Vec C-113/04 P Technische Unie BV proti Komisii Európskych spolocenstiev "Odvolanie - Kartely - Trh s elektrotechnikou v Holandsku - Celostátne zdruzenie velkoobchodníkov - Dohody a zosúladené postupy s cielom vytvorenia kolektívneho rezimu výlucného obchodovania a urcenia cien - Pokuty" Abstrakt rozsudku 1. Hospodárska sútaz - Správne konanie - Povinnosti Komisie (Nariadenie Rady c. 17) 2. Odvolanie - Dôvody - Nesprávne posúdenie skutkového stavu - Neprípustnost - Preskúmanie posúdenia dôkazov Súdnym dvorom - Vylúcenie s výnimkou skreslenia (Clánok 225 ES; Statút Súdneho dvora, clánok 58 prvý odsek) 3. Odvolanie - Dôvody - Nedostatocné alebo rozporné odôvodnenie 4. Hospodárska sútaz - Kartely - Zákaz - Porusenia - Dôkaz 5. Hospodárska sútaz - Kartely - Zákaz - Porusenia - Dôkaz (Clánok 81 ods. 1 ES) 6. Hospodárska sútaz - Kartely - Zákaz - Porusenia - Dohody a zosúladené postupy s moznostou posúdenia ako takých, ktoré predstavujú jedno porusenie (Clánok 81 ods. 1 ES) 7. Odvolanie - Právomoc Súdneho dvora (Clánok 81 ods. 1 ES; nariadenie Rady c. 17 clánok 15) 8. Odvolanie - Právomoc Súdneho dvora 1. Dodrzanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej sútaze predstavuje vseobecnú zásadu práva Spolocenstva, ktorej respektovanie zabezpecujú súdy Spolocenstva. Napriek tomu zistenie neprimeranej dlzky konania, ktoré nemozno pripísat dotknutým podnikom môze viest z dôvodu porusenia uvedenej zásady k zruseniu rozhodnutia konstatujúceho porusenie len v prípade, ak uvedená dlzka mohla mat porusením práva na obhajobu dotknutých podnikov vplyv na výsledok konania. Vo svojej analýze súd Spolocenstva musí zohladnit celé konanie od zaciatku vysetrovania Komisie az do prijatia konecného rozhodnutia. Je potrebné zabránit, aby mohlo dôjst k nenapravitelnému poskodeniu práv na obhajobu z dôvodu neprimeranej dlzky fázy vysetrovania predchádzajúceho oznámeniu o výhradách a aby táto dlzka konania bránila zabezpeceniu dôkazov s cielom vyvrátit existenciu takých správaní, pre ktoré by voci dotknutým podnikom mohla byt vyvodzovaná zodpovednost. Z tohto dôvodu sa preskúmanie prípadných prekázok výkonu práv na obhajobu z dôvodu neprimeranej dlzky správneho konania nemôze obmedzit výlucne na jeho druhú fázu, ale rovnako sa musí zamerat na fázu pred oznámením o výhradách a osobitne urcit, ci neprimeraná dlzka mohla ovplyvnit budúce moznosti obhajoby dotknutých podnikov. (pozri body 40, 47, 48, 54 - 56) 2. Z clánku 225 ES a clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, ze len Súd prvého stupna má právomoc jednak zistit skutkový stav, okrem prípadu, ked by vecná nesprávnost jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predlozené, jednak tento skutkový stav posúdit. Pokial Súd prvého stupna zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe clánku 225 ES právomoc preskúmat právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupna. Súdny dvor teda nemá právomoc zistovat skutkový stav a v zásade ani skúmat dôkazy, ktoré Súd prvého stupna uznal za preukazujúce tento skutkový stav. Pokial totiz tieto dôkazy boli riadne získané a boli respektované vseobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatnitelné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupna posúdit dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznat predlozeným dôkazom. Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, právnu otázku, ktorá ako taká, podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. (pozri body 82, 83) 3. Otázka, ci si odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupna protirecí alebo je nedostacujúce, je právnou otázkou, pricom preskúmania tejto otázky ako takej sa mozno dovolávat v rámci konania o odvolaní. V tejto súvislosti povinnost odôvodnenia neukladá Súdu prvého stupna uviest odôvodnenie, ktoré by vycerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo vsetky úvahy vyjadrené úcastníkmi konania. Odôvodnenie teda môze byt implicitné, avsak pod podmienkou, ze umozní zúcastneným osobám oboznámit sa s dôvodmi, pre ktoré doslo k prijatiu predmetných opatrení a príslusnému súdu poskytne dostatocné podklady na výkon jeho preskúmania. (pozri body 84, 85) 4. Na to, aby sa z právneho hladiska dostatocne preukázala úcast podniku na kartely, postacuje, ak Komisia preukáze, ze podnik sa zúcastnil stretnutí, pocas ktorých doslo k uzavretiu dohôd protisútaznej povahy bez toho, aby sa proti týmto dohodám zjavným spôsobom postavil. Akonáhle je preukázané, ze sa podnik podielal na takýchto stretnutiach, je na nom, aby predlozil dôkazy, na základe ktorých je mozné preukázat, ze jeho úcast na týchto stretnutiach nemala protisútazný charakter s tým, ze preukáze, ze svojim konkurentom oznámil, ze sa ich zúcastnil s iným cielom ako oni. (pozri bod 114) 5. Vo väcsine prípadov musí byt existencia protisútazného postupu alebo dohody logicky vyvodená z urcitého mnozstva zhôd indícií a okolností, ktoré skúmané ako celok môzu v prípade absencie iného rozumného vysvetlenia predstavovat dôkaz porusenia pravidiel hospodárskej sútaze. Takéto indície a zhody okolností umoznujú odhalit nielen existenciu protisútazných správaní a dohôd, ale taktiez dlzku pokracujúceho protisútazného správania a obdobie uplatnenia dohody uzavretej v rozpore s pravidlami hospodárskej sútaze. Súd prvého stupna teda môze bez dopustenia sa nesprávneho právneho posúdenia zalozit svoje posúdenie existencie a dlzky protisútaznej dohody alebo postupu na celkovom hodnotení vsetkých takých relevantných dôkazov a indícií. Otázka, akú dôkaznú hodnotu priradil Súd prvého stupna kazdému jednotlivému dôkazu a indícii predlozených Komisiou, je otázkou posúdenia skutkových okolností, ktorá sa ako taká vymyká preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania. Skutocnost, ze dôkaz o existencii pokracujúceho porusenia nebol predlozený pre urcité stanovené obdobia, nebráni tomu, aby sa porusenie chápalo ako existujúce pocas celkového obdobia dlhsieho ako toto obdobie, pokial toto zistenie vyplýva z objektívnych a jednoznacných indícií. Skutocnost, ze sa kartel v rámci porusenia pokracujúceho viacero rokov prejaví v rôznych obdobiach, ktoré môzu byt oddelené kratsími alebo dlhsími casovými medzerami, nemá vplyv na existenciu tohto kartelu, pokial rôzne cinnosti tvoriace toto porusenie majú jediný ciel a spadajú do rámca porusenia majúceho jednotný a pokracujúci charakter. (pozri body 165 - 167, 169) 6. Porusenie clánku 81 ods. 1 ES môze vyplývat nielen z jednotlivého aktu, ale taktiez zo skupiny aktov alebo z trvajúceho správania sa. Proti tomuto výkladu nemozno namietat, ze jeden alebo viacero z tejto skupiny aktov alebo jedna alebo viacero súcastí tohto trvajúceho správania by taktiez mohli samy osebe, brané jednotlivo, predstavovat porusenie tohto ustanovenia. Pokial rôzne cinnosti spadajú do "spolocného plánu" vzhladom na ich rovnaký ciel skreslujúci hospodársku sútaz vo vnútri spolocného trhu, Komisia je oprávnená vyvodzovat zodpovednost za tieto cinnosti v závislosti od úcasti na porusení ako celku. Zohladnovat konkrétne dôsledky takýchto cinností je v tejto súvislosti zbytocné, pokial sa ukáze, ze tie, ktoré spocívajú na dohodách alebo zosúladených postupoch, majú za ciel vylúcit, obmedzit alebo skreslit hospodársku sútaz vo vnútri spolocného trhu. (pozri body 178, 183) 7. Jedine Súd prvého stupna má právomoc preskúmavat spôsob, akým Komisia v kazdom osobitnom prípade posudzovala závaznost nedovolených správaní vzhladom na pravidlá Zmluvy týkajúce sa hospodárskej sútaze. V rámci odvolania je predmetom preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom na jednej strane skutocnost, do akej miery Súd prvého stupna z právneho hladiska správne zohladnil vsetky faktory podstatné pre posúdenie závaznosti správania konkretizovaného vo vztahu k clánku 81 ES a clánku 15 nariadenia c. 17, a na druhej strane overit, ci Súd prvého stupna po právnej stránke dostatocne odpovedal na vsetky tvrdenia na podporu návrhu na zrusenie alebo znízenie pokuty. (pozri bod 196) 8. Súdnemu dvoru pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci konania o odvolaní neprinálezí, aby z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradil posúdenie Súdu prvého stupna vlastným posúdením a v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci rozhodol o výske pokút ulozených podnikom z dôvodu, ze sa nimi porusilo právo Spolocenstva. (pozri bod 210) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora) z 21. septembra 2006 ([1]*) Obsah Skutkové okolnosti Zaloba podaná Súdu prvého stupna a napadnutý rozsudok Návrhy úcastníkov konania podané Súdnemu dvoru Odvolacie dôvody O odvolaní O prvom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásady respektovania primeranej lehoty Argumentácia úcastníkov konania - O prvej casti prvého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa rozlisovania medzi dvoma fázami správneho konania - O druhej casti prvého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa neprimeranej dlzky správneho konania - O tretej casti prvého zalobného dôvodu týkajúcej sa porusenia práv na obhajobu Posúdenie Súdnym dvorom O druhom odvolacom dôvode zalozenom na údajnom neuznaní dôkazov svedciacich v prospech dôkazov nasledujúcich po zaslaní upovedomenia Argumentácia úcastníkov konania Posúdenie Súdnym dvorom - Úvodné pripomienky - Preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu O tretom odvolacom dôvode zalozenom na úcasti TU na poruseniach zistených Komisiou O prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa úcasti TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa úcasti TU na rozsírení kolektívneho rezimu výhradného obchodovania - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O tretej casti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa úcasti TU na porusení v oblasti cien - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na urcení dlzky porusenia, za ktoré Komisia pripisuje zodpovednost TU O prvej casti stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa dlzky kolektívneho rezimu výhradného obchodovania - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa porusenia v oblasti stanovovania cien - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O tretej casti stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa dlzky trvania porusení pripisovaných TU - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O piatom odvolacom dôvode týkajúcom sa ziadosti o znízenie výsky pokuty O prvej casti piateho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa znízenia výsky pokuty z dôvodu údajne nesprávneho urcenia dlzky porusení pripisovaných TU - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O druhej casti piateho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa znízenia výsky pokuty z dôvodu neprimeranej dlzky správneho konania - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O tretej casti piateho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa urcenia výsky pokuty vzhladom na úcast TU na poruseniach uvedených v spornom rozhodnutí - Argumentácia úcastníkov konania - Posúdenie Súdnym dvorom O trovách "Odvolanie - Kartely - Trh s elektrotechnikou v Holandsku - Celostátne zdruzenie velkoobchodníkov - Dohody a zosúladené postupy s cielom vytvorenia kolektívneho rezimu výlucného obchodovania a urcenia cien - Pokuty" Vo veci C-113/04 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 26. februára 2004, Technische Unie BV, so sídlom v Amstelveene (Holandsko), v zastúpení: P. Bos a C. Hubert, advocaten, odvolatelka, dalsí úcastníci konania: Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied, so sídlom v Haagu (Holandsko), v zastúpení: E. Pijnacker Hordijk, advocaat, zalobca v prvostupnovom konaní, Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: W. Wils, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci H. Gilliams, advocaat, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, CEF City Electrical Factors BV, so sídlom v Rotterdame (Holandsko), CEF Holdings Ltd, so sídlom v Kenilworthe (Spojené královstvo), v zastúpení: C. Vinken-Geijselaers, J. Stuyck a M. Poelman, advocaten, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, vedlajsí úcastníci konania v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (prvá komora), v zlození: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia K. Schiemann (spravodajca), N. Colneric, E. Juhász a E. Levits, generálna advokátka: J. Kokott, tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 22. septembra 2005, po vypocutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. decembra 2005, vyhlásil tento Rozsudok 1 Technische Unie BV (dalej len "TU") vo svojom odvolaní navrhuje zrusenie rozsudku Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia (T-5/00 a T-6/00, Zb. s. II-5761, dalej len "napadnutý rozsudok") alebo aspon zrusenie tohto rozsudku v casti týkajúcej sa veci T-6/00, v ktorej Súd prvého stupna zamietol jej zalobu na zrusenie rozhodnutia Komisie 2000/117/ES z 26. októbra 1999, týkajúceho sa konania o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES [Vec IV/33.884 - Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie (FEG a TU)] [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 39, 2000, s. 1, dalej len "sporné rozhodnutie"). Skutkové okolnosti 2 Dna 18. marca 1991 spolocnost CEF Holdings Ltd, velkoobchodník s elektrotechnickým materiálom, usadená v Spojenom královstve, ako aj jej dcérska spolocnost CEF City Electrical Factors BV, zalozená na úcely vstupu materskej spolocnosti na holandský trh (dalej spolu nazývané len "CEF") predlozili Komisii Európskych spolocenstiev staznost v súvislosti s problémami so zásobovaním, s ktorými sa stretli v Holandsku. 3 Táto staznost sa vztahovala na tri zdruzenia podnikov pôsobiace na holandskom trhu s elektrotechnikou. Okrem Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied (Holandské federálne zdruzenie velkoobchodu v oblasti elektrotechniky, dalej len "FEG") islo o Nederlandse Vereniging van Alleenvertegenwoordigers op Elektrotechnisch Gebied (Holandské zdruzenie výhradných zástupcov v oblasti elektrotechniky, dalej len "NAVEG") a o Unie van de Elektrotechnische Ondernemers (Únia elektrotechnických podnikov, dalej len "UNETO"). 4 V tejto staznosti CEF vytýkala týmto trom zdruzeniam a ich clenom, ze uzavreli kolektívne dohody o vzájomnom výlucnom obchodovaní na vsetkých úrovniach distribucných kanálov elektrotechnického materiálu v Holandsku, v dôsledku coho sa vstup velkoobchodu s elektrotechnickým materiálom, ktorý nebol clenom FEG, na holandsky trh stal kvázi nemozným. Výrobcovia a ich obchodný zástupcovia alebo dovozcovia dodávali elektrotechnický materiál len clenom FEG a instalatéri sa mohli zásobovat len u nich. 5 Následne v rokoch 1991 a 1992 spolocnost CEF rozsírila rozsah svojej staznosti s cielom zrusenia dohôd o cenách a znízení cien uzavretých medzi FEG a jej clenmi, dohôd, ktorých cielom bolo zabránit CEF zúcastnit sa na urcitých projektoch, ako aj vertikálnych dohôd o cenách medzi urcitými výrobcami elektrotechnického materiálu a velkoobchodníkmi, ktorí sú clenmi FEG. 6 Komisia po tom ako 16. septembra 1991 zaslala FEG a jej clenom upovedomenie (dalej len "upovedomenie"), ako aj viacero ziadostí o informácie a po uskutocnení kontroly jej oddeleniami s cielom zistit údajné dojednania uskutocnené clenmi FEG, 3. júla 1996 oznámila svoje výhrady zdruzeniu FEG a jeho siedmim clenom, medzi ktorými bola aj TU. Vypocutie dotknutých osôb sa uskutocnilo 19. novembra 1997 za prítomnosti vsetkých adresátov oznámenia o výhradách, ako aj CEF. 7 Dna 26. októbra 1999 Komisia prijala sporné rozhodnutie, v ktorom je uvedené, ze: - FEG tým, ze na základe zmluvy uzavretej s NAVEG, ako aj na základe zosúladeného postupu s dodávatelmi nezastúpenými v tomto zdruzení vytvorilo kolektívny rezim výlucného obchodovania s cielom zabránit dodávkam podnikom nepatriacim do FEG, porusilo clánok 81 ods. 1 ES (clánok 1 sporného rozhodnutia), - FEG tým, ze priamo ci nepriamo obmedzilo moznost svojich clenov slobodne a nezávisle si urcovat svoje predajné ceny, a to na základe záväzných rozhodnutí o pevných cenách a zverejnovaní cien, prostredníctvom odporúcaní týkajúcich sa hrubých a cistých cien, ktoré rozsírilo medzi svojimi clenmi, ako aj vytvorením fóra pre svojich clenov, ktoré im umoznovalo viest diskusie o cenách a zlavách, porusilo clánok 81 ods. 1 ES (clánok 2 sporného rozhodnutia), - TU svojou aktívnou úcastou na poruseniach uvedených v clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia porusila clánok 81 ods. 1 ES (clánok 3 tohto rozhodnutia). 8 Za porusenia uvedené v predchádzajúcom bode boli FEG a TU ulozené pokuty vo výske 4,4 milióna eur a 2,15 milióna eur (clánok 5 ods. 1 a 2 sporného rozhodnutia). 9 Vzhladom na znacnú dlzku konania (102 mesiacov) sa vsak Komisia z vlastnej iniciatívy rozhodla znízit výsku pokuty o 100 000 eur. Sporné rozhodnutie v tomto ohlade uvádza: "152 ... Komisia pripústa, ze dlzka konania v tejto veci, ktoré zacalo v roku 1991, bola znacná. Príciny tejto situácie sú rôzne a mozno ich pripísat Komisii aj úcastníkom konania. V prípade, ze budú Komisii v tomto bode podané výhrady, Komisia v tomto ohlade uzná svoju zodpovednost. 153 Z tohto dôvodu Komisia znizuje výsku pokuty [zo 4,5 milióna] na 4,4 milióna eur pre FEG a [z 2,25 milióna] na 2,15 milióna eur pre TU." Zaloba podaná Súdu prvého stupna a napadnutý rozsudok 10 Návrhom predlozeným Súdu prvého stupna 14. januára 2000 (T-6/00) podala TU zalobu s cielom dosiahnut v prvom rade zrusenie sporného rozhodnutia a subsidiárne zrusenie jeho clánku 5 ods. 1 a podporne znízenie výsky pokuty, ktorá jej bola ulozená, na 1 000 eur. 11 Návrhom predlozeným Súdu prvého stupna v ten istý den (T-5/00) podalo zdruzenie FEG zalobu s rovnakým predmetom, ako mala zaloba TU. 12 Uznesením predsedu prvej komory Súdu prvého stupna zo 16. októbra 2000 sa rozhodlo o povolení vstupu CEF do konania ako vedlajsieho úcastníka na podporu návrhov Komisie. 13 Zaloby FEG a TU, ktoré boli spojené na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku, boli napadnutým rozsudkom zamietnuté. Zalobcovia boli zaviazaní znásat vlastné trovy konania, ako aj nahradit trovy vynalozené Komisiou a vedlajsími úcastníkmi na prvom stupni v kazdej z vecí, v ktorých zalobcovia vzájomne podali svoje zaloby. Návrhy úcastníkov konania podané Súdnemu dvoru 14 Vo svojom odvolaní TU navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok a sám rozhodol o návrhu na zrusenie sporného rozhodnutia, subsidiárne, zrusil tento rozsudok a vrátil vec na rozhodnutie Súdu prvého stupna, - zrusil sporné rozhodnutie ako celok, alebo v casti týkajúcej sa TU alebo sám v novom rozhodnutí rozhodol o podstatnom znízení pokuty, ktorá jej bola ulozená, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, vrátane trov viazucich sa na konanie na Súde prvého stupna. 15 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: - zamietol odvolanie ako celok ako neprípustné alebo prinajmensom ako nedôvodné, - zaviazal TU na náhradu trov konania. Odvolacie dôvody 16 Na podporu svojho odvolania uvádza TU pät odvolacích dôvodov zalozených na: - porusení práva Spolocenstva a/alebo Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (dalej len "EDLP"), alebo prinajmensom na nezrozumitelnom odôvodnení napadnutého rozsudku v casti, kde Súd prvého stupna rozhodol, ze prekrocenie primeranej lehoty neodôvodnuje zrusenie sporného rozhodnutia ani dodatocné znízenie pokuty, - porusení povinnosti odôvodnenia, vzhladom na to, ze rozsudok si vnútorne odporuje z dôvodu nejasnosti charakterizujúcej dôlezitost, ktorú Súd prvého stupna prikladá dnu dorucenia upovedomenia, - nesprávnom právnom posúdení alebo nezrozumitelnom odôvodnení napadnutého rozsudku v casti, kde Súd prvého stupna rozhodol, ze Komisia mohla oprávnene povazovat TU za zodpovednú za porusenia uvedené clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia, - nesprávnom právnom posúdení alebo nezrozumitelnom odôvodnení napadnutého rozsudku v casti, kde Súd prvého stupna povazoval kazdé z porusení uvedených v clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia za pokracujúce porusenia, ktoré boli uskutocnené v daných obdobiach, a v casti, kde pre výpocet dlzky porusenia uvedeného v clánku 3 predmetného rozhodnutia okrem iného vychádzal z rovnakých casových období, ako sú obdobia vztahujúce sa na vyssie uvedené porusenia, - na nesprávnom právnom posúdení spocívajúcom v tom, ze napriek nesprávnemu posúdeniu dlzky porusení a nedodrzaniu zásady respektovania primeranej lehoty Súd prvého stupna nerozhodol o dodatocnom znízení pokuty alebo prinajmensom nedostatocne odôvodnil toto posúdenie. O odvolaní O prvom odvolacom dôvode zalozenom na porusení zásady respektovania primeranej lehoty Argumentácia úcastníkov konania 17 V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu TU vytýka Súdu prvého stupna, ze porusil právo Spolocenstva a/alebo EDLP alebo prinajmensom nezrozumitelne odôvodnil napadnutý rozsudok v casti, kde rozhodol, ze prekrocenie primeranej lehoty nemôze odôvodnit zrusenie sporného rozhodnutia alebo dodatocné znízenie výsky pokuty, ktorá jej bola ulozená. Tento odvolací dôvod má tri casti. - O prvej casti prvého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa rozlisovania medzi dvoma fázami správneho konania 18 TU vytýka Súdu prvého stupna, ze v bodoch 78 a 79 napadnutého rozsudku rozhodol, ze predlzenie fázy správneho konania predchádzajúcej oznámeniu o výhradách sa nemohlo dotknút práva na obhajobu, kedze v konaní v oblasti politiky hospodárskej sútaze Spolocenstva neboli zúcastnené osoby az do prijatia oznámenia o výhradách formálne obvinené. Súd prvého stupna pri posudzovaní primeranosti lehoty taktiez nesprávne zohladnil obdobie trvania správneho konania v dlzke 57 mesiacov. 19 TU tvrdí, ze na urcenie toho, ci zásada respektovania primeranej lehoty bola dodrzaná, je potrebné zohladnit jednak celkovú dlzku správneho konania, ako aj jeho jednotlivé fázy. Domnieva sa, ze rozlísením medzi dvoma fázami správneho konania, a usúdiac, ze fáza predchádzajúca oznámeniu o výhradách je "irelevantná" pre posúdenie primeranosti lehoty, konal Súd prvého stupna v rozpore s právom Spolocenstva. 20 Okrem toho Súd prvého stupna poprel judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva, ked v bodoch 79 a 80 napadnutého rozsudku zdôraznil, ze oficiálny den prijatia oznámenia o výhradách je potrebné povazovat za okamih, od ktorého bola zúcastnená osoba formálne obvinená a zároven za okamih, ktorým sa zacína konanie podla clánku 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho clánky [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) a ze vo veciach týkajúcich sa ulozenia sankcií, akou je aj prejednávaná vec, zacína primeraná lehota upravená clánkom 6 ods. 1 EDLP plynút od tohto okamihu. 21 TU teda tvrdí, ze vzhladom na osobitné okolnosti tohto prípadu "okamih formálneho obvinenia" nepripadá na okamih prijatia oznámenia o výhradách, ale na okamih prijatia upovedomenia alebo na okamih prijatia prvej ziadosti o informácie. 22 Komisia vsak tvrdí, ze prvá cast prvého odvolacieho dôvodu, na ktorú sa odvoláva TU, vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku. Podla Komisie Súd prvého stupna v bode 77 tohto rozsudku dospel k zisteniu, ze prvá fáza správneho konania bola neprimerane dlhá, a teda zohladnil prvú fázu tohto konania pri svojom posúdení primeranosti ci neprimeranosti lehoty, ktorá uplynula medzi prvými aktmi v rámci tohto konania a prijatím sporného rozhodnutia. 23 Komisia sa domnieva, ze Súd prvého stupna, zistiac, ze tak prvá, ako aj druhá fáza správneho konania trvali neprimerane dlho a skúmajúc následne, ci takéto prekrocenia primeranej lehoty poskodzovalo práva TU na obhajobu, postupoval spôsobom, ktorý je v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podla ktorej neprimeraná dlzka (rozlicných) fáz vysetrovania nespôsobuje automaticky porusenie zásady respektovania primeranej lehoty. Preto je taktiez nevyhnutné, aby dotknuté podniky preukázali, ze táto neprimeraná dlzka konania poskodila ich práva na obhajobu (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, body 173 az 178). 24 V tejto veci TU podla Komisie nepredlozila presvedcivý dôkaz o svojom tvrdení, podla ktorého neprimeranou dlzkou správneho konania doslo k poruseniu práva na obhajobu. 25 Komisia taktiez zdôraznuje, ze z bodov 87 az 92 napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna pocas skúmania otázky, ci neprimeraná dlzka tohto konania, ktorú zistil, narusila v danom prípade právo TU na obhajobu, zameral svoju analýzu rovnako na prvú, ako aj na druhú fázu správneho konania. 26 Subsidiárne Komisia podotýka, ze otázka, ci dnom formálneho obvinenie TU v zmysle clánku 6 EDLP je den prijatia oznámenia o výhradách alebo den prijatia upovedomenia, nie je podstatná, pretoze uz samotné znenie bodov 76 az 85 napadnutého rozsudku zjavne ukazuje, ze Súd prvého stupna preskúmal otázku dodrzania zásady respektovania primeranej lehoty vzhladom na prvú fázu správneho konania, ktorá zacala prijatím upovedomenia, ako aj vzhladom na druhú fázu tohto konania. 27 Komisia preto navrhuje, aby sa prvá cast prvého odvolacieho dôvodu zamietla ako nedôvodná. - O druhej casti prvého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa neprimeranej dlzky správneho konania 28 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna opomenul skonstatovat urcité pochybenia Komisie. Predovsetkým oznámenie o výhradách bolo zaslané FEG a jeho clenom az 57 mesiacov po zaslaní upovedomenia. Z tohto dôvodu Komisia podla TU dlho nechala zúcastnené osoby v neistote v súvislosti s krokmi, ktoré voci nim môzu byt podniknuté. 29 Dlzka správneho konania mala viest Súd prvého stupna k tomu, aby na prvý pohlad pripustil existenciu porusenia zásady respektovania primeranej lehoty. Nezávisle od toho, ci práva TU na obhajobu neboli skutocne dodrzané, malo natolko závazné prekrocenie tejto lehoty umoznit Súdu prvého stupna, aby dospel k záveru, ze pokial by nedoslo k prijatiu sporného rozhodnutia ako takého, neocitla by sa ziadna zúcastnená osoba v neistote trvajúcej pocas tak dlhého obdobia. 30 Komisia pripomína, ze z ustálenej judikatúry vyplýva, ze neprimerane dlhé trvanie správneho konania môze spôsobit zrusenie rozhodnutia Komisie len vtedy, ked dotknuté podniky preukázu, ze prekrocenie primeranej lehoty poskodilo ich práva na obhajobu. Táto otázka bola skúmaná Súdom prvého stupna v bodoch 87 az 93 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých dospel Súd prvého stupna k záveru, ze neexistuje ziaden dôkaz poskodenia záujmov TU. 31 Komisia sa domnieva, ze tvrdenie, podla ktorého Súd prvého stupna opomenul zistit viacero porusení zásady respektovania primeranej lehoty, smeruje k spochybneniu posúdenia skutkových okolností vykonaného týmto súdnym orgánom, a je preto zjavne neprípustné. - O tretej casti prvého zalobného dôvodu týkajúcej sa porusenia práv na obhajobu 32 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom nezrozumitelne odôvodnil napadnutý rozsudok v casti, kde uviedol, ze práva TU na obhajobu neboli dotknuté neprimerane dlhým trvaním správneho konania (bod 79 napadnutého rozsudku v spojení s jeho bodmi 93 a 94). 33 Dalej sa odvoláva na to, ze práva na obhajobu boli dotknuté v rámci fázy predchádzajúcej prijatiu oznámenia o výhradách. TU dáva dôraz najmä na nepriaznivé dôsledky, ktorým bola v dôsledku tejto dlzky trvania vystavená v oblasti zhromazdovania dôkazov. 34 TU sa domnieva, ze bola ukrátená o moznost úspesného zabezpecenia potrebných dôkazov. Z dôvodu, ze uplynulo prílis mnoho casu, bolo stále ovela tazsie zhromazdit dôkazy svedciace v jej prospech, ktoré sa od nej pozadovali, a to aj v prípade, ked by konala, respektujúc vseobecnú povinnost obozretnosti, ktorej dodrzanie nálezí vsetkým podnikom, ako to Súd prvého stupna uviedol v bode 87 napadnutého rozsudku. 35 Komisia sa v prvom rade domnieva, ze tretia cast prvého odvolacieho dôvodu má za ciel spochybnit posúdenie skutkového stavu, ktoré Súd prvého stupna uskutocnil v bodoch 87 az 93 napadnutého rozsudku, a je preto zjavne neprípustná. 36 Subsidiárne Komisia napáda tvrdenie TU, podla ktorého neprimerane dlhé trvanie vysetrovania neumoznilo tejto spolocnosti nálezite vyhladávat dôkazy. V tomto ohlade Komisia pripomína, ze tieto tvrdenia TU uz predlozila Súdu prvého stupna, ktorý ich v bodoch 87 a 88 napadnutého rozsudku zamietol. Závery, ku ktorým Súd prvého stupna v týchto bodoch dospel, TU nijako nevyvrátila. 37 CEF taktiez vo svojej odpovedi na zaslané odvolanie tvrdí, ze prvý odvolací dôvod TU vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku. V rámci posudzovania primeranej lehoty Súd prvého stupna správne skúmal obdobie zacínajúce odo dna zaslania ziadosti o informácie, konkrétne od 25. júla 1991. 38 V súvislosti s primeranou lehotou a porusením práv na obhajobu odkazuje CEF na bod 49 rozsudku zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia (C-185/95 P, Zb. s. I-8417) s cielom podporit tvrdenie, ze Súd prvého stupna neaplikoval nesprávnu právnu úvahu, ked sa domnieval, ze aj keby prvá fáza správneho konania bola prílis dlhá, nedoslo k popretiu zásady respektovania primeranej lehoty, s výnimkou toho, ak by sa preukázalo, ze doslo k poruseniu práv na obhajobu. 39 V kazdom prípade sa CEF domnieva, ze v prejednávanej veci ide o zistenie skutkového stavu Súdom prvého stupna, ktoré nemôze byt predmetom preskúmania Súdnym dvorom. Prvý odvolací dôvod je preto potrebné zamietnut ako neprípustný, alebo kazdopádne ako nedôvodný. Posúdenie Súdnym dvorom 40 Dodrzanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej sútaze predstavuje vseobecnú zásadu práva Spolocenstva, ktorej respektovanie zabezpecujú súdy Spolocenstva (rozsudky z 18. marca 1997, Guérin automobiles/Komisia, C-282/95 P, Zb. s. I-1503, body 36 a 37, ako aj Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný, body 167 az 171). 41 Taktiez je potrebné preskúmat, ci sa Súd prvého stupna nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked zamietol tvrdenia zalozené na údajnom porusení tejto zásady Komisiou. 42 V rozpore s tým, co tvrdí TU, Súd prvého stupna na úcely uplatnenia zásady primeranej lehoty rozlisoval medzi dvoma fázami správneho konania, konkrétne fázou vysetrovania predchádzajúcou oznámeniu o výhradách a fázou vztahujúcou sa na zvysok správneho konania (pozri bod 78 napadnutého rozsudku). 43 Tento postup je úplne v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Preto v bodoch 181 az 183 uz citovaného rozsudku Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia Súdny dvor predovsetkým rozhodol, ze správne konanie môze viest k preskúmaniu dvoch po sebe idúcich období, pricom kazdé z ich má vlastnú vnútornú logiku. Prvé obdobie, ktoré trvá az do oznámenia o výhradách, zacína plynút odo dna, ked Komisia na základe právomocí zverených jej zákonodarcom Spolocenstva prijala opatrenia zahrnujúce výhradu, ze doslo porusenia a musí Komisii umoznit zaujat postoj k dalsiemu smerovaniu konania. Druhé obdobie samo osebe trvá od oznámenia výhrad az po prijatie konecného rozhodnutia. Toto obdobie má Komisii umoznit v konecnom stádiu rozhodnút o vytýkanom porusení. 44 Po rozlísení medzi dvoma fázami správneho konania pristúpil Súd prvého stupna k preskúmaniu primeranosti ci neprimeranosti dlzky trvania kazdej z nich. 45 V súvislosti s prvou fázou dospel Súd prvého stupna v bode 77 napadnutého rozsudku k zisteniu, ze Komisia po tom ako 25. júla 1991 zaslala TU ziadost o informácie v zmysle clánku 11 nariadenia c. 17, cakala viac ako tri roky, kým uskutocnila prvé vysetrovania na mieste. Súd prvého stupna pripustil, ze takáto dlzka trvania je neprimeraná a vyplýva z necinnosti, ktorú mozno pripísat Komisii. 46 V súvislosti s druhou fázou správneho konania Súd prvého stupna v bode 85 napadnutého rozsudku zdôraznil, ze uplynulo priblizne 23 mesiacov od vypocutia úcastníkov konania po sporné rozhodnutie, teda znacná doba, a to bez toho, aby bolo mozné zodpovednost za nu pripísat TU a FEG. Súd prvého stupna preto dospel k záveru, ze Komisia prekrocila lehotu zvycajne potrebnú na prijatie takéhoto rozhodnutia. 47 Kedze zistenie neprimeranej dlzky konania, zodpovednost za ktorú nemozno pripísat TU a FEG, nie je samo osebe dostacujúce na to, aby bolo mozné dospiet k záveru, ze doslo k poruseniu zásady respektovania primeranej lehoty, posudzoval Súd prvého stupna vplyv takejto dlzky trvania na práva na obhajobu TU. Predpoklad pre takýto prístup vyplýva z bodu 74 napadnutého rozsudku, kde Súd prvého stupna rozhodol, ze prekrocenie primeranej lehoty môze byt dôvodom zrusenia rozhodnutia o tom, ze doslo k poruseniu len v prípade, ak bolo preukázané, ze porusenie tejto zásady poskodilo práva na obhajobu dotknutých podnikov. Preto podla Súdu prvého stupna, s výnimkou tohto osobitného predpokladu, nemá nerespektovanie povinnosti konat v primeranej lehote vplyv na platnost správneho konania podla nariadenia c. 17. 48 Odvolanie sa na toto kritérium na úcely zistenia porusenia zásady respektovania primeranej lehoty je úplne legitímne. Preto v bode 49 uz citovaného rozsudku Baustahlgewebe/Komisia v rámci posudzovania dlzky konania na Súde prvého stupna Súdny dvor rozhodol, ze zistenie skutocnosti, ze dlzka konania mala vplyv na výsledok sporu, môze viest k zruseniu napadnutého rozsudku. Rovnaký prístup je zjavný aj v úvahe Súdu prvého stupna, ked sa tento domnieval, ze neprimeraná dlzka konania pred Komisiou by spôsobila zrusenie sporného rozhodnutia v prípade, ak by práva TU na obhajobu bolo ohrozené, za predpokladu, ze by nevyhnutne dochádzalo k moznému ovplyvneniu výsledku konania. 49 Preto je potrebné posudzovat analýzu tohto údajného popretia práv TU na obhajobu uskutocnenú Súdom prvého stupna v tomto kontexte. 50 Z napadnutého rozsudku vyplýva, ze táto analýza sa obmedzuje na posúdenie vplyvu dlzky druhej fázy správneho konania na výkon práv TU na obhajobu. Predovsetkým v bode 93 uvedeného rozsudku dospel Súd prvého stupna k záveru, ze neprimerané predlzenie správneho konania po vypocutí úcastníkov konania nemalo vplyv na práva TU a FEG na obhajobu. 51 V súvislosti s fázou vysetrovania, ktorá predchádzala oznámeniu o výhradách, Súd prvého stupna v bode 79 napadnutého rozsudku zdôraznil, ze samotné predlzenie tejto fázy správneho konania nebolo samo osebe spôsobilé zasiahnut do práva na obhajobu, pretoze voci TU a FEG nebola az do prijatia oznámenia o výhradách formálne vyvodzovaná ziadna zodpovednost. 52 Tento záver je správny v casti, kde sa Súd prvého stupna domnieva, ze az po zaslaní oznámenia o výhradách doslo k oboznámeniu TU a FEG s poruseniami, ktoré im Komisia v nadväznosti na svoje vlastné vysetrovania vytýka. Myslienkou v pozadí úvahy Súdu prvého stupna je, ze len pocas druhej fázy administratívneho konania môzu dotknuté podniky v plnom rozsahu uplatnit práva na obhajobu, co nie je prípad fázy predchádzajúcej oznámeniu o výhradách z dôvodu, ze Komisia este nevyjadrila svoje výcitky v súvislosti s údajnými poruseniami, ktoré zistila. 53 V kazdom prípade vsak zistenie Súdu prvého stupna v bode 79 napadnutého rozsudku nezohladnuje moznost, ze by neprimeraná dlzka fázy vysetrovania mohla mat vplyv na výkon práv TU na obhajobu v rámci druhej fázy správneho konania, konkrétne po zaslaní oznámenia o výhradách. 54 Neprimeraná dlzka prvej fázy správneho konania môze mat vplyv na moznosti budúcej obrany dotknutých podnikov, najmä znízením úcinnosti práv na obhajobu, ked dôjde k ich uplatneniu v rámci druhej fázy konania. Preto tak, ako to uviedol generálny advokát v bode 123 svojich návrhov, cím viac casu uplynie medzi vysetrovacími úkonmi, akými sú v tomto prípade zaslanie upovedomenia a oznámenie o výhradách, tým je pravdepodobnejsie, ze prípadné dôkazy svedciace v jej prospech v súvislosti s poruseniami vytýkanými v tomto oznámení nebude mozné zabezpecit, alebo ak aj áno, tak len s tazkostami, osobitne v prípade dôkazov svedkami svedciacimi o skutocnostiach svedciacich v jej prospech, a to najmä z dôvodu zmien, ktoré mohli nastat v zlození riadiacich orgánov dotknutých podnikov a presunov týkajúcich sa ostatných zamestnancov týchto podnikov. Vo svojej analýze zásady respektovania primeranej lehoty Súd prvého stupna nedostatocne zohladnil tento aspekt jej uplatnovania. 55 Kedze respektovanie práv na obhajobu, základnej zásady, ktorej povaha bola opätovne zdôraznená v judikatúre Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok z 9. novembra 1983, Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 7), má zásadnú dôlezitost v takých konaniach, akým je konanie v tejto veci, je potrebné zabránit, aby mohlo dôjst k nenapravitelnému poskodeniu týchto práv z dôvodu neprimeranej dlzky fázy vysetrovania a aby táto dlzka trvania mohla bránit zabezpeceniu dôkazov s cielom vyvrátit existenciu takých konaní, pre ktoré by voci dotknutým podnikom mohla byt vyvodzovaná zodpovednost. Z tohto dôvodu sa preskúmanie prípadných prekázok výkonu práv na obhajobu nesmie obmedzovat na samotnú fázu, v ktorej dochádza k plnému uplatneniu týchto práv, teda na druhú fázu správneho konania. Posúdenie zdroja prípadného oslabenia úcinnosti práv na obhajobu sa musí vztahovat na celé konanie, opierajúc sa o celkovú dlzku tohto konania. 56 Preto sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, ked v napadnutom rozsudku obmedzil rozsah skúmania domnelého porusenia práv na obhajobu z dôvodu neprimeranej dlzky správneho konania výlucne na jeho druhú fázu. Súd prvého stupna opomenul preskúmat, ci neprimeraná dlzka celého správneho konania, ktorú mozno pripísat Komisii, teda vrátane fázy pred oznámením o výhradách, mohla ovplyvnit budúce moznosti obrany TU a FEG a najmä, ci TU túto skutocnost presvedcivo preukázala. 57 Z toho vyplýva, ze prvý odvolací dôvod TU je nutné prijat v casti, kde sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení uplatnenia zásady respektovania primeranej lehoty. Preto je potrebné napadnutý rozsudok ciastocne zrusit a to v casti, kde sa rozhodlo, ze predlzenie prvej fázy správneho konania nebolo samo osebe spôsobilé poskodit práva TU na obhajobu. 58 V súlade s clánkom 61 prvým odsekom Statútu Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor zrusí rozhodnutie Súdu prvého stupna, môze Súdny dvor sám právoplatne rozhodnút o veci samej, ak to stav konania dovoluje, alebo môze vec vrátit Súdu prvého stupna na dalsie konanie. 59 Kedze otázka údajného popretia práv na obhajobu skúmaná v tomto prípade vo vztahu k neprimeranej dlzke správneho konania bola prerokovaná na prvom stupni a TU teda mala v tomto ohlade moznost vyjadrit svoje tvrdenia, môze Súdny dvor sám rozhodnút o veci samej. 60 Vo svojej zalobe podanej na Súde prvého stupna TU tvrdí, ze neprimeraná dlzka správneho konania mala vplyv na výkon práv na obhajobu a následne aj na výsledok konania zacatého proti nej. Vo výkone práv TU na obhajobu sa jej malo zamedzovat uz v období prijatia oznámenia o výhradách. 61 Preto je potrebné overit, ci TU z právneho hladiska dostatocne preukázala, ze v den oznámenia o výhradách, konkrétne 3. júla 1996, mala tazkosti v súvislosti s obranou proti tvrdeniam Komisie, tazkosti, ktoré vyplývali z neprimeranej dlzky správneho konania. 62 V prvom rade TU pozoruje, ze porusenia, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí, sú predovsetkým vyvodzované zo zápisníc z diskusií medzi clenmi FEG, NAVEG a TU. V urcitom pocte prípadov vsak zamestnanci TU, ktorí sa zúcastnili na týchto diskusiách, uz dávno nepracujú v tomto podniku. Úcastníci regionálnych zhromazdení FEG páni Van Hulten, de Beun, Romein a Van Wingen totiz uz pred niekolkými rokmi opustili TU a to bud preto, ze si uplatnili nárok na starobný dôchodok, alebo preto, ze ochoreli. Taktiez pán Coppoolse, ktorý je v bodoch 65 a 69 odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedený ako predseda FEG, v rámci ktorého zastupoval TU, v tejto spolocnosti nepracuje uz od roku 1989 a od 1. júna 1992 ani v spolocnosti Schotman, ktorá je materským podnikom TU. 63 TU tvrdí, ze pri absencii týchto osôb od nej nemozno rozumne pozadovat, aby zrekonstruovala presný kontext diskusií, ktoré sa konali v danom období, s cielom bránit sa proti výcitkám vysloveným Komisiou v oznámení o výhradách. 64 V tomto ohlade je potrebné zdôraznit, ze TU vo svojej zalobe na Súde prvého stupna neupresnila den, ked spomínané osoby opustili tento podnik a okolnosti, na základe ktorých bolo mozné preukázat, ze 3. júla 1996 nebolo od nich mozné získat informácie. Tvrdenia uvádzané TU v súvislosti s dôvodmi, pre ktoré malo byt rozhodujúcim vypocut tieto osoby na úcely výkonu práv na obhajobu, sú taktiez nepresné. TU neuvádza, ktoré z konkrétnych výhrad vytýkaných Komisiou v spornom rozhodnutí by mohli byt vyvrátené vdaka svedectvu týchto osôb. 65 V druhom rade sa TU odvoláva na jedenást zápisníc zo schôdzí, z ktorých Komisia vychádzala, ked dospela k zisteniu, ze existuje kolektívny rezim výlucného obchodovania. Tri spomedzi osôb zúcastnených na niektorých schôdzach, konkrétne páni Vos (rozhovor medzi TU a podnikom Holec), Van der Kaay (ktorý sa zúcastnil regionálneho zhromazdenia FEG regiónu "Zuid-Nederland" 14. februára 1990) a Van Nieuwenhof (ktorý sa zúcastnil regionálneho zhromazdenia tohto istého regiónu 28. mája 1991), uz nemohli vystúpit v prospech TU. 66 TU tvrdí, ze aj ked mohla pozadovat vypocutie zúcastnených osôb, v kazdom prípade vsak bolo nemozné zrekonstruovat diskusie pät az osem rokov potom, ako k nim doslo. 67 V tomto ohlade je potrebné pripomenút, ze oznámenie o výhradách bolo zaslané TU 3. júla 1996. TU vsak neuvádza ani den odchodu dotknutých osôb, ani dôvod, pre ktorý skutocnost, ze tieto osoby nemohli byt vypocuté, mala byt spôsobilá poskodit jej obhajobu voci výhradám Komisie. 68 Okrem toho je preukázané, ze prinajmensom v súvislosti s regionálnym zhromazdením FEG regiónu "Zuid-Nederland" 14. februára 1990 bola TU zastupovaná nielen pánom Van der Kaay, ale aj inými osobami zastupujúcimi túto spolocnost, pricom v prípade týchto osôb TU nenamieta ziadnu nemoznost ich vypocutia. 69 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze TU sa nepodarilo pomocou presvedcivých dôkazov preukázat, ze popretie práv na obhajobu by mohlo vyplývat z neprimeranej dlzky fázy správneho konania predchádzajúcej oznámeniu o výhradách a ze v den, ked k tomuto oznámeniu doslo, boli uz moznosti TU úcinne sa obhajovat z tohto dôvodu oslabené. 70 Takáto argumentácia TU nemôze viest k zisteniu, ze doslo k poruseniu práv na obhajobu, ktoré je potrebné skúmat v závislosti od osobitných okolností kazdého prípadu. 71 Preto zalobný dôvod predlozený TU na podporu svojej zaloby podanej na Súde prvého stupna zalozený na porusení zásady respektovania primeranej lehoty nie je dôvodný a musí byt z tohto dôvodu zamietnutý. 72 Z tohto dôvodu je preto potrebné v casti, ktorá sa zakladá na tomto zalobnom dôvode, zamietnut aj zalobu TU podanú na Súde prvého stupna. O druhom odvolacom dôvode zalozenom na údajnom neuznaní dôkazov svedciacich v prospech dôkazov nasledujúcich po zaslaní upovedomenia Argumentácia úcastníkov konania 73 TU sa domnieva, ze existuje rozpor v odôvodnení napadnutého rozsudku a v dôsledku toho aj nedostatok odôvodnenia spocívajúci v nejasnosti, ktorá charakterizuje dôlezitost, ktorú Súd prvého stupna prikladá dnu dorucenia upovedomenia. 74 Na jednej strane sa Súd prvého stupna v bode 79 napadnutého rozsudku domnieval, ze den dorucenia oznámenia o výhradách predstavoval den, od ktorého bola TU formálne obvinená. Z tejto domnienky vyplýva, ze TU sa az do tohto dna nemala voci comu bránit, kedze nedoslo k ziadnemu formálnemu obvineniu. V dôsledku toho Súd prvého stupna pri posudzovaní, ci Komisia pred prijatím sporného rozhodnutia dodrzala zásadu respektovania primeranej lehoty, nezohladnil obdobie predchádzajúce oznámeniu o výhradách. 75 Na druhej strane z bodov 196 a 208 napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna sa domnieval, ze po faktickej stránke bola TU obvinená odo dna prijatia upovedomenia alebo prinajmensom odo dna prijatia ziadosti o informácie. Preto Súd prvého stupna bez akéhokolvek vysvetlenia zamietol dôkazy svedciace v jej prospech, ktoré sa vztahovali na obdobie nasledujúce po prijatí tohto listu. 76 Podla TU má odôvodnenie napadnutého rozsudku vázne nedostatky a Súd prvého stupna porusil práva na obhajobu. 77 Komisia vsak tvrdí, ze druhý odvolací dôvod uvádzaný TU na podporu jej odvolania spocíva na dvoch nesprávnych predpokladoch. 78 V prvom rade Súd prvého stupna pri posudzovaní primeranosti lehoty, ktorá uplynula medzi prvými aktmi správneho konania a prijatím sporného rozhodnutia, zohladnil obdobie predchádzajúce oznámeniu o výhradách. 79 V druhom rade Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna preskúmal dôkazy a tvrdenia, na ktoré sa odvolávala TU, a dospel k zisteniu, ze nemajú takú dôkaznú hodnotu, aká im podla TU mala byt priznaná. Podla Komisie Súd prvého stupna vo svojom posúdení prikladal dôlezitost taktiez okolnosti, ze dokumenty, o ktoré sa opiera TU, boli skoncipované az potom, ako vsetky zúcastnené osoby boli informované o zacatí správneho konania Komisiou. 80 Komisia sa domnieva, ze cielom tohto odvolacieho dôvodu je, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkového stavu uskutocnené Súdom prvého stupna v súvislosti s dôkaznou hodnotou spisových písomností a v dôsledku toho je potrebné ho zamietnut ako neprípustný. Posúdenie Súdnym dvorom - Úvodné pripomienky 81 Je potrebné pripomenút, ze existujú obmedzenia súdneho preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom v rámci konania o odvolaní. 82 Z clánku 225 ES a clánku 58 prvého odseku Statútu Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, ze len Súd prvého stupna má právomoc jednak zistit skutkový stav, okrem prípadu, ked by vecná nesprávnost jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predlozené, jednak tento skutkový stav posúdit. Pokial Súd prvého stupna zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe clánku 225 ES právomoc preskúmat právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupna (pozri najmä rozsudky Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný, bod 23, a zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C-551/03 P, Zb. s. I-3173, bod 51). 83 Súdny dvor teda nemá právomoc zistovat skutkový stav a v zásade ani skúmat dôkazy, ktoré Súd prvého stupna uznal za preukazujúce tento skutkový stav. Pokial totiz tieto dôkazy boli riadne získané a boli respektované vseobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatnitelné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupna posúdit dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznat predlozeným dôkazom. Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, právnu otázku, ktorá ako taká, podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudky Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný, bod 24, a General Motors/Komisia, uz citovaný, bod 52). 84 Dalej je potrebné pripomenút, ze otázka, ci si odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupna protirecí alebo je nedostacujúce, je právnou otázkou, pricom preskúmania tejto otázky ako takej sa mozno dovolávat v rámci konania o odvolaní (rozsudky zo 7. mája 1998, Somaco/Komisia, C-401/96 P, Zb. s. I-2587, bod 53, a z 13. decembra 2001, Cubero Vermurie/Komisia, C-446/00 P, Zb. s. I-10315, bod 20). 85 V súvislosti s povinnostou odôvodnenia z ustálenej judikatúry vyplýva, ze táto povinnost neukladá Súdu prvého stupna vypracovat také odôvodnenie, ktoré by vycerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo vsetky úvahy vyjadrené úcastníkmi konania. Odôvodnenie teda môze byt implicitné, avsak pod podmienkou, ze umozní zúcastneným osobám oboznámit sa s dôvodmi, pre ktoré doslo k prijatiu predmetných opatrení a príslusnému súdu poskytne dostatok prostriedkov na výkon jeho preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 372). - Preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu 86 V casti, kde sa TU svojím druhým odvolacím dôvodom snazí preukázat, ze odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa odmietnutia dôkaznej hodnoty urcitých dokumentov je nedostacujúce, teda si protirecí, je tento dôvod prípustný. 87 V rámci svojich zalôb podaných na Súde prvého stupna TU a FEG namietali proti dôkazom, o ktoré sa opierala Komisia v spornom rozhodnutí, napríklad proti dôkazu výkonu gentlemen's agreement uzavretej medzi NAVEG a FEG v súvislosti so zásobovaním clenov FEG (dalej len "gentlemen's agreement"). V tomto ohlade sa TU odvolávalo najmä na dva listy pochádzajúce od podniku Spaanderman Licht, clena NAVEG. 88 V bodoch 196 a 208 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna pristúpil k preskúmaniu dôkaznej hodnoty týchto listov. 89 Najmä v súvislosti s listom zo 14. augusta 1991 Súd prvého stupna v spomínanom bode 196 posudzoval jeho dôkaznú hodnoty tak, ze zvazoval znenie tohto listu v kontexte, v ktorom doslo k jeho vyhotoveniu. V prvom rade zdôraznil, ze tento list bol zaslaný NAVEG ako odpoved na otázku zaslanú NAVEG dva dni predtým. Bolo to teda NAVEG, ktoré prevzalo iniciatívu a pýtalo sa Spaanderman Licht na dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby nezásobovalo CEF. V druhom rade Súd prvého stupna uviedol, ze tento list bol vyhotovený az po ziadostiach o informácie, ktoré 25. júla 1991 zaslala Komisia FEG a TU, a z tohto dôvodu nebol presvedcivý. 90 V súvislosti s listom, ktorý Spaanderman Licht zaslal CEF 22. mája 1991, Súd prvého stupna zistil, ze tento list sa obmedzoval na konstatovanie, ze Spaanderman Licht si nezelá rozsírit siet svojich predajcov. Súd prvého stupna v kazdom prípade zdôraznil, ze tento list bol vyhotovený v case, ked uz prebiehalo vysetrovanie Komisie. 91 Preto z bodov 196 a 208 napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna dostatocne odôvodnil nepresvedcivost týchto listov a ich odmietnutie ako dôkazov svedciacich v jej prospech. 92 V súvislosti s údajným rozporom v odôvodnení napadnutého rozsudku, voci ktorému TU namietala, je potrebné uviest, ze, ako zdôraznila generálna advokátka v bode 27 svojich návrhov, pri neexistencii logickej súvislosti medzi posúdením primeranosti dlzky správneho konania a dôkaznou hodnotou dokumentov predlozených ako dôkazov Súdu prvého stupna, si tento rozsudok vôbec neprotirecí. 93 Okrem toho dôkazná hodnota dôkazov predlozených úcastníkmi konania, ktorej posúdenie nálezí len samotnému Súdu prvého stupna, nemusí nutne závisiet od etapy správneho konania, v rámci ktorej boli vyhotovené. Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 28 svojich návrhov, pri skúmaní tejto dôkaznej hodnoty je potrebné zohladnit okolnosti daného prípadu. Z bodov 196 a 208 napadnutého rozsudku vyplýva, ze skutocnost, ze Komisia uz zacala svoje vysetrovanie, nie je jediným urcujúcim ukazovatelom, na základe ktorého Súd prvého stupna odmietol predovsetkým listy Spaanderman Licht z 22. mája a 14. augusta 1991 ako nespôsobilé spochybnit dôkazy predlozené Komisiou v súvislosti s výkonom gentlemen's agreement. Preto body 196 a 208 nemozno vykladat v tom zmysle, ze dokumentom vyhotoveným v case, ked vysetrovanie Komisie uz prebieha, nemozno prirodzene priznat ziadnu dôkaznú hodnotu. 94 S prihliadnutím na vyssie uvedené je potrebné druhý odvolací dôvod uvádzaný na podporu odvolania zamietnut ako nedôvodný. O tretom odvolacom dôvode zalozenom na úcasti TU na poruseniach zistených Komisiou 95 TU vytýka Súdu prvého stupna, ze sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom, ze odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumitelným spôsobom v casti, kde v bodoch 367 a 379 napadnutého rozsudku rozhodol, ze Komisia odôvodnene vytýkala TU jej aktívnu úcast na poruseniach týkajúcich sa kolektívneho rezimu výhradného obchodovania a dohôd FEG o cenách. Tretí odvolací dôvod má tri casti. O prvej casti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa úcasti TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania - Argumentácia úcastníkov konania 96 V tejto casti svojho tretieho odvolacieho dôvodu TU tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom odôvodnil rozsudok nezrozumitelným spôsobom v casti, kde usúdil, ze TU mala aktívnu úcast na kolektívnom rezime výhradného obchodovania, ktorý sa prezentoval vo forme gentlemen's agreement. 97 V prvom rade Súd prvého stupna nezohladnil pravidlá vnútorného fungovania FEG ani holandskú právnu úpravu rezimu uplatnujúcu sa v oblasti zdruzení. 98 TU v tomto ohlade pripomína, ze pred Súdom prvého stupna zdôraznovala, ze z právneho hladiska nemôze nijako ovplyvnovat rozhodnutia FEG. Uvádza, ze napriek tomuto tvrdeniu Súd prvého stupna v bode 352 napadnutého rozsudku rozhodol, ze ani námietky, ktoré TU podala v súvislosti s tvrdením Komisie, podla ktorého TU mala dôlezitú úlohu v rámci kolektívneho rezimu výhradného obchodovania, ani námietky zalozené na pravidlách vnútorného fungovania FEG a na holandskej právnej úprave v oblasti zdruzení, neboli relevantné. 99 Posúdenie Súdu prvého stupna v tejto súvislosti je nezrozumitelné, kedze v bode 356 napadnutého rozsudku uviedol, ze na úcely posúdenia úlohy TU pri spravovaní zálezitostí FEG skutocne vychádzal z tých istých pravidiel jej vnútorného fungovania. 100 V tomto ohlade Komisia tvrdí, ze tento údajný rozpor medzi bodmi 352 a 356 napadnutého rozsudku spocíva v nesprávnom výklade tohto rozsudku. 101 Súd prvého stupna podla Komisie v bode 352 napadnutého rozsudku usúdil, ze TU sa nemôze skrývat za doslovné znenie pravidiel vnútorného fungovania FEG alebo ustanovení holandskej právnej úpravy upravujúcich právo zdruzovat sa, aby mohla tvrdit, ze sa nezúcastnovala na zistených poruseniach. Komisia tvrdí, ze Súd prvého stupna zdôraznil, ze bolo potrebné zohladnit výlucne to, k comu skutocne doslo, a nie to, co bolo formálne mozné alebo dovolené. 102 Dalej sa Súd prvého stupna v bode 356 napadnutého rozsudku domnieval, vychádzajúc konkrétne z posúdenia skutocnej úlohy, ktorú TU malo v zálezitostiach FEG, ze TU sa úcinne zúcastnovala na kolektívnom rezime výhradného obchodovania. 103 V druhom rade TU oznacuje za nezrozumitelnú úvahu Súdu prvého stupna v bode 353 napadnutého rozsudku, v ktorom potvrdil kritérium uplatnené Komisiou v spornom rozhodnutí, konkrétne súlad záujmov FEG a TU. Podla TU vsak skutocnost, ze je jedným z najvýznamnejsích clenských podnikov FEG, nepreukazuje existenciu "prirodzenej zhodnosti záujmov" medzi nou a týmto zdruzením. 104 Kedze kritérium zalozené na súlade záujmov nebolo v tomto prípade relevantné, mal Súd prvého stupna zistovat existenciu spolocnej vôle medzi TU a FEG. 105 V tomto ohlade Komisia tvrdí, ze zistenie Súdu prvého stupna týkajúce sa zhodnosti záujmov FEG a TU nie je výlucne zalozené na skutocnosti, ze TU je jedným z najväcsích a najdôlezitejsích clenov FEG. Podla nej z bodu 356 napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna taktiez zohladnil skutocnost, ze pocas viacerých rokov bol jeden zástupca TU clenom správnej rady FEG, pricom pocas istého casu zabezpecoval aj predsedníctvo tohto orgánu, a ze táto spolocnost bola silne zastúpená v rôznych komisiách pre výrobky. 106 Komisia napáda taktiez tvrdenie TU, podla ktorého Súd prvého stupna bol povinný skúmat existenciu "zhody vôle" TU a FEG. Podla nej Súd prvého stupna overil, ci sa TU zúcastnovala na kolektívnom rezime výhradného obchodovania, a dospel k záveru, ze sa na nom zúcastnovala, co postacuje na to, aby jej bola pripísaná zodpovednost za takéto porusenie. 107 V tretom rade TU odkazuje na zistenie Súdu prvého stupna v bode 356 napadnutého rozsudku, podla ktorého "je TU jedným z najväcsích clenských podnikov FEG" a ze "práve z tohto dôvodu niektorí z jej riadiacich pracovníkov alebo zamestnancov boli clenmi správnej rady FEG a zúcastnovali sa na rokovaniach orgánov tohto zdruzeniach v rokoch 1985 az 1995", a taktiez sa domnieva, ze takéto zistenie nestací na preukázanie toho, ci sa TU "aktívne" zúcastnovala na porusení uvedenom v clánku 1 sporného rozhodnutia. 108 V tomto prípade mala Komisia zistovat, ci TU urcitým spôsobom prejavila svoj súhlas so správaním sa "jej" zástupcu v správnej rade FEG a v dôsledku toho schvalovala aj politiku FEG, ako aj výkon tejto politiky. Komisia takéto kroky nepodnikla a Súd prvého stupna sa preto v tomto bode dopustil nesprávneho právneho posúdenia. 109 Komisia v tomto ohlade tvrdí, ze TU zjavne opomína vsetky dôkazy, ktoré Súd prvého stupna analyzoval v bodoch 356 az 361 napadnutého rozsudku. Pripomína, ze Súd prvého stupna v uvedených bodoch napadnutého rozsudku konstatoval úcast TU na gentlemen's agreement vzhladom na to, ze TU sa nielen zúcastnila na schôdzach, pocas ktorých bola táto dohoda prerokovávaná, a to bez toho, aby sa od nej distancovala, ale sa taktiez ako clen správnej rady FEG priamo podielala na príprave a výkone tejto dohody. 110 Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna pocas posudzovania moznosti pripísat TU zodpovednost za jej úcast na kolektívnom rezime výhradného obchodovania uplatnil správne právne kritérium. - Posúdenie Súdnym dvorom 111 Touto tretou castou tretieho odvolacieho dôvodu TU v podstate namieta právne kritériá, z ktorých Súd prvého stupna vychádzal pri posudzovaní dôkazov predlozených Komisiou s cielom preukázania úcasti TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania. Kedze posúdenie moznosti pripísat urcitému podniku zodpovednost za porusenie je právnou otázkou, prinálezí Súdnemu dvoru, aby preskúmal, ci sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked usúdil, ze Komisia sa mohla oprávnene domnievat, ze TU sa aktívne zúcastnovala na takomto protisútaznom správaní. 112 Okrem toho v rámci tejto casti tretieho zalobného dôvodu TU napáda údajný nedostatok odôvodnenia viacerých bodov napadnutého rozsudku venovaných jej úcasti na kolektívnom rezime výhradného obchodovania. 113 Z toho vyplýva, ze prvá cast tretieho odvolacieho dôvodu je prípustná. 114 Podla ustálenej judikatúry Súdneho dvora na to, aby sa z právneho hladiska dostatocne preukázala úcast podniku na kartely, postacuje, ak Komisia preukáze, ze dotknutý podnik sa zúcastnil stretnutí, pocas ktorých doslo k uzavretiu dohôd protisútaznej povahy bez toho, aby sa proti týmto dohodám zjavným spôsobom postavil. Akonáhle je preukázané, ze sa podnik podielal na takýchto stretnutiach, je na nom, aby predlozil dôkazy, na základe ktorých je mozné preukázat, ze jeho úcast na týchto stretnutiach nemala protisútazný charakter s tým, ze preukáze, ze svojim konkurentom oznámil, ze sa ich zúcastnil s iným cielom ako oni (pozri rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 96, a Hüls/Komisia, C-199/92 P, Zb. s. I-4287, bod 155). 115 Z bodov 359 az 361 napadnutého rozsudku vyplýva, ze práve tieto zásady slúzili ako základ posúdenia Súdu prvého stupna, ktoré sa týkalo dôkazu predlozeného Komisiou na podporu jej zistenia týkajúceho sa úcasti TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania. Pri svojom skúmaní Súd prvého stupna nikdy nevychádzal z predpokladu, ze z clenstva podniku v profesijnom zdruzení automaticky vyplýva, ze rôzne protiprávne správania sa tohto zdruzenia mozno pripísat tomuto podniku. V tomto ohlade z bodu 355 tohto rozsudku zjavne vyplýva, ze Súd prvého stupna uplatnil kritérium osobnej úcasti na vzniku porusení. 116 Súd prvého stupna dospel v bode 357 napadnutého rozsudku k zisteniu, ze Komisia zhromazdila presvedcivé dôkazy o existencii gentlemen's agreement. Podla Súdu prvého stupna Komisia zozbierala písomné dôkazy kontaktov medzi FEG a NAVEG, pocas ktorých bola spomenutá gentlemen's agreement. Tieto dôkazy pokrývajú obdobie zacínajúce 11. marca 1986 stretnutím správnych rád NAVEG a FEG. Komisia taktiez vychádzala z výmeny návrhov, ku ktorej doslo pocas stretnutí týchto správnych rád konajúcich sa 28. februára 1989 a 25. októbra 1991, ako aj z listu FEG adresovaného NAVEG z 18. novembra 1991. 117 V súvislosti s osobnou úcastou TU na gentlemen's agreement dospel Súd prvého stupna v bode 358 napadnutého rozsudku k zisteniu, ze aj ked sa TU spomedzi stretnutí správnych rád FEG a NAVEG uvádzaných Komisiou nezúcastnila ani nebola zastúpená na stretnutí 28. februára 1989, FEG v kazdom prípade vyhotovilo zápisnicu z tohto stretnutia. Súd prvého stupna dalej zdôraznil, ze úcast TU na ostatných stretnutiach (11. marca 1986 a 25. októbra 1991), ako aj jej zastúpenie v správnej rade FEG v roku 1991 nebolo namietané. 118 V bode 360 napadnutého rozsudku dospel Súd prvého stupna k záveru, ze v prípade neexistencie dôkazu distancovania sa od dohody a najmä z dôvodu úcasti TU ako clena v správnej rade FEG, je potrebné TU povazovat za úcastníka gentlemen's agreement. 119 Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna sa pri posudzovaní úcasti TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. 120 Rovnako je potrebné preskúmat tvrdenia uvádzané TU s cielom preukázat, ze odôvodnenie urcitých bodov napadnutého rozsudku týkajúcich sa jej úcasti na kolektívnom rezime výhradného obchodovania je nedostatocné. 121 V prvom rade v súvislosti s tvrdením TU týkajúcim sa údajného rozporu medzi bodmi 352 a 356 napadnutého rozsudku z pozorného precítania týchto bodov vyplýva, ze si nijako neodporujú. 122 Taktiez z bodu 350 napadnutého rozsudku vyplýva, ze Súd prvého stupna pristúpil k preskúmaniu výhrad uvedených TU s cielom vyvrátenia dôkazov jej aktívnej úcasti na poruseniach, a to s cielom odpovedat na otázku, ci Komisia z právneho hladiska dostatocne preukázala úcast tejto spolocnosti na poruseniach uvedených v clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia. 123 V súvislosti s úcastou TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania Súd prvého stupna zamietol v bode 352 napadnutého rozsudku argumentáciu, podla ktorej táto spolocnost nemohla ovplyvnovat rozhodnutia FEG. Súd prvého stupna dospel k zisteniu, ze tvrdenia TU týkajúce sa pravidiel vnútorného fungovania FEG a tvrdenia týkajúce sa holandskej právnej úpravy v oblasti práva zdruzení nie sú relevantné. Podla neho je podstatné urcit, ci sa TU zúcastnila gentlemen's agreement, a nezaoberat sa otázkou, ci stanovy FEG alebo spomínaná právna úprava umoznovali TU úcast na tejto dohode. 124 Táto úvaha sa správne zakladá na nutnosti preukázat, ci k úcasti na gentlemen's agreement skutocne doslo, a nielen ci takáto úcast bola mozná. 125 A práve vzhladom na takúto úvahu Súd prvého stupna v rámci skúmania otázky ci sa TU skutocne zúcastnila na kolektívnom rezime výhradného obchodovania usúdil, ze relevantnou pre toto posúdenie je práve skutocnost, ze urcitý riadiaci pracovníci a zamestnanci TU boli clenmi správnej rady FEG a v bode 356 napadnutého rozsudku odkázal na stanovy tohto zdruzenia, aby pripomenul, ze tento orgán je riadiacim orgánom tohto zdruzenia. 126 Odôvodnenie napadnutého rozsudku si teda v tomto ohlade nijako neodporuje. 127 V druhom rade v súvislosti s napadnutím bodu 353 napadnutého rozsudku je potrebné zdôraznit, ze zistenie zhodnosti záujmov FEG a TU Súdom prvého stupna sa nezakladá výlucne na tej skutocnosti, ze TU bola jedným z najdôlezitejsích clenských podnikov FEG. Z bodu 356 tohto rozsudku totiz vyplýva, ze Súd prvého stupna taktiez zohladnil skutocnost, ze pocas viacerých rokov bol jeden zástupca TU clenom správnej rady tohto zdruzenia, pricom pocas istého casu zabezpecoval aj predsedníctvo tohto orgánu, a ze TU bola silne zastúpená v rôznych komisiách pre výrobky. 128 V súvislosti s údajnou nutnostou, aby Súd prvého stupna preskúmal existenciu spolocnej vôle TU a FEG, je potrebné uviest, ze pokial Súd prvého stupna overil, ci sa TU skutocne zúcastnila na gentlemen's agreement, a dospel k záveru, ze sa na tejto dohode podielala, je tým splnená podmienka, ktorej podlieha moznost pripísat zodpovednost za toto porusenie spomínanému podniku. 129 Vzhladom na predchádzajúce je potrebné prvú cast tretieho odvolacieho dôvodu zamietnut ako nedôvodnú. O druhej casti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa úcasti TU na rozsírení kolektívneho rezimu výhradného obchodovania - Argumentácia úcastníkov konania 130 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumitelným spôsobom v casti, kde posudzoval, ci sa TU aktívne zúcastnovala na zosúladených postupoch FEG alebo aspon na zosúladených postupoch clenov tohto zdruzenia, postupoch s cielom, aby podniky, ktoré nie sú clenmi NAVEG, pristúpili k gentlemen's agreement a v prípadne kladnej odpovede aj v casti, kde posudzoval to, ako dlho táto úcast trvala. 131 Súd prvého stupna nijako nezohladnil skutocnost, ze TU 2. júla 1991 posledný krát vytvárala nátlak na výrobcu, ktorý nie je clenom NAVEG, s cielom, aby nedodával elektrotechnický materiál podnikom, ktoré nie sú clenmi FEG. Preto TU tvrdí, ze je nesprávne implicitne tvrdit, tak ako to urobil Súd prvého stupna, ze aktívne prispievala k poruseniu uvedenému v clánku 1 sporného rozhodnutia po 2. júli 1991 alebo ze napadnutý rozsudok je prinajmensom v tomto bode nedostatocne odôvodnený. V období nasledujúcom po tomto dni Komisia neodhalila v tomto smere ziadnu obdobnú cinnost zo strany TU. 132 V tomto ohlade Komisia tvrdí, ze TU sa v súvislosti s dátumom 2. júla 1991 snazí spochybnit posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupna a ze podla ustálenej judikatúry úcastník nedovolenej dohody je povazovaný za zodpovedného za túto dohodu, az kým sa verejne nedistancuje od jej obsahu, co TU nikdy neurobila. 133 Subsidiárne Komisia upozornuje, ze TU opomína zistenie, ku ktorému dospel Súd prvého stupna v bode 366 napadnutého rozsudku, podla ktorého TU vykonávala nátlak na podniky nepatriace do NAVEG nielen samostatne, ale neskôr aj "v súlade s ostatnými clenmi FEG". Toto zistenie predstavuje dalsí dôvod na vyvodenie zodpovednosti voci TU za porusenie trvajúce pocas celého obdobia, kedy k tomuto poruseniu dochádzalo. - Posúdenie Súdnym dvorom 134 Druhá cast tretieho odvolacieho dôvodu je prípustná v casti, kde v podstate namieta proti právnym kritériám, na základe ktorých Súd prvého stupna skúmal dôkazy predlozené Komisiou s cielom preukázat úcast TU na rozsírení kolektívneho rezimu výhradného obchodovania. 135 V kazdom prípade vsak táto cast odvolacieho dôvodu popiera závery, ku ktorým Súd prvého stupna dospel v bodoch 365 az 376 napadnutého rozsudku. 136 Preto v bode 365 tohto rozsudku Súd prvého stupna dospel k zisteniu, ze TU bola jedným z hlavných clenov FEG a ze z tohto dôvodu bola v rokoch 1985 az 1995, s výnimkou roku 1990, trvale zastúpená v jeho správnej rade. Súd prvého stupna okrem toho zdôraznil, ze TU sa v tomto postavení priamo zúcastnovala na tvorbe politiky FEG a/alebo bola informovaná o rokovaniach medzi týmto zdruzením a NAVEG v súvislosti s kolektívnym rezimom výhradného obchodovania bez toho, aby sa niekedy snazila od neho verejne sa distancovat. 137 V bode 366 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna pridáva, ze z dôkazov posudzovaných Komisiou v bodoch 53 az 70 odôvodnenia sporného rozhodnutia z právneho hladiska dostatocne vyplýva, ze TU mala v rámci zosúladeného postupu osobitne dôlezitú úlohu spocívajúcu v rozsírení kolektívneho rezimu výhradného obchodovania na urcitých dodávatelov, ktorí neboli clenmi NAVEG. Súd prvého stupna zistil, ze TU tak samostatne, ako aj v súlade s ostatnými clenmi FEG, vykonávala nátlak na tieto podniky s cielom, aby nezásobovali velkoobchodníkov nepatriacich do FEG, s ktorými boli v sútaznom vztahu. 138 Vzhladom na to, ze Súd prvého stupna na základe svojho zvrchovaného posúdenia skutkových okolností potvrdil, ze doslo k takémuto nátlaku a táto skutocnost nemôze byt predmetom opätovného preskúmania v rámci konania o odvolaní, pricom proti správnosti tohto posúdenia TU nenamieta, je potrebné dospiet k záveru, ze Súd prvého stupna sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked usúdil, ze Komisia oprávnene uznala, ze doslo k úcasti TU na kolektívnom rezime výhradného obchodovania aj po 2. júli 1991, pricom na to, aby dospel k takémuto záveru, vychádzal Súd prvého stupna z posúdenia osobnej úlohy TU v rámci tohto porusenia. Ziadny nedostatok odôvodnenia preto nemozno v tomto ohlade konstatovat. 139 Za týchto okolností je potrebné zamietnut druhú cast tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú. O tretej casti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa úcasti TU na porusení v oblasti cien - Argumentácia úcastníkov konania 140 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumitelným spôsobom v casti, kde sa domnieval, ze Komisia mohla oprávnene povazovat TU za zodpovednú za porusenie uvedené v clánku 2 sporného rozhodnutia v súvislosti s dohodami o cenách, a to z dôvodu jej aktívnej úcasti na týchto dohodách. 141 TU napáda tvrdenie Súdu prvého stupna v bode 371 napadnutého rozsudku, podla ktorého "TU nemôze tvrdit, ze porusenie uvedené v clánku 2 [sporného] rozhodnutia sa uz z dôvodu svojej povahy týka len FEG, a v dôsledku toho jej ho nemozno pripísat na zodpovednost". 142 TU vytýka Súdu prvého stupna, ze implicitne usúdil, ze sa zúcastnila na zosúladenom postupe tým, ze v praxi uplatnovala dve záväzné rozhodnutia, jedno o pevných cenách a druhé o zverejnovaní cien. Z bodu 376 napadnutého rozsudku TU vyvodzuje, ze Súd prvého stupna sa domnieval, ze samotná skutocnost, ze bola clenom FEG, stací na to, aby ju bolo mozné uznat za zodpovednú za porusenie. 143 TU tvrdí, ze skutocnost, ze clenstvo v zdruzení podnikov, ktoré porusilo pravidlá v oblasti hospodárskej sútaze, samo osebe nepostacuje na to, aby bolo mozné pripísat zodpovednost za toto porusenie jeho clenovi. Podla nej je potrebné, aby v danom prípade doslo k osobitnej cinnosti, ktorú mozno dokázat a z ktorej mozno vyvodit, ze clen predmetného zdruzenia prejavil svoju vôlu zúcastnit sa na spornom porusení. 144 Súd prvého stupna sa teda tým, ze neskúmal, do akej miery sa TU v skutocnosti podielala na porusení uvedenom v clánku 2 sporného rozhodnutia, dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom v tomto bode napadnutý rozsudok odôvodnil nezrozumitelným spôsobom. 145 V tomto ohlade Komisia tvrdí, ze tretia cast tretieho odvolacieho dôvodu vychádza z nesprávneho pochopenia bodu 371 napadnutého rozsudku. 146 Podla nej Súd prvého stupna pripomenul v spomínanom bode 371, ze clánok 3 sporného rozhodnutia uznáva TU zodpovednou za dané porusenia, a to najmä z dôvodu jej aktívnej úcasti na nich. Komisia zdôraznuje, ze v bode 349 tohto rozsudku Súd prvého stupna zamietol tvrdenie TU, podla ktorého jej bola zodpovednost za porusenia pripísaná výlucne z dôvodu, ze bola clenom FEG. Toto zamietnutie bolo vysvetlené v bodoch 351 az 379 tohto rozsudku, kde Súd prvého stupna na základe dostupných dôkazov a nie výlucne na základe clenstva TU vo FEG rozhodol, ze obe porusenia konstatované v danom rozhodnutí mozno pripísat na zodpovednost TU. - Posúdenie Súdnym dvorom 147 Ako to zdôraznila generálna advokátka v bode 51 svojich návrhov, Súd prvého stupna vôbec nevychádzal z predpokladu, podla ktorého je potrebné TU automaticky ako clena FEG povazovat za zodpovednú za nedovolené správanie sa FEG. 148 Práve naopak, body 375 az 379 napadnutého rozsudku sú venované preskúmaniu osobnej a aktívnej úcasti TU na porusení týkajúcom sa stanovenia cien Súdom prvého stupna. 149 V dôsledku toho nemozno Súdu prvého stupna vytýkat ziadne nesprávne právne posúdenie. Preto je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto ohlade potrebné povazovat za dostacujúce. 150 Z uz uvedeného vyplýva, ze tretiu cast tretieho odvolacieho dôvodu je potrebné zamietnut ako nedôvodnú a na základe toho je potrebné tento odvolací dôvod zamietnut ako celok. O stvrtom odvolacom dôvode zalozenom na urcení dlzky porusenia, za ktoré Komisia pripisuje zodpovednost TU 151 Vo svojom stvrtom odvolacom dôvode, ktorý má tri casti, TU tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom, ze odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumitelným spôsobom v casti, ktorá sa týka dlzky kazdého z pokracujúcich porusení uvedených v clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia. Rovnaké obdobia boli neoprávnene zohladnené aj na úcely výpoctu dlzky porusenia uvedeného v clánku 3 tohto rozhodnutia. 152 TU napáda bod 413 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna usúdil, "ze dlzky súcastí porusení uvedených v clánkoch 1 a 2 [sporného] rozhodnutia boli osem, pätnást, devät, styri a sest rokov". O prvej casti stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa dlzky kolektívneho rezimu výhradného obchodovania - Argumentácia úcastníkov konania 153 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna nesprávne rozhodol, ze porusenie uvedené v clánku 1 sporného rozhodnutia bolo na základe svojej podstaty pokracujúcim porusením a trvalo od 11. marca 1986 do 25. februára 1996 vrátane. V tomto ohlade TU odkazuje na bod 406 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna rozhodol, ze porusenia uvedené v clánku 1 a 2 sporného rozhodnutia mali "na základe svoje podstaty" pokracujúci charakter, z dôvodu, ze "udalosti týkajúce sa rozsírenia kolektívneho rezimu výhradného obchodovania a zaslanie odporúcaní v oblasti cien prostredníctvom FEG nepredstavujú samostatné porusenia, ale ide o súcasti porusení...". Súd prvého stupna preto nesprávne vychádzal z "indícií", kedze v tomto ohlade nedisponoval priamymi dôkazmi. 154 Dalej sa TU domnieva, ze v bode 408 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna nevysvetlil dôvod, pre ktorý by nemala byt otáznou existencia kolektívneho rezimu výhradného obchodovania dohodnutého medzi FEG a NAVEG v období od 11. marca 1986 do 25. februára 1994, vzhladom na nedostatok dôkazov o existencii takéhoto rezimu v urcitých obdobiach medzi týmito dvoma dátumami. Z tohto dôvodu sa existencia takéhoto porusenia neopiera o ziaden dôkaz: - pocas obdobia medzi 11. marcom 1986, dnom stretnutia, v rámci ktorého FEG a NAVEG prvýkrát hovorili o "dohodách medzi oboma zdruzeniami", a 28. februárom 1989, dnom kedy správne rady oboch zdruzení prvýkrát od spomínaného stretnutia spomenuli gentlemen's agreement, - pocas obdobia medzi 18. novembrom 1991, dnom kedy FEG posledný krát písomne komunikovalo s NAVEG, a 25. februárom 1994, dnom kedy NAVEG posledný krát zdôraznila existenciu kolektívneho rezimu výhradného obchodovania medzi FEG a NAVEG. 155 TU sa domnieva, ze takáto okolnost je v rozpore s pravidlami, ktorými sa riadi posudzovanie dôkazov. Podla nej sa mozno domnievat, ze porusenie pokracuje pocas obdobia viacerých rokov, len ak sa preukáze, ze dotknuté podniky pocas týchto rokov nadalej mali spolocnú vôlu vo vztahu k predmetu porusenia a ze toto porusenie skutocne trvalo nadalej alebo prinajmensom sa pokracovalo v jeho uskutocnovaní. 156 Súd prvého stupna preto v oblasti dôkazného bremena uplatnil nesprávne kritérium. 157 V súvislosti so stvrtým odvolacím dôvodom ako celkom sa Komisia domnieva, ze je neprípustný v casti, kde namieta proti posúdeniu skutkových okolností Súdom prvého stupna, podla ktorého zistené akty a správania sa obmedzujúce hospodársku sútaz mali spolocný ciel a v dôsledku toho predstavovali jedno porusenie. 158 Subsidiárne v súvislosti s prvou castou stvrtého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, ze bod 406 napadnutého rozsudku napádaný TU jasne uvádza, ze kvalifikácia zosúladených postupov konstatovaných v spornom rozhodnutí ako "pokracujúcich porusení" nie je odôvodnená odkazom na vztah medzi jednotlivými aktmi obmedzujúcimi hospodársku sútaz, ale vyplýva z povahy porusení, ktoré sa týkajú dohôd uzavretých na dobu neurcitú a aktov urcených na výkon alebo rozsírenie pôsobnosti týchto dohôd. 159 V súvislosti s tvrdením TU týkajúcim sa dlzky kolektívneho rezimu výhradného obchodovania a údajnej absencie dôkazov o jeho existencii pocas dlhých období odkazuje Komisia na body 90, 406 a 411 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupna viackrát rozhodol, ze porusenie sa musí kvalifikovat ako "pokracujúce". V prípade dohody uzavretej na dobu neurcitú nemusí Komisia práve z dôvodu povahy tejto dohody dokazovat jej existenciu pocas celého relevantného obdobia. 160 Komisia uzatvára, ze vzhladom na to, ze Súd prvého stupna kvalifikoval vytýkané porusenia ako "pokracujúce", co predstavuje zistenie skutkových okolností, a ze ziaden z úcastníkov kolektívneho rezimu výhradného obchodovania sa od neho výslovne nedistancoval, Súd prvého stupna správne usúdil, ze Komisia nemusela predlozit doplnujúce dôkazy na to, aby preukázala existenciu dohody kedykolvek pocas období uvedených TU. - Posúdenie Súdnym dvorom 161 V rámci tejto prvej casti stvrtého odvolacieho dôvodu TU v podstate tvrdí, ze Súd prvého stupna vychádzal z nesprávnych právnych kritérií, ked posudzoval dôkaz predlozený Komisiou na podporu jej zistení týkajúcich sa dlzky kolektívneho rezimu výhradného obchodovania, úcast na ktorom je TU vytýkaná. V tomto ohlade ide v tejto casti stvrtého odvolacieho dôvodu o právnu otázku, ktorá môze byt predlozená Súdnemu dvoru v rámci odvolania, a preto je potrebné ju povazovat za prípustnú. 162 Kedze FEG a TU namietali proti existencii gentlemen's agreement, Súd prvého stupna v bode 141 napadnutého rozsudku usúdil, ze by bolo vhodné posúdit, ci Komisia v spornom rozhodnutí uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prinálezalo, ked dospela k záveru, ze existujú dôkazy existencie gentlemen's agreement v období od 11. marca 1986. Súd prvého stupna uviedol, ze toto posúdenie spocíva na celkovom vyhodnotení vsetkých relevantných dôkazov a indícií. 163 Po preskúmaní vývoja uplatnovania tejto gentlemen's agreement Súd prvého stupna v bode 210 napadnutého rozsudku zdôraznil, ze v rámci celkového posudzovania sa TU a FEG nepodarilo spochybnit presvedcivost, objektívnost a jednoznacnost indícii, o ktoré sa Komisia opierala v spornom rozhodnutí. 164 V rámci tohto odvolania TU namieta najmä proti nevhodnosti odkazu na "indície" ako dôkazy existencie a dlzky trvania kolektívneho rezimu výhradného obchodovania. 165 Toto tvrdenie nemozno prijat. Súdny dvor uz rozhodol, ze vo väcsine prípadov musí existencia protisútaznej dohody alebo postupu logicky vyplývat z urcitého mnozstva zhôd okolností a indícií, ktoré posudzované ako celok môzu v prípade neexistencie iného rozumného vysvetlenia predstavovat dôkaz porusenia pravidiel hospodárskej sútaze (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný, bod 57). 166 Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 64 svojich návrhov, takéto indície a zhody okolností umoznujú odhalit nielen existenciu protisútazných správaní a dohôd, ale taktiez dlzku pokracujúceho protisútazného správania a obdobie, pocas ktorého sa dohoda uzavretá v rozpore s pravidlami hospodárskej sútaze uplatnovala. 167 Vzhladom na túto judikatúru sa Súd prvého stupna nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked zalozil svoje posúdenie existencie a dlzky trvania kolektívneho rezimu výhradného obchodovania na "celkovom hodnotení vsetkých relevantných dôkazov a indícií". Otázka, akú dôkaznú hodnotu priradil Súd prvého stupna kazdému jednotlivému dôkazu a indícii, ktoré Komisia predlozila, predstavuje kazdopádne otázku posúdenia skutkových okolností, ktorá sa ako taká vymyká preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci konania o odvolaní. 168 V rámci tejto prvej casti stvrtého odvolacieho dôvodu TU vytýka Súdu prvého stupna taktiez skutocnost, ze ignoroval absenciu dôkazu o existencii kolektívneho rezimu výhradného obchodovania pocas urcitých stanovených období. 169 V tomto ohlade je potrebné upresnit, ze Súd prvého stupna v bode 406 napadnutého rozsudku rozhodol, ze Komisia predlozila dôkaz o existencii pokracujúceho porusenia pocas obdobia rokov 1986 az 1994. Skutocnost, ze takýto dôkaz nebol predlozený v súvislosti s urcitými stanovenými obdobiami, nebráni tomu, aby sa porusenie povazovalo za existujúce pocas celkového obdobia trvajúceho dlhsie ako stanovené obdobie vzhladom na to, ze takéto zistenie spocíva na objektívnych a jednoznacných indíciách. V rámci takéhoto porusenia trvajúceho viacero rokov skutocnost, ze k prejavom kartelu dôjde v rozlicných obdobiach, ktoré môzu byt oddelené kratsími alebo dlhsími casovými medzerami, nemá vplyv na existenciu takéhoto kartelu, pokial rôzne konania, ktoré sú súcastou tohto porusenia sledujú ten istý ciel a patria do rámca jedného pokracujúceho porusenia. 170 V bode 342 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna konstatoval, ze kolektívny rezim výhradného obchodovania a postupy týkajúce sa stanovovania cien sledujú ten istý protisútazný ciel, ktorý spocíva v udrzaní cien na mimosútaznej úrovni, a to na jednej strane znízením sútazivosti podnikov, ktoré sa snazia pôsobit na trhu velkoobchodu s elektrotechnickým materiálom v Holandsku, a tým aj sútazit s clenmi FEG bez toho, aby sa stali clenmi tohto zdruzenia podnikov, a na druhej strane ciastocne koordinovat ich cenovú politiku. 171 Tak ako to v bode 61 svojich návrhov zdôraznila generálna advokátka, z tohto zistenia Súdu prvého stupna vyplýva, ze kazdé z týchto porusení, konkrétne kolektívny rezim výhradného obchodovania a zosúladené postupy v oblasti cien, malo rovnaký ciel. 172 Okrem toho je potrebné zdôraznit, ze v bode 408 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna detailne vysvetlil indície, ktoré umoznili Komisii urcit dlzku trvania kolektívneho rezimu výhradného obchodovania. Tento bod znie takto: "V súvislosti s porusení uvedeným v clánku 1 [sporného] rozhodnutia nebola Komisia schopná presne urcit dátum, kedy doslo k vytvoreniu kolektívneho rezimu výlucného obchodovania. Napriek tomu vsak mohla predlozit dôkaz existencie tohto rezimu pocnúc zasadnutím uskutocneným 11. marca 1986, pocas ktorého správne rady FEG a NAVEG odkázali na gentlemen's agreement. Komisia taktiez získala viacero indícií pochádzajúcich z obdobia po tomto zasadnutí, na základe ktorých sa domnievala, ze gentlemen's agreement bola nadalej uplatnovaná clenmi NAVEG (pozri [sporné] rozhodnutie, odôvodnenia c. 47 az 49). Komisia dalej odhalila viacero indícií preukazujúcich, ze clenovia NAVEG nasledovali odporúcania svojho zdruzenia a vykonávali gentlemen's agreement ([sporné] rozhodnutie, odôvodnenia c. 50 az 52). Poslednou z týchto indícií je zápisnica z vnútorného zasadnutia spolocnosti Hemmink z 25. februára 1994, v rámci ktorého tento clen NAVEG uviedol, ze odmietol zásobovat velkoobchodníka nepatriaceho do FEG. V súvislosti s nátlakom vykonávaným najmä TU voci výrobcom, ktorí neboli clenmi NAVEG, aby nedodávali velkoobchodníkom, ktorí neboli clenmi FEG, sa taktiez preukázalo, ze k nim doslo pocas obdobia dvanástich mesiacov pocnúc júlom 1990." 173 Kedze sa posúdenie Súdu prvého stupna v súvislosti s dôkazmi predlozenými Komisiou týkajúcimi sa dlzky kolektívneho rezimu výhradného obchodovania zakladalo na správnych právnych kritériách a body napadnutého rozsudku týkajúce sa tejto otázky boli dostatocne odôvodnené, je potrebné prvú cast stvrtého odvolacieho dôvodu zamietnut ako nedôvodnú. O druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa porusenia v oblasti stanovovania cien - Argumentácia úcastníkov konania 174 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna v bode 406 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, ze porusenie v oblasti stanovovania cien uvedené v clánku 2 sporného rozhodnutia bolo vo svojej podstate pokracujúce a ze trvalo od 21. decembra 1988 do 24. apríla 1994 vrátane. 175 TU napáda najmä skutocnost, ze Súd prvého stupna nepovazoval skutky, ktoré viedli k zisteniu porusenia uvedeného v clánku 2 sporného rozhodnutia za samostatné porusenia, ale za súcasti jedného a toho istého porusenia. Zdôraznuje, ze Súd prvého stupna vsak súcasne vyhlásil, ze tieto skutky mali rôznu dlzku trvania, konkrétne 15, 9, 4 a 6 rokov, ako to vyplýva z bodu 413 napadnutého rozsudku. 176 TU sa domnieva, ze pozornejsie preskúmanie týchto "skutkov" by odhalilo, ze sú úplne odlisné. Súd prvého stupna mal skúmat tieto skutky oddelene vzhladom na kritériá uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES a najmä vzhladom na kritérium ovplyvnenia obchodu medzi clenskými státmi. 177 Komisia sa domnieva, ze táto cast stvrtého odvolacieho dôvodu je zalozená na nesprávnom pochopení napadnutého rozsudku. Tvrdí, ze zistenie Súdu prvého stupna v bode 406 uvedeného rozsudku týkajúce sa pokracujúceho charakteru porusenia v oblasti stanovenia cien má základ v podstate porusenia. Toto porusenie spocíva v záväzných rozhodnutiach prijatých na dobu neurcitú, ako aj v mnohých aktoch a správaniach sa, ktoré vsetky mali za ciel umelo udrzat ceny na holandskom trhu na vysokej úrovni a to na neurcitú dobu. - Posúdenie Súdnym dvorom 178 Porusenie clánku 81 ods. 1 ES môze vyplývat nielen z jednotlivého aktu, ale taktiez zo skupiny aktov alebo z pokracujúceho správania sa. Proti tomuto výkladu nemozno namietat, ze jeden alebo viacero z tejto skupiny aktov alebo jedna alebo viacero súcastí tohto pokracujúceho správania by taktiez mohli samy osebe, brané jednotlivo, predstavovat porusenie tohto ustanovenia. Pokial rôzne cinnosti spadajú do "spolocného plánu" vzhladom na ich rovnaký ciel skreslujúci hospodársku sútaz vo vnútri spolocného trhu, Komisia je oprávnená vyvodzovat zodpovednost za tieto cinnosti v závislosti od úcasti na porusení ako celku (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný, bod 258). 179 Z napadnutého rozsudku vyplýva, ze práve táto úvaha stojí v pozadí toho, ze Súd prvého stupna oznacil zosúladené postupy v oblasti cien za jedno pokracujúce porusenie. 180 Predovsetkým v bode 342 tohto rozsudku Súd prvého stupna zistil, ze kolektívny rezim výlucného obchodovania a postupy týkajúce sa urcenia cien sledujú rovnaký protisútazný ciel spocívajúci v udrzaní cien na mimosútaznej úrovni, a to na jednej strane znízením sútazivosti podnikov, ktoré sa snazia pôsobit na holandskom trhu velkoobchodu s elektrotechnickým materiálom v Holandsku, a tým aj sútazit s clenmi FEG bez toho, aby sa stali clenmi tohto zdruzenia podnikov, a na druhej strane ciastocne koordinovat ich cenovú politiku. 181 Ako v bode 61 svojich návrhov zdôraznila generálna advokátka, z tohto zistenia taktiez vyplýva, ze kazdé z porusení, konkrétne kolektívny rezim výlucného obchodovania a zosúladené postupy v oblasti cien, sleduje samo osebe tento jediný ciel. 182 V bode 406 napadnutého rozsudku chápanom vo vztahu k zisteniu Súdu prvého stupna nachádzajúcemu sa v uvedenom bode 342 teda nedoslo k nesprávnemu právnemu posúdeniu ani k nedostatocnému odôvodneniu tohto rozsudku. 183 Okrem toho je potrebné pripomenút, ze na úcely uplatnenia clánku 81 ods. 1 ES je zohladnenie konkrétnych úcinkov dohody zbytocné, akonáhle sa ukáze, ze cielom tejto dohody je vylucovanie, obmedzovanie alebo skreslovanie hospodárskej sútaze vo vnútri spolocného trhu (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný, bod 261). 184 Kedze pri zosúladených postupoch v oblasti stanovenia cien bol zistený protisútazný ciel, nic nenútilo Súd prvého stupna, aby pristúpil k skúmaniu ich konkrétnych úcinkov na trh. 185 Z predchádzajúceho vyplýva, ze druhú cast stvrtého odvolacieho dôvodu je potrebné zamietnut ako nedôvodnú. O tretej casti stvrtého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa dlzky trvania porusení pripisovaných TU - Argumentácia úcastníkov konania 186 TU tvrdí, ze v prípade, ze dôjde k prijatiu prvej a druhej casti stvrtého odvolacieho dôvodu, musí o to skôr dôjst aj k skráteniu dlzky porusenia uvedeného v clánku 3 sporného rozhodnutia. 187 Komisia odkazuje na svoju argumentáciu týkajúcu sa týchto castí stvrtého odvolacieho dôvodu a uzatvára, ze tretiu cast tohto odvolacieho dôvodu a s nou aj tento odvolací dôvod ako celok je potrebné zamietnut ako neprípustné alebo prinajmensom ako nedôvodné. - Posúdenie Súdnym dvorom 188 Vzhladom na zamietnutie prvej a druhej casti odvolacieho dôvodu je potrebné dospiet k záveru, ze nemozno prijat ani tretiu cast stvrtého odvolacieho dôvodu. O piatom odvolacom dôvode týkajúcom sa ziadosti o znízenie výsky pokuty 189 Podla TU sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, ze napriek nesprávnemu posúdeniu dlzky porusení a popretiu zásady respektovania primeranej lehoty Komisiou odmietol priznat dodatocné znízenie výsky pokuty alebo prinajmensom kazdopádne nedostatocne v tomto ohlade odôvodnil napadnutý rozsudok. Tento odvolací dôvod má tri casti. O prvej casti piateho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa znízenia výsky pokuty z dôvodu údajne nesprávneho urcenia dlzky porusení pripisovaných TU - Argumentácia úcastníkov konania 190 TU tvrdí, ze podla clánku 15 nariadenia c. 17 na urcenie výsky pokuty, ktorú Komisia ukladá podniku z dôvodu porusenia clánku 81 ods. 1 ES, je potrebné zohladnit váznost a dlzku tohto porusenia. Tvrdí, ze usmernenia Komisie k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev zo 14. januára 1998 (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 181) upravujú moznost znízit základnú výsku pokuty, pokial to odôvodnujú osobitné polahcujúce okolnosti. 191 TU sa domnieva, ze Komisia a Súd prvého stupna pri stanovovaní výsky pokuty nezohladnili tieto pravidlá, a tým porusili právo Spolocenstva alebo prinajmensom povinnost odôvodnenia a zásadu proporcionality v súvislosti so stanovením tejto výsky. Komisia pri urcovaní výsky pokuty vychádzala z nesprávnej dlzky porusenia a Súd prvého stupna nedostatocným spôsobom odôvodnil svoje odmietnutie priznat dodatocné znízenie tejto výsky pokuty. 192 TU sa domnieva, ze kedze porusenia, ktorých sa údajne dopustila, nemozno povazovat za jedno pokracujúce porusenie, nemozno tvrdit, ze porusenie, za ktoré jej boli ulozené pokuty, trvalo pocas obdobia ôsmich rokov. Na rozdiel od toho, ako Súdny dvor rozhodol v uz citovanom rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, nemozno v tomto prípade hovorit o "spolocnom pláne". 193 Komisia v prvom rade tvrdí, ze piaty odvolací dôvod je zjavne neprípustný. Súd prvého stupna v bodoch 436 az 438 napadnutého rozsudku uviedol, ze vzhladom na osobitné okolnosti tejto veci nie je dalsie znízenie výsky pokuty odôvodnené. Na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný, bod 614) Súdnemu dvoru nenálezí, aby svojím posúdením nahrádzal posúdenie Súdu prvého stupna, v ktorom rozhodol o výske pokút. 194 Subsidiárne Komisia v súvislosti so "spolocným plánom", proti ktorého existencii TU namieta, odkazuje na bod 342 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna zdôraznil, ze obe porusenia sledovali rovnaký protisútazný ciel. 195 Komisia preto dospela k záveru, ze prvá cast piateho odvolacieho dôvodu je zjavne nedôvodná. - Posúdenie Súdnym dvorom 196 Treba pripomenút, ze jedine Súd prvého stupna má právomoc preskúmavat spôsob, ktorým Komisia posudzovala v kazdom jednotlivom prípade závaznost nedovolených správaní. V rámci odvolacieho konania je úcelom preskúmania Súdnym dvorom na jednej strane preskúmat, v akom rozsahu Súd prvého stupna po právnej stránke správne zohladnil vsetky faktory dôlezité pre posúdenia závaznosti správania sa urceného vzhladom na clánok 81 ES a clánok 15 nariadenia c. 17, a na druhej strane overit, ci Súd prvého stupna z právneho hladiska dostatocne odpovedal na tvrdenia predlozené na podporu ziadosti o zrusenie pokuty alebo znízenia jej výsky (pozri najmä rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný, bod 128). 197 V danom prípade je zjavné, ze TU nepredlozila ziaden dôkaz, ktorý by preukazoval, ze Súd prvého stupna z právneho hladiska správne nezohladnil vsetky faktory dôlezité na posúdenie závaznosti správania sa vytýkaného vzhladom na clánok 81 ES a clánok 15 nariadenia c. 17. Tento podnik sa navyse ani neodvoláva na to, ze by Súd prvého stupna z právneho hladiska nedostatocne odpovedal na skupinu tvrdení smerujúcich k zruseniu pokuty alebo znízeniu jej výsky. 198 Okrem toho je zjavné, ze sa prvá cast piateho odvolacieho dôvodu priamo viaze na tvrdenia uvádzané TU na podporu jej stvrtého odvolacieho dôvodu, podla ktorých sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked posúdil dôkaz predlozený Komisiou v súvislosti s dlzkou porusení zistených v spornom rozhodnutí ako presvedcivý. Vzhladom na to, ze tieto tvrdenia boli zamietnuté v rámci preskúmania tohto stvrtého odvolacieho dôvodu, je v dôsledku toho potrebné zamietnut aj prvú cast piateho odvolacieho dôvodu. O druhej casti piateho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa znízenia výsky pokuty z dôvodu neprimeranej dlzky správneho konania - Argumentácia úcastníkov konania 199 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna sa pri stanovovaní výsky pokuty, ktorá jej bola ulozená, dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmensom nedostatocným spôsobom v tomto bode odôvodnil napadnutý rozsudok, hoci mal znízit túto výsku z dôvodu neprimeranej dlzky správneho konania. 200 TU namieta proti tomu, ze Súd prvého stupna v bodoch 77 a 85 napadnutého rozsudku rozhodol, ze Komisia je zodpovedná za nedodrzanie zásady respektovania primeranej lehoty a napriek tomu v bode 438 tohto rozsudku uviedol, ze FEG a TU "nepredlozili ziaden dôkaz odôvodnujúci, aby Súd prvého stupna v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci mohol priznat dodatocné znízenie výsky pokuty". Takéto posúdenie bolo odôvodnené nezrozumitelným spôsobom. 201 Komisia tvrdí, ze napadnutý rozsudok je v prípade otázky vztahu medzi dlzkou správneho konania a dodatocným znízením výsky pokuty ulozenej TU odôvodnený jasne a podrobne. Na jednej strane Komisia uvádza, ze Súd prvého stupna v bodoch 87 az 93 tohto rozsudku dospel k zisteniu, ze prekrocením primeranej lehoty nebolo TU bránené v obhajobe. Na druhej strane Súd prvého stupna skúmal, ci osobitné okolnosti tejto veci odôvodnujú dodatocné znízenie výsky pokuty, a v tomto ohlade zistil, ako to vyplýva z bodu 438 tohto rozsudku, ze TU nepredlozila ziaden dôkaz odôvodnujúci takéto znízenie. - Posúdenie Súdnym dvorom 202 Ako vyplýva z bodov 152 a 153 odôvodnenia sporného rozhodnutia uvedených v bode 9 tohto rozsudku, Komisia tým, ze znízila výsku pokút, uz zohladnila neprimeranú dlzku správneho konania zacatého v roku 1991, zodpovednost za ktorú jej mozno pripísat. 203 V bode 438 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna zistil, ze "Komisia z vlastnej iniciatívy znízila pokutu. Moznost poskytnút takéto znízenie pokuty patrí do rámca výkonu právomocí Komisie. Zalobcovia nepredlozili ziaden dôkaz, ktorý by odôvodnoval, aby Súd prvého stupna pri výkone svojej súdnej právomoci mohol ulozit dodatocné znízenie výsky pokuty. Z tohto dôvodu nie je mozné v tomto ohlade vyhoviet ziadosti zalobcov". 204 Pri tomto zistení nedoslo k ziadnemu nesprávnemu právnemu posúdeniu. 205 Táto cast piateho odvolacieho dôvodu priamo súvisí s tvrdeniami TU uvádzanými na podporu jej prvého odvolacieho dôvodu, podla ktorého sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked usúdil, ze prekrocenie primeranej lehoty neopodstatnuje zrusenie sporného rozhodnutia. Kedze odvolací dôvod zalozený na porusení zásady respektovania primeranej lehoty bol zamietnutý, co vyplýva jednak z nezrusenej casti rozsudku a jednak z posúdenia Súdnym dvorom, ked o tomto dôvode rozhodoval, je potrebné túto cast piateho odvolacieho dôvodu zamietnut. O tretej casti piateho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa urcenia výsky pokuty vzhladom na úcast TU na poruseniach uvedených v spornom rozhodnutí - Argumentácia úcastníkov konania 206 TU tvrdí, ze Súd prvého stupna pri urcovaní výsky pokuty ulozenej TU nedostatocným spôsobom odôvodnil svoje posúdenie, podla ktorého je táto výska pokuty primeraná vo vztahu k výske pokuty ulozenej FEG (body 431 az 433 napadnutého rozsudku). 207 Komisia v tomto ohlade odkazuje na body 416 az 438 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupna preskúmal a odôvodneným spôsobom zamietol vsetky tvrdenia smerujúce k znízeniu výsky pokuty. 208 Komisia dospela k záveru, ze tretia cast piateho odvolacieho dôvodu je neprípustná a v kazdom prípade aj nedôvodná, pricom to isté platí aj pre piaty odvolací dôvod ako celok. 209 CEF taktiez tvrdí, ze piaty odvolací dôvod nie je prípustný, vzhladom na to, ze v danom prípade ide o posúdenie skutkových okolností Súdom prvého stupna, ktoré nemôze byt predmetom opätovného preskúmania v rámci tohto konania o odvolaní. - Posúdenie Súdnym dvorom 210 V súvislosti s údajnou neprimeranostou výsky pokuty je dôlezité pripomenút, ze Súdnemu dvoru pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci konania o odvolaní neprinálezí, aby z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradil posúdenie Súdu prvého stupna vlastným posúdením a v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci rozhodol o výske pokút ulozených podnikom z dôvodu, ze sa nimi porusilo právo Spolocenstva (rozsudky zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C-219/95 P, Zb. s. I-4411, bod 31, a Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný, bod 129). 211 Z toho vyplýva, ze túto cast piateho odvolacieho dôvodu je potrebné vyhlásit za neprípustnú v casti, kde je jej cielom celkové preskúmanie výsky pokút ulozených Komisiou (pozri rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný, bod 129). 212 Okrem toho z pozorného precítania tejto casti piateho odvolacieho dôvodu je zjavné, ze sa viaze na tvrdenia uvedené TU na podporu jej tretieho odvolacieho dôvodu, podla ktorého sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked usúdil, ze Komisia mohla správne voci tomuto podniku vyvodzovat osobnú zodpovednost za porusenia uvedené v clánkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia. Kedze bol tretí odvolací dôvod zamietnutý, je potrebné v kazdom prípade zamietnut tretiu cast piateho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú. 213 Z predchádzajúceho vyplýva, ze piaty odvolací dôvod je potrebné zamietnut ako celok, v casti ako neprípustný a v casti ako nedôvodný. O trovách 214 Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Podla clánku 69 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku uplatnitelného na konanie o odvolaní na základe clánku 118 toho istého rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze TU nemala úspech vo svojich odvolacích dôvodoch s výnimkou dôvodu zalozeného na nedodrzaní zásady respektovania primeranej lehoty, ktorý bol vsak v kazdom prípade zamietnutý Súdnym dvorom, je opodstatnené zaviazat TU na náhradu trov tohto konania. V súvislosti s trovami viazucimi sa ku konaniu na prvom stupni, ktoré bolo ukoncené napadnutým rozsudkom, je potrebné rozhodnút, ze bez ohladu na jeho ciastocné zrusenie bremeno týchto trov nadalej znása TU, a to za podmienok stanovených v bode 3 výroku tohto rozsudku. Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia (T-5/00 a T-6/00) sa rusí len v casti, kde Súd prvého stupna opomenul v rámci skúmania zalobného dôvodu zalozeného na porusení zásady respektovania primeranej lehoty preskúmat, ci neprimeraná dlzka celého správneho konania, ktorú mozno pripísat Komisii Európskych spolocenstiev, vrátane fázy konania predchádzajúcej oznámeniu o výhradách, mohla ovplyvnit budúce moznosti obhajoby Technische Unie BV. 2. V zostávajúcej casti sa odvolanie zamieta. 3. Zaloba podaná Technische Unie BV na Súde prvého stupna sa v casti, kde je ciastocne zalozená na odvolacom dôvode týkajúcom sa porusenia zásady respektovania primeranej lehoty, zamieta. 4. Technische Unie BV je povinná nahradit trovy tohto konania. Trovy prvostupnového konania, ktoré skoncilo rozsudkom zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia (T-5/00 a T-6/00), nadalej znása Technische Unie BV, a to za podmienok stanovených v bode 3 výroku tohto rozsudku. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: holandcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXX73J2Je/L97825-2982TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXX73J2Je/L97825-2982TMP.html#Footref*