NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA L. A. GEELHOED prednesené 14. septembra 2006 ( [1]1 ) Vec C-119/05 Ministero dell'Industria, del Commercio e dell'Artigianato proti Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA "Státna pomoc -- ESUO -- Oceliarstvo -- Pomoc vyhlásená za nezlucitelnú so spolocným trhom -- Vymáhanie -- Rozsudok vnútrostátneho súdu, ktorý má právnu silu rozhodnutej veci" I -- Úvod 1. Skúmaná vec sa opät týka nedotknutelnosti právnej sily rozhodnutej veci. Tento raz ide o právoplatnost rozhodnutej veci v súvislosti s obciansko-právnym rozsudkom talianskeho súdu, ktorým sa potvrdila povinnost talianskeho státu poskytnút podmienecne prislúbenú státnu pomoc napriek právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia Komisie, v ktorom bola táto pomoc vyhlásená za nezlúcitelnú so spolocným trhom. V nasledujúcom konaní o vrátenie pomoci, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu v zmysle práva Spolocenstva, jej príjemca vo vztahu k talianskym orgánom uvádza, ze existuje právoplatný rozsudok talianskeho súdu. Základnou otázkou je v podstate skutocnost, ci vnútrostátny právoplatný rozsudok môze zmarit výkon výlucnej právomoci Komisie zistovat zlucitelnost státnej pomoci so spolocným trhom, a ak je to tak, nariadit vrátenie protiprávne poskytnutej pomoci. II -- Príslusné právo A -- Právo Spolocenstva 2. Clánok 4 písm. c) Zmluvy o ESUO zakazuje clenským státom poskytovat dotácie alebo pomoc v akejkolvek forme priemyselným odvetviam uhlia a ocele. 3. Od roku 1980 z dôvodu váznej krízy oceliarskeho odvetvia v Európe boli umoznené niektoré výnimky z tohto absolútneho zákazu. Právnym základom výnimiek bol clánok 95 prvý a druhý odsek Zmluvy o ESUO. 4. Od druhej polovice roku 1981 az do konca roku 1985 platilo rozhodnutie c. 2320/81/ESUO ( [2]2 ), zmenené a doplnené rozhodnutím c. 1018/85/ESUO ( [3]3 ), tzv. druhým kódexom o pomoci. Cielom tohto kódexu bolo umoznit poskytovanie pomoci, aby sa toto odvetvie presadilo a aby sa vrátila jeho výrobná kapacita na úroven dopytu. Táto pomoc mala mat predbezný charakter a vyzadovala si predchádzajúce schválenie. Na tento úcel kódex upravoval príslusný schvalovací proces. 5. Clánok 8 ods. 1 druhého kódexu o pomoci znie: "Komisia musí byt v dostatocnom case informovaná o návrhoch v súvislosti s poskytnutím alebo zmenou pomoci, aby mohla predlozit svoje pripomienky... Clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial Komisia nerozhodla o tom, ze nou stanovené podmienky sú splnené." [neoficiálny preklad] 6. Od 1. januára 1986 bol tento kódex nahradený tretím kódexom o pomoci, zavedený rozhodnutím c. 3484/85/ESUO ( [4]4 ), platným od 1. januára 1986 do 31. decembra 1988. Tento kódex o pomoci viac obmedzoval výnimky zo zákazu pomoci v tomto odvetví. Na základe clánku 3 tretieho kódexu o pomoci sa mohol poskytnút príspevok na úcel prispôsobenia zariadení novej právnej úprave v oblasti ochrany zivotného prostredia. Poskytnutá pomoc nemohla presiahnut výsku 15 % cistého ekvivalentu subvencie investicných nákladov priamo súvisiacich s príslusnou právnou úpravou v oblasti zivotného prostredia. 7. Clánok 1 ods. 3 tretieho kódexu o pomoci upresnuje, ze pomoc upravená v tomto kódexe môze byt uplatnená iba v súlade s postupom v clánku 6 a nemôze byt vyplatená po 31. decembri 1988. 8. Clánok 6 ods. 1, 2 a 4 tretieho kódexu o pomoci znie: "1. Komisia je vcas informovaná o návrhoch, ktorých cielom je poskytnút alebo zmenit pomoc, aby k nim mohla predlozit svoje pripomienky... Za rovnaných podmienok je Komisia informovaná o návrhoch, ktorých cielom je uplatnit na oceliarsky priemysel rezimy pomoci, o ktorých sa Komisia uz vyjadrila na základe ustanovení Zmluvy o EHS. Oznámenia o návrhoch poskytnutia pomoci uvedené v tomto clánku treba predlozit Komisii najneskôr do 30. júna 1988. 2. Komisia musí byt informovaná vcas, aby mohla predlozit svoje pripomienky, najneskôr vsak do 30. júna 1988, o vsetkých financných zásahoch (nadobudnutie podielov, zvýsenie imania alebo podobné opatrenia) clenských státov, územných orgánov alebo orgánov, ktoré na tento úcel vyuzívajú státne prostriedky v prospech oceliarskych podnikov. Komisia rozhodne o tom, ci tieto zásahy obsahujú prvky pomoci podla clánku 1 ods. 2, a prípadne posúdi jej zlucitelnost s clánkami 2 az 5. ... 4. Ak Komisia po tom, ako vyzvala zúcastnené strany na predlozenie svojich pripomienok, dospeje k záveru, ze pomoc nie je zlucitelná s týmto rozhodnutím, oznámi dotknutému clenskému státu svoje rozhodnutie. Komisia prijme toto rozhodnutie najneskôr tri mesiace po dorucení informácií potrebných na to, aby mohla posúdit predmetnú pomoc. Ustanovenie clánku 88 Zmluvy o ESUO sa pouzije v prípade, ak clenský stát nevyhovie uvedenému rozhodnutiu. Dotknutý clenský stát môze zaviest navrhované opatrenia uvedené v clánkoch 1 a 2 iba so súhlasom Komisie a v súlade s podmienkami nou stanovenými." [neoficiálny preklad] 9. Tretí kódex o pomoci bol nahradený rozhodnutím c. 322/89/ESUO ( [5]5 ), tzv. stvrtým kódexom o pomoci. Tento stvrtý kódex platil od 1. januára 1989 do 31. decembra 1991. Clánok 3 stvrtého kódexu o pomoci je totozný so znením clánku 3 tretieho kódexu o pomoci. 10. Od zrusenia Zmluvy o ESUO 23. júla 2002 sa aj na státnu pomoc v oceliarskom priemysle uplatnuje rezim stanovený v Zmluve o ES. B -- Vnútrostátne právo 11. Zákon c. 183 z 2. mája 1976 (dalej len "zákon c. 183/1976") ( [6]6 ) upravuje moznost uznat priamu financnú pomoc a náhradu úrokov az do výsky 30 % zo sumy investícií na realizáciu priemyselných projektov v oblasti Mezzogiorno. 12. Clánok 2909 talianskeho obcianskeho zákonníka (codice civile) upravuje, ze nie je mozné odvolávat rozhodnutia uvedené v právoplatnom rozsudku, a preto sú z procesného hladiska vylúcené nové námietky alebo nové rozhodnutia o sporoch, o ktorých uz iný súdny orgán právoplatne rozhodol. Podla vnútrostátneho súdu toto pravidlo neplatí len pre dôvody uvádzané v predchádzajúcom konaní, ale aj pre dôvody, ktoré by sa boli mohli uviest. III -- Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky Skutkový stav/Casový sled udalostí 13. Skutkové okolnosti tak, ako vyplývajú zo spisu (v chronologickom slede) sú: -- Dna 6. novembra 1985 podala Lucchini Siderurgica SpA (dalej len "Lucchini") ziadost o financnú pomoc na základe talianskeho zákona c. 183/1976. Na celkovú investíciu vo výske 2550 miliónov ITL na modernizáciu niektorých zariadení ziadala úver vo výske 1021 miliónov ITL so zvýhodnenou úrokovou sadzbou, ako aj státnu pomoc vo výske 765 miliónov ITL (co predstavuje 30 % investicných nákladov). -- Rozhodnutím z 11. júna 1986 úverová institúcia poverená posúdením ziadosti o financovanie schválila úver 1021 miliónov ITL na dobu 10 rokov so zvýhodnenou úrokovou sadzbou 4,25 %. -- Dna 20. apríla 1988 oznámili príslusné talianske orgány Komisii v zmysle clánku 6 ods. 1 tretieho kódexu o pomoci zámer poskytnút pomoc spolocnosti Lucchini. Podla oznámenia islo o pomoc v súvislosti s investíciou na ochranu zivotného prostredia vo výske 2550 miliónov ITL, rozdelenú na úver podporený zvýhodnenou úrokovou sadzbou (podpora tvorila 367 miliónov ITL) a na státny príspevok (vo výske 765 miliónov ITL). -- Listom z 22. júna 1988 Komisia poziadala o dalsie informácie o tejto pomoci, týkajúce sa povahy dotovaných investícií a presných podmienok ziadaného úveru (úroky, dlzka). V tomto liste sa ziadalo aj o údaj, ci sa pomoc poskytla v rámci uplatnovania vseobecnej právnej úpravy na ochranu zivotného prostredia s cielom umoznit prispôsobenie zariadení novej platnej právnej úprave, a aby sa tiez oznacila dotknutá právna úprava. Príslusné talianske orgány na túto ziadost neodpovedali. -- Dna 16. novembra 1988 príslusný taliansky správny orgán (v tom case AGENSUD) vzhladom na blíziace sa uplynutie lehoty na moznost poskytovania pomoci na základe tretieho kódexu o pomoci (31. decembra 1988) rozhodnutím c. 7372 poskytol Lucchini predbeznú pomoc vo výske 382500000 ITL, co predstavuje 15 % celkovej investície (namiesto 30 % stanovených v zákone c. 183/76) a rozhodol, ze sa má vyplatit pred 31. decembrom 1988 v zmysle ustanovení tretieho kódexu o pomoci. Poskytnutie podpory na úroky vsak bolo zamietnuté, kedze v opacnom prípade by celková suma poskytnutej pomoci presiahla limit 15 % stanovený tretím kódexom o pomoci. V zmysle clánku 6 tretieho kódexu o pomoci nadobudnutie úcinnosti poskytnutia podliehalo schváleniu Komisiou a AGENSUD nevyplatil príspevok. -- Vzhladom na to, ze Komisia bez primeraných objasnení od talianskych orgánov nemohla posúdit zlucitelnost celkovej pomoci, 13. januára 1989 zacala konanie podla clánku 6 ods. 4 kódexu o pomoci. Oznámenie o konaní bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev23. marca 1990 ( [7]7 ). -- Kedze Lucchini nedostala pomoc, podala medzitým 6. apríla 1989 proti AGENSUD zalobu na obciansko-právny súd (Tribunale civile e penale di Roma), aby sa potvrdilo jej právo na platbu sumy 765 miliónov ITL (30 % celkovej investície) a sumy 367 miliónov ITL (ako príspevku v podobe zvýhodneného úrocenia) v zmysle zákona c. 183/1976. -- Príslusné orgány predlozili Komisii doplnujúce údaje o spornej pomoci telexom z 9. augusta 1989 v rámci konania, ktoré zacala Komisia. -- Listom z 18. októbra 1989 Komisia oznámila talianskym orgánom, ze ich odpoved nebola vycerpávajúca, kedze chýbali niektoré podrobnosti. V tomto liste Komisia tiez uviedla, ze ak jej do pätnástich pracovných dní nebude predlozená nálezitá odpoved, prijme rozhodnutie na základe tých informácií, ktoré má. Na tento list neprisla ziadna odpoved. -- Dna 20. júna 1990 Komisia rozhodnutím c. 90/555/ESUO s konecnou platnostou rozhodla, ze pomoc je nezlucitelná so spolocným trhom, pricom toto rozhodnutie bolo uverejnené ako tlacová správa ( [8]8 ). Následne o tom informovala talianske orgány listom z 20. júla 1990 ( [9]9 ). Napokon bolo rozhodnutie uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev14. novembra 1990 ( [10]10 ). Ani Lucchini, ani talianska vláda toto rozhodnutie nenapadli. -- Dna 24. júla 1991 vyhovel taliansky súd na prvom stupni zalobe Lucchini. Tento rozsudok sa zakladal na zákone c. 183/1976. -- Dna 6. mája 1994 Corte d'Appello potvrdil na druhom stupni rozsudok Tribunale civile e penale di Roma. Kedze nebol napadnutý na Cassazione, nadobudol tento rozsudok právoplatnost. -- Kedze 20. novembra 1995 poskytnuté sumy neboli este stále vyplatené, spolocnost Lucchini podala návrh a bol jej vydaný platobný rozkaz, na základe ktorého ziadala o platbu. Tento rozkaz bol oznámený príslusnému orgánu (v súcasnosti Ministero dell'Industria) 29. decembra 1995. Vo februári 1996 dosiahla Lucchini zabavenie vozidiel Ministero dell'Industria, ktoré bolo v tejto veci zodpovedné, kedze sa platobný rozkaz este nevykonal. -- Následne 8. marca 1996 Ministero vydalo dekrét c. 17975, ktorým pri vykonávaní rozsudku, ktorý vydal Corte d'Appello, poskytlo kapitálovú pomoc vo výske 765 miliónov ITL a pomoc v podobe zvýhodneného úrocenia vo výske 367 miliónov ITL. V dekréte bola uvedená výhrada, ktorá upresnovala, ze zvýhodnenie bude zrusené v celom rozsahu alebo scasti v prípade nepriaznivého rozhodnutia Spolocenstva týkajúceho sa poskytnutia alebo úhrady financnej pomoci. Dna 16. apríla 1996 boli vyssie uvedené sumy, zvýsené o zákonné úroky, zaplatené. -- Dna 15. júla 1996 Komisia uviedla, ze vzhladom na rozhodnutie 90/555 a tretí kódex o pomoci sú rozsudok vydaný Corte d'Appello a dekrét c. 17975 v rozpore s právom Spolocenstva, a vyzvala taliansku vládu, aby predlozila pripomienky. -- Tieto pripomienky boli zaslané listom z 26. júla 1996. Ministero dell'Industria zdôraznilo, ze pomoc bola poskytnutá s výslovnou výhradou na spätné vyziadanie. -- Dna 16. septembra 1996 Komisia vyzvala talianske orgány na spätné vyziadanie pomoci pod hrozbou zacatia konania v zmysle clánku 88 Zmluvy o ESUO. -- Dna 20. septembra 1996 ministero dell'Industria vydalo nový dekrét, a teda dekrét c. 20357, ktorým zrusilo poskytnutú pomoc a vyzývalo na jej vrátenie. -- Dna 16. novembra 1996 spolocnost Lucchini napadla tento dekrét podaním zaloby na správny súd (Tribunale amministrativo regionale del Lazio). Okrem iného tu uviedla nedotknutelnost práva na pomoc vdaka nadobudnutiu právoplatnosti rozsudku Corte d'Appello. Dna 1. apríla 1999 súd vyhovel zalobe podanej spolocnostou Lucchini. -- Dna 2. novembra 1999 Avvocatura dello Stato podala v mene Ministero dell'Industria odvolanie proti tomuto rozsudku pred Consiglio di Stato. -- Uznesením z 22. októbra 2004 Consiglio di Stato podal návrh na zacatie prejudiciálneho konania vo veci otázky nezlucitelnosti medzi právoplatným rozsudkom Corte d'Appello a rozhodnutím Komisie 90/555. Prejudiciálne otázky 14. Consiglio di Stato pri výkone súdnej právomoci (siesta komora) polozil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: "1. Je v zmysle priamo uplatnitelnej zásady prednosti práva Spolocenstva, ktorá v tomto prípade vyplýva z rozhodnutia c. 3484/85/ESUO, rozhodnutia Komisie z 20. júna 1990, ktoré bolo oznámené 20. júla 19900, ako aj rozhodnutia Komisie c. 5259 zo 16. septembra 1996, ktorým sa talianskym orgánom ukladá spätné vyziadanie pomoci, z aktov, v zmysle ktorých bolo prijaté rozhodnutie o vrátení napadnuté v tomto konaní (dekrét c. 20357 z 20. septembra 1996 o zrusení dekrétov c. 17975 z 8. marca 1996 a c. 18337 z 3. apríla 1996), právne mozné a dôvodné, aby vnútrostátny správny orgán vymáhal vrátenie pomoci poskytnutej súkromnému subjektu, pricom obciansko-právnym rozsudkom, ktorý sa stal právoplatným, sa urcila bezpodmienecná povinnost úhrady predmetnej pomoci? 2. Nie je naopak vzhladom na existenciu konkrétneho právoplatného súdneho rozhodnutia (clánok 2909 talianskeho obcianskeho zákonníka), ktoré sa vztahuje na súkromný subjekt a správny orgán a ktorému je správny orgán povinný sa podriadit, konanie o vrátení právne nemozné vzhladom na stanovenú zásadu, podla ktorej rozhodnutie o vrátení pomoci spadá pod právo Spolocenstva, pricom jeho uskutocnenie a z neho vyplývajúce konania o vrátení sa pri neexistencii právnych ustanovení Spolocenstva riadia vnútrostátnym právom (rozsudok z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontor, [11]205/82 az 215/82, Zb. s. 2633)?" Konanie na Súdnom dvore 15. Písomné pripomienky predlozili spolocnost Lucchini, talianska vláda, vláda Ceskej republiky, vláda Holandska a Komisia. Vsetci zúcastnení predniesli svoje stanoviská ústne na pojednávaní 6. júna 2006. IV -- Posúdenie A -- Tvrdenia úcastníkov konania 16. Zdá sa, ze v tomto velmi specifickom prípade, v ktorom sa musí preskúmat a posúdit vztah medzi jedným zo základných právnych predpisov práva Spolocenstva, cize clánkom 88 ES a zásadou res judicata, je vhodné osobitne pozorne preskúmat pripomienky uvádzané úcastníkmi konania vo veci samej, zúcastnenými clenskými státmi a Komisiou. 17. Spolocnost Lucchini a vláda Ceskej republiky v podstate tvrdia, ze právoplatné rozhodnutie súdu musí mat prednost pred záujmom Spolocenstva na vrátení státnej pomoci poskytnutej v rozpore s právom Spolocenstva. Vychádzajú z judikatúry vo veciach Eco-Swiss ( [12]11 ), Köbler ( [13]12 ), Kühne & Heitz ( [14]13 ) a Kapferer ( [15]14 ). Aj talianska vláda, holandská vláda a Komisia uznávajú dôlezitost zásady právnej sily rozhodnutej veci tak, ako je vyjadrená v citovanej judikatúre, hoci sa domnievajú, ze táto zásada nie je v tomto prípade uplatnitelná, alebo tvrdia, ze je vhodné urobit výnimku z tejto zásady. 18. Spolocnost Lucchini predovsetkým spochybnuje, ze návrh na zacatie prejudiciálneho konania je prípustný. Jej tvrdenia sa zakladajú na neexistencii predpisu Spolocenstva, ktorého výklad sa má podat, na neexistencii sporu, o ktorom sa má rozhodnút, a o tom, ze polozené otázky majú cisto hypotetický charakter. Subsidiárne spolocnost Lucchini namieta proti platnosti rozhodnutia 90/555 z dôvodu uvedených procesných vád. 19. Pokial ide o vec samu, spolocnost Lucchini odkazuje na ustálenú judikatúru, podla ktorej má clenský stát jedinú moznost obrany proti zalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou na základe clánku 88 ods. 2 ES a tou je absolútna nemoznost správne vykonat rozhodnutie Komisie. Tvrdí, ze táto nemoznost vyplýva z existencie rozsudku Corte d'Appello, proti ktorému nie je mozné podat odvolanie a ktorý je nepodmienecný. 20. Spolocnost Lucchini uznáva existenciu zásady, z ktorej vyplýva, ze nie je mozné poskytnút státnu pomoc, ked Komisia vydala rozhodnutie, ktorým vyhlasuje nezlucitelnost tejto pomoci so spolocným trhom. Podla názoru spolocnosti Lucchini vsak existuje právny predpis vyssej sily, podla ktorého sa vsetky subjekty na trhu môzu povazovat za chránené zásadou právnej sily rozhodnutej veci, ktorá sa zakladá na základnej zásade právnej istoty. 21. Okrem uz citovaných rozsudkov sa vláda Ceskej republiky a spolocnost Lucchini odvolávajú na clánok 14 ods. 1 nariadenia (ES) c. 659/1999 ( [16]15 ), v ktorom je stanovené, ze Komisia nebude vyzadovat vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva Spolocenstva. Podla ceskej vlády táto situácia vzniká v prípade res iudicata. 22. Podla názoru talianskej vlády sa zásada právnej sily rozhodnutej veci neuplatní, kedze predpokladá rozsudok, ktorý nadobudol právne záväzné úcinky medzi rovnakými úcastníkmi, ktorý má rovnaký predmet a ktorý sa zakladá na rovnakom právnom základe. ( [17]16 ) 23. Táto tretia podmienka nie je splnená, ak sa na jednej strane prihliadne na rozdiely medzi obciansko-právnym konaním, ktorého výsledkom je rozsudok Corte d'Appello, a správnym konaním, ktoré este prebieha na vnútrostátnom súde, ktorý predlozil návrh na zacatie prejudiciálneho konania, a na druhej strane na skutocnost, ze rozsudok Corte d'Appello sa nezakladá na tretom kódexe o pomoci a ani neprihliadol na rozhodnutie Komisie 90/555. 24. Okrem toho talianska vláda uvádza, ze spolocnost Lucchini sa nemôze dovolávat ochrany legitímnej dôvery. Tento podnik dobre vie, ze právo na poskytnutie pomoci môze vzniknút len po rozhodnutí o schválení na vnútrostátnej a európskej úrovni. Aj ked na vnútrostátnej úrovni existuje právoplatný rozsudok, to automaticky neznamená, ze podnik môze dostat pomoc. Je totiz potrebné pockat najskôr na rozhodnutie Komisie, ktoré nie je vôbec viazané rozsudkom vnútrostátneho súdu. Preto vôbec nevzniká legitímna dôvera, ktorá by si zaslúzila ochranu, ktorá bráni vráteniu pomoci. Talianska vláda este uvádza, ze spolocnost Lucchini sa mohla proti rozhodnutiu Komisie odvolat. Talianska vláda napokon tvrdí, ze v súvislosti s rezimom Spolocenstva týkajúcim sa pomoci je právomoc vnútrostátneho súdu obmedzená. Nemôze totiz rozhodnút o zlucitelnosti pomoci, a preto má úcinnost právoplatného rozsudku v tomto prípade obmedzený rozsah. 25. Holandská vláda uvádza, ze skúmaná situácia je specifická a výnimocne je v nej mozné neuplatnit zásady právnej sily rozhodnutej veci a vnútrostátnej procesnej autonómie. Podla tejto vlády je totiz s odkazom na rozsudok Kapferer potrebné vychádzat z predpokladu, ze nie je mozné zistit porusenie zásady právnej sily rozhodnutej veci. Spochybnit právoplatné rozhodnutie súdu by bolo váznym porusením zásady právnej istoty, stability práva a právnych vztahov a vázne by sa porusila zásada právnej sily rozhodnutej veci ako takej. Po druhé, holandská vláda odkazuje na zásadu vnútrostátnej procesnej autonómie. V zásade je teda mozné napadnút právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezlucitelnosti s právom Spolocenstva len vtedy, ak to vnútrostátne procesné pravidlá umoznujú. 26. Napriek tomu sa holandská vláda vzhladom na velmi specifické okolnosti skúmaného prípadu domnieva, ze ide o výnimocnú situáciu. Podla názoru holandskej vlády v tomto prípade ide o (1) rozhodnutie súdu týkajúce sa státnej pomoci, teda o oblast výlucnej právomoci Komisie, (2) existuje výslovné rozhodnutie Komisie, z ktorého vyplýva, ze následne vydané rozhodnutie súdu je v rozpore s právom Spolocenstva, a v tejto súvislosti sa uvádza, ze vsetky orgány clenského státu, aj vnútrostátny súd, sú viazané rozhodnutím Komisie v tejto súvislosti, a (3) vnútrostátny súd a dotknutí úcastníci konania v konaní pred vnútrostátnym súdom vedeli alebo mali vediet, ze pomoc uz bola vyhlásená za nezlúcitelnú so spolocným trhom. Podla názoru holandskej vlády by právne predpisy o státnej pomoci uvedené v Zmluve stratili potrebný úcinok, keby sa v takej výnimocnej situácii, akou je skúmaná situácia, uznalo, ze vrátenie sa v ziadnom prípade nemôze uskutocnit. 27. Podla Komisie je potrebné rozlisovat medzi právoplatnostou rozsudkov, ktorými sa priznávajú práva úcastníkov konania, ktorými môzu volne disponovat, v súvislosti s kontradiktórnymi konaniami a právoplatnostou rozsudkov vnútrostátnych súdov v oblasti státnej pomoci, v ktorých sú casto záujmy vnútrostátnych orgánov a príjemcov rovnaké a v ktorých základná otázka pre oboch úcastníkov, týkajúca sa zákonnosti pomoci, je upravená záväznými ustanoveniami práva Spolocenstva. 28. Komisia pripomína predovsetkým povinnost podla práva Spolocenstva oznámit Komisii zámer poskytnút pomoc. Táto preventívna oznamovacia povinnost platí pre clenský stát ako taký bez ohladu na to, aký orgán poskytuje pomoc, a preto platí aj pre súdy. Skutocnost, ze pomoc sa poskytuje na základe príslusného rozsudku vnútrostátneho súdu, nezbavuje clenský stát povinnosti vopred oznámit pomoc a neposkytnút ju skôr, ako ju Komisia schváli. Okrem toho vztah medzi poskytujúcim orgánom a orgánom zodpovedným za oznámenie pomoci je vnútrostátnou právnou otázkou, ktorá nemôze zabránit v uplatnovaní práva Spolocenstva. 29. Tvrdenie, ze rozsudok obciansko-právneho súdu môze zabránit vráteniu pomoci, podla názoru Komisie navzájom spája dve rôzne úrovne: úroven vnútrostátneho konania (najmä úcinky rozsudku obciansko-právneho súdu týkajúce sa právomoci verejnej správy) a konania, ktoré ústi do poskytnutia pomoci, ktoré nepredpokladá len skoncenie vnútrostátneho konania, ale az do schválenia oznámenej pomoci Komisiou aj dodrzanie povinností ulozených právom Spolocenstva. 30. V prejednávanej veci príslusný taliansky orgán oznámil Komisii zámer poskytnút pomoc v zmysle tretieho kódexu o pomoci. Rozhodnutie tohto vnútrostátneho orgánu o ziadosti o pomoc podanej spolocnostou Lucchini obsahovalo výhradu schválenia Komisiou. Komisia vsak vyhlásila pomoc za nezlucitelnú so spolocným trhom, a preto vnútrostátne rozhodnutie vôbec nenadobudlo úcinnost. 31. Len v ovela neskorsom stádiu taliansky súd (najskôr Tribunale civile e penale di Roma a následne Corte d'Appello) uznal subjektívne právo spolocnosti Lucchini na poskytnutie spornej pomoci. To viedlo talianske orgány k poskytnutiu pomoci prostredníctvom dekrétu, aj ked tento dekrét obsahoval výhradu. 32. Komisia rozoberá dve moznosti, jednu, pri ktorej sa poskytnutá pomoc zhoduje s pomocou posúdenou Komisiou a ktorú zakázala, a druhú, v ktorej je naopak pomoc iná, ako bola oznámená a posúdená pomoc. V oboch prípadoch vsak z judikatúry jasne vyplýva, co má robit súd. V prvom prípade je viazaný rozhodnutím, ktorým je pomoc vyhlásená za nezlúcitelnú so spolocným trhom, a musí z toho vyvodit nevyhnutné dôsledky. V druhom prípade sa uplatnuje pravidlo standstill podla clánku 88 ods. 3 ES, ktoré má podla výkladu Súdneho dvora priamu úcinnost. 33. V skutocnosti ide o rozhodnutie na úrovni Spolocenstva, proti ktorému sa nemozno odvolat. V nemoznosti odvolat sa proti tomuto rozhodnutiu je vyjadrená aj právna istota; preto je záväzné pre vsetky orgány talianskeho státu. Okrem toho podla názoru Komisie právna sila rozhodnutej veci v súvislosti s rozsudkom talianskeho súdu sa týka len vnútrostátnej fázy bez toho, aby to malo akýkolvek dopad na úrovni Spolocenstva. 34. Komisia sa este odvoláva na judikatúru ( [18]17 ), podla ktorej sa ustanovenia vnútrostátneho práva musia uplatnovat tak, aby prakticky neznemoznili vrátenie pomoci podla práva Spolocenstva, a musia v celom rozsahu prihliadat na záujem Spolocenstva, ako aj na judikatúru ( [19]18 ), z coho vyplýva, ze prednost práva Spolocenstva niekedy vyvoláva relativizáciu právnej istoty. 35. Komisia napokon uvádza, ze prednost práva Spolocenstva môze spôsobit, ze kazdý vnútrostátny akt správnej alebo legislatívnej povahy sa musí v prípade konfliktu podriadit právu Spolocenstva. Nechápe, preco by to nemalo platit v prípade, ked rozsudok, ktorý je v rozpore s právom Spolocenstva, nadobudol právoplatnost. B -- Analýza 36. Vsetky vnútrostátne právne poriadky clenských státov poznajú zásadu res iudicata, zásadu právnej sily rozhodnutej veci. Je v záujme právnej istoty, aby sa rozsudky, proti ktorým nie je mozné podat odvolanie, stali nenapadnutelnými v spolocenských vztahoch, a teda aby sa stali právnymi skutocnostami, ktoré sa majú medzi úcastníkmi dodrziavat. To znamená, ze moznost podat nové odvolanie s rovnakým predmetom, rovnakými úcastníkmi a rovnakými tvrdeniami, je vylúcená. 37. Z porovnávacieho preskúmania vsak vyplýva, ze aj napriek velkému významu právnej sily rozhodnutej veci, nie sú jej úcinky absolútne. V rôznych vnútrostátnych právnych poriadkoch sa umoznujú výnimky zo zásady právnej sily rozhodnutej veci, aj ked za velmi prísnych podmienok. ( [20]19 ) To sa môze stat napríklad v prípade podvodu, alebo ak sa právoplatným rozsudkom zjavne porusili základné práva. Z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva vyplýva, ze právna sila rozhodnutej veci nemôze zakrývat zjavné porusenia základných práv (Spolocenstva). ( [21]20 ) 38. Aj v rámci právneho poriadku Spolocenstva sa dodrziava právna sila rozhodnutej veci. ( [22]21 ) Argumenty, ktoré sa uvádzajú na jej odôvodnenie, sú rovnaké ako argumenty uvádzané, pokial ide o vnútrostátne právne poriadky. Okrem toho význam tejto zásady je uznaný aj vo vztahu medzi právom Spolocenstva a vnútrostátnym právom a je potvrdený v uz citovaných rozsudkoch Eco Swiss, Köbler, Kühne & Heitz a Kapferer. 39. Je vsak potrebné uviest, ze v ziadnom z týchto rozsudkov nebol spochybnený výkon právomoci Spolocenstva ako taký. 40. Vo veci Köbler sa právo Spolocenstva neuplatnovalo správne súdom posledného stupna. Z toho by za urcitých podmienok mohla vyplývat moznost podat zalobu o náhradu skody. Skúmaný rozsudok vsak nemal priamy úcinok na výkon právomoci Spolocenstva. 41. Aj vo veci Kühne & Heitz súd nesprávne uplatnil právo Spolocenstva. Ani v tomto prípade nebol spochybnený výkon právomocí Spolocenstva. 42. To isté platí aj pre veci Eco Swiss a Kapferer, v ktorých by bolo mozné podat odvolanie, ale úcastníci konania nechali uplynút lehotu. 43. Vo veci Eco Swiss bol medzitýmny nález rozhodcu s povahou konecného rozhodnutia napadnutý neskoro. Lehoty samy osebe neboli stanovené tak, ze by výnimocne stazili alebo prakticky znemoznili výkon práv priznaných právnym poriadkom Spolocenstva. Za takýchto okolností právo Spolocenstva neukladá vnútrostátnemu súdu povinnost neuplatnit vnútrostátne procesné normy, ani keby to bolo potrebné na to, aby sa umoznilo preskúmanie mozného porusenia práva Spolocenstva. ( [23]22 ) 44. Vo veci Kapferer sa najskôr na základe nariadenia (ES) c. 44/2001 ( [24]23 ) namietalo, ze vo veci konajúci súd nemá právomoc. Táto námietka bola zamietnutá, ale vo veci samej sa návrhu úcastníka konania, ktorý stál v rámci sporu proti pani Kapferer, spolocnosti zaoberajúcej sa predajom na dobierku, vyhovelo. Spolocnost nepovazovala za vhodné vzniest námietku nepríslusnosti v odvolacom konaní, ktoré sa zacalo na podnet pani Kapferer, a preto táto cast rozsudku nadobudla právoplatnost. Aj v tejto situácii Súdny dvor vyhlásil, ze právo Spolocenstva neukladá vnútrostátnemu súdu povinnost, aby neuplatnil vnútrostátne procesné normy, ktoré rozsudku priznávajú právoplatnost. 45. Uz citované rozsudky vo veciach Köbler a Kühne & Heitz majú spolocné, ze oba sa týkajú subjektov, ktoré vycerpali moznosti podat odvolanie. V oboch prípadoch súd, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, opomenul vzniest prejudiciálnu otázku a nesprávne vylozil právo Spolocenstva. Vo veci Köbler sa toto porusenie práva Spolocenstva spôsobené súdom v poslednom stupni mohlo kompenzovat náhradou skody. Vo veci Kühne & Heitz bola mozná náprava uplatnením výnimky z právnej sily rozhodnutej veci (vdaka rozsudku nadobudlo rozhodnutie príslusného správneho orgánu právoplatnost), cím sa v tomto prípade zmenila právomoc správneho orgánu preskúmat predchádzajúce rozhodnutie zverená tomuto orgánu na povinnost preskúmat toto rozhodnutie. 46. Z tejto judikatúry vyplýva, ze sami úcastníci konania nesú zodpovednost za uplatnenie práv, ktorými volne disponujú (Kapferer), alebo práv, ktoré sú im priznané právom Spolocenstva (Köbler, Kühne & Heitz). Pokial nechajú uplynút lehoty ( [25]24 ) alebo povazujú za nevhodné napadnút rozhodnutie, alebo nezacnú ziadne konanie, musia znásat dôsledky v tom zmysle, ze uz nebudú môct uplatnit práva, ktoré im priznáva právo Spolocenstva. Pokial naopak aktívne bránia svoje práva pred súdom, pricom na ten úcel v celom rozsahu vyuzívajú moznosti, ktoré im ponúka vnútrostátny procesný právny poriadok, môzu tiez pozívat moznosti, ktoré im ponúka vnútrostátne právo, a poziadat o náhradu skody za protiprávny správny akt alebo za cinnost príslusných správnych orgánov a/alebo vnútrostátnych súdov v rozpore s právnym poriadkom Spolocenstva (Köbler), alebo pokial to umoznuje vnútrostátne právo, poziadat o preskúmanie sporného rozhodnutia (Kühne & Heitz). Zdá sa, ze táto judikatúra, ktorá zvýhodnuje dodrziavanie právnej sily rozhodnutej veci medzi úcastníkmi konania ako právnu zásadu, nevylucuje ziadnu výnimku právnej sily rozhodnutej veci, ale táto výnimka je prípustná len vo velmi specifických prípadoch, v ktorých sa zásada "res iudicatas pro veritate habetur", ktorá platí medzi dotknutými úcastníkmi konania, musí podriadit významnejsiemu legitímnemu záujmu. 47. V skúmanej veci má vsak právoplatný rozsudok Corte d'Appello nielen dôsledky na právne vztahy podla talianskeho práva medzi príjemcom pomoci a talianskym státom, ale prekracuje aj výlucnú právomoc Komisie, upravenú právom Spolocenstva, posúdit spornú pomoc a má vplyv na povinnosti talianskeho státu pri poskytovaní státnej pomoci. 48. Nejde tu o spor medzi vnútrostátnym správnym orgánom a súkromným zalobcom, ktorý sa môze vyriesit v rámci jednoduchého kontextu vnútrostátneho právneho poriadku, ale o spor, ktorý sa v prvom rade musí rozhodnút vo svetle práva Spolocenstva a v ktorom sa musí rozdelenie právomocí medzi právny poriadok Spolocenstva a vnútrostátny právny poriadok -- a teda aj povinnosti vyplývajúce vnútrostátnemu súdu z oboch právnych poriadkov -- velmi prísne dodrziavat. Povinnosti vnútrostátnych súdov 49. Z tohto hladiska sa najskôr budem venovat povinnostiam vnútrostátneho súdu na úcely uplatnenia a zarucenia dodrziavania príslusného práva Spolocenstva. Najskôr uvádzam, ze medzi Komisiou na jednej strane a vnútrostátnymi súdmi na druhej strane existuje zjavné rozdelenie úloh a právomocí na úcely uplatnovania rezimu Spolocenstva týkajúceho sa pomoci. 50. Komisia, správny orgán zodpovedný za výkon a vytváranie politiky hospodárskej sútaze vo vseobecnom záujme Spolocenstva, má výlucnú právomoc preskúmavat vsetky rezimy pomoci, ktoré patria do pôsobnosti clánku 87 ods. 1 ES a príslusného kódexu ESUO o pomoci, ktorý je teraz predmetom sporu, na úcely zistenia zlucitelnosti so spolocným trhom. ( [26]25 ) 51. Preto musia clenské státy oznámit Komisii opatrenia o pomoci, ktoré majú v úmysle prijat (oznamovacia povinnost), a nesmú ich vykonat az do vyhlásenia rozhodnutia Komisie (povinnost standstill). V prípade "pozitívneho" rozhodnutia sa môze pristúpit k výkonu navrhovaného opatrenia, zatial co ak je rozhodnutie "negatívne", povinnost standstill sa stáva prakticky konecnou. ( [27]26 ) 52. Pomoc poskytnutá skôr, ako bola oznámená, alebo pomoc zaplatená pocas konania o predbeznej kontrole sa musí vrátit. Hlavné pravidlo sa môze zhrnút takto: clenské státy nemôzu poskytovat pomoc skôr, ako Komisia výslovne nerozhodne o zlucitelnosti pomoci so spolocným trhom. 53. Vnútrostátne súdy nemajú teda právomoc rozhodovat o zlucitelnosti pomoci. ( [28]27 ) Naopak, ich hlavnou úlohou v právnom poriadku Spolocenstva je zarucit dodrziavanie ustanovení práva Spolocenstva v oblasti pomoci, cize dodrziavanie vyssie uvedenej zásady, podla ktorej sa nemôze poskytnút ziadna pomoc bez predchádzajúceho výslovného schválenia Komisiou, a následne uplatnovat a zarucit dodrziavanie rozhodnutí prijatých Komisiou v rámci výkonu svojej právomoci. 54. Pokial ide o clánok 88 ods. 3 ES, ide o záväzné pravidlo Zmluvy s priamym úcinkom, ktoré zakazuje poskytovanie pomoci v akejkolvek forme bez predchádzajúcej kontroly a predchádzajúceho schválenia Komisiou. To isté ustanovuje clánok 6 kódexu o pomoci, ktorý je v tomto prípade relevantný. Z toho vyplýva, ze pokial má vnútrostátny súd rozhodnút o vnútrostátnom rozhodnutí o poskytnutí pomoci, musí dôsledne zistit, ci bolo dodrzané ustanovenie clánku 88 ods. 3 ES alebo jeho ekvivalent v kódexe ESUO o pomoci. 55. Tieto základné predpisy boli rozpracované v niekolkých rozhodnutiach Súdneho dvora, v ktorých rozhodol, ze vnútrostátny súd musí ochranovat práva jednotlivcov, ak vnútrostátne orgány porusia vyssie uvedenú zásadu, a z tohto porusenia musí vyvodit vsetky dôsledky v súlade s ich vnútrostátnym právom, a to pokial ide tak o platnost aktov zahrnajúcich vykonanie dotknutej pomoci, ako aj o vymáhanie medzitým poskytnutej pomoci. ( [29]28 ) 56. Po druhé, zásah vnútrostátneho súdu sa musí zakladat na rozhodnutiach Komisie prijatých na základe clánku 88 ods. 2 ES, ktoré majú priamy úcinok. Vo veci Capolongo ( [30]29 ) uz Súdny dvor rozhodol, ze rozhodnutia Komisie v rámci konania o predbeznej kontrole na základe clánku 88 ods. 2 prvého pododseku ES majú priamy úcinok. Preto aj z negatívneho rozhodnutia, cize rozhodnutia, v ktorom sa konkretizuje zákaz podla clánku 87 ods. 1 ES, musí vnútrostátny súd vyvodit nevyhnutné dôsledky. ( [31]30 ) 57. Po tretie, vnútrostátny súd môze byt vyzvaný, aby konal v prípade rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci. Podla clánku 249 ES v spojení s clánkom 10 ES sú tieto rozhodnutia záväzné pre vsetky orgány clenských státov, ktorým sú urcené, vrátane vnútrostátneho súdu, ktorý z nich musí vyvodit nevyhnutné dôsledky. 58. Okrem toho tieto rozhodnutia ukladajú clenskému státu, ktorému sú urcené, výslovné a nepodmienecné povinnosti, ktorým sa nemôzu vyhnút a ktoré majú vplyv aj na dotknuté súkromné osoby. V prvom rade ide o tých, ktorým bola nesprávne poskytnutá pomoc, ktorú musia vrátit. V druhom rade tretie dotknuté osoby, ktoré v prípade, ze ich clenský stát nevyzve na vrátenie pomoci v stanovenej lehote, môzu navrhnút dodrzanie tejto povinnosti na vnútrostátnom súde. ( [32]31 ) ( [33]32 ) 59. Dôvodom tejto prísnej povinnosti dodrziavat stanovené lehoty je, ze takýmto spôsobom hlavné pravidlo upravené v clánku 87 ods. 1 ES, podla ktorého sa vztahy v hospodárskej sútazi na spolocnom trhu nesmú narúsat opatreniami vnútrostátnej pomoci, nadobudne úcinok, ktorý sledovali autori Zmluvy. 60. Napokon este uvádzam, ze vrátenie pomoci sa musí uskutocnit podla právnych predpisov vnútrostátneho procesného práva s tým, ze vrátenie ulozené právom Spolocenstva nesmie byt prakticky znemoznené (zásada efektivity). ( [34]33 ) 61. Z vyssie uvedeného vyplýva, ze vnútrostátny súd, ktorý má posúdit zlucitelnost poskytnutia pomoci s vnútrostátnym právom, bude stále musiet zistovat, ci sú splnené povinnosti vyplývajúce z clánku 88 ods. 3 ES, alebo ako v tomto prípade, z jeho ekvivalentu v príslusnom kódexe ESUO o pomoci a ci existujú rozhodnutia Komisie, ktoré bránia poskytnutiu pomoci alebo ju podriadujú limitom alebo osobitným podmienkam. 62. Súcasná existencia právneho poriadku Spolocenstva a vnútrostátneho právneho poriadku preto spôsobuje, ze vnútrostátny súd bude musiet vzdy pri uplatnovaní svojho vnútrostátneho práva zistovat, ci sú v konkrétnom prípade splnené podmienky stanovené právom Spolocenstva a ci sa uplatnovaním vnútrostátneho práva neporusujú právomoci Komisie, aby zarucila dodrziavanie právnej úpravy poskytovania pomoci, co predstavuje jeden z pilierov právneho poriadku Spolocenstva. V tejto súvislosti odkazujem na rozsudok Eco Swiss ( [35]34 ), v ktorom Súdny dvor výslovne uviedol, ze právne predpisy o hospodárskej sútazi uvedené v zmluvách Spolocenstva predstavujú ustanovenia na ochranu verejného poriadku. To platí aj pre právne predpisy o hospodárskej sútazi uplatnitelné vo vztahu medzi Spolocenstvom a clenskými státmi, cize v tomto prípade pre clánky 87 ES a 88 ES a clánok 4 ESUO. 63. Uvádzam este, ze v konaní, ktoré je základom konania vo veci samej, taliansky stát dodrzal alebo sa pokúsil dodrzat povinnosti, ktoré mu vyplývajú z clánku 6 kódexu o pomoci. Oznámil totiz Komisii svoje pôvodné rozhodnutie, ktorého predmetom je jeho zámer poskytnút pomoc spolocnosti Lucchini. Nechcel vyplatit túto pomoc, kedze ocakával rozhodnutie Komisie, a aj ked bol povinný tak urobit na základe rozhodnutia Corte d'Appello, vyplatil pomoc s tým, ze ju podmienil výslovnou výhradou. 64. Komisia posúdila zámer poskytnutia pomoci, ktorá jej bola oznámená. V tomto posúdení dodrzala vsetky platné procesné pravidlá, a teda uverejnila oznámenie, aby sama dotknutá osoba a tretie dotknuté osoby mohli predlozit v tejto súvislosti svoje pripomienky. Aj rozhodnutie, v ktorom Komisia napokon dospela k svojmu konecnému negatívnemu rozhodnutiu, bolo správne oznámené talianskemu státu, a teda uverejnené. 65. Z tohto hladiska je potrebné zdôraznit, ze talianske obciansko-právne súdy, ktoré rozhodovali vo veci, sa bud z dôvodu nevedomosti, alebo nedbanlivosti dopustili závazných chýb, a to tak v prvostupnovom konaní, ako aj v odvolacom konaní. 66. V prvostupnovom konaní opomenuli vyssie uvedené povinnosti dôsledne zistit, ci sa dodrzal clánok 88 ods. 3 ES alebo clánok 6 kódexu o pomoci, alebo ci existuje rozhodnutie, ktorým Komisia výslovne schválila pomoc. A co je este závaznejsie, Corte d'Appello nedodrzal negatívne rozhodnutie, ktoré medzitým prijala Komisia. Obmedzím sa na toto konstatovanie bez toho, aby som sa zaoberal odôvodnením, na základe ktorého sa tento súd domnieval, ze nesmie uplatnovat právo Spolocenstva. V prípade takého zjavného porusenia sa mi nezdá vhodné pokracovat v pedagogickej diskusii, aby som vysvetlil, preco je toto odôvodnenie právne neúnosné. 67. Pripomínam este, ze aj talianske orgány sa dopustili chýb. Je pravdou, ze odvolaciemu súdu oznámili, ze sporná pomoc sa nemohla poskytnút skôr, ako Komisia výslovne vyhlási, ze je zlucitelná so spolocným trhom, ale zjavne tiez opomenuli oznámit, ze Komisia uz medzitým prijala rozhodnutie, v ktorom bola pozadovaná pomoc naopak výslovne vyhlásená za nezlúcitelnú so spolocným trhom. 68. Napokon spolocnost Lucchini, ako zalobca v konaní pred talianskym obciansko-právnym súdom, vedela alebo mala vediet -- ide totiz o jedného z najväcsích talianskych výrobcov ocele, ktorý dobre pozná clánok 4 ESUO a jeho kódexy o pomoci --, ze talianska vláda mohla poskytnút pomoc, ktorú jej slúbila len po schválení Komisiou. Okrem toho, ked Komisia prijala svoje negatívne rozhodnutie, spolocnost Lucchini nechcela vyuzit moznosti zaloby, ktoré ponúkalo právo Spolocenstva. Preto sa nemôzem zbavit dojmu, ze v tomto prípade spolocnost Lucchini hladala najslabsí clánok v retazi súdov, na ktorý sa mohla obrátit pri posudzovaní zákonnosti poskytnutia státnej pomoci. 69. Výsledkom vyssie uvedených úvah je skutocnost, ze bola poskytnutá státna pomoc a ze konkurencné vztahy v príslusnom odvetví spolocného trhu boli narusené. Mozno este dôlezitejsie ako tento podstatný výsledok, ktorý ako taký predstavuje významné incidencné porusenie právneho poriadku Spolocenstva, je, ze úcinkom tohto rozsudku je zmarenie právomoci, ktorú Komisia vykonáva pre Spolocenstvo. Preto z právoplatného rozsudku Corte d'Appello vyplýva, ze rozdelenie právomoci pri poskytovaní pomoci medzi Spolocenstvo a clenské státy sa neuplatnilo. 70. V krátkosti, ústrednou otázkou je, ci právoplatnost rozsudku vydaného za okolností, aké sú uvedené vyssie, ktorý ako vyplýva z predchádzajúceho odseku, môze mat vázne dôsledky na rozdelenie právomoci medzi Spolocenstvo a clenské státy, ako vyplýva zo samotnej Zmluvy, a ktorý by tiez znemoznil výkon právomocí zverených Komisii, sa má povazovat za nenapadnutelnú. 71. Podla môjho názoru to tak nie je. 72. Na tento úcel je potrebné prihliadnut na nasledujúce body: podstatnou je skutocnost, ze vnútrostátny súd pri výklade vnútrostátneho práva nemôze vydávat rozsudky, ktoré neberú do úvahy základné rozdelenie právomocí medzi Spolocenstvom a clenskými státmi, upravené Zmluvami. To platí aj vtedy, ak tieto rozsudky nadobudli právoplatnost. 73. To platí najmä v prípade ustanovení Zmlúv a ich uplatnovania, ktoré vyjadrujú základné zásady hmotného práva Spolocenstva, ako je to v skúmanom prípade v clánkoch 87 ES a [88] ES. To platí este viac najmä v prípadoch, ked je právna povinnost vnútrostátneho súdu jednoznacne uvedená v samotnej Zmluve a v judikatúre odvodenej zo Zmluvy, inými slovami, ako je to aj v clánku 88 ods. 3 ES a v predtým citovanej judikatúre Súdneho dvora. 74. V takýchto prípadoch právoplatnost rozsudku, ktorý sa zakladá výlucne na výklade vnútrostátneho práva a v ktorom sa zjavne relevantné právo Spolocenstva neuplatnuje, nemôze predstavovat prekázku výkonu právomocí zverených Komisii príslusnými ustanoveniami práva Spolocenstva. 75. Okolnost, ze v tomto prípade sa spolocnost Lucchini nemôze vôbec odvolávat na zásadu legitimnej dôvery, je podla môjho názoru úplne vedlajsím argumentom. 76. V judikatúre Súdneho dvora nachádzam jednoznacné odkazy v prospech tohto prístupu. V tejto súvislosti este raz pripomínam rozsudok Eco Swiss, v ktorom Súdny dvor vyhlásil, ze clánok 81 ES je základným ustanovením, nevyhnutným na vykonávanie úloh Spolocenstva a najmä na fungovanie spolocného trhu. Z tohto rozsudku sa môze okrem toho vyvodit, ze právo Spolocenstva ukladá povinnost, ze vnútrostátny súd, ktorý má rozhodnút o platnosti rozhodcovského nálezu, musí z úradnej povinnosti zistit uplatnitelnost clánku 81 ES. 77. Na podporu tohto predpokladu slúzi tiez analogicky rozsudok Masterfoods a HB ( [36]35 ), v ktorom Súdny dvor vyhlásil, ze Komisia pri výkone úloh, ktoré jej boli zverené Zmluvou, nie je viazaná rozhodnutím vnútrostátneho súdu na základe clánku 85 ods. 1 a clánku 86 Zmluvy. Súdny dvor z toho vyvodil dôsledok, ze Komisia môze v kazdom okamihu prijat individuálne rozhodnutia na základe clánkov 85 ES a 86 ES, aj ked vnútrostátny súd uz rozhodol o zmluve alebo o správaní, aj ak rozhodnutie, ktoré chce Komisia prijat, je v rozpore s týmto rozsudkom. 78. V rovnakom rozsudku Súdny dvor tiez uviedol, ze vnútrostátne súdy, ktoré rozhodujú o zmluvách alebo o správaní, o ktorých uz Komisia prijala rozhodnutie, nemôzu vydat rozsudok v rozpore s takým rozhodnutím, aj ked toto rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím vnútrostátneho súdu prvého stupna. Táto judikatúra sa medzitým kodifikovala do nariadenia (ES) c. 1/2003 ( [37]36 ). 79. Rovnaká judikatúra sa uplatnuje aj v prípade ustanovení o pomoci Spolocenstva. Tak ako nemôze byt Komisia pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa pravidiel hospodárskej sútaze platných pre súkromné subjekty obmedzená rozsudkom vnútrostátneho súdu, nemôze sa to stat ani v prípade, ked ide o pravidlá hospodárskej sútaze platné pre clenské státy alebo pre státnu pomoc. Okrem toho skutocnost, ze vnútrostátny súd nemôze prijat nezlucitelný rozsudok, vyplýva aj zo skutocnosti, ze rozhodnutie Komisie je urcené clenskému státu, ktorého súcastou je súd ako orgán tohto státu. ( [38]37 ) 80. Existuje vsak významný rozdiel medzi rozhodnutiami prijatými na základe clánkov 81 ES a 82 ES a naopak, rozhodnutiami prijatými na základe clánku 88 ES alebo kódexov ESUO o pomoci, a tým aj rozdiel medzi ich osobami, ktorým sú urcené. Kedze aj ked nadobudne právoplatnost rozsudok vnútrostátneho súdu v horizontálnom právnom vztahu medzi súkromnými subjektmi, nemôze ovplyvnit diskrecnú právomoc Súdneho dvora, platí to aj vo vertikálnom vztahu medzi clenským státom a súkromným subjektom pri poskytnutí pomoci. Aj v takom vztahu nemôzu rozsudky vydané vnútrostátnymi súdmi ovplyvnit výlucnú právomoc Komisie. 81. Este je potrebné uviest, ze hoci je právo Spolocenstva v prvom rade adresované clenským státom, súkromné subjekty, ktoré majú záujem o poskytnutie pomoci, majú právo obhajovat svoje záujmy v príslusných konaniach. To platí uz vo fáze správneho konania, ktoré predchádza rozhodnutie Komisie, v ktorom jednak potenciálni príjemcovia, ako aj tretí záujemcovia môzu predkladat svoje názory ( [39]38 ), ale platí to aj po tom, co Komisia vydala svoje rozhodnutie. Potenciálni príjemcovia dotknutí rozhodnutím totiz v zásade môzu podat zalobu o neplatnost v zmysle clánku 230 ES, co je postup, ktorý vdaka extenzívnemu výkladu restriktívneho kritéria Súdneho dvora, na základe ktorého sa vyzaduje byt "priamo" dotknutí poskytnutím pomoci, môzu uplatnit aj dotknuté tretie osoby, ktoré majú záujem. ( [40]39 ) 82. Z toho vyplýva, ze keby chýbalo vhodné pravidlo na právnu ochranu v právnom poriadku Spolocenstva, potenciálny príjemca opatrenia vnútrostátnej pomoci nie je urcite nútený obrátit sa zo zúfalstva na vnútrostátny súd. Naopak, práve z existencie vhodnej právnej ochrany pre súkromné osoby proti rozhodnutiam Komisie o státnej pomoci Súdny dvor vyvodil dôsledok, ze súkromné osoby uz nemôzu napadnút platnost rozhodnutí Komisie pred vnútrostátnym súdom, pokial nevyuzili moznost zaloby na súde Spolocenstva. ( [41]40 ) 83. Analogicky, dotknutý úcastník konania si nezaslúzi ochranu, pokial nadalej ignoruje moznosti zaloby, ktoré mu ponúka právo Spolocenstva, a obráti sa na vnútrostátny súd, ktorý nemá z hladiska práva Spolocenstva právomoc rozhodovat o prípustnosti opatrenia pomoci, ktorej poskytnutie sa ziada. Nic na tom nemení ani skutocnost, ze rozsudok v tomto zmysle vydaný vnútrostátnym súdom, ktorý je, ako je vyssie uvedené, v zjavnom rozpore s právnym poriadkom Spolocenstva, nadobudol právoplatnost podla vnútrostátneho práva. 84. Preto skutocnost, ze v kontexte ustanovení Spolocenstva o státnej pomoci má vykonanie rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci vplyv na vztah medzi clenským státom a príjemcom, nepredstavuje dôvod na to, aby sa menej kategoricky pozadovalo dodrziavanie zásady, podla ktorej nesmú byt právomoci Komisie pozbavené významu. 85. Aj ked to v tejto súvislosti nie je rozhodujúce, odkazujem este na judikatúru, v ktorej sa uvádza, ze zásada právnej istoty nemôze bránit vráteniu pomoci. To je napríklad vtedy, ak vo vnútrostátnom právnom poriadku platia lehoty na premlcanie moznosti odvolat vnútrostátne rozhodnutie o poskytnutí pomoci. ( [42]41 ) Kedze úloha vnútrostátnych orgánov pri opatreniach pomoci, ktorá bola vyhlásená za nezlúcitelnú, je obmedzená na výkon rozhodnutia Komisie -- nie je ziadny priestor volnej úvahy, aby sa rozhodlo inak --, subjekty na trhu od okamihu, ked Komisia prijala rozhodnutie, nemajú uz ziadnu neistotu o vrátení neoprávnene vyplatenej pomoci. Preto nie je mozné namietat premlcacie lehoty stanovené v záujme záruky právnej istoty. 86. Z vyssie uvedených úvah vyplýva, ze právoplatnost rozsudku Corte d'Appello nemôze predstavovat prekázku vrátenia pomoci, ktorá bola poskytnutá v rozpore s právom Spolocenstva, uplatnitelným v tejto súvislosti. Naopak, je potrebné ukoncit porusovanie práva Spolocenstva uvedené v tomto rozsudku. V -- Návrh 87. Vzhladom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré predlozil Consiglio di Stato, takto: -- Právoplatnost rozsudku vnútrostátneho súdu, ktorý zaväzuje vnútrostátny orgán na zaplatenie státnej pomoci, ktorú poskytol, nemôze ovplyvnit výkon právomocí zverených Komisii na základe clánkov 87 ES a 88 ES. -- Preto je vnútrostátny súd, ktorý rozhoduje o zákonnosti rozhodnutia vnútrostátneho správneho orgánu, ktorým sa má vykonat rozhodnutie Komisie, ktoré ustanovuje povinnost vrátit protiprávne poskytnutú pomoc, povinný neuplatnovat vnútrostátne právne predpisy, ktoré upravujú úcinok právoplatného obciansko-právneho rozsudku, pokial je taký rozsudok v rozpore s povinnostami vyplývajúcimi z clánkov 87 ES a 88 ES, aby sa zarucilo úplné dodrziavanie právnych predpisov Spolocenstva v oblasti státnej pomoci. __________________________________________________________________ ( [43]1 ) Jazyk prednesu: holandcina. ( [44]2 ) Rozhodnutie Komisie c. 2320/81/ESUO zo 7. augusta 1981, ktorým sa stanovujú pravidlá Spolocenstva na udelovanie státnej pomoci v oceliarskom priemysle [neoficiálny preklad] ([45]Ú. v. ES L 228, s. 14). ( [46]3 ) Rozhodnutie Komisie c. 1018/85/ESUO z 19. apríla 1985, ktorým sa mení a doplna rozhodnutie c. 2320/81/ESUO, ktorým sa stanovili pravidlá Spolocenstva na udelovanie státnej pomoci v oceliarskom priemysle [neoficiálny preklad] ([47]Ú. v. ES L 110, s. 5). ( [48]4 ) Rozhodnutie Komisie c. 3484/85/ESUO z 27. novembra 1985, ktorým sa stanovujú pravidlá Spolocenstva na udelovanie státnej pomoci v oceliarskom priemysle [neoficiálny preklad] ([49]Ú. v. ES L 340, s. 1). ( [50]5 ) Rozhodnutie Komisie c. 322/89/ESUO z 1. februára 1989, ktorým sa stanovujú pravidlá Spolocenstva na udelovanie státnej pomoci v oceliarskom priemysle [neoficiálny preklad] ([51]Ú. v. ES L 38, s. 8). ( [52]6 ) Zákon c. 183/1976 o mimoriadnych opatreniach v oblasti Mezzogiorno (legge no 183/1976 sulla disciplina dell'intervento straordinario nel Mezzogiorno) (GURI c. 121 z 8. mája 1976). ( [53]7 ) [54]Ú. v. ES C 73, s. 5. ( [55]8 ) IP(90) 498 z 20. júna 1990. ( [56]9 ) Poznámka o zaslaní SG(90) D/24789. ( [57]10 ) [58]Ú. v. ES L 314, s. 17. ( [59]11 ) Rozsudok z 1. júna 1999, [60]C-126/97, Zb. s. I-3055. ( [61]12 ) Rozsudok z 30. septembra 2003, [62]C-224/01, Zb. s. I-10239. ( [63]13 ) Rozsudok z 13. januára 2004, [64]C-453/00, Zb. s. I-837. ( [65]14 ) Rozsudok zo 16. marca 2006, [66]C-234/04, Zb. s. I-2585. ( [67]15 ) Nariadenie Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES ([68]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). ( [69]16 ) Na ilustráciu talianska vláda pripomína rozsudok z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, [70]172/83 a 226/83, Zb. s. 2831, bod 9. ( [71]17 ) V tejto súvislosti Komisia odkazuje na rozsudok z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, nazývaný "BUG Alutechnik", [72]C-5/89, Zb. s. I-3437 a z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, [73]C-24/95, Zb. s. I-1591. ( [74]18 ) V tejto súvislosti Komisia odkazuje na rozsudok zo 7. januára 2005, Wells, [75]C-201/02, Zb. s. I-723, body 64 a nasl., a z 28. júna 2001, Larsy, [76]C-118/00, Zb. s. I-5063, body 51 az 55, ako aj na rozsudok Kühne & Heitz, uz citovaný v poznámke pod ciarou 13, body 23 az 28. ( [77]19 ) O vycerpávajúcom a porovnávacom preskúmaní pozri "note.de recherce" k funkcii a významu právnej sily rozhodnutej veci v clenských státoch (interný dokument), ktorú v rámci tohto konania pripravilo Riaditelstvo kniznice, výskumu a dokumentácie na ziadost Súdneho dvora. ( [78]20 ) Pozri napríklad rozsudok zo 16. apríla 2002, S.A. Dangeville/Francúzsko. ( [79]21 ) Pozri napríklad uznesenie z 11. júla 1996, Coussios/Komisia, [80]C-397/95 P, Zb. s. I-3873, a rozsudok z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya)/Komisia, [81]C-442/03 P a C-471/03 P, Zb. s. I-4845 a tam citovanú judikatúru. ( [82]22 ) Toto porusenie -- v tomto prípade islo o zmluvu, ktorá bola mozno nezlucitelná s clánkom 81 ES -- sa napokon stále mohlo "napravit" zásahom Komisie alebo vnútrostátnych orgánov príslusných v oblasti hospodárskej sútaze. Aj poskodení konkurenti, ktorých sa netýkala právna sila rozhodnutej veci, mohli prijat právne opatrenia. ( [83]23 ) Nariadenie Rady (ES) c. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v obcianskych a obchodných veciach ([84]Ú. v. EÚ L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42). ( [85]24 ) Samozrejme musí íst o rozumné lehoty. ( [86]25 ) Pozri tiez rozsudok z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a i., nazývaný "FNCE a i.", [87]C-354/90, Zb. s. I-5505. ( [88]26 ) O cieli a rozsahu týchto povinností pozri tiez rozsudky z 11. decembra 1973, Lorenz, [89]120/73, Zb. s. 1471, body 3 a 4; z 21. mája 1977, Komisia/Spojené královstvo, [90]31/77 R a 53/77 R, Zb. s. 921, body 16 az 29; z 9. októbra 1984, Heineken, [91]91/83 a 127/83, Zb. s. 3435, bod 20, a zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný "Boussac Saint Frčres", [92]C-301/87, Zb. s. I-307, body 16 a 17. Pozri tiez napríklad rozsudky z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, [93]C-334/99, Zb. s. I-1139, body 49, a z 15. júla 2004, Spanielsko/Komisia, [94]C-501/00, Zb. s. I-6717, body 67 az 69. ( [95]27 ) Pozri rozsudok FNCE a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 25, bod 12. Pozri tiez rozsudky z 11. júla 1996, SFEI a i., [96]C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 42, a zo 17. júna 1999, Piaggio, [97]C-295/97, Zb. s. I-3735, bod 30. ( [98]28 ) Pozri tiez rozsudky Lorenz, uz citovaný v poznámke pod ciarou 26, bod 8; FNCE a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 25, bod 12; SFEI, uz citovaný v poznámke pod ciarou 27, bod 40; zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., [99]C-17/91, Zb. s. I-6523, bod 30; z 13. januára 2005, Streekgewest, [100]C-174/02, Zb. s. I-85, bod 17, a z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, [101]C-393/04 a C-41/05, Zb. s. I-5293, bod 42. ( [102]29 ) Rozsudok z 19. júna 1973, [103]77/72, Zb. s. 611, bod 6. Pozri tiez rozsudok z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, [104]78/76, Zb. s. 595. ( [105]30 ) Pozri rozsudok Steinike & Weinlig, uz citovaný v poznámke pod ciarou 29. ( [106]31 ) Pozri tiez rozsudok Streekgewest, uz citovaný v poznámke pod ciarou 28. ( [107]32 ) Komisia môze tiez pouzit moznost ulozit povinnost dodrziavat rozhodnutie o vrátení pomoci, ktorú jej priznáva Zmluva v clánkoch 88 ES a 228 ES. ( [108]33 ) Pozri tiez rozsudky z 2. februára 1989, Komisia/Nemecko, [109]94/87, Zb. s. I-175, bod 12; z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný "Tubemeuse", [110]C-142/87, Zb. s. I-959, bod 61; BUG-Alutechnik, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 12; Alcan Deutschland, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, bod 24, a z 12. októbra 2000, Spanielsko/Komisia, [111]C-480/98, Zb. s. I-8717, bod 34. ( [112]34 ) Rozsudok z 1. júna 1999, C-126/97, uz citovaný v poznámke pod ciarou 11, body 36 a 39. V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci ARAP a i./Komisia (rozsudok zo 16. mája 2002, [113]C-321/99 P, Zb. s. I-4287), som uz uviedol, ze clánky 87 ES a 88 ES sú ustanoveniami na ochranu verejného poriadku (bod 189 návrhov). ( [114]35 ) Rozsudok zo 14. decembra 2000, [115]C-344/98, Zb. s. I-11369. ( [116]36 ) Nariadenie Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy ([117]Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Pozri clánok 16. ( [118]37 ) Navyse uvádzam, ze pokial by prebiehali naraz dve konania na úrovni Spolocenstva (v rámci kontroly zlucitelnosti pomoci) a na vnútrostátnej úrovni (napríklad v prípade porusenia povinnosti standstill), z povinnosti lojálnej spolupráce by vyplývalo, ze vnútrostátny súd sa musí obrátit na Komisiu alebo prostredníctvom prejudiciálnej otázky na Súdny dvor, napríklad aby zistil, ci sa urcité opatrenie bude kvalifikovat ako pomoc. V tejto súvislosti pozri aj rozsudok Masterfoods e HB, uz citovaný v poznámke pod ciarou 35, body 57 a 58. Pozri tiez rozsudok SFEI, uz citovaný v poznámke pod ciarou 27, body 49 az 51, a rozsudok Piaggio, uz citovaný v poznámke pod ciarou 27, bod 32. ( [119]38 ) Pozri tiez nariadenie c. 659/1999. ( [120]39 ) Pozri tiez rozsudky zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, [121]323/82, Zb. s. 3809; z 19. mája 1993, Cook/Komisia, [122]C-198/91, Zb. s. I-2487, a z 15. júna 1993, Matra/Komisia, [123]C-225/91, Zb. s. I-3203, a rozsudok Súdu prvého stupna z 22. októbra 1996, Skibsvćrftsforeningen a i./Komisia, [124]T-266/94, Zb. s. II-1399. Pozri tiez nariadenie c. 659/1999, uz citované v poznámke pod ciarou 15. ( [125]40 ) Rozsudok z 9. marca 1994, TWD, [126]C-188/92, Zb. s. I-833. ( [127]41 ) Pozri rozsudky Alcan Deutschland, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, body 34 az 37, a BUG-Alutechniek, uz citovaný v poznámke pod ciarou 17, body 18 a 19. References 1. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0001 2. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0002 3. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0003 4. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0004 5. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0005 6. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0006 7. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0007 8. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0008 9. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0009 10. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0010 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0205&locale=SK 12. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0011 13. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0012 14. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0013 15. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0014 16. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0015 17. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0016 18. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0017 19. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0018 20. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0019 21. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0020 22. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0021 23. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0022 24. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0023 25. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0024 26. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0025 27. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0026 28. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0027 29. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0028 30. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0029 31. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0030 32. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0031 33. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0032 34. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0033 35. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0034 36. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0035 37. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0036 38. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0037 39. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0038 40. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0039 41. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0040 42. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#t-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0041 43. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0001 44. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0002 45. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1981:228:TOC 46. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0003 47. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1985:110:TOC 48. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0004 49. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1985:340:TOC 50. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0005 51. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:038:TOC 52. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0006 53. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0007 54. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1990:073:TOC 55. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0008 56. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0009 57. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0010 58. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1990:314:TOC 59. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0011 60. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0126&locale=SK 61. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0012 62. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0224&locale=SK 63. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0013 64. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0453&locale=SK 65. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0014 66. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0234&locale=SK 67. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0015 68. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 69. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0016 70. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0172&locale=SK 71. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0017 72. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0005&locale=SK 73. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0024&locale=SK 74. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0018 75. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0201&locale=SK 76. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0118&locale=SK 77. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0019 78. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0020 79. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0021 80. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0397&locale=SK 81. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0442&locale=SK 82. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0022 83. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0023 84. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:012:TOC 85. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0024 86. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0025 87. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990C?0354&locale=SK 88. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0026 89. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0120&locale=SK 90. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61977??0031&locale=SK 91. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0091&locale=SK 92. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987C?0301&locale=SK 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0334&locale=SK 94. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0501&locale=SK 95. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0027 96. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0039&locale=SK 97. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0295&locale=SK 98. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0028 99. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0017&locale=SK 100. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0174&locale=SK 101. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0393&locale=SK 102. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0029 103. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61972??0077&locale=SK 104. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0078&locale=SK 105. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0030 106. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0031 107. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0032 108. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0033 109. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0094&locale=SK 110. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987C?0142&locale=SK 111. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0480&locale=SK 112. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0034 113. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0321&locale=SK 114. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0035 115. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0344&locale=SK 116. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0036 117. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:001:TOC 118. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0037 119. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0038 120. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0039 121. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61982??0323&locale=SK 122. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0198&locale=SK 123. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991C?0225&locale=SK 124. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0266&locale=SK 125. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0040 126. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0188&locale=SK 127. file:///tmp/lynxXXXXinZSDs/L97385-8483TMP.html#c-ECRCJ2007SKB.0700620401-E0041