ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (tretia rozsírená komora) z 8. júla 2008 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Kartely -- Organické peroxidy -- Pokuty -- Clánok 81 ES -- Právo na obhajobu -- Právo na spravodlivé súdne konanie -- Pojem 'porusitel` -- Zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) -- Zásada právnej istoty -- Legitímna dôvera" Vo veci T-99/04, AC-Treuhand AG, so sídlom v Zürichu (Svajciarsko), v zastúpení: M. Karl, C. Steinle a J. Drolshammer, advokáti, zalobkyna, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: A. Bouquet, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Böhlke, advokát, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2005/349/ES z 10. decembra 2003 o konaní podla clánku 81 Zmluvy o zalození ES a podla clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-2/37.857 -- Organické peroxidy) ([2]Ú. v. EÚ L 110, 2005, s. 44), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (tretia rozsírená komora), v zlození: predseda komory M. Jaeger, sudcovia J. Azizi a O. Czúcz, tajomník: K. Andová, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 12. septembra 2007, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1 Rozhodnutie Komisie 2005/349/ES z 10. decembra 2003 o konaní podla clánku 81 Zmluvy o zalození ES a podla clánku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-2/37.857 -- Organické peroxidy) ([3]Ú. v. EÚ L 110, 2005, s. 44) (dalej len "napadnuté rozhodnutie") sa týka kartelu uzavretého a vykonaného na európskom trhu organických peroxidov, chemických výrobkov pouzívaných v odvetví plastov a gumárskom priemysle, najmä skupinou AKZO (dalej len "AKZO"), ako aj spolocnostou Atofina SA, právnym nástupcom Atochem (dalej len "Atochem/Atofina") a Peroxid Chemie GmbH & Co. KG, teraz Degussa UK Holdings Ltd., spolocnostou ovládanou Laporte plc (dalej len "PC/Degussa"). 2 Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze kartel vznikol v roku 1971 uzavretím písomnej dohody (dalej len "dohoda z roku 1971"), ktorá bola zmenená a doplnená v roku 1975 (dalej len "dohoda z roku 1975"), medzi troma výrobcami organických peroxidov, a to AKZO, Luperox GmbH, neskôr Atochem/Atofina, a PC/Degussa (dalej len "kartel"). Cielom tohto kartelu bolo najmä zachovanie trhových podielov týchto výrobcov a zosúladenie ich zvysovaní cien. Pravidelne sa konali stretnutia na zabezpecenie riadneho fungovania kartelu. V rámci kartelu bola Fides Trust AG (dalej len "Fides"), neskôr, od roku 1993, zalobkyna, AC-Treuhand AG, na základe zmlúv o výkone uzavretých s AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa obvinená predovsetkým z uchovávania vo svojich priestoroch takých urcitých tajných dokumentov týkajúcich sa kartelu, akým je dohoda z roku 1971, zo zhromazdovania a spracovávania niektorých údajov týkajúcich sa obchodnej cinnosti troch výrobcov organických peroxidov a z oznamovania im takto spracovaných údajov, ako aj z vykonávania takých logistických a sekretárskych úloh spojených s organizáciou stretnutí najmä v Zürichu (Svajciarsko) medzi uvedenými výrobcami, akými sú rezervácia priestorov a preplácanie cestovných výdavkov ich zástupcov. V kazdom prípade úcastníci konania spochybnujú niektoré skutkové okolnosti týkajúce sa cinností zalobkyne v súvislosti s kartelom. 3 V nadväznosti na stretnutie so zástupcami AKZO, ktoré sa uskutocnilo 7. apríla 2000, zacala Komisia predbezné vysetrovanie, pricom ju zástupcovia AKZO informovali o porusení sútazných pravidiel Spolocenstva, aby im nebola ulozená pokuta v zmysle oznámenia Komisie o neulození pokuty alebo znízení jej výsky v kartelových veciach [neoficiálny preklad] ([4]Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci"). Následne sa s Komisiou rozhodli spolupracovat aj Atochem/Atofina a PC/Degussa, pricom jej poskytli dodatocné informácie (odôvodnenia c. 56 az 63 napadnutého rozhodnutia). 4 Dna 3. februára 2003 zaslala Komisia zalobkyni ziadost o informácie. V nej v podstate uviedla, ze práve vysetruje údajné porusenie clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) zo strany európskych výrobcov organických peroxidov. Okrem toho zalobkynu poziadala o predlozenie organizacnej schémy jej podniku, opis jej cinnosti a jej vývoja, vrátane prevzatia cinnosti spolocnosti Fides, jej cinnosti ako "sekretariátu" výrobcov organických peroxidov a jej obratu v rokoch 1991 az 2001. Zalobkyna na túto ziadost o informácie odpovedala listom z 5. marca 2003 (odôvodnenie c. 73 napadnutého rozhodnutia). 5 Dna 20. marca 2003 sa uskutocnilo stretnutie medzi zástupcami zalobkyne a úradníkmi Komisie poverenými spisom, na ktorom títo úradníci uviedli, ze vysetrovanie, ktoré zacala Komisia, smeruje aj proti zalobkyni, pricom vsak neboli upresnené výhrady, ktoré sa voci nej uplatnujú. 6 Dna 27. marca 2003 zacala Komisia formálne konanie o preskúmaní a prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo následne zaslané predovsetkým zalobkyni. Zalobkyna zaslala svoje pripomienky k týmto výhradám 16. júna 2003 a zúcastnila sa na vypocutí, ktoré sa konalo 26. júna 2003. Napadnuté rozhodnutie, ktorým bola zalobkyni ulozená pokuta vo výske 1000 eur, prijala napokon Komisia 10. decembra 2003, pricom zalobkyni ho oznámila 9. januára 2004 [odôvodnenie c. 454 a clánok 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia]. 7 Prijatie a oznámenie napadnutého rozhodnutia bolo doplnené tlacovým komuniké, v ktorom Komisia najmä uviedla, ze zalobkyna zohrávala ako poradenská spolocnost od konca roka 1993 významnú úlohu v rámci kartelu, kedze organizovala stretnutia a ukrývala dôkazy porusenia. Vzhladom na to Komisia dospela k záveru, ze zalobkyna porusila aj sútazné pravidlá a uviedla: "Výska pokuty, ktorá bola ulozená [zalobkyni], je obmedzená vzhladom na novost politiky sledovanej v tejto oblasti. Napriek tomu z toho vyplýva jednoznacný záver: tí, ktorí organizujú alebo ulahcujú kartely, teda nielen ich clenovia, sa v budúcnosti musia obávat toho, ze budú odhalení a ze im budú ulozené velmi prísne sankcie." Konanie a návrhy úcastníkov konania 8 Zalobkyna návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 16. marca 2004 podala zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 9 Listom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 30. novembra 2005 zalobkyna poziadala, aby sa jej, pokial ide o uverejnenie konecného rozsudku Súdu prvého stupna, priznalo dôverné zaobchádzanie vo vztahu k celej dohode uzavretej medzi nou a spolocnostou Fides, ktorá je uvedená v prílohe zaloby, ako aj vo vztahu k obchodnému menu Fides a k menu jej predchádzajúceho spolupracovníka pána S. 10 Listom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 1. februára 2006 zalobkyna ako hlavný návrh uviedla, ze trvá na svojej ziadosti o dôverné zaobchádzanie, a subsidiárne poziadala, aby sa jej priznalo dôverné zaobchádzanie vo vztahu k castiam znenia dohody citovanej v bode 9 vyssie upraveným tak, aby boli necitatelné, z ktorej na ziadost Súdu prvého stupna vyhotovila nedôverné znenie. 11 Na základe clánku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna a na návrh tretej komory Súd prvého stupna po vypocutí úcastníkov konania v súlade s clánkom 51 tohto rokovacieho poriadku rozhodol postúpit vec rozsírenému rozhodovaciemu zlozeniu. 12 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (tretia rozsírená komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania. 13 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 12. septembra 2007. 14 Ústna cast konania sa skoncila po pojednávaní 12. septembra 2007. Kedze jeden clen komory sa nemohol zúcastnit na porade, v súlade s clánkom 32 rokovacieho poriadku sa sluzobne najmladsí sudca v zmysle clánku 6 rokovacieho poriadku vzdal úcasti na porade a porady Súdu prvého stupna sa uskutocnili v zlození troch sudcov, ktorých podpisy sú uvedené v tomto rozsudku. 15 Na pojednávaní zalobkyna vzala spät svoju ziadost o dôverné zaobchádzanie v rozsahu, v akom sa týkala pouzívania obchodného mena Fides, pricom uvedené sa zaznamenalo do zápisnice z pojednávania. 16 Zalobkyna navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zrusil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 17 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobkynu na náhradu trov konania. Právny stav A -- Úvodné pripomienky 18 Súd prvého stupna sa domnieva, ze v prvom rade je potrebné sa vyjadrit k ziadosti zalobkyne o dôverné zaobchádzanie v rozsahu, v akom nebola vzatá spät na pojednávaní (pozri body 9, 10 a 15 vyssie). 19 Pokial ide o meno predchádzajúceho spolupracovníka zalobkyne, Súd prvého stupna túto ziadost posúdil v súlade so svojím postupom zverejnovania týkajúcim sa totoznosti fyzických osôb v iných veciach (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, [5]T-120/04, Zb. s. II-4441, body 31 a 33). Naproti tomu sa Súd prvého stupna domnieva, ze samotná existencia dohody medzi spolocnostou Fides a zalobkynou v kazdom prípade stratila svoj prípadný dôverný charakter vzhladom na identifikáciu tejto dohody vo výpise z obchodného registra Zürisského kantónu, ktorý je prístupný pre verejnost, týkajúcu sa usadenia zalobkyne, ako sa uvádza v prílohe zaloby aj v odôvodneniach c. 20 a 91 znenia napadnutého rozhodnutia predbezne uverejneného na internetovej stránke generálneho riaditelstva "Hospodárska sútaz" Komisie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu tretej rozsírenej komory Súdu prvého stupna zo 4. marca 2005, BUPA a i./Komisia, [6]T-289/03, Zb. s. II-741, body 34 a 35), proti ktorého uverejneniu zalobkyna nenamietala podla postupu stanoveného v clánku 9 rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vysetrovatelov v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze ([7]Ú. v. ES L 162, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 151). 20 V dôsledku toho je potrebné zamietnut ziadost o dôverné zaobchádzanie v rozsahu, v akom sa týka existencie dohody medzi spolocnostou Fides a zalobkynou. 21 Súd prvého stupna dalej tvrdí, ze zalobkyna na podporu svojej zaloby uvádza pät zalobných dôvodov, a síce po prvé porusenie práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie, po druhé porusenie zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), po tretie porusenie zásady ochrany legitímnej dôvery, po stvrté subsidiárne porusenie zásad právnej istoty a urcitosti trestného práva (nulla poena sine lege certa) a po piate porusenie zásad právnej istoty a urcitosti trestného práva (nulla poena sine lege certa), pokial ide o clánok 3 druhý odsek napadnutého rozhodnutia. B -- O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie 1. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia zalobkyne 22 Zalobkyna sa domnieva, ze Komisia ju informovala o zacatí konania proti nej a o výhradách vznesených proti nej v tejto súvislosti oneskorene, a síce tri roky po zacatí vysetrovania. Dozvedela sa o nich az v case, ked sa zacalo konanie vo veci formálneho zistovania a bolo prijaté oznámenie o výhradách z 27. marca 2003. Predtým bola zalobkyni dorucená iba ziadost o informácie z 3. februára 2003, na ktorú riadne odpovedala listom z 5. marca 2003. Zalobkyna sa az 20. marca 2003 na stretnutí s Komisiou dozvedela, ze vysetrovanie je vedené aj proti nej, pricom vsak nezískala ziadne presné informácie o rozsahu obvinení vznesených proti nej. 23 Podla zalobkyne v zmysle clánku 6 ods. 3 písm. a) Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme (EDLP), má kazdý, kto je obvinený z trestného cinu, právo byt bez meskania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu. Toto právo je logickým dôsledkom základného práva na spravodlivé súdne konanie stanoveného v clánku 6 ods. 1 EDLP, pricom tvorí integrálnu cast takých práv na obhajobu, ktoré judikatúra uznáva ako vseobecné zásady práva Spolocenstva uplatnitelné na represívne správne postupy stanovené v nariadení Rady (EHS) c. 17, prvom nariadení implementujúcom clánky [81 ES] a [82 ES] ([8]Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, [9]41/69, Zb. s. 661, body 172 az 176; z 28. marca 2000, Krombach, [10]C-7/98, Zb. s. I-1935, body 25 a 26; zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, [11]C-274/99 P, Zb. s. I-1611, body 37 a 38, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, [12]C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, body 63 a 64; pozri takisto rozsudky Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, Brugg Rohrsysteme/Komisia, [13]T-15/99, Zb. s. II-1613, body 109 a 122, a LR AF 1998/Komisia, [14]T-23/99, Zb. s. II-1705, bod 220), a bolo potvrdené clánkom 6 ods. 2 EÚ a clánkom 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice ([15]Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1). 24 V zmysle clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 majú totiz pokuty, ktoré môzu byt ulozené podnikom, napriek odseku 4 tohto clánku v skutocnosti "trestnoprávnu povahu", a to vzhladom tak na ich preventívny, ako aj represívny ciel (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf vo funkcii generálneho advokáta k rozsudku Súdu prvého stupna z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, [16]T-1/89, Zb. s. II-867, II-885; pozri takisto návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer k rozsudku Súdneho dvora z 13. februára 1969, Wilhelm, [17]14/68, Zb. s. 1, [18]17 a [19]24; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras k rozsudku Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, [20]40/73 az 48/73, 50/73, 54/73 az 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, [21]2062 a [22]2141; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger k rozsudku Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, [23]C-185/95 P, Zb. s. I-8417, [24]I-8422, bod 31, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer k rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovanému v bode 23 vyssie, vo veci [25]C-204/00 P, Zb. s. I-133, bod 26, vo veci [26]C-205/00 P, Zb. s. I-171, bod 32, vo veci [27]C-213/00 P, Zb. s. I-230, bod 26, vo veci [28]C-217/00 P, Zb. s. I-267, bod 29, a vo veci [29]C-219/00 P, Zb. s. I-342, bod 25). Takýto záver vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ludské práva (dalej len "ESLP") [rozsudok Engel a i. v. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, c. 22 (1977), § 82; rozsudok Öztürk v. Nemecko z 21. februára 1984, séria A, c. 73, § 53, a rozsudok Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, c. 123, § 54]. 25 V tejto súvislosti zalobkyna spochybnuje tvrdenie Komisie, podla ktorého pocas fázy vysetrovania správneho konania nebola proti podnikom vyjadrená ziadna výhrada. Naproti tomu pocas tejto fázy Komisia prijala opatrenia, ktorých súcastou bola výhrada, ze doslo k poruseniu, ktoré mali znacný vplyv na situáciu obvinených podnikov (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [30]C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 182). Okolnost, ze v rámci konania stanoveného v nariadení c. 17 sú dotknuté osoby predmetom formálneho obvinenia az v okamihu oznámenia o výhradách (rozsudok Súdu prvého stupna zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, [31]T-5/00 a T-6/00, Zb. s. II-5761, bod 79), nie je urcujúca a nevylucuje to, ze pocas fázy vysetrovania uz bola zalobkyna "obvinenou" v zmysle clánku 6 ods. 3 EDLP, ako ho vylozil ESLP. Pokial ide o túto judikatúru, nevyzaduje sa existencia formálneho aktu vznesenia obvinenia, ale postacuje zacatie vysetrovania trestnoprávnej povahy (rozsudky ESLP Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970, séria A, c. 11, s. 13, § 25; Ringeisen v. Rakúsko zo 17. júla 1971, séria A, c. 13, s. 45, § 110; Deweer v. Belgicko z 27. februára 1980, séria A, c. 35, s. 22, § 42; Viezzer v. Taliansko z 19. februára 1991, séria A, c. 196-B, s. 21, § 17; Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, séria A, c. 49, s. 15, § 30, a Imbrioscia v. Svajciarsko z 24. novembra 1993, séria A, c. 275, s. 13, § 36). 26 Zalobkyna tvrdí, ze z úcelu clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP vyplýva, ze v rámci trestného stíhania musí byt obvinený bezodkladne informovaný o zacatí a predmete vysetrovania, ktoré sa ho týka, aby sa tak predislo tomu, ze sa bude nachádzat v neistote dlhsie, ako je nevyhnutné. Naproti tomu informovanie len vo fáze formálneho obvinenia, ku ktorej dochádza casto az v závere dlhého vysetrovania, nie je dostatocné a vzniká riziko, ze vázne ohrozí spravodlivý charakter pokracovania konania a zbaví právo zarucené v clánku 6 ods. 3 písm. c) EDLP jeho potrebného úcinku. Ak vsak Komisia, ako v konaní vo veci samej, vedie utajené vysetrovanie pocas priblizne troch rokov pred prijatím oznámenia o výhradách, má v oblasti dokazovania nespravodlivú výhodu nezlucitelnú s clánkom 6 EDLP. To vedie k tomu, ze vzhladom na cas, ktorý uplynul, bude pre dotknuté podniky nárocné, ba dokonca nemozné rekonstruovat skutkové okolnosti a predlozit dôkazy o opaku. 27 Okrem toho povinnost bezodkladne informovat dotknuté podniky vyplýva z významu, ci dokonca z urcujúceho charakteru, ktorý má vysetrovacie konanie pre budúce rozhodnutie Komisie (rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, [32]46/87 a 227/88, Zb. s. I-2859, bod 15, a Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 63). Po dlhom vysetrovaní, ktoré bolo vedené za podpory ziadatelov o imunitu, resp. o zhovievavost, ku ktorému doslo pred prijatím oznámenia o výhradách, mala Komisia sklon posudzovat skutkové okolnosti ako uz preukázané a následne bola málo náchylná vrátit sa k záverom, ktoré z nich vyvodila. Riziko prejudikovania budúceho rozhodnutia bolo o to vyssie, ze Komisia je subjektom, v ktorom sa spájajú úlohy vysetrovatela, zalobcu a sudcu. Vzhladom na okolnosti v prejednávanej veci vsak Komisia uz nebola nestranným sudcom a zalobkyna uz nemala vhodnú a dostatocnú prílezitost (pozri rozsudok ESLP Delta v. Francúzsko z 19. decembra 1990, séria A, c. 191-A, s. 16, § 36) vyvrátit nepravdivé tvrdenia hlavného svedka v neprospech AKZO. Vzhladom na to vo fáze zaslania oznámenia o výhradách sa dotknutý podnik nachádzal v situácii, v ktorej boli jeho sance presvedcit Komisiu o nesprávnosti skutkových okolností uvedených v predmetnom oznámení výrazne znízené, co vázne ovplyvnilo úcinnost jeho obhajoby. 28 Zalobkyna pripomína, ze Komisia v prejednávanej veci zalozila svoje výhrady takmer výlucne na svedeckej výpovedi ziadatelky o imunitu AKZO, s ktorou od roku 2000 udrziavala úzke vztahy. Vzhladom na tieto skutocnosti sa zalobkyna domnieva, ze AKZO mala v ociach Komisie väcsiu vierohodnost v porovnaní s kazdým iným podnikom, akým je aj zalobkyna, ktorý sa nezapojil do spolupráce na základe bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci a ktorý úradníci poverení spisom osobne nepoznali. V dôsledku toho Komisia povazovala za vierohodnejsie nesprávne tvrdenia AKZO týkajúce sa úlohy zalobkyne ako informácie, ktoré predlozila zalobkyna, pricom zalobkyna nemala moznost úcinne sa bránit proti tvrdeniam AKZO a uviest ich na pravú mieru. 29 V prejednávanom prípade mala Komisia zalobkynu informovat o povahe a dôvode podozrení, ktoré voci nej existovali, 27. júna 2000, ked jej AKZO podala opis údajnej úlohy zalobkyne v rámci kartelu, vzhladom na to, ze od tohto okamihu existovalo riziko, ze budúce rozhodnutie Komisie bude prejudikované vzhladom na nesprávne tvrdenia AKZO, a neskôr, 18. júna 2001, ked AKZO predniesla Komisii svoju záverecnú svedeckú výpoved. Napadnuté rozhodnutie sa totiz, pokial ide o zalobkynu, zakladalo takmer výlucne na tejto svedeckej výpovedi. V dôsledku toho malo neinformovanie zalobkyne o zacatí vysetrovania proti nej za následok porusenie jej práv na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu v zmysle clánku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) EDLP zo strany Komisie. 30 Podla zalobkyne musí táto nezákonnost viest k zruseniu napadnutého rozhodnutia (návrhy, ktoré predlozil generálny advokát Mischo k rozsudku Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovanému v bode 25 vyssie, vo veci C-250/99 P, Zb. s. I-8503, bod 80). Na úcely zabezpecenia potrebného úcinku práva zaruceného v clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP, ktoré by malo byt v právnom státe základnou procesnou zárukou, sa od dotknutého podniku môze pozadovat iba to, aby preukázal, ze rozhodnutie Komisie by malo iný obsah, ak by bol tento podnik informovaný vcas. Vcasné a úplné informovanie obvineného predstavuje condicio sine qua non spravodlivého súdneho konania a uplatnuje sa ex offo. Vzhladom na to je potrebné zrusit kazdé rozhodnutie ukladajúce pokutu, ktoré bolo prijaté v rozpore s touto procesnou zárukou. 31 Zalobkyna subsidiárne tvrdí, ze ak by Komisia dodrzala právo zarucené v clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP a vcas ju informovala o povahe a predmete vysetrovania vedeného proti nej, zalobkyna by mohla jednoduchsie a úplnejsie rekonstruovat relevantné skutkové okolnosti, co nemohla urobit v roku 2003. Konkrétne mohla Komisiu upozornit na nesprávnost svedeckej výpovede AKZO o jej úlohe v rámci kartelu. Tento rozpor by bol Komisiu priviedol k tomu, ze by AKZO poziadala o upresnenia a v prípade potreby vykonala preskúmanie na základe clánku 14 nariadenia c. 17. 32 Naproti tomu, kedze zalobkyna nebola bezodkladne informovaná, bola zbavená moznosti rozhodujúcim spôsobom ovplyvnit priebeh vysetrovania a interný rozhodovací postup Komisie. V opacnom prípade by Komisia dospela k záveru, ze zalobkyna sa v skutocnosti nedopustila porusenia, ale ze bola iba nepostihnutelným pomocníkom výrobcov organických peroxidov zaclenených do kartelu. V dôsledku toho Komisia zbavila zalobkynu v tejto rozhodujúcej fáze konania moznosti rýchlo a úcinne sa bránit proti tvrdeniam AKZO. 33 Napadnuté rozhodnutie musí byt preto zrusené vzhladom na porusenie práva na obhajobu a clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP. 34 V tejto súvislosti zalobkyna v kazdom prípade na pojednávaní v odpovedi na osobitnú otázku Súdu prvého stupna priznala, ze podla jej názoru, aj keby bola informovaná vo fáze ziadosti o informácie z 3. februára 2003 a vzhladom na to by mala moznost úcinnejsie sa bránit, táto skutocnost by nemohla zmenit závery Komisie týkajúce sa zalobkyne uvedené v napadnutom rozhodnutí, pricom uvedené sa zaznamenalo do zápisnice z pojednávania. b) Tvrdenia Komisie 35 Komisia spochybnuje, ze by bola povinná zalobkynu informovat o povahe a dôvodoch vysetrovania vedeného proti nej pred zaslaním oznámenia o výhradách. 36 Na jednej strane, ako sa výslovne potvrdzuje v clánku 15 ods. 4 nariadenia c. 17, ani správne konanie, ani moznost ukladat pokuty v zmysle tohto nariadenia nemôzu mat trestnoprávnu povahu. Na druhej strane sa toto konanie rozdeluje na dve fázy, a síce na fázu predbezného vysetrovania a na kontradiktórnu fázu, ktorá trvá od oznámenia o výhradách do prijatia konecného rozhodnutie. Kedze Komisia môze prijat konecné rozhodnutie o vytýkanom porusení v kontradiktórnej fáze (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, body 182 az 184), pocas fázy vysetrovania sa voci dotknutým podnikom este neformulujú ziadne výhrady. Táto fáza slúzi na nájdenie skutkových okolností, ktoré Komisii umoznia zistit, ci daný podnik je, alebo nie je potrebné stíhat. V tejto súvislosti Komisia môze pozadovat informácie a podniky majú povinnost aktívne spolupracovat pri poskytovaní vsetkých informácií týkajúcich sa predmetu vysetrovania (rozsudok Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, [33]374/87, Zb. s. I-3283, bod 27). 37 V okamihu prijatia takých vysetrovacích opatrení Komisia este nie je pripravená formulovat výhrady proti podnikom, pretoze este stále hladá dôkazy, na základe ktorých by mohla pristúpit k prijatiu oznámenia o výhradách. Vzhladom na to sa samotná skutocnost, ze podnik je predmetom vysetrovacích opatrení, nemôze povazovat za rovnocennú s obvinením takéhoto podniku (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo k rozsudku Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia vo veci C-250/99 P, uz citovanému v bode 25 vyssie, body 41 az 46). V dôsledku toho nie je mozné súhlasit s tvrdením zalobkyne, podla ktorého mala byt zalobkyna informovaná uz vo fáze vysetrovania, aby si mohla pripravit svoju obhajobu. 38 Komisia si je vedomá toho, ze práva na obhajobu sú ako základné práva integrálnou castou vseobecných zásad práva, ktorého dodrziavanie musí zabezpecit súd Spolocenstva (rozsudky Krombach, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 25 a 26, a Connolly/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 37 a 38). Okrem toho platí, ze Komisia musí zabezpecit, aby tieto práva neboli ohrozené pocas fázy vysetrovania, ktorá môze byt rozhodujúca na úcely preukázania dôkazov o nezákonnosti správania podnikov, za ktoré im môze byt priznaná zodpovednost (rozsudky Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 15, a Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 63). Naproti tomu táto povinnost sa vztahuje iba na niektoré práva na obhajobu, akými sú napríklad právo na právnu pomoc alebo právo na ochranu dôvernosti korespondencie medzi advokátom a klientom, zatial co ostatné práva sa týkajú len kontradiktórneho konania, ktoré sa zacne v nadväznosti na prijatie oznámenia o výhradách (rozsudok Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 16). 39 V kazdom prípade údajné právo byt bezodkladne informovaný o povahe a dôvodoch vysetrovania neexistuje a ani nevyplýva z clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP, a to vzhladom na to, ze vo fáze vysetrovania "obvinenie" neexistuje. K takémuto formálnemu "obvineniu" totiz dochádza az vo fáze oznámenia o výhradách (rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, bod 79). Toto oznámenie predpokladá zacatie konania v zmysle clánku 3 nariadenia c. 17 a predstavuje vôlu Komisie pristúpit k prijatiu rozhodnutia o zistení porusenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. februára 1973, Brasserie de Haecht, [34]48/72, Zb. s. 77, bod 16). Toto oznámenie súcasne slúzi na informovanie podniku o predmete konania, ktoré bolo proti nemu zacaté, a o správaní, ktoré mu Komisia vytýka (rozsudky Súdu prvého stupna z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [35]T-305/94 az T-307/94, T-313/94, T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 132, a Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, bod 80). 40 Uvedený prístup potvrdzuje judikatúra, podla ktorej v sútaznom práve Spolocenstva neexistuje právo byt informovaný vo fáze správneho konania predtým, nez je formálne vydané oznámenie o výhradách; pri uplatnení opacného prístupu by totiz právo byt informovaný o vysetrovaní za okolností, ked existujú podozrenia týkajúce sa podniku, vázne obmedzilo prácu Komisie (rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, [36]T-50/00, Zb. s. II-2395, bod 110). 41 Komisia dodáva, ze hoci judikatúra ESLP týkajúca sa clánku 6 EDLP môze v prípade potreby zohrávat úlohu pri vysetrovaniach trestnoprávnej povahy, napríklad pokial ide o "primeranú lehotu" v zmysle clánku 6 ods. 1 EDLP, nic nenaznacuje, ze to isté platí aj o clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP. Aby bolo nedodrzanie takýchto záruk vo fáze vysetrovania zohladnené, musí vázne ohrozit spravodlivý charakter procesu (rozsudok ESLP Imbroscia v. Svajciarsko z 24. novembra 1993, séria A, c. 275, § 36 a tam citovaná judikatúra), pricom je potrebné vziat do úvahy vykonanie celého konania. 42 V prejednávanom prípade bude v tejto súvislosti osobitne významná kontradiktórna fáza správneho konania vymedzená v nariadení c. 17, pretoze jej cielom je práve informovat dotknutú osobu o povahe a dôvodoch obvinenia vzneseného proti nej. Zalobkyna vsak nepodala nijakú námietku voci zákonnosti priebehu tejto fázy. Samotná zalobkyna takisto vo svojej replike prvýkrát uviedla, ze pocas kontradiktórnej fázy uvedeného konania nemala moznost sa vhodným a dostatocným spôsobom vyjadrit k skutkovým tvrdeniam, ktoré predlozila Komisia. Toto nesprávne tvrdenie zalobkyne v kazdom prípade nemôze spochybnit ani kontradiktórny, ani spravodlivý charakter tejto fázy správneho konania. 43 Vzhladom na to je potrebné tento zalobný dôvod zamietnut ako nedôvodný. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 44 Svojím prvým zalobným dôvodom zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia tým, ze ju v skorsej fáze vysetrovania neinformovala o povahe a dôvode obvinenia, ktoré bolo proti nej vznesené, a najmä tým, ze ju skôr neinformovala o svedeckých výpovediach AKZO, porusila jej práva na obhajobu, konkrétne jej právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré je vymedzené v clánku 6 ods. 3 písm. a) EDLP. 45 Na úvod je potrebné pripomenút, ze Súd prvého stupna nemá právomoc posudzovat zákonnost vysetrovania v oblasti hospodárskej sútaze vo vztahu k ustanoveniam EDLP, kedze tieto ustanovenia nie sú ako také súcastou práva Spolocenstva. To vsak súdu Spolocenstva nebráni v tom, aby zabezpecoval dodrziavanie základných práv tvoriacich neoddelitelnú súcast vseobecných zásad práva a aby v tejto súvislosti získaval podnety z ústavných tradícií spolocných pre clenské státy, ako aj z usmernení, ktoré poskytujú medzinárodné zmluvy týkajúce sa ochrany ludských práv, na ktorých clenské státy spolupracovali a ku ktorým pristúpili. Treba zdôraznit, ze EDLP má v tejto súvislosti osobitný význam, co potvrdzuje aj clánok 6 ods. 2 EÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, [37]T-112/98, Zb. s. II-729, body 59 a 60 a tam citovanú judikatúru). Uvedené bolo opätovne potvrdené v piatom odseku preambuly, v clánku 52 ods. 3 a v clánku 53 Charty základných práv Európskej únie. 46 V tejto súvislosti platí ustálená judikatúra, v zmysle ktorej je právo na obhajobu v kazdom konaní, ktoré môze viest k ulozeniu sankcií, najmä pokút alebo periodických penalizacných platieb, ktoré sú vymedzené v nariadení c. 17, základným právom predstavujúcim integrálnu súcast vseobecných zásad práva, ktorého dodrziavanie zabezpecuje sudca Spolocenstva (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 64, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, [38]C-3/06 P, Zb. s. I-1331, bod 68). 47 Okrem toho je potrebné pripomenút, ze správne konanie v zmysle nariadenia c. 17, ktoré sa uskutocnuje v rámci Komisie, sa delí na dve odlisné po sebe nasledujúce fázy, z ktorej kazdá má vlastnú vnútornú logiku, a síce na fázu predbezného vysetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbezného vysetrovania, pocas ktorej Komisia vyuzíva vysetrovacie právomoci vymedzené v nariadení c. 17 a ktorá trvá az do oznámenia o výhradách, je urcená na to, aby Komisia mohla zistit vsetky relevantné skutkové okolnosti potvrdzujúce, resp. nepotvrdzujúce existenciu porusenia sútazných pravidiel a prijat prvé stanovisko o smerovaní a dalsom pokracovaní konania. Naproti tomu kontradiktórna fáza, ktorá trvá od oznámenia o výhradách az do prijatia konecného rozhodnutia, má Komisii umoznit prijat konecné rozhodnutie o vytýkanom porusení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, body 181 az 183, a rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, [39]C-105/04 P, Zb. s. I-8725, bod 38). 48 Na jednej strane, pokial ide o fázu predbezného vysetrovania, Súdny dvor upresnil, ze táto fáza zacína plynút v den, ked Komisia pri výkone svojich právomocí, ktoré sa jej zverujú v clánkoch 11 a 14 nariadenia c. 17, prijme opatrenia obsahujúce výhradu, ze doslo k poruseniu, majúce vázny dosah na situáciu obvinených podnikov (rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, bod 182, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 47 vyssie, bod 38). Na druhej strane z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ze dotknutý podnik je prostredníctvom oznámenia o výhradách informovaný o vsetkých podstatných skutkových okolnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, az pri zacatí kontradiktórnej fázy správneho konania a ze tento podnik má právo prístupu k spisu na úcely zabezpecenia úcinného výkonu svojho práva na obhajobu. V dôsledku toho sa môze dotknutý podnik odvolávat na svoje práva na obhajobu az po zaslaní oznámenia o výhradách (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, body 315 a 316; Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 66 a 67; z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 47 vyssie, bod 47, rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, [40]C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 59). Ak by sa totiz tieto práva vztahovali aj na fázu predchádzajúcu zaslaniu oznámenia o výhradách, úcinnost vysetrovania Komisie by bola ohrozená, lebo dotknutý podnik by bol uz vo fáze predbezného vysetrovania schopný identifikovat informácie, ktoré sú Komisii známe, a teda aj tie, ktoré jej este známe nie sú (rozsudok Dalmine/Komisia, uz citovaný, bod 60). 49 Vzhladom na tieto skutocnosti je potrebné odmietnut tvrdenie zalobkyne, podla ktorého z dodrziavania práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva, ze zalobkyna má v priebehu fázy predbezného vysetrovania prístup k svedeckým výpovediam AKZO. 50 Nic to vsak nemení na tom, ze, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 48 vyssie, zo samotnej povahy vysetrovacích opatrení, ktoré prijme Komisia pocas fázy predbezného vysetrovania, najmä z opatrení týkajúcich sa preskúmania a zo ziadostí o informácie v zmysle clánkov 11 a 14 nariadenia c. 17 vyplýva obvinenie z porusenia a môzu mat vázny dosah na situáciu dotknutých podnikov. 51 Rovnako je potrebné vyhnút sa tomu, aby boli práva na obhajobu v tejto fáze správneho konania nenapravitelne ohrozené, kedze prijaté vysetrovacie opatrenia môzu byt rozhodujúce na úcely preukázania dôkazov o nezákonnosti správania podnikov, za ktoré im môze byt priznaná zodpovednost (pozri v tomto zmysle rozsudok Hoechst/ Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 15). Pokial ide o pripomienku týkajúcu sa primeranej lehoty, Súdny dvor takisto rozhodol, ze neprimeraná dlzka fázy predbezného vysetrovania môze mat v podstate vplyv na moznosti budúcej obhajoby dotknutých podnikov, najmä znízením úcinnosti práv na obhajobu, ked dôjde k ich uplatneniu pocas kontradiktórnej fázy. Cím viac casu uplynie medzi vysetrovacími opatreniami a oznámením o výhradách, tým je pravdepodobnejsie, ze prípadné dôkazy svedciace v jeho prospech nebude mozné zabezpecit, alebo ak aj áno, tak len s tazkostami. Z tohto dôvodu sa posúdenie zdroja prípadného oslabenia úcinného výkonu práv na obhajobu nemôze obmedzovat na tú istú fázu, v ktorej dochádza k plnému uplatneniu týchto práv, teda na kontradiktórnu fázu správneho konania, ale musí sa vztahovat na celé konanie, opierajúc sa o celkovú dlzku tohto konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 47 vyssie, body 49 a 50). 52 Súd prvého stupna sa domnieva, ze tieto úvahy sa analogicky vztahujú na otázku, ci a v akom rozsahu je Komisia povinná poskytnút dotknutému podniku vo fáze predbezného vysetrovania urcité informácie o predmete a cieli vysetrovania, co tomuto podniku umozní zabezpecit úcinnost jeho obhajoby v kontradiktórnej fáze. Hoci totiz z formálneho hladiska dotknutý podnik nemá vo fáze predbezného vysetrovania status "obvineného", to, ze bolo proti nemu zacaté vysetrovanie, a najmä, ze bolo prijaté vysetrovacie opatrenie, ktoré sa ho týka, nie je z materiálneho hladiska vo vseobecnosti mozné oddelovat od existencie podozrenia, a preto ani od výhrady z toho vyplývajúcej, v zmysle judikatúry citovanej v bode 48 vyssie, co odôvodnuje prijatie takéhoto opatrenia (pozri takisto v tomto zmysle rozsudok ESLP Casse v. Luxembursko z 27. apríla 2006, zaloba c. 40327/02, § 29 az 33, 71 a 72). 53 Pokial ide o rozsah tejto povinnosti informovania, na úvod je potrebné pripomenút, ze v ziadosti o informácie, ci uz je táto ziadost neformálna v zmysle clánku 11 ods. 2 nariadenia c. 17, alebo je vo forme rozhodnutia v zmysle clánku 11 ods. 5 uvedeného nariadenia, je Komisia na základe odseku 3 tohto clánku a na úcely najmä dodrzania práv na obhajobu dotknutých podnikov povinná uviest právne základy a ciel uvedenej ziadosti. Nevyhnutnost informácií, ktoré Komisia pozaduje v zmysle clánku 11 ods. 1 nariadenia c. 17, treba teda posudzovat v závislosti od úcelu vysetrovania, ktorý sa povinne uvádza v samotnej ziadosti o informácie. V tejto súvislosti Súd prvého stupna upresnil, ze Komisia môze pozadovat iba informácie, ktoré jej umoznia overit údajné porusenia, ktoré odôvodnujú vedenie vysetrovania a sú uvedené v samotnej ziadosti o informácie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, [41]T-39/90, Zb. s. II-1497, bod 25, a z 8. marca 1995, Société générale/Komisia, [42]T-34/93, Zb. s. II-545, body 39, 40, 62 a 63). 54 Dalej je potrebné pripomenút, ze od Komisie sa v zmysle clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 pozaduje, aby v rozhodnutí, ktorým sa nariaduje vysetrovanie, uviedla predmet a ciel tohto vysetrovania. Táto poziadavka je základnou zárukou práva dotknutých podnikov na obhajobu, co má za následok, ze rozsah povinnosti odôvodnenia rozhodnutí, ktorým sa nariaduje vysetrovanie, nemôze byt obmedzený úvahami týkajúcimi sa úcinnosti vysetrovania. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, ze hoci je nesporné, ze Komisia nie je povinná oznámit osobe, ktorej je urcené rozhodnutie, ktorým sa nariaduje vysetrovanie, vsetky informácie, ktoré má k dispozícii, týkajúce sa údajných porusení, ani vykonat presné právne posúdenie týchto porusení, je naproti tomu povinná jasne uviest svoje domnelé tvrdenia, ktoré má v úmysle vysetrovat (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 27 vyssie, bod 41, a zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, [43]85/87, Zb. s. 3137, body 8 a 9; rozsudok Súdu prvého stupna z 12. júla 2007, CB/Komisia, T-266/03, neuverejnený v Zbierke, bod 36; pozri analogicky rozsudok Société générale/Komisia, uz citovaný v bode 53 vyssie, body 62 a 63). Okrem toho sú vysetrovatelia Komisie v rámci vysetrovania v zmysle clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 17 povinní predlozit písomné oprávnenie, v ktorom sa uvádza aj predmet a ciel vysetrovania. 55 Súd prvého stupna sa domnieva, ze poziadavky uvedené v bodoch 53 a 54 vyssie sa uplatnujú nezávisle od otázky, ci je ziadost o informácie, ktorá je adresovaná podniku podozrivému z porusenia, formálnym rozhodnutím v zmysle clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17, alebo neformálnym listom v zmysle odseku 2 uvedeného clánku. Okrem toho sa vo fáze predbezného vysetrovania moznost dotknutého podniku úcinne si pripravit svoju obhajobu nelísi v závislosti od toho, ci Komisia prijme vysetrovacie opatrenie v zmysle clánku 11, alebo clánku 14 nariadenia c. 17, kedze vsetky tieto opatrenia môzu obsahovat výhradu, ze doslo k poruseniu, a mat vázny dosah na situáciu obvinených podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 25 vyssie, bod 182, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 47 vyssie, bod 38). 56 Z toho vyplýva, ze Komisia je povinná dotknutý podnik informovat vo fáze prvého opatrenia prijatého vo vztahu k nemu a takisto v ziadostiach o informácie, ktoré mu adresovala v zmysle clánku 11 nariadenia c. 17, najmä o predmete a cieli prebiehajúceho vysetrovania. V tejto súvislosti odôvodnenie nemusí mat taký istý rozsah ako odôvodnenie v prípade rozhodnutí, ktorými sa nariaduje vysetrovanie, co sa povazuje za poziadavku vyplývajúcu z ich záväznejsieho charakteru a osobitnej intenzity ich dosahu na právnu situáciu dotknutých podnikov (pozri, pokial ide o vysetrovacie právomoci Komisie, rozsudok CB/Komisia, uz citovaný v bode 54 vyssie, bod 71). Toto odôvodnenie vsak musí tomuto podniku umoznit pochopit ciel a predmet tohto vysetrovania, co znamená, ze treba upresnit údajné porusenia a v tomto kontexte skutocnost, ze bude pravdepodobne celit obvineniam týkajúcim sa takéhoto prípadného porusenia, aby mohol prijat opatrenia, ktoré povazuje za potrebné na to, aby bol zbavený obvinenia, a takto si pripravit svoju obhajobu v stádiu kontradiktórnej fázy správneho konania. 57 V dôsledku toho bola Komisia v prejednávanej veci povinná pri zaslaní ziadosti o informácie z 3. februára 2003 zalobkynu informovat najmä o údajných poruseniach, ktoré sú predmetom vedeného vysetrovania, a o skutocnosti, ze v tomto kontexte môze Komisia proti nej vzniest výhrady. Z tejto ziadosti vsak vyplýva iba to, ze Komisia vysetruje údajné porusenie clánku 81 ES, ktorého sa mali dopustit európski výrobcovia organických peroxidov vzhladom na isté konanie, ktoré sa v tejto ziadosti specifikuje príkladne a vo vseobecnosti, pricom sa v nej neuvádza, ze uvedené vysetrovanie sa týka aj prípadného porusenia vytýkaného zalobkyni. Vysvitlo, ze az na stretnutí 20. marca 2003, to znamená niekolko týzdnov pred zacatím konania vo veci formálneho zistovania, úradníci Komisie poverení spisom uviedli, ze zaloba smeruje aj proti zalobkyni. Predchádzajúce informovanie zalobkyne bolo o to potrebnejsie, ze podla samotnej Komisie jej rozhodnutie vysetrovat poradenskú spolocnost predstavovalo zmenu jej skorsej rozhodovacej praxe, a preto zalobkyna nemohla nevyhnutne ocakávat, ze oznámenie o výhradách sa jej bude priamo dotýkat. 58 Samotná táto okolnost vsak nemôze viest k zruseniu napadnutého rozhodnutia. Je totiz este potrebné preskúmat, ci nezákonnost, ktorej sa dopustila Komisia, bola takej povahy, ze mohla konkrétne ovplyvnit práva zalobkyne na obhajobu v rámci predmetného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 71 a nasl., a rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 47 vyssie, bod 55 a nasl.). 59 V prejednávanej veci zalobkyna nepredlozila nijaký konkrétny dôkaz, na základe ktorého by bolo mozné preukázat, ze predmetná nezákonnost ovplyvnila úcinnost jej obhajoby v priebehu kontradiktórnej fázy správneho konania a ze priebeh tohto konania ponímaný ako celok a obsah rozhodnutia Komisie bolo mozné ovplyvnit úcinnejsou obhajobou. Naproti tomu zalobkyna na pojednávaní pripustila, ze predchádzajúce informovanie o rozsahu obvinení vznesených proti nej najmä vo fáze ziadosti o informácie z 3. februára 2003 by nebolo malo ziadny vplyv na závery Komisie, ktoré sa jej týkajú a boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, pricom uvedené sa zaznamenalo do zápisnice z pojednávania. Takýto vplyv je totiz pravdepodobný o to menej, ze medzi uvedenou ziadostou o informácie na jednej strane a zacatím konania vo veci formálneho zistovania a zaslaním oznámenia o výhradách na strane druhej uplynulo iba sedem týzdnov. 60 V dôsledku toho je potrebné tento zalobný dôvod odmietnut ako nedôvodný. C -- O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) 1. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia zalobkyne Vo vseobecnosti 61 Zalobkyna sa domnieva, ze clánok 81 ES neporusila, pretoze bola iba nepostihnutelným pomocníkom clenov kartelu, a síce najmä AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa. Samotná Komisia v odôvodnení c. 339 napadnutého rozhodnutia priznala, ze zalobkyna nebola zmluvnou stranou kartelu, ktorý uzavreli títo výrobcovia organických peroxidov. V odôvodnení c. 349 uvedeného rozhodnutia vsak dospela k velmi nejasnému záveru, ze zalobkyna "bola stranou dohody a/alebo prijímala rozhodnutia ako podnik a/alebo zdruzenie podnikov". Komisia dalej v odôvodnení c. 454 uvedeného rozhodnutia pripustila, ze "adresovat rozhodnutie podniku a/alebo zdruzeniu podnikov, ktoré má takú osobitnú úlohu, je v urcitom zmysle novinkou". Podla zalobkyne Komisia takto prekrocila obmedzenia právomoci, ktorá sa jej zveruje v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 v spojení s clánkom 81 ods. 1 ES, a porusila zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege). Okrem toho nepresné právne posúdenie, ktoré Komisia vykonala, sa opiera o nesprávne skutkové tvrdenia o úlohe zalobkyne v kartelovej dohode. O skutkových tvrdeniach uvedených v napadnutom rozhodnutí 62 Zalobkyna v podstate spochybnuje význam, ktorý Komisia v napadnutom rozhodnutí pripisuje jej cinnosti v súvislosti s kartelom (odôvodnenia c. 95, 105, 332, 333 a 345 napadnutého rozhodnutia). V skutocnosti zalobkyna ako poradenský podnik a poverenec podliehajúci pokynom spolocností AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa vykonávala iba sekretárske sluzby na úcet týchto podnikov, ktorých väcsia cast s kartelom nijako nesúvisí. 63 V prvom rade bola zalobkyna v období od konca roka 1993 do konca roka 1999 na základe svajciarskeho záväzkového práva spojená s týmito troma výrobcami organických peroxidov prostredníctvom zmlúv o výkone nazývanými "mandátne zmluvy", pricom táto spolupráca nemala protisútazný úmysel. Zalobkyna na základe týchto mandátnych zmlúv a pokynov uvedených výrobcov po prvé vyhotovovala trhové statistiky, po druhé zorganizovala styri oficiálne stretnutia týchto výrobcov v Zürichu, pricom sa zúcastnila na oficiálnej casti týchto stretnutí, po tretie zarezervovala zasadaciu sálu pre styri oficiálne stretnutia týchto výrobcov v Zürichu, pricom na týchto stretnutiach sa nezúcastnila -- resp. sa zúcastnila iba ciastocne -- a nepoznala ich obsah, po stvrté preplácala zástupcom uvedených výrobcov cestovné náklady vynalozené na cestu na tieto stretnutia a po piate uchovávala niektoré dokumenty -- pricom niektoré z nich mali protisútazný obsah -- na úcet PC/Degussa a Atochem/Atofina. 64 Okrem toho tieto zmluvy o výkone na rozdiel od tvrdenia uvedeného v odôvodnení c. 340 napadnutého rozhodnutia neobmedzovali hospodársku sútaz; iba dohody medzi výrobcami, najmä dohodu z roku 1971, ktorej stranou zalobkyna nikdy nebola (odôvodnenie c. 339 napadnutého rozhodnutia), a obsahovali obmedzenia hospodárskej sútaze na trhu organických peroxidov. Vzhladom na to je nesprávne aj tvrdenie uvedené v odôvodnení c. 335 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého bola cinnost zalobkyne "podkladom na realizáciu kartelu", pricom tento kartel v roku 1971 vytvorili AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa bez úcasti zalobkyne. Zalobkyna v podstate upresnuje, ze tie jej inkriminované cinnosti, ako sú rezervácia zasadacej sály a preplácanie cestovných výdavkov, v rozsahu, v akom súviseli s kartelom, mali pre troch výrobcov organických peroxidov výlucne logistický a sekretársky charakter. 65 V druhom rade zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia jej tým, ze v odôvodneniach c. 87, 109 a nasl. a najmä v odôvodnení c. 209 napadnutého rozhodnutia odkazuje na "Fides/AC-Treuhand" ako na jednotku, nesprávne priznáva zodpovednost za konanie, ktorého sa dopustila spolocnost Fides pocas obdobia od roku 1971 do roku 1993. Komisia tým porusila zásady trestnosti a osobnej zodpovednosti a poskodila dobrú povest zalobkyne (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, [44]C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 145). Zalobkyna, ktorá bola zalozená v roku 1993, nezodpovedá za správanie spolocnosti Fides a medzi touto spolocnostou a zalobkynou nie je ziadne strukturálne prepojenie v zmysle práva obchodných spolocností. Na konci roka 1993 zalobkyna získala od spolocnosti Fides iba oddelenie poverené správou poradenstva zdruzeniam a následne uzavrela nové zmluvy o výkone s bývalými klientmi spolocnosti Fides. Okrem toho list spolocnosti Fides z novembra 1993, v ktorom táto spolocnost svojim bývalým klientom navrhuje, aby aj nadalej udrziavali obchodné vztahy so zalobkynou, nie je relevantným dôkazom na úcely preukázania údajnej "osobnej kontinuity" medzi spolocnostou Fides a zalobkynou. To, ze z dôvodov týkajúcich sa marketingu zasle predajca takéto "odporúcacie listy" o prípadnom prechode poverenia na nástupnícku spolocnost, sa pri kúpe spolocností povazuje za zvycajný postup. Zalobkyna z toho vyvodzuje, ze nemôze byt povazovaná za zodpovednú za správanie spolocnosti Fides, co by malo Komisiu priviest k tomu, ze prizná ovela mensí význam jej úlohe pocas rozhodujúceho obdobia od roku 1994 do roku 1999. 66 Zalobkyna v tejto súvislosti upresnuje, ze na rozdiel od spolocnosti Fides sa nepodielala na protisútaznej výmene informácií medzi troma výrobcami organických peroxidov. Opis úlohy zalobkyne uvedený v odôvodnení c. 91 a nasl. napadnutého rozhodnutia nezohladnuje skutocnost, ze v roku 1993 títo výrobcovia podstatne zmenili spôsob fungovania kartelu, pricom sa prestali vzájomne informovat o údajoch o predaji a o cenách na stretnutiach s úcastou Fides. Po roku 1993 bol tento systém nahradený systémom výmeny informácií, zabezpecovaným spolocnostou AKZO, na ktorom sa zalobkyna nepodielala a o ktorom ani nevedela, a to prostredníctvom faxu a na stretnutiach s názvom "pracovná skupina" (odôvodnenie c. 136 napadnutého rozhodnutia). V tomto kontexte spolocnost AKZO vyhotovovala podrobné statistiky, ktoré prekladala na stretnutiach pracovnej skupiny, tieto stretnutia riadila, kontrolovala dodrziavanie trhových podielov a naliehala na ostatných výrobcov, aby zvýsili svoje ceny. 67 V tretom rade, pokial ide o uchovávanie originálov dohody z roku 1971 a dohody z roku 1975, zalobkyna uvádza, ze vo svojom trezore uchovávala iba výtlacky spolocností Atochem/Atofina a PC/Degussa, ktoré si ich mohli kedykolvek vziat alebo do nich nahliadnut. Zalobkyna okrem toho pripústa, ze do roku 1995, resp. do roku 1996 vykonávala pre výrobcov organických peroxidov výpocet rozdielov v porovnaní s kvótami, ktoré boli medzi nimi dohodnuté. Do dokumentov týkajúcich sa týchto výpoctov mohli clenovia kartelu kedykolvek nahliadnut. Uchovávanie dokumentov tretej strany zo strany zalobkyne samo osebe nepredstavuje správanie, ktoré by sútazné pravidlá zakazovali. 68 Vo stvrtom rade zalobkyna namieta proti výhrade, podla ktorej zhromazdovala údaje o predaji organických peroxidov a clenom kartelu predkladala "príslusné statistiky" (odôvodnenie c. 92 napadnutého rozhodnutia). Zalobkyna tvrdí, ze tieto statistiky boli dovolené a s kartelom nijako nesúviseli, co podla nej potvrdili aj AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa. V nadväznosti na to, ze spolocnost Fides na ziadost týchto výrobcov zaviedla na trh organických peroxidov oficiálny informacný systém, zalobkyna s nimi koncom roka 1993 konkludentne uzavrela nové zmluvy o výkone, ktoré sa týkali vyhotovovania "neutrálnych" trhových statistík. Tieto statistiky vychádzali zo starých údajov o predaji (v tonách), ktoré predlozili títo výrobcovia a neuvádzali sa v nich ceny, ktoré títo výrobcovia uplatnovali, ani mená ich klientov. Bol k nim prilozený zoznam kategórií relevantných výrobkov, ktorý Komisia nesprávne oznacila "kód AC-Treuhand" (odôvodnenie c. 105 napadnutého rozhodnutia). Tento zoznam bol v kazdom prípade iba pracovným nástrojom jednak zalobkyne, ktorý jej pomáhal vyhotovovat trhové statistiky, a jednak spolocnosti, ktorá bola poverená kontrolou objemov predaja, ktoré oznámili výrobcovia. Takto vyhotovované statistiky totiz, pokial ide o kategórie organických peroxidov v nich uvedené, obsahovali iba celkový objem trhu za predchádzajúci rok alebo stvrtrok, objem predaja kazdého výrobcu a jeho trhový podiel, no neobsahovali informácie o konkurentoch. 69 V tomto kontexte zalobkyna pripomína, ze v období od roku 1993 do roku 1999 sa výmena objemov a cien predaja pripadajúca na krajinu a na klienta medzi výrobcami organických peroxidov, a teda zosúladenie ich správania, neuskutocnovala podla pravidiel dohodnutých v rokoch 1971 a 1975, ale bola zabezpecovaná faxom, resp. na samostatných stretnutiach pracovnej skupiny a obcas v nadväznosti na oficiálne stretnutia v Zürichu, avsak v kazdom prípade bez úcasti zalobkyne (odôvodnenia c. 128 a 136 napadnutého rozhodnutia). Zalobkyna z toho vyvodzuje, ze na rozdiel od toho, aký dojem vzniká v odôvodnení c. 92 napadnutého rozhodnutia, trhová statistika, ktorú vyhotovila zalobkyna, neslúzila na zosúladenie správania výrobcov. Príprava a kontrola údajov informacného systému o trhu neboli ani základom na porusenie. Od roku 1993 totiz statistika, ktorú vyhotovila zalobkyna, nebola spojená s jej úcastou na stretnutiach kartelu a s navrhovaním kvót. Tento vztah bol prerusený najneskôr v roku 1996, ked zalobkyna prestala vykonávat výpocty rozdielov v porovnaní s dohodnutými kvótami. 70 Zalobkyna upresnuje, ze kontrola údajov o predaji výrobcov organických peroxidov nijako nesúvisela s kartelom. Zalobkyna kontrolu v tomto zmysle ani "neuskutocnila a neschválila" (odôvodnenie c. 333 napadnutého rozhodnutia), ani nebola "úctovníckou" kartelu (odôvodnenie c. 404 uvedeného rozhodnutia). Toto nesprávne posúdenie vyplýva jednak z toho, ze doslo k zlúceniu fungovania dovoleného informacného systému o trhu so systémom kartelu, a jednak z toho, ze doslo k zámene s povinnostami spolocnosti, ktorú poverila zalobkyna, ktorá vykonávala kazdých tri az sest mesiacov kontrolu objemov predaja, ktoré výrobcovia oznámili zalobkyni, týkajúcich sa kazdej kategórie výrobkov. Na tomto základe zalobkyna vycíslila príslusné trhové podiely, aby výrobcom spätne zaslala "celkové údaje o trhu". Kontrola objemov predaja oznámených zalobkyni napokon zodpovedala zelaniu troch výrobcov a bola zvycajným a zákonným postupom v rámci nárocného informacného systému o trhu, pricom s kartelom nijako nesúvisela. 71 V piatom rade zalobkyna spochybnuje tvrdenie Komisie, podla ktorého sa "prinajmensom raz" zúcastnila na stretnutí pracovnej skupiny (odôvodnenie c. 92 napadnutého rozhodnutia), ci dokonca na viacerých takýchto stretnutiach (odôvodnenie c. 99 napadnutého rozhodnutia). V skutocnosti sa zalobkyna takmer nikdy nezúcastnovala na stretnutiach troch výrobcov organických peroxidov s protisútazným úmyslom. Zo 63 stretnutí, ktoré sa uskutocnili od konca decembra 1993 a ktoré sú uvedené v tabulke c. 4 napadnutého rozhodnutia (s. 28 a nasl.), z ktorých sa iba devät uskutocnilo v Zürichu, sa len pät uskutocnilo za ciastocnej úcasti spolupracovníkov zalobkyne, pricom ide o stretnutia v Zürichu 25. októbra 1994, 16. februára 1995, 16. januára, 19. apríla 1996 a 23. novembra 1998. Je potrebné doplnit stretnutie v Amersfoorte (Holandsko) 19. októbra 1998, na ktorom sa zúcastnili iba zástupcovia AKZO a predchádzajúci spolupracovník zalobkyne pán S. Zalobkyna v kazdom prípade spochybnuje, a to velmi podrobným spôsobom, rozsah, ktorý Komisia v napadnutom rozhodnutí pripisuje tejto úcasti pána S. V kazdom prípade Komisii prislúcha povinnost predlozit dôkaz o tom, ze zalobkyna sa naozaj zúcastnovala na stretnutiach s protisútazným úmyslom (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 78). 72 Zalobkyna upresnuje, ze okrem stretnutia zo 16. januára 1996 islo o stretnutia s názvom "samity", pozostávajúce z "oficiálnej" a "neoficiálnej" casti. Spolupracovníci zalobkyne sa zúcastnovali iba na oficiálnej casti týchto stretnutí, na ktorých sa diskutovalo len o otázkach týkajúcich sa oficiálnych trhových statistík, klasifikácie a bezpecnosti výrobkov. V tomto kontexte sa úloha zalobkyne obmedzovala na také sekretárske cinnosti, akými sú zasielanie pozvánok s uvedením programu stretnutia, rezervácia zasadacej sály a v prípade potreby hotelových izieb, privítanie úcastníkov a vyhotovovanie zápisníc z oficiálnych stretnutí. Zalobkyna na základe ziadosti rezervovala zasadaciu sálu v hoteli na "neoficiálne" stretnutia v Zürichu 23. októbra 1997, 17. apríla a 27. októbra 1998, ale na týchto stretnutiach sa nezúcastnila. 73 Vzhladom na to je tvrdenie AKZO uvedené v odôvodnení c. 127 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého sa zalobkyna "systematicky" zúcastnovala na výrocných stretnutiach, ked bolo napríklad treba upravit trhové podiely, zjavne nesprávne. Na dosiahnutie tohto úcelu nebola potrebná úcast zalobkyne, kedze kazdý z výrobcov organických peroxidov poznal "oficiálne" trhové podiely, a to vzhladom na výmenu ich objemov predaja prostredníctvom faxu alebo na stretnutia pracovných skupín medzi nimi (odôvodnenie c. 128 napadnutého rozhodnutia). 74 V siestom rade zalobkyna tvrdí, ze nebola ani predsedníckou, ani zmierovatelkou kartelu (odôvodnenia c. 92, 99, 102 a 336 napadnutého rozhodnutia). Na jednej strane "predseda" nebol ustanovený na zriedkavých stretnutiach troch výrobcov organických peroxidov, na ktorých sa zalobkyna zúcastnila v období od roku 1994 do roku 1999 a pocas ktorého sa jej cinnost obmedzovala na privítanie úcastníkov a vyhotovovanie zápisnice z oficiálnej casti. Na druhej starne zalobkyna nebola ani "zmierovatelom" v prípade napätia medzi clenmi kartelu, ktorých nenabádala na kompromis. Títo clenovia vzdy sami dospeli k záveru, ze upustenie od rokovaní by iba zhorsilo situáciu. Okrem toho vzhladom na neexistenciu úcasti zalobkyne na neoficiálnych stretnutiach (pozri bod 72 vyssie) zalobkyna nemohla vykonávat funkciu zmierovatela napätia medzi clenmi kartelu. 75 V tejto súvislosti zalobkyna spochybnuje, ze by vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, ze bola "sprostredkovatelkou" (odôvodnenia c. 92, 94 a 99 napadnutého rozhodnutia). Zalobkyna v skutocnosti vyhlásila, ze úloha pána S. ako sekretára sa obmedzovala na "úlohu konferenciera stretnutia", co znamená, ze mal najmä úvodné slovo na privítanie na styroch oficiálnych a dovolených stretnutiach "samitu" v období od roku 1994 do roku 1999 (pozri bod 72 vyssie) a ohlasoval obednú prestávku. Pán S. sa v kazdom prípade pocas toho istého obdobia nikdy, resp. takmer nikdy nezúcastnil na neoficiálnych stretnutiach troch výrobcov organických peroxidov. Z bodu 10 dohody z roku 1971 s názvom "Arbitráz" vyplýva, ze výrobcovia boli sami zmierovatelmi, co potvrdila aj Atochem/Atofina, pokial ide o úlohu zmierovatela AKZO na niekolkých stretnutiach. Zalobkyna z toho vyvodzuje, ze AKZO proti nej vzniesla falosné obvinenia na úcely odpútania pozornosti od svojej vlastnej úlohy zmierovatela. 76 V siedmom rade zalobkyna opätovne potvrdzuje, ze úlohu pozostávajúcu z výpoctu rozdielov v porovnaní s dohodnutými kvótami a z ich predkladania výrobcom organických peroxidov vykonávala na základe mandátnej zmluvy a pokynov iba do roku 1995, resp. do roku 1996. Neskôr, teda od roku 1997, vykonávali výpocet týchto rozdielov samotní traja výrobcovia pod vedením AKZO na základe ich údajov o predaji, ku ktorých výmene dochádzalo na stretnutiach pracovnej skupiny alebo prostredníctvom faxu (pozri bod 69 vyssie). AKZO dalej na tomto základe vyhotovila celkovú statistiku obsahujúcu údaje o predaji vsetkých výrobcov organických peroxidov a predlozila ich na nasledujúcom stretnutí pracovnej skupiny. Okrem toho dokumenty, ktoré vyhotovila AKZO s úmyslom preukázat, ze v roku 1996, resp. v roku 1997 zalobkyna aj nadalej vyhotovovala výpocty rozdielov v porovnaní s dohodnutými kvótami, pochádzajú od samotnej AKZO, a nie od zalobkyne. 77 V poslednom rade zalobkyna tvrdí, ze posúdenie dôkazov, ktoré vykonala Komisia, je nezákonné, kedze Komisia porusila prezumpciu neviny (rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, bod 58) a základné právo na spravodlivé súdne konanie, stanovené v clánku 6 ods. 1 EDLP a v clánku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Komisia sa totiz stotoznila s nesprávnou svedeckou výpovedou AKZO, pricom neoverila jej dôvodnost vo vztahu k protichodným svedeckým výpovediam spolocností Atochem/Atofina a PC/Degussa, ako aj zalobkyne. Z clánku 6 ods. l EDLP vsak vyplýva, ze vyhlásenia spolupracujúcej strany sa môzu povazovat za dôveryhodné iba vtedy, ak ich podporujú dodatocné a nezávislé dôkazy (rozhodnutie Európskej komisie pre ludské práva zo 6. októbra 1976, X/Spojené královstvo, zaloba c. 7306/75, Rozhodnutia a správy, c. 7, c. 119, 122). Okrem toho je dôveryhodnost jediným relevantným kritériom na úcely posúdenia predlozených dôkazov (rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, [45]T-44/00, Zb. s. II-2223, v ktorom sa odkazuje na návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf vo funkcii generálneho advokáta k rozsudku Rhône-Poulenc/Komisia, uz citovanému v bode 24 vyssie, [46]Zb. s. II-869, [47]II-954; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. marca 2000, Met-Trans a Sagpol, [48]C-310/98 a C-406/98, Zb. s. I-1797, bod 29, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 7. novembra 2002, Vela a Tecnagrind/Komisia, [49]T-141/99, T-142/99, T-150/99 a T-151/99, Zb. s. II-4547, bod 223). 78 Spolupracujúca strana vsak mala vsetky dôvody klamat a Komisia bola povinná ex offo spochybnit jej svedeckú výpoved, najmä z toho dôvodu, ze bola rozhodujúca pre konecné rozhodnutie a v rozpore s inou svedeckou výpovedou [pozri tiez odôvodnenie c. 85 rozhodnutia Komisie 86/399/EHS z 10. júla 1986 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/31.371 -- Asfaltové povrchy) [neoficiálny preklad] ([50]Ú. v. ES L 232, s. 15) a odôvodnenie c. 278 napadnutého rozhodnutia]. V prejednávanej veci Komisia tieto zásady porusila tým, ze súhlasila s viacerými falosnými obvineniami spolocnosti AKZO proti zalobkyni, pricom na tento úcel nepredlozila nezávislé dôkazy (pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. októbra 2004, Dresdner Bank/Komisia, T-44/02, neuverejnený v Zbierke, bod 74). Bolo teda potrebné osobitne kriticky preskúmat vyhlásenia spolocnosti AKZO, a to jednak vzhladom na riziko, ze AKZO zvelicuje úlohu a význam zalobkyne, aby tak odviedla pozornost od svojej vlastnej rozhodujúcej úlohy v realizácii kartelu, a jednak vzhladom na to, ze AKZO vzniesla niektoré nepodlozené obvinenia proti zalobkyni oneskorene. 79 Ak by totiz spolocnost AKZO vo svojom liste zo 17. februára 2003 pripustila, ze návrh nových kvót bol jej návrhom, a nie návrhom zalobkyne, Komisia by nemala inú moznost, ako prijat akt o rozhodujúcej úlohe spolocnosti AKZO v rámci kartelu, co by jej zakazovalo oslobodit spolocnost AKZO od pokuty v zmysle bodu B písm. e) oznámenia o spolupráci. Podla zalobkyne riziko, ze spolocnosti AKZO nebude udelená imunita, a výska pokuty, ktorá jej hrozila, potvrdzujú skutocnost, ze spolocnost AKZO bola podnecovaná do toho, aby svedcila proti zalobkyni. V dôsledku toho Komisia tým, ze vychádzala z nesprávnych vyhlásení spolocnosti AKZO, pricom nepredlozila dodatocné a nezávislé dôkazy na podporu jej výhrad a nepreskúmala dôveryhodnost uvedených vyhlásení, resp. ze nezohladnila vsetky okolnosti svedciace v prospech zalobkyne, nesplnila poziadavky základného práva na spravodlivé súdne konanie a prezumpcie neviny. O porusení zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) -- O vplyve zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) na rozlisovanie medzi páchatelom a pomocníkom v sútaznom práve Spolocenstva 80 Zalobkyna pripomína, ze na základe clánku 15 ods. 2 písm. a) nariadenia c. 17 môze Komisia ulozit pokutu podnikom alebo zdruzeniam podnikov, ktoré sa bud úmyselne, alebo z nedbalosti dopustili porusenia clánku 81 ods. 1 ES. Vzhladom na to podniky, ktoré sa nezúcastnili na kartelovej dohode v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia, ale ktoré iba ulahcili porusenie sútazného práva, ktorého sa dopustili clenovia kartelu, resp. ktoré iba navádzali na spáchanie takéhoto protiprávneho konania, neporusili clánok 81 ods. 1 ES a neuplatnuje sa na ne pokuta v zmysle clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17. V dôsledku toho Komisia tým, ze v napadnutom rozhodnutí uviedla, ze zalobkyna porusila clánok 81 ods. 1 ES, a tým, ze jej ulozila pokutu, porusila zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ktorá je stanovená v clánku 7 ods. 1 EDLP. Okrem toho podla zalobkyne extenzívny výklad clánku 81 ods. 1 ES, ktorý zastáva Komisia, má za následok nekonecné mnozstvo významov zakladajúcich zloziek porusenia upraveného v clánku 81 ods. 1 ES, a preto je v rozpore so zásadou urcitosti trestného práva (nulla poena sine lege certa). 81 Zalobkyna tvrdí, ze v sútaznom práve Spolocenstva treba rozlisovat na jednej strane medzi páchatelmi a na druhej strane medzi návodcami na protiprávne konanie a pomocníkmi protiprávneho konania. Toto rozlisovanie patrí medzi vseobecné zásady práva Spolocenstva vzhladom na súlad takých pravidiel uvedených vo vnútrostátnych právnych poriadkoch v tejto súvislosti, akým je pravidlo uvedené v § 27 ods. 1 Strafgesetzbuch (nemecký trestný zákon), v clánku 48 Wetboek van Strafrecht (holandský trestný zákon), v clánku 67 belgického trestného poriadku, v clánku 121-7 francúzskeho trestného zákona, v casti 8 Accessories and Abettors Act z roku 1861 (trestný zákon Spojeného královstva), v clánku 28 ods. 2 písm. b) a v clánku 29 Código penal (spanielsky trestný zákon) o úcastníctve, v clánkoch 46 a 47 Poinikos kodikas (grécky trestný zákon), v clánkoch 66 a 67 luxemburského trestného zákona, v clánku 26 a nasl. Código penal (portugalský trestný zákon), v kapitole 23 oddiele 4 Brottsbalk (svédsky trestný zákon) a v kapitole 5 Rikoslaki (fínsky trestný zákon). Toto rozlisovanie potvrdzuje aj clánok 2 ods. 1 dohovoru o ochrane financných záujmov Európskych spolocenstiev z 26. júla 1995 [neoficiálny preklad] ([51]Ú. v. ES C 316, s. 49), ako aj clánok 11 Corpus Juris o trestnoprávnych ustanoveniach na ochranu financných záujmov Európskej únie (vypracované pod vedením Mireille Delmas-Marty, Economica, 1997). 82 V dôsledku toho, ak boli sankcie prijaté na základe nariadenia c. 17, je potrebné takisto rozlisovat medzi páchatelmi, návodcami a pomocníkmi. Podla zalobkyne v sútaznom práve Spolocenstva v kazdom prípade neexistuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého by bolo mozné ulozit sankciu návodcovi na protiprávne konanie alebo pomocníkovi takéhoto konania. Vzhladom na to je mozné ulozit sankciu iba osobe, ktorá ako páchatel protiprávneho konania splna podmienku týkajúcu sa zalozenia porusenia uvedeného v clánku 81 ods. 1 ES. Naproti tomu pomocníci protiprávneho konania alebo návodcovia na takéto konanie nie sú postihnutelní. 83 Opacný a extenzívny výklad clánku 81 ods. 1 ES, ktorý v prejednávanej veci vykonáva Komisia, je teda v rozpore so zásadou zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP a clánku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. ESLP uznal, ze v clánku 7 EDLP je zakotvená táto zásada, ako aj zásada, v zmysle ktorej sa prikazuje neuplatnovat trestné právo extenzívne, najmä nie analogicky, v neprospech obvineného. Z toho vyplýva, ze protiprávne konanie musí byt jasne vymedzené v samotnom zákone (rozsudok ESLP Streletz a i. v. Nemecko z 22. marca 2001, c. 34044/96 a i., Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2001-II, § 50 a tam citovaná judikatúra). 84 Zalobkyna sa domnieva, ze zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) sa ako vseobecná zásada práva Spolocenstva uplatnuje aj v správnom konaní represívneho charakteru na základe nariadenia c. 17 a najmä na pokuty stanovené v clánku 15 ods. 2 uvedeného nariadenia. Vyplýva to jednak z clánku 6 ods. 2 EÚ a jednak z judikatúry (rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1996, X, [52]C-74/95 a C-129/95, Zb. s. I-6609, bod 25; rozsudky Brugg Rohrsysteme/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 109 a 122, a LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 209 a 210). Okrem toho ide o zásadu, ktorá je vlastná právnemu státu a ktorá zabezpecuje úcinnú ochranu proti svojvolným stíhaniam a sankciám (rozsudok ESLP Streletz a i. v. Nemecko, uz citovaný v bode 83 vyssie, § 50 a tam citovaná judikatúra). -- O pojme "porusitel" v zmysle clánku 81 ES 85 Zalobkyna upresnuje, ze zo zásady urcitosti trestného práva (nulla poena sine lege certa) vymedzenej v clánku 7 ods. 1 EDLP (pozri bod 80 vyssie) vyplýva, ze je potrebné sa pridrzat restriktívnej koncepcie pojmu "porusitel" v zmysle clánku 81 ods. 1 ES (pozri tiez rozsudky Súdneho dvora X, uz citovaný v bode 84 vyssie, bod 25, a z 2. októbra 2003, Krupp Hoesch/Komisia, [53]C-195/99 P, Zb. s. I-10937, bod 86). Cielom tejto zásady je zabezpecit, aby sankcia ulozená za porusenie normy, akou je sankcia stanovená v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17, bola pre osobu, ktorej je táto norma urcená, predvídatelná a aby bola rozhodovacia právomoc príslusného orgánu ohranicená takým spôsobom, aby boli vylúcené "prekvapujúce" rozhodnutia. Súdny dvor totiz rozhodol, ze sankcia, ktorú stanovuje právo Spolocenstva, aj ked nemá trestnoprávny charakter, môze byt ulozená iba vtedy, ak sa opiera o jasný a jednoznacný základ (rozsudky Súdneho dvora z 25. septembra 1984, Könecke, [54]117/83, Zb. s. 3291, bod 11, a z 18. novembra 1987, Maizena, [55]137/85, Zb. s. 4587, bod 15). 86 Okrem toho akt práva Spolocenstva musí byt este presnejsí, kedze zásah pocitovaný jednotlivcom je intenzívny. Súdny dvor v tomto zmysle rozhodol tak, ze upresnil, ze poziadavka právnej jasnosti je osobitne naliehavá v oblasti, kde akákolvek neistota môze spôsobit ulozenie obzvlást citlivých sankcií (rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1980, Komisia/Spojené královstvo, [56]32/79, Zb. s. 2403, bod 46). Vzhladom na obzvlást vysokú výsku pokút, ktoré mozno ulozit na základe clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17, co potvrdila nedávna prax Komisie, zásada zákonnosti trestov odôvodnuje pouzitie restriktívnej koncepcie pojmu "porusitel" v rámci clánku 81 ods. l ES. Okrem toho taký extenzívny výklad clánku 81 ods. 1 ES, aký podporuje Komisia, ide nad rámec jednoduchého postupného vyjasnovania pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu z dôvodu jeho nezlucitelnosti jednak so vseobecne uznávanou definíciou pojmu "dohoda" a jednak so základnou myslienkou autonómie, z ktorej vychádzajú ustanovenia v oblasti hospodárskej sútaze. 87 Zalobkyna tvrdí, ze v prejednávanej veci nebola páchatelkou protiprávneho konania, pretoze nebola stranou ani kartelovej dohody, ani zdruzenia podnikov. V skutocnosti pre spolocnosti AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa vykonávala iba akty spoluúcasti, ktoré nezakladajú porusenie v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. Vzhladom na vnútrostátne pravidlá uvedené v bode 81 vyssie je rozlísenie medzi páchatelmi protiprávneho konania a úcastníkmi potrebné vykonat na základe objektívnych kritérií. Páchatelom, ktorého mozno postihnút za porusenie v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, je iba ten, kto patrí do kategórií osôb uvedených v clánku 81 ods. 1 ES a spáchal akt, ktorý je tam uvedený. Naproti tomu nepostihnutelným pomocníkom je ten, kto bez toho, aby splnal podmienky týkajúce sa zalozenia porusenia v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, vedome, ci uz pomocou alebo prispením, ulahcuje prípravu alebo spáchanie protiprávneho konania. 88 Porusenia vymedzené v clánkoch 81 ES a 82 ES totiz patria do takzvanej "osobitnej" kategórie deliktov, kedze v týchto clánkoch sa okruh podnikov, ktoré môzu byt páchatelmi takéhoto protiprávneho konania, obmedzuje na tie podniky, ktoré majú specifické vlastnosti, a síce, pokial ide o clánok 81 ES, na tie podniky, ktoré sú zmluvnou stranou dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz. Uvedené vyplýva z formulácie "dohody medzi podnikatelmi" uvedenej v clánku 81 ods. 1 ES a potvrdzuje to judikatúra (rozsudok Krupp Hoesch/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie, bod 86). Vzhladom na to môze byt podniku, ktorý je zmluvnou stranou dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz, ulozená pokuta na základe clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17. 89 Zalobkyna tvrdí, ze znenie a úcel clánku 81 ods. 1 ES, ktoré smerujú k ochrane hospodárskej sútaze, podmienujú postavenie páchatela otázkou, ci je dotknutý podnik sútazitelom, ktorý musí celit hospodárskej sútazi, a v dôsledku toho je povinný zaujat urcité sútazné správanie. Iba podnik, ktorý podlieha tejto osobitnej povinnosti spojenej s cielom volnej hospodárskej sútaze, je osobou, ktorej je táto norma urcená. Dohodu obmedzujúcu hospodársku sútaz totiz môzu uzavriet iba podniky, ktoré majú na relevantnom trhu postavenie sútazitela, ci uz na strane ponuky, alebo dopytu. 90 V dôsledku toho môze byt podnik kvalifikovaný ako porusitel iba vtedy, ak bola dohoda obmedzujúca hospodársku sútaz uzavretá v rámci jeho vlastného odvetvia cinnosti. Obmedzenie okruhu porusitelov vyplýva okrem iného z judikatúry týkajúcej sa poziadavky "autonómie", ktorá je podkladom pravidiel Zmluvy v oblasti hospodárskej sútaze, podla ktorej kazdý hospodársky subjekt musí autonómne urcit politiku, ktorú mieni uplatnovat na spolocnom trhu. Poziadavka autonómie teda prísne bráni akémukolvek priamemu alebo nepriamemu kontaktu medzi týmito hospodárskymi subjektmi, ktoré má za ciel alebo za úcinok ovplyvnit správanie skutocného alebo potenciálneho konkurenta na trhu alebo odhalit tomuto konkurentovi správanie, na ktoré sa sám rozhodol alebo ktoré zamýsla prijat na trhu (rozsudky Súdneho dvora Suiker Unie a i./Komisia, uz citovaný v bode 24 vyssie, bod 174, a z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, [57]C-199/92 P, Zb. s. I-4287, bod 160). -- O postavení zalobkyne ako nepostihnutelného pomocníka 91 Zalobkyna tvrdí, ze kedze nebola stranou dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz medzi výrobcami organických peroxidov, neporusila poziadavku autonómie, ktorá je podkladom na sútazné právo. Nekontaktovala sa totiz so svojimi vlastnými konkurentmi ani neovplyvnovala, resp. nesnazila sa ovplyvnit ich správanie na trhu. Vzhladom na to, ze jej hospodárska cinnost je cudzia pre trh organických peroxidov, ktorý bol predmetom porusenia, zalobkyna nesplna podmienky týkajúce sa zalozenia porusenia uvedeného v clánku 81 ods. 1 ES a nemôze sa povazovat za porusitela. Nesprávne je aj tvrdenie Komisie, podla ktorého dohoda z roku 1971, ako aj zmluvy o výkone medzi zalobkynou na jednej strane a spolocnostami AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa na strane druhej predstavujú údajnú "jedinú a celkovú dohodu", z ktorej vyplýva úcast zalobkyne. V preambule dohody z roku 1971 sa totiz ako strany tejto dohody uvádzajú výlucne výrobcovia organických peroxidov (odôvodnenie c. 80 napadnutého rozhodnutia). 92 Zalobkyna pritom nikdy nebola stranou uvedenej dohody (odôvodnenie c. 339 napadnutého rozhodnutia), ktorá tvorila rámec cinnosti kartelu v období od roku 1971 do roku 1999 (odôvodnenia c. 89, 90 a 316 napadnutého rozhodnutia), ani sa nou nemohla stat, pretoze jej hospodárska cinnost bola pre dotknutý trh cudzia. V kazdom prípade Komisia tým, ze úcast zalobkyne na niektorých prvkoch kartelu kvalifikovala ako porusenie clánku 81 ods. 1 ES, porusila znenie tohto ustanovenia. Okrem toho aj za predpokladu, ze by zalobkyna naozaj mohla vykonávat úlohy, ktoré jej nesprávne prisudzuje Komisia (odôvodnenie c. 334 napadnutého rozhodnutia), táto cinnost by vzhladom na to, ze chýba priama úcast na dohode obmedzujúcej hospodársku sútaz na relevantnom trhu, nemohla byt porusením clánku 81 ods. 1 ES, ale bola by nepostihnutelným úcastníctvom. -- O predchádzajúcej rozhodovacej praxi Komisie 93 Zalobkyna dalej tvrdí, ze prístup Komisie v napadnutom rozhodnutí je v rozpore s jej predchádzajúcou rozhodovacou praxou od roku 1983, podla ktorej sa poradenské podniky, ktoré nie sú prítomné na trhu dotknutom porusením, nepovazujú za strany dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz, a teda za porusitelov clánku 81 ods. 1 ES. Opacný názor, ktorý Komisia obhajovala este vo svojom rozhodnutí 80/1334/EHS zo 17. decembra 1980 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/29.869 -- Liatinové sklo v Taliansku) [neoficiálny preklad] ([58]Ú. v. ES L 383, s. 19, dalej len "rozhodnutie Liatinové sklo v Taliansku"), je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), lebo uvedený poradenský podnik nebol stranou dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz, ale iba pomocníkom. Z toho dôvodu Komisia správne od roku 1983 implicitne prestala uplatnovat tento prístup. Vo svojom rozhodnutí 83/546/EHS zo 17. októbra 1983 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/30.064 -- Valce z taveného zeleza a ocele) [neoficiálny preklad] ([59]Ú. v. ES L 317, s. 1, dalej len "rozhodnutie Valce z taveného zeleza a ocele") kvalifikovala ako porusitelov clánku 81 ods. 1 ES iba podniky, ktoré boli prítomné na trhu dotknutom porusením, a strany dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz, a nie poradenský podnik poverený správou najmä systému výmeny informácií medzi clenmi kartelu (odôvodnenie c. 10 a nasl.). Ten istý prístup Komisia uplatnila vo svojom rozhodnutí 86/398/EHS z 23. apríla 1986 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/31.149 -- Polypropylén) [neoficiálny preklad] ([60]Ú. v. ES L 230, s. 1, dalej len "rozhodnutie Polypropylén"), odôvodnenie c. 66, v rozhodnutí 89/191/EHS z 21. decembra 1988 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/31.866 -- PEBD) [neoficiálny preklad] ([61]Ú. v. ES L 74, 1989, s. 21, dalej len "rozhodnutie PEBD"), odôvodnenia c. 11 a 19, a v rozhodnutí 94/601/ES z 13. júla 1994 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/C/33.833 -- Kartón) [neoficiálny preklad] ([62]Ú. v. ES L 243, s. 1, dalej len "rozhodnutie Kartón"), odôvodnenia c. 2, 27 a nasl., 33, 37, 61 a nasl., 134 a 162. 94 Komisia nemôze tvrdit, ze v prejednávanej veci mala zalobkyna významnejsiu úlohu nez poradenské podniky v uz citovaných veciach. Naopak, na rozdiel od poradenských podnikov zapojených vo veciach, v ktorých boli vydané rozhodnutia Valce z taveného zeleza a ocele a Kartón, sa zalobkyna takmer nikdy nezúcastnila na stretnutiach s protisútazným úmyslom (pozri bod 72 a nasl. vyssie). Ostatné výhrady vznesené proti zalobkyni sú okrem toho irelevantné a s kartelom nijako nesúvisia. Informacný systém o trhu zalozený na oficiálnych statistikách nie je v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Eurofer/Komisia, [63]C-179/99 P, Zb. s. I-10725, bod 44, a rozsudok Súdu prvého stupna z 11. marca 1999, Eurofer/Komisia, [64]T-136/94, Zb. s. II-263, uverejnenie výnatkov, bod 186), kedze jeho predmetom nebola výmena informácií, na ktoré sa vztahuje obchodné tajomstvo, medzi konkurentmi. Vzhladom na ustálenú rozhodovaciu prax Komisie platí uvedené o to viac, ak sa poradenský podnik obmedzuje na získavanie údajov o predaji, ktoré mu boli oznámené, bez toho, aby sa zúcastnoval na samotnej výmene citlivých informácií ako takej [rozhodnutie Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 o konaní podla clánku [81 ES] (IV/31.865 -- PVC) [neoficiálny preklad] ([65]Ú. v. ES L 239, s. 14), odôvodnenie c. 12; rozhodnutie PEBD, odôvodnenie c. 11; rozhodnutie Polypropylén, odôvodnenie c. 66]. Napokon kontrola údajov o predaji, ktoré oznámili clenovia kartelu, vykonávaná nezávislými úctovnými expertmi neobmedzuje hospodársku sútaz v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. Vzhladom na to uz uvedené "sekretárske" cinnosti, ktoré vykonávala zalobkyna, spojené s kartelom, nepredstavujú akty spoluúcasti. -- O neexistencii riadenia kartelu zo strany zalobkyne a neexistencii prícinnej súvislosti medzi jej cinnostou a obmedzením hospodárskej sútaze 95 Zalobkyna upresnuje, ze protiprávne konanie nijako neriadila. Rozhodnutia týkajúce sa vykonávania, riadenia a smerovania kartelu prijímali výlucne traja výrobcovia organických peroxidov. V dôsledku toho neexistuje prícinná súvislost medzi cinnostou zalobkyne a obmedzením hospodárskej sútaze na trhu organických peroxidov. Kedze zalobkyna ako poverenec podla svajciarskeho záväzkového práva podliehala príkazom týchto výrobcov a vztahuje sa na nu povinnost dôvernosti, bola iba nástrojom clenov kartelu. Aj keby to bolo len z tohto dôvodu, zalobkyna sa nemôze povazovat za spolupáchatelku protiprávneho konania v rovnakom zmysle ako výrobcovia organických peroxidov. Neexistencia riadenia protiprávneho konania zo strany zalobkyne vyplýva takisto z toho, ze sa nezúcastnovala na utajenej cinnosti vo vlastnom zmysle slova, a síce na výmene informácií medzi výrobcami prostredníctvom faxu a mobilného telefónu a na stretnutiach pracovných skupín, na ktorých nebola prítomná (pozri bod 72 a nasl. vyssie). 96 Zalobkyna okrem toho tvrdí, ze na rozdiel od toho, co sa konstatuje v odôvodnení c. 345 napadnutého rozhodnutia, pokial ide o také sluzby, ktoré poskytovala v rámci kartelu, akými sú preplácanie cestovných výdavkov, mohla byt kedykolvek nahradená bud samotnými výrobcami organických peroxidov, alebo iným poradenským podnikom, pricom by to nenarusilo fungovanie kartelu rovnakým spôsobom ako odstúpenie jedného z výrobcov. 97 Vzhladom na vsetky vyssie uvedené tvrdenia sa zalobkyna domnieva, ze by mala byt kvalifikovaná ako nepostihnutelný pomocník troch výrobcov organických peroxidov zapojených do kartelu. V tejto súvislosti je bezvýznamné, ze zalobkyna mala ciastocnú vedomost o uvedenej kartelovej dohode, kedze táto vedomost nepostacuje na prijatie záveru, ze ona sama sa dopustila protiprávneho konania (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, [66]C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 39; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo k tomuto rozsudku, Zb. s. I-9928, bod 80). -- O nesprávnej kvalifikácii zalobkyne ako "zdruzenia podnikov" 98 Zalobkyna napokon spochybnuje svoju kvalifikáciu ako "zdruzenie podnikov" v clánku 1 a odôvodneniach c. 347, 373 a 464 napadnutého rozhodnutia. Komisia tým, ze tento pojem vykladá extenzívne, porusuje zákaz analogického prístupu, logický následok zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) zakotvený v clánku 7 ods. l EDLP (pozri bod 83 vyssie), ktorý sa uplatní aj v rámci represívneho správneho konania stanoveného v nariadení c. 17. Podla beznej zvyklosti totiz taký poradenský podnik, akým je aj zalobkyna, nepredstavuje "zdruzenie podnikov", to znamená organizacnú struktúru zlozenú z clenských podnikov. Kedze zalobkyna nie je zlozená z clenských podnikov, je nezávislým podnikom, ktorý kontrolujú iba fyzické osoby ako akcionári. Rovnako je spojená so svojimi klientmi, a síce nie strukturálne, ale v rámci výlucne zmluvného poverenia. 99 Tvrdenie Komisie je takisto v rozpore so zmyslom a s úcelom pojmu zdruzenie podnikov. Cielom tohto pojmu nie je umoznit sankcionovanie pomocníkov clenov kartelu, ale v skutocnosti smeruje k tomu, aby podniky nemohli uniknút uplatneniu sútazných pravidiel iba pre formu, akou koordinujú svoje správanie na trhu, a teda k tomu, aby sa podchytili aj institucionálne formy spolupráce prostredníctvom kolektívnej struktúry alebo spolocného orgánu (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger k rozsudku Súdneho dvora z 19. februára 2002, Wouters a i., [67]C-309/99, Zb. s. I-1577, I-1582, bod 62). Naproti tomu v prejednávanej veci výrobcovia organických peroxidov nekonali prostredníctvom kolektívnej struktúry alebo spolocného orgánu, ale svoje správanie koordinovali priamo prostredníctvom faxu, telefónu a na stretnutiach pracovných skupín. V tejto súvislosti zalobkyna poskytovala iba administratívnu a logistickú pomoc, pricom nepredstavovala "kolektívnu struktúru", resp. "kolektívny orgán" týchto výrobcov. 100 Zalobkyna z toho vyvodzuje, ze ako nepostihnutelný pomocník spolocností AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa nie je vinná za porusenie clánku 81 ods. 1 ES a ze skutocnost, ze Komisia jej uvedené porusenie pripisuje, je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege). b) Tvrdenia Komisie O skutkovom rámci napadnutého rozhodnutia 101 Pokial ide o relevantný skutkový rámec, Komisia v podstate tvrdí, ze zalobkyna nespochybnuje skutocnost, ze vo svojom trezore uchovávala najmä výtlacky dohody z roku 1971 a dohody z roku 1975 patriace spolocnostiam Atochem/Atofina a PC/Degussa. Okrem toho Komisia spochybnuje skutocnost, ze zalobkyna kvalifikovala oficiálny informacný systém o trhu izolovaným spôsobom, a domnieva sa, ze tento systém musí byt v rámci kartelu premiestnený. Zhromazdovanie, príprava a kontrola údajov, ako aj vyhotovovanie statistík pri poznaní dôvodu a na protisútazné úcely tvoria v rámci tohto systému spolu s úcastou na stretnutiach, navrhovaním kvót a výpoctom rozdielov v porovnaní s dohodnutými kvótami podstatnú podmienku fungovania kartelu. 102 Okrem toho nebolo spochybnené, ze zalobkyna sa v období od roku 1994 do roku 1998 zúcastnila na piatich stretnutiach v Zürichu, z toho na styroch "vrcholných" stretnutiach, ako aj na stretnutí so zástupcami AKZO v Amersfoorte. Zalobkyna takisto pripustila, ze v období od roku 1997 do roku 1998 rezervovala zasadaciu sály na tri "neoficiálne" stretnutia v Zürichu. Vzhladom na tieto nesporné skutocnosti zalobkyna nemôze minimalizovat svoju úcast pouzívaním pojmov ako "zriedkavo" alebo "takmer nikdy". Zalobkyna nespochybnuje ani to, ze prinajmensom do roku 1995, resp. do roku 1996 vykonávala výpocty rozdielov v porovnaní s dohodnutými kvótami. Takisto zabezpecovala kompenzáciu na úcely zaistenia toho, aby v úctovníctve zúcastnených podnikov neostala nijaká stopa po stretnutiach s protisútazným úmyslom. Zalobkyna tak pri nahrádzaní sama dbala o to, aby na interných príkazoch na platbu, ktoré vyplnal a podpisoval pán S., nebol uvedený ziadny predmet. Komisia napokon spochybnuje tvrdenie zalobkyne, podla ktorého sa napadnuté rozhodnutie zakladá na údajne nedôveryhodných vyhláseniach spolocnosti AKZO. V tejto súvislosti uvádza, ze rozdielne vyhlásenia týkajúce sa relevantných skutkových tvrdení, aj tie, ktorých dôveryhodnost je nevyhnutne nizsia, sa môzu vzájomne posilnovat (rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaný v bode 77 vyssie, bod 87). O porusení zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) 103 Komisia spochybnuje, ze napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege). Odmieta predpoklady zalobkyne, podla ktorých je v sútaznom práve Spolocenstva potrebné formálne rozlisovat medzi páchatelmi, návodcami a pomocníkmi, tak ako je to v trestnom práve viacerých clenských státov. Takéto rozlisovanie sa nevykonáva ani v relevantnom primárnom práve, ani v relevantnom sekundárnom práve. Okrem toho, ako je to potvrdené v clánku 15 ods. 4 nariadenia c. 17, správne konanie stanovené v tomto nariadení nemá trestnoprávny charakter (rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, [68]T-83/91, Zb. s. II-755, bod 235). Navyse stanovenie takéhoto formálneho rozlisovania nie je v sútaznom práve Spolocenstva nevyhnutné, kedze existenciu rozlicných foriem úcasti a závaznosti prispenia k poruseniu je mozné zohladnit v rámci urcenia výsky pokuty (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix-Hackl k rozsudku Krupp Hoesch/Komisia, uz citovanému v bode 85 vyssie, Zb. s. I-10941, poznámka pod ciarou c. 15). 104 Vzhladom na to, ze neexistuje pravidlo odlisujúce páchatela a úcastníka, môze byt kazdej osobe, ktorá splna podmienky týkajúce sa zalozenia porusenia uvedeného v clánku 81 ods. 1 ES, ulozená pokuta na základe clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17. Komisia dodáva, ze poziadavka vyplývajúca zo zásady právnej istoty, aby boli právne akty Spolocenstva jasné a ich uplatnovanie pre dotknuté osoby dostatocne predvídatelné, nevylucuje, ze tieto akty je niekedy potrebné vykladat. ESLP totiz takisto uznáva potrebu nájdenia rovnováhy medzi povinnostou presnosti a zákazom analógie v trestnoprávnej oblasti v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP na jednej strane a súdnym výkladom urceným najmä na postupné vyjasnovanie pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti od jednej veci k druhej (rozsudok ESLP S. W. v. Spojené královstvo z 22. novembra 1995, séria A, c. 335-B, § 36) na strane druhej. V dôsledku toho je porusitelom kazdý, kto splna podmienky clánku 81 ods. 1 ES. 105 Komisia odmieta tvrdenie zalobkyne, podla ktorého stranou kartelovej dohody nebola a ani byt nemohla. Dohoda z roku 1971, ktorú uzavreli výrobcovia organických peroxidov, a zmluvy o výkone, ktoré uzavreli zalobkyna a uvedení výrobcovia, treba kvalifikovat ako podstatné zlozky jedinej a celkovej kartelovej dohody. Vzhladom na to, ze zmluvy o výkone slúzia na vykonanie dohody z roku 1971, musia byt spolocne s nou posudzované ako dodatocné a doplnujúce dohody (odôvodnenia c. 339 a 340 napadnutého rozhodnutia; pozri tiez rozhodnutie Liatinové sklo v Taliansku). 106 V tejto súvislosti vzhladom na znenie clánku 81 ods. 1 ES nie je nevyhnutné, aby bola zalobkyna vo svojom postavení ako poradenský podnik aktívna na relevantnom trhu ako sútazitel ci uz na strane ponuky, alebo dopytu. Nepozaduje sa ani obmedzenie obchodnej autonómie dotknutých podnikov a hospodárskej sútaze medzi nimi, ale stací akékolvek obmedzenie hospodárskej sútaze vnútri spolocného trhu. Uvedené zodpovedá cielu clánku 81 ES, ktorý je podla clánku 3 ods. 1 písm. g) ES súcastou systému, ktorým sa zabezpecí, aby sa na vnútornom trhu nenarusila hospodárska sútaz [pozri tiez odôvodnenie c. 9 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES] ([69]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205)]. 107 Clánok 81 ods. 1 ES sa totiz vztahuje nielen na "horizontálne", ale aj na "vertikálne" dohody obmedzujúce hospodársku sútaz uzavreté medzi podnikmi, ktoré sa nachádzajú na rôznych úrovniach distribucného retazca (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia EHS, [70]56/64 a 58/64, Zb. s. 429), dokonca aj medzi podnikmi aktívnymi na rôznych trhoch. V tejto súvislosti pojem dohoda smeruje iba k tomu, aby bolo mozné rozlisovat medzi zakázanou koordináciou a povoleným paralelným správaním (pozri tiez rozsudok Súdu prvého stupna z 11. decembra 2003, Adriatica di Navigazione/Komisia, [71]T-61/99, Zb. s. II-5349, bod 89). Okrem toho je porusenie stanovené v clánku 81 ods. 1 ES "abstraktným ohrozovacím deliktom" (abstraktes Gefährdungsdelikt) v rozsahu, v akom sa toto ustanovenie vztahuje aj na predmet obmedzenia hospodárskej sútaze, to znamená na nebezpecný charakter kartelu pre hospodársku sútaz, abstrahovaný od konkrétneho prípadu. 108 Komisia dalej poukazuje na judikatúru, podla ktorej samotná úcast na stretnutiach s protisútazným úmyslom a schválenie nezákonnej iniciatívy mlcky, bez verejného distancovania sa od jej obsahu alebo bez jej oznámenia úradom, predstavuje pasívny spôsob úcasti na porusení, ktorý môze zalozit zodpovednost podniku v rámci jedinej dohody (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 83 a 84; rozsudky Súdu prvého stupna zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, [72]T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 232; z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, [73]T-12/89, Zb. s. II-907, bod 98, a zo 6. apríla 1995, Tréfileurope/Komisia, [74]T-141/89, Zb. s. II-791, body 85 a 86). Uvedené platí o to viac pre aktívnu úcast podniku na kartelovej dohode, bez ohladu na otázku, ci tento podnik je, alebo nie je aktívny na relevantnom trhu. 109 V prejednávanej veci sa vsak zalobkyna nesprávala ako pasívny pomocník kartelu, ale aktívne sa na nom zúcastnovala ako organizátorka a strázkyna jeho riadneho vykonania (odôvodnenie c. 343 napadnutého rozhodnutia). Vdaka svojej cinnosti zalobkyna významne prispela k tomu, ze kartelová dohoda bola stále platná a utajená, cize k tomu, ze hospodárska sútaz na trhu organických peroxidov bola vázne a trvalo obmedzená. Podla Komisie sú tieto prvky nevyhnutné a postacujúce na to, aby bola zalozená zodpovednost v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. V tejto súvislosti je bezvýznamné, ci osoba, ktorá sa na porusení zúcastnila, z tohto porusenia mala, alebo nemala prospech (rozsudok Krupp Hoesch/Komisia, uz citovaný v bode 85 vyssie), kedze clánok 81 ods. 1 ES sa nezakladá na kritériu obohatenia sa, ale na kritériu ohrozenia hospodárskej sútaze. 110 Zalobkyna mala v kazdom prípade priamy prospech z riadneho fungovania kartelu (odôvodnenie c. 342 napadnutého rozhodnutia). Podla Komisie nie je rozhodujúce ani to, ci osoba, ktorá sa zúcastnila na porusení, môze, alebo nemôze priamo ovplyvnit ceny a mnozstvo ako parametre hospodárskej sútaze (pozri analogicky rozsudok Brugg Rohrsysteme/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 61), pretoze inak by bol spochybnený potrebný úcinok zákazu stanoveného v clánku 81 ods. 1 ES, kedze by sa otvorila moznost tento zákaz obíst najatím si "osobitných poskytovatelov kolúznych sluzieb", poverených organizovaním, udrziavaním a utajovaním kartelu. 111 Vzhladom na to sa Komisia domnieva, ze tento zalobný dôvod je potrebné odmietnut. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna a) Úvodné pripomienky 112 Na úvod treba upresnit, ze zalobkyna nespochybnuje výsku pokuty, ktorá jej bola ulozená v napadnutom rozhodnutí. Týmto zalobným dôvodom zalobkyna v podstate tvrdí, ze Komisia tým, ze ju povazuje za zodpovednú za porusenie clánku 81 ods. 1 ES, a tým, ze jej ulozila pokutu, prekrocuje obmedzenia svojej rozhodovacej právomoci, ktorá jej bola zverená v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17, a porusuje zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP. V tejto súvislosti mala Komisia zohladnit skutocnost, ze zalobkyna bola iba nepostihnutelným pomocníkom kartelu, ktorý sa teda nemôze kvalifikovat ako podnik alebo zdruzenie podnikov, ktoré je "páchatelom" protiprávneho konania uvedeného v clánku 81 ods. 1 ES. 113 Dalej je potrebné uviest, ze konanie pred Komisiou na základe nariadenia c. 17 má iba správnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 200; rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, [75]T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, body 717 a 718) a ze v dôsledku toho vseobecné zásady práva Spolocenstva, najmä zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ktoré sa uplatnujú v sútaznom práve Spolocenstva (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, [76]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 215 az 223), nemusia mat nevyhnutne rovnaký rozsah ako v prípade ich uplatnenia na situáciu, na ktorú sa vztahuje trestné právo v striktnom zmysle. 114 Na úcely zistenia, ci vzhladom na zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES a zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) treba rozlisovat medzi podnikom, ktorý je "páchatelom" protiprávneho konania, a podnikom, ktorý je nepostihnutelným "pomocníkom", Súd prvého stupna povazuje za potrebné vykonat doslovný, kontextuálny a teleologický výklad clánku 81 ods. 1 ES (pozri, pokial ide o metodológiu, rozsudky Súdu prvého stupna z 20. novembra 2002, Lagardčre a Canal+/Komisia, [77]T-251/00, Zb. s. II-4825, bod 72 a nasl., a zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, [78]T-22/02 a T-23/02, Zb. s. II-4065, bod 41 a nasl.). b) O doslovnom výklade clánku 81 ods. 1 ES 115 V clánku 81 ods. 1 ES sa stanovuje, ze "nasledujúce sa zakazuje ako nezlucitelné so spolocným trhom: vsetky dohody medzi podnikatelmi, rozhodnutia zdruzení podnikatelov a zosúladené postupy, ktoré môzu ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi a ktoré majú za ciel alebo následok vylucovanie, obmedzovanie alebo skreslovanie hospodárskej sútaze v rámci spolocného trhu". 116 Je potrebné sa zaoberat najmä rozsahom pojmu "dohody medzi podnikatelmi". 117 V tejto súvislosti Súd prvého stupna najprv konstatuje, ze súd Spolocenstva sa do dnesného dna výslovne nevyslovil k otázke, ci sú pojmy dohoda a podnikatel pouzité v clánku 81 ods. 1 ES zalozené na "jednotnej" koncepcii, ktorá zahrna kazdý podnik, ktorý prispel k spáchaniu porusenia, bez ohladu na hospodárske odvetvie, v ktorom je zvycajne aktívny, alebo, ako tvrdí zalobkyna, na "bipolárnej" koncepcii, podla ktorej sa rozlisuje medzi podnikmi, ktoré sú "páchatelmi", a podnikmi, ktoré sú "pomocníkmi" protiprávneho konania. Okrem toho je potrebné pripomenút, ze zalobkyna tvrdí, ze znenie clánku 81 ods. 1 ES obsahuje medzeru v tom zmysle, ze tým, ze uvádza "podnikatela" ako páchatela protiprávneho konania a jeho úcast na "dohode", zahrna iba niektoré podniky, ktoré majú konkrétne charakteristické crty, a týka sa iba niektorých foriem úcasti. V dôsledku toho by sa zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) mohla pouzit iba za predpokladu, ze by boli pojem podnikatel a pojem dohoda takto obmedzené, a teda by bola v tomto zmysle obmedzená pôsobnost clánku 81 ods. 1 ES, na úcely vylúcenia akéhokolvek extenzívneho výkladu znenia tohto ustanovenia. 118 Pokial ide o pojem "dohoda", Súd prvého stupna konstatuje, ze je predovsetkým iba iným vyjadrením na oznacenie koordinovaného/koluzívneho správania, ktoré obmedzuje hospodársku sútaz, ba dokonca aj kartel v sirokom zmysle, na ktorom sa zúcastnujú aspon dva rôzne podniky, ktoré vyjadrili spolocnú vôlu správat sa na trhu urcitým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, body 79 a 112; rozsudky Súdu prvého stupna z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, [79]T-41/96, Zb. s. II-3383, body 67 a 173, a z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, [80]T-44/02 OP, T-54/02 OP, T-56/02 OP, T-60/02 OP a T-61/02 OP, Zb. s. II-3567, body 53 az 55). Okrem toho na konstatovanie existencie dohody v zmysle clánku 81 ods. 1 ES postacuje, ak zdanlivo jednostranný akt alebo správanie je výrazom zhodnej vôle aspon dvoch úcastníkov, pricom forma, v akej je táto zhoda vyjadrená, nie je ako taká rozhodujúca (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2006, Komisia/Volkswagen, [81]C-74/04 P, Zb. s. I-6585, bod 37). Tento siroký pojem dohody potvrdzuje, ze do zákazu stanoveného v clánku 81 ods. 1 ES patria aj zosúladené postupy, ktoré sa týkajú formy spolupráce medzi podnikmi, bez toho, aby viedli k uzavretiu dohody vo vlastnom zmysle slova (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, bod 115 a tam citovanú judikatúru). 119 V prejednávanej veci vzniká otázka, ci, ako tvrdí zalobkyna, kartel musí patrit do konkrétneho odvetvia cinnosti, alebo dokonca do rovnakého trhu výrobkov a sluzieb, takze iba podniky, ktoré sú na takomto trhu aktívne ako sútazitelia, ci uz na strane ponuky, alebo dopytu, môzu koordinovat svoje správanie ako podniky (spolu)páchatelia protiprávneho porusenia. 120 V tejto súvislosti vsak treba pripomenút, ze clánok 81 ods. 1 ES sa vztahuje nielen na "horizontálne" dohody medzi podnikmi, ktoré vykonávajú hospodársku cinnost na rovnakom relevantnom trhu výrobkov a sluzieb, ale aj na "vertikálne" dohody, ktoré predpokladajú koordináciu správania medzi podnikmi aktívnymi na rôznych úrovniach výrobného alebo distribucného retazca, a teda pôsobiacimi na rôznych trhoch výrobkov alebo sluzieb [pozri v tejto súvislosti rozsudky Súdneho dvora Consten a Grundig/Komisia EHS, uz citovaný v bode 107 vyssie, s. 493 a 494; zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, [82]C-2/01 P a C-3/01 P, Zb. s. I-23; zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, [83]C-551/03 P, Zb. s. I-3173; Komisia/Volkswagen, uz citovaný v bode 118 vyssie, a uznesenie Súdneho dvora z 28. septembra 2006, Unilever Bestfoods/Komisia, [84]C-552/03 P, Zb. s. I-9091; rozsudok Súdu prvého stupna z 18. septembra 2001, M6 a i./Komisia, [85]T-112/99, Zb. s. II-2459, bod 72 a nasl.; pozri takisto nariadenie Komisie (ES) c. 2790/1999 z 22. decembra 1999 o uplatnovaní clánku 81 ods. 3 [ES] na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov ([86]Ú. v. ES L 336, s. 21; Mim. vyd. 08/001, s. 364) a oznámenie Komisie (2000/C-291/01) -- Pokyny pre pouzívanie vertikálnych obmedzení ([87]Ú. v. ES C 291, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 390)]. 121 Z judikatúry takisto vyplýva, ze na to, aby sa na dohodu vztahoval zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES, stací, aby predmetná dohoda obmedzovala hospodársku sútaz na susedných a/alebo vznikajúcich trhoch, na ktorých prinajmensom jeden zo zúcastnených podnikov (este) nie je prítomný [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 2. mája 2006, O2 (Nemecko)/Komisia, [88]T-328/03, Zb. s. II-1231, bod 65 a nasl.; pozri tiez, pokial ide o uplatnenie clánku 82 ES, rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 1996, Tetra Pak/Komisia, [89]C-333/94 P, Zb. s. I-5951]. 122 V tejto súvislosti výrazy, ktoré pouzíva judikatúra, a to "spolocná vôla správat sa na trhu urcitým spôsobom" (rozsudok Bayer/Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 67) alebo "vyjadrenie spolocnej vôle clenov kartelu o ich správaní na spolocnom trhu" (rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 112), smerujú k zdôrazneniu prvku "spolocnej vôle" a nevyzadujú dokonalú zhodu medzi relevantným trhom, na ktorom je aktívny podnik, ktorý je "páchatelom" obmedzenia hospodárskej sútaze, a trhom, na ktorom má k tomuto obmedzeniu dôjst. Z toho vyplýva, ze kazdé obmedzenie hospodárskej sútaze vnútri spolocného trhu môze byt súcastou "dohody medzi podnikatelmi" v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. Tento záver potvrdzuje kritérium existencie dohody, ktorej predmetom je obmedzenie hospodárskej sútaze vnútri spolocného trhu. Z tohto kritéria vyplýva, ze podnik môze porusit zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES, ak má jeho správanie koordinované so správaním ostatných podnikov za ciel obmedzenie hospodárskej sútaze na konkrétnom relevantnom trhu vnútri spolocného trhu, pricom sa nevyhnutne nepredpokladá, ze bude sám aktívny na uvedenom relevantnom trhu. 123 Zo vsetkých vyssie uvedených skutocností vyplýva, ze z doslovného výkladu pojmu "dohody medzi podnikatelmi" nevyplýva restriktívny výklad pojmu "porusitel", ktorý zastáva zalobkyna. c) O kontextuálnom a teleologickom výklade clánku 81 ods. 1 ES O poziadavke obmedzenia obchodnej autonómie 124 Zalobkyna na podporu svojho zalobného dôvodu okrem iného tvrdí, ze z pojmu "porusitel" nevyhnutne vyplýva, ze táto osoba obmedzuje svoju vlastnú obchodnú autonómiu voci svojim konkurentom a tak porusuje poziadavku autonómie uvedenú v clánku 81 ods. 1 ES, podla ktorej kazdý hospodársky subjekt musí autonómne urcit politiku, ktorú mieni uplatnovat na spolocnom trhu. 125 Ako vsak uvádza zalobkyna, pricom odkazuje na relevantnú judikatúru, poziadavka autonómie bola rozvinutá najmä v rámci judikatúry týkajúcej sa rozlisovania medzi zakázanými zosúladenými postupmi a povoleným paralelným správaním medzi sútazitelmi (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, body 115 az 117 a tam citovanú judikatúru, a Adriatica di Navigazione/Komisia, uz citovaný v bode 107 vyssie, bod 89). Okrem toho z rozlisovania, ktorým sa zaoberá judikatúra, a to na jednej strane medzi existenciou dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz v zmysle clánku 81 ods. 1 ES a na druhej strane prítomnostou samotného jednostranného opatrenia podniku smerujúceho k ulozeniu urcitého správania iným podnikom, vyplýva, ze obmedzenie hospodárskej sútaze musí vyplývat, pokial ide o realizáciu stanoveného správania, z prejavu zhodnej vôle medzi zúcastnenými podnikmi, vykonaného dostatocným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky BAI a Komisia/Bayer, uz citovaný v bode 120 vyssie, body 96 az 102 a 141, a Komisia/Volkswagen, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 37). Z toho vyplýva, ze na rozdiel od toho, co tvrdí zalobkyna, poziadavka autonómie nie je priamo spojená s otázkou, v prejednávanej veci irelevantnou (pozri body 120 az 123 vyssie), ci podniky obmedzujúce svoju obchodnú slobodu sú, alebo nie sú aktívne v rovnakom odvetví cinnosti alebo na rovnakom relevantnom trhu, alebo skôr s pojmami "zosúladené postupy" a "dohoda", pricom tieto pojmy vyzadujú dôkaz dostatocne presného a jasného prejavu zhody vôle medzi zúcastnenými podnikmi. 126 Zalobkyna okrem toho precenuje význam kritéria obmedzenia obchodnej slobody v rámci posúdenia existencie obmedzenia hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ods. 1 ES. Ako vsak vyplýva z ustálenej judikatúry, akákolvek dohoda medzi podnikmi alebo akékolvek rozhodnutie zdruzenia podnikov, ktoré obmedzuje slobodu cinnosti úcastníkov alebo jedného z nich, nespadá nevyhnutne pod zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES. Na úcely uplatnenia tohto ustanovenia na konkrétny prípad je totiz najprv potrebné zobrat do úvahy celkový kontext, v ktorom boli uvedená dohoda alebo uvedené rozhodnutie prijaté alebo v ktorom spôsobujú svoje úcinky, a konkrétnejsie ich ciele (rozsudky Súdneho dvora Wouters a i., uz citovaný v bode 99 vyssie, bod 97, a z 18. júla 2006, Meca-Medina a Majcen/Komisia, [90]C-519/04 P, Zb. s. I-6991, bod 42). V tomto zmysle Súd prvého stupna upresnil, ze nebolo opodstatnené sa domnievat, celkom abstraktne a nerozdielne, ze na kazdú dohodu obmedzujúcu slobodu konania strán alebo jednej z nich sa nevyhnutne vztahuje zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES, ale ze na úcely analýzy uplatnitelnosti tohto ustanovenia na dohodu treba vziat do úvahy konkrétny rámec, v ktorom táto dohoda nadobúda úcinky, najmä hospodársky a právny kontext, v ktorom pôsobia dotknuté podniky, povahu tovarov a/alebo sluzieb dotknutých touto dohodou, ako aj skutocné podmienky fungovania a struktúry trhu (pozri rozsudok M6 a i./Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 76 a tam citovanú judikatúru). 127 Vzhladom na tento kontextuálny pojem obmedzenia hospodárskej sútaze teda nie je vylúcené, aby sa podnik mohol zúcastnit na vykonaní takéhoto obmedzenia, aj ked neobmedzuje svoju vlastnú slobodu konat na trhu, na ktorom je predovsetkým aktívny. Kazdý iný výklad by totiz mohol viest k zmenseniu rozsahu zákazu uvedeného v clánku 81 ods. 1 ES v takom rozsahu, ze by to bolo v rozpore s jeho potrebným úcinkom a jeho hlavným cielom vykladaným s ohladom na clánok 3 ods. 1 písm. g) ES, a síce zabezpecit zachovanie nenarusenej hospodárskej sútaze vnútri spolocného trhu, vzhladom na to, ze by nebolo mozné pokracovat v aktívnom prispievaní podniku k obmedzovaniu hospodárskej sútaze iba preto, lebo tento príspevok nevychádza z hospodárskej cinnosti na relevantnom trhu, na ktorom k tomuto obmedzeniu dochádza, alebo má za ciel dôjst. Treba upresnit, ze, ako tvrdí Komisia, iba zodpovednost kazdého "podnikatela" v zmysle clánku 81 ods. 1 ES môze úplne zarucit tento potrebný úcinok, kedze umoznuje sankcionovat vytváranie nových foriem kolúzie za pomoci podnikov, ktoré nie sú aktívne na trhoch dotknutých obmedzením hospodárskej sútaze, s cielom obíst zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES, a predchádzat vytváraniu takýchto foriem kolúzie. 128 Súd prvého stupna z toho vyvodzuje, ze znenie výrazu "dohody medzi podnikatelmi" s ohladom na ciele sledované v clánku 81 ods. 1 ES a v clánku 3 ods. 1 písm. g) ES smeruje k potvrdeniu existencie koncepcie kartelu a podniku ako porusitela, v ktorej sa nerozlisuje podla odvetví alebo trhu, na ktorom sú dotknuté podniky aktívne. O podmienkach, za ktorých úcast podniku na kartelovej dohode zakladá porusenie clánku 81 ods. 1 ES 129 Dalej je potrebné pripomenút judikatúru týkajúcu sa podmienok, ktoré musí splnat úcast podniku na kartelovej dohode, aby tento podnik mohol byt povazovaný za spolupáchatela protiprávneho konania. 130 V tejto súvislosti na dostatocné preukázanie úcasti podniku na kartelovej dohode postacuje, aby Komisia preukázala, ze dotknutý podnik sa zúcastnil na stretnutiach, pocas ktorých boli uzavreté protisútazné dohody, bez toho, aby voci nim zjavne vyjadril námietky. Na preukázanie úcasti podniku na jedinej dohode, tvorenej súborom protiprávnych konaní rozlozených v case, musí Komisia dokázat, ze tento podnik mal úmysel svojím vlastným správaním prispiet k spolocným cielom, ktoré sledovali vsetci úcastníci, a ze mal vedomost o podstatných úkonoch, ktoré ostatné podniky plánovali alebo vykonali pri sledovaní týchto cielov, alebo ich mohol primerane predvídat a bol pripravený podstúpit riziko, ktoré predstavovali. Z tohto pohladu schválenie nezákonnej iniciatívy mlcky, bez verejného distancovania sa od jej obsahu alebo bez jej oznámenia úradom, vedie k podpore porusovania a stazuje jeho odhalenie. Takáto podpora predstavuje pasívny spôsob úcasti na porusení, a teda je spôsobilá zalozit zodpovednost podniku v rámci jedinej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, body 83 a 87; Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, body 81 az 84, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, body 142 a 143; pozri takisto rozsudok Tréfileurope/Komisia, uz citovaný v bode 108 vyssie, bod 85 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho z judikatúry vyplýva, ze tieto zásady sa uplatnia mutatis mutandis vo vztahu k stretnutiam, na ktorých sa zúcastnili nielen sútazitelia výrobcovia, ale aj ich klienti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, [91]T-202/98, T-204/98 a T-207/98, Zb. s. II-2035, body 62 az 66). 131 Okrem toho, pokial ide o urcenie osobnej zodpovednosti podniku, ktorého úcast na kartelovej dohode nemá rovnaký rozsah a intenzitu ako v prípade ostatných podnikov, z judikatúry vyplýva, ze dohody a zosúladené postupy, ktorých sa týka clánok 81 ods. 1 ES, nevyhnutne vyplývajú z prispenia viacerých podnikov, ktoré sú vsetky spolupáchatelmi protiprávneho konania, ale ktorých úcast môze mat rôzne formy, predovsetkým v závislosti od vlastností dotknutého trhu a postavenia kazdého z týchto podnikov na tomto trhu, sledovaných cielov a zvolených alebo zamýslaných spôsobov vykonania. Samotná okolnost, ze kazdý podnik sa zúcastnil na porusení vo formách, ktoré sú mu vlastné, vsak sama osebe nestací na vylúcenie jeho zodpovednosti za celé porusenie vrátane správania, ktoré fakticky uskutocnujú iné zúcastnené podniky, ale ktoré má rovnaký ciel a rovnaký protisútazný úcinok (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, body 78 az 80). 132 Skutocnost, ze urcitý podnik sa nezúcastnil na vsetkých prvkoch, ktoré zakladajú kartel, alebo ze hral malú rolu v tých castiach, na ktorých sa zúcastnil, vsak nie je podstatná na preukázanie porusenia vo vztahu k nemu. Aj ked obmedzený význam úcasti dotknutého podniku v prípade potreby nemôze spochybnit jeho osobnú zodpovednost za celé porusenie, v kazdom prípade môze ovplyvnit posúdenie jeho rozsahu a závaznosti, a teda stanovenie úrovne sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, bod 90; Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 86, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 145). 133 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze pokial ide o vztah medzi sútazitelmi pôsobiacimi na rovnakom relevantnom trhu, ako aj o vztah medzi takýmito sútazitelmi a ich klientmi, judikatúra uznáva spolocnú zodpovednost podnikov ako spolupáchatelov a/alebo pomocníkov protiprávneho konania v zmysle clánku 81 ods. 1 ES, pricom sa domnieva, ze objektívna podmienka na úcely pripísania rozlicných protiprávnych konaní, predstavujúcich celok kartelovej dohody, dotknutému podniku je splnená vtedy, ak tento podnik prispel k jej vykonaniu, hoci aj podriadeným, vedlajsím alebo pasívnym spôsobom, napríklad schválením mlcky a neoznámením takejto kartelovej dohody orgánom, pricom obmedzený význam tohto prispenia mozno v prípade potreby zohladnit v rámci stanovenia úrovne sankcie. 134 Pripísanie celého protiprávneho konania zúcastnenému podniku závisí okrem toho od prejavu jeho vlastnej vôle, z ktorého vyplýva, ze súhlasí, hoci aj mlcky, s cielmi kartelu. Táto subjektívna podmienka je na jednej strane vlastná kritériu schválenia kartelu mlcky a kritériu verejného distancovania sa od jeho obsahu (rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 84, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 143; rozsudok Tréfileurope/Komisia, uz citovaný v bode 108 vyssie, bod 85) v rozsahu, v akom tieto kritériá predstavujú domnienku, ze dotknutý podnik nadalej súhlasí s cielmi a vykonávaním kartelovej dohody, a na druhej strane predstavuje odôvodnenie, na základe ktorého mozno dotknutý podnik povazovat za spoluzodpovedný, kedze mal úmysel svojím vlastným správaním prispiet k spolocným cielom, ktoré sledovali vsetci úcastníci, a mal vedomost o protiprávnom konaní ostatných úcastníkov, resp. ho mohol odôvodnene predvídat a bol pripravený podstúpit riziko, ktoré predstavovalo (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, body 83 a 87, a Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 23 vyssie, bod 83). 135 Pripísanie celého protiprávneho konania dotknutému podniku je v súlade s poziadavkami zásady osobnej zodpovednosti iba vtedy, ak sú dodrzané podmienky uvedené v bodoch 133 a 134 vyssie (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bod 65 vyssie, bod 84). 136 Vzhladom na úvahy uvedené v bodoch 115 az 127 vyssie sa Súd prvého stupna domnieva, ze tieto zásady sa uplatnujú mutatis mutandis na úcast podniku, ktorého hospodárska cinnost a profesionálna odbornost mu umoznujú, ze nemôze nepoznat protisútazný charakter predmetných správaní a spáchaniu porusenia tak poskytnút nezanedbatelnú podporu. Vzhladom na tieto podmienky nie je mozné súhlasit s tvrdením zalobkyne, podla ktorého sa poradenský podnik nemôze povazovat za spolupáchatela protiprávneho konania z dôvodu, ze jednak nevykonáva hospodársku cinnost na relevantnom trhu ovplyvnenom obmedzením hospodárskej sútaze a jednak prispel ku kartelovej dohode iba podriadeným spôsobom. O výklade clánku 81 ods. 1 ES s ohladom na zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) 137 Zalobkyna v kazdom prípade v podstate tvrdí, ze "jednotná" koncepcia páchatela protiprávneho konania v zmysle clánku 81 ods. 1 ES je nezlucitelná s poziadavkami, ktoré vyplývajú jednak zo zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) v zmysle clánku 7 ods. 1 EDLP a jednak zo spolocných pravidiel právnych poriadkov clenských státov týkajúcich sa rozlisovania medzi páchatelmi a pomocníkmi, ktoré sa majú pouzívat tak v trestnom práve, ako aj v sútaznom práve. 138 V tejto súvislosti Súd prvého stupna najprv zdôraznuje, ze, ako sa uvádza v bode 45 vyssie, základné práva tvoria neoddelitelnú súcast vseobecných zásad práva, ktorých dodrziavanie súd Spolocenstva zabezpecuje, pricom osobitne berie do úvahy EDLP ako zdroj inspirácie. 139 Dalej je potrebné pripomenút, ze súd Spolocenstva pouzil zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) ako vseobecnú zásadu práva Spolocenstva vo veciach týkajúcich sa sútazného práva, pricom zohladnil judikatúru ESLP (pozri rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 215 a nasl., a rozsudok Súdu prvého stupna z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, [92]T-43/02, Zb. s. II-3435, bod 71 a nasl. a tam citovanú judikatúru). Táto zásada vo vseobecnosti vyzaduje najmä jasnost a presnost vsetkých predpisov Spolocenstva, osobitne pokial tieto predpisy ukladajú alebo umoznujú ukladat sankcie, aby dotknuté osoby mohli jednoznacne poznat práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, a podla toho konat. Táto zásada platí tak pre normy trestnoprávnej povahy, ako aj pre osobitné správne nástroje, ktoré ukladajú alebo umoznujú ukladat správne sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudky Maizena, uz citovaný v bode 85 vyssie, body 14 a 15, a X, uz citovaný v bode 84 vyssie, bod 25), ako sú sankcie ulozené na základe nariadenia c. 17. 140 Okrem toho z ustáleného výkladu clánku 7 ods. 1 EDLP, ktorý podáva ESLP, vyplýva, ze zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ktorá je v tom clánku zakotvená, nariaduje predovsetkým nepouzívat trestné právo extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä nie analogicky. Z toho vyplýva, ze protiprávne konanie musí byt v zákone jasne definované, pricom táto podmienka je splnená vtedy, ak sa jednotlivec môze zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby pomocou jeho výkladu zo strany súdu dozvediet, aké akty alebo opomenutia zakladajú jeho trestnoprávnu zodpovednost. V tejto súvislosti ESLP upresnil, ze pojem právo, ktorý sa pouzíva v clánku 7 EDLP, zodpovedá pojmu zákon, ktorý je uvedený v iných clánkoch EDLP, a ze zahrna právo tak legislatívneho, ako aj judikatúrneho pôvodu a prinása so sebou kvalitatívne podmienky, najmä podmienky prístupu a predvídatelnosti (pozri rozsudky ESLP Kokkinakis v. Grécko z 25. mája 1993, séria A, c. 260-A, § 40, 41 a 52; S. W. v. Spojené královstvo, uz citovaný v bode 104 vyssie, § 35; Cantoni v. Francúzsko z 15. novembra 1996, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 1996-V, s. 1627, § 29; Baskaya a Okçuoglu v. Turecko z 8. júla 1999, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 1999-IV, s. 308, § 36; Coëme v. Belgicko z 22. júna 2000, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2000-VII, s. 1, § 145; E. K. v. Turecko zo 7. februára 2002, zaloba c. 28496/95, § 51; pozri tiez rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 216). 141 Vzhladom na túto judikatúru nemôze byt zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) vykladaná tak, ze vylucuje postupné ujasnovanie pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 217). Podla judikatúry ESLP totiz, hoci bude právne ustanovenie vrátane trestného práva upravené akokolvek jasne, nevyhnutne existuje cast súdneho výkladu a vzdy bude potrebné vyjasnovat nejasné body a prispôsobovat znenie v závislosti od vývoja okolností. Okrem toho podla ESLP je v právnych tradíciách zmluvných státov EDLP pevne stanovené, ze judikatúra ako zdroj práva nevyhnutne prispieva k postupnému vývoju trestného práva (rozsudok ESLP S. W. v. Spojené královstvo, uz citovaný v bode 104 vyssie, § 36). V tejto súvislosti ESLP uznal, ze zákony nepredstavujú absolútnu istotu a ze mnoho z nich z dôvodu nevyhnutnosti vyhnút sa prílisnej tvrdosti a prispôsobit sa zmenám situácie obsahuje viac ci menej nejasné formulácie, pricom ich výklad a uplatnovanie závisí od praxe (rozsudky ESLP Kokkinakis v. Grécko, uz citovaný v bode 140 vyssie, § 40 a 52, a E. K. v. Turecko, uz citovaný v bode 140 vyssie, § 52; rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, uz citovaný v bode 139 vyssie, bod 80). ESLP tak okrem samotného textu zákona berie pri posúdení urcitého alebo neurcitého charakteru pouzitých pojmov do úvahy aj ustálenú a uverejnenú judikatúru (rozsudok ESLP G. v. Francúzsko z 27. septembra 1995, séria A, c. 325-B, § 25). 142 Ak teda zásada zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) v zásade umoznuje postupné ujasnovanie pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu, môze bránit retroaktívnemu uplatnovaniu nového výkladu normy stanovujúcej porusenie. Je to tak predovsetkým vtedy, ak výsledok takéhoto výkladu nebolo mozné v case, ked k poruseniu doslo, rozumne predvídat najmä vzhladom na výklad, ktorého sa v tomto období pridrzala judikatúra týkajúca sa dotknutého právneho ustanovenia. Okrem toho pojem predvídatelnost závisí vo velkej miere od obsahu dotknutého textu, od oblasti, na ktorú sa vztahuje, ako aj od poctu a charakteru osôb, ktorým je urcený, a nebráni tomu, aby dotknutá osoba poziadala o radu odborne spôsobilé osoby s cielom posúdit spôsobom primeraným okolnostiam prípadu dôsledky, ktoré môzu z daného aktu vyplynút. Ide najmä o profesionálov, ktorí sú zvyknutí na velkú obozretnost pri výkone svojej profesie. Takisto mozno od nich ocakávat, ze s osobitnou obozretnostou posúdia riziká, ktoré táto profesia zahrna (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, body 217 az 219, odkazujúce na rozsudok Cantoni v. Francúzsko, uz citovaný v bode 140 vyssie, bod 35). 143 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze výklad rozsahu clánku 81 ods. 1 ES a konkrétne pojmu "dohoda" a "podnikatel", podla ktorého do jeho pôsobnosti patrí kazdý podnik, ktorý prispel k vykonaniu kartelovej dohody, hoci tento podnik nie je aktívny na relevantnom trhu dotknutom obmedzením hospodárskej sútaze, musí byt v stádiu spáchania inkriminovaných skutocností dostatocne predvídatelný, s ohladom na znenie tohto ustanovenia, ako ho vykladá judikatúra. 144 V tejto súvislosti je potrebné uviest, ze pojmy "dohoda" a "podnik" v zmysle clánku 81 ods. 1 ES predstavujú neurcité právne pojmy, ktorých upresnenie rozsahu prinálezí v poslednej instancii súdu Spolocenstva, pricom ich uplatnovanie zo strany správnych orgánov podlieha úplnému súdnemu preskúmaniu. Vzhladom na tieto skutocnosti má postupné vyjasnovanie pojmov "dohoda" a "podnik" súdom Spolocenstva rozhodujúci význam na úcely posúdenia urcitého a predvídatelného charakteru ich konkrétneho uplatnenia. 145 Súd prvého stupna sa na jednej strane domnieva, ze s ohladom na ustálenú judikatúru uvedenú v bodoch 115 az 128 vyssie je pojem "dohody medzi podnikatelmi" uvedený v clánku 81 ods. 1 ES dostatocne presným výrazom koncepcie kartelu a porusitela, ktorá je opísaná v bode 128 vyssie, kedze tieto pojmy opisujú kazdý podnik, ktorý sa správa koluzívnym spôsobom, a to bez ohladu na odvetvie cinnosti alebo relevantný trh, na ktorom je tento podnik aktívny, s cielom umoznit mu, aby nemohol nevediet, alebo dokonca nespoznat, ze v prípade takéhoto správania sa vystavuje stíhaniu. 146 Na druhej strane, ako sa uvádza v bodoch 129 az 135 vyssie, existuje ustálená judikatúra týkajúca sa na základe clánku 81 ods. 1 ES spoluzodpovednosti podnikov ako spolupáchatelov a/alebo pomocníkov celkového protiprávneho konania, ktorým sa vzájomne pripisuje protiprávne konanie iných zúcastnených podnikov. Táto judikatúra, ktorá sa takisto zakladá na "jednotnej" koncepcii pojmov kartel a páchatel protiprávneho konania, jasne a presne ukazuje objektívne a subjektívne podmienky pripísatelnosti, ktoré musia byt splnené, aby podnik mohol byt povazovaný za zodpovedného za protiprávne konanie spáchané viacerými spolupáchatelmi alebo pomocníkmi. V tejto súvislosti samotná skutocnost, ze Súdny dvor upresnil tieto zásady pripísatelnosti az v roku 1999 (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, uz citovaný v bode 65 vyssie, bod 78 a nasl.), nemôze sama osebe ovplyvnit ich charakter, ktorý bol predvídatelný uz v období rozhodujúcom z hladiska skutocností vytýkaných zalobkyni, teda v období rokov 1993 az 1999, kedze urcujúce prvky osobnej zodpovednosti s dostatocnou presnostou vyplývajú uz zo sirokej koncepcie kartelu a podniku v zmysle clánku 81 ods. 1 ES a z predchádzajúcej judikatúry Súdu prvého stupna (pozri rozsudok Tréfileurope/Komisia, uz citovaný v bode 108 vyssie, bod 85 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho skutocnost, ze súd Spolocenstva sa doteraz nevyjadril k osobitnému prípadu spoluzodpovednosti poradenského podniku, ktorý nie je aktívny na tom istom trhu ako hlavní úcastníci kartelovej dohody, nepostacuje na prijatie záveru, ze správna prax a prax judikatúry konstatujúca spoluzodpovednost takéhoto podniku, alebo prinajmensom moznost takejto spoluzodpovednosti nebola profesionálmi rozumne predvídatelná na základe tak znenia clánku 81 ods. 1 ES, ako aj uz citovanej judikatúry. 147 Napokon, pokial ide o represívnu správnu prax v tejto súvislosti, je naopak potrebné pripomenút, ze, ako pripustila samotná zalobkyna, Komisia uz v roku 1980 rozhodla, ze porusenie clánku 81 ods. 1 ES pripísala poradenskému podniku, ktorý sa aktívne zúcastnoval na vykonávaní predmetnej kartelovej dohody spôsobom porovnatelným s úcastou zalobkyne v prejednávanej veci (rozhodnutie Liatinové sklo v Taliansku, pozri najmä bod II. A. 4. in fine odôvodnení). V tejto súvislosti okolnost, ze Komisia tento prístup uz vo viacerých neskorsích rozhodnutiach nezaujala, neodôvodnuje záver, podla ktorého takýto výklad rozsahu clánku 81 ods. 1 ES nebol rozumne predvídatelný. Uvedené platí o to viac v prípade poradenského podniku, o ktorom sa musí predpokladat, ze s ohladom na rozhodovaciu prax Komisie od roku 1980 riadi svoje hospodárske cinnosti s najväcsou opatrnostou a zadovazuje si odborné rady najmä právnych expertov na posúdenie rizika spojeného so svojím správaním (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 113 vyssie, bod 219). 148 V tomto kontexte zalobkyna nemôze oprávnene tvrdit, ze takýto výklad je v rozpore so spolocnými pravidlami clenských státov v oblasti osobnej zodpovednosti, ktoré rozlisujú medzi páchatelmi a pomocníkmi protiprávneho konania. Pravidlá, ktoré cituje zalobkyna (pozri bod 81 vyssie), totiz patria iba do vnútrostátneho trestného práva a zalobkyna nevysvetluje, ci a v akom rozsahu sa uplatnujú aj v príslusných vnútrostátnych právnych poriadkoch v oblasti správnej represie, konkrétne represie protisútazných postupov. 149 Okrem toho ani z judikatúry ESLP, ani z predchádzajúcej rozhodovacej praxe Európskej komisie pre ludské práva nevyplýva, ze v zmysle zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) je potrebné v rámci trestnej alebo správnej represie odlisovat páchatela od pomocníka protiprávneho konania v tom zmysle, ze pomocník nie je postihnutelný, ak sa proti nemu v príslusnom právnom pravidle výslovne nestanovuje sankcia. Z toho naopak vyplýva, ze aby bola táto zásada dodrzaná, správanie predmetnej osoby musí zodpovedat definícii páchatela predmetného deliktu, ktorú mozno vyvodit zo znenia predmetného ustanovenia, v prípade potreby s ohladom na výklad poskytnutý judikatúrou. Ak je vsak táto definícia dostatocne siroká v tom zmysle, ze zahrna tak správanie hlavných páchatelov protiprávneho konania, ako aj správanie pomocníkov, nemôze dôjst k poruseniu zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (pozri a contrario rozsudok E. K. v. Turecko, uz citovaný v bode 140 vyssie, § 55 a 56; rozhodnutie Európskej komisie pre ludské práva o prípustnosti L.--G. R. v. Svédsko z 15. januára 1997, zaloba c. 27032/95, s. 12). 150 Vzhladom na vsetky vyssie uvedené úvahy Súd prvého stupna zastáva názor, ze kazdý podnik, ktorý sa správal koluzívne, vrátane poradenských podnikov, ktoré nie sú aktívne na relevantnom trhu ovplyvnenom obmedzením hospodárskej sútaze, mohol rozumne predpokladat, ze zákaz stanovený v clánku 81 ods. 1 ES sa nan v zásade vztahuje. Tento podnik totiz nemohol nevediet, resp. nebyt schopný porozumiet tomu, ze uz v rozhodovacej praxi Komisie a skorsej judikatúre Spolocenstva sa dostatocne jasne a presne nachádza základ na výslovné uznanie zodpovednosti poradenského podniku za porusenie clánku 81 ods. 1 ES, ak tento podnik aktívne a vedome prispieva ku kartelovej dohode medzi výrobcami aktívnymi na trhu odlisnom od trhu, na ktorom on sám pôsobí. d) O postavení zalobkyne ako spolupáchatelke kartelovej dohody 151 Dalej je potrebné preskúmat, ci v prejednávanej veci boli splnené objektívne a subjektívne podmienky, na ktorých je mozné zalozit spoluzodpovednost zalobkyne tak, ze sa jej pripíse protiprávne konanie iných zúcastnených podnikov. V tejto súvislosti treba najprv pripomenút, ze aby sa celé protiprávne konanie mohlo pripísat podniku, je potrebné, jednak aby tento podnik, hoci aj podriadeným spôsobom, prispel k predmetnému obmedzeniu hospodárskej sútaze, a jednak aby bola v tejto súvislosti splnená subjektívna podmienka týkajúca sa prejavu vôle tohto podniku. 152 Bez ohladu na otázku, ci zalobkyna bola "zmluvnou" stranou dohody z roku 1971 a dohody z roku 1975 a ci zmluvy o výkone uzavreté s troma výrobcami organických peroxidov boli integrálnou súcastou kartelovej dohody v sirokom zmysle, Súd prvého stupna konstatuje, ze je preukázané, ze zalobkyna v období od roku 1993 do roku 1999 aktívne prispievala k vykonávaniu tejto kartelovej dohody. 153 Po prvé je nesporné, ze zalobkyna vo svojich priestoroch uchovávala a ukrývala originál dohody z roku 1971 a originál dohody z roku 1975 spolocností Atochem/Atofina a PC/Degussa, pricom druhú z týchto dohôd az do roku 2001, resp. do roku 2002 (odôvodnenia c. 63 a 83 napadnutého rozhodnutia). Po druhé zalobkyna priznala, ze clenom kartelu vypocítavala a oznamovala rozdiely ich príslusných trhových podielov v porovnaní s dohodnutými kvótami, a to prinajmensom do roku 1995, resp. do roku 1996, pricom islo o cinnost, ktorá bola výslovne stanovená v dohode z roku 1971 a v dohode z roku 1975, a ze vo svojich priestoroch uchovávala tajné dokumenty. Po tretie, pokial ide o uskutocnovanie stretnutí medzi výrobcami organických peroxidov s protisútazným prvkom, zalobkyna priznala, ze pät z týchto stretnutí organizovala a ciastocne sa na nich zúcastnila, pricom to isté platí o stretnutí v Amersfoorte 19. októbra 1998, ktoré slúzilo na prípravu návrhov rozdelenia kvót medzi výrobcami. Po stvrté je nesporné, ze zalobkyna pravidelne preplácala cestovné výdavky zástupcov výrobcov organických peroxidov, ktoré vznikli vzhladom na ich úcast na stretnutiach s protisútazným úmyslom, a to zjavne s cielom v úctovných knihách uvedených výrobcov utajit, resp. nenechat prezradit stopy vykonávania kartelovej dohody (pozri body 63 a 102 vyssie). 154 Bez toho, aby bolo potrebné podrobne posudzovat prvky spochybnované medzi úcastníkmi konania, týkajúce sa skutocného rozsahu úcasti zalobkyne na kartelovej dohode, Súd prvého stupna na základe skutocností uvedených v bode 153 vyssie dospel k záveru, ze zalobkyna aktívne prispievala k vykonávaniu kartelovej dohody a ze na rozdiel od toho, co tvrdí, medzi touto cinnostou a obmedzením hospodárskej sútaze na trhu organických peroxidov existovala dostatocne konkrétna a urcujúca prícinná súvislost. Zalobkyna totiz na pojednávaní nepoprela existenciu tejto prícinnej súvislosti, ale poprela iba právnu kvalifikáciu svojho prispenia k aktu porusitela, pricom toto prispenie sa podla nej môze kvalifikovat len ako akt úcastníctva, ktorý mohol vykonat akýkolvek iný poradenský podnik. 155 Okrem toho vzhladom na tieto okolnosti nie je dôlezité, ze zalobkyna nebola formálne a priamo zmluvnou stranou dohody z roku 1971 a dohody z roku 1975. Na jednej strane na úcely uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES nie je urcujúca otázka, ci existuje, resp. neexistuje písomná alebo inak výslovná dohoda medzi zúcastnenými podnikmi, pokial sa tieto podniky správajú koluzívnym spôsobom (pozri body 115 az 123 vyssie). Na druhej strane zalobkyna sama uznáva, ze prostredníctvom mlcky uzavretej dohody s výrobcami organických peroxidov prevzala na svoje vlastné meno a svoj vlastný úcet také niektoré cinnosti spolocnosti Fides osobitne stanovené v uvedených dohodách, akými sú výpocet a oznamovanie rozdielov od dohodnutých kvót. Je potrebné dodat, ze vzhladom na to, ze Komisia sa uspokojila s tým, ze zalobkyni ulozila minimálnu pokutu vo výske 1000 eur, a ze zalobkyna výsku tejto pokuty ako takú nespochybnila, Súd prvého stupna sa nemôze vyjadrit k presnému rozsahu úcasti zalobkyne, v akom by to mohlo mat vplyv na zákonnost výsky ulozenej pokuty. 156 Okrem toho Súd prvého stupna s ohladom na vsetky objektívne okolnosti charakterizujúce úcast zalobkyne konstatuje, ze zalobkyna poskytla kartelu svoje odborné znalosti a svoju infrastruktúru za úplnej znalosti veci a vedome, aby tým prinajmensom nepriamo získala prospech v rámci vykonávania individuálnych zmlúv o výkone, ktoré ju viazali k trom výrobcom organických peroxidov. Bez ohladu na otázku, ci tým zalobkyna takisto vedome porusila pravidlá profesijnej etiky, ktorými je ako hospodársky poradca viazaná, zjavne nemohla bud nevediet, alebo nepoznat protisútazný a nezákonný ciel kartelovej dohody, na ktorej sa podielala, kedze tento ciel sa prejavoval najmä v rámci dohody z roku 1971 a dohody z roku 1975, ktoré zalobkyna uchovávala vo svojich priestoroch, v uskutocnovaní stretnutí s protisútazným úmyslom a vo výmene citlivých informácií, na ktorej sa zalobkyna aktívne zúcastnovala prinajmensom do roku 1995, resp. do roku 1996. 157 Vzhladom na vsetky predchádzajúce skutocnosti Súd prvého stupna konstatuje, ze v rozsahu, v akom sa v napadnutom rozhodnutí stanovuje spoluzodpovednost zalobkyne za protiprávne konanie, ktorého sa dopustili najmä spolocnosti AKZO, Atochem/Atofina a PC/Degussa, toto rozhodnutie nepresahuje obmedzenia zákazu stanoveného v clánku 81 ods. 1 ES, a preto Komisia tým, ze zalobkyni ulozila pokutu vo výske 1000 eur, neprekrocila svoje právomoci, ktoré sa jej zverujú v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17. 158 Vzhladom na tieto skutocnosti sa Súd prvého stupna domnieva, ze nie je potrebné vyjadrit sa k otázke, ci Komisia mohla oprávnene zalozit zodpovednost zalobkyne aj na pojme "rozhodnutie zdruzenia podnikov". Ako Komisia pripustila na pojednávaní, v prejednávanej veci ide o cisto alternatívne, ci dokonca podporné posúdenie, ktoré nemôze ani zalozit právo, ani vyvrátit hlavný prístup Komisie zalozený na pojmoch kartel a podnik. Rovnako nie je potrebné posudzovat, ci Komisia správne preskúmala a vyhodnotila niektoré dôkazy v neprospech zalobkyne, ktoré nie sú urcujúce na vyriesenie tohto sporu. V tejto súvislosti treba pripomenút, ze tvrdenia zalobkyne uvedené v bodoch 77 az 79 vyssie smerujú iba na podporu dôvodnosti tohto zalobného dôvodu a nepredstavujú samostatný zalobný dôvod. 159 V dôsledku toho je potrebné druhý zalobný dôvod zamietnut ako nedôvodný. D -- O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery 1. Tvrdenia úcastníkov konania 160 Zalobkyna sa domnieva, ze vzhladom na ustálenú rozhodovaciu prax Komisie mohla od roku 1983 legitímne ocakávat, ze Komisia posúdi jej správanie rovnakým spôsobom ako porovnatelné správanie iných poradenských podnikov v predchádzajúcich veciach. Napadnuté rozhodnutie je preto v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Zalobkyna sa domnieva, ze hoci sú rozhodnutia Komisie záväzné iba pre osoby, ktorým sú urcené, predstavujú, najmä ak stanovujú ustálenú rozhodovaciu prax, právne akty majúce význam pre porovnatelné situácie. Moznost osoby podliehajúcej súdnej právomoci spoliehat sa na pokracovanie urcitej rozhodovacej praxe si zaslúzi o to väcsiu ochranu, ze clánok 81 ES patrí medzi pocetné neurcité právne pojmy, ktorých konkretizácia prostredníctvom takejto praxe je nevyhnutná. 161 Zalobkyna tvrdí, ze zásada ochrany legitímnej dôvery, ako ju uznáva judikatúra (rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 1978, Töpfer a i., [93]112/77, Zb. s. 1019, bod 19, a rozsudok Súdu prvého stupna z 8. júla 1999, Vlaamse Televisie Maatschappij/Komisia, [94]T-266/97, Zb. s. II-2329, bod 71), Komisii zakazuje, aby bez upozornenia upustila od svojej vlastnej rozhodovacej praxe týkajúcej sa clánku 81 ES a aby retroaktívne kvalifikovala protiprávne konanie a ulozila pokutu za konanie, ktoré bolo doteraz povazované za nepatriace do pôsobnosti tohto clánku. Od roku 1983 pritom Komisia na rozdiel od svojho prístupu v rozhodnutí Liatinové sklo v Taliansku nepovazovala pomoc, ktorú poskytujú poradenské podniky, ktoré nie sú stranami dohody obmedzujúcej hospodársku sútaz, za protiprávne konanie (pozri najmä rozhodnutia Valce z taveného zeleza a ocele z roku 1983, Polypropylén z roku 1986, PEBD z roku 1988 a Kartón z roku 1994). V case svojho vzniku na konci roka 1993 pritom zalobkyna mohla legitímne ocakávat, ze pomoc poskytovaná trom výrobcom organických peroxidov nie je uz kvalifikovaná ako porusenie clánku 81 ods. 1 ES. Podla zalobkyne jej cinnost totiz nepresahovala rámec cinnosti iných poradenských podnikov vo veciach, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia Valce z taveného zeleza a ocele alebo rozhodnutia Kartón. V dôsledku toho Komisia nemala zalobkynu povazovat za zodpovednú za porusenie clánku 81 ods. 1 ES a ulozit jej pokutu. 162 Komisia sa domnieva, ze tento zalobný dôvod je potrebné zamietnut. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 163 Súd prvého stupna sa domnieva, ze vzhladom na to, ze v sútaznom práve Spolocenstva sa uznáva zásada spoluzodpovednosti poradenského podniku, ktorý sa zúcastnil na kartelovej dohode, zásada ochrany legitímnej dôvery nemôze v prejednávanom prípade znemoznit zmenu rozhodovacej praxe Komisie. Ako totiz vyplýva z bodov 112 az 150 vyssie, táto zmena praxe sa zakladá na správnom výklade rozsahu zákazu stanoveného v clánku 81 ods. 1 ES. Výklad neurcitého právneho pojmu "dohoda medzi podnikatelmi" prinálezí v poslednej instancii súdu Spolocenstva, pricom Komisia nemá pri rozhodovaní priestor, ktorý by jej v prípade potreby umoznil upustit od stíhania poradenského podniku, ktorý splna uvedené kritériá spoluzodpovednosti. Naproti tomu na základe svojho poverenia stanoveného v clánku 85 ods. 1 ES je Komisia povinná starat sa o uplatnovanie zásad stanovených v clánku 81 ES a ex offo vysetrovat vsetky prípady predpokladaného porusenia uvedených zásad, ako ich vykladá súd Spolocenstva. Vzhladom na to v rozsahu, v akom sa aj napriek rozhodnutiu Liatinové sklo v Taliansku rozhodovacia prax Komisie pred vydaním napadnutého rozhodnutia mohla zdat v rozpore s vyssie uvedeným výkladom clánku 81 ods. 1 ES, táto prax nemohla v dotknutých podnikoch zalozit odôvodnené ocakávania. 164 Okrem toho, ako vyplýva z bodov 147 a 148 vyssie, táto zmena rozhodovacej praxe Komisia bola pre zalobkynu predvídatelnejsia o to viac, ze existoval precedens, a síce rozhodnutie Liatinové sklo v Taliansku z roku 1980. Okrem toho, ako vyplýva z bodu 163 vyssie, rozhodovacia prax Komisie po roku 1980 nemohla byt rozumne chápaná ako definitívne upustenie od pôvodného prístupu sledovaného v rozhodnutí Liatinové sklo v Taliansku. Navyse, aj ked Komisia v rozhodnutí Polypropylén z roku 1986 nekvalifikovala spolocnost Fides Trust ako porusitela, v tomto rozhodnutí systém výmeny informácií zalozený a riadený uvedenou spolocnostou jasne odsúdila ako nezlucitelný s clánkom 81 ods. 1 ES (rozhodnutie Polypropylén, odôvodnenie c. 106 a clánok 2; pozri tiez rozhodnutie Kartón, odôvodnenie c. 134). Vzhladom na tieto skutocnosti rozhodovacia prax Komisie po roku 1980, ktorá sa obmedzovala na to, ze neodsudzovala a nesankcionovala zúcastnené poradenské podniky, pricom vsak z právneho hladiska neodmietla koncepciu pôvodne sledovanú v rozhodnutí Liatinové sklo v Taliansku, nemohla mat u zalobkyne za následok vznik odôvodneného ocakávania, ze Komisia sa v budúcnosti zdrzí stíhania poradenských podnikov, ak sa tieto podniky zúcastnia na kartelovej dohode. 165 V dôsledku toho je potrebné tento zalobný dôvod zamietnut ako nedôvodný. E -- O stvrtom zalobnom dôvode predlozenom subsidiárne, zalozenom na porusení zásady právnej istoty a zásady urcitosti trestného práva 1. Tvrdenia úcastníkov konania 166 Zalobkyna tvrdí, ze právna analýza Komisie je, pokial ide o nu, natolko neurcitá a rozporuplná, ze je v rozpore so zásadou právnej istoty a zásadou urcitosti trestného práva (nulla poena sine lege certa). Komisia s nevyhnutnou jasnostou neupresnila hranice a limity protiprávneho a postihnutelného správania poradenského podniku, akým je aj zalobkyna, a zbavila ju tak právnej istoty, ktorá sa vyzaduje v právnom státe. 167 Zalobkyna pripomína, ze zásada urcitosti trestného práva (nulla poena sine lege certa), ktorá je vymedzená v clánku 7 ods. 1 EDLP a uznávaná ako vseobecná zásada práva Spolocenstva, je logickým následkom zásady právnej istoty (rozsudok X, uz citovaný v bode 84 vyssie, bod 25). Táto posledná uvedená zásada je základnou zásadou práva Spolocenstva (rozsudky Súdneho dvora zo 14. mája 1975, CNTA/Komisia, [95]74/74, Zb. s. 533, bod 44; z 12. novembra 1981, Salumi a i., [96]212/80 az 217/80, Zb. s. 2735, bod 10, a z 22. februára 1984, Kloppenburg, [97]70/83, Zb. s. 1075, bod 11), v zmysle ktorej sa najmä vyzaduje, aby právna úprava Spolocenstva bola istá a aby jej uplatnovanie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídatelné. Zalobkyna upresnuje, ze rozhodnutia Komisie prijaté na základe clánku 81 ES, ktorými sa ukladajú pokuty, ktorých výska môze byt obzvlást vysoká, musia zodpovedat osobitne vysokému stupnu presnosti a istoty (rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1980, Komisia/Spojené královstvo, [98]32/79, Zb. s. 2403, bod 46), aby dotknuté podniky mohli kontrolovat a urcovat svoje správanie s ohladom na dostatocne jasné a konkrétne kritériá, pokial ide o nezákonný charakter urcitej cinnosti, a v závislosti od nich. 168 Na rozdiel od týchto poziadaviek Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza takmer na piatich stranách dôvody, pre ktoré sa domnieva, ze zalobkyna porusila clánok 81 ods. 1 ES (odôvodnenie c. 331 a nasl. uvedeného rozhodnutia). Z tohto odôvodnenia vsak jasne nevyplýva, ktoré konkrétne akty patria do pôsobnosti clánku 81 ods. 1 ES a ktoré tam nepatria (pozri najmä odôvodnenia c. 339, 343, 344 a 349 napadnutého rozhodnutia). Zalobkyna dodáva, ze Komisia jej nesprávne vytýka, ze poskytovala právne rady (odôvodnenie c. 339 napadnutého rozhodnutia). Aj keby sa to preukázalo, skutocnost, ze zalobkyna poskytuje právne rady, sa nemôze povazovat za porusenie sútazných pravidiel. Komisia v kazdom prípade nemôze povazovat súbor právnych rád a aktov pomoci zalobkyne, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, za zakladajúce porusenie clánku 81 ods. 1 ES, zatial co, ak sa tieto akty posudzujú jednotlivo, takéto porusenie nezakladajú. Inak by bolo nemozné predvídat, v ktorom okamihu sa povolený akt stáva protiprávnym. Zalobkyna dalej Komisii vytýka, ze v odôvodnení c. 332 a nasl. napadnutého rozhodnutia sa vyjadrila nejasne, nezrozumitelne a rozporuplne k jej údajnej úcasti v kartelovej dohode. Pokial ide o tvrdenie Komisie týkajúce sa nesamostatnosti tohto zalobného dôvodu, zalobkyna tvrdí, ze aj za predpokladu, ze by bola vinná z porusenia sútazného práva, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva s pozadovanou jasnostou a presnostou, ktoré konkrétne akty, ktoré sa jej vytýkajú, zakladajú porusenie clánku 81 ods. l ES. 169 Kedze neexistuje jasná odpoved na otázku, z akého dôvodu a akým spôsobom zalobkyna porusila clánok 81 ods. 1 ES, napadnuté rozhodnutie musí byt zrusené z dôvodu porusenia zásady urcitosti trestného práva a zásady právnej istoty. 170 Komisia sa domnieva, ze tento zalobný dôvod je potrebné zamietnut v rozsahu, v akom je iba opakovaním druhého zalobného dôvodu. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 171 Súd prvého stupna najprv konstatuje, ze v rámci tohto zalobného dôvodu zalobkyna uvádza predovsetkým tie isté tvrdenia ako v rámci druhého a tretieho zalobného dôvodu. Stací sa teda odvolat na odôvodnenia uvedené v bodoch 112 az 159 vyssie, aby sa dospelo k záveru, ze v napadnutom rozhodnutí je uvedený dostatok prvkov preukazujúcich aktívnu a vedomú úcast zalobkyne na kartelovej dohode, na základe ktorých ju mozno povazovat za zodpovednú za porusenie clánku 81 ods. 1 ES, bez ohladu na skutocný podrobný rozsah tejto úcasti. 172 Aj za predpokladu, ze tento zalobný dôvod sa musí takisto chápat tak, ze sa ním uplatnuje porusenie povinnosti odôvodnenia v zmysle clánku 253 ES, z týchto odôvodnení tiez vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie obsahuje vsetky relevantné prvky, ktoré zalobkyni umoznujú napadnút jeho dôvodnost a Súdu prvého stupna vykonávat jeho súdne preskúmanie v zmysle judikatúry stanovenej v tejto súvislosti (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 12. decembra 2006, Organizácia mudzahedínov iránskeho ludu/Rada, [99]T-228/02, Zb. s. II-4665, bod 138 a tam citovanú judikatúru). 173 Vzhladom na to je potrebné tento zalobný dôvod takisto zamietnut ako nedôvodný. F -- O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady právnej istoty a zásady urcitosti trestného práva clánkom 3 druhým odsekom napadnutého rozhodnutia 1. Tvrdenia úcastníkov konania 174 Zalobkyna zastáva názor, ze kedze neexistuje jasné a presné oznacenie protiprávnych aktov, ktoré sa jej vytýkajú, tak právna analýza, ako aj clánok 3 druhý odsek napadnutého rozhodnutia sú v rozpore so zásadami právnej istoty a urcitosti trestného práva. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa totiz presne neuvádza, ktorými konkrétnymi aktmi mala zalobkyna porusit clánok 81 ods. 1 ES. Rovnako zalobkyna nemôze vediet ani to, na ktoré z jej aktov sa vztahuje povinnost stanovená v clánku 3 uvedeného rozhodnutia. Z toho vyplýva, ze clánok 3 je v rozpore s "poziadavkou istoty a predvídatelnosti" právnej úpravy Spolocenstva, ktorá sa uplatnuje osobitne prísne v prípadoch, ked ide o právnu úpravu, ktorá by mohla mat financné dôsledky, aby sa umoznilo dotknutým osobám presne sa oboznámit s rozsahom povinností, ktoré im ukladá (rozsudky Súdneho dvora z 9. júla 1981, Gondrand a Garancini, [100]169/80, Zb. s. 1931, body 17 a 18; z 15. decembra 1987, Írsko/Komisia, [101]325/85, Zb. s. 5041, bod 18, a Holandsko/Komisia, [102]326/85, Zb. s. 5091, bod 24; z 22. februára 1989, Komisia/Francúzsko a Spojené královstvo, [103]92/87 a 93/87, Zb. s. 405, bod 22; z 13. marca 1990, Komisia/Francúzsko, [104]C-30/89, Zb. s. I-691, bod 23; zo 17. júla 1997, National Farmers' Union a i., [105]C-354/95, Zb. s. I-4559, bod 57, a zo 16. októbra 1997, Banque Indosuez a i., [106]C-177/96, Zb. s. I-5659, bod 27). 175 Túto nepresnost právnej analýzy a povinnosti stanovenej v clánku 3 napadnutého rozhodnutia este zväcsuje skutocnost, ze jednak podla uvedeného clánku bola zalobkyna takisto povinná nezúcastnit sa na ziadnej dohode, resp. na ziadnom zosúladenom postupe, ktoré majú "obdobný" ciel alebo úcinok, a jednak kazdé porusenie uvedeného clánku môze viest k ulozeniu pokuty, ktorej výska môze byt obzvlást vysoká, a to na základe clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17. Okrem toho Komisia priznala, ze prenikla do "novej oblasti" v rámci práva (odôvodnenie c. 454 napadnutého rozhodnutia). V takomto prípade presnost príkazu neopakovat porusenie musí splnat obzvlást prísne poziadavky, aby zúcastnené podniky mohli posúdit skutocný rozsah zákazu stanoveného v clánku 81 ES. Právna neistota, ktorá z toho vyplýva, ohrozuje hospodársku cinnost poradenských podnikov, akým je aj zalobkyna, napríklad v oblasti vyhotovovania trhových statistík a správy federácií. 176 Pokial ide o tvrdenie Komisie, podla ktorého jej zalobný dôvod smeruje proti príkazu ukoncit porusenie (clánok 3 prvý odsek napadnutého rozhodnutia), zalobkyna upresnuje, ze jej zaloba sa týka iba príkazu neopakovat porusenie (clánok 3 druhý napadnutého rozhodnutia). Prvý príkaz totiz do jej postavenia nepriaznivo nezasahuje, kedze porusenie sa skoncilo uz na konci roka 1999, resp. na zaciatku roka 2000 (odôvodnenie c. 91 napadnutého rozhodnutia). 177 Vzhladom na to by mal byt clánok 3 napadnutého rozhodnutia zrusený, pokial ide o zalobkynu. 178 Komisia sa domnieva, ze tento zalobný dôvod je nedôvodný a musí byt zamietnutý. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 179 Súd prvého stupna sa domnieva, ze tento zalobný dôvod je iba preformulovaním stvrtého zalobného dôvodu, ktorý sa takisto zakladá na porusení zásady právnej istoty a zásady urcitosti trestného práva, a ktorý teda nie je mozné posúdit odlisne. 180 V rozsahu, v akom tento zalobný dôvod odkazuje na clánok 3 druhý odsek napadnutého rozhodnutia, stací pripomenút, ze Komisia je na základe clánku 3 ods. 1 nariadenia c. 17 oprávnená ukladat osobám, ktorým je urcené rozhodnutie prijaté na základe clánku 81 ods. 1 ES, príkazy, ktorých cielom je ukoncit protiprávne konanie a v budúcnosti sa zdrzat konaní s rovnakým alebo podobným úcinkom (rozsudok z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 39 vyssie, body 1252 a 1253). 181 V dôsledku toho je potrebné tento zalobný dôvod zamietnut ako nedôvodný. 182 Z toho vyplýva, ze zalobu je potrebné zamietnut ako nedôvodnú v celom rozsahu. O trovách 183 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobkyna nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (tretia rozsírená komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. AC-Treuhand AG je povinná nahradit trovy konania. Jaeger Azizi Czúcz Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. júla 2008. Tajomník E. Coulon Predseda komory M. Jaeger Obsah Okolnosti predchádzajúce sporu Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav A -- Úvodné pripomienky B -- O prvom zalobnom dôvode zalozenom na porusení práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie 1. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia zalobkyne b) Tvrdenia Komisie 2. Posúdenie Súdom prvého stupna C -- O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) 1. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia zalobkyne Vo vseobecnosti O skutkových tvrdeniach uvedených v napadnutom rozhodnutí O porusení zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) -- O vplyve zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) na rozlisovanie medzi páchatelom a pomocníkom v sútaznom práve Spolocenstva -- O pojme "porusitel" v zmysle clánku 81 ES -- O postavení zalobkyne ako nepostihnutelného pomocníka -- O predchádzajúcej rozhodovacej praxi Komisie -- O neexistencii riadenia kartelu zo strany zalobkyne a neexistencii prícinnej súvislosti medzi jej cinnostou a obmedzením hospodárskej sútaze -- O nesprávnej kvalifikácii zalobkyne ako "zdruzenia podnikov" b) Tvrdenia Komisie O skutkovom rámci napadnutého rozhodnutia O porusení zásady zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) 2. Posúdenie Súdom prvého stupna a) Úvodné pripomienky b) O doslovnom výklade clánku 81 ods. 1 ES c) O kontextuálnom a teleologickom výklade clánku 81 ods. 1 ES O poziadavke obmedzenia obchodnej autonómie O podmienkach, za ktorých úcast podniku na kartelovej dohode zakladá porusenie clánku 81 ods. 1 ES O výklade clánku 81 ods. 1 ES s ohladom na zásadu zákonnosti trestných cinov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) d) O postavení zalobkyne ako spolupáchatelke kartelovej dohody D -- O tretom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady ochrany legitímnej dôvery 1. Tvrdenia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdom prvého stupna E -- O stvrtom zalobnom dôvode predlozenom subsidiárne, zalozenom na porusení zásady právnej istoty a zásady urcitosti trestného práva 1. Tvrdenia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdom prvého stupna F -- O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady právnej istoty a zásady urcitosti trestného práva clánkom 3 druhým odsekom napadnutého rozhodnutia 1. Tvrdenia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdom prvého stupna O trovách __________________________________________________________________ ( [107]*1 ) Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXjqKVuX/L96949-6124TMP.html#t-ECRT12008SKA.0700150501-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:110:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:110:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1996:207:TOC 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004T?0120&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0289&locale=SK 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:162:TOC 8. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0041&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0007&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0274&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0204&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0015&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0023&locale=SK 15. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2000:364:TOC 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0001&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61968??0014&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61968??0014&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61968??0014&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0040&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0040&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0040&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0185&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0185&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0204&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0205&locale=SK 27. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0213&locale=SK 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0217&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0219&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0238&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0005&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0046&locale=SK 33. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0374&locale=SK 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61972??0048&locale=SK 35. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0305&locale=SK 36. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0050&locale=SK 37. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0112&locale=SK 38. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0003&locale=SK 39. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0105&locale=SK 40. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0407&locale=SK 41. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990T?0039&locale=SK 42. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61993T?0034&locale=SK 43. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0085&locale=SK 44. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0049&locale=SK 45. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0044&locale=SK 46. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0044&locale=SK 47. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0044&locale=SK 48. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0310&locale=SK 49. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0141&locale=SK 50. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1986:232:TOC 51. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1995:316:TOC 52. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0074&locale=SK 53. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0195&locale=SK 54. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0117&locale=SK 55. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0137&locale=SK 56. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0032&locale=SK 57. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0199&locale=SK 58. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1980:383:TOC 59. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1983:317:TOC 60. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1986:230:TOC 61. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:074:TOC 62. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1994:243:TOC 63. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0179&locale=SK 64. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0136&locale=SK 65. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1994:239:TOC 66. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0286&locale=SK 67. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0309&locale=SK 68. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991T?0083&locale=SK 69. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 70. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61964??0056&locale=SK 71. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0061&locale=SK 72. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0007&locale=SK 73. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0012&locale=SK 74. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0141&locale=SK 75. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0025&locale=SK 76. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 77. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0251&locale=SK 78. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0022&locale=SK 79. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996T?0041&locale=SK 80. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0044&locale=SK 81. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0074&locale=SK 82. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001C?0002&locale=SK 83. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0551&locale=SK 84. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0552&locale=SK 85. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0112&locale=SK 86. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:336:TOC 87. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2001:291:TOC 88. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0328&locale=SK 89. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994C?0333&locale=SK 90. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0519&locale=SK 91. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0202&locale=SK 92. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0043&locale=SK 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61977??0112&locale=SK 94. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0266&locale=SK 95. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61974??0074&locale=SK 96. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0212&locale=SK 97. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61983??0070&locale=SK 98. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61979??0032&locale=SK 99. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0228&locale=SK 100. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0169&locale=SK 101. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0325&locale=SK 102. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61985??0326&locale=SK 103. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61987??0092&locale=SK 104. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0030&locale=SK 105. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0354&locale=SK 106. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61996C?0177&locale=SK 107. file:///tmp/lynxXXXXjqKVuX/L96949-6124TMP.html#c-ECRT12008SKA.0700150501-E0001