NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA JÁN MAZÁK prednesené 27. marca 2012 ( [1]1 ) Spojené veci C-553/10 P a C-554/10 P Európska komisia (C-553/10 P), Lagardčre SCA (C-554/10 P) proti Éditions Odile Jacob SAS "Odvolanie -- Hospodárska sútaz -- Koncentrácie -- Frankofónne vydavatelstvo -- Zrusenie rozhodnutia o schválení spolocnosti Wendel Investissement ako nadobúdatela prevádzaných aktív -- Význam nedostatku nezávislosti mandatára -- Nesprávny výklad skutkového stavu -- Porusenie povinnosti odôvodnenia" 1. Prejednávané odvolania podala Komisia (vec C-553/10 P) a Lagardčre SCA (vec C-554/10 P) proti rozsudku Vseobecného súdu z 13. septembra 2010, Éditions Jacob/Komisia ( [2]2 ). Komisia a Lagardčre navrhujú, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bolo zrusené rozhodnutie Komisie D(2004) 203365 z 30. júla 2004 týkajúce sa schválenia spolocnosti Wendel Investissement SA (dalej len "Wendel") ako nadobúdatela prevedených aktív (dalej len "rozhodnutie o schválení") v súlade s rozhodnutím Komisie 2004/422/ES zo 7. januára 2004 (dalej len "rozhodnutie o podmienecnom povolení"), ktorým sa koncentrácia vyhlásila za zlucitelnú so spolocným trhom a s Dohodou o Európskom hospodárskom priestore ( [3]3 ). 2. Zdá sa, ze islo o prvý prípad zrusenia rozhodnutia Komisie, ktorým bol schválený nadobúdatel aktív prevedených v súlade so záväzkami v postupe koncentrácie. Vseobecný súd zrusil rozhodnutie o schválení z dôvodu mozného nedostatku nezávislosti mandatára. Poukazujem na to, ze po prvé vyuzitie záväzkov na schválenie koncentrácie je základnou crtou rozhodovacej praxe Komisie a po druhé kontrolným mandatárom prinálezí rozhodujúca úloha pri zarucení úspesného splnenia záväzkov. ( [4]4 ) I - Okolnosti predchádzajúce sporu 3. Pomerne zlozité skutkové okolnosti prejednávaných odvolaní sú podrobne opísané v bodoch 1 az 47 napadnutého rozsudku. Uvediem niekolko relevantných skutocností, avsak inak len odkázem na podrobnejsí opis uvedený v spomenutej casti napadnutého rozsudku, ktorú nie je potrebné v týchto návrhoch podrobne reprodukovat. 4. Rozhodnutím o podmienecnom povolení zo 7. januára 2004 Komisia schválila koncentráciu, ktorá umoznila spolocnosti Lagardčre SCA (dalej len "Lagardčre") získat kontrolu nad urcitými aktívami spolocnosti Vivendi Universal Publishing SA (dalej len "VUP") ( [5]5 ), ktorá sa zmenila na Editis, pokial budú dodrzané viaceré záväzky. V rámci oznámenej koncentrácie malo dôjst k zlúceniu cinností dvoch najväcsích spolocností na frankofónnom vydavatelskom trhu - Hachette a VUP. Iba tieto dve spolocnosti boli navyse schopné samostatne zabezpecit na tomto trhu svoj rozvoj, kedze okrem vydavatelskej cinnosti vykonávali úplnú cinnost predaja (rozvoz a distribúciu) a predávali zbierky oblúbených vreckových kníh. Komisia preto konstatovala problémy súvisiace s vytvorením alebo posilnením dominantného postavenia na 12 trhoch. V dôsledku toho oznamujúci subjekt - Lagardčre - ponúkol nápravné opatrenia: zaviazal sa, ze prevedie vsetky aktíva spolocnosti Editis (dalej len "prevádzané aktíva") s výnimkou urcitých aktív. 5. Príloha II rozhodnutia o podmienecnom povolení zo 7. januára 2004 specifikuje podmienky predaja casti aktív spolocnosti Editis. Bod 10 záväzkov spolocnosti Lagardčre obsahuje podmienky, ktoré musí splnit nezávislý nadobúdatel alebo nadobúdatelia, ktorých si oznamujúci subjekt zvolí. Bod 14 zas stanovuje, ze výber nadobúdatela ci nadobúdatelov podlieha schváleniu Komisie. V priebehu predaja, ktorý organizovala Lagardčre - zalobkyna v prvom stupni -, vydavatelstvo Éditions Odile Jacob SAS (dalej len "Odile Jacob") prejavilo záujem o nadobudnutie aktív prevádzaných spolocnostou Editis. Lagardčre vsak napokon poziadala Komisiu o schválenie spolocnosti Wendel ako nadobúdatela týchto aktív. 6. Dna 5. februára 2004 Komisia jednak schválila správcu oddelených aktív, pána A. K., a schválila návrh jeho poverovacej listiny predlozený 30. januára 2004 a jednak schválila ako mandatára audítorskú kanceláriu S., zastúpenú jej predsedom, pánom B., a schválila návrh jeho mandátu predlozený 30. januára 2004 (dalej len "rozhodnutie o schválení mandatára"). Dna 9. februára 2004 Lagardčre vymenovala kanceláriu S. za mandatára. Dna 5. júla 2004 kancelária S. predlozila Komisii svoju súhrnnú správu, v ktorej dospela k záveru, ze ponuka spolocnosti Wendel je v súlade so schvalovacími kritériami stanovenými v bode 10 záväzkov spolocnosti Lagardčre. Dna 30. júla 2004 Komisia rozhodnutím o schválení schválila spolocnost Wendel ako nadobúdatela prevádzaných aktív v súlade s bodom 14 záväzkov pripojených k rozhodnutiu o podmienecnom povolení zo 7. januára 2004. II - Konanie pred Vseobecným súdom a napadnutý rozsudok 7. Odile Jacob podala na Vseobecný súd zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu o schválení, pricom uviedla styri zalobné dôvody zalozené na tom, ze Komisia po prvé nesplnila svoju povinnost dohladu nad výberom záujemcov o nadobudnutie prevádzaných aktív, po druhé schválila spolocnost Wendel na základe správy vypracovanej mandatárom, ktorý nebol nezávislý od spolocností Editis, Lagardčre a Wendel, po tretie porusila povinnost odôvodnenia, ktorá jej prinálezala, a po stvrté sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia súladu ponuky spolocnosti Wendel s podmienkami schválenia nadobúdatela prevádzaných aktív stanovenými v bode 10 písm. b) záväzkov spolocnosti Lagardčre. 8. V reakcii na stvrtý zalobný dôvod Vseobecný súd poukázal na to, ze 20. decembra 2002 bol pán B., predseda audítorskej kancelárie S., vymenovaný za clena predstavenstva spolocnosti Investima 10, ktorá bola vlastníkom cielových aktív, ako nezávislá tretia osoba. ( [6]6 ) Vseobecný súd dalej poznamenal, ze Lagardčre vymenovala 9. februára 2004 tú istú kanceláriu S. za mandatára, ktorý bol podla bodu 21 písm. g) záväzkov uvedených v prílohe II rozhodnutia zo 7. januára 2004 povinný "zabezpecit, aby si [Lagardčre] uspokojivo splnila" svoje záväzky previest prevádzané aktíva a ktorého Lagardčre za výkon tejto funkcie odmenovala. Kancelária S. bola preto vymenovaná za správcu podla bodu 15 záväzkov spolocnosti Lagardčre a jej predseda, pán B., vykonával povinnosti spojené s touto funkciou, hoci bol súcasne clenom predstavenstva spolocnosti Investima 10, ktorá sa neskôr zmenila na Editis. Okrem toho v období od 9. februára 2004, ked doslo k vymenovaniu kancelárie S., do 25. marca 2004, ked sa Editis zmenila na zjednodusenú akciovú spolocnost (société par actions simplifiée, dalej len "SAS"), pán B. súcasne vykonával povinnosti clena predstavenstva spolocnosti Editis a povinnosti mandatára. 9. Za týchto okolností Vseobecný súd konstatoval ( [7]7 ), ze mozno pochybovat o neutralite, ktorú mal pán B. v rámci výkonu svojich povinností mandatára preukázat. Vseobecný súd preto rozhodol, ze plnenie si povinností pána B. ako clena predstavenstva mu uz neumoznovalo úplne nezávisle vykonávat jeho povinnosti nezávislého mandatára. Vseobecný súd poznamenal, ze správa o posúdení spolocnosti Wendel ako záujemcu o nadobudnutie prevádzaných aktív - ktorá bola zaslaná Komisii - bola teda vypracovaná mandatárom, ktorý nesplnal podmienku nezávislosti od spolocnosti Editis. Z bodu 6 rozhodnutia o schválení navyse bolo zrejmé, ze toto rozhodnutie bolo zalozené najmä na správe mandatára, ktorá mala podla Vseobecného súdu rozhodujúci vplyv na toto rozhodnutie. Vseobecný súd dospel k záveru, ze nedostatok nezávislosti mandatára predstavoval nezákonnost, ktorá bola spôsobilá narusit zákonnost rozhodnutia o schválení. Uvedené rozhodnutie sa preto muselo zrusit bez toho, aby bolo potrebné skúmat ostatné zalobné dôvody, ktoré uviedla Odile Jacob na podporu svojich návrhov na zrusenie. III - Odvolania 10. Vo veci C-553/10 P Komisia na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody. Lagardčre podporuje odvolanie Komisie, ako aj tvrdenia uvedené v tomto odvolaní. Vo veci C-554/10 P Lagardčre na podporu svojho odvolania uvádza dva odvolacie dôvody. Komisia rovnako v podstate podporuje odvolanie spolocnosti Lagardčre, pricom tvrdí, ze tvrdenia uvedené v tomto odvolaní sú velmi podobné jej tvrdeniam, ktoré uviedla v prvej uvedenej veci. Domnievam sa, ze s výnimkou prvého odvolacieho dôvodu vo veci C-554/10 P zalozeného na námietke nezákonnosti - ktorým sa budem zaoberat samostatne v casti A týchto návrhov - sa obidve odvolania a dôvody uvedené v rámci nich podobajú a doplnajú do takej miery, ze je potrebné posúdit ich spolocne (v casti B). A - Vec C-554/10 P (prvý odvolací dôvod zalozený na námietke nezákonnosti) 11. Vo veci C-554/10 P Lagardčre v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdí, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked na základe námietky nezákonnosti rozhodnutia o schválení mandatára zrusil rozhodnutie o schválení. Lagardčre tvrdí, ze existuje rozdiel medzi námietkou zalozenou na nezávislosti mandatára a námietkou týkajúcou sa platnosti rozhodnutia o schválení. Lagardčre tvrdí, ze vzhladom na to, ze Odile Jacob vcas nepodala zalobu proti rozhodnutiu o schválení mandatára, nemohla následne napadnút toto rozhodnutie o schválení mandatára, ked nadobudlo právoplatnost. 12. Podla spolocnosti Lagardčre sa Vseobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatoval, ze dôvodom na zrusenie rozhodnutia o schválení je skutocnost, ze vymenovanie mandatára bolo nezákonné, kedze sa predpokladalo, ze jeho zástupca je závislý od spolocnosti Editis, a ze táto nezákonnost bola spôsobilá narusit zákonnost rozhodnutia o schválení. Podla spolocnosti Lagardčre z ustálenej judikatúry ( [8]8 ) vyplýva, ze zalobca v konaní o neplatnost, ktorého predmetom je rozhodnutie, nemôze uplatnit námietku nezákonnosti voci skorsiemu aktu toho istého druhu, ktorého zrusenia sa mohol priamo domáhat. Takýto prístup by umoznil nepriamo napadnút skorsie rozhodnutia, ktoré neboli napadnuté v lehote na podanie zaloby stanovenej clánkom 263 ZFEÚ, co by viedlo k obchádzaniu tejto lehoty. Úvahy Vseobecného súdu v podstate spochybnujú vymenovanie mandatára - ktoré je samostatným rozhodnutím - prostredníctvom námietky nezákonnosti týkajúcej sa rozhodnutia o schválení. Vseobecný súd priamo nespochybnil dôvody, ktoré viedli k rozhodnutiu o schválení, ale dôvody, ktoré viedli k vymenovaniu mandatára pred rozhodnutím o schválení. 13. Rozhodnutie o schválení mandatára bolo oznámené úcastníkom konania 15. februára 2005 a od tohto dna spôsobovalo ujmu spolocnosti Odile Jacob a predstavovalo napadnutelný akt v zmysle clánku 263 ZFEÚ. Preto malo byt napadnuté v príslusnej lehote zalobou odlisnou od zaloby podanej proti rozhodnutiu o schválení. Vseobecný súd teda nemohol na základe nezákonnosti vymenovania mandatára odôvodnene zrusit konecné rozhodnutie o schválení. 14. Wendel v celom rozsahu podporuje argumentáciu spolocnosti Lagardčre, avsak Komisia túto argumentáciu v celom rozsahu nepodporuje. 15. Na pojednávaní Komisia v nadväznosti na výslovnú otázku Súdneho dvora uznala, ze sa rozhodla formálne nepodporit tento odvolací dôvod spolocnosti Lagardčre vo svojom vyjadrení vedlajsieho úcastníka konania. Komisia sa domnieva, ze jedným z predpokladov uplatnenia judikatúry, o ktorú sa opiera Lagardčre, je, ze zalobkyna v prvom stupni - cize Odile Jacob - mohla mat právny záujem na podaní zaloby proti rozhodnutiu o schválení mandatára, a teda by mohla podat prípustnú zalobu proti tomuto rozhodnutiu. Komisia pripustila, ze si nie je istá, ci Odile Jacob skutocne mala takýto právny záujem na podaní zaloby, a preto sa rozhodla ponechat túto otázku na posúdenie Súdneho dvora. 16. Podla môjho názoru stací uviest, ze rozhodnutie o schválení mandatára by sa nemalo povazovat za izolované rozhodnutie, ale za rozhodnutie, ktoré je súcastou série aktov, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia o schválení, ktorým bola Wendel schválená za nadobúdatela prevádzaných aktív. Z judikatúry ( [9]9 ) totiz vyplýva, ze v rámci zlozitých postupov, ktoré sa skladajú z viacerých nezávislých aktov, nemozno vyzadovat, aby dotknuté osoby podali zalobu proti kazdému aktu, ktorý im spôsobuje ujmu. Okrem toho zalobu, ktorá výslovne smeruje proti opatreniu, ktoré je jedným z opatrení, ktoré tvoria jeden celok, treba v rozsahu, v akom je to potrebné, povazovat za zalobu, ktorá smeruje aj proti ostatným opatreniam. V tomto smere sa zaloba formálne podaná proti aktu, ktorý je súcastou súboru aktov, ktoré tvoria jeden celok, musí povazovat za zalobu, ktorá bola v rozsahu, v akom je to potrebné, podaná aj proti ostatným aktom. 17. V kazdom prípade rozhodnutie o schválení mandatára bolo spolocnosti Odile Jacob oznámené na základe jej ziadosti az 17. februára 2005, zatial co zalobu, ktorou sa domáhala zrusenia rozhodnutia o schválení, ktorým bola Wendel schválená za nadobúdatela, podala 8. novembra 2004. V tejto zalobe Odile Jacob uz napadla podmienky uznania mandatára a jeho dôsledky pre platnost rozhodnutia o schválení, ktorým bola Wendel schválená za nadobúdatela. Preto by bolo bezvýznamné a zbytocné podat doplnujúcu zalobu vzhladom na to, ze podla judikatúry ( [10]10 ) bola Odile Jacob v kazdom prípade oprávnená namietat nezákonnost skorsieho aktu (rozhodnutie o schválení mandatára) prostredníctvom zaloby smerujúcej proti neskorsiemu aktu (rozhodnutie o schválení), ktorý sa jej priamo týkal a spôsoboval jej ujmu. 18. Prvý odvolací dôvod spolocnosti Lagardčre vo veci C-554/10 P teda treba zamietnut. B - Veci C-553/10 P a C-554/10 P (druhý odvolací dôvod zalozený na odôvodnení zrusenia rozhodnutia o schválení) 1. Vec C-553/10 P (prvý odvolací dôvod zalozený na neposúdení dôsledkov prípadného nedostatku nezávislosti mandatára vo vztahu k spolocnosti Editis z hladiska povinností mandatára voci spolocnosti Wendel) a vec C-554/10 P (prvá a stvrtá cast druhého odvolacieho dôvodu) 19. Komisia v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu a Lagardčre v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu (prvá a stvrtá cast) v podstate tvrdia, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked nepreskúmal dôsledky prípadného nedostatku nezávislosti mandatára vo vztahu k spolocnosti Editis z hladiska povinností mandatára voci spolocnosti Wendel. 20. V prvom rade je potrebné posúdit relevantné body napadnutého rozsudku. Vseobecný súd uviedol, ze "kedze bol pán B. v den vymenovania kancelárie S., ktorej bol predsedom, za mandatára clenom predstavenstva spolocnosti Investima 10, z ktorej sa medzitým stala spolocnost Editis, a kedze potom vykonával funkciu clena predstavenstva súcasne s úlohou mandatára, ktorou ho poverila kancelária S., pán B. sa nachádzal vo vztahu závislosti od spolocnosti Editis, ktorý by mohol vzbudit pochybnost o neutralite, ktorú mal v rámci výkonu tejto funkcie preukázat" (bod 94 napadnutého rozsudku). 21. Vseobecný súd dospel k záveru, ze "skutocnost, ze pán B. vykonával funkciu clena predstavenstva spolocnosti Investima 10, z ktorej sa stala spolocnost Editis, v záujme ktorých sa ako mandatár spolocnosti zaviazal konat v súlade so 'zásadami správy so starostlivostou riadneho hospodára`, v období od 20. decembra 2002 do 25. marca 2004, mu uz neumoznovala úplne nezávisle zaistovat výkon právomocí nezávislého mandatára v zmysle bodu 15 záväzkov spolocnosti Lagardčre" (body 104 az 106 napadnutého rozsudku). 22. Vseobecný súd preto konstatoval, ze "správa, ktorá hodnotila ponuku spolocnosti Wendel na odkúpenie prevádzaných aktív, s ohladom na ktorú bolo prijaté [rozhodnutie o schválení], bola vypracovaná mandatárom, ktorý nesplnal podmienku nezávislosti od spolocnosti Editis pozadovanú v bode 15 záväzkov spolocnosti Lagardčre vymedzených v prílohe II rozhodnutia zo 7. januára 2004" (bod 107 napadnutého rozsudku). 23. Vseobecný súd dalej uviedol, ze "pokial ide o vplyv správy na obsah [rozhodnutia o schválení], je potrebné pripomenút, ze ako vyplýva z bodu 5 tohto rozhodnutia, kancelária S. bola ako mandatár poziadaná o to, aby Komisii predlozila správu hodnotiacu ponuku spolocnosti Wendel ako nadobúdatela prevádzaných aktív z hladiska schvalovacích kritérií stanovených v bode 10 záväzkov spolocnosti Lagardčre pripojených k rozhodnutiu zo 7. januára 2004" (bod 108 napadnutého rozsudku). 24. Predovsetkým zastávam názor, ze neprinálezí Súdnemu dvoru, aby sa v odvolacom konaní zaoberal analýzou nedostatku nezávislosti mandatára v prejednávanej veci zo strany Vseobecného súdu. 25. Odile Jacob dalej tvrdí, ze Vseobecnému súdu nemozno vytýkat, ze na základe francúzskeho práva, najmä na základe francúzskeho Obchodného zákonníka, overoval, ci výkon funkcie clena predstavenstva spolocnosti Editis mandatárom bol zlucitelný s kritériom nezávislosti vo vztahu k tejto spolocnosti, kedze ide len o uplatnenie lex societatis a zásady urcujúcej právo uplatnitelné na spolocnost v súlade so zásadami medzinárodného práva súkromného, vrátane nariadenia "Rím I". ( [11]11 ) V kazdom prípade sa domnievam, ze prejednávané odvolanie vyvoláva otázku, ci mandatár a najmä podmienka jeho nezávislosti je vnútrostátnou alebo európskou kategóriou. Zastávam názor, ze správna je jednoznacne druhá odpoved, kedze podmienka nezávislosti mandatára - stanovená v bode 15 záväzkov uvedených v prílohe II rozhodnutia zo 7. januára 2004 - sa má vykladat a posudzovat v celej Európskej únii rovnako. 26. Preto súhlasím so spolocnostou Wendel a s Komisiou v tom, ze pri rozhodovaní o podmienke nezávislosti mal Vseobecný súd namiesto toho vychádzat z kritérií stanovených v oznámení Komisie o nápravných opatreniach z roku 2001 ( [12]12 ) a v usmerneniach Komisie z roku 2003 o vhodných postupoch: vzorové texty pre záväzky odpredaja a mandát mandatára. ( [13]13 ) Nezávislost mandatára vo vztahu k cielovému podniku, cize voci spolocnosti Editis, sa v skutocnosti nevyzaduje podla usmernení o vhodných postupoch pre záväzky odpredaja vo veciach koncentrácií (pozri bod 40) ani podla samotných vzorových textov - cize podla standardného vzoru pre záväzky odpredaja a standardného vzoru pre mandát mandatára (pozri body 17 a 20). Napokon v standardnom vzore pre mandát mandatára zverejnenom Komisiou sa výslovne pripústa, ze mandatár môze byt clenom predstavenstva cielového podniku, ak je to nevyhnutné na výkon jeho funkcie. Z usmernení o vhodných postupoch tiez jednoznacne vyplýva, ze kontrolným mandatárom a mandatárom pre odpredaj môze byt tá istá osoba (pozri bod 35), co môze byt casto praktické, najmä vzhladom na znalosti, ktoré kontrolný mandatár uz má. 27. Okrem toho je potrebné pripomenút, ze Komisia v prvom stupni uviedla, ze tvrdenie týkajúce sa nedostatku nezávislosti je nedôvodné, kedze Odile Jacob nepreukázala, ze táto potenciálna nezrovnalost viedla k tomu, ze mandatár predlozil správu, ktorá nebola objektívna, a teda mohla Komisiu uviest do omylu v jej rozhodnutí o schválení. 28. Vseobecný súd v bode 80 napadnutého rozsudku spomenul uvedené tvrdenie, avsak nan vôbec nereagoval a túto otázku nepreskúmal. 29. Vseobecný súd len v bode 107 dospel k záveru, ze mandatár "nesplnal podmienku nezávislosti od spolocnosti Editis". Vseobecný súd neskúmal, ako tento nedostatok nezávislosti mohol ovplyvnit posúdenie mandatára týkajúce sa vlastností spolocnosti Wendel ako nadobúdatela aktív spolocnosti Editis - co bolo predmetom rozhodnutia o schválení - a v dôsledku toho mandatár vypracoval správu, ktorá bola neobjektívna a mohla uviest Komisiu do omylu. 30. Súhlasím teda s Komisiou v tom, ze Vseobecný súd - okrem toho, ze si nesplnil svoju povinnost odôvodnenia - porusil judikatúru, podla ktorej nedostatok nezávislosti osoby zodpovednej za posúdenie uchádzaca ( [14]14 ) nemá právny význam, pokial nie je preukázané, ze táto osoba pri jeho posúdení zohladnila iný záujem ako záujem riadneho výkonu svojich povinností. ( [15]15 ) 31. Vseobecný súd teda neposúdil, ci skutocnost, ze mandatár nebol dostatocne nezávislý od spolocnosti Editis, mohla mat vplyv na objektívnost obsahu správy mandatára a na posúdenie spolocnosti Wendel ako nadobúdatela. Z toho vyplýva, ze Vseobecný súd zrusil sporné rozhodnutie na základe toho, ze vyhovel zalobnému dôvodu, ktorý bol neúcinný. 32. Domnievam sa totiz, ze aj keby sa preukázalo, ze mandatár nebol dostatocne nezávislý, nemalo by to vplyv na skutocnost, ze Vseobecný súd mal konkrétne posúdit, ako tento nedostatok nezávislosti mohol ovplyvnit schopnost mandatára posúdit ponuku spolocnosti Wendel z hladiska schvalovacích kritérií uvedených v bode 10 záväzkov spolocnosti Lagardčre. 33. Odile Jacob uvádza tvrdenia, ktoré sú zalozené predovsetkým na vymedzení audítorov a úctovníkov ( [16]16 ) a na odporúcaní Komisie zo 16. mája 2002 - Nezávislost úradných audítorov v EÚ: Súbor základných zásad. ( [17]17 ) 34. Domnievam sa vsak, ze tieto tvrdenia nepodporujú jej postavenie v konaní. Stací uviest, ze táto argumentácia nemôze odôvodnit nesprávny prístup v napadnutom rozsudku. Nemá totiz vplyv na skutocnost, ze Vseobecný súd mal napriek tomu konkrétne analyzovat dôsledky nedostatku nezávislosti pre funkciu mandatára. 35. Podla môjho názoru je naopak judikatúra týkajúca sa zákonných povinností úradníkov Európskej únie ovela relevantnejsia a uzitocnejsia: existencia profesionálneho vztahu medzi úradníkom a tretou osobou sama osebe nespochybnuje nezávislost úradníka, a to ani v prípade, ak má úradník rozhodnút o veci, ktorá sa týka tejto tretej osoby - najmä jej posúdenia. Samotná existencia výlucne abstraktného rizika stretu záujmov týkajúceho sa úradníka nestací na preukázanie porusenia zákonných povinností, pokial neexistuje nijaká "konkrétna skutocnost, ktorá by podporovala záver, ze posudzovatel konkrétnym konaním porusil svoje povinnosti nestrannosti a bezúhonnosti." ( [18]18 ) 36. Ako uviedla Lagardčre, takéto posúdenie - s cielom konkrétne zistit, ci nedostatok nezávislosti mohol ovplyvnit schopnost mandatára posúdit ponuku spolocnosti Wendel - bolo potrebné aj vzhladom na judikatúru, podla ktorej rozhodnutie mozno zrusit iba v prípade, ak sa preukáze, ze v prípade neexistencie namietaných nezrovnalostí by rozhodnutie mohlo byt odlisné. Inak povedané, aj keby sa preukázalo, ze mandatár nebol riadne vymenovaný, Vseobecný súd mal preukázat, ze v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti by rozhodnutie o schválení malo odlisný obsah. ( [19]19 ) Napríklad v rozsudku HFB a i./Komisia ( [20]20 ) Vseobecný súd konstatoval, ze za predpokladu, ze úradníci Komisie, ktorí porusia ustanovenia upravujúce povinnost sluzobnej mlcanlivosti, zodpovedajú za únik dôverných informácií pouzitých v priebehu správneho konania zacatého z dôvodu porusenia práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze, nemá to v nijakom prípade vplyv na zákonnost rozhodnutia, kedze nebolo preukázané, ze rozhodnutie by v skutocnosti nebolo prijaté alebo by bolo odlisné, ak by nedoslo k sporným vyhláseniam. Je zrejmé, ze toto pravidlo umoznuje dodrzat zásadu proporcionality. Ako uviedli Wendel a Komisia, uvedené posúdenie (zvýraznené kurzívou) je nevyhnutné, kedze umoznuje dosiahnut spravodlivú rovnováhu medzi zabezpecením dodrzania právnych noriem a procesných noriem na jednej strane a ochranou právnej istoty a legitímnych ocakávaní na druhej strane. 37. Napríklad v oblasti pravidiel státnej pomoci Súdny dvor v rozsudku Nemecko/Komisia ( [21]21 ) po tom, co konstatoval, ze doslo k poruseniu práva Nemecka (subjektu, ktorému bolo urcené rozhodnutie Komisie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlucitelnú so spolocným trhom) na obhajobu, dospel k záveru, ze zalobný dôvod zalozený na porusení práva na obhajobu bol neúcinný na úcely zrusenia sporného rozhodnutia, kedze nemecká vláda pocas konania pred Súdnym dvorom nebola schopná poukázat na nijakú skutkovú alebo právnu okolnost, ktorá by v prípade, ak by nemeckej vláde bola oznámená, viedla k tomu, ze Komisia by prijala odlisné rozhodnutie. V rozsudku Schneider Electric/Komisia ( [22]22 ) Vseobecný súd po tom, co konstatoval, ze doslo k poruseniu práva na obhajobu, a skôr, nez dospel k záveru, ze rozhodnutie sa musí zrusit, vykonal podrobné posúdenie skutocného vplyvu tohto porusenia na rozhodnutie. Ako Komisia uviedla, az ked Vseobecný súd konstatoval, ze sporné rozhodnutie by mohlo byt odlisné - najmä preto, lebo zalobkyna by mohla predlozit ponuky na odpredaj, ktoré by mohli viest k rozhodnutiu o schválení -, dospel k záveru, ze porusenie práva na obhajobu by malo mat za následok zrusenie rozhodnutia. Napokon existuje judikatúra ( [23]23 ), podla ktorej v rámci zaloby o neplatnost je uplatnenie zjavne nesprávneho posúdenia neúcinné, a teda nemôze postacovat na odôvodnenie zrusenia sporného rozhodnutia, pokial za osobitných okolností prejednávaného prípadu nemohlo mat rozhodujúci vplyv na výsledok. 38. Podla rozsudku Honeywell/Komisia ( [24]24 ) vo veciach koncentrácií, "ak je výrok rozhodnutia Komisie zalozený na viacerých pilieroch odôvodnenia, z ktorých kazdý samostatne by postacoval na odôvodnenie tohto výroku, je potrebné zrusit tento akt v zásade len vtedy, ak je kazdý z týchto pilierov nezákonný. V tomto prípade nesprávne posúdenie alebo iná nezákonnost, ktorá by sa týkala len jedného z pilierov odôvodnenia, nemôze postacovat na odôvodnenie zrusenia sporného rozhodnutia, kedze toto nesprávne posúdenie nemalo rozhodujúci vplyv na výrok prijatý Komisiou. Ak niektorý pilier odôvodnenia, ktorý postacuje na odôvodnenie výroku aktu, zalobca v zalobe o neplatnost nespochybnil, je namieste sa domnievat, ze tento pilier, ako aj akt, ktorý na nom spocíva, sú zákonné a voci nemu preukázané... Toto pravidlo platí najmä pre rozhodnutia v oblasti kontroly koncentrácií." Napokon Súdny dvor v rozsudku Falck a Acciaierie de Bolzano/Komisia ( [25]25 ) konstatoval, ze "nesprávne právne posúdenie, ku ktorému v tejto súvislosti doslo v napadnutom rozhodnutí a v napadnutom rozsudku, nemôze mat nijaký vplyv na ich platnost. Aj bez takého nesprávneho právneho posúdenia by výrok napadnutého rozhodnutia - pokial ide o zlucitelnost predmetnej pomoci so spolocným trhom - bol rovnaký a [Vseobecný súd] by v kazdom prípade musel v tomto smere potvrdit toto rozhodnutie. Odvolací dôvod zalozený na nesprávnom právnom posúdení, pokial ide o výber uplatnitelného kódexu, preto treba zamietnut". 39. Vyssie uvedené konstatovania treba porovnat s napadnutým rozsudkom. Ako poznamenala Wendel, Vseobecný súd jednoducho nevykonal pozadované posúdenie. Nepreukázal, ze väzba medzi spolocnostou Editis a zástupcom mandatára mohla mat vplyv na obsah správy o posúdení ponuky spolocnosti Wendel. Funkcia mandatára spocívala v overení, ci Wendel bola rentabilným a hospodárskym subjektom, ktorý bol schopný a hospodársky motivovaný udrziavat a rozvíjat efektívnu hospodársku sútaz. Preto je na prvý pohlad zrejmé, ze nedostatok nezávislosti mandatára nemohol mat nijaký vplyv na jeho funkciu týkajúcu sa posúdenia záujemcu o nadobudnutie prevádzaných aktív. Analýza Vseobecného súdu týkajúca sa nedostatku nezávislosti mandatára sa navyse zjavne netýkala otázky, ci Wendel mala vlastnosti spôsobilého nadobúdatela. 40. Komisia rovnako poukázala na to, ze úlohou mandatára bolo objektívne posúdit schopnost nadobúdatela aktív spolocnosti Editis, cize spolocnosti Wendel, ktorú si Lagardčre zvolila, zveladovat tieto aktíva a zabezpecit, aby mohli efektívne konkurovat spolocnosti Lagardčre. Na tento úcel musel mandatár jednoznacne dbat na to, aby nadobúdatel aktív spolocnosti Editis bol schopný chránit záujmy spolocnosti Editis. Aj keby teda mandatár v dôsledku svojho vztahu k spolocnosti Editis v rámci svojej funkcie neprimerane zohladnil záujmy spolocnosti Editis - co Vseobecný súd nekonstatoval -, nic by to nemenilo na skutocnosti, ze jeho úloha spocívala práve v zohladnení týchto záujmov s cielom posúdit, ci ich nadobúdatel v budúcnosti bude chránit. Z toho vyplýva, ze výkon funkcie mandatára nebol v prejednávanej veci ovplyvnený, kedze v súvislosti s jeho úlohou vypracovat správu o vlastnostiach nadobúdatela bolo zohladnenie záujmov spolocnosti Editis práve jednou z jeho funkcií. Tento záver by mohol byt prirodzene odlisný, ak by nedostatok nezávislosti bol preukázaný napríklad vo vztahu k nadobúdatelovi aktív, cize vo vztahu k spolocnosti Wendel. 41. Zdá sa, ze Vseobecný súd v bode 106 napadnutého rozsudku implicitne zamietol toto tvrdenie tým, ze naznacil, ze prípadná neobjektívnost voci spolocnosti Editis by mala neprijatelné dôsledky vo vztahu k neutralite mandatára voci spolocnosti Lagardčre. 42. Rovnako ako Komisia sa domnievam, ze Vseobecný súd tým abstraktne analyzoval otázku, ci mandatár splnil podmienku nezávislosti. Nemozno spochybnit správu, ktorá je priaznivá pre spolocnost Wendel, na základe toho, ze mandatár bol prílis kritický voci spolocnosti Lagardčre, vzhladom na to, ze Lagardčre si zvolila spolocnost Wendel za nadobúdatela a správa mandatára bola v prospech tejto spolocnosti. Vseobecný súd navyse vôbec neskúmal, ako mohla byt ovplyvnená pozitívna správa vypracovaná vo vztahu k spolocnosti Wendel - v ktorej bolo uvedené, ze táto spolocnost splnila podmienky na to, aby sa povazovala za spolocnost, ktorá je schopná zveladovat aktíva spolocnosti Editis. Inak povedané, Vseobecný súd neskúmal, ci nedostatok nezávislosti mandatára vo vztahu k spolocnosti Editis spôsobil, ze analýza schopnosti spolocnosti Wendel konkurovat spolocnosti Lagardčre v správe mandatára nebola objektívna alebo dôveryhodná. 43. Z toho vyplýva, ze v napadnutom rozsudku zjavne nie je preukázané, ze existencia takejto moznej pochybnosti o nezávislosti mandatára mohla mat konkrétny vplyv na posúdenie ponuky spolocnosti Wendel zo strany mandatára. 44. Okrem toho, ako uviedla Lagardčre, treba mat na zreteli, ze podla judikatúry ( [26]26 ) rozhodnutie, ktoré je zalozené na dôvodoch, z ktorých sú niektoré nezákonné, mozno zrusit iba v rozsahu, v akom nie je z právneho hladiska dostatocne odôvodnené z iných dôvodov. Preto samotná skutocnost, ze správa mandatára mala rozhodujúci vplyv na rozhodnutie o schválení, v ziadnom prípade nestacila na zrusenie sporného rozhodnutia. 45. Napadnutý rozsudok je navyse nedostatocne odôvodnený, kedze v nom nie je uvedené, ako existencia moznej pochybnosti o nezávislosti mandatára mala co i len ciastocne ovplyvnit posúdenie spolocnosti Wendel z hladiska kritérií schválenia stanovených v záväzkoch spolocnosti Lagardčre. 46. Napokon zastávam názor, ze dalsím dôlezitým aspektom je skutocnost, ze v rámci koncentrácie konecné rozhodnutie o schválení nadobúdatela prevádzaných aktív vzdy prinálezí Komisii, ktorá nevychádza len zo správy mandatára, ale zhromazduje informácie z vlastného podnetu. Bolo to tak aj v prejednávanej veci. Mandatár, ktorého úlohou v prejednávanej veci bolo predlozit posúdenie nadobúdatela a konstatovat, ci tento nadobúdatel podla jeho názoru splnil podmienky stanovené v záväzkoch, nenahrádza Komisiu, ktorá má posledné slovo, pokial ide o schválenie nadobúdatela. Toto rozhodnutie vôbec nie je "prenesené" Komisiou na mandatára. ( [27]27 ) 47. Treba poukázat na to, ze Odile Jacob vo svojom vyjadrení k odvolaniu zrejme sama uznáva skutocnost, ze Vseobecný súd neposúdil, ci by rozhodnutie o schválení bolo odlisné. Odile Jacob vsak v podstate tvrdí, ze vsetky vyssie uvedené tvrdenia sú neúcinné, kedze nezákonnost, ktorú konstatoval Vseobecný súd, sa týka porusenia "podstatného zmluvného záväzku, ktorý rozhodnutím Komisie nadobudol záväznost", co automaticky spôsobuje neplatnost celého rozhodovacieho procesu týkajúceho sa predaja ulozeného záväzkami. Podla jej názoru nie je potrebné preukázat, ako neobjektívnost mandatára ovplyvnila vypracovanie predmetnej správy, v dôsledku coho bola Komisia vo svojom rozhodnutí o schválení uvedená do omylu, kedze toto porusenie predstavuje porusenie podstatných procesných poziadaviek, ktoré samo osebe spôsobuje neplatnost rozhodnutia. Na podporu svojich tvrdení Odile Jacob analogicky poukazuje na judikatúru Vseobecného súdu týkajúcu sa výberových komisií vo výberových konaniach vo verejnej sluzbe a na rozsudok Decoster ( [28]28 ). 48. Tieto tvrdenia vsak v prejednávanej veci nemozno prijat. O porusení podstatných procesných poziadaviek by totiz bolo mozné hovorit iba v prípade, ak by islo o velmi závazné porusenie základných zásad práva Únie. ( [29]29 ) Poziadavka, aby bol mandatár nezávislý, vsak vyplýva len zo záväzku súkromnej osoby uvedenom v konkrétnom rozhodnutí Komisie. Dokonca aj pokial ide o existenciu správy vypracovanej mandatárom, povinnost vypracovat takúto správu vyplýva len zo zmluvy medzi spolocnostou Lagardčre a mandatárom. Komisia preto správne tvrdí, ze táto otázka sa netýka nijakej základnej právnej zásady zalozenej na norme vyssej právnej sily v hierarchii právnych noriem. Poziadavka nezávislosti vo vztahu k spolocnosti Editis totiz nevyplýva zo vseobecnej normy, ktorá by mala vseobecnú pôsobnost, bola by svojou povahou neosobná a kogentná a chránila by verejný záujem. 49. Pokial sa Odile Jacob navyse odvoláva na judikatúru týkajúcu sa výberových komisií vo výberových konaniach vo verejnej sluzbe, stací uviest, ze túto judikatúru nemozno uplatnit v prejednávanej veci, kedze stanovisko predlozené mandatárom má výlucne poradnú povahu - na rozdiel od výberovej komisie, ktorá sama rozhoduje. Vo vztahu k rozsudku Decoster ( [30]30 ) argumentácia spolocnosti Odile Jacob nemôze spochybnit záver uvedený v týchto návrhoch. Je to tak aj preto, lebo úloha mandatára v rozhodovacom procese je podstatne odlisná od úlohy orgánu zodpovedného za vypracovanie technických specifikácií, kontrolu ich uplatnovania a udelenie typového schválenia, ktorý musí byt nezávislý od verejných alebo súkromných podnikov, ktoré ponúkajú výrobky a/alebo sluzby v odvetví telekomunikácií. V rozsudku Decoster totiz podmienka nezávislosti vyplývala zo Zmluvy a zo smernice Komisie, zatial co - ako uz bolo uvedené v bode 48 vyssie - v prejednávanom prípade táto podmienka vyplýva zo záväzku súkromnej osoby uvedeného v konkrétnom rozhodnutí Komisie. Dokonca aj pokial ide o existenciu správy vypracovanej mandatárom, povinnost vypracovat takúto správu vyplýva výlucne zo zmluvy medzi spolocnostou Lagardčre a mandatárom. 50. V neposlednom rade treba tiez poukázat na to, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil pojem nezávislost mandatára v práve Únie. Vseobecný súd mal posúdit prípadný nedostatok nezávislosti mandatára z dôvodu jeho väzby so spolocnostou Editis v konkrétnom prípade na základe konkrétnych skutocností, ktoré uviedli úcastníci konania. Súhlasím so spolocnostou Lagardčre v tom, ze v prejednávanej veci mandát pána B. zrejme vôbec neohrozil funkciu mandatára povereného objektívnym a transparentným vykonávaním jeho povinností. Naopak, mandát, ktorý vykonával pán B. - ako nezávislá tretia osoba - ako clen predstavenstva podniku, ktorý bol vlastníkom prevádzaných aktív, na jednej strane a úloha mandatára na druhej strane vôbec nepredstavovali stret záujmov, ale týkali sa nezávislosti spolocnosti Editis, a preto predstavovali doplnujúce úlohy. Spory, na ktorý poukázal Vseobecný súd (bod 99 napadnutého rozsudku), ktoré vznikli medzi mandatárom a spolocnostou Lagardčre - ked mandatár dôrazne obhajoval záujmy aktív - preukazujú nezávislost cinnosti mandatára a skutocnost, ze si plnil svoju vseobecnú funkciu spocívajúcu v zabezpecení uspokojivého splnenia záväzkov spolocnosti Lagardčre. 51. Domnievam sa, ze je prekvapujúce, ze podmienku nezávislosti stanovenú Komisiou, ktorú táto povazovala v prejednávanej veci na základe konkrétneho výkladu za splnenú ( [31]31 ), by Vseobecný súd z abstraktného hladiska nemal povazovat za splnenú na základe ustanovení francúzskeho Obchodného zákonníka. Napriek tomu, ze oznámenie Komisie o nápravných opatreniach z roku 2008 nie je z hladiska casovej pôsobnosti uplatnitelné, totiz vysvetlenie obsiahnuté v tomto oznámení potvrdzuje správnost predchádzajúcej praxe Komisie, ktorá bola tiez uplatnená v prejednávanej veci a podla ktorej sa má nezávislost mandatára posudzovat v konkrétnom prípade vzhladom na konkrétne informácie poskytnuté úcastníkmi konania. 52. Zo vsetkých vyssie uvedených úvah vyplýva, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked automaticky a abstraktne konstatoval, ze nedostatok nezávislosti mandatára bol "spôsobilý narusit" zákonnost rozhodnutia o schválení (pozri bod 118 napadnutého rozsudku). Preto je potrebné zrusit napadnutý rozsudok. 2. Vec C-553/10 P (druhý odvolací dôvod) a vec C-554/10 P (tretia cast druhého odvolacieho dôvodu) zalozené na nesprávnom právnom posúdení, rozpornosti odôvodnenia a skreslení skutkového stavu vzhladom na to, ze Vseobecný súd dospel k záveru, ze správa mandatára mala rozhodujúci vplyv na rozhodnutie o schválení 53. V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, ze Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne vylozil skutkový stav, ked konstatoval, ze správa mandatára - ktorý podla bodu 107 napadnutého rozsudku nesplnal podmienku nezávislosti - mala rozhodujúci vplyv na rozhodnutie o schválení. Lagardčre v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu (tretia cast) rovnako tvrdí, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil skutkový stav a zjavne nedostatocne odôvodnil napadnutý rozsudok, ked konstatoval, ze správa mandatára mala takýto rozhodujúci vplyv na rozhodnutie o schválení. 54. Na rozdiel od toho, co zrejme tvrdí Odile Jacob, tieto dva odvolacie dôvody nesmerujú k preskúmaniu posúdenia skutkového stavu, ktoré vykonal Vseobecný súd. Komisia totiz správne tvrdí, ze Vseobecný súd sa tým, ze analyzoval rozhodujúci vplyv, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, kedze neprihliadol na to, ze rozhodnutie o schválení v skutocnosti prijíma Komisia, ktorá má k dispozícii celý spis a nie iba správu mandatára, a ze Komisia si ponecháva právomoc prijat rozhodnutie. Lagardčre tiez správne tvrdí, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil skutkový stav a v tomto smere svoje rozhodnutie neodôvodnil. Obidva odvolacie dôvody sú teda zjavne prípustné. 55. Na úvod pripomínam, ze ako bolo uvedené vyssie v rámci analýzy prvého odvolacieho dôvodu Komisie, hoci Komisia je povinná zohladnit správu mandatára, z právneho hladiska nie je viazaná stanoviskom mandatára a stále je povinná vykonat potrebné presetrenie s cielom preverit, ci nadobúdatel skutocne splna kritériá schválenia. Usmernenia o vhodných postupoch (citované v poznámke pod ciarou 13, pozri bod 28) potvrdzujú, ze správa kontrolného mandatára je len "jedným z prvkov posúdenia [Komisie]". 56. Domnievam sa, ze Vseobecný súd si protirecí v tom zmysle, ze v bode 109 uviedol, ze rozhodnutie o schválení je zalozené "najmä" a nie "výlucne" na správe mandatára, avsak dospel k záveru, ze táto správa mala rozhodujúci vplyv na konecné rozhodnutie Komisie. Vseobecný súd teda nevzal do úvahy rozdelenie právomocí medzi Komisiu a mandatára v príslusnom konaní. Na rozdiel od toho, co tvrdí Odile Jacob, prinálezí výlucne Komisii, aby rozhodla o schválení budúceho nadobúdatela. Posúdenie obsiahnuté v správe mandatára je zjavne zohladnené v jej konecnom rozhodnutí, avsak Komisia vôbec nie je z právneho hladiska viazaná stanoviskom mandatára a môze nahradit posúdenie mandatára svojím posúdením bez akýchkolvek právnych dôsledkov. 57. Osobitne poukazujem na skutocnost, ze Komisia je nadalej povinná vykonat potrebné presetrenie, zhromazdit informácie z vlastného podnetu prostredníctvom svojich útvarov a na základe ziadostí o informácie. V tomto prípade bolo napríklad viacero takýchto ziadostí zaslaných spolocnostiam Lagardčre a Wendel. Je zrejmé, ze Komisia nevychádzala len zo správy mandatára. Zdôraznujem, ze v skutocnosti nemohla platne vychádzat len z tejto správy. Toto pravidlo bolo uplatnené napríklad v rozsudku Microsoft/Komisia ( [32]32 ) týkajúcom sa nápravných opatrení a úlohy kontrolného mandatára vo veci hospodárskej sútaze, v ktorom Vseobecný súd správne uznal, ze Komisia "nemôze vysetrovacie a vykonávacie právomoci, ktoré jej zveruje nariadenie c. 17[ ( [33]33 )], delegovat na tretie osoby". 58. V prejednávanej veci Komisia v konaní pred Vseobecným súdom preukázala, ze vykonala vysetrovanie, ktoré bolo velmi podrobné, a jej spis má skutocne niekolko tisíc strán. V tejto súvislosti tiez nesúhlasím s tvrdením spolocnosti Odile Jacob, ze Komisia má sama povinnost predlozit dôkazy, ktoré povazovala relevantné, s cielom preukázat, ze nevychádzala len zo správy mandatára, a ze Komisia takéto dôkazy v konaní pred Vseobecným súdom nepredlozila. Stací uviest, ze Vseobecný súd sám nevyhovel návrhu na nariadenie opatrenia týkajúceho sa dokazovania, aby sa oboznámil s vysetrovaním Komisie. Bez takého opatrenia týkajúceho sa dokazovania Vseobecný súd nemohol platne dospiet k záveru o tom, ci správa mandatára mala rozhodujúci vplyv. 59. Podla môjho názoru totiz z urcitých podobností znenia správy mandatára a znenia konecného rozhodnutia Komisie nemozno vyvodit záver, ze sporná správa mala "rozhodujúci vplyv" na toto rozhodnutie, ako to vyplýva z bodu 110 napadnutého rozsudku. Súbor príkladov nemozno povazovat za dôkaz - najmä pokial ide o vplyv, ktorý má byt "rozhodujúci". Ako Komisia v tejto súvislosti poznamenala, skutocnost, ze samotný výraz, ze mandatár "zdôraznil" niektoré skutocnosti rovnako, ako ich zdôraznuje Komisia (bod 112 napadnutého rozsudku), alebo ze dva dokumenty "uvádzajú" urcitú skutocnost rovnakým spôsobom (bod 113 napadnutého rozsudku), iba svedcí o tom, ze v správe mandatára boli uvedené len objektívne skutocnosti a overitelné informácie a ze táto správa v zásade neobsahovala subjektívne hodnotenia. V kazdom prípade zo spisu v konaní pred Súdnym dvorom vyplýva, ze otázky spomenuté v bodoch 112, 113, 114 a 116 napadnutého rozsudku sú uvedené aj v odpovedi spolocnosti Wendel na ziadost o informácie z 11. júna 2004 ( [34]34 ), ku ktorej mal mandatár aj Komisia rovnaký prístup. Napokon, pokial ide o bod 115 napadnutého rozsudku, stací uviest, ze rozhodnutie o schválení namiesto toho, aby "[bolo] podstatným spôsobom zalozené na [správe mandatára]" (pozri bod 111 napadnutého rozsudku), iba uvádza kritérium stanovené v bode 10 písm. c) záväzkov spolocnosti Lagardčre. 60. Okrem toho sa domnievam, ze Vseobecný súd skreslil skutkový stav a svoje rozhodnutie zjavne neodôvodnil. Komisia totiz mala k dispozícií iné zdroje informácií, ktoré boli odlisné od správy mandatára, ako napríklad ziadost o schválenie, ktorú predlozila Lagardčre, projekt predaja pripojený k tejto ziadosti, písomné odpovede spolocností Lagardčre a Wendel na viaceré ziadosti Komisie o informácie, správu spolocnosti Secafi Alpha vypracovanú pre zástupcov spolocnosti Editis 2. júla 2004, informácie, ktorú poskytla Wendel pocas stretnutia s Komisiou, ako aj výmenu názorov na ponuku spolocnosti Wendel s organizáciami, ktoré zastupovali zamestnancov spolocnosti Editis, a niektorými dalsími dotknutými osobami. Ako bolo uvedené vyssie, Vseobecný súd iba poukazuje na urcitú podobnost rozhodnutia o schválení a správy mandatára bez toho, aby skutocne porovnal dôkazy v spise, na ktorých Komisia skutocne zalozila svoje rozhodnutie o schválení, s obsahom tohto rozhodnutia. V rozhodnutí o schválení Komisia v podstate posúdila ponuku spolocnosti Wendel vzhladom na kritériá stanovené v rozhodnutí o podmienecnom povolení. Kedze v tomto rozhodnutí o podmienecnom povolení boli pouzité podobné pojmy ako v rozhodnutí o schválení a v správe mandatára a kedze rozhodnutie o podmienecnom povolení bolo prijaté pred vypracovaním správy mandatára, Vseobecný súd na základe svojho cisto formálneho posúdenia zalozeného na podobnosti pouzitých pojmov dospel k nesprávnemu záveru. 61. Preto sa domnievam, ze Vseobecný súd pripísal neprimerane velký význam správe mandatára, ktorý nebol odôvodnený skutkovými okolnostami prejednávanej veci, a vseobecne nesprávne posúdil úlohu mandatára v postupe schvalovania. Vseobecný súd to urobil napriek tomu, ze schválenie nadobúdatela patrí do výlucnej právomoci Komisie a ze podla relevantných ustanovení práva Únie vymenovanie mandatára v rámci postupu týkajúceho sa záväzkov v skutocnosti nie je ani povinné. ( [35]35 ) Existujú totiz prípady, v ktorých Komisia rozhodne bez akejkolvek úcasti alebo správy mandatára. 62. Rozhodnutie Komisie o schválení - tak ako akékolvek iné rozhodnutie správneho alebo súdneho orgánu - obsahuje cast týkajúcu sa skutkového základu a dalsiu cast týkajúcu sa právneho základu. V prejednávanej veci je potrebné tieto dve casti rozlísit. 63. Správa mandatára je vzdy len súcastou skutkového základu, co vyplýva okrem iného z toho, ze mandatár neuvádza právne odôvodnenie svojho stanoviska a záverov, a z toho, ze Komisia je v kazdom prípade povinná zhromazdit vlastné dôkazy s cielom prijat konecné rozhodnutie - rovnako ako to bolo v prejednávanej veci. Nezávislost mandatára preto mozno posúdit len vzhladom na jeho prínos k vytvoreniu skutkového základu rozhodnutia Komisie. Ak mandatár predlozí správne a objektívne overitelné skutkové závery, vec je v poriadku. Ak to neurobí - napríklad preto, lebo skreslí alebo nesprávne vylozí skutkové zistenia - môze íst o prípad nedostatku nezávislosti (podobne je to totiz v prípade vymenovania znalca na úcely predlozenia dôkazu v konkrétnej veci). Cast rozhodnutia Komisie, ktorá sa týka právneho základu, vsak patrí do výlucnej právomoci Komisie a mandatár nemá na nu nijaký vplyv. Z toho vyplýva, ze Komisia sa môze bud stotoznit so skutkovými zisteniami uvedenými v správe mandatára, alebo ich nahradit alebo doplnit svojimi vlastnými zisteniami. Konecné právne posúdenie vsak vzdy patrí do pôsobnosti Komisie: podla práva Únie má Komisia výlucnú právomoc vykonat toto posúdenie v konkrétnej veci (ako bolo uvedené v bode 46 vyssie, Komisia nedeleguje tieto právomoci na tretie osoby, a ako bolo uvedené v bode 57 vyssie, judikatúra potvrdzuje, ze Komisia by to nemohla urobit, ani keby chcela). Inak by bolo mozné podat zalobu aj proti mandatárovi, co prirodzene neprichádza do úvahy. 64. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nesprávne právne posúdenie a vnútorné rozpory a vychádza z nesprávneho výkladu skutkového stavu, kedze Vseobecný súd konstatoval, ze správa mandatára mala rozhodujúci vplyv na rozhodnutie o schválení. Preto je potrebné zrusit napadnutý rozsudok. 3. Vec C-553/10 P (tretí odvolací dôvod) a vec C-554/10 P (druhá cast druhého odvolacieho dôvodu) 65. V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu, ktorý sa skladá z dvoch castí, Komisia namieta po prvé nesprávny výklad práva, pokial ide o úcinnost zalobného dôvodu zalobkyne v prvom stupni týkajúceho sa platnosti rozhodnutia o schválení, a po druhé porusenie povinnosti odôvodnenia v tejto súvislosti. Lagardčre v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu (druhá cast) tvrdí, ze Vseobecný súd vo svojom odôvodnení nepreukázal, ako väzby medzi zástupcom mandatára a spolocnostou Editis mohli ovplyvnit obsah správy, ktorú mandatár predlozil Komisii. 66. Ako vyplýva z mojej analýzy v týchto návrhoch, domnievam sa, ze Vseobecný súd sa dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, ked zrusil rozhodnutie o schválení len na základe konstatovania nedostatku nezávislosti mandatára bez toho, aby posúdil, ci by výsledok rozhodnutia Komisie - schválenie spolocnosti Wendel ako nadobúdatela - mohlo byt odlisné, ak by nedostatok nezávislosti mandatára neexistoval. 67. Odile Jacob v podstate tvrdí, ze nedostatok nezávislosti mandatára nie je len nezrovnalostou, ktorá nemôze mat vplyv na zákonnost rozhodnutia. Domnievam sa, ze toto tvrdenie je nesprávne a ze Vseobecný súd porusil ustálenú judikatúru Súdneho dvora ( [36]36 ), podla ktorej nezrovnalost - s výnimkou prípadov porusenia podstatných procesných poziadaviek ( [37]37 ) - nemá za následok zrusenie celého rozhodnutia alebo jeho casti, pokial sa nepreukáze, ze v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti by rozhodnutie mohlo mat odlisný obsah. 68. Súdny dvor v uvedenom rozsudku najmä konstatoval, ze "podla clánku 231 prvého odseku ES [teraz clánok 264 ZFEÚ] a clánku 224 siesteho odseku ES [teraz clánok 254 ZFEÚ], ak je zaloba dôvodná, [Vseobecný súd] vyhlási napadnutý akt za neplatný... V tejto súvislosti treba na jednej strane konstatovat, ze samotná skutocnost, ze [Vseobecný súd] povazuje dôvod uvedený zalobcom na podporu jeho zaloby o neplatnost za dôvodný, mu neumoznuje automaticky zrusit napadnutý akt v celom rozsahu. Celkové zrusenie totiz nie je prípustné, ak je zrejmé, ze tento dôvod, ktorý sa týka výlucne osobitného aspektu napadnutého aktu, môze odôvodnit iba ciastocné zrusenie" (body 103 a 104). 69. Stací uviest, ze Vseobecný súd úplne automaticky a lakonicky dospel k záveru, ze táto nezrovnalost bola spôsobilá narusit zákonnost rozhodnutia o schválení. Vseobecný súd dospel k tomuto záveru bez toho, aby skutocne posúdil jednak otázku, ci rozhodnutie Komisie bolo zalozené na iných dôvodoch, ako sú dôvody týkajúce sa zistení uvedených v správe mandatára, a jednak otázku, ci z dôkazov predlozených Komisii, ktoré tvorili súcast jej spisu, nevyplývalo, ze Wendel v kazdom prípade splnala podmienky na získanie súhlasu Komisie. 70. Podla bodu 14 záväzkov uvedených v prílohe II rozhodnutia zo 7. januára 2004 totiz Komisia musela schválit nadobúdatela, pokial splnil podmienky uvedené v bode 10 týchto záväzkov. Ide teda o objektívne posúdenie a cielom Komisie nie je vybrat najlepsieho záujemcu, ale len overit, ci záujemca, ktorého navrhol oznamujúci subjekt, splna príslusné podmienky. Domnievam sa, ze o tom svedcí skutocnost, ze po vydaní napadnutého rozsudku Komisia obnovila konanie a po príprave veci na nové rozhodnutie s novým kontradiktórnym konaním a novým mandatárom, ktorý bol úplne nezávislý od spolocnosti Editis, Komisia opät schválila ako nadobúdatela aktív spolocnost Wendel - nie spolocnost Odile Jacob. Aj bez tejto nezrovnalosti je teda záver rovnaký: Wendel splna a aj splnala podmienky schválenia. 71. Príklad správneho prístupu mozno nájst v predchádzajúcom rozhodnutí Vseobecného súdu. V oblasti kontroly koncentrácií a osobitne v súvislosti s vysetrovatelom Vseobecný súd v jednej veci poukázal na to, ze zalobca nebol schopný oznacit konkrétne ustanovenie sporného rozhodnutia, ktoré vysetrovatel údajne porusil, ani ustanovenie, na základe ktorého by vysetrovatel mohol prijat iné stanovisko ako to, ktoré prijal, ak by vedel, ze má uplatnit toto rozhodnutie. ( [38]38 ) Okrem toho mozno tvrdit, ze porusenie práva na obhajobu v konkrétnej veci (napríklad ked Komisia nepredlozí listiny) by nebolo mozné samo osebe sankcionovat a bolo by potrebné najprv konkrétne preskúmat tieto listiny. Dalej je potrebné poukázat na to, ze existuje judikatúra, ktorá jasne stanovuje, ze zalobca nemá oprávnený záujem na zrusení rozhodnutia, ktoré môze viest len k prijatiu iného rozhodnutia, ktoré je v podstate rovnaké. ( [39]39 ) Napokon Vseobecný súd tiez rozhodol, ze nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustila výberová komisia pri posudzovaní ziadosti ziadatela, nebolo spôsobilé samo osebe spochybnit zákonnost jej rozhodnutí, pricom poukázal na to, ze "zalobca nemá oprávnený záujem na zrusení rozhodnutia, o ktorom si uz je istý, ze ho mozno len opät potvrdit". ( [40]40 ) 72. V prejednávanej veci Vseobecný súd nepreukázal, ako predpokladaný nedostatok nezávislosti ovplyvnil právne posúdenie Komisie týkajúce sa vlastností spolocnosti Wendel v súvislosti s nadobudnutím prevádzaných aktív. 73. Súhlasím s Komisiou v tom, ze v napadnutom rozsudku nie je nic, co by umoznovalo dospiet k záveru, ze ak by nedoslo k nezrovnalosti konstatovanej v rozsudku, rozhodnutie o schválení by mohlo mat odlisný obsah. Vseobecný súd totiz nezistil nijakú chybu alebo nepresnost v posúdení nadobúdatela mandatárom, v bode 109 pripustil, ze toto posúdenie bolo zalozené "najmä" na správe mandatára, a nezistil nijaký prípadný dôsledok predpokladaného nedostatku nezávislosti pre túto správu. 74. V súvislosti s druhou castou tohto odvolacieho dôvodu týkajúcou sa porusenia povinnosti odôvodnenia Odile Jacob tvrdí, ze nie je potrebné posúdit, ci Vseobecný súd mal skúmat otázku, ci by bol obsah rozhodnutia o schválení odlisný, ak by bol mandatár nezávislý, a preto Vseobecný súd svoj rozsudok dostatocne odôvodnil. 75. Zastávam názor, ze toto tvrdenie nemôze uspiet. Napriek velmi jasnej a rozsiahlej judikatúre citovanej vo viacerých bodoch vyssie - a napriek dôvodom, ktoré v tejto súvislosti v konaní pred Vseobecným súdom uviedla Komisia (body 49 az 55 vyjadrenia k zalobe a bod 35 dupliky), Wendel (bod 24 jej vyjadrenia vedlajsieho úcastníka konania) a Lagardčre (bod 19 jej vyjadrenia vedlajsieho úcastníka konania) a ktoré boli uvedené aj v ústnych prednesoch - Vseobecný súd nevysvetlil právny základ a dôvody svojho konstatovania, ze existencia väzby medzi zástupcom mandatára a spolocnostou Editis bola "spôsobilá narusit zákonnost" rozhodnutia o schválení (bod 118 napadnutého rozsudku). 76. Napokon je potrebné poukázat na to, ze Vseobecný súd tiez pochybil, ked neposúdil vsetky námietky, ktoré Komisia vzniesla v prvom stupni ( [41]41 ) v reakcii na vsetky zalobné dôvody zalobkyne. Ide najmä o námietky týkajúce sa skutocnosti, ze zo vsetkých dôkazov, ktoré mala Komisia k dispozícii - a nie iba zo správy mandatára - vyplývalo, ze Wendel splnila podmienky stanovené v rozhodnutí o podmienecnom povolení. 77. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze Vseobecný súd tiez porusil svoju povinnost odôvodnenia. Preto je potrebné zrusit napadnutý rozsudok. IV - Dôsledky zrusenia napadnutého rozsudku 78. Podla clánku 61 prvého odseku druhej vety Statútu Súdneho dvora Európskej únie môze Súdny dvor v prípade zrusenia rozhodnutia Vseobecného súdu vydat konecný rozsudok sám, ak to stav konania dovoluje. Podla môjho názoru je v prejednávanom prípade vhodné, aby Súdny dvor sám vydal konecný rozsudok. Je to odôvodnené aj vzhladom na dlzku súdneho konania v prejednávanej veci. Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy je opodstatnené, aby Súdny dvor zamietol vsetky zalobné dôvody, ktoré Odile Jacob uviedla proti rozhodnutiu o schválení v konaní pred Vseobecným súdom, a zamietol zalobu spolocnosti Odile Jacob. V - O trovách 79. Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou o veci samej, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podla clánku 69 ods. 2 v spojení s clánkom 118 rokovacieho poriadku je úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhladom na to, ze Komisia a Lagardčre navrhli ulozit spolocnosti Odile Jacob povinnost nahradit trovy tak odvolacieho, ako aj prvostupnového konania a ze Odile Jacob v prvostupnovom ani odvolacom konaní nemala vo veci úspech, musí sa jej ulozit povinnost nahradit trovy prvostupnového aj odvolacieho konania. VI - Návrh 80. Z vyssie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor: -- zrusil rozsudok Vseobecného súdu Európskej únie (siesta komora) z 13. septembra 2010, Éditions Odile Jacob SAS/Komisia (T-452/04), v rozsahu, v akom týmto rozsudkom bolo zrusené rozhodnutie Komisie D(2004) 203365 z 30. júla 2004 týkajúce sa schválenia spolocnosti Wendel Investissement ako nadobúdatela aktív prevedených v súlade s rozhodnutím Komisie 2004/422/ES zo 7. januára 2004, ktorým sa koncentrácia vyhlásila za zlucitelnú so spolocným trhom a s Dohodou o Európskom hospodárskom priestore (vec COMP/M.2978 - Lagardčre/Natexis/VUP), -- zamietol zalobu, ktorú podala Éditions Odile Jacob na Vseobecnom súde Európskej únie, -- ulozil spolocnosti Éditions Odile Jacob povinnost znásat svoje vlastné trovy konania a nahradit trovy konania Komisie a spolocnosti Lagardčre v prvostupnovom a odvolacom konaní, -- ulozil spolocnosti Wendel Investissement povinnost znásat svoje vlastné trovy konania. __________________________________________________________________ ( [42]1 ) Jazyk prednesu: anglictina. ( [43]2 ) [44]T-452/04, Zb. s. II-4713 (dalej len "napadnutý rozsudok"). ( [45]3 ) Vec COMP/M.2978 - Lagardčre/Natexis/VUP) ([46]Ú. v. EÚ L 125, s. 54). ( [47]4 ) Pozri napríklad HOEHN, T.: Merger remedies control - The role of the monitoring trustee in remedy cases. In: Concurrences No 2 - 2007 (Doctrines/Concentrations françaises: Suivi des engagements), s. 37 - 38 (ale aj s. 29 - 36), a de VALOIS TURK, M.: The EC's revised Remedies Notice - the Trustee's Perspective. In: ECLR, 2009, roc. 30, c. 7, s. 332 - 339. Pozri tiez IDOT, L.: Concentration et contrôle des engagements, Commentaires. In: Europe - Revue mensuelle LexisNexis Jurisclasseur - Novembre 2010, s. 25 - 26. ( [48]5 ) Konkrétne Vivendi Universal SA (dalej len "VU") sa rozhodla previest aktíva vydavatelstva (dalej len "cielové aktíva"), ktoré vlastnila v Európe jej dcérska spolocnost VUP. Lagardčre prejavila záujem o nadobudnutie predmetných aktív. Kedze vsak VU chcela dosiahnut rýchly predaj a rýchlu platbu, bolo zrejmé, ze tieto ciele nemozno dosiahnut vzhladom na potrebu získat vopred povolenie predaja od príslusných orgánov hospodárskej sútaze. Lagardčre preto poziadala spolocnost Natexis Banques Populaires SA (dalej len "NBP"), aby ju nahradila a prostredníctvom dcérskej spolocnosti zalozenej na tento úcel nadobudla cielové aktíva od spolocnosti VUP, docasne ich mala v drzbe a predala ich spolocnosti Lagardčre, len co táto spolocnost získa povolenie na ich nadobudnutie. Okrem toho Investima 10 SAS (dalej len "Investima 10"), ktorej celé základné imanie vlastní Ecrinvest 4 SA (dalej len "Ecrinvest 4"), ktorej celé základné imanie vlastní Segex Sarl (dalej len "Segex"), ktorá je v celom rozsahu ovládaná spolocnostou NBP, podpísala v prospech spolocnosti VUP príslub nadobudnutia cielových aktív. V ten istý den Segex a Ecrinvest 4 uzavreli zmluvu o prevode so spolocnostou Lagardčre, ktorá umoznovala spolocnosti Lagardčre nadobudnút prostredníctvom spolocnosti Ecrinvest 4 celé základné imanie spolocnosti Investima 10. ( [49]6 ) V prvom pododseku zmluvy uzatvorenej 19. decembra 2002 medzi spolocnostou Ecrinvest 4 a kanceláriou S. sa uvádza, ze pán B. bude v rámci výkonu funkcie mandatára spolocnosti konat v záujme spolocnosti Investima 10 a cielových aktív a konkrétne v záujme zachovania ich rentability, ekonomickej hodnoty a konkurencieschopnosti. ( [50]7 ) Pozri dalej body 21 az 24 nizsie, v ktorých citujem niektoré z týchto castí napadnutého rozsudku. ( [51]8 ) Najmä z rozsudkov Súdneho dvora z 29. júna 1995, Spanielsko/Komisia, [52]C-135/93, Zb. s. I-1651; zo 16. februára 1984, Boël a Fabrique de fer de Maubeuge/Komisia, [53]76/83, Zb. s. 859, a z 19. októbra 1983, Usinor/Komisia, [54]265/82, Zb. s. 3105. ( [55]9 ) Pozri okrem iného rozsudky Súdneho dvora z 2. marca 1967, Simet a Feram/Vysoký úrad, [56]25/65 a 26/65, Zb. s. 33, bod 39, a z 31. marca 1965, Ley/Komisia, [57]12/64 a 29/64, Zb. s. 143, bod 14. ( [58]10 ) Rozsudky Súdneho dvora zo 7. apríla 1965, Alfieri/Parlament, [59]35/64, Zb. s. 261, s. 337, a zo 14. júla 1965, Alvino a i./Komisia, [60]18/64 a 19/64, Zb. s. 971. ( [61]11 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ([62]Ú. v. EÚ L 177, s. 6). ( [63]12 ) Oznámenie Komisie o nápravných opatreniach akceptovatelných v zmysle nariadenia Rady (EHS) c. 4064/89 a nariadenia Komisie (ES) c. 447/98 ([64]Ú. v. ES C 68, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 89, bod 56, dalej len "oznámenie o nápravných opatreniach z roku 2001"). Nariadenie Rady (EHS) c. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([65]Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31) zmenené a doplnené nariadením Rady (ES) c. 1310/97 z 30. júna 1997 ([66]Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164). ( [67]13 ) Uverejnené na internetovej stránke Komisie: http://ec.europa.eu/competition/mergers/legislation/note.pdf, bod 17. Pozri tiez vseobecnú internetovú stránku: http://ec.europa.eu/competition/mergers/legislation/divestiture.html. ( [68]14 ) Nevidím dôvod rozlisovat v tejto súvislosti fyzickú osobu a právnickú osobu. ( [69]15 ) Pozri okrem iného rozsudky Súdu prvého stupna z 11. septembra 2002, Willeme/Komisia, [70]T-89/01, Zb. VS s. I-A-153, II-803, bod 72, a z 3. februára 2005, Mancini/Komisia, [71]T-137/03, Zb. VS s. I-A-7, II-27, bod 36. ( [72]16 ) Ôsma smernica Rady 84/253/EHS z 10. apríla 1984 o poziadavkách kladených na osoby oprávnené vykonávat povinný audit úctovných dokladov, vychádzajúca z clánku 54 ods. 3 písm. g) [ES] ([73]Ú. v. ES L 126, s. 20; Mim. vyd. 17/001, s. 75), zrusená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/43/ES zo 17. mája 2006 o statutárnom audite rocných úctovných závierok a konsolidovaných úctovných závierok, ktorou sa menia a doplnajú smernice Rady 78/660/EHS... ([74]Ú. v. EÚ L 157, s. 87). Odile Jacob tvrdí, ze ôsma smernica ponechala urcenie kritérií nezávislosti týchto osôb na clenské státy. ( [75]17 ) [76]Ú. v. ES L 191, s. 22. Odile Jacob tvrdí, ze v tomto odporúcaní sa uvádza, ze existujú rozdiely v právnych predpisoch jednotlivých clenských státov a ze táto nezávislost sa musí posudzovat "podla myslenia a podla konania". Toto odporúcanie navyse svedcí o tom, ze existencia akéhokolvek financného, obchodného, pracovnoprávneho alebo iného vztahu medzi úradným audítorom a jeho klientom môze ohrozit nezávislost úradného audítora a ze prijatie postavenia clena v riadiacom orgáne subjektu by malo byt v zásade zakázané. ( [77]18 ) Rozsudok Súdu prvého stupna z 12. júla 2005, De Bry/Komisia, [78]T-157/04, Zb. VS s. I-A-199, II-901, body 36 az 38. ( [79]19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1980, Distillers Company/Komisia, [80]30/78, Zb. s. 2229, bod 26; z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, [81]209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 47; z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C-142/87, nazývaný "Tubemeuse", Zb. s. I-959, bod 48; z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, [82]C-194/99 P, Zb. s. I-10821, bod 31; uznesenie Súdneho dvora z 24. septembra 2007, Torres/ÚHVT a Bodegas Muga, C-405/06 P, neuverejnené v Zbierke, bod 29; rozsudky Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, [83]C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 70, a z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, [84]C-141/08 P, Zb. s. I-9147, bod 81. ( [85]20 ) Rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, [86]T-9/99, Zb. s. II-1487, bod 370 a tam citovaná judikatúra. ( [87]21 ) Rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2000, [88]C-288/96, Zb. s. I-8237, bod 101 a nasl. ( [89]22 ) Rozsudok Súdu prvého stupna z 22. októbra 2002, [90]T-310/01, Zb. s. II-4071, body 457 az 460. ( [91]23 ) Rozsudok Súdu prvého stupna z 12. septembra 2007, Ufex a i./Komisia, [92]T-60/05, Zb. s. II-3397, bod 77; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 2002, Graphischer Maschinenbau/Komisia, [93]T-126/99, Zb. s. II-2427, body 48 a 49. ( [94]24 ) Rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2005, [95]T-209/01, Zb. s. II-5527, body 48 az 50. Pozri tiez rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, [96]T-210/01, Zb. s. II-5575, body 42 az 45, 48 a 734. ( [97]25 ) Rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2002, [98]C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 122. ( [99]26 ) Pozri okrem iného rozsudky Súdneho dvora z 21. októbra 2004, KWS Saat/ÚHVT, [100]C-447/02 P, Zb. s. I-10107, body 46 az 51, a z 30. septembra 2003, Biret International/Rada, [101]C-93/02 P, Zb. s. I-10497, bod 60. ( [102]27 ) Pozri napríklad oznámenie Komisie o nápravných opatreniach z roku 2001, uz citované v poznámke pod ciarou 12, body 58 a 59. ( [103]28 ) Rozsudok Súdneho dvora z 27. októbra 1993, [104]C-69/91, Zb. s. I-5335, body 13, 16 a 22. Samotná skutocnost, ze orgán zodpovedný za vypracovanie specifikácií, kontrolu ich uplatnovania a udelenie typového schválenia nesplnal podmienku nezávislosti vo vztahu k hospodárskym subjektom, ktoré mohli mat z týchto specifikácií prospech, pricom táto podmienka bola stanovená normou práva Únie (v uvedenom prípade smernicou), postacovala na to, aby tento orgán nebol oprávnený vypracovat takéto specifikácie bez toho, aby bolo potrebné konkrétne alebo v individuálnom prípade preukázat potenciálny "záujem" alebo "zaujatost". ( [105]29 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly 25. novembra 1999 vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora zo 6. apríla 2000, Komisia/Solvay, [106]C-287/95 P a C-288/95 P, Zb. s. I-2391. ( [107]30 ) Rozsudok uz citovaný v poznámke pod ciarou 28. ( [108]31 ) Nové oznámenie Komisie (z roku 2008) o nápravných opatreniach akceptovatelných v zmysle nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 a nariadenia Komisie (ES) c. 802/2004 ([109]Ú. v. EÚ C 267, s. 1) v bode 125 totiz v súcasnosti stanovuje, ze "Komisia predovsetkým neakceptuje ako správcov osoby alebo institúcie, ktoré sú zároven audítormi strán alebo ich investicnými poradcami pri odpredaji. Na druhej strane vsak ziadne konflikty záujmov nevzniknú zo vztahov správcu so stranami, ak tieto vztahy neovplyvnujú správcovu objektívnost a nezávislost pri vykonávaní jeho úloh. Strany sú zodpovedné za to, ze Komisii poskytnú adekvátne informácie, aby mohla overit, ci správca vyhovuje podmienkam". ( [110]32 ) Rozsudok Súdu prvého stupna zo 17. septembra 2007, [111]T-201/04, Zb. s. II-3601, bod 1264. ( [112]33 ) Nariadenie Rady c. 17 zo 6. februára 1962: Prvé nariadenie implementujúce clánky [81 ES] a [82 ES] [teraz clánky 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ] ([113]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). ( [114]34 ) Pripojená v prílohe B3 vyjadrenia Komisie k zalobe v konaní pred Vseobecným súdom. ( [115]35 ) Takáto povinnost nebola stanovená v nariadení c. 4064/89, v nariadení Komisie (ES) c. 447/98 z 1. marca 1998 o oznámeniach, lehotách a vypocutí dotknutých osôb ustanovených v nariadení Rady (EHS) c. 4064/89 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([116]Ú. v. ES L 61, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 284) ani v oznámení Komisie o nápravných opatreniach z roku 2001 (uz citované v poznámke pod ciarou 12). Nariadenie Komisie (ES) c. 802/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) c. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([117]Ú. v. EÚ L 133, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 88), zmenené a doplnené nariadením Komisie (ES) c. 1033/2008 ([118]Ú. v. EÚ L 279, s. 3), v súcasnosti stanovuje, ze záväzky predlozené podnikmi "môzu" na ich náklady zahrnat vymenovanie správcu. ( [119]36 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, [120]C-295/07 P, Zb. s. I-9363. ( [121]37 ) Ako bolo uvedené v bode 48 vyssie a na rozdiel od toho, co tvrdí Odile Jacob, v prejednávanej veci urcite nejde o taký prípad. ( [122]38 ) Rozsudok General Electric/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 24, bod 722. ( [123]39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. júla 1983, Geist/Komisia, [124]117/81, Zb. s. 2191, bod 7; rozsudky Súdu prvého stupna z 18. decembra 1992, Díaz García/Parlament, [125]T-43/90, Zb. s. II-2619, bod 54; z 20. septembra 2000, Orthmann/Komisia, [126]T-261/97, Zb. VS s. I-A-181, II-829, body 33 a 35, a z 3. decembra 2003, Audi/ÚHVT (TDI), [127]T-16/02, Zb. s. II-5167, body 97 a 98. ( [128]40 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 13. marca 2002, Martínez Alarcón/Komisia, [129]T-357/00, T-361/00, T-363/00 a T-364/00, Zb. VS s. I-A-37, II-161, body 91 az 93. ( [130]41 ) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C-167/06 P, neuverejnený v Zbierke, bod 22. References 1. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#t-ECR_62010CC0553_SK_01-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0001 43. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0002 44. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0452&locale=SK 45. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0003 46. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:125:TOC 47. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0004 48. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0005 49. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0006 50. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0007 51. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0008 52. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0135&locale=SK 53. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0076&locale=SK 54. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0265&locale=SK 55. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0009 56. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61965??0025&locale=SK 57. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61964??0012&locale=SK 58. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0010 59. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61964??0035&locale=SK 60. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61964??0018&locale=SK 61. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0011 62. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2008:177:TOC 63. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0012 64. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2004:068:TOC 65. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:395:TOC 66. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1997:180:TOC 67. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0013 68. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0014 69. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0015 70. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0089&locale=SK 71. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0137&locale=SK 72. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0016 73. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1984:126:TOC 74. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2006:157:TOC 75. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0017 76. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:191:TOC 77. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0018 78. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0157&locale=SK 79. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0019 80. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61978??0030&locale=SK 81. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61978??0209&locale=SK 82. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0194&locale=SK 83. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0407&locale=SK 84. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0141&locale=SK 85. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0020 86. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0009&locale=SK 87. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0021 88. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0288&locale=SK 89. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0022 90. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0310&locale=SK 91. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0023 92. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0060&locale=SK 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0126&locale=SK 94. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0024 95. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0209&locale=SK 96. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0210&locale=SK 97. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0025 98. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0074&locale=SK 99. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0026 100. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0447&locale=SK 101. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0093&locale=SK 102. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0027 103. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0028 104. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0069&locale=SK 105. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0029 106. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0287&locale=SK 107. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0030 108. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0031 109. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2000:267:TOC 110. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0032 111. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0201&locale=SK 112. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0033 113. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 114. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0034 115. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0035 116. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:061:TOC 117. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:133:TOC 118. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:279:TOC 119. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0036 120. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0295&locale=SK 121. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0037 122. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0038 123. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0039 124. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0117&locale=SK 125. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990T?0043&locale=SK 126. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0261&locale=SK 127. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0016&locale=SK 128. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0040 129. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0357&locale=SK 130. file:///tmp/lynxXXXXPbmAui/L94083-7597TMP.html#c-ECR_62010CC0553_SK_01-E0041