NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PAOLO MENGOZZI prednesené 6. novembra 2008 ( [1]1 ) Vec C-511/06 P Archer Daniels Midland Co. proti Komisii Európskych spolocenstiev Obsah I -- Súvislosti, konanie a zalobné návrhy II -- Právna analýza A -- Úvodné poznámky B -- O prvom odvolacom dôvode: porusenie práva na obranu, pokial ide o prisúdenie postavenia vodcu kartelu spolocnosti ADM 1. Posúdenie Súdom prvého stupna 2. Tvrdenia úcastníkov konania 3. Posúdenie C -- O zalobe podanej voci napadnutému rozhodnutiu: posúdenie v súvislosti s porusením práva na obranu, pokial ide o prisúdenie postavenia vodcu kartelu spolocnosti ADM D -- O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia procesných záruk v dôsledku pouzitia správy FBI ako dôkazu o tom, ze spolocnost ADM bola vodcom kartelu 1. Posúdenie Súdnym dvorom 2. Tvrdenia úcastníkov konania 3. Posúdenie a) Výklad napadnutého rozsudku b) Správnost kritérií pouzitých pri analýze v napadnutom rozsudku i) O neexistencii vseobecného zákazu pouzitia dôkazu Komisiou predlozeného v inom konaní ako v tom, ktoré vedie samotná Komisia ii) O porusení osobitných procesných záruk -- O existencii podmienok, ktoré sú predpokladom toho, aby Komisia mohla pouzit dôkazy získané v inom, ako vo svojom vlastnom konaní: dodrzanie procesných práv -- Kritériá stanovené Súdom prvého stupna týkajúce sa modus operandi, ktorý Komisia musí dodrzat, aby zabezpecila dodrzanie procesných práv a pouzitie týchto kritérií v prejednávanej veci E -- O zalobe proti napadnutému rozhodnutiu: o tom, ci Komisia bola oprávnená pouzit správu FBI ako dôkaz preukazujúci, ze ADM bola vodcom kartelu F -- Odvolacie dôvody (tretí, stvrtý a piaty) týkajúce sa písomnej výpovede spolocnosti Cerestar G -- Zaloba proti napadnutému rozhodnutiu: o tom, ci Komisia dostatocne preukázala, ze ADM bola jedným z vodcov kartelu H -- Siesty odvolací dôvod týkajúci sa toho, ze ukoncenie úcasti spolocnosti ADM v karteli po zásahu protimonopolných orgánov Spojených státov sa nepovazovalo za polahcujúcu okolnost 1. Posúdenie Súdnym dvorom 2. Tvrdenia úcastníkov konania 3. Posúdenie I -- Deviaty odvolací dôvod týkajúci sa skutocného vplyvu kartelu na trh 1. Posúdenie Súdnym dvorom 2. Tvrdenia úcastníkov konania 3. Posúdenie J -- Odvolacie dôvody (siedmy a ôsmy) týkajúce sa porusenia zásady ochrany legitímnych ocakávaní v súvislosti s posúdením spolupráce ADM pocas správneho konania 1. Odvolací dôvod týkajúci sa tvrdení, ktoré pracovníci Komisie urobili pocas správneho konania 2. Odvolací dôvod týkajúci sa údajného porusenia podmienok stanovených v casti B oznámenia o spolupráci K -- O zalobe proti napadnutému rozhodnutiu: o tom, ci sa ADM má podla casti B písm. b) oznámenia o spolupráci povazovat za prvý podnik, ktorý Komisii poskytol rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu L -- Opätovné stanovenie výsky pokuty ulozenej spolocnosti ADM M -- O trovách III -- Návrh "Odvolanie -- Hospodárska sútaz -- Kartely -- Trh s kyselinou citrónovou -- Stanovenie výsky pokuty -- Úloha vodcu -- Právo na obhajobu -- Dôkazy predlozené v konaní vedenom tretou krajinou -- Vymedzenie relevantného trhu -- Polahcujúce okolnosti" I -- Súvislosti, konanie a zalobné návrhy 1. V clánku 1 rozhodnutia 2002/742/ES z 5. decembra 2001 (dalej len "napadnuté rozhodnutie") ( [2]2 ) Komisia v rámci konania podla nariadenia Rady c. 17 zo ( [3]3 ) vyslovila záver, ze spolocnost Archer Daniels Midland Co. (dalej len "ADM") a dalsie spolocnosti porusili ustanovenia clánku 81 ods. 1 ES a clánku 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, ze sa zúcastnili na trvajúcej dohode a/alebo na zosúladenom postupe v odvetví kyseliny citrónovej. 2. V bode 158 napadnutého rozhodnutia Komisia vymedzila tieto skutocnosti relevantné pre jej zistenie o porusení v tejto veci: pridelovanie trhov a kvót castí trhu, zmrazenie/obmedzenie/uzavretie výrobných kapacít, dohoda o zvýseniach cien, oznacenie výrobcu, ktorý mal "viest" zvýsenia cien na kazdom národnom trhu, distribúcia zoznamov aktuálnych a budúcich cielových cien s cielom koordinovat zvýsenia ceny, vypracovanie a zavedenie systému oznamovania údajov a kontrolného systému s cielom uplatnenia obmedzujúcich dohôd, delenie alebo pridelovanie zákazníkov, úcast na pravidelných stretnutiach alebo iné kontaktovanie s cielom dohodnút a zaviest vyssie uvedené obmedzenia a/alebo zmenit ich v závislosti od situácie. 3. V clánku 3 napadnutého rozhodnutia sa podnikom zodpovedným za porusenie ulozili pokuty. Pri výpocte pokút Komisia pouzila -- hoci to výslovne neuviedla -- metódu stanovenú v Usmerneniach z roku 1998 k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO (dalej len "usmernenia") ( [4]4 ) a v prípade potreby pouzila aj -- a výslovne odkázala na -- oznámenie Komisie o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov (dalej len "oznámenie o spolupráci") ( [5]5 ). 4. Pokuta ulozená ADM predstavovala 39,69 milióna eur. 5. Pri urcovaní výsky pokút Komisia vo svojom posúdení závaznosti porusenia prihliadla predovsetkým na skutocnost, ze kartel mal skutocný vplyv na trh s kyselinou citrónovou v EHP. K základnej výske pokuty pre ADM stanovenej na 58,8 milióna eur na základe závaznosti a trvania porusenia, Komisia uplatnila 35-percentné zvýsenie z dôvodu pritazujúcich okolností spocívajúcich v tom, ze spolocnost ADM spolu s dalsou spolocnostou mala v rámci kartelu postavenie vodcu. Okrem toho v súvislosti so spolocnostou ADM sa zamietla moznost stanovená v casti B oznámenia o spolupráci -- "neulozenie alebo velmi významné znízenie pokuty", ktorá by jej bola ulozená v prípade nespolupráce -- a namiesto toho sa poskytla spolocnosti Cerestar Bioproducts BV (dalej len "Cerestar"). Komisia zastávala názor, ze prvou spolocnostou, ktorá v zmysle casti B písm. b) oznámenia o spolupráci poskytla rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu, nebola ADM, ale spolocnost Cerestar, a ze ADM ako vodca kartelu zároven nesplnila podmienky podla casti B písm. e) uvedeného oznámenia. Komisia vsak ADM poskytla "podstatné znízenie" pokuty (50%) podla casti D uvedeného oznámenia. 6. Vo svojej zalobe podanej do kancelárie Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev (dalej len "Súd prvého stupna") 28. februára 2002 ADM tvrdila po prvé, ze treba zrusit clánok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v nom konstatuje, ze ADM porusila clánok 81 ES a clánok 53 Dohody EHP tým, ze sa zúcastnila na znízení výrobnej kapacity na relevantnom trhu a na oznacení výrobcu, ktorý mal "viest" zvýsenia cien v príslusnom národnom segmente tohto trhu, a po druhé, ze treba zrusit clánok 3 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka ADM, prípadne ho zmenit tak, aby sa pokuta ulozená ADM zrusila alebo znízila. 7. Rozsudkom z 27. septembra 2006 (dalej len "napadnutý rozsudok") ( [6]6 ) Súd prvého stupna vyhovel návrhu ADM na ciastocné zrusenie clánku 1 napadnutého rozhodnutia, ale zamietol jej návrhy týkajúce sa pokuty, ktorá jej bola ulozená v clánku 3 uvedeného rozhodnutia, a zaviazal Komisiu na náhradu jednej desatiny trov konania spolocnosti ADM a spolocnost ADM na náhradu zvysnej casti svojich vlastných trov a trov Komisie. 8. Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 11. decembra 2006 ADM podala odvolanie proti uvedenému rozsudku, v ktorom navrhovala, aby ho Súdny dvor zrusil v rozsahu, v akom sa v nom zamieta zaloba spolocnosti ADM proti napadnutému rozhodnutiu a aby zrusil aj clánok 3 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka ADM, alebo ho zmenil tak, aby sa zrusila alebo znízila pokuta ulozená ADM, alebo alternatívne, vrátil vec Súdu prvého stupna na rozhodnutie v súlade so zásadami Súdneho dvora a aby kazdopádne zaviazal Komisiu na náhradu trov oboch konaní. 9. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal ADM na náhradu trov konania. 10. Zástupcovia úcastníkov konania predniesli svoje vyjadrenia na pojednávaní 8. mája 2008. II -- Právna analýza A -- Úvodné poznámky 11. Na podporu svojho odvolania ADM predkladá devät odvolacích dôvodov týkajúcich sa stanovenia výsky pokuty, ktorá jej bola ulozená. 12. V prvých piatich odvolacích dôvodoch ADM kritizuje posúdenie, ktoré Súd prvého stupna viedlo k tomu, aby zamietol jej tvrdenia proti 35-percentnému zvýseniu, ktoré Komisia uplatnila k základnej sume pokuty z dôvodu pritazujúcich okolností spocívajúcich konkrétne v tom, ze spolocnost ADM mala v rámci kartelu s kyselinou citrónovou postavenie vodcu. Prvý z týchto odvolacích dôvodov sa týka skutocnosti, ze Súd prvého stupna neurcil, ze právo na obranu spolocnosti ADM bolo porusené, pretoze pocas správneho konania nemohla namietat voci tejto pritazujúcej okolnosti alebo voci skutocnostiam, ktoré s nou súviseli. Zvysné styri odvolacie dôvody sú na druhej strane z rozlicných dôvodov namierené voci posúdeniam Súdu prvého stupna, z ktorých vychádzal pri zamietnutí tvrdenia ADM, podla ktorého na základe úvah uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré tvorili základ pre prisúdenie postavenia vodcu práve spolocnosti ADM, nebolo mozné také prisúdenie odôvodnit. 13. Posledné styri odvolacie dôvody sa týkajú neprijatia existencie polahcujúcich okolností, posúdenia skutocného vplyvu kartelu na trh a posúdenia spolupráce, ktorú spolocnost ADM poskytla Komisii pocas správneho konania. 14. Hned na zaciatok musím uviest, ze niektoré z odvolacích dôvodov povazujem za dôvodné, a niektoré body napadnutého rozsudku by teda mali byt zrusené, a zastávam názor, ze vzhladom na stav konania Súdny dvor môze podla prvého odseku clánku 61 svojho statútu vydat konecné rozhodnutie vo veci, ako to ADM navrhuje. Pre zjednodusenie, vzhladom na mnozstvo odvolacích dôvodov, po preskúmaní dôvodov, ktoré povazujem za dôvodné, ihned preskúmam aj relevantné zalobné dôvody, ktoré boli predlozené v prvostupnovom konaní a boli zamietnuté v castiach napadnutého rozsudku, ktorého zrusenie sa navrhuje. B -- O prvom odvolacom dôvode: porusenie práva na obranu, pokial ide o prisúdenie postavenia vodcu kartelu spolocnosti ADM 1. Posúdenie Súdom prvého stupna 15. Spolocnost ADM pred Súdom prvého stupna tvrdila, ze Komisia porusila jej právo na obranu, pretoze obvinenie, ze bola jedným z vodcov kartelu jej nebolo predlozené pocas správneho konania a v oznámení o výhradách neboli uvedené skutocnosti (najmä tie, ktoré sa týkali úlohy, ktorú niektorí predstavitelia ADM zohrávali na stretnutiach kartelu), ktoré odôvodnovali toto obvinenie v napadnutom rozhodnutí. Spolocnost ADM rovnako tvrdila, ze pocas uvedeného konania nemala moznost sa vyjadrit k pouzitiu dôkazov na podporu uvedeného obvinenia, ktorými bola jednak správa Federálneho úradu pre vysetrovanie Spojených státov amerických (FBI) týkajúca sa výpovedí, ktoré urobil bývalý predstavitel ADM pred agentmi FBI 11. a 12. októbra 1996 (dalej len "správa FBI"), a jednak písomná výpoved z , ktorú spolocnost Cerestar ( [7]7 ) zaslala Komisii (dalej len "písomná výpoved Cerestar"). 16. Súd prvého stupna sa v prvom rade odvolal na rozsudok Súdneho dvora vo veci Musique diffusion française a i./Komisia ( [8]8 ), podla ktorého, pokial Komisia výslovne uvedie v oznámení o výhradách, ze bude skúmat, ci je potrebné udelit dotknutým podnikom pokutu, a oznací hlavné skutkové a právne okolnosti spôsobilé viest k pokute, akými sú napríklad závaznost a dlzka trvania predpokladaného porusovania a skutocnost, ze bolo spáchané "úmyselne alebo z nedbanlivosti", naplní svoju povinnost dodrzat právo podnikov byt vypocutý a tým im poskytuje údaje nevyhnutné na ich obhajobu nielen proti zisteniu porusovania, ale aj proti udeleniu pokuty. ( [9]9 ) 17. Súd prvého stupna následne odmietol tvrdenia ADM a vyjadril názor, ze Komisia v oznámení o výhradách uviedla hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré odôvodnovali pokutu, ktorú plánovala ulozit ADM, a uviedol, ze "respektovanie práva dotknutých podnikov na obhajobu nezaväzuje Komisiu, aby v oznámení o výhradách uviedla presnejsie spôsob, akým prípadne pouzije kazdý z týchto prvkov na urcenie úrovne pokuty". Odvolávajúc sa na rozsudok Michelin/Komisia ( [10]10 ), konstatoval okrem iného, ze "Komisia nemusela uviest, ci spolocnost ADM bolo mozné povazovat za vodcu kartelu alebo to aké zvýsenie pokuty mozno uplatnit v prípade pokuty ulozenej spolocnosti ADM z tohto dôvodu". Pokial ide o pouzitie správy FBI a písomnej výpovede Cerestar ako dôkazov, Súd prvého stupna uviedol, ze "Komisia pripojila tieto dokumenty k oznámeniu o výhradách a ze úcastníci sa tak mohli k tomuto bodu vyjadrit, aj pokial ide o ich pouzitie ako dôkazov". ( [11]11 ) 2. Tvrdenia úcastníkov konania 18. V odvolacom dôvode, ktorý je predmetom preskúmania na tomto mieste, ADM tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil zásadu ochrany práva na obranu, ked prijal záver, ze Komisia vo svojom oznámení o výhradách nemusela informovat adresáta o tom, ze posudzuje moznost, ze tento adresát je vodcom kartelu a ze nebola povinná uviest skutocnosti, o ktoré sa toto zistenie mohlo opierat. ADM navyse dodáva, ze druhý z týchto záverov nebol dostatocne odôvodnený. 19. Podla názoru ADM je postavenie vodcu kartelu jednou zo základných skutkových okolností, ktoré charakterizujú závaznost konania podniku, ktorý sa porusenia dopustil, a musí sa uviest v oznámení o výhradách ( [12]12 ) aj z toho dôvodu, ze zvýsenie, ktoré Komisia uplatní pri takejto pritazujúcej okolnosti, zvycajne predstavuje 30 az 50% výsky pokuty. 20. Podla ADM sa navyse skutocnosti, ktoré tvoria základ pre prisúdenie postavenia vodcu kartelu, musia uviest v oznámení o výhradách alebo sa musia dat nálezite odvodit aspon z dokumentov, ktoré sú k nemu pripojené. ( [13]13 ) V prejednávanej veci sa vsak tieto skutocnosti neuviedli ani v oznámení o výhradách, ani ich nebolo mozné odvodit z dokumentov k nemu pripojených, kedze: a) Komisia v oznámení o výhradách výslovne uviedla, ze pri výpocte výsky pokuty a predovsetkým pri posúdení úlohy kazdého podniku, prihliadne na skutocnosti uvedené v oznámení o výhradách; b) z dôvodu komplexnosti skutocností bolo tazké urcit vodcu kartelu, ako sa uviedlo aj v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie c. 273) a v napadnutom rozsudku (bod 300); c) pocas správneho konania Komisia v súvislosti s ADM naznacila, ze by sa na nu mohla vztahovat moznost podla casti B oznámenia o spolupráci, a tým u ADM vyvolala dojem, ze ADM nepovazovala za jedného z vodcov kartelu; d) od podniku nemozno pozadovat, aby preskúmal a prostredníctvom dôkazov o opaku vyvrátil kazdú skutocnost vymedzenú v obsiahlych dokumentoch pripojených k oznámeniu o výhradách bez toho, aby sa mu v tomto smere neporadilo; keby to tak bolo, podnik by mohol príst o moznost vyuzit cast B oznámenia o spolupráci, ktorá predpokladá okrem iného nepretrzitú a úplnú spoluprácu zo strany podniku. 21. Komisia tvrdí, ze výhrady ADM sú nedôvodné. Zakladajú sa na klamlivých rozdieloch medzi skutocnostou vodcu kartelu a dôsledkami tejto vedúcej úlohy na výpocet pokuty. Spolocnosti ADM unikla skutocnost, ze úloha vodcu má vplyv na výsku pokuty, nie na konstatovanie porusenia. Komisia preto v oznámení o výhradách nemusí podrobne uvádzat "skutocnosti, ktoré sú v podstate ocakávaním výsky pokuty". Práve naopak, v tejto veci podla Komisie stacilo uviest -- ako aj urobila -- ze pri posúdení závaznosti porusenia vezme do úvahy postavenie jednotlivých podnikov v karteli. 22. Komisia uvádza, ze správa FBI a písomná výpoved Cerestar patrili medzi osem dokumentov, ktoré boli pripojené k oznámeniu o výhradách. 23. Dodáva, ze úloha ADM v karteli sa uvádza v hlavnej casti oznámenia o výhradách (s odvolaním sa napríklad na body 63, 71, 84, 85, 93, 94 a 104 oznámenia o výhradách). Okrem toho ADM v odpovedi na toto oznámenie uviedla výslovný odkaz na správu FBI aj na písomnú výpoved Cerestar, poskytla komplexné vyjadrenie k svojej úlohe a zamietla názor, ze bola vodcom alebo organizátorom, pricom sa na podporu tohto tvrdenia odvolávala na správu FBI. To je dôkazom toho, ze ADM si mohla pripravit vlastnú obranu na základe obsahu oznámenia o výhradách. 3. Posúdenie 24. Hoci existuje niekolko ojedinelých tvrdení o opaku, ( [14]14 ) mozno povazovat za ustálenú judikatúru, ze podniky, ktoré sú predmetom konania o údajnom porusení pravidiel hospodárskej sútaze Zmluvy ES, majú právo, aby ich Komisia vypocula nielen v súvislosti s existenciou údajných porusení, ale aj v súvislosti s ulozením pokuty a kritériami jej ulozenia. 25. Ako Súd prvého stupna uviedol v napadnutom rozsudku, Súdny dvor rozhodol, ze pokial Komisia výslovne uvedie v oznámení o výhradách, ze bude skúmat, ci je potrebné udelit dotknutým podnikom pokutu, a oznací hlavné skutkové a právne okolnosti spôsobilé viest k pokute, akými sú napríklad závaznost a dlzka trvania predpokladaného porusovania a skutocnost, ze bolo spáchané "úmyselne alebo z nedbanlivosti", naplní svoju povinnost dodrzat právo podnikov byt vypocutý, a tým im poskytuje údaje nevyhnutné na ich obhajobu nielen proti zisteniu porusovania, ale aj proti udeleniu pokuty. ( [15]15 ) 26. Zdá sa, ze Súdny dvor sa do istej miery odchýlil, okrem iného v rozsudku Michelin/Komisia ( [16]16 ), od návrhov, ktoré urobil generálny advokát Verloren Van Themaat, podla ktorého "je zjavné, ze Komisia v samotnom administratívnom konaní nemôze uviest, aká bude pokuta alebo kritériá pre jej posúdenie, kedze stupen zavinenia alebo nedbanlivosti mozno urcit az na konci administratívneho konania". ( [17]17 ) Pokial ide o kritériá pre stanovenie pokuty Súdny dvor povazoval za nevyhnutné konstatovat v uvedenom rozsudku, ze "v oznámení o výhradách... Komisia výslovne uviedla, ze mala v úmysle [dotknutému podniku] ulozit pokutu vo výske, ktorá sa mala stanovit s prihliadnutím na trvanie a závaznost porusenia, ktoré povazovala za závazné", a tým uvedenému podniku poskytla "prílezitost bránit sa nielen voci konstatácii o porusení, ale aj voci ulozeniu pokuty". ( [18]18 ) 27. V novsom rozsudku Showa Denko/Komisia ( [19]19 ) Súdny dvor úplne jednoznacne uviedol, ze podniky, ktoré sú úcastníkmi konania o údajnom porusení clánku 81 ES, majú "právo byt vypocuté nielen k podstate pokuty, ale aj ku kazdej okolnosti, ktorú [Komisia navrhuje] zohladnit pri stanovení pokút". 28. Judikatúra, na ktorú som sa odvolal v bode 25, je formulovaná tak trochu vseobecne a neposkytuje nijaké usmernenie pokial ide o to, co sa má chápat pod "hlavnými skutkovými a právnymi okolnostami", ktoré sa týkajú pokuty a musia zjavne vyplývat z oznámenia o výhradách; neposkytuje nijaké usmernenie, najmä pokial ide o to, ci stací, aby Komisia v oznámení o výhradách uviedla, ze pri rozhodovaní o ulození pokuty a o jej výske prihliadne na závaznost, trvanie a subjektívny faktor údajného porusenia, alebo na druhej strane, ci treba, aby poskytla podrobnosti posúdenia kazdého z uvedených aspektov. 29. Je nesporné, ze za dostatocné sa nemôze povazovat len abstraktné odvolanie sa Komisie na závaznost, trvanie a subjektívny faktor údajného porusenia. Ako Súd prvého stupna uviedol, "povinnost uviest údaj o závaznosti a úmyselnej alebo nedbanlivostnej povahe porusenia by bola bezvýznamná v prípade, ze by na to postacovalo jednoduché parafrázovanie clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17". ( [20]20 ) Pokial ide o trvanie porusenia, Súdny dvor uz jednoznacne uviedol, ze sa musí uviest v oznámení o výhradách. ( [21]21 ) 30. Na druhej strane sa dá na základe judikatúry vylúcit, aby dodrziavanie práv podniku na obranu znamenalo, ze sa mu v oznámení o výhradách musia poskytnút podrobnosti o spôsobe, akým Komisia plánuje pouzit kazdú z uvedených "skutkových a právnych okolností" pri stanovení výsky pokuty. Poskytnutie údajov týkajúcich sa výsky predpokladaných pokút v case, ked podniky neboli vyzvané uplatnit svoje pripomienky k výhradám, ktoré voci nim boli vznesené, by totiz znamenalo predvídanie rozhodnutia Komisie neprimeraným spôsobom. ( [22]22 ) 31. Vzhladom na to, ze v oznámení o výhradách sa musí uviest trvanie porusenia a skutocnost, ci k nemu doslo úmyselne alebo z nedbanlivosti, v sedej zóne, ktorá existuje medzi týmito dvoma krajnými rieseniami, treba urcit, ci stací, aby Komisia v oznámení o výhradách vymenovala kritériá pre stanovenie závaznosti porusenia, z ktorých má v úmysle vychádzat, alebo ci je potrebné specifikovat posúdenie, ktoré má v úmysle vykonat pri uplatnení týchto kritérií. Presnejsie povedané, stacilo, aby v prejednávanej veci Komisia v oznámení o výhradách uviedla -- ako to aj urobila -- ze pri urcení výsky jednotlivých pokút mala v pláne zohladnit okrem iného postavenie kazdého z podnikov pri porusení (uvedenie kritéria) alebo mala uz v oznámení o výhradách poukázat na to, ze postavenie vodcu kartelu sa môze prisúdit spolocnosti ADM (posúdenie pri pouzití kritéria)? 32. Zdá sa mi, ze judikatúra Súdneho dvora neposkytuje pouzitelné usmernenie k tejto otázke. To isté sa dá povedat aj o rozsudkoch Súdu prvého stupna HFB a i./Komisia a LR AF 1998/Komisia, na ktoré sa spolocnost ADM odvoláva na podporu druhého riesenia ( [23]23 ). Je síce pravda, ze v uvedených rozsudkoch Súd prvého stupna poukázal na to, ze v oznámení o výhradách zaslaných podnikom sa Komisia odvolala okrem iného na aktívnu úlohu ( [24]24 ) alebo vedúcu úlohu ( [25]25 ), ktorú zohrávali v dotknutom karteli -- a dalej uviedol, ze "[a tým] Komisia v oznámení o výhradách opísala skutkové a právne okolnosti, o ktoré sa zamýslala opriet na úcely urcenia výsky pokút, a preto v tomto ohlade dodrzala právo dotknutých podnikov byt vypocutý" ( [26]26 ) [neoficiálny preklad], ale automaticky z toho nevyplýva, ze Súd prvého stupna povazoval taký odkaz za nevyhnutný na dodrzanie uvedeného práva. 33. Naopak treba pripustit, ze vo veci Corus UK/Komisia ( [27]27 ), na ktorú sa ADM rovnako odvoláva, Súd prvého stupna zaujal tvrdsí postoj, pokial ide o povinnosti Komisie v súvislosti s obsahom oznámenia o výhradách a v podstate vyslovil názor, ze na konkrétne kritérium kvality nestacilo len jednoducho odkázat bez uvedenia predbezného posúdenia vykonaného v súvislosti s týmto kritériom. Po konstatovaní, ze Komisia "je povinná v oznámení o výhradách podat strucný predbezný odhad trvania údajného porusovania, jeho závaznost a to, ci za okolností tohto prípadu bolo porusenie úmyselné alebo z nedbanlivosti", Súd prvého stupna rozhodol, ze v uvedenej veci bolo oznámenie o výhradách "postihnuté vadou, pretoze v nom Komisia neuviedla predbeznú klasifikáciu závaznosti tohto porusenia", kedze neupresnila, ci podla jej názoru islo o "závazné" alebo "velmi závazné" porusenie v zmysle usmernení. ( [28]28 ) Súd prvého stupna uviedol, ze táto vada napriek tomu nebola dôvodom na zrusenie napadnutého rozhodnutia, kedze sa nepreukázalo, ze keby táto vada neexistovala, ADM by vo svojom vyjadrení k oznámeniu o výhradách predlozila tvrdenia, ktoré by boli znacne rozdielne od skutocne uvedených tvrdení v jej vyjadrení, ktoré mali zlahcit závaznost spôsobeného porusenia. ( [29]29 ) 34. Kladiem si otázku, ci by bol správnejsí o nieco odlisnejsí postoj. Namiesto toho, aby sa hned na zaciatku a abstraktne vymedzil rozsah povinností Komisie co sa týka obsahu oznámenia o výhradách a následne rozhodovalo tom, ci nedodrzanie týchto povinností skutocne malo vplyv na právo na obranu, bolo by vhodnejsie odvodit rozsah týchto povinností z potreby dodrzania týchto práv. 35. Ak -- ako to casto potvrdzuje aj judikatúra a uvádza sa to aj bode 435 napadnutého rozsudku -- "pokial ide o stanovenie výsky pokút, právo dotknutých podnikov na obhajobu je pred Komisiou zarucené moznostou podat pripomienky k dlzke, závaznosti a predvídatelnosti protisútazného charakteru porusovania", ( [30]30 ) potom by Komisia mala mat povinnosti -- a to len také -- prostredníctvom ktorých by sa zabezpecilo, ze ide o reálnu moznost. 36. V tejto súvislosti sa domnievam, ze ak Komisia v oznámení o výhradách uviedla -- ako v tejto veci -- ze na úcely ulozenia pokuty podniku prihliadne pri posúdení závaznosti porusenia na úlohu, ktorú tento podnik zohrával v tajných dohodách uvedených v oznámení o výhradách, dotknutý podnik má dostatocnú moznost predlozit pripomienky k záverom, ktoré sa odvodia zo skutocností predlozených Komisiou, týkajúcich sa jeho úlohy a namietat napríklad voci tomu, ze uvedené skutocnosti nepreukazujú, ze zohrával aktívnu úlohu alebo bol dokonca vodcom. 37. Zastávam preto názor, ze Súd prvého stupna sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked konstatoval, ze Komisia nemusela v oznámení o výhradách poukázat na to, ze spolocnost ADM mohla povazovat za jedného z vodcov predmetného kartelu. 38. Pokial ide o druhú cast tohto odvolacieho dôvodu týkajúcu sa toho, ze v oznámení o výhradách sa neuviedli skutocnosti, na základe ktorých sa následne v napadnutom rozhodnutí vychádzalo pri oznacení spolocnosti ADM za vodcu kartelu, domnievam sa, ze tvrdenia ADM treba scasti prijat. 39. Skutocnosti, na ktoré sa ADM pri tejto casti odvolacieho dôvodu odvoláva, sú skutocnosti uvedené v odôvodneniach c. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa prevzali zo správy FBI a písomnej výpovede spolocnosti Cerestar. Podla správy FBI jeden zo zástupcov spolocnosti ADM vypracoval mechanizmus dohody "G-4/5", hral znacne aktívnu úlohu na stretnutí 6. marca 1991 v Bazileji, kde vznikla dohoda o kyseline citrónovej, bol povazovaný za "Mudrca" a zástupca spolocnosti Jungbunzlauer ho dokonca prezýval "kazatel" (odôvodnenie c. 265). Podla písomnej výpovede Cerestar dalsí zástupca ADM zohrával vedúcu úlohu a predsedal tzv. stretnutiam "serpov" (inak povedané, stretnutiam tých, ktorí pôsobili na technickej úrovni, na rozdiel od tzv. stretnutí "masters" na vyssej úrovni), vo vseobecnosti pripravoval predmet diskusií a návrhy taríf, ktoré mali byt dohodnuté (odôvodnenie c. 266). Komisia tieto okolnosti povazovala za "dodatocné dôkazy dostatocné na to, aby mohla prijat záver, ze ADM bola organizátorom kartelu" po konstatovaní, ze "existencia cyklu dvojstranných stretnutí medzi ADM a jeho konkurentmi krátko pred prvým multilaterálnym stretnutím kartelu nepostacuje pre vyvodenie záveru, ze ADM bol organizátorom kartelu" (odôvodnenie c. 264). Tieto skutkové okolnosti preto boli, zdá sa, rozhodujúce pre prijatie záveru o tom, ze spolocnost ADM bola vodcom kartelu. 40. Odvolací dôvod, podla ktorého bolo odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatocné vo vztahu k tvrdeniam ADM o neuvedení týchto skutocností v oznámení o výhradách, mozno povazovat za nedôvodné. Súd prvého stupna síce blizsie nevysvetlil dôvody, pre ktoré toto opomenutie podla jeho názoru neprispelo k poruseniu práv ADM na obranu, ale mozno sa domnievat, ze tieto dôvody sú obsiahnuté v bode 439 napadnutého rozsudku. Bod 439 sa nepochybne týka iného tvrdenia -- ktoré sa tam zamieta -- ktorým ADM namietala voci tomu, ze v správnom konaní nemala moznost predlozit svoje vyjadrenia k pouzitiu správy FBI a písomnej výpovede Cerestar ako dôkazov. Rozsah tohto bodu je vsak sirsí, ako vyplýva aj z vety "aj pokial ide o ich pouzitie ako dôkazov", do tej miery, ze Súd prvého stupna, zdá sa, vyjadruje názor, ze pripojenie uvedených dvoch dokumentov Komisiou k oznámeniu o výhradách stacilo na to, aby sa strany mohli vyjadrit nielen k ich pouzitiu ako dôkazov, ale aj ku skutkovým okolnostiam v nich uvedeným. 41. Na druhej strane zastávam názor, ze Súdny dvor sa svojím konstatovaním v tom zmysle, ze v oznámení o výhradách nebolo treba uviest skutkové okolnosti uvedené v odôvodneniach c. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. 42. Respektovanie práva na obranu podla mna vyzaduje, aby Komisia v oznámení o výhradách oznámila príjemcovi aspon tie skutocnosti a súvisiaci dôkazový materiál, ktoré má v úmysle pouzit pri svojom posúdení v konecnom rozhodnutí ( [31]31 ). 43. Podla Súdneho dvora "respektovanie práva na obhajobu vyzaduje, aby dotknutý podnik mal moznost v rámci správneho konania úcinne vyjadrit svoje stanovisko na pravdivost a relevantnost jednak skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porusenia". ( [32]32 ) 44. Povinnost Komisie vopred oznámit skutocnosti a súvisiace dôkazy, ktoré má v úmysle pouzit v konecnom rozhodnutí -- ktorá tak bola potvrdená v súvislosti s konstatovaním porusenia -- sa podla mna musí vztahovat aj na ulozenie pokuty a urcenie jej výsky. ( [33]33 ) 45. Táto vec sa vyznacuje okrem iného tým, ze záver Komisie o vedúcej úlohe ADM sa zakladá, co je nesporné, na skutkových okolnostiach (uvedených v odôvodneniach c. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia), ktoré sa neuvádzajú v oznámení o výhradách, ale ktoré sú údajne preukázané v dokumentoch pripojených k oznámeniu o výhradách -- ako Komisia zdôraznila -- a spomínaných v tomto oznámení, hoci len ako dôkaz o skutocnostiach v nom uvedených. 46. Treba zo skutocnosti, ze predmetné okolnosti vyplývali z uvedených dokumentov, ktoré podla oznámenia o výhradách mali byt pouzité ako dôkazy, nevyhnutne odvodit záver, ze spolocnost ADM mohla vyjadrit svoje stanovisko ku pravdivosti a relevancii týchto okolností? 47. Spolocnost ADM tvrdí, ze treba vychádzat z rozsudku Shell/Komisia ( [34]34 ), z ktorého okrem iného vyplýva, ze: -- dokumenty, ktoré sú pripojené k oznámeniu o výhradách, ale nie sú v nom uvedené, môzu byt voci podniku, ktorý je príjemcom tohto oznámenia, pouzité len vtedy, pokial tento podnik môze z oznámenia o výhradách nálezite odvodit závery, ku ktorým Komisia mala v úmysle dospiet, ( [35]35 ) -- dokumenty, ktoré sú pripojené k oznámeniu o výhradách a v nom uvedené na podporu konkrétnej výhrady, sa v rozhodnutí môzu pouzit na podporu inej výhrady voci tomu istému podniku len v tom prípade, ak tento podnik môze nálezite odvodit z oznámenia o výhradách a z obsahu dokumentov závery, ku ktorým Komisia mala v úmysle dospiet. ( [36]36 ) 48. Tieto kritériá sa zdajú byt správne, pretoze umoznujú dosiahnut rovnováhu medzi poziadavkami týkajúcimi sa práva na obranu podniku a tými, ktoré sa týkajú efektívneho priebehu správnych konaní Komisie. Navyse dokumenty, ktoré sú pripojené k oznámeniu o výhradách, môzu byt (a casto aj sú) mnohopocetné a objemné a z toho dôvodu, ako správne tvrdí spolocnost ADM, je nepredstavitelné, aby príjemca znásal bremeno spocívajúce v hladaní vsetkých skutocností v takých dokumentoch, ktoré by sa cisto teoreticky mohli vykladat ako dôkazy proti nemu, a v spochybnovaní ich pravdivosti a relevancie. 49. Podobné kritérium ako vo veci Shell/Komisia by sa podla mna malo pouzit aj vo veciach ako je táto, v ktorých sa dokumenty pripojené k oznámeniu o výhradách a v nom uvedené pouzijú v konecnom rozhodnutí ako skutkové dôkazy odlisné od dôkazov uvedených v oznámení o výhradách. Toto pouzitie by malo byt mozné len vtedy, ak sa konstatuje, ze podnik môze na základe oznámenia o výhradách a vo svetle obsahu uvedených dokumentov odvodit skutkové zistenia, ku ktorým Komisia mala v úmysle dospiet. 50. Preto sa domnievam, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked nepouzil taký test a vyslovil názor, ze samotná skutocnost, ze správa FBI a písomná výpoved Cerestar boli pripojené k oznámeniu o výhradách, znamená, ze Komisia sa vo vztahu k ADM môze v konecnom rozhodnutí dovolávat skutkových okolností uvedených v odôvodneniach c. 265 a 266 predmetného rozhodnutia. 51. Toto nesprávne právne posúdenie nemozno napravit tým, ze sa nahradí iným odôvodnením ( [37]37 ), co je postup povolený len v prípade, ak odôvodnenie, ktoré je z hladiska práva nesprávne, je nahradené cisto správnym právnym odôvodnením. ( [38]38 ) Pouzitie tohto testu, ktorým sa malo urcit, ci ADM mohla odvodit z oznámenia o výhradách a obsahu dvoch dotknutých dokumentov, ze Komisia mala v úmysle zalozit svoje obvinenia na uvedených skutkových okolnostiach, vsak predstavuje posúdenie skutkového stavu, ktoré nepatrí do právomoci Súdneho dvora v odvolacom konaní. V súvislosti s aspektom uvedeným v bode 50 by preto podla mna mal byt napadnutý rozsudok zamietnutý bez potreby prihliadat na tvrdenia ADM uvedené v bode 20 písm. a), b) a c) alebo tvrdenia Komisie v bode 23, ktoré sú relevantné, ak vôbec, pri pouzití tohto testu v odlisnom kontexte. C -- O zalobe podanej voci napadnutému rozhodnutiu: posúdenie v súvislosti s porusením práva na obranu, pokial ide o prisúdenie postavenia vodcu kartelu spolocnosti ADM 52. Na úcely preskúmania zalobného dôvodu v prvostupnovom konaní v relevantnom rozsahu, týkajúceho sa údajného porusenia práv ADM na obranu, pokial ide o vedenie kartelu, treba -- ako som uz uviedol -- preverit, ci ADM mohla z oznámenia o výhradách a obsahu dvoch dotknutých dokumentov k nemu pripojených nálezite odvodit, ze Komisia mala v úmysle voci nej pouzit skutocnosti, ktoré boli neskôr uvedené v odôvodneniach c. 256 a 266 napadnutého rozhodnutia, ako dôkaz o vedení kartelu. 53. Myslím si, ze na túto otázku nemozno dat kladnú odpoved. Ako ADM správne zdôraznila, v bode 161 oznámenia o výhradách sa uvádza, ze Komisia pri posudzovaní závaznosti porusenia prihliadne na "vyssie opísané a posúdené skutocnosti" a v bode 162, ze pri urcovaní pokuty pre kazdý podnik, prihliadne na úlohu, ktorú kazdý z nich zohrával v tajných dohodách, "ako je uvedené vyssie". Skutocnosti uvedené v odôvodneniach c. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia nie sú opísané ani v bodoch 63, 71, 84, 85, 93, 94 a 104, na ktoré sa Komisia vo svojom vyjadrení k zalobe odvoláva, ani v iných bodoch oznámenia o výhradách. V bode 50 oznámenia o výhradách sa síce uvádza, ze Komisia zamýslala pouzit okrem iného správy FBI a písomnú výpoved Cerestar ako dôkazy, ale len v súvislosti s preukázaním "skutocností uvedených v casti C" tohto oznámenia. ( [39]39 ) 54. Pokial ide o skutocnost zdôraznovanú Komisiou, ze ADM sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách odvolávala na správu FBI aj na písomnú výpoved Cerestar, ba dokonca na správu FBI poukazovala, ked tvrdila, ze nebola vodcom alebo organizátorom kartelu, nemozno z toho odvodit, ze ADM rozumela alebo mala rozumiet, ze skutocnosti, ktoré boli neskôr uvedené v odôvodneniach c. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia, budú pouzité proti nej. 55. Neviem si predstavit, ako sa dalo dôjst k záveru, ze z obsahu oznámenia o výhradách, aj pri jeho posúdení na základe dokumentov k nemu pripojených, ADM mohla odvodit, ze uvedené skutocnosti budú pouzité proti nej. 56. Zalobný dôvod v prvostupnovom konaní týkajúci sa údajného porusenia práv ADM na obranu by sa preto podla mna mal prijat vo vyssie uvedenom zmysle. 57. Pri posúdení toho, ci ADM zohrávala vedúcu úlohu v rámci kartelu s kyselinou citrónovou, preto nemozno prihliadat na skutkové okolnosti uvedené v odôvodneniach c. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia, ktoré -- ako som uviedol v bode 39 -- vsak boli podla vlastných slov Komisie rozhodujúce pre jej zistenie o vedúcej úlohe ADM. Chcel by som doplnit, ze v napadnutom rozhodnutí je rovnako nejasné, ci okolnosti, na ktoré sa Komisia v tejto súvislosti odvoláva, zahrnajú aj sériu dvojstranných stretnutí medzi ADM a jej konkurentmi uvedených v odôvodnení c. 263 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa uskutocnili krátko pred multilaterálnym stretnutím kartelu. Následne v odôvodnení c. 264 Komisia uviedla, ze spomínané dvojstranné stretnutia naznacovali, ze ADM mala úlohu organizátora kartelu, hoci len samotná skutocnost, ze tieto stretnutia sa uskutocnili, to dostatocne nepreukazovala. Komisia dodala, ze napriek tomu disponovala "dostatocnými doplnujúcimi dôkazmi o tom, ze ADM bola vodcom kartelu". ( [40]40 ) 58. Ako sa vsak uvádza v casti 2 usmernení, pokial ide o pritazujúce okolnosti, pri porusení treba rozlisovat medzi úlohou "vodcu", pri ktorej ide o fungovanie kartelu, a "organizátora", co sa vztahuje na cas vzniku kartelu alebo cas jeho rozsírenia. ( [41]41 ) Indície o tom, ze podnik prípadne mal úlohu organizátora, preto nemôzu svedcit o tom, ze bol vodcom. Dvojstranné stretnutia preto nemajú nijakú relevanciu pre tvrdenie o tom, ze ADM bola vodcom kartelu. 59. Ani pred Súdom prvého stupna, ani pred Súdnym dvorom Komisia neuviedla nijaké dalsie skutocnosti relevantné pre toto tvrdenie, ktoré by súd Spolocenstva mohol vziat do úvahy v rámci svojej neobmedzenej právomoci v oblasti pokút. 60. Vzhladom na to, ze podmienky, na základe ktorých mozno u ADM konstatovat úlohu vodcu, neboli splnené, preto treba zrusit 35-percentné zvýsenie základnej sumy, ktoré Komisia spolocnosti ulozila z dôvodu pritazujúcich okolností. 61. V nasledujúcom texte preskúmam dalsie styri odvolacie dôvody, ktoré sa rovnako týkajú otázky vedenia kartelu, a pritom nebudem brat do úvahy závery, ku ktorým som dospel v predchádzajúcich bodoch, s ohladom na dôlezitost niektorých faktorov v rámci týchto odvolacích dôvodov a pre prípad, ze by Súdny dvor, na rozdiel od môjho návrhu, konstatoval, ze vyssie preskúmaný odvolací dôvod je nedôvodný. D -- O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia procesných záruk v dôsledku pouzitia správy FBI ako dôkazu o tom, ze spolocnost ADM bola vodcom kartelu 1. Posúdenie Súdnym dvorom 62. Pred Súdom prvého stupna ADM obvinila Komisiu, ze sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia v tom, ze svoj záver o spolocnosti ADM ako vodcovi kartelu, zalozila na niektorých castiach správy FBI. Podla ADM Komisia nemala pouzit túto správu ako dôkaz o tom, ze ADM bola vodcom kartelu. V tejto súvislosti uvádza procesné dôvody a tvrdenia týkajúce sa vierohodnosti tohto dokumentu. Pokial ide o prvý aspekt, tvrdí, ze po prvé, správu vypracovali orgány neclenského státu na úcely vysetrovania, v ktorom neplatili procesné záruky poskytnuté právom Spolocenstva; po druhé, bývalý zástupca ADM ani jeho právnik svoje výpovede následne necítali, neschválili ani nepodpísali; po tretie, pokial ide o výpovede v uvedenom dokumente, ADM nemala moznost pred Komisiou uplatnit zákaz sebaobvinenia, ktorý jej vyplýva z práva Spolocenstva; po stvrté, protimonopolné orgány Spojených státov jednoznacne vyhlásili, ze výpovede bývalého zástupcu ADM nezverejnia bez súdneho príkazu s výnimkou konaní pred americkými orgánmi. Pokial ide o druhý aspekt, ADM tvrdila, ze správa FBI bola nevierohodná vzhladom na jej charakter a vnútorné nejasnosti a z toho dôvodu, ze bola v rozpore s ostatnými dôkaznými zisteniami. 63. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zamietol námietky procesného charakteru z dôvodov uvedených v bodoch 261 az 270 toho istého rozsudku, ako aj tých, ktoré sa týkali správnosti posúdenia obsahu uvedenej správy Komisiou. 64. V tomto odvolacom dôvode je kritika namierená len voci odôvodneniu v bodoch 261 az 270 napadnutého rozsudku. 65. Súd prvého stupna v týchto bodoch v prvom rade konstatoval, ze "je nesporné, ze ziadne ustanovenie nezakazuje Komisii, aby sa opierala ako o dôkaz, ktorý môze slúzit na konstatovanie porusenia clánkov 81 ES a 82 ES a na stanovenie pokuty, o dokument, ktorý bol -- ako v prejednávanom prípade, pokial ide o správu FBI -- vypracovaný v rámci iného konania, nez ktoré viedla samotná Komisia". ( [42]42 ) 66. Po tom, ako uviedol, ze judikatúra Spolocenstva od rozsudku Orkem/Komisia ( [43]43 ) uznáva právo podniku na to, aby Komisiou nebol nútený v rámci clánku 11 nariadenia c. 17 priznat svoju úcast na porusení, Súd prvého stupna dalej pokracoval v tom zmysle, ze skutková situácia prejednávaného prípadu je odlisná od situácií v spomínanej judikatúre, kde Komisia kládla podnikom otázky. ( [44]44 ) 67. Napriek tomu vsak rozhodol, ze "ak sa vsak Komisia, tak ako v prejednávanom prípade, opiera v rámci volného hodnotenia dôkazov, na ktoré je oprávnená, o výpoved vykonanú v kontexte odlisnom od kontextu konania pred Komisiou a ak táto výpoved potenciálne obsahuje informácie, ktoré by bol dotknutý podnik oprávnený podla rozsudku Orkem/Komisia... odmietnut poskytnút Komisii, je Komisia povinná zabezpecit dotknutému podniku procesné práva rovnajúce sa právam poskytnutým uvedenou judikatúrou". ( [45]45 ) 68. Podla Súdu prvého stupna "respektovanie týchto procesných záruk v kontexte podobnom prejednávanému prípadu znamená, ze Komisia je ex offo povinná posúdit, ci na prvý pohlad existujú vázne pochybnosti o dodrzaní procesných práv dotknutých strán v rámci konania, v priebehu ktorého poskytli takéto výpovede. Pri neexistencii takých váznych pochybností musia byt procesné práva dotknutých strán povazované za dostatocne zarucené, ak Komisia v oznámení o výhradách jasne uvedie, ze má v úmysle vychádzat z predmetných výpovedí, a v prípade potreby pripojí k tomuto oznámeniu dotknuté dokumenty. Týmto spôsobom umoznuje Komisia dotknutým úcastníkom zaujat stanovisko nielen voci obsahu týchto výpovedí, ale aj k prípadným nezrovnalostiam alebo osobitným okolnostiam sprevádzajúcim ich vznik alebo ich predlozenie pred Komisiu". ( [46]46 ) 69. Uplatnením týchto kritérií na prejednávaný prípad Súd prvého stupna po prvé uviedol, ze "správu FBI predlozil Komisii jeden konkurent ADM, Bayer, ktorý bol takisto clenom kartelu... a... ADM netvrdil, ze tento dokument získali Bayer alebo Komisia nelegálne". ( [47]47 ) 70. Po druhé konstatoval, ze "správa FBI predstavuje dokument vypracovaný príslusným orgánom Spojených státov pre stíhanie tajných kartelov, ktorý bol predlozený pred americké súdy v konaní, ktorého predmetom bol ten istý kartel" a ze "neobsahoval ziadne vonkajsie oznacenie, ktoré by malo Komisiu ex offo podnietit k tomu, aby mala pochybnosti o jeho dôkaznej hodnote". ( [48]48 ) 71. Po tretie Súd prvého stupna uviedol, ze v oznámení o výhradách Komisia uviedla, ze má v úmysle opriet sa o túto správu a ze k tomuto oznámeniu tento dokument pripojila a umoznila tak ADM "zaujat stanovisko nielen vo vztahu k obsahu tohto dokumentu, ale aj k prípadným nezrovnalostiam alebo osobitným okolnostiam sprevádzajúcim ich vznik... alebo jeho predlozeniu Komisii, z dôvodu ktorých sa Komisia podla ADM nemohla opriet o tento dokument bez toho, aby porusila procesné záruky zakotvené v práve Spolocenstva". ( [49]49 ) 72. Súd prvého stupna rovnako uviedol, ze ADM napriek tomu vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách vôbec nekritizovala to, ze Komisia vzala dokument do úvahy, ale práve naopak, sama z neho výslovne vychádzala pri uplatnovaní svojich argumentov. Súd prvého stupna dodal, ze ADM ani netvrdila, ze v ktoromkolvek inom okamihu správneho konania upozornila Komisiu na nedostatocnú spolahlivost správy FBI alebo poziadala Komisiu o výsluch bývalého zástupcu ADM, pokial ide o vierohodnost tvrdení uvedených v tejto správe. ( [50]50 ) 73. Súd prvého stupna preto vyslovil záver, ze "v takejto situácii" Komisia tým, ze sa v rámci "svojej právomoci volného hodnotenia dôkazov" oprela o správu FBI, neporusila procesné záruky zakotvené v práve Spolocenstva. ( [51]51 ) 2. Tvrdenia úcastníkov konania 74. ADM tvrdí -- opierajúc sa o rozsudky Spanielske banky ( [52]52 ) a Otto ( [53]53 ) -- ze v konaní o údajnom porusení podla clánku 81 ES Komisia nemôze ako dôkaz pouzit informácie, ktoré získali a pouzili, aj legálne, verejnoprávne orgány v kontexte iných konaní. Správa FBI bola pripravená v úplne odlisných právnych súvislostiach ako sú tie, v ktorých pôsobí Komisia, pri právnych zárukách, ktoré sa odlisujú od právnych záruk práva Spolocenstva. ADM uvádza, ze ani bývalý zástupca ADM, ani jeho právny zástupca nemali moznost následne precítat, schválit a podpísat predmetnú správu. Navyse zdôraznuje, ze správa mala byt dôverná, ako vyplýva z jej prvej strany a mala sa pouzit len v kontexte konaní v Spojených státoch, co vyplýva z písomného vyhlásenia protimonopolných orgánov Spojených státov v liste z 13. júna 1997 predlozeného Súdu prvého stupna. ( [54]54 ) 75. ADM sa specificky odvoláva na zákaz samoobvinenia podniku, ktorý bol uznaný aj v rozsudku Orkem/Komisia ( [55]55 ), a tvrdí, ze z rozsudku Otto ( [56]56 ) vyplýva, ze Komisia koná v rozpore s touto výsadou, pokial ako dôkazy pouzíva informácie získané donútením v iných konaniach, ktoré by z dôvodu uvedenej výsady nemohla priamo získat prostredníctvom vlastnej donucovacej právomoci ( [57]57 ). 76. Podla ADM sú kritériá, ktoré Súd prvého stupna stanovil v bode 265 napadnutého rozsudku (pozri bod 68), v rozpore s pravidlami, ktoré ADM odvodila z práva Spolocenstva. Okrem toho dodrziavanie procesných zásad podnikov podla práva Spolocenstva, okrem iného zákazu sebaobvinenia, je v kazdom prípade pre Komisiu záväzné aj napriek tomu, ze dotknutý podnik v tomto ohlade nepredlozil nijaký návrh a nemozno ani odvodit nijaký opacný záver zo skutocnosti, ze neexistujú vázne pochybnosti o tom, ci k poruseniu procesných práv doslo vo "vedlajsích" konaniach, v ktorých sa informácie získali, alebo zo skutocnosti, ze dokument obsahujúci informácie Komisia pripojila k oznámeniu o výhradách. Rovnako bezvýznamné sú aj dalsie skutocnosti, ktorým naopak Súd prvého stupna vo svojej analýze pripisuje význam, pricom podla ADM nepostupuje konzistentne s vyssie potvrdenými kritériami, akými sú napríklad skutocnosti, ze dokument mohol legálne získat a Komisii zaslat tretí podnik alebo ho mohol vypracovat príslusný orgán Spojených státov alebo -- ADM túto moznost vylucuje -- mohol mat dôkaznú hodnotu a mohol sa predlozit v konaní o karteli s kyselinou citrónovou pred americkými súdmi. 77. ADM v tejto súvislosti tvrdí, ze Súd prvého stupna tým, ze v bode 229 napadnutého rozsudku uviedol, ze výpovede v správe FBI boli urobené pocas vypocúvania pred "Grand jury" a v bode 267 toho istého rozsudku uviedol, ze správa bola "americkým súdom predlozená pocas konania o karteli s kyselinou citrónovou", urobil skutkové zistenie, ktoré sa vyznacovalo vecnými nepresnostami zjavne vyplývajúcimi z dokumentov v spise, a ako také ho mozno v odvolacom konaní zamietnut. Po prvé zo samotnej správy vyplýva, ze bývalého zástupcu ADM nevypocúvala "Grand jury", ale právnici protimonopolného odboru Ministerstva spravodlivosti USA a agent FBI; po druhé pred americkými súdmi neprebiehalo nijaké konanie týkajúce sa kartelu s kyselinou citrónovou vzhladom na to, vsetky zainteresované podniky uzatvorili "plea agreements" (súdne dohody). 78. ADM dalej tvrdí, ze Súd prvého stupna "prekrútil dôkazy", ked prijal záver, ze Komisia prima facie nemohla mat vázne pochybnosti v súvislosti s dodrzaním procesných práv. Urcité okolnosti tejto veci vyplývajúce zo správy FBI jednoznacne hovorili v prospech toho, aby sa uplatnila judikatúra zavedená rozsudkom Orkem/Komisia a Komisia si mala túto uplatnitelnost vsimnút aj bez návrhu. 79. ADM napokon kritizuje tú cast napadnutého rozsudku, v ktorej sa uvádza, ze skutocnost, ze ADM vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nespochybnila prípustnost správy FBI ako dôkazu "odôvodnuje porusenie základných práv" a to znamená, ze ADM prisla o svoje právo vzniest námietky pred súdom Spolocenstva. 80. Komisia tvrdí, ze tento odvolací dôvod je nedôvodný v celom rozsahu. 81. V prvom rade uvádza, ze Súd prvého stupna správne konstatoval, ze ochrana poskytovaná rozsudkom Orkem/Komisia by sa v tejto veci mala prispôsobit konkrétnym okolnostiam vzhladom na skutocnost, ze Komisia získala správu FBI od tretieho podniku a nepoziadala o nu priamo spolocnost ADM. Za týchto okolnosti mala povinnost sama overit, ci pouzitie tohto dokumentu nebude mat nepriaznivý vplyv na procesné práva ADM. Ako Súd prvého stupna uznal, najvhodnejsím spôsobom ako to dosiahnut, bolo umoznit spolocnosti ADM, aby vyjadrila svoje stanovisko o pouzití tohto dokumentu, co Komisia urobila, ked citovala dokument v oznámení o výhradách a pripojila ho k nemu. 82. Zástupca Komisie na pojednávaní uviedol, ze práva, ktoré zarucuje rozsudok Orkem/Komisia, sa mozno vzdat, kedze dotknutý podnik sa môze rozhodnút, ci si toto právo uplatní alebo nie a ze ADM pocas správneho konania pred Komisiou nevzniesla námietky v súvislosti s pouzitím správy FBI, aj ked mala moznost. Zástupca Komisie dodal, ze americké orgány dodrzali právo na obranu pri výpovedi bývalého zástupcu ADM a ze okrem iného v Spojených státoch podniky -- na rozdiel od fyzických osôb -- podla piateho dodatku ústavy USA nemajú právo odmietnut výpoved. 83. Komisia zdôraznuje, ze keby sa pripustila námietka ADM týkajúca sa spôsobu, ktorým Súd prvého stupna prispôsobil ochranu stanovenú v rozsudku Orkem/Komisia okolnostiam tejto veci, malo by to "nevhodný dôsledok" spocívajúci v tom, ze by sa automaticky vylúcilo pouzitie akýchkolvek dokumentov obsahujúcich výpovede proti podniku, ktoré iný podnik sprístupnil. 84. Okrem toho Komisia tvrdí, ze na rozdiel od toho, co tvrdí ADM (pozri bod 76), vsetky skutocnosti v posúdení Súdu prvého stupna boli relevantné v tom ohlade, ze boli potrebné na to, aby sa pravidlo stanovené rozsudkom Orkem/Komisia mohlo primeraným spôsobom pouzit v prejednávanej veci. 85. Pokial ide o prekrútenie dôkazov, pre Komisiu je tazké pochopit túto námietku alebo to, v akom zmysle by mohla preukázat nezákonnost napadnutého rozsudku, aj keby ju bolo mozné obhájit. Komisia dalej povazuje za "absurdnú" námietku uvedenú vyssie v bode 79 a zastáva názor, ze základné práva ADM by boli porusené, keby jej Komisia neoznámila svoj úmysel pouzit správu FBI a keby jej nedala moznost vyjadrit sa k jej pouzitiu. Ako vsak Súd prvého stupna konstatoval, Komisia v oznámení o výhradách spolocnosti ADM riadne oznámila tento úmysel, a tým jej poskytla moznost namietat voci pouzitiu tejto správy. 3. Posúdenie a) Výklad napadnutého rozsudku 86. Odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupna v bodoch 261 az 270 napadnutého rozsudku nie je, zdá sa, úplne jasné. 87. Východiskový bod tohto odôvodnenia je napriek tomu zrejmý a v zásade vyjadruje toto tvrdenie: v konaní o údajnom porusení clánkov 81 ES a 82 ES Komisia v zásade môze pouzit ako dôkaz dokument vypracovaný v rámci iného konania, nez ktoré viedla samotná Komisia ( [58]58 ). 88. Druhá cast odôvodnenia vyjadruje v zásade toto tvrdenie: ak Komisia pouzíva ako dôkaz výpoved získanú v rámci iného konania, nez ktoré ona samotná vedie, dotknutému podniku musí zarucit procesné práva rovnajúce sa právam, ktoré podnik má k dispozícii podla práva Spolocenstva v konaní, ktoré Komisia vedie ( [59]59 ). Toto tvrdenie je síce samo osebe jasné, ale treba ho vysvetlit vo svetle komentára Súdu prvého stupna, ktorý poskytuje dalej pri opise spôsobu, akým Komisia musí túto povinnost dodrzat. 89. Súd prvého stupna v tejto súvislosti uvádza, ze Komisia je v prvom rade "povinná posúdit, ci na prvý pohlad existujú vázne pochybnosti o dodrzaní procesných práv dotknutých strán v rámci konania, v priebehu ktorého také výpovede poskytli". ( [60]60 ) 90. Táto cast, ktorá je v zjavnom rozpore s premisou o nevyhnutnosti dodrziavania práv rovnajúcich sa právam priznaným právom Spolocenstva ( [61]61 ) a s dalsími odkazmi na dodrziavanie "procesných práv zarucených právom Spolocenstva" ( [62]62 ), sa, zdá sa, týka dodrziavania procesných práv, o ktoré sa opiera "pôvodné" konanie, to znamená v prejednávanej veci procesné práva stanovené právnymi predpismi USA týkajúcimi sa vysetrovaní, ktoré vedú protimonopolné orgány USA. Zdá sa, ze Súd prvého stupna chcel volne vyjadrit práve tento význam, ked hovoril o "prípadných nezrovnalostiach" v súvislosti so vznikom správy FBI alebo s jej predlozením Komisii ( [63]63 ) (nezrovnalosti, ktoré mozno posúdit len podla práva USA), ako aj o otázkach práva USA, akou je napríklad právomoc orgánu, ktorý vypracoval predmetnú správu, v súvislosti, zdá sa, s uplatnením prvého kritéria prima facie overenia existencie váznych pochybností o dodrzaní procesných práv v prejednávanej veci (pozri bod 70). 91. Odôvodnenie rozsudku pri týchto bodoch síce mozno kritizovat pre jeho nedostatocnost alebo nekonzistentnost, ale napriek tomu zastávam názor, ze mozno podat primeraný výklad tohto odôvodnenia bez ohladu na nevhodné znenie niektorých castí, a to v tom zmysle, ze: a) moznost pouzitia výpovedí získaných v "zahranicnom" konaní ako dôkazov v konaní vedenom Komisiou predpokladá po prvé, ze boli dodrzané procesné záruky stanovené v právnom poriadku cudzieho státu, podla ktorého sa také výpovede získali, a po druhé, ze modus operandi pouzitý zahranicnými orgánmi pri získaní výpovedí je zlucitelný s procesnými právami podla práva Spolocenstva; b) pred pouzitím takých výpovedí ako dôkazov vo svojom vlastnom konaní je Komisia povinná overit, ci neexistujú vázne pochybnosti a) o dodrzaní procesných práv v zahranicnom konaní, ktoré dotknutému úcastníkovi konania patria podla cudzieho právneho poriadku, a b) o zlucitelnosti modus operandi, ktorý sa pouzil pri získaní dotknutých výpovedí, s procesnými právami podla práva Spolocenstva. 92. Súd prvého stupna dalej uvádza, ze ak neexistujú vázne pochybnosti o dodrzaní "procesných práv", Komisia musí v oznámení o výhradách uviest svoj úmysel pouzit výpovede získané v zahranicnom konaní. ( [64]64 ) 93. V tejto súvislosti, vzhladom na doslovné znenie bodu 265 napadnutého rozsudku, sa zdá, ze Súd prvého stupna zastáva názor, ze samotné vykonanie tejto povinnosti stací ako záruka na zachovanie procesných práv. Takýto záver je podla mna úplne nesprávny. Je totiz jednoznacné, ze samotná moznost podniku namietat voci pouzitiu dokumentu obsahujúceho predmetné výpovede z dôvodu, ze to poskodzuje jeho procesné práva, nemôze vylúcit, ze také pouzitie skutocne tieto práva poskodí. Pokial podnik vznesie výhrady, Komisia ich bude musiet zvázit a posúdit význam na základe právne bezchybných tvrdení. 94. Zdá sa, ze Súd prvého stupna chcel v skutocnosti vyjadrit to, ze ak podnik nenamieta voci tomu, aby sa výpovede získané v zahranicnom konaní pouzili ako dôkazy v konaní pred Komisiou, Komisia môze vyvodit záver, ze toto pouzitie neposkodzuje procesné práva, ktoré podniku patria. b) Správnost kritérií pouzitých pri analýze v napadnutom rozsudku 95. Vo svetle tvrdení úcastníkov konania teraz preskúmam zlucitelnost kritérií, ktoré Súd prvého stupna pouzil vo svojom odôvodnení, ako sú vymedzené v bode 87 (vylúcenie vseobecného zákazu pouzitia dôkazu predlozeného v inom konaní ako v tom, ktoré vedie Komisia), bode 91a) (podmienka takého pouzitia, t. j. dodrzanie procesných práv) a v bodoch 91b) a 94 (postup, ktorý Komisia musí dodrzat, aby zabezpecila, ze uvedené práva boli dodrzané). 96. Otázka týkajúca sa pravidiel dokazovania v konaniach o údajnom porusení clánkov 81 ES a 82 ES a prenesenia dôkazov z jedného konania do druhého alebo dokonca z jedného právneho poriadku do druhého, je nepochybne citlivá otázka a vyzaduje si podrobnú analýzu. i) O neexistencii vseobecného zákazu pouzitia dôkazu Komisiou predlozeného v inom konaní ako v tom, ktoré vedie samotná Komisia 97. Spolocnost ADM v prvom rade spochybnuje, ze Komisia je v konaní o údajnom porusení clánku 81 ES oprávnená pouzit ako dôkaz informácie, ktoré sa získali v inom konaní, a v tejto súvislosti sa opiera o rozsudok Spanielske banky a Otto. 98. V rozsudku Spanielske banky ( [65]65 ) Súdny dvor odvodil z clánku 214 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 287 ES týkajúci sa sluzobného tajomstva) a z ustanovení nariadenia c. 17, ze clenské státy v rámci svojej právomoci uplatnovat vnútrostátne a komunitárne právo hospodárskej sútaze nemôzu ako dôkaz pouzívat bud neuverejnené informácie obsiahnuté v odpovediach na ziadosti o informácie adresované podnikom podla clánku 11 nariadenia c. 17 alebo informácie obsiahnuté v ziadostiach a oznámeniach uvedených v clánkoch 2, 4 a 5 tohto nariadenia. Odvolanie sa spolocnosti ADM na rozsudok Spanielske banky je vsak nepouzitelné, kedze uvedený rozsudok sa týka (a rozhodlo sa v nom o zákaze) pouzitia informácií, ktoré Komisia získala v konaní, ktoré viedla podla nariadenia c. 17, ako dôkazov v konaní pred vnútrostátnymi orgánmi pre hospodársku sútaz, ale nejde v nom o prenesenie informácií do konania vedeného Komisiou, co je zálezitost, ktorej sa týka tento odvolací dôvod. 99. Pokial ide o rozsudok Otto ( [66]66 ), zákaz pouzitia výpovedí získaných v rámci konania pred vnútrostátnym obcianskoprávnym súdom ako dôkazov v jednom z konaní pred Komisiou sa v predmetnom rozsudku nepovazoval za vseobecný zákaz, ktorý mozno pripísat rozdeleniu konaní, ale odvodzoval sa od potreby dodrzat zásadu zákazu sebaobvinenia podniku uznanú v rozsudku Orkem/Komisia na základe domnienky, ze také výpovede boli sebaobvinujúce. 100. Na druhej strane z rozsudkov Dow Benelux/Komisia ( [67]67 ) a "PVC II" ( [68]68 ) ("rozsudky PVC") mozno odvodit významnejsie usmernenie na podporu tvrdení spolocnosti ADM, pretoze z nich zjavne vyplýva, ze informácie alebo dokumenty, ktoré Komisia získala v konaní podla nariadenia c. 17 pocas vysetrovaní vykonávaných na základe clánku 14 tohto nariadenia, sa nesmú priamo pouzit ako dôkazy na úcely druhého konania vedeného Komisiou podla tohto istého nariadenia. 101. Mozno namietat, ze ak uvedené dva rozsudky potvrdili, ze Komisia v konaní o údajnom porusení pravidiel hospodárskej sútaze nemôze pouzit ako dôkazy informácie, ktoré ona samotná získala v inom konaní toho istého druhu, potom by a fortiori malo byt vylúcené, aby Komisia pouzila v jednom zo svojich konaní dôkazy získané verejnoprávnymi orgánmi neclenského státu v rámci konania pre porusenie pravidiel hospodárskej sútaze vedeného orgánmi tohto státu. 102. Podla mna vsak tvrdenie a fortiori nemozno pripustit. 103. V rozsudkoch PVC Súdny dvor rozhodol, ze informácie získané pocas vysetrovaní podla clánku 14 nariadenia c. 17 nemozno pouzit na iné úcely, nez tie, ktoré boli specifikované v uznesení alebo rozhodnutí, na základe ktorého sa vysetrovanie viedlo, a ze cielom tejto podmienky je chránit tak sluzobné tajomstvo, ako sa výslovne uvádza v clánku 20 uvedeného nariadenia, ako aj právo podniku na obranu, ktoré je zarucené v jeho clánku 14 ods. 3. Podla Súdneho dvora by "tieto práva by boli vázne ohrozené, keby sa Komisia mohla opierat o dôkazy proti podniku, ktoré sa získali pocas vysetrovania, ale netýkali by sa jeho predmetu alebo úcelu". 104. Zákaz stanovený v rozsudkoch PVC sa teda javí ako zákaz na úcely ochrany záruk -- konkrétne sluzobného tajomstva a práva na obranu -- ktoré sú v zmysle pravidiel práva Spolocenstva nedelitelným aspektom zhromazdovania informácií Komisiou v konaní, ktoré vedie -- a Komisiu a jej zamestnancov a zástupcov zaväzuje pri pouzívaní týchto informácií. Vzhladom na uvedené odôvodnenie tohto zákazu ( [69]69 ) nemozno z neho automaticky a a fortiriori odvodit, ze je vseobecne zakázané, aby Komisia ako dôkazy pouzívala informácie, ktoré boli získané v zahranicnom konaní týkajúcom sa kartelov. 105. Skutocnost, ze v práve Spolocenstva nie je vseobecne zakázané, aby sa informácie získané v konaniach pred inými orgánmi pouzili v konaní Komisie o údajnom porusení clánku 81 ES, Súdny dvor potvrdil aj v rozsudku Dalmine/Komisia ( [70]70 ). 106. Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, rovnako ako v tej istej veci Súd prvého stupna ( [71]71 ), ze v konaní vedenom Komisiou podla nariadenia c. 17 bolo mozné ako dôkaz pouzit zápisnice z výsluchu bývalých clenov predstavenstva spolocnosti zúcastnenej na tomto konaní -- spolocnosti Dalmine -- ktoré získali orgány clenského státu cinné v predmetnom trestnom konaní. 107. Spolocnost Dalmine pred Súdom prvého stupna obvinila Komisiu, ze vázne porusila formálne nálezitosti tým, ze pouzila výpovede urobené v trestných konaniach, ktoré nijak nesúviseli s vysetrovaním, za ktoré bola zodpovedná, a v tejto súvislosti sa odvolala na rozsudok Spanielske banky. Súd prvého stupna zamietol námietku Dalmine na tom základe, ze rozsudok Spanielske banky sa týka pouzitia informácií státnymi orgánmi získanými Komisiou na základe clánku 11 nariadenia c. 17 a ze táto situácia je výslovne upravená v clánku 20 nariadenia c. 17, a uviedol, ze síce "zákonnost prevzatia [takých] informácii získaných Komisiou... státnym orgánom a zákonnost zákazu priameho pouzitia týchto informácii ako dôkazu státnymi orgánmi je predmetom práva Spolocenstva, [n]a druhej strane, zákonnost odovzdania informácie Komisii získanej pri uplatnení vnútrostátneho trestného práva státnym prokurátorom alebo príslusnými orgánmi v oblasti hospodárskej sútaze a jej dalsie pouzitie Komisiou sú v podstate otázkami, ktoré sú upravené vnútrostátnym právom, týkajú sa postupu pri vysetrovaniach týmito státnymi orgánmi a súdne konanie je upravené právomocou vnútrostátnych súdov". Súd prvého stupna vsak konstatoval, ze Dalmine sa s otázkou zákonnosti pouzívania predmetných zápisníc na úrovni Spolocenstva nikdy neobrátila na príslusný taliansky súd a nepredlozila dôkazy, ktoré môzu preukázat, ze toto pouzívanie bolo v rozpore s príslusným talianskym právom. Podla Súdu prvého stupna tak tvrdenia spolocnosti Dalmine mohli ovplyvnit len spolahlivost svedeckých výpovedí obsiahnutých v zápisniciach, ale nie ich prípustnost ako dôkazu v danom konaní. ( [72]72 ) 108. V odvolacom konaní Súdny dvor v súlade s návrhmi, ktoré predlozil generálny advokát Geelhoed ( [73]73 ), potvrdil analýzu Súdu prvého stupna na tomto základe: "62. V súvislosti s prípustnostou uvedených zápisníc ako dôkazov je nutné konstatovat, ze zákonnost odovzdania informácie získanej pri uplatnení vnútrostátneho trestného práva státnym prokurátorom alebo príslusnými orgánmi Komisii v oblasti hospodárskej sútaze je otázkou, ktorá je upravená vnútrostátnym právom. Súd prvého stupna v tomto ohlade pripomenul, ze súd Spolocenstva nemá právomoc rozhodovat o zákonnosti opatrenia prijatého vnútrostátnym súdom, kedze ide o otázku vnútrostátneho práva... 63. V súvislosti s pouzitím týchto informácií Komisiou Súd prvého stupna správne... uviedol, ze tvrdenia Dalmine by mohli mat vplyv len na 'vierohodnost, a teda dôkaznú silu vyhlásení urobených jej riadiacimi pracovníkmi a nie prípustnost tohto dôkazu v danom konaní`. Z tohto dôvodu... v práve Spolocenstva prevázi zásada volného hodnotenia dôkazov ( [74]74 ) a jediným relevantným kritériom posúdenia predlozených dôkazov je ich vierohodnost. Kedze taliansky súd nevyhlásil odovzdanie predmetných zápisníc za nezákonné, nemozno tieto dokumenty povazovat za neprípustné, teda za také, ktoré by bolo nutné vynat zo spisu." 109. Tento rozsudok jednoznacne vylucuje existenciu vseobecného zákazu, ktorý by Komisii bránil, aby v konaní podla nariadenia c. 17 mohla pouzit ako dôkazy výpovede získané v zahranicnom konaní. Tvrdenie ADM uvedené v bode 97, ktoré má vseobecný charakter, by sa preto nemalo prijat. ii) O porusení osobitných procesných záruk 110. Okrem tvrdenia, ktoré má vseobecný charakter, ADM v tomto odvolacom dôvode kazdopádne tvrdí, ze pouzitie správy FBI ako dôkazu porusilo osobitné procesné záruky, ktoré jej patrili, týkajúce sa jednak konania pred protimonopolnými orgánmi USA a jednak konania pred Komisiou. -- O existencii podmienok, ktoré sú predpokladom toho, aby Komisia mohla pouzit dôkazy získané v inom, ako vo svojom vlastnom konaní: dodrzanie procesných práv 111. Aby sa mohli preskúmat tieto osobitné tvrdenia ADM, treba v prvom rade overit, ci pouzitie dôkazov Komisiou získaných v inom, ako v jej vlastnom konaní, podlieha obmedzeniam. Toto overenie je potrebné vzhladom na to, ze Súdny dvor v rozsudku Dalmine/Komisia (pozri bod 108 vyssie) odkázal na zásadu "volného hodnotenia dôkazov" práva Spolocenstva, co si podla mna ziada urcité vysvetlenie. 112. Zásadu volného navrhovania dôkazov v práve Spolocenstva nemozno vykladat v tom zmysle, ze kazdý dôkaz je vzdy a za kazdých okolností pouzitelný a ze jediné, co zohráva úlohu, je jeho vierohodnost. 113. Pri dokazovaní je dôlezité, aby sa jednotlivé zásady nezamienali. Na podporu tvrdenia, ktoré sa uvádza aj v rozsudku Dalmine/Komisia ( [75]75 ), podla ktorého prevládajúcou zásadou v práve Spolocenstva je zásada volného navrhovania dôkazov a jediné relevantné kritérium na úcely hodnotenia predlozených dôkazov sa týka ich vierohodnosti, Súd prvého stupna odkázal na návrhy, ktoré predlozil sudca Vesterdorf ako generálny advokát vo veci Rhône-Poulenc/Komisia ( [76]76 ), a na rozsudok Met-Trans a Sagpol ( [77]77 ). Názory sudcu Vesterdorfa, na ktoré Súd prvého stupna odkázal, sa podla mna týkajú skôr odlisnej zásady, konkrétne zásady volného hodnotenia dôkazov, inými slovami, volnosti súdov dospiet k vlastným záverom týkajúcim sa hmotnoprávneho obsahu dôkazov na základe významu, ktorý sa im pripisuje. ( [78]78 ) V rozsudkoch Met-Trans a Sagpol bol Súdny dvor poziadaný, aby okrem iného upresnil, aký druh dôkazov stací na preukázanie skutocností, ktoré boli stanovené v konkrétnom ustanovení práva Spolocenstva, okrem iného, ci bolo potrebné, aby listinné dôkazy v tejto súvislosti splnali urcité poziadavky. ( [79]79 ) Súdny dvor odpovedal, ze zo znenia daného ustanovenia jednoznacne vyplývalo, ze preukázanie predmetných skutocností sa neobmedzuje na urcitý druh dôkazu a ze "vzhladom na to, ze v Spolocenstve neexistuje právny predpis, ktorý by upravoval pojem dôkazu, je v zásade prípustný kazdý dôkaz, ktorý je prípustný podla procesného práva clenských státov v podobnom konaní", a tým jednoznacne uznal slobodu dôkazných prostriedkov, ktorá sa má vykladat ako právo opierat sa o dôkazy v akejkolvek forme (napríklad výpovede, listinné dôkazy, priznania, atd.) s cielom preukázat urcitú skutocnost, pricom táto zásada podlieha výnimkám výslovne stanoveným v predpisoch Spolocenstva. ( [80]80 ) 114. Je teda pravda, ze v práve Spolocenstva -- okrem ustanovení, ktoré stanovujú opak -- mozno urcitú skutocnost preukázat dôkazmi v akejkolvek forme (sloboda dôkazných prostriedkov) a urcenie dôkaznej hodnoty dôkazu je vecou súdu Spolocenstva nie právnych predpisov (volné hodnotenie dôkazov), ale na druhej strane podla mna nemozno tvrdit, ze kazdý navrhnutý dôkaz je pouzitelný a Komisia alebo súd Spolocenstva ho majú podrobne zhodnotit. Bolo by to nepredstavitelné napríklad v prípade zistenia, ze príslusné orgány získali výpoved donútením. Odhliadnuc od akademického príkladu treba povedat, ze podla práva Spolocenstva Komisia nemôze pouzit ako dôkazy v konaní podla nariadenia c. 17: -- výpovede alebo dokumenty, ktoré Komisia získala v skorsom konaní podla toho istého nariadenia (pozri bod 100 vyssie), -- dokumenty, v súvislosti s ktorými podnik pocas konania nemal moznost uplatnit svoje právo na vypocutie, ( [81]81 ) -- korespondenciu medzi právnymi zástupcami a ich klientmi, ktorá má právne dôverný charakter, ( [82]82 ) -- výpovede riadiacich pracovníkov podniku poskytnuté pocas predbezného výsluchu svedkov pred zacatím vnútrostátneho obcianskoprávneho konania, ktoré obsahujú priznanie porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, ( [83]83 ) -- zápisnice z vnútrostátnych trestnoprávnych konaní, ktorých odovzdanie Komisii bolo vyhlásené za protiprávne príslusným vnútrostátnym súdom (pozri body 107 a 108 vyssie). 115. K týmto dôkazom, ktoré Komisia nie je oprávnená pouzit, napadnutý rozsudok pridáva este jeden: výpovede urobené v inom konaní ako v tom, ktoré vedie Komisia, pokial sa zúcastnenej strane nedala moznost uplatnit jej procesné práva, ktoré jej v tej súvislosti patrili alebo ktoré by mohla podla práva Spolocenstva uplatnit, keby predmetné výpovede získala priamo Komisia. 116. Pokial ale ide o obmedzenie, ci Komisia môze vo svojom konaní pouzit ako dôkazy výpovede získané v inom konaní, napadnutý rozsudok a rozsudok Dalmine/Komisia ( [84]84 ) nestanovujú to isté. V rozsudku Dalmine/Komisia sa uvádza, ze problém neprípustnosti pouzitia môze nastat len v prípadoch, ked odovzdanie takých zápisníc obsahujúcich výpovede Komisii alebo ich pouzitie Komisiou je nezákonné podla práva státu toho orgánu, ktorý tieto výpovede získal (a v ktorom je táto nezákonnost potvrdená príslusným vnútrostátnym súdom). ( [85]85 ) Napadnutý rozsudok do znacnej miery kladie dôraz na nedodrzanie procesných záruk, ktoré platia v zahranicnom konaní -- medzi ktoré podla mna patria aj obmedzenia v záujme vypovedajúceho subjektu, ktoré zahranicný právny systém kladie na prenos takých výpovedí iným orgánom a ich pouzitie inými orgánmi -- a na skutocnost, ze modus operandi pouzitý v uvedenom konaní pri získavaní výpovedí bol nezlucitelný s procesnými zárukami podla práva Spolocenstva. 117. Skutocnost, ze rozsudok Dalmine/Komisia neuznáva nedodrzanie procesných záruk ako dôvod pre nepouzitelnost dôkazu, mozno pravdepodobne odôvodnit tým, ze spolocnost Dalmine nespochybnovala zákonnost pouzitia zápisnice z dotknutého výsluchu ako dôkazu v konaní pred Komisiou z dôvodu porusenia osobitných procesných práv (akým je zákaz sebaobvinenia v práve Spolocenstva), ale zásadnejsie z toho dôvodu, ze pouzitie informácií získaných v inom konaní ako dôkazu bolo vo vseobecnosti nezlucitelné s právom na obranu. 118. Navyse netreba prehliadat skutocnost, ze mimoriadne nekomplexný prístup, ktorý súd Spolocenstva prijal v rozsudku Dalmine/Komisia v súvislosti s obmedzeniami pouzitia dôkazov Komisiou získaných v konaniach vedených inými orgánmi, sa môze týkat len prípadov s úcastou orgánov clenských státov Európskeho spolocenstva, v ktorých sa v konecnom dôsledku vychádza z implicitného predpokladu, ze úroven ochrany práv na obranu v Spolocenstve a v clenských státoch je v zásade na rovnakej úrovni. ( [86]86 ) Taký predpoklad vsak samozrejme nemá miesto v konaniach, ktoré sa vedú v neclenských krajinách. 119. Jednoznacne súhlasím s názorom vyjadreným v napadnutom rozsudku, ktorý úcastníci konania nespochybnovali, ze na to, aby sa informácie získané v konaniach pred orgánmi neclenského státu pouzili ako dôkazy v konaní Komisie, treba dodrzat procesné záruky stanovené pre obe konania. Tento prístup -- ktorý vyjadruje kumulatívne uplatnenie zákonov státu, z ktorého dôkaz pochádza a státu, v ktorom sa dôkaz prijíma -- je podla mna nevyhnutný vzhladom na skutocnost, ze ide o oblast verejného práva, konkrétne o oblast sankcií, a ze dodrziavanie práv na obranu v konaniach, kde mozno ulozit sankcie, okrem iného pokuty alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva, ktorú treba dodrzat aj v prípade administratívneho konania. ( [87]87 ) 120. Na to, aby sa v konaní ako je toto povazovali procesné práva za dodrzané, sa musia dôkazy v zahranicných konaniach získat v súlade s podmienkami stanovenými v relevantných právnych predpisoch cudzieho státu, tieto právne predpisy musia povolit prenesenie týchto dôkazov Komisii a ich pouzitie Komisiou, a toto pouzitie musí byt v súlade s osobitnými zárukami, ktoré by dotknutému podniku patrili podla práva Spolocenstva, keby sa dôkaz získal priamo v konaní vedenom Komisiou. -- Kritériá stanovené Súdom prvého stupna týkajúce sa modus operandi, ktorý Komisia musí dodrzat, aby zabezpecila dodrzanie procesných práv a pouzitie týchto kritérií v prejednávanej veci 121. Spolocnost ADM v odvolaní kritizovala kritériá, ktoré Súd prvého stupna stanovil v bode 265 napadnutého rozsudku, týkajúce sa spôsobu, ktorým má Komisia uvedené práva zarucit. Tieto práva sa musia dodrziavat za kazdých okolností a Komisia sa preto nemohla -- na rozdiel od toho, co uviedol Súd prvého stupna -- obmedzit len na konstatovanie, ze neexistovali vázne pochybnosti alebo námietky na strane dotknutého podniku. ADM poukazuje na to, ze podla judikatúry musí Súd prvého stupna vzniest otázku dodrzania procesných záruk aj bez návrhu. 122. Súd prvého stupna v zásade vyjadril názor, ze o porusenie procesných práv podniku nejde, ak Komisia ako dôkazy pouzije výpovede získané v zahranicnom konaní, pokial tento podnik, uz skôr oboznámený s jej úmyslom pouzit tieto výpovede, v tomto ohlade nenamietal a samotná Komisia nemá dôvod na vázne pochybnosti, pokial ide o zlucitelnost tohto pouzitia s dodrzaním uvedených práv. 123. Zastávam názor, ze ADM má dôvod spochybnovat zákonnost tohto výkladu. Komisia musí dodrziavat procesné práva za kazdých okolností, aj v tých prípadoch, ked sa ich dotknutý podnik nedovoláva v správnom konaní. V práve Spolocenstva neexistuje pravidlo, podla ktorého by právo podniku dovolávat sa urcitých právnych skutocností zaniklo, keby ho tento podnik neuplatnil v správnom konaní pred Komisiou. Neexistuje pravidlo, podla ktorého sa zaloba pred súdom Spolocenstva a vyjadrenie k oznámeniu o výhradách musia zhodovat. Komisia musí prijat konecné rozhodnutie v súlade s právom bez ohladu na to, ci dotknutý podnik skutocne uplatnil svoje právo na obranu v správnom konaní alebo na rozsah tohto uplatnenia. 124. Chcel by som tiez uviest, ze Komisia musí v záujme dodrzania práv na obranu oznámit adresátovi oznámenia o výhradách vo vsetkých prípadoch svoj úmysel pouzit výpovede pochádzajúce zo zahranicného konania ako dôkazy na úcely jej konecného rozhodnutia, to znamená bez ohladu na to, ci má vázne pochybnosti o zlucitelnosti tohto pouzitia s dodrzaním procesných práv. 125. Hoci treba pripustit, ako uvádza aj Komisia, ze procesných práv sa mozno vzdat, samotná skutocnost, ze sa Komisii nepredlozili pripomienky k tomu, ci môze pouzit informácie zo zahranicného konania ako dôkazy, ako sa uvádza v oznámení o výhradách, nemozno vykladat ako vzdanie sa práva na uplatnenie procesných práv, ale jednoducho ako situáciu, v ktorej podnik neuplatil svoje právo byt vypocutý Komisiou v súvislosti so zákonnostou takého pouzitia. 126. V tomto bode sa zdá, ze pri napadnutom rozsudku doslo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. 127. Aj napriek tomu, ze by sa kritériá vymedzené Súdom prvého stupna v bode 265 napadnutého rozsudku povazovali za zlucitelné s právom, zdá sa, ze v kazdom prípade sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia v tom, ze uvedené kritériá uplatnil v prejednávanej veci nesprávne. 128. V prvom rade by som chcel uviest, ze Súd prvého stupna nemal právo -- bez podrobnejsej analýzy -- kritizovat spolocnost ADM z toho dôvodu, ze vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nenamietala voci tomu, aby Komisia pouzila správu FBI ako dôkaz, a rozhodnút, ze jej práva v tomto ohlade zanikli. V konaní na prvom stupni ADM namietala voci pouzitiu tejto správy ako dôkazu na preukázanie skutkových okolností uvedených v odôvodnení c. 265 napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu, z dôvodu, ze tieto skutocnosti neboli uvedené v oznámení o výhradách, ktoré obsahovalo len skutocnosti, ktoré ADM nespochybnovala z vecnej stránky, Súd prvého stupna, este skôr, nez zacal kritizovat spolocnost ADM, mal overit, ci skutocne mohla z oznámenia o výhradách a zo správy FBI spomínanej v oznámení a pripojenej k nemu odvodit, ze Komisia mala v úmysle voci nej pouzit aj tieto skutocnosti (pozri body 46 az 50 vyssie) a ci teda bolo v záujme ADM, aby v odpovedi na oznámenie o výhradách namietala voci pouzitiu tejto správy ako dôkazu. Skutocnost, ze ADM neuviedla prípadné dôvody, ktoré bránili pouzitiu dokumentu ako dôkazu, nemozno vykladat ako súhlas, pokial sa netýka pouzitia specifikovaného v oznámení o výhradách. 129. V druhom rade zastávam názor, ze v prejednávanej veci boli dôvody prima facie na vázne pochybnosti o tom, ci pouzitie správy FBI ako dôkazu bolo zlucitelné s procesnými právami ADM. 130. V tejto súvislosti úplne súhlasím s ADM, ze dôkazy, ktoré Súd prvého stupna vzal do úvahy v bodoch 266 a 267 napadnutého rozsudku (pozri body 69 a 70), síce nie sú úplne irelevantné vo vztahu k otázke dodrzania procesných záruk, ale nemôzu úplne vylúcit vázne pochybnosti o zlucitelnosti pouzitia tejto správy Komisiou s procesnými zárukami, ktorých sa ADM dovolávala pred Súdom prvého stupna a teraz aj pred Súdnym dvorom. Pripomínam, ze ide o zákaz sebaobvinenia, povinnost orgánu, pred ktorým sa výpoved uskutocnila, predlozit písomný záznam na schválenie vypovedajúcemu subjektu a ochranu dôverného charakteru výpovedí bývalého zástupcu ADM pred protimonopolnými orgánmi USA v rámci spolupráce, ktorú ADM týmto orgánom poskytla. 131. Budem sa venovat predovsetkým druhému aspektu, ktorý si zaslúzi osobitnú pozornost, pretoze sa týka citlivej otázky dvojstranných vztahov medzi Európskym spolocenstvom a Spojenými státmi v oblasti spolupráce medzi orgánmi pre hospodársku sútaz. 132. Pri tvrdení, ze správa FBI sa mala pouzit len v konaní v Spojených státoch ADM poukázala na to, ze po prvé, na prvej strane tejto správy sa uvádza, ze jej sprístupnenie tretím stranám je zakázané a po druhé, ze protimonopolné orgány USA sa výslovne dohodli s právnym zástupcom bývalého zástupcu ADM, ze informácie, ktoré im poskytne, sa sprístupnia len na úcely konania vedeného v USA. Tieto skutocnosti jednoznacne vyplývajú z dokumentov predlozených Súdu prvého stupna. 133. Je pravda, ze Komisia pravdepodobne nemala k dispozícii list obsahujúci záväzok príslusných orgánov Spojených státov ( [88]88 ) a tieto orgány jej nezaslali predmetnú správu FBI, ale urobil to iný podnik zúcastnený na konaní vedenom Komisiou. 134. Komisia si vsak podla mna musela byt vedomá toho, ze pouzitie správy FBI v jej konaní môze byt v rozpore so zárukami podla práva USA týkajúcimi sa dôverného nakladania s informáciami, ktoré poskytol bývalý zástupca ADM. Vyplýva to nielen z toho, ako tvrdila spolocnost ADM, ze na prvej strane uvedeného dokumentu sa nachádzalo upozornenie o zákaze sprístupnenia tretím stranám, ale predovsetkým zo stavu, v akom sa nachádzajú vztahy medzi Európskym spolocenstvom a Spojenými státmi v oblasti spolupráce príslusných orgánov pre hospodársku sútaz. 135. V case prijatia napadnutého rozhodnutia boli tieto vztahy upravené dvojstrannou dohodou z roku 1991 ( [89]89 ), ktorá bola doplnená druhou dvojstrannou dohodou z roku 1998 ( [90]90 ), co je právny stav, ktorý platí dodnes. Tieto dohody stanovujú konzultácie, spoluprácu a koordináciu medzi Komisiou na jednej strane a na druhej strane medzi Protimonopolným odborom Ministerstva spravodlivosti Spojených státov amerických a Federal Trade Commission, pri vykonávaní ich cinností zameraných na uplatnovanie práva hospodárskej sútaze. Ani jedno z ustanovení týchto dohôd neupravuje výslovne výmenu informácií medzi príslusnými orgánmi na úcely preukazovania porusení práva hospodárskej sútaze. V dohode z roku 1991 sa v súvislosti s výmenou informácií medzi príslusnými orgánmi okrem iného hovorí, ze zmluvná strana, ktorá má informácie k dispozícii, nie je povinná ich poskytnút inej zmluvnej strane, pokial je zverejnenie týchto informácií zakázané podla vnútrostátneho práva prvej zmluvnej strany a ze kazdá zmluvná je povinná v co najsirsej miere zachovávat dôvernost informácií, ktoré jej poskytla iná zmluvná strana podla dohody, a zabránit akejkolvek ziadosti o sprístupnenie takých informácií tretou stranou, ktoré zmluvná strana poskytujúca informácie nepovolila (clánok VIII). Okrem toho sa v dohode jednoznacne uvádza, ze jej ustanovenia sa musia vykladat v súlade s existujúcimi právnymi predpismi zmluvných strán alebo ich clenských státov a v takom zmysle, aby to nevyzadovalo zmeny v ich právnych predpisoch (clánok IX). Navyse, pri výmene listov obsahujúcich výklad dohody sa v mene Európskeho spolocenstva vyhlásilo, ze pokial ide o clánky VIII a IX dohody, informácie chránené sluzobným tajomstvom podla clánku 20 nariadenia c. 17 Komisia nesprístupní orgánom hospodárskej sútaze Spojených státov bez výslovného súhlasu dotknutého "zdroja". V dohode z roku 1998 sa v clánku IV ods. 2 písm. c) bode iii) a clánku V odkazuje na potrebu zaobstarania predchádzajúceho súhlasu od dotknutého zdroja s poskytnutím informácií dôverného charakteru orgánom hospodárskej sútaze inej zmluvnej strany. 136. Na základe týchto dohôd v zásade Komisia a orgány pre hospodársku sútaz Spojených státov nemôzu poskytovat informácie, ktoré nemozno sprístupnit podla právnych predpisov orgánu, ktorý nimi disponuje ( [91]91 ) a sú okrem iného "viazané svojimi internými pravidlami týkajúcimi sa ochrany dôvernosti informácií zhromazdených v priebehu príslusných konaní". ( [92]92 ) 137. Výmena informácií sa preto uskutocnuje "v rozsahu stanovenom v existujúcich ustanoveniach o dôvernom zaobchádzaní" ( [93]93 ) a dotknuté orgány majú právo na výmenu dôverných informácií len ak sa zúcastnená strana vzdá práva na dôverné zaobchádzanie. ( [94]94 ) Skutocnost, ze orgány pre hospodársku sútaz si nemôzu podla platných dohôd o spolupráci vymienat dôverné informácie bez súhlasu dotknutého zdroja sa povazuje za významné obmedzenie úcinnej spolupráce v boji proti kartelom a v niektorých institucionálnych kruhoch sa objavili názory, ze by sa mali uzatvorit tzv. "zmluvy druhej generácie", ktoré by umoznovali aj výmenu dôverných informácií. ( [95]95 ) 138. Obmedzenie výmeny informácií medzi jednotlivými orgánmi z dôvodu potreby ochrany dôvernosti informácií má mimoriadny význam najmä v prípadoch ako je tento, ked sa informácie odovzdávajú dobrovolne v rámci spolupráce podniku s cielom dosiahnut zmiernenie sankcií. Je nesporné, ze keby orgán, ktorý informácie prijal v súvislosti so ziadostou o zmiernenie sankcií, mohol také informácie odovzdat orgánom hospodárskej sútaze iných státov, malo by to -- najmä vzhladom na to, ze medzi dotknutými orgánmi neexistuje koordinácia v súvislosti s programami na zmiernenie sankcií -- extrémne silný odrádzajúci úcinok na podniky spolupracujúce v rámci takých programov. ( [96]96 ) 139. Ako uviedol Výbor pre hospodársku sútaz Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), "výmeny informácií by nemali neúmyselne zmarit vysetrovanie v prípadoch protiprávnych kartelov vrátane efektívnosti programov na zmiernenie sankcií" a "z toho dôvodu väcsina clenských státov [OECD] prijala politiku, v rámci ktorej si nevymienajú informácie získané od ziadatela o zmiernenie sankcií bez jeho predchádzajúceho súhlasu". ( [97]97 ) 140. Vzhladom na stav dvojstranných vztahov, ktoré existujú medzi Európskym spolocenstvom a Spojenými státmi vo vztahu k nastoleným otázkam a problémom v oblasti zverejnovania informácií poskytovaných podnikmi v rámci politiky zhovievavosti -- ktorý Komisii musel byt známy --, zastávam názor, ze po prijatí správy FBI od jedného zo zúcastnených podnikov v konaní, ktoré viedla, Komisia mala prijat potrebné opatrenia a rozhodnút o tom, akým spôsobom sa má dokument v konaní pouzit, aby sa odvrátilo riziko porusenia záruk podla práva Spojených státov v súvislosti s obsahom tohto dokumentu. 141. Okrem iného sa domnievam, ze Komisia nemala právo pouzit správu FBI ako dôkaz bez toho, aby vopred neobjasnila, akým spôsobom sa k tejto správe dostal podnik, ktorý ju Komisii poskytol, a bez toho, aby si u príslusných protimonopolných orgánov Spojených státov vopred neoverila -- vzhladom na jej povinnosti spolupráce vyplývajúce z platných dvojstranných dohôd -- ci táto správa bola podla práva Spojených státov povazovaná za dôverný dokument, co bolo mozné predpokladat, pokial by sa nepreukázal opak, nielen na základe prvej strany tejto správy, ale aj na základe súvislostí, v ktorých bola vypracovaná a ktoré Komisia poznala (a co, zdá sa, vyplýva aj z listu Protimonopolného odboru Ministerstva spravodlivosti Spojených státov z 13. júna 1997). 142. Skutocnost, ze správu FBI Komisii poskytla tretia strana a nie spomínané príslusné orgány, v nijakom prípade nebola dôvodom na to, aby Komisia neprijala potrebné opatrenia. Uvedená skutocnost neoprávnovala Komisiu, aby sa domnievala, ze dokument bol zbavený svojej dôvernej povahy. V zmysle výkladu clánku VIII dvojstrannej dohody z roku 1991 v dobrej viere sa Komisia mala vyhnút riziku, ze pouzitím tejto správy ako dôkazu by este mohla zhorsit dôsledky mozného porusenia dôverného zaobchádzania, ku ktorému doslo v Spojených státoch. 143. Navyse skutocnost, ze správu FBI Komisii neposkytol protimonopolný orgán Spojených státov túto vec vecne odlisuje od prípadu Dalmine/Komisia ( [98]98 ), v ktorom Komisia získala záspisnicu z výsluchu priamo od vnútrostátnych orgánov, ktoré výsluch viedli. Vo veci Dalmine/Komisia podla Súdneho dvora Komisia bola oprávnená pouzit zápisnicu ako dôkaz v prípade neexistencie rozsudku vnútrostátneho súdu, ktorým by jej odovzdanie Komisii bolo vyhlásené za protiprávne. ( [99]99 ) V tejto veci vsak naopak nemozno pripisovat význam neexistencii rozhodnutia súdu Spojených státov, pretoze správu FBI neposkytol priamo protimonopolný orgán Spojených státov. O zákonnosti pouzitia dokumentu podla práva Spojených státov mala Komisia povinnost konzultovat s protimonopolným orgánom Spojených státov najmä aby získala aspon prvé rozhodnutie príslusných orgánov v tejto veci, aj napriek tomu, ze by neslo o súdne rozhodnutie. 144. Z dôvodov uvedených v bode 121 a nasl. preto zastávam názor, ze ak sa prvý odvolací dôvod zamietne ako nedôvodný, napadnutý rozsudok by sa mal zrusit v rozsahu, v ktorom zamieta zalobné dôvody týkajúce sa údajného porusenia procesných záruk, ktoré ADM predlozila v súvislosti s tým, ze Komisia pouzila správu FBI ako dôkaz o tom, ze ADM bola vodcom kartelu. E -- O zalobe proti napadnutému rozhodnutiu: o tom, ci Komisia bola oprávnená pouzit správu FBI ako dôkaz preukazujúci, ze ADM bola vodcom kartelu 145. V bode 141 som uz uviedol, ze Komisia nemohla v súlade s právom pouzit správu FBI ako dôkaz bez toho, aby vopred nezískala potrebné vysvetlenia od podniku, ktorý správu poskytol, a protimonopolného orgánu Spojených státov, na základe ktorých by mohla zabezpecit právny status dokumentu, pokial ide o dôverné zaobchádzanie. Zalobný dôvod v prvostupnovom konaní týkajúci sa porusenia procesných záruk v rozsahu, v akom sa zakladal na nezlucitelnosti pouzitia tejto správy Komisiou s dôverným zaobchádzaním zaruceným uvedenými orgánmi, by sa preto podla mna mal prijat. F -- Odvolacie dôvody (tretí, stvrtý a piaty) týkajúce sa písomnej výpovede spolocnosti Cerestar 146. Prostredníctvom troch osobitných odvolacích dôvodov ADM kritizuje odôvodnenie, ktoré viedlo Súd prvého stupna k záveru, ze na rozdiel od tvrdenia ADM v prvom stupni, sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia písomnej výpovede spolocnosti Cerestar k otázke úlohy bývalého zástupcu ADM v karteli. 147. V tejto súvislosti treba predovsetkým pripomenút, ze Súdny dvor nemá právomoc zistovat skutkový stav a v zásade ani nemôze preskúmavat dôkazy, ktoré Súd prvého stupna povazoval za preukazujúce vo vztahu k týmto skutocnostiam. Kedze tieto dôkazy boli získané v súlade s právom a boli respektované vseobecné zásady práva a procesné pravidlá v oblasti dôkazných prostriedkov, prinálezí iba Súdu prvého stupna posúdit hodnotu dôkazov, ktoré mu boli predlozené. Toto posúdenie teda nepredstavuje s výnimkou skreslenia týchto dôkazov právnu otázku predlozenú na preskúmanie Súdnym dvorom. ( [100]100 ) 148. V prvom odvolacom dôvode vsak ADM tvrdí, ze jeden z dôkazov, konkrétne správa FBI, bol nesprávne posúdený. Podla jej tvrdenia, na rozdiel od záveru Súdu prvého stupna v bode 288 napadnutého rozsudku, táto správa nepotvrdzuje výpoved spolocnosti Cerestar v tom zmysle, ze bývalý zástupca spolocnosti ADM mal v karteli vedúcu úlohu, predsedal zasadnutiam "serpov", pripravoval jednotlivé body diskusií a predkladal návrhy na ceny, ktoré sa mali schválit. Podla predmetnej správy islo o iného predstavitela ADM, ktorý v karteli zohrával túto mimoriadne aktívnu úlohu. 149. Tento odvolací dôvod by sa podla mna nemal pripustit. V prvom rade, ako Komisia uviedla, v bode 288 napadnutého rozsudku sa neuvádza, ze správa FBI potvrdzuje písomnú výpoved spolocnosti Cerestar v spomínanom bode, ale len to, ze tieto dokumenty sa zhodujú. Navyse, Súd prvého stupna to konstatoval, ked skúmal vierohodnost výpovede Cerestar, pretoze bola v rozpore s tým, co Komisii oznámil bývalý zástupca ADM pocas správneho konania. Súd prvého stupna povazoval písomnú výpoved spolocnosti Cerestar za vierohodnejsiu, nielen preto, ze sa zhodovala so správou FBI, ale aj preto, ze bolo nesporné, ze Cerestar nehrala v karteli aktívnu úlohu a bývalý zástupca ADM svoju výpoved Komisii poskytol in tempore suspecto. ( [101]101 ) ADM vsak voci dalsím vyjadreniam Súdu prvého stupna nemala nijaké námietky. 150. V druhom odvolacom dôvode ADM tvrdí, ze v napadnutom rozsudku sa nedostatocne odôvodnuje zamietnutie tvrdenia ADM, ze písomná výpoved Cerestar o úlohe bývalého zástupcu na stretnutiach "serpov" nebola vierohodná, pretoze Cerestar nevedela urcit ani jedno z týchto stretnutí, ani nebola schopná uviest nijaké podrobnosti o ich predmete. 151. Aj tento odvolací dôvod sa podla mna musí zamietnut. Súd prvého stupna v bode 289 napadnutého rozsudku v zásade vysvetlil, ze skutocnost, ze Cerestar nebola schopná uviest podrobnosti o niektorých stretnutiach kartelu jej nebránila v tom, aby tvrdila, ze tieto stretnutia organizoval a riadil bývalý zástupca ADM. 152. Napokon v tretom odvolacom dôvode ADM uvádza, ze v bode 290 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna vyjadril nesprávny názor, ze ADM nemohla spochybnovat správnost výpovede Cerestar pred Súdom prvého stupna, lebo to neurobila pocas správneho konania. Súhlasím s Komisiou, ze toto tvrdenie je výsledkom zjavného nesprávneho pochopenia tohto bodu, v ktorom Súd prvého stupna nepotvrdil, ze ADM stratila niektoré práva, ale len konstatoval, ze výpoved Cerestar mala "väcsiu dôkaznú hodnotu" ako výpoved bývalého zástupcu ADM a ze len zo samotnej nekonzistentnosti dvoch výpovedí nemozno vyvodit záver, ze jedna z nich je nepresná. 153. Odvolacie dôvody týkajúce sa výpovede Cerestar by sa preto podla mna mali zamietnut. G -- Zaloba proti napadnutému rozhodnutiu: o tom, ci Komisia dostatocne preukázala, ze ADM bola jedným z vodcov kartelu 154. Z úvah, ktoré som predlozil v súvislosti s tým, ze Komisia pouzila správu FBI na preukázanie toho, ze ADM mala v karteli postavenie vodcu, vyplýva, ze vzhladom na protiprávnost takého pouzitia, Komisia pri posudzovaní úlohy ADM nemala brat do úvahy skutkové okolnosti uvedené v odôvodnení c. 265 napadnutého rozhodnutia, ktorých jediným zdrojom bola uvedená správa. 155. V rámci preskúmania prvostupnovej zaloby, ktoré by podla mna mal Súdny dvor vykonat podla prvého odseku clánku 61 svojho statútu a s prihliadnutím na moje úvahy v bodoch 57 az 59, preto treba overit, ci prisúdenie vedúceho postavenia spolocnosti ADM v karteli mozno odôvodnit len vo svetle skutocností uvedených v odôvodnení c. 266 napadnutého rozhodnutia na základe písomnej výpovede spolocnosti Cerestar. Mám tým na mysli "dojem" spolocnosti Cerestar, ze bývalý zástupca ADM hral v karteli vedúcu úlohu a skutocnost, ze predsedal stretnutiam "serpov" a "zaoberal sa prípravou prejednávaných otázok a návrhov cien, ktoré sa mali schválit". 156. Domnievam sa, ze "dojmu" spolocnosti Cerestar per se nemozno pripisovat osobitnú dôkaznú hodnotu, kedze konstatovanie, ze podnik bol jedným z vodcov kartelu sa musí zakladat na konkrétnych skutocnostiach, a nie na dojmoch alebo názoroch jedného z úcastníkov kartelu. Pokial ide o konkrétne skutocnosti, myslím si, ze hoci skutocnost, ze bývalý zástupca ADM predsedal stretnutiam "serpov" a pripravoval prejednávané body diskusie a návrhy, jednoznacne naznacuje aktívnu úlohu ADM v karteli, napriek tomu nestací na podporu tvrdenia o vedení kartelu. Je zjavné, ze dôlezité rozhodnutia v rámci kartelu sa prijímali na stretnutiach "masters" s úcastou vyssích riadiacich pracovníkov a ze týmto stretnutiam -- ako Cerestar uviedla -- zvycajne predsedali zástupcovia spolocností Hoffmann-La Roche a Jungbunzlauer, ale Komisia napriek tomu tieto spolocnosti nepovazovala za vodcov kartelu. Zo zvysnej casti výpovede Cerestar vyplýva, ze bývalý zástupca ADM na stretnutiach "serpov" pravidelne poskytol zhrnutie toho, co sa dohodlo na stretnutiach "masters". ( [102]102 ) Samotná Komisia navyse v odôvodnení c. 273 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, ze "aj dalsí clenovia kartelu vykonávali cinnosti spojené s vedením kartelu, napríklad predsedali stretnutiam alebo organizovali zber alebo distribúciu údajov". 157. Domnievam sa teda, ze vedúce postavenie ADM v karteli s kyselinou citrónovou sa dostatocne nepreukázalo. 158. Preto navrhujem, aby na tomto základe Súdny dvor zrusil aj 35-percentné zvýsenie, ktoré Komisia spolocnosti ADM ulozila k základnej sume pokuty v napadnutom rozhodnutí. H -- Siesty odvolací dôvod týkajúci sa toho, ze ukoncenie úcasti spolocnosti ADM v karteli po zásahu protimonopolných orgánov Spojených státov sa nepovazovalo za polahcujúcu okolnost 1. Posúdenie Súdnym dvorom 159. Pred Súdom prvého stupna ADM kritizovala Komisiu za to, ze neuznala ako polahcujúcu okolnost "ukoncenie porusenia po zásahu Komisie (konkrétne v prípadoch, ked realizuje kontroly)" podla tretej zarázky casti 3 usmernení. ADM zdôraznovala, ze svoju úcast v karteli ukoncila ihned po prehliadke FBI v jej priestoroch v Spojených státoch v júni 1995 ( [103]103 ) a tvrdila, ze tým, ze Komisia neuznala túto polahcujúcu okolnost, porusila zásadu proporcionality a tým, ze v podobnom prípade v minulosti prijala rozhodnutie v opacnom zmysle, porusila zásadu rovnosti zaobchádzania. 160. Na základe podrobného odôvodnenia v bodoch 331 az 346 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna zamietol obe námietky. 161. Súd prvého stupna po prvé rozhodol, ze "ustanovenie clánku 3 tretej zarázky usmernení treba vykladat zuzujúco takým spôsobom, aby nebolo v rozpore s potrebným úcinkom clánku 81 ods. 1 ES". Výklad tohto ustanovenia zalozený na cisto jazykovej analýze "by mohol vyvolávat dojem, ze vo vseobecnosti a bez výnimky predstavuje polahcujúcu okolnost uz samotná skutocnost, ze porusovatel ukoncí porusovanie po prvých zásahoch Komisie" a "zmensoval by potrebný úcinok ustanovení umoznujúcich zachovanie efektívnej hospodárskej sútaze, pretoze by zoslabil tak sankciu, ktorú by bolo mozné ulozit za porusenie clánku 81 ES, ako aj jej odstrasujúci úcinok". Podla Súdu prvého stupna "ukoncenie porusovania len na základe zásahu Komisie nemozno prirovnávat k zásluhám vyplývajúcim z vlastnej iniciatívy porusovatela, ale predstavuje len primeranú a normálnu reakciu na tento zásah", "znamená iba návrat porusovatela k zákonnému správaniu". "Následne je potrebné uvedené ustanovenie [usmernení] vykladat v tom zmysle, ze iba osobitné okolnosti prejednávaného prípadu, v ktorom skutocne doslo k ukonceniu porusovania po prvých zásahoch Komisie, by mohli odôvodnit zohladnenie uvedenej okolnosti ako polahcujúcej okolnosti." ( [104]104 ) 162. Po druhé Súd prvého stupna rozhodol, ze "vzhladom na okolnosti prípadu", "skutocnost, ze ADM ukoncila porusovanie po prvom zásahu orgánu hospodárskej sútaze, nemôze predstavovat polahcujúcu okolnost", kedze vzhladom na to, ze existoval "[tajný kartel], ktorého cielom bolo urcenie cien a rozdelenie trhov", "niet ziadnych pochýb o tom, ze dotknutí úcastníci sa tohto porusovania dopustili úmyselne". ( [105]105 ) 163. Súdny dvor napokon uviedol, ze "samotná skutocnost, ze Komisia v rámci svojej skorsej rozhodovacej praxe posúdila správanie urcitým spôsobom, neznamená, ze je povinná vykonat rovnaké posúdenie pri prijímaní neskorsieho rozhodnutia" a v kazdom prípade, vzhladom na to, ze prípad, o ktorý sa opierala ADM, len preberal analýzu Komisie, nemohol spochybnit analýzu Súdu prvého stupna ( [106]106 ). 2. Tvrdenia úcastníkov konania 164. V prejednávanom odvolacom dôvode ADM tvrdí, ze vo vyssie uvedenom odôvodnení Súd prvého stupna porusil zásadu, podla ktorej Komisia musí dodrziavat vlastné pravidlá alebo uviest odôvodnenie, ak sa od nich odchýli. ADM uvádza viaceré tvrdenia, v ktorých v zásade: -- kritizuje výklad, ktorý Súd prvého stupna poskytol k tretej zarázke casti 3 usmernení, podla ktorého sa skutocná povinnost zamiena za právomoc Komisie poskytnút znízenie výsky pokuty, ak sa porusenie skoncilo ihned po zásahu Komisie, -- v kazdom prípade kritizuje, ze Súd prvého stupna nerozhodol, ze Komisia nesplnila svoju povinnost odôvodnenia, ked v predmetnom prípade odmietla uplatnit svoju volnú úvahu v súvislosti s tým, ci znízenie pokuty bolo dôvodné vzhladom na skutocnost, ze úcast v karteli sa skoncila po prvom zásahu orgánov Spojených státov. 165. Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna podrobne preskúmal námietky ADM, poskytol správny výklad relevantných ustanovení usmernení a správne posúdil okolnosti veci so záverom, ze ukoncenie úcasti ADM v karteli po prehliadke jej priestorov FBI nepredstavovalo polahcujúcu okolnost. 3. Posúdenie 166. Priamo poviem, ze súhlasím s názorom Súdu prvého stupna v tom, ze ak podnik ukoncí svoju úcast v tajnom a zjavne protiprávnom karteli, nejde o okolnost, ktorá by podstatne znizovala závaznost porusenia a ktorá by odôvodnovala poskytnutie odmeny v podobe znízenia pokuty. ( [107]107 ) 167. Napriek tomu vsak nesúhlasím ( [108]108 ) s odôvodnením, ktorým Súd prvého stupna zamietol námietku ADM týkajúcu sa toho, ze zamietnutím priznania dotknutej polahcujúcej okolnosti bola porusená zásady proporcionality. Zastávam názor, ze ADM oprávnene kritizovala nesprávny výklad Súdu prvého stupna k tretej zarázke casti 3 usmernení. 168. Ako sa pripustilo v bode 335 napadnutého rozsudku, pokial sa uvedené ustanovenie chápe doslovne, znamená to, ze skutocnost, ze podnik ukoncil porusenie po zásahu Komisie, sa povazuje za polahcujúcu okolnost. Nijaký aspekt tohto ustanovenia neumoznuje odlísenie alebo uplatnenie tohto zvýhodnenia "len za urcitých okolností". Komisia zároven az v nových usmerneniach z roku 2006 ( [109]109 ) doplnila znenie tretej zarázky casti 3 usmernení o formuláciu, ze polahcujúca okolnost vo forme ukoncenia protiprávnych cinností ihned po zásahu Komisie sa "nepouzije v prípade dohôd alebo praktík tajnej povahy (najmä kartelov)". 169. Súd prvého stupna sa teda odchýlil od pravidla in claris non fit interpretatio, ked povazoval za potrebné prijat striktný výklad tretej zarázky casti 3 usmernení, v dôsledku ktorého toto ustanovenie mozno pouzit "len za urcitých okolností" na tom základe, ze "uznanie ukoncenia porusovania po prvých zásahoch Komisie ako polahcujúcej okolnosti by neoprávnene zasahovalo do potrebného úcinku clánku 81 ods. 1 ES zoslabením tak sankcie, ako aj jej odstrasujúceho úcinku". 170. Toto konstatovanie mi pripadá prehnané. Odhliadnuc od skutocnosti, ze clánok 81 ES nestanovuje ziadnu sankciu, ale len zákaz, nerozumiem tomu, ako by uznanie zásady takej polahcujúcej okolnosti mohlo íst tak daleko, ze by oslabilo úcinnost uvedeného ustanovenia -- alebo v kazdom prípade clánku 83 ES a clánku 15 nariadenia c. 17, ktoré upravujú ukladanie pokút -- ked následné znízenie pokuty mozno upravit v závislosti od konkrétneho prípadu az na úplné minimum, a v tom prípade by uz nemalo ziadny vplyv na odstrasujúci úcinok pokuty. 171. Je zaujímavé, ze v usmerneniach nie je medzi pritazujúce okolnosti podla odseku 2 zaradené pokracovanie v porusení po zásahu Komisie. Preto sa mozno domnievat, ze cielom usmernení bolo rozlísit prístup k podnikom zúcastnujúcim sa na zakázanom karteli, ktoré na zásah Komisie reagujú rôzne -- niektoré ukoncením porusenia, iné pokracovaním v porusení --, a to prostredníctvom odmeny (znízenia pokuty) v prvom prípade a prostredníctvom ulozenia pokuty (zvýsenia pokuty) v druhom prípade. 172. Z doslovného výkladu tretej zarázky casti 3 usmernení navyse nevyplýva, ako to tvrdí ADM, ze Komisia si ulozila povinnost, ze ukoncenie porusenia po jej zásahu musí v kazdom prípade povazovat za polahcujúcu okolnost. ADM správne poznamenala, ze podla judikatúry sa Komisia môze odchýlit od pokynov, za predpokladu, ze to odôvodní, a pod podmienkou, ze jej dôvody budú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. ( [110]110 ) 173. Zastávam preto názor, ze tretiu zarázku casti 3 usmernení mozno vykladat v tom zmysle, ze po ukoncení porusenia po zásahu Komisie v zásade -- a teda nielen za urcitých okolností ako sa uvádza v napadnutom rozsudku -- má nasledovat znízenie základnej výsky pokuty. 174. Z tohto výkladu vsak nevyplýva, ze Súd prvého stupna mal nevyhnutne vziat do úvahy polahcujúcu okolnost podla uvedeného ustanovenia a znízit základnú výsku pokuty. 175. Súd prvého stupna, ktorý má podla clánku 229 ES a clánku 17 nariadenia c. 17 neobmedzenú právomoc pri ukladaní pokút podla tohto nariadenia, je "oprávnený na to, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou svojím posúdením a v dôsledku toho zrusil, znízil alebo zvýsil ulozenú pokutu alebo penále". ( [111]111 ) Ako uz uviedol generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci JCB Service/Komisia ( [112]112 ), Súd prvého stupna nie je viazaný usmerneniami. 176. Súd prvého stupna teda mohol zamietnut návrh ADM na základe tvrdení uvedených v bodoch 336, 340 a 341 napadnutého rozsudku -- s ktorými úplne súhlasím ( [113]113 ) a ktoré sa v zásade zakladajú na myslienke, ze ukoncenie zjavne protiprávneho porusenia je "primeraná a bezná" reakcia na zásah Komisie -- avsak v rámci posúdenia mozností, ktorý vyjadruje volbu uskutocnenú na základe volnej úvahy, ktorú právny poriadok Spolocenstva zveruje Súdu prvého stupna. 177. Tento odvolací dôvod by sa preto podla mna mal pripustit v rozsahu, v ktorom sa v nom Súdu prvého stupna vytýka, ze sa pri výklade usmernení dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Napadnutý rozsudok by sa mal v tomto bode zrusit. Vzhladom na to, ze to stav konania dovoluje, Súdny dvor môze námietku ADM predlozenú v prvostupnovom konaní opätovne preskúmat a podla mna by ju mal zamietnut v rámci neobmedzenej právomoci, ktorou tiez disponuje pri rozhodovaní konecným rozsudkom v tejto veci podla prvého odseku clánku 61 svojho statútu. ( [114]114 ) I -- Deviaty odvolací dôvod týkajúci sa skutocného vplyvu kartelu na trh 1. Posúdenie Súdnym dvorom 178. Pred Súdom prvého stupna ADM vo viacerých námietkach tvrdila, ze Komisia dostatocne nepreukázala, ze, ako sa uvádza v napadnutom rozhodnutí pri uplatnení prvého odseku casti 1 A usmernení, ( [115]115 ) existujúci kartel mal skutocný vplyv na trh. Vo svojom odvolaní ADM v tomto ohlade kritizuje len posúdenie, ktorým Súd prvého stupna v bodoch 198 az 203 napadnutého rozsudku zamietol jej tvrdenie, ze vplyv kartelu na trh nemozno povazovat za preukázaný, pokial Komisia vopred nevymedzila relevantný trh výrobkov. ADM tvrdila, ze tento trh sa musí vymedzit v rámci analýzy urcenia vplyvu kartelu, aby sa mohla posúdit závaznost porusenia a uviedla, ze napadnuté rozhodnutie neobsahovalo záver o tom, ze trh s kyselinou citrónovou predstavoval relevantný trh výrobkov. ( [116]116 ) 179. Súd prvého stupna zamietol uvedené tvrdenie v zásade na základe týchto úvah: "198. Na úvod je potrebné konstatovat, ze v rozhodnutí Komisia neanalyzovala, ci sa trh s relevantným výrobkom musí obmedzit na kyselinu citrónovú alebo sa má posudzovat sirsie, ako tvrdí ADM, zahrnajúc jej substitucné výrobky. Pod názvom 'Relevantný výrobok`... a 'Trh s kyselinou citrónovou`..., sa Komisia obmedzila na opis rôznych aplikácií kyseliny citrónovej, ako aj objemu trhu s kyselinou citrónovou. 199. V správe expertov, ktorú ADM predlozil Komisii v priebehu správneho konania, je relevantný trh s výrobkami definovaný sirsie, zahrnajúc substitucné výrobky, najmä fosfáty a minerálne kyseliny. V rozhodnutí vsak Komisia nepreskúmala tvrdenia ADM týkajúce sa nevyhnutnosti pouzitia sirsej definície relevantného trhu s výrobkami. 200. Na základe vyssie uvedeného je potrebné usudzovat, ze argumentácia ADM môze byt úspesná len vtedy, ak preukáze, ze ak by Komisia definovala relevantný trh s výrobkami v súlade s tvrdeniami ADM, mala konstatovat, ze porusenie nemalo dopad na trh definovaný ako trh kyseliny citrónovej a jej substitútov. ... 201. Vzhladom na analýzu vývoja cien a predajných kvót, ktorú vykonala Komisia v bodoch 213 a nasledujúcich rozhodnutia, ADM nevedel preukázat, a dokonca ani len predlozit dôkazy, ktoré by spolu predstavovali súbor navzájom súvisiacich indícií preukazujúcich s rozumnou pravdepodobnostou, ze dopad kartelu týkajúceho sa kyseliny citrónovej na sirsí trh zahrnajúci substitúty kyseliny citrónovej neexistoval alebo bol prinajmensom zanedbatelný. Dokonca aj v správe expertov, aj ked uvádza, ze sa trh mal definovat sirsie, sa analýza obmedzuje, pokial ide o údajnú neexistenciu vplyvu kartelu na vývoj cien, na samotný trh s kyselinou citrónovou." 2. Tvrdenia úcastníkov konania 180. Vo svojom odvolaní ADM tvrdí, ze ak sa uz raz správne konstatovalo v bode 198 napadnutého rozsudku, ze Komisia nevymedzila relevantný trh výrobkov, Súd prvého stupna nemal právo vyslovit záver, ze Komisia preukázala, ze kartel mal vplyv na trh. ADM tvrdí, ze na urcenie vplyvu kartelu treba nevyhnutne vymedzit relevantný trh, pricom zdôraznuje, ze dohody o cenách výrobkov nemôzu mat vplyv, pokial spotrebitelia môzu presmerovat svoj dopyt na substitucné výrobky a ze nárast cien alebo dopytu po týchto výrobkoch vo vseobecnosti môze spôsobit -- úplne nezávisle od cinnosti kartelu -- zvýsenie cien výrobkov zahrnutých v karteli. Súd prvého stupna nesprávne preniesol dôkazné bremeno na ADM -- hoci v skutocnosti toto bremeno nesie Komisia --, ked konstatoval, ze bolo povinnostou ADM, aby preukázala, ze keby sa trh bol vymedzil tak ako navrhovala, Komisia by musela zistit, ze porusenie nemalo nijaký vplyv na trh. Súd prvého stupna tak porusil zásadu, podla ktorej Komisia musí dodrziavat pravidlá, ktoré si sama ulozila, napríklad pravidlá v usmerneniach. Kedze vplyv kartelu na trh sa nepreukázal, výsku pokuty treba primerane znízit. 181. Tvrdením, ze Súd prvého stupna nekonstatoval, ze v napadnutom rozhodnutí chýbalo vymedzenie trhu, Komisia vylucuje, ze by sa Súd prvého stupna dopustil pochybenia v súvislosti s dôkazným bremenom a tvrdí, ze týmto odvolacím dôvodom chce ADM dosiahnut len to, aby Súdny dvor preskúmal skutkové zistenie, podla ktorého v prvostupnovom konaní nepredlozila dostatocné dôkazy. Zástupca Komisie na pojednávaní uviedol, ze analýza relevantného trhu výrobkov nebola v tejto veci potrebná. 3. Posúdenie 182. Hned na úvod treba uviest, ze pouzitím výrazu "vymedzenie relevantného trhu výrobkov" ADM poukazuje na dobre známu operáciu vymedzenia vsetkých výrobkov a sluzieb, ktoré v závislosti od svojich vlastností môzu osobitne uspokojit stále potreby a sú málo zamenitelné s inými výrobkami alebo sluzbami ( [117]117 ), operáciu, ktorú Komisia vykonáva pri uplatnení clánkov 81 ES a 82 ES a monitorovaní koncentrácií s dosahom na Spolocenstvo. Je to operácia, ktorá spolu s vymedzením relevantného geografického trhu umoznuje urcit konkurencný tlak, ktorému sú vystavené podniky, ktoré sa vyznacujú osobitným správaním alebo sa zúcastnujú na koncentrácii, a posúdit tak ich trhovú silu. 183. Ako Komisia uvádza v Oznámení o definícii relevantného trhu na úcely práva hospodárskej sútaze Spolocenstva ( [118]118 ), "koncept 'relevantného trhu` je odlisný v porovnaní s ostatnými definíciami trhu pouzívanými v iných súvislostiach. Napríklad spolocnosti bezne pouzívajú termín 'trh` v spojitosti s oblastou, v ktorej predávajú svoje výrobky, alebo ked vo vseobecnosti odkazujú na priemyselné odvetvie alebo sektor, do ktorého patria". Vo vseobecnosti mozno odkázat na trh výrobkov (napríklad kyseliny citrónovej), v rámci ktorého mozno nájst ponuku a dopyt po tomto výrobku, bez ohladu na to, ci existujú zamenitelné výrobky, ktorých ponuka a dopyt sa môze ovplyvnovat s ponukou a dopytom prvého spomínaného výrobku. V dalsom texte budem pri pojme relevantný trh výrobkov odkazovat práve na koncept relevantného trhu výrobkov uvedeného v predchádzajúcom bode, ktorý sa odlisuje od vseobecných konceptov trhu výrobkov. 184. V rámci svojej námietky ADM vyzvala Súd prvého stupna, aby rozhodol o otázke, ci posúdenie vplyvu kartelu, ktorý je podla clánku 81 ES zakázaný, na urcenie závaznosti porusenia, vyzaduje vymedzenie relevantného trhu výrobkov alebo ci také posúdenie mozno vykonat len s odvolaním sa na výrobok, ktorý je predmetom kartelu, inak povedané bez toho, aby sa prihliadlo na existenciu iných výrobkov, ktoré z pohladu spotrebitela mozno s týmto výrobkom zamenit. 185. Tento odvolací dôvod sa zakladá na myslienke, ze Súd prvého stupna konstatoval, ze v napadnutom rozhodnutí chýbalo vymedzenie relevantného trhu výrobkov a v zásade prijal nesprávny záver, ze toto vymedzenie nebolo v danej veci potrebné na úcely posúdenia vplyvu kartelu na trh. 186. Hoci úvahy Súdu prvého stupna k tomuto bodu nie sú úplne jasné a Komisia zdôraznuje, ze Súd prvého stupna jej nevytýkal, ze trh nevymedzila, zastávam názor, ze z bodov 198 a 199 napadnutého rozsudku dostatocne vyplýva, ze Komisia vzala do úvahy len kyselinu citrónovú a neoverila, ci je zamenitelná s inými výrobkami. Skutocnost, ze Súd prvého stupna uviedol, ze napadnuté rozhodnutie sa týkalo "trhu s kyselinou citrónovou", nemozno vykladat v tom zmysle, ze Súd prvého stupna uznal, ze Komisia v skutocnosti vymedzila relevantný trh výrobkov. 187. Samotná Komisia -- hoci vo svojej duplike v prvostupnovom konaní uviedla, ze "z napadnutého rozhodnutia jednoznacne vyplývalo, ze trh výrobkov, ktorý treba vziat do úvahy, je trh s kyselinou citrónovou" ( [119]119 ) -- vo svojej odpovedi na písomné otázky Súdu prvého stupna vyhlásila, ze nemala v úmysle tvrdit, ze vykonala "komplexnú a podrobnú analýzu relevantného trhu výrobkov" ( [120]120 ) v zmysle oznámenia uvedeného v bode 183, pretoze na úcely danej veci nebolo potrebné preskúmat vsetky mozné substitúty kyseliny citrónovej. Navyse v tejto odpovedi Komisia uviedla, ze v napadnutom rozhodnutí len "opísala výrobky, ktoré boli predmetom kartelu, a ponuku a dopyt po týchto výrobkoch" ( [121]121 ), a tým jednoznacne vysvetlila, ze nevykonala nijakú analýzu relevantného trhu výrobkov. 188. Domnievam sa preto, ze ADM sa nemýlila, ked uviedla, ze Súd prvého stupna konstatoval, ze Komisia nevymedzila relevantný trh výrobkov a ako výrobok posúdila len kyselinu citrónovú a jej trh vo vseobecnosti. 189. Pokial tvrdenie ADM o tom, ze na urcenie skutocného vplyvu kartelu v rámci posúdenia závaznosti porusenia treba vzdy vymedzit relevantný trh výrobkov, povazujeme za dôvodné, potom ADM bude mat pravdu aj v tom -- ako v odvolaní uviedla -- ze Súd prvého stupna vo svojom odôvodnení v bodoch 200 a 201 napadnutého rozsudku neprimerane preniesol dôkazné bremeno na ADM, hoci v skutocnosti spocívalo na Komisii. Pokial Komisia nevymedzila relevantný trh výrobkov a zaoberala sa len kyselinou citrónovou ako výrobkom bez toho, aby vzala do úvahy zamenitelnost s inými výrobkami, Súd prvého stupna mal konstatovat toto opomenutie z jej strany, ale nemal ziadat spolocnost ADM, aby preukázala, ze na relevantnom trhu, ako ho sama vymedzila, kartel nemal vplyv. 190. Tento odvolací dôvod sa teda týka právnej otázky a nesmeruje k spochybneniu posúdenia skutkového stavu Súdu prvého stupna. Je preto prípustný. 191. Pokial ide o meritum veci, posúdenie Súdu prvého stupna je v zásade správne. 192. Podla mna skutocnost, ze Súd prvého stupna preskúmal námietku ADM ako námietku, ktorá sa týkala konstatovania nesprávneho vymedzenia relevantného trhu výrobkov, ( [122]122 ) hoci v skutocnosti sa týkala neexistencie tohto vymedzenia, nemá nijaké praktické dôsledky. Súd prvého stupna vychádzal z premisy, ze neexistencia analýzy Komisie týkajúca sa zamenitelnosti kyseliny citrónovej s inými výrobkami v praxi znamenala, ze Komisia povazovala za relevantný trh len trh s kyselinou citrónovou, zatial co ADM povazovala za relevantný sirsí trh. Námietka ADM pred Súdom prvého stupna sa na druhej strane zakladala na tom, ze Komisia posúdila trh s kyselinou citrónovou ako trh výrobkov len vo vseobecnosti. V zásade vsak tieto rozdiely v hladiskách nie sú v praxi dôlezité, pretoze ADM v skutocnosti kritizuje skutocnost, ze v dôsledku toho, ze sa nevymedzil relevantný trh výrobkov, Komisia neoverila vplyv kartelu na to, co podla ADM bol relevantný trh výrobkov, to znamená nielen trh s kyselinou citrónovou, ale aj s ostatnými výrobkami. 193. Podobne ako Komisia povazujem za nedôvodný názor ADM, ze s cielom zistit skutocný vplyv kartelu na úcely posúdenia závaznosti porusenia treba vzdy vymedzit relevantný trh výrobkov. 194. Treba mat vzdy na pamäti, ze nie kazdé posúdenie, ktoré Komisia má vykonat pri uplatnení pravidiel hospodárskej sútaze podla Zmluvy ES, si vyzaduje predchádzajúce vymedzenie relevantného trhu. 195. Vymedzenie relevantného trhu je samozrejme nevyhnutné napríklad na to, aby bolo mozné konstatovat existenciu dominantného postavenia v zmysle a na úcely clánku 82 ES. ( [123]123 ) 196. Pokial ide o clánok 81 ES, Súd prvého stupna uviedol, ze "jediným úcelom vymedzenia relevantného trhu v rámci uplatnenia clánku 85 ods. 1 Zmluvy (zmenený, teraz clánok 81 ES) je urcit, ci dotknutá dohoda môze ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi a ci jej cielom alebo následkom je vylucovanie, obmedzovanie alebo skreslovanie hospodárskej sútaze v rámci spolocného trhu". ( [124]124 ) Okrem toho podla judikatúry Súdu prvého stupna povinnost zahrnút vymedzenie relevantného trhu do rozhodnutia prijatého podla clánku 81 ES nie je absolútna, ale Komisia má túto povinnost "len vtedy, ak bez tohto vymedzenia nemôze urcit, ci [dotknutý kartel] môze ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi a ci jeho cielom alebo následkom je vylucovanie, obmedzovanie alebo skreslovanie hospodárskej sútaze v rámci spolocného trhu". ( [125]125 ) 197. Zdá sa, ze vymedzenie relevantného trhu je potrebné aj vtedy, ked treba urcit, ci sú v konkrétnej veci dodrzané podmienky clánku 81 ods. 3 písm. b) ES, aby bolo mozné urcit, ze clánok 81 ods. 1 sa neuplatnuje ( [126]126 ), ale nie je potrebné vtedy, ked treba urcit, ci sa dodrzali zvysné tri podmienky clánku 81 ods. 3 písm. b) ES. ( [127]127 ) 198. Rovnako aj na úcely stanovenia závaznosti porusenia v rámci uplatnenia clánku 15 nariadenia c. 17 treba posúdit potrebu predchádzajúceho vymedzenia relevantného trhu v súvislosti s konkrétnym posúdením, ktoré sa má vykonat. 199. Pokial sa posudzuje skutocný vplyv kartelu, nepovazujem za nevyhnutné, aby Komisia v snahe overit, ci kartel má taký vplyv, musela vopred vymedzit relevantný trh. 200. V prejednávanej veci Komisia konstatovala, ze kartel mal vplyv na ceny kyseliny citrónovej. Námietky ADM voci tomuto zisteniu Súd prvého stupna zamietol z dôvodov uvedených v bodoch 152 az 168 a 180 az 193 napadnutého rozsudku, ktoré ADM v tomto odvolacom konaní nespochybnovala. Tieto úcinky preto treba povazovat za konecné. 201. Aj ked pripustíme, ze relevantný trh výrobkov v tejto veci pokrýval aj iné výrobky ako kyselinu citrónovú, faktom zostáva, ze kartel mal vplyv aspon na jeden segment údajného sirsieho trhu, t. j. na segment zastúpený kyselinou citrónovou. Po konstatovaní tohto vplyvu Komisia splnila svoju dôkaznú povinnost spocívajúcu v preukázaní, ze kartel mal skutocný vplyv na trh. ADM mala v tomto stádiu preukázat, ze tento vplyv nebol rozhodujúci a to tak, ze mala napríklad tvrdit a preukázat, ze bol vyvázený opacným vplyvom kartelu, ktorý sa prejavil v iných segmentoch tohto sirsieho trhu. Ako vsak Súd prvého stupna správne uviedol v bode 201 napadnutého rozsudku ADM nepredlozila nijaký dôkaz o tom, ze aj keby Komisia bola posúdila substitúty kyseliny citrónovej, musela by dospiet k záveru, ze kartel by nemal vplyv na sirsí trh alebo by jeho vplyv bol zanedbatelný. 202. Tento odvolací dôvod by sa preto podla mna nemal prijat. J -- Odvolacie dôvody (siedmy a ôsmy) týkajúce sa porusenia zásady ochrany legitímnych ocakávaní v súvislosti s posúdením spolupráce ADM pocas správneho konania 203. Pred Súdom prvého stupna ADM spochybnovala napadnuté rozhodnutie z toho dôvodu, ze sa v nom zamietla moznost uplatnenia ustanovení casti B oznámenia o spolupráci týkajúcich sa "neulozenia pokuty alebo velmi významného znízenia jej výsky". Toto zamietnutie, v rozsahu, v akom sa zakladalo na skutocnosti, ze ADM nesplnila podmienku stanovenú v casti B písm. b), bolo -- ako ADM tvrdila -- v rozpore so zásadou ochrany legitímnych ocakávaní z dvoch dôvodov. Po prvé ADM uviedla, ze na rozdiel od toho, co sa uviedlo v napadnutom rozhodnutí, bola to práve ona samotná, nie spolocnost Cerestar, ktorá ako prvá poskytla rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu v zmysle casti B písm. b). Spolocnost Cerestar poskytla dôkaz na stretnutí s pracovníkmi Komisie 29. októbra 1998, avsak tento dôkaz podla ADM neumoznil preukázat existenciu kartelu na rozdiel od informácií, ktoré ADM poskytla Komisii na stretnutí . Po druhé ADM v kazdom prípade tvrdila, ze pocas rôznych stretnutí s pracovníkmi Komisie a z korespondencie pocas správneho konania získala informácie, ze bola prvou spolocnostou, ktorá s Komisiou spolupracovala v zmysle casti B uvedeného oznámenia. 204. Súd prvého stupna obe tieto námietky zamietol. Prvú z nich povazoval za irelevantnú v tom rozsahu, ze ADM nesplnila podmienky podla casti B písm. e) oznámenia o spolupráci, kedze sa konstatovalo, ze mala vedúcu úlohu v karteli a vzhladom na to, ze podmienky stanovené v casti B písm. b) musia byt kumulatívne splnené, aby sa mohlo ulozit znízenie pokuty. ( [128]128 ) Druhú námietku Súd prvého stupna povazoval za nedôvodnú v tom rozsahu, ze po preskúmaní tvrdení ADM si vytvoril názor, ze Komisia pocas správneho konania nedala konkrétny príslub v tom zmysle, ze by spolocnosti ADM znízila pokutu a okrem toho Komisia ani nemohla taký príslub dat, pretoze rozhodnút o znízení pokuty u niektorého z podnikov môze len po posúdení vsetkých informácií, ktoré jej podniky v priebehu správneho konania predlozia. ( [129]129 ) 1. Odvolací dôvod týkajúci sa tvrdení, ktoré pracovníci Komisie urobili pocas správneho konania 205. V tomto odvolacom dôvode ADM tvrdí, ze vzhladom na to, ze v bodoch 391 a 392 napadnutého rozsudku sa konstatovalo, ze "Komisia sa efektívne pokúsala podnietit dotknuté strany, aby s nou co najsirsie spolupracovali tým, ze im spoluprácu robila prostredníctvom odkazu na oddiel B oznámenia o spolupráci co najprítazlivejsou" a ze "oznámila ADM, ze nan je v zásade 'uplatnitelné` velmi významné znízenie pokuty podla oddielu B oznámenia o spolupráci", Súd prvého stupna mal dospiet k záveru, ze spolocnosti ADM sa dal konkrétny príslub, ktorý mohol vyvolat legitímne ocakávania, ze sa jej predmetná pokuta znízi. 206. Okrem toho ADM uvádza, ze Súd prvého stupna nesprávne konstatoval, ze príslub nemozno dat, pretoze Komisia posudzuje spoluprácu podniku az na konci správneho konania. V oznámení o spolupráci sa vsak uvádza, ze legitímne ocakávania mozno vyvolat kedykolvek pri poskytnutí dôkazu. 207. Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna sa pri svojich úvahách nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Okrem iného zdôraznuje, ze oznámenie o spolupráci síce vyvoláva legitímne ocakávania, ale podnik nemôze mat pri poskytnutí dôkazu Komisii nijaké legitímne ocakávania, ze mu Komisia znízi pokutu podla casti B tohto oznámenia. Komisia sama posúdi, ci podnik splna vsetky kumulatívne podmienky uvedené v tejto casti az po tom, ked zhromazdí a posúdi vsetky dôkazy. 208. Na prvom mieste sa budem zaoberat otázkou, ci skutocnost, ze pracovníci Komisie dali prostredníctvom svojich tvrdení v správnom konaní spolocnosti ADM konkrétny príslub o tom, ze sa na nu uplatnujú ustanovenia casti B oznámenia o spolupráci, je súcastou posúdenia skutkového stavu Súdu prvého stupna, ktoré v odvolaní nemozno spochybnovat, s výnimkou tvrdenia o prekrútení skutkových okolností alebo skutkových dôkazov. Spolocnost ADM vsak v odvolaní nic podobné netvrdí. 209. Zastávam vsak názor, ze závery Súdu prvého stupna nie sú vôbec v rozpore so zisteniami v bodoch 391 a 392 napadnutého rozsudku (pozri bod 205), z ktorých nemozno odvodit, ze by sa spolocnosti ADM dal konkrétny príslub o tom, ze sa jej ulozí znízenie pokuty podla casti B oznámenia o spolupráci. Z uvedených zistení vyplýva len to, ze pracovníci Komisie sa pred spolocnostou ADM zmienili o znízení pokuty ako o moznosti "pri uplatnovaní" tejto casti, co znamenalo, ze v prvom rade museli byt splnené podmienky stanovené v tejto casti. 210. Okrem toho Súd prvého stupna úplne správne konstatoval, v zásade, ze v case, ked ADM spolupracovala s Komisiou pri vysetrovaní, nemohla mat nijaké legitímne ocakávania, ze sa jej také znízenie ulozí. Aj vtedy ADM musela vediet, ze podla casti E(2) oznámenia o spolupráci ( [130]130 ) Komisia posúdi splnenie podmienok podla casti B az pri prijímaní konecného rozhodnutia. 211. Tento odvolací dôvod preto treba zamietnut. 2. Odvolací dôvod týkajúci sa údajného porusenia podmienok stanovených v casti B oznámenia o spolupráci 212. V tomto odvolacom dôvode ADM v zásade uvádza, ze pri zamietnutí jej zalobného dôvodu ako irelevantného týkajúceho sa porusenia casti B písm. b) oznámenia o spolupráci, a tým aj zásady ochrany legitímnych ocakávaní, sa nesprávne konstatovalo, ze nesplnila podmienky stanovené v casti B písm. e). ADM tvrdí, ze toto nesprávne zistenie je dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia Súdu prvého stupna pri preskúmaní dôvodov, na základe ktorých ADM spochybnila názor Komisie, ze v karteli mala vedúcu úlohu. 213. Komisia uvádza, ze ADM v tomto odvolacom dôvode len opakuje námietky, ktoré uz predlozila v rámci iných odvolacích dôvodov proti posúdeniam v napadnutom rozhodnutí, v ktorých Súd prvého stupna potvrdil vedúcu úlohu ADM. Preto tvrdí, ze tento odvolací dôvod by sa mal zamietnut, pretoze ako uz uviedla vo vyjadrení k nemu, uvedené námietky sú nedôvodné. 214. Z toho dôvodu, ze po preskúmaní odôvodnenia týkajúceho sa údajnej vedúcej úlohy ADM v karteli s kyselinou citrónovou zastávam názor, ze z procesnoprávnych aj hmotnoprávnych dôvodov nemozno prijat záver, ze ADM túto úlohu skutocne hrala, môzem len navrhnút, aby sa tento odvolací dôvod prijal. Inými slovami, pokial nemozno konstatovat, ze ADM bola vodcom kartelu a z toho dôvodu nesplnala podmienky v casti B písm. b) oznámenia o spolupráci, Súd prvého stupna mal preskúmat meritum námietky týkajúcej sa nesprávneho uplatnenia casti B písm. b) zo strany Komisie. 215. Napadnutý rozsudok preto treba zrusit v rozsahu, v ktorom sa v nom uvedená námietka zamieta, co v dalsej casti preskúmam na tom základe, ze stav konania umoznuje, aby Súdny dvor prijal konecný rozsudok podla prvého odseku clánku 61 svojho statútu aj v súvislosti s týmto bodom. K -- O zalobe proti napadnutému rozhodnutiu: o tom, ci sa ADM má podla casti B písm. b) oznámenia o spolupráci povazovat za prvý podnik, ktorý Komisii poskytol rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu 216. ADM pred Súdom prvého stupna tvrdila, ze bola prvým podnikom, ktorý Komisii poskytol rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu s kyselinou citrónovou. Tento dôkaz údajne poskytla na stretnutí zástupcov ADM a pracovníkov Komisie 11. decembra 1998 prostredníctvom svedeckej výpovede, listinných dôkazov pochádzajúcich z obdobia existencie kartelu a písomností, ktoré obsahovali súvislosti o karteli a jeho realizácii. Dôkazy, ktoré poskytla spolocnost Cerestar na stretnutí jej zástupcov a pracovníkov Komisie , naopak nemozno povazovat za rozhodujúce na úcely preukázania existencie kartelu napriek tomu, co sa uviedlo v napadnutom rozhodnutí. 217. V tejto súvislosti ADM predlozila tieto tvrdenia: ( [131]131 ) -- spolocnost Cerestar neposkytla informácie o karteli za obdobie pred svojím vstupom do kartelu, -- informácie spolocnosti Cerestar o dátumoch stretnutí kartelu a ich úcastníkoch neboli presné ani presvedcivé a Cerestar ich následne po podrobnejsom preverení vzala spät, -- spolocnost Cerestar poskytla neurcité a znacne nepresvedcivé informácie o predmete stretnutí a nepresné informácie o dohodnutých cenách a kvótach, -- zdá sa, ze Cerestar neposkytla Komisii dôkazy z prvej ruky, -- Cerestar povazovala za potrebné doplnit a vysvetlit svoje výpovede, ktoré poskytla na stretnutí 29. októbra 1998, zaslaním doplnujúcich informácií, v kazdom prípade po stretnutí medzi ADM a pracovníkmi Komisie , -- Komisia 3. marca 1999 zaslala spolocnosti Cerestar ziadost o podrobné informácie, ktorá vychádzala z výpovedí spolocnosti ADM. 218. Komisia namietala, ze neúplné informácie, ktoré podnik poskytne, nebránia konstatovaniu, ze také informácie predstavujú rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu. Ustanovenia casti B písm. b) oznámenia o spolupráci nevyzadujú dôkaz o presnom trvaní kartelu alebo o nepretrzitej úcasti vsetkých jeho clenov. 219. Na úvod poviem, ze ADM nespochybnila skutocnost, ze rozhodujúci dôkaz v zmysle ustanovení casti B písm. b) oznámenia o spolupráci mozno poskytnút aj ústne a nenamietala voci neistote, ktorá panovala v súvislosti s obsahom ústnych výpovedí zástupcov spolocnosti Cerestar na stretnutí 29. októbra 1998. Obsah týchto ústnych výpovedí vyplýva zo "správy k spisu" zo , ktorú vypracovali pracovníci Komisie, ktorí sa stretnutia zúcastnili, a poskytli ju Súdu prvého stupna na základe jeho konkrétnej ziadosti. Okrem toho ADM nespochybnila -- alebo to neurobila dostatocne urcitým a podrobným spôsobom -- tvrdenia uvedené na zaciatku odôvodnenia c. 306 napadnutého rozhodnutia v tom zmysle, ze informácie, ktoré Cerestar poskytla na tomto stretnutí, sa zhodovali s informáciami obsiahnutými v jej písomnej výpovedi. 220. Pri preskúmaní tejto námietky predlozenej v prvom stupni preto treba vo svetle tvrdení spolocnosti ADM overit, ci uvedená informácia, ktorá vyplýva zo spomínanej "správy k spisu" a písomnej výpovede spolocnosti Cerestar, predstavuje rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu s kyselinou citrónovou. 221. V tejto súvislosti treba v prvom rade poukázat na to, ze -- ako vyplýva aj z judikatúry Súdu prvého stupna -- pojem "rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu" v zmysle ustanovení casti B písm. b) oznámenia o spolupráci sa "nevztahuje na dôkazy, ktoré sú samy osebe dostatocné na dokázanie existencie kartelu". ( [132]132 ) Musí teda íst nielen o orientacný zdroj pre vysetrovania, ktoré má viest Komisia, ale o dôkazy, ktoré mozno priamo pouzit ako hlavný dôkazný podklad rozhodnutia konstatujúceho porusenie. ( [133]133 ) 222. Ustanovenia casti B písm. b) oznámenia o spolupráci nevyzadujú, aby sa poskytli dôkazné prostriedky o vsetkých skutocnostiach konstatovaných v rozhodnutí Komisie. ( [134]134 ) Poskytnutý dôkaz sa preto nemusí vztahovat za celé obdobie existencie kartelu. Nevyzaduje sa ani to, aby sa dôkaz poskytol vo forme priameho svedectva úcastníkov protiprávnej cinnosti. Prvé a stvrté tvrdenie v bode 217 sú preto nedôvodné a musia sa zamietnut. 223. Samotná skutocnost, ze po stretnutí 29. októbra 1998 spolocnost Cerestar mala v úmysle poskytnút dalsie informácie alebo ze jej Komisia zaslala ziadost o informácie nie je relevantná na preukázanie toho, ci dôkaz poskytnutý na uvedenom stretnutí bol rozhodujúcim dôkazom o existencii kartelu. Piate a sieste tvrdenie uvedené v bode 217 preto treba rovnako zamietnut. 224. Pokial ide o nedostatocnú presnost informácií, ktoré poskytla spolocnost Cerestar 29. októbra 1998 v súvislosti s dátumami stretnutí kartelu a s ich úcastníkmi, chcel by som poukázat na to, ze skutocnosti, ktoré uviedla spolocnost ADM -- ze podla informácií bolo osem stretnutí oznacených len za "mozné" stretnutia kartelu, ze totoznost osôb bola poskytnutá len v súvislosti s troma stretnutiami kartelu, ktoré sa skutocne preukázali, a ze Komisia pri svojich setreniach zistila, ze sest spomínaných stretnutí sa neuskutocnilo --, nemôzu vylúcit moznost, ze poskytnutím takých informácií Cerestar skutocne predlozila Komisii rozhodujúci dôkaz. Faktom zostáva, ako vyplýva aj z tvrdení ADM, ze na základe týchto informácií -- pod podmienkou prípadných primeraných a dôvodných výhrad vzhladom na cas, ktorý uplynul, a údajne nedostatocnú dokumentáciu -- Cerestar mohla identifikovat urcitý pocet stretnutí kartelu potvrdených v napadnutom rozhodnutí a osoby, ktoré sa ich zúcastnili. ( [135]135 ) 225. Napokon, pokial ide o údajne neurcité a nepresvedcivé informácie, ktoré Cerestar poskytla 29. októbra 1998 o predmete stretnutí kartelu, a nepresné údaje o dohodnutých cenách a kvótach, tieto skutocnosti nepovazujem za dostatocný základ na to, aby sa vylúcila moznost, ze v uvedený den Cerestar poskytla rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu. 226. Je nesporné, ze tieto informácie nie sú natolko úplné, aby z nich bolo mozné odvodit dátum, cas, úcastníkov, predmet a priebeh diskusií kazdého potvrdeného stretnutia kartelu. Ale pri kazdom zo stretnutí sa v týchto informáciách uvádzajú konkrétne podrobnosti, ktoré ich robia priamo pouzitelnými ako skutkové dôkazy o porusení a sú preukázané na základe kombinácie týchto informácií a dôkazov, ktoré Komisia zhromazdila neskôr z iných zdrojov. 227. Je síce pravda, ze napríklad v prípade stretnutia kartelu 19. mája 1992 v Jeruzaleme v informáciách spolocnosti Cerestar nebol uvedený subjekt diskusií, ale len priblizný dátum, miesto a úcastníci, avsak Komisia na ich základe bola schopná zistit, aj vdaka informáciám od iných podnikov, ze na tomto stretnutí sa diskutovalo o systéme kompenzácií pri zapocítaní predajov medzi clenmi kartelu v prípadoch, ked sa prekrocili dohodnuté individuálne trhové podiely ( [136]136 ). Zároven informácie získané od iných podnikov boli potvrdené informáciami, ktoré Cerestar poskytla , ktoré obsahovali, hoci bez oznacenia konkrétnych stretnutí kartelu, vseobecný opis tohto kompenzacného systému a podrobnosti o mnozstvách individuálnych transakcií, ktoré Cerestar vykonala na úcely zapocítania. 228. V informáciách o stretnutí v Bruseli 2. novembra 1994 ( [137]137 ) Cerestar poukázala aj na predmet diskusií, okrem iného na plán o nadviazaní kontaktov s konkurencnými cínskymi výrobcami prostredníctvom zástupcov a o oboznámení ich s moznostou podania antidumpingovej zaloby, ktorý sa na nom dohodol. 229. Skutocnost, ze na preukázanie skutocností o porusení, napríklad rôznych potvrdených stretnutí kartelu, bola Komisia nútená doplnit dôkaz spolocnosti Cerestar z 29. októbra 1998 informáciou, ktorú následne získala od iných clenov kartelu alebo od samotnej spolocnosti Cerestar, nevylucuje "rozhodujúcu" hodnotu týchto prvých dôkazov, ktoré sa dali skutocne priamo pouzit a neslúzili len ako zdroj pre usmernenie dalsieho vysetrovania Komisie. 230. Je rovnako nesporné, ze informácie Cerestar z 29. októbra 1998 neobsahovali presné údaje o dohodnutých cenách a pokial ide o kvóty, uvádzali len kvótu pridelenú spolocnosti Cerestar vo výske 5% z celkového celosvetového predaja clenov kartelu. 231. Napriek tomu vsak na základe týchto informácií bolo mozné identifikovat clenov kartelu, urcit obdobie rokov 1991 az 1995 ako priblizné obdobie trvania kartelu, urcit pocet stretnutí kartelu, miesto ich konania a úcastníkov, zhromazdit podrobné súvislosti o vstupe spolocnosti Cerestar do kartelu, získat vseobecný -- ale nie neurcitý -- opis mechanizmu fungovania kartelu s údajmi o jednotlivých druhoch stretnutí ("masters" a "serpov") a o rozlicných predmetoch úpravy v jednotlivých dohodách (napríklad ceny, pridelenie trhových podielov a výmena informácií o objemoch predaja). Poskytnutím takých informácií, aj napriek tomu, ze neobsahovali císelné údaje o dohodnutých cenách a kvótach, Cerestar podla mna nepochybne predlozila rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu ( [138]138 ), a tým znacným spôsobom zjednodusila úlohu Komisie pri rekonstrukcii a preukazovaní skutocností predstavujúcich porusenie. Ci si táto pomoc Cerestar, vzhladom na obmedzenú úroven poskytnutých podrobností, zaslúzila také výrazné znízenie pokuty, aké jej Komisia poskytla (90%), je uz úplne iná otázka, ktorú samozrejme nemozno na tomto mieste posúdit. 232. ADM svojimi tvrdeniami preto podla mna nemôze preukázat, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, ked konstatovala, ze informácie, ktoré spolocnost Cerestar poskytla na stretnutí 29. októbra 1998, predstavovali rozhodujúci dôkaz o existencii kartelu s kyselinou citrónovou. 233. Námietka v tomto ohlade, ktorú ADM formulovala v zalobe na prvom stupni, by sa preto podla mala zamietnut. L -- Opätovné stanovenie výsky pokuty ulozenej spolocnosti ADM 234. Vychádzajúc z dôsledkov a záverov predchádzajúcich úvah zastávam názor, ze Súdny dvor by mal vo svojom konecnom rozsudku podla prvého odseku clánku 61 statútu opätovne stanovit výsku pokuty ulozenej spolocnosti ADM v napadnutom rozhodnutí takýmto spôsobom: mal by zrusit 35-percentné zvýsenie, ktoré Komisia ulozila z dôvodu pritazujúcej okolnosti spocívajúcej vo vedúcej úlohe v karteli; následne by mal na sumu 58,8 milióna eur uplatnit 50-percentné znízenie, ktoré Komisia ulozila podla casti D oznámenia o spolupráci. 235. Pokuta ulozená spolocnosti ADM by sa teda mala znízit na 29,4 milióna eur. M -- O trovách 236. Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku, uplatnitelného na konanie o odvolaní na základe clánku 118 toho istého rokovacieho poriadku, úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V súlade s ustanoveniami odseku 3 prvého pododseku toho istého clánku vsak Súdny dvor môze rozdelit náhradu trov konania medzi úcastníkov konania alebo rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania, ak úcastníci konania nemajú úspech v jednej casti alebo vo viacerých castiach predmetu konania, alebo z výnimocných dôvodov. 237. Vzhladom na to, ze v tejto veci úcastníci konania nemali úspech v castiach svojich dôvodov, povazujem za primerané, aby sa rozhodlo, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy odvolacieho konania. 238. Vzhladom na ciastocné zrusenie napadnutého rozsudku a ciastocný úspech ADM v jej dôvodoch proti napadnutému rozhodnutiu povazujem za primerané, aby sa ciastocne prijali návrhy, ktoré zalobkyna formulovala v tomto ohlade v odvolaní, aby sa zmenilo rozhodnutie o trovách prijaté v napadnutom rozsudku. V tejto súvislosti navrhujem, aby sa Komisia zaviazala na zaplatenie jednej stvrtiny trov konania, ktoré vznikli spolocnosti ADM v prvostupnovom konaní, namiesto pôvodnej jednej desatiny a spolocnost ADM by sa mala zaviazat na zaplatenie zvysnej casti trov uvedeného konania. III -- Návrh 239. Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor: 1. zrusil rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 27. septembra 2006 vo veci Archer Daniels Midland/Komisia (T-59/02) v rozsahu, v akom sa v nom zamieta námietka spolocnosti ADM týkajúca sa údajného porusenia práv na obranu z toho dôvodu, ze v oznámení o výhradách sa neuviedli skutkové okolnosti, na základe ktorých Komisia povazovala túto spolocnost za jedného z vodcov kartelu v rozhodnutí Komisie 2002/742/ES z týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES a clánku 53 Dohody EHP (COMP/E-1/36.604 -- Kyselina citrónová), alebo subsidiárne zrusil uvedený rozsudok v rozsahu, v akom sa v nom zamieta námietka spolocnosti ADM týkajúca sa porusenia procesných záruk v súvislosti s tým, ze Komisia pouzila správu FBI ako dôkaz o údajnej vedúcej úlohe ADM v karteli; 2. zrusil uvedený rozsudok v rozsahu, v akom sa v nom zamieta námietka spolocnosti ADM týkajúca sa údajného porusenia zásady proporcionality, ku ktorému doslo tak, ze sa zamietlo uznanie existencie takých polahcujúcich okolností, ktoré sú vymedzené v tretej zarázke casti 3 Usmernení Komisie k metóde stanovenia pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO; 3. zrusil uvedený rozsudok v rozsahu, v akom sa v nom zamieta námietka spolocnosti ADM týkajúca toho, ze Komisia nesprávne uplatnila ustanovenia casti B písm. b) svojho oznámenia o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov; 4. urcil výsku pokuty ulozenej spolocnosti ADM na 29,4 milióna eur; 5. vo zvysnej casti odvolanie zamietol; 6. zaviazal Komisiu na náhradu jednej stvrtiny trov konania, ktoré zalobkyni vznikli v konaní pred Súdom prvého stupna, a na náhradu svojich vlastných trov odvolacieho konania; 7. zaviazal zalobkynu na náhradu troch stvrtín trov konania, ktoré jej vznikli v konaní pred Súdom prvého stupna, a na náhradu celkových trov konania Komisie, ako aj na náhradu svojich vlastných trov odvolacieho konania. __________________________________________________________________ ( [139]1 ) Jazyk prednesu: taliancina. ( [140]2 ) Rozhodnutie Komisie o konaní podla clánku 81 Zmluvy ES a clánku 53 Dohody EHP (vec COMP/E-1/36.604 -- Kyselina citrónová) ([141]Ú. v. ES L 239, s. 18). ( [142]3 ) Prvé nariadenie implementujúce clánky [81] a [82] zmluvy ([143]Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) v platnom znení. ( [144]4 ) [145]Ú. v. ES C 9, s. 3. ( [146]5 ) [147]Ú. v. ES C 207, s. 4. ( [148]6 ) Vec T-59/02, Archer Daniels Midland/Komisia, Zb. s. II-3627. ( [149]7 ) V napadnutom rozhodnutí sa spomína výpoved Cerestar z 25. marca 1999. Neexistujú vsak dve samostatné výpovede, ale len jedna. Z bodu 371 napadnutého rozsudku vyplýva, ze výpoved Cerestar je z , ale bola oznámená . ( [150]8 ) Rozsudok zo 7. júna 1983, 100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 21. ( [151]9 ) Napadnutý rozsudok, bod 434. ( [152]10 ) Rozsudok z 9. novembra 1983, 322/81, Zb. s. 3461, bod 20. ( [153]11 ) Napadnutý rozsudok, body 436 a 438 az 439. ( [154]12 ) V tejto súvislosti sa ADM odvoláva na rozsudky Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, [155]T-9/99, Zb. s. II-1487, body 316 az 317; LR AF 1998/Komisia, T-23/99, Zb. s. II-1705, body 203 az 205, a z , Corus UK/Komisia, T-48/00, Zb. s. II-2325, bod 153. ( [156]13 ) Rozsudok Súdu prvého stupna z 10. marca 1992, Shell/Komisia, [157]T-11/89, Zb. s. II-757, bod 62. ( [158]14 ) Pozri rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (PVC II), C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P (Zb. s. I-8375, bod 91), podla ktorých "kritériá práva na obranu stanovené v nariadeniach c. 17 a 99/63... sú obmedzené len na otázky týkajúce sa pravdivosti a relevancie tvrdených skutocností a okolností a dokumentov pouzitých Komisiou na podporu jej tvrdenia, ze doslo k poruseniu práva hospodárskej sútaze" (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( [159]15 ) Rozsudky Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 8, bod 21, a z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 428. ( [160]16 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 10. ( [161]17 ) Návrhy z 21. júna 1983 k rozsudku Michelin/Komisia, uz citovanému v poznámke pod ciarou 10, bod 7. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. ( [162]18 ) Rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 10, bod 20. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. ( [163]19 ) Rozsudok z 29. júna 2006, C-289/04 P, Zb. s. I-5859, bod 70. ( [164]20 ) Rozsudok Corus UK/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 145. ( [165]21 ) Rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 8, bod 15. ( [166]22 ) Pozri rozsudky Michelin/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 10, bod 19; Musique diffusion française a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 8, bod 21; Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 15, body 434 a 439, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 58. ( [167]23 ) Rozsudky uz citované v poznámke pod ciarou 12. ( [168]24 ) Rozsudok HFB a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 316. ( [169]25 ) Rozsudok LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 204. ( [170]26 ) Rozsudky HFB a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 317, a LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 205. ( [171]27 ) Rozsudok uz citovaný v bode 12 vyssie. ( [172]28 ) Tamze, body 146, 151 a 153. ( [173]29 ) Tamze, body 154 - 159. ( [174]30 ) Tento názor, ktorý mozno nájst aj v iných rozsudkoch Súdu prvého stupna (zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T-83/91, Zb. s. II-755, bod 235; HFB a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 312; LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 200; z , Tokai Carbon a i./Komisia, T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03, bod 140; z , Groupe Danone/Komisia, [175]T-38/02, Zb. s. II-4407, bod 51, a z , BASF/Komisia, [176]T-15/02, Zb. s. II-497, bod 49), potvrdil aj Súdny dvor v rozsudku SGL Carbon/Komisia, uz citovanom v poznámke pod ciarou 22, bod 57. ( [177]31 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, podla ktorého Komisia nemohla prihliadnut ani na konkrétne okolnosti (pozri body 21 a 28), ani na konkrétne dokumenty (pozri body 21 a 27), pretoze neboli uvedené v oznámení o výhradách. ( [178]32 ) Rozsudok z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 44 a citovaná judikatúra. ( [179]33 ) V rozsudku zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C-65/02 P a C-73/02 P, Zb. s. I-6773, bod 92, Súdny dvor zopakoval výrok uvedený v bode 43 týchto návrhov, ale pouzil výrazy, ktoré, zdá sa, rozsirujú jeho rozsah: "Súd prvého stupna... oprávnene pripomenul, ze skutocné dodrziavanie tejto zásady vyzaduje, aby dotknutému podniku bolo uz v stádiu správneho konania umoznené riadne predlozit svoje stanovisko k existencii a významu tvrdených skutocností a okolností, ako aj k listinám pouzitým Komisiou na podporu jej tvrdení" (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( [180]34 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 13 vyssie. ( [181]35 ) Tamze, bod 56. Pozri v tomto zmysle aj rozsudky z 10. marca 1992, ICI/Komisia, T-13/89, Zb. s. II-1021, bod 35; z , Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 323, a z , Atlantic Container Line a i./Komisia, T-191/98 a T-212/98 az T-214/98, Zb. s. II-3275, bod 162. ( [182]36 ) Rozsudok Shell/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 62. ( [183]37 ) Podla judikatúry Súdneho dvora, pokial je odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupna v rozpore s právom Spolocenstva, ale výrok tohto rozsudku sa správne zakladá na iných právnych dôvodoch, odvolanie voci rozsudku sa musí zamietnut (pozri okrem iného rozsudky z 9. júna 1992, Lestelle/Komisia, C-30/91 P, Zb. s. I-3755, bod 28; z , Finsider/Komisia, C-320/92 P, Zb. s. I-5697, bod 37 a z , Salzgitter/Komisia, C-210/98 P, Zb. s. I-5843, bod 58). ( [184]38 ) Okrem judikatúry citovanej v predchádzajúcej poznámke pod ciarou pozri podrobnejsie návrhy, ktoré predlozil generálny advokát Léger 4. júla 1996 k rozsudku z , Ojha/Komisia, C-294/95 P (Zb. s. I-5863, bod 179), a moje návrhy z k rozsudku z , Holcim (Nemecko)/Komisia, C-282/05 P (Zb. s. I-2941, bod 123). ( [185]39 ) Jednotlivé casti oznámenia o výhradách vypracovaného v anglictine prelozil generálny advokát. ( [186]40 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. ( [187]41 ) Súd prvého stupna v tomto zmysle urobil zistenie v rozsudku BASF/Komisia, uz citovanom v poznámke pod ciarou 30, bod 316, podla ktorého "pocas preskúmania úlohy, ktorú zohrávala zalobkyna v predmetných poruseniach, treba odlisovat pojem vodca od pojmu podnecovatel porusenia a vykonat dve oddelené analýzy na overenie toho, ci zalobkyna zohrávala jednu alebo druhú z týchto úloh". ( [188]42 ) Napadnutý rozsudok, bod 261. ( [189]43 ) Rozsudok z 18. októbra 1989, 374/87, Zb. s. 3283. ( [190]44 ) Napadnutý rozsudok, body 262 az 263. ( [191]45 ) Tamze, bod 264. ( [192]46 ) Tamze, bod 265. ( [193]47 ) Tamze, bod 266. ( [194]48 ) Tamze, bod 267. ( [195]49 ) Tamze, bod 268. ( [196]50 ) Tamze, bod 269. ( [197]51 ) Tamze, bod 270. ( [198]52 ) Rozsudok zo 16. júla 1992, Asociación Espańola de Banca Privada a i., [199]C-67/91, Zb. s. I-4785. ( [200]53 ) Rozsudok z 10. novembra 1993, [201]C-60/92, Zb. s. I-5683. ( [202]54 ) Pozri odvolanie, bod 42 a koniec bodu 44. ( [203]55 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 43. ( [204]56 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 53. ( [205]57 ) Pozri odvolanie, body 41 a 43. ( [206]58 ) Napadnutý rozsudok, bod 261. ( [207]59 ) Tamze, bod 264. ( [208]60 ) Tamze, bod 265. ( [209]61 ) Tamze, bod 264. ( [210]62 ) Tamze, body 268 a 270. ( [211]63 ) Tamze, body 265 a 268. ( [212]64 ) Tamze, bod 265. ( [213]65 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 52 vyssie (bod 55). ( [214]66 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 53, bod 20. ( [215]67 ) Rozsudok zo 17. októbra 1989, 85/87, Zb. s. 3137, body 17 az 19. ( [216]68 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 14, body 298 az 300 a 305. ( [217]69 ) To isté odôvodnenie podla rozsudku Spanielske banky, uz citovaného v poznámke pod ciarou 52, body 36 az 38 a 47 az 50, tvorí aj základ toho, ze je zakázané, aby vnútrostátne orgány pre hospodársku sútaz ako dôkazy pouzívali informácie, ktoré Komisia získala podla clánku 11 nariadenia c. 17 alebo na základe ziadostí a oznámení podla clánkov 2, 4 a 5 toho istého nariadenia. ( [218]70 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 32 vyssie. ( [219]71 ) Rozsudok z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, [220]T-50/00, Zb. s. II-2395. ( [221]72 ) Tamze, body 84 az 87 a 90. ( [222]73 ) Návrhy prednesené 12. septembra 2006, body 66 az 67. ( [223]74 ) Vo viacerých jazykových zneniach (napríklad anglickom, nemeckom a portugalskom) rozsudku Súdneho dvora Dalmine/Komisia doslo v bode 63 ku chybe v preklade. Pojem "libera produzione delle prove" v talianskom znení rozsudku (jazyk konania podla clánku 31 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora), ktorý vo francúzstine zodpovedá pojmu "libre administration des preuves" uvedenému vo francúzskom znení (francúzstina ako interný pracovný jazyk Súdneho dvora), bol nesprávne prelozený ako "volné hodnotenie dôkazov". ( [224]75 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 71, bod 72. ( [225]76 ) Návrhy prednesené 10. júla 1991 (rozsudok z , [226]T-1/89, Zb. s. II-867, pozri najmä s. II-954). ( [227]77 ) Rozsudok z 23. marca 2000, C-310/98 a C-406/98, Zb. s. I-1797, bod 29. ( [228]78 ) Situáciu, v ktorej si súdy môzu samy vytvorit názor, mozno vo vseobecnosti porovnat so situáciou v niektorých vnútrostátnych právnych systémoch, v ktorých súdy musia prisúdit dôkazom význam a váhu podla urcitých parametrov stanovených v právnych predpisoch. ( [229]79 ) Okrem iného islo o to, ci na úcely preukázania miesta, na ktorom k poruseniu doslo, pocas prepravnej operácie vykonávanej na základe karnetu TIR v zmysle clánku 454 ods. 3 nariadenia Komisie (EHS) c. 2454/93 z 2. júla 1993 ([230]Ú. v. ES L 253, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3), stací výpoved drzitela karnetu a svedectvo vodica kamiónu, ktorý vykonával prepravnú operáciu za drzitela karnetu, alebo ci sa taký dôkaz môze poskytnút len vo forme dokumentov jednoznacne preukazujúcich, ze príslusné orgány iného clenského státu potvrdili, ze k poruseniu doslo na ich území. ( [231]80 ) Na tento problém sa poukazuje aj v rozsudku Súdu prvého stupna zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T-210/01 (Zb. s. II-5575, bod 297), podla ktorého "usvedcujúci dôkaz", ktorý Komisia musí predlozit na preukázanie pravdepodobnosti budúceho konania v rozpore s hospodárskou sútazou na strane podniku po zlúcení, nemusí mat nevyhnutne formu ekonomických stúdií, ale v niektorých prípadoch stacia aj "jednoduché ekonomické a obchodné fakty, ktoré môzu predstavovat usvedcujúci dôkaz v súlade s judikatúrou". ( [232]81 ) Rozsudok AEG-Telefunken/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 31. ( [233]82 ) Pozri rozsudky z 18. mája 1982, AM & S/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575, body 29 az 31, a zo , Akzo Nobel a Akcros/Komisia, T-125/03 a T-253/03, Zb. s. II-4771. ( [234]83 ) Rozsudok Otto, uz citovaný v poznámke pod ciarou 53, bod 20. ( [235]84 ) Uz citované v poznámkach pod ciarou 32 a 71. ( [236]85 ) V bodoch 62 a 63 rozsudku Súdneho dvora Dalmine/Komisia (pozri bod 108 vyssie) sa v skutocnosti spomína len otázka zákonnosti prenesenia dokumentu Komisii, ale nie otázka zákonnosti jeho pouzitia ako dôkazu Komisiou. V rozsudku Súdu prvého stupna Dalmine/Komisia (pozri bod 107 vyssie), ako aj v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed (uz citované v poznámke pod ciarou 73, body 71 az 73 a 76), sa na druhej strane ako okolnost, ktorá pôsobí proti pouzitiu dokumentu Komisiou, výslovne uvádza prípad, ked príslusný vnútrostátny súd konstatoval nezákonnost takého pouzitia na základe vnútrostátneho práva bez ohladu na zákonnost prenesenia takého dokumentu. Domnievam sa vsak, ze rozsudok Dalmine/Komisia mozno v tomto bode vykladat v súlade s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed, a to v tom zmysle, ze pojem "prenesenie" dokumentu znamená prenesenie na úcely jeho pouzitia. ( [237]86 ) V tejto súvislosti treba uviest, ze v nariadení Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy ([238]Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s, 205), ktorým bolo nahradené nariadenie c. 17, sa v clánku 12 ods. 1, výslovne uvádza, ze "na úcely uplatnovania clánkov 81 a 82 Zmluvy, Komisia a orgány hospodárskej sútaze clenských státov sú oprávnené si navzájom poskytovat a vyuzívat ako dôkaz kazdú skutocnost alebo právo, vrátane dôverných informácií". V odôvodnení c. 16 k nariadeniu c. 1/2003 sa v tejto súvislosti uvádza, ze "ked vymienané informácie vyuzívajú prijímajúce orgány na sankcionovanie podnikov, nemalo by tu existovat ziadne iné obmedzenie pouzívania informácií, ako je povinnost pouzit ich na úcel, na ktorý boli získané, a sankcie ukladané podnikom sú rovnakého typu vo vsetkých systémoch" a "právo na obhajobu, ktoré majú podniky v rôznych systémoch, sa môze povazovat za dostatocne rovnocenné" (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( [239]87 ) Pozri ex multis rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 9, a z , ARBED/Komisia, C-176/99 P, Zb. s. I-10687, bod 19. ( [240]88 ) List z 13. júna 1997, ktorý podpísal Trial Attorney Protimonopolného odboru Ministerstva spravodlivosti Spojených státov amerických (ktorý ADM predlozila ako prílohu k svojmu vyjadreniu na písomné otázky Súdu prvého stupna). ( [241]89 ) Dohoda medzi Európskymi spolocenstvami a vládou Spojených státov amerických z 23. septembra 1991 týkajúca sa uplatnovania právnych predpisov o hospodárskej sútazi a Výmena listov obsahujúcich výklad dohody z 31. mája a ([242]Ú. v. ES L 95, s. 47). Dohoda bola schválená v mene Európskeho spolocenstva a Európskeho spolocenstva uhlia a ocele rozhodnutím Rady a Komisie 95/145/ES, ESUO z ([243]Ú. v. ES L 95, s. 45; Mim. vyd. 08/001, s. 121; korigendum [244]Ú. v. ES L 131, 1995, s. 38). ( [245]90 ) Dohoda medzi Európskymi spolocenstvami a vládou Spojených státov amerických zo 4. júna 1998 o uplatnovaní zásad dobrých mravov pri vynucovaní ich pravidiel volnej sútaze ([246]Ú. v. ES L 173, 1998, s. 28; Mim. vyd. 08/001, s. 318). Dohoda bola schválená v mene Európskeho spolocenstva a Európskeho spolocenstva uhlia a ocele rozhodnutím Rady a Komisie 98/386/ES, ESUO z ([247]Ú. v. ES L 173, s. 26; Mim. vyd. 08/001, s. 316). ( [248]91 ) Pozri NAZZINI, R.: Concurrent Proceedings in Competition Law. New York: Oxford University Press, 2004, s. 75 a 76. ( [249]92 ) Správa Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 13. augusta 2003 o uplatnovaní dohôd medzi Európskymi spolocenstvami a vládou Spojených státov amerických a vládou Kanady týkajúcich sa uplatnovania právnych predpisov o hospodárskej sútazi (od do ), bod 1.1, k dispozícii v Eurlexe pod císlom 52003DC0500. ( [250]93 ) Tamze, bod 1.2.2. ( [251]94 ) Pozri Správu Komisie Rade a Európskemu parlamentu zo 17. septembra 2002 o uplatnovaní dohôd medzi Európskymi spolocenstvami a vládou Spojených státov amerických a vládou Kanady týkajúcich sa uplatnovania právnych predpisov o hospodárskej sútazi (od do ), bod 1.2.2., k dispozícii v Eurlexe pod císlom 52002DC0505, v ktorej Komisia uvádza, ze vo veci Fine Art Auction Houses sa "jedna zo zúcastnených spolocností vzdala svojho práva a to umoznilo dvom príslusným orgánom, aby si vymenili informácie o dôverných dôkazoch". ( [252]95 ) Ako Komisia uviedla vo svojej správe Rade a Európskemu parlamentu zo 4. októbra 2000 o uplatnovaní Dohody medzi Európskymi spolocenstvami a vládou Spojených státov amerických týkajúcej sa uplatnovania právnych predpisov o hospodárskej sútazi (od do ), bod 2.2., k dispozícii v Eurlexe pod císlom 52000DC0618. Pozri aj Tretiu správu Výboru pre hospodársku sútaz OECD z roku 2005 o implementácii odporúcaní Rady OECD z o úcinných akciách voci protiprávnym kartelom, bod 4, ktorú mozno nájst na webovej stránke OECD (www.oecd.org). Chcel by som poukázat na to, ze výmena a pouzitie dôverných informácií ako dôkazov je v súcasnosti povolená za urcitých obmedzení podla clánku 12 nariadenia c. 1/2003 na úcely spolupráce v rámci siete zriadenej Komisiou a príslusnými orgánmi hospodárskej sútaze clenských státov. ( [253]96 ) Nie je preto prekvapujúce, ze v správe citovanej v poznámke pod ciarou 92 (bod 1.2.2) sa uvádza, ze Komisia vystupovala ako vedlajsí úcastník v troch prípadoch obcianskoprávnych zalôb v Spojených státoch, aby ochránila dôverné zaobchádzanie s písomnými informáciami poskytnutými v rámci svojej politiky zhovievavosti, avsak nie na podporu niektorého z úcastníkov konania, ale s cielom "zabezpecit integritu" tejto politiky. Okrem toho podstatné ustanovenia obsahuje aj Oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov; v znení z roku 2002 ([254]Ú. v. ES C 45, s. 3, bod 33) Komisia uviedla, ze výpovede, ktoré sa jej predlozia v súvislosti s týmto oznámením, sa nemôzu zverejnit alebo pouzit na iné úcely ako vykonanie clánku 81 ES, zatial co v znení z roku 2006 ([255]Ú. v. EÚ C 298, s. 17, bod 35) uviedla, ze také výpovede spolocností mozno za urcitých podmienok postúpit iba príslusným orgánom pre hospodársku sútaz clenských státov. V oboch zneniach tohto oznámenia (body 32 a 40) sa uvádza, ze sprístupnením takých výpovedí verejnosti by sa zmaril úcel kontrol a vysetrovaní v zmysle clánku 4 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ([256]Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331). ( [257]97 ) Pozri dokument z októbra 2005 s názvom Best Practices for the Formal Exchange of Information Between Competition Authorities in Hard Core Cartel Investigations, ktorý je k dispozícii na webovej stránku OECD (www.oecd.org). Je zaujímavé, ze samotná Komisia v bode 40 svojho Oznámenia o spolupráci v rámci Siete orgánov pre hospodársku sútaz ([258]Ú. v. ES C 101, 2004, s. 43) uviedla, ze s výnimkou niektorých prípadov "sa informácie, ktoré dobrovolne poskytne ziadatel o zmiernenie sankcie, poskytnú druhému clenovi siete podla clánku 12 [nariadenia c. 1/2003] len so súhlasom ziadatela". ( [259]98 ) Rozsudok uz citovaný v poznámke pod ciarou 32. ( [260]99 ) Tamze, bod 63. ( [261]100 ) Rozsudok z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C-167/04 P, Zb. s. I-8935, bod 107 a tam citovaná judikatúra. ( [262]101 ) Pozri napadnutý rozsudok, body 288 a 290. ( [263]102 ) Príloha c. 15 k odvolaniu, s. 3. ( [264]103 ) Nie je isté, ci ADM svoju úcast v karteli s kyselinou citrónovou ukoncila po prehliadke jej priestorov, ktoré FBI vykonal v júni 1995. Podla napadnutého rozhodnutia úcast ADM trvala do mája 1995 (pozri odôvodnenie c. 247 a clánok 1 druhý odsek) a ADM vo svojom vyjadrení k oznámeniu o výhradách (bod 5.2) uviedla, ze svoju úcast ukoncila z vlastnej iniciatívy v máji 1995, "ked kartel prestal fungovat a pred zásahom orgánov". V napadnutom rozhodnutí sa vsak na viacerých miestach uvádza, ze úcast ADM v karteli sa skoncila prehliadkou FBI v júni 1995 (pozri odôvodnenia c. 128 a 193). ( [265]104 ) Napadnutý rozsudok, body 335 az 338. ( [266]105 ) Tamze, body 339 az 342. ( [267]106 ) Tamze, bod 345. ( [268]107 ) Pozri v tomto zmysle aj návrhy, ktoré predlozila generálna advokátka Trstenjak 15. mája 2008 k rozsudku Archer Daniels Midland/Komisia, C-510/06 P, Zb. s. I-1843, bod 232, vo veci kartelu s glukonátom sodným. ( [269]108 ) Na rozdiel od generálnej advokátky Trstenjak v jej návrhoch citovaných v predchádzajúcej poznámke pod ciarou. ( [270]109 ) Usmernenia k metóde stanovenia pokút ulozených podla clánku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 1/2003 (Ú. v. ES C 210, 2006, s. 2). Pozri bod 29 prvú zarázku. ( [271]110 ) Pozri rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 15, bod 209. ( [272]111 ) Rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C-3/06 P, Zb. s. I-1331, body 61 a 62. Pozri aj návrhy, ktoré predlozila generálna advokátka Kokott k rozsudku z , Technische Unie/Komisia, C-113/04, Zb. s. I-8831, bod 132, a návrhy, ktoré predlozil generálny advokát Poiares Maduro k rozsudku Groupe Danone/Komisia, uz citovanému vyssie, body 45 a 48. ( [273]112 ) Návrhy z 15. decembra 2005 k rozsudku uz citovanému v poznámke pod ciarou 100, bod 141. ( [274]113 ) S výnimkou, ako som uz uviedol, dvoch posledných viet bodu 336, ktoré sa týkajú oslabenia sankcie a jej odstrasujúceho úcinku. ( [275]114 ) Pozri rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 218. ( [276]115 ) Podla tohto ustanovenia sa "pri posudzovaní závaznosti porusenia musí brat do úvahy" okrem iného "skutocný dosah na trh, tam, kde je ho mozné merat". ( [277]116 ) Pozri zalobu v prvostupnovom konaní, bod 7.2.3. ( [278]117 ) Pozri ex multis rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 10, bod 37. ( [279]118 ) [280]Ú. v. ES C 372, 1997, s. 5 (bod 3); Mim. vyd. 08/001, s. 155. ( [281]119 ) Duplika, bod 25. ( [282]120 ) Pozri odpoved na otázku c. 1, s. 2 [neoficiálny preklad] (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( [283]121 ) Tamze, s. 3 [neoficiálny preklad] (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( [284]122 ) Pozri napadnutý rozsudok, body 194 a 203, kde sa uvádza, ze Komisia "nesprávne definovala relevantný trh" a islo o "chybnú definíciu trhu s relevantným výrobkom". ( [285]123 ) Pozri ex multis rozsudky z 31. mája 1979, Hugin/Komisia, 22/78, Zb. s. 1869, bod 5; Michelin/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 10, bod 37, a z , United Pan-Europe Communications a i., C-250/06, Zb. s. I-11135, bod 21. ( [286]124 ) Uznesenie zo 16. februára 2006, Adriatica di Navigazione/Komisia, C-111/04 P, Zb. s. I-22*, bod 31. ( [287]125 ) Rozsudok z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T-213/00, Zb. s. II-913, bod 206. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri aj rozsudky zo , Volkswagen/Komisia, [288]T-62/98, Zb. s. II-2707, bod 230, a z , Mannesmannröhren-Werke/Komisia, [289]T-44/00, Zb. s. II-2223, bod 132. ( [290]126 ) Pozri v tomto zmysle Oznámenie Komisie o definícii relevantného trhu na úcely práva hospodárskej sútaze spolocenstva, uz citované v poznámke pod ciarou 118, bod 11, ako aj rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 125, bod 226. ( [291]127 ) Rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou c. 125, bod 226. ( [292]128 ) Pozri napadnutý rozsudok, body 375 az 379. ( [293]129 ) Tamze, body 384 az 395. ( [294]130 ) Podla ktorého "az pri prijímaní rozhodnutia Komisia posúdi, ci sú splnené podmienky stanovené v castiach B, C a D, a ci teda pokutu znízi alebo dokonca odpustí jej ulozenie". ( [295]131 ) Pozri zalobu v prvostupnovom konaní, bod 9.2.1. ( [296]132 ) Pozri rozsudky Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 30, bod 362; BASF/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 30, bod 492, a rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, [297]T-26/02, Zb. s. II-713, bod 156, v ktorých sa pozornost upriamila na skutocnost, ze prídavné meno "dostatocný" v casti B písm. a) oznámenia o spolupráci sa nenachádzal v jeho casti B písm. b). Pozri aj rozsudky z , Bolloré a i./Komisia, [298]T-109/02, T-118/02, T-122/02, T-125/02 a T-126/02, T-128/02 a T-129/02, T-132/02 a T-136/02, Zb. s. II-947, bod 692. ( [299]133 ) Pozri rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 30, bod 493, a Daiichi Pharmaceutical/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 132, bod 157. ( [300]134 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Daiichi Pharmaceutical/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 132, bod 162. ( [301]135 ) Ide okrem iného o tieto stretnutia: stretnutie z 19. mája 1992 v Jeruzaleme (pozri odôvodnenie c. 103 napadnutého rozhodnutia a stranu 5 písomnej výpovede Cerestar, kde sa nasledujúci den uvádza ako pravdepodobný den stretnutia a ide teda o minimálnu odchýlku); stretnutie z v Írsku (pozri odôvodnenie c. 113 napadnutého rozhodnutia a stranu 6 písomnej výpovede Cerestar) a stretnutie z v Bruggách (pozri odôvodnenie c. 118 napadnutého rozhodnutia a stranu 6 písomnej výpovede Cerestar). ( [302]136 ) Pozri odôvodnenie c. 103 napadnutého rozhodnutia. ( [303]137 ) Pozri odôvodnenie c. 122 napadnutého rozhodnutia a strany 7 az 8 písomnej výpovede Cerestar. ( [304]138 ) Pozri podobné návrhy v podobných veciach, rozsudky BASF/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 30, bod 568, ako aj z 27. septembra 2006, Roquette Frčres/Komisia, [305]T-322/01, Zb. s. II-3137, body 238 az 244, najmä bod 242, Archer Daniels Midland/Komisia, T-329/01, Zb. s. II-3255, body 320 az 324, najmä bod 323. References 1. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0042 43. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0043 44. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0044 45. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0045 46. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0046 47. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0047 48. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0048 49. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0049 50. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0050 51. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0051 52. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0052 53. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0053 54. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0054 55. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0055 56. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0056 57. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0057 58. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0058 59. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0059 60. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0060 61. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0061 62. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0062 63. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0063 64. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0064 65. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0065 66. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0066 67. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0067 68. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0068 69. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0069 70. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0070 71. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0071 72. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0072 73. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0073 74. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0074 75. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0075 76. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0076 77. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0077 78. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0078 79. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0079 80. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0080 81. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0081 82. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0082 83. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0083 84. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0084 85. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0085 86. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0086 87. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0087 88. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0088 89. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0089 90. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0090 91. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0091 92. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0092 93. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0093 94. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0094 95. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0095 96. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0096 97. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0097 98. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0098 99. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0099 100. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0100 101. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0101 102. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0102 103. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0103 104. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0104 105. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0105 106. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0106 107. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0107 108. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0108 109. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0109 110. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0110 111. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0111 112. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0112 113. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0113 114. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0114 115. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0115 116. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0116 117. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0117 118. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0118 119. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0119 120. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0120 121. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0121 122. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0122 123. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0123 124. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0124 125. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0125 126. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0126 127. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0127 128. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0128 129. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0129 130. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0130 131. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0131 132. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0132 133. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0133 134. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0134 135. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0135 136. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0136 137. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0137 138. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#t-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0138 139. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0001 140. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0002 141. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:239:TOC 142. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0003 143. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 144. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0004 145. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:009:TOC 146. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0005 147. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1996:207:TOC 148. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0006 149. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0007 150. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0008 151. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0009 152. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0010 153. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0011 154. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0012 155. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0009&locale=SK 156. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0013 157. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0011&locale=SK 158. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0014 159. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0015 160. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0016 161. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0017 162. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0018 163. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0019 164. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0020 165. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0021 166. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0022 167. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0023 168. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0024 169. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0025 170. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0026 171. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0027 172. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0028 173. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0029 174. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0030 175. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0038&locale=SK 176. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0015&locale=SK 177. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0031 178. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0032 179. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0033 180. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0034 181. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0035 182. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0036 183. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0037 184. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0038 185. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0039 186. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0040 187. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0041 188. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0042 189. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0043 190. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0044 191. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0045 192. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0046 193. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0047 194. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0048 195. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0049 196. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0050 197. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0051 198. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0052 199. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0067&locale=SK 200. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0053 201. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0060&locale=SK 202. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0054 203. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0055 204. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0056 205. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0057 206. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0058 207. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0059 208. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0060 209. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0061 210. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0062 211. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0063 212. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0064 213. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0065 214. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0066 215. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0067 216. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0068 217. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0069 218. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0070 219. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0071 220. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0050&locale=SK 221. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0072 222. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0073 223. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0074 224. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0075 225. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0076 226. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0001&locale=SK 227. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0077 228. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0078 229. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0079 230. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1993:253:TOC 231. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0080 232. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0081 233. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0082 234. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0083 235. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0084 236. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0085 237. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0086 238. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:001:TOC 239. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0087 240. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0088 241. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0089 242. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1995:095:TOC 243. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1995:095:TOC 244. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1995:131:TOC 245. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0090 246. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:173:TOC 247. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:173:TOC 248. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0091 249. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0092 250. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0093 251. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0094 252. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0095 253. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0096 254. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2002:045:TOC 255. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2006:298:TOC 256. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:145:TOC 257. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0097 258. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2004:101:TOC 259. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0098 260. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0099 261. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0100 262. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0101 263. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0102 264. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0103 265. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0104 266. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0105 267. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0106 268. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0107 269. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0108 270. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0109 271. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0110 272. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0111 273. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0112 274. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0113 275. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0114 276. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0115 277. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0116 278. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0117 279. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0118 280. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1997:372:TOC 281. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0119 282. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0120 283. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0121 284. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0122 285. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0123 286. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0124 287. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0125 288. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0062&locale=SK 289. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0044&locale=SK 290. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0126 291. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0127 292. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0128 293. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0129 294. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0130 295. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0131 296. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0132 297. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0026&locale=SK 298. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0109&locale=SK 299. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0133 300. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0134 301. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0135 302. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0136 303. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0137 304. file:///tmp/lynxXXXXwi1y3n/L96379-9204TMP.html#c-ECRCJ2009SKA.0700584801-E0138 305. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0322&locale=SK