ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora) zo 17. mája 2013 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Kartely -- Európsky trh s morskými palivovými hadicami -- Rozhodnutie, ktorým sa konstatuje porusenie clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP -- Urcenie cien, rozdelenie trhu a výmena citlivých obchodných informácií -- Pripísatelnost protiprávneho správania -- Pokuty -- Usmernenia k metóde stanovovania pokút z roku 2006 -- Legitímna dôvera -- Horná hranica 10 % -- Polahcujúce okolnosti -- Spolupráca" Vo veci T-146/09, Parker ITR Srl, so sídlom vo Veniane (Taliansko), Parker-Hannifin Corp., so sídlom v Mayfield Heights, Ohio (Spojené státy), v zastúpení: B. Amory, F. Marchini Cŕmia, a F. Amato, advokáti, zalobkyne, proti Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne N. Khan, V. Bottka a S. Noë, neskôr V. Bottka, S. Noë a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na ciastocné zrusenie rozhodnutia Komisie K(2009) 428 v konecnom znení z 28. januára 2009 v konaní podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.406 - Morské palivové hadice) v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka zalobkýn, a subsidiárne návrh na zrusenie alebo podstatné znízenie pokuty, ktorá im bola daným rozhodnutím ulozená, VSEOBECNÝ SÚD (prvá komora), v zlození: predseda komory J. Azizi, sudcovia M. Prek a S. Frimodt Nielsen (spravodajca), tajomník: J. Weychert, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 27. apríla 2012, vyhlásil tento Rozsudok Skutkové okolnosti Odvetvie morských palivových hadíc urcených na ropu a plyn 1 Morské palivové hadice sa pouzívajú na nacerpanie surovej sladkej alebo spracovanej ropy a iných ropných produktov z mimopobrezných zariadení (napríklad z plavákov - prichytených o dno na sírom mori, slúziacich ako uväzovací bod pre ropné tankery - alebo plávajúcich tazobných skladovacích a cerpacích zariadení - ktoré sú systémami plávajúcich cisterien pouzívaných na extrakciu ropy alebo plynu z prilahlej ropnej plosiny, ich spracovanie a uskladnenie az do ich precerpania do ropných tankerov) do cisternových lodí a neskôr ich opätovné vypustenie z týchto plavidiel do mimopobrezných zariadení (napríklad plavákov) alebo zariadení na pevnine. 2 Morské palivové hadice sa nepouzívajú na pevnine - cize sa pouzívajú vo vode alebo v jej blízkosti - zatial co priemyselné alebo zemné hadice sa pouzívajú na pevnine. 3 Kazdé zariadenie s morskými palivovými hadicami obsahuje podla konkrétnych potrieb klientov niekolko standardných hadíc, speciálnych hadíc s prípojkami na oboch koncoch a dalsie vybavenie, akým sú uzávery, koncovky, alebo aj iné plávajúce zariadenia. V prejednávanej veci slovné spojenie "morské palivové hadice" zahrna aj toto dalsie vybavenie. 4 Morské palivové hadice pouzívajú ropné spolocnosti, výrobcovia plavákov, prístavné terminály, ropný priemysel a vlády, pricom sa kupujú tak na realizáciu nových projektov, ako aj na úcely výmeny. 5 Pokial ide o nové projekty, ropné terminály alebo dalsí konecní pouzívatelia poveria väcsinou inziniersku spolocnost (nazývanú aj "konstruktér materiálu", "konstruktér OEM" alebo "zhotovitel"), aby postavila alebo nainstalovala nové zariadenia na rozvod ropy, akými sú systémy priviazania na jeden bod alebo plávajúce výrobné, skladovacie a cerpacie zariadenia. Na takéto projekty zhotovitel nakúpi vsetky komponenty morských palivových hadíc od jedného výrobcu. 6 Po nainstalovaní týchto morských palivových hadíc sa musia jednotlivé diely vymenit v období od jedného do siedmich rokov. Nákup morských hadíc urcených na výmenu (tiez známy ako "odvetvie s náhradnými dielmi") vykonávajú casto priamo koncoví uzívatelia. V niektorých prípadoch vsak títo koncoví pouzívatelia poveria nákupmi svoje dcérske spolocnosti a externé podniky, v ktorých svoje nákupy centralizujú. Predaj morských palivových hadíc urcených na výmenu starých hadíc predstavuje väcsí podiel na svetovom trhu s morskými hadicami nez podiel predaja nových výrobkov. 7 Dopyt po morských palivových hadiciach závisí do znacnej miery od vývoja v odvetví ropného priemyslu, a to najmä od tazby ropy v oblastiach, ktoré sú vzdialené od miesta spotreby. Dopyt v priebehu casu vzrástol. Je cyklický a do istej miery súvisí s vývojom cien ropy. Dopyt významnejsie narástol na konci 60. rokov a este sa zvýsil na zaciatku 70. rokov, najmä v oblastiach produkujúcich ropu v Perzskom zálive, Severnom mori a severnej Afrike. Pocas 80. rokov sa dopyt zvysoval najmä zo strany rozvíjajúcich sa státnych ropných spolocností z juznej Ameriky. Koncom 90. rokov sa dopyt presunul do západnej Afriky. 8 Morské palivové hadice vyrábajú spolocnosti, ktoré sú známe výrobou pneumatík a kaucuku, alebo niektorá z ich "spin-off" (kvázinástupnícka spolocnost). Sú vyrábané na zákazku v súlade s poziadavkami zákazníkov. Kedze dopyt po morských palivových hadiciach je z geografického hladiska siroko rozptýlený, väcsina výrobcov morských palivových hadíc zamestnáva znacný pocet zástupcov, ktorí pre konkrétne trhy poskytujú vseobecné marketingové sluzby a ponúkajú výrobky týchto výrobcov v rámci uverejnovaných verejných sútazí. 9 Morské palivové hadice sú uvádzané na trh po celom svete a hlavní výrobcovia pôsobia na medzinárodnej úrovni. Normatívne poziadavky uplatnované na morské palivové hadice sa v jednotlivých krajinách zásadne nelísia, a hoci technické poziadavky sa lísia v závislosti od prostredia a podmienok pouzitia, nepovazuje sa to za prekázku predaja morských palivových hadíc po celom svete. 10 Napokon, pocas obdobia, ktoré bolo zohladnené v napadnutom rozhodnutí, úcastníci kartelu predávali morské palivové hadice vyrobené v Japonsku, v Spojenom královstve, v Taliansku a Francúzsku, koncovým pouzívatelom, ako aj zhotovitelom so sídlom v rôznych krajinách Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP). Hoci väcsina systémov morských palivových hadíc bola urcená na konecné pouzitie mimo Európy, niektorí z hlavných svetových zhotovitelov sa nachádzajú v rôznych krajinách Únie a EHP Predstavenie zalobkýn 11 Jedna z dvoch zalobkýn, Parker-Hannifin Corp. sa zaoberá výrobou systémov a technológií pre pohyb a ovládanie, pricom poskytuje riesenia v oblasti presného strojárstva pre siroký sortiment na trhoch v oblasti obchodu, mobilných zariadený, priemyselných výrobkov a letectva. 12 Parker-Hannifin sa delí na osem skupín: letectvo, hydraulické systémy, filtrácia, kontrola zivotného prostredia a priemyslu, konektory pre vedenie kvapalín, tesnenia, prístrojové vybavenie a automatizácia/pneumatiky. Skupina zaoberajúca sa konektormi pre vedenie kvapalín sa delí na styri geografické oblasti (Severná Amerika, Juzná Amerika, Európska únia a Ázia). V Únii sa skupina zaoberajúca sa konektormi pre vedenie kvapalín skladá zo styroch divízii a jednej prevádzkovej zlozky. Výrobky tejto prevádzkovej zlozky sa predávajú na celosvetovom trhu výrobkov pre námornú tazbu ropy a plynu. 13 Parker-Hannifin je materskou spolocnostou Parker-Hannifin International Corp. Táto posledná uvedená spolocnost je zase materskou spolocnostou spolocnosti Parker Italy holding LLC. Parker Italy Holding LLC vlastní Parker Italy Holding Srl, ktorá je materskou spolocnostou druhej zalobkyne, t. j. Parker ITR Srl. 14 Konsolidovaný celosvetový obrat spolocnosti Parker-Hannifin týkajúci sa vsetkých jej výrobkov za úctovný rok 2006 dosiahol 7410 miliónov eur. 15 Parker ITR vyrába a predáva priemyselné, hydraulické a morské palivové hadice pre vedenie ropy a plynu, ako aj jednotlivé zlozky na ich výrobu. Jej obrat dosiahol v roku 2006 [dôverné] ( [2]1 ) eur. Sídli vo Veniane (Taliansko). 16 Úsek cinnosti v oblasti morských hadíc pre ropu a plyn, ktorý patrí spolocnosti Parker ITR, bol zalozený v roku 1966 spolocnostou Pirelli Treg SpA patriacej do skupiny Pirelli. 17 V decembri 1990 boli cinnosti spolocnosti Pirelli Treg v oblasti morských hadíc presunuté na spolocnost ITR SpA co je spolocnost, ktorá vznikla po zlúcení Pirelli Treg so spolocnostou Itala, druhou dcérskou spolocnostou skupiny Pirelli. V roku 1993 bola spolocnost ITR nadobudnutá spolocnostou Saiag SpA. 18 Po zacatí rokovaní so spolocnostou Parker-Hannifin o prípadnom predaji najmä jej cinností v oblasti morských hadíc ITR zalozila 27. júna 2001 dcérsku spolocnost ITR Rubber Srl. 19 V tejto súvislosti treba po prvé spresnit, ze Parker-Hannifin Holding, dcérska spolocnost, ktorá bola zalozená v rámci skupiny Parker s cielom odkúpit od spolocnosti ITR úsek cinnosti v oblasti kaucukových hadíc, uzavrela 5. decembra 2001 so spolocnostou ITR zmluvu, podla ktorej Parker-Hannifin Holding nadobudla 100 % akcií spolocnosti ITR Rubber. 20 Po druhé z ustanovení uvedených v písmene e) preambuly tejto zmluvy vyplýva, ze prevod úseku cinnosti v oblasti kaucukových hadíc od ITR na ITR Rubber sa uskutocní na ziadost spolocnosti Parker-Hannifin Holding. 21 Po tretie clánok 3.1.3 danej zmluvy stanovuje, ze "povinnost [Parker-Hannifin Holding] závisí... od vykonania prevodu [spolocnostou ITR]". ITR "bude neustále informovat [Parker-Hannifin Holding] o stave pokroku v prevode a... bude sa sústredit spolu s [touto spolocnostou] na vsetky dôlezité zmeny prevodu... ktoré [sa ukázu] nevyhnutné alebo [sa budú] povazovat za vhodné". 22 Po stvrté clánok 7.1.2 zmluvy spresnuje, ze ITR Rubber, ktorá bola zalozená "na úcely prevodu a do toho momentu"... "nepodnikala, nepredkladala rocnú úctovnú závierku ani nevykonávala ziadne iné cinnosti nez tie, ktoré boli nevyhnutné na to, aby sa prevod úplne uskutocnil, a od momentu uskutocnenia tohto prevodu pokracovala v beznej hospodárskej cinnosti a nevykonávala ziadnu inú cinnost". 23 Dna 19. decembra 2001 ITR previedla svoj úsek cinnosti v oblasti kaucukových hadíc, cize aj úsek cinnosti v oblasti morských hadíc, na spolocnost ITR Rubber. 24 Prevod sa uskutocnil s úcinnostou k 1. januáru 2002. 25 Dna 31. januára 2002 bola ITR Rubber predaná spolocnosti Parker-Hannifin Holding a o niekolko mesiacov sa premenovala na Parker ITR. 26 Parker-Hannifin Holding, neskôr Parker Italy Holding Srl, vlastní 100 % podiel v spolocnosti Parker ITR. Správne konanie 27 Zatial co ministerstvo spravodlivosti Spojených státov a orgány hospodárskej sútaze Japonska a Spojeného královstva zacali vysetrovanie v súvislosti s podobnými skutkovými okolnostami, spolocnost [dôverné] predlozila s odvolaním sa na program zhovievavosti stanovený v oznámení Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v kartelových prípadoch ([3]Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17) (dalej len "oznámenie o spolupráci") Komisii Európskych spolocenstiev 20. decembra 2006 ziadost o oslobodenie, pricom oznámila existenciu kartelu na trhu s morskými palivovými hadicami. 28 Komisia tak zacala vysetrovanie pre porusenie clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP a 2. mája 2007 vykonala niekolko inspekcií u spolocnosti Parker ITR, ostatných dotknutých výrobcov, ako aj u [dôverné] a pána W. 29 Manuli Rubber Industries 4. mája 2007, Parker ITR 17. júla 2007 a Bridgestone 7. decembra 2007 zaslali Komisii ziadost o zhovievavost. 30 Komisia 28. apríla 2008 prijala oznámenie o výhradách, ktoré dorucila rôznym dotknutým spolocnostiam medzi 29. aprílom a 1. májom 2008. 31 Vsetky dotknuté spolocnosti odpovedali na oznámenie o výhradách v stanovených lehotách a poziadali, s výnimkou [dôverné]/DOM, ContiTech AG a Continental AG, o ústne vypocutie, ktoré sa konalo 23. júla 2008. Napadnuté rozhodnutie 32 Dna 28. januára 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 428 v konecnom znení v konaní podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.406 - Morské palivové hadice) (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). Z napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze: -- je adresované jedenástim spolocnostiam, vrátane zalobkýn, -- spolocnosti v nom uvedené sa za okolností, ktoré sa v jednotlivých prípadoch odlisovali, zúcastnili na jedinom a komplexnom porusení, ktorého predmetom bolo pridelovanie zákaziek vo verejných sútaziach, urcenie cien, urcovanie kvót, stanovovanie podmienok predaja, geografické rozdelenie trhov a výmena citlivých informácií týkajúcich sa cien, objemov predaja a verejných zákaziek, -- kartel sa zacal najneskôr 1. apríla 1986 (hoci je pravdepodobné, ze trval od zaciatku 70. rokov) a skoncil 2. mája 2007, -- od 13. mája 1997 do 11. júna 1999 boli cinnosti kartelu obmedzené a medzi jeho clenmi doslo k nezhodám; podla Komisie to vsak neviedlo k skutocnému preruseniu porusenia; organizovaná struktúra kartelu bola totiz rovnakým spôsobom a s tými istými úcastníkmi, (s výnimkou Manuli, ktorá opätovne plne vstúpila do kartelu az o rok neskôr), úplne obnovená v júni 1999; treba preto dospiet k záveru, ze výrobcovia sa dopustili jediného a pokracujúceho porusenia, ktoré trvalo od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007 alebo prinajmensom, ak by sa napriek vsetkému dospelo k záveru, ze doslo k preruseniu jediného a opakujúceho sa porusenia, na obdobie od 13. mája 1997 do 11. júna 1999 sa v kazdom prípade neprihliada pri výpocte pokuty, a to vzhladom na obmedzený pocet dôkazov o porusení v tomto období, -- zodpovednost zalobkýn sa konstatovala za tieto obdobia: -- Parker ITR: od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007, -- Parker-Hannifin: od 31. januára 2002 do 2. mája 2007, -- podla kritérií stanovených v usmerneniach k metóde stanovenia pokút ulozených podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 ([4]Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, dalej len "usmernenia"), základná výska pokuty, ktorá sa mala ulozit kazdej zo spolocností sa urcila takto: -- Komisia vychádzala z priemeru celosvetového rocného predaja kazdej zo spolocností v období rokov 2004 az 2006, s výnimkou spolocnosti Yokohama Rubber, v prípade ktorej zohladnila obdobie rokov 2003 az 2005; Komisia v tejto súvislosti zohladnila predaj fakturovaný kupujúcim usadeným v EHP, -- urcila relevantný predaj kazdej z nich na základe ich celosvetového trhového podielu na agregovanom objeme predajov v rámci EHP v súlade s bodom 18 usmernení, -- zohladnila 25 % uvedenej hodnoty (namiesto maximálnych 30 % stanovených v usmerneniach) s ohladom na závaznost porusenia, -- vynásobila takto dosiahnutú hodnotu poctom rokov úcasti kazdej spolocnosti na porusení, -- napokon v súlade s bodom 25 usmernení zohladnila dodatocnú sumu rovnajúcu sa 25 % relevantného predaja na úcely odstrasenia, -- Komisia dalej zohladnila voci Parker ITR a jednej dalsej spolocnosti pritazujúce okolnosti a zamietla vsetky polahcujúce okolnosti v prípade ostatných clenov kartelu, -- napokon, na základe oznámenia o spolupráci Komisia znízila pokutu týmto dvom spolocnostiam a zamietla ziadosti o znízenie, ktoré podali Parker ITR a este jedna dalsia spolocnost. 33 Pokial ide o Parker ITR, Komisia dospela k záveru, ze hodnota predajov bola vo výske [dôverné] eur na základe podielu na svetovom trhu [dôverné] %, ze Parker ITR sa zúcastnovala na karteli 19 rokov a 5 dní, z coho vyplýva koeficient 19, a Parker-Hannifin sa na nom zúcastnovala 5 rokov 3 mesiace a 3 dni, z coho vyplýva koeficient 5,5, pricom po uplatnení jednotlivých faktorov spresnených v predchádzajúcom bode, stanovila základnú výsku pokuty na 19700000 eur pre Parker ITR a 6 400 000 eur pre Parker-Hannifin. 34 Vzhladom na pritazujúce okolnosti uplatnené proti spolocnosti Parker ITR a Parker-Hannifin, bola pokuta následne zvýsená na 25610000 eur pre Parker ITR, na ktorej zaplatenie je Parker-Hannifin solidárne zodpovedná do výsky 8320000 eur. Konanie a návrhy úcastníkov konania 35 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 9. apríla 2009 podali zalobkyne prejednávanú zalobu. 36 Vzhladom na prekázku na strane jedného clena komory urcil predseda Vseobecného súdu podla clánku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu dalsieho sudcu na doplnenie komory. 37 Na základe správy sudcu spravodajcu Vseobecný súd (prvá komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania stanovených v clánku 64 rokovacieho poriadku vyzval úcastníkov konania, aby predlozili niektoré dokumenty a písomne im polozil otázky. Úcastníci konania tejto ziadosti vyhoveli. 38 Listom z 12. marca 2012 zalobkyne podali návrh na prijatie opatrení na zabezpecenie priebehu konania smerujúci k predlozeniu nových dokumentov. 39 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 27. apríla 2012. 40 Zalobkyne pri tejto prílezitosti vzali svoj návrh na nariadenie opatrení na zabezpecenie priebehu konania spät. 41 Zalobkyne navrhujú, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom oznacuje Parker ITR zodpovednú za porusenie od 1. apríla 1986 do 9. júna 2006 a Parker-Hannifin zodpovednú za porusenie od 31. januára 2002 do 9. júna 2006, -- podstatne znízil pokutu ulozenú zalobkyniam, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 42 Komisia navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobkyne na náhradu trov konania. Právny stav O návrhoch na zrusenie 43 Zalobkyne uviedli na podporu zaloby devät zalobných dôvodov. 44 V rámci prvého zalobného dôvodu zalobkyne tvrdia, ze Komisia nesprávnym pripísaním zodpovednosti za porusenie spolocnosti Parker ITR za obdobie pred 1. januárom 2002 porusila zásadu osobnej zodpovednosti, dopustila sa zneuzitia konania, ako aj porusila zásady zákazu diskriminácie a povinnosti odôvodnenia. 45 Druhý zalobný dôvod je zalozený na nesprávnom pripísaní zodpovednosti zalobkyniam za porusenie vyplývajúce z protiprávneho konania pána P., ktorý mal v spolocnosti na starosti úsek cinnosti v oblasti morských hadíc. 46 V tretom zalobnom dôvode zalobkyne tvrdia, ze Parker-Hannifin bola nesprávne povazovaná za solidárne zodpovednú so spolocnostou Parker ITR za porusenie. 47 Stvrtý zalobný dôvod sa zakladá na tom, ze ulozenie pokuty Parker ITR za obdobie pred 11. júnom 1999 porusuje clánok 25 ods. 2 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES] ([5]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), ako aj zásadu zákazu diskriminácie a nie je odôvodnené. 48 V rámci piateho zalobného dôvodu zalobkyne tvrdia, ze doslo k chybe, ked bola pokuta zvýsená s odôvodnením, ze Parker ITR mala úlohu vodcu. 49 Siesty zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady individuálnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia, co sa týka zvýsenia pokuty ulozenej Parker-Hannifin z dôvodu, ze Parker ITR bola povazovaná za vodcu. 50 Zalobkyne svojím siedmym zalobným dôvodom tvrdia, ze doslo k poruseniu zásady ochrany legitímnej dôvery, pretoze na úcely stanovenia výsky pokuty bol pouzitý nesprávny spôsob výpoctu hodnoty predaja. 51 Ôsmy zalobný dôvod je zalozený na porusení clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, zásady osobnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia pri výpocte hranicnej hodnoty 10 % obratu. 52 Napokon deviaty zalobný dôvod sa zakladá na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery a povinnosti odôvodnenia z dôvodu odmietnutia Komisie uplatnit znízenie pokuty vzhladom na spoluprácu. 53 Je potrebné preskúmat postupne prvý, stvrtý, piaty, siesty, druhý, tretí, siedmy, ôsmy a deviaty zalobný dôvod. O prvom zalobnom dôvode zalozenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porusenie spolocnosti Parker ITR za obdobie pred 1. januárom 2002 Napadnuté rozhodnutie 54 Z odôvodnení 327 az 329 a 366 az 373 napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze Komisia sa domnievala, ze podla zásady hospodárskej kontinuity bolo potrebné povazovat Parker ITR, predtým ITR Rubber, za zodpovednú za celé porusenie od roku 1986 v dôsledku vnútornej restrukturalizácie v skupine Saiag a prevodu úseku cinnosti v oblasti kaucukových hadíc z ITR na ITR Rubber, ako aj neskorsiemu predaju tejto dcérskej spolocnosti Parker-Hannifin, a odmietnut argumentáciu, ktorú v správnom konaní uplatnovala spolocnost Parker-Hannifin, týkajúcu sa zásady osobnej zodpovednosti. 55 Komisia tiez spresnila, ze nie je relevantné, ze v inej veci týkajúcej sa tiez vnútornej reorganizácie v rámci skupiny svoje rozhodnutie mozno zalozila iným spôsobom na judikatúre, a nebráni jej ani v tom, aby v prejednávanom prípade vzala do úvahy viacero odlisných skutocností a dospela k inému rozhodnutiu. Tvrdenia úcastníkov konania 56 Prvý zalobný dôvod predlozený zalobkynami sa skladá z troch castí. 57 Zalobkyne na podporu prvej casti svojho zalobného dôvodu v podstate tvrdia, ze Parker ITR nemozno povazovat zodpovednú za obdobie pred 1. januárom 2002, pretoze podla nich z judikatúry vyplýva, ze právnická osoba, ktorá riadila podnik v momente, ked doslo k poruseniu, má zodpovedat za toto porusenie, a to aj napriek tomu, ze v case prijatia rozhodnutia, ktorým sa toto porusenie konstatuje, sa podnik, ktorý sa dopustil porusenia, nachádzal uz v správe inej osoby. Spolocnost Parker ITR pritom nadobudla vlastníctvo obchodného majetku, ktorý sa podielal na porusení, az 31. januára 2002. 58 Podla zalobkýn sa Komisia dopustila omylu, ked povazovala prevod obchodného majetku spolocnosti ITR na spolocnost ITR Rubber za urcitú formu vnútornej restrukturalizácie spolocnosti, ktorá odôvodnuje uplatnenie teórie hospodárskeho nástupníctva, a teda výnimku zo zásady osobnej zodpovednosti. 59 Zalobkyne tvrdia, ze nedávna judikatúra potvrdzuje, ze v prípade prevodu obchodného majetku v rámci jednej skupiny sa teória hospodárskeho nástupníctva môze uplatnit, len ak strukturálne väzby medzi postupníkom a nadobúdatelom existujú este v case prijatia Komisiou rozhodnutia konstatujúceho porusenie. 60 Podla zalobkýn vsak ITR Rubber od svojho zalozenia 27. júna 2001 az do 1. januára 2002 nevykonávala nijakú hospodársku cinnost. Islo len o nástroj zalozený výhradne na úcely prevodu úseku cinnosti s kaucukom na Parker-Hannifin. Podla zalobkýn tento ciel zjavne vyplýva z bodu 7.1.2 zmluvy podpísanej medzi spolocnostou ITR a Parker-Hannifin. 61 Druhá cast prvého odvolacieho zalobného dôvodu sa zakladá na zneuzití konania. 62 Zalobkyne v podstate tvrdia, ze Komisia povazovala spolocnost Parker ITR zodpovednú za obdobie pred 1. januárom 2002 len s cielom obíst clánok 25 nariadenia c. 1/2003 stanovujúci premlcacie lehoty, pretoze uplatnením tohto clánku by nebolo mozné sankcionovat spolocnosti ITR a Pirelli, pricom vsak takéto konanie predstavuje zneuzitie procesu. 63 Tretia cast prvého zalobného dôvodu sa zakladá na porusení zásady zákazu diskriminácie a povinnosti odôvodnenia. 64 Zalobkyne na podporu svojej argumentácie v podstate tvrdia, ze v oznámení o výhradách Komisia pouzila teóriu hospodárskej kontinuity rovnako vo vztahu k nim, ako aj vo vztahu k spolocnosti Dunlop Oil & Marine Ltd, pricom sa nachádzali vo velmi podobných situáciách. V napadnutom rozhodnutí vsak od teórie hospodárskej kontinuity upustila len s ohladom na spolocnosti Dunlop Oil & Marine Ltd, ale nie uz vo vztahu k zalobkyniam, a to bez predlozenia akéhokolvek vysvetlenia, hoci v oboch prípadoch kupujúci získal obchodný majetok od predávajúceho, t. j. cinnosti súvisiace s morskými palivovými hadicami. 65 Zalobkyne okrem toho tvrdia, ze ich povazovaním za zodpovedné aj v období pred 1. januárom 2002 sa Komisia po prvé bez logického vysvetlenia odchýlila od svojej predchádzajúcej praxe, po druhé neodpovedala na argumenty, ktoré zalobkyne predlozili v odpovedi na oznámenie o výhradách, a po tretie nevysvetlila rozdielne zaobchádzanie s nimi v porovnaní so spolocnostou Dunlop Oil & Marine Ltd. 66 Komisia túto argumentáciu popiera. 67 Po prvé Komisia v podstate tvrdí, ze v tomto prípade neexistoval dôvod pre uplatnenie zásady individuálnej zodpovednosti, pretoze existovalo hospodárske nástupníctvo v rámci tej istej skupiny (odôvodnenia 370 az 373 napadnutého rozhodnutia). Podla Komisie judikatúra rozlisuje medzi dôsledkami prevodu obchodného majetku a dôsledkami prevodu právnych subjektov, ked stanovuje, ze ak sa prevádza len obchodný majetok, ktorý je zapojený do porusenia, zodpovednost sleduje tento majetok len vo výnimocnom prípade, a to ked právnická osoba, ktorá tento obchodný majetok vlastnila, právne zanikla alebo skoncila akúkolvek hospodársku cinnost. Naopak, v prípade predaja právneho subjektu zodpovedného za protiprávne správanie, zostane za predchádzajúce porusenia zodpovedný tento subjekt (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, [6]C-279/98 P, Zb. s. I-9693). 68 Podla názoru Komisie z judikatúry tiez vyplýva (rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2007, ETI a i., [7]C-280/06, Zb. s. I-10893), ze hospodárske nástupníctvo závisí od okolností prevládajúcich v case prevodu obchodného majetku a ze na hospodárske nástupníctvo nemá vplyv ani to, ked sa dcérska spolocnost následne predá novému podniku. Dôsledky zodpovednosti v prípade následného predaja dcérskej spolocnosti sa zase riadia judikatúrou zaoberajúcou sa zrusením spolocnosti. Podla nej zánik spolocnosti zodpovednej za porusenie nemá za dôsledok, ze zanikne aj zodpovednost jednotlivých právnych subjektov, ktoré predtým tvorili hospodársku jednotku. Naopak, tieto právne subjekty mozno stále povazovat za solidárne zodpovedné, hoci sú niektoré z nich v case prijatia rozhodnutia konstatujúceho porusenie súcastou novej skupiny. 69 V tomto prípade je podla Komisie relevantný len prevod obchodného majetku zo spolocnosti ITR na spolocnost ITR Rubber, teda medzi spolocnostami, medzi ktorými z hladiska kritéria hospodárskej kontinuity existovali, ako sa v kazdom prípade preukázalo, strukturálne a hospodárske väzby, pretoze obe patrili do skupiny Saiag, takze úplná a celková zodpovednost spolocnosti ITR bola prenesená na jej dcérsku spolocnost ITR Rubber, a to vrátane obdobia pred jej zalozením. 70 Navyse táto zodpovednost bola spojená s právnickou osobou, ktorou bola spolocnost ITR Rubber, a ked sa táto právnická osoba stala po svojom prevode na Parker-Hannifin spolocnostou Parker ITR, zostala aj nadalej zodpovedná za porusenia jej pôvodnej materskej spolocnosti ITR Rubber v minulosti, a to v súlade s judikatúrou, podla ktorej právny subjekt môze byt zodpovedný za porusenie, ktorého sa dopustil podnik ku ktorému patrí. 71 Komisia spresnila, ze pokial ide o predaj spolocnosti ITR Rubber spolocnosti Parker-Hannifin, nemohlo íst o predaj obchodného majetku nespojenému podniku, pretoze predaj sa netýkal len obchodného majetku, ale aj existujúceho právneho subjektu, ktorý zo sebou preniesol aj zodpovednost. 72 Predaj sporného obchodného majetku v rámci skupiny Saiag zo spolocnosti ITR na spolocnost ITR Rubber a následný predaj tejto poslednej uvedenej spolocnosti novej skupine, a to skupine Parker-Hannifin, by sa teda mali povazovat za samostatné skutocnosti, pretoze predaj ITR Rubber nic nezmení tom, ze predtým doslo k hospodárskemu nástupníctvu. 73 Navyse Komisia tvrdí, ze jediný vhodný moment na posúdenie skutkového stavu a urcenie toho, ci k prevodu obchodného majetku doslo v rámci skupiny alebo medzi nezávislými podnikmi, je práve moment tohto prevodu. Dátum prijatia rozhodnutia konstatujúceho porusenie dokazuje len to, ci spolocnost zodpovedná za porusenie uz odvtedy zanikla. 74 Komisia sa tiez domnieva, ze dlzka obdobia, pocas ktorého sa zachovajú strukturálne väzby po hospodárskom nástupníctve, nie je relevantná na úcely konstatovania tohto nástupníctva; predaná dcérska spolocnost môze byt stále solidárne zodpovedná za porusenie spolu so zvysnými subjektmi jej predchádzajúcej hospodárskej jednotky za obdobie porusenia az do predaja dcérskej spolocnosti. 75 Navyse Komisia nesúhlasí ani s výkladom, aký dali zalobkyne rozsudku Súdu prvého stupna z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia ([8]T-161/05, Zb. s. II-3555), a v podstate tvrdí, ze skutkové okolnosti nie sú porovnatelné so skutkovými okolnostami v prejednávanej veci. 76 Komisia navyse uvádza, ze ITR Rubber bola zalozená jej materskou spolocnostou, ktorá v nej aj vlastnila 100 % podiel na základnom imaní, t. j. spolocnostou ITR, a spolocnostou stojacou na cele skupiny Saiag, az do jeho predaja spolocnosti Parker-Hannifin. Podla Komisie skutocnost, ze po dobu siestich mesiacov (od 27. júna 2001 do 1. januára 2002) vykonávala ITR Rubber len minimálnu hospodársku cinnost, potvrdzuje konstatovanie, ze táto dcérska spolocnost splnila hospodársku úlohu, ktorú jej materská spolocnost stanovila, a ze nemohla konat nezávisle, pretoze v opacnom prípade by toto konstatovanie bolo spochybnené tým, co sa mohlo stat v období od 1. januára 2002, t. j. momentu, ked prevod obchodného majetku ITR na ITR Rubber nadobudol úcinnost, do 31. januára 2002, ked boli prevedené vsetky akcie spolocnosti ITR Rubber na Parker-Hannifin. 77 Komisia v tejto súvislosti spresnuje, ze zmluvný zákaz, podla ktorého ITR nemohla uplatnovat vplyv na ITR Rubber, nadobudol úcinnost po prevode obchodného majetku 1. januára 2002, co znamená, ze zmluva potvrdzujúca predaj nemohla byt prekázkou existencie jednej hospodárskej jednotky v case prevodu. 78 Komisia napokon tvrdí, ze prevody v rámci skupiny spolocností sa zvycajne vykonávajú medzi viacerými právnymi subjektmi ovládanými jednou materskou spolocnostou a v takých prípadoch je väcsinou práve táto materská spolocnost povazovaná za zodpovednú, ak uplatnovala rozhodujúci vplyv na jej dcérske spolocnosti. V dôsledku hospodárskeho nástupníctva v rámci skupiny teda Komisia údajne môze stíhat dcérsku spolocnost, ktorá je hospodárskym nástupcom, hoci danú dcérsku spolocnost uz nekontroluje pôvodná materská spolocnost. Táto moznost je podla nej uzitocná pri uplatnovaní práva hospodárskej sútaze, ak pôvodná materská spolocnost uz neexistuje, alebo ak ju nemozno stíhat z iných dôvodov, akým je v tomto prípade okolnost, ze porusenie je s ohladom na ITR a Saiag premlcané. 79 Po druhé sa Komisia domnieva, ze podla judikatúry disponuje mierou volnej úvahy, ktorá jej umoznuje rozhodnút, komu adresuje svoje rozhodnutie konstatujúceho porusenie tak v prípade hospodárskeho nástupníctva, ako aj vseobecnejsie, ked ide o materské a dcérske spolocnosti; a mohla preto rozhodnút, ze napadnuté rozhodnutie adresuje len hospodárskemu nástupcovi, t. j. spolocnosti Parker ITR, a nie predchodcovi, ktorý stále existuje, t. j. ITR a/alebo Saiag. 80 V odpovedi na druhú cast prvého zalobného dôvodu Komisia spochybnuje tvrdenia zalobkýn, podla ktorých sa údajne dopustila zneuzitia konania. Spresnuje, ze hoci jedným z dôvodov adresovania rozhodnutia aj spolocnosti Parker ITR bol, ze akákolvek sankcia ulozená spolocnosti ITR alebo Saiag by bola premlcaná, je tento prístup odôvodnený, pretoze podla nej ten istý obchodný majetok, ba dokonca ten istý podnik, pokracoval v porusení. 81 Pokial ide o tretiu cast prvého zalobného dôvodu, Komisia predovsetkým v podstate tvrdí, ze oznámenie o výhradách sa pokial ide o Dunlop Oil & Marine Ltd. zakladalo a nepresných skutocnostiach. Podla nej Dunlop Oil & Marine Ltd. bola totiz zalozená novou vlastníckou obchodného majetku zapojeného do porusenia, t. j. Unipoly Ltd, a nebola zalozená predávajúcou spolocnostou [dôverné] tohto obchodného majetku, co odlisuje situáciu tejto spolocnosti, od situácie zalobkýn, v ktorej v skutocnosti doslo k predaju právneho subjektu a nie iba predaju obchodného majetku. 82 Pokial ide o výhradu zalozenú na porusení povinnosti odôvodnenia, Komisia v podstate tvrdí, ze táto výhrada je len jednoduchým preformulovaním iných výhrad uvedených na podporu tohto zalobného dôvodu. Posúdenie Vseobecným súdom 83 Treba pripomenút, ze právo Únie v oblasti hospodárskej sútaze sa týka cinností podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, [9]C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 59). 84 Pod pojmom podnik v kontexte práva hospodárskej sútaze sa musí rozumiet hospodárska jednotka - t. j. jednotná organizácia osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky ciel -, aj ked z právneho hladiska je táto hospodárska jednotka zlozená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm, [10]170/83, Zb. s. 2999, bod 11; Súdu prvého stupna z 11. decembra 2003, Minoan Lines/Komisia, [11]T-66/99, Zb. s. II-5515, bod 122, a z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, [12]T-325/01, Zb. s. II-3319, bod 85). 85 Okrem toho podla zásady osobnej zodpovednosti je kazdý zodpovedný len za vlastné konanie. Navyse zo zásady osobnosti trestov vyplýva, ze trest nemôze znásat iná osoba nez páchatel. Tieto zásady predstavujúce základné záruky vychádzajúce z trestného práva teda bránia vzniku zodpovednosti fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá sa nedopustila porusenia (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas k rozsudku Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, [13]C-49/92 P, Zb. s. I-4130, bod 74; generálny advokát Colomer k rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 83 vyssie, Zb. s. I-133, body 63 a 64, a generálny advokát Bot k rozsudkom Súdneho dvora z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., [14]C-201/09 P a C-216/09 P, Zb. s. I-2239, bod 181, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, [15]C-352/09 P, Zb. s. I-2359, bod 162). 86 V súlade s ustálenou judikatúrou sa tieto zásady uplatnujú na právo Únie v oblasti hospodárskej sútaze. Súdny dvor totiz uz rozhodol, ze zodpovednost za porusenie má osobnú povahu nielen z dôvodu povahy porusenia, o ktoré ide, ale aj z dôvodu povahy a prísnosti sankcií, ktoré sa na nan vztahujú (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 78, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, [16]C-97/08 P, Zb. s. I-8237, bod 77). 87 Za porusenie teda v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v case, ked doslo k poruseniu, aj ked ku dnu prijatia rozhodnutia konstatujúceho porusenie uz nezodpovedala za prevádzku podniku (pozri rozsudok ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 143 a tam citovanú judikatúru). 88 Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, ze zodpovednost za protiprávne správanie podniku - alebo subjektov, z ktorých sa skladá - nesie fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v case spáchania porusenia, hoci hmotné a personálne zlozky, ktoré prispeli k dopusteniu sa porusenia, prevzala po období, v ktorom doslo k poruseniu, tretia osoba (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, [17]C-297/98 P, Zb. s. I-10101, body 25 a 27). 89 Fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá sa nedopustila porusenia, vsak za porusenie mozno sankcionovat, ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa porusenia dopustila, prestala právne alebo hospodársky existovat (pozri v tomto zmysle rozsudky ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 40, a ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 144), aby sa zamedzilo podnikom vyhýbat sa sankciám jednoduchou zmenou svojej totoznosti v dôsledku restrukturalizácií, prevodov alebo iných právnych ci organizacných zmien (pozri v tomto zmysle rozsudok ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 41 a tam citovanú judikatúru). Ide o kritérium hospodárskej kontinuity. 90 Z ustálenej judikatúry tiez vyplýva, ze zmena právnej formy a mena podniku nemá za následok vznik nového podniku zbaveného zodpovednosti za protisútazné správanie jeho predchodcu, ked sú z hospodárskeho hladiska oba podniky totozné (rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia, [18]29/83 a 30/83, Zb. s. 1679; Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 83 vyssie, body 356 az 359, a ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 42). 91 Navyse skutocnost, ze právnická osoba neprestala existovat ako právny subjekt, podla práva Únie v oblasti hospodárskej sútaze nevylucuje, ze môze dôjst k prenosu casti cinností tejto právnickej osoby na inú, ktorá sa stáva zodpovednou za konanie, ktorého sa dopustila prvá osoba (rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 83 vyssie, body 356 az 359, a ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 48; rozsudok Súdu prvého stupna z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, [19]T-43/02, Zb. s. II-3435, bod 132). 92 Takéto uplatnenie sankcie je totiz prípustné v prípade, ak tieto právnické osoby boli pod kontrolou tej istej osoby a vzhladom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizacného hladiska, uplatnovali v podstate rovnaké obchodné praktiky (rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, body 356 az 359, a ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 49). 93 Naopak Súdny dvor uz rozhodol, ze v prípade dvoch existujúcich a funkcných podnikov, z ktorých jeden previedol urcitú cast svojich cinností na druhý, ktorý s ním nemal nijaké strukturálne väzby, môze íst o hospodársku kontinuitu len vtedy, ak právnická osoba zodpovedná za prevádzkovanie podniku prestala po porusení právne existovat (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 145, a Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 83 vyssie, bod 359). 94 Kritérium hospodárskej kontinuity teda za výnimocných, judikatúrou presne vymedzených okolností umoznuje zabezpecit úcinnost zásady osobnej zodpovednosti pôvodcu porusenia a sankcionovat právnickú osobu, aj ked ide o inú osobu nez tú, ktorá sa tohto porusenia dopustila, ale s ktorou má strukturálne väzby. 95 Podla kritéria hospodárskej kontinuity Komisia teda môze sankcionovat inú právnickú osobu nez tú, ktorá sa porusenia dopustila, bez ohladu na akúkolvek právnu konstrukciu, ktorá má za ciel umelo vytvorit v rámci v toho istého podniku prekázky sankcionovania porusení práva hospodárskej sútaze, ktorých sa dopustila jedna alebo viaceré právnické osoby, ktoré ho tvoria. 96 Pojem hospodárska kontinuita vsak nemá za ciel umoznit povazovat za zodpovedný za porusenie iný podnik nez ten, ktorý sa dopustil uvedeného porusenia, prípadne prostredníctvom právnických osôb, ktoré ho tvoria (pozri v tomto zmysle rozsudok ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 145), ak tieto dva podniky samy nemajú strukturálne väzby, ktoré ich hospodársky a organizacne spájajú (pozri v tomto zmysle rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 83 vyssie, bod 359, a ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, bod 49), alebo ak právnická osoba, ktorá sa dopustila porusenia, bola prevedená na tretiu osobu za zneuzívajúcich podmienok, teda za podmienok, ktoré nie sú trhovými, s úmyslom vyhnút sa sankciám vyplývajúcim z kartelového práva (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku ETI a i., uz citovaný v bode 68 vyssie, Zb. s. I-10896, body 82 a 83). 97 Naopak, ak podnik, ktorý za trhových podmienok previedol právnickú osobu, ktorá sa dopustila porusenia, na tretiu osobu, s ktorou nemá ziadne strukturálne väzby, tento podnik mozno podla zásady osobnej zodpovednosti sankcionovat za porusenie v období pred jej prevodom - prípadne s ohladom na pravidlá týkajúce sa premlcania - a to aj keby daný podnik uz nepôsobil v hospodárskom odvetví, v ktorom doslo k poruseniu. 98 Inými slovami, cielom kritéria hospodárskej kontinuity v prípade, ak právne predpisy, ako sú tie, ktorými sa upravuje premlcanie, bránia tomu, aby bol podnik sankcionovaný za porusenie práva hospodárskej sútaze, alebo ak zanikol podnik, ktorý previedol právnickú osobu, ktorá sa porusenia dopustila, na nezávislú tretiu osobu, nie je umoznit, aby sa hladala a so spätnou úcinnostou dosiahla zodpovednost iného podniku za ciny, ktorých sa dopustil predchádzajúci podnik, pokial tieto dva podniky nemajú strukturálne väzby, ktoré ich hospodársky a organizacne spájajú (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Colomer k rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 83 vyssie, bod 72), alebo pokial k prevodu právnickej osoby, ktorá sa dopustila porusenia, nedoslo za zneuzívajúcich podmienok (pozri bod 96 vyssie). 99 V tejto súvislosti nie je podstatné, ci ide o prevod majetku alebo prevod právnickej osoby na túto tretiu osobu, a tvrdenie, ktoré v tomto ohlade Komisia predlozila, treba zamietnut. 100 Uz bolo totiz rozhodnuté, ze zásada osobnej zodpovednosti nemôze byt spochybnená zásadou hospodárskej kontinuity v prípade, ked podnik previedol cast svojej cinnosti zapojenej do kartelu na nezávislú tretiu osobu prostredníctvom prevodu dcérskej spolocnosti, ktorú na úcely tohto prevodu zalozil, a neexistujú strukturálne väzby medzi pôvodným a novým prevádzkovatelom, pricom v dôsledku toho je dôvodné, aby bol postupujúci podnik sankcionovaný za obdobie porusenia pred týmto prevodom, a nadobúdajúci podnik za obdobie po tomto prevode (pozri v tomto zmysle rozsudok Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie, body 28 a 61). 101 Z toho tiez vyplýva, ze na základe zásady osobnej zodpovednosti mozno prevádzanú právnickú osobu sankcionovat odo dna jej vytvorenia za obdobie porusenia, pocas ktorého sa sama zúcastnila na porusení (pozri v tomto zmysle rozsudok Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie, body 28, 61, 66 a 67), pretoze od tejto chvíle ju mozno povazovat za osobne zodpovednú za dané porusenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, [20]C-125/07 P, C-133/07 P, C-135/07 P a C-137/07 P, Zb. s. I-8681, body 81 a 82). 102 Treba dodat, ze ak nedôjde ku konstatovaniu porusenia, ktorého sa prevádzajúci podnik dopustil, a prípadne k jeho potrestaniu, môze to ohrozit úcinnost sankcie v prípade neskorsej recidívy. 103 V tomto prípade, treba najprv pripomenút nasledujúce skutocnosti. 104 Na jednej strane bol úsek cinnosti v oblasti morských palivových hadíc urcených na ropu a plyn, ktorý teraz patrí spolocnosti Parker ITR, zalozený v roku 1966 spolocnostou Pirelli Treg, pricom tento úsek cinnosti bol prevzatý v decembri 1990 spolocnostou ITR, ktorej vlastníkom sa v roku 1993 stala spolocnost Saiag. 105 Na druhej strane si spolocnost Saiag po zacatí rokovaní so spolocnostou Parker-Hannifin o moznom predaji jej cinností v oblasti morských palivových hadíc vytvorila 27. júna 2001 dcérsku spolocnost ITR Rubber, na ktorú previedla 19. decembra 2001 úsek cinnosti v oblasti kaucukových hadíc, vrátane úseku cinnosti v oblasti morských palivových hadíc. 106 Prevod úseku cinnosti v oblasti kaucukových hadíc na ITR Rubber nadobudol úcinnost 1. januára 2002 a 31. januára 2002 bola ITR Rubber prevedená na Parker-Hannifin, ktorá ju o niekolko mesiacov neskôr premenovala na Parker ITR. 107 Navyse z odôvodnenia 370 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze od decembra 1990 do 27. júna 2001, ked Saiag zalozila ITR Rubber, sa na karteli zúcastnila práve ITR, ktorá sa teda sa dopustila porusenia sankcionovaného týmto rozhodnutím. 108 Rovnako je nesporné, ze ITR pokracovala vo výkone cinnosti v oblasti kaucukových hadíc prevzatej od Saiag, a najmä cinnosti v oblasti morských palivových hadíc, az do prevodu obchodného majetku 19. decembra 2001 na ITR Rubber, ktorý nadobudol úcinnost 1. januára 2002. 109 Je tiez nesporné, ze porusenie trvalo od 27. júna do 31. decembra 2001. 110 Z toho vyplýva, ze aj ITR sa od 27. júna 2001 do 31. decembra 2001 dopustila porusenia. 111 Podla zásady osobnej zodpovednosti teda mali byt Saiag a ITR potrestané za dopustenie sa porusenia - a to minimálne - za obdobie od decembra 1990 do 31. decembra 2001. 112 Je tiez nesporné, ze Komisia nesankcionovala ITR a Saiag, pretoze sa domnievala, ako v tejto súvislosti spresnila v priebehu konania, ze porusenie bolo s ohladom na tieto spolocnosti premlcané. 113 Komisia navyse na pojednávaní spresnila, ze práve z tohto dôvodu rozhodla, ze pre sankcionovanie porusenia, ktorého sa ITR dopustila od decembra 1990 do decembra 2001 a este pred tým Pirelli Treg od apríla 1986 do decembra 1990, treba zodpovednost za celé porusenie pripísat z casového hladiska spolocnosti Parker ITR, predtým ITR Rubber. Uviedla totiz, ze v takom prípade mozno pouzit kritérium hospodárskej kontinuity aby sa zabezpecila úcinnost sankcií v práve hospodárskej sútaze. 114 Treba preto preskúmat, ci boli - ako tvrdí Komisia - podmienky na uplatnenie kritéria hospodárskej kontinuity v prejednávanom prípade splnené. 115 Treba konstatovat, ze od 27. júna 2001 do 31. januára 2002 bola ITR Rubber dcérskou spolocnostou, v ktorej 100% podiel vlastnila ITR, a jednak ze prevod úseku cinnosti v oblasti kaucukových hadíc na ITR Rubber nadobudol úcinok az 1. januára 2002, pricom nic v spise Komisie nepreukazuje, ze by ITR Rubber vykazovala pred týmto momentom akúkolvek cinnost, a najmä nie cinnost súvisiacu s morskými palivovými hadicami. Kedze ITR previedla vsetky akcie ITR Rubber na Parker-Hannifin zmluvou uzavretou 5. decembra 2001 a tento prevod vykonala odovzdaním vsetkých akcií nadobúdatelovi 31. januára 2002, je nesporné, ze prevod úseku cinnosti v oblasti kaucukových hadíc ITR na dcérsku spolocnost, bol zjavne súcastou snahy o predaj akcií dcérskej spolocnosti tretiemu podniku (pozri, v tomto zmysle, Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie, bod 60). 116 Za týchto okolností prinálezalo právnickej osobe, ktorá riadila dotknutý podnik v case, ked doslo k poruseniu, t. j. ITR a jej materskej spolocnosti Saiag niest zodpovednost za toto porusenie, hoci v momente prijatia rozhodnutia konstatujúceho porusenie zodpovedal za výkon cinnosti v oblasti morských palivových hadíc uz iný podnik, v tomto prípade spolocnost Parker-Hannifin. Zásada osobnej zodpovednosti nemôze byt totiz spochybnená zásadou hospodárskej kontinuity, ked - ako v tomto prípade - podnik zapojený do kartelu, t. j. Saiag a jeho dcérska spolocnost ITR, previedol cast svojej cinnosti na nezávislú tretiu osobu a neexistujú strukturálne väzby medzi prevádzajúcim a nadobúdatelom, t. j. v tomto prípade medzi spolocnostami Saiag alebo ITR a Parker-Hannifin. 117 Treba navyse poznamenat, ze Komisia uznala, ze nemá ziadny dôkaz naznacujúci, ze by k predaju doslo za zneuzívajúcich podmienok, ktoré mali Saiag a ITR umoznit zbavit sa svojej zodpovednosti, a treba uviest, ze v napadnutom rozhodnutí to ani netvrdila. 118 Komisia teda mala konstatovat, ze Saiag a ITR boli zodpovedné za porusenie az do 1. januára 2002, a prípadne dospiet k záveru, ze toto porusenie bolo premlcané, ako jej to umoznuje konstatovat ustálená judikatúra (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, [21]T-22/02 a T-23/02, Zb. s. II-4065, body 60 a 61, a z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, [22]T-474/04, Zb. s. II-4225, bod 72). 119 Komisia vsak nemohla za uvedených okolností dospiet k záveru o zodpovednosti ITR Rubber za obdobie pred 1. januárom 2002, t. j. predtým, ako jej bol odovzdaný obchodný majetok zapojený do kartelu. 120 To je navyse riesenie, ku ktorému na základe uplatnenia zásady osobnej zodpovednosti dospela aj sama Komisia vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie, a s ktorým Vseobecný súd súhlasil. 121 Navyse, kedze treba zamietnut predpoklad, z ktorého vychádzala Komisia, o uplatnovaní kritéria hospodárskej kontinuity len na prevod obchodného majetku z ITR na ITR Rubber (a nie na prevod dcérskej spolocnosti ITR Rubber na Parker-Hannifin), zodpovednost Saiag a ITR sa nemohla podla tohto kritéria previest na ITR Rubber. Z toho vyplýva, ze nemôze uspiet tvrdenie Komisie, podla ktorého sa uplatnením kritéria hospodárskej kontinuity zodpovednost spojená s dcérskou spolocnostou, ktorá bola takto zalozená na úcely jej neskorsieho predaja Parker-Hannifin, preniesla pri danom prevode na Parker-Hannifin. 122 Treba tiez zamietnut argumentáciu Komisie, podla ktorej v podstate v kazdom prípade disponuje urcitou mierou volnej úvahy na rozhodnutie o tom, kto je zodpovedný za porusenie, tak v prípade hospodárskej kontinuity, ako aj vseobecnejsie, ked ide o materské spolocnosti a ich dcérske spolocnosti, co jej umoznilo sankcionovat ITR Rubber za celé obdobie porusenia, ktorého sa ITR a Saiag dopustili. 123 Po prvé z ustálenej judikatúry totiz vyplýva, ze za urcitých okolností mozno materskej spolocnosti pripísat protiprávne správanie jej dcérskej spolocnosti z dôvodu kontroly, ktorú nad nou materská spolocnost vykonáva (rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, KNP BT/Komisia, [23]T-309/94, Zb. s. II-1007, body 41, 42, 45, 47 a 48, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, [24]C-248/98 P, Zb. s. I-9641, bod 73). 124 Treba vsak konstatovat, ze daná judikatúra sa v tomto prípade neuplatní, pretoze tu sa Komisia snazí pripísat dcérskej spolocnosti ITR Rubber zodpovednost, ktorú nesie jej materská spolocnost Saiag za protiprávne správanie inej jej dcérskej spolocnosti, t. j. ITR. 125 Po druhé uz bolo tiez rozhodnuté, ze Komisia má moznost volby sankcionovat bud dcérsku spolocnost, ktorá sa zúcastnila na porusení, alebo materskú spolocnost, ktorá vykonávala nad nou kontrolu pocas tohto obdobia (rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, uz citovaný v bode 101 vyssie, body 81 az 84, a rozsudok Súdu prvého stupna rozhodol zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, [25]T-259/02 az T-264/02 a T-271/02, Zb. s. II-5169, bod 331) alebo obe tieto spolocnosti spolocne a nerozdielne (rozsudky Vseobecného súdu z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03, neuverejnený v Zbierke, body 52 az 82, a z 24. marca 2011, IBP a International Building Products France/Komisia, [26]T-384/06, Zb. s. II-1177, bod 13). 126 Z tejto judikatúry vsak vyplýva, ze hoci dcérsku spolocnost mozno sankcionovat namiesto materskej spolocnosti, mozno tak spravit len v rozsahu, v akom sa dcérska spolocnost zúcastnila na porusení, a teda za obdobie, pocas ktorého sa na nom zúcastnila, co vylucuje najmä moznost, aby bola retroaktívne povazovaná za zodpovednú za porusenie, ktorého sa dopustila materská spolocnost pred zalozením danej dcérskej spolocnosti. 127 Pripísanie so spätnou úcinnostou zodpovednosti za porusenie inej právnickej osobe nez tej, ktorá sa porusenia dopustila, je totiz mozné len v rámci uplatnenia kritéria hospodárskej kontinuity, ktoré vsak bolo v prejednávanom prípade vylúcené (pozri body 114 az 119 vyssie). 128 Kedze prevod obchodného majetku zapojeného do kartelu zo spolocnosti ITR na spolocnost ITR Rubber nadobudol úcinnost 1. januára 2002 a Komisia nepredlozila nijaký dôkaz o zapojení sa ITR Rubber do porusenia v období pred 1. januárom 2002, treba teda dospiet k záveru, ze ITR Rubber sa osobne dopustila porusenia od 1. januára 2002 do 31. januára 2002, t. j. do momentu, ked vsetky akcie ITR Rubber nadobudla spolocnost Parker-Hannifin. 129 Z toho tiez vyplýva, ze bez ohladu na výsledok preskúmania druhého a tretieho zalobného dôvodu, solidárna zodpovednost Parker-Hannifin sa nemôze uplatnit na obdobie predchádzajúce 31. januáru 2002, t. j. do momentu, ked Parker-Hannifin (teraz Parker ITR) nadobudla vsetky akcie ITR Rubber. Takze napadnuté rozhodnutie treba v rozsahu, v akom správne konstatuje solidárnu zodpovednost Parker-Hannifin od 31. januára 2002, v tomto rozsahu a s ohladom na túto výhradu potvrdit. 130 Bez toho, aby bolo potrebné preskúmat druhú a tretiu cast prvého zalobného dôvodu, treba teda vyhoviet prvej jeho casti v rozsahu, v akom sa zodpovednost Parker ITR nemôze vztahovat na obdobie porusenia pred 1. januárom 2002. O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze Parker ITR nemala byt ulozená pokuta za obdobie pred 11. júnom 1999 Napadnuté rozhodnutie 131 V napadnutom rozhodnutí Komisia v bodoch 148 az 187 a 289 az 307 pripomína viacero skutocností, ktoré podla nej umoznovali rozlísit v existencii kartelu tri obdobia: prvé obdobie "úplnej a kompletnej" cinnosti od roku 1986 do mája 1997, dalej obdobie obmedzenej aktivity, ktoré podla clenov kartelu trvalo od mája 1997 do júna 1999 alebo do júna 2000, a napokon nové obdobie "úplnej a kompletnej" cinnosti, ktoré podla clenov kartelu trvalo od júna 1999 alebo od júna 2000 az do mája 2007. V podstate tvrdí, ze kedze sa preukázala existencia kontaktov medzi urcitými úcastníkmi kartelu, pricom cielom týchto kontaktov bolo najmä ozivit pôsobenie kartelu, treba dospiet k záveru, ze porusenie je pokracujúce alebo aspon opakované, ale pokuta za obdobie obmedzenej cinnosti kartelu sa nemá ulozit. Tvrdenia úcastníkov konania 132 Zalobkyne vo svojom stvrtom zalobnom dôvode tvrdia, ze ulozenie pokuty spolocnosti Parker ITR za obdobie pred 11. júna 1999 porusuje jednak clánok 25 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, pretoze porusenie nemozno povazovat za pokracujúce alebo opakované porusenie, a jednak zásadu zákazu diskriminácie. Domnievajú sa, ze Komisia porusila aj povinnost odôvodnenia. 133 Komisia túto argumentáciu popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 134 Stvrtý zalobný dôvod smerujúci k tomu, aby Vseobecný súd konstatoval, ze porusenie v období pred 11. júnom 1999 bolo premlcané, je predlozený z logického hladiska len subsidiárne k prvému zalobnému dôvodu, z coho vyplýva, ze ho treba preskúmat len ak sa prvý zalobný dôvod zamietne. 135 Kedze sa prvému zalobnému dôvodu vyhovelo, netreba skúmat stvrtý zalobný dôvod. O piatom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze pokuta ulozená Parker ITR nemala byt zvýsená z dôvodu jej úlohy vodcu Napadnuté rozhodnutie 136 Z odôvodnení 457 az 463 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze vzhladom na zapojenie pána P. do kartelu, ktorý - ako vyplýva z rôznych dôkazov - mal úlohu vodcu kartelu, sa Komisia rozhodla zvýsit základnú ciastku pokuty o 30 % z dôvodu pritazujúcich okolností a zamietnut tvrdenie Parker ITR a Parker-Hannifin týkajúce sa prisúdenia zodpovednosti za porusenie uvedenej osobe. Tvrdenia úcastníkov konania 137 Zalobkyne na podporu svojho piateho zalobného dôvodu tvrdia, ze doslo k chybe, ked bola pokuta zvýsená s odôvodnením, ze Parker ITR mala úlohu vodcu v období od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001. 138 Komisia túto argumentáciu popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 139 Kedze sa prvému zalobnému dôvodu vyhovelo, Parker ITR nemozno priznat úlohu vodcu kartelu v období od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001. 140 V dôsledku toho treba vyhoviet piatemu zalobnému dôvodu, pretoze sa zakladá na nesprávnom zvýsení pokuty ulozenej za konanie, ktoré nemozno pripísat zalobkyniam. O siestom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady individuálnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia, co sa týka zvýsenia pokuty ulozenej Parker-Hannifin z dôvodu, ze Parker ITR mala úlohu vodcu. Tvrdenia úcastníkov konania 141 Siesty zalobný dôvod predlozený zalobkynami sa zakladá na porusení zásady individuálnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia, co sa týka zvýsenia pokuty ulozenej Parker-Hannifin z dôvodu, ze Parker ITR mala úlohu vodcu. 142 Zalobkyne v tejto súvislosti tvrdia, ze Komisia neuplatnila zodpovednost Parker-Hannifin za obdobie porusenia pred 31. januárom 2002, ale zohladnila úlohu vodcu, ktorú ITR mala od júna 1999 do septembra 2001, aby zvýsila pokutu pre Parker ITR a zároven zvýsila cast pokuty, na ktorej zaplatenie je Parker-Hannifin solidárne zodpovedná. Komisia tak údajne prisúdila Parker-Hannifin zodpovednost za konanie, ku ktorému doslo skôr, ako 31. januára 2002 získala Parker ITR, co je v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti. 143 Zalobkyne tiez v podstate tvrdia, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporné a nedostatocné. 144 Komisia túto argumentáciu popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 145 Kedze sa prvému zalobnému dôvodu vyhovelo, solidárnu zodpovednost Parker-Hannifin, pokial ide o úlohu vodcu jej dcérskej spolocnosti Parker ITR, jej nemozno pripísat za obdobie porusenia od 11. júna 1999 do 30. septembra 2001 v rozsahu, v akom ju nemozno pripísat ani Parker ITR. 146 V dôsledku toho je opodstatnené vyhoviet siestemu zalobnému dôvodu. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze zalobkyniam bola nesprávne pripísaná zodpovednost za porusenie spojená s protiprávnym konaním pána P., riaditelom oddelenia "Oil & Gas" Napadnuté rozhodnutie 147 Z odôvodnení 374 az 381 napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze Komisia odmietla tvrdenia predlozené zalobkynami, podla ktorých bolo treba prihliadnut jednak na osobnú zodpovednost pána P., riaditela oddelenia "Oil & Gas" spolocnosti ITR Rubber tak pred nadobudnutím danej spolocnosti spolocnostou Parker-Hannifin, ako aj po jej nadobudnutí, ktorý konal bez vedomia svojho zamestnávatela tým, ze zaviedol komplexný mechanizmus spôsobu úcasti na karteli vo svoj osobný prospech, ako aj v prospech spolocností, ktoré boli do neho zapojené, a jednak na skutocnost, ze k tomuto konaniu doslo na úkor a v rozpore s vnútornou politikou spolocnosti, pricom jej bola spôsobená vázna ujma a neprinieslo jej to ziadnu výhodu. Tvrdenia úcastníkov konania 148 Zalobkyne v podstate spochybnujú, ze by im konanie pána P., riaditela oddelenia "Oil & Gas" spolocnosti ITR Rubber (teraz Parker ITR), mohlo byt pripísané, pretoze im zatajil pravdu, ked pripravil podvodný plán, ktorý mal umoznit, aby sám alebo rôzne spolocnosti, ktoré kontroloval alebo s ktorými bol spojený, dosiahli protizákonné obohatenie vyplývajúce z kartelu, po druhé, ze vsetkými prostriedkami bránil tomu, aby Parker-Hannifin zasahovala do obchodného vedenia úseku morských palivových hadíc, ktoré zabezpecoval úplne nezávisle, a napokon po tretie, ze tieto spolocnosti boli ako prvé poskodené konaním pána P., ktorý údajne konal len vo svojom vlastnom záujme a v záujme svojich spolocností, ako aj v rozpore s etickými pravidlami spolocnosti Parker-Hannifin. Zalobkyne tvrdia, ze podobne ako v americkej judikatúre zodpovednost za konanie zamestnanca spolocnosti nemá znásat spolocnost, ak zamestnanec konal protizákonne s cielom obohatenia sa iných osôb nez jeho zamestnávatela. 149 Okrem toho zalobkyne tvrdia, ze neuzavreli nijakú zmluvu s clenmi kartelu v období, v ktorom bol pán P. zamestnancom spolocnosti a popierajú, ze by tajili Komisii kartel, ked mali podozrenia o jeho existencii, pretoze podla nich nie sú také podozrenia dostatocné na prijatie opatrení smerujúcich najmä k podaniu ziadosti o zhovievavost. 150 Komisia tieto tvrdenia popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 151 Treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry na pripísanie porusenia clánku 85 Zmluvy podniku sa nevyzaduje konanie, ba ani vedomost spolocníkov ci hlavných riaditelov dotknutého podniku o tomto porusení, stací konanie osoby, ktorá je oprávnená konat v mene tohto podniku (pozri pokial ide o Zmluvu ES rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, [27]100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 97, a rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, Brugg Rohrsysteme/Komisia, [28]T-15/99, Zb. s. II-1613, bod 58). 152 Treba poznamenat, ze pán P. pracoval bez prerusenia od roku 1981 do roku 2006 postupne pre spolocnosti Pirelli Treg, Saiag (ITR) a Parker ITR. Okrem toho, po jeho údajnom odstúpení z funkcie 9. júna 2006 s ním Parker ITR uzatvorila zmluvu o poradenstve, aby zabezpecila kontinuitu na úseku cinnosti v oblasti morských palivových hadíc. 153 Zapojenie pána P. do kartelu, ako aj vedúca úloha, ktorú v nom mal - co napokon zalobkyne ani formálne nenapadli, sú podrobne popísané v odôvodneniach 94, 122 (tabulka 9), 144, 145, 151, 154, 155, 156, 158, 163, 172, 177, 185, 189 (tabulka 10), 190, 196, 241, 302, 349, 379, 383, 384, 386, 459 a 461 napadnutého rozhodnutia. 154 Okrem toho zalobkyne na pojednávaní uznali, ze pán P. bol oprávnený konat v mene spolocnosti, ako to uviedla Komisia v odôvodnení 383 napadnutého rozhodnutia. Z tohto odôvodnenia totiz vyplýva, ze zalobkyne predlozili "kópiu plnomocenstva..., z ktorého vyplýva, ze bol oprávnený podpisovat sirokú skálu obchodných transakcií", co dokazuje, ze síce je pravda, ze pán P. mal v rámci svojej cinnosti sirokú mieru volnej úvahy, je to tak preto, ze mu ju zalobkyne výslovne zverili. 155 Takze sa zdá, ze zodpovednost zalobkýn vznikla, pricom nie je potrebné zistovat, ci pán P. konal bez ich vedomia. 156 Taktiez sa zdá byt neúcinná argumentácia zalobkýn, ze ony samé neuzavreli nijakú dohodu s ostatnými clenmi kartelu, pretoze ich právne zaviazal pán P. 157 To isté platí o tvrdeniach týkajúcich sa porusenia interných etických pravidiel skupiny Parker, ako aj tvrdeniach týkajúcich sa toho, ze pán P. konal s cielom podviest túto skupinu. Treba totiz konstatovat, ze nic nepodporuje tieto tvrdenia, ktoré sú spochybnené navyse tým, ze Parker nikdy nepodala trestné oznámenie, ani nepodnikla nijaké kroky proti svojmu bývalému zamestnancovi. 158 Napokon, co sa týka skody, ktorú Parker-Hannifin údajne utrpela, Komisia správne poznamenala, ze na rozdiel od toho, co táto spolocnost tvrdí, dosiahla zo svojej úcasti na kartely zisky vyplývajúce najmä z urcenia cien a rozdelenia trhov medzi jednotlivých clenov kartelu, ktoré by nedosiahla, keby medzi nimi neexistovala dohoda. 159 Z toho vyplýva, ze druhý zalobný dôvod treba zamietnut. O tretom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze Parker-Hannifin bola nesprávne povazovaná za solidárne zodpovednú so spolocnostou Parker ITR za porusenie Napadnuté rozhodnutie 160 Z bodoch 382 az 389 napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze Komisia sa domnievala, ze rozhodujúci vplyv Parker-Hannifin na Parker ITR mozno predpokladat, pretoze materská spolocnost drzala 100 % podiel na základnom imaní svojej dcérskej spolocnosti, a navyse existovali skutkové dôkazy, ze Parker-Hannifin vykonáva kontrolu nad Parker ITR, akým je najmä plnomocenstvo poskytnuté pánovi P., ktoré potvrdzuje, ze bol oprávnený podpisovat sirokú skálu obchodných transakcií. 161 Komisia tiez odmietla tvrdenia predlozené zalobkynami v odpovedi na oznámenie o výhradách. 162 Komisia teda po prvé odmietla tvrdenie, podla ktorého stacilo preukázat, ze Parker-Hannifin neuplatnovala rozhodujúci vplyv iba na úseku cinnosti morských palivových hadíc Parker ITR, bez toho aby sa muselo prihliadnut na situáciu na iných úsekoch cinnosti dcérskej spolocnosti, pricom rozhodla, ze z judikatúry vyplýva, ze vykonávanie rozhodujúceho vplyvu sa vztahuje na konanie dcérskej spolocnosti ako celku. 163 Po druhé sa Komisia domnievala, ze dokumenty, na ktoré odkazovali zalobkyne na preukázanie nezávislosti Parker ITR, nedokazujú, ze dcérska spolocnost konala úplne nezávisle od materskej spolocnosti, ale nanajvýs odhalujú názorové rozdiely a problémy spolupráce. Podla Komisie vsak nebolo nutné zasahovat do riadenia bezných cinností dcérskej spolocnosti na to, aby islo o uplatnovanie rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku uvedenej dcérskej spolocnosti. 164 Po tretie Komisia zamietla tvrdenie zalobkýn, podla ktorého bol kartel pred materskou spolocnostou skrytý, pricom predovsetkým uviedla, ze podla judikatúry nie je povinná preukazovat, ze vedenie podniku vedelo o porusení, ak osoba, ktorá prispela k spáchaniu tohto porusenia, bola oprávnená konat v mene tohto podniku. 165 Komisia dospela k záveru, ze okrem zodpovednosti Parker ITR za porusenie, ku ktorému doslo od roku 1986, musia byt aj Parker-Hannifin a Parker ITR povazované za solidárne zodpovedné za konanie Parker ITR v období od 31. januára 2002 do 2. mája 2007. Tvrdenia úcastníkov konania 166 Po prvé zalobkyne v podstate tvrdia, ze Parker-Hannifin neuplatnovala ziadny - a uz vôbec nie rozhodujúci vplyv - na oddelenia "Oil & Gas" Parker ITR v období, ked pán P. riadil toto oddelenie. Na podporu tohto tvrdenia uvádzajú, ze pán P. systematicky odmietal dodrziavat vnútorné smernice a obchodnú politiku Parker-Hannifin, ze sa mu podarilo odvrátit pokusy o zasiahnutie tejto spolocnosti do riadenia úseku cinnosti morských palivových hadíc a zámerne ignoroval etický kódex skupiny Parker. Podla zalobkýn sa oddelenie "Oil & Gas" riadené pánom P. správalo na trhu nezávisle. Podla nich to vyvracia domnienku rozhodujúceho vplyvu. 167 Okrem toho, az na niekolko údajných nepriamych dôkazov neobsahuje spis Komisie podla zalobkýn ziadny dôkaz o tom, ze by Parker-Hannifin uplatnovala rozhodujúci vplyv na Parker ITR v období od 31. januára 2002 do 9. júna 2006. 168 Po druhé zalobkyne v podstate tvrdia, ze domnienku rozhodujúceho vplyvu musia vyvracat len pokial ide o výrobky, ktorých sa kartel týkal, a síce výrobky pochádzajúce z oddelenia "Oil & Gas" spolocnosti Parker ITR. Bolo by zjavne neprimerané a v rozpore s odôvodnením podporujúcim domnienku, ak by sa muselo dokazovat, ze Parker-Hannifin neuplatnovala nijaký rozhodujúci vplyv na vsetky cinnosti, ktoré Parker ITR vykonávala. Materská spolocnost sa totiz môze rozhodnút uplatnovat rozhodujúci vplyv v urcitých úsekoch cinnosti jej dcérskych spolocností a ponechat im úplnú nezávislost pokial ide o iné úseky. V prejednávanej veci sa teda treba domnievat, ze dôkazy zo spisu preukazujú, ze Parker-Hannifin a Parker ITR nepredstavujú jeden podnik v zmysle clánku 81 ES pokial ide o úsek cinnosti v oblasti morských palivových hadíc urcených na ropu a plyn. 169 Po tretie zalobkyne v podstate napádajú tvrdenia Komisie, podla ktorých nie je nutné zasahovat do riadenia bezných cinností dcérskej spolocnosti na to, aby islo o uplatnovanie rozhodujúceho vplyvu. 170 Po stvrté sa zalobkyne v podstate domnievajú, ze nemusia vyvracat to, ze Parker-Hannifin stanovila ciele a stratégie, ktoré ovplyvnovali výsledky a súdrznost skupiny, a snazila sa napravit správanie, ktoré sa mohlo odchýlit od týchto cielov a stratégií, ako tvrdí Komisia v odôvodnení 386 napadnutého rozhodnutia. 171 Napokon po piate zalobkyne v podstate napádajú význam a výklad, ktorý Komisia dala niektorým dôkazom uvedeným v odôvodneniach 383 az 386 napadnutého rozhodnutia preukazujúcim, ze Parker-Hannifin chcela uplatnovat kontrolu nad svojou dcérskou spolocnostou. 172 Komisia tieto tvrdenia popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 173 Z ustálenej judikatúry vyplýva, ze správanie dcérskej spolocnosti môze byt pripísané materskej spolocnosti najmä vtedy, ked dcérska spolocnost napriek tomu, ze má vlastnú právnu subjektivitu, neurcuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatnuje pokyny, ktoré jej dáva materská spolocnost, s prihliadnutím najmä na hospodárske, organizacné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 58 a tam citovanú judikatúru). 174 V takej situácii sú materská spolocnost a dcérska spolocnost súcastou tej istej hospodárskej jednotky a v zmysle judikatúry tak tvoria jeden podnik. Skutocnost, ze materská spolocnost a dcérska spolocnost tvoria jeden podnik v zmysle clánku 81 ES, Komisii umoznuje adresovat rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spolocnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázat jej osobnú úcast na porusení (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 59 a tam citovanú judikatúru). 175 V konkrétnom prípade, ked materská spolocnost vlastní 100 % podiel na základnom imaní dcérskej spolocnosti, ktorá sa dopustila porusenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej sútaze, jednak táto materská spolocnost môze vykonávat rozhodujúci vplyv na správanie danej dcérskej spolocnosti a jednak existuje vyvrátitelná domnienka, ze táto materská spolocnost skutocne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spolocnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 60 a tam citovanú judikatúru). 176 Na existenciu domnienky, ze materská spolocnost vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spolocnosti, za týchto podmienok postacuje, ak Komisia preukáze, ze materská spolocnost vlastní celé základné imanie dcérskej spolocnosti. V dôsledku toho môze Komisia voci materskej spolocnosti vyvodit solidárnu zodpovednost za zaplatenie pokuty, ktorá bola ulozená jej dcérskej spolocnosti, ibaze by táto materská spolocnost, ktorej prinálezí vyvrátenie tejto domnienky, predlozila dostatocné dôkazy, ktoré preukazujú, ze sa jej dcérska spolocnost správa na trhu nezávisle (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 61 a tam citovanú judikatúru). 177 Navyse správanie dcérskej spolocnosti na trhu nemôze byt jediným prvkom umoznujúcim zalozit zodpovednost materskej spolocnosti, ale je len jedným zo znakov existencie hospodárskej jednotky (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, bod 73). 178 Pri zistovaní, ci dcérska spolocnost urcuje svoje správanie na trhu nezávisle, treba vziat do úvahy vsetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizacnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spolocnost s materskou spolocnostou a ktoré sa môzu menit v závislosti od konkrétneho prípadu, a preto ich nemozno taxatívne vymedzit (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný, bod 74). 179 V prejednávanej veci je nesporné, ze Parker-Hannifin drzala prostredníctvom svojich dcérskych spolocností 100 % podiel na základom imaní spolocnosti ITR Rubber (teraz Parker ITR). Kedze je materskou spolocnostou, platí domnienka, ze uplatnovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spolocnosti. 180 Dôkazy predlozené zalobkynami smerujúce k vyvráteniu tejto domnienky treba teda preskúmat s ohladom na uvedené okolnosti. 181 V rámci tohto preskúmania treba najskôr pripomenút, ze z rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaného v bode 86 vyssie, vyplýva, ze nezávislost sa musí preukázat s ohladom na celú dcérsku spolocnost, nielen na jedno obchodné oddelenie pôsobiace na trhu, ktorého sa kartel týkal, pretoze cielom preukázania nezávislého správania dcérskej spolocnosti je in fine dokázat, ze materská spolocnost a dcérska spolocnost netvoria hospodársku jednotku, co môze odôvodnit to, ze materská spolocnost nebude zodpovedná za porusenie, ktorého sa dopustila dcérska spolocnost (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v bode 86 vyssie, body 55, 56 a 59). 182 Tvrdenie zalobkýn týkajúce sa tejto skutocnosti treba preto zamietnut. 183 Okrem toho zalobkyne tvrdia, ze od dotknutých strán sa nevyzaduje, aby predlozili priamy a nevyvrátitelný dôkaz o nezávislosti správania sa dcérskej spolocnosti na trhu, ale stací aby predlozili dôkazy, ktorými mozno túto nezávislost preukázat. 184 Kedze v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou vyssie (pozri bod 176 vyssie) sa vyzaduje, ze musia byt predlozené "dostatocné dôkazy, ktoré preukazujú, ze [sa] dcérska spolocnost... správa na trhu nezávisle", nevyzaduje sa, aby zalobkyne predlozili priamy a nevyvrátitelný dôkaz o nezávislom správaní dcérskej spolocnosti na trhu, ale ak tak neurobia, musia predlozit súbor presných a súhlasných dôkazov preukazujúcich, ze dcérska spolocnost sa v skutocnosti správala nezávisle, a to aj napriek tomu, ze materská spolocnost v nej vlastnila 100 % podiel na základnom imaní. 185 Navyse zalobkyne na podporu svojho tvrdenia, ze materská spolocnost neuplatnovala nijaký vplyv - a teda a fortiori ani rozhodujúci vplyv - na svoju dcérsku spolocnost, uvádzajú, ze pán P. systematicky odmietal dodrziavat interné smernice a obchodnú politiku Parker-Hannifin, ze sa mu podarilo odvrátit pokusy o zasiahnutie tejto spolocnosti do riadenia úseku cinnosti morských palivových hadíc, co Komisia uznala v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 384 napadnutého rozhodnutia) a okrem toho, ze tak zámerne ignoroval etický kódex skupiny Parker zakazujúci jej zamestnancom zapájat sa do nekalosútazných cinností. 186 Zalobkyne tvrdia, ze tým preukázali, ze Parker-Hannifin nevstupovala do riadenia bezných cinností oddelenia "Oil & Gas" spolocnosti Parker ITR). 187 Treba vsak uviest, ze zalobkyne v podstate súcasne tvrdia aj to, ze hoci Parker-Hannifin nevykonávala rozhodujúci vplyv na Parker ITR, neprestajne sa snazila zasiahnut do jej riadenia, a len z dôvodu machinácií zo strany pána P. sa jej to nepodarilo. 188 Zalobkyne vsak nepredlozili nijaký dôkaz, z ktorého by vyplývali dôvody, pre ktoré bolo Parker-Hannifin po právnej stránke bránené - ako tvrdia zalobkyne - vo výkone rozhodujúceho vplyvu na Parker ITR pocas obdobia viacerých rokov. 189 Treba totiz pripomenút, ze Parker-Hannifin je spolocnost stojaca na cele medzinárodnej skupiny, ktorá na zaciatku roka 2002 nadobudla úsek cinnosti, ktorý bol pre nu nový, a to úsek cinnosti v oblasti kaucukových hadíc spolocnosti ITR Rubber (teraz Parker ITR). 190 Zalobkyne tvrdia, ze pán P. drzal skupinu Parker bokom od cinností Parker ITR do tej miery, ze spolocnost stojaca v cele skupiny vôbec nevedela, co sa v týchto cinnostiach dialo viac ako styri roky, t. j. az do odchodu danej osoby v roku 2006. 191 Okrem toho, ze tieto tvrdenia sú len velmi málo hodnoverné, treba konstatovat, ze Parker-Hannifin nic právne ani hospodársky nebránilo v uplatnovaní svojej kontroly nad spolocnostou Parker ITR. 192 Navyse nic Parker-Hannifin nebránilo ani v eliminovaní vplyvu alebo prepustení pána P., kedze bol len jedným z jej zamestnancov, ak sa zalobkyne domnievali - ako to teraz tvrdia - ze bránil uplatnovaniu kontroly nad spolocnostou Parker ITR zo strany Parker-Hannifin. 193 Navyse dôkazy, ktoré má predlozit materská spolocnost, musia dostatocne preukazovat, ze dcérska spolocnost bola objektívne nezávislá z pohladu ekonomických, organizacných a právnych vztahov, ktoré ju spájali s materskou spolocnostou. Zámery dcérskej spolocnosti v tejto súvislosti, aj keby sa preukázali, nie sú samy osebe relevantné. V prípade opacného rozhodnutia by to znamenalo odobrenie nevsímavosti a lahostajnosti materskej spolocnosti pri riadení svojich dcérskych spolocností, ktoré sú zapojené do protiprávnych konaní. 194 Zalobkyne teda nepredlozili nijakú skutocnost, ktorá by vyvrátila domnienku o rozhodujúcom vplyve materskej spolocnosti na dcérsku spolocnost alebo spochybnila dodatocné dôkazy zohladnené Komisiou. 195 Preto treba tretí zalobný dôvod zamietnut. O siedmom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery, pretoze na úcely stanovenia výsky pokuty bol pouzitý nesprávny spôsob výpoctu hodnoty predaja Napadnuté rozhodnutie 196 Z bodov 422 az 428 napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze Komisia na úcely urcenia príslusného predaja jednak uplatnila priemer predaja za posledné tri roky pred koncom porusenia, aby zohladnila kolísavost kazdorocných predajov, a jednak sa domnievala, ze trh EHP zodpovedal celému predaju, ktorý bol fakturovaný odberatelovi nachádzajúcemu sa v EHP, pricom spresnila, ze podla jej názoru islo vzhladom na osobitné okolnosti relevantného trhu o najspolahlivejsie kritérium na urcenie toho, v akom stádiu sa nachádza hospodárska sútaz ovplyvnená týmto porusením, a nie miesto konecného pouzitia, ktoré sa v skutocnosti môze nachádzat mimo EHP. 197 Komisia dalej uviedla, ze toto posúdenie je potvrdené aj skutocnostou, ze väcsina spolocností uviedla vo svojich odpovediach na jej ziadosti o informácie geografické rozmiestnenie zákazníkov alebo obratov na základe miesta fakturácie, a nie miesta dodania alebo konecného pouzitia výrobkov. 198 Nakoniec Komisia uviedla, ze takéto posúdenie nie je v rozpore s usmerneniami, pretoze usmernenia nestanovujú kritériá, podla ktorých by sa predaj mal nachádzat v EHP. Tvrdenia úcastníkov konania 199 Zalobkyne v podstate tvrdia, ze Komisia porusila zásadu ochrany legitímnej dôvery, ked na úcely výpoctu agregovaného objemu predaja v rámci EHP prihliadla nielen na predaj morských palivových hadíc dodaných v rámci EHP, ale aj predaj výrobkov fakturovaných spolocnostiam so sídlom v EHP, a to podla nich s cielom umelo zvýsit sumu pokuty. 200 Podla zalobkýn len predaj výrobkov dodaných v rámci EHP zobrazuje vplyv, aký na hospodársku sútaz má potenciálne nezákonné správanie sa v EHP. Predaj výrobkov dodaných mimo EHP totiz nemôze v zmysle clánku 81 Zmluvy o ES "ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi" alebo v zmysle clánku 53 Dohody o EHP "medzi zmluvnými stranami", pretoze hospodárska sútaz v EHP je totiz ovplyvnená iba v prípade, ak sú výrobky dotknuté kartelom dodané na územie EHP bez ohladu na to, kde je usadený právny subjekt, ktorému sa fakturujú. 201 Zalobkyne tiez v tejto súvislosti poukazujú na bod 197 konsolidovaného oznámenia Komisie o právomoci podla nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ([29]Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1, dalej len "oznámenie o koncentráciách"), podla ktorého "dodávka zvycajne predstavuje charakteristickú akciu pre predaj tovaru", co potvrdzuje ich výklad bodu 18 usmernení k metóde stanovovania pokút z roku 2006. 202 Zalobkyne navyse tvrdia, ze odôvodnenie 55 napadnutého rozhodnutia - v ktorom Komisia uviedla, ze predaj morských palivových hadíc urcených na výmenu starých hadíc [t. j. konecným pouzívatelom] predstavuje väcsí podiel na svetovom trhu s morskými hadicami nez podiel predaja nových výrobkov [t. j. zhotovitelom] - je v rozpore s odôvodnením 427 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého "velké mnozstvo morských palivových hadíc kupujú zhotovitelia". 203 Okrem toho zalobkyne v podstate uvádzajú, ze Komisia nemôze tvrdit, ze kritérium fakturácie je bezným kritériom pouzívaným samotnými spolocnostami, a to len z toho dôvodu, ze vela dotknutých spolocností uviedlo vnútorné geografické rozmiestnenie svojho obratu na základe miesta fakturácie, a nie miesta dodania, ako aj vzhladom na to, ze Parker-Hannifin ju upozornila, ze taký výpocet obratu nemusí na úcely veci zobrazovat obrat dosiahnutý v EHP. 204 Komisia tieto tvrdenia popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 205 Z bodu 13 usmernení vyplýva: "Pri stanovení základnej výsky ulozenej pokuty bude Komisia vychádzat z hodnoty predaja tovaru alebo sluzieb podniku, s ktorými porusenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslusnej geografickej oblasti v rámci EHP. Komisia obvykle pouzije na výpocet hodnotu predaja podniku pocas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podielal na porusení..." 206 Z bodu 18 usmernení vyplýva: "Ak porusenie presiahne územie Európskeho hospodárskeho priestoru ('EHP`) (napríklad v prípade medzinárodných kartelov), príslusný predaj podniku vo vnútri EHP nemusí primeraným spôsobom odrázat podiel kazdého podniku na porusení. Takáto situácia môze nastat napríklad v súvislosti s celosvetovými dohodami o rozdelení trhu. Za takýchto okolností, s cielom zohladnit agregovaný objem príslusných predajov v EHP a relatívny podiel kazdého podniku na porusení, Komisia môze posúdit celkový objem predaja tovaru alebo sluzieb súvisiacich s porusením v dotknutej geografickej oblasti (rozlahlejsej ako EHP), urcit podiel predaja kazdého podniku podielajúceho sa na porusení na tomto trhu a aplikovat tento podiel na agregovaný objem predajov týchto podnikov vo vnútri EHP. Výsledok tohto výpoctu sa bude povazovat za hodnotu predaja na úcely stanovenia základnej výsky pokuty." 207 Zalobkyne nespochybnujú, ze trh s morskými palivovými hadicami je celosvetovým trhom. 208 V dôsledku toho treba preskúmat obsah bodu 18 usmernení, ktorý je uplatnitelný v prejednávanej veci. 209 Treba konstatovat, ze bod 18 usmernení, rovnako ako bod 13, neodkazuje na predaj "dodaný" ani na predaj "fakturovaný" do EHP, ale odkazuje na predaj "uskutocnený" do EHP. 210 Z toho vyplýva, ze okrem toho, ze usmernenia nestanovujú povinnost zohladnit predaj dodaný do EHP, nebránia tomu, aby Komisia s cielom vypocítat hodnotu predaja kazdej spolocnosti v EHP zohladnila predaj fakturovaný do EHP. 211 S cielom zobrat do úvahy predaj fakturovaný do EHP je vsak potrebné, aby toto kritérium zobrazovalo realitu na trhu, t. j. aby co najlepsie vymedzovalo dôsledky, aké mal kartel na hospodársku sútaz v EHP. 212 Zalobkyne pritom nespochybnili, ze hoci väcsina systémov morských palivových hadíc je urcených na konecné pouzitie v regiónoch mimo Európy, niektorí hlavní svetoví zhotovitelia pôsobia v rôznych krajinách Únie/EHP (pozri odôvodnenie 59 napadnutého rozhodnutia). Z toho vyplýva, ze vplyv kartelu morských palivových hadíc na hospodársku sútaz v rámci EHP sa zdá správne zobrazený, ak bol zohladnený predaj fakturovaný v EHP, a teda treba zamietnut tvrdenia zalobkýn, podla ktorých posúdit dopad kartelu v EHP je mozné len na základe predaja dodaného do EHP. 213 Naopak, nie je relevantné, ze Komisia sa vo svojom oznámení o koncentráciách snazila na stanovenia výsky obratu, ktorý treba zohladnit, uprednostnit miesto dodania, pretoze posúdenie dôsledkov koncentrácie na trhu nie je porovnatelné s urcením výsky pokuty, ktorá sa má ulozit spolocnosti z dôvodu porusenia clánku 81 ES, a to aj napriek tomu, ze hodnota trhu sa urcuje v oznámení o koncentráciách rovnako ako v usmerneniach. 214 Navyse skutocnost ze Komisia si sama prijala ustanovenia, ktoré ju v oblasti práva hospodárskej sútaze obmedzujú, jej nekladie povinnost rovnako sa obmedzit v inej oblasti, ani sa ipso facto neprenása do rovnakého obmedzenia v tejto druhej oblasti. 215 Okrem toho skutocnost konstatovaná v napadnutom rozhodnutí, ze predaj hadíc na výmenu konecným uzívatelom, ktorí sa väcsinou nachádzajú mimo EHP, predstavuje väcsiu cast celosvetového trhu s morskými palivovými hadicami, nez predaj nových výrobkov (odôvodnenie 55 napadnutého rozhodnutia), nie je v rozpore so záverom Komisie, ze najvhodnejsie pre posúdenie toho, ci ide o predaj v rámci EHP je kritérium miesta, kde sa nachádza subjekt, ktorému sa predaj fakturoval (odôvodnenie 427 napadnutého rozhodnutia), co v konecnom dôsledku znamená, ze Komisia zohladnila len predaj fakturovaný zákazníkom so sídlom v EHP, bez ohladu na sídlo konecných uzívatelov 216 V dôsledku toho treba preskúmat, ci vzhladom na predchádzajúce úvahy Komisia vyuzila údaje, ktoré spolocnosti s ohladom na predaj predlozili, t. j. údaje týkajúce sa fakturovaného predaja, spôsobom, ktorý by tieto spolocnosti nemohli ocakávat, a ktorý by teda porusoval ich legitímnu dôveru. 217 Treba pripomenút ze podla ustálenej judikatúry právo domáhat sa zásady ochrany legitímnej dôvery sa vztahuje na kazdého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, ze správny orgán Únie tým, ze mu poskytol presné uistenia, v nom vyvolal dôvodné ocakávania (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 2004, Di Lenardo a Dilexport, [30]C-37/02 a C-38/02, Zb. s. I-6911, bod 70, a rozsudok Vseobecného súdu zo 17. decembra 1998, Embassy Limousines & Services/Parlament, [31]T-203/96, Zb. s. II-4239, bod 74). Bez ohladu na formu oznámenia sú takýmito uisteniami informácie, ktoré sú presné, zhodujú sa, neviazu sa na splnenie ziadnej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. mája 2000, Kögler/Súdny dvor, [32]C-82/98 P, Zb. s. I-3855, bod 33). Naopak nikto nemôze poukazovat na porusenie tejto zásady, pokial neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnút správny orgán (rozsudky Súdneho dvora z 24. novembra 2005, Nemecko/Komisia, C-506/03, neuverejnený v Zbierke, bod 58, a z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, [33]C-182/03 a C-217/03, Zb. s. I-5479, bod 147). Navyse sa legitímna dôvera môze zakladat iba na zárukách, ktoré sú v súlade s uplatnitelnými právnymi predpismi (rozsudky Súdu prvého stupna z 30. júna 2005, Branco/Komisia, [34]T-347/03, Zb. s. II-2555, bod 102; z 23. februára 2006, Cementbouw Handel & Industrie/Komisia, [35]T-282/02, Zb. s. II-319, bod 77, a z 19. novembra 2009, Denka International/Komisia, [36]T-334/07, Zb. s. II-4205, bod 132). 218 Treba konstatovat, ze v prejednávanej veci Komisia nedala zalobkyniam nijakú záruku v zmysle tejto judikatúry, ze údaje, ktoré poskytli najskôr dobrovolne a neskôr na ziadost Komisie, týkajúce sa predaja fakturovaného do EHP, nebudú pouzité na výpocet pokuty, ktorá im bude ulozená. 219 Zalobkyne sa teda nemôzu odvolávat na nijaké porusenie zásady ochrany legitímnej dôvery, ak informácie, ktoré Komisii poskytli z vlastného podnetu a ktoré sa týkali predaja fakturovaného do EHP, boli zohladnené na úcely výpoctu pokuty, ktorá im bola ulozená. 220 Siedmy zalobný dôvod teda treba zamietnut. O ôsmom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, zásady osobnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia pri výpocte hranicnej hodnoty 10 % obratu. Tvrdenia úcastníkov konania 221 Zalobkyne po prvé tvrdia, ze Komisia mala na výpocet hornej hranice 10 % pokuty ulozenej Parker ITR zohladnit obrat Parker ITR a nie konsolidovaný obrat Parker-Hannifin, a tým, ze tak urobila, porusila clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Z judikatúry podla nich totiz vyplýva, ze ak dva právne subjekty boli súcastou tej istej spolocnosti v case porusenia, ale uz nepatria k tejto spolocnosti v case rozhodnutia Komisie, horná hranica 10 % sa musí vypocítat samostatne na základe obratu kazdého z nich. Rovnaký prístup by sa teda mal analogicky uplatnit aj v prejednávanom prípade, pretoze väcsiu cast obdobia, kedy doslo k poruseniu, boli Saiag a ITR SpA vlastníckami obchodného majetku, ktorý bol predmetom porusenia, a predstavovali právny subjekt, ktorý bol nezávislý od Parker-Hannifin. 222 Zalobkyne tvrdia, ze akýkolvek iný výklad by odporoval zásade právnej istoty a viedol by k neprimeraným rieseniam. 223 Po druhé zalobkyne tvrdia, ze napadnuté rozhodnutie tým porusuje aj zásadu osobnej zodpovednosti, pretoze obchodný majetok súvisiaci s morskými palivovými hadicami Parker ITR patril od 1. apríla 1986 do 31. januára 2002 iným spolocnostiam. 224 Po tretie zalobkyne tvrdia, ze Komisia neodpovedala na argumentáciu, ktorú uviedli v stádiu správneho konania a týkajúcu sa výkladu clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Podla nich napadnuté rozhodnutie iba uvádza, ze upravené základné výsky pouzité na úcely pokút nepresahujú hornú hranicu 10 %, z coho nemozno pochopit odôvodnenie, na ktorom sa zakladá rozhodnutie Komisie, ze horná hranica 10 % sa vypocíta na základe obratu Parker-Hannifin s ohladom na tú cast pokuty, na ktorú bola Parker ITR samostatne zodpovedná. 225 Komisia tieto tvrdenia popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 226 Treba pripomenút, ze jednak bolo prvému zalobnému dôvodu vyhovené, a v dôsledku toho obdobie porusenia, ktoré treba pripísat spolocnosti Parker ITR, plynulo od 1. januára 2002 do 2. mája 2007, a jednak, ze tretí zalobný dôvod bol zamietnutý, co vedie Vseobecný súd k záveru, ze pocas celého obdobia porusenia, okrem obdobia od 1. januára 2002 do 31. januára 2002 bola Parker ITR dcérskou spolocnostou, v ktorej Parker-Hannifin vlastnila 100 % podiel a na ktorú uplatnovala rozhodujúci vplyv. 227 Okrem toho v súlade s ustálenou judikatúrou mozno ciel sledovaný zavedením hornej hranice 10 % dosiahnut len vtedy, ak sa horná hranica uplatní najskôr samostatne na kazdého adresáta rozhodnutia, ktorému bolo rozhodnutie ukladajúce pokutu urcené. Len vtedy, ak sa neskôr ukáze, ze viaceré osoby, ktorým je rozhodnutie urcené, tvoria "podnik" v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porusenie, a to este ku dnu prijatia tohto rozhodnutia, sa môze horná hranica vypocítat na základe celkového obratu tohto podniku, teda vsetkých jeho kumulovaných zloziek (rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 125 vyssie, bod 390). 228 Kedze bolo prvému zalobnému dôvodu vyhovené, ôsmy zalobný dôvod je v rozsahu, v akom sa vztahuje na obdobie porusenia pred 1. januárom 2002, pocas ktorého sa porusenia dopustila ITR, neúcinný. Navyse tento zalobný dôvod nie je dôvodný v rozsahu, v akom sa vztahuje na obdobie porusenia po 1. januári 2002, pretoze pocas celého tohto obdobia, s výnimkou jedného mesiaca, tvorili Parker ITR a Parker-Hannifin jednu hospodársku jednotku zodpovednú za sankcionované porusenie. Hornú hranicu pokuty bolo teda mozné vypocítat na základe celkového obratu tohto podniku, a to na základe vsetkých jeho zloziek spolu. 229 Kedze prvému zalobnému dôvodu sa vyhovelo, nie je uz navyse potrebné skúmat ostatné výhrady zalozené na porusení zásad osobnej zodpovednosti a proporcionality, ako aj na nedostatku odôvodnenia pokial ide o vplyv zohladnenia obdobia predchádzajúceho 1. januáru 2002 v napadnutom rozhodnutí. 230 Preto treba ôsmy zalobný dôvod zamietnut. O deviatom zalobnom dôvode zakladajúcom sa na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery a povinnosti odôvodnenia z dôvodu odmietnutia Komisie uplatnit znízenie pokuty vzhladom na spoluprácu Napadnuté rozhodnutie 231 Z odôvodnení 489 az 493 napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze Parker ITR predlozila Komisii v rámci programu zhovievavosti dokumenty, v súvislosti s ktorými Komisia rozhodla, ze jednak mali malú pridanú hodnotu pokial ide o obdobie rokov 1986 az 2007, a jednak, ze priniesli dôveryhodné dôkazy umoznujúce preukázat existenciu kartelu od roku 1972 az do zaciatku 80. rokov. Komisia sa vsak domnievala, ze toto obdobie treba povazovat za premlcané. Na základe toho dospela k záveru, ze zalobkyniam sa nemá priznat znízenie pokuty. Tvrdenia úcastníkov konania 232 Zalobkyne tvrdia, ze vo svojej ziadosti o zhovievavost zhromazdili a predlozili významné dôkazy o skutocnostiach [dôverné], o ktorých Komisia skôr nevedela a ktoré majú priamy vztah s [dôverné] porusením. Podla zalobkýn sa Komisia domnievala, ze tieto dôkazy, ktoré sa vztahovali na obdobie [dôverné] nepriniesli ziadnu pridanú hodnotu, pretoze [dôverné]. Taká analýza je vsak v rozpore s [dôverné]. Okrem toho, Komisia nepredlozila ziadne tvrdenie vysvetlujúce, preco [dôverné]. 233 Zalobkyne navyse tvrdia, ze keby Komisia dospela k záveru, ze dôkazy predlozené zalobkynami majú významnú pridanú hodnotu, Parker ITR by na základe týchto dôkazov nebolo mozné pripísat zodpovednost za [dôverné] kartelu, a k tejto ciastocnej imunite by sa podla bodu 26 posledného odseku oznámenia o spolupráci este pridalo znízenie pokuty v rámci programu zhovievavosti vzhladom na spoluprácu zalobkýn. 234 Nakoniec zalobkyne popierajú, ze by tajili kartel, ked sa o nom dozvedeli. 235 Komisia tieto tvrdenia popiera. Posúdenie Vseobecným súdom 236 Bod 26 oznámenia o spolupráci stanovuje: "v kazdom konecnom rozhodnutí, ktorým sa ukoncí správne konanie, Komisia urcí, do akej výsky sa danému podniku znízi pokuta, ktorá by sa mu v opacnom prípade udelila v plnej výske. Pre: -- prvý podnik, ktorý poskytne znacnú pridanú hodnotu: znízenie o 30 - 50 %, -- druhý podnik, ktorý poskytne znacnú pridanú hodnotu: znízenie o 20 - 30 %, -- kazdý dalsí podnik, ktorý poskytne znacnú pridanú hodnotu: znízenie do výsky 20 %. Pri urcovaní výsky znízenia pokuty pre kazdé z uvedených rozmedzí Komisia zohladní, kedy bol dôkaz splnajúci podmienku v [odseku 24] predlozený, ako aj rozsah, v akom tento dôkaz predstavuje pridanú hodnotu uz existujúcich dôkazov. Ak je ziadatel o znízenie pokuty prvý, ktorý predlozil presvedcivý dôkaz v zmysle [odseku 25] a Komisia tento dôkaz vyuzila pri preukázaní dodatocných skutocností zvysujúcich váznost alebo predlzujúcich trvanie porusovania práva, Komisia nebude brat tieto dodatocné skutocnosti do úvahy pri stanovovaní pokuty pre podnik, ktorý tento dôkaz poskytol." 237 Bod 36 oznámenia o spolupráci stanovuje: "Komisia nezaujme stanovisko, ci udelí alebo neudelí podmienecné oslobodenie od pokuty, ani ci odmení alebo neodmení akúkolvek ziadost, ak sa ukáze, ze ziadost sa týka porusovania práva, ktoré podlieha pätrocnej premlcacej lehote na ukladanie pokút ustanovenej v clánku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 1/2003, kedze takéto ziadosti sa stanú bezpredmetnými." 238 V prejednávanej veci sa dôkazy, o ktorých sa zalobkyne domnievajú, ze na ich základe im malo byt priznané znízenie pokuty podla oznámenia o spolupráci, týkali obdobia [dôverné]. 239 Hoci by boli tieto dôkazy povazované za významné, týkajú sa obdobia [dôverné]. 240 Ako správne uvádza Komisia, aj keby sa toto obdobie porusenia podarilo dostatocne preukázat pomocou uvedených dôkazov, treba ho povazovat za premlcané. 241 Komisia navyse v odôvodnení 491 napadnutého rozhodnutia tvrdí, ze dôkazy predlozené s ohladom na obdobie [dôverné] sú prílis nesúrodé na prípadné preukázanie porusenia. 242 Kedze Komisia konstatovala, ze nemá k dispozícii nijaký dôkaz o nekalosútaznej cinnosti, ktorý by stacil na preukázanie porusenia v období [dôverné], musí dospiet k záveru, ze obdobie, na ktoré sa vztahujú dôkazy predlozené zalobkynami [dôverné] a ze Komisia správne odmietla znízit pokutu zalobkýn vzhladom na neexistenciu akejkolvek pridanej hodnoty uvedených dôkazov. 243 Okrem toho treba konstatovat, ze napadnuté rozhodnutie uvádza v tejto súvislosti podrobné dôvody, ktoré sa nachádzajú v jeho odôvodneniach 489 az 493. 244 Deviaty zalobný dôvod treba teda zamietnut v celom rozsahu. 245 Vzhladom na predchádzajúce úvahy treba clánok 1 napadnutého rozhodnutia zrusit v casti, v ktorej sa konstatuje, ze Parker ITR Srl sa zapojila do porusenia v období pred 1. januárom 2002. Preto treba zrusit aj clánok 2 napadnutého rozhodnutia pokial sa týka zalobkýn. O návrhoch na preformulovanie, o vykonaní neobmedzenej právomoci Vseobecným súdom a o urcení konecnej výsky pokuty 246 Treba pripomenút, ze v súlade s clánkom 261 ZFEÚ môzu nariadenia prijaté podla ustanovení Zmluvy o FEÚ spolocne Európskym parlamentom a Radou Európskej únie priznat Súdnemu dvoru neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií podla týchto nariadení. Takúto právomoc zveruje súdu Spolocenstva clánok 31 nariadenia c. 1/2003. Tento súd je preto oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrusil, znízil alebo zvýsil ulozenú pokutu alebo penále. Z toho vyplýva, ze pokial je súdu Únie predlozená na posúdenie otázka výsky pokuty, tento súd je oprávnený vykonat svoju neobmedzenú právomoc a môze ju vykonat tak na znízenie tejto sumy, ako aj na jej zvýsenie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, [37]C-3/06 P, Zb. s. I-1331, body 60 az 62 a tam citovanú judikatúru). 247 Okrem toho podla ustanovení clánku 23 ods. 3 nariadenia c. 1/2003 sa pri stanovení pokuty zohladní závaznost a dlzka trvania porusenia. 248 Súdny dvor rozhodol, ze na urcenie výsky pokuty je nutné zohladnit trvanie porusení a vsetky faktory, ktoré môzu ovplyvnit posúdenie ich závaznosti, akými sú konanie kazdého z podnikov, úloha, ktorú kazdý z nich má pri vytvorení zosúladených postupov, prospech, ktorý z týchto postupov podniky mohli získat, ich velkost a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpecenstvo, ktoré porusenia tohto typu predstavujú pre Európske spolocenstvo (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, [38]C-386/10 P, Zb. s. I-13085, bod 56 a tam citovanú judikatúru). 249 Súdny dvor tiez uviedol, ze sa musia zohladnit také objektívne skutocnosti, akými sú obsah a trvanie protisútazných správaní, ich pocet a ich intenzita, velkost dotknutého trhu a ujma spôsobená verejnému hospodárskemu poriadku. Pri tejto analýze je potrebné zohladnit aj relatívny význam a trhový podiel zodpovedných podnikov, ako aj prípadné opakované porusovanie (rozsudok Chalkor/Komisia, uz citovaný v bode 248 vyssie, bod 57). 250 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze stanovenie pokuty Vseobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci nie je presným matematickým výpoctom. Vseobecný súd navyse nie je viazaný ani výpoctami Komisie, ale svoje posúdenie musí vykonat s prihliadnutím na vsetky skutkové okolnosti prípadu (rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. septembra 2004, Aristrain/Komisia, T-156/94, neuverejnený v Zbierke, bod 43). 251 Vseobecný súd povazuje v prejednávanej veci, vzhladom na posúdenie, ktoré vykonal v rámci jednak prvej casti prvého zalobného dôvodu a jednak piateho a siesteho zalobného dôvodu, ako aj pochybení, ktoré boli v tejto súvislosti konstatované (pozri body 130, 140 a 146 vyssie), za vhodné vykonat svoju neobmedzenú právomoc, ktorá je mu zverená clánkom 31 nariadenia c. 1/2003, a nahradit posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením pokial ide o výsku pokuty, ktorú treba zalobkyniam ulozit. 252 Treba uviest, ze kartel má nepochybnú závaznost vzhladom na to, ze protiprávne správania, do ktorých sa zalobkyne v plnej miere zapojili sa vyznacovali pridelovaním zákaziek vo verejných sútaziach, urcením cien, urcovaním kvót, stanovovaním podmienok predaja, geografickým rozdelením trhov a výmenou citlivých informácií týkajúcich sa cien, objemov predaja a verejných zákaziek. Navyse ide o kartel celosvetového rozmeru. 253 Dlzku trvania porusenia vsak treba, kedze sa prvému zalobnému dôvodu vyhovelo, znízit z pôvodných 19 rokov na 5,5 roka pokial ide o Parker ITR, ktorá teda nemôze byt zodpovedná za porusenia, ktorých sa dopustili ITR a Saiag, ako aj ich predchodcovia, od roku 1986 do decembra 2001. 254 Z toho vyplýva, ze zalobkyne nie sú zodpovedné ani za úlohu vodcu, ktorú mala ITR od roku 1999 do roku 2001. 255 Vzhladom na predchádzajúce úvahy a po zvázení kumulatívneho úcinku vyssie konstatovaných protiprávností Vseobecný súd rozhodol, ze spravodlivým posúdením vsetkých skutkových okolností prípadu bude rozhodnutie, ze konecná výska pokuty ulozenej Parker ITR sa stanoví na 6400000 eur. Pokuta v takej výske totiz umoznuje postihnút protiprávne správanie zalobkyne proporcionálne k závaznosti porusenia a má dostatocne odstrasujúci úcinok. 256 Okrem toho treba prihliadnut na to, ze Parker-Hannifin nadobudla vsetky akcie ITR Rubber 31. januára 2002 a výska pokuty, na zaplatenie ktorej má byt materská spolocnost solidárne zaviazaná má pokrývat obdobie od uvedeného dátumu do 2. mája 2007. 257 Vzhladom na vyssie uvedené treba v prvom rade zrusit clánok 1 písm. i) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa vztahuje na porusenie vytýkané Parker ITR za obdobie predchádzajúce januáru 2002, v druhom rade stanovit výsku pokuty ulozenej tejto spolocnosti na 6400000 eur, na ktorej zaplatenie musí byt Parker-Hannifin solidárne zodpovedná do výsky 6300000 eur, pretoze solidárna zodpovednost Parker-Hannifin sa nemôze vztahovat na obdobie od 1. do 31. januára 2002, a napokon zamietnut zalobu v zostávajúcej casti. O trovách 258 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podla odseku 3 prvého pododseku toho istého ustanovenia môze Vseobecný súd rozdelit náhradu trov konania, ak úcastníci konania mali úspech len v casti predmetu konania. 259 V prejednávanej veci treba pripomenút, ze zalobkyne navrhujú podstatné znízenie pokuty, ktoré im bolo priznané. Komisia teda znása svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania zalobkýn. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Clánok 1 písm. i) rozhodnutia Komisie K(2009) 428 v konecnom znení z 28. januára 2009 v konaní podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.406 - Morské palivové hadice) sa zrusuje v rozsahu, v akom v nom Európska komisia konstatovala, ze Parker ITR Srl sa zúcastnila na porusení v období pred 1. januárom 2002. 2. Clánok 2 písm. e) rozhodnutia K(2009) 428 v konecnom znení sa zrusuje. 3. Výska pokuty ulozenej spolocnosti Parker ITR sa stanovuje na 6400000 eur, na ktorej zaplatenie je Parker-Hannifin Corp. solidárne zodpovedná do výsky 6300000 eur. 4. V zostávajúcej casti sa zaloba zamieta. 5. Komisia znása svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania, ktoré vynalozila Parker ITR a Parker-Hannifin. Azizi Prek Frimodt Nielsen Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. mája 2013. Podpisy Obsah Skutkové okolnosti Odvetvie morských palivových hadíc urcených na ropu a plyn Predstavenie zalobkýn Správne konanie Napadnuté rozhodnutie Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav O návrhoch na zrusenie O prvom zalobnom dôvode zalozenom na nesprávnom pripísaní zodpovednosti za porusenie spolocnosti Parker ITR za obdobie pred 1. januárom 2002 Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze Parker ITR nemala byt ulozená pokuta za obdobie pred 11. júnom 1999 Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O piatom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze pokuta ulozená Parker ITR nemala byt zvýsená z dôvodu jej úlohy vodcu Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O siestom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady individuálnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia, co sa týka zvýsenia pokuty ulozenej Parker-Hannifin z dôvodu, ze Parker ITR mala úlohu vodcu. Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O druhom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze zalobkyniam bola nesprávne pripísaná zodpovednost za porusenie spojená s protiprávnym konaním pána P., riaditelom oddelenia "Oil & Gas" Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O tretom zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze Parker-Hannifin bola nesprávne povazovaná za solidárne zodpovednú so spolocnostou Parker ITR za porusenie Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O siedmom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery, pretoze na úcely stanovenia výsky pokuty bol pouzitý nesprávny spôsob výpoctu hodnoty predaja Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O ôsmom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, zásady osobnej zodpovednosti a povinnosti odôvodnenia pri výpocte hranicnej hodnoty 10 % obratu. Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O deviatom zalobnom dôvode zakladajúcom sa na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery a povinnosti odôvodnenia z dôvodu odmietnutia Komisie uplatnit znízenie pokuty vzhladom na spoluprácu Napadnuté rozhodnutie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Vseobecným súdom O návrhoch na preformulovanie, o vykonaní neobmedzenej právomoci Vseobecným súdom a o urcení konecnej výsky pokuty O trovách __________________________________________________________________ ( [39]*1 ) Jazyk konania: anglictina. ( [40]1 ) Skryté dôverné údaje. References 1. file:///tmp/lynxXXXXM4KEqc/L93080-1190TMP.html#t-ECR_62009TJ0146_SK_01-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXM4KEqc/L93080-1190TMP.html#t-ECR_62009TJ0146_SK_01-E0002 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2002:298:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2006:210:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:001:TOC 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0279&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0280&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005T?0161&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0204&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0170&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0066&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0325&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0049&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0201&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62009C?0352&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62008C?0097&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0297&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0029&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0043&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007C?0125&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0022&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0474&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0309&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0248&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0259&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006T?0384&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0100&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0015&locale=SK 29. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2008:095:TOC 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0037&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996T?0203&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0082&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0182&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0347&locale=SK 35. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0282&locale=SK 36. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62007T?0334&locale=SK 37. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0003&locale=SK 38. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62010C?0386&locale=SK 39. file:///tmp/lynxXXXXM4KEqc/L93080-1190TMP.html#c-ECR_62009TJ0146_SK_01-E0001 40. file:///tmp/lynxXXXXM4KEqc/L93080-1190TMP.html#c-ECR_62009TJ0146_SK_01-E0002