ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora) z 2. apríla 2009 ( [1]*1 ) "Odvolanie -- Státna pomoc -- Clánok 88 ods. 2 ES -- Podmienky zacatia konania vo veci formálneho zistovania -- Závazné tazkosti -- Kritériá státnej pomoci -- Státne prostriedky -- Zásada zákazu diskriminácie" Vo veci C-431/07 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora podané 18. septembra 2007, Bouygues SA, so sídlom v Parízi (Francúzsko), Bouygues Télécom SA, so sídlom v Boulogne-Billancourt (Francúzsko), v zastúpení: F. Sureau, D. Théophile, S. Perrotet, A. Bénabent, J. Vogel a L. Vogel, advokáti, odvolatelky, dalsí úcastníci odvolacieho konania: Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: C. Giolito, splnomocnený zástupca, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues, O. Christmann a A.-L. Vendrolini, splnomocnení zástupcovia, Orange France SA, v zastúpení: S. Hautbourg, S. Quesson a L. Olza Moreno, advokáti, Société française du radiotéléphone -- SFR, v zastúpení: A. Vincent, advokát, a C. Vajda, QC, vedlajsí úcastníci konania na prvom stupni, SÚDNY DVOR (prvá komora), v zlození: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia M. Ilesic, A. Tizzano (spravodajca), A. Borg Barthet a J.-J. Kasel, generálna advokátka: V. Trstenjak, tajomník: M.-A. Gaudissart, vedúci sekcie, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 11. septembra 2008, po vypocutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. októbra 2008, vyhlásil tento Rozsudok 1 Spolocnosti Bouygues Télécom SA (dalej len "Bouygues Télécom") a Bouygues SA sa podaným odvolaním domáhajú, aby Súdny dvor zrusil rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev zo 4. júla 2007, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia (T-475/04, Zb. s. II-2097, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupna zamietol ich zalobu o neplatnost rozhodnutia Komisie z 20. júla 2004 týkajúceho sa zmeny výsky poplatkov, ktoré majú zaplatit spolocnosti Orange a SFR za udelenie licencií UMTS (Universal Mobile Telecommunications System) (státna pomoc NN 42/2004 -- Francúzsko) (dalej len "sporné rozhodnutie"). Právny rámec Spolocenstva 2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/13/ES z 10. apríla 1997 o spolocnom rámci pre vseobecné povolenia a individuálne licencie v oblasti telekomunikacných sluzieb [neoficiálny preklad] ([2]Ú. v. ES L 117, s. 15), platná v case, ked nastali skutocnosti relevantné v prejednávanej veci, vo svojom clánku 8 ods. 4 stanovovala: "Clenské státy sú oprávnené zmenit podmienky týkajúce sa individuálnej licencie v objektívne odôvodnených prípadoch a primeraným spôsobom. Clenské státy pritom vhodným spôsobom oznámia svoj úmysel a umoznia dotknutým stranám, aby sa vyjadrili k navrhovaným zmenám." [neoficiálny preklad] 3 Ustanovenie clánku 9 ods. 2 prvej zarázky malo nasledujúce znenie: "Ak má clenský stát v úmysle udelit individuálne licencie: -- udelí ich na základe otvorených, nediskriminacných a transparentných konaní, pricom na tieto úcely stanoví pre vsetkých uchádzacov rovnaké konania okrem prípadu, ak by existoval objektívny dôvod, aby sa na nich uplatnovalo odlisné zaobchádzanie..." [neoficiálny preklad] 4 Clánok 10 ods. 3 prvý pododsek uvedenej smernice stanovoval: "Clenské státy udelia tieto individuálne licencie na základe objektívnych, nediskriminacných, transparentných, primeraných a podrobných výberových kritérií. Pocas kazdého výberu budú nálezite prihliadat na potrebu ulahcit rozvoj hospodárskej sútaze a maximalizovat výhody pre uzívatelov." [neoficiálny preklad] 5 Clánok 11 smernice 97/13 uvádzal: "1. Clenské státy dbajú na to, aby úcelom poplatkov ulozených podnikom v rámci povolovacích konaní bolo výlucne pokrytie administratívnych nákladov súvisiacich s udelením, so správou, s kontrolou a s uplatnovaním dotknutých individuálnych licencií. Poplatky vztahujúce sa na individuálne licencie musia byt primerané vzhladom na vyzadované mnozstvo práce a uverejnujú sa vhodným a dostatocne podrobným spôsobom, aby boli informácie lahko dostupné. 2. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, clenské státy môzu v prípade obmedzených zdrojov povolit svojim vnútrostátnym regulacným orgánom, aby stanovili poplatky, ktoré zohladnujú potrebu zaistit optimálne vyuzívanie týchto zdrojov. Tieto poplatky sú nediskriminacné a prihliadajú najmä na potrebu podporovat rozvoj inovacných sluzieb a hospodárskej sútaze." [neoficiálny preklad] 6 Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady c. 128/1999/ES zo 14. decembra 1998 o koordinovanom zavedení mobilného a bezdrôtového komunikacného systému (UMTS) tretej generácie v Spolocenstve [neoficiálny preklad] ([3]Ú. v. ES L 17, s. 1), ktoré bolo este platné v case, ked nastali skutocnosti relevantné v prejednávanej veci, má podla svojho clánku 1 za ciel "ulahcit rýchle a koordinované zavedenie kompatibilných sietí a sluzieb UMTS v Spolocenstve [neoficiálny preklad]". 7 Clánok 3 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovoval: "Clenské státy prijmú vsetky opatrenia, ktoré v súlade s clánkom 1 smernice 97/13 umoznia koordinované a postupné zavedenie sluzieb UMTS na ich území najneskôr do 1. januára 2002..." [neoficiálny preklad] Okolnosti predchádzajúce sporu 8 Dna 28. júla 2000 francúzsky minister priemyslu, pôst a telekomunikácií vydal výzvu na podávanie ziadostí o udelenie styroch licencií na zavedenie mobilných a bezdrôtových komunikacných systémov UMTS vo Francúzsku. Posledný mozný dátum na podanie ziadostí o úcast bol stanovený na 31. januára 2001, pricom uchádzaci mohli vziat svoje ziadosti spät do 31. mája 2001. 9 Vzhladom na to, ze boli podané iba dve ziadosti o úcast, a to ziadost spolocnosti Société française du radiotéléphone -- SFR (dalej len "SFR") a ziadost spolocnosti France Télécom mobiles (o niekolko mesiacov neskôr spolocnost Orange France SA, dalej len "Orange"), francúzske úrady s cielom zabezpecit skutocnú hospodársku sútaz povazovali za nevyhnutné vydat novú výzvu na podávanie ziadostí o úcast. 10 Dvoma listami rovnakého znenia z 22. februára 2001 minister hospodárstva a financií a státny tajomník poverený priemyslom ubezpecili konatelov spolocností SFR a Orange, ze "podmienky dodatocnej výzvy na podávanie ziadostí o úcast... zabezpecia spravodlivé zaobchádzanie so subjektmi, ktorým bude nakoniec udelená licencia". 11 Bez toho, aby sa vyckávalo na vydanie dodatocnej výzvy na podávanie ziadostí o úcast, boli dvoma výnosmi z 18. júla 2001 udelené prvé dve licencie UMTS spolocnostiam SFR a Orange. Za udelenie týchto licencií boli stanovené poplatky v celkovej výske 4954593000 eur, ktoré mali byt zaplatené v splátkach, pricom prvá splátka mala byt zaplatená do 31. septembra 2001 a posledná do 30. júna 2016. 12 Na základe vydanej dodatocnej výzvy na podávanie ziadostí o úcast bola 3. decembra 2002 udelená tretia licencia UMTS spolocnosti Bouygues Télécom. Kedze neboli podané dalsie ziadosti, stvrtá licencia nebola udelená. 13 Za udelenie tretej licencie boli stanovené poplatky pozostávajúce z pevnej casti vo výske 619209795,27 eura, ktorá mala byt uhradená 30. septembra v roku, v ktorom bola udelená licencia, alebo k dátumu udelenia licencie, ak k nemu dôjde po 30. septembri, a z pohyblivej casti, uhrádzanej kazdorocne do 30. júna daného roku za vyuzívanie frekvencií v predchádzajúcom roku a vypocítanej ako percentuálna sadzba z obratu dosiahnutého vyuzívaním týchto frekvencií. 14 Okrem toho dvoma výnosmi rovnako z 3. decembra 2002 (JORF z 12. decembra 2002, s. 20498 a 20499), týkajúcimi sa spolocností SFR a Orange, minister priemyslu zmenil najmä ustanovenia o poplatkoch za pridelenie a vyuzívanie frekvencií tým, ze prijal pravidlá zhodujúce sa s pravidlami uplatnovanými voci spolocnosti Bouygues Télécom, tak ako sú vymedzené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. 15 Dna 31. januára 2003 Komisia Európskych spolocenstiev v nadväznosti na staznost, ktorou odvolatelky upozornili na súbor opatrení státnej pomoci prijatých francúzskymi orgánmi v prospech France Télécom, zacala konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES vo vztahu k niektorým z týchto opatrení, medzi ktorými sa nenachádzalo opatrenie vyrovnania výsky poplatkov dlhovaných spolocnostami SFR a Orange a poplatkov stanovených pre spolocnost Bouygues Télécom. 16 Sporným rozhodnutím Komisia rozhodla, ze nevznesie námietky na základe clánku 88 ES proti uvedenému opatreniu vyrovnania výsky uvedených poplatkov z dôvodu, ze toto opatrenie neobsahovalo prvky státnej pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 17 Dna 24. novembra 2004 podali odvolatelky na Súd prvého stupna zalobu o neplatnost sporného rozhodnutia. Napadnutý rozsudok 18 Na podporu svojej zaloby o neplatnost odvolatelky uviedli najmä dva zalobné dôvody, v ktorých poukazujú na to, ze Komisia porusila jednak clánok 87 ods. 1 ES, kedze zmena poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR je podla ich názoru státnou pomocou v zmysle tohto ustanovenia, a jednak aj clánok 88 ods. 2 ES, kedze Komisia bola vzhladom na závazné tazkosti, ktoré situácia vyvoláva, povinná zacat formálne konanie podla uvedeného clánku 88. 19 Súd prvého stupna skúmal obidva zalobné dôvody spolocne, pricom sa vyjadril iba k existencii závazných tazkostí. V bode 93 napadnutého rozsudku konstatoval, ze ak by takéto tazkosti existovali, sporné rozhodnutie mohlo byt zrusené z tohto jediného dôvodu, pre nevykonanie kontradiktórneho a podrobného preskúmania stanoveného v Zmluve, aj keby sa nepreukázalo, ze posúdenia Komisie vo veci samej boli z právneho alebo zo skutkového hladiska nesprávne. 20 V rámci tohto skúmania Súd prvého stupna v bodoch 95 az 126 napadnutého rozsudku najprv odmietol tvrdenia zamerané na preukázanie existencie selektívnej casovej výhody, ktorá mala pre spolocnosti Orange a SFR vyplývat zo skutocnosti, ze dve prvé licencie UMTS boli týmto dvom spolocnostiam udelené skôr, ako Bouygues Télécom získala tretiu licenciu. V bode 126 toho istého rozsudku navyse usúdil, ze toto posúdenie nevyvoláva závazné tazkosti. 21 Súd prvého stupna v tejto súvislosti najprv v bodoch 100 a 106 napadnutého rozsudku konstatoval, ze uvedené licencie majú hospodársku hodnotu a ze v dôsledku toho je potrebné súhlasit s tvrdeniami zalobkýn, ze francúzske orgány sa znízením poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR vzdali státnych prostriedkov vo významnom rozsahu. 22 V bode 107 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna jednako zdôraznil, ze pohladávky voci spolocnostiam Orange a SFR, ktorých sa Francúzsko vzdalo, neboli isté. Na jednej strane totiz "v rámci konania, ktoré súvisí s prvou výzvou na podávanie ziadostí o úcast, mohli títo dvaja podnikatelia vziat spät svoje prihlásky az do 31. mája 2001, ak by im neboli poskytnuté záruky, ze sa s nimi bude zaobchádzat rovnako ako s dalsími podnikatelmi..., a na druhej strane nadalej bolo mozné, aby sa uvedení podnikatelia vzdali svojej licencie a v dôsledku toho prestali uhrádzat poplatok, najmä ak sa povazujú za obete nerovnakého zaobchádzania v porovnaní s Bouygues Télécom". 23 Súd prvého stupna dalej v bode 111 napadnutého rozsudku konstatoval, ze vzdanie sa dotknutej pohladávky v kazdom prípade nepostacuje na vyvodenie záveru o existencii státnej pomoci vzhladom na osobitosti práva Spolocenstva v oblasti telekomunikácií vo vztahu k vseobecnému právu státnej pomoci. 24 Napokon v bodoch 113 a 116 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna rozhodol, ze hoci objektívne existoval rozdiel medzi situáciou spolocností Orange a SFR na jednej strane a situáciou spolocnosti Bouygues Télécom na strane druhej, pokial ide o okamih, kedy im boli udelené licencie, problémy spojené s technológiou UMTS a s nepriaznivou ekonomickou situáciou pre rozvoj tejto technológie neumoznili prvým nadobúdatelom licencií vstúpit na trh, a teda prakticky vyuzit výhodu, ktorú im skorsie získanie licencií mohlo priniest. 25 V kazdom prípade Súd prvého stupna v bode 123 napadnutého rozsudku dosiel k záveru, ze "výhoda virtuálne poskytnutá Orange a SFR [bola] jediným prostriedkom, ako sa vyhnút prijatiu opatrenia v rozpore so smernicou 97/13, ktoré by bolo s ohladom na znacný rozdiel medzi oboma systémami poplatkov, ktorý postupne ustanovili vnútrostátne orgány, diskriminacné v neprospech týchto dvoch podnikatelov, aj ked na jednej strane v case spornej zmeny pre oneskorenie Orange a SFR s rozmiestnením ich sluzieb UMTS nepôsobil na trhu ziadny podnikatel..., a na druhej strane licencie troch konkurencných podnikatelov majú rovnaké vlastnosti". 26 Po druhé Súd prvého stupna v bodoch 127 az 156 napadnutého rozsudku odmietol tvrdenia odvolateliek, ktoré mali preukázat, ze zmena poplatkov porusuje zásadu zákazu diskriminácie, a usúdil, ze posúdenie dodrziavania tejto zásady rovnako nepredstavuje závazné tazkosti, ktoré by zakladali povinnost zacat konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ES. 27 Súd prvého stupna jednak v bodoch 134 a 136 napadnutého rozsudku rozhodol, ze konanie o udelení licencií UMTS bolo napriek spôsobu jeho uskutocnenia jediným konaním smerujúcim k udeleniu styroch licencií a ze v dôsledku toho sa vo vztahu k dodrziavaniu zásady zákazu diskriminácie musia komplexne zohladnovat obidve po sebe nasledujúce výzvy na podávanie ziadostí o úcast. 28 Okrem toho v bode 148 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna usúdil, ze vzhladom na to, ze vsetky tri licencie boli obsahovo zhodné a ziaden zo subjektov nemal v case zmeny poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR prístup na trh, prijaté riesenie spocívajúce v retroaktívnej zmene týchto poplatkov umoznilo francúzskym orgánom nielen zabezpecit rovnaké zaobchádzanie s tromi subjektmi, ale aj vyhnút sa oneskoreniam so spustením sluzieb UMTS podla smernice 97/13. 29 Po tretie Súd prvého stupna v bodoch 157 a 158 napadnutého rozsudku rovnako rozhodol, ze ani z komplexnosti situácie, ani z dlzky trvania konania pred Komisiou nemôze vyplývat, ze skúmanie opatrenia vyrovnania výsky poplatkov vyvolávalo závazné tazkosti. 30 Vzhladom na tieto úvahy Súd prvého stupna podanú zalobu zamietol. Návrhy úcastníkov konania 31 Odvolatelky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor: -- zrusil napadnutý rozsudok a vrátil vec Súdu prvého stupna, ktorý vydá nové rozhodnutie v súlade s právnym názorom Súdneho dvora, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 32 Komisia, ako aj Francúzska republika a spolocnosti Orange a SFR navrhujú, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a odvolatelky zaviazal na náhradu trov konania. O návrhu na opätovné otvorenie ústnej casti konania 33 Podaním doruceným do kancelárie Súdneho dvora 17. novembra 2008 odvolatelky navrhli, aby Súdny dvor v súlade s clánkom 61 rokovacieho poriadku nariadil opätovné otvorenie ústnej casti konania. 34 Na podporu svojho návrhu odvolatelky uviedli, ze niektoré skutocnosti uvedené v návrhoch generálnej advokátky sú nové a môzu ovplyvnit rozhodnutie Súdneho dvora. 35 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze Súdny dvor môze v súlade s clánkom 61 svojho rokovacieho poriadku nariadit bez návrhu, na návrh generálneho advokáta alebo na návrh úcastníkov konania opätovné otvorenie ústnej casti konania, ak usúdi, ze vec nie je dostatocne objasnená alebo ze má byt rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa úcastníci konania vzájomne nevyjadrili (pozri najmä uznesenie zo 4. februára 2000, Emesa Sugar, [4]C-17/98, Zb. s. I-665, bod 18; rozsudky z 29. apríla 2004, Komisia/Kvaerner Warnow Werft, C-181/02 P, Zb. s. I-5703, bod 25, a z 26. júna 2008, Burda, [5]C-284/06, Zb. s. I-4571, bod 37). 36 V prejednávanej veci po vypocutí generálnej advokátky sa Súdny dvor jednako domnieval, ze mal k dispozícii vsetky informácie nevyhnutné na rozhodnutie o odvolaní, ktoré podali odvolatelky, a ze tieto informácie boli pred ním prejednané. V dôsledku toho je návrh na opätovné otvorenie ústnej casti konania potrebné zamietnut. O odvolaní 37 Na podporu svojho odvolania odvolatelky uvádzajú styri dôvody zalozené na porusení povinnosti odôvodnenia, na nesprávnom právnom posúdení, pokial ide o neexistenciu závazných tazkostí, na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkových okolností a napokon na viacerých nesprávnych právnych posúdeniach v súvislosti s uplatnovaním clánku 87 ES. O prvom odvolacom dôvode zalozenom na porusení povinnosti odôvodnenia v súvislosti s uplatnením výnimky vyplývajúcej z povahy a struktúry systému Argumentácia úcastníkov konania 38 Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolatelky vytýkajú Súdu prvého stupna, ze neposkytol dostatocné odôvodnenie, pokial ide o uplatnenie výnimky vyplývajúcej z povahy a struktúry systému v prejednávanom prípade, ako odchylného pravidla zo zásady, podla ktorej rozlisovanie zvýhodnujúce jeden alebo viaceré podniky nevyhnutne predstavuje selektívnu výhodu. Konkrétne napadnutý rozsudok neobsahuje dostatocne explicitné odôvodnenie, a to ani pokial ide o obsah tejto výnimky, ani s ohladom na prícinnú súvislost medzi touto výnimkou a vzdaním sa prostriedkov státu vo významnom rozsahu. 39 Odvolatelky predovsetkým uvádzajú rozlicné predpoklady, ktoré by podla ich názoru mohli odôvodnovat odkaz na pojem struktúra systému v prejednávanej veci, a to osobitost práva Spolocenstva v oblasti telekomunikácií vo vztahu k vseobecnému právu státnej pomoci, nevyhnutnost respektovat dátum spustenia sluzieb UMTS, cize 1. január 2002, stanovený v clánku 3 ods. 1 rozhodnutia c. 128/1999, alebo aj snaha získat styri subjekty s cielom zabezpecit dostatocnú hospodársku sútaz. Odvolatelky sa jednako domnievajú, ze ziaden z týchto predpokladov nebol rozhodujúci alebo v kazdom prípade nebol Súdom prvého stupna dostatocne odôvodnený. 40 Komisia, Francúzska republika, Orange a SFR sa naproti tomu domnievajú, ze napadnutý rozsudok je v tomto smere dostatocne odôvodnený, kedze dostatocne odkazuje na právny rámec i na judikatúru relevantnú pre posúdenie uvedenej výnimky. 41 Pokial ide o predpoklady uvádzané odvolatelkami, Komisia a spolocnost SFR tvrdia, ze ich posúdenie je súcastou skúmania dôvodnosti rozsudku, a nie skúmania dodrzania povinnosti odôvodnenia. Francúzska republika v tejto súvislosti uvádza, ze na rozdiel od tvrdení odvolateliek sú tieto predpoklady úplne koherentné a navzájom sa doplnujú. SFR dodáva, ze prvý odvolací dôvod je v kazdom prípade neprípustný z dôvodu, ze odvolatelky v skutocnosti spochybnujú posúdenie skutkových okolností, ktoré vykonal Súd prvého stupna. Posúdenie Súdnym dvorom 42 V prvom rade je potrebné pripomenút, ze povinnost odôvodnenia rozsudkov, ktorá prinálezí Súdu prvého stupna podla clánku 36 a clánku 53 prvého odseku Statútu Súdneho dvora, neukladá Súdu prvého stupna povinnost vypracovat také odôvodnenie, ktoré by vycerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo vsetky tvrdenia úcastníkov sporu. Odôvodnenie teda môze byt implicitné pod podmienkou, ze umozní zúcastneným osobám oboznámit sa s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu predmetných opatrení, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok informácií potrebných na uskutocnenie preskúmania (rozsudky z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C-397/03 P, Zb. s. I-4429, bod 60, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C-3/06 P, Zb. s. I-1331, bod 46). 43 Pritom je potrebné konstatovat, ze Súd prvého stupna v prejednávanej veci uviedol dôvody, na základe ktorých usúdil, ze vzdanie sa dotknutej pohladávky nespadá pod pojem státna pomoc nezlucitelná s právom Spolocenstva v dôsledku struktúry systému telekomunikacného práva. 44 Súd prvého stupna totiz najmä v bodoch 108 az 110 napadnutého rozsudku obsiahle vysvetlil znaky právneho rámca Spolocenstva v oblasti telekomunikacných sluzieb vyplývajúceho zo smernice 97/13 a z rozhodnutia c. 128/1999. Konkrétne rozhodol, ze tento rámec vyzaduje, ze clenské státy napriek tomu, ze majú slobodu vo výbere konania o udelení licencií UMTS, musia respektovat zásadu rovného zaobchádzania s ohladom na okamih vstupu jednotlivých dotknutých subjektov na trh. 45 Okrem toho podla bodu 109 napadnutého rozsudku uz existovala judikatúra Spolocenstva k clánku 11 ods. 2 uvedenej smernice, ktorá vyzadovala, aby poplatky ulozené rôznym subjektom boli z hospodárskeho hladiska rovnocenné. 46 Podla Súdu prvého stupna z toho vyplýva, ze francúzske orgány za okolností prejednávanej veci nemali inú moznost, nez znízit sumu poplatkov, ktoré dlhovali spolocnosti Orange a SFR, a teda vzdat sa dotknutej pohladávky a tak prispôsobit túto sumu výske poplatkov, ktoré mala zaplatit spolocnost Bouygues Télécom. 47 Z uvedených bodov 108 az 110 preto jasne vyplýva, ze okolnosti, ktoré v prejednávanej veci odôvodnujú uplatnenie výnimky z dôvodu struktúry systému, a to povinnost vnútrostátnych orgánov respektovat poziadavku rovnosti zaobchádzania osobitne ulozenej právom Spolocenstva v oblasti telekomunikácií, Súd prvého stupna jasne identifikoval. 48 Okrem toho ostatné predpoklady uvádzané odvolatelkami sa opierajú o nesprávny výklad napadnutého rozsudku. 49 V rozpore s tvrdeniami odvolateliek Súd prvého stupna v skutocnosti jednak nijako nepreskúmal nevyhnutnost dodrzania dátumu 1. január 2002, ktorý je ako charakteristický znak systému stanovený v clánku 3 ods. 1 rozhodnutia c. 128/1999 ako dátum na spustenie sluzieb UMTS na území clenských státov. Túto poziadavku v skutocnosti zohladnil v bode 141 napadnutého rozsudku iba na úcely posúdenia dôvodov, na základe ktorých francúzske orgány rozhodli nezopakovat konanie o udelení licencií od úplného zaciatku. 50 Okrem toho z bodov 11 a 138 napadnutého rozsudku výslovne vyplýva, ze nevyhnutnost "vybrat dostatocný pocet subjektov, aby mohla byt v tomto odvetví skutocne zabezpecená hospodárska sútaz", Súd prvého stupna zohladnil nie ako znak systému, ale iba na úcely urcenia, ze prvá výzva na podávanie ziadostí o úcast neviedla k uspokojivému výsledku, pokial ide o nevyhnutnost zaistit hospodársku sútaz v odvetví, a ze preto bolo potrebné hladat dalsích uchádzacov. 51 Napokon, pokial ide o nedostatocné odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa prícinnej súvislosti medzi povahou systému a vzdaním sa pohladávky voci spolocnostiam Orange a SFR, stací uviest, ze Súd prvého stupna v bode 123 uvedeného rozsudku spresnil dôvody, na základe ktorých vyvodil existenciu tejto súvislosti, a konstatoval, ze vzhladom na to, ze vlastnosti vsetkých troch licencií UMTS sú rovnaké, ponechanie pôvodnej výsky poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR by nevyhnutne viedlo k poruseniu specifických povinností rovného zaobchádzania na ujmu týchto subjektov, ktoré stanovuje právo Spolocenstva v oblasti telekomunikácií. 52 Vzhladom na predchádzajúce úvahy je potrebné konstatovat, ze odôvodnenie napadnutého rozsudku z právneho hladiska umoznuje dostatocne porozumiet dôvodom, na základe ktorých Súd prvého stupna rozhodol, ze znízenie poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR, a teda vzdanie sa pohladávky voci týmto spolocnostiam, nemozno z dôvodu systematiky povazovat za státnu pomoc. 53 Prvý odvolací dôvod musí byt preto zamietnutý ako nedôvodný. O druhom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení, pokial ide o neexistenciu závazných tazkostí Argumentácia úcastníkov konania 54 Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolatelky poukazujú na to, ze Súd prvého stupna zamenil posúdenie existencie závazných tazkostí s posúdením dôvodnosti sporného rozhodnutia. Predovsetkým s cielom preukázat, ze Komisia nebola povinná zacat stádium dôkladného skúmania, sa Súd prvého stupna na konci skúmania relevantnosti jednotlivých dôvodov uvedených úcastníkmi konania obmedzil na formálne konstatovanie, ze toto skúmanie nepredstavovalo nijaké závazné tazkosti. 55 V skutocnosti bola existencia závazných tazkostí potvrdená tým, ze Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku nahradil posúdenie viacerých komplexných otázok Komisie svojím vlastným posúdením, cím ciastocne poprel analýzu obsiahnutú v spornom rozhodnutí. 56 Komisia spochybnuje prípustnost uvedeného dôvodu, kedze tento dôvod nebol uvádzaný v konaní na prvom stupni. Francúzska republika sa domnieva, ze odvolatelky pred Súdom prvého stupna iba subsidiárne poukázali na nevyhnutnost zacat konanie vo veci formálneho zistovania státnej pomoci podla clánku 88 ES. 57 Pokial ide o dôvodnost, Komisia, Francúzska republika, SFR a Orange tvrdia, ze postup Súdu prvého stupna bol z právneho hladiska správny a nespocíval v zámene. Okrem toho podla spolocnosti Orange Súd prvého stupna vykonal presne takú analýzu, akú pozadovali odvolatelky. Komisia dodáva, ze skutocnosti, z ktorých vychádzal Súd prvého stupna, sú totozné so skutocnostami, na ktorých je postavené sporné rozhodnutie. To dokazuje, ze tieto skutocnosti boli dostatocné na rozhodnutie o otázkach, na ktoré odkazovali odvolatelky. 58 Pokial ide o údajné popretie analýzy Komisie, Francúzska republika uvádza, ze Súd prvého stupna nenahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, kedze napadnutý rozsudok sa v znacnej miere opiera o analýzu obsiahnutú v spornom rozhodnutí. Komisia, SFR a Orange sa navyse domnievajú, ze rozdielne posúdenia vykonané Súdom prvého stupna slúzili iba na úcely odpovede na tvrdenia odvolateliek v ich zalobe. SFR predovsetkým dodáva, ze Súd prvého stupna nemohol preskúmat neexistenciu závazných tazkostí bez vykonania podrobnejsieho skúmania informácií, ktoré mala k dispozícii Komisia. Podla názoru Komisie je takáto argumentácia v kazdom prípade nielenze neprípustná preto, lebo sa týka posúdenia skutkového stavu, ale nie je nou mozné ani preukázat, do akej miery môze mat posúdenie Súdu prvého stupna, odlisné od posúdenia Komisie, dôsledky na existenciu závazných tazkostí a na platnost napadnutého rozsudku. Posúdenie Súdnym dvorom 59 V prvom rade je potrebné zdôraznit, ze na rozdiel od tvrdenia Komisie týmto odvolacím dôvodom nie je napádaná platnost sporného rozhodnutia, ale sa ním Súdu prvého stupna vytýka, ze sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked skúmal obsah tohto rozhodnutia s cielom overit existenciu závazných tazkostí. 60 Z toho vyplýva, ze druhý odvolací dôvod je prípustný. 61 Pokial ide o opodstatnenost tohto dôvodu, treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry je konanie podla clánku 88 ods. 2 ES nevyhnutné, ak má Komisia závazné tazkosti s posúdením, ci je urcitá státna pomoc zlucitelná so spolocným trhom. Komisia sa preto pri prijímaní pozitívneho rozhodnutia o pomoci môze obmedzit na stádium predbezného preskúmania podla clánku 88 ods. 3 ES len vtedy, ak po prvom preskúmaní môze dospiet k presvedceniu, ze táto pomoc je zlucitelná so spolocným trhom. Ak po tomto prvom preskúmaní dôjde Komisia k opacnému presvedceniu, alebo aj vtedy, ked sa jej nepodarilo prekonat vsetky tazkosti, ktoré sa vyskytli pri posudzovaní zlucitelnosti tejto pomoci so spolocným trhom, je povinná vyziadat si vsetky potrebné stanoviská a na tento úcel zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES (pozri najmä rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C-198/91, Zb. s. I-2487, bod 29; z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 39, a zo 17. júla 2008, Athinaďki Techniki/Komisia, C-521/06 P, Zb. s. I-5829, bod 34). 62 V prejednávanej veci, ako vyplýva aj zo samotného názvu dotknutej casti napadnutého rozsudku, ktorá sa týka "druhého a tretieho dôvodu zalozeného na porusení clánku 87 ods. 1 ES a clánku 88 ods. 2 ES", Súd prvého stupna v bodoch 95 az 160 napadnutého rozsudku skúmal druhý zalobný dôvod spocívajúci v porusení clánku 87 ods. 1 ES a týkajúci sa výkladu pojmu selektívna výhoda a zásady zákazu diskriminácie, súcasne s tretím zalobným dôvodom spocívajúcim v porusení clánku 88 ods. 2 ES s odôvodnením, ze Komisia nezacala formálne stádium skúmania, hoci skúmanie opatrenia vyrovnania výsky poplatkov predstavovalo závazné tazkosti. 63 Takýto prístup je odôvodnený vzhladom na skutocnost, ako zdôraznuje generálna advokátka v bodoch 208 a 214 svojich návrhov, ze pojem závazné tazkosti má objektívnu povahu a ze otázku ich existencie treba skúmat nielen v kontexte okolností prijatia napadnutého aktu, ale aj na základe posúdení, o ktoré sa Komisia opierala (pozri v tejto súvislosti rozsudok Cook/Komisia, uz citovaný, body 30 a 31). 64 Súd prvého stupna pritom uskutocnil práve takéto skúmanie, ked sa zaoberal dôvodmi, na základe ktorých Komisia usúdila, ze opatrenie vyrovnania výsky poplatkov nie je selektívnou výhodou a neporusuje zásadu zákazu diskriminácie. 65 Súd prvého stupna sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked skúmal posúdenia Komisie s cielom overit, ci tieto posúdenia boli vykonané na základe dostatocných informácií a ci vylucujú existenciu akýchkolvek závazných tazkostí. 66 Napokon samotné odvolatelky v odvolaní pripustili, ze Súd prvého stupna v bode 93 napadnutého rozsudku z judikatúry správne vyvodil, ze bolo "opodstatnené preskúmat tvrdenia uvedené zalobcami proti [spornému] rozhodnutiu vzhladom na existenciu závazných tazkostí. Ak by totiz existovali takéto tazkosti, rozhodnutie by mohlo byt zrusené z tohto jediného dôvodu, pre nevykonanie kontradiktórneho a podrobného preskúmania stanoveného v Zmluve, aj keby sa nepreukázalo, ze posúdenia Komisie vo veci samej boli z právneho alebo zo skutkového hladiska nesprávne". 67 Spolocné posúdenie obidvoch zalobných dôvodov si v kazdom prípade vyzaduje, aby sa Súd prvého stupna neobmedzil iba na zistovanie existencie závazných tazkostí, ale aby tiez odpovedal na tvrdenia zalobkýn na podporu druhého dôvodu neplatnosti, týkajúceho sa aj dôvodnosti posúdení Komisie. 68 Pritom je v tejto súvislosti potrebné konstatovat, ze nahradenie dôvodov, na ktoré poukazujú odvolatelky, je v skutocnosti iba odpovedou na ich tvrdenia. 69 Po prvé teda nie je pravdivé tvrdenie odvolateliek, ze Súd prvého stupna nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia svojím vlastným posúdením, ked v bodoch 105, 109 a 110 napadnutého rozsudku usúdil, ze sluzby UMTS majú trhovú hodnotu. 70 Ako totiz z uvedeného bodu 105 vyplýva, a ako zdôraznuje generálna advokátka v bode 222 svojich návrhov, az na pojednávaní pred Súdom prvého stupna Komisia vyjadrila opacný názor, a to, ze uvedené sluzby nemajú hospodársku hodnotu, zatial co sporné rozhodnutie vychádzalo z iných úvah. Za týchto okolností nedoslo k nahradeniu odôvodnenia zo strany Súdu prvého stupna. 71 Rovnako to platí, po druhé, pokial ide o tvrdenie, ze Súd prvého stupna nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia svojím vlastným posúdením, ked v bodoch 113 az 121 napadnutého rozsudku usúdil, ze spolocnosti Orange a SFR vyuzili casovú výhodu vyplývajúcu zo skorsieho udelenia licencie. 72 Ak by sme aj predpokladali, ze Súd prvého stupna v odpovedi na tvrdenie odvolateliek dosiel k odlisnému záveru ako Komisia v spornom rozhodnutí, nic to nemení na tom, ze Súd prvého stupna v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku subsidiárne a bez toho, aby akokolvek nahradil odôvodnenie, potvrdil odôvodnenie Komisiou, podla ktorého neexistencia selektívnej výhody súvisela s uplatnením pravidiel právnej úpravy Spolocenstva v oblasti telekomunikacných sluzieb. 73 Po tretie nemozno súhlasit ani s tvrdením odvolateliek, ze Súd prvého stupna nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, ked v bodoch 131 a 132 napadnutého rozsudku usúdil, ze spolocnosti Orange a SFR na jednej strane a spolocnost Bouygues Télécom na strane druhej sa nenachádzali v porovnatelnej situácii z dôvodu, ze Bouygues Télécom znásala riziko, ze nebude môct spustit sluzby UMTS alebo ich bude môct spustit oneskorene. 74 V tejto súvislosti je potrebné konstatovat, ze sporné rozhodnutie vylúcilo akúkolvek diskrimináciu nie v dôsledku porovnatelnej situácie troch dotknutých subjektov, ale v dôsledku uplatnenia právneho rámca Spolocenstva v oblasti telekomunikacných sluzieb, ktorý si vyzadoval riesenie navrhnuté francúzskymi orgánmi. V dôsledku toho existencia alebo neexistencia porovnatelnej situácie medzi týmito subjektmi vo vztahu k rizikám, ktoré tieto subjekty na seba zobrali, nemohla ovplyvnit postoj Komisie. 75 Po stvrté a nakoniec nie je opodstatnené ani tvrdenie, ze Súd prvého stupna nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, ked v bodoch 137 az 153 napadnutého rozsudku skúmal rozlicné moznosti ponúknuté francúzskym orgánom a ich dôsledky na rovnaké zaobchádzanie so subjektmi, ktoré získali licencie. 76 Ako totiz uviedla generálna advokátka v bode 225 svojich návrhov, Komisia v skutocnosti uz skúmala tieto moznosti v spornom rozhodnutí, a teda Súd prvého stupna nijako nenahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením. 77 Vzhladom na predchádzajúce úvahy je teda potrebné konstatovat, ze ak aj Súd prvého stupna pri skúmaní niektorých tvrdení odvolateliek v konaní na prvom stupni dosiel k odlisným záverom, ako dosla Komisia v spornom rozhodnutí, ziadne z posúdení Súdu prvého stupna nemôze spochybnit jeho dôvodnost ani potvrdit existenciu závazných tazkostí. 78 Druhý dôvod uvádzaný odvolatelkami na podporu ich odvolania musí byt teda zamietnutý ako nedôvodný. O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení vo vztahu k uplatneniu clánku 87 ES 79 Stvrtý odvolací dôvod, ktorý je potrebné skúmat pred skúmaním tretieho odvolacieho dôvodu, pozostáva z troch castí. O prvej a druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu -- Argumentácia úcastníkov konania 80 V prvej casti tohto odvolacieho dôvodu odvolatelky uvádzajú, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dospel k záveru, ze výnimka vyplývajúca zo struktúry systému v prejednávanej veci mala za následok to, ze Francúzsko sa muselo vzdat pohladávky voci spolocnostiam Orange a SFR. Kedze struktúra systému si v skutocnosti vyzadovala udelenie väcsieho poctu licencií, mohli francúzske orgány bud zopakovat celé konanie od úplného zaciatku, alebo, ako je to v prejednávanej veci, vydat novú výzvu na podávanie ziadostí o úcast. 81 V tomto druhom prípade vsak uvedené orgány mali uplatnit odlisné hospodárske podmienky. V rozpore s úvahami Súdu prvého stupna by vsak tieto podmienky neviedli k diskriminácii vzhladom na to, ze pôvodní nadobúdatelia licencií sa nenachádzali v rovnakej situácii ako subjekty, ktoré boli vybraté na základe novej výzvy na podávanie ziadostí o úcast, kedze týmto subjektom bolo jednak prislúbené, ze si môzu ponechat svoje licencie UMTS bez toho, aby mohli byt spochybnené novými uchádzacmi, a jednak im boli licencie udelené skôr, co samo osebe predstavuje zjavnú výhodu. 82 Podla spolocností Orange a SFR je táto cast stvrtého odvolacieho dôvodu neprípustná, kedze smeruje k novému posúdeniu dôvodov uvedených v prvostupnovom konaní. 83 Komisia, Francúzsko, SFR a Orange sa jednako domnievajú, ze Súd prvého stupna preskúmal iné moznosti, ktoré mohli mat na mysli francúzske orgány, a s ohladom na nevyhnutnost respektovat tak zásady rovnosti zaobchádzania a slobodnej hospodárskej sútaze, ako aj dátum uplynutia lehoty, stanovený v clánku 3 ods. 1 rozhodnutia c. 128/1999 na 1. január 2002, vyvodil záver, ze moznost, ktorú si nakoniec tieto orgány vybrali, bola jedinou moznostou umoznujúcou zabezpecit respektovanie zásad, a ze sa teda javila ako "nevyhnutná". 84 V druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky uvádzajú, ze Súd prvého stupna sa viackrát dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dosiel k záveru o neexistencii selektívnej výhody pre spolocnosti Orange a SFR. -- Posúdenie Súdnym dvorom 85 Najprv treba zdôraznit, ze obidva argumenty odvolateliek na podporu tvrdenia, podla ktorého ulozenie poplatkov UMTS spolocnostiam Orange a SFR v inej výske, ako je suma poplatkov vyzadovaná od spolocnosti Bouygues Télécom, neviedlo k diskriminácii prvých dvoch nadobúdatelov licencie, sú neprípustné. 86 Z clánku 225 ES, z clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora a z clánku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora totiz vyplýva, ze v odvolaní musí byt presne uvedené, ktoré casti rozsudku, ktorého zrusenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne argumenty, ktoré tento návrh osobitne podporujú (uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/Parlament, C-488/01 P, Zb. s. I-13355, bod 40, a rozsudok z 11. septembra 2007, Lindorfer/Rada, C-227/04 P, Zb. s. I-6767, bod 45 a citovaná judikatúra). 87 Pritom na podporu prvého z týchto dvoch tvrdení, podla ktorého spolocnostiam Orange a SFR bolo prislúbené, ze si môzu ponechat svoje licencie bez toho, aby mohli byt spochybnené novými uchádzacmi, odvolatelky nepoukazujú na nesprávne právne posúdenie, pokial ide o cast odôvodnenia napadnutého rozsudku, najmä jeho bod 144, v ktorom Súd prvého stupna konstatoval, ze vsetky tri subjekty sa nachádzali v porovnatelnej situácii. 88 Pokial ide o druhé z uvedených tvrdení, podla ktorého spolocnosti SFR a Orange mali výhodu vyplývajúcu z toho, ze im boli licencie udelené skôr, treba konstatovat, ze odvolatelky rovnako neuvádzajú nic, co by mohlo spochybnit posúdenie, ktoré Súd prvého stupna v tomto smere vykonal najmä v bodoch 115 az 122 napadnutého rozsudku. 89 Pokial ide o dalsie tvrdenia v rámci druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu, je potrebné zdôraznit, ze v rozpore s tým, co uvádzajú Orange a SFR, sa tieto tvrdenia neobmedzujú na zopakovanie dôvodov uvedených v prvostupnovom konaní, ale naopak, v skutocnosti smerujú proti podstatnej casti odôvodnenia napadnutého rozsudku, najmä bodov 108 az 111 tohto rozsudku, a ze sú teda prípustné. 90 Pokial ide o dôvodnost týchto tvrdení, treba pripomenút, ze Súd prvého stupna v bode 108 napadnutého rozsudku konstatoval, ze smernica 97/13 a rozhodnutie c. 128/1999 ponecháva clenským státom diskrecnú právomoc pri volbe konania o udelení licencií, ak budú dodrzané zásady volnej hospodárskej sútaze a rovnosti zaobchádzania. 91 Súd prvého stupna z tohto konstatovania vyvodil záver, ktorý v tomto smere nebol spochybnený odvolatelkami, ze clenské státy sa môzu rozhodnút pre selektívne porovnávacie konanie, pricom dôlezité je to, aby sa so subjektmi najmä v oblasti poplatkov zaobchádzalo rovnako. 92 V prejednávanej veci francúzske orgány, ktoré vyuzili uvedenú diskrecnú právomoc, rozhodli udelit licencie UMTS práve prostredníctvom selektívneho porovnávacieho konania. Ako uviedol Súd prvého stupna v bode 12 napadnutého rozsudku, z dôvodu ciastocného neúspechu prvej výzvy na podávanie ziadosti o úcast, ktorá neumoznila udelit dostatocný pocet licencií potrebných na zabezpecenie skutocnej hospodárskej sútaze na trhu telekomunikacných sluzieb, museli tieto orgány hladat dalsích záujemcov. 93 Za týchto okolností, ako priznávajú samotné odvolatelky, mali uvedené orgány tri moznosti, a to zopakovat konanie od úplného zaciatku, vydat výzvu na podávanie doplnujúcich ziadostí bez spätnej zmeny výsky poplatkov UMTS dlhovaných spolocnostami Orange a SFR alebo vydat takúto výzvu a súcasne spätne zmenit výsku uvedených poplatkov. 94 Za okolností prejednávanej veci, ako uviedol Súd prvého stupna v bode 141 napadnutého rozsudku, by zopakovanie konania od úplného zaciatku ohrozilo dodrzanie termínu 1. január 2002, stanoveného v clánku 3 ods. 1 rozhodnutia c. 128/1999 ako dátumu na prebratie smernice 97/13 clenskými státmi v súvislosti s koordinovaným a postupným spustením sluzieb UMTS na ich území. Navyse, ako správne uviedol Súd prvého stupna v bodoch 144 a 145 uvedeného rozsudku, moznost spocívajúca v tom, ze od spolocností Orange a SFR by sa vyzadovali podstatne vyssie poplatky ako od spolocnosti Bouygues Télécom, hoci ziaden z týchto troch subjektov este nepôsobil na trhu z dôvodov, ktoré neboli závislé iba od ich vôle, a vlastnosti týchto licencií boli rovnaké, by diskriminovala spolocnosti Orange a SFR. 95 Inými slovami, uplatnenie jednej z týchto dvoch mozností by francúzskym orgánom nedovolovalo splnit poziadavky práva Spolocenstva. 96 Za týchto okolností v rámci moznosti, ktorú nakoniec tieto orgány zvolili, bolo vzdanie sa predmetnej pohladávky, vyplývajúce z opatrenia spätného vyrovnania výsky poplatkov UMTS dlhovaných spolocnostami Orange a SFR a poplatkov ulozených spolocnosti Bouygues Télécom, nevyhnutné. 97 Iba v rámci tejto moznosti totiz bolo mozné v case, ked nastali skutocnosti relevantné v prejednávanej veci, na jednej strane znízit riziko oneskoreného spustenia sluzieb UMTS, kedze táto moznost zabezpecovala, ze minimálne dve licencie budú udelené ku dnu stanovenému v clánku 3 ods. 1 rozhodnutia c. 128/1999. Na druhej strane táto moznost rovnako umoznovala zabránit diskriminácii vsetkých troch subjektov vzhladom na to, ze vyrovnanie výsky poplatkov malo práve za ciel zohladnit okolnost, ze v case udelenia licencie spolocnosti Bouygues Télécom ziaden z troch subjektov este nepôsobil na trhu z dôvodov nezávislých od jeho vôle, a teda ich situácia bola porovnatelná. 98 Z toho vyplýva, ze za týchto okolností sa Súd prvého stupna nedopustil nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím, ze právny rámec Spolocenstva v oblasti telekomunikacných sluzieb a najmä zásada zákazu diskriminácie vyzadovali, aby francúzske orgány vyrovnali výsku poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR a poplatkov dlhovaných spolocnostou Bouygues Télécom. 99 V dôsledku toho je potrebné vyhlásit prvú cast stvrtého odvolacieho dôvodu za ciastocne neprípustnú a ciastocne nedôvodnú. 100 Kedze prvá cast tohto odvolacieho dôvodu musí byt zamietnutá, druhá cast stvrtého odvolacieho dôvodu sa musí povazovat za irelevantnú. 101 Je totiz potrebné pripomenút, ze definícia pojmu státna pomoc v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyzaduje splnenie vsetkých podmienok uvedených v clánku 87 ods. 1 ES (pozri rozsudok z 15. júla 2004, Pearle a i., [6]C-345/02, Zb. s. I-7139, bod 32 a citovanú judikatúru). 102 V clánku 87 ods. 1 ES sú stanovené styri podmienky, ktoré musia byt splnené súcasne. Po prvé musí íst o státne opatrenie alebo o opatrenie financované zo státnych prostriedkov. Po druhé toto opatrenie musí byt spôsobilé ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi. Po tretie zvýhodnený subjekt musí týmto opatrením získat prospech. Po stvrté toto opatrenie musí narusit hospodársku sútaz alebo hrozit narusením hospodárskej sútaze (rozsudok Pearle a i., uz citovaný, bod 33 a citovaná judikatúra). 103 Zo skúmania prvej casti stvrtého odvolacieho dôvodu pritom vyplynulo, ze Súd prvého stupna právne nepochybil, ked v bode 111 napadnutého rozsudku konstatoval, ze vzdanie sa státnych prostriedkov v prejednávanej veci nemôze znamenat existenciu státnej pomoci, kedze vzdanie sa pohladávky voci spolocnostiam Orange a SFR bolo z dôvodu struktúry systému nevyhnutné. 104 V prejednávanej veci teda nebola splnená prvá z podmienok uvedených v bode 102 tohto rozsudku, ktorých splnenie je nevyhnutné na konstatovanie existencie státnej pomoci. 105 Druhá cast stvrtého odvolacieho dôvodu, týkajúca sa existencie výhody v prospech spolocností Orange a SFR, preto v nijakom prípade nemôze mat vplyv na dôvodnost záveru Súdu prvého stupna o neexistencii státnej pomoci v prejednávanej veci. O tretej casti stvrtého odvolacieho dôvodu -- Argumentácia úcastníkov konania 106 V tretej casti stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky uvádzajú, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnovaní zásady zákazu diskriminácie. 107 Odvolatelky v prvom rade tvrdia, ze spolocnosti Orange a SFR na jednej strane a spolocnost Bouygues Télécom na strane druhej sa v okamihu vyrovnania výsky poplatkov nenachádzali v rovnakej situácii vzhladom na to, ze licencie UMTS boli udelené na vykonávanie cinnosti v rozlicných okamihoch. Následne nebolo z právneho hladiska mozné menit kritériá udelovania licencií vzhladom na zásadu nezmenitelnosti kritérií vo verejnom obstarávaní, ako aj vzhladom na smernicu 97/13. Napokon respektovanie cielov stanovených smernicami Spolocenstva, najmä smernicou 97/13, sa nenachádza medzi výnimkami taxatívne uvedenými v clánku 87 ods. 2 ES. 108 Orange a Komisia sa naproti tomu domnievajú, ze vsetky subjekty, ktoré získali licencie UMTS, sa de facto nachádzali v rovnakej situácii, kedze spolocnosti Orange a SFR v skutocnosti nemali z týchto licencií prospech. Za týchto okolností zásada zákazu diskriminácie nevyhnutne vyzadovala spätné vyrovnanie výsky poplatkov. V kazdom prípade spolocnost Orange namieta prípustnost tejto casti stvrtého odvolacieho dôvodu, a to preto, lebo uplatnenie zásady zákazu diskriminácie uz bolo namietané pred Súdom prvého stupna na základe rovnakých tvrdení. 109 Pokial ide o zákonnost zmien podmienok udelovania licencií, Komisia na jednej strane poukazuje na to, ze Súd prvého stupna konstatoval, ze uvedená zásada nezmenitelnosti sa nenachádza ani v smernici 97/13, ani v nijakom inom uplatnitelnom ustanovení práva Spolocenstva. Podla spolocnosti Orange táto zásada nijako nemôze spochybnit povinnost dodrziavat zákaz diskriminácie. Na druhej strane podla Komisie, SFR a Orange moznost zmenit podmienky udelovania licencií je výslovne stanovená v smernici 97/13. Francúzska republika v tejto súvislosti uvádza, ze takáto zmena nielenze bola mozná, ale v zmysle clánku 11 ods. 2 uvedenej smernice, podla ktorého poplatky nesmú byt diskriminacné, bola dokonca povinná. 110 Nakoniec Komisia, Francúzska republika, SFR a Orange uvádzajú, ze Súd prvého stupna nepovazoval smernicu 97/13 za výnimku, ktorá doplna výnimky stanovené uz v clánku 87 ods. 2 ES, týkajúce sa zákazu státnej pomoci nezlucitelnej so spolocným trhom, uvedeného v odseku 1 tohto clánku. Súd prvého stupna naopak iba odkázal na túto smernicu s cielom právne odôvodnit nemoznost kvalifikovat opatrenie vyrovnania výsky poplatkov ako státnu pomoc. -- Posúdenie Súdnym dvorom 111 Pokial ide v prvom rade o tvrdenie odvolateliek, ze Súd prvého stupna nesprávne usúdil, ze spolocnosti Orange a SFR na jednej strane a spolocnost Bouygues Télécom na strane druhej sa nachádzali v rovnakej situácii, treba konstatovat, ze toto tvrdenie je napriek opacnému názoru spolocnosti Orange prípustné. 112 V tejto súvislosti je potrebné pripomenút, ze pokial odvolatel spochybnuje výklad alebo uplatnenie práva Spolocenstva vykonané Súdom prvého stupna, môzu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednat v rámci odvolania (pozri rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C-210/98 P, Zb. s. I-5843, bod 43). Ak by totiz odvolatel nemohol takýmto spôsobom zalozit svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach uz uplatnených pred Súdom prvého stupna, odvolacie konanie by ciastocne stratilo svoj zmysel (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C-41/00 P, Zb. s. I-2125, bod 17, a uznesenie Martinez/Parlament, uz citované, bod 39). 113 Pritom tvrdenie o podobnosti situácie vsetkých troch dotknutých subjektov zodpovedá takýmto poziadavkám, kedze je zamerané práve na spochybnenie analýzy tejto podobnosti, ktoré vykonal Súd prvého stupna s ohladom na zásadu zákazu diskriminácie. 114 Pokial ide o dôvodnost, je potrebné konstatovat, ako odvolatelky správne pripomínajú, ze podla ustálenej judikatúry môze diskriminácia spocívat len v uplatnení odlisných pravidiel na porovnatelné situácie alebo v uplatnení rovnakého pravidla na odlisné situácie (rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, [7]C-279/93, Zb. s. I-225, bod 30, a z 18. decembra 2007, Laval a Partneri, [8]C-341/05, Zb. s. I-11767, bod 115). 115 V prejednávanej veci by skorsie udelenie licencií UMTS spolocnostiam Orange a SFR mohlo odôvodnit alebo dokonca vyzadovat stanovenie vyssích poplatkov, ako sú poplatky dlhované spolocnostou Bouygues Télécom, iba vtedy, ak by sa hospodárska hodnota týchto licencií len z dôvodu tohto skorsieho udelenia mohla povazovat za vyssiu nez hospodárska hodnota licencie udelenej spolocnosti Bouygues Télécom. 116 Je vsak nepochybné, ze v prejednávanej veci to tak nie je. 117 Súd prvého stupna totiz v bode 116 napadnutého rozsudku konstatoval, ze spolocnosti Orange a SFR nemohli vyuzit licencie, ktoré im boli udelené. 118 V bodoch 100 a 110 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna pritom správne konstatoval, ze hoci je skutocne pravda, ze licencia má hospodársku hodnotu, táto hodnota závisí od okamihu vstupu kazdého z dotknutých subjektov na trh (pozri tiez rozsudok z 22. mája 2003, Connect Austria, C-462/99, Zb. s. I-5197, bod 93). 119 Inými slovami, hospodárska hodnota licencie vyplýva najmä z moznosti nadobúdatela licencie uplatnovat práva spojené s touto licenciou, v prejednávanej veci teda z moznosti zabezpecit si verejné frekvencie s cielom vyuzívat technológiu UMTS. 120 Súd prvého stupna pritom v bode 116 napadnutého rozsudku konstatoval, a odvolatelky tomuto konstatovaniu vo svojom odvolaní neodporovali, ze je nepochybné, ze 3. decembra 2002, v case udelenia licencie spolocnosti Bouygues Télécom, Orange a SFR este nemohli spustit svoje sluzby UMTS, a teda este nemohli svoje licencie vyuzívat z dôvodov nezávislých od ich vôle, a to pre problémy spojené s technológiou UMTS a s nepriaznivou ekonomickou situáciou týkajúcou sa jej vývoja. V dôsledku toho hospodárska hodnota licencií udelených spolocnostiam Orange a SFR nemohla byt vyssia ako hospodárska hodnota licencie udelenej spolocnosti Bouygues Télécom iba z dôvodu tohto skorsieho udelenia licencie. 121 Dalej Súd prvého stupna v bodoch 119 az 121 rovnako odmietol, bez toho, aby odvolatelky vo svojom odvolaní toto posúdenie spochybnili, tvrdenia odvolateliek zamerané na preukázanie, ze skorsie udelenie licencií spolocnostiam Orange a SFR im prinieslo výhodu, pokial ide o prednostné zabezpecenie pozície, obraz spolocnosti a získanie podielov na trhu. 122 Z toho vyplýva, ze skutocnost, ze licencie boli trom subjektom udelené v rozlicnom case, neumoznuje vyvodit záver, ze tieto subjekty sa v case udelenia licencie spolocnosti Bouygues Télécom nachádzali v odlisnej situácii s ohladom na ciel smernice 97/13, ktorým je zabezpecit, aby subjekty mali za rovnakých podmienok prístup na trh sluzieb UMTS. 123 V dôsledku toho sa Súd prvého stupna nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked rozhodol, ze tri dotknuté subjekty sa nachádzali v rovnakej situácii. 124 Pokial ide dalej o údajnú existenciu zásady nezmenitelnosti kritérií udelovania licencie, treba zdôraznit, ze na jednej strane v rozpore s tým, co tvrdia odvolatelky, Súdny dvor v bode 60 rozsudku zo 7. decembra 2000, Telaustria a Telefonadress (C-324/98, Zb. s. I-10745), iba potvrdil, ze verejní obstarávatelia sú povinní dodrziavat zákaz diskriminácie aj v prípade, ked uzatvoria zmluvy, ktoré sú vylúcené z rozsahu pôsobnosti smernice Rady 93/38/EHS zo 14. júna 1993 o koordinácii postupov verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikacnom sektore ([9]Ú. v. ES L 199, s. 84; Mim. vyd. 06/002, s. 194), bez toho, aby akokolvek konstatoval existenciu takejto zásady nezmenitelnosti. 125 Na druhej strane, ako zdôraznila generálna advokátka v bode 192 svojich návrhov, z clánku 11 ods. 2 smernice 97/13 vyplýva, ze výska poplatkov musí zohladnovat najmä potrebu podporovat rozvoj inovacných sluzieb a hospodárskej sútaze. V prejednávanej veci pritom nie je spornou skutocnost, ze ak by francúzske orgány neprijali opatrenie vyrovnania výsky poplatkov za UMTS, vystavili by sa váznemu riziku, ze spolocnosti Orange a SFR zoberú spät svoje ziadosti. Preto práve s cielom zabezpecit rozvoj hospodárskej sútaze boli poplatky dlhované prvými dvoma nadobúdatelmi licencií zmenené tak, aby boli vyrovnané poplatkom ulozeným spolocnosti Bouygues Télécom. 126 Napokon je rovnako nedôvodné aj tvrdenie, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked usúdil, ze smernica 97/13 zaviedla výnimku z clánku 87 ods. 1 ES, ktorá doplna výnimky taxatívne vymenované v odseku 2 tohto clánku. 127 Ako totiz zdôraznila generálna advokátka v bode 196 svojich návrhov, treba pripomenút, ze clánok 87 ods. 2 ES uvádza výnimky z pravidla nezlucitelnosti státnej pomoci so Zmluvou. 128 Súd prvého stupna pritom tým, ze najmä vo svetle smernice 97/13 konstatoval, ze opatrenie vyrovnania výsky poplatkov dlhovaných spolocnostami Orange a SFR s poplatkami ulozenými spolocnosti Bouygues Télécom nepredstavuje státnu pomoc, nemohol rozsírit pôsobnost clánku 87 ods. 2 ES, kedze toto ustanovenie sa uplatnuje iba na opatrenia, ktoré práve predstavujú státnu pomoc. 129 Kedze nie je mozné vyhoviet ziadnej z troch castí stvrtého odvolacieho dôvodu, tento odvolací dôvod musí byt zamietnutý. O tretom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkových okolností 130 Tretí odvolací dôvod uvádzaný odvolatelkami, ktorý spocíva v údajnej nesprávnej právnej kvalifikácii skutkových okolností Súdom prvého stupna, rovnako pozostáva z troch castí. 131 Francúzska republika a spolocnost SFR najprv spochybnujú prípustnost tohto odvolacieho dôvodu, kedze tento dôvod vo vsetkých castiach napáda posúdenie skutkových okolností vykonané Súdom prvého stupna. O prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu -- Argumentácia úcastníkov konania 132 V prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky poukazujú na to, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, ked dve po sebe nasledujúce konania o udelení licencií UMTS povazoval za jedno konanie. Najmä vzhladom na clánok 11 smernice 97/13 sa Súd prvého stupna mal obmedzit na skúmanie hmotnoprávnych podmienok organizácie konania a tak dospiet k záveru, ze ide o dve rozlicné konania. V dôsledku tohto pochybenia Súd prvého stupna usúdil, ze situácia vsetkých troch nadobúdatelov uvedených licencie bola rovnaká, hoci v skutocnosti bola odlisná, a dospel k nesprávnemu záveru, ze nejde o diskrimináciu. 133 Komisia sa prednostne a Francúzska republika, SFR a Orange subsidiárne domnievajú, ze Súd prvého stupna oprávnene usúdil, ze konanie o udelení licencií UMTS v skutocnosti predstavovalo jednotné konanie. V tejto súvislosti uvedený clenský stát, SFR a Orange zdôraznujú, ze odkaz na clánok 11 smernice 97/13 v prejednávanej veci nie je správny. 134 Podla názoru Komisie je táto cast odvolacieho dôvodu v kazdom prípade irelevantná, kedze jednotná povaha konania nebola rozhodujúca pre posúdenie dodrziavania zásady rovnosti zaobchádzania Súdom prvého stupna, a to preto, lebo tento súd zohladnoval nielen podmienky organizácie konania o udelení licencií, ale rovnako aj ich úcinky. Komisia navyse uvádza, ze zákaz diskriminácie sa musí uplatnovat komplexne s ohladom na obidve výzvy na podávanie ziadosti o úcast. 135 Spolocnost SFR sa domnieva, ze Súd prvého stupna správne vylozil zásadu rovnosti zaobchádzania, ked vychádzal z kontextu rodiaceho sa trhu UMTS a konstatoval, ze ziaden z dotknutých subjektov nemal na tento trh prístup. 136 Napokon Komisia uvádza, ze v rámci nového konania o udelení licencií boli licencie UMTS udelené tým istým subjektom za rovnakých podmienok. -- Posúdenie Súdnym dvorom 137 Je potrebné pripomenút, ze z clánku 225 ES a clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora vyplýva, ze odvolanie sa obmedzuje iba na právne otázky. Preto len Súd prvého stupna má právomoc zistovat skutkový stav, okrem prípadu, keby vecná nesprávnost jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predlozené, a tento skutkový stav posúdit. Posúdenie skutkového stavu nepredstavuje, s výnimkou prípadu skreslovania dôkazov predlozených Súdu prvého stupna, právnu otázku podliehajúcu preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudky z 2. marca 1994, Hilti/Komisia, C-53/92 P, Zb. s. I-667, bod 42; z 21. júna 2001, Moccia Irme a i./Komisia, C-280/99 P az C-282/99 P, Zb. s. I-4717, bod 78, a zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C-362/05 P, Zb. s. I-4333, bod 66). 138 Je potrebné poznamenat, ze v prejednávanej veci Súd prvého stupna na úcely konstatovania, ze ide o jedno konanie, napriek opacnému názoru odvolateliek nijako neuplatnil clánok 11 smernice 97/13, ktorý navyse neponúka ziadne právne kritérium na posúdenie, ci konanie o udelení licencií je jednotným konaním, alebo ci pozostáva z viacerých po sebe nasledujúcich stádií. V skutocnosti iba konstatoval, jednak v bode 11 napadnutého rozsudku, ze cielom konania o udelení licencií bolo udelenie styroch licencií, a jednak v bodoch 12, 14 a 15 tohto rozsudku, ze vzhladom na to, ze francúzske orgány nedosiahli svoj pôvodný ciel udelit styri licencie, vydali "dodatocnú výzvu na podávanie ziadostí o úcast". 139 V rámci posúdenia týchto skutocností Súd prvého stupna v bode 134 napadnutého rozsudku dosiel k záveru, ze "napriek podmienkam jeho vecnej organizácie bolo konanie o udelení licencií UMTS, ktoré francúzske orgány zacali v júli 2000, v skutocnosti jediným konaním". 140 Za týchto okolností je otázka, ci uvedené orgány organizovali iba jedno, alebo dve konania, otázkou smerujúcou k posúdeniu skutkových okolností Súdom prvého stupna, a nie, ako sa domnievajú odvolatelky, otázkou právnej kvalifikácie týchto okolností vo vztahu k clánku 11 smernice 97/13. 141 Kedze odvolatelky neuvádzajú, ze Súd prvého stupna skreslil skutocnosti alebo dôkazy, ktoré mu boli predlozené, musí byt prvá cast tretieho odvolacieho dôvodu vyhlásená za neprípustnú. O druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu -- Argumentácia úcastníkov konania 142 V druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky Súdu prvého stupna vytýkajú, ze nesprávne právne kvalifikoval skutkové okolnosti, ked usúdil, ze dotknuté pohladávky, ktorých sa Francúzsko vzdalo, boli neisté. 143 Odvolatelky v tejto súvislosti na jednej strane tvrdia, ze licencie UMTS boli spolocnostiam Orange a SFR udelené dvoma výnosmi z 18. júla 2001, teda po uplynutí lehoty, v ktorej bolo mozné vziat spät ziadosti o úcast a ktorá sa koncila 31. mája 2001. Na druhej strane tvrdia, ze zo samotnej moznosti subjektov vzdat sa licencií nemozno vyvodit, ze dotknuté pohladávky boli neisté, kedze podla ustálenej judikatúry pohladávka je neistá, iba ak jej existencia závisí od budúcej a moznej udalosti alebo od splnenia odkladacej podmienky. 144 Komisia, Francúzska republika, SFR a Orange sa naproti tomu domnievajú, ze uvedené pohladávky boli neisté. 145 Predovsetkým poukazujú na to, ze ak by nebol daný príslub spravodlivého zaobchádzania so spolocnostami Orange a SFR obsiahnutý v listoch ministra z 22. februára 2001, tieto spolocnosti by pravdepodobne vzali spät svoje ziadosti, kedze lehota na vzatie ziadosti spät k tomuto dátumu este neuplynula. Navyse podla Komisie tieto pohladávky pred udelením licencií týmto spolocnostiam na základe výnosov z 18. júla 2001 este neboli splatné. 146 Spolocnost Orange dodáva, ze pokial ide o povolenie na vyuzívanie verejných frekvencií, moznost vziat ziadosti spät trvala do 31. mája 2001, kedze nadobúdatelia licencií sa ich mohli vzdat kedykolvek, a teda prestat platit príslusné poplatky. 147 Podla Komisie, Francúzskej republiky a spolocnosti Orange je táto druhá cast tretieho dôvodu irelevantná v kazdom prípade preto, lebo smeruje proti nadbytocnému dôvodu napadnutého rozsudku, kedze Súd prvého stupna opieral svoj záver, podla ktorého vzdanie sa dotknutých pohladávok nepredstavuje státnu pomoc, o dôvody vyplývajúce z výnimky z dôvodu struktúry systému. -- Posúdenie Súdnym dvorom 148 Je potrebné pripomenút, ze výhrady smerujúce proti nadbytocnému dôvodu rozhodnutia Súdu prvého stupna nemôzu viest k zruseniu tohto rozhodnutia, a teda sú irelevantné (pozri najmä rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 148 a citovanú judikatúru). 149 Ako uviedla generálna advokátka v bode 131 svojich návrhov, Súd prvého stupna v bode 106 napadnutého rozsudku síce pripustil, ze francúzske orgány sa v prejednávanej veci vzdali státnych prostriedkov vo významnom rozsahu, pricom zdôraznil, ze tieto pohladávky boli neisté, avsak v bode 111 tohto rozsudku rozhodol, ze "okolnost, ze stát sa mohol vzdat prostriedkov a pre príjemcov znízenia poplatku z toho mohla vyplývat výhoda, nepostacuje na to, aby boli splnené podmienky existencie státnej pomoci nezlucitelnej so spolocným trhom vzhladom na osobitosti telekomunikacného práva Spolocenstva vo vztahu k vseobecnému právu státnej pomoci. Vzdanie sa pohladávky bolo totiz v dôsledku struktúry systému nevyhnutné bez ohladu na skutocnost..., ze uvedená pohladávka nebola urcitá". 150 Okrem toho treba zdôraznit, ze z dôvodov uvedených v bodoch 87 az 95 tohto rozsudku nie je dôvod uvádzaný odvolatelkami, ktorý smeruje proti dôvodom napadnutého rozsudku a týka sa odôvodnenia vzdania sa prostriedkov státu povahou a struktúrou systému, opodstatnený. 151 Za týchto okolností, ak by sa aj malo predpokladat, ze tvrdenia odvolateliek, ze Súd prvého stupna nesprávne právne kvalifikoval dotknuté pohladávky ako neisté, boli prípustné a dôvodné, je potrebné konstatovat, ze takáto nesprávna kvalifikácia, ak aj preukázaná, nemôze v nijakom prípade vyvrátit záver, ku ktorému dosiel Súd prvého stupna v bode 111 napadnutého rozsudku. 152 Druhú cast tretieho odvolacieho dôvodu je preto potrebné zamietnut ako irelevantnú. O tretej casti tretieho odvolacieho dôvodu -- Argumentácia úcastníkov konania 153 V tretej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky poukazujú na to, ze Súd prvého stupna skreslil obsah listov ministra z 22. februára 2001, ked konstatoval, ze sa týkali príslubu "rovnakého zaobchádzania" s ostatnými subjektmi, hoci v skutocnosti sa táto záruka vztahovala iba na "spravodlivé zaobchádzanie". Záväzok ministra spocívajúci v spravodlivom zaobchádzaní pritom nemohol predstavovat príslub spätného vyrovnania výsky poplatkov dlhovaných prvými nadobúdatelmi licencií UMTS a poplatkov subjektov, ktorým boli licencie udelené neskôr. Takéto skreslenie dotknutých listov by mohlo viest k neplatnosti celého rozsudku Súdu prvého stupna. 154 Podla Komisie je toto tvrdenie neprípustné z dôvodu, ze otázka sémantickej rovnocennosti pojmov "spravodlivost" a "rovnost" predstavuje nové tvrdenie. Spolocnost Orange sa okrem toho domnieva, ze toto tvrdenie je neprípustné z dôvodu, ze spochybnuje posúdenie skutocností, ktoré vykonal Súd prvého stupna. 155 Komisia v kazdom prípade zastáva názor, ktorý sa zhoduje so subsidiárnym tvrdením spolocnosti Orange, ze táto cast tretieho odvolacieho dôvodu je irelevantná, kedze príslub ministra nezohrával dôlezitú úlohu v záveroch a úvahách Súdu prvého stupna. 156 Subsidiárne sa Komisia domnieva, ze odvolatelkám sa nepodarilo vyvrátit závery Súdu prvého stupna, podla ktorých obidva subjekty, ktoré pôvodne získali licenciu, z nich v skutocnosti nemali nijaký prospech. Francúzska republika a spolocnost SFR sa domnievajú, ze je vylúcené, aby Súd prvého stupna skreslil obsah uvedených listov. -- Posúdenie Súdnym dvorom 157 Ako uviedla Komisia a spolocnost Orange, táto cast tretieho odvolacieho dôvodu je rovnako irelevantná. 158 Z bodov 153 a 154 napadnutého rozsudku totiz jasne vyplýva, ze Súd prvého stupna svoje posúdenie opieral o nevyhnutnost francúzskych orgánov znízit poplatky dlhované spolocnostami SFR a Orange v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, ako to vyzaduje smernica 97/13. 159 Inými slovami, Súd prvého stupna vôbec nekonstatoval, ze na opatrenie vyrovnania výsky poplatkov mali vplyv prísluby "spravodlivého zaobchádzania" zo strany uvedených orgánov v listoch ministra z 22. februára 2001. 160 Preto ak by sa aj vychádzalo z prípustnosti a dôvodnosti tvrdenia odvolateliek, podla ktorého Súd prvého stupna zjavne skreslil obsah týchto listov vo vztahu k uvedeným príslubom, nic to nemení na tom, ze takéto skreslenie v nijakom prípade nemalo vplyv na dôvodnost napadnutého rozsudku. 161 V dôsledku toho treba v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 148 tohto rozsudku túto cast tretieho odvolacieho dôvodu zamietnut. 162 Kedze ziadnemu zo styroch dôvodov, ktoré odvolatelky uvádzajú na podporu svojho odvolania, nemozno vyhoviet, toto odvolanie musí byt zamietnuté ako ciastocne neprípustné a ciastocne nedôvodné. O trovách 163 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatnuje na základe clánku 118 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. 164 Kedze Komisia, Orange a SFR navrhli zaviazat odvolatelky na náhradu trov konania a odvolatelky nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania na tomto stupni. 165 Podla clánku 69 ods. 4 uvedeného rokovacieho poriadku, uplatnitelného rovnako na základe clánku 118 toho istého rokovacieho poriadku, clenské státy, ktoré vstúpili do konania ako vedlajsí úcastníci konania, znásajú svoje vlastné trovy konania. Preto je potrebné rozhodnút, ze Francúzska republika znása svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. Bouygues SA a Bouygues Télécom SA sú povinné nahradit trovy konania. 3. Francúzska republika znása svoje vlastné trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ ( [10]*1 ) Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXb3n8eJ/L96555-6030TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400271601-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1997:117:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:017:TOC 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0017&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0284&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0345&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0279&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62005C?0341&locale=SK 9. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1993:199:TOC 10. file:///tmp/lynxXXXXb3n8eJ/L96555-6030TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400271601-E0001