ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (piata komora) z 1. júla 2009 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Kartely -- Ploché výrobky z nehrdzavejúcej ocele -- Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) c. 1/2003 konstatuje porusenie clánku 65 UO po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO -- Prirázka za zliatinu -- Právomoc Komisie -- Pripísatelnost protiprávneho správania -- Právna sila rozhodnutej veci -- Právo na obhajobu -- Prístup k spisu -- Premlcanie -- Zásada ne bis in idem -- Spolupráca pocas správneho konania" Vo veci T-24/07, ThyssenKrupp Stainless AG, so sídlom v Duisburgu (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann a S. Thomas, advokáti, zalobca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: F. Castillo de la Torre, R. Sauer a O. Weber, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na ciastocné alebo úplné zrusenie rozhodnutia Komisie z 20. decembra 2006 o konaní podla clánku 65 [UO] (Vec COMP/F/39.234 -- Prirázka za zliatinu, opätovné prijatie) a subsidiárne návrh na znízenie pokuty, ktorá bola uvedeným rozhodnutím ulozená spolocnosti ThyssenKrupp Stainless, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (piata komora), v zlození: predseda komory M. Vilaras (spravodajca), sudcovia M. Prek a V. M. Ciuca, tajomník: T. Weiler, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 11. decembra 2008, vyhlásil tento Rozsudok Právny rámec 1. Ustanovenia Zmluvy ESUO 1 Clánok 65 UO stanovuje: "1. Akékolvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia zdruzení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spolocnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej sútazi, narúsali ju alebo ju skreslovali, sú zakázané, a to najmä: a) stanovenie alebo urcovanie cien; b) obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií; c) rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania. 2. Komisia vsak povolí v prípade urcitých výrobkov spolocné specializacné dohody alebo nákupné alebo predajné dohody, ak [sú splnené urcité podmienky...]. 3. Komisia môze získavat v súlade s ustanoveniami clánku 47 vsetky informácie potrebné na uplatnenie tohto clánku, a to bud prostredníctvom osobitnej ziadosti adresovanej dotknutým osobám, alebo nariadením definujúcim povahu dohôd, rozhodnutí alebo postupov, ktoré jej boli oznámené. 4. Dohody alebo rozhodnutia zakázané podla odseku 1 tohto clánku sú zo zákona neplatné a nemozno sa na ne odvolávat pred ziadnym súdom clenských státov. Komisia má výlucnú právomoc, s výnimkou zalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnút, ci sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto clánku. 5. Komisia môze ulozit podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, ci uz sa uplatnila alebo doslo k pokusu ju uplatnit, a to vo forme arbitráze, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, alebo dohodu, ktorej schválenie bolo odmietnuté alebo odnaté, alebo ku ktorých schváleniu doslo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výske maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto clánku, s tým, ze ak je takýmto cielom obmedzit výrobu, technický vývoj alebo investície, môze dôjst k zvýseniu takto stanovenej maximálnej hranice az do výsky 10% rocného obratu predmetných podnikov, pokial ide o pokutu, a do výsky 20% denného obratu, pokial ide o penále." [neoficiálny preklad] 2 V súlade s clánkom 97 UO sa platnost Zmluvy ESUO skoncila 23. júla 2002. 2. Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so zálezitostami týkajúcimi sa hospodárskej sútaze vyplývajúcimi zo skoncenia platnosti Zmluvy ESUO 3 Dna 18. júna 2002 Komisia prijala oznámenie o niektorých aspektoch zaobchádzania so zálezitostami týkajúcimi sa hospodárskej sútaze vyplývajúcimi zo skoncenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] ([2]Ú. v. ES C 152, s. 5, dalej len "oznámenie z "). 4 V bode 2 oznámenia z 18. júna 2002 sa uvádza, ze jeho predmetom je: "-- rekapitulovat, pre hospodárske subjekty a clenské státy, v rozsahu, v akom sa ich týka Zmluva ESUO a z nej odvodená právna úprava, najvýznamnejsie zmeny hmotného a procesného práva vyplývajúce z prechodu na rezim Zmluvy ES... -- vysvetlit, ako chce Komisia vyriesit konkrétne problémy vzniknuté prechodom z rezimu ESUO na rezim ES v oblasti kartelov a zneuzívania dominantného postavenia..., kontroly koncentrácií... a kontroly státnej pomoci." [neoficiálny preklad] 5 Bod 31 oznámenia z 18. júna 2002, ktorý sa nachádza v casti venujúcej sa konkrétnym problémom vzniknutým prechodom z rezimu ESUO na rezim ES, znie takto: "Ak pri uplatnovaní pravidiel Spolocenstva týkajúcich sa hospodárskej sútaze na dohody Komisia konstatuje porusenie v oblasti, na ktorú sa vztahuje Zmluva ESUO, uplatnitelnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohladu na dátum uplatnenia tá, ktorá platí v okamihu, ked vznikli skutocnosti predstavujúce porusenie. V kazdom prípade z procesného hladiska uplatnitelnou právnou úpravou po uplynutí Zmluvy ESUO je právna úprava ES..." [neoficiálny preklad] 3. Ustanovenia nariadenia (ES) c. 1/2003 6 Podla clánku 4 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES] ([3]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) "na úcely uplatnovania clánkov 81 [ES] a 82 [ES] má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením". 7 Clánok 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 znie takto: "Ak Komisia konajúc na základe staznosti alebo z vlastného podnetu zistí porusovanie clánkov 81 [ES] a 82 [ES], môze rozhodnutím od príslusných podnikov a zdruzení podnikov poziadat o ukoncenie takého porusovania. Na tento úcel im môze ulozit akékolvek strukturálne opatrenia alebo opatrenia o správaní, ktoré sú primerané k spáchanému priestupku a nevyhnutné pre efektívne ukoncenie porusovania. Strukturálne opatrenia sa môzu ulozit bud vtedy, ked neexistuje ziadne úcinné opatrenie orientované na správanie alebo ked akékolvek rovnocenné opatrenie orientované na správanie by mohlo znamenat pre príslusný podnik väcsie zatazenie ako strukturálne opatrenie. Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môze tiez zistit porusenie potom, co bolo spáchané." 8 Clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 stanovuje: "Komisia môze rozhodnutím ulozit podnikom alebo zdruzeniam podnikov pokuty, ked úmyselne alebo z nedbalosti: a) porusujú clánok 81 [ES] alebo clánok 82 [ES] alebo b) odporujú rozhodnutiu nariadenému predbeznými opatreniami podla clánku 8 alebo [odporujú rozhodnutiu nariadujúcemu predbezné opatrenia prijaté podla clánku 8 -- neoficiálny preklad] c) neplnia záväzky stanovené rozhodnutím podla clánku 9. Pokuta ulozená kazdému podniku alebo zdruzeniu podnikov [zúcastnenému na porusení -- neoficiálny preklad] nepresiahne 10% jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku. Ked sa porusenie zdruzenia podnikov vztahuje k aktivitám jeho clenov, pokuta nepresiahne 10% sumy celkového obratu kazdého clena pôsobiaceho na trhu dotknutom porusením zdruzenia." 9 Clánok 27 nariadenia c. 1/2003 stanovuje: "1. Pred prijatím rozhodnutí podla clánkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo zdruzeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, moznost byt vypocutí v zálezitostiach, voci ktorým má Komisia námietky. Komisia svoje rozhodnutia zalozí len na námietkach, ku ktorým sa príslusné strany mohli vyjadrit. Stazovatelia sú úzko zapojení do postupov. 2. Právo príslusných strán na obhajobu sa v konaniach plne respektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevztahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej sútaze clenských státov. Právo na prístup sa nevztahuje najmä na korespondenciu medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej sútaze clenských státov alebo na vzájomnú korespondenciu medzi týmito orgánmi, vrátane dokumentov zhotovených podla clánkov 11 a 14. Nic v tomto odseku nebráni Komisii v tom, aby zverejnila a vyuzívala informácie potrebné na dokázanie porusovania. ..." Skutkové okolnosti 10 Krupp Thyssen Nirosta GmbH, spolocnost podla nemeckého práva, vznikla 1. januára 1995 z koncentrácie cinností spolocností Thyssen Stahl AG (dalej len "Thyssen") a Fried Krupp AG Hoesch-Krupp v odvetví plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele odolných voci kyselinám a vysokým teplotám. Z Krupp Thyssen Nirosta sa po viacerých zmenách názvu stala spolocnost ThyssenKrupp Stainless AG (dalej len "zalobca" alebo "TKS"). 11 Nehrdzavejúca ocel je speciálnym typom ocele, ktorej hlavnou vlastnostou je jej odolnost voci hrdzaveniu. Túto vlastnost jej dáva pouzitie rôznych zliatinových prísad (chróm, nikel, molybdén) vo výrobnom procese. Nehrdzavejúca ocel sa pouzíva vo forme plochých výrobkov (plátov alebo zvitkov; laminovaných za tepla alebo za studena) alebo dlhých výrobkov (tycí, strojových drôtov, tvarovaných profilov; laminovaných za tepla alebo úplne dokoncených). Na väcsinu týchto výrobkov sa vztahovala Zmluva ESUO v zmysle clánku 81 UO. 12 Dna 16. marca 1995, po objavení sa informácií v odbornej tlaci a po staznostiach spotrebitelov, Komisia poziadala na základe clánku 47 UO viacerých výrobcov nehrdzavejúcej ocele, aby jej oznámili informácie o spolocnom zvýsení cien, známom pod názvom "prirázka za zliatinu", ktoré títo výrobcovia zaviedli. 13 Prirázka za zliatinu je príplatok k cene vypocítaný v závislosti od cien zliatinových prísad, ktorý sa pripocítava k základnej cene nehrdzavejúcej ocele. Cena zliatinových prísad pouzívaných výrobcami nehrdzavejúcej ocele (nikel, chróm a molybdén) predstavuje významný podiel výrobných nákladov. Ceny týchto prvkov sú mimoriadne premenlivé. 14 Na základe získaných informácií Komisia 19. decembra 1995 zaslala 19 podnikom oznámenie o výhradách. 15 V decembri 1996 a januári 1997 po mnozstve setrení na mieste, ktoré vykonala Komisia, oznámili advokáti alebo zástupcovia niektorých podnikov Komisii svoju vôlu spolupracovat. TKS zaslal Komisii vyhlásenie na tento úcel 17. decembra 1996. 16 Komisia zaslala 24. apríla 1997 dotknutým podnikom nové oznámenie o výhradách ako náhradu za oznámenie z . Oznámenie o výhradách bolo adresované aj podniku TKS a podniku Thyssen a kazdý z nich na nan samostatne odpovedal listami svojich zástupcov z . 17 Listom z 23. júla 1997 adresovaným Komisii (dalej len "vyhlásenie z ") TKS uviedol: "Pokial ide o konanie oznacené v záhlaví [Vec IV/35.814 - TKS], poziadali ste právneho zástupcu Thyssen-u..., aby [TKS] výslovne potvrdil, ze v nadväznosti na prevod odvetvia plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele Thyssen-u preberá zodpovednost za akty, ktoré prípadne vykonal Thyssen, v rozsahu týkajúcom sa plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú predmetom tohto konania, a to aj vo vztahu k obdobiu az od roku 1993. Týmto vám to výslovne potvrdzujeme." 18 Dna 21. januára 1998 prijala Komisia rozhodnutie 98/247/ESUO týkajúce sa konania o uplatnení clánku 65 [UO] (vec IV/35.814 -- Prirázka za zliatinu) [neoficiálny preklad] ([4]Ú. v. ES L 100, s. 55). 19 Podla tohto rozhodnutia sa väcsina výrobcov plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele dohodla na stretnutí v Madride 16. decembra 1993 (dalej len "stretnutie v Madride") zvýsit dohodnutým spôsobom svoje ceny zmenou parametrov výpoctu prirázky za zliatinu. S týmto cielom sa rozhodli uplatnovat od prirázku za zliatinu vypocítanú podla vzorca pouzitého naposledy v roku 1991, pouzijúc pre vsetkých výrobcov ako referencné hodnoty zliatinových prísad hodnoty zo septembra 1993, pocas ktorého cena niklu dosiahla historické minimum. 20 Komisia usúdila, ze dotknuté podniky z tohto dôvodu porusili clánok 65 ods. 1 UO tým, ze zmenili a pouzívali dohodnutým spôsobom referencné hodnoty výpoctového vzorca prirázky za zliatinu, pricom cielom a následkom tohto konania bolo obmedzenie a skreslenie riadneho fungovania hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. 21 Rozhodnutie 98/247 bolo dorucené TKS a nie Thyssen-u. 22 Z odôvodnenia c. 102, ako aj z clánkov 1 a 2 rozhodnutia 98/247 vyplýva, ze Komisia na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 usúdila, ze TKS je zodpovedný za konania Thyssen-u, a následne mu ulozila pokutu aj z dôvodu skutocností vytýkaných Thyssen-u. V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení c. 78 rozhodnutia 98/247 dospela k názoru, ze porusovanie vytýkané Thyssen-u trvalo od decembra 1993, cize dátumu stretnutia v Madride, pocas ktorého zacalo zosúladenie medzi výrobcami plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, do , kedy doslo k ukonceniu cinností Thyssen-u v tomto odvetví. 23 TKS podal 11 marca 1998 zalobu, ktorá okrem iného smerovala k zruseniu rozhodnutia 98/247. 24 Súd prvého stupna rozsudkom z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia (T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757), zrusil clánok 1 rozhodnutia 98/247 v rozsahu, v akom pripísal TKS zodpovednost za porusenie clánku 65 UO, ktorého sa dopustil Thyssen. 25 Súd prvého stupna usúdil, ze Komisia pocas správneho konania neumoznila TKS predlozit svoje pripomienky k existencii a relevantnosti skutocností vytýkaných Thyssen-u a v dôsledku toho si TKS nemohol v tejto súvislosti uplatnit svoje právo na obhajobu. Preto Komisia nemala ani právo pripísat TKS zodpovednost za konanie Thyssen-u, ani v dôsledku toho ulozit pokutu TKS z dôvodu skutocností vytýkaných Thyssen-u napriek tomu, ze v tejto súvislosti bolo oznámenie o výhradách zaslané len Thyssen-u (rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, body 66 a 67). 26 V dôsledku toho Súd prvého stupna znízil pokutu TKS o výsku pokuty, ktorá mu bola ulozená z dôvodu porusenia zo strany Thyssen-u, a výsku pokuty, ktorá bola napokon ulozená TKS, stanovil na 4032000 eur. 27 Rozsudkom zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia (C-65/02 P a C-73/02 P, Zb. s. I-6773), Súdny dvor zamietol odvolania, ktoré podali TKS a Komisia proti rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanému v bode 24 vyssie. 28 Komisia po tom, co listom z 29. novembra 2005 poziadala vedenie skupiny Thyssen Krupp AG o rôzne informácie a po tom, co listom zo zaslala Thyssen-u ziadost o informácie, ktorej cielom bolo získat údaje jej obrate, zaslala TKS oznámenie o výhradách. 29 Listom zo 17. mája 2006 zalobca odpovedal na oznámenie o výhradách a k verejnému vypocúvaniu doslo . 30 Dna 20. decembra 2006 Komisia prijala rozhodnutie o konaní podla clánku 65 [UO] (Vec COMP/F/39.234 - Prirázka za zliatinu, opätovné prijatie) (dalej len "Rozhodnutie"). 31 Preambula Rozhodnutia znie takto: "Vzhladom na Zmluvu o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele, a najmä jej clánok 65, vzhladom na Zmluvu o zalození Európskeho spolocenstva, vzhladom na nariadenie... c. 1/2003..., vzhladom na rozhodnutie Komisie z 5. apríla 2006 ciastocne podrobit túto vec novému skúmaniu, vzhladom na informácie oznámené Komisii a setrenia vykonané na základe clánku 47 UO, vzhladom na písomné pripomienky predlozené podla clánku 36 UO, vzhladom na ziadosti o informácie upravené v clánku 18 nariadenia c. 1/2003, po tom, co bola dotknutému podniku poskytnutá moznost byt vypocutý v zálezitostiach, voci ktorým má Komisia námietky, v súlade s clánkom 27 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 a nariadenia Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov 81 [ES] a 82 [ES], po konzultácii s poradným výborom v oblasti kartelov a dominantného postavenia, ..." 32 Výroková cast Rozhodnutia obsahuje tieto ustanovenia: "Clánok 1 Thyssen... porusoval clánok 65 ods. 1 UO od 16. decembra 1993 do tým, ze zmenil a pouzíval referencné hodnoty výpoctového vzorca prirázky za zliatinu, pricom cielom a následkom tohto konania bolo obmedzenie a skreslenie riadneho fungovania hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. Clánok 2 Za porusenie uvedené v [clánku 1] sa ukladá pokuta 3168000 eur. Vzhladom na to, ze právnická osoba [TKS] prevzala [vyhlásením] z 23. júla 1997 zodpovednost za konanie právnickej osoby Thyssen..., pokuta sa ukladá [TKS]. ..." Konanie a návrhy úcastníkov konania 33 Zalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 6. februára 2007 podal zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 34 Súd prvého stupna (piata komora) na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol o otvorení ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania upravených v clánku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna vyzval Komisiu, aby písomne odpovedala na otázku o obsahu spisu týkajúceho sa správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu Rozhodnutia. Komisia tejto ziadosti vyhovela 3. decembra 2008. 35 Listom z 3. decembra 2008 podala Komisia pripomienky týkajúce sa správy pre pojednávanie, ktoré boli dorucené zalobcovi. Zalobca listom z podal na Súd prvého stupna návrh, aby uvedené pripomienky neboli vlozené do spisu z dôvodu, ze ich dôsledkom by bola zmena prezentácie tvrdení Komisie a ze obsahujú dodatocné a oneskorené stanovisko k veci samej. 36 Súd prvého stupna na jednej strane zamietol návrh zalobcu ako bezpredmetný, kedze list Komisie z 3. decembra 2008 uz bol vlozený do spisu, a na druhej strane spresnil, ze prípadná existencia novej argumentácie Komisie a jej prípustnost budú posúdené v rámci rozsudku. 37 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 11. decembra 2008. 38 Pocas pojednávania zalobca uviedol, ze odvoláva vyhlásenie z 23. júla 1997. V odpovedi na otázku predsedu zalobca tvrdil, ze v správnom konaní nepristúpil k takémuto odvolaniu a ze úcelom tohto odvolania bolo len ilustrovat postoj, ktorý zaujal vo svojich písomnostiach, a to, ze vyhlásenie z bolo len súkromným odvolatelným vyhlásením, na základe ktorého mu nebolo mozné pripísat zodpovednost za konanie Thyssen-u. Uvedené odvolanie a vyhlásenia zalobcu boli zaznamenané do zápisnice z pojednávania. 39 Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zrusil Rozhodnutie, -- subsidiárne zrusil clánok 2 Rozhodnutia, -- este subsidiárnejsie znízil v primeraných pomeroch výsku ulozenej pokuty, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 40 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobcu na náhradu trov konania. Právny stav 1. O existencii údajne novej a oneskorenej argumentácie Komisie 41 Zalobca po tom, co Komisia podala pripomienky týkajúce sa správy pre pojednávanie, tvrdil, ze uvedené pripomienky menia prezentáciu tvrdení Komisie a ze obsahujú dodatocné a oneskorené stanovisko k veci samej. 42 Treba konstatovat, ze toto tvrdenie zalobcu nie je podopreté ziadnym konkrétnym poukázaním na presné body predmetných pripomienok. Naopak mozno konstatovat, ze uvedené pripomienky obsahujú len spresnenia obsahu urcitých tvrdení Komisie rozvinutých v jej písomnostiach alebo pripomenutie úvahových podkladov, ktoré nie sú obsiahnuté v nutnej syntéze, akú predstavuje správa pre pojednávanie. 43 Je teda zjavné, ze zalobca nepreukázal existenciu novej argumentácie Komisie, na ktorú by sa vztahoval clánok 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. 2. O právomoci Komisie 44 Je vhodné spolocne skúmat prvé dva zalobné dôvody smerujúce k zruseniu a vychádzajúce z porusenia zásady nulla poena sine lege a z nezákonnej povahy uplatnenia nariadenia c. 1/2003 v spojení s clánkom 65 UO, ktoré jasne nastolujú otázku právomoci Komisie prijat Rozhodnutie, co vedie k urceniu toho, ci sa Rozhodnutie zakladá na platnom právnom základe. Tvrdenia úcastníkov konania 45 Zalobca v prvom rade tvrdí, ze Rozhodnutie je nezákonné, pretoze Komisia mu v tomto akte ulozila pokutu "bez platného oprávnujúceho základu", co je v rozpore so zásadou nulla poena sine lege. 46 Zdôraznuje, ze platnost Zmluvy ESUO uplynula 23. júla 2002 a ze Komisia v dôsledku tejto samotnej skutocnosti stratila svoju právomoc ulozit sankcie za porusenia clánku 65 UO. Z clánku 70 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z , ktorý podla zalobcu uvádza vseobecné pravidlo medzinárodného zvykového práva uplatnitelné na Zmluvu ESUO, údajne vyplýva, ze zmluva, ktorej platnost uplynula, nemôze uz zakladat ziadnu povinnost ani právomoc. 47 Podla zalobcu sa clánok 65 UO mohol uplatnovat retroaktívne len vtedy, ak by existovalo prechodné ustanovenie o pravidlách hospodárskej sútaze zavedených Zmluvou ESUO; takéto ustanovenie neexistuje, zatial co clenské státy alebo Rada prijali prechodné ustanovenia vo forme protokolu, rozhodnutia alebo nariadenia s cielom upravit dôsledky uplynutia platnosti Zmluvy ESUO v iných oblastiach. 48 Zalobca uvádza, ze ak chcela Komisia uplatnit clánok 65 UO, musela byt na to oprávnená. Ani Zmluvy ESUO a ES a rovnako ani sekundárne právo, najmä nariadenie c. 1/2003, vsak neobsahujú ziadne ustanovenie umoznujúce takéto retroaktívne uplatnenie. 49 Komisia nemôze svoju právomoc uplatnit clánok 65 zakladat ani na odkaze na údajný jednotný rezim zákazu vyplývajúci z jednotného európskeho právneho poriadku. Je pravda, ze od zmluvy o zlúcení sú Zmluvy ESUO a ES prepojené. Predstavujú vsak dva odlisné právne poriadky s odlisne upravenými právomocami a oprávneniami. 50 Zalobca tvrdí, ze neexistuje vseobecná absolútna právomoc Komisie a ze v súlade so zásadou pridelenej právomoci vyjadrenou v clánku 5 ES si institúcie Spolocenstva nemôzu pridelit právomoci z vlastnej iniciatívy. Komisia má právomoc na uplatnenie zmlúv v právnom poriadku Spolocenstva len v rozsahu, v akom jej bola táto právomoc konkrétne pridelená rôznymi zmluvami. Zalobca tvrdí, ze ak sa skoncí obdobie platnosti zmluvy, ako v tejto veci v prípade Zmluvy ESUO k 23. júlu 2002, ukoncia sa aj právomoci orgánov, ktoré mali predtým právomoc na uplatnenie predmetnej zmluvy. 51 Opacné tvrdenia Komisie, a to, ze clánok 81 ES je "náhradným subsidiárnym rezimom" voci clánku 65 UO a ze z hladiska vseobecnej právnej zásady hierarchie právnych noriem medzi lex generalis a lex specialis este mozno clánok 65 UO uplatnit, nie sú relevantné. 52 Clánok 65 UO nie je lex specialis vo vztahu k clánku 81 ES v takom zmysle, ako to chápe Komisia. Podla zalobcu je lex specialis norma, ktorá splna vsetky kritériá lex generalis, ku ktorým sa pridáva aspon jedno dodatocné kritérium. Pokial ide o vztahy medzi clánkom 65 UO a clánkom 81 ES, to tak nie je, pretoze clánok 65 UO neobsahuje vsetky kritériá clánku 81 ES, najmä úcinnú poziadavku ovplyvnenia obchodu medzi clenskými státmi. Zo zásady speciality nemozno vyvodit nic, pokial ide o uplatnitelnost práva, ktoré uz nie je v platnosti. 53 Uplatnenie clánku 65 UO sa nemôze opriet ani o oznámenie z 18. júna 2002. Toto oznámenie nemá záväznú povahu a Komisia v ziadnom prípade nemá právomoc vydávat právne predpisy zakladajúce práva s cielom prejednávania starých vecí, a to preto, aby podla znenia Rozhodnutia zabezpecila "harmonický prechod" z ustanovení Zmluvy ESUO na ustanovenia Zmluvy ES. 54 Clánok 65 UO sa v tejto veci nemôze uplatnovat ani na základe zásady lex mitior. Zásada lex mitior zdaleka neodôvodnuje retroaktívne uplatnenie "trestného textu", naopak, táto retroaktivita je jej predpokladom. 55 Zalobca na druhom mieste tvrdí, ze Rozhodnutie je nelegálne, pretoze uplatnuje nariadenie c. 1/2003, najmä jeho clánok 23, v spojení s clánkom 65 UO. Táto "kombinácia noriem" nemôze predstavovat platný právny základ na ulozenie sankcií a vedie okrem iného k váznym procesným pochybeniam, co odôvodnuje kvalifikáciu Rozhodnutia ako "neexistujúceho" v zmysle judikatúry vytvorenej rozsudkom Súdneho dvora z 26. februára 1987, Consorzio Cooperative d'Abruzzo/Komisia (15/85, Zb. s. 1005). 56 Po prvé tvrdí, ze z odôvodnení nariadenia c. 1/2003, ktoré nadobudlo úcinnost po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO, a zo znenia jeho clánku 23 vyplýva, ze tento clánok umoznuje Komisii ulozit pokutu za porusenia clánkov 81 ES a 82 ES, no nie v prípade porusení clánku 65 UO, ktorý v clánku 23 nariadenia c. 1/2003 nie je spomenutý. Komisia tým, ze ako základ pre pokutu za porusenie clánku 65 UO pouzila clánok 23 nariadenia c. 1/2003, zjavne porusila zásadu nulla poena sine lege. 57 Komisia sa nemôze úcinne opierat o judikatúru citovanú v odôvodnení c. 70 Rozhodnutia, podla ktorej hmotnoprávne normy údajne nie sú retroaktívne. Clánok 23 nariadenia c. 1/2003, ktorý obsahuje skutocný právny základ sankcie, cize ktorý dáva Komisii právomoc ulozit pokutu, uvádza "hmotnoprávne trestné ustanovenie" a mozno ho postavit na roven clánku 65 ods. 5 UO. 58 Dokonca aj za predpokladu, ze clánok 23 nariadenia c. 1/2003 mozno povazovat za procesnú normu, zostáva jeho uplatnenie nezákonné, kedze uplatnenie nariadenia c. 1/2003 na sankcie za porusenia clánku 65 UO musí byt hned na zaciatku vylúcené ratione materiae. 59 Po druhé zalobca tvrdí, ze uplatnenie nariadenia c. 1/2003 v spojení s clánkom 65 UO spôsobilo vadu celého konania a poukazuje na to, ze ak by Komisia v case platnosti clánku 65 UO pouzila ako právny základ pokuty ustanovenia tohto clánku v spojení s ustanoveniami nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce clánky [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES, 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), jej rozhodnutie by bolo tiez zjavne neplatné a muselo by byt zrusené. Nemôze to byt inak teraz, ked uz clánok 65 UO nie je platný a uplatnitelnost nariadenia c. 1/2003 na porusenia clánku 65 UO treba vylúcit ratione materiae aj ratione temporis. 60 Podla zalobcu nie sú správne tvrdenia Komisie, ze odkaz na clánok 81 ES obsiahnutý v clánku 23 nariadenia c. 1/2003 obsahuje aj iný "takmer neviditelný" odkaz na clánok 65 UO. Zalobca tvrdí, ze vzhladom na to, ze v rámci práva upravujúceho oblast porusení nie je mozné uplatnovat sankcie analogicky, uplatnenie clánku 23 nariadenia c. 1/2003 na normu, ktorá v nom nie je spomenutá, predstavuje "neprípustnú analógiu". 61 Zalobca uvádza, ze právnym základom nariadenia c. 1/2003 je clánok 83 ES, ktorý oprávnuje Radu a Komisiu prijat potrebné nariadenia s cielom uplatnenia "zásad obsiahnutých v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES]" bez toho, aby odkazoval na clánok 65 UO. Nespomenutie clánku 65 UO nemozno v ziadnom prípade povazovat za omyl zákonodarcu Spolocenstva, ktorý by predstavoval podmienku analogického uplatnenia kvôli vyplneniu právneho vákua. Zalobca tvrdí, ze v súlade so zásadou pridelenej právomoci podla clánku 5 prvého odseku ES nemozno na základe Zmluvy ES pridelit Komisii ziadnu právomoc na vykonanie clánku 65 UO, a to ani subsidiárne ci implicitne, a ze nariadenie c. 1/2003 môze na úrovní právomocí len odkázat na clánok 81 ES. 62 Komisia navrhuje zamietnut prvé dva zalobné dôvody smerujúce k zruseniu, ktoré uviedol zalobca, ako nedôvodné. Posúdenie Súdom prvého stupna O právnom základe Rozhodnutia 63 Je potrebné najprv pripomenút, ze zmluvy Spolocenstva zriadili nový právny poriadok, v prospech ktorého clenské státy obmedzili v coraz sirsích oblastiach svoje suverénne práva a ktorého subjektmi sú nielen clenské státy, ale aj ich státni príslusníci (stanovisko Súdneho dvora 1/91zo 14. decembra 1991, Zb. s. I-6079, bod 21). 64 V rámci tohto právneho poriadku Spolocenstva disponujú institúcie iba pridelenými právomocami (stanovisko Súdneho dvora 2/00 zo 6. decembra 2001, Zb. s. I-9713, bod 5; rozsudok Súdneho dvora z , Parlament/Rada, [5]C-93/00, Zb. s. I-10119, bod 39). Z tohto dôvodu akty Spolocenstva uvádzajú vo svojich úvodných ustanoveniach právny základ, ktorý oprávnuje dotknutú institúciu konat v predmetnej veci. Výber vhodného právneho základu má totiz dôlezitost ústavného charakteru (stanovisko Súdneho dvora 2/00, uz citované, bod 5). 65 V tejto veci v prvom rade treba konstatovat, ze preambula Rozhodnutia obsahuje odkazy na ustanovenia Zmluvy ESUO, a to na clánky 36 UO, 47 UO a 65 UO, a takisto sa zmienuje aj o Zmluve ES, nariadení c. 1/2003, konkrétnejsie o clánku 18 a clánku 27 ods. 1 uvedeného nariadenia, a o nariadení Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov 81 [ES] a 82 [ES] ([6]Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81). 66 V druhom rade je dôlezité uviest, ze Komisia pri odôvodnovaní Rozhodnutia v odôvodnení c. 70 uvádza: "Toto rozhodnutie... bolo prijaté v súlade s procesnými pravidlami Zmluvy ES a najmä v súlade s nariadením c. 1/2003. Clánok 7 ods. 1 uvedeného nariadenia zveruje Komisii na základe clánku 85 ES právomoc urcit porusenia práva hospodárskej sútaze, ktorých sa dopustili podniky. Clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 povoluje ulozit sankcie v prípade porusenia." 67 V odôvodnení c. 73 Rozhodnutia Komisia vysvetluje, ze sukcesia clánku 81 ES ako lex generalis vo vztahu k clánku 65 UO ako lex specialis po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO zahrna aj skutocnost, ze je "tiez na základe clánku 7 ods. 1 a clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 oprávnená zacat konanie o uplatnení clánku 65 UO s cielom urcit porusenie uvedeného clánku, ukoncit takto urcené porusenie a ulozit pokutu ako sankciu za uvedené porusenie". 68 V odôvodnení c. 163 Rozhodnutia sa uvádza, ze podla clánku 65 ods. 5 UO Komisia "mohla" ulozit pokuty podnikom, ktoré mali urcité protisútazné správania, a ze "obdobné právo bolo Komisii zverené clánkom 23 nariadenia... c. 1/2003, ktoré Komisia uplatnila v tejto veci". 69 Z odôvodnení Rozhodnutia tiez vyplýva, ze odkaz na clánok 65 UO v preambule sa týka odseku 1, cize hmotnoprávneho ustanovenia adresovaného podnikom a zdruzeniam podnikov a zakazujúceho urcité protisútazné správania, a odseku 5 v casti, v ktorej tento odsek stanovuje moznost ulozit pokuty vo výske maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom nekalej dohody. Odkaz na uplatnitelnost clánku 65 ods. 5 UO sa týka diskusie o zásade lex mitior s cielom odôvodnit, ze v tejto veci sa pri výpocte výsky pokuty uplatnilo toto ustanovenie a nie clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 (pozri odôvodnenia c. 162 az 168 a 178 Rozhodnutia). 70 Za týchto okolností treba usúdit, ze Rozhodnutie, ktorým Komisia konstatuje porusenie clánku 65 ods. 1 UO a ukladá pokutu zalobcovi, má svoj právny základ v clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003, pokial ide o urcenie porusenia, a v clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, pokial ide o ulozenie pokuty. 71 Preto treba v tomto stádiu konstatovat, ze argumentácia zalobcu týkajúca sa zásady lex mitior a oznámenia z 18. júna 2002, ktoré podla neho nemohlo predstavovat platný právny základ pre Rozhodnutie, nie je nijako relevantná, kedze právomoc Komisie sa v tomto prípade nezakladá ani na jednom, ani na druhom, ale na uvedených clánkoch nariadenia c. 1/2003. O právomoci Komisie urcit a sankcionovat porusenie clánku 65 ods. 1 UO po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO na základe nariadenia c. 1/2003 72 Zalobca v rámci svojich prvých dvoch zalobných dôvodov smerujúcich k zruseniu v podstate tvrdí, ze Komisia v dôsledku samotnej skutocnosti, ze platnost Zmluvy ESUO uplynula 23. júla 2002, stratila právomoc ulozit sankcie za porusenia clánku 65 UO, a ze neexistuje ziadne ustanovenie, ani prechodné, ani trvalé, ani v primárnom, ani v sekundárnom práve, ktoré by túto institúciu oprávnovalo na uplatnenie uvedeného clánku. Skutocnost, ze v Rozhodnutí sa uplatnuje clánok 65 UO v spojení s nariadením c. 1/2003, podla neho v ziadnom prípade neposkytuje platný právny základ pre Rozhodnutie, kedze uvedené nariadenie zveruje Komisii právomoci len na vykonávanie clánkov 81 ES a 82 ES. 73 Túto argumentáciu nemozno prijat. 74 V prvom rade je vhodné pripomenút, ze ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávnuje institúciu Spolocenstva na prijatie predmetného aktu, musí platit v okamihu jeho prijatia (rozsudok Súdneho dvora zo 4. apríla 2000, Komisia/Rada, [7]C-269/97, Zb. s. I-2257, bod 45), co nepopieratelne platí v prípade clánku 7 ods. 1 a clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, ktoré predstavujú právny základ Rozhodnutia. 75 V druhom rade je dôlezité zdôraznit, ze zmluvy Spolocenstva zriadili jednotný právny poriadok (pozri v tomto zmysle stanovisko Súdneho dvora 1/91, uz citované v bode 63 vyssie, bod 21; rozsudok Súdu prvého stupna z 27. júna 1991, Stahlwerke Peine-Salzgitter/Komisia, [8]T-120/89, Zb. s. II-279, bod 78), v rámci ktorého, ako to odráza clánok 305 ods. 1 ES, Zmluva ESUO predstavovala osobitný rezim, ktorý bol výnimkou z pravidiel vseobecnej povahy stanovených Zmluvou ES. 76 Zmluva ESUO tak podla clánku 305 ods. 1 ES predstavovala lex specialis ako výnimku z lex generalis, ktorým je Zmluva ES (rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 1985, Gerlach, 239/84, Zb. s. 3507, body 9 az 11; stanovisko Súdneho dvora 1/94 z , Zb. s. I-5267, body 25 az 27, a rozsudok Súdu prvého stupna z , ESF Elbe-Stahlwerke Feralpi/Komisia, [9]T-6/99, Zb. s. II-1523, bod 102). 77 Z toho vyplýva, ze pokial ide o fungovanie spolocného trhu, pravidlá Zmluvy ESUO a vsetky ustanovenia prijaté na jej uplatnenie zostali v platnosti napriek vzniku Zmluvy ES (rozsudky Súdneho dvora Gerlach, uz citovaný v bode 76 vyssie, bod 9, a z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, bod 100). 78 Pokial vsak niektoré otázky neboli predmetom ustanovení Zmluvy ESUO alebo právnej úpravy prijatej na jej základe, na výrobky patriace pod Zmluvu ESUO sa mohli aj pred uplynutím platnosti Zmluvy ESUO uplatnovat Zmluva ES a ustanovenia prijaté na jej vykonanie (rozsudky Súdneho dvora z 15. decembra 1987, Deutsche Babcock, 328/85, Zb. s. 5119, bod 10, a Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, uz citovaný v bode 77 vyssie, bod 100; pozri tiez v tomto zmysle stanovisko 1/94, uz citované v bode 76 vyssie, bod 27). 79 Podla clánku 97 Zmluvy ESUO sa jej platnost skoncila 23. júla 2002. V dôsledku toho sa rozsírila pôsobnost vseobecného rezimu vyplývajúceho zo Zmluvy ES na oblasti, ktoré sa pôvodne riadili Zmluvou ESUO. 80 Hoci sukcesia právneho rámca Zmluvy ES vo vztahu k právnemu rámcu Zmluvy ESUO spôsobila od 24. júla 2002 zmenu právnych základov, postupov a uplatnitelných hmotnoprávnych predpisov, táto zmena patrí do kontextu jednotnosti a kontinuity právneho poriadku Spolocenstva a jeho cielov (rozsudok Súdu prvého stupna z , González y Díez/Komisia, [10]T-25/04, Zb. s. I-3121, bod 55; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z , Lucchini, [11]C-119/05, Zb. s. I-6199, bod 41), ako to správne zdôraznuje Komisia v odôvodneniach c. 65 az 67 Rozhodnutia. 81 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze zriadenie a udrziavanie rezimu volnej hospodárskej sútaze, v rámci ktorého sú zabezpecené normálne podmienky hospodárskej sútaze a z ktorého vychádzajú pravidlá v oblasti státnej pomoci a kartelov medzi podnikmi, predstavuje jeden z podstatných cielov tak Zmluvy ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 31), ako aj Zmluvy ESUO (pozri v tomto zmysle stanovisko Súdneho dvora 1/61 z , Zb. s. 505, 519; rozsudok Súdneho dvora z , Moccia Irme a i./Komisia, C-280/99 P az C-282/99 P, Zb. s. I-4717, bod 33; rozsudok Súdu prvého stupna z , Thyssen Stahl/Komisia, T-141/94, Zb. s. II-347, body 265, 299 az 304). 82 V tomto kontexte platí, ze hoci pravidlá Zmlúv ESUO a ES upravujúce oblast kartelov sa v urcitej miere odlisujú, je vhodné zdôraznit, ze pojmy dohoda a zosúladené postupy podla clánku 65 ods. 1 UO zodpovedajú pojmom dohoda a zosúladené postupy v zmysle clánku 81 ES, a ze tieto dve ustanovenia vykladá súd Spolocenstva rovnakým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok Thyssen Stahl/Komisia, uz citovaný v bode 81 vyssie, body 262 az 272 a 277). Sledovanie ciela neskreslenej hospodárskej sútaze v oblastiach pôvodne patriacich do spolocného trhu uhlia a ocele nie je teda z dôvodu uplynutia platnosti Zmluvy ESUO prerusené, kedze tento ciel sa sleduje takisto v rámci Zmluvy ES, a to zo strany tej istej institúcie, Komisie, správneho orgánu povereného vykonávaním a rozvojom politiky hospodárskej sútaze vo vseobecnom záujme Spolocenstva (pozri analogicky rozsudok Gonzalez y Díez/Komisia, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 55). 83 Kontinuita právneho poriadku Spolocenstva a jeho cielov, ktoré riadia jeho cinnost, si teda vyzaduje, aby Európske spolocenstvo ako nástupca Európskeho spolocenstva uhlia a ocele v rámci vlastného procesného rámca zabezpecovalo, pokial ide o situácie vzniknuté podla Zmluvy ESUO, dodrziavanie práv a povinností, ktoré vznikli eo tempore tak clenským státom, ako aj jednotlivcom podla Zmluvy ESUO a pravidiel prijatých na jej vykonanie. Táto poziadavka platí o to viac, ze narusenie hospodárskej sútaze vyplývajúce z nedodrziavania pravidiel v oblasti kartelov môze rozsírit svoje úcinky z hladiska casu aj na obdobie po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO, ked uz platí Zmluva ES.(pozri analogicky rozsudok Gonzalez y Díez/Komisia, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 56). 84 Z uvedeného vyplýva, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobca, sa nariadenie c. 1/2003 a konkrétnejsie jeho clánok 7 ods. 1 a jeho clánok 23 ods. 2 musia vykladat v tom zmysle, ze umoznujú Komisii, aby po 23. júli 2002 urcila a sankcionovala kartely vytvorené v oblastiach patriacich z hladiska ratione materiae a ratione temporis do pôsobnosti Zmluvy ESUO (pozri analogicky rozsudok Gonzalez y Díez/Komisia, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 57), a to napriek tomu, ze citované ustanovenia uvedeného nariadenia clánok 65 UO výslovne nespomínajú. 85 Okrem toho je potrebné uviest, ze uplatnenie pravidiel Zmluvy ES v oblasti pôvodne upravenej Zmluvou ESUO musí v rámci právneho poriadku Spolocenstva dodrziavat zásady riadiace uplatnovanie právneho predpisu z hladiska casu. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, ze hoci procesné predpisy sa vo vseobecnosti majú uplatnovat na vsetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia ich platnosti, uvedené neplatí o hmotnoprávnych predpisoch. Hmotnoprávne predpisy totiz musia byt na úcely zabezpecenia dodrziavania zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vykladané ako pravidlá vztahujúce sa na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich platnosti iba vtedy, ak z ich znenia, úcelu alebo systému jasne vyplýva, ze im má byt takýto úcinok priznaný (rozsudky Súdneho dvora z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., 212/80 az 217/80, Zb. s. 2735, bod 9, a z , Bout, 21/81, Zb. s. 381, bod 13; rozsudok Súdu prvého stupna z , Eyckeler & Malt/Komisia, [12]T-42/96, Zb. s. II-401, bod 55). 86 Z tohto hladiska, pokial ide o otázku hmotnoprávnych ustanovení uplatnitelných na právnu situáciu definitívne vzniknutú pred uplynutím platnosti Zmluvy ESUO, kontinuita právneho poriadku Spolocenstva a poziadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery ukladajú uplatnenie hmotnoprávnych ustanovení prijatých na základe Zmluvy ESUO na skutkové okolnosti patriace do ich pôsobnosti z hladiska ratione materiae a ratione temporis. Okolnost, podla ktorej z dôvodu uplynutia platnosti Zmluvy ESUO uz predmetný právny rámec v case, ked sa vykonáva posúdenie skutkového stavu, nie je platný, tento záver nemení, kedze toto posúdenie sa týka právnej situácie definitívne vzniknutej v období, ked boli uplatnitelné hmotnoprávne ustanovenia prijaté na základe Zmluvy ESUO (rozsudok Gonzalez y Díez/Komisia, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 59). 87 V tejto veci bolo Rozhodnutie prijaté na základe clánku 7 ods. 1 a clánku 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 ako výsledok konania vedeného v súlade s uvedeným nariadením. Ustanovenia týkajúce sa právneho základu a konania prebiehajúceho az do prijatia Rozhodnutia patria medzi procesné pravidlá v zmysle judikatúry uvedenej v bode 85 vyssie. Kedze Rozhodnutie bolo prijaté po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO, Komisia oprávnene uplatnila normy obsiahnuté v nariadení c. 1/2003 (pozri analogicky rozsudok Gonzalez y Díez/Komisia, uz citovaný v bode 80 vyssie, bod 60, a, a contrario, rozsudok Súdu prvého stupna z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia, [13]T-27/03, T-46/03, T-58/03, T-79/03, T-80/03, T-97/03 a T-98/03, Zb. s. II-4331). 88 V tejto súvislosti treba uviest, ze na rozdiel od tvrdení zalobcu clánok 23 nariadenia c. 1/2003 nepredstavuje hmotnoprávne ustanovenie, ktorého úcelom v zmysle jeho samotnej definície nie je poskytnút právny základ konaniu Komisie, a to práve na rozdiel od citovaného clánku, ktorý oprávnuje Komisiu ukladat pokuty podnikom a zdruzeniam podnikov, ktoré porusili clánky 81 ES a 82 ES. 89 Pokial ide o hmotnoprávne ustanovenia, treba poukázat na to, ze Rozhodnutie sa týka právnej situácie definitívne vzniknutej pred uplynutím platnosti Zmluvy ESUO, ku ktorému doslo 23. júla 2002, kedze obdobie porusovania sa zacalo a skoncilo . Pri neexistencii akéhokolvek retroaktívneho úcinku hmotného práva hospodárskej sútaze uplatnitelného od treba konstatovat, ze clánok 65 ods. 1 UO predstavuje uplatnitelné hmotnoprávne ustanovenie, ktoré Komisia skutocne uplatnila v Rozhodnutí, pricom sa pripomína, ze práve z povahy lex generalis Zmluvy ES vo vztahu k Zmluve ESUO, zakotvenej v clánku 305 ES, vyplýva, ze osobitný rezim vychádzajúci zo Zmluvy ESUO a pravidlá prijaté na jeho vykonanie sú podla zásady lex specialis derogat legi generali jedinými uplatnitelnými ustanoveniami na situácie vzniknuté pred 24. júlom 2002. 90 Z predchádzajúcich úvah ako celku vyplýva, ze prvé dva zalobné dôvody smerujúce k zruseniu, ktoré uviedol zalobca a ktoré vychádzajú z porusenia zásady nulla poena sine lege a z nezákonnej povahy uplatnenia nariadenia c. 1/2003 v spojení s clánkom 65 UO, treba zamietnut. 3. O právnej sile rozhodnutej veci a o platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 91 Je dôlezité zdôraznit, ze v rámci tretieho zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu a vychádzajúceho z porusenia právnej sily rozhodnutej veci obaja úcastníci konania vo svoj prospech uvádzajú pojem právnej sily rozhodnutej veci s cielom vyvodit z toho diametrálne odlisné závery. 92 Zalobca tvrdí, ze Súdny dvor v bode 88 svojho rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, rozhodol, ze nie je hmotne zodpovedný za konania Thyssen-u, a ze tento bod má v súcasnosti právnu silu rozhodnutej veci. Komisia naopak tvrdí, ze v Rozhodnutí sa opiera o to, ze v rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, potvrdenom Súdnym dvorom, bola uznaná platnost vyhlásenia z 23. júla 1997, ktorým zalobca potvrdil, ze preberá zodpovednost za akty, ktoré vykonal Thyssen, co uz v súcasnosti nemozno spochybnit z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci, ktorú má tento právny bod rozhodnutý sudcom Spolocenstva. 93 Svojím stvrtým zalobným dôvodom vychádzajúcim z nezákonnosti ulozenia pokuty zalozenej na vyhlásení z 23. júla 1997 vsak chce zalobca spochybnit práve uvedený právny bod prostredníctvom tvrdenia, ze uvedené vyhlásenie nemôze byt platným základom pre pripísanie zodpovednosti za konania Thyssen-u a pre následnú sankciu, a to vzhladom na jeho skutocný obsah a na jeho nezlucitelnost s právnou úpravou Spolocenstva v oblasti kartelov. 94 Za týchto okolností je potrebné skúmat tretí a stvrtý zalobný dôvod smerujúci k zruseniu spolocne, kedze odpoved na jeden z nich podmienuje prípustnost druhého. V tejto súvislosti je potrebné poznamenat, ze hoci Komisia v rámci diskusie týkajúcej sa stvrtého zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu výslovne neuvádza námietku neprípustnosti vychádzajúcu z právnej sily rozhodnutej veci, uvádza ju vo svojich písomnostiach týkajúcich sa tretieho zalobného dôvodu, ktorý je neoddelitelne spojený so stvrtým zalobným dôvodom smerujúcim k zruseniu. V kazdom prípade je otázka týkajúca sa právnej sily rozhodnutej veci otázkou verejného poriadku, v dôsledku coho sa nou súd musí zaoberat ex offo [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. júna 2006, P&O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C-442/03 P a C-471/03 P, Zb. s. I-4845, bod 45]. Tvrdenia úcastníkov konania 95 Zalobca v rámci tretieho zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu tvrdí, ze Súdny dvor v bode 88 svojho rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, rozhodol, ze nie je hmotne zodpovedný za konania Thyssen-u, a ze tento bod je v súcasnosti res iudicata, co vo vztahu ku Komisii predstavuje dôvod neprípustnosti. 96 Súdny dvor údajne oprel tento záver na jednej strane o to, ze v tomto prípade konstatoval neexistenciu nástupníctva z ekonomického hladiska a z hladiska jednotnosti postupov a na druhej strane o skutocnost, ze ani vyhlásenie z 23. júla 1997, ani dalsie vyhlásenia urobené v rámci správneho konania neumoznujú pripísat TKS zodpovednost za porusujúce správanie Thyssen-u. 97 Tvrdenie Komisie, podla ktorého Súdny dvor v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, nemohol vylúcit materiálnu zodpovednost TKS, kedze v uvedenom bode odkazoval na vzájomné odvolanie Komisie, ktoré sa netýkalo prevodu zodpovednosti na TKS, nemozno podla zalobcu prijat. 98 Zalobca tvrdí, ze dokonca aj za predpokladu, ze v rámci skúmania vzájomného odvolania nie je potrebné konstatovanie týkajúce sa otázky prevodu zodpovednosti, nevyplýva z toho, ze bod 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, nie je relevantný. Súdny dvor môze v odôvodneniach svojho rozsudku volne konstatovat neexistenciu prevodu zodpovednosti, hoci Komisia túto otázku výslovne vo svojom odvolaní neuviedla, a úcastníci konania musia toto konstatovanie respektovat. 99 Súdny dvor vo svojom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, podla zalobcu najprv v bodoch 82 az 87 potvrdil rozhodnutie Súdu prvého stupna zrusit rozhodnutie Komisie z dôvodu procesných pochybení, a následne v bode 88 rozvinul dodatocné tvrdenie na urcenie neplatnosti rozhodnutia Komisie tým, ze spresnil, ze nezávisle od uvedených procesných pochybení nemohol byt TKS hmotne zodpovedný za konania Thyssen-u. 100 Zalobca vysvetluje, ze Súdny dvor v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, uvádza, ze vyhlásenia TKS urobené pocas správneho konania a spomenuté v bodoch 85 a 86 uvedeného rozsudku neumoznujú pripísat mu zodpovednost za konania Thyssen-u, a ze bod 85 uvedeného rozsudku navyse výslovne uvádza vyhlásenie z 23. júla 1997. Terminológia, ktorú si zvolil Súdny dvor, je úplne explicitná. Ak by totiz Súdny dvor chcel v bode 88 citovaného rozsudku odkázat len na procesné pochybenie, ako to predpokladá Komisia, nerozhodol by, ze Komisia má zakázané "pripísat zodpovednost zalobcovi", co je výraz pouzitý Súdnym dvorom. 101 Údaje obsiahnuté v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, by okrem toho údajne nemali zmysel, ak by odkazovali len na procesné pochybenia, pretoze táto otázka uz bola vycerpávajúco riesená v bodoch 85 az 87 uvedeného rozsudku. Ak by sa Súdny dvor nechcel v bode 88 citovaného rozsudku vyjadrit k prevodu zodpovednosti, nekonstatoval by v jeho prvých dvoch vetách, ze Thyssen nadalej existoval a ze preto nemozno na základe judikatúry vytvorenej rozsudkom Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni (C-49/92 P, Zb. s. I-4125), pripísat zodpovednost TKS. Podla zalobcu vzhladom na to, ze uz doslo k procesným pochybeniam, ktorých následkom bola neplatnost rozhodnutia Komisie, môze skutocnost, ze Súdny dvor v prvých dvoch vetách bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, zaujal stanovisko k otázke prevodu zodpovednosti, znamenat len to, ze chcel takto doplnit odôvodnenie zamietnutia vzájomného odvolania podaného Komisiou. Dodatocné odôvodnenie Súdneho dvora uvedené v týchto prvých dvoch vetách je úplné len vtedy, ak aj tretia veta odkazuje na otázku hmotného prevodu zodpovednosti, pretoze inak by táto otázka ostala bez odpovede, pokial ide o vyhlásenie z . 102 Zalobca dodáva, ze talianske znenie rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, ktoré uvádza Komisia na podporu svojho výkladu bodu 88 uvedeného rozsudku, nie je relevantné, pretoze jazykom konania je nemcina, a ze tento výklad je aj tak chybný z lingvistického hladiska. 103 Zalobca este uvádza, ze nezávisle od výkladu bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, je neexistencia prevodu zodpovednosti odôvodnená aj z hmotnoprávneho hladiska. Z judikatúry podla neho vyplýva, ze právny nástupca nemôze byt braný na zodpovednost za porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, ktorých sa dopustil jeho predchodca, pokial tento predchodca este existuje, co je prípad Thyssen-u. Komisia údajne vo svojich písomnostiach v súcasnosti tento záver pripústa. 104 Zalobca napokon tvrdí, ze na rozdiel od tvrdení Komisie nie je tretí zalobný dôvod neprípustný, kedze nemozno voci nemu argumentovat "právnu silou" rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaného v bode 24 vyssie, ktorý odkazuje len na rozhodnutie 98/247, ktoré nie je predmetom jeho zaloby. Kedze vseobecne sa k zákonnosti Rozhodnutia este nevyjadril ziadny súd, Rozhodnutie nie je právne vykonatelné, a preto nemôze byt tretí zalobný dôvod neprípustný z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci. 105 V rámci stvrtého zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu zalobca tvrdí, ze vyhlásením z 23. júla 1997 chcel vyjadrit svoj súhlas, "aby Komisia mohla pokracovat v konaní týkajúcom sa celého porusenia výlucne proti [nemu] a nie paralelne a navyse aj proti Thyssen-u". Toto vyhlásenie nemôze zakladat zodpovednost TKS a prevod povinnosti zaplatit pokutu. 106 Tvrdí, ze v predchádzajúcom konaní a v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu Rozhodnutia, velmi jasne preukázal, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 nemozno povazovat za prevzatie zodpovednosti za zaplatenie pokút. Vyhovenie opacnej poziadavke Komisie by viedlo k tomu, ze vôlam úcastníkov konania by sa priradil diametrálne odlisný význam od ich skutocného významu, ako bol zjavný v case prijatia Rozhodnutia. 107 Dokonca aj za predpokladu, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 by bolo mozné vykladat tak, ze obsahuje "prevzatie zodpovednosti", neznamenalo by to, ze TKS by mohol byt zaviazaný zaplatit pokutu dlhovanú Thyssen-om, kedze toto súkromné vyhlásenie má len deklaratórny úcinok, ktorý nezakladá práva. Takéto vyhlásenie nemôze zmenit postavenie adresáta vyplývajúce priamo z primárneho práva a nevyvoláva úcinky ani z hladiska hmotného práva, ani z hladiska procesného práva, pretoze je nezlucitelné s právnou úpravou týkajúcou sa pokút v oblasti kartelov. Táto právna úprava nepopieratelne patrí do oblasti verejného práva, "najmä trestného práva a práva sankcií". Samostatné súkromné vyhlásenia urobené subjektmi súkromného práva nemôzu zmenit právne následky verejného práva, "a fortiori trestného práva a práva sankcií". Táto zásada pochádza z rímskeho práva (jus publicum privatorum pactis mutari non potest) a uplatnuje sa v právnych poriadkoch clenských státov, cím zakladá spolocnú právnu tradíciu clenských státov, ktorú má Komisia respektovat. 108 K tomuto záveru by podla zalobcu bolo potrebné dospiet aj vtedy, ak by Komisia schválila vyhlásenie o prevzatí zodpovednosti, kedze institúcia nemá právomoc odklonit sa od právnej úpravy upravujúcej pokuty ulozené v oblasti kartelov. Zalobca zdôraznuje, ze v rozhodnutí z 19. januára 2005, MCAA (vec COMP/E -- 1/C.37773), sama Komisia usúdila, ze súkromné vyhlásenie o prevzatí zodpovednosti nemôze spôsobit prevod zodpovednosti za zaplatenie pokút ulozených v rámci práva kartelov. Podla zalobcu "zodpovednost za zaplatenie pokút nadalej prinálezí adresátovi, a to aj vtedy, ak chce Komisia ulozit pokutu inému adresátovi ako tomu, kto je zodpovedný na základe primárneho a sekundárneho práva Spolocenstva". To zostáva pravdou aj v prípadoch, ked by podniky zdielali vôlu Komisie ulozit povinnost zaplatit pokutu inému adresátovi ako skutocne zodpovednej osobe. V kazdom prípade je potrebné vylúcit moznost takejto volnej úvahy Komisie, pretoze to "hranicí" so svojvôlou. 109 Komisia tvrdí, ze prípustnost tretieho zalobného dôvodu naráza na skutocnost, ze konstatovanie moznosti sankcie zalozenej na vyhlásení z 23. júla 1997, uvedené v rozsudku Súdu prvého stupna Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, uz nadobudlo právoplatnost rozhodnutej veci. V kazdom prípade zalobca nemá záujem na konaní umoznujúci spochybnit túto moznost sankcie, ktorú doteraz nepopieral. Táto neexistencia záujmu na konaní odôvodnuje aj neprípustnost stvrtého zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu, vychádzajúceho z nezákonnosti ulozenia pokuty zalozenej na vyhlásení z , ktorý je v kazdom prípade nedôvodný. Posúdenie Súdom prvého stupna 110 Na úvod je potrebné uviest, ze záujem zalobcu na konaní proti Rozhodnutiu, ktoré mu ukladá pokutu 3168000 eur, je nepopieratelný, a ze tretí zalobný dôvod smerujúci k zruseniu a vychádzajúci z porusenia právnej sily rozhodnutej veci nemôze byt vyhlásený za neprípustný len z dôvodu, ze zalobca v konaní, ktoré viedlo k rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanému v bode 24 vyssie, napadol len výklad vyhlásenia z 23. júla 1997, podla ktorého toto vyhlásenie obsahuje vzdanie sa jeho práva byt vypocutý. 111 Preto treba vecne skúmat argumentáciu zalobcu. 112 V tejto súvislosti je namieste pripomenút, ze Súdny dvor uznal zásadnú dôlezitost zásady právnej sily veci rozhodnutej s konecnou platnostou tak v právnom poriadku Spolocenstva, ako aj vo vnútrostátnych právnych poriadkoch. Na to, aby sa zabezpecili stabilita práva a právnych vztahov a riadny výkon spravodlivosti, je totiz dôlezité, aby sa uz nemohli spochybnit súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konecnými po vycerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky (rozsudky Súdneho dvora z 30. septembra 2003, Köbler, [14]C-224/01, Zb. s. I-10239, bod 38, a zo , Kapferer, [15]C-234/04, Zb. s. I-2585, bod 20). 113 Podla dobre ustálenej judikatúry sa právna sila rozhodnutej veci spája len so skutkovými a právnymi bodmi, ktoré boli skutocne alebo nutne rozhodnuté predmetným súdnym rozhodnutím (rozsudok Súdneho dvora z 19. februára 1991, Taliansko/Komisia, C-281/89, Zb. s. I-347, bod 14; uznesenie Súdneho dvora z , Lenz/Komisia, C-277/95 P, Zb. s. I-6109, bod 50, a rozsudok Súdneho dvora z , Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 44). O dosahu rozsudku Súdu prvého stupna Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia 114 Z bodov 51 az 52 a 55 az 68 rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaného v bode 24 vyssie, vyplýva: -- sám zalobca opisuje ako nespornú skutocnost prevzatie zodpovednosti za porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen, bez toho, aby vyjadril akékolvek obmedzenie alebo výhradu vo vztahu k hodnote vyhlásenia z 23. júla 1997, -- Súd prvého stupna výslovne uviedol skutocnost, ze TKS nepoprel moznost Komisie pripísat mu zodpovednost za porusujúce správanie vytýkané Thyssen-u, -- Súd prvého stupna jasne pripustil moznost Komisie pripísat TKS na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovednost za porusujúce správanie vytýkané Thyssen-u od decembra 1993 do , -- clánok 1 rozhodnutia 98/247 bol zrusený, v casti, v ktorej pripísal TKS zodpovednost za porusenie vytýkané Thyssen-u, len z dôvodu, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 nebolo mozné vykladat tak, ze zahrna "aj" vzdanie sa práva zalobcu byt vypocutý v súvislosti so skutocnostami vytýkanými Thyssen-u, kedze táto chybná koncepcia Komisie o dosahu uvedeného vyhlásenia viedla k poruseniu práva TKS na obhajobu, -- diskusii a následnému záveru Súdu prvého stupna o porusení práva TKS na obhajobu predchádzalo nutné urcenie platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997, ktorým TKS potvrdil, ze preberá zodpovednost za akty vykonané Thyssen-om. 115 Vo výroku rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaného v bode 24 vyssie, Súd prvého stupna zrusil clánok 1 rozhodnutia 98/247 v casti, v ktorej pripísal TKS zodpovednost za porusenie clánku 65 UO, ktorého sa dopustil Thyssen, znízil pokutu TKS o výsku pokuty, ktorá mu bola ulozená z dôvodu porusenia zo strany Thyssen-u, pricom výsku pokuty, ktorá bola napokon ulozená TKS, stanovil na 4032000 eur, a v zostávajúcej casti zalobu zamietol. O dosahu rozsudku Súdneho dvora ThyssenKrupp/Komisia 116 Zalobca podal proti rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanému v bode 24 vyssie, odvolanie, v ktorom v podstate navrhoval, aby Súdny dvor: -- zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Súd prvého stupna zamietol jeho zalobu, -- zmenil clánok 1 rozhodnutia c. 98/247 a zmenil obdobie porusenia v rozsahu, v akom sa ho týka, -- znízil v rovnakom pomere výsku pokuty, ktorá mu je ulozená podla clánku 2 rozhodnutia c. 98/247, -- subsidiárne, pokial ide o dva predchádzajúce body odvolacieho návrhu, vrátil vec Súdu prvého stupna. 117 TKS uviedol na podporu svojho odvolania tri dôvody zrusenia: -- nesprávne právne posúdenie trvania porusenia, -- nesprávny výpocet výsky pausálnej pokuty, -- nesprávne právne posúdenie, pokial ide o dôsledky spolupráce TKS pocas vysetrovania voci znízeniu výsky pokuty. 118 Z predchádzajúceho vyplýva, ze odvolanie zalobcu sa netýkalo posúdenia prevodu zodpovednosti Thyssen-u na TKS Súdom prvého stupna. 119 Komisia podala proti rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanému v bode 24 vyssie, vzájomné odvolanie, v ktorom v podstate navrhovala, aby Súdny dvor: -- zamietol odvolanie, -- subsidiárne, v prípade, ak by bol napadnutý rozsudok zrusený, zamietol návrh na znízenie výsky pokuty, -- zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Súd prvého stupna: i) zrusil clánok 1 rozhodnutia 98/247, ktorým bola TKS pripísaná zodpovednost za porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen; ii) stanovil TKS nizsiu pokutu, ako je pokuta vo výske 7596000 eur ulozená podla clánku 2 rozhodnutia 98/247; iii) zaviazal Komisiu, aby znásala vlastné trovy konania. 120 Komisia uvádzala na podporu vzájomného odvolania tri dôvody: -- skreslenie urcitých dôkazných materiálov a nesprávne právne posúdenie prevodu zodpovednosti Thyssen-u na TKS, -- nesprávne posúdenie podmienok vyzadovaných v oblasti dodrziavania práva na obhajobu, -- nesprávne posúdenie existencie zásahu do výkonu práva na obhajobu. 121 Predmetom diskusie medzi úcastníkmi konania je výklad obsahu odpovede Súdneho dvora na prvý dôvod vzájomného odvolania, konkrétnejsie bod 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, pricom tento výklad je nutne spojený s obsahom uvedeného dôvodu a s presnými pojmami argumentácie, ktorú Komisia uviedla na jeho podporu. 122 V tejto súvislosti z bodov 73 az 79 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, vyplýva, ze Komisia v prvom dôvode vzájomného odvolania zjavne nemala v úmysle spochybnit skutocnost, ze Súd prvého stupna uznal, ze Komisia má na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 právo pripísat TKS zodpovednost za porusujúce správanie vytýkané Thyssen-u, a ze chcela spochybnit len následný záver Súdu prvého stupna, podla ktorého nemohlo byt uvedené vyhlásenie vykladané tak, ze zahrna aj vzdanie sa práva TKS byt vypocutý v súvislosti so skutocnostami vytýkanými Thyssen-u. 123 Pokial ide o obsah odpovede Súdneho dvora na prvý dôvod vzájomného odvolania Komisie, zalobca tvrdí, ze Súdny dvor najprv v bodoch 82 az 87 svojho rozsudku potvrdil rozhodnutie Súdu prvého stupna zrusit rozhodnutie Komisie z dôvodu procesných pochybení, a následne v bode 88 rozvinul dodatocný dôvod na urcenie neplatnosti rozhodnutia Komisie tým, ze spresnil, ze nezávisle od uvedených procesných pochybení nemohol byt TKS hmotne zodpovedný za konania Thyssen-u. 124 Zalobca v prvom rade tvrdí, ze ak by sa Súdny dvor nechcel v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, vyjadrit k prevodu zodpovednosti, nekonstatoval by v jeho prvých dvoch vetách, ze Thyssen nadalej existoval a ze preto nemozno na základe judikatúry vytvorenej rozsudkom Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaným v bode 101 vyssie, pripísat zodpovednost za jeho konania TKS. Dodatocné odôvodnenie Súdneho dvora uvedené prvých dvoch vetách bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, je úplné len vtedy, ak aj tretia veta odkazuje na otázku hmotného prevodu zodpovednosti, pretoze inak by táto otázka ostala bez odpovede, pokial ide o vyhlásenie z 23. júla 1997. 125 Súd prvého stupna usudzuje, ze toto prvé tvrdenie zjavne nesprávne hodnotí struktúru posúdenia Súdneho dvora týkajúcu sa prvého dôvodu vzájomného odvolania, charakteristickú prísnou súvztaznostou odpovede Súdneho dvora a tvrdení uvádzaných Komisiou. 126 Súdny dvor najprv vo svojom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie (body 80 az 87), preveruje, ci záver Súdu prvého stupna, podla ktorého vyhlásenie z 23. júla 1997 nezahrna vzdanie sa práva TKS byt vypocutý, obsahuje nesprávne právne posúdenie z dôvodu skreslenia na jednej strane samotného vyhlásenia z a na druhej strane iných dokumentov spomenutých v bodoch 76 a 77 rozsudku Súdneho dvora, konkrétne odpovedí TKS na oznámenia o výhradách a jeho list zo . 127 Súdny dvor vo svojom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, body 81 a 82, pripomína a potvrdzuje platnost uvedeného záveru Súdu prvého stupna vo vztahu k obsahu vyhlásenia z 23. júla 1997 a následne skúma a zamieta (body 83 az 86) tvrdenie Komisie týkajúce sa neexistencie zohladnenia iných dôkazných prostriedkov súvisiacich s uvedeným vyhlásením Súdom prvého stupna a ich následné skreslenie. 128 Záver o neexistencii skreslenia vyhlásenia z 23. júla 1997 a týchto iných dôkazných prostriedkov Súdom prvého stupna (rozsudok ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 87) vsak neznamená, ze Súdny dvor ukoncil posúdenie prvého dôvodu Komisie uvedeného vo vzájomnom odvolaní. 129 Následne totiz Súdny tvor skúma a zamieta aj iné tvrdenie Komisie o existencii výnimocných okolností, týkajúce sa toho, ze TKS je údajným hospodárskym nástupcom Thyssen-u, dalej zjavného jednotného postupu zo strany týchto dvoch subjektov a vyhlásení TKS v menu Thyssen-u pocas správneho konania. Toto je jediným predmetom bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, za ktorým hned nasleduje záver o zamietnutí prvého dôvodu vzájomného odvolania. 130 Zalobca po druhé tvrdí, ze Súdny dvor v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, uvádza jednoznacnou terminológiou, ze "vyhlásenia" TKS urobené pocas správneho konania a spomenuté v bodoch 85 a 86 rozsudku "neumoznujú pripísat [TKS] zodpovednost za konania Thyssen-u" a ze bod 85 uvedeného rozsudku sa výslovne vztahuje práve na vyhlásenie z 23. júla 1997. 131 Zo samotného doslovného znenia tretej vety bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, vsak vyplýva, ze odkazuje len na záver analýzy vykonanej v bodoch 85 a 86 tohto rozsudku a ze vyhláseniami, ktoré sú v nom uvedené, sú vyhlásenia, ktoré uz Súdny dvor posúdil, a to odpovede TKS na dve oznámenia o výhradách a jeho list zo 17. decembra 1996. 132 Vyhlásenie z 23. júla 1997 je síce v bode 85 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, spomenuté, zo znenia poslednej vety uvedeného bodu je vsak zjavné, ze Súdny dvor v nom pre potreby svojej úvahy presne rozlisuje vyhlásenia TKS o urcitých cinnostiach Thyssen-u pred ich nadobudnutím v roku 1995 od vyhlásenia z . Súdny tak usudzuje, ze hoci zalobca vo svojej odpovedi na prvé oznámenie o výhradách a vo svojom liste zo predlozil aj pripomienky týkajúce sa urcitých cinností Thyssen-u pred ich nadobudnutím v roku 1995, vyhlásenie z neznamená, ze TKS usúdil, ze sa v plnej miere a dostatocne obhajoval v súvislosti s otázkou pripísatelnosti zodpovednosti za konania Thyssen-u tak, aby mu mohla Komisia dôvodne ulozit pokutu týkajúcu sa uvedených konaní bez jeho nového vypocutia. 133 Okrem toho Súdny dvor v tretej vete bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, uvádza vyhlásenia TKS "k cinnostiam Thyssen-u" urobené pocas správneho konania, pricom táto formulácia umoznuje odlisovat ich od vyhlásenia z 23. júla 1997, ktorým TKS potvrdil, ze preberá zodpovednost za akty vykonané Thyssen-om, a odkazuje na formuláciu pouzitú v bode 85 uvedeného rozsudku, týkajúcu "pripomienok [,ktoré predlozil TKS,] k urcitým cinnostiam Thyssen-u pred ich nadobudnutím v roku 1995". 134 Pokial ide o formuláciu obsiahnutú v uvedenej tretej vete, podla ktorej vyhlásenia, ktoré urobil TKS k cinnostiam Thyssen-u pocas správneho konania, neumoznujú "pripísat TKS zodpovednost za konania Thyssen-u" pred rokom 1995, túto formuláciu treba ponat z hladiska velmi presného úcelu prvého dôvodu vzájomného odvolania a skutocnosti, ze predmetná pasáz len odkazuje na záver analýzy, ktorú Súdny dvor vykonal v bodoch 85 a 86 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, a to z dôvodu ciastocnej paralely tvrdení, ktoré Komisia uviedla na podporu prvého dôvodu vzájomného odvolania. 135 Tretiu vetu bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, teda treba chápat tak, ze Súdny dvor pripomenul, ze vyhlásenia, ktoré urobil TKS k cinnostiam Thyssen-u pocas správneho konania, a to odpovede TKS na dve oznámenia o výhradách a jeho list zo 17. decembra 1996, neumoznujú usúdit, ze vyhlásenie z zahrnalo aj vzdanie sa jeho práva byt vypocutý, a následne pripísat TKS zodpovednost za konania Thyssen-u pred rokom 1995, a to z dôvodu procesných pochybení spocívajúcich v porusení práva TKS na obhajobu. 136 Opacný výklad bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, ktorý podporuje zalobca, by viedol k pripusteniu toho, ze Súdny dvor by bezdôvodne a jednoduchým odkazom zmenil konstatovanie týkajúce sa porusenia práva byt vypocutý na záver o prevode zodpovednosti, co nemozno pripustit. 137 Treba este zdôraznit, ze ak by sa mal bod 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, vykladat tak, ako to robí zalobca, a to, ze Súdny dvor údajne uviedol, ze nezávisle od procesných pochybení nebolo mozné vyhlásit, ze TKS je zodpovedný za konania Thyssen-u, Súdny dvor by nemal ziadny dôvod este sa vyjadrovat k druhému a tretiemu dôvodu vzájomného odvolania popierajúcim existenciu porusenia práva na obhajobu, co vsak v bodoch 90 az 97 predmetného rozsudku urobil, pricom dospel k zamietnutiu uvedených dôvodov. 138 Z toho vyplýva, ze tretí zalobný dôvod, podla ktorého Komisia tým, ze zalobcovi ulozila pokutu za porusujúce správanie Thyssen-u, porusila právnu silu veci rozhodnutej Súdnym dvorom v rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, a to, ze nemozno vyhlásit, ze TKS je zodpovedný za konania Thyssen-u, musí byt zamietnutý z dôvodu, ze obsahuje nesprávny výklad bodu 88 uvedeného rozsudku. O úcinkoch právnej sily rozhodnutej veci 139 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze súd Spolocenstva usúdil, ze Komisia mala výnimocne vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 právo pripísat TKS zodpovednost za správanie vytýkané Thyssen-u od decembra 1993 do prevodu cinností Thyssen-u na TKS, ku ktorému doslo , ale ze neumoznila TKS predlozit jeho pripomienky k uvedenému správaniu, a ze teda TKS nemohol v tejto súvislosti vykonat svoje právo na obhajobu, co odôvodnilo ciastocné zrusenie rozhodnutia 98/247. 140 Treba usúdit, ze tento právny bod bol skutocne súdom Spolocenstva rozhodnutý v zmysle judikatúry uvedenej v bode 113 vyssie, a ze má preto právnu silu rozhodnutej veci, pricom sa pripomína, ze táto právna sila sa nevztahuje len na výrok zrusujúcich súdnych rozhodnutí. Vztahuje sa aj na odôvodnenia, ktoré sú nutnou oporou výroku a ktoré sú z tohto dôvodu od neho neodlúcitelné [pozri v tomto zmysle rozsudok P&O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, uz citovaný v bode 94 vyssie, bod 44, a tam citovanú judikatúru]. 141 Rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, potvrdený rozsudkom ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaným v bode 27 vyssie, na základe clánku 233 ES, ukladajúceho institúcii, ktorej akt bol zrusený, povinnost urobit nevyhnutné opatrenia, aby vyhoveli predmetnému rozsudku, stanovil Komisii jedinú povinnost odstránit z aktu, ktorý má nahradit zrusený akt, skutocne urcenú nezákonnost (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 48). 142 Práve to urobila Komisia v Rozhodnutí, ktorého prijatiu predchádzalo 5. apríla 2006 zaslanie oznámenia o výhradách TKS, ktorý nan odpovedal . Zalobca tak dostal moznost predlozit svoje pripomienky k existencii a relevantnosti skutocností vytýkaných Thyssen-u. 143 V rámci tohto konania sa má Súd prvého stupna vyjadrit k zákonnosti aktu nahrádzajúceho rozhodnutie 98/247, ktorým Komisia na základe formulácií rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaného v bode 24 vyssie, potvrdeného rozsudkom ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaným v bode 27 vyssie, týkajúcich sa vyhlásenia z 23. júla 1997, ulozila zalobcovi pokutu 3168000 eur za konania Thyssen-u. 144 Napriek skutocnosti, ze toto konanie sa týka aktu, ktorý je formálne odlisný od rozhodnutia 98/247, treba konstatovat, ze právny bod prejednávaný v rámci tohto konania, týkajúci sa platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 ako právneho základu pre pripísanie konania Thyssen-u zalobcovi a pre následnú sankciu ulozenú zalobcovi, uz bol skúmaný a rozhodnutý s konecnou platnostou súdom Spolocenstva, a má teda právnu silu rozhodnutej veci. 145 Táto právna sila rozhodnutej veci bráni tomu, aby bol tento právny bod znovu predlozený Súdu prvého stupna a aby ho skúmal. 146 Za týchto podmienok sa tvrdenie zalobcu, podla ktorého v tejto veci nemozno voci nemu argumentovat ziadnou právnu silou rozhodnutej veci, kedze rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, sa týkal výlucne rozhodnutia 98/247, ktoré nie je predmetom tohto konania, javí ako úplne nerelevantné a treba ho vylúcit. 147 Zo vsetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, ze stvrtý zalobný dôvod smerujúci k zruseniu, vychádzajúci z nezákonnosti ulozenia pokuty zalozenej na vyhlásení z 23. júla 1997, musí byt zamietnutý ako neprípustný, co zbavuje odvolanie uvedeného vyhlásenia, ktoré zalobca vykonal na pojednávaní a ktoré bolo urcené len na ilustráciu jeho argumentácie o jeho dosahu, akéhokolvek významu. 4. O porusení "zásady presnosti" Tvrdenia úcastníkov konania 148 V rámci piateho zalobného dôvodu zalobca tvrdí, ze Rozhodnutie porusuje "zásadu presnosti", kedze Komisia neurcila s dostatocnou jasnostou na jednej strane právny základ na ulozenie sankcie a na druhej strane koncept "prevzatia zodpovednosti súkromným vyhlásením". 149 Po prvé poukazuje na to, ze Komisia tvrdí, ze pokuta, ktorú ulozila TKS, sa zakladá na "kombinácii noriem", pricom prinajmensom spája clánok 65 UO s clánkom 23 nariadenia c. 1/2003, co je nepresné, pretoze pokuta ulozená na tomto základe nie je na rozdiel od toho, co vyzaduje judikatúra, "predvídatelná pre vsetkých, ktorých sa týka". Rozporné vysvetlenia poskytnuté Komisiou vo vyjadrení k zalobe ukazujú, ze Komisia ani nevie, comu sa táto kombinácia "má podobat". 150 Nepresnost kombinácie právnych základov je podla zalobcu potvrdená skutocnostou, ze neumoznuje okrem iného urcit, ci je uplatnitelná lehota na podanie opravného prostriedku jeden mesiac, ako stanovuje Zmluva ESUO, alebo dva mesiace, ako stanovuje Zmluva ES. Procesné nejasnosti spôsobené Komisiou predstavujú porusenie práva na obhajobu TKS. 151 Po druhé zalobca tvrdí, ze Komisia konceptom "prevzatia zodpovednosti súkromným vyhlásením" (odôvodnenia c. 125 a 127 Rozhodnutia) vypracovala sui generis prípad právneho nástupníctva, ktorý sa uplatnuje po prvýkrát v tejto veci a ktorý je nepresný, nedefinovaný a teda zjavne nezákonný aj z hladiska svojho obsahu, aj z hladiska podmienok svojho uplatnovania. 152 Tento nový koncept nevyplýva ani z primárneho práva Spolocenstva, ani zo sekundárneho práva, ani z judikatúry, charakteristickej opacným riesením definovaným v rozsudku Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovanom v bode 101 vyssie. Porusenie "zásady presnosti" vyplýva aj zo skutocnosti, ze Komisia vo svojom rozhodnutí z 19. januára 2005, MCAA, dokonca výslovne zaujala opacné stanovisko, a to, ze samostatné súkromné vyhlásenie práve nevedie k prevodu zodpovednosti. Okrem toho Komisia vo svojom oznámení o výhradách ani nespomenula nový koncept, ktorý bude od daného okamihu uplatnovat pri postihovaní porusení práva kartelov. 153 Zalobca napokon uvádza, ze skutocnost, ze Komisia neuviedla jasne a definitívne, o aký právny základ sa pri ulození sankcie opiera, mu umoznuje uviest len predpoklady o tomto základe. Následkom tohto konstatovania nemôze byt neprípustnost tohto dôvodu navrhovaná Komisiou, ale len neplatnost Rozhodnutia. 154 Komisia tvrdí, ze argumentácia zalobcu o údajných "nejasnostiach spôsobených Komisiou" je natolko vágna, ze zalobný dôvod musí byt zamietnutý ako neprípustný pre nepresnost. Subsidiárne navrhuje, aby bol zalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný. Posúdenie Súdom prvého stupna O prípustnosti zalobného dôvodu 155 Komisia popiera prípustnost piateho zalobného dôvodu pre jeho údajnú nepresnost. 156 Z tohto hladiska je potrebné pripomenút, ze podla clánku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku musí zaloba, ktorou sa zacína konanie, musí obsahovat strucné zhrnutie dôvodov, na ktorých je zalozená. Táto informácia musí byt dostatocne jasná a presná, aby zalovanému umoznila pripravit svoje vyjadrenie a Súdu prvého stupna rozhodnút o zalobe, prípadne aj bez iných dodatocných informácií. Zaloba preto musí vysvetlit, v com spocíva dôvod, na ktorom je zalozená, a jeho samotné abstraktné uvedenie teda nezodpovedá poziadavkám rokovacieho poriadku (rozsudky Súdu prvého stupna z 12. januára 1995, Viho/Komisia, [16]T-102/92, Zb. s. II-17, bod 68, a zo , Mo och Domsjö/Komisia, [17]T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 333). 157 V tejto veci z písomností zalobcu týkajúcich sa zalobného dôvodu vychádzajúceho z porusenia "zásady presnosti" vyplýva, ze zalobca v skutocnosti odkazuje na zásadu právnej istoty, ktorú podla neho Komisia porusila na jednej strane z dôvodu nepresnosti právneho základu sankcie a na druhej strane z dôvodu pripísania zodpovednosti. 158 Treba konstatovat, ze zalobca týmto poskytol dostatocne jasné a presné informácie, kedze nebránili Komisii odpovedat na predlozené tvrdenia uz v stádiu vyjadrenia k zalobe a kedze umoznujú Súdu prvého stupna vykonávat svoju súdnu kontrolu. 159 Preto je potrebné vyhlásit zalobný dôvod za prípustný a vecne ho skúmat. O veci samej 160 Podla dobre ustálenej judikatúry, na ktorú sa zalobca odvoláva vo svojich písomnostiach, musia byt právne predpisy Spolocenstva jasné a ich uplatnovanie predvídatelné pre vsetkých, ktorých sa týkajú. Táto poziadavka právnej istoty si vyzaduje, aby záväzná povaha akéhokolvek aktu, ktorý smeruje k vytvoreniu právnych úcinkov, bola odvodená od ustanovenia práva Spolocenstva, ktoré stanovuje právnu formu aktu a ktoré v nom musí byt výslovne uvedené ako právny základ (rozsudok Súdneho dvora zo 16. júna 1993, Francúzsko/Komisia, [18]C-325/91, Zb. s. I-3283, bod 26). Súdny dvor tiez spresnil, ze sankcia, aj ak nemá trestnú povahu, môze byt ulozená len vtedy, ak spocíva na jasnom a jednoznacnom právnom základe (rozsudok Súdneho dvora z , Könecke, 117/83, Zb. s. 3291, bod 11). 161 Pokial ide v prvom rade o tvrdenie o nepresnosti právneho základu Rozhodnutia, zalobca tvrdí, ze Rozhodnutie sa zakladá na "kombinácii noriem", pricom prinajmensom spája clánok 65 UO s clánkom 23 nariadenia c. 1/2003, co je nepresné. Okrem úplne nerelevantných úvah o údajných nepresnostiach vyjadrenia k zalobe zalobca tvrdí, ze táto kombinácia je nepresná, pretoze ulozená pokuta nie je "predvídatelná pre vsetkých, ktorých sa týka", a ze nepresnost "koktailu právnych základov" je pôvodom procesných nejasností, ktoré zakladajú porusenie práva na obhajobu. 162 Táto argumentácia zalobcu sa zakladá na chybnom predpoklade a treba ju zamietnut. 163 Z Rozhodnutia jasne vyplýva, ze jeho právnym základom, cize ustanoveniami oprávnujúcimi Komisiu konat v dotknutej oblasti, sú výlucne clánok 7 ods. 1 a clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003, s vylúcením clánku 65 UO. Odkaz na clánok 65 UO v Rozhodnutí sa týka odseku 1, cize hmotnoprávneho ustanovenia adresovaného podnikom a zdruzeniam podnikov a zakazujúceho urcité protisútazné správania, a odseku 5 v casti, v ktorej tento odsek stanovuje moznost ulozit pokuty vo výske maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom nekalej dohody. Odkaz na uplatnitelnost clánku 65 ods. 5 UO sa týka diskusie o zásade lex mitior s cielom odôvodnit, ze v tejto veci sa pri výpocte výsky pokuty uplatnilo toto ustanovenie a nie clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 (pozri odôvodnenia c. 162 az 168 a 178 Rozhodnutia). 164 Obsah prvého a druhého zalobného dôvodu skúmaných vyssie preukazuje, ze zalobca nemal skutocné nejasnosti, pokial ide o právny základ Rozhodnutia. 165 Okrem výslovného odkazu na clánok 7 ods. 1 a na clánok 23 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 Komisia v odôvodnení c. 70 Rozhodnutia pripomenula znenie ustálenej judikatúry, podla ktorej sa procesné predpisy vo vseobecnosti majú uplatnovat na vsetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia ich platnosti, na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa zvycajne vykladajú tak, ze sa nevztahujú na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich platnosti (rozsudok Meridionale Industria Salumi a i., uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 9). Okrem toho clánok 4 Rozhodnutia výslovne uvádza, ze Rozhodnutie je exekucným titulom "v súlade s clánkom 256 [ES]", pricom toto rozhodnutie bolo dorucené zalobcovi prostredníctvom listu, ktorý mu spresnoval, ze toto dorucenie sa uskutocnilo "v súlade s clánkom 254 [ES]". 166 Za týchto okolností nebolo ziadnych pochýb o tom, ze zaloba proti Rozhodnutiu, prijatému viac ako styri roky po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO, sa mala podat v súlade s ustanoveniami clánku 230 ES a rokovacieho poriadku, a ze clánok 23 Statútu Súdneho dvora ESUO sa v ziadnom prípade nemohol uplatnit. 167 Okrem toho treba konstatovat, ze zalobca neposkytuje ziadne vysvetlenie na podporu osobitnej výhrady, podla ktorej je právny základ nepresný, pretoze ulozená pokuta nie je "predvídatelná pre vsetkých, ktorých sa týka", a ze v kazdom prípade neuvádza nezákonnost clánku 23 nariadenia c. 1/2003 z hladiska zásady zákonnosti vo vztahu k protiprávnym konaniam a trestom, ktorá je spojená so zásadou právnej istoty, a dokonca neuvádza ani nedostatocné odôvodnenie Rozhodnutia. 168 Treba pripomenút, ze Rozhodnutie, ktorým Komisia konstatuje porusenie clánku 65 ods. 1 UO a postihuje zalobcu po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO, bolo prijaté pri dodrzaní zásad upravujúcich uplatnovanie právnych predpisov v case a Komisia oprávnene uplatnila tak citovaný clánok ako hmotnoprávnu normu, ako aj pravidlá právomoci a procesné pravidlá vyplývajúce z nariadenia c. 1/2003, medzi inými clánok 23 ods. 2, ktorý výslovne stanovuje moznost Komisie ulozit pokutu podnikom, ktoré sa správali protisútazne. 169 Pokial chce zalobca v skutocnosti spochybnit platnost právneho základu Rozhodnutia, odvolávajúc sa na "koktail právnych základov, ktorý nepripústa ani judikatúra, ani právna veda", stací pripomenút, ze uz bolo urcené, ze pouzitý právny základ zveroval Komisii v case prijatia Rozhodnutia právomoc konstatovat a sankcionovat porusenie clánku 65 ods. 1 UO. 170 Pokial ide v druhom rade o tvrdenie o nepresnosti, v tejto veci stací, co sa týka pripísania zodpovednosti, konstatovat, ze zodpovednost zalobcu za správanie Thyssen-u je výslovne a výlucne zalozená na vyhlásení z 23. júla 1997, ako velmi jasne vyplýva z odôvodnení 112 az 117, 125, 127, 128 a 149 Rozhodnutia. Skúmanie písomností zalobcu navyse ukazuje neexistenciu akýchkolvek nejasností v tejto súvislosti. 171 V skutocnosti sa zdá, ze zalobca svojou argumentáciou rozvinutou na podporu piateho zalobného dôvodu smerujúceho k zruseniu chce znovu preukázat nezákonnost takéhoto právneho základu, pricom toto spochybnenie je neprípustné, kedze tento právny bod uz bol s konecnou platnostou rozhodnutý sudcom Spolocenstva tak, ze uvedený právny základ je platný, a preto má právnu silu rozhodnutej veci (pozri body 139 az 147 vyssie). 172 Zo vsetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, ze zalobný dôvod zalozený na porusení "zásady presnosti" treba zamietnut. 5. O porusení zásady ne bis in idem Tvrdenia úcastníkov konania 173 Zalobca v rámci siesteho zalobného dôvodu tvrdí, ze koncept "prevodu zodpovednosti súkromným vyhlásením" porusuje zásadu ne bis in idem, ktorú v rámci "obnovy konania o pokute" tiez treba dodrziavat. 174 Táto vec je podla neho charakteristická dvojitou protiprávnou sankciou. Porusenie, ktorého sa dopustil TKS, uz bolo predmetom sankcie, ktorá nadobudla konecnú platnost, a Komisia mu navyse ulozila tarchu porusenia, ktorého sa dopustil Thyssen, co znamená, ze za ten istý skutok je sankcionovaný po druhýkrát. 175 Uvádza, ze Súdny dvor v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, konstatoval, ze prevod zodpovednosti nebol z hmotnoprávneho hladiska mozný a ze mu teda bola ulozená pokuta po druhýkrát, napriek skutocnosti, ze pokuta uz nadobudla konecnú povahu res iudicata. Tento záver Súdneho dvora zbavuje relevantnosti skutocnost, ze zrusená cast rozhodnutia c. 98/247 zodpovedala casti pokuty, ktorá bola teoreticky ulozená zalobcovi, pokial ide o porusenie pripísané Thyssen-u. 176 Okrem toho Komisia v súlade s novým konceptom "prevzatia zodpovednosti súkromným vyhlásením" pristúpila pripísaniu zodpovednosti, ktorá prinálezí tretej osobe. Komisia sama zdôraznuje, ze zodpovednost na zaciatku nepatrila TKS, a ze nejde ani o zodpovednost ulozenú v rámci právneho nástupníctva. Zalobca tvrdí, ze ak ide o takýto prípad, treba konstatovat, ze Komisia mu ukladá novú, druhú pokutu na miesto toho, aby sa obmedzila na opravu procesného pochybenia. Ulozenie sankcie za porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen, by teda bolo v súlade s právom len vtedy, ak by TKS este nebol sankcionovaný za porusenie, ktorého sa dopustil. Kedze vsak sankcia ulozená TKS nadobudla od roku 1998 konecnú platnost, skúmanie sa uz má povazovat za ukoncené vo vztahu ku vsetkým sporným skutocnostiam. 177 Komisia navrhuje tento zalobný dôvod zamietnut. Posúdenie Súdom prvého stupna 178 Treba pripomenút, ze zásada ne bis in idem, základná zásada práva Spolocenstva, zakotvená aj v clánku 4 ods. 1 protokolu c. 7 Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd (EDLP), podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, v oblasti hospodárskej sútaze zakazuje, aby bol podnik znovu odsúdený alebo stíhaný za protisútazné správanie, za ktoré mu uz bola ulozená sankcia, alebo vo vztahu ku ktorému uz bolo skorsím rozhodnutím, proti ktorému uz nemozno podat opravný prostriedok, urcené, ze zan nie je zodpovedný (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 59). 179 Uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totoznosti skutku, totoznosti porusovatela a totoznosti chráneného právneho záujmu (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 338). 180 V tejto veci zalobca tvrdí, ze mu bola ulozená dvojitá protiprávna sankcia. Podla neho mu uz za porusenie, ktorého sa dopustil, bola v rozhodnutí 98/247 ulozená s konecnou platnostou sankcia, a Komisia mu tým, ze mu v Rozhodnutí ulozila tarchu porusenia, ktorého sa dopustil Thyssen, ulozila po druhýkrát sankciu za "ten istý skutok". 181 Zalobca sa na podporu tohto tvrdenia znovu dovoláva nesprávnosti pripísania zodpovednosti za porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen, na základe vyhlásenia z 23. júla 1997, a to na jednej strane, pripomínajúc svoju argumentáciu, podla ktorej Súdny dvor v bode 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaného v bode 27 vyssie, rozhodol, ze TKS nie hmotne zodpovedný za porusujúce správanie Thyssen-u, a na druhej strane tvrdiac, ze Komisia mu v Rozhodnutí pripísala zodpovednost, ktorá prinálezí tretej osobe. 182 Zalobca z tejto údajnej nesprávnosti vyvodzuje, ze pokuta ulozená v Rozhodnutí nemôze mat iný predmet ako sankcionovat ho po druhýkrát za porusenie, ktorého sa dopustil, co porusuje zásadu ne bis in idem. 183 Súd prvého stupna usudzuje, ze táto argumentácia je zalozená na chybnom predpoklade. 184 Ako uz totiz bolo uvedené, súd Spolocenstva usúdil, ze vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 mala Komisia výnimocne právo pripísat TKS zodpovednost za porusujúce správanie vytýkané Thyssen-u. 185 Súd prvého stupna po tom, co skonstatoval procesné pochybenia spocívajúce v porusení práva zalobcu na obhajobu, v rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, zrusil clánok 1 rozhodnutia 98/247 v casti, v ktorej pripísal TKS zodpovednost za porusenie clánku 65 UO, ktorého sa dopustil Thyssen, následne znízil pokutu TKS o sumu, ktorá mu bola ulozená z dôvodu porusenia zo strany Thyssen-u, a výsku pokuty, ktorá bola napokon ulozená TKS za jeho vlastné protisútazné správanie, stanovil na 4032000 eur. 186 Tento rozsudok potvrdil Súdny dvor vo svojom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, pricom sa pripomína, ze zalobcov výklad bodu 88 uvedeného rozsudku uz bol vylúcený. 187 V súlade s clánkom 233 ES Komisii prinálezalo napravit nezákonnost konstatovanú súdom Spolocenstva, co aj urobila v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu Rozhodnutia. Jediným predmetom Rozhodnutia bolo po náprave procesných pochybení pripísat zalobcovi na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovednost za porusenie clánku 65 UO, ktorého sa dopustil Thyssen, a v dôsledku toho mu ulozit pokutu vo výske 3168000 eur. 188 Rozhodnutie teda v ziadnom prípade nepredstavuje druhú sankciu porusujúceho správania TKS, ktoré uz bolo s konecnou platnostou potrestané rozhodnutím 98/247. Okrem toho, ako správne zdôraznuje Komisia, prevzatie zodpovednosti vyhlásením z 23. júla 1997 nemení dve porusenia, ktorých sa dopustili TKS a Thyssen, na jedno porusenie. 189 Dalej Rozhodnutie vzhladom na to, ze nanovo a výlucne sleduje len postih protisútazných konaní Thyssen-u, neporusuje ani zásadu ne bis in idem. 190 Treba pripomenút, ze zásada ne bis in idem nebráni sama osebe obnoveniu stíhania, ktorého predmetom je to isté protisútazné správanie, pokial bolo prvé rozhodnutie zrusené z formálnych dôvodov bez vecného rozhodnutia o vytýkaných skutocnostiach, kedze rozhodnutie o zrusení nepredstavuje "oslobodenie" v zmysle, aký má tento pojem v trestných oblastiach. V takomto prípade sa sankcie ulozené novým rozhodnutím nepridávajú k sankciám ulozeným zruseným rozhodnutím, ale ich nahrádzajú (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 62). 191 Toto súdne riesenie je v tejto veci plne uplatnitelné, kedze sankcia ulozená zalobcovi v Rozhodnutí z dôvodu jeho zodpovednosti za porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen, nahrádza sankciu ulozenú z rovnakého dôvodu v rozhodnutí 98/247, cím sa vylucuje akékolvek porusenie zásady ne bis in idem. 192 Zo vsetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, ze zalobný dôvod vychádzajúci z porusenia zásady ne bis in idem treba zamietnut. 6. O premlcaní Tvrdenia úcastníkov konania 193 V rámci siedmeho zalobného dôvodu zalobca tvrdí, ze v súlade s clánkom 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie c. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlcacej lehote pri stíhaní a výkone v oblasti uplatnovania Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] ([19]Ú. v. ES L 94, s. 22) sa na porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen, vztahuje premlcacia lehota piatich rokov, ktorá uplynula v roku 1999, alebo najneskôr v roku 2003, ak by sa zohladnil dátum, ku ktorému ukoncili porusovanie ostatní úcastníci kartelu. 194 K preruseniu premlcacej lehoty v zmysle clánku 2 rozhodnutia c. 715/78 ani k jej pozastaveniu nedoslo, kedze Thyssen nebol úcastníkom konania, ktoré viedlo k rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanému v bode 24 vyssie. Výsledok by bol rovnaký, ak by sa pouzili pravidlá premlcania podla clánku 25 nariadenia c. 1/2003 alebo nariadenia Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva ([20]Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61). 195 Podla zalobcu na rozdiel od názoru Komisie nie je v tejto veci premlcacia doba spojená s porusením, ktorého sa dopustil TKS, a pripomína, ze pokuta ulozená v Rozhodnutí postihuje porusenie, ktorého sa na zaciatku dopustil Thyssen. Zalobca, odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia (C-297/98 P, Zb. s. I-10101), tvrdí, ze vzhladom na to, ze porusenia, ktoré sa mu vytýka, sa dopustil Thyssen, sankcia, ktorá sa mu ukladá, môze byt ulozená len v rozsahu, v akom mohla byt ulozená jeho právnemu predchodcovi, Thyssen-u. Kedze pokial ide o Thyssen, porusenie je uz premlcané, je premlcané aj vo vztahu k zalobcovi, na ktorého treba hladiet tak, ze "nahradil Thyssen v konaní, ktoré môze viest k pokute". 196 Ako odpoved na argumentáciu Komisie, podla ktorej nejde o "problém nástupníctva", a to z dôvodu, ze Thyssen este existuje a ze jej právomoc stíhat porusenia vyplýva výlucne a priamo z údajného vyhlásenia o prevzatí zodpovednosti, zalobca uvádza, ze pojem právne nástupníctvo nepodlieha podmienke, aby právny predchodca uz neexistoval, a ze k nástupníctvu dochádza, akonáhle dôjde k zmene právomocí, aj pokial právny predchodca este existuje. Okrem toho je posúdenie tohto prevodu zodpovednosti ako "právneho nástupníctva" alebo ako vyuzitia "represívnej právomoci" zo strany Komisie z dôvodu vyhlásenia z 23. júla 1997, nerelevantné, kedze stále ide o zodpovednost za porusenie, ktoré je zalobcovi úplne cudzie. 197 Zalobca zdôraznuje, ze Komisia proti premlcaniu stavia aj svoj "legitímny záujem urcit porusenie" Rozhodnutím, prijatým proti TKS, a ze tvrdí, ze premlcacie lehoty sa nevztahujú "na rozhodnutia o urcení". Túto argumentáciu nemozno prijat, pretoze nevidno, na com by Komisia mohla zakladat takýto "legitímny záujem" v zmysle clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003, a nejde tu o deklaratórne rozhodnutie, ale o rozhodnutie ukladajúce pokutu. Ani "legitímny záujem urcit porusenie" nemôze nic zmenit na skutocnosti, ze porusenie je premlcané. V kazdom prípade "rozhodnutie o urcení", ktoré nepodlieha premlcacím pravidlám, porusuje právo TKS na obhajobu, pretoze tento legitímny záujem nebol nikdy v oznámení o výhradách spomenutý. 198 Komisia navrhuje siedmy zalobný dôvod zamietnut. Posúdenie Súdom prvého stupna 199 Súd prvého stupna usudzuje, ze tento zalobný dôvod nemozno prijat, pretoze predpoklad, na ktorom sa zakladá, a to, ze sankcia, ktorá bola zalobcovi ulozená v rozhodnutí 98/247 a neskôr v Rozhodnutí, sa týka "porusenia, ktoré mu je úplne cudzie", je chybný. 200 Treba pripomenút, ze TKS vyhlásením z 23. júla 1997, adresovaným Komisii, súhlasil s tým, ze sa bude povazovat za zodpovedného za skutocnosti vytýkané Thyssen-u za obdobie od roku 1993, hoci cinnosti Thyssen-u v oblasti dotknutých výrobkov boli nanho prevedené az od . 201 Rozhodnutie 98/247, ktoré pripísalo TKS zodpovednost za protisútazné správania Thyssen-u a z tohto dôvodu mu ulozilo pokutu, je zalozené práve a výlucne na vyhlásení z 23. júla 1997. 202 Súd prvého stupna v rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, usúdil, ze Komisia mala výnimocne vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997 právo pripísat TKS zodpovednost za porusujúce správanie vytýkané Thyssen-u, kedze takéto vyhlásenie zahrnalo skutocnost, ze právnická osoba, pod ktorej zodpovednost patrili cinnosti inej právnickej osoby po dátume porusenia vyplývajúceho z uvedených cinností, je povinná zan zodpovedat, hoci v zásade táto zodpovednost prinálezí fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá viedla dotknutý podnik v case, ked doslo k poruseniu (bod 62 rozsudku). 203 Zdá sa teda, ze na TKS sa hladí tak, ze z právneho hladiska sa on sám dopustil predmetného porusenia (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C-294/98 P, Zb. s. I-10065, bod 28). 204 Práve toto vysvetluje, ze v rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, Súd prvého stupna postihol Komisiu za porusenie práva zalobcu na obhajobu. 205 Súd prvého stupna po tom, co uviedol, ze vyhlásenie z 23. júla 1997 nemôze byt vykladané tak, ze zahrna aj vzdanie sa práva zalobcu byt vypocutý v súvislosti so skutocnostami vytýkanými Thyssen-u, konstatoval, ze oznámenie o výhradách dorucené zalobcovi mu nepripisovalo zodpovednost za konania vytýkané Thyssen-u, za ktoré TKS odvtedy akceptoval svoju zodpovednost na úcely pripísania prípadnej pokuty, a ze TKS nemal moznost predlozit svoje pripomienky k existencii a relevantnosti skutocností vytýkaných Thyssen-u. Súd prvého stupna z toho vyvodil, ze zalobca si nemohol vykonat svoje právo na obhajobu. 206 V tejto súvislosti je vhodné pripomenút, ze na základe podkladov zhromazdených v nadväznosti na inspekcie a ziadosti o informácie prinálezí Komisii, aby vyriesila otázku pripísatelnosti odhalených porusení, a ze podstatná procesná záruka, ktorú predstavuje oznámenie o výhradách, je uplatnením základnej zásady práva Spolocenstva, ktorá vyzaduje dodrziavanie práva na obhajobu v kazdom konaní (rozsudok Súdneho dvora zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C-395/96 P a C-396/96 P, Zb. s. I-1365, body 142 a 143). V oznámení o výhradách, cize v procesnom akte, ktorý ohranicuje zaciatok sporového správneho konania, Komisia uvádza výhrady a vysvetluje skutocnosti pripísané podniku, ktorý je jeho adresátom. Oznámenie o výhradách musí vzhladom na svoj význam jednoznacne spresnit právnickú osobu, ktorej môzu byt ulozené pokuty, a musí byt adresované tejto osobe (rozsudky Súdneho dvora z , ARBED/Komisia, C-176/99 P, Zb. s. I-10687, bod 21, a ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 92). 207 Súd prvého stupna teda usúdil, ze len TKS prinálezí zodpovedat za porusenie, ktoré mu bolo právne pripísatelné vzhladom na vyhlásenie z 23. júla 1997. 208 Za týchto okolností nie je otázkou, ktorá je v tejto veci nastolená v súvislosti s premlcaním, otázka, ci sankcia ulozená TKS este mohla byt ulozená jeho údajnému "právnemu predchodcovi", ale otázka, ci mala Komisia este právo ulozit 20. decembra 2006 TKS pokutu za porusovanie, ktoré sa skoncilo alebo , podla toho, ci sa zohladní dátum nadobudnutia cinností Thyssen-u v oblasti plochých výrobkov z nehrdzavejúce ocele zo strany TKS, alebo dátum ukoncenia pretrvávajúceho porusovania uvedený v clánku 1 rozhodnutia c. 98/247. 209 Pokial ide o pravidlá premlcania, ktoré sa majú zohladnit, treba konstatovat, ze vzhladom na to, ze Komisia v Rozhodnutí uplatnila pravidlá právomoci a procesné pravidlá vyplývajúce z nariadenia c. 1/2003, je uplatnenie nariadenia c. 2988/74 na základe clánku 37 nariadenia c. 1/2003 v tejto veci vylúcené. Pokial ide o nariadenie c. 1/2003 a rozhodnutie c. 715/78, tieto predpisy obsahujú v podstate rovnaké ustanovenia. 210 Uvedené akty stanovujú, ze: -- pre právomoc Komisie ukladat pokuty alebo sankcie za porusenia právnych predpisov v oblasti hospodárskej sútaze v zásade platí premlcacia lehota pät rokov, ktorá zacína plynút odo dna porusenia alebo, v prípade pokracujúceho alebo opakovaného porusovania, odo dna ukoncenia porusovania (clánok 25 ods. 1 a 2 nariadenia c. 1/2003 a clánok 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia c. 715/78), -- premlcaciu lehotu prerusí kazdá akcia Komisie vykonaná s cielom vysetrovania alebo stíhania porusovania, pricom premlcacia lehota sa prerusí s úcinnostou od dátumu, v ktorom bola akcia oznámená aspon jednému podniku, ktorý sa podielal na porusovaní, a toto prerusenie sa uplatnuje na vsetky podniky, ktoré sa podielali na porusovaní (clánok 25 ods. 3 a 4 nariadenia c. 1/2003 a clánok 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia c. 715/78), -- po kazdom prerusení sa obnoví plynutie premlcacej lehoty, premlcacia lehota vsak uplynie najneskôr posledným dnom, v ktorom uplynie lehota rovná dvojnásobku premlcacej lehoty bez toho, aby Komisia ulozila pokutu alebo sankciu, pricom uvedená lehota sa predlzi o cas, pocas ktorého bolo plynutie premlcania pozastavené (clánok 25 ods. 5 nariadenia c. 1/2003 a clánok 2 ods. 3, rozhodnutia c. 715/78), -- plynutie premlcacej lehoty týkajúcej sa stíhania sa pozastaví, pokial je rozhodnutie Komisie predmetom konania prejednávaného sudcom Spolocenstva (clánok 25 ods. 6 nariadenia c. 1/2003 a clánok 3 rozhodnutia c. 715/78). 211 V tejto veci treba pripomenút, ze v nadväznosti na vyhlásenie z 23. júla 1997, ktoré bolo urobené vyse dva roky po tom, co TKS nadobudol cinnosti Thyssen-u v oblasti plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, prijala Komisia rozhodnutie 98/247 postihujúce po prvýkrát TKS, a to , cize v rámci pätrocnej premlcacej lehoty. 212 Zalobca podal 11. marca 1998 proti rozhodnutiu 98/247 zalobu a Súd prvého stupna vyhlásil rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, . Tento rozsudok bol predmetom odvolania, ktoré zalobca podal , a Súdny dvor toto odvolanie zamietol svojím rozsudkom ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaným v bode 27 vyssie, . 213 Treba uviest, ze premlcacia lehota po tom, co bola pozastavená pocas celého obdobia, v ktorom prebiehalo konanie rozhodnutiu 98/247, zacala opät plynút od 14. júla 1995 do , kedy bola znovu prerusená oznámením o výhradách adresovaným TKS v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu Rozhodnutia . 214 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze pri prijatí Rozhodnutia boli dodrzané pravidlá premlcania upravené v aktoch uvedených v bode 209 vyssie, ci uz je zaciatok premlcacej lehoty stanovený na 1. januára 1995 alebo na , a ze preto treba zamietnut zalobný dôvod smerujúci k zruseniu a vychádzajúci z premlcania stíhania. 7. O porusení práva na obhajobu 215 Zalobca uvádza porusenie práva na obhajobu, pricom tento dôvod sa delí na dve casti; prvá vychádza z nesprávnosti oznámenia o výhradách (deviaty zalobný dôvod smerujúci k zruseniu) a druhá z porusenia práva na prístup k spisu (ôsmy zalobný dôvod smerujúci k zruseniu). Tvrdenia úcastníkov konania 216 Zalobca po prvé tvrdí, ze Komisia az v Rozhodnutí po prvýkrát uvádza, ze prevod zodpovednosti nevyplýva z nástupníctva, ale výlucne z vyhlásenia z 23. júla 1997, a pokial ide o premlcanie porusenia, ze má "legitímny záujem urcit porusenie", co nebolo spomenuté ani v oznámení o výhradách, ani v skorsom konaní. 217 Tvrdí tiez, ze Komisia mu namiesto oznámenia o výhradách v správnej a riadnej forme zaslala "patchwork" rôznych dokumentov, zahrnajúci oznámenie o výhradách z roku 1997 a rôzne zoznamy doplnené útrzkovitými právnymi úvahami, z ktorých nebolo mozné vyvodit skutkové a právne tvrdenia, ktoré chcela Komisia zachovat, a body, vo vztahu ku ktorým zmenila svoje posúdenie po tom, co boli staré rozhodnutie a oznámenie o výhradách z roku 1997 kritizované a ciastocne zrusené Súdnym dvorom a Súdom prvého stupna. 218 Podla zalobcu technika odkazu pouzitá Komisiou a obzvlást vágna povaha právnej analýzy jej hlavných bodov neboli z formálneho hladiska dostatocné na to, aby umoznili riadne kontradiktórne konanie, a preto nemohli primeraným spôsobom pripravit prijatie Rozhodnutia. 219 Po druhé zalobca tvrdí, ze Komisia porusila jeho právo na prístup k spisu, kedze mu v rámci nahliadnutia do spisu vykonaného v priestoroch institúcie 24. apríla 2006 neumoznila nahliadnut do vsetkých dokumentov, ktoré mohli byt na jeho obhajobu uzitocné, a to z dôvodu, ze niektoré dokumenty údajne obsahovali obchodné tajomstvá. 220 Zalobca tvrdí, ze toto odmietnutie umoznit prístup k spisu nie je odôvodnené, uz len preto, ze islo o dokumenty, ktoré mali vsetky viac ako desat rokov a teda stratili svoj údajne dôverný charakter podla bodu 23 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podla clánkov 81 [ES] a 82 [ES], clánkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) c. 139/2004 (Ú. v. EÚ, C 325, 2005, s. 7) (dalej len "oznámenie z roku 2005"), a preto, ze Komisia nikdy nespecifikovala povahu obchodných tajomstiev, ktoré mohli obsahovat. Komisia tiez zo vseobecnejsieho hladiska porusila to, ze v rámci "konania o novom prijatí" mala prirodzene umoznit prístup k odpovediam na oznámenie o výhradách z roku 1997, ktoré uviedli ostatné dotknuté podniky. 221 Po tom, co 17. mája 2006 uplynula lehota na odpoved na posledné oznámenie o výhradách, mu údajne Komisia listom z poskytla prístup k urcitým pôvodne utajeným dokumentom. Toto opatrenie vsak nenapravilo porusenie práva TKS na obhajobu vzhladom na to, ze sa netýkalo vsetkých dokumentov, ktoré mohli byt uzitocné na obhajobu, a TKS nemal moznost vyuzit tieto dokumenty vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, cize jeho právo na obhajobu bolo porusené aj z tohto hladiska. Zalobca tvrdí, ze nemohol oznámit svoje stanovisko k dokumentom poskytnutým z dôvodu lehoty súcasne stanovenej na vypocúvanie. 222 Okrem toho tvrdenie Komisie, podla ktorého dokumenty, ktoré zalobca nemohol mat k dispozícii, nie sú relevantné, pretoze zalobca nepopieral skutkový stav, nemôze byt presvedcivé, kedze k poruseniu práva na obhajobu môze príst len za predpokladu, ze podnik má na svoju obhajobu v úmysle popriet skutkový stav. Z takýchto dokumentov by mohli vyplynút podklady týkajúce sa polahcujúcich okolností relevantných pri výpocte výsky pokuty alebo týkajúcich sa moznosti stíhat porusenie z hladiska premlcania. Kedze Komisia napokon tvrdí, ze zalobca mal poskytnút viac detailov o dokumentoch, ktoré nemohol mat k dispozícii, aby dostatocne odôvodnil svoju ziadost o prístup k týmto dokumentom, treba konstatovat protirecivost tohto tvrdenia, kedze zalobca nemohol uvedené dokumenty poznat. 223 Komisia navrhuje urcit, ze v tejto veci nedoslo k ziadnemu poruseniu práva na obhajobu. Posúdenie Súdom prvého stupna 224 Na úvod treba pripomenút, ze práve oznámenie o výhradách, na jednej strane, a prístup k spisu, na druhej strane, umoznujú podnikom, proti ktorým sa vedie vysetrovanie, oboznámit sa s dôkazmi, ktoré má k dispozícii Komisia, a poskytnút právam na obhajobu ich úplnú úcinnost (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 55). O obsahu oznámenia o výhradách z 5. apríla 2006 225 Podla judikatúry musí oznámenie o výhradách obsahovat opis výhrad vyjadrený hoci aj strucne, ale dostatocne jasne, aby umoznil dotknutým osobám skutocne sa oboznámit s konaním, ktoré im Komisia vytýka (rozsudok Mo Och Domsjö/Komisia, uz citovaný v bode 156 vyssie, bod 63). Dodrziavanie práva na obhajobu v konaní, ktoré môze viest k ulozeniu takých sankcií, ako je predmetná sankcia, si totiz vyzaduje, aby sa dotknutým podnikom a zdruzeniam podnikov uz v stádiu správneho konania umoznilo oznámit úcinným spôsobom ich stanovisko k existencii a relevantnosti skutocností, výhrad a okolností uvádzaných Komisiou (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 553). Táto poziadavka je dodrzaná, ak rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám iné porusenia, nez sú porusenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutocnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali moznost vyjadrit (rozsudok Súdneho dvora z , ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 94). Z toho vyplýva, ze Komisia môze pouzit len tie výhrady, v súvislosti s ktorými mali tieto osoby moznost oznámit svoje stanovisko (rozsudok Súdu prvého stupna z , CB a Europay/Komisia, T-39/92 a T-40/92, Zb. s. II-49, bod 47). 226 Zalobca tvrdí, ze oznámenie o výhradách z 5. apríla 2006 nezodpovedá vyssie uvedeným poziadavkám, a to z dvoch dôvodov. 227 Po prvé tvrdí, ze Komisia mu namiesto oznámenia o výhradách v správnej a riadnej forme zaslala "patchwork rôznych dokumentov", zahrnajúci oznámenie o výhradách z roku 1997 a rôzne zoznamy doplnené útrzkovitými právnymi úvahami, "z ktorých nebolo mozné vyvodit skutkové a právne tvrdenia, ktoré chcela Komisia zachovat, a body, vo vztahu ku ktorým zmenila svoje posúdenie po tom, co boli staré rozhodnutie a oznámenie o výhradách z roku 1997 kritizované a ciastocne zrusené Súdnym dvorom a Súdom prvého stupna". 228 Je nesporné, ze Komisia zaslala 5. apríla 2006 zalobcovi oznámenie o výhradách, ku ktorému boli pripojené oznámenie o výhradách z a jeho prílohy, rovnako ako úplný zoznam dokumentov zo starého konania a z "konania o novom prijatí", co nemozno hodnotit ako "patchwork rôznych dokumentov". 229 Zalobca vsak neuvádza ziadne ustanovenie právnej úpravy Spolocenstva zakazujúce uvedený postup Komisie, a okrem toho je tento postup vysvetlitelný osobitnými okolnostami tejto veci. 230 Súd prvého stupna po tom, co skonstatoval procesné pochybenia spocívajúce v porusení práva zalobcu na obhajobu, v rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, zrusil clánok 1 rozhodnutia 98/247 v casti, v ktorej pripísal TKS zodpovednost za porusenie clánku 65 UO, ktorého sa dopustil Thyssen, následne znízil pokutu TKS o výsku pokuty, ktorá mu bola ulozená z dôvodu porusenia zo strany Thyssen-u, a výsku pokuty, ktorá bola napokon ulozená TKS za jeho vlastné protisútazné správanie, stanovil na 4032000 eur. 231 Rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, potvrdený rozsudkom ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaným v bode 27 vyssie, na základe clánku 233 ES stanovil Komisii jedinú povinnost odstránit z aktu, ktorý má nahradit zrusený akt, skutocne konstatovanú nezákonnost (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 48). 232 V súlade s judikatúrou, podla ktorej konanie smerujúce k nahradeniu zruseného aktu musí v zásade znovu zacat presne v bode, v ktorom doslo k protiprávnosti (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 73), sa Komisia umiestnila do casového bodu, kedy TKS prevzal zodpovednost za porusujúce správanie Thyssen-u, 23. júla 1997, a zacala v konaní od tohto dátumu. 233 V rámci vykonania rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaného v bode 24 vyssie, potvrdeného rozsudkom ThyssenKrupp/Komisia, uz citovaným v bode 27 vyssie, Komisia 5. apríla 2006 zaslala zalobcovi nové oznámenie o výhradách, aby zaujal stanovisko, pokial ide o protisútazné správanie Thyssen-u. Vzhladom na totoznost skutkových a právnych okolností uvedeného správania vo vztahu k pôvodnému konaniu mohla Komisia zaclenit "staré výhrady" z roku 1997 do nového oznámenia o výhradách z roku 2006 ako jeho neoddelitelnú súcast. 234 Komisia v bode 16 oznámenia o výhradách z roku 2006 spresnuje: "Oznámenie o výhradách z roku 1997 vrátane príloh (I-V), ktoré bolo zaslané [Thyssen-u], je zreprodukované vo forme zoscanovaného originálu v prílohe 1 tohto oznámenia o výhradách a tvorí jeho neoddelitelnú súcast." 235 V tejto súvislosti je vhodné pripomenút, ze dodrziavanie práv na obhajobu si vyzaduje, aby sa dotknutému podniku umoznilo oznámit úcinným spôsobom svoje stanovisko k dokumentom, ktoré Komisia pouzila pri konstatovaniach, ktoré sú základom rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 25). V dôsledku toho sú dôkaznými prostriedkami pouzitelnými voci osobe, ktorej je oznámenie o výhradách urcené, v zásade len dokumenty, ktoré boli citované alebo spomenuté v oznámení o výhradách (rozsudky Súdu prvého stupna z , Shell/Komisia, [21]T-11/89, Zb. s. II-757, bod 55, a ICI/Komisia, T-13/89, Zb. s. II-1021, bod 34). 236 Komisia v oznámení o výhradách z roku 2006 predlozila výslovné právne úvahy o uplatnení clánku 65 UO napriek uplynutiu platnosti Zmluvy ESUO, ako aj zásadu lex mitior, a v bode 15 este spresnila: "1. Výhrady voci správaniu [Thyssen-u] sú zaslané výlucne TKS. 2. Vsetky údaje (napríklad pocet clenských státov ES) treba ponímat v historickom kontexte. 3. Bod 64 týkajúci sa uplatnitelnosti clánku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO treba vnímat v spojení s bodmi 26 a nasledujúcimi bodmi tohto oznámenia o výhradách. 4. Dátum oznámenia o výhradách, ako clen Komisie, ktorý v minulosti prijal v mene Komisie rozhodnutie, sú nahradené z dôvodu vydania tohto oznámenia o výhradách." 237 Za týchto okolností nemozno tvrdit, ako to robí zalobca bez podoprenia svojho tvrdenia, ze oznámenie o výhradách z roku 2006 neumoznovalo poznat skutkové a právne tvrdenia, ktoré Komisia chcela zachovat po rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, a rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie. Navyse zalobca pri zaujatí svojho stanoviska v odpovedi na oznámenie o výhradách nepoprel skutkové okolnosti a ich právne posúdenie, tak, ako boli vyjadrené v uvedenom oznámení. 238 Zalobca este tvrdí, ze oznámenie o výhradách z roku 2006 neumoznovalo odlísit konstatovania Súdneho dvora, ktoré mala Komisia v úmysle uznat, a ze Komisia vzhladom na to, ze tvrdila, ze nie je viazaná vsetkými konstatovaniami Súdneho dvora, mala a fortiori prijat zrozumitelné a jednotné oznámenie o výhradách. Súd prvého stupna usudzuje, ze tento dôvod okrem toho, ze má znovu nepresnú povahu, spocíva síce implicitne, no nevyhnutne na chybnom predpoklade zalobcu, podla ktorého Súdny dvor v rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, uz citovanom v bode 27 vyssie, rozhodol, ze TKS nemôze byt hmotne zodpovedný za konania Thyssen-u. Ako uz bolo uvedené, toto tvrdenie vychádza z chybného výkladu uvedeného rozsudku, konkrétnejsie jeho bodu 88. 239 Komisia ziadnym spôsobom netvrdila, ze nie je viazaná vsetkými konstatovaniami Súdneho dvora, a pri výkone rozhodnutí sudcu Spolocenstva adresovala zalobcovi nové oznámenie o výhradách s cielom zhromazdit jeho pripomienky k správaniu Thyssen-u, v ktorom jasne uviedla, ze usúdila, ze zalobca prostredníctvom vyhlásenia z 23. júla 1997 prevzal zodpovednost za správanie Thyssen-u. 240 Zalobca po druhé tvrdí, ze Komisia vlozila do Rozhodnutia "ako prekvapenie" nové právne tvrdenia. Podla neho Komisia az v Rozhodnutí po prvýkrát uviedla, ze prevod zodpovednosti nevyplýval z nástupníctva, ale výlucne z vyhlásenia z 23. júla 1997, a pokial ide o premlcanie porusenia, ze má "legitímny záujem urcit porusenie", co nebolo spomenuté ani v oznámení o výhradách z roku 2006, ani v skorsom konaní. 241 Pokial ide o odkaz na vyhlásenie z 23. júla 1997 ako základ pre pripísanie zodpovednosti za správanie Thyssen-u TKS, treba poukázat na jednej strane na to, ze rozhodnutie c. 98/247 uz odkazovalo na toto vyhlásenie o prevzatí zodpovednosti, co uviedol Súd prvého stupna v bodoch 59 az 62 rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaného v bode 24 vyssie, a na druhej strane na to, ze obsah oznámenia o výhradách z roku 2006, konkrétnejsie body 5, 7, 11 a 33 tohto oznámenia, nenecháva miesto ziadnym pochybnostiam o tejto otázke. 242 Pokial ide to, ze v Rozhodnutí je uvedené, ze Komisia má "legitímny záujem urcit porusenie", stací konstatovat, ze ide o súcast odpovede Komisie na tvrdenie zalobcu o protiprávnosti budúceho rozhodnutia z dôvodu porusenia pravidiel premlcania, uvedené v jeho odpovedi na oznámenie o výhradách. 243 V tejto súvislosti je vhodné pripomenút, ze podla judikatúry rozhodnutie nemusí byt nevyhnutne vernou kópiou oznámenia o výhradách (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, 209/78 az 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 68). Komisia totiz musí mat moznost zohladnit vo svojom rozhodnutí odpovede dotknutých podnikov na oznámenie o výhradách. V tomto ohlade musí mat moznost nielen prijat alebo odmietnut tvrdenia dotknutých podnikov, ale tiez pristúpit k svojej vlastnej analýze skutocností uvedených týmito podnikmi, a to bud aby upustila od výhrad, ktoré sa ukázu nedôvodné, alebo aby skutkovo a právne upravila alebo doplnila svoju argumentáciu na podporu výhrad, na ktorých trvá (rozsudok Súdneho dvora ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný v bode 225 vyssie, bod 92; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo , Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 az 48/73, 50/73, 54/73 az 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 437 a 438). Preto bude potrebné urcit porusenie práva na obhajobu len vtedy, ak konecné rozhodnutie pripisuje dotknutým podnikom iné porusenia ako tie, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách, alebo ak obsahuje odlisné skutkové okolnosti (rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný v bode 225 vyssie, bod 94; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok CB a Europay/Komisia, uz citovaný v bode 225 vyssie, body 49 az 52). O taký prípad nejde, ak sa tak ako v tejto veci údajné rozdiely medzi oznámením o výhradách a konecným rozhodnutím netýkajú iných správaní ako tých, ku ktorým sa dotknuté podniky uz vyjadrili, a ktoré teda nesúvisia so ziadnou novou výhradou (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 103). 244 Zalobca napokon v bode 63 repliky tvrdí, ze "dokonca aj otázka základu oprávnenia ostala v oznámení o výhradách a v [R]ozhodnutí bez odpovede alebo bola predmetom rôznych nejednotných a meniacich sa posúdení". Treba zdôraznit, ze okrem toho, ze toto tvrdenie si protirecí samo, protirecia mu aj obsah oznámenia o výhradách z roku 2006 (pozri body 19 a nasledujúce) a vlastné vyhlásenia zalobcu uvedené v inom bode tohto istého vyjadrenia (bod 27), podla ktorých Komisia "v oznámení o výhradách uviedla (CG) (bod 19 a nasledujúce), ze hmotnoprávnym základom je výlucne clánok 65 [UO] a nie Zmluva ES, a ze z procesnoprávneho hladiska sa uplatnuje výlucne nariadenie c. 1/2003". 245 Z toho vyplýva, ze prvú cast zalobného dôvodu týkajúceho sa porusenia práva na obhajobu, vychádzajúcu z nesprávnosti oznámenia o výhradách z 5. apríla 2006, treba zamietnut. O práve na prístup k spisu -- O prípustnosti 246 Podla clánku 27 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 majú dotknutí úcastníci "právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva". 247 Sudca Spolocenstva spresnil, ze cielom prístupu k spisu je najmä umoznit adresátom oznámenia o výhradách oboznámit sa s dôkaznými prvkami uvedenými v spise Komisie, aby sa na ich základe mohli úcinne vyjadrit k záverom, ku ktorým dospela Komisia vo svojom oznámení o výhradách. Z toho vyplýva, ze Komisia je povinná sprístupnit adresátom oznámenia o výhradách vsetky dokumenty, ktoré zhromazdila v priebehu vysetrovania, ci uz sú v ich prospech alebo v ich neprospech, avsak s výnimkou dokumentov, ktoré majú dôvernú povahu (rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, body 45 a 46). 248 Právo na prístup k spisu Komisie teda sleduje zabezpecenie úcinného výkonu práva na obhajobu (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C-51/92 P, Zb. s. I-4235, bod 76), pricom toto právo vyplýva zo základných zásad práva Spolocenstva a zároven je zakotvené v clánku 6 EDLP (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 316). 249 Na základe nemoznosti riadneho prístupu k spisu mozno rozhodnút o úplnom alebo ciastocnom zrusení rozhodnutia ukladajúceho podnikom pokuty za porusenia pravidiel hospodárskej sútaze len prostredníctvom urcenia toho, ze táto nemoznost riadneho prístupu k vysetrovaciemu spisu im zabránila oboznámit sa s dokumentmi, ktoré mohli byt uzitocné na ich obhajobu, a tým porusila ich právo na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 179 vyssie, bod 101). 250 V tejto veci zalobca uz v stádiu podania zaloby uviedol, ze Komisia porusila jeho právo na prístup k spisu tým, ze mu odmietla prístup ku vsetkým podkladom, ktoré mohli byt uzitocné na jeho obhajobu, a konkrétnejsie tým, ze mu odmietla oznámit odpovede na oznámenie o výhradách z roku 1997 poskytnuté inými podnikmi zúcastnenými na karteli (dalej len "staré odpovede"), pricom tieto dokumenty mohli byt uzitocné na jeho obhajobu. 251 Treba usúdit, ze zalobca týmto na rozdiel od tvrdení Komisie splnil poziadavky clánku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku, tak, ako ho vykladá judikatúra, podla ktorého musí zaloba vysvetlit, v com spocíva zalobný dôvod, na ktorom je zalozená, a jeho samotné abstraktné uvedenie teda nezodpovedá poziadavkám rokovacieho poriadku (rozsudky Viho/Komisia, uz citovaný v bode 156 vyssie, bod 68, a Mo och Domsjö/Komisia, uz citovaný v bode 156 vyssie, bod 333). 252 Informácie poskytnuté v zalobe boli dostatocne jasné a presné, kedze nebránili Komisii odpovedat na predlozené tvrdenia uz v stádiu vyjadrenia k zalobe a kedze umoznujú Súdu prvého stupna vykonávat svoju súdnu kontrolu. 253 Preto je potrebné vyhlásit zalobný dôvod za prípustný a skúmat jeho dôvodnost. -- O veci samej 254 Je nesporné, ze v období medzi tým, ako zalobca nahliadol do spisu v priestoroch Komisie 24. apríla 2006, a prijatím Rozhodnutia Komisia zalobcovi postupne dorucila rôzne dokumenty pochádzajúce od podnikov zúcastnených na karteli, ktorým boli v rozhodnutí 98/247 ulozené sankcie. 255 Úcastníci konania na pojednávaní vyjadrili súhlas so skutocnostou, ze zalobca dostal kópiu vsetkých odpovedí podnikov zúcastnených na karteli na oznámenie o výhradách z 24. apríla 1997, s výnimkou dokumentov uvedených v bodoch 9 a 10 odpovede Komisie na otázku Súdu prvého stupna, dorucených zalobcovi v neutajenej verzii (príloha S 2 zodpovedajúca stranám 2260 az 2262, 3108 az 3318, 5824 az 5836 a 5838 az 5842 spisu Komisie týkajúceho sa prvého správneho konania, dalej len "starý spis"). 256 Komisia po prvé uvádza, ze poskytla prístup ku vsetkým podkladom, ktorých sa týkala ziadost zalobcu, pokial tomu v súlade s oznámením z roku 2005 nebránili otázky dôvernosti spojené s ochranou obchodných tajomstiev dotknutých podnikov. 257 Oznámenie z roku 2005 spresnuje, ze spis Komisie môze obsahovat prístupné aj neprístupné dokumenty, pricom neprístupnost sa vztahuje okrem iného na dokumenty obsahujúce dve kategórie informácií, a to obchodné tajomstvá a ostatné dôverné informácie, ku ktorým môze byt prístup ciastocne alebo úplne obmedzený a ktoré sú definované v bodoch 18 a 19 uvedeného oznámenia. Bod 18 znie takto: "Kedze [Ak by -- neoficiálny preklad] odtajnenie informácií o obchodných aktivitách podniku... mohlo vyústit do vázneho poskodenia daného podniku, tvoria takéto informácie obchodné tajomstvá. Príklady informácií, ktoré môzu byt oznacené za obchodné tajomstvá, zahrnajú: technické a/alebo financné informácie týkajúce sa know-how podniku, metódy ohodnotenia nákladov, výrobné tajomstvá a postupy, zdroje dodávok, vyrobené a predané mnozstvá, podiely na trhu, zoznamy zákazníkov a distribútorov, marketingové plány, struktúra nákladov a cien a predajná stratégia." 258 Zalobca tvrdí, ze odmietnutie umoznit prístup k spisu nie je odôvodnené, uz len preto, lebo islo o dokumenty, ktoré mali vsetky viac ako desat rokov, a teda stratili svoj údajne dôverný charakter podla bodu 23 oznámenia z roku 2005, a preto, lebo Komisia nikdy nespecifikovala povahu obchodných tajomstiev, ktoré mohli obsahovat. 259 Uvedený bod 23 stanovuje: "Informácie týkajúce sa podniku, ale ktoré sú uz navonok známe (v prípade skupiny, mimo skupiny) alebo mimo zdruzenia, ktorému boli podnikom oznámené, nebudú normálne povazované za dôverné. Informácia, ktorá stratila svoj obchodný význam, napríklad uplynutím casu, nemôze byt viac povazovaná za dôvernú. Ako vseobecné pravidlo platí, ze Komisia nepovazuje [Vo vseobecnosti Komisia predpokladá, ze -- neoficiálny preklad] informácie týkajúce sa údajov o obrate, predaji a podiele na trhu a podobné informácie, ktoré sú starsie ako 5 rokov, [nie sú -- neoficiálny preklad]... dôverné." 260 Vzhladom na prílohu S 2 odpovede Komisie na otázku Súdu prvého stupna treba poukázat na to, ze informácie, ktoré boli zneprístupnené v neutajenej verzii, dorucenej zalobcovi, nepatria a priori do kategórie definovanej v poslednej vete bodu 23 oznámenia z roku 2005, kedze pojmy "vo vseobecnosti" a "predpokladá" obsiahnuté v uvedenej vete vylucujú akúkolvek automatickost pri posúdení dokumentu, ktorý má viac ako pät rokov. 261 Ako uvádza Komisia bez toho, aby jej zalobca odporoval, na stranách 3108 az 3318 starého spisu boli zaciernené len niektoré císelné údaje súvisiace s obchodnou politikou spolocnosti, týkajúce sa napríklad údajov o cenách alebo o nákladoch, o ziskových marziach, alebo zdroj urcitých císelných údajov. Zalobca napokon nepopiera, ze spis, ku ktorému mal 24. apríla 2006 prístup v priestoroch Komisie, uz obsahoval strany 5914 az 5922, ktoré reprodukovali odpoved predmetného podniku na oznámenie o výhradách z roku 1997. Posledné uvedené strany boli znovu odoslané zalobcovi (pozri prílohu KB 8 vyjadrenia k zalobe zodpovedajúcu listu, ktorý Komisia adresovala zalobcovi ). 262 Na stranách 2260 az 2262 starého spisu, ktoré sa týkajú rôznych faktúr vydaných spolocnostou ALZ NV, boli zaciernené len údaje umoznujúce identifikovat zákazníka. Napokon, pokial ide o strany 5824 az 5836 a 5838 az 5842 starého spisu, treba najprv uviest, ze strany 5838 az 5842 sú len reprodukciou urcitých castí strán 5824 az 5836. Na posledných uvedených stranách boli okrem totoznosti urcitých zákazníkov a dátumu zodpovedajúceho listu zaciernené len údaje umoznujúce oboznámit sa so systémom tarifikácie, ktorý spolocnost Avesta Sheffield (teraz Outokumpu) este stále uplatnovala v roku 2006, a s existenciou výnimiek pre urcitých zákazníkov (pozri prílohu KB 8 vyjadrenia k zalobe zodpovedajúcu listu, ktorý Komisia adresovala zalobcovi 8. augusta 2006). 263 Okrem toho na to, aby mohla Komisia vyvázit na jednej strane potrebu zachovat právo úcastníkov konania na obhajobu prostredníctvom co najrozsiahlejsieho prístupu k spisu a na druhej strane úsilie chránit dôverné informácie iných úcastníkov konania alebo tretích osôb, musia títo úcastníci konania a tieto tretie osoby poskytnút Komisii vsetky uzitocné podklady. 264 V tejto súvislosti znie bod 47 oznámenia z roku 2005 takto: "Ak sa strana domnieva, ze po získaní prístupu k dokumentácii potrebuje na svoju obhajobu poznat konkrétne neprístupné informácie, môze s týmto cielom Komisii predlozit odôvodnenú ziadost. Ak generálne riaditelstvo pre hospodársku sútaz neschváli ziadost a ak s tým strana nesúhlasí, vec bude riesit vysetrovatel v súlade s uplatnitelnou pôsobnostou vysetrovatelov." 265 Je nesporné, ze Komisia po odpovedi zalobcu na oznámenie o výhradách uvádzajúcej porusenie práva na obhajobu z dôvodu nemoznosti prístupu k starým odpovediam v celom rozsahu listom z 20. júna 2006 vyzvala zalobcu, aby v súlade s bodom 47 oznámenia z roku 2005 predlozil odôvodnenú ziadost "uvádzajúcu, z akého dôvodu sú neprístupné informácie v tomto prípade potrebné na [jeho] obhajobu." 266 Zalobca vo svojej odpovedi z 29. júna 2006 prostredníctvom svojich poradcov uviedol, ze "za nadbytocné povazuje podanie novej alebo doplnujúcej ziadosti o prístup k spisu a uvedenie, z akého dôvodu mu majú byt sprístupnené alebo môzu byt na jeho obhajobu uzitocné urcité podklady, ktoré boli doteraz odmietnuté". Pripomenul, ze tieto informácie uz nebolo mozné povazovat za dôverné, uz len z dôvodu uplynutého casu, a uviedol, ze relevantnost týchto informácií vo vztahu k jeho obhajobe vyplýva zo skutocnosti, ze "dotknuté podniky pocas prvého konania pouzili tieto pripomienky na svoju obhajobu vo veci samej proti skutkovým okolnostiam, ktoré sú mu teraz vytýkané". Zalobca v podstate zachoval toto stanovisko vo svojich listoch z 5. a , ako aj v liste z . 267 Treba konstatovat, ze táto odpoved vseobecnej povahy, bez detailov k jednotlivým dokumentom, nezodpovedá odôvodnenej ziadosti a neodpovedá na otázku Komisie o zjavnej relevantnosti neprístupných informácií vo vztahu k obhajobe samotného zalobcu v specifickom kontexte správneho konania, v ktorom mal zalobca, jediný podnik, na ktorý sa uvedené konanie vztahovalo, predlozit svoje pripomienky k protisútazným konaniam Thyssen-u. 268 Zalobca v odpovedi na otázku polozenú pojendnávaní Súdom prvého stupna, týkajúcu sa existencie odôvodnenej ziadosti o prístup podanej po nahliadnutí do spisu, odkázal na svoj list z 5. júla 2006, uz uvedený vyssie, a na list z adresovaný vysetrovatelovi, ktorý pocas pojednávania nebol predlozený a ktorého ústna rekonstrukcia neumoznuje dospiet k záveru o existencii odôvodnenej ziadosti v zmysle bodu 47 oznámenia z roku 2005. 269 Treba este zdôraznit, ze v súlade s judikatúrou a s clánkom 17 oznámenia z roku 2005 mal zalobca prístup k neutajenej verzii predmetných dokumentov. Zalobca ani netvrdí, ani a fortiori nepreukazuje, ze táto verzia uvedených dokumentov bola vypracovaná tak, ze mu neumoznovala urcit, ci mozu byt vymazané informácie uzitocné vo vztahu k jeho obhajobe a teda ci existujú dostatocné dôvody na to, aby Komisiu pozadal o poskytnutie prístupu k informáciám vyhláseným za dôverné (pozri bod 38 oznámenia z roku 2005). Navyse z listu Komisie adresovanej zalobcovi 8. augusta 2006, v ktorom Komisia vysvetluje svoje stanovisko k dôvernosti predmetných dokumentov vo vztahu k povahe informácií, ktoré sú v nich obsiahnuté, vyplýva, ze zalobca dostal dva listy od spolocnosti Arcelor, s dátumami a , v ktorých sú uvedené dôvody, pre ktoré strany 2260 az 2262 a 3108 az 3318 starého spisu musia ostat dôverné. 270 Za týchto okolností nemozno povazovat odmietnutie Komisie odhalit zalobcovi predmetné dokumenty v celom rozsahu z dôvodu dôvernosti za neopodstatnené. 271 Po druhé Komisia tvrdí, ze v kazdom prípade nemozno urcit porusenie práva zalobcu na obhajobu, pretoze zalobca nemá "právny záujem" na prístupe k spisu, kedze uznal skutkový stav a jeho právne posúdenie a kedze casti starých odpovedí, ku ktorým nedostal prístup, neobsahujú dôkazné prostriedky ani v jeho prospech, ani v jeho neprospech. 272 Zalobca v odpovedi na toto tvrdenie uvádza, ze "k poruseniu práva na obhajobu môze príst nielen vtedy, ak má podnik na svoju obhajobu v úmysle popriet skutkový stav, ale aj vtedy, ak z takýchto dokumentov môzu vyplynút polahcujúce okolnosti relevantné pri výpocte výsky pokuty alebo týkajúce sa moznosti stíhat porusenie z hladiska premlcania". 273 Treba konstatovat, ze zalobca sa obmedzuje na formuláciu vyhlásenia vseobecnej povahy o obsahu pojmu porusenie práva na obhajobu, podla ktorého ciastocne sprístupnené dokumenty môzu byt uzitocné na jeho obranu vzhladom na to, ze obsahujú dôkazné prostriedky v jeho prospech. Neuvádza a ani a fortiori nepreukazuje, ze mu Komisia pocas správneho konania neposkytla uvedené dokumenty pouzité v Rozhodnutí v jeho neprospech. 274 Pokial ide o neposkytnutie dokumentu v prospech podniku, musí dotknutý podnik iba preukázat, ze jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvnit priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Postacuje, aby podnik preukázal, ze uvedený dokument v jeho prospech mohol pouzit na svoju obranu v tom zmysle, ze ak by mal moznost vyuzit ho pocas správneho konania, mohol by sa dovolávat okolností, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto stádiu, a teda by mal moznost nejakým spôsobom ovplyvnit posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmensom co sa týka závaznosti a trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výsky pokuty. V tomto kontexte je mozné eventualitu, ze nesprístupnený dokument mohol mat vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, preukázat iba po predbeznom skúmaní urcitých dôkazných prostriedkov, z ktorého vyplynie, ze nesprístupnené dokumenty mohli mat -- vzhladom na tieto dôkazné prostriedky -- význam, ktorý nemozno opomenút (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 179 vyssie, body 74 az 76). 275 Zalobca pritom v spojitosti s dokumentmi, ku ktorým mu bol ciastocne odmietnutý prístup, a výskou pokuty alebo otázkou premlcania neformuluje ziadne konkrétne a presné tvrdenie, pokial ide o porusenie jeho práva na obhajobu v tomto prípade. 276 Táto vseobecná argumentácia nemá takú povahu, aby dokázala existenciu porusenia práva na obhajobu, ktorá sa musí posúdit v závislosti od osobitných okolností kazdého prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, [22]T-38/02, Zb. s. II-4407, bod 69). 277 Nadbytocne sa dodáva, ze eventualita, ze dokumenty nesprístupnené Komisiou v celom rozsahu mohli mat vplyv na priebeh konania a obsah Rozhodnutia, sa zdá byt úplne hypotetická. 278 Treba pripomenút, ze Komisia sa na to, aby pripísala TKS zodpovednost za porusenie, ktorého sa dopustil Thyssen, a aby mu z tohto dôvodu ulozila v Rozhodnutí pokutu 3168000 eur, platne oprela o vyhlásenie z 23 júla 1997. Uz bolo uvedené, ze Komisia týmto neporusila pravidlá premlcania, a zneprístupnené informácie týkajúce sa císelných údajov a názvu podnikov sa vzhladom na právnu otázku spochybnujúcu len situáciu zalobcu zdajú úplne nerelevantné. 279 Pokial ide o výsku pokuty a súvisiace posúdenie závaznosti a trvania porusenia Komisiou, treba uviest, ze Komisia usúdila, ze dohody alebo zosúladené postupy, ktorých predmetom bolo jednotné zvýsenie zlozky ceny, predstavujú závazné porusenie, a ze toto nezákonné zosúladenie sa zacalo stretnutím v Madride 1993 a skoncilo 31. decembra 1994, co predstavuje obdobie porusovania trvajúce viac ako rok (odôvodnenia c. 171 a 173 Rozhodnutia). 280 Komisia sa na to, aby dospela k tomuto záveru, oprela najmä o vyhlásenia podnikov zúcastnených na karteli zhromazdené v priebehu vysetrovania v rámci prvého správneho konania a o vyhlásenia zalobcu, ktorý uznal vecnú správnost skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách z roku 1997. Zalobca vo svojej odpovedi zo 17. mája 2006 na oznámenie o výhradách z znovu nepoprel skutkové okolnosti uvedené v tomto oznámení. Za týchto okolností nemozno platne tvrdit, ze dokumenty, ktoré neboli sprístupnené v celom rozsahu, mohli mat význam, ktorý nemal byt opomenutý, pokial ide o posúdenie závaznosti a trvania dotknutého porusovania Komisiou v zmysle judikatúry uvedenej v bode 274 vyssie. 281 Okrem toho treba pripomenút, ze z ustálenej judikatúry vyplýva, ze pokial Komisia v oznámení o výhradách výslovne uvedie, ze bude skúmat, ci je vhodné ulozit dotknutým podnikom pokuty, a pokial uvedie hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môzu spôsobit pokutu, akými sú závaznost a trvanie predpokladaného porusenia a skutocnost, ze toto porusenie bolo vykonané úmyselne alebo z nedbanlivosti, splna si svoju povinnost dodrzat právo podnikov byt vypocutý. Komisia im týmto dáva potrebné podklady na ich obhajobu nielen proti urceniu porusenia, ale aj proti ulozeniu pokuty (rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, [23]T-23/99, Zb. s. II-1705, bod 199; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo , Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 21). 282 Z toho vyplýva, ze pokial ide o stanovenie výsky pokút, právo dotknutých podnikov na obhajobu je pred Komisiou zabezpecené prostredníctvom moznosti vyjadrit pripomienky k trvaniu, závaznosti a protisútaznej povahe vytýkaných skutocností. Podniky majú okrem toho dodatocnú záruku, pokial ide o stanovenie výsky pokút, kedze Súd prvého stupna vykonáva pri rozhodovaní neobmedzenú právomoc a podla clánku 17 nariadenia c. 17 môze najmä zrusit alebo znízit pokutu (rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T-83/91, Zb. s. II-755, bod 235, a LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v bode 281 vyssie, bod 200). 283 Je nepopieratelné, ze Komisia v oznámení o výhradách z roku 2006 a v jeho prílohách uviedla hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môzu spôsobit pokutu, akými sú závaznost a trvanie predpokladaného porusenia. 284 Z toho vyplýva, ze druhú cast zalobného dôvodu týkajúceho sa porusenia práva na obhajobu, vychádzajúcu z porusenia práva na prístup k spisu, treba vylúcit. 285 Zalobca napokon tvrdí, ze Komisia mu listom z 8. augusta 2006 poskytla prístup k urcitým pôvodne utajeným dokumentom, ale ze nemal moznost vyuzit tieto dokumenty vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, cize jeho právo na obhajobu bolo porusené aj z tohto hladiska. 286 Je vhodné pripomenút, ze podla clánku 27 nariadenia c. 1/2003 musí Komisia "pred prijatím rozhodnutí podla clánkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 uvedeného nariadenia" poskytnút podnikom a zdruzeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie, moznost oznámit svoje stanovisko k jej výhradám. 287 Komisia teda na to, aby dodrziavala právo podnikov na obhajobu, musí pred prijatím uvedených rozhodnutí poskytnút dotknutým úcastníkom konania právo byt vypocutý, co vo vztahu k zalobcovi v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu Rozhodnutia, urobila. 288 Je nesporné, ze po tom, co bolo 5. apríla 2006 zalobcovi dorucené oznámenie o výhradách a po tom, co zalobca nahliadol do spisu Komisie v jej priestoroch, mohol zalobca uviest svoje stanovisko vo svojej odpovedi zo na uvedené oznámenie. 289 Komisia síce po tejto odpovedi s cielom vyhoviet ziadosti zalobcu o poskytnutie vsetkých odpovedí podnikov zúcastnených na karteli na oznámenie o výhradách z roku 1997 opakovane dorucila zalobcovi dokumenty po tom, co posúdila ich dôvernost vo vztahu k ochrane obchodných tajomstiev, nijako vsak nezmenila výhrady uvedené v oznámení z 5. apríla 2006. Treba zdôraznit, ze zalobca netvrdí a ani a fortiori nepreukazuje, ze Rozhodnutie uvádza v jeho neprospech iné porusenie ako to, ktoré je uvedené je uvedené v opise výhrad, alebo skutocnosti, ku ktorým nemal prílezitost vyjadrit sa. 290 Zalobca navyse nepopiera, ze 8. augusta 2006 dostal pri prílezitosti dorucenia nových dokumentov moznost písomne oznámit svoje stanovisko v lehote jedného mesiaca s cielom prípadného doplnenia jeho odpovede na oznámenie o výhradách, co neurobil. 291 Zalobca vo svojom liste z 23. augusta 2006 odpovedal, ze "uz nemá moznost v potrebnom case skúmat doplnujúce dokumenty a úcinne oznámit svoje stanovisko k týmto dokumentom", a to vzhladom na potrebnú prípravu na vypocúvanie stanovené na blízky dátum . 292 Toto tvrdenie je prebraté do písomností zalobcu, ale vzhladom na okolnosti veci sa nijako nezdá odôvodnené. Treba pripomenút, ze oznámenie o výhradách existovalo uz od 5. apríla 2006 a opieralo sa o skutkové okolnosti uvedené v predchádzajúcom opise výhrad z roku 1997, ktorý bol zalobcovi dokonale známy. Tvrdenie zalobcu, ze pocas posledných piatich týzdnov pred vypocúvaním (cize od 8. augusta so ) bolo prenho nemozné pripravit sa na vypocúvanie, ktoré bolo napokon stanovené uz od , a pripravit pripomienky k niekolkým dokumentom, ktoré mu boli dorucené, predstavuje, ako správne zdôraznuje Komisia, len zámienku. 293 Zalobca okrem toho vo svojom liste z 23. augusta 2006 vyjadril svoj "súhlas s tým, aby sa konalo vypocúvanie, ktoré mu bolo umoznené, na základe súcasného stavu prístupu k spisu, aby sa tak zabránilo procesným omeskaniam" Ak by sa po vypocúvaní malo v konaní pokracovat, uviedol, ze bude prípadne ziadat "o prílezitost písomne predlozit doplnujúce dôvody obhajoby". Treba konstatovat, ze zalobca svoju odpoved na oznámenie o výhradách po vypocúvaní nedoplnil, a to ani po doplnujúcom prístupe k spisu, ktorý mu bol umoznený . 294 Z predchádzajúcich úvah ako celku vyplýva, ze zalobný dôvod vychádzajúci z porusenia práva zalobcu na obhajobu treba zamietnut v celom rozsahu. 8. O spolupráci zalobcu Tvrdenia úcastníkov konania 295 Subsidiárne zalobca v rámci desiateho zalobného dôvodu tvrdí, ze výska pokuty bola vypocítaná chybným spôsobom, kedze Komisia nezohladnila skutocnost, ze nepoprel existenciu porusenia ako celku. Táto druhá spolupráca TKS mala viest k väcsiemu znízeniu pokuty ako znízenie o 20%, ktoré uz bolo priznané na základe bodu D oznámenia Komisie o oslobodení od pokút alebo o znízení ich výsky v kartelových prípadoch [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES, C 207, 1996, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci"), kedze umoznila potvrdit skutkové okolnosti ako celok, ako aj ich posúdenie ako porusenie clánku 65 ods. 1 UO. 296 Komisia podla zalobcu odmietla akékolvek znízenie, poukazujúc na pripomienky zalobcu o platnosti právneho základu ulozenej sankcie, co je úplne nerelevantné vzhladom na samostatnost dotknutých problematík. Dôkaz porusenia nebol týmito konkrétnymi pripomienkami TKS ziadnym spôsobom stazený. 297 Komisia navrhuje tento zalobný dôvod zamietnut. Posúdenie Súdom prvého stupna 298 Je vhodné pripomenút, ze má sirokú právomoc volnej úvahy, pokial ide o metódu výpoctu pokút, a v tejto súvislosti môze zohladnit viacero prvkov, ku ktorým patrí aj spolupráca dotknutých podnikov pocas vysetrovania vedeného sluzbami tejto institúcie. Komisia v tejto súvislosti disponuje sirokou mierou volnej úvahy pri posúdení kvality a uzitocnosti spolupráce poskytnutej podnikom, okrem iného v porovnaní s príspevkami iných podnikov (rozsudok SGL Carbon/Komisia, uz citovaný v bode 224 vyssie, body 81 a 88). 299 Komisia v oznámení o spolupráci spresnila podmienky, za ktorých môzu byt podniky, ktoré s nou v priebehu jej vysetrovania kartelu spolupracujú, oslobodené od pokuty alebo im môze byt znízená výska pokuty, ktorú by inak museli zaplatit (pozri bod A ods. 3 oznámenia o spolupráci). 300 Bod D oznámenia o spolupráci stanovuje: "1. Ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené vsetky podmienky uvedené pod [bodmi] B a C, poskytne sa mu znízenie od 10 do 50% sumy pokuty, ktorá by mu bola ulozená, ak by nespolupracoval. 2. Môze íst najmä o prípady, ak: -- pred zaslaním oznámenia o výhradách podnik poskytne Komisii informácie, dokumenty alebo iné dôkazy, ktoré prispievajú k potvrdeniu existencie porusenia, -- po dorucení oznámenia o výhradách podnik informuje Komisiu, ze nepopiera vecnú správnost skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia." [neoficiálny preklad] 301 Komisia v rozhodnutí 98/247 priznala TKS na základe bodu D oznámenia o spolupráci znízenie výsky pokuty o 10% z dôvodu, ze uznal vecnú správnost skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách z roku 1997. Komisia predtým priznala iným dvom podnikom zúcastneným na karteli znízenie o 40% a uvedenú sadzbu 10% odôvodnila tak, ze vyhlásenia TKS a jeho odpoved na oznámenie o výhradách po prvé nepriniesli ziadny nový prvok a po druhé obsahovali popretie existencie porusenia. 302 V rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, Súd prvého stupna prehodnotil prvú cast tohto posúdenia (body 232 az 248 rozsudku) a v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci priznal TKS znízenie výsky pokuty o 20%. 303 Komisia v tejto veci pripomína, ze toto konanie znovu zacína v bode predchádzajúceho konania, v ktorom doslo k procesnému pochybeniu, a ze TKS v uvedenom konaní prispel k vysvetleniu skutkových okolností týkajúcich sa Thyssen-u, co vzhladom na riesenie prijaté Súdom prvého stupna rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, uz citovanom v bode 24 vyssie, odôvodnuje znízenie pokuty o 20% na základe bodu D oznámenia o spolupráci (odôvodnenia c. 179 a 182 Rozhodnutia). 304 Zalobca popiera toto císelné posúdenie a tvrdí, ze vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách z roku 2006 nepoprel skutkové okolnosti a hlavne ani právne posúdenie porusenia clánku 65 ods. 1 UO. Spresnuje, ze faktory, ktoré viedli k znízeniu 20%, ostali platné, a ze sa k nim pridala skutocnost, ze v "konaní novom prijatí" nepoprel porusenie clánku 65 ods. 1 UO a naopak ho výslovne pripustil, co malo Komisiu viest k tomu, aby mu priznala vyssie znízenie pokuty ako znízenie o 20% priznané v Rozhodnutí. 305 Túto argumentáciu zalobcu nemozno prijat vzhladom na analýzu odpovede na oznámenie o výhradách z roku 2006 ako celku, ako aj konkrétnejsie vzhladom na bod 75 tejto odpovede. 306 Bod 75 odpovede na oznámenie o výhradách z roku 2006 znie takto: "TKS výslovne vyhlasuje, ze nepopiera skutkové okolnosti vytýkané v oznámení o výhradách, týkajúce sa obdobia od roku 1993 do januára 1998, a ze nepopreté skutkové okolnosti predstavovali porusenie clánku 65 ods. 1 UO." 307 Treba konstatovat, ze ide o neosobnú, abstraktnú a neurcitú formuláciu, ktorá neumoznuje spresnit, voci komu mozno urcit porusenie, a ci to este v case odpovede na oznámenie o výhradách z roku 2006 bolo právne mozné. Okrem toho ze zalobca neodkazuje na obdobie rokov 1993/1994, co je jediné obdobie, na ktoré sa vztahovalo oznámenie o výhradách, a netvrdí výslovne a jasne, ze predmetné skutkové okolnosti predstavujú porusenie, za ktoré je zodpovedný. 308 Naopak body odpovede na oznámenie o výhradách z roku 2006 predchádzajúce jej bodu 75 (pozri bod 306 vyssie) ako celok jednoznacne ukazujú, ze zalobca popiera akúkolvek moznost Komisie uplatnit v tomto prípade clánok 65 ods. 1 UO a pripísat mu správanie Thyssen-u. 309 Treba vsak uviest, ze na to, aby bolo podniku priznané znízenie na základe spolupráce, musí správanie predmetného podniku ulahcit úlohu Komisie spocívajúcu v urcení a potrestaní porusení pravidiel hospodárskej sútaze Spolocenstva (pozri rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mayr-Melnhof/Komisia, [24]T-347/94, Zb. s. II-1751, body 309 a 332) a prinálezí Komisii, aby v kazdom individuálnom prípade posúdila, ci jej uvedené správanie skutocne ulahcilo prácu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna z , Corus UK/Komisia, T-48/00, Zb. s. II-2325, bod 193, a zo , Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T-259/02 az T-264/02 a T-271/02, Zb. s. II-5169, bod 559, v súcasnosti napadnutý odvolaním). 310 Tvrdenie zalobcu, podla ktorého "nepopreté skutkové okolnosti predstavovali porusenie clánku 65 ods. 1 UO", nebolo za okolností veci pripomenutých v bode 308 vyssie Komisii nijako uzitocné. 311 Okrem toho treba pripomenút, ze z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ze znízenie na základe oznámenia o spolupráci môze byt odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a vseobecnejsie správanie dotknutého podniku môzu byt v danej súvislosti posúdené tak, ze preukazujú skutocného ducha spolupráce z jeho strany (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P s C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 395, a z , SGL Carbon/Komisia, uz citovaný v bode 81 vyssie, bod 68). 312 Zalobca vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách z roku 2006 najprv energicky popieral moznost Komisie uplatnit v tomto prípade clánok 65 ods. 1 UO a pripísat mu zodpovednost za porusenie tohto clánku, pricom po prvýkrát od zacatia pôvodného konania poprel akúkolvek platnost vyhlásenia z 23. júla 1997, potom in fine dodal vyhlásenie, ktoré malo preukázat jeho spoluprácu, no v skutocnosti je vnútorne neurcité a zavádzajúce. 313 Toto správanie zalobcu odrázajúce stratégiu, ktorá sleduje spojenie protichodných cielov, nemozno posúdit tak, ze preukazuje skutocného ducha spolupráce z jeho strany. 314 Za týchto okolností Komisia oprávnene usúdila, ze vyhlásenie zalobcu obsiahnuté v bode 75 odpovede na oznámenie o výhradách z roku 2006 neodôvodnuje znízenie pokuty viac ako o 20% ci uz na základe bodu D oznámenia o spolupráci alebo akejkolvek inej polahcujúcej okolnosti. 315 Z toho vyplýva, ze tento zalobný dôvod sa musí zamietnut. 316 Zo vsetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, ze zalobu treba zamietnut v celom rozsahu. O trovách 317 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom, ktorý podala Komisia. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (piata komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. ThyssenKrupp Stainless AG je povinný nahradit trovy konania. Vilaras Prek Ciuca Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 1. júla 2009. Podpisy Obsah Právny rámec 1. Ustanovenia Zmluvy ESUO 2. Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so zálezitostami týkajúcimi sa hospodárskej sútaze vyplývajúcimi zo skoncenia platnosti Zmluvy ESUO 3. Ustanovenia nariadenia (ES) c. 1/2003 Skutkové okolnosti Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav 1. O existencii údajne novej a oneskorenej argumentácie Komisie 2. O právomoci Komisie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O právnom základe Rozhodnutia O právomoci Komisie urcit a sankcionovat porusenie clánku 65 ods. 1 UO po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO na základe nariadenia c. 1/2003 3. O právnej sile rozhodnutej veci a o platnosti vyhlásenia z 23. júla 1997 Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O dosahu rozsudku Súdu prvého stupna Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia O dosahu rozsudku Súdneho dvora ThyssenKrupp/Komisia O úcinkoch právnej sily rozhodnutej veci 4. O porusení "zásady presnosti" Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O prípustnosti zalobného dôvodu O veci samej 5. O porusení zásady ne bis in idem Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 6. O premlcaní Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 7. O porusení práva na obhajobu Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O obsahu oznámenia o výhradách z 5. apríla 2006 O práve na prístup k spisu -- O prípustnosti -- O veci samej 8. O spolupráci zalobcu Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O trovách __________________________________________________________________ ( [25]*1 ) Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXazSzTk/L96411-1714TMP.html#t-ECRT12009SKA.0700231801-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2002:152:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:100:TOC 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0093&locale=SK 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:123:TOC 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0269&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0120&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0006&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0025&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0119&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996T?0042&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0027&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0224&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0234&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992T?0102&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0352&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0325&locale=SK 19. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1978:094:TOC 20. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1974:319:TOC 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0011&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0038&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0023&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0347&locale=SK 25. file:///tmp/lynxXXXXazSzTk/L96411-1714TMP.html#c-ECRT12009SKA.0700231801-E0001