NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA L. A. GEELHOED prednesené 19. januára 2006 ^1([1]1) Vec C-466/04 Manuel Acereda Herrera proti Servicio Cántabro de Salud [návrh na zacatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal Superior de Justicia de Cantabria (Spanielsko)] "Zdravotné poistenie - Náhrada cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov" I - Úvod 1. V prejednávanej veci Tribunal Superior de Justicia de Cantabria (Spanielsko) polozil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa okrem iného výkladu clánku 22 nariadenia Rady (EHS) c. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatnovaní systémov sociálneho zabezpecenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo cinné osoby a ich rodinných príslusníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spolocenstva (dalej len "nariadenie c. 1408/71")([2]2). 2. Tieto otázky boli polozené v rámci konaní medzi pánom Aceredom Herrerom a Servicio Cántabro de Salud, ktoré sa týkajú odmietnutia posledným uvedeným nahradit cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky vynalozené pánom Aceredom Herrerom na nemocnicnú liecbu v Parízi, ako aj výdavky vynalozené jeho rodinným príslusníkom, ktorý ho sprevádzal. II - Právny rámec A - Právo Spolocenstva 3. Clánok 22 ods. 1 nariadenia c. 1408/71 stanovuje: "Zamestnanec alebo samostatne zárobkovo cinná osoba, ktorá splna podmienky právnych predpisov príslusného státu na nárok na dávky, pricom ak je to vhodné, zohladnia sa ustanovenia clánku 18: a) ktorej stav si vyzaduje okamzité dávky pocas pobytu na území iného clenského státu; ... c) ktorá má povolenie príslusnej institúcie odíst na územie iného clenského státu, aby tam dostala osetrenie primerané jej stavu, má nárok na: i) vecné dávky poskytované v mene príslusnej institúcie institúciou miesta pobytu... v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatnuje táto institúcia tak, akoby bol u nej poistený. Dlzka doby, pocas ktorej sa dávky poskytujú, sa vsak spravuje právnymi predpismi príslusného státu; ii) penazné dávky poskytované príslusnou institúciou v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatnuje. Na základe dohody medzi príslusnou institúciou a institúciou miesta pobytu alebo bydliska môze takéto dávky v súlade s ustanoveniami právnych predpisov príslusného státu poskytovat institúcia miesta pobytu alebo bydliska v mene príslusnej institúcie." 4. Druhý pododsek clánku 22 ods. 2 stanovuje, ze "povolenie pozadované podla odseku 1 písm. c) nemozno odmietnut, ak takéto osetrenie patrí medzi dávky, ktoré stanovujú právne predpisy clenského státu, na území ktorého má dotknutá osoba bydlisko, a ked nemôze byt dotknutej osobe poskytnuté takéto osetrenie v case zvycajne potrebnom pre obdrzanie tejto starostlivosti na území clenského státu, kde ma bydlisko, s ohladom na jej súcasný zdravotný stav alebo pravdepodobný dalsí priebeh ochorenia". 5. Hlava III oddiel 7 kapitola 1 nariadenia c. 1408/71([3]3), nazvaná "Náhrada medzi institúciami", obsahuje jediné ustanovenie, a to clánok 36, ktorý znie takto: "1. Vecné dávky poskytované v súlade s ustanoveniami tejto kapitoly institúciou niektorého clenského státu na úcet institúcie iného clenského státu sa nahradia v celom rozsahu. 2. Náhrada uvedená v odseku 1 sa urcuje a uskutocnuje v súlade s postupom upraveným vykonávacím nariadením uvedeným v clánku 98 na základe preukázania skutocných výdavkov alebo na základe pausálnych platieb. V druhom prípade majú byt pausálne platby také, aby náhrada bola co najblizsie skutocným výdavkom. 3. Dva alebo viac clenských státov alebo príslusných orgánov týchto státov môze zabezpecit iné metódy úhrady alebo vzdat sa vsetkých úhrad medzi institúciami, ktoré podliehajú ich právomoci." B - Vnútrostátne právo 6. Clánok 18 ods. 1 dekrétu c. 2766/1967 zo 16. novembra 1967 (dalej len "dekrét c. 2766/1967"), v znení úcinnom v case nadobudnutia úcinnosti nariadenia c. 1408/71, v podstate stanovil, ze pokial sa príjemca rozhodne obrátit sa na iné institúcie ako tie, ktoré má k dispozícii, institúcie zodpovedné za poskytovanie zdravotnej starostlivosti nepreberajú zodpovednost za náklady, ktoré môzu vzniknút, s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 3 a 4. Nárok na náhradu bol teda stanovený v prípadoch, ked institúcia sociálneho zabezpecenia bezdôvodne odmietla schválit zdravotnú starostlivost, aj ked bola povinná tak urobit (odsek 3) a v prípadoch, kedy si vyuzitie iných lekárskych sluzieb, ako tých, ktoré boli pacientovi ponúknuté v rámci systému sociálneho zabezpecenia, vyziadala naliehavá potreba zivotne dôlezitej starostlivosti (odsek 4). 7. Vnútrostátny súd uviedol, ze v prípadoch uvedených v clánku 18 ods. 3 a 4 dekrétu c. 2766/1967 príslusný spanielsky úrad sociálneho zabezpecenia poskytoval dotknutej osobe náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov, ktoré jej vznikli, a prípadne aj osobe, ktorá ju sprevádzala. 8. Podla návrhu na zacatie prejudiciálneho konania sa v Spanielsku zacal uplatnovat systém náhrady cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov v prípadoch uvedených v clánku 22 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia c. 1408/71 z dôvodu ich podobnosti s dvoma prípadmi uvedenými v clánku 18 dekrétu c. 2766/1967. 9. Roku 1995 bol clánok 18 dekrétu c. 2766/1967 zrusený a nahradený clánkom 5 královského dekrétu c. 63/1995, ktorého odsek 3 obmedzuje moznost náhrady výdavkov na jediný prípad, a to na prípad bezprostrednej, zivotne dôlezitej naliehavosti, cím zrusil právo na náhradu na základe bezdôvodného odmietnutia schválit starostlivost. Návrh na zacatie prejudiciálneho konania vnútrostátneho súdu sa týka situácie, ktorá nastala podla nových pravidiel: pokial je liecba poskytovaná v inom clenskom státe podla clánku 22 ods. 1 písm. a) nariadenia c. 1408/71, existuje nárok na náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov pre dotknutú osobu a prípadne pre inú osobu, ktorá ju sprevádza, zatial co v prípadoch stanovených v clánku 22 ods. 1 písm. c) nárok na túto náhradu neexistuje. III - Skutkový stav a prejudiciálne otázky 10. Acereda Herrera, spanielsky státny príslusník, je poistený v rámci spanielskeho systému verejného sociálneho zabezpecenia ako samostatne zárobkovo cinná osoba. 11. V júli 2002 diagnostikovali Aceredovi Herrerovi váznu chorobu, ktorá bola najskôr liecená v Spanielsku. 12. Vzhladom na niekolko nedostatkov v poskytovaní lekárskych sluzieb a s ohladom na váznost ochorenia poziadal pán Herrera o vydanie formulára E-112, aby mohol byt liecený primerane svojmu stavu v parízskej nemocnici. 13. Dna 17. januára 2003 mu Servicio Cántabro de Salud vydal predbezné povolenie podla clánku 22 ods. 1 písm. c) nariadenia c. 1408/71 odíst do Francúzska, aby sa tam podrobil liecbe. 14. Pán Herrera z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu odisiel do Francúzska niekolkokrát v sprievode rodinného príslusníka, aby sa podrobil liecbe, na ktorú bolo vydané povolenie. V dôsledku toho mu vznikli cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky pre neho samotného, ako aj pre jeho rodinného príslusníka v celkovej výske 19 594 eur. 15. Pán Herrera poziadal Servicio Cántabro de Salud o náhradu týchto výdavkov; jeho ziadost vsak bola zamietnutá. Pán Herrera preto podal zalobu na Juzgado de lo Social n°1 de Santander, ktorý túto zalobu 17. novembra 2003 zamietol. Pán Herrera sa 21. januára 2004 proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Tribunal Superior de Justicia de Cantabria. 16. Tribunal Superior de Justicia de Cantabria sa rozhodol konanie prerusit a polozit Súdnemu dvoru Európskych spolocenstiev tieto prejudiciálne otázky: "1. Majú sa clánok 22 ods. 1 písm. c), clánok 22 ods. 2 a clánok 36 nariadenia Rady (EHS) c. 1408/71 zo 14. júna 1971 v znení vyplývajúcom z konsolidovaného znenia schváleného nariadením Rady (ES) c. 118/97 vykladat tak, ze poistenec, ktorému príslusná institúcia poskytla súhlas na odchod na územie iného clenského státu, aby tam dostal primeranú starostlivost, má nárok na to, aby mu institúcia, ktorá mu poskytla súhlas, nahradila cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky na území clenského státu, do ktorého odchádza? 2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: existuje v práve Spolocenstva nejaké pravidlo alebo kritérium, na základe ktorého je potrebné urcit výdavky, ktoré mozno nahradit, ako aj ich výsku? 3. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: je skutocnost, ze clenský stát rozvíja ustanovenia nariadenia Spolocenstva tým, ze prostredníctvom vnútrostátnej právnej úpravy prijíma dodatocné pravidlá, ktoré doplnajú obsah nariadenia a zavádzajú rozdielnu úpravu prípadov, na ktoré sa v nariadení vztahuje rovnaký právny rezim, a odrádza tak obcanov od vyuzitia urcitých mozností a práv, ktoré im priznáva právna úprava Spolocenstva, zlucitelná s delbou právomocí medzi clenské státy a institúcie Spolocenstva stanovenou v Zmluve, a najmä s jej clánkom 10 ES (pôvodne clánok 5 Zmluvy ES), ako aj s právnou povahou nariadení Spolocenstva podla clánku 249 ES (pôvodne clánok 189 Zmluvy ES)? Konkrétne: je skutocnost, ze Spanielske královstvo ponecháva v platnosti ustanovenia vnútrostátneho práva, ktoré priznávajú poistencom v rámci systému sociálneho zabezpecenia práva na dodatocné dávky vo vztahu k dávkam, ktoré im priznáva clánok 22 vyssie uvedeného nariadenia, pricom vsak robia rozdiel medzi rôznymi prípadmi obsiahnutými v tomto nariadení, takze dodatocné dávky sa poskytujú vo vsetkých prípadoch s výnimkou prípadu uvedeného v odseku 1 písm. c) bez toho, aby existovalo objektívne, primerané a rozumné odôvodnenie takéhoto rozlisovania, zlucitelná so Zmluvou a s nariadením Rady (EHS) c. 1408/71? 4. V kazdom prípade: a) Je také vnútrostátne ustanovenie, akým je clánok 5 ods. 3 královského dekrétu c. 63/1995, ktorý rusí clánok 18 ods. 3 dekrétu c. 2766/1967 a odstranuje moznost poistenca spanielskeho verejného systému sociálneho zabezpecenia získat náhradu výdavkov na zdravotnú starostlivost poskytnutú zdravotníckymi zariadeniami alebo odborníkmi so sídlom na spanielskom území, pokial mu verejný systém nemôze poskytnút starostlivost, na ktorú má nárok, v primeranom case s ohladom na jeho aktuálny zdravotný stav a pravdepodobný priebeh choroby, aj ked riadiaci orgán systému sociálneho zabezpecenia je v takom prípade povinný poskytnút poistencovi súhlas s tým, aby sa nechal liecit zdravotníckymi zariadeniami a odborníkmi so sídlom na území iných clenských státov, ako je Spanielsko, zlucitelné so zákazom akejkolvek diskriminácie na základe státnej príslusnosti, stanoveným v clánku 12 ES? b) Je také vnútrostátne ustanovenie, akým je clánok 5 ods. 3 královského dekrétu c. 63/1995, ktorý rusí clánok 18 ods. 3 dekrétu c. 2766/1967 a odstranuje moznost poistenca spanielskeho verejného systému sociálneho zabezpecenia získat náhradu výdavkov na zdravotnú starostlivost poskytnutú zdravotníckymi zariadeniami alebo odborníkmi so sídlom na spanielskom území, pokial mu verejný systém nemôze poskytnút starostlivost, na ktorú má nárok, v primeranom case s ohladom na jeho aktuálny zdravotný stav a pravdepodobný priebeh choroby, aj ked riadiaci orgán systému sociálneho zabezpecenia je v takom prípade povinný poskytnút poistencovi súhlas s tým, aby sa nechal liecit zdravotníckymi zariadeniami a odborníkmi so sídlom na území iných clenských státov, ako je Spanielsko, zlucitelné s volným pohybom sluzieb, ktorý je zarucený clánkom 49 ES a nasl.? c) Je také vnútrostátne ustanovenie, akým je clánok 5 ods. 3 královského dekrétu c. 63/1995, ktorý rusí clánok 18 ods. 3 dekrétu c. 2766/1967 a odstranuje moznost poistenca spanielskeho verejného systému sociálneho zabezpecenia získat náhradu výdavkov na zdravotnú starostlivost poskytnutú zdravotníckymi zariadeniami alebo odborníkmi so sídlom na spanielskom území, pokial mu verejný systém nemôze poskytnút starostlivost, na ktorú má nárok, v primeranom case s ohladom na jeho aktuálny zdravotný stav a pravdepodobný priebeh choroby, aj ked riadiaci orgán systému sociálneho zabezpecenia je v takom prípade povinný poskytnút poistencovi súhlas s tým, aby sa nechal liecit zdravotníckymi zariadeniami a odborníkmi so sídlom na území iných clenských státov, ako je Spanielsko, zlucitelné s ustanoveniami clánkov 81 ES, 82 ES a 87 ES o hospodárskej sútazi?" 17. Písomné pripomienky predlozili Spanielsko, Belgicko, Cyprus, Fínsko, Írsko, Polsko, Spojené královstvo a Komisia. S výnimkou Belgicka a Fínska sa vsetci títo úcastníci konania zúcastnili na pojednávaní. IV - Prvá otázka 18. Podstatou prvej otázky polozenej vnútrostátnym súdom je, ci sa majú clánok 22 ods. 1 písm. c), clánok 22 ods. 2 a clánok 36 nariadenia c. 1408/71 vykladat v tom zmysle, ze poistenec, ktorý získal povolenie príslusnej institúcie odíst na územie iného clenského státu, aby tam dostal primeranú starostlivost, má nárok na to, aby mu táto institúcia nahradila cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky na území tohto clenského státu. Pripomienky 19. Spanielska, fínska a cyperská vláda, vláda Spojeného královstva a Írsko navrhujú Súdnemu dvoru, aby na prvú otázku odpovedal záporne. V podstate tvrdia, ze clánok 22 ods. 1 písm. c) bod i) priznáva nárok na vecné dávky vrátane, ako je tomu v prejednávanej veci, nároku na nemocnicnú starostlivost v inom clenskom státe poskytovanú na úcet príslusnej institúcie clenského státu, v ktorom má poistenec bydlisko. Uvedené ustanovenie sa nevztahuje na cestovné a ubytovacie výdavky a clenský stát, v ktorom je dotknutá osoba poistená, teda nie je povinný znásat takéto výdavky. Spanielska vláda dodáva, ze rozsudok vo veci Leichtle([4]4) nie je mozné v prejednávanej veci uplatnit. Na rozdiel od nemeckej právnej úpravy, spanielske právne predpisy nepriznávajú nárok na náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov, a to ani v prípadoch, kedy sa starostlivost poskytuje v Spanielsku. 20. Belgická vláda sa domnieva, ze právo Spolocenstva nestanovuje nárok na náhradu dodatocných výdavkov, nebráni vsak clenskému státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje, aby takýto nárok priznal. V takomto prípade sa pouzijú právne predpisy clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje, pokial sadzby uplatnované clenským státom, v ktorom je pacient poistený, nie sú pre pacienta výhodnejsie.([5]5) 21. Polská vláda sa domnieva, ze o náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov je mozné ziadat v zmysle clánku 22 nariadenia len v rozsahu, v akom takýto nárok na náhradu stanovuje vnútrostátna právna úprava. Dodáva, ze z povinnosti clenských státov zabezpecit úcinné fungovanie systému vytvoreného clánkom 22 nariadenia môze vyplývat povinnost príslusnej institúcie takéto výdavky nahradit. 22. Komisia odkazuje na rozsudky Súdneho dvora vo veci Kohl([6]6), Vanbraekel([7]7) a Inizan([8]8), pricom tvrdí, ze clánky 22 a 36 nariadenia c. 1408/71 neukladajú príslusnej institúcii povinnost priamo nahradit dodatocné výdavky poistenej osobe. Z rozsudkov Leichtle([9]9) a Molenaar([10]10) vsak vyplýva, ze clánok 22 ods. 1 písm. c) ukladá institúcii clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje, povinnost nahradit poistencovi takéto výdavky, kedze takéto výdavky je mozné povazovat za neoddelitelnú súcast vecných dávok v zmysle clánku 22 ods. 1 písm. c). Institúcia clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje, teda musí nahradit tieto výdavky v súlade s jej uplatnovanými právnymi predpismi, ako keby bol poistenec poistený u nej. Príslusná institúcia musí potom nahradit výdavky priamo institúcii clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje, v súlade s podmienkami stanovenými v clánku 36 nariadenia c. 1408/71. 23. Komisia dodáva, ze institúcie sociálneho zabezpecenia musia v súlade s clánkom 10 ES a clánkom 84 nariadenia c. 1408/71 spolupracovat s cielom zabezpecit, aby sa clánok 22 ods. 1 písm. c) a clánok 36 správne uplatnovali a aby sa tak v plnom rozsahu respektovali práva priznané poistencovi. Pokial si teda institúcia clenského státu, v ktorom sa poskytuje starostlivost, nesplnila riadne svoju povinnost vyplývajúcu z clánku 22, teda poskytnút vecné dávky, a príslusná institúcia odmietla prispiet k splneniu uvedenej povinnosti, neskôr uvedená institúcia musí priamo nahradit výdavky, ktoré vznikli poistencovi, bez toho, aby tým bola dotknutá prípadná zodpovednost institúcie clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje.([11]11) Posúdenie 24. Po prvé je zjavné, osobitne zo stvrtého odôvodnenia, ze cielom nariadenia c. 1408/71 nie je harmonizovat právne predpisy clenských státov v oblasti sociálneho zabezpecenia, ale len vytvorit systém koordinácie medzi institúciami rôznych clenských státov s cielom prispiet k volnému pohybu pracovníkov v rámci Spolocenstva.([12]12) 25. Clánok 22 ods. 1 písm. c) nariadenia stanovuje, ze poistenci môzu získat povolenie príslusnej institúcie clenského státu odíst na územie iného clenského státu, aby tam dostali osetrenie primerané ich stavu. V takýchto prípadoch má dotknutá osoba podla clánku 22 ods. 1 písm. c) bodu i) nariadenia c. 1408/71 nárok na vecné dávky([13]13) poskytované v mene príslusnej institúcie institúciou miesta pobytu alebo bydliska v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatnuje táto institúcia tak, akoby bola u nej poistená. Dlzka doby, pocas ktorej sa dávky poskytujú, sa vsak spravuje právnymi predpismi príslusného státu. 26. Clánok 22 ods. 2 druhý pododsek stanovuje podmienky, kedy povolenie na poskytnutie starostlivosti v zahranicí nemozno odmietnut: "Ak takéto osetrenie patrí medzi dávky, ktoré stanovujú právne predpisy clenského státu, na území ktorého má dotknutá osoba bydlisko, a ked nemôze byt dotknutej osobe poskytnuté takéto osetrenie v case zvycajne potrebnom pre obdrzanie tejto starostlivosti na území clenského státu, kde ma bydlisko, s ohladom na jej súcasný zdravotný stav alebo pravdepodobný dalsí priebeh ochorenia." 27. Je potrebné pripomenút, ze ktorýkolvek clenský stát môze vydat povolenie na liecbu v inom clenskom státe aj na ovela sirsom základe. Nariadenie len uvádza, kedy takéto povolenie nemozno odmietnut, ziadnym spôsobom vsak neobmedzuje prípady, kedy je mozné povolenie vydat.([14]14) 28. Osobe, ktorá získala povolenie odíst do iného clenského státu, aby sa tam podrobila liecbe, sa vydá formulár E-112, ktorým sa potvrdzuje nárok na liecbu.([15]15) Z toho vyplýva, ze pacient môze byt liecený v inom clenskom státe za rovnako výhodných podmienok, ako sú podmienky vztahujúce sa na osoby, ktoré podliehajú právnym predpisom tohto clenského státu.([16]16) Vydaním formulára E-112 vzniká príslusnej institúcii clenského státu, v ktorom je dotknutá osoba poistená, záväzok nahradit výdavky na liecbu príslusnej institúcii clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje.([17]17) Výdavky sú obycajne nahrádzané priamo príslusnému zariadeniu, v ktorom sa liecba poskytuje. Náhrada sa vypocíta na základe platných sadzieb stanovených právnymi predpismi clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje.([18]18) 29. Z jasného znenia clánku 22 nariadenia c. 1408/71 vyplýva, ze nárok poistenca je obmedzený na zdravotnú starostlivost pocas docasného pobytu v inom clenskom státe. Uvedené ustanovenie neupravuje otázku dodatocných výdavkov, akými sú cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s lekárskou starostlivostou v zahranicí. Systém zavedený clánkom 22 v spojení s clánkom 36 nariadenia navyse umoznuje priamu náhradu medzi institúciami na základe sadzieb clenského státu, v ktorom sa starostlivost poskytuje, len pokial ide o výdavky na lekársku starostlivost. Náhrada dodatocných výdavkov je teda zálezitostou vnútrostátneho práva. Náhrada takýchto výdavkov sa môze ziadat len v rozsahu, v akom nárok na náhradu existuje podla vnútrostátneho práva. 30. Z rozsudku vo veci Leichtle([19]19) vyplýva, ze pokial právne predpisy urcitého clenského státu umoznujú náhradu dodatocných výdavkov v súvislosti s lekárskou starostlivostou poskytovanou na jeho území, rovnaké obmedzenia a podmienky by mali platit pre liecbu v inom clenskom státe. V takom prípade rozsah povinnosti nahradit dodatocné výdavky pacienta závisí od rozsahu jeho nároku podla vnútrostátneho práva. 31. Vnútrostátny súd v prejednávanej veci uvádza, ze je mozné predstavit si situáciu, kedy nutnost odíst do iného clenského státu a zostat tam, vyplýva práve z neposkytnutia liecby príslusnou institúciou v prijatelnej lehote. Ide o situáciu, kedy má pacient nárok na liecbu v nemocnici v inom clenskom státe podla clánku 22 ods. 2 druhého pododseku. 32. V takejto situácii a pri neexistencii nároku opísaného v bode 30 by najspravodlivejsím riesením bolo, aby clenský stát, v ktorom je dotknutá osoba poistená, zabezpecil, aby poistenec, ktorý získal povolenie podla clánku 22 nariadenia c. 1408/71, mal naozaj moznost liecit sa mimo vnútrostátneho systému zdravotnej starostlivosti, na ktorý má nárok: inými slovami tento clenský stát poskytne poistencovi pomoc, pokial ide o cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky, ktoré mu nutne vzniknú pri liecbe mimo vnútrostátneho zdravotníckeho systému. 33. Ako je ale uvedené vyssie, takýto nárok na pomoc alebo náhradu nevyplýva z clánku 22 nariadenia c. 1408/71. Prinálezí samotným clenským státom, aby urcili, ci pacientovi poskytnú takúto pomoc, alebo ci poskytnú náhradu urcitých výdavkov, akými sú cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky. 34. Dalej zastávam názor, ze je nesporné, ze také sluzby, akými je prevoz do zariadenia v specializovanom zdravotníckom vozidle alebo pobyt v nemocnici a strava poskytovaná v nemocnici, sa musia povazovat za neoddelitelnú súcast samotnej starostlivosti, teda za vecné dávky. Na vsetky tieto sluzby sa vztahuje clánok 22 nariadenia. 35. Vzhladom na vyssie uvedené sa domnievam, ze Súdny dvor by mal na prvú otázku odpovedat v tom zmysle, ze clánok 22 ods. 1 písm. c), clánok 22 ods. 2 a clánok 36 nariadenia c. 1408/71 nemozno vykladat v tom zmysle, ze poistenec, ktorý získal povolenie príslusnej institúcie odíst na územie iného clenského státu, aby tam dostal primeranú starostlivost, má nárok na to, aby mu táto institúcia nahradila cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky na území tohto clenského státu. V - Druhá otázka 36. Vnútrostátny súd podmienil svoju druhú otázku tým, ze Súdny dvor odpovie na prvú otázku v tom zmysle, ze clánok 22 ods. 1 písm. c) a clánok 22 ods. 2 a clánok 36 nariadenia c. 1408/71 priznávajú dotknutej osobe právo na náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov. 37. Vzhladom na to, ze navrhujem, aby na prvú otázku odpovedal Súdny dvor záporne, nie je potrebné sa zaoberat druhou otázkou. VI - Tretia otázka 38. Podstatou tretej otázky polozenej vnútrostátnym súdom je, ci sa clánky 10 ES a 249 ES majú vykladat v tom zmysle, ze bránia takým pravidlám clenského státu, akými sú tie sporné v konaní vo veci samej, ktoré obsahujú priaznivejsiu úpravu náhrady nákladov v situáciách, na ktoré sa vztahuje clánok 22 ods. 1 písm. a) nariadenia, ako v situáciách, na ktoré sa vztahuje clánok 22 ods. 1 písm. c). Pripomienky 39. Spanielska vláda tvrdí, ze tretia otázka nemá ziadny vztah ku konaniu vo veci samej. 40. Komisia usudzuje, ze cielom clánku 22 nariadenia c. 1408/71 nie je úprava náhrady poskytovanej poistencom podla platných predpisov v príslusnom clenskom státe. Clánok 22 sa na takéto predpisy nevztahuje a neobmedzuje právo príslusného clenského státu poskytnút poistencovi dodatocné dávky podla vnútrostátneho práva, ani nevyzaduje ich poskytnutie. Skutocnost, ze také pravidlá, aké sú sporné vo veci samej, upravujú náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov za okolností uvedených v clánku 22 ods. 1 písm. a), ale nie v prípadoch uvedených v clánku 22 ods. 1 písm. c), nie je sama osebe v rozpore s clánkom 22 nariadenia c. 1408/71 v spojení s clánkami 10 ES a 249 ES. 41. Belgická vláda tvrdí, ze skutocnost, ze clenský stát umozní na základe svojho vnútrostátneho práva priznanie dalsích práv v situáciách, ktoré sa zhodujú s tými, ktoré sú uvedené v právnej úprave Spolocenstva, avsak vylúci získanie takýchto práv v prípadoch, kedy sa uplatní len právo Spolocenstva, nie je zlucitelná s primárnymi a sekundárnymi predpismi Spolocenstva. 42. Polská vláda, vláda Spojeného královstva a Írsko zastávajú názor, ze clenský stát je povinný zabezpecit, aby vnútrostátne právo ziadnym spôsobom nenarusovalo a ani neobmedzovalo dostupnost dávky pre osobu, ktorá by inak na nu mala nárok podla nariadenia. Cyperská vláda a vláda Spojeného královstva dodávajú, ze neexistuje ziadny rozpor s právom Spolocenstva, kedze vnútrostátne podmienky sa neuplatnujú odlisne v závislosti od toho, ci je zdravotná starostlivost poskytovaná v Spanielsku alebo v inom clenskom státe, a preto nestazujú získanie zdravotnej starostlivosti v iných clenských státoch ako v Spanielsku. 43. Fínska vláda tvrdí, ze z clánkov 10 ES a 249 ES nemozno vyvodit záver, ze vnútrostátny zákonodarca má nejakú povinnost priznat poistencovi, na ktorého sa vztahuje pôsobnost clánku 22 ods. 1 písm. c), nárok na náhradu výdavkov spojených s jeho liecbou. Posúdenie 44. Ako uz bolo uvedené vyssie, clánok 22 nariadenia c. 1408/71 neupravuje otázku dodatocných výdavkov, akými sú cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s lekárskou starostlivostou v zahranicí. Z toho vyplýva, ze clánok 10 ES([20]20) a ani clánok 249 ES([21]21) nebránia tomu, aby vnútrostátne právne predpisy priznávali dávky vo väcsom rozsahu, ako stanovuje nariadenie c. 1408/71. 45. Prinálezí teda výlucne clenským státom, aby urcili, ci prijmú dalsie ustanovenia priznávajúce nárok na náhradu urcitých výdavkov alebo nie. 46. Skutocnost, ze vnútrostátne právne predpisy obmedzujú moznost náhrady výdavkov na jediný prípad, a to na prípad bezprostrednej, zivotne dôlezitej naliehavosti, a rusia tak právo na náhradu z dôvodov bezdôvodného odmietnutia schválit starostlivost, na veci nic nemení. Ako správne poznamenáva Írsko, skutocnost, ze sa vnútrostátny zákonodarca rozhodol priznat dodatocnú dávku osobe, ktorá sa dovoláva práva podla clánku 22 ods. 1 písm. a), aj ked takáto dávka nie je súcastou povinnosti clenského státu podla clánku 22 ods. 1 písm. a), nepredstavuje prekázku výkonu práva dotknutej osoby podla clánku 22 ods. 1 písm. c). 47. Vzhladom na vyssie uvedené usudzujem, ze by Súdny dvor mal na tretiu otázku odpovedat v tom zmysle, ze clánky 10 ES a 249 ES nebránia takým pravidlám clenského státu, akými sú tie sporné vo veci samej, ktoré obsahujú priaznivejsiu úpravu náhrady výdavkov v situáciách, na ktoré sa vztahuje clánok 22 ods. 1 písm. a), ako v situáciách, na ktoré sa vztahuje clánok 22 ods. 1 písm. c). VII - Stvrtá otázka 48. Podstatou stvrtej otázky polozenej vnútrostátnym súdom je, ci sa clánky 12 ES, 49 ES, 81 ES, 82 ES a 87 ES majú vykladat v tom zmysle, ze bránia takým ustanoveniam clenského státu, akými sú ustanovenia sporné v prejednávanej veci, ktoré odstranujú moznost poistenca v rámci spanielskeho verejného systému sociálneho zabezpecenia získat náhradu výdavkov na zdravotnú starostlivost poskytnutú zdravotníckymi zariadeniami alebo odborníkmi so sídlom na spanielskom území, ktorí nie sú súcastou spanielskeho systému sociálneho zabezpecenia. Pripomienky 49. Spanielska vláda sa domnieva, ze stvrtá otázka nemá ziadny vztah ku konaniu vo veci samej. Vláda Spojeného královstva s tým súhlasí. Podla tejto vlády so zretelom na skutkové okolnosti je problém uvedený v stvrtej otázke cisto hypotetický. 50. Cyperská a fínska vláda a Írsko v podstate tvrdia, ze právo Spolocenstva sa nevztahuje na situáciu, kedy osoba s bydliskom v Spanielsku ziada o zdravotné sluzby spanielskeho súkromného poskytovatela starostlivosti, kedze neexistuje ziadny cezhranicný prvok. Navyse tvrdia, ze clánky 81 ES, 82 ES a 87 ES sa nemôzu vztahovat na také legislatívne opatrenia, akými sú tie sporné v prejednávanej veci. 51. Belgická vláda tvrdí, ze situácia opísaná v stvrtej otázke je zlucitelná s clánkom 49 ES a ze ziadnym spôsobom nie je narusená sútaz vo vztahu k súkromným poskytovatelom starostlivosti v Spanielsku, ktorí nie sú súcastou systému poistenia, alebo vo vztahu k spanielskym súkromným poskytovatelom starostlivosti. 52. Polská vláda zastáva názor, ze clánky 82 ES a 86 ES by sa porusili, ak by sa preukázalo, ze obmedzenie slobody poskytovat zdravotné sluzby poskodzuje pacientov a pokial by dominantné postavenie orgánov verejnej zdravotnej starostlivosti v Spanielsku mohlo ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi, co by platilo, ak by zdravotná starostlivost poskytovaná súkromnými lekármi mohla mat vplyv aj na státnych príslusníkov iných clenských státov. 53. Komisia sa domnieva, ze so zretelom na skutkové okolnosti nie sú spanielske právne predpisy v rozpore s clánkami 12 ES, 49 ES, 81 ES, 82 ES a 87 ES. Posúdenie 54. Podla ustálenej judikatúry prinálezí výlucne vnútrostátnemu súdu, ktorému bol spor predlozený a ktorý musí prevziat zodpovednost za prijatie súdneho rozhodnutia, aby s ohladom na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnost prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnost otázok, ktoré polozí Súdnemu dvoru.([22]22) Súdny dvor vsak dospel k záveru, ze odmietnutie rozhodnutia o prejudiciálnej otázke polozenej vnútrostátnym súdom je mozné, pokial je zjavné, ze výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Spolocenstva, o ktoré ziada vnútrostátny súd, nemajú ziadny vztah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, pokial ide o hypotetický problém, alebo tiez pokial Súdny dvor nemá k dispozícii podklady o skutkovom a právnom stave, ktoré sú potrebné na riadne zodpovedanie polozených otázok.([23]23) 55. Z návrhu na zacatie prejudiciálneho konania vyplýva, ze podstatou otázky vnútrostátneho súdu je, ci situácia, kedy zdravotnícke zariadenia alebo odborník so sídlom na spanielskom území, ktorý nie je súcastou systému sociálneho zabezpecenia, nemá právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti osobe poistenej v rámci systému sociálneho zabezpecenia, hoci jej zdravotná starostlivost môze byt poskytnutá zdravotníckym zariadením alebo odborníkom so sídlom v inom clenskom státe, je v rozpore s clánkami 12 ES, 49 ES, ako aj clánkami 81 ES, 82 ES a 87 ES. 56. Konanie vo veci samej sa vsak netýka danej otázky, ale týka sa otázky, ci pán Herrera, ktorý ziada o náhradu cestovných, ubytovacích a stravovacích výdavkov pre seba a pre rodinného príslusníka, ktorý ho sprevádza v súvislosti s nemocnicnou starostlivostou v Parízi, má nárok na takúto náhradu. 57. Na stvrtú otázku preto nie je potrebné odpovedat. VIII - Návrh 58. Zastávam preto názor, ze na otázky polozené Tribunal Superior de Justicia de Cantabria by mal Súdny dvor odpovedat takto: 1. Clánok 22 ods. 1 písm. c), clánok 22 ods. 2 a clánok 36 nariadenia c. 1408/71 nemozno vykladat v tom zmysle, ze poistenec, ktorý získal povolenie príslusnej institúcie odíst na územie iného clenského státu, aby tam dostal primeranú starostlivost, má nárok na to, aby mu táto institúcia nahradila cestovné, ubytovacie a stravovacie výdavky na území tohto clenského státu. 2. Clánky 10 ES a 249 ES nebránia takým pravidlám clenského státu, akými sú tie sporné vo veci samej, ktoré obsahujú priaznivejsiu úpravu náhrady výdavkov v situáciách, na ktoré sa vztahuje clánok 22 ods. 1 písm. a), ako v situáciách, na ktoré sa vztahuje clánok 22 ods. 1 písm. c). __________________________________________________________________ [24]1 - Jazyk prednesu: anglictina. __________________________________________________________________ [25]2 - Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35; pozri najmä kodifikovanú verziu vyplývajúcu z nariadenia Rady (ES) c. 118/97 z 2. decembra 1996, ktoré mení a doplna a aktualizuje nariadenie (EHS) c. 1408/71 o uplatnovaní systémov sociálneho zabezpecenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo cinné osoby a ich rodinných príslusníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spolocenstva, a nariadenie (EHS) c. 574/72, ktorým sa stanovuje postup na vykonávanie nariadenia (EHS) c. 1408/71 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3). __________________________________________________________________ [26]3 - Pozri kodifikovanú verziu nariadenia Rady (ES) c. 118/97. __________________________________________________________________ [27]4 - Rozsudok z 18. marca 2004, Leichtle, C-8/02, Zb. s. I-2641. __________________________________________________________________ [28]5 - Rozsudok z 12. júla 2001, Vanbraekel a i., C-368/98, Zb. s. I-5363, bod 53. __________________________________________________________________ [29]6 - Rozsudok z 28. apríla 1998, Kohll, C-158/96, Zb. s. I-1931. __________________________________________________________________ [30]7 - Rozsudok Vanbraekel a i., uz citovaný v poznámke pod ciarou 5. __________________________________________________________________ [31]8 - Rozsudok z 23. októbra 2003, Inizan, C-56/01, Zb. s. I-12403. __________________________________________________________________ [32]9 - Rozsudok vo veci Leichtle, uz citovaný v poznámke pod ciarou 4, bod 35. __________________________________________________________________ [33]10 - Rozsudok z 5. marca 1998, Molenaar, C-160/96, Zb. s. I-843, bod 31. __________________________________________________________________ [34]11 - Rozsudok z 25. februára 2003, IKA, C-326/00, Zb. s. I-1703, body 51 a 61. __________________________________________________________________ [35]12 - Pozri tiez rozsudok z 9. júla 1980, Gravina, 807/79, Zb. s. 2205, bod 7; z 5. júla 1988, Borowitz, 21/87, Zb. s. 3715, bod 23; zo 7. februára 1991, Rönfeldt, C-227/89, Zb. s. I-323, bod 12, a z 19. marca 2002, Hervein a i., C-393/99 a C-394/99, Zb. s. I-2829, bod 50. __________________________________________________________________ [36]13 - Podla clánku 22 ods. 1 písm. c) bodu ii) má poistenec, ktorý získal povolenie, takisto nárok na penazné dávky. Z uz citovaného rozsudku vo veci Molenaar vyplýva, ze "penazné dávky sú v podstate dávky urcené na vyrovnávanie straty príjmu pracovníka súvisiace s pracovnou neschopnostou". Takéto dávky teda nie sú v prejednávanej veci relevantné. __________________________________________________________________ [37]14 - Rozsudok Vanbraekel a i., uz citovaný, bod 31. __________________________________________________________________ [38]15 - Pozri rozsudok z 31. mája 1979, Pierik II (182/78, Zb. s. 1977, bod 15), v ktorom Súdny dvor konstatoval, ze "vzhladom na to, ze výdavky súvisiace s dotknutou liecbou môzu byt vyúctované príslusnej institúcii, ktorá vydala povolenie, institúcia clenského státu, kam dotknutá osoba cestuje, aby sa tam podrobila liecbe, musí po predlození povolenia takúto liecbu poskytnút, aj ked podla právnych predpisov, ktoré uplatnuje, takúto povinnost nemá, ale má len právomoc ju poskytnút". __________________________________________________________________ [39]16 - Rozsudky vo veci Vanbraekel a i., uz citovaný, bod 32, a Inizan, uz citovaný, bod 21. __________________________________________________________________ [40]17 - Náhradu výdavkov na liecbu medzi institúciami upravuje clánok 36 nariadenia c. 1408/71 v spojení s clánkom 93 nariadenia Rady (EHS) c. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup na vykonávanie nariadenia c. 1408/71 (Ú. v. ES L 74, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 83). Podla clánku 36 sú vecné dávky poskytované institúcii clenského státu, kde sa liecba poskytuje, v plnom rozsahu nahradené institúciou státu, kde je dotknutá osoba poistená, v súlade s postupom stanoveným v clánku 93 nariadenia c. 574/72. Pohladávky a záväzky medzi institúciami sú vyrovnávané bud na základe preukázaných skutocných výdavkov, alebo pausálnou ciastkou, pokial dotknuté clenské státy alebo príslusné orgány týchto státov nestanovili iné metódy náhrady alebo nezrusili vsetky náhrady medzi institúciami na ich území. Pozri tiez rozsudok IKA, uz citovaný, bod 54. __________________________________________________________________ [41]18 - Vyplýva to zo znenia clánku 22, ktorý stanovuje, ze vecné dávky musia byt poskytované "institúciou pobytu alebo bydliska v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatnuje táto institúcia". Pozri tiez rozsudok Vanbraekel a i., uz citovaný, bod 55. __________________________________________________________________ [42]19 - Rozsudok Leichtle, uz citovaný v poznámke pod ciarou 4. __________________________________________________________________ [43]20 - Podla clánku 10 ES, ktorý zakotvuje zásadu lojálnej spolupráce, sú clenské státy povinné zabezpecit vykonanie nariadení. __________________________________________________________________ [44]21 - Podla clánku 249 druhého odseku ES majú nariadenia vseobecnú platnost a sú priamo uplatnitelné vo vsetkých clenských státoch. Vzhladom na ich povahu a miesto v systéme pramenov práva Spolocenstva teda nariadenia môzu priznávat jednotlivcom práva, ktorá sú vnútrostátne súdy povinné chránit. Priama uplatnitelnost nariadenia znamená, ze jeho nadobudnutie úcinnosti a jeho uplatnenie v prospech alebo neprospech osôb, na ktoré sa vztahuje, nezávisí od ziadneho vnútrostátneho vykonávacieho opatrenia. Na základe povinností vyplývajúcich zo Zmluvy, ktoré boli prijaté pri ratifikácii, sú clenské státy povinné nebránit priamemu úcinku inherentnému nariadeniam a iným normám práva Spolocenstva. Striktné plnenie tejto povinnosti je nutnou podmienkou súcasného a jednotného uplatnovania predpisov Spolocenstva na celom území Spolocenstva (rozsudok z 10. októbra 1973, Fratelli Variola, 34/73, Zb. s. 981, body 8 a 10). Vnútrostátne súdy, ktorých úlohou je uplatnovat ustanovenia práva Spolocenstva v rámci svojej pôsobnosti, musia zabezpecit ich úplnú úcinnost (pozri najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 16; z 19. júna 1990, Factortame a i., C-213/89, Zb. s. I-2433, bod 19, a z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C-453/99, Zb. s. I-6297, bod 25). __________________________________________________________________ [45]22 - Rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C-415/93, Zb. s. I-4921, bod 59. __________________________________________________________________ [46]23 - Pozri najmä rozsudok z 13. júla 2000, Idéal tourisme, C-36/99, Zb. s. I-6049, bod 20. References 1. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref1 25. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref2 26. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref3 27. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref4 28. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref5 29. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref6 30. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref7 31. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref8 32. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref9 33. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref10 34. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref11 35. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref12 36. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref13 37. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref14 38. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref15 39. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref16 40. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref17 41. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref18 42. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref19 43. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref20 44. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref21 45. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref22 46. file:///tmp/lynxXXXXd2OhD5/L97991-2393TMP.html#Footref23