Vec C-352/09 P ThyssenKrupp Nirosta GmbH, predtým ThyssenKrupp Stainless AG proti Európskej komisii "Odvolanie - Hospodárska sútaz - Kartely - Trh Spolocenstva s plochými výrobkami z nehrdzavejúcej ocele - Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) c. 1/2003 konstatuje porusenie clánku 65 UO po skoncení platnosti Zmluvy ESUO - Právomoc Komisie - Zásady nulla poena sine lege a právnej sily rozhodnutej veci - Právo na obhajobu - Pripísatelnost protiprávneho správania - Prevod zodpovednosti na základe vyhlásenia - Premlcanie - Spolupráca pocas správneho konania" Abstrakt rozsudku 1. Hospodárska sútaz - Kartely - Kartely podliehajúce ratione materiae a ratione temporis právnemu rezimu Zmluvy ESUO - Skoncenie platnosti Zmluvy ESUO - Zachovanie kontroly zo strany Komisie konajúcej v právnom rámci nariadenia c. 1/2003 (Clánok 65 ods. 1 UO; nariadenie Rady c. 1/2003) 2. Akty institúcií - Casová pôsobnost - Skoncenie platnosti Zmluvy ESUO - Rozhodnutie Komisie prijaté voci podniku po skoncení platnosti Zmluvy ESUO a týkajúce sa skutocností, ktoré nastali pred skoncením platnosti uvedenej zmluvy - Zásada zákonnosti deliktov a trestov - Zásada legitímnej dôvery - Rozsah - Zodpovednost podnikov za správanie porusujúce pravidlá hospodárskej sútaze v kontexte nahradenia právneho rámca Zmluvy ESUO právnym rámcom Zmluvy ES - Hmotnoprávne predpisy - Procesné predpisy (Clánok 65 ods. 1 a 5 UO; Charta základných práv Európskej únie, clánok 49 ods. 1; nariadenie Rady c. 1/2003, clánok 7 ods. 1 a clánok 23 ods. 2) 3. Zaloba o neplatnost - Zrusujúci rozsudok - Rozsah - Absolútna právna sila rozhodnutej veci - Rozsah 4. Odvolanie - Dôvody - Odôvodnenie rozsudku postihnuté porusením práva Únie - Výrok zalozený na iných právnych dôvodoch - Zamietnutie 5. Hospodárska sútaz - Pravidlá Únie - Porusenia - Pripísanie - Porusenie, ktorého sa dopustil subjekt, ktorý aj nadalej existuje, a v ktorom pokracuje iný subjekt, ktorý bol jeho nástupcom v hospodárskej cinnosti na relevantnom trhu - Pripísanie porusenia tomuto inému subjektu v celom rozsahu (Clánok 81 ods. 1 a clánok 230 stvrtý odsek ES) 6. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Premlcacia lehota v stíhaní - Pripísanie porusenia inej právnickej osobe, ako je osoba zodpovedná za prevádzkovanie podniku pocas porusenia (Nariadenie Rady c. 1/2003, clánok 25 ods. 1 az 6; vseobecné rozhodnutie c. 715/78, clánok 1 ods. 1 az 3) 7. Hospodárska sútaz - Pokuty - Výska - Urcenie - Kritériá - Znízenie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku - Podmienky (Oznámenie Komisie 96/C 207/04) 8. Odvolanie - Dôvody - Nesprávne posúdenie skutkového stavu - Neprípustnost - Preskúmanie posúdenia skutkového stavu, ktorý bol predlozený Vseobecnému súdu, Súdnym dvorom - Vylúcenie okrem prípadov skreslenia (Clánok 225 ods. 1 a clánok 229 ES; Statút Súdneho dvora, clánok 58 prvý odsek; nariadenie Rady c. 1/2003, clánok 31) 1. V súlade so zásadou spolocnou pre právne systémy clenských státov, ktorá pochádza az z rímskeho práva, je potrebné v prípade zmeny právnej úpravy zabezpecit, s výnimkou vyjadrenia opacnej vôle normotvorcu, kontinuitu právnych struktúr. Táto zásada sa uplatnuje na zmeny primárneho práva Únie. V tejto súvislosti neexistuje ziadna indícia o tom, ze by si normotvorca Únie zelal, aby tajne dohodnuté správanie zakázané v rámci Zmluvy ESUO mohlo uniknút uplatneniu akejkolvek sankcie po skoncení platnosti Zmluvy ESUO. Následnost zmlúv ESUO, ES a ZFEÚ zarucuje, aby akékolvek správanie zodpovedajúce skutkovému stavu stanovenému v clánku 65 ods. 1 UO, ci uz nastalo pred skoncením platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002, alebo po tomto dni, mohlo a aj nadalej môze byt sankcionované Komisiou. Za týchto okolností by bolo v rozpore s úcelom, ako aj koherenciou Zmlúv a nezlucitelné s kontinuitou právneho poriadku Únie, keby Komisia nemala právomoc zabezpecit jednotný výklad predpisov vztahujúcich sa na Zmluvu ESUO, ktorej úcinky pretrvávajú aj po uplynutí jej platnosti. Preto sa Vseobecný súd nedopústa nesprávneho právneho posúdenia, ak nariadenie c. 1/2003 vykladá v tom zmysle, ze umoznuje Komisii zistovat existenciu kartelov v odvetviach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hladiska ratione materiae a ratione temporis po skoncení platnosti Zmluvy ESUO a tieto kartely sankcionovat. (pozri body 72 - 74, 77, 78) 2. Zásada zákonnosti deliktov a trestov, tak ako ju zakotvuje najmä clánok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, vyzaduje, aby právna úprava Únie jasne definovala porusenia a sankcie. Okrem toho zásada právnej istoty vyzaduje, aby táto právna úprava dotknutým osobám umoznila poznat s istotou rozsah povinností, ktoré im daná úprava stanovuje, aby mohli jednoznacne poznat svoje práva a povinnosti a podla toho konat. V tejto súvislosti, kedze Zmluvy jasne definujú porusenia, ako aj povahu a dôlezitost sankcií, ktoré mozno podnikom ulozit za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, cielom zásady zákonnosti deliktov a trestov a zásady právnej istoty nie je zabezpecit podnikom, aby im neskorsie zmeny právnych základov a procesných ustanovení umoznili uniknút akejkolvek sankcii týkajúcej sa ich porusovania v minulosti. Pokial ide o rozhodnutie Komisie týkajúce sa právneho stavu dovrseného pred skoncením platnosti Zmluvy ESUO, ktoré bolo prijaté voci podniku po skoncení platnosti uvedenej Zmluvy, Vseobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia tým, ze usúdil na jednej strane, ze dodrzanie zásad upravujúcich uplatnenie právnej úpravy v case, ako aj poziadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery stanovujú, ze sa na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred skoncením platnosti Zmluvy ESUO a patria do jej pôsobnosti z hladiska ratione materiae a ratione temporis, majú uplatnit hmotnoprávne pravidlá stanovené v clánku 65 ods. 1 a 5 UO. V tomto ohlade clánok 65 ods. 1 a 5 UO stanovoval jasný právny základ pre ulozenie sankcie za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, takze obozretný podnik musel vzdy poznat dôsledky svojho správania a nemohol sa spoliehat, ze nahradenie právneho rámca Zmluvy ESUO právnym rámcom Zmluvy ES spôsobí, ze by mohol uniknút sankcii za porusovania clánku 65 UO, ktorých sa dopustil v minulosti. Pokial ide na druhej strane o uplatnitelné procesné ustanovenia, Vseobecný súd správne rozhodol, ze Komisia je oprávnená viest konanie podla clánku 7 ods. 1 a clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávnuje institúciu Únie na prijatie predmetného aktu, totiz musí platit v okamihu jeho prijatia a procesné pravidlá sú vo vseobecnosti uplatnitelné od okamihu ich nadobudnutia platnosti. (pozri body 79 - 83, 86 - 88) 3. Zásada právnej sily rozhodnutej veci má podstatný význam tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútrostátnych právnych poriadkoch. Právna sila rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a právnymi okolnostami, o ktorých sa skutocne alebo nevyhnutne rozhodlo v predmetnom súdnom rozhodnutí. Pokial sa Súd Únie musí obmedzit na urcenie obsahu vyhlásenia podniku na to, aby konstatoval, ze cielom uvedeného vyhlásenia bol prevod zodpovednosti za protiprávne správanie z jedného podniku na druhý, rozhodnutie o zákonnosti tohto prevodu predstavuje obiter dictum presahujúce hranice sporu prejednávaného Súdom Únie, ktorým sa skutocne ani nevyhnutne nerozhodlo o právnej otázke. Na toto konstatovanie sa preto nemôze vztahovat právna sila rozhodnutej veci. (pozri body 123, 131, 132) 4. Ak odôvodnenie rozsudku Vseobecného súdu vykazuje porusenie práva Únie, ale jeho výroková cast sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byt odvolanie zamietnuté. (pozri bod 136) 5. Za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila podnik v case, ked doslo k poruseniu, aj ked ku dnu prijatia rozhodnutia konstatujúceho porusenie zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba. Pokial ide o otázku, za akých okolností môze byt subjekt, ktorý nebol autorom porusenia, napriek tomu sankcionovaný za toto porusenie, takýmto prípadom je situácia, ked subjekt, ktorý sa dopustil porusenia, prestal existovat právne alebo hospodársky, a preto sankcii ulozenej podniku, ktorý uz nevykonáva hospodársku cinnost, hrozí, ze nebude mat odrádzajúci úcinok. Ak podnik zalozený z koncentrácie cinností dvoch spolocností, prostredníctvom vyhlásenia výslovne potvrdil svoju vôlu prevziat, ako podnik vykonávajúci hospodárske cinnosti implikované v karteli, zodpovednost za protiprávne správanie subjektu patriaceho jednej z týchto spolocností na úcely pokuty, ktorú mu Komisia môze ulozit v rámci vysetrovaní zacatých z dôvodu uvedeného kartelu, je právny dôsledok prevodu zodpovednosti, ktorý podnik potvrdil uvedeným vyhlásením, úplne presný a mohol ho predvídat. Podnik, ktorý prevzal túto zodpovednost, uz nemôze odvolat svoje vyhlásenie v case, ked mu Komisia na základe tohto vyhlásenia naozaj ulozila pokutu. Následná neodvolatelnost tohto vyhlásenia nebráni uvedenému podniku, aby formou zaloby na súdoch Únie spochybnil výklad obsahu tohto vyhlásenia, ci výslovné alebo implicitné uznanie skutkových alebo právnych okolností pocas správneho konania pred Komisiou, kedze táto neodvolatelnost nemôze obmedzit samotné uplatnenie práva na podanie zaloby na Vseobecnom súde, ktoré patrí fyzickej alebo právnickej osobe podla clánku 230 stvrtého odseku ES. (pozri body 143, 144, 149, 150, 153 - 155) 6. Tak clánok 1 ods. 1 vseobecného rozhodnutia c. 715/78 o premlcacej lehote pri stíhaní a výkone v oblasti uplatnovania Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele, ako aj clánok 25 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 podriadujú právomoc Komisie ukladat pokuty za porusenia ustanovení práva hospodárskej sútaze premlcacej lehote pät rokov. Táto lehota v súlade s clánkom 1 ods. 2 rozhodnutia c. 715/78 a clánkom 25 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 zacína plynút odo dna, ked dôjde k spáchaniu porusenia alebo ked porusenie skoncí, pricom táto lehota môze byt podla clánkov 2 a 3 rozhodnutia c. 715/78 a clánku 25 ods. 3 az 6 nariadenia c. 1/2003 prerusená a pozastavená. Pokial ide o rozhodnutie Komisie ktorým sa pokuta za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze ukladá podniku, ktorý ako nadobúdatel hospodárskeho subjektu prevzal zodpovednost za protiprávne správanie uvedeného subjektu, premlcanie mozno posudzovat len voci podniku, ktorý prevzal zodpovednost, kedze rozhodnutie Komisie ukladá pokutu výlucne jemu. Konkrétne, hoci je pravda, ze niektoré akty prevedeného subjektu môzu mat nadalej úcinky voci podniku, ktorý prevzal zodpovednost, a premlcanie vo vztahu k uvedenému subjektu nemozno vyvrátit tým, ze doslo k prevodu zodpovednosti, nevyplýva z toho, ze premlcanie by sa malo posudzovat vo vztahu k tomuto subjektu. (pozri body 166 - 168) 7. Znízenie sumy pokuty ulozenej za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze na základe oznámenia Komisie o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov môze byt odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a správanie predmetného podniku môzu byt povazované za preukazujúce skutocnú spoluprácu z jeho strany. (pozri bod 176) 8. Preto, ked Vseobecný súd rozhodne, ze Komisia sa správne domnievala, ze na podnik sa nemalo uplatnit väcsie dodatocné znízenie pokuty ako uz priznaných 20 %, vykonáva, v rámci výkonu svojej neobmedzenej rozhodovacej právomoci priznanej podla clánku 229 ES clánkom 31 nariadenia c. 1/2003, posúdenie skutkových okolností, ktoré ako také nepodlieha preskúmaniu Súdneho dvora v rámci dovolania. V tomto ohlade z clánku 225 ES a clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora vyplýva, ze len Vseobecný súd má právomoc jednak zistit skutkový stav, avsak okrem prípadu, keby vecná nesprávnost jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predlozené, a jednak tento skutkový stav posúdit. Pokial Vseobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe clánku 225 ES právomoc preskúmat právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Vseobecný súd vyvodil. Posúdenie skutkových okolností, s výhradou prípadu skreslovania dôkazov predlozených Vseobecnému súdu, nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom. (pozri body 179, 180) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (velká komora) z 29. marca 2011 ([1]*) "Odvolanie - Hospodárska sútaz - Kartely - Trh Spolocenstva s plochými výrobkami z nehrdzavejúcej ocele - Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) c. 1/2003 konstatuje porusenie clánku 65 UO po skoncení platnosti Zmluvy ESUO - Právomoc Komisie - Zásady nulla poena sine lege a právnej sily rozhodnutej veci - Právo na obhajobu - Pripísatelnost protiprávneho správania - Prevod zodpovednosti na základe vyhlásenia - Premlcanie - Spolupráca pocas správneho konania" Obsah I - Právny rámec A - Ustanovenia Zmluvy ESUO B - Ustanovenia Zmluvy ES C - Nariadenie (ES) c. 1/2003 D - Ustanovenia týkajúce sa výpoctu sumy pokuty II - Okolnosti predchádzajúce sporu III - Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok IV - Návrhy úcastníkov konania V - O návrhu na opätovné otvorenie ústnej casti konania VI - O odvolaní A - O prvom odvolacom dôvode a prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu zalozených na porusení zásad nulla poena sine lege a presnosti, ako aj na nedostatku právomoci Komisie 1. Argumentácia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdnym dvorom B - O druhom odvolacom dôvode a druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu 1. O prvej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na nesprávnom právnom posúdení, ktoré vykonal Súd prvého stupna pri výklade bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia a) Argumentácia úcastníkov konania b) Posúdenie Súdnym dvorom 2. O prvom argumente uvádzanom na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na tom, ze Súd prvého stupna porusil rozsah zásady právnej sily rozhodnutej veci a práva na obhajobu a) O prípustnosti uvedeného argumentu i) Argumentácia úcastníkov konania ii) Posúdenie Súdnym dvorom b) O veci samej i) Argumentácia úcastníkov konania ii) Posúdenie Súdnym dvorom 3. O druhom argumente uvádzanom na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu a druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu, zalozených na neexistencii prevodu zodpovednosti vyplývajúceho z vyhlásenia z 23. júla 1997 a na porusení "zásady presnosti" a) Argumentácia úcastníkov konania b) Posúdenie Súdnym dvorom C - O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na porusení ustanovení upravujúcich premlcanie 1. Argumentácia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdnym dvorom D - O piatom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásad upravujúcich výpocet sumy pokuty 1. Argumentácia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdnym dvorom VII - O trovách Vo veci C-352/09 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 2. septembra 2009, ThyssenKrupp Nirosta GmbH, predtým ThyssenKrupp Stainless AG, so sídlom v Duisburgu (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann, Rechtsanwalt, a S. Thomas, Universitätsprofessor, odvolatel, dalsí úcastník konania: Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (velká komora), v zlození: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.-C. Bonichot, K. Schiemann, A. Arabadjiev (spravodajca) a J.-J. Kasel, sudcovia E. Juhász, G. Arestis, A. Borg Barthet, T. von Danwitz a C. Toader, generálny advokát: Y. Bot, tajomník: B. Fülöp, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 29. júna 2010, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. októbra 2010, vyhlásil tento Rozsudok 1 ThyssenKrupp Nirosta GmbH (predtým ThyssenKrupp Stainless AG) sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor zrusil rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 1. júla 2009, ThyssenKrupp Stainless/Komisia (T-24/07, Zb. s. II-2309, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupna zamietol tak jeho návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie z 20. decembra 2006 týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 65 Zmluvy ESUO (Vec COMP/F/39.234 - Prirázka za zliatinu, opätovné prijatie) (dalej len "sporné rozhodnutie"), ako aj jeho subsidiárny návrh na znízenie pokuty, ktorá mu bola ulozená sporným rozhodnutím. 2 V uvedenom rozhodnutí Európska komisia dospela k záveru, ze Thyssen Stahl AG (dalej len "Thyssen Stahl") porusoval od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 clánok 65 ods. 1 UO tým, ze zmenil a zosúladeným spôsobom pouzíval referencné hodnoty výpoctového vzorca prirázky za zliatinu, a z tohto dôvodu ulozila spolocnosti ThyssenKrupp Stainless AG pokutu 3 168 000 eur. I - Právny rámec A - Ustanovenia Zmluvy ESUO 3 Clánok 65 UO uvádzal: "1. Akékolvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia zdruzení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spolocnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej sútazi, narúsali ju alebo ju skreslovali, sú zakázané, a to najmä: a) stanovenie alebo urcovanie cien; b) obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií; c) rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania. ... 4. Dohody alebo rozhodnutia zakázané podla odseku 1 tohto clánku sú zo zákona neplatné a nemozno sa na ne odvolávat pred ziadnym súdom clenských státov. Komisia má výlucnú právomoc, s výnimkou zalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnút, ci sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto clánku. 5. Komisia môze ulozit podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, ci uz sa uplatnila alebo doslo k pokusu ju uplatnit, a to vo forme arbitráze, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, alebo dohodu, ktorej schválenie bolo odmietnuté alebo odnaté, alebo ku ktorých schváleniu doslo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výske maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto clánku, s tým, ze ak je takýmto cielom obmedzit výrobu, technický vývoj alebo investície, môze dôjst k zvýseniu takto stanovenej maximálnej hranice az do výsky 10 % rocného obratu predmetných podnikov, pokial ide o pokutu, a do výsky 20 % denného obratu, pokial ide o penále." [neoficiálny preklad] 4 Podla clánku 97 UO platnost Zmluvy ESUO skoncila 23. júla 2002. B - Ustanovenia Zmluvy ES 5 Clánok 305 ods. 1 ES uvádzal: "Ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností clenských státov, právomoci orgánov Spolocenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spolocného trhu uhlia a ocele." C - Nariadenie (ES) c. 1/2003 6 Podla clánku 4 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) "na úcely uplatnovania clánkov 81 [ES] a 82 [ES] má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením". 7 Clánok 7 nariadenia c. 1/2003, nazvaný "Zistenie a ukoncenie porusovania", stanovuje: "1. Ak Komisia, konajúc na základe staznosti alebo z vlastného podnetu, zistí porusovanie clánkov 81 [ES] a 82 [ES], môze rozhodnutím od príslusných podnikov a zdruzení podnikov poziadat o ukoncenie takého porusovania. ... Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môze tiez zistit porusenie po tom, co bolo spáchané. ..." 8 Podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 môze Komisia rozhodnút o ulození pokuty podnikom a zdruzeniam podnikov, ked úmyselne alebo z nedbalosti porusujú ustanovenia clánkov 81 ES alebo 82 ES. D - Ustanovenia týkajúce sa výpoctu sumy pokuty 9 Bod D oznámenia Komisie o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci") stanovuje: "1. Ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené vsetky podmienky stanovené v [bodoch] B a C, bude mu v rozsahu od 10 do 50 % znízená výska pokuty, ktorá by mu bola ulozená pri neexistujúcej spolupráci. 2. Ide najmä o prípad ak: - pred zaslaním oznámenia o výhradách poskytne Komisii informácie, dokumenty alebo iné dôkazné materiály prispievajúce k potvrdeniu existencie porusenia, ktorého sa dopustil, - po prijatí oznámenia o výhradách podnik informuje Komisiu, ze nepopiera vecnú správnost skutkových zistení, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia." [neoficiálny preklad] II - Okolnosti predchádzajúce sporu 10 Skutkové okolnosti konania, ako boli objasnené v bodoch 10 az 32 napadnutého rozsudku, mozno zhrnút takto. 11 Krupp Thyssen Nirosta GmbH, spolocnost zalozená podla nemeckého práva, vznikla 1. januára 1995 z koncentrácie cinností spolocností Thyssen Stahl a Fried Krupp AG Hoesch-Krupp v odvetví plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele. Thyssen Stahl pokracoval vo svojich cinnostiach nezávisle aj v iných odvetviach. Po viacerých zmenách obchodného mena sa zo spolocnosti Krupp Thyssen Nirosta GmbH stala ThyssenKrupp Stainless AG a napokon ThyssenKrupp Nirosta GmbH. 12 Nehrdzavejúca ocel je speciálnym typom ocele, odolnej voci hrdzaveniu z dôvodu pouzitia rôznych zliatinových prísad (nikel, chróm a molybdén). Pouzíva sa vo forme plochých výrobkov (plátov alebo zvitkov; laminovaných za tepla alebo za studena) alebo dlhých výrobkov (tycí, strojových drôtov, tvarovaných profilov; laminovaných za tepla alebo úplne dokoncených), pricom na väcsinu týchto výrobkov sa vztahovala Zmluva ESUO. 13 Dna 16. marca 1995 Komisia poziadala viacerých výrobcov nehrdzavejúcej ocele, aby jej oznámili informácie o zvýsení cien, známom ako "prirázka za zliatinu", ktorej výpocet je závislý od cien týchto zliatinových prísad a pripocítava sa k základnej cene nehrdzavejúcej ocele. Náklady na tieto prvky zliatiny predstavujú významný a mimoriadne premenlivý podiel na výrobných nákladoch. Na základe získaných informácií Komisia 19. decembra 1995 zaslala 19 podnikom oznámenie o výhradách. 14 V priebehu decembra 1996 a januára 1997 niektoré podniky, vrátane odvolatela a podniku Thyssen Stahl, oznámili Komisii svoju vôlu spolupracovat. Dna 24. apríla 1997 Komisia zaslala kazdému z dotknutých podnikov, vrátane odvolatela a podniku Thyssen Stahl, nové oznámenie o výhradách, na ktoré tieto dva podniky odpovedali individuálne. 15 V liste z 23. júla 1997 adresovanom Komisii (dalej len "vyhlásenie z 23. júla 1997") odvolatel uviedol: "Pokial ide o konanie oznacené v záhlaví [Vec IV/35.814 - ThyssenKrupp Stainless], poziadali ste právneho zástupcu [Thyssen Stahl]..., aby [odvolatel] výslovne potvrdil, ze v nadväznosti na prevod odvetvia plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele [Thyssen Stahl] preberá zodpovednost za akty, ktoré prípadne vykonal [Thyssen Stahl], v rozsahu týkajúcom sa plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú predmetom tohto konania, a to aj vo vztahu k obdobiu az od roku 1993. Týmto vám to výslovne potvrdzujeme." 16 Rozhodnutím 98/247/ESUO z 21. januára 1998 týkajúcim sa konania o uplatnení clánku 65 Zmluvy ESUO (Vec IV/35.814 - Prirázka za zliatinu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 100, s. 55, dalej len "pôvodné rozhodnutie") Komisia konstatovala, ze väcsina výrobcov plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, vrátane odvolatela a podniku Thyssen Stahl, sa na stretnutí v Madride (Spanielsko) 16. decembra 1993 zosúladeným spôsobom dohodli na zvýsení svojich cien tak, ze od 1. februára 1994 zmenili parametre výpoctu prirázky za zliatinu. Z toho vyvodila, ze dotknuté podniky porusili clánok 65 ods. 1 UO. 17 Pôvodné rozhodnutie bolo oznámené odvolatelovi a nie podniku Thyssen Stahl, pretoze Komisia sa na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 domnievala, ze odvolatel bol zodpovedný za konanie podniku Thyssen Stahl. Preto mu ulozila pokutu takisto za skutocnosti vytýkané podniku Thyssen Stahl, týkajúce sa obdobia od decembra 1993 do 1. januára 1995. 18 Odvolatel 11. marca 1998 podal zalobu, v ktorej navrhol najmä zrusenie pôvodného rozhodnutia. 19 Súd prvého stupna rozsudkom z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia (T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757), zrusil pôvodné rozhodnutie v rozsahu, v akom pripísal odvolatelovi zodpovednost za porusenie clánku 65 ods. 1 UO, ktorého sa dopustil Thyssen Stahl, a v dôsledku toho znízil pokutu. Dospel k záveru, ze Komisia neumoznila odvolatelovi predlozit pripomienky k skutocnostiam vytýkaným podniku Thyssen Stahl, a preto porusila práva na obhajobu. 20 Súdny dvor rozsudkom zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia (C-65/02 P a C-73/02 P, Zb. s. I-6773), zamietol odvolania podané odvolatelom a Komisiou proti tomuto rozsudku. 21 Po vzájomnej korespondencii s odvolatelom a podnikom Thyssen Stahl Komisia 5. apríla 2006 zaslala odvolatelovi oznámenie o výhradách. Listom zo 17. mája 2006 odvolatel odpovedal na toto oznámenie o výhradách a 15. septembra 2006 sa konalo verejné pojednávanie. 22 Dna 20. decembra 2006 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, ze sa zakladá najmä na Zmluve ESUO, a to konkrétne na clánku 65 UO, ako aj na Zmluve ES a nariadení c. 1/2003. Výrok uvedeného rozhodnutia stanovuje najmä toto: "Clánok 1 [Thyssen Stahl]... porusoval clánok 65 ods. 1 UO od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 tým, ze zmenil a pouzíval zosúladeným spôsobom referencné hodnoty výpoctového vzorca prirázky za zliatinu, pricom cielom a následkom tohto konania bolo obmedzenie a skreslenie riadneho fungovania hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. Clánok 2 1. Za porusenie uvedené v clánku [1] sa ukladá pokuta 3 168 000 eur. 2. Vzhladom na to, ze [odvolatel] prevzal [vyhlásením] z 23. júla 1997 zodpovednost za konanie [Thyssen Stahl], pokuta sa ukladá [odvolatelovi]." III - Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 23 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 6. februára 2007 odvolatel podal zalobu, v ktorej sa na základe clánkov 225 ES a 230 ES domáhal zrusenia sporného rozhodnutia. 24 Odvolatel sa v prvom zalobnom dôvode odvolával na porusenie zásady nulla poena sine lege, a to z dôvodu uplatnenia clánku 65 ods. 1 UO po uplynutí Zmluvy ESUO. Jeho druhý zalobný dôvod sa zakladal na protiprávnosti uplatnenia nariadenia c. 1/2003 v spojení s clánkom 65 UO. V tretom zalobnom dôvode odvolatel namietal proti poruseniu právnej sily rozhodnutej veci, kedze Súdny dvor v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia konstatoval, ze nebol zodpovedný za konanie podniku Thyssen Stahl. 25 V rámci stvrtého zalobného dôvodu odvolatel uvádzal, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 nemohlo odôvodnit ani jeho zodpovednost, ani prevod povinnosti zaplatit pokutu. V piatom zalobnom dôvode tvrdil, ze sporné rozhodnutie porusuje "zásadu presnosti", kedze ani právny základ pre ulozenie sankcie, ani koncept "prevzatia zodpovednosti súkromným vyhlásením" neboli vymedzené s dostatocnou jasnostou. 26 Siesty zalobný dôvod bol zalozený na porusení zásady non bis in idem z dôvodu prevodu zodpovednosti súkromným vyhlásením. V siedmom zalobnom dôvode odvolatel tvrdil, ze porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen Stahl, bolo premlcané. Ôsmy a deviaty zalobný dôvod boli zalozené na porusení práv na obhajobu, a to jednak z dôvodu porusenia práva na prístup k spisu a jednak z dôvodu protiprávnosti oznámenia o výhradách. 27 Odvolatel v rámci desiateho zalobného dôvodu subsidiárne tvrdil, ze suma pokuty bola vypocítaná nesprávne, kedze Komisia nezohladnila to, ze nespochybnoval skutocnost, ze doslo k poruseniu ako celku. 28 V bodoch 37 a 38 napadnutého rozsudku sa uvádza, ze prednesy úcastníkov konania boli vypocuté na pojednávaní 11. decembra 2008 a ze na tomto pojednávaní odvolatel vzal spät vyhlásenie z 23. júla 1997, o com bol vykonaný záznam do zápisnice z pojednávania. 29 Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku zamietol zalobu a zaviazal odvolatela na náhradu trov konania. 30 Súd prvého stupna v podstate najprv dospel k záveru, ze po 23. júli 2002 uplatnenie clánku 65 ods. 1 UO na skutocnosti vzniknuté pred týmto dátumom neporusuje zásadu nulla poena sine lege a ze na úcely tohto uplatnenia Komisia mohla zalozit svoju právomoc na nariadení c. 1/2003. Súd prvého stupna uviedol, ze Súdny dvor v uz citovanom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, ktorý má právnu silu rozhodnutej veci, konstatoval, ze odvolatel bol podla vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovedný za konanie podniku Thyssen Stahl. 31 Dalej, podla Súdu prvého stupna právne základy sankcie a uvedeného prevodu zodpovednosti boli vymedzené s dostatocnou jasnostou, a to jednak v clánku 7 ods. 1 a clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a jednak vyhlásením z 23. júla 1997. Údajné porusenie zásady non bis in idem bolo zamietnuté, kedze podla uvedeného vyhlásenia bolo porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen Stahl, pripísatelné odvolatelovi. Toto porusenie nebolo podla Súdu prvého stupna premlcané, kedze premlcanie je potrebné posúdit vo vztahu k odvolatelovi a jeho plynutie bolo prerusené pocas súdneho konania týkajúceho sa pôvodného rozhodnutia. 32 Napokon Súd prvého stupna rozhodol, ze oznámenie o výhradách bolo v súlade s právom a ze Komisia neporusila právo odvolatela na prístup k spisu, ani sa nedopustila nesprávneho posúdenia nezohladnením toho, ze odvolatel údajne nespochybnoval skutocnost, ze doslo k uvedenému poruseniu. IV - Návrhy úcastníkov konania 33 Odvolatel navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok, - subsidiárne vrátil vec na prejednanie Vseobecnému súdu, - subsidiárnejsie znízil výsku pokuty, ktorá mu bola ulozená v clánku 2 sporného rozhodnutia, a - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 34 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: - zamietol odvolanie a potvrdil napadnutý rozsudok a - zaviazal odvolatela na náhradu trov konania. V - O návrhu na opätovné otvorenie ústnej casti konania 35 Podaním doruceným do kancelárie Súdneho dvora 28. októbra 2010 Komisia navrhla, aby Súdny dvor nariadil opätovné otvorenie ústnej casti konania podla clánku 61 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a to v prípade, keby chcel Súdny dvor riesit otázky týkajúce sa "obmedzenia zásady právnej sily rozhodnutej veci zásadou kontradiktórnosti", moznosti Komisie ulozit v správnom konaní po vyhlásení tohto rozsudku za sporné správanie pokutu podniku Thyssen Stahl alebo dôsledkov zrusenia pôvodného rozhodnutia na prerusenie premlcania. Podla nej totiz tieto otázky skúmal generálny advokát v bodoch 155, 174 az 176 a 198 az 212 svojich návrhov, ale neboli predmetom sporu a úcastníci konania sa k nim nevyjadrili. 36 V súlade s uvedeným ustanovením bol v súvislosti s týmto návrhom vypocutý generálny advokát. 37 Súdny dvor môze v súlade s clánkom 61 svojho rokovacieho poriadku bez návrhu, na návrh generálneho advokáta, ako aj na návrh úcastníkov konania nariadit opätovné otvorenie ústnej casti konania, ak usúdi, ze nemá dostatok informácií alebo ze vec má byt rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa úcastníci konania nevyjadrili (pozri rozsudok z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C-42/07, Zb. s. I-7633, bod 31 a citovanú judikatúru). 38 Súdny dvor sa domnieva, ze v predmetnom prípade má vsetky informácie potrebné na rozhodnutie sporu a ze vec nie je potrebné skúmat vo vztahu k tvrdeniu, ku ktorému sa úcastníci konania nevyjadrili. 39 Preto nie je potrebné nariadit opätovné otvorenie ústnej casti konania. VI - O odvolaní 40 Odvolatel uvádza pät odvolacích dôvodov, pricom prvý z nich je zalozený na porusení zásady nulla poena sine lege, a to z dôvodu uplatnenia clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002, na nesprávnom uplatnení clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na porusenie clánku 65 ods. 1 UO, na porusení zvrchovanosti státov, ktoré podpísali Zmluvu ESUO, a na tom, ze na predmetné skutkové okolnosti sa nemôze uplatnit rozsudok Súdu prvého stupna z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia (T-25/04, Zb. s. II-3121). 41 V druhom odvolacom dôvode odvolatel tvrdí, ze pripísanie zodpovednosti jeho osobe za konanie podniku Thyssen Stahl nebolo v uz citovanom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia predmetom konstatovania, ktoré by malo právnu silu rozhodnutej veci, ze Súd prvého stupna porusil rozsah zásady res iudicata, ze porusil práva na obhajobu a ze nesprávne dospel k záveru, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 znamenalo prevod zodpovednosti z podniku Thyssen Stahl na neho. 42 Tretí odvolací dôvod sa zakladá na nedostatku presnosti, a to tak právneho základu sporného rozhodnutia, ako aj uvedeného prevodu zodpovednosti, kedze tento právny základ Súd prvého stupna protiprávne opomenul uviest. V stvrtom odvolacom dôvode odvolatel vytýka Súdu prvého stupna porusenie ustanovení upravujúcich premlcanie. Piaty odvolací dôvod je zalozený na porusení zásad týkajúcich sa výpoctu výsky pokuty. A - O prvom odvolacom dôvode a prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu zalozených na porusení zásad nulla poena sine lege a presnosti, ako aj na nedostatku právomoci Komisie 1. Argumentácia úcastníkov konania 43 Odvolatel v prvom odvolacom dôvode v prvom rade tvrdí, ze uplatnenie clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002 porusuje zásadu nulla poena sine lege, kedze platnost Zmluvy ESUO v tento den skoncila, a teda zanikli aj právomoci, ktoré zverovala Komisii, a to podla clánku 97 UO. Zdôraznuje, ze zákaz stanovený v práve Spolocenstva a medzinárodnom práve vykladat analogicky ustanovenia trestného práva a ustanovenia týkajúce sa pokút vyzaduje, aby právny základ sankcie vyplýval jasne a jednoznacne z písaného práva. 44 Podla odvolatela okolnost, ze po 23. júli 2002 niektoré cinnosti, ktoré predtým patrili do Zmluvy ESUO, môzu patrit do Zmluvy ES, neumoznuje ziadnu dedukciu, pokial ide o moznost sankcionovat po tomto dátume na základe clánku 65 ods. 1 UO porusenia, ktoré skoncili pred týmto dátumom. 45 Súd prvého stupna si zamenil pojmy jednotnosti a kontinuity právneho poriadku Spolocenstva, ked z týchto pojmov vyvodil, ze Zmluva ESUO sa môze pouzit, hoci uz platí Zmluva ES. Na zmluvy ESUO a ES, kedze sú zmluvami medzinárodného práva verejného, sa vztahujú zásady uvedené v clánku 70 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, podla ktorého ziadna zmluvná povinnost, ani ziadna právomoc nemôze vyplývat zo zmluvy medzinárodného práva, ktorej platnost uz skoncila. 46 Hoci platí, ze Zmluvy Spolocenstva sa majú vykladat podla jednotných zásad, neznamená to, ze Komisia má vseobecnú právomoc na ich vykonanie, nezávislú od existencie rôznych právnych poriadkov vyplývajúcich z rôznych zmlúv. Z viacerých právnych aktov práva Spolocenstva totiz vyplýva, ze institúcie majú pridelené len specifické právomoci vyplývajúce z právne autonómnych Zmlúv. 47 Preto Komisia uz nemá právomoc zalozenú na Zmluve ESUO a otázka, ci prvky predstavujúce porusenia upravené v clánkoch 65 UO a 81 ES navzájom korespondujú a sú vykladané rovnako, je podla odvolatela irelevantná. Okolnost, ze v niektorých vnútrostátnych právnych poriadkoch prvky predstavujúce kartely sú vykladané rovnako ako tie, ktoré sú uvedené v clánkoch 81 ES a 82 ES, neimplikuje, ze Komisia by bola oprávnená na uplatnenie dotknutých vnútrostátnych ustanovení. 48 Odvolatel tvrdí, ze podla judikatúry Súdu prvého stupna to, ze Zmluva ESUO má povahu lex specialis oproti Zmluve ES, nemôze odôvodnit právomoc Komisie na základe clánku 65 ods. 5 UO po skoncení platnosti Zmluvy ESUO. Domnieva sa, ze túto pripomienku treba rozsírit aj na clánok 65 ods. 1 UO, ktorý je súcastou právneho základu sankcie. Zásada lex specialis derogat legi generali nemôze teda odôvodnit uplatnenie clánku 65 ods. 1 UO, ktorý uz neplatí, kedze touto zásadou sa riadi len vztah medzi dvoma normami, ktoré sú v platnosti. 49 Kedze neexistujú prechodné ustanovenia vo forme právnej normy - co nie je prípad týkajúci sa oznámenia Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so zálezitostami týkajúcimi sa hospodárskej sútaze vyplývajúcimi zo skoncenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] prijatého 18. júna 2002 (Ú. v. ES C 152, s. 5) - ktoré by umoznili Komisii sankcionovat porusenia clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002, ziadne z ustanovení Zmlúv alebo sekundárneho práva nestanovuje moznost, aby Komisia prijala po 23. júli 2002 také rozhodnutie, akým je sporné rozhodnutie. 50 V druhom rade odvolatel zdôraznuje, ze po skoncení platnosti Zmluvy ESUO uz neexistuje právna norma, ktorá by stanovovala sankcie v prípade porusenia clánku 65 ods. 1 UO, kedze platnost odseku 5 tohto clánku skoncila spolu so Zmluvou ESUO, co je okolnost, ktorú Súd prvého stupna uznal v skorsej judikatúre. 51 Súd prvého stupna tým, ze sa domnieval, ze clánok 23 nariadenia c. 1/2003 sa má vykladat v tom zmysle, ze umoznuje Komisii sankcionovat porusenia Zmluvy ESUO a to napriek tomu, ze toto ustanovenie vôbec neodkazuje na clánok 65 UO, podla odvolatela porusil zásadu nulla poena sine lege, z ktorej vyplýva, ze ustanovenia trestného práva nemozno vykladat sirsie, ako je doslovný význam ich znenia. Takéto ustanovenia nemôzu byt predmetom extenzívneho historického, systematického alebo teleologického výkladu, pretoze to by znamenalo analogické uplatnovanie, ktoré je zakázané v oblasti práva sankcií. 52 V tejto súvislosti odvolatel uvádza, ze z judikatúry vyplýva, ze sankciu mozno ulozit, iba ak sa zakladá na jasnom a jednoznacnom právnom základe, ktorý explicitne stanovuje ulozenie sankcie za predmetné skutocnosti. Vyvodzuje z toho, ze v oblasti práva sankcií Súdny dvor zamietol akýkolvek extenzívny systematický alebo teleologický výklad presahujúci doslovný význam predmetných ustanovení. Súd prvého stupna teda vykonal analogický výklad, ktorý je zakázaný. 53 V tretom rade odvolatel uvádza, ze podmienky analogického uplatnenia clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na porusenie clánku 65 ods. 1 UO nie sú splnené. Je totiz potrebné, aby skutocnosti boli analogické s tými, na ktoré sa vztahuje clánok 23, a aby existovala právna medzera, ktorá by bola v rozpore s cielom sledovaným normotvorcom. 54 Podla odvolatela, aj keby platilo, ze clánok 65 ods. 1 UO je rovnaký ako clánok 81 ES zo vsetkých relevantných hladísk, co tak vsak nie je, skutkové okolnosti sa odlisujú vo viacerých smeroch, a tak chýba právna medzera, ktorá by bola v rozpore s cielom sledovaným normotvorcom. V súlade so zásadami demokracie a so zásadou oddelenia právomocí totiz môze súd odstránit len právne medzery, ktoré unikli normotvorcovi a sú v rozpore so sledovaným cielom. Súd nie je oprávnený napravit akty normotvorcu tak, ze uplatní ustanovenia, ktoré sa mu javia vhodnejsie ako tie, ktoré platia. 55 Odvolatel uvádza, ze v predmetnom prípade proti existencii takejto právnej medzery svedcí okolnost, ze normotvorca nestanovil ziadne prechodné ustanovenie, hoci vo viacerých iných oblastiach Zmluvy ESUO boli prijaté ustanovenia na predlzenie platnosti alebo prechodné ustanovenia a ze rezolúciou Rady a zástupcov vlád clenských státov na stretnutí Rady z 20. júla 1998 týkajúcom sa skoncenia platnosti Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 247, s. 5) Rada Európskej únie a uvedení zástupcovia vyzvali Komisiu, aby predlozila návrhy týkajúce sa iných oblastí dotknutých týmto skoncením platnosti, pricom uviedli, ze sú pripravení prijat vsetky opatrenia, aby mohli celit dôsledkom skoncenia platnosti Zmluvy ESUO, ale Komisia, pokial ide o právnu úpravu kartelov, na túto výzvu neodpovedala. 56 V stvrtom rade odvolatel uvádza, ze uplatnenie clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na porusenie clánku 65 ods. 1 UO porusuje clánok 5 ES, clánok 7 ods. 1 ES a clánok 83 ES, kedze uplatnenie tohto clánku 23 nemôze presahovat to, co umoznuje základ, z ktorého vyplýva oprávnenie na vydanie uvedeného nariadenia. Aj keby Rada chcela naformulovat uvedený clánok 23 tak, aby umoznil sankcionovat porusenia clánku 65 ods. 1 UO, aj tak by to nebolo mozné, kedze Zmluva ES poskytla právomoc len na vykonanie jej vlastných ustanovení. 57 Odvolatel tvrdí, ze z clánku 5 ES, clánku 7 ods. 1 druhej vety ES a clánku 211 ES vyplýva, ze v rámci vykonania úloh prináleziacich institúciám Spolocenstva podla Zmluvy ES sa právomoci a oprávnenia Komisie striktne týkajú len Zmluvy ES a zároven sú nou aj vymedzené. Kedze prvky, ktoré predstavujú porusenie a jeho právne dôsledky poskytujú spolocne právny základ sankcie, táto logika sa uplatnuje tak na priame právne dôsledky porusenia, ako aj na prvky, z ktorých sa skladá. 58 Odvolatel uvádza, ze clánok 83 ES oprávnuje Radu len na prijatie nariadenia s cielom uplatnit clánky 81 ES a 82 ES. V dôsledku toho obmedzenie pôsobnosti clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na porusenia ustanovení Zmluvy ES nepredstavuje redakcnú chybu, ktorú by bolo mozné napravit analogickým uplatnením uvedeného clánku 23 na porusenia clánku 65 ods. 1 UO. 59 Súd prvého stupna sa tým, ze dospel k záveru, ze clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 stanovuje procesné pravidlo, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Podla odvolatela totiz uvedený clánok 23 predstavuje hmotnoprávne pravidlo, ktoré zveruje právomoc ukladat sankcie, a to tak, ze oprávnuje Komisiu ukladat pokuty, ktoré priamo nestanovuje Zmluva ES, za porusenia clánkov 81 ES a 82 ES. 60 Odvolatel tvrdí, ze Súd prvého stupna sa v bode 85 napadnutého rozsudku dopustil logickej chyby, ked odôvodnil uplatnitelnost clánku 65 ods. 1 UO pravidlom, ktoré riadi uplatnovanie právnej úpravy z hladiska casu, podla ktorého sa majú uplatnit hmotnoprávne pravidlá platné v case skutkových okolností. Uplatnenie ustanovenia, ktorého platnost skoncila z hladiska casu, si vyzaduje, aby si Komisia zachovala v predmetnom prípade, co tu vsak tak nie je, svoju právomoc na uplatnovanie ustanovení príslusného právneho poriadku. 61 V piatom rade odvolatel tvrdí, ze napadnutý rozsudok porusuje zvrchovanost státov, ktoré podpísali Zmluvu ESUO, pretoze pri uplynutí platnosti tejto Zmluvy právomoc ukladat sankcie v dotknutej oblasti bola vrátená clenským státom, kedze tieto zmluvné státy zverili Komisii právomoc ukladat sankcie iba do dátumu tohto skoncenia platnosti. 62 V siestom rade odvolatel na jednej strane tvrdí, ze Súd prvého stupna nesprávne odkázal na bod 57 a nasl. uz citovaného rozsudku González y Díez/Komisia. Aj keby platilo, ze tento rozsudok je opodstatnený, bol vydaný v oblasti státnej pomoci. V oblasti kartelov zásada nulla poena sine lege vyzaduje striktnejsie pravidlá na ukladanie pokút. 63 Na druhej strane Súd prvého stupna uviedol, ze skreslenie hospodárskej sútaze vyplývajúcej z nedodrzania pravidiel v oblasti státnej pomoci môze mat úcinky z hladiska casu aj po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO. Táto vec sa vsak podla odvolatela týka porusenia clánku 65 UO, ktoré skoncilo v januári 1998, cize k dátumu ulozenia pokuty, 20. decembra 2006, nemalo ziadny taký úcinok, ktorý by mohol odstránit len ulozenie pokuty. 64 Odvolatel v prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu tvrdí, ze Súd prvého stupna tým, ze rozhodol, ze zo sporného rozhodnutia vyplýva, ze Komisia chcela skombinovat clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a clánok 65 ods. 1 UO, porusil "zásadu presnosti právneho základu", ktorá vyzaduje, aby sankciu bolo mozné ulozit, len ak má jasný a jednoznacný právny základ stanovujúci sankciu pre predmetný prípad. Clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 vsak stanovuje sankcie nie v prípade porusenia clánku 65 ods. 1 UO, ale výlucne v prípade porusenia clánkov 81 ES a 82 ES. 2. Posúdenie Súdnym dvorom 65 Na úvod je potrebné konstatovat, ze akákolvek dohoda zodpovedajúca skutkovému stavu stanovenému v clánku 65 ods. 1 UO, uzatvorená alebo vykonaná pred skoncením platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002, mohla viest az do tohto dátumu k rozhodnutiu Komisie ukladajúcemu pokuty podnikom, ktoré uzatvorili uvedenú dohodu alebo sa podielali na jej vykonaní, zalozenému na clánku 65 ods. 5 UO. 66 Dalej je potrebné konstatovat, ze akákolvek dohoda zodpovedajúca skutkovému stavu stanovenému v clánku 65 ods. 1 UO, uzatvorená alebo vykonaná medzi 24. júlom 2002 a 30. novembrom 2009, mohla viest k takémuto rozhodnutiu Komisie, zakladajúcemu sa na clánku 81 ES a clánku 15 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho clánky [81] a [82] Zmluvy [ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) alebo clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003. 67 Napokon je takisto nesporné, ze akákolvek dohoda zodpovedajúca skutkovému stavu uvedenému v clánku 65 ods. 1 UO, uzatvorená alebo vykonaná od 1. decembra 2009, môze viest k takémuto rozhodnutiu Komisie, zakladajúcemu sa na clánku 101 ZFEÚ a clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003. 68 V predmetnom prípade odvolatel v podstate spochybnuje konstatovanie Súdu prvého stupna, podla ktorého mu Komisia mohla sporným rozhodnutím prijatým po 23. júli 2002 ulozit na základe clánku 65 ods. 1 a 5 UO v spojení s clánkom 7 ods. 1 a clánkom 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 pokutu za to, ze pred 23. júlom 2002 uzatvoril a vykonal dohodu zodpovedajúcu skutkovému stavu stanovenému v clánku 65 ods. 1 UO. 69 V prvom rade, pokial ide o právomoc Komisie, Súd prvého stupna v bode 74 napadnutého rozsudku uviedol, ze ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávnuje institúciu Európskej únie na prijatie predmetného aktu, musí platit v okamihu jeho prijatia, comu zodpovedal clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. 70 V bodoch 76 az 79 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze Zmluva ESUO predstavuje podla clánku 305 ods. 1 ES lex specialis, ktorý je odchýlkou od lex generalis, ktorý predstavuje Zmluva ES, a ze z dôvodu skoncenia platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002 sa pôsobnost vseobecného rezimu vyplývajúceho zo Zmluvy ES 24. júla 2002 rozsírila na odvetvia, ktoré boli predtým pôvodne upravené Zmluvou ESUO. 71 V bodoch 80 az 82 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna stanovil, ze následnost právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO je súcastou kontinuity právneho poriadku Únie a jeho cielov, pricom zriadenie a udrziavanie rezimu volnej hospodárskej sútaze predstavuje jeden z podstatných cielov tak Zmluvy ES, ako aj Zmluvy ESUO. V tejto súvislosti zdôraznil, ze pojmy dohôd a zosúladených postupov v zmysle clánku 65 ods. 1 UO zodpovedajú pojmom dohôd a zosúladených postupov podla clánku 81 ES a ze tieto dve ustanovenia boli súdom Únie vykladané rovnako. 72 V bodoch 83 a 84 napadnutého rozsudku teda Súd prvého stupna dospel k záveru, ze kontinuita právneho poriadku Únie si vyzaduje, aby Komisia v prípade situácií vzniknutých v rámci Zmluvy ESUO zabezpecila dodrzanie práv a povinností, ktoré platili eo tempore tak pre clenské státy, ako aj pre jednotlivcov podla Zmluvy ESUO, a ze v dôsledku toho sa clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 má vykladat v tom zmysle, ze umoznuje Komisii sankcionovat po 23. júli 2002 dohody v odvetviach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hladiska ratione materiae a ratione temporis. 73 V prípade týchto úvah nedoslo k ziadnemu nesprávnemu právnemu posúdeniu. Z judikatúry totiz vyplýva jednak, ze v súlade so zásadou spolocnou pre právne systémy clenských státov, ktorá pochádza az z rímskeho práva, je potrebné v prípade zmeny právnej úpravy zabezpecit, s výnimkou vyjadrenia opacnej vôle normotvorcu, kontinuitu právnych struktúr, a jednak, ze táto zásada sa uplatnuje na zmeny primárneho práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 1969, Klomp, 23/68, Zb. s. 43, bod 13). 74 Ako správne uviedla Komisia, neexistuje ziadna indícia o tom, ze by si normotvorca Únie zelal, aby tajne dohodnuté správanie zakázané v rámci Zmluvy ESUO mohlo uniknút uplatneniu akejkolvek sankcie po skoncení platnosti Zmluvy ESUO. 75 Na jednej strane, ako vyplýva z bodu 55 tohto rozsudku, odvolatel totiz sám zdôraznil, ze Rada a zástupcovia vlád clenských státov uviedli, ze sú pripravení prijat vsetky opatrenia, aby mohli celit dôsledkom skoncenia platnosti Zmluvy ESUO. Na druhej strane Komisia uviedla, ze musí predlozit návrh prechodných ustanovení, len ak sa takýto krok povazuje za potrebný, a ze vzhladom na vseobecne uplatnitelné právne zásady sa domnievala, ze takáto potreba neexistuje v oblasti práva kartelov. 76 Z toho vyplýva, ze odvolatel nemôze vyvodit ziadny platný argument z toho, ze v danej oblasti neboli prijaté prechodné ustanovenia. 77 Navyse z konstatovaní v bodoch 65 az 67 tohto rozsudku vyplýva, ze s cielom zabezpecit volnú hospodársku sútaz následnost zmlúv ESUO, ES a ZFEÚ zarucuje, aby akékolvek správanie zodpovedajúce skutkovému stavu stanovenému v clánku 65 ods. 1 UO, ci uz nastalo pred alebo po 23. júli 2002, mohlo a aj nadalej môze byt byt sankcionované Komisiou. 78 Za týchto okolností by bolo v rozpore s úcelom, ako aj koherenciou Zmlúv a nezlucitelné s kontinuitou právneho poriadku Únie, keby Komisia nemala právomoc zabezpecit jednotný výklad predpisov vztahujúcich sa na Zmluvu ESUO, ktorej úcinky pretrvávajú aj po uplynutí jej platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2007, Lucchini, C-119/05, Zb. s. I-6199, bod 41). 79 Súd prvého stupna v druhom rade v tejto súvislosti v bodoch 85, 86 a 89 napadnutého rozsudku správne rozhodol, ze dodrzanie zásad upravujúcich uplatnenie právnej úpravy v case, ako aj poziadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, stanovujú, ze sa na skutkové okolnosti daného prípadu, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy UO, majú z hladiska ratione materiae a ratione temporis uplatnit hmotnoprávne pravidlá stanovené v clánku 65 ods. 1 UO a clánku 5 UO. 80 Konkrétne, pokial ide o to, ze odvolatel tvrdí, ze sporné rozhodnutie porusuje zásadu nulla poena sine lege a údajnú "zásadu presnosti", najmä v súvislosti s tým, ze ani nariadenie c. 1/2003, ani clánok 83 ES neodkazujú na clánok 65 UO, je potrebné pripomenút, ze zásada zákonnosti deliktov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), tak ako ju zakotvuje najmä clánok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, vyzaduje, aby právna úprava Únie jasne definovala porusenia a sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C-303/05, Zb. s. I-3633, body 49 a 50). 81 Osobitne je potrebné pripomenút, ze zásada právnej istoty vyzaduje, aby právna úprava Únie dotknutým osobám umoznila poznat s istotou rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, aby mohli jednoznacne poznat svoje práva a povinnosti a podla toho konat (rozsudok z 10. marca 2009, Heinrich, C-345/06, Zb. s. I-1659, bod 44 a citovaná judikatúra). 82 V tejto súvislosti je potrebné poznamenat, ze v case skutkových okolností clánok 65 ods. 1 UO a clánok 5 UO stanovoval jasný právny základ pre sankciu ulozenú v predmetnom prípade, takze odvolatel nemohol nevediet o dôsledkoch svojho konania. Okrem toho z konstatovaní vykonaných v bodoch 65 az 67 tohto rozsudku vyplýva, ze to isté správanie bolo postihnutelné takisto kedykolvek neskôr takouto sankciou ulozenou Komisiou. 83 Kedze Zmluvy predtým jasne definovali, ako nastali skutkové okolnosti a porusenia, a definovali aj povahu a dôlezitost sankcií, ktoré bolo mozné za ne ulozit, cielom uvedených zásad nie je zabezpecit podnikom, aby im neskorsie zmeny právnych základov a procesných ustanovení umoznili uniknút akejkolvek sankcii týkajúcej sa ich porusovania v minulosti. 84 Je potrebné dodat, ze Komisia uz pred skoncením platnosti Zmluvy ESUO uviedla, ze neexistuje moznost vyhnút sa takejto sankcii, pricom v bode 31 svojho oznámenia o niektorých aspektoch zaobchádzania so zálezitostami týkajúcimi sa hospodárskej sútaze vyplývajúcimi zo skoncenia platnosti Zmluvy ESUO, prijatého 18. júna 2002 upresnila, ze ak konstatuje porusenie v oblasti, na ktorú sa vztahuje Zmluva ESUO, uplatnitelnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohladu na dátum uplatnenia tá, ktorá platila v okamihu, ked vznikli skutocnosti predstavujúce porusenie, a uplatnitelnou procesnoprávnou úpravou je po skoncení platnosti Zmluvy ESUO právna úprava Zmluvy ES. 85 Zásada lex mitior navyse v predmetnom prípade nebráni uplatneniu clánku 65 ods. 5 UO, kedze pokuta ulozená v spornom rozhodnutí je v kazdom prípade nizsia ako hranica stanovená v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 pre ulozenie pokuty z dôvodu porusenia pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej sútaze. 86 Zo vsetkých týchto okolností vyplýva, ze obozretný podnik v situácii odvolatela musel vzdy poznat dôsledky svojho správania a nemohol sa spoliehat, ze následnost právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO spôsobí, ze by mohol uniknút sankcii za porusovania clánku 65 UO, ktorých sa dopustil v minulosti. 87 Pokial ide o právny základ a uplatnitelné procesné ustanovenia, Súd prvého stupna takisto v bodoch 84 a 87 napadnutého rozsudku správne rozhodol, ze právomoc Komisie ulozit sporným rozhodnutím predmetnú pokutu vyplýva z clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a ze konanie malo prebiehat podla tohto nariadenia. 88 Z judikatúry totiz vyplýva, ze ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávnuje institúciu Únie na prijatie predmetného aktu, musí platit v okamihu jeho prijatia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2000, Komisia/Rada, C-269/97, Zb. s. I-2257, bod 45) a ze procesné pravidlá sa vo vseobecnosti povazujú za predpisy uplatnitelné od okamihu ich nadobudnutia platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., 212/80 az 217/80, Zb. s. 2735, bod 9, ako aj z 23. februára 2006, Molenbergnatie, C-201/04, Zb. s. I-2049, bod 31). 89 Je potrebné dodat, ze uplatnenie nariadenia c. 1/2003 Komisiou nezmensilo, ale skôr rozsírilo procesné záruky ponúkané právnym rámcom Zmluvy ESUO stíhaným podnikom, co napokon odvolatel ani nespochybnuje. 90 Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dospiet v bodoch 87 a 89 napadnutého rozsudku jednak k záveru, ze právomoc Komisie ulozit sporným rozhodnutím predmetnú pokutu vyplývala z clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a ze konanie malo prebiehat podla tohto nariadenia, a jednak, ze hmotnoprávnym ustanovením stanovujúcim uplatnitelnú sankciu bol clánok 65 ods. 1 a 5 UO. 91 V dôsledku toho je potrebné zamietnut prvý odvolací dôvod a prvú cast tretieho odvolacieho dôvodu. B - O druhom odvolacom dôvode a druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu 1. O prvej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na nesprávnom právnom posúdení, ktoré vykonal Súd prvého stupna pri výklade bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia a) Argumentácia úcastníkov konania 92 Podla odvolatela Súd prvého stupna nesprávne rozhodol, ze Súdny dvor mu v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia pripísal zodpovednost za porusenia spáchané podnikom Thyssen Stahl. Naopak, v tomto rozsudku mu Súdny dvor odmietol pripísat takúto zodpovednost a poskytol k tomu osobitné odôvodnenie. Procesný kontext, na ktorý sa odvoláva Súd prvého stupna na podporu svojho výkladu, neumoznuje dat iný význam zneniu uvedeného bodu 88. Súd prvého stupna mal preto na úcely podpory svojho výkladu podat návrh na výklad v súlade s clánkom 102 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. 93 Okrem toho, kedze uvedený bod 88 odkazuje na vsetky vyhlásenia uvedené v bodoch 85 a 86 toho istého rozsudku a vztahuje sa na neho to isté odôvodnenie, odvolatel povazuje za nepochopitelné, preco Súd prvého stupna vylúcil vyhlásenie z 23. júla 1997. Takisto Súd prvého stupna dospel k záveru, ze toto vyhlásenie nemôze byt dotknuté, pretoze sa netýka cinností podniku Thyssen Stahl, ale odvolatel tvrdí, ze uvedené vyhlásenie sa týkalo práve cinností podniku Thyssen Stahl. 94 Napokon, pokial ide o dôvody napadnutého rozsudku, podla ktorých, keby sa uvedený bod 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia mal vykladat v zmysle navrhovanom odvolatelom, Súdny dvor by nemal ziadny dôvod vyjadrovat sa k druhému a tretiemu dôvodu vzájomného odvolania, odvolatel zdôraznuje, ze súdy Únie sa bezne vyjadrujú okrem dôvodu, ktorému vyhovejú, aj k iným dôvodom. b) Posúdenie Súdnym dvorom 95 Na úvod je potrebné uviest, ze Súdny dvor v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia rozhodol, ze pokial ide o údajné mimoriadne okolnosti, na ktoré sa odvoláva Komisia, uvedené v bode 79 tohto rozsudku, stací najprv pripomenút, ze odvolatel nie je hospodárskym nástupcom podniku Thyssen Stahl, kedze ten nadalej existoval ako samostatná právnická osoba az do dna prijatia sporného rozhodnutia, a ze jednota cinnosti, ktorá mohla charakterizovat správanie podniku Thyssen Stahl a odvolatela po 1. januári 1995, nepostacuje na to, aby bolo odôvodnené pripísat odvolatelovi konania podniku Thyssen Stahl pred týmto dátumom z dôvodu zásady uvedenej v bode 82 uvedeného rozsudku, podla ktorej právnická osoba môze byt potrestaná len za skutocnosti, ktoré sú jej individuálne vytýkané. Súdny dvor nakoniec dodal, ze pokial ide o vyhlásenia, ktoré urobil odvolatel k cinnostiam podniku Thyssen Stahl pocas správneho konania, uz v bodoch 85 a 86 toho istého rozsudku bolo uvedené, ze tie neumoznujú pripísat odvolatelovi zodpovednost za konania podniku Thyssen Stahl pred uvedeným dátumom. 96 V bode 118 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze odvolanie odvolatela, ktoré viedlo k vydaniu uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, sa netýkalo posúdenia prevodu zodpovednosti podniku Thyssen Stahl na odvolatela, ktoré vykonal Súd prvého stupna. Toto konstatovanie Súdu prvého stupna v napadnutom rozsudku sa v tomto konaní nepopiera. 97 V bodoch 119 az 121 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze v odpovedi na uvedené odvolanie Komisia podala vzájomné odvolanie, v ktorom najmä tvrdila, ze doslo ku skresleniu niektorých dôkazných dokumentov a k nesprávnemu právnemu posúdeniu uvedeného prevodu zodpovednosti. Upresnil, ze predmetom diskusie medzi úcastníkmi konania bol výklad odpovede Súdneho dvora uvedenej v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia na tento dôvod vzájomného odvolania. Súd prvého stupna dospel k záveru, ze tento výklad je spojený s obsahom uvedeného dôvodu a s presnými pojmami argumentácie, ktorú Komisia uviedla na jeho podporu. 98 V bode 122 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze z bodov 73 az 79 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia vyplýva, ze Komisia v uvedenom dôvode vzájomného odvolania zjavne nemala v úmysle spochybnit skutocnost, ze Súd prvého stupna uznal sporný prevod zodpovednosti na základe vyhlásenia z 23. júla 1997, ale len následný záver Súdu prvého stupna, podla ktorého nemohlo byt uvedené vyhlásenie vykladané tak, ze zahrna aj to, ze by sa odvolatel vzdal práva byt vypocutý v súvislosti so skutocnostami vytýkanými podniku Thyssen Stahl. 99 V bodoch 126 az 128 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupna domnieval, ze Súdny dvor v bodoch 81 a 82 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia pripomenul a potvrdil záver Súdu prvého stupna, podla ktorého vyhlásenie z 23. júla 1997 neimplikuje, ze by sa odvolatel vzdal svojho práva byt vypocutý, a ze v bodoch 83 az 86 tohto rozsudku skúmal a zamietol argument Komisie zalozený na tom, ze Súd prvého stupna nezohladnil iné dôkazné prvky súvisiace s uvedeným vyhlásením a ich následným skreslením. Podla Súdu prvého stupna Súdny dvor v bode 87 uvedeného rozsudku preto dospel k záveru, ze Súd prvého stupna neskreslil vyhlásenie z 23. júla 1997, ani iné predmetné dôkazné prvky. 100 V bode 129 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna zdôraznil, ze jediným predmetom bodu 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia bolo to, ze Súdny dvor preskúmal a zamietol "iné tvrdenie Komisie o existencii výnimocných okolností, týkajúce sa toho, ze [odvolatel] je údajným hospodárskym nástupcom Thyssen [Stahl], [a] zjavného jednotného postupu zo strany týchto dvoch subjektov a vyhlásení [odvolatela] v menu Thyssen [Stahl] pocas správneho konania". 101 V bodoch 131 az 135 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna dospel k záveru, ze vzhladom na predmet prvého dôvodu vzájomného odvolania Komisie vyplýva zo znenia tretej vety bodu 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, ze táto veta len odkazuje na analýzu vykonanú v bodoch 85 a 86 tohto rozsudku, týkajúcu sa vyhlásení odvolatela v rámci správneho konania, pokial ide o cinnosti podniku Thyssen Stahl, iných ako vyhlásenie z 23. júla 1997, t. j. odpovedí odvolatela na dve oznámenia o výhradách a na jej list zo 17. decembra 1996. 102 Vzhladom na tieto úvahy Súd prvého stupna dospel v bode 136 napadnutého rozsudku k záveru, ze výklad uvedeného bodu 88 zastávaný odvolatelom "by viedol k pripusteniu toho, ze Súdny dvor by bezdôvodne a jednoduchým odkazom zmenil konstatovanie týkajúce sa porusenia práva byt vypocutý na záver o prevode zodpovednosti, co nemozno pripustit", a preto v bode 138 tohto rozsudku zamietol tretí zalobný dôvod odvolatela ako vychádzajúci z nesprávneho chápania uvedeného bodu 88. 103 Tieto úvahy nachádzajúce sa v napadnutom rozsudku neobsahujú ziadne nesprávne právne posúdenie. Na rozdiel, po prvé, od toho, co tvrdí odvolatel, totiz Súd prvého stupna nekonstatoval v napadnutom rozsudku, ze Súdny dvor v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia uznal, ze zodpovednost za porusenia spáchané podnikom Thyssen Stahl sa má pripísat odvolatelovi. Naopak, v bodoch 118 a 122 napadnutého rozsudku konstatoval jednak, ze odvolanie odvolatela, ktoré viedlo k vydaniu uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, sa netýka toho, ako Súd prvého stupna posúdil prevod zodpovednosti za porusenie vytýkané podniku Thyssen Stahl na odvolatela, a jednak, ze bod 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia sa týka vzájomného odvolania Komisie, pricom ani ono nespochybnovalo takýto prevod zodpovednosti. 104 Po druhé, ako správne uviedol Súd prvého stupna, Súdny dvor v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia odpovedal konkrétne na argumenty Komisie reprodukované v bode 79 uvedeného rozsudku. Tento bod 79 vsak len zhrna tvrdenia uvedené v bodoch 84 az 87 vzájomného odvolania, ktoré odkazujú na body 60 az 64 vzájomného odvolania. 105 V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, ze vsetky argumenty predlozené Komisiou v uvedených bodoch vzájomného odvolania sa týkali výlucne vyhlásení odvolatela pocas správneho konania, a teda iných, ako je vyhlásenie z 23. júla 1997. 106 Z toho vyplýva, ze ani Komisia, ani odvolatel sa na Súdnom dvore neodvolávali na moznost pripísat odvolatelovi na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovednost za sporné správanie podniku Thyssen Stahl. Okrem toho v bode 83 uvedeného rozsudku Súdny dvor dospel k záveru, ze je potrebné preverit existenciu dôkazných prvkov, iných ako uvedené vyhlásenie. Preto sa odkaz nachádzajúci sa v poslednej vete bodu 88 uvedeného rozsudku na vyhlásenia v bodoch 85 a 86 uvedeného rozsudku týka výlucne vyhlásení odvolatela iných ako vyhlásenie z 23. júla 1997. 107 Z toho vyplýva, ze prvá cast druhého odvolacieho dôvodu musí byt zamietnutá. 2. O prvom argumente uvádzanom na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu zalozenej na tom, ze Súd prvého stupna porusil rozsah zásady právnej sily rozhodnutej veci a práva na obhajobu a) O prípustnosti uvedeného argumentu i) Argumentácia úcastníkov konania 108 Komisia tvrdí, ze argumentácia odvolatela je v rozpore s pripomienkami, ktoré predlozil na prvom stupni, kde tvrdil, ze súd Únie uz s konecnou platnostou rozhodol o otázke prevodu zodpovednosti. Tento dôvod je teda nový, a preto neprípustný v odvolacom konaní. ii) Posúdenie Súdnym dvorom 109 Z bodov 105 az 109 napadnutého rozsudku vyplýva, ze odvolatel tvrdil na Súde prvého stupna v stvrtom zalobnom dôvode uvádzanom na podporu svojho návrhu na zrusenie sporného rozhodnutia, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 nemôze spôsobit prevod zodpovednosti na neho za sporné správanie podniku Thyssen Stahl. 110 Zdá sa vsak, ze odvolatel uviedol tento dôvod pre prípad, keby Súd prvého stupna odmietol výklad bodu 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, ktorý obhajoval v rámci tretieho zalobného dôvodu, a pre prípad, keby ziadna právna sila rozhodnutej veci v tejto súvislosti neexistovala v uvedenom rozsudku a ani v uz citovanom rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia. 111 V bodoch 139 az 147 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna odmietol uvedený stvrtý zalobný dôvod bez toho, aby ho skúmal z hladiska veci samej, pricom vychádzal z právnej sily rozhodnutej veci existujúcej vo vztahu ku konstatovaniu v bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, podla ktorého Komisia bola vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 výnimocne oprávnená pripísat odvolatelovi zodpovednost za sporné správanie. 112 Preto nemozno bránit odvolatelovi, aby v odvolaní spochybnil toto posúdenie, vykonané Súdom prvého stupna po prvýkrát v napadnutom rozsudku, ktoré predstavovalo základ pre zamietnutie stvrtého zalobného dôvodu uvádzaného na podporu návrhu na zrusenie sporného rozhodnutia. 113 V dôsledku toho je prvý argument uvádzaný na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu prípustný. b) O veci samej i) Argumentácia úcastníkov konania 114 V prvom rade odvolatel tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil zásadu právnej sily rozhodnutej veci. Táto zásada stanovuje nemoznost podat na súd novú zalobu týkajúcu sa toho istého predmetu a rozsah tejto zaloby nemôze byt rozsírený na viac, ako bol predmet sporu v predchádzajúcom konaní. Predmet sporu je vymedzený zalobným návrhom a príslusnými skutkovými okolnostami, takze uvedená zásada sa v prípade napadnutia správneho rozhodnutia týka výlucne napadnutého rozhodnutia. Podla odvolatela z toho vyplýva, ze zásada právnej sily rozhodnutej veci nemôze byt prekázkou zalobe podanej proti novému rozhodnutiu, hoci sa obe dotknuté rozhodnutia týkajú toho istého ciela. 115 V predmetnom prípade sa teda právna sila rozhodnutej veci týka v kazdom prípade len pôvodného rozhodnutia. Podla odvolatela teda otázka, ci mu mozno pripísat správanie podniku Thyssen Stahl, mala byt opät preskúmaná v spornom rozhodnutí. V tejto súvislosti odvolatel zdôraznuje, ze v predchádzajúcich súdnych konaniach sa odvolával len na porusenie práv na obhajobu. Výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci zastávaný Súdom prvého stupna ho preto zbavuje moznosti predlozit dôvody, ktoré este neuviedol. 116 Okrem toho odvolatel tvrdí, ze z dôvodu, ze odvolal vyhlásenie z 23. júla 1997, skutkové okolnosti týkajúce sa údajného prevodu zodpovednosti za konanie podniku Thyssen Stahl na neho sa od prijatia pôvodného rozhodnutia zmenili, a to vzhladom na sporné rozhodnutie. Na rozdiel od toho, ako rozhodol Súd prvého stupna v bode 147 napadnutého rozsudku, neskorsia zmena skutkových alebo právnych okolností nemôze byt v ziadnom prípade odmietnutá na základe zásady právnej sily rozhodnutej veci. 117 V druhom rade odvolatel tvrdí, ze výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci zastávaný Súdom prvého stupna predstavuje porusenie práva na obhajobu. Pôvodné rozhodnutie bolo zrusené, pretoze právo byt vypocutý nebolo dodrzané, pokial ide o to, ze mu bolo pripísané správanie podniku Thyssen Stahl, a domnieva sa, ze toto právo mu malo byt zarucené v rámci nového konania. Keby bolo mozné pripísat mu zodpovednost za uvedené správanie iba na základe právnej sily rozhodnutej veci, neexistoval by ziadny záujem na tom, aby bola podaná nová zaloba, a právo byt vypocutý by takto bolo zbavené svojej podstaty. 118 Komisia tvrdí, ze podla ustálenej judikatúry sa právna sila rozhodnutej veci týka skutkových a právnych okolností, o ktorých sa skutocne alebo nevyhnutne rozhodlo v predmetnom rozsudku. Komisia uvádza, ze tak sporové konanie proti pôvodnému rozhodnutiu, ako aj to, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozsudku, si vyzadovali analýzu otázky, ci na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 mohla pripísat odvolatelovi zodpovednost za porusenie spáchané podnikom Thyssen Stahl. 119 Toto vyhlásenie bolo teda predmetnom sporu týkajúceho sa týchto konaní a Súd prvého stupna v bodoch 59 a 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia konstatoval predmetnú pripísatelnost, co nebolo spochybnované v rámci odvolania proti tomuto rozsudku a navyse to z hladiska samotnej podstaty veci potvrdil Súdny dvor. Komisia bola podla clánku 233 ES povinná prijat opatrenia na vykonanie rozsudku Súdneho dvora, cize bola povinná zohladnit tieto konstatovania. Okrem toho k prijatiu sporného rozhodnutia doslo v tom istom správnom konaní, ako bolo to, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, a tak odvolatel nemôze predlozit iné tvrdenia vo vztahu k tým istým skutkovým okolnostiam. 120 Komisia okrem toho tvrdí, ze keby sa na právnu silu rozhodnutej veci bolo mozné odvolávat len v prípade novej zaloby o neplatnost toho istého rozhodnutia, platila by len v prípade potvrdenia rozhodnutia v rámci prvého konania. Táto zásada sa vsak uplatnuje takisto v prípade zrusenia z dôvodu procesnej vady, ak sa o niektorých predbezných otázkach rozhodlo v tomto rámci. 121 Podla Komisie odvolanie vyhlásenia z 23. júla 1997, ku ktorému doslo po prvýkrát na pojednávaní na Súde prvého stupna, uz nebolo z právneho hladiska mozné, pretoze medzitým bolo prijaté sporné rozhodnutie. Preto prevzatie zodpovednosti uz nie je mozné odmietnut ako základ prijatia tohto rozhodnutia. Odvolatel si okrem toho protirecí, ked tvrdí súcasne, ze právna sila rozhodnutej veci sa týka len dôsledkov rozsudkov predchádzajúcich pôvodnému rozhodnutiu a ze Súdny dvor v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia s konecnou platnostou rozhodol, ze z hmotnoprávneho hladiska nebol zodpovedný. 122 Napokon, pôvodné rozhodnutie bolo zrusené z dôvodu procesnej vady, a preto oprávnené pripísanie zodpovednosti za konanie podniku Thyssen Stahl si nevyzaduje poskytnutie práva byt vypocutý, kedze odvolatel sám vyhlásil, ze prevezme zodpovednost, pricom poznal následky svojho vyhlásenia. ii) Posúdenie Súdnym dvorom 123 Súdny dvor viackrát pripomenul jednak dôlezitost zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútrostátnych právnych poriadkoch (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Zb. s. I-10239, bod 38; zo 16. marca 2006, Kapferer, C-234/04, Zb. s. I-2585, bod 20, a z 29. júna 2010, Komisia/Luxembursko, C-526/08, Zb. s. I-6151, bod 26) a jednak, ze sa právna sila rozhodnutej veci spája len so skutkovými a právnymi okolnostami, o ktorých sa skutocne alebo nevyhnutne rozhodlo v predmetnom súdnom rozhodnutí (rozsudok Komisia/Luxembursko, uz citovaný, bod 27 a citovaná judikatúra). 124 V predmetnom prípade je potrebné uviest, ze Súd prvého stupna v bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia rozhodol takto: "Je dôlezité zdôraznit, ze nebolo spochybnené, ze so zretelom na vyhlásenie poskytnuté [odvolatelom] 23. júla 1997 bola Komisia výnimocne oprávnená pripísat [odvolatelovi] zodpovednost za protiprávne správanie vytýkané Thyssen Stahl v období od decembra 1993 do 1. januára 1995. Je totiz potrebné domnievat sa, ze takéto vyhlásenie, ktoré zodpovedá najmä ekonomickým úvahám typickým pre koncentrácie medzi podnikmi, implikuje, ze právnická osoba, do rámca zodpovednosti ktorej boli situované cinnosti inej právnickej osoby, a to po dátume porusenia vyplývajúceho z týchto cinností, bude za toto porusenie zodpovedná, aj ked v zásade prinálezí fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá riadila dotknutý podnik v case spáchania porusenia, aby za neho zodpovedala." 125 Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna sa v uvedenom bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia vyjadril k legálnosti prevodu zodpovednosti za predmetné správanie predstavujúce porusenie, ku ktorému doslo vyhlásením z 23. júla 1997. 126 V bodoch 139 a 140 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna rozhodol, ze preto sa na túto právnu okolnost vztahuje právna sila rozhodnutej veci, kedze o nej naozaj rozhodol súd Únie. 127 Ako vsak vyplýva z bodu 114 tohto rozsudku, odvolatel tvrdí, ze vo veciach, v ktorých boli vydané uz citované rozsudky Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, ako aj ThyssenKrupp/Komisia, sa odvolával len na porusenie práva na obhajobu a ze v dôsledku toho výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci zastávaný Súdom prvého stupna v napadnutom rozsudku ho zbavuje moznosti odvolávat sa na dôvody, ktoré este nevzniesol. 128 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze Súd prvého stupna v bode 51 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia sám skonstatoval, ze odvolatel len uviedol, "ze nebolo dodrzané jeho právo byt vypocutý s ohladom na konanie vytýkané Thyssen Stahl" a ze "súhlasil ako nadobúdatel s prevzatím zodpovednosti za porusenia spáchané [Thyssen Stahl]". Okrem toho v bode 62 uvedeného rozsudku Súd prvého stupna zdôraznil, ze prevod zodpovednosti podniku Thyssen Stahl na odvolatela na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 nebolo spochybnené. 129 Za týchto okolností je potrebné konstatovat, ze legálnost prevodu zodpovednosti vykonaného vyhlásením z 23. júla 1997 nebolo predmetom sporu, ktorý viedol k vydaniu uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia. 130 Vzhladom na argumenty uvádzané na Súde prvého stupna v tejto veci totiz bola úloha Súdu prvého stupna obmedzená na posúdenie toho, ci sa odvolatel tým, ze vydal vyhlásenie z 23. júla 1997, vzdal, alebo nie, svojho práva byt vypocutý specificky s ohladom na porusenie spáchané podnikom Thyssen Stahl. 131 Hoci Súd prvého stupna musel v rámci tohto posúdenia zistit obsah uvedeného vyhlásenia, a teda mohol konstatovat, ze jeho cielom bol prevod zodpovednosti, neprinálezalo mu rozhodovat o legálnosti tejto transakcie, pretoze by tak rozhodoval ultra petita. 132 Z toho vyplýva, ze kedze legálnost uvedeného prevodu zodpovednosti na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 nebola napadnutá na Súde prvého stupna, konstatovanie uvedené v bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia predstavuje obiter dictum, presahuje hranice sporu prejednávaného Súdom prvého stupna a nerozhodlo sa ním ani skutocne, ani nevyhnutne s ohladom na právnu okolnost. Na toto konstatovanie sa preto nemôze vztahovat právna sila rozhodnutej veci. 133 Okrem toho v bode 95 a v bodoch 101 az 105 tohto rozsudku bolo uvedené, ze ani odvolanie odvolatela, ani vzájomné odvolanie Komisie, ktoré viedlo k vydaniu uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, sa netýkali otázky legálnosti prevodu zodpovednosti vykonaného vyhlásením z 23. júla 1997. Súdny dvor preto dodnes nerozhodol o tejto právnej okolnosti. 134 Vzhladom na tieto úvahy je potrebné konstatovat, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked v bodoch 139 az 145 napadnutého rozsudku rozhodol, ze na posúdenie legálnosti uvedeného prevodu zodpovednosti v bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia zo strany Súdu prvého stupna sa vztahuje právna sila rozhodnutej veci. 135 Zo vsetkého vyssie uvedeného vyplýva, ze bez toho, aby bolo potrebné skúmat ostatné argumenty uvádzané odvolatelom, je potrebné uznat prvý argument uvádzaný na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu. 136 Je vsak potrebné pripomenút, ze ak odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupna vykazuje porusenie práva Únie, ale jeho výroková cast sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byt odvolanie zamietnuté (rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C-210/98 P, Zb. s. I-5843, bod 58). 137 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze Súd prvého stupna tým, ze usúdil, ze na posúdenie legálnosti predmetného prevodu zodpovednosti v bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia zo strany Súdu prvého stupna sa vztahuje právna sila rozhodnutej veci, zamietol stvrtý zalobný dôvod uvádzaný v konaní pred ním, ktoré sa týkalo legálnosti tohto prevodu zodpovednosti na základe vyhlásenia z 23. júla 1997. 138 Za týchto okolností je potrebné preskúmat druhý argument uvádzaný na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu, ktorý je v podstate prebratím stvrtého zalobného dôvodu uvádzaného odvolatelom na Súde prvého stupna. 3. O druhom argumente uvádzanom na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu a druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu, zalozených na neexistencii prevodu zodpovednosti vyplývajúceho z vyhlásenia z 23. júla 1997 a na porusení "zásady presnosti" a) Argumentácia úcastníkov konania 139 Odvolatel vo svojom druhom argumente uvádzanom na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu pripomína, ze pred Súdom prvého stupna tvrdil, ze v súlade s judikatúrou nemohol byt povazovaný za zodpovedného ako podnik, ktorý prevzal práva a povinnosti podniku Thyssen Stahl, kedze Thyssen Stahl nadalej existoval. Pokial ide o rozsah, v akom odvolatelovi Súd prvého stupna pripísal túto zodpovednost na základe vyhlásenia z 23. júla 1997, odvolatel tvrdí, ze on len vyhlásil, ze v obcianskoprávnej oblasti preberá zodpovednost za dlhy podniku Thyssen Stahl a ze toto vyhlásenie - keby stále platilo, co vsak nie je pravda - neumoznuje pripísat mu zodpovednost vyplývajúcu z právnej úpravy pokút. 140 Odvolatel uvádza, ze Komisia od neho pozadovala vyhlásenie bez toho, aby ho informovala o svojom úmysle pouzit ho na podporu prevodu zodpovednosti za zaplatenie pokuty. Túto ziadost pochopil odvolatel tak, ze sa týka iba obcianskoprávnej zodpovednosti. S cielom skoncit nesprávny výklad uvedeného vyhlásenia zo strany Komisie odvolatel dosiahol, aby sa do zápisnice z pojednávania na Súde prvého stupna poznacilo, ze odvoláva toto vyhlásenie. 141 V kazdom prípade takéto vyhlásenie súkromnej povahy urobené podnikom nemôze podla odvolatela znamenat prevod zodpovednosti za porusenie práva kartelov, kedze pokuta predstavuje sankciu ukladanú verejnými orgánmi podla zákona, vrátane toho, ze sa urcí sankcionovaná osoba. Podla zásady ius publicum privatorum pactis mutari non potest ani orgány, ani podniky nemôzu urobit výnimku zo zákonnej povinnosti zaplatit pokutu cestou prevodu zodpovednosti. 142 Nakoniec v druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatel uvádza, ze Súd prvého stupna tým, ze rozhodol, ze zo sporného rozhodnutia vyplýva, ze Komisia zalozila jeho zodpovednost na vyhlásení z 23. júla 1997, porusil "zásadu presnosti", kedze neexistuje ziadna informácia v lex lata, podla ktorej vyhlásenie súkromnej povahy zo strany podniku môze viest k prevodu zodpovednosti za zaplatenie pokuty a ze takisto nie je definovaný ani rozsah a hranice takéhoto prevodu. b) Posúdenie Súdnym dvorom 143 Podla ustálenej judikatúry za porusenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v case, ked doslo k poruseniu, aj ked ku dnu prijatia rozhodnutia konstatujúceho porusenie zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba (rozsudky zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C-248/98 P, Zb. s. I-9641, bod 71; Cascades/Komisia, C-279/98 P, Zb. s. I-9693, bod 78; Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 37, a SCA Holding/Komisia, C-297/98 P, Zb. s. I-10101, bod 27). 144 Pokial ide o otázku, za akých okolností môze byt subjekt, ktorý nebol autorom porusenia, napriek tomu sankcionovaný za toto porusenie, Súdny dvor uz stanovil, ze o takýto prípad ide, ked subjekt, ktorý sa dopustil porusenia, prestal existovat právne alebo hospodársky, kedze sankcii ulozenej podniku, ktorý nevykonáva uz viac hospodársku cinnost, hrozí, ze nebude mat odrádzajúci úcinok (rozsudok z 11. decembra 2007, ETI a i., C-280/06, Zb. s. I-10893, bod 40). 145 V predmetnom prípade je na jednej strane nesporné, ze v case skutkových okolností subjekt, ktorému bolo sporné porusenie pripísané, bol súcastou podniku Thyssen Stahl, ktorý ho ovládal. Na druhej strane je nesporné, ze v case prijatia sporného rozhodnutia Thyssen Stahl nadalej z právneho hladiska existoval a vykonával hospodárske cinnosti. Z toho vyplýva, ze v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 143 a 144 tohto rozsudku Komisia bola v zásade povinná ulozit predmetnú pokutu podniku Thyssen Stahl. 146 V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, ze vysetrovanie zacaté Komisiou z dôvodu predmetného porusenia sa týkalo pôvodne podniku Thyssen Stahl a ze aj po prevode dotknutého subjektu na odvolatela Komisia nadalej stíhala Thyssen Stahl za uvedené správanie. 147 Komisia uviedla, ze po prevode uvedeného subjektu na odvolatela tak odvolatel, ako aj Thyssen Stahl trvali na tom, aby konanie pokracovalo uz len voci odvolatelovi. Dospela k záveru, ze zastavenie vysetrovania zacatého voci podniku Thyssen Stahl bolo mozné, len ked odvolatel písomne preberie zodpovednost za porusenie. 148 Ako vyplýva zo samotného znenia vyhlásenia z 23. júla 1997, uvedeného v bode 15 tohto rozsudku, odvolatel vydal toto vyhlásenie v odpovedi na písomnú ziadost o prevzatie zodpovednosti za porusenie vytýkané podniku Thyssen Stahl. Ako sa totiz uvádza v tomto vyhlásení, bolo vydané vo vztahu ku konaniu, ktoré sa týkalo vysetrovania zacatého z dôvodu predmetného kartelu a na ziadost Komisie a takisto sa týkalo zodpovednosti odvolatela po prevode predmetného odvetvia cinností z dôvodu správania podniku Thyssen Stahl. 149 Vzhladom na toto znenie je potrebné odmietnut tvrdenia odvolatela, podla ktorých ho Komisia poziadala o vyhlásenie bez toho, aby ho informovala o svojom úmysle pouzit ho na podporu prevodu zodpovednosti za zaplatenie pokuty, takze táto ziadost bolo pochopená tak, ze sa týka len obcianskoprávnej zodpovednosti. Je totiz potrebné konstatovat, ze týmto vyhlásením odvolatel výslovne potvrdil vôlu prevziat, ako podnik vykonávajúci hospodárske cinnosti implikované v karteli, zodpovednost za porusenie na úcely pokút, ktoré Komisia môze ulozit v rámci vysetrovaní zacatých z dôvodu uvedeného kartelu. 150 V tejto súvislosti je potrebné zdôraznit, ze za týchto podmienok právny dôsledok prevodu zodpovednosti, ktorý odvolatel potvrdil vyhlásením z 23. júla 1997, bol úplne presný a na rozdiel od toho, co tvrdí, mohol ho predvídat. 151 Okrem toho zo spisu vyplýva jednak, ze Komisia vychádzala z tohto vyhlásenia na úcely ulozenia pokuty odvolatelovi, ktorá sa inak mala v zásade ulozit podniku Thyssen Stahl, a jednak, ze odvolatel vo svojej zalobe proti pôvodnému rozhodnutiu túto právnu transakciu Komisie ani nenapadol, ani nespochybnil v odvolaní proti uz citovanému rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia konstatovanie Súdu prvého stupna v bode 62 uvedeného rozsudku, podla ktorého vzhladom na uvedené vyhlásenie bola Komisia výnimocne oprávnená pripísat mu zodpovednost za porusenie zo strany podniku Thyssen Stahl. 152 Ako totiz tvrdí Komisia, tvrdenie odvolatela, ze vyhlásením z 23. júla 1997 neprevzal zodpovednost za porusenie spáchané podnikom Thyssen Stahl, sa po prvýkrát objavilo v odpovedi na oznámenie o výhradách v rámci konania, v ktorom bolo vydané sporné rozhodnutie, a teda v stádiu, ked uz doslo k premlcaniu stíhania za porusenie vo vztahu k podniku Thyssen Stahl. Okrem toho odvolatel vyhlásil, ze odvolal uvedené vyhlásenie po prvýkrát na pojednávaní na Súde prvého stupna v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok. 153 Za týchto osobitných okolností predmetného prípadu, teda vzhladom po prvé na postúpenie subjektu patriaceho podniku Thyssen Stahl, ktorý podnikal na trhu plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, na odvolatela, po druhé na vyhlásenie z 23. júla 1997, ktorým odvolatel výslovne potvrdil Komisii, ze chce prevziat ako nadobúdatel uvedeného subjektu zodpovednost za porusenie na úcely pokuty, ktorú Komisia môze ulozit, a po tretie na skutocnost, ze odvolatel nenamietal proti výkladu uvedeného vyhlásenia, ktorý zastávala Komisia, hoci mal na to viackrát prílezitost, predtým, ako doslo k premlcaniu stíhania za porusenie voci podniku Thyssen Stahl, je potrebné sa domnievat, ze Komisia mohla pripísat odvolatelovi zodpovednost za správanie vytýkané podniku Thyssen Stahl a ulozit mu predmetnú pokutu. 154 Okrem toho je potrebné konstatovat, ze na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatel, odvolanie vyhlásenia z 23. júla 1997 uz nie je mozné v stádiu pojednávania na Súde prvého stupna. Obsah uvedeného vyhlásenia, ktorého cielom bolo umoznit Komisii ulozit uvedenú pokutu odvolatelovi a nie podniku Thyssen Stahl, totiz bránil takejto moznosti v case, ked Komisia na základe tohto vyhlásenia naozaj ulozila odvolatelovi pokutu prijatím sporného rozhodnutia. 155 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze následná neodvolatelnost vyhlásenia z 23. júla 1997 nebráni odvolatelovi, aby spochybnil formou zaloby na súdoch Únie výklad obsahu tohto vyhlásenia, ako vyplýva z bodov 64 az 66 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, alebo výslovné alebo implicitné uznanie skutkových alebo právnych okolností pocas správneho konania pred Komisiou, kedze toto uznanie nemôze obmedzit samotné uplatnenie práva na podanie zaloby na Súd prvého stupna, ktoré patrí fyzickej alebo právnickej osobe podla clánku 230 stvrtého odseku ES (rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C-407/08 P, Zb. s. I-6375, bod 90). 156 Vzhladom na vsetko vyssie uvedené druhý argument uvádzaný na podporu druhej casti druhého odvolacieho dôvodu, ktorý sa v podstate zhoduje so stvrtým zalobným dôvodom odvolatela v konaní na Súde prvého stupna a druhá cast tretieho odvolacieho dôvodu musia byt zamietnuté. 157 Za týchto okolností a vzhladom na to, ze odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje porusenie práva Únie, ale výroková cast uvedeného rozsudku sa javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byt odvolanie zamietnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok Salzgitter/Komisia, uz citovaný, bod 58) a nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupna, konstatované v bode 134 tohto rozsudku, nemá dosah na skúmanie tohto odvolania. C - O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na porusení ustanovení upravujúcich premlcanie 1. Argumentácia úcastníkov konania 158 Odvolatel tvrdí, ze Súd prvého stupna tým, ze v bodoch 193 az 214 napadnutého rozsudku zamietol jeho siedmy zalobný dôvod, porusil clánok 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie c. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlcacej lehote pri stíhaní a výkone v oblasti uplatnovania Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 94, s. 22). 159 Odvolatel uvádza, ze toto ustanovenie upravuje premlcanie stíhania pät rokov po skoncení porusenia a predmetné porusenie skoncilo 31. decembra 1994 prevodom cinnosti podniku Thyssen Stahl na neho, takze k premlcaniu porusenia doslo v roku 1999. Dodáva, ze keby bol dátumom uvedeného premlcania dátum, ku ktorému ostatní úcastníci skoncili porusenie, teda rok 1998, k premlcaniu by doslo v roku 2003. Tvrdí, ze situácia by bola rovnaká, aj keby sa uplatnil clánok 25 nariadenia c. 1/2003 alebo nariadenia Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61). 160 Odvolatel uvádza, ze voci podniku Thyssen Stahl nedoslo k ziadnemu aktu prerusenia premlcania, ktorý stanovuje clánok 2 rozhodnutia c. 715/78. Okrem toho premlcanie nebolo prerusené podla clánku 3 uvedeného rozhodnutia a Thyssen Stahl nepodal zalobu proti pôvodnému rozhodnutiu, pricom zaloba, ktorú podal odvolatel, nespôsobila prerusenie premlcania voci podniku Thyssen Stahl, kedze prerusenie má úcinky len inter partes. 161 Pokial ide o to, ze Súd prvého stupna dospel k záveru, ze je potrebné posúdit prerusenie premlcania voci odvolatelovi, pretoze odvolatel sa povazuje vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 za páchatela predmetného porusenia, odvolatel pripomína, ze podla neho zodpovednost, ktorá mu bola pripísaná, nie je zodpovednostou takého typu, ktorá vznikne v prípade podniku, ktorý je nástupcom iného podniku, ale ide nanajvýs o náhradnú zodpovednost. Porusenie spáchané podnikom Thyssen Stahl je odlisným porusením, zodpovednost, za ktoré bola následne prevedená na odvolatela. 162 V tejto súvislosti odvolatel uvádza, ze sám Súd prvého stupna konstatoval, ze prevzatie zodpovednosti podnikom Thyssen Stahl na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 neumoznuje povazovat dve porusenia spáchané ním samotným a podnikom Thyssen Stahl ako tvoriace jedno porusenie. Vyvodzuje z toho, ze pokial ide o premlcanie, dve porusenia nemôzu takisto byt povazované za tvoriace jedno porusenie, ktorého právny úcinok závisí výlucne od procesných aktov, ktoré vykonal. 163 Okrem toho odkaz Súdu prvého stupna na rozsudok zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia (C-294/98 P, Zb. s. I-10065), je podla odvolatela neúcinný, pretoze vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa Súdny dvor mal vyjadrit k moznosti ulozit solidárne pokutu dvom podnikom z dôvodu existencie ekonomickej jednoty medzi nimi. Tieto okolnosti vsak vôbec nesúvisia s tými vo veci samej, ktoré sa týkajú pripísania zodpovednosti na základe samotného vyhlásenia z 23. júla 1997. 164 Napokon, aj keby mohol byt odvolatel povazovaný za subjekt, ktorý sa dopustil predmetného porusenia, táto okolnost nemá úcinok na premlcanie. Z judikatúry vyplýva, ze v právnej úprave týkajúcej sa kartelov prevod zodpovednosti vyzaduje, aby sa osobe pridelila zodpovednost za protisútazné správanie inej osoby. Odvolatel z toho vyvodzuje, ze hoci sa povinnost uhradit pokutu prevedie, právne stíhanie tejto zodpovednosti za správanie inej osoby aj nadalej závisí od procesných aktov pôvodného páchatela porusenia. 165 Odvolatel uvádza, ze práve z dôvodu tejto skutocnosti akty pôvodného subjektu, ktorý sa dopustil porusenia, umoznujúce vyvrátit alebo znízit jeho zodpovednost, ako ziadosti o zhovievavost, zaväzujú a majú úcinok na tretiu osobu, na ktorú bola prevedená zodpovednost. Takisto, ak sa porusenie spáchané uvedeným pôvodným subjektom voci nemu premlcí, túto okolnost nemozno odstránit prevodom zodpovednosti na tretiu osobu. 2. Posúdenie Súdnym dvorom 166 Je potrebné pripomenút, ze tak clánok 1 ods. 1 rozhodnutia c. 715/78, ako aj clánok 25 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 podriadujú právomoc Komisie ukladat pokuty za porusenia ustanovení práva hospodárskej sútaze premlcacej lehote pät rokov, ktorá plynie v súlade s clánkom 1 ods. 2 rozhodnutia c. 715/78 a clánkom 25 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 odo dna, ked dôjde k spáchaniu porusenia alebo ked porusenie skoncí, pricom táto lehota môze byt podla clánkov 2 a 3 rozhodnutia c. 715/78 a clánku 25 ods. 3 az 6 nariadenia c. 1/2003 prerusená a pozastavená. 167 Dalej je potrebné konstatovat, ze sporné rozhodnutie ukladá pokutu výlucne odvolatelovi. Za týchto podmienok premlcanie mozno posudzovat len voci odvolatelovi. 168 Konkrétne, hoci odvolatel správne uvádza, ze niektoré akty podniku Thyssen Stahl môzu nadalej mat úcinky voci nemu a ze premlcanie vo vztahu k podniku Thyssen Stahl nemozno vyvrátit tým, ze doslo k prevodu zodpovednosti, nevyplýva z toho, ze premlcanie by sa malo posudzovat vo vztahu k tomuto podniku. 169 Z toho vyplýva, ze je potrebné odmietnut argumentáciu odvolatela, podla ktorej Súd prvého stupna mal rozhodovat o premlcaní vo vztahu k podniku Thyssen Stahl. 170 V dôsledku toho, kedze odvolatel nespochybnuje to, ze Komisia prijala pôvodné rozhodnutie voci nemu v pätrocnej premlcacej lehote, a neuviedol ziadny argument týkajúci sa chýb, ktorých sa údajne dopustil Súd prvého stupna pri posudzovaní období prerusenia a pozastavenia plynutia premlcania voci nemu, je potrebné stvrtý odvolací dôvod zamietnut. D - O piatom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásad upravujúcich výpocet sumy pokuty 1. Argumentácia úcastníkov konania 171 Odvolatel uvádza, ze Súd prvého stupna tým, ze v bodoch 295 az 315 napadnutého rozsudku zamietol desiaty zalobný dôvod, porusil oznámenie o spolupráci. Podla neho jeho úplná spolupráca v priebehu konania mala viest k dodatocnému znízeniu pokuty, vyssiemu ako 20 %, ktoré mu bolo priznané na základe bodu D uvedeného oznámenia za spoluprácu v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia. V tejto súvislosti zdôraznuje, ze uznal vecnú správnost skutkových okolností a porusenie clánku 65 ods. 1 UO. 172 Ziadna z úvah, ktoré viedli Súd prvého stupna k záveru, ze správanie odvolatela nepreukazuje skutocného ducha spolupráce, nemôze vyvrátit argumentáciu odvolatela. 173 Pokial ide o argument, podla ktorého nepopieranie vecnej správnosti skutkových okolností sa netýkalo obdobia rokov 1993/1994 a nemalo ziadny úzitok, kedze odvolatel neuznal svoju zodpovednost vyplývajúcu z porusenia zo strany podniku Thyssen Stahl, odvolatel tvrdí, ze na Súde prvého stupna uvádzal, ze toto nepopieranie sa týkalo tohto obdobia. Dalej tvrdí, ze dôkaz o predmetnom porusení mal byt predlozený v rámci druhého konania a ze uvedené nepopieranie preto ulahcilo Komisii prácu, pokial ide o dokazovanie skutocností. 174 Pokial ide o úvahu, podla ktorej odvolatel namietal proti právomoci Komisie ulozit po 23. júli 2002 sankciu na základe clánku 65 ods. 1 UO, odvolatel zdôraznuje, ze táto otázka sa netýka preukazovania skutocností, ale posúdenia, ktoré má právnu povahu, a preto je právnou otázkou. Komisia v kazdom prípade musí vykonat správne právne posúdenie konstatovaných skutocností, takze to, ci dotknuté osoby namietajú proti tomuto posúdeniu, neprinása ani nevýhody, ani nie je uzitocné. 175 Pokial ide o okolnost, podla ktorej odvolatel po prvýkrát odmietol od zacatia pôvodného konania platnost vyhlásenia z 23. júla 1997, odvolatel uvádza, ze nepopiera existenciu tohto vyhlásenia, ale ze len obhajuje právne posúdenie, podla ktorého uvedené vyhlásenie neumoznuje pripísat mu zodpovednost za porusenie spáchané podnikom Thyssen Stahl. Dalej uvádza, ze na Súde prvého stupna tvrdil, ze uz od konania, v ktorom bolo vydané pôvodné rozhodnutie, poukazoval na to, ze uvedené vyhlásenie nemozno vykladat tak, ze by odôvodnovalo prevod zodpovednosti za zaplatenie pokuty. 2. Posúdenie Súdnym dvorom 176 Z judikatúry vyplýva, ze znízenie sumy pokuty na základe oznámenia o spolupráci môze byt odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a správanie predmetného podniku môzu byt povazované za preukazujúce skutocnú spoluprácu z jeho strany (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 395). 177 Okrem toho je potrebné pripomenút, ze podla clánku 229 ES a clánku 31 nariadenia c. 1/2003 Súd prvého stupna môze zrusit, znízit alebo zvýsit ulozenú pokutu alebo penále, kedze má neobmedzenú právomoc rozhodovat o zalobách proti rozhodnutiam, ktorými Komisia ulozila pokutu alebo penále. 178 Preto, ked Súd prvého stupna v bodoch 305 az 314 napadnutého rozsudku rozhodol, ze Komisia sa správne domnievala, ze na odvolatela sa nemalo uplatnit väcsie dodatocné znízenie pokuty ako uz priznaných 20 %, vykonal v rámci výkonu neobmedzenej rozhodovacej právomoci posúdenie skutkových okolností. Komisia teda správne tvrdí, ze týmto dôvodom odvolatel spochybnuje konstatovanie týkajúce sa skutkových okolností a posúdenia dôkazov Súdom prvého stupna. 179 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze z clánku 225 ES a clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora vyplýva, ze len Súd prvého stupna má právomoc jednak zistit skutkový stav, avsak okrem prípadu, keby vecná nesprávnost jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predlozené, a jednak tento skutkový stav posúdit. Pokial Súd prvého stupna zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe clánku 225 ES právomoc preskúmat právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Súd prvého stupna vyvodil (rozsudok zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C-551/03 P, Zb. s. I-3173, bod 51, ako aj uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia, C-74/10 P a C-75/10 P, bod 41). 180 Súdny dvor takisto rozhodol, ze posúdenie skutocností, s výhradou prípadu skreslovania dôkazov predlozených Súdu prvého stupna, nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C-397/03 P, Zb. s. I-4429, bod 85, ako aj uznesenie EREF/Komisia, uz citované, bod 42). 181 Odvolatel neuviedol ziadny argument, ktorý by mohol preukázat skreslenie dôkazov Súdom prvého stupna. 182 Pokial totiz ide o argument, podla ktorého sa Súd prvého stupna nesprávne domnieval, ze nepopieranie vecnej správnosti skutkových okolností sa netýkalo obdobia rokov 1993/1994, je potrebné uviest, ze z bodu 306 a bodu 307 prvej vety napadnutého rozsudku vyplýva, ze druhou vetou uvedeného bodu 307 Súd prvého stupna nedospel k záveru, ze bod 75 odpovede na oznámenie o výhradách sa nevztahuje na toto obdobie, ale dospel k záveru, ze tento bod 75 nebol dostatocne specifický a jasný na to, aby mohol byt uzitocný pre Komisiu. 183 Okrem toho, pokial ide o tvrdenie odvolatela, ze uz od zacatia konania, v ktorom bolo vydané pôvodné rozhodnutie, uvádzal, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 nemozno vykladat tak, ze by odôvodnovalo prevod zodpovednosti za zaplatenie predmetnej pokuty, v bode 151 tohto rozsudku uz bolo konstatované, ze to tak nie je. 184 Za týchto okolností je potrebné piaty odvolací dôvod zamietnut. 185 Z toho vyplýva, ze odvolanie musí byt zamietnuté v celom rozsahu. VII - O trovách 186 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatnitelného na základe clánku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat odvolatela na náhradu trov konania a odvolatel nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov odvolacieho konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (velká komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. ThyssenKrupp Nirosta GmbH je povinný nahradit trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXCm3NsT/L95468-5359TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXCm3NsT/L95468-5359TMP.html#Footref*