NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PAOLO MENGOZZI prednesené 17. februára 2011 ([1]1) Vec C-521/09 P Elf Aquitaine SA proti Európskej komisii "Odvolanie - Kartely - Európsky trh s kyselinou monochlóroctovou - Pravidlá týkajúce sa pripísatelnosti protisútazných postupov, ktorých sa dopustila dcérska spolocnost, jej materskej spolocnosti - Zásada prezumpcie neviny a zásada individualizácie trestov - Právo na obhajobu - Povinnost odôvodnenia" 1. Odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania, podala spolocnost Elf Aquitaine SA (dalej len "Elf Aquitaine" alebo "odvolatelka") a smeruje proti rozsudku, ktorým Súd prvého stupna zamietol zalobu o neplatnost podanú Elf Aquitaine proti rozhodnutiu z 19. januára 2005([2]2) (dalej len "rozhodnutie"), v ktorom Komisia uviedla, ze niekolko podnikov, medzi ktorými aj podnik tvorený odvolatelkou a jej dcérskou spolocnostou Arkema SA, predtým Elf Atochem SA a potom Atofina SA (dalej len "Arkema", "Elf Atochem" a "Atofina"), porusilo clánok 81 ods. 1 ES (teraz clánok 101 ZFEÚ) a clánok 53 ods. 1 Dohody o EHP tým, ze sa zúcastnili na karteli s kyselinou monochlóroctovou (dalej len "napadnutý rozsudok").([3]3) I - Okolnosti predchádzajúce sporu, napadnutý rozsudok, konanie pred Súdnym dvorom a návrhy úcastníkov konania 2. Na základe toho, co vyplýva z bodov 3 a nasl. napadnutého rozsudku, sa na zaciatku roka 1999 zacalo vysetrovanie Komisie vo veci kartelu s kyselinou monochlóroctovou po oznámení jedného z podnikov zúcastnených na karteli. V dnoch 14. a 15. marca 2000 vykonala Komisia overovanie na mieste, okrem iného v priestoroch Elf Atochem. V dnoch 7. a 8. apríla 2004 zaslala oznámenie o výhradách (dalej len "OV") dvanástim spolocnostiam, medzi ktorými boli aj Elf Aquitaine a Atofina (body 3 az 5 napadnutého rozsudku). 3. V rozhodnutí Komisia odmietla protiargumenty, ktoré predlozila Elf Aquitaine, pricom usúdila, ze skutocnost, ze táto spolocnost vlastní 98 % akcií spolocnosti Atofina, postacuje na to, aby sa jej pripísala zodpovednost za konanie dcérskej spolocnosti. Okrem toho sa domnievala, ze okolnost, ze Elf Aquitaine sa nezúcastnila na výrobe a obchodovaní s kyselinou monochlóroctovou, nebráni tomu, aby sa povazovala za jediný hospodársky celok s prevádzkovými jednotkami skupiny (body 9 a 12 napadnutého rozsudku). Pokuta ulozená v rozhodnutí spolocnostiam Elf Aquitaine a Arkema z dôvodu spolocnej a nerozdielnej zodpovednosti dosahuje výsku 45 miliónov eur [clánok 2 písm. c) rozhodnutia a bod 30 napadnutého rozsudku]. 4. Dna 27. apríla 2005 podala Elf Aquitaine proti rozhodnutiu zalobu o neplatnost. Na podporu svojej zaloby uviedla devät hlavných dôvodov, ktoré sa týkajú porusenia práv na obhajobu, nedostatocného odôvodnenia, rozporuplnosti dôvodov, porusenia pravidiel, ktoré upravujú pripísatelnost zodpovednosti materskej spolocnosti za porusenia spôsobené dcérskou spolocnostou, porusenia rôznych základných zásad, ktoré sú súcastou právneho poriadku Spolocenstva, porusenia zásady riadnej správy vecí verejných, porusenia zásady právnej istoty, skreslenia dôkazov a zneuzitia právomoci. Okrem toho uviedla jeden subsidiárny dôvod týkajúci sa neexistencie koherencie v úvahách Komisie pri výpocte pokút a druhý subsidiárny dôvod, ktorého cielom je získat znízenie pokuty na primeranú úroven. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zamietol vsetky dôvody predlozené ako hlavné aj ako subsidiárne a zaviazal odvolatelku na náhradu trov konania. 5. Odvolatelka návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 15. decembra 2009 podala odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania. Navrhuje najmä, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok a vyhovel návrhom predlozeným na prvom stupni, ktorých cielom bolo zrusit clánok 1 písm. d), clánok 2 písm. c), clánok 3 a clánok 4 ods. 9 rozhodnutia. Subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor na základe clánku 261 ZFEÚ zrusil alebo znízil pokutu ulozenú vo výske 45 miliónov eur spolocne a nerozdielne spolocnostiam Arkema a Elf Aquitaine v zmysle clánku 2 písm. c) rozhodnutia. V kazdom prípade pozaduje, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu trov konania. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolatelku na náhradu trov konania. 6. Zástupcovia úcastníkov konania boli vypocutí na pojednávaní 25. novembra 2010. II - Analýza A - O odvolaní 7. Na podporu svojho odvolania uvádza Elf Aquitaine sest dôvodov, prvých pät ako hlavných a siesty ako subsidiárny. 1. O prvom odvolacom dôvode 8. V prvom odvolacom dôvode odvolatelka vytýka Súdu prvého stupna, ze nevyvodil správne závery z trestnej povahy pokút ulozených na základe clánku 101 ZFEÚ. Takáto povaha mala viest Súd prvého stupna k tomu, aby v celom rozsahu uplatnil zásadu individualizácie trestnej zodpovednosti a trestov a zásadu prezumpcie neviny, upravené v clánku 6 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd (EDLP)([4]4). Súd prvého stupna vsak tieto zásady nesprávne uplatnil iba na subjekt bez právnej subjektivity, podnik Atofina/Elf Aquitaine, a nie na spolocnosti, ktoré ho podla názoru odvolatelky tvorili a ktoré jediné sú právnymi subjektmi. Tento prístup v konkrétnom prípade viedol Súd prvého stupna jednak k tomu, ze uprel odvolatelke výhodu prezumpcie neviny tým, ze ju neuplatnil v rámci predbezného vysetrovania, a jednak k tomu, ze ju vylúcil pri uplatnovaní zásad individualizácie trestnej zodpovednosti a trestov tým, ze odmietol informácie, ktoré predlozila na úcely preukázania svojej absolútnej neúcasti na spáchaní porusenia, ako aj samostatnosti v správaní jej dcérskej spolocnosti na trhu. Komisia na úvod pripomína, ze otázka povahy pokút ulozených za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, ku ktorej doposial Súdny dvor nezaujal výslovné stanovisko, môze v tomto prípade ostat otvorená, pretoze také práva, aké vyplývajú z takejto kvalifikácie a akým je právo na obhajobu a prezumpcia neviny, sa aj tak judikatúrou uznávajú a zarucujú. 9. Rovnako ako Komisia sa domnievam, ze Súdny dvor nie je v tomto prípade povinný zaujat výslovné stanovisko k otázke povahy pokút ulozených za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, ktoré, pripomínam, sú v clánku 23 ods. 5 nariadenia c. 1/2003([5]5) výslovne kvalifikované ako pokuty, ktoré nemajú trestnoprávny charakter. Svojím prvým odvolacím dôvodom totiz odvolatelka nenamieta, ze Súd prvého stupna poprel trestnoprávnu povahu týchto pokút, ale ze porusil základné práva, ktoré pozíva ako právnická osoba, povazovaná za zodpovednú za porusenie, s ktorým sú spojené sankcie, ktoré majú podla jej názoru trestnoprávny charakter. Pri dôkladnom pohlade sa teda osobitné výhrady, ktoré uviedla Elf Aquitaine v rámci tohto odvolacieho dôvodu vo velkej miere prekrývajú s výhradami, ktoré boli uvedené v ostatných odvolacích dôvodoch, a najmä v druhom, v ktorom sa vytýka porusenie práv na obhajobu, ktorého sa mal dopustit Súd prvého stupna tým, ze odvolatelke uprel právo na úcast na predbeznom vysetrovaní, a v piatom, v ktorom sa vytýka porusenie zásad individualizácie trestnej zodpovednosti a trestov a prezumpcie neviny vyplývajúce z nevyvrátitelnosti domnienky, z ktorej vychádzala Komisia pri urcení zodpovednosti Elf Aquitaine za správanie spolocnosti Atofina. Z toho vyplýva, ze prvý odvolací dôvod nie je v skutocnosti samostatný, s výnimkou tvrdenia, ze Súd prvého stupna nesprávne uplatnil základné práva, ktorých sa dovoláva odvolatelka, na podnik, tvorený spolocnostou Elf Aquitaine a jej dcérskou spolocnostou, a nie výlucne na odvolatelku. Aj toto tvrdenie vsak smeruje, ako lepsie uvidíme neskôr, k podstatnému poruseniu týchto práv a v rôznych pasázach odvolania sa opakuje. 10. Na základe uvedeného sa domnievam, ze prvý odvolací dôvod si nevyzaduje samostatné preskúmanie, oddelené najmä od druhého a piateho odvolacieho dôvodu. Výhrady uvedené v rámci týchto dvoch dôvodov budú preskúmané tak, ze sa za správne bude povazovat východisko, z ktorého vychádza odvolatelka, cize ze sankcie za porusenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej sútaze majú trestnoprávny charakter. 2. O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia práv odvolatelky na obhajobu 11. V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu Elf Aquitaine vytýka Súdu prvého stupna porusenie svojich práv na obhajobu, ktoré vyplýva z nesprávneho výkladu zásad spravodlivosti a rovnosti úcastníkov v konaní. Tento dôvod sa delí na dve výhrady. a) O prvej výhrade 12. Odvolatelka predovsetkým vytýka Súdu prvého stupna, ze jej nezarucil ochranu práv na obhajobu uz vo fáze predbezného vysetrovania, ktoré predchádza zaslaniu OV. V tejto fáze správneho konania odvolatelka nielenze nebola vypocutá Komisiou, ale nebola ani informovaná o podozrení voci nej. V tomto prípade sa podla odvolatelky mali tieto poziadavky voci nej dodrziavat o to viac, ze nebola úcastníckou porusovania ani o jeho existencii nevedela. Okrem toho neskoré informovanie (v stádiu OV) o existencii vysetrovania vo vztahu k nej jej neumoznilo prijat potrebné opatrenia na úcinnú prípravu svojej obhajoby, najmä pokial ide o zachovanie prípadných priamych dôkazov, ktorými sa má preukázat autonómne postavenie jej dcérskej spolocnosti na trhu. Obmedzenie výkonu práv na obhajobu iba na fázu nasledujúcu po zaslaní OV je v rozpore s trestnou povahou sankcií ulozených na základe clánku 101. V replike odvolatelka uvádza na podporu svojich tvrdení najmä "Best Practices on the Conduct of Proceedings concerning Articles 101 and 102 TFEU" Komisie, uverejnené v januári 2010 (dalej len "Best Practices"). 13. Preskúmanie tejto výhrady si predovsetkým vyzaduje, aby sa urcilo, ci a v akom rozsahu je Komisia povinná na úcely dodrzania práv na obhajobu podnikov, ktoré sú úcastníkmi konania o porusení pravidiel hospodárskej sútaze, uz v stádiu zacatia predbezného vysetrovania, a teda pred odoslaním OV, informovat tieto podniky o podozreniach voci nim. 14. V tejto súvislosti pripomínam, ze podla ustálenej judikatúry sú práva na obhajobu v akomkolvek konaní, ktoré sa môze skoncit ulozením sankcií, najmä pokút alebo pravidelného penále, aké sa stanovujú v nariadení c. 1/2003, základnými právami, ktoré sú neoddelitelnou súcastou vseobecných právnych zásad, ktorých dodrziavanie zarucuje súd.([6]6) Okrem toho je potrebné pripomenút, ze správne konanie v zmysle nariadenia c. 1/2003, ktoré prebieha pred Komisiou, sa delí na dve samostatné fázy, ktoré nasledujú po sebe a kazdá z nich má svoju vnútornú logiku. Zaciatkom prvej fázy, ktorá trvá az do OV, je den, ked Komisia pri výkone právomocí, ktoré jej zverilo nariadenie c. 1/2003, v rámci predbezného vysetrovania prijme opatrenia, ktoré znamenajú, ze doslo k poruseniu, a majú významný dosah na postavenie podozrivých podnikov. Táto fáza musí Komisii umoznit, aby po vykonaní vysetrovacích úkonov zaujala stanovisko k dalsiemu postupu. Druhá fáza nastupuje od OV do prijatia konecného rozhodnutia. Toto obdobie má Komisii umoznit definitívne rozhodnút o vytýkanom porusení.([7]7) Len na zaciatku tejto druhej fázy je podnik informovaný prostredníctvom OV o vsetkých dôlezitých skutocnostiach, z ktorých Komisia vychádza, a má právo na prístup k spisu.([8]8) Podla toho, co uviedol Súdny dvor v rozsudku Dalmine/Komisia, az po odoslaní OV môze dotknutý podnik naplno uplatnit svoje právo na obhajobu([9]9) a práve zaslanie OV na jednej strane a prístup k spisu na druhej strane zarucujú právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.([10]10) V tom istom rozsudku tiez Súdny dvor uviedol, ze ak by sa práva podnikov na obhajobu vztahovali aj na fázu predchádzajúcu zaslaniu OV, "úcinnost vysetrovania Komisie by bola ohrozená, lebo dotknutý podnik by bol uz vo fáze predbezného vysetrovania schopný identifikovat informácie, ktoré sú Komisii známe, a teda aj tie, ktoré pred ním este môzu zostat skryté"([11]11). 15. V tomto prípade vytýka odvolatelka Súdu prvého stupna, ze neuznal, ze Komisia bola povinná informovat ju uz od fázy predbezného vysetrovania o existencii podozrení voci nej. Povinnost, ktorej porusenie vytýka odvolatelka, má teda vseobecnejsí charakter ako oznámenie jednotlivých dôkazov, ktoré boli zhromazdené v priebehu predbezného vysetrovania, a jej predmetom je informácia o údajnom porusení, ktoré je predmetom vysetrovania. 16. Súdny dvor sa este výslovne nevyjadril k existencii tejto povinnosti. Jeho judikatúra vsak ponúka prvé informácie na jej analýzu. V rozsudku Hoechst/Komisia Súdny dvor uviedol, ze sa treba vyhnút tomu, "aby práva na obhajobu mohli byt porusené v rámci postupov predbezného vysetrovania, medzi ktoré patrí najmä zistovanie, teda postupov, ktoré môzu byt rozhodujúce pri poskytovaní dôkazov preukazujúcich protiprávnost správania podnikov, z ktorých môze vyplývat ich zodpovednost"([12]12). Z toho podla Súdneho dvora vyplýva, ze aj ked sa niektoré práva na obhajobu týkajú kontradiktórnych konaní, ktoré nasledujú po OV, iné práva, napríklad právo na právnu pomoc a právo na zachovávanie dôvernosti písomností medzi advokátom a klientom([13]13), alebo aj právo nesvedcit proti sebe([14]14), sa musia dodrziavat uz od fázy predbezného vysetrovania. Pokial ide o zásadu dodrziavania primeranej lehoty, Súdny dvor uviedol, ze neprimeraná dlzka prvej fázy správneho konania môze mat vplyv na budúce moznosti obhajoby dotknutých podnikov najmä tým, ze im bráni v získavaní dôkazov, ktorých cielom je vyvrátit existenciu správania spôsobilého vyvolat zodpovednost dotknutých podnikov, a ze "z tohto dôvodu sa preskúmanie prípadných prekázok výkonu práv na obhajobu nesmie obmedzovat iba na fázu, v ktorej dochádza k úplnému uplatneniu týchto práv, teda na druhú fázu správneho konania", "ale musí sa vztahovat na celé konanie, opierajúc sa o celkovú dlzku tohto konania"([15]15). 17. V rozsudku AC-Treuhand/Komisia, na ktorý sa odvoláva odvolatelka, Súd prvého stupna usúdil, ze úvahy uvedené v predchádzajúcom bode sú analogicky uplatnitelné na skúmanú otázku. Konkrétne, podla Súdu prvého stupna napriek tomu, ze "z formálneho hladiska dotknutý podnik nemá vo fáze predbezného vysetrovania postavenie 'obvineného`, to, ze bolo proti nemu zacaté vysetrovanie, a najmä ze bolo prijaté vysetrovacie opatrenie, ktoré sa ho týka, nie je z vecného hladiska vo vseobecnosti mozné oddelovat od existencie podozrenia, a preto ani od výhrady z toho vyplývajúcej..., co odôvodnuje prijatie takéhoto opatrenia"([16]16). Z toho podla Súdu prvého stupna vyplýva, ze Komisia je povinná poskytnút dotknutému podniku uz od stádia predbezného vysetrovania niektoré informácie o predmete a o úcele vysetrovania. Zdá sa mi, ze s týmto záverom je mozné súhlasit. Okrem toho, ze vychádza z ústrednej úlohy, ktorú Súdny dvor priznáva právam na obhajobu v rámci konaní, ktoré môzu viest k ulozeniu sankcie([17]17), predstavuje logický vývoj toho, co uz sám Súdny dvor uviedol, pokial ide o potrebu zabezpecit dodrziavanie týchto práv uz v priebehu fázy predbezného vysetrovania v oblasti porusovania pravidiel hospodárskej sútaze. 18. Pokial ide o rozsah uvedenej povinnosti, v tomto rozsudku Súd prvého stupna uvádza, ze Komisia je povinná "dotknutý podnik informovat vo fáze prvého opatrenia prijatého vo vztahu k nemu... najmä o predmete a cieli prebiehajúceho vysetrovania", bez rozlisovania na základe toho, ci ide o neformálne ziadosti - o informácie (podla clánku 11 ods. 2 nariadenia c. 17/62, teraz podla clánku 18 ods. 1 a 2 nariadenia c. 1/2003) alebo o ziadosti vo forme rozhodnutia (podla clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17/62, teraz podla clánku 18 ods. 1 a 3 nariadenia c. 1/2003) -, alebo o rozhodnutia o inspekcii (v zmysle clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17/62, teraz clánok 20 nariadenia c. 1/2003).([18]18) Ako správne zdôraznila Komisia vo svojich písomných vyjadreniach, v rozsudku AC-Treuhand/Komisia Súd prvého stupna konstatoval, ze povinnost informovat dotknutý podnik (alebo právnické osoby, z ktorých sa tento podnik skladá) existuje od prijatia jedného z vysetrovacích úkonov uvedených v nariadení c. 1/2003 vo vztahu k nemu. Práve na základe takého úkonu sa námietka, hoci implicitná, týkajúca sa porusenia po prvýkrát oznamuje dotknutému podniku a na tento podnik, hoci este nemá postavenie "obvineného", vplývajú úcinky tejto námietky. 19. Na rozdiel od tvrdení odvolatelky sa zdá, ze tento záver je dokonale zlucitelný s poziadavkami uvedenými v clánku 6 EDLP. Na základe judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva má pojem "obvinenie z trestného cinu", ktorý sa uvádza v clánku 6 ods. 1 EDLP, samostatný charakter.([19]19) Z judikatúry uvedeného súdu týkajúcej sa najmä dlzky konania tiez vyplýva, ze záruky uvedené v clánku 6 EDLP sa uplatnujú v trestnom rámci od okamihu, ked je osoba oficiálne "obvinená".([20]20) Tento pojem odkazuje na oficiálne oznámenie zo strany príslusných orgánov o namietanom porusení trestného práva.([21]21) Na úcel zachovania základnej úlohy, ktorú v demokratickej spolocnosti zohráva právo na spravodlivé súdne konanie,([22]22) si Európsky súd pre ludské práva zvolil "vecnú", a nie "formálnu" definíciu "obvinenia".([23]23) Odhliadnuc od formálnej stránky, skúma vecnú stránku konania, pricom stanovuje dátum, od ktorého sa uplatnujú záruky na spravodlivé súdne konanie ako okamih, v ktorom orgány vykonali úkony, spôsobilé "významne ovplyvnit postavenie podozrivého"([24]24), akým je napríklad prehliadka([25]25). 20. V tomto prípade nebola Elf Aquitaine predmetom ziadneho vysetrovacieho úkonu pocas troch rokov, ktoré uplynuli od prvej ziadosti o informácie adresovanej jej dcérskej spolocnosti Elf Atochem do odoslania OV.([26]26) Výhrady, ktoré jej boli vytýkané, boli teda oficiálne formulované len v OV. Na druhej strane je pravdepodobné, ze v priebehu pojednávania, ako uviedla Komisia, sa na zodpovednost odvolatelky, ktorá nevychádza z jej priamej úcasti na karteli, poukázalo len v neskorsej fáze predbezného vysetrovania, ked Komisia musela na úcely zaslania OV zistit subjekty tvoriace podniky, ktoré sa podla jej názoru zúcastnili na porusení.([27]27) Na odvolatelku sa teda "obvinenie z trestného cinu" v zmysle clánku 6 EDLP mohlo vztahovat len od zaslania OV, ak sa predpokladá, ze takto sa majú definovat výhrady týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze Spolocenstva (pozri bod 10 vyssie), a ze záruky uvedené v tomto clánku sa na nu vztahovali. 21. V replike a na pojednávaní Elf Aquitaine osobitne odkázala na odsek 3 písm. a) clánku 6 EDLP, na základe ktorého má kazdý obvinený právo "byt bez meskania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu". Z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyplýva, ze záruky uvedené v tomto ustanovení predstavujú osobitné hladisko práva na spravodlivé súdne konanie, zaruceného vo vseobecnosti v odseku 1 tohto clánku, a ze sa uplatnujú od okamihu, ked osoba nadobudne postavenie "obvineného", ktorým sa má v zmysle EDLP rozumiet rovnako vecný, a nie cisto formálny stav.([28]28) V tejto súvislosti sa judikatúra, na ktorú odvolatelka poukazuje v replike, nejaví relevantná pre tento prípad. V rozsudku Salduz sa namietalo porusenie clánku 6 ods. 3 písm. c) EDLP z dôvodu, ze stazovatelovi bolo odnaté právo pouzit pomoc advokáta pocas zadrzania na polícii. Bod 50 a nasl., najmä bod 54 rozsudku, ktoré osobitne cituje odvolatelka, odkazujú na postavenie osoby, voci ktorej bolo vykonané predbezné opatrenie - ktorá teda jasne mala postavenie obvineného - a ktorá bola vypocúvaná políciou v neprítomnosti advokáta.([29]29) Rozsudok Dayanan sa týkal obdobnej situácie.([30]30) 22. Pokial ide o tvrdenie, ktoré Elf Aquitaine vyvodzuje z Best Practices, stací uviest, ze sa v nich uvádza, s odkazom na rozsudok Súdu prvého stupna AC-Treuhand/Komisia, ze podniky sa informujú o tom, ze sa v súvislosti s nimi vedie predbezné vysetrovanie, ako aj o predmete a úcele tohto vysetrovania "v okamihu prvého vysetrovacieho opatrenia prijatého vo vztahu k nim"([31]31). V kazdom prípade v bode 5 Best Practices Komisia objasnuje, ze "odrázajú hladisko Generálneho riaditelstva pre hospodársku sútaz... v okamihu [ich] uverejnenia a budú sa vztahovat na prebiehajúce spory a na budúce spory odo dna uverejnenia". V poznámke pod ciarou 10 sa dalej spresnuje, ze "pokial ide o prebiehajúce spory v okamihu ich uverejnenia, sa budú Best Practices vztahovat na prebiehajúce fázy konania a nie na fázy, ktoré sa uz skoncili". Z toho vyplýva, ze Best Practices sa ratione temporis nevztahujú na konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia. 23. Elf Aquitaine napokon tvrdí, ze skutocnost, ze nebola informovaná vo fáze predbezného vysetrovania o podozreniach voci nej, negatívne ovplyvnila výkon jej práv na obhajobu v nasledujúcej kontradiktórnej fáze konania. V tejto súvislosti je potrebné uviest, ako uvádza Komisia, ze takéto tvrdenie sa v kazdom prípade obmedzuje na vseobecný odkaz na mozné oslabenie prípadných dôkazov urcených na preukázanie samostatnosti jej dcérskej spolocnosti na trhu a nie je podporené nijakým dôkazom. 24. Na základe vsetkých predchádzajúcich úvah sa podla môjho názoru musí prvá výhrada vznesená odvolatelkou v rámci druhého odvolacieho dôvodu zamietnut. b) O druhej výhrade 25. V rámci tejto výhrady odvolatelka po prvé tvrdí, ze podporou domnienky zodpovednosti, ktorá umoznila Komisii obmedzit sa iba na konstatovanie, ze Elf Aquitaine má takmer celý podiel na základnom imaní svojej dcérskej spolocnosti, bez toho, aby vykonala akéhokolvek dalsie vysetrovanie vo vztahu k nej, Súd prvého stupna poprel potrebu nestranného vysetrovania, v ktorom príslusný orgán zhromazduje dôkazy tak na tarchu, ako aj v prospech podnikov podozrivých zo spáchania priestupku. V tejto súvislosti stací uviest, ze úlohou domnienky je práve umoznit, aby ten, kto je povinný preukázat skutocnost, uniesol svoje dôkazné bremeno tým, ze jednoducho preukáze dôkaz o predpoklade, z ktorého vychádza domnienka (v tomto prípade úplnú alebo takmer úplnú úcast materskej spolocnosti na základnom imaní dcérskej spolocnosti). Uviest, ze pouzitie domnienky je nezlucitelné s potrebami nestranne vedeného vysetrovania, kedze umoznuje orgánom, ktoré ho vedú, aby neprihliadali na dalsie dôkazy, ci uz na tarchu, alebo v prospech, v podstate znamená zásadne popierat samotnú prípustnost vysetrovania. Tvrdenia, ktoré uviedla odvolatelka, sú preto zahrnuté v jej piatom odvolacom dôvode, v ktorom namieta proti oprávnenosti domnienky, ktorú Komisia uplatnila vo vztahu k nej. 26. Po druhé sa odvolatelka domnieva, ze nestrannost vysetrovania vedeného Komisiou je poznacená sústredením vysetrovacích právomocí, právomoci vydat obvinenie a právomoci rozhodnút v rukách tejto institúcie, co je v rozpore s trestným charakterom sankcií ulozených za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze. Podla názoru odvolatelky nadobudnutie úcinnosti Charty - v ktorej je potreba nestranného správneho konania potvrdená v clánku 41 - musí viest Súdny dvor k tomu, aby zmenil svoju judikatúru v tejto oblasti, aby sa prihliadalo na stanoviská Európskeho súdu pre ludské práva, ktoré zarucujú vyssiu mieru ochrany. Komisii, ktorá namietla proti novosti, a preto neprípustnosti tohto tvrdenia, odvolatelka odpovedala, ze ide len o rozsírenie dôvodov uvedených na prvom stupni. 27. V tejto súvislosti uvediem predovsetkým, ze vyssie uvedené tvrdenie kladie právnu otázku týkajúcu sa sporu predlozeného Súdu prvého stupna, o ktorej sa v napadnutom rozsudku nerozhodovalo a nebola predmetom debaty medzi úcastníkmi konania v ziadnej fáze konania na prvom stupni. Nebola výslovne uvedená odvolatelkou ani v zalobe, ani v replike, ani v ziadnom inom písomnom vyjadrení predlozenom v priebehu tohto uvedeného konania; zo zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo pred Súdom prvého stupna, ani nevyplýva, ze by táto otázka bola polozená pri uvedenej prílezitosti. Okrem toho uvádzam, ze toto tvrdenie vecne nesúvisí so ziadnym bodom odôvodnenia napadnutého rozsudku, na rozdiel od výhrady preskúmanej v bodoch 13 az 24 vyssie, ktorá aj ked nebola vznesená na prvom stupni, vychádza z niektorých tvrdení Súdu prvého stupna, uvedených najmä v bode 64 napadnutého rozsudku, a preto je prípustná. Napokon, na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatelka, sa nedomnievam, ze uvedené tvrdenie sa môze povazovat za tvrdenie, ktoré rozsiruje dôvody uz prerokované na prvom stupni, pretoze kladie Súdnemu dvoru inú právnu otázku nez otázky, ktoré sú predmetom týchto dôvodov.([32]32) 28. Vo svojej úlohe kasacného súdu prinálezí Súdnemu dvoru v medziach svojej právomoci v oblasti odvolaní kontrolovat spôsob, akým Súd prvého stupna vykonal svoje súdne preskúmanie, s prihliadnutím na dôvody a tvrdenia, ktoré mu boli predlozené na preskúmanie. Súdnemu dvoru vsak neprinálezí vytýkat Súdu prvého stupna, ze nerozhodol o dôvode, ktorý úcastníci konania neuviedli, okrem prípadu, keby bol povinný o nom rozhodnút aj bez návrhu. Teraz sa mi vsak nezdá, ze nastal tento prípad. Preto je podla môjho názoru potrebné námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, vyhoviet. 29. Nasledujúce úvahy, ktoré sa týkajú preskúmania tvrdenia spolocnosti Elf Aquitaine, sú preto formulované subsidiárne, pre prípad, ze by ho Súdny dvor na rozdiel odo mna povazoval za prípustné. 30. Ako Komisia opakovane zdôraznila vo svojich vyjadreniach, v rozsudku Jussila v. Fínsko, ktorý vyhlásila velká komora, Európsky súd pre ludské práva potvrdil to, co uz bolo mozné ciastocne vyvodit z niektorých predchádzajúcich rozhodnutí, cize skutocnost, ze v rámci konaní, ktoré vedú k uplatnovaniu sankcií, ktoré sa majú na základe clánku 6 EDLP povazovat za trestné, je mozné rozlisovat medzi konaniami (a sankciami), ktoré patria do takzvaného "tvrdého jadra" trestného práva, a tými, ktoré sa naopak nachádzajú mimo neho.([33]33) V bode 43 tohto rozsudku Európsky súd pre ludské práva najskôr zdôraznuje, ze prijatie samostatného výkladu pojmu "obvinenie z trestného cinu" ovplyvnilo postupné rozsirovanie trestného rámca clánku 6 EDLP na oblasti, ktoré "formálne nepatria do tradicných kategórií trestného práva", akými sú práve "penazné sankcie ulozené za porusenie práva hospodárskej sútaze"([34]34), pricom následne tento súd uvádza, ze v týchto oblastiach sa záruky ponúkané uvedeným clánkom "nemusia uplatnovat nevyhnutne v celej svojej prísnosti"([35]35). Tento postoj uz existoval, osobitne v rozsudkoch Bendenoun v. Francúzsko a Janosevic v. Svédsko([36]36), na ktoré sa výslovne odkazuje v bode 43 rozsudku Jussila v. Fínsko. V týchto rozsudkoch Európsky súd pre ludské práva potvrdil, ze zmluvný stát je oprávnený zverit danovému orgánu, teda správneho orgánu, ktorý nesplna podmienky clánku 6 EDLP([37]37), úlohu stíhat a trestat danové porusenia, za ktoré sa uplatnuje zvýsenie dane vykazujúce charakter trestnej sankcie, pod podmienkou, ze danovník sa môze proti takému rozhodnutiu obrátit na súd, ktorý ponúka záruky clánku 6 EDLP([38]38), cize podla vzorca prijatého v bode 81 rozsudku Janosevic v. Svédsko a zopakovaného v rôznych nasledujúcich rozsudkoch na "súdny orgán, ktorý má neobmedzenú právomoc([39]39), ktorý má najmä právomoc zmenit v kazdom skutkovom ci právnom bode napadnuté rozhodnutie". 31. V súlade s tým, co sa uvádza v bode 43 rozsudku Jussila v. Fínsko, zásada uvedená v rozsudkoch Bendenoun v. Francúzsko a Janosevic v. Svédsko sa môze rozsírit na konania týkajúce sa porusení pravidiel hospodárskej sútaze v zmysle nariadenia c. 1/2003. Preto sústredenie právomocí vysetrovat, obvinit a rozhodnút v rukách Komisie v rámci týchto konaní nie je samo osebe v rozpore s clánkom 6 EDLP pod podmienkou, ze podniky, ktoré týmto právomociam podliehajú, majú právo podat opravný prostriedok proti rozhodnutiu Komisie na orgán, ktorý splna poziadavky tohto clánku. Preto treba zistit, ci kontrola, ktorú vykonáva súd Spolocenstva nad rozhodnutiami prijímanými Komisiou za porusovanie pravidiel hospodárskej sútaze, splna podmienky uvedené v bode 81 rozsudku Janosevic v. Svédsko. Bez toho, aby som sa zaoberal vycerpávajúcim preskúmaním tejto otázky, sa obmedzím iba na uvedenie aspektov tejto kontroly, ktoré z hladiska judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyzerajú byt najproblematickejsie. 32. Po prvé súd Spolocenstva vykonáva nad rozhodnutiami Komisie v oblasti kartelov typickú kontrolu zákonnosti, ktorá predstavuje v podstate úplné preskúmanie vsetkých skutkových aj právnych dôvodov, ktorých sa dovoláva zalobca, ako aj prípadných dôvodov verejného poriadku, na ktoré sa prihliada aj bez návrhu. S výnimkou oblasti pokút Súd prvého stupna nemá právomoc zmenit rozhodnutie Komisie, môze ho len zrusit. V tejto súvislosti predovsetkým pripomínam, ze síce platí, ze vo francúzskom znení rozsudku Janosevic v. Svédsko Európsky súd pre ludské práva pouzíva pojem "pouvoir de réformer", anglické znenie vsak pouzíva vseobecnejsí pojem "to quash", ktorý odkazuje skôr na právomoc zrusit napadnutý akt. Okrem toho v rovnakom rozsudku ESLP usúdil, ze správne súdy príslusné vo svédskom právnom poriadku rozhodovat o zalobách proti rozhodnutiam, ktorými danový orgán ukladá zvýsenie dane vykazujúce charakter trestných sankcií, predstavujú súdy, ktoré splnajú záruky podla clánku 6 EDLP napriek tomu, ze majú právomoc len "v prípade nesúhlasu so závermi danovej správy" zrusit napadnuté rozhodnutie.([40]40) V rovnakom zmysle sa vyjadril aj v iných skorsích rozsudkoch.([41]41) 33. Judikatúra napriek tomu v tejto súvislosti nie je ustálená. Napríklad v citovanom rozsudku Umlauft v. Rakúsko ESLP konstatoval, ze záruky podla clánku 6 EDLP nesplna rakúsky Verwaltungsgerichtshof, ktorý má v prípade, ze rozhoduje o zalobe proti opatreniu, ktorým bola zalobcovi ulozená penazná sankcia za porusenie cestného zákona povazovaná za sankciu trestnej povahy, právomoc vykonat len kontrolu zákonnosti a okrem toho je viazaný skutkovými zisteniami správnych orgánov. V rozsudku Tsfayo v. Spojené královstvo Európsky súd pre ludské práva neuznal "neobmedzenú právomoc" súdu High Court v Spojenom královstve, pretoze tento súd síce mal právomoc zrusit napadnuté rozhodnutie, pokial povazuje za nedostatocný alebo nesprávny jeho dôkazný rámec, ale nemal právomoc inak posúdit dôkazy alebo nahradit vytýkané posúdenia svojím posúdením v súvislosti s hodnovernostou zalobcu.([42]42) V rozsudku Kyprianou v. Cyprus ESLP usúdil, ze nedostatok nestrannosti súdu prvého stupna, ktorý ulozil zalobcovi trest odnatia slobody za trestný cin "contempt of court", nebola Najvyssím súdom napravená v odvolacom konaní, kedze tento nepristúpil k preskúmaniu veci ex novo([43]43). Napokon v rozsudku Silvester's Horeca Service v. Belgicko Európsky súd pre ludské práva usúdil, ze zalujúca spolocnost nemala prístup k "súdu" v zmysle clánku 6 EDLP, kedze Odvolací súd v Bruseli, na ktorý sa obrátila s opravným prostriedkom proti správnemu opatreniu, ktorým jej boli ulozené danové pokuty za porusenie zákona o DPH, nemal právomoc oslobodit danovníka od oprávnene ulozených povinností len na základe dôvodov vhodnosti alebo spravodlivosti.([44]44) V tejto súvislosti vsak treba pripomenút, ze v sporoch týkajúcich sa porusení clánku 101 ZFEÚ a clánku 102 ZFEÚ má súd Spolocenstva neobmedzenú právomoc aj v oblasti pokút, na základe clánku 261 ZFEÚ a clánku 31 nariadenia c. 1/2003, a preto je "oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou svojím posúdením", a v dôsledku toho zrusil, znízil alebo zvýsil Komisiou ulozenú pokutu, pokial je mu predlozená otázka tejto výsky pokuty na posúdenie.([45]45) Táto právomoc oprávnuje súd Spolocenstva, aby zmenil napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrusil.([46]46) 34. Druhý chúlostivý aspekt, na ktorý upozornila odvolatelka, sa týka okrajovej kontroly - cize kontroly obmedzenej na overenie dodrziavania procesných pravidiel a odôvodnenia, hmotnoprávnej presnosti skutkového stavu, ako aj neexistencie zjavne nesprávneho právneho posúdenia a zneuzitia právomoci - ktorú podla ustálenej judikatúry([47]47) súd Spolocenstva vykonáva nad zlozitými hospodárskymi posúdeniami uskutocnenými Komisiou.([48]48) 35. Po tretie a napokon, hoci súd Spolocenstva môze preskúmat dôkazy na tarchu a v prospech úcastníka konania, ktoré sú obsahom správneho spisu, kontrola zákonnosti, ktorú vykonáva v rámci zaloby o neplatnost, sa vedie na základe skutkových a právnych okolností, ktoré existovali v okamihu, ked bol akt prijatý.([49]49) Preto jeho úloha spocíva v posúdení, ci sú dôkazy a iné skutocnosti, o ktoré sa Komisia vo svojom rozhodnutí opiera, dostatocné na preukázanie existencie daného porusenia.([50]50) Pokial usúdi, ze dôkazný rámec nie je presvedcivý, bude môct len zrusit toto rozhodnutie na základe nedostatocne zisteného skutkového stavu. 36. Napriek vyssie uvedeným obmedzeniam nevylucujem, ze ked sa súdna kontrola rozhodnutí Komisie, ktorými sa ukladajú pokuty za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, posudzuje z celkového hladiska, splna v súlade s pruznejsím prístupom, ktorý zvolila velká komora Európskeho súdu pre ludské práva v rozsudku Janosevic v. Svédsko, podmienky clánku 6 ods. 1 EDLP v trestnej oblasti. 37. V tomto prípade vsak táto otázka môze ostat otvorená. Judikatúra ESLP totiz pripústa prístup, ktorého cielom je overit dodrziavanie podmienok clánku 6 ods. 1 EDLP v jednotlivom prípade, aj nezávisle od vseobecnejsej otázky prípadnej zlucitelnosti tohto ustanovenia a struktúry, do akej sa zaclenuje.([51]51) Z napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna vykonal v kazdej otázke, ktorá mu bola predlozená na preskúmanie, úplnú kontrolu splnenia podmienok na uplatnenie clánku 101 ZFEÚ. Rozsah tejto kontroly sa preto nemôze povazovat za obmedzený iba na základe skutocnosti, ze pripísanie zodpovednosti odvolatelke sa zakladá na domnienke. Okrem toho z tohto rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna preskúmal vsetky okolnosti, ktoré predlozila Elf Aquitaine na úcely preukázania nezávislosti správania svojej dcérskej spolocnosti na trhu, pricom odmietol ich relevanciu alebo dostatocnost aj na základe dôvodov, z ktorých niektoré doplnali dôvody Komisie v rozhodnutí. Okrem toho, hoci odvolatelka vo vseobecnosti vo svojich písomných aj ústnych vyjadreniach namietala proti nedostatocnosti preskúmania súdom Spolocenstva vo vztahu k rozhodnutiam Komisie o poruseniach pravidiel hospodárskej sútaze, pokial ide o podmienky clánku 6 EDLP, neuviedla tvrdenia, ktorých cielom by bolo preukázat tento nedostatok v tomto prípade. Preto sa domnievam, ze tvrdenie týkajúce sa nedostatocnej nestrannosti v správnom konaní spôsobenej sústredením právomoci vysetrovat, obvinit a rozhodovat v rukách Komisie je neprípustné, ako aj nedôvodné.([52]52) 38. Na základe vsetkých predchádzajúcich úvah sa podla môjho názoru aj druhá výhrada druhého odvolacieho dôvodu musí zamietnut. c) Návrh k druhému odvolaciemu dôvodu 39. Z hladiska vykonanej analýzy sa domnievam, ze druhý odvolací dôvod sa musí ciastocne zamietnut ako nedôvodný a ciastocne vyhlásit za neprípustný. 3. O tretom odvolacom dôvode týkajúcom sa nesprávnych právnych posúdení vo vztahu k povinnosti odôvodnenia Komisie a nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku 40. Aj tento odvolací dôvod sa clení na dve výhrady. a) O prvej výhrade 41. V prvej výhrade svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelka po prvé uvádza, ze Súd prvého stupna vychádzal z "nesprávneho pochopenia" povinnosti Komisie odôvodnit OV v rozsahu, v akom usúdil, ze táto povinnost bola splnená jednoduchým odkazom na zásady, ktorými sa riadi pripisovanie zodpovednosti materských spolocností a uvedením rozsahu úcasti vedúcej skupiny na základnom imaní dcérskej spolocnosti. V tejto súvislosti uvádzam, ze bod 58 a nasl. napadnutého rozsudku, z ktorých podla odvolatelky vyplýva nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupna, v skutocnosti zodpovedajú tvrdeniam, ktoré uviedla v prvom odvolacom dôvode a ktorých cielom je poukázat na porusenie jej práv na obhajobu, a nie na porusenie povinnosti odôvodnenia, na ktoré sa naopak odvoláva v druhom odvolacom dôvode. Okrem toho pripomínam, ze hoci odvolatelka spochybnuje skutocnost, ze "vsetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia vychádzala, ked zacala konanie proti Elf Aquitaine", boli uvedené v OV, nespresnila, aké okolnosti, okrem tých, ktoré sú uvedené v bodoch 58 a 59 napadnutého rozsudku (uvedenie pravidiel pripisovania zodpovednosti materskej spolocnosti za protiprávne správanie dcérskej spolocnosti, uvedenie obsahu domnienky vychádzajúcej z vlastníctva celého základného imania dcérskej spolocnosti materskou spolocnostou, ako aj spomenutie takmer úplnej úcasti odvolatelky na základnom imaní spolocnosti Atofina), mali byt konkrétne uvedené v OV. V rozsahu, v akom sa odvolatelka dovoláva dalsích dôkazov vo svoj neprospech nad rámec tých, ktoré majú za ciel preukázat existenciu skutkových predpokladov na domnienku, z ktorej vychádzala Komisia, sa jej tvrdenia miesajú s tvrdeniami, ktorých cielom je namietat proti samotnej moznosti pouzit takúto domnienku, a ktoré budú celkovo preskúmané v rámci piateho odvolacieho dôvodu. Z toho vyplýva, ze odvolatelka nepreukázala údajný nesprávny výklad rozsahu povinnosti odôvodnit OV, ktorý vytýka Súdu prvého stupna. Z tohto hladiska je teda podla môjho názoru potrebné prvú výhradu tretieho odvolacieho dôvodu zamietnut. 42. Po druhé odvolatelka vytýka Súdu prvého stupna, ze "nesprávne pochopil" povinnost Komisie odôvodnit rozhodnutie. Tvrdenia, ktoré uviedla, sa konkrétnejsie týkajú tej casti napadnutého rozsudku, v ktorej Súd prvého stupna posúdil odôvodnenie, ktorým boli v rozhodnutí zamietnuté informácie, ktoré predlozila Elf Aquitaine, aby preukázala autonómnost správania svojej dcérskej spolocnosti Atofina na trhu, ako dostatocné. Toto odôvodnenie, ktoré podla odvolatelky Súd prvého stupna nesprávne posúdil ako "strucné", ale v skutocnosti vôbec neexistuje, jej neumoznilo overit dôvodnost rozhodnutia a zabránilo Súdu prvého stupna vykonat kontrolu zákonnosti. 43. V tejto súvislosti pripomínam, ze v bode 79 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna zdôraznuje ustálenú judikatúru, podla ktorej odôvodnenie vyzadované clánkom 253 ES musí byt prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznacne vyplývat úvahy institúcie, ktorá akt prijala, umoznujúce zúcastneným osobám pochopit dôvody prijatia opatrenia a príslusnému súdu preskúmat ho. Pripomínam tiez, ze na jednej strane sa povinnost odôvodnenia musí posudzovat z hladiska okolností prípadu, najmä obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý môzu mat adresáti aktu alebo iné týmto aktom priamo a jednotlivo dotknuté osoby na tom, aby získali vysvetlenia, a na druhej strane, ze v odôvodnení nemusia byt uvedené vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretoze otázka, ci odôvodnenie splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí posúdit nielen vzhladom na jeho doslovné znenie, ale aj na jeho kontext a na vsetky právne predpisy v danej oblasti.([53]53) Napokon v poslednej vete bodu 79 Súd prvého stupna poukazuje na svoju vlastnú judikatúru, na základe ktorej prinálezí Komisii uviest svoje úvahy výslovne, pokial v rámci svojej rozhodovacej praxe prijíma rozhodnutie, ktoré sa citelne odlisuje od predchádzajúcich,([54]54) a v bode 80 pripomína, ze pokial sa rozhodnutie o uplatnovaní clánku 81 ES týka viacerých adresátov a riesi problém zodpovednosti za porusenie, musí uviest dostatocné odôvodnenie pre kazdého adresáta, najmä pre tých, ktorí na základe tohto rozhodnutia musia znásat dôsledky porusenia. V bode 84 a nasl. skúma tvrdenie spolocnosti Elf Aquitaine, podla ktorého rozhodnutie nebolo dostatocne odôvodnené v casti, v ktorej zamieta jej tvrdenia predlozené na úcely vyvrátenia domnienky, z ktorej vychádzala Komisia. Na tento úcel skúma body 258 az 261 rozhodnutia a pripomína najmä, ze tieto argumenty boli Komisiou zamietnuté ako jednoduché "tvrdenia" (nepodlozené dôkazmi) a ze dokumenty, ktoré predlozila Elf Aquitaine, sa obmedzovali na "vseobecné informácie o obchodnom riadení spolocnosti". Súd prvého stupna v bode 89 dospel k záveru, ze "aj taká strucná odpoved na tvrdenia Elf Aquitaine umoznuje pochopit dôvody, pre ktoré ich Komisia zamietla" a ze Komisia odpovedala "na podstatné casti tvrdení Elf Aquitaine a posúdila vsetky dôkazy, ktoré táto spolocnost predlozila". Znenie bodov 84 az 90 napadnutého rozsudku, ktorých obsah bol zhruba uvedený vyssie, podla môjho názoru neumoznuje dospiet k záveru, tak ako to robí odvolatelka, ze Súd prvého stupna nesprávne vylozil povinnost odôvodnenia, ktorú mala Komisia, vychádzajúc z nesprávneho pochopenia tejto povinnosti. Okrem toho z vyssie uvedených castí napadnutého rozsudku, ako aj zo znenia podstatných bodov rozhodnutia vyplýva, ze na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatelka, Komisia vysvetlila dôvody, pre ktoré sa tvrdenia predlozené odvolatelkou nepovazovali za dostatocné na vyvrátenie predmetnej domnienky (kedze obsahovali tvrdenia nepodlozené dôkazmi a bezvýznamné dokumenty). Preto nie je mozné odvolávat sa v tejto súvislosti na úplnú neexistenciu odôvodnenia, hoci rovnaké dôvody zamietnutia boli uplatnené na vsetky tvrdenia a doklady, ktoré odvolatelka predlozila Komisii. 44. Odvolatelka okrem toho namieta, ze Súd prvého stupna nesprávne vylozil intenzitu odôvodnenia rozhodnutia, ktorá nastala z hladiska osobitných okolností predmetného prípadu. Toto odôvodnenie malo byt ovela presnejsie, kedze: i) odvolatelka nebola oboznámená o konaní voci nej pred dorucením OV; ii) Komisia sa odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe a iii) rozhodnutie sa týkalo rôznych základných práv odvolatelky a ulozili sa jej ním sankcie trestnej povahy. Okrem toho odvolatelka uvádza, ze po nadobudnutí úcinnosti Charty sa povinnost odôvodnenia, ktorú majú institúcie Únie na základe jej clánku 41 ods. 2, má na základe clánku 52 ods. 3 vykladat v súlade s prísnejsími kritériami, ktoré prijal Európsky súd pre ludské práva pri výklade clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP. 45. Nezdá sa mi, ze by niektoré z tvrdení uvedených odvolatelkou mohlo uspiet. Po prvé nie je jasné - a odvolatelka ani v tejto súvislosti neuvádza objasnenia -, aký vplyv na intenzitu povinnosti odôvodnit rozhodnutie má skutocnost, ze Elf Aquitaine bola oboznámená s výhradami, ktoré jej boli vytýkané az v OV. Po druhé Komisia uviedla, bez toho, aby to v tejto súvislosti odvolatelka spochybnovala, ze zásady v oblasti zodpovednosti materských spolocností uplatnované na Elf Aquitaine, vrátane domnienky vychádzajúcej z vlastníctva celého základného imania jej dcérskej spolocnosti, sa stali súcastou jej rozhodovacej praxe od rokov 2002 az 2003. Kedze OV bolo odoslané odvolatelke 7. apríla 2004 a rozhodnutie bolo prijaté 19. januára 2005, nemení nic na predchádzajúcej rozhodovacej praxi Komisie. Napokon, pokial ide o tretiu otázku [(pozri predchádzajúci bod pod písmenom iii)], stací uviest, ze tvrdenie odvolatelky na jednej strane predpokladá, ze bolo zistené porusenie základných práv, ktorých sa dovoláva, co vsak Súd prvého stupna naopak vylúcil, a na druhej strane, ze podrobnejsie odôvodnenie rozhodnutia by v nijakom prípade neumoznilo odôvodnit takéto porusenie, keby bolo zistené. Okrem toho okolnost, ze rozhodnutím boli ulozené odvolatelke sankcie trestnej povahy, si nevyzaduje iný, vyssí standard odôvodnenia, ako je vysoký standard, ktorý institúciám Spolocenstva vyplýva z clánku 253 ES tak, ako ho vykladá súd Spolocenstva, na základe ktorého musí byt odôvodnenie primerané povahe predmetného právneho aktu a jasne a jednoznacne vyjadrovat úvahy orgánu, ktorý právny akt vydal, aby mohli zúcastnené osoby porozumiet dôvodom prijatého opatrenia a aby mohol Súdny dvor vykonat svoje preskúmanie.([55]55) 46. Pokial ide o tvrdenie, ktoré odvolatelka vyvodzuje z ustanovení clánku 41 ods. 2 a clánku 52 ods. 3 Charty, aj keby sme predpokladali, ze tieto ustanovenia sa ratione temporis vztahujú na rozhodnutie,([56]56) je potrebné uviest, ze judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva, na ktorú odkazuje Elf Aquitaine, nie je relevantná, kedze sa týka rozhodnutí, ktoré prijali súdne orgány. V kazdom prípade, pokial ide v prvom rade o poziadavku, potvrdenú Súdom, ze rozhodnutia, ktoré sa odlisujú od predchádzajúcej ustálenej judikatúry, odôvodnujú podstatným spôsobom dôvody takéhoto "revirement"([57]57), stací uviest, ze napadnutý rozsudok patrí do skupiny judikátov, ktoré sa zacali v roku 2000 rozsudkom Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia([58]58) a nedávno boli potvrdené v rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia([59]59). Pokial ide o rozsudok Európskeho súdu pre ludské práva vo veci Helle v. Fínsko, na ktorý tiez poukázala odvolatelka,([60]60) obmedzím sa na pripomenutie, ze Súd prvého stupna, ako uvediem podrobnejsie pri preskúmaní druhej výhrady tohto odvolacieho dôvodu, v napadnutom rozsudku pristúpil k úplnému opätovnému preskúmaniu tvrdení predlozených odvolatelkou v priebehu správneho konania, a preto sa neobmedzil na osvojenie záverov Komisie bez toho, aby preskúmal podstatné otázky, ktoré mu boli polozené. Napokon, pokial ide o odkaz na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva, ktorá postihuje nedostatocný charakter odôvodnenia rozhodnutí, ktoré nespresnujú podstatné pojmy, z ktorých vychádzajú,([61]61) odvolatelka neobjasnila, ktoré sú v tomto prípade tie pojmy, z ktorých Súd prvého stupna vychádzal bez toho, aby vysvetlil ich význam. 47. Na základe vsetkých predchádzajúcich úvah sa podla môjho názoru musí prvá výhrada tretieho odvolacieho dôvodu zamietnut. b) O druhej výhrade 48. V rámci druhej výhrady odvolatelka namieta predovsetkým rozporuplný, nezrozumitelný a nedostatocný charakter odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukazuje najmä na tvrdenie Súdu prvého stupna, ze Elf Aquitaine a jej dcérska spolocnost tvoria jediný podnik - hoci ich Komisia naopak povazovala za samostatné subjekty -, ako aj na opakovanú zmätocnost v rôznych castiach napadnutého rozsudku medzi pojmami podnik a spolocnost. Elf Aquitaine sa domnieva, ze existuje aj rozpor medzi prvou a druhou vetou bodu 105 napadnutého rozsudku. 49. V tejto súvislosti po prvé stací uviest, ze konstatovanie, ze dve spolocnosti tvoria jediný podnik, ako podla môjho názoru správne zdôraznuje Komisia, nie je nezlucitelné ani s tým, ze im boli odoslané samostatné OV, potrebné na úcely oboznámenia oboch spolocností s výhradami voci nim, ani s uplatnovaním samostatných pokút, ktorých výska sa musí vypocítat podla charakteristík kazdej spolocnosti. Na rozdiel od toho, co uvádza odvolatelka, preto neexistuje ziadny rozpor medzi týmto konstatovaním a skutocnostou, ze v správnom konaní Komisia prihliadala na úcely zaslania OV a stanovenia pokuty na okolnost, ze Elf Aquitaine a Atofina tvoria samostatné právne subjekty. Po druhé nepovazujem za dôvodné ani tvrdenie, ze údajná zmätocnost medzi pojmami spolocnost a podnik, najmä v bodoch 8, 17, 18, 107 a 123 napadnutého rozsudku, spôsobila rozporuplnost a nezrozumitelnost jeho odôvodnenia. Body 8, 17 a 18 sú súcastou opisu skutkových okolností, ktoré predchádzali sporu a obmedzujú sa na prevzatie obsahu rozhodnutia. Bod 107 obsahuje len odkaz na judikatúru Súdneho dvora. Napokon v bode 123 Súd prvého stupna citoval predchádzajúcu judikatúru a dospel k záveru, ze pokial skupina spolocností tvorí jediný podnik, Komisia je oprávnená pripísat zodpovednost za porusenie práva, ktorého sa dopustil tento podnik, spolocnosti zodpovednej za konanie skupiny a ulozit pokutu tejto spolocnosti. Ci uz sa posudzujú tieto otázky kazdá samostatne, alebo vo vzájomnej súvislosti, alebo sú súcastou komplexnej úvahy Súdu prvého stupna, nevykazujú ziadny taký rozpor, ktorý spôsobil, ako tvrdí odvolatelka, ze odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatocné alebo nezrozumitelné. Pokial ide po tretie o údajný rozpor uvedený v bode 105 napadnutého rozsudku, stací uviest, ze v tomto bode sa Súd prvého stupna obmedzuje na vysvetlenie, ze v rozhodnutí Komisia síce pouzíva volnú úvahu v analogických prípadoch, akým je prípad odvolatelky, ale ze táto úvaha sa uplatnuje výlucne v okamihu, ked po tom, ako sa preukáze existencia predpokladov pripísania zodpovednosti kazdej spolocnosti patriacej do skupiny, Komisia usúdi, ci pripísat zodpovednost vsetkým spolocnostiam skupiny, alebo len tým, ktoré sa priamo zúcastnili na porusení. Preto neexistuje ziadny rozpor medzi prvou a poslednou vetou tohto bodu. 50. Dalej odvolatelka namieta proti tautologickému prístupu Súdu prvého stupna, ktorý podla jej názoru vychádzal z predpokladu, ze Elf Aquitaine a Atofina tvoria jediný podnik, aby vylúcil relevanciu dôkazov, ktoré by sa naopak v skorsej judikatúre povazovali za informácie o existencii samostatných podnikov (napríklad nevedomost vedúcej skupiny o porusení). Ako správne uvádza Komisia, Súd prvého stupna nevychádzal zo ziadneho predpokladu, ale obmedzil sa na to, ze povazoval za oprávnené, ze Komisia pouzila domnienku, ktorá umoznila pripísat zodpovednost spolocnosti Elf Aquitaine za porusenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost, hoci bez toho, aby ju navádzala, alebo bez priamej úcasti na porusení, ako aj na to, ze existujú skutkové predpoklady, ktoré umoznili pouzit takúto domnienku. V tejto súvislosti je úplne logické sa domnievat, ako to urobil Súd prvého stupna, ze ani prípadná nevedomost spolocnosti Elf Aquitaine o porusení nestací na to, aby sa spochybnil základ tejto zodpovednosti. Údajné tautologické uvazovanie Súdu prvého stupna nie je nicím iným ako dôsledkom skutocnosti, ze tento súd schválil pouzitie uvedenej domnienky, a v nijakom prípade nenasvedcuje nedostatku odôvodnenia. 51. Na základe predchádzajúcich úvah sa domnievam, ze aj druhá výhrada tretieho odvolacieho dôvodu sa musí zamietnut. c) Návrh k tretiemu odvolaciemu dôvodu 52. Vzhladom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí odvolací dôvod v celom rozsahu. 4. O stvrtom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia clánku 263 ZFEÚ 53. Odvolatelka uvádza, ze Súd prvého stupna prekrocil hranice kontroly zákonnosti tým, ze svojím vlastným odôvodnením nahradil chýbajúce hodnotenie Komisie, osobitne pokial ide o to, ze Komisia zamietla informácie predlozené odvolatelkou, urcené na vyvrátenie domnienky, ktorá umoznila pripísat zodpovednost spolocnosti Elf Aquitaine za porusenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost. 54. V tejto súvislosti predovsetkým uvádzam, ze tvrdenia odvolatelky vychádzajú z predpokladu nedostatku odôvodnenia rozhodnutia, teda nedostatku, ktorý vsak nevyplynul z preskúmania prvej výhrady tretieho odvolacieho dôvodu (pozri body 42 az 46 vyssie). Okrem toho uvádzam, ze v rozsudku DIR International Film a i./Komisia, Súdny dvor najskôr pripomína, ze v rámci preskúmavania zákonnosti podla clánku 230 ES (teraz clánok 263 ZFEÚ) súd Spolocenstva nemôze nahradit svojím odôvodnením odôvodnenie autora napadnutého aktu, a potom spresnuje, ze "... v rámci zaloby o neplatnost môze Súd prvého stupna dospiet k výkladu odôvodnenia napadnutého aktu iným spôsobom ako jeho autor, alebo dokonca v niektorých prípadoch k zamietnutiu formálneho odôvodnenia prijatého týmto orgánom, nemôze to vsak urobit, pokial to neodôvodnuje ziadna hmotnoprávna okolnost"([62]62). Priestor na volnú úvahu, ktorý má Súd prvého stupna v medziach svojej kontroly zákonnosti, je teda sirsí, nez uvádza odvolatelka. Okrem toho, ked v bode 160 a nasl. napadnutého rozsudku Súd prvého stupna odmietol informácie predlozené spolocnostou Elf Aquitaine na úcely preukázania samostatného správania jej dcérskej spolocnosti na trhu, obmedzil sa na poskytnutie odôvodnenia, ktoré je urcite podrobnejsie nez odôvodnenie uvedené v rozhodnutí, ale ktoré je v kazdom prípade s ním v súlade. Z toho vyplýva, ze nepristúpil k ziadnemu nahradeniu dôvodov. 55. Na základe uvedeného sa podla môjho názoru musí stvrtý odvolací dôvod, zalozený na porusení clánku 263 ZFEÚ, zamietnut. 5. O piatom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia pravidiel, ktorými sa riadi pripísanie zodpovednosti 56. Skôr nez preskúmam výhrady predlozené v rámci tohto dôvodu, pripomínam, ze Elf Aquitaine sa povazuje za zodpovednú za porusenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost Atofina, na základe úvahy vychádzajúcej z domnienky, ktorú v posledných rokoch Komisia coraz castejsie pouzíva pri postihoch kartelov, v ktorých sú zainteresované spolocnosti tvoriace velké priemyselné skupiny. Táto domnienka v podstate vychádza z myslienky, ze kedze v zásade úplná [alebo ako v tomto prípade takmer úplná] úcast spolocnosti, ktorá je vedúcou skupiny, na základnom imaní jej dcérskej spolocnosti, jej poskytuje právomoc rozhodujúcim spôsobom ovplyvnit obchodnú politiku dcérskej spolocnosti,([63]63) je oprávnené predpokladat, ak neexistuje dôkaz o opaku, ze taký vplyv skutocne existoval, a ze preto dcérska spolocnost nerozhodovala o svojom správaní na trhu autonómne. V uz citovanej veci Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia Súdny dvor, ako predtým Súd prvého stupna, rozhodol v prospech oprávnenosti pouzitia tejto domnienky, pricom spresnil, ze v tejto súvislosti nevyplýva zodpovednost kontrolujúcej spolocnosti len z vlastníctva 100 % základného imania dcérskej spolocnosti, ale zo spojenia tejto skutkovej okolnosti a neexistencie dôkazov spôsobilých vyvrátit moznost kontrolujúcej spolocnosti rozhodujúcim spôsobom ovplyvnovat obchodnú politiku kontrolovanej spolocnosti alebo preukázat jej samostatnost na trhu.([64]64) Napriek tomuto spresneniu rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia nechal priestor výkladu, podla ktorého domnienka skutocnej kontroly, spolu s neexistenciou dôkazu o opaku, sama osebe nestací na to, aby sa umoznilo pripísat zodpovednost materskej spolocnosti za porusenie, ktorého sa dopustila dcérska spolocnost, ale musí byt podporená dalsími takými dôkazmi, ktoré by potvrdili myslienku jednoty úmyslov medzi týmito dvoma spolocnostami (v tomto prípade Súdny dvor osobitne poukázal na okolnost, ze vedúca skupiny v priebehu správneho konania vystupovala ako jediný partner Komisie za spolocnosti skupiny Stora).([65]65) Je známe, ze tento výklad Súdny dvor zamietol v uz citovanom rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia([66]66), ktorému sa podrobnejsie budem venovat neskôr. Rámec uplatnovania uvedenej domnienky bol nedávno rozsírený aj na predpoklad kontroly vykonávanej prostredníctvom spolocnosti, ktorá je tiez kontrolovaná na 100 %.([67]67) 57. Napriek tomu, ze judikatúra Spolocenstva opakovane potvrdila oprávnenost pouzitia uvedenej domnienky,([68]68) ktorá okrem iného vychádza z dost dávneho rozsudku Súdneho dvora,([69]69) spolocnosti, ktorých zodpovednost sa uznáva pri uplatnovaní tejto domnienky, coraz castejsie namietajú proti rozhodnutiam, ktoré im ukladajú pokuty za protisútazné správanie ich dcérskych spolocností, pricom na základe do velkej miery podobných dôvodov kritizujú spôsob pripísania zodpovednosti, ktorý pouzíva Komisia.([70]70) V tomto prípade sa piaty dôvod na podporu odvolania Elf Aquitaine clení na styri výhrady. a) O prvej výhrade 58. V rámci svojej prvej výhrady odvolatelka po prvé tvrdí, ze pouzitie uvedenej domnienky porusuje pravidlá dôkazného bremena a najmä clánok 2 nariadenia c. 1/2003, na základe ktorého "bremeno dokazovania porusenia clánku [101] ods. 1 alebo clánku [102] Zmluvy znása strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol". Nemyslím si, ze toto tvrdenie by mohlo byt úspesné. Oprávnenie Komisie postupovat na základe logickej deduktívnej úvahy zalozenej na norme skúsenosti (výraz id quod plerumque accidit) - ktorej dôvodnost z hladiska správnosti a pravdepodobnosti logickej sekvencie nebola spochybnená odvolatelkou - nemení pravidlá o rozdelení dôkazného bremena, ale len umoznuje za osobitných okolností pouzit osobitný dôkazný prostriedok.([71]71) 59. Po druhé odvolatelka tvrdí, ze trestná povaha sankcií ulozených za porusenie clánku 101 ZFEÚ, ako aj sústredenie právomoci v rukách Komisie mali viest Súd prvého stupna k tomu, aby rozhodol o neplatnosti pouzitia domnienky, ktorá sa uplatnila voci Elf Aquitaine v rozpore so zásadou prezumpcie neviny upravenej v clánku 6 ods. 2 EDLP. 60. V tejto súvislosti predovsetkým pripomínam, ze EDLP nezakazuje pouzitie skutkových alebo právnych domnienok v trestnej oblasti, ale vyzaduje, aby sa obmedzili na "rozumnú mieru", ktorá prihliada na význam dotknutých záujmov a potrebu zachovávat práva na obhajobu.([72]72) Z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyplýva, ze tieto medze sa v zásade povazujú za dodrzané v prípade, ked sa subjektu, proti ktorému sa pouzíva domnienka, ponechá moznost predlozit dôkaz o opaku, a to aj v rámci toho, co ESLP definuje ako "tvrdé jadro" trestného práva. Napríklad v rozsudku Pham Hoang v. Francúzsko strasburský súd povazoval za zlucitelnú so zásadou prezumpcie neviny a vseobecnejsie s pravidlami spravodlivého súdneho konania domnienku zodpovednosti spojenú s drzbou omamných látok, upravenú francúzskym colným zákonom, kedze obvinenému bola v kazdom prípade priznaná moznost preukázat, ze konal v stave nevyhnutnosti alebo v dôsledku neodvratného omylu.([73]73) Obdobne ESLP nepovazoval za porusenie zásady prezumpcie neviny domnienku zodpovednosti spojenú s riadiacou funkciou obvineného v rozsudku Radio France([74]74) ani domnienku, ze tovar nadobudnutý subjektom odsúdeným na základe zákona o omamných látkach platného v Spojenom královstve pocas siestich rokov predchádzajúcich spáchaniu trestného cinu prestavuje výtazok z obchodu s drogami a je spôsobilý na zhabanie([75]75): v oboch prípadoch islo totiz o domnienky vyvrátitelné dôkazom o opaku. Vseobecnejsie, v spomínanom rozsudku Janosevic v. Svédsko Európsky súd pre ludské práva najskôr spresnil, ze pouzitie domnienky v trestnom práve musí byt primerané sledovaným cielom, pricom následne uviedol, ze domnienka, ktorú je tazké vyvrátit, ale proti ktorej je aj tak mozné predlozit dôkaz o opaku, spadá do rozumných medzí.([76]76) 61. Na základe toho pripomínam, ze Súdny dvor a Súd prvého stupna opakovane potvrdili, ze domnienka o skutocnom výkone rozhodujúceho vplyvu kontrolujúcej spolocnosti na obchodnú politiku kontrolovanej spolocnosti je "jednoduchou" domnienkou, vyvrátitelnou prostredníctvom dôkazu o opaku.([77]77) Odvolatelka sa vsak domnieva, ze táto domnienka je v skutocnosti nevyvrátitelná. Na podporu svojho tvrdenia uvádza tri okolnosti: i) skutocnost, ze rozsah úcasti na základnom imaní dcérskej spolocnosti stací na to, ze je mozné pouzit domnienku; ii) tvrdenie Súdu prvého stupna uvedené v bode 105 napadnutého rozsudku, podla ktorého si Komisia zachováva právomoc volnej úvahy na úcely pripísania zodpovednosti materskej spolocnosti za porusenie aj vtedy, ak je úcast na základnom imaní dcérskej spolocnosti 98 % alebo viac, a iii) posúdenie informácií, ktoré predlozila odvolatelka, Súdom prvého stupna. 62. Pokial ide o prvú z týchto okolností, aj ked platí, ze úplná alebo takmer úplná úcast stací na aktiváciu uvedenej domnienky, jej predmetom je skutocný výkon kontrolnej právomoci zverenej touto úcastou takým spôsobom, ktorý má vplyv na správanie kontrolovaného subjektu na trhu. Materská spolocnost, ktorej je pripisovaná zodpovednost z dôvodu takejto domnienky, má teda moznost namietat proti jej uplatneniu napríklad tým, ze preukáze, ze napriek rozsahu jej úcasti nemá moznost, pre právne alebo faktické prekázky, vykonávat skutocnú kontrolu nad obchodnou politikou dcérskej spolocnosti, alebo ze napriek tomu, ze taká kontrola je mozná, nebola v konkrétnom prípade vykonávaná, alebo ze napriek pokusom materskej spolocnosti ovplyvnovat správanie kontrolovaného subjektu na trhu tento subjekt si aj tak zachoval nezávislé správanie (v prípade, ze postupoval v rozpore s pokynmi materskej spolocnosti([78]78)). Ako správne uviedla Komisia, skutocnost, ze je tazké predlozit potrebný dôkaz na vyvrátenie domnienky, neznamená, ze domnienka je fakticky nevyvrátitelná. Okrem toho, ako uviedol sám Európsky súd pre ludské práva (pozri bod 60 vyssie), domnienka, aj ked je tazké ju vyvrátit, spadá do rozumných medzí, pokial existuje moznost predlozit dôkaz o opaku. 63. Pokial ide o druhú okolnost, ktorú uviedla odvolatelka na podporu fakticky nevyvrátitelného charakteru uvedenej domnienky, pripomínam, ze okolnost, ze Komisia si ponechala priestor na volnú úvahu na rozhodnutie, ci pripísat zodpovednost za porusenie aj materskej spolocnosti, ktorá má úplnú alebo takmer úplnú úcast na základnom imaní dcérskej spolocnosti, nemá ziadny vplyv na relatívny charakter tejto domnienky, aspon v rozsahu, v akom sa nespochybnuje, ze pouzitie domnienky je vylúcené, ak je predlozený dôkaz, ze kontrolujúci subjekt vôbec nevykonával rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku kontrolovaného subjektu. Napokon sa obmedzím na konstatovanie, ze v zásade, ako uviedol samotný Európsky súd pre ludské práva, skutocnost, ze domnienka nepôsobí automaticky, prispieva k zachovaniu jej uplatnovania v rozumných medziach.([79]79) 64. Napokon, pokial ide o posúdenie dôkazných prostriedkov, ktoré vykonal Súd prvého stupna, odvolatelka uvádza, ze sa v podstate vyzaduje predlozenie negatívneho dôkazu o neexistencii zásahu do správania dcérskej spolocnosti na trhu, teda urcitý probatio diabolica, ktorý je nezlucitelný s právom na prístup k súdu a s právom na úcinné súdne preskúmanie. V tejto súvislosti pripomínam, ze vzhladom na povahu domnienky, ktorá umoznuje, aby sa prostredníctvom logicko-deduktívnej operácie dospelo od známej skutocnosti k dôkazu o neznámej skutocnosti, sa zdá logické, ze subjekt, proti ktorému pôsobí, bude musiet v zásade predlozit negatívny dôkaz o skutocnosti zistenej len spôsobom domnienky. Samotná okolnost, ze sa vyzaduje takýto dôkaz, neumoznuje dospiet k záveru, ako to robí odvolatelka, ze domnienka má nevyvrátitelný charakter, najmä vtedy, ak sa tak ako v nasom prípade musí takýto dôkaz hladat na strane subjektu, proti ktorému domnienka pôsobí. Okrem toho z hladiska judikatúry Súdneho dvora([80]80), ako aj Európskeho súdu pre ludské práva([81]81) sa nezdá, ze táto okolnost je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. 65. V replike odvolatelka na podporu svojich tvrdení cituje nedávny rozsudok vo veci Spector Photo Group a Van Raemdonck([82]82). V uvedenom rozsudku Súdny dvor uviedol, ze zásada prezumpcie neviny nebráni domnienke stanovenej v clánku 2 ods. 1 smernice 2003/6/ES([83]83), pri ktorej sa úmysel pôvodcu obchodovania s vyuzitím dôverných informácií implicitne odvodzuje od vecných konstitutívnych prvkov tohto porusenia, "pokial je táto domnienka vyvrátitelná a právo na obranu je zabezpecené"([84]84). Toto tvrdenie je v súlade s doteraz vykonanou analýzou a nepredkladá argumenty v prospech tvrdení odvolatelky. 66. Podla odvolatelky vsak v bode 55 a nasl. uvedeného rozsudku Súdny dvor spresnil medze uplatnovania domnienok hospodárskeho práva, pricom vylúcil ich automatickost a potvrdil potrebu, aby príslusné orgány vykonali dôkladné preskúmanie skutkových okolností, co v prípade Elf Aquitaine Súd prvého stupna neurobil. V tejto súvislosti sa mi zdá, ze odvolatelka pripisuje citovaným bodom rozsudku Spector Photo Group a Van Raemdonck vseobecný význam, ktorý nemajú. Okrem toho, na rozdiel od chápania odvolatelky, v týchto bodoch sa Súdny dvor obmedzuje na výklad pojmu "pouzívanie dôverných informácií" v zmysle clánku 2 ods. 1 smernice 2003/6 z hladiska jej cielov, pricom ukladá príslusným orgánom povinnost overit, ci má toto pouzívanie skutocne neoprávnený charakter, ktorý má táto smernica za ciel zakázat v mene integrity financných trhov a dôvery investorov([85]85): pokial tento neoprávnený charakter nie je mozné urcit, pretoze pouzívanie dôverných informácií nie je v rozpore s cielmi smernice([86]86), znaky skutkovej podstaty trestného cinu obchodovania s dôvernými informáciami (insider trading) nie sú naplnené a v dôsledku toho psychologický prvok tohto porusenia nie je mozné predpokladat. Inými slovami, povinnost, aby príslusné orgány vykonali dôkladné preskúmanie skutkových okolností týkajúcich sa operácie, sa netýka predmetu domnienky, cize úmyslu, ale len hmotnoprávnych prvkov porusenia, z ktorých je tento úmysel vyvodený. Rozsudok Spector Photo Group a Van Raemdonck teda vôbec neposilnuje predpoklad odvolatelky, podla ktorej domnienka, z ktorej vychádzala Komisia, aby jej pripísala zodpovednost za porusenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost, mala byt podporená dalsími dôkazmi. V kazdom prípade, ako správne zdôraznila Komisia, Súd prvého stupna fakticky preskúmal vsetky informácie, ktoré mu predlozila odvolatelka, aby vyvrátila domnienku, ktorú uplatnila Komisia. 67. Napokon tvrdenia, ktoré uviedla odvolatelka v rámci preskúmavanej výhrady, opakujú niektoré tvrdenia, o ktorých sa uz diskutovalo v rámci analýzy tretieho odvolacieho dôvodu. V tejto súvislosti stací uviest, ze na rozdiel od toho, co zrejme uvádza odvolatelka, Súd prvého stupna nestanovil ziadny "dôkazný standard", ked usúdil, ze dôkazné prostriedky, ktoré predlozila odvolatelka, sú irelevantné alebo nedostatocné, pricom sa vsak pridrzal preskúmania týchto dôkazov samostatne a v ich vzájomnej súvislosti (body 160 az 173 napadnutého rozsudku). Keby sa táto analýza posúvala dalej, vzniklo by nebezpecenstvo spochybnenia posúdenia dôkazov, ktoré vykonal súd prvého stupna, bez informácií, ktorých sa dovoláva odvolatelka na podporu ich prípadného skreslenia. b) O druhej výhrade 68. V druhej výhrade svojho piateho dôvodu odvolatelka uvádza, ze Súd prvého stupna tým, ze umoznil pouzitie domnienky, z ktorej vychádzala Komisia, v rozpore so zásadou subsidiarity porusil zásadu autonómneho postavenia právnickej osoby, ktorá je základom práva obchodných spolocností clenských státov. Tým odnal právnickej osobe jej práva na obhajobu, právo na prezumpciu neviny a právo na dodrziavanie zásady individualizácie sankcií. 69. V tejto súvislosti pripomínam, ze na rozdiel od tvrdení odvolatelky domnienka, na základe ktorej jej bola pripísaná zodpovednost za porusenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spolocnost Atofina, neporusuje zásadu autonómneho postavenia právnických osôb v rámci skupiny spolocností, ktorú zakotvuje francúzske právo. Ako totiz bolo uvedené vyssie, predmetom tejto domnienky je výkon rozhodujúceho vplyvu materskej spolocnosti na obchodnú politiku dcérskej spolocnosti, ktorý je mozný na základe existencie úplnej alebo takmer úplnej úcasti prvej spolocnosti na základnom imaní druhej spolocnosti, z coho vyplýva úcinný charakter tohto vplyvu, az kým sa nepreukáze opak. Predmetná domnienka teda nemá vplyv na zásadu autonómneho postavenia právnických osôb, ale ked sa takýto vplyv zistí, ci uz na základe domnienky alebo nie, tvoria materská spolocnost a dcérska spolocnost jeden hospodársky celok, a teda jeden podnik na úcely uplatnovania pravidiel hospodárskej sútaze podla Zmluvy. Ako je známe, táto konstrukcia, ktorá je uz dávno súcastou judikatúry súdov Únie,([87]87) umoznila rozsírit pojem podnik, z ktorého vychádzajú tieto ustanovenia, aj na subjekty, ktoré priamo na trhu nezasahujú, a umoznila ukladat im pokuty napriek tomu, ze sa osobne nezúcastnili na porusení. Na základe toho sa mi ani takáto konstrukcia nejaví ako nezlucitelná so zásadou, ktorej sa dovolávala odvolatelka. 70. Po prvé záver, na úcely uplatnovania pravidiel hospodárskej sútaze, podla ktorého materská spolocnost má taký rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spolocnosti, ze správanie dcérskej spolocnosti na trhu sa nemôze povazovat za autonómne - bez ohladu na to, ci tento záver vyplýva jednoducho z kapitálových väzieb existujúcich medzi týmito dvoma subjektmi, alebo je posilnený osobitnými dôkazmi -, nespochybnuje právnu autonómiu týchto subjektov ak, ako bolo uvedené, sa povazujú za samostatné subjekty tak pokial ide o výkon svojho práva na obhajobu (odoslanie OV, moznost predlozit pripomienky, vypocutie, právo na súdne preskúmanie), ako aj na úcely urcenia pokuty. V tejto súvislosti, na rozdiel od toho, co uviedla odvolatelka, nepredstavuje zodpovednost vedúcej skupiny za správanie dcérskych spolocností prípad objektívnej zodpovednosti za konanie druhých, ale vychádza z existencie, ci uz domnelej alebo preukázanej, zásahu prvej spolocnosti do definície zamerania obchodnej politiky druhej spolocnosti a jej správania na trhu.([88]88) Po druhé zásada autonómneho postavenia právnických osôb v rámci skupiny nie je ani vo francúzskom práve bez výnimiek, kedze v urcitých situáciách - napríklad v prípade zlúcenia majetku - a v specifických oblastiach, najmä v danovom a úctovnom práve, sa pripústa spolocná existencia tejto zásady s myslienkou hospodárskej jednoty skupiny.([89]89) 71. V rámci tejto výhrady Elf Aquitaine okrem toho tvrdí, ze Súd prvého stupna svojím konstatovaním, ze Komisia nemusela predkladat konkrétne informácie o nedostatku autonómnosti spolocnosti Atofina na trhu, rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou, ktorá vyzaduje aspon súvislost medzi domnienkou a predmetom kartelu alebo relevantným trhom. V tejto súvislosti len odkazujem na úvahy uvedené v bode 56 vyssie v spojitosti s rozsudkom Súdneho dvora Akzo Nobel a i./Komisia a na výklad predchádzajúcej judikatúry uvedený v tomto rozsudku. 72. Na základe vsetkých uvedených úvah sa podla môjho názoru musí druhá výhrada piateho odvolacieho dôvodu zamietnut ako nedôvodná. c) O tretej výhrade 73. Podla odvolatelky priznal Súd prvého stupna Komisii právomoc volnej úvahy pri pripisovaní zodpovednosti materským spolocnostiam za porusenia, ktorých sa dopustili ich dcérske spolocnosti. Takáto volná úvaha narúsa zásady zákonnosti a právnej istoty. Prax Komisie v tejto oblasti nie je koherentná a táto nekoherentnost vyplýva najmä zo skutocnosti, ze odvolatelka bola uznaná za zodpovednú za správanie svojej dcérskej spolocnosti Atofina v tomto prípade, a nie v predchádzajúcom konaní o porusení povinnosti. 74. Najmä z clánku 105 napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna vylúcil, aby sa priestor na volnú úvahu, ktorý pouzila Komisia v bode 260 rozhodnutia, týkal pripísania zodpovednosti spolocnosti za porusenia, ktorých sa dopustila iná spolocnost. Podla toho, co uviedol v tomto bode Súd prvého stupna, sama Komisia v priebehu pojednávania a vo svojich písomných vyjadreniach objasnila, ze tento priestor na volnú úvahu sa týkal len rozhodnutia, ci postihnút alebo nie vsetky spolocnosti, ktoré patria do skupiny, ked sa zistí splnenie podmienok na pripísanie zodpovednosti kazdej z nich. Táto výhrada teda nie je zo skutkového hladiska dôvodná a v dôsledku toho musí byt zamietnutá. d) O stvrtej výhrade 75. Vo stvrtej výhrade svojho piateho odvolacieho dôvodu odvolatelka napokon namieta proti poruseniu zásady rovnosti zaobchádzania. Výhrada smeruje proti bodu 175 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna potvrdil iné zaobchádzanie Komisie s odvolatelkou - na pripísanie zodpovednosti stacilo len kapitálové spojenie so spolocnostou Atofina - a s inými materskými spolocnostami zúcastnenými na karteli, najmä so spolocnostami skupiny Akzo Nobel a Clariant, pre ktoré Komisia naopak predlozila dalsie indície o neexistencii autonómie príslusných dcérskych spolocností. V tejto súvislosti Komisia uvádza, ze v prípade týchto spolocností tieto indície mala, a preto ich v rozhodnutí spomenula nad rámec nevyhnutného. Súhlasím so zalovanou institúciou, ze táto okolnost neumoznuje sama osebe dospiet k záveru o porusení zásady rovnosti zaobchádzania. Preto sa aj stvrtá výhrada piateho odvolacieho dôvodu musí podla môjho názoru zamietnut. e) Návrh k piatemu odvolaciemu dôvodu 76. Na základe vsetkých predchádzajúcich úvah sa domnievam, ze piaty odvolací dôvod musí byt v celom rozsahu zamietnutý. 6. O siestom odvolacom dôvode 77. Vo svojom siestom odvolacom dôvode, ktorý je uvedený ako subsidiárny, odvolatelka uvádza, ze nesprávne právne posúdenie a porusenia práva Únie, ktorými je poznacený napadnutý rozsudok, musia viest prinajmensom k zruseniu alebo znízeniu pokuty. Kedze na základe predchádzajúcej analýzy som dospel k záveru, ze vsetky výhrady vznesené odvolatelkou sú nedôvodné, domnievam sa, ze tento dôvod, bez ohladu na nejasnost jeho formulácie, na ktorú poukázala Komisia, musí byt v kazdom prípade zamietnutý. V replike v rámci tohto dôvodu odvolatelka poukazuje aj na porusenie zásady proporcionality trestov. Odhliadnuc od pochybností o prípustnosti tejto výhrady, najmä vzhladom na jej oneskorený charakter([90]90), sa domnievam, ze okolnosti, na ktoré poukazuje odvolatelka, najmä skutocnost, ze sa nezúcastnila na porusení, nemala o nom vedomost a nemohla z neho vytazit ziadnu výhodu, kedze nepôsobí na relevantnom trhu, sa obmedzujú na vseobecné tvrdenia, ktoré v podstate znovu spochybnujú zákonnost okolností, o ktoré sa opiera pripísanie zodpovednosti odvolatelke, a neumoznujú vázne namietat proti primeranosti pokuty ulozenej Komisiou. 78. V rozsahu, v akom v rámci tohto dôvodu odvolatelka poukazuje na výkon neobmedzenej právomoci Súdneho dvora podla clánku 261 ZFEÚ, pripomínam, ze na základe ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci konania o odvolaní neprinálezí, aby z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradil vlastným posúdením posúdenie Súdu prvého stupna, ktorý pri výkone svojej neobmedzenej právomoci rozhoduje aj o výske pokút ulozených podnikom z dôvodu, ze porusili právo Spolocenstva.([91]91) Odvolatelka okrem toho nenamietala proti zákonnosti podmienok, ktorými Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku podmienil uplatnenie (alebo neuplatnenie) svojej neobmedzenej právomoci.([92]92) 79. Preto sa aj siesty odvolací dôvod, predlozený subsidiárne, musí podla môjho názoru v celom rozsahu zamietnut. B - O trovách 80. Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze navrhujem zamietnut odvolanie a kedze Komisia navrhla zaviazat odvolatelku na náhradu trov konania, domnievam sa, ze odvolatelka musí byt zaviazaná na náhradu trov tohto konania. III - Návrh 81. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a aby zaviazal odvolatelku na náhradu trov konania. __________________________________________________________________ [93]1 - Jazyk prednesu: taliancina. __________________________________________________________________ [94]2 - Rozhodnutie K(2004) 4876 v konecnom znení, týkajúce sa konania podla clánku 81 [ES] a clánku 53 Dohody o EHP, spis c. COMP/E-1/37.773 - AMCA. __________________________________________________________________ [95]3 - Rozsudok z 30. septembra 2009, Elf Aquitaine/Komisia, T-174/05, Zb. s. II-183. __________________________________________________________________ [96]4 - Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950. __________________________________________________________________ [97]5 - Nariadenie Rady (ES) zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Je známe, ze na základe judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva skutocnost, ze kvalifikovanie urcitej sankcie v právnom poriadku zmluvného státu tak, ze nemá trestnoprávny charakter, nevylucuje priznanie trestnoprávneho charakteru na úcely uplatnovania ustanovení EDLP (pozri rozsudok ESLP z 8. júna 1976 Engel a i. v. Holandsko, séria A, c. 22). Bez toho, aby som dalej rozvíjal moju analýzu, pripomínam, ze vzhladom na túto judikatúru sa zdá, ze je nepravdepodobné, aby sankcie ulozené na základe nariadenia c. 1/2003 nemali trestnoprávny charakter v zmysle Dohovoru. __________________________________________________________________ [98]6 - V tomto zmysle pozri rozsudky Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s I-123, bod 64, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C-3/06 P, Zb. s. I-1331, bod 68. __________________________________________________________________ [99]7 - Pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, body 181 az 183, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C-105/04 P, Zb. s. I-8725, bod 38. __________________________________________________________________ [100]8 - Pozri v tomto zmysle rozsudky Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 7, body 315 a 316, a Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 6, body 66 a 67. __________________________________________________________________ [101]9 - Pozri rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 59. __________________________________________________________________ [102]10 - Tamze, bod 58. __________________________________________________________________ [103]11 - Tamze, bod 60. Na toto tvrdenie je vsak potrebné prihliadat v súvislosti s výhradou, ktorú uviedla Dalmine, ktorá sa stazovala, ze pred OV nebola informovaná o tom, ze Komisia mala k dispozícii mnohé zápisnice, ktoré boli vyhotovené v priebehu vysetrovania, ktoré sa vykonávalo v rámci vnútrostátneho trestného konania, a ktorých prípustnost ako dôkazných prostriedkov v konaní pred Komisiou namietala, body 54 az 55 a 60. Obdobnú výhradu, týkajúcu sa skutocnosti, ze vo fáze predchádzajúcej OV neboli oznámené niektoré dôkazy pouzité Komisiou v nasledujúcej fáze konania, Súd prvého stupna zamietol v rozsudku z 8. júla 2008, AC-Treuhand/Komisia (T-99/04, Zb. s. II-1501, bod 49). __________________________________________________________________ [104]12 - Rozsudok z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 15. Táto zásada bola nedávno potvrdená v uz citovanom rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia (bod 63). __________________________________________________________________ [105]13 - Uznané Súdnym dvorom v rozsudku z 18. mája 1982, AM & S/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575. __________________________________________________________________ [106]14 - Pozri rozsudok z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283. __________________________________________________________________ [107]15 - Pozri rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 7, body 49 az 50. __________________________________________________________________ [108]16 - Uz citovaný, bod 52. __________________________________________________________________ [109]17 - Pozri napríklad rozsudok z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C-322/07 P, C-327/07 P a C-338/07 P, Zb. s. I-7191, bod 34, ako aj bod 37 a nasl. __________________________________________________________________ [110]18 - Uz citovaný, body 53 az 56. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [111]19 - Rozsudok ESLP Deweer v. Belgicko z 27. februára 1980, séria A, c. 35, bod 42. __________________________________________________________________ [112]20 - Rozsudok ESLP Neumeister v. Rakúsko z 27. júna 1968, séria A, c. 8, bod 18. __________________________________________________________________ [113]21 - Rozsudky ESLP Deweer v. Belgicko, uz citovaný, body 42 a 47, Eckle v. Nemecko z 15. júla 1982, séria A, c. 51, bod 73, a Janosevic v. Svédsko (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-VII, bod 91), v ktorom bol predmetný termín na úcely výpoctu dlzky konania urcený podla dna, ked danová správa oznámila subjektu danový výmer o zvýsení dlznej dane (v rovnakom zmysle pozri rozsudok ESLP z 21. mája 2003, Västberga Taxi Aktiebolag a Vulic v. Svédsko, bod 103). __________________________________________________________________ [114]22 - Rozsudok ESLP Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, séria A, c. 32, bod 24. __________________________________________________________________ [115]23 - Rozsudok ESLP Deweer v. Belgicko, uz citovaný, bod 42. __________________________________________________________________ [116]24 - Pozri rozsudok ESLP Eckle v. Nemecko, uz citovaný, bod 73. V tomto rozsudku ESLP pri urcení predmetného termínu na úcely urcenia dlzky konania vylúcil, aby sa na jednej strane zhodoval s podaním staznosti, pretoze to, hoci ide o dôvod zacatia prvého predbezného vysetrovania, ktoré bolo následne odlozené, "nebolo rozhodujúce pre vysetrovacie úkony", a na druhej strane vylúcil, aby sa zhodoval so zacatím druhého predbezného vysetrovania, ktoré sa zacalo "výsluchom pocetných svedkov vypocutých k obvineniam vo vztahu k pánovi Ecklemu". Kedze nebolo mozné urcit, "od akého momentu boli dotknutí [manzelia Eckleovci] oficiálne oboznámení s vysetrovaním a pocitovali jeho úcinky", ESLP urcil neskorsí termín (asi o rok) po zacatí prvého predbezného vysetrovania. __________________________________________________________________ [117]25 - Pozri rozsudok ESLP Eckle v. Nemecko, uz citovaný. V uz citovanom rozsudku Deewer ESLP naopak poprel, ze obvinením v zmysle clánku 6 ods. 1 EDLP je inspekcia uskutocnená v obchodných priestoroch zalobcu, pretoze patrí medzi bezné kontroly na úcely zabezpecenia dodrziavania zákona. __________________________________________________________________ [118]26 - Na túto okolnost okrem iného odvolatelka nepoukázala ani v priebehu správneho konania, ani pred Súdom prvého stupna, aby sa uplatnil prípadný nedostatok vysetrovania. __________________________________________________________________ [119]27 - Odvolatelka uvádza, ze bola ako jediná materská spolocnost zúcastnená na porusení informovaná az v stádiu OV a ako príklad uvádza Akzo Nobel NV. Táto spolocnost vsak bola, ako pripomína sama odvolatelka, predmetom vysetrovacích úkonov v priebehu predbezného vysetrovania (v konkrétnom prípade islo o ziadosti o informácie). __________________________________________________________________ [120]28 - Rozsudok ESLP Casse v. Luxembursko z 27. apríla 2006, body 29 az 33 a 71 az 72. V uvedenom rozsudku ESLP usúdil, ze stazovatel by sa mal povazovat za "obvineného" na úcely uplatnovania clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP odo dna, ked bola nariadená prehliadka v priestoroch banky, v ktorej bol zamestnaný, kedze od tohto okamihu "súhrn súhlasných indícií" naznacoval jednoznacne jeho postavenie "podozrivého" (pozri bod 33). __________________________________________________________________ [121]29 - Rozsudok, ESLP Salduz v. Turecko z 27. novembra 2008. Odkazujem na celé znenie bodov 54 a 62 uvedeného rozsudku, z ktorých boli v odvolaní uvedené len niektoré casti. __________________________________________________________________ [122]30 - Rozsudok ESLP Dayanan v. Turecko z 13. októbra 2009, body 31 a nasl., na ktoré odkazuje odvolatelka. __________________________________________________________________ [123]31 - Pozri bod 14. Ostatné body Best Practices spomínané odvolatelkou sa týkajú moznosti Komisie organizovat neformálne stretnutia s úcastníkmi konania pocas fázy vysetrovania (bod 38), takzvané "State of Play Meetings" (body 54 az 60), trojstranné stretnutia a stretnutia s komisárom alebo generálnym riaditelom (body 61 az 64), ako aj prístup k neutajenej verzii staznosti. Okrem toho, ze v aktuálnej verzii Best Practices sa aspon ustanovenia "State of Play Meetings" nevztahujú na konania týkajúce sa kartelov (pozri bod 60), zo znenia vyssie uvedených bodov vyplýva úmysel Komisie viest vysetrovanie co najotvorenejsie a co najtransparentnejsie, ale nie formálne sa zaväzovat k tomu, aby sa pri kazdom vysetrovaní vykonali rôzne iniciatívy, ktoré sú tam uvedené. __________________________________________________________________ [124]32 - Co v podstate predstavuje námietku protiprávnosti nariadenia c. 1/2003. __________________________________________________________________ [125]33 - Rozsudok ESLP z 23. novembra 2006. Otázka polozená Európskemu súdu pre ludské práva sa týkala súladu neuskutocnenia pojednávania v odvolacom konaní proti zvýseniu dane, o ktorej rozhodol fínsky danový orgán, s clánkom 6 EDLP. __________________________________________________________________ [126]34 - Demonstratívny zoznam, ktorý poskytuje uvedený bod 43 rozsudku Jussila v. Fínsko, obsahoval okrem správnych priestupkov aj disciplinárne sankcie na základe práva týkajúceho sa výkonu trestu a pokuty ulozené súdmi s právomocou vo financných otázkach. Európska komisia pre ludské práva rozhodla v prospech trestnej povahy sankcií, ktoré ulozil Conseil de la concurrence français za porusenie vnútrostátnych pravidiel na ochranu hospodárskej sútaze v prípade Société Stenuit v. Francúzsko, ktoré bolo predmetom výmazu z registra Súdneho dvora rozsudkom z 27. februára 1992. Pokial ide o opacný názor na rozsírenie námietky uvedenej v bode 43 rozsudku Jussila v. Fínsko na konania Spolocenstva o porusení pravidiel hospodárskej sútaze, pozri SLATER, D, THOMAS, S.,WAELBROECK, D.: Competition Law Proceedings before the European Commission and the Right to a fair Trail: no Need to Reform? In: The Global Competition Law Centre Working Papers Series, 04/08, s. 27. __________________________________________________________________ [127]35 - Rovnaká úvaha sa nachádza v rozsudku ESLP Hüseyin Turan v. Turecko zo 4. marca 2008, bod 32. __________________________________________________________________ [128]36 - Rozsudok ESLP Bendenoun v. Francúzsko z 24. februára 1994, séria A, c. 284, a Janosevic v. Svédsko, uz citovaný. __________________________________________________________________ [129]37 - Pozri rozsudok Janosevic v. Svédsko, uz citovaný, bod 81. __________________________________________________________________ [130]38 - Pozri rozsudky Bendenoun v. Francúzsko, uz citovaný, bod 46, a Janosevic v. Svédsko, uz citovaný, bod 81; v rovnakom zmysle rozsudok, Umlauft v. Rakúsko z 23. októbra 1995, séria A, c. 328-B, body 37 az 39. Toto stanovisko v podstate preberá stanovisko, ktoré Európsky súd pre ludské práva vyjadril uz predtým, pokial ide o uplatnovanie clánku 6 EDLP v netrestnom rámci (pozri okrem iného rozsudok, Albert a Le Compte v. Belgicko z 10. februára 1983, séria A, c. 58, bod 29) a pokial ide o menej závazné trestné porusenia (akými sú porusenia týkajúce sa cestného zákonníka, pozri rozsudok z 23. októbra 1984, Öztürk v. Nemecko, bod 29). __________________________________________________________________ [131]39 - Táto poznámka sa týka len talianskeho znenia návrhov. __________________________________________________________________ [132]40 - V bode 82 rozsudku ESLP zdôraznuje, ze správne súdy "majú právomoc preskúmat kazdý aspekt otázok, ktoré sú im predlozené. Ich preskúmanie sa neobmedzuje na právne otázky, ale môze tiez zahrnat skutkové otázky ako posúdenie dôkazov...". __________________________________________________________________ [133]41 - Pozri napríklad rozsudky, Bistrovic v. Chorvátsko, bod 53, pokial ide o chorvátske "County Courts"; Zumtobel v. Rakúsko z 21. septembra 1993, séria A, c. 268-A, body 27 az 32, pokial ide o kontrolu, ktorú v tomto prípade vykonával rakúsky Verwaltungsgerichtshof (správny súd), a Bryan v. Spojené královstvo z 25. októbra 1995, séria A, c. 335-A, body 44 az 47. Tieto precedensy sa vsak netýkajú trestnej oblasti. __________________________________________________________________ [134]42 - Rozsudok ESLP, Tsfayo v. Spojené královstvo zo 14. novembra 2006, bod 48. __________________________________________________________________ [135]43 - Rozsudok ESLP z 27. januára 2004. Súd najmä uviedol, ze "en tant qu'instance d'appel, celle-ci n'avait pas pleine juridiction pour examiner ŕ nouveau l'affaire, mais pouvait seulement contrôler s'il y avait dans le jugement de premičre instance des erreurs manifestes de droit ou de fait. Elle n'a pas procédé ŕ nouveau ŕ un examen indépendant de l'accusation en matičre pénale portée contre le requérant pour contempt devant la cour d'assises. En outre, la Cour supręme a estimé qu'elle ne pouvait pas intervenir dans le jugement de la cour d'assises en reconnaissant la marge d'appréciation de cette derničre quant ŕ infliger une peine au requérant". Súd vsak este dodal "en réalité, la Cour supręme a refusé d'annuler la décision litigieuse au motif que la composition de la cour d'assises n'était pas de nature ŕ garantir son impartialité, alors qu'elle avait le pouvoir de le faire". Okrem toho v rozsudku z 15. decembra 2005 v rovnakej veci velká komora síce dospela k rovnakému záveru, ale sústredila sa na skutocnost, ze Najvyssí súd v kazdom prípade nepristúpil, hoci mal na to právomoc, k zruseniu rozhodnutia súdu nizsieho stupna. __________________________________________________________________ [136]44 - Rozsudok ESLP zo 4. marca 2004, body 26 a 27. __________________________________________________________________ [137]45 - Rozsudok Groupe Danone/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 6, body 61 a 62. Pozri aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott 8. decembra 2005 vo veci C-113/04 P, Technische Unie/Komisia (rozsudok z 21. septembra 2006, Zb. s. I-8831), bod 132, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro 16. novembra 2006 vo veci Groupe Danone/Komisia (uz citovaná), body 45 a 48. __________________________________________________________________ [138]46 - Rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 7, bod 692. K tomuto tvrdeniu si dovolím odkázat na MENGOZZI, P.: La compétence de pleine juridicition du juge communautaire. In: Liber amicorum en l'honneur de Bo Vesterdorf. 2007, s. 219. __________________________________________________________________ [139]47 - Pozri v tomto zmysle, pokial ide o clánok 85 ES, rozsudky z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, Zb. s. 2545, bod 34; zo 17. novembra 1987, BAT a Reynolds/Komisia, 142/84 a 156/84, Zb. s. 4487, bod 62, a z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C-194/99 P, Zb. s. I-10821, bod 78. __________________________________________________________________ [140]48 - V tejto súvislosti pripomínam, ze mimo trestnej oblasti sa zdá, ze Európsky súd pre ludské práva prijal moznost, ze súdna kontrola správnych opatrení môze byt v urcitých oblastiach obmedzená na zjavné nesprávne posúdenia (pozri rozsudok Bryan v. Spojené královstvo, uz citovaný, body 41 a 44 az 47). Osobitne v bode 47 ESLP uvádza: "Je mozné rozumne ocakávat taký spôsob konania zo strany odvolacieho súdu v specializovaných právnych oblastiach, akou je predmetná oblast, najmä vtedy, ak bol skutkový stav predtým zistený v priebehu kvázi súdneho konania, ktoré zarucuje dodrziavanie pocetných podmienok upravených v clánku 6 ods. 1 EDLP". Pozri tiez rozsudok Tsfayo v. Spojené královstvo, uz citovaný, bod 46. __________________________________________________________________ [141]49 - Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 1972, Compagnie d'approvisionnement, de transport et de crédit et Grands Moulins de Paris/Komisia, 9/71 a 11/71, Zb. s. 391. Konkrétne, zlozité posúdenia, ktoré vykonáva Komisia, musia byt preskúmané len z hladiska okolností, ktoré mala k dispozícii v okamihu, ked ich vykonávala, pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2000, Nemecko/Komisia, C-288/96, Zb. s. I-8237, bod 34; rozsudok Súdu prvého stupna z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T-371/94 a T-394/94, Zb. s. II-2405, bod 81. __________________________________________________________________ [142]50 - Pozri rozsudky Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501, body 174 a 175 a z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 891. __________________________________________________________________ [143]51 - Pozri napríklad rozsudky Zumtobel v. Rakúsko, uz citovaný, bod 31 a nasl., ako aj Janosevic v. Svédsko, uz citovaný. __________________________________________________________________ [144]52 - Nedomnievam sa, ze k inému záveru by mohla viest samotná okolnost, ze v napadnutom rozsudku Súd prvého stupna vylúcil znízenie pokuty, ktoré pozadovala odvolatelka na základe úvahy, ze neuviedla také tvrdenia alebo skutkové okolnosti, ktoré by odôvodnili výkon jeho neobmedzenej právomoci aj v oblasti pokút. __________________________________________________________________ [145]53 - Pozri najmä rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63 a citovanú judikatúru, ako aj z 15. júla 2004, Spanielsko/Komisia, C-501/00, Zb. s. I-6717, bod 73. __________________________________________________________________ [146]54 - Rozsudok Súdu prvého stupna z 22. októbra 1997, SCK a FNK/Komisia, T-213/95 a T-18/96, Zb. s. II-1739, bod 226. __________________________________________________________________ [147]55 - Pozri okrem iného rozsudok z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C-199/99 P, Zb. s. I-11177, bod 145, ktorý cituje odvolatelka. __________________________________________________________________ [148]56 - Zdôraznujem, ze v nedávnom prejudiciálnom rozhodnutí Súdny dvor usúdil, ze Charta je uplatnitelná aj s odkazom na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred nadobudnutím úcinnosti Lisabonskej zmluvy (pozri rozsudok z 22. decembra 2010, DEB, C-279/09, Zb. s. I-13849). __________________________________________________________________ [149]57 - Odvolatelka v tejto súvislosti cituje rozsudok ESLP zo 14. januára 2010, Atanasovski v. Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. __________________________________________________________________ [150]58 - Rozsudok zo 16. novembra 2000, C-286/98 P, Zb. s. I-9925. __________________________________________________________________ [151]59 - Rozsudok z 10. septembra 2009, C-97/08 P, Zb. s. I-8237. __________________________________________________________________ [152]60 - Rozsudok ESLP, Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997. Okrem iného zdôraznujem, ze tento rozsudok sa skôr nez intenzity povinnosti odôvodnenia týka poziadavky na podrobné preskúmanie základných okolností, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu. V bode 60 tohto rozsudku, citovaného odvolatelkou, ESLP uvádza: "Eu égard ŕ ces considérations, la Cour souligne que la notion de procčs équitable requiert qu'une juridiction interne qui n'a que bričvement motivé sa décision, que ce soit en incorporant les motifs fournis par une juridiction inférieure ou autrement, ait réellement examiné les questions essentielles qui lui ont été soumises et qu'elle ne se soit pas contentée d'entériner purement et simplement les conclusions d'une juridiction inférieure." __________________________________________________________________ [153]61 - Elf Aquitaine odkazuje najmä na rozsudky ESLP H. v. Belgicko z 28. októbra 1987, bod 53 a z 25. apríla 1997, Georgiadis v. Grécko, bod 43. __________________________________________________________________ [154]62 - Rozsudok z 27. januára 2000, C-164/98 P, Zb. s. I-447, body 38 a 42. __________________________________________________________________ [155]63 - Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1972, ICI/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, body 136 az 137. __________________________________________________________________ [156]64 - Bod 28. Pozri v tomto zmysle aj rozsudok Súdu prvého stupna z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T-325/01, Zb. s. II-3319, body 218 az 220. __________________________________________________________________ [157]65 - Bod 29. V tomto zmysle to bolo uvedené v návrhoch, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Mischo (Zb. s. I-9928, body 17 az 62). V tom istom zmysle pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 26. apríla 2007, Bolloré/Komisia, T-109/02, T-118/02, T-122/02, T-125/02, T-126/02, T-128/02, T-129/02, T-132/02 a T-136/02, Zb. s. II-947, bod 132. __________________________________________________________________ [158]66 - Bod 62. __________________________________________________________________ [159]67 - Pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 18. decembra 2008, General Química a i./Komisia, T-85/06, Zb. s. II-338*, potvrdený v rámci odvolacieho konania rozsudkom z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C-90/09 P, Zb. s. I-1. __________________________________________________________________ [160]68 - Okrem uz citovaných rozsudkov Súdneho dvora Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, Akzo Nobel a i./Komisia a General Química a i./Komisia, a rozsudku Súdu prvého stupna General Química a i./Komisia pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T-112/05, Zb. s. II-5049. __________________________________________________________________ [161]69 - Pozri rozsudok z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 50. __________________________________________________________________ [162]70 - Pozri napríklad vec Air Liquide/Komisia, T-185/06, v konaní pred Súdom prvého stupna. __________________________________________________________________ [163]71 - Okrem toho, kedze sa zdá, ze porusenie, ktoré namieta odvolatelka, je skôr spojené s povahou dôkazov ako indícií nez so stupnom pravdepodobnosti dedukcie, z ktorej vychádza domnienka o rozhodujúcom vplyve, ktorý má El Aquitaine, na nápravu tohto porusenia nestací, aby sa tak, ako navrhuje odvolatelka, ulozilo Komisii, aby "posilnila" uvedenú domnienku prostredníctvom dalsích indícií o skutocnom výkone tohto vplyvu, kedze to by nezmenilo povahu indície dôkazného rámca, z ktorého vychádza zodpovednost materskej spolocnosti za takých okolností, aké sú v tomto prípade. __________________________________________________________________ [164]72 - Pozri najmä rozsudok ESLP Salabiaku v. Francúzsko zo 7. októbra 1988, bod 28. Túto judikatúru prevzal Súdny dvor do rozsudku z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck (C-45/08, Zb. s. I-12073, bod 43). __________________________________________________________________ [165]73 - Rozsudok ESLP z 25. septembra 1992, bod 34; pozri v rovnakom zmysle rozsudok Salabiaku v. Francúzsko, uz citovaný. __________________________________________________________________ [166]74 - Rozsudok ESLP Radio France a i. v. Francúzsko z 30. marca 2004, bod 24. __________________________________________________________________ [167]75 - Rozsudky ESLP Phillips v. Spojené královstvo z 12. decembra 2001, bod 43 a Grayson a Barnham v. Spojené královstvo z 23. decembra 2008, body 46 az 49. V oboch prípadoch vsak predmetná domnienka bola uplatnená nie preto, aby sa umoznila trestnost stazovatela, ale len preto, aby sa umoznilo urcit obsah opatrenia zhabania. __________________________________________________________________ [168]76 - Body 101 az 105. __________________________________________________________________ [169]77 - Pozri okrem iného rozsudok Súdneho dvora Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 59, bod 60. __________________________________________________________________ [170]78 - Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 68, bod 62. __________________________________________________________________ [171]79 - Pozri v tomto zmysle rozsudok ESLP Phillips v. Spojené královstvo (uz citovaný, bod 43), v ktorom bola zdôraznená okolnost, ze sudca má pri pouzití domnienky právomoc volnej úvahy, ktorá mu umoznuje vylúcit ju, pokial by jej uplatnovanie predstavovalo závazné riziko nespravodlivosti. __________________________________________________________________ [172]80 - Pozri rozsudok zo 16. júla 2009, Rubach, C-344/08, Zb. s. I-7033, body 31 az 33. __________________________________________________________________ [173]81 - Pozri napríklad rozsudky Phillips v. Spojené královstvo, uz citovaný, bod 43, a Grayson a Barnham v. Spojené královstvo, uz citovaný, bod 49. __________________________________________________________________ [174]82 - Uz citovaný v poznámke pod ciarou 72. __________________________________________________________________ [175]83 - Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2003 o obchodovaní s vyuzitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneuzívanie trhu) (Ú. v. EÚ L 96, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367). __________________________________________________________________ [176]84 - Bod 44. __________________________________________________________________ [177]85 - Pozri bod 55. __________________________________________________________________ [178]86 - Pozri bod 61. __________________________________________________________________ [179]87 - Pozri napríklad judikatúru citovanú v bodoch 58 a 59 rozsudku Súdneho dvora Akzo Nobel a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 59). __________________________________________________________________ [180]88 - Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 59, bod 77. __________________________________________________________________ [181]89 - O obmedzeniach tejto zásady pozri okrem iného návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner vo veci Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia (rozsudok zo 6. marca 1974, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223). __________________________________________________________________ [182]90 - Nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy, na ktorej odvolatelka zakladá túto výhradu, predchádza, aj ked o málo, doruceniu odvolania. Okrem toho zdôraznujem, ze nijaký dôvod alebo tvrdenie súvisiace s údajným porusením zásady proporcionality odvolatelka neuplatnila na prvom stupni. Ako správne uviedla Komisia, Súd prvého stupna a Súdny dvor zistili, ze táto zásada v oblasti pokút bola dodrzaná aj pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy. Prípustnost predmetnej výhrady je teda pochybná aj ako dôvod uvedený po prvýkrát v konaní o odvolaní (pozri posledný rozsudok v tejto súvislosti zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C-413/08 P, Zb. s. I-5361, bod 52). __________________________________________________________________ [183]91 - Pozri okrem iného rozsudky zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C-219/95 P, Zb. s. I-4411, bod 31; zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 129, a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 45, bod 210. __________________________________________________________________ [184]92 - Ako uz bolo uvedené v poznámke pod ciarou 52, v prejednávanej veci Súd prvého stupna usúdil, ze odvolatelka nepredlozila také informácie, ktoré by mu pri výkone jeho neobmedzenej právomoci umoznili spochybnit výsku pokuty, ktorá bola spolocnosti ulozená (bod 242 napadnutého rozsudku). References 1. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote55 56. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote56 57. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote57 58. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote58 59. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote59 60. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote60 61. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote61 62. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote62 63. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote63 64. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote64 65. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote65 66. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote66 67. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote67 68. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote68 69. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote69 70. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote70 71. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote71 72. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote72 73. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote73 74. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote74 75. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote75 76. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote76 77. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote77 78. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote78 79. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote79 80. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote80 81. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote81 82. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote82 83. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote83 84. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote84 85. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote85 86. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote86 87. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote87 88. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote88 89. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote89 90. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote90 91. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote91 92. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footnote92 93. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref1 94. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref2 95. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref3 96. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref4 97. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref5 98. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref6 99. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref7 100. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref8 101. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref9 102. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref10 103. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref11 104. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref12 105. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref13 106. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref14 107. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref15 108. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref16 109. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref17 110. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref18 111. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref19 112. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref20 113. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref21 114. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref22 115. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref23 116. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref24 117. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref25 118. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref26 119. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref27 120. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref28 121. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref29 122. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref30 123. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref31 124. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref32 125. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref33 126. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref34 127. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref35 128. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref36 129. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref37 130. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref38 131. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref39 132. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref40 133. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref41 134. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref42 135. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref43 136. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref44 137. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref45 138. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref46 139. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref47 140. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref48 141. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref49 142. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref50 143. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref51 144. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref52 145. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref53 146. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref54 147. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref55 148. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref56 149. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref57 150. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref58 151. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref59 152. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref60 153. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref61 154. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref62 155. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref63 156. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref64 157. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref65 158. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref66 159. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref67 160. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref68 161. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref69 162. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref70 163. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref71 164. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref72 165. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref73 166. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref74 167. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref75 168. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref76 169. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref77 170. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref78 171. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref79 172. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref80 173. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref81 174. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref82 175. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref83 176. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref84 177. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref85 178. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref86 179. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref87 180. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref88 181. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref89 182. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref90 183. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref91 184. file:///tmp/lynxXXXXFA2m3J/L95041-7928TMP.html#Footref92