ROZSUDOK VSEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora) z 18. septembra 2015 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Dorucovanie postových zásielok -- Opatrenia prijaté nemeckými orgánmi v prospech spolocnosti Deutsche Post AG -- Rozhodnutie zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES -- Záujem na konaní -- Opätovné zacatie ukonceného konania -- Úcinky rozsudku o zrusení" Vo veci T-421/07 RENV, Deutsche Post AG, so sídlom v Bonne (Nemecko), v zastúpení: J. Sedemund a T. Lübbig, advokáti, zalobkyna, proti Európskej komisii, v zastúpení: B. Martenczuk, T. Maxian Rusche a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorú v konaní podporujú: UPS Europe NV/SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko), a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, so sídlom v Neusse (Nemecko), v zastúpení: T. Ottervanger, advokát, vedlajsí úcastníci konania, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie z 12. septembra 2007 zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 [ES], pokial ide o státnu pomoc poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko pre Deutsche Post AG [státna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)], VSEOBECNÝ SÚD (prvá komora), v zlození: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia I. Pelikánová a E. Buttigieg, tajomník: K. Andová, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 9. januára 2015, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Dna 7. júla 1994 podala spolocnost na distribúciu balíkov UPS Europe NV/SA na Komisiu Európskych spolocenstiev staznost proti nemeckému postovému verejnému podniku Deutsche Bundespost Postdienst (dalej len "DB-Postdienst"), ktorého cinnost prevzala od 1. januára 1995 zalobkyna, Deutsche Post AG. Táto staznost bola zalozená tak na clánku 86 Zmluvy o ES (teraz clánok 82 ES), ako aj na clánku 92 Zmluvy o ES (teraz clánok 87 ES) a nadväzovala na nu dalsia staznost, ktorú podalo v roku 1997 zdruzenie súkromných poskytovatelov kuriérskych sluzieb a sluzieb rýchleho dorucovania listových zásielok a balíkov Bundesverband Internationaler Express- und Kurierdienste eV. 2 UPS Europe a Bundesverband Internationaler Express- und Kurierdienste v podstate vytýkali DB-Postdienst, ze viedol politiku predaja so stratou v odvetví zasielania balíkov od dverí k dverám, ktoré je otvorené hospodárskej sútazi, a ze túto politiku financoval bud prostredníctvom príjmov dosiahnutých v odvetví prepravy listov, v ktorom mal zákonný monopol, alebo prostredníctvom pomoci v rozpore s clánkom 87 ES. 3 Listom zo 17. augusta 1999 uverejnenom v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev z 23. októbra 1999 ([2]Ú. v. ES C 306, s. 25) Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko o svojom rozhodnutí zacat konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES v súvislosti s rôznymi opatreniami, na základe ktorých zalobkyna získala verejné zdroje (dalej len "rozhodnutie o zacatí konania z roku 1999"). 4 Dna 19. júna 2002 Komisia prijala rozhodnutie 2002/753/ES o opatreniach prijatých Spolkovou republikou Nemecko v prospech zalobkyne [neoficiálny preklad] ([3]Ú. v. ES L 247, s. 27, dalej len "rozhodnutie z roku 2002"), ktorého výrok znie: "Clánok 1 Verejná pomoc vo výske 572 miliónov eur (1118,7 milióna DEM), ktorú [Spolková republika Nemecko] poskytla [zalobkyni], je nezlucitelná so spolocným trhom. Clánok 2 1. [Spolková republika Nemecko] prijme vsetky opatrenia nevyhnutné na vymáhanie vrátenia pomoci, ktorá je uvedená v clánku 1, [od zalobkyne], ktorá jej bola poskytnutá protiprávne. ... [neoficiálny preklad]" 5 Rozsudkom z 1. júla 2008, Deutsche Post/Komisia (T-266/02, Zb., dalej len "zrusujúci rozsudok", [4]EU:T:2008:235), Súd prvého stupna zrusil rozhodnutie z roku 2002. Odvolanie podané Komisiou proti tomuto rozsudku bolo zamietnuté rozsudkom z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post (C-399/08 P, Zb., [5]EU:C:2010:481). 6 Dna 11. mája 2004 podala UPS Europe na Komisii dalsiu staznost, pricom tvrdila, ze Komisia vo svojom rozhodnutí z roku 2002 nepreskúmala vsetky verejné opatrenia uvedené v staznosti z roku 1994 a ze výhody, ktoré získala zalobkyna, výrazne prevysujú sumu, ktorej vymáhanie Komisia nariadila. Dna16. júla 2004 podala staznost spolocnost TNT Post AG & Co. KG, ktorá v nej tvrdila, ze sadzby, ktoré zalobkyna úctovala za sluzby jednej zo svojich dcérskych spolocností, boli neprimerane nízke a tieto sluzby boli financované prostredníctvom príjmov pochádzajúcich z odvetvia prepravy listov. 7 Listom z 12. septembra 2007 Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko, ze rozhodla o zacatí konania podla clánku 88 ods. 2 ES týkajúceho sa státnej pomoci, ktorú nemecké orgány poskytli Deutsche Post [státna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)] (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). Napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 19. októbra 2007 ([6]Ú. v. EÚ C 245, s. 21) v autentickom jazyku, teda nemcine, a predchádzalo mu zhrnutie v ostatných úradných jazykoch. 8 V napadnutom rozhodnutí Komisia po prvé pripomenula kroky, ktoré boli na základe clánku 87 ES prijaté proti zalobkyni od roku 1994. Poukázala na nevyhnutnost viest globálne vysetrovanie vsetkých skreslení hospodárskej sútaze vyplývajúcich z priznania verejných zdrojov zalobkyni a jej predchodkyni, pricom uviedla, ze konanie zacaté rozhodnutím o zacatí konania z roku 1999 bude doplnené s cielom zahrnút nedávno získané informácie a prijat konecné stanovisko o zlucitelnosti týchto zdrojov so Zmluvou ES (odôvodnenia 1 az 15 napadnutého rozhodnutia). 9 Po druhé Komisia zdôraznila, ze "doplnujúce vysetrovanie", ku ktorému mala v úmysle pristúpit, "v ziadnom prípade nenahradí rozhodnutie z roku 2002", v ktorom sa konstatuje, ze "státna pomoc vo výske 572 miliónov eur bola pouzitá na krízové dotovanie obchodných cinností, pricom sa v nom neskúma vseobecná otázka, ci [zalobkyna a jej predchodkyna] dostali z verejných zdrojov neprimerane vysokú kompenzáciu [na vykonanie ich sluzby vseobecného hospodárskeho záujmu]". Komisia vysvetlila, ze mala v úmysle zistit, ci doslo k neprimerane vysokej kompenzácii nad rámec uvedených 572 miliónov eur, a vyhlásila, ze preskúma vsetky verejné opatrenia prijaté v prospech týchto spolocností medzi 1. júlom 1989, teda dátumom vytvorenia DB-Postdienst, a 31. decembrom 2007, teda predpokladaným dátumom ukoncenia sluzby vseobecného hospodárskeho záujmu zo strany zalobkyne (odôvodnenie 15 napadnutého rozhodnutia). 10 Po tretie Komisia uviedla tri verejné opatrenia, z ktorých mali DB-Postdienst a zalobkyna prospech (odôvodnenia 25 az 32, 38, 39 a 40 az 48 napadnutého rozhodnutia). 11 Po stvrté Komisia usúdila, ze tri opatrenia uvedené v bode 10 vyssie bud predstavovali státnu pomoc, alebo hrozilo, ze by nou mohli byt (odôvodnenia 76 az 78 napadnutého rozhodnutia). 12 Po piate Komisia uviedla, ze preskúma, do akej miery bola kompenzácia priznaná zalobkyni a jej predchodkyni nevyhnutná na zabezpecenie sluzby vseobecného hospodárskeho záujmu (odôvodnenia 80 a 81 napadnutého rozhodnutia). 13 Napokon po sieste Komisia vyzvala Spolkovú republiku Nemecko, aby "oznámila svoje stanovisko v lehote jedného mesiaca od dorucenia [napadnutého rozhodnutia]" a "oznámila vsetky uzitocné informácie na úcely právneho posúdenia uvedených opatrení vo svetle ustanovení upravujúcich státnu pomoc". Konania pred Vseobecným súdom a Súdnym dvorom 14 Zalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupna 22. novembra 2007 poziadala zalobkyna o zrusenie napadnutého rozhodnutia a zaviazanie Komisie na náhradu trov konania. 15 Komisia podala do kancelárie Súdu prvého stupna 6. februára 2008 vyjadrenie k zalobe, v ktorom navrhuje, aby tento súd zamietol zalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú a aby zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. 16 Listom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 29. februára 2008 podali UPS Europe a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG (dalej len spolocne "UPS") návrh na vstup do konania ako vedlajsí úcastníci na podporu návrhov Komisie. 17 Uznesením z 9. júla 2008 predseda prvej komory Súdu prvého stupna vyhovel návrhu UPS. 18 Rozsudkom z 8. decembra 2011, Deutsche Post/Komisia (T-421/07, Zb., [7]EU:T:2011:720), Vseobecný súd zamietol zalobu ako neprípustnú a zaviazal zalobkynu, aby znásala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania Komisie. UPS bola zaviazaná, aby znásala svoje vlastné trovy konania. 19 Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 13. februára 2012 zalobkyna podala odvolanie proti rozsudku Vseobecného súdu v zmysle clánku 56 Statútu Súdneho dvora Európskej únie. 20 Rozsudkom z 24. októbra 2013, Deutsche Post/Komisia (C-77/12 P, dalej len "rozsudok v odvolacom konaní", [8]EU:C:2013:695), Súdny dvor zrusil rozsudok Vseobecného súdu a vrátil mu vec na nové konanie, pricom rozhodol, ze o trovách konania sa rozhodne neskôr. Konanie a návrhy po vrátení veci 21 Po vyhlásení rozsudku v odvolacom konaní a v súlade s clánkom 118 ods. 1 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu z 2. mája 1991 bola vec rozhodnutím predsedu Vseobecného súdu z 13. novembra 2013 pridelená prvej komore. 22 V zmysle clánku 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 predlozila zalobkyna 23. decembra 2013 a Komisia 19. februára 2014 do kancelárie Vseobecného súdu písomné pripomienkové vyjadrenia. UPS sa tejto moznosti vzdala 17. apríla 2014. 23 Vseobecný súd polozil v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania v zmysle clánku 64 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 úcastníkom konania otázky, na ktoré odpovedali v stanovenej lehote. Vseobecný súd si v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a s cielom optimálnej organizácie troch vecí, v ktorých pred ním proti sebe stáli zalobkyna a Komisia a ktorými boli po prvé prejednávaná vec, po druhé vec T-388/11, Deutsche Post/Komisia, a po tretie vec T-152/12, Deutsche Post/Komisia, zelal poznat stanovisko úcastníkov konania k tomu, co by mohlo alebo malo byt stanovené ako priorita, pokial ide o poradie prejednania týchto vecí a o moznost prerusit jedno alebo viac konaní, kým sa nevyhlási rozsudok v ostaných veciach. Vo veci T-388/11, Deutsche Post/Komisia, zalobkyna navrhuje zrusenie rozhodnutia Komisie K(2011) 3081 v konecnom znení z 10. mája 2011, ktorým sa rozsiruje prebiehajúce konanie vo veci formálneho zistovania týkajúceho sa státnej pomoci poskytnutej Nemeckom zalobkyni z dôvodu kompenzácie povinností univerzálnych sluzieb, na dotácie, ktoré nemecké orgány poskytli zalobkyni s cielom pokryt náklady vynalozené na dôchodky zamestnancov so statútom úradníkov [státna pomoc C 36/27 (ex NN 25/07)]. Vo veci T-152/12, Deutsche Post/Komisia, zalobkyna navrhuje zrusenie clánkov 1, 2 a 4 az 6 rozhodnutia Komisie 2012/636/EÚ z 25. januára 2012 o opatrení C 36/07 (ex NN 25/07), ktoré prijalo Nemecko v prospech zalobkyne ([9]Ú. v. EÚ L 289, s. 1). 24 Po predlození pripomienok úcastníkov konania bolo 15. septembra 2014 prijaté uznesenie predsedu prvej komory Vseobecného súdu vo veci T-388/11, Deutsche Post/Komisia, a uznesenie predsedu ôsmej komory Vseobecného súdu vo veci T-152/12, Deutsche Post/Komisia, ktorými sa konanie v uvedených dvoch veciach prerusuje, kým sa neprijme konecné rozhodnutie v prejednávanej veci. 25 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Vseobecný súd polozil, boli vypocuté na pojednávaní 9. januára 2015. 26 Vo svojom pripomienkovom vyjadrení z 23. decembra 2013 zalobkyna navrhuje, aby Vseobecný súd: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 27 Zalobkyna na pojednávaní ciastocne vzala spät svoju zalobu. Konkrétne vzala spät svoj návrh na zrusenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom ním bolo zacaté konanie vo veci formálneho zistovania týkajúce sa niektorých verejných záruk priznaných jej predchodkyni a jej samej. Vo zvysnej casti týkajúcej sa zacatia konania vo veci formálneho zistovania o iných verejných opatreniach, na ktoré sa vztahovalo napadnuté rozhodnutie (dalej len "sporné opatrenia"), svoju zalobu ponechala v pôvodnej podobe. 28 Komisia, ktorú podporuje UPS, navrhuje, aby Vseobecný súd: -- vyhlásil, ze zastavuje konanie, -- subsidiárne, zamietol zalobu, -- zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. Právny stav O záujme na konaní 29 Podla ustálenej judikatúry sa záujem zalobkyne na konaní vzhladom na predmet zaloby posudzuje podla stavu ku dnu podania zaloby, inak je zaloba neprípustná. Okrem toho musí záujem zalobkyne na dosiahnutí uspokojujúceho výsledku konania pretrvávat az do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak sa konanie musí zastavit (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1963, Forges de Clabecq/Vysoký úrad, 14/63, Zb., [10]EU:C:1963:60, bod 748, a zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C-362/05 P, Zb., [11]EU:C:2007:322, bod 42). 30 Komisia vo svojich pripomienkach podaných po vrátení veci na nové konanie tvrdí, ze zalobkyna vo vztahu k napadnutému rozhodnutiu stratila záujem na konaní v dôsledku zrusenia rozhodnutia z roku 2002, a navrhuje, aby Vseobecný súd zastavil konanie. 31 Komisia pripomína, ze v rozsudku v odvolacom konaní Súdny dvor rozhodol, ze zaloba sa v case jej podania, teda 22. novembra 2007, má povazovat za prípustnú, a to napriek zruseniu rozhodnutia z roku 2002, kedze v tom case este rozhodnutie zrusené nebolo. Súdny dvor sa vsak nevyjadril k otázke, ci sa zaloba s ohladom na uvedené zrusenie stala bezpredmetnou následne. V tejto súvislosti Komisia poukazuje jednak na to, ze konanie vo veci formálneho zistovania, ktoré sa zacalo na základe rozhodnutia o zacatí konania z roku 1999, sa týkalo sporných opatrení, a jednak na to, ze jediný právny úcinok napadnutého rozhodnutia, a to povinnost Spolkovej republiky Nemecko pozastavit vykonávané sporné opatrenia, vyplýval uz z rozhodnutia o zacatí konania z roku 1999. Konanie vo veci formálneho zistovania zacaté na základe rozhodnutia o zacatí konania z roku 1999 pritom bolo z dôvodu zrusenia rozhodnutia z roku 2002, ku ktorému doslo 1. júla 2008, opätovne zacaté v celom rozsahu. Okrem toho Komisia poukazuje na to, ze po zrusení rozhodnutia z roku 2002 bola v zmysle clánku 233 ES povinná prijat vsetky opatrenia, ktoré vyplývajú z výkonu rozhodnutia o zrusení, vrátane ukoncenia prebiehajúceho konania vo veci formálneho zistovania konecným rozhodnutím. Komisia preto dospela k záveru, ze zrusenie napadnutého rozhodnutia viac nemôze zalobkyni priniest nijakú výhodu, kedze konanie vo veci formálneho zistovania nadalej prebiehalo, pricom muselo byt ukoncené konecným rozhodnutím, a povinnost pozastavenia vykonávaných opatrení dalej existovala. 32 Zalobkyna nesúhlasí s tvrdeniami Komisie a tvrdí, ze má stále záujem na konaní namierenom proti napadnutému rozhodnutiu. 33 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze záujem na konaní, ktorého sa týkala judikatúra uvedená v bode 29 vyssie, je podmienkou prípustnosti, ktorá musí pretrvávat aj v odvolacom konaním, az kým sudca nerozhodne vo veci samej. Podla judikatúry Súdneho dvora takýto záujem existuje, ak odvolanie môze svojím výsledkom priniest prospech úcastníkovi konania, ktorý ho podal (rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C-550/07 P, Zb., [12]EU:C:2010:512, body 22 a 23). 34 Vzhladom na to, ze rozhodnutie z roku 2002 bolo zrusené 1. júla 2008, teda pred vyhlásením rozsudku v odvolacom konaní, pricom Súdny dvor toto zrusenie spomenul vo svojom rozsudku, a preto si musel byt vedomý jeho úcinkov, je nutné konstatovat, ze Súdny dvor tým, ze odvolanie podané zalobkynou prijal, implicitne, ale pritom nevyhnutne usúdil, ze zalobkyna má aj nadalej záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu, a to aj po zrusení rozhodnutia z roku 2002. 35 V tejto súvislosti je potrebné tiez uviest, ze zalobkyna si aj nadalej zachováva záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu vzhladom na osobitné okolnosti prejednávanej veci, teda na existenciu viacerých po sebe nasledujúcich rozhodnutí Komisie prijatých od roku 1999 a týkajúcich sa opatrení v prospech zalobkyne, a najmä vzhladom na to, ze prijatie niektorých tvrdení zalobkyne v súvislosti s dodrziavaním primeranej lehoty by v rámci prejednávanej zaloby mohlo spôsobit nielen zrusenie napadnutého rozhodnutia, ale mohlo by mat aj vplyv na povinnost Komisie zohladnit toto zrusenie pri následnom preskúmaní týchto opatrení. 36 Návrh na zastavenie konania podaný Komisiou preto musí byt zamietnutý. O veci samej 37 Zalobkyna uvádza na podporu svojho návrhu na ciastocné zrusenie napadnutého rozhodnutia tri zalobné dôvody, ktoré Komisia s podporou UPS spochybnuje. Tieto zalobné dôvody sú zalozené po prvé na porusení základných procesných zásad, po druhé na porusení povinnosti odôvodnenia a po tretie na porusení clánku 87 ods. 1 ES a clánku 88 ES. 38 V rámci prvého zalobného dôvodu zalobkyna uvádza viacero výhrad. V prvej z nich, ktorú je potrebné preskúmat na zaciatku, spochybnuje moznost Komisie zacat konanie vo veci formálneho zistovania v súvislosti so spornými opatreniami, kedze tieto opatrenia uz boli predmetom ukonceného konania vo veci formálneho zistovania a primeraná lehota na uskutocnenie pozadovaného preskúmania uz uplynula. Po prvé zalobkyna tvrdí, ze Komisia podla judikatúry v záujme zachovania zásady ochrany legitímnej dôvery nemôze pozadovat vrátenie nezákonne poskytnutej pomoci po uplynutí neprimeraného obdobia pasivity. Po druhé opätovnému zacatiu ukonceného konania bránia jednak nariadenie Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy ES ([13]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) a jednak vseobecné procesné zásady, najmä zásada právnej istoty. 39 Komisia odpovedá, ze lehota, ktorá uplynula pred prijatím napadnutého rozhodnutia, bola primeraná, a to jednak vzhladom na komplexnú povahu preskúmania výdavkov a príjmov DB-Postdienst a zalobkyne pocas viac ako 20 rokov a jednak vzhladom na to, ze po prijatí rozhodnutia z roku 2002 získala informácie, ktoré vyvolali nové otázky. Okrem toho clánok 15 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 stanovuje v súvislosti s nezákonne poskytnutou pomocou desatrocnú premlcaciu lehotu, pricom v prípade, ze je premlcacia lehota výslovne stanovená, sa legitímna dôvera nezakladá na uplynutí lehôt. Okrem toho Komisia pripomína, ze bola povinná znovu zacat konanie vo veci formálneho zistovania po zrusení rozhodnutia z roku 2002, s cím napadnuté rozhodnutie jednoducho pocítalo, a ze vzhladom na to, ze konecné rozhodnutie mohlo byt v zmysle clánku 9 nariadenia c. 659/1999 zrusené, nevyhnutne nemalo definitívnu povahu. 40 Predovsetkým je potrebné preskúmat, ci Komisia porusila nariadenie c. 659/1999, ako aj zásadu právnej istoty, ked prijala napadnuté rozhodnutie. 41 Po prvé je potrebné poukázat na to, ze Komisia vo svojich pripomienkach k rozsudku v odvolacom konaní a zalobkyna v odpovedi na opatrenia Vseobecného súdu na zabezpecenie priebehu konania uvedené v bode 23 vyssie, ako aj na pojednávaní potvrdili, ze sporné opatrenia uz boli predmetom konania vo veci formálneho zistovania, ktoré sa zacalo na základe rozhodnutia o zacatí konania z roku 1999, ako to predtým konstatoval aj Vseobecný súd v bodoch 56 az 60 rozsudku Deutsche Post/Komisia, uz citovaného v bode 18 vyssie ([14]EU:T:2011:720), pricom Súdny dvor v rozsudku v odvolacom konaní nepoukázal na akékolvek pochybenie v tejto súvislosti. 42 Preto je potrebné sa domnievat, ze konanie vo veci formálneho zistovania sa v súvislosti so spornými opatreniami zacalo v roku 1999. 43 Po druhé je potrebné pripomenút jednak to, ze podla clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 659/1999, ktorý sa na konanie týkajúce sa nezákonne poskytnutej pomoci vztahuje podla clánku 13 ods. 1 uvedeného nariadenia, sa konanie vo veci formálneho zistovania ukoncí rozhodnutím v zmysle odsekov 2 az 5 tohto clánku, okrem prípadu stiahnutia oznámenia dotknutým clenským státom, a jednak to, ze Súdny dvor v rozsudku v odvolacom konaní rozhodol, ze Komisia rozhodnutím z roku 2002 úplne ukoncila konanie vo veci formálneho zistovania zacaté v roku 1999 (rozsudok v odvolacom konaní, body 56 az 64). 44 Napadnuté rozhodnutie sa teda v súvislosti so spornými opatreniami musí povazovat za rozhodnutie o opätovnom zacatí konania vo veci formálneho zistovania, ktoré bolo v celom rozsahu ukoncené. 45 Po tretie je potrebné poukázat na to, ze clánok 9 nariadenia c. 659/1999 umoznuje zrusit rozhodnutie, ktorým bolo ukoncené konanie vo veci formálneho zistovania, len v prípade, ak vychádzalo z nesprávnych informácií poskytnutých pocas konania, ktoré majú rozhodujúci význam. V tomto clánku sa tiez uvádza, ze pred zrusením rozhodnutia a prijatím nového rozhodnutia sa musí zacat konanie vo veci formálneho zistovania. 46 Clánok 9 nariadenia c. 659/1999 nepochybne nie je pre Komisiu jedinou moznostou, ako zmenit rozhodnutie o ukoncení konania vo veci formálneho zistovania. 47 Toto ustanovenie je totiz len konkrétnym vyjadrením vseobecnej právnej zásady, podla ktorej retroaktívne zrusenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli vytvorené subjektívne práva, je prípustné, najmä ak bol predmetný správny akt prijatý na základe nesprávnych alebo neúplných informácií poskytnutých dotknutou osobou. Moznost retroaktívne zrusit nezákonný správny akt, ktorým boli vytvorené subjektívne práva, vsak nie je obmedzená len na túto jednu okolnost, kedze toto zrusenie mozno vykonat vzdy, za predpokladu, ze institúcia, ktorá vydala akt, splní podmienky týkajúce sa dodrzania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehat na jeho zákonnost (pozri rozsudok z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T-25/04, Zb., [15]EU:T:2007:257, bod 97 a citovanú judikatúru). 48 Komisia vsak nikdy nemala v úmysle stiahnut alebo zrusit rozhodnutie z roku 2002, ako to sama uznala vo svojich písomnostiach, a netvrdila, ze toto rozhodnutie bolo zalozené na nepresných informáciách, ale odôvodnila zacatie nového konania vo veci formálneho zistovania potrebou doplnit konanie zacaté v roku 1999 s cielom zahrnút nedávno získané informácie (odôvodnenie 14 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho v odôvodnení 15 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na to, ze toto rozhodnutie nenahrádza rozhodnutie z roku 2002 (pozri bod 9 vyssie). 49 Napadnuté rozhodnutie preto nemozno povazovat za rozhodnutie o zrusení alebo stiahnutí rozhodnutia z roku 2002, ktoré bolo prijaté bud na základe clánku 9 nariadenia c. 659/1999, alebo na základe vseobecnej právnej zásady, podla ktorej je za istých okolnosti prípustné retroaktívne zrusenie nezákonného správneho aktu. 50 Po stvrté je potrebné poukázat na to, ze nijaké ustanovenie nariadenia c. 659/1999 Komisii nedáva moznost opätovne zacat ukoncené konanie vo veci formálneho zistovania a prijat nové rozhodnutie bez toho, aby predtým zrusila alebo stiahla rozhodnutie o ukoncení. 51 Na jednej strane je síce nepochybné, ze takéto opätovné zacatie konania nariadenie c. 659/1999 výslovne nezakazuje. Na druhej strane by vsak uvedené opätovné zacatie konania bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, ako aj s duchom uvedeného nariadenia, ktorého odôvodnenie 3 poukazuje na to, ze potreba zvýsit právnu istotu bola jedným z dôvodov jeho prijatia, pricom jeho odôvodnenie 9 uvádza, ze konanie vo veci formálneho zistovania sa uzavrie "konecným" rozhodnutím. 52 Opätovné zacatie konania by totiz po prvé znamenalo, ze v právnom poriadku by súcasne existovali dve nezlucitelné rozhodnutia. Po druhé pripustenie moznosti Komisie opätovne zacat ukoncené konanie vo veci formálneho zistovania a prijat nové rozhodnutie bez toho, aby predtým zrusila alebo stiahla rozhodnutie o ukoncení, by tejto institúcii umoznilo zmenit kedykolvek svoje rozhodnutie, co by úcastníkom konania, ktorých sa ukoncené konanie týkalo, odnalo akúkolvek istotu v súvislosti s ich právnou situáciou. 53 Vzhladom na uvedené je potrebné dospiet k záveru, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s nariadením c. 659/1999 a so zásadou právnej istoty, pretoze sa ním opätovne zacalo konanie vo veci formálneho zistovania, ktoré uz bolo v celom rozsahu ukoncené rozhodnutím z roku 2002, aby mohlo byt prijaté nové rozhodnutie, a to bez toho, aby bolo rozhodnutie z roku 2002 zrusené alebo stiahnuté. 54 Komisia na pojednávaní pripustila, ze opätovné zacatie konania vo veci formálneho zistovania, ktoré uz bolo v celom rozsahu ukoncené, ako to bolo v prejednávanej veci, je nezákonné, kedze rozhodnutie o ukoncení nebolo zrusené ani stiahnuté. Podla Komisie je vsak potrebné v prejednávanej veci zohladnit okolnost, ze zrusenie rozhodnutia z roku 2002 spôsobilo, ze rozhodnutie o ukoncení konania vo veci formálneho zistovania zacatého v roku 1999 retroaktívne prestalo byt súcastou právneho poriadku. Napadnuté rozhodnutie je teda podla nej zákonné. 55 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze zákonnost aktu sa musí posúdit v case jeho prijatia (rozsudok zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb., [16]EU:C:1979:29, bod 7). V case prijatia napadnutého rozhodnutia v roku 2007 este rozsudok o neplatnosti vyhlásený v roku 2008 neexistoval a Komisia ho nemohla zohladnit. Okrem toho následné retroaktívne zrusenie rozhodnutia z roku 2002 nebráni tomu, aby sa pri posudzovaní procesného stavu pred uvedeným zrusením zohladnila existencia tohto rozhodnutia, ako to vyplýva z rozsudku v odvolacom konaní, v ktorom Súdny dvor poukázal na to, ze pri prijatí napadnutého rozhodnutia bolo rozhodnutie z roku 2002 stále súcastou právneho poriadku Európskej únie a este úcinné (rozsudok v odvolacom konaní, body 65 a 66). 56 Následne je potrebné pripomenút, ze napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe predpokladu, ze rozhodnutie z roku 2002 úplne neukoncilo konanie a ze pokracovanie konania, ktoré bolo zavrsené napadnutým rozhodnutím, predstavovalo "doplnujúce vysetrovanie" (pozri bod 9 vyssie). Ako vsak Súdny dvor rozhodol v napadnutom rozsudku v odvolacom konaní, uvedený predpoklad bol nesprávny a Komisia na základe neho nemohla prijat napadnuté rozhodnutie (pozri bod 53 vyssie). 57 Nepochybne platí, ze z clánku 231 prvého odseku ES vyplýva, ze ak je zaloba o neplatnost dôvodná, súd Únie vyhlási napadnutý akt za neplatný. Podla ustálenej judikatúry z toho vyplýva, ze rozhodnutie súdu Únie o zrusení spôsobuje retroaktívny zánik napadnutého aktu voci vsetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci [rozsudky z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C-442/03 P a C-471/03 P, Zb., [17]EU:C:2006:356, bod 43, a z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C-199/06, Zb., [18]EU:C:2008:79, bod 61]. Prijatím rozsudku o zrusení teda rozhodnutie z roku 2002 zaniklo s retroaktívnym úcinkom. 58 Zrusenie rozhodnutia z roku 2002 rozsudkom o zrusení zaväzuje Komisiu v zmysle clánku 233 ES na prijatie opatrení súvisiacich s vykonaním tohto rozsudku. Komisia musí v tejto súvislosti zohladnit skutocnost, ze uvedené rozhodnutie zaniklo s retroaktívnym úcinkom. 59 V súvislosti s uvedeným je potrebné pripomenút, ze na dosiahnutie súladu s rozsudkom a na jeho úplné vykonanie je institúcia, ktorej akt bol zrusený, povinná respektovat nielen výrok rozsudku, ale aj odôvodnenie, ktoré k nemu viedlo a ktoré predstavuje jeho nevyhnutnú oporu v tom zmysle, ze je potrebné na urcenie presného významu toho, o com bolo rozhodnuté vo výroku. Tieto dôvody totiz jednak presne identifikujú ustanovenie povazované za nezákonné a jednak presne vysvetlujú dôvody nezákonnosti zistenej vo výroku a dotknutá institúcia na ne musí prihliadnut pri nahrádzaní zruseného aktu (rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb., [19]EU:C:1988:199, bod 27). 60 Pokial teda ide o opätovné zacatie konania vo veci formálneho zistovania, je potrebné poukázat na to, ze ked Komisia opät zacne takéto konanie po tom, ako bolo zrusené rozhodnutie o ukoncení, právne sa nachádza v inej situácii ako v case prijatia napadnutého rozhodnutia, ktoré sa neopieralo o neexistenciu rozhodnutia z roku 2002. 61 Z toho vyplýva, ze Komisia sa nemôze úcinne dovolávat rozsudku o zrusení, aby obhájila zákonnost napadnutého rozhodnutia, hoci toto rozhodnutie bolo prijaté pri zohladnení rozhodnutia z roku 2002, ktoré bolo uvedeným rozsudkom zrusené. Napadnuté rozhodnutie nemôze za týchto okolností predstavovat ani "ocakávanie" rozsudku o zrusení, ako to tvrdí Komisia. 62 Napokon vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia o ukoncení konania vo veci formálneho zistovania súdom Únie sa musí vzhladom na neexistenciu zrusenia alebo stiahnutia tohto rozhodnutia povazovat za nevyhnutnú formálnu podmienku, ktorá musí byt splnená pred opätovným zacatím tohto konania. Úcastníci konania, ktorých sa konanie vo veci formálneho zistovania týka, by sa inak nachádzali v neistej situácii, pokial ide o povahu rozhodnutia o opätovnom zacatí konania, ktorá by bola nezlucitelná s potrebou zvýsit právnu istotu, pricom práve táto potreba je jedným z dôvodov prijatia nariadenia c. 659/1999 (pozri bod 51 vyssie). 63 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze Komisia nemohla prijat napadnuté rozhodnutie predtým, ako by zrusila rozhodnutie z roku 2002. Prvá výhrada, ktorú zalobkyna uviedla v rámci prvého zalobného dôvodu, je teda dôvodná. 64 Kedze prvý zalobný dôvod sa musí prijat, je potrebné zrusit napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmat ostatné zalobné dôvody, výhrady a tvrdenia, ktoré zalobkyna uviedla na podporu svojich návrhov. O trovách 65 Podla clánku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Vseobecného súdu úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia nemala vo veci úspech, je potrebné ju zaviazat na náhradu trov, ktoré vznikli v konaní o zalobe o neplatnost, vrátane trov odvolacieho konania na Súdnom dvore, v súlade s návrhmi zalobkyne. 66 UPS znása v zmysle clánku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov VSEOBECNÝ SÚD (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozhodnutie Komisie z 12. septembra 2007 zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, pokial ide o státnu pomoc poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko pre Deutsche Post AG [státna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)], sa zrusuje v rozsahu, v akom sa ním zacalo konanie vo veci formálneho zistovania v súvislosti s dotknutými verejnými opatreniami, s výnimkou státnych záruk priznaných Deutsche Bundespost Postdienst a Deutsche Post. 2. Európska komisia znása svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania Deutsche Post v súvislosti so zalobou o neplatnost, vrátane trov odvolacieho konania na Súdnom dvore. 3. UPS Europe NV/SA a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG znásajú svoje vlastné trovy konania. Kanninen Pelikánová Buttigieg Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. septembra 2015. Podpisy __________________________________________________________________ ( [20]*1 ) Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXL1bkS2/L90536-4252TMP.html#t-ECR_62007TJ0421_01_SK_01-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1999:306:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:247:TOC 4. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2008%3A235&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 5. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2010%3A481&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2007:245:TOC 7. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2011%3A720&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 8. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2013%3A695&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 9. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2012:289:TOC 10. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1963%3A60&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 11. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2007%3A322&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 12. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2010%3A512&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 13. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 14. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2011%3A720&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 15. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AT%3A2007%3A257&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 16. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1979%3A29&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 17. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2006%3A356&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 18. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2008%3A79&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 19. file:///../../legal-content/redirect/?urn=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A1988%3A199&lang=SK&format=pdf&target=CourtTab 20. file:///tmp/lynxXXXXL1bkS2/L90536-4252TMP.html#c-ECR_62007TJ0421_01_SK_01-E0001