NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA L. A. GEELHOED prednesené 12. septembra 2006 ^1([1]1) Vec C-411/04 P Salzgitter Mannesmann GmbH, predtým Mannesmannröhren-Werke AG proti Komisii Európskych spolocenstiev "Odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia (T-44/00), v rozsahu, v akom zamieta zalobu o neplatnost rozhodnutia Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vztahujúceho sa na konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B - Bezsvíkové ocelové rúrky) - Právo na spravodlivé súdne konanie - Nesprávne uplatnenie clánku 81 ES - Zásada rovnosti zaobchádzania" Obsah I - Úvod II - Rozhodnutie III - Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok IV - Konanie pred Súdnym dvorom V - Dôvody odvolatela a tvrdenia úcastníkov konania A - Prvý odvolací dôvod: porusenie zásady spravodlivého súdneho konania: 1. Úvahy Súdu prvého stupna 2. Výhrady odvolatela 3. Tvrdenia Komisie 4. Posúdenie B - Druhý odvolací dôvod: nesprávne uplatnovanie clánku 81 ES v clánku 2 rozhodnutia 1. Úvahy Súdu prvého stupna 2. Výhrady odvolatela 3. Tvrdenia Komisie 4. Posúdenie C - Tretí odvolací dôvod: porusenie zásady rovnosti zaobchádzania pri posúdení ulozenej pokuty 1. Relevantné casti napadnutého rozsudku 2. Výhrady odvolatela 3. Tvrdenia Komisie 4. Posúdenie VI - Trovy VII - Návrh I - Úvod 1. Predmetom tejto veci je odvolanie podané Salzgitter Mannesmannröhren-Werke GmbH, predtým Mannesmannröhren-Werke AG (dalej len "Mannesmann") proti rozsudku Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia (T-44/00)([2]2). 2. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna znízil pokutu ulozenú odvolatelovi rozhodnutím Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vztahujúcim sa na konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B - Bezsvíkové ocelové rúrky)([3]3) (dalej len "rozhodnutie"), a v zostávajúcej casti návrh na zrusenie tohto rozhodnutia zamietol. II - Rozhodnutie 3. Pokial ide o skutocnosti, ktoré sú základom rozhodnutia, odkazujem na moje návrhy z tohto dna vo veci Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia (C-403/04 P a C-405/04 P, body 3 az 12). 4. Pre potreby tohto odvolania je výrok rozhodnutia formulovaný takto: "Clánok 1 1. Mannesmannröhren-Werke AG... [a] porusili ustanovenia clánku 81 ods. 1 Zmluvy ES tým, ze boli stranami dohody, ktorá okrem iného stanovila vzájomné respektovanie ich domácich trhov týkajúcich sa bezsvíkových závitových rúr OCTG standard a produktovody projekt bez zvarov. 2. Porusenie trvalo v prípade Mannesmannröhren-Werke AG od roku 1990 do roku 1995... . Clánok 2 1. Mannesmannröhren-Werke AG... porusili ustanovenia clánku 81 ods. 1 Zmluvy ES tým, ze v rámci porusenia predpisov uvedeného v clánku 1 uzatvorili zmluvy, v dôsledku ktorých si rozdelili dodávky hladkých rúr OCTG British Steel Limited... . 2. ... Porusenie trvalo v prípade Mannesmannröhren-Werke AG, od 9. augusta 1993 do 24. apríla 1997. ... Clánok 4 Podnikom uvedeným v clánku 1 boli z dôvodu porusenia predpisov uvedených v tom istom clánku ulozené nasledujúce pokuty: 1. Mannesmannröhren-Werke AG 13 500 000 Eur. ... ." III - Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 5. Siedmimi zalobami, podanými do kancelárie Súdu prvého stupna medzi 28. februárom a 3. aprílom 2000 podalo sedem z ôsmich podnikov, ktorým boli ulozené sankcie, vrátane Mannesmann, zalobu proti tomuto rozhodnutiu. 6. Mannesmann navrhol zrusenie rozhodnutia, subsidiárne znízenie pokuty, ktorá mu bola ulozená, a zaviazanie Komisie Európskych spolocenstiev na náhradu trov konania. 7. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna: - zrusil clánok 1 ods. 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom konstatuje, ze vytýkané porusenie zacalo pred 1. januárom 1991, - stanovil výsku pokuty ulozenej zalobcovi na 12 600 000 eur, - v zostávajúcej casti zalobu zamietol, - zaviazal kazdého úcastníka konania na náhradu svojich vlastných trov konania. IV - Konanie pred Súdnym dvorom 8. Vo svojom odvolaní Mannesmann navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zamietol zalobu namierenú proti rozhodnutiu, - zrusil rozhodnutie, - subsidiárne, znízil pokutu stanovenú v clánku 4 rozhodnutia, - znízil úroky z omeskania stanovené v clánku 5 rozhodnutia, - dalej, tiez subsidiárne, vrátil vec Súdu prvého stupna na nové rozhodnutie tohto súdu na základe rozhodnutia Súdneho dvora, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 9. Komisia navrhla, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v celom rozsahu a zaviazal odvolatela na náhradu trov konania. V - Dôvody odvolatela a tvrdenia úcastníkov konania 10. Mannesmann uvádza tri odvolacie dôvody smerujúce k zruseniu napadnutého rozsudku, zalozené na porusení zásady spravodlivého súdneho konania, nesprávnom uplatnení clánku 81 ES v clánku 2 rozhodnutia a na porusení zásady rovnosti zaobchádzania. 11. Dalej budem skúmat v tomto poradí odvolacie dôvody uvádzané odvolatelom. A - Prvý odvolací dôvod: porusenie zásady spravodlivého súdneho konania: 1. Úvahy Súdu prvého stupna 12. V prvom rade odvolatel spochybnil to, ze dokument s názvom "Rozdelujúci klúc" je prípustný ako dôkaz porusení clánku 81 ES zistených v rozhodnutí. Kedze Komisia neoznámila totoznost autora dokumentu, jeho autentickost a dôkazná sila musia byt posúdené s pozadovanou obozretnostou. 13. Komisia mala aspon spresnit, za akých okolností získala tento dokument, ktorý uvádza ako priamy dôkaz protiprávneho aktu. 14. Kedze ziadny z dotknutých podnikov neuznal autentickost tohto dokumentu a Komisia ju dalej nepreukázala iným spôsobom, nemôze z nej vychádzat ako zo základu pre svoje rozhodnutia, ktoré prijala proti Mannesmannu. Takýto cin by predstavoval porusenie práv na obhajobu a bol by dôvodom pre zrusenie rozhodnutia. 15. Súd prvého stupna sa v bodoch 81 az 85 detailne zaoberal týmito tvrdeniami predlozenými odvolatelom proti prípustnosti dokumentu "Rozdelujúci klúc" ako dôkazu: "81. Najprv treba zdôraznit, ze v odôvodneniach napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa konstatovaného porusenia v clánku 1 sa Komisia v sirokej miere opierala o vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996... . Ak sa Komisia rovnako v tomto kontexte osobitne oprela v odôvodneniach 85 a 86 napadnutého rozhodnutia aj o dokument Rozdelujúci klúc, tak tento dokument má vo vseobecnej casti rozhodnutia mensiu váhu ako vyhlásenia pána Verlucu. 82. Tvrdenie spolocnosti Mannesmann spocívajúce v tom, ze Komisia sa mala hlavne opriet o tento dokument pri konstatovaní porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, treba jednoznacne zamietnut. ... 83. [V tomto bode Súd prvého stupna ciastocne zopakoval body 85 a 86 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré naznacujú, ako Komisia nadobudla vlastníctvo dokumentu "Rozdelujúci klúc" a aký je jeho príslusný obsah.] 84. Pokial ide o prípustnost dokumentu Rozdelujúci klúc ako dôkazu porusenia uvedeného v clánku 1 napadnutého rozhodnutia, v práve Spolocenstva prevláda zásada volného hodnotenia dôkazov a jediným rozhodujúcim kritériom pri hodnotení dôkazov je ich vierohodnost (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf vykonávajúci funkciu generálneho advokáta, súvisiace s rozsudkom Súdu prvého stupna z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T-1/89, Zb. s. II-867, II-869, II-954, v tomto zmysle tiez pozri rozsudok Súdneho dvora 23. marca 2000, Met-Trans a Sagpol, C-310/98 a C-406/98, Zb. s. I-1797, bod 29, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 7. novembra 2002, Vela a Tecnagrind/Komisia, T-141/99, T-142/99, T-150/99 a T-151/99, Zb. s. II-4547, bod 223). Navyse pre Komisiu môze byt nevyhnutné, aby chránila anonymitu informátorov (pozri v tomto zmysle rozsudok Adams/Komisia, ..., bod 34)^[([4]4)^], pricom táto okolnost ju nemôze donútit, aby odstránila dôkaz, ktorým disponuje. 85. V dôsledku toho, ak sú tvrdenia spolocnosti Mannesmann, pokial ide o vierohodnost a potom dôkaznú silu dokumentu Rozdelujúci klúc, relevantné, to este neznamená, ze tento dokument je neprípustným a ze ho treba odstránit zo spisu." 2. Výhrady odvolatela 16. Na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolatel uvádza hlavne dve tvrdenia: - v bode 84 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna nepodal správny výklad relevantnej judikatúry Súdneho dvora a Súdu prvého stupna; podla tejto judikatúry je pri posúdení dôkazov potrebné preverit ich pôvod, - pripustením dokumentu s názvom "Rozdelujúci klúc" ako dôkazu Súd prvého stupna porusil relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva týkajúcu sa clánku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd (dalej len "EDLP") o prípustnosti anonymných svedkov a dôkazov. 17. Podla odvolatela, ktorý v tomto ohlade cituje rozsudok Vela a Tecnagrind/Komisia([5]5), bod 223, právo Spolocenstva vyzaduje, aby sa pri posúdení dôkazov overil ich pôvod. 18. V rámci konania o správnom vysetrovaní musí byt zalovaný oprávnený bez dalsieho obmedzenia overit autentickost obsahu dokumentu, ako aj vierohodnost informátora. V opacnom prípade by nebol schopný rozhodnút, ci informátor hovorí pravdu, alebo je zmanipulovaný tretími osobami, ktoré chcú poskodit dotknutý podnik. Pouzívanie dôkazov, ktorých autor a pôvod sú neznámi, by okrem toho bolo v rozpore so zásadou právneho státu, ktorá je zakotvená v clánku 6 ods. 1 EÚ. 19. To nie je vyvrátené v rozsudku Adams/Komisia([6]6), ktorý cituje Súd prvého stupna, v ktorom islo o "anonymné" informácie pouzívané na úcely vedenia vysetrovania s cielom nájst dalsie dôkazy, ktoré sú sami prípustné. 20. Z clánku 6 ods. 2 EÚ vyplýva, ze pri uplatnovaní práva Spolocenstva je potrebné prihliadat na základné práva zakotvené v EDLP. To je okrem toho opät výslovne potvrdené Chartou základných práv Európskej únie.([7]7) Clánky 46 a 47 tejto charty zodpovedajú clánku 6 EDLP a zarucujú dotknutým obcanom právo na spravodlivé súdne konanie. 21. Okrem toho clánok 52 ods. 3 charty spresnuje, ze výklad charty súdnymi orgánmi musí zarucit takú úroven ochrany, ktorá nie je nizsia ako tá, ktorú ponúka EDLP. Úradné vyhlásenia týkajúce sa clánku 52 ods. 3 k tomu dodávajú, ze odkaz na EDLP sa tiez vztahuje na príslusnú judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva. 22. Európsky súd pre ludské práva vo svojej judikatúre niekolkokrát vymedzil zrejmé obmedzenia pre pouzívanie vyhlásení anonymných tretích osôb. Podla tejto judikatúry musí mat zalovaný moznost popriet nielen autentickost takýchto vyhlásení, ale aj vierohodnost osoby chránenej jej anonymnostou. O tejto otázke odvolatel cituje rozsudky Európskeho súdu pre ludské práva vo veciach Kostovski v. Holandsko([8]8), Van Mechelen v. Holandsko([9]9) a Windisch v. Rakúsko([10]10). 23. Táto judikatúra okrem toho potvrdzuje, ze pouzívanie anonymných vyhlásení je prípustné v priebehu vysetrovacej fázy konania, ale aj to, ze takéto vyhlásenia sa nemôzu pouzit ako dôkazy, ktoré svedcia v neprospech obvineného. 24. Ak ide o dokument, ktorý obsahuje vyhlásenie anonymného svedka, judikatúra je zhrnutá v nedávnom rozsudku Visser v. Holandsko([11]11) takto: takýto dokument sa môze pouzit ako dôkaz, len ak a) zalovaný v ziadnom stádiu konania nepoziadal o povolenie vypocut dotknutého svedka; b) odsúdenie je v podstate zalozené na iných dôkazoch, ktoré nepochádzajú z anonymných zdrojov, a c) dotknutý súd výslovne uvádza, ze vyhlásenie anonymného svedka pouzíval obozretne a prezieravo. 25. V prejednávanej veci Súd prvého stupna nesplnil tieto podmienky. V dôsledku toho nie je dôlezité, akú dôkaznú hodnotu pripísal Súd prvého stupna dokumentu "Rozdelujúci klúc". Okrem toho z bodov 85 az 94 napadnutého rozsudku vyplýva, ze tento dokument má pri hodnotení dôkazov ústredné miesto. 26. Odvolatel uzaviera argumentáciu vyhlásením, ze pouzívaním dokumentu "Rozdelujúci klúc" v jeho neprospech porusil Súd prvého stupna zásadu spravodlivého súdneho konania. V súlade s touto zásadou mozno práva na obhajobu obmedzit, len pokial je toto obmedzenie nevyhnutné a primerané.([12]12) Kedze Súd prvého stupna nepoznal totoznost, ani motívy anonymného informátora, nemôze si urobit úsudok o otázke, ci bolo v prejednávanej veci toto obmedzenie práv na obhajobu odôvodnené. 3. Tvrdenia Komisie 27. Komisia sa domnieva, ze tento odvolací dôvod nie je prípustný, pretoze odvolatel sa dovoláva porusenia EDLP a charty po prvýkrát az v stádiu odvolania. Na prvom stupni sa odvolatel obmedzil na to, ze uvádzal, ze ak by sa pripustil dokument "Rozdelujúci klúc" ako dôkaz, rovnalo by sa to poruseniu práv na obhajobu. V kazdom prípade na prvom stupni odvolatel nemohol vytýkat Komisii porusenie charty. Táto bola vyhlásená az 7. decembra 2000, zatial co rozhodnutie pochádza z 8. decembra 1999. 28. Vo veci samej Komisia spochybnuje, ze Súd prvého stupna porusil právo na obhajobu. Z judikatúry citovanej odvolatelom nemozno v ziadnom prípade vyvodit([13]13), ze dokument nemozno pouzit ako dôkaz, ak je jeho autor neznámy. Pôvod dokumentu je podla tejto judikatúry jedným z viacerých kritérií, na základe ktorých sa musí posudzovat jeho dôkazná hodnota. 29. Rovnako ako zalovaná musí Súd prvého stupna posúdit na základe vsetkých dostupných informácií, ci je dôkaz autentický alebo nie a ci jeho obsah správne alebo nesprávne odzrkadluje skutkový stav. 30. Ide teda o to, ci bol odvolatel schopný zaujat stanovisko k autentickosti a vierohodnosti dôkazov hodnotených Súdom prvého stupna, prv nez tento vydá svoje posúdenie. Tak to bolo v prejednávanej veci tak v priebehu konania, ktoré viedlo k rozhodnutiu Komisie, ako aj v priebehu konania pred Súdom prvého stupna. 31. Ak nie sú autor a adresát dokumentu, ako aj okolnosti, za ktorých bol vyhotovený, známe alebo nemôzu byt Komisiou zverejnené z dôvodu povinnosti mlcanlivosti, ktorá jej prislúcha podla clánku 287 ES, urcite to môze ovplyvnit jeho dôkaznú hodnotu. 32. Súd prvého stupna to riadne zohladnil pri posúdení, ktoré sa v napadnutom rozsudku týka dôkazov: na jednej strane v bode 86 napadnutého rozsudku konstatuje, ze dokument "Rozdelujúci klúc" má len obmedzenú dôkaznú hodnotu, pretoze okolnosti, za ktorých bol vyhotovený, sú neznáme, a na druhej strane v bodoch 87 a 94 tohto rozsudku konstatuje, ze urcite má takúto obmedzenú dôkaznú hodnotu, pretoze obsahuje speciálne informácie, ktoré zodpovedajú informáciám obsiahnutým v iných dokumentoch. 33. Okrem toho sú závery, ktoré odvolatel vyvodzuje z rozsudku Adams/Komisia([14]14), neúplné. Je pravda, ze Komisia má podla tohto rozsudku povinnost mlcanlivosti, ak informátor poziada o zachovanie anonymity, avsak táto povinnost vzniká az v okamihu, ked sa chystá vyuzívat dotknuté informácie. 34. Komisia popiera, ze Súd prvého stupna porusil clánok 6 EDLP a clánky 47 a 48 charty. 35. S ohladom na chartu podotýka, ze táto charta zatial nie je právne záväzná.([15]15) Okrem toho, právo na spravodlivé súdne konanie, tak ako je vymedzené v clánku 47 ods. 2 charty, nemá osobitný význam, pretoze podla clánku 52 ods. 3 nemá toto ustanovenie sirsí rozsah ako clánok 6 EDLP. Preto nie je v tejto súvislosti potrebné venovat clánku 47 charty zvlástnu pozornost. 36. Hoci EDLP nie je súcastou práva Spolocenstva,([16]16) právo na spravodlivé súdne konanie sa zaraduje medzi základné práva, ktoré sú súcastou práva Spolocenstva, a pri ich výklade je súd Spolocenstva povinný riadne prihliadat na judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva.([17]17) 37. Judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva citovaná odvolatelom sa týka anonymných svedeckých výpovedí v trestnom konaní, kým v prejednávanej veci ide o pouzívanie dokumentu, ktorého autor nie je identifikovaný v rámci konania o ulození pokuty na základe sútazného práva. 38. Mannesmann si neprávom zamiena svedecký dôkaz s listinným dôkazom. Zo ziadneho rozsudku Európskeho súdu pre ludské práva citovaného odvolatelom([18]18) nevyplýva, ze dokumenty mozno pouzit, len ak je autor známy a môzu mu byt kladené otázky zalovaným a príslusným súdom. 39. Podla Komisie táto judikatúra vychádza zo zásady, podla ktorej vsetky dôkazy musia byt predlozené na verejnom pojednávaní s ohladom na kontradiktórnu diskusiu.([19]19) 40. Pripomínam, ze v konaní o správnom vysetrovaní nemá právomoc prinútit osoby dostavit sa ako svedkovia. Práve preto rozhodnutia v oblasti sútaze spocívajú predovsetkým na listinných dôkazoch. Vo svetle týchto osobitných crt konania Komisia koná v súlade so zásadou sprístupnenia vsetkých dostupných dôkazov, aby sa s nimi mohol dotknutý podnik oboznámit a na ne zareagovat, a to bud písomne alebo ústne. To je kontradiktórnou diskusiou, ktorú musí Komisia ulahcit uplatnovaním citovanej zásady v správnom konaní. 41. Komisia okrem toho spochybnuje tvrdenie Mannesmannu, podla ktorého dokument "Rozdelujúci klúc" zohral pri hodnotení dôkazov ústrednú úlohu. 42. Súd prvého stupna uz vyvrátil toto tvrdenie v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku. V bode 87 Súd prvého stupna rozvíja toto hladisko konstatovaním, ze do miery, do akej dokument "Rozdelujúci klúc" obsahuje speciálne informácie zodpovedajúce informáciám, ktoré sa nachádzajú v iných dokumentoch, najmä vo vyhláseniach pána Verlucu, sa tieto dôkazy môzu vzájomne posilnovat.([20]20) 4. Posúdenie 43. Musí byt vseobecná zásada práva Spolocenstva, podla ktorej má kazdý právo na spravodlivé súdne konanie, na úcely uplatnovania sútazného práva Spolocenstva vykladaná v tom zmysle, ze dokumenty, ktoré obsahujú informácie, ktoré obvinujú dotknuté podniky, nie sú prípustné ako dôkaz, ak musí totoznost ich autorov, ako aj tých, ktorí ich dorucili Komisii, zostat utajená? 44. Takáto je v podstate právna otázka, ktorú odvolatel vznása svojím prvým odvolacím dôvodom a o ktorej sa domnieva, ze na nu Súd prvého stupna podal nesprávnu odpoved. 45. V ustálenej judikatúre Súdny dvor uznal zásadu, podla ktorej má kazdý právo na spravodlivé súdne konanie, ako vseobecnú zásadu práva Spolocenstva v súvislosti, s ktorou má vo zvyku odkazovat tak na spolocné ústavné tradície clenských státov, ako aj na EDLP.([21]21) 46. S ohladom na poslednú cast vety neprikladám velký význam tomu, ze v priebehu konania na prvom stupni zalobca výslovne neuvádzal clánok 6 EDLP. 47. Ako Súdny dvor viackrát zdôraznoval, právna zásada spravodlivého súdneho konania je ako vseobecná zásada práva Spolocenstva odvodená od základných práv, ktoré sú tiez zalozené na EDLP, a zvlást na clánku 6 tohto dohovoru. 48. Práve preto mozno pripustit, ze ak sa dovolávame právnej zásady spravodlivého súdneho konania pred súdom Spolocenstva - ako to urobil zalobca na prvom stupni([22]22) - tak to tiez implicitne zahrna odkaz na clánok 6 EDLP. 49. Takze sa domnievam, ze tento odvolací dôvod je prípustný. 50. Právna zásada spravodlivého súdneho konania bola v priebehu casu neprestajne prepracúvaná a konkretizovaná v rámci správneho konania o vysetrovaní vedeného Komisiou o porusení clánkov 81 ES a 82 ES. Je výsledkom interakcie medzi súdom Spolocenstva, Komisiou pri výkone jej správnej praxe a zákonodarcom Spolocenstva, ktorý uzákonil vývoj administratívnej praxe a judikatúry v príslusných procesných ustanoveniach.([23]23) 51. Zásada spravodlivého súdneho konania vo vztahu k podnikom, proti ktorým sa vedie vysetrovanie, zahrna aspon nasledujúce práva: - záruku, ze výhrady, na ktoré musia mat dotknuté podniky moznost odpovedat, im budú predbezne oznámené,([24]24) - právo na prístup k spisu: Komisia je povinná zverejnit dôkazy obsiahnuté v dokumentoch, na ktorých zakladá svoje tvrdenia, okrem prípadu, ked dôkazy obsahujú obchodné tajomstvá a iné dôverné informácie, ktoré nemôzu byt zverejnené,([25]25) - právo písomne odpovedat na výhrady,([26]26) - právo byt vypocutý: dotknuté podniky môzu ústne oznámit na pojednávaní svoje stanovisko k výhradám, ktoré sú im urcené.([27]27) 52. Hodnotenie dôkazov v sútazných veciach je charakterizované osobitnými problémami, ktoré Súdny dvor nedávno opät zhrnul v rozsudku Aalborg-Portland a i./Komisia([28]28): - cinnosti, ktoré zahrnajú postupy a dohody obmedzujúce sútaz, sa za normálnych okolností odohrávajú protiprávne, schôdze sa konajú tajne, najcastejsie v tretej krajine, a s nimi súvisiace dokumenty sú zredukované na minimum, - aj tých niekolko dokumentov, ktoré výslovne potvrdzujú protiprávny kontakt medzi operátormi, je za normálnych okolností zlomkovitých a rozptýlených, - vo väcsine prípadov musí byt existencia postupu alebo dohody obmedzujúcich sútaz vyvodená z niekolkých zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré pri spolocnom zohladnení môzu predstavovat, ak niet iného súvislého vysvetlenia, dôkaz porusenia pravidiel hospodárskej sútaze. 53. K týmto problémom, ktoré sú súcastou hodnotenia dôkazov, pristupujú aj obmedzenia, ktorým podlieha Komisia pri výkone svojich právomocí vo veci vysetrovania. Na tomto mieste mám okrem iného na mysli obmedzenie ratione loci týchto právomocí, ktoré sa môzu vykonávat len na území Spolocenstva, a obmedzenia, ktoré vyplývajú z práva adresátov vysetrovania mlcat a neobvinit sám seba, ktoré zohralo úlohu v konaní o vysetrovaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu Komisie, ktoré je podkladom tejto veci.([29]29) 54. Osobitné obmedzenie právomocí zverených Komisii v rámci vysetrovania protisútazných postupov vyplýva zo skutocnosti, ze nebola oprávnená vypocúvat osoby, aby tak získala informácie relevantné pre toto vysetrovanie. Túto právomoc má az od nadobudnutia úcinnosti nariadenia c. 1/2003 za predpokladu, ze s tým dotknuté osoby súhlasia.([30]30) Relatívna slabost tejto právomoci vyplýva zo skutocnosti, ze Komisia nemôze vyzvat osoby, aby sa dostavili ako svedkovia, ani ulozit pokuty, ak sú poskytnuté informácie nesprávne alebo klamlivé. 55. Preto svedecký dôkaz, ktorý je taký dôlezitý vo vnútrostátnych trestných konaniach a na ktorý sa vztahuje judikatúra Európskeho súdu pre ludské práva citovaná odvolatelom, môze hrat len druhoradú úlohu v rámci vysetrovania postupov obmedzujúcich sútaz a ich potlácania. 56. V dôsledku toho v rámci vysetrovania týkajúceho sa sútazného práva Spolocenstva a konania, ktoré má zarucit jeho dodrziavanie, musia písomné dokumenty hrat v hodnotení dôkazov ústrednú úlohu, nech je ich zozbieranie v praxi akokolvek tazké. 57. Hodnotenie dôkazu zalozeného na písomných dokumentoch sa komplikuje aj tým, ze tieto obsahujú obchodné tajomstvá a iné informácie, ktoré nemôzu byt zverejnené, alebo môzu byt zverejnené len so znacným obmedzeniami. Pokial ide o dokumenty pochádzajúce z podnikov, ktoré sú predmetom vysetrovania, dodrziavanie dôvernosti, ktoré má za ciel chránit oprávnené záujmy zalovaných podnikov, predstavuje jeden z aspektov právnej zásady spravodlivého súdneho konania. Súd Spolocenstva dohliada na to, aby bola táto dôvernost prísne dodrziavaná.([31]31) 58. Nielen podniky, na ktoré sa vysetrovanie vztahuje, ale aj iné fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú dotknuté konaním o vysetrovaní ako poskodený, zalobca alebo informátor, môzu mat zrejmé ekonomické a právne záujmy, ktoré odôvodnujú, aby bolo zarucená dôvernost informácií, ktoré poskytli, alebo aby bola ich totoznost uchovaná v tajnosti. Súdny dvor to takisto uznal vo svojej judikatúre.([32]32) 59. Vzhladom, na jednej strane, na záujem, ktorý môzu mat listinné dôkazy poskytnuté tretími osobami pri vysetrovaní postupov a dohôd obmedzujúcich sútaz, a pre stanovenie dôkazu existencie takýchto postupov a dohôd, a na druhej stane, na záujem, ktorý majú dotknuté tretie osoby na tom, aby ich totoznost a informácie, z ktorých by mohla byt vyvodená, zostali utajené, sa domnievam, ze judikatúru Európskeho súdu pre ludské práva citovanú odvolatelom, ktorá sa týka prípustnosti výpovedí anonymných svedkov alebo dokumentov, v ktorých sú tieto výpovede uvádzané, v trestných konaniach, nemozno pouzit na úcely spochybnenia prípustnosti dokumentov poskytnutých tretími osobami, ktorých anonymnost musí byt zarucená ako dôkazov. 60. Bez toho, aby som hovoril o skutocnosti, ze dotknuté rozhodnutia Európskeho súdu pre ludské práva neposkytujú orientacné body pre uplatnovanie kritérií, ktoré sú v nich vyjadrené s ohladom na výpovede anonymných svedkov v trestných veciach([33]33), na listinné dôkazy, ktoré sú uvádzané na úcely preukázania existencie porusenia v rámci konania o správnom vysetrovaní týkajúceho sa sútazného práva Spolocenstva a konania, ktoré má zarucit jeho dodrziavanie, by takéto uplatnovanie na základe analógie mohlo závazne skomplikovat uz aj tak obtiazne hodnotenie dôkazov pre porusenia tohto sútazného práva. 61. V tomto ohlade este pripomínam, ze pri listinných dôkazoch, ktoré nepochádzajú od tretích osôb, ale od zalovaných podnikov, nebude vzdy mozné na ich základe urcit autora alebo autorov a presný pôvod, pretoze môzu existovat zrejmé dôvody pre ich utajenie. 62. Vyssie uvedené nebráni tomu, aby bolo mozné dodrziavat právnu zásadu spravodlivého súdneho konania. Na tento úcel musia byt splnené tri podmienky. 63. V prvom rade je potrebné, aby podnikom, proti ktorým sú uvádzané ako dôkazy dokumenty, ktorých zdroje musia zostat anonymné, bola poskytnutá moznost oboznámit sa s nimi a zaujat k nim stanovisko, a to písomne aj ústne, s moznostou uvádzat dokumenty a dalsie dôkazné prostriedky na úcely ich vyvrátenia. 64. V druhom rade je potrené, aby Komisia v priebehu konania o vysetrovaní, a zároven Súd prvého stupna, ak rozhoduje na prvom stupni, prejavili kritického ducha pri posudzovaní dôkaznej hodnoty takýchto dokumentov a starostlivo preverili prípadné nepriame dôkazy, ktoré svedcia proti ich spolahlivosti a autentickosti. 65. V tretom rade pri vykonávaní volného hodnotenia dôkazov pripustených judikatúrou([34]34) treba dohliadnut na to, aby porusenia ustanovení Zmluvy ES v oblasti hospodárskej sútaze neboli výlucne a zásadne preukázané len dokumentmi, ktorých pôvod alebo autori musia zostat zalovanému neznámi. 66. Aby som mohol uzavriet skúmanie tohto odvolacieho dôvodu, konstatujem, ze v napadnutom rozsudku Súd prvého stupna splnil tieto tri podmienky. 67. Odvolatel sa mohol dovolávat svojich tvrdení proti dokumentu "Rozdelujúci klúc". 68. Súd prvého stupna dalej preskúmal tieto tvrdenia a v bode 86 napadnutého rozsudku vyvodil záver, ze "vierohodnost [dokumentu 'Rozdelujúci klúc`] je nevyhnutne znízená tým, ze kontext vypracovania tohto dokumentu nie je skoro vôbec známy a v tomto ohlade sa nemôzu overit ani tvrdenia Komisie". 69. Nakoniec v bode 94 Súd prvého stupna výslovne potvrdil, ze pre posúdenie dôkazu preukazujúceho existenciu sporného porusenia mal dokument "Rozdelujúci klúc" len vedlajsí význam: "Z vyssie uvedeného vyplýva, ze v rámci zväzku nepriamych súhlasných dôkazov získaných Komisiou si dokument Rozdelujúci klúc pri ustálení niektorých podstatných tvrdení nachádzajúcich sa vo vyhláseniach pána Verlucu vo vztahu k existencii dohody o rozdelení trhu bezsvíkových rúr OCTG zachováva istú dôkaznú hodnotu...". 70. Z toho vyvodzujem záver, ze prvý odvolací dôvod uvádzaný odvolatelom je nedôvodný. B - Druhý odvolací dôvod: nesprávne uplatnovanie clánku 81 ES v clánku 2 rozhodnutia 1. Úvahy Súdu prvého stupna 71. Druhý odvolací dôvod je namierený proti tej casti napadnutého rozsudku, v ktorej Súd prvého stupna skonstatoval, ze Mannesmann sa skutocne dopustil porusenia clánku 81 ods. 2 ES uvedeného v clánku 2 rozhodnutia. 72. Ide o dlhé pasáze (body 135 az 206) napadnutého rozsudku, ktoré na tomto mieste nemozno zopakovat in extenso. 73. V krátkosti Súd prvého stupna skonstatoval, ze uzavretím zmluvy o zásobovaní hladkých rúr OCTG s Corus UK Ltd (dalej len "Corus") odvolatel porusil zákaz uzatvárat horizontálne dohody, ktoré obmedzujú hospodársku sútaz. Súd prvého stupna zalozil svoj záver na skutocnosti, ze priblizne dva roky predtým uzavreli s Corus podobné zmluvy Vallourec SA (dalej len "Vallourec") a Dalmine SpA (dalej len "Dalmine"). Traja európski výrobcovia si takto rozdelili zásobovanie Corus hladkými rúrami OCTG.([35]35) 74. Súd prvého stupna videl v týchto skutocnostiach dalsie náznaky existencie dohôd obmedzujúcich hospodársku sútaz medzi týmito troma dodávatelmi podniku Corus: - existenciu porovnatelných doloziek o indexácii v zmluvách o zásobovaní, ktoré uzavreli s Corus,([36]36) - existenciu dokumentu "Úvahy zmluvy VAM" z 23. marca 1990, ktorého obsah presne zodpovedá obsahu zmlúv, ktoré neskôr uzavrel Corus s troma dalsími európskymi výrobcami,([37]37) - stretnutie usporiadané v roku 1993 medzi styrmi európskymi výrobcami s cielom koordinovat ich pozície, najmä vo svetle budúceho odstavenia továrne na závitovanie Corus,([38]38) - zvlást dlhé trvanie zmlúv o zásobovaní uzavretých medzi Corus a troma dalsími európskymi výrobcami.([39]39) 75. Súd prvého stupna dalej skonstatoval, ze nariadenie (ES) c. 2790/1999([40]40) nemozno uplatnovat na porusenia vytýkané Mannesmannu, pretoze rozhodnutie bolo prijaté 8. decembra 1999 a pretoze jeho clánok 2 sa vztahuje, pokial ide o Mannesmann, na obdobie od roku 1993 do roku 1997, alebo na obdobie konciace sa pred nadobudnutím úcinnosti nariadenia c. 2790/1999, 1. júna 2000. Aj keby sa vo svetle tohto nariadenia mohlo uvazovat o výnimke, vyzadovalo by si to ziadost o výnimku podla clánku 4 nariadenia c. 17. V prípade neexistencie takejto ziadosti nie je potrebné skúmat, ci mozno uplatnovat clánok 81 ods. 3.([41]41) 2. Výhrady odvolatela 76. Odvolatel predkladá styri výhrady proti zisteniu Súdu prvého stupna, uvedenému v bode 206 napadnutého rozsudku, podla ktorého Komisia mohla správne zhodnotit, ze zmluvy o zásobovaní zakladajú porusenie uvedené v clánku 2 rozhodnutia, a tak po právnej stránke dostatocne preukázala jeho existenciu, a podla ktorého dodatocné dôkazy potvrdzujú tvrdenie Komisie, podla ktorého boli tieto zmluvy uzavreté v rámci sirsej spolocnej politiky, ktorá zasahuje trh s rúrami OCTG standard. 77. V prvom rade sa dostatocne nepreukázalo, ze kazdý z dotknutých výrobcov si bol vedomý zmlúv o zásobovaní uzavretých s Corusom dalsími výrobcami. Pri skúmaní predmetných dôkazov Súd prvého stupna nesplnil vysoké poziadavky, ktoré je podla judikatúry([42]42) potrebné splnit, aby mohla byt zistená existencia zosúladeného postupu. 78. V druhom rade Súd prvého stupna nesprávne nepriznal význam skutocnosti, ze zmluvy o zásobovaní spolocností Vallourec, Dalmine a Mannesmann s Corus neboli uzavreté v tom istom case. 79. V tretom rade Súd prvého stupna nesprávne vyvodil existenciu horizontálnej dohody medzi dotknutými dodávatelmi z trvania zmlúv a doloziek o indexácii cien, ktoré s nimi súvisia. 80. V stvrtom rade boli úvahy Súdu prvého stupna týkajúce sa uplatnitelnosti nariadenia c. 2790/1999 nesprávne a neúplné. Súd prvého stupna mal pri týchto úvahách prihliadat na nariadenia (EHS) c. 1983/83 a c. 1984/83([43]43), ktoré boli v tom case úcinné, a na tomto základe neuplatnovat clánok 81 ods. 1 ES na zmluvu medzi odvolatelom a Corusom. 3. Tvrdenia Komisie 81. Komisia tvrdí, ze tento odvolací dôvod je neúcinný v rozsahu, v akom je namierený proti záverom Súdu prvého stupna týkajúcim sa horizontálnej povahy zmluvy o zásobovaní. V bode 179 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna konstatuje, ze porusenie uvedené v clánku 2 rozhodnutia bolo po právnej stránke dostatocne preukázané a ze nie je viac nevyhnutne potrebné skúmat odôvodnenie Komisie, pokial ide zosúladené konanie styroch európskych výrobcov. 82. Dve výhrady by mohli byt úcinné, a to, ze dolozka o revízii cien nevyvoláva ziadne výhrady z hladiska sútaze, a ze Súd prvého stupna mohol posúdit zákonnost zmluvy uzavretej s Corusom nielen s ohladom na clánok 81 ods. 1 ES, ale aj na clánok 81 ods. 3 ES. A osobitnejsie s ohladom na nariadenia c. 1983/83 a c. 1984/83 o skupinových výnimkách. 83. Vo vztahu k prípustnosti prvých troch výhrad odvolatela Komisia podotýka, ze sú v podstate namierené proti jej rozhodnutiu, a nie proti posúdeniu dôkaznej hodnoty dôkazov Súdom prvého stupna. Pokial sú tieto výhrady výslovne namierené proti napadnutému rozsudku, zahrnajú len spochybnenie skutkových zistení vykonaných Súdom prvého stupna bez toho, aby preukázali, ze vo svojom skúmaní skutkového stavu Súd prvého stupna nesprávne posúdil dôkaznú hodnotu rozlicných dôkazov. 84. V skutocnosti ide len o zastretý pokus, ktorý má dosiahnut, aby sa pristúpilo k opätovnému preskúmaniu skutkového kontextu posúdeného Súdom prvého stupna. Týmto tieto výhrady presahujú rámec odvolania, ktoré sa podla clánku 58 Statútu Súdneho dvora obmedzuje na právne otázky. 85. Tieto tvrdenia v celom rozsahu platia aj pre vyvrátenie tvrdení, ktoré odvolatel predkladá proti záverom, ktoré Súd prvého stupna vyvodil z dolozky o revízii cien obsiahnutej v zmluvách. 86. Nakoniec výhrada, podla ktorej mal Súd prvého stupna automaticky vynat zmluvu o zásobovaní z pôsobnosti clánku 81 ods. 1 ES, je po prvýkrát vznesená v stádiu odvolania, a preto nie je prípustná. 4. Posúdenie 87. Podla môjho názoru Komisia správne pripomenula, ze znacná cast výhrad podaných na podporu tohto odvolacieho dôvodu nebola úcinná. Tu ide o výhrady, ktorými sa odvolatel snazí preukázat, ze Súd prvého stupna neprávom vyvodil záver, ze zmluva o zásobovaní hladkých rúr OCTG standard, ktorú uzavrel v roku 1993 s Corusom, bola súcastou horizontálnej dohody, ktorou si styria európski výrobcovia rozdelili britský trh s rúrami OCTG standard. 88. Jediný záver, ktorý mozno vyvodit zo zistenia Súdu prvého stupna uvedeného v bode 179 napadnutého rozsudku, podla ktorého existencia porusenia uvedeného v clánku 2 rozhodnutia bola po právnej stránke dostatocne preukázaná a ze "nie je viac nevyhnutne potrebné preskúmat odôvodnenie Komisie, pokial ide zosúladené konanie styroch európskych výrobcov", je podla Súdu prvého stupna taký, ze toto odôvodnenie Komisie má nanajvýs vedlajsí význam. 89. To je potvrdené bodom 206 napadnutého rozsudku, ktorý je formulovaný takto: "vzhladom k vyssie uvedenému je potrebné dospiet k záveru, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí správne zhodnotila, ze zmluvy o zásobovaní zakladajú porusenie uvedené v clánku 2 napadnutého rozhodnutia, a po právnej stránke dostatocne preukázala ich existenciu. Rovnako je treba zdôraznit [na vsetky potrebné úcely^[([44]44)^]], ze dodatocné dôkazy uvedené Komisiou potvrdzujú správnost jej tvrdenia, podla ktorého tieto zmluvy patria do sirsej spolocnej európskej politiky týkajúcej sa rúrok OCTG standard". 90. Preto konstatujem, ze na tieto predmetné výhrady, teda na výhrady uvedené v bodoch 77 a 78 vyssie, ako aj výhrady uvedené v bode 79, nie je potrebné prihliadat, ak sú neúcinné, v rozsahu, v akom sa týkajú trvania zmlúv o zásobovaní. 91. Pokial ide o cast výhrady uvedenú v bode 79, ktorá sa týka záverov, ktoré Súd prvého stupna vyvodzuje v bodoch 165 az 167 z doloziek o indexácii cien, domnievam sa, ze nie je prípustná. 92. Odvolatel podopiera túto výhradu trochu výstizným tvrdením, podla ktorého táto dolozka o indexácii cien nevyvoláva ziadnu námietky z hladiska sútaze. Osobitne ani Komisia, ani Súd prvého stupna nepreukázali, ze v tomto ohlade doslo k protiprávnej výmene informácií medzi stranami. 93. Kedze odvolatel na tomto mieste nevysvetluje, ci a ako sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia dôkazov, na ktorých zalozil svoje závery, v tejto casti výhrady nevidím nic iné, ako zastretú výzvu na opätovné preskúmanie posúdenia skutkového stavu vykonaného Súdom prvého stupna. Podla ustálenej judikatúry Súdneho dvora nie je takáto výzva prípustná.([45]45) 94. Domnievam sa, ze posledná výhrada uvedená v bode 80 vyssie je takisto neprípustná, pretoze bola vznesená oneskorene. 95. Predpokladám, ze spôsob, akým Súd prvého stupna v bodoch 172 a 173 napadnutého rozsudku zareagoval na tvrdenia, ktoré odvolatel vyvodzuje z nariadenia c. 2790/1999, nie je sám osebe napadnutelný. 96. Nemyslím si, ze mozno pripustit, ze Súd prvého stupna mal okrem iného z úradnej povinnosti skúmat, ci sa nariadenia c. 1983/83 a c. 1984/83, ktoré boli úcinné v case uzavretia zmlúv o zásobovaní, vztahovali na tieto zmluvy. 97. V súcasnej judikatúre nenachádzam ziadnu skutocnost, ktorá by potvrdzovala toto tvrdenie, ale len precedensy, ktoré svedcia proti nemu.([46]46) 98. Navyse, ak sa odvolatel domnieva, ze podla nariadení c. 1983/83 a c. 1984/83 patria zmluvy o zásobovaní pod skupinové výnimky, ktoré ustanovujú, tak sa má dovolávat tohto tvrdenia v priebehu konania o správnom vysetrovaní a konania na prvom stupni. 99. Diskusia, ktorá prebehla na pojednávaní medzi odvolatelom a Komisiou o tom, ci mohli predmetné zmluvy s ohladom na ich predmet a rozsah patrit pod predmetné skupinové výnimky, poukazuje len na to, ze toto tvrdenie bolo uvádzané pred nevhodným súdom v nevhodnom case. 100. Z toho vyvodzujem záver, ze druhý odvolací dôvod uvádzaný odvolatelom je scasti neprípustný a v zostávajúcej casti neúcinný. C - Tretí odvolací dôvod: porusenie zásady rovnosti zaobchádzania pri posúdení ulozenej pokuty 1. Relevantné casti napadnutého rozsudku 101. V bode 295 a nasl. napadnutého rozsudku Súd prvého stupna podrobne skúma tvrdenie odvolatela, podla ktorého spolupracoval pri vysetrovaní Komisie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia. Komisia prikladala tomuto postoju nedostatocnú váhu: - v porovnaní s Vallourec, ktorý vdaka svojej spolupráci dosiahol, aby sa mu pokuta znízila o 40 %, - v porovnaní s Dalmine, ktorá vdaka svojej spolupráci dosiahla, aby sa jej pokuta znízila o 20 %. Okrem toho Komisia neprávom vytýkala odvolatelovi, ze podal pred Súd prvého stupna zalobu proti rozhodnutiu Komisie zalozenom na clánku 1 ods. 5 nariadenia c. 17([47]47), hoci voci Dalmine, ktorá podala podobnú zalobu, zaujal ovela zhovievavejsí postoj. 102. V bodoch 297 az 301 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna porovnáva spoluprácu, ktorú poskytol Vallourec, osobitne v osobe pána Verlucu, Komisii v rámci jej vysetrovania, so spoluprácou Mannesmannu, osobitne v osobe pána Bechera. 103. V bode 302 Súd prvého stupna dalej konstatuje, ze informácie, ktoré Komisia prijala od Mannesmannu pred oznámením o výhradách, nemozno porovnávat s informáciami, ktoré poskytol Vallourec. 104. V bodoch 303 az 305 Súd prvého stupna dalej porovnáva spoluprácu, ktorú poskytla Dalmine Komisii, so spoluprácou Mannesmannu a v bode 306 vyvodil záver, ze tvrdenia Mannesmannu neopodstatnujú znízenie pokuty podla bodu D 2 druhej zarázky oznámenia o spolupráci. 105. V bodoch 307 az 309 Súd prvého stupna dalej vysvetluje, preco nie je nutné znízit pokutu podla bodu 3 usmernení na výpocet. 106. Nakoniec Súd prvého stupna posudzuje správanie Mannesmannu ako úcastníka konania v uz citovanej veci Mannesmannröhren-Werke/Komisia (T-112/98) a v bode 312 ho oznacuje za úplne nespolupracujúceho. 2. Výhrady odvolatela 107. Na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolatel predkladá tri výhrady, z ktorých sa prvé dve týkajú podla neho neodôvodnených rozdielov pri posúdení správania spolocností Vallourec a Dalmine v porovnaní s jeho vlastným správaním v priebehu správneho konania. Tretia výhrada je namierená proti záverom, ktoré Súd prvého stupna vyvodzuje z veci T-112/98. 108. Odkazom na zásadu rovnosti zaobchádzania pri ukladaní pokút v konaní v oblasti hospodárskej sútaze, ktorá je vyjadrená v judikatúre([48]48), odvolatel potvrdzuje, ze Súd prvého stupna jeho prínos do vysetrovania Komisie v porovnaní s prínosom Vallourecu bagatelizoval. 109. Osobitnejsie Súd prvého stupna konal v rozpore s pravidlom, podla ktorého je pri uplatnovaní oznámenia o spolupráci potrebné prihliadat na akýkolvek prínos, ktorý ulahcuje prácu Komisie pred dorucením oznámenia o výhradách.([49]49) 110. V prejednávanej veci Mannesmann predlozil vyhlásenie pána Bechera, ktorým potvrdil svoju úcast na predpokladanom porusení pravidiel hospodárskej sútaze predtým, nez Komisia oznámila svoje výhrady. Okrem toho zo samotného rozhodnutia vyplýva, ze vyhlásenie pána Bechera je pre Komisiu významným dôkazom. 111. Aj ked boli vyhlásenia pána Verlucu podrobnejsie a presnejsie, tento malý rozdiel neodôvodnuje taký podstatný rozdiel v zaobchádzaní pri ukladaní pokút, ked sa Súd prvého stupna domnieval, ze znízenie o 40 % v prospech Vallourecu bolo odôvodnené, kým naopak Mannesmann nedosiahol ziadne znízenie. 112. Súd prvého stupna tiez podcenil správanie Mannesmannu v porovnaní so správaním Dalmine. Posledná menovaná oznámenie o výhradách výslovne prijala, kým Mannesmann sa v skutocnosti zdrzal ich spochybnenia. Odvolatel sa domnieva, ze bod D 2 druhá zarázka oznámenia o spolupráci nevyzaduje takéto výslovné prijatie oznámenia o výhradách. V kazdom prípade sa domnieva, ze znízením pokuty o 20 % v prospech Dalmine a ziadnym znízením v prospech jeho samotného sa velmi precenil tento cisto formálny rozdiel medzi ich dvoma postojmi. 113. Svojou tretou výhradou Mannesmann spochybnuje závery, ktoré Súd prvého stupna vyvodil z jeho zaloby proti rozhodnutiu Komisie z 15. mája 1998 vo veci T-112/98. Nemôze mu vytýkat, ze úspesne vyuzil svoje práva na obhajobu, ked rozhoduje, ci je výska pokuty, ktorá mu bola ulozená, primeraná. 3. Tvrdenia Komisie 114. Komisia sa domnieva, ze tri výhrady vznesené na podporu tretieho odvolacieho dôvodu nie sú prípustné, pretoze odpoved na otázku, ci podnik prispel k urceniu porusenia pravidiel hospodárskej sútaze a hodnotenie významu tohto prínosu v porovnaní s prínosom iných podnikov, sú skutkovej povahy a zahrnajú posúdenie skutkového stavu.([50]50) Táto právomoc prislúcha výlucne Súdu prvého stupna, a nie Súdnemu dvoru v stádiu odvolania. 115. Odvolatel okrem toho nepotvrdil, ze sa Súd prvého stupna dopustil vecných chýb pri svojom posúdení skutkového stavu alebo dôkazov. 116. Komisia sa dalej odvoláva na ustálenú judikatúru, podla ktorej v stádiu odvolania nie je Súdny dvor z dôvodov spravodlivosti oprávnený nahradit posúdenie Súdu prvého stupna v súvislosti s výskou pokuty svojím posúdením.([51]51) 117. Vo veci samej Komisia spochybnuje prvú výhrady tvrdením, ze v bodoch 299 a 300 Súd prvého stupna starostlivo preskúmal rozdiely medzi spoluprácou, ktorú poskytol Komisii Vallourec prostredníctvom pána Verlucu, a spoluprácou, ktorú jej poskytol Mannesmann prostredníctvom pána Bechera. Okrem toho odvolatel nepreukázal, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked skúmal, ako Komisia vyuzíva volnú úvahu, ktorou disponuje pri stanovení pokuty. 118. Druhá výhrada je tiez zjavne nedôvodná, pretoze je zalozená na nesprávnom výklade bodu D 2 druhej zarázky oznámenia o spolupráci. V súlade s týmto ustanovením môze mat podnik prospech zo znízenia pokuty od 10 do 50 %, ak po dorucení oznámenia o výhradách informuje Komisiou o tom, ze v zásade nespochybnuje skutkový stav, na ktorom Komisia zakladá svoje obvinenia. 119. Kedze sútazné právo Spolocenstva stanovuje odlisné právne úcinky podla toho, ci je príslusný skutkový stav výslovne prijatý alebo nie,([52]52) v prejednávanej veci nedoslo k rozdielu v zaobchádzaní, ktorý by mal Súd prvého stupna napravit. 120. Vo vztahu k tretej výhrade Komisia pripomína, ze je neúcinná, pretoze je namierená proti subsidiárnemu dôvodu rozsudku Súdu prvého stupna, a preto nie je prípustná. 121. Okrem toho správa a posúdenie skutkového stavu uvedené v bodoch 311 a 312 napadnutého rozsudku sú správne a Súd prvého stupna z nich mohol vyvodit, ze v priebehu správneho konania Mannesmann v skutocnosti nespolupracoval. 4. Posúdenie 122. Výhrady a tvrdenia som vyssie uviedol relatívne podrobne, aby som mohol týmto spôsobom sprostredkovat skutkovú povahu výmeny tvrdení medzi úcastníkmi konania. 123. Skutková povaha týchto tvrdení vyplýva zo skutocnosti, ze posúdenie Súdu prvého stupna o predmetných castiach rozhodnutia, ktoré sa týkajú výpoctu a znízenia pokuty, zahrna aj posúdenie skutocností a okolností, ktoré neboli predlozené na opätovné preskúmanie v stádiu odvolania. 124. Tvrdenia predlozené Komisiou proti prípustnosti vsetkých týchto troch výhrad sú na prvý pohlad presvedcivé. 125. Túto medzeru mozno v stádiu odvolania napravit len vtedy a v rozsahu, v akom je na prvý pohlad zrejmé, ze sa Súd prvého stupna dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a napríklad nesprávne neprihliadal na skutocnosti a okolnosti, ktoré by, keby boli zohladnené, viedli k úplne odlisnému konecnému posúdeniu.([53]53) 126. Súd prvého stupna nezanedbal skutkové okolnosti, ktoré potvrdzujú, ze zásada rovnosti zaobchádzania bola pri výpocte ulozených pokút porusená, ani pri posúdení výhrady podanej na prvom stupni, podla ktorej Komisia pri uplatnovaní oznámenia o spolupráci zaobchádzala s Mannesmannom rozdielne ako s Vallourecom, ani pri porovnaní reakcie Mannesmannu na oznámenie o výhradách s reakciou Dalmine. 127. Pri porovnaní Mannesmannu s Vallourecom Súd prvého stupna v bodoch 299 az 301 presvedcivo vysvetluje, preco bola spolupráca s Vallourecom prostredníctvom pána Verlucu z kvalitatívneho a kvantitatívneho hladiska úplne odlisná od spolupráce s Mannesmannom prostredníctvom pána Bechera. 128. Pri porovnaní spolocností Mannesmann a Dalmine Súd prvého stupna vyvodzuje vo svetle znenia bodu D 2 druhej zarázky oznámenia o spolupráci správny záver zo skutocnosti, ze Mannesmann naproti Dalmine jasne Komisii neoznámil, ze výslovne nespochybnuje skutocnosti, ktoré sú základom oznámenia o výhradách. Vzhladom na odlisné právne úcinky, ktoré sú spojené s odlisnými reakciami oboch podnikov,([54]54) tak rozdiel vo výske pokút nenaznacuje právne relevantnú nerovnost zaobchádzania. 129. Domnievam sa, ze tretia výhrada je cisto a jednoducho neprípustná, a teda aj neúcinná, pretoze je namierená proti subsidiárnemu dôvodu rozsudku Súdu prvého stupna. 130. Pre úplnost k tomu dodávam, ze Súd prvého stupna mohol rozhodnút, ze správanie, ktoré viedlo k tomu, ze Mannesmann nikdy neoznámil informácie, ktoré mal poskytnút, bez ohladu na zalobu, ktorú podal proti predmetnému rozhodnutiu a ktorá viedla k rozsudku vydanému v uz citovanej veci Mannesmannröhren-Werke/Komisia, nemozno povazovat za spolupracujúci prístup. 131. Z toho vyvodzujem záver, ze tretí odvolací dôvod je v celom rozsahu neprípustný. VI - Trovy 132. V súlade s clánkom 69 ods. 2 rokovacieho poriadku navrhujem, ze vzhladom na to, ze Komisia navrhla zaviazat odvolatela na náhradu trov konania a ze odvolatel nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania. VII - Návrh 133. Vzhladom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: 1. zamietol odvolanie v celom jeho rozsahu; 2. zaviazal odvolatela na náhradu trov konania. __________________________________________________________________ [55]1 - Jazyk prednesu: holandcina. __________________________________________________________________ [56]2 - Zb. s. II-2223, dalej len "napadnutý rozsudok". __________________________________________________________________ [57]3 - Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1. __________________________________________________________________ [58]4 - Rozsudok zo 7. novembra 1985, 145/83, Zb. s. 3539. __________________________________________________________________ [59]5 - Uz citovaný v bode 15. __________________________________________________________________ [60]6 - Uz citovaný v poznámke pod ciarou 4. __________________________________________________________________ [61]7 - Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1, dalej len "charta". __________________________________________________________________ [62]8 - Pozri ESLP, rozsudok z 20. novembra 1989, séria A c. 166. __________________________________________________________________ [63]9 - Pozri ESLP, rozsudok z 23. apríla 1997, Recueil des arręts a décisions 1997-III. __________________________________________________________________ [64]10 - Pozri ESLP, rozsudok z 27. septembra 1990, séria A c. 186. __________________________________________________________________ [65]11 - Pozri ESLP, rozsudok zo 14. februára 2002, Recueil des arręts a décisions 2002, § 32. __________________________________________________________________ [66]12 - V tejto súvislosti odvolatel odkazuje na rozsudok z 11. júla 1989, Schräder, 265/87, Zb. s. 2237, bod 21. __________________________________________________________________ [67]13 - Uz citovaná v bode 15 a v poznámke pod ciarou 4. __________________________________________________________________ [68]14 - Uz citovaný v poznámke pod ciarou 4. __________________________________________________________________ [69]15 - Rozsudok Súdu prvého stupna z 15. januára 2003, Philip Morris International a i./Komisia, T-377/00, T-379/00, T-380/00, T-260/01 a T-272/01, Zb. s. II-1, bod 122. __________________________________________________________________ [70]16 - Rozsudok Súdu prvého stupna z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T-112/98, Zb. s. II-729, bod 59. __________________________________________________________________ [71]17 - Rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, body 273 a 274. __________________________________________________________________ [72]18 - Komisia tu odkazuje na rozsudky Kostovski v. Holandsko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 8, § 41; Van Mechelen v. Holandsko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 9, § 51; Windisch v. Rakúsko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 10, § 26, ako aj na rozsudky Äsch v. Rakúsko z 26. apríla 1991, séria A c. 203, § 27, a Lüdi v. Svajciarsko z 15. júna 2002, rad A c. 238, § 47. __________________________________________________________________ [73]19 - Tento základ sa vzdy znovu nachádza v bodoch uvádzaných v judikatúre uz citovanej v predchádzajúcej poznámke pod ciarou. __________________________________________________________________ [74]20 - Bod 87 napadnutého rozsudku je formulovaný takto: "Do tej miery, do akej Rozdelujúci klúc obsahuje speciálne informácie zodpovedajúce informáciám, ktoré sa nachádzajú v iných dokumentoch, najmä vo vyhláseniach pána Verlucu, tak potom treba usúdit, ze tieto dôkazy sa môzu vzájomne posilnovat". __________________________________________________________________ [75]21 - Pozri pre nedávne potvrdenie tejto judikatúry rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC, C-341/04, Zb. s. I-3813, bod 65. __________________________________________________________________ [76]22 - Pozri presnejsie bod 77 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [77]23 - To jasne vyplýva z nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), z nariadenia Komisie (ES) c. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podla clánkov 81 a 82 Zmluvy o zalození ES (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81). __________________________________________________________________ [78]24 - Poziadavky, ktoré musí splnat oznámenie o výhradách, boli velmi skoro upresnené v podrobnej judikatúre. Pozri okrem toho rozsudky z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, nazývaný "Chinín", 41/69, Zb. s. 661, body 90 az 96; zo 14. júla 1972, ICI/Komisia, nazývaný "Farbivá", 48/69, Zb. s. 619, body 21 az 25, a zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, body 12 az 17. Tieto poziadavky sú v súcasnosti vyjadrené v clánku 27 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 a v clánku 11 ods. 2 nariadenia c. 773/2004 (uz citované v poznámke pod ciarou 23). __________________________________________________________________ [79]25 - Súdny dvor v zásade uznal toto právo v rozsudkoch z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia (85/76, Zb. s. 461, bod 11), Musique Diffusion française a i./Komisia (uz citovaný v poznámke pod ciarou 24, body 24 az 30), z 25. októbra 1983, AEG/Komisia (107/82, Zb. s. 3151, body 21 az 30), a zo 7. januára 2004, Aalborg-Portland a i./Komisia (C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-135, bod 68). Právo na prístup k spisu je v súcasnosti upravené v clánku 27 ods. 2 nariadenia c. 1/2003 a v clánku 15 nariadenia c. 773/2004 (uz citované v poznámke pod ciarou 23). __________________________________________________________________ [80]26 - Toto právo je teraz kodifikované v clánku 10 nariadenia c. 773/2004. __________________________________________________________________ [81]27 - Toto právo je teraz kodifikované v clánku 12 nariadenia c. 773/2004. __________________________________________________________________ [82]28 - Uz citovaný v poznámke pod ciarou 25, body 55 az 57. __________________________________________________________________ [83]29 - Pozri rozsudok Súdu prvého stupna Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 16. __________________________________________________________________ [84]30 - Clánok 19 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 a clánok 3 nariadenia c. 773/2004, uz citované v poznámke pod ciarou 23. __________________________________________________________________ [85]31 - Pozri okrem toho uznesenie Súdu prvého stupna z 19. júna 1996, NMH Stahlwerke a i./Komisia, T-134/94, T-136/94 az T-138/94, T-141/94, T-145/94, T-147/94, T-148/94, T-151/94, T-156/94 a T-157/94, Zb. s. II-537. __________________________________________________________________ [86]32 - Rozsudky Adams/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 4, a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C-310/93 P, Zb. s. I-865, bod 26. __________________________________________________________________ [87]33 - Tieto kritériá sú vymenované v bode 32 rozsudku ESLP Visser v. Holandsko (uz citovanom v poznámke pod ciarou 11), v ktorom skorsiu judikatúru ESLP zhrnul Hoge Raad der Nederlanden. __________________________________________________________________ [88]34 - Pozri v tomto ohlade návrhy sudcu Vesterdorfa vo funkcii generálneho advokáta vo veci Rhône-Poulenc/Komisia (uz citované v bode 15), a rozsudok Met-Trans a Sagpol (uz citovaný v bode 15, bod 27). __________________________________________________________________ [89]35 - Bod 188 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [90]36 - Body 165 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [91]37 - Body 182 a 183 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [92]38 - Bod 187 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [93]39 - Bod 164 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [94]40 - Nariadenie Komisie (ES) c. 2790/1999 z 22. decembra 1999 o uplatnovaní clánku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov (Ú. v. ES L 336, s. 21; Mim. vyd. 08/001, s. 364). __________________________________________________________________ [95]41 - Body 172 a 173 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [96]42 - Odvolatel na tomto mieste odkazuje na rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mayr-Meinhof/Komisia (T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 65), a z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia (T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 4027). __________________________________________________________________ [97]43 - Nariadenie Komisie (EHS) c. 1983/83 z 22. júna 1983 týkajúce sa uplatnovania clánku [81] ods. 3 Zmluvy na skupiny dohôd o výlucnej distribúcii [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 173, s. 1), nariadenie Komisie (EHS) c. 1984/83 z 22. júna 1983 týkajúce sa uplatnovania clánku [81] ods. 3 Zmluvy na skupiny dohôd o výhradnom nákupe [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 173, s. 5). __________________________________________________________________ [98]44 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [99]45 - V rámci tejto pocetnej judikatúry, ktorá medzicasom vznikla, odkázem len na rozsudok z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia (C-182/99 P, Zb. s. I-10761, bod 43). __________________________________________________________________ [100]46 - Rozsudok z 30. marca 2000, VBA/Florimex a i., C-265/97 P, Zb. s. I-2061, bod 114. __________________________________________________________________ [101]47 - Rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 16. __________________________________________________________________ [102]48 - Pozri okrem toho rozsudky z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757, bod 237, a z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T-31/99, Zb. s. II-1881, bod 240. __________________________________________________________________ [103]49 - Podla odvolatela Súd prvého stupna potvrdil existenciu tohto pravidla v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia (T-236/01, T-239/01, T-244/01 az T-246/01, T-251/01 a T-252/01, Zb. s. II-1181, bod 435). __________________________________________________________________ [104]50 - Uznesenie zo 17. septembra 1996, San Marco/Komisia, C-19/95 P, Zb. s. I-4435, bod 39. __________________________________________________________________ [105]51 - Pozri okrem toho rozsudok z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C-338/00 P, Zb. s. I-9189, bod 151. __________________________________________________________________ [106]52 - Pozri rozsudok zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C-297/98 P, Zb. s. I-10101, bod 39, a rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T-224/00, Zb. s. II-2597, bod 227. __________________________________________________________________ [107]53 - Pozri okrem toho rozsudky z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C-390/95 P, Zb. s. I-769, bod 29, a zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C-352/98 P, Zb. s. I-5291, bod 49. __________________________________________________________________ [108]54 - Pozri bod 119 vyssie a poznámku pod ciarou 52. References 1. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref1 56. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref2 57. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref3 58. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref4 59. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref5 60. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref6 61. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref7 62. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref8 63. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref9 64. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref10 65. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref11 66. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref12 67. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref13 68. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref14 69. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref15 70. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref16 71. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref17 72. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref18 73. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref19 74. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref20 75. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref21 76. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref22 77. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref23 78. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref24 79. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref25 80. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref26 81. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref27 82. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref28 83. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref29 84. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref30 85. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref31 86. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref32 87. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref33 88. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref34 89. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref35 90. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref36 91. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref37 92. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref38 93. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref39 94. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref40 95. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref41 96. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref42 97. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref43 98. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref44 99. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref45 100. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref46 101. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref47 102. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref48 103. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref49 104. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref50 105. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref51 106. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref52 107. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref53 108. file:///tmp/lynxXXXXobrvpX/L97531-8152TMP.html#Footref54