ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (stvrtá komora) z 29. marca 2012 ( [1]*1 ) "Priame dane -- Ukoncenie sporov prebiehajúcich pred súdom rozhodujúcim v danovej oblasti na poslednom stupni -- Zneuzitie práva -- Clánok 4 ods. 3 ZEÚ -- Slobody zarucené Zmluvou -- Zásada zákazu diskriminácie -- Státna pomoc -- Povinnost zabezpecit úcinné uplatnovanie práva Únie" Vo veci C-417/10, ktorej predmetom je návrh na zacatie prejudiciálneho konania podla clánku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte suprema di cassazione (Taliansko) z 27. mája 2010 a dorucený Súdnemu dvoru 23. augusta 2010, ktorý súvisí s konaním: Ministero dell'Economia e delle Finanze, Agenzia delle Entrate proti 3M Italia SpA, SÚDNY DVOR (stvrtá komora), v zlození: predseda stvrtej komory J.-C. Bonichot, sudcovia A. Prechal, L. Bay Larsen, C. Toader a E. Jarasiunas (spravodajca), generálna advokátka: E. Sharpston, tajomník: A. Impellizzeri, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 22. septembra 2011, so zretelom na pripomienky, ktoré predlozili: -- 3M Italia SpA, v zastúpení: G. Iannotta, avvocato, -- talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyna, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato, -- Írsko, v zastúpení: D. O'Hagan, splnomocnený zástupca, -- vláda Spojeného královstva, v zastúpení: H. Walker, splnomocnená zástupkyna, -- Európska komisia, v zastúpení: E. Traversa a R. Lyal, splnomocnení zástupcovia, so zretelom na rozhodnutie prijaté po vypocutí generálnej advokátky, ze vec bude prejednaná bez jej návrhov, vyhlásil tento Rozsudok 1 Návrh na zacatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu práva Únie v oblasti priamych daní. 2 Tento návrh bol predlozený v rámci sporu medzi Ministero dell'Economia e delle Finanze (ministerstvo hospodárstva a financií) a Agenzia delle Entrate (Financný úrad) a spolocnostou 3M Italia SpA (dalej len "3M Italia") z dôvodu zdanenia dividend vyplatených touto spolocnostou za roky 1989 az 1991. Vnútrostátny právny rámec 3 Clánok 3 ods. 2a zákonného dekrétu c. 40/2010 (GURI c. 71 z 26. marca 2010), zmeneného, teraz zákon c. 73/2010 (GURI c. 120 z 25. mája 2010, dalej len "zákonný dekrét c. 40/2010"), znie: "S cielom zabezpecit primeranú dlzku súdnych konaní v danových veciach v súlade so zásadou primeranej lehoty na prejednanie veci v zmysle Európskeho dohovoru o ludských právach a základných slobodách [podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (dalej len 'EDLP`)], ratifikovaného zákonom c. 848 zo 4. augusta 1955, prebiehajúce danové konania o zalobách podaných na prvom stupni viac ako 10 rokov pred dnom nadobudnutia úcinnosti zákona, ktorým sa tento dekrét mení na zákon, v ktorých státny danový orgán nemal úspech na prvom ani na druhom stupni, sa ukoncia z dôvodu nedodrzania poziadavky primeranej lehoty stanovenej v clánku 6 ods. 1 tohto dohovoru v súlade s týmito pravidlami: ... b) danové konania prebiehajúce pred Corte suprema di cassazione sa môzu ukoncit zaplatením sumy vo výske 5 % hodnoty sporu... a zároven vzdaním sa kazdého prípadného nároku na spravodlivú náhradu v zmysle zákona c. 89 z 24. marca 2001. Na tento úcel môze danovník predlozit osobitné podanie príslusnej podatelni alebo kancelárii do 90 dní odo dna nadobudnutia úcinnosti konverzného zákona k tomuto dekrétu s potvrdením o zaplatení príslusnej sumy. Konania uvedené v tomto písmene budú prerusené az do uplynutia vyssie uvedenej lehoty a budú ukoncené úplným zaplatením trov konania. V ziadnom prípade sa trovy nenahrádzajú." Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky 4 Spolocnost 3M Company so sídlom v Spojených státoch previedla uzívacie právo na akcie 3M Italia, ktorú ovláda, v prospech spolocnosti Shearson Lehman Hutton Special Financing, ktorá tiez má sídlo v Spojených státoch. Táto posledná uvedená spolocnost potom previedla uzívacie právo na spolocnost Olivetti & C. so sídlom v Taliansku, s výhradou hlasovacieho práva v prospech vlastníka, ktorý nepozíva uzívacie právo, teda spolocnosti 3M Company. 5 V nadväznosti na kontrolu dospela talianska danová správa k záveru, ze zmluva o prevode uzívacieho práva v prospech spolocnosti Olivetti & C. bola fiktívna a ze dividendy, ktoré vyplatila 3M Italia v prospech Olivetti & C., v skutocnosti nadobudla Shearson Lehman Hutton Special Financing, ktorá nemá sídlo v Taliansku. Preto rozhodla, ze na tieto dividendy treba uplatnit zrázkovú dan vo výske 32,4 %, ktorú stanovujú talianske právne predpisy o zdanení príjmov z kapitálového majetku, namiesto zálohovej zrázky vo výske 10 % a príslusného danového kreditu, ktoré sa uplatnujú na danovníkov usadených v Taliansku. Okrem toho sa danová správa domnievala, ze zodpovednost za nesprávne uplatnenie zrázkovej dane mozno pripísat spolocnosti 3M Italia. Z tohto dôvodu od uvedenej spolocnosti pozadovala zaplatenie sumy 20089887000 ITL za rok 1989, 12960747000 ITL za rok 1990 a 9806820000 ITL za rok 1991, spolu s pokutou a úrokmi. 6 Spolocnost 3M Italia sa proti predmetným danovým výmerom odvolala na Commissione tributaria provinciale di Caserta (Okresná danová komisia v Caserte), ktorá zrusila uvedené danové výmery. Toto rozhodnutie potvrdila Commissione tributaria regionale della Campania (Krajská danová komisia v Kampánii) rozsudkom zo 14. júla 2000. 7 Ministero dell'Economia e delle Finanze a Agenzia delle Entrate podali proti tomuto rozsudku kasacný opravný prostriedok, pricom najmä uvádzali, ze dotknutá operácia, konkrétne prevod uzívacieho práva, bola v skutocnosti len simulovaným konaním, ktoré slúzilo na vyhnutie sa dani. V tomto stádiu konania spolocnost 3M Italia poziadala, aby sa na nu uplatnil clánok 3 ods. 2 a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010, lebo si priala, aby bolo konanie pred Corte suprema di cassazione ukoncené. 8 Corte suprema di cassazione si vsak kladie otázku o súlade tohto ustanovenia s právom Únie. 9 Podla neho vzniká otázka, ci sa zásada zákazu zneuzitia práva, ako bola potvrdená rozsudkami z 21. februára 2006, Halifax a i. ([2]C-255/02, Zb. s. I-1609), ako aj z 21. februára 2008, Part Service ([3]C-425/06, Zb. s. I-897), v oblasti zosúladených daní, môze uplatnit na nezosúladené dane, ako sú priame dane. V tejto súvislosti sa najmä pýta, "ci v takých veciach, ako je predmetná vec, ktoré majú nadnárodnú hospodársku povahu a v ktorých by pouzitie právnych foriem, ktoré nezodpovedajú skutocným hospodárskym transakciám, mohlo viest k zneuzitiu základných slobôd zarucených Zmluvou ES, napríklad volného pohybu kapitálu, nie je daný záujem Spolocenstva". 10 Pokial by to tak bolo, je podla názoru vnútrostátneho súdu potrebné preskúmat, ci vnútrostátne opatrenie dotknuté v predmetnej veci, ktoré necháva danovníkovi "takmer symbolickú" povinnost, nie je v rozpore s povinnostou postihovat zneuzívajúce konania, ako aj s clánkom 4 ods. 3 ZEÚ, ktorý ukladá clenským státom prijat vsetky potrebné opatrenia vhodné na zabezpecenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv a neprijat ziadne opatrenia, ktoré by mohli ohrozit dosiahnutie cielov Únie. 11 Vnútrostátny súd kladie okrem toho otázku zlucitelnosti dotknutého ustanovenia, ktoré podla jeho názoru obsahuje prakticky úplné vzdanie sa danovej pohladávky, so zásadami, ktorými sa riadi jednotný trh. S odkazom na "slobody a základné zásady zarucené Zmluvou" sa najmä pýta, ci takéto ustanovenie mozno povazovat za "spravodlivý výkon danovej sútaze", lebo vo veci samej malo neodvedenie dane pôvod v zneuzívajúcich konaniach. Dalej poukazuje na to, ze toto vzdanie sa dane znamená "diskrimináciu v prospech podnikov, ktoré majú sídlo v Taliansku". 12 Podla vnútrostátneho súdu treba tiez zohladnit pravidlá Zmluvy o FEÚ v oblasti státnej pomoci s ohladom na výhodu, ktorú priznáva predmetné ustanovenie svojmu príjemcovi, a na jeho selektívnu povahu. Podla jeho názoru nemôze byt danová amnestia spocívajúca v jednoduchom vzdaní sa dane, aj ked k nej dochádza len vo fáze súdneho konania, výmenou za zaplatenie mimoriadne nízkej, az smiesnej sumy odôvodnená povahou alebo struktúrou dotknutej danovej sústavy a má byt v zásade kvalifikovaná ako státna pomoc. 13 Vnútrostátny súd si napokon kladie otázku, ci takéto ustanovenie tým, ze odníma súdu rozhodujúcemu na poslednom stupni právomoc vykonat svoje preskúmanie zákonnosti, vrátane preskúmania výkladu a uplatnovania práva Únie, a polozit Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, nie je v rozpore s povinnostou zabezpecit úcinné uplatnovanie práva Únie. 14 Za týchto okolností Corte suprema di cassazione rozhodol prerusit konanie a predlozit Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: "1. Predstavuje zásada zákazu zneuzitia práva v danovej oblasti tak, ako bola vymedzená v [uz citovaných] rozsudkoch... Halifax a i... a... Part Service..., základnú zásadu práva Spolocenstva len v oblasti zosúladených daní a v oblastiach upravených právnymi predpismi sekundárneho práva Spolocenstva, alebo sa vztahuje ako prípad zneuzitia základných slobôd aj na oblasti nezosúladených daní, akými sú priame dane, ked sú predmetom dane také cezhranicné hospodárske skutocnosti, ako nadobudnutie uzívacích práv akcií akciovej spolocnosti inou akciovou spolocnostou so sídlom v inom clenskom státe alebo v tretom státe? 2. Bez ohladu na odpoved na predchádzajúcu otázku existuje podstatný záujem Spolocenstva na tom, aby clenské státy prijali primerané nástroje na zabránenie danovým únikom v oblasti nezosúladených daní? Bráni tomuto záujmu, ak sa v rámci opatrenia amnestie neuplatnuje zásada zneuzitia práva uznaná aj ako pravidlo vnútrostátneho práva a dochádza v takom prípade k poruseniu zásad upravených v clánku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii? 3. Môze sa zo zásad, ktorými sa riadi jednotný trh, vyvodit zákaz upravit okrem mimoriadnych opatrení celkového vzdania sa danového nároku aj mimoriadne opatrenie vyrovnania danových sporov, ktorého uplatnovanie je casovo obmedzené a podmienené zaplatením len minimálnej casti dlznej dane? 4. Bráni zásada zákazu diskriminácie a právna úprava v oblasti státnej pomoci takému rezimu vyrovnania danových sporov, aký je predmetom tohto konania? 5. Bráni zásada efektivity práva Spolocenstva takej mimoriadnej a casovo obmedzenej procesnej právnej úprave, ktorá odníma preskúmanie zákonnosti (a najmä preskúmanie správneho výkladu a uplatnovania práva Spolocenstva) súdu rozhodujúcemu na poslednom stupni, ktorý má povinnost podat návrhy na zacatie prejudiciálneho konania o platnosti a o výklade Súdnemu dvoru Európskej únie?" O prejudiciálnych otázkach 15 Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútrostátny súd v podstate pýta, ci sa má právo Únie, najmä zásada zákazu zneuzitia práva, clánok 4 ods. 3 ZEÚ, slobody zarucené Zmluvou o FEÚ, zásada zákazu diskriminácie, pravidlá v oblasti státnej pomoci, ako aj povinnost zabezpecit úcinné uplatnovanie práva Únia, vykladat v tom zmysle, ze bránia v takej veci, akou je vec sama, týkajúca sa priamych daní, uplatneniu vnútrostátneho ustanovenia, ktoré stanovuje ukoncenie danových sporov prebiehajúcich pred súdom rozhodujúcim na poslednom stupni, zaplatením sumy vo výske 5 % hodnoty sporu, pokial boli tieto konania zacaté na základe zalôb podaných na prvom stupni viac nez desat rokov pred nadobudnutím úcinnosti tohto ustanovenia a danový orgán nemal na prvých dvoch stupnoch konania úspech. O prípustnosti 16 Spolocnost 3M Italia a talianska vláda sa domnievajú, ze návrh na zacatie prejudiciálneho konania je neprípustný. 17 Kedze v konaní vo veci samej nebol s konecnou platnostou urcený úmysel ani zavinenie, vo veci samej sa neuplatnuje právo Únie a v talianskom práve existuje ústavná zásada zakazujúca zneuzitie práva, podla spolocnosti 3M Italia prvé dve otázky polozené vnútrostátnym súdom nemajú nijaký vztah k predmetu sporu vo veci samej a týkajú sa hypotetickej problematiky. 18 Talianska vláda zase tvrdí, ze návrh na zacatie prejudiciálneho konania nesplna povinnost predlozit vsetky skutkové a právne okolnosti týkajúce sa veci samej, ktoré by umoznovali, aby Súdny dvor poskytol uzitocný výklad, pokial ide o riesenie tejto veci. Osobitne návrh na zacatie prejudiciálneho konania neobsahuje ziadnu analýzu clánku 3 ods. 2a zákonného dekrétu c. 40/2010, ktorá by umoznovala pochopit dôvod, preco toto ustanovenie umoznuje vzdat sa dane. Tento návrh ani neuvádza, preco majú okolnosti sporu vo veci nadnárodný charakter a majú byt oznacené za zneuzitie práva. Predlozené otázky sú teda abstraktné a hypotetické. 19 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze návrh na zacatie prejudiciálneho konania vnútrostátneho súdu mozno vyhlásit za neprípustný len vtedy, ak je zjavné, ze pozadovaný výklad práva Únie nemá ziadnu súvislost s realitou ani s predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na uzitocnú odpoved na otázky, ktoré mu boli polozené (pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, [4]C-415/93, Zb. s. I-4921, bod 61, ako aj z 31. marca 2011, Schröder, [5]C-450/09, Zb. s. I-2497, bod 17). 20 Pokial ide konkrétne o informácie, ktoré musia byt poskytnuté Súdnemu dvoru v rámci návrhu na zacatie prejudiciálneho konania, tieto informácie slúzia nielen na to, aby umoznili Súdnemu dvoru dat vnútrostátnemu súdu uzitocné odpovede, ale aj na to, aby bola vládam clenských státov, ako aj dalsím dotknutým stranám poskytnutá moznost predlozit pripomienky podla clánku 23 Statútu Súdneho dvora Európskej únie. Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze na tieto úcely je na jednej strane potrebné, aby vnútrostátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého sa zaclenujú ním polozené otázky, alebo prinajmensom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa tieto otázky zakladajú. Na druhej strane návrh na zacatie prejudiciálneho konania musí uvádzat presné dôvody, pre ktoré vnútrostátny súd povazuje výklad práva Únie za sporný a polozenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, [6]C-42/07, Zb. s. I-7633, bod 40 a citovaná judikatúra). 21 V predmetnej veci návrh na zacatie prejudiciálneho konania obsahuje opis skutkových okolností v konaní vo veci samej a relevantného vnútrostátneho práva, konkrétne clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010. Uvádza tiez dôvody, preco sa vnútrostátny súd pýta na zlucitelnost tohto ustanovenia s právom Únie a ktoré ho viedli k tomu, ze povazoval za nevyhnutné predlozit Súdnemu dvoru návrh na zacatie prejudiciálneho konania. 22 Hoci vnútrostátny súd vo svojej tretej otázke, ktorá sa vo vseobecnosti týka výkladu "zásad, ktorými sa riadi jednotný trh", uvedené zásady nespresnuje, opis skutkových a právnych okolností, ako aj pochybností o zlucitelnosti clánku 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010 s právom Únie uvedený v návrhu na zacatie prejudiciálneho konania je vcelku dostatocný na to, aby boli clenské státy a iné dotknuté strany schopné predlozit v tomto ohlade svoje pripomienky a aby sa mohli skutocne zúcastnit na konaní, ako to dokladajú písomné a ústne vyjadrenia úcastníkov konania, a aby Súdny dvor mohol podat uvedenému súdu uzitocnú odpoved. 23 Otázka, ci sa právo Únie uplatnuje na spor vo veci samej, závisí napokon od meritórneho preskúmania polozených otázok, tak ako boli preformulované v bode 15 tohto rozsudku. Uvedené otázky sa zdajú byt rozhodujúce na vyriesenie tohto sporu, lebo podla predmetného vnútrostátneho ustanovenia ide o jeho ukoncenie rozhodnutím vnútrostátneho súdu. Z toho vyplýva, ze uvedené otázky zjavne majú súvislost so sporom vo veci samej a nie sú ani abstraktné, ani hypotetické. 24 Preto treba návrh na zacatie prejudiciálneho konania povazovat za prípustný. O veci samej 25 Je potrebné pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry, aj ked priame dane patria do právomoci clenských státov, clenské státy ich musia uplatnovat v súlade s právom Únie (pozri najmä rozsudok zo 17. septembra 2009, Glaxo Wellcome, [7]C-182/08, Zb. s. I-8591, bod 34 a citovanú judikatúru). 26 V predmetnej veci clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010 stanovuje ukoncenie danových sporov prebiehajúcich pred Corte suprema di cassazione zaplatením sumy vo výske 5 % hodnoty sporu a zároven vzdaním sa nároku na spravodlivú náhradu z dôvodu nedodrzania primeranej lehoty, pokial boli tieto spory zacaté na základe zalôb podaných na prvom stupni viac nez desat rokov a danový orgán nemal na prvých dvoch stupnoch konania úspech, "s cielom zachovat prejednanie veci v primeranej lehote, ako stanovuje [EDLP], a s ohladom najmä na nedodrzanie primeranej lehoty stanovenej v clánku 6 ods. 1 [tohto dohovoru]". 27 Okrem toho treba zdôraznit, ze clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010, ktorý vnútrostátny súd vykladá ako vzdanie sa dane, má podla jeho vlastného znenia za úcel skrátit dlzku danových konaní s cielom dodrzat zásadu primeranej lehoty stanovenú v EDLP a ukoncit porusovanie tejto zásady. 28 V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, ze k skutkovým okolnostiam vo veci samej doslo pred viac nez 20 rokmi. 29 Práve s ohladom na tieto okolnosti treba skúmat, ci pravidlá a zásady práva Únie uvedené v návrhu na zacatie prejudiciálneho konania bránia v takej veci, akou je vec sama, uplatneniu takého ustanovenia, akým je clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010. 30 Po prvé, pokial ide o zásadu zákazu zneuzitia práva a clánok 4 ods. 3 ZEÚ, treba uviest, ze vo veci samej nejde o spor, v ktorom sa danovníci podvodne alebo neoprávnene odvolávajú, alebo by sa mohli odvolávat, na normu práva Únie. Vyssie uvedené rozsudky Halifax a i., ako aj Part Service, vyhlásené v oblasti dane z pridanej hodnoty, na ktoré odkazuje vnútrostátny súd a ziada odpoved, ci sa zásada zákazu zneuzitia práva potvrdená týmito rozsudkami vztahuje aj na oblast nezosúladených daní, nie sú v predmetnej veci relevantné. 31 Dalej treba uviest, ze zo spisu takisto nevyplýva, ze v spore vo veci samej ide o uplatnenie vnútrostátneho právneho ustanovenia, ktoré obsahuje obmedzenie jednej zo slobôd zarucených Zmluvou o FEÚ, ani o prípadné odôvodnenie takéhoto obmedzenia potrebou predchádzat zneuzívajúcim praktikám. Z tohto dôvodu teda nie je relevantná ani judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa zneuzitia práva v oblasti priamych daní, vyplývajúca najmä z rozsudkov z 12. septembra 2006, Cadbury Schweppes a Cadbury Schweppes Overseas ([8]C-196/04, Zb. s. I-7995), z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation ([9]C-524/04, Zb. s. I-2107), zo 4. decembra 2008, Jobra ([10]C-330/07, Zb. s. I-9099), ako aj Glaxo Wellcome, uz citovaného. 32 V kazdom prípade je napokon potrebné konstatovat, ze v práve Únie neexistuje ziadna vseobecná zásada, z ktorej by vyplývala povinnost clenských státov bojovat proti zneuzívajúcim praktikám v oblasti priamych daní a ktorá by bránila uplatneniu takého ustanovenia, o aké ide vo veci samej, ked zdanitelné plnenie pramení z takých praktík a právo Únie nie je dotknuté. 33 Z toho vyplýva, ze zásada zákazu zneuzitia práva a clánok 4 ods. 3 ZEÚ, podla ktorého clenské státy prijmú vsetky opatrenia vseobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpecili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva Únie, a neprijmú nijaké opatrenie, ktoré by mohlo ohrozit dosiahnutie cielov Únie, nemôzu v zásade bránit v takej veci, akou je vec sama, uplatneniu takého vnútrostátneho ustanovenia, akým je clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010. 34 Po druhé, pokial ide o slobody zarucené Zmluvou o FEÚ a o zásadu zákazu diskriminácie, treba uviest, ze operácia sporná vo veci samej, ktorá spocíva v prevode uzívacieho práva k akciám talianskej spolocnosti, ktorý vykonala spolocnost z tretieho státu v prospech inej talianskej spolocnosti, sa týka len volného pohybu kapitálu. V tomto ohlade stací konstatovat, ze zo ziadnej okolnosti uvedenej v spise nevyplýva, ze v takej veci, akou je vec sama, také ustanovenie, ako je clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010, ovplyvnuje volný pohyb kapitálu a vo vseobecnosti výkon akejkolvek inej zo slobôd zarucených Zmluvou o FEÚ. 35 Kedze tieto slobody predstavujú v jednotlivých oblastiach konkrétne vyjadrenie vseobecnej zásady zakazujúcej akúkolvek diskrimináciu na základe státnej príslusnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2010, Attanasio Group, [11]C-384/08, Zb. s. I-2055, bod 31), uvedená zásada nebráni ani uplatneniu takého vnútrostátneho ustanovenia, akým je clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010, vo veci týkajúcej sa priamych daní. 36 Po tretie, pokial ide o pravidlá v oblasti státnej pomoci, Súdny dvor opakovane rozhodol, ze ciel sledovaný státnymi zásahmi nestací na to, aby tieto zásahy neboli kvalifikované ako "pomoc" v zmysle clánku 107 ZFEÚ. Tento clánok totiz nerozlisuje podla dôvodov alebo cielov státnych zásahov, ale definuje ich podla ich úcinkov (pozri rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, [12]C-487/06 P, Zb. s. I-10515, body 84 a 85, ako aj citovanú judikatúru). 37 Podla ustálenej judikatúry vyzaduje kvalifikácia státnej pomoci splnenie vsetkých týchto podmienok. Po prvé musí íst o intervenciu zo strany státu alebo prostredníctvom státnych prostriedkov. Po druhé táto intervencia musí byt spôsobilá ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. Po tretie musí priniest príjemcovi výhodu. Po stvrté musí narúsat alebo hrozit narusením hospodárskej sútaze (rozsudok z 10. júna 2010, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, [13]C-140/09, Zb. s. I-5243, bod 31 a citovaná judikatúra). 38 Pokial ide o tretiu podmienku, treba pripomenút, ze opatrenie, ktorým verejné orgány priznajú urcitým podnikom výhodné danové zaobchádzanie, ktoré - aj ked nepredstavuje prevod státnych prostriedkov, stavia jeho príjemcu do financnej situácie výhodnejsej ako situácia iných danovníkov - predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, [14]C-66/02, Zb. s. I-10901, bod 78). 39 Naopak, výhody vyplývajúce zo vseobecného opatrenia, ktoré sa uplatnuje bez rozdielu na vsetky hospodárske subjekty, nepredstavujú státnu pomoc v zmysle tohto clánku (rozsudok Taliansko/Komisia, uz citovaný, bod 99). 40 Na úcely posúdenia selektívnosti urcitého opatrenia je potrebné skúmat, ci v rámci daného právneho rezimu predstavuje toto opatrenie zvýhodnenie istých podnikov oproti iným, ktoré sa nachádzajú v porovnatelnej skutkovej a právnej situácii. Pojem státna pomoc vsak nezahrna státne opatrenia zavádzajúce rozlisovanie medzi podnikmi, ktoré sú v dôsledku toho a priori selektívne, pokial toto rozlisovanie vyplýva z povahy alebo zo struktúry systému, do ktorého tieto opatrenia patria (pozri rozsudok British Aggregates/Komisia, uz citovaný, body 82 a 83, ako aj citovanú judikatúru). 41 Za predpokladu, ze uplatnenie clánku 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010 môze v konkrétnej situácii viest k poskytnutiu výhody zvýhodnenému subjektu, treba uviest, ze pokial ide o selektívnu povahu opatrenia, toto opatrenie sa uplatnuje na vsetkých danovníkov, ktorí sú úcastníkmi danového konania prebiehajúceho pred Corte suprema di cassazione, bez ohladu na povahu predmetnej dane, pokial bolo toto konanie zacaté na základe zaloby podanej na prvom stupni viac nez desat rokov pred nadobudnutím úcinnosti tohto ustanovenia a danový orgán nemal na prvých dvoch stupnoch konania úspech. 42 Skutocnost, ze len danovníci, ktorí splnajú tieto podmienky, mohli mat prospech z tohto ustanovenia, sama osebe nedáva tomuto opatreniu selektívnu povahu. Treba konstatovat, ze osoby, ktoré ho nemôzu vyuzit, sa nenachádzajú v skutkovej a právnej situácii porovnatelnej so situáciou uvedených danovníkov vzhladom na ciel sledovaný vnútrostátnym zákonodarcom, ktorým je zabezpecit dodrziavanie zásady primeranej lehoty. 43 Toto opatrenie má nepochybne casovo obmedzené uplatnenie, lebo danovníci, ktorí ho chcú vyuzit, musia predlozit zalobu príslusnému sekretariátu alebo kancelárii súdu v lehote 90 dní od nadobudnutia úcinnosti zákona o konverzii uvedeného dekrétu. Toto obmedzenie je vsak vlastné tomuto druhu opatrení, ktoré môzu byt len jednorazové, a táto lehota sa zdá byt dostatocná na to, aby ju vsetci danovníci, na ktorých sa toto vseobecné a jednorazové opatrenie vztahuje, mohli vyuzit. 44 Z toho vyplýva, bez toho, aby bolo potrebné preskúmat ostatné podmienky pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, ze také opatrenie, akým je opatrenie stanovené v clánku 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010, nemozno kvalifikovat ako státnu pomoc. 45 Nakoniec, pokial ide o povinnost zarucit úcinné uplatnenie práva Únie, z vyssie uvedeného vyplýva, ze zásada zákazu zneuzitia práva, clánok 4 ods. 3 ZEÚ, slobody zarucené Zmluvou o FEÚ, zásada zákazu diskriminácie a pravidlá v oblasti státnej pomoci nebránia, aby sa vo veci, ktorá sa týka priamych daní, uplatnovalo také vnútrostátne ustanovenie, akým je clánok 3 ods. 2a písm. b) zákonného dekrétu c. 40/2010. 46 V prípade neexistencie porusenia práva Únie teda nemozno dospiet k záveru, ze také ustanovenie, ktoré, tak ako kazdé iné ustanovenie stanovujúce ukoncenie konania pred rozhodnutím vo veci samej, má za dôsledok, ze vnútrostátny súd rozhodujúci na poslednom stupni nemal moznost vykonat svoje preskúmanie zákonnosti v daných konaniach v súlade s právom Únie po tom, ako prípadne predlozil vec Súdnemu dvoru na základe clánku 267 ZFEÚ, je v rozpore s povinnostou vnútrostátnych súdov rozhodujúcich na poslednom stupni zabezpecit v rámci svojich právomocí úcinné uplatnovanie práva Únie. 47 Vzhladom na vsetky tieto úvahy treba na polozené otázky odpovedat tak, ze právo Únie, osobitne zásadu zákazu zneuzitia práva, clánok 4 ods. 3 ZEÚ, slobody zarucené Zmluvou o FEÚ, zásadu zákazu diskriminácie, pravidlá v oblasti státnej pomoci, ako aj povinnost zabezpecit úcinné uplatnovanie práva Únie, treba vykladat v tom zmysle, ze v takej veci, akou je vec v konaní vo veci samej, ktorá sa týka priamych daní, nebráni uplatneniu vnútrostátneho ustanovenia, ktoré stanovuje ukoncenie danových sporov prebiehajúcich pred súdom rozhodujúcim na poslednom stupni zaplatením sumy vo výske 5 % hodnoty sporu, pokial boli tieto konania zacaté na základe zalôb podaných na prvom stupni viac nez desat rokov pred nadobudnutím úcinnosti tohto ustanovenia a danový orgán nemal na prvých dvoch stupnoch konania úspech. O trovách 48 Vzhladom na to, ze konanie pred Súdnym dvorom má vo vztahu k úcastníkom konania vo veci samej incidencný charakter a bolo zacaté v súvislosti s prekázkou postupu v konaní pred vnútrostátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútrostátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predlozením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených úcastníkov konania, nemôzu byt nahradené. Z týchto dôvodov Súdny dvor (stvrtá komora) rozhodol takto: Právo Únie, osobitne zásadu zákazu zneuzitia práva, clánok 4 ods. 3 ZEÚ, slobody zarucené Zmluvou o FEÚ, zásady zákazu diskriminácie, pravidlá v oblasti státnej pomoci, ako aj povinnost zabezpecit úcinné uplatnovanie práva Únie, treba vykladat v tom zmysle, ze v takej veci, akou je vec v konaní vo veci samej, ktorá sa týka priamych daní, nebráni uplatneniu vnútrostátneho ustanovenia, ktoré stanovuje ukoncenie danových sporov prebiehajúcich pred súdom rozhodujúcim na poslednom stupni zaplatením sumy vo výske 5 % hodnoty sporu, pokial boli tieto konania zacaté na základe zalôb podaných na prvom stupni viac nez desat rokov pred nadobudnutím úcinnosti tohto ustanovenia a danový orgán nemal na prvých dvoch stupnoch konania úspech. Podpisy __________________________________________________________________ ( [15]*1 ) Jazyk konania: taliancina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXKQBsyU/L94567-9697TMP.html#t-ECR_62010CJ0417_SK_01-E0001 2. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0255&locale=SK 3. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0425&locale=SK 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0415&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0450&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0042&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0182&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0196&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0524&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0330&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0384&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0487&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0140&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0066&locale=SK 15. file:///tmp/lynxXXXXKQBsyU/L94567-9697TMP.html#c-ECR_62010CJ0417_SK_01-E0001