Vec C-411/04 P Salzgitter Mannesmann GmbH, predtým Mannesmannröhren-Werke GmbH proti Komisii Európskych spolocenstiev "Odvolanie - Hospodárska sútaz - Kartel - Trh s ocelovými bezsvíkovými rúrami - Spravodlivé súdne konanie - Dôkazy anonymného pôvodu - Pokuta - Spolupráca - Rovnost zaobchádzania" Abstrakt rozsudku 1. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Právo na spravodlivé súdne konanie 2. Odvolanie - Dôvody - Nesprávne posúdenie skutkového stavu - Neprípustnost - Preskúmanie posúdenia dôkazov Súdnym dvorom - Vylúcenie s výnimkou skreslenia (Clánok 225 ES; Statút Súdneho dvora, clánok 51) 3. Odvolanie - Právomoc Súdneho dvora (Clánok 81 ods. 1 ES; nariadenie Rady c. 17, clánok 15 ods. 2) 4. Hospodárska sútaz - Pokuty - Výska - Urcenie (Nariadenie Rady c. 17, clánok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 96/C 207/04, hlava D bod 2) 1. Zásada, podla ktorej má kazdá osoba právo na spravodlivé súdne konanie, je vseobecná právna zásada práva Spolocenstva. Táto zásada vychádza zo základných práv tvoriacich neoddelitelnú súcast vseobecných zásad práva Spolocenstva, ktorých dodrziavanie Súdny dvor zabezpecuje, pricom podnety získava z ústavných tradícií spolocných pre clenské státy, ako aj z usmernení, ktoré poskytuje najmä Európsky dohovor o ludských právach. Vo veciach týkajúcich sa práva Spolocenstva hospodárskej sútaze má dôkaz výsluchom svedka len druhoradú úlohu na rozdiel od písomných dokumentov, ktoré majú primárnu úlohu. Hodnotenie dôkazov vo veciach týkajúcich sa práva Spolocenstva hospodárskej sútaze charakterizuje skutocnost, ze posudzované dokumenty casto obsahujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie, ktoré nemozno zverejnit, prípadne je mozné ich zverejnit len vo výrazne obmedzenom rozsahu. Za týchto osobitných podmienok vysetrovania Komisie týkajúceho sa protisútazných postupov nemozno zásadu, podla ktorej má kazdá osoba právo na spravodlivé súdne konanie, vykladat v tom zmysle, ze dokumenty, ktoré obsahujú dôkazy v neprospech úcastníka konania, musia byt vylúcené z dôkazných prostriedkov z dôvodu, ze urcité informácie musia ostat utajené. Táto dôvernost sa môze vztahovat aj na identitu autorov týchto dokumentov, ako aj osôb, ktoré ich odovzdali Komisii. (pozri body 40 - 44) 2. V prípade konania o odvolaní nemá Súdny dvor právomoc zistovat skutkové okolnosti, a v zásade ani preskúmavat dôkazy, ktoré Súd prvého stupna prijal na preukázanie týchto skutkových okolností. Pokial totiz tieto dôkazy boli riadne získané a boli dodrzané vseobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatnujúce sa na oblast dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupna posúdit dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznat predlozeným dôkazom. Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. (pozri bod 55) 3. Aj ked Súdny dvor v rámci odvolania nemôze z dôvodu spravodlivosti nahradit svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupna rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci týkajúce sa výsky pokút ulozených podnikom z dôvodu porusenia práva Spolocenstva, aj tak výkon takejto právomoci nemôze viest k tomu, aby pri urcovaní výsky týchto pokút doslo k diskriminácii podnikov, ktoré sa zúcastnili na dohode alebo zosúladenom postupe, ktoré sú v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES. Odvolanie vsak musí obsahovat právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú odvolací dôvod zalozený na porusení zásady rovnosti zaobchádzania, inak by tento odvolací dôvod musel byt vyhlásený za neprípustný. (pozri body 68, 69) 4. Pri pouzití oznámenia Komisie o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov, je potrebné rozlisovat na jednej strane medzi výslovným priznaním porusenia a na druhej strane jednoduchým nepopretím existencie porusenia, ktoré neprispieva k ulahceniu úlohy Komisie spocívajúcej v odhalovaní a potlácaní porusovania sútazných pravidiel Spolocenstva, takze rozdielne zaobchádzanie s dvomi podnikmi, ktoré sa zúcastnili na rovnakom porusení, pricom jeden z nich sa priznal a druhý nie, nepredstavuje diskrimináciu. (pozri bod 71) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora) z 25. januára 2007 ([1]*) "Odvolanie - Hospodárska sútaz - Kartel - Trh s ocelovými bezsvíkovými rúrami - Spravodlivé súdne konanie - Dôkazy anonymného pôvodu - Pokuta - Spolupráca - Rovnost zaobchádzania" Vo veci C-411/04 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 23. septembra 2004, Salzgitter Mannesmann GmbH, predtým Mannesmannröhren-Werke GmbH, so sídlom v Mülheim an der Ruhr (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann a F. Wiemer, Rechtsanwälte, odvolatel, dalsí úcastník konania: Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: A. Whelan a H. Gading, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H.-J. Freund, Rechtsanwalt, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (prvá komora), v zlození: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia K. Lenaerts, E. Juhász, K. Schiemann a M. Ilesic (spravodajca), generálny advokát: L. A. Geelhoed, tajomník: B. Fülöp, referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 8. decembra 2005, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 12. septembra 2006, vyhlásil tento Rozsudok 1 Spolocnost Salzgitter Mannesmann GmbH, predtým Mannesmannröhren-Werke GmbH, pôvodne Mannesmannröhren-Werke AG (dalej len "Mannesmann" alebo "odvolatel"), svojím odvolaním navrhuje zrusit rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia (T-44/00, Zb. s. II-2223, dalej len "napadnutý rozsudok"), v casti, kde zamieta jeho zalobu podanú proti rozhodnutiu Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vztahujúcemu sa na konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B - Bezsvíkové ocelové rúry) (Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1, dalej len "sporné rozhodnutie"). Sporné rozhodnutie Kartel 2 Komisia Európskych spolocenstiev adresovala napadnuté rozhodnutie ôsmim výrobcom bezsvíkových ocelových rúr. Medzi týmito príjemcami boli aj styri európske spolocnosti (dalej len "výrobcovia v rámci Spolocenstva"): Mannesmann, Vallourec SA (dalej len "Vallourec"), Corus UK Ltd (pôvodne British Steel Ltd, dalej len "Corus") a Dalmine SpA (dalej len "Dalmine"). Dalsími styrmi príjemcami tohto rozhodnutia sú japonské spolocnosti (dalej len "japonskí výrobcovia"): NKK Corp., Nippon Steel Corp., Kawasaki Steel Corp. a Sumitomo Metal Industries Ltd (dalej len "Sumitomo"). 3 Bezsvíkové ocelové rúry sú pouzívané v naftárskom a plynárenskom priemysle a obsahujú dve velké kategórie výrobkov. 4 Prvou z týchto kategórií výrobkov je kategória prieskumných rúr, vseobecne nazývaných "Oil Country Tubular Goods" alebo "OCTG". Môzu sa predávat bez závitov ("hladké rúry") alebo so závitmi. Vdaka rezaniu závitov je mozné spájat rúry OCTG. Rezanie závitov sa musí vykonat v súlade so standardmi urcenými American Petroleum Institut (API) (závitové rúry podla tejto metódy sa budú dalej oznacovat ako "rúry OCTG standard") alebo podla speciálnych, zvycajne patentovaných techník. V tomto poslednom prípade sa dáva dôraz na rezanie závitov alebo prípadne "spoje prvej akosti", alebo "prémium", pricom rúry so závitmi rezanými podla tejto metódy sa budú dalej oznacovat ako "rúry OCTG prémium"). 5 Druhú kategóriu výrobkov tvoria bezsvíkové ocelové naftárske a plynové produktovody ("line pipe"), medzi ktorými sa nachádzajú na jednej strane produktovody vyrábané v súlade so standardnými normami a na druhej strane produktovody vyrábané na mieru v rámci osobitných projektov (dalej len "produktovody projekt"). 6 V novembri 1994 sa Komisia rozhodla zacat vysetrovanie týkajúce sa existencie protisútazných postupov v súvislosti s týmito výrobkami. V decembri toho istého roku uskutocnila setrenia vo viacerých podnikoch, medzi ktorými bol aj Mannesmann. V období od septembra 1996 do decembra 1997 vykonala Komisia dodatocné setrenia v spolocnostiach Vallourec, Dalmine a Mannesmann. V rámci setrenia vo Vallourec uskutocneného 17. septembra 1996 riaditel spolocnosti Vallourec Oil & Gas pán Verluca urobil urcité vyhlásenia (dalej len "vyhlásenia pána Verlucu"). V rámci setrenia v Mannesmann v apríli 1997 riaditel tohto podniku pán Becher taktiez urobil urcité vyhlásenia (dalej len "vyhlásenia pána Bechera"). 7 Komisia na základe clánku 11 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 Prvého nariadenia implementujúceho clánky [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) zaslala ziadosti o informácie taktiez viacerým podnikom. Kedze spolocnost Dalmine odmietla poskytnút niektoré vyziadané informácie, Komisia jej adresovala rozhodnutie Komisie K(97) 3036, zo 6. októbra 1997 týkajúce sa konania podla clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17. Dalmine podala na Súd prvého stupna zalobu o neplatnost tohto rozhodnutia, ktorú Súd prvého stupna uznesením z 24. júna 1998, Dalmine/Komisia (T-596/97, Zb. s. II-2383), vyhlásil za zjavne neprípustnú. Mannesmann takisto odmietol poskytnút niektoré informácie vyziadané Komisiou. Napriek rozhodnutiu Komisie K(98) 1204 z 15. mája 1998 týkajúceho sa konania podla clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17 (dalej len "rozhodnutie z 15. mája 1998") si Mannesmann zachoval svoj odmietavý postoj. Zároven proti tomuto rozhodnutiu podal zalobu na Súde prvého stupna. Rozsudkom z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia (T-112/98, Zb. s. II-729), Súd prvého stupna ciastocne zrusil predmetné rozhodnutie a vo zvysnej casti zalobu zamietol. 8 Vzhladom na vyhlásenia pánov Verlucu a Bechera, ako aj dalsie dôkazy Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, ze osem príjemcov tohto rozhodnutia uzatvorilo dohodu, ktorej predmetom bolo najmä vzájomné respektovanie domácich trhov. V zmysle tejto dohody sa kazdý podnik zaviazal nepredávat rúry OCTG standard a produktovody projekt na domácom trhu inej strany tejto dohody. 9 Dohoda bola uzatvorená v priebehu stretnutí výrobcov v rámci Spolocenstva a japonských výrobcov oznacených ako "Európsko-japonský klub". 10 Princíp respektovania domácich trhov bol oznacený výrazom "základné pravidlá" ("fundamentals"). Komisia tiez zistila, ze základné pravidlá sa skutocne dodrziavali a ze predmetná dohoda mala úcinky obmedzujúce hospodársku sútaz na spolocnom trhu. 11 Dohoda celkove pozostávala z troch castí: prvú predstavovali základné pravidlá týkajúce sa respektovania domácich trhov (uvedené vyssie), ktoré predstavujú porusenie predpisov uvedených v clánku 1 sporného rozhodnutia, druhú cast tvorilo stanovenie cien pri výzvach na predlozenie ponúk a minimálnych cien pre "osobité trhy" ("special markets"), tretia cast spocívala v rozdelení ostatných svetových trhov s výnimkou Kanady a Spojených státov amerických prostredníctvom rozdelovacieho klúca ("sharing keys"). 12 Pokial ide o existenciu základných pravidiel, Komisia vychádzala zo súhrnu písomných dôkazov vymenovaných v bodoch 62 az 67 odôvodnenia sporného rozhodnutia, ako aj z tabulky uvedenej v jeho bode 68. Z tejto tabulky vyplýva, ze podiel domáceho výrobcu na dodávkach uskutocnených príjemcami napadnutého rozhodnutia do Japonska a na domáci trh kazdého zo styroch výrobcov v rámci Spolocenstva je velmi vysoký. Komisia z uvedeného usúdila, ze strany dohody v celku skutocne respektovali domáce trhy. 13 Clenovia Európsko-japonského klubu sa stretli 5. novembra 1993 v Tokiu s úmyslom uzatvorit novú dohodu o rozdelení trhu s latinskoamerickými výrobcami. Obsah dohody prijatej pri tejto prílezitosti bol uvedený v dokumente odovzdanom Komisii 12. novembra 1997 informátorom, ktorý nebol úcastníkom konania, a obsahuje "rozdelujúci klúc" (dalej len "dokument ,Rozdelujúci klúc`"). Trvanie kartelu 14 Európsko-japonský klub sa schádzal od roku 1977 do roku 1994 priblizne dvakrát do roka. 15 Komisia sa domnievala, ze na úcely ulozenia pokuty je potrebné za zaciatok kartelu stanovit rok 1990, pretoze od roku 1977 do roku 1990 existovali medzi Spolocenstvom a Japonskom dohody o dobrovolnom obmedzení vývozu. Podla Komisie porusovanie skoncilo roku 1995. Pokuty 16 Pri urcení výsky pokút Komisia oznacila porusenie za velmi závazné, pretoze dohoda bola zameraná na respektovanie domácich trhov a narusovala tak riadne fungovanie vnútorného trhu. Komisia vsak v kazdom prípade poukázala na to, ze rocný predaj bezsvíkových ocelových rúr podnikmi, voci ktorým sporné rozhodnutie smerovalo, predstavoval v styroch dotknutých clenských státoch iba priblizne 73 miliónov eur. 17 Vzhladom na tieto okolnosti a na základe závaznosti porusenia stanovila Komisia výsku pokuty na 10 miliónov eur pre kazdý z týchto ôsmich podnikov. Kedze islo len o velké podniky, nepovazovala Komisia v tomto ohlade za potrebné rozlisovat medzi uvedenými sumami. 18 Vzhladom na to, ze porusenie malo strednodobé trvanie, Komisia uplatnila pri stanovení základu pokuty ulozenej jednotlivým podnikom desatpercentné zvýsenie za kazdý rok úcasti na kartely vo vztahu k zistenej sume z dôvodu závaznosti. Berúc do úvahy, ze odvetvie ocelových rúr postihla dlhotrvajúca kríza, a vzhladom na to, ze od roku 1991 sa situácia v tomto sektore zhorsovala, Komisia znízila uvedené základné sumy o 10 % z dôvodu polahcujúcich okolností. 19 Nakoniec v zmysle bodu D 2 oznámenia Komisie o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci") Komisia znízila pokutu ulozenú spolocnosti Vallourec o 40 % a pokutu ulozenú spolocnosti Dalmine o 20 % s tým, ze zohladnila skutocnost, ze tieto dva podniky v správnom konaní spolupracovali s Komisiou. Výrok sporného rozhodnutia 20 Na základe clánku 1 ods. 1 sporného rozhodnutia osem podnikov, ktorým bolo dorucené toto rozhodnutie, "porusilo ustanovenia clánku 81 ods. 1 Zmluvy ES tým, ze boli stranami dohody, ktorá okrem iného stanovila vzájomné respektovanie ich domácich trhov bezsvíkových rúr OCTG... standard a [produktovodov projekt]". 21 Clánok 1 ods. 2 tohto rozhodnutia stanovuje, ze porusenie v prípade spolocností Mannesmann, Vallourec, Dalmine, Sumitomo, Nippon Steel Corp., Kawasaki Steel Corp. a NKK Corp. trvalo od roku 1990 do roku 1995. Pokial ide o spolocnost Corus, jej porusenie trvalo od roku 1990 do februára 1994. 22 Znenie dalsích relevantných ustanovení napadnutého rozhodnutia je nasledujúce: "Clánok 2 1. [Mannesmann], Vallourec..., [Corus] a Dalmine... porusili ustanovenia clánku 81 ods. 1 Zmluvy ES tým, ze v rámci porusenia uvedeného v clánku 1 uzatvorili zmluvy, v dôsledku ktorých si rozdelili dodávky hladkých rúr a rúr OCTG pre [Corus] (od roku 1994 Vallourec). 2. [Corus] porusoval predpisy od 24. júla 1991 do februára 1994. Vallourec... porusoval predpisy od 24. júla 1991 do 30. marca 1999. Dalmine... porusoval predpisy od 4. decembra 1991 do 30. marca 1999. [Mannesmann] porusoval predpisy od 9. augusta 1993 do 24. apríla 1997. ... Clánok 4 Podnikom uvedeným v clánku 1 boli z dôvodu porusenia predpisov uvedených v tom istom clánku ulozené nasledujúce pokuty: 1. [Mannesmann] 13 500 000 eur 2. Vallourec... 8 100 000 eur 3. [Corus] 12 600 000 eur 4. Dalmine... 10 800 000 eur 5. Sumitomo... 13 500 000 eur 6. Nippon Steel... 13 500 000 eur 7. Kawasaki Steel... 13 500 000 eur 8. NKK... 13 500 000 eur". Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 23 Podaniami dorucenými Súdu prvého stupna sedem z ôsmich podnikov sankcionovaných sporným rozhodnutím vrátane Mannesmann podalo zaloby, v ktorých vsetky navrhovali zrusenie tohto rozhodnutia ako celku alebo v urcitej casti a subsidiárne zrusenie pokuty, ktorá im bola ulozená, alebo znízenie jej výsky. 24 Súd prvého stupna napadnutým rozsudkom: - zrusil clánok 1 ods. 2 sporného rozhodnutia v casti, kde stanovil, ze porusenie vytýkané týmto clánkom Mannesmann existovalo pred 1. januárom 1991, - stanovil výsku pokuty ulozenej Mannesmann na 12 600 000 eur, - v ostávajúcej casti zalobu zamietol, - zaviazal kazdého z úcastníkov konania znásat vlastné trovy. Konanie pred Súdnym dvorom 25 Vo svojom odvolaní Mannesmann navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok v casti, kde sa zamietla zaloba podaná proti spornému rozhodnutiu, - zrusil sporné rozhodnutie, - subsidiárne, znízil pokutu stanovenú v clánku 4 sporného rozhodnutia a úroky z omeskania stanovené v clánku 5 tohto rozhodnutia, - subsidiárne v druhom rade vrátil vec Súdu prvého stupna, aby opätovne rozhodol na základe rozhodnutia Súdneho dvora, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 26 Komisia navrhuje Súdnemu dvoru, aby odvolanie zamietol a zaviazal odvolatela na náhradu trov konania. O odvolaní 27 Mannesmann predkladá tri dôvody na zrusenie zalozené jeden na porusení práva na spravodlivé súdne konanie, druhý na nesprávnom uplatnení clánku 81 ES v prípade clánku 2 sporného rozhodnutia a dalsí na porusení zásady rovnosti zaobchádzania. O prvom odvolacom dôvode zalozenom na porusení práva na spravodlivé súdne konanie Argumentácia úcastníkov konania 28 Podla Mannesmann Súd prvého stupna nesprávne dospel k záveru, ze dokument "Rozdelujúci klúc" uvedený v bode 13 tohto rozsudku, na ktorom Komisia zalozila svoje sporné rozhodnutie, najmä body 85 a 86 jeho odôvodnenia, bol prípustný ako dôkaz v jeho neprospech. 29 Súd prvého stupna taktiez nerespektoval právo na spravodlivé súdne konanie. Kedze bol predmetný dokument odovzdaný Komisii tretou osobou neznámou Mannesmann, Mannesmann nemohol preskúmat autentickost tohto dokumentu a nemohol sa úcinne bránit. 30 Okrem toho, kedze táto tretia osoba tvrdila Komisii, ze získala dokument "Rozdelujúci klúc" od obchodného zástupcu jedného z dotknutých podnikov bez jeho presného oznacenia, Komisia nepoznala ani identitu osoby, od ktorej dokument pochádzal. 31 Podla Mannesmann z ustálenej judikatúry vyplýva, ze dôkaz nemozno pouzit v prípade, ze je jeho autor neznámy. Súd prvého stupna túto judikatúru, podla ktorej je v rámci posudzovania dôkazov potrebné overit ich pôvod, vykladal nesprávne. V tomto ohlade Mannesmann poukazuje na skutocnost, ze nie je vylúcené, aby tretie osoby poskytli Komisii falosné dôkazy, aby urcitému podniku z osobných alebo obchodných dôvodov skodili. V dôsledku toho musí mat dotknutý podnik moznost zaujat stanovisko k vierohodnosti informátora. 32 Mannesmann uvádza taktiez judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva týkajúcu sa práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré je upravené clánkom 6 Európskeho dohovoru na ochranu ludských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (dalej len "EDLP"). Podla tejto judikatúry by zalovaný úcastník konania mal mat moznost namietat nie len proti autentickosti anonymných vyhlásení, ale aj voci dôveryhodnosti osoby chránenej anonymitou. Navyse táto judikatúra potvrdila, ze aj ked je pouzitie anonymných vyhlásení prípustné v rámci konania v stádiu vysetrovania, takéto vyhlásenia nemozno pouzit ako dôkazy v neprospech dotknutého úcastníka konania. 33 Odvolatel sa odvoláva taktiez na clánky 46 a 47 Charty základných práv Európskej Únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1, dalej len "charta"), ktoré zodpovedajú clánku 6 EDLP a zarucujú právo na spravodlivé súdne konanie. Zdôraznuje, ze na základe clánku 52 ods. 3 charty musí dôjst k takému výkladu súdnymi orgánmi, ktorý zarucí úroven ochrany, ktorá nebude nizsia ako úroven ochrany poskytovaná EDLP. 34 Mannesmann sa okrem toho domnieva, ze pouzitie dôkazu anonymného pôvodu je nezlucitelné so zásadou právneho státu, tak ako ju upravuje clánok 6 ods. 1 EÚ. Ak nie je mozné potvrdit, ze tretia osoba skutocne odovzdala uvedený dokument Komisii, nemozno vylúcit riziko manipulácie a svojvôle. 35 Podla Komisie je tento odvolací dôvod neprípustný, pretoze odvolatel prvýkrát poukazuje na porusenie EDLP, kým na Súde prvého stupna vo vseobecnosti tvrdil, ze doslo k poruseniu práva na obhajobu. Okrem toho Mannesmann nemôze vytýkat Komisii porusenie charty, pretoze k jej vyhláseniu doslo az 7. decembra 2000, kým sporné rozhodnutie pochádza z 8. decembra 1999. 36 V kazdom prípade vsak judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva citovaná Mannesmann nie je pre tento prípad relevantná, pretoze sa týka pouzitia anonymných podaní v rámci trestného konania, kým táto vec sa týka konania smerujúceho k ulozeniu pokuty podla práva hospodárskej sútaze. 37 Dalej Komisia uvádza, ze porusenie práva na obhajobu môze prichádzat do úvahy, len ak by Súd prvého stupna mohol posudzovat dôkazy, ktoré mu boli predlozené na základe informácií, ku ktorým sa brániaci úcastník konania nemohol vyjadrit. Mannesmann sa vsak mohol vyslovit k vyjadreniam uvedeným Komisiou v bodoch 121 a 122 odôvodnenia sporného rozhodnutia, týkajúcim sa autentickosti predmetného dokumentu. Okrem toho anonymita autora tohto dokumentu a tretej osoby, ktorá ho odovzdala Komisii, nebránila tomu, aby si odvolatel overil prípustnost a relevantnost obsahu tohto dokumentu. 38 Komisia dalej uvádza, ze Súd prvého stupna priznal predmetnému dokumentu len obmedzenú spolahlivost práve z dôvodu, ze kontext, v rámci ktorého doslo k vyhotoveniu tohto dokumentu, bol znacne neznámy. Ak vsak Súd prvého stupna aj napriek tomu priznal tomuto dokumentu urcitú dôkaznú hodnotu, tak dôvodom bola skutocnost, ze tento dokument obsahoval osobitné informácie, ktoré sa zhodovali s informáciami obsiahnutými v iných dokumentoch. 39 Nakoniec Komisia zdôraznuje, ze aj ak by jej nebolo dovolené pouzit tento dokument ako dôkaz v neprospech odvolatela, táto skutocnost by nic nezmenila na zistení porusení opísaných v clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia. Vylúcenie urcitých dokumentov pouzívaných Komisiou v rozpore s právom na obhajobu je relevantné len v prípade, ak by sa výhrady vyjadrené Komisiou mohli preukázat výlucne odkazom na tieto dôkazy, co sa nevztahuje na prípad prejednávanej veci. Posúdenie Súdnym dvorom 40 Súdny dvor uznal vseobecnú právnu zásadu práva Spolocenstva, podla ktorej má kazdá osoba právo na spravodlivé súdne konanie (rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 21; z 11. januára 2000, Holandsko a Van der Wal/Komisia, C-174/98 P a C-189/98 P, Zb. s. I-1, bod 17, a z 2. mája 2006, Eurofood IFSC, C-341/04, Zb. s. I-3813, bod 65). 41 Taktiez rozhodol, ze táto zásada vychádza zo základných práv tvoriacich neoddelitelnú súcast vseobecných zásad práva Spolocenstva, ktorých dodrziavanie Súdny dvor zabezpecuje, pricom podnety získava z ústavných tradícií spolocných pre clenské státy, ako aj z usmernení, ktoré poskytuje najmä EDLP (rozsudok Eurofood IFSC, uz citovaný, bod 65). 42 Napriek tomu, tak ako to správne uvádza Komisia, judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva nie je pre prejednávanú vec urcujúca. Ako to zdôraznil aj generálny advokát v bodoch 54 az 56 svojich návrhov, táto judikatúra sa vztahuje najmä na dôkaz výsluchom svedka v rámci trestných konaní, kým v tejto veci ide o písomný dokument v rámci konania podla clánku 81 ES. Vo veciach týkajúcich sa práva Spolocenstva hospodárskej sútaze má dôkaz výsluchom svedka len druhoradú úlohu na rozdiel od písomných dokumentov, ktoré majú primárnu úlohu. 43 Tak ako to zdôraznil generálny advokát v bodoch 57 az 60 svojich návrhov, hodnotenie dôkazov vo veciach týkajúcich sa práva Spolocenstva hospodárskej sútaze charakterizuje skutocnost, ze posudzované dokumenty casto obsahujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie, ktoré nemozno zverejnit, prípadne je mozné ich zverejnit len vo výrazne obmedzenom rozsahu. 44 Za týchto osobitných podmienok vysetrovania Komisie týkajúceho sa protisútazných postupov nemozno zásadu, podla ktorej má kazdá osoba právo na spravodlivé súdne konanie, vykladat v tom zmysle, ze dokumenty, ktoré obsahujú dôkazy v neprospech úcastníka konania, musia byt vylúcené z dôkazných prostriedkov z dôvodu, ze urcité informácie musia ostat utajené. Táto dôvernost sa môze vztahovat aj na identitu autorov týchto dokumentov, ako aj osôb, ktoré ich odovzdali Komisii. 45 Vzhladom na predchádzajúce úvahy Súd prvého stupna správne rozhodol, ze: "84 ... pokial ide o prípustnost dokumentu Rozdelujúci klúc ako dôkazu porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, v práve Spolocenstva prevláda zásada volného hodnotenia dôkazov a jediným rozhodujúcim kritériom pri hodnotení dôkazov je ich vierohodnost... Navyse pre Komisiu môze byt nevyhnutné, aby chránila anonymitu informátorov, pricom táto okolnost ju nemôze donútit, aby odstránila dôkaz, ktorým disponuje. 85 V dôsledku toho, ak sú tvrdenia spolocnosti Mannesmann, pokial ide o vierohodnost a potom dôkaznú silu dokumentu Rozdelujúci klúc, relevantné, to este neznamená, ze tento dokument je neprípustným a ze ho treba odstránit zo spisu." 46 Z napadnutého rozsudku okrem toho vyplýva, ze Súd prvého stupna v rámci svojho posúdenia vierohodnosti dokumentu "Rozdelujúci klúc" zohladnil jeho anonymný pôvod. V bode 86 napadnutého rozsudku totiz uviedol, ze "do tej miery, do akej tvrdenia spolocnosti Mannesmann, ktoré sa týkajú prípustnosti uvedeného dokumentu, vychádzajú z námietky o jeho vierohodnosti, treba len skonstatovat, ze táto vierohodnost je nevyhnutne znízená tým, ze kontext vypracovania tohto dokumentu nie je skoro vôbec známy a v tomto ohlade sa nemôzu overit ani tvrdenia Komisie". 47 Navyse Súd prvého stupna uznal, ze dôkaz anonymného pôvodu, akým je aj dokument "rozdelovací klúc", by sám osebe nemohol preukázat existenciu porusenia práva Spolocenstva hospodárskej sútaze. V bode 87 napadnutého rozsudku totiz rozhodol, ze len "do tej miery, do akej Rozdelujúci klúc obsahuje speciálne informácie zodpovedajúce informáciám, ktoré sa nachádzajú v iných dokumentoch, najmä vo vyhláseniach pána Verlucu, treba usúdit, ze tieto dôkazy sa môzu vzájomne posilnovat". Uz v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku Súd prvého stupna zdôraznil, ze dokument "Rozdelujúci klúc" bol súcastou súboru dôkazov a ze mal len druhoradú dôlezitost. Toto posúdenie sa nachádza aj v bode 94 predmetného rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna dospel k záveru, ze tento dokument si zachováva istú dôkaznú hodnotu "v rámci zväzku nepriamych súhlasných dôkazov získaných Komisiou... pri ustálení niektorých podstatných tvrdení nachádzajúcich sa vo vyhláseniach pána Verlucu". 48 Vzhladom na medze takto stanovené Súdom prvého stupna pre dôkaznú hodnotu dokumentu "Rozdelujúci kluc" je potrebné dospiet k záveru, ze v rámci analýzy prípustnosti a pouzitelnosti tohto dokumentu ako dôkazu nedoslo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. 49 Okrem toho je nesporné, ze Mannesmann mohol k dokumentu "Rozdelujúci klúc" zaujat stanovisko a uviest svoje tvrdenia proti dôkaznej hodnote tohto dokumentu vzhladom na jeho anonymný pôvod. 50 Vzhladom na predchádzajúce je nutné prvý odvolací dôvod zamietnut bez toho, aby bolo potrebné rozhodnút o otázke, ci sa Mannesmann v podstate odvolával na právo na spravodlivé súdne konanie na Súde prvého stupna, alebo o otázke, ci sa Mannesmann mohol v tejto veci odvolávat na chartu, ktorá bolo vyhlásená po prijatí sporného rozhodnutia. O druhom odvolacom dôvode zalozenom na nesprávnom uplatnení clánku 81 ES v clánku 2 sporného rozhodnutia Argumentácia úcastníkov konania 51 Podla Mannesmann Súd prvého stupna nesprávne potvrdil existenciu porusenia práva hospodárskej sútaze opísaného v clánku 2 sporného rozhodnutia. Komisia nepreukázala, ze uzavretím zmluvy o zásobovaní s Corus v roku 1993, Mannesmann uzavrel horizontálnu dohodu s Vallourec a Dalmine alebo sa dopustil zosúladeného postupu s týmito podnikmi. Taktiez sa jej najmä nepodarilo preukázat, ze Mannesmann vedel o existencii zmluvy o zásobovaní uzavretej medzi Corus a Vallourec, ako aj o zmluve uzavretej medzi Corus a Dalmine a o celkovom pláne údajne zavedenom Vallourec. Súd prvého stupna potvrdil toto nesprávne a neúplné hodnotenie dôkazov Komisiou. 52 Súd prvého stupna sa okrem toho dopustil nesprávneho posúdenia tým, ze nezohladnil skutocnost, ze predmetné zmluvy o zásobovaní neboli uzavreté v rovnakom case, ked dospel k záveru, ze ich relatívne dlhé trvanie bolo dôkazom existencie horizontálnej dohody, a ked rozhodol, ze v tejto veci nemozno uplatnit ziadnu výnimku. 53 V súvislosti s týmto posledným bodom odvolatel poukazuje na to, ze Súd prvého stupna nesprávne zamietol jeho tvrdenia týkajúce sa uplatnitelnosti nariadenia Komisie (ES) c. 2790/1999 z 22. decembra 1999 o uplatnovaní clánku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov (Ú. v. ES L 336, s. 21, Mim. vyd. 08/001, s. 364) na vertikálne vztahy medzi Corus a Mannesmann. Okrem toho Súd prvého stupna nezohladnil nariadenie Komisie (EHS) c. 1983/83 z 22. júna 1983 o uplatnení clánku [81] ods. 3 Zmluvy na skupinu dohôd o výlucnej distribúcii [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 173, s. 1) ani nariadenie Komisie (EHS) c. 1984/83 z 22. júna 1983 o uplatnovaní clánku clánok [81] Zmluvy na kategórie dohôd o výhradnom nákupe [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 173, s. 5) a nezamietol z tohto dôvodu uplatnenie clánku 81 ods. 1 ES na zmluvu medzi Mannesmann a Corus. 54 Komisia sa domnieva, ze tento odvolací dôvod je neprípustný, pretoze sa týka posúdenia skutkových okolností. Dalej, ak by tento dôvod aj bol prípustný a dôvodný, mohol by viest k zruseniu napadnutého rozsudku a sporného rozhodnutia len v tej casti, kde sa dotýka clánku 2 predmetného rozhodnutia. Posúdenie Súdnym dvorom 55 Je potrebné pripomenút, ze v prípade konania o odvolaní nemá Súdny dvor právomoc zistovat skutkové okolnosti, a v zásade ani preskúmavat dôkazy, ktoré Súd prvého stupna prijal na preukázanie týchto skutkových okolností. Pokial totiz tieto dôkazy boli riadne získané a boli dodrzané vseobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatnujúce sa na oblast dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupna posúdit dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznat predlozeným dôkazom (rozsudok z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C-7/95 P, Zb. s. I-3111, bod 22). Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudky z 2. marca 1994, Hilti/Komisia, C-53/92 P, Zb. s. I-667, bod 42, a rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 49). 56 Je nutné konstatovat, ze svojím posúdením existencie porusenia opísaného v clánku 2 sporného rozhodnutia Súd prvého stupna urcil skutkové okolnosti, ktorých preskúmanie nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci konaní o odvolaní. Z tohto dôvodu, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia dôkazov, vecnej nesprávnosti alebo nedodrzania pravidiel v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, je potrebné argumentáciu odvolatela týkajúcu sa na jednej strane otázok, ci uzavrel horizontálnu dohodu alebo ci sa dopustil zosúladeného postupu s Vallourec a Dalmine, a na druhej strane, ci vedel o zmluvách uzavretých medzi týmito podnikmi alebo o celkovom pláne zavedenom Vallourec, zamietnut ako neprípustnú. To isté platí aj pre jeho tvrdenie, podla ktorého mal Súd prvého stupna inak posudzovat niektoré skutocnosti, ako napr. trvanie predmetných zmlúv a skutocnost, ze ich uzavretiu nedoslo v tom istom case. 57 V súvislosti s nariadeniami c. 1983/83 a c. 1984/83 je nutné konstatovat, ze sa na ne odkazuje po prvýkrát v rámci konania o odvolaní. Výhrada zalozená na týchto nariadeniach je preto neprípustná. 58 V súvislosti s odkazom odvolatela na nariadenie c. 2790/1999 stací konstatovat, ze Súd prvého stupna v bode 171 napadnutého rozsudku správne rozhodol, ze "toto nariadenie sa neuplatnuje v tomto prípade, pretoze [sporné] rozhodnutie bolo prijaté 8. decembra 1999 a jeho clánok 2 sa vztahuje, pokial ide o Mannesmann, na obdobie od roku 1993 do roku 1997, teda na obdobie, ktoré predchádzalo 1. júnu 2000, vstupu do platnosti príslusných ustanovení nariadenia c. 2790/1999". V bode 172 toho istého rozsudku Súd prvého stupna taktiez správne dalej uviedol, ze "ak by sa toto nariadenie napriek tomu mohlo v konkrétnom prípade uplatnit, pokial ide o zaujatie postoja Komisie z decembra 1999 vo vztahu k zanedbatelným vplyvom vertikálnych dohôd na hospodársku sútaz, treba podciarknut, ze toto nariadenie vykonáva clánok 81 ods. 3 ES. Z clánku 4 nariadenia c. 17 vyplýva, ze dohody medzi podnikmi môzu pozívat individuálnu výnimku podla tohto ustanovenia, iba ak boli s týmto cielom oznámené Komisii, k comu v uvedenom prípade nedoslo". 59 Z uvedeného vyplýva, ze druhý odvolací dôvod je nutné zamietnut scasti ako neprípustný a scasti ako nedôvodný. O tretom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásady rovnosti zaobchádzania Argumentácia úcastníkov konania 60 Mannesmann tvrdí, ze Súd prvého stupna porusil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, ze mu nepriznal znízenie pokuty na základe oznámenia o spolupráci. 61 V tomto ohlade Mannesmann pripomína, ze pomocou vyhlásení pána Bechera prispel k zisteniu skutkových okolností a ze nenamietal proti skutkovým okolnostiam zisteným v oznámení o výhradách. Poukazuje na skutocnost, ze Vallourec bolo priznané znízenie výsky pokuty o 40 % z dôvodu spolupráce, pretoze na základe vyhlásení pána Verlucu prispel k zisteniu skutkových okolností, a ze Dalmine bolo priznané znízenie o 20 % len z dôvodu, ze nenamietala proti zisteným skutkovým okolnostiam. Neznízenie pokuty Mannesmann preto predstavuje nerovnost zaobchádzania. 62 Odvolatel namieta taktiez proti posúdeniu dosahu jeho zaloby Súdom prvého stupna, uvedenej v bode 7 tohto rozsudku, smerujúcej proti rozhodnutiu z 15. mája 1998. 63 Najskôr sa domnieva, ze odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa tejto zaloby nesúvisí s prejednávanou vecou. 64 Súd prvého stupna okrem iného zo skoncenia sporu o rozhodnutí z 15. mája 1998 vyvodil nesprávne dôsledky. V tomto ohlade odvolatel poukazuje na to, ze súhlasil so spätvzatím odvolania podaného proti rozsudku vyhlásenému Súdom prvého stupna v tejto veci az potom, ako dospel s Komisiou k dohode, na základe ktorej Komisia vzala spät svoju ziadost o informácie. 65 Mannesmann taktiez pripomína, ze jeho zaloba podaná proti rozhodnutiu z 15. mája 1998 bola v casti vyhlásená za dôvodnú. Nakoniec poukazuje na to, ze na rozdiel od toho, ako to urobil Súd prvého stupna v bode 310 napadnutého rozsudku, mu nemozno vytýkat, ze trval na svojom odmietnutí poskytnút pozadované informácie. 66 Komisia sa domnieva, ze tento odvolací dôvod sa týka posúdenia skutkových okolností, a preto je neprípustný. V tomto ohlade zdôraznuje, ze odvolatel netvrdí, ze by Súd prvého stupna skreslil skutocnosti alebo dôkazy, ked v bode 309 napadnutého rozsudku konstatoval, ze Mannesmann nepreukázal, ze jeho spolupráca skutocne ulahcila úlohy Komisie spocívajúce v urcení a potrestaní porusení. 67 Pokial ide o vec samú, Komisia zdôraznuje, ze Súd prvého stupna správne dospel v bodoch 302 a 305 napadnutého rozsudku k zisteniu, ze informácie, ktoré Mannesmann poskytol Komisii, nemozno porovnávat s informáciami poskytnutými Vallourec, a ze na rozdiel od Dalmine Mannesmann výslovne neuviedol, ze nenamieta proti zisteným skutkovým okolnostiam. Posúdenie Súdnym dvorom 68 Je potrebné pripomenút, ze aj ked Súdny dvor v rámci odvolania nemôze z dôvodu spravodlivosti nahradit svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupna rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci týkajúce sa výsky pokút ulozených podnikom z dôvodu porusenia práva Spolocenstva, aj tak výkon takejto právomoci nemôze viest k tomu, aby pri urcovaní výsky týchto pokút doslo k diskriminácii podnikov, ktoré sa zúcastnili na dohode alebo zosúladenom postupe, ktoré sú v rozpore s clánkom 81 ods. 1 ES (rozsudky zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C-291/98 P, Zb. s. I-9991, body 96 a 97, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 617). 69 Odvolanie vsak musí obsahovat právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú odvolací dôvod zalozený na porusení zásady rovnosti zaobchádzania, inak by tento odvolací dôvod musel byt vyhlásený za neprípustný (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný, bod 618). 70 Je nutné konstatovat, ze v casti, kde odvolatel namieta proti posúdeniu Súdu prvého stupna vyjadrenému v bode 301 napadnutého rozsudku z dôvodov vyjadrených v jeho bodoch 297 az 300, podla ktorého "uzitocnost vyhlásení pána Bechera spocíva výlucne v tom, ze do istej miery potvrdili vyhlásenia pána Verlucu, ktorými uz disponovala Komisia a ktoré v tomto dôsledku významne neulahcili úlohu Komisie, teda dostatocne na to, aby opodstatnovali znízenie pokuty z dôvodu spolupráce", je jeho argumentácia skutkovej povahy, a preto musí byt zamietnutá ako neprípustná. Súdnemu dvoru preto neprinálezí, aby v rámci tohto konania o odvolaní overoval zistenia uskutocnené Súdom prvého stupna v bode 302 napadnutého rozsudku, podla ktorého "nemozno porovnávat informácie, ktoré Komisii poskytol Mannesmann pred zaslaním [oznámenia o výhradách], s informáciami od spolocnosti Vallourec. V kazdom prípade tieto informácie neboli dostatocné na to, aby opodstatnili znízenie ulozených pokút z dôvodu oznámenia o spolupráci". 71 Navyse, pre porovnanie so spoluprácou s Dalmine, Súd prvého stupna v bodoch 303 az 305 napadnutého rozsudku rozhodol, ze "na to, aby sa mohlo poskytnút znízenie pokuty z dôvodu nepopierania skutkov v súlade s bodom D 2 oznámenia o spolupráci, podnik musí výslovne informovat Komisiu, ze po tom, co sa oboznámil s oznámením o výhradách, nemá v úmysle popierat materiálnu stránku skutkov". Toto posúdenie Súdu prvého stupna je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podla ktorej je potrebné rozlisovat na jednej strane medzi výslovným priznaním porusenia a na druhej strane jednoduchým nepopretím existencie porusenia, ktoré neprispieva k ulahceniu úlohy Komisie spocívajúcej v odhalovaní a potlácaní porusovania sútazných pravidiel Spolocenstva (rozsudok zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C-65/02 P a C-73/02 P, Zb. s. I-6773, bod 58). Z tohto dôvodu vzhladom na neexistenciu výslovného priznania porusenia odvolatelom sa musí jeho argumentácia zalozená na diskriminácii vo vztahu k Dalmine zamietnut ako nedôvodná. 72 V súvislosti s zalobou podanou Mannesmann proti rozhodnutiu Komisie prijatému na základe clánku 11 ods. 5 nariadenia c. 17 Súd prvého stupna v bodoch 310 a 311 napadnutého rozsudku rozhodol, ze aj ked "postup spolocnosti Mannesmann spocívajúci v popretí zákonnosti rozhodnutia z 15. mája 1998 bol samozrejme úplne legálny a nemôze sa povazovat za nespoluprácu", nic to nemení na tom, ze jeho zaloba v tejto veci bola zamietnutá rozsudkom z 20. februára 2001 Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaným, z dôvodu, ze "Komisia legálne ziadala velkú väcsinu údajov, ktoré Mannesmann odmietol poskytnút". 73 Za týchto okolností dosiel Súd prvého stupna v bode 312 napadnutého rozsudku k správnemu záveru, ze "z dôvodu nelegálneho správania spolocnosti Mannesmann Komisia nikdy pocas správneho konania nedisponovala väcsím poctom údajov, nez o ktoré legálne ziadala", a ze v dôsledku toho "nemozno povazovat postoj spolocnosti Mannesmann pocas správneho konania za správanie, ktoré sa v danej veci prejavilo ako úcinná spolupráca". Tento záver okrem toho nevyvracia ani skutocnost, ze odvolanie, ktoré pôvodne podal Mannesmann proti rozsudku z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovanému, bolo vzaté spät v náväznosti na dosiahnutie dohody medzi úcastníkmi konania. 74 Z uvedeného vyplýva, ze tretí odvolací dôvod je taktiez nutné zamietnut. 75 Kedze nebolo mozné prijat ziaden z odvolacích dôvodov odvolatela, odvolanie sa musí zamietnut. O trovách 76 Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podla clánku 69 ods. 2 tohto poriadku, ktorý sa na základe clánku 118 tohto poriadku uplatnuje na konanie o odvolaní, úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat Mannesmann na náhradu trov konania a Mannesmann nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Odvolanie sa zamieta. 2. Salzgitter Mannesmann GmbH je povinný nahradit trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXeuDHrz/L97535-8251TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXeuDHrz/L97535-8251TMP.html#Footref*