NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY VERICA TRSTENJAK prednesené 8. októbra 2008 ( [1]1 ) Vec C-431/07 P Bouygues SA a Bouygues Télécom SA proti Komisii Európskych spolocenstiev Obsah I -- Právny rámec II -- Okolnosti predchádzajúce sporu A -- Udelenie licencií UMTS B -- Konanie pred Komisiou a sporné rozhodnutie III -- Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok IV -- Návrhy predlozené v konaní pred Súdnym dvorom V -- Odvolanie odvolateliek a tvrdenia úcastníkov konania A -- O prvom odvolacom dôvode B -- O druhom odvolacom dôvode C -- O tretom odvolacom dôvode 1. O prvej casti 2. O druhej casti 3. O tretej casti D -- O stvrtom odvolacom dôvode 1. O prvej casti 2. O druhej casti 3. O tretej casti VI -- Právne posúdenie A -- O tretom a stvrtom odvolacom dôvode 1. Obsah listu z 22. februára 2001 (tretia cast tretieho odvolacieho dôvodu) 2. Ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR a výnimka vychádzajúca zo struktúry systému (prvá cast stvrtého odvolacieho dôvodu) a) Uplatnitelnost a právny základ výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry systému v prejednávanej veci b) Uplatnenie výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva c) Záver 3. Neurcitá povaha pohladávok (druhá cast tretieho odvolacieho dôvodu) 4. Casová selektívna výhoda (druhá cast stvrtého odvolacieho dôvodu) a) Pojem výhody v zmysle clánku 87 ods. 1 ES b) Tvrdenie zalozené na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva i) Nevyhnutnost skorsieho udelenia licencií Orange a SFR ii) Nevyhnutnost uplatnit 3. decembra 2002 rovnaké podmienky na Orange, SFR a Bouygues Télécom c) Záver 5. Zásada zákazu diskriminácie (tretia cast stvrtého odvolacieho dôvodu) 6. Jednotnost konania (prvá cast tretieho odvolacieho dôvodu) 7. Záver B -- O druhom odvolacom dôvode C -- O prvom odvolacom dôvode D -- Záver VII -- O trovách VIII -- Návrhy "Odvolanie -- Státna pomoc -- Clánok 88 ods. 2 ES -- Podmienky zacatia konania vo veci formálneho zistovania -- Závazné tazkosti -- Kritériá státnej pomoci -- Státne prostriedky -- Zásada zákazu diskriminácie" 1. Bouygues SA a Bouygues Télécom SA (dalej len "odvolatelky") vo svojom odvolaní navrhujú, aby Súdny dvor zrusil rozsudok zo 4. júla 2007, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia (T-475/04, dalej len "napadnutý rozsudok"), ( [2]2 ) ktorým Súd prvého stupna Európskych spolocenstiev zamietol ich zalobu o neplatnost proti rozhodnutiu Komisie z 20. júla 2004 (Státna pomoc NN 42/2004 -- Francúzsko, dalej len "sporné rozhodnutie") týkajúcemu sa retroaktívnej úpravy poplatkov, ktoré majú zaplatit Orange a SFR na základe licencií Universal Mobile Telecommunications System (UMTS). ( [3]3 ) I -- Právny rámec 2. Podla clánku 87 ods. 1 ES: "Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi." 3. Clánok 88 ods. 3 ES stanovuje: "Komisia musí byt v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podat svoje pripomienky. Ak usúdi, ze takýto zámer je nezlucitelný so spolocným trhom podla clánku 87, zacne konanie podla odseku 2. Clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou." 4. Vyuzívanie rádiového frekvencného spektra na poskytovanie sluzieb UMTS je vymedzené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/13/ES z 10. apríla 1997 o spolocnom rámci na vseobecné oprávnenia a individuálne licencie v odvetví telekomunikacných sluzieb [neoficiálny preklad] ( [4]4 ) a rozhodnutím Európskeho parlamentu a Rady c. 128/1999/ES zo 14. decembra 1998 o koordinovanom zavedení mobilného a bezdrôtového komunikacného systému (UMTS) tretej generácie v Spolocenstve [neoficiálny preklad]. ( [5]5 ) 5. Clánok 3 ods. 3 smernice 97/13 stanovuje: "Clenské státy zabezpecia, aby sa telekomunikacné sluzby a/alebo siete mohli poskytovat bud bez povolenia, alebo na základe vseobecného povolenia, doplneného prípadne o práva a povinnosti vyzadujúce individuálne posúdenie ziadostí, udelujúceho jednu alebo viaceré individuálne licencie. Clenské státy sú oprávnené udelit individuálnu licenciu len v prípade, ak príjemca získa prístup k obmedzeným zdrojom fyzickej alebo akejkolvek inej povahy, alebo v prípade, ak podlieha zvlástnym povinnostiam alebo pozíva zvlástne práva v súlade s ustanoveniami oddielu III." [neoficiálny preklad] 6. Clánok 8 ods. 4 smernice 97/13 znie takto: "Clenské státy sú oprávnené zmenit podmienky pripojené k individuálnej licencii v objektívne odôvodnených prípadoch a primeraným spôsobom. Clenské státy pritom vhodným spôsobom oznámia svoj úmysel a umoznia dotknutým stranám, aby sa vyjadrili k navrhovaným zmenám." [neoficiálny preklad] 7. Clánok 9 ods. 2 smernice 97/13 stanovuje: "Ak má clenský stát v úmysle udelit individuálne licencie: -- udelí ich na základe otvorených, nediskriminacným a transparentných konaní, pricom na tieto úcely stanoví pre vsetkých uchádzacov rovnaké konania, okrem prípadu, ak by existoval objektívny dôvod, aby sa na nich uplatnovalo odlisné zaobchádzanie...."[neoficiálny preklad] 8. Clánok 10 ods. 1, 3 a 4 smernice 97/13 stanovuje: "1. Clenské státy môzu obmedzit pocet individuálnych licencií pre akúkolvek kategóriu telekomunikacných sluzieb a na zriadenie a/alebo prevádzkovanie telekomunikacných infrastruktúr len v rozsahu, ktorý sa pozaduje na zabezpecenie efektívneho vyuzitia rádiových frekvencií, alebo na obdobie, ktoré je nevyhnutné na to, aby bolo mozné pridelit císla v dostatocnom mnozstve, v súlade s právom Spolocenstva. ... 3. Clenské státy udelia tieto individuálne licencie na základe objektívnych, nediskriminacných, transparentných, primeraných a podrobných výberových kritérií. Pocas kazdého výberu budú nálezite prihliadat na potrebu ulahcit rozvoj hospodárskej sútaze a maximalizovat výhody pre uzívatelov. ... 4. Ak clenský stát z vlastného podnetu alebo na základe ziadosti podanej podnikom v okamihu nadobudnutia úcinnosti tejto smernice alebo neskôr konstatuje, ze pocet individuálnych licencií môze byt zvýsený, prijme potrebné opatrenia týkajúce sa zverejnenia a vyhlási výzvu na podávanie ziadostí o udelenie dodatocných licencií." [neoficiálny preklad] 9. Clánok 11 ods. 2 smernice 97/13 stanovuje: "... V prípade obmedzených zdrojov môzu clenské stát umoznit svojim vnútrostátnym regulacným orgánom, aby stanovili poplatky, ktoré zohladnujú potrebu zaistit optimálne vyuzívanie týchto zdrojov. Tieto poplatky sú nediskriminacné a prihliadajú najmä na potrebu podporovat rozvoj inovacných sluzieb a hospodárskej sútaze." [neoficiálny preklad] 10. Rozhodnutie c. 128/1999 má podla svojho clánku 1 za ciel "ulahcit rýchle a koordinované zavedenie kompatibilných sietí a sluzieb UMTS v Spolocenstve" [neoficiálny preklad]. Clánok 3 ods. 1 tohto rozhodnutia znie: "Clenské státy prijmú vsetky opatrenia, ktoré v súlade s clánkom 1 smernice 97/13 umoznia koordinované a postupné zavedenie sluzieb UMTS na ich území najneskôr do 1. januára 2002." [neoficiálny preklad] 11. Následne sa na ustanovenia smernice 97/13 a rozhodnutia c. 128/1999, ktoré sú uvedené vyssie, bude odkazovat ako na "právny rámec Spolocenstva". II -- Okolnosti predchádzajúce sporu A -- Udelenie licencií UMTS 12. Rozhodnutím z 28. júla 2000 francúzske orgány vyhlásili výzvu na podávanie ziadostí o udelenie styroch licencií UMTS. Doba trvania licencií mala byt pätnást rokov. Celková výska poplatku za licenciu mala byt 4,95 miliardy eur. Styri licencie sa mali udelit v súlade s "porovnávacím" ponukovým konaním. Táto metóda umoznila francúzskym orgánom, aby si zvolili spomedzi podnikatelov, ktorí vyhlásili, ze sú ochotní zaplatit 4,95 miliardy eur, tých, ktorí prijali najdôlezitejsie záväzky vo vztahu k viacerým kritériám, akými sú rozsah a rýchlost rozmiestnenia siete, kvalita poskytovaných sluzieb a cinnosti smerujúce k ochrane zivotného prostredia. 13. Dátum uzávierky na podanie prihlások bol stanovený na 31. januára 2001, pricom uchádzaci mohli vziat svoje prihlásky spät az do 31. mája 2001. Dna 31. januára 2001 boli podané len dva spisy k prihláskam, a to spisy Société française du radiotéléphone -- SFR (dalej len "SFR") a spolocnosti France Télécom mobiles (z ktorej vznikla o niekolko mesiacov neskôr spolocnost Orange France, dalej len "Orange"). Ostatní podnikatelia upustili od predlozenia ponúk najmä z dôvodu vysokej sumy poplatkov. 14. V dôsledku toho Autorité de régulation des télécommunications (dalej len "ART") uviedol v tlacovom komuniké z 31. januára 2001 (teda v den uplynutia lehoty na podanie prihlások), ze na podporu rozvoja skutocnej hospodárskej sútaze podla predpisov Spolocenstva, ako aj podla francúzskych predpisov bola druhá dodatocná výzva na podávanie ziadostí o udelenie nevyhnutná na úcely dosiahnutia ciela, ktorým bolo vydanie styroch licencií. 15. Vzhladom na túto informáciu Orange a SFR upozornili ministra hospodárstva a financií a státneho tajomníka zodpovedného za priemysel na potrebu dodrziavat zásadu rovnosti v oblasti odvodov v prospech státu a zásadu úcinnej hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi pri rozhodovaní o podmienkach udelovania licencií v budúcnosti. 16. Dvomi listami rovnakého znenia z 22. februára 2001 minister hospodárstva a financií a státny tajomník zodpovedný za priemysel uistili SFR a Orange, ze francúzska vláda s nimi súhlasí v otázke tohto dvojitého ciela, ktorým je dodrziavanie zásady rovnosti v oblasti odvodov v prospech státu a zásady úcinnej hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi, a ze podmienky druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie zarucia spravodlivé zaobchádzanie so vsetkými podnikatelmi, ktorým bude napokon udelená licencia. 17. Dna 31. mája 2001 ART oznámil, ze spolocnosti Orange a SFR boli povazované za uchádzacov prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. ART navrhol vláde, aby vyhlásila druhú výzvu na podávanie ziadostí o udelenie najneskôr v prvej polovici roka 2002 a spresnil, ze druhá výzva na podávanie ziadostí o udelenie by mala zohladnit poziadavku spravodlivosti najmä financných podmienok medzi vsetkými podnikatelmi. 18. Dna 18. júla 2001 boli spolocnostiam SFR a Orange udelené prvé dve licencie. Tieto dve licencie boli poskytnuté za podmienok stanovených v prvej výzve na podávanie ziadostí o udelenie. ( [6]6 ) 19. Dna 14. decembra 2001 bola vyhlásená druhá výzva na podávanie ziadostí o udelenie. ART v nej uviedol, ze podmienky tejto druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie boli v súlade s podmienkami prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a zameriavali sa osobitne na zaistenie dodrziavania zásady rovnosti medzi podnikatelmi. ART rovnako odporucil zmenu licencných podmienok týkajúcich sa uchádzacov prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. 20. Dna 16. mája 2002, teda v den, ked uplynula lehota na podanie prihlások pre druhú výzvu na podávanie ziadostí o udelenie, podal svoj spis s prihláskou len Bouygues Télécom. Dna 27. septembra 2002 ART rozhodol prijat prihlásku Bouygues Télécom. Stvrtá licencia UMTS nebola udelená z dôvodu, ze sa neprihlásil ziadny uchádzac. 21. Výnosmi z 3. decembra 2002 bola udelená tretia licencia UMTS Bouygues Télécom a licencné podmienky Orange a SFR boli zosúladené s podmienkami licencie, ktorá bola udelená Bouygues Télécom (dalej len "sporná zmena"). Vsetky licencie teda mali dobu trvania 20 rokov a poplatok, ktorý bol rozdelený na prvú cast v sume 619 miliónov eur, uhradenú pri vydaní licencie, a na druhú cast, uhrádzanú kazdorocne na základe pouzívania frekvencií v tomto roku a vypocítanú ako percentuálna sadzba z obratu uskutocneného na základe uvedených frekvencií. ( [7]7 ) B -- Konanie pred Komisiou a sporné rozhodnutie 22. Dna 4. októbra 2002 bola Komisii dorucená staznost odvolateliek proti spornej zmene. Vo svojej staznosti odvolatelky tvrdili, ze sporná zmena predstavovala státnu pomoc v zmysle clánku 87 ES. Táto staznost bola jednou z viacerých stazností odvolateliek proti opatreniam francúzskeho státu, ktoré sa týkali France Télécom. 23. Dna 31. januára 2003 Komisia zacala konanie vo veci formálneho zistovania ( [8]8 ) vo vztahu k niektorým z týchto opatrení. Sporná zmena nebola medzi týmito opatreniami uvedená. Dna 12. novembra 2003 vyzvali odvolatelky Komisiu, aby vydala stanovisko k ich staznosti proti spornej zmene. Dna 21. februára odvolatelky podali na Súd prvého stupna zalobu s cielom konstatovat necinnost Komisie pri rozhodovaní o tejto staznosti. Uznesením zo 14. februára 2005 ( [9]9 ) Súd prvého stupna túto zalobu zamietol ako neprípustnú. 24. V spornom rozhodnutí Komisia rozhodla o nevznesení námietok proti spornej zmene v súlade s clánkom 88 ods. 3 ES. Toto rozhodnutie zalozila na úvahe, ze sporná pomoc nepredstavovala státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. III -- Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 25. Dna 24. novembra 2004 podali odvolatelky zalobu o neplatnost proti spornému rozhodnutiu na Súd prvého stupna. Francúzskej republike, Orange a SFR bol povolený vstup do konania ako vedlajsím úcastníkom na podporu návrhov Komisie. 26. Na podporu svojej zaloby odvolatelky uviedli najmä dva zalobné dôvody, ktoré boli zalozené na skutocnosti, ze sporná zmena predstavovala státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES a ze vzhladom na to, ze vec vyvolávala závazné tazkosti, mala Komisia zacat fázu formálneho zistovania v zmysle clánku 88 ods. 2 ES. 27. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zalobu odvolateliek zamietol. 28. Potvrdil záver Komisie, pokial ide o neexistenciu selektívnej výhody, pricom vychádzal z tohto odôvodnenia. 29. Po prvé Súd prvého stupna preskúmal, ci opatrenia francúzskych orgánov poskytli selektívnu výhodu Orange a SFR. ( [10]10 ) V tomto kontexte Súd prvého stupna najskôr preskúmal, ci ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR zo strany francúzskeho státu predstavovalo selektívnu výhodu. ( [11]11 ) Odpovedal záporne, vychádzajúc z neurcitej povahy predmetných pohladávok ( [12]12 ) a z konstatovania, ze toto ciastocné vzdanie sa nevyhnutne vyplývalo z povahy a struktúry systému. ( [13]13 ) 30. Súd prvého stupna následne preskúmal, ci skorsie udelenie licencií Orange a SFR predstavovalo selektívnu výhodu. ( [14]14 ) Súd prvého stupna opät odpovedal záporne, vychádzajúc z nedostatku konkurencnej výhody Orange a SFR voci Bouygues Télécom ( [15]15 ) a z potreby predíst diskriminácii medzi Orange a SFR na jednej strane a Bouygues Télécom na druhej strane, ktorá by bola v rozpore so smernicou 97/13. ( [16]16 ) 31. Po druhé Súd prvého stupna preskúmal výhradu odvolateliek, podla ktorej francúzske orgány nerespektovali zásadu zákazu diskriminácie. ( [17]17 ) Túto výhradu zamietol. ( [18]18 ) 32. Pokial ide o procesnú výhradu, podla ktorej mala Komisia zacat fázu formálneho zistovania, Súd prvého stupna sa domnieval, ze vec nespôsobila závazné tazkosti a ze zacatie fázy formálneho zistovania nebolo teda nevyhnutné. ( [19]19 ) IV -- Návrhy predlozené v konaní pred Súdnym dvorom 33. Odvolatelky navrhujú, aby Súdny dvor: -- zrusil napadnutý rozsudok, -- subsidiárne vrátil vec na konanie pred Súdom prvého stupna, aby vydal nové rozhodnutie, zohladniac právne stanovisko Súdneho dvora, -- zaviazal Komisiu na náhradu vsetkých trov konania. 34. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: -- zamietol odvolanie scasti ako neprípustné a scasti ako nedôvodné, -- zaviazal odvolatelky na náhradu vsetkých trov konania. 35. Francúzska republika navrhuje, aby Súdny dvor: -- zamietol odvolanie, -- zaviazal odvolatelky na náhradu trov konania. 36. Orange navrhuje, aby Súdny dvor: -- zamietol odvolanie v celom jeho rozsahu, -- zaviazal odvolatelky na náhradu vsetkých trov konania. 37. SFR navrhuje, aby Súdny dvor: -- zamietol odvolanie v celom jeho rozsahu, -- zaviazal odvolatelky na náhradu vsetkých trov konania. 38. Po ukoncení písomnej casti konania sa 11. septembra 2008 konalo ústne pojednávanie, na ktorom sa zúcastnili odvolatelky, Komisia, Francúzska republika, Orange a SFR. Na pojednávaní odvolatelky, Komisia, Francúzska republika, Orange a SFR doplnili svoje písomné pripomienky. V -- Odvolanie odvolateliek a tvrdenia úcastníkov konania 39. Odvolatelky zakladajú svoje odvolanie na styroch dôvodoch. A -- O prvom odvolacom dôvode 40. Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna porusil povinnost odôvodnenia. 41. Odvolatelky zastávajú názor, ze Súd prvého stupna dostatocne neodôvodnil svoj rozsudok, pokial ide o výnimku vychádzajúcu z povahy a struktúry systému. Nevysvetlil, aká bola povaha a struktúra systému, kedze jeho opis systému nebol dostatocne podrobný a protikladný. Pokial ide o prícinnú súvislost, Súd prvého stupna nevysvetlil, preco povaha a struktúra systému spôsobili nevyhnutnost na jednej strane vzdania sa pohladávok voci Orange a SFR a na druhej strane skorsieho udelenia licencií týmto podnikom. 42. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR tvrdia, ze Súd prvého stupna neporusil povinnost odôvodnenia. 43. Súd prvého stupna mal dostatocne odôvodnit, aká je struktúra systému, ako aj prícinnú súvislost medzi struktúrou systému a vzdaním sa pohladávky na jednej strane a skorsím udelením licencií Orange a SFR na druhej strane. B -- O druhom odvolacom dôvode 44. Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna zamenil posúdenie existencie závazných tazkostí a posúdenie dôvodnosti sporného rozhodnutia. Na preukázanie toho, ze Komisia nebola povinná zacat fázu formálneho zistovania, sa Súd prvého stupna obmedzil len na to, ze na konci preskúmania dôvodnosti kazdého tvrdenia úcastníkov konania formálne doplnil, ze takéto preskúmanie nepredstavovalo závazné tazkosti. 45. Podla odvolateliek existenciu závazných tazkostí potvrdzuje skutocnost, ze v napadnutom rozsudku Súd prvého stupna nahradil posúdenie Komisie týkajúce sa viacerých zlozitých otázok svojím vlastným posúdením, a to tým, ze scasti neuznal analýzu obsiahnutú v spornom rozhodnutí. 46. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR tvrdia, ze Súd prvého stupna sa nedopustil nesprávneho posúdenia závazných tazkostí. 47. Komisia a francúzska vláda najskôr poznamenávajú, ze prístup, ktorý zaujal Súd prvého stupna, bol v súlade s poradím, v akom boli predlozené zalobné dôvody, uvádzané samotnými odvolatelkami v ich zalobe o neplatnost na Súde prvého stupna. Komisia z toho vyvodzuje, ze tvrdenie o údajnej opacnej metóde sa musí zamietnut ako neprípustné. 48. Pokial ide o vec samu, Komisia tvrdí, ze prístup, ktorý zaujal Súd prvého stupna, nie je kontradiktórny ani zamenitelný. Súd prvého stupna uplatnil ustálenú judikatúru, podla ktorej by sa v prípade existencie závazných tazkostí mohlo rozhodnutie zrusit z tohto jediného dôvodu, aj keby sa nepreukázalo, ze posúdenia Komisie vo veci samej boli z právneho alebo zo skutkového hladiska nesprávne. Orange a SFR uvádzajú, ze Súd prvého stupna rozlisuje medzi procesnými právami a dôvodnostou sporného rozhodnutia a ze Súd prvého stupna zastával názor, ze posúdenie vo veci samej neodhalilo závazné tazkosti. 49. Pokial ide o tvrdenia zalozené na náhrade posúdenia, Komisia najskôr tvrdí, ze odvolatelky odkazovali najmä na skutkové otázky, teda na otázky, ktoré sú v rámci odvolacieho konania neprípustné. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR sa napokon domnievajú, ze Súd prvého stupna nenahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením. SFR a Orange sa domnievajú, ze odlisné posúdenia, ktoré vykonal Súd prvého stupna, majú za ciel len odpovedat na tvrdenia, ktoré uviedli odvolatelky vo svojej zalobe. Podla Komisie takáto náhrada v kazdom prípade neovplyvnuje existenciu závazných tazkostí a platnost rozsudku. C -- O tretom odvolacom dôvode 50. Vo svojom tretom odvolacom dôvode odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu. Tento odvolací dôvod pozostáva z troch castí. Prvá cast smeruje proti právnej kvalifikácii Súdu prvého stupna, pokial ide o jednotnost konania o udelení licencií UMTS, druhá cast spochybnuje posúdenie neurcitej povahy pohladávok, ktorých sa stát vzdal, a tretia cast sa týka obsahu listu ministerstva z 22. februára 2001. 1. O prvej casti 51. V prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu, ked uviedol, ze dve po sebe nasledujúce výzvy na podávanie ziadostí o udelenie boli tým istým jediným konaním s ohladom na zásadu zákazu diskriminácie a ze rovnost zaobchádzania vyzadovala zosúladenie poplatkov, ktoré majú zaplatit Orange a SFR, s poplatkami, ktoré má zaplatit Bouygues Télécom. 52. Odvolatelky sa domnievajú, ze clánok 11 smernice 97/13 vyzaduje uvazovanie s ohladom iba na vecné podmienky organizácie výziev na podávanie ziadostí o udelenie. V tomto kontexte odkazujú na rozdiely medzi dvomi výzvami na podávanie ziadostí o udelenie, pokial ide o financné podmienky, relevantný cas a uchádzacov. 53. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR navrhujú túto cast zamietnut. 54. Komisia zastáva názor, ze kvalifikácia oboch výziev na podávanie ziadostí o udelenie ako jediného konania alebo ako dvoch odlisných konaní nemá vplyv na záver, ze traja uchádzaci boli v okamihu udelenia licencií v podobnej situácii. Súd prvého stupna zalozil svoje odôvodnenie na porovnaní skutkovej situácie, v ktorej sa nachádzali Orange, SFR a Bouygues Télécom. Táto cast je teda nadbytocná a nemá vplyv na odôvodnenie Súdu prvého stupna. Navyse Súd prvého stupna iba prevzal zistenie francúzskych orgánov. Podla Komisie a Orange toto skutkové zistenie nemozno v rámci odvolacieho konania preskúmat. 55. Komisia a francúzska vláda sa domnievajú, ze obe výzvy na podávanie ziadostí o udelenie by sa mali zvázit celkovo, a to najmä z dôvodu doplnujúceho charakteru druhej výzvy a jej kontinuity s prvou výzvou na podávanie ziadostí o udelenie. Francúzska vláda a Orange sa domnievajú, ze clánok 11 smernice 97/13 nepodporuje tvrdenia odvolateliek. 56. SFR zastáva názor, ze Súd prvého stupna posúdil práve rovnost zaobchádzania, ked vychádzal z kontextu vznikajúceho trhu UMTS a ked uviedol, ze ziaden z podnikatelov nevstúpil na trh. Nakoniec Komisia tvrdí, ze v novom konaní ab initio by sa tým istým podnikatelom vydali licencie za rovnakých podmienok. 2. O druhej casti 57. V druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu tým, ze kvalifikoval pohladávky francúzskeho státu voci Orange a SFR ako neurcité. 58. V tomto kontexte odvolatelky tvrdia, ze vzhladom na to, ze k zmene podmienok licencií Orange a SFR doslo 3. decembra 2002, Orange a SFR uz nemali v tomto okamihu moznost vziat svoju ponuku spät. Odvolatelky zastávajú názor, ze za týchto podmienok nebolo mozné kvalifikovat pohladávky francúzskeho státu voci Orange a SFR ako neurcité. 59. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR sa domnievajú, ze pohladávky boli neurcité. Zastávajú názor, ze písomnými zárukami o spravodlivom zaobchádzaní z 22. februára 2001 sa francúzske orgány vzdali pohladávok v okamihu, ked Orange a SFR este mohli vziat svoju ponuku spät. V prípade neexistencie týchto písomných záruk o spravodlivom zaobchádzaní by Orange a SFR pravdepodobne vzali svoju ponuku spät. 60. Komisia, francúzska vláda a Orange sa domnievajú, ze v kazdom prípade ide o nadbytocný dôvod. Podla ich názoru, kedze Súd prvého stupna vychádzal predovsetkým z nevyhnutnosti vzdania sa pohladávky z dôvodu povahy a struktúry systému, prípadné spochybnenie tvrdenia, ktoré je zalozené na zistení, podla ktorého boli pohladávky neurcité, teda nemá vplyv na záver Súdu prvého stupna o neexistencii selektívnej výhody. 61. Orange dodáva, ze pokial ide o povolenia na obsadenie verejného majetku, moznost spätvzatia by bola po 31. máji 2001 zachovaná vzhladom na to, ze drzitelia sa mohli kedykolvek vzdat svojich licencií a v dôsledku toho prestat platit poplatok. 3. O tretej casti 62. V tretej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu, ked konstatoval, ze francúzske orgány zarucili v liste z 22. februára 2001 Orange a SFR rovnaké zaobchádzanie. Tvrdia, ze francúzske orgány zarucili spravodlivé, a nie rovnaké zaobchádzanie. Zmysel týchto dvoch pojmov je odlisný. Zatial co rovnaké zaobchádzanie vyzaduje identické zaobchádzanie, spravodlivé zaobchádzanie ukladá v prejednávanej veci rozdiel medzi podmienkami licencií, ktoré boli na jednej strane udelené Orange a SFR, a podmienkami licencie, ktorá bola na druhej strane udelená Bouygues Télécom. 63. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR sa v skutocnosti domnievajú, ze odvolatelky sa neodvolávajú na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu, ale na chybu v súvislosti so skreslením skutkového stavu. Zastávajú názor, ze Súd prvého stupna neskreslil listy z 22. februára 2001. Komisia spresnuje, ze pojmy spravodlivost a rovnost boli v napadnutom rozsudku pouzité ako synonymá. Kedze Komisia rovnako pouzila tieto pojmy ako synonymá, zastáva názor, ze táto cast je neprípustná vzhladom na to, ze odvolatelky mali uviest tento dôvod uz v prvostupnovom konaní. D -- O stvrtom odvolacom dôvode 64. Stvrtý odvolací dôvod je zalozený na porusení clánku 87 ES. Pozostáva z troch castí. Prvá cast sa týka vykonania výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry systému, druhá cast spochybnuje posúdenie existencie výhody a tretia cast sa týka vykonania zásady zákazu diskriminácie. 1. O prvej casti 65. V prvej casti stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze výnimka vychádzajúca zo struktúry systému predpokladá, ze rozlisovanie je vlastné systému, do ktorého patrí. V prejednávanej veci to tak nie je. Riesenie, ktoré podporujú francúzske orgány, nebolo nevyhnutné. Podla odvolateliek predmetná struktúra systému smerovala k vyhladaniu styroch podnikatelov za podmienok, ktoré by zarucili dodrziavanie zásady rovnosti. To vyzadovalo vybrat si medzi opätovným zacatím konania o udelení licencií ab initio za rovnakých podmienok pre vsetkých uchádzacov na jednej strane a dvomi po sebe nasledujúcimi výzvami na podávanie ziadostí o udelenie za odlisných podmienok na druhej strane. 66. Volba zorganizovat dve po sebe nasledujúce výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a zaviest financnú rovnost medzi uchádzacmi oboch výziev, ktorú vykonali francúzske orgány, nebola nevyhnutná. Okrem toho táto volba priniesla selektívne výhody Orange a SFR, a to najmä skorsie udelenie licencií a záruku, ze budú vybratými uchádzacmi. Napokon výnimka vychádzajúca zo struktúry systému by sa mala dosiahnut, pokial je to mozné, opatreniami vseobecnej povahy. Riesenie, ktoré podporujú francúzske orgány, nebolo opatrením vseobecnej povahy. 67. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR uvádzajú, ze struktúra predmetného systému predpokladá, ze sa na úcely udelenia licencií UMTS uplatnia rozlicné kritériá stanovené v právnom rámci Spolocenstva, najmä vytvorenie konkurencného trhu a dodrzanie lehoty do 1. januára 2002. 68. Riesenie, ktoré navrhujú odvolatelky, aby sa ab initio opätovne zacalo celé konanie o udelení licencií, by nemohlo zarucit uplatnenie týchto kritérií. Po prvé by neumoznilo dodrzat lehotu do 1. januára 2002. Po druhé úplné opätovné zacatie konania o udelení licencií by so sebou prinieslo riziko, ze uchádzaci prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie by zmenili stratégiu a nepodali by prihlásku. V kazdom prípade výsledok opätovného zacatia konania ab initio by nebol iný, kedze jedinými uchádzacmi boli Orange, SFR a Bouygues Télécom a kedze podmienky licencií, ktoré boli udelené pocas konania, ktoré bolo ab initio opätovne zacaté, boli totozné s podmienkami, ktoré uchádzaci nakoniec získali. Iné riesenie navrhované odvolatelkami, a to zorganizovanie dvoch odlisných výziev na podávanie ziadostí o udelenie, ale za odlisných podmienok, by nerespektovalo zásadu rovnosti. 69. Podla Komisie pre Orange a SFR vyplýva záruka, ze budú vybratými uchádzacmi, z rozhodnutia Bouygues Télécom o nepodaní prihlásky pocas prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. Napokon ciele právneho rámca Spolocenstva na udelenie licencií UMTS sa nemohli dosiahnut opatreniami vseobecnej povahy. 70. Podla Orange je táto cast neprípustná, kedze jej cielom je získat nové posúdenie dôvodov, ktoré boli uvedené v prvostupnovom konaní. 2. O druhej casti 71. V druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení clánku 87 ES týkajúceho sa posúdenia neexistencie casovej výhody spôsobenej skorsím udelením licencií Orange a SFR. Podla odvolateliek Súd prvého stupna nemohol najskôr konstatovat existenciu potenciálnej casovej výhody pre Orange a SFR spôsobenej skorsím udelením licencií a následne dospiet k záveru o neexistencii pomoci na základe tvrdenia, ze Orange a SFR túto výhodu v praxi nevyuzívali. 72. V tomto kontexte odvolatelky najskôr tvrdia, ze existencia potenciálnej výhody je dostatocnou podmienkou, aby sa konstatovala existencia pomoci. Kedze pojem pomoc je objektívnym pojmom, Súd prvého stupna nemusel pri svojom posúdení zohladnit subjektívne prvky týkajúce sa správania podnikatelov na trhu alebo skutocného vplyvu pomoci na trh. Okolnost, ze hospodárska situácia Orange a SFR ako podnikov, ktoré sú príjemcami pomoci, sa nezmenila, nie je na konstatovanie existencie pomoci relevantná. Súd prvého stupna mal zohladnit výlucne skutocnost, ze Orange a SFR boli príjemcami skutocnej a okamzitej výhody vyvolanej skorsím udelením licencií. 73. Okrem toho Súd prvého stupna spôsobil prenesenie dôkazného bremena, ked pozadoval, aby odvolatelky predlozili dôkaz o následkoch skutocnej výhody. Kedze sa zistila existencia casovej výhody, dôkazné bremeno o jej neprejavení vo forme skutocného prospechu, nesie príjemca tejto výhody. 74. Napokon Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze zohladnil, ze na trhu nepôsobil ziaden podnikatel, kedze clánok 87 ES sa uplatnuje v situácií potenciálnej hospodárskej sútaze. 75. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR tvrdia, ze Súd prvého stupna sa nedopustil pochybenia. Odvolatelky si zamenili analýzu týkajúcu sa existencie selektívnej výhody a analýzu kritéria narusenia hospodárskej sútaze. Výhoda musí byt skutocná. Francúzska vláda zastáva názor, ze Komisia by mohla zohladnit vývoj, ktorý nasledoval po skúmanom opatrení. 76. Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR zastávajú názor, ze Súd prvého stupna sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze urcil, ze dvaja podnikatelia neboli skorsím udelením licencií zvýhodnení preto, lebo neboli na trhu. Podla Komisie a Orange Súd prvého stupna správne konstatoval, ze z dôvodu oneskorenia technológie UMTS skorsie udelenie licencií nepredstavovalo technologickú výhodu. Orange a SFR tvrdia, ze Súd prvého stupna suverénne konstatoval, ze v prejednávanej veci sa Orange a SFR neposkytla potenciálna výhoda. 77. Komisia dodáva, ze tvrdenie zalozené na pochybení v súvislosti s pojmom hospodárska sútaz je irelevantné, kedze odvolatelky si zamenili problém definície trhu a problém prístupu na trh. Prístup na trh je kritériom, ktoré sa má zohladnit v kontexte prejednávanej veci. 78. Pokial ide o prenesenie dôkazného bremena, Komisia zastáva názor, ze Súd prvého stupna len teoreticky konstatoval existenciu skutocnej výhody a ze teda existenciu výhody majú preukázat odvolatelky. Podla Komisie, francúzskej vlády a Orange je úlohou osoby, ktorá podala zalobu proti rozhodnutiu Komisie, aby preukázala, ze zistenie Komisie je neplatné. 3. O tretej casti 79. Tretou castou stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení zásady zákazu diskriminácie. Tvrdia, ze vzhladom na to, ze Orange a SFR na jednej strane a Bouygues Télécom na druhej strane neboli v rovnakej situácii, rovnaké zaobchádzanie s nimi zo strany francúzskych orgánov porusilo zásadu zákazu diskriminácie. 80. V tomto kontexte odvolatelky odkazujú na zásadu nedotknutelnosti kritérií udelovania, ktoré nepovolujú zmenu výsky poplatkov. Okrem toho dodrziavanie cielov stanovených v smernici 97/13 nepatrí medzi výnimky, ktoré sú taxatívne vymenované v clánku 87 ods. 2 ES. 81. Odvolatelky dodávajú, ze francúzske orgány mali dostatok casu, aby pred uplynutím lehoty, ku ktorému malo dôjst 1. januára 2002, opätovne zacali konanie ab initio. 82. Naopak, podla Komisie, francúzskej vlády, Orange a SFR sa Súd prvého stupna nedopustil pochybenia pri uplatnení zásady zákazu diskriminácie. 83. Orange tvrdí, ze táto cast odvolacieho dôvodu je neprípustná, lebo odvolatelky len opakujú tie isté tvrdenia ako v prvostupnovom konaní. 84. Komisia a Orange tvrdia, ze traja drzitelia licencií UMTS sa de facto nachádzali v rovnakej situácii, kedze Orange a SFR nevyuzili predchádzajúce udelenie licencií v praxi. Francúzska vláda a SFR zastávajú názor, ze v kontexte jediného, aj ked vo viacerých fázach usporiadaného výberového konania sa musí uplatnovat zásada zákazu diskriminácie pri súcasnom zvázení obidvoch výziev na podávanie ziadostí o udelenie. 85. Podla Komisie sa príslusné procesné pravidlá v oblasti verejného obstarávania a koncesií neuplatnujú. Pokial ide o prípustnost zmeny podmienok licencií, ktoré boli udelené pocas prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, Komisia uvádza, ze zásada nedotknutelnosti sa nenachádza ani v smernici 97/13, ani v ziadnom inom uplatnitelnom ustanovení práva Spolocenstva. V kazdom prípade takáto zásada nemôze podla Orange spochybnit dodrziavanie zásady zákazu diskriminácie. Podla Komisie, SFR a Orange moznost zmenit podmienky udelovania licencií je výslovne stanovená v smernici 97/13. 86. Nakoniec Komisia tvrdí, ze ak stát koná ako regulátor na trhu, samotná skutocnost, ze opatrenie státu zlepsuje situáciu podniku, automaticky nevedie k existencii pomoci. V takomto prípade je potrebné po prvé preskúmat, ci podnik má výhodu, a po druhé, ci situácia dvoch podnikov je porovnatelná s ohladom na ciel sledovaný dotknutým opatrením. 87. Pokial ide o tvrdenie, ktoré sa opiera o clánok 87 ods. 2 ES, Komisia a Orange zdôraznujú, ze odvolatelky si zamienajú existenciu a zlucitelnost pomoci so spolocným trhom. 88. Pokial ide o tvrdenie, z orgány mali cas opätovne zacat celé konanie ab initio pred uplynutím lehoty, ku ktorému doslo 1. januára 2002, francúzska vláda sa domnieva, ze ide o posúdenie skutkových okolností, ktoré je v stádiu odvolacieho konania neprípustné. V kazdom prípade orgány nemali potrebný cas na opätovné zacatie celého konania ab initio. VI -- Právne posúdenie 89. Svojimi tretím a stvrtým odvolacími dôvodmi odvolatelky spochybnujú záver Súdu prvého stupna o neexistencii státnej pomoci. Najskôr preskúmam tieto odvolacie dôvody (A), následne druhý odvolací dôvod týkajúci sa existencie závazných tazkostí (B) a nakoniec prvý odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho odôvodnenia (C). A -- O tretom a stvrtom odvolacom dôvode 90. Vo svojich tretom a stvrtom odvolacích dôvodoch odvolatelky spochybnujú záver Súdu prvého stupna týkajúci sa chýbajúceho prvku státnej pomoci v spornej zmene. Poznamenávam, ze odvolatelky zaclenili svoje tvrdenia do tretieho a stvrtého odvolacieho dôvodu v závislosti od druhov chýb, ktoré uvádzajú, pricom sa neriadili odôvodnením Súdu prvého stupna. Myslím si, ze preskúmanie rôznych castí tretieho a stvrtého odvolacieho dôvodu, ktoré sa riadi struktúrou odôvodnenia napadnutého rozsudku, ( [20]20 ) ulahcuje analýzu dôvodnosti týchto odvolacích dôvodov. 91. Najskôr sa budem zaoberat tretou castou tretieho odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka skutkového stavu veci, teda skutkového posúdenia listu francúzskych orgánov z 22. februára 2001 (1). 92. Potom preskúmam casti, ktoré smerujú proti casti rozsudku, v ktorej Súd prvého stupna konstatoval, ze ciastocné vzdanie sa pohladávok voci SFR a Orange zo strany francúzskeho státu nepredstavuje selektívnu výhodu, ( [21]21 ) teda prvú cast stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcu sa tvrdenia, ktoré je zalozené na struktúre systému (2), a druhú cast tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcu sa tvrdenia, ktoré je zalozené na neurcitej povahe pohladávok (3). 93. Následne posúdim druhú cast stvrtého odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti záveru Súdu prvého stupna, podla ktorého potenciálna casová výhoda spôsobená skorsím udelením licencií nepredstavuje selektívnu výhodu (4). 94. Nakoniec preskúmam casti, ktoré smerujú proti bodom napadnutého rozsudku Súdu prvého stupna, ktoré sa týkajú zásady zákazu diskriminácie, teda prvú cast tretieho odvolacieho dôvodu (5) a tretiu cast stvrtého odvolacieho dôvodu (6). 1. Obsah listu z 22. februára 2001 (tretia cast tretieho odvolacieho dôvodu) 95. Tretia cast tretieho odvolacieho dôvodu smeruje proti bodu 107 napadnutého rozsudku. V bode 107 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna konstatoval, ze v listoch z 22. februára 2001 francúzske orgány poskytli uchádzacom prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, teda Orange a SFR záruku, ze sa s nimi bude zaobchádzat rovnako ako s uchádzacmi druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. 96. Podla odvolateliek toto konstatovanie predstavuje skreslenie obsahu listov z 22. februára 2001. Listy z 22. februára 2001 obsahovali záruku "spravodlivého" zaobchádzania medzi uchádzacmi prvej a druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. Súd prvého stupna vsak posúdil obsah týchto listov ako záruku "rovnakého" zaobchádzania medzi týmito dvomi skupinami uchádzacov. 97. Najskôr je potrebné konstatovat, ze -- na rozdiel od tretieho odvolacieho dôvodu -- odvolatelky neuplatnujú nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu. Nesprávna právna kvalifikácia skutkového stavu spocíva v nesprávnom uplatnení normy na skutkový stav. ( [22]22 ) 98. Odvolatelky vsak poukazujú na pochybenie Súdu prvého stupna, pokial ide o posúdenie obsahu listov z 22. februára 2001. Ide teda o neprávne posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupna, a nie o nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu. V rámci odvolania, ktoré sa obmedzuje iba na právne otázky, odvolatelky nemôzu spochybnit posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupna, s výnimkou prípadu, ak tvrdia, ze Súd prvého stupna zjavne skreslil skutkový stav. ( [23]23 ) Tvrdenie odvolateliek, ze listy z 22. februára 2001 majú v skutocnosti iný obsah, ako je ten, ktorý uvádza Súd prvého stupna, predstavuje takéto tvrdenie. 99. Chyba, ktorá mohla byt, ale nebola kritizovaná v prvostupnovom konaní, je v odvolacom konaní neprípustná. ( [24]24 ) Kedze sa vsak zdá, ze odvolatelky nekonstatovali chybu, ktorej sa uz dopustila Komisia a ktorú zopakoval Súd prvého stupna, ale skôr chybu, ktorej sa dopustil výlucne Súd prvého stupna, toto tvrdenie sa mi nezdá byt neprípustné. 100. Podla môjho názoru je teda táto cast prípustná. 101. Naopak, táto cast daného dôvodu odvolateliek nie je dôvodná. Na rozdiel od tvrdení odvolateliek Súd prvého stupna nekonstatoval, ze francúzske orgány poskytli uchádzacom prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie záruku, ze sa s nimi bude zaobchádzat "rovnako" ako s uchádzacmi druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. 102. Súd prvého stupna sa zmienil o "rovnakom zaobchádzaní" v bode 107 napadnutého rozsudku a odkázal na bod 14 napadnutého rozsudku, v ktorom opísal obsah listov z 22. februára 2001. Ako uviedol v bode 14 napadnutého rozsudku, francúzske orgány zarucili v týchto listoch spravodlivé zaobchádzanie s uchádzacmi prvej a druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, ako aj dodrzanie zásady rovnosti v oblasti odvodov v prospech státu a zásady úcinnej hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi. ( [25]25 ) Kedze sa zdá, ze francúzske orgány pouzili pojmy "rovnaký" a "spravodlivý" v týchto listoch ako synonymá, samotná skutocnost, ze Súd prvého stupna pouzil pojem "rovnaké zaobchádzanie", aby opísal obsah týchto listov, nepredstavuje skreslenie skutkového stavu. 103. Odvolatelky neuvádzajú ziaden dalsí argument, o ktorý by sa mohlo opierat ich tvrdenie, ze Súd prvého stupna skreslil obsah listov z 22. februára 2001, ked ich vykladal ako záruku rovnakého zaobchádzania. Navrhujem teda zamietnut tretiu cast tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú. 2. Ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR a výnimka vychádzajúca zo struktúry systému (prvá cast stvrtého odvolacieho dôvodu) 104. Na podporu toho, ze ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR zo strany francúzskeho státu neprestavovalo selektívnu výhodu, sa Súd prvého stupna opieral o výnimku vychádzajúcu z povahy a struktúry systému. ( [26]26 ) V tomto kontexte Súd prvého stupna najmä uviedol, ze právny rámec Spolocenstva spocíval v rovnosti zaobchádzania medzi podnikatelmi tak pri udelovaní licencií, ako aj pri stanovení prípadných poplatkov, avsak ponechával clenským státom slobodu rozhodnút sa pre postup udelovania licencií, ak boli dodrziavané zásady volnej hospodárskej sútaze a rovnosti zaobchádzania. ( [27]27 ) Následne Súd prvého stupna uviedol, ze uplatnenie pojmu nediskriminacných poplatkov v clánku 11 ods. 2 smernice 97/13 musí zohladnit okamih vstupu kazdého z dotknutých podnikatelov na trh. ( [28]28 ) Nakoniec uviedol, ze nejde o prvok pomoci, kedze podmienky na udelenie licencií boli rovnaké pre vsetkých dotknutých podnikatelov. ( [29]29 ) Dospel k záveru, ze skutocnost, ze sa stát vzdal prostriedkov, z coho mohla pre príjemcov znízenia poplatku vyplývat výhoda, nepostacovala na to, aby boli splnené podmienky existencie státnej pomoci, kedze vzdanie sa pohladávok bolo nevyhnutné. ( [30]30 ) 105. Podla odvolateliek Súd prvého stupna dostatocne nevysvetlil, preco bolo vzdanie sa vlastné právnemu rámcu Spolocenstva. 106. Najskôr poznamenávam, ze v casti rozsudku, ktorý táto cast napáda, ( [31]31 ) Súd prvého stupna (výlucne) preskúmal otázku, ci sa ciastocné vzdanie pohladávok voci Orange a SFR zo strany francúzskeho státu malo povazovat za selektívnu výhodu. Jeho záver o nevyhnutnosti vyplývajúcej z povahy a struktúry systému v bode 111 napadnutého rozsudku sa teda obmedzoval iba na nevyhnutnost ciastocného vzdania sa pohladávok voci Orange a SFR. ( [32]32 ) V tomto kontexte je teda potrebné preskúmat výlucne dôvodnost odôvodnenia Súdu prvého stupna, pokial ide o nevyhnutnost ciastocného vzdania sa, ktoré je zalozené na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému. 107. Súd prvého stupna zalozil svoj záver na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému. Uplatnenie takejto výnimky, ktorá vznikla a uplatnovala sa v oblasti vnútrostátnych systémov odvodov v prospech státu, si v prejednávanej veci zasluhuje urcité zamyslenie, pokial ide o právny základ takejto výnimky (a). Následne preskúmam uplatnenie tejto výnimky Súdom prvého stupna (b). a) Uplatnitelnost a právny základ výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry systému v prejednávanej veci 108. Súd prvého stupna predtým, nez zalozil svoj záver, pokial ide o neexistenciu selektívnej výhody, na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému, odkázal na rozsudky Taliansko/Komisia, ( [33]33 ) Spanielsko/Komisia, ( [34]34 ) ako aj AEM a AEM Torino. ( [35]35 ) Ako sa uvádza v týchto rozsudkoch, výnimka vychádzajúca z povahy a struktúry systému sa vyvinula v judikatúre v oblasti vnútrostátnych systémov odvodov v prospech státu. ( [36]36 ) Podla tejto judikatúry rozdielne zaobchádzanie s podnikmi nepredstavuje selektívnu výhodu v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, ak je tento rozdiel vlastný povahe a struktúre vnútrostátneho systému odvodov v prospech státu, ( [37]37 ) alebo inými slovami, ak tento rozdiel vyplýva z logiky tohto vnútrostátneho systému odvodov v prospech státu. ( [38]38 ) 109. Z hladiska právnej teórie mozno túto výnimku prirovnat k otázke, ci tento rozdiel v zaobchádzaní predstavuje osobitnú výhodu. ( [39]39 ) Iný výklad kvalifikuje výnimku vychádzajúcu z povahy a struktúry systému ako uplatnenie "rule of reason" v oblasti vnútrostátnych systémoch odvodov v prospech státu. ( [40]40 ) 110. Bez ohladu na teoreticko-právnu kategorizáciu poznamenávam, ze rozhodujúcou otázkou na uplatnenie výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry systému je to, ci predmetné rozdielne zaobchádzanie je vlastné vnútornej logike vnútrostátneho systému odvodov v prospech státu. Uplatnenie tejto výnimky v prejednávanej veci, kde nejde ani o rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z logiky systému odvodov v prospech státov, ani o rozdiel vyplývajúci z vnútrostátneho systému, nie je teda zrejmé. 111. Je pravda, ze v rozsudku AEM a AEM Torino Súdny dvor zastával názor, ze vnútorná logika vnútrostátneho systému odvodov v prospech státu môze byt ovplyvnená pravidlami práva Spolocenstva. V tomto rozsudku pripustil, ze rozlisovanie vo vnútrostátnom systéme odvodov v prospech státu, ktorého cielom bolo vyrovnat výhodu, ktorá niektorým podnikom vznikla prebratím smernice, vyplývala z povahy a struktúry systému tohto systému vnútrostátnych odvodov v prospech státu. ( [41]41 ) Aj vzhladom na tento aspekt rozsudku AEM a AEM Torino sa vsak nedomnievam, ze výnimka vychádzajúca z povahy a struktúry systému odvodov v prospech státu, ktorá je zakotvená v judikatúre, sa môze v prejednávanej veci priamo uplatnovat. 112. So zretelom na osobitosti prejednávanej veci nevidím ani potrebu vyuzit analogické uplatnenie tejto výnimky. 113. Podla judikatúry Súdneho dvora sa clánok 87 ods. 1 ES vztahuje na rozhodnutia clenských státov, ktorými v snahe dospiet k svojim vlastným ekonomickým a sociálnym cielom poskytujú jednostrannými a autonómnymi rozhodnutiami podnikom alebo iným právnym subjektom prostriedky alebo im poskytujú výhody, aby podporili dosiahnutie sledovaných ekonomických alebo sociálnych cielov. ( [42]42 ) 114. Kedze clánok 87 ods. 1 ES sa neuplatnuje na opatrenia európskeho normotvorcu, ( [43]43 ) z toho vyplýva, ze na to, aby bolo mozné kvalifikovat výhody ako pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, musia byt tieto opatrenia najmä pripísatelné státu. ( [44]44 ) Opatrenie clenského státu, ktoré pozaduje právo Spolocenstva, nemozno teda kvalifikovat ako státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. V skutocnosti by to tento právny akt európskeho normotvorcu podriadovalo kontrole podla clánku 87 ods. 1 ES. ( [45]45 ) 115. Podla clánku 10 ES sú clenské státy povinné vykonávat pravidlá práva Spolocenstva. Konkrétnejsie, clánok 249 ods. 3 ES stanovuje, ze smernica je záväzná pre kazdý clenský stát, ktorému je urcená, a to vzhladom na výsledok, ktorý sa má dosiahnut, a clánok 249 ods. 4 ES stanovuje, ze rozhodnutie je vo svojej celistvosti záväzné pre toho, komu je urcené. 116. Je teda potrebné preskúmat, ci francúzske orgány tým, ze sa ciastocne vzdali pohladávok voci Orange a SFR, len vykonávali svoje povinnosti vyplývajúce z právneho rámca Spolocenstva, a teda z clánkov 10 ES a 249 ods. 3 a 4 ES. Z toho vyplýva, ze toto opatrenie nemozno pripísat francúzskemu státu, ale v skutocnosti vyplýva z aktu európskeho normotvorcu, a teda nepodlieha clánku 87 ods. 1 ES. 117. Na záver sa domnievam, ze aj ked výnimka vychádzajúca z povahy a struktúry vnútrostátneho systému odvodov v prospech státu sa v prejednávanej veci neuplatnuje, výnimka zalozená na nevyhnutnosti vnútrostátneho opatrenia, ktorá vyplýva z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva, sa môze v prejednávanej veci uplatnit. Bolo teda potrebné preskúmat, ako to urobil Súd prvého stupna, ci v prejednávanej veci ciastocné vzdanie sa nevyhnutne vyplývalo z právneho rámca Spolocenstva. b) Uplatnenie výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva 118. Odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna nevysvetlil, preco ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR bolo nevyhnutné. 119. Najskôr povazujem za vhodné pripomenút, ze v predmetnej casti napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupna zaoberal len otázkou, ci ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR bolo nevyhnutné. ( [46]46 ) 120. Kedze francúzske orgány sa rozhodli pre tzv. porovnávacie ponukové konanie, ( [47]47 )31. januára 2001 konstatovali, ze prvá výzva na podávanie ziadostí o udelenie bola ciastocne neúspesná. Konstatovali, ze prítomnost len dvoch podnikatelov na trhu nebola postacujúca na to, aby sa zarucil rozvoj skutocnej hospodárskej sútaze, a ze nedostatok uchádzacov bol spôsobený vysokou sumou poplatkov. 121. So zretelom na povinnost clenských státov udelit maximálny pocet licencií, aby sa zarucil rozvoj hospodárskej sútaze na trhu UMTS v súlade s clánkom 10 ods. 4 smernice 97/13, francúzske orgány sa nemohli uspokojit s udelením dvoch licencií UMTS Orange a SFR, ale boli povinné prilákat dalsích podnikatelov ponúknutím výhodnejsích podmienok na licencie, a to osobitne pokial ide o výsku poplatkov. 122. Pri existencii tejto povinnosti mali francúzske orgány preskúmat, aký dopad malo mat znízenie výsky poplatkov pre budúcich uchádzacov na podmienky licencií, ktoré boli udelené Orange a SFR. Ako uviedol Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku, ( [48]48 ) orgány boli povinné dodrziavat zásadu zákazu diskriminácie podla clánku 11 ods. 2 smernice 97/13. Francúzske orgány boli teda povinné sa ciastocne vzdat pohladávok voci Orange a SFR v rozsahu, v akom bolo toto vzdanie sa potrebné na dodrzanie zásady zákazu diskriminácie medzi Orange a SFR a budúcimi uchádzacmi. 123. Ako konstatoval Súd prvého stupna, diskriminácia spocíva v uplatnení rôznych pravidiel na porovnatelné situácie alebo v uplatnení rovnakého pravidla na rôzne situácie. ( [49]49 ) Posúdenie týchto dvoch situácií v závislosti od toho, ci sú, alebo nie sú porovnatelné v zmysle zásady zákazu diskriminácie, závisí najmä od cielov predmetného právneho rámca Spolocenstva. ( [50]50 ) 124. Dôlezitým cielom právneho rámca Spolocenstva bola potreba podporovat rozvoj hospodárskej sútaze v súlade s clánkom 11 ods. 2 smernice 97/13. V hospodárskej oblasti sú vsak ochrana hospodárskej sútaze a zákaz diskriminácie úzko spojené. ( [51]51 ) 125. Základnou podmienkou rozvoja úcinnej hospodárskej sútaze na trhu je zaistenie spravodlivých podmienok hospodárskej sútaze medzi jednotlivými podnikatelmi. Zmenu licencných podmienok Orange a SFR teda vyzadoval clánok 11 ods. 2 smernice 97/13, kedze uplatnenie pôvodných podmienok prvej výzvy na predlozenie ziadostí o udelenie licencií Orange a SFR nebolo spôsobilé zarucit spravodlivé podmienky hospodárskej sútaze medzi Orange a SFR na jednej strane a budúcimi uchádzacmi na druhej strane. 126. Podla môjho názoru je východiskovým bodom na zarucenie spravodlivých podmienok hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi na trhu vo fáze vzniku najskôr zarucit rovnaké podmienky vsetkým podnikatelom. V tomto kontexte poznamenávam, ze -- ako konstatoval Súd prvého stupna ( [52]52 ) -- pomer výsky poplatkov pozadovaných od Orange a SFR pocas prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a sumy, ktorú francúzske orgány povazovali za spôsobilú prilákat dalsích uchádzacov bol 8 k 1. Zdá sa mi jasné, ( [53]53 ) ze znízenie výsky pohladávok, ktoré boli pôvodne stanovené pre uchádzacov prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, bolo potrebné na úcely zarucenia spravodlivých podmienok hospodárskej sútaze medzi Orange a SFR na jednej strane a budúcimi uchádzacmi na druhej strane. ( [54]54 ) c) Záver 127. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze Súd prvého stupna mohol v bode 111 napadnutého rozsudku oprávnene konstatovat, ze ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR bolo nevyhnutné. So zretelom na to, ze tieto úvahy boli dostatocne zjavné a ze sa o nich diskutovalo uz pocas konania pred Komisiou, nezdá sa mi, ze Súd prvého stupna nevysvetlil, preco vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR bolo nevyhnutné. 128. Navrhujem teda zamietnut prvú cast stvrtého odvolacieho dôvodu nahradením odôvodnenia Súdu prvého stupna týkajúceho sa právneho základu výnimky vychádzajúcej z povahy a struktúry systému. 3. Neurcitá povaha pohladávok (druhá cast tretieho odvolacieho dôvodu) 129. Súd prvého stupna v bode 107 napadnutého rozsudku konstatoval, ze pohladávka státu nebola urcitá, kedze uchádzaci mali este moznost vziat svoje prihlásky spät az do 31. mája 2001 a následne sa vzdat prospechu zo svojich licencií a prestat platit poplatok. 130. Odvolatelky spochybnujú toto posúdenie. Podla ich názoru sa francúzsky stát 3. decembra 2002 ciastocne vzdal pohladávok voci Orange a SFR. V tomto okamihu uz Orange a SFR nemohli vziat svoje prihlásky spät. 131. Podla môjho názoru je táto cast irelevantná. Cast je irelevantná, ak nemôze spochybnit napadnutý záver. ( [55]55 ) Súd prvého stupna zalozil svoje posúdenie, ze ciastocné vzdanie sa nepredstavuje selektívnu výhodu, na dvoch tvrdeniach, a to na jednej strane na neurcitej povahe pohladávok a na druhej strane na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému. Kedze prvá cast stvrtého odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti odôvodneniu Súdu prvého stupna, zalozenému na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému, sa musí zamietnut, ( [56]56 ) tento dôvod môze sám osebe dostatocne odôvodnit záver Súdu prvého stupna. Vady, ktorými môze byt postihnuté odôvodnenie, ktoré je zalozené na neurcitej povahe pohladávok, teda nemajú v nijakom prípade vplyv na výrok napadnutého rozsudku. Táto cast je teda irelevantná. 132. Pokial ide o dôvodnost tejto casti, zastávam názor, ze najskôr treba odlísit na jednej strane fázu od 31. januára 2001 do 31. mája 2001 a na druhej strane spornú zmenu z 3. decembra 2002. 133. Dna 31. januára 2001 francúzske orgány konstatovali, ze dvaja uchádzaci podali svoju prihlásku a ze to nie je postacujúce na úcely zarucenia úcinnej hospodárskej sútaze na trhu UMTS. Oznámili teda, ze bude potrebná druhá výzva na podávanie ziadostí o udelenie. Po tomto oznámení sa Orange a SFR skontaktovali s francúzskymi úradmi a pozadovali dodrzanie zásady rovnosti v oblasti odvodov v prospech státu a zásady úcinnej hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi. 134. V tomto okamihu Orange a SFR este mohli vziat svoje prihlásky spät. Ako konstatovala Komisia, moznost, ze by Orange a SFR prijali podmienky prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, ked podmienky druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie boli omnoho výhodnejsie, bola skôr teoretická. ( [57]57 ) 135. So zretelom na tieto okolnosti sa domnievam, ze pohladávky francúzskeho státu voci Orange a SFR sa správne mohli kvalifikovat ako neurcité, a to prinajmensom od okamihu, ked francúzske orgány oznámili svoj úmysel vyhlásit druhú výzvu na podávanie ziadostí o udelenie za jasne výhodnejsích podmienok. 136. Práve za týchto okolností francúzske orgány zarucili, a to na výslovnú ziadost Orange a SFR, spravodlivé zaobchádzanie s uchádzacmi druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. Na základe tejto záruky mohli Orange a SFR vychádzat zo zásady, ze ich licencné podmienky budú zmenené v rozsahu potrebnom na zarucenie spravodlivého zaobchádzania. Pred 31. májom 2001 bolo teda jasné, ze podmienky licencií, ktoré boli udelené Orange a SFR, obsahovali výhradu zmeny. Kedze francúzske orgány oznámili, ze výska poplatkov bude výrazne nizsia pre uchádzacov druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, táto výhrada zmeny uz teda obsahovala záruku ciastocného vzdania sa pohladávok voci Orange a SFR. Práve to konstatovala Komisia v spornom rozhodnutí, ( [58]58 ) v ktorom uviedla, ze "vyrovnanie so spätnou úcinnostou uz implicitne vyplývalo z podmienok dohodnutých v licenciách prvej vlny". Nezastávam názor, ze za týchto podmienok by bolo mozné kvalifikovat pohladávky voci Orange a SFR za aktuálne a nespochybnitelné. 137. Na záver, pohladávky voci Orange a SFR sa mali pred zárukou spravodlivého zaobchádzania v listoch z 22. februára 2001 povazovat za neurcité. Po týchto listoch bolo jasné, ze podmienky licencií, ktoré boli udelené Orange a SFR, obsahovali výhradu ciastocného vzdania sa. So zretelom na tieto okolnosti skutocnost, ze Orange a SFR uz nemohli 3. decembra 2002 vziat svoje ponuky spät, teda nespochybnuje záver Súdu prvého stupna v bode 107 napadnutého rozsudku, ze islo o ciastocné vzdanie sa neurcitých pohladávok. 138. Navrhujem teda zamietnut druhú cast tretieho odvolacieho dôvodu ako irelevantnú a subsidiárne ako nedôvodnú. 4. Casová selektívna výhoda (druhá cast stvrtého odvolacieho dôvodu) 139. V bodoch 113 az 122 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna skúmal, ci skorsie udelenie licencií Orange a SFR poskytlo týmto podnikom casovú selektívnu výhodu vo vztahu k Bouygues Télécom. Súd prvého stupna po tom, co kvalifikoval skorsie udelenie licencií ako potenciálnu výhodu, ( [59]59 ) konstatoval, ze z tejto potenciálnej výhody nemali Orange a SFR prospech, ( [60]60 ) a v bode 122 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze skorsie udelenie licencií Orange a SFR nepredstavovalo konkurencnú výhodu v neprospech Bouygues Télécom. 140. V bodoch 123 az 126 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna dodal, ze v kazdom prípade bola výhoda, ktorá bola virtuálne poskytnutá Orange a SFR, jediným prostriedkom, ako postupovat v súlade s poziadavkami právneho rámca Spolocenstva. 141. V druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia týkajúceho sa pojmu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Kedze Súd prvého stupna v bode 113 napadnutého rozsudku konstatoval existenciu potenciálnej výhody, postacovalo to na existenciu pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 142. Táto cast sa mi zdá byt irelevantná. ( [61]61 ) Súd prvého stupna zalozil svoj záver, ze údajná casová výhoda nepredstavovala selektívnu výhodu na jednej strane v bodoch 113 az 122 napadnutého rozsudku na posúdení, ze z výhody nemali Orange a SFR prospech, a na druhej strane v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku na konstatovaní, ze poskytnutie údajnej casovej výhody bolo v kazdom prípade jediným prostriedkom, ako postupovat v súlade s poziadavkami právneho rámca Spolocenstva. Nezdá sa, ze odvolatelky formálne spochybnili subsidiárne tvrdenie Súdu prvého stupna v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku. Táto cast sa mi teda zdá byt irelevantná, pretoze vady, ktorými mohlo byt postihnuté odôvodnenie v bodoch 113 az 122 napadnutého rozsudku, nemajú nijaký vplyv na subsidiárne odôvodnenie v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku, a teda na záver Súdu prvého stupna. 143. Pokial ide o dôvodnost tejto casti, preskúmam najskôr uplatnenie pojmu výhoda v zmysle clánku 87 ods. 1 ES v bodoch 113 az 122 napadnutého rozsudku (a). Následne posúdim, ci napadnutý záver môze byt zalozený na subsidiárnom odôvodnení v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku, ktorý sa zakladá na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva (b). a) Pojem výhody v zmysle clánku 87 ods. 1 ES 144. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna najskôr konstatoval, ze skorsie udelenie licencií Orange a SFR rádovo o rok a pol skôr im mohlo v zásade priniest selektívnu výhodu v porovnaní s Bouygues Télécom. ( [62]62 ) Potom dospel k záveru, ze Orange a SFR nemali z tejto potenciálnej výhody prospech, ( [63]63 ) a ku dnu napadnutého rozhodnutia mohla Komisia konstatovat, ze Orange a SFR nevyuzívali casovú výhodu, ktorú predstavovalo skorsie udelenie licencií, a ze teda Komisia mohla zastávat názor, ze Orange a SFR v skutocnosti nemali konkurencnú výhodu v neprospech Bouygues Télécom. ( [64]64 ) 145. Odvolatelky najmä tvrdia, ze skorsie udelenie licencií bolo samo osebe skutocnou a okamzitou výhodou. Súd prvého stupna tým, ze odmietol existenciu výhody z dôvodu, ze Orange a SFR nemohli mat prospech z tejto výhody, sa vo svojom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Pre pojem pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES je irelevantné, ci sa v priebehu casu situácia príjemcu zlepsila. 146. Podla môjho názoru nie je táto výhrada nedôvodná. 147. Existencia pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES predpokladá, ze státne opatrenie zvýhodnuje podnik v porovnaní s iným podnikom. ( [65]65 ) Poznamenávam, ze v okamihu, ked Orange a SFR získali svoje licencie, boli jedinými podnikmi, ktoré mohli mat prístup na trh UMTS. Podla môjho názoru táto výlucná moznost mat prístup na trh UMTS predstavovala výhodnejsie zaobchádzanie pre Orange a SFR vo vztahu k ostatným podnikom. 148. V bodoch 116 az 122 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna vylúcil existenciu pomoci, ked konstatoval, ze príjemcovia nemohli vyuzit toto výhodnejsie zaobchádzanie. Podla môjho názoru je tento prístup nesprávny. 149. Po prvé zdá sa mi, ze otázka, ci príjemcovia mohli vyuzit státne opatrenie, sa týka skôr úcinkov na konkurencný vztah medzi podnikmi nez existencie výhody. 150. Je pravda, ze výhoda priznaná podniku, ktorý je na trhu, môze narusit hospodársku sútaz alebo hrozit narusením v neprospech iných podnikov, ktoré sú na tom istom trhu. Vztah medzi výhodou a narusením hospodárskej sútaze je teda celkom zjavný. ( [66]66 ) Naopak, záver a contrario, ze nedostatok narusenia hospodárskej sútaze naznacuje neexistenciu výhody, vsak nie je v súlade s clánkom 87 ods. 1 ES. Tento naposledy uvedený clánok sa uplatnuje tak na pomoci, ktoré narusujú hospodársku sútaz, ako aj na pomoci, ktoré hrozia narusením hospodárskej sútaze. Kedze nie je nevyhnutné, aby pomoc skutocne narusila hospodársku sútaz, konstatovanie ex posteriori, ze Orange a SFR nemali prospech zo skorsieho udelenia ich licencií, teda neumoznuje dospiet k záveru o neexistencii výhody. 151. Po druhé analýza existencie pomoci sa musí vykonat v okamihu, ked bolo státne opatrenie prijaté. ( [67]67 ) Nezdá sa mi teda mozné vylúcit existenciu výhody pre Orange a SFR na základe analýzy konkurencnej výhody, ktorú Orange a SFR získali z výhodnejsieho zaobchádzania, vykonanej ex posteriori. V kazdom prípade je nesprávne zohladnit konkurencné výhody v okamihu, ked Komisia prijala svoje rozhodnutie, ako to urobil Súd prvého stupna v bode 122 napadnutého rozsudku. Kedze konkurencné výhody státneho opatrenia sa mohli v priebehu casu zmenit, existencia výhody nemôze závisiet od okamihu, ked Komisia prijala svoje rozhodnutie. ( [68]68 ) 152. Po tretie odôvodnenie Súdu prvého stupna nemôze byt zalozené ani na tvrdení, ze v okamihu, ked boli spolocnostiam Orange a SFR udelené licencie, sa mohlo ocakávat, ze sa na uvedené spolocnosti neuplatní toto výhodnejsie zaobchádzanie. Naopak, francúzske orgány rozhodli opätovne nezacat celé konanie o udelení ab initio práve preto, aby sa zabezpecila moznost, ze na trhu UMTS bude od 1. januára 2002 pôsobit aspon minimálny pocet podnikatelov. V okamihu udelenia licencií Orange a SFR nebolo teda mozné vylúcit, ze toto udelenie umozní týmto podnikatelom vstúpit na trh UMTS pred budúcimi uchádzacmi. 153. Súd prvého stupna tým, ze vychádzal z analýzy konkurencnej výhody, ktorú Orange a SFR mohli získat zo skorsieho udelenia licencií, aby sa vylúcila existencia selektívnej výhody, vykonanej a posteriori, sa teda vo svojom odôvodnení v bodoch 113 az 122 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia. 154. Kedze Súd prvého stupna zalozil svoj záver týkajúci sa neexistencie selektívnej výhody spôsobenej skorsím udelením licencií Orange a SFR nielen na tomto nesprávnom odôvodnení, ale aj na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému, je potrebné preskúmat, ci toto subsidiárne tvrdenie môze podopriet záver Súdu prvého stupna. b) Tvrdenie zalozené na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva 155. Súd prvého stupna uviedol, ze "výhoda virtuálne poskytnutá Orange a SFR" bola v kazdom prípade jediným prostriedkom, ako sa vyhnút prijatiu opatrenia v rozpore s právnym rámcom Spolocenstva. ( [69]69 ) V tomto kontexte odkazoval najmä na znacný rozdiel medzi oboma systémami poplatkov, ktoré postupne ustanovili vnútrostátne orgány, na nedostatok podnikatelov na trhu UMTS v okamihu spornej zmeny, a na zhodnost licencií troch podnikatelov. ( [70]70 ) 156. Súd prvého stupna tým, ze konstatoval, ze udelenie licencií Orange a SFR bolo nevyhnutné, opät vychádzal z výnimky zalozenej na povahe a struktúre právneho rámca Spolocenstva. ( [71]71 ) 157. Poznamenávam, ze v bodoch 123 az 126 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupna obmedzil na vysvetlenie, ze dôvod uplatnenia rovnakých podmienok bol nevyhnutný. Podla môjho názoru odôvodnenie Súdu prvého stupna v bodoch 123 az 126 napadnutého rozsudku nie je postacujúce. 158. So zretelom na to, ze samotné skorsie udelenie licencií Orange a SFR mohlo samo osebe ovplyvnit konkurencný vztah medzi Orange a SFR na jednej strane a budúcimi uchádzacmi na druhej strane, sa musí konstatovanie neexistencie selektívnej výhody zalozenej na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry usmernení Spolocenstva zakladat na dvoch skutocnostiach. Po prvé skorsie udelenie licencií Orange a SFR, ku ktorému doslo 18. júla 2001, muselo byt podla právneho rámca Spolocenstva nevyhnutné (i). Po druhé uplatnenie rovnakých licencných podmienok na Orange, SFR a Bouygues Télécom, ku ktorému doslo 3. decembra 2002, musel vyzadovat právny rámec Spolocenstva aj napriek skutocnosti, ze Orange a SFR získali svoje licencie skôr nez Bouygues Télécom (ii). i) Nevyhnutnost skorsieho udelenia licencií Orange a SFR 159. Ako som uz uviedla vyssie, Súd prvého stupna v bodoch 123 az 126 napadnutého rozsudku neodôvodnil, preco bolo nevyhnutné skorsie udelenie licencií Orange a SFR. Súd prvého stupna to vsak vysvetlil v casti napadnutého rozsudku týkajúcej sa dodrziavania zásady zákazu diskriminácie. ( [72]72 ) 160. Súd prvého stupna uviedol, ze podla rozhodnutia c. 128/1999 boli clenské státy povinné prijat vsetky opatrenia potrebné na to, aby sa umoznilo koordinované a postupné zavedenie sluzieb UMTS na ich území, a to najneskôr do 1. januára 2002. ( [73]73 ) Táto lehota bola jedným zo záväzných prvkov právneho rámca Spolocenstva. 161. Podla posúdenia Súdu prvého stupna zorganizovanie nového konania ab initio nebolo pred uplynutím tejto lehoty mozné. ( [74]74 ) Odvolatelky túto skutocnost spochybnujú. Tvrdia, ze zorganizovanie nového konania ab initio bolo mozné. V tomto kontexte treba pripomenút, ze kedze sa odvolanie pred Súdnym dvorom obmedzuje iba na právne otázky, posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupna nemozno spochybnit v rámci tohto odvolacieho konania. ( [75]75 ) Kedze odvolatelky sa obmedzujú iba na spochybnenie posúdenia skutkového stavu Súdu prvého stupna a neuplatnujú nesprávne právne posúdenie skutkového stavu, toto spochybnenie odvolateliek sa musí zamietnut ako neprípustné. 162. Okrem toho pri opätovnom zacatí celého konania ab initio by boli francúzske orgány vystavené riziku, ze sa spochybnia prihlásky Orange a SFR, teda ze sa spochybní moznost pôsobenia týchto dvoch uchádzacov na trhu UMTS od 1. januára 2002. ( [76]76 ) 163. So zretelom na to, ze právny rámec Spolocenstva vyzadoval, aby francúzske orgány umoznili prístup na trh UMTS dostatocnému poctu podnikatelov a v prípade ich nedostatocného poctu minimálnemu poctu podnikatelov od 1. januára 2002, zastávam názor, ze Súd prvého stupna správne konstatoval, ze opätovné zacatie konania ab initio nebolo moznostou, ktorá je v súlade s právnym rámcom Spolocenstva. Naopak, právny rámec Spolocenstva zaväzoval francúzske orgány -- ako to urobili -- udelit najskôr licencie Orange a SFR, aby sa zarucila moznost minimálneho poctu podnikatelov na trhu UMTS od 1. januára 2002. 164. Po prvé teda pripústam, ze skorsie udelenie licencií Orange a SFR, ku ktorému doslo 18. júla 2001, bolo nevyhnutným dôsledkom právneho rámca Spolocenstva. ii) Nevyhnutnost uplatnit 3. decembra 2002 rovnaké podmienky na Orange, SFR a Bouygues Télécom 165. Ako som uviedla vyssie, ( [77]77 ) nevyhnutným dôsledkom povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva muselo byt nielen skorsie udelenie licencií Orange a SFR, ale aj rozhodnutie francúzskych úradov z 3. decembra 2002 uplatnit rovnaké podmienky na licencie Orange, SFR a Bouygues. 166. Odvolatelky uvádzajú, ze francúzske orgány mali uplatnovat odlisné podmienky na Orange a SFR na jednej strane a na Bouygues Télécom na druhej strane. Je teda potrebné preskúmat, ci uplatnenie rovnakých podmienok nevyhnutne vyplývalo z právneho rámca Spolocenstva, alebo ci bolo potrebné odlisné zaobchádzanie. Toto preskúmanie sa musí vykonat k okamihu, ked bolo prijaté opatrenie, cize k 3. decembru 2002. 167. Ako Súd prvého stupna konstatoval, francúzske orgány boli povinné dodrziavat zásadu zákazu diskriminácie. ( [78]78 ) Súd prvého stupna rovnako uviedol, ze poplatky ulozené rôznym podnikatelom museli byt v hospodárskom zmysle rovnocenné. ( [79]79 ) 168. Pripomínam, ze francúzske orgány boli povinné zaistit podmienky spravodlivej hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi na trhu UMTS. ( [80]80 ) Podla môjho názoru základnou podmienkou rozvoja úcinnej hospodárskej sútaze na trhu je zaistenie spravodlivých podmienok hospodárskej sútaze medzi jednotlivými podnikatelmi. Východiskovým bodom pri zarucení spravodlivých podmienok hospodárskej sútaze medzi podnikatelmi na trhu vo fáze vzniku je najskôr zarucit rovnaké podmienky vsetkým podnikatelom. V zásade bolo potrebné zaobchádzat so vsetkými podnikatelmi na trhu rovnakým spôsobom za predpokladu, ze neexistovali okolnosti, ktoré by odôvodnovali odlisné zaobchádzanie. 169. Skutocnost, ze Orange a SFR získali svoje licencie skôr nez Bouygues Télécom, je okolnost, ktorá mohla ovplyvnit konkurencný vztah medzi podnikatelmi. Úcinok tejto okolnosti na konkurencný vztah medzi Orange, SFR a Bouygues sa teda musel zohladnit. 170. Po prvé je potrebné preskúmat úcinky tejto okolnosti a jej zohladnenie v modeli poplatku, ktorý uplatnujú francúzske orgány. 171. V tomto kontexte najskôr poznamenávam, ze druhá zlozka tohto modelu poplatku sa zakladá na obrate dosiahnutom v súvislosti s licenciou. Skorsí prístup Orange a SFR na trh UMTS mal teda dopad na výsku ich poplatkov. Model poplatkov, ktorý uplatnujú francúzske orgány na vsetkých podnikatelov, zohladnil moznost Orange a SFR mat prístup na trh skôr nez budúci uchádzaci. 172. Je pravda, ze k 3. decembru 2001, cize v okamihu, ked sa francúzske orgány rozhodli uplatnit nový model poplatkov na vsetkých podnikatelov, sa ziaden z podnikatelov na trhu nenachádzal. Uplatnenie nového modelu poplatku vsak nevyhnutne neviedlo k rovnakému a nerozlisujúcemu zaobchádzaniu medzi podnikatelmi, pretoze mohol zohladnit vývoj, ktorý nasledoval po 3. decembri 2001. Ak by skorsie udelenie licencií malo dopad na skorsí prístup na trh, nový model poplatkov by tento úcinok zohladnil. 173. Následne, pokial ide o moznost vstúpit na trh pred 3. decembrom 2002, ktorú mali Orange a SFR, Súd prvého stupna konstatoval existenciu tazkostí spojených s technológiou UMTS a dost nepriaznivú hospodársku situáciu pre jej rozvoj. ( [81]81 ) Skutocnost, ze Orange a SFR nemohli vyuzit svoje licencie, nebola teda spôsobená nedostatkom iniciatívy alebo zásluh týchto podnikatelov. 174. Po druhé, pokial ide o dalsie výhody, ktoré uvádzajú odvolatelky, Súd prvého stupna konstatoval, ze neexistovali alebo v kazdom prípade neovplyvnovali konkurencný vztah podnikatelov na trhu UMTS. ( [82]82 ) 175. Odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna preniesol dôkazné bremeno, ked najskôr akceptoval existenciu potenciálnej casovej výhody a potom poziadal odvolatelky, aby predlozili dôkaz o skutocných dôsledkoch tejto výhody. 176. Podla môjho názoru je táto kritika nedôvodná. Najskôr v kontexte subsidiárneho odvodnenia v bodoch 123 az 126 napadnutého rozsudku, ktoré sa zakladá na výnimke vychádzajúcej z povahy a struktúry systému, sa existencia výhody v zmysle clánku 87 ods. 1 ES nekonstatovala. ( [83]83 ) Následne, ak existuje zjavná spojitost medzi skorsím udelením licencií a potenciálne skorsím prístupom na trh, takáto spojitost nie je zjavná medzi skorsím udelením licencií a výhodami uvádzanými odvolatelkami v prvostupnovom konaní, ktoré sú opísané v bodoch 117 az 121 napadnutého rozsudku. Podla môjho názoru odvolatelky teda mali podporit dôvody, pre ktoré skorsie udelenie licencií viedlo k týmto údajným výhodám a aké dopady mali mat tieto údajné výhody na konkurencný vztah medzi Orange a SFR na jednej strane a Bouygues Télécom na druhej strane. Nakoniec je úlohou odvolatelky ako osoby, ktorá podala zalobu proti rozhodnutiu Komisie, aby preukázala, ze zistenie Komisie bolo neplatné. ( [84]84 ) 177. Na záver uvádzam, ze nový model poplatku zohladnoval potenciálny úcinok, ktorý skorsie udelenie licencií mohlo mat na okamih prístupu podnikatelov na trh, a ze dalsie úcinky na konkurencný vztah medzi podnikatelmi sa nepreukázali. Podla môjho názoru teda Súd prvého stupna mohol oprávnene stanovit, ze nový model poplatkov nebol diskriminacný. ( [85]85 ) c) Záver 178. Skorsie udelenie licencií Orange a SFR a uplatnenie nového modelu poplatkov na Orange a SFR a na Bouygues Télécom bolo teda nevyhnutné. Ako konstatoval Súd prvého stupna, ( [86]86 ) postup francúzskych úradov bol jediným spôsobom zabezpecenia plnenia ich záväzkov vyplývajúcich z právneho rámca Spolocenstva. V dôsledku toho zastávam názor, ze záver Súdu prvého stupna, pokial ide o neexistenciu selektívnej výhody spôsobenej skorsím udelením licencií, je správny. 179. Navrhujem teda zamietnut druhú cast stvrtého odvolacieho dôvodu ciastocným nahradením odôvodnenia Súdu prvého stupna. ( [87]87 ) 5. Zásada zákazu diskriminácie (tretia cast stvrtého odvolacieho dôvodu) 180. V tretej casti stvrtého odvolacieho dôvodu odvolatelky uplatnujú nesprávne právne posúdenie týkajúce sa uplatnenia clánku 87 ods. 1 ES pri vykonávaní zásady zákazu diskriminácie. 181. Podla Orange je tento odvolací dôvod neprípustný z dôvodu, ze odvolatelky sa obmedzujú iba na zopakovanie tých istých tvrdení ako v prvostupnovom konaní. 182. Je správne, ze cast, ktorá opakuje tvrdenia vymenované v prvostupnovom konaní, môze byt neprípustná. ( [88]88 ) To je vsak len v prípade, ak sa v danej casti nepozaduje preskúmanie rozsudku Súdu prvého stupna, ale skôr druhé meritórne posúdenie sporu. ( [89]89 ) V tomto prípade táto cast v skutocnosti smeruje proti právnemu aktu, ktorý bol napadnutý v prvostupnovom konaní, a nie proti rozsudku Súdu prvého stupna. Ak naopak, ako v prejednávanej veci, odvolatelka tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked potvrdil odôvodnenie Komisie, ktoré trpí rovnakou chybou, táto cast smeruje proti rozsudku Súdu prvého stupna a je teda prípustná. ( [90]90 ) 183. Odvolatelky opierajú svoju cast najmä o zásadu zákazu diskriminácie, nedotknutelnosti podmienok prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a o clánok 87 ods. 2 ES. 184. Pokial ide o dôvodnost tvrdenia, ktoré je zalozené na zásade zákazu diskriminácie, pripomínam, ze diskriminácia spocíva v uplatnení rôznych pravidiel na porovnatelné situácie alebo v uplatnení rovnakého pravidla na rôzne situácie. ( [91]91 ) 185. Odvolatelky tvrdia, ze metóda uplatnovaná francúzskymi úradmi je diskriminacná. Uvádzajú, ze Orange a SFR ako uchádzaci prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a Bouygues Télécom ako uchádzac druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie neboli v rovnakej situácii. 186. Je teda potrebné preskúmat, ci Orange a SFR na jednej strane a Bouygues Télécom na druhej strane boli v rovnakej skutkovej a právnej situácii. Ako uz bolo uvedené vyssie, ( [92]92 ) na preukázanie diskriminácie nie je postacujúce odkázat na rozdiely medzi oboma skupinami. Kedze právnym zdrojom zásady zákazu predmetnej diskriminácie je clánok 11 ods. 2 smernice 97/13, je relevantnou otázkou to, ci okolnosti uvádzané odvolatelkami boli podla cielov tejto smernice a právneho rámca Spolocenstva relevantné. ( [93]93 ) 187. Pripomínam, ze ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR zo strany francúzskeho státu bolo vyzadované právnym rámcom Spolocenstva. ( [94]94 ) V tejto casti je teda potrebné preskúmat výlucne to, ci postup francúzskych úradov opätovne nezacat celé konanie ab initio bol diskriminacný. ( [95]95 ) 188. Odvolatelky uvádzajú, ze takýto postup bol v rozpore so zásadou nedotknutelnosti a ze táto zásada zaväzovala francúzske orgány, aby uplatnovali odlisný systém na uchádzacov prvej a druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie. Zásada nedotknutelnosti podmienok prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie postavila Orange a SFR do právnej situácie, ktorá bola odlisná od situácie Bouygues Télécom. 189. V tomto kontexte po prvé poznamenávam, ze -- ako uviedol Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku -- ani smernica 97/13, ani rozhodnutie c. 128/1999 neobsahujú zásadu nedotknutelnosti. ( [96]96 ) Naopak, právny rámec Spolocenstva podla môjho názoru obsahuje prvky, ktoré idú proti zásade nedotknutelnosti. 190. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zalozil svoje odôvodnenie na tvrdení, ze clánok 8 ods. 4 smernice 97/13 stanovoval moznost zmenit podmienky. Ako sa uvádza v clánku 8 ods. 1 smernice 97/13, podmienky uvedené v tomto clánku sú podmienkami, ktoré sú vymenované v bodoch 2 a 4 prílohy k smernici 97/13. Aj ked výska poplatkov nie je v týchto bodoch výslovne uvedená, poznamenávam, ze v bode 4.9 prílohy je spresnené, ze zoznam podmienok nemá vplyv na akúkolvek dalsiu právnu podmienku, ktorá nie je v odvetví telekomunikácií osobitná. Clánok 8 ods. 1 smernice 97/13 naopak stanovuje, ze podmienky sa musia vztahovat len situácie odôvodnujúce udelenie takejto licencie, ktoré sú definované v clánku 7 smernice 97/13. Uvádzam, ze podmienky vymenované v tomto clánku výslovne neodkazujú na výsku poplatkov. So zretelom na tieto ustanovenia sa domnievam, ze je mozné pochybovat o dôvodnosti tvrdenia Súdu prvého stupna zalozeného na clánku 8 ods. 4 smernice 97/13. 191. To vsak neovplyvnuje záver Súdu prvého stupna, pokial ide o neuplatnitelnost zásady nedotknutelnosti. Aj za predpokladu, ze by sa clánok 8 ods. 4 smernice 97/13 netýkal výsky poplatkov, zdá sa mi mozné vyvodit z ustanovení smernice 97/13, ze neskorsia zmena výsky poplatkov musí byt mozná. 192. Ako som uz uviedla vyssie, ( [97]97 ) clenské státy sú povinné udelit maximálny pocet licencií a sú povinné vyhlásit výzvu na podávanie ziadostí o udelenie dodatocných licencií, ak zistia, ze udelenie dodatocnej licencie je mozné. ( [98]98 ) Clánok 11 ods. 2 smernice 97/13 stanovuje, ze výska poplatkov musí zohladnit potrebu podporovat rozvoj inovacných sluzieb a hospodárskej sútaze. Z toho vyvodzujem, ze clenský stát môze byt povinný -- ako to bolo v prejednávanej veci -prehodnotit znízenie výsky poplatkov, ak je to potrebné na prilákanie dalsích uchádzacov. V tomto prípade bude musiet preskúmat, ci zásada zákazu diskriminácie ( [99]99 ) a povinnost zarucit spravodlivé podmienky hospodárskej sútaze ( [100]100 ) vyzadujú zmenu výsky poplatkov pre existujúce licencie. Ziadne ustanovenie v smernici 97/13 nevyzaduje opätovne zacat ab initio udelovanie vsetkých licencií v prípade udelenia dodatocnej licencie. Struktúra systému smernice 97/13 teda stanovuje, a to prinajmensom implicitne, zmenu výsky existujúcich licencných poplatkov. 193. Tvrdenie odvolateliek, ktoré je zalozené na nedotknutelnosti podmienok udelenia, sa teda musí zamietnut. So zretelom na to, ze právny rámec Spolocenstva neobsahuje zásadu nedotknutelnosti, sa domnievam, ze okolnost podla ktorej Orange a SFR na jednej strane a Bouygues Télécom na druhej strane boli uchádzacmi dvoch po sebe nasledujúcich výziev na podávanie ziadostí o udelenie, ich nepostavila do právne odlisnej situácie v zmysle zásady zákazu diskriminácie, ktorá je uvedená v clánku 11 ods. 2 smernice 97/13. 194. V kazdom prípade sa mi zdá, ze uplatnenie zásady nedotknutelnosti predpokladá licencné podmienky dostatocne nedotknutelnej povahy. V prejednávanej veci vsak francúzske orgány zarucili zmenu podmienok licencií, ktoré boli udelené Orange a SFR, predtým, nez boli tieto licencie udelené Orange a SFR, dokonca predtým, nez uplynula lehota, ked boli Orange a SFR oprávnené vziat svoju ponuku spät. ( [101]101 ) Aj za predpokladu, ze by sa uplatnila "zásada nedotknutelnosti", podmienky licencií udelených Orange a SFR, ktoré obsahovali výhradu zmeny, ( [102]102 ) sa mi nezdajú dostatocne nedotknutelné. 195. Na záver zastávam názor, ze so zretelom na ciele právneho rámca Spolocenstva Orange a SFR na jednej strane a Bouygues Télécom na druhej strane neboli v odlisnej právnej situácii. Metóda uplatnovaná francúzskymi úradmi teda nebola v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie podla clánku 11 ods. 2 smernice 97/13. 196. Nakoniec tvrdenie odvolateliek, ze dodrziavanie cielov právneho rámca Spolocenstva na udelenie licencií UMTS nebolo uvedené v clánku 87 ods. 2 ES, sa musí zamietnut. Ide tu o preskúmanie otázky, ci existuje selektívna výhoda v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, a nie o otázku zlucitelnosti pomoci so spolocným trhom podla clánku 87 ods. 2 ES. 197. Navrhujem teda tretiu cast stvrtého odvolacieho dôvodu zamietnut. 6. Jednotnost konania (prvá cast tretieho odvolacieho dôvodu) 198. V prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelky kritizujú nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkového stavu týkajúcu sa jednotnosti konania. 199. Komisia a Orange zastávajú názor, ze táto cast je neprípustná. Je pravda, ze otázka, ci sa obe výzvy na podávanie ziadostí o udelenie musia povazovat za jediné konanie, alebo za dve rozdielne konania, sa môze na prvý pohlad javit ako skutkové zistenie. Myslím si vsak, ze za týmto skutkovým aspektom sa skrýva právna otázka. Ako som uz uviedla vyssie, ( [103]103 ) nesprávna právna kvalifikácia skutkového stavu je nesprávnym uplatnením normy na skutkový stav. Porusenie práva môze spocívat nielen v nesprávnom výklade právneho pravidla, ale aj v nesprávnom právnom kvalifikovaní daného skutkového stavu. 200. Kedze predmetnou normou je zásada zákazu diskriminácie, uvedená v clánku 11 ods. 3 smernice 97/13, ktorý zakazuje uplatnenie odlisných pravidiel na porovnatelné situácie alebo uplatnenie rovnakého pravidla na odlisné situácie, zdá sa mi, ze otázka, ci islo o jediné konanie, alebo o dve rozdielne konania, sa musí v skutocnosti vykladat ako otázka, ci sa Orange a SFR ako uchádzaci prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a Bouygues Télécom ako uchádzac druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie mohli povazovat za subjekty nachádzajúce sa v rovnakej situácii v zmysle zásady zákazu diskriminácie podla clánku 11 ods. 3 smernice 97/13. Táto otázka je právnou otázkou, a teda je prípustná. 201. Pokial ide o dôvodnost tejto otázky, pripomínam, ze na preukázanie diskriminácie nie je postacujúce odkázat na rozdiely medzi dvomi skupinami. Treba, aby tieto okolnosti boli relevantné vzhladom na ciele právneho rámca Spolocenstva. ( [104]104 ) So zretelom na tvrdenia uvedené v rámci preskúmania tretej casti stvrtého odvolacieho dôvodu, na ktoré odkazujem, ( [105]105 ) okolnost, ze Orange a SFR boli uchádzacmi prvej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a Bouygues Télécom bol uchádzacom druhej výzvy na podávanie ziadostí o udelenie, ich nepostavila do odlisnej situácie v zmysle clánku 11 ods. 3 smernice 97/13. 202. Navrhujem teda prvú cast tretieho odvolacieho dôvodu zamietnut. 7. Záver 203. Na záver navrhujem zamietnut tretí a stvrtý odvolací dôvod v celom rozsahu ciastocným nahradením odôvodnenia Súdu prvého stupna. B -- O druhom odvolacom dôvode 204. V prvostupnovom konaní odvolatelky tvrdili, ze staznost, ktorú predlozili Komisii, poukazovala na závazné tazkosti a ze Komisia mala zacat fázu formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 3 ES. ( [106]106 ) 205. V bodoch 86 az 93 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupna zaoberal touto výhradou. Uviedol, ze fáza formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 3 ES bola nevyhnutná, ak Komisia mala závazne závazné tazkosti pri posudzovaní existencie pomoci. ( [107]107 ) Následne preskúmal, ci tvrdenia uvedené odvolatelkami proti napadnutému rozhodnutiu vyvolali závazné tazkosti. ( [108]108 ) V rámci tohto preskúmania Súd prvého stupna najskôr posúdil dôvodnost výhrad odvolateliek týkajúcich sa neexistencie selektívnej výhody a potom konstatoval, ze posúdenie Komisie v tejto súvislosti nespôsobovalo závazné tazkosti. ( [109]109 ) Následne Súd prvého stupna analyzoval, ci francúzske orgány dodrziavali zásadu zákazu diskriminácie. Uviedol, ze toto preskúmanie nevyvolalo závazné tazkosti. ( [110]110 ) 206. Odvolatelky tvrdia, ze takýmto postupom si Komisia zamenila posúdenie závazných tazkostí a posúdenie dôvodnosti rozhodnutia. 207. Najskôr je potrebné pripomenút, ze podla judikatúry Komisia mohla obmedzit analýzu státneho opatrenia na predbeznú fázu, ak po ukoncení prvého preskúmania nadobudla presvedcenie, ze opatrenie nepredstavuje pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES alebo je v kazdom prípade zlucitelné so spolocným trhom. ( [111]111 ) Naopak, ak jej prvé preskúmanie neumoznilo prekonat vsetky vzniknuté tazkosti, je povinná zacat konanie vo veci formálneho zistovania. ( [112]112 ) 208. Pojem závazné tazkosti má objektívnu povahu. Konstatovanie existencie takýchto tazkostí sa musí skúmat tak vo vztahu k okolnostiam prijatia predmetného státneho opatrenia, ako aj vo vztahu k jeho obsahu. ( [113]113 ) Zhodnotenie toho, ci si tazkosti, s ktorými sa stretla pri skúmaní státneho opatrenia, vyzadujú zacatie konania vo veci formálneho zistovania, prislúcha Komisii, v závislosti od skutkových a právnych okolností kazdej jednotlivej veci. ( [114]114 ) Aj ked je Komisia viazaná rozhodnút o zacatí konania vo veci formálneho zistovania, disponuje urcitou mierou volnej úvahy pri vyhladávaní a prieskume okolností prejednávanej veci s cielom urcit, ci tieto okolnosti predstavujú závazné tazkosti. ( [115]115 ) 209. Aj ked Súdny dvor presne nedefinoval, ktoré okolnosti mohli poukazovat na existenciu závazných tazkostí, ( [116]116 ) poznamenávam, ze judikatúra uvádza tieto tri druhy ukazovatelov. 210. Prvý druh ukazovatela môze vyplývat z obsahu diskusií zacatých medzi Komisiou a clenským státom pocas predbeznej fázy. ( [117]117 ) 211. V tomto kontexte uvádzam, ze Súd prvého stupna odkázal na písomnosti týkajúce sa veci, v ktorých sa Komisia zmienila o výnimocnej zlozitosti. ( [118]118 ) Súd prvého stupna vsak vysvetlil, ze tieto písomnosti sa netýkali sporného opatrenia, ale iných opatrení, ktoré viedli k zacatiu konania vo veci formálneho zistovania. Tento ukazovatel teda nepoukázal na existenciu závazných tazkostí. Poznamenávam, ze odvolatelky toto konstatovanie Súdu prvého stupna nespochybnili. ( [119]119 ) 212. Druhým druhom ukazovatela je lehota, ktorá v prejednávanej veci uplynula pocas predbezného preskúmania. 213. Ak táto lehota znacne presiahla lehotu, ktorú si bezne vyzaduje predbezná fáza, môze to byt ukazovatelom závaznej tazkosti. ( [120]120 ) V bodoch 158 a 160 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna zastával názor, ze vzhladom na pracovnú nápln Komisie súvisiacu najmä s dalsími staznostami odvolateliek to Komisii netrvalo neprimerane dlho. Súd prvého stupna teda konstatoval, a to prinajmensom implicitne, ze lehota, ktorá uplynula, nepoukázala na závazné tazkosti. Túto analýza Súdu prvého stupna odvolatelka rovnako nespochybnila. 214. Tretím druhom ukazovatela, ktorý môze poukázat na existenciu závazných tazkostí, sú posúdenia, na základe ktorých Komisia prijala rozhodnutia v závere predbeznej fázy. Tieto posúdenia môzu spôsobit tazkosti odôvodnujúce zacatie fázy formálneho zistovania. ( [121]121 ) 215. Preskúmanie tohto ukazovatela teda podla môjho názoru najskôr predpokladá identifikáciu skutkových posúdení, o ktoré sa Komisia opierala na úcely následného preskúmania, ci Komisia mala k dispozícii potrebné informácie na posúdenia, z ktorých vychádzala. ( [122]122 ) 216. So zretelom na predchádzajúce úvahy sa mi skôr zdá, ze Súd prvého stupna sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked postupoval tak, ako to urobil v prejednávanej veci. Skôr sa mi zdá, ze metóda uplatnovaná Súdom prvého stupna platí. Kedze Komisii prislúcha, aby si zvolila dôvody, na ktorých zakladá rozhodnutie, je potrebné najskôr identifikovat posúdenia, na ktorých Komisia zalozila svoje rozhodnutie pred posúdením, ci mala k dispozícii dostatok informácii na podopretie relevantných posúdení. 217. Pokial ide o kritiku, ze toto konstatovanie bolo len formálne, nezastávam názor, ze je nevyhnutné extenzívne odôvodnenie, ak skutková analýza posúdení Komisie ukazuje, ze Komisia mala k dispozícii vsetky potrebné informácie. 218. Na záver uvádzam, ze Súd prvého stupna zohladnil tri typické ukazovatele, ktoré môzu poukázat na závazné tazkosti, a ze ziaden z týchto ukazovatelov nepoukázal na existenciu závazných tazkostí. Pokial ide o tretí ukazovatel, ktorý uviedli odvolatelky, zdá sa mi, ze Súd prvého stupna sa pri uplatnení metódy vo svojom rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. 219. Navyse odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna scasti neuznal sporné rozhodnutie tým, ze sám vyhladával zlozité alternatívne posúdenia. Toto poukazovalo na to, ze konanie vo veci formálneho zistovania bolo nevyhnutné. 220. V tomto kontexte po prvé poznamenávam, ze skutocnost, ze potrebné posúdenia boli zlozité, nevyzaduje zacatie konania vo veci formálneho zistovania. ( [123]123 ) Zacatie konania vo veci formálneho zistovania je potrebné len vtedy, ak sa Komisia stretne so závaznými tazkostami vo vztahu k posúdeniam, na ktorých zakladá svoje rozhodnutie. Konanie vo veci formálneho zistovania je teda nevyhnutné len v prípade, ak Komisia nebola schopná prekonat tieto tazkosti pocas predbezného preskúmania. 221. Po druhé odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna neuznal odôvodnenie Komisie a nahradil ho svojím vlastným odôvodnením. Ak by toto tvrdenie bolo dôvodné, predstavovalo by samo osebe nesprávne právne posúdenie, ktoré môze viest k zruseniu napadnutého rozsudku. Súd prvého stupna nemá právomoc nahradit odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením. ( [124]124 ) Je teda potrebné preskúmat dôvodnost tohto tvrdenia. 222. Najskôr, pokial ide o kritiku odvolateliek, ze Súd prvého stupna spochybnil úvahy Komisie týkajúce sa hospodárskej hodnoty licencií, poznamenávam, ze táto kritika sa týka tvrdení, ktoré uviedla Komisia pocas pojednávania. ( [125]125 ) Rozhodnutie Komisie vsak bolo zalozené na neurcitej povahe licencií, ( [126]126 ) na nevyhnutnosti opatrení francúzskych orgánov vyplývajúcej z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva ( [127]127 ) a na tvrdení, ze licencie nemali byt prevedené za trhové ceny. ( [128]128 ) Spochybnenie tvrdení týkajúcich sa hospodárskej hodnoty licencií teda neovplyvnuje odôvodnenie sporného rozhodnutia. 223. Následne odvolatelky uvádzajú, ze Súd prvého stupna nahradil v bodoch 113 az 121 napadnutého rozsudku posúdenie Komisie svojím posúdením o neexistencie selektívnej výhody spôsobenej skorsou povahou pohladávok. V tomto kontexte uvádzam, ze odôvodnenie Súdu prvého stupna v bodoch 113 az 121 je nesprávne. Avsak tak podla subsidiárneho odôvodnenia Súdu prvého stupna v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku, ako aj podla odôvodnenia Komisie v spornom rozhodnutí ( [129]129 ) neexistencia selektívnej výhody je zalozená na tvrdení, ze uplatnenie rovnakých podmienok na vsetkých podnikatelov bolo podla pravidiel právneho rámca Spolocenstva nevyhnutné. 224. Navyse, pokial ide rozdiel v rizikách, ktoré prevzali Orange a SFR ako uchádzaci v prvej výzve na podávanie ziadostí o udelenie v porovnaní s Bouygues Télécom, ktorý je opísaný v bodoch 131 a 132 napadnutého rozsudku, ide o subsidiárne tvrdenie Súdu prvého stupna, kedze rozhodujúcim tvrdením bola nevyhnutnost ciastocného vzdania sa a uplatnenia rovnakých podmienok na základe struktúry právneho rámca Spolocenstva. 225. Nakoniec, pokial ide o analýzu rôznych mozností, ktoré boli poskytnuté francúzskym orgánom, poznamenávam, ze Komisia zohladnila tieto moznosti najmä v bodoch 11, 12, 22, 23 a 26 az 28 sporného rozhodnutia a ze Súd prvého stupna teda nenahradil odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením. 226. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze kritika nahradenia dôvodov nie je dôvodná. Odvolatelky teda nemôzu vychádzat z tohto tvrdenia, aby podporili tvrdenie, ze Komisia sa stretla so závaznými tazkostami. 227. Navrhujem teda zamietnut druhý odvolací dôvod odvolateliek ako nedôvodný. C -- O prvom odvolacom dôvode 228. Podla odvolateliek Súd prvého stupna porusil povinnost odôvodnenia. 229. Je potrebné pripomenút, ze z odôvodnenia rozsudku Súdu prvého stupna musia jasne a jednoznacne vyplývat úvahy umoznujúce dotknutým osobám poznat dôvody rozsudku, ktorý tento súd vydal, a príslusnému súdu preskúmat ho. ( [130]130 ) 230. Odvolatelky po prvé kritizujú, ze Súd prvého stupna sa opieral o výnimku vychádzajúcu z povahy a struktúry systému bez toho, aby dostatocne opísal struktúru systému. Jeho opis systému nebol dostatocne podrobný a bol rozporuplný. 231. Aj ked zastávam názor, ze akákolvek výnimka vychádzajúca z povahy a struktúry systému musí byt výslovne odôvodnená, nezdá sa mi, ze kritika odvolateliek je v prejednávanej veci dôvodná. 232. Súd prvého stupna opísal relevantné prvky právneho rámca Spolocenstva a povinností, ktoré z toho pre francúzske orgány vyplývali. ( [131]131 ) Kedze právny rámec Spolocenstva sledoval viacero cielov (najmä vyhladanie styroch operátorov s cielom zabezpecit dostatocnú hospodársku sútaz, ( [132]132 ) dodrzanie zásady zákazu diskriminácie ( [133]133 ) a zásady volnej hospodárskej sútaze, ( [134]134 ) ako aj dodrzanie lehoty do 1. januára 2002 ( [135]135 )), skutocnost, ze Súd prvého stupna odkazoval na rôzne ciele tohto systému, nespôsobuje rozporuplnost jeho odôvodnenia. 233. Po druhé odvolatelky tvrdia, ze Súd prvého stupna dostatocne nespresnil prícinnú súvislost medzi povahou a struktúrou systému a ciastocným vzdaním sa pohladávok voci Orange a SFR. 234. V tomto kontexte uvádzam, ze na vysvetlenie nevyhnutnosti ciastocného vzdania sa pohladávok voci Orange a SFR vyplývajúceho z povahy a struktúry právneho rámca Spolocenstva nebolo nevyhnutné odkázat na vsetky prvky právneho rámca Spolocenstva. V tomto kontexte postacovalo odkázat na zásady rovnosti zaobchádzania medzi podnikatelmi na urcenie poplatkov a na potrebu rozvoja úcinnej hospodárskej sútaze. ( [136]136 ) 235. Po tretie, aj ked odvolatelky výslovne nekritizujú skutocnost, ze Súd prvého stupna dostatocne nespresnil prícinnú súvislost medzi povahou a struktúrou systému a skorsím udelením licencií Orange a SFR, kvôli úplnosti sa budem zaoberat aj touto výhradou. 236. Je pravda, ze Súd prvého stupna v bodoch 123 az 125 napadnutého rozsudku nevysvetlil, preco bolo skorsie udelenie nevyhnutné. ( [137]137 ) Súd prvého stupna vsak poskytol toto vysvetlenie v bodoch 139 az 142 napadnutého rozsudku, v ktorom odkazuje na povinnost francúzskych orgánov dodrzat lehotu do 1. januára 2002. Odvolatelky teda mali moznost poznat dôvod nevyhnutnosti skorsieho udelenia licencií a Súdny dvor mal moznost vykonat svoje súdne preskúmanie. V dôsledku toho skutocnost, ze Súd prvého stupna neuviedol dôvod nevyhnutnosti v bodoch 139 az 142 napadnutého rozsudku, nepredstavuje podstatné porusenie povinnosti odôvodnenia. 237. Podla môjho názoru je prvý odvolací dôvod nedôvodný. Navrhujem ho teda zamietnut. D -- Záver 238. Podla môjho názoru sa musia vsetky odvolacie dôvody odvolateliek zamietnut. Odvolanie odvolateliek sa teda musí zamietnut v celom rozsahu. VII -- O trovách 239. Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatnitelného na základe clánku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní úcastník, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Odsek 4 prvý pododsek tohto clánku 69 stanovuje, ze clenské státy, ktoré vstúpili do konania ako vedlajsí úcastníci, znásajú svoje vlastné trovy konania. 240. Kedze Komisia, francúzska vláda, Orange a SFR navrhli zaviazat Bouygues a Bouygues Télécom na náhradu trov konania a títo nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania. 241. Francúzska republika znása svoje vlastné trovy konania. VIII -- Návrhy 242. Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: 1. zamietol odvolanie; 2. zaviazal odvolatelky na náhradu trov konania; 3. Francúzska republika znása svoje vlastné trovy konania. __________________________________________________________________ ( [138]1 ) Jazyk prednesu: francúzstina. ( [139]2 ) Zb. s. II-2097. ( [140]3 ) [141]Ú. v. EÚ C 275, 2005, s. 3. ( [142]4 ) [143]Ú. v. ES L 117, s. 15. ( [144]5 ) [145]Ú. v. ES L 17, 1999, s. 1. ( [146]6 ) Pozri bod 12 týchto návrhov. ( [147]7 ) Pokial ide o dalsie zmeny podmienok technickej povahy, pozri bod 17 sporného rozhodnutia. ( [148]8 ) Konanie uvedené v clánku 88 ods. 2 ES. ( [149]9 ) Uznesenie zo 14. februára 2005, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, T-81/04. ( [150]10 ) Body 95 az 126 napadnutého rozsudku. ( [151]11 ) Body 106 az 112 napadnutého rozsudku. ( [152]12 ) Bod 107 napadnutého rozsudku. ( [153]13 ) Body 108 az 112 napadnutého rozsudku. ( [154]14 ) Body 113 az 125 napadnutého rozsudku. ( [155]15 ) Body 115 az 122 napadnutého rozsudku. ( [156]16 ) Body 123 az 125 napadnutého rozsudku. ( [157]17 ) Body 127 az 154 napadnutého rozsudku. ( [158]18 ) Bod 155 napadnutého rozsudku. ( [159]19 ) Body 86 az 93, 126 a 155 az 160 napadnutého rozsudku. ( [160]20 ) Pozri opis v bodoch 27 az 32 týchto návrhov. ( [161]21 ) Pozri body 95 az 126 napadnutého rozsudku. ( [162]22 ) Pozri bod 3 návrhov, ktoré 26. júna 1991 predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Costacurta/Komisia (rozsudok z 21. novembra 1991, C-145/90P, Zb. s. I-5449); Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: Procedural Law of the European Union. 2. vydanie, Londýn 2006, s. 457, bod 16-007. ( [163]23 ) Rozsudky Súdneho dvora z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C-136/92 P, Zb. s. I-1981, bod 49; z 2. marca 1994, Hilti/Komisia, C-53/92 P, Zb. s. I-667, bod 42; Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 455, bod 16-005. ( [164]24 ) Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 457, bod 16-006. ( [165]25 ) Pozri bod 14 napadnutého rozsudku. ( [166]26 ) Pozri body 108 az 112 napadnutého rozsudku. ( [167]27 ) Pozri bod 108 napadnutého rozsudku. ( [168]28 ) Pozri body 109 a 110 napadnutého rozsudku. ( [169]29 ) Pozri bod 110 napadnutého rozsudku. ( [170]30 ) Pozri bod 111 napadnutého rozsudku. ( [171]31 ) Pozri body 108 az 111 napadnutého rozsudku. ( [172]32 ) Netýkal sa nevyhnutnosti dalsích výhod, ktoré uvádzajú odvolatelky, akými je údajná casová výhoda spôsobená skorsím udelením licencií alebo údajnej výhody týkajúcej sa zaruceného výberu. ( [173]33 ) Rozsudok z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, bod 33. ( [174]34 ) Rozsudok z 26. septembra 2002, Spanielsko/Komisia, [175]C-351/98, Zb. s. I-8031, bod 42. ( [176]35 ) Rozsudok zo 14. apríla 2005, AEM a AEM Torino, C-128/03 a C-129/03, Zb. s. I-2861, bod 39. ( [177]36 ) Súdny dvor konstatoval existenciu tejto výnimky prvýkrát v rozsudku Taliansko/Komisia, uz citovanom v poznámke pod ciarou 33, bod 33. ( [178]37 ) Rozsudky Taliansko/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 33, bod 33; z 5. októbra 1999, Francúzsko/Komisia, [179]C-251/97, Zb. s. I-6639, bod 36; zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, [180]C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 33. ( [181]38 ) Rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Ávala/Komisia, T-92/00 a T-103/00, Zb. s. II-1385, bod 60. ( [182]39 ) Pozri najmä rozsudky z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C-222/04, Zb. s. I-289, body 137 a 138; z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, [183]C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 51; z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C-182/03 a C-217/03, Zb. s. I-5479, bod 119, a z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C-66/02, Zb. s. I-10901, body 94 az 102. Je vsak potrebné konstatovat, ze v niektorých rozsudkoch sa selektívna povaha opatrenia a výnimka vychádzajúca z povahy a struktúry systému skúmajú oddelene, pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2001, Ferring, [184]C-53/00, Zb. s. I-9067, body 17 a 18, a rozsudok Súdu prvého stupna z 10. apríla 2008, Holandsko/Komisia, [185]T-233/04, Zb. s. II-591, body 97 az 99, ako aj body 315 az 319 návrhov, ktoré 9. februára 2006 predniesol generálny advokát Léger vo veci Belgicko a Forum 187/Komisia, uz citovanej. ( [186]40 ) Pozri Heidenhain: Handbuch des Europäischen Beihilfenrecht. München 2003, s. 163. ( [187]41 ) Pozri body 39 az 43 rozsudku AEM a AEM Torino, uz citovaného v poznámke pod ciarou 35. ( [188]42 ) Rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 31, a rozsudok Súdu prvého stupna z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, [189]T-351/02, Zb. s. II-1047, bod 100. ( [190]43 ) Rozsudok z 13. októbra 1982, Norddeutsches Vieh-und Fleischkontor Will a i., 213/81 az 215/81, Zb. s. 3583, bod 22; Heidenhain: c. d. v poznámke pod ciarou 40, s. 23. ( [191]44 ) Pozri rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, [192]C-482/99, Zb. s. I-4397, bod 24 a citovanú judikatúru, a Deutsche Bahn/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 42, bod 100. ( [193]45 ) Podobný postoj uplatnil Súd prvého stupna vo svojom rozsudku Deutsche Bahn/Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 42, body 100 az 105). ( [194]46 ) Pozri bod 106 týchto návrhov. ( [195]47 ) Súd prvého stupna uviedol, ze právny rámec Spolocenstva nezaväzoval francúzske orgány, aby vyuzili verejné drazby, pozri bod 108 napadnutého rozsudku. ( [196]48 ) Bod 108 napadnutého rozsudku. ( [197]49 ) Bod 129 napadnutého rozsudku. ( [198]50 ) Herny, R.: Principe d'égalité et principe de non-discrimination dans la jurisprudence de la Cour de justice des Communautés européennes. In: LGDJ, 2003, s. 357, uvádza, ze nejde o podobnost alebo osobitost samotných situácií, ale ze posúdenie situácií sa vykonáva iba na základe predmetu v závislosti od predmetu a ciela pravidla. Pozri tiez rozsudky z 13. februára 2003, Spanielsko/Komisia, [199]C-409/00, Zb. s. I-1487, bod 47; z 8. novembra 2001, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, [200]C-143/99, Zb. s. I-8365, body 41 a 42, a z 3. marca 2005, Heiser, [201]C-172/03, Zb. s. I-1627, bod 40. Je pravda, ze tieto rozsudky odkazujú na výklad clánku 87 ods. 1 ES. Domnievam sa vsak, ze z tejto judikatúry mozno vyvodit, ze pri posúdení dvoch situácií na úcely stanovenia, ci sú porovnatelné, alebo odlisné, sa musia zohladnit ciele právneho rámca Spolocenstva. ( [202]51 ) Herny, R.: c. d. v poznámke pod ciarou 50, s. 263. ( [203]52 ) Bod 145 napadnutého rozsudku. ( [204]53 ) Okrem toho sa nezdá, ze odvolatelky vo svojom odvolaní spochybnujú zásadu, podla ktorej sa francúzske orgány mohli ciastocne vzdat pohladávok voci Orange a SFR. Podla ich názoru jednou z mozností francúzskych orgánov bolo opätovne zacat celé konanie ab initio, co by viedlo k rovnakým podmienkam pre vsetkých vybratých uchádzacov pocas tohto nového konania. Odvolatelky naopak kritizujú, ze postup francúzskych orgánov poskytol Orange a SFR výhodu vo forme skorsieho udelenia licencií a záruky, ze budú vybratí. ( [205]54 ) Ako uz bolo uvedené vyssie (pozri body 106 a 119 týchto návrhov), toto preskúmanie sa obmedzuje na otázku, ci ciastocné vzdanie sa pohladávok voci Orange a SFR bolo nevyhnutné. Inou otázkou je posúdit postup francúzskych orgánov zorganizovat dve po sebe nasledujúce výzvy na podávanie ziadostí o udelenie a uplatnit so spätnou úcinnostou rovnaké podmienky na úcastníkov oboch výziev. Táto otázka bude preskúmaná neskôr (pozri body 144 az 179 týchto návrhov). ( [206]55 ) Rozsudok z 12. júla 2001, Komisia a Francúzsko/TF1, C-302/99 P a C-308/99 P, Zb. s. I-5603, body 26 az 29; Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I., c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 465, bod 16-019. ( [207]56 ) Pozri body 104 az 128 týchto návrhov. ( [208]57 ) Bod 27 sporného rozhodnutia. ( [209]58 ) Pozri bod 27 sporného rozhodnutia. ( [210]59 ) Pozri body113 az 115 napadnutého rozsudku. ( [211]60 ) Pozri body 115 az 121 napadnutého rozsudku. ( [212]61 ) Ako je uvedené vyssie (pozri bod 131 týchto návrhov), urcitá cast je irelevantná, ak napadnutý záver mozno zalozit na alternatívnom odôvodnení, a teda ked táto cast nemôze spochybnit napadnutý záver. ( [213]62 ) Pozri body 113 a 114 napadnutého rozsudku. ( [214]63 ) Pozri body 115 az 121 napadnutého rozsudku. ( [215]64 ) Pozri bod 122 napadnutého rozsudku. ( [216]65 ) Rozsudky z 27. januára 1998, Ladbroke Racing/Komisia, [217]T-67/94, Zb. s. II-1, bod 52, a zo 7. júna 2006, Ufex a i./Komisia, [218]T-613/97, Zb. s. II-1531, bod 67. ( [219]66 ) Cremer, W.: Artikel 87. In: Callies, Ch., Ruffer T, M.: Kommentar zu EU-Vertrag und EG-Vertrag. Vyd. Beck, 3. vydanie, 2007, s. 1176, bod 21. ( [220]67 ) V tomto zmysle pozri rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 44, bod 71. Podla tohto rozsudku "je potrebné... postupovat v kontexte obdobia, pocas ktorého doslo k prijatiu... opatrení, a je teda potrebné zdrzat sa akéhokolvek posúdenia vychádzajúceho z neskorsej situácie". Aj ked tento bod odkazuje na uplatnenie kritéria obozretného investora pôsobiaceho v trhovej ekonomike, domnievam sa, ze pokial ide o relevantný okamih, toto pravidlo sa môze v prejednávanej veci uplatnit. Pozri rovnako rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke (uz citovaný v poznámke pod ciarou 50, bod 41), podla ktorého je irelevantné, ze situácia príjemcu sa v priebehu casu nevyvíjala. Treba teda preskúmat podmienky uplatnenia v okamihu, ked bolo státne opatrenie prijaté. ( [221]68 ) Takýto prístup nie je okrem iného v súlade so zásadou skorsieho oznámenia státnej pomoci. ( [222]69 ) Pozri bod 123 napadnutého rozsudku. ( [223]70 ) Pozri bod 123 napadnutého rozsudku. ( [224]71 ) Pokial ide o právny základ tejto výnimky, odkazujem na body 108 az 117 týchto návrhov. ( [225]72 ) Pozri body 127 az 154 napadnutého rozsudku. V tomto kontexte uvádzam, ze prístup Súdu prvého stupna preskúmat oddelene existenciu selektívnej výhody v bodoch 95 az 126 napadnutého rozsudku a dodrzanie zásady zákazu diskriminácie v bodoch 127 az 154 napadnutého rozsudku sa mi zdá nesprávny. Preukázanie existencie alebo neexistencie pomoci závisí od toho, ci opatrenia francúzskych úradov boli pozadované právnym rámcom Spolocenstva. Kedze zásada zákazu diskriminácie je prvkom tohto rámca Spolocenstva, Súd prvého stupna mal preskúmat zásadu zákazu diskriminácie ako prvok právneho rámca Spolocenstva. ( [226]73 ) Pozri body 141 a 142 napadnutého rozsudku. ( [227]74 ) Pozri bod 141 napadnutého rozsudku. ( [228]75 ) Rozsudok Komisia/Brazzelli Lualdi a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 23; Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 453, bod 16-003. ( [229]76 ) Pozri bod 146 napadnutého rozsudku. ( [230]77 ) Pozri bod 158 týchto návrhov. ( [231]78 ) Pozri bod 123 napadnutého rozsudku. ( [232]79 ) Bod 109 napadnutého rozsudku s odkazom na rozsudok z 22. mája 2003, Connect Austria, C-462/99, s. I-5197, bod 90. ( [233]80 ) Pozri clánok 10 ods. 3 a clánok 11 ods. 2 smernice 97/13/ES. ( [234]81 ) Pozri bod 116 napadnutého rozsudku. ( [235]82 ) Pozri body 117 az 126 napadnutého rozsudku. ( [236]83 ) Tvrdenie odvolateliek smeruje proti chybnému odôvodneniu Súdu prvého stupna v bodoch 113 az 122 napadnutého rozsudku. ( [237]84 ) Rozsudok z 10. mája 1990, Sens/Komisia, [238]T-117/89, Zb. s. II-185, bod 20. ( [239]85 ) Pozri bod 109 napadnutého rozsudku s odkazom na rozsudok z 22. mája 2003, Connect Austria, uz citovaný v poznámke pod ciarou 79, bod 90. ( [240]86 ) Pozri bod 148 napadnutého rozsudku. ( [241]87 ) Nahradenie odôvodnenia Súdu prvého stupna by tiez umoznilo napravit nesprávny prístup Súdu prvého stupna, ze skúmal oddelene existenciu selektívnej výhody v bodoch 95 az 126 napadnutého rozsudku, a dodrziavanie zásady zákazu diskriminácie v bodoch 127 az 154 napadnutého rozsudku (pozri poznámku pod ciarou 72). ( [242]88 ) Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 463, bod 16-017. ( [243]89 ) Uznesenie z 23. mája 2007, Smanor a i./Komisia, C-99/07 P, Zb. 2007, body 34 az 36. ( [244]90 ) Uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/Parlament, C-488/01 P, Zb. s. I-13355, body 39 az 41. ( [245]91 ) Pozri judikatúru citovanú v bode 129 napadnutého rozsudku, rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1995, Schumacker, [246]C-279/93, Zb. s. I-225, bod 30, a z 13. februára 1996, Gillespie a i., [247]C-342/93, Zb. s. I-475, bod 16. ( [248]92 ) Pozri bod 123 týchto návrhov. ( [249]93 ) Pozri bod 123 týchto návrhov. ( [250]94 ) Pozri body 104 az 128 týchto návrhov. ( [251]95 ) Ako som uz uviedla vyssie (pozri poznámku pod ciarou 72), Súd prvého stupna mal preskúmat dodrziavanie zásady zákazu diskriminácie v rámci preskúmania existencie selektívnej výhody. Odvolatelky vsak tento bod rozsudku nenapadli. ( [252]96 ) Pozri bod 135 napadnutého rozsudku. ( [253]97 ) Pozri bod 124 týchto návrhov. ( [254]98 ) Pozri clánok 10 ods. 4 smernice 97/13. ( [255]99 ) Pozri clánok 10 ods. 3 smernice 97/13. ( [256]100 ) Pozri clánok 10 ods. 3 ES. ( [257]101 ) Pozri body 132 az 137 týchto návrhov. ( [258]102 ) Pozri bod 137 týchto návrhov. ( [259]103 ) Pozri bod 97 týchto návrhov. ( [260]104 ) Pozri body 123 a 184 týchto návrhov. ( [261]105 ) Pozri body 180 az 197 týchto návrhov. ( [262]106 ) Pozri bod 87 napadnutého rozsudku. ( [263]107 ) Pozri body 89 az 91 napadnutého rozsudku. ( [264]108 ) Pozri bod 93 napadnutého rozsudku. ( [265]109 ) Pozri bod 126 napadnutého rozsudku. ( [266]110 ) Pozri bod 155 napadnutého rozsudku. ( [267]111 ) Rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, body 38 a 39; rozsudky Súdu prvého stupna z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, [268]T-289/03, Zb. s. II-741, bod 329; z 1. decembra 2004, Kronofrance/Komisia, [269]T-27/02, Zb. s. II-4177, bod 52, a z 8. novembra 1990, Barbi/Komisia, [270]T-73/89, Zb. s. II-619, bod 42. Na podrobnejsiu analýzu vztahu medzi predbezným preskúmaním a konaním vo veci formálneho zistovania pozri body 17 az 19 návrhov, ktoré 31. marca 1993 predniesol generálny advokát Tesauro vo veci Cook/Komisia (rozsudok z 19. mája 1993, [271]C-198/91, Zb. s. I-2487) a body 37 a 38 návrhov, ktoré 28. apríla 1993 predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Matra/Komisia (rozsudok z 15. júna 1993, [272]C-225/91, Zb. s. I-3203). ( [273]112 ) Rozsudky z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T-11/95, Zb. s. II-3235, bod 166; z 18. septembra 1995, SIDE/Komisia, [274]T-49/93, Zb. s. II-2501, bod 58, a z 15. marca 2001, Prayon-Rupel/Komisia, [275]T-73/98, Zb. s. II-867, bod 42. ( [276]113 ) Rozsudok Prayon-Rupel/ Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 112, bod 47. ( [277]114 ) Rozsudok Prayon-Rupel/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 112, bod 43. ( [278]115 ) Rozsudok Prayon-Rupel/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 112, bod 43. ( [279]116 ) Pozri bod 43 návrhov, ktoré 18. mája 2000 predniesol generálny advokát Alber vo veci Portugalsko/Komisia (rozsudok z 3. mája 2001, [280]C-204/97, Zb. s. I-3175). ( [281]117 ) Pozri bod 45 návrhov, ktoré 28. apríla 1993 predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Matra/Komisia, uz citovanej v poznámke pod ciarou 111; rozsudok Súdu prvého stupna z 10. mája 2000, SIC/Komisia, T-46/97, Zb. s. II-2125, bod 4. ( [282]118 ) Pozri bod 157 napadnutého rozsudku. ( [283]119 ) Vo svojom odvolaní odvolatelky odkazujú iba na body 93, 94, 126 a 155 napadnutého rozsudku. ( [284]120 ) Rozsudky z 20. marca 1984, Nemecko/Komisia, 84/82, Zb. s. 1451, body 15 az 17; SIC/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 117, body 102 az 107; Prayon-Rupel/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 112, body 53 az 85; návrhy, ktoré 18. mája 2000 predniesol generálny advokát Alber vo veci Portugalsko/Komisia, uz citovanej v poznámke pod ciarou 116, bod 43. ( [285]121 ) Rozsudky Cook/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 111, bod 31; SIC/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 116, body 74 az 85; Prayon-Rupel/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 112, body 86 az 107; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci Portugalsko/Komisia, uz citovanej v poznámke pod ciarou 116, body 45 az 51. ( [286]122 ) Pozri postup Súdu prvého stupna v rozsudku z 13. januára 2004, Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, T-158/99, Zb. s. II-1. ( [287]123 ) Rozsudok BUPA a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 111, bod 333. ( [288]124 ) Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 456, bod 16-005. ( [289]125 ) Ako Súd prvého stupna výslovne uviedol v bode 105 napadnutého rozsudku, spochybnil tvrdenia, ktoré Komisia uviedla pojednávaní. Neodkazoval na odôvodnenie sporného rozhodnutia. ( [290]126 ) Pozri bod 27 napadnutého rozhodnutia. ( [291]127 ) Pozri bod 28 napadnutého rozhodnutia. ( [292]128 ) Pozri bod 29 napadnutého rozhodnutia. ( [293]129 ) Pozri bod 28 napadnutého rozhodnutia. ( [294]130 ) Rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C-166/95 P, Zb. s. I-983, bod 24; zo 7. mája 1998, Somaco/Komisia, C-401/96 P, Zb. s. I-2587, bod 53, a z 13. decembra 2001, Cubero Vermurie/Komisia, C-446/00 P, Zb. s. I-10315, bod 20; Lenaerts, K., Arts, D., Maselis, I.: c. d. v poznámke pod ciarou 22, s. 457, bod 16-008. ( [295]131 ) Pozri najmä opis právneho rámca Spolocenstva v bodoch 2 az 8 napadnutého rozsudku, ako aj body 108 az 112, 123 az 125 a 134 az 148 napadnutého rozsudku. ( [296]132 ) Pozri najmä bod 134 napadnutého rozsudku. ( [297]133 ) Pozri najmä bod 108 napadnutého rozsudku. ( [298]134 ) Pozri najmä body 108 a 134 napadnutého rozsudku. ( [299]135 ) Pozri najmä body 141 a 142 napadnutého rozsudku. ( [300]136 ) Pozri body 106, 107 a 118 az 124 týchto návrhov. ( [301]137 ) Ako je uvedené vyssie (pozri bod 157 týchto návrhov), Súd prvého stupna sa v týchto bodoch obmedzuje iba na vysvetlenie, preco uplatnenie rovnakých podmienok na licencie Orange, SFR a Bouygues Télécom bolo nevyhnutné. References 1. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0042 43. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0043 44. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0044 45. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0045 46. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0046 47. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0047 48. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0048 49. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0049 50. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0050 51. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0051 52. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0052 53. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0053 54. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0054 55. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0055 56. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0056 57. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0057 58. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0058 59. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0059 60. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0060 61. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0061 62. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0062 63. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0063 64. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0064 65. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0065 66. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0066 67. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0067 68. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0068 69. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0069 70. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0070 71. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0071 72. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0072 73. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0073 74. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0074 75. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0075 76. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0076 77. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0077 78. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0078 79. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0079 80. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0080 81. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0081 82. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0082 83. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0083 84. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0084 85. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0085 86. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0086 87. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0087 88. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0088 89. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0089 90. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0090 91. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0091 92. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0092 93. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0093 94. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0094 95. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0095 96. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0096 97. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0097 98. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0098 99. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0099 100. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0100 101. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0101 102. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0102 103. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0103 104. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0104 105. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0105 106. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0106 107. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0107 108. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0108 109. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0109 110. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0110 111. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0111 112. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0112 113. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0113 114. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0114 115. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0115 116. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0116 117. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0117 118. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0118 119. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0119 120. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0120 121. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0121 122. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0122 123. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0123 124. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0124 125. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0125 126. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0126 127. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0127 128. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0128 129. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0129 130. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0130 131. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0131 132. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0132 133. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0133 134. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0134 135. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0135 136. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0136 137. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0137 138. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0001 139. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0002 140. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0003 141. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2005:275:TOC 142. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0004 143. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1997:117:TOC 144. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0005 145. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:017:TOC 146. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0006 147. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0007 148. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0008 149. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0009 150. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0010 151. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0011 152. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0012 153. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0013 154. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0014 155. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0015 156. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0016 157. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0017 158. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0018 159. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0019 160. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0020 161. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0021 162. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0022 163. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0023 164. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0024 165. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0025 166. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0026 167. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0027 168. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0028 169. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0029 170. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0030 171. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0031 172. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0032 173. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0033 174. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0034 175. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0351&locale=SK 176. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0035 177. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0036 178. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0037 179. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0251&locale=SK 180. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0075&locale=SK 181. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0038 182. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0039 183. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0148&locale=SK 184. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0053&locale=SK 185. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0233&locale=SK 186. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0040 187. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0041 188. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0042 189. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0351&locale=SK 190. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0043 191. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0044 192. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0482&locale=SK 193. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0045 194. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0046 195. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0047 196. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0048 197. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0049 198. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0050 199. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0409&locale=SK 200. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0143&locale=SK 201. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0172&locale=SK 202. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0051 203. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0052 204. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0053 205. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0054 206. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0055 207. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0056 208. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0057 209. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0058 210. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0059 211. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0060 212. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0061 213. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0062 214. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0063 215. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0064 216. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0065 217. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0067&locale=SK 218. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0613&locale=SK 219. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0066 220. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0067 221. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0068 222. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0069 223. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0070 224. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0071 225. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0072 226. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0073 227. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0074 228. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0075 229. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0076 230. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0077 231. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0078 232. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0079 233. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0080 234. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0081 235. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0082 236. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0083 237. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0084 238. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0117&locale=SK 239. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0085 240. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0086 241. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0087 242. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0088 243. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0089 244. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0090 245. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0091 246. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0279&locale=SK 247. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993C?0342&locale=SK 248. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0092 249. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0093 250. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0094 251. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0095 252. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0096 253. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0097 254. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0098 255. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0099 256. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0100 257. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0101 258. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0102 259. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0103 260. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0104 261. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0105 262. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0106 263. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0107 264. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0108 265. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0109 266. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0110 267. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0111 268. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0289&locale=SK 269. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0027&locale=SK 270. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0073&locale=SK 271. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0198&locale=SK 272. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0225&locale=SK 273. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0112 274. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993T?0049&locale=SK 275. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0073&locale=SK 276. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0113 277. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0114 278. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0115 279. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0116 280. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0204&locale=SK 281. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0117 282. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0118 283. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0119 284. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0120 285. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0121 286. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0122 287. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0123 288. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0124 289. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0125 290. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0126 291. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0127 292. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0128 293. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0129 294. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0130 295. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0131 296. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0132 297. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0133 298. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0134 299. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0135 300. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0136 301. file:///tmp/lynxXXXXdxvYJR/L96567-3381TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0400266801-E0137