ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (prvá komora) z 12. septembra 2007 ( [1]*1 ) "Státna pomoc -- Právna úprava, ktorá stanovuje neodkladné opatrenia na podporu zamestnanosti v prípade podnikov v tazkostiach -- Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlucitelnú so spolocným trhom a nariadujúce vymáhanie poskytnutej pomoci" V spojených veciach T-239/04 a T-323/04, Talianska republika, v zastúpení: D. Del Gaizo, splnomocnený zástupca, zalobkyna vo veci T-239/04, Brandt Italia SpA, so sídlom vo Verolanuove (Taliansko), v zastúpení: M. van Empel, C. Visco a S. Lamarca, advokáti, zalobca vo veci T-323/04, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, C. Giolito a E. Righini, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je zaloba o neplatnost rozhodnutia Komisie 2004/800/ES z 30. marca 2004 o rezime státnych pomocí realizovanom Talianskom v súvislosti s neodkladnými opatreniami v oblasti zamestnanosti ([2]Ú. v. EÚ L 352, s. 10), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (prvá komora), v zlození: predseda komory R. García-Valdecasas, sudcovia J. D. Cooke a I. Labucka, tajomník: C. Kantza, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 19. septembra 2006, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu Talianska právna úprava 1 Zákonný dekrét c. 23 zo 14. februára 2003 o neodkladných opatreniach v oblasti zamestnanosti (GURI c. 39, zo 17. februára 2003), ktorý bol zmenený a prebraný do zákona c. 81 zo 17. apríla 2003 (GURI c. 91, z 18. apríla 2003), vo svojom clánku 1 ods. 1 stanovuje: "S cielom reagovat na závaznú krízu zamestnanosti, ktorá postihla podniky podliehajúce mimoriadnej správe, minister práce a sociálnych vecí môze v prípadoch uvedených v clánku 63 ods. 4 legislatívneho dekrétu c. 270 z 8. júla 1999, ak ide o podniky podliehajúce uvedenej správe, ktoré majú viac ako 1000 zamestnancov, nadobúdajúcemu zamestnávatelovi priznat pre maximálne 550 zamestnancov výhody stanovené v clánku 8 ods. 4 a clánku 25 ods. 9 zákona c. 223 z 23. júla 1991, pokial sú splnené nasledujúce podmienky: a) nadobúdatel nevykazuje znaky uvedené v clánku 8 ods. 4 bis zákona c. 223 z 23. júla 1991, b) prevedenie zamestnancov stanovuje kolektívna zmluva uzatvorená do 30. apríla 2003 s ministrom práce a sociálnych vecí, ktorá dovoluje opätovné zamestnanie zamestnancov." 2 Clánok 63 ods. 4 legislatívneho dekrétu c. 270 z 8. júla 1999 zavádzajúci novú právnu úpravu mimoriadnej správy velkých podnikov v prípade platobnej neschopnosti (GURI c. 185, z 9. augusta 1999) stanovuje pre predaj casti alebo celého podniku prevádzkovaného velkými podnikmi, ktorý podlieha mimoriadnej správe nasledujúce: "V rámci rokovaní o prevode podniku podla clánku 47 zákona c. 428 z 29. decembra 1990 sa mimoriadny správca, nadobúdatel a zástupcovia zamestnancov môzu dohodnút na tom, ze nadobúdatel zamestná iba cast zamestnancov, a na dalsích zmenách pracovných podmienok platných na základe relevantných predpisov." 3 Clánok 8 zákona c. 223 z 23. júla 1991 o normách v oblasti mimoriadneho fondu podpory v nezamestnanosti, mobility, dávok v nezamestnanosti, vykonávania smerníc Spolocenstva, sprostredkovania práce a iných ustanovení týkajúcich sa trhu práce (riadna príloha GURI c. 175, z 27. júla 1991, dalej len "zákon c. 223/91") upravujúci Intervento straordinario d'integrazione salariale (Osobitný fond integrácie zamestnancov, dalej len "OFIZ"), doplnený clánkom 2 zákonného dekrétu c. 148 z 20. mája 1993 (GURI c. 116, 20. mája 1993), obsahuje niekolko ustanovení zameraných na podporu zamestnávania pracovníkov v osobitnom rezime mobility pracovných síl. Tento clánok najmä stanovuje: "1. Na úcely zaradovania pracovníkov v rámci rezimu mobility pracovných síl sa uplatnuje právo priority zamestnania... ... 4. Zamestnávatelovi, ktorý bez toho, aby bol k tomu povinný podla odseku 1, zamestná na plný pracovný úväzok a na dobu neurcitú zamestnancov zapísaných na zozname rezimu mobility, bude za kazdú mesacnú mzdu vyplatenú zamestnancom priznaný mesacný príspevok vo výske 50 % z príspevku rezimu mobility, ktorý by bol vyplatený zamestnancovi. Uvedený príspevok nemozno priznat na viac ako dvanást mesiacov a pre zamestnancov starsích ako 50 rokov na viac ako 24 mesiacov... 4 bis Nárok na hospodárske výhody uvedené v predchádzajúcich odsekoch je vylúcený v prípade, ak zamestnanci boli do rezimu mobility zaradení pocas predchádzajúcich siestich mesiacov podnikom rovnakého odvetvia cinnosti alebo podnikom iného odvetvia, ktorý sa v case prepustenia vyznacoval vztahmi príslusnosti v zásade zodpovedajúcimi vztahom podniku, ktorý prijíma do práce, alebo ktorý je preukázatelne kontrolovaný týmto podnikom alebo je s ním spojený. Podnik, ktorý prijíma pracovníkov do práce, pri podaní ziadosti o zamestnanie pracovníkov na vlastnú zodpovednost vyhlási, ze spomenuté prekázky neexistujú." 4 Podla clánku 25 ods. 9 zákona c. 223/91: "Za kazdého zamestnanca zapísaného do zoznamu rezimu mobility pracovných síl, ktorý bol zamestnaný na dobu neurcitú, sa cast príspevkov platená zamestnávatelom zvýsi za prvých 18 mesiacov na sumu stanovenú pre ucnov zákonom c. 25 z 19. januára 1955 v znení neskorsích zmien a doplnení." 5 Okrem toho clánok 1 ods. 1 zákona c. 223/91 stanovuje: "Ustanovenia týkajúce sa OFIZ sa uplatnia iba na podniky, ktoré zamestnali v priemere viac ako pätnást osôb za posledný polrok pred dátumom podania ziadosti uvedenej v odseku 2. Pokial ide o ziadosti podané skôr ako uplynulo sest mesiacov od prevodu podniku, táto podmienka sa bude uplatnovat na nového zamestnávatela v priebehu obdobia od dátumu uvedeného prevodu..." 6 Podla clánku 1 ods. 2 zákona c. 223/91 ziadost o vyuzívanie rezimu OFIZ musí zahrnovat program zostavený podla stanoveného modelu, ktorý podnik zamýslal realizovat, a musí klást dôraz na prípadné opatrenia prijaté s cielom riesenia jeho sociálnych dôsledkov. Clánok 2 zákona c. 223/91 okrem iného spresnuje, ze výhody z tohto rezimu boli priznané dekrétom ministra práce a sociálnych vecí po schválení programu Comitato interministeriale per il coordinamento della politica industriale [Radou ministrov pre koordináciu priemyselnej politiky (CIPI)], a ze získanie príspevku závisí od správnej realizácie tohto programu. 7 Dalej clánok 4 zákona c. 223/91 najmä stanovuje: "1. Podnik, ktorému bolo povolené vyuzívat rezim OFIZ a ktorý sa v priebehu realizácie programu uvedeného v clánku 1 domnieva, ze nebude môct zabezpecit vsetkým prepusteným zamestnancom opätovné zamestnanie a nebude môct prijat iné opatrenia, môze zacat konania mobility pracovných síl v zmysle uvedeného clánku. 2. Podniky, ktoré si zelajú vyuzit moznost uvedenú v odseku 1, sú povinné to vopred a písomne oznámit zástupcom odborov podniku. 3. Oznámenie v bode 2 musí obsahovat údaje o dôvodoch prevysujúcej kapacity, o technických, organizacných alebo výrobných dôvodoch, na základe ktorých sa podnik domnieva, ze nemôze prijat opatrenia umoznujúce napravit spomenutú situáciu a úplne alebo z casti sa vyhnút rezimu mobility pracovných síl; o pocte, postavení v podniku a odborných profiloch nadbytocných zamestnancov, ako aj zamestnancov obvykle zamestnaných, o pláne rezimu mobility, o prípadných opatreniach, ktorých prijatie má reagovat na sociálne dôsledky realizácie uvedeného programu, o metóde výpoctu vsetkých platieb iných ako tých, ktoré vyplývajú z platnej právnej úpravy a kolektívnych vyjednávaní. K oznámeniu má byt prilozená kópia potvrdenia o platbe [poskytnutej Instituto Nazionale della Previdenza Sociale (INPS)] ako zálohy na sumu uvedenú v clánku 5 ods. 4 v rovnakej výske ako maximálny príspevok [OFIZ] vynásobený poctom zamestnancov povazovaných za nadbytocných..." 8 Clánok 4 zákona 223/91 dalej stanovuje: "5. Do siedmich dní od prijatia oznámenia uvedeného v odseku 2 úcastníci vykonajú na ziadost odborových organizácií podnikov a príslusných zdruzení spolocné skúmanie zamerané na preskúmanie dôvodov, ktoré viedli k nadbytocnosti zamestnancov a na preskúmanie mozností iného zaradenia vsetkých alebo casti zamestnancov v rámci toho istého podniku, vrátane solidárnych zmlúv a flexibilných foriem pracovného casu. ... 7. Ak sa dohoda nedosiahne, riaditel Ufficio provinciale del lavoro e della massima occupazione zvolá úcastníkov s cielom opätovne preskúmat otázky uvedené v odseku 5 vrátane predlozenia návrhov smerujúcich k dosiahnutiu dohody. Uvedené skúmanie musí byt kazdopádne ukoncené do 30 dní od dátumu, kedy l'Ufficio provinciale del lavoro e della massima occupazione dostal oznámenie podniku podla odseku 6. ... 9. Ak sa dosiahne dohoda s odbormi alebo ak sa skoncí konanie uvedené v odsekoch 6, 7 a 8, podnik môze zaradit do rezimu mobility nadbytocných zamestnancov, robotníkov a riadiacich pracovníkov, pricom kazdému z nich písomne oznámi zrusenie zmluvy pri dodrzaní výpovedných lehôt. ... 13. Zamestnanci, ktorým bolo dovolené vyuzívat OFIZ, sú opätovne prijatí do podniku po uplynutí doby, pocas ktorej sú takto zabezpecení. ..." 9 Napokon clánok 5 ods. 4 a 5 zákona c. 223/91 stanovuje: "4. Za kazdého zamestnanca zaradeného do rezimu mobility pracovných síl je podnik povinný zaplatit podpornému intervencnému fondu a fondu na podporu institúcií sociálneho zabezpecenia... v 30 mesacných splátkach sumu rovnajúcu sa sestnásobku pôvodného mesacného platu, ktorý bol zamestnancovi vyplatený v rámci rezimu mobility pracovných síl. Táto suma je znízená na polovicu v prípade, ak vyhlásenie o nadbytocnosti uvedené v clánku 4 ods. 9 bolo predmetom dohody s odbormi. 5. Podnik, ktorý podla postupov stanovených Commissione regionale per l'impiego (Regionálna komisia pre otázky zamestnanosti) predlozí ponuky na zamestnanie na dobu neurcitú, vykazujúce znaky uvedené v clánku 9 ods. 1 písm. b), nie je povinný uhradit nezaplatené splátky za zamestnancov, ktorí strácajú právo na vyuzívanie rezimu mobility, pretoze bud odmietli tieto ponuky, alebo prijali ponuky podnikov a po celú dobu boli zamestnaní. Z uvedeného zvýhodnenia sú vylúcené podniky, ktoré majú, pokial ide o podnik, ktorý je ochotný zamestnat pracovníkov, vztahy uvedené v clánku 8 ods. 4 bis." Dotknuté opatrenie a správne konanie 10 Listom z 12. februára 2003 talianske úrady informovali Komisiu o schéme pomoci zavedenej zákonným dekrétom c. 23/2003 (dalej len "dotknuté opatrenie"). 11 Dotknuté opatrenie nadobudlo platnost 18. februára 2003 bez toho, aby sa vyckalo na rozhodnutie Komisie o zlucitelnosti tohto opatrenia so spolocným trhom. Dotknuté opatrenie teda bolo zapísané do registra neoznámených pomocí pod referencným císlom NN 7/2003. 12 Listom z 12. marca 2003 Komisia poziadala Taliansku republiku o poskytnutie doplnujúcich informácií týkajúcich sa dotknutého opatrenia. Najmä ju vyzvala, aby jej oznacila velké podniky, ktorých sa prevod v zmysle tohto opatrenia dotýkal, ako aj nových nadobúdatelov a kritérií, na základe ktorých boli noví nadobúdatelia vyberaní. Po predlzení lehoty na odpoved v nadväznosti na jej vlastnú ziadost Talianska republika poskytla Komisii pozadované informácie listom z 20. mája 2003. 13 Listom z 15. októbra 2003 Komisia oznámila Talianskej republike svoje rozhodnutie zacat konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 18. decembra 2003 ([3]Ú. v. ES C 308, s. 5). Talianska republika zaslala Komisii svoje pripomienky listom z 22. decembra 2003. V nich v podstate jednak uviedla, ze za celé obdobie uplatnovania dotknutého opatrenia bol iba jeden podnik prevedený v zmysle podmienok stanovených v tomto opatrení, a to Ocean SpA pôsobiaci vo Verolanuove (Brescia) prevedený na Brandt Italia SpA (dalej len "Brandt"). Okrem toho podla Talianskej republiky Brandt nadobudol Ocean za trhovú cenu bez akýchkolvek priamych ekonomických výhod vyplývajúcich z uplatnovania dotknutého opatrenia. 14 Listom z 19. januára 2004 vsak Komisia poziadala Taliansku republiku o poskytnutie doplnujúcich informácií, najmä o potvrdenie, ze jediným podnikom, na ktorý sa uplatnilo dotknuté opatrenie, bol Brandt, a rovnako aj o poskytnutie dalsích rozlicných informácií týkajúcich sa rozsahu pomoci poskytnutej v tomto smere. Talianska republika poskytla Komisii pozadované informácie 11. februára 2004. 15 Dna 30. marca 2004 Komisia prijala rozhodnutie 2004/800/ES o rezime státnych pomocí realizovanom Talianskom v súvislosti s neodkladnými opatreniami v oblasti zamestnanosti ([4]Ú. v. EÚ L 352, s. 10, dalej len "napadnuté rozhodnutie"), ktoré bolo Talianskej republike oznámené 1. apríla 2004. Napadnuté rozhodnutie 16 Komisia v napadnutom rozhodnutí v prvom rade konstatovala, ze dotknuté opatrenie je státnou pomocou v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 17 Komisia sa po prvé domnieva, ze dotknuté opatrenie zvýhodnuje osobitné kategórie podnikov, a to jednak nadobúdatelov podnikov v tazkostiach podliehajúcich mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a ktoré do 30. apríla 2003 uzavreli s ministerstvom práce a sociálnych vecí kolektívnu zmluvu o schválení prevedenia zamestnancov, a jednak podniky v tazkostiach podliehajúce mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a sú predmetom prevodu. Toto opatrenie poskytuje uvedeným podnikom ekonomickú výhodu, kedze znizuje ich bezné náklady a posilnuje ich financnú situáciu vo vztahu k ostatným konkurencným podnikom, na ktoré sa tieto opatrenia nevztahujú. Selektívna povaha dotknutého opatrenia je okrem toho potvrdená skutocnostou, ze uvedené opatrenie bolo uplatnené iba v jedinom prípade. 18 Po druhé dotknuté opatrenie je realizované prostredníctvom státnych prostriedkov jednak preto, lebo je financované z verejných financií cerpaných z nenávratného fondu, a jednak preto, lebo stát sa zrieka casti príspevkov sociálneho poistenia, ktoré by za normálnych okolností mali byt zaplatené. 19 Po tretie dotknutým opatrením hrozí narusenie obchodu medzi clenskými státmi a deformovanie hospodárskej sútaze, kedze toto opatrenie posilnuje financné postavenie urcitých podnikov vo vztahu k ich konkurentom. 20 Podla Komisie je teda dotknuté opatrenie v zásade zakázané clánkom 87 ods. 1 ES a za zlucitelné so spolocným trhom ho mozno povazovat iba v prípade, ak by podliehalo niektorej z výnimiek uvedených v Zmluve. 21 Dalej Komisia vyjadruje polutovanie nad tým, ze talianske orgány si nesplnili povinnost, ktorá im vyplýva z clánku 88 ods. 3 ES tým, ze dotknuté opatrenie vykonali skôr, ako ho schválila Komisia. 22 Dalej, pokial ide o zlucitelnost dotknutého opatrenia so spolocným trhom, Komisia vylucuje, aby toto opatrenie podliehalo výnimkám stanoveným v Zmluve. 23 Napokon Komisia hodnotí zlucitelnost dotknutého opatrenia s ohladom na usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2), s ohladom na nariadenie Komisie (ES) c. 2204/2002 z 12. decembra 2002 o uplatnovaní clánkov 87 a 88 Zmluvy o ES o státnej pomoci pre zamestnanost ([5]Ú. v. ES L 337, s. 3; Mim. vyd. 05/004, s. 273) a s ohladom na usmernenia pre státnu pomoc regiónom (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9). 24 Po prvé, pokial ide o hodnotenie zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom s ohladom na usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach, Komisia sa domnieva, ze zlucitelnost neprichádza do úvahy, kedze dotknuté opatrenie sa vztahuje na podniky, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 osôb, to znamená na velké podniky, zatial co uvedené usmernenia dovolujú schémy pomoci na záchranu a restrukturalizáciu iba pre malé a stredné podniky. 25 Po druhé v kontexte nariadenia c. 2204/2002 Komisia odmieta predovsetkým tvrdenie Talianskej republiky, ze výhody poskytnuté dotknutým opatrením sú totozné s výhodami rezimu mimoriadneho fondu podpory v nezamestnanosti, ktorý nikdy nebol povazovaný za státnu pomoc. 26 Po tretie, kým Talianska republika uvádza, ze ak by sa aj malo predpokladat, ze dotknuté opatrenie je státnou pomocou, toto opatrenie je ako pomoc zameraná na tvorbu pracovných miest zlucitelné so spolocným trhom v zmysle clánku 4 ods. 4 písm. c) nariadenia c. 2204/2002, Komisia zdôraznuje, ze pomoc zameraná na tvorbu pracovných miest v nepodporovaných regiónoch je povolená iba v prospech malých a stredných podnikov, zatial co dotknuté opatrenie sa týka velkých podnikov. 27 Pokial ide o posúdenie zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom s ohladom na usmernenia pre pomoc pre regióny, Komisia sa domnieva, ze dotknuté opatrenie nespadá do pôsobnosti usmernení pre pomoc pre regióny, kedze sa uplatnuje na celom území státu, a najmä preto, lebo jediný prípad uplatnenia dotknutého opatrenia sa týkal podniku nachádzajúceho sa v regióne, na ktorý sa nevztahujú výnimky podla clánku 87 ods. 3 písm. a) a c) ES. 28 Vzhladom na tieto konstatovania Komisia zastáva názor, ze dotknuté opatrenie je státnou pomocou v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, ktorá bola realizovaná protiprávne v rozpore s clánkom 88 ods. 3 ES. Z toho vyvodzuje, ze toto opatrenie je nezlucitelné so spolocným trhom, a nariaduje okamzité vykonanie jej rozhodnutia, ktoré nariaduje vymáhat nezlucitelnú pomoc. Komisia vsak spresnila, ze napadnuté rozhodnutie ponecháva nedotknutú moznost, aby individuálne pomoci poskytnuté na základe dotknutého opatrenia boli neskôr rozhodnutím Komisie vzhladom na ich specifické znaky povazované za úplne alebo ciastocne zlucitelné so spolocným trhom. Konanie a návrhy úcastníkov konania 29 Samostatnými návrhmi podanými 11. júna a 4. augusta 2004, zapísanými v kancelárii Súdu prvého stupna pod císlami T-239/04 a T-323/04, podali Talianska republika a Brandt zaloby, na základe ktorých sa zacalo toto konanie. 30 Uznesením predsedu prvej komory Súdu prvého stupna z 19. júla 2006 po vypocutí úcastníkov konania boli obidve veci spojené na úcely ústnej casti konania a rozsudku v súlade s clánkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 31 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 19. septembra 2006. 32 Vo veci T-239/04 Talianska republika navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- vyhlásil napadnuté rozhodnutie za neplatné, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 33 Vo veci T-323/04 Brandt navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zrusil napadnuté rozhodnutie, -- subsidiárne, ak Súd prvého stupna potvrdí nezlucitelnost dotknutého opatrenia s clánkami 87 ES a 88 ES, vo vztahu k podniku Brandt vyhlásil ciastocnú neplatnost napadnutého rozhodnutia v jeho clánku 3, cize neplatnost tej casti, v ktorej sa Talianskej republike nariaduje zabezpecit vymáhanie protiprávne poskytnutej pomoci, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania v tomto stupni. 34 Vo veci T-239/04 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu, -- zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania. 35 Vo veci T-323/04 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú, -- zaviazal Brandt na náhradu trov konania. O prípustnosti Tvrdenia úcastníkov konania 36 Otázka prípustnosti zaloby podanej spolocnostou Brandt proti napadnutému rozhodnutiu bola nastolená Komisiou vo veci T-323/04. Predovsetkým vzhladom na skutocnost, ze Talianska republika napadla to isté rozhodnutie zalobou na Súd prvého stupna vo veci T-239/04, Komisia sa napokon nedovolávala neprípustnosti tejto zaloby samostatným aktom, avsak nadalej sa domnieva, ze podnik Brandt nepreukázal nijaký osobný záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia, a teda navrhuje, aby Súd prvého stupna jeho zalobu zamietol ako neprípustnú. 37 Komisia, ktorá sa odvoláva najmä na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs k rozsudku Súdneho dvora z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum (C-78/03 P, Zb. s. I-10741, body 138 az 142), uvádza, ze judikatúra týkajúca sa prípustnosti zalôb podaných konkurencnými podnikmi proti rozhodnutiam prijatým s ohladom na clánok 88 ods. 3 ES este vôbec nie je ustálená a ze úplne analogické úvahy sa pouzijú na zaloby podané príjemcami pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci proti rozhodnutiu, ktoré oznacuje dotknutú schému za nezlucitelnú so spolocným trhom, a preto nariaduje vymáhanie uz poskytnutej pomoci. Komisia dodáva, ze napriek výkyvom v judikatúre nie je dôvod domnievat sa, ze rozhodnutie Komisie vyhlasujúce uvedenú schému za nezlucitelnú so spolocným trhom sa osobne týka vsetkých príjemcov pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci v zmysle clánku 230 stvrtého odseku ES, kedze toto rozhodnutie tu hodnotilo vseobecnú a abstraktnú vnútrostátnu právnu úpravu a neskúmalo individuálne prípady. 38 Komisia sa navyse domnieva, ze vzhladom na to, ze Talianska republika vypracovala a oznámila jej vseobecnú a abstraktnú schému, mohla preskúmat dotknuté opatrenie ako také, a to napriek tomu, ze adresátom tohto opatrenia bol v skutocnosti jediný podnik, a síce Brandt. Komisia dodáva, ze práve z tohto dôvodu sa napadnuté rozhodnutie týka dotknutého opatrenia ako takého, bez toho, aby sa osobitne skúmal prípad spolocnosti Brandt, a ze zaloba, ktorú Brandt podal, musí byt teda vyhlásená za neprípustnú. 39 Brandt sa domnieva, ze zrusenie napadnutého rozhodnutia pozaduje oprávnene. Hoci pripústa, ze napadnuté rozhodnutie bolo formálne adresované Talianskej republike, domnieva sa, ze toto rozhodnutie sa ho v skutocnosti priamo a osobne dotýka. Na jednej strane má napadnuté rozhodnutie na jeho postavenie priamy dopad, kedze povinnost vrátit pomoc, ktorú rozhodnutie ukladá Talianskej republike, mu spôsobuje urcitú hospodársku ujmu (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C-386/95 P, Zb. s. I-2309, bod 43). Na druhej strane by sa napadnuté rozhodnutie osobne dotýkalo podniku Brandt podla tvrdenia Komisie z dôvodu, ze Brandt je príjemcom údajnej pomoci a je povinný vrátit túto pomoc podla clánku 3 napadnutého rozhodnutia. Posúdenie Súdom prvého stupna 40 Po prvé Súd prvého stupna pripomína, ze vo veci T-239/04, v ktorej Talianska republika spochybnila napadnuté rozhodnutie, Komisia uvádza, ze dotknuté opatrenie nemá vseobecnú povahu, ale predstavuje opatrenie obmedzené na jeden konkrétny prípad, ktoré prinása výhody iba jedinému podniku, a to podniku Brandt, odchylujúc sa od podmienok stanovených vseobecnou právnou úpravou. 41 Okrem toho vo veci T-323/04 má Brandt osobitné záujmy, ktoré sa lísia od záujmov Talianskej republiky v zmysle kritérií uplatnených v rozsudku Súdneho dvora z 10. júla 1986, DEFI/Komisia (282/85, Zb. s. 2469, bod 16). Prijatím dotknutého opatrenia, ktoré bolo dôvodom pre napadnuté rozhodnutie, a teda pre obidve zaloby skúmané v predmetných spojených veciach, Talianska republika totiz chcela zabránit sociálnej kríze, ktorú mohlo vyvolat prepustenie velkého poctu zamestnancov podnikov v tazkostiach, tým, ze zjednodusí ich predvedenie z podniku Ocean na podnik Brandt. Podla spolocnosti Brandt bola táto transakcia obchodným rozhodnutím, ktoré bolo ulahcené dotknutým opatrením. 42 Okrem toho, hoci dotknuté opatrenie neidentifikuje podniky, v prospech ktorých bude pomoc poskytnutá, podnik Brandt bol spomenutý uz pocas parlamentných debát predchádzajúcich prijatiu dotknutého opatrenia, ktoré uviedla Komisia. Napokon Komisia v napadnutom rozhodnutí opakovane priznáva, ze za celé obdobie uplatnovania dotknutého opatrenia bol iba jediný podnik prevedený v zmysle podmienok stanovených v tomto opatrení, a to Ocean, ktorý bol prevedený na Brandt. 43 Po druhé Súd prvého stupna pripomína, ze podla ustálenej judikatúry prípustnost zaloby o neplatnost podanej fyzickou alebo právnickou osobou je podmienená tým, ze táto osoba preukáze svoj záujem vo veci (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 22. novembra 2001, Mitteldeutsche Erdöl-Raffinerie/Komisia, [6]T-9/98, Zb. s. II-3367, bod 32, a tam citovanú judikatúru). Ak by v prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie zrusené, právna situácia spolocnosti Brandt by sa zjavne zmenila v tom zmysle, ze vymáhanie pomoci, ktoré bolo v clánku 3 tohto rozhodnutia nariadené, by stratilo právny základ. Z toho vyplýva, ze Brandt má záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 2. augusta 2001, Saxonia Edelmetalle/Komisia, T-111/01 R, Zb. s. II-2335, bod 17). 44 Po tretie, pokial ide o tvrdenie, ze napadnuté rozhodnutie sa priamo a osobne dotýka spolocnosti Brandt, Súd prvého stupna zdôraznuje, ze v rozsahu, v ktorom clánok 3 tohto rozhodnutia ukladá Talianskej republike povinnost zabezpecit vymáhanie pomoci, ktorá bola poskytnutá jej príjemcom na základe dotknutého opatrenia, Brandt musí byt povazovaný za subjekt priamo a osobne dotknutý týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, body 35 a 36). Súd prvého stupna navyse poznamenáva, ze talianske institúcie sociálneho zabezpecenia nariadili zastavit vyplatenie pomoci vo výske priblizne 500000 eur. 45 So zretelom na vyssie uvedené je zaloba podniku Brandt prípustná. O veci samej 46 Tromi zalobnými dôvodmi uvedenými vo veci T-239/04 Talianska republika vytýka nasledujúce skutocnosti: -- porusenie clánku 87 ods. 1 ES a porusenie podstatných formálnych nálezitostí, -- subsidiárne neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o porusenie clánku 87 ods. 1 ES a porusenie podstatných formálnych nálezitostí, -- subsidiárne k predchádzajúcim odsekom porusenie clánku 88 ods. 3 ES usmernení Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach a nariadenia c. 2204/2002, ako aj porusenie podstatných formálnych nálezitostí vyplývajúce z rozlicných vád konania a z nedostatku odôvodnenia. 47 Vo veci T-323/04 Brandt uvádza pät zalobných dôvodov: -- porusenie Zmluvy, konkrétne clánku 87 ES, a porusenie podstatných formálnych nálezitostí, konkrétne porusenie clánku 253 ES, -- zneuzitie právomoci Komisiou, -- porusenie clánku 88 ES a porusenie podstatných formálnych nálezitostí, -- porusenie Zmluvy, konkrétne clánkov 88 ES a 89 ES, porusenie nariadenia Rady (ES) c. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatnovaní clánkov 92 a 93 Zmluvy o zalození Európskeho spolocenstva [clánkov 87 ES a 88 ES] na urcité kategórie horizontálnej státnej pomoci ([7]Ú. v. ES L 142, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 312) a porusenie nariadenia c. 2204/2002, ako aj porusenie podstatných formálnych nálezitosti, konkrétne porusenie clánku 253 ES, -- neplatnost clánku 3 napadnutého rozhodnutia z dôvodu porusenia clánku 88 ES a vseobecných právnych zásad, konkrétne zásady ochrany legitímnej dôvery, ako aj porusenie imperatívnych procesných ustanovení, konkrétne clánku 253 ES. 48 Kedze viaceré zalobné dôvody a tvrdenia zalobcov vo veci T-239/04 a vo veci T-323/04 sa vo velkej miere prekrývajú, Súd prvého stupna povazuje za vhodné skúmat ich súcasne v nasledujúcom poradí: -- kvalifikovanie dotknutého opatrenia ako státnej pomoci, -- kvalifikovanie dotknutého opatrenia ako existujúcej pomoci, -- zlucitelnost napadnutého rozhodnutia s clánkom 88 ods. 3 ES, s nariadením c. 2204/2002 a s usmerneniami Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach, -- porusenie podstatných formálnych nálezitostí, konkrétne clánku 253 ES, -- neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o uplatnenie podmienky selektívnosti, -- neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o identifikáciu príjemcu pomoci poskytnutej na základe dotknutého opatrenia, -- neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o negatívne úcinky dotknutého opatrenia na obchod v Spolocenstve a na hospodársku sútaz, -- nevhodné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o posúdenie zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom s ohladom na nariadenie c. 2204/2002 a usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach, -- neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokial ide o vymáhanie pomoci, -- vymáhanie pomoci: -- porusenie nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy ES [clánku 88 ES] ([8]Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), -- porusenie zásady ochrany legitímnej dôvery. 49 S ohladom na povahu tvrdení, ktoré Brandt uviedol na podporu údajného zneuzitia právomoci Komisiou, sa Súd prvého stupna domnieva, ze tento dôvod je potrebné prekvalifikovat na zalobný dôvod spocívajúci v nedostatocnom odôvodnení, ktorý je v rozpore s niektorými bodmi napadnutého rozhodnutia. Musí byt teda skúmaný v rámci posúdenia odôvodnenia tohto rozhodnutia. O kvalifikovaní dotknutého opatrenia ako státnej pomoci Tvrdenia úcastníkov konania 50 Talianska republika uvádza, ze dotknuté opatrenie je opatrením vseobecnej povahy zameraným na podporu zamestnanosti. Toto opatrenie ako také nenarusuje hospodársku sútaz ani nehrozí jej narusením zvýhodnením urcitých podnikov alebo výroby urcitých tovarov, a teda nie je státnou pomocou. Toto opatrenie rozsírilo pôsobnost uz existujúceho rezimu OFIZ a rezimu mobility pracovných síl na niektoré osobitné situácie tým, ze za urcitých podmienok poskytlo rovnaké výhody zamestnávatelom nadobúdajúcim podniky podliehajúce mimoriadnej správe. Skutocnými oprávnenými subjektami z rezimu zavedeného dotknutým opatrením sú zamestnanci a samotná Komisia pripustila, ze obidva vyssie uvedené rezimy samy o sebe nepredstavujú státnu pomoc. 51 Talianska republika tvrdí, ze Komisia neposudzovala túto otázku v rámci predbezného skúmania existencie státnej pomoci, ale ze sa nou zaoberala iba v rámci preskúmania dotknutého opatrenia na základe nariadenia c. 2204/2002. 52 Brandt uvádza, ze dotknuté opatrenie má vo vztahu k nemu absolútne neutrálne hospodárske úcinky. Takýto záver by vyplynul z porovnávacieho hodnotenia dotknutého opatrenia a zákona c. 223/91, ktoré Komisia mala uskutocnit. Ak by dotknuté opatrenie nebolo prijaté, Brandt by mohol dosiahnut rovnaký hospodársky výsledok v prípade, ze by sa dohodol s podnikom Ocean na ciastocnom prevedení zamestnancov z Verolanuovy v súlade s existujúcou vseobecnou právnou úpravou. V dôsledku toho sa Brandt domnieva, ze dotknuté opatrenie podporuje zamestnancov podniku podliehajúceho mimoriadnej správe (v prejednávanej veci teda zamestnancov podniku Ocean) tým, ze podporuje ich prevedenie na nadobúdatela bez ich zaradenia do rezimu OFIZ alebo zapísania na zoznamy mobility pracovných síl. Brandt z toho vyvodzuje, ze ak by Súd prvého stupna potvrdil napadnuté rozhodnutie a najmä povinnost ulozenú Talianskej republike vymáhat uz poskytnutú pomoc, nachádzal by sa v zjavne nepriaznivejsej situácii, ako by sa bol nachádzal, keby dotknuté opatrenie nebolo nikdy prijaté. 53 Brandt navyse poukazuje na to, ze aby bol clánok 87 ES uplatnitelný, subjekt, na ktorý sa opatrenie vztahuje, by musel získat z tohto opatrenia výhodu ekonomickej alebo financnej povahy. V tejto súvislosti poznamenáva, ze on získal podnik Ocean v rámci hospodárskej sútaze s inými potenciálnymi nadobúdatelmi, a ze teda cena, ktorú zaplatil, bola trhovou cenou. Okrem toho táto akvizícia sa netýkala iba priemyselných aktivít z odvetvia, ale zahrnala vsetky dlhy tohto podniku. Brandt trvá na tom, ze dotknuté opatrenie mu neprinieslo nijakú výhodu, kedze predovsetkým nijaká výhoda, hoci len nepriama ci ciastocná a vyplývajúca uz z uplatnenia samotnej platnej vseobecnej právnej úpravy, nemohla vyrovnat dodatocné náklady, ktoré Brandt vynalozil v dôsledku uvedeného opatrenia. 54 Navyse, odkazujúc na bod 31 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Brandt tvrdí, ze existuje zjavný rozpor medzi tvrdením Komisie, podla ktorého výhody priznané dotknutým opatrením sú totozné s výhodami, ktoré uz boli stanovené v rámci rezimu OFIZ a rezimu mobility pracovných síl, a odmietnutím Komisie chápat dotknuté opatrenie ako opatrenie tvoriace neoddelitelnú súcast týchto rezimov. Brandt trvá na tom, ze dotknuté opatrenie neprinása nijakú novú výhodu a ze vyvoláva rovnaké úcinky ako tie, ktoré uz stanovili ustanovenia platnej vseobecnej právnej úpravy, a to ustanovenia zákona c. 223/91. Dotknuté opatrenie je v tomto zmysle úplne v súlade s duchom a celkovou struktúrou talianskeho systému sociálnych príspevkov. Brandt v tejto súvislosti pripomína, ze podla judikatúry Súdneho dvora ciastocné znízenie sociálneho zatazenia priznané podnikom v urcitom priemyselnom odvetví je pomocou v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, ak cielom tohto opatrenia je ciastocne oslobodit tieto podniky od financnej zátaze vyplývajúcej z bezného uplatnovania vseobecného systému sociálneho zabezpecenia bez toho, aby toto oslobodenie odôvodnovala povaha alebo systematika tohto systému (pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1999, Francúzsko/Komisia, [9]C-251/97, Zb. s. I-6639, bod 36, a tam citovanú judikatúru). 55 Zo vseobecného hladiska Komisia uvádza, ze dotknuté opatrenie skúmala v rámci posúdenia existencie státnej pomoci v odôvodneniach c. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia. 56 Komisia, úplne rozvíjajúc rovnaké tvrdenia v obidvoch veciach, uvádza, ze dotknuté opatrenie nemá vseobecnú povahu, pricom toto konstatovanie potvrdzujú nielen výnatky z prípravných prác a parlamentných debát, ktoré predchádzali prijatiu dotknutého opatrenia, ale rovnako ho potvrdzuje aj skutocnost, ze dotknuté opatrenie sa uplatnilo v jedinom prípade. Komisia navyse zdôraznuje, ze, ako to vyplýva z listu ministra práce a sociálnych vecí zo 7. februára 2003, oznámeného Komisii listom z 12. februára 2003, talianske orgány najprv oznámili dotknuté opatrenie ako státnu pomoc, kým v nasledujúcom liste tvrdili opak. 57 Komisia zdôraznuje, ze skutocnost, ze cielom dotknutého opatrenia je podpora zamestnanosti, nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikovanie ako státnej pomoci, kedze podla velmi casto pouzívanej judikatúry clánok 87 ods. 1 ES definuje vnútrostátne opatrenia v závislosti od ich úcinkov, a nie v závislosti od ich prícin alebo cielov. 58 Okrem toho je len minimálne dôlezité to, ze podniku Brandt mohli byt v rámci iných konaní a neskorsie priznané odlisné výhody na základe iných ustanovení talianskeho práva, bez ohladu na to, ci uz tieto výhody predstavujú, alebo nepredstavujú státnu pomoc. Podla Komisie je relevantnou jedine skutocnost, ze sporné opatrenie mu priznalo specifické výhody. 59 Skutocnost, ze Brandt poskytol protiplnenie za získanú pomoc, navyse nic nemení na jej kvalifikácii (rozsudok Francúzsko/Komisia, uz citovaný). Komisia sa domnieva, ze tvrdenie podniku Brandt o cistej pomoci, podla ktorého existencia protiplnenia rusí výhodu, a teda pomoc, je v skutocnosti v rozpore s logikou kontroly státnej pomoci. V kazdom prípade výpocty, ktoré Brandt uviedol v písomnej casti konania, neboli uvedené v správnom konaní, a preto podla ustálenej judikatúry nemôzu byt zohladnené na úcely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia. 60 Odkaz podniku Brandt na judikatúru, ktorá vylucuje existenciu specifickej výhody, a teda pomoci v prípade, ak oslobodenie od povinných príspevkov je odôvodnené povahou alebo struktúrou danového príspevkového systému, bude v prejednávanej veci rovnako neopodstatnený. Komisia v tejto súvislosti uvádza, ze clenskému státu je ulozená povinnost predlozit takýto dôkaz (rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, [10]C-159/01, Zb. s. I-4461, bod 43), a poznamenáva, ze Talianska republika toto tvrdenie nikdy neuviedla. Z meritórneho hladiska by takto odôvodnené opatrenie muselo byt v súlade s vnútornou logikou celého danového systému (pozri rozsudky Súdu prvého stupna zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, [11]T-127/99, T-129/99 a T-148/99, Zb. s. II-1275, bod 164, a Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T-92/00 a T-103/00, Zb. s. II-1385, bod 60, a tam citovanú judikatúru), co je v prípade docasného oslobodenia len málo pravdepodobné. 61 Podla Komisie prospech získaný dotknutým opatrením v skutocnosti spocíva v tom, ze namiesto toho, aby boli výhody sociálneho zabezpecenia poskytnuté po skoncení konaní, akými sú konanie stanovené pre vyuzívanie rezimu OFIZ alebo konanie stanovené pre uplatnovanie rezimu mobility pracovných síl, sú tieto výhody okamzite priznané zamestnávatelovi, ktorý nadobúda podnik. Okrem toho systém zavedený dotknutým opatrením zabezpecil funkcnú kontinuitu medzi podnikmi Ocean a Brandt tým, ze podniku Brandt dal moznost zamestnat zamestnancov podniku Ocean este predtým, ako boli prepustení. Iba podniky splnajúce kritériá zavedené dotknutým opatrením môzu získat tieto výhody sociálneho zabezpecenia, s vylúcením vsetkých ostatných podnikov, co samo osebe postacuje na vyvodenie záveru, ze ide o selektívne opatrenie. 62 Napokon, opacne ako tvrdia zalobcovia, Komisia uvádza, ze rezim mimoriadneho fondu podpory v nezamestnanosti a speciálny rezim prepústania zamestnancov nikdy nepreskúmala so zretelom na pravidlá týkajúce sa státnej pomoci. Nemozno teda vylúcit, ze predstavujú samy osebe státnu pomoc, a tento záver platí o to viac, pokial ide o ich selektívny rozsah. Posúdenie Súdom prvého stupna 63 Súd prvého stupna v prvom rade zdôraznuje, ze na rozdiel od tvrdenia Talianskej republiky otázka existencie státnej pomoci bola v prejednávanej veci skúmaná Komisiou v bode 5 napadnutého rozhodnutia, ako aj, vo vztahu k nariadeniu c. 2204/2002, v odôvodneniach c. 30 a 31 tohto rozhodnutia. 64 Súd prvého stupna sa dalej domnieva, ze je potrebné súhlasit s argumentáciou Komisie, podla ktorej prospech získaný dotknutým opatrením v skutocnosti spocíva v tom, ze namiesto toho, aby boli výhody sociálneho zabezpecenia poskytnuté po skoncení konaní, akými sú konanie stanovené pre vyuzívanie rezimu OFIZ alebo konanie stanovené pre uplatnovanie rezimu mobility pracovných síl, sú tieto výhody okamzite priznané zamestnávatelovi, ktorý nadobúda podnik podliehajúci mimoriadnej správe. S tvrdením podniku Brandt, ze nadobúdatel nie je povinný riadit sa konaniami týkajúcimi sa zaradovania zamestnancov do rezimu mobility pracovných síl, nemozno súhlasit. Aj za predpokladu, ze tieto konania budú zacaté prevádzatelom, smerujú k uzatvoreniu zmluvy podla obcianskeho práva a v zásade sú výhodné pre obidve strany. Podla ustáleného systému má totiz prospech z príspevkov a z práva na platbu znízených príspevkov sociálneho zabezpecenia nadobúdatel. Má teda nesporne záujem o to, aby rýchlo a lahko získal stanovené výhody. 65 Navyse dotknuté opatrenie umoznilo zabezpecit funkcnú kontinuitu medzi podnikmi Ocean a Brandt tým, ze podniku Brandt dalo moznost zamestnat zamestnancov Ocean este predtým, ako boli prepustení, co samo osebe ponúka konkurencnú výhodu. 66 Pokial ide o selektívnu povahu dotknutého opatrenia, Súd prvého stupna zdôraznuje, ze dotknuté opatrenie bolo prijaté 14. februára 2003 v rámci naliehavého konania. Výhody stanovené dotknutým opatrením boli viazané na existenciu kolektívnej zmluvy, ktorá mala byt uzatvorená do 30. apríla 2003. Boli teda dostupné 2 mesiace a 17 dní. Výhody priznané dotknutým opatrením sú výhody stanovené platnou vseobecnou právnou úpravou. Jednako vsak v rámci dotknutého opatrenia uz nie je nevyhnutné riadit sa komplexnými postupmi, ktoré podmienujú získanie uvedených výhod v rámci platnej vseobecnej právnej úpravy, a dosah tohto vseobecného rezimu je znacne zúzený najmä v dôsledku obmedzenia pôsobnosti dotknutého opatrenia iba na podniky zamestnávajúce minimálne 1000 zamestnancov, v porovnaní s minimálnym poctom iba pätnástich zamestnancov vyzadovaným vseobecným rezimom. Z toho vyplynulo, ze dotknuté opatrenie bolo pouzité iba v jedinom prípade. Navyse v stenografických záznamoch parlamentných debát predchádzajúcich prijatiu dotknutého opatrenia, ktoré predlozila Komisia v písomnej casti konania, je výslovne uvedené, ze pôvod prijatia dotknutého opatrenia spocíva v prevode podniku Ocean. V dôsledku toho sa Súd prvého stupna domnieva, ze selektívna povaha dotknutého opatrenia je preukázaná. 67 Súd prvého stupna konstatuje, ze úcastníci konania sa zhodli na tom, ze výhoda, ktorú dotknuté opatrenie zahrna, je poskytovaná zo státnych prostriedkov. 68 Pokial ide o dopad dotknutého opatrenia na obchod v Spolocenstve a na hospodársku sútaz, Súd prvého stupna sa domnieva, ze Komisia v odôvodnení c. 20 napadnutého rozhodnutia oprávnene konstatovala, ze dotknuté opatrenie hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze posilnuje financnú situáciu niektorých podnikov v porovnaní s ich konkurentmi, a najmä je spôsobilé narusit hospodársku sútaz a ovplyvnit obchod, ak podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, sútazia s výrobkami pochádzajúcimi z iných clenských státov, a to aj ked samotné podniky svoje výrobky nevyvázajú (rozsudky Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris, 730/79, Zb. s. 2671, body 11 a 12, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, [12]C-75/97, Zb. s. I-3671, body 47 a 48). Súd prvého stupna okrem toho zdôraznuje, ze Brandt ako podnik, na ktorý sa vztahuje dotknuté opatrenie, patrí do skupiny ElcoBrandt, piatej skupiny v odvetví elektrospotrebicov v Európe, ktoré sa vyznacuje tým, ze je mimoriadne vystavené konkurencii, co podporuje záver, ze dotknuté opatrenie je spôsobilé narusit obchod medzi clenskými státmi a deformovat hospodársku sútaz alebo hrozit deformovaním hospodárskej sútaze v tomto odvetví (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, [13]T-171/02, Zb. s. II-2123, bod 87). 69 Súd prvého stupna sa dalej domnieva, ze skutocnost, ze cielom dotknutého opatrenia je podpora zamestnanosti, nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikáciu ako státnej pomoci, kedze clánok 87 ods. 1 ES nerozlisuje státne opatrenia podla ich prícin alebo cielov, ale definuje ich v závislosti od ich úcinkov [pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T-116/01 a T-118/01, Zb. s. II-2957, bod 112, a tam citovanú judikatúru]. Navyse tvrdenie, podla ktorého podniku Brandt mohli byt v rámci iných konaní a k neskorsiemu dátumu priznané tie isté výhody na základe iných ustanovení talianskeho práva, nie je relevantné, kedze rozhodujúce kritérium v predmetnej veci je zalozené na skutocnosti, ze dotknuté opatrenie predstavuje selektívne rozsírenie týchto vseobecných rezimov tým, ze priznáva urcitým podnikom specifické výhody, kedze posilnuje ich financnú situáciu vo vztahu k ich konkurentom. 70 So zretelom na vyssie uvedené sa Súd prvého stupna domnieva, ze dotknuté opatrenie predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. O kvalifikovaní dotknutého opatrenia ako existujúcej státnej pomoci Tvrdenia úcastníkov konania 71 Brandt tvrdí, ze Komisia postupovala nesprávne, ked dotknuté opatrenie nepovazovala za existujúcu pomoc, lebo sa domnievala, ze dotknuté opatrenie spadá do pôsobnosti nariadenia c. 2204/2002. Brandt v tejto súvislosti uvádza, ze Komisia sa obmedzila na tvrdenie, ze dotknuté opatrenie nespadá do pôsobnosti nariadenia c. 2204/2002. Napriek tomu, ze nariadenie c. 2204/2002 jej nezveruje ziadnu specifickú právomoc v tejto oblasti, Komisia si osvojila moznost vyvodit prospech z rezimu existujúcej pomoci stanovený týmto nariadením. V dôsledku toho Komisia navyse neodôvodnila, odkial mala právomoc vyvodit v individuálnom rozhodnutí takýto prospech, a tým prinajmensom nesplnila svoju povinnost primeraného odôvodnenia. 72 Komisia tvrdí, ze Brandt uviedol niekolko domnienok bez overenia ich základu a bez preukázania, ze podmienky uplatnenia nariadenia c. 2204/2002 sú splnené, a ani nevyvrátil úvahy Komisie zhrnuté v odôvodneniach c. 29 az 33 napadnutého rozhodnutia, ktoré preukazujú pravý opak. 73 Pokial ide o spochybnenie právomoci Komisie v tejto oblasti, Komisia uvádza, ze z bodov 99 a nasl. zaloby zrejme vyplýva, ze Brandt sa domnieva, ze Komisia nie je oprávnená uplatnit nariadenie c. 2204/2002 a este vseobecnejsie nariadenie o výnimke na individuálne rozhodnutie, ktoré prijíma, pricom tento predpoklad je zjavne mylný. Na jednej strane odôvodnenie c. 4 nariadenia c. 2204/2002 ponecháva clenským státom moznost oznamovat pomoc zameranú na podporu zamestnanosti a Komisii ukladá povinnost posúdit tieto oznámenia najmä na základe kritérií stanovených nariadením c. 2204/2002 a nariadením Komisie (ES) c. 70/2001 z 12. januára 2001 o uplatnovaní clánkov [87 ES a 88 ES] na státnu pomoc malým a stredným podnikom ([14]Ú. v. ES L 10, s. 33; Mim. vyd. 08/002, s. 141) alebo na základe uplatnitelných usmernení alebo rámcových pravidiel Spolocenstva. Na strane druhej je viac ako zjavné, ze na úcely skúmania zlucitelnosti pomoci je Komisia povinná uplatnit vsetky predpisy, ktoré mohli byt relevantné, ci uz ide o usmernenia, rámcové pravidlá alebo nariadenia. Komisia sa domnieva, ze ak by to tak nebolo, nikdy by nemohla prijat negatívne rozhodnutia, kedze by nebola oprávnená vylúcit hypotézu, ze pomoc môze byt zlucitelná so spolocným trhom s ohladom na nariadenie o výnimke. 74 Komisia dodáva, ze ak Brandt naopak tvrdí, ze Komisia neprávom povazovala dotknuté opatrenie za opatrenie, ktoré nespadá do pôsobnosti nariadenia c. 2204/2002, potom clánok 21 Statútu Súdneho dvora a clánok 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku ukladajú povinnost rozvinút tento zalobný dôvod. Posúdenie Súdom prvého stupna 75 Súd prvého stupna v prvom rade pripomína, ze nariadenie c. 994/98 v clánku 1 ods. 1 písm. a), iv) a písm. b) stanovuje, ze Komisia môze prostredníctvom nariadení prijatých v súlade s postupmi stanovenými v clánku 8 tohto nariadenia a v súlade s clánkom 87 ES vyhlásit, ze pomoc v prospech zamestnanosti a skolenia, ako aj pomoc, ktorá zodpovedá mape schválenej Komisiou pre kazdý clenský stát na poskytnutie regionálnej pomoci, je zlucitelná so spolocným trhom a nie je predmetom oznamovacej povinnosti stanovenej v clánku 88 ods. 3 ES. 76 Komisia vykonala túto právomoc prijatím nariadenia c. 2204/2002. Aby pomoc podliehala výnimke podla tohto nariadenia, musí splnat podmienky uplatnenia pomoci, co vsak v prejednávanej veci nenastalo, ako je konstatované v bodoch 93 az 96 nizsie. 77 Následne, pokial ide o tvrdenie podniku Brandt spocívajúce v konstatovaní, ze dotknuté opatrenie je iba bezvýznamnou obmenou rezimu OFIZ a rezimu mobility pracovných síl, ktoré sú podla jeho názoru rovnakými schémami existujúcej státnej pomoci, Súd prvého stupna sa domnieva, ze ani s týmto tvrdením nemozno súhlasit. Podla clánku 1 nariadenia c. 659/1999 môze existujúca pomoc zahrnat niekolko situácií. Podla tohto ustanovenia existujúcu pomoc bude totiz predstavovat: -- po prvé akákolvek pomoc, ktorá existovala pred nadobudnutím úcinnosti Zmluvy v príslusných clenských státoch, -- po druhé akákolvek autorizovaná pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálne pomoci, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou, -- po tretie akákolvek pomoc, ktorá môze byt povazovaná za schválenú, ak Komisia neprijme rozhodnutie v lehote dvoch mesiacov, ktorá v zásade zacína plynút odo dna nasledujúceho po dorucení úplného oznámenia a ktorú má k dispozícii na vykonanie predbezného skúmania, -- po stvrté akákolvek pomoc, v súvislosti s ktorou uplynula premlcacia lehota desiatich rokov na vymáhanie pomoci, -- po piate akákolvek pomoc, ktorá sa povazuje za existujúcu pomoc, pretoze mozno preukázat, ze v case, ked nadobudla úcinnost, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spolocného trhu a bez toho, aby ju clenský stát upravoval. 78 V prejednávanej veci Súd prvého stupna poukazuje na to, ze najstarsí z talianskych zákonov zavádzajúcich schémy pomoci, na ktoré sa odkazuje, pochádza z roku 1991. V dôsledku toho prvá situácia umoznujúca povazovat pomoc za existujúcu pomoc je v prejednávanej veci vylúcená. 79 Okrem toho, ako bolo zdôraznené v bode 62 vyssie, Komisia uviedla, ze rezim OFIZ a rezim mobility pracovných síl jej nikdy nebol oznámený a nikdy ho neskúmala so zretelom na pravidlá týkajúce sa státnej pomoci. Druhá a tretia situácia, ktoré umoznujú povazovat opatrenie pomoci za existujúcu pomoc, sú v prejednávanej veci teda rovnako vylúcené. 80 Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí Talianskej republike iba prikázala, aby prijala vsetky nevyhnutné opatrenia na zabezpecenie vymáhania pomoci, ktorá bola poskytnutá na základe dotknutého opatrenia. Stvrtá situácia, ktorá umoznuje povazovat opatrenie za existujúcu pomoc, rovnako nezapadá do kontextu prejednávanej veci. 81 Napokon Súd prvého stupna uviedol, ze úcastníci konania nepreukázali, ze dotknuté opatrenie nepredstavovalo pomoc v case, ked nadobudlo úcinnost, a následne sa stalo pomocou len v dôsledku vývoja spolocného trhu. Piata a posledná situácia, ktoré umoznujú povazovat pomoc za existujúcu pomoc, rovnako nie sú v prejednávanej veci naplnené. 82 Vzhladom na vyssie uvedené je potrebné konstatovat, ze dotknuté opatrenie nepredstavuje existujúcu pomoc. 83 Tento zalobný dôvod preto musí byt zamietnutý. O zlucitelnosti napadnutého rozhodnutia s clánkom 88 ods. 3 ES, nariadením c. 2204/2002 a usmerneniami Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach O porusení clánku 88 ods. 3 ES -- Tvrdenia úcastníkov konania 84 Talianska republika tvrdí, ze na rozdiel od toho, co je uvedené v odôvodnení c. 22 napadnutého rozhodnutia, údajná protiprávnost dotknutého opatrenia z dôvodu, ze bolo realizované prv, nez Komisia rozhodla, neexistuje, a to vzhladom na to, ze toto opatrenie bolo neodkladné. Podla Talianskej republiky nevykonanie tohto opatrenia v priebehu správneho konania by ho totiz zbavilo potrebného úcinku. 85 Komisia pripomína, ze clánok 88 ods. 3 ES ukladá povinnost v dostatocnom case upovedomit Komisiu o vsetkých zámeroch pomoci a zakazuje vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou. Clenskému státu nie je dovolené jednostranne sa oslobodit od tejto povinnosti tým, ze sa odvolá na neodkladnost opatrenia, kedze stanovenie lehoty dvoch mesiacov na riadne vykonanie predbezného skúmania uz túto poziadavku zohladnuje (rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia, [15]C-99/98, Zb. s. I-1101, bod 73). -- Posúdenie Súdom prvého stupna 86 Súd prvého stupna pripomína, ze clánok 88 ods. 3 ES jasne a jednoznacne stanovuje, ze dotknutý clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou. 87 Okrem toho toto ustanovenie doplnuje clánok 4 ods. 5 nariadenia c. 659/1999, ktorý v zásade stanovuje dvojmesacnú lehotu, ktorá zacína plynút v den nasledujúci po dni dorucenia úplného oznámenia pre prijatie rozhodnutia v rámci predbezného preskúmania oznámeného opatrenia. 88 Pokial ide o uvedenú lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola pôvodne urcená judikatúrou, Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný uz citovaný rozsudok Rakúsko/Komisia (bod 73), rozhodol, ze vychádzajúc z clánkov 230 ES a 232 ES, cize vzhladom na maximálnu lehotu dvoch mesiacov, Súdny dvor mal v úmysle vyhnút sa akejkolvek právnej neistote, ktorá by zjavne odporovala úcelu stádia predbezného skúmania státnej pomoci zavedeného clánkom 88 ods. 3. Ako totiz Súdny dvor spresnuje, tento úcel, spocívajúci v poskytnutí potrebnej právnej istoty clenskému státu tým, ze sa urýchlene urcí zlucitelnost pomoci, ktorá môze mat neodkladnú povahu, so Zmluvou, by bol ohrozený, ak by táto lehota bola povazovaná za nezáväznú. Navyse právna neistota, ktorá z toho vyplýva, by sa mohla zvýsit v prípade umelého predlzovania stádia predbezného preskúmania. 89 V dôsledku uvedeného je potrebné pripustit, ze lehota stanovená v clánku 4 ods. 5 nariadenia c. 659/1999 je lehotou kogentnou, záväznou pre vsetkých úcastníkov konania o predbeznom preskúmaní. Dotknutému clenskému státu teda nie je dovolené ju nedodrzat tým, ze sa odvolá na neodkladnost. Navyse, ako to Komisia oprávnene uvádza, stanovenie lehoty dvoch mesiacov na ukoncenie predbezného preskúmania uz túto poziadavku zohladnuje. 90 Vzhladom na vyssie uvedené musí byt prvá cast tohto zalobného dôvodu zamietnutá. O porusení nariadenia c. 2204/2002 -- Tvrdenia úcastníkov konania 91 Talianska republika spochybnuje napadnuté rozhodnutie v tom smere, ze v odôvodneniach c. 32 a 33 sa uvádza, ze dotknuté opatrenie nemozno povazovat za zlucitelné so spolocným trhom s ohladom na nariadenie c. 2204/2002 najmä preto, lebo sa uplatnuje na celom území státu, a preto, lebo sa týka prevodu podnikov zamestnávajúcich viac ako 1000 zamestnancov, to znamená v zásade velkých podnikov. Hoci pomoc zameraná na vytváranie pracovných miest v nepodporovaných regiónoch je povolená iba vo vztahu k malým a stredným podnikom, táto skutocnost vonkoncom neumoznuje Komisii vyvodit záver o úplnej nezlucitelnosti opatrenia na základe nariadenia, kedze nemozno vylúcit, ze nadobudnutie podnikov tohto typu sa môze rovnako týkat malých a stredných podnikov. 92 Komisia uvádza, ze Talianska republika dáva najavo, ze nesprávne chápe kontrolu státnej pomoci a najmä schémy pomoci. Aby bola urcitá schéma povazovaná za zlucitelnú, nepostacuje iba splnenie kritérií zlucitelnosti v urcitých prípadoch mozného uplatnenia. Je naopak nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy pomoci splnala tieto kritériá vo vsetkých prípadoch. Táto zásada je výslovne vyjadrená v clánku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2204/2002. Podla Komisie dotknuté opatrenie v prejednávanej veci nevylucuje, aby bola pomoc poskytnutá velkému podniku v nepodporovanom regióne, a teda Komisia oprávnene dospela k záveru, ze toto opatrenie nesplna podmienky stanovené v nariadení c. 2204/2002. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 93 Súd prvého stupna zdôraznuje, ze zo samotného znenia clánku 4 nariadenia c. 2204/2002 vyplýva, ze príjemcami pomoci na tvorbu pracovných miest mimo oblastí, v ktorých je povolená regionálna státna pomoc, môzu byt výlucne malé a stredné podniky. Ak by dotknuté opatrenie bolo uplatnitelné na vsetky podniky a na celom území státu, táto podmienka by splnená nebola, ako sa uvádza v odôvodneniach c. 32 a 33 napadnutého rozhodnutia. Navyse jediný prípad uplatnenia dotknutého opatrenia sa týka velkých podnikov v nepodporovanej oblasti a následne, hoci je státna pomoc skúmaná ako taká, nie je zlucitelná. 94 Okrem toho sa Súd prvého stupna domnieva, a ako Komisia správne konstatuje, ze na to, aby bola schéma státnej pomoci povazovaná za zlucitelnú so spolocným trhom s ohladom na nariadenie c. 2204/2002, nepostacuje iba splnenie stanovených podmienok v urcitých prípadoch mozného uplatnenia. Je nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy splnala tieto podmienky vo vsetkých prípadoch. Táto zásada je výslovne zakotvená v clánku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 2204/2002. Dotknuté opatrenie v prejednávanej veci nevylucuje, aby bola pomoc poskytnutá velkému podniku v nepodporovanom regióne. Komisia preto oprávnene rozhodla, ze dotknuté opatrenie nesplna podmienky stanovené v nariadení c. 2204/2002. 95 Súd prvého stupna navyse zdôraznuje, ze napadnuté rozhodnutie sa týka celého dotknutého opatrenia, a v odôvodnení c. 38 výslovne stanovuje, ze ponecháva nedotknutú moznost, ze pomoc poskytnutá na základe schémy, ktorou bola zavedená, môze byt vzhladom na jej specifické znaky v budúcnosti na základe rozhodnutia Komisie povazovaná za úplne alebo ciastocne zlucitelnú. 96 Vzhladom na vyssie uvedené je teda potrebné druhú cast tohto zalobného dôvodu zamietnut. O porusení usmernení Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach -- Tvrdenia úcastníkov konania 97 Talianska republika uvádza, ze podla bodu 101 usmernení Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach je Komisia povinná skúmat zlucitelnost so spolocným trhom kazdej pomoci zameranej na záchranu a restrukturalizáciu, ktorá bola poskytnutá bez jej predchádzajúceho povolenia, a teda v rozpore s clánkom 88 ods. 3 ES. Talianska republika v tejto súvislosti odmieta tvrdenie Komisie, ktorá sa odvoláva na absenciu prvkov potrebných na individuálne preskúmanie uplatnitelnosti dotknutého opatrenia, a uvádza, ze Komisia bola povinná formálne si vyziadat od talianskych orgánov informácie, ktoré potrebovala, a nemala sa obmedzit iba na spomenutie moznosti individuálneho oznámenia. 98 Komisia uvádza, ze z bodu 64 usmernení Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach vyplýva, ze schéma pomoci na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach môze byt povolená iba v prípade, ak dotknuté podniky zodpovedajú definícii malých a stredných podnikov v zmysle práva Spolocenstva. Na rozdiel od tvrdenia Talianskej republiky bod 101 uvedených usmernení neukladá Komisii povinnost skúmat zlucitelnost so spolocným trhom kazdej pomoci zameranej na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach, ktorá bola poskytnutá bez povolenia Komisie. Ide iba o ustanovenie, ktoré upravuje casovú pôsobnost jednotlivých pravidiel, ktoré v danej oblasti nasledovali po sebe, a ktoré Komisiu istotne nezaväzuje osobitne skúmat kazdý prípad uplatnovania neoznámených schém. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 99 Súd prvého stupna poukazuje na to, ze podla usmernení Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach môze Komisia povolit dva druhy opatrení pomoci na záchranu a restrukturalizáciu za predpokladu, ze tam uvedené podmienky sú splnené: jednak pomoc na záchranu a restrukturalizáciu individuálne oznámenú Komisii pre kazdý podnik bez ohladu na jeho rozsah (body 22 az 63 uvedených usmernení) a jednak schému pomoci na záchranu a restrukturalizáciu iba pre malé a stredné podniky (body 64 az 69 uvedených usmernení). 100 V prejednávanej veci sa dotknuté opatrenie v súlade so zákonným dekrétom c. 23/2003 uplatní na vsetky podniky bez ohladu na ich velkosti. Okrem toho jediným prípadom, v ktorom sa toto opatrenie uplatnilo, je nadobudnutie velkého podniku, a to podniku Ocean, iným velkým podnikom Brandt. 101 Ako uz bolo uvedené v súvislosti s nariadením c. 2204/2002 v bode 94 tohto rozsudku, aby schéma pomoci mohla byt povazovaná za zlucitelnú so spolocným trhom, nepostacuje iba splnenie pozadovaných podmienok v urcitých prípadoch mozného uplatnenia. Je nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy pomoci splnala tieto podmienky vo vsetkých prípadoch. Následne v prejednávanej veci cisto teoretická moznost, ze v kontexte dotknutého opatrenia bude prevádzajúcim malý alebo stredný podnik, nepostacuje na povazovanie takto oznámenej pomoci za pomoc zlucitelnú so spolocným trhom s ohladom na usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach. 102 Vzhladom na to, ze dotknuté opatrenie nesplna podmienky uplatnitelnosti stanovené usmerneniami Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach, nie je potrebné skúmat, ci procesné podmienky boli splnené. 103 V dôsledku uvedeného tretiu cast tohto zalobného dôvodu je potrebné zamietnut. 104 Vzhladom na vyssie uvedené Súd prvého stupna konstatuje, ze dotknuté opatrenie nemozno povazovat za opatrenie zlucitelné so spolocným trhom na základe ziadneho uvádzaného predpisu Spolocenstva. Tento zalobný dôvod preto musí byt v celom rozsahu zamietnutý. O porusení clánku 253 ES 105 Pokial ide o nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktorý poukazujú zalobcovia v súvislosti s kvalifikovaním dotknutého opatrenia ako státnej pomoci, Súd prvého stupna sa domnieva, ze odôvodnenie obsiahnuté v bode 5 napadnutého rozhodnutia je jasné a dostatocne odôvodnuje postoj Komisie, pricom úvahy nachádzajúce sa v rozhodnutí sa zhodujú s úvahami Súdu prvého stupna v bodoch 63 az 70 vyssie. Tvrdenia úcastníkov konania -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o uplatnenie podmienky selektívnosti 106 Talianska republika sa odvoláva na nedostatok odôvodnenia posúdenia Komisie formulovaného v odôvodnení c. 18 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého dotknuté opatrenie nemá vseobecnú povahu, ale poskytuje specifickým podnikom ekonomickú výhodu, kedze znizuje ich bezné náklady a posilnuje ich financnú situáciu vo vztahu k ostatným konkurencným podnikom, na ktoré sa tieto opatrenia nevztahujú, co je navyse potvrdené skutocnostou, ze uvedené opatrenie bolo uplatnené iba v jedinom prípade. Talianska republika sa domnieva, ze toto posúdenie vyplýva z nesprávneho uplatnenia podmienky výberu stanovenej v Zmluve, ktorá vyzaduje, aby opatrenie zvýhodnovalo urcité podniky alebo urcité odvetvia výroby. Táto podmienka totiz nebude splnená, ak dotknuté opatrenie, rovnako ako v prejednávanom prípade, nebude mat za ciel ani za následok zvýhodnenie urcitých konkrétnych podnikov alebo urcitých konkrétnych odvetví výroby, kedze sa uplatnuje na presne urcené osoby na základe objektívnych kritérií, bez moznosti konkludentne zmenit jeho dosah. Pokial ide o casovo obmedzenú platnost a jediný prípad uplatnitelnosti dotknutého opatrenia, ktoré podla Komisie dokazujú jeho výberovú povahu, Talianska republika zdôraznuje, ze v skutocnosti je rozhodujúcou vseobecná a abstraktná povaha predpisu, ktorým je zavedený, ktorá v rámci predbeznej kontroly, akú musí Komisia vykonat, nemusí Komisii dovolovat vylúcit uplatnenie dotknutého opatrenia na iných príjemcov splnajúcich pozadované podmienky. 107 Komisia uvádza, ze aj ked dotknuté opatrenie vymedzuje svoj rozsah pôsobnosti prostredníctvom objektívnych kritérií, toto opatrenie môze mat napriek tomu selektívnu povahu (rozsudky zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia T-127/99, T-129/99 a T-148/99, uz citovaný, bod 163, a T-92/00 a T-103/00, uz citovaný, bod 58). Velká precíznost kritérií uplatnovania dotknutého opatrenia, ako aj velmi krátka lehota na jeho vykonanie, z ktorých vyplynulo obmedzenie uplatnovania na jediný prípad, dokazujú, ze vseobecná a abstraktná povaha dotknutého opatrenia, na ktorú poukazuje Talianska republika, je iba círym zdaním. Navyse vzhladom na to, ze napadnuté rozhodnutie sa týka dotknutého opatrenia v celom rozsahu, bude stacit, ak sa bude selektívne vztahovat iba na jednu z dvoch kategórií príjemcov. Okrem toho v odpovedi na pripomienky Talianskej republiky, pokial ide o relevantnost citovanej judikatúry, Komisia zdôraznuje, ze na to, aby bola poskytnutá výhoda povazovaná za selektívnu, nie je nevyhnutné, aby bola priznaná diskrecným spôsobom. Jej selektívna povaha môze vonkoncom vyplývat z pouzitia kritérií stanovených pre jej automatické uplatnenie (rozsudok Belgicko/Komisia, uz citovaný, body 27 az 31). Komisia napokon uvádza, ze selektívna povaha dotknutého opatrenia je potvrdená skutocnostou, ze toto opatrenie bolo uplatnené iba jeden, jediný raz. -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o identifikáciu príjemcu pomoci poskytnutej na základe dotknutého opatrenia 108 Talianska republika tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie vykazuje nedostatok odôvodnenia aj z toho dôvodu, ze z príjemcov pomoci uvádza iba podniky v tazkostiach podliehajúce mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a sú predmetom prevodu, na základe samotného zistenia, ze skutocný príjemca pomoci je totiz závislý od mnozstva faktorov, ktoré talianske orgány blizsie nespecifikovali ani nespresnili, ktoré z nich sú relevantné pre takúto identifikáciu a z akého dôvodu. 109 Komisia poznamenáva, ze dotknuté opatrenie môze byt skutocne pomocou dokonca aj vtedy, ak príjemcom tejto pomoci je samotný prevádzatel alebo nadobúdatel. Komisia v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, podla ktorej zvýhodnené subjekty, na ktoré sa opatrenie vztahuje, nie sú nevyhnutne totozné s osobami, ktorým stát priamo poskytol reálne príspevky alebo úlavy (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, [16]C-156/98, Zb. s. I-6857, body 22 az 28). V prejednávanej veci by mohla napríklad nastat situácia, ze urcitý podnik, ktorý je predmetom mimoriadnej správy a predmetom prevodu v niektorej z oblasti svojej cinnosti, bude pokracovat vo vykonávaní iných cinností. V tomto prípade by opatrenie zbavilo tento podnik zatazenia, ktoré by za normálnych okolností musel znásat, a to miezd a náhrad súvisiacich s prepustením a iných rozlicných príspevkov, najmä príspevkov platených na správu OFIZ-u. Iné výhody by napokon vyplynuli zo skutocnosti, ze opatrenie prijaté státom by umoznilo predaj podniku, ku ktorému by inak nemohlo dôjst vôbec alebo iba za odlisných podmienok, napríklad za vyssiu cenu. -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o negatívne dopady dotknutého opatrenia na obchod Spolocenstva a na hospodársku sútaz 110 Talianska republika sa domnieva, ze napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené, ani pokial ide o posúdenie tretej a stvrtej podmienky uplatnenia clánku 87 ods. 1 ES týkajúce sa narusenia obchodu medzi clenskými státmi a negatívnych dopadov na hospodársku sútaz, kedze Komisia sa v odôvodnení c. 20 uspokojila s vykonaním iba prostredníctvom nevyvrátitelného tvrdenia o týchto bodoch. 111 Brandt uvádza rovnaké výhrady, ked tvrdí, ze Komisia v odôvodnení c. 20 napadnutého rozhodnutia velmi vseobecne odkazuje na posilnenie financnej situácie niektorých podnikov vo vztahu k ich konkurentom. Komisia teda nepreskúmala a nepreukázala dopad dotknutého opatrenia na obchod medzi clenskými státmi, ako ani ujmu, ktorú toto opatrenie spôsobuje hospodárskej sútazi. Komisia si tým nesplnila svoju povinnost, spomenutú v rozsudku Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia (296/82 a 318/82, Zb. s. 809, body 22 az 24), a to povinnost podporit dôvody svojich rozhodnutí v oblasti státnej pomoci poskytnutím minimálnych potrebných údajov umoznujúcich prinajmensom urcit relevantný trh, postavenie dotknutých podnikov na trhu, obchodné toky dotknutých výrobkov medzi clenskými státmi a vývozy podniku, ktorý je údajným príjemcom pomoci. 112 Komisia uvádza, ze ak bola pomoc poskytnutá protiprávne, potom nie je povinná preukázat skutocný dopad tejto pomoci na hospodársku sútaz ani na obchod medzi clenskými státmi [rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, [17]C-301/87, Zb. s. I-307, bod 33; rozsudky Súdu prvého stupna z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T-55/99, Zb. s. II-3207, bod 103, a P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, uz citovaný, bod 142]. -- O nevhodnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokial ide o posúdenie zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom s ohladom na nariadenie c. 2204/2002 a usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach 113 Talianska republika súbezne s tvrdeniami uvedenými v bodoch 91 a 97 vyssie poukazuje na to, ze Komisia nevhodným spôsobom odôvodnila napadnuté rozhodnutie, kedze vylúcila moznost, ze dotknuté opatrenie mozno povazovat za zlucitelné so spolocným trhom s ohladom na nariadenie c. 2204/2002 a na usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach. 114 Komisia vo svojej odpovedi iba prebrala tvrdenia uz uvedené v bodoch 92 a 98 vyssie, týkajúce sa neuplatnitelnosti nariadenia c. 2204/2002 a usmernení Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach v prejednávanej veci. -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o vymáhanie pomoci 115 Brandt tvrdí, ze napadnuté rozhodnutie sa vyznacuje nedostatocným odôvodnením v tom zmysle, ze Komisia v nom neuviedla dôvody, na základe ktorých je Talianska republika povinná prijat vsetky opatrenia potrebné na zabezpecenie vymáhania pomoci poskytnutej podniku Brandt. Brandt sa domnieva, ze v právnom a skutkovom kontexte, v ktorom sa zákonnost takéhoto postupu zdala byt prinajmensom pochybná, bola Komisia povinná napadnuté rozhodnutie v tomto smere objasnit, aby bolo Súdu prvého stupna a dotknutým úcastníkom konania umoznené vyjadrit ich vlastný názor. 116 Komisia uvádza, ze pokial ide o spolocnost Brandt, neodôvodnila najmä príkaz smerujúci voci Talianskej republike, aby tá zabezpecila vymáhanie pomoci poskytnutej podniku Brandt na základe dotknutého opatrenia, kedze vymáhanie pomoci je klasickým a bezným dôsledkom vyhlásenia nezlucitelnosti protiprávnej státnej pomoci so spolocným trhom a kedze preto Komisia nebola povinná osobitne skúmat situáciu podniku Brandt. Posúdenie Súdom prvého stupna 117 Podla ustálenej judikatúry je povinnost odôvodnenia podstatnou formálnou nálezitostou, ktorú treba odlisovat od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka meritórnej zákonnosti sporného aktu (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, [18]C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 35, a rozsudok Súdu prvého stupna z 18. januára 2005, Confédération nationale du Crédit mutuel/Komisia, T-93/02, Zb. s. II-143, bod 67). 118 Odôvodnenie vyzadované podla clánku 253 ES musí byt prispôsobené povahe predmetného právneho aktu a musí jasne a jednoznacne vyjadrovat úvahy institúcie, ktorá právny akt vydala, aby mohli dotknuté osoby porozumiet dôvodom prijatého opatrenia a aby mohol príslusný súd vykonávat kontrolu. Táto poziadavka sa musí posudzovat v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý môzu mat adresáti alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne dotýka, na jeho objasnení. V odôvodnení nemusia byt uvedené vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, kedze otázka, ci odôvodnenie aktu splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí posudzovat nielen vzhladom na jeho slovné znenie, ale aj na jeho celkový kontext, ako aj vzhladom na vsetky právne predpisy upravujúce danú oblast (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63, a tam citovanú judikatúru). 119 Z týchto zásad predovsetkým vyplýva, ze Komisia je povinná preukázat, ze uvedené opatrenie je státnou pomocou a ze je nezlucitelné so spolocným trhom. Komisia vsak naproti tomu nie je povinná podrobne sa vyjadrit k tvrdeniam dotknutých vnútrostátnych orgánov alebo tretích osôb ako vedlajsích úcastníkov konania, ktoré sú irelevantné (rozsudok Súdu prvého stupna z 12. decembra 2006, Asociación de Estaciones de Servicio de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio/Komisia, T-95/03, Zb. s. II-4739, bod 108). -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o uplatnenie podmienky selektívnosti 120 Pokial ide o prvý nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupna sa domnieva, ze informácie uvedené v bode 66 vyssie, ktoré sa nachádzajú v tomto rozhodnutí, sú na úcely konstatovania selektívnosti dotknutého opatrenia ako celok postacujúce a jasné. 121 V dôsledku toho musí byt prvá cast tohto zalobného dôvodu zamietnutá. -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o identifikáciu príjemcu pomoci poskytnutej na základe dotknutého opatrenia 122 Súd prvého stupna najprv pripomína, ze napadnuté rozhodnutie v odôvodnení c. 18 uvádza dve kategórie mozných subjektov, na ktoré sa vztahuje dotknuté opatrenie, a to: -- nadobúdatelov podnikov v tazkostiach podliehajúcich mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a ktoré do 30. apríla 2003 uzavreli s ministerstvom práce a sociálnych vecí kolektívnu zmluvu o schválení prevodu zamestnancov, a/alebo -- podniky v tazkostiach podliehajúce mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a sú predmetom prevodu. 123 Súd prvého stupna sa následne domnieva, ze napriek opacnému tvrdeniu Talianskej republiky Komisia nebola vo svojom rozhodnutí povinná presne identifikovat príjemcu pomoci poskytnutej na základe dotknutého opatrenia a bola oprávnená sa obmedzit, ako to aj urobila v odôvodnení c. 18 napadnutého rozhodnutia, iba na uvedenie dvoch osobitných kategórií príjemcov pomoci. Okrem toho Súd prvého stupna pripomína, ze v jedinom prípade uplatnenia dotknutého opatrenia mala poskytnutá pomoc za ciel ulahcit prevod podniku v tazkostiach. Týmto spôsobom pomoc ulahcila dobrovolnú hospodársku transakciu medzi dvoma subjektmi. Súd prvého stupna v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru, podla ktorej zvýhodnené subjekty, na ktoré sa opatrenie vztahuje, nie sú nevyhnutne totozné s osobami, ktorým stát priamo poskytuje reálne plnenie alebo úlavy (rozsudok Nemecko/Komisia, uz citovaný, bod 28). 124 Vzhladom na to, ze Komisia preskúmala opatrenie, opierajúc sa iba o informácie poskytnuté talianskymi orgánmi, ktoré nezahrnali specifické dokumenty týkajúce sa jediného prípadu uplatnenia, Súd prvého stupna povazuje súhrn údajov obsiahnutých v odôvodnení c. 18 napadnutého rozhodnutia vrátane príkladného výpoctu faktorov, od ktorých môze závisiet identifikácia skutocného príjemcu státnej pomoci, za postacujúci. 125 V dôsledku toho je druhú cast tohto zalobného dôvodu potrebné zamietnut. -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o negatívne dopady dotknutého opatrenia na obchod v Spolocenstve a na hospodársku sútaz 126 Súd prvého stupna pripomína, ze podla ustálenej judikatúry, ak zo samotných okolností, za ktorých bola pomoc poskytnutá, mozno v urcitých prípadoch vyvodit, ze táto pomoc je spôsobilá ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi a narusit hospodársku sútaz alebo hrozit jej narusením, potom je Komisia povinná prinajmensom uviest tieto okolnosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (pozri rozsudky Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, uz citovaný, bod 66, a tam citovanú judikatúru, a Regione autonoma della Sardegna/Komisia, uz citovaný, body 73 a 74). 127 Komisia vsak nie je povinná preukázat skutocný dopad, ktorý mala protiprávna pomoc na hospodársku sútaz a na obchod medzi clenskými státmi. Povinnost Komisie predlozit takýto dôkaz by totiz mala za následok zvýhodnenie clenských státov, ktoré poskytnú pomoc v rozpore s oznamovacou povinnostou podla clánku 88 ods. 3 ES v neprospech státov, ktoré oznámili zámer pomoci (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 30. apríla 1998, Vlaamse Gewest/Komisia, [19]T-214/95, Zb. s. II-717, bod 67, a z 30. januára 2002, Keller a Keller Meccanica/Komisia, [20]T-35/99, Zb. s. II-261, bod 85, a tam citovanú judikatúru). Túto judikatúru navyse podporuje znenie clánku 87 ods. 1 ES, podla ktorého so spolocným trhom nie je zlucitelná nielen pomoc, ktorá "narúsa" hospodársku sútaz, ale ani státna pomoc, ktorá "hrozí" narusením hospodárskej sútaze (rozsudok Keller a Keller Meccanica/Komisia, uz citovaný, bod 85). 128 V prejednávanej veci Súd prvého stupna poukazuje na to, ze Komisia v odôvodnení c. 20 napadnutého rozhodnutia uvádza nasledujúce skutocnosti: "Na základe tretej a stvrtej podmienky uplatnenia clánku 87 ods. 1 [ES] má opatrenie narúsat hospodársku sútaz alebo hrozit narusením hospodárskej sútaze a postihovat obchod medzi clenskými státmi Spolocenstva. Skúmané opatrenie hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze posilnuje financnú situáciu niektorých podnikov v porovnaní s ich konkurentmi. Konkrétne toto opatrenie hrozí narusením hospodárskej sútaze a postihnutím obchodu vtedy, ak príjemcovia pomoci budú konkurovat výrobkom pochádzajúcim z iných clenských státov, a to aj ak príjemcovia pomoci vlastné výrobky nevyvázajú. Ak podniky, príjemcovia pomoci, vlastné výrobky nevyvázajú, predstavuje poskytovaná pomoc ekonomickú výhodu na domácom trhu z dôvodu, ze moznosti podnikov situovaných v iných clenských státoch vyvázat vlastné výrobky na tento trh budú o to mensie." [neoficiálny preklad] 129 Súd prvého stupna okrem toho zdôraznuje, ze tak, ako to uviedol v bodoch 86 az 90 vyssie, Komisia sa v odôvodnení c. 22 napadnutého rozhodnutia oprávnene domnieva, ze talianske orgány si tým, ze dotknuté opatrenie vykonali prv, nez ho schválila Komisia, nesplnili povinnost vyplývajúcu z clánku 88 ods. 3 ES. 130 Preto sa Súd prvého stupna v súlade s citovanou judikatúrou domnieva, ze odôvodnenie c. 20 napadnutého rozhodnutia je primerané a dostatocné. 131 Vzhladom na vyssie uvedené je tretiu cast tohto zalobného dôvodu potrebné zamietnut. -- O nevhodnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokial ide o posúdenie zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom s ohladom na nariadenie c. 2204/2002 a na usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach 132 Pokial ide o dalsí údajný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupna sa domnieva, ze odôvodnenie obsiahnuté v bodoch 5.4 a 5.5 napadnutého rozhodnutia jasne a dostatocne objasnuje postoj Komisie, kedze úvahy obsiahnuté v rozhodnutí sa zhodujú s úvahami Súdu prvého stupna v bodoch 93 az 96 a 99 az 103 vyssie. -- O nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokial ide o vymáhanie pomoci 133 Súd prvého stupna pripomína, ze podla ustálenej judikatúry zrusenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania aj súvisiacich úrokov je logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezlucitelnosti so spolocným trhom (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, [21]C-142/87, Zb. s. I-959, bod 66, zo 14. januára 1997, Spanielsko/Komisia, [22]C-169/95, Zb. s. I-135, bod 47, a z 29. júna 2004, Komisia/Rada, [23]C-110/02, Zb. s. I-6333, bod 41). 134 V prejednávanej veci Komisia v clánku 1 napadnutého rozhodnutia konstatovala, ze dotknuté opatrenie je nezlucitelné so spolocným trhom, co potvrdil Súd prvého stupna v bode 104 vyssie. 135 V dôsledku uvedeného v zmysle citovanej judikatúry a vzhladom na to, ze Komisia nebola povinná individuálne skúmat prípad podniku Brandt, ako sa uvádza v bodoch 140 az 145 nizsie, Súd prvého stupna sa domnieva, ze Komisia si aj v tomto bode napadnutého rozhodnutia splnila svoju povinnost odôvodnenia. 136 So zretelom na uvedené musí byt stvrtá cast tohto zalobného dôvodu zamietnutá. 137 Tento zalobný dôvod preto musí byt v celom rozsahu zamietnutý. O vymáhaní pomoci O porusení nariadenia c. 659/1999 -- Tvrdenia úcastníkov konania 138 Brandt uvádza, ze Komisia vyvodila príkaz adresovaný Talianskej republike, aby prijala vsetky opatrenia nevyhnutné na zabezpecenie vymáhania státnej pomoci, ktorú Brandt individuálne získal na základe dotknutého opatrenia, výlucne zo skúmania tohto opatrenia, ktoré napriek tomu kvalifikovala ako vseobecný rezim. Komisia vsak nevykonala zodpovedajúce skúmanie prípadu konkrétneho uplatnenia, ktorý predstavuje údajnú pomoc. Brandt sa domnieva, ze príkazom, aby Talianska republika zabezpecila vymáhanie tejto pomoci, ktorá sa v nadväznosti na bezné skúmanie vykonané v súlade s nariadením c. 659/1999 môze zdat úplne zlucitelnou so spolocným trhom, Komisia porusila najmä ustanovenia tohto nariadenia (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, Boussac, 22/80, Zb. s. 3427, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber k rozsudku z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, uz citovaný, Zb. s. I-2484, bod 40). Ak Komisia zamýslala nariadit akékolvek vymáhanie údajnej pomoci od podniku Brandt, bola povinná dodrzat postup stanovený v clánku 11 nariadenia c. 659/1999. 139 Komisia uvádza, ze napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký príkaz predbezne vrátit pomoc v zmysle clánku 11 nariadenia c. 659/1999. Vymáhanie pomoci bolo nariadené výlucne na základe napadnutého rozhodnutia v súlade s clánkom 14 uvedeného nariadenia, z coho vyplýva, ze hmotnoprávne a formálne podmienky clánku 11 tohto nariadenia nemuseli byt zohladnené. Takýto postup bol úplne zákonný, ako to vyplýva z viacerých rozsudkov, ktoré potvrdili negatívne rozhodnutia týkajúce sa schém pomoci a kde Komisia oprávnene nariadila vymáhanie pomoci poskytnutej na základe týchto schém (rozsudky Súdneho dvora zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, uz citovaný, body 64 a nasl.; Nemecko/Komisia, uz citovaný, body 112 a nasl.; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, body 98 a nasl.; z 19. septembra 2002, Spanielsko/Komisia, [24]C-114/00, Zb. s. I-7657, body 107 a nasl.; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-298/00 P, Zb. s. I-4087, body 86 a nasl., ktorým bol potvrdený rozsudok Súdu prvého stupna z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, [25]T-298/97, T-312/97, T-313/97, T-315/97, T-600/97 az T-607/97, T-1/98, T-3/98 az T-6/98 a T-23/97, Zb. s. II-2319, a z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, [26]C-278/00, Zb. s. I-3997, body 103 az 108). -- Posúdenie Súdom prvého stupna 140 Pokial ide o tvrdenie podniku Brandt, ze Komisia bola povinná individuálne preskúmat jeho prípad, Súd prvého stupna najprv pripomína, ze listom z 12. februára 2003 talianske orgány oznámili dotknuté opatrenie. V odpovedi na ziadost o poskytnutie doplnujúcich informácií o dotknutom opatrení, ktorú Talianskej republike zaslala Komisia, a v priebehu celého správneho konania Talianska republika zastávala názor, ze dotknuté opatrenie je vseobecným rezimom zahrnajúcim jediný prípad uplatnenia, a to nadobudnutie podniku Ocean podnikom Brandt. Talianska republika vsak Komisii neoznámila nijaké údaje týkajúce sa konkrétne podniku Brandt, ako napríklad plán restrukturalizácie. 141 Súd prvého stupna dalej zdôraznuje, ze, ako bolo uvedené v bode 13 vyssie, rozhodnutie Komisie zacat konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES bolo zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie18. decembra 2003. Napriek tomuto zverejneniu vsak Brandt nepovazoval za nevyhnutné podat v priebehu konania vo veci formálneho zistovania svoje pripomienky. Podla ustálenej judikatúry je vsak uverejnenie oznámenia v Úradnom vestníku primeraným prostriedkom na upovedomenie vsetkých dotknutých subjektov o zacatí takéhoto konania [rozsudky Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 17; rozsudky Súdu prvého stupna z 11. mája 2005; Saxonia Edelmetalle/Komisia, T-111/01 a T-133/01, Zb. s. II-1579, bod 48, alebo aj z 31. mája 2006, Kuwait Petroleum (Holandsko)/Komisia, [27]T-354/99, Zb. s. II-1475, bod 81]. Napriek tomuto zverejneniu vsak Brandt nezasiahol do konania vo veci formálneho zistovania a nepredlozil Komisii nijaké dodatocné pripomienky. 142 V dôsledku toho sa Súd prvého stupna domnieva, ze Komisia mala k dispozícii oznámenie dotknutého opatrenia, a teda mala informácie postacujúce na jeho preskúmanie. Ak by aj Súd prvého stupna pripustil, ze by mohli existovat pochybnosti o tom, ci dotknuté opatrenie môze predstavovat individuálnu pomoc, je potrebné si uvedomit, ze Komisia nemala nijakú konkrétnu informáciu, ktorá by jej umoznovala po prijatí Talianskou republikou dospiet k záveru, ze dotknuté opatrenie bolo uplatnené iba v jedinom prípade. Súd prvého stupna v tejto súvislosti pripomína, ze v prípade schémy pomoci sa môze Komisia na úcely overenia, ci táto schéma má prvky pomoci, obmedzit na skúmanie vseobecných znakov dotknutej schémy bez toho, aby bola povinná osobitne skúmat kazdý prípad uplatnenia (rozsudky Súdneho dvora Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, uz citovaný, bod 51; Grécko/Komisia, uz citovaný, bod 24; a z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, [28]C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 67). 143 Súd prvého stupna okrem toho zdôraznuje, ze napadnuté rozhodnutie v odôvodnení c. 28 jasne uvádza, ze sa týka dotknutého opatrenia a prípadov jeho uplatnenia, avsak ponecháva otvorenú moznost, ze individuálne pomoci získané na základe schémy pomoci môzu byt vzhladom na ich specifické znaky rozhodnutím Komisie v budúcnosti povazované za úplne alebo ciastocne zlucitelné so spolocným trhom. 144 V dôsledku toho sa Súd prvého stupna domnieva, ze Komisia v súlade s právnymi predpismi preskúmala dotknuté opatrenie, ktoré jej bolo oznámené Talianskou republikou, a ze neukrátila podnik Brandt na jeho procesných právach. 145 Vzhladom na vyssie uvedené je prvú cast tohto zalobného dôvodu potrebné zamietnut. O porusení zásady ochrany legitímnej dôvery -- Tvrdenia úcastníkov konania 146 Pokial ide o nariadenie vymáhat pomoc, Brandt sa v podstate odvoláva na zásadu ochrany legitímnej dôvery a tvrdí, ze bola porusená povinnost odôvodnenia. 147 Komisia uvádza, ze pred samotným prijatím nariadenia c. 659/1999 a nezávisle od existencie výslovného ustanovenia v tejto otázke Súdny dvor pripustil, ze zrusenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania aj súvisiacich úrokov je logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezlucitelnosti so spolocným trhom (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, uz citovaný, bod 66; zo 14. septembra 1994, Spanielsko/Komisia, [29]C-278/92 az C-280/92, Zb. s. I-4103, bod 75; zo 14. januára 1997, Spanielsko/Komisia, uz citovaný, bod 47; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, uz citovaný, bod 98, a Komisia/Rada, uz citovaný, bod 41). 148 Clánok 14 nariadenia c. 659/1999 Komisii výslovne ukladá povinnost do budúcnosti zabezpecit vymáhanie pomoci od jej príjemcu okrem prípadu, ak by to bolo v rozpore so vseobecnou zásadou práva Spolocenstva, akou je zásada ochrany legitímnej dôvery. 149 Komisia vsak tvrdí, ze podla ustálenej judikatúry podniky, ktoré sú príjemcami státnej pomoci, môzu mat legitímnu dôveru v zákonnost pomoci v zásade len vtedy, ak sa táto pomoc poskytla v súlade s postupom stanoveným v clánku 88 ES. Obozretne konajúci hospodársky subjekt musí byt totiz za normálnych okolností schopný ubezpecit sa o tom, ze uvedený postup bol dodrzaný, aj ked protiprávnu povahu rozhodnutia o poskytnutí pomoci mozno pripisovat dotknutému clenskému státu v rozsahu, v akom sa jeho zrusenie zdá byt v rozpore so zásadou dobrej viery (rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, [30]C-5/89, Zb. s. I-3437, bod 14, a z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, [31]C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 25). 150 Komisia navyse pripustila, ze príjemcovia pomoci sa môzu odvolávat na mimoriadne okolnosti, na základe ktorých mohli mat legitímnu dôveru, pokial ide o zákonnost pomoci, a teda môzu namietat vymáhanie tejto pomoci, a zdôraznila, ze podla ustálenej judikatúry je v takomto prípade úlohou vnútrostátneho súdu, ktorý vec prejednáva, aby po predlození prejudiciálnych otázok so ziadostou o výklad Súdnemu dvoru prípadne posúdil predmetné okolnosti (rozsudky Komisia/Nemecko, uz citovaný, bod 16, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, uz citovaný, bod 103). 151 Komisia konstatuje, ze dotknuté opatrenie v prejednávanej veci bolo zavedené zákonným dekrétom, ktorý bol okamzite uplatnitelný. Je teda zjavné, ze hoci Talianska republika toto opatrenie oznámila a hoci v tejto súvislosti pripustila, ze sa týka schémy pomoci, nesplnila si povinnost stanovenú v clánku 88 ods. 3 ES a protiprávne vykonala dotknuté opatrenie, kedze Komisia este dovtedy nerozhodla o jeho zlucitelnosti so spolocným trhom. Komisia sa navyse domnieva, ze samotný list s oznámením zo 7. februára 2003 ju vyzval na posúdenie zlucitelnosti dotknutého opatrenia so spolocným trhom so zretelom na usmernenia Spolocenstva pre státnu pomoc na záchranu a restrukturalizáciu podnikov v tazkostiach. 152 Bolo teda od zaciatku jasné, ze uplatnené dotknuté opatrenie mohlo predstavovat státnu pomoc a ze clánok 88 ods. 3 ES bol porusený. Podla Komisie to úplne postacuje na vylúcenie akéhokolvek predpokladu legitímnej dôvery. -- Posúdenie Súdom prvého stupna 153 Ako vyplýva zo skutkových okolností a ako tiez bolo konstatované v bodoch 70 a 104 vyssie, dotknuté opatrenie je nezlucitelné so spolocným trhom, kedze bolo prijaté v rozpore s predpismi Spolocenstva týkajúcimi sa státnej pomoci, a to tak hmotnoprávnymi, ako aj procesnými. 154 Súd prvého stupna sa domnieva, ze v prejednávanej veci je zrejme nemozné, aby obozretne konajúci hospodársky subjekt, akým je Brandt, nezohladnil protiprávnu povahu dotknutého opatrenia. Súd prvého stupna v tejto súvislosti zdôraznuje, ze podla ustálenej judikatúry vzhladom na imperatívnu povahu kontroly státnej pomoci vykonávanej Komisiou podla clánku 88 ES podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, môzu mat v zásade legitímnu dôveru v zákonnost pomoci len vtedy, ak pri jej poskytnutí bol dodrzaný uvedený postup (rozsudky Komisia/Nemecko, uz citovaný, bod 14, a Alcan Deutschland, uz citovaný, bod 25). Obozretne konajúci hospodársky subjekt musí byt totiz za normálnych okolností schopný ubezpecit sa, ze uvedený postup bol dodrzaný, aj ked protiprávnost rozhodnutia o priznaní pomoci mozno pripisovat dotknutému clenskému státu v rozsahu, v ktorom sa jeho zrusenie zdá byt v rozpore so zásadou dobrej viery (rozsudok Alcan Deutschland, uz citovaný, bod 41, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T-109/01, Zb. s. II-127, bod 135). 155 Súd prvého stupna napokon pripomína, ze rovnako z ustálenej judikatúry vyplýva, ze ak sa príjemca pomoci, akým je v tomto prípade Brandt, domnieva, ze existujú mimoriadne okolnosti, na základe ktorých mohol mat legitímnu dôveru v zákonnost pomoci, je úlohou vnútrostátneho súdu, ktorý vec prejednáva, aby po predlození prejudiciálnych otázok so ziadostou o výklad Súdnemu dvoru prípadne posúdil predmetné okolnosti (rozsudky Komisia/Nemecko, uz citovaný, bod 16; a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, uz citovaný, bod 103, a rozsudok Fleuren Compost/Komisia, uz citovaný, bod 136). 156 V dôsledku toho musí byt druhá cast tohto zalobného dôvodu rovnako zamietnutá. 157 Vzhladom na vyssie uvedené musí byt tento zalobný dôvod v celom rozsahu zamietnutý. O trovách 158 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze vo veci T-239/04 Talianska republika nemala úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie. Kedze vo veci T-323/04 podnik Brandt nemal úspech, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloby sa zamietajú. 2. Talianska republika znása vlastné trovy konania a je povinná nahradit trovy konania Komisie vo veci T-239/04. 3. Brandt Italia SpA znása vlastné trovy konania a je povinný nahradit trovy konania Komisie vo veci T-323/04. García-Valdecasas Cooke Labucka Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. septembra 2007. Tajomník E. Coulon Predseda komory J.D. Cooke __________________________________________________________________ ( [32]*1 ) Jazyk konania: taliancina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXwJP2Vq/L97319-1430TMP.html#t-ECRT12007SKA.0900327001-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:352:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2003:308:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:352:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2002:337:TOC 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0009&locale=SK 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:142:TOC 8. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:083:TOC 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0251&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0159&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0127&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997C?0075&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0171&locale=SK 14. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:010:TOC 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0099&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0156&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987C?0301&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0017&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0214&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0035&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987C?0142&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0169&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0110&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0114&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0298&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0278&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0354&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0148&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0278&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0005&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0024&locale=SK 32. file:///tmp/lynxXXXXwJP2Vq/L97319-1430TMP.html#c-ECRT12007SKA.0900327001-E0001