ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora) z 12. decembra 2012 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Koncentrácie -- Rozhodnutie, ktorým sa ukladá pokuta za uskutocnenie koncentrácie -- Povinnost pozastavit koncentráciu -- Povinnost odôvodnenia -- Nesprávne posúdenie -- Premlcanie -- Výska pokuty" Vo veci T-332/09, Electrabel, so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: M. Pittie a P. Honoré, advokáti, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouquet a V. Di Bucci, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie K(2009) 4416 v konecnom znení z 10. júna 2009, ktorým sa ukladá pokuta za uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) c. 4064/89 (vec COMP/M.4994 - Electrabel/Compagnie nationale du Rhône), a subsidiárne návrh na zrusenie alebo znízenie pokuty ulozenej zalobkyni týmto rozhodnutím, VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora), v zlození: predseda komory O. Czúcz (spravodajca), sudcovia I. Labucka a D. Gratsias, tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 30. novembra 2011, vyhlásil tento Rozsudok Skutkové okolnosti sporu 1 Zalobkyna Electrabel je spolocnost zalozená podla belgického práva, ktorá v podstate vykonáva výrobu, predaj, obchod a prevádzkové riadenie zdrojov v oblasti elektrickej energie a zemného plynu. V case skutkových okolností bola súcastou priemyselnej skupiny Suez pôsobiacej v oblasti prevádzkovania verejnoprospesných sluzieb ako partner územných celkov, podnikov a jednotlivcov v oblasti elektrickej energie, plynu, energetických sluzieb, vody a cistoty. Od 22. júla 2008 je súcastou skupiny GDF Suez, ktorá vznikla splynutím spolocnosti Gaz de France so skupinou Suez. Vo Francúzsku vykonáva svoju cinnost prostredníctvom svojej dcérskej spolocnosti Electrabel France. 2 Compagnie nationale du Rhône (CNR) je francúzsky verejný podnik, ktorého úlohou je vykonávat úpravu a prevádzku rieky Rhône v rámci koncesie udelenej Francúzskou republikou a na ktorý sa vztahuje osobitná právna úprava, ako to vyplýva najmä z francúzskeho zákona c. 80-3 zo 4. januára 1980 o CNR (JORF z 5. januára 1980, s. 41). CNR vyrába a predáva elektrickú energiu. Okrem toho poskytuje sluzby riecneho inzinierstva vo Francúzsku a asi v dvadsiatich dalsích krajinách. V jej stanovách sa uvádza, ze je verejnoprospesnou akciovou spolocnostou, ktorá podlieha státnemu dohladu za rovnakých podmienok ako státne verejné podniky. Má dozornú radu a predstavenstvo. 3 Francúzsky zákon c. 2001-1168 z 11. decembra 2001 o naliehavých hospodárskych a financných reformách (loi no 2001-1168, du 11 décembre 2001, portant mesures urgentes de réformes ŕ caractčre économique et financier, JORF z 12. decembra 2001, s. 19703, dalej len "zákon Murcef") v clánku 21 stanovuje, ze CNR je akciová spolocnost, v ktorej väcsinu základného imania a hlasovacích práv vlastnia územné celky, ako aj dalsie verejnoprávne právnické osoby alebo podniky patriace do verejného sektora. Základné imanie spolocnosti CNR vlastnili az do roku 2003 výlucne verejné subjekty alebo podniky, ktorých základné imanie v tom case v celom rozsahu vlastnil stát. Dvoma hlavnými akcionármi spolocnosti CNR boli az dovtedy Société nationale des chemins de fer français (SNCF) a Électricité de France (EDF). 4 V rámci projektu nadobudnutia nemeckej spolocnosti Energie Baden-Württemberg AG (dalej len "EnBW") Komisia Európskych spolocenstiev ulozila spolocnosti EDF, aby sa zaviazala previest svoj podiel na základnom imaní spolocnosti CNR na základe rozhodnutia Komisie zo 7. februára 2001, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.1853 - EDF/EnBW) [neoficiálny preklad] ([2]Ú. v. ES L 59, 2002, s. 1, dalej len "rozhodnutie EDF/EnBW"). 5 Dna 24. júna 2003 zalobkyna nadobudla akcie spolocnosti CNR, ktoré predstavovali 17,86 % jej základného imania a 16,88 % jej hlasovacích práv. 6 Dna 27. júna 2003 EDF a zalobkyna podpísali príslub predaja a kúpy akcií, podla ktorého EDF previedla na zalobkynu celý svoj podiel na základnom imaní spolocnosti CNR. 7 Dna 24. júla 2003 zalobkyna uzavrela s Caisse des dépôts et consignations (CDC) v rámci nadobudnutia podielu spolocnosti SNCF na základnom imaní spolocnosti CNR zo strany CDC akcionársku dohodu (dalej len "dohoda"). V uvedenej dohode bolo najmä stanovené: -- opcia na predaj a kúpu akcií spolocnosti CNR pre prípad, ak by sa zrusilo pravidlo uvedené v clánku 21 zákona Murcef, ktoré priznáva zalobkyni prednostné právo na nadobudnutie vsetkých alebo casti akcií verejného akcionára, ktoré sa stanú dostupné, ako aj podielu CDC, -- hlasovanie v zhode na valnom zhromazdení a v dozornej rade pri vymenúvaní zástupcov akcionárov v dozornej rade a clenov predstavenstva spolocnosti CNR, -- vzájomné právo vzniest námietku, ak by druhá strana chcela uzavriet dohodu o hlasovaní s jedným alebo viacerými dalsími akcionármi. 8 Dna 23. decembra 2003 zalobkyna nadobudla akcie, ktoré dovtedy vlastnili EDF a Chambre de commerce et d'industrie de Villefranche et du Beaujolais (Obchodná a priemyselná komora Villefranche a Beaujolais, Francúzsko), cím sa jej podiel na základnom imaní spolocnosti CNR zvýsil na 49,95 % a jej podiel na hlasovacích právach spolocnosti CNR sa zvýsil na 47,92 %. 9 Dna 9. augusta 2007 zalobkyna poziadala Komisiu o stanovisko týkajúce sa nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly zalobkyne nad spolocnostou CNR. Zacali sa diskusie s útvarmi Komisie s cielom urcit, ci skutocne existovala taká kontrola, a vymedzit informácie potrebné na podanie tlaciva oznámenia podla nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([3]Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40). Dna 26. marca 2008 bolo podané formálne tlacivo oznámenia, v ktorom zalobkyna uviedla, ze v priebehu roka 2007 nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR (dalej len "tlacivo CO"). Rozhodnutím z 29. apríla 2008 (vec COMP/M.4994 - Electrabel/Compagnie nationale du Rhône) (dalej len "rozhodnutie o povolení") Komisia nenamietala proti uvedenej koncentrácii a vyhlásila ju za zlucitelnú so spolocným trhom na základe clánku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 139/2004, pricom nechala otvorenú otázku presného dátumu nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly zalobkyne nad spolocnostou CNR. 10 Dna 17. decembra 2008 zalobkyna dostala oznámenie o výhradách, podla ktorého Komisia predbezne dospela k záveru, ze koncentrácia medzi zalobkynou a spolocnostou CNR sa uskutocnila 23. decembra 2003, teda skôr, nez bola oznámená Komisii, a skôr, nez bola vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom, co údajne predstavuje porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia (EHS) c. 4064/89 Rady z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([4]Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) c. 1310/97 z 30. júna 1997 ([5]Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164). 11 Dna 13. februára 2009 zalobkyna odpovedala na oznámenie o výhradách. 12 Dna 11. marca 2009 sa konalo vypocutie. 13 Dna 10. júna 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 4416, ktorým sa ukladá pokuta za uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 (vec COMP/M.4994 - Electrabel/Compagnie nationale du Rhône) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 14 Výrok napadnutého rozhodnutia znie: "Clánok 1 [Zalobkyna] tým, ze v období od 23. decembra 2003 do 9. augusta 2007 uskutocnila koncentráciu v rozsahu Spolocenstva pred jej oznámením a pred jej vyhlásením za zlucitelnú so spolocným trhom, porusila clánok 7 ods. 1 [nariadenia c. 4064/89]. Clánok 2 Za porusenie uvedené v clánku 1 sa [zalobkyni] ukladá pokuta 20000000 eur. Clánok 3 Pokuta ulozená v clánku 2 je splatná v eurách v lehote troch mesiacov..." Konanie a návrhy úcastníkov konania 15 Zalobkyna návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 20. augusta 2009 podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 16 Zalobkyna v podstate navrhuje, aby Vseobecný súd: -- v celom rozsahu zrusil napadnuté rozhodnutie, -- subsidiárne zrusil clánky 2 a 3 napadnutého rozhodnutia alebo aspon znízil pokutu, ktorá jej bola ulozená podla clánku 2, -- ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 17 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu, -- ulozil zalobkyni povinnost nahradit trovy konania. 18 Na základe správy sudcu spravodajcu Vseobecný súd (tretia komora) rozhodol o zacatí ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania upravených v clánku 64 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu polozil úcastníkom konania písomné otázky a vyzval zalobkynu na predlozenie urcitých dokumentov. Týmto ziadostiam sa vyhovelo v stanovenej lehote. 19 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 30. novembra 2011. Právny stav 20 Na podporu zaloby zalobkyna uvádza zalobné návrhy a subsidiárne zalobné návrhy. Na podporu zalobných návrhov uvádza dva zalobné dôvody, ktorými sa domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a na porusení clánku 253 ES, kedze Komisia údajne nesprávne kvalifikovala porusenie a kedze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je údajne rozporné. Druhý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 3 ods. 3 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ako aj zásady, ze Komisia musí dodrziavat pravidlá, ktoré si stanovila. Na podporu subsidiárnych zalobných návrhov zalobkyna uvádza dva zalobné dôvody, ktorými sa domáha zrusenia alebo znízenia pokuty. Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 1 nariadenia Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva ([6]Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61), kedze právomoc Komisie ulozit sankciu zalobkyni je premlcaná. Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 a zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a legitímnej dôvery. 1. O zalobných návrhoch, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia 21 Vseobecný súd sa domnieva, ze pred rozborom prvého zalobného dôvodu je úcelné preskúmat druhý zalobný dôvod. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 3 ods. 3 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ako aj zásady, ze Komisia musí dodrziavat pravidlá, ktoré si stanovila 22 Zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia sa viackrát dopustila nesprávneho posúdenia, ked konstatovala, ze zalobkyna nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR 23. decembra 2003. 23 Komisia tvrdí, ze jej analýza nie je nesprávna. 24 Treba pripomenút, ze clánok 3 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vymedzuje koncentráciu ako zlúcenie dvoch alebo viacerých predtým nezávislých podnikov alebo nadobudnutie priamej alebo nepriamej kontroly nad celým alebo nad castami jedného alebo viacerých dalsích podnikov kúpou cenných papierov alebo aktív, zmluvne alebo iným spôsobom jednou alebo viacerými osobami, ktoré uz kontrolujú najmenej jeden podnik, alebo jedným alebo viacerými podnikmi. Toto ustanovenie je spresnené v odseku 3 uvedeného clánku 3, z ktorého vyplýva, ze kontrola pozostáva z práv, zmlúv alebo akýchkolvek iných prostriedkov, ktoré samostatne alebo spolocne a s prihliadnutím na príslusné skutkové alebo právne okolnosti dávajú moznost uplatnovat rozhodujúci vplyv na podnik. 25 Výhrady zalobkyne sa týkajú najmä odôvodnení 40 az 173 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia vysvetlila skutkové a právne okolnosti, na základe ktorých dospela k záveru, ze zalobkyna nadobudla výlucnú kontrolu nad spolocnostou CNR v zmysle clánku 3 ods. 3 nariadenia c. 4064/89 od 23. decembra 2003 a ze v tento den doslo najmä k trvalej zmene kontroly. Komisia z toho v odôvodnení 174 napadnutého rozhodnutia vyvodila, ze zalobkyna uskutocnila od 23. decembra 2003 koncentráciu v rozsahu Spolocenstva v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, podla ktorého koncentrácia, ktorá patrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia, sa nemôze uskutocnit pred jej oznámením ani pred jej vyhlásením za zlucitelnú so spolocným trhom. 26 Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza na odôvodnenie svojho záveru sest dôkazov: -- dna 23. decembra 2003 sa zalobkyna nadobudnutím podielu spolocnosti EDF stala jednoznacne prvým akcionárom spolocnosti CNR a mala fakticky zarucenú absolútnu väcsinu na valnom zhromazdení spolocnosti CNR, najmä vzhladom na svoj podiel na základnom imaní spolocnosti CNR vo výske 49,95 %, ktorý predstavoval 47,92 % hlasovacích práv, na velkú rozdrobenost akcionárov okrem CDC (ktorá vlastnila 22 % základného imania a 20 % hlasovacích práv), ktorými bolo takmer 200 územných celkov a iných miestnych verejnoprávnych subjektov, ktoré vlastnili 16,82 % základného imania, ako aj na mieru úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR v troch predchádzajúcich rokoch (odôvodnenia 41 az 77 napadnutého rozhodnutia), -- od roku 2003 zalobkyna mala absolútnu väcsinu v predstavenstve spolocnosti CNR, ako aj prostriedky na jej udrzanie (odôvodnenia 78 az 86 napadnutého rozhodnutia), -- zákon Murcef nebránil zalobkyni v nadobudnutí kontroly nad spolocnostou CNR (odôvodnenia 87 az 93 napadnutého rozhodnutia), -- od roku 2003 bola zalobkyna, ktorá prevzala priemyselnú úlohu, ktorú zohrávala EDF v rámci spolocnosti CNR, jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR a zohrávala ústrednú úlohu v jej prevádzkovom riadení (odôvodnenia 94 az 126 napadnutého rozhodnutia), -- od roku 2004 bola CNR fakticky povazovaná za súcast skupiny Suez tak clenmi predstavenstva spolocnosti CNR, ako aj clenmi predstavenstva spolocnosti Suez (odôvodnenia 127 az 158 napadnutého rozhodnutia) a -- zalobkyna mala prednostné upisovacie právo na ostatné akcie spolocnosti CNR (body 159 az 164 napadnutého rozhodnutia). 27 Druhý zalobný dôvod zalobkyne sa delí na tri casti. V rámci prvej casti zalobkyna tvrdí, ze Komisia nevzala do úvahy zásadnú vlastnost spolocnosti CNR. V rámci druhej casti tvrdí, ze Komisia neúplne a nesprávne uplatnila kritérium uvedené vo svojich "usmerneniach" a nesprávne posúdila dôkaz zalozený na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. Zalobkyna napokon v rámci tretej casti uvádza tri prípady nesprávneho posúdenia ostatných dôkazov, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, najmä a) jej väcsiny v predstavenstve spolocnosti CNR od roku 2003, b) vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR a skupiny Suez a c) existencie prednostného upisovacieho práva na niektoré akcie spolocnosti CNR. 28 Komisia na úvod poznamenáva, ze druhý zalobný dôvod zalobkyne je irelevantný v rozsahu, v akom smeruje proti samotnej existencii porusenia. Zalobkyna údajne nespochybnuje existenciu porusenia, ale nanajvýs dlzku jeho trvania, co nemôze odôvodnit zrusenie napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Komisia sa odvoláva na niektoré tvrdenia zalobkyne uvedené v návrhu tlaciva CO zo 17. januára 2008, ako aj na okolnost, ze zalobkyna oznámením koncentrácie v kazdom prípade údajne uznala, ze nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR bez toho, aby na to bola oprávnená. Podla Komisie spochybnenie dlzky trvania porusenia môze byt prípadne relevantné na stanovenie výsky pokuty, ale nie na kvalifikáciu protiprávnych skutocností. 29 V tejto súvislosti zalobkyna tvrdí, ze oznámením koncentrácie v priebehu roka 2007 sa usilovala dodrzat oznamovaciu povinnost vyplývajúcu z clánku 4 nariadenia c. 4064/89. 30 Tento clánok sa týka oznamovacej povinnosti pred uskutocnením koncentrácie v rozsahu Spolocenstva. V jeho prvom odseku sa uvádza, ze koncentrácie v rozsahu Spolocenstva sa musia oznámit Komisii najneskôr jeden týzden po uzavretí zmluvy, po oznámení návrhu vo verejnej sútazi alebo nadobudnutí kontrolného podielu. Treba poukázat na to, ze zalobkyna správne tvrdí, ze oznámenie transakcie v súlade s týmto ustanovením nemozno v takom sankcnom konaní, o aké ide v prejednávanej veci, povazovat za jej uznanie existencie porusenia povinnosti pozastavit koncentráciu stanovenej v clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89. 31 V oblasti práva hospodárskej sútaze je totiz v prípade sporu o existencii porusenia Komisia povinná preukázat porusenia, ktoré konstatuje, a zaobstarat dôkazy, ktorými môze z právneho hladiska dostatocne preukázat existenciu skutocností zakladajúcich porusenie (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, [7]C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 58, a zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, [8]C-2/01 P a C-3/01 P, Zb. s. I-23, bod 62; rozsudok Súdu prvého stupna zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, [9]T-201/04, Zb. s. II-3601, bod 688). Na tento úcel musí zhromazdit dostatocne presné a súhlasné dôkazy na odôvodnenie pevného presvedcenia, ze doslo k namietanému poruseniu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, CRAM a Rheinzink/Komisia, [10]29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 20; z 31. marca 1993, Ahlström Osakeytiö a i./Komisia, [11]C-89/85, C-104/85, C-114/85, C-116/85, C-117/85 a C-125/85 az C-129/85, Zb. s. I-1307, bod 127, a rozsudok Súdu prvého stupna z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, [12]T-185/96, T-189/96 a T-190/96, Zb. s. II-93, bod 47). 32 Komisia teda bola povinná zhromazdit v napadnutom rozhodnutí dostatocne presné a súhlasné dôkazy na preukázanie porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89. 33 Je pravda, ze okolnosti, ktoré uviedla Komisia na podporu svojho úvodného tvrdenia, ako je skutocnost, ze zalobkyna oznámila koncentráciu alebo uviedla tvrdenia v návrhu tlaciva CO, ako aj otázku, ci je Komisia oprávnená odvolávat sa v konaní pred Vseobecným súdom na tvrdenia uvedené v takom návrhu tlaciva, by prípadne bolo mozné skúmat z hladiska dostatku dôkazov o existencii porusenia. Konania pred Vseobecným súdom sa totiz riadia zásadou volného hodnotenia dôkazov, pricom jediným relevantným kritériom na posúdenie predlozených dôkazov je ich vierohodnost (rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, [13]T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501, bod 273). 34 Na také tvrdenia sa vsak nemozno odvolávat s cielom odopriet zalobkyni moznost spochybnit skutocnosti zakladajúce porusenie, v prípade ktorých Komisia nesie dôkazné bremeno, ako je najmä dlzka trvania porusenia. 35 Pokial ide na jednej strane osobitne o odkaz Komisie na tvrdenie zalobkyne uvedené v návrhu tlaciva CO zo 17. januára 2008, ze výlucná faktická kontrola zrejme existovala od roku 2004, hoci zalobkyna v konecnom tlacive uviedla, ze nadobudla kontrolu v priebehu roka 2007, treba poukázat na to, ze hoci skutocnost, ze podnik pocas správneho konania pred Komisiou výslovne alebo implicitne prizná urcité skutkové alebo právne okolnosti, môze predstavovat doplnujúci dôkaz pri posudzovaní dôvodnosti zaloby, táto skutocnost nemôze obmedzit samotný výkon práva na podanie zaloby na Vseobecný súd, ktoré patrí fyzickej alebo právnickej osobe podla clánku 230 stvrtého odseku ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, [14]C-407/08 P, Zb. s. I-6371, bod 90). Na druhej strane ide o skutocnost, ktorú Komisia uviedla na doplnenie v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia po svojom závere o existencii porusenia po 23. decembri 2003 uvedenom v odôvodnení 165. Za týchto okolností sa tvrdenie Komisie, ze zalobný dôvod zalobkyne je irelevantný, lebo zalobkyna údajne priznala porusenie v návrhu tlaciva CO, musí zamietnut bez toho, aby bolo potrebné rozhodnút o tvrdení zalobkyne týkajúcom sa nemoznosti Komisie odvolávat sa v konaní pred Vseobecným súdom na informáciu uvedenú v návrhu tlaciva CO, kedze údajne islo o dôverne predlozený dokument. 36 Napokon, ako Komisia navyse uznáva, aj keby zalobkyna spochybnovala len dlzku trvania porusenia, uznanie jej tvrdení by mohlo viest k ciastocnému zruseniu clánku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, [15]T-38/02, Zb. s. II-4407, body 211 az 213). 37 Za týchto okolností sa zalobný dôvod nemôze zamietnut ako irelevantný. 38 Vseobecný súd povazuje za vhodné preskúmat najprv tvrdenia uvedené v rámci druhej casti druhého zalobného dôvodu a az potom analyzovat prvú a tretiu cast uvedeného zalobného dôvodu. Okrem toho prvá cast a prvá výhrada uvedená v rámci tretej casti, ktoré obsahujú podobné tvrdenia, budú preskúmané spolocne. O druhej casti druhého dôvodu zalozenej na neúplnom a nesprávnom uplatnení kritéria uvedeného Komisiou v jej "usmerneniach" a o nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR 39 Zalobkyna v rámci odvolávania sa na viacnásobné nesprávne posúdenie pri uplatnení "usmernení" poukazuje na uplatnovanie oznámenia Komisie o pojme koncentrácia podla nariadenia c. 4064/89 ([16]Ú. v. ES C 66, 1998, s. 5; Mim. vyd. 08/001, s. 195, dalej len "oznámenie o pojme koncentrácia") a na konsolidované oznámenie Komisie o právomoci podla nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([17]Ú. v. EÚ C 95, s. 1, dalej len "konsolidované oznámenie o právomoci"). V podstate tvrdí, ze Komisia neúplne a nesprávne uplatnila kritérium týkajúce sa nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly mensinovým akcionárom stanovené v uvedených oznámeniach a ze nesprávne posúdila dôkaz zalozený na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR tým, ze ho uplatnila v podstate kvantitatívne, zatial co tieto oznámenia tiez stanovujú, ze na urcenie, ci operácia predstavuje koncentráciu, je potrebné vykonat celkovú analýzu zameranú na budúci vývoj a uplatnit skôr kvalitatívne ako kvantitatívne kritériá. 40 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze ako sa uvádza v odôvodnení 53 napadnutého rozhodnutia, zalobkyna sa nemôze odvolávat na konsolidované oznámenie o právomoci. Je pravda, ze bod 2 konsolidovaného oznámenia o právomoci stanovuje, ze uvedené oznámenie nahrádza oznámenie o pojme koncentrácia. Zatial co bod 1 konsolidovaného oznámenia o právomoci stanovuje, ze "úcelom tohto oznámenia je poskytnút usmernenie o otázkach právomoci podla" nariadenia c. 139/2004, vsak z clánku 26 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorý je navyse uvedený v napadnutom rozhodnutí, vyplýva, ze nariadenie c. 4064/89 sa nadalej uplatnuje na vsetky koncentrácie, ktoré boli predmetom zmluvy, oznámenia alebo kde kontrola bola nadobudnutá v zmysle clánku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia pred 1. májom 2004. V prejednávanom prípade pritom Komisia, ktorá chcela sankcionovat uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, skutocne konstatovala, ze zalobkyna nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR 23. decembra 2003. Vzhladom na to, ze úcelom oznámenia o pojme koncentrácia je podla jeho bodu 1 poskytnút pohlad na to, ako Komisia interpretuje pojem koncentrácia pouzívaný v clánku 3 nariadenia c. 4064/89, je teda potrebné konstatovat, ze zalobkyna sa v rámci prejednávanej veci môze odvolávat len na oznámenie o pojme koncentrácia. Táto skutocnost vsak nemá vplyv na analýzu, ktorá sa má vykonat v rámci tejto casti. Ako úcastníci konania uznávajú, znenie oboch oznámení nie je z vecného hladiska skutocne odlisné vo vztahu k navrhovanému kritériu na preukázanie existencie výlucnej faktickej kontroly uplatnovanej mensinovým akcionárom. Rovnako ako konsolidované oznámenie o právomoci, oznámenie o pojme koncentrácia stanovuje, ze pri urcovaní, ci operácia predstavuje koncentráciu, Komisia uplatnuje skôr kvalitatívne ako kvantitatívne kritériá, pricom kladie dôraz na pojem kontrola (bod 4). 41 Okrem toho je zrejmé, ze ako zalobkyna pripomína a Komisia vôbec nespochybnuje, Komisia je viazaná oznámeniami, ktoré prijme v oblasti kontroly koncentrácií, pokial sa neodchylujú od ustanovení Zmluvy a nariadenia c. 4064/89 (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2007, Sun Chemical Group a i./Komisia, [18]T-282/06, Zb. s. II-2149, bod 55). 42 Napokon treba tiez na úvod uviest, ze aj ked zalobkyna poukazuje na viacnásobné zjavne nesprávne posúdenie Komisie, analýza Komisie týkajúca sa okolností uskutocnenia koncentrácie podlieha úplnému preskúmaniu Vseobecným súdom. Pojem koncentrácia totiz zakladá právomoc Komisie podla nariadenia c. 4064/89 (pozri analogicky rozsudok Vseobecného súdu zo 6. júla 2010, Aer Lingus Group/Komisia, [19]T-411/07, Zb. s. II-3691, bod 62). Komisia sa navyse neodvoláva na existenciu svojej volnej úvahy v tejto oblasti. 43 Vzhladom na tieto zásady je teda potrebné postupne preskúmat tri údajné nesprávne posúdenia, na základe ktorých Komisia konstatovala, ze 23. decembra 2003 sa zalobkyna nadobudnutím podielu spolocnosti EDF stala jednoznacne prvým akcionárom spolocnosti CNR a ze má zarucenú absolútnu väcsinu na valnom zhromazdení spolocnosti CNR. 44 Po prvé zalobkyna tvrdí, ze struktúra hlasov v priebehu valných zhromazdení v rokoch pred decembrom 2003 nie je relevantná. Podla jej názoru Komisia nevzala do úvahy skutocnost, ze hlavným akcionárom v tom case bola EDF, spolocnost ovládaná státom. Nízka miera úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach v priebehu troch rokov pred odkúpením akcií spolocnosti EDF zalobkynou je údajne odôvodnená tým, ze ostatní verejní akcionári dôverovali spolocnosti EDF, pokial ide o ochranu ich záujmov. Zalobkyna dodáva, ze skutocnost, ze EDF od prijatia rozhodnutia EDF/EnBW uz nebola oprávnená zúcastnovat sa na hlasovaní na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR a ze si na tento úcel urcila splnomocnenca, nemá vplyv na dôveru malých akcionárov. 45 Treba poukázat na to, ze analýza, ktorú Komisia uskutocnila v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 41 az 77), je zalozená na prítomnosti a správaní akcionárov na valných zhromazdeniach v troch rokoch pred 23. decembrom 2003, ked zalobkyna podla názoru Komisie prevzala faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, z coho Komisia vyvodila, aká bude situácia na budúcich valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. 46 Tento prístup je v zásade v súlade s oznámením o pojme koncentrácia a clánkom 3 ods. 3 nariadenia c. 4064/89. Slúzi totiz na urcenie, ci zalobkyna bola schopná uplatnovat rozhodujúci vplyv na spolocnost CNR od konca decembra 2003, a ako vyplýva z oznámenia o pojme koncentrácia, prítomnost akcionárov na valných zhromazdeniach cielovej spolocnosti je v tejto súvislosti dôlezitým dôkazom. 47 Bod 14 oznámenia o pojme koncentrácia totiz stanovuje, ze výlucnú kontrolu mozno nadobudnút prostredníctvom "kvalifikovanej mensiny", ktorá môze byt zalozená na právnych alebo skutkových okolnostiach. Pokial ide o výlucnú faktickú kontrolu uplatnovanú mensinovým akcionárom, v spomenutom bode 14 uvedeného oznámenia sa uvádza, ze o taký prípad ide napríklad vtedy, ked má akcionár takmer úplnú istotu, ze získa väcsinu na valnom zhromazdení, lebo zvysní akcionári sú velmi rozdrobení. Je teda málo pravdepodobné, ze vsetci malí akcionári budú môct byt prítomní alebo zastúpení na valnom zhromazdení. Na základe prítomnosti akcionárov v priebehu predchádzajúcich rokov sa posúdi, ci sa uplatnuje výlucná kontrola. Ak na základe poctu akcionárov, ktorí sa zúcastnujú na valnom zhromazdení, mensinový akcionár získa stabilnú väcsinu na valnom zhromazdení, predpokladá sa, ze predmetný mensinový akcionár uplatnuje výlucnú kontrolu nad podnikom. 48 Oznámenie o koncentrácii teda jednoznacne stanovuje analýzu prítomnosti akcionárov na valných zhromazdeniach v predchádzajúcich rokoch na urcenie situácie v budúcnosti. Komisia pritom v napadnutom rozhodnutí postupovala práve takto. V tejto súvislosti Komisia správne zdôraznuje, ze tvrdenie, ze by bolo potrebné pozorovat pocas niekolkých rokov situáciu na valných zhromazdeniach po zvýsení základného imania, ktoré takmer urcite poskytuje výlucnú faktickú kontrolu, aby bolo mozné tvrdit, ze takáto kontrola skutocne existuje, nie je zalozené na správnom výklade uvedeného oznámenia a viedlo by k systému "skusmej faktickej kontroly", ktorý by bol v rozpore so systémom predbezného oznamovania a povolovania zavedeným nariadením c. 4064/89. 49 Je vsak potrebné uviest, ze výhrada zalobkyne zalozená na irelevantnosti struktúry hlasov na valných zhromazdeniach pred decembrom 2003 sa v skutocnosti netýka zohladnenia obdobia rokov 2000 az 2003, ale úlohy, ktorú EDF plnila pocas tohto obdobia. Zalobkyna totiz v podstate tvrdí, ze oznámila operáciu az po viac ako troch rokoch, lebo na konci roka 2003 nemohla mat takmer úplnú istotu, ze v budúcnosti bude mat na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR väcsinu. Podla jej názoru bolo pred získaním tejto takmer úplnej istoty potrebné tri roky pozorovat skutkové okolnosti. 50 Pokial ide o urcenie dátumu zaciatku porusenia povinnosti pozastavit koncentráciu v prejednávanom prípade, zalobkyna správne tvrdí, ze nedoslo ku koncentrácii, a teda k poruseniu clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ak pocas decembra 2003 nemala takmer úplnú istotu, ze v budúcnosti získa kontrolu na valných zhromazdeniach. Za týchto okolnosti navyse údajne nemala ani oznamovaciu povinnost. 51 Pokial ide o túto takmer úplnú istotu, Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala, ze zalobkyna získala záruku, ze bude môct získat absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach, 23. decembra 2003, ked nadobudla podiel spolocnosti EDF (ktorý predstavoval 22,22 % základného imania a 20 % hlasovacích práv), cím zvýsila svoj podiel na základom imaní vo výske 17,86 % na 49,95 %, cím sa zalobkyna stala prvým akcionárom spolocnosti CNR a získala 47,92 % hlasovacích práv. Táto záruka vyplývala najmä z velkej rozdrobenosti akcionárov okrem CDC (ktorá vlastnila 22 % základného imania a 20 % hlasovacích práv), kedze takmer 200 územných celkov a iných miestnych verejnoprávnych subjektov vlastnilo v tom case 16,82 % základného imania (odôvodnenie 41). V odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia Komisia vykonala prognózu casti hlasovacích práv na valných zhromazdeniach, ktoré vlastnil akcionár s podielom, ktorý predstavoval 47,92 % hlasovacích práv, k 23. decembru 2003 vzhladom na mieru úcasti akcionárov zaznamenanú na valných zhromazdeniach v styroch rokoch pred nadobudnutím podielu spolocnosti EDF. Hlasovacie práva, ktoré vlastnil taký akcionár, boli údajne vzdy vyssie ako 60 %. 52 V reakcii na tvrdenia zalobkyne uvedené v jej odpovedi na oznámenie o výhradách, ktorými zalobkyna uz spochybnila analýzu struktúry hlasov na valných zhromazdeniach v období rokov 2000 az 2003, Komisia k odôvodneniam 57 a 58 napadnutého rozhodnutia este dodala, ze podmienkou, aby zalobkyna mohla mat absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach, bolo, aby miera úcasti akcionárov nebola vyssia alebo rovná 95,84 %, a ze vzhladom na mieru úcasti pocas týchto rokov, ktorá bola ovela nizsia ako tento limit (od 43 % do 76,6 %) bolo velmi nepravdepodobné, ze by zalobkyna od 23. decembra 2003 nemala absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. 53 Zalobkyna namieta proti tejto analýze jednak dôveru malých akcionárov v spolocnost EDF pocas tohto obdobia, ktorá údajne odôvodnovala nízku mieru úcasti na valných zhromazdeniach, takze Komisia z nej nemohla vyvodit dôsledky pre budúcnost, a jednak nesprávnost analýzy Komisie týkajúcej sa úlohy splnomocnenca, ktorý vykonával hlasovacie práva spolocnosti EDF, kedze Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala, ze EDF od 1. apríla 2001 uz nevykonávala svoje práva akcionára. 54 Pokial ide o prvú z týchto skutocností, Komisia v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia a v konaní pred Vseobecným súdom správne tvrdí, ze neexistuje nijaký dôkaz o takej dôvere malých akcionárov v hlavného akcionára v tom case, spolocnost EDF, ktorú ovládala Francúzska republika, na odôvodnenie nízkej miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach pocas troch rokov pred prevodom akcií spolocnosti EDF na zalobkynu. Toto tvrdenie teda údajne nemôze spochybnit relevantnost miery úcasti v období rokov 2000 az 2003 pre analýzu Komisie. 55 Pokial ide o druhú skutocnost týkajúcu sa údajnej nesprávnosti analýzy Komisie týkajúcej sa úlohy splnomocnenca, ktorý vykonával hlasovacie práva spolocnosti EDF po prijatí rozhodnutia EDF/EnBW, Komisia v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze EDF od 1. apríla 2001 uz nevykonáva svoje práva akcionára na valných zhromazdeniach a zasadnutiach správnej rady. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, táto analýza nie je nesprávna. Je zalozená na skutocnosti, ze záväzky prevzaté v rámci rozhodnutia EDF/EnBW stanovovali výkon hlasovacích práv spolocnosti EDF na valných zhromazdeniach a zasadnutiach správnej rady spolocnosti CNR splnomocnencom konajúcim úplne nezávisle od úcastníkov od 1. apríla 2001. 56 Uvedené záväzky totiz v casti A týkajúcej sa vztahov so spolocnostou CNR stanovujú, ze "vzhladom na skutocnost, ze EDF sa uz nebude podielat na obchodnej politike spolocnosti CNR a jej správaní na trhu, zaväzuje sa vzdat sa výkonu svojich hlasovacích práv v spolocnosti CNR a odvolat svojho zástupcu zo správnej rady spolocnosti CNR k 31. marcu 2001". Tiez sa tam uvádza, ze "splnomocnenec bude konat ako správca akcií spolocnosti EDF v spolocnosti CNR". Okrem toho na konci casti C uvedených záväzkov sa uvádza, ze splnomocnenec vykonáva svoje úlohy ako nezaviazaná a nezávislá tretia osoba. Za týchto okolností tvrdenie zalobkyne, ze malí akcionári sa pocas tohto obdobia mohli nadalej domnievat, ze akcie spolocnosti EDF zostávajú vo verejnom sektore, nie je presvedcivé, kedze nezávislost splnomocnenca neumoznovala predpokladat, ze bude nadalej zastupovat len záujmy verejného sektora. 57 Prvá výhrada sa teda musí zamietnut. 58 Po druhé zalobkyna tvrdí, ze Komisia nesprávne konstatovala, ze zalobkyna mala 23. decembra 2003 matematickú istotu, ze získa absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR, len z dôvodu, ze na zmarenie jej návrhov by bola potrebná úcast akcionárov v rozsahu 95,48 %. Na podporu tohto tvrdenia sa zalobkyna odvoláva najmä na sústavný rast miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach pred operáciou priblizne o 10 % a na rozhodnutie Komisie z 20. decembra 2006 o nevznesení námietky voci oznámenej koncentrácii (vec COMP/M.4336-MAN/Scania) (dalej len "rozhodnutie MAN/Scania"). Zalobkyna poukazuje na to, ze v tejto poslednej uvedenej veci Komisia v súvislosti s otázkou, ci spolocnost Volkswagen ovládala spolocnost MAN, konstatovala, ze zvýsenie miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach priblizne o 20 % bolo mozné vzhladom na zvýsenú obozretnost ostatných mensinových akcionárov voci spolocnosti Volkswagen po zvýsení jej podielu na základnom imaní spolocnosti MAN. 59 Pokial ide o kolísanie miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR v období rokov 2000 az 2003, zalobkyna tvrdí, ze miera úcasti sa sústavne zvysovala priblizne o 10 % s kazdým dalsím valným zhromazdením a ze zvýsenie o 20 % (z 76,6 % v priebehu novembra 2002 na 95,84 % po decembri 2003) preto nebolo nepravdepodobné. 60 Treba konstatovat, ze táto analýza je zalozená na neúplnom opise skutkových okolností. Ako tvrdí Komisia, zalobkyna neberie do úvahy valné zhromazdenia, na ktorých prítomnost akcionárov klesala. Z tabulky 2 a poznámky pod ciarou c. 31 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze miera úcasti akcionárov na riadnych, mimoriadnych alebo zmiesaných valných zhromazdeniach spolocnosti CNR v období rokov 2000 az 2003 bola 72,2 % (27. júna 2000), 43 % (21. decembra 2000), 55,2 % (28. júna 2001), 62,9 % (21. júna 2002), 76,6 % (riadne valné zhromazdenie z 28. novembra 2002), 72,6 % (mimoriadne valné zhromazdenie z 28. novembra 2002), 67 % (riadne valné zhromazdenie z 25. júna 2003) a 68,5 % (mimoriadne valné zhromazdenie z 25. júna 2003). Tvrdenie Komisie v konaní pred Vseobecným súdom, ze miera úcasti akcionárov v období rokov 2000 az 2003 zostala napriek znacnému poklesu, po ktorom nasledoval ciastocný nárast, celkovo stabilná s poklesom o 3,7 %, teda nie je nesprávne. 61 Okrem toho z tabulky c. 2 napadnutého rozhodnutia tiez vyplýva, ze aj vtedy, ked úcast akcionárov na valných zhromazdeniach bola najvyssia (76,6 % na valnom zhromazdení z 28. novembra 2002), taký akcionár, akým bola zalobkyna od konca decembra 2003, ktorý vlastnil 47,92 % hlasovacích práv, mal zarucenú väcsinu hlasovacích práv prítomných alebo zastúpených akcionárov. 62 Tvrdenie zalobkyne zalozené na moznom náraste miery úcasti akcionárov o 20 % od roka 2004 tiez nie je presvedcivé, kedze nárast zaznamenaný pocas obdobia rokov 2000 az 2003 nebol sústavný, o com svedcí napríklad pokles úcasti akcionárov na valnom zhromazdení v júni 2003 spôsobený neprítomnostou spolocnosti SNCF. Pre úplnost je potrebné poznamenat, ze aj ked údaje týkajúce sa úcasti na valných zhromazdeniach konaných po roku 2003 nie sú relevantné na preukázanie takmer úplnej istoty zalobkyne, ze od 23. decembra 2003 bude môct presadit svoje rozhodnutia, tieto údaje potvrdzujú jasný nárast úcasti po tomto dátume. Ako vsak uvádza Komisia, tento nárast mozno odôvodnit prítomnostou CDC, ktorá nadobudla podiel spolocnosti SNCF vo výske 20 %. V kazdom prípade, ako vyplýva z tabulky 3 napadnutého rozhodnutia, aj pri najvyssej miere úcasti na valnom zhromazdení v júni 2006 zalobkyna stále mala sama väcsinu hlasov. 63 Okrem toho, pokial ide o rozhodnutie MAN/Scania, citované v bode 58 vyssie, treba pripomenút, ze ani Komisia, ani - a fortiori - Vseobecný súd nie sú v prejednávanom prípade viazaní skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v predchádzajúcom rozhodnutí Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, [20]T-210/01, Zb. s. II-5575, body 118 az 120, a Sun Chemical Group a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 88 a tam citovanú judikatúru). 64 Okrem toho Komisia správne rozlisuje situáciu spolocnosti Volkswagen, o ktorú islo v rozhodnutí MAN/Scania, od situácie zalobkyne v prejednávanom prípade. Zalobkyna sa odvoláva na rozhodnutie MAN/Scania ako príklad veci, v ktorej Komisia údajne povazovala za pravdepodobný nárast úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach o 20 %. V uvedenej veci spolocnost Volkswagen vlastnila 21,6 % hlasovacích práv v spolocnosti MAN a Komisia musela skúmat, ci tento podiel poskytoval faktickú kontrolu. Komisia prijala argumentáciu spolocnosti MAN, podla ktorej nárast miery úcasti na jej valných zhromazdeniach o 20 %, ktorým by sa uvedená miera zvýsila zo 40 % na 60 %, bol pravdepodobný, cím teda bola vylúcená kontrola spolocnosti Volkswagen. 65 V prejednávanom prípade vsak zalobkyna vlastnila na konci roka 2003 47,92 % hlasovacích práv, cize viac ako dvojnásobok hlasovacích práv spolocnosti Volkswagen. Na dosiahnutie úcasti 95,48 % na valnom zhromazdení, a teda na zmarenie jej návrhov by bolo potrebné, aby doslo k nárastu miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR o viac ako 20 %, a to aj vo vztahu k najvyssej miere úcasti zaznamenanej v rokoch 2000 az 2003. Ako navyse zdôraznuje Komisia, miera úcasti akcionárov 95,84 % je velmi vysoká, zatial co miera úcasti akcionárov potrebná na mozné zablokovanie spolocnosti Volkswagen nedosahovala ani 60 %. 66 Druhá výhrada sa teda musí tiez zamietnut, kedze Komisia v odôvodnení 58 napadnutého rozhodnutia správne konstatovala, ze zalobkyna mohla predpokladat, ze získa absolútnu väcsinu na budúcich valných zhromazdeniach s 47,92 % hlasovacích práv od 23. decembra 2003, kedze miera úcasti akcionárov rovná alebo vyssia ako 95,84 % bola vysoko nepravdepodobná. 67 Po tretie zalobkyna tvrdí, ze posúdenie Komisie, ktoré popiera existenciu strukturálnych a strategických väzieb medzi verejnými akcionármi spolocnosti CNR, je nesprávne. 68 Táto námietka sa týka skutocnosti, ze Komisia vzala do úvahy velkú rozdrobenost zvysných akcionárov, ako to vyplýva najmä z odôvodnení 45 a 57 napadnutého rozhodnutia. 69 Podla zalobkyne Komisia mala zaujat menej kategorický prístup a uznat, ze v rámci spolocnosti CNR mohlo dôjst k prípadom blokovania. Toto potenciálne blokovanie údajne mohlo vyplynút z konfliktu medzi verejnoprospesnou funkciou spolocnosti CNR a jej obchodným úcelom, z rozdrobených verejných akcionárov, ktorí vsak dohliadajú na vyvázenost verejnoprospesných cielov a stratégie spolocnosti CNR, a z rizika nedosiahnutia väcsiny na valných zhromazdeniach vzhladom na struktúru hlasovania. Komisia navyse údajne posudzovala existenciu kontroly spätne a na základe udalostí, ktoré nastali od roku 2003. 70 Pokial ide o údajnú existenciu strukturálnych a strategických väzieb medzi verejnými akcionármi spolocnosti CNR, tabulka týkajúca sa vývoja podielu akcionárov vlastniacich viac ako 2 % základného imania spolocnosti CNR, ako aj ich podielu na hlasovacích právach na valných zhromazdeniach od roku 2001, uvedená v odôvodnení 22 napadnutého rozhodnutia, svedcí o tom, ze od konca roka 2003 - odhliadnuc od CDC, ktorá v tom case vlastnila 29,80 % hlasovacích práv - vlastnili viac ako 2 % hlasovacích práv len traja verejní akcionári s celkovým podielom vo výske 15,98 % hlasovacích práv. Vzhladom na túto nízku mieru a velkú rozdrobenost zvysných hlasovacích práv v rámci spolocnosti CNR (poznámka pod ciarou c. 23 napadnutého rozhodnutia) je málo pravdepodobné, ze náhly nárast úcasti verejných akcionárov na valných zhromazdeniach, ktorí by sa obávali o ochranu svojich záujmov, by mohol mat skutocný vplyv na väcsinové hlasovanie. 71 Zdá sa totiz skôr, ze len "koalícia", ktorú by vytvorila CDC a ktorá by mala navyse 18,12 % hlasov rozdrobených medzi mensinových verejných akcionárov, by mohla po 23. decembri 2003 prehlasovat zalobkynu na valnom zhromazdení. 72 Komisia sa v tejto súvislosti správne odvoláva na úlohu dohody. Ako bolo spomenuté v bode 7 vyssie, zalobkyna uzavrela dohodu s cielom zabezpecit si väcsinu v predstavenstve spolocnosti CNR. Treba poznamenat, ze CDC vlastnila od augusta 2003 29,80 % hlasovacích práv, takze v rukách zalobkyne a CDC sa nachádzalo celkovo 77,72 % hlasovacích práv na valných zhromazdeniach. 73 Dohoda stanovuje, ze "ak jedna zo zmluvných strán bude chciet uzavriet dohodu o hlasovaní s jedným alebo viacerými dalsími akcionármi, bude musiet získat predchádzajúci súhlas druhej zmluvnej strany týkajúci sa pôsobnosti tejto dohody a totoznosti jedného alebo viacerých dalsích akcionárov, s ktorými chce uzavriet takú dohodu" (clánok 10 dohody), a to pokial zalobkyna nemala väcsinu v predstavenstve. 74 V reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu zalobkyna predlozila rovnopis dohody, ako aj doplnujúce vysvetlenia týkajúce sa výkladu jej clánku 10. Je potrebné vyvodit z nich, ze pôsobnost tohto ustanovenia nie je jasná. Úcastníci konania sa vsak zhodujú v tom, ze toto ustanovenie sa týka len dohody o hlasovaní týkajúcej sa osobitných rozhodnutí prijímaných na valných zhromazdeniach, konkrétne rozhodnutí o menovaní clenov predstavenstva a dozornej rady. Aj keby sa vsak dohoda týkala len takto obmedzenej dohody o hlasovaní, zdá sa málo pravdepodobné, ze CDC by po uzavretí dohody 24. júla 2003 namietala proti návrhom zalobkyne v priebehu valných zhromazdení spolocnosti CNR. 75 Táto analýza potvrdzuje, ze bolo málo pravdepodobné, ze by sa zalobkyna po decembri 2003 mohla obávat, ze nezíska väcsinu na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. Taká situácia by totiz mohla nastat iba v prípade úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach, ktorá by bola rovná alebo vyssia ako 95,84 %, a spolocného postupu verejných akcionárov, vrátane CDC, proti zalobkyni. 76 Len v málo pravdepodobnom prípade, ktorý bol vylúcený v odôvodnení 72 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa konstatuje, ze zalobkyna by 23. decembra 2003 mohla predvídat také správanie CDC, je teda relevantné posúdit strukturálne a strategické väzby medzi verejnými akcionármi spolocnosti CNR. 77 V tejto súvislosti tvrdenie zalobkyne zalozené na faktickej existencii spolocných záujmov uvedených akcionárov z dôvodu zaradenia verejnoprospesnej funkcie do stanov spolocnosti CNR nie je presvedcivé. Existencia takých spolocných záujmov sa musí posúdit konkrétne. Zalobkyna vsak nepredlozila konkrétne dôkazy, ktoré by umoznili odôvodnit jej tvrdenie. 78 Ak by sme vychádzali z obsahu zápisnice z mimoriadneho valného zhromazdenia z 25. júna 2003, na ktorú sa odvoláva zalobkyna, zdalo by sa, ze hoci územné celky chceli, aby stratégia spolocnosti CNR zohladnovala vseobecný záujem, nevyhnutne si to nevyzadovalo dohodu o vymedzení konkrétnych pravidiel tejto stratégie. Pokial teda ide o volbu clenov dozornej rady, zástupca jedného územného celku tvrdí, ze na základe "systému zastúpenia územných celkov v správnej rade" navrhnutého francúzskou vládou "CNR budú zastupovat len územné celky, ktoré na nachádzajú na juh od Montélimaru, pricom toto geografické zastúpenie vôbec nezohladnuje dôlezité záujmy severných územných celkov". V zápisnici je tiez spomenutá existencia akcionárskej dohody medzi niektorými územnými celkami a spolocného výboru zdruzujúceho dalsie územné celky. Podpredseda vseobecnej rady Horného Savojska (Francúzsko) navyse tvrdí, ze "rozhodnutie, ktoré sa prijme, nevestí nic dobré o fungovaní dohody verejných akcionárov". 79 Na základe spisového materiálu je teda tazké potvrdit istú existenciu silných a trvalých strategických väzieb medzi verejnými akcionármi v priebehu decembra 2003, ako aj úplnú neexistenciu takých väzieb, takze tieto tvrdenia nie sú dostatocne podlozené. 80 Komisia sa napokon vo viacerých odôvodneniach napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 65 a nasl.) zaoberá vyvrátením tvrdenia zalobkyne, ze ocakávanie znacnej reakcie ostatných verejných akcionárov na zvýsenie jej podielu na základnom imaní spolocnosti CNR bolo este opodstatnenejsie vzhladom na ich väzby a spolocné strategické záujmy. V rámci tejto diskusie sa obaja úcastníci konania odvolávajú na okolnosti, ktoré nastali po roku 2003, s cielom odôvodnit svoje stanovisko. Vznik povinnosti pozastavit koncentráciu pritom závisel od toho, ci 23. decembra 2003 doslo k trvalej zmeny kontroly. Existencia koncentrácie, na ktorú sa vztahuje nariadenie c. 4064/89, sa musí urcit na základe údajov z decembra 2003. Aj ked nemozno vylúcit, ze údaje z obdobia po decembri 2003 by mohli byt relevantné na potvrdenie existencie dlhodobého porusenia, v tomto stádiu analýzy, v ktorom sa má urcit, ci zalobkyna mala na konci roka 2003 takmer úplnú istotu, ze v budúcnosti bude môct presadit svoje rozhodnutia v spolocnosti CNR, ich treba vylúcit. 81 Aj s prihliadnutím na skutocnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa struktúry akcionárov spolocnosti CNR a dohody je v konecnom dôsledku potrebné dospiet k záveru, ze zalobkyna nepredlozila nijaký dôkaz, ktorý by spochybnoval prvý dôkaz spomenutý v bode 26 vyssie, podla ktorého zalobkyna mala 23. decembra 2003 takmer úplnú istotu, ze získa väcsinu na valných zhromazdeniach aj bez toho, aby vlastnila väcsinu hlasovacích práv. Druhá cast druhého zalobného dôvodu sa teda musí zamietnut. O prvej casti druhého dôvodu zalozenej na nezohladnení základnej vlastnosti spolocnosti CNR a o prvej výhrade tretej casti druhého zalobného dôvodu zalozenej na nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na väcsine, ktorú zalobkyna mala v predstavenstve spolocnosti CNR 82 Zalobkyna tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, kedze v napadnutom rozhodnutí nezohladnila vsetky skutkové okolnosti týkajúce sa osobitnej právnej úpravy odchylujúcej sa od právnej úpravy akciových spolocností, ktorá sa vztahuje na spolocnost CNR. V tejto súvislosti sa zalobkyna v rámci prvej casti druhého zalobného dôvodu v podstate odvoláva na viaceré okolnosti týkajúce sa skutocnosti, ze CNR podla clánku 7 zákona c. 80-3 podlieha dohladu Francúzskej republiky za rovnakých podmienok ako státne verejné podniky, pricom Komisia tieto skutocnosti údajne dostatocne nezohladnila. V rámci tretej casti druhého zalobného dôvodu zalobkyna jednak tvrdí, ze jej právomoc urcovat zlozenie predstavenstva spolocnosti CNR bola obmedzenejsia ako právomoc konstatovaná v napadnutom rozhodnutí, pricom okolnost, ze od 8. júla 2003 dvoch z troch clenov predstavenstva vymenovávala zalobkyna, je skôr dôsledkom vplyvu státu, a jednak tvrdí, ze v dozornej rade mala len troch zástupcov z trinástich clenov. V rámci prvej casti druhého zalobného dôvodu zalobkyna dodáva, ze Komisia dostatocne nezohladnila význam zákona Murcef. 83 Komisia spochybnuje analýzu zalobkyne a pochybuje o prípustnosti niektorých tvrdení a skutkových okolností, ktoré zalobkyna uviedla po prvý raz v konaní pred Vseobecným súdom, aj ked o nich vedela v stádiu správneho konania. 84 Tieto výhrady sa týkajú druhého a tretieho dôkazu, z ktorých vychádzala Komisia (bod 26 vyssie), týkajúcich sa skutocnosti, ze zalobkyna mala od roku 2003 absolútnu väcsinu v predstavenstve, ako aj prostriedky na jej udrzanie, a skutocnosti, ze zákon Murcef nebránil zalobkyni v nadobudnutí kontroly nad spolocnostou CNR. Poukazujú skôr na kvalitatívne aspekty prebratia kontroly, ktoré oznámenie o pojme koncentrácia v bode 4 oznacuje za relevantné faktory na urcenie, ci operácia predstavuje koncentráciu, ako to bolo pripomenuté v bode 40 vyssie. 85 Tvrdenia zalobkyne sa týkajú jednak vplyvu Francúzskej republiky na riadenie spolocnosti CNR (zlozenie a úloha predstavenstva a dozornej rady, vládnych komisárov, státneho kontrolóra) a jednak vplyvu zákona Murcef. - O vplyve Francúzskej republiky na riadenie spolocnosti CNR (zlozenie a úloha predstavenstva a dozornej rady, vládnych komisárov, státneho kontrolóra) 86 V odôvodneniach 78 az 86 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze jedným z dôkazov o nadobudnutí výlucnej kontroly v priebehu decembra 2003 bolo, ze zalobkyna mala od roku 2003 absolútnu väcsinu v predstavenstve spolocnosti CNR a prostriedky na jej udrzanie. Na podporu tohto tvrdenia Komisia na jednej strane poukázala na to, ze pravidlá vymenovávania clenov predstavenstva zarucovali prítomnost dvoch zástupcov zalobkyne z troch clenov tohto základného orgánu, ktorý riadil cinnost a urcoval obchodnú politiku spolocnosti CNR, kedze CDC a zalobkyna mali blokovaciu mensinu v dozornej rade, ktorá rozhodovala o vymenovávaní clenov predstavenstva (odôvodnenia 78 a 83). V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva aj na skutocnost, ze od 8. júla 2003 a odvtedy nepretrzite dvaja z troch clenov predstavenstva v skutocnosti zastupovali zalobkynu, co zalobkyna vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách ani na vypocutí údajne nespochybnila (odôvodnenie 83). Na druhej strane Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze dozorná rada musela schvalovat niektoré rozhodnutia navrhnuté predstavenstvom, je irelevantná, kedze islo len o opatrenia, ktoré jej nemohli umoznit uplatnovat rozhodujúci vplyv na stratégiu spolocnosti CNR (odôvodnenia 79 a 80). V súvislosti s touto poslednou uvedenou skutocnostou Komisia v odôvodnení 81 pre úplnost dodala, ze v prípade sporu medzi týmito dvoma orgánmi spor vyriesi valné zhromazdenie, teda orgán, v ktorom zalobkyna bola schopná presadit svoj názor. 87 Zalobkyna uvádza na spochybnenie tejto analýzy viaceré tvrdenia. 88 Po prvé zalobkyna spochybnuje analýzu Komisie, pokial ide o situáciu kontroly v predstavenstve. Najmä tvrdí, ze vymenovanie dvoch jej zástupcov za clenov predstavenstva od 8. júla 2003 bolo zalozené na odporúcaní vládnych komisárov, a nie na predpokladanom uplatnovaní dohody, ktorá bola uzavretá neskôr. Podla zalobkyne táto skutocnost vôbec nepreukazuje, ze od 23. decembra 2003 sama fakticky ovládala spolocnost CNR, ale skôr svedcí o tom, ze v priebehu roka 2003 spolocnost CNR este stále ovládali francúzske orgány verejnej moci na základe svojej dozornej právomoci. 89 V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné zamietnut tvrdenie Komisie, ze ide o skutkovú okolnost, ktorá bola po prvý raz uvedená v zalobe. Ako totiz zalobkyna správne tvrdí, informácie týkajúce sa vymenovania clenov predstavenstva na odporúcanie vládnych komisárov v priebehu júla 2003 boli oznámené Komisii v rámci doplnujúcej odpovede zalobkyne z 30. júna 2008 na ziadost Komisie o informácie zo 17. júna 2008. 90 Treba vsak poukázat na to, ze zalobkyna aspon scasti zmenila svoju argumentáciu. V tlacive CO totiz uviedla, ze "hoci [ona] a CDC mali nadalej dobrovolne mensinové zastúpenie v dozornej rade, v roku 2003 prakticky zvolili alebo dali zvolit... [dvoch zo svojich] zástupcov v predstavenstve". 91 Okrem toho, ako Komisia tiez poznamenáva, vládni komisári sa zúcastnujú na zasadnutiach dozornej rady výlucne s poradným hlasom. Takáto okolnost nemôze v nijakom prípade svedcit o situácii kontroly v zmysle práva Únie týkajúceho sa koncentrácií. 92 Skutková okolnost, na ktorú sa odvoláva zalobkyna, navyse nepreukazuje, ze v tom case mali vládni komisári vplyv, ktorý by zalobkyna (a CDC) nemohli prekonat, pokial ide o volbu clenov predstavenstva. 93 Napokon tvrdenie zalobkyne nespochybnuje skutkovú okolnost, ktorú Komisia uviedla v odôvodnení 83 napadnutého rozhodnutia, ze uz dávno pred 23. decembrom 2003 boli dvaja z troch clenov predstavenstva zástupcami zalobkyne. Okrem toho v tejto súvislosti tiez nemá nijaký vplyv tvrdenie, ze predsedu predstavenstva vymenováva prezident Francúzskej republiky. 94 Tieto tvrdenia tiez nevyvracajú skutocnost uvedenú v odôvodnení 78 napadnutého rozhodnutia, pokial ide o moznost zalobkyne urcovat zlozenie predstavenstva v budúcnosti na základe dohody. Ako totiz uz bolo spomenuté vyssie, podla clánku 10 dohody zalobkyna a CDC "budú robit to, co je v ich právomoci, najmä vykonávaním svojho hlasovacieho práva na valnom zhromazdení a vyzadovaním od clenov dozornej rady, ktorí boli vymenovaní na ich návrh, aby vykonávali svoje hlasovacie právo v dozornej rade, aby sa predstavenstvo spolocnosti CNR skladalo z troch clenov, a to z predsedu a dvoch dalsích clenov, vymenovaných na návrh [zalobkyne]". Aj so zretelom na skutocnost, ze ako je uvedené v odôvodnení 78 a nasl. napadnutého rozhodnutia, CDC a zalobkyna mali sest z trinástich kresiel v dozornej rade, ze vymenovávanie clenov predstavenstva si vyzadovalo dvojtretinovú väcsinu a ze zalobkyna mala podla dohody právo vzniest námietku, ak by CDC chcela uzavriet dohodu o hlasovaní s jedným alebo viacerými dalsími akcionármi, nemozno popriet, ze zalobkyna si bola istá kontrolou predstavenstva v budúcnosti. 95 Po druhé zalobkyna spochybnuje význam, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí pripísaný úlohe predstavenstva pri riadení spolocnosti CNR. 96 V tejto súvislosti treba poznamenat, ze zalobkyna nespochybnuje skutkové okolnosti uvedené v odôvodneniach 38, 80 a 83 napadnutého rozhodnutia, podla ktorých predstavenstvo urcuje obchodnú politiku spolocnosti CNR najmä z dôvodu, ze rozhoduje o jej rozpocte, ako aj o jej podnikatelskom pláne a vrcholovom manazmente, pricom tieto rozhodnutia nepodliehajú schváleniu dozornej rady. Zalobkyna tiez nespochybnuje, ze rozhodnutia, ktoré musí schválit dozorná rada, vymenované najmä v poznámke pod ciarou c. 19 napadnutého rozhodnutia, neumoznujú dozornej rade uplatnovat kontrolu nad spolocnostou CNR. 97 Ako Komisia uviedla v poznámke pod ciarou c. 20 napadnutého rozhodnutia, oznámenie o pojme koncentrácia v bode 21 a nasl. stanovuje, ze rozhodnutia týkajúce sa rozpoctu, podnikatelského plánu a menovania vrcholového manazmentu sú zásadné, kedze urcujú obchodnú stratégiu podniku. Predstavujú teda typické ukazovatele uplatnovania kontroly. Okrem toho, ako sa uvádza v bode 14 uvedeného oznámenia, výlucnú kontrolu môze uplatnovat aj mensinový akcionár, ktorý má právo riadit cinnost spolocnosti a urcovat jej obchodnú politiku. 98 Tieto dôkazy teda nie sú irelevantné na urcenie, ci existuje situácia kontroly. 99 Okrem toho nie je spochybnené ani konstatovanie, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 81 napadnutého rozhodnutia, ze v prípade sporu medzi predstavenstvom a dozornou radou spor rozhodne valné zhromazdenie väcsinou hlasov prítomných alebo zastúpených akcionárov, a teda ze rozhodovacia právomoc patrí v konecnom dôsledku valnému zhromazdeniu. Clánok 18-1 ods. 3 stanov spolocnosti CNR totiz stanovuje, ze "v prípade, ak dozorná rada odmietne udelit súhlas s jednou z týchto operácií [ide o úkony a zmluvy akejkolvek povahy a formy zaväzujúce spolocnost, ktoré z dôvodu svojej výsky alebo dlzky trvania musia podliehat schváleniu dozornej rady], predstavenstvo môze výnimocne zvolat riadne valné zhromazdenie, ktoré môze udelit predmetný súhlas a vyvodit vsetky dôsledky zo sporu vzniknutého medzi orgánmi spolocnosti". V dôsledku toho, ak - ako bolo konstatované v rámci druhej casti druhého zalobného dôvodu, zalobkyna na konci decembra 2003 skutocne mala zarucené, ze získa väcsinu hlasov na valnom zhromazdení -, treba konstatovat, ze mala tiez zarucené, ze uspeje v prípade sporu medzi predstavenstvom a dozornou radou. 100 Zalobkyna vsak tvrdí, ze vo verejnom podniku nemozno presadit názor súkromného subjektu na základe väcsinového zastúpenia v predstavenstve. Ako údajne uviedla na vypocutí, bolo by potrebné, aby súkromný subjekt najprv rokoval so státnymi orgánmi. Okrem toho podla jej názoru vzhladom na struktúru riadenia spolocnosti CNR, teda akciovej spolocnosti s predstavenstvom a dozornou radou, dozorná rada bola nadalej orgánom, ktorý kontroloval predstavenstvo. Na podporu svojej argumentácie sa zalobkyna odvoláva na existenciu administratívneho dohladu, ako aj hospodárskeho a financného dohladu nad spolocnostou CNR ako státnym podnikom, ako aj na dodatocné kontroly, ktoré vykonáva francúzsky Cour des comptes (Dvor audítorov) a francúzske parlamentné komisie. Administratívny dohlad sa údajne týka najmä právomoci vládnych komisárov, ktorí zasadajú v dozornej rade spolocnosti CNR, ziadat odklad výkonu rozhodnutí prijatých v dozornej rade s cielom poziadat ministra pre dohlad, aby potvrdil námietku francúzskej vlády. Pokial ide o hospodársky a financný dohlad, tento údajne vyplýva z úlohy státneho kontrolóra, ktorý sa zúcastnuje na zasadnutiach dozornej rady, predkladá svoje stanovisko k návrhom spolocnosti CNR francúzskemu ministrovi financií a predkladá mu výrocnú správu. 101 Pokial ide v prvom rade o dodatocné kontroly, ktoré vykonáva Cour des comptes a parlamentné komisie, treba konstatovat, ze zalobkyna neuviedla nijakú konkrétnu skutocnost, ktorá by vysvetlila, ako by tento druh zásahov mohol spochybnit existenciu faktickej kontroly uplatnovanej mensinovým akcionárom. 102 Pokial ide o úlohu vládnych komisárov a úlohu státneho kontrolóra, Komisia tvrdí, ze ide o nové skutocnosti, o ktorých zalobkyna vedela a ktoré teda mala oznámit pocas správneho konania. Zalobkyna tvrdí, ze ide o skutocnosti, ktoré Komisia mala vziat do úvahy vo svojej analýze. 103 V prvom rade je potrebné konstatovat, ze zalobkyna spomenula prítomnost vládnych komisárov v dozornej rade v tlacive CO pod oznacením "dvaja zástupcovia státu vymenovaní dekrétom", avsak nespomenula ich právomoc ziadat odklad výkonu rozhodnutí predstavenstva v prípade námietky vlády. Doplnujúce informácie týkajúce sa vládnych komisárov sú tiez zahrnuté v prílohách tlaciva CO bud v stanovách spolocnosti, alebo v samotnom zákone Murcef. Okrem toho zalobkyna zdôraznuje, ze v priebehu vypocutia pripomenula verejný charakter spolocnosti CNR, pricom vyzvala Komisiu, aby vo svojej analýze vzala do úvahy túto skutocnost. V tejto súvislosti zo zápisnice o vypocutí vyplýva, ze zalobkyna na vypocutí spomenula vládnych komisárov, avsak neuviedla podrobné informácie o ich právomociach a vôbec nespomenula úlohu státneho kontrolóra. 104 Zalobkyna vsak v podstate tvrdí, ze z tvrdení Komisie týkajúcich sa novosti týchto skutkových okolností vyplýva, ze Komisia neúplne preskúmala vec. Podla jej názoru Komisia mala aj za predpokladu, ze ju zalobkyna dostatocne neupozornila na verejný charakter spolocnosti CNR povinnost zohladnit v analýze veci vsetky relevantné skutkové okolnosti. 105 Zalobkyna sa v tejto súvislosti odvoláva na judikatúru týkajúcu sa rozsahu kontrolnej právomoci súdov Únie, pokial ide o rozhodnutia, v prípade ktorých má institúcia urcitú mieru volnej úvahy. V tejto súvislosti Súdny dvor skutocne pripomenul, ze súd Únie musí overit, ci táto institúcia starostlivo a nestranne preskúmala vsetky relevantné okolnosti daného prípadu, ktoré podporujú závery, ktoré sú z nich vyvodené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Spanielsko/Lenzing, [21]C-525/04 P, Zb. s. I-9947, bod 57 a tam citovanú judikatúru). 106 V prípade, akým je prejednávaný prípad, ktorý sa týka ulozenia pokuty Komisiou za porusenie práva hospodárskej sútaze, je vsak povinnostou Komisie, ktorej dodrzanie podlieha kontrole Vseobecného súdu, pripomenutou v bode 31 vyssie, zhromazdit dostatocne presné a súhlasné dôkazy na odôvodnenie pevného presvedcenia, ze doslo k namietanému poruseniu. Existencia porusenia sa totiz musí posudzovat len v závislosti od dôkazov, ktoré Komisia zhromazdila v rozhodnutí, ktorým sa konstatuje uvedené porusenie, a jedinou relevantnou otázkou z vecnej stránky teda je, ci bolo porusenie vzhladom na tieto dôkazy preukázané (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, [22]T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 726). Ak Vseobecný súd dospeje k záveru, ze táto dôkazná miera je dodrzaná, otázka, ci boli zohladnené doplnujúce skutocnosti, je irelevantná, pokial nejde o dôkazy spochybnujúce pevné presvedcenie, ze doslo k poruseniu. Zalobkyna totiz správne pripomína, ze existencia pochybnosti súdu musí byt na prospech subjektom, ktorým je rozhodnutie urcené (rozsudok Groupe Danone/Komisia, uz citovaný v bode 36 vyssie, bod 215). 107 Pokial ide o novost skutkových okolností týkajúcich sa právomocí vládnych komisárov a úlohy státneho kontrolóra, Komisia správne poukazuje na to, ze jej nemozno vytýkat, ze sa urcitým tvrdeniam v napadnutom rozhodnutí venovala viac alebo menej podrobne v závislosti od tvrdení, ktoré subjekt, voci ktorému sa viedlo správne konanie, v tomto konaní viac alebo menej dôrazne tvrdil. Nic to nemení na tom, ze subjekt, ktorému je urcené oznámenie o výhradách, nie je povinný namietat proti jednotlivým skutkovým a právnym zisteniam uvedeným v tomto oznámení pocas správneho konania, lebo v opacnom prípade to uz neskôr v súdnom konaní nebude mozné (rozsudok Knauf Gips/Komisia, uz citovaný v bode 35 vyssie, bod 89). 108 Z tohto vyplýva, ze spochybnené skutkové okolnosti týkajúce sa právomocí vládnych komisárov a úlohy státneho kontrolóra sú prípustné. Práve z tohto dôvodu navyse Vseobecný súd poziadal zalobkynu o poskytnutie doplnujúcich vysvetlení týkajúcich sa úlohy týchto osôb. 109 V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze dôkazná sila argumentácie zalobkyne je obmedzená skutocnostou, ze vzhladom na to, ze právomoci vládnych komisárov a úloha státneho kontrolóra sa od roku 2003 do roku 2007 nezmenili, orgány dohladu existovali este aj v roku 2007, ked sa zalobkyna obrátila na Komisiu s cielom oznámit jej nadobudnutie faktickej kontroly nad spolocnostou CNR. 110 Okrem toho, pokial ide o konkrétnu úlohu vládnych komisárov, treba konstatovat, ze ich právomoci sú obmedzené. Ako vyplýva najmä z clánku 14 stanov spolocnosti CNR a clánku 11 francúzskeho dekrétu c. 59-771 z 26. júna 1959 (JORF z 28. júna 1959, s. 6460), zmeneného a doplneného clánkom 2 francúzskeho dekrétu c. 2003-512 zo 16. júna 2003 (JORF zo 17. júna 2003, s. 10102), na ktorý uvedený clánok 14 stanov odkazuje, v spolocnosti CNR sú menovaní dvaja vládni komisári, jeden výnosom francúzskeho ministra energetiky a druhý výnosom francúzskeho ministra dopravy. Ich úlohou je dohliadat na to, ci CNR dodrziava svoju verejnoprospesnú úlohu v rámci svojej koncesie udelenej Francúzskou republikou. Ako Komisia správne tvrdí, úloha vládnych komisárov sa teda týka len verejnoprospesnej úlohy spolocnosti CNR, a nie jej obchodnej cinnosti. Okrem toho, pokial ide o konkrétnu úlohu uvedených vládnych komisárov v dozornej rade a na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR, títo vládni komisári majú len poradný hlas, ako aj rovnaké právo na informácie, aké majú ostatní clenovia dozornej rady. Pokial ide o ich právomoc poziadat do ôsmich dní od prijatia rozhodnutia, ktoré sa týka vykonávania koncesie, v dozornej rade o nové rokovanie a do pätnástich dní po tomto novom rokovaní poziadat o odklad výkonu tohto rozhodnutia podaním ziadosti ministrovi, ktorý má potom pätnástdnovú lehotu na prípadné oznámenie svojej námietky, zalobkyna v reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu uznala, ze vládni komisári v praxi neboli nútení vyuzívat svoje právomoci poziadat o odklad výkonu rozhodnutia alebo namietat proti návrhu predlozenému na zasadnutiach orgánov spolocnosti CNR pocas rokov 2000 az 2003 a 2004 az 2007. 111 Treba teda konstatovat, ze vládni komisári formálne ani prakticky nebránia ani nemôzu zabránit uplatnovaniu faktickej kontroly mensinovým akcionárom, ktorý má také mocenské postavenie v predstavenstve a najmä vo valnom zhromazdení, aké má zalobkyna od 23. decembra 2003. Výnatky z rokovaní orgánov spolocnosti CNR, na ktoré sa zalobkyna odvoláva, nespochybnujú taký záver. Nanajvýs z nich vyplýva ohlad súkromného akcionára na stanovisko Francúzskej republiky, pokial ide o strategické návrhy týkajúce sa verejnoprospesnej úlohy spolocnosti CNR. Odkazy na cakanie na získanie súhlasu ministrov pre dohlad k pätrocnému plánu na vykonávanie verejnoprospesných úloh spolocnosti CNR uvedené v zápisnici z rokovania dozornej rady spolocnosti CNR z 31. marca 2004 tak napríklad neposkytujú informácie o tom, ci by zalobkyna mohla vykonat taký plán prostredníctvom spolocnosti CNR bez tohto súhlasu, a uz vôbec nie o tom, ze by nemohla presadit svoj názor, pokial ide o obchodnú stratégiu spolocnosti CNR. 112 Podobný záver platí pre úlohu státneho kontrolóra. Z výkladu clánku 5 dekrétu c. 59-771 v spojení s relevantnými ustanoveniami francúzskeho dekrétu c. 55-733 z 26. mája 1955 (JORF z 1. júna 1955, s. 5547), v znení úcinnom 23. decembra 2003, totiz vyplýva, ze státny kontrolór sa zúcastnuje na zasadnutiach dozornej rady s poradným hlasom a vykonáva kontrolu týkajúcu sa hospodárskej cinnosti a financného riadenia kontrolovaných osôb, pricom dohliada na ochranu majetkových záujmov Francúzskej republiky. Na tento úcel má vsetky vysetrovacie právomoci a právo na informácie a môze sa tiez zúcastnovat na valných zhromazdeniach. Jeho úlohou je oznámit francúzskym ministrom hospodárstva a rozpoctu svoje stanovisko k návrhom rozhodnutí, ktoré podliehajú ich schváleniu, a vypracovat výrocnú správu o hospodárskej a financnej situácii kontrolovaných podnikov. Okrem toho vo francúzskom dekréte c. 53-707 z 9. augusta 1953 o státnej kontrole státnych verejných podnikov a niektorých subjektov s hospodárskym alebo sociálnym úcelom (JORF z 10. augusta 1953, s. 705), na ktorý zalobkyna tiez poukázala v reakcii na písomné otázky Vseobecného súdu, je spomenutá predbezná kontrola týkajúca sa najmä rozpoctu, prevodov, nadobudnutia alebo rozsírenia financných podielov. 113 V tejto súvislosti treba konstatovat, ze zalobkyna neuvádza nijaké konkrétne rozhodnutie spolocnosti CNR, ktoré by podliehalo spolocnému predbeznému schváleniu francúzskeho ministra financií a francúzskeho ministra energetiky, ku ktorému by teda státny kontrolór musel vydat predbezné stanovisko. Okrem toho zalobkyna v reakcii na otázku Vseobecného súdu týkajúcu sa mozných následkov prípadného nepriaznivého posúdenia státneho kontrolóra v jeho stanoviskách a správach, zalobkyna len uviedla, ze ide o interné dokumenty správnych orgánov, ktoré nie sú dostupné dotknutým podnikom, a uz vôbec nie ich súkromným akcionárom. Za týchto okolností vzhladom na poradnú úlohu státneho kontrolóra v orgánoch spolocnosti CNR a na neexistenciu konkrétnych skutocností, ktoré by umoznovali spojit jeho ziadosti urcené ministrom pre dohlad so skutocnými rozhodnutiami spolocnosti CNR, nie je preukázané, ze státny kontrolór zohráva úlohu, ktorá spochybnuje analýzu Komisie. 114 Skôr z toho vyplýva, ze ako Komisia správne tvrdí, rovnako ako v prípade vládnych komisárov "kontrola" uplatnovaná Francúzskou republikou prostredníctvom státneho kontrolóra nezodpovedá pojmu kontrola v zmysle nariadenia c. 4064/89. 115 Pokial ide o napokon o tvrdenie zalobkyne, ze nechcela preukázat, ze stát uplatnoval takú kontrolu, ale len ze existoval súbor okolností, ktoré jej bránili v tom, aby mala takmer úplnú istotu, ze bude mat výlucnú faktickú kontrolu, skutocnosti, ktoré zalobkyna uvádza, v kazdom prípade nebránia tomu, aby uplatnovala kontrolu nad prevádzkovým riadením a obchodnou stratégiou spolocnosti CNR. Ako uz bolo spomenuté v bode 109 vyssie, presvedcivost jej argumentácie je spochybnená tým, ze tieto orgány dohladu existovali este aj v roku 2007, ked sa zalobkyna obrátila na Komisiu s cielom oznámit jej nadobudnutie výlucnej faktickej kontroly nad spolocnostou CNR. 116 Pre úplnost treba uviest, ze z argumentácie zalobkyne vyplýva poziadavka, aby Komisia preukázala neexistenciu akejkolvek jej pochybnosti, pokial ide o moznost riadit cinnost spolocnosti CNR od 23. decembra 2003. Zalobkyna vsak tým, ze kladie taký dôraz na pojem "takmer úplná istota" uvedený v bode 14 oznámenia o pojme koncentrácia, skresluje pojem výlucná faktická kontrola. 117 Za týchto okolností sa výhrady zalozené na tom, ze Komisia sa údajne dopustila nesprávneho posúdenia, kedze nezohladnila vplyv státu na riadenie spolocnosti CNR, najmä prostredníctvom úlohy dozornej rady, vládnych komisárov a státneho kontrolóra, musia zamietnut. - O vplyve zákona Murcef 118 V odôvodneniach 87 az 93 napadnutého rozhodnutia Komisia v podstate konstatovala, ze existencia zákona Murcef nemení jej predchádzajúcu analýzu týkajúcu sa predvídatelnosti absolútnej väcsiny zalobkyne na budúcich valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. Ako bolo pripomenuté v odôvodnení 87, úcelom uvedeného zákona je zakázat súkromnému subjektu, aby vlastnil viac ako 50 % základného imania alebo hlasovacích práv v spolocnosti CNR. Komisia v odôvodnení 89 poukázala na to, ze vôla francúzskeho zákonodarcu zachovat v spolocnosti CNR prevazne verejnú struktúru je otázkou odlisnou od otázky týkajúcej sa nadobudnutia kontroly v zmysle práva Únie. 119 Zalobkyna uvádza, ze nikdy netvrdila, ze zákon Murcef predstavoval právnu prekázku, ktorá jej bránila v nadobudnutí výlucnej kontroly nad spolocnostou CNR v zmysle práva Únie. Komisia vsak údajne nezohladnila existenciu tohto zákona ako skutkovú okolnost v súbore okolností ovplyvnujúcich takmer úplnú istotu, ktorú mohla mat v decembri 2003. 120 Treba konstatovat, ze ked Komisia v odôvodnení 89 napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze "vôla francúzskeho zákonodarcu zachovat v spolocnosti CNR prevazne verejnú struktúru je otázkou odlisnou od otázky týkajúcej sa nadobudnutia kontroly v zmysle práva Spolocenstva týkajúceho sa koncentrácií", správne odlísila prípad právnej kontroly nad spolocnostou CNR, ktorá vzhladom na zákon Murcef skutocne nie je mozná, od skutocnosti, ze táto právna prekázka nebráni tomu, aby súkromný akcionár bol najvýznamnejsím akcionárom spolocnosti CNR a napriek tomu, ze je mensinovým akcionárom, mohol uplatnovat faktickú kontrolu nad touto spolocnostou. Okrem toho, pokial sa zalobkyna usiluje preukázat, ze existencia zákona Murcef mala vplyv na takmer úplnú istotu, ze od decembra 2003 mohla uplatnovat faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, je potrebné poukázat na to, ze takáto argumentácia popiera existenciu objektívnych faktorov, ktorými sa vyznacovalo jej postavenie 23. decembra 2003, co nemôze byt zmyslom clánku 3 nariadenia c. 4064/89 alebo bodu 14 oznámenia o pojme koncentrácia. 121 Tvrdenie zalozené na tom, ze Komisia údajne dostatocne nezohladnila existenciu zákona Murcef ako skutkovej okolnosti ovplyvnujúcej posúdenie kritéria súvisiaceho s takmer úplnou istotou zalobkyne, ze bude môct uplatnovat faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, sa teda musí zamietnut. 122 V tejto súvislosti sa zalobkyna odvoláva aj na rozhodnutie Komisie 1999/594/ES z 18. februára 1998, ktorým sa ukladá pokuta za neoznámenie a uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 4 ods. 1 a clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 (vec IV/M.920 - Samsung/AST) [neoficiálny preklad] ([23]Ú. v. ES L 225, 1999, s. 12). Podla zalobkyne je skutkový stav v prejednávanom prípade porovnatelný so skutkovým stavom, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie 1999/594, kedze v uvedenej veci bol údajne pripísaný velký význam docasnému zmluvnému ustanoveniu, ktoré bránilo nadobudnutiu väcsiny základného imania v spolocnosti AST. 123 Je vsak potrebné pripomenút judikatúru uvedenú v bode 63 vyssie, z ktorej vyplýva, ze ani Komisia, ani - a fortiori - Vseobecný súd nie sú v prejednávanom prípade viazaní skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v predchádzajúcom rozhodnutí Komisie. Okrem toho Komisia zamietla toto tvrdenie zalobkyne v odôvodneniach 90 a 91 napadnutého rozhodnutia. Jej záver treba potvrdit. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, totiz Komisia v rozhodnutí 1999/594 konstatovala, ze spolocnost Samsung prevzala výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou AST v priebehu januára 1996, hoci az do decembra 1998 platilo ustanovenie dodatku k akcionárskej dohode, podla ktorej spolocnost Samsung nemohla nadobudnút viac ako 49,9 % základného imania spolocnosti AST. Komisia najmä konstatovala, ze doslo k nadobudnutiu faktickej kontroly, kedze spolocnost Samsung vymenovala väcsinu clenov správnej rady (odôvodnenie 7 rozhodnutia 1999/594). V dôsledku toho zmluvný limit nadobudnutia podielu na základnom imaní stanovený na 49,9 % nebol rozhodujúcim faktorom pri posúdení schopnosti spolocnosti Samsung nadobudnút výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou AST. Na základe uplatnenia podobnej argumentácie v prejednávanom prípade teda zalobkyna mohla nadobudnút výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR napriek tomu, ze zákon Murcef bol este stále úcinný. Ako Komisia navyse správne pripomína, práve to zalobkyna tvrdila pocas leta 2007, ked sa obrátila na Komisiu v súvislosti s operáciou, ktorá je predmetom prejednávaného prípadu. 124 Napokon judikatúra spomenutá v bode 63 vyssie sa vztahuje aj na tvrdenie týkajúce sa rozhodnutia Komisie z 12. marca 2004, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom (vec COMP/M.3330 - RTL/M6) (dalej len "rozhodnutie RTL/M6"), na ktoré Komisia poukázala v odôvodnení 92 napadnutého rozhodnutia a ktorého relevantnost zalobkyna spochybnuje, kedze údajne nikdy nespochybnila skutocnost, ze samotná existencia zákona Murcef jej nebránila v nadobudnutí výlucnej faktickej kontroly nad spolocnostou CNR. 125 Okrem toho, ako Komisia uvádza v odôvodnení 92 napadnutého rozhodnutia, v rozhodnutí RTL/M6 islo o francúzsky zákon, ktorý zakazoval, aby jedna fyzická alebo právnická osoba vlastnila viac ako 49 % základného imania alebo hlasovacích práv v celostátnom televíznom kanáli. Hoci RTL vlastnila len 48,8 % základného imania a 34 % hlasovacích práv v spolocnosti M6, Komisia dospela k záveru, ze RTL uplatnuje výlucnú faktickú kontrolu, najmä vzhladom na rozdrobenost zvysných akcionárov a vykonanú dlhodobú analýzu. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, odkaz na uvedenú vec v napadnutom rozhodnutí ako príklad predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré svedcí o tom, ze zákon, ktorý zakazuje subjektu vlastnit absolútnu väcsinu hlasovacích práv, nie je nezlucitelný s nadobudnutím faktickej kontroly nad touto spolocnostou, je relevantný. Tvrdenie zalobkyne zalozené v podstate na tom, ze tento odkaz bol "nadbytocný", v kazdom prípade nemôze spochybnit analýzu Komisie, pokial ide o dôsledky, ktoré sa majú vyvodit zo zákona Murcef. 126 Výhrada týkajúca sa vplyvu zákona Murcef sa teda tiez musí zamietnut. O ostatných výhradách tretej casti druhého zalobného dôvodu týkajúcich sa nesprávneho posúdenia ostatných dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí 127 Zalobkyna namieta viacnásobné nesprávne posúdenie týkajúce sa po prvé priemyselných a obchodných úloh zalobkyne a spolocnosti EDF v spolocnosti CNR v priebehu obdobia rokov 2004 az 2006, po druhé vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez a po tretie existencie prednostného práva zalobkyne. - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa obchodných a priemyselných úloh spolocnosti EDF a zalobkyne v spolocnosti CNR v priebehu obdobia rokov 2004 az 2006 128 Táto výhrada sa týka stvrtého dôkazu, ktorý Komisia uviedla s cielom preukázat, ze 23. decembra 2003 doslo k trvalej zmene kontroly nad spolocnostou CNR v prospech zalobkyne (bod 26 vyssie). 129 V odôvodneniach 94 az 126 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze zalobkyna sa tým, ze prevzala priemyselnú úlohu, ktorú zohrávala EDF v spolocnosti CNR, od roku 2003 stala jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR a zohrávala ústrednú úlohu v jej prevádzkovom riadení. Táto analýza zahrna dve casti, ktoré sa týkajú jednak odchodu spolocnosti EDF z prevádzkového riadenia spolocnosti CNR a jednak prevzatia jej priemyselnej úlohy a prevádzkového riadenia zalobkynou. 130 Pokial ide o prvú cast týkajúcu sa odchodu spolocnosti EDF (odôvodnenia 95 az 102 napadnutého rozhodnutia), Komisia sa odvoláva najmä na odchod spolocnosti EDF z prevádzkového riadenia spolocnosti CNR v dôsledku záväzkov prevzatých v priebehu roka 2001 v rámci rozhodnutia EDF/EnBW, citovaného v bode 4 vyssie. Islo najmä o záväzky jednak uz nevykonávat svoje hlasovacie práva na valnom zhromazdení spolocnosti CNR a nemat zástupcov v jej správnej rade a jednak odkúpit v období od apríla 2001 do apríla 2006 cast produkcie elektrickej energie spolocnosti CNR na ziadost tejto spolocnosti s cielom umoznit jej postupne vstúpit na trh s elektrickou energiou. 131 V súvislosti s touto analýzou zalobkyna tvrdí, ze EDF si údajne po roku 2003 a az do roku 2006 ponechala významnú prevádzkovú a obchodnú úlohu v spolocnosti CNR. Podla jej názoru jej význam stúpol v období rokov 2004 az 2006. 132 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne a tvrdí, ze skutocnost, ze zalobkyna sa v priebehu roka 2003 stala jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR, je relevantným dôkazom. 133 Po prvé, pokial ide o vseobecnú prevádzkovú zmluvu a zmluvu, ktorá zarucovala spolocnosti CNR odkúpenie jej elektrickej energie spolocnostou EDF, ktoré boli uzavreté v priebehu roka 2001 na obdobie piatich rokov, zalobkyna najmä tvrdí, ze EDF zohrávala fakticky dostatocne významnú úlohu na to, aby Komisia nemohla dospiet k záveru, ze zalobkyna od 23. decembra 2003 úplne prevzala prevádzkovú a obchodnú úlohu, ktorá pôvodne patrila spolocnosti EDF. Skutocnost, ze Komisia v rozhodnutí EDF/EnBW konstatovala, ze tieto zmluvy zarucujúce odkúpenie elektrickej energie predstavovali nevyhnutný záväzok, aby "CNR mohla vstúpit na trhy s elektrickou energiou", údajne svedcí o tom, ze EDF zohrávala úlohu základného obchodného partnera na umoznenie tohto vstupu na trh. 134 Toto tvrdenie nemôze obstát. Ako Komisia uviedla v odôvodnení 100 napadnutého rozhodnutia, existencia dohôd medzi spolocnostami EDF a CNR neodporuje skutocnosti, ze CNR mohla urcovat svoju priemyselnú a obchodnú politiku nezávisle od spolocnosti EDF. V tejto súvislosti Komisia správne poukázala na stanovisko, ktoré zalobkyna zaujala v priebehu konania týkajúceho sa oznamovania koncentrácie posudzovanej v prejednávanom prípade. Bod 100 napadnutého rozhodnutia odkazuje v tejto súvislosti na odpoved zalobkyne zo 7. apríla 2008 na ziadost o informácie z 26. marca 2008, v ktorej zalobkyna okrem iného uviedla, ze "EDF totiz stratila kontrolu nad spolocnostou CNR v roku 2001, ked Gentotov výbor... schválil podmienky revízie protokolov upravujúcich priemyselné a obchodné vztahy týchto dvoch podnikov, aby sa CNR postupne stala nezávislým a plne funkcným výrobcom elektrickej energie". Z tejto odpovede vyplýva, ze zalobkyna sa sama domnievala, ze CNR bola od roku 2001 zbavená rozhodujúceho vplyvu spolocnosti EDF. 135 Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, táto analýza v bode 100 napadnutého rozhodnutia neznamená, ze Komisia nesprávne skúmala otázku, ci EDF od roku 2001 do roku 2006 uplatnovala kontrolu nad spolocnostou CNR, namiesto toho, aby overila, ci bolo mozné konstatovat, ze zalobkyna prevzala prevádzkovú úlohu, ktorá pôvodne patrila spolocnosti EDF. Toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia len oznacila za jeden z relevantných dôkazov na preukázanie prevzatia kontroly nad spolocnostou CNR zalobkynou na konci roka 2003 skutocnost, ze zalobkyna bola v tom case jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR. 136 Komisia navyse na podporu svojej argumentácie správne poukazuje aj na bod 90 tlaciva CO citovaný v poznámke pod ciarou c. 51 napadnutého rozhodnutia. Tento bod odkazuje na spolocné vyhlásenie spolocností EDF a CNR z roku 2001, v ktorom sa uvádza, ze CNR bola zodpovedná za hlavné rozhodnutia týkajúce sa jej priemyselného riadenia. 137 Po druhé, pokial ide o odkúpenie elektrickej energie spolocnosti CNR spolocnostou EDF, Komisia správne poukazuje na záväzky prevzaté v rámci rozhodnutia EDF/EnBW. Ako sa totiz uvádza v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia, islo o záruku, ze EDF odkúpi urcité mnozstvo elektrickej energie vyrobenej spolocnostou CNR s cielom umoznit jej vstup na trh s elektrickou energiou ako nezávislému dodávatelovi. Okrem toho zalobkyna neuvádza nijaký císelný údaj na podporu svojho tvrdenia týkajúceho sa významu tohto trvalého obchodného partnerstva so spolocnostou EDF, ci dokonca urcitej miery závislosti, ktorá by z neho vyplývala. Napokon, ak zalobkyna tvrdí, ze Komisia neposudzovala obchodnú zmluvu uzavretú medzi nou a spolocnostou CNR rovnako, pricom táto zmluva sa údajne tiez týkala dobrovolného predaja, ale bola údajne zohladnená ako dôkaz o jej dominantnej úlohe, toto tvrdenie nemôze obstát, kedze nespochybnuje záver Komisie, ze existencia moznosti a nie povinnosti spolocnosti CNR predat cast svojej elektrickej energie spolocnosti EDF nebola v rozpore s konstatovaním, ze CNR uz v priebehu roka 2003 urcovala svoju priemyselnú a obchodnú politiku nezávisle od spolocnosti EDF. 138 Po tretie, ako Komisia tiez poznamenáva, zalobkyna nespochybnuje skutocnost, ze vo výrocnej správe skupiny Suez na rok 2003, ktorej relevantnost nespochybnuje, bolo spomenuté, ze zalobkyna prevzala prevádzkovú kontrolu nad spolocnostou CNR, a centrály spolocnosti CNR v nej boli zaradené do elektrických kapacít zalobkyne, ako to bolo pripomenuté v odôvodnení 101 napadnutého rozhodnutia. 139 Z bodov 134 az 138 vyssie vyplýva, ze nie je preukázané, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, ked uviedla odchod spolocnosti EDF z prevádzkového riadenia spolocnosti CNR ako skutkovú okolnost na podporu stvrtého dôkazu spomenutého v napadnutom rozhodnutí s cielom preukázat, ze zalobkyna 23. decembra 2003 nadobudla kontrolu nad spolocnostou CNR. 140 Pokial ide o druhú cast týkajúcu sa prevzatia priemyselnej úlohy spolocnosti EDF zalobkynou a ústrednej úlohy zalobkyne v prevádzkovom riadení spolocnosti CNR, Komisia v odôvodneniach 103 az 126 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze nadobudnutie podielu spolocnosti EDF zalobkynou 23. decembra 2003 a faktory týkajúce sa odchodu spolocnosti EDF preskúmané v rámci prvej casti vyplývali zo spolupráce medzi zalobkynou a spolocnostou CNR, ktorá sa zacala v roku 2000. 141 V tejto súvislosti Komisia poukazuje na rámcovú dohodu uzavretú v tom case medzi spolocnostou CNR a zalobkynou, ktorej úcelom bolo najmä vytvorenie spolocnej dcérskej spolocnosti Énergie du Rhône (EDR). V odôvodneniach 106 az 110 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zaoberá rozhodujúcou úlohou spolocnosti EDR v cinnosti spolocnosti CNR z obchodného hladiska, ako aj pravidlami riadenia tejto spolocnej dcérskej spolocnosti. Napriek tomu, ze CNR vlastnila 51 % základného imania a mala absolútnu väcsinu v správnej rade spolocnosti EDR, je rozhodujúci vplyv pripísaný zalobkyni vzhladom na jednomyselné hlasovanie o urcitých druhoch rozhodnutí. V odôvodnení 111 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, ze okrem dohody o vytvorení spolocnosti EDR zalobkyna a CNR podpísali od roku 2001 do roku 2004 viacero dohôd o technickom a obchodnom partnerstve. V odôvodnení 112 Komisia poukazuje na vyhlásenie prezidenta spolocnosti CNR na riadnom valnom zhromazdení z 25. júna 2003, podla ktorého "CNR zacala uvazovat o dohode o obchodnom partnerstve a priemyselnom partnerstve od okamihu, ked sa dozvedela [, ze zalobkyna] získa podiel na jej základnom imaní. [Zalobkyna] sa tak stala prvým obchodným partnerom s 35 % predaja a nárastom významu [spolocnosti EDR]". 142 Zalobkyna voci tejto analýze namieta, ze Komisia vychádzala z dohôd uzavretých medzi spolocnostou CNR a zalobkynou, z ktorých polovica údajne bola uzavretá po roku 2003. Okrem toho Komisia údajne nevysvetlila, ako vytvorenie spolocnosti EDR mohlo poskytnút zalobkyni väcsí vplyv na spolocnost CNR. Vytvorenie spolocnosti EDR údajne bolo v priebehu roka 2002 oznámené Komisii, ktorá ho schválila ako vytvorenie spolocného podniku na úcely spolupráce a nie koncentrácie. Komisia údajne najmä poskytla individuálnu výnimku podla clánku 81 ods. 3 ES "na obdobie zodpovedajúce postupnému odchodu spolocnosti EDF zo spolocnosti CNR, teda az do roku 2006". Podla zalobkyne Komisia teda mala dospiet k záveru, ze jej úloha referencného priemyselného akcionára sa zacala az v priebehu roka 2006. 143 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne a tvrdí, ze dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, podla ktorých zalobkyna prevzala pred 23. decembrom 2003 prvoradú priemyselnú a prevádzkovú úlohu, nie sú spochybnené. 144 Po prvé, pokial ide o tvrdenie zalobkyne zalozené na tom, ze zmluvy medzi spolocnostou CNR a zalobkynou uvedené najmä v odôvodnení 111 a v poznámke pod ciarou c. 55 napadnutého rozhodnutia sa týkajú ciastocne dohôd uzavretých po roku 2003, aj ked v prípade troch zo siestich spomenutých dohôd to je skutocne tak, nic to nemení na tom, ze tri dohody pochádzajú z roku 2001, a to rámcová zmluva o kúpe opcií na termínované zmluvy na kúpu elektrickej energie, zmluva o poskytovaní a zabezpecení sluzieb a zmluva o odbere, a ze môzu slúzit na preukázanie posilnenia partnerstva medzi spolocnostou CNR a zalobkynou v technickej a obchodnej rovine este pred decembrom 2003. 145 Po druhé, pokial ide o rozsah výnimky udelenej Komisiou v úradnom liste z 29. novembra 2002, ktorým bolo ukoncené oznamovacie konanie vo vztahu k spolocnosti EDR, Komisia správne tvrdí, ze nie z dôvodu, ze konstatovala, ze pre spolocný podnik EDR môze az do roku 2006 platit výnimka, zalobkyna nemohla od decembra 2003 uplatnovat faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR. Aj ked totiz mohla v uvedenom liste uviest, ze udeluje individuálnu výnimku spolocnosti EDR podla clánku 81 ods. 3 ES "na obdobie zodpovedajúce postupnému odchodu spolocnosti EDF zo spolocnosti CNR, teda az do roku 2006", este nedoslo k prevodu akcií spolocnosti EDF na zalobkynu. Práve výkladom týchto skutocností vo vzájomnej súvislosti pritom mozno urcit existenciu výlucnej faktickej kontroly na konci roka 2003. 146 Po tretie je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna nespochybnuje odkaz Komisie v odôvodnení 112 napadnutého rozhodnutia na vyhlásenie prezidenta spolocnosti CNR z 25. júna 2003, teda z obdobia pred decembrom 2003, ktoré sa týkalo jej úlohy ako "prvého obchodného partnera s takmer 35 % predaja". Okrem toho to isté vyhlásenie odkazuje na nárast významu spolocnosti EDR spojený s posilnenou úlohou zalobkyne v spolocnosti CNR. Aj ked sa cast císelných údajov uvedených v tejto súvislosti v odôvodnení 112 týka údajov z obdobia po roku 2003, a teda nemôze slúzit na preukázanie pohladu, ktorý musela mat zalobkyna 23. decembra 2003 na svoje postavenie v spolocnosti CNR, predmetné vyhlásenie bolo urobené pred týmto dátumom. 147 Po stvrté je potrebné preskúmat tvrdenie zalobkyne, ze Komisia protiprávne obrátila dôkazné bremeno, kedze v napadnutom rozhodnutí - bez toho, aby to preukázala v rozhodnutí o povolení - konstatovala, ze ku koncentrácii doslo v priebehu decembra 2003. Zalobkyna tvrdí, ze tak musí preukázat, ze ku koncentrácii doslo az v priebehu roka 2007. Zalobkyna sa odvoláva najmä na skutocnost, ze Komisia zamietla jej tvrdenie týkajúce sa skutocnosti, ze v priebehu roka 2007 vytvorila so spolocnostou CNR spolocnú znacku, pricom konstatovala, ze táto skutocnost nepostacuje na preukázanie, ze k prevzatiu výlucnej faktickej kontroly doslo v priebehu roka 2007, a nie v priebehu roka 2003, bez toho, aby odôvodnila toto stanovisko. 148 Táto argumentácia nemôze obstát. Hoci totiz Komisia v bode 121 a nasl. napadnutého rozhodnutia spomenula tvrdenia zalobkyne uvedené na vypocutí, ktorými sa zalobkyna usilovala preukázat, ze nadobudla kontrolu nad spolocnostou CNR az v priebehu roka 2007, a následne ich zamietla s odôvodnením, ze zalobkyna nepreukázala, ze k prevzatiu kontroly doslo v priebehu roka 2007, táto okolnost nepredstavuje protiprávne obrátenie dôkazného bremena. Naopak, Komisia, ktorá si bola vedomá, ze nesie dôkazné bremeno, uviedla v napadnutom rozhodnutí viaceré zásadné a podrobné dôkazy s cielom preukázat existenciu a dátum zaciatku porusenia. 149 Napokon Komisia s cielom vyvrátit tvrdenie, ktoré zalobkyna uviedla pocas správneho konania, týkajúce sa vytvorenia spolocnej znacky v priebehu roka 2007, v odôvodnení 126 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze zalobkyna nevysvetlila, ako vytvorenie uvedenej znacky mohlo spôsobit prevzatie kontroly v priebehu roka 2007, a dodala, ze by sa dalo dokonca namietat, ze vytvorenie tejto znacky mohlo byt ulahcené predchádzajúcou kontrolou nad spolocnostou CNR. Skutocnosti, ktoré Komisia takto - pomerne strucne, ale vzhladom na ostatné zohladnené dôkazy dostatocne - uviedla, ako také nemozno povazovat za obrátenie dôkazného bremena. 150 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze zalobkyna tiez nepreukázala, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, ked vzala do úvahy prevzatie priemyselnej úlohy spolocnosti EDF zalobkynou a ústrednú úlohu zalobkyne v prevádzkovom riadení spolocnosti CNR. 151 Výhrada zalozená na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa obchodných a priemyselných úloh spolocnosti EDF a zalobkyne v spolocnosti CNR pocas obdobia rokov 2004 az 2006, sa teda musí v celom rozsahu zamietnut. - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez 152 Táto výhrada sa týka piateho dôkazu, ktorý Komisia uviedla s cielom preukázat, ze v priebehu decembra 2003 doslo k trvalej zmene kontroly nad spolocnostou CNR v prospech zalobkyne (bod 26 vyssie). 153 V odôvodneniach 127 az 158 napadnutého rozhodnutia Komisia pod nadpisom "od roku 2004 bola CNR fakticky povazovaná za súcast skupiny Suez tak clenmi predstavenstva spolocnosti CNR, ako aj clenmi predstavenstva spolocnosti Suez" uvádza viaceré interné dokumenty spolocnosti CNR a skupiny Suez, vrátane zápisníc zo zasadnutí predstavenstva a dozornej rady, z ktorých vyplýva, ze CNR patrila od roku 2004 do struktúry skupiny vo vztahu k spolocnosti Suez. Tiez sú tam spomenuté niektoré odkazy na spolocnost CNR vo výrocných správach skupiny Suez od roka 2003. 154 Zalobkyna spochybnuje dôkaznú hodnotu týchto vyhlásení na úcely preukázania prevzatia jej faktickej kontroly 23. decembra 2003, pricom sa odvoláva najmä na to, ze väcsina týchto vyhlásení pochádza z obdobia po roku 2003. 155 Komisia jednak tvrdí, ze hoci väcsina citovaných vyhlásení pochádza z rokov 2006 a 2007, prvé z týchto vyhlásení pochádza zo zaciatku roka 2004, a jednak tvrdí, ze tieto vyhlásenia odrázajú skutocnost, ze zalobkyna mala faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR uz od konca roka 2003. 156 V prvom rade je potrebné uviest, ze v rozsahu, v akom preskúmanie ostatných výhrad uvedených v rámci druhého zalobného dôvodu z právneho hladiska dostatocne potvrdzuje posúdenie Komisie týkajúce sa existencie prevzatia výlucnej faktickej kontroly nad spolocnostou CNR zalobkynou 23. decembra 2003 (body 22 az 151 vyssie), je táto výhrada neúcinná. 157 Okrem toho skutocnost, ze Komisia sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva na vyhlásenia pochádzajúce z obdobia po 23. decembri 2003, nie je sama osebe problematická. Komisia navyse správne poznamenáva, ze zalobkyna nespochybnuje vyhlásenia uvedené v napadnutom rozhodnutí ako také. Hoci také vyhlásenia nepostacujú na preukázanie, ze zalobkyna mala na konci roka 2003 takmer úplnú istotu, ze má faktickú kontrolu, môzu potvrdit dátum zaciatku porusenia tak, ako vyplýva zo skutocností, ktoré nastali skôr alebo súcasne s ním. Neskorsie udalosti navyse môzu preukazovat pokracujúci charakter porusenia. V tejto súvislosti Komisia z dôvodu, ze zalobkyna jej oznámila koncentráciu az v priebehu roka 2007, bola schopná uviest udalosti, ktoré nastali po konci roka 2003. 158 Je pravda, ze zalobkyna správne zdôraznuje, ze ani v jednom z vyhlásení uvedených v napadnutom rozhodnutí nie je ani implicitne spomenuté prevzatie faktickej kontroly v období rokov 2003 az 2007. 159 Komisia vsak správne poznamenáva, ze skutocnost, ze uz v roku 2004 sa na zasadnutí predstavenstva spolocnosti CNR z 19. marca 2004 spomína "stanovisko skupiny" alebo "dcérskej spolocnosti velkej priemyselnej skupiny", nezodpovedá postaveniu spolocností, ktoré majú len "trvalé obchodné partnerstvo". 160 Nic to nemení na tom, ze odhliadnuc od tejto citácie väcsina citácií uvedených Komisiou pochádza z roka 2006 a roka 2007 a ze vyhlásenie vládneho komisára na zasadnutí dozornej rady z 13. decembra 2007, v ktorom sa spomína "vyjasnenie právomocí v rámci celku tvoreného spolocnostami Suez/Electrabel na jednej strane a spolocnostou CNR na druhej strane s cielom presne vymedzit úlohu tejto spolocnosti v budúcnosti", uvedené v odôvodnení 152 napadnutého rozhodnutia, môze podporit tvrdenie zalobkyne, ze k prevzatiu kontroly doslo az v roku 2007. 161 Preto vzhladom na urcitú nejednoznacnost pouzitých pojmov uvedené vyhlásenia môzu slúzit len ako sekundárny dôkaz na preukázanie, ze k prevzatiu výlucnej faktickej kontroly doslo v priebehu decembra 2003, a nie v priebehu roka 2007. 162 Treba vsak poukázat na to, ze dôkazy, na ktoré sa zalobkyna odvoláva, tiez neodporujú tvrdeniam Komisie. Ako Komisia správne tvrdí, veta, v ktorej je spomenutá skutocnost, ze CNR "má teraz vzorové miesto v rámci skupiny Suez", ktorú vyslovila predsednícka dozornej rady spolocnosti CNR na valnom zhromazdení z 28. júna 2007, môze znamenat, ze CNR sa stala clenom skupiny Suez nedávno, alebo naopak dávnejsie. 163 Pokial ide o vyhlásenie vládneho komisára na zasadnutí dozornej rady z 13. decembra 2007, ktoré zalobkyna omylom oznacila v správnom konaní dátumom 5. júla 2007 a ktoré je spomenuté v bode 160 vyssie, Komisia v odôvodnení 154 napadnutého rozhodnutia správne poukazuje na to, ze ho mozno vykladat tak, ze odkazuje na vyjasnenie právomocí, ktoré neumoznuje vyvodit záver o dátume prevzatia faktickej kontroly nad spolocnostou CNR zalobkynou. 164 Napokon treba uviest, ze zalobkyna uz nespochybnuje niektoré odkazy na spolocnost CNR vo výrocných správach skupiny Suez, na ktoré poukázala Komisia a ktoré sú spomenuté v odôvodneniach 155 az 158 napadnutého rozhodnutia, ktorých relevantnost vsak pocas správneho konania spochybnila. 165 Za týchto okolností sa výhrada zalozená na nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na vyhláseniach clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez musí zamietnut. - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz zalozený na existencii prednostného práva zalobkyne 166 Táto výhrada sa týka siesteho dôkazu, ktorý Komisia uviedla s cielom preukázat, ze 23. decembra 2003 doslo k trvalej zmene kontroly nad spolocnostou CNR v prospech zalobkyne (bod 26 vyssie). 167 V odôvodneniach 159 az 164 napadnutého rozhodnutia Komisia spomenula skutocnost, ze zalobkyna uz v priebehu roka 2003 na základe dohody (bod 7 vyssie) nadobudla prednostné upisovacie právo na ostatné akcie spolocnosti CNR pre prípad, ak by sa zrusilo ustanovenie zákona Murcef, ktoré vyzaduje, aby viac ako 50 % základného imania spolocnosti CNR vlastnili verejné subjekty. V odôvodnení 163 sa uvádza, ze v takom prípade dohoda umoznuje zalobkyni zabránit, aby iný súkromný akcionár mohol nadobudnút trvalú výlucnú kontrolu nad spolocnostou CNR. Zalobkyna má tak údajne zarucené, ze bude mat takú kontrolu bud fakticky, na základe zákona Murcef, alebo právne, ak sa tento zákon zrusí. Komisia v odôvodnení 164 tvrdí, ze ide o kritérium posudzovania, ktoré popri dalsích úvahách odôvodnuje v súlade s oznámením o pojme koncentrácia záver o existencii výlucnej kontroly. 168 Zalobkyna tvrdí, ze podla konsolidovaného oznámenia o právomoci moznost kúpy nemôze sama osobe poskytnút výlucnú kontrolu, ale za výnimocných okolností môze predstavovat dôkaz, ktorý popri dalsích dôkazoch preukazuje existenciu kontroly, a zdôraznuje, ze v prejednávanom prípade existenciu prednostného upisovacieho práva nemozno vziat do úvahy vzhladom na vymedzenie výnimocných okolností v rozhodnutí Komisie zo 7. marca 1994, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom (vec IV/M.397 - Ford/Hertz) (dalej len "rozhodnutie Ford/Hertz"). 169 Komisia uvádza, ze nikdy netvrdila, ze v prejednávanom prípade prednostné právo samo osebe poskytuje kontrolu. Vzhladom na to, ze tento dôkaz doplna dalsie dôkazy, údajne nemozno spochybnit jeho zohladnenie. 170 Ako uz bolo uvedené v bode 40 vyssie, ak vychádzame z toho, ze k prevzatiu výlucnej faktickej kontroly doslo 23. decembra 2003, nariadením uplatnitelným v prejednávanom prípade je nariadenie c. 4064/89, ktorého uplatnovanie upravuje oznámenie o pojme koncentrácia, a nie nariadenie c. 139/2004, ktoré je podrobnejsie upravené konsolidovaným oznámením o právomoci. Bod 15 oznámenia o pojme koncentrácia pritom stanovuje: "Moznostou kúpy alebo prevedenia [výmeny - neoficiálny preklad] akcií nemôze byt udelená výlucná kontrola, ak táto moznost nebude uplatnovaná v blízkej budúcnosti podla právoplatne [právne - neoficiálny preklad] záväzných dohôd. Ale vhodné [pravdepodobné - neoficiálny preklad] uplatnovanie takejto moznosti môzeme [mozno - neoficiálny preklad] vziat do úvahy ako dodatocný prvok, ktorý spolu s dalsími prvkami môze viest k záveru, ze ide o výlucnú kontrolu." 171 Aj ked na rozdiel od bodu 60 konsolidovaného oznámenia o právomoci tieto ustanovenia výslovne nepouzívajú spojenie "za mimoriadnych okolností", Komisia v odôvodnení 162 napadnutého rozhodnutia uznáva, ze v oboch oznámeniach je stanovené v podstate rovnaké pravidlo. 172 V prvom rade je potrebné poznamenat, ze zalobkyna nespochybnuje podmienky upisovacieho práva, ktoré jej patrí podla dohody, tak, ako sú opísané v napadnutom rozhodnutí. 173 Ako navyse Komisia správne tvrdí, tvrdenie zalobkyne zalozené na rozhodnutí Ford/Hertz nemôze obstát. Totiz okrem toho, ze podla judikatúry spomenutej v bode 63 vyssie ani Komisia, ani - a fortiori - Vseobecný súd nie sú v prejednávanom prípade viazaní skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v predchádzajúcom rozhodnutí Komisie, uvedená vec sa odlisuje od okolností prejednávanej veci. Vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Ford/Hertz, Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze spolocnost Ford vlastnila 49 % hlasovacích práv a mala mensinové zastúpenie v správnej rade spolocnosti Hertz, jej neposkytovala kontrolu, kedze v súvislosti so zásadnými rozhodnutiami nemala nijaké právo veta. Konstatovala vsak, ze skutocnost, ze spolocnost Ford mala prednostné upisovacie právo, ktoré mohla vykonat kedykolvek podla vlastného uvázenia a bez predchádzajúceho splnenia akejkolvek podmienky, jej umoznovala za velmi krátky cas prevziat kontrolu nad správnou radou spolocnosti Hertz, bola okolnostou, ktorá jej poskytovala faktickú kontrolu. Prednostné upisovacie právo bolo teda v uvedenej veci zásadným faktorom na úcely konstatovania existencie výlucnej faktickej kontroly. 174 V prejednávanom prípade zalobkyna správne zdôraznuje, ze jej prednostné právo podlieha najmä zmene zákona Murcef. Komisia vsak nevyvodila výlucnú faktickú kontrolu z prednostného práva, ale len zohladnila toto právo ako doplnujúci dôkaz. Jednoznacne to vyplýva z odôvodnenia 163 napadnutého rozhodnutia, kde Komisia uvádza, ze zalobkyna mala zarucené, ze bude mat trvalú výlucnú kontrolu nad spolocnostou CNR "bud fakticky, na základe zákona Murcef, alebo právne, ak sa tento zákon zrusí". Existencia prednostného práva, ktorého výkon závisí od zrusenia zákona Murcef, teda predstavuje v argumentácii Komisie sekundárny dôkaz, kedze existencia výlucnej faktickej kontroly bola vyvodená z iných okolností. 175 Tento prístup Komisie je navyse v súlade s oznámením o pojme koncentrácia, z ktorého vyplýva, ze výlucnú faktickú kontrolu uplatnovanú mensinovým akcionárom mozno vyvodit zo struktúry hlasovacích práv alebo z práva riadit cinnost predmetnej spolocnosti a urcovat jej obchodnú politiku (bod 14 oznámenia o pojme koncentrácia), pricom existencia prednostného upisovacieho práva nie je nevyhnutnou doplnujúcou podmienkou, ale môze predstavovat doplnujúci dôkaz, rovnako ako ktorákolvek iná skutková okolnost (bod 15 oznámenia o pojme koncentrácia). Okrem toho mozno pre úplnost uviest, ze skutocnost, ze zalobkyna vlastní 47,92 % hlasovacích práv, struktúru zvysných akcionárov, ako aj jej dominantné postavenie v predstavenstve mozno povazovat za výnimocné okolnosti, ktoré odôvodnujú zohladnenie existencie prednostného upisovacieho práva. Neexistencia dôkazu zalozeného na existencii prednostného upisovacieho práva zalobkyne by v kazdom prípade nemohla zmenit záver o existencii faktickej kontroly zalozenej najmä na struktúre hlasovacích práv na valnom zhromazdení a na jej dominantnom postavení v tomto orgáne, ako aj v predstavenstve. 176 Táto výhrada, ako aj druhý zalobný dôvod ako celok sa teda musia zamietnut. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a porusení clánku 253 ES, kedze Komisia nesprávne kvalifikovala porusenie a kedze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporné 177 Zalobkyna tvrdí, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s výrokom, z coho údajne vyplýva nedostatok odôvodnenia z hladiska clánku 253 ES. V podstate tvrdí, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neodôvodnuje výrok o porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ale umoznuje preukázat porusenie clánok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia. 178 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. V podstate tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký rozpor. 179 Je potrebné pripomenút, ze povinnost odôvodnenia stanovená v clánku 253 ES predstavuje podstatnú formálnu nálezitost, ktorú treba odlísit od otázky dôvodnosti odôvodnenia, lebo táto otázka sa týka zákonnosti sporného aktu z vecnej stránky (rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, [24]C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67; z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, [25]C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 35, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, [26]C-521/09 P, Zb. s. I-8947, bod 146). 180 Z judikatúry tiez vyplýva, ze odôvodnenie vyzadované clánkom 253 ES musí byt prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasne a jednoznacne uvádzat úvahy institúcie, ktorá akt vydala, spôsobom, ktorý umoznuje dotknutým osobám oboznámit sa s dôvodmi prijatého opatrenia a príslusnému súdu vykonat svoje preskúmanie. Nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, lebo otázka, ci odôvodnenie aktu splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí posudzovat s ohladom nielen na jeho znenie, ale tiez na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblast (pozri rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v bode 179 vyssie, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, [27]T-304/02, Zb. s. II-1887, bod 58). 181 Okrem toho povinnost odôvodnenia podla clánku 253 ES vyzaduje, aby argumentácia, na ktorej sa zakladá rozhodnutie, bola jasná a jednoznacná. Odôvodnenie aktu teda musí byt logické, najmä bez vnútorných rozporov, ktoré bránia porozumiet dôvodom, na ktorých sa tento akt zakladá (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 179 vyssie, bod 151). 182 Ako Komisia správne uvádza, v prejednávanom prípade je porusenie vytýkané zalobkyni jednoznacne kvalifikované v rôznych castiach napadnutého rozhodnutia okrem clánku 1 výroku najmä v jeho odôvodneniach 40 az 173, 174 az 179, 191, 192, 205, 206, 211, 212 a 223 tak, ze spocíva v predcasnom uskutocnení koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89. 183 Z preskúmania druhého zalobného dôvodu vyssie vyplýva, ze Komisia osobitne v odôvodneniach 40 az 173 napadnutého rozhodnutia uviedla tak právne zásady, ako aj skutkové úvahy, o ktoré oprela konstatovanie, ze zalobkyna uskutocnila 23. decembra 2003 koncentráciu bez toho, aby ju oznámila, a bez toho, aby získala povolenie na jej uskutocnenie, a ze pokial ide o vecnú stránku, je potrebné potvrdit jej analýzu v tejto súvislosti. 184 Po prvé zalobkyna sa s cielom preukázat údajné rozpory v napadnutom rozhodnutí odvoláva na odôvodnenie 59 tohto rozhodnutia, podla ktorého: "... najneskôr v decembri 2003, teda v mesiaci nadobudnutia dalsieho podielu, ktorým sa jej celkový podiel zvýsil na 49,95 % základného imania a 47,92 % hlasovacích práv v spolocnosti CNR, sa [zalobkyna] mala obrátit na Komisiu, a to prípadne aj v rámci konzultácie, ako to urobila v roku 2007. Komisia by potom, ako to urobila v roku 2007, na základe ustálenej rozhodovacej praxe, potvrdila nadobudnutie výlucnej kontroly [zalobkyne] nad spolocnostou CNR, a teda povinnost oznámit operáciu." 185 Podla zalobkyne z tohto odôvodnenia jednoznacne vyplýva, ze Komisia jej vytýka neoznámenie alebo prinajmensom oneskorené oznámenie v rozpore s prvým clánkom výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý odkazuje na porusenie spocívajúce v predcasnom uskutocnení koncentrácie. Ako vsak Komisia správne tvrdí, skutocnost, ze v uvedenom bode napadnutého rozhodnutia poukázala na to, ze zalobkyna sa mala na nu obrátit skôr, neznamená, ze konstatované porusenie, za ktoré bola ulozená pokuta, je zalozené na porusení oznamovacej povinnosti, kedze ako vyplýva z formulácie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu môze existovat bez ohladu na to, ci doslo alebo nedoslo k oznámeniu. 186 Po druhé zalobkyna tvrdí, ze niektoré kritériá posudzovania v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa dlzky trvania porusenia potvrdzujú jeho rozpornost. Komisia údajne tým, ze kvalifikovala porusenie tak, ze sa zacalo dnom, ked zalobkyna nadobudla akcie, ktoré vlastnila EDF, teda 23. decembrom 2003, a ze pokracovalo az do dna predbezného oznámenia, teda do 9. augusta 2007, vymedzila porusenie clánku 4 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ktorý sa týka neoznámenia. Zalobkyna sa domnieva, ze ak Komisia chcela kvalifikovat porusenie clánku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia týkajúceho sa predcasného uskutocnenia koncentrácie, mala zohladnit existenciu porusenia od skutocného výkonu hlasovacích práv, teda od valného zhromazdenia z 29. júna 2004, az do dna povolenia operácie Komisiou, teda do 29. apríla 2008. Dátumy 23. decembra 2003 a 9. augusta 2007 sú údajne irelevantné na kvalifikovanie predcasného uskutocnenia koncentrácie. Komisia údajne implicitne uznala túto skutocnost, ked uviedla, ze premlcacia doba zacína plynút az dnom skoncenia porusenia, teda 29. apríla 2008. 187 Ako uvádza Komisia, v tejto súvislosti vzhladom na to, ze oznamovacia povinnost stanovená v clánku 4 nariadenia c. 4064/89 existuje v konkrétnom okamihu, skutocnost, ze Komisia sa usilovala preukázat v napadnutom rozhodnutí dlzku trvania porusenia, znamená, ze sa neusilovala preukázat neoznámenie alebo ze sa v kazdom prípade neusilovala preukázat len neoznámenie. 188 Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze Komisia nemala stanovit zaciatok porusenia na koniec decembra 2003, kedze k predcasnému uskutocneniu koncentrácie môze dôjst len pri skutocnom výkone hlasovacích práv, ku ktorému údajne doslo az na valnom zhromazdení z 29. júna 2004, clánok 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 stanovuje zákaz uskutocnenia koncentrácie pred jej oznámením alebo schválením. 189 Clánok 3 ods. 1 a 3 nariadenia c. 4064/89 (bod 24 vyssie) vymedzuje uskutocnenie koncentrácie ako zmenu kontroly, ktorá poskytuje moznost uplatnovat rozhodujúci vplyv na cinnost predmetného podniku, a teda nadobudnutie tejto kontroly vo formálnom zmysle, a nie skutocný výkon takej kontroly. Potvrdzuje to navyse bod 9 druhý odsek oznámenia o pojme koncentrácia. Podla druhej vety tohto ustanovenia totiz nariadenie c. 4064/89 "jasne definuje kontrolu ako 'moznost uplatnovania rozhodujúceho vplyvu` nez ako skutocné uplatnenie tohto vplyvu". Tvrdenie zalobkyne teda nemôze obstát. Pokial ide o otázku, ci by - ako tvrdí Komisia - k neoznámeniu doslo pred 23. decembrom 2003, táto nie je relevantná pre skúmanie tohto zalobného dôvodu. 190 Pokial ide o koniec obdobia porusenia, o ktorom zalobkyna tvrdí, ze jeho stanovenie na dátum predbezného oznámenia, teda 9. augusta 2007, znamená, ze predmetným porusením bolo neoznámenie, je potrebné poukázat na to, ze Komisia odôvodnuje svoj postup v odôvodnení 211 a nasl. napadnutého rozhodnutia. Vysvetluje tam, ze ked sa koncentrácia uskutocnila a pokial existuje, porusenie clánku 7 nariadenia c. 4064/89 sa môze skoncit, az ked Komisia povolí koncentráciu, alebo prípadne ak udelí výnimku z povinnosti pozastavit koncentráciu. Komisia po tom, co v odôvodneniach 212 az 214 konstatovala, ze medzi stanoveným dátumom nadobudnutia výlucnej kontroly 23. decembra 2003 a vydaním rozhodnutia o povolení uplynulo znacné obdobie, v odôvodnení 215 uviedla, ze v rámci svojej diskrecnej právomoci a bez toho, aby bolo dotknuté jej zásadné stanovisko, nezohladní obdobie diskusií a skúmania koncentrácie po predbeznom oznámení vykonanom 9. augusta 2007, ktorý bol teda stanovený ako koniec porusenia. 191 Z odôvodnení spomenutých v predchádzajúcom bode jednoznacne vyplýva, ze zo stanovenia konca porusenia na den predbezného oznámenia nemozno vyvodit, ze Komisia takto kvalifikovala porusenie oznamovacej povinnosti. Toto tvrdenie teda nemôze obstát. 192 Po tretie, ak zalobkyna tvrdí, ze ked sa v priebehu leta 2007 obrátila na Komisiu, Komisia ju nepoziadala o pozastavenie úcinkov predcasného uskutocnenia operácie, co potvrdzuje, ze nekonstatovala porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, je potrebné potvrdit záver Komisie, ze táto okolnost nemá vplyv na právnu kvalifikáciu porusenia. 193 Ak totiz zalobkyna tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, ze tvrdila, ze taký postup nie je upravený v nariadení c. 4064/89, kedze v priebehu leta 2007 uz bolo uplatnitelné nariadenie c. 139/2004, co navyse vyplýva z rozhodnutia o povolení, v ktorom sa uvádza, ze je "prijaté na základe clánku 6 ods. 1 [písm. b)] nariadenia c. 139/2004", ako to zdôraznuje Komisia, ked povolila koncentráciu, este nebolo urcené, ktoré nariadenie je uplatnitelné v prejednávanom prípade, kedze dátum nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly zostal otvorený. Je pravda, ze v rozhodnutí o povolení bola koncentrácia vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom na základe nariadenia c. 139/2004, ale Komisia v jeho odôvodnení 18 výslovne uviedla, ze pre potreby uvedeného rozhodnutia o povolení otázka presného dátumu nadobudnutia výlucnej kontroly môze zostat otvorená, kedze to nemalo vplyv na analýzu operácie z hladiska hospodárskej sútaze. Taký prístup sa musí potvrdit, kedze ako bolo pripomenuté v bode 40 vyssie, z clánku 26 ods. 2 nariadenia c. 139/2004 vyplýva, ze nariadenie c. 4064/89 sa nadalej uplatnovalo na vsetky koncentrácie, ktoré boli predmetom zmluvy, oznámenia alebo kde kontrola bola nadobudnutá v zmysle clánku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia pred 1. májom 2004. 194 Okrem toho, ako uvádza Komisia, len nariadenie c. 139/2004 výslovne stanovuje v clánku 8 ods. 5, ze Komisia môze prijat vhodné predbezné opatrenia. Nariadenie c. 4064/89 nestanovovalo takú moznost. V kazdom prípade aj v rámci nariadenia c. 139/2004 ide len o moznost Komisie prijat také opatrenie. Za týchto podmienok nemozno v prejednávanom prípade zo skutocnosti, ze Komisia nepoziadala o pozastavenie predmetnej operácie, vyvodit nijaký záver, pokial ide o otázku kvalifikácie porusenia. 195 Po stvrté zalobkyna tvrdí, ze nekonzistentnost argumentácie Komisie bola zrejmá uz v oznámení o výhradách, ze vo svojej odpovedi na toto oznámenie poukázala na problém kvalifikácie porusenia a ze Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, preco zamietla jej tvrdenia. Z odpovede na oznámenie o výhradách vsak nevyplýva, ze zalobkyna uviedla také tvrdenia. 196 Je pravda, ze uvedená odpoved obsahuje cast týkajúcu sa "nedostatocnej právnej kvalifikácie porusenia a nepreukázania porusenia v predmetnom prípade", v ktorej zalobkyna zdôraznuje skutocnost, ze oznámenie o výhradách nepreukazuje základný prvok porusenia, ktoré jej Komisia chce vytknút, a to existenciu koncentrácie v zmysle nariadenia c. 4064/89 k 23. decembru 2003. Hoci vsak zalobkyna takto spochybnuje neexistenciu právnej kvalifikácie skutkového stavu z hladiska clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, netvrdí, ze skutkový stav, z ktorého vychádzala Komisia, predstavoval porusenie clánku 4 ods. 1 toho istého nariadenia. Preto zalobkyna na rozdiel od toho, co tvrdí, v tomto dokumente nezdôraznuje skutocnost, ze Komisia kvalifikovala odlisné porusenie ako to, ktoré chcela konstatovat. V kazdom prípade zalobkyna modifikuje svoje tvrdenie v replike, pricom tvrdí, ze poprela, ze sa dopustila akéhokolvek porusenia. Tvrdí teda, ze vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nemohla tvrdit, ze sa domnieva, ze doslo k poruseniu clánku 4 nariadenia c. 4064/89, bez toho, aby si protirecila, kedze vzdy tvrdila, ze sa nedopustila nijakého porusenia. Výhrada, ze zalobkyna vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách údajne poukázala na problém kvalifikácie porusenia, ktorý Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne nepreskúmala, je teda nedôvodná. 197 Z toho vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie z právneho hladiska dostatocne odôvodnuje skutocnost, ze zalobkyna sa dopustila porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a ze jeho odôvodnenie v tomto smere nie je vôbec rozporné. 198 Prvý zalobný dôvod, ako aj zalobné návrhy, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia, sa teda musia zamietnut. 2. O subsidiárnych zalobných návrhoch, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia pokuty alebo jej znízenia O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 1 nariadenia c. 2988/74, kedze právomoc Komisie ulozit zalobkyni sankciu za namietané porusenie bola premlcaná 199 V rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna tvrdí, ze právomoc Komisie ulozit jej sankciu bola premlcaná, kedze islo jednak o procesné porusenie a jednak o okamzité porusenie. Podla jej názoru trojrocná premlcacia lehota uplatnitelná v prejednávanom prípade podla clánku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2988/74 uplynula, kedze zaciatok porusenia bol stanovený na 23. decembra 2003 a prvý úkon, ktorý by mohol úcinne prerusit plynutie uvedenej lehoty, údajne nastal 17. júna 2008, cize pät rokov po zaciatku porusenia. 200 Komisia tvrdí, ze jej právomoc ulozit sankciu nebola premlcaná. 201 Z odôvodnení 179 az 183 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia konstatovala, ze podla clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 platí pre také porusenie, o aké ide v prejednávanom prípade, týkajúce sa uskutocnenia koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ktoré sa netýkalo len neoznámenia, ale správania, ktoré malo za následok strukturálnu zmenu podmienok hospodárskej sútaze, pätrocná premlcacia lehota. Komisia tiez poukazuje na to, ze prvá ziadost o informácie zaslaná zalobkyni 17. júna 2008, ktorá sa týkala vysetrovania porusenia, a potom oznámenie o výhradách zo 17. decembra 2008 podla clánku 2 nariadenia c. 2988/74 prerusili premlcaciu lehotu. 202 Tento zalobný dôvod sa v podstate týka uplatnenia clánku 1 nariadenia c. 2988/74 Komisiou. Toto ustanovenie stanovuje: "1. Pre právomoc Komisie ukladat pokuty alebo sankcie za porusenie právnych predpisov v oblasti dopravy a hospodárskej sútaze v Európskom hospodárskom spolocenstve platia nasledovné premlcacie lehoty: a) tri roky v prípade porusenia ustanovení týkajúcich sa ziadostí alebo oznámení podnikov alebo zdruzení podnikov, ziadostí o informácie, alebo vykonania setrení; b) pät rokov v prípade vsetkých ostatných porusení. 2. Lehota zacne plynút dnom, ked doslo k poruseniu. V prípade pokracujúceho alebo opakujúceho sa porusenia zacne vsak lehota plynút dnom, ked dôjde k ukonceniu porusenia." 203 Treba konstatovat, ze tvrdenia zalobkyne ciastocne doplnajú tvrdenia uvedené v rámci prvého zalobného dôvodu v rozsahu, v akom bol tento zalobný dôvod zalozený na tom, ze porusenie sa malo kvalifikovat ako neoznámenie v rozpore s clánkom 4 nariadenia c. 4064/89, a nie ako porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu stanovenej v clánku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia. Z preskúmania prvého a druhého zalobného dôvodu vsak vyplýva, ze Komisia bez toho, aby si protirecila, správne kvalifikovala porusenie ako porusenie clánku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktoré sa zacalo 23. decembra 2003. 204 Po prvé vsak zalobkyna tvrdí, ze aj keby islo o porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c.4064/89, bolo by potrebné uplatnit trojrocnú premlcaciu lehotu podla clánku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2988/74, kedze základné kritérium urcujúce protiprávnost uskutocnenia koncentrácie údajne závisí predovsetkým od toho, ci operácia bola vopred oznámená. Napadnuté rozhodnutie údajne obsahuje viaceré odkazy na neoznámenie, ktoré preukazujú, ze Komisia vytýka zalobkyni uskutocnenie koncentrácie nielen pred jej povolením, ale aj pred jej oznámením. 205 Tento záver sa musí zamietnut. Ako Komisia správne tvrdí a ako bolo pripomenuté v rámci preskúmania prvého zalobného dôvodu, z clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vyplýva, ze k poruseniu tohto ustanovenia dôjde, ak sa koncentrácia v rozsahu Spolocenstva uskutocní pred jej oznámením alebo pred jej vyhlásením za zlucitelnú so spolocným trhom, pricom samotné oznámenie nie je rozhodujúce na preukázanie existencie koncentrácie ani nepostacuje na jej ukoncenie. 206 V tejto súvislosti Komisia správne pripomína, ze rozlísenie dvoch rôznych premlcacích lehôt v nariadení c. 2988/74 súvisí aj s povahou porusenia, kedze pri poruseniach týkajúcich sa ziadostí alebo oznámení podnikov ci zdruzení podnikov, ziadostí o informácie alebo vykonania setrení je v clánku 1 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia stanovená krátka trojrocná lehota a pri ostatných poruseniach je v ods. 1 písm. b) uvedeného clánku stanovená dlhsia pätrocná lehota. Je jasné, ze prvá kategória porusení uvedená v písmene a) sa týka porusení formálnej alebo procesnej povahy. Predcasné uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 pritom predstavuje porusenie, ktoré nemozno kvalifikovat ako cisto formálne alebo procesné, lebo môze spôsobit podstatné zmeny podmienok hospodárskej sútaze, ako je spomenuté v odôvodnení 182 napadnutého rozhodnutia. 207 Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze porusenie sa týka nedodrzania výlucnej právomoci Komisie na vykonanie predbeznej kontroly koncentrácií, a teda predstavuje porusenie pravidla hospodárskej sútaze, treba poukázat na to, ze aj keby islo o otázku týkajúcu sa právomoci, týka sa iného porusenia, nez sú porusenia uvedené v clánku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2988/74. 208 Pokial ide o tvrdenia zalobkyne týkajúce sa dlzky trvania porusenia a najmä dátumu stanoveného ako koniec porusenia, ako bolo uvedené v bode 191 vyssie v rámci preskúmania prvého zalobného dôvodu, tieto tvrdenia nie sú samy osebe dôkazom. 209 Z toho vyplýva, ze Komisia v prejednávanom prípade správne uplatnila clánok 1 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 2988/74 na stanovenie pätrocnej premlcacej lehoty. 210 Po druhé zalobkyna tvrdí, ze konstatované porusenie je okamzitým porusením, kedze bolo spáchané jediným úkonom - uskutocnením koncentrácie - a len jeho výsledok dalej trvá. Takáto analýza údajne musí viest k pocítaniu premlcacej lehoty od 23. decembra 2003. Na podporu svojho stanoviska sa zalobkyna osobitne odvoláva na rozlísenie - najmä vo francúzskom práve hospodárskej sútaze - trvalých pokracujúcich porusení a postupných pokracujúcich porusení. Podla jej názoru porusenia prvej kategórie sú spáchané jediným úkonom, aj ked ich úcinky a ich výsledok dalej trvajú, takze sa uplatní právna úprava okamzitého porusenia. Porusenie posudzované v prejednávanom prípade údajne patrí do tejto prvej kategórie, kedze bolo konstatované, ze bolo spáchané z nedbanlivosti, a takáto vlastnost sa nemôze vztahovat na druhú kategóriu, ktorá predpokladá viacnásobné opakovanie vôle porusit právne predpisy. Okrem toho zalobkyna zastáva názor, ze odlisný záver by mal za následok takmer nekonecné trvanie porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, pricom premlcacia lehota by nikdy nemohla uplynút. 211 Táto argumentácia, ktorá sa týka uplatnovania clánku 1 ods. 2 nariadenia c. 2988/74, podla ktorého premlcacia lehota zacne plynút dnom, ked doslo k poruseniu, okrem pokracujúceho alebo opakujúceho sa porusenia, v prípade ktorého zacne premlcacia lehota plynút dnom, ked dôjde k ukonceniu porusenia, nemôze obstát. 212 Schopnost uplatnovat rozhodujúci vplyv na cinnost ovládaného podniku totiz nevyhnutne spadá do obdobia plynúceho odo dna nadobudnutia kontroly az do jej straty. Ako Komisia správne uviedla v reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu, ktorou ju ziadal o spresnenie jej argumentácie týkajúcej sa pokracujúcej povahy porusenia, subjekt, ktorý nadobudol kontrolu nad podnikom, ju nadalej uplatnuje v rozpore s povinnostou pozastavit koncentráciu vyplývajúcou z clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 az do okamihu, ked porusenie ukoncí získaním povolenia Komisie alebo vzdaním sa kontroly. Porusenie preto pretrváva, pokial stále existuje kontrola nadobudnutá v rozpore s uvedeným clánkom 7 ods. 1 a pokial Komisia nepovolila koncentráciu. Komisia teda správne kvalifikovala porusenie ako porusenie pokracujúce az do dna povolenia koncentrácie, prípadne az do skorsieho dna zohladneného so zretelom na okolnosti prejednávaného prípadu. Komisia navyse správne tvrdí, ze rozlísenie pokracujúcich porusení a postupných pokracujúcich porusení, na ktoré sa odvoláva zalobkyna, sa nemá uplatnovat v práve Únie v oblasti hospodárskej sútaze, takze nie je potrebné dalej ho skúmat. 213 Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze za týchto podmienok by premlcanie mohlo plynút "nekonecne", je potrebné poukázat na to, ze kvalifikácia takého porusenia, o aké ide v prejednávanom prípade, ako okamzitého porusenia nie je obhájitelná z hladiska represívnej politiky, kedze v prípade neexistencie citelného vplyvu na trh by sa právomoc sankcionovat také porusenie dost lahko premlcala. 214 Napokon, aj keby islo o okamzité porusenie, ktoré znamená, ze premlcacia lehota zacala plynút 23. decembra 2003, premlcacia lehota stanovená na pät rokov, ako vyplýva z bodu 209 vyssie, by v kazdom prípade bola prerusená ziadostou o informácie zo 17. júna 2008 a oznámením o výhradách zo 17. decembra 2008 podla clánku 2 nariadenia c. 2988/74, z ktorého vyplýva, ze kazdý úkon Komisie s cielom predbezného setrenia alebo konania vo veci porusenia prerusí premlcaciu lehotu v konaní, ako sa navyse uvádza v odôvodnení 180 napadnutého rozhodnutia. 215 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze právomoc Komisie sankcionovat porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 nebola ku dnu napadnutého rozhodnutia premlcaná. 216 Tretí zalobný dôvod sa teda musí zamietnut. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 a zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a legitímnej dôvery 217 V rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna uvádza dve casti na podporu svojho subsidiárneho návrhu na zrusenie alebo znízenie pokuty. V rámci prvej casti zalobkyna namieta zjavne nesprávne posúdenie a neprimeranost výsky pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v potlacení individuálneho porusenia. V rámci druhej casti poukazuje na neprimeranost pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v odstrasení a nekonzistentnost politiky Komisie v oblasti hospodárskej sútaze. O prvej casti stvrtého zalobného dôvodu zalozenej na viacnásobnom zjavne nesprávnom posúdení a neprimeranosti výsky pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v potlacení individuálneho porusenia 218 Zalobkyna tvrdí, ze ulozenie pokuty vo výske 20 miliónov eur je úplne neprimerané a nespravodlivé. Okrem toho po prvé tvrdí, ze namietané porusenie nemôze predstavovat závazné porusenie, ktoré môze mat za následok takú prísnu pokutu. Po druhé posúdenie Komisie, pokial ide o dlzku trvania porusenia, je údajne zjavne nesprávne. Po tretie zalobkyna spochybnuje posúdenie polahcujúcich okolností Komisiou. 219 Komisia navrhuje zamietnut tvrdenia zalobkyne. Poznamenáva, ze zalobkyna nespochybnuje niektoré dôlezité aspekty jej posúdenia, ze si zamiena povahu a závaznost porusenia a ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o dlzku trvania porusenia a zohladnenie polahcujúcich okolností, nie je nesprávne a uz vôbec nie zjavne nesprávne. 220 Predmetná analýza Komisie sa nachádza v odôvodneniach 184 az 227 napadnutého rozhodnutia. Komisia v odôvodnení 184 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze vzala do úvahy povahu a závaznost porusenia podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, ako aj dlzku trvania porusenia a prípadné pritazujúce a polahcujúce okolnosti. 221 Na úvod je potrebné poukázat na to, ze podla clánku 16 nariadenia c. 4064/89 Súdny dvor má neobmedzenú právomoc pri preskúmavaní rozhodnutí, ktorými Komisia ulozila pokutu alebo penále; ulozenú pokutu alebo penále môze zrusit, znízit alebo zvýsit. Táto právomoc oprávnuje súd, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrusil, znízil alebo zvýsil ulozenú pokutu alebo penále (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [28]C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 692). 222 Treba vsak zdôraznit, ze výkon neobmedzenej právomoci neznamená preskúmanie ex offo, a tiez pripomenút, ze konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov verejného poriadku, medzi ktoré patrí neexistencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré je súd povinný preskúmat ex offo, prinálezí zalobcovi, aby uviedol zalobné dôvody proti dotknutému rozhodnutiu a predlozil dôkazy na podporu týchto dôvodov. 223 Pred preskúmaním tvrdení zalobkyne o faktoroch, ktoré Komisia vzala do úvahy pri urcovaní výsky pokuty, je potrebné rozobrat jednak úvodné tvrdenia Komisie zalozené na tom, ze jej analýza celkových zdrojov zalobkyne v napadnutom rozhodnutí nie je spochybnená v konaní pred Vseobecným súdom, a jednak odkaz zalobkyne na niektoré metódy alebo zásady uplatnované pri stanovovaní pokút v oblasti kartelov. 224 Pokial ide o celkové zdroje zalobkyne, sú spomenuté v odôvodneniach 196, 197 a 225 napadnutého rozhodnutia. V odôvodneniach 196 a 197 sa zároven spomína jej velkost a "znacné prostriedky právnej analýzy", ktorými disponuje. Odôvodnenie 197 napadnutého rozhodnutia obsahuje najmä výpocet koncentrácií v rozsahu Spolocenstva, do ktorých bola zapojená zalobkyna alebo skupina Suez. Okrem toho v odôvodnení 225 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, ze berie do úvahy poziadavku, aby pokuty mali odstrasujúci charakter, a ze v prípade podniku, ktorý má velkost zalobkyne, pokuta môze mat odstrasujúci úcinok len vtedy, ak je dostatocná. 225 Zalobkyna v rámci svojej zaloby skutocne nespochybnuje konstatovania uvedené v predchádzajúcom bode alebo ich v kazdom prípade nespochybnuje priamo. Komisia uvádza, ze tieto úvahy mali velký význam pri stanovení výsky pokuty, najmä na zabezpecenie jej odstrasujúcej povahy. Komisia tvrdí, pricom zalobkyna jej v tejto súvislosti neprotirecí, ze ulozená suma 20 miliónov eur predstavuje len 0,42 % zákonného maxima a 0,04 % obratu, ktorý Suez dosiahla v priebehu roka 2007 (konkrétne 47,5 miliardy eur). 226 Treba poznamenat, ze suma pokuty je ovela nizsia ako zákonný limit 10 % stanovený v clánku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia c. 4064/89, podla ktorého Komisia môze ulozit podnikom pokuty az do výsky 10 % spolocného obratu úcastníkov koncentrácie, ak zámerne alebo z nedbanlivosti realizujú koncentráciu v rozpore s clánkom 7 ods. 1 tohto nariadenia. Platí to tiez len so zretelom na obrat samotnej zalobkyne, ktorý dosiahol v priebehu roka 2007 15,2 miliardy eur a v priebehu roka 2008 14,6 miliardy eur, vrátane spolocnosti CNR. 227 Pokial ide o odkaz zalobkyne na niektoré zásady alebo niektoré metódy výpoctu pokút stanovené v usmerneniach k metóde stanovenia pokút ulozených podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 ([29]Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, dalej len "nové usmernenia"), ako aj v usmerneniach k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO ([30]Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, dalej len "predchádzajúce usmernenia"), najmä pokial ide o posudzovanie dlzky trvania porusenia a polahcujúcich okolností, Komisia správne tvrdí, ze tieto dokumenty sa uplatnujú len v rámci nariadenia c. 17 Rady zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] ([31]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] ([32]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a teda ze sa nevztahujú na pokuty ulozené podla nariadenia c. 4064/89. Tvrdenie zalobkyne, ze uvedené dokumenty sa uplatnia, lebo vymedzujú "vseobecnú metódu urcovania pokút Komisiou vo veciach hospodárskej sútaze", teda nemôze obstát. 228 Hoci je pravda, ze mozno konstatovat podobnost, najmä pokial ide o uplatnovanie judikatúry týkajúcej sa urcitých vseobecných zásad v oblasti práva hospodárskej sútaze, Komisii nemozno vytýkat, ze pri stanovení výsky pokuty v prejednávanom prípade nezohladnila takú ci onakú metódu stanovenú v predchádzajúcich usmerneniach alebo v nových usmerneniach. Jej analýza mala byt zalozená na clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, podla ktorého sa pri urcovaní výsky pokuty vychádza z povahy a závaznosti porusenia. Pokial ide totiz o toto ustanovenie, Komisia neprijala usmernenia, ktoré by stanovovali metódu výpoctu, ktorú by Komisia musela pouzit pri stanovení pokút podla tohto ustanovenia. Je vsak povinná jasne a jednoznacne uviest v napadnutom rozhodnutí faktory, ktoré vzala do úvahy pri urcovaní výsky pokuty. - O závaznosti porusenia 229 Zalobkyna v podstate uvádza tri tvrdenia týkajúce sa závaznosti porusenia. 230 V tejto súvislosti je potrebné na úvod pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry sa závaznost porusenia urcuje s ohladom na viacero faktorov, vo vztahu ku ktorým Komisia disponuje volnou úvahou (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, [33]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 240 az 242, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, [34]C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 43). 231 Prvé tvrdenie zalobkyne je zalozené na tom, ze porusenie bolo spáchané z nedbanlivosti, ktorú v nijakom prípade nemozno povazovat za faktor, ktorý by zvysoval závaznost porusenia. Komisia si v napadnutom rozhodnutí údajne v tejto otázke protirecí, takze celé posúdenie závaznosti je údajne nesprávne. Podla zalobkyne Komisia tým, ze konstatovala, ze kazdé porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 predstavuje vzhladom na svoju povahu závazné porusenie, údajne nedodrzala najmä clánok 14 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorý odlisuje porusenia spáchané "zámerne" od porusení spáchaných "z nedbalosti". 232 Z odôvodnení 186 az 191 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia sa domnieva, ze porusenie je závazné, kedze ohrozuje efektivitu ustanovení týkajúcich sa kontroly koncentrácií v rámci Spolocenstva. Uvádza, ze podnik, ktorý uskutocní koncentráciu v rozsahu Spolocenstva bez toho, aby získal povolenie na jej uskutocnenie, sa jednostranne vyhýba povinnej kontrole, ktorú normotvorca zveril do jej výlucnej právomoci, a narúsa tak právny poriadok Únie. Kazdé porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 je teda podla Komisie vzhladom na svoju povahu závazným porusením. 233 Komisia v konaní pred Vseobecným súdom tvrdí, ze tento prístup je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa iných zákazov uskutocnenia súvisiacich s mechanizmami predbezného oznamovania a povolovania. Poukazuje najmä na rezim státnej pomoci a rezim oznamovania technických noriem vytvorený smernicou Rady 83/189/EHS z 28. marca 1983, ktorou sa stanovuje postup poskytovania informácií v oblasti technických noriem a predpisov [neoficiálny preklad] ([35]Ú. v. ES L 109, s. 8). Komisia dodáva, ze vzhladom na samotnú logiku systému predbezného oznamovania je porusenie tejto povinnosti závazné bez ohladu na to, ci k nemu doslo úmyselne alebo z nedbanlivosti, a bez ohladu na dôsledky pre predmetnú hospodársku sútaz. 234 V tejto súvislosti, aj ked rezim oznamovania v oblasti státnej pomoci alebo technických noriem nemôze sám osebe odôvodnit argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí, kedze ako zalobkyna tiez poznamenáva, uvedené rezimy nestanovujú ulozenie pokút, Komisia v odôvodnení 193 napadnutého rozhodnutia správne uvádza, ze skutocnost, ze nariadenie c. 4064/89 stanovuje také prísne pokuty - ktoré dosahujú az 10 % obratu dotknutých podnikov -, svedcí o vôli normotvorcu chránit systém oznamovania a schvalovania pred uskutocnením koncentrácie v rozsahu Spolocenstva. Okrem toho treba poznamenat, ze v clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 139/2004 zostala táto výska pokuty zachovaná pre porusenia týkajúce sa uskutocnenia koncentrácie v rozpore s povinnostou pozastavit koncentráciu a navyse bol tento prísny sankcný rezim rozsírený na neoznámenie, ktoré vsak bolo v rámci nariadenia c. 4064/89 sankcionované len pokutami od 1000 do 50000 eur. 235 Preto Komisia v odôvodnení 187 napadnutého rozhodnutia správne uvádza, ze "normotvorca Spolocenstva tým, ze stanovil pre koncentrácie v rozsahu Spolocenstva predbezné oznámenie a povolenie, chcel zabezpecit efektivitu kontroly koncentrácií v rozsahu Spolocenstva Komisiou, pricom umoznil Komisii, aby prípadne zabránila uskutocneniu týchto koncentrácií pred prijatím konecného rozhodnutia, a teda zabránila nenapravitelnému a trvalému naruseniu hospodárskej sútaze". Komisia teda bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, správne kvalifikovala porusenie vzhladom na jeho povahu ako závazné. 236 Pokial ide o význam nedbanlivosti, z odôvodnení 195 az 206 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia kvalifikovala porusenie ako závazné, navyse s odkazom na skutocnost, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti. Podla zalobkyne pritom porusenie spáchané z nedbanlivosti nemozno kvalifikovat ako závazné. 237 V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze clánok 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 nerozlisuje, ci bolo porusenie spáchané zámerne alebo z nedbanlivosti, ale uvádza tieto dve podmienky ulozenia pokuty alternatívne (pozri analogicky, pokial ide o clánok 15 ods. 2 nariadenia c. 17, uznesenie Súdneho dvora z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, [36]C-137/95 P, Zb. s. I-1611, bod 56). Okrem toho porusenia spáchané z nedbanlivosti nie sú z hladiska svojich úcinkov na hospodársku sútaz menej závazné ako porusenia spáchané úmyselne (pozri analogicky uznesenie SPO a i./Komisia, uz citované, bod 55). 238 V dôsledku toho Komisia oprávnene konstatovala, ze porusenie je vzhladom na svoju povahu závazné bez toho, aby to znamenalo, ze by v tom prípade muselo íst o úmyselné porusenie. 239 Okrem toho skutocnost, ze tak predchádzajúce, ako aj nové usmernenia uvádzajú nedbanlivost ako polahcujúcu okolnost v oblasti pokút za porusenia clánku 81 ES a 82 ES, je irelevantná jednak vzhladom na úvahy uvedené v bode 227 vyssie a jednak z dôvodu, ze otázka, ci Komisia mala vziat do úvahy nedbanlivost ako polahcujúcu okolnost, je odlisná od otázky, ci správne kvalifikovala porusenie vzhladom na jeho povahu a závaznost. 240 Napokon treba poukázat na to, ze z kontextu napadnutého rozhodnutia a z dôvodov uvedených v odôvodneniach 196 az 206 napadnutého rozhodnutia uvedených na podporu kvalifikácie správania zalobkyne ako nedbanlivostného vyplýva, ze Komisia sa domnieva, ze ide o správanie, ktoré je velmi vzdialené od ospravedlnitelného omylu a neprimerané vzhladom na okolnosti, ako to navyse pripomenula v konaní pred Vseobecným súdom. 241 Tvrdenie zalobkyne, ze Komisia porusuje clánok 14 nariadenia c. 4064/89 a protirecí si v napadnutom rozhodnutí tým, ze kvalifikuje porusenie ako závazné, hoci sa domnieva, ze bolo spáchané z nedbanlivosti, sa teda musí zamietnut. 242 Druhé tvrdenie zalobkyne uvedené na spochybnenie závaznosti porusenia sa týka skutocnosti uznanej Komisiou, ze zalobkyna nijako nenarusila hospodársku sútaz. Zalobkyna pripomína, ze dokonca ani porusenia clánkov 81 ES a 82 ES, ktoré sú vzhladom na svoju povahu poruseniami, ktoré môzu spôsobit najzávaznejsie narusenie hospodárskej sútaze, sa automaticky nepovazujú za závazné. Kedze konecným cielom predbeznej kontroly koncentrácií je zabránit nenapravitelnému a trvalému naruseniu hospodárskej sútaze a kedze Komisia v odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia sama uznáva, ze konkrétny úcinok na hospodársku sútaz je relevantným kritériom, jej argumentácia je údajne nekonzistentná, kedze kvalifikuje predmetné porusenie ako závazné, hoci jeho cielom ani úcinkom nebolo narusit hospodársku sútaz. 243 Toto tvrdenie sa týka odôvodnení 192 az 194 napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa závaznosti porusenia, v ktorých Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze porusenie nevyvolalo problémy týkajúce sa hospodárskej sútaze, nemohla ovplyvnit jeho závaznost. 244 V tejto súvislosti treba specifikovat porovnanie predmetného porusenia s poruseniami clánkov 81 ES alebo 82 ES, rovnako ako tvrdenie zalozené na význame, ktorý sa mal podla zalobkyne pripísat neexistencii úcinkov porusenia, ktoré sa jej vytýka, na hospodársku sútaz. 245 Je pravda, ze cielom právnej úpravy Únie v oblasti kontroly koncentrácií je zabránit nenapravitelnému a trvalému naruseniu hospodárskej sútaze, ako to Komisia sama uznáva v odôvodnení 187 napadnutého rozhodnutia. Prvé odôvodnenie nariadenia c. 4064/89 totiz odkazuje na ciel nenarusenej hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. V konecnom dôsledku je takto chránenou hodnotou ochrana slobodnej hospodárskej sútaze vo vnútri spolocného trhu, ktorá je podla clánku 3 ods. 1 písm. g) ES základným cielom Únie, co navyse platí pre vysetrovacie a sankcné právomoci Komisie týkajúce sa porusení clánkov 81 ES a 82 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, [37]C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 31). 246 Z nariadenia c. 4064/89 vsak tiez vyplýva, ze systém kontroly koncentrácií, ktorý toto nariadenie vytvára, má umoznit Komisii úcinne kontrolovat vsetky koncentrácie z hladiska ich úcinku na struktúru hospodárskej sútaze (siedme odôvodnenie) a ze úcinnost tohto systému je zabezpecená zavedením predbeznej kontroly úcinkov koncentrácií v rozsahu Spolocenstva. Zo sedemnásteho odôvodnenia, ako aj z clánku 4 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vyplýva, ze úcinnost tejto kontroly je zalozená na povinnosti podnikov vopred oznámit také koncentrácie a pozastavit ich uskutocnenie az do rozhodnutia Komisie, ktorým budú vyhlásené za zlucitelné so spolocným trhom. Obmedzenia týkajúce sa moznosti odchýlit sa od povinnosti pozastavit koncentráciu uvedenej v clánku 7 a prísnost sankcií spojených s jej porusením v rámci clánku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia c. 4064/89 navyse potvrdzujú zásadný význam, ktorý normotvorca pripisuje povinnosti pozastavit koncentráciu v rámci kontroly koncentrácií, pricom tento prístup je odôvodnený vzhladom na to, ze uskutocnenie koncentrácie má vplyv na struktúru trhu a môze stazit rozhodnutia Komisie, ktorých cielom je prípadne obnovit efektívnu hospodársku sútaz. Vzhladom na tieto okolnosti Komisia správne tvrdí, ze nie je opodstatnené, aby dodatocná analýza neexistencie úcinku koncentrácie na trh mohla byt rozhodujúcim faktorom na kvalifikáciu závaznosti narusenia systému predbeznej kontroly. 247 Nebráni to vsak tomu, aby neexistencia úcinkov na trh bola relevantným faktorom, ktorý sa zohladní pri stanovení výsky pokuty, ako to Komisia uznáva v odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia. V tom istom odôvodnení navyse tiez správne tvrdí, ze existencia poskodenia hospodárskej sútaze by este zvýsila závaznost porusenia. Napokon je potrebné poznamenat, ze aj ked to Komisia dalej nerozoberá, v závere v odôvodnení 225 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze zohladnila neexistenciu poskodenia hospodárskej sútaze spôsobeného koncentráciou. 248 Tretie tvrdenie zalobkyne, ktorým zalobkyna spochybnuje závaznost porusenia, je zalozené na okolnosti, ze otázka výlucnej faktickej kontroly si údajne v priebehu roka 2003 vyzadovala zlozitú skutkovú a právnu analýzu. Podla zalobkyne Komisia teda nemohla tvrdit, ze táto otázka je predvídatelná, a to tým skôr, ze vo vztahu k nej údajne nebolo mozné pouzit predchádzajúce rozhodnutia citované v napadnutom rozhodnutí, najmä rozhodnutie 1999/594 (bod 122 vyssie) a rozhodnutie Komisie 1999/459/ES z 10. februára 1999, ktorým sa ukladajú pokuty za neoznámenie a uskutocnenie troch koncentrácií v rozpore s clánkom 4 a clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 (vec IV/M.969 - A.P. Mřller) [neoficiálny preklad] ([38]Ú. v. ES L 183, s. 29). 249 Toto tvrdenie sa týka odôvodnení 195 az 206 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia v rámci svojho posudzovania závaznosti porusenia konstatovala, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti, na základe troch faktorov, ktorými sú po prvé skutocnost, ze bola významným podnikom, ktorý disponoval znacnými prostriedkami právnej analýzy a bol viackrát konfrontovaný s právom Únie v oblasti koncentrácií, po druhé skutocnost, ze nadobudnutie kontroly bolo predvídatelné, a po tretie existencia predchádzajúcich rozhodnutí. 250 Hned na úvod vsak treba zdôraznit, ze ako bolo spomenuté v bodoch 224 a 225 vyssie, zalobkyna nespochybnuje prvý z troch faktorov, ktoré Komisia spomenula s cielom konstatovat, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti, a to skutocnost, ze je významným podnikom, ktorý disponuje znacnými prostriedkami právnej analýzy a bol viackrát konfrontovaný s právom Únie v oblasti koncentrácií. 251 Pokial ide o druhý faktor, z ktorého Komisia vychádzala, konkrétne predvídatelnost nadobudnutia kontroly, zalobkyna v podstate tvrdí, ze otázka existencie jej výlucnej faktickej kontroly v priebehu roka 2003 si vyzadovala zlozitú skutkovú a právnu analýzu. Odvoláva sa tiez na specifický charakter spolocnosti CNR ako verejnoprospesnej akciovej spolocnosti. 252 Komisia v odôvodnení 198 a nasl. napadnutého rozhodnutia vymenúva viaceré faktory, o ktoré opiera svoje tvrdenie, ze vzhladom na to, ze nadobudnutie kontroly bolo predvídatelné, zalobkyna sa dopustila porusenia z nedbanlivosti. Treba konstatovat, ze ide o relevantné faktory, ktoré - v kazdom prípade v spojení so skúsenostami zalobkyne v oblasti koncentrácií a oznamovacích konaní - znacne znizujú presvedcivost jej argumentácie, podla ktorej jej nemozno vytýkat nedbanlivost. 253 Po prevzatí záväzkov spolocnostou EDF v rámci povolenia inej koncentrácie Komisiou totiz zalobkyna konkrétne v priebehu júna 2003 uzavrela so spolocnostou EDF dohodu o nadobudnutí jej podielu v spolocnosti CNR. Získala tak podiel na základnom imaní a hlasovacích právach v spolocnosti CNR vo výske takmer 50 %, a to v kontexte rozdrobených akcionárov a uzavretia dohody so spolocnostou CDC. Okrem toho zalobkyna uz mala v predstavenstve dvoch z troch zástupcov. Vzhladom na velkost zalobkyne z hladiska obratu, velkost spolocnosti CNR a faktory týkajúce sa struktúry riadenia je úplne relevantné, ak Komisia konstatovala, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti, ked sa na nu neobrátila najneskôr v priebehu decembra 2003 s cielom urcit, ci skutocne islo o koncentráciu v zmysle práva hospodárskej sútaze. Skutocnost, ze zalobkyna vychádzala z iného výkladu uplatnitelného legislatívneho rámca, neznamená, ze tento rámec nebol jasný alebo ze zalobkyna nemohla predvídat, ze podstupuje riziko, ak sa vcas neporadí o jeho výklade s Komisiou. 254 Je pravda, ze na spáchanie porusenia vytýkaného zalobkyni a ulozenie sankcie z tohto dôvodu nestací konanie v nedbanlivosti. Je totiz potrebné, aby Komisia preukázala, ze skutocne doslo ku koncentrácii, co urcuje jej právomoc, a prípadne zaciatok prípadného porusenia povinnosti pozastavit koncentráciu. Z preskúmania druhého zalobného dôvodu vyssie pritom vyplýva, ze Komisia z právneho hladiska dostatocne preukázala tieto okolnosti. 255 Okrem toho Komisia tiez správne tvrdí, ze aj keby stanovenie kontroly bolo mimoriadne zlozité, primeraným správaním zalobkyne, ktoré Komisia mohla opodstatnene ocakávat, bolo, aby sa zalobkyna na nu obrátila. 256 Napokon skutocnost, ze urcenie dátumu zaciatku porusenia údajne trvalo velmi dlho aj samotnej Komisii, nie je relevantná, kedze dlzka konania bola aspon scasti spôsobená pomalostou konania zalobkyne. 257 Z toho vyplýva, ze argumentácia zalobkyne zalozená na nepredvídatelnosti koncentrácie sa musí zamietnut. 258 Pokial ide o tretí faktor uvedený s cielom preukázat nedbanlivost zalobkyne, konkrétne predchádzajúce rozhodnutia uvedené v odôvodnení 205 napadnutého rozhodnutia, najmä rozhodnutie 1999/594 (bod 122 vyssie) a rozhodnutie 1999/459 (bod 248 vyssie), teda prvé rozhodnutia Komisie, ktorými boli ulozené pokuty za nedodrzanie clánku 4 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, skutocnost, ze tieto rozhodnutia boli vydané dávno pred zaciatkom porusenia, potvrdzuje záver Komisie týkajúci sa existencie nedbanlivosti zalobkyne. Vzhladom na tieto rozhodnutia sa totiz zalobkyna nemohla odvolávat na neexistenciu rozhodovacej praxe v tejto oblasti. 259 Napokon, pokial ide o rozhodnutie Komisie 2003/625/ES z 3. júla 2001, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom a fungovaním Dohody o EHP (vec COMP/JV.55 - Hutchison/RCPM/ECT) [neoficiálny preklad] ([39]Ú. v. ES L 223, 2003, s. 1), na ktoré sa zalobkyna odvoláva a v rámci ktorého Komisia rozhodla, ze neulozí pokutu za neoznámenie týkajúce sa spolocného koncentracného podniku, najmä z dôvodu osobitne zlozitej analýzy skutkových a právnych okolností príznacnej pre takýto druh koncentrácie, stací poukázat na to, ze okolnosti tejto veci boli odlisné od okolností prejednávanej veci. Toto rozhodnutie sa totiz týkalo problematiky dohody o spolupráci, ktorá bola pôvodne oznámená Komisii ako kooperacný spolocný podnik podla nariadenia c. 17, ktorý vsak Komisia následne kvalifikovala ako koncentracný. Rozhodnutie neulozit pokutu v tejto veci bolo teda prijaté v úplne osobitnom kontexte. Okrem toho Komisia správne pripomína, ze jej predchádzajúca rozhodovacia prax v kazdom prípade neslúzi ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej sútaze (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, [40]T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 292). 260 Z toho vyplýva, ze tri tvrdenia uvedené zalobkynou na spochybnenie závaznosti porusenia sa musia zamietnut. - O dlzke trvania porusenia 261 V odôvodneniach 207 az 217 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze obdobie, ktoré sa má vziat do úvahy pri stanovení výsky pokuty, siaha od 23. decembra 2003 do 9. augusta 2007, teda predstavuje tri roky, sedem mesiacov a sedemnást dní, co je dlzka trvania kvalifikovaná ako "velmi významná". 262 Podla zalobkyne Komisia tým, ze konstatovala, ze dlzka trvania tri roky, sedem mesiacov a sedemnást dní je znacná vzhladom na kratsiu dlzku trvania konstatovanú v rozhodnutí 1999/459 (bod 248 vyssie), nedodrzala svoju vlastnú rozhodovaciu prax, podla ktorej povazuje ovela závaznejsie porusenia dlhsieho trvania za porusenia strednej dlzky trvania. Údajne tiez nedodrzala predchádzajúce usmernenia, podla ktorých porusenia s dlzkou trvania od jedného do piatich rokov sú poruseniami strednej dlzky trvania. Okrem toho sa Komisia tým, ze v odôvodnení 217 napadnutého rozhodnutia pripomenula, ze riziko skodlivého úcinku na spotrebitelov sa zvysuje s dlzkou trvania porusenia, údajne tiez dopustila nesprávneho posúdenia, kedze výslovne uznala, ze konstatované porusenie nemalo nijaký skodlivý úcinok na hospodársku sútaz alebo na spotrebitelov. 263 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 264 Po prvé je potrebné konstatovat, ze argumentácia zalobkyne uvedená v rámci tejto casti sa netýka výpoctu dlzky trvania porusenia ako takého, ale je obmedzená jednak na spochybnenie kvalifikácie dlzky trvania konstatovanej Komisiou ako velmi významnej a jednak na spochybnenie relevantnosti zohladnenia dlzky trvania porusenia v prejednávanom prípade. 265 Po druhé, ako uz bolo uvedené v bode 227 vyssie, Komisia správne spochybnuje relevantnost predchádzajúcich usmernení v prejednávanom prípade. Navyse správne poukazuje na to, ze je pravdepodobné, ze porusenie týkajúce sa predcasného uskutocnenia koncentrácie trvá kratsie ako kartel tajnej povahy, takze podobnosti posudzovania dlzky trvania porusení s týmito rôznymi druhmi porusení sa v kazdom prípade zdajú málo relevantné. 266 Po tretie zalobkyna nepopiera, ze dlzka trvania porusenia v prejednávanom prípade bola ovela väcsia ako dlzka trvania konstatovaná v rozhodnutí 1999/459 (bod 248 vyssie). Komisia teda mohla oprávnene uviest tento odkaz v odôvodnení 217 napadnutého rozhodnutia na podporu kvalifikácie dlzky trvania v prejednávanom prípade. 267 Po stvrté vseobecné tvrdenie uvedené v odôvodnení 217 napadnutého rozhodnutia, ze riziko skodlivého úcinku na spotrebitelov sa zvysuje s dlzkou trvania, nie je vôbec rozporné. Ako totiz Komisia správne tvrdí, tým len pripomenula, ze riziko narusenia hospodárskej sútaze sa zvysuje, ak protiprávny stav pretrváva, a ze pokial ide o porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu, vzhladom na to, co bolo uvedené v bode 246 vyssie, toto riziko sa musí posudzovat a priori bez ohladu na analýzu úcinkov operácie v budúcnosti. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, dlzka trvania porusenia je v prejednávanom prípade relevantná. Ako Komisia správne uviedla v reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu, ak bolo porusenie vymedzené ako uskutocnenie protiprávneho konania alebo cinnosti, bolo opodstatnené zohladnit rozsah predmetného konania alebo cinnosti, ako aj obdobie, pocas ktorého sa cinnost vykonávala, aj ked islo o okolnosti, ktoré nastali po spáchaní porusenia. 268 Za týchto okolností zalobkyna nepreukázala, ze posúdenie Komisie týkajúce sa dlzky trvania porusenia je nesprávne. - O polahcujúcich okolnostiach 269 Ako vyplýva z odôvodnení 218 az 224 napadnutého rozhodnutia, Komisia zohladnila ako polahcujúce okolnosti skutocnost, ze zalobkyna sa na nu obrátila z vlastnej iniciatívy, pricom tiez poznamenala, ze to urobila az tri a pol roka po nadobudnutí podielu spolocnosti EDF, ako aj jej spoluprácu pocas oznamovacieho konania a po nom, pricom vsak uviedla, ze obdobie predbezného oznámenia bolo dlhé. Pokial ide o neutajovanie podielu v spolocnosti CNR v priebehu obdobia od roku 2004 do roku 2007, Komisia sa domnieva, ze to nemôze predstavovat polahcujúcu okolnost a ze skutocnost, ze nepreskúmala tento aspekt, nemôze zakladat v tejto súvislosti domnienku zákonnosti v prospech zalobkyne. Neutajovanie uvedeného podielu by mohlo nanajvýs znamenat, ze zalobkyna sa v dobrej viere domnievala, ze nemusí oznámit operáciu. Komisia nekonstatovala pritazujúce okolnosti. 270 Zalobkyna pripomína, ze predchádzajúce a nové usmernenia stanovujú, ze Komisia musí pri urcovaní výsky pokuty zohladnit polahcujúce okolnosti. Okrem nezohladnenia nedbanlivosti ako polahcujúcej okolnosti spochybnuje skutocnost, ze Komisia odmietla zohladnit neexistenciu utajovania ako polahcujúcu okolnost z dôvodu, ze nepresetrila tento aspekt. Komisia sa tým údajne dopustila nesprávneho právneho posúdenia, kedze zamenila pojmy polahcujúca okolnost a domnienka zákonnosti. 271 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 272 Treba konstatovat, ze Komisia opät správne pripomína, ze prístup pouzitý v predchádzajúcich a nových usmerneniach z dôvodov uvedených v bode 227 vyssie nie je rozhodujúci. Okrem toho Komisia má urcitú mieru volnej úvahy, pokial ide o zohladnenie alebo nezohladnenie urcitých okolností, akými sú neutajovanie nadobudnutia alebo nedbanlivost, ako polahcujúcich okolností. 273 Pokial ide konkrétne o nezohladnenie nedbanlivosti ako polahcujúcej okolnosti, vyssie uz bolo konstatované, ze Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia tým, ze zohladnila nedbanlivost pri kvalifikácii porusenia ako závazného. Okrem toho, ako Komisia este zdôraznila na pojednávaní, porusenie spocívajúce v predcasnom uskutocnení koncentrácie je príkladom porusenia, v prípade ktorého je tazké preukázat, ze bolo spáchané úmyselne. 274 Pokial ide o skutocnost, ze nedbanlivost bola zohladnená ako polahcujúca okolnost v rozhodnutí 1999/594 (bod 122 vyssie), ale nie v prejednávanom prípade, treba pripomenút, ze skutocnost, ze Komisia v niektorých prípadoch zohladnila vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi urcité oparenia ako polahcujúce okolnosti, neznamená, ze má povinnost postupovat v prejednávanom prípade rovnako, aj ked je Komisia povinná dodrziavat zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá predstavuje vseobecnú právnu zásadu, podla ktorej Komisia nemôze posudzovat porovnatelné situácie rozdielne a rozdielne situácie rovnako, pokial takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T-30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 205 a tam citovanú judikatúru). Rozhodnutie 1999/594 sa pritom jednoznacne odlisuje od prejednávaného prípadu tým, ze uvedené rozhodnutie bolo prvým rozhodnutím, ktoré Komisia prijala na základe clánku 14 nariadenia c. 4064/89. V kazdom prípade teda Komisia nemôze byt povinná pouzit v prejednávanom prípade rovnaké riesenie. 275 Okrem toho, ako bolo rozobraté v bodoch 240 a 248 az 259 vyssie, Komisia uvádza v napadnutom rozhodnutí viaceré tvrdenia, z ktorých vyplýva, ze nedbanlivost vytýkaná zalobkyni zodpovedala správaniu, ktoré je velmi vzdialené od ospravedlnitelného omylu a neprimerané vzhladom na okolnosti. 276 Komisia teda oprávnene a v súlade s právnymi predpismi konstatovala, ze skutocnost, ze porusenie bolo spáchané z nedbanlivosti, sa nemusí prejavit v znízení pokuty. 277 Okrem toho, ak Komisia odmietla zohladnit ako polahcujúcu okolnost skutocnost, ze zalobkyna neutajovala svoj podiel v spolocnosti CNR, v podstate z dôvodu, ze vzhladom na to, ze nepresetrila tento aspekt, nemôze "stanovit pre takú situáciu domnienku zákonnosti", tento záver sa musí potvrdit. Komisia totiz tak správne uviedla, ze utajovanie by preukazovalo úmysel, ktorý by mohol odôvodnit zvýsenie pokuty. Skutocnost, ze Komisia v rozhodnutí 2003/625 konstatovala, ze neutajovanie porusenia mohlo viest k neulozeniu pokuty, nie je relevantná, kedze ako uz bolo spomenuté v bode 259 vyssie, skutkové okolnosti veci, v ktorej bolo vydané táto rozhodnutie, boli odlisné. Komisia správne pripomína, ze islo o operáciu, ktorá jej bola pôvodne oznámená na úcely udelenia výnimky ako dohoda o spolupráci, ale ktorá bola následne kvalifikovaná ako koncentracný spolocný podnik. 278 Z toho vyplýva, ze zalobkyna nepreukázala, ze Komisia pri posudzovaní polahcujúcich okolností prekrocila hranice svojej diskrecnej právomoci. - O primeranosti pokuty 279 Pokial ide o zásadu proporcionality, táto zásada vyzaduje, aby akty institúcií Únie neprekracovali hranice toho, co je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie oprávnených cielov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pricom v prípade, ak existuje volba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné pouzit opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené tazkosti nesmú byt neprimerané vo vztahu k sledovaným cielom (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Spojené královstvo/Komisia, [41]C-180/96, Zb. s. I-2265, bod 96, a rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 274 vyssie, bod 223). Z toho vyplýva, ze sumy pokút nesmú byt neprimerané vo vztahu k sledovaným cielom, teda vo vztahu k dodrziavaniu pravidiel hospodárskej sútaze, a ze výska pokuty ulozenej podniku za porusenie v oblasti hospodárskej sútaze musí byt primeraná poruseniu posudzovanému ako celok, a to najmä s prihliadnutím na jeho závaznost (pozri rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 274 vyssie, bod 224 a tam citovanú judikatúru). 280 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze v prejednávanom prípade bez ohladu na to, ze sankcionované porusenie bolo spáchané z nedbanlivosti a nemalo úcinok na hospodársku sútaz, ide o závazné porusenie, ktoré narúsa efektivitu kontroly koncentrácií v rozsahu Spolocenstva Komisiou, s velmi významnou dlzkou trvania. 281 Okrem toho, pokial ide o nedbanlivost vytýkanú zalobkyni, ide o správanie, ktoré je velmi vzdialené od ospravedlnitelného omylu a neprimerané vzhladom na okolnosti. 282 Okrem toho Komisia je oprávnená pri urcovaní výsky pokút vziat do úvahy potrebu zabezpecit ich dostatocne odstrasujúci úcinok (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, [42]100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 108, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, [43]T-304/94, Zb. s. II-869, bod 89). Vztah medzi velkostou a celkovými zdrojmi podnikov na jednej strane a potrebou zabezpecit odstrasujúci úcinok pokuty na druhej strane navyse nemozno spochybnit. Komisia tak pri výpocte výsky pokuty môze zohladnit okrem iného velkost a hospodársku silu dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, [44]C-413/08 P, Zb. s. I-5361, bod 112 a tam citovanú judikatúru). Ako bolo pritom spomenuté v bodoch 225 a 226 vyssie, suma 20 miliónov eur predstavuje priblizne len 0,04 % obratu skupiny Suez v priebehu roka 2007 (47,5 miliardy eur), ktorá je podnikom dotknutým koncentráciou v zmysle clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89, lebo prostredníctvom zalobkyne nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, a priblizne 0,13 % konsolidovaného obratu zalobkyne v priebehu roka 2007 (15,2 miliardy eur v priebehu roka 2007 a 14,6 miliardy eur v priebehu roka 2008, vrátane obratu spolocnosti CNR). 283 Vzhladom na vsetky tieto okolnosti a najmä na skutocnost, ze hoci je suma pokuty 20 miliónov eur vysoká, je ovela nizsia ako sumy, ktoré mohli byt ulozené vzhladom na maximálny limit 10 % obratu dotknutého podniku stanovený v clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89, pricom táto suma sa nezdá neprimeraná vo vztahu k sledovanému cielu spocívajúcemu v ochrane systému oznamovania a schvalovania pred uskutocnením koncentrácie v rozsahu Spolocenstva a je primeraná poruseniu posudzovanému ako celok. 284 Zalobkyna vsak tvrdí, ze neprimeranost pokuty je preukázaná najmä vzhladom na podstatne nizsie pokuty ulozené v rozhodnutiach 1999/594 (bod 122 vyssie) a 1999/459 (bod 248 vyssie), ci dokonca neulozenie pokuty v rozhodnutí 2003/625 alebo v rozhodnutí Komisie 2003/754/ES z 26. júna 2002, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.2650 - Haniel/Cementbouw/JV) [neoficiálny preklad] ([45]Ú. v. ES L 282, 2003, s. 1). Pokial ide o rozhodnutie v tejto poslednej uvedenej veci, rovnako ako v prípade rozhodnutia vydaného vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 2003/625, uz citované v bode 259 vyssie, posudzované skutkové okolnosti sa podstatne odlisovali od prejednávaného prípadu. Hoci sa totiz dotknuté osoby pôvodne spoliehali na posúdenie holandského orgánu hospodárskej sútaze, podla ktorého predmetná operácia nebola koncentráciou, Komisia následne konstatovala, ze islo o koncentráciu v rozsahu Spolocenstva, ktorá jej mala byt oznámená. 285 Pokial ide o pokuty ulozené vo veciach, v ktorých boli vydané rozhodnutia 1999/594 (bod 122 vyssie) a 1999/459 (bod 248 vyssie), vo výske 33000 eur a 219000 eur, skutocne existuje velmi velký rozdiel medzi týmito sumami a sumou 20 miliónov eur ulozenou v prejednávanom prípade. Komisia vsak správne tvrdí, ze tieto predchádzajúce rozhodnutia pochádzajú z ovela skorsieho obdobia uplatnovania clánku 14 nariadenia c. 4064/89, pricom táto skutocnost je navyse spomenutá v uvedených rozhodnutiach. Okrem toho oboma rozhodnutiami bola ulozená cast pokuty za neoznámenie a vyssia cast za porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu, pricom bolo uvedené, ze v spomenutých sumách boli zohladnené osobitné okolnosti týchto vecí a tieto sumy nemali vplyv na neskorsie prípady uplatnenia uvedeného clánku 14. 286 Ako uz bolo spomenuté vyssie, predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie v kazdom prípade neslúzi ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej sútaze (pozri analogicky rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 259 vyssie, bod 292). Okrem toho skutocnost, ze Komisia v minulosti pri urcitých typoch porusení uplatnila pokuty na urcitej úrovni, ju nemôze zbavit moznosti zvýsit túto úroven v rámci obmedzení uvedených v nariadení c. 4064/89, ak je to nevyhnutné na zabezpecenie uskutocnovania politiky hospodárskej sútaze Únie. Efektívne uplatnovanie pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej sútaze si totiz vyzaduje, aby Komisia mohla kedykolvek prispôsobit výsku pokút potrebám tejto politiky (pozri analogicky rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 230 vyssie, bod 169 a tam citovanú judikatúru). 287 Prvá cast stvrtého zalobného dôvodu sa teda musí zamietnut. O druhej casti stvrtého zalobného dôvodu zalozenej na neprimeranosti pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v odstrasení a nekonzistentnosti politiky Komisie v oblasti hospodárskej sútaze 288 Zalobkyna sa odvoláva jednak na neprimeranost a nekonzistentnost ulozenej pokuty vo vztahu k pravidlám uplatnitelným v oblasti kartelov a jednak na nekonzistentnost ulozenej sumy vo vztahu k rozhodovacej praxi Komisie a cielom kontroly koncentrácií. 289 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 290 Po prvé, pokial ide o neprimeranost a nekonzistentnost ulozenej pokuty vo vztahu k pravidlám uplatnitelným v oblasti kartelov, zalobkyna v podstate tvrdí, ze vzhladom na politiku zhovievavosti uplatnitelnú v oblasti kartelov, podla ktorej podnik, ktorý sa podielal na karteli a ktorý oznámi jeho existenciu Komisii, môze získat úplné oslobodenie od pokút, jej malo byt priznané také oslobodenie. Tiez poznamenáva, ze Komisia mala iné právne nástroje, ktoré jej umoznovali ukoncit porusenia alternatívnymi prostriedkami, konkrétne rozhodnutia, ktorými sa záväzky v rámci nariadenia c. 1/2003 vyhlasujú za záväzné, a dohody o vine a treste, ktoré sú zalozené na zásade zmiernenia alebo zrusenia penaznej sankcie pre spolupracujúci podnik. Poukazuje tiez na existenciu pokuty v porovnatelnej výske v rozhodnutí Komisie vydanom v case, ked bolo vydané napadnuté rozhodnutie, ulozenej podniku, ktorý sa podielal asi trinást rokov na tajnom karteli týkajúcom sa urcovania cien a rozdelenia geografických trhov, a predkladá súhrnnú tabulku so sumami pokút ulozených v niektorých iných kartelových veciach. 291 Treba poukázat na to, ze pokial ide o porovnanie s politikou zhovievavosti uplatnovanou v oblasti kartelov, Komisia správne tvrdí, ze toto porovnanie je irelevantné. Táto politika totiz zodpovedá osobitným tazkostiam odhalovania kartelov, ktoré sú vzhladom na svoju povahu tajnými poruseniami. Program zhovievavosti a dohody o vine a treste sú osobitnými nástrojmi súvisiacimi s týmto kontextom a akékolvek analogické uplatnenie v rámci rezimu koncentrácií v rozsahu Spolocenstva, ktorý je zalozený na oznamovacej povinnosti a povinnosti respektovat výlucnú právomoc Komisie týkajúcu sa predbezného povolovania, sa musí zamietnut. Pokial ide o právomoc Komisie podla nariadenia c. 1/2003 vyhlásit za záväzné záväzky ponúknuté podnikmi a konstatovat, ze nie je potrebné stíhat porusenie, cielom takýchto rozhodnutí je tiez odstránit nepriaznivé úcinky predmetných dohôd alebo praktík na trh. Vzhladom na to, ze koncentrácia posudzovaná v prejednávanom prípade bola schválená, akákolvek analógia s týmto mechanizmom je irelevantná. 292 Dalej je potrebné preskúmat tvrdenie zalobkyne zalozené na tom, ze spanielskej spolocnosti Repsol bola v rozhodnutí Komisie K(2008) 5476 v konecnom znení z 1. októbra 2008 týkajúcom sa konania podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C.39181 - Svieckové vosky), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie zo 4. decembra 2009 ([46]Ú. v. EÚ C 295, s. 17), ulozená pokuta vo výske porovnatelnej s ulozenou pokutou, konkrétne vo výske 19,8 milióna eur. Zalobkyna poznamenáva, ze Repsol bola sankcionovaná za svoju dlhodobú úcast na tajnej kartelovej dohode, zatial co Komisia jej vytýka len porusenie spáchané z nedbanlivosti bez úcinkov na trh. Poukazuje tiez na existenciu dalsích príkladov ulozenia pokút v porovnatelnej výske v iných kartelových rozhodnutiach. Toto porovnanie vsak nemôze obstát z toho istého dôvodu, ako bol uvedený v predchádzajúcom bode. Na tieto rozhodnutia prijaté v osobitnej oblasti kartelov, zodpovedajúce vlastným cielom a vlastnej metodike, ktoré súvisia s tajnou povahou kartelových dohôd, sa totiz nemozno úcinne odvolávat na úcely posúdenia primeranosti pokuty ulozenej v prejednávanom prípade. Okrem toho, kedze Komisia môze postupne rozvíjat svoju politiku pokút za urcitý typ porusenia, ako to bolo spomenuté v bode 286 vyssie, zdá sa, ze nic jej nebráni v tom, aby rozvíjala politiku pokút zodpovedajúcu vlastnej logike v oblasti koncentrácií. 293 Po druhé, pokial ide o nekonzistentnost ulozenej sumy vo vztahu k rozhodovacej praxi Komisie a cielom kontroly koncentrácií, zalobkyna tvrdí, ze Komisia tým, ze tak prísne sankcionovala podnik, ktorý sa na nu obrátil z vlastnej iniciatívy, a konstatovala, ze jej sankcná právomoc sa premlcala po piatich rokoch, Komisia vyslala signál, ktorý je v rozpore s riadnou správou jej politiky hospodárskej sútaze v oblasti kontroly koncentrácií. Podla zalobkyne prístup, ktorý by viac zodpovedal zásadám proporcionality a riadnej správy vecí verejných, mohol spocívat v konstatovaní porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 bez toho, aby to viedlo k ulozeniu pokuty. Zalobkyna navyse pripomína, ze Komisia v rozhodnutí 1999/594 (bod 122 vyssie) jednoznacne konstatovala, ze ulozí len mierne pokuty podnikom, ktoré len z nedbanlivosti neoznámia koncentráciu a ktoré sa na nu obrátia z vlastnej iniciatívy. Zalobkyna preto tvrdí, ze Komisia nedodrzala zásadu legitímnej dôvery. 294 Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 295 V tejto súvislosti, pokial ide o tvrdenie, ze pokuta ulozená v prejednávanom prípade je v rozpore s riadnou správou politiky hospodárskej sútaze v oblasti kontroly koncentrácií, situácia predpokladaná zalobkynou, v ktorej sú subjekty, ktoré prípadne porusia povinnost oznámit operáciu, údajne zvýhodnené, ak sa neobrátia na Komisiu pred uplynutím pätrocnej premlcacej lehoty, a to tým skôr, ak predmetná operácia narúsa hospodársku sútaz, nie je v nijakom prípade hodnovernejsia ako situácia, ktorú predpokladá Komisia. Komisia uvádza, ze sa opodstatnene domnieva, ze ulozenie vysokých pokút za porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 predovsetkým odstrasí podniky od páchania takých porusení. Skutocne sa zdá dôveryhodné, ze samotné oznámenie mozného ulozenia pokuty 20 miliónov eur bez jej skutocného uplatnenia by zjavne nemalo rovnaký odstrasujúci úcinok. 296 Pokial ide o porusenie legitímnej dôvery, Vseobecný súd polozil Komisii písomnú otázku týkajúcu sa významu odôvodnenia 18 rozhodnutia 1999/594 (bod 122 vyssie), na ktoré sa zalobkyna v tejto súvislosti osobitne odvolala a v ktorom sa uvádza: "... Komisia sa domnieva, ze za okolností opísaných spolocnostou Samsung, teda v prípade neoznámenia operácie z nedbanlivosti bez toho, aby nastali nepriaznivé dôsledky pre hospodársku sútaz, a bez toho, aby otázka kontroly vyvolávala osobitné problémy, podnik má záujem informovat Komisiu a oznámit predmetnú operáciu, ako to skutocne urobila spolocnost Samsung. Podnik tak podstupuje riziko, ze mu Komisia ulozí pomerne nízku pokutu (v závislosti od osobitných okolností veci), ale zároven sa vyhne závaznejsím dôsledkom rozhodnutia, ktoré Komisia môze prijat na základe clánku 14 nariadenia o koncentráciách, pokial sa preukáze, ze podnik koná v zlej viere..." 297 Komisia v reakcii na otázku, ci vzhladom na vseobecnú povahu týchto konstatovaní, ako aj neexistenciu usmernení týkajúcich sa pokút v tejto oblasti uvedené konstatovania bolo mozné chápat tak, ze vyjadrujú metódu, ktorou sa Komisia chcela riadit pri uplatnovaní clánku 14 nariadenia c. 4064/89, najmä uviedla, ze cielom spomenutej pasáze bolo zamietnut návrh vyjadrený spolocnostou Samsung, aby Komisia prijala politiku amnestie v prípade neúmyselného neoznámenia, ktoré nemalo nepriaznivé úcinky na hospodársku sútaz, a ak subjekty spontánne upriamili pozornost Komisie na svoj omyl a usilovali sa napravit ho. Komisia tým chcela vyjadrit, ze politika amnestie nie je nevyhnutná ani vhodná, lebo podniky v kazdom prípade môzu mat záujem informovat Komisiu. Komisia tvrdí, ze práve v tomto kontexte poukázala na riziko podniku, ze mu Komisia ulozí pomerne nízku pokutu, pricom uviedla, ze to platí len za osobitných okolností predmetnej veci. 298 Treba konstatovat, ze toto vysvetlenie Komisie je prijatelné, aj ked odkaz na skutocnost, ze sankcia podla clánku 14 nariadenia c. 4064/89 sa ulozí len v prípade zlej viery, na konci uvedenej pasáze je zalozený na nesprávnom výklade tohto ustanovenia, ktoré umoznuje ulozit pokuty aj v prípade neexistencie zlej viery, konkrétne v prípade nedbanlivosti, ako to vyplýva z vyssie uvedenej analýzy tohto ustanovenia. 299 Okrem toho Komisia správne pripomína, ze zalobkyna sa nemôze odvolávat na legitímnu dôveru v zachovanie úrovne pokút ulozených pred desiatimi rokmi, v skorej fáze uplatnovania nariadenia c. 4064/89. Vyssie uz totiz bolo pripomenuté, ze judikatúra uznáva potrebu umoznit Komisii prispôsobit úroven pokút potrebám politiky hospodárskej sútaze, co vylucuje, aby subjekty mohli vkladat legitímnu dôveru v zachovanie existujúceho stavu, a to tým skôr, ze politika hospodárskej sútaze sa vyznacuje sirokou diskrecnou právomocou Komisie, najmä pokial ide o urcovanie výsky pokút (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 230 vyssie, body 169 az 173). Je zrejmé, ze takýto záver platí tým skôr v prípade neexistencie usmernení pre porusenia sankcionované podla nariadenia c. 4064/89. Preto sa predmetná pasáz nemohla chápat tak, ze vyjadruje metódu, ktorou sa Komisia chcela riadit pri uplatnovaní clánku 14 nariadenia c. 4064/89 v budúcnosti. 300 Okrem toho odkaz na rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2008, AC-Treuhand/Komisia ([47]T-99/04, Zb. s. II-1501), ktorý Komisia uviedla v konaní pred Vseobecným súdom, nie je irelevantný. V uvedenej veci Súd prvého stupna v bode 164 spomenutého rozsudku konstatoval, ze rozhodovacia prax Komisie dodrziavaná pocas viac ako dvadsiatich rokov, ktorá sa obmedzovala na to, ze neodsudzovala a nesankcionovala poradenské podniky podielajúce sa na kartelových dohodách, pricom vsak neodmietla myslienku, ze mozno vyvodit ich zodpovednost za porusenie, nemohla mat za následok vznik odôvodneného ocakávania, ze Komisia sa v budúcnosti zdrzí stíhania a sankcionovania poradenských podnikov, ak sa tieto podniky zúcastnia na kartelovej dohode. Skutocnost, ze pokuta ulozená v tomto prípade bola velmi nízka, nie je rozhodujúca pre prejednávaný prípad, kedze ako Komisia správne tvrdí, islo o sankcionovanie subjektov, najmä poradenských spolocností, v prípade ktorých sa v minulosti rozhodlo, ze ich prípadná úcast na cinnostiach kartelu sa nebude sankcionovat. 301 Napokon rozhodnutia vnútrostátnych orgánov, ktoré Komisia spomenula z dôvodu, ze sa tiez týkajú ulozenia nezanedbatelných pokút za porusenia zákazu uskutocnenia koncentrácií, v kazdom prípade nie sú relevantné na posúdenie primeranosti pokuty v prejednávanom prípade, pricom navyse mozno lahko zistit skutkové rozdiely medzi vecami citovanými Komisiou a prejednávaným prípadom. 302 V dôsledku toho sa druhá cast stvrtého zalobného dôvodu, a teda aj stvrtý zalobný dôvod ako celok musia zamietnut. 303 Pokial ide o subsidiárne návrhy týkajúce sa návrhu na znízenie pokuty, Vseobecný súd sa v rámci svojej neobmedzenej právomoci v kazdom prípade domnieva, ze neexistuje dôvod na znízenie pokuty na základe tejto právomoci, kedze zastáva názor, ze výska pokuty, ktorá je ovela nizsia ako výska pokuty, ktorú teoreticky bolo mozné ulozit, je primeraná okolnostiam prejednávanej veci súvisiacim so závaznostou a dlzkou trvania porusenia konstatovaného Komisiou, ako aj s celkovými zdrojmi zalobkyne. 304 Vzhladom na vyssie uvedené sa zaloba musí v celom rozsahu zamietnut. O trovách 305 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je potrebné ulozit jej povinnost znásat vlastné trovy konania a nahradit trovy konania vynalozené Komisiou v súlade s návrhom Komisie. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Electrabel je povinná nahradit trovy konania. Czúcz Labucka Gratsias Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. decembra 2012. Podpisy Obsah Skutkové okolnosti sporu Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav 1. O zalobných návrhoch, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 3 ods. 3 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ako aj zásady, ze Komisia musí dodrziavat pravidlá, ktoré si stanovila O druhej casti druhého dôvodu zalozenej na neúplnom a nesprávnom uplatnení kritéria uvedeného Komisiou v jej "usmerneniach" a o nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR O prvej casti druhého dôvodu zalozenej na nezohladnení základnej vlastnosti spolocnosti CNR a o prvej výhrade tretej casti druhého zalobného dôvodu zalozenej na nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na väcsine, ktorú zalobkyna mala v predstavenstve spolocnosti CNR - O vplyve Francúzskej republiky na riadenie spolocnosti CNR (zlozenie a úloha predstavenstva a dozornej rady, vládnych komisárov, státneho kontrolóra) - O vplyve zákona Murcef O ostatných výhradách tretej casti druhého zalobného dôvodu týkajúcich sa nesprávneho posúdenia ostatných dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa obchodných a priemyselných úloh spolocnosti EDF a zalobkyne v spolocnosti CNR v priebehu obdobia rokov 2004 az 2006 - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz zalozený na existencii prednostného práva zalobkyne O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a porusení clánku 253 ES, kedze Komisia nesprávne kvalifikovala porusenie a kedze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporné 2. O subsidiárnych zalobných návrhoch, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia pokuty alebo jej znízenia O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 1 nariadenia c. 2988/74, kedze právomoc Komisie ulozit zalobkyni sankciu za namietané porusenie bola premlcaná O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 a zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a legitímnej dôvery O prvej casti stvrtého zalobného dôvodu zalozenej na viacnásobnom zjavne nesprávnom posúdení a neprimeranosti výsky pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v potlacení individuálneho porusenia - O závaznosti porusenia - O dlzke trvania porusenia - O polahcujúcich okolnostiach - O primeranosti pokuty O druhej casti stvrtého zalobného dôvodu zalozenej na neprimeranosti pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v odstrasení a nekonzistentnosti politiky Komisie v oblasti hospodárskej sútaze O trovách __________________________________________________________________ ( [48]*1 ) Jazyk konania: francúzstina. [49]Úcastníci konania [50]Odôvodnenie [51]Výrok Úcastníci konania Vo veci T-332/09, Electrabel, so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: M. Pittie a P. Honoré, advokáti, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouquet a V. Di Bucci, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie K(2009) 4416 v konecnom znení z 10. júna 2009, ktorým sa ukladá pokuta za uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) c. 4064/89 (vec COMP/M.4994 - Electrabel/Compagnie nationale du Rhône), a subsidiárne návrh na zrusenie alebo znízenie pokuty ulozenej zalobkyni týmto rozhodnutím, VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora), v zlození: predseda komory O. Czúcz (spravodajca), sudcovia I. Labucka a D. Gratsias, tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 30. novembra 2011, vyhlásil tento Rozsudok Odôvodnenie Skutkové okolnosti sporu 1. Zalobkyna Electrabel je spolocnost zalozená podla belgického práva, ktorá v podstate vykonáva výrobu, predaj, obchod a prevádzkové riadenie zdrojov v oblasti elektrickej energie a zemného plynu. V case skutkových okolností bola súcastou priemyselnej skupiny Suez pôsobiacej v oblasti prevádzkovania verejnoprospesných sluzieb ako partner územných celkov, podnikov a jednotlivcov v oblasti elektrickej energie, plynu, energetických sluzieb, vody a cistoty. Od 22. júla 2008 je súcastou skupiny GDF Suez, ktorá vznikla splynutím spolocnosti Gaz de France so skupinou Suez. Vo Francúzsku vykonáva svoju cinnost prostredníctvom svojej dcérskej spolocnosti Electrabel France. 2. Compagnie nationale du Rhône (CNR) je francúzsky verejný podnik, ktorého úlohou je vykonávat úpravu a prevádzku rieky Rhône v rámci koncesie udelenej Francúzskou republikou a na ktorý sa vztahuje osobitná právna úprava, ako to vyplýva najmä z francúzskeho zákona c. 80-3 zo 4. januára 1980 o CNR (JORF z 5. januára 1980, s. 41). CNR vyrába a predáva elektrickú energiu. Okrem toho poskytuje sluzby riecneho inzinierstva vo Francúzsku a asi v dvadsiatich dalsích krajinách. V jej stanovách sa uvádza, ze je verejnoprospesnou akciovou spolocnostou, ktorá podlieha státnemu dohladu za rovnakých podmienok ako státne verejné podniky. Má dozornú radu a predstavenstvo. 3. Francúzsky zákon c. 2001-1168 z 11. decembra 2001 o naliehavých hospodárskych a financných reformách (loi n° 2001-1168, du 11 décembre 2001, portant mesures urgentes de réformes ŕ caractčre économique et financier, JORF z 12. decembra 2001, s. 19703, dalej len "zákon Murcef") v clánku 21 stanovuje, ze CNR je akciová spolocnost, v ktorej väcsinu základného imania a hlasovacích práv vlastnia územné celky, ako aj dalsie verejnoprávne právnické osoby alebo podniky patriace do verejného sektora. Základné imanie spolocnosti CNR vlastnili az do roku 2003 výlucne verejné subjekty alebo podniky, ktorých základné imanie v tom case v celom rozsahu vlastnil stát. Dvoma hlavnými akcionármi spolocnosti CNR boli az dovtedy Société nationale des chemins de fer français (SNCF) a Électricité de France (EDF). 4. V rámci projektu nadobudnutia nemeckej spolocnosti Energie Baden-Württemberg AG (dalej len "EnBW") Komisia Európskych spolocenstiev ulozila spolocnosti EDF, aby sa zaviazala previest svoj podiel na základnom imaní spolocnosti CNR na základe rozhodnutia Komisie zo 7. februára 2001, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.1853 - EDF/EnBW) [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 59, 2002, s. 1, dalej len "rozhodnutie EDF/EnBW"). 5. Dna 24. júna 2003 zalobkyna nadobudla akcie spolocnosti CNR, ktoré predstavovali 17,86 % jej základného imania a 16,88 % jej hlasovacích práv. 6. Dna 27. júna 2003 EDF a zalobkyna podpísali príslub predaja a kúpy akcií, podla ktorého EDF previedla na zalobkynu celý svoj podiel na základnom imaní spolocnosti CNR. 7. Dna 24. júla 2003 zalobkyna uzavrela s Caisse des dépôts et consignations (CDC) v rámci nadobudnutia podielu spolocnosti SNCF na základnom imaní spolocnosti CNR zo strany CDC akcionársku dohodu (dalej len "dohoda"). V uvedenej dohode bolo najmä stanovené: - opcia na predaj a kúpu akcií spolocnosti CNR pre prípad, ak by sa zrusilo pravidlo uvedené v clánku 21 zákona Murcef, ktoré priznáva zalobkyni prednostné právo na nadobudnutie vsetkých alebo casti akcií verejného akcionára, ktoré sa stanú dostupné, ako aj podielu CDC, - hlasovanie v zhode na valnom zhromazdení a v dozornej rade pri vymenúvaní zástupcov akcionárov v dozornej rade a clenov predstavenstva spolocnosti CNR, - vzájomné právo vzniest námietku, ak by druhá strana chcela uzavriet dohodu o hlasovaní s jedným alebo viacerými dalsími akcionármi. 8. Dna 23. decembra 2003 zalobkyna nadobudla akcie, ktoré dovtedy vlastnili EDF a Chambre de commerce et d'industrie de Villefranche et du Beaujolais (Obchodná a priemyselná komora Villefranche a Beaujolais, Francúzsko), cím sa jej podiel na základnom imaní spolocnosti CNR zvýsil na 49,95 % a jej podiel na hlasovacích právach spolocnosti CNR sa zvýsil na 47,92 %. 9. Dna 9. augusta 2007 zalobkyna poziadala Komisiu o stanovisko týkajúce sa nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly zalobkyne nad spolocnostou CNR. Zacali sa diskusie s útvarmi Komisie s cielom urcit, ci skutocne existovala taká kontrola, a vymedzit informácie potrebné na podanie tlaciva oznámenia podla nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40). Dna 26. marca 2008 bolo podané formálne tlacivo oznámenia, v ktorom zalobkyna uviedla, ze v priebehu roka 2007 nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR (dalej len "tlacivo CO"). Rozhodnutím z 29. apríla 2008 (vec COMP/M.4994 - Electrabel/Compagnie nationale du Rhône) (dalej len "rozhodnutie o povolení") Komisia nenamietala proti uvedenej koncentrácii a vyhlásila ju za zlucitelnú so spolocným trhom na základe clánku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 139/2004, pricom nechala otvorenú otázku presného dátumu nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly zalobkyne nad spolocnostou CNR. 10. Dna 17. decembra 2008 zalobkyna dostala oznámenie o výhradách, podla ktorého Komisia predbezne dospela k záveru, ze koncentrácia medzi zalobkynou a spolocnostou CNR sa uskutocnila 23. decembra 2003, teda skôr, nez bola oznámená Komisii, a skôr, nez bola vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom, co údajne predstavuje porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia (EHS) c. 4064/89 Rady z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) c. 1310/97 z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164). 11. Dna 13. februára 2009 zalobkyna odpovedala na oznámenie o výhradách. 12. Dna 11. marca 2009 sa konalo vypocutie. 13. Dna 10. júna 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 4416, ktorým sa ukladá pokuta za uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 (vec COMP/M.4994 - Electrabel/Compagnie nationale du Rhône) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 14. Výrok napadnutého rozhodnutia znie: " Clánok 1 [Zalobkyna] tým, ze v období od 23. decembra 2003 do 9. augusta 2007 uskutocnila koncentráciu v rozsahu Spolocenstva pred jej oznámením a pred jej vyhlásením za zlucitelnú so spolocným trhom, porusila clánok 7 ods. 1 [nariadenia c. 4064/89]. Clánok 2 Za porusenie uvedené v clánku 1 sa [zalobkyni] ukladá pokuta 20 000 000 eur. Clánok 3 Pokuta ulozená v clánku 2 je splatná v eurách v lehote troch mesiacov..." Konanie a návrhy úcastníkov konania 15. Zalobkyna návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 20. augusta 2009 podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 16. Zalobkyna v podstate navrhuje, aby Vseobecný súd: - v celom rozsahu zrusil napadnuté rozhodnutie, - subsidiárne zrusil clánky 2 a 3 napadnutého rozhodnutia alebo aspon znízil pokutu, ktorá jej bola ulozená podla clánku 2, - ulozil Komisii povinnost nahradit trovy konania. 17. Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: - zamietol zalobu, - ulozil zalobkyni povinnost nahradit trovy konania. 18. Na základe správy sudcu spravodajcu Vseobecný súd (tretia komora) rozhodol o zacatí ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania upravených v clánku 64 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu polozil úcastníkom konania písomné otázky a vyzval zalobkynu na predlozenie urcitých dokumentov. Týmto ziadostiam sa vyhovelo v stanovenej lehote. 19. Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 30. novembra 2011. Právny stav 20. Na podporu zaloby zalobkyna uvádza zalobné návrhy a subsidiárne zalobné návrhy. Na podporu zalobných návrhov uvádza dva zalobné dôvody, ktorými sa domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a na porusení clánku 253 ES, kedze Komisia údajne nesprávne kvalifikovala porusenie a kedze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je údajne rozporné. Druhý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 3 ods. 3 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ako aj zásady, ze Komisia musí dodrziavat pravidlá, ktoré si stanovila. Na podporu subsidiárnych zalobných návrhov zalobkyna uvádza dva zalobné dôvody, ktorými sa domáha zrusenia alebo znízenia pokuty. Tretí zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 1 nariadenia Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61), kedze právomoc Komisie ulozit sankciu zalobkyni je premlcaná. Stvrtý zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 a zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a legitímnej dôvery. 1. O zalobných návrhoch, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia 21. Vseobecný súd sa domnieva, ze pred rozborom prvého zalobného dôvodu je úcelné preskúmat druhý zalobný dôvod. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 3 ods. 3 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ako aj zásady, ze Komisia musí dodrziavat pravidlá, ktoré si stanovila 22. Zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia sa viackrát dopustila nesprávneho posúdenia, ked konstatovala, ze zalobkyna nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR 23. decembra 2003. 23. Komisia tvrdí, ze jej analýza nie je nesprávna. 24. Treba pripomenút, ze clánok 3 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vymedzuje koncentráciu ako zlúcenie dvoch alebo viacerých predtým nezávislých podnikov alebo nadobudnutie priamej alebo nepriamej kontroly nad celým alebo nad castami jedného alebo viacerých dalsích podnikov kúpou cenných papierov alebo aktív, zmluvne alebo iným spôsobom jednou alebo viacerými osobami, ktoré uz kontrolujú najmenej jeden podnik, alebo jedným alebo viacerými podnikmi. Toto ustanovenie je spresnené v odseku 3 uvedeného clánku 3, z ktorého vyplýva, ze kontrola pozostáva z práv, zmlúv alebo akýchkolvek iných prostriedkov, ktoré samostatne alebo spolocne a s prihliadnutím na príslusné skutkové alebo právne okolnosti dávajú moznost uplatnovat rozhodujúci vplyv na podnik. 25. Výhrady zalobkyne sa týkajú najmä odôvodnení 40 az 173 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia vysvetlila skutkové a právne okolnosti, na základe ktorých dospela k záveru, ze zalobkyna nadobudla výlucnú kontrolu nad spolocnostou CNR v zmysle clánku 3 ods. 3 nariadenia c. 4064/89 od 23. decembra 2003 a ze v tento den doslo najmä k trvalej zmene kontroly. Komisia z toho v odôvodnení 174 napadnutého rozhodnutia vyvodila, ze zalobkyna uskutocnila od 23. decembra 2003 koncentráciu v rozsahu Spolocenstva v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, podla ktorého koncentrácia, ktorá patrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia, sa nemôze uskutocnit pred jej oznámením ani pred jej vyhlásením za zlucitelnú so spolocným trhom. 26. Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza na odôvodnenie svojho záveru sest dôkazov: - dna 23. decembra 2003 sa zalobkyna nadobudnutím podielu spolocnosti EDF stala jednoznacne prvým akcionárom spolocnosti CNR a mala fakticky zarucenú absolútnu väcsinu na valnom zhromazdení spolocnosti CNR, najmä vzhladom na svoj podiel na základnom imaní spolocnosti CNR vo výske 49,95 %, ktorý predstavoval 47,92 % hlasovacích práv, na velkú rozdrobenost akcionárov okrem CDC (ktorá vlastnila 22 % základného imania a 20 % hlasovacích práv), ktorými bolo takmer 200 územných celkov a iných miestnych verejnoprávnych subjektov, ktoré vlastnili 16,82 % základného imania, ako aj na mieru úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR v troch predchádzajúcich rokoch (odôvodnenia 41 az 77 napadnutého rozhodnutia), - od roku 2003 zalobkyna mala absolútnu väcsinu v predstavenstve spolocnosti CNR, ako aj prostriedky na jej udrzanie (odôvodnenia 78 az 86 napadnutého rozhodnutia), - zákon Murcef nebránil zalobkyni v nadobudnutí kontroly nad spolocnostou CNR (odôvodnenia 87 az 93 napadnutého rozhodnutia), - od roku 2003 bola zalobkyna, ktorá prevzala priemyselnú úlohu, ktorú zohrávala EDF v rámci spolocnosti CNR, jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR a zohrávala ústrednú úlohu v jej prevádzkovom riadení (odôvodnenia 94 az 126 napadnutého rozhodnutia), - od roku 2004 bola CNR fakticky povazovaná za súcast skupiny Suez tak clenmi predstavenstva spolocnosti CNR, ako aj clenmi predstavenstva spolocnosti Suez (odôvodnenia 127 az 158 napadnutého rozhodnutia) a - zalobkyna mala prednostné upisovacie právo na ostatné akcie spolocnosti CNR (body 159 az 164 napadnutého rozhodnutia). 27. Druhý zalobný dôvod zalobkyne sa delí na tri casti. V rámci prvej casti zalobkyna tvrdí, ze Komisia nevzala do úvahy zásadnú vlastnost spolocnosti CNR. V rámci druhej casti tvrdí, ze Komisia neúplne a nesprávne uplatnila kritérium uvedené vo svojich "usmerneniach" a nesprávne posúdila dôkaz zalozený na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. Zalobkyna napokon v rámci tretej casti uvádza tri prípady nesprávneho posúdenia ostatných dôkazov, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, najmä a) jej väcsiny v predstavenstve spolocnosti CNR od roku 2003, b) vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR a skupiny Suez a c) existencie prednostného upisovacieho práva na niektoré akcie spolocnosti CNR. 28. Komisia na úvod poznamenáva, ze druhý zalobný dôvod zalobkyne je irelevantný v rozsahu, v akom smeruje proti samotnej existencii porusenia. Zalobkyna údajne nespochybnuje existenciu porusenia, ale nanajvýs dlzku jeho trvania, co nemôze odôvodnit zrusenie napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Komisia sa odvoláva na niektoré tvrdenia zalobkyne uvedené v návrhu tlaciva CO zo 17. januára 2008, ako aj na okolnost, ze zalobkyna oznámením koncentrácie v kazdom prípade údajne uznala, ze nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR bez toho, aby na to bola oprávnená. Podla Komisie spochybnenie dlzky trvania porusenia môze byt prípadne relevantné na stanovenie výsky pokuty, ale nie na kvalifikáciu protiprávnych skutocností. 29. V tejto súvislosti zalobkyna tvrdí, ze oznámením koncentrácie v priebehu roka 2007 sa usilovala dodrzat oznamovaciu povinnost vyplývajúcu z clánku 4 nariadenia c. 4064/89. 30. Tento clánok sa týka oznamovacej povinnosti pred uskutocnením koncentrácie v rozsahu Spolocenstva. V jeho prvom odseku sa uvádza, ze koncentrácie v rozsahu Spolocenstva sa musia oznámit Komisii najneskôr jeden týzden po uzavretí zmluvy, po oznámení návrhu vo verejnej sútazi alebo nadobudnutí kontrolného podielu. Treba poukázat na to, ze zalobkyna správne tvrdí, ze oznámenie transakcie v súlade s týmto ustanovením nemozno v takom sankcnom konaní, o aké ide v prejednávanej veci, povazovat za jej uznanie existencie porusenia povinnosti pozastavit koncentráciu stanovenej v clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89. 31. V oblasti práva hospodárskej sútaze je totiz v prípade sporu o existencii porusenia Komisia povinná preukázat porusenia, ktoré konstatuje, a zaobstarat dôkazy, ktorými môze z právneho hladiska dostatocne preukázat existenciu skutocností zakladajúcich porusenie (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 58, a zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, C-2/01 P a C-3/01 P, Zb. s. I-23, bod 62; rozsudok Súdu prvého stupna zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T-201/04, Zb. s. II-3601, bod 688). Na tento úcel musí zhromazdit dostatocne presné a súhlasné dôkazy na odôvodnenie pevného presvedcenia, ze doslo k namietanému poruseniu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, CRAM a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 20; z 31. marca 1993, Ahlström Osakeytiö a i./Komisia, C-89/85, C-104/85, C-114/85, C-116/85, C-117/85 a C-125/85 az C-129/85, Zb. s. I-1307, bod 127, a rozsudok Súdu prvého stupna z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, T-185/96, T-189/96 a T-190/96, Zb. s. II-93, bod 47). 32. Komisia teda bola povinná zhromazdit v napadnutom rozhodnutí dostatocne presné a súhlasné dôkazy na preukázanie porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89. 33. Je pravda, ze okolnosti, ktoré uviedla Komisia na podporu svojho úvodného tvrdenia, ako je skutocnost, ze zalobkyna oznámila koncentráciu alebo uviedla tvrdenia v návrhu tlaciva CO, ako aj otázku, ci je Komisia oprávnená odvolávat sa v konaní pred Vseobecným súdom na tvrdenia uvedené v takom návrhu tlaciva, by prípadne bolo mozné skúmat z hladiska dostatku dôkazov o existencii porusenia. Konania pred Vseobecným súdom sa totiz riadia zásadou volného hodnotenia dôkazov, pricom jediným relevantným kritériom na posúdenie predlozených dôkazov je ich vierohodnost (rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501, bod 273). 34. Na také tvrdenia sa vsak nemozno odvolávat s cielom odopriet zalobkyni moznost spochybnit skutocnosti zakladajúce porusenie, v prípade ktorých Komisia nesie dôkazné bremeno, ako je najmä dlzka trvania porusenia. 35. Pokial ide na jednej strane osobitne o odkaz Komisie na tvrdenie zalobkyne uvedené v návrhu tlaciva CO zo 17. januára 2008, ze výlucná faktická kontrola zrejme existovala od roku 2004, hoci zalobkyna v konecnom tlacive uviedla, ze nadobudla kontrolu v priebehu roka 2007, treba poukázat na to, ze hoci skutocnost, ze podnik pocas správneho konania pred Komisiou výslovne alebo implicitne prizná urcité skutkové alebo právne okolnosti, môze predstavovat doplnujúci dôkaz pri posudzovaní dôvodnosti zaloby, táto skutocnost nemôze obmedzit samotný výkon práva na podanie zaloby na Vseobecný súd, ktoré patrí fyzickej alebo právnickej osobe podla clánku 230 stvrtého odseku ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C-407/08 P, Zb. s. I-6371, bod 90). Na druhej strane ide o skutocnost, ktorú Komisia uviedla na doplnenie v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia po svojom závere o existencii porusenia po 23. decembri 2003 uvedenom v odôvodnení 165. Za týchto okolností sa tvrdenie Komisie, ze zalobný dôvod zalobkyne je irelevantný, lebo zalobkyna údajne priznala porusenie v návrhu tlaciva CO, musí zamietnut bez toho, aby bolo potrebné rozhodnút o tvrdení zalobkyne týkajúcom sa nemoznosti Komisie odvolávat sa v konaní pred Vseobecným súdom na informáciu uvedenú v návrhu tlaciva CO, kedze údajne islo o dôverne predlozený dokument. 36. Napokon, ako Komisia navyse uznáva, aj keby zalobkyna spochybnovala len dlzku trvania porusenia, uznanie jej tvrdení by mohlo viest k ciastocnému zruseniu clánku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T-38/02, Zb. s. II-4407, body 211 az 213). 37. Za týchto okolností sa zalobný dôvod nemôze zamietnut ako irelevantný. 38. Vseobecný súd povazuje za vhodné preskúmat najprv tvrdenia uvedené v rámci druhej casti druhého zalobného dôvodu a az potom analyzovat prvú a tretiu cast uvedeného zalobného dôvodu. Okrem toho prvá cast a prvá výhrada uvedená v rámci tretej casti, ktoré obsahujú podobné tvrdenia, budú preskúmané spolocne. O druhej casti druhého dôvodu zalozenej na neúplnom a nesprávnom uplatnení kritéria uvedeného Komisiou v jej "usmerneniach" a o nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR 39. Zalobkyna v rámci odvolávania sa na viacnásobné nesprávne posúdenie pri uplatnení "usmernení" poukazuje na uplatnovanie oznámenia Komisie o pojme koncentrácia podla nariadenia c. 4064/89 (Ú. v. ES C 66, 1998, s. 5; Mim. vyd. 08/001, s. 195, dalej len "oznámenie o pojme koncentrácia") a na konsolidované oznámenie Komisie o právomoci podla nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ C 95, s. 1, dalej len "konsolidované oznámenie o právomoci"). V podstate tvrdí, ze Komisia neúplne a nesprávne uplatnila kritérium týkajúce sa nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly mensinovým akcionárom stanovené v uvedených oznámeniach a ze nesprávne posúdila dôkaz zalozený na väcsine na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR tým, ze ho uplatnila v podstate kvantitatívne, zatial co tieto oznámenia tiez stanovujú, ze na urcenie, ci operácia predstavuje koncentráciu, je potrebné vykonat celkovú analýzu zameranú na budúci vývoj a uplatnit skôr kvalitatívne ako kvantitatívne kritériá. 40. V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze ako sa uvádza v odôvodnení 53 napadnutého rozhodnutia, zalobkyna sa nemôze odvolávat na konsolidované oznámenie o právomoci. Je pravda, ze bod 2 konsolidovaného oznámenia o právomoci stanovuje, ze uvedené oznámenie nahrádza oznámenie o pojme koncentrácia. Zatial co bod 1 konsolidovaného oznámenia o právomoci stanovuje, ze "úcelom tohto oznámenia je poskytnút usmernenie o otázkach právomoci podla" nariadenia c. 139/2004, vsak z clánku 26 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorý je navyse uvedený v napadnutom rozhodnutí, vyplýva, ze nariadenie c. 4064/89 sa nadalej uplatnuje na vsetky koncentrácie, ktoré boli predmetom zmluvy, oznámenia alebo kde kontrola bola nadobudnutá v zmysle clánku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia pred 1. májom 2004. V prejednávanom prípade pritom Komisia, ktorá chcela sankcionovat uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, skutocne konstatovala, ze zalobkyna nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR 23. decembra 2003. Vzhladom na to, ze úcelom oznámenia o pojme koncentrácia je podla jeho bodu 1 poskytnút pohlad na to, ako Komisia interpretuje pojem koncentrácia pouzívaný v clánku 3 nariadenia c. 4064/89, je teda potrebné konstatovat, ze zalobkyna sa v rámci prejednávanej veci môze odvolávat len na oznámenie o pojme koncentrácia. Táto skutocnost vsak nemá vplyv na analýzu, ktorá sa má vykonat v rámci tejto casti. Ako úcastníci konania uznávajú, znenie oboch oznámení nie je z vecného hladiska skutocne odlisné vo vztahu k navrhovanému kritériu na preukázanie existencie výlucnej faktickej kontroly uplatnovanej mensinovým akcionárom. Rovnako ako konsolidované oznámenie o právomoci, oznámenie o pojme koncentrácia stanovuje, ze pri urcovaní, ci operácia predstavuje koncentráciu, Komisia uplatnuje skôr kvalitatívne ako kvantitatívne kritériá, pricom kladie dôraz na pojem kontrola (bod 4). 41. Okrem toho je zrejmé, ze ako zalobkyna pripomína a Komisia vôbec nespochybnuje, Komisia je viazaná oznámeniami, ktoré prijme v oblasti kontroly koncentrácií, pokial sa neodchylujú od ustanovení Zmluvy a nariadenia c. 4064/89 (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2007, Sun Chemical Group a i./Komisia, T-282/06, Zb. s. II-2149, bod 55). 42. Napokon treba tiez na úvod uviest, ze aj ked zalobkyna poukazuje na viacnásobné zjavne nesprávne posúdenie Komisie, analýza Komisie týkajúca sa okolností uskutocnenia koncentrácie podlieha úplnému preskúmaniu Vseobecným súdom. Pojem koncentrácia totiz zakladá právomoc Komisie podla nariadenia c. 4064/89 (pozri analogicky rozsudok Vseobecného súdu zo 6. júla 2010, Aer Lingus Group/Komisia, T-411/07, Zb. s. II-3691, bod 62). Komisia sa navyse neodvoláva na existenciu svojej volnej úvahy v tejto oblasti. 43. Vzhladom na tieto zásady je teda potrebné postupne preskúmat tri údajné nesprávne posúdenia, na základe ktorých Komisia konstatovala, ze 23. decembra 2003 sa zalobkyna nadobudnutím podielu spolocnosti EDF stala jednoznacne prvým akcionárom spolocnosti CNR a ze má zarucenú absolútnu väcsinu na valnom zhromazdení spolocnosti CNR. 44. Po prvé zalobkyna tvrdí, ze struktúra hlasov v priebehu valných zhromazdení v rokoch pred decembrom 2003 nie je relevantná. Podla jej názoru Komisia nevzala do úvahy skutocnost, ze hlavným akcionárom v tom case bola EDF, spolocnost ovládaná státom. Nízka miera úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach v priebehu troch rokov pred odkúpením akcií spolocnosti EDF zalobkynou je údajne odôvodnená tým, ze ostatní verejní akcionári dôverovali spolocnosti EDF, pokial ide o ochranu ich záujmov. Zalobkyna dodáva, ze skutocnost, ze EDF od prijatia rozhodnutia EDF/EnBW uz nebola oprávnená zúcastnovat sa na hlasovaní na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR a ze si na tento úcel urcila splnomocnenca, nemá vplyv na dôveru malých akcionárov. 45. Treba poukázat na to, ze analýza, ktorú Komisia uskutocnila v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia 41 az 77), je zalozená na prítomnosti a správaní akcionárov na valných zhromazdeniach v troch rokoch pred 23. decembrom 2003, ked zalobkyna podla názoru Komisie prevzala faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, z coho Komisia vyvodila, aká bude situácia na budúcich valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. 46. Tento prístup je v zásade v súlade s oznámením o pojme koncentrácia a clánkom 3 ods. 3 nariadenia c. 4064/89. Slúzi totiz na urcenie, ci zalobkyna bola schopná uplatnovat rozhodujúci vplyv na spolocnost CNR od konca decembra 2003, a ako vyplýva z oznámenia o pojme koncentrácia, prítomnost akcionárov na valných zhromazdeniach cielovej spolocnosti je v tejto súvislosti dôlezitým dôkazom. 47. Bod 14 oznámenia o pojme koncentrácia totiz stanovuje, ze výlucnú kontrolu mozno nadobudnút prostredníctvom "kvalifikovanej mensiny", ktorá môze byt zalozená na právnych alebo skutkových okolnostiach. Pokial ide o výlucnú faktickú kontrolu uplatnovanú mensinovým akcionárom, v spomenutom bode 14 uvedeného oznámenia sa uvádza, ze o taký prípad ide napríklad vtedy, ked má akcionár takmer úplnú istotu, ze získa väcsinu na valnom zhromazdení, lebo zvysní akcionári sú velmi rozdrobení. Je teda málo pravdepodobné, ze vsetci malí akcionári budú môct byt prítomní alebo zastúpení na valnom zhromazdení. Na základe prítomnosti akcionárov v priebehu predchádzajúcich rokov sa posúdi, ci sa uplatnuje výlucná kontrola. Ak na základe poctu akcionárov, ktorí sa zúcastnujú na valnom zhromazdení, mensinový akcionár získa stabilnú väcsinu na valnom zhromazdení, predpokladá sa, ze predmetný mensinový akcionár uplatnuje výlucnú kontrolu nad podnikom. 48. Oznámenie o koncentrácii teda jednoznacne stanovuje analýzu prítomnosti akcionárov na valných zhromazdeniach v predchádzajúcich rokoch na urcenie situácie v budúcnosti. Komisia pritom v napadnutom rozhodnutí postupovala práve takto. V tejto súvislosti Komisia správne zdôraznuje, ze tvrdenie, ze by bolo potrebné pozorovat pocas niekolkých rokov situáciu na valných zhromazdeniach po zvýsení základného imania, ktoré takmer urcite poskytuje výlucnú faktickú kontrolu, aby bolo mozné tvrdit, ze takáto kontrola skutocne existuje, nie je zalozené na správnom výklade uvedeného oznámenia a viedlo by k systému "skusmej faktickej kontroly", ktorý by bol v rozpore so systémom predbezného oznamovania a povolovania zavedeným nariadením c. 4064/89. 49. Je vsak potrebné uviest, ze výhrada zalobkyne zalozená na irelevantnosti struktúry hlasov na valných zhromazdeniach pred decembrom 2003 sa v skutocnosti netýka zohladnenia obdobia rokov 2000 az 2003, ale úlohy, ktorú EDF plnila pocas tohto obdobia. Zalobkyna totiz v podstate tvrdí, ze oznámila operáciu az po viac ako troch rokoch, lebo na konci roka 2003 nemohla mat takmer úplnú istotu, ze v budúcnosti bude mat na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR väcsinu. Podla jej názoru bolo pred získaním tejto takmer úplnej istoty potrebné tri roky pozorovat skutkové okolnosti. 50. Pokial ide o urcenie dátumu zaciatku porusenia povinnosti pozastavit koncentráciu v prejednávanom prípade, zalobkyna správne tvrdí, ze nedoslo ku koncentrácii, a teda k poruseniu clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ak pocas decembra 2003 nemala takmer úplnú istotu, ze v budúcnosti získa kontrolu na valných zhromazdeniach. Za týchto okolnosti navyse údajne nemala ani oznamovaciu povinnost. 51. Pokial ide o túto takmer úplnú istotu, Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala, ze zalobkyna získala záruku, ze bude môct získat absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach, 23. decembra 2003, ked nadobudla podiel spolocnosti EDF (ktorý predstavoval 22,22 % základného imania a 20 % hlasovacích práv), cím zvýsila svoj podiel na základom imaní vo výske 17,86 % na 49,95 %, cím sa zalobkyna stala prvým akcionárom spolocnosti CNR a získala 47,92 % hlasovacích práv. Táto záruka vyplývala najmä z velkej rozdrobenosti akcionárov okrem CDC (ktorá vlastnila 22 % základného imania a 20 % hlasovacích práv), kedze takmer 200 územných celkov a iných miestnych verejnoprávnych subjektov vlastnilo v tom case 16,82 % základného imania (odôvodnenie 41). V odôvodnení 45 napadnutého rozhodnutia Komisia vykonala prognózu casti hlasovacích práv na valných zhromazdeniach, ktoré vlastnil akcionár s podielom, ktorý predstavoval 47,92 % hlasovacích práv, k 23. decembru 2003 vzhladom na mieru úcasti akcionárov zaznamenanú na valných zhromazdeniach v styroch rokoch pred nadobudnutím podielu spolocnosti EDF. Hlasovacie práva, ktoré vlastnil taký akcionár, boli údajne vzdy vyssie ako 60 %. 52. V reakcii na tvrdenia zalobkyne uvedené v jej odpovedi na oznámenie o výhradách, ktorými zalobkyna uz spochybnila analýzu struktúry hlasov na valných zhromazdeniach v období rokov 2000 az 2003, Komisia k odôvodneniam 57 a 58 napadnutého rozhodnutia este dodala, ze podmienkou, aby zalobkyna mohla mat absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach, bolo, aby miera úcasti akcionárov nebola vyssia alebo rovná 95,84 %, a ze vzhladom na mieru úcasti pocas týchto rokov, ktorá bola ovela nizsia ako tento limit (od 43 % do 76,6 %) bolo velmi nepravdepodobné, ze by zalobkyna od 23. decembra 2003 nemala absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. 53. Zalobkyna namieta proti tejto analýze jednak dôveru malých akcionárov v spolocnost EDF pocas tohto obdobia, ktorá údajne odôvodnovala nízku mieru úcasti na valných zhromazdeniach, takze Komisia z nej nemohla vyvodit dôsledky pre budúcnost, a jednak nesprávnost analýzy Komisie týkajúcej sa úlohy splnomocnenca, ktorý vykonával hlasovacie práva spolocnosti EDF, kedze Komisia v napadnutom rozhodnutí konstatovala, ze EDF od 1. apríla 2001 uz nevykonávala svoje práva akcionára. 54. Pokial ide o prvú z týchto skutocností, Komisia v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia a v konaní pred Vseobecným súdom správne tvrdí, ze neexistuje nijaký dôkaz o takej dôvere malých akcionárov v hlavného akcionára v tom case, spolocnost EDF, ktorú ovládala Francúzska republika, na odôvodnenie nízkej miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach pocas troch rokov pred prevodom akcií spolocnosti EDF na zalobkynu. Toto tvrdenie teda údajne nemôze spochybnit relevantnost miery úcasti v období rokov 2000 az 2003 pre analýzu Komisie. 55. Pokial ide o druhú skutocnost týkajúcu sa údajnej nesprávnosti analýzy Komisie týkajúcej sa úlohy splnomocnenca, ktorý vykonával hlasovacie práva spolocnosti EDF po prijatí rozhodnutia EDF/EnBW, Komisia v odôvodnení 61 napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze EDF od 1. apríla 2001 uz nevykonáva svoje práva akcionára na valných zhromazdeniach a zasadnutiach správnej rady. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, táto analýza nie je nesprávna. Je zalozená na skutocnosti, ze záväzky prevzaté v rámci rozhodnutia EDF/EnBW stanovovali výkon hlasovacích práv spolocnosti EDF na valných zhromazdeniach a zasadnutiach správnej rady spolocnosti CNR splnomocnencom konajúcim úplne nezávisle od úcastníkov od 1. apríla 2001. 56. Uvedené záväzky totiz v casti A týkajúcej sa vztahov so spolocnostou CNR stanovujú, ze "vzhladom na skutocnost, ze EDF sa uz nebude podielat na obchodnej politike spolocnosti CNR a jej správaní na trhu, zaväzuje sa vzdat sa výkonu svojich hlasovacích práv v spolocnosti CNR a odvolat svojho zástupcu zo správnej rady spolocnosti CNR k 31. marcu 2001". Tiez sa tam uvádza, ze "splnomocnenec bude konat ako správca akcií spolocnosti EDF v spolocnosti CNR". Okrem toho na konci casti C uvedených záväzkov sa uvádza, ze splnomocnenec vykonáva svoje úlohy ako nezaviazaná a nezávislá tretia osoba. Za týchto okolností tvrdenie zalobkyne, ze malí akcionári sa pocas tohto obdobia mohli nadalej domnievat, ze akcie spolocnosti EDF zostávajú vo verejnom sektore, nie je presvedcivé, kedze nezávislost splnomocnenca neumoznovala predpokladat, ze bude nadalej zastupovat len záujmy verejného sektora. 57. Prvá výhrada sa teda musí zamietnut. 58. Po druhé zalobkyna tvrdí, ze Komisia nesprávne konstatovala, ze zalobkyna mala 23. decembra 2003 matematickú istotu, ze získa absolútnu väcsinu na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR, len z dôvodu, ze na zmarenie jej návrhov by bola potrebná úcast akcionárov v rozsahu 95,48 %. Na podporu tohto tvrdenia sa zalobkyna odvoláva najmä na sústavný rast miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach pred operáciou priblizne o 10 % a na rozhodnutie Komisie z 20. decembra 2006 o nevznesení námietky voci oznámenej koncentrácii (vec COMP/M.4336-MAN/Scania) (dalej len "rozhodnutie MAN/Scania"). Zalobkyna poukazuje na to, ze v tejto poslednej uvedenej veci Komisia v súvislosti s otázkou, ci spolocnost Volkswagen ovládala spolocnost MAN, konstatovala, ze zvýsenie miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach priblizne o 20 % bolo mozné vzhladom na zvýsenú obozretnost ostatných mensinových akcionárov voci spolocnosti Volkswagen po zvýsení jej podielu na základnom imaní spolocnosti MAN. 59. Pokial ide o kolísanie miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR v období rokov 2000 az 2003, zalobkyna tvrdí, ze miera úcasti sa sústavne zvysovala priblizne o 10 % s kazdým dalsím valným zhromazdením a ze zvýsenie o 20 % (z 76,6 % v priebehu novembra 2002 na 95,84 % po decembri 2003) preto nebolo nepravdepodobné. 60. Treba konstatovat, ze táto analýza je zalozená na neúplnom opise skutkových okolností. Ako tvrdí Komisia, zalobkyna neberie do úvahy valné zhromazdenia, na ktorých prítomnost akcionárov klesala. Z tabulky 2 a poznámky pod ciarou c. 31 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze miera úcasti akcionárov na riadnych, mimoriadnych alebo zmiesaných valných zhromazdeniach spolocnosti CNR v období rokov 2000 az 2003 bola 72,2 % (27. júna 2000), 43 % (21. decembra 2000), 55,2 % (28. júna 2001), 62,9 % (21. júna 2002), 76,6 % (riadne valné zhromazdenie z 28. novembra 2002), 72,6 % (mimoriadne valné zhromazdenie z 28. novembra 2002), 67 % (riadne valné zhromazdenie z 25. júna 2003) a 68,5 % (mimoriadne valné zhromazdenie z 25. júna 2003). Tvrdenie Komisie v konaní pred Vseobecným súdom, ze miera úcasti akcionárov v období rokov 2000 az 2003 zostala napriek znacnému poklesu, po ktorom nasledoval ciastocný nárast, celkovo stabilná s poklesom o 3,7 %, teda nie je nesprávne. 61. Okrem toho z tabulky c. 2 napadnutého rozhodnutia tiez vyplýva, ze aj vtedy, ked úcast akcionárov na valných zhromazdeniach bola najvyssia (76,6 % na valnom zhromazdení z 28. novembra 2002), taký akcionár, akým bola zalobkyna od konca decembra 2003, ktorý vlastnil 47,92 % hlasovacích práv, mal zarucenú väcsinu hlasovacích práv prítomných alebo zastúpených akcionárov. 62. Tvrdenie zalobkyne zalozené na moznom náraste miery úcasti akcionárov o 20 % od roka 2004 tiez nie je presvedcivé, kedze nárast zaznamenaný pocas obdobia rokov 2000 az 2003 nebol sústavný, o com svedcí napríklad pokles úcasti akcionárov na valnom zhromazdení v júni 2003 spôsobený neprítomnostou spolocnosti SNCF. Pre úplnost je potrebné poznamenat, ze aj ked údaje týkajúce sa úcasti na valných zhromazdeniach konaných po roku 2003 nie sú relevantné na preukázanie takmer úplnej istoty zalobkyne, ze od 23. decembra 2003 bude môct presadit svoje rozhodnutia, tieto údaje potvrdzujú jasný nárast úcasti po tomto dátume. Ako vsak uvádza Komisia, tento nárast mozno odôvodnit prítomnostou CDC, ktorá nadobudla podiel spolocnosti SNCF vo výske 20 %. V kazdom prípade, ako vyplýva z tabulky 3 napadnutého rozhodnutia, aj pri najvyssej miere úcasti na valnom zhromazdení v júni 2006 zalobkyna stále mala sama väcsinu hlasov. 63. Okrem toho, pokial ide o rozhodnutie MAN/Scania, citované v bode 58 vyssie, treba pripomenút, ze ani Komisia, ani - a fortiori - Vseobecný súd nie sú v prejednávanom prípade viazaní skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v predchádzajúcom rozhodnutí Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T-210/01, Zb. s. II-5575, body 118 az 120, a Sun Chemical Group a i./Komisia, uz citovaný v bode 41 vyssie, bod 88 a tam citovanú judikatúru). 64. Okrem toho Komisia správne rozlisuje situáciu spolocnosti Volkswagen, o ktorú islo v rozhodnutí MAN/Scania, od situácie zalobkyne v prejednávanom prípade. Zalobkyna sa odvoláva na rozhodnutie MAN/Scania ako príklad veci, v ktorej Komisia údajne povazovala za pravdepodobný nárast úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach o 20 %. V uvedenej veci spolocnost Volkswagen vlastnila 21,6 % hlasovacích práv v spolocnosti MAN a Komisia musela skúmat, ci tento podiel poskytoval faktickú kontrolu. Komisia prijala argumentáciu spolocnosti MAN, podla ktorej nárast miery úcasti na jej valných zhromazdeniach o 20 %, ktorým by sa uvedená miera zvýsila zo 40 % na 60 %, bol pravdepodobný, cím teda bola vylúcená kontrola spolocnosti Volkswagen. 65. V prejednávanom prípade vsak zalobkyna vlastnila na konci roka 2003 47,92 % hlasovacích práv, cize viac ako dvojnásobok hlasovacích práv spolocnosti Volkswagen. Na dosiahnutie úcasti 95,48 % na valnom zhromazdení, a teda na zmarenie jej návrhov by bolo potrebné, aby doslo k nárastu miery úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR o viac ako 20 %, a to aj vo vztahu k najvyssej miere úcasti zaznamenanej v rokoch 2000 az 2003. Ako navyse zdôraznuje Komisia, miera úcasti akcionárov 95,84 % je velmi vysoká, zatial co miera úcasti akcionárov potrebná na mozné zablokovanie spolocnosti Volkswagen nedosahovala ani 60 %. 66. Druhá výhrada sa teda musí tiez zamietnut, kedze Komisia v odôvodnení 58 napadnutého rozhodnutia správne konstatovala, ze zalobkyna mohla predpokladat, ze získa absolútnu väcsinu na budúcich valných zhromazdeniach s 47,92 % hlasovacích práv od 23. decembra 2003, kedze miera úcasti akcionárov rovná alebo vyssia ako 95,84 % bola vysoko nepravdepodobná. 67. Po tretie zalobkyna tvrdí, ze posúdenie Komisie, ktoré popiera existenciu strukturálnych a strategických väzieb medzi verejnými akcionármi spolocnosti CNR, je nesprávne. 68. Táto námietka sa týka skutocnosti, ze Komisia vzala do úvahy velkú rozdrobenost zvysných akcionárov, ako to vyplýva najmä z odôvodnení 45 a 57 napadnutého rozhodnutia. 69. Podla zalobkyne Komisia mala zaujat menej kategorický prístup a uznat, ze v rámci spolocnosti CNR mohlo dôjst k prípadom blokovania. Toto potenciálne blokovanie údajne mohlo vyplynút z konfliktu medzi verejnoprospesnou funkciou spolocnosti CNR a jej obchodným úcelom, z rozdrobených verejných akcionárov, ktorí vsak dohliadajú na vyvázenost verejnoprospesných cielov a stratégie spolocnosti CNR, a z rizika nedosiahnutia väcsiny na valných zhromazdeniach vzhladom na struktúru hlasovania. Komisia navyse údajne posudzovala existenciu kontroly spätne a na základe udalostí, ktoré nastali od roku 2003. 70. Pokial ide o údajnú existenciu strukturálnych a strategických väzieb medzi verejnými akcionármi spolocnosti CNR, tabulka týkajúca sa vývoja podielu akcionárov vlastniacich viac ako 2 % základného imania spolocnosti CNR, ako aj ich podielu na hlasovacích právach na valných zhromazdeniach od roku 2001, uvedená v odôvodnení 22 napadnutého rozhodnutia, svedcí o tom, ze od konca roka 2003 - odhliadnuc od CDC, ktorá v tom case vlastnila 29,80 % hlasovacích práv - vlastnili viac ako 2 % hlasovacích práv len traja verejní akcionári s celkovým podielom vo výske 15,98 % hlasovacích práv. Vzhladom na túto nízku mieru a velkú rozdrobenost zvysných hlasovacích práv v rámci spolocnosti CNR (poznámka pod ciarou c. 23 napadnutého rozhodnutia) je málo pravdepodobné, ze náhly nárast úcasti verejných akcionárov na valných zhromazdeniach, ktorí by sa obávali o ochranu svojich záujmov, by mohol mat skutocný vplyv na väcsinové hlasovanie. 71. Zdá sa totiz skôr, ze len "koalícia", ktorú by vytvorila CDC a ktorá by mala navyse 18,12 % hlasov rozdrobených medzi mensinových verejných akcionárov, by mohla po 23. decembri 2003 prehlasovat zalobkynu na valnom zhromazdení. 72. Komisia sa v tejto súvislosti správne odvoláva na úlohu dohody. Ako bolo spomenuté v bode 7 vyssie, zalobkyna uzavrela dohodu s cielom zabezpecit si väcsinu v predstavenstve spolocnosti CNR. Treba poznamenat, ze CDC vlastnila od augusta 2003 29,80 % hlasovacích práv, takze v rukách zalobkyne a CDC sa nachádzalo celkovo 77,72 % hlasovacích práv na valných zhromazdeniach. 73. Dohoda stanovuje, ze "ak jedna zo zmluvných strán bude chciet uzavriet dohodu o hlasovaní s jedným alebo viacerými dalsími akcionármi, bude musiet získat predchádzajúci súhlas druhej zmluvnej strany týkajúci sa pôsobnosti tejto dohody a totoznosti jedného alebo viacerých dalsích akcionárov, s ktorými chce uzavriet takú dohodu" (clánok 10 dohody), a to pokial zalobkyna nemala väcsinu v predstavenstve. 74. V reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu zalobkyna predlozila rovnopis dohody, ako aj doplnujúce vysvetlenia týkajúce sa výkladu jej clánku 10. Je potrebné vyvodit z nich, ze pôsobnost tohto ustanovenia nie je jasná. Úcastníci konania sa vsak zhodujú v tom, ze toto ustanovenie sa týka len dohody o hlasovaní týkajúcej sa osobitných rozhodnutí prijímaných na valných zhromazdeniach, konkrétne rozhodnutí o menovaní clenov predstavenstva a dozornej rady. Aj keby sa vsak dohoda týkala len takto obmedzenej dohody o hlasovaní, zdá sa málo pravdepodobné, ze CDC by po uzavretí dohody 24. júla 2003 namietala proti návrhom zalobkyne v priebehu valných zhromazdení spolocnosti CNR. 75. Táto analýza potvrdzuje, ze bolo málo pravdepodobné, ze by sa zalobkyna po decembri 2003 mohla obávat, ze nezíska väcsinu na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. Taká situácia by totiz mohla nastat iba v prípade úcasti akcionárov na valných zhromazdeniach, ktorá by bola rovná alebo vyssia ako 95,84 %, a spolocného postupu verejných akcionárov, vrátane CDC, proti zalobkyni. 76. Len v málo pravdepodobnom prípade, ktorý bol vylúcený v odôvodnení 72 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa konstatuje, ze zalobkyna by 23. decembra 2003 mohla predvídat také správanie CDC, je teda relevantné posúdit strukturálne a strategické väzby medzi verejnými akcionármi spolocnosti CNR. 77. V tejto súvislosti tvrdenie zalobkyne zalozené na faktickej existencii spolocných záujmov uvedených akcionárov z dôvodu zaradenia verejnoprospesnej funkcie do stanov spolocnosti CNR nie je presvedcivé. Existencia takých spolocných záujmov sa musí posúdit konkrétne. Zalobkyna vsak nepredlozila konkrétne dôkazy, ktoré by umoznili odôvodnit jej tvrdenie. 78. Ak by sme vychádzali z obsahu zápisnice z mimoriadneho valného zhromazdenia z 25. júna 2003, na ktorú sa odvoláva zalobkyna, zdalo by sa, ze hoci územné celky chceli, aby stratégia spolocnosti CNR zohladnovala vseobecný záujem, nevyhnutne si to nevyzadovalo dohodu o vymedzení konkrétnych pravidiel tejto stratégie. Pokial teda ide o volbu clenov dozornej rady, zástupca jedného územného celku tvrdí, ze na základe "systému zastúpenia územných celkov v správnej rade" navrhnutého francúzskou vládou "CNR budú zastupovat len územné celky, ktoré na nachádzajú na juh od Montélimaru, pricom toto geografické zastúpenie vôbec nezohladnuje dôlezité záujmy severných územných celkov". V zápisnici je tiez spomenutá existencia akcionárskej dohody medzi niektorými územnými celkami a spolocného výboru zdruzujúceho dalsie územné celky. Podpredseda vseobecnej rady Horného Savojska (Francúzsko) navyse tvrdí, ze "rozhodnutie, ktoré sa prijme, nevestí nic dobré o fungovaní dohody verejných akcionárov". 79. Na základe spisového materiálu je teda tazké potvrdit istú existenciu silných a trvalých strategických väzieb medzi verejnými akcionármi v priebehu decembra 2003, ako aj úplnú neexistenciu takých väzieb, takze tieto tvrdenia nie sú dostatocne podlozené. 80. Komisia sa napokon vo viacerých odôvodneniach napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 65 a nasl.) zaoberá vyvrátením tvrdenia zalobkyne, ze ocakávanie znacnej reakcie ostatných verejných akcionárov na zvýsenie jej podielu na základnom imaní spolocnosti CNR bolo este opodstatnenejsie vzhladom na ich väzby a spolocné strategické záujmy. V rámci tejto diskusie sa obaja úcastníci konania odvolávajú na okolnosti, ktoré nastali po roku 2003, s cielom odôvodnit svoje stanovisko. Vznik povinnosti pozastavit koncentráciu pritom závisel od toho, ci 23. decembra 2003 doslo k trvalej zmeny kontroly. Existencia koncentrácie, na ktorú sa vztahuje nariadenie c. 4064/89, sa musí urcit na základe údajov z decembra 2003. Aj ked nemozno vylúcit, ze údaje z obdobia po decembri 2003 by mohli byt relevantné na potvrdenie existencie dlhodobého porusenia, v tomto stádiu analýzy, v ktorom sa má urcit, ci zalobkyna mala na konci roka 2003 takmer úplnú istotu, ze v budúcnosti bude môct presadit svoje rozhodnutia v spolocnosti CNR, ich treba vylúcit. 81. Aj s prihliadnutím na skutocnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa struktúry akcionárov spolocnosti CNR a dohody je v konecnom dôsledku potrebné dospiet k záveru, ze zalobkyna nepredlozila nijaký dôkaz, ktorý by spochybnoval prvý dôkaz spomenutý v bode 26 vyssie, podla ktorého zalobkyna mala 23. decembra 2003 takmer úplnú istotu, ze získa väcsinu na valných zhromazdeniach aj bez toho, aby vlastnila väcsinu hlasovacích práv. Druhá cast druhého zalobného dôvodu sa teda musí zamietnut. O prvej casti druhého dôvodu zalozenej na nezohladnení základnej vlastnosti spolocnosti CNR a o prvej výhrade tretej casti druhého zalobného dôvodu zalozenej na nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na väcsine, ktorú zalobkyna mala v predstavenstve spolocnosti CNR 82. Zalobkyna tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, kedze v napadnutom rozhodnutí nezohladnila vsetky skutkové okolnosti týkajúce sa osobitnej právnej úpravy odchylujúcej sa od právnej úpravy akciových spolocností, ktorá sa vztahuje na spolocnost CNR. V tejto súvislosti sa zalobkyna v rámci prvej casti druhého zalobného dôvodu v podstate odvoláva na viaceré okolnosti týkajúce sa skutocnosti, ze CNR podla clánku 7 zákona c. 80-3 podlieha dohladu Francúzskej republiky za rovnakých podmienok ako státne verejné podniky, pricom Komisia tieto skutocnosti údajne dostatocne nezohladnila. V rámci tretej casti druhého zalobného dôvodu zalobkyna jednak tvrdí, ze jej právomoc urcovat zlozenie predstavenstva spolocnosti CNR bola obmedzenejsia ako právomoc konstatovaná v napadnutom rozhodnutí, pricom okolnost, ze od 8. júla 2003 dvoch z troch clenov predstavenstva vymenovávala zalobkyna, je skôr dôsledkom vplyvu státu, a jednak tvrdí, ze v dozornej rade mala len troch zástupcov z trinástich clenov. V rámci prvej casti druhého zalobného dôvodu zalobkyna dodáva, ze Komisia dostatocne nezohladnila význam zákona Murcef. 83. Komisia spochybnuje analýzu zalobkyne a pochybuje o prípustnosti niektorých tvrdení a skutkových okolností, ktoré zalobkyna uviedla po prvý raz v konaní pred Vseobecným súdom, aj ked o nich vedela v stádiu správneho konania. 84. Tieto výhrady sa týkajú druhého a tretieho dôkazu, z ktorých vychádzala Komisia (bod 26 vyssie), týkajúcich sa skutocnosti, ze zalobkyna mala od roku 2003 absolútnu väcsinu v predstavenstve, ako aj prostriedky na jej udrzanie, a skutocnosti, ze zákon Murcef nebránil zalobkyni v nadobudnutí kontroly nad spolocnostou CNR. Poukazujú skôr na kvalitatívne aspekty prebratia kontroly, ktoré oznámenie o pojme koncentrácia v bode 4 oznacuje za relevantné faktory na urcenie, ci operácia predstavuje koncentráciu, ako to bolo pripomenuté v bode 40 vyssie. 85. Tvrdenia zalobkyne sa týkajú jednak vplyvu Francúzskej republiky na riadenie spolocnosti CNR (zlozenie a úloha predstavenstva a dozornej rady, vládnych komisárov, státneho kontrolóra) a jednak vplyvu zákona Murcef. - O vplyve Francúzskej republiky na riadenie spolocnosti CNR (zlozenie a úloha predstavenstva a dozornej rady, vládnych komisárov, státneho kontrolóra) 86. V odôvodneniach 78 az 86 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze jedným z dôkazov o nadobudnutí výlucnej kontroly v priebehu decembra 2003 bolo, ze zalobkyna mala od roku 2003 absolútnu väcsinu v predstavenstve spolocnosti CNR a prostriedky na jej udrzanie. Na podporu tohto tvrdenia Komisia na jednej strane poukázala na to, ze pravidlá vymenovávania clenov predstavenstva zarucovali prítomnost dvoch zástupcov zalobkyne z troch clenov tohto základného orgánu, ktorý riadil cinnost a urcoval obchodnú politiku spolocnosti CNR, kedze CDC a zalobkyna mali blokovaciu mensinu v dozornej rade, ktorá rozhodovala o vymenovávaní clenov predstavenstva (odôvodnenia 78 a 83). V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva aj na skutocnost, ze od 8. júla 2003 a odvtedy nepretrzite dvaja z troch clenov predstavenstva v skutocnosti zastupovali zalobkynu, co zalobkyna vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách ani na vypocutí údajne nespochybnila (odôvodnenie 83). Na druhej strane Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze dozorná rada musela schvalovat niektoré rozhodnutia navrhnuté predstavenstvom, je irelevantná, kedze islo len o opatrenia, ktoré jej nemohli umoznit uplatnovat rozhodujúci vplyv na stratégiu spolocnosti CNR (odôvodnenia 79 a 80). V súvislosti s touto poslednou uvedenou skutocnostou Komisia v odôvodnení 81 pre úplnost dodala, ze v prípade sporu medzi týmito dvoma orgánmi spor vyriesi valné zhromazdenie, teda orgán, v ktorom zalobkyna bola schopná presadit svoj názor. 87. Zalobkyna uvádza na spochybnenie tejto analýzy viaceré tvrdenia. 88. Po prvé zalobkyna spochybnuje analýzu Komisie, pokial ide o situáciu kontroly v predstavenstve. Najmä tvrdí, ze vymenovanie dvoch jej zástupcov za clenov predstavenstva od 8. júla 2003 bolo zalozené na odporúcaní vládnych komisárov, a nie na predpokladanom uplatnovaní dohody, ktorá bola uzavretá neskôr. Podla zalobkyne táto skutocnost vôbec nepreukazuje, ze od 23. decembra 2003 sama fakticky ovládala spolocnost CNR, ale skôr svedcí o tom, ze v priebehu roka 2003 spolocnost CNR este stále ovládali francúzske orgány verejnej moci na základe svojej dozornej právomoci. 89. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné zamietnut tvrdenie Komisie, ze ide o skutkovú okolnost, ktorá bola po prvý raz uvedená v zalobe. Ako totiz zalobkyna správne tvrdí, informácie týkajúce sa vymenovania clenov predstavenstva na odporúcanie vládnych komisárov v priebehu júla 2003 boli oznámené Komisii v rámci doplnujúcej odpovede zalobkyne z 30. júna 2008 na ziadost Komisie o informácie zo 17. júna 2008. 90. Treba vsak poukázat na to, ze zalobkyna aspon scasti zmenila svoju argumentáciu. V tlacive CO totiz uviedla, ze "hoci [ona] a CDC mali nadalej dobrovolne mensinové zastúpenie v dozornej rade, v roku 2003 prakticky zvolili alebo dali zvolit... [dvoch zo svojich] zástupcov v predstavenstve". 91. Okrem toho, ako Komisia tiez poznamenáva, vládni komisári sa zúcastnujú na zasadnutiach dozornej rady výlucne s poradným hlasom. Takáto okolnost nemôze v nijakom prípade svedcit o situácii kontroly v zmysle práva Únie týkajúceho sa koncentrácií. 92. Skutková okolnost, na ktorú sa odvoláva zalobkyna, navyse nepreukazuje, ze v tom case mali vládni komisári vplyv, ktorý by zalobkyna (a CDC) nemohli prekonat, pokial ide o volbu clenov predstavenstva. 93. Napokon tvrdenie zalobkyne nespochybnuje skutkovú okolnost, ktorú Komisia uviedla v odôvodnení 83 napadnutého rozhodnutia, ze uz dávno pred 23. decembrom 2003 boli dvaja z troch clenov predstavenstva zástupcami zalobkyne. Okrem toho v tejto súvislosti tiez nemá nijaký vplyv tvrdenie, ze predsedu predstavenstva vymenováva prezident Francúzskej republiky. 94. Tieto tvrdenia tiez nevyvracajú skutocnost uvedenú v odôvodnení 78 napadnutého rozhodnutia, pokial ide o moznost zalobkyne urcovat zlozenie predstavenstva v budúcnosti na základe dohody. Ako totiz uz bolo spomenuté vyssie, podla clánku 10 dohody zalobkyna a CDC "budú robit to, co je v ich právomoci, najmä vykonávaním svojho hlasovacieho práva na valnom zhromazdení a vyzadovaním od clenov dozornej rady, ktorí boli vymenovaní na ich návrh, aby vykonávali svoje hlasovacie právo v dozornej rade, aby sa predstavenstvo spolocnosti CNR skladalo z troch clenov, a to z predsedu a dvoch dalsích clenov, vymenovaných na návrh [zalobkyne]". Aj so zretelom na skutocnost, ze ako je uvedené v odôvodnení 78 a nasl. napadnutého rozhodnutia, CDC a zalobkyna mali sest z trinástich kresiel v dozornej rade, ze vymenovávanie clenov predstavenstva si vyzadovalo dvojtretinovú väcsinu a ze zalobkyna mala podla dohody právo vzniest námietku, ak by CDC chcela uzavriet dohodu o hlasovaní s jedným alebo viacerými dalsími akcionármi, nemozno popriet, ze zalobkyna si bola istá kontrolou predstavenstva v budúcnosti. 95. Po druhé zalobkyna spochybnuje význam, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí pripísaný úlohe predstavenstva pri riadení spolocnosti CNR. 96. V tejto súvislosti treba poznamenat, ze zalobkyna nespochybnuje skutkové okolnosti uvedené v odôvodneniach 38, 80 a 83 napadnutého rozhodnutia, podla ktorých predstavenstvo urcuje obchodnú politiku spolocnosti CNR najmä z dôvodu, ze rozhoduje o jej rozpocte, ako aj o jej podnikatelskom pláne a vrcholovom manazmente, pricom tieto rozhodnutia nepodliehajú schváleniu dozornej rady. Zalobkyna tiez nespochybnuje, ze rozhodnutia, ktoré musí schválit dozorná rada, vymenované najmä v poznámke pod ciarou c. 19 napadnutého rozhodnutia, neumoznujú dozornej rade uplatnovat kontrolu nad spolocnostou CNR. 97. Ako Komisia uviedla v poznámke pod ciarou c. 20 napadnutého rozhodnutia, oznámenie o pojme koncentrácia v bode 21 a nasl. stanovuje, ze rozhodnutia týkajúce sa rozpoctu, podnikatelského plánu a menovania vrcholového manazmentu sú zásadné, kedze urcujú obchodnú stratégiu podniku. Predstavujú teda typické ukazovatele uplatnovania kontroly. Okrem toho, ako sa uvádza v bode 14 uvedeného oznámenia, výlucnú kontrolu môze uplatnovat aj mensinový akcionár, ktorý má právo riadit cinnost spolocnosti a urcovat jej obchodnú politiku. 98. Tieto dôkazy teda nie sú irelevantné na urcenie, ci existuje situácia kontroly. 99. Okrem toho nie je spochybnené ani konstatovanie, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 81 napadnutého rozhodnutia, ze v prípade sporu medzi predstavenstvom a dozornou radou spor rozhodne valné zhromazdenie väcsinou hlasov prítomných alebo zastúpených akcionárov, a teda ze rozhodovacia právomoc patrí v konecnom dôsledku valnému zhromazdeniu. Clánok 18-1 ods. 3 stanov spolocnosti CNR totiz stanovuje, ze "v prípade, ak dozorná rada odmietne udelit súhlas s jednou z týchto operácií [ide o úkony a zmluvy akejkolvek povahy a formy zaväzujúce spolocnost, ktoré z dôvodu svojej výsky alebo dlzky trvania musia podliehat schváleniu dozornej rady], predstavenstvo môze výnimocne zvolat riadne valné zhromazdenie, ktoré môze udelit predmetný súhlas a vyvodit vsetky dôsledky zo sporu vzniknutého medzi orgánmi spolocnosti". V dôsledku toho, ak - ako bolo konstatované v rámci druhej casti druhého zalobného dôvodu, zalobkyna na konci decembra 2003 skutocne mala zarucené, ze získa väcsinu hlasov na valnom zhromazdení -, treba konstatovat, ze mala tiez zarucené, ze uspeje v prípade sporu medzi predstavenstvom a dozornou radou. 100. Zalobkyna vsak tvrdí, ze vo verejnom podniku nemozno presadit názor súkromného subjektu na základe väcsinového zastúpenia v predstavenstve. Ako údajne uviedla na vypocutí, bolo by potrebné, aby súkromný subjekt najprv rokoval so státnymi orgánmi. Okrem toho podla jej názoru vzhladom na struktúru riadenia spolocnosti CNR, teda akciovej spolocnosti s predstavenstvom a dozornou radou, dozorná rada bola nadalej orgánom, ktorý kontroloval predstavenstvo. Na podporu svojej argumentácie sa zalobkyna odvoláva na existenciu administratívneho dohladu, ako aj hospodárskeho a financného dohladu nad spolocnostou CNR ako státnym podnikom, ako aj na dodatocné kontroly, ktoré vykonáva francúzsky Cour des comptes (Dvor audítorov) a francúzske parlamentné komisie. Administratívny dohlad sa údajne týka najmä právomoci vládnych komisárov, ktorí zasadajú v dozornej rade spolocnosti CNR, ziadat odklad výkonu rozhodnutí prijatých v dozornej rade s cielom poziadat ministra pre dohlad, aby potvrdil námietku francúzskej vlády. Pokial ide o hospodársky a financný dohlad, tento údajne vyplýva z úlohy státneho kontrolóra, ktorý sa zúcastnuje na zasadnutiach dozornej rady, predkladá svoje stanovisko k návrhom spolocnosti CNR francúzskemu ministrovi financií a predkladá mu výrocnú správu. 101. Pokial ide v prvom rade o dodatocné kontroly, ktoré vykonáva Cour des comptes a parlamentné komisie, treba konstatovat, ze zalobkyna neuviedla nijakú konkrétnu skutocnost, ktorá by vysvetlila, ako by tento druh zásahov mohol spochybnit existenciu faktickej kontroly uplatnovanej mensinovým akcionárom. 102. Pokial ide o úlohu vládnych komisárov a úlohu státneho kontrolóra, Komisia tvrdí, ze ide o nové skutocnosti, o ktorých zalobkyna vedela a ktoré teda mala oznámit pocas správneho konania. Zalobkyna tvrdí, ze ide o skutocnosti, ktoré Komisia mala vziat do úvahy vo svojej analýze. 103. V prvom rade je potrebné konstatovat, ze zalobkyna spomenula prítomnost vládnych komisárov v dozornej rade v tlacive CO pod oznacením "dvaja zástupcovia státu vymenovaní dekrétom", avsak nespomenula ich právomoc ziadat odklad výkonu rozhodnutí predstavenstva v prípade námietky vlády. Doplnujúce informácie týkajúce sa vládnych komisárov sú tiez zahrnuté v prílohách tlaciva CO bud v stanovách spolocnosti, alebo v samotnom zákone Murcef. Okrem toho zalobkyna zdôraznuje, ze v priebehu vypocutia pripomenula verejný charakter spolocnosti CNR, pricom vyzvala Komisiu, aby vo svojej analýze vzala do úvahy túto skutocnost. V tejto súvislosti zo zápisnice o vypocutí vyplýva, ze zalobkyna na vypocutí spomenula vládnych komisárov, avsak neuviedla podrobné informácie o ich právomociach a vôbec nespomenula úlohu státneho kontrolóra. 104. Zalobkyna vsak v podstate tvrdí, ze z tvrdení Komisie týkajúcich sa novosti týchto skutkových okolností vyplýva, ze Komisia neúplne preskúmala vec. Podla jej názoru Komisia mala aj za predpokladu, ze ju zalobkyna dostatocne neupozornila na verejný charakter spolocnosti CNR povinnost zohladnit v analýze veci vsetky relevantné skutkové okolnosti. 105. Zalobkyna sa v tejto súvislosti odvoláva na judikatúru týkajúcu sa rozsahu kontrolnej právomoci súdov Únie, pokial ide o rozhodnutia, v prípade ktorých má institúcia urcitú mieru volnej úvahy. V tejto súvislosti Súdny dvor skutocne pripomenul, ze súd Únie musí overit, ci táto institúcia starostlivo a nestranne preskúmala vsetky relevantné okolnosti daného prípadu, ktoré podporujú závery, ktoré sú z nich vyvodené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Spanielsko/Lenzing, C-525/04 P, Zb. s. I-9947, bod 57 a tam citovanú judikatúru). 106. V prípade, akým je prejednávaný prípad, ktorý sa týka ulozenia pokuty Komisiou za porusenie práva hospodárskej sútaze, je vsak povinnostou Komisie, ktorej dodrzanie podlieha kontrole Vseobecného súdu, pripomenutou v bode 31 vyssie, zhromazdit dostatocne presné a súhlasné dôkazy na odôvodnenie pevného presvedcenia, ze doslo k namietanému poruseniu. Existencia porusenia sa totiz musí posudzovat len v závislosti od dôkazov, ktoré Komisia zhromazdila v rozhodnutí, ktorým sa konstatuje uvedené porusenie, a jedinou relevantnou otázkou z vecnej stránky teda je, ci bolo porusenie vzhladom na tieto dôkazy preukázané (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 726). Ak Vseobecný súd dospeje k záveru, ze táto dôkazná miera je dodrzaná, otázka, ci boli zohladnené doplnujúce skutocnosti, je irelevantná, pokial nejde o dôkazy spochybnujúce pevné presvedcenie, ze doslo k poruseniu. Zalobkyna totiz správne pripomína, ze existencia pochybnosti súdu musí byt na prospech subjektom, ktorým je rozhodnutie urcené (rozsudok Groupe Danone/Komisia, uz citovaný v bode 36 vyssie, bod 215). 107. Pokial ide o novost skutkových okolností týkajúcich sa právomocí vládnych komisárov a úlohy státneho kontrolóra, Komisia správne poukazuje na to, ze jej nemozno vytýkat, ze sa urcitým tvrdeniam v napadnutom rozhodnutí venovala viac alebo menej podrobne v závislosti od tvrdení, ktoré subjekt, voci ktorému sa viedlo správne konanie, v tomto konaní viac alebo menej dôrazne tvrdil. Nic to nemení na tom, ze subjekt, ktorému je urcené oznámenie o výhradách, nie je povinný namietat proti jednotlivým skutkovým a právnym zisteniam uvedeným v tomto oznámení pocas správneho konania, lebo v opacnom prípade to uz neskôr v súdnom konaní nebude mozné (rozsudok Knauf Gips/Komisia, uz citovaný v bode 35 vyssie, bod 89). 108. Z tohto vyplýva, ze spochybnené skutkové okolnosti týkajúce sa právomocí vládnych komisárov a úlohy státneho kontrolóra sú prípustné. Práve z tohto dôvodu navyse Vseobecný súd poziadal zalobkynu o poskytnutie doplnujúcich vysvetlení týkajúcich sa úlohy týchto osôb. 109. V tejto súvislosti je potrebné poukázat na to, ze dôkazná sila argumentácie zalobkyne je obmedzená skutocnostou, ze vzhladom na to, ze právomoci vládnych komisárov a úloha státneho kontrolóra sa od roku 2003 do roku 2007 nezmenili, orgány dohladu existovali este aj v roku 2007, ked sa zalobkyna obrátila na Komisiu s cielom oznámit jej nadobudnutie faktickej kontroly nad spolocnostou CNR. 110. Okrem toho, pokial ide o konkrétnu úlohu vládnych komisárov, treba konstatovat, ze ich právomoci sú obmedzené. Ako vyplýva najmä z clánku 14 stanov spolocnosti CNR a clánku 11 francúzskeho dekrétu c. 59-771 z 26. júna 1959 (JORF z 28. júna 1959, s. 6460), zmeneného a doplneného clánkom 2 francúzskeho dekrétu c. 2003-512 zo 16. júna 2003 (JORF zo 17. júna 2003, s. 10102), na ktorý uvedený clánok 14 stanov odkazuje, v spolocnosti CNR sú menovaní dvaja vládni komisári, jeden výnosom francúzskeho ministra energetiky a druhý výnosom francúzskeho ministra dopravy. Ich úlohou je dohliadat na to, ci CNR dodrziava svoju verejnoprospesnú úlohu v rámci svojej koncesie udelenej Francúzskou republikou. Ako Komisia správne tvrdí, úloha vládnych komisárov sa teda týka len verejnoprospesnej úlohy spolocnosti CNR, a nie jej obchodnej cinnosti. Okrem toho, pokial ide o konkrétnu úlohu uvedených vládnych komisárov v dozornej rade a na valných zhromazdeniach spolocnosti CNR, títo vládni komisári majú len poradný hlas, ako aj rovnaké právo na informácie, aké majú ostatní clenovia dozornej rady. Pokial ide o ich právomoc poziadat do ôsmich dní od prijatia rozhodnutia, ktoré sa týka vykonávania koncesie, v dozornej rade o nové rokovanie a do pätnástich dní po tomto novom rokovaní poziadat o odklad výkonu tohto rozhodnutia podaním ziadosti ministrovi, ktorý má potom pätnástdnovú lehotu na prípadné oznámenie svojej námietky, zalobkyna v reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu uznala, ze vládni komisári v praxi neboli nútení vyuzívat svoje právomoci poziadat o odklad výkonu rozhodnutia alebo namietat proti návrhu predlozenému na zasadnutiach orgánov spolocnosti CNR pocas rokov 2000 az 2003 a 2004 az 2007. 111. Treba teda konstatovat, ze vládni komisári formálne ani prakticky nebránia ani nemôzu zabránit uplatnovaniu faktickej kontroly mensinovým akcionárom, ktorý má také mocenské postavenie v predstavenstve a najmä vo valnom zhromazdení, aké má zalobkyna od 23. decembra 2003. Výnatky z rokovaní orgánov spolocnosti CNR, na ktoré sa zalobkyna odvoláva, nespochybnujú taký záver. Nanajvýs z nich vyplýva ohlad súkromného akcionára na stanovisko Francúzskej republiky, pokial ide o strategické návrhy týkajúce sa verejnoprospesnej úlohy spolocnosti CNR. Odkazy na cakanie na získanie súhlasu ministrov pre dohlad k pätrocnému plánu na vykonávanie verejnoprospesných úloh spolocnosti CNR uvedené v zápisnici z rokovania dozornej rady spolocnosti CNR z 31. marca 2004 tak napríklad neposkytujú informácie o tom, ci by zalobkyna mohla vykonat taký plán prostredníctvom spolocnosti CNR bez tohto súhlasu, a uz vôbec nie o tom, ze by nemohla presadit svoj názor, pokial ide o obchodnú stratégiu spolocnosti CNR. 112. Podobný záver platí pre úlohu státneho kontrolóra. Z výkladu clánku 5 dekrétu c. 59-771 v spojení s relevantnými ustanoveniami francúzskeho dekrétu c. 55-733 z 26. mája 1955 (JORF z 1. júna 1955, s. 5547), v znení úcinnom 23. decembra 2003, totiz vyplýva, ze státny kontrolór sa zúcastnuje na zasadnutiach dozornej rady s poradným hlasom a vykonáva kontrolu týkajúcu sa hospodárskej cinnosti a financného riadenia kontrolovaných osôb, pricom dohliada na ochranu majetkových záujmov Francúzskej republiky. Na tento úcel má vsetky vysetrovacie právomoci a právo na informácie a môze sa tiez zúcastnovat na valných zhromazdeniach. Jeho úlohou je oznámit francúzskym ministrom hospodárstva a rozpoctu svoje stanovisko k návrhom rozhodnutí, ktoré podliehajú ich schváleniu, a vypracovat výrocnú správu o hospodárskej a financnej situácii kontrolovaných podnikov. Okrem toho vo francúzskom dekréte c. 53-707 z 9. augusta 1953 o státnej kontrole státnych verejných podnikov a niektorých subjektov s hospodárskym alebo sociálnym úcelom (JORF z 10. augusta 1953, s. 705), na ktorý zalobkyna tiez poukázala v reakcii na písomné otázky Vseobecného súdu, je spomenutá predbezná kontrola týkajúca sa najmä rozpoctu, prevodov, nadobudnutia alebo rozsírenia financných podielov. 113. V tejto súvislosti treba konstatovat, ze zalobkyna neuvádza nijaké konkrétne rozhodnutie spolocnosti CNR, ktoré by podliehalo spolocnému predbeznému schváleniu francúzskeho ministra financií a francúzskeho ministra energetiky, ku ktorému by teda státny kontrolór musel vydat predbezné stanovisko. Okrem toho zalobkyna v reakcii na otázku Vseobecného súdu týkajúcu sa mozných následkov prípadného nepriaznivého posúdenia státneho kontrolóra v jeho stanoviskách a správach, zalobkyna len uviedla, ze ide o interné dokumenty správnych orgánov, ktoré nie sú dostupné dotknutým podnikom, a uz vôbec nie ich súkromným akcionárom. Za týchto okolností vzhladom na poradnú úlohu státneho kontrolóra v orgánoch spolocnosti CNR a na neexistenciu konkrétnych skutocností, ktoré by umoznovali spojit jeho ziadosti urcené ministrom pre dohlad so skutocnými rozhodnutiami spolocnosti CNR, nie je preukázané, ze státny kontrolór zohráva úlohu, ktorá spochybnuje analýzu Komisie. 114. Skôr z toho vyplýva, ze ako Komisia správne tvrdí, rovnako ako v prípade vládnych komisárov "kontrola" uplatnovaná Francúzskou republikou prostredníctvom státneho kontrolóra nezodpovedá pojmu kontrola v zmysle nariadenia c. 4064/89. 115. Pokial ide o napokon o tvrdenie zalobkyne, ze nechcela preukázat, ze stát uplatnoval takú kontrolu, ale len ze existoval súbor okolností, ktoré jej bránili v tom, aby mala takmer úplnú istotu, ze bude mat výlucnú faktickú kontrolu, skutocnosti, ktoré zalobkyna uvádza, v kazdom prípade nebránia tomu, aby uplatnovala kontrolu nad prevádzkovým riadením a obchodnou stratégiou spolocnosti CNR. Ako uz bolo spomenuté v bode 109 vyssie, presvedcivost jej argumentácie je spochybnená tým, ze tieto orgány dohladu existovali este aj v roku 2007, ked sa zalobkyna obrátila na Komisiu s cielom oznámit jej nadobudnutie výlucnej faktickej kontroly nad spolocnostou CNR. 116. Pre úplnost treba uviest, ze z argumentácie zalobkyne vyplýva poziadavka, aby Komisia preukázala neexistenciu akejkolvek jej pochybnosti, pokial ide o moznost riadit cinnost spolocnosti CNR od 23. decembra 2003. Zalobkyna vsak tým, ze kladie taký dôraz na pojem "takmer úplná istota" uvedený v bode 14 oznámenia o pojme koncentrácia, skresluje pojem výlucná faktická kontrola. 117. Za týchto okolností sa výhrady zalozené na tom, ze Komisia sa údajne dopustila nesprávneho posúdenia, kedze nezohladnila vplyv státu na riadenie spolocnosti CNR, najmä prostredníctvom úlohy dozornej rady, vládnych komisárov a státneho kontrolóra, musia zamietnut. - O vplyve zákona Murcef 118. V odôvodneniach 87 az 93 napadnutého rozhodnutia Komisia v podstate konstatovala, ze existencia zákona Murcef nemení jej predchádzajúcu analýzu týkajúcu sa predvídatelnosti absolútnej väcsiny zalobkyne na budúcich valných zhromazdeniach spolocnosti CNR. Ako bolo pripomenuté v odôvodnení 87, úcelom uvedeného zákona je zakázat súkromnému subjektu, aby vlastnil viac ako 50 % základného imania alebo hlasovacích práv v spolocnosti CNR. Komisia v odôvodnení 89 poukázala na to, ze vôla francúzskeho zákonodarcu zachovat v spolocnosti CNR prevazne verejnú struktúru je otázkou odlisnou od otázky týkajúcej sa nadobudnutia kontroly v zmysle práva Únie. 119. Zalobkyna uvádza, ze nikdy netvrdila, ze zákon Murcef predstavoval právnu prekázku, ktorá jej bránila v nadobudnutí výlucnej kontroly nad spolocnostou CNR v zmysle práva Únie. Komisia vsak údajne nezohladnila existenciu tohto zákona ako skutkovú okolnost v súbore okolností ovplyvnujúcich takmer úplnú istotu, ktorú mohla mat v decembri 2003. 120. Treba konstatovat, ze ked Komisia v odôvodnení 89 napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze "vôla francúzskeho zákonodarcu zachovat v spolocnosti CNR prevazne verejnú struktúru je otázkou odlisnou od otázky týkajúcej sa nadobudnutia kontroly v zmysle práva Spolocenstva týkajúceho sa koncentrácií", správne odlísila prípad právnej kontroly nad spolocnostou CNR, ktorá vzhladom na zákon Murcef skutocne nie je mozná, od skutocnosti, ze táto právna prekázka nebráni tomu, aby súkromný akcionár bol najvýznamnejsím akcionárom spolocnosti CNR a napriek tomu, ze je mensinovým akcionárom, mohol uplatnovat faktickú kontrolu nad touto spolocnostou. Okrem toho, pokial sa zalobkyna usiluje preukázat, ze existencia zákona Murcef mala vplyv na takmer úplnú istotu, ze od decembra 2003 mohla uplatnovat faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, je potrebné poukázat na to, ze takáto argumentácia popiera existenciu objektívnych faktorov, ktorými sa vyznacovalo jej postavenie 23. decembra 2003, co nemôze byt zmyslom clánku 3 nariadenia c. 4064/89 alebo bodu 14 oznámenia o pojme koncentrácia. 121. Tvrdenie zalozené na tom, ze Komisia údajne dostatocne nezohladnila existenciu zákona Murcef ako skutkovej okolnosti ovplyvnujúcej posúdenie kritéria súvisiaceho s takmer úplnou istotou zalobkyne, ze bude môct uplatnovat faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, sa teda musí zamietnut. 122. V tejto súvislosti sa zalobkyna odvoláva aj na rozhodnutie Komisie 1999/594/ES z 18. februára 1998, ktorým sa ukladá pokuta za neoznámenie a uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 4 ods. 1 a clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 (vec IV/M.920 - Samsung/AST) [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 225, 1999, s. 12). Podla zalobkyne je skutkový stav v prejednávanom prípade porovnatelný so skutkovým stavom, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie 1999/594, kedze v uvedenej veci bol údajne pripísaný velký význam docasnému zmluvnému ustanoveniu, ktoré bránilo nadobudnutiu väcsiny základného imania v spolocnosti AST. 123. Je vsak potrebné pripomenút judikatúru uvedenú v bode 63 vyssie, z ktorej vyplýva, ze ani Komisia, ani - a fortiori - Vseobecný súd nie sú v prejednávanom prípade viazaní skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v predchádzajúcom rozhodnutí Komisie. Okrem toho Komisia zamietla toto tvrdenie zalobkyne v odôvodneniach 90 a 91 napadnutého rozhodnutia. Jej záver treba potvrdit. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, totiz Komisia v rozhodnutí 1999/594 konstatovala, ze spolocnost Samsung prevzala výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou AST v priebehu januára 1996, hoci az do decembra 1998 platilo ustanovenie dodatku k akcionárskej dohode, podla ktorej spolocnost Samsung nemohla nadobudnút viac ako 49,9 % základného imania spolocnosti AST. Komisia najmä konstatovala, ze doslo k nadobudnutiu faktickej kontroly, kedze spolocnost Samsung vymenovala väcsinu clenov správnej rady (odôvodnenie 7 rozhodnutia 1999/594). V dôsledku toho zmluvný limit nadobudnutia podielu na základnom imaní stanovený na 49,9 % nebol rozhodujúcim faktorom pri posúdení schopnosti spolocnosti Samsung nadobudnút výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou AST. Na základe uplatnenia podobnej argumentácie v prejednávanom prípade teda zalobkyna mohla nadobudnút výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR napriek tomu, ze zákon Murcef bol este stále úcinný. Ako Komisia navyse správne pripomína, práve to zalobkyna tvrdila pocas leta 2007, ked sa obrátila na Komisiu v súvislosti s operáciou, ktorá je predmetom prejednávaného prípadu. 124. Napokon judikatúra spomenutá v bode 63 vyssie sa vztahuje aj na tvrdenie týkajúce sa rozhodnutia Komisie z 12. marca 2004, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom (vec COMP/M.3330 - RTL/M6) (dalej len "rozhodnutie RTL/M6"), na ktoré Komisia poukázala v odôvodnení 92 napadnutého rozhodnutia a ktorého relevantnost zalobkyna spochybnuje, kedze údajne nikdy nespochybnila skutocnost, ze samotná existencia zákona Murcef jej nebránila v nadobudnutí výlucnej faktickej kontroly nad spolocnostou CNR. 125. Okrem toho, ako Komisia uvádza v odôvodnení 92 napadnutého rozhodnutia, v rozhodnutí RTL/M6 islo o francúzsky zákon, ktorý zakazoval, aby jedna fyzická alebo právnická osoba vlastnila viac ako 49 % základného imania alebo hlasovacích práv v celostátnom televíznom kanáli. Hoci RTL vlastnila len 48,8 % základného imania a 34 % hlasovacích práv v spolocnosti M6, Komisia dospela k záveru, ze RTL uplatnuje výlucnú faktickú kontrolu, najmä vzhladom na rozdrobenost zvysných akcionárov a vykonanú dlhodobú analýzu. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, odkaz na uvedenú vec v napadnutom rozhodnutí ako príklad predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré svedcí o tom, ze zákon, ktorý zakazuje subjektu vlastnit absolútnu väcsinu hlasovacích práv, nie je nezlucitelný s nadobudnutím faktickej kontroly nad touto spolocnostou, je relevantný. Tvrdenie zalobkyne zalozené v podstate na tom, ze tento odkaz bol "nadbytocný", v kazdom prípade nemôze spochybnit analýzu Komisie, pokial ide o dôsledky, ktoré sa majú vyvodit zo zákona Murcef. 126. Výhrada týkajúca sa vplyvu zákona Murcef sa teda tiez musí zamietnut. O ostatných výhradách tretej casti druhého zalobného dôvodu týkajúcich sa nesprávneho posúdenia ostatných dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí 127. Zalobkyna namieta viacnásobné nesprávne posúdenie týkajúce sa po prvé priemyselných a obchodných úloh zalobkyne a spolocnosti EDF v spolocnosti CNR v priebehu obdobia rokov 2004 az 2006, po druhé vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez a po tretie existencie prednostného práva zalobkyne. - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa obchodných a priemyselných úloh spolocnosti EDF a zalobkyne v spolocnosti CNR v priebehu obdobia rokov 2004 az 2006 128. Táto výhrada sa týka stvrtého dôkazu, ktorý Komisia uviedla s cielom preukázat, ze 23. decembra 2003 doslo k trvalej zmene kontroly nad spolocnostou CNR v prospech zalobkyne (bod 26 vyssie). 129. V odôvodneniach 94 az 126 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze zalobkyna sa tým, ze prevzala priemyselnú úlohu, ktorú zohrávala EDF v spolocnosti CNR, od roku 2003 stala jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR a zohrávala ústrednú úlohu v jej prevádzkovom riadení. Táto analýza zahrna dve casti, ktoré sa týkajú jednak odchodu spolocnosti EDF z prevádzkového riadenia spolocnosti CNR a jednak prevzatia jej priemyselnej úlohy a prevádzkového riadenia zalobkynou. 130. Pokial ide o prvú cast týkajúcu sa odchodu spolocnosti EDF (odôvodnenia 95 az 102 napadnutého rozhodnutia), Komisia sa odvoláva najmä na odchod spolocnosti EDF z prevádzkového riadenia spolocnosti CNR v dôsledku záväzkov prevzatých v priebehu roka 2001 v rámci rozhodnutia EDF/EnBW, citovaného v bode 4 vyssie. Islo najmä o záväzky jednak uz nevykonávat svoje hlasovacie práva na valnom zhromazdení spolocnosti CNR a nemat zástupcov v jej správnej rade a jednak odkúpit v období od apríla 2001 do apríla 2006 cast produkcie elektrickej energie spolocnosti CNR na ziadost tejto spolocnosti s cielom umoznit jej postupne vstúpit na trh s elektrickou energiou. 131. V súvislosti s touto analýzou zalobkyna tvrdí, ze EDF si údajne po roku 2003 a az do roku 2006 ponechala významnú prevádzkovú a obchodnú úlohu v spolocnosti CNR. Podla jej názoru jej význam stúpol v období rokov 2004 az 2006. 132. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne a tvrdí, ze skutocnost, ze zalobkyna sa v priebehu roka 2003 stala jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR, je relevantným dôkazom. 133. Po prvé, pokial ide o vseobecnú prevádzkovú zmluvu a zmluvu, ktorá zarucovala spolocnosti CNR odkúpenie jej elektrickej energie spolocnostou EDF, ktoré boli uzavreté v priebehu roka 2001 na obdobie piatich rokov, zalobkyna najmä tvrdí, ze EDF zohrávala fakticky dostatocne významnú úlohu na to, aby Komisia nemohla dospiet k záveru, ze zalobkyna od 23. decembra 2003 úplne prevzala prevádzkovú a obchodnú úlohu, ktorá pôvodne patrila spolocnosti EDF. Skutocnost, ze Komisia v rozhodnutí EDF/EnBW konstatovala, ze tieto zmluvy zarucujúce odkúpenie elektrickej energie predstavovali nevyhnutný záväzok, aby "CNR mohla vstúpit na trhy s elektrickou energiou", údajne svedcí o tom, ze EDF zohrávala úlohu základného obchodného partnera na umoznenie tohto vstupu na trh. 134. Toto tvrdenie nemôze obstát. Ako Komisia uviedla v odôvodnení 100 napadnutého rozhodnutia, existencia dohôd medzi spolocnostami EDF a CNR neodporuje skutocnosti, ze CNR mohla urcovat svoju priemyselnú a obchodnú politiku nezávisle od spolocnosti EDF. V tejto súvislosti Komisia správne poukázala na stanovisko, ktoré zalobkyna zaujala v priebehu konania týkajúceho sa oznamovania koncentrácie posudzovanej v prejednávanom prípade. Bod 100 napadnutého rozhodnutia odkazuje v tejto súvislosti na odpoved zalobkyne zo 7. apríla 2008 na ziadost o informácie z 26. marca 2008, v ktorej zalobkyna okrem iného uviedla, ze "EDF totiz stratila kontrolu nad spolocnostou CNR v roku 2001, ked Gentotov výbor... schválil podmienky revízie protokolov upravujúcich priemyselné a obchodné vztahy týchto dvoch podnikov, aby sa CNR postupne stala nezávislým a plne funkcným výrobcom elektrickej energie". Z tejto odpovede vyplýva, ze zalobkyna sa sama domnievala, ze CNR bola od roku 2001 zbavená rozhodujúceho vplyvu spolocnosti EDF. 135. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, táto analýza v bode 100 napadnutého rozhodnutia neznamená, ze Komisia nesprávne skúmala otázku, ci EDF od roku 2001 do roku 2006 uplatnovala kontrolu nad spolocnostou CNR, namiesto toho, aby overila, ci bolo mozné konstatovat, ze zalobkyna prevzala prevádzkovú úlohu, ktorá pôvodne patrila spolocnosti EDF. Toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia len oznacila za jeden z relevantných dôkazov na preukázanie prevzatia kontroly nad spolocnostou CNR zalobkynou na konci roka 2003 skutocnost, ze zalobkyna bola v tom case jediným priemyselným akcionárom spolocnosti CNR. 136. Komisia navyse na podporu svojej argumentácie správne poukazuje aj na bod 90 tlaciva CO citovaný v poznámke pod ciarou c. 51 napadnutého rozhodnutia. Tento bod odkazuje na spolocné vyhlásenie spolocností EDF a CNR z roku 2001, v ktorom sa uvádza, ze CNR bola zodpovedná za hlavné rozhodnutia týkajúce sa jej priemyselného riadenia. 137. Po druhé, pokial ide o odkúpenie elektrickej energie spolocnosti CNR spolocnostou EDF, Komisia správne poukazuje na záväzky prevzaté v rámci rozhodnutia EDF/EnBW. Ako sa totiz uvádza v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia, islo o záruku, ze EDF odkúpi urcité mnozstvo elektrickej energie vyrobenej spolocnostou CNR s cielom umoznit jej vstup na trh s elektrickou energiou ako nezávislému dodávatelovi. Okrem toho zalobkyna neuvádza nijaký císelný údaj na podporu svojho tvrdenia týkajúceho sa významu tohto trvalého obchodného partnerstva so spolocnostou EDF, ci dokonca urcitej miery závislosti, ktorá by z neho vyplývala. Napokon, ak zalobkyna tvrdí, ze Komisia neposudzovala obchodnú zmluvu uzavretú medzi nou a spolocnostou CNR rovnako, pricom táto zmluva sa údajne tiez týkala dobrovolného predaja, ale bola údajne zohladnená ako dôkaz o jej dominantnej úlohe, toto tvrdenie nemôze obstát, kedze nespochybnuje záver Komisie, ze existencia moznosti a nie povinnosti spolocnosti CNR predat cast svojej elektrickej energie spolocnosti EDF nebola v rozpore s konstatovaním, ze CNR uz v priebehu roka 2003 urcovala svoju priemyselnú a obchodnú politiku nezávisle od spolocnosti EDF. 138. Po tretie, ako Komisia tiez poznamenáva, zalobkyna nespochybnuje skutocnost, ze vo výrocnej správe skupiny Suez na rok 2003, ktorej relevantnost nespochybnuje, bolo spomenuté, ze zalobkyna prevzala prevádzkovú kontrolu nad spolocnostou CNR, a centrály spolocnosti CNR v nej boli zaradené do elektrických kapacít zalobkyne, ako to bolo pripomenuté v odôvodnení 101 napadnutého rozhodnutia. 139. Z bodov 134 az 138 vyssie vyplýva, ze nie je preukázané, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, ked uviedla odchod spolocnosti EDF z prevádzkového riadenia spolocnosti CNR ako skutkovú okolnost na podporu stvrtého dôkazu spomenutého v napadnutom rozhodnutí s cielom preukázat, ze zalobkyna 23. decembra 2003 nadobudla kontrolu nad spolocnostou CNR. 140. Pokial ide o druhú cast týkajúcu sa prevzatia priemyselnej úlohy spolocnosti EDF zalobkynou a ústrednej úlohy zalobkyne v prevádzkovom riadení spolocnosti CNR, Komisia v odôvodneniach 103 az 126 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze nadobudnutie podielu spolocnosti EDF zalobkynou 23. decembra 2003 a faktory týkajúce sa odchodu spolocnosti EDF preskúmané v rámci prvej casti vyplývali zo spolupráce medzi zalobkynou a spolocnostou CNR, ktorá sa zacala v roku 2000. 141. V tejto súvislosti Komisia poukazuje na rámcovú dohodu uzavretú v tom case medzi spolocnostou CNR a zalobkynou, ktorej úcelom bolo najmä vytvorenie spolocnej dcérskej spolocnosti Énergie du Rhône (EDR). V odôvodneniach 106 az 110 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zaoberá rozhodujúcou úlohou spolocnosti EDR v cinnosti spolocnosti CNR z obchodného hladiska, ako aj pravidlami riadenia tejto spolocnej dcérskej spolocnosti. Napriek tomu, ze CNR vlastnila 51 % základného imania a mala absolútnu väcsinu v správnej rade spolocnosti EDR, je rozhodujúci vplyv pripísaný zalobkyni vzhladom na jednomyselné hlasovanie o urcitých druhoch rozhodnutí. V odôvodnení 111 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, ze okrem dohody o vytvorení spolocnosti EDR zalobkyna a CNR podpísali od roku 2001 do roku 2004 viacero dohôd o technickom a obchodnom partnerstve. V odôvodnení 112 Komisia poukazuje na vyhlásenie prezidenta spolocnosti CNR na riadnom valnom zhromazdení z 25. júna 2003, podla ktorého "CNR zacala uvazovat o dohode o obchodnom partnerstve a priemyselnom partnerstve od okamihu, ked sa dozvedela [, ze zalobkyna] získa podiel na jej základnom imaní. [Zalobkyna] sa tak stala prvým obchodným partnerom s 35 % predaja a nárastom významu [spolocnosti EDR]". 142. Zalobkyna voci tejto analýze namieta, ze Komisia vychádzala z dohôd uzavretých medzi spolocnostou CNR a zalobkynou, z ktorých polovica údajne bola uzavretá po roku 2003. Okrem toho Komisia údajne nevysvetlila, ako vytvorenie spolocnosti EDR mohlo poskytnút zalobkyni väcsí vplyv na spolocnost CNR. Vytvorenie spolocnosti EDR údajne bolo v priebehu roka 2002 oznámené Komisii, ktorá ho schválila ako vytvorenie spolocného podniku na úcely spolupráce a nie koncentrácie. Komisia údajne najmä poskytla individuálnu výnimku podla clánku 81 ods. 3 ES "na obdobie zodpovedajúce postupnému odchodu spolocnosti EDF zo spolocnosti CNR, teda az do roku 2006". Podla zalobkyne Komisia teda mala dospiet k záveru, ze jej úloha referencného priemyselného akcionára sa zacala az v priebehu roka 2006. 143. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne a tvrdí, ze dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, podla ktorých zalobkyna prevzala pred 23. decembrom 2003 prvoradú priemyselnú a prevádzkovú úlohu, nie sú spochybnené. 144. Po prvé, pokial ide o tvrdenie zalobkyne zalozené na tom, ze zmluvy medzi spolocnostou CNR a zalobkynou uvedené najmä v odôvodnení 111 a v poznámke pod ciarou c. 55 napadnutého rozhodnutia sa týkajú ciastocne dohôd uzavretých po roku 2003, aj ked v prípade troch zo siestich spomenutých dohôd to je skutocne tak, nic to nemení na tom, ze tri dohody pochádzajú z roku 2001, a to rámcová zmluva o kúpe opcií na termínované zmluvy na kúpu elektrickej energie, zmluva o poskytovaní a zabezpecení sluzieb a zmluva o odbere, a ze môzu slúzit na preukázanie posilnenia partnerstva medzi spolocnostou CNR a zalobkynou v technickej a obchodnej rovine este pred decembrom 2003. 145. Po druhé, pokial ide o rozsah výnimky udelenej Komisiou v úradnom liste z 29. novembra 2002, ktorým bolo ukoncené oznamovacie konanie vo vztahu k spolocnosti EDR, Komisia správne tvrdí, ze nie z dôvodu, ze konstatovala, ze pre spolocný podnik EDR môze az do roku 2006 platit výnimka, zalobkyna nemohla od decembra 2003 uplatnovat faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR. Aj ked totiz mohla v uvedenom liste uviest, ze udeluje individuálnu výnimku spolocnosti EDR podla clánku 81 ods. 3 ES "na obdobie zodpovedajúce postupnému odchodu spolocnosti EDF zo spolocnosti CNR, teda az do roku 2006", este nedoslo k prevodu akcií spolocnosti EDF na zalobkynu. Práve výkladom týchto skutocností vo vzájomnej súvislosti pritom mozno urcit existenciu výlucnej faktickej kontroly na konci roka 2003. 146. Po tretie je potrebné poukázat na to, ze zalobkyna nespochybnuje odkaz Komisie v odôvodnení 112 napadnutého rozhodnutia na vyhlásenie prezidenta spolocnosti CNR z 25. júna 2003, teda z obdobia pred decembrom 2003, ktoré sa týkalo jej úlohy ako "prvého obchodného partnera s takmer 35 % predaja". Okrem toho to isté vyhlásenie odkazuje na nárast významu spolocnosti EDR spojený s posilnenou úlohou zalobkyne v spolocnosti CNR. Aj ked sa cast císelných údajov uvedených v tejto súvislosti v odôvodnení 112 týka údajov z obdobia po roku 2003, a teda nemôze slúzit na preukázanie pohladu, ktorý musela mat zalobkyna 23. decembra 2003 na svoje postavenie v spolocnosti CNR, predmetné vyhlásenie bolo urobené pred týmto dátumom. 147. Po stvrté je potrebné preskúmat tvrdenie zalobkyne, ze Komisia protiprávne obrátila dôkazné bremeno, kedze v napadnutom rozhodnutí - bez toho, aby to preukázala v rozhodnutí o povolení - konstatovala, ze ku koncentrácii doslo v priebehu decembra 2003. Zalobkyna tvrdí, ze tak musí preukázat, ze ku koncentrácii doslo az v priebehu roka 2007. Zalobkyna sa odvoláva najmä na skutocnost, ze Komisia zamietla jej tvrdenie týkajúce sa skutocnosti, ze v priebehu roka 2007 vytvorila so spolocnostou CNR spolocnú znacku, pricom konstatovala, ze táto skutocnost nepostacuje na preukázanie, ze k prevzatiu výlucnej faktickej kontroly doslo v priebehu roka 2007, a nie v priebehu roka 2003, bez toho, aby odôvodnila toto stanovisko. 148. Táto argumentácia nemôze obstát. Hoci totiz Komisia v bode 121 a nasl. napadnutého rozhodnutia spomenula tvrdenia zalobkyne uvedené na vypocutí, ktorými sa zalobkyna usilovala preukázat, ze nadobudla kontrolu nad spolocnostou CNR az v priebehu roka 2007, a následne ich zamietla s odôvodnením, ze zalobkyna nepreukázala, ze k prevzatiu kontroly doslo v priebehu roka 2007, táto okolnost nepredstavuje protiprávne obrátenie dôkazného bremena. Naopak, Komisia, ktorá si bola vedomá, ze nesie dôkazné bremeno, uviedla v napadnutom rozhodnutí viaceré zásadné a podrobné dôkazy s cielom preukázat existenciu a dátum zaciatku porusenia. 149. Napokon Komisia s cielom vyvrátit tvrdenie, ktoré zalobkyna uviedla pocas správneho konania, týkajúce sa vytvorenia spolocnej znacky v priebehu roka 2007, v odôvodnení 126 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze zalobkyna nevysvetlila, ako vytvorenie uvedenej znacky mohlo spôsobit prevzatie kontroly v priebehu roka 2007, a dodala, ze by sa dalo dokonca namietat, ze vytvorenie tejto znacky mohlo byt ulahcené predchádzajúcou kontrolou nad spolocnostou CNR. Skutocnosti, ktoré Komisia takto - pomerne strucne, ale vzhladom na ostatné zohladnené dôkazy dostatocne - uviedla, ako také nemozno povazovat za obrátenie dôkazného bremena. 150. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze zalobkyna tiez nepreukázala, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, ked vzala do úvahy prevzatie priemyselnej úlohy spolocnosti EDF zalobkynou a ústrednú úlohu zalobkyne v prevádzkovom riadení spolocnosti CNR. 151. Výhrada zalozená na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa obchodných a priemyselných úloh spolocnosti EDF a zalobkyne v spolocnosti CNR pocas obdobia rokov 2004 az 2006, sa teda musí v celom rozsahu zamietnut. - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz týkajúci sa vyhlásení clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez 152. Táto výhrada sa týka piateho dôkazu, ktorý Komisia uviedla s cielom preukázat, ze v priebehu decembra 2003 doslo k trvalej zmene kontroly nad spolocnostou CNR v prospech zalobkyne (bod 26 vyssie). 153. V odôvodneniach 127 az 158 napadnutého rozhodnutia Komisia pod nadpisom "od roku 2004 bola CNR fakticky povazovaná za súcast skupiny Suez tak clenmi predstavenstva spolocnosti CNR, ako aj clenmi predstavenstva spolocnosti Suez" uvádza viaceré interné dokumenty spolocnosti CNR a skupiny Suez, vrátane zápisníc zo zasadnutí predstavenstva a dozornej rady, z ktorých vyplýva, ze CNR patrila od roku 2004 do struktúry skupiny vo vztahu k spolocnosti Suez. Tiez sú tam spomenuté niektoré odkazy na spolocnost CNR vo výrocných správach skupiny Suez od roka 2003. 154. Zalobkyna spochybnuje dôkaznú hodnotu týchto vyhlásení na úcely preukázania prevzatia jej faktickej kontroly 23. decembra 2003, pricom sa odvoláva najmä na to, ze väcsina týchto vyhlásení pochádza z obdobia po roku 2003. 155. Komisia jednak tvrdí, ze hoci väcsina citovaných vyhlásení pochádza z rokov 2006 a 2007, prvé z týchto vyhlásení pochádza zo zaciatku roka 2004, a jednak tvrdí, ze tieto vyhlásenia odrázajú skutocnost, ze zalobkyna mala faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR uz od konca roka 2003. 156. V prvom rade je potrebné uviest, ze v rozsahu, v akom preskúmanie ostatných výhrad uvedených v rámci druhého zalobného dôvodu z právneho hladiska dostatocne potvrdzuje posúdenie Komisie týkajúce sa existencie prevzatia výlucnej faktickej kontroly nad spolocnostou CNR zalobkynou 23. decembra 2003 (body 22 az 151 vyssie), je táto výhrada neúcinná. 157. Okrem toho skutocnost, ze Komisia sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva na vyhlásenia pochádzajúce z obdobia po 23. decembri 2003, nie je sama osebe problematická. Komisia navyse správne poznamenáva, ze zalobkyna nespochybnuje vyhlásenia uvedené v napadnutom rozhodnutí ako také. Hoci také vyhlásenia nepostacujú na preukázanie, ze zalobkyna mala na konci roka 2003 takmer úplnú istotu, ze má faktickú kontrolu, môzu potvrdit dátum zaciatku porusenia tak, ako vyplýva zo skutocností, ktoré nastali skôr alebo súcasne s ním. Neskorsie udalosti navyse môzu preukazovat pokracujúci charakter porusenia. V tejto súvislosti Komisia z dôvodu, ze zalobkyna jej oznámila koncentráciu az v priebehu roka 2007, bola schopná uviest udalosti, ktoré nastali po konci roka 2003. 158. Je pravda, ze zalobkyna správne zdôraznuje, ze ani v jednom z vyhlásení uvedených v napadnutom rozhodnutí nie je ani implicitne spomenuté prevzatie faktickej kontroly v období rokov 2003 az 2007. 159. Komisia vsak správne poznamenáva, ze skutocnost, ze uz v roku 2004 sa na zasadnutí predstavenstva spolocnosti CNR z 19. marca 2004 spomína "stanovisko skupiny" alebo "dcérskej spolocnosti velkej priemyselnej skupiny", nezodpovedá postaveniu spolocností, ktoré majú len "trvalé obchodné partnerstvo". 160. Nic to nemení na tom, ze odhliadnuc od tejto citácie väcsina citácií uvedených Komisiou pochádza z roka 2006 a roka 2007 a ze vyhlásenie vládneho komisára na zasadnutí dozornej rady z 13. decembra 2007, v ktorom sa spomína "vyjasnenie právomocí v rámci celku tvoreného spolocnostami Suez/Electrabel na jednej strane a spolocnostou CNR na druhej strane s cielom presne vymedzit úlohu tejto spolocnosti v budúcnosti", uvedené v odôvodnení 152 napadnutého rozhodnutia, môze podporit tvrdenie zalobkyne, ze k prevzatiu kontroly doslo az v roku 2007. 161. Preto vzhladom na urcitú nejednoznacnost pouzitých pojmov uvedené vyhlásenia môzu slúzit len ako sekundárny dôkaz na preukázanie, ze k prevzatiu výlucnej faktickej kontroly doslo v priebehu decembra 2003, a nie v priebehu roka 2007. 162. Treba vsak poukázat na to, ze dôkazy, na ktoré sa zalobkyna odvoláva, tiez neodporujú tvrdeniam Komisie. Ako Komisia správne tvrdí, veta, v ktorej je spomenutá skutocnost, ze CNR "má teraz vzorové miesto v rámci skupiny Suez", ktorú vyslovila predsednícka dozornej rady spolocnosti CNR na valnom zhromazdení z 28. júna 2007, môze znamenat, ze CNR sa stala clenom skupiny Suez nedávno, alebo naopak dávnejsie. 163. Pokial ide o vyhlásenie vládneho komisára na zasadnutí dozornej rady z 13. decembra 2007, ktoré zalobkyna omylom oznacila v správnom konaní dátumom 5. júla 2007 a ktoré je spomenuté v bode 160 vyssie, Komisia v odôvodnení 154 napadnutého rozhodnutia správne poukazuje na to, ze ho mozno vykladat tak, ze odkazuje na vyjasnenie právomocí, ktoré neumoznuje vyvodit záver o dátume prevzatia faktickej kontroly nad spolocnostou CNR zalobkynou. 164. Napokon treba uviest, ze zalobkyna uz nespochybnuje niektoré odkazy na spolocnost CNR vo výrocných správach skupiny Suez, na ktoré poukázala Komisia a ktoré sú spomenuté v odôvodneniach 155 az 158 napadnutého rozhodnutia, ktorých relevantnost vsak pocas správneho konania spochybnila. 165. Za týchto okolností sa výhrada zalozená na nesprávnom posúdení dôkazu zalozeného na vyhláseniach clenov predstavenstva spolocnosti CNR, zalobkyne a spolocnosti Suez musí zamietnut. - O výhrade zalozenej na nesprávnom posúdení, pokial ide o dôkaz zalozený na existencii prednostného práva zalobkyne 166. Táto výhrada sa týka siesteho dôkazu, ktorý Komisia uviedla s cielom preukázat, ze 23. decembra 2003 doslo k trvalej zmene kontroly nad spolocnostou CNR v prospech zalobkyne (bod 26 vyssie). 167. V odôvodneniach 159 az 164 napadnutého rozhodnutia Komisia spomenula skutocnost, ze zalobkyna uz v priebehu roka 2003 na základe dohody (bod 7 vyssie) nadobudla prednostné upisovacie právo na ostatné akcie spolocnosti CNR pre prípad, ak by sa zrusilo ustanovenie zákona Murcef, ktoré vyzaduje, aby viac ako 50 % základného imania spolocnosti CNR vlastnili verejné subjekty. V odôvodnení 163 sa uvádza, ze v takom prípade dohoda umoznuje zalobkyni zabránit, aby iný súkromný akcionár mohol nadobudnút trvalú výlucnú kontrolu nad spolocnostou CNR. Zalobkyna má tak údajne zarucené, ze bude mat takú kontrolu bud fakticky, na základe zákona Murcef, alebo právne, ak sa tento zákon zrusí. Komisia v odôvodnení 164 tvrdí, ze ide o kritérium posudzovania, ktoré popri dalsích úvahách odôvodnuje v súlade s oznámením o pojme koncentrácia záver o existencii výlucnej kontroly. 168. Zalobkyna tvrdí, ze podla konsolidovaného oznámenia o právomoci moznost kúpy nemôze sama osobe poskytnút výlucnú kontrolu, ale za výnimocných okolností môze predstavovat dôkaz, ktorý popri dalsích dôkazoch preukazuje existenciu kontroly, a zdôraznuje, ze v prejednávanom prípade existenciu prednostného upisovacieho práva nemozno vziat do úvahy vzhladom na vymedzenie výnimocných okolností v rozhodnutí Komisie zo 7. marca 1994, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom (vec IV/M.397 - Ford/Hertz) (dalej len "rozhodnutie Ford/Hertz"). 169. Komisia uvádza, ze nikdy netvrdila, ze v prejednávanom prípade prednostné právo samo osebe poskytuje kontrolu. Vzhladom na to, ze tento dôkaz doplna dalsie dôkazy, údajne nemozno spochybnit jeho zohladnenie. 170. Ako uz bolo uvedené v bode 40 vyssie, ak vychádzame z toho, ze k prevzatiu výlucnej faktickej kontroly doslo 23. decembra 2003, nariadením uplatnitelným v prejednávanom prípade je nariadenie c. 4064/89, ktorého uplatnovanie upravuje oznámenie o pojme koncentrácia, a nie nariadenie c. 139/2004, ktoré je podrobnejsie upravené konsolidovaným oznámením o právomoci. Bod 15 oznámenia o pojme koncentrácia pritom stanovuje: "Moznostou kúpy alebo prevedenia [výmeny - neoficiálny preklad ] akcií nemôze byt udelená výlucná kontrola, ak táto moznost nebude uplatnovaná v blízkej budúcnosti podla právoplatne [právne - neoficiálny preklad ] záväzných dohôd. Ale vhodné [pravdepodobné - neoficiálny preklad ] uplatnovanie takejto moznosti môzeme [mozno - neoficiálny preklad ] vziat do úvahy ako dodatocný prvok, ktorý spolu s dalsími prvkami môze viest k záveru, ze ide o výlucnú kontrolu." 171. Aj ked na rozdiel od bodu 60 konsolidovaného oznámenia o právomoci tieto ustanovenia výslovne nepouzívajú spojenie "za mimoriadnych okolností", Komisia v odôvodnení 162 napadnutého rozhodnutia uznáva, ze v oboch oznámeniach je stanovené v podstate rovnaké pravidlo. 172. V prvom rade je potrebné poznamenat, ze zalobkyna nespochybnuje podmienky upisovacieho práva, ktoré jej patrí podla dohody, tak, ako sú opísané v napadnutom rozhodnutí. 173. Ako navyse Komisia správne tvrdí, tvrdenie zalobkyne zalozené na rozhodnutí Ford/Hertz nemôze obstát. Totiz okrem toho, ze podla judikatúry spomenutej v bode 63 vyssie ani Komisia, ani - a fortiori - Vseobecný súd nie sú v prejednávanom prípade viazaní skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v predchádzajúcom rozhodnutí Komisie, uvedená vec sa odlisuje od okolností prejednávanej veci. Vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Ford/Hertz, Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze spolocnost Ford vlastnila 49 % hlasovacích práv a mala mensinové zastúpenie v správnej rade spolocnosti Hertz, jej neposkytovala kontrolu, kedze v súvislosti so zásadnými rozhodnutiami nemala nijaké právo veta. Konstatovala vsak, ze skutocnost, ze spolocnost Ford mala prednostné upisovacie právo, ktoré mohla vykonat kedykolvek podla vlastného uvázenia a bez predchádzajúceho splnenia akejkolvek podmienky, jej umoznovala za velmi krátky cas prevziat kontrolu nad správnou radou spolocnosti Hertz, bola okolnostou, ktorá jej poskytovala faktickú kontrolu. Prednostné upisovacie právo bolo teda v uvedenej veci zásadným faktorom na úcely konstatovania existencie výlucnej faktickej kontroly. 174. V prejednávanom prípade zalobkyna správne zdôraznuje, ze jej prednostné právo podlieha najmä zmene zákona Murcef. Komisia vsak nevyvodila výlucnú faktickú kontrolu z prednostného práva, ale len zohladnila toto právo ako doplnujúci dôkaz. Jednoznacne to vyplýva z odôvodnenia 163 napadnutého rozhodnutia, kde Komisia uvádza, ze zalobkyna mala zarucené, ze bude mat trvalú výlucnú kontrolu nad spolocnostou CNR "bud fakticky, na základe zákona Murcef, alebo právne, ak sa tento zákon zrusí". Existencia prednostného práva, ktorého výkon závisí od zrusenia zákona Murcef, teda predstavuje v argumentácii Komisie sekundárny dôkaz, kedze existencia výlucnej faktickej kontroly bola vyvodená z iných okolností. 175. Tento prístup Komisie je navyse v súlade s oznámením o pojme koncentrácia, z ktorého vyplýva, ze výlucnú faktickú kontrolu uplatnovanú mensinovým akcionárom mozno vyvodit zo struktúry hlasovacích práv alebo z práva riadit cinnost predmetnej spolocnosti a urcovat jej obchodnú politiku (bod 14 oznámenia o pojme koncentrácia), pricom existencia prednostného upisovacieho práva nie je nevyhnutnou doplnujúcou podmienkou, ale môze predstavovat doplnujúci dôkaz, rovnako ako ktorákolvek iná skutková okolnost (bod 15 oznámenia o pojme koncentrácia). Okrem toho mozno pre úplnost uviest, ze skutocnost, ze zalobkyna vlastní 47,92 % hlasovacích práv, struktúru zvysných akcionárov, ako aj jej dominantné postavenie v predstavenstve mozno povazovat za výnimocné okolnosti, ktoré odôvodnujú zohladnenie existencie prednostného upisovacieho práva. Neexistencia dôkazu zalozeného na existencii prednostného upisovacieho práva zalobkyne by v kazdom prípade nemohla zmenit záver o existencii faktickej kontroly zalozenej najmä na struktúre hlasovacích práv na valnom zhromazdení a na jej dominantnom postavení v tomto orgáne, ako aj v predstavenstve. 176. Táto výhrada, ako aj druhý zalobný dôvod ako celok sa teda musia zamietnut. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a porusení clánku 253 ES, kedze Komisia nesprávne kvalifikovala porusenie a kedze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporné 177. Zalobkyna tvrdí, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s výrokom, z coho údajne vyplýva nedostatok odôvodnenia z hladiska clánku 253 ES. V podstate tvrdí, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neodôvodnuje výrok o porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ale umoznuje preukázat porusenie clánok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia. 178. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. V podstate tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký rozpor. 179. Je potrebné pripomenút, ze povinnost odôvodnenia stanovená v clánku 253 ES predstavuje podstatnú formálnu nálezitost, ktorú treba odlísit od otázky dôvodnosti odôvodnenia, lebo táto otázka sa týka zákonnosti sporného aktu z vecnej stránky (rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67; z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 35, a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C-521/09 P, Zb. s. I-8947, bod 146). 180. Z judikatúry tiez vyplýva, ze odôvodnenie vyzadované clánkom 253 ES musí byt prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasne a jednoznacne uvádzat úvahy institúcie, ktorá akt vydala, spôsobom, ktorý umoznuje dotknutým osobám oboznámit sa s dôvodmi prijatého opatrenia a príslusnému súdu vykonat svoje preskúmanie. Nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, lebo otázka, ci odôvodnenie aktu splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí posudzovat s ohladom nielen na jeho znenie, ale tiez na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblast (pozri rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v bode 179 vyssie, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T-304/02, Zb. s. II-1887, bod 58). 181. Okrem toho povinnost odôvodnenia podla clánku 253 ES vyzaduje, aby argumentácia, na ktorej sa zakladá rozhodnutie, bola jasná a jednoznacná. Odôvodnenie aktu teda musí byt logické, najmä bez vnútorných rozporov, ktoré bránia porozumiet dôvodom, na ktorých sa tento akt zakladá (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, uz citovaný v bode 179 vyssie, bod 151). 182. Ako Komisia správne uvádza, v prejednávanom prípade je porusenie vytýkané zalobkyni jednoznacne kvalifikované v rôznych castiach napadnutého rozhodnutia okrem clánku 1 výroku najmä v jeho odôvodneniach 40 az 173, 174 az 179, 191, 192, 205, 206, 211, 212 a 223 tak, ze spocíva v predcasnom uskutocnení koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89. 183. Z preskúmania druhého zalobného dôvodu vyssie vyplýva, ze Komisia osobitne v odôvodneniach 40 az 173 napadnutého rozhodnutia uviedla tak právne zásady, ako aj skutkové úvahy, o ktoré oprela konstatovanie, ze zalobkyna uskutocnila 23. decembra 2003 koncentráciu bez toho, aby ju oznámila, a bez toho, aby získala povolenie na jej uskutocnenie, a ze pokial ide o vecnú stránku, je potrebné potvrdit jej analýzu v tejto súvislosti. 184. Po prvé zalobkyna sa s cielom preukázat údajné rozpory v napadnutom rozhodnutí odvoláva na odôvodnenie 59 tohto rozhodnutia, podla ktorého: "... najneskôr v decembri 2003, teda v mesiaci nadobudnutia dalsieho podielu, ktorým sa jej celkový podiel zvýsil na 49,95 % základného imania a 47,92 % hlasovacích práv v spolocnosti CNR, sa [zalobkyna] mala obrátit na Komisiu, a to prípadne aj v rámci konzultácie, ako to urobila v roku 2007. Komisia by potom, ako to urobila v roku 2007, na základe ustálenej rozhodovacej praxe, potvrdila nadobudnutie výlucnej kontroly [zalobkyne] nad spolocnostou CNR, a teda povinnost oznámit operáciu." 185. Podla zalobkyne z tohto odôvodnenia jednoznacne vyplýva, ze Komisia jej vytýka neoznámenie alebo prinajmensom oneskorené oznámenie v rozpore s prvým clánkom výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý odkazuje na porusenie spocívajúce v predcasnom uskutocnení koncentrácie. Ako vsak Komisia správne tvrdí, skutocnost, ze v uvedenom bode napadnutého rozhodnutia poukázala na to, ze zalobkyna sa mala na nu obrátit skôr, neznamená, ze konstatované porusenie, za ktoré bola ulozená pokuta, je zalozené na porusení oznamovacej povinnosti, kedze ako vyplýva z formulácie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu môze existovat bez ohladu na to, ci doslo alebo nedoslo k oznámeniu. 186. Po druhé zalobkyna tvrdí, ze niektoré kritériá posudzovania v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa dlzky trvania porusenia potvrdzujú jeho rozpornost. Komisia údajne tým, ze kvalifikovala porusenie tak, ze sa zacalo dnom, ked zalobkyna nadobudla akcie, ktoré vlastnila EDF, teda 23. decembrom 2003, a ze pokracovalo az do dna predbezného oznámenia, teda do 9. augusta 2007, vymedzila porusenie clánku 4 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ktorý sa týka neoznámenia. Zalobkyna sa domnieva, ze ak Komisia chcela kvalifikovat porusenie clánku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia týkajúceho sa predcasného uskutocnenia koncentrácie, mala zohladnit existenciu porusenia od skutocného výkonu hlasovacích práv, teda od valného zhromazdenia z 29. júna 2004, az do dna povolenia operácie Komisiou, teda do 29. apríla 2008. Dátumy 23. decembra 2003 a 9. augusta 2007 sú údajne irelevantné na kvalifikovanie predcasného uskutocnenia koncentrácie. Komisia údajne implicitne uznala túto skutocnost, ked uviedla, ze premlcacia doba zacína plynút az dnom skoncenia porusenia, teda 29. apríla 2008. 187. Ako uvádza Komisia, v tejto súvislosti vzhladom na to, ze oznamovacia povinnost stanovená v clánku 4 nariadenia c. 4064/89 existuje v konkrétnom okamihu, skutocnost, ze Komisia sa usilovala preukázat v napadnutom rozhodnutí dlzku trvania porusenia, znamená, ze sa neusilovala preukázat neoznámenie alebo ze sa v kazdom prípade neusilovala preukázat len neoznámenie. 188. Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze Komisia nemala stanovit zaciatok porusenia na koniec decembra 2003, kedze k predcasnému uskutocneniu koncentrácie môze dôjst len pri skutocnom výkone hlasovacích práv, ku ktorému údajne doslo az na valnom zhromazdení z 29. júna 2004, clánok 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 stanovuje zákaz uskutocnenia koncentrácie pred jej oznámením alebo schválením. 189. Clánok 3 ods. 1 a 3 nariadenia c. 4064/89 (bod 24 vyssie) vymedzuje uskutocnenie koncentrácie ako zmenu kontroly, ktorá poskytuje moznost uplatnovat rozhodujúci vplyv na cinnost predmetného podniku, a teda nadobudnutie tejto kontroly vo formálnom zmysle, a nie skutocný výkon takej kontroly. Potvrdzuje to navyse bod 9 druhý odsek oznámenia o pojme koncentrácia. Podla druhej vety tohto ustanovenia totiz nariadenie c. 4064/89 "jasne definuje kontrolu ako ,moznost uplatnovania rozhodujúceho vplyvu` nez ako skutocné uplatnenie tohto vplyvu". Tvrdenie zalobkyne teda nemôze obstát. Pokial ide o otázku, ci by - ako tvrdí Komisia - k neoznámeniu doslo pred 23. decembrom 2003, táto nie je relevantná pre skúmanie tohto zalobného dôvodu. 190. Pokial ide o koniec obdobia porusenia, o ktorom zalobkyna tvrdí, ze jeho stanovenie na dátum predbezného oznámenia, teda 9. augusta 2007, znamená, ze predmetným porusením bolo neoznámenie, je potrebné poukázat na to, ze Komisia odôvodnuje svoj postup v odôvodnení 211 a nasl. napadnutého rozhodnutia. Vysvetluje tam, ze ked sa koncentrácia uskutocnila a pokial existuje, porusenie clánku 7 nariadenia c. 4064/89 sa môze skoncit, az ked Komisia povolí koncentráciu, alebo prípadne ak udelí výnimku z povinnosti pozastavit koncentráciu. Komisia po tom, co v odôvodneniach 212 az 214 konstatovala, ze medzi stanoveným dátumom nadobudnutia výlucnej kontroly 23. decembra 2003 a vydaním rozhodnutia o povolení uplynulo znacné obdobie, v odôvodnení 215 uviedla, ze v rámci svojej diskrecnej právomoci a bez toho, aby bolo dotknuté jej zásadné stanovisko, nezohladní obdobie diskusií a skúmania koncentrácie po predbeznom oznámení vykonanom 9. augusta 2007, ktorý bol teda stanovený ako koniec porusenia. 191. Z odôvodnení spomenutých v predchádzajúcom bode jednoznacne vyplýva, ze zo stanovenia konca porusenia na den predbezného oznámenia nemozno vyvodit, ze Komisia takto kvalifikovala porusenie oznamovacej povinnosti. Toto tvrdenie teda nemôze obstát. 192. Po tretie, ak zalobkyna tvrdí, ze ked sa v priebehu leta 2007 obrátila na Komisiu, Komisia ju nepoziadala o pozastavenie úcinkov predcasného uskutocnenia operácie, co potvrdzuje, ze nekonstatovala porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, je potrebné potvrdit záver Komisie, ze táto okolnost nemá vplyv na právnu kvalifikáciu porusenia. 193. Ak totiz zalobkyna tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, ze tvrdila, ze taký postup nie je upravený v nariadení c. 4064/89, kedze v priebehu leta 2007 uz bolo uplatnitelné nariadenie c. 139/2004, co navyse vyplýva z rozhodnutia o povolení, v ktorom sa uvádza, ze je "prijaté na základe clánku 6 ods. 1 [písm. b)] nariadenia c. 139/2004", ako to zdôraznuje Komisia, ked povolila koncentráciu, este nebolo urcené, ktoré nariadenie je uplatnitelné v prejednávanom prípade, kedze dátum nadobudnutia výlucnej faktickej kontroly zostal otvorený. Je pravda, ze v rozhodnutí o povolení bola koncentrácia vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom na základe nariadenia c. 139/2004, ale Komisia v jeho odôvodnení 18 výslovne uviedla, ze pre potreby uvedeného rozhodnutia o povolení otázka presného dátumu nadobudnutia výlucnej kontroly môze zostat otvorená, kedze to nemalo vplyv na analýzu operácie z hladiska hospodárskej sútaze. Taký prístup sa musí potvrdit, kedze ako bolo pripomenuté v bode 40 vyssie, z clánku 26 ods. 2 nariadenia c. 139/2004 vyplýva, ze nariadenie c. 4064/89 sa nadalej uplatnovalo na vsetky koncentrácie, ktoré boli predmetom zmluvy, oznámenia alebo kde kontrola bola nadobudnutá v zmysle clánku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia pred 1. májom 2004. 194. Okrem toho, ako uvádza Komisia, len nariadenie c. 139/2004 výslovne stanovuje v clánku 8 ods. 5, ze Komisia môze prijat vhodné predbezné opatrenia. Nariadenie c. 4064/89 nestanovovalo takú moznost. V kazdom prípade aj v rámci nariadenia c. 139/2004 ide len o moznost Komisie prijat také opatrenie. Za týchto podmienok nemozno v prejednávanom prípade zo skutocnosti, ze Komisia nepoziadala o pozastavenie predmetnej operácie, vyvodit nijaký záver, pokial ide o otázku kvalifikácie porusenia. 195. Po stvrté zalobkyna tvrdí, ze nekonzistentnost argumentácie Komisie bola zrejmá uz v oznámení o výhradách, ze vo svojej odpovedi na toto oznámenie poukázala na problém kvalifikácie porusenia a ze Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, preco zamietla jej tvrdenia. Z odpovede na oznámenie o výhradách vsak nevyplýva, ze zalobkyna uviedla také tvrdenia. 196. Je pravda, ze uvedená odpoved obsahuje cast týkajúcu sa "nedostatocnej právnej kvalifikácie porusenia a nepreukázania porusenia v predmetnom prípade", v ktorej zalobkyna zdôraznuje skutocnost, ze oznámenie o výhradách nepreukazuje základný prvok porusenia, ktoré jej Komisia chce vytknút, a to existenciu koncentrácie v zmysle nariadenia c. 4064/89 k 23. decembru 2003. Hoci vsak zalobkyna takto spochybnuje neexistenciu právnej kvalifikácie skutkového stavu z hladiska clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, netvrdí, ze skutkový stav, z ktorého vychádzala Komisia, predstavoval porusenie clánku 4 ods. 1 toho istého nariadenia. Preto zalobkyna na rozdiel od toho, co tvrdí, v tomto dokumente nezdôraznuje skutocnost, ze Komisia kvalifikovala odlisné porusenie ako to, ktoré chcela konstatovat. V kazdom prípade zalobkyna modifikuje svoje tvrdenie v replike, pricom tvrdí, ze poprela, ze sa dopustila akéhokolvek porusenia. Tvrdí teda, ze vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nemohla tvrdit, ze sa domnieva, ze doslo k poruseniu clánku 4 nariadenia c. 4064/89, bez toho, aby si protirecila, kedze vzdy tvrdila, ze sa nedopustila nijakého porusenia. Výhrada, ze zalobkyna vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách údajne poukázala na problém kvalifikácie porusenia, ktorý Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne nepreskúmala, je teda nedôvodná. 197. Z toho vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie z právneho hladiska dostatocne odôvodnuje skutocnost, ze zalobkyna sa dopustila porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 a ze jeho odôvodnenie v tomto smere nie je vôbec rozporné. 198. Prvý zalobný dôvod, ako aj zalobné návrhy, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia napadnutého rozhodnutia, sa teda musia zamietnut. 2. O subsidiárnych zalobných návrhoch, ktorými sa zalobkyna domáha zrusenia pokuty alebo jej znízenia O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 1 nariadenia c. 2988/74, kedze právomoc Komisie ulozit zalobkyni sankciu za namietané porusenie bola premlcaná 199. V rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna tvrdí, ze právomoc Komisie ulozit jej sankciu bola premlcaná, kedze islo jednak o procesné porusenie a jednak o okamzité porusenie. Podla jej názoru trojrocná premlcacia lehota uplatnitelná v prejednávanom prípade podla clánku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2988/74 uplynula, kedze zaciatok porusenia bol stanovený na 23. decembra 2003 a prvý úkon, ktorý by mohol úcinne prerusit plynutie uvedenej lehoty, údajne nastal 17. júna 2008, cize pät rokov po zaciatku porusenia. 200. Komisia tvrdí, ze jej právomoc ulozit sankciu nebola premlcaná. 201. Z odôvodnení 179 az 183 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia konstatovala, ze podla clánku 1 ods. 1 nariadenia c. 2988/74 platí pre také porusenie, o aké ide v prejednávanom prípade, týkajúce sa uskutocnenia koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, ktoré sa netýkalo len neoznámenia, ale správania, ktoré malo za následok strukturálnu zmenu podmienok hospodárskej sútaze, pätrocná premlcacia lehota. Komisia tiez poukazuje na to, ze prvá ziadost o informácie zaslaná zalobkyni 17. júna 2008, ktorá sa týkala vysetrovania porusenia, a potom oznámenie o výhradách zo 17. decembra 2008 podla clánku 2 nariadenia c. 2988/74 prerusili premlcaciu lehotu. 202. Tento zalobný dôvod sa v podstate týka uplatnenia clánku 1 nariadenia c. 2988/74 Komisiou. Toto ustanovenie stanovuje: "1. Pre právomoc Komisie ukladat pokuty alebo sankcie za porusenie právnych predpisov v oblasti dopravy a hospodárskej sútaze v Európskom hospodárskom spolocenstve platia nasledovné premlcacie lehoty: a) tri roky v prípade porusenia ustanovení týkajúcich sa ziadostí alebo oznámení podnikov alebo zdruzení podnikov, ziadostí o informácie, alebo vykonania setrení; b) pät rokov v prípade vsetkých ostatných porusení. 2. Lehota zacne plynút dnom, ked doslo k poruseniu. V prípade pokracujúceho alebo opakujúceho sa porusenia zacne vsak lehota plynút dnom, ked dôjde k ukonceniu porusenia." 203. Treba konstatovat, ze tvrdenia zalobkyne ciastocne doplnajú tvrdenia uvedené v rámci prvého zalobného dôvodu v rozsahu, v akom bol tento zalobný dôvod zalozený na tom, ze porusenie sa malo kvalifikovat ako neoznámenie v rozpore s clánkom 4 nariadenia c. 4064/89, a nie ako porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu stanovenej v clánku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia. Z preskúmania prvého a druhého zalobného dôvodu vsak vyplýva, ze Komisia bez toho, aby si protirecila, správne kvalifikovala porusenie ako porusenie clánku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktoré sa zacalo 23. decembra 2003. 204. Po prvé vsak zalobkyna tvrdí, ze aj keby islo o porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c.4064/89, bolo by potrebné uplatnit trojrocnú premlcaciu lehotu podla clánku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2988/74, kedze základné kritérium urcujúce protiprávnost uskutocnenia koncentrácie údajne závisí predovsetkým od toho, ci operácia bola vopred oznámená. Napadnuté rozhodnutie údajne obsahuje viaceré odkazy na neoznámenie, ktoré preukazujú, ze Komisia vytýka zalobkyni uskutocnenie koncentrácie nielen pred jej povolením, ale aj pred jej oznámením. 205. Tento záver sa musí zamietnut. Ako Komisia správne tvrdí a ako bolo pripomenuté v rámci preskúmania prvého zalobného dôvodu, z clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vyplýva, ze k poruseniu tohto ustanovenia dôjde, ak sa koncentrácia v rozsahu Spolocenstva uskutocní pred jej oznámením alebo pred jej vyhlásením za zlucitelnú so spolocným trhom, pricom samotné oznámenie nie je rozhodujúce na preukázanie existencie koncentrácie ani nepostacuje na jej ukoncenie. 206. V tejto súvislosti Komisia správne pripomína, ze rozlísenie dvoch rôznych premlcacích lehôt v nariadení c. 2988/74 súvisí aj s povahou porusenia, kedze pri poruseniach týkajúcich sa ziadostí alebo oznámení podnikov ci zdruzení podnikov, ziadostí o informácie alebo vykonania setrení je v clánku 1 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia stanovená krátka trojrocná lehota a pri ostatných poruseniach je v ods. 1 písm. b) uvedeného clánku stanovená dlhsia pätrocná lehota. Je jasné, ze prvá kategória porusení uvedená v písmene a) sa týka porusení formálnej alebo procesnej povahy. Predcasné uskutocnenie koncentrácie v rozpore s clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 pritom predstavuje porusenie, ktoré nemozno kvalifikovat ako cisto formálne alebo procesné, lebo môze spôsobit podstatné zmeny podmienok hospodárskej sútaze, ako je spomenuté v odôvodnení 182 napadnutého rozhodnutia. 207. Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze porusenie sa týka nedodrzania výlucnej právomoci Komisie na vykonanie predbeznej kontroly koncentrácií, a teda predstavuje porusenie pravidla hospodárskej sútaze, treba poukázat na to, ze aj keby islo o otázku týkajúcu sa právomoci, týka sa iného porusenia, nez sú porusenia uvedené v clánku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2988/74. 208. Pokial ide o tvrdenia zalobkyne týkajúce sa dlzky trvania porusenia a najmä dátumu stanoveného ako koniec porusenia, ako bolo uvedené v bode 191 vyssie v rámci preskúmania prvého zalobného dôvodu, tieto tvrdenia nie sú samy osebe dôkazom. 209. Z toho vyplýva, ze Komisia v prejednávanom prípade správne uplatnila clánok 1 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 2988/74 na stanovenie pätrocnej premlcacej lehoty. 210. Po druhé zalobkyna tvrdí, ze konstatované porusenie je okamzitým porusením, kedze bolo spáchané jediným úkonom - uskutocnením koncentrácie - a len jeho výsledok dalej trvá. Takáto analýza údajne musí viest k pocítaniu premlcacej lehoty od 23. decembra 2003. Na podporu svojho stanoviska sa zalobkyna osobitne odvoláva na rozlísenie - najmä vo francúzskom práve hospodárskej sútaze - trvalých pokracujúcich porusení a postupných pokracujúcich porusení. Podla jej názoru porusenia prvej kategórie sú spáchané jediným úkonom, aj ked ich úcinky a ich výsledok dalej trvajú, takze sa uplatní právna úprava okamzitého porusenia. Porusenie posudzované v prejednávanom prípade údajne patrí do tejto prvej kategórie, kedze bolo konstatované, ze bolo spáchané z nedbanlivosti, a takáto vlastnost sa nemôze vztahovat na druhú kategóriu, ktorá predpokladá viacnásobné opakovanie vôle porusit právne predpisy. Okrem toho zalobkyna zastáva názor, ze odlisný záver by mal za následok takmer nekonecné trvanie porusení clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, pricom premlcacia lehota by nikdy nemohla uplynút. 211. Táto argumentácia, ktorá sa týka uplatnovania clánku 1 ods. 2 nariadenia c. 2988/74, podla ktorého premlcacia lehota zacne plynút dnom, ked doslo k poruseniu, okrem pokracujúceho alebo opakujúceho sa porusenia, v prípade ktorého zacne premlcacia lehota plynút dnom, ked dôjde k ukonceniu porusenia, nemôze obstát. 212. Schopnost uplatnovat rozhodujúci vplyv na cinnost ovládaného podniku totiz nevyhnutne spadá do obdobia plynúceho odo dna nadobudnutia kontroly az do jej straty. Ako Komisia správne uviedla v reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu, ktorou ju ziadal o spresnenie jej argumentácie týkajúcej sa pokracujúcej povahy porusenia, subjekt, ktorý nadobudol kontrolu nad podnikom, ju nadalej uplatnuje v rozpore s povinnostou pozastavit koncentráciu vyplývajúcou z clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 az do okamihu, ked porusenie ukoncí získaním povolenia Komisie alebo vzdaním sa kontroly. Porusenie preto pretrváva, pokial stále existuje kontrola nadobudnutá v rozpore s uvedeným clánkom 7 ods. 1 a pokial Komisia nepovolila koncentráciu. Komisia teda správne kvalifikovala porusenie ako porusenie pokracujúce az do dna povolenia koncentrácie, prípadne az do skorsieho dna zohladneného so zretelom na okolnosti prejednávaného prípadu. Komisia navyse správne tvrdí, ze rozlísenie pokracujúcich porusení a postupných pokracujúcich porusení, na ktoré sa odvoláva zalobkyna, sa nemá uplatnovat v práve Únie v oblasti hospodárskej sútaze, takze nie je potrebné dalej ho skúmat. 213. Pokial ide o tvrdenie zalobkyne, ze za týchto podmienok by premlcanie mohlo plynút "nekonecne", je potrebné poukázat na to, ze kvalifikácia takého porusenia, o aké ide v prejednávanom prípade, ako okamzitého porusenia nie je obhájitelná z hladiska represívnej politiky, kedze v prípade neexistencie citelného vplyvu na trh by sa právomoc sankcionovat také porusenie dost lahko premlcala. 214. Napokon, aj keby islo o okamzité porusenie, ktoré znamená, ze premlcacia lehota zacala plynút 23. decembra 2003, premlcacia lehota stanovená na pät rokov, ako vyplýva z bodu 209 vyssie, by v kazdom prípade bola prerusená ziadostou o informácie zo 17. júna 2008 a oznámením o výhradách zo 17. decembra 2008 podla clánku 2 nariadenia c. 2988/74, z ktorého vyplýva, ze kazdý úkon Komisie s cielom predbezného setrenia alebo konania vo veci porusenia prerusí premlcaciu lehotu v konaní, ako sa navyse uvádza v odôvodnení 180 napadnutého rozhodnutia. 215. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze právomoc Komisie sankcionovat porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 nebola ku dnu napadnutého rozhodnutia premlcaná. 216. Tretí zalobný dôvod sa teda musí zamietnut. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 a zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a legitímnej dôvery 217. V rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna uvádza dve casti na podporu svojho subsidiárneho návrhu na zrusenie alebo znízenie pokuty. V rámci prvej casti zalobkyna namieta zjavne nesprávne posúdenie a neprimeranost výsky pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v potlacení individuálneho porusenia. V rámci druhej casti poukazuje na neprimeranost pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v odstrasení a nekonzistentnost politiky Komisie v oblasti hospodárskej sútaze. O prvej casti stvrtého zalobného dôvodu zalozenej na viacnásobnom zjavne nesprávnom posúdení a neprimeranosti výsky pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v potlacení individuálneho porusenia 218. Zalobkyna tvrdí, ze ulozenie pokuty vo výske 20 miliónov eur je úplne neprimerané a nespravodlivé. Okrem toho po prvé tvrdí, ze namietané porusenie nemôze predstavovat závazné porusenie, ktoré môze mat za následok takú prísnu pokutu. Po druhé posúdenie Komisie, pokial ide o dlzku trvania porusenia, je údajne zjavne nesprávne. Po tretie zalobkyna spochybnuje posúdenie polahcujúcich okolností Komisiou. 219. Komisia navrhuje zamietnut tvrdenia zalobkyne. Poznamenáva, ze zalobkyna nespochybnuje niektoré dôlezité aspekty jej posúdenia, ze si zamiena povahu a závaznost porusenia a ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o dlzku trvania porusenia a zohladnenie polahcujúcich okolností, nie je nesprávne a uz vôbec nie zjavne nesprávne. 220. Predmetná analýza Komisie sa nachádza v odôvodneniach 184 az 227 napadnutého rozhodnutia. Komisia v odôvodnení 184 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze vzala do úvahy povahu a závaznost porusenia podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, ako aj dlzku trvania porusenia a prípadné pritazujúce a polahcujúce okolnosti. 221. Na úvod je potrebné poukázat na to, ze podla clánku 16 nariadenia c. 4064/89 Súdny dvor má neobmedzenú právomoc pri preskúmavaní rozhodnutí, ktorými Komisia ulozila pokutu alebo penále; ulozenú pokutu alebo penále môze zrusit, znízit alebo zvýsit. Táto právomoc oprávnuje súd, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrusil, znízil alebo zvýsil ulozenú pokutu alebo penále (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 692). 222. Treba vsak zdôraznit, ze výkon neobmedzenej právomoci neznamená preskúmanie ex offo , a tiez pripomenút, ze konanie pred súdmi Únie je kontradiktórne. S výnimkou dôvodov verejného poriadku, medzi ktoré patrí neexistencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré je súd povinný preskúmat ex offo , prinálezí zalobcovi, aby uviedol zalobné dôvody proti dotknutému rozhodnutiu a predlozil dôkazy na podporu týchto dôvodov. 223. Pred preskúmaním tvrdení zalobkyne o faktoroch, ktoré Komisia vzala do úvahy pri urcovaní výsky pokuty, je potrebné rozobrat jednak úvodné tvrdenia Komisie zalozené na tom, ze jej analýza celkových zdrojov zalobkyne v napadnutom rozhodnutí nie je spochybnená v konaní pred Vseobecným súdom, a jednak odkaz zalobkyne na niektoré metódy alebo zásady uplatnované pri stanovovaní pokút v oblasti kartelov. 224. Pokial ide o celkové zdroje zalobkyne, sú spomenuté v odôvodneniach 196, 197 a 225 napadnutého rozhodnutia. V odôvodneniach 196 a 197 sa zároven spomína jej velkost a "znacné prostriedky pr ávnej analýzy", ktorými disponuje. Odôvodnenie 197 napadnutého rozhodnutia obsahuje najmä výpocet koncentrácií v rozsahu Spolocenstva, do ktorých bola zapojená zalobkyna alebo skupina Suez. Okrem toho v odôvodnení 225 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, ze berie do úvahy poziadavku, aby pokuty mali odstrasujúci charakter, a ze v prípade podniku, ktorý má velkost zalobkyne, pokuta môze mat odstrasujúci úcinok len vtedy, ak je dostatocná. 225. Zalobkyna v rámci svojej zaloby skutocne nespochybnuje konstatovania uvedené v predchádzajúcom bode alebo ich v kazdom prípade nespochybnuje priamo. Komisia uvádza, ze tieto úvahy mali velký význam pri stanovení výsky pokuty, najmä na zabezpecenie jej odstrasujúcej povahy. Komisia tvrdí, pricom zalobkyna jej v tejto súvislosti neprotirecí, ze ulozená suma 20 miliónov eur predstavuje len 0,42 % zákonného maxima a 0,04 % obratu, ktorý Suez dosiahla v priebehu roka 2007 (konkrétne 47,5 miliardy eur). 226. Treba poznamenat, ze suma pokuty je ovela nizsia ako zákonný limit 10 % stanovený v clánku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia c. 4064/89, podla ktorého Komisia môze ulozit podnikom pokuty az do výsky 10 % spolocného obratu úcastníkov koncentrácie, ak zámerne alebo z nedbanlivosti realizujú koncentráciu v rozpore s clánkom 7 ods. 1 tohto nariadenia. Platí to tiez len so zretelom na obrat samotnej zalobkyne, ktorý dosiahol v priebehu roka 2007 15,2 miliardy eur a v priebehu roka 2008 14,6 miliardy eur, vrátane spolocnosti CNR. 227. Pokial ide o odkaz zalobkyne na niektoré zásady alebo niektoré metódy výpoctu pokút stanovené v usmerneniach k metóde stanovenia pokút ulozených podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, dalej len "nové usmernenia"), ako aj v usmerneniach k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, dalej len "predchádzajúce usmernenia"), najmä pokial ide o posudzovanie dlzky trvania porusenia a polahcujúcich okolností, Komisia správne tvrdí, ze tieto dokumenty sa uplatnujú len v rámci nariadenia c. 17 Rady zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a teda ze sa nevztahujú na pokuty ulozené podla nariadenia c. 4064/89. Tvrdenie zalobkyne, ze uvedené dokumenty sa uplatnia, lebo vymedzujú "vseobecnú metódu urcovania pokút Komisiou vo veciach hospodárskej sútaze", teda nemôze obstát. 228. Hoci je pravda, ze mozno konstatovat podobnost, najmä pokial ide o uplatnovanie judikatúry týkajúcej sa urcitých vseobecných zásad v oblasti práva hospodárskej sútaze, Komisii nemozno vytýkat, ze pri stanovení výsky pokuty v prejednávanom prípade nezohladnila takú ci onakú metódu stanovenú v predchádzajúcich usmerneniach alebo v nových usmerneniach. Jej analýza mala byt zalozená na clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 4064/89, podla ktorého sa pri urcovaní výsky pokuty vychádza z povahy a závaznosti porusenia. Pokial ide totiz o toto ustanovenie, Komisia neprijala usmernenia, ktoré by stanovovali metódu výpoctu, ktorú by Komisia musela pouzit pri stanovení pokút podla tohto ustanovenia. Je vsak povinná jasne a jednoznacne uviest v napadnutom rozhodnutí faktory, ktoré vzala do úvahy pri urcovaní výsky pokuty. - O závaznosti porusenia 229. Zalobkyna v podstate uvádza tri tvrdenia týkajúce sa závaznosti porusenia. 230. V tejto súvislosti je potrebné na úvod pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry sa závaznost porusenia urcuje s ohladom na viacero faktorov, vo vztahu ku ktorým Komisia disponuje volnou úvahou (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 240 az 242, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 43). 231. Prvé tvrdenie zalobkyne je zalozené na tom, ze porusenie bolo spáchané z nedbanlivosti, ktorú v nijakom prípade nemozno povazovat za faktor, ktorý by zvysoval závaznost porusenia. Komisia si v napadnutom rozhodnutí údajne v tejto otázke protirecí, takze celé posúdenie závaznosti je údajne nesprávne. Podla zalobkyne Komisia tým, ze konstatovala, ze kazdé porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 predstavuje vzhladom na svoju povahu závazné porusenie, údajne nedodrzala najmä clánok 14 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorý odlisuje porusenia spáchané "zámerne" od porusení spáchaných "z nedbalosti". 232. Z odôvodnení 186 az 191 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia sa domnieva, ze porusenie je závazné, kedze ohrozuje efektivitu ustanovení týkajúcich sa kontroly koncentrácií v rámci Spolocenstva. Uvádza, ze podnik, ktorý uskutocní koncentráciu v rozsahu Spolocenstva bez toho, aby získal povolenie na jej uskutocnenie, sa jednostranne vyhýba povinnej kontrole, ktorú normotvorca zveril do jej výlucnej právomoci, a narúsa tak právny poriadok Únie. Kazdé porusenie clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 je teda podla Komisie vzhladom na svoju povahu závazným porusením. 233. Komisia v konaní pred Vseobecným súdom tvrdí, ze tento prístup je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa iných zákazov uskutocnenia súvisiacich s mechanizmami predbezného oznamovania a povolovania. Poukazuje najmä na rezim státnej pomoci a rezim oznamovania technických noriem vytvorený smernicou Rady 83/189/EHS z 28. marca 1983, ktorou sa stanovuje postup poskytovania informácií v oblasti technických noriem a predpisov [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 109, s. 8). Komisia dodáva, ze vzhladom na samotnú logiku systému predbezného oznamovania je porusenie tejto povinnosti závazné bez ohladu na to, ci k nemu doslo úmyselne alebo z nedbanlivosti, a bez ohladu na dôsledky pre predmetnú hospodársku sútaz. 234. V tejto súvislosti, aj ked rezim oznamovania v oblasti státnej pomoci alebo technických noriem nemôze sám osebe odôvodnit argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí, kedze ako zalobkyna tiez poznamenáva, uvedené rezimy nestanovujú ulozenie pokút, Komisia v odôvodnení 193 napadnutého rozhodnutia správne uvádza, ze skutocnost, ze nariadenie c. 4064/89 stanovuje také prísne pokuty - ktoré dosahujú az 10 % obratu dotknutých podnikov -, svedcí o vôli normotvorcu chránit systém oznamovania a schvalovania pred uskutocnením koncentrácie v rozsahu Spolocenstva. Okrem toho treba poznamenat, ze v clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 139/2004 zostala táto výska pokuty zachovaná pre porusenia týkajúce sa uskutocnenia koncentrácie v rozpore s povinnostou pozastavit koncentráciu a navyse bol tento prísny sankcný rezim rozsírený na neoznámenie, ktoré vsak bolo v rámci nariadenia c. 4064/89 sankcionované len pokutami od 1 000 do 50 000 eur. 235. Preto Komisia v odôvodnení 187 napadnutého rozhodnutia správne uvádza, ze "normotvorca Spolocenstva tým, ze stanovil pre koncentrácie v rozsahu Spolocenstva predbezné oznámenie a povolenie, chcel zabezpecit efektivitu kontroly koncentrácií v rozsahu Spolocenstva Komisiou, pricom umoznil Komisii, aby prípadne zabránila uskutocneniu týchto koncentrácií pred prijatím konecného rozhodnutia, a teda zabránila nenapravitelnému a trvalému naruseniu hospodárskej sútaze". Komisia teda bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, správne kvalifikovala porusenie vzhladom na jeho povahu ako závazné. 236. Pokial ide o význam nedbanlivosti, z odôvodnení 195 az 206 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia kvalifikovala porusenie ako závazné, navyse s odkazom na skutocnost, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti. Podla zalobkyne pritom porusenie spáchané z nedbanlivosti nemozno kvalifikovat ako závazné. 237. V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze clánok 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89 nerozlisuje, ci bolo porusenie spáchané zámerne alebo z nedbanlivosti, ale uvádza tieto dve podmienky ulozenia pokuty alternatívne (pozri analogicky, pokial ide o clánok 15 ods. 2 nariadenia c. 17, uznesenie Súdneho dvora z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, C-137/95 P, Zb. s. I-1611, bod 56). Okrem toho porusenia spáchané z nedbanlivosti nie sú z hladiska svojich úcinkov na hospodársku sútaz menej závazné ako porusenia spáchané úmyselne (pozri analogicky uznesenie SPO a i./Komisia, uz citované, bod 55). 238. V dôsledku toho Komisia oprávnene konstatovala, ze porusenie je vzhladom na svoju povahu závazné bez toho, aby to znamenalo, ze by v tom prípade muselo íst o úmyselné porusenie. 239. Okrem toho skutocnost, ze tak predchádzajúce, ako aj nové usmernenia uvádzajú nedbanlivost ako polahcujúcu okolnost v oblasti pokút za porusenia clánku 81 ES a 82 ES, je irelevantná jednak vzhladom na úvahy uvedené v bode 227 vyssie a jednak z dôvodu, ze otázka, ci Komisia mala vziat do úvahy nedbanlivost ako polahcujúcu okolnost, je odlisná od otázky, ci správne kvalifikovala porusenie vzhladom na jeho povahu a závaznost. 240. Napokon treba poukázat na to, ze z kontextu napadnutého rozhodnutia a z dôvodov uvedených v odôvodneniach 196 az 206 napadnutého rozhodnutia uvedených na podporu kvalifikácie správania zalobkyne ako nedbanlivostného vyplýva, ze Komisia sa domnieva, ze ide o správanie, ktoré je velmi vzdialené od ospravedlnitelného omylu a neprimerané vzhladom na okolnosti, ako to navyse pripomenula v konaní pred Vseobecným súdom. 241. Tvrdenie zalobkyne, ze Komisia porusuje clánok 14 nariadenia c. 4064/89 a protirecí si v napadnutom rozhodnutí tým, ze kvalifikuje porusenie ako závazné, hoci sa domnieva, ze bolo spáchané z nedbanlivosti, sa teda musí zamietnut. 242. Druhé tvrdenie zalobkyne uvedené na spochybnenie závaznosti porusenia sa týka skutocnosti uznanej Komisiou, ze zalobkyna nijako nenarusila hospodársku sútaz. Zalobkyna pripomína, ze dokonca ani porusenia clánkov 81 ES a 82 ES, ktoré sú vzhladom na svoju povahu poruseniami, ktoré môzu spôsobit najzávaznejsie narusenie hospodárskej sútaze, sa automaticky nepovazujú za závazné. Kedze konecným cielom predbeznej kontroly koncentrácií je zabránit nenapravitelnému a trvalému naruseniu hospodárskej sútaze a kedze Komisia v odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia sama uznáva, ze konkrétny úcinok na hospodársku sútaz je relevantným kritériom, jej argumentácia je údajne nekonzistentná, kedze kvalifikuje predmetné porusenie ako závazné, hoci jeho cielom ani úcinkom nebolo narusit hospodársku sútaz. 243. Toto tvrdenie sa týka odôvodnení 192 az 194 napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa závaznosti porusenia, v ktorých Komisia konstatovala, ze skutocnost, ze porusenie nevyvolalo problémy týkajúce sa hospodárskej sútaze, nemohla ovplyvnit jeho závaznost. 244. V tejto súvislosti treba specifikovat porovnanie predmetného porusenia s poruseniami clánkov 81 ES alebo 82 ES, rovnako ako tvrdenie zalozené na význame, ktorý sa mal podla zalobkyne pripísat neexistencii úcinkov porusenia, ktoré sa jej vytýka, na hospodársku sútaz. 245. Je pravda, ze cielom právnej úpravy Únie v oblasti kontroly koncentrácií je zabránit nenapravitelnému a trvalému naruseniu hospodárskej sútaze, ako to Komisia sama uznáva v odôvodnení 187 napadnutého rozhodnutia. Prvé odôvodnenie nariadenia c. 4064/89 totiz odkazuje na ciel nenarusenej hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. V konecnom dôsledku je takto chránenou hodnotou ochrana slobodnej hospodárskej sútaze vo vnútri spolocného trhu, ktorá je podla clánku 3 ods. 1 písm. g) ES základným cielom Únie, co navyse platí pre vysetrovacie a sankcné právomoci Komisie týkajúce sa porusení clánkov 81 ES a 82 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 31). 246. Z nariadenia c. 4064/89 vsak tiez vyplýva, ze systém kontroly koncentrácií, ktorý toto nariadenie vytvára, má umoznit Komisii úcinne kontrolovat vsetky koncentrácie z hladiska ich úcinku na struktúru hospodárskej sútaze (siedme odôvodnenie) a ze úcinnost tohto systému je zabezpecená zavedením predbeznej kontroly úcinkov koncentrácií v rozsahu Spolocenstva. Zo sedemnásteho odôvodnenia, ako aj z clánku 4 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 vyplýva, ze úcinnost tejto kontroly je zalozená na povinnosti podnikov vopred oznámit také koncentrácie a pozastavit ich uskutocnenie az do rozhodnutia Komisie, ktorým budú vyhlásené za zlucitelné so spolocným trhom. Obmedzenia týkajúce sa moznosti odchýlit sa od povinnosti pozastavit koncentráciu uvedenej v clánku 7 a prísnost sankcií spojených s jej porusením v rámci clánku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia c. 4064/89 navyse potvrdzujú zásadný význam, ktorý normotvorca pripisuje povinnosti pozastavit koncentráciu v rámci kontroly koncentrácií, pricom tento prístup je odôvodnený vzhladom na to, ze uskutocnenie koncentrácie má vplyv na struktúru trhu a môze stazit rozhodnutia Komisie, ktorých cielom je prípadne obnovit efektívnu hospodársku sútaz. Vzhladom na tieto okolnosti Komisia správne tvrdí, ze nie je opodstatnené, aby dodatocná analýza neexistencie úcinku koncentrácie na trh mohla byt rozhodujúcim faktorom na kvalifikáciu závaznosti narusenia systému predbeznej kontroly. 247. Nebráni to vsak tomu, aby neexistencia úcinkov na trh bola relevantným faktorom, ktorý sa zohladní pri stanovení výsky pokuty, ako to Komisia uznáva v odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia. V tom istom odôvodnení navyse tiez správne tvrdí, ze existencia poskodenia hospodárskej sútaze by este zvýsila závaznost porusenia. Napokon je potrebné poznamenat, ze aj ked to Komisia dalej nerozoberá, v závere v odôvodnení 225 napadnutého rozhodnutia uvádza, ze zohladnila neexistenciu poskodenia hospodárskej sútaze spôsobeného koncentráciou. 248. Tretie tvrdenie zalobkyne, ktorým zalobkyna spochybnuje závaznost porusenia, je zalozené na okolnosti, ze otázka výlucnej faktickej kontroly si údajne v priebehu roka 2003 vyzadovala zlozitú skutkovú a právnu analýzu. Podla zalobkyne Komisia teda nemohla tvrdit, ze táto otázka je predvídatelná, a to tým skôr, ze vo vztahu k nej údajne nebolo mozné pouzit predchádzajúce rozhodnutia citované v napadnutom rozhodnutí, najmä rozhodnutie 1999/594 (bod 122 vyssie) a rozhodnutie Komisie 1999/459/ES z 10. februára 1999, ktorým sa ukladajú pokuty za neoznámenie a uskutocnenie troch koncentrácií v rozpore s clánkom 4 a clánkom 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 (vec IV/M.969 - A.P. Mřller) [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 183, s. 29). 249. Toto tvrdenie sa týka odôvodnení 195 az 206 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia v rámci svojho posudzovania závaznosti porusenia konstatovala, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti, na základe troch faktorov, ktorými sú po prvé skutocnost, ze bola významným podnikom, ktorý disponoval znacnými prostriedkami právnej analýzy a bol viackrát konfrontovaný s právom Únie v oblasti koncentrácií, po druhé skutocnost, ze nadobudnutie kontroly bolo predvídatelné, a po tretie existencia predchádzajúcich rozhodnutí. 250. Hned na úvod vsak treba zdôraznit, ze ako bolo spomenuté v bodoch 224 a 225 vyssie, zalobkyna nespochybnuje prvý z troch faktorov, ktoré Komisia spomenula s cielom konstatovat, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti, a to skutocnost, ze je významným podnikom, ktorý disponuje znacnými prostriedkami právnej analýzy a bol viackrát konfrontovaný s právom Únie v oblasti koncentrácií. 251. Pokial ide o druhý faktor, z ktorého Komisia vychádzala, konkrétne predvídatelnost nadobudnutia kontroly, zalobkyna v podstate tvrdí, ze otázka existencie jej výlucnej faktickej kontroly v priebehu roka 2003 si vyzadovala zlozitú skutkovú a právnu analýzu. Odvoláva sa tiez na specifický charakter spolocnosti CNR ako verejnoprospesnej akciovej spolocnosti. 252. Komisia v odôvodnení 198 a nasl. napadnutého rozhodnutia vymenúva viaceré faktory, o ktoré opiera svoje tvrdenie, ze vzhladom na to, ze nadobudnutie kontroly bolo predvídatelné, zalobkyna sa dopustila porusenia z nedbanlivosti. Treba konstatovat, ze ide o relevantné faktory, ktoré - v kazdom prípade v spojení so skúsenostami zalobkyne v oblasti koncentrácií a oznamovacích konaní - znacne znizujú presvedcivost jej argumentácie, podla ktorej jej nemozno vytýkat nedbanlivost. 253. Po prevzatí záväzkov spolocnostou EDF v rámci povolenia inej koncentrácie Komisiou totiz zalobkyna konkrétne v priebehu júna 2003 uzavrela so spolocnostou EDF dohodu o nadobudnutí jej podielu v spolocnosti CNR. Získala tak podiel na základnom imaní a hlasovacích právach v spolocnosti CNR vo výske takmer 50 %, a to v kontexte rozdrobených akcionárov a uzavretia dohody so spolocnostou CDC. Okrem toho zalobkyna uz mala v predstavenstve dvoch z troch zástupcov. Vzhladom na velkost zalobkyne z hladiska obratu, velkost spolocnosti CNR a faktory týkajúce sa struktúry riadenia je úplne relevantné, ak Komisia konstatovala, ze zalobkyna konala v nedbanlivosti, ked sa na nu neobrátila najneskôr v priebehu decembra 2003 s cielom urcit, ci skutocne islo o koncentráciu v zmysle práva hospodárskej sútaze. Skutocnost, ze zalobkyna vychádzala z iného výkladu uplatnitelného legislatívneho rámca, neznamená, ze tento rámec nebol jasný alebo ze zalobkyna nemohla predvídat, ze podstupuje riziko, ak sa vcas neporadí o jeho výklade s Komisiou. 254. Je pravda, ze na spáchanie porusenia vytýkaného zalobkyni a ulozenie sankcie z tohto dôvodu nestací konanie v nedbanlivosti. Je totiz potrebné, aby Komisia preukázala, ze skutocne doslo ku koncentrácii, co urcuje jej právomoc, a prípadne zaciatok prípadného porusenia povinnosti pozastavit koncentráciu. Z preskúmania druhého zalobného dôvodu vyssie pritom vyplýva, ze Komisia z právneho hladiska dostatocne preukázala tieto okolnosti. 255. Okrem toho Komisia tiez správne tvrdí, ze aj keby stanovenie kontroly bolo mimoriadne zlozité, primeraným správaním zalobkyne, ktoré Komisia mohla opodstatnene ocakávat, bolo, aby sa zalobkyna na nu obrátila. 256. Napokon skutocnost, ze urcenie dátumu zaciatku porusenia údajne trvalo velmi dlho aj samotnej Komisii, nie je relevantná, kedze dlzka konania bola aspon scasti spôsobená pomalostou konania zalobkyne. 257. Z toho vyplýva, ze argumentácia zalobkyne zalozená na nepredvídatelnosti koncentrácie sa musí zamietnut. 258. Pokial ide o tretí faktor uvedený s cielom preukázat nedbanlivost zalobkyne, konkrétne predchádzajúce rozhodnutia uvedené v odôvodnení 205 napadnutého rozhodnutia, najmä rozhodnutie 1999/594 (bod 122 vyssie) a rozhodnutie 1999/459 (bod 248 vyssie), teda prvé rozhodnutia Komisie, ktorými boli ulozené pokuty za nedodrzanie clánku 4 a clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89, na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, skutocnost, ze tieto rozhodnutia boli vydané dávno pred zaciatkom porusenia, potvrdzuje záver Komisie týkajúci sa existencie nedbanlivosti zalobkyne. Vzhladom na tieto rozhodnutia sa totiz zalobkyna nemohla odvolávat na neexistenciu rozhodovacej praxe v tejto oblasti. 259. Napokon, pokial ide o rozhodnutie Komisie 2003/625/ ES z 3. júla 2001, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom a fungovaním Dohody o EHP (vec COMP/JV.55 - Hutchison/RCPM/ECT) [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 223, 2003, s. 1), na ktoré sa zalobkyna odvoláva a v rámci ktorého Komisia rozhodla, ze neulozí pokutu za neoznámenie týkajúce sa spolocného koncentracného podniku, najmä z dôvodu osobitne zlozitej analýzy skutkových a právnych okolností príznacnej pre takýto druh koncentrácie, stací poukázat na to, ze okolnosti tejto veci boli odlisné od okolností prejednávanej veci. Toto rozhodnutie sa totiz týkalo problematiky dohody o spolupráci, ktorá bola pôvodne oznámená Komisii ako kooperacný spolocný podnik podla nariadenia c. 17, ktorý vsak Komisia následne kvalifikovala ako koncentracný. Rozhodnutie neulozit pokutu v tejto veci bolo teda prijaté v úplne osobitnom kontexte. Okrem toho Komisia správne pripomína, ze jej predchádzajúca rozhodovacia prax v kazdom prípade neslúzi ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej sútaze (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 292). 260. Z toho vyplýva, ze tri tvrdenia uvedené zalobkynou na spochybnenie závaznosti porusenia sa musia zamietnut. - O dlzke trvania porusenia 261. V odôvodneniach 207 az 217 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatovala, ze obdobie, ktoré sa má vziat do úvahy pri stanovení výsky pokuty, siaha od 23. decembra 2003 do 9. augusta 2007, teda predstavuje tri roky, sedem mesiacov a sedemnást dní, co je dlzka trvania kvalifikovaná ako "velmi významná". 262. Podla zalobkyne Komisia tým, ze konstatovala, ze dlzka trvania tri roky, sedem mesiacov a sedemnást dní je znacná vzhladom na kratsiu dlzku trvania konstatovanú v rozhodnutí 1999/459 (bod 248 vyssie), nedodrzala svoju vlastnú rozhodovaciu prax, podla ktorej povazuje ovela závaznejsie porusenia dlhsieho trvania za porusenia strednej dlzky trvania. Údajne tiez nedodrzala predchádzajúce usmernenia, podla ktorých porusenia s dlzkou trvania od jedného do piatich rokov sú poruseniami strednej dlzky trvania. Okrem toho sa Komisia tým, ze v odôvodnení 217 napadnutého rozhodnutia pripomenula, ze riziko skodlivého úcinku na spotrebitelov sa zvysuje s dlzkou trvania porusenia, údajne tiez dopustila nesprávneho posúdenia, kedze výslovne uznala, ze konstatované porusenie nemalo nijaký skodlivý úcinok na hospodársku sútaz alebo na spotrebitelov. 263. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 264. Po prvé je potrebné konstatovat, ze argumentácia zalobkyne uvedená v rámci tejto casti sa netýka výpoctu dlzky trvania porusenia ako takého, ale je obmedzená jednak na spochybnenie kvalifikácie dlzky trvania konstatovanej Komisiou ako velmi významnej a jednak na spochybnenie relevantnosti zohladnenia dlzky trvania porusenia v prejednávanom prípade. 265. Po druhé, ako uz bolo uvedené v bode 227 vyssie, Komisia správne spochybnuje relevantnost predchádzajúcich usmernení v prejednávanom prípade. Navyse správne poukazuje na to, ze je pravdepodobné, ze porusenie týkajúce sa predcasného uskutocnenia koncentrácie trvá kratsie ako kartel tajnej povahy, takze podobnosti posudzovania dlzky trvania porusení s týmito rôznymi druhmi porusení sa v kazdom prípade zdajú málo relevantné. 266. Po tretie zalobkyna nepopiera, ze dlzka trvania porusenia v prejednávanom prípade bola ovela väcsia ako dlzka trvania konstatovaná v rozhodnutí 1999/459 (bod 248 vyssie). Komisia teda mohla oprávnene uviest tento odkaz v odôvodnení 217 napadnutého rozhodnutia na podporu kvalifikácie dlzky trvania v prejednávanom prípade. 267. Po stvrté vseobecné tvrdenie uvedené v odôvodnení 217 napadnutého rozhodnutia, ze riziko skodlivého úcinku na spotrebitelov sa zvysuje s dlzkou trvania, nie je vôbec rozporné. Ako totiz Komisia správne tvrdí, tým len pripomenula, ze riziko narusenia hospodárskej sútaze sa zvysuje, ak protiprávny stav pretrváva, a ze pokial ide o porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu, vzhladom na to, co bolo uvedené v bode 246 vyssie, toto riziko sa musí posudzovat a priori bez ohladu na analýzu úcinkov operácie v budúcnosti. Na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, dlzka trvania porusenia je v prejednávanom prípade relevantná. Ako Komisia správne uviedla v reakcii na písomnú otázku Vseobecného súdu, ak bolo porusenie vymedzené ako uskutocnenie protiprávneho konania alebo cinnosti, bolo opodstatnené zohladnit rozsah predmetného konania alebo cinnosti, ako aj obdobie, pocas ktorého sa cinnost vykonávala, aj ked islo o okolnosti, ktoré nastali po spáchaní porusenia. 268. Za týchto okolností zalobkyna nepreukázala, ze posúdenie Komisie týkajúce sa dlzky trvania porusenia je nesprávne. - O polahcujúcich okolnostiach 269. Ako vyplýva z odôvodnení 218 az 224 napadnutého rozhodnutia, Komisia zohladnila ako polahcujúce okolnosti skutocnost, ze zalobkyna sa na nu obrátila z vlastnej iniciatívy, pricom tiez poznamenala, ze to urobila az tri a pol roka po nadobudnutí podielu spolocnosti EDF, ako aj jej spoluprácu pocas oznamovacieho konania a po nom, pricom vsak uviedla, ze obdobie predbezného oznámenia bolo dlhé. Pokial ide o neutajovanie podielu v spolocnosti CNR v priebehu obdobia od roku 2004 do roku 2007, Komisia sa domnieva, ze to nemôze predstavovat polahcujúcu okolnost a ze skutocnost, ze nepreskúmala tento aspekt, nemôze zakladat v tejto súvislosti domnienku zákonnosti v prospech zalobkyne. Neutajovanie uvedeného podielu by mohlo nanajvýs znamenat, ze zalobkyna sa v dobrej viere domnievala, ze nemusí oznámit operáciu. Komisia nekonstatovala pritazujúce okolnosti. 270. Zalobkyna pripomína, ze predchádzajúce a nové usmernenia stanovujú, ze Komisia musí pri urcovaní výsky pokuty zohladnit polahcujúce okolnosti. Okrem nezohladnenia nedbanlivosti ako polahcujúcej okolnosti spochybnuje skutocnost, ze Komisia odmietla zohladnit neexistenciu utajovania ako polahcujúcu okolnost z dôvodu, ze nepresetrila tento aspekt. Komisia sa tým údajne dopustila nesprávneho právneho posúdenia, kedze zamenila pojmy polahcujúca okolnost a domnienka zákonnosti. 271. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 272. Treba konstatovat, ze Komisia opät správne pripomína, ze prístup pouzitý v predchádzajúcich a nových usmerneniach z dôvodov uvedených v bode 227 vyssie nie je rozhodujúci. Okrem toho Komisia má urcitú mieru volnej úvahy, pokial ide o zohladnenie alebo nezohladnenie urcitých okolností, akými sú neutajovanie nadobudnutia alebo nedbanlivost, ako polahcujúcich okolností. 273. Pokial ide konkrétne o nezohladnenie nedbanlivosti ako polahcujúcej okolnosti, vyssie uz bolo konstatované, ze Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia tým, ze zohladnila nedbanlivost pri kvalifikácii porusenia ako závazného. Okrem toho, ako Komisia este zdôraznila na pojednávaní, porusenie spocívajúce v predcasnom uskutocnení koncentrácie je príkladom porusenia, v prípade ktorého je tazké preukázat, ze bolo spáchané úmyselne. 274. Pokial ide o skutocnost, ze nedbanlivost bola zohladnená ako polahcujúca okolnost v rozhodnutí 1999/594 (bod 122 vyssie), ale nie v prejednávanom prípade, treba pripomenút, ze skutocnost, ze Komisia v niektorých prípadoch zohladnila vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi urcité oparenia ako polahcujúce okolnosti, neznamená, ze má povinnost postupovat v prejednávanom prípade rovnako, aj ked je Komisia povinná dodrziavat zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá predstavuje vseobecnú právnu zásadu, podla ktorej Komisia nemôze posudzovat porovnatelné situácie rozdielne a rozdielne situácie rovnako, pokial takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T-30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 205 a tam citovanú judikatúru). Rozhodnutie 1999/594 sa pritom jednoznacne odlisuje od prejednávaného prípadu tým, ze uvedené rozhodnutie bolo prvým rozhodnutím, ktoré Komisia prijala na základe clánku 14 nariadenia c. 4064/89. V kazdom prípade teda Komisia nemôze byt povinná pouzit v prejednávanom prípade rovnaké riesenie. 275. Okrem toho, ako bolo rozobraté v bodoch 240 a 248 az 259 vyssie, Komisia uvádza v napadnutom rozhodnutí viaceré tvrdenia, z ktorých vyplýva, ze nedbanlivost vytýkaná zalobkyni zodpovedala správaniu, ktoré je velmi vzdialené od ospravedlnitelného omylu a neprimerané vzhladom na okolnosti. 276. Komisia teda oprávnene a v súlade s právnymi predpismi konstatovala, ze skutocnost, ze porusenie bolo spáchané z nedbanlivosti, sa nemusí prejavit v znízení pokuty. 277. Okrem toho, ak Komisia odmietla zohladnit ako polahcujúcu okolnost skutocnost, ze zalobkyna neutajovala svoj podiel v spolocnosti CNR, v podstate z dôvodu, ze vzhladom na to, ze nepresetrila tento aspekt, nemôze "stanovit pre takú situáciu domnienku zákonnosti", tento záver sa musí potvrdit. Komisia totiz tak správne uviedla, ze utajovanie by preukazovalo úmysel, ktorý by mohol odôvodnit zvýsenie pokuty. Skutocnost, ze Komisia v rozhodnutí 2003/625 konstatovala, ze neutajovanie porusenia mohlo viest k neulozeniu pokuty, nie je relevantná, kedze ako uz bolo spomenuté v bode 259 vyssie, skutkové okolnosti veci, v ktorej bolo vydané táto rozhodnutie, boli odlisné. Komisia správne pripomína, ze islo o operáciu, ktorá jej bola pôvodne oznámená na úcely udelenia výnimky ako dohoda o spolupráci, ale ktorá bola následne kvalifikovaná ako koncentracný spolocný podnik. 278. Z toho vyplýva, ze zalobkyna nepreukázala, ze Komisia pri posudzovaní polahcujúcich okolností prekrocila hranice svojej diskrecnej právomoci. - O primeranosti pokuty 279. Pokial ide o zásadu proporcionality, táto zásada vyzaduje, aby akty institúcií Únie neprekracovali hranice toho, co je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie oprávnených cielov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pricom v prípade, ak existuje volba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné pouzit opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené tazkosti nesmú byt neprimerané vo vztahu k sledovaným cielom (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Spojené královstvo/Komisia, C-180/96, Zb. s. I-2265, bod 96, a rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 274 vyssie, bod 223). Z toho vyplýva, ze sumy pokút nesmú byt neprimerané vo vztahu k sledovaným cielom, teda vo vztahu k dodrziavaniu pravidiel hospodárskej sútaze, a ze výska pokuty ulozenej podniku za porusenie v oblasti hospodárskej sútaze musí byt primeraná poruseniu posudzovanému ako celok, a to najmä s prihliadnutím na jeho závaznost (pozri rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, uz citovaný v bode 274 vyssie, bod 224 a tam citovanú judikatúru). 280. V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze v prejednávanom prípade bez ohladu na to, ze sankcionované porusenie bolo spáchané z nedbanlivosti a nemalo úcinok na hospodársku sútaz, ide o závazné porusenie, ktoré narúsa efektivitu kontroly koncentrácií v rozsahu Spolocenstva Komisiou, s velmi významnou dlzkou trvania. 281. Okrem toho, pokial ide o nedbanlivost vytýkanú zalobkyni, ide o správanie, ktoré je velmi vzdialené od ospravedlnitelného omylu a neprimerané vzhladom na okolnosti. 282. Okrem toho Komisia je oprávnená pri urcovaní výsky pokút vziat do úvahy potrebu zabezpecit ich dostatocne odstrasujúci úcinok (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 108, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, T-304/94, Zb. s. II-869, bod 89). Vztah medzi velkostou a celkovými zdrojmi podnikov na jednej strane a potrebou zabezpecit odstrasujúci úcinok pokuty na druhej strane navyse nemozno spochybnit. Komisia tak pri výpocte výsky pokuty môze zohladnit okrem iného velkost a hospodársku silu dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C-413/08 P, Zb. s. I-5361, bod 112 a tam citovanú judikatúru). Ako bolo pritom spomenuté v bodoch 225 a 226 vyssie, suma 20 miliónov eur predstavuje priblizne len 0,04 % obratu skupiny Suez v priebehu roka 2007 (47,5 miliardy eur), ktorá je podnikom dotknutým koncentráciou v zmysle clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89, lebo prostredníctvom zalobkyne nadobudla výlucnú faktickú kontrolu nad spolocnostou CNR, a priblizne 0,13 % konsolidovaného obratu zalobkyne v priebehu roka 2007 (15,2 miliardy eur v priebehu roka 2007 a 14,6 miliardy eur v priebehu roka 2008, vrátane obratu spolocnosti CNR). 283. Vzhladom na vsetky tieto okolnosti a najmä na skutocnost, ze hoci je suma pokuty 20 miliónov eur vysoká, je ovela nizsia ako sumy, ktoré mohli byt ulozené vzhladom na maximálny limit 10 % obratu dotknutého podniku stanovený v clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 4064/89, pricom táto suma sa nezdá neprimeraná vo vztahu k sledovanému cielu spocívajúcemu v ochrane systému oznamovania a schvalovania pred uskutocnením koncentrácie v rozsahu Spolocenstva a je primeraná poruseniu posudzovanému ako celok. 284. Zalobkyna vsak tvrdí, ze neprimeranost pokuty je preukázaná najmä vzhladom na podstatne nizsie pokuty ulozené v rozhodnutiach 1999/594 (bod 122 vyssie) a 1999/459 (bod 248 vyssie), ci dokonca neulozenie pokuty v rozhodnutí 2003/625 alebo v rozhodnutí Komisie 2003/754/ES z 26. júna 2002, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom a Dohodou o EHP (vec COMP/M.2650 - Haniel/Cementbouw/JV) [ neoficiálny preklad ] (Ú. v. ES L 282, 2003, s. 1). Pokial ide o rozhodnutie v tejto poslednej uvedenej veci, rovnako ako v prípade rozhodnutia vydaného vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 2003/625, uz citované v bode 259 vyssie, posudzované skutkové okolnosti sa podstatne odlisovali od prejednávaného prípadu. Hoci sa totiz dotknuté osoby pôvodne spoliehali na posúdenie holandského orgánu hospodárskej sútaze, podla ktorého predmetná operácia nebola koncentráciou, Komisia následne konstatovala, ze islo o koncentráciu v rozsahu Spolocenstva, ktorá jej mala byt oznámená. 285. Pokial ide o pokuty ulozené vo veciach, v ktorých boli vydané rozhodnutia 1999/594 (bod 122 vyssie) a 1999/459 (bod 248 vyssie), vo výske 33 000 eur a 219 000 eur, skutocne existuje velmi velký rozdiel medzi týmito sumami a sumou 20 miliónov eur ulozenou v prejednávanom prípade. Komisia vsak správne tvrdí, ze tieto predchádzajúce rozhodnutia pochádzajú z ovela skorsieho obdobia uplatnovania clánku 14 nariadenia c. 4064/89, pricom táto skutocnost je navyse spomenutá v uvedených rozhodnutiach. Okrem toho oboma rozhodnutiami bola ulozená cast pokuty za neoznámenie a vyssia cast za porusenie povinnosti pozastavit koncentráciu, pricom bolo uvedené, ze v spomenutých sumách boli zohladnené osobitné okolnosti týchto vecí a tieto sumy nemali vplyv na neskorsie prípady uplatnenia uvedeného clánku 14. 286. Ako uz bolo spomenuté vyssie, predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie v kazdom prípade neslúzi ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej sútaze (pozri analogicky rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 259 vyssie, bod 292). Okrem toho skutocnost, ze Komisia v minulosti pri urcitých typoch porusení uplatnila pokuty na urcitej úrovni, ju nemôze zbavit moznosti zvýsit túto úroven v rámci obmedzení uvedených v nariadení c. 4064/89, ak je to nevyhnutné na zabezpecenie uskutocnovania politiky hospodárskej sútaze Únie. Efektívne uplatnovanie pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej sútaze si totiz vyzaduje, aby Komisia mohla kedykolvek prispôsobit výsku pokút potrebám tejto politiky (pozri analogicky rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 230 vyssie, bod 169 a tam citovanú judikatúru). 287. Prvá cast stvrtého zalobného dôvodu sa teda musí zamietnut. O druhej casti stvrtého zalobného dôvodu zalozenej na neprimeranosti pokuty vo vztahu k cielu spocívajúcemu v odstrasení a nekonzistentnosti politiky Komisie v oblasti hospodárskej sútaze 288. Zalobkyna sa odvoláva jednak na neprimeranost a nekonzistentnost ulozenej pokuty vo vztahu k pravidlám uplatnitelným v oblasti kartelov a jednak na nekonzistentnost ulozenej sumy vo vztahu k rozhodovacej praxi Komisie a cielom kontroly koncentrácií. 289. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 290. Po prvé, pokial ide o neprimeranost a nekonzistentnost ulozenej pokuty vo vztahu k pravidlám uplatnitelným v oblasti kartelov, zalobkyna v podstate tvrdí, ze vzhladom na politiku zhovievavosti uplatnitelnú v oblasti kartelov, podla ktorej podnik, ktorý sa podielal na karteli a ktorý oznámi jeho existenciu Komisii, môze získat úplné oslobodenie od pokút, jej malo byt priznané také oslobodenie. Tiez poznamenáva, ze Komisia mala iné právne nástroje, ktoré jej umoznovali ukoncit porusenia alternatívnymi prostriedkami, konkrétne rozhodnutia, ktorými sa záväzky v rámci nariadenia c. 1/2003 vyhlasujú za záväzné, a dohody o vine a treste, ktoré sú zalozené na zásade zmiernenia alebo zrusenia penaznej sankcie pre spolupracujúci podnik. Poukazuje tiez na existenciu pokuty v porovnatelnej výske v rozhodnutí Komisie vydanom v case, ked bolo vydané napadnuté rozhodnutie, ulozenej podniku, ktorý sa podielal asi trinást rokov na tajnom karteli týkajúcom sa urcovania cien a rozdelenia geografických trhov, a predkladá súhrnnú tabulku so sumami pokút ulozených v niektorých iných kartelových veciach. 291. Treba poukázat na to, ze pokial ide o porovnanie s politikou zhovievavosti uplatnovanou v oblasti kartelov, Komisia správne tvrdí, ze toto porovnanie je irelevantné. Táto politika totiz zodpovedá osobitným tazkostiam odhalovania kartelov, ktoré sú vzhladom na svoju povahu tajnými poruseniami. Program zhovievavosti a dohody o vine a treste sú osobitnými nástrojmi súvisiacimi s týmto kontextom a akékolvek analogické uplatnenie v rámci rezimu koncentrácií v rozsahu Spolocenstva, ktorý je zalozený na oznamovacej povinnosti a povinnosti respektovat výlucnú právomoc Komisie týkajúcu sa predbezného povolovania, sa musí zamietnut. Pokial ide o právomoc Komisie podla nariadenia c. 1/2003 vyhlásit za záväzné záväzky ponúknuté podnikmi a konstatovat, ze nie je potrebné stíhat porusenie, cielom takýchto rozhodnutí je tiez odstránit nepriaznivé úcinky predmetných dohôd alebo praktík na trh. Vzhladom na to, ze koncentrácia posudzovaná v prejednávanom prípade bola schválená, akákolvek analógia s týmto mechanizmom je irelevantná. 292. Dalej je potrebné preskúmat tvrdenie zalobkyne zalozené na tom, ze spanielskej spolocnosti Repsol bola v rozhodnutí Komisie K(2008) 5476 v konecnom znení z 1. októbra 2008 týkajúcom sa konania podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C.39181 - Svieckové vosky), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie zo 4. decembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, s. 17), ulozená pokuta vo výske porovnatelnej s u lozenou pokutou, konkrétne vo výske 19,8 milióna eur. Zalobkyna poznamenáva, ze Repsol bola sankcionovaná za svoju dlhodobú úcast na tajnej kartelovej dohode, zatial co Komisia jej vytýka len porusenie spáchané z nedbanlivosti bez úcinkov na trh. Poukazuje tiez na existenciu dalsích príkladov ulozenia pokút v porovnatelnej výske v iných kartelových rozhodnutiach. Toto porovnanie vsak nemôze obstát z toho istého dôvodu, ako bol uvedený v predchádzajúcom bode. Na tieto rozhodnutia prijaté v osobitnej oblasti kartelov, zodpovedajúce vlastným cielom a vlastnej metodike, ktoré súvisia s tajnou povahou kartelových dohôd, sa totiz nemozno úcinne odvolávat na úcely posúdenia primeranosti pokuty ulozenej v prejednávanom prípade. Okrem toho, kedze Komisia môze postupne rozvíjat svoju politiku pokút za urcitý typ porusenia, ako to bolo spomenuté v bode 286 vyssie, zdá sa, ze nic jej nebráni v tom, aby rozvíjala politiku pokút zodpovedajúcu vlastnej logike v oblasti koncentrácií. 293. Po druhé, pokial ide o nekonzistentnost ulozenej sumy vo vztahu k rozhodovacej praxi Komisie a cielom kontroly koncentrácií, zalobkyna tvrdí, ze Komisia tým, ze tak prísne sankcionovala podnik, ktorý sa na nu obrátil z vlastnej iniciatívy, a konstatovala, ze jej sankcná právomoc sa premlcala po piatich rokoch, Komisia vyslala signál, ktorý je v rozpore s riadnou správou jej politiky hospodárskej sútaze v oblasti kontroly koncentrácií. Podla zalobkyne prístup, ktorý by viac zodpovedal zásadám proporcionality a riadnej správy vecí verejných, mohol spocívat v konstatovaní porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 bez toho, aby to viedlo k ulozeniu pokuty. Zalobkyna navyse pripomína, ze Komisia v rozhodnutí 1999/594 (bod 122 vyssie) jednoznacne konstatovala, ze ulozí len mierne pokuty podnikom, ktoré len z nedbanlivosti neoznámia koncentráciu a ktoré sa na nu obrátia z vlastnej iniciatívy. Zalobkyna preto tvrdí, ze Komisia nedodrzala zásadu legitímnej dôvery. 294. Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkyne. 295. V tejto súvislosti, pokial ide o tvrdenie, ze pokuta ulozená v prejednávanom prípade je v rozpore s riadnou správou politiky hospodárskej sútaze v oblasti kontroly koncentrácií, situácia predpokladaná zalobkynou, v ktorej sú subjekty, ktoré prípadne porusia povinnost oznámit operáciu, údajne zvýhodnené, ak sa neobrátia na Komisiu pred uplynutím pätrocnej premlcacej lehoty, a to tým skôr, ak predmetná operácia narúsa hospodársku sútaz, nie je v nijakom prípade hodnovernejsia ako situácia, ktorú predpokladá Komisia. Komisia uvádza, ze sa opodstatnene domnieva, ze ulozenie vysokých pokút za porusenia clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 4064/89 predovsetkým odstrasí podniky od páchania takých porusení. Skutocne sa zdá dôveryhodné, ze samotné oznámenie mozného ulozenia pokuty 20 miliónov eur bez jej skutocného uplatnenia by zjavne nemalo rovnaký odstrasujúci úcinok. 296. Pokial ide o porusenie legitímnej dôvery, Vseobecný súd polozil Komisii písomnú otázku týkajúcu sa významu odôvodnenia 18 rozhodnutia 1999/594 (bod 122 vyssie), na ktoré sa zalobkyna v tejto súvislosti osobitne odvolala a v ktorom sa uvádza: "... Komisia sa domnieva, ze za okolností opísaných spolocnostou Samsung, teda v prípade neoznámenia operácie z nedbanlivosti bez toho, aby nastali nepriaznivé dôsledky pre hospodársku sútaz, a bez toho, aby otázka kontroly vyvolávala osobitné problémy, podnik má záujem informovat Komisiu a oznámit predmetnú operáciu, ako to skutocne urobila spolocnost Samsung. Podnik tak podstupuje riziko, ze mu Komisia ulozí pomerne nízku pokutu (v závislosti od osobitných okolností veci), ale zároven sa vyhne závaznejsím dôsledkom rozhodnutia, ktoré Komisia môze prijat na základe clánku 14 nariadenia o koncentráciách, pokial sa preukáze, ze podnik koná v zlej viere..." 297. Komisia v reakcii na otázku, ci vzhladom na vseobecnú povahu týchto konstatovaní, ako aj neexistenciu usmernení týkajúcich sa pokút v tejto oblasti uvedené konstatovania bolo mozné chápat tak, ze vyjadrujú metódu, ktorou sa Komisia chcela riadit pri uplatnovaní clánku 14 nariadenia c. 4064/89, najmä uviedla, ze cielom spomenutej pasáze bolo zamietnut návrh vyjadrený spolocnostou Samsung, aby Komisia prijala politiku amnestie v prípade neúmyselného neoznámenia, ktoré nemalo nepriaznivé úcinky na hospodársku sútaz, a ak subjekty spontánne upriamili pozornost Komisie na svoj omyl a usilovali sa napravit ho. Komisia tým chcela vyjadrit, ze politika amnestie nie je nevyhnutná ani vhodná, lebo podniky v kazdom prípade môzu mat záujem informovat Komisiu. Komisia tvrdí, ze práve v tomto kontexte poukázala na riziko podniku, ze mu Komisia ulozí pomerne nízku pokutu, pricom uviedla, ze to platí len za osobitných okolností predmetnej veci. 298. Treba konstatovat, ze toto vysvetlenie Komisie je prijatelné, aj ked odkaz na skutocnost, ze sankcia podla clánku 14 nariadenia c. 4064/89 sa ulozí len v prípade zlej viery, na konci uvedenej pasáze je zalozený na nesprávnom výklade tohto ustanovenia, ktoré umoznuje ulozit pokuty aj v prípade neexistencie zlej viery, konkrétne v prípade nedbanlivosti, ako to vyplýva z vyssie uvedenej analýzy tohto ustanovenia. 299. Okrem toho Komisia správne pripomína, ze zalobkyna sa nemôze odvolávat na legitímnu dôveru v zachovanie úrovne pokút ulozených pred desiatimi rokmi, v skorej fáze uplatnovania nariadenia c. 4064/89. Vyssie uz totiz bolo pripomenuté, ze judikatúra uznáva potrebu umoznit Komisii prispôsobit úroven pokút potrebám politiky hospodárskej sútaze, co vylucuje, aby subjekty mohli vkladat legitímnu dôveru v zachovanie existujúceho stavu, a to tým skôr, ze politika hospodárskej sútaze sa vyznacuje sirokou diskrecnou právomocou Komisie, najmä pokial ide o urcovanie výsky pokút (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 230 vyssie, body 169 az 173). Je zrejmé, ze takýto záver platí tým skôr v prípade neexistencie usmernení pre porusenia sankcionované podla nariadenia c. 4064/89. Preto sa predmetná pasáz nemohla chápat tak, ze vyjadruje metódu, ktorou sa Komisia chcela riadit pri uplatnovaní clánku 14 nariadenia c. 4064/89 v budúcnosti. 300. Okrem toho odkaz na rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2008, AC-Treuhand/Komisia (T-99/04, Zb. s. II-1501), ktorý Komisia uviedla v konaní pred Vseobecným súdom, nie je irelevantný. V uvedenej veci Súd prvého stupna v bode 164 spomenutého rozsudku konstatoval, ze rozhodovacia prax Komisie dodrziavaná pocas viac ako dvadsiatich rokov, ktorá sa obmedzovala na to, ze neodsudzovala a nesankcionovala poradenské podniky podielajúce sa na kartelových dohodách, pricom vsak neodmietla myslienku, ze mozno vyvodit ich zodpovednost za porusenie, nemohla mat za následok vznik odôvodneného ocakávania, ze Komisia sa v budúcnosti zdrzí stíhania a sankcionovania poradenských podnikov, ak sa tieto podniky zúcastnia na kartelovej dohode. Skutocnost, ze pokuta ulozená v tomto prípade bola velmi nízka, nie je rozhodujúca pre prejednávaný prípad, kedze ako Komisia správne tvrdí, islo o sankcionovanie subjektov, najmä poradenských spolocností, v prípade ktorých sa v minulosti rozhodlo, ze ich prípadná úcast na cinnostiach kartelu sa nebude sankcionovat. 301. Napokon rozhodnutia vnútrostátnych orgánov, ktoré Komisia spomenula z dôvodu, ze sa tiez týkajú ulozenia nezanedbatelných pokút za porusenia zákazu uskutocnenia koncentrácií, v kazdom prípade nie sú relevantné na posúdenie primeranosti pokuty v prejednávanom prípade, pricom navyse mozno lahko zistit skutkové rozdiely medzi vecami citovanými Komisiou a prejednávaným prípadom. 302. V dôsledku toho sa druhá cast stvrtého zalobného dôvodu, a teda aj stvrtý zalobný dôvod ako celok musia zamietnut. 303. Pokial ide o subsidiárne návrhy týkajúce sa návrhu na znízenie pokuty, Vseobecný súd sa v rámci svojej neobmedzenej právomoci v kazdom prípade domnieva, ze neexistuje dôvod na znízenie pokuty na základe tejto právomoci, kedze zastáva názor, ze výska pokuty, ktorá je ovela nizsia ako výska pokuty, ktorú teoreticky bolo mozné ulozit, je primeraná okolnostiam prejednávanej veci súvisiacim so závaznostou a dlzkou trvania porusenia konstatovaného Komisiou, ako aj s celkovými zdrojmi zalobkyne. 304. Vzhladom na vyssie uvedené sa zaloba musí v celom rozsahu zamietnut. O trovách 305. Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je potrebné ulozit jej povinnost znásat vlastné trovy konania a nahradit trovy konania vynalozené Komisiou v súlade s návrhom Komisie. Výrok Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Electrabel je povinná nahradit trovy konania. References 1. file:///tmp/lynxXXXXHkpmW2/L93945-8310TMP.html#t-ECR_62009TJ0332_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:059:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:024:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:395:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1997:180:TOC 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1974:319:TOC 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0185&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0002&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0201&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0029&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985C?0089&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996T?0185&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0067&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0407&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0038&locale=SK 16. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:066:TOC 17. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:095:TOC 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006T?0282&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0411&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0210&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0525&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0025&locale=SK 23. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:225:TOC 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0367&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0017&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0521&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0304&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0238&locale=SK 29. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2006:210:TOC 30. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:009:TOC 31. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 32. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0328&locale=SK 35. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1983:109:TOC 36. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0137&locale=SK 37. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0308&locale=SK 38. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:183:TOC 39. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:223:TOC 40. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0203&locale=SK 41. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0180&locale=SK 42. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0100&locale=SK 43. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0304&locale=SK 44. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0413&locale=SK 45. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:282:TOC 46. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2009:295:TOC 47. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0099&locale=SK 48. file:///tmp/lynxXXXXHkpmW2/L93945-8310TMP.html#c-ECR_62009TJ0332_SK_01-E0001 49. file:///tmp/lynxXXXXHkpmW2/L93945-8310TMP.html#I1 50. file:///tmp/lynxXXXXHkpmW2/L93945-8310TMP.html#MO 51. file:///tmp/lynxXXXXHkpmW2/L93945-8310TMP.html#DI