ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora) z 2. apríla 2009 ( [1]*1 ) "Odvolanie -- Zneuzitie dominantného postavenia -- Trh sluzieb prístupu k vysokorýchlostnému internetu -- Predátorské ceny -- Pokrytie strát -- Právo na vyrovnanie" Vo veci C-202/07 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 10. apríla 2007, France Télécom SA, so sídlom v Parízi (Francúzsko), v zastúpení: J. Philippe, H. Calvet, O.W. Brouwer a T. Janssens, advokáti, odvolatelka, dalsí úcastník konania: Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: E. Gippini Fournier, splnomocnený zástupca, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (prvá komora), v zlození: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia M. Ilesic, A. Tizzano (spravodajca), A. Borg Barthet a J.-J. Kasel, generálny advokát: J. Mazák, tajomník: M.-A. Gaudissart, vedúci sekcie, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 3. apríla 2008, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. septembra 2008, vyhlásil tento Rozsudok 1 Vo svojom odvolaní spolocnost France Télécom SA (dalej len "France Télécom") navrhuje, aby Súdny dvor zrusil rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia (T-340/03, Zb. s. II-107, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým Súd prvého stupna zamietol jej zalobu, ktorou sa domáhala zrusenia rozhodnutia Komisie zo 16. júla 2003 o konaní podla clánku 82 ES (vec COMP/38.233 -- Wanadoo Interactive, dalej len "sporné rozhodnutie"). Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 2 Spolocnost Wanadoo Interactive SA (dalej len "WIN") bola v predmetnom case spolocnostou patriacou do skupiny France Télécom pôsobiacou vo Francúzsku v odvetví sluzieb prístupu k internetu vrátane sluzieb ADSL (Asymmetric Digital Subscriber Line, asymetrická digitálna úcastnícka linka). 3 V clánku 1 sporného rozhodnutia Komisia Európskych spolocenstiev konstatovala, ze od marca 2001 do októbra 2002 "WIN porusovala clánok [82 ES] tým, ze uplatnovala v prípade svojich sluzieb eXtense a Wanadoo ADSL predátorské ceny, ktoré jej neumoznovali pokryt variabilné náklady az do augusta 2001 a celkové náklady od augusta 2001, v rámci plánu, ktorého cielom bolo ovládnut trh prístupu k vysokorýchlostnému internetu v dôlezitej fáze jeho vývoja". V clánku 2 uvedeného rozhodnutia preto Komisia spolocnosti WIN nariadila ukoncit toto porusenie a v clánku 4 jej ulozila pokutu vo výske 10,35 milióna eur. 4 Dna 2. októbra 2003 spolocnost WIN, ktorej právnym nástupcom sa stala spolocnost France Télécom po zlúcení 1. septembra 2004, podala na Súd prvého stupna zalobu, ktorou sa domáhala zrusenia sporného rozhodnutia. Táto zaloba bola napadnutým rozsudkom zamietnutá. 5 Vo svojej zalobe o neplatnost spolocnost WIN zdôraznovala najmä zalobný dôvod zalozený na tom, ze Komisia porusila clánok 82 ES. V jednej casti tohto zalobného dôvodu WIN tvrdila, ze Komisia v dostatocnom právnom rozsahu nepreukázala, ze táto spolocnost zneuzila dominantné postavenie prostredníctvom predátorských cien za dotknuté sluzby od marca 2001 do októbra 2002 a ze sa viackrát dopustila nesprávneho právneho posúdenia. 6 Dotknutá cast zalobného dôvodu sa skladá z dvoch skupín tvrdení, ktoré sa týkajú jednak metódy, ktorú Komisia pouzila pri výpocte miery pokrytia strát, a jednak uplatnenia tejto metódy na test predátorského správania. 7 Pokial ide o tvrdenia týkajúce sa metódy výpoctu miery pokrytia nákladov, Súd prvého stupna najskôr v bodoch 129 a 130 napadnutého rozhodnutia pripomenul siroký priestor na volnú úvahu, ktorou Komisia disponuje vo veciach vyzadujúcich komplexné ekonomické posúdenie, ako aj volné kritériá, ktoré judikatúra stanovuje pri posudzovaní predátorských cien. 8 Odvolávajúc sa predovsetkým na rozsudky z 3. júla 1991, AKZO/Komisia ([2]C-62/86, Zb. s. I-3359), a zo 14. novembra 1996, Tetra Pak/Komisia (C-333/94 P, Zb. s. I-5951), Súd prvého stupna v bode 130 napadnutého rozsudku pripomenul "na jednej strane, ze nizsie ceny ako priemer variabilných nákladov umoznuje predpokladat eliminacný charakter cenovej politiky, a na druhej strane, ze ceny nizsie ako priemer celkových nákladov, ale vyssie ako priemer variabilných nákladov musia byt povazované za zneuzívajúce, ak sú stanovené v rámci plánu, ktorého cielom je likvidácia konkurenta". 9 Následne Súd prvého stupna hned na úvod konstatoval, ze pri výpocte miery pokrytia nákladov Komisia v prejednávanej veci zvolila metódu výpoctu upravených nákladov. Táto metóda je takto opísaná v bode 132 napadnutého rozsudku: " ... Podla zásady odpisovania majetku Komisia vychádzala z rozlozenia nákladov získania zákazníkov na 48 mesiacov. Na tomto základe oddelene preskúmala pokrytie upravených variabilných nákladov a pokrytie celkových upravených nákladov, potvrdzujúc pritom, ze Súdny dvor stanovuje dva testy pokrytia nákladov, podla toho, ci konanie dominantného podniku patrí alebo nepatrí do rámca plánu, ktorého cielom je porazit konkurentov. ..." 10 Uplatnujúc uvedenú metódu upravených nákladov Komisia, ako to Súdny dvor uviedol v bode 138 napadnutého rozsudku, prijala záver, ze: " ... ceny uplatnované WIN jej neumoznovali pokryt variabilné náklady az do augusta 2001 ani celkové náklady od januára 2001 do októbra 2002..., pricom nepokrytie celkových nákladov az do augusta 2001 je nepochybné vzhladom na mieru pokrytia variabilných nákladov". 11 Po zamietnutí tvrdení spolocnosti WIN, ktorými sa snazila preukázat, ze metóda zvolená Komisiou bola statická a nebrala do úvahy zmeny v nákladoch pocas dotknutého obdobia 48 mesiacov, Súd prvého stupna v bode 143 napadnutého rozsudku konstatoval, ze Komisia správne zohladnila v prípade kazdého posudzovaného obdobia porusenia a v prípade kazdého úcastníka následné znízenia taríf, ku ktorým doslo v priebehu predmetného obdobia a svoju analýzu rozdelila v závislosti od týchto znízení. 12 Okrem toho Súd prvého stupna v bode 152 napadnutého rozsudku rozhodol, ze Komisia správne konstatovala, ze príjmy a náklady vzniknuté po októbri 2002, teda po porusení, nemozno zohladnit pri posudzovaní miery pokrytia nákladov pocas predmetného obdobia. 13 Súd prvého stupna napokon v bode 153 napadnutého rozsudku konstatoval, ze aj za predpokladu, ako WIN tvrdila, ze by bolo vhodnejsie v prejednávanej veci pouzit inú metódu výpoctu, najmä metódu výpoctu cistej aktualizovanej hodnoty predplatitelov, táto skutocnost by nestacila na preukázanie nezákonnosti metódy, ktorú Komisia napokon pouzila. 14 WIN v prvostupnovom konaní rovnako namietala, ze pri uplatnení zvolenej metódy na urcenie miery pokrytia nákladov Komisia vzala do úvahy niektoré nesprávne skutocnosti. 15 V tejto súvislosti Súd prvého stupna v bodoch 165 a 169 napadnutého rozsudku konstatoval, ze odhliadnuc od prípustnosti tohto tvrdenia, aj v prípade, ze by sa nesprávne skutocnosti nezohladnili, príjmy, ktoré pri dotknutej sluzbe vznikali, ako to samotná WIN pripustila, boli v kazdom prípade nizsie ako s nou súvisiace náklady. Samotná táto skutocnost by umoznovala zamietnut uvedené tvrdenie ako neúcinné. 16 Pokial ide o tvrdenia týkajúce sa testu predátorského správania, Súd prvého stupna po prvé v bodoch 182 az 186 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenia, ktoré WIN predlozila, týkajúce sa existencie absolútneho práva hospodárskeho subjektu na vyrovnanie cien v dobrej viere s tými, ktoré predtým úctoval jeden z jeho konkurentov, ak sú tieto ceny nizsie ako jeho náklady. 17 Súd prvého stupna totiz uviedol, ze ani prax Komisie, ani judikatúra Spolocenstva nepriznávajú podniku v dominantnom postavení také absolútne právo, a následne pripomenul, ze dominantné podniky majú osobitné povinnosti, a preto môzu byt zbavené práva správat sa alebo konat urcitým spôsobom, ktorý nie je sám osebe zneuzívaním a ktorý by bol prípustný, keby islo o správanie alebo konanie podnikov, ktoré nemajú dominantné postavenie. 18 V bode 187 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna dospel k tomuto záveru: "WIN sa pri odôvodnovaní svojho správania nemôze odvolávat na absolútne právo na vyrovnanie cien s cenami konkurentov. Hoci je pravda, ze vyrovnanie cien podniku s dominantným postavením s cenami konkurentov nie je samo osebe zneuzívaním alebo konaním, za ktoré mozno ulozit sankciu, nemozno vylúcit, ze sa takým stane vtedy, ked je jeho cielom nielen ochrana záujmov podniku, ale aj posilnenie tohto dominantného postavenia a jeho zneuzívanie." 19 Po druhé Súd prvého stupna zamietol tvrdenie WIN, podla ktorého nemala plán predátorského správania a odstránenia konkurencie. 20 Podla WIN sa Komisia dopustila závazného porusenia clánku 82 ES, ked konstatovala, ze existoval plán eliminácie konkurentov. Tento plán totiz nebolo mozné povazovat za racionálny v podmienkach dotknutého trhu, najmä vzhladom na slabé vstupné bariéry tohto trhu. 21 V tejto súvislosti Súd prvého stupna na úvod v bodoch 195 az 198 napadnutého rozsudku pripomenul, ze na to, aby Komisia mohla konstatovat existenciu predátorských cien, podla judikatúry musí poskytnút vierohodné dôkazy o existencii stratégie "ovládnutia" trhu, pokial ceny podniku v dominantnom postavení nepokrývajú jeho celkové náklady. Dalej konstatoval, ze Komisia poskytla také dôkazy, a následne v bode 204 rozsudku rozhodol, ze zaloba spolocnosti WIN vychádzala z prílis neurcitých skutocností, na základe ktorých Súd prvého stupna nemohol o uvedenom tvrdení rozhodnút a následne ho zamietol. Súd prvého stupna navyse konstatoval v bodoch 206 az 215 uvedeného rozsudku, ze dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala, boli dostatocne vierohodné a potvrdené aj dalsími skutocnostami a Komisia preto mohla oprávnene konstatovat existenciu stratégie "ovládnutia" trhu pocas celej doby porusenia. 22 Po tretie podla WIN sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatovala, ze nebolo potrebné preukázat moznost pokrytia strát, ktoré jej vznikli v dôsledku uplatnovania jej cenovej politiky. WIN rovnako tvrdila, ze Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatovala, ze predlozila dôkaz o takej moznosti. 23 S odvolaním na uz citované rozsudky AKZO/Komisia a Tetra Pak/Komisia Súd prvého stupna v bode 228 napadnutého rozsudku vylúcil, ze Komisia je povinná takýto dôkaz poskytnút. Ak sú totiz ceny uplatnované podnikom v dominantnom postavení nizsie ako celkové náklady, Komisia síce je povinná predlozit dôkaz o následnej skutocnosti, teda o existencii "ovládnutia" trhu, ale nemá uz povinnost preukázat moznost pokrytia strát. Návrhy úcastníkov konania 24 France Télécom vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor: -- zrusil napadnutý rozsudok, a následne, -- vrátil vec na Súd prvého stupna alebo -- s konecnou platnostou rozhodol o zrusení sporného rozhodnutia tak, aby vyhovel návrhom odvolatelky, ktoré predlozila v prvostupnovom konaní, a -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 25 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolatelku na náhradu trov konania. O odvolaní O prvom odvolacom dôvode zalozenom na nedostatocnom odôvodnení napadnutého rozsudku 26 Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolatelka namieta nedostatocné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Tento odvolací dôvod je rozdelený na dve casti. O prvej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na nevyhnutnosti preukázania moznosti pokrytia strát -- Argumentácia úcastníkov konania 27 Na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolatelka tvrdí, ze Súdny dvor vo svojom uz citovanom rozsudku Tetra Pak/Komisia rozhodol, ze moznost pokrytia strát, ktoré vznikli podniku v dominantnom postavení v dôsledku jeho cenovej politiky, za okolností predmetnej veci netreba preukázat. Vzhladom na to, ze Súd prvého stupna podporil prístup sledovaný v uz citovanom rozsudku Tetra Pak/Komisia, mal vysvetlit dôvody, pre ktoré boli okolnosti tejto veci podobné okolnostiam vo veci Tetra Pak alebo nie, alebo odôvodnovali to isté riesenie ako v uvedenom rozsudku. 28 Komisia v zásade tvrdí, ze podla judikatúry Komisia nie je povinná preukázat moznost pokrytia strát a ze Súd prvého stupna v tomto ohlade dostatocne odôvodnil napadnutý rozsudok. -- Posúdenie Súdnym dvorom 29 Na úvod treba pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry musia byt z odôvodnenia rozsudku jasne a nepochybne zrejmé úvahy Súdu prvého stupna, aby to dotknutým osobám umoznilo zistit dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonat jeho súdny prieskum (pozri najmä rozsudky zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C-259/96 P, Zb. s. I-2915, body 32 a 33, ako aj zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C-449/98 P, Zb. s. I-3875, bod 70). 30 Súdny dvor vsak rovnako upresnil, ze povinnost Súdu prvého stupna odôvodnit svoje rozhodnutia nemozno vykladat tak, ze zahrna aj povinnost detailne odpovedat na kazdé tvrdenie, ktorého sa úcastník konania dovoláva, najmä pokial nie je dostatocne jasné a presné a nespocíva na podrobných dôkazoch (rozsudky zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C-274/99 P, Zb. s. I-1611, bod 121, a z 11. septembra 2003, Belgicko/Komisia, C-197/99 P, Zb. s. I-8461, bod 81). 31 Prvú cast prvého odvolacieho dôvodu preto treba preskúmat na základe týchto zásad. 32 Treba pritom konstatovat, ze v prejednávanej veci, na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatelka, Súd prvého stupna dostatocne odôvodnil dôvody, pre ktoré Komisia nebola povinná preukázat, ze spolocnost WIN mala moznost pokryt svoje straty. 33 V bode 224 napadnutého rozsudku totiz Súd prvého stupna na úvod pripomenul, ze v uz citovaných rozsudkoch AKZO/Komisia (body 71 a 72) a Tetra Pak/Komisia (bod 41) Súdny dvor rozhodol po prvé, ze ceny nizsie ako priemer variabilných nákladov musia byt vzdy povazované za zneuzívanie, a po druhé, ze ceny nizsie ako priemer celkových nákladov, ale vyssie ako priemer variabilných nákladov musia byt povazované za zneuzívanie, len ak je mozné preukázat plán vytlacenia z trhu. 34 Súd prvého stupna dalej v bode 225 napadnutého rozsudku poukázal na okolnosti veci, ktorá viedla k uz citovanému rozsudku Tetra Pak/Komisia. Odvolal sa najmä na body 42 a 43 tohto rozsudku, v ktorých Súdny dvor konkrétne vysvetlil, ze: "42. ... Pokial ide o predaj neaseptických kartónov v Taliansku medzi rokmi 1976 a 1981, [Súd prvého stupna] skonstatoval, ze ceny boli výrazne nizsie ako priemer variabilných nákladov. Dôkaz o zámere vytlacit konkurentov z trhu nebol teda potrebný. V roku 1982 boli ceny týchto kartónov medzi priemerom variabilných nákladov a priemerom celkových nákladov. To je dôvod, pre ktorý sa v bode 151 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna snazil preukázat bez toho, ze by to kritizovala zalobkyna, ze Tetra Pak [International SA] mala zámer vytlacit konkurenta z trhu. 43. Súd prvého stupna takisto správne v bodoch 189 az 191 napadnutého rozsudku sledoval presne to isté odôvodnenie, pokial ide o predaj neaseptických strojov v Spojenom královstve medzi rokmi 1981 a 1984." 35 V bode 226 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna napokon citoval bod 44 uz citovaného rozsudku Tetra Pak/Komisia, v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, ze vzhladom na okolnosti uvedené v bodoch 42 a 43 uvedeného rozsudku nebolo treba pozadovat dodatocný dôkaz o tom, ze spolocnost Tetra Pak International SA mala skutocnú sancu pokryt svoje straty. 36 Exaktným uplatnením odôvodnenia Súdneho dvora z uz citovaného rozsudku Tetra Pak/Komisia v prejednávanej veci, ako je zhrnuté v predchádzajúcich odsekoch, Súd prvého stupna v bode 227 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze Komisia mala dobré dôvody predpokladat, ze dotknutá cenová politika mala eliminacný charakter v rozsahu, v akom boli ceny uplatnované spolocnostou WIN rovnako ako vo veci, ktorá viedla k uvedenému rozsudku Tetra Pak/Komisia, nizsie ako priemer variabilných nákladov, a ze pokial ide o celkové náklady, Komisia mala navyse predlozit dôkaz, ze cenová politika spolocnosti WIN bola súcastou plánu "ovládnutia" trhu. 37 Za týchto okolností treba konstatovat, ze napadnutý rozsudok dostatocne jasne uvádza dôvody, ktoré Súd prvého stupna viedli k zisteniu, ze okolnosti tejto veci, najmä vztah medzi úrovnou cien uplatnovaných spolocnostou WIN a priemernými variabilnými a celkovými nákladmi, ktoré tejto spolocnosti vznikali, boli analogické okolnostiam uz citovaného rozsudku Tetra Pak/Komisia a k záveru, ze v dôsledku toho dôkaz o pokrytí strát nebol podmienkou konstatovania predátorských cien. 38 Prvú cast prvého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnut. O druhej casti prvého odvolacieho dôvodu zalozenej na práve podniku v dominantnom postavení na vyrovnanie cien s cenami jeho konkurentov -- Argumentácia úcastníkov konania 39 Druhou castou prvého odvolacieho dôvodu odvolatelka vytýka Súdu prvého stupna, ze neodôvodnil zamietnutie jej tvrdení, v ktorých sa odvolávala na právo na vyrovnanie svojich cien s cenami konkurentov. Vytýka mu najmä to, ze sa v bode 187 napadnutého rozsudku obmedzil len na konstatovanie, ze vyrovnanie cien s cenami konkurentov síce nie je samo osebe zneuzívaním, avsak nemozno vylúcit, ze sa takým stane vtedy, ked je jeho cielom posilnenie dominantného postavenia a jeho zneuzívanie bez toho, aby upresnil, ci spolocnost WIN v prejednávanej veci mala v úmysle posilnit a zneuzit svoje dominantné postavenie. 40 Komisia tvrdí, ze odvolatelka sa v prvostupnovom konaní obmedzila len na tvrdenie, ze Komisia porusila absolútne právo na vyrovnanie cien s cenami konkurentov, ktoré patrí kazdému podniku, aj ked taký podnik má dominantné postavenie na trhu a také vyrovnanie znamená uplatnovanie nizsích cien, ako sú jeho náklady. Komisia zastáva názor, ze Súd prvého stupna v dôsledku toho správne rozhodol len o tom, ze existencia takého absolútneho práva je v práve Spolocenstva vylúcená. -- Posúdenie Súdnym dvorom 41 Treba pripomenút, ze cielom preskúmania Súdneho dvora v rámci odvolania je najmä overit, ci Súd prvého stupna po právnej stránke dostatocne odpovedal na vsetky tvrdenia zalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 128, z 29. apríla 2004, British Sugar/Komisia, C-359/01 P, Zb. s. I-4933, bod 47, a z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 244). 42 Treba pritom konstatovat, ako to tvrdila aj Komisia, ze Súd prvého stupna v prejednávanej veci v dostatocnej miere odpovedal na argumentáciu spolocnosti WIN v prvostupnovom konaní, ktorá sa zakladala v podstate na odôvodnení dotknutej cenovej politiky na základe práva kazdého hospodárskeho subjektu na vyrovnanie jeho cien s cenami konkurentov bez ohladu na jeho postavenie na trhu. 43 V bode 176 napadnutého rozsudku tak Súd prvého stupna na úvod upresnil, ze sporné rozhodnutie v bode 315 odôvodnenia spochybnuje právo spolocnosti WIN na vyrovnanie jej cien s cenami jej konkurentov len v tom rozsahu, pokial táto moznost "zahrna nepokrytie nákladov predmetnej sluzby na strane podniku v dominantnom postavení". 44 Súd prvého stupna dalej v bodoch 178 az 182 napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré také vyrovnanie nemôze vychádzat ani z rozhodnutia Komisie 83/462/EHS z 29. júla 1983 o konaní podla clánku [82] Zmluvy EHS (IV/30.698 -- ECS/Akzo -- Predbezné opatrenia) ([3]Ú. v. ES L 252, s. 13), ani z uz citovaného rozsudku AKZO/Komisia, na ktorý sa odvolatelka odvoláva. 45 Súd prvého stupna napokon preveril, ci obmedzenie práva spolocnosti WIN na vyrovnanie jej cien s cenami jej konkurentov, pokial "zahrna nepokrytie nákladov predmetnej sluzby na strane podniku v dominantnom postavení", bolo zlucitelné s právom Spolocenstva. 46 V tomto ohlade sa Súd prvého stupna v bodoch 185 a 186 napadnutého rozsudku odvolal na judikatúru Spolocenstva, podla ktorej clánok 82 ES ukladá podnikom v dominantnom postavení osobitné povinnosti. Súd prvého stupna predovsetkým pripomenul, ze dominantné postavenie síce nemôze zbavit podnik nachádzajúci sa v takomto postavení práva chránit si svoje vlastné obchodné záujmy, ked sú ohrozené, a hoci mu treba priznat v primeranej miere moznost konat tak, ako uzná za vhodné s cielom ochrany uvedených záujmov, takéto konanie nemozno pripustit, ked je jeho cielom práve posilnenie dominantného postavenia a jeho zneuzívanie. 47 Na základe tejto judikatúry teda Súd prvého stupna rozhodol v bode 187 napadnutého rozsudku, ze spolocnost WIN sa nemohla opierat o absolútne právo na vyrovnanie svojich cien s cenami svojich konkurentov, aby mohla odôvodnit svoje konanie, ked pri tomto konaní zneuzívala svoje dominantné postavenie. 48 Odvolatelka nemôze Súdu prvého stupna vytýkat ani to, ze tento záver vyslovil bez toho, aby preveril, ci konanie spolocnosti WIN v prejednávanej veci malo charakter zneuzívania. Súd prvého stupna totiz výslovne zamietol, okrem iného v bodoch 195 az 218 a 224 az 230 napadnutého rozsudku, vsetky tvrdenia odvolatelky, ktorými sa snazila spochybnit existenciu takého zneuzívania konstatovaného v spornom rozhodnutí. 49 Aj druhú cast prvého odvolacieho dôvodu, a v dôsledku toho aj prvý odvolací dôvod ako celok, preto treba zamietnut ako nedôvodné. O druhom odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna porusil clánok 82 ES, ked odmietol právo WIN na dobromyselné vyrovnanie jej cien s cenami jej konkurentov Argumentácia úcastníkov konania 50 Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolatelka na úvod zdôraznuje, ze Súd prvého stupna uznal, ze svoje ceny vyrovnala len s cenami niektorých svojich konkurentov. Dalej tvrdí, ze právo na vyrovnanie cien je obsiahnuté v rozhodovacej praxi Komisie, judikatúre Súdneho dvora a právnej vede. Napokon Súdu prvého stupna vytýka, ze nepreveril, ako to ustálená judikatúra vyzaduje, ci opatrenia, ktoré prijala na vyrovnanie cien s cenami svojich konkurentov boli, ako odvolatelka tvrdí, primerané a nálezité. 51 Komisia tvrdí, ze odvolatelka nenamietala ani nesprávne právne posúdenie Súdu prvého stupna v analýze tvrdení týkajúcich sa údajného práva WIN na vyrovnanie jej cien s cenami konkurentov, ani rozpory v odôvodnení. V skutocnosti totiz odvolatelka az v odvolacom konaní prvýkrát predlozila tvrdenia, v ktorých Komisii vytýkala, ze nepreverila, ci opatrenia prijaté spolocnostou WIN boli primerané a nálezité. 52 Odvolatelka v kazdom prípade kritizuje len jeden bod napadnutého rozsudku, konkrétne jeho bod 187, podla ktorého "nemozno vylúcit", ze právo na vyrovnanie cien s cenami konkurentov sa podniku odmietne, ked cielom takého vyrovnania je posilnenie dominantného postavenia alebo jeho zneuzívanie. Pritom podla Komisie je zákaz takého vyrovnania, v prípade, ze pri nom podnik v dominantnom postavení uplatnuje ceny nizsie ako náklady, úplne v súlade so zásadami, na ktorých stojí clánok 82 ES. Subsidiárne Komisia zdôraznuje, ze WIN sa neobmedzila na vyrovnanie cien s cenami svojich konkurentov, ale naopak svojich konkurentov prinútila, aby vyrovnali svoje ceny s jej cenami. Posúdenie Súdnym dvorom 53 Na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolatelka uvádza dve tvrdenia. 54 Po prvé Súdu prvého stupna vytýka, ze porusil clánok 82 ES v zásade tým, ze neuznal jej právo na vyrovnanie cien s cenami jej konkurentov. 55 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze z clánku 58 Statútu Súdneho dvora a clánku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, ze v odvolaní musí byt presne uvedené, ktoré casti rozsudku, ktorého zrusenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne argumenty, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú. 56 Ako pritom uviedol aj generálny advokát v bode 83 svojich návrhov, odvolatelka v prejednávanej veci nevysvetluje dôvody, pre ktoré Súd prvého stupna porusil clánok 82 ES, ked výslovne preskúmal, ako sa uvádza v bode 44 tohto rozsudku, rozhodovaciu prax Komisie a judikatúru Súdneho dvora, na ktorú sa WIN odvolala v prvostupnovom konaní, a následne konstatoval, ze uvedený clánok nemozno vykladat v tom zmysle, ze podniku v dominantnom postavení priznáva absolútne právo na vyrovnanie jeho cien s cenami jeho konkurentov. 57 Z uvedeného vyplýva, ze toto tvrdenie je neprípustné. 58 Po druhé odvolatelka Súdu prvého stupna vytýka, ze nevykonal analýzu toho, ci reakcia spolocnosti WIN bola primeraná a nálezitá. 59 Toto druhé tvrdenie je rovnako neprípustné vzhladom na to, ze odvolatelka ho nepredlozila v prvostupnovom konaní. 60 Podla ustálenej judikatúry totiz platí, ze keby sa úcastníkovi konania umoznilo uviest po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom zalobný dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Súdom prvého stupna, umoznilo by sa mu tým predlozit Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v konaní o odvolaní, spor so sirsím rozsahom ako ten, ktorý prejednával a rozhodoval Súd prvého stupna. V konaní o odvolaní je právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o zalobných dôvodoch prejednávaných pred Súdom prvého stupna (pozri najmä rozsudky z 11. novembra 2004, Ramondín a i./Komisia, C-186/02 P a C-188/02 P, Zb. s. I-10653, bod 60, a z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun/Komisia, C-68/05 P, Zb. s. I-10367, bod 96). 61 Z toho vyplýva, ze druhý odvolací dôvod treba vyhlásit za neprípustný. O tretom odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna nesprávne posúdil zákonnost metódy pouzitej Komisiou pre výpocet miery pokrytia nákladov Argumentácia úcastníkov konania 62 Vo svojom tretom odvolacom dôvode odvolatelka tvrdí, ze Súd prvého stupna skreslil test predátorského správania stanovený rozsudkom AKZO/Komisia, a tým porusil clánok 82 ES, ked neurcil, ze metóda pouzitá Komisiou pre výpocet miery pokrytia nákladov je nezákonná. Súd prvého stupna totiz nezákonne schválil nesprávne uplatnenie tohto testu Komisiou jednak na variabilné náklady a jednak na celkové náklady. 63 Pokial ide o variabilné náklady, odvolatelka tvrdí, ze na to, aby sa ceny nizsie ako priemerné variabilné náklady povazovali za zneuzívanie, pouzitá metóda výpoctu musí preukázat, ze poskytovanie dotknutých sluzieb viedlo k strate. 64 Vzhladom na to, ze odvolatelka v prvostupnovom konaní vychádzala zo skutocnosti, ze prakticky pocas celého predmetného obdobia kazdý individuálny predplatitel vytváral pre WIN zisk, Súd prvého stupna sa nemohol vyhnút prevereniu toho, ci Komisia preukázala, ze kazdé predplatné vytváralo pre WIN stratu bez toho, aby neporusil clánok 82 ES. Súd prvého stupna napriek tomu prijal postoj Komisie, ktorý nepodával celkový prehlad o ziskovosti kazdého predplatného, ale pozostával z analýzy jednotlivých období. 65 Pokial ide o celkové náklady, odvolatelka sa odvoláva na svoje tvrdenia o variabilných nákladoch a tvrdí, ze Súd prvého stupna skreslil test predátorského správania, pretoze nepreskúmal, ci sa preukázalo, ze celkové náklady na predplatitelov neboli pokryté. 66 Komisia vyvracia tieto tvrdenia a tvrdí po prvé, ze v tomto prípade je pouzitá metóda nielen rovnaká ako metóda pouzitá v prípadoch, ktoré viedli k uz citovaným rozsudkom AKZO/Komisia a Tetra Pak/Komisia -- to znamená metóda, pri ktorej sa náklady jednoducho berú do úvahy tak, ako sú uvedené v úctovníctve podniku -- ale táto metóda bola upravená, aby to bolo pre odvolatelku výhodnejsie, a to tak, ze výska nákladov pouzitých pri výpocte je v skutocnosti nizsia ako výska skutocných nákladov spolocnosti WIN. 67 Komisia dalej uvádza, ze odvolatelka nevytýka Súdu prvého stupna nesprávne posúdenie alebo skreslenie skutocností v analýze zalobného dôvodu týkajúceho sa statickej metódy výpoctu pouzitej Komisiou. Rovnako nevytýka nesprávne právne posúdenie ani vtedy, pokial ide o analýzu Súdu prvého stupna v súvislosti so skutocnostou, ze Komisia odmietla prijat alternatívnu metódu výpoctu nákladov, ktorú WIN navrhovala. 68 Pokial ide o potrebu zohladnit celkové 48-mesacné trvanie predplatného, Komisia uvádza, ze vzhladom na to, ze miera pokrytia bola pri vsetkých následných kratsích obdobiach, ktoré sa preskúmali v spornom rozhodnutí (celkovo priblizne jeden a pol roka), nizsia ako 100%, musela byt nizsia ako 100% aj pre celkové priemerné trvanie predplatného, to znamená 48 mesiacov. V tejto súvislosti Komisia uvádza, ze táto miera pokrytia sa nemohla zvýsit nad 100% pocas dlhsieho obdobia s výnimkou prípadu, keby situácia po období porusenia umoznovala podniku trvale vytvárat marzu na jedného predplatitela, ktorá by bola znacne vyssia ako konkurencieschopná úroven. Posúdenie Súdnym dvorom 69 Na úvod treba pripomenút, ze podla judikatúry Súdneho dvora sa v odvolaní nemôzu opakovat len tie isté zalobné dôvody a tvrdenia, ktoré uz boli predlozené Súdu prvého stupna, ale musia sa predlozit aj tvrdenia o tom, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia (pozri uznesenie z 5. februára 1998, Abello a i./Komisia, C-30/96 P, Zb. s. I-377, bod 45, a v tomto zmysle aj rozsudok z 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia, C-248/99 P, Zb. s. I-1, bod 69). 70 V bodoch 129 az 156 napadnutého rozsudku pritom Súd prvého stupna podrobne odpovedal na tvrdenia zalobkyne, podla ktorých metóda výpoctu miery pokrytia nákladov, ktorú Komisia pouzila, neumoznovala vziat do úvahy nálezitú úroven nákladov spolocnosti WIN. 71 Súdny dvor okrem iného konstatoval v bode 138 napadnutého rozsudku, ze po prvé na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatelka, uplatnenie metódy výpoctu, ktorú Komisia zvolila, jej umoznilo prijat záver, ze WIN úctovala ceny nizsie ako náklady. Po druhé Súd prvého stupna v rámci svojej analýzy zákonnosti tejto metódy vysvetlil v bodoch 144 a 145 uvedeného rozsudku dôvody, pre ktoré analýza jednotlivých období Komisii umoznila vziat do úvahy zmeny taríf, ku ktorým doslo v priebehu predmetného obdobia, a následne dosiahnut dostatocný celkový prehlad o ziskovosti predplatného. 72 Treba konstatovat, ze v tomto odvolacom dôvode odvolatelka neuvádza nijaké nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Súd prvého stupna dopustil pri analýze uvedenej v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, ale v skutocnosti len opakuje tvrdenia, ktoré uz predlozila v prvostupnovom konaní proti metóde prijatej Komisiou v spornom rozhodnutí. 73 Preto treba aj tretí odvolací dôvod vyhlásit za neprípustný. O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porusenia povinnosti odôvodnenia, ked konstatoval, ze príjmy a náklady pochádzajúce z obdobia po údajnom porusení netreba zohladnit pri výpocte miery pokrytia nákladov Argumentácia úcastníkov konania 74 Pokial ide o stvrtý odvolací dôvod, odvolatelka namieta, ze Súd prvého stupna prijal analýzu Komisie, ktorá z výpoctu miery pokrytia nákladov vylucovala náklady a príjmy pochádzajúce z obdobia po údajnom porusení, t. j. po 15. októbri 2002. V tejto súvislosti okrem iného tvrdí, ze Súd prvého stupna nemohol -- bez toho, aby si sám neprotirecil a neporusil clánok 82 ES -- podporit postoj Komisie, ktorý na jednej strane vylúcil z výpoctu miery pokrytia príjmy a náklady po období údajného porusenia, ktoré vsak patrili do 48-mesacného obdobia trvania predplatného, a na druhej strane uznal, ze pokial ide o predplatné, príjmy a náklady boli oprávnene rozlozené na obdobie 48 mesiacov. 75 Podla Komisie je tento odvolací dôvod len rozsírením tretieho odvolacieho dôvodu a vyplýva z nedorozumenia. Pouzitím metódy Komisie, ktorú Súd prvého stupna prijal, by sa na základe zásady odpisovania majetku mali rozlozit len jednorazové náklady, teda náklady na "získanie" alebo "nadobúdacie náklady na predplatitela". Opakujúce sa náklady a príjmy, teda náklady po porusení, by sa naopak rozkladat nemali. 76 Komisia dalej tvrdí, ze by bolo nesprávne do výpoctu miery pokrytia nákladov zahrnút aj odhad kladnej marze v budúcnosti. Tieto kladné odhady sa zakladajú len na skutocnosti, ze WIN sa rozhodla, ze do svojich cien nepremietne znízenie cien prístupu do siete France Télécom prístupné vsetkým konkurentom. Podla Komisie by sa takáto marza v skutocnosti mohla vytvorit len v prostredí oslabenej hospodárskej sútaze. 77 Komisia napokon pripomína, ze priblizné výpocty odvolatelky v nijakom prípade nevedú k úplne kladnej miere pokrytia nákladov a ze keby sa aj prijali odhady extrémne vysokej marze pocas 48 mesiacov trvania porusenia, ktoré odvolatelka predlozila, takáto marza by sa mohla vytvorit len v prostredí oslabenej hospodárskej sútaze. Posúdenie Súdnym dvorom 78 Treba pripomenút, ze Súd prvého stupna v bodoch 136 a 137 napadnutého rozsudku vysvetlil, ze metóda Komisie pozostávala z rozlozenia jednorazových nákladov, teda nadobúdacích nákladov na predplatitela, pocas priemernej dlzky predplatného, ktorá je 48 mesiacov. Podla postoja Komisie v spornom rozhodnutí totiz cielom podniku nebolo okamzite dosiahnut kladný úctovný výsledok, ale ako vyplýva z bodu 76 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, ktorý Súd prvého stupna citoval v bode 136 napadnutého rozsudku, "dosiahnut mieru pokrytia opakujúcich sa nákladov (nákladov siete a výroby), postacujúcu na to, aby marza medzi príjmami a opakujúcimi sa nákladmi pokryla v primeranom casovom horizonte neopakujúce sa variabilné náklady investované do obchodného rozvoja predmetných výrobkov". 79 Pri uplatnení tejto metódy Komisia analyzovala cenovú politiku, ktorú WIN uplatnovala od januára 2001 do októbra 2002, a dospela k záveru, ze pocas tohto obdobia WIN úctovala ceny nizsie ako urcitá úroven upravených nákladov. 80 Z toho vyplýva, ze skutocnost, ze sa nezohladnili náklady a príjmy po období trvania porusenia, ktoré vsak patrili do dotknutého 48-mesacného obdobia, vyplývala priamo z uplatnenia metódy výpoctu miery pokrytia nákladov zvolenej Komisiou v prejednávanej veci, ktorej nezákonnost sa odvolatelke nepodarilo preukázat ani v prvostupnovom konaní, ako vyplýva z bodu 154 napadnutého rozsudku, ani v tomto odvolacom konaní, ako vyplýva z bodov 69 az 73 tohto rozsudku. 81 Súd prvého stupna sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked v bode 152 napadnutého rozsudku rozhodol, ze "Komisia oprávnene usúdila, ze príjmy a náklady vzniknuté po porusení nemôzu byt zohladnené pri posudzovaní miery pokrytia nákladov pocas predmetného obdobia". 82 Z toho vyplýva, ze stvrtý odvolací dôvod sa musí zamietnut ako nedôvodný. O piatom odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porusenia povinnosti odôvodnenia, ked konstatoval, ze ceny, ktoré viedli k znízeniu trhového podielu podniku, mozno povazovat za predátorské Argumentácia úcastníkov konania 83 Podla odvolatelky Súd prvého stupna síce uznal, ze sa trhový podiel spolocnosti WIN od augusta roku 2002 znízil, ale napriek tomu konstatoval, ze údajné porusenie trvalo az do 15. októbra 2002. Predpokladom predátorského správania je podstatné znízenie hospodárskej sútaze, a preto je vylúcené v prípade, ze sa hospodárska sútaz posilní. 84 Komisia v úvode namieta, ze WIN toto tvrdenie uviedla v prvostupnovom konaní len preto, aby spochybnila existenciu dominantného postavenia a navrhla znízenie pokuty. Na spochybnenie existencie zneuzívania toto tvrdenie pouzíva v odvolaní prvýkrát a je preto neprípustné. 85 Pokial ide o dôvodnost piateho odvolacieho dôvodu, Komisia subsidiárne zdôraznuje, ze na základe informácií, ktoré má k dispozícii, sa trhový podiel WIN nepretrzite zvysoval az do augusta 2002. Akékolvek znízenie jej trhového podielu pocas posledného jeden a pol mesiaca trvania porusenia preto mozno odôvodnit len znízením velkoobchodných taríf France Télécom za prístup do siete, co spolocnost WIN na rozdiel od svojich konkurentov nezohladnila vo svojich cenách, a tým 15. októbra 2002 porusenie ukoncila. Pre úplnost Komisia tvrdí, ze také znízenie nemôze spochybnit zákonnost sporného rozhodnutia, ale mohlo by mat vplyv na trvanie porusenia bez toho, aby to ovplyvnovalo výsku pokuty, kedze odvolatelka preskúmanie výsky pokuty nenavrhla. Posúdenie Súdnym dvorom 86 V tejto súvislosti stací konstatovat, ako uz správne tvrdila Komisia a generálny advokát to uviedol v bode 121 svojich návrhov, ze v prejednávanej veci odvolatelka v prvostupnovom konaní sporné rozhodnutie nekritizovala, pokial ide o tento bod. Na znízenie svojho trhového podielu sa odvolávala, ked po prvé spochybnila existenciu dominantného postavenia a po druhé navrhovala znízenie pokuty, ale na rozdiel od tohto odvolacieho dôvodu uvedené tvrdenie nepouzila, aby spochybnila existenciu porusenia. 87 Z toho vyplýva, ze na základe judikatúry uvedenej v bode 60 tohto rozsudku treba piaty odvolací dôvod vyhlásit za neprípustný. O siestom odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna skreslil dôkazy a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia pri posúdení existencie plánu predátorského správania 88 Siesty odvolací dôvod sa skladá z dvoch castí. O prvej casti siesteho odvolacieho dôvodu zalozenej na skreslení dôkazov -- Argumentácia úcastníkov konania 89 V prvej casti tohto odvolacieho dôvodu odvolatelka tvrdí, ze Súd prvého stupna skreslil dôkazy, z ktorých vychádzala analýza existencie plánu predátorského správania spolocnosti WIN. Opieral sa totiz len o dokumenty spolocnosti WIN, ktoré podla jeho vlastných slov pouzitých v bode 214 napadnutého rozsudku odrázali "dost ambiciózne obchodné ciele", ako aj o znacne nepresný výklad interných dokumentov, v ktorých boli pouzité výrazy ako "ovládnutie" alebo "ovládnut". 90 Podla Komisie je prvá cast siesteho odvolacieho dôvodu neprípustná vzhladom na to, ze po prvé v odvolacom konaní smeruje k preskúmaniu zalobného dôvodu, ktorý uz Súd prvého stupna zamietol ako neprípustný, ale súcasne sa v nej nespochybnuje skutocnost, ze uvedený súd vyhlásil tento dôvod za neprípustný. Po druhé odvolatelka nepredkladá nijaké tvrdenia na podporu údajného skreslenia, pricom samotný Súd prvého stupna musí s konecnou platnostou posúdit hodnotu dôkazov, ktoré sa mu predkladajú. -- Posúdenie Súdnym dvorom 91 Treba uviest, a vyplýva to aj z bodu 192 napadnutého rozsudku, ze odvolatelka uz pred Súdom prvého stupna namietala skreslenie dôkazov, ktorého sa dopustila Komisia, a tvrdila, ze Komisia nesprávne vychádzala z interných dokumentov, ked konstatovala existenciu plánu predátorského správania. 92 Ale skôr nez Súd prvého stupna zacal pre úplnost posudzovat dokumenty, ktoré odvolatelka v tomto odvolacom konaní spochybnuje, na úvod v bodoch 204 a 205 napadnutého rozsudku vyhlásil predmetný zalobný dôvod za neprípustný, pretoze nesplnal podmienky presnosti a urcitosti podla judikatúry Spolocenstva. 93 V odvolacom konaní sa odvolatelka nemôze opierat o zalobné dôvody, ktoré Súd prvého stupna vyhlásil za neprípustné, pokial nespochybnuje konstatovanie neprípustnosti (rozsudok z 22. decembra 1993, Eppe/Komisia, C-354/92 P, Zb. s. I-7027, bod 13). 94 V dôsledku toho je prvá cast siesteho odvolacieho dôvodu neprípustná. O druhej casti siesteho odvolacieho dôvodu zalozenej na porusení clánku 82 ES -- Argumentácia úcastníkov konania 95 V rámci druhej casti tohto odvolacieho dôvodu odvolatelka tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil clánok 82 ES, ked rozhodol o existencii plánu predátorského správania len na základe subjektívnych faktorov, pricom podla uvedeného clánku sa vyzaduje dôkaz o pláne eliminácie, ktorý mozno objektívne vymedzit, zalozený na objektívnych indíciách, akými sú vyhrázanie sa konkurentom alebo selektívne znizovanie cien pre klientov konkurencie. 96 Komisia namieta, ze po prvé úmyselné zneuzívanie dominantného postavenia je nepochybne objektívnou skutocnostou a po druhé poziadavka preukázania existencie plánu eliminácie na základe objektívnych indícií, aké odvolatelka uvádza, nemá v judikatúre oporu. -- Posúdenie Súdnym dvorom 97 Stací konstatovat, ze tvrdenie odvolatelky, podla ktorého Súd prvého stupna sa pri preukazovaní plánu predátorského správania opieral len o subjektívne skutocnosti, je nesprávne. 98 Z bodov 199 a 215 napadnutého rozsudku totiz vyplýva, ze Súd prvého stupna sa síce odvolal na "stratégiu ovládnutia" trhu spolocnosti WIN, ale sám to odvodil z objektívnych skutocností, ako napríklad z interných dokumentov tohto podniku. 99 Kedze druhá cast tohto odvolacieho dôvodu je nedôvodná, siesty odvolací dôvod treba v celom rozsahu zamietnut. O siedmom odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna porusil clánok 82 ES, ked odmietol zobrat do úvahy nemoznost pokrytia strát 100 Siedmy odvolací dôvod je rovnako rozdelený na dve casti. O prvej casti siedmeho odvolacieho dôvodu zalozenej na potrebe preukázania moznosti pokrytia strát -- Argumentácia úcastníkov konania 101 V prvej casti siedmeho odvolacieho dôvodu odvolatelka tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil clánok 82 ES, ked konstatoval, ze preukázanie moznosti pokrytia strát nie je predpokladom toho, aby bolo mozné konstatovat existenciu predátorských cien. Judikatúra Spolocenstva v skutocnosti vzdy vyzaduje, aby sa také predátorské správanie preukázalo, pretoze inak nie je mozné ho predvídat vzhladom na to, ze z ekonomického hladiska by nebolo rozumné, keby sa podnik rozhodol pre také správanie. Toto stanovisko zastávajú aj viaceré súdy a orgány pre hospodársku sútaz, ako aj mnoho predstavitelov právnej vedy. 102 Komisia na úvod namieta, ze judikatúra Súdneho dvora nevyzaduje, aby sa moznost pokrytia strát preukázala. Navyse judikatúra súdov Spojených státov amerických síce také preukázanie vyzaduje, ale vychádza z ekonomickej logiky, ktorá nie je vlastná právu Spolocenstva. Podla postoja Komisie, ktorý sa odlisuje od koncepcie amerického práva, totiz analýza zneuzívania podla clánku 82 ES predpokladá, ze dotknutý podnik má dominantné postavenie. Pritom samotná existencia takého postavenia stací na urcenie moznosti pokrytia strát. Exponenciálny rast dotknutého trhu napokon spôsobil, ze v prejednávanej veci bolo také pokrytie pravdepodobné. -- Posúdenie Súdnym dvorom 103 Na posúdenie dôvodnosti prvej casti tohto odvolacieho dôvodu treba na úvod pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry clánok 82 ES je vyjadrením vseobecného úcelu, ktorý clánok 3 ods. 1 písm. g) ES prisudzuje cinnosti Európskeho spolocenstva, konkrétne vytvoreniu rezimu, ktorý by zabezpecil úcinnú hospodársku sútaz na spolocnom trhu. Dominantné postavenie podla clánku 82 ES sa týka takého silného ekonomického postavenia podniku, ktoré mu umoznuje bránit zachovaniu úcinnej hospodárskej sútaze na relevantnom trhu tým, ze mu dáva moznost správat sa v znacnej miere nezávisle od svojich konkurentov, zákazníkov a napokon aj spotrebitelov (rozsudok z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 38). 104 V tejto súvislosti clánok 82 ES stanovuje zákaz zneuzívania dominantného postavenia na trhu v rozsahu, v ktorom by to mohlo mat vplyv na obchod medzi clenskými státmi, a tým sa vztahuje na správania, ktoré by mohli ovplyvnit struktúru trhu, na ktorom je uz stupen hospodárskej sútaze oslabený najmä z dôvodu prítomnosti podniku majúceho takéto postavenie a ktoré by v dôsledku toho mohli byt prekázkou udrzania stupna hospodárskej sútaze, ktorý este na trhu existuje, alebo prekázkou rozvoja tejto hospodárskej sútaze, prostredníctvom pouzitia prostriedkov odlisujúcich sa od tých prostriedkov, ktorými sa riadi bezná sútaz výrobkov alebo sluzieb poskytovaných hospodárskymi subjektmi (rozsudky Hoffman-La Roche/Komisia, uz citovaný, bod 91; z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 70; AKZO/Komisia, uz citovaný, bod 69, a z 15. marca 2007, British Airways/Komisia, C-95/04 P, Zb. s. I-2331, bod 66). 105 Vzhladom na to, ze clánok 82 ES sa týka nielen postupov, ktoré by mohli spôsobit okamzitú ujmu spotrebitelom, ale aj takých postupov, ktoré im spôsobujú ujmu tým, ze poskodzujú struktúru úcinnej hospodárskej sútaze (rozsudok z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia, 6/72, Zb. s. 215, bod 26), podnik v dominantnom postavení má bez ohladu na príciny jeho dominantného postavenia osobitnú zodpovednost za to, aby jeho konanie nenarusilo úcinnú a neskreslenú hospodársku sútaz na spolocnom trhu (rozsudok Nederlandsche Banden-Industrie--Michelin/Komisia, uz citovaný, bod 57). 106 Ako uz Súdny dvor upresnil, cielom clánku 82 ES je preto zakázat dominantnému podniku, aby eliminoval svoju konkurenciu a posilnoval svoje postavenie pomocou iných prostriedkov, ako sú tie, ktoré patria do rámca hospodárskej sútaze zalozenej na kvalite. Z tohto hladiska vsak nie kazdú hospodársku sútaz prostredníctvom ceny mozno povazovat za legitímnu (rozsudok AKZO/Komisia, uz citovaný, bod 70). 107 Okrem iného treba konstatovat, ze podnik, ktorý na trhu, kde struktúra hospodárskej sútaze uz je oslabená práve v dôsledku jeho prítomnosti, uskutocnuje politiku, ktorej jediným ekonomickým cielom je eliminácia jeho konkurentov, aby následne mohol vyuzívat slabsiu hospodársku sútaz dalej existujúcu na trhu, zneuzíva svoje dominantné postavenie. 108 S cielom posúdit zákonnost cenovej politiky dominantného podniku Súdny dvor sa v bode 74 uz citovaného rozsudku AKZO/Komisia odvolal na cenové kritériá zalozené na nákladoch dominantného podniku a jeho stratégii. 109 Súdny dvor tak rozhodol po prvé, ze ceny nizsie ako priemerné variabilné náklady sa v zásade musia povazovat za zneuzívanie, pokial sa predpokladá, ze pri uplatnovaní takých cien je jediným hospodárskym cielom podniku v dominantnom postavení eliminácia jeho konkurentov. Po druhé ceny nizsie ako priemer celkových nákladov, ale vyssie ako priemer variabilných nákladov musia byt povazované za zneuzívanie, ak sú stanovené v rámci plánu, ktorého cielom je likvidácia konkurenta (pozri rozsudky AKZO/Komisia, uz citovaný, body 70 a 71, ako aj Tetra Pak/Komisia, uz citovaný, bod 41). 110 Na rozdiel od toho, co tvrdí odvolatelka, tak z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva, ze dôkaz o moznosti pokrytia strát vzniknutých v dôsledku toho, ze podnik v dominantnom postavení uplatnuje ceny nizsie ako urcitá úroven jeho nákladov, je nevyhnutným predpokladom toho, aby bolo mozné preukázat zneuzívajúci charakter takej cenovej politiky. Okrem iného Súdny dvor uz mal prílezitost vylúcit potrebu takého dôkazu v prípade, ked bolo mozné predpokladat eliminacný úmysel podniku vzhladom na to, ze podnik uplatnoval ceny nizsie ako priemerné variabilné náklady (pozri v tomto zmysle rozsudok Tetra Pak/Komisia, uz citovaný, bod 44). 111 Tento výklad vsak urcite nebráni Komisii, aby pri posúdení prvku zneuzívania v rámci dotknutej praxe povazovala moznost pokrytia strát za relevantný faktor, pokial môze prispievat, v prípade uplatnovania cien nizsích ako priemerné variabilné náklady, napríklad k vylúceniu iných hospodárskych dôvodov ako eliminácie konkurenta alebo k preukázaniu, v prípade uplatnovania cien nizsích ako priemerné celkové náklady, ale vyssích ako priemerné variabilné náklady, existencie plánu na elimináciu konkurenta. 112 Navyse ani nemoznost pokrytia strát nestací na to, aby sa dalo vylúcit, ze dotknutý podnik nedosiahne posilnenie svojho dominantného postavenia najmä po odchode jedného alebo viacerých jeho konkurentov z trhu, a to takým spôsobom, ze stupen hospodárskej sútaze na trhu, uz oslabenej práve v dôsledku prítomnosti tohto podniku, sa este viac znízi a spotrebitelia budú poskodení v dôsledku obmedzenia ich moznosti výberu. 113 Súd prvého stupna preto správne rozhodol v bode 228 napadnutého rozsudku, ze dôkaz o moznosti pokrytia strát nebol podmienkou konstatovania predátorských cien. 114 Z uvedeného vyplýva, ze prvá cast tohto odvolacieho dôvodu je nedôvodná. O druhej casti siedmeho odvolacieho dôvodu zalozenej na dôkaze dominantného podniku o nemoznosti pokrytia strát -- Argumentácia úcastníkov konania 115 V druhej casti siedmeho odvolacieho dôvodu odvolatelka tvrdí, ze poskytla dôkaz o nemoznosti pokrytia strát v prejednávanej veci. Súd prvého stupna mal preto rozhodnút o otázke, ci Komisia bola oprávnená neprihliadnut na dôkaz o nemoznosti pokrytia, ktorý zalovaný podnik poskytol. 116 Komisia namieta, ze odvolatelka nevzniesla v konaní na prvom stupni nijaký zalobný dôvod v súvislosti s otázkou, ci Komisia bola oprávnená neprihliadnut na taký dôkaz. V kazdom prípade je také tvrdenie implicitne zamietnuté v bodoch 103 az 121 a 261 az 267 napadnutého rozsudku. Komisia napokon zdôraznuje, ze v skutocnosti subsidiárne analyzovala moznost pokrytia v spornom rozhodnutí a dospela k záveru, ze v predmetnej veci je pravdepodobná. -- Posúdenie Súdnym dvorom 117 Ako uz bolo uvedené v bode 30 tohto rozsudku, povinnost Súdu prvého stupna odôvodnit svoje rozhodnutia nemozno vykladat tak, ze zahrna aj povinnost detailne odpovedat na kazdé tvrdenie, ktorého sa úcastník konania dovoláva, najmä pokial nie je dostatocne jasné a presné a nespocíva na podrobných dôkazoch. 118 Stací teda len konstatovat, ze odvolatelka v prvostupnovom konaní nepredlozila zalobný dôvod, v ktorom by konkrétne namietala skutocnost, ze Komisia údajne nezákonne opomenula dôkaz o nemoznosti pokrytia strát v prejednávanej veci, ktorý WIN predlozila. 119 Kedze druhá cast siedmeho odvolacieho dôvodu je nedôvodná, treba zamietnut siedmy odvolací dôvod ako celok. 120 Vzhladom na predchádzajúce úvahy sa odvolanie zamieta ako ciastocne neprípustné a ciastocne nedôvodné. O trovách 121 Podla clánku 122 prvého odseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. 122 Podla clánku 69 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe jeho clánku 118 uplatnuje na konanie o odvolaní, úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat odvolatelku na náhradu trov konania a odvolatelka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. France Télécom SA je povinná nahradit trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ ( [4]*1 ) Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXuAaZyF/L96541-2300TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400240301-E0001 2. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61986C?0062&locale=SK 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1983:252:TOC 4. file:///tmp/lynxXXXXuAaZyF/L96541-2300TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400240301-E0001