NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PAOLO MENGOZZI prednesené 22. decembra 2010 ([1]1) Vec C-279/08 P Európska komisia proti Holandskému královstvu "Odvolanie - Prípustnost zaloby na prvom stupni - Zaloba clenského státu proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa vnútrostátne opatrenie oznámené podla clánku 88 ES vyhlasuje za státnu pomoc zlucitelnú so spolocným trhom - Státna pomoc - Pojem - Selektivita - Zvýhodnenie financované zo státnych prostriedkov - Systém obchodovania s emisnými právami na oxidy dusíka" 1. Odvolanie Komisie, ktoré je predmetom tohto konania, smeruje proti rozsudku z 10. apríla 2008, Holandsko/Komisia([2]2) (dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupna Európskych spolocenstiev zrusil rozhodnutie Komisie z 24. júna 2003([3]3) o státnej pomoci N 35/2003 týkajúce sa systému obchodovania s emisiami pre oxidy dusíka oznámeného Holandským královstvom (dalej len "rozhodnutie"). Proti tomuto rozsudku smerujú aj dve vzájomné odvolania Holandského královstva a Spolkovej republiky Nemecka. I - Skutkové okolnosti sporu a rozhodnutie 2. Systém obchodovania s emisnými právami na oxidy dusíka (NO[x]) oznámený Komisii Holandskom (dalej len "dotknuté opatrenie"), ako aj obsah rozhodnutia sú opísané v napadnutom rozsudku v bodoch 8 az 13 a 16 az 20 nasledujúcim spôsobom: "8. Listom z 23. januára 2003 holandské orgány podla clánku 88 ods. 3 ES oznámili Komisii systém obchodovania s emisiami pre NOx... Od Komisie ziadali prijatie rozhodnutia konstatujúceho neexistenciu pomoci v zmysle clánku 4 ods. 2 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). 9. Dna 24. júna 2003 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie. 10. V bode 1 napadnutého rozhodnutia Komisia opisuje predovsetkým dotknuté opatrenie. V rámci holandského národného emisného stropu NO[x] definovaného smernicou 2001/81 stanovili holandské orgány ciel 55 kiloton emisií NO[x] v roku 2010 pre velké priemyselné zariadenia, teda priblizne 250 podnikov. 11. Pokial ide o fungovanie tohto systému, Komisia v bode 1.2 napadnutého rozhodnutia vysvetluje, ze vnútrostátny zákon stanovuje pre kazdé priemyselné zariadenie normy týkajúce sa emisií NO[x], ktoré je potrebné dodrzat. Podnik musí dodrziavat takto predpísané emisné normy bud prijatím opatrení na znízenie emisií NO[x] vo vlastnom zariadení, alebo kúpou emisných práv patriacich iným podnikom, prípadne kombináciou týchto dvoch mozností. Znízenia emisií vo forme kreditov NO[x] navrhujú na výmennom trhu obchodovania s emisiami zariadenia, ktorých emisie sú nizsie ako emisná norma. 12. Celkové rocné emisie NO[x] zariadenia upravené prípadnými predanými alebo kúpenými kreditmi NO[x] musia zodpovedat úrovni emisií schválenej pre toto zariadenie. Schválené rocné emisie - v absolútnych císlach - sú vypocítané v závislosti od relatívnej emisnej normy a mnozstva energie pouzitej týmto zariadením. 13. Na konci kazdého roka holandské orgány skúmajú, ci zariadenia dodrzali predpísané emisné normy. Kredity NO[x] môzu byt kazdý rok kúpené, usetrené alebo pozicané na budúce obdobia. Ak zariadenie prekrocí predpísanú emisnú normu, musí kompenzovat prekrocenie nasledujúci rok. Okrem toho toto prekrocenie, ktoré má byt kompenzované, sa zvysuje o 25 % na úcely odradenia od akéhokolvek prekrocenia. Ak zariadenie nedodrziava svoje emisné normy, holandské orgány mu ulozia úcinnú, primeranú a odrádzajúcu pokutu. ... 16. V bodoch 1.5 a 1.6 napadnutého rozhodnutia Komisia dalej spresnuje, ze dotknuté opatrenie sa uplatní na vsetky priemyselné podniky, ktoré majú výkonnost vyssiu ako 20 tepelných megawattov (MWt) paralelne s právnou úpravou Spolocenstva. Holandské orgány budú aj nadalej uplatnovat hranicné hodnoty emisií stanovené rôznymi úcinnými smernicami Spolocenstva. 17. V rámci svojho posúdenia dotknutého opatrenia (bod 3 napadnutého rozhodnutia) Komisia predovsetkým poukazuje na rozhodovaciu prax týkajúcu sa systémov obchodovania s emisiami a rozlisuje tieto dva druhy systémov: '1. systémy, v ktorých sa obchodovatelné emisné povolenia alebo povolenia na znecistovanie povazujú za nehmotné aktíva predstavujúce obchodnú hodnotu, ktorú stát mohol tiez predat alebo ponúknut na predaj, co má za následok uslý zisk (alebo stratu príjmov státu), takze ide o státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES; 2. systémy, v ktorých sa obchodovatelné emisné povolenia alebo povolenia na znecistovanie povazujú za úradný dôkaz toho, ze urcitá produkcia emisií nemôze byt predaná alebo priznaná drzitelovi povolenia, takze tu nie je uslý zisk - a teda ziadny príjem dotknutého státu - co v sebe zahrna neexistenciu státnej pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES`. 18. Komisia dalej vysvetluje dôvody, ktoré ju viedli k záveru o existencii státnej pomoci v prípade dotknutého opatrenia, a to v podstate bezplatnému priznaniu zo strany státu kreditov NO[x] osobitnej skupine podnikov, ktoré obchodujú v clenských státoch. Podla napadnutého rozhodnutia holandské orgány mali moznost predat alebo priznat emisné práva. Bezplatným ponúknutím kreditov NO[x] ako nehmotných aktív by clenský stát prisiel o zisk. Komisia z toho vyvodzuje, ze tento systém obsahuje zdroje státu v zmysle clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES. Posilnenie postavenia dotknutých podnikov zasahuje obchod medzi clenskými státmi. 19. Nakoniec v bode 3.3 napadnutého rozhodnutia Komisia skúma zlucitelnost dotknutého opatrenia so spolocným trhom. 20. Na záver v bode 4 napadnutého rozhodnutia Komisia konstatuje, ze dotknuté opatrenie obsahuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES a doplna, ze táto pomoc je zlucitelná so spolocným trhom v súlade s clánkom 87 ods. 3 Zmluvy ES... Komisia vyzýva holandské orgány, aby jej výrocne oznámili správu týkajúcu sa uplatnenia dotknutého opatrenia a vopred oznámili akékolvek prispôsobenie podmienok, za ktorých je pomoc priznaná". 3. Holandsko vo svojej replike uvádza, ze dotknuté opatrenie nadobudlo úcinnost 1. júna 2005. II - Návrhy úcastníkov konania pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 4. Holandské královstvo podporované Spolkovou republikou Nemecko navrhovalo, aby Súd prvého stupna zrusil rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia posúdila dotknuté opatrenie ako státnu pomoc a aby zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. Komisia navrhovala v prvom rade, aby Súd prvého stupna vyhlásil zalobu za neprípustnú, a subsidiárne, aby ju zamietol a zaviazal Holandské královstvo na náhradu trov konania. 5. Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku zamietol námietku neprípustnosti zaloby vznesenú Komisiou (body 37 az 49). Vo veci samej zamietol prvú výhradu prvého zalobného dôvodu týkajúceho sa porusenia clánku 87 ES, ktorou sa Holandské královstvo domáhalo neexistencie zvýhodnenia financovaného prostredníctvom státnych prostriedkov (body 63 az 78), a vyhovel druhej výhrade, ktorou zalujúci stát namietal proti tomu, ze dotknuté opatrenie splna podmienku selektivity (body 84 az 101). Súd prvého stupna preto zrusil rozhodnutie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. III - Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy úcastníkov konania 6. Komisia návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 23. júna 2008 podala odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania. Holandské královstvo a Spolková republika Nemecko podali v rámci svojich vyjadrení k odvolaniu vzájomné odvolania. Uznesením z 23. decembra 2008 predseda Súdneho dvora pripustil vstup Spojeného královstva a Slovinskej republiky ako vedlajsích úcastníkov konania do tohto konania. Uznesením z 8. mája 2009 bol za podmienok stanovených v clánku 93 ods. 7 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora povolený vstup do konania Francúzskej republike ako vedlajsej úcastnícke konania. Na pojednávaní 14. októbra 2010 bol vypocutý zástupca Komisie a zástupcovia holandskej, nemeckej a francúzskej vlády. 7. Komisia v návrhu na zacatie konania navrhuje v prvom rade, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok a vyhlásil zalobu o neplatnost rozhodnutia za neprípustnú, a subsidiárne, aby zrusil napadnutý rozsudok a zamietol zalobu o neplatnost rozhodnutia. V obidvoch prípadoch navrhuje zaviazat Holandsko na náhradu trov konania na Súde prvého stupna a konania na Súdnom dvore. Vo svojom vyjadrení k vzájomným odvolaniam Holandského královstva a Spolkovej republiky Nemecka navrhuje v prvom rade, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok a vyhlásil zalobu na prvom stupni za neprípustnú, a subsidiárne, aby zamietol vzájomné odvolania, zrusil napadnutý rozsudok a zamietol zalobu na prvom stupni ako nedôvodnú. 8. Holandské královstvo navrhuje v prvom rade, aby Súdny dvor zamietol odvolanie Komisie, a subsidiárne, aby v prípade, ak by vyhovel odvolaniu, zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Súd prvého stupna zamietol zalobný dôvod Holandského královstva, ktorým sa tento clenský stát domáhal neexistencie zvýhodnenia financovaného zo státnych prostriedkov. V obidvoch prípadoch navrhuje zaviazat Komisiu na náhradu trov konania na oboch stupnoch. 9. Spolková republika Nemecko navrhuje v prvom rade, aby Súdny dvor zamietol odvolanie Komisie a zrusil napadnutý rozsudok, a subsidiárne, aby v prípade, ze by tento návrh povazoval za neprípustný, zamietol odvolanie Komisie, a v prípade, ak by odvolaniu vyhovel, aby zrusil napadnutý rozsudok. V obidvoch prípadoch trvá na návrhoch predlozených v prvostupnovom konaní a navrhuje zaviazat Komisiu na náhradu trov konania. 10. Spojené královstvo navrhuje zamietnut návrhy Komisie, ktorými sa domáha neprípustnosti zaloby na prvom stupni a podporuje hlavné návrhy predlozené Holandským královstvom. Slovinská republika navrhuje zamietnut odvolanie Komisie a zaviazat ju na náhradu trov konania. Francúzska republika na pojednávaní navrhla, aby Súdny dvor zamietol návrh Komisie týkajúci sa neprípustnosti zaloby na prvom stupni. IV - O hlavnom odvolaní 11. Komisia uviedla na podporu svojho odvolania dva dôvody. Prvý odvolací dôvod, v ktorom vytýka porusenie clánku 230 ES, smeruje proti casti napadnutého rozsudku, v ktorej Súd prvého stupna vyhlásil zalobu podanú Holandským královstvom za prípustnú. V druhom odvolacom dôvode uvedenom subsidiárne Komisia vytýka porusenie clánku 87 ods. 1 ES. A - O prvom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia clánku 230 ES 12. Komisia sa domnieva, ze clenský stát nie je oprávnený podat podla clánku 230 ES zalobu proti rozhodnutiu, ktorým sa bez akýchkolvek podmienok schvaluje opatrenie oznámené v rámci rezimu kontroly státnej pomoci. Tento odvolací dôvod v sebe zahrna dve výhrady. 1. O prvej výhrade 13. Co sa týka prvej výhrady prvého odvolacieho dôvodu, Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna nesprávne odlísil prípad, o ktorom rozhodoval, od prípadu týkajúceho sa veci, v ktorej Súdny dvor vydal uznesenie z 28. januára 2004, Holandsko/Komisia([4]4) (dalej len "uznesenie Holandsko/Komisia"). Komisia uvádza, ze medzi týmito dvomi vecami neexistuje z právneho hladiska zásadný rozdiel. Holandsko podporované Spojeným královstvom, Slovinskou republikou a Francúzskou republikou, ako aj Spolkovou republikou Nemecko sa naopak domnieva, ze okolnosti veci, ktorá viedla k vydaniu uvedeného uznesenia, sa podstatne lísia od okolností prejednávanej veci, a ze preto je táto judikatúra irelevantná. 14. Treba v krátkosti pripomenút obsah uznesenia Holandsko/Komisia prijatého v case, ked prebiehalo konanie, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozsudku. 15. Súdny dvor v tomto uznesení vyhlásil za neprípustnú zalobu o neplatnost podanú Holandskom proti rozhodnutiu Komisie, v ktorom sa konstatuje zlucitelnost urcitých podporných opatrení v oblasti spracovania sedimentov z vodných tokov a nádrzí oznámených týmto clenským státom so spolocným trhom. Zaloba smerovala k zruseniu rozhodnutia len v tom v rozsahu, "v akom v nom Komisia dospela k záveru, ze príspevky schválené prístavným orgánom podla uvedenej právnej úpravy predstavovali státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES" (bod 1). 16. Toto uznesenie je velmi strucne odôvodnené. Súdny dvor, ktorý najprv odkázal na judikatúru, podla ktorej je podla clánku 230 ES mozné podat zalobu o neplatnost len v prípade, ze opatrenie vytvára záväzné právne úcinky spôsobilé zasiahnut záujmy zalobcov tým, ze podstatným spôsobom mení ich právne postavenie, v bode 20 uviedol, ze "kedze holandská vláda v oznámení tejto schémy poziadala Komisiu, aby posúdila zákonnost tohto opatrenia podla clánkov 87 ES a 88 ES", napadnuté rozhodnutie, ktorým sa oznámená schéma pomoci vyhlasuje za zlucitelnú so spolocným trhom, nemôze podstatným spôsobom zmenit právne postavenie Holandska.([5]5) V bodoch 21 a 22 Súdny dvor odpovedal na argument Holandska, ktoré tvrdí, ze cast odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (kde sa Komisia domnieva, ze niektoré prístavné orgány spadajú pod pojem podnik v zmysle clánku 87 ES) má v kazdom prípade negatívny právny dopad na jeho záujmy. V tejto súvislosti Súdny dvor najskôr uviedol, ze len výrok rozhodnutia môze vyvolat právne úcinky, cize spôsobit ujmu, a ze posúdenia formulované v odôvodnení rozhodnutia môzu podliehat preskúmaniu zákonnosti súdom Spolocenstva "len v rozsahu, v akom ako odôvodnenie aktu spôsobujúceho ujmu predstavujú nevyhnutný podklad pre výrok tohto aktu". V bode 22 uviedol, ze v prejednávanej veci "kritizované odôvodnenie nepredstavuje nevyhnutný podklad pre výrok rozhodnutia spôsobujúceho ujmu Holandskému královstvu", a spresnil, ze "to, ze Komisia vo výroku napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze sporný rezim je bez ohladu na to, ze niektoré dotknuté príspevky by mohli predstavovat pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, v kazdom prípade odôvodnený dôvodmi uvedenými v clánku 87 ods. 3 písm. c) ES neznamená v nijakom prípade, ze by v nom konstatovala, ze vsetky prístavné orgány majú povahu podniku, alebo to, ze cinnost týchto orgánov má vo vseobecnosti hospodársku povahu"([6]6). Súdny dvor v bode 23 dodal, ze "napadnuté rozhodnutie sa nevyslovuje o osobitných pomeroch jedného alebo druhého dotknutého prístavného orgánu" a ze "nemá nijaký vplyv na to, aby boli dalsie príspevky, ktoré budú prípadne poskytnuté prístavným orgánom, posúdené podla clánku 87 ods. 1 ES". 17. Z odôvodnenia uznesenia, ktorého hlavné body sú uvedené v predchádzajúcom bode, vyplýva, ze k rozhodnutiu vyhlásit zalobu Holandska za neprípustnú viedli v danom prípade Súdny dvor dve skutocnosti. Po prvé Súdny dvor v rámci svojich úvah pripisuje mimoriadny, ak nie rozhodujúci význam okolnosti, ze Holandsko v oznámení podporných opatrení v oblasti spracovania sedimentov z vodných tokov a nádrzí iba poziadalo Komisiu, aby posúdila ich zákonnost, pricom neuviedlo, ze podla jeho názoru tieto opatrenia, ak sú urcené pre prístavné orgány, nepredstavujú pomoc.([7]7) Po druhé sa Súdny dvor domnieval, ze Komisia, ktorá povazovala vsetky oznámené opatrenia v kazdom prípade za zlucitelné s clánkom 87 ods. 3 ES, sa zdrzala konecného rozhodnutia, ktoré by konstatovalo, ze podporné opatrenia urcené pre prístavné orgány majú povahu pomoci. 18. Obidve tieto skutocnosti v prejednávanej veci chýbajú. 19. Na jednej strane Holandsko v oznámení dotknutého opatrenia uviedlo, ze toto opatrenie nepredstavuje podla jeho názoru státnu pomoc, a poziadalo Komisiu, aby rozhodla v tomto zmysle. Na druhej strane Komisia v rozhodnutí zaujala jasné a jednoznacné stanovisko, ze uvedené opatrenie má povahu pomoci. So zretelom na odôvodnenie uznesenia Holandsko/Komisia sú tieto odlisnosti na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatelka, právne dôlezité a bránia tomu, aby bola táto judikatúra Súdneho dvora automaticky pouzitá v prejednávanej veci. 20. Domnievam sa, ze z uznesenia Holandsko/Komisia nemozno vseobecne vyvodit záver, ze Súdny dvor mal v úmysle v zásade vylúcit právo clenských státov podávat zaloby proti rozhodnutiam Komisie, ktorými sa bez akýchkolvek podmienok schvalujú opatrenia státnej pomoci oznámené týmito státmi. Vzhladom na osobitné charakteristiky daného prípadu a na spôsob, ako ich vylozil Súdny dvor, toto uznesenie mozno uplatnit skôr len v obmedzených prípadoch. 21. Na záver sa domnievam, ze Súd prvého stupna rozhodol správne, ked odlísil prípad, o ktorom rozhodoval, od prípadu, ktorý bol predmetom konania vo veci vedúcej k vydaniu uznesenia Holandsko/Komisia. Tento záver by nebolo mozné spochybnit ani vtedy, ak by sa potvrdilo, ze Súd prvého stupna v bode 47 napadnutého rozsudku, tak ako tvrdí Komisia, skreslil skutocnosti.([8]8) 22. Prvá výhrada prvého odvolacieho dôvodu Komisie sa teda musí zamietnut. 2. O druhej výhrade 23. Svojou druhou výhradou Komisia namieta tvrdenie Súdu prvého stupna, podla ktorého z posúdenia dotknutého opatrenia ako pomoci vyplývajú právne následky. Výhrada smeruje najmä proti bodu 41 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna uviedol, ze toto posúdenie, ktoré umoznilo Komisii preskúmat zlucitelnost dotknutého opatrenia so spolocným trhom, má na jednej strane "za následok... okrem iného uplatnenie postupu upraveného pre existujúce schémy pomoci nariadením c. 659/1999 a najmä jeho clánkami 17 az 19 a clánkom 21, ktorý ukladá clenskému státu povinnost oznámit výrocnú správu o vsetkých existujúcich schémach pomoci", a na druhej strane "... môze mat tiez vplyv na priznanie novej pomoci podla pravidiel týkajúcich sa kumulácie pomoci rôzneho pôvodu, upravených najmä bodom 74 pravidiel Spolocenstva o státnej pomoci na ochranu zivotného prostredia". 24. Komisia v prvom rade tvrdí, ze vzhladom na objektívnu povahu pojmu pomoc nevyplývajú následky, o ktorých hovorí Súd prvého stupna, z rozhodnutia, ale zo samotnej povahy dotknutého opatrenia. S týmto tvrdením nemozno podla môjho názoru súhlasit. Súdny dvor skutocne uz viackrát potvrdil, hoci v inom kontexte vymedzenia rozsahu súdneho preskúmania uplatnenia pojmu pomoci Komisiou, ze pojem pomoc má objektívnu povahu([9]9), co umoznilo domnievat sa, co sa zrejme stalo v prípade Komisie, ze rozhodnutie prijaté podla clánku 87 ods. 1 ES (teraz clánok 107 ods. 1 ZFEÚ) je len rozhodnutím konstatujúcim, ci oznámené opatrenie má povahu pomoci, alebo nie. Len tazko mozno popriet, ze pokial Komisia nesprávne konstatuje, ze urcitý státny zásah predstavuje pomoc právne následky spojené s touto nesprávnou kvalifikáciou, t. j. následky, ktorým sa dotknutý clenský stát môze vyhnút iba tak, ze súd na základe jeho návrhu rozhodne o neplatnosti tejto casti rozhodnutia vyplývajú z rozhodnutia Komisie a nie z dotknutého opatrenia, ktoré v skutocnosti nesplna podmienky pomoci. Okrem toho pripomínam, ze Súdny dvor zamietol podobný argument, ktorý predlozila Komisia na úcely vylúcenia prípustnosti zaloby o neplatnost rozhodnutia, ze státne opatrenie bude preskúmané ako "nová" a nie ako "existujúca" pomoc.([10]10) 25. Komisia dalej uvádza, ze uplatnenie obmedzenia kumulácie pomoci upravenej právnou úpravou Spolocenstva o státnej pomoci na ochranu zivotného prostredia uvedeného v bode 41 napadnutého rozsudku je cisto hypotetickým dôsledkom rozhodnutia. S touto analýzou súhlasím. Uvedené obmedzenie má totiz vyvolat úcinky len vtedy, ak sa Holandsko rozhodne poskytnút podnikom, na ktoré sa vztahuje dotknuté opatrenie, dalsiu pomoc. To isté platí, aj pokial ide o oznamovaciu povinnost a povinnost "stand-still" upravenú v clánku 88 ods. 3 ES (teraz clánok 108 ods. 3 ZFEÚ), na ktoré odkazuje najmä nemecká vláda, predstavujúce povinnosti, ktoré musí Holandsko dodrzat, len ak sa rozhodne, ze prijme podobné opatrenia, ako je dotknuté opatrenie, alebo ako je uvedené v bode 4 rozhodnutia, ze prispôsobí podmienky, za ktorých je pomoc priznaná. 26. Pokial ide o povinnost dotknutého clenského státu predlozit správu o uplatnovaní dotknutého opatrenia, tiez spomenutú v bode 41 napadnutého rozsudku, Komisia v podstate uvádza len tolko, ze podla jej dostupných informácií holandské orgány neposlali nijakú správu. Toto tvrdenie je podla môjho názoru irelevantné. Okolnost, ze Holandsko si zatial nesplnilo túto povinnost, totiz nijako nevylucuje zohladnenie tejto povinnosti ako právneho následku vyplývajúceho z posúdenia dotknutého opatrenia ako pomoci. 27. Vo vseobecnosti sa domnievam, ze najvýznamnejsím právnym dôsledkom vyplývajúcim z posúdenia oznámeného státneho zásahu ako pomoci je práve uplatnenie postupu upraveného pre existujúce systémy pomoci, o ktorom hovorí Súd prvého stupna v bode 41 napadnutého rozsudku. Podla clánku 108 ods. 1 ZFEÚ Komisia priebezne skúma systémy pomoci poskytovanej v clenských státoch pouzijúc postup podla nasledujúceho odseku 2, ktorý je podrobne upravený v clánkoch 17 az 19 nariadenia 659/1999. To znamená, ze státny zásah, ktorý bol kvalifikovaný ako státna pomoc, je pod trvalým dohladom Komisie a podlieha pravidelnej kontrole. Z toho vyplýva, ze rozhodnutie o zlucitelnosti podla clánku 107 ods. 3 ZFEÚ má pre dotknutý clenský stát za následok mensiu právnu istotu, ako aj mensí priestor na uplatnovanie oznámeného opatrenia ako rozhodnutie, podla ktorého toto opatrenie nemá povahu pomoci v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. V prípade Holandska bola dôvodom, pre ktorý holandské orgány oznámili dotknuté opatrenie, hoci boli presvedcené, ze nepredstavuje státnu pomoc podla clánku 87 ES, práve snaha získat túto právnu istotu. 28. Vzhladom na vyssie uvedené sa teda domnievam, ze druhá výhrada Komisie predlozená v rámci jej prvého odvolacieho dôvodu sa musí tiez zamietnut. 3. Záver týkajúci sa prvého odvolacieho dôvodu 29. So zretelom na vsetky vyssie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor prvý odvolací dôvod týkajúci sa porusenia clánku 230 ES predlozený Komisiou zamietol v celom jeho rozsahu. B - O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia clánku 87 ods. 1 ES 30. Aj druhý odvolací dôvod, ktorý Komisia predlozila subsidiárne, zahrna dve výhrady. 1. O prvej výhrade 31. Prvou výhradou druhého odvolacieho dôvodu Komisia spochybnuje záver Súdu prvého stupna, podla ktorého dotknuté opatrenie nepredstavuje státnu pomoc, pretoze nie je spôsobilé zvýhodnit urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru. Táto výhrada sa týka bodov 84 az 96 napadnutého rozsudku a je rozdelená na dve casti. a) O prvej casti prvej výhrady 32. Komisia v prvom rade vytýka Súdu prvého stupna, ze na úcely vylúcenia selektívnej povahy dotknutého opatrenia pripisoval osobitný význam okolnosti, ze dotknuté opatrenie sa vztahuje na vsetky velké priemyselné podniky v Holandsku, a ze kritérium uplatnenia dotknutého opatrenia je preto objektívne bez akéhokolvek zemepisného alebo sektorového prístupu. 33. Podla ustálenej judikatúry okolnost, ze sa velké mnozstvo podnikov môze domáhat predmetného opatrenia, prípadne ze tieto podniky patria k rôznym odvetviam cinností, nestací na spochybnenie jeho selektívnej povahy, cize na vylúcenie jeho posúdenia ako státnej pomoci.([11]11) Tá istá judikatúra uvádza, ze okolnost, ze sa státne opatrenie riadi objektívnymi kritériami horizontálneho uplatnenia, preukazuje len to, ze podporné opatrenia, ktoré obsahuje, nepredstavujú individuálnu pomoc, ale ze sú súcastou systému státnej pomoci.([12]12) Komisia preto v rámci prvej casti svojej prvej výhrady správne uvádza, ze táto okolnost sama osebe neumoznuje vyvodit záver, ze státny zásah treba povazovat za vseobecné hospodársko-politické opatrenie, a preto nemá selektívnu povahu. 34. Táto cast výhrady vsak vychádza z nepresného výkladu napadnutého rozsudku, a preto ju treba odmietnut. Na rozdiel totiz od toho, co sa, ako sa zdá, domnieva Komisia, záver obsiahnutý v bode 96 napadnutého rozsudku, podla ktorého "dotknuté opatrenie prijaté vo svojom celku... nezvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru v zmysle clánku 87 ods. 1 ES", sa neopiera, prípadne sa neopiera aspon rozhodujúcim spôsobom o predchádzajúce body 87 a 88, na ktoré odvolatelka osobitne poukazuje. Na jednej strane Súd prvého stupna v bode 87 napadnutého rozsudku nevyslovuje vlastný úsudok, ale uvádza len niektoré charakteristické znaky dotknutého opatrenia opísané v rozhodnutí a v prvej vete bodu 88 sa obmedzuje na konstatovanie skutkových okolností. 35. Na druhej strane záver obsiahnutý v druhej vete toho istého bodu 88, podla ktorého "kritérium uplatnenia dotknutého opatrenia je... objektívne bez akéhokolvek zemepisného alebo sektorového prístupu", má s prihliadnutím na úvahy Súdu prvého stupna obmedzený význam, ktorý je v kazdom prípade podstatne mensí ako význam, ktorý mu pripisuje Komisia. Z bodu 89 a nasledujúcich napadnutého rozsudku totiz vyplýva, ze Súd prvého stupna sa domnieval, ze na odôvodnenie vylúcenia selektívnej povahy dotknutého opatrenia má rozhodujúci význam skôr konstatovanie obsiahnuté v bode 90 odôvodnenia, podla ktorého právna a skutková situácia podnikov, na ktoré sa vztahuje emisný strop NO[x] uplatnovaný na velké priemyselné zariadenia, "sa nemôze povazovat za porovnatelnú so situáciou podnikov, na ktoré sa tento strop neuplatnuje". Takisto rozhodujúci význam má záver obsiahnutý v bode 94, podla ktorého Komisia "nepreukázala existenciu vseobecného rezimu, ktorý sa vztahuje na podniky v skutkovej a právnej situácii porovnatelnej so situáciou zariadení podriadených dotknutému opatreniu, ale ktorý neponúka zvýhodnenie, ktoré predstavuje obchodovatelnost emisných práv NO[x]". 36. So zretelom na vyssie uvedenú analýzu sa musí prvá cast prvej výhrady Komisie, ktorou odvolatelka Súdu prvého stupna vytýka, ze zalozil svoje odôvodnenie na objektívnej povahe kritérií uplatnenia dotknutého opatrenia, zamietnut ako nedôvodná. Táto cast výhrady je v kazdom prípade irelevantná, pretoze ak by aj bola dôvodná, nepostacovala by sama osebe na vyvrátenie záveru Súdu prvého stupna, ze uvedené opatrenie nemá selektívnu povahu, lebo tento záver, ako bolo uvedené, je v zásade zalozený na úvahách iného typu. b) O druhej casti prvej výhrady 37. V rámci prvej výhrady druhého odvolacieho dôvodu Komisia namieta proti dôkaznej povinnosti, ktorú jej ulozil Súd prvého stupna.([13]13) Táto cast sa týka bodov 89 az 96 napadnutého rozsudku, z ktorých v podstate vyplýva, ze Komisia mala na úcely preukázania selektívnosti dotknutého opatrenia predlozit dôkaz o tom, ze a) na podniky, na ktoré sa toto opatrenie neuplatnuje, a teda ktorým nie je poskytnuté zvýhodnenie predstavujúce obchodovatelnost emisných práv na NO[x], sa vztahujú rovnaké povinnosti [PSR (Performance Standard Rate)] alebo "povinnosti rovnakej povahy" ako tie, ktoré sa vztahujú na podniky dotknuté uvedeným opatrením, a ze b) v prípade nedodrzania týchto povinností bude uvedeným podnikom ulozená pokuta.([14]14) 38. Komisia sa domnieva, ze poziadavka Súdu prvého stupna o predlozenie dôkazu je zbytocná, pretoze z rozhodnutia a zo samotného napadnutého rozsudku jasne vyplýva, ze obmedzenia v oblasti emisií NO[x]sa vztahujú na vsetky podniky v Holandsku, a to postacuje na preukázanie selektívnej povahy dotknutého opatrenia, lebo obchodovat s emisnými právami môze pri obmedzeniach, ktoré sa týkajú vsetkých podnikov usadených v Holandsku, len skupina podnikov, na ktoré sa toto opatrenie uplatnuje. Okrem toho predlozeniu dôkazu pozadovaného Súdom prvého stupna bráni okolnost, ze podniky, na ktoré sa dotknuté opatrenie nevztahuje, zjavne nemusia dodrziavat povinnosti stanovené týmto opatrením. Holandsko naopak uvádza, ze Súd prvého stupna správne vylozil rozsah dôkaznej povinnosti ulozenej Komisii, pretoze kritérium selektívnosti stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Adria-Wien Pipeline([15]15) sa opiera práve o porovnatelnost situácie podnikov dotknutých týmto opatrením a podnikov, na ktoré sa neuplatnuje. V prejednávanej veci je v neporovnatelnej situácii so situáciou ostatných podnikov 250 podnikov spadajúcich pod dotknutý rezim, na ktoré sa vztahujú dodatocné povinnosti vyplývajúce z dalsieho ciela, ktorým je znízenie emisií NO[x] v roku 2010 na 55 kiloton. 39. Co sa mna týka, pripomínam, ze na základe podmienky selektívnosti sú z uplatnovania ustanovení o státnej pomoci vylúcené tzv. vseobecné opatrenia, ktoré nemajú za ciel podporit osobitné cinnosti alebo podniky, ale vsetky hospodárske subjekty pôsobiace na území státu. V tejto súvislosti judikatúra na jednej strane spresnila, ze zásah verejnej moci v prospech neurcitého poctu príjemcov identifikovaných na základe viacerých objektívnych kritérií sa musí povazovat za rezim pomoci predstavujúci selektívne opatrenie, pokial z dôvodu kritérií jeho uplatnovania poskytuje výhodu urcitým podnikom alebo výrobným odvetviam a vylucuje ostatné.([16]16) Na druhej strane objasnila, ze aj na opatrenia, ktoré sa javia ako vseobecné opatrenia na základe toho, ze nie sú odvetvovo ani územne obmedzené a nie sú urcené obmedzenej kategórii podnikov, sa môze vztahovat zákaz uvedený v clánku 87 ods. 1 ES, pokial je ich vykonanie, predovsetkým co sa týka výberu adresátov, sumy a podmienok financného zásahu, ponechané na volnú úvahu vnútrostátnych orgánov.([17]17) Súdny dvor okrem toho uviedol, ze pomoc môze byt selektívna, aj ked sa týka celého hospodárskeho odvetvia.([18]18) Vo vseobecnosti z judikatúry vyplýva, ze existencia poziadavky selektivity musí byt predmetom posúdenia kazdého jednotlivého prípadu, ktorého cielom je zistit, ci dotknuté opatrenie vzhladom na jeho povahu, rámec pôsobnosti, spôsoby vykonávania a úcinky má za následok výhody výlucne v prospech urcitých podnikov alebo urcitých odvetví cinnosti.([19]19) Súdny dvor v rozsudku Adria-Wien Pipeline spresnil, ze takéto posúdenie ukladá, aby sa urcilo, ci v rámci daného právneho rezimu je vnútrostátne opatrenie spôsobilé zvýhodnit "urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovarov" oproti iným, ktorí by sa vzhladom na ciel sledovaný týmto rezimom nachádzali v porovnatelnej skutkovej a právnej situácii.([20]20) 40. Pochybnosti Komisie týkajúce sa napadnutého rozsudku treba preto preskúmat s prihliadnutím na túto judikatúru. S týmito pochybnostami mozno podla môjho názoru súhlasit. 41. Hned na úvod by som chcel uviest, ze okolnost, ze státne opatrenie zvýhodnuje urcité podniky na základe charakteristických znakov, podla ktorých sa ich situácia odlisuje od situácie vsetkých ostatných hospodárskych subjektov - napríklad z dôvodu, ze patria do urcitého odvetvia alebo ze vykonávajú urcitý druh cinnosti([21]21), alebo aj z dôvodu ich velkosti([22]22) -, smeruje v zásade k uznaniu selektívnej povahy tohto opatrenia.([23]23) Preto okolnost, ze dotknuté opatrenie sa uplatnuje iba na podniky prevádzkujúce velké priemyselné zariadenia, svedcí skôr o jeho selektívnej povahe. 42. Kedze v prejednávanej veci sú výhody, ktoré poskytuje dotknuté opatrenie, spojené s ulozením povinností, Súd prvého stupna sa domnieval, ze je potrebné predlozit dôkaz o tom, ze podniky, na ktoré sa dotknuté opatrenie neuplatnuje, majú tie isté povinnosti, no nemajú príslusné výhody, a dospel k záveru, ze vzhladom na neexistenciu tohto dôkazu tieto dve skupiny podnikov nie sú v porovnatelnej situácii, takze výhody priznané podnikom patriacim do prvej skupiny nemozno povazovat za selektívne. Myslím si, ze tento záver mozno spochybnit z dvoch hladísk. 43. Po prvé sa mi zdá, ze tento záver vychádza z nesprávneho skutkového predpokladu. Okolnost totiz, ze jednotlivé zariadenia nachádzajúce sa v Holandsku majú v závislosti od ich potenciálu na znecistovaní zivotného prostredia odlisný rozsah povinností znizovania emisií NO[x]([24]24) (na 250 podnikov, na ktoré sa uplatnuje dotknuté opatrenie, sa vztahuje povinnost celkového znízenia emisií na 55 kiloton emisií NO[x] v roku 2010) nebráni podla môjho názoru tomu, aby bolo mozné porovnat situáciu podnikov prevádzkujúcich tieto zariadenia z hladiska zátaze, ktorá pre nich vyplýva z dodrziavania týchto povinností. Podnik prevádzkujúci jedno alebo viacero zariadení, ktoré majú nizsiu výkonnost ako 20 MWt, na ktorý sa teda dotknuté opatrenie nevztahuje, totiz môze celit rovnakým tazkostiam, co sa týka investícií a nákladov, ktoré musí znásat, aby dodrzal emisné stropy, ktorým podlieha ako podnik prevádzkujúci zariadenia s výkonnostou vyssou ako 20 MWt, pre ktoré vyplývajú z dotknutého opatrenia povinnosti znízenia emisií vo väcsom rozsahu. Teoreticky dokonca ani nie je vylúcené, ze toto dodrziavanie emisných stropov by vzhladom na rozdiely v nákladoch na znízenie emisií zatazujúcich jednotlivé podniky mohlo byt viac zatazujúce pre podnik s nizsou výkonnostou, ak sú jeho výdavky na znízenie emisií vyssie ako výdavky vynalozené podnikom prevádzkujúcim velké priemyselné zariadenia.([25]25) Z toho vyplýva, ze napriek tomu, ze na kazdú z týchto dvoch skupín podnikov sa vztahujú odlisné povinnosti, je ich zatazenie pomerne porovnatelné. 44. Po druhé sa mi zdá, ze záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupna, je v rozpore aj s judikatúrou vo veci Adria-Wien Pipeline citovanou v bode 86 napadnutého rozsudku, o ktorú sa opiera celé jeho odôvodnenie. V bode 41 tohto rozsudku sa uvádza, ze na úcely urcenia, ci má státne opatrenia selektívnu povahu, je potrebné posúdit, ci je toto opatrenie vzhladom na ciel, ktorý sleduje, spôsobilé zvýhodnit "urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru" vo vztahu k iným podnikom, ktoré sa nachádzajú v porovnatelnej skutkovej alebo právnej situácii. V prejednávanej veci je environmentálnym cielom dotknutého opatrenia znízenie priemyselných emisií NO[x], teda znecistujúcich plynov, v prípade ktorých nie je dôlezité, ci pochádzajú zo zdroja, na ktorý sa vztahuje povinnost znízenia emisií. Na rozdiel od toho, co uvádza Súd prvého stupna, sú vsetky podniky, ktorých priemyselné zariadenia nachádzajúce sa na území Holandska produkujú emisie NO[x], vzhladom na tento ciel v porovnatelnej situácii.([26]26) Táto porovnatelnost situácií nemôze byt spochybnená len preto, ze stát sa, pokial ide o niektoré podniky, rozhodol sledovat uvedený ciel tak, ze vytvorí systém obchodovania s emisnými právami. Ak tento systém napriek povinnostiam, ktoré sú s ním spojené, priznáva podnikom, ktoré sa na nom zúcastnujú, výhodu, tak potom má táto výhoda selektívnu povahu, pretoze zvýhodnuje len niektoré podniky produkujúce emisie NO[x]v Holandsku, ktorých pocet, ktorý je urcený na základe objektívnych kritérií, je síce významný, no je obmedzený. 45. Uvedenú analýzu potvrdzuje pocetná judikatúra.([27]27) 46. Na záver sa domnievam, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked pri vymedzení rozsahu dôkaznej povinnosti Komisie dospel k záveru, ze Komisia je povinná preukázat, ze podniky, na ktoré sa nevztahuje dotknuté opatrenie, majú rovnaké povinnosti v oblasti znizovania emisií NO[x] ako tie, ktoré majú podniky dotknuté týmto opatrením. 47. Súd prvého stupna okrem iného uviedol, ze Komisia má preukázat, ze podnikom podliehajúcim iným emisným stropom, nez sú emisné stropy stanovené dotknutým opatrením, môze byt v prípade ich prekrocenia ulozená pokuta. Na úcely posúdenia, ci je v prejednávanej veci ulozenie takéhoto dôkazného bremena odôvodnené, treba pripomenút, ze Súd prvého stupna v bode 68 a nasledujúcich napadnutého rozsudku konstatoval, ze predmetné opatrenie poskytuje podnikom, ktoré sú ním dotknuté, dve rôzne výhody. Jednak im umoznuje obchodovat medzi sebou s emisnými právami, ktoré pochádzajú nepriamo z emisnej normy uplatnitelnej na tieto podniky, a jednak umoznuje podnikom, ktorých emisie NO[x] prekracovali stanovenú emisnú normu, vyhnút sa pokute kúpou emisných práv od tých podnikov, ktoré uvolnili nadbytok. Dôkaz preukazujúci, ze podnikom, na ktoré sa dotknuté opatrenie nevztahuje, mozno v prípade prekrocenia emisných stropov ulozit pokutu, môze byt potrebný na posúdenie, ci má zvýhodnenie spocívajúce v moznosti vyhnút sa ulozeniu uvedenej pokuty selektívnu povahu, lebo je logické, ze bez tohto dôkazu je situácia týchto podnikov vzhladom na uvedené zvýhodnenie neporovnatelná so situáciou podnikov dotknutých týmto opatrením. Takýto dôkaz vsak nemôze byt relevantný na úcely posúdenia prípadnej selektívnej povahy zvýhodnenia spocívajúceho v moznosti obchodovat s emisnými právami. 48. Z toho vyplýva, ze aj z tohto hladiska Súd prvého stupna nesprávne vylozil rozsah dôkaznej povinnosti ulozenej Komisii. 49. So zretelom na vsetky uvedené úvahy sa domnievam, ze druhá podcast prvej casti, ktorú predlozila odvolatelka v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu, kde namieta, ze Súd prvého stupna sa pri vymedzení rozsahu dôkazného bremena, ktoré má niest, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, je dôvodná. 2. O druhej výhrade 50. Druhá výhrada Komisie sa tiez delí na dve samostatné casti. Na jednej strane odvolatelka vytýka Súdu prvého stupna, ze v poslednej vete bodu 88 a v bodoch 97 az 100 napadnutého rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, ze dotknuté opatrenie nepredstavuje státnu pomoc z dôvodu, ze jeho cielom je ochrana zivotného prostredia. Na druhej strane uvádza, ze nesprávne uplatnil judikatúru, podla ktorej opatrenie, ktoré je odôvodnené povahou a vseobecnou struktúrou systému, v ktorom sa nachádza, nepredstavuje státnu pomoc. 51. K prvej casti výhrady by som chcel len poznamenat, ze vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku. V castiach, ktoré odvolatelka cituje, Súd prvého stupna totiz na rozdiel od jej tvrdenia v podstate len konstatuje, ze kritérium urcenia podnikov, na ktoré sa uplatní dotknuté opatrenie, je v súlade s cielom sledovaným týmto opatrením, a to ochranou zivotného prostredia, a je odôvodnené povahou a vseobecnou struktúrou systému, ktorý toto opatrenie zavádza. Takisto treba odmietnut tvrdenie Komisie - uvedené v rámci druhej casti jej druhej výhrady - ze Súd prvého stupna si v napadnutom rozsudku protirecil, ked v bodoch 97 az 100 vyhlásil, ze predmetné opatrenie je súcastou sirsieho systému uplatnovaného v Holandsku v oblasti emisií, a v bodoch 91 az 94 tohto rozsudku Komisii vytýkal, ze nepredlozila dôkaz o existencii takéhoto vseobecného rezimu. Body 97 az 100 sa totiz opierajú cisto len o domnienku, ktorá je okrem iného uvedená len na doplnenie, a co sa týka castí, v ktorých sa hovorí o "povahe a vseobecnej struktúre systému", Súd prvého stupna odkazuje na "systém" vytvorený dotknutým opatrením - vo vztahu ku ktorému sa má podla neho posudzovat súlad hypotetického rozlisovania medzi podnikmi,([28]28) -, a nie ako sa domnieva Komisia, na "sirsí" vseobecný rezim v oblasti NO[x] uplatnovaný v Holandsku. 52. V rámci druhej casti svojej výhrady uvedenej subsidiárne Komisia na rozdiel od záveru, ku ktorému dospel Súd prvého stupna, tvrdí, ze pridelenie obchodovatelných emisných práv obmedzenému poctu urcitých podnikov v závislosti od spotreby energie priemyselných zariadení, ktoré prevádzkujú, nie je odôvodnené environmentálnymi cielmi opatrenia ani povahou alebo struktúrou systému. V tejto súvislosti odkazuje na body 52 a 53 rozsudku Adria-Wien Pipeline, uz citovaného v bode 39 týchto návrhov. Vseobecnejsie, Komisia jednak uvádza, ze je povinnostou dotknutého clenského státu, aby pocas správneho konania preukázal, ze oznámené opatrenie je odôvodnené povahou a vseobecnou struktúrou systému - dôkaz, ktorý Holandsko v prejednávanej veci nepredlozilo -, a jednak tvrdí, ze takéto odôvodnenie, ktoré predstavuje výnimku zo zásady, podla ktorej opatrenie, ktoré zvýhodnuje urcité podniky, obsahuje státnu pomoc, treba vykladat a uplatnovat striktne. 53. Pripomínam, ze podla judikatúry citovanej v bode 97 napadnutého rozsudku Súdny dvor najmä s odkazom na státne zásahy danového charakteru spresnil, ze ani opatrenia, ktoré majú selektívny charakter, kedze zavádzajú rozlisovanie medzi podnikmi, sa nemusia povazovat za pomoc, pokial toto rozlisovanie vyplýva z povahy alebo struktúry systému poplatkov, do ktorého tieto opatrenia patria.([29]29) Súdny dvor vo vseobecnosti uplatnuje kritérium skúmania stanovené touto judikatúrou na "opatrenia zakladajúce odlisné zaobchádzanie s podnikmi vo vztahu k platbám"([30]30). 54. V prejednávanej veci v bode 99 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze "urcenie podnikov prijímatelov [je] odôvodnené povahou a vseobecnou struktúrou systému z dôvodu ich významných emisií NO[x] a osobitnej normy znizovania, ktorá ich zatazuje", a ze "úvahy ekologickej povahy odôvodnujú rozlisovanie medzi podnikmi vytvárajúcimi velké mnozstvá NO[x] a inými podnikmi". Okrem toho podla Súdu prvého stupna "uplatnenie týchto zásad musí prihliadnut na ustanovenie clánku 6 ES v spojení s clánkom 87 ES". 55. Odôvodnenie Súdu prvého stupna sa mi nezdá uspokojivé. Po prvé si nemyslím, ze rozlisovanie medzi zariadeniami v závislosti od miery, akou znecistujú zivotné prostredie, mozno povazovat za "vlastné" rezimu zameranému na znízenie znecistenia zivotného prostredia z priemyselných zariadení, ktorý je teda nevyhnutne odôvodnený svojím environmentálnym cielom. Ako správne uviedla Komisia, vsetky emisie NO[x] sú z hladiska vplyvov na zivotné prostredie skodlivé, a to nezávisle od velkosti zariadenia, ktoré je ich zdrojom.([31]31) Rozlisovanie medzi podnikmi, ktoré je zalozené len na takom kvantitatívnom kritériu, akým je kritérium uplatnované dotknutým opatrením, nemozno na rozdiel od toho, co tvrdí Súd prvého stupna, samo osebe povazovat za odôvodnené úvahami ekologickej povahy. Navyse zdôraznujem, ze odkaz Súdu prvého stupna na clánok 6 ES v spojení s clánkom 87 ES bez dalsích objasnení pripomína niektoré body odôvodnenia rozsudku Súdu prvého stupna z 13. septembra 2006 vo veci British Aggregates, ktoré Súdny dvor niekolko mesiacov po vydaní napadnutého rozsudku odmietol([32]32). 56. Po druhé pri neexistencii dôkazov - ktoré malo predlozit Holandsko([33]33) - preukazujúcich, ze na podniky prevádzkujúce mensie priemyselné zariadenia, nez sú zariadenia podliehajúce dotknutému opatreniu, sa neuplatnuje PSR, nie je mozné vyvodit záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupna, ze rozlisovanie medzi podnikmi zavedené dotknutým opatrením je odôvodnené povahou a vseobecnou struktúrou systému z dôvodu osobitnej normy znizovania emisií, ktorá zatazuje len urcité podniky. 57. Na základe vyssie uvedeného sa domnievam, ze aj druhá cast druhej výhrady Komisie je dôvodná a ze Súd prvého stupna v bodoch 97 az 100 napadnutého rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, ked rozhodol, ze rozlisovanie medzi podnikmi prevádzkujúcimi zariadenia, ktoré spotrebujú viac ako 20 MWt, a podnikmi prevádzkujúcimi zariadenia, ktoré spotrebujú menej ako 20 MWt, zavedené dotknutým opatrením vyplýva z povahy alebo struktúry systému v zmysle judikatúry citovanej v bode 53 vyssie. C - Záver týkajúci sa hlavného odvolania 58. So zretelom na vsetky vyssie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu Komisie v rozsahu jej druhého odvolacieho dôvodu, ktorý predlozila subsidiárne, a zrusil napadnutý rozsudok. V - O vzájomných odvolaniach 59. Holandsko a Nemecko podali vzájomné odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna v rozsahu, v akom zamietol výhradu predlozenú Holandským královstvom v prvostupnovom konaní, ktorá sa týka nesprávneho uplatnenia pojmu "zvýhodnenie financované zo státnych prostriedkov" v zmysle clánku 87 ods. 1 ES zo strany Komisie (body 63 az 78 napadnutého rozsudku). 60. Odvolanie Nemecka je jednak samostatným odvolaním, ako aj odvolaním podaným za predpokladu, ze Súdny dvor vyhovie hlavnému odvolaniu. V rozsahu, v akom predstavuje samostatné odvolanie, musí byt podla môjho názoru vyhlásené za neprípustné. Z ustálenej judikatúry totiz vyplýva, ze proti rozsudku Súdu prvého stupna môzu podat odvolanie len úcastníci, ktorí nemali úspech aspon v jednej casti alebo vo vsetkých castiach svojich návrhov predlozených v prvostupnovom konaní.([34]34) V prejednávanej veci síce Súd prvého stupna zamietol dôvod predlozený Holandskom podporovaným Nemeckom týkajúci sa casti rozsudku, proti ktorej smeruje vzájomné odvolanie, no návrhom predlozeným týmito clenskými státmi v plnom rozsahu vyhovel, pretoze zrusil napadnuté rozhodnutie v celom jeho rozsahu. Odvolanie týchto clenských státov nie je teda prípustné, avsak okrem prípadu, ze by Súdny dvor vyhovel hlavnému odvolaniu Komisie a spochybnil by záver týkajúci sa posúdenia dotknutého opatrenia, ku ktorému dospel Súd prvého stupna. 61. Holandsko a Nemecko uvádzajú na podporu svojich vzájomných odvolaní iba jeden dôvod, ktorý sa týka porusenia clánku 87 ods. 1 ES a ktorý pozostáva z dvoch samostatných výhrad. Po prvé dotknuté opatrenie nepriznáva podnikom, na ktoré sa vztahuje, nijaké zvýhodnenie a po druhé aj v prípade, ze by sa potvrdila existencia takéhoto zvýhodnenia, neslo by o zvýhodnenie financované zo státnych prostriedkov. Súd prvého stupna preto nesprávne vylozil a uplatnil pojmy "zvýhodnenie" a "financovanie zo státnych prostriedkov" podla clánku 87 ods. 1 ES. A - O prvej výhrade týkajúcej sa nesprávneho výkladu a uplatnenia pojmu zvýhodnenia podla clánku 87 ods. 1 ES 62. Holandská a nemecká vláda prvou výhradou svojho jediného odvolacieho dôvodu v prvom rade namietajú proti záveru Súdu prvého stupna, ze obchodovatelnost emisných práv upravená v rámci dotknutého opatrenia predstavuje pre podniky zvýhodnenie. Holandsko okrem toho spochybnuje záver obsiahnutý v bode 73 napadnutého rozsudku, podla ktorého dotknuté opatrenie umoznuje podnikom, ktorých emisie NO[x] prekrocili stanovenú emisnú normu, vyhnút sa pokute kúpou emisných práv na trhu. 1. O obchodovatelnosti emisných práv 63. Na úvod treba uviest, ze Súdny dvor s prihliadnutím na význam, ktorý má z hladiska práva Únie ciel zriadenia a udrziavania rezimu volnej hospodárskej sútaze([35]35), prijal uz vo svojich prvých rozsudkoch siroký výklad pojmu státnej pomoci. Tento pojem môze pokrývat nielen kladné plnenia ako dotácie, ale tiez "zásahy, ktoré v rozlicných formách zmiernujú náklady, ktoré bezne zatazujú rozpocet podniku a ktoré takto, aj ked nie sú dotáciou v presnom zmysle slova, majú rovnakú povahu a rovnaké úcinky"([36]36). Naopak, opatrenie, ktorého cielom je zamedzit zatazeniu rozpoctu podniku nákladmi, ktoré by za normálnych okolností neexistovali, nepredstavuje pomoc.([37]37) Okrem toho podla ustálenej judikatúry, ako uz bolo uvedené, clánok 87 ods. 1 ES nerozlisuje státne zásahy podla prícin alebo cielov, ale definuje ich v závislosti od ich úcinkov.([38]38) Z toho vyplýva, ze okolnost, ze státne opatrenie sleduje politicko-ekonomické, strukturálne, sociálne([39]39) alebo environmentálne ciele([40]40), nepostacuje na to, aby bolo úplne vylúcené jeho zaradenie do pomoci na úcely vyssie uvedeného ustanovenia.([41]41) Vseobecnejsie, ako zdôraznil generálny advokát Léger vo veci Altmark([42]42), charakteristické znaky opatrenia - ako forma poskytnutia pomoci, právny status opatrenia podla vnútrostátneho práva, skutocnost, ze je súcastou rezimu pomoci, jeho ciele alebo zámer verejných orgánov a adresáta pomoci - nie sú v stádiu konstatovania existencie pomoci relevantné, pretoze nemôzu mat vplyv na hospodársku sútaz. Môzu byt vsak relevantné v neskorsom stádiu skúmania pre posúdenie zlucitelnosti pomoci so zretelom na ustanovenia Zmluvy ES, ktoré povolujú výnimku. 64. Tvrdenia Holandska a Nemecka treba preskúmat najmä so zretelom na tieto zásady. Uvedené clenské státy na podporu tvrdenia, ze obchodovatelnost emisných práv nepredstavuje pre podniky, na ktoré sa vztahuje dotknuté opatrenie, nijakú výhodu, v prvom rade uvádzajú, ze tieto podniky môzu predat svoje emisné práva, len ak pomocou uskutocnených investícií znízia svoje emisie NO[x] a len v rozsahu, v akom ich dokázu znízit pod stanovenú normu. Mnozstvo emisných práv, s ktorými môzu podniky obchodovat, preto nie je vopred urcené, ale je závislé iba od tohto dodatocného znízenia emisií. Okrem toho hodnotu týchto práv, ktorá závisí výlucne od mnozstva emisných práv dostupných na trhu, urcujú dotknuté hospodárske subjekty. Nemecká vláda okrem iného uvádza, ze ak by vsetky podniky patriace do systému dodrziavali stanovené emisné stropy, táto hodnota by mohla byt aj nulová. Táto vláda sa v kazdom prípade domnieva, ze plnenie chápané ako protihodnota zodpovedajúca trhovej cene neprinása nijakú výhodu a nepredstavuje státnu pomoc. 65. Tvrdenia Holandska a Nemecka smerujú jednak k spochybneniu pripísatelnosti údajného zvýhodnenia spocívajúceho v obchodovatelnosti emisných práv státu a jednak samotnej existencie tohto zvýhodnenia, ktoré je podla nich cisto teoretické. Obidva aspekty tohto tvrdenia je potrebné podla môjho názoru zamietnut. 66. Co sa týka prvého aspektu, pripomínam, ze forma státneho zásahu je na úcely posúdenia tohto zásahu ako pomoci irelevantná; opatrenie, ktoré poskytuje podniku prijímatelovi cisto nepriamu výhodu tým, ze zmiernuje jeho náklady, ktoré bezne zatazujú jeho rozpocet, môze byt tiez pomocou v zmysle clánku 107 ods. 1 ZFEÚ. Okrem toho okolnost, ze podnik prijímatel je na úcely získania tejto výhody povinný správat sa urcitým spôsobom, nemá sama osebe nijaký vplyv na pripísatelnost výhody vyplývajúcej zo zásahu orgánov verejnej moci státu.([43]43) Je nesporné, ze ak v prejednávanej veci predstavuje moznost obchodovania s emisnými právami na NO[x ]pre podniky dotknuté týmto opatrením, bez ohladu na akékolvek úvahy týkajúce sa správania, ktoré sa od nich vyzaduje, výhodu, tak potom to, ci im táto výhoda bude poskytnutá, závisí najmä od toho, ci stát povolí predaj týchto práv, ako aj od toho, ci umozní podnikom, ktorých emisie NO[x] prekrocili stanovenú normu, odkúpit od iných podnikov patriacich do systému chýbajúce emisné práva, cím umozní vytvorenie trhu s týmito právami. Takéto zvýhodnenie, ak sa potvrdí jeho existencia, je preto, ako správne uviedol Súd prvého stupna v bode 70 napadnutého rozsudku, výsledkom intervencie státu, aj ked stát nepriznáva priamo emisné práva dotknutým podnikom. 67. Co sa týka druhého aspektu, treba uviest, ze okolnost, ze zvýhodnenie spojené s osobitným státnym zásahom nemusí za urcitých okolností - co by bolo napríklad v prípade, keby vsetky podniky zúcastnené na systéme dodrziavali stanovené emisné stropy - predstavovat pre dotknutý podnik skutocnú výhodu, neumoznuje podla môjho názoru vylúcit ipso facto zohladnenie tejto výhody na úcely posúdenia zásahu ako pomoci. Navyse, pokial ide o prejednávanú vec, treba uviest jednak to, ze systém zavedený dotknutým opatrením je zameraný na dlhodobé znizovanie emisií NO[x] v oblasti priemyslu, a jednak to, ze ako vyplýva najmä z bodu 71 napadnutého rozsudku, podniky patriace do tohto systému majú moznost obchodovat so vsetkými emisnými právami a nielen s právami uvolnenými na konci roku z dôvodu kladného rozdielu medzi schválenými emisiami a emisiami, ktoré boli potvrdené. Za týchto okolností má predpoklad nemeckej vlády naozaj len okrajový význam. 68. Holandsko a Nemecko navyse uvádzajú, ze cielom systému obchodovatelných práv je nahradit podnikom výdavky, ktoré vynalozili na znízenie emisií, prípadne na kúpu práv potrebných na úcely dodrzania stanovenej normy. Tento systém nevedie k zmierneniu nákladov bezne zatazujúcich rozpocet dotknutých podnikov a nepriznáva týmto podnikom nijakú výhodu, ale treba ho dat do súvislosti s ulozením velmi prísnych emisných stropov stanovených dotknutým opatrením. Nemecká vláda napokon uvádza, ze okolnost, ze emisným právam sa priznáva funkcia kreditov, takisto nedovoluje vyvodit záver, na rozdiel od tvrdenia Súdu prvého stupna, ze predmetný systém poskytuje podnikom, ktoré sú jeho súcastou, výhodu. 69. Domnievam sa, ze tieto argumenty treba tiez zamietnut. 70. Na úvod pripomínam, ze v zásade sa nevylucuje, aby opatrenie, ktoré je urcené na prekonanie nevýhod alebo dodatocných výdavkov dopadajúcich na dotknuté podniky v dôsledku nepriaznivých zmien hospodárskych podmienok, legislatívnych zmien([44]44) alebo aj zmien právneho rámca uplatnitelného na tieto podniky([45]45), predstavovalo státnu pomoc. 71. Vzhladom na uvedené zdôraznujem, ze ako uviedlo samotné Holandsko, podniky, ktoré investovali do opatrení s cielom znízit emisie NO[x ]pod emisný strop vyplývajúci z uplatnenia PSR, môzu predajom emisných práv na trhu, ktoré takto uvolnili, pokryt, hoci len scasti, náklady spojené s týmito investíciami. Uvádza, ze podniky, ktoré naopak prekrocia tento emisný strop, sa budú môct rozhodnút, ci budú investovat do opatrení, ktoré umoznia znízit emisie ich zariadení, alebo ci nakúpia na trhu potrebné emisné práva. Ako zástupca Holandska uviedol na pojednávaní, táto volba bude závisiet najmä od rozdielu medzi nákladmi na nákup emisných práv, ktorých výska sa môze menit v závislosti od trhových podmienok, a sumou potrebnou na financovanie opatrení na znízenie emisií NO[x]. Podniky patriace do systému môzu teda z dôvodu obchodovatelnosti emisných práv povolenej Holandskom v obidvoch prípadoch znízit v mensej ci väcsej miere náklady spojené s investíciami súvisiacimi s ochranou zivotného prostredia alebo v kazdom prípade náklady vyplývajúce z dodrziavania povinností v oblasti ochrany zivotného prostredia bezne zatazujúce ich rozpocet.([46]46) Moznost takéhoto znízenia je pre tieto podniky výhodou. Vseobecnejsie, ako uviedlo Holandské královstvo vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdu prvého stupna, podniky v rámci systému obchodovania s emisnými právami NO[x] "samy urcujú spôsob, ako budú dodrziavat stanovenú emisnú normu". Tento systém okrem iného umoznuje v rámci skupiny 250 dotknutých podnikov rozdelenie nákladov súvisiacich s dodrziavaním uvedenej normy, co predstavuje výhodu jednak pre podniky s nizsími nákladmi na znízenie emisií, ktoré môzu spenazit znízenie svojich emisií pod emisnú normu, ako aj pre podniky s vyssími nákladmi, pre ktoré je alternatívou k opatreniam strukturálnej pomoci potrebným na dodrzanie normy. 72. Za týchto okolností je tvrdenie Holandska a Nemecka, ze obchodovatelnost emisných práv treba dat do súvislosti s ulozením velmi prísnych cielov v oblasti znizovania emisií NO[x] dotknutým podnikom, irelevantné. Toto tvrdenie v rozsahu, v akom sa snazí odôvodnit výhody spojené s obchodovatelnostou emisných práv, ktoré boli opísané vyssie s odvolaním sa na ciele ochrany zivotného prostredia sledované dotknutým opatrením, treba zamietnut na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 63 vyssie, podla ktorej clánok 87 ods. 1 ES nerozlisuje státne zásahy podla prícin alebo cielov, ale definuje ich v závislosti od ich úcinkov. 73. Takisto je potrebné zamietnut tvrdenie nemeckej vlády, ktoré na pojednávaní zopakoval zástupca Holandska, ze obchodovatelnost emisných práv je chápaná ako protihodnota za úsilie vynalozené podnikmi na znízenie svojich emisií NO[x ]zodpovedajúca trhovej cene. Z uvedeného totiz vyplýva, ze aj náklady, ktoré sa týkajú opatrení slúziacich na znízenie emisií pod emisný strop stanovený pre konkrétny podnik zákonom, sú nákladmi, ktoré bezne zatazujú rozpocet podniku. Takéto znízenie emisií nemozno povazovat za "sluzbu", vo vztahu ku ktorej sa obchodovatelnost chápe ako protihodnota zodpovedajúca trhovej cene. Mechanizmus náhrady, ktorý je súcastou systému obchodovania s emisnými právami vytvoreného dotknutým opatrením, môze byt síce zohladnený pri posudzovaní zlucitelnosti tohto systému s vnútorným trhom([47]47), no nie je relevantný na posúdenie, ci uvedené opatrenie poskytuje podnikom, ktoré sú ním dotknuté, zvýhodnenie, ktoré mozno povazovat za pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 74. So zretelom na doterajsie konstatovania je potrebné nakoniec dodat, ze ako bolo uz uvedené, podniky dotknuté týmto opatrením môzu s urcitými obmedzeniami obchodovat so vsetkými emisnými právami a nielen s tými, ktoré boli na konci roka uvolnené v dôsledku kladného rozdielu medzi potvrdenými emisiami a emisiami, ktoré boli schválené. To prinása podnikom dalsiu výhodu, ktorou je moznost získat penazné prostriedky predajom emisných práv skôr, ako sú splnené podmienky vzniku nároku na ich konecné pridelenie. 2. O moznosti vyhnút sa pokute 75. Holandsko sa domnieva, ze Súd prvého stupna v bode 73 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, ze dotknuté opatrenie poskytuje podnikom, ktorých emisie NO[x] prekrocili stanovený emisný strop, výhodu, pretoze im dáva moznost vyhnút sa pokute kúpou emisných práv od tých podnikov, ktoré uvolnili nadbytok. 76. Na podporu tohto tvrdenia v zásade uvádza, ze zaplatenie pokuty nezbavuje podniky nutnosti nakúpit chýbajúce emisné práva, a preto nepredstavuje pre nich skutocnú alternatívu. Chcel by som hned uviest, ze toto tvrdenie sa mi zdá irelevantné, pretoze aj keby bolo potrebné sa domnievat, ze Holandsko sa ním domáha nesprávneho právneho posúdenia a nechce ním spochybnit posúdenie skutkových okolností obsiahnuté v napadnutom rozsudku, neumoznuje vyvrátit záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupna, ze podniky, ktorých emisie NO[x] prekracovali stanovenú emisnú normu, sa kúpou emisných práv pred koncom roka vyhnú ulozeniu pokuty. 77. Na druhej strane vsak nemozno tvrdit ani to, ako zrejme implicitne tvrdí Holandsko, ze tento záver neberie do úvahy skutocnost, ze za správanie mozno ulozit pokutu, len ak sú splnené dve kumulatívne podmienky: prekrocenie stanovenej normy a nenadobudnutie chýbajúcich emisných práv. Toto tvrdenie je totiz prílis formálne. Na rozdiel od podniku, na ktorý sa nevztahuje systém obchodovania s emisnými právami vytvorený dotknutým opatrením, ktorý je pod hrozbou pokuty povinný dodrziavat emisné stropy([48]48), podniky patriace do tohto systému, ktoré prekrocia stanovenú normu, majú moznost vyhnút sa sankcii. Na rozdiel od toho, co ako sa zdá, ze tvrdí Holandsko, je táto moznost skutocná. Uvedené podniky sa totiz na konci kazdého roka môzu rozhodnút, ci hned nakúpia chýbajúce emisné práva, alebo ci zaplatia pokutu a kúpia ich neskôr.([49]49) Prvú moznost si zvolia vtedy, ked je nákup chýbajúcich emisných práv vzhladom na ich trhovú cenu výhodnejsí ako zaplatenie pokuty. Druhú moznost si naopak zvolia vtedy, ked sa domnievajú, ze trhová hodnota emisných práv klesne v takej miere, ze je pre nich výhodnejsie nenakúpit emisné práva napriek tomu, ze budú musiet zaplatit pokutu, alebo vtedy, ked sa domnievajú, ze investície, ktoré uskutocnili, alebo ktoré majú uskutocnit, im umoznia disponovat v nasledujúcom roku s nadbytkom emisným práv, ktorými doplnia chýbajúce emisné práva v danom roku (so zohladnením dalsieho znízenia emisných práv o 25 % z dôvodu prekrocenia stanovenej emisnej normy). 78. Z toho dôvodu sa domnievam, ze tvrdenia Holandska neumoznujú vyvodit záver, ze Súd prvého stupna sa v bode 73 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia. 3. Záver týkajúci sa prvej výhrady 79. So zretelom na vyssie uvedené sa domnievam, ze prvú výhradu týkajúcu sa nesprávneho výkladu a uplatnenia pojmu zvýhodnenie v zmysle clánku 87 ods. 1 ES treba zamietnut. B - O druhej výhrade týkajúcej sa nesprávneho výkladu a uplatnenia pojmu "financovanie zo státnych prostriedkov" v zmysle clánku 87 ods. 1 ES 80. Svojou druhou výhradou Holandsko a Nemecko namietajú záver obsiahnutý v bodoch 75 az 77 napadnutého rozsudku, podla ktorého sú výhody poskytnuté dotknutým opatrením financované zo státnych prostriedkov. 81. Súd prvého stupna sa v napadnutom rozsudku v podstate domnieval, ze Holandsko sa tým, ze dotknutým podnikom poskytlo bezplatne práva na emisie NO[x] namiesto toho, aby ich predalo alebo dalo na drazbu, a tým, ze umoznilo podnikom, ktoré prekrocili stanovené stropy emisií NO[x], vyhnút sa pokute kúpou chýbajúcich emisných práv na trhu, vzdalo státnych prostriedkov. Súd prvého stupna sa opieral o ustálenú judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, ze vzdanie sa príjmov zo strany státu, aj ked pri tom nedochádza k nijakému prevodu státnych prostriedkov, môze tiez predstavovat pomoc.([50]50) Súdny dvor so zretelom na túto judikatúru uz potvrdil, ze za financovanie zo státnych prostriedkov mozno povazovat oslobodenie od dane alebo poskytnutie danovej úlavy([51]51), odklad zaplatenia dane a za urcitých podmienok poskytnutie úlav na úhradu odvodov na sociálne zabezpecenie podniku institúciou poverenou ich vyberaním na základe volnej úvahy([52]52), dodávky tovarov a sluzieb za zvýhodnených podmienok([53]53), úcinné upustenie od verejných pohladávok alebo oslobodenie od povinnosti zaplatenia pokút alebo iných penazných sankcií([54]54). 82. Holandsko na podporu svojej výhrady v prvom rade uvádza, ze sa obmedzilo na to, ze "vytvorilo právny rámec na úcely znízenia emisií NO[x ]výhodný pre podniky prevádzkujúce velké priemyselné zariadenia". Zdôraznuje, ze emisné práva, s ktorými mozno obchodovat, vytvorili priamo tieto podniky a ze ich hodnotu urcuje trh. Takýto systém umoznuje podnikom "kompenzovat" medzi sebou emisie, ktoré niektorým podnikom chýbajú v dôsledku prekrocenia stanovenej normy nevyuzitými emisiami iných podnikov, ktoré uvolnili nadbytok. Kedze tieto tvrdenia smerujú v podstate k spochybneniu pripísatelnosti výhod vyplývajúcich z obchodovatelnosti emisných práv státu obmedzím sa v tejto súvislosti na odkaz na bod 66 a nasledujúce týchto návrhov, v ktorých som sa uz touto otázkou zaoberal.([55]55) 83. Holandsko okrem iného uvádza, ze moznost, o ktorej hovorí Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku, teda moznost, ze by stát predal emisné práva na NO[x] alebo ich ponúkol na drazbe, by mala negatívny dopad na podniky, ktoré podliehajú uz prísnym normám vyplývajúcim z cielov znizovania týchto emisií, a v kazdom prípade by bola nezlucitelná so zavedeným systémom. Tento argument sa mi nezdá relevantný. Úvahy týkajúce sa potreby zachovat súdrznost systému a jeho podnecujúceho úcinku, a tiez vseobecnejsie, jeho environmentálneho ciela totiz môzu byt relevantné pri posudzovaní zlucitelnosti dotknutého opatrenia s vnútorným trhom, no nie sú vsak relevantné na úcely urcenia, ci sú výhody, ktoré toto opatrenie poskytuje dotknutým podnikom, financované zo státnych prostriedkov. Navyse, ak je pravda, ze ulozenie prílis prísnych cielov znizovania emisií dotknutým podnikom na jednej strane a pridelenie obchodovatelných emisných práv týmto podnikom na druhej strane sú rôzne aspekty toho istého systému, tak potom pri posudzovaní, ci tento systém obsahuje prvky pomoci, môzu byt zohladnené samostatne.([56]56) 84. Naopak, primeranejsí sa mi zdá argument nemeckej vlády, ktorá tvrdí, ze právo Spolocenstva neukladá clenským státom predávat alebo dávat na drazbu práva na emisie látok znecistujúcich ovzdusie, ale ponecháva na ich rozhodnutí, ci ich poskytnú za odplatu, alebo bezplatne. 85. Je pravda, ako uznala sama Komisia jednak v prvostupnovom konaní, ako aj na pojednávaní na Súdnom dvore, ze právo Spolocenstva nestanuje takúto povinnost a ani neukladá clenským státom, aby zaviedli osobitný systém na úcely dosiahnutia cielov znízit emisie NO[x ]stanovených smernicou 2001/81/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2001 o národných emisných stropoch pre urcité látky znecistujúce ovzdusie (Ú. v. ES L 309, s. 22; Mim. vyd. 15/006, s. 320). Clenské státy sa môzu v podstate slobodne rozhodnút, ci zavedú tradicný systém opierajúci sa o ulozenie povinnosti zavedenia technológií alebo o stanovenie maximálnych emisných stropov, ktorý je spojený so sankciami hroziacimi v prípade prekrocenia emisií, alebo ci uplatnia nástroj úpravy zalozený na trhovom mechanizme vytvorením systému obchodovatelných emisných práv, alebo ci ako v prípade Holandska uplatnia kombináciu týchto dvoch systémov. V prípade, ze si zvolia systém obchodovatelných práv, môzu sa slobodne rozhodnút, ci tieto práva pridelia bezplatne (tzv. grandfathering), alebo ci ich predajú, alebo dajú na drazbu. 86. Zdá sa mi vsak, ze takáto moznost slobodného rozhodnutia nevylucuje, aby zásahy zamerané na realizáciu zvolenej moznosti obsahovali prvky pomoci, podobne ako v prípade, ked spôsob uplatnenia danového rezimu môze predstavovat poskytnutie pomoci, aj ked clenské státy sa z dôvodu neexistencie osobitných povinností vyplývajúcich z práva Spolocenstva v zásade môzu slobodne rozhodnút, ci vyuzijú mechanizmus danového práva, alebo nie, pricom nie sú povinné vybrat dane v urcitej výske. 87. V prejednávanej veci sa skôr priklánam k názoru, ze ak clenský stát povolí a dokonca podporuje vytvorenie trhu s emisnými právami na látky znecistujúce ovzdusie s tým, ze týmto právam v podstate prizná povahu obchodovatelných nehmotných aktív, tak ich bezplatné poskytnutie podnikom, ktoré priamo alebo nepriamo pôsobia na tomto trhu, predstavuje v zmysle judikatúry citovanej v bode 81 vyssie "vzdanie sa státnych prostriedkov". 88. Argumenty uvádzané holandskou a nemeckou vládou proti tomuto záveru nie sú podla môjho názoru presvedcivé. 89. Tieto vlády v prvom rade popierajú, ze by v prejednávanej veci stát prideloval emisné práva, pretoze tieto práva vznikajú v dôsledku správania podnikov a ich investícií vynalozených do znízenia emisií ich zariadení. Tento argument neobstojí pri skúmaní skutkových okolností, z ktorých skôr vyplýva, ze stát tieto práva neprideluje, ale ich nepriamo poskytuje podnikom, ktoré sú súcastou systému. V tejto súvislosti treba pripomenút, ze Súd prvého stupna konstatoval([57]57), ze s emisnými právami mozno obchodovat kedykolvek, to znamená, ze aj skôr, ako sú splnené podmienky ich vzniku (znízenie emisií pod stanovený strop). Okrem toho treba uviest, ze ako vyplýva z odpovedí Holandska na písomné otázky Súdu prvého stupna, stát sa v pociatocnom stádiu zavedenia systému obchodovania s dotknutými právami neobmedzil len na to, ze povolil obchod s týmito právami s tým, ze by reguláciu mnozstva a hodnoty obchodovatelných práv úplne zveril trhovému mechanizmu, ale zámerne stanovil menej prísnu emisnú normu, co umoznilo väcsine podnikov získat dostatocný pocet kreditov, s ktorými mohli obchodovat a stanovit hodnotu práv, ktorá bola pre nich výhodná. 90. Holandská a nemecká vláda okrem iného uvádzajú, ze dotknuté emisné práva nemajú v okamihu ich poskytnutia podnikom nijakú hodnotu a ze skutocnú hodnotu získajú az po ich umiestnení na trh. Nezdá sa mi, ze by táto okolnost mala rozhodujúci význam. Na úcely posúdenia, ci sa stát tým, ze dal bezplatne podnikom tieto práva, vzdal príjmov, je totiz relevantné, ci sú tieto práva spôsobilé byt predmetom obchodovania a získat trhovú hodnotu. Okrem toho, ako správne zdôraznila Komisia, kedze s emisnými právami mozno obchodovat kedykolvek, oddelenie etapy poskytnutia týchto práv podnikom od etapy, pocas ktorej s nimi podniky obchodujú, sa zdá umelé. 91. Okrem toho moznostou obchodovat s este neexistujúcimi právami, ktorú priznáva tento systém, sa tvrdenie nemeckej vlády, ze podnikom, ktorých emisie NO[x] boli nizsie ako emisný strop, ktorému podliehajú vzniká vo vztahu k státu nárok na vydanie príslusného osvedcenia, ktorý zbavuje stát moznosti pozadovat za toto osvedcenie cenu alebo ho dat na drazbu, zbavuje opodstatnenia. 92. Holandsko a Nemecko napokon predkladajú argumenty na podporu tvrdenia týkajúceho sa údajnej podobnosti medzi prejednávanou vecou a vecou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok PreussenElektra([58]58). Vsetky tieto argumenty musia byt podla môjho názoru tiez zamietnuté. Súdny dvor v rozsudku PreussenElektra vylúcil, aby bola v zmysle clánku 87 ods. 1 ES kvalifikovaná ako státna pomoc právna úprava clenského státu, ktorá na jednej strane súkromné podniky dodávajúce elektrickú energiu zaviazala, aby nakupovali elektrickú energiu vyrobenú z obnovitelných zdrojov za minimálne ceny, ktoré boli nizsie nez ekonomická hodnota tohto druhu energie, a na druhej strane rozdelila financné náklady vzniknuté v dôsledku tejto povinnosti medzi podniky dodávajúce elektrickú energiu a súkromných prevádzkovatelov sietí odoberajúcich vyrábanú elektrickú energiu. Podla Súdneho dvora, ak neexistuje priamy alebo nepriamy transfer státnych prostriedkov, potom skutocnost, ze táto právna úprava poskytovala nepochybnú výhodu podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu z obnovitelných zdrojov a ze táto výhoda bola dôsledkom zásahu verejnej moci, nepostacuje na to, aby sa sporné opatrenie povazovalo za pomoc.([59]59) Najmä v bode 62 Súdny dvor poukázal na okolnost, ze financná zátaz vyplývajúca z povinnosti kupovat za minimálne ceny môze mat negatívny dopad na hospodárske výsledky podnikov, ktoré podliehajú tejto povinnosti, a v dôsledku toho môze viest k poklesu danových príjmov státu, je "dôsledok [, ktorý] je... vlastný takejto právnej úprave, a nemôze byt povazovaný za dôsledok, ktorý odôvodnuje poskytovanie výrobcom elektrickej energie z obnovitelných zdrojov energie urcitých výhod, ktoré sú na tarchu státu". V prejednávanej veci vsak nemozno povazovat bezplatné poskytnutie obchodovatelných emisných práv dotknutým podnikom a z toho vyplývajúce zrieknutie sa príjmov zodpovedajúcich ich cene zo strany státu za porovnatelné so znízením príjmov, ktoré bolo dôsledkom (cisto hypotetickým) státom stanovenej povinnosti nakupovat za pevne stanovené ceny. Uvedené zrieknutie sa príjmov nemozno povazovat za dôsledok, ktorý je "vlastný" kazdému nástroju zameranému na úpravu emisií znecistujúcich ovzdusie prostredníctvom systému obchodovania s emisnými právami. Ako bolo totiz uvedené, stát má pri pouzití týchto nástrojov v zásade moznost zvolit si, ci tieto práva poskytne bezplatne, alebo ci ich odpredá, alebo dá na drazbu. Okrem toho v prejednávanej veci existuje dostatocne priamy vztah medzi dotknutým opatrením a stratou príjmov pre stát, ktorý naopak vo veci PreussenElektra medzi ulozením spornej povinnosti týkajúcej sa nákupu a prípadným znízením danových príjmov neexistuje. Prípad týkajúci sa danej veci a prejednávaná vec nie sú teda podobné a riesenie prijaté Súdnym dvorom vo veci PreussenElektra preto nemozno pouzit na prejednávanú vec.([60]60) 93. Napokon sa mi nezdá, ze by skutocnosti, ktoré uvádza holandská a nemecká vláda, preukazovali, ze Súd prvého stupna tým, ze v bodoch 75 az 78 konstatoval, ze za okolností ako v prejednávanej veci Holandsko tým, ze nepriamo priznalo dotknutým podnikom bezplatne sporné emisné práva, im poskytlo nehmotné aktíva, cím sa vzdalo príjmov zodpovedajúcich ich kúpnej cene alebo cene, ktorú by získali ich ponúknutím na burze, porusil clánok 87 ods. 1 ES. V prospech takéhoto záveru svedcí skôr siroký výklad pojmu pomoc, ktorý prijal Súdny dvor uz vo svojich prvých rozsudkoch s prihliadnutím na význam ciela vytvorit vnútorný trh bez narusených podmienok hospodárskej sútaze jednostrannými zásahmi clenských státov.([61]61) Tento prístup sa odráza aj v judikatúre týkajúcej sa podmienky financovania zo státnych prostriedkov. V tejto súvislosti pripomínam, ze okrem judikatúry citovanej v bode 81 vyssie, pod ktorú spadá velký a rozmanitý pocet prípadov týkajúcich sa "financovania vzdaním sa verejných príjmov", Súdny dvor opakovane potvrdil, ze clánok 107 ods. 1 ES zahrna vsetky penazné prostriedky, ktoré môzu verejné orgány skutocne pouzit na podporu podnikov, pricom nie je podstatné, ci tieto prostriedky sú trvalou súcastou majetku státu, alebo nie, ak sú neustále pod verejnou kontrolou.([62]62) Okrem toho treba uviest, ze prípady, v ktorých Súdny dvor neuznal existenciu financovania zo státnych prostriedkov, sa týkali situácií, v ktorých by iné rozhodnutie znamenalo jasné uznanie, ze pod pojem pomoc spadajú aj výhody, ktoré sú síce výsledkom intervencie státu, no ktoré nespôsobujú nijaký priamy alebo nepriamy prevod státnych prostriedkov([63]63) a faktické odstránenie jedného z konstitucných prvkov pojmu pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES.([64]64) 94. Holandsko navyse namieta proti záveru Súdu prvého stupna, podla ktorého sa tým, ze umoznilo podnikom, ktorých emisie NO[x ]prekracovali stanovenú normu, vyhnút sa pokute kúpou chýbajúcich emisných práv, vzdalo verejných príjmov. Pri tejto prílezitosti zdôraznuje, ze dotknutá pokuta predstavuje vo vztahu k potrebe zaobstarat si chýbajúce emisné práva dalsiu sankciu. V tejto súvislosti odkazujem na body 76 az 78 vyssie, v ktorých som sa uz týmto tvrdením zaoberal a v ktorých som ho zamietol. Tejto výhrade vznesenej Holandskom nemozno preto vyhoviet. C - Záver týkajúci sa vzájomných odvolaní 95. Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol vzájomné odvolania Holandského královstva a Spolkovej republiky Nemecko. VI - O zalobe na prvom stupni 96. Podla clánku 61 prvého odseku Statútu Súdneho dvora môze Súdny dvor v prípade zrusenia rozsudku sám vydat konecný rozsudok, ak to stav konania dovoluje, alebo môze vec vrátit na rozhodnutie Vseobecnému súdu. 97. V prejednávanej veci nie je potrebné vrátit vec Vseobecnému súdu. Komisia, ako aj holandská a nemecká vláda tvrdia, ze stav konania totiz dovoluje, aby o tomto spore rozhodol Súdny dvor. Na tento úcel treba preskúmat druhý zalobný dôvod Holandska týkajúci sa nedostatku odôvodnenia rozhodnutia predlozený na podporu jeho zaloby, o ktorom Vseobecný súd nerozhodol. A - O druhom zalobnom dôvode týkajúcom sa porusenia povinnosti odôvodnenia 98. Holandsko uvádza, ze rozhodnutie Komisie v rozsahu, v akom konstatuje existenciu státnej pomoci, nie je riadne odôvodnené. 99. Po prvé uvádza, ze Komisia nesprávne tvrdila, ze podnik, ktorý prekrocí stanovený emisný strop a v dôsledku toho mu je ulozená pokuta, v kazdom prípade tiez dostane emisné kredity. Toto tvrdenie treba zamietnut v rozsahu, v akom sa ním Holandsko namiesto nedostatku odôvodnenia rozhodnutia domáha toho, ze Komisia nesprávne posúdila skutkové okolnosti. Takisto treba zamietnut podobné tvrdenie Holandska uvedené v bode 65 zaloby. 100. Po druhé Holandsko uvádza, ze napadnuté rozhodnutie má vo svojom odôvodnení urcité nejasnosti a rozpory. V prvom rade si Komisia odporovala, ked na jednej strane rozhodla, ze emisné práva sú podnikom rozdelované bezplatne, a na druhej strane uviedla, ze znízenie emisií NO[x ]podnikmi pod stanovený strop predstavuje protihodnotu. V tejto súvislosti stací uviest, ze jedno z týchto tvrdení je obsiahnuté v casti rozhodnutia, v ktorej Komisia skúma existenciu pomoci, a druhé v casti, v ktorej posudzuje zlucitelnost pomoci s vnútorným trhom. Komisia v rámci tohto posúdenia uviedla, ze motivácia podnikov znízit svoje emisie pod emisný strop, ktorému podliehajú, sa "v súlade s duchom usmernení Spolocenstva týkajúcich sa státnej pomoci v oblasti ochrany zivotného prostredia" chápe ako protihodnota za výhodu, ktorú týmto podnikom priznáva dotknuté opatrenie (bod 3.3 rozhodnutia). Tento záver nie je v nijakom prípade v rozpore s tvrdením, ze podnikom, na ktoré sa vztahuje dotknuté opatrenie, sú bezplatne poskytované emisné práva na NO[x]. 101. Podla tvrdenia Holandska sú nepresné aj závery Komisie (bod 4 rozhodnutia), v ktorých sa uvádza, ze systém "dynamic-cap", akým je systém zavedený v Holandsku, prinása z hladiska ochrany zivotného prostredia neisté výsledky a je spojený s vyssími správnymi nákladmi, a preto mu Komisia nie je naklonená. V tejto súvislosti by som chcel uviest iba to, ze zo vsetkých úvah uvedených v rozhodnutí jasne vyplýva, ze toto tvrdenie, ktoré treba povazovat v rámci struktúry odôvodnenia tohto rozhodnutia za urcitý druh poznámky, nemalo nijaký význam pre posúdenie dotknutého opatrenia ako pomoci a nemalo vplyv ani na posúdenie jeho zlucitelnosti s vnútorným trhom. Toto tvrdenie Holandska preto treba odmietnut. 102. Po tretie Holandsko tvrdí, ze Komisia primerane neodôvodnila záver, ze dotknuté opatrenie má vplyv na obchod medzi clenskými státmi a skresluje hospodársku sútaz. Aj toto tvrdenie sa podla môjho názoru musí odmietnut. Predposledný odsek bodu 3.2 rozhodnutia totiz poskytuje dostatocné, hoci krátke odôvodnenie, preco sa Komisia domnieva, ze dotknuté opatrenie priznáva podnikom, na ktoré sa vztahuje, konkurencnú výhodu, ktorá môze ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. 103. Domnievam sa, ze druhý zalobný dôvod je vzhladom na vyssie uvedené úvahy nedôvodný. Z toho vyplýva, ze zaloba na prvom stupni musí byt zamietnutá v celom rozsahu. VII - Návrh 104. Vzhladom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: - vyhovel hlavnému odvolaniu a zrusil rozsudok Súdu prvého stupna z 10. apríla 2008, Holandsko/Komisia, T-233/04, - zamietol vzájomné odvolania, - sám rozhodol o veci samej a zamietol zalobu na prvom stupni. 105. Okrem toho, kedze clánok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, ze ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou o veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania, a kedze Komisia navrhla zaviazat Holandsko na náhradu trov konania o odvolaní a konania na Súde prvého stupna, navrhujem, aby Súdny dvor zaviazal Holandské královstvo na náhradu týchto trov konania a aby vyhlásil, ze Spolková republika Nemecko, Slovinská republika a Spojené královstvo znásajú svoje vlastné trovy konania. __________________________________________________________________ [65]1 - Jazyk prednesu: taliancina. __________________________________________________________________ [66]2 - Rozsudok T-233/04, Zb. s. II-591. __________________________________________________________________ [67]3 - K(2003) 1761 v konecnom znení. __________________________________________________________________ [68]4 - Uznesenie C-164/02, Zb. s. I-1177. __________________________________________________________________ [69]5 - Len na okraj chcem uviest, ze mi nie je celkom jasné, ako súvisí, co sa zdá, ze vyvodzuje Súdny dvor, obsah oznámenia s posúdením úcinkov opatrenia. Zdá sa mi, ze urcenie, aký dopad má rozhodnutie v oblasti pomoci na právnu situáciu clenského státu, ktorému je urcené, závisí totiz od objektívneho posúdenia jeho úcinkov bez toho, aby sa prihliadalo, aspon vtedy, ked sa tento stát rozhodne navrhované opatrenia oznámit, na jeho názor, co sa týka posúdenia týchto opatrení alebo ich zlucitelnosti so spolocným trhom. __________________________________________________________________ [70]6 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [71]7 - Z obsahu spisu v tejto veci vyplýva, ze sama Komisia trvala na význame tejto okolnosti a zdôraznila, ze Holandsko ju v priebehu správneho konania nijakým spôsobom neinformovalo o svojom stanovisku týkajúcom sa posúdenia podporných opatrení urcených pre prístavné orgány. __________________________________________________________________ [72]8 - Podla Komisie Súd prvého stupna nesprávne uviedol, ze konstatovania v napadnutom rozhodnutí vo veci, ktorá viedla k vydaniu uznesenia Holandsko/Komisia, vytýkané zalujúcim clenským státom neboli uvedené vo výroku, ale len v jeho odôvodnení. __________________________________________________________________ [73]9 - Pozri napríklad rozsudok zo 16. mája 2000, France/Ladbroke Racing a Komisia, C-83/98 P, Zb. s. I-3271, body 24 a 25, na ktorý odkazuje Komisia. __________________________________________________________________ [74]10 - Pozri rozsudky z 30. júna 1992, Spanielsko/Komisia, C-312/90, Zb. s. I-4117, body 6 a 13, a Taliansko/Komisia, C-47/91, Zb. s. I-4145, body 14 a 26. __________________________________________________________________ [75]11 - Pozri rozsudky zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 32; z 8. novembra 2001, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C-143/99, Zb. s. I-8365, bod 48, a z 13. februára 2003, Spanielsko/Komisia, C-409/00, Zb. s. I-1487, bod 48. __________________________________________________________________ [76]12 - Pozri najmä rozsudok Spanielsko/Komisia, C-409/00, uz citovaný, bod 49. __________________________________________________________________ [77]13 - V rámci tejto casti výhrady Komisia naznacila pochybnosti o súlade napadnutého rozsudku v casti, v ktorej skúma selektívnost dotknutého opatrenia s judikatúrou, podla ktorej sa zaloba o neplatnost nemôze opierat o skutocnosti alebo dôvody, ktoré neboli predlozené pocas konania podla clánkov 107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ a ktoré neboli uvedené ani v návrhu na zacatie konania. Vzhladom na to, ze tieto tvrdenia sú dost neurcité a ze sa zdá, ze nejde o výhradu v pravom zmysle slova, uvediem v tejto súvislosti len dve krátke poznámky. Po prvé sa zdá, ze judikatúra, na ktorú podla vsetkého odkazuje odvolatelka, podla ktorej zákonnost rozhodnutia v oblasti státnej pomoci treba posudzovat v závislosti od informácií, ktoré Komisia mohla mat k dispozícii v okamihu, ked toto rozhodnutie prijala (pozri najmä rozsudky z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 16, a z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C-241/94, Zb. s. I-4551, bod 33), je v prejednávanej veci irelevantná: rozhodnutie Súdu prvého stupna nie je totiz rozhodnutím opierajúcim sa o skutocnosti, ktoré Komisii neboli známe, ale rozhodnutím, ktorým sa v podstate vytýka Komisii, ze povazovala dotknuté opatrenie za selektívne napriek tomu, ze nemala dostatok dôkazov, ktoré by podporovali takýto záver. Po druhé nie je jasné, ci Komisia s odvolaním sa na okolnost, ze Holandsko vo svojej zalobe nepolozilo otázku týkajúcu sa selektívnosti, nemá v úmysle domáhat sa toho, ze Súd prvého stupna rozhodol ultra petita alebo v rozpore s clánkom 48 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku, podla ktorého sa zakazuje uvádzat pocas konania nové dôvody. Prípadná výhrada Komisie nie je za týchto okolností dost jasná na to, aby mohol o nej Súdny dvor rozhodnút. __________________________________________________________________ [78]14 - Body 89 az 96 napadnutého rozsudku mozno zhrnút takto. Súd prvého stupna najprv uviedol, ze vzhladom na ciel sledovaný dotknutým opatrením a na skutocnost, ze iba podnikom dotknutým týmto opatrením je pod hrozbou pokuty ulozená emisná norma alebo prísna sadzba standardného výkonu (PSR), sa skutková a právna situácia týchto podnikov nemôze povazovat za porovnatelnú so situáciou podnikov, na ktoré sa tento strop neuplatnuje (body 89 a 90). Potom konstatuje, ze Komisia nepredlozila nijaký dôkaz umoznujúci dospiet k záveru, ze podniky, ktoré spotrebujú menej ako 20 MWt, sú v situácii porovnatelnej so situáciou podnikov dotknutých uvedeným opatrením, ani dôkaz preukazujúci, ze na tieto podniky sa pod hrozbou pokuty vztahujú "povinnosti rovnakej povahy": Komisia osobitne nepredlozila dôkazy, ze sa na ne vztahuje PSR. Súd prvého stupna preto vyvodil záver, ze Komisia nepreukázala existenciu vseobecného rezimu, ktorý by bol porusený dotknutým opatrením (body 92 az 94). __________________________________________________________________ [79]15 - Uz citovaný. __________________________________________________________________ [80]16 - Pozri rozsudok z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T-55/99, Zb. s. II-3207, bod 40. __________________________________________________________________ [81]17 - Pozri rozsudky Francúzsko/Komisia, C-241/94, uz citovaný; z 29. júna 1999, DM Transport, C-256/97, Zb. s. I-3913, body 28 az 30, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C-295/97, Zb. s. I-3735, bod 39. __________________________________________________________________ [82]18 - Pozri najmä rozsudky Belgicko/Komisia, C-75/97, uz citovaný, bod 33, a z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 45. __________________________________________________________________ [83]19 - Pozri rozsudky Francúzsko/Komisia, C-241/94, uz citovaný, bod 24; z 1. decembra 1998, Ecotrade, C-200/97, Zb. s. I-7907, body 40 a 41, a Belgicko/Komisia, C-75/97, uz citovaný. __________________________________________________________________ [84]20 - Pozri rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, uz citovaný, bod 41; v tom istom zmysle rozsudky Ecotrade, uz citovaný, bod 41, a Belgicko/Komisia, C-75/97, uz citovaný, bod 26. __________________________________________________________________ [85]21 - Pozri rozsudky z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, C-393/04 a C-41/05, Zb. s. I-5293, bod 31, a z 15. júla 2004, Spanielsko/Komisia, C-501/00, Zb. s. I-6717, bod 120. __________________________________________________________________ [86]22 - Pozri napríklad rozsudok Ecotrade, uz citovaný, bod 28. __________________________________________________________________ [87]23 - Pozri okrem iného rozsudok Unicredito, uz citovaný, bod 49. __________________________________________________________________ [88]24 - Hoci Súd prvého stupna sa v napadnutom rozsudku odvoláva na spôsoby výpoctu emisnej normy (bod 91) a vseobecnejsie na "povahu" povinností vyplývajúcich z dotknutého opatrenia, v zásade vsak odkazuje na kvantitatívny rozsah cielov znizovania emisií. __________________________________________________________________ [89]25 - Okrem iného holandská vláda vo svojej odpovedi na niektoré otázky polozené Súdom prvého stupna uvádza, ze v prvom roku uplatnovania dotknutého opatrenia bol "zámerne stanovený vyssí emisný strop, ako sú priemerné emisie", aby sa väcsine podnikov umoznilo tento strop dodrzat a nadobudnút dostatocné mnozstvo emisných kreditov. __________________________________________________________________ [90]26 - Komisia v konaní pred Súdom prvého stupna v tejto súvislosti tiez uviedla, ze na úcely konstatovania selektívnej povahy dotknutého opatrenia nie je ani potrebné preukázat, ci majú podniky vylúcené zo systému obchodovania s emisnými povoleniami povinnost znízit, alebo obmedzit emisie. __________________________________________________________________ [91]27 - Pozri napríklad rozsudok Ecotrade, uz citovaný, v ktorom Súdny dvor povazoval za selektívny právny predpis ustanovujúci mimoriadnu správu uplatnovanú len na velké priemyselné podniky v tazkostiach a nie na vsetky podniky v platobnej neschopnosti; rozsudok Komisia/Spanielsko, C-409/00, uz citovaný, týkajúci sa rezimu pomoci na nákup priemyselných vozidiel urceného len pre fyzické osoby a pre malé a stredné podniky (pozri najmä bod 50, v ktorom Súdny dvor zamieta tvrdenie Spanielskeho královstva, podla ktorého bolo vylúcenie velkých podnikov, "ktoré svoj vozový park obnovujú pravidelnejsie a nepotrebujú na tento úcel pomoc", nevyhnutné pre fungovanie systému); rozsudok Belgicko/Komisia, C-75/97, uz citovaný, v ktorom islo o opatrenie zavádzajúce vyssie znízenie odvodov na sociálne zabezpecenie za manuálnych pracovníkov, ktoré sa uplatnovalo len na podniky patriace do urcitých odvetví spracovatelského priemyslu a nie na iné podniky napriek tomu, ze aj tie sa vyznacovali vyuzívaním manuálnej práce (body 23 az 31), ako aj Adria-Wien Pipeline, uz citovaný, body 48 az 53. __________________________________________________________________ [92]28 - Pozri bod 97 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [93]29 - Pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia,173/73, Zb. s. 709, bod 33; z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, uz citovaný, bod 51, a zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C-88/03, Zb. s. I-7115, bod 52. __________________________________________________________________ [94]30 - Pozri okrem iného rozsudky z 26. septembra 2002, Spanielsko/Komisia, C-351/98, Zb. s. I-8031, bod 42; zo 14. apríla 2005, AEM a AEM Torino, C-128/03 a C-129/03, Zb. s. I-2861, a z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C-431/07 P, Zb. s. I-2665, ktorým Súdny dvor potvrdil rozsudok Súdu prvého stupna zo 4. júla 2007, T-475/04, Zb. s. II-2097. __________________________________________________________________ [95]31 - Pozri v tomto zmysle body 52 a 53 rozsudku Adria-Wien Pipeline, citované Komisiou. __________________________________________________________________ [96]32 - Pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 13. septembra 2006, British Aggregates/Komisia, T-210/02, Zb. s. II-2789, najmä body 115 a 117, a rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C-487/06 P, Zb. s. I-10505, bod 86 a nasl., najmä body 90 az 92. __________________________________________________________________ [97]33 - Rozsudok z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, C-159/01, Zb. s. I-4461, bod 43. __________________________________________________________________ [98]34 - Pozri rozsudok z 29. apríla 2004, IPK-München a Komisia, C-199/01 P a C-200/01 P, Zb. s. I-4627, bod 42, a návrhy, ktoré predniesol v tejto veci generálny advokát Mischo 10. júla 2003, body 21 az 29. Pozri tiez uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Emesa Sugar/Rada, C-363/98 P(R), Zb. s. I-8787. Zdá sa, ze Súdny dvor v rozsudku Procter & Gamble/ÚHVT zaujal odlisné stanovisko; v danom prípade Súd prvého stupna vyhovel zalobcovi, ktorý podal odvolanie na Súdny dvor, tým, ze zrusil napadnutý akt na základe procesnej námietky vznesenej v rámci jeho návrhu subsidiárne, no zamietol jeho zalobný dôvod týkajúci sa veci samej, ktorý predlozil na podporu hlavného návrhu (rozsudok z 20. septembra 2001, C-383/99 P, Zb. s. I-6251, body 18 az 26). __________________________________________________________________ [99]35 - Pozri okrem iného rozsudky z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 31, a z 11. septembra 2008, Nemecko/Kronofrance, C-75/05 P a C-80/05 P, Zb. s. I-6619, bod 66. __________________________________________________________________ [100]36 - Pozri najmä rozsudky z 23. februára 1961, De Gezamenlijke Steenkolenmijnen in Limburg/Vysoký úrad, 30/59, Zb. s. 1 a nasl., najmä s. 38; z 29. júna 1999, DM Transport, C-256/97, Zb. s. I-3913, bod 19, a zo 14. septembra 2004, Spanielsko/Komisia, C-276/02, Zb. s. I-8091, bod 24. __________________________________________________________________ [101]37 - Rozsudok z 23. marca 2006, Enirisorse, C-237/04, Zb. s. I-2843, body 43 az 49. __________________________________________________________________ [102]38 - Pozri rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, bod 27; z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C-241/94, Zb. s. I-4551, bod 20, a z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C-382/99, Zb. s. I-5163, bod 61. __________________________________________________________________ [103]39 - Pozri rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 31; Komisia/Taliansko, 173/73, uz citovaný, bod 13, pokial ide o opatrenia na podporu zamestnávania v oblasti textilného priemyslu, a z 12. decembra 2002, Belgicko/Komisia, C-5/01, Zb. s. I-11991, bod 46 týkajúci sa opatrení na financovanie skrátenia pracovného casu zamestnancov podniku, na ktorých sa vztahuje kolektívna zmluva. __________________________________________________________________ [104]40 - Pozri najmä rozsudok Súdneho dvora British Aggregates/Komisia, uz citovaný, bod 84. __________________________________________________________________ [105]41 - Pozri najmä rozsudky Francúzsko/Komisia, C-241/94, uz citovaný, bod 21; z 29. apríla 1999, Spanielsko/Komisia, C-342/96, Zb. s. I-2459, bod 23, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 25. __________________________________________________________________ [106]42 - Návrhy prednesené 14. januára 2003 vo veci Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C-280/00, Zb. s. I-7747, bod 81. __________________________________________________________________ [107]43 - Poskytnutie podporných opatrení casto smeruje práve k tomu, aby sa dosiahlo urcité správanie podnikov, ktoré by bolo v súlade s osobitnými cielmi sledovanými státom, ako napríklad politicko-ekonomickými, sociálnymi alebo environmentálnymi. __________________________________________________________________ [108]44 - Pozri napríklad rozsudky Komisia/Taliansko (173/73, uz citovaný), v ktorom Súdny dvor povazoval úlavu na odvodoch na sociálne zabezpecenie poskytnutú Talianskou republikou v oblasti textilného priemyslu za pomoc napriek tomu, ze bola urcená na prekonanie nevýhody vyplývajúcej z predchádzajúceho systému financovania rodinných dávok v odvetviach s vysokým percentom manuálne pracujúcich zien; zo 7. júna 1988, Grécko/Komisia (57/86, Zb. s. 2855), v ktorom Súdny dvor odmietol tvrdenie gréckej vlády, ze vrátenie úrokov priznané vývozcom má neutrálnu povahu, pretoze slúzi len na prekonanie negatívneho dopadu zvýsenia daní uvalených na tieto hospodárske subjekty a nepriznáva im nijaké dalsie výhody, a z 5. októbra 1999, Francúzsko/Komisia (C-251/97, Zb. s. I-6639), v ktorom Súdny dvor odmietol tvrdenie francúzskej vlády, ze znízenie odvodov na sociálne zabezpecenie, o aké islo v danej veci, je len protihodnotou za mimoriadne dodatocné výdavky, ktoré odsúhlasili podniky po uzatvorení kolektívnych dohôd, a ze sporné opatrenia sú v kazdom prípade so zretelom na tieto dodatocné výdavky z financného hladiska neutrálne. __________________________________________________________________ [109]45 - Pokial ide o pomoc urcenú na náhradu uviaznutých nákladov v liberalizovaných sektoroch, pozri okrem prípadného uplatnenia uz citovaného rozsudku Altmark, ktorý sa týka náhrady nákladov vzniknutých v súvislosti s poskytovaním sluzieb vo verejnom záujme, napríklad rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C-206/06, Zb. s. I-5497. __________________________________________________________________ [110]46 - V tejto súvislosti pripomínam, ze podla zásady "znecistovatel platí", ktorá na základe clánku 191 ZFEÚ predstavuje jeden z pilierov politiky Únie v oblasti ochrany zivotného prostredia, ako ju vylozil Súdny dvor, výdavky na nápravu skôd spojených so znecistením zivotného prostredia znásajú prevádzkovatelia z dôvodu ich podielu na znecistení alebo nebezpecenstve znecistenia (pozri najmä rozsudok z 9. marca 2010, ERG a i., C-378/08, Zb. s. I-1919, bod 56). Tieto náklady sa preto musia povazovat za náklady, ktoré bezne zatazujú rozpocet podnikov, ktorých cinnost má skodlivé vplyvy na zivotné prostredie, a ktoré nepredstavujú pre tieto podniky výnimocné náklady. __________________________________________________________________ [111]47 - Pozri bod 3.3 rozhodnutia. __________________________________________________________________ [112]48 - Holandsko na pojednávaní potvrdilo, ze takmer 90 % priemyselných emisií NO[x] vypústajú zariadenia podnikov, na ktoré sa vztahuje dotknuté opatrenie, a zvysných 10 % vypústajú podniky podliehajúce emisným stropom, ktorým v prípade ich prekrocenia hrozia sankcie. __________________________________________________________________ [113]49 - Pozri odpovede Holandského královstva na písomné otázky Súdu prvého stupna. __________________________________________________________________ [114]50 - Pozri najmä rozsudky z 15. marca 1994, Banco Exterior de Espańa, C-387/92, Zb. s. I-877, bod 14, a z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C-6/97, Zb. s. I-2981, bod 16. __________________________________________________________________ [115]51 - Pozri rozsudky z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857, body 26 a 27; Banco Exterior de Espańa, uz citovaný, bod 14, a Taliansko/Komisia, C-6/97, uz citovaný, bod 16. __________________________________________________________________ [116]52 - Rozsudok DM Transport, uz citovaný. __________________________________________________________________ [117]53 - Rozsudok z 11. júla 1996, SFEI a i., C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 59. __________________________________________________________________ [118]54 - Rozsudok Piaggio, uz citovaný, bod 41. __________________________________________________________________ [119]55 - Co sa týka uvedeného vyssie, dodávam, ze Súdny dvor v uz citovanom rozsudku Nemecko/Komisia, body 26 a 27, vylúcil, ze by súvislost medzi danovým zvýhodnením nadobudnutia podielov niektorých spolocností a nepriamou výhodou, ktorá z toho vyplýva pre tieto spolocnosti, mohla byt spochybnená len na základe toho, ze táto výhoda vyplýva z autonómneho rozhodnutia investorov. __________________________________________________________________ [120]56 - Pokial ide o moznost oddelit jednotlivé aspekty státneho opatrenia na úcely preskúmania jeho zlucitelnosti s ustanoveniami Zmluvy upravujúcimi státnu pomoc, pozri rozsudok z 22. marca 1977, Iannelli & Volpi (74/76, Zb. s. 557, body 14 az 17). __________________________________________________________________ [121]57 - V bode 71 napadnutého rozsudku sa uvádza, ze "kazdý drzitel emisného povolenia mal úcet v registri emisií NO[x] a mohol predat vsetky práva vztahujúce sa na roky, na ktoré bola norma stanovená, vrátane budúcich rokov". __________________________________________________________________ [122]58 - Rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, C-379/98, Zb. s. I-2099. __________________________________________________________________ [123]59 - Pozri najmä body 59 a 61. __________________________________________________________________ [124]60 - Len na okraj by som chcel uviest, ze uz v mojich návrhoch prednesených vo veci Essent som navrhol, aby Súdny dvor, hoci v inej súvislosti, neuplatnil riesenie prijaté v rozsudku PreussenElektra nad rámec okolností, ktoré odôvodnili prijatie tohto rozsudku. Pozri návrhy prednesené 24. januára 2008 vo veci Essent, uz citovanej, body 97 a 98. __________________________________________________________________ [125]61 - Pozri okrem iného rozsudky z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 31, a z 11. septembra 2008, Nemecko/Kronofrance, C-75/05 P a C-80/05 P, Zb. s. I-6619, bod 66. __________________________________________________________________ [126]62 - Pozri rozsudky zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C-83/98 P, Zb. s. I-3271, bod 50, a Francúzsko/Komisia, C-482/99, Zb. s. I-4397, bod 37. __________________________________________________________________ [127]63 - Pozri napríklad rozsudky zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, C-72/91 a C-73/91, Zb. s. I-887; zo 7. mája 1998, Viscido a i., C-52/97 az C-54/97, Zb. s. I-2629, a PreussenElektra, uz citovaný. __________________________________________________________________ [128]64 - V tejto súvislosti pripomínam niektoré skorsie rozsudky Súdneho dvora a návrhy niektorých generálnych advokátov, ktoré vyvolali diskusiu o tom, ci je verejné financovanie nevyhnutnou podmienkou na úcely posúdenia státneho opatrenia ako pomoci: pozri rozsudky z 30. januára 1985, Komisia/Francúzsko, 290/83, Zb. s. 439, body 13 a 14; z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, body 32 az 38, a zo 7. júna 1988, Grécko/Komisia, 57/86, Zb. s. 2855, bod 12, ako aj návrhy, ktoré predniesli generálni advokáti VerLoren van Themaat vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. októbra 1982, Norddeutsches Vieh- und Fleischkontor Will a i., 213/81 215/81, Zb. s. 3583; Slynn vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Grécko, uz citovaný, a Darmon vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Sloman Neptun, uz citovaný. Súdny dvor vsak od vydania uz citovaného rozsudku Sloman Neptun viackrát a bez zaváhania potvrdil zásadu, podla ktorej státna pomoc musí byt priamo alebo nepriamo financovaná zo státnych prostriedkov. V uz citovanej veci PreussenElektra Komisia otvorene poziadala Súdny dvor, aby v tejto súvislosti prehodnotil svoju judikatúru predovsetkým vzhladom na dalsí vývoj právneho poriadku Spolocenstva. Súdny dvor sa vsak touto poziadavkou nezaoberal. References 1. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote55 56. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote56 57. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote57 58. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote58 59. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote59 60. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote60 61. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote61 62. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote62 63. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote63 64. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footnote64 65. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref1 66. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref2 67. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref3 68. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref4 69. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref5 70. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref6 71. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref7 72. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref8 73. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref9 74. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref10 75. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref11 76. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref12 77. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref13 78. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref14 79. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref15 80. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref16 81. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref17 82. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref18 83. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref19 84. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref20 85. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref21 86. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref22 87. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref23 88. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref24 89. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref25 90. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref26 91. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref27 92. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref28 93. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref29 94. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref30 95. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref31 96. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref32 97. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref33 98. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref34 99. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref35 100. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref36 101. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref37 102. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref38 103. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref39 104. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref40 105. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref41 106. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref42 107. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref43 108. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref44 109. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref45 110. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref46 111. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref47 112. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref48 113. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref49 114. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref50 115. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref51 116. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref52 117. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref53 118. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref54 119. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref55 120. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref56 121. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref57 122. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref58 123. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref59 124. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref60 125. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref61 126. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref62 127. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref63 128. file:///tmp/lynxXXXXFSMXRh/L95095-3490TMP.html#Footref64