NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA NIILO JÄÄSKINEN prednesené 26. mája 2011 ([1]1) Spojené veci C-89/10 a C-96/10 Q-Beef NV proti Belgickému královstvu a Frans Bosschaert proti Belgickému královstvu, Vleesgroothandel Georges Goossens en Zonen NV, Slachthuizen Goossens NV [návrhy na zacatie prejudiciálneho konania podané Rechtbank van eerste aanleg te Brussel (Belgicko)] "Príspevky nezlucitelné s právom Únie - Ziadost o vrátenie - Zásady ekvivalencie a efektivity - Dlzka premlcacej doby - Zaciatok plynutia premlcacej doby - Sprostredkovatelia - Rozdielne lehoty" I - Úvod 1. Obidva návrhy na zacatie prejudiciálneho konania([2]2), ktoré podal Rechtbank van eerste aanleg te Brussel (Belgicko), sa týkajú výkladu zásad práva Únie v oblasti vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu. 2. Tieto otázky boli predlozené v rámci sporu medzi spolocnostou Q-Beef NV (dalej len "Q-Beef"), ktorá obchoduje s dobytkom, a Belgickým královstvom a v rámci sporu medzi F. Bosschaertom, polnohospodárom, na jednej strane a Belgickým královstvom, ako aj spolocnostami Vleesgroothandel Georges Goossens en Zonen NV a Slachthuizen Goossens NV (tieto dve spolocnosti sa dalej oznacujú len ako "podniky Goossens") na druhej strane. Tieto spory sa týkajú ziadosti o vrátenie príspevkov, ktoré spolocnost Q-Beef a F. Bosschaert zaplatili fondu pre zdravie zvierat a zivocísnu výrobu (dalej len "fond z roku 1987"), z dôvodu, ze boli vybraté v rozpore s právom Únie. 3. Tri otázky polozené v týchto konaniach sa v podstate týkajú dlzky premlcacej doby, zaciatku plynutia tejto doby a vo veci Bosschaert, v ktorej medzi dlzníkom a státom vystupujú sprostredkovatelia, úcinkov premlcacích dôb rôznej dlzky. Z dostatocne podrobnej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa dodrziavania zásady ekvivalencie a zásady efektivity vyplývajú usmernenia týkajúce sa prvej a druhej otázky, pricom tretia otázka je podla môjho názoru nová a vyzaduje podrobnejsiu analýzu. 4. Na úvod poukazujem na to, ze tieto veci sa týkajú dvoch zásad, ktoré sú známe vo vsetkých právnych poriadkoch: jednak ide o zásadu, ze práva patria bdelým, a nie spiacim (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt), a jednak o zásadu, ze nikto sa nemôze dovolávat svojej vlastnej nepoctivosti (nemo auditur propriam turpitudinem allegans)([3]3). Zastávam názor, ze zo súcasnej judikatúry vyplývajú odpovede zalozené na prvej zásade. Toto riesenie by vsak malo za následok, ze Belgicko by mohlo vyuzívat nekonzistentný prístup, ktorý uplatnuje od zaciatku devätdesiatych rokov a ktorý spocíva v tom, ze neposkytuje nápravu hospodárskych dôsledkov svojho protiprávneho konania vo vztahu k jednotlivcom. 5. Pokial ide o skutkový a právny rámec, obe veci sú do urcitej miery podobné rozsudkom Lornoy a i., Claeys a Demoor a i.([4]4) z roku 1992 a rozsudku van Calster a i.([5]5) z roku 2003. II - Právny rámec A - Zákon z roku 1998 a rozsudok van Calster a i. 6. Zákon z 23. marca 1998 sa týka zriadenia rozpoctového fondu pre zdravie a kvalitu zvierat a zivocísnych výrobkov (dalej len "zákon z roku 1998")([6]6). 7. Týmto zákonom sa nahrádza systém a fond, ktoré boli vytvorené v roku 1987. Uvedený zmiesaný systém pomoci a povinných príspevkov, ktorý nebol oznámený Európskej komisii, bol vyhlásený za nezlucitelný s právom Únie rozhodnutím Komisie z roku 1991 a Súdnym dvorom v citovaných rozsudkoch Lornoy a i., Claeys a Demoor a i. vydaných v roku 1992. 8. Listami z decembra 1995 a z mája 1996 Belgické královstvo oznámilo návrh legislatívnych opatrení, ktorými sa mala právna úprava z roku 1987 zrusit a nahradit novou právnou úpravou. Tento návrh, ktorý mal byt prijatý ako zákon z roku 1998, bol bez výhrad vyhlásený za zlucitelný so spolocným trhom rozhodnutím Komisie z 30. júla 1996. 9. Clánok 5 zákona z roku 1998 stanovuje, ze fond z roku 1998 sa financuje okrem iného z príspevkov ulozených fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré produkujú, spracovávajú, prepravujú, upravujú, predávajú alebo uvádzajú na trh zvieratá alebo zivocísne výrobky. 10. Zákon z roku 1998 sa nielen uplatnuje do budúcnosti, ale aj obsahuje niektoré ustanovenia, ktoré so spätnou úcinnostou nahrádzajú právnu úpravu z roku 1987. 11. Clánok 14 zákona z roku 1998, ktorý nadobudol úcinnost 1. januára 1988([7]7), ukladá povinnost platit príspevky bitúnkom a vývozcom. Tento clánok so spätnou úcinnostou vymedzuje sedem rôznych období od 1. januára 1988 a stanovuje sumy splatné za kazdé z týchto období. 12. Clánok 15 zákona z roku 1998, ktorý nadobudol úcinnost 1. januára 1993([8]8), ukladá povinnost platit príspevky osobám zodpovedným za prevádzky, v ktorých sa chovajú osípané. 13. Clánok 17 druhý pododsek zákona z roku 1998 upravuje zapocítanie, ktoré nastáva zo zákona a týka sa pohladávok z príspevkov zaplatených na základe právnej úpravy z roku 1987 a príspevkov splatných na základe právnej úpravy z roku 1998, takto: "Prípadné zapocítanie nastáva priamo zo zákona, samotným nadobudnutím úcinnosti zákona, a týka sa súm splatných na základe ustanovení clánkov 14, 15 a 16 a súm zaplatených na základe [nariadenia z roku 1987]..." 14. Podla clánku 18 zákona z roku 1998: "... Vo vsetkých fázach predaja alebo výroby, ktoré predchádzajú porázke alebo vývozu, sa povinné príspevky uvedené v clánku 14 v celom rozsahu prenesú na výrobcu. Toto prenesenie sa uskutocní v rámci tvorby ceny medzi zmluvnými stranami tak pri predaji zvierat, ako aj pri poskytovaní sluzieb zo strany bitúnku alebo vývozcu. Tento povinný príspevok sa nemôze uvádzat na faktúre alebo na dokumente uvedenom v clánku 4 královského nariadenia c. 22 z 15. septembra 1970 o osobitnom systéme dane z pridanej hodnoty pre polnohospodárske podniky. Bitúnky musia zaplatit tieto povinné príspevky najneskôr v posledný den mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa uskutocnila porázka alebo v ktorom im bol dorucený doporucený list od státneho orgánu. Vývozcovia musia zaplatit tieto povinné príspevky státnemu orgánu najneskôr v posledný den mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom im bol dorucený doporucený list od tohto státneho orgánu. Povinné príspevky uvedené v clánku 15 sa platia raz rocne. Platia sa státnemu orgánu do tridsiatich dní nasledujúcich po dorucení ziadosti o platbu zaslanú doporuceným listom. ..." 15. Clánok 21 zákona z roku 1998 stanovuje: "Zrusujú sa: 1. clánok 32 ods. 2 a 3 zákona z 24. marca 1987 o zdraví zvierat, zmeneného a doplneného zákonmi z 29. decembra 1990, z 20. júla 1991, zo 6. augusta 1993, z 21. decembra 1994 a z 20. decembra 1995;..." 16. Podla clánku 23 zákona z roku 1998 tento zákon nadobúda platnost dnom jeho uverejnenia v Moniteur belge s výnimkou niektorých ustanovení, najmä clánkov 14 a 15 tohto zákona. Tento zákon bol publikovaný 30. apríla 1998. 17. Súdnemu dvoru uz bola v minulosti polozená otázka týkajúca sa zákona z roku 1998, ked bol poziadaný o výklad clánku 93 ods. 3 ES (ktorý zodpovedá súcasnému clánku 108 ods. 3 ZFEÚ) a rozhodnutia Komisie z roku 1996. V rozsudku van Calster a i.([9]9) Súdny dvor rozhodol, ze: - clánok 93 ods. 3 Zmluvy o ES za okolností, akými sú okolnosti konaní vo veci samej, bráni výberu príspevkov osobitne urcených na financovanie systému pomoci, ktorý bol rozhodnutím Komisie vyhlásený za zlucitelný so spolocným trhom, pokial boli tieto príspevky ulozené so spätnou úcinnostou za obdobie, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia, - rozhodnutím Komisie z roku 1996 nebola schválená spätná úcinnost zákona z roku 1998 o zriadení rozpoctového fondu pre zdravie a kvalitu zvierat a zivocísnych výrobkov. B - Vnútrostátna právna úprava týkajúca sa vydania bezdôvodného obohatenia a premlcania 18. Clánok 1376 belgického Obcianskeho zákonníka stanovuje: "Kto omylom alebo vedome prijme, co mu nepatrí, je povinný to vrátit tomu, od koho to neoprávnene prijal." 19. Clánok 2262a ods. 1 Obcianskeho zákonníka stanovuje: "Vsetky osobné zaloby sa premlcujú po desiatich rokoch. Odchylne od prvého pododseku sa vsetky zaloby na náhradu skody zalozené na mimozmluvnej zodpovednosti premlcia v lehote piatich rokov odo dna, ktorý nasleduje po dni, ked sa poskodený dozvie o skode alebo o jej zväcsení a o tom, kto za nu zodpovedá. ...". 20. Vnútrostátny súd uvádza, ze toto ustanovenie bolo do obcianskeho zákonníka doplnené az zákonom z 10. júna 1998, ktorým sa menia a doplnajú niektoré ustanovenia týkajúce sa premlcania. Predtým sa uplatnovalo vseobecné pravidlo, podla ktorého je premlcacia doba tridsatrocná. V prípade nárokov, ktoré vznikli pred vstupom tohto zákona do platnosti, bola premlcacia doba tiez skrátená na desat rokov, pricom prechodné ustanovenia obsiahnuté v clánku 10 tohto zákona stanovovali, ze táto nová premlcacia doba zacína plynút az dnom jeho vstupu do platnosti, cize od 27. júla 1998. 21. Clánok 2244 Obcianskeho zákonníka vymedzuje základné dôvody spocívania plynutia premlcacej doby: "Podanie zaloby na súde, výzva na plnenie alebo rozhodnutie o zaistení majetku oznámené tomu, voci komu smeruje nárok, ktorého premlcaniu sa má zabránit, má za následok spocívanie plynutia premlcacej doby. Podanie zaloby na súde má za následok spocívanie premlcacej doby az do vyhlásenia konecného rozhodnutia..." 22. Podla vnútrostátneho súdu pre orgány verejnej moci v zásade platia vseobecné premlcacie doby, a to prinajmensom podla clánku 2227 Obcianskeho zákonníka: "Pre stát, verejné ustanovizne a obce platia rovnaké pravidlá premlcania ako pre jednotlivcov a môzu sa na ne rovnako odvolávat." 23. Clánok 100 konsolidovaných zákonov zo 17. júla 1991 o financnej správe stanovuje([10]10): "Bez toho, aby bol dotknutý zánik nárokov na základe iných príslusných zákonných, správnych a zmluvných ustanovení, sa premlcujú a trvale prepadajú v prospech státu: 1. pohladávky, ktoré neboli uplatnené v súlade s podmienkami stanovenými zákonnými alebo správnymi predpismi v lehote piatich rokov od 1. januára rozpoctového roka, v ktorom vznikli; 2. pohladávky, ktoré boli uplatnené v lehote uvedenej v bode 1, ale ktorých vyplatenie nebolo nariadené ministrami v lehote piatich rokov od 1. januára roka, v ktorom boli uplatnené; 3. vsetky ostatné pohladávky, ktorých vyplatenie nebolo nariadené v lehote piatich rokov od 1. januára roka, v ktorom vznikli. Pohladávky priznané súdnym rozhodnutím sa vsak premlcujú v desatrocnej premlcacej dobe; vyplatia sa prostredníctvom depozitnej pokladnice." 24. Podla clánku 101 tohto zákona "podanie zaloby na súde má za následok spocívanie plynutia premlcacej doby az do vyhlásenia konecného rozhodnutia". 25. Podla vnútrostátneho súdu, ak zákon nestanovuje inak, platí pre vsetky pohladávky voci státu vseobecná pätrocná premlcacia doba. Na zalobu podanú na základe clánku 1382 obcianskeho zákonníka, ktorá smeruje proti orgánom verejnej moci a je zalozená na nezákonnosti prijatia alebo vykonania ministerského nariadenia, sa vztahuje pätrocná premlcacia doba.([11]11) 26. Vnútrostátny súd poznamenáva, ze clánok 100 bod 1 konsolidovaných zákonov o financnej správe sa vztahuje aj na pohladávky zalozené na plnení poskytnutom bez právneho dôvodu. 27. Vnútrostátny súd navyse zdôraznuje, ze Cour d'arbitrage, opierajúc sa o parlamentné prípravné práce vo viacerých rozsudkoch, rozhodol, ze zákonodarca tým, ze stanovil pre zaloby proti státu pätrocnú premlcaciu dobu, prijal opatrenie, ktoré nie je neprimerané vo vztahu k sledovanému cielu, spocívajúcemu v uzavretí státneho úctovníctva v primeranej lehote. 28. Napokon treba poukázat na to, ze podla clánku 2257 ods. 2 Obcianskeho zákonníka premlcacia doba na uplatnenie regresnému nároku zacína plynút az po zamietnutí hlavného nároku. III - Spory vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom A - Vec Q-Beef (C-89/10) 29. Q-Beef je belgický podnik, ktorý pôsobí v oblasti obchodu so zvieratami. Od januára 1993 do apríla 1998 zaplatil na základe právnej úpravy z roku 1987 do fondu z roku 1987 rôzne príspevky v súvislosti s vývozom zvierat. 30. Vzhladom na to, ze právna úprava z roku 1987 bola so spätnou úcinnostou nahradená právnou úpravou z roku 1998, tieto príspevky, ktoré spolocnost Q-Beef zaplatila, boli "potvrdené" novou právnou úpravou a ku dnu vstupu tejto právnej úpravy do platnosti, cize 30. apríla 1998, doslo priamo zo zákona k zapocítaniu.([12]12) 31. Vzhladom na nezákonnost právnej úpravy z roku 1998 podala spolocnost Q-Beef proti Belgicku 2. apríla 2007 zalobu o vrátenie príspevkov zaplatených v období od januára 1993 do apríla 1998. 32. Pokial ide o premlcanie, vnútrostátny súd uvádza, ze podla clánku 100 bodu 1 konsolidovaných zákonov o financnej správe pätrocná premlcacia doba vo vztahu k pohladávke spolocnosti Q-Beef voci Belgicku zacala plynút 1. januára rozpoctového roka, v ktorom vznikla, ktorým je v tomto prípade rok vstupu zákona z roku 1998 do platnosti, cize 1. januára 1998, a uplynula 31. decembra 2002 o polnoci. Kedze zaloba voci Belgicku bola podaná 2. apríla 2007, pohladávka spolocnosti Q-Beef voci Belgicku bola podla vnútrostátneho belgického práva premlcaná.([13]13) Podla tohto súdu má citovaný rozsudok van Calster a i. vo vztahu k vnútrostátnemu právu iba deklaratórny úcinok a nemá vplyv na plynutie premlcacej doby. 33. Za týchto okolností Rechtbank van eerste aanleg te Brussel rozhodol konanie prerusit a Súdnemu dvoru polozil tieto prejudiciálne otázky: "1. Bráni právo [Únie] vnútrostátnemu súdu, aby pätrocnú premlcaciu dobu, ktorú vnútrostátny právny poriadok stanovuje pre pohladávky voci státu, uplatnil na nároky na vrátenie príspevkov zaplatených clenskému státu na základe zmiesaného systému pomoci a príspevkov, ktorý bol nielen ciastocne nezákonný, ale aj ciastocne nezlucitelný s právom [Únie], pricom príspevky boli zaplatené pred vstupom nového systému pomoci a povinných príspevkov do platnosti, ktorý nahradil pôvodný systém a ktorý bol v konecnom rozhodnutí Komisie vyhlásený za zlucitelný s právom [Únie] okrem príspevkov, ktoré boli ulozené so spätnou úcinnostou za obdobie pred vydaním tohto rozhodnutia? 2. Bráni právo [Únie] clenskému státu v tom, aby sa úspesne odvolával na vnútrostátne premlcacie doby, ktoré sú pren v porovnaní so vseobecnou vnútrostátnou úpravou mimoriadne priaznivé, na úcely obrany v konaní vedenom proti nemu vo veci ochrany práv jednotlivca vyplývajúcich zo Zmluvy o ES v prípade, akým je prípad predlozený vnútrostátnym súdom, v ktorom tieto mimoriadne priaznivé vnútrostátne premlcacie doby majú za následok, ze vrátenie príspevkov zaplatených na základe zmiesaného systému pomoci a príspevkov, ktorý bol nielen ciastocne nezákonný, ale aj ciastocne nezlucitelný s právom [Únie], je znemoznené, aj ked... Súdny dvor... konstatoval nezlucitelnost s právom [Únie] az po uplynutí týchto mimoriadne priaznivých vnútrostátnych premlcacích dôb, hoci protiprávnost existovala uz predtým?" B - Vec Bosschaert (C-96/10) 34. Frans Bosschaert podniká v polnohospodárstve a od roku 1970 sa venuje chovu osípaných. Podla právnej úpravy z roku 1987 platil v období od roku 1989 do roku 1996 príspevky urcené do fondu z roku 1987 za zvieratá, ktoré boli na jeho objednávku usmrtené na bitúnku. Príspevky platil spolocnosti Vleesgroothandel Georges Goossens en Zonen NV, ktorá ich dalej prevádzala na spolocnost Slachthuizen Goossens NV a tá ich napokon odvádzala do tohto fondu. 35. Vzhladom na to, ze právna úprava z roku 1987 bola so spätnou úcinnostou nahradená právnou úpravou z roku 1998, tieto príspevky zaplatené F. Bosschaertom boli "potvrdené" novou právnou úpravou a ku dnu vstupu tejto právnej úpravy do platnosti, cize 30. apríla 1998, doslo priamo zo zákona k zapocítaniu.([14]14) 36. Podla vnútrostátneho súdu zo zalobných podaní z 30. a 31. júla 2007 vyplýva, ze F. Bosschaert podal na belgický súd zalobu, ktorou sa v prvom rade domáhal, aby mu Belgicko vrátilo príspevky, ktoré zaplatil v období od roku 1989 do roku 1996, pretoze mu boli ulozené protiprávne, kedze príslusná právna úprava bola v rozpore s právom Únie. 37. Pokial by sa ukázalo, ze nie je mozné uplatnit tento nárok voci Belgicku, zalobca subsidiárne navrhol, aby bola podnikom Goossens ulozená povinnost vrátit príslusné sumy spolocne a nerozdielne s Belgickom. 38. Pokial ide o premlcanie, vnútrostátny súd rovnako ako vo veci Q-Beef poukazuje na to, ze priama zaloba F. Bosschaerta (podaná 31. júla 2007) a zaloba podnikov Goossens (podaná 21. novembra 2007) proti Belgicku boli podané po uplynutí osobitnej pätrocnej premlcacej doby stanovenej v clánku 100 bode 1 konsolidovaných zákonov o financnej správe, ktorá zacala plynút 1. januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002. Vnútrostátny súd tiez zastáva názor, ze rozsudok van Calster a i. má iba deklaratórny význam, kedze nepredstavuje konstitutívne rozhodnutie o tom, ze uskutocnené platby predstavujú bezdôvodné obohatenie, lebo sa v nom iba konstatuje, ze príspevky sú protiprávne v rozsahu, v akom boli ulozené so spätnou úcinnostou. 39. Z návrhu na zacatie prejudiciálneho konania vsak vyplýva, ze vzhladom na to, ze nároky, ktoré F. Bosschaert uplatnil zalobou proti podnikom Goossens, sa povazujú za osobné nároky, premlcujú sa po desiatich rokoch. Táto desatrocná premlcacia doba zacala plynút az 27. júla 1998, ked vstúpil do platnosti zákon z 10. júna 1998, ktorým bola zavedená nová desatrocná premlcacia doba pre spory medzi jednotlivcami. Táto premlcacia doba teda plynula az koncom júla 2008, cize az po vyhlásení citovaného rozsudku van Calster a i., z coho vyplýva, ze proti týmto nárokom sa nemozno bránit námietkou premlcania. 40. Pokial ide o nepriame regresné nároky voci Belgicku, ktoré uplatnili podniky Goossens 21. novembra 2007, tieto nároky nie sú premlcané, pretoze sú závislé od nárokov, ktoré uplatnil F. Bosschaert 30. a 31. júla 2007.([15]15) 41. Za týchto okolností Rechtbank van eerste aanleg te Brussel rozhodol prerusit konanie a Súdnemu dvoru polozil tri prejudiciálne otázky, pricom prvá a tretia prejudiciálna otázka sú totozné s prvou a druhou otázkou vo veci Q-Beef, ktoré boli citované vyssie, a druhá prejudiciálna otázka znie takto: "2. Je v prípade, ak clenský stát ulozí povinnost zaplatit príspevky jednotlivcovi, ktorý je povinný presunút ich na dalsích jednotlivcov, s ktorými vykonáva obchodnú cinnost v urcitom odvetví, pre ktoré clenský stát stanovil zmiesaný systém pomoci a poplatkov, a neskôr sa preukázalo, ze tento systém je nielen ciastocne nezákonný, ale aj ciastocne nezlucitelný s právom [Únie], v rozpore s právom [Únie], ak pre týchto jednotlivcov platí podla vnútrostátnych predpisov kratsia premlcacia doba týkajúca sa vrátenia príspevkov nezlucitelných s právom [Únie] od clenského státu, zatial co v prípade vrátenia príspevkov od súkromného sprostredkovatela pre nich platí dlhsia premlcacia doba, v dôsledku coho sa tento sprostredkovatel môze ocitnút v situácii, ze pohladávka voci nemu este nie je premlcaná, no jeho pohladávka voci clenskému státu uz bola premlcaná, a teda voci sprostredkovatelovi si môzu uplatnit svoje nároky iné subjekty a prípadne sprostredkovatel bude musiet podat voci clenskému státu regresnú zalobu, avsak nebude sa môct domáhat od tohto clenského státu vrátenia príspevkov, ktoré mu sám priamo zaplatil?" C - Konanie pred Súdnym dvorom 42. Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 6. apríla 2010 boli veci C-89/10 a C-96/10 spojené na spolocné konanie na úcely písomnej casti konania, ústnej casti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku. 43. Písomné pripomienky podali spolocnost Q-Beef, F. Bosschaert, podniky Goossens, belgická vláda a Komisia. 44. Vsetky oprávnené subjekty boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. februára 2011. IV - Analýza A - Úvodné poznámky 45. Najskôr treba v súvislosti s vrátením plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu v práve Únie poukázat na ustálenú judikatúru, podla ktorej sú clenské státy v zásade povinné vrátit poplatky, ktoré vybrali v rozpore s právom Únie.([16]16) 46. Súdny dvor viackrát konstatoval, ze otázka vrátenia poplatkov zaplatených bez právneho dôvodu sa v jednotlivých clenských státoch a dokonca i v rámci jedného clenského státu v závislosti od rôznych druhov daní a poplatkov riesi odlisne. 47. Tieto rozdiely medzi vnútrostátnymi systémami vyplývajú najmä z neexistencie právnej úpravy Únie týkajúcej sa vrátenia neoprávnene vybratých vnútrostátnych poplatkov. Za týchto okolností je totiz vecou vnútrostátneho právneho poriadku kazdého clenského státu urcit príslusné súdy a stanovit procesné pravidlá týkajúce sa zalôb urcených na ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, ze takéto pravidlá jednak nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné zaloby vnútrostátnej povahy (zásada ekvivalencie) a jednak ze nespôsobujú praktickú nemoznost alebo neprimerané stazenie výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity)([17]17). B - O prvej otázke vo veciach Q-Beef a Bosschaert 48. Týmito otázkami sa vnútrostátny súd pýta Súdneho dvora na zlucitelnost uplatnovania pätrocnej premlcacej doby stanovenej vo vnútrostátnom právnom poriadku pre pohladávky voci státu v súvislosti s nárokmi na vrátenie príspevkov, ktoré boli zaplatené v rozpore s právom Únie na základe zmiesaného systému pomoci a príspevkov, s právom Únie. 49. Pokial ide o lehoty stanovené vnútrostátnou právnou úpravou, zo zásady efektivity vyplýva, ze nemôzu byt upravené tak, aby prakticky znemoznovali alebo neprimerane stazovali získanie náhrady.([18]18) 50. Pokial ide o zásadu efektivity, Súdny dvor uznal, ze stanovenie primeraných lehôt na podanie zalôb pod hrozbou preklúzie práva v záujme právnej istoty, ktoré chránia tak poplatníka, ako aj dotknutý správny orgán, je v súlade s právom Únie.([19]19) Takéto lehoty totiz nemôzu viest k praktickej nemoznosti alebo nadmernému stazeniu uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom Únie. 51. Primeranost lehôt sa posudzuje individuálne. Súdny dvor rozhodol, ze vnútrostátna prekluzívna lehota v dlzke troch rokov je primeraná.([20]20) Za osobitných okolností veci v citovanom rozsudku Recheio - Cash & Carry Súdny dvor dokonca uznal za primeranú aj lehotu v dlzke 90 dní.([21]21) 52. V tomto prípade by sa mala premlcacia doba, ktorá v závislosti od dátumu vzniku záväzku([22]22) predstavuje styri az pät rokov, povazovat za dostatocne dlhé obdobie, ktoré poplatníkovi umozní, aby sa s úplnou znalostou veci rozhodol, ci podá zalobu o neplatnost, a na tento úcel si obstaral vsetky potrebné skutkové a právne informácie. 53. Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, ze právo Únie nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej vnútrostátny súd uplatnil pätrocnú premlcaciu dobu stanovenú vo vnútrostátnom právnom poriadku pre pohladávky voci státu na nároky na vrátenie poplatkov, ktoré boli na základe zmiesaného systému pomoci a poplatkov bez právneho dôvodu zaplatené clenskému státu. C - O druhej otázke vo veci Q-Beef a tretej otázke vo veci Bosschaert 54. Týmito otázkami sa vnútrostátny súd v podstate pýta, ci má skutocnost, ze Súdny dvor v rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní rozhodol o nezlucitelnosti spätnej úcinnosti zákona z roku 1998 s právom Únie, vplyv na zaciatok plynutia premlcacej doby stanovenej vnútrostátnym právom na uplatnenie nárokov na vrátenie príspevkov, ktoré sú v rozpore s právom Únie. 55. Pokial ide o zaciatok plynutia premlcacej doby, z ustálenej judikatúry vyplýva, ze táto otázka závisí v zásade od vnútrostátneho práva. Táto otázka môze byt riesená rôzne: zaciatok plynutia premlcacej doby môze byt urcený priamo dátumom zaplatenia, v závislosti od tohto dátumu([23]23) alebo, ako je to v prejednávanej veci, v závislosti od nadobudnutia úcinnosti novej právnej úpravy do platnosti. 56. Treba pripomenút, ze výkladom právnej normy práva Únie, ktorý Súdny dvor uskutocnuje v rámci výkonu svojej právomoci podla clánku 267 ZFEÚ, sa v prípade potreby objasnuje a spresnuje význam a pôsobnost tejto normy tak, ako sa má alebo mala chápat a uplatnovat od okamihu, ked nadobudla úcinnost.([24]24) Inak povedané, rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní nemá konstitutívny, ale len deklaratórny charakter s tým dôsledkom, ze jeho úcinky v zásade siahajú k okamihu nadobudnutia platnosti normy, ktorá je predmetom výkladu.([25]25) 57. V konaní vo veci samej podla vnútrostátneho súdu premlcacia doba zacala plynút 1. januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002. Je pravda, ze zaciatok plynutia premlcacej doby formálne predchádza prijatiu, uverejneniu a vstupu právnej úpravy do platnosti, ktoré nastali v marci a apríli 1998. Ako vsak z citovanej veci van Calster a i. vyplýva, táto skutocnost neznemoznuje výkon práva podat zalobu. V tomto prípade sa stanovením tejto premlcacej doby, ktoré malo do urcitej miery spätnú úcinnost, vytvorila lehota, ktorá podla môjho názoru postacuje na podanie zaloby. 58. Preto skutocnost, ze citovaný rozsudok van Calster a i. pochádza az z roku 2003, sama osebe nemá vplyv na zaciatok plynutia premlcacej doby, ktorá podla vnútrostátneho súdu zacala plynút 1. januára 1998. 59. Treba pripomenút, ze Súdny dvor sa len velmi výnimocne zaoberal zaciatkom plynutia premlcacích dôb. Urobil to iba v rozsudku Emmott, v ktorom stanovil "prijatelný" zaciatok plynutia premlcacej doby na dátum úplného prebratia smernice do vnútrostátneho právneho poriadku, pricom zalobkyni bola úplne odnatá moznost domáhat sa nápravy.([26]26) 60. V prejednávanej veci nejde o túto otázku, kedze prístup, ktorý Súdny dvor zaujal vo veci Emmott, bol jednoznacne spresnený v neskorsej judikatúre, najmä v rozsudku Fantask a i.([27]27), ktorý bol nedávno potvrdený rozsudkom Danske Slagterier([28]28), podla ktorých sa zalobcovia nemohli odvolávat na riesenie pouzité vo veci Emmott. Súdny dvor jasne uviedol, ze riesenie pouzité v rozsudku Emmott bolo opodstatnené vzhladom na specifické okolnosti tejto veci, kedze zalobkyna vo veci samej uplynutím prekluzívnej lehoty stratila akúkolvek moznost uplatnit svoj nárok na rovnaké zaobchádzanie na základe smernice Únie.([29]29) 61. Zaciatok plynutia premlcacej doby teda závisí od vnútrostátneho práva. Je pravda, ze vo vnútrostátnom práve môze byt zaciatok premlcacej doby urcený na základe rôznych udalostí, napríklad na základe súdneho rozhodnutia, ktorým súd urcí, ze vnútrostátne ustanovenie je nezlucitelné s právom Únie. Takéto riesenie nie je v rámci Únie neznáme. Súdny dvor z tohto hladiska analyzoval francúzsku právnu úpravu v rozsudku Roquette Frčres, v ktorom túto moznost potvrdil.([30]30) Spravidla vsak prinálezí clenskému státu, aby si takúto moznost zvolil, a je zrejmé, ze Belgické královstvo to v tomto prípade neurobilo. 62. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy a napriek tomu, ze rozsudok van Calster a i. bol vydaný po uplynutí premlcacej doby, navrhujem, aby Súdny dvor na túto otázku odpovedal tak, ze právo Únie nebráni tomu, aby sa za okolností sporu vo veci samej mohol clenský stát odvolávat na vnútrostátne premlcacie doby, ktoré sú pre tento clenský stát v porovnaní so vseobecnou vnútrostátnou právnou úpravou priaznivejsie, na úcely obrany v konaní vedenom proti nemu vo veci ochrany práv jednotlivca vyplývajúcich zo Zmluvy o fungovaní EÚ. 63. Povazujem vsak za potrebné uviest este jednu doplnujúcu poznámku, pretoze z dôvodov, ktoré uvediem, nemozno vylúcit, ze za výnimocných okolností sa clenský stát nemôze odvolávat na premlcaciu dobu vo svoj prospech, ak v dôsledku postupu vnútrostátnych orgánov v spojení s existenciou premlcacej mohla byt jednotlivcovi úplne odnatá moznost uplatnit svoje práva na vnútrostátnych súdoch.([31]31) D - O druhej otázke vo veci Bosschaert 1. Analýza 64. Táto otázka vnútrostátneho súdu sa týka zlucitelnosti premlcacej doby týkajúcej sa nároku na vrátenie príspevkov odporujúcich právu Únie, ktorá je podla vnútrostátnej právnej úpravy dlhsia v prípade nároku voci jednotlivcovi ako v prípade nároku voci clenskému státu, s právom Únie. Jednotlivec, ktorý vystupoval ako sprostredkovatel a poplatky, ktoré bol povinný zaplatit státu, preniesol na iného jednotlivca, sa môze teda ocitnút v takej situácii, ze nárok na vrátenie poplatkov odporujúcich právu Únie voci nemu nie je premlcaný, avsak voci clenskému státu je premlcaný.([32]32) 65. Podla vnútrostátneho súdu jednotlivci v tomto prípade uz nemajú moznost podat proti státu zalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, kedze uplynula pätrocná premlcacia doba, ktorej zaciatok je stanovený na zaciatok rozpoctového roka, v ktorom záväzok vznikol. Podla vnútrostátnej právnej úpravy teda F. Bosschaert ani podniky Goossens nemôzu dosiahnut vydanie bezdôvodného obohatenia priamo od státu.([33]33) 66. Frans Bosschaert, ktorý zaplatil príspevky státu prostredníctvom podnikov Goossens, by vsak mal mat moznost dosiahnut ich vrátenie od týchto podnikov, kedze na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi jednotlivcami sa vztahuje desatrocná premlcacia doba. 67. Okrem toho, ak by podnikom Goossens bola ulozená povinnost nahradit neoprávnene vybraté príspevky F. Bosschaertovi, mohli by podla vnútrostátneho súdu dosiahnut vrátenie týchto súm od státu, avsak nie na základe uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý sa premlcuje za pät rokov, ale na základe uplatnenia regresného nároku týkajúceho sa osobného záväzku. 68. Pokial ide o súlad tohto stavu s právom Únie, treba uviest toto. 69. Pokial ide o zásadu efektivity, otázka rozdielneho zaobchádzania s "vnútrostátnymi" situáciami a situáciami "Spolocenstva" nebola vôbec vznesená. Predmetná právna úprava teda zrejme toto kritérium splna. 70. Pokial ide o zásadu ekvivalencie, situácia sa vzhladom na predchádzajúcu judikatúru zdá byt tiez dost jasná. 71. V rozsudku Prisco a CASER Súdny dvor rozhodol, ze "právo Spolocenstva nezakazuje clenskému státu, aby proti nárokom na vrátenie príspevkov vybratých v rozpore s právom Únie namietal vnútrostátnu trojrocnú prekluzívnu lehotu, ktorá sa odchyluje od vseobecnej právnej úpravy týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi jednotlivcami, na ktorý sa vztahuje priaznivejsia lehota, pokial sa táto prekluzívna lehota vztahuje tak na nároky na vrátenie týchto poplatkov, ktoré sú zalozené na práve Spolocenstva, ako aj na nároky, ktoré sú zalozené na vnútrostátnom práve"([34]34). 72. Z tohto rozsudku by vyplývala odpoved, ze právo Únie nezakazuje clenskému státu, aby proti nárokom na vrátenie príspevkov vybratých v rozpore s právom Únie namietal vnútrostátnu pätrocnú prekluzívnu lehotu, ktorá sa odchyluje od vseobecnej právnej úpravy týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi jednotlivcami, na ktorý sa vztahuje priaznivejsia lehota, pokial sa táto prekluzívna lehota vztahuje tak na nároky na vrátenie týchto príspevkov, ktoré sú zalozené na práve Únie, ako aj na nároky, ktoré sú zalozené na vnútrostátnom práve. 73. Tento prístup vsak treba modifikovat v prípade, ak príspevky boli zaplatené státu prostredníctvom sprostredkovatela a ak medzi jednotlivcami platí desatrocná premlcacia doba, zatial co voci státu platí pätrocná premlcacia doba. 74. Takýto prípad by bol v súlade s právom Únie, pokial by mal sprostredkovatel, ktorý musel vrátit inému jednotlivcovi plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu, primeranú lehotu na úcinné uplatnenie nároku na náhradu takto vrátených súm voci státu. Inak by uplatnovanie rozdielnych premlcacích dôb nebolo v súlade s právom Únie, kedze dôsledky protiprávnosti, za ktoré zodpovedá stát, by znásal sprostredkovatel, ktorý by nemal právnu moznost vyhnút sa preneseniu príspevkov na svojich zákazníkov. 75. V tomto prípade by podla vnútrostátneho súdu takáto regresná zaloba mala byt v zásade mozná a aj úspesná. 76. Vzhladom na to, ze tieto podmienky sú splnené, zastávam názor, ze táto situácia je v súlade s právom Únie. 2. Doplnujúce úvahy 77. Aj ked som uz na túto otázku odpovedal, povazujem za potrebné uviest niekolko doplnujúcich úvah. a) O zaciatku plynutia a o trvaní prekluzívnej lehoty 78. Vyssie som navrhol, aby Súdny dvor urcil, ze pätrocná prekluzívna lehota, ktorej zaciatok je stanovený na zaciatok rozpoctového roka, v ktorom záväzok vznikol, je zlucitelná s právom Únie. 79. Preto som vylúcil opätovné pouzitie riesenia zvoleného v citovanom rozsudku Emmott, cize návrh zalobcov vo veci samej, aby sa zaciatok plynutia premlcacej doby stanovil na dátum vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora. 80. Rozsudok Súdneho dvora vydaný v prejudiciálnom konaní, ktorý objasnuje právny stav, akým je citovaný rozsudok van Calster a i., by vsak v týchto výnimocných prípadoch mohol mat urcitý vplyv, a to aj po uplynutí prekluzívnej lehoty. 81. Právna úprava premlcacích dôb vztahujúcich sa na pohladávky voci Belgicku má za následok, ze citovaný prejudiciálny rozsudok van Calster a i., vydaný v roku 2003, nemá úcinok erga omnes, kedze pohladávky iných osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej právnej situácii, sú premlcané. 82. Samotný Súdny dvor v rozsudku van Calster a i. uviedol, ze spätnou úcinnostou zákona z roku 1998 chcel belgický zákonodarca napravit dôsledky vyplývajúce z porusenia povinnosti vopred oznámit opatrenie pomoci na základe zákona z roku 1987.([35]35) 83. Belgická vláda vo veci van Calster a i. zaujala odlisné stanovisko a belgický najvyssí súd - Cour d'arbitrage - spätnú úcinnost zákona z roku 1998 schválil.([36]36) Vsetky dotknuté hospodárske subjekty s výnimkou E. van Calstera a i. zrejme dospeli k záveru, ze je zbytocné namietat predmetnú právnu úpravu, a preto nepodali zalobu na vrátenie uskutocnených platieb. 84. Po vydaní citovaného rozsudku van Calster a i. sa Belgické královstvo z vlastnej iniciatívy neusilovalo napravit existujúci stav tak, aby bol v súlade s právom Únie. Naopak, tým, ze sa odvolávalo na uplynutie premlcacej doby, iba potvrdilo svoju vôlu ponechat si platby prijaté v rozpore s právom Únie. 85. V kazdom prípade bolo zrejmé, ze belgická vláda nemohla nijako odôvodnit nevrátenie týchto platieb.([37]37) 86. Zastávam názor, ze na zabezpecenie úcinku judikatúry Súdneho dvora erga omnes by vnútrostátny súd mal mat právomoc výnimocne a napriek uplynutiu premlcacej doby vyhlásit zalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia za prípustnú, aj ked bola podaná po uplynutí premlcacej doby, pokial bola podaná v primeranej lehote po vydaní rozsudku Súdneho dvora, ktorým bolo rozhodnuté o nezlucitelnosti. 87. Takúto právomoc by mal mat vnútrostátny súd najmä v prípade, ked sa clenský stát aktívne a opakovane pokúsil zabránit uplatneniu nárokov vyplývajúcich z práva Únie tak, ako ho vylozil Súdny dvor, kedze v opacnom prípade by clenský stát mohol získat neoprávnený prospech zo svojho protiprávneho konania, co by bolo v rozpore so zásadou nemo auditur propriam turpitudinem allegans. Poukazujem na to, ze Súdny dvor vzal takúto moznost do úvahy v prípadoch, ked necinnost zalobcu, voci ktorému sa namieta premlcanie, bola spôsobené nepresnými informáciami, ktoré mu zámerne poskytli vnútrostátne orgány.([38]38) 88. Zdôraznujem, ze táto moznost predstavuje výnimku. Dodávam, ze posúdenie primeranosti lehoty prinálezí vnútrostátnemu súdu, ale podla môjho názoru pôjde skôr o mesiace ako o roky.([39]39) V tomto prípade by podla mna zalobcovia v konaní vo veci samej nemohli vyuzit takúto výnimku, kedze podali zaloby az niekolko rokov po vydaní citovaného rozsudku van Calster a i. b) O prípadnej pasivite clenského státu po urcení nezlucitelnosti 89. Dalsou otázkou je, ci má clenský stát na základe zásady lojality povinnost konat tak, aby napravil nezlucitelnost vnútrostátnej právnej úpravy s právom Únie po tom, co Súdny dvor konstatoval takúto nezlucitelnost. 90. Od rozhodnutia Komisie z roku 1991([40]40) bolo Belgické královstvo pravdepodobne plne informované o nezlucitelnosti právnej úpravy z roku 1987, najmä pokial ide o vnútrostátnych výrobcov a vývozcov. Belgické orgány sa zjavne usilovali napravit nedodrzanie oznamovacej povinnosti([41]41) v súvislosti s právnou úpravou z roku 1987 vo vztahu ku Komisii tým, ze so spätnou úcinnostou stanovili automatické zapocítanie kazdého poplatku splatného podla novej právnej úpravy z roku 1998 so sumami, ktoré boli predtým zaplatené státu. Z tejto spätnej úcinnosti právnej úpravy, o ktorej Súdny dvor v citovanom rozsudku van Calster a i. rozhodol, ze je nezlucitelná s právom Únie, podla môjho názoru vyplývajú vázne pochybnosti o tom, ci Belgické královstvo v tomto prípade konalo v dobrej viere. 91. Zastávam názor, ze Belgicko dobrovolne neprijalo nijaké opatrenie na vrátenie neoprávnene vybratých súm. Právo Únie pritom nijako nebráni clenskému státu v tom, aby konal z vlastnej iniciatívy. 92. Podla môjho názoru nemozno vylúcit, ze clenský stát by mal konat z vlastnej iniciatívy s cielom vrátit neoprávnene vybraté sumy aspon v prípadoch, ked protiprávne vybratú sumu mozno presne alebo priblizne urcit, ako aj v prípadoch, ked sa majú tieto sumy vrátit velkému poctu jednotlivcov, ktorým vznikli malé straty, ktoré neodôvodnujú riziko podania samostatnej zaloby a vzniku znacných nákladov spojených s kazdým súdnym konaním.([42]42) 93. Právo Únie takémuto postupu urcite nebráni. Naopak, takýto postup by sa mal podporovat a mozno aj vyzadovat. V niektorých oblastiach sú na tento úcel dokonca stanovené osobitné postupy. Je zrejmé, ze ciele, ktoré tieto postupy sledujú, sú rôzne a tieto postupy nie sú rovnaké. Pre úcinnost práva Únie má vsak táto otázka znacný význam, najmä ak ide o sumy, ktoré sú skôr zanedbatelné, a teda odrádzajú od podania viacerých zalôb na ich vrátenie, ktorých úspesnost v jednotlivých konaniach je neistá.([43]43) 94. Podla môjho názoru bolo Belgicko na základe zásady lojality povinné z citovaného rozsudku van Calster a i. vyvodit príslusné dôsledky a umoznit jeho vykonanie, prípadne aj s pomocou vnútrostátneho zákonodarcu. 95. Napokon poukazujem na to, ze vnútrostátna právna úprava priznáva státu ako dlzníkovi v porovnaní s akýmkolvek iným dlzníkom priaznivejsie postavenie bez ohladu na povahu pohladávky alebo na akúkolvek inú okolnost. Táto skutocnost má byt odôvodnená potrebou rýchleho vyrovnania záväzkov. 96. Vzhladom na rozsudok Zouboulidis v. Grécko([44]44) vsak takéto odôvodnenie, cize záujem státu na rýchlom vyrovnaní záväzkov, nepostacuje na poskytnutie kratsej premlcacej doby státu. Európsky súd pre ludské práva v tomto smere rozhodol o porusení clánku 1 prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd (EDLP), ktorý sa týka práva vlastnit majetok. Toto konstatovanie by malo platit aj na základe Charty základných práv Európskej únie([45]45). 97. Premlcacia doba v trvaní styroch az piatich rokov týkajúca sa vrátenia plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu súvisiaceho s danovými odvodmi je vsak podla môjho názoru skôr velkorysá ako prílis krátka. Vzhladom na mieru volnej úvahy, ktorú majú clenské státy ako zmluvné strany EDLP, zastávam názor, ze ani Súdny dvor by nemal uvedenú chartu vykladat tak, ze vylucuje uplatnovanie premlcacej doby stanovenej v belgickej právnej úprave pre záväzky státu. V - Návrh 98. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré polozil Rechtbank van eerste aanleg te Brussel, takto: 1. Právo Únie nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej vnútrostátny súd uplatnil pätrocnú premlcaciu dobu stanovenú vo vnútrostátnom právnom poriadku pre pohladávky voci státu na nároky na vrátenie poplatkov, ktoré boli na základe zmiesaného systému pomoci a poplatkov bez právneho dôvodu zaplatené tomuto clenskému státu. 2. Právo Únie nebráni tomu, aby sa za okolností sporu vo veci samej mohol clenský stát odvolávat na vnútrostátne premlcacie doby, ktoré sú pre tento clenský stát v porovnaní so vseobecnou vnútrostátnou právnou úpravou priaznivejsie, na úcely obrany v konaní vedenom proti nemu vo veci ochrany práv jednotlivca vyplývajúcich zo Zmluvy o fungovaní EÚ, aj ked Súdny dvor Európskej únie konstatoval nezlucitelnost tejto vnútrostátnej právnej úpravy s právom Únie az po uplynutí týchto mimoriadne priaznivých vnútrostátnych premlcacích dôb, a to aj v prípade, ak protiprávnost existovala uz predtým. 3. Právo Únie nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej, ak clenský stát ulozí povinnost zaplatit príspevky jednotlivcovi, ktorý je povinný presunút ich na dalsích jednotlivcov, s ktorými vykonáva obchodnú cinnost, platila pre týchto jednotlivcov podla vnútrostátnych predpisov kratsia premlcacia doba týkajúca sa vrátenia príspevkov nezlucitelných s právom Únie od clenského státu, zatial co v prípade vrátenia rovnakých príspevkov od súkromného sprostredkovatelova pre nich platila dlhsia premlcacia doba, v dôsledku coho sa tento sprostredkovatel môze ocitnút v situácii, ze nárok voci nemu este nie je premlcaný, no jeho nárok voci clenskému státu uz je premlcaný, a teda voci sprostredkovatelovi si môzu uplatnit svoje nároky iné subjekty, pokial má prípadne moznost uplatnit si regresný nárok voci clenskému státu, a iba v prípade, ak sa môze domáhat vrátenia príspevkov od tohto clenského státu, ktoré mu sám priamo zaplatil. __________________________________________________________________ [46]1 - Jazyk prednesu: francúzstina. __________________________________________________________________ [47]2 - Podla belgickej vlády sú prejednávané veci iba dvoma z 879 vecí, o ktorých rozhoduje vnútrostátny súd na základe zákona z 24. marca 1987 o zdraví zvierat a zákona z 23. marca 1998 o zriadení rozpoctového fondu pre zdravie a kvalitu zvierat a zivocísnych výrobkov. Sumy, ktorých sa zalobcovia domáhajú v týchto konaniach, predbezne predstavujú celkovo 119 miliónov eur. __________________________________________________________________ [48]3 - Prvá zásada je známa v anglickom práve v súvislosti s pojmom ekvity ("equity") ako zásada vigilantibus non dormientibus aequitas subvenit. Druhá zásada sa vyskytuje v judikatúre Súdneho dvora. Objavuje sa názor, ze ide dokonca o zásadu, na ktorú sa Súdny dvor a jeho generálni advokáti najcastejsie odvolávajú (pozri MASSON, A.: Usages et réflexivité du latin ŕ la Cour de justice des Communautés européennes. In: Revue trimestrielle de droit européen, 2007, c. 4, s. 609 az 633). __________________________________________________________________ [49]4 - Pozri rozsudky zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., C-17/91, Zb. s. I-6523; Claeys, C-114/91, Zb. s. I-6559, ako aj Demoor a i., C-144/91 a C-145/91, Zb. s. I-6613. __________________________________________________________________ [50]5 - Rozsudok z 21. októbra 2003, van Calster a i., C-261/01 a C-262/01, Zb. s. I-12249. __________________________________________________________________ [51]6 - Moniteur belge z 30. apríla 1998, s. 13469. __________________________________________________________________ [52]7 - Pozri clánok 23 zákona z roku 1998. __________________________________________________________________ [53]8 - Pozri clánok 23 zákona z roku 1998. __________________________________________________________________ [54]9 - Uz citovaný, body 65 a 77. __________________________________________________________________ [55]10 - Moniteur belge z 21. augusta 1991, s. 17960. __________________________________________________________________ [56]11 - Pozri okrem iného rozsudok Cour de cassation zo 14. apríla 2003. __________________________________________________________________ [57]12 - Pozri clánky 14, 17 a 21 zákona z roku 1998. __________________________________________________________________ [58]13 - Ak by vsak platila desatrocná premlcacia doba, ktorá by zacala plynút od vstupu zákona z roku 1998 do platnosti, cize od 30. apríla 1998, zaloba z 2. apríla 2007 by bola podaná pred uplynutím tejto premlcacej doby. __________________________________________________________________ [59]14 - Pozri clánky 14, 17, 21 a 23 zákona z roku 1998. __________________________________________________________________ [60]15 - Pozri bod 28 týchto návrhov. __________________________________________________________________ [61]16 - Pozri rozsudky zo 14. januára 1997, Comateb a i., C-192/95 az C-218/95, Zb. s. I-165, bod 20, a zo 17. júna 2004, Recheio - Cash & Carry, C-30/02, Zb. s. I-6051, bod 15. __________________________________________________________________ [62]17 - K problematike vrátenia plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu pozri najmä rozsudky z 15. septembra 1998, Edis, C-231/96, Zb. s. I-4951, bod 34, a Recheio - Cash & Carry, uz citovaný, bod 17, a vseobecne rozsudky z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, bod 46, a z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C-240/09, Zb. s. I-1255, bod 48. __________________________________________________________________ [63]18 - Pozri najmä rozsudok z 24. marca 2009, Danske Slagterier, C-445/06, Zb. s. I-2119, bod 31 a citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [64]19 - Pozri rozsudok zo 17. novembra 1998, Aprile, C-228/96, Zb. s. I-7141, bod 19 a citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [65]20 - Pozri najmä rozsudky Aprile, uz citovaný, bod 19; z 11. júla 2002, Marks & Spencer, C-62/00, Zb. s. I-6325, bod 35, a z 15. apríla 2010, Barth, C-542/08, Zb. s. I-3189, bod 28. __________________________________________________________________ [66]21 - Bod 18 rozsudku. __________________________________________________________________ [67]22 - Vymedzený v clánku 100 konsolidovaných zákonov (uz citovaný v bode 23 týchto návrhov). __________________________________________________________________ [68]23 - Ako je to v prípade clánku 100 konsolidovaných zákonov. __________________________________________________________________ [69]24 - Pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16; z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C-50/96, Zb. s. I-743, bod 43; z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C-453/00, Zb. s. I-837, bod 21, a z 12. februára 2008, Kempter, C-2/06, Zb. s. I-411, bod 35. __________________________________________________________________ [70]25 - Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 1995, Richardson, C-137/94, Zb. s. I-3407, bod 33; zo 6. marca 2007, Meilicke a i., C-292/04, Zb. s. I-1835, bod 34 a citovanú judikatúru, a Kempter, uz citovaný, bod 35. __________________________________________________________________ [71]26 - Pozri rozsudok z 25. júla 1991, Emmott, C-208/90, Zb. s. I-4269, bod 21. __________________________________________________________________ [72]27 - Pozri rozsudok z 2. decembra 1997, Fantask a i., C-188/95, Zb. s. I-6783, bod 51. __________________________________________________________________ [73]28 - Uz citovaný, bod 54. __________________________________________________________________ [74]29 - Pozri aj rozsudky zo 17. júla 1997, Haahr Petroleum, C-90/94, Zb. s. I-4085, bod 52, a Texaco a Olieselskabet Danmark, C-114/95 a C-115/95, Zb. s. I-4263, bod 48. __________________________________________________________________ [75]30 - Rozsudok z 28. novembra 2000, Roquette Frčres, C-88/99, Zb. s. I-10465, bod 37. __________________________________________________________________ [76]31 - Pozri v tomto zmysle rozsudky Barth, uz citovaný, bod 33, a Aprile, uz citovaný, body 43 az 45. __________________________________________________________________ [77]32 - Vnútrostátny súd zrejme vychádza z toho, ze sa majú pouzit rôzne premlcacie doby. Belgická vláda, podla ktorej sa prejednávané veci týkajú mimozmluvnej zodpovednosti, naproti tomu na pojednávaní vyjadrila iný názor: uviedla, ze premlcacie doby sú rovnaké, cize pätrocné, aj ked zaciatok ich plynutia je trochu odlisný. Poukazujem na to, ze podla vnútrostátneho súdu sa tieto veci týkajú vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu (condictio indebiti). K otázke posúdenia pozri rozsudok z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C-446/04, Zb. s. I-11753, bod 201. __________________________________________________________________ [78]33 - Treba poznamenat, ze táto otázka sa netýka spolocnosti Q-Beef, ktorá zaplatila príspevky priamo státu. __________________________________________________________________ [79]34 - Pozri rozsudky Edis, uz citovaný, bod 39; Aprile, uz citovaný, bod 34, a z 10. septembra 2002, Prisco a CASER, C-216/99 a C-222/99, Zb. s. I-6761, bod 70. __________________________________________________________________ [80]35 - Rozsudok van Calster a i., uz citovaný, bod 59. V bode 60 Súdny dvor dodal, ze "takúto legislatívnu techniku nemozno povazovat za zlucitelnú s oznamovacou povinnostou, ktorá vyplýva z clánku 93 ods. 3 Zmluvy. Ak by bola totiz prípustná, clenské státy by mohli okamzite vykonat návrh státnej pomoci bez jeho oznámenia a dôsledkom neoznámenia by sa mohlo predíst zrusením opatrenia pomoci a jeho súcasným opätovným zavedením so spätnou úcinnostou". __________________________________________________________________ [81]36 - Pozri bod 16 návrhov, ktoré v citovanej veci van Calster a i. predniesol generálny advokát Jacobs. __________________________________________________________________ [82]37 - Rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591. __________________________________________________________________ [83]38 - Pozri rozsudky z 1. decembra 1998, Levez, C-326/96, Zb. s. I-7835, bod 34, a Barth, uz citovaný, bod 36. __________________________________________________________________ [84]39 - Ako príklad mozno uviest, ze v citovanej veci Kühne & Heitz dotknutá spolocnost podala ziadost o zaplatenie urcitých súm priblizne dva mesiace po vydaní rozsudku Súdneho dvora, v ktorom Súdny dvor podal výklad, ktorý bol v jej prospech (pozri návrhy, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Léger, bod 14). __________________________________________________________________ [85]40 - To Belgické královstvo navyse ani nespochybnilo. __________________________________________________________________ [86]41 - Aj ked na pojednávaní splnomocnený zástupca belgickej vlády oznacil neoznámenie pomoci iba za procesnú vadu. Podla môjho názoru ide o ovela závaznejsie pochybenie: toto opomenutie predstavuje porusenie základnej povinnosti v oblasti státnej pomoci. __________________________________________________________________ [87]42 - Ako príklad je vhodné spomenút opatrenia prijaté v nadväznosti na vydanie rozsudku zo 7. septembra 2004 (Manninen, C-319/02, Zb. s. I-7477), v ktorom Súdny dvor rozhodol o nezlucitelnosti fínskej právnej úpravy s právom Únie. Po vydaní konecného rozhodnutia vnútrostátneho súdu (rozsudok Korkein hallinto-oikeus, z 22. decembra 2004, vo veci KHO:2004:117) bol prijatý zákon na nápravu tohto nedostatku. Z prípravných prác k tomuto zákonu vyplýva, ze cielom jeho prijatia bolo zabezpecit úcinnú náhradu (pozri aj vládny návrh 57/2005). __________________________________________________________________ [88]43 - V odôvodnení c. 13 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) sa uvádza, ze v prípadoch protiprávnej pomoci, ktorá nie je zlucitelná so spolocným trhom, by sa mala obnovit efektívna sútaz a ze na tento úcel je potrebné, aby sa pomoc vrátane úrokov bez meskania vrátila. __________________________________________________________________ [89]44 - Rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva z 25. júna 2009, Zouboulidis v. Grécko, body 33 az 37. V tejto veci islo o pohladávky voci Grécku, ktoré sa v niektorých prípadoch premlcovali po dvoch rokoch, zatial co na pohladávky Grécka sa vztahovala premlcacia doba, ktorá bola dvakrát az desatkrát dlhsia. Európsky súd pre ludské práva v tejto súvislosti rozhodol, ze pravidlá premlcania, ktoré zvýhodnovali Grécko, boli nezlucitelné s clánkom 1 prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950. __________________________________________________________________ [90]45 - Pozri clánok 17 týkajúci sa vlastníckeho práva. References 1. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref1 47. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref2 48. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref3 49. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref4 50. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref5 51. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref6 52. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref7 53. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref8 54. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref9 55. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref10 56. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref11 57. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref12 58. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref13 59. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref14 60. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref15 61. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref16 62. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref17 63. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref18 64. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref19 65. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref20 66. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref21 67. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref22 68. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref23 69. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref24 70. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref25 71. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref26 72. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref27 73. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref28 74. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref29 75. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref30 76. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref31 77. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref32 78. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref33 79. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref34 80. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref35 81. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref36 82. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref37 83. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref38 84. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref39 85. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref40 86. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref41 87. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref42 88. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref43 89. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref44 90. file:///tmp/lynxXXXXdPHVMA/L95091-4362TMP.html#Footref45