Vec C-441/07 P Európska komisia proti Alrosa Company Ltd "Odvolanie - Dominantné postavenie - Nariadenie (ES) c. 1/2003 - Svetový trh so surovými diamantmi - Individuálne záväzky prijaté spolocnostou, ktoré sa týkajú ukoncenia jej nákupov surových diamantov od inej spolocnosti - Rozhodnutie, ktorým sa individuálne záväzky prijaté spolocnostou vyhlasujú za záväzné a ktorým sa ukoncuje konanie" Abstrakt rozsudku 1. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Ukoncenie porusovaní - Právomoc Komisie - Opatrenia na nápravu a záväzky - Dodrziavanie zásady proporcionality - Súdne preskúmanie - Rozsah (Nariadenie Rady c. 1/2003, clánky 7 a 9) 2. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Ukoncenie porusovaní - Právomoc Komisie - Záväzky - Miera volnej úvahy - Dodrziavanie zásady proporcionality - Súdne preskúmanie - Rozsah (Nariadenie Rady c. 1/2003, clánok 9) 3. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Ukoncenie porusovaní - Právomoc Komisie - Opatrenia na nápravu a záväzky - Pojem príslusná strana - Práva príslusných strán a dotknutých tretích osôb (Clánky 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady c. 1/2003, clánky 7, 9 a clánok 27 ods. 2) 1. Clánky 7 a 9 nariadenia c. 1/2003 sledujú dva rozdielne ciele, z ktorých jeden sa týka ukoncenia zisteného protiprávneho konania a druhý reakcie na obavy Komisie vyplývajúce z jej predbezného posúdenia. Specifické crty mechanizmov stanovených v týchto clánkoch a spôsoby konania, ktoré toto nariadenie ponúka podla kazdého z týchto ustanovení, sa lísia, co znamená, ze povinnost zaistit dodrziavanie zásady proporcionality, ktorá prinálezí Komisii, má rozdielny dosah a obsah podla toho, ci je posudzovaná v rámci jedného, alebo druhého z týchto clánkov. Clánok 7 nariadenia c. 1/2003 uvádza výslovne dosah pouzitia zásady proporcionality v situáciách, ktoré patria do jeho pôsobnosti. Podla clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 totiz Komisia môze príslusným podnikom ulozit akékolvek strukturálne nápravné opatrenia alebo nápravné opatrenia, ktoré sú primerané spáchanému poruseniu a nevyhnutné na jeho úcinné ukoncenie. Naproti tomu clánok 9 nariadenia c. 1/2003 iba stanovuje, ze v rámci konania zacatého na základe tohto ustanovenia, ako vyplýva aj z odôvodnenia. c. 13 uvedeného nariadenia, nemá Komisia povinnost kvalifikovat a konstatovat porusenie, pretoze jej úloha sa obmedzuje na preskúmanie a prípadné prijatie záväzkov ponúknutých príslusnými podnikmi s ohladom na problémy, ktoré identifikovala vo svojom predbeznom posúdení, a s ohladom na ciele, ktoré sleduje. Vykonanie zásady proporcionality Komisiou v kontexte clánku 9 nariadenia c. 1/2003 sa obmedzuje na overenie, ci dotknuté záväzky reagujú na obavy, o ktorých informovala príslusné podniky, a ci tieto podniky neponúkli menej obmedzujúce záväzky reagujúce na jej obavy rovnako vhodným spôsobom. Pri vykonávaní tohto overenia vsak Komisia musí zohladnovat záujmy tretích strán. Súdne preskúmavanie sa týka iba otázky, ci bolo posúdenie vykonané Komisiou zjavne nesprávne. Nic preto neodôvodnuje, aby opatrenie, ktoré by mohlo byt ulozené v rámci clánku 7 nariadenia c. 1/2003, muselo slúzit ako referencný základ na úcely posúdenia dosahu záväzkov prijatých na základe clánku 9 tohto nariadenia a aby vsetko, co ide nad rámec uvedeného opatrenia, muselo byt automaticky povazované za neprimerané. Aj ked teda kazdé z rozhodnutí prijatých na základe týchto dvoch ustanovení podlieha zásade proporcionality, pouzitie tejto zásady sa lísi podla toho, ci ide o prvé, alebo druhé z týchto ustanovení. Podniky, ktoré ponúkajú záväzky na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003, vedome súhlasia s tým, ze ich ústupky môzu íst nad rámec toho, co by im mohla ulozit samotná Komisia v rozhodnutí, ktoré prijíma v súlade s clánkom 7 tohto nariadenia po dôkladnom preskúmaní. Naproti tomu ukoncenie konania o porusení zacatého proti týmto podnikom im umoznuje vyhnút sa konstatovaniu porusenia práva hospodárskej sútaze a prípadnému ulozeniu pokuty. Dalej skutocnost, ze individuálne záväzky ponúknuté podnikom Komisia uznala za záväzné, neznamená, ze iné podniky nemajú moznost chránit svoje prípadné práva v rámci svojich vztahov s týmto podnikom. (pozri body 38 - 42, 46 - 49) 2. V rámci prijímania záväzkov na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003 Komisia nie je povinná sama hladat riesenia, ktoré by boli menej prísne alebo miernejsie v porovnaní so záväzkami, ktoré jej boli ponúknuté. Jediná povinnost Komisie, pokial ide o primeranost záväzkov, je overit, ci predlozené záväzky sú dostatocné na to, aby reagovali na obavy, ktoré Komisia identifikovala v rámci konania. Vseobecný súd môze rozhodnút, ze Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, len vtedy, ak by konstatoval, ze uvedený záver Komisie je zjavne neopodstatnený s ohladom na skutkové okolnosti, ktoré zistila. Naopak, tým, ze preskúmal iné, menej obmedzujúce riesenia na úcely uplatnenia zásady proporcionality vrátane prípadných úprav navrhnutých záväzkov, vyjadril svoje vlastné, rozdielne posúdenie spôsobilosti spolocných záväzkov odstránit problémy hospodárskej sútaze, ktoré identifikovala Komisia, a dospel k záveru, ze existovali pre podniky menej obmedzujúce riesenia nez úplný zákaz transakcií, Vseobecný súd predlozil vlastné posúdenie komplexných hospodárskych okolností a nahradil tak posúdenie Komisie vlastným posúdením, cím zasiahol do volnej úvahy Komisie, namiesto toho, aby preskúmal zákonnost posúdenia, ktoré vykonala Komisia. (pozri body 60, 61, 63, 65 - 67) 3. Podnik, ktorý sa domnieva, ze bol dotknutý rozhodnutím prijatým na základe clánkov 7 alebo 9 nariadenia c. 1/2003, môze chránit svoje práva prostredníctvom zaloby proti tomuto rozhodnutiu. Z toho vsak nevplýva, ze takýto podnik nadobudne postavenie "príslusnej strany" v zmysle clánku 27 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. Vo veci, v ktorej Komisia zacala dve konania, jedno podla clánku 81 ES, ktoré sa týka správania dvoch zmluvných podnikov na trhu, a druhé podla clánku 82 ES, ktoré sa týka jednostranných záväzkov jedného z týchto podnikov na tom istom trhu, a v ktorom konanie zacaté podla clánku 82 ES ukoncilo rozhodnutie, ktorým sa záväzky prijaté podnikom vyhlasujú za záväzné pre podnik s dominantným postavením na trhu, sa podnik "príslusný" len v konaní zacatom podla clánku 81 ES nemôze domáhat procesných práv vyhradených pre úcastníkov konania týkajúceho sa záväzkov. Disponuje len obmedzenejsími právami zúcastnenej tretej strany. Práva, aké patria príslusnému podniku v rámci konania zacatého na základe clánku 82 ES, by museli byt priznané druhému podniku len vtedy, ak by sa dalo preukázat, ze Komisia zacala dve samostatné konania o jednom skutkovom stave bez objektívneho dôvodu. Navyse prijatie záväzkov jedného podniku Komisiou nezávisí od stanoviska iného podniku alebo akéhokolvek iného podniku s ohladom na tieto záväzky. Z clánku 9 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 totiz vyplýva, ze ked Komisia vyhlasuje ponuku záväzkov za záväznú alebo ju odmieta, disponuje sirokou mierou volnej úvahy. Komisia nie je teda povinná poskytnút odôvodnené vysvetlenie zamietnutia spolocne navrhovaných záväzkov dvoma podnikmi a navrhnút druhému podniku nové spolocné záväzky. (pozri body 88 - 94) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (velká komora) z 29. júna 2010 ([1]*) "Odvolanie - Dominantné postavenie - Nariadenie (ES) c. 1/2003 - Svetový trh so surovými diamantmi - Individuálne záväzky prijaté spolocnostou, ktoré sa týkajú ukoncenia jej nákupov surových diamantov od inej spolocnosti - Rozhodnutie, ktorým sa individuálne záväzky prijaté spolocnostou vyhlasujú za záväzné a ktorým sa ukoncuje konanie" Vo veci C-441/07 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 24. septembra 2007, Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, odvolatelka, dalsí úcastník konania: Alrosa Company Ltd, so sídlom v Mirny (Rusko), v zastúpení: R. Subiotto, QC, a K. Jones, solicitor-advocate, ako aj S. Mobley, solicitor, zalobkyna v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (velká komora), v zlození: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, R. Silva de Lapuerta, E. Levits a C. Toader, sudcovia A. Rosas, K. Schiemann (spravodajca), M. Ilesic a U. Lőhmus, generálna advokátka: J. Kokott, tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 3. júna 2009, po vypocutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 17. septembra 2009, vyhlásil tento Rozsudok 1 Svojím odvolaním sa Komisia Európskych spolocenstiev domáha zrusenia rozsudku Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 11. júla 2007, Alrosa/Komisia (T-170/06, Zb. s. II-2601, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupna zrusil rozhodnutie Komisie 2006/520/ES z 22. februára 2006 o konaní podla clánku 82 Zmluvy ES a clánku 54 Dohody o EHP (vec COMP/B-2/38.381 - De Beers) (Ú. v. EÚ L 205, s. 24, dalej len "sporné rozhodnutie"), ktorým sa za záväzné vyhlasujú záväzky prijaté spolocnostou De Beers SA (dalej len "De Beers") ukoncit svoje nákupy surových diamantov od spolocnosti Alrosa Company Ltd (dalej len "Alrosa") od roku 2009, a to po ukoncení fázy postupného znizovania objemov svojich nákupov v období rokov 2006 az 2008, a ktorým sa ukoncuje konanie v súlade s clánkom 9 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Právny rámec 2 Podla odôvodnenia c. 13 nariadenia c. 1/2003: "Ak v priebehu konaní, z ktorých by vyplynulo rozhodnutie o zákaze [ktoré by mohli viest k zákazu - neoficiálny preklad] dohody alebo postupu, prijmú podniky voci [ponúknu podniky - neoficiálny preklad] Komisii záväzky, ktoré by uspokojili jej záujmy [ktoré by mohli reagovat na jej obavy - neoficiálny preklad], Komisia by mohla [Komisia by mala mat moznost - neoficiálny preklad] prijat rozhodnutie, ktorými sa tieto záväzky stanú pre príslusné podniky záväznými. V takomto rozhodnutí by malo byt stanovené, bez toho aby bolo odpovedané na otázku, ci také porusenie existovalo, alebo este stále existuje, ze uz nadalej nie sú dôvody na zásah Komisie. Takéto rozhodnutia nemajú vplyv na právomoci orgánov hospodárskej sútaze a súdov clenských státov týkajúce sa zistovania porusovania a rozhodovania v jednotlivých prípadoch. Rozhodnutia týkajúce sa záväzkov nie sú vhodné v prípade, ked Komisia zamýsla ulozit sankcie." 3 Clánok 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 stanovuje: "Ak Komisia konajúc na základe staznosti alebo z vlastného podnetu zistí porusovanie clánkov 81 a 82 Zmluvy, môze rozhodnutím od príslusných podnikov a zdruzení podnikov poziadat o ukoncenie takého porusovania. Na tento úcel im môze ulozit akékolvek strukturálne opatrenia alebo opatrenia o správaní [opatrenia z hladiska trhového správania - neoficiálny preklad], ktoré sú primerané k spáchanému priestupku a nevyhnutné pre efektívne ukoncenie porusovania. Strukturálne opatrenia sa môzu ulozit bud vtedy, ked neexistuje ziadne úcinné opatrenie orientované na správanie alebo ked akékolvek rovnocenné opatrenie orientované na správanie by mohlo znamenat pre príslusný podnik väcsie zatazenie ako strukturálne opatrenie. Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môze tiez zistit porusenie potom, co bolo spáchané [môze tiez konstatovat, ze doslo k poruseniu v minulosti - neoficiálny preklad]." 4 Podla clánku 9 nariadenia c. 1/2003: "1. Ak Komisia zamýsla prijat rozhodnutie vyzadujúce ukoncit porusovanie a príslusný podnik sa zaviaze, ze splní poziadavky vyjadrené Komisiou v jej predbeznom posúdení, môze Komisia rozhodnutím urobit takýto záväzok záväzným [takýto záväzok vyhlásit za záväzný - neoficiálny preklad] pre podniky. Také rozhodnutie sa môze prijat na vymedzené obdobie a môze byt v nom uvedené, ze nie sú nadalej dôvody na zásah Komisie. 2. Komisia môze na ziadost alebo na vlastný podnet obnovit konanie: a) ked nastala podstatná zmena skutocností, na ktorých bolo rozhodnutie zalozené; b) ked príslusné podniky konajú v rozpore so svojimi záväzkami, alebo c) ked bolo rozhodnutie zalozené na neúplných, nesprávnych alebo zavádzajúcich informáciách poskytnutých stranami." 5 Clánok 27 ods. 2 a 4 nariadenia c. 1/2003 stanovuje: "2. Právo príslusných strán na obhajobu sa v konaniach plne respektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. Právo na prístup k dokumentácii sa nevztahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej sútaze clenských státov. Právo na prístup sa nevztahuje najmä na korespondenciu medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej sútaze clenských státov alebo na vzájomnú korespondenciu medzi týmito orgánmi, vrátane dokumentov zhotovených podla clánkov 11 a 14. Nic v tomto odseku nebráni Komisii v tom, aby zverejnila a vyuzívala informácie potrebné na dokázanie porusovania. ... 4. Ked Komisia zamýsla prijat rozhodnutie podla clánku 9 alebo clánku 10, uverejní strucný popis prípadu a podstatný obsah príslusných záväzkov alebo navrhovaného spôsobu postupu. Zúcastnené tretie strany môzu predlozit svoje pripomienky v rámci lehoty stanovenej Komisiou v jej uverejnení, ktorá nesmie byt kratsia ako jeden mesiac. Uverejnenie zohladnuje oprávnený záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev." Skutkové okolnosti 6 Skutocnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 8 az 26 napadnutého rozsudku takto: "8. [Alrosa] je spolocnost so sídlom v Mirny (Rusko). Predovsetkým je aktívna na svetovom trhu produkcie a dodávania surových diamantov, na ktorom zaujíma druhé miesto. Je prítomná hlavne v Rusku. Vykonáva tam cinnosti, ktoré súvisia s prieskumom, tazbou, ocenovaním, dodávaním, ako aj výrobou klenotov. 9. [De Beers] je spolocnost so sídlom v Luxemburgu (Luxembursko). Skupina De Beers, ktorej je hlavnou holdingovou spolocnostou, je rovnako cinná na svetovom trhu produkcie a dodávania surových diamantov, na ktorom zaujíma prvé miesto. Je prítomná hlavne v Juznej Afrike, Botswane, Namíbii a v Tanzánii, ako aj v Spojenom královstve. Vykonáva tam cinnosti, ktoré súvisia s prieskumom, tazbou, ocenovaním, dodávaním, obchodovaním a výrobou, ako aj výrobou klenotov, a pokrýva teda celý diamantový retazec. 10. Dna 5. marca 2002 spolocnosti Alrosa a De Beers oznámili Komisii dohodu uzavretú 17. decembra 2001 medzi spolocnostou Alrosa a dvomi dcérskymi spolocnostami skupiny De Beers, City and West East Ltd a De Beers Centenary AG (dalej len 'oznámená dohoda`) s cielom získat negatívny atest alebo výnimku na základe nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce clánky [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). 11. Táto dohoda, ktorú v rámci dlhodobého obchodného vztahu uzavreli spolocnosti Alrosa a De Beers, sa týkala hlavne dodávania surových diamantov. 12. Bola uzavretá na obdobie piatich rokov s tým, ze podla svojho clánku 12 zacne plynút odo dna, ku ktorému Komisia zmluvným stranám potvrdí, ze 'neporusuje clánok 81 ods. 1 ES, alebo si zaslúzi udelenie výnimky na základe clánku 81 ods. 3 ES, a inak neporusuje clánok 82 ES`. 13. V tomto období sa spolocnost Alrosa zaviazala predávat prírodné surové diamanty produkované v Rusku spolocnosti De Beers v sume 800 miliónov amerických dolárov (USD) za rok, zatial co De Beers sa zaviazala, ze ich od nej kúpi, ako to stanovoval clánok 2.1.1 oznámenej dohody. Na stvrtý a piaty rok vykonávania oznámenej dohody sa spolocnosti Alrosa povolilo, aby túto sumu znízila na sumu 700 miliónov USD, ako to stanovoval clánok 2.1.2 oznámenej dohody. Suma 800 miliónov USD, stanovená podla cien platných ku dnu uzavretia oznámenej dohody, zodpovedala priblizne polovici rocnej produkcie spolocnosti Alrosa a jej celkovej produkcii vyvázanej mimo Spolocenstvo nezávislých státov (SNS). 14. Dna 14. januára 2003 zaslala Komisia spolocnostiam [Alrosa] a De Beers oznámenie o výhradách s referencným císlom COMP/E 3/38.381, v ktorom zastávala názor, ze oznámená dohoda môze byt protisútaznou dohodou zakázanou v clánku 81 ods. 1 ES, ktorá nemôze byt predmetom výnimky na základe clánku 81 ods. 3 ES. V tej istý den zaslala De Beers odlisné oznámenie o výhradách s referencným císlom COMP/E 2/38.381, v ktorom zastávala názor, ze dohoda môze predstavovat zneuzitie dominantného postavenia, ktoré zakazuje clánok 82 ES. 15. Dna 31. marca 2003 zaslali Alrosa a De Beers Komisii spolocné písomné pripomienky ako odpoved na oznámenie o výhradách, ktoré bolo vydané vo veci COMP/E 3/38.381. 16. Dna 1. júla 2003 zaslala Komisia spolocnostiam [Alrosa] a De Beers dodatocné oznámenie o výhradách, v ktorom zastávala názor, ze oznámená dohoda môze rovnako predstavovat protisútaznú dohodu zakázanú v clánku 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES, L 1, 1994, s. 3, dalej len 'dohoda o EHP`], ktorá nemôze byt predmetom výnimky na základe clánku 53 ods. 3 uvedenej dohody. V ten istý den zaslala odlisné dodatocné oznámenie o výhradách De Beers, podla ktorého mohla oznámená dohoda rovnako predstavovat zneuzitie dominantného postavenia, ktoré sa zakazuje v clánku 54 Dohody o EHP. 17. Dna 7. júla 2003 Komisia vypocula ústne pripomienky [Alrosa] a De Beers. 18. Dna 12. septembra 2003 spolocnost Alrosa navrhla záväzky spocívajúce v tom, ze od siesteho roku vykonávania oznámenej dohody postupne znízi mnozstvo surových diamantov predávaných spolocnosti De Beers a ze od roku 2013 uz nebude De Beers predávat surové diamanty. [Alrosa] tieto záväzky následne odvolala. 19. Dna 14. decembra 2004 Alrosa a De Beers spolocne predlozili záväzky (dalej len 'spolocné záväzky`) s cielom reagovat na obavy, o ktorých ich informovala Komisia. Tieto spolocné záväzky stanovovali postupné znízenie predajov surových diamantov spolocnosti Alrosa spolocnosti De Beers, ktorých hodnota sa mala znízit zo 700 miliónov USD v roku 2005 na 275 miliónov USD v roku 2010, a ich následné obmedzenie na túto úroven. 20. Dna 3. júna 2005 bolo v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnené 'oznámenie vo veci COMP/E 2/38.381 - De Beers Alrosa` (Ú. v. EÚ C 136, s. 32, dalej len 'strucné oznámenie`). Komisia v nom uviedla, ze v priebehu jej skúmania dohody s ohladom na clánky 81 ES, 82 ES a clánky 53 a 54 Dohody o EHP (bod 1) dostala záväzky zo strany Alrosa a De Beers, dalej v nom vec zhrnula (body 3 az 10) a opísala ponúknuté záväzky (body 11 az 15). Rovnako v nom zúcastnené tretie strany vyzvala, aby jej predlozili svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca (body 2 a 17), a uviedla, ze s výhradou výsledku tohto prieskumu trhu zamýsla prijat rozhodnutie vyhlasujúce spolocné záväzky za záväzné (body 2 a 16). 21. Na základe tohto uverejnenia 21 zúcastnených tretích strán predlozilo pripomienky Komisii, ktorá o tom 27. októbra 2005 informovala spolocnosti Alrosa a De Beers. Komisia na tomto stretnutí rovnako vyzvala strany, aby jej pred koncom novembra 2005 predlozili nové spolocné záväzky smerujúce k úplnému ukonceniu ich obchodných vztahov od roku 2009. 22. Dna 25. januára 2006 De Beers individuálne predlozila záväzky (dalej len 'individuálne záväzky De Beers`) s cielom reagovat na obavy, ktoré vyjadrila Komisia s ohladom na výsledky prieskumu trhu. Individuálne záväzky De Beers stanovovali postupné znízenie predajov surových diamantov od spolocnosti Alrosa spolocnosti De Beers, ktorých hodnota sa mala znízit zo 600 miliónov USD v roku 2006 na 400 miliónov USD v roku 2008, ako aj ich následné ukoncenie. 23. Dna 26. januára 2006 oznámila Komisia [spolocnosti Alrosa] cast individuálnych záväzkov De Beers a vyzvala ju, aby k nim predlozila svoje pripomienky. Rovnako jej poskytla kópiu nedôverných znení vyjadrení tretích strán. 24. Následne doslo k výmene názorov medzi [spolocnostou Alrosa] a Komisiou týkajúcich sa urcitých aspektov postupu stanoveného v clánku 9 nariadenia c. 1/2003 a ich následkov v prejednávanej veci. V prejednávanej veci islo hlavne o prístup k spisu, ako aj otázku práva na obranu a najmä práva byt vypocutý. [Alrosa] sa okrem toho vo svojom liste zo 6. februára 2006 vyjadrila o individuálnych záväzkoch spolocnosti De Beers a pripomienkach tretích strán. 25. Dna 22. februára 2006 Komisia prijala [sporné] rozhodnutie. 26. Podla clánku 1 [sporného] rozhodnutia 'záväzky, ktoré sú vymenované v prílohe, sú pre De Beers záväzné`, a podla clánku 2 'konanie zacaté v prejednávanej veci je ukoncené`." Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 7 Dna 29. júna 2006 spolocnost Alrosa podala zalobu na Súd prvého stupna. Na podporu svojej zaloby uvádzala tri dôvody zalozené: - na porusení práva byt vypocutý, - na tom, ze v spornom rozhodnutí boli porusené ustanovenia clánku 9 nariadenia c. 1/2003, ktoré zakazujú ulozit dotknutému podniku, navyse bez obmedzenia dlzky trvania, záväzky, ktoré dobrovolne neponúkol, - na neprimeranosti záväzkov vyhlásených za záväzné, co je v rozpore s týmto clánkom 9, clánkom 82 ES, so zmluvnou slobodou a zásadou proporcionality. 8 Vseobecný súd napadnutým rozsudkom zrusil sporné rozhodnutie. Úvahy Vseobecného súdu mozno zhrnút takto. 9 V bode 126 napadnutého rozsudku Vseobecný súd konstatoval, ze "[sporné rozhodnutie bolo] postihnuté nesprávnym posúdením, ktoré [bolo] napokon zjavné. Z okolností prejednávanej veci totiz zjavne [vyplývalo], ze na dosiahnutie ciela sledovaného [sporným rozhodnutím] boli mozné iné, menej obmedzujúce riesenia nez trvalý zákaz transakcií medzi spolocnostami De Beers a Alrosa, ze ich vymedzenie nebolo mimoriadne technicky zlozité a ze sa Komisia nemohla zbavit povinnost ich preskúmat". 10 V bode 128 uvedeného rozsudku Vseobecný súd uviedol, ze na prvý pohlad najprimeranejsím riesením by teda bolo zakázat stranám uzavriet akúkolvek dohodu umoznujúcu De Beers vyhradit si celkovú alebo podstatnú cast produkcie spolocnosti Alrosa vyvezenej mimo Spolocenstva nezávislých státov, bez toho, aby bolo nevyhnutné zakázat akýkolvek nákup diamantov produkovaných spolocnostou Alrosa zo strany De Beers. 11 V bode 129 napadnutého rozsudku Vseobecný súd rozhodol, ze Komisia nevysvetlila, v com spolocné záväzky neboli schopné reagovat na obavy vyjadrené v rámci jej predbezného posúdenia. Vseobecný súd v bode 132 uvedeného rozsudku dospel k záveru, ze uvedené spolocné záväzky Komisia síce nemala povinnost zohladnit, napriek tomu vsak predstavovali menej obmedzujúce opatrenie, nez je opatrenie, ktoré rozhodla vyhlásit za záväzné. 12 Vseobecný súd v bode 156 napadnutého rozsudku rozhodol, ze Alrosa oprávnene tvrdila na jednej strane, ze zákaz akejkolvek obchodnej transakcie medzi De Beers a nou samotnou na dobu neurcitú zjavne prekracuje to, co je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného ciela, a na druhej strane, ze existovali iné riesenia, ktoré sú primerané tomuto cielu. Vseobecný súd dodal, ze pouzitie postupu umoznujúceho vyhlásit záväzky ponúknuté dotknutým podnikom za záväzné nezbavuje Komisiu povinnosti uplatnit zásadu proporcionality predpokladajúcu preverenie in concreto schodnosti týchto stredných riesení. Vseobecný súd preto v bode 157 uvedeného rozsudku dospel k záveru, ze zalobný dôvod spolocnosti Alrosa zalozený na porusení clánku 9 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 a zásady proporcionality je dôvodný a ze sporné rozhodnutie treba uz z tohto dôvodu zrusit. 13 Vseobecný súd vsak subsidiárne preskúmal aj zalobný dôvod spolocnosti Alrosa zalozený na porusení práva byt vypocutý. 14 Vseobecný súd v bodoch 176, 177, 186 a 187 napadnutého rozsudku rozhodol, ze kedze spolocnosti Alrosa sa týkali dve konania, ktoré Komisia zacala na základe oznámenia jej dohody s De Beers, a konania, ktoré Komisia viedla na základe clánkov 81 ES a 82 ES, v skutocnosti tak Komisia, ako aj Alrosa a De Beers povazovali za jediné konanie, spojitost medzi týmito dvomi konaniami, ako aj skutocnost, ze v spornom rozhodnutí je výslovne uvedená spolocnost Alrosa, mali viest k tomu, ze sa poslednej uvedenej v prípade konania posudzovaného ako celok priznajú práva, ktoré sú udelené "príslusnému podniku" v zmysle nariadenia c. 1/2003, aj ked ním v konaní podla clánku 82 ES stricto sensu nie je. 15 Vseobecný súd v bode 191 napadnutého rozsudku pripomenul, ze dodrziavanie práva byt vypocutý v kazdom konaní, ktoré môze viest k prijatiu aktu, ktorý nepriaznivo zasahuje do právneho postavenia urcitej osoby, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva a musí byt zabezpecené, aj ked neexistuje ziadna právna úprava týkajúca sa tohto konania (rozsudok z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C-32/95 P, Zb. s. I-5373, bod 21). 16 Vseobecný súd síce najskôr v bode 195 napadnutého rozsudku uznal, ze Komisia bola nepochybne oprávnená zastávat po prijatí pripomienok tretích strán názor, ze spolocné záväzky nereagujú na obavy uvedené v rámci jej predbezného posúdenia, v bode 196 uvedeného rozsudku vsak rozhodol, ze dodrziavanie práva byt vypocutý v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, vyzaduje na jednej strane, aby podniky, ktoré záväzky navrhli, boli informované o podstatných skutkových okolnostiach, na ktorých Komisia zakladá poziadavky nových záväzkov, a na druhej strane, aby sa mohli v tejto súvislosti vyjadrit. Podla Vseobecného súdu vsak bola spolocnosti Alrosa v prejednávanej veci poskytnutá len strucná informácia týkajúca sa záverov, ktoré Komisia vyvodzovala z pripomienok tretích strán. Vseobecný súd totiz uviedol, ze Komisia ho na stretnutí, ktoré sa konalo 27. októbra 2005, informovala len o tom, ze pripomienky tretích strán sa týkali hlavne nebezpecenstva uzavretia trhu a nebezpecenstva kartelovej dohody medzi spolocnostami De Beers a Alrosa a ze clen Komisie poverený hospodárskou sútazou poziadal skupinu zodpovednú vo veci, aby neprijala spolocné záväzky v navrhovanej podobe. Vseobecný súd spresnil, ze spolocnost Alrosa pri tej istej prílezitosti získala zhrnutie pripomienok tretích strán a bola informovaná o obsahu záväzkov, ktoré Komisia od strán ocakávala na základe negatívneho výsledku konzultácie tretích strán, teda o ukoncení akéhokolvek vztahu od roku 2009 a novej ponuke záväzkov na tomto základe. 17 Vseobecný súd dospel v bode 201 napadnutého rozsudku k záveru, ze kedze spolocnost Alrosa nemala moznost plne vykonat právo byt vypocutá v otázke individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers z dôvodu, ze pripomienky tretích strán jej boli odovzdané v rovnakom case ako výtah z individuálnych záväzkov poslednej uvedenej spolocnosti, nebola schopná na ne uzitocne odpovedat a ponúknut nové spolocné záväzky so spolocnostou De Beers. 18 Vseobecný súd sa v bode 203 uvedeného rozsudku domnieval, ze spolocnost Alrosa mala za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, právo byt vypocutá v prípade individuálnych záväzkov De Beers, ktoré mala Komisia v úmysle vyhlásit za záväzné v rámci konania zacatého na základe clánku 82 ES, a ze nemala moznost toto právo plne vykonat. Návrhy úcastníkov konania pred Súdnym dvorom 19 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok, - s konecnou platnostou rozhodol o prejednávanej veci konstatovaním, ze zaloba o neplatnost podaná vo veci T-170/06 je nedôvodná, a - zaviazal spolocnost Alrosa na náhradu nákladov vynalozených Komisiou v konaní o veci T-170/06 a v tomto konaní o odvolaní. 20 Spolocnost Alrosa navrhuje, aby Súdny dvor: - zamietol odvolanie, - zaviazal Komisiu, aby jej nahradila náklady, najmä súdne, ktoré vynalozila z dôvodu tohto konania, - prijal akékolvek iné opatrenie, ktoré bude povazovat za vhodné. O odvolaní 21 Komisia uvádza na podporu svojho odvolania dva dôvody. Prvý z nich je zalozený na porusení clánku 9 nariadenia c. 1/2003 a zásady proporcionality Vseobecným súdom. Druhý je zalozený na tom, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil a uplatnil právo byt vypocutý. O prvom odvolacom dôvode zalozenom na porusení clánku 9 nariadenia c. 1/2003 a zásady proporcionality Vseobecným súdom 22 Prvý odvolací dôvod Komisie sa skladá z dvoch castí. V rámci prvej casti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil a uplatnil clánok 9 nariadenia c. 1/2003 a nezohladnil poziadavky týkajúce sa dodrzania zásady proporcionality, ktoré vyplývajú z tohto ustanovenia. 23 V rámci druhej casti prvého odvolacieho dôvodu Komisia Vseobecnému súdu vytýka, ze pri preskúmavaní primeranosti záväzkov nesprávne uplatnil uvedený clánok 9, nesprávne vylozil clánok 82 ES, nedodrzal skutocný dosah súdneho preskúmavania, skreslil obsah sporného rozhodnutia, ako aj skutkový stav a vo viacerých bodoch nedostatocne odôvodnil napadnutý rozsudok. O prvej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na tom, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil poziadavky týkajúce sa dodrzania zásady proporcionality, ktoré vyplývajú z clánku 9 nariadenia c. 1/2003 - Argumentácia úcastníkov konania 24 Komisia predovsetkým tvrdí, ze Vseobecný súd v napadnutom rozsudku podcenil význam hlavných crt rozhodnutí, ktorými sa uplatnuje clánok 9 nariadenia c. 1/2003 a ohrozil budúce uplatnovanie tohto ustanovenia. 25 Komisia síce pripústa, ze zásada proporcionality sa vztahuje na rozhodnutia, ktorými sa uplatnuje clánok 9 nariadenia c. 1/2003, kritizuje vsak názor Vseobecného súdu uvedený v bodoch 101 a 104 napadnutého rozsudku, podla ktorého je v zásade preskúmanie primeranosti rozhodnutia totozné, ci uz sa vykonáva na základe clánku 7 nariadenia c. 1/2003, alebo na základe clánku 9 tohto nariadenia. Taký prístup neberie do úvahy základné rozdiely, ktoré existujú medzi týmito dvoma ustanoveniami. Na rozdiel od rozhodnutí, ktorými sa uplatnuje clánok 7 tohto nariadenia, totiz rozhodnutia o záväzkoch prijaté na základe clánku 9 tohto nariadenia nekonstatujú porusenie a nenariadujú ani ukoncenie porusenia. Uvedený clánok 9 sa teda neobmedzuje na znízenie dôkazného bremena, pokial ide o konstatovanie porusenia. 26 Komisia vytýka Vseobecnému súdu, ze v napadnutom rozsudku posúdil normatívny obsah zásady proporcionality odkazom na spôsob, akým je pouzívaná v rámci rozhodnutí prijatých podla clánku 7 nariadenia c. 1/2003, akoby vyvazovanie záujmov, ktoré sa má vykonat, bolo rovnaké bez ohladu na normatívny kontext. Taký výklad zásady proporcionality by zbavil clánok 9 nariadenia c. 1/2003 jeho potrebného úcinku. 27 Komisia dalej Vseobecnému súdu vytýka, ze sa v bodoch 103 az 105 napadnutého rozsudku domnieval, ze preskúmavanie primeranosti záväzkov musí odhliadnut od ich dobrovolnej povahy. Domnieva sa, ze clánok 9 nariadenia c. 1/2003 sa musí vykladat prinajmensom v tom zmysle, ze znamená, ze podnik, ktorý ponúka záväzky, vyberie spôsob, akým chce reagovat na obavy v oblasti hospodárskej sútaze, a je uzrozumený s tým, ze sa stanú záväznými. Vseobecný súd nevzal do úvahy, ze záväzok spolocnosti De Beers predstavoval slobodnú volbu tohto podniku, pokial ide o spôsob, akým chce reagovat na obavy Komisie. 28 Komisia sa nakoniec domnieva, ze výklad clánku 9 nariadenia c. 1/2003 Vseobecným súdom môze viest k oslabeniu záujmu na konaní stanovenom týmto clánkom, pretoze Vseobecný súd napadnutým rozsudkom zaviedol nevyhnutnost toho, aby Komisia konstatovala existenciu porusenia, a to aj v rámci uplatnovania tohto clánku 9. 29 Alrosa v tomto ohlade tvrdí, ze obsah zásady proporcionality ostáva rovnaký bez ohladu na to, o akú specifickú situáciu ide v danej veci, aj ked sa intenzita vykonávaného súdneho preskúmavania z prípadu na prípad mení. Podla spolocnosti Alrosa rozhodol Vseobecný súd v súlade s obvyklou rozhodovacou praxou a predtým, nez dospel k záveru, ze Komisia mala k dispozícii rozumné a menej obmedzujúce alternatívne riesenia, sa zaoberal otázkou, ci to tak bolo. 30 Alrosa sa domnieva, ze Vseobecný súd v bodoch 101 a 140 napadnutého rozsudku neulozil Komisii povinnost, aby porovnala navrhnuté záväzky s opatreniami, ktoré by mohli byt uvedené v hypotetickom rozhodnutí prijatom na základe clánku 7 nariadenia c. 1/2003, ale zabránil jej prijat neprimerané riesenie len preto, ze v rámci konania na základe clánku 9 toho istého nariadenia nie je Komisia povinná preukázat existenciu porusenia (body 101 a 140 napadnutého rozsudku). Podla spolocnosti Alrosa je v napadnutom rozsudku v skutocnosti uvedené, ze s ohladom na sledovaný ciel by bolo zjavne neprimerané pozadovat od spolocnosti De Beers podla clánku 7 tohto nariadenia, aby ukoncila kazdý priamy alebo nepriamy obchodný vztah so spolocnostou Alrosa. V rozpore s tvrdením Komisie sa odkaz Vseobecného súdu na tento clánok 7 nesmie chápat v tom zmysle, ze vyzaduje, aby Komisia vo vsetkých veciach týkajúcich sa clánku 9 tohto nariadenia vykonala paralelné a hypotetické konanie na základe uvedeného clánku 7. 31 Spolocnost Alrosa sa domnieva, ze pokial má rozhodnutie prijaté Komisiou v konaní zacatom na základe clánku 7 nariadenia c. 1/2003 zjavne neprimeranú povahu a mozno konstatovat porusenie, má toto rozhodnutie a fortiori takú povahu v prípade, ked je prijímané na základe clánku 9 tohto nariadenia, a to prinajmensom pokial by, ako v prejednávanej veci, malo prijatie záväzkov na základe tohto clánku 9 skodlivé dôsledky pre podnik, ktorý bol úcastníkom konaní a so záväzkami nesúhlasí. 32 Podla spolocnosti Alrosa Vseobecný súd neobmedzil právomoci, ktoré má Komisia na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003. Nevyhnutnost, aby Komisia zohladnila menej obmedzujúce alternatívne riesenia a odmietla záväzky, ktoré zjavne nie sú spôsobilé reagovat na jej obavy, nepredstavuje neprekonatelnú prekázku splnenia jej poslania. 33 Spolocnost Alrosa tvrdí, ze bola vylúcená z rokovania týkajúceho sa zvazovaných alternatívnych záväzkov. Dobrovolnost individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers nemohla mat vplyv na preskúmanie primeranosti záväzkov prijatých Komisiou v rozsahu, v akom sa týkali spolocnosti Alrosa. - Posúdenie Súdnym dvorom 34 Z clánku 9 nariadenia c. 1/2003 vyplýva, ze ak Komisia zamýsla prijat rozhodnutie vyzadujúce ukoncit porusovanie, môze záväzky ponúknuté príslusnými podnikmi vyhlásit za záväzné, pokial sú spôsobilé reagovat na obavy súvisiace s hospodárskou sútazou, ktoré identifikovala vo svojom predbeznom posúdení. 35 Ide tu o nový mechanizmus zavedený v nariadení c. 1/2003, ktorého cielom je zaistit úcinné uplatnovanie pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v Zmluve o ES prostredníctvom prijímania rozhodnutí, ktoré vyhlasujú za záväzné záväzky ponúknuté stranami, ktoré Komisia povazuje za vhodné na to, aby priniesli rýchlejsie riesenie nou identifikovaných problémov hospodárskej sútaze, namiesto toho, aby sa postupovalo formálnym konstatovaním porusenia. Konkrétnejsie vychádza clánok 9 tohto nariadenia z úvah o hospodárnosti konania a umoznuje podnikom, aby sa v plnom rozsahu zúcastnovali na konaní tým, ze navrhnú riesenia, ktoré sa im zdajú najprimeranejsie a najvhodnejsie s cielom reagovat na uvedené obavy Komisie. 36 Ako uviedli úcastníci konania a generálna advokátka v bode 42 návrhov, clánok 9 nariadenia c. 1/2003 síce na rozdiel od jeho clánku 7 neobsahuje výslovný odkaz na pojem proporcionalita, nic to vsak nemení na tom, ze ako vseobecná zásada práva Únie je zásada proporcionality kritériom zákonnosti vsetkých aktov orgánov Únie, vrátane rozhodnutí Komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej sútaze. 37 Za týchto okolností sa v rámci preskúmavania úkonov, ktoré zacala Komisia, ci uz v kontexte clánku 7 nariadenia c. 1/2003, alebo v kontexte jeho clánku 9, vzdy vynára jednak otázka presného dosahu a hraníc povinností, ktoré vyplývajú z dodrziavania tejto zásady, jednak otázka hraníc súdneho preskúmavania. 38 Specifické crty mechanizmov stanovených v clánkoch 7 a 9 nariadenia c. 1/2003 a spôsoby konania, ktoré toto nariadenie ponúka podla kazdého z týchto ustanovení, sa teda lísia, co znamená, ze povinnost zaistit dodrziavanie zásady proporcionality, ktorá prinálezí Komisii, má rozdielny dosah a obsah podla toho, ci je posudzovaná v rámci jedného, alebo druhého z týchto clánkov. 39 Clánok 7 nariadenia c. 1/2003 uvádza výslovne dosah pouzitia zásady proporcionality v situáciách, ktoré patria do jeho pôsobnosti. Podla clánku 7 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 totiz Komisia môze príslusným podnikom ulozit akékolvek strukturálne nápravné opatrenia alebo nápravné opatrenia z hladiska trhového správania, ktoré sú primerané spáchanému poruseniu a nevyhnutné na jeho úcinné ukoncenie. 40 Naproti tomu clánok 9 tohto nariadenia iba stanovuje, ze v rámci konania zacatého na základe tohto ustanovenia, ako vyplýva aj z odôvodnenia. c. 13 nariadenia c. 1/2003, nemá Komisia povinnost kvalifikovat a konstatovat porusenie, pretoze jej úloha sa obmedzuje na preskúmanie a prípadné prijatie záväzkov ponúknutých príslusnými podnikmi s ohladom na problémy, ktoré identifikovala vo svojom predbeznom posúdení, a s ohladom na ciele, ktoré sleduje. 41 Vykonanie zásady proporcionality Komisiou v kontexte clánku 9 nariadenia c. 1/2003 sa obmedzuje na overenie, ci dotknuté záväzky reagujú na obavy, o ktorých informovala príslusné podniky, a ci tieto podniky neponúkli menej obmedzujúce záväzky reagujúce na jej obavy rovnako vhodným spôsobom. Pri vykonávaní tohto overenia vsak Komisia musí zohladnovat záujmy tretích strán. 42 Súdne preskúmavanie sa zase týka iba otázky, ci bolo posúdenie vykonané Komisiou zjavne nesprávne. 43 Vseobecný súd sa pritom v napadnutom rozsudku opiera o tézu, podla ktorej má pouzitie zásady proporcionality rovnaké úcinky tak vo vztahu k rozhodnutiam prijatým na základe clánku 7 nariadenia c. 1/2003, ako aj vo vztahu k rozhodnutiam prijatým podla clánku 9 tohto nariadenia. 44 V bode 101 napadnutého rozsudku Vseobecný súd predovsetkým rozhodol, ze je v rozpore so systematikou nariadenia c. 1/2003, aby sa rozhodnutie, ktoré by sa na základe clánku 7 ods. 1 tohto nariadenia malo povazovat za neprimerané vo vztahu k zistenému poruseniu, mohlo prijat postupom stanoveným v clánku 9 ods. 1 uvedeného nariadenia vo forme záväzku vyhláseného za záväzný. 45 Toto konstatovanie je nesprávne. 46 Tieto dve ustanovenia nariadenia c. 1/2003 totiz sledujú, ako uz bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, dva rozdielne ciele, z ktorých jeden sa týka ukoncenia zisteného protiprávneho konania a druhý reakcie na obavy Komisie vyplývajúce z jej predbezného posúdenia. 47 Nic preto neodôvodnuje, aby opatrenie, ktoré by mohlo byt ulozené v rámci clánku 7 nariadenia c. 1/2003, muselo slúzit ako referencný základ na úcely posúdenia dosahu záväzkov prijatých na základe clánku 9 tohto nariadenia a aby vsetko, co ide nad rámec uvedeného opatrenia, muselo byt automaticky povazované za neprimerané. Aj ked teda kazdé z rozhodnutí prijatých na základe týchto dvoch ustanovení podlieha zásade proporcionality, pouzitie tejto zásady sa lísi podla toho, ci ide o prvé, alebo druhé z týchto ustanovení. 48 Podniky, ktoré ponúkajú záväzky na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003, vedome súhlasia s tým, ze ich ústupky môzu íst nad rámec toho, co by im mohla ulozit samotná Komisia v rozhodnutí, ktoré prijíma v súlade s clánkom 7 tohto nariadenia po dôkladnom preskúmaní. Naproti tomu ukoncenie konania o porusení zacatého proti týmto podnikom im umoznuje vyhnút sa konstatovaniu porusenia práva hospodárskej sútaze a prípadnému ulozeniu pokuty. 49 Dalej skutocnost, ze individuálne záväzky ponúknuté podnikom Komisia uznala za záväzné, neznamená, ze iné podniky nemajú moznost chránit svoje prípadné práva v rámci svojich vztahov s týmto podnikom. 50 Treba preto dospiet k záveru, ze Komisia oprávnene tvrdí, ze Vseobecný súd sa v napadnutom rozsudku nesprávne domnieval, ze uplatnenie zásady proporcionality musí byt posudzované, pokial ide o rozhodnutia prijaté na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003, spôsobom, akým sa táto zásada posudzuje v rámci preskúmavania rozhodnutí prijatých podla clánku 7 tohto nariadenia, napriek rôznym logikám oboch týchto ustanovení. O druhej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na údajne nesprávnom uplatnení zásady proporcionality Vseobecným súdom - Argumentácia úcastníkov konania 51 Druhou castou svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia spochybnuje okrem iného posúdenie vykonané Vseobecným súdom, podla ktorého mala Komisia prijat ponúknuté spolocné záväzky, kedze boli dostatocné na to, aby reagovali na jej obavy. Tento orgán vytýka Vseobecnému súdu, ze tým zasiahol do miery volnej úvahy, ktorú má v dotknutej oblasti. 52 Komisia najmä tvrdí, ze napadnutý rozsudok nezohladnil pripomienky prijaté pri verejnej konzultácii na základe clánku 27 ods. 4 nariadenia c. 1/2003, ktoré jasne preukazovali, ze podla stanoviska rôznych zúcastnených tretích strán boli spolocné záväzky a navrhnutá prahová hodnota 275 miliónov USD nedostatocné na to, aby reagovali na obavy v oblasti hospodárskej sútaze uvedené v oznámení podla tohto clánku 27 ods. 4, a ze tieto záväzky by posilnili kontrolu vykonávanú spolocnostou De Beers na trhu. Dve pripomienky formulované tretími stranami vysvetlujú najmä spôsob, akým by trvalé nákupy týkajúce sa znacného mnozstva diamantov umoznili spolocnosti De Beers zachovat si "vedúcu úlohu na trhu" nad rámec hodnoty svojej vlastnej produkcie. 53 Komisia vytýka Vseobecnému súdu, ze v bode 136 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze napriek skutocnosti, ze táto verejná konzultácia viedla k negatívnym výsledkom, boli spolocné záväzky dostatocné na to, aby reagovali na obavy Komisie. Výsledky uvedenej konzultácie mali Vseobecný súd priviest k záveru, ze ide o relatívne komplexnú oblast, v ktorej Komisia disponuje sirokou mierou volnej úvahy alebo prinajmensom urcitou mierou volnej úvahy. 54 Okrem toho Komisia tvrdí, ze sa stretla s významnými tazkostami pri urcovaní prahovej hodnoty predajov vhodnej na to, aby reagovala na jej obavy v oblasti hospodárskej sútaze, kedze výsledky verejnej konzultácie boli prevazne negatívne. Podla nej táto zlozitost vyplývala najmä zo skutocnosti, ze prahová hodnota bez ohladu na svoju výsku podlieha rocným výkyvom v závislosti od podmienok trhu. Vseobecný súd sa vsak v bode 125 napadnutého rozsudku domnieval, ze Komisia pripustila, ze neuskutocnila nijakú komplexnú hospodársku analýzu, a v bode 126 tohto rozsudku dospel k záveru, ze tieto tazkosti v ziadnom prípade neexistovali. 55 Komisia sa domnieva, ze jej argumenty boli znacne skreslené. Zo spisu zjavne vyplýva, ze nikdy nevyhlásila, ze nepodnikla nic na posúdenie relevantnej mnozstvovej prahovej hodnoty. Vysvetlila, ze po tom, ako uskutocnila hospodársku analýzu, nebola schopná urcit presnú úroven predajov, ktorá by s istotou reagovala na vsetky jej obavy v oblasti hospodárskej sútaze. Oproti zlozitému vysetrovaniu teda súhlasila so záväzkom, ktorý jej usetril cas. 56 Spolocnost Alrosa zasa vytýka Komisii, ze konala oportunisticky, kedze zohladnenie alternatívnych riesení, a to napríklad stanovenie dohodnutej prahovej hodnoty obmedzujúcej predaje spolocnosti Alrosa spolocnosti De Beers, by spomalilo konanie. Podla nej stanovisko Komisie zjavne naznacuje jednak to, ze prejednanie veci bolo urgentné a ze tento orgán nedisponoval dostatocným casovým rozpätím na rozhodnutie, ci niektoré z alternatívnych riesení navrhnutých spolocnostou Alrosa bolo spôsobilé reagovat na jeho obavy, jednak to, ze navrhnuté opatrenia boli zlozité a bolo tazké ich analyzovat. V prejednávanej veci to tak pritom nebolo. 57 Spolocnost Alrosa tvrdí, ze ako alternatívne riesenie k úplnému a trvalému zákazu akéhokolvek predaja diamantov spolocnosti De Beers navrhovala postupne obmedzit objem svojich predajov tejto spolocnosti a neskôr obmedzit predaje na rocnú sumu dohodnutú s Komisiou. Spolocnost Alrosa dalej navrhla, aby bola aspon oprávnená predávat surové diamanty v drazbe s príklepom tomu, kto ponúka najviac, vrátane spolocnosti De Beers, pricom Komisia tento návrh zamietla. 58 Podla spolocnosti Alrosa tiez Vseobecný súd napadnutým rozsudkom ani nenaznacuje, ze Komisia je povinná konat s vedeckou presnostou, ked posudzuje riesenia pripadajúce do úvahy. Vseobecný súd naopak výslovne uznal, ze Komisii treba pri uplatnovaní zásady proporcionality priznat urcitú mieru volnej úvahy, pricom sa jej vsak nemá priznat neobmedzená miera volnej úvahy, ktorá by mala negatívne dôsledky pre tretiu stranu. - Posúdenie Súdnym dvorom 59 Treba pripomenút, ze Komisia preskúmala spolocné záväzky po tom, ako vyzvala tretie strany, aby predlozili svoje pripomienky, a po tom, ako konstatovala negatívnu povahu výsledkov tejto verejnej konzultácie. Dospela na základe toho k záveru, ze tieto záväzky nie sú dostatocné. 60 Na úcely odpovede na výhradu Komisie a posúdenia, ci Vseobecný súd skutocne, ako tvrdí Komisia, zasiahol do miery volnej úvahy, ktorou Komisia disponuje v rámci prijímania záväzkov na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003, treba najskôr spresnit rozsah tejto miery volnej úvahy. 61 Kedze Komisia nie je povinná sama hladat riesenia, ktoré by boli menej prísne alebo miernejsie v porovnaní so záväzkami, ktoré jej boli ponúknuté, ako bolo uvedené v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku, jediná povinnost, ktorú mala, pokial ide o primeranost záväzkov v prejednávanej veci, bola povinnost overit, ci spolocné záväzky predlozené v rámci konania zacatého na základe clánku 81 ES boli dostatocné na to, aby reagovali na obavy, ktoré Komisia identifikovala v rámci konania zacatého na základe clánku 82 ES. 62 Ako uviedla generálna advokátka v bode 80 a nasledujúcich bodoch návrhov, Komisia dospela po oboznámení sa s výsledkami vysetrovania, ktoré viedla na trhu, k záveru, ze spolocné záväzky neboli vhodné na vyriesenie problémov hospodárskej sútaze, ktoré identifikovala. 63 Vseobecný súd by mohol rozhodnút, ze Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, len vtedy, ak by konstatoval, ze uvedený záver Komisie bol zjavne neopodstatnený s ohladom na skutkové okolnosti, ktoré zistila. 64 Vseobecný súd vsak nic také nekonstatoval. 65 Naopak, v bodoch 128 a 129, ako aj v bodoch 135 az 137 napadnutého rozsudku preskúmal iné, menej obmedzujúce riesenia na úcely uplatnenia zásady proporcionality vrátane prípadných úprav spolocných záväzkov. 66 Vseobecný súd vyjadril v bodoch 129 az 136 uvedeného rozsudku svoje vlastné, rozdielne posúdenie spôsobilosti spolocných záväzkov odstránit problémy hospodárskej sútaze, ktoré identifikovala Komisia, a potom dospel v bode 154 k záveru, ze v prejednávanej veci existovali pre podniky menej obmedzujúce riesenia nez úplný zákaz transakcií. 67 Týmto Vseobecný súd predlozil vlastné posúdenie komplexných hospodárskych okolností a nahradil tak posúdenie Komisie vlastným posúdením, cím zasiahol do volnej úvahy Komisie, namiesto toho, aby preskúmal zákonnost posúdenia, ktoré vykonala Komisia. 68 Chyba, ktorej sa týmto Vseobecný súd dopustil, sama osebe odôvodnuje zrusenie napadnutého rozsudku. 69 Nie je preto potrebné preskúmat ostatné argumenty, ktoré Komisia uviedla na podporu druhej casti prvého odvolacieho dôvodu. O druhom dôvode zalozenom na tom, ze Vseobecný súd nesprávne vylozil a uplatnil právo byt vypocutý O prípustnosti 70 Spolocnost Alrosa sa domnieva, ze argumenty Komisie zalozené na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa Vseobecný súd dopustil pri posudzovaní práva na obhajobu, sú neúcinné, pretoze smerujú proti subsidiárnemu odôvodneniu napadnutého rozsudku. 71 Túto argumentáciu spolocnosti Alrosa treba odmietnut. Aj ked Vseobecný súd uviedol túto cast svojho odôvodnenia len subsidiárne, predstavuje, ako uviedla generálna advokátka v bode 135 návrhov, samostatný pilier napadnutého rozsudku, na ktorom spocíva zrusenie sporného rozhodnutia, ako jasne vyplýva z bodu 204 uvedeného rozsudku. Z toho vyplýva, ze judikatúra, podla ktorej Súdny dvor bez dalsieho zamieta výhrady namierené proti subsidiárnemu odôvodneniu rozsudku Vseobecného súdu, pretoze nemôzu viest k jeho zruseniu, a teda sú neúcinné, nie je na dotknutý odvolací dôvod pouzitelná. O veci samej 72 V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu uvádza Komisia styri výhrady: - konstatovanie Vseobecného súdu, podla ktorého bolo porusené právo spolocnosti Alrosa byt vypocutá, nie je odôvodnené, - Vseobecný súd rozhodol ultra petita a porusil právo na spravodlivé súdne konanie, - Vseobecný súd vylozil rozsah práva spolocnosti Alrosa byt vypocutá nesprávne, - Vseobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze sa domnieval, ze zalobný dôvod spolocnosti Alrosa zalozený na porusení práva byt vypocutý bol dôvodný, bez toho, aby jasne konstatoval, ze toto údajné porusenie malo vplyv na riesenie sporu. 73 Najskôr treba preskúmat argumenty Komisie, pokial ide o posúdenie Vseobecného súdu týkajúce sa rozsahu práva spolocnosti Alrosa byt vypocutá. - Argumentácia úcastníkov konania 74 Komisia sa domnieva, ze odovzdanie zhrnutia komentárov vyjadrených tretími osobami v rámci prieskumu trhu na stretnutí z 27. októbra 2005 umoznilo ochranu práva na obhajobu, ktorého sa spolocnost Alrosa mohla dovolávat. Umoznit spolocnosti Alrosa, aby sa vyjadrila k individuálnym záväzkom spolocnosti De Beers a pripomienkam tretích osôb, nie je podla Komisie povinnostou, pretoze Komisia jasne oznámila svoje odmietnutie spolocných záväzkov, co bol postup, ktorý bola plne oprávnená sledovat, kedze nebola viazaná nijakou ponukou záväzku. Komisia zdôraznuje, ze má moznost v ktoromkolvek okamihu odmietnut návrh záväzku. 75 Podla Komisie dalej nikdy neprichádzali do úvahy jednostranné záväzky zo strany samotnej spolocnosti Alrosa, pretoze Komisia zacala len dve odlisné vysetrovania, jedno proti samotnej spolocnosti De Beers na základe clánku 82 ES, druhé proti spolocnostiam De Beers a Alrosa na základe clánku 81 ES. Komisia sa domnieva, ze kedze len spolocnost De Beers mohla po stretnutí z 27. októbra 2005 ponúknut jednostranné záväzky a tak reagovat na obavy týkajúce sa clánku 82 ES, nebol nijaký dôvod zahrnút spolocnost Alrosa do rokovania so spolocnostou De Beers, ani jej poskytnút kópiu ponuky záväzku tejto spolocnosti, co vsak urobila, cím umoznila spolocnosti Alrosa predlozit jej svoje pripomienky. 76 Komisia zdôraznuje, ze odmietnutie spolocných záväzkov nepredstavuje ani akt, ktorý mozno napadnút zalobou, ani rozhodnutie Komisie a dokonca ani opatrenie, ktoré môze mat vplyv na právne postavenie niektorej zo strán. Nijaká zo strán dotknutých konaním o porusení zacatým, pokial ide o spolocnost Alrosa, len na základe clánku 81 ES, nemá právo na to, aby bola jej ponuka záväzku z urcitých dôvodov prijatá alebo odmietnutá. Podla tohto orgánu neexistuje ani právo komentovat návrh záväzku predlozený inými stranami. 77 Komisia dalej tvrdí, ze Vseobecný súd sa v napadnutom rozsudku opieral o predpoklad, podla ktorého mali byt spolocnosti Alrosa v konaní posudzovanom ako celok priznané práva poskytované "príslusnému podniku" v zmysle nariadenia c. 1/2003. 78 Zo samotného znenia clánku 7 ods. 1 a clánku 9 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 pritom jasne vyplýva, ze pojem "príslusný podnik" odkazuje na podniky, ktoré sa dopustili porusenia ustanovení clánkov 81 ES alebo 82 ES alebo proti ktorým Komisia zamýsla prijat rozhodnutie zakladajúce sa na obavách súvisiacich s uvedeným porusením. Spolocnost uzavierajúca dohodu s podnikom, ktorý zneuzíva svoje dominantné postavenie, nenadobúda postavenie "spolupáchatela" porusenia clánku 82 ES ani postavenie "príslusného podniku" na úcely tohto clánku. 79 Podla Komisie tak z jasného rozdielu existujúceho medzi postavením "príslusného podniku" a postavením "zúcastnených tretích strán" vyplýva, ze "prepojenie" konaní zacatých na základe clánkov 81 ES a 82 ES nemôze zo zúcastnenej tretej strany urobit "príslusný podnik". Komisia sa teda domnieva, ze aj keby Alrosa ako zúcastnená tretia strana mala právo vyjadrit stanovisko k ponuke individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers, nemala by právo odlozit rozhodnutie týkajúce sa týchto záväzkov az do doby, kým by mohla vyjadrit pripomienky k odmietnutiu spolocných záväzkov. 80 Za predpokladu, ze by bolo zohladnené údajné prepojenie medzi konaniami zacatými na základe clánkov 81 ES a 82 ES, alebo dokonca aj za predpokladu, ze by existovalo len "jediné konanie", nestacia také okolnosti na rozsírenie dosahu procesných práv poskytnutých spolocnosti Alrosa. Ani "príslusné podniky" v rámci konania zacatého na základe clánku 9 nariadenia c. 1/2003 nemajú právo pozadovat, aby ich záväzky boli vyhlásené za záväzné. 81 Spolocnost Alrosa v tomto ohlade tvrdí, ze základný argument, ktorý uviedla a ktorý Vseobecný súd prijal v bodoch 194 a 196 napadnutého rozsudku, vychádzal z toho, ze jej Komisia nemohla sporným rozhodnutím s konecnou platnostou zakázat predávat akékolvek surové diamanty spolocnosti De Beers, kedze toto rozhodnutie má rovnaký úcinok ako rozhodnutie prijaté na základe clánku 7 nariadenia c. 1/2003, bez toho, aby bola v ktorejkolvek fáze konania vedúceho k uvedenému rozhodnutiu aspon vypocutá. 82 Alrosa tvrdí, ze Vseobecný súd rozhodol, ze konania vedené Komisiou na základe clánkov 81 ES a 82 ES v skutocnosti tak Komisia, ako aj ona samotná a spolocnost De Beers povazovali vzdy za jediné konanie. Podla nej je jasné, ze Komisia nezacala dve rozdielne konania, ale jediné integrované konanie zalozené na jedinom súbore skutkových okolností a zacaté na základe clánku 81 ES proti nej a spolocnosti De Beers a na základe clánku 82 ES len proti spolocnosti De Beers. 83 Alrosa sa domnieva, ze Vseobecný súd mohol odmietnut argument Komisie z jediného dôvodu, ze sporné rozhodnutie, ktoré viedlo k trvalému zákazu akéhokolvek predaja diamantov spolocnosti De Beers, vyzadovalo, aby Alrosa mala prospech zo vsetkých práv priznávaných adresátovi rozhodnutia tohto druhu. 84 Alrosa tvrdí, ze aj za predpokladu, ze by mohla byt povazovaná len za tretiu stranu dotknutú "priamo" a "nepriaznivo" sporným rozhodnutím, Komisia jej mala oznámit dôvody odmietnutia spolocných záväzkov a umoznit jej, aby bola vypocutá v súvislosti s týmto odmietnutím, ako aj s jednostrannou ponukou, ktorá viedla k trvalému zákazu akéhokolvek predaja surových diamantov spolocnosti De Beers. - Posúdenie Súdnym dvorom 85 Vseobecný súd v napadnutom rozsudku vychádza z predpokladu, podla ktorého za okolností prejednávanej veci a najmä s ohladom na skutocnost, ze konania vedené Komisiou podla clánkov 81 ES a 82 ES v skutocnosti tak Komisia, ako aj spolocnosti De Beers a Alrosa povazovali vzdy za jediné konanie, mali byt spolocnosti Alrosa priznané práva poskytované "príslusnému podniku" v zmysle nariadenia c. 1/2003, hoci v konaní zacatom na základe clánku 82 ES postavenie "príslusného podniku" stricto sensu nemala. 86 Vseobecný súd síce najskôr v bode 195 napadnutého rozsudku uznal, ze Komisia bola nepochybne oprávnená zastávat po prijatí pripomienok tretích strán názor, ze spolocné záväzky nereagujú na obavy uvedené v rámci jej predbezného posúdenia, v bode 196 uvedeného rozsudku vsak rozhodol, ze dodrziavanie práva byt vypocutý vyzaduje v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, na jednej strane to, aby podniky, ktoré záväzky navrhli, boli informované o podstatných skutkových okolnostiach, na ktorých Komisia zakladá poziadavky nových záväzkov, a na druhej strane to, aby sa mohli v tejto súvislosti vyjadrit. Spolocnosti Alrosa bola pritom v prejednávanej veci poskytnutá len strucná informácia týkajúca sa záverov, ktoré Komisia vyvodzovala z pripomienok tretích strán. Najmä na stretnutí, ktoré sa konalo 27. októbra 2005, spolocnost Alrosa získala zhrnutie pripomienok tretích strán a bola informovaná o obsahu záväzkov, ktoré Komisia od strán ocakávala na základe negatívneho výsledku konzultácie tretích strán, a to o ukoncení akéhokolvek vztahu od roku 2009 a novej ponuke záväzkov na tomto základe. 87 Vseobecný súd dospel v bode 201 napadnutého rozsudku k záveru, ze spolocnost Alrosa nemala moznost plne vykonat svoje právo byt vypocutá v otázke individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers z dôvodu, ze pripomienky tretích strán jej boli odovzdané v rovnakom case ako výtah z individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers, v dôsledku coho nebola schopná uzitocne na ne odpovedat a navrhnút nové spolocné záväzky spolocne so spolocnostou De Beers. 88 V tomto ohlade treba uviest, ze v prejednávanej veci Komisia zacala dve konania, jedno podla clánku 81 ES, ktoré sa týkalo správania spolocností De Beers a Alrosa na trhu so surovými diamantmi, a druhé podla clánku 82 ES, ktoré sa týkalo jednostranných záväzkov spolocnosti De Beers. V rámci týchto dvoch konaní boli spolocnostiam De Beers a Alrosa zaslané samostatné oznámenia o výhradách. Z toho vyplýva, ze Alrosa mohla mat postavenie "príslusného podniku" len v konaní zacatom podla clánku 81 ES, v ktorom nedoslo k prijatiu nijakého rozhodnutia. V tomto rámci sa teda Alrosa nemôze domáhat procesných práv vyhradených pre úcastníkov konania týkajúceho sa individuálnych záväzkov, kedze tieto záväzky navrhla spolocnost De Beers v rámci správneho konania podla clánku 82 ES s císlom spisu COMP/E-2/38.381, ktoré bolo ukoncené sporným rozhodnutím. 89 Ako totiz uviedla generálna advokátka v bodoch 176 a 177 návrhov, spolocnosti Alrosa by museli byt priznané práva, aké patria príslusnému podniku v rámci konania zacatého na základe clánku 82 ES, len ak by sa dalo preukázat, ze Komisia zacala dve samostatné konania o jednom skutkovom stave bez objektívneho dôvodu. Vseobecný súd vsak v prejednávanej veci nekonstatoval také zneuzitie právomoci zo strany Komisie a nemal na to napokon ani nijaký dôvod. Komisia totiz mala objektívne právo zacat dve rozdielne správne konania, pretoze vychádzali z rozdielnych hmotnoprávnych základov, a to na jednej strane z clánku 81 ES a na druhej strane z clánku 82 ES. Pokial ide o konanie zacaté podla clánku 82 ES, oznámenie o výhradách a rozhodnutie Komisie, ktorým sa uvedené konanie ukoncilo, mohli byt adresované len spolocnosti De Beers ako podniku s údajne dominantným postavením na trhu. 90 Za týchto okolností môze tretí podnik, ktorý sa domnieva, ze bol dotknutý rozhodnutím prijatým na základe clánkov 7 alebo 9 nariadenia c. 1/2003, chránit svoje práva prostredníctvom zaloby proti tomuto rozhodnutiu. Z toho vsak nevplýva, ze podnik, akým je v prejednávanej veci Alrosa, nadobudne postavenie "príslusnej strany" v zmysle clánku 27 ods. 2 nariadenia c. 1/2003. 91 Ako uviedla generálna advokátka v bode 175 návrhov, v rámci konania podla clánku 82 ES, ktoré bolo ukoncené sporným rozhodnutím, teda spolocnost Alrosa disponovala len obmedzenejsími právami zúcastnenej tretej strany. 92 Treba okrem toho uviest, ze Vseobecný súd sa vo svojich úvahách opieral o nesprávnu tézu, podla ktorej bola Komisia povinná poskytnút spolocnosti Alrosa odôvodnené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré pripomienky tretích strán zmenili jej názor, pokial ide o primeranost spolocných záväzkov, aby tak Alrosa mohla navrhnút nové spolocné záväzky so spolocnostou De Beers. 93 V tomto ohlade Vseobecný súd jednak v bode 196 napadnutého rozsudku rozhodol, ze spolocnosti Alrosa bola poskytnutá len strucná informácia týkajúca sa záverov, ktoré Komisia vyvodzovala z pripomienok tretích strán, jednak v bode 201 uvedeného rozsudku uviedol, ze nedôverné znenie pripomienok tretích strán bolo spolocnosti Alrosa odovzdané oneskorene a v rovnakom case ako výtah z individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers, co jej znemoznilo uzitocne na ne odpovedat a navrhnút nové záväzky spolu so spolocnostou De Beers. 94 Treba pritom uviest, ze prijatie individuálnych záväzkov spolocnosti De Beers Komisiou v tomto ohlade nezávisí od stanoviska spolocnosti Alrosa alebo akéhokolvek iného podniku. Z clánku 9 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 vyplýva, ze ked Komisia vyhlasuje ponuku záväzkov za záväznú alebo ju odmieta, disponuje sirokou mierou volnej úvahy. 95 Z uvedeného vyplýva, ze aj druhý odvolací dôvod je dôvodný, kedze Vseobecný súd jednak nesprávne vylozil pojem "príslusný podnik" v zmysle nariadenia c. 1/2003, pretoze porovnal právne postavenie spolocnosti Alrosa v rámci konania týkajúceho sa individuálnych záväzkov s právnym postavením spolocnosti De Beers, jednak sa oprel o nesprávnu tézu, podla ktorej bola Komisia povinná odôvodnit odmietnutie spolocných záväzkov a navrhnút spolocnosti Alrosa predlozenie nových spolocných záväzkov so spolocnostou De Beers. 96 Nie je teda nevyhnutné analyzovat dalsie argumenty, ktoré Komisia uviedla v rámci druhého odvolacieho dôvodu. 97 Napadnutý rozsudok preto treba zrusit. O zalobe v prvom stupni 98 Clánok 61 prvý odsek Statútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, ze ak Súdny dvor zrusí rozhodnutie Vseobecného súdu, môze sám vydat konecný rozsudok, ak to stav konania dovoluje. 99 Kedze stav konania to dovoluje, treba rozhodnút vo veci samej o zalobe spolocnosti Alrosa smerujúcej k zruseniu sporného rozhodnutia. 100 Spolocnost Alrosa pred Vseobecným súdom uviedla tri dôvody zalozené po prvé na porusení práva byt vypocutá, po druhé na tom, ze sporné rozhodnutie porusuje ustanovenia clánku 9 nariadenia c. 1/2003, ktorý dotknutému podniku zakazuje ulozit, navyse bez obmedzenia dlzky trvania, záväzky, ktoré dobrovolne neponúkol, a po tretie na neprimeranosti záväzkov vyhlásených za záväzné, co je v rozpore s clánkom 9 nariadenia c. 1/2003, clánkom 82 ES, so zmluvnou slobodou a zásadou proporcionality. Argumentácia úcastníkov konania 101 Po prvé spolocnost Alrosa tvrdí, ze sporné rozhodnutie porusuje právo byt vypocutý, predstavujúce základnú zásadu práva Únie, ktorú Súdny dvor opakovane uznal a ktorá v rámci zálezitostí hospodárskej sútaze zahrna povinnost Komisie oboznámit príslusný podnik so svojimi výhradami a právo tohto podniku na ne reagovat. Komisia vsak po tom, ako dostala pripomienky tretích strán, nevyjadrila "nové významné výhrady". Zmena záverov Komisie sa teda vysvetluje len "vlastnou analýzou" Generálneho riaditelstva pre hospodársku sútaz, pricom Komisia spolocnosti Alrosa neposkytla právo byt vypocutá vo vztahu k výsledkom tejto analýzy. 102 Skutocnost, ze spolocnost Alrosa nebola formálne úcastníkom konania zacatého na základe clánku 82 ES, ju nezbavovala práva byt vypocutá, pretoze uvedené generálne riaditelstvo v liste z 8. februára 2006 uznalo, ze "mimoriadne okolnosti" odôvodnovali, aby bola vypocutá ako priamo a osobne dotknutý podnik. 103 Komisia odpovedá, ze spolocnost Alrosa nebola úcastníkom dotknutého konania a pýta sa na právny základ, o ktorý sa Alrosa opiera pri dovolávaní sa práva byt vypocutá. 104 Pokial ide o uvedený list z 8. februára 2006, Komisia sa domnieva, ze právo spolocnosti Alrosa byt vypocutá v priebehu konania zacatého na základe clánku 82 ES, ktorého sa spolocnost Alrosa dovoláva a ktoré v tom istom liste uznal úradník poverený vypocutím, malo odlisný obsah od práva priznaného podnikom, ktoré sú predmetom vysetrovania Komisie. 105 Aj ked mala spolocnost Alrosa v konaní zvlástne postavenie, Komisia sa domnieva, ze kedze mala len postavenie zúcastnenej tretej strany, právo byt vypocutá sa pre nu obmedzovalo na poskytnutie pripomienok, na co bola vyzvaná vo viacerých fázach konania. Komisia tvrdí, ze spolocnost Alrosa teda plne pozívala právo byt vypocutá. 106 Po druhé spolocnost Alrosa tvrdí, ze sporné rozhodnutie porusuje clánok 9 nariadenia c. 1/2003, ktorý podla nej oprávnuje Komisiu prijat nie individuálne, ale len spolocné záväzky. Takisto tento clánok 9 treba vykladat v tom zmysle, ze rozhodnutie vyhlasujúce záväzky za záväzné musí byt prijaté len na dobu urcitú. 107 Komisia tvrdí, ze výraz "príslusné podniky" neznamená, ze môzu byt ponúkané len spolocné záväzky predkladané vsetkými podnikmi, ktoré sú záväzkom dotknuté alebo ním môzu byt dotknuté. Taký výklad by predpokladal, ze vsetky podniky, ktoré sú stranami dotknutých dohôd, by museli, aj ked nie sú dotknuté konaním zacatým na základe clánku 82 ES, predlozit formálne záväzky a byt adresátmi rozhodnutia prijatého na základe tohto clánku 9. Pritom podla Komisie, kedze sa konanie zacaté podla clánku 82 ES týkalo len tvrdenia o zneuzití dominantného postavenia spolocnostou De Beers, bola táto spolocnost jediným podnikom, ktorý mohol ponúknut záväzky a byt osobou, ktorej je urcené rozhodnutie prijaté na základe toho istého clánku 9. 108 Pokial ide o údajnú povinnost Komisie prijat záväzky len na dobu urcitú, Komisia sa domnieva, ze toto tvrdenie sa opiera o nesprávny výklad clánku 9 nariadenia c. 1/2003. Skutocnost, ze rozhodnutie Komisie uznávajúce záväzky "môze" byt prijaté na dobu urcitú, nemôze zaväzovat tento orgán k tomu, aby prijal uvedené rozhodnutie na takú dobu. 109 Spolocnost Alrosa po tretie tvrdí, ze zákaz, aby spolocnost De Beers kupovala surové diamanty od spolocnosti Alrosa, porusuje clánok 82 ES a clánok 9 nariadenia c. 1/2003 v rozsahu, v akom ukladá dotknutým stranám absolútny a casovo neobmedzený zákaz uzatvárat zmluvy, ktorý nie je v prejednávanej veci odôvodnený. Sporné rozhodnutie tak porusuje základnú zásadu zmluvnej slobody. 110 Absolútny zákaz okrem toho nie je nevyhnutný na reakciu na obavy Komisie v oblasti hospodárskej sútaze na základe clánku 82 ES. Alrosa tvrdí, ze v tomto ohlade porusuje sporné rozhodnutie zásadu proporcionality. 111 Komisia tvrdí, ze zmluvná sloboda je obmedzená najmä clánkami 81 ES a 82 ES. 112 Nespochybnuje argument, podla ktorého sa zásada proporcionality vztahuje aj na analýzu úcinku na tretie strany, ale tvrdí, ze riadne zohladnila legitímne obchodné záujmy spolocnosti Alrosa. 113 Komisia tvrdí, ze jej prvá úloha spocívala v overení, ci boli individuálne záväzky spolocnosti De Beers dostatocné, aby reagovali na obavy v oblasti hospodárskej sútaze. Domnieva sa, ze na prvý pohlad bola spolocnost De Beers schopná ponúknut záväzky, ktoré nesli nad rámec toho co bolo nevyhnutné na dostatocnú reakciu na uvedené obavy. Dodáva, ze nebola v nijakom prípade povinná studovat iné moznosti idúce nad rámec alebo dokonca zaostávajúce za záväzkami skutocne ponúknutými spolocnostou De Beers, kedze naozaj nevyhnutné bolo len porovnanie s predchádzajúcim návrhom spolocných záväzkov. 114 Z analýzy Komisie vyplýva, ze navrhnuté spolocné záväzky nereagovali dostatocne na jej obavy v oblasti hospodárskej sútaze. Komisia sa takisto domnieva, ze záväzky idúce nad rámec týchto spolocných záväzkov boli nevyhnutné. 115 Komisia zastáva názor, ze Vseobecnému súdu neprinálezí, aby prostredníctvom komplexného hospodárskeho posúdenia urcil, ci boli ponúknuté záväzky dostatocné na to, aby reagovali na obavy Komisie v oblasti hospodárskej sútaze, ale má sa obmedzit na overenie, ci sporné rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté zjavne nesprávnym posúdením. Je totiz nesporné, ze v dotknutej oblasti Komisia disponuje sirokou mierou volnej úvahy. 116 Komisia pripomína, ze kedze nedostala nijakú dalsiu ponuku záväzkov, jediná dalsia moznost, ktorú mala, spocívala v opätovnom zacatí konania, ktoré by viedlo k prijatiu rozhodnutia na základe clánku 7 nariadenia c. 1/2003, prípadne zároven proti spolocnosti Alrosa a spolocnosti De Beers, pricom táto moznost môze byt tazko kvalifikovaná ako vhodnejsí spôsob reakcie na jej obavy v oblasti hospodárskej sútaze. 117 Komisia sa teda domnieva, ze individuálne záväzky spolocnosti De Beers, ktoré boli sporným rozhodnutím vyhlásené za záväzné, boli primerané a nevyhnutné na úcely reakcie na uvedené obavy a údajné porusenie zásady proporcionality sa teda nepreukázalo. Posúdenie Súdnym dvorom 118 Z úvah uvedených v bodoch 85 az 95 tohto rozsudku vyplýva, ze prvý zalobný dôvod uvedený v prvostupnovom konaní nemôze uspiet. 119 Vsetky výhrady, ktoré spolocnost Alrosa uviedla v rámci tohto zalobného dôvodu, totiz spocívajú na predpoklade, podla ktorého mala pozívat sirsie procesné práva, nez sú práva, ktoré sa obvykle poskytujú zúcastneným tretím stranám. Tento predpoklad bol vsak výslovne vyvrátený v bode 91 tohto rozsudku. 120 Pokial ide o druhý a tretí zalobný dôvod uplatnený v prvostupnovom konaní, tiez ich treba zamietnut. Zo vsetkých úvah, ktoré boli uvedené v tomto rozsudku, totiz vyplýva, ze Komisia sa prijatím sporného rozhodnutia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia ani zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu a neporusila ani zásadu proporcionality. Spolocnost Alrosa nebola schopná dokázat, ze individuálne záväzky ponúknuté spolocnostou De Beers a vyhlásené Komisiou za záväzné isli zjavne nad rámec toho, co bolo nevyhnutné na reakciu na obavy vyjadrené Komisiou v predbeznom posúdení. 121 Treba preto zamietnut vsetky dôvody, ktoré spolocnost Alrosa uviedla proti spornému rozhodnutiu, a jej zalobu podanú na Vseobecný súd. O trovách 122 Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou vo veci samej, rozhodne aj o trovách konania. 123 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatnitelného na základe clánku 118 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat spolocnost Alrosa na náhradu trov konania a spolocnost Alrosa nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov tak konania o odvolaní, ako aj prvostupnového konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (velká komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 11. júla 2007, Alrosa/Komisia (T-170/06), sa zrusuje. 2. Zaloba podaná spolocnostou Alrosa Company Ltd na Súd prvého stupna Európskych spolocenstiev sa zamieta. 3. Alrosa Company Ltd je povinná nahradit tak trovy konania o odvolaní, ako aj trovy prvostupnového konania. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXX6qcsCS/L95887-9596TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXX6qcsCS/L95887-9596TMP.html#Footref*