NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PEDRO CRUZ VILLALÓN prednesené 9. septembra 2010 ^1([1]1) Vec C-507/08 Európska komisia proti Slovenskej republike "Zaloba o nesplnenie povinnosti podaná Komisiou proti Slovenskej republike" "Státna pomoc - Odpísanie danového dlhu správcom dane v rámci vyrovnacieho konania s veritelmi - Rozhodnutie Komisie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlucitelnú so spolocným trhom a nariaduje sa jej vymáhanie - Nevykonanie rozhodnutia - Právna sila rozhodnutej veci - Dôvody preskúmania právoplatných rozsudkov" 1. V rámci konania o nesplnenie povinnosti podla clánku 108 ods. 2 ZFEÚ Komisia tvrdí, ze Slovenská republika nevymohla státnu pomoc, ktorú zalobkyna vyhlásila za nezlucitelnú so spolocným trhom a ktorá bola poskytnutá vo forme odpustenia danového dlhu spolocnosti Frucona Kosice a.s. (dalej len "Frucona") v rámci vyrovnania s veritelmi a potvrdená právoplatným súdnym rozhodnutím. Znova tak vyvstáva otázka rozsahu povinnosti clenských státov vymáhat pomoc, ktorú Komisia vyhlásila za nezákonnú. Presnejsie povedané, tento prípad sa týka moznosti odôvodnit nesplnenie tejto povinnosti poukázaním na existenciu rozhodnutí vnútrostátnych súdov, ktoré majú právnu silu rozhodnutej veci a ktoré by tak na základe vnútrostátneho práva znemoznovali vymozenie pomoci. I - Skutkový stav 2. V rozhodnutí zo 7. júna 2006 o státnej pomoci C 25/2005 (ex NN 21/05) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spolocnosti Frucona([2]2) Komisia konstatuje, ze opatrenia prijaté Slovenskou republikou v prospech spolocnosti Frucona predstavovali státnu pomoc nezlucitelnú so spolocným trhom. 3. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, ze Frucona, spolocnost pôsobiaca v oblasti výroby liehu, liehovín, nealkoholických nápojov, konzervovaného ovocia a zeleniny a octu, získala státnu pomoc, ktorá pozostávala v odpísaní danového dlhu vo výske 416 515 990 SKK (11 miliónov eur) Danovým úradom Kosice (dalej len "danový úrad") v rámci "vyrovnania", ktoré táto spolocnost uzavrela so svojimi veritelmi, v súlade s konaním upraveným zákonom c. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorého cielom je, podobne ako v prípade konkurzného konania, usporiadat financnú situáciu spolocnosti v úpadku. Cielom vyrovnacieho konania, ktoré iniciuje spolocnost v úpadku, je dosiahnut dohodu s veritelmi v tom zmysle, ze spolocnost uhradí cast svojho dlhu a zvysok sa odpíse. Túto dohodu musí v kazdom prípade schválit súd vykonávajúci dohlad nad konaním. 4. Dna 8. marca 2004 sa spolocnost Frucona obrátila na Krajský súd Kosice, príslusný krajský súd, s návrhom na vyrovnanie niekolkých dlhov, medzi ktorými bol zahrnutý aj danový dlh týkajúci sa spotrebnej dane z liehu. Dna 14. júla 2004 uvedený súd uznesením povolil vyrovnacie konanie, schválené danovým úradom. Uznesenie krajského súdu bolo neskôr potvrdené uznesením Najvyssieho súdu Slovenskej republiky([3]3) z 25. októbra 2004. 5. Na základe vyrovnania mala spolocnost Frucona zaplatit 35 % dlhu do jedného mesiaca, pricom zostávajúcich 65 % dlhu sa veritelia zaviazali odpustit. Celková výska danového dlhu spolocnosti Frucona bola 640 793 831 SKK (16,86 milióna eur). Na základe uvedeného vyrovnania mohol danový úrad získat sumu 224 277 841 SKK (5,86 milióna eur), cím sa poskytlo odpustenie dane vo výske 416 515 990 SKK (11 miliónov eur). Je potrebné poznamenat, ze po zaplatení súm vyplývajúcich z vyrovnacieho konania pokracovala spolocnost Frucona vo výkone podnikatelskej cinnosti. 6. Po preskúmaní predmetného odpustenia dane dospela Komisia k záveru, ze a) danový úrad sa v porovnaní so súkromnými veritelmi nachádzal vo výhodnejsej právnej a ekonomickej situácii a b) Slovenská republika poskytla odpísanie danového dlhu spolocnosti Frucona protiprávne. V rozhodnutí zo 7. júna 2006 Komisia uviedla: "Clánok 1 Státna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytla v prospech FRUCONA Kosice, a.s., vo výske 416515990 SKK, nie je zlucitelná so spolocným trhom. Clánok 2 1. Slovenská republika prijme vsetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej pomoci uvedenej v clánku 1 od príjemcu spät. 2. Vymáhanie sa uskutocní bez odkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútrostátnych právnych predpisoch, pokial umoznujú okamzité a úcinné vykonanie tohto rozhodnutia. 3. Vymáhaná suma musí zahrnat úroky za celé obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii spolocnosti FRUCONA Kosice, a.s., az do jej skutocného vrátenia. 4. Úroky sa vypocítajú v súlade s ustanoveniami uvedenými v kapitole V nariadenia Rady (ES) c. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) c. 659/1999... Úroková sadzba sa bude uplatnovat ako zlozený úrok pocas celého obdobia uvedeného v odseku 3. Clánok 3 Slovenská republika bude do dvoch mesiacov po oznámení tohto rozhodnutia informovat Komisiu o opatreniach prijatých na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Tieto informácie poskytne formou pouzitia dotazníka uvedeného v prílohe I k tomuto rozhodnutiu." 7. Dna 12. januára 2007 podala spolocnost Frucona zalobu na Súd prvého stupna, v ktorej pozadovala zrusenie rozhodnutia Komisie, pricom nepozadovala ziadne predbezné opatrenia. Slovenská republika zalobu nepodala. Verejné pojednávanie sa uskutocnilo v decembri 2009, pricom uvedená zaloba zostáva doposial otvorená. 8. Co sa týka vykonávacích opatrení prijatých doziadaným státom, 4. júla 2006 nariadil danový úrad spolocnosti Frucona vrátit do ôsmich dní protiprávnu pomoc vrátane úrokov. Kedze uvedená spolocnost túto povinnost nesplnila, danový úrad podal 21. júla 2006 zalobu na Okresný súd Kosice II. 9. Rozsudkom z 11. júna 2007 Okresný súd Kosice II zamietol zalobu danového úradu, pricom uviedol, ze spolocnost Frucona nie je povinná pomoc vrátit. Uvedený súd dospel k záveru, ze: a) dlh spolocnosti Frucona voci správcovi dane zanikol zo zákona, pretoze predmetná spolocnost zaplatila dlhovanú sumu v súlade s podmienkami vyrovnania s veritelmi; b) aj ked Komisia zaviazala Slovenskú republiku, aby prijala vsetky opatrenia potrebné na vymáhanie pomoci, takáto okolnost nepriznáva správcovi dane nárok domáhat sa od príjemcu pomoci splatenia pohladávky, a c) tvrdenie, ze príjemca pomoci je zo zákona priamo povinný pomoc vrátit, je nesprávne, pretoze podla § 26 ods. 1 zákona c. 231/1999 Z. z. o státnej pomoci sa predpokladá, ze príjemca si je vedomý skutocnosti, ze sa mu poskytla pomoc a z tohto dôvodu, kedze správca dane konal v medziach zákonnosti, príjemca nemohol predpokladat, ze pomoc mu bola poskytnutá nezákonne. 10. Rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Kosice z 21. apríla 2008, v ktorom okrem potvrdenia odôvodnenia prijatého v prvom stupni konania krajský súd konstatoval, ze: a) uznesenie vztahujúce sa na vyrovnanie s veritelmi nemôze byt znovu preskúmané, kedze má právnu silu rozhodnutej veci; b) Komisia nedodrzala vnútrostátne ustanovenia, ktoré upravujú rozpor medzi vyrovnacím a exekucným konaním, a c) zásada nezávislosti súdov okrem iného spocíva na zásade konecného posúdenia skutocností, v rámci ktorého vnútrostátne súdy - na základe znaleckého posudku, ktorý Komisia zjavne nemala k dispozícii - dospeli k záveru, ze výska pohladávky správcu dane stanovená vo vyrovnaní s veritelmi bola primeraná. 11. Listom z 2. júla 2008 sa správca dane domáhal mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Pri podaní tejto zaloby Komisia tvrdila, ze v tejto veci nedisponuje presnejsími informáciami. 12. V priebehu konania sa Komisia opakovane odvolávala na okamzité a úcinné vykonanie svojho rozhodnutia, pricom slovenským orgánom vytýkala skutocnost, ze namiesto priameho vykonania rozhodnutia podla vnútrostátnych právnych predpisov povazovali za nevyhnutný zásah súdneho orgánu. 13. V reakcii na tieto námietky uplatnili slovenské orgány v podstate dve hlavné tvrdenia: A) súdne konanie s cielom vymáhat pomoc bolo nevyhnutné, pretoze slovenské danové právo neposkytuje právny základ na vymáhanie pohladávky správcu dane, ktorá sa stala predmetom odpustenia dane v rámci vyrovnania s veritelmi, co bol dôvod, pre ktorý bolo nevyhnutné získat exekucný titul. Podla slovenského práva nemôze správne rozhodnutie danového úradu "zrusit" rozhodnutie súdu vykonávajúceho dohlad nad vyrovnaním medzi spolocnostou Frucona a jej veritelmi; B) rozhodnutie Komisie nezaväzuje priamo spolocnost Frucona, ale kedze je adresované Slovenskej republike, zaväzuje Slovenskú republiku, aby prijala vsetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej pomoci. Rozhodnutie Komisie, ktoré je "cudzím" správnym rozhodnutím, teda nemôze zakladat povinnost spolocnosti Frucona vrátit pomoc, a nie je tak mozné na vnútrostátnej úrovni pristúpit k vykonaniu tohto rozhodnutia Komisie. 14. Po rozlicných výmenách stanovísk a neskorsích výzvach po uplynutí dvojmesacnej lehoty stanovenej v rozhodnutí na oznámenie opatrení prijatých a plánovaných na vykonanie rozhodnutia Komisia usúdila, ze Slovenská republika stále nepristúpila k okamzitému a úcinnému vykonaniu rozhodnutia, a preto sa rozhodla podat túto zalobu o nesplnenie povinnosti. II - Tvrdenia úcastníkov konania 15. Komisia na úvod poukazuje na judikatúru, podla ktorej je zrusenie nezákonnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezákonnosti (rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia([4]4), bod 66, a z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia([5]5), bod 41). Táto institúcia sa takisto odvoláva na judikatúru, podla ktorej je povinnost clenského státu zrusit pomoc, ktorú Komisia povazuje za nezlucitelnú so spolocným trhom, zameraná na navrátenie do predoslého stavu, pretoze pokial príjemca pomoc nevráti, môze pozívat neoprávnenú výhodu, ktorá z jej poskytnutia vyplýva (rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko([6]6), bod 47). 16. Na základe clánku 288 ZFEÚ Komisia pripomína záväzný charakter rozhodnutia a následky, ktoré z neho vyplývajú pre prijímajúci stát (rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Spanielsko([7]7), bod 21) a zdôraznuje, ze napriek uplynutiu viac ako 29 mesiacov od dorucenia rozhodnutia slovenským orgánom nebola pomoc poskytnutá spolocnosti Frucona doposial vymozená, co má za následok, ze uvedená spolocnost nadalej pozíva výhodu, ktorá mala byt uvedeným rozhodnutím, podla správnosti, zrusená. 17. Podla názoru Komisie si Slovenská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z daného rozhodnutia, ako aj z clánku 14 ods. 3 nariadenia (ES) c. 659/1999, vzhladom na to, ze pouzité opatrenia majú viest k bezodkladnému a úcinnému vykonaniu rozhodnutia, zatial co prijatie vsetkých vhodných opatrení na zabezpecenie vykonania rozhodnutia, ako tvrdia vnútrostátne orgány, sa ukázalo ako nedostatocné. V kazdom prípade podmienkou uplatnenia vnútrostátnych postupov na vykonanie rozhodnutia je, ze umoznia vykonanie tohto rozhodnutia uvedeným spôsobom (rozsudky z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, uz citovaný, bod 49) a z 12. mája 2005, Komisia/Grécko([8]8), body 35 a 44). 18. Komisia konstatuje, ze kedze Súd prvého stupna neprijal rozhodnutie, ktorým by bol v súlade s clánkom 278 ZFEÚ nariadený odklad výkonu napadnutého rozhodnutia (k comu nedoslo, kedze ani spolocnost Frucona, ani slovenské orgány nepoziadali o nariadenie takého opatrenia), zaloba o neplatnost podaná na Súd prvého stupna nemá vplyv na úcinné vykonanie doposial nevykonaného rozhodnutia. V tomto prípade Komisia tvrdí, ze dôvody uvádzané vnútrostátnymi súdmi predpokladajú existenciu prekázky, ktorá bráni úcinnému a bezodkladnému vykonávaniu tohto rozhodnutia, a podrobuje kritike najmä tvrdenie, podla ktorého spolocnost Frucona nemohla vediet, ze odpustenie casti jej danového dlhu predstavovalo státnu pomoc, kedze bez ohladu na relevantnost uvedeného tvrdenia o takej forme neznalosti v oblasti státnej pomoci (rozsudok z 20. septembra 1990, Nemecko/Komisia([9]9), bod 14) samotný zákon c. 231/1999 Z. z., na ktorý sa odvolávajú slovenské orgány, v znení úcinnom v case poskytnutia pomoci, prirovnáva poskytnutie danových úlav k nepriamej forme státnej pomoci. 19. Komisia tiez odmieta tvrdenie vztahujúce sa k zániku danového dlhu ex lege, pretoze nesplnením povinnosti slovenské orgány odnali rozhodnutiu priamy úcinok, co je v rozpore s ustálenou judikatúrou (rozsudky z 19. júna 1973, Carmine Capolongo/Azienda Agricola Maya([10]10), a z 22. marca 1977, Steinike & Weinling/Spolková republika Nemecko([11]11)). 20. Komisia okrem toho povazuje za irelevantnú okolnost, ze vnútrostátne súdy v rámci výkonu nezávislosti vyhodnotili vyssie uvedený znalecký posudok spôsobom, ktorý im ako subjektom s výlucnou právomocou hodnotenia skutkového stavu umoznil vyvodit záver, podla ktorého výska danového dlhu upravená vyrovnaním s veritelmi bola primeraná. Naopak, podla názoru Komisie, hned ako je státna pomoc rozhodnutím Komisie vyhlásená za nezákonnú, úloha vnútrostátnych orgánov sa obmedzuje len na vykonanie takého rozhodnutia bez moznosti pouzitia volnej úvahy (rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland([12]12), bod 34). 21. Komisia takisto popiera, ze právna sila rozhodnutej veci vyplývajúca zo súdnych rozhodnutí, ktoré boli vo veci doposial vyhlásené, predstavuje dostatocné opodstatnenie na odôvodnenie napadnutého nesplnenia povinnosti a v tejto súvislosti cituje judikatúru stanovenú rozsudkom z 18. júla 2007, Lucchini([13]13), bod 63, pricom poukazuje na skutocnost, ze slovenské súdy sa k tejto judikatúre ani nevyjadrili. 22. Napokon, podla názoru Komisie nebola v tomto prípade dodrzaná zásada ekvivalencie, kedze jej rozhodnutie nebolo vykonatelné, pricom vykonatelnost, ako mozno predpokladat, je vlastná charakteru správnych aktov slovenskej danovej správy. Potreba získat exekucný titul súdnou cestou je preto dôkazom skutocnosti, ze predmetné rozhodnutie sa nemohlo vykonat spôsobom rovnocenným s rozhodnutiami vnútrostátnych orgánov. 23. Slovenská republika vo svojej obrane voci zalobe namietala, ze doslovný výklad clánku 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia Komisie, najmä so zretelom na pouzitie termínu "vymáhanie" ("récuperation" vo francúzskom znení) namiesto "vymozenie" ("recouvrement" vo francúzskom znení), neumoznuje v rozpore s názorom Komisie predpokladat, ze Slovenská republika bola zaviazaná úcinne vymôct pomoc v stanovenom termíne, ale iba to, ze bola povinná prijat vsetky opatrenia potrebné na vymáhanie pomoci, co aj v skutocnosti urobila, ked pouzila vhodné danové a právne prostriedky vrátane podnetu danového úradu z 2. júla 2008 na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, z ktorého zjavne vyplýva, ze prokurátor v období, ked Slovenská republika podala na tomto súde protizalobu (8. januára 2009), vo veci konal. 24. Slovenská republika sa domnieva, ze niektoré okolnosti podstatne odlisujú daný prípad od bezných prípadov týkajúcich sa státnej pomoci: A) pomoc sa udelila na základe súdneho, nie správneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnost, co bráni uplatneniu doktríny stanovenej v rozsudku v prípade Lucchini, ktorý bol v kazdom prípade vynesený az po tom, ako Slovenská republika podnikla kroky potrebné na vymáhanie pomoci; B) hoci podla rozhodnutia je na vymáhanie pomoci príslusný správny orgán, ktorý ju poskytol, nemozno sa domáhat (a nevyzaduje to ani právo Únie), aby tento orgán zrusil právoplatné rozhodnutie súdu. Toto zrusenie nie je mozné ani v prípade, ak sa rozhodnutie Súdneho dvora uplatnuje so spätným úcinkom (s výnimkou prípadov existencie výnimocných okolností, ktoré odôvodnujú odchýlku od zásady takej dôlezitej pre právnu istotu, akou je nezmenitelnost právoplatného rozhodnutia; rozsudky z 13. januára 2004, Kühne a Heitz([14]14), bod 28, a zo 16. marca 2006, Kapferer([15]15), body 20 a 21), takze Komisia sa domáhala úcinkov svojho rozhodnutia, ktoré v podstate neprislúchajú ani rozsudkom Súdneho dvora. 25. Podla Slovenskej republiky preto neexistovala iná moznost okrem tej, ktorá sa pouzila, a síce, podanie zaloby proti spolocnosti Frucona. Uvedený spôsob vymáhania pomoci totiz neviedol k poruseniu zásady ekvivalencie, kedze, podla Slovenskej republiky, toto tvrdenie okrem toho, ze je zalozené na vseobecných a nesprávnych úvahách, je potrebné zamietnut z dôvodu, ze vymáhanie pomoci sa musí prispôsobit zásade procesnej autonómie státov. Napokon rozhodnutie nemohlo byt exekucným titulom, kedze a) nevztahuje sa na jednotlivca, ale na clenský stát; b) neukladá povinnost príjemcovi pomoci, ale státu, ktorý ju udelil; a c) nie je natolko podrobné, aby mohlo byt exekucným titulom. Slovenské orgány navyse pripomínajú, ze skutocným rámcom uplatnovania zásady ekvivalencie je oblast ochrany práv jednotlivcov a nie povinnosti státov voci Komisii. 26. Vo svojej replike Komisia odmieta tvrdenie slovenských orgánov vztahujúce sa na doslovný výklad rozhodnutia, kedze nebolo pochýb o tom, ze ich povinnost spocívala v úcinnom vymození pomoci v stanovenej lehote, okrem prípadu, ak by pretrvávali výnimocné okolnosti, ktoré by znemoznili vymáhanie a na ktoré sa slovenská vláda v nijakom prípade neodvolala. 27. Komisia pripústa, ze v prípade neexistencie ustanovení predpisov Spolocenstva týkajúcich sa postupu pri vymáhaní pomoci je v kompetencii clenských státov, aby urcili spôsoby vymáhania, avsak s podmienkou, ze pomoc bude efektívne vymozená a ze zabezpecia, aby sa ustanovenia vnútrostátnych predpisov aplikovali takým spôsobom, aby sa zabránilo praktickej nemoznosti vymozenia pomoci, vyzadovaného právom Spolocenstva. Okrem toho Komisia nemala v úmysle nariadit slovenským orgánom spôsob, akým by pomoc mala byt vymáhaná; najmä sa nedomáhala, aby danový úrad zrusil súdne rozhodnutie, ale len navrhla ako jeden z mozných procesných postupov zrusenie poskytnutia pomoci príslusným orgánom. 28. Komisia sa odvoláva na zásadu prednosti práva Únie a doktrínu obsiahnutú v prípade Lucchini (ktorá by v prípade obmedzenia sa na výklad platného práva bola dokonale aplikovatelná na tento prípad, na rozdiel od tvrdenia slovenských orgánov) a tvrdí, ze uvedená zásada prikazuje neuplatnit akékolvek vnútrostátne ustanovenie, ktoré by bránilo úcinnému a bezodkladnému vykonaniu rozhodnutia. S týmto cielom nemozno urobit výnimku, ak je spomínaným ustanovením právoplatné súdne rozhodnutie; v kazdom prípade by sa mal význam konecného charakteru súdneho rozhodnutia posudzovat podla oblasti, v rámci ktorej bolo rozhodnutie vydané, a najmä v závislosti od rozsahu moznosti úcastníkov disponovat predmetom súdneho konania. V tomto prípade bola taká moznost minimálna vzhladom na uplatnovanie právomocí Spolocenstva, ktorých uznanie a pouzitie nemôzu vnútrostátne súdy opomenút. Nehovoriac napokon o skutocnosti, ze samotné slovenské právo upravuje prípady zrusenia právoplatného rozhodnutia (§ 228 obcianskeho súdneho poriadku). 29. Napokon Komisia spochybnuje, ze v prejednávanej veci bola respektovaná zásada ekvivalencie, a odmieta tvrdenie Slovenskej republiky, podla ktorého predstavuje oblast uplatnenia tejto zásady oblast ochrany práv jednotlivca, pretoze práve vo veci státnej pomoci sa Súdny dvor vyjadril inak, a to v rozsudkoch z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontrol([16]16), a z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, uz citovanom, bod 24. Na druhej strane Komisia povazuje za postacujúce dovolávat sa pouzitia slovenského danového práva s cielom preukázat, ze s predmetným rozhodnutím sa zaobchádzalo nevýhodnejsie. 30. Slovenské orgány vo svojej duplike zdôraznujú, ze pre vymáhanie pomoci urobili vsetko, co bolo mozné a co je v súlade s pôvodným znením rozhodnutia. Opätovne tvrdia, ze je nemozné nezohladnit existenciu právoplatného súdneho rozhodnutia, a napokon upresnujú, ze nikdy nemali v úmysle dovolávat sa tejto okolnosti, aby odôvodnili nemoznost vymozenia pomoci alebo aby sa zbavili povinnosti vymáhat ju, ale len preto, aby preukázali tazkosti postupu pri vymáhaní v lehote dvoch mesiacov. III - Právny rámec 31. Odôvodnenie c. 13 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES([17]17) uvádza: "kedze v prípadoch protiprávnej pomoci, ktorá nie je zlucitelná so spolocným trhom, by sa mala obnovit efektívna sútaz; kedze na tento úcel je potrebné, aby sa pomoc vrátane úrokov bez meskania vrátila; kedze je nálezité, aby sa vrátenie realizovalo v súlade s postupmi vnútrostátneho práva; kedze uplatnenie týchto postupov by nemalo bránit okamzitému a efektívnemu vykonaniu rozhodnutia Komisie a obnove efektívnej sútaze; kedze, aby sa dosiahol tento výsledok, clenské státy by mali podniknút vsetky potrebné opatrenia na zabezpecenie úcinnosti rozhodnutia Komisie." 32. Clánok 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 stanovuje: "Bez toho, aby bolo dotknuté akékolvek nariadenie Súdneho dvora Európskych spolocenstiev podla clánku 185 zmluvy, vymáhanie sa bude realizovat bez meskania a v súlade s postupmi podla vnútrostátneho práva daného clenského státu za predpokladu, ze umoznia okamzité a úcinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento úcel a v prípade konania na národných súdoch dané clenské státy podniknú vsetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslusných právnych systémoch, vrátane predbezných opatrení, bez dopadu na právo Spolocenstva." 33. Clánok 23 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 uvádza: "1. Ak daný clenský stát nepostupuje v súlade s podmienecnými alebo zápornými rozhodnutiami najmä v prípadoch, na ktoré sa odvoláva clánok 14, Komisia môze túto zálezitost predlozit priamo Súdnemu dvoru Európskych spolocenstiev v súlade s clánkom 93 (2) Zmluvy. 2. Ak Komisia zvázi, ze daný clenský stát nepostupoval v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskych spolocenstiev, Komisia môze pokracovat v zálezitosti podla clánku 171 zmluvy." IV - Právne posúdenie 34. Skutocnost, ze rozhodnutie, ktorého porusenie sa posudzuje v tomto konaní, je stále predmetom zaloby podanej na Súde prvého stupna (vec T-11/07) bez toho, aby sa v tejto súvislosti prijali predbezné opatrenia, nie je pre Súdny dvor prekázkou, aby v tejto veci rozhodol, co znamená, ze nie je potrebné cakat na rozhodnutie Vseobecného súdu (rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, uz citovaný, bod 60). 35. Jediným sporným bodom tohto konania je postup slovenských orgánov vo vztahu k rozhodnutiu zo 7. júna 2006 o státnej pomoci C 25/05, pretoze Komisia spochybnuje, ze si Slovenská republika splnila povinnost vykonat uvedené rozhodnutie za podmienok stanovených clánkom 288 ZFEÚ a clánkom 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999. Podla doktríny zmienenej vyssie sa problematika vo vztahu k platnosti uvedeného rozhodnutia([18]18) v tomto konaní v nijakom prípade neposudzuje, platnost je podla môjho názoru nesporným predpokladom povinnosti vykonat rozhodnutie, ktoré je skutocným a jediným predmetom tohto konania. 36. Prvý problém, ktorý je potrebné vyriesit, sa týka identifikácie nesplnenej povinnosti. Slovenská republika tvrdí, ze vzhladom na terminológiu pouzitú v rozhodnutí jej nevznikla povinnost vymôct pomoc za kazdých okolností, ale iba pokúsit sa o jej vymáhanie. Aj ked pripustíme, ze slovenské znenie rozhodnutia môze viest k takémuto výkladu([19]19), je isté, ze vzhladom na platné právne predpisy a ustálenú judikatúru v tejto oblasti nemohli slovenské orgány nezohladnit to, co sa od nich skutocne ziadalo. Otázkou tu teda nie je, ci bola alebo nebola splnená povinnost urobit vsetko, co bolo potrebné pre vymáhanie pomoci, ale ci bola pomoc skutocne vymozená, pretoze to bolo obsahom pozadovanej povinnosti. Iná otázka vzniká v prípade, ak pomoc vymozená nebola, a to ci okolnost, ze dotknutý clenský stát prijal s cielom vymáhat pomoc vsetky potrebné opatrenia, môze zbavit tento stát zodpovednosti za nesplnenie povinnosti, ak sa preukáze absolútna nemoznost vykonat rozhodnutie (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Spanielsko, uz citovaný, body 45 az 47), pricom vsak zostáva zjavné, ze hlavnou povinnostou bolo vzdy skutocné vymozenie pomoci a nie iba zavedenie prostriedkov na úcely jej vymáhania. Ide teda o typický záväzok, ktorého plnenie spocíva v dosiahnutí výsledku, a tým nie je nic iné ako obnovenie trhových podmienok narusených poskytnutím nezákonnej pomoci jednému z úcastníkov trhu (rozsudok z 5. júna 2006, Komisia/Francúzsko, uz citovaný, bod 47). V kazdom prípade, ako dalej uvidíme, urceným úcelom nie je dosiahnut nieco za kazdú cenu, zvlást ak by sa mali obetovat zásady vlastné právnemu státu, ktoré ako také predstavujú základné zásady Únie. 37. Predovsetkým je zjavné, ze povinnost, o ktorú ide, nebola splnená, pretoze skutocnostou zostáva, ze pomoc nebola vymozená. Ak vychádzame z tohto predpokladu, je potrebné dalej preskúmat, ci takéto nesplnenie povinnosti môze alebo nemôze byt odôvodnené, pricom pripomienka Slovenskej republiky týkajúca sa obmedzenosti lehoty na vymozenie pomoci nie je prípustná. Takáto námietka sa prípadne mala vzniest, tak ako vsetky poznámky týkajúce sa obsahu rozhodnutia, voci rozhodnutiu ako takému, a to v rámci osobitného opravného konania, nie vo fáze vykonávania. Slovenské orgány si napokon protirecia, ked na jednej strane tvrdia, ze okolnosti prípadu znemoznili vymozenie pomoci a na strane druhej, ze v skutocnosti islo iba o znacné tazkosti (co by bolo dôvodom na poskytnutie dlhsej lehoty). V kazdom prípade zásadný význam má tá skutocnost, ze, tak ako uvádza Komisia, táto zaloba bola podaná po tom, ako uplynulo 29 mesiacov od dorucenia rozhodnutia slovenským orgánom a po opakovaných ziadostiach zo strany tejto institúcie. 38. Podla ustálenej judikatúry sa v prípade neexistencie právnych predpisov Spolocenstva na vymáhanie súm, ktoré boli dotknutými orgánmi vyplatené neoprávnene, v zásade uplatnujú relevantné procesné ustanovenia vnútrostátneho práva (zásada procesnej autonómie; pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Spanielsko, uz citovaný, bod 22), ktoré vnútrostátne orgány vrátane súdov vykladajú vzdy takým spôsobom, aby sa ulahcilo vykonávanie práva Únie (rozsudok Lucchini, uz citovaný, bod 60). Toto pravidlo je formulované v clánku 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999, ktorý odkazuje na súlad "s postupmi podla vnútrostátneho práva daného clenského státu", ale za predpokladu, ze "umoznia okamzité a úcinné vykonanie rozhodnutia Komisie". Vzápätí je vsak potrebné poznamenat, ze podla odseku 1 toho istého clánku sa vymáhanie pomoci nevyzaduje, "ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva Spolocenstva". 39. Ako sme mali moznost vidiet, následkom konania slovenských vnútrostátnych orgánov bola okolnost, ze nezákonná pomoc nebola doteraz vymozená. Je pravda, ze Slovenská republika v nijakom prípade nevylucuje, ze táto pomoc by sa napokon mohla vymôct, pricom, ako uviedla na pojednávaní, nie je vylúcená moznost podania návrhu na obnovu konania podla § 228 ods. 1 obcianskeho súdneho poriadku - ku ktorému sa v nasledujúcich bodoch vrátim - a ktorého výsledkom by mohla byt zmena právoplatného rozsudku, ktorý bol doposial prekázkou vymozenia príslusnej pomoci. V kazdom prípade aj v takom prípade by sa Slovenská republika uz dopustila zavineného nesplnenia povinnosti, pretoze nedostatok, ktorý sa jej vytýka, sa vztahuje na záväzok, ktorého plnenie sa malo vykonat v lehote stanovenej rozhodnutím Komisie zo 7. júna 2006. 40. Skutocnou základnou otázkou tohto konania nie je podla môjho názoru to, ci boli alebo neboli vnútrostátne postupy Slovenskej republiky primerané cielu, ktorým bolo vymozenie neoprávnene poskytnutej pomoci, ale skôr to, opakujem, ci je v tomto prípade existencia rozsudku vnútrostátneho súdu, ktorý má právnu silu rozhodnutej veci, dostatocným dôvodom na to, aby - strucne povedané - nebolo potrebné uplatnit akékolvek postupy. To vsetko v rozsahu, v akom právna sila rozhodnutej veci v zásade znamená, presne povedané, neuskutocnitelnost akéhokolvek pokusu o revíziu obsahu právoplatných súdnych rozhodnutí alebo aspon to, ze táto operácia by bola mimoriadne zlozitá, pretoze by bola tiez v zásade nezlucitelná s neodkladnostou lehôt, ktoré sa zvycajne poskytujú clenským státom na úcely úcinného vymozenia pomoci, ktorá bola vyhlásená za nezákonnú. 41. Mám tým na mysli, ze v tomto prípade je existencia právoplatného súdneho rozhodnutia dôvodom na diskusiu o predpoklade, z ktorého bezne vychádzajú konania o nesplnenie povinnosti, a síce, ci môzu byt vnútrostátne úkony a predpisy, ktoré sú prekázkou splnenia pozadovanej povinnosti, odstránené bez väcsích tazkostí podla postupov, ktoré sú na to potrebné. Kedze Slovenská republika sa odvoláva na právoplatný rozsudok, ktorý aj ked úplne nevylucuje moznost vymozenia neoprávnene poskytnutej pomoci, dosiahnutie tohto ciela v kazdom prípade mimoriadne stazuje a vzhladom na skutocnost, ze Komisia v tejto súvislosti odpovedala, ze právnej sily rozhodnutej veci sa nemozno platne dovolávat pri nesplnení povinnosti ulozenej rozhodnutím Komisie pozadovaným spôsobom a v stanovenej lehote, je zjavné, ze základný právny problém opät raz spocíva v otázke týkajúcej sa významu právnej sily rozhodnutej veci, pokial ide o definíciu zodpovednosti státov za splnenie povinností, ktoré majú voci Únii. V konecnom dôsledku ide o otázku, ktorá svojou dôlezitostou nadväzuje na problematiku prepojenia medzi vnútrostátnym právom a právom Spolocenstva. 42. V prítomnosti právoplatného rozhodnutia sa crtajú nasledujúce moznosti: ak na jednej strane nezohladníme právnu silu rozhodnutej veci ako urcujúci faktor kvality konecných súdnych rozhodnutí, ktorý je dôvodom specifického zaobchádzania s takýmito rozhodnutiami, odlisného od zaobchádzania s aktmi a právnymi predpismi státu, ktoré nemajú tento charakter, dospejeme k záveru, ze na vyriesenie tohto prípadu sa uplatní známa judikatúra v oblasti nesplnenia povinnosti, ktoré vyplýva z konania správnych a legislatívnych orgánov státov. Ak, naopak, dospejeme k názoru, podla ktorého je právna sila rozhodnutej veci zvlást významnou okolnostou pri urcovaní zodpovednosti státov, v takom prípade bude otázkou stanovit jej mieru. Táto okolnost by totiz mohla byt natolko dôlezitá, ze by ako taká bola dôvodom nesplnenia povinnosti alebo menej radikálnym spôsobom, ze by síce uznávala pretrvávajúcu povinnost státu, ale umoznila by mu iniciovat prípadné zrusenie právoplatných rozhodnutí, teda zacat konanie, ktoré z dôvodu svojej komplexnosti vyzaduje dlhsie lehoty ako tie, ktoré sú obvykle stanovené. 43. Tento prípad je preto prílezitostou k dalsiemu objasneniu definície prepojenia medzi právom Spolocenstva a právom clenských státov, a to z urcitého hladiska. Zatial co prednost práva Únie spocíva na dostatocne pevných základoch, ci uz ako zásada sama osebe alebo vo vztahu k jej úcinkom([20]20), o nieco menej toho mozno uviest, pokial ide o rozsah tejto zásady, ked je úcastníkom prípadného rozporu medzi vnútrostátnym právom a právom Spolocenstva súdna moc státu. 44. Je urcite pravda, ze súdna moc tvorí integrálnu zlozku clenského státu vzhladom na úcinky zodpovednosti tohto státu tak voci obcanom vo veci porusenia práv jednotlivcov uznaných právom Únie (pozri najmä rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler([21]21)), ako aj voci Únii samotnej podla clánku 258 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko([22]22), bod 29), a preto v súlade s logikou týchto strukturálnych zásad nemôze mat súdne rozhodnutie, aj ked ide o právoplatný rozsudok (ako dokazuje prípad, ktorý bol predmetom rozsudku z 12. novembra 2009, Komisia/Spanielsko([23]23)), nikdy prednost pred predpisom, ustanovením alebo aktom Spolocenstva, tak ako by nemal prednost zákon alebo, ak by k tomu doslo, ani ústavné pravidlo. 45. Jednoduchost zásady uvedenej vyssie je vsak zavádzajúca, a to z viacerých dôvodov: a) preto, lebo súdna moc clenského státu je z funkcného hladiska aj súdnou mocou Únie, co je dôvod, pre ktorý prepojenie, ktorému uvedené zásady zodpovedajú, nepôsobí rezolútnejsie vo vztahu k oddeleným a samostatným normatívnym a administratívnym systémom, ale vo vztahu k moci, kde sa v rámci jej úkonov predpisy konkurencných systémov spájajú do celku; b) a významnejsím spôsobom, lebo z dôvodu svojej institucionálnej a funkcnej nezávislosti stoja súdy mimo akéhokolvek pokusu o zásah a ovplyvnenie zo strany vlád, teda subjektov, ktoré zastupujú stát v oblasti vztahov s Úniou a ktoré sú pred Úniou bezprostredne zodpovedné vo veci prijímania vnútrostátnych opatrení potrebných na splnenie pozadovaných povinností voci Spolocenstvu. Ide o záväzok, ktorý by sa mohol nepriamo týkat aj zákonodarnej moci - v rozsahu, v akom demokratické parlamentné systémy clenských státov stále zabezpecujú súlad medzi vôlou vlády a vôlou parlamentnej väcsiny -, a ktorý zostáva v podstate úplne mimo vôle súdov a súdnych orgánov. A napokon c) lebo zásady bezpecnosti a istoty, ktorým zodpovedá právna sila rozhodnutej veci, nie sú úplne nezávislé od práva Únie, ale naopak, tvoria jeho základné a neodvolatelné zásady. 46. Hoci rozsudok vynesený v prípade Lucchini, ku ktorému sa vrátim neskôr, môze viest k rozdielnemu výkladu, je isté, ze Súdny dvor nikdy neprestal vyzdvihovat hladisko, ktoré nálezí právnej sile rozhodnutej veci, ako charakteristickú zásadu právneho státu a tým pádom aj Únie ako komunity státov zalozených na respektovaní základných zásad právneho státu. Ako príklad mozno uviest nedávny rozsudok z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub([24]24), bod 22 (ktorý odkazuje na rozsudky Köbler, uz citovaný, bod 38, a Kapferer, uz citovaný, bod 20), v ktorom Súdny dvor upriamuje pozornost na "dôlezitost zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Spolocenstva, ako aj vo vnútrostátnych právnych poriadkoch" a na to, ze "aby sa zabezpecila tak stabilita práva a právnych vztahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je... dôlezité, aby sa nemohli napadnút súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konecnými po vycerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky". 47. V tomto smere Súdny dvor dokonca uznal, ze státy nie sú v zásade povinné nerespektovat konecné súdne rozhodnutia, a to ani v prípade, ze by takéto nezohladnenie rozhodnutia mohlo mat za následok nápravu porusenia práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss([25]25), a Kapferer, uz citovaný). Na úcely tejto nápravy sa vyzaduje pouzitie vnútrostátnych postupov na preskúmanie rozhodnutej veci, ktoré sú prípadne upravené príslusným vnútrostátnym právnym poriadkom (Kühne & Heitz, uz citovaný). Nakoniec, ak sa tento spôsob ukázal ako nemozný, pred nezohladnením res iudicata Súdny dvor uprednostnil posudzovat konecné súdne rozhodnutie ako predpoklad pochybenia, ktoré môze viest k zodpovednosti státu (pozri napríklad Köbler, uz citovaný). Ani v takomto prípade to vsak nie je jednoznacné, pretoze Súdny dvor konstatoval, ze "vzhladom na specifickost súdnej funkcie, ako aj na zákonné poziadavky právnej istoty nie je zodpovednost státu v takomto prípade neobmedzená" a "táto zodpovednost môze vzniknút iba vo výnimocnom prípade, ked vnútrostátny súd rozhodujúci v poslednom stupni porusil zjavným spôsobom uplatnitelné právne predpisy" (rozsudok z 13. júla 2006, Traghetti del Mediterraneo([26]26), bod 32). Nakoniec bolo teda rozhodnuté o podmienecnej náprave skôd a nie o obnovení integrity právneho poriadku Spolocenstva za kazdú cenu, prostredníctvom cistého a jednoduchého zrusenia konecného rozhodnutia. 48. Vyssie uvedené je logickým dôsledkom skutocnosti, ze právna istota sa povazuje za jednu z uznaných vseobecných zásad práva Únie (pozri napríklad rozsudok z 12. februára 2008, Kempter([27]27), bod 37) a ako taká je súcastou obmedzení, ktoré podla clánku 14 ods. 1 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 bránia potrebe vymáhat státnu pomoc zo strany Komisie. Nejde pritom, ako som uz naznacil, o doktrínu, pre ktorú bol prípad Lucchini prílezitostou na prehodnotenie zásadných stanovísk. Ako uz bolo uvedené v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed 14. septembra 2006 (bod 16), prípad Lucchini sa pre vsetky právne a skutkové okolnosti javil ako "velmi osobitý"([28]28). Nepochybne takým bol, pretoze naproti tomu, co sa prihodilo v iných veciach predlozených Súdnemu dvoru, konecné súdne rozhodnutie sa v tomto prípade prijalo neskôr ako predpis Spolocenstva, s ktorým bolo v rozpore. Neslo teda o predpis alebo ustanovenie Spolocenstva, ktoré nemohli byt vo vnútrostátnom práve vykonané pre uz existujúce a konecné vnútrostátne rozhodnutie, ale naopak, o rozhodnutie Komisie, ktoré bolo prijaté v rámci výkonu výlucných právomocí Európskej únie a s ktorou sa dostal do rozporu právoplatný rozsudok vynesený ex post nepríslusným súdom. Za týchto okolností konflikt, ktorý bolo treba vyriesit, nebol medzi istotou a právnou silou rozhodnutej veci na jednej strane a prednostou a úcinnostou práva Únie na strane druhej. Rozpor sa týkal istoty a právnej sily rozhodnutej veci za podmienok, v akých je struktúrovaný vztah práva Únie a práva clenských státov na jednej strane a nezákonnej poziadavky zachovat vo vnútrostátnom poriadku rozhodnutie prijaté bez akéhokolvek právneho základu, na strane druhej. Z tohto dôvodu vtedy Súdny dvor zameral svoju analýzu na rozdelenie právomocí medzi Úniu a clenské státy, pricom v sirokej miere odhliadol od posúdenia prípadu z perspektívy res iudicata. 49. Ak by sme vsak chceli trvat na tomto druhom názore, museli by sme pripustit, ze, prísne vzaté, právoplatný rozsudok, ktorý sa stal základom prípadu Lucchini, bol castou postupu, ktorý prekracoval formálne limity striktne vnútrostátneho súdneho konania. Môzeme konstatovat, ze kedze predmetom tohto konania bola zálezitost, ktorá patrila pod výlucné právomoci Únie, vsetky rozhodnutia súdnej moci týkajúce sa vykonania rozhodnutia Komisie boli castou postupu, ktorý sa z funkcného hladiska týkal Spolocenstva. V dôsledku toho môzeme konstatovat, ze vnútrostátny súd, autor týchto rozhodnutí, bol oprávnený ich prijat iba ako súd Únie a z tohto dôvodu zostával prísne viazaný právnym poriadkom Spolocenstva. Z toho vyplýva, ze v oblasti týchto rozhodnutí by sa nemohol nikdy sformulovat platný rozsudok ako ten, ktorý bol v tomto prípade v takom zrejmom rozpore s rozhodnutím Komisie. V rámci takéhoto súdneho konania, ktoré malo formálne vnútrostátny charakter, ale z funkcného a materiálneho hladiska malo dimenziu Spolocenstva, mohol byt nepochybne vynesený právoplatný rozsudok z hladiska vnútrostátneho práva, ale v kazdom prípade bez akejkolvek právnej platnosti vo veci konania, ktoré sa z materiálnej stránky týkalo Spolocenstva. V takomto i v podobných prípadoch teda vzdy patrí posledné (konecné a nemenné) slovo Súdnemu dvoru (je vhodné opät pripomenút nedávny rozsudok z 12. novembra 2009, Komisia/Spanielsko). 50. Je pravda, ze clenský stát, ktorému bolo adresované rozhodnutie Komisie nariadujúce vymáhanie nezákonne poskytnutej státnej pomoci, je povinný podla clánku 288 ZFEÚ prijat vsetky potrebné opatrenia na vykonanie takého rozhodnutia s cielom bez meskania vymôct neoprávnenú pomoc (pozri napríklad rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, uz citovaný, body 42 az 43). Táto povinnost sa vsak s výnimkou úplne výnimocných prípadov ako bol ten, ktorý sme práve opísali, nemôze viest do extrému, ktorý by znamenal obetovanie hodnôt bezpecnosti a istoty zabezpecených institútom res iudicata, iba ak by to bolo prostredníctvom stanovených postupov a za dodrzania formalít a podmienok charakteristických pre procesnú zákonnost a z toho dôvodu v súlade so zásadami istoty, bezpecnosti a predvídatelnosti, na ktorých je zalozená nedotknutelnost konecných súdnych rozhodnutí. Inými slovami, Únia nemohla nikdy pozadovat, aby daný clenský stát uskutocnil vymáhanie nezákonnej pomoci prostredníctvom porusenia zásady vlastnej procesnej zákonnosti, pretoze v opacnom prípade by tomuto státu nariadila poskodit základný princíp právneho státu. Únia preto nikdy nezanedbala základné hodnoty a zásady ústavných tradícií, ktoré sú spolocné vsetkým clenským státom, a tým pádom vlastné aj jej. Úplne inou otázkou je, ako uvidíme dalej, ci Únia môze ziadat clenské státy, aby v súlade s procesnými vnútrostátnymi predpismi v urcitých prípadoch znova preskúmali rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom Spolocenstva, aj ked je toto rozhodnutie uz právoplatné. Inak povedané, ich procesné predpisy musia stanovovat moznost zrusit toto rozhodnutie na základe zákona, nikdy vsak pre porusenie ad casum. 51. Vrátme sa teraz k násmu prípadu: od státov sa môze pozadovat výsledok vymáhania pomoci, ale bez toho, aby sa obetovali základné garancie konania, ktoré vedie k tomuto cielu. V podstate sa nesmie obetovat ani zásada procesnej nezávislosti státov, a to za predpokladu, ze ustanovenia vnútrostátneho práva sa uplatnujú tým spôsobom, ze prakticky neznemoznujú vymozenie pomoci (Alcan Deutschland, uz citovaný, bod 24) a za predpokladu, ze predpisom a opatreniam Spolocenstva je priznané rovnaké zaobchádzanie ako vnútrostátnym predpisom a opatreniam (Fallimento Olimpiclub, uz citovaný, bod 24). 52. V tomto smere zastávam názor, ze záväzok clenských státov spocívajúci v dosiahnutí výsledku vymôct nezákonne poskytnutú pomoc v konecnom dôsledku nevyhnutne zahrna povinnost usporiadat svoju procesnú zákonnost tak, aby sa umoznilo dosiahnut uvedený výsledok vseobecným spôsobom a bez potreby spochybnit zásady, ktoré charakterizujú právny stát. Presnejsie povedané, v prípadoch, ako je ten v prejednávanej veci, by mali clenské státy vo svojej právnej úprave disponovat okrem standardných ustanovení upravujúcich zrusenie právoplatných rozhodnutí aj ustanovením, ktoré sa týka nezákonnosti konecného aktu alebo rozhodnutia z hladiska práva Spolocenstva. 53. V tejto súvislosti uvádzam obdivuhodnú tendenciu niektorých clenských státov, ktoré v obave o to, aby dodrziavali záväzky prevzaté na medzinárodnej úrovni, prijali na základe okolností niektoré opatrenia s cielom ulahcit vykonanie a vnútrostátnu úcinnost medzinárodných súdnych rozhodnutí napriek existencii právoplatných vnútrostátnych rozsudkov. Ako príklad môze slúzit rozsudok talianskeho Corte di cassazione z 3. októbra 2006 (Somogyi), ktorý nariadil obnovu trestného konania uzavretého právoplatným rozsudkom s cielom zabezpecit správne uplatnenie rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva. Alebo, stále vo vztahu k Rímskemu dohovoru, séria judikatúry zapocatá nálezom spanielskeho Tribunal Constitucional zo 16. decembra 1991 (Bultó), ktorý vo výnimocných prípadoch povolil "recurso de amparo" (zalobu na ochranu základných práv) ako nástroj na vnútrostátne vykonanie niektorých rozsudkov strasburského súdu dovtedy, kým zákonodarca neukoncí potrebnú reformu procesného práva, aby sa v urcených prípadoch mohol taký rozsudok vykonat pred vseobecným súdom. 54. Ale predovsetkým, a presne v zelanom zmysle, sa niektoré právne poriadky, osobitne ten slovenský, vydali cestou reformy vnútrostátneho procesného práva. Týmto spôsobom bolo nedávnou novelou z 15. októbra 2008 k § 228 ods. 1 Obcianskeho súdneho poriadku Slovenskej republiky pridané písmeno e), podla ktorého môze byt dôvodom na obnovu konania ukonceného právoplatným rozsudkom skutocnost, ze tento rozsudok "je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spolocenstiev alebo iného orgánu Európskych spolocenstiev". Podobná úprava, zavedená novelou z 1. septembra 2005, sa vztahuje na rozsudky Európskeho súdu pre ludské práva. Ide o príkladné riesenie, pretoze berie ohlad tak na medzinárodné záväzky státov, ako aj na formálne garancie zákonnosti vlastné právnemu státu. 55. Z tohto hladiska je mozné konstatovat, ze Slovenská republika vyvinula znacné úsilie na plnenie záväzkov, ktoré pre nu ako pre clenský stát vyplývajú, a ulahcila strukturálne prepojenie vnútrostátneho právneho poriadku s potrebami práva Únie vo veci státnej pomoci. Do budúcnosti tak existuje vhodný a uspokojivý spôsob na zabezpecenie vykonania rozhodnutí Komisie v tejto oblasti odstranujúci prekázku, ktorú doteraz predstavovala existencia právoplatných súdnych rozhodnutí. 56. Záver je vsak iný, ak sa budeme pridrzat, ako je tu potrebné, okolností daného prípadu a prejdeme k preskúmaniu cinnosti slovenských orgánov vo veci vykonania rozhodnutia Komisie zo 7. júna 2006. Nesporným faktom - ktorý je potrebné zopakovat a ktorý Slovenská republika nespochybnuje - je, ze do dnesného dna nebolo mozné vymôct pomoc, ktorá sa neoprávnene poskytla spolocnosti Frucona. Cas, ktorý medzitým uplynul, vedie nevyhnutne k záveru, ze nesplnenie povinnosti, ktoré je dôvodom tejto zaloby, je istým faktom. Voci tomuto faktu sa nikdy ako odôvodnenie nenamietala nemoznost vykonania vyplývajúca z konecného súdneho rozhodnutia, pretoze ako sme mali moznost vidiet, slovenské orgány sa odvolali iba na tazkosti spojené s vymáhaním pomoci, nikdy netvrdili, ze vymozenie je nemozné. 57. Ak pripustíme aj to, ze na základe právneho rezimu vyrovnania s veritelmi existuje v slovenskom práve situácia, ze dôsledkom súdneho potvrdenia takej dohody je odpísanie odpusteného danového dlhu, cím podla názoru Komisie bola neoprávnene poskytnutá pomoc, je isté, ze vzhladom na pozíciu, ktorú zastávali slovenské orgány pri ich doterajsej komunikácii a na pojednávaní, nebolo mozné vylúcit pouzitie procesných prostriedkov, ktoré ak by boli dôsledne uplatnené, velmi pravdepodobne by umoznili vymozenie nezákonnej pomoci v primeranej lehote. 58. Nemozno teda vylúcit, ze predmetné súdne rozhodnutia, hoci mali právnu silu rozhodnutej veci, nemuseli bránit vymozeniu pomoci, ak by bola nárokovaná s odvolaním sa na zalobné dôvody, specifické a odlisné od tých predchádzajúcich, pozostávajúce z rozhodnutia Komisie, ktorým sa ziada o vrátenie sumy poskytnutej ako pomoc, podla § 26 zákona c. 231/1999 Z. z. o státnej pomoci, ktorý stanovuje, ze "na základe rozhodnutia Komisie o neoprávnenej pomoci je poskytovatel povinný vymáhat od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci". Takisto nemozno vylúcit, ze este pred citovanou novelou Obcianskeho súdneho poriadku z roku 2008 mohla skutková podstata tohto prípadu zodpovedat dôvodom na obnovu konania podla § 228 ods. 1 písm. a) tohto súdneho poriadku, ktorý ako dôvod na obnovu súdneho konania uvádza "skutocnosti, rozhodnutia alebo dôkazy", ktoré úcastník konania nemohol pouzit v pôvodnom konaní a ktoré mohli ovplyvnit rozhodnutie vo veci. Nakoniec nemôze byt úplne vylúcená ani skutocnost, ze samotná novela obcianskeho súdneho poriadku z roku 2008, ktorá zaviedla osobitný dôvod na obnovu konania spocívajúci v rozhodnutiach orgánov Únie, mohla byt s cielom vymozenia pomoci pouzitá od okamihu, ked nadobudla úcinnost. Takto podla vsetkého uvazoval aj generálny prokurátor vo veci podnetu, ktorý mu adresoval danový orgán s cielom iniciovat mimoriadne dovolanie proti konecnému rozsudku. V - Zhrnutie 59. Z predchádzajúceho vyplýva, ze hoci Slovenská republika prijala niektoré legislatívne opatrenia, ktorých úcinkom bude v budúcnosti ulahcenie správneho vykonania rozhodnutí Komisie v prípadoch, akým je tento, za okolností prejednávanej veci a z dôvodov uvedených vyssie si Slovenská republika nesplnila povinnost vykonat rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006. VI - Návrh 60. Vzhladom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: 1. rozhodol, ze Slovenská republika si tým, ze nevykonala rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 o státnej pomoci C 25/05 (ex NN 21/05) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spolocnosti Frucona Kosice a.s., nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z clánku 288 ods. 4 ZFEÚ a z clánku 2 tohto rozhodnutia; 2. zaviazal Slovenskú republiku na náhradu trov konania. __________________________________________________________________ [29]1 - Jazyk prednesu: spanielcina. __________________________________________________________________ [30]2 - Oznámené pod císlom K(2006) 2082 a uverejnené v Ú. v. EÚ L 112, s. 14. __________________________________________________________________ [31]3 - Najvyssí súdny orgán Slovenskej republiky príslusný pre obcianskoprávne veci. __________________________________________________________________ [32]4 - C-142/87, Zb. s. I-959. __________________________________________________________________ [33]5 - C-305/89, Zb. s. I-1603. __________________________________________________________________ [34]6 - C-232/05, Zb. s. I-1071. __________________________________________________________________ [35]7 - C-404/00, Zb. s. I-6695. __________________________________________________________________ [36]8 - C-415/03, Zb. s. I-3875. __________________________________________________________________ [37]9 - C-5/89, Zb. s. I-3437. __________________________________________________________________ [38]10 - 77/72, Zb. s. 611. __________________________________________________________________ [39]11 - 78/76, Zb. s. 595. __________________________________________________________________ [40]12 - C-24/95, Zb. s. I-1595. __________________________________________________________________ [41]13 - C-119/95, Zb. s. I-6199. __________________________________________________________________ [42]14 - C-453/00, Zb. s. I-837. __________________________________________________________________ [43]15 - C-234/04, Zb. s. I-2585. __________________________________________________________________ [44]16 - 205/82, Zb. s. 2633. __________________________________________________________________ [45]17 - Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339. __________________________________________________________________ [46]18 - Súdny dvor uz niekolkokrát uviedol, ze dotknutý clenský stát sa pri obrane vo veci zaloby o nesplnenie povinnosti z dôvodu nevykonania rozhodnutia nemôze dovolávat nezákonnosti rozhodnutia (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2008, Komisia/Spanielsko, C-196/07, Zb. s. I-41, bod 34), s výnimkou vád, ktoré sú také závazné a evidentné, ze rozhodnutie mozno povazovat za neexistujúce (rozsudok z 30. júna 1988, Komisia/Grécko, C-226/87, Zb. s. I-3611, bod 16). __________________________________________________________________ [47]19 - Napriek tomu je výklad nepochybný, ako uviedla Komisia v replike (bod 10), ked sa zohladnia iné jazykové znenia toho istého rozhodnutia. Napríklad anglické: "to recover the aid"; francúzske: "récupérer l'aide"; nemecké: "Beihilfe zurückzufordern", pricom ustanovenia rozhodnutí sa majú vykladat práve v takýchto multilingválnych súvislostiach (pozri najmä rozsudok zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C-219/95 P, Zb. s. I-4411, bod 15). __________________________________________________________________ [48]20 - V dlhom výpocte, ktorý sa zacal s takými exemplárnymi rozsudkami, ako sú tie vo veciach Costa/Enel (rozsudok z 15. júla 1964, 6/64, Zb. s. 1141) a Simmenthal (rozsudok z 9. marca 1978, 106/77, Zb. s. 629). Od toho okamihu bola v prípade konfliktu uznaná prednost práva Únie pred právom clenských státov, ktoré sa proti tejto prednosti nemôzu postavit ani pri odvolaní sa na právne predpisy s najvyssou právnou silou. __________________________________________________________________ [49]21 - C-224/01, Zb. s. I-10239. __________________________________________________________________ [50]22 - C-129/00, Zb. s. I-14637. __________________________________________________________________ [51]23 - C-154/08, Zb. s. I-187. __________________________________________________________________ [52]24 - C-2/08, Zb. s. I-7501. __________________________________________________________________ [53]25 - C-126/97, Zb., s. I-3055. __________________________________________________________________ [54]26 - C-173/03, Zb. s. I-5177. __________________________________________________________________ [55]27 - C-2/06, Zb. s. I-411. __________________________________________________________________ [56]28 - V tomto zmysle sa vyjadrila aj znacná cast akademikov; pozri GERMELMANN, C. F.: EWS, 9/2007, s. 392; KREMER, C.: EuZW, 23/2007, s. 726. Dominantný je aj názor, ze týmto rozsudkom Súdny dvor skôr potvrdil logiku svojej tradicnej doktríny, nez by sa odklonil od predchádzajúcej judikatúry; pozri PERONI, G.: in Diritto del commercio internazionale, 22.1, 2008, s 221; BIONDI, A.: in Common Market Law Review, 2008, s. 1459; FONTANA, E.: in Diritto del commercio internazionale, 22.1, 2008, s. 193. References 1. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref1 30. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref2 31. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref3 32. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref4 33. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref5 34. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref6 35. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref7 36. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref8 37. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref9 38. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref10 39. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref11 40. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref12 41. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref13 42. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref14 43. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref15 44. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref16 45. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref17 46. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref18 47. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref19 48. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref20 49. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref21 50. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref22 51. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref23 52. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref24 53. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref25 54. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref26 55. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref27 56. file:///tmp/lynxXXXXU7EUf8/L95641-5370TMP.html#Footref28