NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA PAOLO MENGOZZI prednesené 24. januára 2008 ( [1]1 ) Vec C-206/06 Essent Netwerk Noord BV a i. proti Aluminium Delfzijl BV a i. "Vnútorný trh s elektrickou energiou -- Vnútrostátna právna úprava umoznujúca vyberanie príplatku k cene za prepravu elektrickej energie v prospech zákonom urcenej spolocnosti povinnej uhradit uviaznuté náklady -- Poplatky s rovnakým úcinkom ako clá -- Diskriminacné vnútrostátne zdanenie -- Pomoc poskytovaná clenskými státmi" 1. Rozhodnutím z 19. apríla 2006 Rechtbank Groningen (Holandsko) v súlade s clánkom 234 ES polozil Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky, prvá otázka sa týka výkladu clánkov 25 ES a 90 ES a druhá otázka výkladu clánku 87 ods. 1 ES. 2. Tieto otázky boli polozené v rámci konania zacatého Essent Netwerk Noord BV (dalej len "Essent") proti Aluminium Delfzijl BV (dalej len "Aldel") vo veci týkajúcej sa dosiahnutia zaplatenia sumy vypocítanej podla mnozstva elektrickej energie, ktorú zalobkyna dodala zalovanej, a ktorej vybratie je zakotvené v ustanovení zákona a jeho cielom je pokryt uviaznuté náklady znásané podnikmi vyrábajúcimi elektrickú energiu v období pred liberalizáciou trhu s elektrickou energiou v Holandsku. I -- Právny rámec a právne predpisy A -- Právo Spolocenstva 3. Clánok 25 ES znie: "Clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým úcinkom sa medzi clenskými státmi zakazujú. Tento zákaz sa tiez vztahuje na clá fiskálnej povahy." 4. Podla clánku 90 ES: "Ziaden clenský stát nezdaní výrobky z iných clenských státov nijakou priamou alebo nepriamou vnútrostátnou danou prevysujúcou dane ukladané priamo ci nepriamo na podobné domáce výrobky. Dalej, ziaden clenský stát nezdaní výrobky iných clenských státov nijakou vnútrostátnou danou, ktorá nepriamo ochranuje iné výrobky." B -- Vnútrostátna právna úprava 5. Az do nadobudnutia úcinnosti Elektriciteitswet 1998 (zákon o elektrine z roku 1998) 1. augusta 1998, ktorým zacal proces liberalizácie sektora elektrickej energie v rámci vykonania smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spolocnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou ( [2]2 ), bola ponuka elektrickej energie v Holandsku upravená Elektriciteitswet 1989. 6. Pocas obdobia rozhodujúceho pre vec samu, od 1. augusta do 31. decembra 2000, zabezpecovali výrobu, dovoz a prenos elektrickej energie styri podniky vyrábajúce energiu (dalej len "PVE") ( [3]3 ) a ich spolocná dcérska spolocnost, NV Samenwerkende Elektriciteitsproductiebedrijven (SEP) ( [4]4 ). Podla skutocností uvedených v rozhodnutí vnútrostátneho súdu boli az do roku 1999 vsetky PVE kontrolované obcami a provinciami, zatial co pocas referencného obdobia jedine EPZ zostala nepriamo vo verejných rukách prostredníctvom akcionárov Essent a Delta. ( [5]5 ) PVE a SEP spolupracovali na základe "Dohody o vzájomnej spolupráci" ( [6]6 ). 7. Pocas obdobia platnosti Elektriciteitswet 1989 SEP samostatne alebo spolocne s PVE realizovala dlhodobé investície vyzadované zo strany verejnej moci v rámci energetickej a/alebo environmentálnej politiky, medzi ktoré patrili najmä projekt dialkového vykurovania a experimentálna prevádzka na splynovanie uhlia (Demkolec). Tieto investície viedli k tzv. uviaznutým nákladom (nazývaným aj "stranded costs", teda "tehly", dalej len "uviaznuté náklady"). 8. Vzhladom na blíziacu sa liberalizáciu a z dôvodu umoznenia náhrady týchto nákladov v sektore výroby elektrickej energie uzatvorili SEP a PVE 21. januára 1997 s podnikmi zabezpecujúcimi dodávky elektrickej energie ( [7]7 ) protokolárnu dohodu týkajúcu sa dodávok elektrickej energie od roku 1997 do roku 2000 (dalej len "protokol"). Na základe tohto protokolu sa distribucné podniky zaviazali zaplatit SEP kazdý rok sumu 400 miliónov NLG ako príspevok na úhradu uviaznutých nákladov, rozdelený medzi jednotlivé podniky podla mnozstva energie, ktorú dodala SEP. Financovanie príspevku malo byt zabezpecené formou zvýsenia sadzieb uplatnovaných distribucnými podnikmi na urcité kategórie odberatelov (malí, strední a velkí "bezní odberatelia"). 9. Clánok 97 Elektriciteitswet 1998 nariadil dodrziavanie protokolu az do 1. januára 2001, t. j. k dátumu, ku ktorému sa musí ukoncit proces liberalizácie trhu s elektrickou energiou v Holandsku. 10. V roku 2000 vsak tieto podniky z dôvodu úcinnosti nových tarifných predpisov uz nemohli preniest na konecných odberatelov sumy, ktoré boli povinné zaplatit SEP na základe protokolu z titulu krytia uviaznutých nákladov, pretoze nové predpisy stanovili distribucným podnikom povinnost oddelene úctovat sumy za dodávku elektrickej energie a sumy za prepravu elektrickej energie. 11. Z tohto dôvodu bol 21. decembra 2000 prijatý Overgangswet Elekriciteitsproductiesector (zákon prechodne upravujúci oblast výroby elektrickej energie, dalej len "OEPS"), ktorého clánok 9 tvoriaci základ otázok vnútrostátneho súdu znie: "1. Kazdý odberatel, ktorý nie je chráneným odberatelom, je povinný uhradit prevádzkovatelovi siete okrem zmluvnej ceny aj sumu vo výske 0,0117 NLG za kilowatthodinu, podla celkového mnozstva elektrickej energie dodanej prevádzkovatelom siete do jeho prípojky v case od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000. 2. Kazdý chránený odberatel je povinný uhradit vlastníkovi koncesie okrem zmluvnej ceny aj sumu vo výske 0,0117 NLG za kilowatthodinu, podla celkového mnozstva dodanej elektrickej energie, ktorú mu dodal vlastník koncesie v case od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000. 3. ... 4. Prijatú sumu poplatkov, ktoré uhradili odberatelia podla odseku 1 alebo 2, odvedú prevádzkovatelia sietí alebo vlastníci koncesií na urcenú spolocnost[ ( [8]8 )] do 1. júla 2001. 5. Urcená spolocnost oznámi ministrovi výsku sumy poplatkov prijatých podla odseku 4, pricom k oznámeniu prilozí vyhlásenie audítora podla ustanovenia clánku 393 ods. 1 druhej knihy Burgerlijk Wetboek (obciansky zákonník) potvrdzujúce hodnovernost uvedených údajov. Pokial presiahne celková výska prijatých poplatkov 400 miliónov NLG, odvedie urcená spolocnost prebytok ministrovi, ktorý tento prebytok pouzije na úhradu nákladov podla clánku 7." 12. Podla clánku 25 OEPS ustanovenia, ktoré som citoval, nadobudli úcinnost 29. decembra 2000 a uplatnovali sa retroaktívne od 1. augusta 2000. Podla tvrdení vnútrostátneho súdu clánok 9 OEPS nebol predmetom osobitného oznámenia adresovaného Komisii. Holandské orgány vsak listom z 30. augusta 2000 zaslali Komisii celý návrh zákona OEPS vrátane clánku 9. 13. Treba este pripomenút okolnosti spojené s vypracovaním clánkov 6 az 8 OEPS, hoci nie sú priamo relevantné pre vec samu. 14. V návrhu zákona OEPS tieto clánky definovali mechanizmus financovania na krytie uviaznutých nákladov po 1. januári 2001. Tento návrh predpokladal, ze vláda kazdorocne stanoví výsku doplatku, ktorý musia zaplatit vsetci odberatelia s výnimkou prevádzkovatelov siete ako percento zo sumy zaplatenej za prepravu elektrickej energie a súvisiace sluzby. Tieto clánky boli prvý raz oznámené Komisii 20. februára 1998 podla clánku 24 smernice 96/92 a druhý raz 16. októbra 1998 na základe clánkov 87 ES a 88 ES. Komisia rozhodnutím z 8. júla 1999 informovala holandskú vládu, ze oznámené ustanovenia neobsahujú ziadne opatrenie v zmysle clánku 24 tejto smernice, ale musia byt preskúmané podla clánku 87 ods. 3 písm. c) ES. 15. Dna 30. augusta 2000 Holandsko informovalo Komisiu, ze sporné ustanovenia pozmenilo. Pri tejto prílezitosti, ako som uz uviedol vyssie, bol zaslaný Komisii celý text OEPS obsahujúci spomínané zmeny. Následne boli zmenené clánky 6 az 8 OEPS a systém, ktorý zaviedli, bol nahradený systémom financovania pomocou verejných prostriedkov (teraz clánky 7 a 8 OEPS). Rozhodnutím z 25. júla 2001 Komisia nové opatrenia schválila v zmysle clánku 87 ods. 3 písm. c) ES. II -- Skutkový stav a prejudiciálne otázky 16. V decembri 1996 SEP, jeden z PVE (Epon) a distribucná spolocnost Edon ( [9]9 ) vyuzili moznost poskytnutú clánkom 32 Elektriciteitswet 1989 urcenej spolocnosti uzatvárat osobitné dohody s velkými priemyselnými odberatelmi a uzatvorili s Aldel, zalovanou vo veci samej, "dohodu o zabezpecení elektrického výkonu a dodávok elektrickej energie a o load management". Táto dohoda stanovila pausálnu cenu za rôzne ponúkané sluzby a v tejto cene neboli zahrnuté uviaznuté náklady. 17. Od 1. januára 2000 prepravu elektrickej energie do Aldel zabezpecovala ako prevádzkovatel lokálnej siete, ( [10]10 ) Essent, zalobkyna vo veci samej, ktorá vznikla oddelením cinností distribucnej spolocnosti Edon. Essent nie je zmluvnou stranou uz citovanej dohody o dodávke. Tak Essent, ako aj Aldel sú usadené v Holandsku. 18. V období od 1. augusta do 31. decembra 2000 Essent prepravila 717413761 kilowatthodín elektrickej energie k pripojeniu Aldel. Za sluzby dodané pocas tohto obdobia Aldel vyfakturovala Essent celkovú sumu zahrnajúcu príplatok stanovený v clánku 9 OEPS. 19. Kedze Aldel odmietla zaplatit sumu zodpovedajúcu tomuto príplatku, obrátila sa Essent na Rechtbank Groningen, na ktorom sa Aldel domáhala nezlucitelnosti clánku 9 OEPS s právom Spolocenstva. ( [11]11 ) 20. Súd prejednávajúci vec samu povazoval za nevyhnutné polozit Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci samej: "1. Majú sa clánky 25 ES a 90 ES vykladat v tom zmysle, ze im odporuje vnútrostátna právna úprava, podla ktorej vnútrostátni odberatelia elektrickej energie sú povinní zaplatit svojmu prevádzkovatelovi siete elektrickej energie pocas prechodného obdobia (31. august 2000 az 31. december 2000) tarifný príplatok podla mnozstva dodanej elektrickej energie pre ich potrebu, ked taký príplatok prevádzkovatel siete odvedie spolocnosti urcenej zákonodarcom a ked slúzi na úhradu uviaznutých nákladov, ktoré sú dôsledkom záväzkov alebo investícií prijatých alebo uskutocnených touto spolocnostou pred liberalizáciou trhu s elektrickou energiou, pricom táto spolocnost -- je spolocnou dcérskou spolocnostou styroch domácich výrobcov elektrickej energie, -- pocas sporného obdobia (2000) ako jediná rucila za uviaznuté náklady vzniknuté v tomto roku, -- na pokrytie týchto nákladov nepochybne potrebuje v tomto roku sumu vo výske 400 miliónov NLG (181512086,40 eura), a -- pokial príjmy z tarifného príplatku presiahnu uvedenú sumu, je povinná odviest prebytok ministrovi? 2. Splna právna úprava uvedená v prvej otázke podmienky clánku 87 ods. 1 ES?" III -- Konanie pred Súdnym dvorom 21. Essent, Aldel, NEA (predtým SEP), holandská vláda a Komisia predlozili písomné pripomienky v zmysle clánku 23 Statútu Súdneho dvora a boli vypocutí na pojednávaní uskutocnenom 10. mája 2007. 22. Essent, Aldel, NEA, holandská vláda a Komisia boli Súdnym dvorom vyzvané, aby odpovedali na písomné otázky este pred pojednávaním. IV -- Právne posúdenie A -- O prvej prejudiciálnej otázke 1. Úvodné poznámky 23. Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútrostátny súd pýta Súdneho dvora, ci clánky 25 ES a 90 ES bránia uplatneniu tarifného príplatku upraveného v clánku 9 OEPS. 24. Na úvod treba uviest, ze nie je úplne evidentná relevantnost tejto otázky pre rozhodnutie vnútrostátneho súdu vo veci samej. Informácie poskytnuté Súdnemu dvoru totiz neumoznujú zistit ci, a do akej miery, elektrická energia prepravená v prospech Aldel pocas obdobia od 1. augusta do 31. decembra 2000 bola dovezená z iných clenských státov. 25. Treba poukázat na to, ze eventuálna neplatnost tarifného príplatku z dôvodu nedodrzania clánkov 25 ES alebo 90 ES by sa týkala výlucne len súm zaplatených za dovezenú elektrickú energiu. Inými slovami uvedené konstatovanie by Aldel umoznilo bránit sa výlucne len proti ulozeniu poplatkov súvisiacich s týmto produktom a len v hraniciach ich nezlucitelnosti s ustanoveniami Zmluvy. 26. Z toho vyplýva, ze ak by sa preukázalo, ze elektrická energia prepravovaná k prípojke Aldel bolo výlucne vnútrostátneho pôvodu, odpoved Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku by bola irelevantná pre kladné alebo záporné rozhodnutie o zalobných nárokoch Essent proti Aldel vo veci samej. ( [12]12 ) 27. Podla ustálenej judikatúry v rámci procesu spolupráce medzi vnútrostátnymi súdmi a Súdnym dvorom, ktorý bol zavedený clánkom 234 ES, je úlohou vnútrostátnych súdov, aby posúdili tak nevyhnutnost rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na vydanie ich rozsudku, ako aj relevantnost otázok, ktoré kladú Súdnemu dvoru a Súdny dvor môze odmietnut rozhodnút o prejudiciálnej otázke, ktorú mu polozil vnútrostátny súd, len vtedy, ak je úplne zrejmé, ze výklad práva Spolocenstva, ktorý je od neho pozadovaný, nemá ziadnu súvislost so skutocnostou alebo s predmetom sporu vo veci samej. ( [13]13 ) 28. Kedze vo veci samej nejde o tento prípad, navrhujem Súdnemu dvoru preskúmat prvú prejudiciálnu otázku, hoci uzitocnost odpovede na nu závisí od dalsích preskúmaní, ktoré sú úlohou vnútrostátneho súdu. 2. Posúdenie a) Strucný prehlad judikatúry 29. V kontexte Zmluvy clánky 25 ES a 90 ES, ktoré sa navzájom doplnajú, stanovujú zákaz ciel a poplatkov s rovnakým úcinkom a zákaz diskriminacných vnútrostátnych daní a sledujú ciel spocívajúci v zákaze diskriminácie výrobkov pochádzajúcich z iných clenských státov alebo vyvázaných do iných clenských státov, pokial by diskriminácia mohla predstavovat prekázku ich volného pohybu v rámci Spolocenstva za podmienok normálnej hospodárskej sútaze. 30. Uznávajúc doplnujúcu povahu týchto ustanovení, ( [14]14 ) judikatúra Súdneho dvora síce zachovala formálne rozlisovanie medzi týmito dvoma zákazmi vyplývajúcimi zo Zmluvy, ale viackrát zdôraznila, ze clánky 25 ES a 90 ES nemôzu byt súcasne uplatnované; ( [15]15 ) z tohto dôvodu zákonnost vnútrostátneho ustanovenia, zavádzajúceho poplatok a patriaceho do pôsobnosti prvého ustanovenia, nemôze byt súcasne posudzovaná aj podla druhého ustanovenia. ( [16]16 ) 31. Podla judikatúry rozdiel medzi poplatkami s rovnakým úcinkom ako clo a vnútrostátnymi danami vyplýva zo skutocnosti, ze poplatky sa týkajú výlucne dovázaných alebo vyvázaných výrobkov a netýkajú sa konkurencných alebo podobných domácich výrobkov, zatial co vnútrostátne dane sa uplatnujú tak na jedny, ako aj na druhé uvedené výrobky. 32. Na základe definície uznanej v judikatúre Súdneho dvora poplatok s rovnakým úcinkom predstavuje jednostranne ulozenú penaznú povinnost, ktorá bez ohladu na svoje oznacenie a spôsob úhrady postihuje vnútrostátne alebo zahranicné tovary na základe skutocnosti, ze tie prekracujú hranicu, aj ked nie je poplatok vyberaný v prospech státu, nemá diskriminacný alebo ochranný úcinok a spoplatnený tovar nekonkuruje vnútrostátnej výrobe. ( [17]17 ) Podla Súdneho dvora takýto poplatok postihuje osobitne dovázaný tovar a nevztahuje sa na podobný vnútrostátny tovar a zvysuje jeho cenu s rovnakým úcinkom ako clo ukladané pri pohybe tovaru. ( [18]18 ) 33. Na druhej strane poplatky, ktoré sú súcastou vseobecného vnútrostátneho systému zdanovania a systematicky zatazujú podla rovnakých kritérií vnútrostátne a dovázené výrobky, patria do pôsobnosti clánku 90 ES. ( [19]19 ) 34. Súdny dvor vsak upresnil, ze z dôvodu právnej kvalifikácie a posúdenia poplatkov bez rozdielu postihujúcich vnútrostátne a dovázané výrobky, môze byt potrebné vziat do úvahy úcel výtazku poplatku, lebo práve na základe tohto úcelu urcenia môzu mat formálne neutrálne poplatky rôzny reálny ekonomický dopad na obe kategórie výrobkov v závislosti od struktúry poplatkov a od spôsobu ich vyberania. 35. Pokial je totiz príjem z poplatkov vyberaných z dovázaných, aj vnútrostátnych výrobkov urcený na financovanie cinností, z ktorých profitujú speciálne posledné uvedené výrobky, tak zatazenie poplatkom je u vnútrostátnych výrobkov kompenzované väcsími alebo mensími získanými výhodami, zatial co pre dovázaný výrobok poplatky predstavujú cistú zátaz. ( [20]20 ) 36. V súvislosti s posúdením zlucitelnosti parafiskálneho poplatku s clánkami 25 ES a 90 ES treba podla doteraz ustálenej judikatúry posúdit, v akom rozsahu sú poplatky vyberané pri vnútrostátnom výrobku kompenzované výhodami financovanými z príjmov z tohto poplatku. 37. Ak ide o úplnú kompenzáciu, potom sporný poplatok je poplatkom s rovnakým úcinkom, lebo v skutocnosti zatazuje výlucne dovázaný výrobok, a preto ho treba povazovat za úplne nezákonný, ale ak ide len o ciastocnú kompenzáciu, musí byt poplatok povazovaný za vnútrostátnu diskriminacnú dan, lebo väcsmi zatazuje dovázaný výrobok ako vnútrostátny výrobok a v dôsledku toho musí byt proporcionálne znízený. ( [21]21 ) 38. Okrem iného z judikatúry nesporne vyplýva, ze takéto posúdenie je úlohou vnútrostátneho súdu, ktorý ako jediný disponuje informáciami, vrátane vsetkých skutkových okolností nevyhnutných na uskutocnenie konecného posúdenia. ( [22]22 ) Z tohto dôvodu musí predovsetkým posúdit, ci existuje zhoda medzi spoplatneným výrobkom a zvýhodneným vnútrostátnym výrobkom. ( [23]23 ) Okrem toho sa musí preverit, ci v priebehu referencného obdobia existovala financná rovnováha medzi sumou zatazenia vnútrostátnej výroby a výhodami poskytnutými len týmto výrobkom. Z tohto dôvodu Súdny dvor upresnil, ze toto posúdenie vylucuje iné ako cisto financné kritériá -- t. j. povaha, význam alebo nevyhnutnost týchto výhod -- lebo tieto kritériá sú dostatocne objektívne na posúdenie zlucitelnosti vnútrostátneho danového opatrenia s ustanoveniami Zmluvy. ( [24]24 ) 39. Na záver tohto strucného prehladu judikatúry povazujem za zmysluplné uviest, ako to uz urobili viacerí generálni advokáti predo mnou, ze vyssie uvedená judikatúra prinása nepochybne so sebou tazkosti pri jej uplatnovaní, ( [25]25 ) aj ked je v základných rysoch jednoznacná, ( [26]26 ) lebo vyzaduje, aby vnútrostátne súdy väcsinou uskutocnili komplexné a na konkrétny prípad sa vztahujúce posúdenia ekonomickej povahy. Vzhladom na tieto tazkosti treba pamätat na to, ze v rámci posúdenia, vychádzajúceho z práva Spolocenstva, zákonnosti parafiskálneho poplatku, pri ktorom príjem slúzi na to, aby sa prostredníctvom státneho systému podporovala domáca výroba, uplatnenie zákazov stanovených v clánkoch 25 ES a 90 ES mozno jednoducho povazovat len za alternatívu vo vztahu k uplatneniu ustanovení Zmluvy o státnej pomoci. ( [27]27 ) b) Otázka, ci príplatok zavedený clánkom 9 ods. 1 OEPS predstavuje poplatok s rovnakým úcinkom v zmysle clánku 25 ES alebo diskriminacné vnútrostátne zdanenie podla clánku 90 ES 40. Na úvod treba preskúmat niektoré argumenty uplatnené zo strany SEP a holandskej vlády, ktoré zrejme spochybnujú samotnú povahu sporného príplatku ako poplatku. Najmä podla názoru SEP clánok 9 OEPS nie je nicím iným nez ustanovením, ktoré splnomocnilo distribucné spolocnosti preniest na zákazníkov sumy, ktoré sa zaviazali zaplatit spolocnostiam vyrábajúcim elektrickú energiu na základe protokolu. Holandská vláda súcasne zdôraznuje, ze oprávnenost výberu sporného príplatku odôvodnuje práve protokol a ze predstavuje cast protiplnenia, ktoré treba zaplatit za poskytnutie sluzieb prepravy energie. 41. Podla mna z týchto argumentov nemozno vyvodit záver, ze sporný príplatok, hoci má charakteristické crty, ktoré ho odlisujú od klasického poplatku, nemôze byt zahrnutý do pojmu poplatku s rovnakým úcinkom v zmysle clánku 25 ES alebo diskriminacného vnútrostátneho zdanenia v zmysle clánku 90 ES. 42. Po prvé, ako sme videli vyssie, pojem poplatku s rovnakým úcinkom sa v judikatúre chápe velmi siroko. Z takejto definície vyplýva, ze podstata tohto právneho pojmu spocíva v jeho úcinkoch, aké má urcitá penazná povinnost na obchod medzi clenskými státmi. Formálne aspekty ako názov, výska, struktúra, spôsoby vyberania, urcenie, príjemca príjmu a sledované ciele na druhej strane nemajú význam pre kvalifikáciu ako poplatku s rovnakým úcinkom, pokial poplatok má právne záväzný charakter ("jednostranne stanovený"). ( [28]28 ) Vo veci samej pritom nie je spochybnovaný záväzný charakter poplatku, ktorý platí kazdý odberatel splnajúci podmienky stanovené v clánku 9 ods. 1 OEPS a rovnako nie je sporná nevyhnutnost vyuzívania sluzieb toho prevádzkovatela siete, v ktorom sa nachádza bydlisko alebo sídlo odberatela. 43. Takisto pojem vnútrostátne zdanenie v zmysle clánku 90 ES je siroký. ( [29]29 ) 44. Po druhé Súdny dvor uz mal prílezitost posudzovat na základe clánkov 25 ES a 90 ES penazné povinnosti, ktoré boli súcastou tarify alebo ceny upravenej zákonom. ( [30]30 ) 45. Este stále zostáva povinnost preskúmat argument SEP, podla ktorého clánok 25 ES nemozno uplatnit z toho dôvodu, ze sporný príplatok sa týka tarify za sluzbu prepravy energie a netýka sa ceny elektrickej energie. SEP okrem toho upozornuje na to, ze túto sluzbu poskytujú holandskí prevádzkovatelia sietí na území Holandska. 46. Ako je známe, clánok 25 ES sa týka len poplatkov vyberaných za tovary. Pokial by sme súhlasili s argumentom SEP, bolo by uplatnenie týchto ustanovení na vec samu vylúcené len z toho dôvodu, ze chýba spoplatnovaný výrobok. 47. Z tohto hladiska treba na úvod pripomenút, ze Súdny dvor uz raz potvrdil, ze elektrická energia je tovarom v zmysle ustanovení Zmluvy o volnom pohybe tovaru. ( [31]31 ) Súdny dvor v rámci rozhodovania o zalobe o nesplnení povinnosti z dôvodu porusenia clánku 31 ES navyse upresnil, ze "sluzby nevyhnutné pre dovoz alebo vývoz elektrickej energie a jej prenos a distribúciu sú len prostriedkami na dodanie tovaru odberatelom tovaru v zmysle Zmluvy" ( [32]32 ), a uznal tak vedlajsí charakter týchto sluzieb vo vztahu k predmetu poskytovania sluzieb. 48. Následne je potrebné uviest, ze pojem poplatok s rovnakým úcinkom sa môze uplatnovat na akúkolvek povinnost platit poplatok vztahujúcu sa na vnútrostátny alebo zahranicný tovar z dôvodu prekrocenia hranice státu bez ohladu na spôsob jeho vyberania. Tieto predpoklady splna aj poplatok, ktorý síce nevzniká pri dovoze alebo vývoze tovaru, ale v rámci poskytnutia sluzby nevyhnutnej na realizáciu týchto operácií dovozu alebo vývozu, alebo sluzby súvisiacej s týmito operáciami ( [33]33 ) je schopný ovplyvnit pohyb sporného tovaru v rámci Spolocenstva. Zdá sa mi evidentné, ze poplatok platený za poskytnutie sluzieb prepravy, ktorého výska závisí od mnozstva prepraveného tovaru, a postihuje nepriamo daný tovar, v zásade môze mat takýto vplyv. 49. Navyse Súdny dvor uz mal prílezitost vyjadrit sa k analogickej otázke, aj ked sa vztahovala len na clánok 90 ES. V rozsudku Schöttle ( [34]34 ), na ktorý odkazovala Komisia vo svojich vyjadreniach, sa Súdny dvor zaoberal niektorými otázkami týkajúcimi sa výkladu tohto ustanovenia v súvislosti s poplatkom za prepravu tovaru po cestách platným v Nemecku. Zamietajúc argumentáciu nemeckej vlády, ktorá sa domnievala, ze sporný poplatok nepatrí do pôsobnosti clánku 90 ES, lebo sa nevztahuje na výrobok ako taký, Súdny dvor rozhodol, ze taký poplatok, o ktorý ide vo veci samej, "poplatok ukladaný na medzinárodnú prepravu tovaru po ceste v závislosti od vzdialenosti prejdenej na vnútrostátnom území a hmotnosti predmetného tovaru", ( [35]35 ) musí byt povazovaný za "zdanenie ukladané nepriamo na výrobky". ( [36]36 ) Súdny dvor totiz uviedol, ze "takýto poplatok, ktorý priamo vplýva na cenu domáceho alebo dovezeného tovaru, sa má podla clánku [90 ES] uplatnovat na dovázané výrobky nediskriminacným spôsobom". ( [37]37 ) 50. Vzhladom na vyssie uvedené dôvody nezastávam názor, ze posúdenie zákonnosti sporného poplatku na základe clánku 25 ES sa má vylúcit len z dôvodu, ze hlavnou prícinou vzniku tohto poplatku je poskytnutie sluzby (t. j. prepravy), ktorá je nevyhnutná pre predaj sporného tovaru na trhu. 51. Na základe týchto objasnení je nutné preskúmat charakteristické znaky sporného tarifného príplatku, aby sme mohli urcit, ci sa na tento príplatok vztahuje zákaz stanovený v clánku 25 ES, alebo v clánku 90 ES. 52. Samozrejme sporný poplatok na základe rovnakého spôsobu vyberania zatazuje bez rozdielu jednak elektrickú energiu vyrobenú v Holandsku a jednak dovázanú elektrickú energiu. Na základe jeho zjavnej neutrality sa zdá, ze uplatnenie clánku 25 ES je vylúcené a poplatok by sa skôr mal posúdit na základe clánku 90 ES. 53. V súlade s vyssie uvedenou judikatúrou, ( [38]38 ) predtým nez dospejem k takémuto záveru, musím preskúmat, ci táto neutralita nezanikne, ked zohladním urcenie príjmov z poplatku. Pokial totiz spoplatnenie domáceho výrobku je plne kompenzované výhodami, ktoré domácemu výrobku eventuálne prinálezia v súvislosti s rozdelením príjmov získaných z uplatnovania sporného príplatku, potom by sa neuplatnil clánok 90 ES, ale by sa uplatnil clánok 25 ES, lebo napriek zdaniu príplatok v skutocnosti postihuje len dovázaný výrobok. 54. Hoci podla ustálenej judikatúry uvedené preskúmanie je úlohou vnútrostátneho súdu, napriek tomu povazujem za vhodné, aby Súdny dvor v rámci svojej právomoci poskytol k tejto problematike niekolko informácií a zohladnil pritom najmä vyjadrenia úcastníkov konania v konaní vo veci samej. 55. Z hladiska tohto ciela predkladám nasledujúce úvahy. 56. Z predmetnej vnútrostátnej úpravy a z uznesenia vnútrostátneho súdu vyplýva, ze sumy, ktoré vyberajú prevádzkovatelia siete na základe clánku 9 ods. 1 OEPS, musia prevádzkovatelia odviest SEP. Tieto sumy mali, spolocne so sumami vybranými podla odseku 2 tohto clánku, az do limitu 400 miliónov NLG slúzit na pokrytie uviaznutých nákladov za rok 2000 a eventuálny prebytok mala SEP odviest ministerstvu hospodárstva a bol urcený na financovanie pokrytia uviaznutých nákladov uvedených v clánku 7 OEPS pre roky nasledujúce po roku 2000 (clánok 9 ods. 5 na konci). 57. Na základe tohto mechanizmu celková vybraná suma mala slúzit na pokrytie uviaznutých nákladov a mala byt zaplatená SEP (alebo PVE) podla clánku 9 ods. 4 OEPS alebo podla clánku 7 OEPS, pokial ide o sumu prevysujúcu 400 miliónov NLG. 58. V súvislosti s tým, ak by sa malo potvrdit, ze platby stanovené v týchto ustanoveniach sa skutocne realizovali a ze príslusné sumy boli skutocne v plnom rozsahu pouzité v prospech vnútrostátnych výrobcov elektrickej energie -- a tým sa dosiahla financná rovnováha medzi poplatkami a výhodami -- bolo by logické vyvodit z toho záver ( [39]39 ), ku ktorému dospela vo svojich vyjadreniach Komisia, ze ekonomický vplyv sporného príplatku na vnútrostátnu elektrickú energiu sa úplne neutralizoval. 59. Na to, aby vnútrostátny súd dospel k takémuto záveru, musí najprv urcit, ci i) príjmy pochádzajúce zo sporného príplatku sú skutocne urcené na také pouzitie, z ktorého má speciálne výhody domáci výrobok a ii) ci je "zhoda medzi spoplatnovaným výrobkom a zvýhodneným domácim výrobkom". 60. Co sa týka otázky uvedenej v bode i), vnútrostátny súd musí urcit, ci a v akom rozsahu uviaznuté náklady, o ktoré ide vo veci samej, bez zabezpecenia pokrytia príjmami zo sporného tarifného príplatku alebo z akejkolvek inej státnej intervencie, by priamo alebo nepriamo zatazili bilanciu PVE. 61. Kedze vnútrostátny súd vychádza zrejme z predpokladu, ze zodpovednost za tieto náklady nesie výlucne SEP, ( [40]40 ) zahrna takéto posúdenie predovsetkým zohladnenie financných mechanizmov, na základe ktorých prostredníctvom SEP bola organizovaná spolupráca medzi styrmi PVE v období zohladnenia sporných nákladov. ( [41]41 ) 62. Nie je vsak vylúcené, ze v rámci posúdenia vnútrostátny súd musí zohladnit aj protokol, aby zistil, akým spôsobom bol upravený hlavný transfer uviaznutých nákladov na distribucné spolocnosti (alebo v kazdom prípade na subjekty povinné zaplatit sporný príplatok). ( [42]42 ) Z tohto hladiska treba pripomenút, ze podla vyjadrení SEP uskutocnila Essent platbu sumy, ktorú bola povinná zaplatit za rok 2000, na základe protokolu, teda pred vstupom clánku 9 OEPS do platnosti. Príplatok upravený v ustanoveniach tohto clánku teda predovsetkým zvýhodnil distribucný sektor ( [43]43 ) tým, ze rôzne spolocnosti mohli od spotrebitelov vyberat sumy, ktoré uz zaplatili alebo v kazdom prípade mali zaplatit SEP; je úlohou vnútrostátneho súdu preverit, ci za predpokladu, ze následné získanie súm od spotrebitelov nie je mozné, by tieto spolocnosti nadalej boli povinné platit v zmysle protokolu. 63. Pokial by z uvedeného preskúmania -- ktoré podla odpovedí úcastníkov konania na písomné otázky Súdneho dvora pravdepodobne nebude jednoduché -- vyplývalo, ze v období od 1. augusta do 31. decembra 2000 PVE boli priamo alebo prostredníctvom ich financnej úcasti na SEP hlavnými alebo vedlajsími dlzníkmi sporných uviaznutých nákladov, mohla by byt splnená podmienka existencie specifických výhod pre domácu výrobu z dôvodu uplatnovania kritéria kompenzácie. Na druhej strane sa mi nezdá, ze samotná skutocnost, ze platby upravené v clánku 9 ods. 4 a clánku 7 OEPS boli uskutocnené v prospech SEP a nie v prospech PVE, mohla vylúcit existenciu takejto výhody, ako to tvrdí holandská vláda a SEP, za predpokladu, ze by v kazdom prípade bolo mozné preukázat, ze zaplatené sumy boli skutocne v plnom rozsahu pouzité na pokrytie nákladov, ktoré priamo alebo nepriamo zatazovali posledné uvedené podniky. 64. Holandská vláda navyse spochybnuje existenciu výhody pre domáci výrobok, lebo platby v prospech SEP upravené v clánku 9 ods. 4 OEPS nevyvolávali pokles ceny elektrickej energie pochádzajúcej z domácej výroby. 65. V tejto súvislosti stací uviest, ze na základe judikatúry nie je nutné, aby sa príjem z poplatku pouzil na pokrytie výrobných nákladov, pretoze financné zatazenie pre domáci výrobok v dôsledku uplatnenia tohto poplatku môze byt úplne vykompenzované napríklad formou financovania cinností podpory predaja alebo výskumu, ktoré síce domáci výrobok zvýhodnujú, ale neposkytujú ziadnu výhodu, ktorá by sa bezprostredne mohla odzrkadlit v predajnej cene. 66. Pokial ide o otázku uvedenú v bode 59 písm. ii), predovsetkým je úlohou vnútrostátneho súdu posúdit, ci nevyhnutná zhoda medzi spoplatnovaným výrobkom a zvýhodneným domácim výrobkom je vylúcená v dôsledku spôsobov vyberania sporného príplatku a najmä v dôsledku skutocnosti, ze príplatok neplatia výrobcovia elektrickej energie, ale je fakturovaný konecným spotrebitelom. Podla Essent a holandskej vlády táto skutocnost neumoznuje kompenzáciu v zmysle poziadaviek judikatúry Súdneho dvora. 67. Tento názor sa mi nezdá celkom neopodstatnený. 68. Je totiz pravda, ze tarifný príplatok alebo zvýsenie ceny fakturované konecnému spotrebitelovi môze v rámci volnej sútaze viest k priamemu alebo nepriamemu zatazeniu výrobku a tým vplývat na jeho cenu na trhu. Napriek tomu môze vzniknút otázka, ci toto zatazenie mozno zohladnit v rámci posúdenia existencie kompenzácie v zmysle vyssie uvedenej judikatúry, lebo ako sme videli, toto posúdenie sa zakladá na výlucne financnom porovnávaní zaplatených súm a získaných výhod. 69. Navyse vzhladom na skutocnost, ze sporný príplatok zatazuje spotrebitela, je súcastou tarify za prepravu a nie súcastou ceny elektrickej energie, a ze sa uplatnuje nediskriminacným spôsobom, sa mi zdá oprávnené pýtat sa, ci mozno tvrdit, ze dovázaný výrobok je zatazený urcitou penaznou povinnostou, ci je pohyb tohto výrobku nejakým spôsobom zmenený alebo ci takýto výrobok je v dôsledku uplatnenia príplatku konkurencne znevýhodnený, a táto nevýhoda je odlisná od nevýhody vyplývajúcej z urcenia príslusného príjmu na financovanie opatrení v prospech domácich výrobkov (a na základe ustanovení Zmluvy o státnej pomoci môze byt prípadne napadnutelná). 70. Stanovisko Essent a holandskej vlády vsak vzhladom na preskúmanú judikatúru nemôze obstát, pretoze judikatúra nevyzaduje zhodu medzi subjektmi, ktorí sú povinní platit poplatok a subjektmi, ktorí sú zvýhodnení cinnostami financovanými z príjmu z tohto poplatku, ale vyzaduje len zhodu medzi (domácim) zatazeným výrobkom a zvýhodneným výrobkom, takze sa vylúci akákolvek moznost kompenzácie v prípade pouzitia príjmov z poplatku v prospech inej ako zatazenej výrobnej cinnosti. V prípade existencie takejto zhody je teda irelevantné, ci poplatok, o ktorý ide, je ulozený na výrobu (a dovoz), alebo na spotrebu tovaru. 71. Na druhej strane sa z ekonomického hladiska neodlisuje situácia, ked spotrebitel je pasívnym objektom poplatku od situácie, ked tento poplatok, ktorý zaplatil výrobca a dovozca, sa prenesie do predajnej ceny prostredníctvom zvýsenia ceny spoplatnovaného tovaru, lebo v oboch prípadoch financné zatazenia vyplývajúce zo zdanenia znásajú iné subjekty nez výrobca a dovozca. V druhom prípade vsak judikatúra pripústa moznost kompenzácie. ( [44]44 ) 72. Pokial na konci preskúmania vnútrostátny súd dospeje k záveru, ze príjem zo sporného príplatku bol konkrétne urcený na financovanie nákladov, ktoré priamo alebo nepriamo zatazovali vnútrostátnych výrobcov elektrickej energie a príplatok im umoznil kompenzovat zatazenie, ktoré reálne znásali v rámci uplatnovania uvedeného príplatku, potom vnútrostátny súd musí urcit, ci táto kompenzácia bola v plnom rozsahu, ako by sa dalo vydedukovat zo znenia clánku 9 OEPS, alebo len ciastocná. V prvom prípade by sa sporný príplatok povazoval za poplatok s rovnakým úcinkom v zmysle clánku 25 ES, zatial co v druhom prípade by islo o diskriminacné vnútrostátne zdanenie. 73. Ak naopak vnútrostátny súd dospeje k záveru, ze nedoslo ku kompenzácii, neuplatní sa ani jeden z týchto clánkov, pretoze sporný príplatok sa uplatnuje bez rozdielu tak na domáci výrobok, ako aj na dovázaný výrobok. c) Návrh týkajúci sa prvej prejudiciálnej otázky 74. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru odpovedat na prvú prejudiciálnu otázku takto: "Tarifný príplatok, o ktorý ide vo veci samej, ktorý sa vyberá bez rozdielu a za rovnakých podmienok za prepravu domácej, aj dovázanej elektrickej energie, je poplatkom s rovnakým úcinkom ako clo, ktorý je podla clánku 25 ES zakázaný, pokial príjem z tohto príplatku je urcený na financovanie cinností, z ktorých cerpá výhody len domáci výrobok, a pokial z toho vyplývajúce výhody v plnom rozsahu kompenzujú zatazenie dotknutého výrobku; ak tieto výhody kompenzujú zatazenie domáceho výrobku len ciastocne, potom je príplatok diskriminacným vnútrostátnym zdanením, ktoré zakazuje clánok 90 ES. Je úlohou vnútrostátneho súdu uskutocnit nevyhnutné preverenia s cielom urcit právnu kvalifikáciu sporného poplatku. V tomto kontexte vnútrostátny súd preskúma, ci a v akom rozsahu priamo alebo nepriamo zatazujú vnútrostátnych výrobcov elektrickej energie náklady, na pokrytie ktorých je urcený príjem zo sporného tarifného príplatku." B -- O druhej prejudiciálnej otázke 1. Úvodné poznámky 75. Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútrostátny súd pýta, ci systém zavedený clánkom 9 ods. 1 OEPS predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 76. V tejto súvislosti treba pripomenút, ze vnútrostátny súd môze mat dôvod na výklad pojmu státna pomoc podla clánku 87 ods. 1 ES na základe priameho úcinku clánku 88 ods. 3 poslednej vety ES. ( [45]45 ) uznaného judikatúrou. Podla ustálenej judikatúry vnútrostátnym súdom prislúcha povinnost chránit práva jednotlivcov v prípade porusenia zákazu poskytnutia pomoci zo strany vnútrostátnych orgánov zakotveného v tomto ustanovení. ( [46]46 ) 77. Pokial ide o opatrenia, ktoré môzu alebo majú byt uskutocnené na zabezpecenie tejto súdnej ochrany, Súdny dvor upresnil, ze "vnútrostátny súd musí z takého porusenia, ktorého sa subjekty dovolávajú, vyvodit vsetky dôsledky v súlade s vnútrostátnymi procesnými postupmi, a to pokial ide tak o platnost aktov zahrnajúcich vykonanie opatrení, ktoré majú charakter pomoci, ako aj o vymáhanie financnej podpory poskytnutej v rozpore s clánkom 88 ods. 3 ES". ( [47]47 ) 78. Hoci vnútrostátny súd v tejto súvislosti nepolozil nijakú otázku, povazujem za vhodné uviest, ze podla judikatúry Súdneho dvora preskúmanie opatrenia pomoci nemôze byt oddelené od posúdenia úcinkov jej spôsobov financovania, pokial uvedené spôsoby financovania tvoria neoddelitelnú súcast predmetného opatrenia. ( [48]48 ) Spôsoby financovania pomoci sa môzu totiz javit ako nezlucitelné so spolocným trhom, hoci splnajú podmienky stanovené inými ustanoveniami Zmluvy, najmä clánkami 25 ES a 90 ES. ( [49]49 ) 79. V rozsudku Van Calster Súdny dvor súcasne upresnil, ze v podobnom prípade "s cielom zabezpecit potrebný úcinok oznamovacej povinnosti, ako aj vlastné, komplexné skúmanie státnej pomoci zo strany Komisie, clenský stát je povinný, na úcely dodrzania danej povinnosti, oznámit nielen projekt samotnej státnej pomoci, ale aj spôsob jej financovania, pokial ten tvorí neoddelitelnú súcast zamýslaného opatrenia". ( [50]50 ) Okrem iného podla názoru Súdneho dvora "kedze oznamovacia povinnost zahrna aj spôsob financovania pomoci, musia byt dôsledky nedodrzania clánku [88 ods. 3 poslednej ES] zo strany vnútrostátnych orgánov uplatnené aj na tento aspekt opatrenia pomoci". ( [51]51 ) Z toho vyplýva, ze "ak opatrenie pomoci, ktorého neoddelitelnou súcastou je jeho financovanie, bolo vykonané v rozpore s povinnostou oznámenia, vnútrostátne súdy sú v zásade povinné nariadit vrátenie poplatkov alebo specifických odvodov ulozených na financovanie tejto pomoci". ( [52]52 ) 80. V rozsudku Streekgewest Súdny dvor upresnil, ze "na to, aby sa dan mohla povazovat za neoddelitelnú súcast opatrenia, ktoré je pomocou, musí nevyhnutne medzi danou a pomocou na základe príslusnej vnútrostátnej právnej úpravy existovat nevyhnutná súvislost v tom zmysle, ze výtazok z dane sa povinne pouzije na financovanie pomoci" a bezprostredne vplýva na jej výsku a v dôsledku toho aj na preskúmanie zlucitelnosti tejto pomoci so spolocným trhom. ( [53]53 ) 81. Vo veci samej sa sporný príplatok speciálne a výhradne vyberá len kvôli tomu, aby umoznil SEP a/alebo PVE pokryt uviaznuté náklady, ktoré musia uhradit. Zdá sa ocividné, ze Súdnym dvorom vyzadovaná nevyhnutná súvislost s pouzitím financovania, teda súvislost medzi príjmom z poplatku a financovaním verejného opatrenia existuje a vnútrostátny súd musí skúmat, ci ide o státnu pomoc. 82. Na základe vyssie uvedenej judikatúry teda mozno tvrdenia Essent, ktorými oponuje tvrdeniam Aldel, podla clánku 9 ods. 1 OEPS zamietnut, ak by sa preukázalo, ze systém zavedený týmto clánkom je opatrením pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES a ze toto opatrenie nebolo Komisii oznámené. 83. Preskúmam teda postupne oba aspekty. 2. Otázka, ci prvý odsek clánku 9 OEPS v spojení so stvrtým odsekom tohto clánku predstavuje opatrenie pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES 84. Podla ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri kvalifikovaní státneho opatrenia ako státnej pomoci treba skúmat splnenie styroch kumulatívnych podmienok, a to existenciu výhody pre podnik, selektívnost opatrenia, financovanie takého opatrenia státom alebo zo státnych prostriedkov, ako aj dosah tohto opatrenia na obchod medzi clenskými státmi a z toho vyplývajúce narusenie hospodárskej sútaze. ( [54]54 ) 85. Pokial ide o prvú a druhú podmienku, zdá sa mi evidentné, ze sporné opatrenie je výhodou pre SEP a/alebo PVE a ze táto výhoda je selektívna, lebo je obmedzená na sektor výroby elektrickej energie. 86. Okolnost zdôraznená holandskou vládou, ze prevádzkovatelia siete sú povinní prispievat na krytie uviaznutých nákladov podla protokolárnej dohody, sa mi zdá irelevantná. Clánok 9 OEPS totiz ukladá subjektom, ktorí sú povinní vyberat príplatok, právnu povinnost príslusný príjem z poplatku odviest SEP a táto povinnost odviest príjem z poplatku je autonómna a nezávislá od povinnosti, ktorá vyplýva tým istým subjektom z protokolárnej dohody. ( [55]55 ) Navyse mechanizmus zakotvený v clánku 9 OEPS umoznuje SEP pocítat s väcsou istotou s platbami plynúcimi s ulozenia parafiskálnych poplatkov a tým znízit alebo vylúcit riziko eventuálneho nesplnenia alebo nemoznosti plnenia zo strany subjektov zaviazaných na základe protokolu. ( [56]56 ) 87. Ak by sa vsak malo potvrdit, ze v case uskutocnenia platieb podla clánku 9 ods. 4 OEPS uz SEP dostala celú sumu alebo cast zo sumy 400 miliónov NLG uvedenej v piatom odseku tohto clánku ( [57]57 ), ktorú mala dostat na základe vykonania protokolárnej dohody, zvýhodnenie SEP a/alebo PVE vyplývajúce zo sporného systému by sa pomerne znízilo, az by sa eventuálne obmedzilo na samotný prebytok. ( [58]58 ) 88. Je úlohou vnútrostátneho súdu definitívne o tom rozhodnút. 89. Zdá sa mi, ze aj stvrtú podmienku týkajúcu sa dosahu sporného opatrenia na hospodársku sútaz a na obchod medzi clenskými státmi mozno povazovat za splnenú. Obmedzím sa v tomto bode na odkaz, ze stanovisko Súdneho dvora k tejto problematike je znacne extenzívne. Podla ustálenej judikatúry totiz "nie je nevyhnutné zistovat skutocný dosah poskytnutej pomoci na obchod medzi clenskými státmi a skutocné skreslenie hospodárskej sútaze, kedze sa má preskúmat iba okolnost, ci uvedená pomoc môze tento obchod ovplyvnit a narusit hospodársku sútaz". ( [59]59 ) Najmä ak pomoc poskytnutá clenským státom posilní postavenie podniku vo vztahu k iným konkurujúcim podnikom v obchode vnútri Spolocenstva, musia sa tieto konkurencné podniky povazovat za ovplyvnené touto pomocou. ( [60]60 ) 90. Hoci SEP sa priamo nezaoberala výrobou elektrickej energie, mala ako spolocná dcérska spolocnost styroch PVE na starosti obchodovanie s elektrickou energiou, ktorú PVE vyrobili alebo ju doviezli. SEP minimálne formálne bola konkurentom na trhu dovozov elektrickej energie, ktorá nebola urcená pre verejnú potrebu ( [61]61 ), prevádzkovala zariadenie na splynovanie uhlia Demkolec a pôsobila v sektore dialkového vykurovania. Pokial ide o úcinok sporného opatrenia na obchod medzi clenskými státmi, z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze cinnost SEP nebola obmedzená na vnútrostátne územie, ale ze SEP sa podielala aj na cezhranicnom obchode. 91. Je na vnútrostátnom súde, aby vykonal nevyhnutné zistenia. ( [62]62 ) 92. Na druhej strane komplexnejsia je otázka týkajúca sa tretej podmienky financovania opatrenia z verejných prostriedkov. Táto otázka bola predmetom rozsiahlych diskusií jednak na Súdnom dvore a jednak na vnútrostátnom súde. Preskúmam teda otázku, ci je táto podmienka splnená. 93. V rámci tohto skúmania sa nebudeme zaoberat tým, ze pre kvalifikáciu státneho opatrenia ako pomoci v zmysle clánku 87 ES je potrebné, aby islo o verejné financovanie, co bolo rozvíjané v niektorých predchádzajúcich rozsudkoch Súdneho dvora. ( [63]63 ) Obmedzím sa pri tomto bode na poznámku, ze Súdny dvor od vydania rozsudku Sloman Neptun ( [64]64 ) viackrát a bez zaváhania potvrdil zásadu, podla ktorej státna pomoc musí byt priamo alebo nepriamo financovaná zo státnych prostriedkov ( [65]65 ) a tým naznacil, ze táto poziadavka je jedným z konstitucných prvkov pojmu pomoci. 94. Táto zásada bola opät potvrdená ( [66]66 ) v rozsudku PreussenElektra ( [67]67 ), v ktorom Súdny dvor vylúcil v zmysle clánku 87 ods. 1 ES kvalifikovat ako státnu pomoc právnu úpravu clenského státu, ktorá na jednej strane súkromné podniky dodávajúce elektrickú energiu zaviazala, aby nakupovali elektrickú energiu vyrobenú z obnovitelných zdrojov za minimálne ceny, ktoré boli nizsie nez ekonomická hodnota tohto druhu energie, a na druhej strane rozdelila financné náklady vzniknuté v dôsledku tejto povinnosti medzi podniky dodávajúce elektrickú energiu a súkromných prevádzkovatelov sietí odoberajúcich vyrábanú elektrickú energiu. Podla Súdneho dvora, ak neexistuje priamy alebo nepriamy transfer státnych prostriedkov, potom skutocnost, ze táto právna úprava poskytovala nepochybnú výhodu podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu z obnovitelných zdrojov a ze táto výhoda bola dôsledkom zásahu verejnej moci, nepostacuje na to, aby sa sporné opatrenie povazovalo za pomoc. ( [68]68 ) 95. Nedávno v rozsudku Pearle a i. ( [69]69 ) Súdny dvor odmietol povazovat za státnu pomoc opatrenia verejnoprávnej organizácie, prijaté s cielom financovat z prostriedkov vybraných od clenov tejto organizácie a záväzne urcených na tento ciel spolocnej reklamnej kampane, pokial sa uvedené financovanie uskutocnovalo z prostriedkov, s ktorými organizácia v ziadnom okamihu volne nedisponovala. Súdny dvor najmä zdôraznil významnú skutocnost, ze náklady verejnoprávnej institúcie boli plne hradené prostredníctvom poplatkov ulozených podnikom, ktoré z nich mali prospech. Z toho podla Súdneho dvora vyplývalo, ze zásah tejto organizácie "teda nesledoval zvýhodnenie, ktoré by predstavovalo dodatocné zatazenie pre stát alebo pre túto institúciu", ( [70]70 ) ktorá slúzila "iba ako nástroj na ulozenie a pouzitie vyzbieraných poplatkov v prospech obchodného ciela, ktorý vopred stanovili clenovia príslusného profesijného odvetvia, ktorý v ziadnom prípade nebol súcastou politiky definovanej holandskými úradmi". ( [71]71 ) 96. Predovsetkým z hladiska zásad a riesení prijatých Súdnym dvorom v týchto dvoch veciach treba skúmat, ci opatrenia prijaté v prospech SEP v príslusných vnútrostátnych predpisoch splnajú podmienku financovania zo státnych prostriedkov. Holandsko najmä tvrdí, ze toto posúdenie, vzhladom na tvrdenia Súdneho dvora v týchto rozsudkoch, môze viest len k negatívnemu stanovisku. 97. V tejto súvislosti na úvod uvádzam, ze rozsudok Súdneho dvora vo veci PreussenElektra môze mat obzvlást významný vplyv na trhy, ktoré sa majú deregulovat a pri ktorých -- a to najmä v prípade trhu s elektrickou energiou -- sú znacne vysoké uviaznuté náklady vzniknuté v dôsledku liberalizácie. V takýchto oblastiach boli kontrolné právomoci Komisie, pokial ide o kontrolu vnútrostátnych opatrení podpory podnikov zasiahnutých týmito nákladmi, znacne znízené vdaka striktnému uplatnovaniu podmienky financovania zo státnych prostriedkov, obzvlást ak treba mat na pamäti, ze tieto opatrenia sú mnohokrát koncipované tým spôsobom, ze ekonomické zatazenie vyplývajúce z náhrady týchto nákladov sa prenesie na konecných spotrebitelov, a to velmi casto formou stanovenia parafiskálnych poplatkov. ( [72]72 ) Vzniká teda nebezpecenstvo, ze státne opatrenia budú schopné významným spôsobom ovplyvnit výsledky procesov liberalizácie, ktoré zacali v clenských státoch, a v skutocnosti sa vyhnú akejkolvek kontrole na základe predpisov práva Spolocenstva v oblasti státnej pomoci a vyhnú sa striktnej regulácii, akej naopak opatrenia, na ktoré sa kontrola vztahuje, podliehajú na základe pokynov Komisie pre analyzovanie státnej pomoci spojenej s uviaznutými nákladmi. ( [73]73 ) 98. Hlavne z tohto dôvodu podla mna nie je mozné uplatnit riesenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku PreussenElektra nad rámec okolností, ktoré odôvodnili prijatie tohto rozsudku. 99. Jedným z prvkov, ktorý Súdny dvor povazoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci PreussenElektra bola súkromná povaha právnych subjektov zdanených na základe Stromeinspeisungsgesetz. Relevantnost tejto skutocnosti jasne vyplýva nielen z výroku, ale aj z bodov 55 a 56 rozsudku, v ktorých Súdny dvor vzhladom na nové skutocnosti, ktoré predlozila nemecká vláda a ktoré sa týkali zlozenia akcionárov zúcastnených podnikov (PreussenElektra a Schleswag), preformuloval prejudiciálnu otázku polozenú Landgericht Kiel v tom zmysle, ci poplatky zavedené nemeckou právnou úpravou (povinnost nákupu za vopred stanovené ceny a rozlozenie príslusného zatazenia), ktoré platia súkromné podniky dodávajúce elektrickú energiu a súkromní prevádzkovatelia sietí elektrickej energie odoberajúcich vyrobenú energiu, predstavujú státnu pomoc. ( [74]74 ) Navyse mechanizmus Stromeinspeisungsgesetz nepredpokladal nijakých sprostredkovatelov na vyberanie súm a/alebo správcov financných súm urcených na pomoc, lebo výhoda zvýhodnených podnikov spocívala v záruke predaja elektrickej energie, ktorú podniky vyrobili, a v rozdiele medzi ekonomickou hodnotou energie a zákonom stanovenou vyssou cenou prevysujúcou ekonomickú hodnotu a výhoda bola automaticky priznaná v okamihu uzatvorenia zmlúv o dodávkach a zaplatení protiplnenia. 100. Na základe týchto údajov mozno teda obmedzit vplyv rozsudku PreussenElektra na prípady, v ktorých je pomoc priznaná urceným podnikom zo strany verejnej moci a je výlucne financovaná prostredníctvom ulozenia poplatkov súkromným prevádzkovatelom a platená zvýhodneným príjemcom priamo týmito prevádzkovatelmi. 101. Rozsudok Súdneho dvora sa naopak netýka i) prípadu, ked je pomoc financovaná formou zatazenia verejných podnikov alebo z prostriedkov daných k dispozícii takýmto podnikom a ii) prípadu, v ktorom prostriedky urcené na financovanie opatrenia pomoci, získané vdaka spoplatneniu súkromných subjektov (napríklad parafiskálne poplatky), prúdia cez sprostredkovatelské podniky a orgány a az následne sú vyplácané príjemcom. 102. V takýchto prípadoch by sporné opatrenie pomoci mohlo byt zahrnuté do pojmu pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, pokial sa financuje zo státnych prostriedkov. Podla judikatúry Súdneho dvora je táto podmienka splnená vtedy, ked pouzívané prostriedky podliehajú priamo alebo nepriamo státnej kontrole. V rozsudku Ladbroke Racing ( [75]75 ) a v krátkosti v rozsudku Stardust ( [76]76 ) Súdny dvor výslovne potvrdil, ze pojem státne prostriedky "zahrna vsetky ekonomické prostriedky, na ktoré má verejný sektor pri podpore podnikov dosah, bez ohladu na to, ci tieto prostriedky boli po dlhsí cas súcastou majetku tohto sektora". V dôsledku toho "aj ked sumy zodpovedajúce predmetnému opatreniu nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve státnej pokladnice, skutocnost, ze stále sú pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslusným vnútrostátnym orgánom, je dostacujúca na to, aby boli kvalifikované ako státne prostriedky". ( [77]77 ) 103. Co sa týka konkrétnejsie prípadu spomenutého v bode 101písm. i) vyssie, ked je opatrenie financované formou zatazenia verejných podnikov alebo z prostriedkov daných k dispozícii takýmto podnikom, Súdny dvor v uz citovanom rozsudku Stardust upresnil, ze tieto prostriedky sa povazujú za státne prostriedky, pokial stát môze "prostredníctvom svojho dominantného vplyvu na tieto podniky rozhodnút o pouzití ich prostriedkov na prípadné financovanie specifických [zásahov] v prospech iných podnikov". ( [78]78 ) Z tohto dôvodu nie je nutné preukázat, ze stát poskytol týmto podnikom osobitné dotácie na financovanie opatrenia pomoci. 104. Verejná povaha orgánu vsak neznamená, ze prostriedky, ktoré má k dispozícii, musia byt automaticky povazované za prostriedky "státu" v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Ako som uviedol vyssie ( [79]79 ) takáto kvalifikácia môze byt napríklad vylúcená vtedy, ked tento orgán koná "len ako nástroj na ulozenie a pouzitie vyzbieraných prostriedkov" a ze jeho zásah "teda nesledoval zvýhodnenie, ktoré by predstavovalo dodatocné zatazenie pre stát". 105. Navyse na to, aby uplatnované opatrenie mohlo byt povazované za pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, je potrebné, aby v kazdom prípade mohlo byt pripísatelné státu, to znamená, ze vyplýva z cinnosti verejnej moci. ( [80]80 ) 106. Pokial ide na druhej strane o podmienku uvedenú v bode 101 písm. ii) vyssie, ze financovanie opatrenia pomoci je zabezpecené vdaka spoplatneniu súkromných subjektov a je vyplácané príjemcom cez sprostredkovatelské podniky a orgány, treba na úvod pripomenút, ze v zmysle ustálenej judikatúry nemozno rozlisovat, ci státna pomoc je poskytnutá priamo státom alebo je poskytnutá verejnou alebo súkromnou institúciou, ktorú na tento úcel stát zriadil alebo poveril. ( [81]81 ) 107. Následne treba odkázat podrobnejsie na judikatúru týkajúcu sa opatrení pomoci financovaných prostredníctvom parafiskálnych poplatkov alebo povinných príspevkov. Na základe tejto judikatúry sa fondy financované z povinných príspevkov zavedených vnútrostátnou právnou úpravou, ktoré sú spravované a rozdelované v zmysle tejto právnej úpravy, povazujú za státne prostriedky v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, aj ked ich správa je zverená nestátnym orgánom. ( [82]82 ) 108. Iste je mozné namietat, ze od tejto judikatúry sa rozsudok PreussenElektra implicitne odklonil minimálne v prípade, ked sa úloha zverená sprostredkovatelom týka výlucne vyberania príspevku alebo zostáva v kazdom prípade obmedzená na cistú kontrolu vybraných prostriedkov a tým je vylúcená akákolvek volná úvaha o vyuzití a urcení týchto prostriedkov. Táto situácia sa z hospodárskeho hladiska totiz len tazko dá objektívne odlísit od situácie, v ktorej sú sumy urcené na financovanie opatrenia pomoci poskytované právnymi subjektami, ktorým je ulozená povinnost platit poplatok a tento poplatok je priamo platený v prospech zvýhodnených podnikov. ( [83]83 ) 109. Domnievam sa vsak, ze táto námietka môze byt zamietnutá, ak uznáme, ze zásah sprostredkovatela urceného státom, hoci mu je zverené len vyberanie poplatku alebo úctovná kontrola, môze zaprícinit zastavenie plynulého financného toku smerom od pasívnych subjektov k príjemcom, a tým umoznuje urcit okamih, kedy prostriedky aspon nepriamo podliehajú kontrole zo strany státu, aj ked majú pevne stanovené urcenie pouzitia, a nadobúdajú tým charakter verejných prostriedkov. Tento výklad sa mi zdá prípustný minimálne v dvoch prípadoch, a to v prípade, ked ide o verejného sprostredkovatela a v prípade, ked povinné príspevky vyberané od podnikov alebo od jednotlivcov sa platia do súkromného alebo verejného fondu, ktorý je státom zriadený alebo urcený k tomu, aby rozdeloval pomoc v súlade so zákonom, nezávisle od stupna autonómie tohto fondu v správe a rozdelovaní zaplatených súm. 110. Nemyslím si, ze vyssie uvedený rozsudok Pearle a i. môze predstavovat prekázku pre uvedenú tézu. V tejto veci, ako sme videli, Súdny dvor prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov platených profesijnému zdruzeniu jeho clenmi, ktorých vyberanie upravili právne predpisy uplatnované na toto zdruzenie a ktoré boli urcené na financovanie kolektívnej reklamnej kampane týchto clenov, odmietol kvalifikovat ako státne prostriedky. Z jednotlivých skutocností, z ktorých Súdny dvor pri odôvodnení tohto záveru vychádzal (zdruzenie nemohlo volne disponovat prostriedkami, úloha tohto zdruzenia bola obmedzená na vyberanie príspevkov, priznanie výhody bez príslusného zatazenia zo strany státu alebo zúcastneného verejného orgánu), skutocnost, ze iniciatíva podporit spornú reklamnú kampan a návrh týkajúci sa spôsobu rozdelenia príslusných zatazení vzisiel z dotknutého hospodárskeho odvetvia, sa mi zdá v rámci celej argumentácie Súdneho dvora rozhodujúca, pretoze táto skutocnost môze vylúcit pripísatelnost sporného opatrenia státu. ( [84]84 ) 111. Vzhladom na doterajsie úvahy treba vyriesit otázku, ci platby v prospech SEP realizované na základe clánku 9 OEPS ods. 1 a 4 zahrnajú pouzitie "státnych prostriedkov" v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 112. V zmysle vyssie uvedeného, mechanizmus zavedený sporným vnútrostátnym ustanovením stanovoval: ulozenie príplatku spotrebitelom elektrickej energie za sluzbu prepravy, vyberanie príplatku prevádzkovatelmi siete a odvod príjmu z príplatku poslednými uvedenými v prospech "urcenej spolocnosti" (SEP) poverenej zabezpecením úctovnej kontroly prevedených prostriedkov a povinnej zaplatit ministrovi hospodárstva sumy eventuálne prevysujúce 400 miliónov NLG. Spor prejednávaný na vnútrostátnom súde sa predovsetkým týka súm, ktoré má súkromný uzívatel, Aldel, na základe uplatnenia sporného príplatku zaplatit v prospech Essent, prevádzkovatela siete na území, v ktorom je usadený. 113. Na úvod treba poukázat na to, ze v odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora Essent upresnil, ze pocas referencného obdobia, t. j. od 1. augusta do 31. decembra 2000, bol jeho kapitál vo výske 100 % kontrolovaný prostredníctvom Essent NV, jej kapitál zasa bol vo výske 100 % v rukách obcí a provincií, a teda patril ako celok verejnej moci. Z toho vyplýva, ako vo svojich pripomienkach správne uviedla Komisia, ze Essent pocas tohto obdobia bola státnym podnikom v zmysle clánku 2 ods. 1 písm. b) smernice Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti financných vztahov medzi clenskými státmi a státnymi podnikmi. ( [85]85 ) 114. Podla judikatúry Súdneho dvora prostriedky poskytnuté Essent ( [86]86 ) treba v zásade povazovat za verejné prostriedky. Pokial ide o námietku holandskej vlády týkajúcej sa skutocnosti, ze úlohou Essent bolo výlucne vyberat poplatky, odkazujem na to, co bolo uvedené v bodoch 108 az 110 vyssie. ( [87]87 ) 115. Po druhé skutocnost, ze SEP bola povinná vykonávat úctovnú kontrolu súm pochádzajúcich zo sporného príplatku a výsledok kontroly musela predkladat ministrovi hospodárstva, povazujem za rozhodujúci prvok. Je pravdepodobné, ze az po tejto kontrole boli príslusné sumy poskytnuté SEP, ktorá bola v kazdom prípade povinná ich pouzit na konkrétne ciele, a to na pokrytie nákladov, ktoré vznikli z dôvodu investícií realizovaných na podnet verejnej moci. 116. Rozhodujúcim prvkom je napokon aj skutocnost, ze podla clánku 9 ods. 5 OEPS sumy presahujúce sumu 400 miliónov NLG musela SEP odviest ministrovi hospodárstva. 117. Na základe vyssie uvedených úvah mozno dospiet k záveru, ze platby vyplatené v prospech SEP podla clánku 9 ods. 1 a 4 OEPS predstavovali pouzitie "státnych prostriedkov" v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 118. Vzhladom na vyssie uvedené úvahy zastávam teda názor, ze Súdny dvor by mal na druhú prejudiciálnu otázku odpovedat takto: "Vnútrostátna právna úprava, ktorá stanovuje, ze príjem z tarifného príplatku ulozený docasne na spotrebu elektrickej energie a vyberaný prevádzkovatelmi siete, a týmito prevádzkovatelmi následne odvedený spolocnosti, ktorá je spolocnou dcérskou spolocnostou vnútrostátnych výrobcov elektrickej energie a ktorá podla tejto právnej úpravy je povinná cast príjmu z príplatku odlozit na pokrytie uviaznutých nákladov, ktoré vznikli v dôsledku investícií uskutocnených touto spolocnostou a podnikmi vyrábajúcimi energiu pred otvorením trhu konkurencii, a odviest státu prípadný prebytok takisto urcený na pokrytie týchto nákladov, môze predstavovat státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Je úlohou vnútrostátneho súdu zistit, ci sú splnené podmienky uplatnenia tohto clánku". 3. O dodrzaní oznamovacej povinnosti 119. Hoci vnútrostátny súd nepoziadal Súdny dvor o výklad clánku 88 ods. 3 ES, lebo vychádzal z predpokladu, ze oznamovacia povinnost zakotvená v tomto clánku nebola zo strany Holandska dodrzaná, povazujem aj tak za potrebné v krátkosti sa vyjadrit k tvrdeniam holandskej vlády, ktorými sa snazila spochybnit vytýkané nesplnenie povinnosti. 120. Holandsko uvádza, ze v rámci konania týkajúceho sa pomoci N 597/1998"oboznámilo" Komisiu s celým textom návrhu zákona OEPS. Komisiu oboznámilo listom z 30. augusta 2000, v ktorom Holandsko Komisiu osobitne upozornilo na znenie clánku 9 tohto návrhu. Komisia nespochybnuje, ze celý text návrhu zákona bol prílohou listu z 30. augusta 2000. Okrem toho z textu listu, ktorý na ziadost Súdneho dvora holandská vláda predlozila, vyplýva, ze holandská vláda výslovne odkázala na clánok 9 OEPS, ale tento odkaz bol len v rámci odseku s názvom "Doplnujúce informácie k protokolu z hladiska uplatnenia clánku 24 smernice 92/96". 121. Je nutné pripomenút, ze konanie N 597/1998 bolo ukoncené vydaním rozhodnutia z 25. júla 2001. 122. Ustanovenie clánku 9 OEPS nadobudlo úcinnost 29. decembra 2000 a stanovilo, ze príjem z príplatku vybraný v zmysle odseku 1 tohto clánku musia prevádzkovatelia siete odviest SEP do 1. júla 2001 (clánok 9 ods. 4). Holandsko teda tento systém zaviedlo bez toho, aby pockalo na rozhodnutie Komisie ukoncujúce konanie, v rámci ktorého bol tento systém oznámený. 123. Okrem toho v rámci vykonania tohto zákona bolo upravené, ze výber príplatku uvedeného v clánku 9 ods. 1 OEPS sa uskutocní retroaktívne k 1. augustu 2000, t. j. od dátumu, ktorý predchádza dátumu dorucenia listu, ktorým sa Komisii oznámili opatrenia upravené v tomto clánku. V tejto súvislosti je nutné pripomenút, ze Súdny dvor v uz citovanom rozsudku Van Calster rozhodol o nezákonnosti poplatkov parafiskálnej povahy urcených na financovanie opatrení pomoci v prospech urcitých polnohospodárskych odvetví, ktoré boli vyberané retroaktívne k dátumu, ktorý predchádzal dátumu vydania rozhodnutia Komisie o zlucitelnosti týchto opatrení. Podla Súdneho dvora dotknutý stát tým, ze retroaktívne vyberal tieto poplatky, porusil oznamovaciu povinnost, ktorá mala predchádzat uplatneniu tejto pomoci. 124. Aj keby sme informácie uvedené v liste z 30. augusta 2000 mali povazovat za oznámenie v zmysle clánku 88 ods. 3 ES, nepostacovalo by to na to, aby sme povinnost uvedenú v tomto ustanovení povazovali za splnenú. V -- Návrh 125. Vo svetle vyssie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby urcil, ze: 1. Tarifný príplatok, o ktorý ide vo veci samej, ktorý sa vyberá bez rozdielu a za rovnakých podmienok za prepravu domácej, aj dovázanej elektrickej energie, je poplatkom s rovnakým úcinkom ako clo, ktorý je podla clánku 25 ES zakázaný, pokial príjem z tohto príplatku je urcený na financovanie cinností, z ktorých cerpá výhody len domáci výrobok, a pokial z toho vyplývajúce výhody v plnom rozsahu kompenzujú zatazenie dotknutého výrobku; ak tieto výhody kompenzujú zatazenie domáceho výrobku len ciastocne, potom je príplatok diskriminacným vnútrostátnym zdanením, ktoré zakazuje clánok 90 ES. Je úlohou vnútrostátneho súdu uskutocnit nevyhnutné preverenia s cielom urcit právnu kvalifikáciu sporného poplatku. V tomto kontexte vnútrostátny súd preskúma, ci a v akom rozsahu priamo alebo nepriamo zatazujú vnútrostátnych výrobcov elektrickej energie náklady, na pokrytie ktorých je urcený príjem zo sporného tarifného príplatku. 2. Vnútrostátna právna úprava, ktorá stanovuje, ze príjem z tarifného príplatku ulozený docasne na spotrebu elektrickej energie a vyberaný prevádzkovatelmi siete, a týmito prevádzkovatelmi následne odvedený spolocnosti, ktorá je spolocnou dcérskou spolocnostou vnútrostátnych výrobcov elektrickej energie a ktorá podla tejto právnej úpravy je povinná cast príjmu z príplatku odlozit na pokrytie uviaznutých nákladov, ktoré vznikli v dôsledku investícií uskutocnených touto spolocnostou a podnikmi vyrábajúcimi energiu pred otvorením trhu konkurencii, a odviest státu prípadný prebytok takisto urcený na pokrytie týchto nákladov, môze predstavovat státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Je úlohou vnútrostátneho súdu zistit, ci sú splnené podmienky uplatnenia tohto clánku. __________________________________________________________________ ( [88]1 ) Jazyk prednesu: taliancina. ( [89]2 ) [90]Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3. ( [91]3 ) Styrmi PVE boli: NV Elektriciteits-Produktiemaatschappij Oost-en Noord-Nederland (EPON), NV Elektriciteits-Produktiemaatschappij Zuid-Nederland (EPZ), NV Elektriciteits-produktiemaatschappij (EZH) a NV Energieproductiebedrijf UNA (UNA). ( [92]4 ) SEP, zalozená v júni 1949, bola akciovou spolocnostou, ktorá bola pôvodne poverená zabezpecovaním vzájomnej pomoci v prípade poruchy za úcelom optimálneho vyuzívania siete vnútrostátnych a medzinárodných prepojení (pozri rozhodnutie Komisie 91/50/EHS zo 16. januára 1991 týkajúce sa konania podla clánku 85 Zmluvy EHS, IV/32.732 -- Ijsselcentrale a i.). Dna 29. decembra 2000 sa SEP zmenila na BV Nederlands Elektriciteit Administratiekantoor (NEA). ( [93]5 ) V novembri 1999 EPON prevzal belgický koncern Electrabel a EZH prevzala nemecká spolocnost Preussen Elektra. Súcasne v roku 1999 UNA bola predaná spolocnosti Reliant z USA a v roku 2002 presla do rúk NUON kontrolovanej provinciami a obcami. ( [94]6 ) Podla clánku 2 Elektriciteitswet 1989 SEP ako "urcená spolocnost" bola spolu s PVE poverená úlohou vseobecného ekonomického záujmu, a to zabezpecením zásobovania obyvatelstva elektrickou energiou za co najnizsie mozné ceny (pozri vec C-157/94). ( [95]7 ) Essent vsak popiera, ze by distribucné spolocnosti boli zmluvnými stranami dohody. ( [96]8 ) Ide o SEP. ( [97]9 ) NEA, Elektrabel Groep BV a Edon Groep BV vstúpili do tejto dohody namiesto SEP, Epon a Edon. ( [98]10 ) V zmysle clánku 1 ods. 1 písm. k) Elektriciteitswet 1998. ( [99]11 ) V rámci konania vo veci samej Essent prizvala do sporu SEP a Saranne, Aldel zasa prizvala do sporu stát. ( [100]12 ) Podla Elektriciteitswet 1998 smela SEP ako urcená spolocnost z dôvodu monopolu dovázat elektrickú energiu pre potreby verejnosti, pokial neslo o napätie nizsie ako 500 V (pozri rozsudok z 27. apríla 1994, Almelo a i., [101]C-393/92, Zb. s. I-1477). Súkromný uzívatel ako Aldel teda mohol legálne na základe tohto zákona dovázat elektrickú energiu pre vlastnú potrebu. Navyse 1. januára 2000 sa zavrsila prvá etapa liberalizácie holandského trhu s elektrickou energiou na základe smernice 96/92 otvárajúca trh pre oblast zodpovedajúcu velkým odberatelom. Otázka, ci pocas obdobia uplatnovania sporného tarifného príplatku Aldel skutocne mal aj moznost dovázat elektrickú energiu, závisí od zmluvných vztahov s vnútrostátnymi podnikmi vyrábajúcimi elektrickú energiu v tom case, ako aj od správania týchto podnikov a SEP na trhu (pozri v tejto súvislosti rozhodnutie Komisie 91/50/EHS, uz citované v poznámke pod ciarou 4). ( [102]13 ) Pozri najmä rozsudky z 15. júna 1999, Tarantik, [103]C-421/97, Zb. s. I-3633, bod 33; z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, [104]C-390/99, Zb. s. I-607, bod 19, a z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, [105]C-393/04 a C-41/05, Zb. s. I-5293, bod 24. ( [106]14 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 1982, Schul Douane Expediteur, [107]15/81, Zb. s. 1409, bod 26; pozri aj rozsudok zo 14. decembra 1962, Komisia/Luxembursko a Belgicko, [108]2/62 a 3/62, Zb. s. 813, najmä s. 827. ( [109]15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1965, Deutschmann, [110]10/65, Zb. s. 601, a zo 16. júna 1966, Lütticke, [111]57/65, Zb. s. 293, z ktorého vychádzali mnohé dalsie rozsudky. ( [112]16 ) Prakticky vo vsetkých prípadoch, v ktorých bol Súdny dvor poziadaný o výklad týchto clánkov v súvislosti s nejakým vnútrostátnym danovým ustanovením, alebo mal posúdit zákonnost takéhoto ustanovenia na základe týchto clánkov, povazoval za nevyhnutné vo vztahu k spornému ustanoveniu vyjadrit sa k pôsobnosti jedného alebo druhého clánku. V rozsudku z 3. februára 2000, Dounias ([113]C-228/98, Zb. s. I-577, bod 50), Súdny dvor zvolil menej dichotomický spôsob. ( [114]17 ) Pozri okrem iného rozsudky z 1. júla 1969, Komisia/Taliansko, [115]24/68, Zb. s. 193, bod 9; z 9. novembra 1983, Komisia/Dánsko, [116]158/82, Zb. s. 3573, bod 18, a zo 17. septembra 1997, UCAL, [117]C-347/95, Zb. s. I-4911, bod 18. ( [118]18 ) Pozri rozsudky Komisia/Luxembursko a Belgicko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 14, Zb. s. 828; z 18. júna 1975, IGAV, [119]94/74, Zb. s. 699, bod 10, a z 25. mája 1977, Cucchi, [120]77/76, Zb. s. 987, bod 13. ( [121]19 ) Pozri okrem iného rozsudok UCAL, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 19. ( [122]20 ) Pozri okrem iného rozsudky z 21. mája 1980, Komisia/Taliansko, [123]73/79, Zb. s. 1533, bod 15; z 11. marca 1992, Compagnie commerciale de l'Ouest a i., [124]C-78/90 az C-83/90, Zb. s. I-1847, bod 26, a UCAL, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 21. ( [125]21 ) Pozri rozsudky zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., [126]C-17/91, Zb. s. I-6523, bod 21; z 27. októbra 1993, Scharbatke, [127]C-72/92, Zb. s. I-5509, bod 10; Compagnie commerciale de l'Ouest a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 20, bod 27, a UCAL, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 22. ( [128]22 ) Pozri okrem iného rozsudky Compagnie commerciale de l'Ouest a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 20, bod 28, a Lornoy a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, bod 22. ( [129]23 ) Pozri rozsudky z 25. mája 1977, Interzuccheri, [130]105/76, Zb. s. 1029, bod 12, a Cucchi, uz citovaný v poznámke pod ciarou 18, bod 19. ( [131]24 ) Pozri rozsudok z 2. augusta 1993, CELBI, [132]C-266/91, Zb. s. I-4337, bod 18. ( [133]25 ) Tieto tazkosti potvrdzuje aj mnozstvo prejudiciálnych otázok predlozených k tomuto bodu napriek jednoznacnej judikatúre. ( [134]26 ) Generálny advokát Roemer uz vyjadril svoju bezradnost vo vztahu ku komplexnosti nevyhnutných posúdení potrebných na preverenie výsky kompenzácie vo svojich návrhoch vo veci Capolongo ([135]77/72, rozsudok z 19. júna 1973, Zb. s. 611, najmä s. 632), v ktorej rozsudok obsahuje prvé potvrdenie kritéria kompenzácie v judikatúre. O niekolko rokov neskôr generálny advokát Trabbuchi vo svojich návrhoch vo veci IGAV (uz citovanej v poznámke pod ciarou 18) a generálny advokát Reischl vo veci Cucchi (uz citovanej v poznámke pod ciarou 18) navrhli restriktívne uplatnenie uvedeného kritéria a domnievali sa, ze judikatúra Capolongo sa má vztahovat len na prípady "podstatného obchádzania zákona". Generálni advokáti Mayras (vec ICAP, [136]222/78, rozsudok z 28. marca 1979, Zb. s. 1163) a Gulmann (vec CELBI, uz citovaná v poznámke pod ciarou 24, bod 15) zaujali k tomuto výrazne kritické stanovisko. Napokon generálny advokát Tesauro viackrát zdôraznil tazkosti uplatnovania kritéria kompenzácie na rôzne prípady (pozri napríklad jeho návrhy vo veci UCAL, uz citovanej v poznámke pod ciarou 17). ( [137]27 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gulmann vo veci CELBI, uz citovanej v poznámke pod ciarou 24, bod 15, a pred ním návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras vo veci ICAP, uz citovanej v poznámke pod ciarou 24. ( [138]28 ) Napríklad v rámci zaloby o nesplnenie povinnosti proti Taliansku Súdny dvor zamietol, ze tarifa stanovená závodnou radou a nariadená zákonom je poplatkom s rovnakým úcinkom, lebo vyuzitie sluzieb, pri ktorých sa tarifa uplatnovala, nebolo povinné (pozri rozsudok z 9. februára 1994, Komisia/Taliansko, [139]C-119/92, Zb. s. I-393, body 46 a 47). ( [140]29 ) Pozri napríklad rozsudok zo 16. februára 1977, Schöttle, [141]20/76, Zb. s. 247, body 12 a 13. ( [142]30 ) Pozri okrem iného vec Interzuccheri, uz citovanú v poznámke pod ciarou 23, v ktorej islo o otázku dvoch rozdielnych zvýsení cien cukru stanovených Comitato interministeriale prezzi s cielom posilnit financovanie vyrovnávajúcej pokladne pre cukor. Vo veci samej z vyjadrení SEP predlozených Súdnemu dvoru vyplýva, ze pocas obdobia uplatnovania sporného príplatku bola sadzba za prepravu elektrickej energie stanovovaná verejným orgánom. ( [143]31 ) Pozri rozsudok z 15. júla 1964, Costa/ENEL ([144]6/64, Zb. s. 1141), ktorý potvrdzuje, ze elektrická energia môze patrit do pôsobnosti clánku 31 ES o vnútrostátnych monopoloch obchodnej povahy, a rozsudky z 23. októbra 1997, Komisia/Taliansko ([145]C-158/94, Zb. s. I-5789, bod 17), a Almelo a i. (uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 28), v ktorých sa Súdny dvor domnieval, ze niet pochybností, ze elektrická energia je tovarom v zmysle clánku 28 ES. V rozsudku z 2. apríla 1998, Outokumpu ([146]C-213/96, Zb. s. I-1777) Súdny dvor posudzoval zlucitelnost poplatku vyberaného za výrobu elektrickej energie s clánkami 25 ES a 90 ES. ( [147]32 ) Pozri rozsudok Komisia/Taliansko, C-158/94, uz citovaný v poznámke pod ciarou 31, bod 18. ( [148]33 ) Ako napríklad v prípade, ked poplatok je platbou za vydanie dovozných povolení alebo za hygienické kontroly. ( [149]34 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 29. ( [150]35 ) Bod 16. ( [151]36 ) Výrok. ( [152]37 ) Bod 15. ( [153]38 ) Pozri body 35 az 38 vyssie. ( [154]39 ) Takýto záver prichádza do úvahy aj v prípade, ked chýbajú údaje týkajúce sa celkovej sumy príjmu z uplatnenia sporného príplatku a údaje o percente elektrickej energie dovezenej z iných clenských státov a priamo alebo nepriamo cez SEP poskytnutej subjektom povinným platit príplatok pocas obdobia uplatnovania tohto príplatku. ( [155]40 ) Z rozhodnutia Komisie z 25. júla 2001 a z odôvodnení v úvode textu OEPS vsak vyplýva, ze povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o dialkovom vykurovaní nadalej zatazovali podniky, ktoré zmluvy uzatvorili. Na druhej strane z odpovedí na písomné otázky Súdneho dvora vyplýva, ze zodpovednost za celkové uviaznuté náklady vzniknuté az do konca roka 2000 znásala SEP. Od 1. januára 2001 sa zodpovednost za povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o dialkovom vykurovaní preniesla na PVE, na základe stanovených percentuálnych sadzieb, zatial co zodpovednost za náklady vzniknuté z Demkolec nadalej znásala SEP (prostredníctvom NV Demkolec, 100 % dcérska spolocnost SEP) ako vlastnícka centrály az do okamihu, ked bola SEP prevedená na NUON. ( [156]41 ) Odpovede úcastníkov konania na písomné otázky Súdneho dvora nepopierajú skutocnost, ze pocas referencného obdobia styri PVE pokracovali v spolupráci na základe dohody o spolupráci z roku 1986, ktorá poverila SEP úlohou zabezpecit obchodovanie s celou elektrickou energiou vyrobenou PVE a zahrnala najmä spolocné znásanie výrobných nákladov, ako aj ich rozdelenie medzi PVE podla percent odrázajúcich úcast kazdého z nich na kapitále SEP. Z uvedeného navyse vyplýva, ze aktívna úloha SEP v oblasti zásobovania elektrickou energiou zanikla v okamihu, ked sa z nej od 1. januára 2001 stala spolocnost NEA, ktorej jedinou úlohou bolo dokoncit cinnosti zacaté pred rokom 2001. ( [157]42 ) Essent v odpovediach na písomné otázky Súdneho dvora zdôraznuje, ze na základe protokolu výrobný sektor mohol legitímne od distribucného sektora ziadat sumu 400 miliónov NLG za rok 2000 aj v prípade, ked by distribucné podniky tieto ciastky nemohli premietnut do platieb za prepravu alebo dodávku energie. ( [158]43 ) Treba vsak uviest, ze z odpovedí úcastníkov konania na písomné otázky Súdneho dvora vyplýva, ze v dôsledku zlúcenia sa Essent stala jedným zo styroch akcionárov NEA (predtým SEP) a v súcasnosti pôsobí vo výrobnom sektore. ( [159]44 ) Pozri rozsudok Interzuccheri, uz citovaný v poznámke pod ciarou 23, bod 15. ( [160]45 ) Pozri okrem iného rozsudky z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, [161]78/76, Zb. s. 595, bod 14, a z 30. novembra 1993, Kirsammer-Hack, [162]C-189/91, Zb. s. I-6185, bod 14. ( [163]46 ) Pozri okrem iného rozsudky z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a Syndicat national des négociants et transformateurs de saumon, [164]C-354/90, Zb. s. I-5505, bod 12, a zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, bod 30. ( [165]47 ) Pozri rozsudok Air Liquide Industries Belgium, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 42. Pozri aj rozsudok Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a Syndicat national des négociants et transformateurs de saumon, uz citovaný v poznámke pod ciarou 46, bod 12, a z 13. januára 2005, Streekgewest, [166]C-174/02, Zb. s. I-85, bod 17. ( [167]48 ) Pozri rozsudky z 21. októbra 2003, Van Calster a i., [168]C-261/01 a C-262/01, Zb. s. I-12249, bod 49, a z 27. novembra 2003, Enirisorse, [169]C-34/01 az C-38/01, Zb. s. I-14243, bod 44. ( [170]49 ) Pozri rozsudok Van Calster a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 48, bod 47; Pozri podobne v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, [171]47/69, Zb. s. 487, bod 13. ( [172]50 ) Pozri rozsudok Van Calster a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 48, bod 51. ( [173]51 ) Tamze, bod 52. ( [174]52 ) Tamze, bod 54. ( [175]53 ) Pozri rozsudok Streekgewest, uz citovaný v poznámke pod ciarou 47, bod 26; pozri v tomto zmysle aj rozsudky z 27. októbra 2005, Casino France a i., [176]C-266/04 az C-270/04, C-276/04 a C-321/04 az C-325/04, Zb. s. I-9481, bod 40, a Air Liquide Industries Belgium, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 46. ( [177]54 ) Pozri okrem iného rozsudok Air Liquide Industries Belgium, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 28. ( [178]55 ) To znamená, ze aj ked, ako tvrdí holandská vláda a ako vyplýva z rozhodnutia vnútrostátneho súdu, ulozenie takejto povinnosti predpokladá existenciu protokolu a hoci vyberanie príplatku má za ciel zabezpecit vykonanie protokolu, umoznuje distribucnému sektoru preniest z toho vyplývajúce zatazenie na spotrebitelov. Clánok 9 OEPS navyse výslovne nestanovuje nijaký mechanizmus kompenzácie v prípade, ak SEP uz dostala celú alebo ciastocnú kompenzáciu platieb, ktoré prevádzkovatelia siete (alebo dodávatelia) boli povinní zaplatit na základe protokolu. ( [179]56 ) Okrem toho na okraj uvádzam, ze clánok 97 Elektriciteitswet vykonanie protokolu v kazdom prípade zákonne zakotvil. Aj ked toto ustanovenie, ktoré pravdepodobne nebolo oznámené Komisii, nie je priamo obsiahnuté v úvahách vnútrostátneho súdu, mohlo by ako také predstavovat opatrenie pomoci, ktorého spôsoby financovania sú upravené v clánku 9 OEPS. ( [180]57 ) Nie je presne stanovené, ci prevádzkovatelia siete a/alebo dodávatelia, ak splnia svoje povinnosti vyplývajúce z protokolu, sú oslobodení od platieb uvedených v clánku 9 ods. 4 OEPS z dôvodu ich spoluúcasti ma uviaznutých nákladoch alebo sú v kazdom prípade povinní platit za predpokladu neskorsieho vrátenia týchto súm zo strany SEP. ( [181]58 ) Na základe clánku 9 ods. 5 OEP je vsak tento prebytok urcený na krytie uviaznutých nákladov. ( [182]59 ) Pozri okrem iného rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, [183]C-372/97, Zb. s. I-3679, bod 44, a Air Liquide Industries Belgium, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 34. ( [184]60 ) Pozri rozsudky z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, [185]C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 56 a citovanú judikatúru, a Air Liquide Industries Belgium, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 35. ( [186]61 ) Na základe Elektriciteitswet 1989 pozri rozsudok Almelo, uz citovaný v poznámke pod ciarou 12, bod 13 a nasl. ( [187]62 ) Pozri rozsudok Air Liquide Industries Belgium, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, bod 37. ( [188]63 ) Pozri rozsudky z 30. januára 1985, Komisia/Francúzsko, [189]290/83, Zb. s. 439, body 13 a 14; z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia, [190]67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, body 30 az 38, a zo 7. júna 1988, Grécko/Komisia, [191]57/86, Zb. s. 2855, bod 12, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát VerLoren van Themaat vo veci Norddeutsches Vieh- und Fleischkontor Will a i. (rozsudok z 13. októbra 1982, [192]213/81 az 215/81, Zb. s. 3583); Slynn vo veci Komisia/Grécko, uz citovanej, a Darmon vo veci Sloman Neptun a i. (rozsudok zo 17. marca 1993, [193]C-72/91 a C-73/91, Zb. s. I-887). ( [194]64 ) Uz citovaný v poznámke pod ciarou 63. ( [195]65 ) Táto formulácia uz bola pouzitá v rozsudku z 24. januára 1978, van Tiggele, [196]82/77, Zb. s. 25, bod 25. ( [197]66 ) Pri tejto prílezitosti Komisia otvorene poziadala Súdny dvor, aby prehodnotil judikatúru predovsetkým vzhladom na dalsí vývoj právneho poriadku Spolocenstva. ( [198]67 ) Rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, [199]C-379/98, Zb. s. I-2099. ( [200]68 ) Body 59 a 61. ( [201]69 ) Rozsudok z 15. júla 2004, Pearle a i., [202]C-345/02, Zb. s. I-7139. ( [203]70 ) Bod 36. ( [204]71 ) Bod 37. ( [205]72 ) Komisia napríklad odkazom na rozsudok PreussenElektra odmietla posúdit na základe clánku 87 ods. 1 ES poplatok parafiskálnej povahy v Spojenom královstve (Competitive Transition Charge), ktorý platili konecní spotrebitelia priamo dodávatelom elektrickej energie (rozhodnutie z 27. februára 2002 v konaní N 661/99). ( [206]73 ) Oznámenie Komisie týkajúce sa metodológie pre analyzovanie státnej pomoci spojenej s uviaznutými nákladmi prijaté 26. júla 2001. ( [207]74 ) Táto formulácia umoznila Súdnemu dvoru limitovat rozsah prejudiciálnej otázky, ktorú predlozil vnútrostátny súd -- ktorá zahrnala posúdenie celého systému opatrení na podporu výroby elektrickej energie z obnovitelných zdrojov stanoveného v spornej právnej úprave -- a obmedzit skúmanie len na povinnosti ulozené úcastníkom konania vo veci samej na základe tejto právnej úpravy. ( [208]75 ) Rozsudok zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, [209]C-83/98 P, Zb. s. I-3271, potvrdil rozsudok Súdu prvého stupna z 27. januára 1998, Ladbroke Racing/Komisia, [210]T-67/94, Zb. s. II-1. ( [211]76 ) Rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, [212]C-482/99, Zb. s. I-4397. Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs. ( [213]77 ) Bod 50 rozsudku Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, uz citovaného v poznámke pod ciarou 75, a bod 37 rozsudku Stardust, uz citovaného v poznámke pod ciarou 76. Táto zásada bola uz predtým potvrdená rozsudkom Súdu prvého stupna z 12. decembra 1996, Air France/Komisia, [214]T-358/94, Zb. s. II-2109, bod 67. ( [215]78 ) Bod 38. ( [216]79 ) Bod 95. ( [217]80 ) Kritériá, umoznujúce urcit túto pripísatelnost, Súdny dvor objasnil v rozsudku Stardust, uz citovanom v poznámke pod ciarou 76. ( [218]81 ) Pozri rozsudok PreussenElektra, uz citovaný v poznámke pod ciarou 67, bod 58 a tam citovanú judikatúru. ( [219]82 ) Rozsudok z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, [220]173/73, Zb. s. 709, bod 35). Pozri aj rozsudok Steinike & Weinlig, uz citovaný v poznámke pod ciarou 45. ( [221]83 ) Pozri v tomto zmysle rozhodnutie Komisie z 31. októbra 2000 v konaní N/6/A/2001. ( [222]84 ) Pozri v tomto zmysle aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer. ( [223]85 ) [224]Ú. v. ES L 195, s. 35; Mim. vyd. 08/001, s. 20. ( [225]86 ) Zdá sa, ze situácia nie je odlisná od situácie iných prevádzkovatelov sietí, ktorí sú takisto v rukách verejných orgánov. ( [226]87 ) Navyse podotýkam, ze síce je pravda, ze podla clánku 9 ods. 1 a 4 OEPS úlohou Essent bolo len vyberat sporný príplatok a vyplatit ho SEP, bola vsak zo zákona na základe clánku 97 Elektriciteitswet 1998, ktorý vykonanie protokolárnej dohody prehlásil za záväzné v zmysle zákona, vyplatit v prospech SEP platby, ktoré jej prinálezali na základe protokolu. Prejudiciálna otázka predlozená vnútrostátnym súdom neuvádza moznost, ze clánok 97 Elektriciteitswet 1998 predstavuje opatrenie pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Netreba ho teda skúmat. References 1. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0010 11. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0011 12. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0012 13. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0013 14. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0014 15. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0015 16. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0016 17. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0017 18. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0018 19. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0019 20. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0020 21. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0021 22. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0022 23. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0023 24. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0024 25. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0025 26. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0026 27. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0027 28. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0028 29. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0029 30. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0030 31. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0031 32. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0032 33. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0033 34. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0034 35. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0035 36. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0036 37. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0037 38. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0038 39. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0039 40. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0040 41. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0041 42. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0042 43. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0043 44. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0044 45. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0045 46. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0046 47. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0047 48. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0048 49. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0049 50. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0050 51. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0051 52. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0052 53. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0053 54. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0054 55. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0055 56. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0056 57. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0057 58. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0058 59. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0059 60. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0060 61. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0061 62. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0062 63. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0063 64. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0064 65. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0065 66. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0066 67. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0067 68. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0068 69. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0069 70. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0070 71. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0071 72. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0072 73. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0073 74. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0074 75. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0075 76. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0076 77. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0077 78. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0078 79. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0079 80. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0080 81. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0081 82. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0082 83. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0083 84. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0084 85. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0085 86. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0086 87. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#t-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0087 88. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0001 89. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0002 90. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1997:027:TOC 91. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0003 92. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0004 93. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0005 94. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0006 95. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0007 96. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0008 97. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0009 98. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0010 99. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0011 100. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0012 101. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0393&locale=SK 102. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0013 103. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0421&locale=SK 104. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0390&locale=SK 105. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0393&locale=SK 106. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0014 107. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0015&locale=SK 108. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61962??0002&locale=SK 109. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0015 110. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61965??0010&locale=SK 111. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61965??0057&locale=SK 112. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0016 113. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0228&locale=SK 114. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0017 115. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61968??0024&locale=SK 116. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0158&locale=SK 117. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0347&locale=SK 118. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0018 119. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61974??0094&locale=SK 120. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0077&locale=SK 121. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0019 122. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0020 123. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0073&locale=SK 124. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0078&locale=SK 125. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0021 126. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0017&locale=SK 127. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0072&locale=SK 128. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0022 129. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0023 130. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0105&locale=SK 131. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0024 132. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0266&locale=SK 133. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0025 134. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0026 135. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61972??0077&locale=SK 136. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61978??0222&locale=SK 137. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0027 138. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0028 139. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0119&locale=SK 140. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0029 141. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0020&locale=SK 142. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0030 143. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0031 144. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61964??0006&locale=SK 145. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0158&locale=SK 146. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0213&locale=SK 147. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0032 148. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0033 149. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0034 150. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0035 151. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0036 152. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0037 153. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0038 154. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0039 155. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0040 156. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0041 157. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0042 158. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0043 159. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0044 160. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0045 161. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0078&locale=SK 162. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0189&locale=SK 163. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0046 164. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0354&locale=SK 165. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0047 166. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0174&locale=SK 167. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0048 168. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0261&locale=SK 169. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0034&locale=SK 170. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0049 171. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0047&locale=SK 172. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0050 173. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0051 174. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0052 175. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0053 176. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0266&locale=SK 177. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0054 178. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0055 179. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0056 180. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0057 181. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0058 182. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0059 183. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0372&locale=SK 184. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0060 185. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0148&locale=SK 186. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0061 187. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0062 188. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0063 189. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0290&locale=SK 190. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0067&locale=SK 191. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61986??0057&locale=SK 192. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61981??0213&locale=SK 193. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0072&locale=SK 194. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0064 195. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0065 196. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61977??0082&locale=SK 197. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0066 198. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0067 199. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0379&locale=SK 200. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0068 201. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0069 202. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0345&locale=SK 203. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0070 204. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0071 205. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0072 206. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0073 207. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0074 208. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0075 209. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0083&locale=SK 210. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0067&locale=SK 211. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0076 212. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0482&locale=SK 213. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0077 214. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0358&locale=SK 215. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0078 216. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0079 217. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0080 218. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0081 219. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0082 220. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0173&locale=SK 221. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0083 222. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0084 223. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0085 224. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1980:195:TOC 225. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0086 226. file:///tmp/lynxXXXX6AkLg1/L96937-5721TMP.html#c-ECRCJ2008SKA.0700550001-E0087