ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (tretia komora) z 30. novembra 2009 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Rezim zdanenia France Télécom zivnostenskou danou pocas rokov 1994 az 2002 -- Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlucitelnú so spolocným trhom a nariaduje sa jej vymáhanie -- Výhoda -- Premlcanie -- Legitímna dôvera -- Právna istota -- Porusenie podstatných formálnych nálezitostí -- Kolegialita -- Právo na obhajobu a procesné práva dotknutých tretích osôb" V spojených veciach T-427/04 a T-17/05, Francúzska republika, v zastúpení: pôvodne G. de Bergues, R. Abraham a S. Ramet, neskôr G. de Bergues, S. Ramet a E. Belliard, a napokon G. de Bergues, E. Belliard a A.-L. Vendrolini, splnomocnení zástupcovia, zalobkyna vo veci T-427/04, France Télécom SA, so sídlom v Parízi (Francúzsko), v zastúpení: pôvodne A. Gosset-Grainville a L. Godfroid, neskôr L. Godfroid, S. Hautbourg a M. van der Woude, advokáti, zalobkyna vo veci T-17/05, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: J. Buendía Sierra a C. Giolito, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2005/709/ES z 2. augusta 2004 o státnej pomoci Francúzska v prospech France Télécom ([2]Ú. v. EÚ L 269, 2005, s. 30), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (tretia komora), v zlození: predseda komory J. Azizi, sudcovia E. Cremona a S. Frimodt Nielsen (spravodajca), tajomník: C. Kristensen, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 18. novembra 2008, vyhlásil tento Rozsudok Právny rámec 1. Pravidlá uplatnitelné na státnu pomoc 1 Podla clánku 87 ods. 1 ES, ak nie zmluvou ES ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych zdrojov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. 2 Clánok 88 ods. 2 ES stanovuje, ze ak Komisia Európskych spolocenstiev po výzve, aby dotknuté osoby predlozili pripomienky, zistí, ze pomoc poskytnutá státom alebo zo státnych zdrojov je nezlucitelná so spolocným trhom podla clánku 87 ES, alebo ak zistí, ze táto pomoc sa zneuzíva, rozhodne o tom, ze príslusný stát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zrusí alebo upraví. 3 Clánok 88 ods. 3 ES uvádza: "Komisia musí byt v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podat svoje pripomienky. Ak usúdi, ze takýto zámer je nezlucitelný so spolocným trhom podla clánku 87 [ES], zacne konanie podla odseku 2. Clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou." 4 Na základe ustanovení clánku 94 Zmluvy ES (teraz clánok 89 ES) prijala Rada nariadenie (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [88 ES] ([3]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). 5 Clánok 1 nariadenia c. 659/1999 uvádza tieto definície: "Na úcely tohto nariadenia: a) 'pomoc` bude znamenat akékolvek opatrenie, ktoré splna vsetky kritériá stanovené v clánku [87] ods. 1[ES]; b) 'existujúca pomoc` bude znamenat: ... iv) pomoc, ktorá sa povazuje za existujúcu pomoc podla clánku 15; ... c) 'nová pomoc` bude znamenat vsetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou... d) 'schéma pomoci` bude znamenat akýkolvek akt, na základe ktorého bez potreby dalsích vykonávacích opatrení mozno udelit individuálnu pomoc podnikatelom, definovaným v rámci aktu vseobecným a abstraktným spôsobom akéhokolvek aktu [akýkolvek akt, - neoficiálny preklad] na základe ktorého pomoc, ktorá nie je spojená so specifickým projektom, sa môze poskytnút jednému alebo viacerým podnikatelom na neurcité casové obdobie a/alebo v neurcitej sume; e) 'individuálna pomoc` bude znamenat pomoc, ktorá sa neposkytla na základe schémy pomoci a úradne oznamovanej pomoci na základe schémy pomoci [alebo ktorá sa poskytla na základe schémy pomoci, ale ktorú treba oznámit -- neoficiálny preklad]; f) 'protiprávna pomoc` bude znamenat novú pomoc realizovanú v rozpore s clánkom [88] ods. 3 [ES]; ... h) 'zainteresovaná strana` ['dotknutá osoba` -- neoficiálny preklad] bude znamenat akýkolvek clenský stát a akúkolvek osobu, podnikatela alebo zdruzenie podnikatelov, ktorých záujmy mozno ovplyvnit [môzu byt dotknuté -- neoficiálny preklad] poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia [konkurencné podniky -- neoficiálny preklad] a obchodné zdruzenia." 6 Z clánku 7 ods. 5 nariadenia c. 659/1999, ktorý sa podla clánku 13 ods. 1 toho istého nariadenia uplatní na protiprávnu pomoc vyplýva, ze "záporné rozhodnutie" konstatuje nezlucitelnost takejto pomoci so spolocným trhom a je prekázkou jej realizácie. 7 Clánok 14 nariadenia c. 659/1999, týkajúci sa vymáhania protiprávnej pomoci, stanovuje toto: "1. Kde sa prijímajú záporné rozhodnutia v prípadoch protiprávnej pomoci, Komisia rozhodne, ze daný clenský stát podnikne vsetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu (dalej sa oznacuje len ako `rozhodnutie o vymáhaní'). Komisia nebude vyzadovat vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva spolocenstva. 2. Pomoc, ktorá sa má vymáhat podla rozhodnutia o vymáhaní, bude zahrnat úrok s príslusnou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok bude splatný [sa pocíta -- neoficiálny preklad] od dátumu, kedy protiprávna pomoc bola k dispozícii príjemcovi, do dátumu jej vymáhania [vymozenia -- neoficiálny preklad]. 3. Bez toho, aby bolo dotknuté akékolvek nariadenie [uznesenie -- neoficiálny preklad] Súdneho dvora Európskych spolocenstiev podla clánku [242 ES], vymáhanie sa bude realizovat bez meskania a v súlade s postupmi podla vnútrostátneho práva daného clenského státu za predpokladu, ze umoznia okamzité a úcinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento úcel a v prípade konania na národných súdoch dané clenské státy podniknú vsetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslusných právnych systémoch, vrátane predbezných opatrení, bez dopadu na právo spolocenstva." 8 Potreba stanovit premlcaciu dobu, po uplynutí ktorej uz protiprávna pomoc nemôze viest k vymáhaniu, je uvedená v odôvodnení c. 14 nariadenia c. 659/1999, ktoré uvádza: "kedze z dôvodov právnej istoty je nálezité stanovit obdobie obmedzenia [premlcaciu dobu -- neoficiálny preklad] na 10 rokov v súvislosti s protiprávnou pomocou, po uplynutí ktorej nemozno nariadit ziadne vymáhanie". 9 Pravidlá týkajúce sa premlcacej doby a dôsledkov jej uplynutia sú stanovené v clánku 15 nariadenia c. 659/1999: "1. Právomoci Komisie vymáhat pomoc budú predmetom vymedzeného obdobia desiatich rokov [podliehajú premlcacej dobe, ktorá je desat rokov -- neoficiálny preklad]. 2. Vymedzené obdobie [Premlcacia doba -- neoficiálny preklad] zacína dnom, kedy sa protiprávna pomoc udelila [poskytla -- neoficiálny preklad] príjemcovi bud ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podla schémy pre pomoc. Akýkolvek akt vykonaný Komisiou alebo clenským státom, konajúcim na ziadost Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou prerusí vymedzené obdobie [premlcaciu dobu -- neoficiálny preklad]. Po kazdom prerusení sa zacne cas [premlcacia doba -- neoficiálny preklad] pocítat od zaciatku. Vymedzené obdobie [Premlcacia doba -- neoficiálny preklad] sa pozastaví na také dlhé obdobie, na aké je rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskych spolocenstiev. 3. Akákolvek pomoc, v súvislosti s ktorou vymedzené obdobie uplynulo [uplynula premlcacia doba -- neoficiálny preklad], sa bude povazovat za existujúcu pomoc." 2. Pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí Komisie 10 Clánok 219 ES stanovuje pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí Komisiou. Stanovuje toto: "Komisia sa uznása rozhodnutím väcsiny clenov, ako je uvedené v clánku 213 [ES]. Komisia je uznásaniaschopná, len ak je na schôdzi prítomný pocet clenov stanovený jej rokovacím poriadkom." 11 Clánok 1 Rokovacieho poriadku Komisie ([4]Ú. v. ES L 308, 2000, s. 26; Mim. vyd. 01/003, s. 213), ktorý sa uplatní v tomto prípade, znie takto: "Komisia jedná kolektívne v súlade s týmto rokovacím poriadkom a v súlade so vseobecnými politickými zásadami stanovenými predsedom." 12 Clánok 4 Rokovacieho poriadku Komisie upresnuje: "Rozhodnutia Komisie sa prijímajú: a) na zasadnutiach; alebo... c) na základe splnomocnenia podla clánku 13..." 13 Clánok 13 druhý odsek Rokovacieho poriadku Komisie stanovuje: "So súhlasom predsedu môze Komisia... dat pokyn jednému alebo viacerým svojim clenom, aby prijali konecné znenie akéhokolvek aktu alebo akéhokolvek návrhu predkladaného iným institúciám, ktorého obsah bol uz stanovený v priebehu zasadnutí." Skutkové okolnosti 1. Zriadenie France Télécom 14 Zalobkyna, France Télécom SA, je akciovou spolocnostou zalozenou podla francúzskeho práva, ktorá má zo zákona za ciel najmä zabezpecovat vsetky sluzby elektronických komunikácií vo vnútrostátnych a medzinárodných vztahoch, zabezpecovat úlohy vo verejnom záujme a predovsetkým poskytovat v prípade potreby univerzálnu verejnú sluzbu telekomunikácií a povinné sluzby, zriadovat, rozvíjat a prevádzkovat vsetky verejné siete elektronických komunikácií, ako aj zriadovat a prevádzkovat vsetky siete na distribúciu sluzieb rozhlasového vysielania, televíznych sluzieb alebo multimediálnych sluzieb. 15 Az do roku 1990 patrili cinnosti vykonávané France Télécom pod riaditelstvo francúzskeho ministerstva pôst a telekomunikácií (PTT). Spolocnost France Télécom bola zriadená od 1. januára 1991 zákonom c. 90-568 z o organizácii postových a telekomunikacných verejných sluzieb (JORF z , s. 8069) vo forme verejnoprávnej právnickej osoby sui generis. Podla zákona c. 96-660 z o státnom podniku France Télécom (JORF z , s. 11398) sa spolocnost France Télécom od transformovala na státny podnik, v ktorom mal stát v case, ked nastali skutocnosti predchádzajúce tomuto sporu, priamo alebo nepriamo viac ako polovicu základného imania. France Télécom sa tak riadila zákonom c. 90-568 a okrem toho sa na nu v rozsahu, v akom neodporovala tomuto zákonu, vztahovala aj úprava uplatnitelná na akciové spolocnosti. 2. Zdanenie France Télécom zivnostenskou danou Vseobecná úprava zivnostenskej dane 16 Zivnostenská dan je miestna dan, ktorej pravidlá sú stanovené zákonom a kodifikované vseobecným danovým zákonníkom. 17 Podla clánku 1447-I a clánku 1478-I vseobecného danového zákonníka sú zivnostenskú dan povinné zaplatit kazdý rok fyzické alebo právnické osoby, ktoré k 1. januáru pravidelným spôsobom vykonávajú samostatnú zárobkovú cinnost. 18 Podla clánku 1448 toho istého zákonníka sa zivnostenská dan stanovuje podla schopnosti danovníkov platit dane, posudzovanej podla ekonomických kritérií v závislosti od objemu cinností, ktoré vykonávajú na území územného celku, ktorý je príjemcom dane. 19 Z toho vyplýva, ze zivnostenská dan je danou, ktorej základ nepredstavuje zisk dosiahnutý cinnostou podniku, ale ku dnu, ked nastali skutocnosti predchádzajúce sporu, bola týmto základom cast hodnoty výrobných prostriedkov -- kapitálu a práce -- vyuzívaných danovníkom v kazdej obci, v ktorej sa dan stanovuje. 20 Podla clánku 1467 ods. 1 toho istého zákonníka v znení úcinnom pre dane stanovené za roky 1994 az 2002 tak v prípade právnických osôb, ktoré boli platitelmi dane z príjmov, základ zivnostenskej dane zahrnal na jednej strane nájomnú hodnotu hmotného investicného majetku, ktorý mal danovník k dispozícii pre potreby svojej zárobkovej cinnosti pocas referencného obdobia a na druhej strane podiel miezd vyplatených pocas referencného obdobia. 21 V súlade s clánkom 1467 A vseobecného danového zákonníka je referencným obdobím uvedeným v bode 20 vyssie predposledný rok predchádzajúci roku zdanenia v prípade, ked sa úctovný rok casovo zhoduje s kalendárnym rokom alebo, ked tomu tak nie je, uzavretý úctovný rok pocas predposledného roka predchádzajúceho roku zdanenia. 22 Clánok 1473 vseobecného danového zákonníka upresnuje, ze zivnostenská dan sa stanovuje v kazdej obci, v ktorej má danovník k dispozícii priestory alebo pozemky na základe nájomnej hodnoty majetku, ktorý sa tam nachádza alebo tam patrí a miezd uhradených zamestnancom. 23 Zdanitelné základy musí danovník uviest v danovom priznaní podla clánku 1477 vseobecného danového zákonníka. 24 Sadzby uplatnované na zdanitelné základy sú kazdý rok odhlasované zhromazdeniami územných celkov, ktoré sú príjemcami dane -- teda hlavne obecnými radami, generálnymi radami departmentu a regionálnymi radami -- za podmienok stanovených v clánku 1636 B sexies a nasl. vseobecného danového zákonníka. Pravidlá uplatnitelné na France Télécom Zásada zdanenia vseobecnými danami 25 Zákon c. 90-568, z ktorého vyplýva zriadenie France Télécom (pozri bod 15 vyssie) a zriadenie La Poste, obsahuje vo svojej kapitole IV osobitné danové ustanovenia. 26 Clánok 18 tohto zákona stanovuje, ze s výnimkami uvedenými v clánkoch 19 a 21 je France Télécom platitelom daní a poplatkov za podmienok stanovených v clánku 1654 vseobecného danového zákonníka. Toto ustanovenie má za následok, ze France Télécom podlieha v zásade za vseobecných podmienok vsetkým daniam a poplatkom, ktorým by podliehali súkromné podniky vykonávajúce rovnaké cinnosti. Pausálny odvod 27 Clánok 19 stanovuje prvú docasnú výnimku z tejto zásady. Podla tohto ustanovenia mal totiz France Télécom az do 1. januára 1994 podliehat iba daniam a poplatkom, ktoré skutocne odvádzal stát. V dôsledku toho nebol France Télécom danovníkom ani dane z príjmov, ani miestnych daní, vrátane zivnostenskej dane. Ako náhradu mal France Télécom za roky 1991 az 1993 zaplatit príspevok stanovený rocne zákonom o státnom rozpocte vo výske sumy, ktorej základ pred aktualizáciou sa rovnal zostatku vytvorenému dodatkovým rozpoctom telekomunikácii za rok 1989 (dalej len "pausálny odvod"). Osobitný danový rezim 28 Clánok 21 zákona c. 90-568 sa týkal rezimu uplatnitelného na France Télécom a La Poste v oblasti miestnych daní od roku 1994. 29 Z ustanovení clánku 21 bod I zákona c. 90-568 vyplývalo, ze od roku 1994 bol France Télécom na základe výnimky z clánku 1473 vseobecného danového zákonníka (pozri bod 22 vyssie) platitelom dane v hlavnom mieste svojej podnikatelskej cinnosti. 30 Dan, ktorej základ sa pri výpocte zdanitelných základov riadil vseobecnými pravidlami uvedenými vo vseobecnom danovom zákonníku (clánok 21, bod I 2), bola stanovená na základe vázenej priemernej národnej sadzby vyplývajúcej zo sadzieb odhlasovaných predchádzajúci rok vsetkými územnými celkami (clánok 21, bod I 4). 31 Na France Télécom sa okrem toho uplatnovala sadzba 1,9% namiesto 8% v prípade správnych nákladov, teda dodatocnej sumy vyberanej státom na kompenzáciu nákladov spôsobených danovej správe cinnostami vyrubovania a výberu zivnostenskej dane v prospech územných celkov. 32 Výnos dane mal byt odvádzaný státu alebo, pokial ide o cast presahujúcu platbu zaplatenú za rok 1994, kazdorocne upravenú o zmenu indexu spotrebitelských cien, Národnému fondu rozvrhnutia zivnostenskej dane (clánok 21, bod I 6). 33 Tieto osobitné podmienky zdanenia zivnostenskou danou (dalej len "osobitný danový rezim") boli kodifikované v clánku 1635 sexies vseobecného danového zákonníka. Osobitný danový rezim nepredpokladal ukoncenie svojho uplatnovania. 34 Napriek tomu vsak clánok 29 zákona c. 2002-1575 z 30. decembra 2002 o státnom rozpocte na rok 2003 ukoncil osobitný danový rezim v prípade France Télécom, a to od daní stanovených za rok 2003. 3. Správne konanie 35 Dna 13. marca 2001 Association des collectivités territoriales pour le retour de la taxe professionnelle de France Télécom et de La Poste dans le droit commun (Asociácia územných celkov pre opätovné zaradenie zivnostenskej dane France Télécom a La Poste do vseobecného práva) podala na Komisiu staznost, podla ktorej osobitný danový rezim predstavuje státnu pomoc nezlucitelnú so spolocným trhom. Stazovatelka zdôraznovala najmä stratu príjmov, ktorú niektorým obciam spôsobovalo uplatnovanie vázenej priemernej národnej sadzby. 36 Po tejto staznosti Komisia 28. júna 2001 rozhodla o zacatí konania vo veci predbezného zistovania, ktorého predmetom bol osobitný danový rezim, a poslala Francúzskej republike ziadost o informácie v tomto ohlade. 37 Listom z 26. septembra 2001 Francúzska republika odpovedala na túto ziadost o informácie a uviedla, ze osobitný danový rezim nepredstavuje státnu pomoc, pretoze pre France Télécom nezabezpecuje ziadnu výhodu a nespôsobuje ziadnu stratu zdrojov pre stát. 38 Dna 30. januára 2003 prijala Komisia rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES najmä pokial ide o oslobodenie od zivnostenskej dane, ktoré bolo France Télécom priznané od roku 1991 do roku 1993 a osobitný danový rezim (dalej len "rozhodnutie o zacatí konania"). Rozhodnutie o zacatí konania bolo Francúzskej republike oznámené listom z . Na ziadost francúzskych orgánov Komisia oznámila opravenú verziu tohto rozhodnutia. V rozhodnutí o zacatí konania Komisia ocenila výhodu zabezpecenú pre France Télécom na 1 miliardu francúzskych frankov (FRF) rocne priblizne od roku 1994 (odseky 73 a 74). Rozhodnutie o zacatí konania bolo uverejnené ([5]Ú. v. ES C 57, s. 5). 39 Dna 4. apríla 2003, a potom , predlozila Francúzska republika pripomienky k rozhodnutiu o zacatí konania. Francúzske orgány spochybnovali najmä ocenenie výsky pomoci a tvrdili, ze osobitný danový rezim France Télécom mal byt posudzovaný vo svojej celistvosti a teda ze analýza Komisie mala zohladnit výsku pausálneho odvodu ulozeného France Télécom pocas rokov 1991 az 1993. Francúzska republika sa navyse domnievala, ze danový rezim France Télécom vo svojej celistvosti nepredstavuje danové oslobodenie, ale zdanenie organizované podla osobitných podmienok, ktoré nemajú nic spolocné s problematikou státnej pomoci. V tomto liste francúzske orgány predlozili aj prvú simuláciu zalozenú na statistických odhadoch (dalej len odhad z ), z ktorej vyplýva, ze France Télécom bola za obdobie rokov 1991 az 2002 ulozená nadmerná dan najmenej vo výske 1,4 miliardy eur bez aktualizácie. 40 Po rozhodnutí o zacatí konania dostala Komisia medzi 21. marcom a pripomienky od jedenástich dotknutých tretích osôb. France Télécom naopak v tomto stádiu nepredlozila písomné pripomienky. Tieto pripomienky boli Francúzskej republike oznámené listom zo . Francúzske orgány predlozili svoje vyjadrenia k týmto pripomienkam listami z a . 41 Komisia neskôr získala nové informácie od niekolkých dotknutých tretích osôb. Listom z 11. septembra 2003 poziadala Francúzsku republiku o dodatocné vysvetlenia. Francúzske orgány na túto ziadost odpovedali listom z . Nová ziadost o informácie bola Francúzskej republike poslaná listom z , na ktorý táto republika odpovedala listom zo . Komisia predlozila novú ziadost o informácie listom z . 42 Stretnutie medzi zástupcami Komisie, Francúzskej republiky a France Télécom bolo zorganizované na 22. januára 2004. 43 Listom z 26. januára 2004 Francúzska republika oznámila Komisii skutocnú výsku zivnostenskej dane, ktorej platitelom bola France Télécom za rok 2003. Táto suma sa ukázala nizsia ako odhady, na základe ktorých bol vypocítaný odhad z . 44 Listom z 2. februára 2004 poslala Komisia novú ziadost o informácie Francúzskej republike, ktorá na nu odpovedala listom zo . 45 Dotknuté tretie osoby predlozili nové pripomienky medzi 19. marcom a . Tieto pripomienky boli Francúzskej republike oznámené a . 46 Dna 1. júna 2004 poslala Komisia Francúzskej republike ziadost o informácie týkajúcu sa iných prípadných daní nez zivnostenská dan a dan z príjmov, od ktorých bola France Télécom oslobodená pocas rokov 1991 az 1993. 47 Dna 16. júna 2004 pocas stretnutia so zástupcami Komisie a France Télécom predlozili zástupcovia Francúzskej republiky predbeznú odpoved na otázku polozenú v liste z . 48 France Télécom predlozila pripomienky 22. júna 2004. 49 Stretnutie medzi zástupcami Komisie, Francúzskej republiky a France Télécom bolo zorganizované na 23. júna 2004. 50 France Télécom predlozila nové písomné pripomienky 30. júna a . 51 Faxom z 5. júla 2004 predlozila Francúzska republika novú simuláciu financných dôsledkov uplatnovania rezimu zdanenia France Télécom zivnostenskou danou v rokoch 1991 az 2002 (dalej len "odhad z "), pricom stále trvala na pribliznosti svojich odhadov. Z tohto nového odhadu, vypocítaného na základe zivnostenskej dane, ktorej platitelom France Télécom skutocne bola za rok 2003, vyplynulo, ze France Télécom bola pocas tohto obdobia ulozená nadmerná dan viac ako 1,7 miliardy eur bez aktualizácie. 52 V dnoch 13., , a Francúzska republika odovzdala dve vysvetlujúce správy a dodatocné informácie týkajúce sa najmä metódy pouzitej pri vyhotovení odhadu z . 4. Napadnuté rozhodnutie 53 V dnoch 19. a kolégium clenov Komisie na svojom 1667. zasadnutí schválilo návrh rozhodnutia, ktorým sa konstatuje, ze France Télécom bola z dôvodu osobitného danového rezimu príjemcom státnej pomoci pocas obdobia rokov 1994 -- 2002 (dalej len "sporná pomoc") a splnomocnilo clena zodpovedného za hospodársku sútaz, aby so súhlasom predsedu prijal po "právno-lingvistickej revízii" definitívnu verziu rozhodnutia vo francúzstine ako autentickom jazyku. 54 Dna 2. augusta 2004 prijala Komisia rozhodnutie K(2004) 306, v konecnom znení, o státnej pomoci Francúzska v prospech France Télécom (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). Toto rozhodnutie bolo Francúzskej republike oznámené . Verzia napadnutého rozhodnutia oznámená Francúzskej republike vykazovala v porovnaní s verziou schválenou kolégiom clenov Komisie urcité rozdiely. 55 Dna 8. septembra 2004 France Télécom poziadala Komisiu, aby jej poslala návrh napadnutého rozhodnutia schválený kolégiom clenov Komisie a verziu napadnutého rozhodnutia odovzdanú Francúzskej republike. 56 Listom zo 14. septembra 2004 sluzby generálneho sekretariátu Komisie potvrdili prijatie tejto ziadosti a informovali France Télécom o tom, ze odpoved jej bude oznámená v lehote pätnástich pracovných dní v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) c. 1049/2001 z o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ([6]Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331). 57 Kedze Komisia neodpovedala, France Télécom 28. októbra 2004 predlozila opakovanú ziadost na základe clánku 7 ods. 4 nariadenia c. 1049/2001. 58 Pozadované dokumenty boli France Télécom odovzdané 11. novembra 2004. 59 Dna 19. januára 2005 Komisia dorucila Francúzskej republike korigendum, ktorým obnovila text schválený a . 60 Opravená verzia napadnutého rozhodnutia bola uverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie14. októbra 2005 pod císlom 2005/709/ES ([7]Ú. v. EÚ L 269, 2005, s. 30). 61 V napadnutom rozhodnutí sa Komisia najprv domnievala, ze pausálny odvod, stanovený v clánku 19 zákona c. 90-568 na obdobie od roku 1991 do roku 1993, bolo mozné povazovat za náhradu zivnostenskej dane platenej za normálnych podmienok za rovnaké roky. Oslobodenie od zivnostenskej dane pocas tohto obdobia teda nepredstavuje státnu pomoc (odôvodnenia c. 22 az 33 a 53). 62 Komisia sa naopak domnievala, ze osobitný danový rezim, ktorý sa uplatnoval od roku 1994 do roku 2002, zaviedol státnu pomoc, ktorú predstavuje rozdiel medzi danou, ktorú by France Télécom musela znásat za vseobecných podmienok a sumou zivnostenskej dane, ktorá jej bola ulozená v skutocnosti (dalej len "danový rozdiel"). Táto nová pomoc, protiprávne vykonaná v rozpore s clánkom 88 ods. 3 ES, je okrem toho nezlucitelná so spolocným trhom. Z tohto dôvodu musí byt vymáhaná (odôvodnenia c. 34 az 53 napadnutého rozhodnutia). 63 Pri kvalifikácii osobitného danového rezimu ako státnej pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES Komisia uvazovala nasledovným spôsobom. 64 Po prvé, Komisia uviedla dôvody, pre ktoré bolo podla jej názoru potrebné odmietnut tvrdenie francúzskych orgánov, ze výhoda zistená pocas obdobia 1994 -- 2002 bola viac nez kompenzovaná sumou pausálneho odvodu, ktorému France Télécom podliehala pocas obdobia 1991 -- 1993 (odôvodnenia c. 35 az 41 napadnutého rozhodnutia). 65 Komisia najskôr tvrdila, ze zákon c. 90-568 zaviedol dve po sebe nasledujúce odlisné danové rezimy: rezim oslobodenia, ktorý sa uplatnoval v rokoch 1991 az 1993, pri ktorom pausálny odvod nahrádzal vseobecné dane, vrátane zivnostenskej dane, na jednej strane; osobitný a odchylný rezim majúci za následok nedostatocné zdanenie v oblasti zivnostenskej dane, ktorý sa pôvodne uplatnovala od roku 1994 a ktorého uplatnovanie bolo ukoncené pre dan stanovenú za rok 2003 na druhej strane (odôvodnenia c. 36 a 38 napadnutého rozhodnutia). 66 V odôvodnení c. 37 napadnutého rozhodnutia Komisia dalej uviedla, ze podla judikatúry sa pomoc poskytnutá podniku nemôze kompenzovat osobitným odvodom, ktorým je zatazený ten istý podnik (rozsudok Súdneho dvora z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709). 67 Podla toho sa Komisia domnievala, ze nemôze pripustit kompenzáciu medzi danovým rozdielom, ktorého príjemcom bol France Télécom v rokoch 1994 az 2002 a pausálnym odvodom zaplateným v rokoch 1991 az 1993, ktorý nemal ziaden vztah so zivnostenskou danou ani specificky na základe zákona c. 90-568, ani na základe svojich podmienok výpoctu (odôvodnenie c. 38 napadnutého rozhodnutia). 68 Komisia sa navyse domnievala, ze sporný pausálny odvod sa viac podobá na výplatu podielu na zisku vlastníkovi kapitálu ako na dan. Za týchto podmienok mohla Komisia iba výnimocne uznat, ze tento odvod kompenzoval úplné oslobodenie od zivnostenskej dane, ktoré bolo priznané France Télécom v rokoch 1991 az 1993. Bezné uplatnovanie práva naopak mohlo viest k názoru, ze toto oslobodenie predstavuje státnu pomoc, ktorej výsku treba pripocítat k výske danového rozdielu, ktorého príjemcom bola France Télécom od roku 1994 na základe osobitného danového rezimu (odôvodnenia c. 38 a 39 napadnutého rozhodnutia). 69 Komisia sa napokon domnievala, ze úvaha, podla ktorej treba vykonat kompenzáciu medzi platbami, ktoré vykonala France Télécom v prospech státu v rokoch 1991 az 1993 a nizsím zdanením France Télécom od roku 1994, predpokladá, ze nadbytocná suma zdanenia France Télécom v rokoch 1991 az 1993 v porovnaní so vseobecným právom sa prekvalifikuje na danový úver, co nevyplýva zo zákona c. 90-568. Toto dodatocné teoretické odôvodnenie nezodpovedá ani beznému uplatnovaniu francúzskeho danového práva, ale jeho jediným cielom je zabránit vymáhaniu státnej pomoci, ktorá bola poskytnutá France Télécom (odôvodnenie c. 40 napadnutého rozhodnutia). 70 Po druhé, Komisia sa nazdávala, ze danový rozdiel predstavuje výhodu pre France Télécom, poskytnutú zo zdrojov, ktoré by inak museli tvorit súcast státneho rozpoctu, a teda státnu pomoc (odôvodnenie c. 42 napadnutého rozhodnutia). 71 Po tretie, v odôvodneniach c. 43 a 44 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, ze v stádiu rozhodnutia, ktorým sa konstatuje existencia státnej pomoci, nemôze zohladnit tvrdenie Francúzskej republiky, podla ktorého treba pri urcení cistej výhody, ktorej príjemcom bola France Télécom, vziat do úvahy znízenie základov dane z príjmov, ktoré by mala za následok platba vyssích súm zivnostenskej dane (rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, [8]T-459/93, Zb. s. II-1675). 72 Po stvrté, Komisia odmietla tvrdenia Francúzskej republiky, podla ktorých nemozno spornú pomoc vymáhat z dôvodu uplatnenia pravidiel o premlcaní stanovených clánkom 15 nariadenia c. 659/1999, a domnievala sa, ze sporná pomoc predstavuje novú, a nie existujúcu, pomoc (odôvodnenie c. 45). 73 V prvom rade Komisia uviedla, ze uplynutie premlcacej doby stanovenej v clánku 15 nariadenia c. 659/1999 nemá za následok zmenu novej pomoci na existujúcu pomoc, ale iba bráni tomu, aby Komisia nariadila vymáhanie pomoci poskytnutej viac ako desat rokov predo dnom, ked nastalo premlcanie (odôvodnenia c. 46 az 48 napadnutého rozhodnutia). 74 V druhom rade Komisia tvrdila, ze zákon c. 90-568 zaviedol schému pomoci a ze prípadné premlcanie sa môze týkat iba pomoci poskytnutej v rámci tejto schémy, a nie samotnej schémy. Premlcacia doba teda zacína plynút v den, ked bola pomoc skutocne poskytnutá France Télécom, tj. kazdý rok k dátumu splatnosti zivnostenskej dane (odôvodnenie c. 49 napadnutého rozhodnutia). 75 V tretom rade Komisia dodala, ze plynutie premlcacej doby bolo prerusené ziadostou o informácie poslanou Francúzskej republike 28. júna 2001 (odôvodnenie c. 50 napadnutého rozhodnutia). 76 V dôsledku toho Komisia dospela k záveru, ze prvá zistená pomoc, ktorá bola poskytnutá pocas roka 1994, co je menej ako desat rokov pred 28. júnom 2001, teda sporná pomoc, musí byt vymáhaná v celej svojej výske (odôvodnenie c. 51 napadnutého rozhodnutia). 77 Po piate, Komisia zdôraznila, ze francúzske orgány neuviedli ziadne konkrétne tvrdenie na preukázanie zlucitelnosti spornej pomoci so spolocným trhom a ze nevidí ziadny právny základ, na základe ktorého by táto pomoc mohla byt vyhlásená za zlucitelnú so spolocným trhom (odôvodnenie c. 52). 78 V odôvodnení c. 53 napadnutého rozhodnutia teda Komisia dospela k záveru, ze po prvé, rezim zivnostenskej dane, ktorý sa uplatnoval na France Télécom v období rokov 1991 -- 1993, nie je státnou pomocou, a ze po druhé, danový rozdiel, ktorého príjemcom bola France Télécom v období rokov 1994 -- 2002 v dôsledku osobitného danovéo rezimu, je státnou pomocou nezlucitelnou so spolocným trhom a protiprávne vykonanou, ktorá musí byt preto vymáhaná. 79 Presnú sumu, ktorá mala byt vymáhaná, vsak nebolo mozné urcit z dôvodu rozdielnych informácií, ktoré predlozili francúzske orgány v správnom konaní. Komisia sa domnievala, ze pomoc, ktorá musí byt vymáhaná, predstavuje bez úrokov sumu medzi 798 miliónmi a 1,14 miliardou eur (odôvodnenia c. 54 az 59). 80 V odôvodnení c. 54 napadnutého rozhodnutia Komisia odkázala na správu, ktorú francúzskemu parlamentu v novembri 2001 predlozilo Generálne danové riaditelstvo, a podla ktorej "okamzitá normalizácia podmienok zdanenia France Télécom v súvislosti s odvodom zivnostenskej dane by pri nezmenenej sadzbe pre podnik priniesla zvýsenie danového odvodu takmer o 198 miliónov eur". 81 Komisia okrem toho vychádzala z odhadu z 15. mája 2003, ktorého výsledky sú vo forme tabulky uvedené v odôvodnení c. 54 napadnutého rozhodnutia. Podla císelných údajov oznámených Francúzskou republikou by teoretická kumulovaná dan France Télécom podla vseobecného práva za roky 1994 az 2002 bola 8,362 miliardy eur. Skutocná kumulovaná dan podniku za rovnaké roky v súlade s osobitným danovým rezimom je 7,222 miliardy eur. Danový rozdiel, ktorého príjemcom bola France Télécom v období rokov 1994 -- 2002, predstavuje teda 1,14 miliardy eur. 82 Komisia navyse uviedla, ze listom z 29. januára 2004 jej francúzske orgány oznámili sumu dane ulozenej France Télécom podla vseobecného práva za rok 2003 (773 miliónov eur) a potvrdili oprávnenost odhadu z (odôvodnenie c. 55 napadnutého rozhodnutia). Az pocas stretnutí, ktoré sa konali a , francúzske orgány spochybnili spolahlivost týchto císelných údajov (odôvodnenia c. 56 a 57 napadnutého rozhodnutia). 83 Dna 5. júla 2004 francúzske orgány predlozili nový odhad. Tento odhad vedie k odlisným výsledkom, ktoré sú uvedené vo forme tabulky v odôvodnení c. 58 napadnutého rozhodnutia. Teoretická kumulovaná dan France Télécom podla vseobecného práva za roky 1994 az 2002 sa znízila na 8,02 miliardy eur. Danový rozdiel, ktorého príjemcom bola France Télécom v období rokov 1994 -- 2002, teda predstavuje 798 miliónov eur. 84 Vzhladom na rozdielne údaje oznámené Francúzskou republikou pocas správneho konania dospela Komisia k záveru, ze nemôze urcit sumu, ktorá sa má vymáhat, pricom táto suma sa nachádza medzi 798 miliónmi a 1,14 miliardou eur plus úroky. Podla Komisie mala byt presná vymáhaná suma urcená francúzskymi orgánmi v súlade s ich povinnostou lojálnej spolupráce, a to pri výkone napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia c. 59 a 60 napadnutého rozhodnutia). 85 V dôsledku uvedeného znie výrok napadnutého rozhodnutia takto: "Clánok 1 Státna pomoc, ktorú [Francúzska republika] poskytl[a] nelegálne v rozpore s clánkom 88 ods. 3... ES v prospech France Télécom, týkajúca sa systému odvodu zivnostenskej dane, ktorý sa uplatnoval v tomto podniku v období od 1. januára 1994 do ..., nie je zlucitelná so spolocným trhom. Clánok 2 1. [Francúzska republika] prijme vsetky potrebné opatrenia, aby získal[a]o od France Télécom náhradu za pomoc ustanovenú [aby od France Télécom vymohla sumu vymedzenú -- neoficiálny preklad] v clánku 1. 2. Náhrada [Vymáhanie -- neoficiálny preklad] sa musí vykonat okamzite v súlade s konaním podla vnútrostátneho práva, tak aby sa zabezpecil bezodkladný výkon tohto rozhodnutia. 3. Náhrada [Vymáhanie -- neoficiálny preklad] pomoci zahrna úroky od dátumu, ked sa pomoc príjemcovi poskytla, az do dátumu, ked sa náhrada vykoná [az do dátumu jej vymozenia -- neoficiálny preklad]. ... Clánok 3 [Francúzska republika] informuje Komisiu v lehote dvoch mesiacov od dátumu oznámenia tohto rozhodnutia o opatreniach, ktoré navrhuje prijat a ktoré uz prijalo na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Francúzsko na realizáciu opatrení pouzije dotazník uvedený v prílohe k tomuto rozhodnutiu. Clánok 4 Toto rozhodnutie je urcené Francúzskej republike." 86 Dna 25. októbra 2006 podala Komisia zalobu o nesplnenie povinnosti, ktorou od Súdneho dvora ziadala, aby urcil, ze Francúzska republika si tým, ze nevykonala v stanovenej lehote napadnuté rozhodnutie nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z clánkov 2 a 3 tohto rozhodnutia, z clánku 249 stvrtého odseku ES, ako aj z clánku 10 ES. 87 Rozsudkom z 18. októbra 2007, Komisia/Francúzsko ([9]C-441/06, Zb. s. I-8887), Súdny dvor rozhodol, ze zaloba Komisie je dôvodná. Konanie a návrhy úcastníkov konania 88 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 13. októbra 2004 podala Francúzska republika zalobu zapísanú do registra pod císlom T-427/04. 89 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 10. januára 2005 podala France Télécom zalobu zapísanú do registra pod císlom T-17/05. 90 Podaním zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupna 23. mája 2008 poziadala France Télécom o spojenie vecí T-427/04 a T-17/05 na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku podla clánku 50 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 91 Komisia a Francúzska republika predlozili svoje pripomienky k tejto ziadosti 16. a . 92 Uznesením predsedu tretej komory Súdu prvého stupna z 19. septembra 2008 boli veci T-427/04 a T-17/05 v súlade s clánkom 50 rokovacieho poriadku spojené na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku. 93 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (tretia komora) polozil úcastníkom konania písomné otázky týkajúce sa dopadu rozsudku Komisia/Francúzsko, uz citovaný v bode 88 vyssie, na prejednávané spojené veci, ako aj krokov, ktoré úcastníci konania prijali po vyhlásení tohto rozsudku, a rozhodol o otvorení ústnej casti konania. 94 Úcastníci konania odpovedali na písomné otázky Súdu prvého stupna v lehotách, ktoré im boli stanovené. Francúzska republika uviedla, ze berie spät piaty zalobný dôvod svojej zaloby. 95 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 18. novembra 2008. 96 Uznesením z 24. marca 2009 Súd prvého stupna (tretia komora) opätovne otvoril ústnu cast konania, aby polozil Komisii dalsie otázky a aby zalobkyniam umoznil predlozit pripomienky k odpovediam Komisie. Komisia predlozila svoju odpoved a France Télécom predlozila svoje pripomienky v stanovených lehotách. 97 Francúzska republika a France Télécom navrhujú, aby Súd prvého stupna: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 98 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zaloby ako nedôvodné, -- zaviazal zalobkyne na náhradu trov konania. Právny stav 1. Zhrnutie dôvodov zrusenia 99 Francúzska republika sa na podporu svojej zaloby odvoláva na styri dôvody. Prvý dôvod je zalozený na tom, ze Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnievala, ze osobitný danový rezim, úcinný v rokoch 1994 az 2002, priznával France Télécom výhodu. Vo svojom druhom dôvode Francúzska republika tvrdí porusenie jej práva na obhajobu. Vo svojom tretom dôvode Francúzska republika tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie tým, ze nariaduje vymáhanie spornej pomoci, porusilo clánok 15 nariadenia c. 659/1999. Stvrtý dôvod, uvádzaný subsidiárne, je zalozený na tom, ze napadnuté rozhodnutie tým, ze nariaduje vymáhanie spornej pomoci, nerespektuje zásadu ochrany legitímnej dôvery. 100 France Télécom uvádza na podporu svojej zaloby pät dôvodov. Prvý dôvod je zalozený na porusení jej práva na obhajobu. Vo svojom druhom dôvode, ktorý sa delí na styri casti, France Télécom tvrdí, ze Komisia sa v napadnutom rozhodnutí dopustila troch zjavne nesprávnych posúdení, ako aj nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnievala, ze bola príjemcom výhody. Tretí dôvod je zalozený na porusení clánku 15 nariadenia c. 659/1999. Stvrtý dôvod, zalozený na porusení clánku 14 toho istého nariadenia, sa delí na dve casti. Prvá cast je zalozená na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery, pretoze opatrenie, ktorého vymáhanie sa nariaduje, nebolo státnou pomocou, a druhá cast je zalozená na porusení zásady právnej istoty, kedze sumu pomoci, ktorá sa má vymáhat, nie je mozné vypocítat. Vo svojom piatom dôvode France Télécom tvrdí, ze iné nez ortografické alebo gramatické zmeny, ktoré vykonal clen Komisie zodpovedný za otázky hospodárskej sútaze v napadnutom rozhodnutí po jeho prijatí kolégiom clenov Komisie, predstavujú porusenie pravidiel týkajúcich sa prijímania rozhodnutí Komisie. 101 Súd prvého stupna povazuje za vhodné preskúmat najprv piaty dôvod uvádzaný France Télécom, ktorý je zalozený na porusení pravidiel týkajúcich sa prijímania rozhodnutí Komisie. 2. O dodrzaní pravidiel týkajúcich sa prijímania rozhodnutí Komisie Tvrdenia úcastníkov konania 102 Vo svojom piatom dôvode sa France Télécom domnieva, ze Komisia tým, ze splnomocnila clena zodpovedného za otázky hospodárskej sútaze, aby vykonal "právno-lingvistickú revíziu" konecného textu napadnutého rozhodnutia a tým, ze neoverila, ako bolo toto splnomocnenie vyuzité, porusila zásadu kolegiality. 103 Podla France Télécom, zásada kolegiality, ktorá vyplýva z clánku 219 ES, spocíva na rovnosti clenov Komisie pri úcasti na prijímaní rozhodnutia. Z tohto dôvodu mozno v texte rozhodnutia po jeho formálnom prijatí kolégiom clenov Komisie vykonat iba cisto ortografické alebo gramatické úpravy, pricom akákolvek iná zmena je vo výlucnej právomoci kolégia (rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C-137/92 P, Zb. s. I-2555, bod 68). 104 France Télécom tvrdí, ze tieto pravidlá neboli v tomto prípade dodrzané, kedze z porovnania medzi verziou schválenou kolégiom clenov Komisie na jeho 1667. zasadnutí 20. júla 2004 a verziou oznámenou Francúzskej republike vyplývajú dve významné zmeny, ktoré znacne presahujú rámec jednoduchých ortografických a gramatických úprav. 105 V prvom rade, odôvodnenie c. 55 oznámenej verzie napadnutého rozhodnutia obsahuje túto vetu, ktorá sa nenachádzala vo verzii schválenej kolégiom: "Komisia poznamenáva, ze list z 29. januára 2004 potvrdzuje oprávnenost metódy odhadu vysvetlenej v liste z ." 106 V druhom rade, v odôvodnení c. 59 oznámenej verzie napadnutého rozhodnutia bol vynechaný výraz "asi", vztahujúci sa na rozpätie, v ktorom sa nachádza suma spornej pomoci. 107 Tieto zmeny sa vsak týkajú základných právnych aspektov napadnutého rozhodnutia, a to spolahlivosti metódy odhadu pouzitej Komisiou, hoci kolégium clenov si nemyslelo, ze môze s konecnou platnostou stanovit sumu, a dokonca ani rozpätie. V odpovedi na písomné otázky Súdu prvého stupna polozené po opätovnom otvorení ústnej casti konania France Télécom pripomenula, ze výraz "asi" bol výslovne pridaný pocas zasadnutia kolégia. Naopak, veta pridaná do odôvodnenia c. 55 prijatej verzie napadnutého rozhodnutia, ktorá uvádza, ze Francúzska republika uznala oprávnenost metód odhadu výhody, ktorej príjemcom bola France Télécom, predstavuje vecne nesprávne tvrdenie, ktoré sa nenachádza v texte schválenom kolégiom. Zmeny vykonané v rozhodnutí tým v rozpore so "zásadou kolegiality" menia jeho zmysel. 108 Vo svojej replike France Télécom tvrdí, ze podla judikatúry Súdu prvého stupna Komisia nemohla po podaní návrhu na zacatie konania jednoduchým retroaktívnym legalizacným opatrením odstránit podstatnú vadu, ktorou trpelo napadnuté rozhodnutie. 109 Komisia tvrdí, ze rozdiely zistené medzi textom schváleným kolégiom a oznámenou verziou napadnutého rozhodnutia sú irelevantné, pretoze nemajú vplyv na jeho zmysel. V kazdom prípade korigendum, ktoré zosúladuje text oznámenej verzie napadnutého rozhodnutia s návrhom rozhodnutia schváleným kolégiom clenov Komisie na jeho 1667. zasadnutí, bolo prijaté 19. januára 2005 a v rovnaký den oznámené Francúzskej republike. 110 Na pojednávaní Komisia vysvetlila rozdiely medzi návrhom rozhodnutia schváleným kolégiom clenov Komisie a verziou oznámenou Francúzskej republike tým, ze "právno-lingvistická revízia", ktorá bola vykonaná po schválení návrhu clenmi, sa omylom týkala iného textu, ako bol ten, ktorý bol predlozený kolégiu. 111 V odpovedi na písomné otázky Súdu prvého stupna polozené po opätovnom otvorení ústnej casti konania Komisia predovsetkým tvrdila, ze kolégium jej clenov 19. a schválilo zásadný text a splnomocnilo clena zodpovedného za otázky hospodárskej sútaze, aby so súhlasom predsedu rozhodol o konecnej verzii napadnutého rozhodnutia a túto verziu prijal. 112 Komisia dalej tvrdila, ze kedze formálne rozdiely medzi návrhom rozhodnutia schváleným na zasadnutí 19. a a verziou napadnutého rozhodnutia prijatou sa nedotýkajú ani skutkových okolností, ani právnej úvahy, na ktorých sa zakladá napadnuté rozhodnutie, clen zodpovedný za otázky hospodárskej sútaze neprekrocil rozsah splnomocnenia, ktoré mu udelilo kolégium. 113 Komisia napokon uviedla, ze kedze napadnuté rozhodnutie vo svojom znení z 2. augusta 2004 bolo prijaté legálne, ziadna oprava nebola z právneho hladiska nevyhnutná. Podla Komisie napriek tomu mohla obnovit text návrhu schválený kolégiom tak, ako to podla svojho názoru urobila korigendom z , ktoré bolo predmetom osobitného schválenia kolégiom. Posúdenie Súdom prvého stupna 114 Je nepochybné, ze na svojom zasadnutí 19. a kolégium clenov Komisie schválilo návrh odôvodneného rozhodnutia, ktorým sa konstatuje protiprávnost a nezlucitelnost spornej pomoci so spolocným trhom a nariaduje jej vymáhanie. Kolégium okrem toho splnomocnilo clena zodpovedného za hospodársku sútaz, aby so súhlasom predsedu po "právno-lingvistickej revízii" prijal definitívnu verziu rozhodnutia vo francúzstine ako autentickom jazyku. Napadnuté rozhodnutie bolo potom prijaté a oznámené Francúzskej republike . 115 Úcastníci konania zhodne uznávajú, a vyplýva to aj z písomností v spise, ze verzia napadnutého rozhodnutia oznámená Francúzskej republike 3. augusta 2004 vykazovala v porovnaní s textom schváleným kolégiom clenov Komisie na zasadnutí a urcité rozdiely. Je tiez nepochybné, ze tieto rozdiely boli opravené korigendom prijatým . V rovnaký den, teda po podaní prejednávaných zalôb, Komisia oznámila Francúzskej republike konsolidovanú verziu napadnutého rozhodnutia, zahrnajúcu tieto opravy. 116 Podla clánku 219 ES sa Komisia uznása rozhodnutím väcsiny clenov. Takto stanovená zásada kolegiality spocíva na rovnosti clenov Komisie pri úcasti na prijímaní rozhodnutia a znamená predovsetkým to, ze jednak sa o rozhodnutiach uznása kolégium spolocne a jednak vsetci clenovia kolégia sú z politického hladiska spolocne zodpovední za prijaté rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora z 23. septembra 1986, AKZO Chemie a KZO Chemie UK/Komisia, 5/85, Zb. s. 2585, bod 30). 117 Hoci Komisia môze bez toho, aby bola porusená zásada kolegiality, splnomocnit jedného zo svojich clenov, aby prijal urcité kategórie správnych a riadiacich aktov (rozsudok AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia, uz citovaný v bode 117 vyssie, bod 37), rozhodnutia, ktorými Komisia rozhoduje o existencii státnej pomoci, o jej zlucitelnosti so spolocným trhom a o potrebe nariadit jej vymáhanie, predpokladajú preskúmanie zlozitých skutkových a právnych otázok a v zásade ich nemozno kvalifikovat ako správne a riadiace akty (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 27. apríla 1995, ASPEC a i./Komisia, T-435/93, Zb. s. II-1281, body 103 az 114). Z toho vyplýva, ze kedze výrok a odôvodnenie rozhodnutí tohto druhu, ktoré musia byt odôvodnené podla clánku 253 ES, predstavujú nedelitelný celok, prinálezí podla zásady kolegiality iba kolégiu, aby ich prijalo oba zároven (pozri analogicky rozsudok Komisia/BASF a i., uz citovaný v bode 104 vyssie, body 66 a 67). 118 V zásade teda prinálezí kolégiu clenov Komisie, aby prijalo definitívnu verziu rozhodnutí, ktorými sa rozhoduje o existencii státnej pomoci a o jej zlucitelnosti so spolocným trhom. Po tomto prijatí mozno v texte tohto rozhodnutia vykonat iba cisto ortografické alebo gramatické úpravy, pricom akákolvek iná zmena je vo výlucnej právomoci kolégia (pozri analogicky rozsudok Komisia/BASF a i., uz citovaný v bode 104 vyssie, bod 68). 119 Nemozno vsak vylúcit, ako to napokon predvída clánok 13 druhý odsek Rokovacieho poriadku Komisie v znení, ktoré sa uplatnovalo v case prijatia napadnutého rozhodnutia ([10]Ú. v. ES L 308, 2000, s. 26), ze kolégium clenov Komisie poverí jedného alebo viacerých svojich clenov prijatím definitívneho textu rozhodnutia, ktorého podstatu definovalo na svojich zasadnutiach. Ked kolégium vyuzije túto moznost, prinálezí súdu Spolocenstva, ktorému je predlozená otázka regulárnosti výkonu tohto splnomocnenia, aby overil, ci sa mozno domnievat, ze kolégium prijalo sporné rozhodnutie vo vsetkých jeho skutkových a právnych castiach (pozri v tomto zmysle rozsudok ASPEC a i./Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 122). 120 V tomto prípade zo zápisnice zo 1667. zasadnutia kolégia clenov Komisie, ktoré sa konalo 19. a vyplýva, ze kolégium schválilo rozhodnutie týkajúce sa spornej pomoci "tak, ako je zachytené v dokumente K(2004) 2651/12" a "splnomocnilo [clena zodpovedného za otázky hospodárskej sútaze], aby so súhlasom [predsedu] prijal po právno-lingvistickej revízii definitívnu verziu príslusného [rozhodnutia] v autentickom francúzskom jazyku". Verzia napadnutého rozhodnutia, ktorá bola prijatá a oznámená Francúzskej republike nasledujúci den, sa vsak najmenej v dvoch bodoch lísi od návrhu schváleného kolégiom clenov Komisie. Treba teda overit, ci, ako to tvrdí France Télécom, sú tieto rozdiely podstatné, takze sa nemozno domnievat, ze kolégium clenov Komisie prijalo napadnuté rozhodnutie vo vsetkých jeho skutkových a právnych castiach. 121 Na jednej strane, napadnuté rozhodnutie tak, ako bolo prijaté 2. augusta 2004, obsahuje na konci odôvodnenia c. 55 túto vetu, ktorá sa nenachádza v texte schválenom kolégiom clenov Komisie: "Komisia poznamenáva, ze list z 29. januára 2004 potvrdzuje oprávnenost metódy odhadu vysvetlenej v liste z ." 122 Na druhej strane v odôvodnení c. 59 výraz "asi" nachádzajúci sa vo vete "Komisia... predpokladá, ze pomoc predstavuje asi 798... az 1140 miliónov [eur]" v texte schválenom kolégiom clenov Komisie, bol vynechaný vo verzii napadnutého rozhodnutia prijatej 2. augusta 2004. 123 Najprv treba uviest, ze rozdiely existujúce medzi verziou napadnutého rozhodnutia prijatou 2. augusta 2004 a návrhom schváleným kolégiom clenov Komisie vyplývajú podla vyhlásení Komisie na pojednávaní, potvrdených dokumentmi, ktoré Komisia predlozila v prílohe svojich odpovedí na otázky polozené po pojednávaní (pozri bod 111 vyssie), z toho, ze "právno-lingvistická revízia" vykonaná po zasadnutí kolégia sa omylom týkala iného textu, ako bol ten, ktorý bol schválený kolégiom. Napriek tomu, zo samotného znenia zápisnice z 1667. zasadnutia kolégia clenov Komisie vyplýva, ze kolégium nemalo v úmysle prijat definitívny text napadnutého rozhodnutia, ale ze zverilo finalizáciu tohto textu clenovi zodpovednému za otázky hospodárskej sútaze konajúcemu so súhlasom predsedu Komisie. 124 V tomto ohlade treba poznamenat, ze veta zaradená na koniec odôvodnenia c. 55 verzie napadnutého rozhodnutia prijatej 2. augusta 2004, zohladnovaná v jej súvislostiach, predstavuje iba poznámku rozvíjajúcu myslienku, ktorá uz bola uvedená v predchádzajúcej vete, podla ktorej francúzske orgány "zdôraznili, ze táto suma sa získala na základe konverzie sumy odvodov za predoslé roky, a potvrdzuje ich stanovisko, pretoze je dokladom vyssieho danového odvodu [France Télécom] vzhladom na povinné odvody podla vseobecných pravidiel". Pridanie spornej vety preto podstatne nezmenilo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ani skutkovo, ani právne. 125 Rovnako vynechanie výrazu "asi" v odôvodnení c. 59 verzie napadnutého rozhodnutia prijatej 2. augusta 2004 je samo osebe irelevantné. Totiz napriek prítomnosti slova "asi" v odôvodnení c. 59 opravenej verzie napadnutého rozhodnutia, Súdny dvor rozhodol, ze minimálnu sumu uvedenú v tomto clánku treba povazovat za minimálnu výsku pomoci, ktorá sa má vymáhat. Následne Súdny dvor odmietol tvrdenie, ze sumy uvedené v bode 59 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia majú iba orientacnú povahu bez právnej záväznosti (rozsudok Komisia/Francúzsko, uz citovaný v bode 88 vyssie, body 31, 33 a 35). 126 Okrem toho France Télécom vo svojich pripomienkach k odpovediam Komisie nesprávne tvrdila, ze kolégium "vlozilo" výraz "asi" do textu, ktorý schválilo. Tento výraz sa totiz nachádza uz vo verzii textu predlozenej kolégiu, ako to potvrdzujú dokumenty, ktoré Komisia odovzdala po otázkach Súdu prvého stupna. 127 Za týchto okolností vynechanie výrazu "asi" v odôvodnení c. 59 prijatej verzie napadnutého rozhodnutia neodporuje výslovnej vôli kolégia clenov Komisie a nijako nemení význam odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 128 Kedze formálne rozdiely medzi verziou napadnutého rozhodnutia prijatou 2. augusta 2004 a textom, ktorý bol schválený kolégiom clenov Komisie a , nemajú vplyv na význam napadnutého rozhodnutia, mozno sa domnievat, ze kolégium prijalo toto rozhodnutie vo vsetkých jeho skutkových a právnych castiach (pozri v tomto zmysle rozsudok ASPEC a i./Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 122). Z toho vyplýva, ze France Télécom nemôze oprávnene tvrdit, ze clen zodpovedný za otázky hospodárskej sútaze, konajúci so súhlasom predsedu, prekrocil medze svojho splnomocnenia, ktoré mu udelilo kolégium a ze napadnuté rozhodnutie bolo z tohto dôvodu prijaté v rozpore so zásadou kolegiality. 129 Za týchto okolností, hoci na to nebola povinná, Komisia mohla, ako to aj urobila, obnovit korigendom, prijatým kolégiom jej clenov, zásadný text schválený na zasadnutí kolégia 19. a a oznámit konsolidovanú verziu napadnutého rozhodnutia zahrnajúcu tieto opravy, a to aj po podaní prejednávaných zalôb zalobkynami. 130 Piaty dôvod, ktorý uplatnila France Télécom, treba preto zamietnut. 3. O dodrzaní práva Francúzskej republiky na obhajobu Tvrdenia úcastníkov konania 131 Francúzska republika vo svojom druhom dôvode tvrdí, ze Komisia prijala napadnuté rozhodnutie tak, ze nedodrzala zásadu kontradiktórnosti a porusila jej právo na obhajobu. 132 Pripomína, ze podla ustálenej judikatúry respektovanie práva na obhajobu v akomkolvek konaní zacatom proti urcitej osobe, ktoré môze viest k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva, ktorá musí byt respektovaná aj vtedy, ak neexistuje ziadna osobitná úprava. Podla tejto zásady sa osobe, proti ktorej Komisia zacala správne konanie, musí umoznit, aby úcinne vyjadrila svoje stanovisko k existencii a relevantnosti tvrdených skutocností a okolností a k dokumentom, o ktoré Komisia opiera svoje tvrdenie o existencii porusenia práva Spolocenstva (rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 40/85, Zb. s. 2321, bod 28). 133 Francúzska republika tvrdí, ze Komisia po tom, co v rozhodnutí o zacatí konania kvalifikovala rezim zavedený clánkami 18 az 21 zákona c. 90-568 ako "odchylný danový rezim", vychádzala z ciastocne nedanového charakteru pausálneho preddavku, aby odmietla kompenzáciu medzi obdobím od roku 1991 do roku 1993 na jednej strane a obdobím od roku 1994 do roku 2002 na druhej strane na základe scasti nedanového charakteru pausálneho odvodu. Tvrdenie, podla ktorého pausálny odvod predstavoval scasti podiel na zisku vsak nebolo uvádzané v správnom konaní a Francúzska republika k nemu nemohla predlozit ziadne pripomienky. Kedze toto tvrdenie predstavuje základ napadnutého rozhodnutia, musí byt toto rozhodnutie zrusené. 134 Podla Francúzskej republiky okolnost, ze pocas správneho konania sa mohla vyjadrit k predbeznému stanovisku Komisie, podla ktorého bolo mozné pausálny odvod v celom rozsahu kvalifikovat ako podiel na zisku, neumoznuje zamietnut dôvod zalozený na práve na obhajobu, kedze na jednej strane v napadnutom rozhodnutí Komisia nekvalifikovala dotknutý odvod ako podiel -- ale domnievala sa, ze ide scasti o dan a scasti o podiel -- a na druhej strane, kedze táto zmiesaná kvalifikácia, ku ktorej sa Francúzska republika nemohla vyjadrit pred prijatím napadnutého rozhodnutia, mala rozhodujúci vplyv na výsledok konania. 135 Komisia popiera tieto tvrdenia. Posúdenie Súdom prvého stupna 136 Podla ustálenej judikatúry respektovanie práva na obhajobu v akomkolvek konaní zacatom proti urcitej osobe, ktoré môze viest k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva. Táto zásada vyzaduje, aby sa osobe, proti ktorej Komisia zacala správne konanie, umoznilo pocas tohto konania úcinne vyjadrit svoje stanovisko k existencii a relevantnosti tvrdených skutocností a okolností a k dokumentom, o ktoré Komisia opiera svoje tvrdenie o existencii porusenia práva Spolocenstva (rozsudok Belgicko/Komisia, uz citovaný v bode 133 vyssie, bod 28; rozsudky Súdu prvého stupna z 30. marca 2000, Kish Glass/Komisia, [11]T-65/96, Zb. s. II-1885, bod 32, a zo , Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, T-228/99 a T-233/99, Zb. s. II-435, bod 121). 137 Treba vsak pripomenút, ze Komisia musí zacat konanie vo veci formálneho zistovania vtedy, ked má po skoncení konania vo veci predbezného zistovania vázne pochybnosti o zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom. Z toho vyplýva, ze Komisia nemôze mat povinnost predlozit úplnú analýzu dotknutého opatrenia vo svojom oznámení o zacatí tohto konania. Je naopak nevyhnutné, aby Komisia dostatocným spôsobom definovala rámec svojho zistovania, aby tak umoznila clenskému státu, proti ktorému sa zacalo konanie, aby sa vyjadril ku vsetkým právnym a skutkovým okolnostiam, ktoré tvoria odôvodnenie konecného rozhodnutia, ktorým Komisia rozhoduje o zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdu prvého stupna z 31. mája 2006, Kuwait Petroleum (Nederland)/Komisia, [12]T-354/99, Zb. s. II-1475, bod 85]. 138 Samotná skutocnost, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí zmenila analýzu týkajúcu sa povahy pausálneho odvodu preto môze mat za následok porusenie práva Francúzskej republiky na obhajobu iba vtedy, ak údaje obsiahnuté v rozhodnutí o zacatí konania alebo následne poskytnuté pri kontradiktórnom prejednaní pocas správneho konania, neumoznovali francúzskym orgánom, aby sa úcinne vyjadrili ku vsetkým skutkovým a právnym okolnostiam, ku ktorým prihliada napadnuté rozhodnutie. Rozdiely medzi napadnutým rozhodnutím a rozhodnutím o zacatí konania vyplývajúce z toho, ze Komisia si v celom rozsahu alebo ciastocne osvojila tvrdenia Francúzskej republiky, naopak nemôzu mat za následok porusenie práva tohto clenského státu na obhajobu. 139 Treba konstatovat, ze Komisia tým, ze v odôvodnení c. 63 rozhodnutia o zacatí konania uviedla, ze pausálny odvod "sa javí skôr ako odvod z výsledkov hospodárenia [France Télécom] nez ako osobitný spôsob ulozenia zivnostenskej dane [France Télécom]" [neoficiálny preklad], umoznila Francúzskej republike, aby sa pocas správneho konania vyjadrila k povahe tohto odvodu. Z vyhlásení francúzskej vlády na pojednávaní napokon vyplýva, ze pocas konania bola nastolená otázka moznosti vykonat kompenzáciu medzi údajným nadmerným zdanením na základe tohto odvodu v prospech clenského státu na jednej strane a oslobodením od zivnostenskej dane, ktoré bolo France Télécom priznané v rokoch 1991 az 1993, ako aj danovými rozdielmi, ktorých príjemcom bola v rokoch 1994 az 2002 na strane druhej. V rozhodnutí o zacatí konania vsak Komisia výslovne podmienila nemoznost pripustit kompenzáciu medzi pausálnym odvodom a zivnostenskou danou, ktorú France Télécom dlhoval za roky 1991 az 1993, nedanovou povahou pausálneho odvodu. Údaje obsiahnuté v rozhodnutí o zacatí konania tak umoznovali Francúzskej republike spochybnit Komisiou zamýslanú kvalifikáciu pausálneho odvodu. 140 Za týchto okolností skutocnost, ze zatial co v rozhodnutí o zacatí konania mala Komisia v úmysle popriet akýkolvek danový charakter pausálneho odvodu, svoju analýzu zmenila v napadnutom rozhodnutí, v ktorom sa domnievala, ze tento odvod má zmiesanú, ciastocne danovú a ciastocne nedanovú, povahu, nemôze preukazovat, ze Komisia nesplnila svoju povinnost dostatocne definovat rámec svojho zistovania, aby tak Francúzskej republike umoznila vyjadrit sa ku vsetkým právnym a skutkovým okolnostiam, ktoré tvoria odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. 141 Navyse, ako bolo práve uvedené, pretoze Komisia v rozhodnutí o zacatí konania popierala, ze pausálny odvod by sa mohol povazovat za dan, znamená to, ze pôvodne sa domnievala, ze na prvý pohlad nemozno pripustit nahradenie zivnostenskej dane dlhovanej za roky 1991 az 1993 týmto odvodom a ze v dôsledku toho úplné oslobodenie od zivnostenskej dane, ktoré bolo priznané France Télécom pocas týchto rokov, bolo mozné kvalifikovat ako státnu pomoc. "Zmiesaná" kvalifikácia napokon pouzitá v napadnutom rozhodnutí naproti tomu viedla Komisiu k tomu, ze uznala, ze pausálny odvod nahrádzal zivnostenskú dan, ktorú France Télécom dlhovala za roky 1991 az 1993. Rozdiely medzi napadnutým rozhodnutím a rozhodnutím o zacatí konania tak vyplývajú z ciastocnej akceptácie tvrdení uvádzaných Francúzskou republikou pocas správneho konania, co nemôze predstavovat porusenie práva tohto clenského státu na obhajobu. 142 Z toho vyplýva, ze Francúzska republika nemôze oprávnene tvrdit, ze jej právo na obhajobu nebolo respektované a ze jej druhý dôvod treba preto zamietnut. 4. O dodrzaní procesných práv France Télécom Tvrdenia úcastníkov konania 143 Hoci France Télécom uznáva, ze v konaní zacatom Komisiou v oblasti státnej pomoci nemajú dotknuté osoby rovnaké práva ako clenský stát, ktorý je príjemcom rozhodnutia, domnieva sa, ze jej právo na obhajobu -- ktorého respektovanie v akomkolvek konaní zacatom proti urcitej osobe, ktoré môze viest k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva, ktorá musí byt respektovaná aj vtedy, ak neexistuje ziadna osobitná úprava -- bolo porusené. 144 Vo svojom prvom dôvode France Télécom tvrdí, ze nebola schopná úcinne uplatnit svoje pripomienky k "zmiesanej" povahe pausálneho odvodu, z ktorej Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, aby preukázala existenciu spornej pomoci (odôvodnenia c. 31 az 33 napadnutého rozhodnutia). Ani skôr v rozhodnutí o zacatí konania, ani vo svojich neskorsích písomnostiach, ani pocas stretnutí, ku ktorým doslo pocas konania, sa Komisia nikdy nevyjadrila, ze by mohla posudzovat tento odvod tak, ze má ciastocne danový charakter a ciastocne charakter prevodu zisku vlastníkovi. Tento odvod bol naopak kvalifikovaný ako danový v rozhodnutí o zacatí konania a Komisia sa vtedy domnievala, ze zákon c. 90-568 zaviedol jediný rezim zdanenia na obdobie rokov 1991 -- 2002 (odsek 33 rozhodnutia o zacatí konania). Napadnuté rozhodnutie sa teda zakladá na skutocnostiach a posúdeniach, ku ktorým France Télécom nemohla uviest svoje stanovisko. Komisia jej preto nemôze vytýkat, ze nepredlozila písomné pripomienky po vydaní rozhodnutia o zacatí konania, pricom stretnutia v júni 2004 sa nevenovali otázke kompenzácie, ale otázke výpoctu údajnej státnej pomoci. 145 Komisia popiera tieto tvrdenia. Posúdenie Súdom prvého stupna 146 Podla ustálenej judikatúry je správne konanie v oblasti státnej pomoci konaním, ktoré sa vedie iba proti dotknutému clenskému státu. Podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, sa v tomto konaní povazujú len za "dotknuté osoby" [pozri v tomto zmysle rozsudky Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, uz citovaný v bode 137 vyssie, bod 122, a Kuwait Petroleum (Nederland)/Komisia, uz citovaný v bode 138 vyssie, bod 80]. 147 Táto judikatúra v podstate vymedzuje dotknutým osobám v správnom konaní zacatom podla clánku 88 ods. 2 ES úlohu informacného zdroja pre Komisiu. Z toho vyplýva, ze dotknuté osoby sa ani zdaleka nemôzu opierat o právo na obhajobu priznané osobám, voci ktorým sa vedie konanie (pozri bod 137 vyssie), a majú len právo zúcastnit sa správneho konania v primeranom rozsahu so zretelom na okolnosti prejednávaného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupna z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T-371/94 a T-394/94, Zb. s. II-2405, body 59 a 60, a Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, uz citovaný v bode 137 vyssie, bod 125). 148 Okrem toho sa rozhodlo, ze aj ked Komisia nemôze mat povinnost predlozit úplnú analýzu dotknutej pomoci vo svojom oznámení o zacatí tohto konania, je naopak nevyhnutné, aby dostatocným spôsobom definovala rámec svojho zistovania, aby nezbavila právo dotknutých osôb predlozit pripomienky jeho zmyslu [rozsudok Kuwait Petroleum (Nederland)/Komisia, uz citovaný v bode 138 vyssie, bod 85]. 149 Právo dotknutých osôb na informácie vsak predsa len nemá väcsí rozsah ako právo byt vypocutý Komisiou. Predovsetkým nemôze zahrnat vseobecné právo vyjadrit sa ku vsetkým potenciálne zásadným otázkam nastoleným v konaní vo veci formálneho zistovania (pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupna zo 4. apríla 2002, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T-198/01 R, Zb. s. II-2153, bod 84 a citovanú judikatúru). 150 So zretelom na tieto zásady treba uviest, ze rozhodnutie o zacatí konania, ktoré presne identifikuje spornú pomoc, bolo uverejnené v úradnom vestníku (pozri bod 38 vyssie). V dôsledku toho bola France Télécom dostatocným spôsobom upovedomená o existencii konania a bolo jej umoznené, aby predlozila vsetky pripomienky, ktoré povazovala za uzitocné. 151 Navyse Komisia tým, ze v rozhodnutí o zacatí konania uviedla, ze má v úmysle posudzovat pausálny odvod ako podiel na výsledkoch hospodárenia, umoznila France Télécom úcinne sa vyjadrit k povahe tohto odvodu (pozri bod 140 vyssie). 152 Ani tvrdenie zalozené na údajnom rozpore medzi odsekmi 29 a 33 rozhodnutia o zacatí konania na jednej strane a odsekom 63 toho istého rozhodnutia na druhej strane, nemôze uspiet. Hoci je pravda, ze v odseku 29 rozhodnutia o zacatí konania Komisia pouzila výraz "prehnaný danový rezim vseobecného práva", úmysel Komisie vylúcit v stádiu zacatia konania vo veci formálneho zistovania moznost kompenzácie medzi pausálnym odvodom a zivnostenskou danou, ktorú France Télécom dlhovala za roky 1991 az 1993, vyplýva jasne z celého rozhodnutia. France Télécom tak bolo umoznené, aby predlozila vsetky pripomienky smerujúce k tomu, aby táto kompenzácia bola pripustená. 153 Nemozno preto urobit nic iné ako zamietnut prvý dôvod France Télécom. 5. O existencii státnej pomoci Tvrdenia úcastníkov konania O existencii odôvodnení týkajúcich sa vseobecnej struktúry danového systému 154 France Télécom v prvej casti svojho druhého dôvodu tvrdí, ze osobitný danový rezim bol odôvodnený úvahami týkajúcimi sa vseobecnej struktúry danového systému a ze v dôsledku toho nie je splnená podmienky selektívnosti sporného opatrenia (rozsudok Súdu prvého stupna z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Álava/Komisia, [13]T-346/99 az T-348/99, Zb. s. II-4259, bod 58). V oznámení o uplatnovaní pravidiel státnej pomoci pri opatreniach týkajúcich sa priameho zdanovania podnikov, ktoré bolo uverejnené v roku 1998 ([14]Ú. v. ES C 384, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 277), Komisia napokon uznala, ze opatrenia "ktorých hospodársky základ ich robí nevyhnutným pre fungovanie a úcinnost danového systému" sa nemusia nevyhnutne povazovat za státnu pomoc. 155 Jediným cielom osobitného danového rezimu bolo zachovat úroven zdrojov, ktoré správa PTT zabezpecovala státu pred svojou transformáciou na verejnoprávnu osobu a zabránit prevodu týchto zdrojov zo státu na územné celky, a to vsetko s prihliadnutím na tazkosti so zavedením obecného zdanenia od roku 1991. Tieto opatrenia boli teda odôvodnené struktúrou danového systému a nepredstavujú státnu pomoc. 156 Komisia tvrdí, ze otázka, ci také opatrenie, ktoré zavádza takú selektívnu výhodu, ako je osobitný danový rezim, mozno odôvodnit úvahami týkajúcimi sa povahy alebo struktúry systému, vyzaduje objektívnu analýzu francúzskeho danového systému vo vseobecnosti a systému zivnostenskej dane zvlást. Dôkazné bremeno v tomto ohlade znása clenský stát. V tejto súvislosti Komisia vychádza z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer k rozsudku Súdneho dvora z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia (C-6/97, Zb. s. I-2981, I-2983). 157 Francúzska republika vsak ani pocas správneho konania, ani vo svojej zalobe podanej na Súd prvého stupna, nikdy netvrdila, ze by v tomto prípade mohlo existovat také odôvodnenie, aké uviedla France Télécom v prvej casti svojho druhého dôvodu. Komisia nevidí ziadny dôvod, ktorý by umoznoval tvrdit, ze výhodné zaobchádzanie poskytnuté France Télécom vyplývalo z akejkolvek poziadavky systému zivnostenskej dane vo Francúzsku. O povahe pausálneho odvodu 158 Francúzska republika v prvom rade a France Télécom v druhej casti svojho druhého dôvodu tvrdia, ze odvod, ktorému France Télécom podliehala pocas rokov 1991 az 1993 podla clánkov 18 a 19 zákona c. 90-568, má cisto danovú povahu. 159 Francúzska republika a France Télécom najskôr tvrdia, ze ustanovenia zákona c. 90-568 týkajúce sa odvodu v prospech vseobecného státneho rozpoctu, ktorému France Télécom podliehala pocas obdobia rokov 1991 -- 1993, a to clánky 18 a 19 zákona c. 90-568, sú zaradené do kapitoly IV s názvom "Danový systém" a nemali ziadny iný ciel ako vytvárat danové príjmy porovnatelné so zdrojmi, ktoré zabezpecovali státnemu rozpoctu prebytky vytvárané správou PTT pred zriadením France Télécom. 160 Zalobkyne odkazujú na správu c. 1229 z 11. apríla 1990 k návrhu zákona, ktorý sa stal zákonom c. 90-568, ktorú vypracoval pán Fourré, spravodajca v mene výboru Národného zhromazdenia pre výrobu a obchod. Podla tejto správy bola výnimka zo vseobecného rezimu stanovená v clánku 19 zákona c. 90-568 odôvodnená snahou zabezpecit prostredníctvom speciálnej dane v prospech státneho rozpoctu prostriedky porovnatelné s odvodom, ktorý az do zriadenia France Télécom platila správa PTT. Tento speciálny danový rezim mal byt navyse obmedzený na nevyhnutný cas so zretelom na ocakávaný nárast obratu, aby stanovenie dane France Télécom podla vseobecného práva vytváralo príjmy vo výske porovnatelnej s výskou speciálneho odvodu. 161 Pausálny odvod, upravený v clánku 19 zákona c. 90-568, má teda so zretelom na svoje umiestnenie v texte citovaného zákona a na svoj ciel danovú povahu. Nahrádza totiz vsetky vseobecné dane, ktoré by France Télécom musela platit, ak by tento osobitný danový rezim neexistoval. V odôvodneniach c. 28, 29 a 36 napadnutého rozhodnutia Komisia napokon uznala, ze osobitný odvod "má typické znaky dane". 162 Francúzska republika a France Télécom dalej kritizujú kvalifikáciu "podielu na výsledkoch hospodárenia", ku ktorej Komisia pristúpila v odôvodnení c. 27 napadnutého rozhodnutia. 163 Na jednej strane Francúzska republika spochybnuje vhodnost prirovnania vykonaného v odôvodnení c. 24 napadnutého rozhodnutia medzi "ziskom, ktorý PTT odvádzali státu v roku 1989 a v roku 1990" a pausálnym odvodom. 164 Platba zisku vytvoreného správou PTT v prospech státneho rozpoctu totiz vyplývala z vnútrostátnych rozpoctových pravidiel, podla ktorých sa zostatok dodatkových rozpoctov, ako napríklad rozpocet PTT, pripisuje vseobecnému rozpoctu bez toho, aby bolo potrebné nejaké správne rozhodnutie, ako je napríklad výplata dividendy, alebo zdanenie. Situáciu France Télécom, právne samostatnej verejnoprávnej osoby, naopak nemozno porovnávat s predchádzajúcou situáciou, v ktorej boli PTT verejnou státnou správou. 165 Na druhej strane je svojou povahou pausálny odvod cisto danový, pricom táto kvalifikácia vylucuje, aby mohlo íst, hoci len ciastocne, o podiel na výsledkoch hospodárenia. 166 Po prvé, rozhodnutie, ktoré stálo na zaciatku tohto odvodu, je legislatívnej povahy, kedze princíp zdanenia je stanovený v clánku 19 zákona c. 90-568 a rocná suma odvodu je urcená kazdý rok v zákone o státnom rozpocte. Jednoduchá výplata dividend naopak nevyzadovala zásah zákona. 167 Po druhé, výsku dividendy alebo podielu na výsledkoch hospodárenia nebolo mozné urcit skôr, ako je známy výsledok hospodárskeho roka. Maximálna výska pausálneho odvodu vsak bola stanovená od nadobudnutia úcinnosti zákona c. 90-568 a suma skutocne ulozená France Télécom zákonmi o státnom rozpocte na roky 1991 az 1993 sa kazdý rok rovnala maximu stanovenému v clánku 19 zákona c. 90-568. Výska dividendy naopak závisí od výsledku skutocne dosiahnutého pocas hospodárskeho roka. 168 Po tretie, pausálny odvod bol zaúctovaný vo výdavkových úctoch France Télécom, co je v súlade s danovou povahou tohto odvodu. Výplata podielu by naopak nemala vplyv na prevádzkový výsledok, ale znízila by vlastné zdroje. 169 Po stvrté, pocas obdobia rokov 1994 -- 1996, pocas ktorého sa France Télécom transformovala na akciovú spolocnost, sa výsledky podniku (21,2 miliardy FRF) zdvojnásobili v porovnaní s obdobím rokov 1991 -- 1993 (10,1 miliardy FRF). Pocas tohto obdobia vsak France Télécom nikdy nemusela vyplácat podiely na zisku. 170 Po piate, Komisia nepredkladá ziadny dôkaz tvrdenia nachádzajúceho sa v odôvodnení c. 31 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého mal osobitný odvod zmiesanú povahu, a to ciastocne danovú a ciastocne povahu odmeny za úcast státu. 171 Podla Komisie je otázka, ci mal pausálny odvod danovú povahu irelevantná, kedze aj v prípade, ze by tomu tak bolo, nemozno vykonat kompenzáciu medzi týmto odvodom a danovým rozdielom zisteným kazdý rok v rokoch 1994 az 2002. Odvody ulozené France Télécom pocas rokov 1991 az 1993 totiz na jednej strane nahrádzajú vsetky dane za normálnych podmienok ulozené France Télécom a na druhej strane ich nemozno povazovat za zálohy na platby zivnostenskej dane, ktorých platitelom mala byt France Télécom od roku 1994. 172 Pokial ide o povahu pausálneho odvodu, Komisia sa domnieva, ze v kazdom prípade mal tento odvod nanajvýs iba ciastocne danový charakter a popiera vsetky tvrdenia zalobkýn v tomto ohlade. O nedelitelnosti danového rezimu, ktorý sa na France Télécom uplatnoval pocas obdobia rokov 1991 -- 2002 173 Francúzska republika v druhom rade a France Télécom v tretej casti svojho druhého dôvodu tvrdia, ze osobitný danový rezim France Télécom zavedený zákonom c. 90-568 mal globálny charakter zahrnajúci celé obdobie rokov 1991 -- 2002 a nevyjadroval vôlu orgánov verejnej moci poskytnút France Télécom ani najmensiu výhodu. 174 Zákon c. 90-568 totiz od samého zaciatku stanovil jediný globálny danový rezim, rozdelený na dve obdobia. Pocas prvej etapy v rokoch 1991 az 1993 malo stanovenie príspevku nahrádzajúceho vsetky vseobecné priame dane, predovsetkým zivnostenskú dan, za jediný ciel zabránit strate príjmu pre státny rozpocet. Pocas druhej etapy v rokoch 1994 az 2002, ako to francúzske orgány potvrdili vo svojej odpovedi z 26. septembra 2001 na prvú ziadost Komisie o informácie (pozri bod 37 vyssie), bolo jediným cielom zdanenia France Télécom zivnostenskou danou v hlavnom mieste jeho podnikatelskej cinnosti zabránit prevodu príjmov státneho rozpoctu na rozpocty miestnych celkov, v ktorých mal France Télécom prevádzkaren, a nie poskytnút France Télécom výhodu. Existencia danového rozdielu pocas obdobia rokov 1994 -- 2002 bola napokon zistená az a posteriori. 175 Kedze zákon c. 90-568 zaviedol jediný danový rezim, majú po sebe nasledujúce podmienky zdanenia France Télécom zivnostenskou danou nedelitelný charakter a musia byt z tohto dôvodu posudzované vo vzájomnej súvislosti. Komisia tak napokon aj postupovala, ked v rozhodnutí o zacatí konania uviedla, ze ked odkazuje na "rezim" alebo "odchylný rezim", má na mysli "prechodný rezim a definitívny rezim". Kedze nedoslo k zmene podstaty pôvodného rezimu, okolnosti v tomto prípade sa lísia od kontextu, v ktorom bol vyhlásený rozsudok Súdu prvého stupna z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia (T-195/01 a T-207/01, Zb. s. II-2309, bod 111). 176 Komisia sa domnieva, ze otázka, ci France Télécom podliehal jedinému rezimu zdanenia rozdelenému na dve obdobia alebo dvom po sebe nasledujúcim odlisným rezimom je irelevantná, kedze nie je sporné, ze pravidlá, ktoré sa uplatnovali v rokoch 1991 az 1993 sa lísili od pravidiel uplatnitelných v rokoch 1994 az 2002, a kedze v kazdom prípade, aj keby islo o jediný rezim, nemozno uvazovat o kompenzácii, ktorú odporúca vykonat Francúzska republika. O nevyhnutnosti vykonat kompenzáciu 177 Francúzska republika v tretom rade a France Télécom v stvrtej casti svojho druhého dôvodu tvrdia, ze Komisia mala vykonat kompenzáciu medzi nadbytocnými sumami zdanenia, ktorému France Télécom podliehala v rokoch 1991 az 1993 a danovým rozdielom, ktorého príjemcom bola France Télécom v rokoch 1994 az 2002. 178 Po prvé, Francúzska republika a France Télécom spochybnujú úvahu, ktorú Komisia uvádza v odôvodneniach c. 38 a 41 napadnutého rozhodnutia, aby odmietla vykonat kompenzáciu medzi nadmerným zdanením, ktorému France Télécom podliehala v rokoch 1991 az 1993 a danovým rozdielom, ktorého príjemcom bola v rokoch 1994 az 2002. France Télécom tvrdí, ze odkaz Komisie na rozsudok z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 157 vyssie, ako aj na jej rozhodnutie 2002/581/ES z o rezime státnej pomoci Talianska v prospech bánk [neoficiálny preklad] ([15]Ú. v. ES L 184, 2002, s. 27), je irelevantný, kedze v tomto prípade mal pausálny odvod rovnakú povahu ako zivnostenská dan, ktorej platitelom bola France Télécom v rokoch 1994 az 2002 a kedze vsetky tieto opatrenia boli zavedené tým istým zákonom. 179 Napokon v odsekoch 28, 33 a 116 rozhodnutia o zacatí konania Komisia sama uznala, ze zákon c. 90-568 zaviedol jediný "odchylný" rezim, ktorým, ako Komisia sama upresnila, mala na mysli zároven "prechodný" rezim -- teda podmienky týkajúce sa pausálneho odvodu -- a "definitívny" rezim -- teda osobitný danový rezim. 180 Po druhé, francúzske orgány a France Télécom tvrdia, ze Komisia bola povinná vykonat celkovú analýzu úcinku opatrenia, ktoré mozno kvalifikovat ako státnu pomoc. 181 Na úvod Francúzska republika a France Télécom pripomínajú, ze Komisia vo svojom rozhodnutí 2003/216/ES z 15. januára 2002 o státnej pomoci Francúzskej republiky v prospech Crédit mutuel [neoficiálny preklad] ([16]Ú. v. ES L 88, 2003, s. 39) uz vykonala kompenzáciu medzi niekolkými rokmi, pricom zobrala do úvahy vsetky príjmy a výdavky týkajúce sa systému Livret bleu. 182 Rovnako v rozhodnutí 2000/735/ES z 21. apríla 1999 o zaobchádzaní holandskej danovej správy s leasingovou zmluvou "technolease" medzi Philips a Rabobank [neoficiálny preklad] ([17]Ú. v. ES L 297, 2000, s. 13) Komisia posúdila vsetky úcinky danového rezimu, ktorý skúmala bez toho, aby pouzila pojem danový úver. 183 Navyse samotná Komisia vykonala kompenzáciu medzi výdavkami rôznej povahy v rozhodnutí 1999/676/ES z 20. júla 1999 o pomoci, ktorú Francúzsko malo poskytnút spolocnosti Sécuripost [neoficiálny preklad] ([18]Ú. v. ES L 274, s. 37), a dokonca aj v napadnutom rozhodnutí, ked akceptovala kompenzáciu medzi pausálnym odvodom, o ktorom sa domnievala, ze má zmiesanú danovú aj nedanovú povahu na jednej strane a platbami zivnostenskej dane, ktoré France Télécom dlhovala za roky 1991 az 1993 na strane druhej. 184 Francúzska republika sa vseobecnejsie domnieva, ze Komisia má povinnost vykonat celkové preskúmanie opatrení, ktoré mozno kvalifikovat ako státnu pomoc, vzhladom na kritériá definované v clánku 87 ods. 1 ES. Táto povinnost vyplýva z úcelu tohto ustanovenia. Celkové preskúmanie je zvlást potrebné na posúdenie, ci dotknuté opatrenie môze narusit hospodársku sútaz a ci predstavuje výhodu. Povinnost vykonat celkové preskúmanie nariadujúcej casti zákona c. 90-568 za celé obdobie od roku 1991 do roku 2002 vyplýva navyse z judikatúry Súdu prvého stupna (rozsudok Súdu prvého stupna z 27. januára 1998, Ladbroke Racing/Komisia, [19]T-67/94, Zb. s. II-1, bod 76). 185 Po tretie, Francúzska republika a France Télécom tvrdia, ze v tomto prípade kompenzácia medzi dvoma fázami danového rezimu preukazuje nadmerné zdanenie v porovnaní so vseobecným právom za celé obdobie od roku 1991 do roku 2002, a ze v dôsledku toho France Télécom nebola príjemcom ziadnej výhody. 186 Francúzska republika po tom, co zdôraznila, ze Komisia uznala, ze France Télécom bola nadmerne zdanovaná za celé obdobie rokov 1991-2002, odhaduje sumu tohto nadmerného zdanenia na najmenej 1,4 miliardy eur a pravdepodobne na viac ako 1,7 miliardy eur. Názorom, ze France Télécom bola príjemcom výhody predstavujúcej státnu pomoc, sa teda Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré odôvodnujú, aby Súd prvého stupna napadnuté rozhodnutie zrusil. 187 Pokial ide o kompenzáciu medzi obdobiami, France Télécom upresnuje, ze "údajná suma nedostatocného zdanenia pocas obdobia rokov 1994 -- 2002 vyplýva iba z jednoduchej simulácie a ani najmenej neumoznuje s istotou preukázat výsku pomoci, ktorej príjemcom mala údajne byt za obdobie rokov 1994 -- 2002". 188 Komisia sa domnieva, ze kompenzácia, ktorú pozaduje Francúzska republika a France Télécom, by viedla k zruseniu nevyhnutného rozlisovania medzi povinnostami, ktoré musí na seba prevziat stát ako akcionár a povinnostami, ktoré môze mat ako verejnoprávna osoba. 189 Pripustit moznost takejto kompenzácie by podla Komisie prakticky znemoznovalo kontrolu pomoci vyplácanej verejným podnikom. Kompenzácia, ktorú v tomto prípade pozaduje Francúzska republika a France Télécom, ide znacne nad rámec kompenzácie medzi výdavkami a príjmami súvisiacimi s poslaním sluzby vo verejnom záujme, o ktorú islo vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 2003/216. Názor Francúzskej republiky sa rovná pripusteniu kompenzácie mensieho výdavku väcsím výdavkom odlisnej povahy. Takáto kompenzácia je vsak judikatúrou vylúcená (rozsudok z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 66 vyssie, bod 34). 190 V duplike Komisia popiera výklad Francúzskej republiky, podla ktorého uz vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 2000/735, vykonala kompenzáciu medzi krátkodobými a dlhodobými úcinkami danového opatrenia. Komisia tvrdí, ze v tejto veci vylúcila, ze sporné opatrenie by sa mohlo povazovat za státnu pomoc po tom, co zdôraznila, ze sporný mechanizmus spocíval v jednoduchom uplatnení vseobecných danových pravidiel. V dôsledku toho nebola v tejto veci splnená podmienka selektívnosti. Posúdenie Súdom prvého stupna O existencii výhody 191 Úcastníci konania sa v tomto prípade nezhodujú v názore na to, ci France Télécom bola podla osobitného danového rezimu príjemcom výhody. 192 V odôvodnení c. 42 napadnutého rozhodnutia Komisia definovala výhodu, o ktorej sa domnievala, ze jej príjemcom bola France Télécom ako "rozdiel medzi objemom zivnostenskej dane, ktorú [France Télécom] skutocne odvádzal, a sumou urcenou na odvod podla ustanovení vseobecných pravidiel od 1. januára 1994 do ". 193 Vo svojich písomných podaniach zalobkyne výslovne nepopierajú existenciu danového rozdielu v prospech France Télécom pocas obdobia rokov 1994 -- 2002, ale vytýkajú Komisii, ze nesprávne oddelila toto obdobie od obdobia pocas ktorého France Télécom podliehala pausálnemu odvodu (1991 -- 1993) a ze v dôsledku toho nesprávne odmietla vykonat kompenzáciu medzi danovými tokmi týkajúcimi sa týchto dvoch období. Naproti tomu na pojednávaní France Télécom tvrdila, ze výpocty, z ktorých Komisia vychádzala, ked sa domnievala, ze pocas obdobia rokov 1994 -- 2002 bola France Télécom príjemcom danového rozdielu, sú nesprávne. 194 Podla clánku 87 ods. 1 ES, ak nie zmluvou ES ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych zdrojov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. Podla ustálenej judikatúry predpokladá kvalifikácia státnej pomoci kumulatívne splnenie podmienok vypocítaných v clánku 87 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C-280/00, Zb. s. I-7747, body 74 a 75 a citovanú judikatúru). 195 Pojem výhoda v zmysle clánku 87 ods. 1 ES sa vztahuje na kazdé opatrenie, ktoré oslobodzuje podnik od zatazenia, ktoré by mal inak znásat. Podla ustálenej judikatúry je totiz pojem pomoc vseobecnejsí ako pojem subvencia, pretoze zahrna nielen pozitívne plnenia, ako sú samotné subvencie, ale aj zásahy, ktoré v rôznych formách zmiernujú obvyklé zatazenie rozpoctu podniku a ktoré tým majú rovnakú povahu a rovnaké úcinky ako subvencie bez toho, aby boli subvenciami v pravom zmysle slova (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C-66/02, Zb. s. I-10901, bod 77 a citovanú judikatúru). 196 Opatrenie, ktorým orgány verejnej moci priznávajú urcitým podnikom oslobodenie od dane, ktoré síce nepredstavuje prevod státnych prostriedkov, ale stavia príjemcov do priaznivejsej financnej situácie ako iné danové subjekty, tak predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES (pozri rozsudky z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 157 vyssie, bod 16, a z , Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 196 vyssie, bod 78 a citovanú judikatúru). 197 Navyse povaha cielov, ktoré sledujú státne opatrenia a ich odôvodnenie nemajú ziadny vplyv na ich kvalifikáciu ako pomoci. Podla ustálenej judikatúry totiz clánok 87 ES nerozlisuje státne zásahy podla prícin alebo cielov, ale definuje ich v závislosti od ich úcinkov (pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 2003, Spanielsko/Komisia, [20]C-409/00, Zb. s. I-1487, bod 46 a citovanú judikatúru). 198 V tomto prípade teda treba na úcely posúdenia dôvodnosti záveru Komisie o existencii výhody v prospech France Télécom predstavovanej danovým rozdielom, ktorého príjemcom bola v rokoch 1994 az 2002, v prvom rade preskúmat otázku, ci Komisia mohla preskúmat osobitný danový rezim nezávisle od pausálneho preddavku. V druhom rade treba overit, ci Komisia dôvodne odmietla vykonat kompenzáciu medzi danovým rozdielom, ktorého príjemcom bola France Télécom pocas rokov 1994 az 2002 a nadbytocnými sumami zdanenia ulozenými podla zalobkýn podniku v rokoch 1991 az 1993. V tretom rade treba posúdit odôvodnenost existencie danového rozdielu pocas obdobia rokov 1994 -- 2002. -- O moznosti preskúmat osobitný danový rezim nezávisle od pausálneho odvodu 199 Podla judikatúry je Komisia povinná celkovo zohladnit zlozité opatrenia, aby urcila, ci priznávajú podniku, ktorý jej ich príjemcom, ekonomickú výhodu, ktorá by nebola získaná za obvyklých trhových podmienok (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., [21]C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 60; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z , BP Chemicals/Komisia, T-11/95, Zb. s. II-3235, body 169 a 170). 200 Je nepochybné, ze zákon c. 90-568 zaviedol odchylný danový rezim, ktorý sa uplatnoval najmä na France Télécom a vyznacoval sa rozdelením na dve fázy. Pocas prvej fázy v rokoch 1991 az 1993 France Télécom nebola platitelom ziadnej inej dane alebo odvodu ako pausálneho odvodu. Pocas druhej fázy, ktorá sa zacala v roku 1994 a pôvodne nemala presný termín ukoncenia, bola France Télécom platitelom vsetkých vseobecných daní, ale v prípade miestnych daní, vrátane zivnostenskej dane, bola platitelom podla podmienok odlisujúcich sa od vseobecného práva a vytvárajúcich osobitný danový rezim. Zalobkyne teda oprávnene tvrdia, ze vsetky ustanovenia týkajúce sa podmienok zdanenia France Télécom pocas rokov 1991 az 2002 sa nachádzajú v tej istej kapitole uz citovaného zákona a boli zavedené jediným právnym aktom. 201 Z napadnutého rozhodnutia vsak vyplýva, ze Komisia sa nedomnievala, ze spornou pomocou sú osobitné danové ustanovenia, ktoré sa uplatnovali na France Télécom, ale danový rozdiel predstavovaný rozdielom medzi výskou platieb zivnostenskej dane, ktorú by podnik musel zaplatit, ak by podliehal vseobecným daniam a sumou, ktorá mu skutocne bola ulozená podla osobitných danových ustanovení, ktorým podliehal (pozri odôvodnenie c. 42 napadnutého rozhodnutia). 202 Z toho vyplýva, ze vzhladom na rocnú splatnost zivnostenskej dane stanovenú v clánku 1447 bode I a v clánku 1478 bode I vseobecného danového zákonníka (pozri bod 17 vyssie), takú výhodu, ako bola definovaná v odôvodnení c. 42 napadnutého rozhodnutia, nebolo mozné urcit raz a navzdy v urcitom okamihu, ale bolo tak treba urobit kazdý rok, za ktorý bola France Télécom povinná platit zivnostenskú dan. Preto Komisia nemohla uvazovat o tom, ze vykoná a priori celkovú analýzu vsetkých relevantných ustanovení zákona c. 90-568 úcinného od roku 1991 do roku 2002, a naopak správne uvazovala rok po roku (pozri odôvodnenia c. 54 a 58 napadnutého rozhodnutia). 203 V odôvodnení c. 36 napadnutého rozhodnutia Komisia rovnako správne zdôraznila, ze pravidlá, ktoré sa uplatnovali na France Télécom pocas obdobia rokov 1991-1993 (pausálny odvod) sa lísili od pravidiel, ktoré boli v úcinnosti pocas obdobia rokov 1994 -- 2002 (osobitný danový rezim). Komisia sa tak domnievala, ze pocas prvého obdobia pausálny odvod úplne nahrádzal zivnostenskú dan, ktorú by France Télécom bola povinná rocne platit podla vseobecného práva (odôvodnenie c. 33 napadnutého rozhodnutia). Podriadenie France Télécom osobitnému danovému rezimu naproti tomu podla Komisie prinásalo so sebou kazdý rok pocas druhého obdobia danový rozdiel v prospech podniku. 204 Za týchto okolností bola Komisia oprávnená odlísit vo svojej analýze osobitný danový rezim od rezimu pausálneho odvodu bez toho, aby tým porusila svoju povinnost vykonat celkové preskúmanie opatrení, ktoré môzu zavádzat státnu pomoc. -- O moznosti kompenzácie 205 Zalobkyne tvrdia, ze výhoda predstavovaná danovým rozdielom v prospech France Télécom v rokoch 1994 az 2002 je viac nez kompenzovaná sumou pausálnych odvodov, ktorým podnik podliehal v rokoch 1991 az 1993. Na odôvodnenie vykonania tejto kompenzácie Francúzska republika a France Télécom tvrdia, ze zákon c. 90-568 zaviedol jediný rezim zdanenia a ze pausálny odvod mal výlucne danovú povahu. 206 Podla judikatúry je Komisia pri preskúmaní opatrenia, ktoré môze predstavovat státnu pomoc, povinná zohladnit vsetky jeho úcinky pre potenciálneho príjemcu a najmä v prípade potreby odpocítat specifické zatazenia, ktoré obmedzujú výhodu (rozsudok Súdneho dvora z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, 47/69, Zb. s. 487, bod 7). 207 Samotná okolnost, ze urcité oslobodenie je z pohladu príjemcu kompenzované zvýsením iného specifického zatazenia, ktoré nemá ziadny vztah k oslobodeniu, naproti tomu nespôsobuje, ze oslobodenie nemozno kvalifikovat ako státnu pomoc (rozsudok z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 196 vyssie, bod 34). 208 Dôvodnost tvrdenia zalobkýn, ze nadbytocná suma zdanenia, ktorú France Télécom zaplatila v rokoch 1991 az 1993 ako pausálny odvod, kompenzuje danový rozdiel, ktorého príjemcom bola v rokoch 1994 az 2002, teda závisí od analýzy objektívnych vlastností tohto pausálneho odvodu a od otázky, ci ho mozno povazovat za zatazenie vnútorne späté s výhodou, ktorá prípadne pre France Télécom vyplývala z jej podriadenia osobitnému danovému rezimu. 209 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze zákon c. 90-568 zaviedol odchylný danový rezim, ktorý sa uplatnoval najmä na France Télécom a vyznacoval sa rozdelením na dve fázy. Pocas prvej fázy v rokoch 1991 az 1993 France Télécom nebola platitelom ziadnej inej dane alebo odvodu ako pausálneho odvodu. Pocas druhej fázy, ktorá sa pôvodne mala zacat v roku 1994 a neobsahovala casové obmedzenie, bola France Télécom platitelom vsetkých vseobecných daní, ale v prípade miestnych daní, vrátane zivnostenskej dane, bola platitelom podla podmienok odlisujúcich sa od vseobecného práva a vytvárajúcich osobitný danový rezim. 210 Z argumentácie Francúzskej republiky, ktorá sa odvoláva na správu k návrhu zákona, ktorý sa stal zákonom c. 90-568, predlozenú francúzskemu Národnému zhromazdeniu 11. apríla 1990, okrem toho vyplýva, ze výnimka zo vseobecného rezimu stanovená v clánku 19 tohto zákona -- teda pausálny odvod -- bola odôvodnená snahou zabezpecit prostredníctvom speciálnej dane v prospech státneho rozpoctu prostriedky porovnatelné s odvodom, ktorý az do zriadenia France Télécom odvádzala správa PTT, a to pocas nevyhnutného casu so zretelom na ocakávaný nárast obratu, aby tak zdanenie France Télécom podla vseobecného práva vytváralo príjmy v porovnatelnej výske (pozri bod 161 vyssie). Pausálny odvod bol napokon stanovený kazdý rok vo výske zdrojov, ktoré kazdorocne az do zriadenia France Télécom vytváral dodatkový rozpocet PTT. 211 Z povahy, cielov a docasného charakteru pausálneho odvodu teda vyplýva, ze tento odvod kazdý rok, pocas ktorého bol ulozený France Télécom, nahrádzal vsetky odvody, ktoré by za normálnych podmienok bola France Télécom povinná platit pocas príslusného roka. Vsetky tieto odvody teda zahrnali vsetky priame dane, ktorých platitelmi sú za normálnych podmienok podniky -- teda najmä, ale nielen zivnostenskú dan, ako aj dan z príjmov a pozemkové dane. 212 Pausálny odvod z dôvodu svojej rocnej splatnosti a docasného charakteru naopak nemal za následok nahradenie daní, ktorým sa France Télécom prípadne vyhla pocas nasledujúcich rokov. Zrusenie pausálneho odvodu od roku 1994 totiz vyplýva z toho, ze podla odhadov potvrdených zákonodarcom, malo podriadenie France Télécom vseobecným daniam a v prípade zivnostenskej dane osobitnému danovému rezimu zabezpecit státu zdroje porovnatelné so zdrojmi vytváranými az do roku 1990 dodatkovým rozpoctom PTT, ktoré mal v rokoch 1991 az 1993 za ciel garantovat pausálny odvod. 213 Pausálny odvod teda nemozno povazovat za zatazenie vnútorne späté so zavedením osobitného danového rezimu, ale skôr za osobitné zdanenie France Télécom zavedené pre roky pred rokom 1994. Komisia preto nemohla zohladnit kompenzáciu, ktorú pozadovali zalobkyne, a správne vykonala analýzu dôsledkov podriadenia France Télécom osobitnému danovému systému za kazdý rok. 214 Totiz aj keby, ako to tvrdí Francúzska republika, mal pausálny odvod vo francúzskom práve výlucne danovú povahu, treba pripomenút, ze tento odvod v rokoch 1991 az 1993 nahrádzal vsetky platby v prospech státu na tarchu France Télécom a nie iba zivnostenskú dan. Také zmiernenie zatazenia ako je osobitný danový rezim -- ktorý v rokoch 1994 az 2002 podriadil France Télécom platbám zivnostenskej dane, ktoré boli nizsie ako tie, ktoré by boli pozadované od podniku podla vseobecného práva -- vsak nemôze byt kompenzované ulozením odlisného specifického zatazenia -- teda v tomto prípade platbou, ktorá nahrádza iné dane ako zivnostenskú dan a prípadne aj výplatu dividend (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 196 vyssie, bod 34). 215 Navyse, samotná okolnost, ze pausálny odvod a osobitný danový rezim boli oba zavedené zákonom c. 90-568 neumoznuje preukázat, ze podriadenie France Télécom pausálnemu odvodu bolo vnútorne späté so zavedením osobitného danového rezimu. Skutocnost, ze pausálny odvod a osobitný danový rezim boli zavedené tým istým legislatívnym aktom, ako to bolo pripomenuté v bode 201 vyssie, totiz nestací na preukázanie toho, ze zavedenie osobitného danového rezimu po roku 1994 spôsobovalo nevyhnutné zavedenie pausálneho odvodu v rokoch 1991 az 1993 alebo ze zavedenie pausálneho odvodu pocas rokov 1991 az 1993 so sebou prinásalo zavedenie osobitného danového rezimu po roku 1994. 216 Okrem toho so zretelom na podmienky urcenia sumy pausálneho odvodu, ktorý sa kazdý rok rovnal zdrojom az dovtedy kazdorocne vytváraným dodatkovým rozpoctom PTT, sa Francúzskej republike nepodarilo preukázat ani to, ze podmienky zdanenia v období rokov 1991 az 1993 boli zavedené v ocakávaní nizsieho zdanenia pocas dalsieho obdobia. Naopak skutocnost, ze pôvodne nebolo stanovené ziadne casové obmedzenie uplatnovania osobitného danového rezimu, umoznuje predpokladat, ze clenský stát povazoval úroven danových zdrojov vytváraných osobitným danovým rezimom za dostatocnú a sama osebe je v rozpore s logikou, podla ktorej mal pausálny odvod nahrádzat nedostatocné zdanenie po roku 1994. 217 Takéto tvrdenie je okrem toho aj v rozpore s tvrdením zalobkýn, ze cielom osobitného danového rezimu nebolo podriadit France Télécom danovému systému menej prísnemu ako vseobecné právo. V kazdom prípade treba v tomto ohlade pripomenút, ze státna pomoc nie je vymedzená svojimi prícinami alebo cielmi, ale je definovaná vzhladom na svoje úcinky (pozri rozsudok Spanielsko/Komisia, uz citovaný v bode 198 vyssie, bod 46 a citovanú judikatúru). 218 Z toho vyplýva, ze Komisia správne odmietla vykonat kompenzáciu medzi sumami pausálneho odvodu, ktoré France Télécom zaplatila v rokoch 1991 az 1993 na jednej strane a danovým rozdielom prípadne vyplývajúcim z osobitného danového rezimu v rokoch 1994 az 2002 na strane druhej. -- O existencii danového rozdielu 219 Z odôvodnení c. 54 az 59 napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze aby Komisia preukázala, ze France Télécom znásala nizsie zdanenie nez akému by podliehala, keby bola platitelom zivnostenskej dane podla vseobecného práva, vychádzala z císelných údajov, ktoré jej oznámila Francúzska republika pocas správneho konania. 220 Je totiz nepochybné, ze najmenej trikrát pocas správneho konania (pozri body 39, 43 a 51 vyssie) Francúzska republika oznámila Komisii údaje, z ktorých vyplýva, ze kazdý rok v období rokov 1994 az 2002 bola France Télécom príjemcom danového rozdielu. Komisia nemohla urcit presnú výsku spornej pomoci z dôvodu rozdielnosti údajov poskytnutých clenským státom, ale v odôvodnení c. 59 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze táto suma by sa mala nachádzat v rozpätí, ktorého minimálna a maximálna výska predstavujú jednoduché zopakovanie údajov oznámených francúzskych orgánmi (pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok Komisia/Francúzsko, uz citovaný v bode 88 vyssie, body 31 az 35). 221 Je pravda, ze pocas správneho konania francúzske orgány trvali na pribliznosti odhadu z 15. mája 2003 a odhadu z . Napriek tomu vsak tak pocas správneho konania, ako aj v svojich písomných podaniach na Súde prvého stupna vychádzali z týchto údajov, aby sa pokúsili preukázat, ze France Télécom pocas obdobia rokov 1991 -- 2002 zohladnovaného celkovo podliehala prísnejsiemu danovému systému ako je ten, ktorý by vyplýval zo vseobecného práva. 222 Francúzske orgány tak v reakcii na rozhodnutie o zacatí konania uviedli vo svojom liste z 15. mája 2003 (pozri bod 39 vyssie) toto: "Táto analýza, ktorá je s výhradou preskúmania spisov Komisie a pripomienok tretích osôb definitívna, potvrdzuje, ze France Télécom nebola v dôsledku danového rezimu, ktorý sa na nu uplatnoval v období medzi rokmi 1991 a 2002, príjemcom výhody, ktorá môze predstavovat státnu pomoc. France Télécom totiz ani zdaleka nebola v dôsledku osobitného danového rezimu, ktorému podliehala príjemcom státnej pomoci, ale naopak zaplatila znacnú nadbytocnú sumu zdanenia viac ako 1,4 miliardy eur bez aktualizácie." 223 Treba teda uviest, ze pokial ide o existenciu danového rozdielu, ktorého príjemcom bola France Télécom v rokoch 1994 az 2002, informácie oznámené Komisii boli pocas správneho konania prezentované ako priblizné, ale nie ako sporné. 224 Za týchto okolností France Télécom na pojednávaní zbytocne tvrdila, ze údaje, ktoré Komisia pouzila v napadnutom rozhodnutí, vyplývali zo zovseobecnení a nijako nesúviseli so skutocnostou. Zákonnost rozhodnutia v oblasti státnej pomoci sa totiz posudzuje v závislosti od informácií, ktoré mohla mat Komisia k dispozícii v okamihu, ked toto rozhodnutie prijala (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, [22]C-390/06, Zb. s. I-2577, bod 54 a citovanú judikatúru). 225 Komisia preto dôvodne skonstatovala, ze kazdý rok v rokoch 1994 az 2002 bola France Télécom príjemcom selektívnej výhody predstavovanej danovým rozdielom v jej prospech. O odôvodnení koherenciou danového systému 226 France Télécom tvrdí, ze danový rozdiel, ktorého bola príjemcom, je odôvodnený vseobecnou struktúrou danového systému a preto nepredstavuje státnu pomoc. 227 Clánok 87 ods. 1 ES zakazuje pomoc, ktorá zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, t. j. selektívnu pomoc (rozsudok z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 196 vyssie, bod 94; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z , Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, [23]C-143/99, Zb. s. I-8365, bod 34). 228 Na úcely uplatnenia clánku 87 ods. 1 ES treba urcit, ci v rámci daného právneho rezimu môze státne opatrenie zvýhodnovat urcitých podnikatelov alebo výrobu v porovnaní s inými podnikatelmi, ktorí sú v porovnatelnej skutkovej a právnej situácii vzhladom na ciel sledovaný dotknutým opatrením (pozri rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, uz citovaný v bode 228 vyssie, bod 41 a citovanú judikatúru). 229 Podla ustálenej judikatúry sa vsak pojem státna pomoc nevztahuje na státne opatrenia zavádzajúce rozlisovanie medzi podnikmi, ktoré sú v dôsledku toho a priori selektívne, pokial toto rozlisovanie vyplýva z povahy alebo zo struktúry systému zatazenia, ktorého súcastou sú tieto opatrenia (rozsudok Súdneho dvora zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, [24]C-88/03, Zb. s. I-7115, bod 52; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z , Taliansko/Komisia, uz citovaný v bode 66 vyssie, bod 33, a z , Unicredito Italiano, [25]C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 51). 230 Odôvodnenie zalozené na povahe alebo vseobecnej struktúre danového systému odkazuje na koherenciu danového opatrenia s vnútornou logikou danového systému, ktorého je súcastou (pozri rozsudok Diputación Foral de Álava/Komisia, uz citovaný v bode 155 vyssie, bod 59 a citovanú judikatúru). 231 V tomto prípade a priori selektívna povaha spornej pomoci nevzbudzuje ziadnu pochybnost, pretoze zo zákona c. 90-568 vyplýva, ze osobitný danový rezim sa uplatnoval na France Télécom a na jeden dalsí podnik. Je totiz nepochybné, ze osobitný danový rezim predstavuje odchylný danový rezim v porovnaní s pravidlami, ktoré sa uplatnovali v oblasti zivnostenskej dane na vsetky podniky, ktoré boli v skutkovej a právnej situácii porovnatelnej so situáciou France Télécom vzhladom na ciele sledované touto danou, stanovenou podla schopnosti danovníkov platit dane, posudzovanej podla ekonomických kritérií v závislosti od objemu cinností, ktoré vykonávajú na území územných celkov, kde majú prevádzkarne (pozri body 16 az 24 vyssie). 232 Pokial ide o otázku, ci je osobitný danový rezim odôvodnený povahou a struktúrou danového systému, treba na úvod poznamenat, ze takéto tvrdenie Francúzska republika neuvádzala ani pocas správneho konania, ani v rámci prejednávanej zaloby. Ako vsak správne upozornila Komisia, dôkazné bremeno existencie takéhoto odôvodnenia nesie v zásade clenský stát. Z toho vyplýva, ze France Télécom sa v rámci prejednávanej zaloby nemôze na podporu svojej argumentácie odvolávat na skutkové okolnosti, o ktorých Komisia nemala vedomost v case, ked prijala napadnuté rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok Nuova Agricast, uz citovaný v bode 225 vyssie, bod 54 a citovanú judikatúru). 233 France Télécom uvádza dve odôvodnenia, aby obhájila, ze osobitný danový rezim je odôvodnený vnútornou logikou danového systému, ktorý sa uplatnuje na podniky vykonávajúce svoje cinnosti vo Francúzsku. 234 Na jednej strane bolo cielom osobitného danového rezimu zabránit tomu, aby bol výnos zivnostenskej dane, ktorú platila France Télécom, "prevedený" zo státu na územné celky. 235 V tejto súvislosti France Télécom nijako nepreukázala, ze nebolo mozné, aby stát stanovil, ze od roku 1994 bude zivnostenská dan ulozená podniku stanovená podla vseobecných podmienok, a potom urcená státnemu rozpoctu a nie rozpoctu kazdého územného celku, v ktorom podnik mal prevádzkaren. 236 Preto aj keby ciel urcit v prospech státu zivnostenskú dan, ktorú mala platit France Télécom, mohol odôvodnit odchylné opatrenia, ktoré sa uplatnovali na tento podnik, a napriek tomu, ze zivnostenská dan je danou, ktorej výnos je urcený územným celkom, treba uviest, ze zalobkyna nepreukázala, ze rovnaký ciel nebolo mozné dosiahnut opatreniami, ktoré by jej nepriznávali ziadnu výhodu. 237 France Télécom preto v kazdom prípade nemôze dôvodne tvrdit, ze selektívna výhoda, ktorej príjemcom bola, je nevyhnutným dôsledkom toho, ze výnos zivnostenskej dane, ktorú jej ulozil osobitný danový rezim, bol urcený státnemu rozpoctu. 238 Na druhej strane bol tento odchylný rezim podla France Télécom vynútený tazkostami so zavedením obecného zdanenia od roku 1991 hlavne z dôvodu neexistencie úctovníctva prispôsobeného rozdeleniu základov zivnostenskej dane. 239 Treba vsak poznamenat, ze osobitný danový rezim nadobudol úcinnost v roku 1994, teda pocas stvrtého roka po transformácii správy PTT na podnik. Aj ked teda France Télécom uviedla, ze v roku 1990 neboli údaje prírastkového úctovníctva potrebné na stanovenie zivnostenskej dane za kazdú prevádzkaren okamzite k dispozícii, napriek tomu neposkytla ziadne odôvodnenie spôsobilé preukázat, ze rozdelenie základov zivnostenskej dane za kazdú obec, ktoré napokon vykonala na úcely dane stanovenej za rok 2003, nemohlo byt vykonávané od zaciatku 90-tych rokov. Údaje relevantné pre dan stanovenú za rok 1994 boli totiz údaje, ktoré sa týkali roku 1992, ktorý bol referencným obdobím pre túto dan (pozri bod 21 vyssie). 240 Ziadne z tvrdení France Télécom preto nie je spôsobilé preukázat, ze odchylný danový rezim, ktorý sa uplatnoval a poskytoval tomuto podniku výhodu, bol odôvodnený povahou a struktúrou danového systému. 241 Z uvedeného vyplýva, ze ziadne z tvrdení zalobkýn nemôze uspiet a ze prvý dôvod Francúzskej republiky, ako aj druhý dôvod France Télécom, treba zamietnut. 6. O uplatnení zásady ochrany legitímnej dôvery Tvrdenia úcastníkov konania 242 Francúzska republika vo svojom stvrtom dôvode uvádzanom subsidiárne a France Télécom v prvej casti svojho stvrtého dôvodu pripomínajú, ze podla clánku 14 nariadenia c. 659/1999 nemôze Komisia vyzadovat vymáhanie pomoci, ak by tým konala v rozpore so vseobecnou zásadou Spolocenstva a ze zásada ochrany legitímnej dôvery, ako aj zásada právnej istoty, sú súcastou vseobecných zásad práva Spolocenstva. Vo svojej správe K(2004) 434 z 9. februára 2004 o uplatnovaní pravidiel v oblasti státnej pomoci na opatrenia týkajúce sa priameho zdanovania podnikov Komisia napokon pripustila, ze zásada ochrany legitímnej dôvery môze predstavovat prekázku rozhodnutia o vymáhaní vo výnimocných prípadoch, najmä ked bol v minulosti analogický rezim posúdený tak, ze nepatrí do pôsobnosti clánku 87 ods. 1 ES alebo bol vyhlásený za zlucitelný so spolocným trhom. 243 Pokial ide o pôsobnost tejto zásady, France Télécom tvrdí, ze z ustálenej judikatúry Súdneho dvora a Súdu prvého stupna vyplýva, ze moznost odvolávat sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery má kazdý hospodársky subjekt, u ktorého institúcia vyvolala dôvodné ocakávania [rozsudok Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/Komisia, 265/85, Zb. s. 1155, bod 44]. 244 France Télécom uznáva, ze podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, môzu mat v zásade legitímnu dôveru v legálnost pomoci len vtedy, ak im bola pomoc poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v clánku 88 ES, a ze obozretný podnikatel musí byt za normálnych okolností schopný ubezpecit sa, ci bol tento postup dodrzaný. Judikatúra vsak nevylucuje moznost príjemcu pomoci odvolávat sa na mimoriadne okolnosti, ktoré u neho mohli vzbudit legitímnu dôveru v legálnost pomoci (rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, [26]C-5/89, Zb. s. I-3437, bod 16) a Komisia túto moznost uznáva vo svojich rozhodnutiach [odôvodnenie c. 80 rozhodnutia Komisie 2004/76/ES z o schéme státnej pomoci, ktorú vykonalo Francúzsko v prospech ústredí a logistických centier [neoficiálny preklad] ([27]Ú. v. ES L 23, 2004, s. 1)]. 245 V tomto prípade si France Télécom myslí, ze existujú mimoriadne okolnosti, ktoré u nej mohli vzbudit legitímnu dôveru v to, ze osobitný danový rezim nepredstavuje výhodu, ktorú mozno kvalifikovat ako státnu pomoc. 246 Francúzska republika a France Télécom pripomínajú, ze danový rezim, ktorý Komisia preskúmala v tomto prípade, je rezim zavedený clánkami 18 az 21 zákona c. 90-568, ako to vyplýva z odsekov 28, 32 a 61 rozhodnutia o zacatí konania a z odôvodnení c. 17 a 21 napadnutého rozhodnutia. 247 Clánok 21 zákona c. 90-568 vsak uz sluzby Komisie preskúmali po staznosti podanej 4. mája 1990, ktorá sa týkala osobitných pravidiel zdanenia La Poste zivnostenskou danou. Rozhodnutím z [neoficiálny preklad] ([28]Ú. v. ES C 262, 1995, s. 11, dalej len "rozhodnutie týkajúce sa La Poste") Komisia uznala, ze danová výhoda, ktorú v prospech La Poste zaviedol clánok 21 zákona c. 90-568, nepredstavuje pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Toto rozhodnutie potvrdil Súd prvého stupna v rozsudku z , FFSA a i./Komisia ([29]T-106/95, Zb. s. II-229). Pri preskúmavaní tohto ustanovenia sa Komisia nevyhnutne oboznámila s pravidlami týkajúcimi sa rezimu zivnostenskej dane, ktoré sa uplatnovali na France Télécom. Ak teda mala pochybnost o tom, ci tento rezim predstavuje pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, mala na základe svojej povinnosti nálezitej starostlivosti zacat konanie podla clánku 88 ods. 3 ES. Ak takéto konanie nezacala, mohli France Télécom a francúzske orgány vzhladom na mimoriadne okolnosti tohto druhu dôvodne prechovávat legitímnu dôveru v zlucitelnost rezimu zivnostenskej dane vyplývajúceho zo zákona c. 90-568 s clánkom 87 ods. 1 ES. 248 Francúzska republika a France Télécom uvádzajú styri dodatocné tvrdenia na podporu ich názoru, ze zásada ochrany legitímnej dôvery bráni v tomto prípade vymáhaniu státnej pomoci zistenej Komisiou. 249 Po prvé, okolnosti tohto druhu sú podobné okolnostiam vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Súdu prvého stupna z 1. júla 2004, Salzgitter/Komisia ([30]T-308/00, Zb. s. II-1933). 250 Po druhé, presvedcenie francúzskych orgánov a France Télécom bolo o to silnejsie, ze cielom osobitného danového rezimu nebolo poskytnút France Télécom ani najmensiu výhodu, ale iba zabezpecit, aby malo postupné podriadenie France Télécom vseobecným danovým pravidlám neutrálny úcinok na státny rozpocet. Na rozdiel od danovej pomoci, ktorú obvykle predstavujú oslobodenia alebo znízenia sadzby dane, nejde v tomto prípade o nic také. Naopak az do roku 1999 boli France Télécom a francúzske orgány presvedcení, ze osobitný danový rezim mal v porovnaní so vseobecným právom za následok nadmerné zdanenie. France Télécom tak nemohla tusit, ze osobitný danový rezim môze predstavovat státnu pomoc. 251 Po tretie, v rozhodnutí 2006/621/ES z 2. augusta 2004 o státnej podpore, ktorú Francúzsko poskytlo spolocnosti France Télécom ([31]Ú. v. EÚ L 257, 2006, s. 11) sa Komisia domnievala, ze "FT sa mohla oprávnene domnievat, ze správanie [Francúzskej republiky] nie je státnou pomocou" a ze "nariadenie vrátenia pomoci [by] bolo v rozpore so vseobecnými princípmi práva spolocenstva" (odôvodnenie c. 264). V tomto prípade si vsak France Télécom nebola vedomá toho, ze bola príjemcom výhody skôr, ako francúzske orgány vyhotovili prvé simulácie. Az dovtedy, teda najmenej do roku 2000, sa France Télécom skôr domnievala, ze osobitné podmienky jej zdanenia zivnostenskou danou pre nu vytvárajú konkurencnú nevýhodu v jej vztahoch s miestnymi celkami. Napokon pozadovala zosúladenie svojho osobitného danového rezimu so vseobecným právom. 252 Po stvrté, Komisia nemala v case prijatia napadnutého rozhodnutia dostatocne ustálenú rozhodovaciu prax a ziadny danový rezim porovnatelný s opatreniami dotknutými v tomto prípade nebol povazovaný za státnu pomoc. 253 Vo svojej replike Francúzska republika popiera tvrdenie Komisie, podla ktorého sa nemôze odvolávat na zásadu ochrany legitímnej dôvery v prípade, ked sporný rezim neoznámila. Moznost odvolávat sa na túto zásadu má tak príjemca pomoci, ako aj clenský stát, ktorý túto pomoc poskytol. Pôsobnost judikatúry uvádzanej Komisiou sa obmedzuje na konania o zalobách o nesplnení povinnosti a táto judikatúra nebráni tomu, aby sa clenský stát odvolával na dodrzanie tejto zásady vo vztahu k príjemcovi pomoci v rámci konania o zalobe o neplatnost. 254 Komisia v prvom rade tvrdí, ze clenský stát sa nemôze odvolávat na zásadu ochrany legitímnej dôvery ani pokial ide o neho, ani pokial ide o príjemcu pomoci v prípade, ked novú pomoc neoznámil Komisii. V dôsledku toho, kedze Francúzska republika neoznámila sporné opatrenia, zásada ochrany legitímnej dôvery nemôze bránit povinnosti vymáhat protiprávne poskytnutú pomoc (rozsudky Súdneho dvora Komisia/Nemecko, uz citovaný v bode 245 vyssie, body 14 a 17, a z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, C-183/02 P a C-187/02 P, Zb. s. I-10609, bod 44; rozsudky Súdu prvého stupna z , BFM a EFIM/Komisia, T-126/96 a T-127/96, Zb. s. II-3437, bod 69, a z , Scott/Komisia, [32]T-366/00, Zb. s. II-1763, bod 61). 255 Komisia v druhom rade tvrdí, ze v rozhodnutí týkajúcom sa La Poste ani nepreskúmala, ani nezaujala stanovisko k ustanoveniam zákona c. 90-568 týkajúcim sa rezimu zivnostenskej dane, ktorý sa uplatnoval na France Télécom. Kedze jej vsak tieto ustanovenia neboli oznámené, mlcanie Komisie nemozno vykladat ako súhlas (rozsudky Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie, bod 52). 256 V kazdom prípade sa Komisia domnieva, ze kedze Súd prvého stupna v rozsudku FFSA a i./Komisia, uz citovanom v bode 248 vyssie, rozhodol, ze ustanovenia zákona c. 90-568 týkajúce sa La Poste predstavujú pomoc zlucitelnú so spolocným trhom, Francúzska republika si nemohla legitímne vytvorit dôveru v to, ze ustanovenia, ktoré sa uplatnovali na France Télécom, nie sú pomocou. Za týchto okolností mali francúzske orgány sporné ustanovenia oznámit (rozsudok Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie, body 48 az 50). 257 Komisia v tretom rade tvrdí, ze odkaz na rozhodnutie 2006/621 je irelevantný, kedze okolnosti prejednávanej veci a okolnosti veci, v ktorej bolo vydané toto rozhodnutie, sú odlisné. 258 Komisia v stvrtom rade tvrdí, ze prijatím napadnutého rozhodnutia nezmenila politiku voci pomoci danovej povahy, ale na konkrétnu situáciu uplatnila objektívne pravidlá stanovené v clánku 87 ods. 1 ES. Posúdenie Súdom prvého stupna 259 Podla ustálenej judikatúry má moznost odvolávat sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery kazdý jednotlivec, u ktorého institúcia vyvolala dôvodné ocakávania tým, ze mu poskytla presné uistenia, a to aj ked neexistuje príslusná úprava [pozri rozsudok Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/Komisia, uz citovaný v bode 243 vyssie, bod 44, a rozsudok Súdu prvého stupna z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T-66/96 a T-221/97, Zb. VS. I-A-449 a II-1305, bod 104 a citovanú judikatúru]. 260 Takéto uistenia predstavujú bez ohladu na formu oznámenia informácie, ktoré sú presné, zhodujúce sa, neviazu sa na splnenie ziadnej podmienky a ktoré pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Naopak, nikto sa nemôze odvolávat na porusenie tejto zásady, pokial neexistujú presné uistenia, ktoré mu poskytol správny orgán (pozri rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. februára 2006, TEA-CEGOS a i./Komisia, T-376/05 a T-383/05, Zb. s. II-205, bod 88 a citovanú judikatúru). 261 Z tejto zásady, ktorá sa uplatnuje obzvlást v oblasti kontroly státnej pomoci podla clánku 14 nariadenia c. 659/1999 vyplýva, ze na ochranu legitímnej dôvery príjemcu pomoci sa mozno odvolávat (rozsudok Komisia/Nemecko, uz citovaný v bode 245 vyssie, bod 16) pod podmienkou, ze tento príjemca má k dispozícii dostatocne presné uistenia vyplývajúce z pozitívneho konania Komisie, ktoré mu umoznujú domnievat sa, ze opatrenie nepredstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Naproti tomu v prípade, ak Komisia nezaujme výslovné stanovisko k opatreniu, ktoré jej bolo oznámené, nemôze mlcanie institúcie bránit na základe zásady ochrany legitímnej dôvery podniku, ktorý je príjemcom státnej pomoci, jej vymáhaniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie, bod 44). 262 So zretelom na kogentnú povahu kontroly státnej pomoci, ktorú vykonáva Komisia podla clánku 88 ES, vsak môzu mat príjemcovia pomoci legitímnu dôveru v jej legálnost v zásade len vtedy, ak im bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v tomto clánku. Obozretný hospodársky subjekt totiz musí byt za normálnych okolností schopný ubezpecit sa, ci bol tento postup dodrzaný. Preto sa ani clenský stát, ktorého orgány poskytli pomoc v rozpore s pravidlami stanovenými v clánku 88 ES, nemôze odvolávat na legitímnu dôveru príjemcov, aby sa vyhol povinnosti prijat opatrenia potrebné na úcely vykonania rozhodnutia Komisie, ktoré mu nariaduje vymáhanie pomoci (pozri rozsudky Súdneho dvora Komisia/Nemecko, uz citovaný v bode 245 vyssie, body 14 a 17, a z 19. júna 2008, Komisia/Nemecko, C-39/06, neuverejnený v Zbierke, bod 24 a citovanú judikatúru). 263 Je pravda, ze nemozno vylúcit moznost príjemcu protiprávnej pomoci odvolávat sa na mimoriadne okolnosti, ktoré legitímne mohli vyvolat jeho dôveru v legálnost tejto pomoci a z tohto dôvodu namietat proti jej vymáhaniu [pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna BFM a EFIM/Komisia, uz citovaný v bode 255 vyssie, bod 70, a z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T-116/01 a T-118/01, Zb. s. II-2957, body 201 a 204]. 264 V tomto prípade je nepochybné, ze sporná pomoc nebola oznámená, pretoze ju Komisia preskúmala az po staznosti podanej po tom, co uz bola poskytnutá prvá cast pomoci, teda danový rozdiel, ktorého príjemcom bola France Télécom v roku 1994. Treba teda dospiet k záveru, ze v zásade sa ani Francúzska republika, ani France Télécom nemôzu odvolávat na zásadu ochrany legitímnej dôvery príjemcu spornej pomoci, aby zmarili rozhodnutie o vymáhaní, ibaze by preukázali existenciu mimoriadnych okolností, ktoré mohli vyvolat legitímnu dôveru France Télécom v legálnost spornej pomoci. 265 Mimoriadna okolnost, na ktorú sa v tomto zmysle odvoláva Francúzska republika a France Télécom, spocíva v preskúmaní clánku 21 zákona c. 90-568 Komisiou, po skoncení ktorého Komisia v rozhodnutí týkajúcom sa La Poste dospela k záveru, ze znízenie danových základov na 85% ich hodnoty, ktoré sa uplatnovalo na La Poste -- ale nie na France Télécom -- podla clánku 21 bodu I 3, nepredstavuje státnu pomoc. Zalobkyne pripomínajú, ze osobitný danový rezim bol zavedený tým istým clánkom a ze sa rovnako uplatnoval na La Poste. Komisia sa vsak pri svojom preskúmaní nedomnievala, ze tento rezim predstavuje státnu pomoc. 266 Po prvé, v tejto súvislosti treba uviest, ze podla samotného svedectva zalobkýn Komisia nijako nezaujala stanovisko k osobitnému danovému rezimu. Moznost odvolávat sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery vsak predpokladá, ze príjemca sa môze spoliehat na presné uistenia správneho orgánu (pozri bod 261 vyssie). 267 Po druhé, zo samotného znenia rozhodnutia týkajúceho sa La Poste vyplýva, ze ostatné ustanovenia clánku 21 zákona c. 90-568, najmä ustanovenia týkajúce sa zivnostenskej dane a osobitného danového rezimu, neboli predmetom skúmania. Mlcanie Komisie vo vztahu k osobitnému danovému rezimu v rozhodnutí týkajúcom sa La Poste teda nemohlo postacovat na to, aby si La Poste, a tým skôr France Télécom, vytvorili legitímnu dôveru v to, ze tento danový rezim nepredstavuje státnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie, bod 44). 268 Po tretie, ako tvrdí Komisia vo vyjadrení k zalobe, posúdenie obsiahnuté v rozhodnutí týkajúcom sa La Poste, podla ktorého znízenie základov, o ktoré islo v tejto veci, nepredstavuje státnu pomoc, nepotvrdil Súd prvého stupna v rozsudku FFSA a i./Komisia, uz citovanom v bode 248 vyssie. V bodoch 167 a 168 tohto rozsudku totiz Súd prvého stupna usúdil, ze sporné ustanovenia clánku 21 zákona c. 90-568 zavádzajú státnu pomoc, ktorá patrí do pôsobnosti clánku 87 ods. 1 ES, hoci je zlucitelná so spolocným trhom z dôvodu výnimky stanovenej v clánku 86 ods. 2 ES v prospech verejných podnikov. Odvolanie proti tomuto rozsudku Súdny dvor zamietol (uznesenie z 25. marca 1998, FFSA a i./Komisia, C-174/97 P, Zb. s. I-1303). Aj keby teda rozhodnutie týkajúce sa La Poste mohlo viest Francúzsku republiku a France Télécom k tomu, ze ocakávali, ze opatrenia stanovené v clánku 21 zákona c. 90-568 nepredstavujú státnu pomoc, tieto ocakávania sa ukázali ako neopodstatnené a preto neboli medzi tými, ktorých respektovanie umoznuje garantovat zásada ochrany legitímnej dôvery. 269 Po stvrté, v kazdom prípade treba uviest, ze v den, ked mala byt sporná pomoc oznámená -- teda predo dnom, ked sa stala splatnou platba zivnostenskej dane ulozenej France Télécom za rok 1994 -- Komisia este neprijala rozhodnutie týkajúce sa La Poste. 270 V dôsledku toho treba skonstatovat, ze Francúzska republika a France Télécom nepreukázali existenciu mimoriadnych okolností, ktoré by im umoznovali odvolávat sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery. 271 Ziadne z ostatných tvrdení zalobkýn nie je spôsobilé spochybnit toto posúdenie. 272 V prvom rade totiz Francúzska republika odkazuje na správu K(2004) 434 z 9. februára 2004 o uplatnovaní pravidiel v oblasti státnej pomoci na opatrenia týkajúce sa priameho zdanovania podnikov. Aj za predpokladu, ze zalobkyna chce tvrdit, ze táto správa zaväzuje Komisiu, stací uviest, ze táto správa predovsetkým uvádza, ze "povolenie casti schémy ani v najmensom neprejudikuje súlad ostatných aspektov tej istej schémy s pravidlami Zmluvy". Samotné znenie tejto správy tak vylucuje, ze zo schválenia opatrenia zavedeného clánkom 21 bodom I 3 zákona c. 90-568 mozno vyvodit argument pre záver o povolení opatrení, ktoré boli zavedené vsetkými ostatnými ustanoveniami toho istého clánku. 273 V druhom rade nemozno súhlasit ani s tvrdením Francúzskej republiky, podla ktorého sú okolnosti tejto veci podobné okolnostiam vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Salzgitter/Komisia, uz citovaný v bode 250 vyssie. V tejto veci totiz Súd prvého stupna rozhodol, ze okolnost, ze príjemca pomoci sa nemôze odvolávat na zásadu ochrany legitímnej dôvery z dôvodu neoznámenia pomoci, ho nezbavovala moznosti odvolávat sa na porusenie zásady právnej istoty. 274 Vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Salzgitter/Komisia, uz citovaný v bode 250 vyssie, sa vsak vyznacovala osobitnými okolnostami, medzi inými aj vydaním rozhodnutia nevzniest námietky proti ustanoveniu, na základe ktorého bola poskytnutá sporná pomoc, ciastocným a implicitným spätvzatím tohto rozhodnutia, zmenou analýzy Komisie, neistotou pokial ide o otázku, ci nové uplatnenia sporného ustanovenia mali byt oznámené, dlhodobou necinnostou Komisie, ako aj existenciou spornej pomoci, o ktorej Komisia dobre vedela. 275 Na porovnanie treba uviest, ze v prejednávaných veciach ustanovenia zákona c. 90-568, na ktorých sa zakladal osobitný danový rezim, neboli oznámené Komisii a preto nemohli byt predmetom rozhodnutia o nevznesení námietok. 276 V tejto súvislosti a v tretom rade nemozno uznat tvrdenie zalobkýn, podla ktorého Francúzska republika bola oprávnená neoznámit osobitný danový rezim, kedze nebolo zjavné, ze zámerom francúzskeho zákonodarcu bolo poskytnút France Télécom státnu pomoc. Na jednej strane totiz zámer clenského státu nemá vplyv na existenciu státnej pomoci (pozri bod 198 vyssie). Na druhej strane je oznámenie opatrenia, ktoré môze podniku prinásat výhodu, prostriedkom stanoveným Zmluvou, ktorý umoznuje clenským státom uistit sa, ze neposkytujú podnikom protiprávnu státnu pomoc, a podnikom uistit sa, ze nie sú príjemcami takejto pomoci. Kedze vsak osobitný danový rezim predstavoval spôsob zdanenia zivnostenskou danou odchylujúci sa od vseobecného práva a týkajúci sa dvoch podnikov, nebolo mozné a priori vylúcit, ze ide o státnu pomoc. Napriek tomu je nepochybné, ze osobitný danový rezim nebol oznámený Komisii. V tejto súvislosti treba pripomenút, ze za neexistencie mimoriadnych okolností v prípade, ak je pomoc vykonaná bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, a teda je protiprávna podla clánku 88 ods. 3 ES, príjemca pomoci nemôze mat legitímnu dôveru v legálnost jej poskytnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie, bod 45). 277 V stvrtom rade, ako tvrdí Komisia, podmienky za ktorých sa môze priznat ochrana legitímnej dôvery, sú specifické pre kazdú vec. Okolnost, ze Komisia uznala, ze France Télécom sa mohol odvolávat na túto zásadu vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 2006/621, je tak sama osebe irelevantná pre otázku, ci podnik môze vyuzit túto ochranu v tomto prípade. 278 Napokon v piatom rade, aj tvrdenie Francúzskej republiky, ze Komisia nemala ustálenú rozhodovaciu prax v tejto oblasti, treba odmietnut. Neexistencia takejto praxe, aj keby bola preukázaná, totiz nie je spôsobilá podlozit názor, podla ktorého mohli zalobkyne legitímne ocakávat, ze osobitný danový rezim nezavádza státnu pomoc. 279 Z uvedeného vyplýva, ze tvrdeniam zalobkýn nemozno vyhoviet a v dôsledku toho treba zamietnut stvrtý dôvod uplatnený Francúzskou republikou, ako aj prvú cast stvrtého dôvodu uplatneného France Télécom. 7. O moznosti nariadit vymáhanie pomoci neurcenej výsky a o dodrzaní zásady právnej istoty Tvrdenia úcastníkov konania 280 France Télécom v druhej casti svojho stvrtého dôvodu tvrdí, ze moznost urcit presne výsku pomoci nezlucitelnej so spolocným trhom je podmienkou jej vymáhania a domnieva sa, ze hypotetický charakter sumy, ktorá sa má vymáhat, odporuje zásade právnej istoty. 281 France Télécom uvádza, ze zásada právnej istoty nemôze byt obmedzená na podmienky vyzadované pre vznik legitímnej dôvery u príjemcu pomoci (rozsudok Salzgitter/Komisia, uz citovaný v bode 250 vyssie) a ze táto zásada vyzaduje, aby kazdý akt správneho orgánu, ktorý vyvoláva právne úcinky, bol jasný a presný, aby tak dotknutá osoba mohla jednoznacne poznat svoje práva a povinnosti a prijat v dôsledku toho zodpovedajúce opatrenia (rozsudok Súdneho dvora z 1. októbra 1998, Langnese-Iglo/Komisia, C-279/95 P, Zb. s. I-5609, bod 78). V súlade s touto zásadou bola Komisia povinná poskytnút Francúzskej republike informácie umoznujúce bez neprimeranej tazkosti urcit výsku pomoci, ktorú treba vymáhat a najmä stanovit kritérium umoznujúce zmerat rozsah protisútazných výhod, ktorých príjemcom bola France Télécom (rozsudky Súdneho dvora z , Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813; z , Francúzsko/Komisia, 102/87, Zb. s. 4067, bod 33, a z , Spanielsko, [33]C-480/98, Zb. s. I-8717, bod 25). 282 Komisia sa vsak obmedzila na stanovenie orientacného rozpätia bez toho, aby upresnila kritériá potrebné na výpocet výsky pomoci, ktorá sa má vymáhat. Napadnuté rozhodnutie preto nemozno povazovat za rozhodnutie, ktoré spôsobuje jasné a presné právne úcinky, co porusuje zásadu právnej istoty. 283 V skutocnosti sa ukazuje nemozné vypocítat presne výsku rozdielu medzi platbami zivnostenskej dane ulozenými France Télécom pred rokom 2003 a výskou daní, ktorú by mala France Télécom zaplatit, ak by bola zdanovaná podla vseobecných podmienok. 284 France Télécom totiz nemá k dispozícii analytické úctovníctvo umoznujúce rozdelit danové základy pre kazdú obec, pricom prvé dostupné údaje sa týkajú roka 2001, ktorý v súlade s clánkom 1467 A vseobecného danového zákonníka predstavuje referencné obdobie pre stanovenie dane za rok 2003 (pozri bod 21 vyssie). France Télécom má priblizne 19000 zariadení, u ktorých dochádzalo medzi rokmi 1991 a 2000 k významným zmenám, co znemoznuje akékolvek reálne rozdelenie danových základov pre roky pred rokom 2001. 285 Nemoznost rozdelit danové základy na úcely výpoctu výsky dane, ktorú by France Télécom musela platit za normálnych okolností, má okrem toho za následok, ze je rovnako nemozné urcit skutocné miestne sadzby, ktoré navyse uz nie sú k dispozícii. Sumy oznámené Komisii v máji 2003 za roky 1994 az 1999 tak boli získané z národnej priemernej sadzby dane France Télécom vypocítanej lineárnym zovseobecnením z vázenej priemernej národnej sadzby. 286 Údaje odovzdané v júli 2004 sú spolahlivejsie, pretoze boli získané zo sumy skutocne ulozenej France Télécom v súlade so vseobecným právom za rok 2003, ale pokial ide o predchádzajúce roky, rovnako spocívajú na fiktívnej rekonstrukcii na základe zovseobecnenia. 287 Za týchto okolností mohli mat údaje odovzdané Francúzskou republikou pocas správneho konania iba orientacný a znacne priblizný charakter, na ktorý bola Komisia nálezite upozornená. Správny orgán to napokon zohladnil, ako dosvedcuje zápisnica zo zasadnutia kolégia clenov Komisie, pocas ktorého bolo prijaté napadnuté rozhodnutie. Je tak nemozné vypocítat presnú výsku výhody, ktorej príjemcom mala byt France Télécom, na základe kritérií definovaných v napadnutom rozhodnutí. V rozhodnutiach 2003/216 a 2006/621 vsak Komisia z nemoznosti vypocítat výsku pomoci, ktorú zistila, vyvodila, ze nie je mozné nariadit jej vymáhanie. 288 Komisia na úvod tvrdí, ze podla ustálenej judikatúry sa môze obmedzit na ulozenie povinnosti vrátit pomoc a prenechat vnútrostátnym orgánom výpocet presnej výsky pomoci, ktorá sa má vrátit. 289 Komisia dalej tvrdí, ze neexistencia presných úctovných údajov neprekáza vymáhaniu pomoci v prípade, ked mozno túto pomoc presne identifikovat. V napadnutom rozhodnutí bola sporná pomoc presne definovaná ako danový rozdiel zodpovedajúci rozdielu medzi zdanením zivnostenskou danou, ktoré by zatazovalo France Télécom, ak by podliehala vseobecnému právu a zdanením, ktoré skutocne tento podnik znásal v rokoch 1994 az 2002. Presné vycíslenie spornej pomoci nemá vplyv na zákonnost napadnutého rozhodnutia, ale patrí do fázy jeho výkonu, ktorá je zalozená na povinnosti lojálnej spolupráce medzi Komisiou a clenskými státmi stanovenej v clánku 10 ES. 290 V prvom rade je pouzite metódy zovseobecnenia dostupných údajov v tejto súvislosti prípustné. Táto metóda bola napokon pouzitá Francúzskou republikou pocas správneho konania a viedla k dvom sériám výsledkov pouzitým v napadnutom rozhodnutí pre stanovenia rozpätia, v ktorom sa nachádza suma, ktorú treba vymáhat. 291 Orientacný charakter týchto súm bol nálezite zohladnený kolégiom clenov Komisie [PV (2004) 1667, konecné znenie, z 19. a , bod 20.1, s. 34] a v dôsledku toho bol v odôvodnení c. 59 napadnutého rozhodnutia korigendom prijatým [K(2005) 75 v konecnom znení] a v ten istý den oznámeným Francúzskej republike doplnený výraz "asi". 292 V druhom rade nemozno vázne tvrdit, ze nie je mozné zistit výsku dane, ktorú by France Télécom musela znásat, ak by podliehala vseobecnému právu. 293 Po prvé, francúzske orgány sa postupne opreli o dve série údajov, predlozené 15. mája 2003 a , ktoré prezentovali ako dostatocne spolahlivé, aby sa pokúsil preukázat neexistenciu výhody pre France Télécom pocas obdobia rokov 1991-2002. Az po tom, ked tieto orgány pochopili, ze Komisia sa chystá odmietnut uznat tvrdenie zalozené na kompenzácii medzi pausálnym odvodom ulozeným France Télécom v období rokov 1991 az 1993 a danovým rozdielom vyplývajúcim z osobitného danového rezimu za roky 1994 az 2002, Francúzska republika po prvýkrát tvrdila, ze jej odhady neboli spolahlivé. 294 Po druhé, sú neopodstatnené tvrdenia, podla ktorých nie sú k dispozícii informácie potrebné na urcenie výsky platieb zivnostenskej dane, ktorá by musela byt za normálnych podmienok ulozená France Télécom v rokoch 1994 az 2002. 295 Je totiz nepravdepodobné, ze France Télécom nemohla poznat dostatocne presne zemepisné rozmiestnenie svojho majetku v nie prílis vzdialenom období. Sadzby dane odhlasované v sporné roky územnými celkami, na území ktorých mala France Télécom prevádzkarne, sú verejnými údajmi, ktorých strata je úplne nevysvetlitelná. Posúdenie Súdom prvého stupna 296 Na úvod treba pripomenút, ze v odpovedi na otázky, ktoré jej polozil Súd prvého stupna, Francúzska republika uviedla, ze po vyhlásení rozsudku Komisia/Francúzsko, uz citovaného v bode 94 vyssie, berie spät piaty dôvod svojej zaloby, v ktorom tvrdila, ze nemoznost vypocítat presnú výsku spornej pomoci bráni vykonaniu povinnosti vymáhat ju a ze pristúpila k predbeznému výkonu clánku 2 napadnutého rozhodnutia. Za týchto okolností budú zohladnené iba tvrdenia, ktoré uplatnila France Télécom. 297 Podla ustálenej judikatúry nie je Komisia povinná uviest v rozhodnutí, ktorým sa nariaduje vymáhanie protiprávnej pomoci, presnú výsku pomoci, ktorá má byt vrátená. Poziadavky práva Spolocenstva v tejto oblasti sa totiz obmedzujú na to, aby jednak vymáhanie protiprávne poskytnutej pomoci viedlo k obnoveniu predchádzajúcej situácie a jednak aby toto obnovenie pôvodného stavu bolo vykonané spôsobom stanoveným vnútrostátnym právom bez toho, aby uplatnenie ustanovení tohto práva mohlo obmedzit pôsobnost a úcinnost práva Spolocenstva (pozri rozsudok Ladbroke Racing/Komisia, uz citovaný v bode 185 vyssie, bod 187 a citovanú judikatúru). 298 Stací teda, ze výpocet výsky pomoci, ktorá sa má vymáhat, mozno s prihliadnutím na údaje nachádzajúce sa v rozhodnutí vykonat bez neprimeranej tazkosti (rozsudok z 13. júla 1988, Francúzsko/Komisia, uz citovaný v bode 282 vyssie, bod 33). 299 Komisia sa tak môze obmedzit na ulozenie povinnosti vrátit spornú pomoc a prenechat vnútrostátnym orgánom výpocet presnej výsky pomoci, ktorá sa má vrátit, predovsetkým vtedy, ked tento výpocet vyzaduje zohladnenie danových rezimov alebo rezimov sociálneho zabezpecenia, ktorých podmienky sú stanovené uplatnitelnou vnútrostátnou právnou úpravou (rozsudky z 12. októbra 2000, Spanielsko/Komisia, uz citovaný v bode 282 vyssie, bod 26, a Ladbroke Racing/Komisia, uz citovaný v bode 185 vyssie, bod 188). 300 Volnost priznaná Komisii v tom, ze nemusí uviest presnú výsku pomoci, ktorá sa má vymáhat, vsak predsa len nemôze umoznit institúcii, aby nerespektovala zásadu právnej istoty, ktorá vyzaduje, aby kazdý akt správneho orgánu, ktorý vyvoláva právne úcinky, bol jasný a presný, aby tak dotknuté osoby mohli jednoznacne poznat svoje práva a povinnosti a prijat v dôsledku toho zodpovedajúce opatrenia (rozsudok Langnese-Iglo/Komisia, uz citovaný v bode 282 vyssie, bod 78). 301 V tomto prípade treba pripomenút, ze Komisia v odôvodnení c. 59 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze výska spornej pomoci sa má nachádzat medzi 798 miliónmi a 1,14 miliardou eur. Z toho vyplýva, ze sumu 798 miliónov eur treba povazovat za minimálnu výsku pomoci, ktorá sa má vymáhat v súlade s clánkom 2 napadnutého rozhodnutia. Výrok rozhodnutia v oblasti státnej pomoci je totiz neoddelitelný od jeho odôvodnenia, takze v prípade potreby musí byt vykladaný s ohladom na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu. Kedze sumy predstavujúce rozpätie, v ktorom sa nachádza suma spornej pomoci, nie sú orientacné, obsahuje napadnuté rozhodnutie vhodné údaje umoznujúce Francúzskej republike, aby sama bez neprimeranej tazkosti urcila konecnú sumu pomoci, ktorá sa má vymáhat (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Francúzsko, uz citovaný v bode 88 vyssie, body 31 az 40 a citovanú judikatúru). 302 Na jednej strane bola totiz v odôvodnení c. 42 napadnutého rozhodnutia sporná pomoc presne urcená ako "rozdiel medzi objemom zivnostenskej dane, ktorú France Télécom skutocne odvádzal, a sumou urcenou na odvod podla ustanovení vseobecných pravidiel od 1. januára 1994 do ". 303 Na druhej strane, v odôvodneniach c. 54 az 60 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla odhady, ktoré jej oznámila Francúzska republika pocas správneho konania a oprela sa o tieto údaje pri stanovení výsky spornej pomoci. Pri tom Komisia oprávnene uviedla, ze pri nemoznosti clenského státu a podniku vykonat presný výpocet výhody, ktorej príjemcom bola France Télécom, môzu byt také metódy priblizného odhadu výsky spornej pomoci, ako boli pouzité v tomto prípade, prípustné. 304 Kedze výpocet výsky pomoci, ktorú treba vymáhat, mozno s prihliadnutím na údaje nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí vykonat bez neprimeranej tazkosti, bolo prípustné, aby Komisia v odôvodneniach c. 59 a 60 tohto rozhodnutia uviedla, ze presnú výsku pomoci, ktorú treba vymáhat, urcia francúzske orgány pocas výkonu tohto rozhodnutia. 305 Z toho vyplýva, ze France Télécom nemôze dôvodne tvrdit, ze z dôvodu nemoznosti vypocítat výsku spornej pomoci, povinnost jej vymáhania nerespektuje zásadu právnej istoty. V dôsledku toho treba druhú cast stvrtého dôvodu France Télécom zamietnut. 8. O uplatnení pravidiel premlcania Tvrdenia úcastníkov konania 306 Vo svojom tretom dôvode Francúzska republika a France Télécom pripomínajú, ze podla clánku 15 nariadenia c. 659/1999 podliehajú právomoci Komisie vymáhat pomoc premlcacej dobe, ktorá je desat rokov a ze premlcacia doba zacína plynút dnom, ked je pomoc poskytnutá príjemcovi bud ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podla schémy pomoci. 307 Tak Francúzska republika, ako aj France Télécom popierajú analýzu Komisie, podla ktorej bola sporná pomoc poskytnutá v rámci schémy pomoci a podla ktorej je zaciatkom plynutia premlcacej doby den, ked bola prvá pomoc skutocne vyplatená France Télécom, teda 1. január 1994. 308 Domnievajú sa naopak, ze v súlade so zásadou právnej istoty je zaciatkom plynutia premlcacej doby den, ked právne záväzný akt zaviedol sporné opatrenie, teda 2. júl 1990, co je dátum, keby bol vyhlásený a nadobudol úcinnost zákon c. 90-568, ktorého clánok 21 stanovil jasne a presne osobitné podmienky zdanenia, ktoré sa uplatnovali na France Télécom od roku 1994. Na podporu tohto názoru uvádzajú zalobkyne sest tvrdení. 309 Po prvé, zalobkyne tvrdia, ze Komisia sa domnieva, ze clenské státy porusujú svoju povinnost oznámenia novej pomoci vyplývajúcu z clánku 88 ods. 3 ES vtedy, ked príjmu právne záväzný akt, ktorý sa týka pomoci, bez ohladu na akúkolvek platbu. 310 Po druhé, aj pokial ide o oznámenie novej pomoci, judikatúra potvrdzuje prax Komisie (rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T-109/01, Zb. s. II-127, bod 74). 311 Po tretie, skutocnost, ze údajná pomoc bola poskytovaná kazdý rok, nemá vplyv na výpocet premlcacej doby, kedze nariadenie c. 659/1999 neobsahuje pravidlo porovnatelné s pravidlom, ktoré sa uplatnuje na pokracujúce porusenia v oblasti hospodárskej sútaze. 312 Po stvrté, danové ustanovenia zákona c. 90-568 nepredstavujú schému pomoci v zmysle právnej úpravy státnej pomoci z dôvodu, ze nariadujúca cast sa týka iba jediného podniku, bola zavedená jediným státnym opatrením, ktoré samotné nebolo pred svojim zrusením nijako zmenené, nevyzadovala ziadne neskorsie vykonávacie opatrenia a ze nemala za ciel poskytnút podniku výhodu. 313 Po piate, clánok 15 nariadenia c. 659/1999 stanovuje zaciatok plynutia premlcacej doby na den, kedy sa pomoc "poskytla", a nie na den, kedy bola "vyplatená", a to bez ohladu na jazykovú verziu (napríklad "concedido" v spanielcine, "granted" v anglictine, "gewährt" v nemcine, "vienne concesso" v taliancine). Navyse znenie clánku 15 sa lísi od znenia clánku 14 toho istého nariadenia, ktoré zacína pocítat výpocet úrokov od kedy pomoc "bola k dispozícii". Zohladnenie dna, ked bola pomoc poskytnutá je napokon v zásade v súlade s rozhodovacou praxou Komisie [rozhodnutie 2002/14/ES z 12. júla 2000 o státnej pomoci, ktorú poskytlo Francúzsko v prospech Scott Paper SA/Kimberly-Clark [neoficiálny preklad] ([34]Ú. v. ES L 12, 2002, s. 1)], potvrdené judikatúrou Súdu prvého stupna (rozsudok Scott/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie). 314 Po sieste, názor Komisie, podla ktorého treba pomoc povazovat za poskytnutú v den, od ktorého ju mozno vypocítat, je zdrojom právnej neistoty, kedze na základe tohto názoru nemozno zistit ziaden urcitý dátum. 315 Francúzske orgány a France Télécom vsak tvrdia, ze prvá ziadost Komisie o informácie pochádza z 28. júna 2001, co je viac ako desat rokov po . Kedze vymáhanie spornej pomoci je premlcané, napadnuté rozhodnutie treba z tohto dôvodu zrusit. 316 Vo svojej replike Francúzska republika popiera relevanciu judikatúry, ktorú cituje Komisia vo svojom vyjadrení k zalobe, ako aj relevanciu otázky, ci sporná pomoc predstavovala existujúcu pomoc bez ohladu na uplatnenie clánku 15 nariadenia c. 659/1999. Francúzske orgány dodávajú, ze názor Komisie, podla ktorého treba v prípade schémy pomoci rozlisovat medzi dnom, ked je prijatý právny akt týkajúci sa pomoci na jednej strane a dnom, ked mozno kazdú pomoc vypocítat na druhej strane, nie je podlozený a nevyplýva z clánku 15 nariadenia c. 659/1999. 317 Komisia popiera tieto tvrdenia. Posúdenie Súdom prvého stupna 318 Podla clánku 15 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 právomoci Komisie vymáhat pomoc podliehajú premlcacej dobe, ktorá je desat rokov. 319 Clánok 15 ods. 2 toho istého nariadenia stanovuje: "Vymedzené obdobie [Premlcacia doba -- neoficiálny preklad] zacína dnom, kedy sa protiprávna pomoc udelila príjemcovi bud ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podla schémy pre pomoc. Akýkolvek akt vykonaný Komisiou alebo clenským státom, konajúcim na ziadost Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou prerusí vymedzené obdobie [premlcaciu dobu -- neoficiálny preklad]. Po kazdom prerusení sa zacne cas [premlcacia doba -- neoficiálny preklad] pocítat od zaciatku. Vymedzené obdobie [Premlcacia doba -- neoficiálny preklad] sa pozastaví na také dlhé obdobie, na aké je rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskych spolocenstiev." 320 Z citovaných ustanovení clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 659/1999 vyplýva, ze zaciatkom plynutia premlcacej doby je den, ked pomoc, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, mozno povazovat za poskytnutú, teda v prípade, ked poskytnutie pomoci závisí od prijatia záväzných právnych aktov, je to den prijatia týchto aktov (rozsudok Fleuren Compost/Komisia, uz citovaný v bode 311 vyssie, bod 74; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok Scott/Komisia, uz citovaný v bode 254 vyssie, body 3 a 57). 321 V tomto prípade sa Francúzska republika a France Télécom domnievajú, ze právne záväzný akt, ktorý poskytol spornú pomoc, je zákon c. 90-568 s dátumom 2. júl 1990. Premlcacia doba teda uplynula a nebolo prijaté ziadne opatrenie Komisie, ktoré by prerusilo plynutie tejto doby, pretoze prvá ziadost o informácie adresované Francúzskej republike pochádza z . 322 V odôvodnení c. 42 napadnutého rozhodnutia Komisia napriek tomu definovala výhodu, ktorá tvorí státnu pomoc, ako "rozdiel medzi objemom zivnostenskej dane, ktorú France Télécom skutocne odvádzal, a sumou urcenou na odvod podla ustanovení vseobecných pravidiel od 1. januára 1994 do ". Komisia teda nepovazovala za spornú pomoc osobitné danové ustanovenia uplatnitelné na France Télécom, ale danový rozdiel predstavovaný rozdielom medzi výskou platieb zivnostenskej dane, ktorú by podnik musel zaplatit, ak by podliehal vseobecným daniam, a sumou, ktorá mu skutocne bola ulozená podla osobitných danových ustanovení, ktorým podliehal (pozri bod 202 vyssie). 323 Z rocnej splatnosti zivnostenskej dane (pozri bod 203 vyssie) teda vyplýva, ze existencia výhody v prospech France Télécom závisela kazdý rok od toho, ci mal osobitný danový rezim za následok, ze France Télécom bola ulozená nizsia platba zivnostenskej dane ako tá, ktorej by bola podliehala podla vseobecného práva. Treba uviest, ze samotná táto otázka závisela od okolností existujúcich mimo osobitného danového rezimu, najmä od výsky sadzieb dane odhlasovaných kazdorocne územnými celkami, na území ktorých mala France Télécom prevádzkarne. 324 Z tohto dôvodu nemozno spornú pomoc povazovat za poskytnutú v zmysle clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 659/1999 pred rokom 1994, pretoze az vtedy boli prijaté právne záväzne akty umoznujúce po prvýkrát skonstatovat existenciu danového rozdielu. V tejto súvislosti nemozno uznat názor zalobkýn, pretoze by v prípadoch, v ktorých právny akt zavádza osobitný rezim uplatnitelný v budúcnosti, znamenal, ze premlcacia doba zacína plynút v den, ked je nemozné s istotou urcit, ci tento osobitný rezim zavádza výhodu, ktorá môze predstavovat státnu pomoc. 325 Premlcacia doba stanovená v clánku 15 nariadenia c. 659/1999 teda este neuplynula k 28. júnu 2001, ked bola ziadost o informácie zaslaná Francúzskej republike. Premlcacia doba preto zacala v tento den plynút znovu a 2. augusta 2004, co je dátum prijatia napadnutého rozhodnutia, este neuplynula. 326 Z toho vyplýva, ze tretí dôvod uvádzaný Francúzskou republikou a France Télécom treba zamietnut. 327 Z uvedeného vyplýva, ze ziadnemu z dôvodov zalobkýn nemozno vyhoviet a preto ich návrhy smerujúce k zruseniu napadnutého rozhodnutia treba zamietnut. O trovách 328 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Francúzska republika a France Télécom nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloby sa zamietajú. 2. Francúzska republika a France Télécom SA sú povinné nahradit trovy konania. Azizi Cremona Frimodt Nielsen Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. novembra 2009. Podpisy Obsah Právny rámec 1. Pravidlá uplatnitelné na státnu pomoc 2. Pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí Komisie Skutkové okolnosti 1. Zriadenie France Télécom 2. Zdanenie France Télécom zivnostenskou danou Vseobecná úprava zivnostenskej dane Pravidlá uplatnitelné na France Télécom Zásada zdanenia vseobecnými danami Pausálny odvod Osobitný danový rezim 3. Správne konanie 4. Napadnuté rozhodnutie Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav 1. Zhrnutie dôvodov zrusenia 2. O dodrzaní pravidiel týkajúcich sa prijímania rozhodnutí Komisie Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 3. O dodrzaní práva Francúzskej republiky na obhajobu Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 4. O dodrzaní procesných práv France Télécom Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 5. O existencii státnej pomoci Tvrdenia úcastníkov konania O existencii odôvodnení týkajúcich sa vseobecnej struktúry danového systému O povahe pausálneho odvodu O nedelitelnosti danového rezimu, ktorý sa na France Télécom uplatnoval pocas obdobia rokov 1991 -- 2002 O nevyhnutnosti vykonat kompenzáciu Posúdenie Súdom prvého stupna O existencii výhody -- O moznosti preskúmat osobitný danový rezim nezávisle od pausálneho odvodu -- O moznosti kompenzácie -- O existencii danového rozdielu O odôvodnení koherenciou danového systému 6. O uplatnení zásady ochrany legitímnej dôvery Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 7. O moznosti nariadit vymáhanie pomoci neurcenej výsky a o dodrzaní zásady právnej istoty Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 8. O uplatnení pravidiel premlcania Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O trovách __________________________________________________________________ ( [35]*1 ) Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXXaIZGt/L96129-7235TMP.html#t-ECRT12009SKA.1100432201-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:269:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2000:308:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2003:057:TOC 6. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:145:TOC 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:269:TOC 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993T?0459&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0441&locale=SK 10. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2000:308:TOC 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996T?0065&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0354&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0346&locale=SK 14. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2002:384:TOC 15. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:184:TOC 16. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:088:TOC 17. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2000:297:TOC 18. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:274:TOC 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0067&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0409&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0039&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0390&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0143&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0088&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0148&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0005&locale=SK 27. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:023:TOC 28. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1995:262:TOC 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0106&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0308&locale=SK 31. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2006:257:TOC 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0366&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0480&locale=SK 34. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:012:TOC 35. file:///tmp/lynxXXXXXaIZGt/L96129-7235TMP.html#c-ECRT12009SKA.1100432201-E0001