NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA YVES BOT prednesené 26. októbra 2010 ([1]1) Vec C-352/09 P ThyssenKrupp Nirosta GmbH, predtým ThyssenKrupp Nirosta AG, predtým ThyssenKrupp Stainless AG, proti Európskej komisii "Odvolanie - Hospodárska sútaz - Kartely na trhu plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele - Zrusenie rozhodnutia Komisie - Prijatie nového rozhodnutia po skoncení platnosti Zmluvy ESUO - Volba právneho základu - Kontinuita právneho poriadku Spolocenstva a koherencia zmlúv - Zásady upravujúce uplatnovanie právnych predpisov v case - Zásada právnej sily rozhodnutej veci - Podmienky, za ktorých môze byt právna sila rozhodnutej veci rozsírená na odôvodnenie rozsudku - Dodrzanie zásady kontradiktórnosti a práva na spravodlivý proces - Pripísanie porusení - Zodpovednost podniku za porusenie práv hospodárskej sútaze spáchané iným podnikom na základe jednostranného vyhlásenia - Neexistencia hospodárskej kontinuity - Zásada osobnej zodpovednosti a zásada osobnosti trestov - Premlcanie - Predmet pozastavenia - Úcinok erga omnes alebo inter partes - Vplyv rozsudku o zrusení na výpocet premlcacej lehoty" 1. Táto vec sa týka odvolania, ktoré podala spolocnost ThyssenKrupp Nirosta GmbH([2]2) proti rozhodnutiu Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 1. júla 2009, ThyssenKrupp Stainless/Komisia([3]3). 2. Táto vec vychádza z rozhodnutia Komisie 2007/486/ES z 20. decembra 2006 o konaní podla clánku 65 Zmluvy [o ESUO] (vec COMP/F/39.234 - Prirázka na zliatinu, opätovné prijatie)([4]4). V tomto rozhodnutí Komisia Európskych spolocenstiev konstatovala, ze spolocnost Thyssen Stahl AG([5]5) od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 porusovala clánok 65 UO tým, ze zmenila a zosúladeným spôsobom pouzívala referencné hodnoty výpoctového vzorca prirázky na zliatinu. Z tohto dôvodu Komisia ulozila spolocnosti TKS pokutu 3 168 000 eur. 3. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zamietol ziadosti spolocnosti TKS smerujúce jednak k zruseniu sporného rozhodnutia, jednak k znízeniu pokuty. 4. Toto odvolanie v zásade vyvoláva viacero otázok týkajúcich sa uplatnenia základných právnych zásad v sporoch v oblasti hospodárskej sútaze. Niektoré z týchto otázok sú rovnaké alebo úzko späté s otázkami, ktoré sa kladú v rámci odvolaní proti rozsudku Súdu prvého stupna z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxemburg a i./Komisia([6]6), v spojených veciach C-201/09 P a C-216/09 P, ktoré sú v konaní pred Súdnym dvorom a ku ktorým takisto predkladám návrhy. 5. Prvá otázka sa týka platnosti právneho základu sporného rozhodnutia. S ohladom na uplynutie platnosti Zmluvy o ESUO a neexisteniu prechodných ustanovení sa Komisia opierala o ustanovenia nariadenia (ES) c. 1/2003([7]7), aby konstatovala a potrestala porusenie clánku 65 ods. 1 UO. Pokial ide o túto otázku, domnievam sa, ze Súd prvého stupna sa mohol legitímne domnievat, ze takýto právny základ je platný. 6. Druhá otázka sa týka rozsahu právnej sily rozhodnutej veci. Je mozné sa domnievat, ze bez kontradiktórnej diskusie bola vec preskúmaná? Je zrejmé, ze nebola. Podla môjho názoru sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze rozsíril rozsah právnej sily rozhodnutej veci na právnu otázku v rozsudku, ktorá nebola vôbec spochybnená, ani pred ním prerokúvaná. Ziaden právny systém nemôze tolerovat, aby dodrzanie základných záruk spravodlivého procesu, medzi ktoré patrí zásada kontradiktórnosti, ustúpilo neprimeranému rozsíreniu právnej sily rozhodnutej veci. Z týchto dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby zrusil napadnutý rozsudok. 7. Tretia otázka sa týka pripísatelnosti konania. V zásade je potrebné odpovedat na otázku, ci Komisia mohla legitímne pripísat spolocnosti TKS zodpovednost za porusenie spáchané iným podnikom, a to na základe jednostranného vyhlásenia vydaného spolocnostou TKS. Domnievam sa, ze takéto pripísanie je nezákonné, lebo porusuje zásadu osobnej zodpovednosti a neberie do úvahy rozhodujúcu okolnost vyplývajúcu z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ze medzi týmito dvoma podnikmi neexistovala hospodárska kontinuita. Okrem toho spresnujem, ze verejný orgán, ako je Komisia, ktorý má za úlohu dohliadat na uplatnovanie zásad stanovených v clánku 81 ES, sa nemôze odchýlit od pravidiel a zásad týkajúcich sa pripísatelnosti konania na základe osobitných dohôd vypracovaných podnikmi. 8. Napokon piata otázka sa týka výkladu pravidiel premlcania. Treba odpovedat na otázku, ci Komisia este môze ulozit spolocnosti Thyssen pokutu za cinnosti v rozpore s hospodárskou sútazou, ktorých sa dopustila medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994. Jednak treba preskúmat, ci má pozastavenie premlcania relatívny úcinok, teda ci sa vztahuje len na zalujúci podnik, alebo úcinok erga omnes, ked sa pozastavenie premlcania pocas súdneho konania vztahuje na vsetky podniky, ktoré sa zúcastnovali na porusovaní, bez ohladu na to, ci podali, alebo nepodali zalobu. Dalej treba preskúmat vplyv rozsudku o zrusení na výpocet premlcacej lehoty. Po preskúmaní povahy a vplyvu prerusenia premlcania tvrdím, ze tieto stíhania sú od 24. apríla 2002 premlcané. I - Právny rámec A - Ustanovenia Zmluvy o ESUO 9. Clánok 65 UO stanovuje: "1. Akékolvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia zdruzení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spolocnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej sútazi, narúsali ju alebo ju skreslovali, sú zakázané, a to najmä: a) stanovenie alebo urcovanie cien; b) obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií; c) rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania. ... 4. Dohody alebo rozhodnutia zakázané podla odseku 1 tohto clánku sú zo zákona neplatné a nemozno sa na ne odvolávat pred ziadnym súdom clenských státov. [Komisia] má výlucnú právomoc, s výnimkou zalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnút, ci sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto clánku. 5. [Komisia] môze ulozit podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, ci uz sa uplatnila alebo doslo k pokusu ju uplatnit, a to vo forme arbitráze, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, ktorých schválenie bolo odmietnuté alebo odnaté, alebo ku ktorých schváleniu doslo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výske maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto clánku, s tým, ze ak je takýmto cielom obmedzit výrobu, technický vývoj alebo investície, môze dôjst k zvýseniu takto stanovenej maximálnej hranice az do výsky 10 % rocného obratu predmetných podnikov, pokial ide o pokutu, a do výsky 20 % denného obratu, pokial ide o penále." 10. V súlade s clánkom 97 UO sa platnost Zmluvy o ESUO skoncila 23. júla 2002. B - Ustanovenia Zmluvy ES 11. Clánok 305 ods. 1 ES, ktorý bol zrusený po tom, ako vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva, stanovoval: "Ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností clenských státov, právomoci orgánov Spolocenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spolocného trhu uhlia a ocele." C - Nariadenie c. 1/2003 12. Pripomínam, ze nariadenie c. 1/2003 sa týka vykonávania pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 ES a 82 ES. 13. Clánok 7 ods. 1 tohto nariadenia znie: "Ak Komisia, konajúc na základe staznosti alebo z vlastného podnetu, zistí porusovanie clánkov 81 [ES] alebo 82 [ES], môze rozhodnutím od príslusných podnikov a zdruzení podnikov poziadat o ukoncenie takého porusovania... Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môze tiez zistit porusenie po tom, co bolo spáchané [môze tiez konstatovat, ze doslo k poruseniu v minulosti - neoficiálny preklad]." 14. Podla znenia clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 Komisia môze rozhodnutím ulozit podnikom alebo zdruzeniam podnikov pokuty, ked úmyselne alebo z nedbalosti porusujú clánok 81 ES alebo clánok 82 ES. 15. Clánok 25 nariadenia c. 1/2003 upravuje ustanovenia týkajúce sa premlcania stíhaní. 16. Tieto pravidlá sú v podstate rovnaké ako pravidlá uvedené v rozhodnutí Komisie c. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlcaní pri stíhaní a výkone v oblasti uplatnovania Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad].([8]8) 17. Podla clánku 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia c. 715/78 a clánku 25 ods. 1 a 2 nariadenia c. 1/2003 k premlcaniu stíhaní dochádza, ak Komisia nerozhodla o pokute alebo treste v pätrocnej lehote, ktorá zacína plynút ku dnu skoncenia porusovania. 18. Podla clánku 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia c. 715/78 a clánku 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003 vsak kazdá akcia Komisie vykonaná s cielom vysetrovania alebo konania v súvislosti s porusovaním prerusí premlcaciu lehotu. Medzi tieto akty patria ziadosti Komisie o informácie, povolenia na vykonávanie inspekcií, zacatie konania alebo dorucenie oznámenia o výhradách. Toto prerusenie premlcacej lehoty sa uplatnuje na vsetky podniky, ktoré sa podielali na porusovaní. 19. Clánok 2 ods. 3 rozhodnutia c. 715/78 a clánok 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 stanovujú konecnú lehotu. Stanovujú, ze plynutie premlcacej lehoty sa obnovuje po kazdom prerusení. Premlcacia lehota vsak uplynie najneskôr ku dnu, v ktorom sa premlcacia lehota rovná dvojnásobku premlcacej lehoty, ktorá uplynula bez toho, aby Komisia ulozila pokutu alebo pravidelné penále. Uvedená lehota sa predlzi o cas, pocas ktorého bolo plynutie premlcania pozastavené. 20. Napokon clánok 3 rozhodnutia c. 715/78 a clánok 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 spresnujú, ze plynutie premlcacej lehoty týkajúcej sa stíhaní sa pozastaví po dobu, ked je rozhodnutie Komisie predmetom konania pred Súdnym dvorom. II - Skutkový rámec 21. Skutkové okolnosti, ako vyplývajú z napadnutého rozsudku, mozno zhrnút takto. 22. Krupp Thyssen Nirosta GmbH, spolocnost podla nemeckého práva, vznikla 1. januára 1995 z koncentrácie cinností spolocností Thyssen a Fried Krupp AG Hoesch-Krupp v odvetví plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele. Spolocnost Thyssen pokracovala vo svojich cinnostiach nezávislým spôsobom v dalsích odvetviach.([9]9) 23. Komisia na základe informácií vyziadaných 16. marca 1995 od viacerých výrobcov nehrdzavejúcej ocele adresovala 19. decembra 1995 19 podnikom oznámenie o výhradách. Po tom, ako niektoré podniky, medzi ktorými boli TKS a Thyssen, vyjadrili svoju vôlu spolupracovat, Komisia zaslala dotknutým podnikom 24. apríla 1997 nové oznámenie o výhradách, na ktoré spolocnosti TKS a Thyssen samostatne odpovedali. 24. Listom z 23. júla 1997 adresovaným Komisii (dalej len "vyhlásenie z 23. júla 1997") spolocnost TKS oznámila: "Pokial ide o konanie oznacené v záhlaví [vec IV/35.814 - ThyssenKrupp Stainless], poziadali ste právneho zástupcu spolocnosti [Thyssen]..., aby [TKS] výslovne potvrdil, ze v nadväznosti na prevod odvetvia plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele spolocnosti [Thyssen] preberá zodpovednost za akty, ktoré prípadne vykonala spolocnost [Thyssen], v rozsahu týkajúcom sa plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú predmetom tohto konania, a to aj vo vztahu k obdobiu do roku 1993. Týmto vám to výslovne potvrdzujeme." 25. Rozhodnutím 98/247/ESUO([10]10) Komisia konstatovala, ze väcsina výrobcov plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, medzi ktorými boli spolocnosti TKS a Thyssen, porusili clánok 65 ods. 1 UO tým, ze sa na stretnutí v Madride 16. decembra 1993 dohodli zosúladeným spôsobom zvýsit svoje ceny od 1. februára 1994. 26. Komisia na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 oznámila toto rozhodnutie len spolocnosti TKS. Ulozila jej teda pokutu nielen za jej vlastné cinnosti, ale tiez za skutocnosti vytýkané spolocnosti Thyssen, ku ktorým doslo od decembra 1993 do 1. januára 1995. 27. Spolocnost TKS podala 11 marca 1998 zalobu, ktorá okrem iného smerovala k zruseniu pôvodného rozhodnutia. 28. Súd prvého stupna rozsudkom z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia,([11]11) zrusil pôvodné rozhodnutie v rozsahu, v akom pripísalo spolocnosti TKS zodpovednost za porusenie clánku 65 ods. 1 UO, ktorého sa dopustila spolocnost Thyssen, a znízil príslusnú pokutu. Domnieval sa, ze Komisia neumoznila spolocnosti TKS predlozit svoje vyjadrenia k skutocnostiam vytýkaným spolocnosti Thyssen a tým porusila právo TKS na obhajobu. 29. Rozsudkom zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia,([12]12) Súdny dvor zamietol odvolania, ktoré podali spolocnost TKS a Komisia proti tomuto rozsudku. 30. Po výmene korespondencie so spolocnostami TKS a Thyssen Komisia 5. apríla 2006 adresovala TKS nové oznámenie o výhradách. Spolocnost TKS nan odpovedala 17. mája 2006 a 15. septembra 2006 sa konalo verejné vypocúvanie. 31. Komisia prijala sporné rozhodnutie 20. decembra 2006. Toto rozhodnutie je urcené len spolocnosti TKS. Podla svojej preambuly je toto rozhodnutie zalozené najmä na Zmluve o ESUO a jej clánku 65 UO, ako aj na Zmluve ES a nariadení c. 1/2003. Výrok sporného rozhodnutia stanovuje: "Clánok 1 [Thyssen]... porusovala clánok 65 ods. 1 [UO] od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 tým, ze zmenila a pouzívala referencné hodnoty výpoctového vzorca prirázky na zliatinu, pricom cielom a následkom tohto konania bolo obmedzenie a skreslenie riadneho fungovania hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. Clánok 2 1. Za porusenie uvedené v [clánku 1] sa ukladá pokuta 3 168 000 eur. 2. Vzhladom na to, ze [TKS] prevzala [vyhlásením] z 23. júla 1997 zodpovednost za konanie [Thyssen], pokuta sa ukladá [TKS]. ..." III - Zaloba podaná na Súd prvého stupna a napadnutý rozsudok 32. Podaním doruceným do kancelárie Súdu prvého stupna 6. februára 2007 podala spolocnost TKS proti spornému rozhodnutiu zalobu o neplatnost zalozenú na clánku 230 ES. 33. Táto zaloba sa opierala o desat zalobných dôvodov. 34. Dva prvé zalobné dôvody sa týkali právneho základu sporného rozhodnutia a poukazovali postupne na porusenie zásady nulla poena sine lege z dôvodu uplatnenia clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002 a na nezákonný charakter spojeného uplatnenia nariadenia c. 1/2003 a clánku 65 UO. 35. V tretom dôvode spolocnost TKS tvrdila, ze Súdny dvor v uz citovanom rozsudku zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, konstatoval s právnou silou rozhodnutej veci, ze nebola zodpovedná za cinnosti spáchané spolocnostou Thyssen. Potom uplatnila nezákonnost vyhlásenia z 23. júla 1997 v rámci svojho stvrtého dôvodu. 36. V piatom a siestom zalobnom dôvode spolocnost TKS uvádza porusenie zásady právnej istoty a zásady non bis in idem. V siedmom dôvode uplatnuje porusenie pravidiel premlcania, lebo sa domnieva, ze porusenie spáchané spolocnostou Thyssen bolo premlcané. Ôsmy a deviaty dôvod boli zalozené na porusení práv na obhajobu z dôvodu jednak porusenia práva na prístup k spisu a jednak na nezrovnalosti v oznámení o výhradách. 37. Subsidiárne spolocnost TKS v rámci desiateho zalobného dôvodu tvrdila, ze výska pokuty bola vypocítaná chybným spôsobom, kedze Komisia nezohladnila skutocnost, ze nepoprela existenciu porusenia ako celku. 38. V bodoch 37 a 38 napadnutého rozsudku sa spresnuje, ze úcastníci konania boli vypocutí na pojednávaní 11. decembra 2008 a pocas pojednávania spolocnost TKS uviedla, ze odvoláva vyhlásenie z 23. júla 1997, co bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania. 39. Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupna zamietol zalobu a zaviazal spolocnost TKS na náhradu trov konania. 40. V zásade sa domnieval, ze uplatnenie clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002 na skutkové okolnosti, ktoré predchádzali tomuto dátumu, neporusuje zásadu nulla poena sine lege a ze na úcely tohto uplatnenia môze Komisia zakladat svoju právomoc na nariadení c. 1/2003. Súd prvého stupna sa domnieval, ze Súdny dvor v uz citovanom rozsudku zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, s právnou silou rozhodnutej veci konstatoval, ze spolocnost TKS bola na základe svojho vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovedná za cinnosti spolocnosti Thyssen. 41. Podla Súdu prvého stupna boli právny základ sankcie a uvedený prenos zodpovednosti urcené dostatocne jasne jednak clánkom 7 ods. 1 a clánkom 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a jednak vyhlásením z 23. júla 1997. Údajné porusenie zásady non bis in idem bolo odmietnuté, lebo podla uvedeného vyhlásenia bolo porusenie spolocnostou Thyssen pripísatelné spolocnosti TKS. Toto porusenie nebolo podla Súdu prvého stupna premlcané, lebo premlcaciu lehotu treba posúdit s ohladom na spolocnost TKS a táto lehota bola pozastavená pocas súdneho konania týkajúceho sa pôvodného rozhodnutia. 42. Súd prvého stupna napokon rozhodol, ze oznámenie o výhradách bolo správne a ze Komisia neporusila právo spolocnosti TKS na prístup k spisu, ani sa nedopustila chyby, ked neprihliadla k údajnému nepopieraniu existencie uvedeného porusenia. IV - Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy úcastníkov konania 43. Na podporu svojho odvolania spolocnost TKS navrhuje, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok, subsidiárne vrátil vec Vseobecnému súdu a úplne subsidiárne znízil pokutu, ktorá jej bola ulozená podla clánku 2 sporného rozhodnutia. Okrem toho navrhuje zaviazat Komisiu na náhradu trov konania. 44. Komisia navrhuje odvolanie zamietnut a zaviazat spolocnost TKS na náhradu trov konania. V - Odvolanie 45. Spolocnost TKS uvádza pät odvolacích dôvodov, z ktorých prvý je zalozený na porusení zásady nulla poena sine lege z dôvodu uplatnenia clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002, na nesprávnom uplatnení clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na clánok 65 ods. 1 UO, na porusení suverenity signatárskych státov Zmluvy o ESUO a na neuplatnitelnosti rozsudku Súdu prvého stupna z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia,([13]13) na túto vec. 46. Vo svojom druhom dôvode spolocnost TKS uvádza, ze skutocnost, ze jej boli pripísané cinnosti spolocnosti Thyssen, nebola konstatovaná v uz citovanom rozsudku Súdneho dvora zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, s právnou silou rozhodnutej veci, ze Súd prvého stupna nerespektoval vplyv zásady res iudicata, porusil jej právo na obhajobu a nesprávne rozhodol, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 viedlo k prenosu zodpovednosti spolocnosti Thyssen na nu. 47. Tretí odvolací dôvod je zalozený na nedostatocnom spresnení, pokial ide tak o právny základ sporného rozhodnutia, ako aj prenos zodpovednosti, teda spresnení, ktoré Súd prvého stupna nesprávne konstatoval. Vo stvrtom odvolacom dôvode spolocnost TKS Vseobecnému súdu vytýka porusenie ustanovení, ktoré upravujú premlcanie. Piaty odvolací dôvod je zalozený na porusení zásad upravujúcich výpocet výsky pokuty. A - Úvodné poznámky 48. Preskúmanie týchto odvolacích dôvodov vyzaduje najprv pripomenút povahu konania o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze. 49. Hoci toto konanie nepatrí stricto sensu do trestnej oblasti, má kvázi represívnu povahu. Pokuty stanovené v clánku 23 nariadenia c. 1/2003 mozno vzhladom na ich povahu a význam prirovnat k trestnej sankcii a Komisia s ohladom na svoju vysetrovaciu, dokazovaciu a rozhodovaciu funkciu zasahuje voci podnikom predovsetkým represívnym spôsobom. Podla mna teda uvedené konanie patrí do "trestnej oblasti" v zmysle clánku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd([14]14) a z tohto dôvodu musí obsahovat záruky stanovené v trestnej casti tohto ustanovenia.([15]15) 50. Tento názor priamo nadväzuje na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva. Tento súd pouzíva tri kritériá na urcenie, ci obvinenie patrí do trestnej oblasti, a to právnu kvalifikáciu porusenia vo vnútrostátnom práve, represívnu a odstrasujúcu povahu sankcie a závaznost sankcie, ktorú mozno a priori ulozit dotknutej osobe.([16]16) Prvé kritérium má len formálnu a relatívnu hodnotu a dve dalsie sú alternatívne.([17]17) Európsky súd pre ludské práva prispôsobil toto odôvodnenie na mnozstvo administratívnych sankcií,([18]18) medzi ktoré patria sankcie ulozené vnútrostátnymi orgánmi pre hospodársku sútaz.([19]19) S ohladom na ciel práva hospodárskej sútaze (ochrana hospodárskeho verejného poriadku), povahu sankcií (súcasne preventívny a trestný úcinok, pricom ich cielom nie je vôbec náhrada skody) a ich význam (vysoký penazný trest) sa na tieto konania majú podla Európskeho súdu pre ochranu ludských práv vztahovat záruky stanovené v clánku 6 EDLP. 51. Judikatúra Súdneho dvora sleduje tento smer. V tejto judikatúre sa s odkazom na osobitost sporov v oblasti hospodárskej sútaze uplatnujú základné zásady trestného práva a základné zásady uvedené v clánku 6 EDLP. V rozsudku Komisia/Anic Partecipazioni([20]20) tak Súdny dvor pripustil uplatnitelnost zásady osobnej zodpovednosti na pravidlá hospodárskej sútaze.([21]21) Dalej v rozsudku Hüls/Komisia([22]22) Súdny dvor odkázal na zásadu prezumpcie neviny zarucenú clánkom 6 ods. 2 EDLP. V tejto veci sa súd Únie domnieval, ze s ohladom na povahu predmetného porusenia, ako aj na stupen prísnosti súvisiacich sankcií je potrebné uplatnit zásadu prezumpcie neviny na konania týkajúce sa porusenia pravidiel hospodárskej sútaze uplatnitelných na podniky, ktoré môzu vyústit do ulozenia pokút alebo penále.([23]23) 52. Tieto prvky dostatocne preukazujú, ze v rámci preskúmania tohto odvolania treba venovat osobitnú pozornost dodrziavaniu základných záruk zakotvených v clánkoch 47 az 49 Charty základných práv Európskej únie([24]24), ako aj v clánku 6 EDLP. B - O prvom dôvode zalozenom na neexistencii právneho základu sporného rozhodnutia 53. Spolocnost TKS v zásade tvrdí, ze Komisia z dôvodu skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO 23. júla 2002 stratila právomoc ulozit sankcie za porusenia clánku 65 UO a ze neexistuje ziadne ustanovenie, ktoré by túto institúciu oprávnovalo na uplatnenie uvedeného clánku. 1. Tvrdenia úcastníkov konania 54. Prvý dôvod sa clení na styri casti zalozené po prvé na porusení zásady nulla poena sine lege z dôvodu uplatnenia clánku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002, po druhé na nezákonnom charaktere spojeného uplatnenia clánku 23 nariadenia c. 1/2003 a clánku 65 ods. 1 UO, po tretie na porusení suverenity signatárskych státov Zmluvy o ESUO a po stvrté na neuplatnitelnosti rozsudku González y Díez/Komisia, na ktorý Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku odkazuje. a) O prvej casti zalozenej na porusení zásady nulla poena sine lege z dôvodu uplatnenia clánku 65 ods. 1 UO po skoncení platnosti Zmluvy o ESUO, teda po 23. júli 2002 55. Podla spolocnosti TKS opierat po 23. júli 2002 rozhodnutie o clánok 65 UO na úcely ulozenia sankcie za porusenia, ktoré sa skoncili pred skoncením platnosti Zmluvy o ESUO, porusuje zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov. Pripustit, ze na urcité konania, na ktoré sa uplatnovala Zmluva o ESUO, sa dnes vztahuje Zmluva ES z dôvodu kontinuity práva Únie, je v rozpore so zásadami Viedenského dohovoru o zmluvnom práve([25]25) a vedie k pripusteniu analogického výkladu ustanovení trestného práva. 56. Z dôvodu skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO a neexistencie prechodných opatrení týkajúcich sa clánku 65 UO uz Komisia po 23. júli 2002 nemala právomoci vyplývajúce z tohto clánku. Otázka vztahu medzi clánkami 65 UO a 81 ES, ako aj výkladu lex specialis, teda nie je z pohladu predmetnej veci relevantná. 57. Po prvé sa Komisia domnieva, ze Zmluva o ESUO a Zmluva ES vychádzajú z jednotného právneho poriadku, v rámci ktorého Zmluva o ESUO predstavovala lex specialis vo vztahu k Zmluve ES. Zásada nulla poena sine lege je tak dodrzaná, lebo po skoncení platnosti Zmluvy o ESUO boli rovnaké kartelové dohody stále zakázané clánkom 81 ES, ktorý je v podstate rovnakým pravidlom ako pravidlo v clánku 65 UO. Preto ked sa uplatnia vseobecné zásady práva upravujúce uplatnovanie právnych predpisov v case, s výnimkou zásady lex mitior, uplatnuje sa právo platné v rozhodnom case. 58. Po druhé sa Komisia stále povazuje za príslusnú uplatnovat clánok 65 ods. 1 UO. Zmluva o ESUO a Zmluva ES vytvárajú jednotný právny poriadok vzhladom na jednotný zákaz porusení pravidiel hospodárskej sútaze, na jednotnú právomoc Komisie v tejto oblasti, ako aj na vztah lex specialis a lex generalis medzi týmito doma zmluvami, ktorý je charakterizovaný najmä vseobecnou povahou zákazu kartelových dohôd, stanoveného v clánku 81 ES. Kedze sa na tento právny poriadok stále uplatnujú vseobecné zásady práva, najmä tie, ktoré upravujú uplatnovanie právnych predpisov v case, zachovanie právomoci Komisie ja aj napriek skonceniu platnosti Zmluvy o ESUO dôvodné. b) O druhej casti zalozenej na nezákonnom charaktere spojeného uplatnenia clánku 23 nariadenia c. 1/2003 a clánku 65 ods. 1 UO 59. Po prvé spolocnost TKS zo skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO odvodzuje neexistenciu akéhokolvek právneho základu, ktorý by trestal porusenie clánku 65 ods. 1 UO. Pripomína zákaz analogického výkladu v trestnom práve a tvrdí, ze Súd prvého stupna pouzil takýto výklad, ked pripustil, ze Komisia sa mohla opierat o clánok 23 nariadenia c. 1/2003, aby potrestala porusenia Zmluvy o ESUO. 60. Po druhé TKS pripomína, ze nie je úlohou súdu Únie zaplnit právne vákuum vyplývajúce z neexistencie prechodných ustanovení týkajúcich sa clánku 65 UO. 61. Po tretie sa domnieva, ze s ohladom na zásadu vymedzenia právomocí sú právomoci Komisie zakotvené v Zmluve ES striktne obmedzené na túto zmluvu. Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnieval, ze clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 sa ako procesné pravidlo uplatnuje na predmetnú vec. Navyse uz nebolo mozné uplatnit zásady uplatnovania právnych predpisov v case, lebo Komisia stratila akúkolvek právomoc trestat porusenia clánku 65 ods. 1 UO. 62. Komisia sa domnieva, ze Súd prvého stupna správne uplatnil zásady uplatnovania právnych predpisov v case. Vzhladom na postavenie clánku 81 ES ako lex generalis sa vseobecne uplatnuje clánok 23 nariadenia c. 1/2003 a akékolvek prechodné ustanovenie týkajúce sa clánku 65 UO je zbytocné. Navyse Komisia tým, ze opierala svoju právomoc o toto ustanovenie, neporusila ziadnu vseobecnú zásadu výkladu, lebo otázka správnej právomoci nesúvisí s otázkou zákonnosti trestov a Súdny dvor uz vo svojej judikatúre pripustil teleologický výklad represívnych ustanovení.([26]26) c) O tretej casti zalozenej na porusení suverenity signatárskych státov Zmluvy o ESUO 63. Spolocnost TKS sa domnieva, ze napadnutý rozsudok porusuje suverenitu signatárskych státov Zmluvy o ESUO, lebo po skoncení platnosti tejto zmluvy bola právomoc ukladat sankcie v tejto oblasti vrátená clenským státom, kedze signatárske státy preniesli sankcnú právomoc na Komisiu len do tohto dátumu. 64. Komisia pochybuje, ze spolocnost TKS sa ako právnická osoba súkromného práva môze odvolávat na takéto porusenie. Z dôvodu kontinuity v rámci rovnakého právneho poriadku clenské státy, ktoré jednomyselne potvrdili sporné rozhodnutie v rámci poradného výboru, nikdy nemali právomoci na zamedzenie kartelovým dohodám v predmetnom sektore, ani im neboli vrátené. Spolocnost TKS sa tak snazí získat beztrestnost v starých prípadoch, ktorá je nezlucitelná s dôlezitostou zákazu kartelov. d) O stvrtej casti zalozenej na neuplatnitelnosti uz citovaného rozsudku González y Díez/Komisia 65. Podla spolocnosti TKS nie je odkaz Súdu prvého stupna na uz citovaný rozsudok González y Díez/Komisia relevantný, lebo predmet sporu (státna pomoc) a úcinky skreslenia hospodárskej sútaze nemozno porovnávat s predmetnou vecou. Okrem toho predmetné porusenie nevyvoláva úcinky v budúcnosti. 66. Komisia sa domnieva, ze urcité aspekty tejto veci a uz citovaného rozsudku González y Díez/Komisia sú porovnatelné, lebo v oboch prípadoch doslo k vsetkým skutkovým okolnostiam pred skoncením platnosti Zmluvy o ESUO, ale ku konaniu o vrátení pomoci alebo o sankcii doslo po 23. júli 2002. Navyse v oboch prípadoch mohlo narusenie hospodárskej sútaze vyvolat skodlivé úcinky v budúcnosti. 2. Posúdenie 67. Styri casti prvého dôvodu preskúmam spolocne. Spolocnost TKS v podstate ziada Súdny dvor, aby sa vyjadril k otázke, ci po skoncení platnosti Zmluvy o ESUO mohla Komisia, opierajúc svoju právomoc o nariadenie c. 1/2003, ktoré, pripomínam, je vykonávacím nariadením clánku 81 ES, konstatovat a ulozit sankciu za porusenie clánku 65 ods. 1 UO. 68. Na úcely konstatovania porusenia sa Komisia v tejto veci opierala o clánok 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003. Okrem toho na úcely ulozenia pokuty spolocnosti TKS sa Komisia opierala o clánok 23 ods. 2 tohto nariadenia. Komisia vsak vypocítala výsku tejto pokuty nie s odkazom na výpoctový vzorec stanovený v tomto druhom ustanovení, ale vzorec stanovený v clánku 65 ods. 5 UO, a to podla zásady lex mitior. 69. Nie je to prvýkrát, co Komisia zalozila rozhodnutie na spojení hmotného práva a procesného práva vyplývajúceho zo Zmluvy o ESUO a Zmluvy ES. Rovnako postupovala v dvoch iných veciach.([27]27) 70. Komisia tak konala, lebo neexistuje ziadne prechodné ustanovenie, ktoré by jej umoznovalo konstatovat a potrestat porusenie clánku 65 ods. 1 UO po skoncení platnosti Zmluvy o ESUO. Preto ak sa jej nepodarí prijat rozhodnutie pred skoncením platnosti uvedenej zmluvy z dôvodu neskorého odhalenia protisútazných cinností, alebo, ako je to v predmetnej veci, z dôvodu zrusenia prvého rozhodnutia, nijaký predpis jej neumoznuje zaistit dodrziavanie práv a povinností vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia. 71. Dalej ani jedno z týchto dvoch nariadení o uplatnovaní pravidiel Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze, teda ani nariadenie Rady c. 17 zo 6. februára 1962,([28]28) ani nariadenie c. 1/2003, neupravuje situácie, ku ktorým doslo za úcinnosti Zmluvy o ESUO. Touto situáciou sa zaoberá len oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so zálezitostami týkajúcimi sa hospodárskej sútaze vyplývajúcimi zo skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO [neoficiálny preklad].([29]29) Bod 31 tohto oznámenia stanovuje: "Ak pri uplatnovaní pravidiel Spolocenstva týkajúcich sa hospodárskej sútaze na dohody Komisia konstatuje porusenie v oblasti, na ktorú sa vztahuje Zmluva o ESUO, uplatnitelnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohladu na dátum uplatnenia tá, ktorá platí v okamihu, ked vznikli skutocnosti predstavujúce porusenie. V kazdom prípade z procesného hladiska uplatnitelnou právnou úpravou po uplynutí Zmluvy o ESUO je právna úprava ES..." [neoficiálny preklad] 72. Z dôvodu tejto medzery Komisia prijala prvé riesenie, ktoré Súd prvého stupna zamietol v rozsudkoch z 25. októbra 2007, SP/Komisia([30]30), Riva Acciaio/Komisia (T-45/03), Feralpi Siderurgica/Komisia (T-77/03) a Ferriere Nord/Komisia (T-94/03). V kazdej z týchto vecí Komisia zalozila svoju právomoc výlucne na ustanoveniach Zmluvy o ESUO, a to aj napriek skonceniu jej platnosti. Komisia sa teda v rozhodnutí prijatom 17. decembra 2002 voci Ferriere Nord SpA na úcely konstatovania porusenia clánku 65 ods. 1 UO opierala o clánok 65 ods. 4 UO a na úcely ulozenia pokuty podniku o clánok 65 ods. 5 UO. 73. Súd prvého stupna zrusil vsetky tieto rozhodnutia z dôvodu nedostatku právomoci. Osobitne pripomenul, ze v súlade s judikatúrou Súdneho dvora([31]31) ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávnuje institúciu Spolocenstva na prijatie predmetného aktu, musí platit v okamihu jeho prijatia. 74. V ziadnej z týchto vecí Komisia nepodala odvolanie. 75. V predmetnej veci teda Komisia predstavuje nové riesenie spocívajúce v tom, ze svoje rozhodnutie zalozila na spojení hmotného práva vyplývajúceho zo Zmluvy o ESUO a procesného práva vyplývajúceho zo Zmluvy ES, platného v okamihu prijatia sporného rozhodnutia. 76. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna potvrdil zákonnost tohto spojenia, opierajúc sa o teleologický výklad pravidiel vytvorených normotvorcom Únie. Súd prvého stupna rozdelil svoje odôvodnenie, ktorým uznal právomoc Komisie prijat takéto rozhodnutie, do troch castí. Najskôr v bodoch 75 az 79 napadnutého rozsudku pripomenul povahu a dosah Zmluvy o ESUO v právnom poriadku Únie. Dalej sa uplatnením výkladových pravidiel vytvorených Súdnym dvorom Súd prvého stupna v bodoch 80 az 84 tohto rozsudku opieral o súlad a identitu cielov sledovaných oboma zmluvami. Napokon v bodoch 85 az 89 uvedeného rozsudku Súd prvého stupna overil, ze Komisia konala v súlade so zásadou zákonnosti a osobitne so zásadami uplatnovania právnych predpisov v case. 77. V týchto návrhoch podporím, tak ako Súd prvého stupna, platnost tohto právneho základu a na ten úcel pouzijem hlavné línie jeho odôvodnenia. 78. V právnom poriadku Únie vytvárala Zmluva o ESUO osobitný systém v oblasti oceliarskeho a uholného sektora, ktorý sa odchyluje od vseobecných pravidiel stanovených v rámci zmluvy ES. Vztah medzi týmito dvoma zmluvami bol upravený v clánku 305 ES. Toto ustanovenie viedlo k vylúceniu uplatnenia Zmluvy ES a z nej odvodenej právnej úpravy na tovary spadajúce do oceliarskeho a uholného sektora, ked sa na otázky, ktoré vznikli, vztahovala osobitná právna úprava stanovená v rámci Zmluvy o ESUO.([32]32) 79. V prípade neexistencie osobitných ustanovení sa vsak Zmluva ES a jej vykonávacie ustanovenia uplatnovali na výrobky, ktoré patrili do tohto sektorového spolocenstva([33]33) a po jeho skoncení 23. júla 2002 sa vseobecná pôsobnost Zmluvy ES rozsírila na sektory, ktoré boli pôvodne upravené Zmluvou o ESUO. 80. Toto nástupníctvo právneho rámca Zmluvy ES vo vztahu k právnemu rámcu Zmluvy o ESUO patrí do kontextu "funkcnej" jednotnosti týchto dvoch spolocenstiev.([34]34) Súdny dvor velmi skoro uznal existenciu jednotného právneho poriadku.([35]35) Pripustil tiez existenciu pokracujúceho právneho poriadku, v ktorom, s výnimkou výslovného vyjadrenia opacnej vôle normotvorcu Únie musí byt zaistená kontinuita právnych struktúr v prípade zmeny právnej úpravy.([36]36) 81. Rozsudky Busseni([37]37) a Lucchini([38]38), o ktoré Súd prvého stupna opiera svoje odôvodnenie, ukazujú spôsob, akým Súdny dvor poníma túto funkcnú jednotnost medzi týmito dvoma zmluvami. Tieto dve veci sa týkali právomoci Súdneho dvora rozhodovat o návrhu na zacatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa výkladu pravidiel Zmluvy o ESUO. 82. Prvá vec sa týkala situácie, v ktorej táto právomoc nebola výslovne stanovená v clánku 41 UO v rozpore s ustanovením clánku 234 UO. Na úcely zaplnenia tejto medzery siel Súdny dvor nad rámec existujúcich rozdielov v zneniach týchto dvoch ustanovení a opieral sa o spolocné ciele, ktoré tieto ustanovenia sledujú, ako aj o úcel a koherenciu zmlúv. Preto uviedol, ze "by bolo... v rozpore s [týmto] úcelom a [touto] koherenciou, aby v prípade, ze ide o pravidlá vyplývajúce zo [Zmluvy ES a Zmluvy ESAE], prinálezalo urcenie ich zmyslu a dosahu s konecnou platnostou Súdnemu dvoru..., zatial co ak sa predmetné normy vztahujú k Zmluve o ESUO, prinálezala by táto právomoc len viacerým vnútrostátnym súdom, ktorých výklady by sa mohli lísit a Súdny dvor by nemal právomoc zabezpecit jednotný výklad týchto noriem([39]39)".([40]40) 83. Súdny dvor potom uplatnil toto odôvodnenie v uz citovanej veci Lucchini. Táto vec sa týkala situácie, v ktorej z dôvodu skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO Súdny dvor stratil právomoc rozhodovat o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu a uplatnenia uvedenej zmluvy. Súdny dvor sa aj napriek tomu, ze sa clánok 41 UO uz nemôze uplatnit, domnieval, ze by bolo v rozpore s úcelom a koherenciou zmlúv a nezlucitelné s kontinuitou právneho poriadku Spolocenstva, ak by Súdny dvor nemal právomoc zabezpecit jednotný výklad predpisov vztahujúcich sa k Zmluve o ESUO, ktorej úcinky pretrvávajú aj po uplynutí jej platnosti.([41]41) 84. Na základe tejto judikatúry Súd prvého stupna uznal spornú právomoc Komisie. Okrem rozdielov v znení, ktoré existujú medzi clánkami 65 ods. 1 UO a 81 ES, Súd prvého stupna zdôraznil, ze súdy Únie vykladajú tieto ustanovenia rovnako a tieto ustanovenia sledujú rovnaké ciele. 85. Znenie clánkov 65 ods. 1 UO a 81 ods. 1 ES stací na preukázanie, ze clenské státy hodlali zachovat rovnaké pravidlá a rovnakú pôsobnost Spolocenstiev. Hoci obe tieto ustanovenia znejú inak, jedno aj druhé vyjadruje rovnaké potreby, cize vytvorit spolocný trh, na ktorom existuje zdravá a úcinná hospodárska sútaz, a zakotvit na tento úcel zákaz dohôd, ktorých cielom a úcinkom je narusenie normálneho fungovania hospodárskej sútaze. Ako uviedol Súd prvého stupna, pokracovanie neskreslenej hospodárskej sútaze v oceliarskom a uhliarskom sektore teda nebolo z dôvodu skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO prerusené, iba pokracovalo v rámci Zmluvy ES. Okrem toho chránia clánky 65 ods. 1 UO a 81 ods. 1 ES rovnaké právne záujmy. Pokial ide o opatrenia, obe tieto ustanovenia sa opierajú o rovnaké predpoklady([42]42) a ich uplatnenie prinálezí rovnakému orgánu, a to Komisii. 86. Za týchto podmienok a pod podmienkou dodrzania zásad upravujúcich uplatnovanie právnych predpisov v case sa domnievam, ze Súd prvého stupna mohol oprávnene rozhodnút, ze kontinuita právneho poriadku Spolocenstva a jeho cielov, ktoré riadia jeho cinnost, vyzaduje, aby Európske spolocenstvo ako nástupca Európskeho spolocenstva uhlia a ocele zabezpecovalo, pokial ide o situácie vzniknuté podla Zmluvy o ESUO, dodrziavanie práv a povinností, ktoré vznikli z tohto dôvodu tak clenským státom, ako aj jednotlivcom podla Zmluvy o ESUO.([43]43) Pripustit, ze po skoncení platnosti Zmluvy o ESUO Spolocenstvo túto právomoc stratilo, sa mi zdá v rozpore s úcelom a koherenciou zmlúv zamýslanou normotvorcom Spolocenstva a nezlucitelné s kontinuitou právneho poriadku Spolocenstva uznanou Súdnym dvorom. 87. Tento výklad je zrejmý, len ak Spolocenstvo, ktoré je v danom prípade zastúpené Komisiou, koná v súlade so vseobecnými zásadami, ktoré riadia uplatnovanie právnych predpisov v case.([44]44) Tieto zásady pripomenul Súd prvého stupna v bode 85 napadnutého rozsudku a uvádzam ich dalej. 88. Pokial ide o procesné pravidlá, tie sa vztahujú na vsetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia ich úcinnosti. Inými slovami, Komisia musí stíhat porusenie spáchané za úcinnosti Zmluvy o ESUO podla konania a vo formách stanovených v ustanoveniach, ktoré sú úcinné v case vydania rozhodnutia, teda podla ustanovení stanovených v rámci nariadenia c. 1/2003. 89. To vsak neplatí v prípade hmotnoprávnych pravidiel. Tie nie sú retroaktívne, pokial normotvorca Únie nestanovuje inak.([45]45) Uplatnitelným hmotným právom teda ostáva právo, ktoré bolo úcinné v case, ked doslo k poruseniu. Uvedené pravidlo umoznuje zarucit právnu istotu jednotlivcom, ktorí musia poznat hranice svojej individuálnej slobody, pricom nemôzu byt následne prekvapení zákonom so spätnou úcinnostou. 90. Takéto pravidlo vyplýva zo zásady zákonnosti trestných cinov a trestov zakotvenej v clánku 49 ods. 1 Charty, ako aj v clánku 7 ods. 1 EDLP. 91. Clánok 49 Charty uvádza: "Nikoho nemozno odsúdit za konanie alebo opomenutie, ktoré v case, ked bolo spáchané, nebolo podla vnútrostátneho alebo medzinárodného práva trestným cinom. Takisto nesmie byt ulozený trest prísnejsí, nez aký bolo mozné ulozit v case spáchania trestného cinu. Ak po spáchaní trestného cinu zákon ustanovuje miernejsí trest, ulozí sa tento trest." 92. Analýza vykonaná Súdom prvého stupna v bode 89 napadnutého rozsudku sa mi zdá úplne v súlade s touto zásadou. Clánok 65 ods. 1 UO, ktorý definuje porusenie, predstavuje hmotné pravidlo uplatnitelné a skutocne uplatnené Komisiou. Sporné rozhodnutie sa týka právnej situácie, ku ktorej nesporne doslo pred skoncením platnosti Zmluvy o ESUO, pretoze prebiehala od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994. Okrem toho s ohladom na skutocnost, ze Zmluva o ESUO je lex specialis, na situácie, ku ktorým doslo pred skoncením jej platnosti, sa uplatnovala len táto zmluva a pravidlá prijaté na jej vykonanie. Napokon, ako uviedol Súd prvého stupna, normotvorca Spolocenstva vôbec nestanovil retroaktívne uplatnenie clánku 81 ES po skoncení platnosti Zmluvy o ESUO. 93. Komisia teda tým, ze prijala sporné rozhodnutie, správne odsúdila konanie, ktoré v case, ked bolo spáchané, bolo porusením. Kedze bolo toto porusenie spáchané medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994, bolo jasne a presne definované v clánku 65 ods. 1 UO. Okrem toho bol za uvedené porusenie stanovený trest, ktorý bol jasne definovaný v clánku 65 ods. 5 UO. Podniky boli teda velmi dobre informované o následkoch svojho konania tak v rámci prvého konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, ako aj v rámci konania v tejto veci. Napokon poznamenávam, ze v takom osobitnom rámci opätovného prijatia rozhodnutia sa spolocnost TKS nemôze platne opierat o skoncenie platnosti Zmluvy o ESUO, aby sa vyhla odsúdeniu Komisiou (v rozsahu, v akom sa jej pripisuje porusenie spáchané spolocnostou Thyssen). 94. Pokial ide o procesné pravidlá, je známe, ze v rámci vykonania clánku 81 ES predstavujú clánok 7 ods. 1 a clánok 23 ods. 2 tohto nariadenia ustanovenia, na základe ktorých je Komisia oprávnená prijat odsudzujúce rozhodnutie a potrestat podniky, ktoré porusili clánok 81 ES. Kedze Súd prvého stupna usúdil, ze tieto ustanovenia predstavujú procesné pravidlá, zarucil tým ich okamzité uplatnenie. 95. Odlisný postoj zastávam, pokial ide práve o tento druhý záver Súdu prvého stupna. Clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 neoprávnuje Komisiu len ulozit pokutu. Stanovuje aj výsku tejto pokuty. Za týchto podmienok sa domnievam, ze toto ustanovenie predstavuje pravidlo hmotného práva. 96. Rozumiem vsak, ze v osobitnom kontexte tejto veci sa Komisia oprela o uvedené ustanovenie, aby mala sankcnú právomoc voci spolocnosti TKS. Pokial ide o pokutu, Komisia v súlade so zásadou lex mitior uvedenou v clánku 49 ods. 1 Charty vypocítala jej výsku podla clánku 65 ods. 5 UO tak, aby bola spolocnosti TKS ulozená tá najmiernejsia sankcia. 97. S ohladom na vyssie uvedené sa domnievam, ze Súd prvého stupna sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze rozhodol, ze Komisia sa mohla v situácii ako vo veci samej opierat o clánok 7 ods. 1 a clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, aby konstatovala a sankcionovala kartely uskutocnené v oblasti, ktorá patrí do pôsobnosti Zmluvy o ESUO. 98. Musím ale uviest, ze v rozpore s tým, co uviedol Súd prvého stupna v bode 84 napadnutého rozsudku, mohla Komisia takto konat nie po 23. júli 2002, teda po dátume skoncenia platnosti Zmluvy o ESUO, ale po 1. máji 2004, teda dátume, ked nadobudlo úcinnost nariadenie c. 1/2003. 99. Tento omyl vsak nemá nijaký vplyv na riesenie sporu. 100. S ohladom na vsetky tieto úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby prvý dôvod zamietol ako nedôvodný. C - O druhom dôvode zalozenom na porusení zásady právnej sily rozhodnutej veci v súvislosti s pripísaním zodpovednosti za cinnosti spolocnosti Thyssen spolocnosti TKS 1. Tvrdenia úcastníkov konania 101. V rámci druhého dôvodu spolocnost TKS tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked rozhodol, ze otázka týkajúca sa skutocnosti, ze jej boli pripísané cinnosti spáchané spolocnostou Thyssen, mala právnu silu rozhodnutej veci. 102. Tento dôvod je rozdelený na tri casti. 103. V rámci prvej casti spolocnost TKS v zásade tvrdí, ze Súd prvého stupna prijal nesprávny výklad bodu 88 uz citovaného rozsudku Súdneho dvora ThyssenKrupp/Komisia. Podla spolocnosti TKS Súdny dvor v tomto bode rozhodol, ze nebola fakticky zodpovedná za cinnosti spolocnosti Thyssen, a táto otázka je dnes rozhodnutá s právnou silou rozhodnutej veci. Preto jej Komisia nemôze platne ulozit pokutu za protiprávne konanie spolocnosti Thyssen. 104. Komisia sa domnieva, ze spolocnost TKS skresluje napadnutý rozsudok. Tak ako rozhodol Súd prvého stupna, Súdny dvor uznal, ze Komisia má na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 právo pripísat spolocnosti TKS zodpovednost za cinnosti spolocnosti Thyssen. Okrem toho výklad spolocnosti TKS naráza na samotný predmet vzájomného odvolania podaného na Súdny dvor. Toto odvolanie sa týkalo len vzdania sa práva byt vypocutý. Súdny dvor teda nebol povinný meritórne preskúmat vyhlásenie o prevzatí zodpovednosti. 105. V rámci druhého dôvodu spolocnost TKS tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil zásadu právnej sily rozhodnutej veci tým, ze rozsíril pôsobnost tejto zásady nad rámec predmetu sporu uvedeného v predchádzajúcom konaní. Predmet tohto sporu bol obmedzený na porusenie práva na obhajobu spolocnosti TKS v rámci prijatia pôvodného rozhodnutia. Podla nej teda nemohla byt právna sila rozhodnutej veci prekázkou podania zaloby proti novému rozhodnutiu, v rámci ktorej mohla uplatnit nezákonnost vyhlásenia z 23. júla 1997. V tejto súvislosti spolocnost TKS pripomína, ze skutkové okolnosti týkajúce sa údajného prenosu zodpovednosti za cinnosti spolocnosti Thyssen na nu sa vzhladom na odvolanie uvedeného vyhlásenia medzi pôvodným rozhodnutím a sporným rozhodnutím zmenili. 106. Na druhej strane spolocnost TKS tvrdí, ze tým Súd prvého stupna porusil jej práva na obhajobu, lebo ju zbavil moznosti uviest dôvody, ktoré predtým este nikdy neuviedla. 107. Komisia sa domnieva, ze tieto tvrdenia spolocnosti TKS sú v rozpore s tvrdeniami, ktoré predlozila na prvom stupni, podla ktorých tvrdila, ze súd Únie uz definitívne rozhodol o otázke prenosu zodpovednosti. Tento dôvod je teda nový, a preto v stádiu odvolania neprípustný. 108. Okrem toho podla ustálenej judikatúry sa právna sila rozhodnutej veci spája len so skutkovými a s právnymi otázkami, o ktorých sa skutocne alebo nutne rozhodlo predmetným rozsudkom. Komisia spresnuje, ze tak sporné konanie týkajúce sa pôvodného rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré vyústilo do napadnutého rozsudku, vyzadovali analýzu otázky, ci mohla na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 pripísat spolocnosti TKS zodpovednost za porusenie spáchané spolocnostou Thyssen. 109. Vyhlásenie z 23. júla 1997 bolo teda predmetom sporu v týchto konaniach a v bodoch 59 a 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia Súd prvého stupna konstatoval pripísatelnost, ktorá nebola napadnutá v odvolaní a ktorú vecne potvrdil Súdny dvor. Vzhladom na povinnost podla clánku 233 ES prijat opatrenia zamerané na zabezpecenie súladu s rozsudkom Súdneho dvora bola Komisia povinná zohladnit tieto závery. Kedze bolo okrem toho sporné rozhodnutie prijaté v rovnakom správnom konaní ako pôvodné rozhodnutie, spolocnost TKS nemôze v súvislosti s rovnakými skutkovými okolnostami uvádzat rôzne tvrdenia. 110. Pokial ide o odvolanie vyhlásenia z 23 júla 1997, Komisia tvrdí, ze uz nebolo právne mozné, lebo medzitým doslo k prijatiu sporného rozhodnutia. 111. V rámci tretej casti spolocnost TKS uplatnuje nezákonnost prenosu zodpovednosti, ktoré vykonala Komisia na základe vyhlásenia z 23. júla 1997. Po prvé hodlala niest zodpovednost len za zaloby týkajúce sa obcianskoprávnej zodpovednosti za skody podané proti spolocnosti Thyssen. Po druhé, pokial ide o uplatnenie pravidiel hospodárskej sútaze, nie je právnym nástupcom spolocnosti Thyssen, co podla judikatúry neumoznuje prenos zodpovednosti. Po tretie takýto prenos by bol v rozpore so zásadou ius publicum privatorum pactis mutari non potest, podla ktorej osobitný alebo súkromný dohovor nemôze zmenit právne následky vyplývajúce z verejného práva. 112. Komisia nesúhlasí s týmito tvrdeniami. Po prvé pripomína, ze spolocnost TKS odvolala vyhlásenie z 23. júla 1997 len pred Súdom prvého stupna v priebehu konania zacatého proti spornému rozhodnutiu. Toto odvolanie pôsobilo tak, ze pokial ide o cinnosti spolocnosti Thyssen, doslo k premlcaniu. 113. Po druhé vsetci úcastníci konania si boli vedomí toho, ze neslo o prevod v obcianskom práve, ale o prevzatie zodpovednosti za porusenie v súvislosti s pokutou. To vyplýva z pojmov pouzitých spolocnostou TKS a zo skutkových zistení, ktoré súd Únie vykonal v rámci konania zacatého proti pôvodnému rozhodnutiu. 114. Po tretie clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 nebráni tomu, aby bola podniku, ktorý získal odvetvie cinností za takých podmienok ako v predmetnej veci, ulozená pokuta, ked pred Komisiou jednoznacne vyhlási, ze hodlá niest zodpovednost za kartel. Podla názoru Komisie nie je táto situácia porovnatelná s vyhlásením adresovaným Komisii, ktorým ju informuje o prevzatí zodpovednosti dohodnutom dvojstranne medzi dvomi podnikmi. Takýmto prevodom zodpovednosti by mohla byt právomoc Komisie zbavená svojho úcinku napríklad na základe nizsieho obratu alebo zlej financnej situácie spolocnosti, ktorá prevzala zodpovednost. 2. Posúdenie 115. Predtým, ako zacnem skúmat druhý odvolací dôvod, je dôlezité pripomenút odôvodnenie prijaté Súdom prvého stupna v napadnutom rozsudku, ako aj stádiá konania. a) Napadnutý rozsudok 116. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna rozhodol, ze o platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 a zákonnosti pripísania zodpovednosti za cinnosti spolocnosti Thyssen spolocnosti TKS uz s konecnou platnostou rozhodol súd Únie, a teda majú právnu silu rozhodnutej veci. 117. Na tento úcel Súd prvého stupna preskúmal pôsobnost vydaných rozsudkov v rámci konania namiereného proti pôvodnému rozhodnutiu. 118. Súd prvého stupna najskôr v bode 114 napadnutého rozsudku preskúmal pôsobnost uz citovaného rozsudku Súdu prvého stupna z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia. Vychádzal z predpokladu, ze "diskusii a následnému záveru Súdu prvého stupna o porusení práva spolocnosti TKS na obhajobu predchádzalo nutné urcenie platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997,([46]46) ktorým spolocnost TKS potvrdila, ze preberá zodpovednost za akty vykonané spolocnostou Thyssen". 119. Toto "urcenie" je uvedené v bode 62 uz citovaného rozsudku Súdu prvého stupna Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia. Znie takto: "... nebolo spochybnené, ze so zretelom na [vyhlásenie z 23. júla 1997] bola Komisia výnimocne oprávnená pripísat spolocnosti TKS zodpovednost za protiprávne konanie vytýkané spolocnosti Thyssen([47]47)... Treba vlastne uviest, ze takéto vyhlásenie, ktoré reaguje najmä na ekonomické hladiská súvisiace s koncentráciami medzi podnikmi, zahrna skutocnost, ze právnická osoba, ktorá sa stala zodpovednou za cinnosti inej právnickej osoby po dátume porusenia vyplývajúceho z uvedených cinností, je povinná zan zodpovedat, hoci v zásade táto zodpovednost prinálezí fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá viedla dotknutý podnik v case, ked doslo k poruseniu." 120. Súd prvého stupna potom v bodoch 116 az 138 napadnutého rozsudku preskúmal dosah uz citovaného rozsudku Súdneho dvora zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia. 121. V tomto ohlade sa sústredil na bod 88 uvedeného rozsudku. Tento bod reaguje na dôvod uplatnený Komisiou v rámci vzájomného odvolania. Komisia nesúhlasila so záverom Súdu prvého stupna, podla ktorého nerespektovala práva spolocnosti TKS na obhajobu. Konkrétne mu vytýkala, ze nezohladnil existenciu výnimocných okolností, ktoré jej umoznovali pripísat zodpovednost za cinnosti spolocnosti Thyssen priamo spolocnosti TKS. 122. Bod 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia znie: "Pokial ide o údajné mimoriadne okolnosti, na ktoré sa odvoláva Komisia [na úcely pripísania zodpovednosti za cinnosti spolocnosti Thyssen spolocnosti TKS], stací najprv pripomenút, ze spolocnost TKS nie je hospodárskym nástupcom spolocnosti Thyssen, kedze tá nadalej existovala ako samostatná právnická osoba az do dna prijatia [pôvodného rozhodnutia]. Dalej jednota cinnosti, ktorá mohla charakterizovat správanie spolocností Thyssen a TKS po 1. januári 1995, nepostacuje na to, aby bolo odôvodnené pripísat spolocnosti TKS cinnosti spolocnosti Thyssen pred týmto dátumom z dôvodu zásady..., podla ktorej právnická osoba môze byt potrestaná len za skutocnosti, ktoré sú jej individuálne vytýkané. Napokon, pokial ide o vyhlásenia, ktoré urobila TKS k cinnostiam spolocnosti Thyssen pocas správneho konania, uz... bolo uvedené, ze tie neumoznujú pripísat spolocnosti TKS zodpovednost za cinnosti spolocnosti Thyssen pred uvedeným dátumom." 123. Z tohto dôvodu Súdny dvor zamietol dôvod, ktorý Komisia uviedla na podporu svojho vzájomného odvolania. 124. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze tento bod mal za ciel len reagovat na tvrdenie Komisie týkajúce sa výnimocných okolností a neumoznoval dospiet k záveru, ze podla Súdneho dvora nemozno vyhlásit spolocnost TKS za zodpovednú za cinnosti spolocnosti Thyssen. 125. Z tohto dôvodu Súd prvého stupna v bode 139 napadnutého rozsudku rozhodol, ze "súd Spolocenstva usúdil, ze Komisia mala výnimocne vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 právo pripísat TKS zodpovednost za správanie vytýkané spolocnosti Thyssen", a v bode 144 rozsudku, ze "právnu otázku... týkajúcu sa platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 ako právneho základu pre pripísanie cinností spolocnosti Thyssen [spolocnosti TKS] a následnej sankcie ulozenej tejto spolocnosti TKS uz skúmal a rozhodol o nej s konecnou platnostou súd Spolocenstva, a teda má právnu silu rozhodnutej veci"([48]48). V bode 145 uvedeného rozsudku sa Súd prvého stupna domnieva, ze "táto právna sila rozhodnutej veci bráni tomu, aby bola [uvedená] právna otázka znovu predlozená Súdu prvého stupna a aby ju skúmal", a preto zamietol dôvod zalozený na nezákonnosti prevodu zodpovednosti ako neprípustný. b) Analýza 126. Tak ako spolocnost TKS zastávam názor, ze v analýze tejto otázky vykonanej Súdom prvého stupna je niekolko nesprávnych právnych posúdení. 127. Po prvé sa domnievam, ze Súd prvého stupna prijal nesprávny výklad bodu 88 uz citovaného rozsudku Súdneho dvora ThyssenKrupp/Komisia. 128. Podla môjho názoru Súdny dvor v uvedenom bode jasne neuznal záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupna v bode 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, pokial ide o existenciu údajných výnimocných okolností. Samotné precítanie bodu 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia stací na to, aby sme sa o tom presvedcili. Súd prvého stupna sa preto nemohol v bode 139 napadnutého rozsudku legitímne domnievat, ze "súd Spolocenstva" sa zarucil za takúto pripísatelnost. V tom podla môjho názoru spocíva prvé nesprávne právne posúdenie. 129. Po druhé sa domnievam, ze Súd prvého stupna neuplatnil správne zásadu právnej sily rozhodnutej veci, lebo otázky platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 a zákonnosti prenosu zodpovednosti neboli predmetom kontradiktórnej diskusie medzi stranami na prvom stupni. 130. Súdny dvor uznal zásadný význam zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútrostátnych právnych poriadkoch.([49]49) Táto zásada je vyjadrením zásady právnej istoty.([50]50) Zarucuje stabilitu práva a právnych vztahov, ako aj riadneho výkonu spravodlivosti. Súdne rozhodnutia, proti ktorým uz nemozno podat opravný prostriedok, sa stávajú nenapadnutelnými v spolocenských vztahoch, cize sa stávajú právnymi skutocnostami. Tieto skutocnosti treba dodrziavat. 131. Vseobecne sa pripústa, ze právna sila rozhodnutej veci sa vztahuje len na to, co bolo predmetom rozhodnutia. Je potrebné, aby pozadovaná vec bola rovnaká, aby bola zaloba zalozená na rovnakom právnom dôvode a medzi rovnakými stranami. Právna sila rozhodnutej veci tak bráni tomu, aby sa úcastníci konania obrátili na súd s poziadavkou, ktorá je rovnaká ako poziadavka, o ktorej dôvodnosti alebo nedôvodnosti uz bolo rozhodnuté, a umoznuje vyhnút sa nekonecnému spochybnovaniu situácií, o ktorých uz bolo rozhodnuté. 132. Súdny dvor pripustil, ze právna sila rozhodnutej veci sa nevztahuje len na výrok súdneho rozhodnutia, ale tiez na dôvody, o ktoré sa výrok nevyhnutne opiera a je s nimi neoddelitelne spätý. Preto uvádza, ze podla ustálenej judikatúry sa "právna sila rozhodnutej veci vztahuje len na skutkové a právne otázky, o ktorých skutocne a nevyhnutne rozhodlo predmetné súdne rozhodnutie".([51]51) Pokial sa nemýlim, Súdny dvor sa naopak nevyjadril k hraniciam rozsahu tejto právnej sily, ak neboli dodrzané procesné záruky spravodlivého procesu. 133. A to je predmet tejto veci. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna rozsíril pôsobnost právnej sily rozhodnutej veci na dôvod, ktorý pred ním nebol nikdy spochybnený a okrem toho neviedol k ziadnej kontradiktórnej diskusii medzi úcastníkmi konania. Domnievam sa, ze takýto výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci v rozsahu, v akom porusuje podstatné procesné záruky priebehu spravodlivého súdneho konania a osobitne zásadu konktradiktórnosti, predstavuje právne pochybenie. 134. Je vôbec mozné rozumne pripustit, ze právna sila rozhodnutej veci sa vztahuje na dôvod, ktorý sa vecne dotýka práv v súdnom konaní, zatial co úcastníci konania sa k nim v skutocnosti nevyjadrili? 135. Zásada kontradiktórnosti predstavuje základnú zásadu práva Únie,([52]52) ktorá vychádza z respektovania práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, zarucených jednak v clánku 47 Charty, jednak v clánku 6 EDLP. 136. Súdny dvor opätovne potvrdil dôlezitost a rysy tejto zásady v rozsudku z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i.([53]53). Zásada kontradiktórnosti sa uplatnuje na vsetky konania, ktoré môzu viest k rozhodnutiu institúcie Spolocenstva, ktoré významne ovplyvnuje záujmy osoby. Z tohto dôvodu sa uplatnuje pred súdmi Únie. Okrem toho slúzi vsetkým úcastníkom sporu, tak súkromným osobám, ako aj clenským státom a institúciám. 137. Podla Súdneho dvora zásada kontradiktórnosti znamená právo kazdého úcastníka konania zoznámit sa so skutocnostami, na ktorých súd zalozí svoje rozhodnutie, a právo vyjadrovat sa k nim. To umoznuje lepsie informovanie súdu. Tým, ze vsetky skutocnosti, ktoré môzu mat vplyv na riesenie sporu, podliehajú vyjadreniu úcastníkov konania, môze súd rozhodnút úplne nestranne s úplnou znalostou veci, a to z právneho, ako aj zo skutkového hladiska. To tiez umoznuje zalozit dôveru, ktorú musia mat osoby podliehajúce súdnej právomoci, pokial ide o výkon spravodlivosti. Táto dôvera znamená, ze úcastníkom konania sa zarucí moznost vyjadrit sa ku vsetkým skutocnostiam, na ktorých súd zalozil svoje rozhodnutie. 138. Táto judikatúra je v súlade s výkladom, ktorý zastáva Európsky súd pre ludské práva, pokial ide o právo na kontradiktórne konania. Toto právo je súcastou práva na spravodlivý proces stanoveného v clánku 6 EDLP, a kedze cielom tohto dohovoru je zarucit konkrétne a úcinné práva, ukladá najmä kazdému súdu povinnost skutocne preskúmat dôvody, tvrdenia a dôkazy navrhnuté úcastníkmi konania. 139. Zásada kontradiktórnosti nepriznáva kazdému úcastníkovi konania len právo zoznámit sa so skutocnostami a s vyjadreniami predlozenými súdu a vyjadrovat sa k nim. Znamená, ako Súdny dvor výslovne uznal v uz citovanom rozsudku Komisia/Írsko a i., aj "právo, aby sa úcastníci konania oboznámili s právnymi dôvodmi uplatnenými ex offo zo strany súdu, na ktorých chce súd zalozit svoje rozhodnutie, a aby mali moznost sa k nim vyjadrit". Podla Súdneho dvora na splnenie poziadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiz potrebné, aby sa úcastníci konania oboznámili tak so skutkovými okolnostami, ako aj s právnymi okolnostami, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania, a mali moznost kontradiktórne sa k nim vyjadrit. V dôsledku toho, okrem osobitných prípadov, ako sú najmä prípady stanovené v rokovacích poriadkoch súdov Únie, nemôze súd zalozit svoje rozhodnutie na právnom dôvode uplatnenom ex offo, aj keby islo o dôvod týkajúci sa verejného poriadku, bez toho, aby predtým vyzval úcastníkov konania, aby k uvedenému dôvodu predlozili svoje pripomienky. 140. Súdny dvor odvodil túto povinnost z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva, podla ktorého musí súd sám dodrziavat zásadu kontradiktórnosti, najmä ked rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného ex offo.([54]54) 141. V predmetnej veci z bodu 62 uz citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia vyplýva, ze Súd prvého stupna uplatnil zákonnost prenosu zodpovednosti uskutocneného Komisiou ex offo.([55]55) Tak ako uviedol Súd prvého stupna v bode 114 poslednej zarázke napadnutého rozsudku, záveru o porusení práva na obhajobu predchádzalo urcenie platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997. 142. Táto právna otázka vsak nebola predmetom ziadnej skutocnej diskusie medzi úcastníkmi konania. V prvom rade neslo o sporný bod, ktorý by úcastníci konania pred súdom spochybnovali. Úcastníci konania sa teda nevyjadrili. V druhom rade Súd prvého stupna nevyzval úcastníkov konania, aby predlozili svoje pripomienky, ked uplatnil uvedenú právnu otázku ex offo. 143. Zákonnost prenosu zodpovednosti ale bola rozhodujúca, pokial ide o výsledok konania. Okrem toho jej vyriesenie nebolo jednoznacné. Pojmy pouzité Súdom prvého stupna v uz citovanom rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia a úvahy prijaté Súdnym dvorom v rámci odvolania ukazujú, ze zákonnost prenosu zodpovednosti by sa mala este vázne prediskutovat. 144. V prvom rade Súd prvého stupna nepodáva v bode 62 tohto rozsudku presvedcivé vysvetlenia, pokial ide o dôvody, preco sa treba v tejto veci odchýlit od základnej zásady osobnosti trestov. Hoci na úcely odôvodnenia takéhoto výnimocného prenosu odkazuje na existenciu údajných "ekonomických hladísk súvisiacich s koncentráciami medzi podnikmi", takéto odôvodnenie sa mi zdá prílis vágne na odchýlenie sa od ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokial ide o pripísatelnost konania. 145. Dalej Súdny dvor velmi jasne neuznal záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupna v tomto bode 62, pokial ide o existenciu údajných výnimocných okolností. Neukladá ale právna sila rozhodnutej veci, ako základná zásada práva, ktorá je pramenom istoty a stability, ze má byt v prvom rade urcená s istotou? V skutocnosti nebol Súdny dvor nikdy poziadaný o urcenie zákonnosti takéhoto vyhlásenia. 146. Z tohto dôvodu vzhladom na neexistenciu kontradiktórnej diskusie, ako ani presvedcivých vysvetlení zo strany Súdu prvého stupna a takisto vzhladom na neuznanie zo strany Súdneho dvora sa domnievam, ze Súd prvého stupna sa nemôze legitímne domnievat, ze súd Únie rozhodol o otázkach týkajúcich sa zákonnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 a súvisiacom prenose zodpovednosti s konecnou platnostou. 147. Po tretie sa domnievam, ze Súd prvého stupna porusil rovnováhu medzi stranami tým, ze uplatnil námietku neprípustnosti proti TKS, cím odvolatelku jasne znevýhodnil oproti Komisii. 148. Podla judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva majú vsetci úcastníci konania právo uplatnit svoj postoj vyrovnaným spôsobom bez toho, aby konanie poskytovalo osobitnú výhodu jednému z nich.([56]56) Je to súcastou práva na spravodlivý proces. 149. Riesenie, ktoré v napadnutom rozsudku pouzil Súd prvého stupna, vsak vedie k tomu, ze spolocnost TKS uz nemôze spochybnit zákonnost vyhlásenia z 23. júla 1997 a súvisiaceho prenosu zodpovednosti, hoci v tejto súvislosti nebola nikdy vypocutá. Zatial co v rámci konania zacatého proti pôvodnému rozhodnutiu nemala moznost uplatnit svoje pripomienky, teraz sa proti nej uplatnuje námietka neprípustnosti týkajúca sa právnej sily rozhodnutej veci. Pokial ide o Komisiu, Súd prvého stupna naopak bez akejkolvek kontradiktórnej diskusie uznal, ze mala výnimocne právo opierat sa o toto vyhlásenie, a potom proti spochybneniu predlozenému spolocnostou TKS pouzil právnu silu rozhodnutej veci. Podla môjho názoru môze takéto posúdenie vyvolat dojem, ze existuje nerovnováha v prospech Komisie. 150. Vzhladom na vsetky tieto úvahy sa domnievam, ze Súd prvého stupna tým, ze sa domnieval, ze súd Únie rozhodol o otázke prenosu zodpovednosti s konecnou platnostou, prijal nesprávny výklad uz citovaného rozsudku Súdneho dvora ThyssenKrupp/Komisia a okrem toho porusil zásadu právnej sily rozhodnutej veci. Súd prvého stupna tým tiez zbavil spolocnost TKS práva na spravodlivý proces. 151. Z tohto dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, ze druhý dôvod uvedený spolocnostou TKS je dôvodný, a zrusil napadnutý rozsudok. D - O dôsledkoch zrusenia napadnutého rozsudku 152. Clánok 61 Statútu Súdneho dvora uvádza, ze v prípade zrusenia rozsudku napadnutého odvolaním Súdny dvor môze bud vrátit vec Vseobecnému súdu, alebo sám rozhodnút o veci samej, ak to stav konania dovoluje. 153. Spor v predmetnej veci sa týka stíhaní, ktoré zacala Komisia z dôvodu porusenia spáchaného spolocnostou Thyssen medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994. Jediným cielom sporného rozhodnutia je pripísat spolocnosti TKS na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovednost za protisútazné cinnosti spáchané spolocnostou Thyssen a z tohto dôvodu jej ulozit pokutu. 154. Najskôr treba urcit, ci mohla Komisia legitímne pripísat spolocnosti TKS zodpovednost za porusenie na základe vyhlásenia z 23. júla 1997. 155. Ak, ako sa domnievam, Komisia nebola oprávnená takto konat, je potrebné zistit, ci môze legitímne stíhat spolocnost Thyssen za cinnosti, ktoré táto spolocnost spáchala medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994 s ohladom na pravidlá premlcania. 156. Obe otázky boli predmetom kontradiktórnej diskusie pred Súdnym dvorom. Domnievam sa preto, ze pokial ide o tieto dve otázky, stav konania to dovoluje. 157. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby preskúmal stvrtý a siedmy dôvod zrusenia vznesený spolocnostou TKS pred Súdom prvého stupna. 1. O pripísatelnosti zodpovednosti za porusenie spáchané spolocnostou Thyssen spolocnosti TKS a) Tvrdenia úcastníkov konania([57]57) 158. V rámci svojho stvrtého odvolacieho dôvodu spolocnost TKS spochybnuje zákonnost pripísatelnosti zodpovednosti za porusenie spáchané spolocnostou Thyssen. Tvrdí, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 neumoznuje Komisii takéto pripísanie. Spolocnost TKS sa opiera jednak o judikatúru Súdneho dvora, podla ktorej v prípade právneho nástupníctva nemôze byt nástupca povazovaný za zodpovedného za cinnosti svojho predchodcu, ak tento predchodca este existuje. Dalej spolocnost TKS pripomína úvahy, ktoré Súdny dvor rozvinul v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, podla ktorých neexistovalo ziadne hospodárske nástupníctvo medzi týmito dvoma podnikmi, a ze ani jednotný postup zo strany týchto dvoch subjektov, ani vyhlásenia spolocnosti TKS pocas správneho konania neumoznujú odôvodnit túto pripísatelnost. Spolocnost TKS nakoniec uvádza zásadu ius publicum privatorum pactis mutari non potest, aby podporila, ze osobitný dohovor, ako je vyhlásenie z 23. júla 1997, nemôze zmenit právne následky vyplývajúce z verejného práva, a fortiori z trestného práva. 159. Komisia spochybnuje túto argumentáciu. V línii pripomienok predlozených v rámci konania proti pôvodnému rozhodnutiu Komisia v priebehu pojednávania opät uviedla, ze v predmetnej situácii slo o prípad právneho nástupníctva. Okrem toho sa domnieva, ze neexistovala nijaká právna prekázka, ktorá by jej bránila zohladnit takéto vyhlásenie vyjadrené slobodne a vedome spolocnostou TKS na to, aby tejto spolocnosti pripísala zodpovednost za protisútazné cinnosti spolocnosti Thyssen. b) Posúdenie 160. S argumentáciou Komisie nemôzem súhlasit. 161. Komisia tým, ze vyhlásila spolocnost TKS za zodpovednú za porusenie spáchané spolocnostou Thyssen, porusila zásadu osobnej zodpovednosti a zásadu, ktorá je s nou spojená, teda zásadu osobnosti trestov a sankcií, na ktorých je zalozené pripísanie zodpovednosti za protisútazné kartely.([58]58) 162. Tieto zásady predstavujú základné záruky vychádzajúce z trestného práva. Podla zásady osobnosti trestov je kazdý zodpovedný len za svoj vlastný cin. Podla zásady osobnosti trestov nemôze znásat trest iná osoba nez páchatel. Tieto zásady sú teda v rozpore so zalozením zodpovednosti fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá nebola ani páchatelom, ani spolupáchatelom porusenia, a obmedzujú tak výkon ius puniendi verejnoprávnymi orgánmi. Predstavujú tiez hranice, ktoré slúzia súkromným osobám, ktoré nemôzu byt nesprávne uznané vinnými za porusenie, ktoré nespáchali. 163. Ako som uviedol, Súdny dvor pripustil, ze zásada osobnej zodpovednosti sa uplatnuje na pravidlá hospodárskej sútaze v uz citovanom rozsudku Komisia/Anic Partecipazioni. V tejto veci sa súd domnieval, ze s ohladom na povahu porusenia, ako aj na povahu a prísnost súvisiacich sankcií má zodpovednost za spáchanie porusenia pravidiel hospodárskej sútaze osobný charakter.([59]59) Uz v rozsudku Hüls/Komisia, uz citovanom, uplatil Súdny dvor zásadu prezumpcie neviny.([60]60) Preto teda nie je zrejmé, ako by sa dodrzanie tejto zásady mohlo uviest do súladu s odsúdením osoby, ktorá bola nesprávne uznaná za vinnú. 164. Ak teda hospodársky subjekt porusí pravidlá hospodárskej sútaze, fyzická alebo právnická osoba, ktorá prevádzkuje tento subjekt, je zodpovedná za následky tohto porusenia, aj ked v case prijatia rozhodnutia konstatujúceho uvedené porusenie zodpovedá za prevádzkovanie podniku iná osoba.([61]61) Pokial právnická osoba, ktorá podnik riadila v case porusenia, existuje, zodpovedá za protiprávne správanie podniku, aj ked vecné a osobné prostriedky, ktoré prispeli k spáchaniu porusenia, prevzala po období, v ktorom doslo k poruseniu, tretia osoba.([62]62) 165. V takej oblasti, akou je hospodárska sútaz, sa vsak orgány stretávajú s komplikovanými postupmi, ktoré sa prejavujú necestným správaním spôsobilým zamaskovat alebo zmenit identitu páchatela (po restrukturalizácii, prevode alebo inej právnej alebo organizacnej zmene([63]63)). Aby sa podniky nemohli vyhnút sankciám ulozeným Komisiou a s cielom zarucit úcinné vykonanie pravidiel hospodárskej sútaze Súdny dvor striktne umoznuje, aby bola protisútazná cinnost spáchaná jednou spolocnostou pripísaná druhej spolocnosti v dvoch typoch situácií, a to po prvé ked predmetná spolocnost patrí do skupiny spolocností (co neplatí v predmetnej veci) a po druhé ked nová spolocnost pokracuje v cinnosti páchatela takým spôsobom, ze medzi prvou a druhou spolocnostou existuje "hospodárska kontinuita".([64]64) 166. Kritérium hospodárskej kontinuity sa ale uplatnuje len v prípade, ze právnická osoba zodpovedná za riadenie podniku prestala po spáchaní porusenia z právneho alebo ekonomického hladiska existovat.([65]65) A práve to je najpálcivejsou otázkou. 167. Hoci boli cinnosti, prostredníctvom ktorých sa spolocnost Thyssen mohla podielat na porusení, postúpené spolocnosti TKS od 1. januára 1995, spolocnost Thyssen aj nadalej existovala ako právnická osoba a pokracovala v hospodárskej cinnosti v iných odvetviach bez akéhokolvek strukturálneho prepojenia so spolocnostou TKS. Ako uviedla Komisia v bode 10 odôvodnenia sporného rozhodnutia, spolocnost Thyssen existovala este v den prijatia sporného rozhodnutia, teda 20. decembra 2006. Ako to uviedol Súdny dvor v bode 88 uz citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, nepohybujeme sa v rámci ekonomického nástupníctva medzi dvoma podnikmi. Z tohto dôvodu treba povazovat spolocnost Thyssen za zodpovednú za vsetky cinnosti, na ktorých sa zúcastnila pred 1. januárom 1995, teda pred prevodom jej odvetvia cinnosti na spolocnost TKS. Taký bol aj prvotný úmysel Komisie, lebo 24. apríla 1997 adresovala spolocnostiam TKS a Thyssen odlisné oznámenia o výhradách. Kazdý z týchto podnikov nan odpovedal takisto odlisným spôsobom. 168. Za týchto podmienok sa Komisia nemohla v clánku 2 ods. 2 sporného rozhodnutia odchýlit od zásady osobnej zodpovednosti tým, ze spolocnost TKS uznala zodpovednou za protiprávne správanie spolocnosti Thyssen, ku ktorému doslo medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994. 169. Sporné rozhodnutie teda porusuje zásadu osobnej zodpovednosti a nezohladnuje rozhodujúcu okolnost vyplývajúcu z ustálenej judikatúry Súdneho dvora o neexistencii ekonomickej kontinuity medzi spolocnostami TKS a Thyssen. 170. Okrem toho sa Komisia nemohla na úcely odchýlenia sa od pravidiel hospodárskej sútaze legitímne opierat o vyhlásenie z 23. júla 1997. 171. Týmto konaním Komisia porusila povahu týchto pravidiel a odklonila sa od úlohy, ktorá jej podla týchto pravidiel prinálezí. Uvedené pravidlá majú kogentnú povahu. Na jednej strane umoznujú zabezpecit zdravú a úcinnú hospodársku sútaz na spolocnom trhu zakázaním protisútazných dohôd a podielajú sa tak na naplnení cielov zverených Únii. Na druhej strane umoznujú dohliadat na blaho spotrebitela tým, ze ho chránia pred urcitým konaním podnikov. Ide preto o kogentné pravidlá, ktoré sú zakázané pre vsetkých a od ktorých sa teda strany nemôzu odchýlit prostredníctvom osobitných ujednaní. 172. V tejto súvislosti pripomínam, ze Komisii prinálezí v prvom rade dohliadat na uplatnovanie zásad stanovených v clánku 81 ES.([66]66) Nemôze preto akceptovat jednostranné vyhlásenie, akým je vyhlásenie z 23. júla 1997, ktoré vedie k odchýleniu sa od pravidiel a zásad týkajúcich sa pripísatelnosti protisútazného konania. Nemôze ani pripustit vyhlásenie, ktorým sa podnik nesprávne uznáva zodpovedným za porusenie, ktoré nespáchal. 173. Z tohto dôvodu a s ohladom na tieto úvahy zastávam názor, ze sporné vyhlásenie porusuje zásadu osobnej zodpovednosti, pokial ide o pripísatelnost porusenia spáchaného spolocnostou Thyssen medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994. 174. Preto sa domnievam, ze clánok 2 ods. 2 sporného rozhodnutia treba zrusit v rozsahu, v akom pripisuje spolocnosti TKS zodpovednost za uvedené porusenie. 175. K poruseniu vytýkanému spolocnosti Thyssen doslo a táto spolocnost bola vypocutá, lebo Komisia adresovala samostatné oznámenie o výhradách spolocnosti Thyssen 24. apríla 1997, na ktoré spolocnost Thyssen samostatne odpovedala. Ako vyplýva z bodu 13 odôvodnenia sporného rozhodnutia, spolocnost Thyssen odpovedala na oznámenie o výhradách vo vlastnom mene. 176. Teraz je potrebné odpovedat na otázku, ci Komisia este môze ulozit pokutu spolocnosti Thyssen z dôvodu protisútazných cinností, ktorých sa dopustila medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994, ako sú definované v clánku 1 sporného rozhodnutia. 2. O premlcaní právomoci Komisie potrestat porusenie spáchané spolocnostou Thyssen 177. V rámci siedmeho dôvodu smerujúceho k zruseniu spolocnost TKS tvrdí, ze porusenie spáchané spolocnostou Thyssen je od roku 1999, alebo prinajmensom od roku 2003, premlcané. Tvrdí najmä, ze kedze spolocnost Thyssen nebola úcastníkom konania proti pôvodnému rozhodnutiu, nedoslo k ziadnemu preruseniu premlcania ani k jeho pozastaveniu. Okrem toho tvrdí, ze kedze jej je vytýkané porusenie, ktoré spáchala spolocnost Thyssen, mozno jej ulozit trest len v rozsahu, v akom by ho bolo mozné ulozit jej právnemu predchodcovi, teda spolocnosti Thyssen. 178. Komisia navrhuje tento dôvod zamietnut.([67]67) 179. S ohladom na skutkové údaje veci závisí preskúmanie tohto dôvodu od pravidiel týkajúcich sa premlcania a najmä tých, ktoré sa týkajú pozastavenia plynutia premlcacej lehoty, uvedených v clánkoch 2 a 3 rozhodnutia c. 715/78 a v clánku 25 nariadenia c. 1/2003. Z dôvodu prehladnosti a vzhladom na to, ze znenie uvedených ustanovení je v podstate zhodné, budem brat do úvahy len ustanovenia nariadenia c. 1/2003. 180. Vyvstávajú dve otázky. 181. Prvá sa týka úcinku pozastavenia. Je potrebné zistit, ci v prípade podania zaloby na súd Únie má pozastavenie premlcania relatívny úcinok, teda ci sa vztahuje len na zalujúci podnik, alebo erga omnes, ked sa pozastavenie premlcania pocas konania vztahuje na vsetky podniky, ktoré sa zúcastnovali na porusovaní, bez ohladu na to, ci podali zalobu. Na rozdiel od toho, co je výslovne stanovené v prípade prerusenia premlcania, clánok 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 v tomto smere nic neupravuje. 182. Táto otázka je rovnaká ako otázka polozená v rámci odvolania podaného proti uz citovanému rozsudku Súdu prvého stupna vo veci ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia. V tomto rozsudku sa Súd prvého stupna domnieval, ze pozastavenie premlcania stanovené v clánku 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 platí len voci podniku, ktorý je zalobcom.([68]68) Súdny dvor musí o tejto otázke rozhodovat po prvýkrát. 183. Druhá otázka sa týka úcinkov rozsudku o zrusení. Treba zistit, ci zrusenie rozhodnutia Komisie v súdnom konaní znamená, ze pozastavenie premlcania, ako aj samotné rozhodnutie, retroaktívne zanikne. Súdny dvor odpovedal záporne v rozsudku z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia([69]69). 184. Vysvetlím dôvody, preco nesúhlasím ani s postojom Súdu prvého stupna vyjadreným v uz citovanom rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, ani s postojom Súdneho dvora v uz citovanom rozsudku Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia. Tento výklad pravidiel premlcania spojený s pôsobením rôznych prerusení premlcania a dlzkou konaní zbavuje samotnú zásadu premlcania jej zmyslu. 185. Uvedená vec je výbornou ukázkou, pretoze spolocnost Thyssen po pätnástich rokoch od skoncenia porusovania este stále nevie, na com je. To vyplýva z nahromadenia aktov, ktorými dochádza k preruseniu premlcania (je ich sest), zo zrusenia pôvodného rozhodnutia, pokial ide o TKS, a z pozastavenia premlcacej doby pocas jedenástich rokov.([70]70) Hoci sa to zdá prekvapujúce, desatrocná premlcacia lehota stanovená v clánku 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 este neuplynula. Uplynie v apríli 2016, teda 21 rokov po skoncení porusenia. a) Úvodné úvahy 186. Predtým, ako pristúpim k preskúmaniu týchto otázok, je potrebné pripomenút povahu a úcinok pravidiel premlcania v rámci sporov v oblasti hospodárskej sútaze. 187. Premlcanie stíhania predstavuje univerzálnu a základnú zásadu násho práva. Mozno ho definovat ako prícinu neprípustnosti trestného stíhania z dôvodu uplynutia urcitého casu odo dna spáchania porusenia. V zásade sa uplatnuje na vsetky porusenia, aj na tie najzávaznejsie, s výnimkou trestných cinov proti ludskosti, ktoré sú podla medzinárodných poziadaviek nepremlcatelné. Po uplynutí premlcacej lehoty zaniká moznost trestného stíhania a úcastníkov porusenia uz nemozno viac stíhat. 188. Úcelom premlcania je vytvorit spolocenský pokoj a reaguje na obavu o právnu istotu. Vo svojom rozsudku z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia,([71]71) Súdny dvor v súvislosti s premlcaním potvrdil, ze "základná poziadavka právnej istoty bráni Komisii, aby na neurcito odlozila výkon svojej právomoci", a aby premlcacia lehota plnila svoju funkciu, musí byt stanovená vopred.([72]72) Klasicky sa premlcanie opiera o viacero odôvodnení. S postupom casu v prvom rade potrestanie stráca svoj zmysel, lebo sa postupne vytráca ujma, ktorú porusenie spôsobilo verejnému poriadku. Dalej, pokial ide o ochranu záujmov dotknutých osôb a podnikov, je po urcitom období tazsie uchovat alebo predlozit dôkazy o porusení. Napokon premlcanie umoznuje najmä potrestat necinnost, nedostatok alebo aj nedbanlivost orgánov cinných v trestnom konaní a ulahcuje súdenie páchatelov v primeranej lehote. 189. Pokial ide o porusenia v oblasti práva hospodárskej sútaze, podla clánku 25 ods. 1 a 2 nariadenia c. 1/2003 dochádza k premlcaniu po uplynutí piatich rokov od skoncenia porusenia. Podla clánku 25 ods. 3 tohto nariadenia vsak kazdá akcia Komisie vykonaná s cielom vysetrovania alebo konania v súvislosti s porusením prerusuje premlcaciu lehotu. Toto prerusenie vedie k tomu, ze k lehote, ktorá uz uplynula, sa neprihliada a stanoví sa zaciatok novej lehoty. Okrem toho podla clánku 25 ods. 6 uvedeného nariadenia sa plynutie premlcacej lehoty pozastaví, ak prebiehajú konania pred Súdnym dvorom. V tomto prípade premlcacia lehota po prechodnú dobu neplynie. 190. Napokon normotvorca Únie v clánku 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 stanovil, ze premlcacia lehota uplynie po desiatich rokoch bez toho, aby Komisia ulozila pokutu. Dodáva vsak, ze uvedená lehota sa predlzi o cas, pocas ktorého bolo plynutie premlcacej lehoty pozastavené. b) O prvej otázke týkajúcej sa relatívneho alebo absolútneho úcinku pozastavenia premlcania 191. Domnievam sa, ze pozastavenie premlcania pocas súdneho konania sa uplatnuje na vsetky podniky, ktoré sa zúcastnovali na porusovaní, bez ohladu na to, ci podali zalobu. 192. Nesúhlasím teda s postojom Súdu prvého stupna vyjadreným v uz citovanom rozsudku ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, podla ktorého premlcanie platí len voci zalujúcemu podniku, a to z dvoch dôvodov. 193. Po prvé tento postoj nezohladnuje objektívnu povahu premlcania. Premlcanie sa týka len skutkového stavu. Má skutocný charakter, ktorý nezávisí od dotknutých osôb. Ak je teda konanie, ktoré môze Komisia zacat, z dôvodu premlcania uz neprípustné, tento zánik sa týka vsetkých skutkových okolností a slúzi vsetkým úcastníkom. 194. Prerusenie premlcania vyplýva velmi jasne z clánku 25 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, lebo sa uvádza, ze "prerusenie premlcacej lehoty sa uplatnuje na vsetky podniky alebo zdruzenia podnikov, ktoré sa podielali na porusovaní". Znenie clánku 25 ods. 6 tohto nariadenia týkajúce sa pozastavenia premlcania je vseobecnejsie a túto otázku nespresnuje. Kedze táto otázka nie je upravená, úcinky vyvolané prerusením a pozastavením premlcania musia byt rovnaké. Obe predstavujú výnimky z premlcania. Vzhladom na to, ze premlcanie je objektívne, treba obe uplatnovat na samotný skutkový stav. To platí o to viac, ze sa pohybujeme v rámci komplexného, nepretrzitého a najmä kolektívneho porusenia. 195. Po druhé riesenie prijaté Súdom prvého stupna má skodlivý úcinok. Relatívny úcinok premlcania môze viest k tomu, ze Komisia uz nebude môct zacat konanie voci podniku, na ktorý sa omylom zabudlo, lebo toto konanie je premlcané. 196. Nevidím preto nijaký dôvod na to, aby sa zaviedlo rozlisovanie, ktoré povazujem za umelé, medzi úcinkami jedného alebo druhého voci podnikom, ktoré sa zúcastnili na porusovaní. 197. Na úcely uplatnenia clánku 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 na túto vec navrhujem Súdnemu dvoru, aby dospel k záveru, ze pozastavenie premlcania pocas súdneho konania sa uplatnuje na vsetky podniky, ktoré sa zúcastnovali na porusovaní, bez ohladu na to, ci podali zalobu. c) O druhej otázke týkajúcej sa úcinkov rozsudku o zrusení rozhodnutia na výpocet premlcacej lehoty 198. Ako som uviedol, Súdnemu dvoru uz bola polozená otázka týkajúca sa úcinkov rozsudku o zrusení rozhodnutia na výpocet premlcacej lehoty v rámci veci, v ktorej bol vydaný uz citovaný rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia a ktorá sa týkala protisútazného kartelu v odvetví polyvinylchloridu. Skutkové okolnosti tejto veci sú dost podobné okolnostiam prejednávanej veci, lebo prvé rozhodnutie Komisie o odsúdení súd Únie zrusil, podniky teda uplatnili premlcanie stíhania. 199. V tomto rozsudku Súdny dvor odmietol tvrdenie predlozené zalobcami, podla ktorého zrusenie tohto prvého rozhodnutia spôsobilo, ze pozastavenie premlcania, ako aj samotné rozhodnutie zanikli so spätnou úcinnostou. Súdny dvor sa domnieval, ze takýto výklad by zbavil premlcanie akéhokolvek zmyslu, lebo podla neho "zastavenie plynutia premlcacej lehoty odôvodnuje samotná skutocnost, ze je zaloba prejednávaná pred Súdom prvého stupna alebo Súdnym dvorom, a nie závery, ku ktorým tieto súdy dospejú vo svojom rozsudku"([73]73). 200. Domnievam sa, ze týmto odôvodnením sa Súdny dvor snazí chránit právo stíhania, ktoré prinálezí Komisii, pred dlzkou súdneho konania. Ak sa pripustí, ze zrusenie rozhodnutia vyvoláva retroaktívny zánik pozastavenia, súd Únie, ako aj Komisia sú vystavené tomu, ze k premlcaniu dôjde na konci súdneho konania s ohladom na jeho dlzku. 201. Hoci je tento zámer chvályhodný, nemyslím si, ze umoznuje taký výklad, aký je prijatý v uvedenom rozsudku. 202. V prvom rade, hoci súhlasím so záverom, ze pozastavenie je odôvodnené existenciou súdneho konania a nie jeho výsledkom, stále platí, ze súd Únie musí z rozsudku o zrusení vyvodit vsetky dôsledky. 203. Podla clánku 264 ods. 1 ZFEÚ, "ak je zaloba opodstatnená, Súdny dvor... vyhlási napadnutý akt za neplatný". Pôsobením rozsudku o zrusení predmetný akt zmizne so spätnou úcinnostou z právneho poriadku. Akoby tento akt podla judikatúry nikdy neexistoval.([74]74) Pokial ide o jeho úcinky, tieto v zásade zaniknú so spätnou úcinnostou, pokial Súdny dvor v súlade s clánkom 264 ods. 2 ZFEÚ neoznací, ktoré z úcinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa povazujú za konecné. V tejto súvislosti sa zdá nepochybné, ze právne úcinky predmetného aktu sú len tie, ktoré sú uvedené v jeho výroku. 204. Pokial ide o úcastníkov konania, Súdny dvor sa domnieva, ze "majú byt uvedení do predoslého stavu a... znovu treba posúdit sporné otázky, aby boli vyriesené podla práva [Únie]"([75]75). Inými slovami, úcastníci konania musia byt navrátení do rovnakého a podobného stavu, v akom sa nachádzali pred zruseným aktom. Preto podla týchto zásad nemozno v ziadnom prípade zohladnit procesné okolnosti, ku ktorým doslo po predmetnom akte. Tak ako neplatný úkon vysetrovania nemôze viest k preruseniu premlcania, nemôze ho ani pozastavit zaloba proti rozhodnutiu, ktoré neexistuje od samého pociatku. 205. Uviest úcastníkov konania do predoslého stavu znamená pristupovat po rozsudku o zrusení k ich právnej situácii tak, akoby zrusený akt nebol nikdy prijatý. Znovu posúdit sporné otázky, aby boli vyriesené podla práva Únie, znamená v momente nového posúdenia rozhodnút, ktoré procesné a hmotné právne pravidlá sa uplatnujú, akoby malo byt o sankcii rozhodnuté prvýkrát. Ak uz napríklad právny základ, ktorý umoznoval ulozit sankciu, neexistuje, konanie uz nemozno znovu zacat. Ak uplynula lehota na zacatie konania, nevidím dôvod, preco by malo ostat konanie mozné. 206. V sporoch v oblasti hospodárskej sútaze to teda znamená, ze zrusenie rozhodnutia vyvoláva retroaktívny zánik pozastavenia premlcania a Komisia musí v lehote, ktorá jej ostáva pred uplynutím premlcacej lehoty, prijat nové rozhodnutie v súlade s právom Únie. 207. Uplatnenie opacného riesenia navyse naráza na povinnost dodrziavat primeranú lehotu zarucenú tak v clánku 41 ods. 1 a clánku 47 ods. 2 Charty, ako aj v clánku 6 EDLP.([76]76) 208. Výklad pravidiel stanovených v clánku 25 nariadenia c. 1/2003 totiz v ziadnom prípade nemôze zbavit podnik práva byt stíhaný a súdený v primeranej lehote. Dodrziavanie tejto základnej zásady je ulozené v prvom rade Komisii, ktorá je poverená administratívnym stádiom konania.([77]77) Je tiez ulozené súdu Únie, ktorý je poverený preskúmaním zákonnosti rozhodnutí Komisie.([78]78) 209. Pravidlá premlcania, ako aj zásada primeranej lehoty robia z casu poziadavku v rámci organizácie konania. Vyjadrujú legitímnu starost právneho poriadku uplatnit na výkon právomoci stíhania, ktorý prinálezí Komisii, a výkon preskúmania zákonnosti, ktorý prinálezí súdnym orgánom, urcité lehoty. Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 21. septembra 2006, Technische Unie/Commission,([79]79) je potrebné vyhnút sa tomu, aby bolo právo na obhajobu v tejto fáze správneho konania nenapravitelne ohrozené, kedze prijaté vysetrovacie opatrenia môzu byt rozhodujúce na úcely preukázania dôkazov o nezákonnosti správania podnikov, za ktoré môze byt týmto podnikom priznaná zodpovednost. Z tohto dôvodu Súdny dvor usudzuje, ze oslabenie úcinného výkonu práva na obhajobu sa musí vztahovat na celé konanie, správne aj súdne, opierajúc sa o celkovú dlzku tohto konania.([80]80) 210. Respektuje vsak konanie týkajúce sa porusenia práva hospodárskej sútaze, ktoré sa premlcuje v zásade v lehote piatich rokov a ktoré este stále prebieha 20 rokov po spáchaní porusenia, primeranú lehotu? 211. Komisia a rovnako tak súd Únie sa musia ubezpecit, ze vykonanie pravidiel premlcania podporuje súdenie páchatelov porusenia v primeranej lehote a v rámci nálezitého konania. Ak vecné otázky bránia v realizácii týchto cielov, prinálezí Únii, aby ich po analýze potrebným spôsobom vyriesila. 212. Vzhladom na tieto skutocnosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, ze na úcely uplatnenia clánku 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 na túto vec zrusenie rozhodnutia Komisie v súdnom konaní spôsobilo, ze pozastavenie, ako aj samotné rozhodnutie retroaktívne zanikli. d) Uplatnenie ne túto vec 213. S ohladom na tieto skutocnosti je porusenie spáchané spolocnostou Thyssen medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994 od 24. apríla 2002 premlcané. 214. Zrusenie pôvodného rozhodnutia spôsobilo, ze prvé pozastavenie premlcania, ako aj toto rozhodnutie zanikli. Posledným prerusením premlcania teda bolo oznámenie o výhradách 24. apríla 1997. V súlade s clánkom 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 plynie premlcacia lehota znovu po kazdom prerusení. Z tohto dôvodu uplynula premlcacia lehota piatich rokov, pokial ide o porusenie spáchané spolocnostou Thyssen, 24. apríla 2002. 215. Porusenie spáchané spolocnostou Thyssen je z tohto dôvodu premlcané. VI - O trovách 216. Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a ak Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. 217. V súlade s clánkom 69 ods. 2 prvým pododsekom rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatní na konanie o odvolaní podla clánku 118 toto istého rokovacieho poriadku, je úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. 218. V tejto veci Komisia nemala úspech vo väcsine svojich návrhov. Preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby urcil, ze Komisiu znása vlastné trovy konania a je povinná nahradit 50 % trov konania spolocnosti TKS. 219. Spolocnost TKS znása 50 % svojich trov konania. VII - Návrh 220. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol: 1. Rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 1. júla 2009, ThyssenKrupp Stainless AG/Komisia (T-24/07), sa zrusuje. 2. Clánok 2 ods. 2 rozhodnutia Komisie 2007/486/ES z 20. decembra 2006, týkajúceho sa konania podla clánku 65 Zmluvy o ESUO (vec COMP/39.234 - Prirázka na zliatinu, opätovné prijatie), sa zrusuje v rozsahu, v akom pripísalo spolocnosti ThyssenKrupp Stainless AG zodpovednost za porusenie spáchané spolocnostou Thyssen Stahl AG medzi 16. decembrom 1993 a 31. decembrom 1994. 3. Porusenie spáchané spolocnostou Thyssen Stahl AG je premlcané. 4. Európska komisia znása vlastné trovy konania a je povinná nahradit 50 % trov konania spolocnosti ThyssenKrupp Stainless AG. 5. Spolocnost ThyssenKrupp Stainless AG znása 50 % vlastných trov konania. __________________________________________________________________ [81]1 - Jazyk prednesu: francúzstina. __________________________________________________________________ [82]2 - Predtým ThyssenKrupp Nirosta AG, predtým ThyssenKrupp Stainless AG, dalej len "TKS". __________________________________________________________________ [83]3 - T-24/07, Zb. s. II-2309, dalej len "napadnutý rozsudok". __________________________________________________________________ [84]4 - Ú. v. EÚ L 182, 2007, s. 31, dalej len "napadnuté rozhodnutie". __________________________________________________________________ [85]5 - Dalej len "Thyssen". __________________________________________________________________ [86]6 - T-405/06, Zb. s. II-771. __________________________________________________________________ [87]7 - Nariadenie Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s 205). __________________________________________________________________ [88]8 - Ú. v. ES L 94, s. 22. Uvedené pravidlá sú odvodené z nariadenia Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva, ktoré sa v predmetnej veci neuplatnuje. __________________________________________________________________ [89]9 - Po viacerých zmenách obchodného mena sa Krupp Thyssen Nirosta GmbH stala ThyssenKrupp Stainless AG a napokon ThyssenKrupp Nirosta GmbH. __________________________________________________________________ [90]10 - Rozhodnutie z 21. januára 1998 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 65 [UO] (vec IV/35.814 - Prirázka za zliatinu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 100, s. 55, dalej len "pôvodné rozhodnutie"). __________________________________________________________________ [91]11 - T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757. __________________________________________________________________ [92]12 - C-65/02 P a C-73/02 P, Zb. s. I-6773. __________________________________________________________________ [93]13 - T-25/04, Zb. s. II-3121. __________________________________________________________________ [94]14 - Dohovor podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (dalej len "EDLP"). __________________________________________________________________ [95]15 - v súvislosti s touto otázkou pozri veci v konaní pred Súdnym dvorom KME Germany a i./Komisia (C-272/09 P) a Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert/Komisia (C-73/10 P). __________________________________________________________________ [96]16 - Pozri rozsudok ESLP, Engel a i. v. Holandsko z 8. júna 1976, séria A 22, bod 82. Pokial ide o vysvetlenie judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva v súvislosti s uplatnením týchto kritérií, pozri rozsudok ESLP, Jussila v. Fínsko z 23. novembra 2006, body 29 az 39. __________________________________________________________________ [97]17 - Pozri rozsudok ESLP, Ezeh a Connors v. Spojené královstvo z 9. októbra 2003, Zbierka ESLP 2003-X, bod 86. __________________________________________________________________ [98]18 - Napríklad pokial ide o správy priestupok v súvislosti s dopravnou nehodou, pozri rozsudok ESLP, Öztürk v. Nemecko z 21. februára 1984, séria A 73; pokial ide o trest ulozený za colné porusenie, pozri rozsudok ESLP, Salabiaku v. Francúzsko zo 7. októbra 1988, séria A 141-A; pokial ide o sankciu ulozenú francúzskou radou pre financné trhy, pozri rozsudok ESLP, Didier v. Francúzsko z 27. augusta 2002, Zbierka ESLP 2002-VII; pokial ide o zvýsenie dane ulozené v rámci danového konania, pozri rozsudok ESLP, Jussila v. Fínsko, uz citovaný, a pokial ide o pokarhanie ulozené francúzskou bankovou komisiou, pozri rozsudok ESLP, Dubus S.A. v. Francúzsko z 11. júna 2009. __________________________________________________________________ [99]19 - V tejto súvislosti pozri rozhodnutia ESLP, Melchers a Co. v. Nemecko z 9. februára 1990; Société Stenuit v. Francúzsko z 30. mája 1991, a Lilly v. Francúzsko z 3. decembra 2002. Pozri tiez rozsudky ESLP, Jussila v. Fínsko, uz citovaný, bod 43, a Dubus S.A. v. Francúzsko, uz citovaný, bod 35, ako aj, pokial ide o samostatný výklad, rozsudok ESLP, OOO Neste a i. v. Rusko z 3. júna 2004. __________________________________________________________________ [100]20 - Rozsudok z 8. júla 1999, C-49/92 P, Zb. s. I-4125. __________________________________________________________________ [101]21 - Bod 78. Táto judikatúra bola potvrdená (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C-97/08 P, Zb. s. I-101, bod 77). __________________________________________________________________ [102]22 - Rozsudok z 8. júla 1999, C-199/92 P, Zb. s. I-4287. __________________________________________________________________ [103]23 - Bod 150. __________________________________________________________________ [104]24 - Ú. v. EÚ C 83, s. 389, dalej len "Charta". __________________________________________________________________ [105]25 - Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 1155, s. 331. __________________________________________________________________ [106]26 - Rozsudok zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C-76/06 P, Zb. s. I-4405. __________________________________________________________________ [107]27 - Pozri rozsudky González y Díez/Komisia, uz citovaný, proti ktorému nebolo podané odvolanie, a z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia (T-405/06, Zb. s. II-771), proti ktorému bolo podané odvolanie, ktoré je v konaní pred Súdnym dvorom (C-201/09 P a C-216/09 P). __________________________________________________________________ [108]28 - Prvé nariadenie implementujúce clánky [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). __________________________________________________________________ [109]29 - Ú. v. ES C 152, s. 5. __________________________________________________________________ [110]30 - T-27/03, T-46/03, T-58/03 a T-79/03 a T-80/03, T-97/03 a T-98/03, Zb. s. II-4331. __________________________________________________________________ [111]31 - Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 4. apríla 2000, Komisia/Rada (C-269/97, Zb. s. I-2257), v ktorom Súdny dvor rozhodol, ze "akty Spolocenstva musia byt prijaté v súlade s pravidlami zmluvy platnej v okamihu ich prijatia" (bod 45). __________________________________________________________________ [112]32 - Pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter, C-408/04 P, Zb. s. I-2767, bod 88 a citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [113]33 - Pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. mája 1996, Hopkins a i., C-18/94, Zb. s. I-2281, bod 14, ako aj citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [114]34 - Rozsudok z 15. júla 1960, Campolongo/Vysoký úrad, 27/59 a 39/59, Zb. s. 795, 824. __________________________________________________________________ [115]35 - Pozri stanovisko 1/91 zo 14. decembra 1991, Zb. s. I-6079, bod 21. __________________________________________________________________ [116]36 - Rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1969, Klomp, 23/68, Zb. s. 43, bod 13. __________________________________________________________________ [117]37 - Rozsudok Súdneho dvora z 22. februára 1990, C-221/88, Zb. s. I-495, body 8 az 16. __________________________________________________________________ [118]38 - Rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007, C-119/05, Zb. s. I-6199. __________________________________________________________________ [119]39 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [120]40 - Rozsudok Busseni, uz citovaný, bod 16. __________________________________________________________________ [121]41 - Rozsudok Lucchini, uz citovaný, bod 41. __________________________________________________________________ [122]42 - V tejto súvislosti je zaujímavé poznamenat, ze v súlade s usmerneniami vytvorenými normotvorcom Únie v roku 1998 platí, ze výpocet pokuty ulozenej podniku, ktorý porusil clánok 65 ods. 1 UO alebo clánok 81 ES, je zalozený na kritériách stanovených v rámci Zmluvy ES, a to na závaznosti a trvaní porusenia [pozri usmernenia k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 UO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171)]. __________________________________________________________________ [123]43 - Pozri bod 83 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [124]44 - Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 2008, Varec (C-450/06, Zb. s. I-581), v ktorom Súdny dvor pripomenul, ze procesné predpisy sa vseobecne vztahujú na vsetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia úcinnosti týchto predpisov, na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa spravidla vykladajú tak, ze sa nevztahujú na skutocnosti existujúce pred nadobudnutím ich úcinnosti (bod 27). __________________________________________________________________ [125]45 - Ako výnimku z tohto pravidla Súdny dvor urcil, ze hmotnoprávne predpisy sa môzu vztahovat na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich úcinnosti iba vtedy, ak z ich znenia, úcelu alebo systému jasne vyplýva, ze im má byt takýto úcinok priznaný (rozsudok Varec, uz citovaný). __________________________________________________________________ [126]46 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [127]47 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [128]48 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [129]49 - Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2010, Komisia/Luxembursko, C-526/08, Zb. s. I-6151, bod 26 a citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [130]50 - Rozsudok z 1^.júna 1999, Eco Swiss, C-126/97, Zb. s. I-3055, bod 46. Pozri tiez rozsudok ESLP, Brumarescu v. Rumunsko z 28. októbra 1999, Zbierka ESLP 1999-VII, v ktorom európsky súd bez okolkov potvrdzuje, ze právna istota pozaduje, aby "konecné riesenie kazdého sporu vydané súdmi uz nebolo mozné viac spochybnit" (bod 61). __________________________________________________________________ [131]51 - Pozri rozsudok Komisia/Luxembursko, uz citovaný, bod 27 a citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [132]52 - Rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C-413/06 P, Zb. s. I-4951, bod 61. __________________________________________________________________ [133]53 - C-89/08 P, Zb. s. I-11245, body 50 az 59. Pokial ide o vysvetlenie obsahu uvedenej zásady, pozri body 87 az 107 návrhov, ktoré som predniesol v tejto veci. __________________________________________________________________ [134]54 - Rozsudok Komisia/Írsko a i., uz citovaný, bod 54. __________________________________________________________________ [135]55 - V uvedenom bode Súd prvého stupna uviedol, ze "je nesporné, ze Komisia mala výnimocne vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 právo pripísat [TKS] zodpovednost za porusujúce správanie vytýkané spolocnosti Thyssen, a ze treba dospiet k záveru, ze takéto vyhlásenie, ktoré reaguje najmä na ekonomické úvahy súvisiace s koncentráciami medzi podnikmi, zahrna [takýto prevod]". __________________________________________________________________ [136]56 - Pozri rozsudok ESLP, Ernst a i. v. Belgicko z 15. júla 2003, bod 60. __________________________________________________________________ [137]57 - Pokial ide podrobnejsí výklad tvrdení úcastníkov konania, pozri body 105 az 109 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [138]58 - Rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, uz citovaný, bod 56, ako aj citovaná judikatúra. __________________________________________________________________ [139]59 - Rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný, bod 78. __________________________________________________________________ [140]60 - Rozsudok Hüls/Komisia, uz citovaný, bod 150. __________________________________________________________________ [141]61 - Pozri rozsudky zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C-248/98 P, Zb. s. I-9641, bod 71; Cascades/Komisia, C-279/98 P, Zb. s. I-9693, bod 78; Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 37; SCA Holding/Komisia, C-297/98 P, Zb. s. I-10101, bod 25, ako aj z 13. decembra 2007, ETI a i., C-280/06, Zb. s. I-10893, bod 39 a citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [142]62 - Pozri najmä rozsudok SCA Holding/Komisia, uz citovaný, bod 25. __________________________________________________________________ [143]63 - V takejto situácii sa Súdny dvor domnieva, ze by bol zmarený ciel potlacenia správania, ktoré je v rozpore s predpismi hospodárskej sútaze, a predchádzania jeho obnovovaniu prostredníctvom odrádzajúcich sankcií (pozri rozsudok ETI a i., uz citovaný, bod 41, ako aj citovanú judikatúru). __________________________________________________________________ [144]64 - Pozri rozsudky zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 az 48/73, 50/73, 54/73 az 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, bod 84; z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 9, a Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný, bod 145. __________________________________________________________________ [145]65 - Pozri rozsudok ETI a i., uz citovaný, bod 40. Pozri tiez rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný, v ktorom Súdny dvor práve na tomto základe zamietol tvrdenie, ktoré uplatnila spolocnost obvinená z protiprávneho konania, aby sa úplne vyhla svojej zodpovednosti, a to ze previedla na inú spolocnost celú cinnost, v rámci ktorej doslo k poruseniu, ktoré sa jej vytýkalo. Táto vec sa týkala prípadu dvoch existujúcich a fungujúcich spolocností, z ktorých jedna jednoducho previedla cast svojej cinnosti na druhú a medzi ktorými neexistovalo strukturálne prepojenie. __________________________________________________________________ [146]66 - Pozri clánok 105 ods. 1 ZFEÚ. __________________________________________________________________ [147]67 - Pokial ide o vysvetlenie obsahu tvrdení úcastníkov konania, pozri body 193 az 198 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [148]68 - Body 151 az 158. Na úcely odôvodnenia uviedol Súd prvého stupna nasledujúce dôvody. Kedze pozastavenie premlcania predstavuje výnimku zo zásady premlcania v lehote piatich rokov, musí sa tento pojem vykladat striktne. Kedze pozastavenie sa uz svojím vymedzením týka hypotézy, ze Komisia uz prijala rozhodnutie, nie je potrebné s ním spájat úcinok erga omnes. Napokon v súlade s rozsudkom Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, KomisiaAssiDomän Kraft Products a i. (C-310/97 P, Zb. s. I-5363), relatívny úcinok súdnych konaní a dôsledky, ktoré Súdny dvor s týmto úcinkom spája, v zásade bránia tomu, aby zaloba podaná podnikom, ktorému je rozhodnutie urcené, mala vplyv na situáciu ostatných podnikov, ktorým je toto rozhodnutie urcené. __________________________________________________________________ [149]69 - C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, body 142 az 157. Pokial ide o Vseobecný súd, pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T-22/02 a T-23/02, Zb. s. II-4065, body 80 az 102, a ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, uz citovaný, body 151 az 158, kde, pripomínam, práve prebieha odvolacie konanie (C-201/09 P a C-216/09 P). __________________________________________________________________ [150]70 - Spolocnost Thyssen skoncila porusovanie 1. januára 1995. Premlcacia lehota bola, pokial ide o nu, ako aj vsetky spolocnosti, ktoré sa na karteli zúcastnili, prerusená 24. apríla 1997 v nadväznosti na zaslanie oznámenia o výhradách a potom 21. januára 1998, ked bolo vydané pôvodné rozhodnutie. Lehota bola prerusená az do 11. marca 1998, teda asi mesiac a pol, ked spolocnost TKS podala zalobu o neplatnost na Súd prvého stupna. Premlcanie bolo pozastavené az do 13. decembra 2001, ked Súd prvého stupna vydal uz citovaný rozsudok, teda pocas siedmich rokov a dvoch mesiacov. Premlcacia lehota bola opät prerusená 5. apríla 2006 oznámením sporného rozhodnutia. Táto lehota teda plynula medzi 20. decembrom 2006 a 6. februárom 2007, ked spolocnost TKS podala proti spornému rozhodnutiu zalobu o neplatnost, teda asi mesiac a pol. Uvedená lehota bola opät pozastavená medzi podaním tejto zaloby a 1. júlom 2009, ked Súd prvého stupna vydal napadnutý rozsudok, teda pocas dvoch rokov a piatich mesiacov. Premlcacia lehota plynula znovu medzi týmto prvým dátumom a podaním tohto odvolania 2. septembra 2009, teda pocas dvoch mesiacov. Od tohto posledného dátumu je premlcacia lehota uz zhruba jeden rok pozastavená. __________________________________________________________________ [151]71 - C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869. __________________________________________________________________ [152]72 - Body 139 a 140. Pozri tiez rozsudok z 2. októbra 2003, International Power a i./NALOO, C-172/01 P, C-175/01 P, C-176/01 P a C-180/01 P, Zb. s. I-11421, body 106 a 107. __________________________________________________________________ [153]73 - Body 152 a 153. __________________________________________________________________ [154]74 - Pozri rozsudky z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, bod 59; z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb. s. 2181, bod 30, a z 26. apríla 1994, Roquette Frčres, C-228/92, Zb. s. I-1445, bod 17. __________________________________________________________________ [155]75 - Rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada, uz citovaný, bod 60. __________________________________________________________________ [156]76 - Pokial ide o vysvetlenie obsahu tejto zásady, pozri bod 267 a nasl. návrhov prednesených vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt - Duales System Deutschland/Komisia, C-385/07 P, Zb. s. I-6155. __________________________________________________________________ [157]77 - Rozsudok Súdu prvého stupna z 22. októbra 1997, SCK a FNK/Komisia (T-213/95 a T-18/96, Zb. s. II-1739, body 55 a 56, ako aj citovaná judikatúra), v ktorom tento súd uviedol, ze "dodrziavanie primeranej lehoty Komisiou pri prijímaní rozhodnutí na základe správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej sútaze predstavuje... vseobecnú zásadu práva Spolocenstva". __________________________________________________________________ [158]78 - Súdny dvor do práva hospodárskej sútaze zaviedol právo prerokovania v primeranej lehote v rámci konaní v oblasti hospodárskej sútaze rozsudkom zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia (C-185/95 P, Zb. s. I-8417). Dalej sa v uz citovanom rozsudku Der Grüne Punkt - Duales System Deutschland/Komisia domnieval, ze nedodrzanie tejto poziadavky môze smerovat k ziadosti o náhradu skody na základe zaloby podanej proti Spolocenstvu v rámci clánku 268 ZFEÚ a clánku 340 druhého odseku ZFEÚ. __________________________________________________________________ [159]79 - C-113/04 P, Zb. s. I-8831. __________________________________________________________________ [160]80 - Body 55 a 56, ako aj citovaná judikatúra. References 1. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote55 56. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote56 57. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote57 58. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote58 59. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote59 60. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote60 61. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote61 62. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote62 63. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote63 64. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote64 65. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote65 66. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote66 67. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote67 68. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote68 69. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote69 70. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote70 71. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote71 72. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote72 73. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote73 74. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote74 75. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote75 76. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote76 77. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote77 78. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote78 79. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote79 80. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footnote80 81. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref1 82. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref2 83. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref3 84. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref4 85. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref5 86. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref6 87. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref7 88. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref8 89. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref9 90. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref10 91. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref11 92. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref12 93. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref13 94. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref14 95. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref15 96. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref16 97. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref17 98. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref18 99. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref19 100. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref20 101. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref21 102. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref22 103. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref23 104. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref24 105. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref25 106. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref26 107. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref27 108. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref28 109. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref29 110. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref30 111. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref31 112. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref32 113. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref33 114. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref34 115. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref35 116. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref36 117. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref37 118. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref38 119. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref39 120. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref40 121. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref41 122. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref42 123. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref43 124. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref44 125. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref45 126. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref46 127. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref47 128. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref48 129. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref49 130. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref50 131. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref51 132. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref52 133. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref53 134. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref54 135. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref55 136. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref56 137. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref57 138. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref58 139. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref59 140. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref60 141. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref61 142. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref62 143. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref63 144. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref64 145. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref65 146. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref66 147. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref67 148. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref68 149. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref69 150. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref70 151. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref71 152. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref72 153. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref73 154. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref74 155. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref75 156. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref76 157. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref77 158. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref78 159. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref79 160. file:///tmp/lynxXXXXp7rhar/L95464-4721TMP.html#Footref80