod, pre ktorý bola schéma danového vyrovnania predlzená pre tieto spolocnosti a tieto institúcie. 89 Na rozdiel od toho, co tvrdí Komisia, clánok 19 zákona c. 342/2000 tým, ze odkazuje na clánok 17 toho istého zákona, zahrnul situáciu spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997, ale tiez vkladajúcich spolocností. Vyplýva to zo samotného znenia clánku 17. Nedostatok odkazu na clánok 18 zákona c. 342/2000 iba znamená, ze vkladajúce spolocnosti si nemohli autonómne zvolit oslobodenie vyssej hodnoty úcasti zapísanej v nadväznosti na prevod. Nakoniec tento clánok 18 sa týkal iba spolocností, ktoré pristúpili k prevodom, a nie vkladajúcich institúcií, ktoré nemajú právnu formu spolocnosti. 90 Pokial ide o prvý odvolací dôvod, Komisia na úvod tvrdí, ze institúcie vkladajúce majetok podla zákona c. 218/1990 sa stali bankovými nadáciami, ktoré nie sú ani úverovými institúciami, ani, vo väcsine prípadov, podnikmi a nepodliehajú rezimu státnej pomoci. Vztahuje sa na ne danový systém rozdielny od systému pre spolocnosti. Okrem toho tieto bankové nadácie uz nemali nijaký vztah so spolocnostami, do ktorých sa uskutocnil prevod. 91 Vseobecný súd správne uviedol, ze sporné rozhodnutie sa netýkalo uvedených institúcií a ze okolnost, ze môzu byt zdanené z dôvodu existencie rizika dvojitého zdanenia, nepredstavuje okolnost spôsobilú odôvodnit priznanie selektívnej výhody spolocnostiam, do ktorých sa uskutocnil prevod. Vseobecný súd teda vykonal súdne preskúmanie v plnom rozsahu. 92 Okrem toho odvolatelia nepredlozili dôkaz o odôvodnení zalozenom na povahe a struktúre talianskeho danového systému. V kazdom prípade Súdny dvor môze nahradit odôvodnenie alebo zamietnut vo veci samej tézu odôvodnenia selektivity opatrenia povahou a struktúrou systému. 93 Pokial ide o druhý odvolací dôvod, Komisia poukazuje najmä na jeho neprípustnost. Odvolatelia sa totiz obmedzili na prevzatie tvrdení uz uvedených v prvom stupni bez toho, aby oznacili nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustit Vseobecný súd. Otázky týkajúce sa vnútrostátneho práva predstavujú skutkové otázky vyhradené iba posúdeniu Vseobecného súdu. V rámci odvolania je teda výhrada zalozená na nesprávnom posúdení vnútrostátneho práva neprípustná s výhradou skreslenia. 94 Komisia subsidiárne navrhuje zamietnut druhý odvolací dôvod. Najskôr, pokial ide o otázku, ci selektivita spornej danovej schémy mohla byt odôvodnená logikou systému, spochybnuje tvrdenie odvolatelov, podla ktorého selektívna povaha státneho opatrenia musí byt posúdená s prihliadnutím na ciel sledovaný týmto opatrením. Toto tvrdenie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Okrem toho Vseobecný súd sa neobmedzil na tvrdenie, ze vkladajúce institúcie neboli dotknuté sporným rozhodnutím, ale tiez uviedol, ze skutocnost, ze môzu byt zdanené, neodôvodnuje priznanie výhody spolocnostiam, do ktorých sa uskutocnil prevod. 95 Okrem toho vkladajúce spolocnosti v iných operáciách ako podla zákona c. 218/1990 nikdy nevyuzili schému danového vyrovnania. Clánok 19 zákona c. 342/2000 totiz spresnoval, ze ustanovenia clánku 17 tohto zákona sa uplatnujú na spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997. Nijako sa neodkazovalo na ustanovenia clánku 18 tohto zákona, ktorý sa týkal vkladajúcich institúcií. Posúdenie Súdnym dvorom 96 Týmito odvolacími dôvodmi odvolatelia vytýkajú Vseobecnému súdu, ze nevykonal súdne preskúmanie smerujúce k zisteniu, ci sporná danová schéma bola alebo nebola odôvodnená povahou a vseobecnou struktúrou talianskeho danového systému. 97 Z bodov 124 az 130, ako aj z bodu 200 napadnutého rozsudku vyplýva, ze odvolatelia tvrdili, ze danová schéma clánkov 17 a 18 zákona c. 342/2000 bola predlzená iba pre spolocnosti a institúcie, ktoré sa zúcastnili na prevode majetku výmenou za akcie v schéme danovej neutrality podla clánku 7 ods. 2 zákona c. 218/1990. Totiz v nadväznosti na nadobudnutie úcinnosti legislatívneho dekrétu c. 344/2003 a zavedenie schémy osobitného oslobodenia nazývanej "oslobodenie podielov" riziko dvojitého zdanenia pre spolocnosti a institúcie, ktoré pristúpili k takýmto operáciám v schéme danovej neutrality podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 zaniklo. 98 Komisia tvrdila, ako je uvedené v bodoch 150 az 152 napadnutého rozsudku, ze vkladajúce institúcie v rámci operácií uskutocnených podla schémy zákona c. 218/1990 uz neboli úverovými institúciami a ze vo väcsine prípadov uz neslo o podniky. Pokial ide o riziko dvojitého zdanenia, Komisia uviedla, ze vkladajúce institúcie v rámci operácií uskutocnených podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997 nikdy nevyuzili schému danového vyrovnania podla clánku 18 zákona c. 342/2000. 99 Vseobecný súd na túto argumentáciu odpovedal v bodoch 199 az 202 napadnutého rozsudku takto: "199 Dalej treba preskúmat výhradu zalobcov... zalozenú na tom, ze Komisia chybne usúdila, ze selektívny charakter schémy podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 nemozno odôvodnit logikou systému. 200 V tomto rámci zalobcovia v podstate tvrdia..., ze danová reforma v roku 2003 umoznila odstránit akékolvek riziko dvojitého zdanenia kapitálových ziskov z majetku, ktorý bol vlozený v rámci schémy danovej neutrality podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997, teda zdanenia prevádzajúcich spolocností i spolocností, do ktorých sa prevod uskutocnil. Naopak táto danová reforma podla nich neodstránila riziko dvojitého zdanenia kapitálových ziskov z majetku, ktorý bol vlozený v rámci schémy danovej neutrality podla zákona c. 218/1990. Táto okolnost má vysvetlovat volbu talianskeho zákonodarcu predlzit platnost schémy vyrovnania podla clánkov 17 a 18 zákona c. 342/2000 len pre prevody, ktoré sa uskutocnili v rámci zákona c. 218/1990. 201 Je vsak potrebné pripomenút, ze [sporné] rozhodnutie sa netýka prevádzajúcich spolocností, ale iba bankových institúcií, do ktorých bol vlozený majetok podla zákona c. 218/1990, a hospodárskej výhody, ktorú sporná schéma vyhradila pre tieto institúcie. V dôsledku toho okolnost, ze prevádzajúce spolocnosti podla zákona c. 218/1990 môzu podliehat zdaneniu z dôvodu existencie moznosti dvojitého zdanenia, nepredstavuje okolnost, ktorá by odôvodnovala poskytnutie selektívnej výhody v prospech bánk prostredníctvom clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003. 202 Komisia teda v odôvodnení c. 105 [sporného] rozhodnutia správne usúdila, ze schéma podla clánku 2 ods. 26 zákona c. 350/2003 zahrna selektívnu výhodu, ktorá má vplyv na zlepsenie konkurencieschopnosti úverových institúcií zapojených do reorganizácií podla zákona c. 218/1990 v porovnaní s inými podnikmi." 100 Podla judikatúry Súdneho dvora má vsak pojem státna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve o FEÚ, právnu povahu a má sa vykladat na základe objektívnych skutocností. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a s ohladom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zlozitost hodnotení uskutocnených Komisiou vykonávat celkové preskúmanie, pokial ide o otázku, ci opatrenie patrí do pôsobnosti clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri najmä rozsudky zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, [8]C-83/98 P, Zb. s. I-3271, bod 25, ako aj z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, [9]C-487/06 P, Zb. s. I-10515, bod 111). 101 Podla rovnako ustálenej judikatúry pojem státna pomoc nezahrna státne opatrenia zavádzajúce rozlisovanie medzi podnikmi, ktoré sú v dôsledku toho a priori selektívne, pokial toto rozlisovanie vyplýva z povahy alebo zo struktúry systému, do ktorého tieto opatrenia patria (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, uz citovaný, bod 42; Portugalsko/Komisia, uz citovaný, bod 52; British Aggregates/Komisia, uz citovaný, bod 83, ako aj z 15. novembra 2011, Komisia a Spanielsko/Government of Gibraltar a Spojené královstvo, [10]C-106/09 P a C-107/09 P, Zb. s. I-11113, bod 145). 102 Z týchto úvah vyplýva, ze pri výkone úplného preskúmania posúdenia spornej danovej schémy ako státnej pomoci, ktoré bol Vseobecný súd povinný vykonat, mal tento súd zistit, ci rozlisovanie medzi podnikmi vyplývajúce z tejto schémy nevyplývalo z povahy alebo struktúry danového systému, do ktorého patrí. 103 Nepochybne, Súdny dvor rozhodol, ze súdne preskúmanie je obmedzené, co sa týka otázky, ci urcité opatrenie patrí, alebo nepatrí do pôsobnosti clánku 107 ods. 1 ZFEÚ, v prípade, ked sú posúdenia uskutocnené Komisiou technickej povahy alebo sa vyznacujú zlozitostou (pozri najmä rozsudky Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovaný, bod 25, ako aj British Aggregates/Komisia, uz citovaný, bod 114). Vseobecný súd vsak nekonstatoval, ze v prejednávanej veci islo práve o takýto prípad. 104 Obmedzujúc sa tak na tvrdenie, ze sporné rozhodnutie sa netýkalo vkladajúcich institúcií, bez preskúmania schémy danového vyrovnania v celom jeho rozsahu a bez posúdenia tvrdení odvolatelov a Komisie, sa Vseobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze nevykonal úplné súdne preskúmanie, pokial ide o otázku, ci sporná danová schéma patrila do pôsobnosti clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok British Aggregates/Komisia, uz citovaný, bod 115). 105 Je preto opodstatnené zrusit napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom porusil clánok 107 ods. 1 ZFEÚ. O zalobe pred Vseobecným súdom 106 Podla clánku 61 prvého odseku Statútu Súdneho dvora Európskej únie ak Súdny dvor zrusí rozhodnutie Vseobecného súdu, môze sám rozhodnút o veci samej, ak to stav konania dovoluje. 107 V predmetnej veci to stav konania v tomto bode dovoluje a treba preskúmat dôvod uvedený zalobcami na prvom stupni zalozený na tom, ze sporná danová schéma bola odôvodnená povahou alebo struktúrou talianskeho danového systému, s cielom posúdit, ci to umoznuje vyhoviet návrhom uvedeným zalobcami na prvom stupni. Argumentácia úcastníkov konania 108 Odvolatelia uviedli, ze predlzenie schémy vyrovnania vyhradené pre spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod podla zákona c. 218/1990, nemohlo týmto spolocnostiam poskytnút selektívnu výhodu vo vztahu k beznej schéme zdanenia ziskov, pretoze toto osobitné zaobchádzanie bolo odôvodnené struktúrou talianskeho danového systému. 109 V prvom rade podla odvolatelov reforma zdanovania právnických osôb, ktorá nadobudla úcinnost spolu s legislatívnym dekrétom c. 344/2003, odstránila akékolvek riziko hospodárskeho dvojitého zdanenia kapitálových ziskov z prevedeného majetku podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997. Presnejsie odstránilo sa riziko, ze tieto kapitálové zisky budú zdanené v rámci vkladajúcich spolocností ako zisk z akcií prijatých ako protihodnota za prevod, a potom v rámci spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod, ako zisk z majetku prijatého prevodom. 110 Schéma "oslobodenie podielov" totiz oslobodila 95 % kapitálových ziskov uskutocnených v nadväznosti na prevod akcií vrátane tých, ktoré boli prijaté výmenou za prevod majetku uskutocnený v schéme danovej neutrality podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997. 111 Naopak, reforma zdanovania právnických osôb neodstránila toto riziko dvojitého zdanenia kapitálových ziskov z majetku prevedeného podla clánku 7 zákona c. 218/1990. Vkladajúce institúcie, ktoré postúpili vsetok svoj majetok, stratili z tohto dôvodu svoje vlastnosti obchodných institúcií a nemohli vyuzit schému "oslobodenia podielov". Okrem toho tieto institúcie nadalej podliehali dani z príjmu právnických osôb, pokial ide o rezervu, do ktorej vlozili rozdiel medzi úctovnou hodnotou prijatých akcií a ich danovými nákladmi v prípade, ak rozdelili túto rezervu medzi svojich spolocníkov. 112 Volba predlzit schému danového vyrovnania iba pre spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod podla schémy zákona c. 218/1990, sa vysvetluje skutocnostou, ze iba táto schéma mohla este vytvárat dvojité zdanenie kapitálových ziskov po nadobudnutí úcinnosti reformy zdanovania právnických osôb. Sporná danová schéma bola nevyhnutná na to, aby umoznila spolocnostiam, do ktorých sa uskutocnil prevod, vystúpit zo schémy danovej neutrality. 113 V druhom rade odvolatelia tvrdili, ze rozdiely v sadzbe náhradnej dane upravené v clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 a v spornej danovej schéme boli odôvodnené rozdielnym pôvodom nevyrovnaní medzi úctovnými hodnotami a danovými hodnotami, ktoré kazdá z týchto dvoch schém umoznuje odstránit. 114 Schéma vyrovnania pre prevody majetku uskutocnené v rezime podla zákona c. 218/1990 totiz umoznila odstránit iba nevyrovnania vyplývajúce zo schémy ciastocnej danovej neutrality, zatial co schéma vseobecného vyrovnania umoznila odstránit vsetky nevyrovnania. Stanovenie sadzby zdanenia prihliadlo na skutocnost, ze prevody majetku so sebou prinásali zaplatenie dane vo výske 15 % z kapitálových ziskov uskutocnených v rámci tejto operácie. Uplatnenie vyssej sadzby dane v schéme vseobecného vyrovnania ako v spornej danovej schéme má svoju protiváhu v skutocnosti, ze tí, ktorí vyuzili prvú schému, nemuseli zaplatit dan, ktorú zaplatili tí, ktorí vyuzili druhú schému. Zachovaním schémy vyrovnania iba v prospech spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod, talianska vláda jasne preukázala, ze nepovazovala situáciu týchto spolocností za rovnocennú. 115 Komisia tvrdila, ze sporné rozhodnutie sa netýka institúcií, ktoré pristúpili k prevodom majetku podla zákona c. 218/1990 a ktoré sa stali bankovými nadáciami. Vo väcsine prípadov ide o subjekty, ktoré nepodliehajú rezimu státnej pomoci. 116 Pokial ide o úcinky nadobudnutia úcinnosti reformy zdanovania právnických osôb, Komisia uviedla, ze spolocnosti, ktoré pristúpili k prevodu majetku v rámci schémy podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997, nikdy nevyuzili schému danového vyrovnania upravenú v clánku 18 zákona c. 342/2000 a vyhradenú týmto institúciám. 117 Podla Komisie by nebolo logické rovnakým spôsobom posudzovat danové zaobchádzanie s dvomi subjektmi, medzi ktorými uz neexistuje nijaká spojitost, ako bankové nadácie alebo z ktorých jeden ovláda iba minoritný podiel na základnom imaní druhého. 118 Pokial ide o porovnanie medzi spornou danovou schémou a schémou vseobecného vyrovnania, tvrdenia odvolatelov sú vykonstruované a nedôvodné. Podla clánku 19 zákona c. 342/2000 boli totiz sadzby zdanenia pre vyrovnania pre prevody majetku uskutocnené podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997 a pre vyrovnania pre prevody majetku uskutocnené podla schémy zákona c. 218/1990 zhodné pocas viacerých rokov, z coho vyplýva, ze znízená sadzba nie je odôvodnená zdanením vo výske 15 % kapitálových ziskov od uskutocnenia prevodu v druhej schéme. 119 Komisia nakoniec spresnuje, ze operácie vyrovnania sú ponúknutými moznostami a nie povinnostou, a nepredstavujú tak nevyhnutné doplnky schém nevyrovnania. Posúdenie Súdnym dvorom 120 Ako sa pripomenulo v bode 101 tohto rozsudku, pojem státna pomoc nezahrna státne opatrenia zavádzajúce rozlisovanie medzi podnikmi, ktoré sú v dôsledku toho a priori selektívne, pokial toto rozlisovanie vyplýva z povahy alebo zo struktúry systému, do ktorého tieto opatrenia patria. 121 Je úlohou clenského státu, ktorý zaviedol takéto rozlisovanie medzi podnikmi v oblasti daní, dokázat, ze je skutocne odôvodnené povahou a struktúrou predmetného systému (rozsudky z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, [11]C-159/01, Zb. s. I-4461, bod 43; z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, [12]C-279/08 P, Zb. s. I-7671, bod 77, ako aj Komisia a Spanielsko/Government of Gibraltar a Spojené královstvo, uz citovaný, bod 146). 122 Z bodov 62 a 106 odôvodnenia sporného rozhodnutia vyplýva, ze talianska vláda v rámci správneho konania tvrdila, ze sporná danová schéma bola iba jednoduchou obmenou schémy zavedenej na základe zákona c. 342/2000, ktorá neobsahovala prvok státnej pomoci, pretoze sa uplatnovala na zisky realizované na základe vsetkých typov restrukturalizácie spolocností. 123 Podla tejto vlády schéma podla clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 zovseobecnila moznost vyrovnat danové hodnoty svojím implicitným odkazom na clánok 14 zákona c. 342/2000, ktorý sa týkal vsetkých nevyrovnaní vyplývajúcich z restrukturalizácií spolocností vykonaných podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997. 124 V bodoch 68 a 69 odôvodnenia sporného rozhodnutia sa spresnuje, ze podla talianskej vlády uplatnenie na jednej strane clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 a na druhej strane spornej danovej schémy vedie k takmer zhodnému zdaneniu kapitálových ziskov. 125 Z bodov 64 az 66 odôvodnenia sporného rozhodnutia tiez vyplýva, ze talianska vláda sa domnievala, ze schéma vyrovnania predpokladaná v nadväznosti na prevod majetku výmenou za akcie uskutocnený v rámci restrukturalizácie bankového sektora zavedenej zákonom c. 218/1990 bola odôvodnená samotnou povahou týchto operácií a skutocnostou, ze danová neutralita upravená pre tieto restrukturalizácie bola iba ciastocná. Schéma ciastocnej danovej neutrality bola odôvodnená snahou ulahcit privatizáciu niektorých úverových institúcií a súcasne sa vyhnút tomu, ze sa im priznajú neoprávnené výhody. 126 Z týchto skutocností na jednej strane vyplýva, ze v rámci správneho konania talianska vláda odôvodnila schému neutrality alebo ciastocného danového nevyrovnania zavedenú zákonom c. 218/1990 osobitostou tejto schémy a na druhej strane, ze zákon c. 350/2003 zovseobecnil moznost vyrovnat danové hodnoty prevodov a akcií prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane z kapitálových ziskov vytvorených týmto vyrovnaním. 127 Z preskúmania talianskej právnej úpravy tiez vyplýva, ze obe rozdielne schémy danovej neutrality pre kapitálové zisky uskutocnené v nadväznosti na prevody majetku medzi spolocnostami boli postupne zavedené, jedna v rámci restrukturalizácie bankového sektora a druhá v rámci prevodov majetku výmenou za akcie uskutocnených medzi ostatnými spolocnostami. 128 Taliansky zákonodarca následne legislatívnym dekrétom c. 41/1995 z 23. februára 1995, citovaným v bode 17 tohto rozsudku, zaviedol schému danového vyrovnania vyhradenú pre kapitálové zisky vytvorené na základe prevodov majetku výmenou za akcie, uskutocnených v rámci restrukturalizácie bankového sektora. 129 Clánok 17 zákona c. 342/2000 upravil moznost pre spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku v nadväznosti na operácie uskutocnené podla zákona c. 218/1990, vyrovnat danovú hodnotu týchto prevodov prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane, ktorej sadzby boli rozdielne, v závislosti od toho, ci vyrovnávajú danovú hodnotu majetku a akcií alebo iba danovú hodnotu majetku. Rovnaká schéma bola uplatnitelná podla clánku 19 tohto zákona na vsetky spolocnosti, ktoré vyuzili prevod majetku výmenou za akcie v rezime danovej neutrality podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997. 130 V dôsledku toho taliansky zákonodarca prijatím zákona c. 342/2000 zamýslal zaviest jedinú schému vyrovnania danovej hodnoty majetku bez ohladu na rámec, v ktorom doslo k prevodu. Táto jediná schéma vyrovnania bola predlzená podla clánku 3 ods. 11 zákona c. 448/2001. 131 V bode 89 odôvodnenia sporného rozhodnutia Komisia priznala, ze tieto schémy vyrovnania upravené zákonmi c. 342/2000 a c. 448/2001, ktoré umoznujú uznat dosiahnuté kapitálové zisky prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane jednotnej pre vsetky podniky, sa analyzovali ako vseobecné danové opatrenia odôvodnené logikou talianskeho danového systému. 132 Zákon c. 350/2003 vsak predlzil iba schému podla clánku 17 zákona c. 342/2000 a nie schému podla clánku 19 tohto zákona. Z toho vyplýva, ze iba spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku v nadväznosti na operácie uskutocnené podla zákona c. 218/1990, mohli pokracovat vo vyrovnaní danovej hodnoty tohto majetku s ich úctovnou hodnotou prostredníctvom zaplatenia náhradnej dane. Ostatné spolocnosti, ktoré vyuzili prevod majetku v schéme danovej neutrality podla clánku 4 legislatívneho dekrétu c. 358/1997, uz nemohli pristúpit k vyrovnaniu danových hodnôt tohto majetku prostredníctvom zaplatenia tejto dane. 133 Ako sa pripomenulo v bode 122 tohto rozsudku, talianska vláda v rámci správneho konania spresnila, ze clánok 2 ods. 25 zákona c. 350/2003 zovseobecnil moznost vyrovnat danové hodnoty svojím implicitným odkazom na clánok 14 zákona c. 342/2000 a ze dan zaplatená podla tohto ustanovenia bola takmer rovnocenná s danou zaplatenou podla spornej danovej schémy. 134 Je vsak nutné konstatovat, ze schéma upravená v tomto clánku 14 existovala paralelne so schémou uvedenou v clánkoch 17 a 19 zákona c. 342/2000, a teda sa nemôze chápat ako predlzenie schémy uvedeného clánku 19. Okrem toho treba uviest, ze schéma upravená v clánku 14 zákona c. 342/2000 nie je rovnocenná so schémou podla clánku 17 tohto zákona, pretoze sa týka iba vyrovnania urcitého majetku a rozdiel medzi sadzbami zdanenia kapitálových ziskov, ktoré stanovuje, závisí od odpísatelnosti prehodnoteného majetku, a nie od skutocnosti, ci sa vyrovnanie dotýka iba majetku alebo majetku a akcií, ako je stanovené v tomto clánku 17. 135 Odvolatelia tvrdia, ze zachovanie schémy podla clánku 17 zákona c. 342/2000 prostredníctvom spornej danovej schémy iba v prospech spolocností, do ktorých sa uskutocnil prevod majetku získaného v rámci schémy zákona c. 218/1990, je spojené so skutocnostou, ze od nadobudnutia úcinnosti danovej reformy na základe legislatívneho dekrétu c. 344/2003 a schémy "oslobodenia podielov" zavedenej touto reformou uz neexistovalo riziko dvojitého zdanenia kapitálových ziskov v nadväznosti na prevod majetku výmenou za akcie uskutocnený v schéme danovej neutrality podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997, pretoze spolocnosti, ktoré pristúpili k prevodu a dostali akcie ako protihodnotu, boli oslobodené do výsky 95 % pre kapitálové zisky vytvorené v dôsledku prevodov akcií. 136 Napriek tomu z bodov 66 az 68 odôvodnenia sporného rozhodnutia vyplýva, ze talianska vláda odôvodnila spornú danovú schému spresnením, ze bola nevyhnutným doplnkom schémy ciastocnej danovej neutrality podla zákona c. 218/1990 a ze viedla k zdaneniu takmer zhodnému tomu, ktoré vyplýva z clánku 2 ods. 25 zákona c. 350/2003. Z vysvetlení poskytnutých touto vládou nevyplýva, ze nepredlzenie schémy podla clánku 19 zákona c. 342/2000 sa vysvetluje skutocnostou, ze spolocnosti, ktoré pristúpili k prevodom majetku v rámci schémy podla legislatívneho dekrétu c. 358/1997, odteraz vyuzívali schému "oslobodenia podielov", zatial co spolocnosti a institúcie, ktoré pristúpili k prevodom majetku výmenou za akcie podla zákona c. 218/1990, boli zdanené v rámci vyrovnania pri vkladajúcej institúcii a spolocnosti, ktorej sa prevod uskutocnil. 137 Sporná danová schéma, o ktorej talianska vláda pripustila, ze poskytovala danovú výhodu pre spolocnosti, do ktorých sa uskutocnil prevod podla zákona c. 218/1990, sa tak nezdá ako odôvodnená logikou talianskeho danového systému. 138 Treba konstatovat, ze dôvod zalozený na tom, ze sporná danová schéma je odôvodnená logikou talianskeho danového systému, musí byt zamietnutý. 139 V dôsledku toho treba zalobu zamietnut. O trovách 140 Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Clánok 69 toho istého rokovacieho poriadku uplatnitelného na konanie o odvolaní na základe jeho clánku 118 stanovuje v odseku 2, ze úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. 141 Kedze v predmetnej veci sa odvolaniu BNP Paribas a BNL scasti vyhovelo, je opodstatnené rozhodnút, ze BNP Paribas a BNL, ako aj Komisia znásajú trovy konania, ktoré im vznikli pred Súdnym dvorom. 142 Okrem toho kedze zaloba podaná zalobcami proti spornému rozhodnutiu nebola dôvodná, je opodstatnené ulozit BNP Paribas a BNL povinnost nahradit trovy konania Komisie pred Vseobecným súdom v súlade s jej návrhom. Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozsudok Vseobecného súdu Európskej únie z 1. júla 2010, BNP Paribas a BNL/Komisia (T-335/08), sa zrusuje v rozsahu, v akom porusil clánok 107 ods. 1 ZFEÚ. 2. Zaloba BNP Paribas a Banca Nazionale del Lavoro SpA (BNL) sa zamieta. 3. BNP Paribas, Banca Nazionale del Lavoro SpA (BNL) a Európska komisia znásajú svoje vlastné trovy konania. 4. BNP Paribas a Banca Nazionale del Lavoro SpA (BNL) sú povinné nahradit trovy konania pred Vseobecným súdom Európskej únie. Podpisy __________________________________________________________________ ( [13]*1 ) Jazyk konania: taliancina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXrFuanx/L94457-3636TMP.html#t-ECR_62010CJ0452_SK_01-E0001 2. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008T?0335&locale=SK 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2008:237:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1990:225:TOC 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0088&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0143&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0148&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0083&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0487&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0106&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0159&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0279&locale=SK 13. file:///tmp/lynxXXXXrFuanx/L94457-3636TMP.html#c-ECR_62010CJ0452_SK_01-E0001