ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (piata komora) z 18. júna 2008 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Kartely -- Trh so sorbátmi -- Rozhodnutie, v ktorom sa konstatuje porusenie clánku 81 ES -- Stanovovanie výsky pokút -- Povinnost odôvodnenia -- Závaznost a dlzka trvania porusenia -- Pritazujúce okolnosti -- Zásada ne bis in idem -- Spolupráca pocas správneho konania -- Prístup k spisu -- Dlzka konania" Vo veci T-410/03, Hoechst GmbH, predtým Hoechst AG, so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), v zastúpení: pôvodne M. Klusmann a V. Turner, neskôr M. Klusmann, V. Turner a M. Rüba, nakoniec M. Klusmann a V. Turner, advokáti, zalobca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: pôvodne W. Mölls, O. Beynet a K. Mojzesowicz, neskôr M. Mölls a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Böhlke, advokát, zalovanej, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie 2005/493/ES z 1. októbra 2003 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP proti Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd, Hoechst AG, The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd a Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (vec COMP/E-1/37.370 -- Sorbáty) (zhrnutie v [2]Ú. v. ES L 182, 2005, s. 20) v casti, ktorá sa týka zalobkyne, alebo subsidiárne znízenie výsky pokuty ulozenej zalobkyni na primeranú úroven, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (piata komora), v zlození: predseda komory M. Vilaras, sudcovia F. Dehousse a D. Sváby, tajomník: K. Andová, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 8. februára 2007, vyhlásil tento Rozsudok Skutkové okolnosti 1 Komisia vo svojom rozhodnutí 2005/493/ES z 1. októbra 2003 týkajúcom sa konania o uplatnení clánku 81 ES a clánku 53 Dohody o EHP proti Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd, Hoechst AG, The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd a Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (vec COMP/E-1/37.370 -- Sorbáty, dalej len"rozhodnutie") rozhodla, ze niekolko podnikov porusilo clánok 81 ods. 1 ES a clánok 53 Dohody o európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, ze sa zúcastnili na karteli na trhu so sorbátmi. 2 Podniky, ktorým je rozhodnutie urcené, sú Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd (dalej len "Daicel"), The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd (dalej len "Nippon Synthetic"), Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (dalej len "Ueno"), so sídlom v Japonsku, a zalobkyna, Hoechst AG, neskôr Hoechst GmbH, so sídlom v Nemecku. 3 Obdobie, v ktorom doslo k poruseniu, trvalo od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996 (pre Chisso, Daicel, Ueno a Hoechst) a od 31. decembra 1978 do 30. novembra 1995 (pre Nippon Synthetic). 4 Pojem "sorbáty" sú v zmysle uvedeného rozhodnutia chemické konzervanty (antimikrobiologické látky), ktoré spomalujú alebo zamedzujú rast mikroorganizmov, ako sú kvasinky, baktérie, plesne alebo huby. Pouzívajú sa najmä v potravinách a nápojoch. Tieto aditíva niekedy zachovávajú aj iné dôlezité vlastnosti potravín, ako je vôna, farba, struktúra a výzivná hodnota. Okrem toho sa sorbáty vyuzívajú aj pri stabilizácii iných druhov výrobkov, ako sú farmaceutické a kozmetické výrobky, ale aj krmivá pre domáce a hospodárske zvieratá (odôvodnenie c. 56 rozhodnutia). 5 Podla rozhodnutia existujú tri druhy sorbátov. Po prvé kyselina sorbová je základný produkt, z ktorého sa vyrábajú dalsie sorbáty. Výroba tejto látky je z technického hladiska komplexná a jej pouzívanie je obmedzené z dôvodu jej nízkej rozpustnosti vo vode. Po druhé sorban draselný sa pouzíva v prípadoch, v ktorých sa vyzaduje vyssia rozpustnost vo vode. Po tretie sorban vápenatý sa pouzíva ako povlak na baliaci papier na syr vo Francúzsku a v Taliansku. Kyselina sorbová predstavuje skoro 30 % predaja sorbátov v západnej Európe, sorban draselný predstavuje 70 % predaja a sorban vápenatý predstavuje zvysný podiel (odôvodnenia c. 57 az 61 rozhodnutia). 6 V case skutkových okolností vo veci bolo na celosvetovej úrovni sedem velkých dodávatelov sorbátov: dva podniky boli európske (Hoechst a Cheminova A/S), jeden podnik bol americký (Monsanto, neskôr Eastman Chemical Company) a styri zvysné podniky boli japonské (Chisso, Daicel, Nippon Synthetic a Ueno) (odôvodnenie c. 64 rozhodnutia). 7 Hoechst bol az do prevodu, v septembri 1997, úseku svojej cinnosti v sektore sorbátov na jednu zo svojich dcérskych spolocností, v ktorých je 100 % vlastníkom (Nutrinova Nutrition Specialities & Food Ingredients GmbH, dalej len "Nutrinova"), vedúcim subjektom na celosvetovom trhu (s podielom viac ako 20 % v roku 1995) a na európskom trhu (s podielom viac ako 45 % v roku 1995). Hoechst nasledovali Chisso, Daicel, Nippon Synthetic a Ueno (jednotlivé tieto podniky mali kazdorocne podiel na svetovom trhu v rozmedzí 9,5 % az 15 % a na európskom trhu 4 % az 15 %) [odôvodnenia c. 65 a 70 (tabulka I rozhodnutia)]. 8 Podla odôvodnení c. 4 a 5 rozhodnutia sa advokáti podniku Chisso stretli so zástupcami sluzieb Komisie 29. septembra 1998 s cielom vyjadrit vôlu Chisso spolupracovat v rámci oznámenia Komisie z 18. júla 1996 o neulození alebo znízení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] ([3]Ú. v. ES C 207, s. 4, dalej len "oznámenie o spolupráci z roku 1996") vo veci celosvetového kartelu na trhu s kyselinou sorbovou. 9 Dna 27. októbra 1998 sa aj advokát podniku Nutrinova obrátil na sluzby Komisie, aby vyjadril svoju vôlu spolupracovat v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996. 10 Dna 29. októbra 1998 na stretnutí advokáti podnikov Hoechst, Nutrinova so zástupcami sluzieb Komisie ústne opísali relevantný trh, výrobcov, podiely na trhu, konanie v Spojených státoch a cinnosti kartelu. 11 Chisso 13. novembra 1998 ústne opísal sluzbám Komisie cinnosti kartelu a predlozil listinné dôkazy. 12 Dna 9. decembra 1998 získali sluzby Komisie ústne svedectvo zástupcu podniku Chisso v karteli, ktorý vysvetlil a objasnil dokumenty predlozené 13. novembra 1998. 13 Nutrinova poskytla 21. decembra 1998 vyjadrenie o trhu so sorbátmi. 14 V dnoch 19. marca a 28. apríla 1999 poskytla Nutrinova vyjadrenie týkajúce sa protisútazného konania na trhu so sorbátmi a predlozila listinné dôkazy. 15 Dna 20. apríla 1999 predlozil Chisso vyhlásenie, ktorým potvrdil a dalej rozvinul skutocnosti uvedené v zápisnici zo stretnutia konaného 13. novembra 1998. 16 Na základe toho Komisia zaslala 26. mája a 17. júna 1999 ziadosti o doplnujúce informácie podnikom Daicel, Nippon Synthetic a Ueno podla clánku 11 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce clánky [81 ES] a [82 ES] zmluvy ([4]Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) (odôvodnenie c. 6 rozhodnutia). 17 V dnoch 15. júla 1999, 24. októbra 2001 a 21. februára 2002 prejavili v uvedenom poradí Nippon Synthetic, Ueno a Daicel vôlu spolupracovat v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996. Odpovedali na ziadosti o doplnujúce informácie zaslané Komisiou (odôvodnenia c. 7, 10 a 11 rozhodnutia). 18 Komisia im v zapätí zaslala dalsie ziadosti o doplnujúce informácie podla clánku 11 nariadenia c. 17, posledné 13. decembra 2002 (odôvodnenie c. 21 rozhodnutia). 19 V období od 1998 do 2001 boli zacaté konania v Spojených státoch a v Kanade, ktoré sa týkali postupov urcovania cien v sektore sorbátov. Podnikom Daicel, Hoechst, Nippon Synthetic a Ueno (v konaní v Spojených státoch) a podnikom Daicel, Hoechst, a Ueno (v konaní v Kanade) boli ulozené pokuty (odôvodnenia c. 30 az 32 rozhodnutia). 20 Dna 20. decembra 2002 zacala Komisia konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES a clánku 53 Dohody EHP a zaslala oznámenie o výhradách podnikom, ktorým bolo neskôr urcené rozhodnutie (odôvodnenie c. 22 rozhodnutia). 21 Dna 24. apríla 2003 boli podniky, ktorým bolo rozhodnutie urcené, vypocuté Komisiou (odôvodnenie c. 29 rozhodnutia). 22 Správne konanie viedlo 1. októbra 2003 k prijatiu Komisiou rozhodnutia. 23 Podla clánku 1 výroku rozhodnutia porusili tieto podniky clánok 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994 aj clánok 53 ods. 1 Dohody EHP tým, ze sa zúcastnili pocas uvedeného obdobia na zlozitej, jedinej a trvajúcej dohode a na zosúladených postupoch v sektore sorbátov, v rámci ktorých sa zaviazali urcit cenové ciele a kvóty pre sorbáty, prijat systém informovania a kontroly a nedodávat technológie subjektom, ktoré by mohli vstúpit na trh: a) Chisso od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996; b) Daicel od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996; c) Hoechst od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996; d) Nippon Synthetic od 31. decembra 1978 do 30. novembra 1995; e) Ueno od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996. 24 Komisia v clánku 2 výroku rozhodnutia rozhodla, ze podniky uvedené v clánku 1 sú povinné sa okamzite zdrzat porusení uvedených v clánku 1, ak tak uz neurobili a tiez sú povinný zdrzat sa akéhokolvek úkonu alebo správania, ktoré má povahu porusenia uvedeného v clánku 1, a akéhokolvek úkonu alebo konania, ktoré má rovnaký predmet alebo úcinok. 25 Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia vykonaného v rozhodnutí Komisia ulozila predmetným podnikom pokuty, ktoré vypocítala podla metódy opísanej v usmerneniach k metóde stanovovania pokút ulozených podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a clánku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO ([5]Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, dalej len "usmernenia"), ako aj v oznámení o spolupráci z roku 1996. 26 Komisia v clánku 3 výroku rozhodnutia ulozila tieto pokuty: a) Daicel: 16600000 eur; b) Hoechst: 99000000 eur; c) Nippon Synthetic: 10500000 eur; d) Ueno: 12300000 eur. 27 Výska pokuty ulozenej podniku Hoechst zohladnovala najmä jeho vedúce postavenie v karteli, ktoré mal spolocne s podnikom Daicel, ako aj to, ze sa dopustil opakovaného porusovania (odôvodnenia c. 363 az 373 rozhodnutia). Pokuta ulozená podniku Hoechst bola vsak znízená o 50 % z pôvodnej výsky pokuty z dôvodu jeho spolupráce v rámci správneho konania (odôvodnenia c. 455 az 466 rozhodnutia). 28 Pokial ide o podnik Chisso, Komisia zastávala názor, ze bol prvý podnik, ktorý v priebehu setrenia poskytol rozhodujúce dôkazy. Z týchto dôvodov bolo tomuto podniku poskytnuté úplné oslobodenie a nebola mu ulozená ziadna pokuta (odôvodnenia c. 439 az 447 rozhodnutia). 29 Rozhodnutie bolo listom z 8. októbra 2003 dorucené podniku Hoechst 9. októbra 2003. Konanie a návrhy úcastníkov konania 30 Hoechst návrhom zapísaným do registra Súdu prvého stupna 18. decembra 2003 podal zalobu, na ktorej základe sa zacalo toto konanie. 31 Dna 16. decembra 2004 Súd prvého stupna zamietol návrh Chisso na vstup vedlajsieho úcastníka do konania (uznesenie Súdu prvého stupna zo 16. decembra 2004, Hoechst/Komisia, [6]T-410/03, Zb. s. II-4451). 32 Dna 2. marca 2006 vyzval Súd prvého stupna Komisiu, aby zodpovedala jednu otázku a aby poskytla, po prvé dokumenty nachádzajúce sa vo vysetrovacom spise v znení, ktoré by bolo prístupné podniku Hoechst, a po druhé list od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 alebo jeho pouzitelné zhrnutie v takom znení, ktoré by nebolo dôverné, spolu s jeho prílohami. Komisia na túto ziadost odpovedala v stanovenej lehote. Co sa týka listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami, Komisia uviedla, ze Chisso súhlasí s tým, aby na úcely konania pred Súdom prvého stupna boli pouzité originálne znenia týchto dokumentov. 33 Dna 5. apríla 2006 bola odpoved Komisie a nou predlozené dokumenty dorucené podniku Hoechst. 34 Dna 18. mája 2006 bol Hoechst vyzvaný na predlozenie pripomienok k odpovedi Komisie. Hoechst mal predovsetkým spresnit, ako malo nesprístupnenie listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami vo forme, v akej ho predlozila Komisia Súdu prvého stupna, bránit mu v oboznámení sa s dokumentmi, ktoré mohli byt uzitocné na jeho obhajobu, a tak porusovat jeho právo na obhajobu. Listom zo 16. júna 2006 Hoechst odpovedal na túto otázku v stanovenej lehote. 35 Dna 12. júla 2006 bola Komisia vyzvaná na predlozenie svojich pripomienok k niektorým bodom odpovede podniku Hoechst. Listom z 5. septembra 2006 Komisia predlozila svoje pripomienky v stanovenej lehote. 36 Na základe správy sudcu spravodajcu, Súd prvého stupna (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania 37 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 8. februára 2007. 38 Súd prvého stupna na pojednávaní nariadil Komisii podla clánku 65 písm. b) a clánku 67 ods. 3 druhého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna, aby v lehote troch týzdnov od pojednávania predlozila interné záznamy z telefonických hovorov uskutocnených od septembra 1998 do apríla 1999 medzi zástupcami sluzieb Komisie a podnikom Chisso. 39 Uznesenie Súdu prvého stupna zaznamenané v zápisnici z pojednávania bolo dorucené úcastníkom konania 13. februára 2007. 40 Komisia vyhovela ziadosti Súdu prvého stupna v stanovenej lehote. 41 Na základe clánku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku neboli dokumenty poskytnuté Komisiou predlozené zalobcovi, kým Súd prvého stupna nepreskúmal ich dôvernost a význam pre rozhodnutie vo veci. 42 Dna 30. apríla 2007 bola ukoncená ústna cast konania. 43 Dna 11. mája 2007 bolo úcastníkom konania oznámené rozhodnutie Súdu prvého stupna o vynatí zo spisu interných dokumentov uvedených v bode 38 vyssie a o ich vrátení Komisii. 44 Hoechst navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zrusil rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka, -- subsidiárne znízil primerane výsku pokuty, ktorá mu bola ulozená v rozhodnutí, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 45 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu ako nedôvodnú, -- zaviazal Hoechst na náhradu trov konania. Právny stav 46 Zaloba podniku Hoechst sa zakladá na trinástich zalobných dôvodoch. 47 V tejto súvislosti treba uviest, ze na rozdiel od tvrdení Komisie umoznuje podrobné preskúmanie zalobných tvrdení urcit rozsah zalobných dôvodov, ktoré Hoechst predlozil na podporu svojich návrhov. 48 Prvý a stvrtý zalobný dôvod teda smerujú k zruseniu rozhodnutia v celom rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst. 49 Pokial ide o trinásty zalobný dôvod, ten smeruje k ciastocnému zruseniu výroku rozhodnutia, konkrétne clánku 2 v rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst. 50 Ostatné zalobné dôvody smerujú k znízeniu pokuty. I -- O zalobných dôvodoch smerujúcich k zruseniu rozhodnutia v celom rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst 51 Hoechst svojím prvým zalobným dôvodom napáda odmietnutie Komisie umoznit mu prístup k dokumentom, ktoré sú v jeho prospech. V rámci svojho stvrtého dôvodu Hoechst uvádza, ze spis pracovnícky poverenej vypocúvaním nie je úplný. A -- O prvom zalobnom dôvode zalozenom na odmietnutí prístupu k dokumentom v prospech zalobcu 1. Zhrnutie správneho konania a rozhodnutia 52 Na stretnutí, ktoré sa uskutocnilo 13. novembra 1998 medzi podnikom Chisso a Komisiou, jeden z úradníkov Komisie poverený týmto prípadom zarucil uvedenému podniku, ze "Chisso bude primerane varovaný v prípade, ak sa ho iný podnik pokúsi predbehnút v rámci oznámenia o spolupráci". 53 Dna 9. decembra 1998 sluzby Komisie získali ústne svedectvo osoby, ktorá zastupovala Chisso v karteli. 54 Dna 5. marca 1999 Nutrinova poziadala v telefonickom hovore so zástupcom sluzieb Komisie o spolocné stretnutie. Tejto ziadosti sa nevyhovelo. 55 Dna 20. decembra 2002 Komisia zacala konanie o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES a clánku 53 Dohody EHP a zaslala oznámenie o výhradách podnikom, ktorým bolo rozhodnutie urcené. V tento den mali uvedené podniky prístup k spisu vo forme dvoch CD-ROM obsahujúcich úplnú kópiu dokumentov, okrem dokumentov obsahujúcich obchodné tajomstvo a dalsie dôverné informácie (odôvodnenia c. 22 a 23 rozhodnutia). 56 Zápisnica zo stretnutia z 13. novembra 1998 vypracovaná Komisiou bola súcastou spisu. 57 Listom z 22. januára 2003 doruceným úradnícke poverenej vypocutím poziadali Hoechst a Nutrinova prostredníctvom svojich právnych zástupcov o umoznenie prístupu k interným dokumentom, konkrétne k záznamom z telefonických hovorov medzi zástupcami Komisie a podnikom Chisso v období od septembra 1998 do konca apríla 1999. Taktiez pozadovali prístup k listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002, ktorý bol súcastou spisu vo verzii, ktorá nebola dôverná. 58 Co sa týka interných dokumentov, konkrétne v súvislosti so záznamami telefonických hovorov medzi zástupcami Komisie a Chisso, právni zástupcovia podnikov Hoechst a Nutrinova zopakovali znenie zápisnice zo stretnutia uskutocneného 13. novembra 1998 a uviedli: "Nasi klienti potrebujú nevyhnutne vediet, ci a v akom rozsahu boli príspevky nasich klientov v priebehu ich spolupráce s Komisiou podnecované jej úradníkmi." 59 Co sa týka listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002, právni zástupcovia podnikov Hoechst a Nutrinova predovsetkým uviedli, ze jedna z príloh k tomuto listu, konkrétne list z 26. marca 1999, bol nazvaný "[Pre] Komisiu vo veci spolupráce Chisso s generálnym riaditelstvom hospodárskej sútaze". K tomu doplnili: "Vsetky tvrdenia týkajúce sa spolupráce Chisso alebo -- co je este dôlezitejsie -- akékolvek náznaky toho, ze podnik Chisso sa v tomto období obrátil na úradníkov Komisie, môzu byt velmi dôlezité pre obhajobu nasich klientov." 60 Listom z 24. februára 2003 pracovnícka poverená vypocúvaním nevyhovela ziadostiam uvedeným v liste z 22. januára 2003. 61 Pracovnícka poverená vypocúvaním v tejto súvislosti spresnila, ze záznamy z telefonických hovorov medzi podnikom Chisso a zástupcami Komisie sú internými dokumentmi a z tohto dôvodu prístup k nim nie je mozný. V prípade neexistencie rozhodného dôkazu o opaku treba predpokladat, ze Komisia objektívne posúdila vsetky informácie v prospech podniku Hoechst. Okrem toho, co sa týka listu od podniku Chisso zo 17. decembra 2002 (a listu z 26. marca 1999 uvedeného v jeho prílohe), pracovnícka poverená vypocúvaním uviedla, ze Chisso pozadoval, aby sa s nimi zaobchádzalo dôverne. 62 Dna 7. marca 2003 podniky Hoechst a Nutrinova zopakovali prostredníctvom svojich právnych zástupcov ziadosti uvedené v liste z 22. januára 2003 v rámci ich odpovede na oznámenie o výhradách. Konkrétne podniky Hoechst a Nutrinova nástojili na prístupe k spisu, pricom tvrdili, ze boli pocas konania znevýhodnené. 63 Dna 23. septembra 2003 pracovnícka poverená vypocúvaním predlozila záverecnú správu v tejto veci ([7]Ú. v. EÚ C 173, s. 5). V tejto správe predovsetkým uviedla: "Dna 24. februára 2003 som... [informovala strany], ze v danom stádiu konania im dodatocný prístup k súboru nebude umoznený. Vysvetlila som, ze záznamy z telefonických hovorov medzi stranami a úradníkmi Komisie sú interné dokumenty Komisie, a preto v zásade nie sú prístupné. V tomto konkrétnom prípade Komisia výnimocne umoznila prístup k niektorým interným záznamom a odvolala sa na ne v súpise námietok, aby vysvetlila skutocnosti a termíny stretnutí, ktoré Komisia usporiadala s rôznymi adresátmi. Co sa týka dokumentov od podniku Chisso, ten pozadoval, aby sa s nimi zaobchádzalo dôverne, pricom stranám bol poskytnutý prístup k zhrnutiu týchto listov, ktoré nie je dôvernej povahy." 64 V poznámke pod ciarou pod týmto odsekom bolo spresnené: "[Advokát] podniku Chisso následne po ústnom vypocutí a v reakcii na moju ziadost prehodnotit dôvernú povahu listu zaslaného Komisii 26. marca 1999 potvrdil svoje stanovisko, ze uvedený dokument obsahoval obchodné tajomstvo a z toho dôvodu bol ako taký dôverný." 65 Pracovnícka poverená vypocúvaním následne uviedla vo svojej záverecnej správe: "Z dôvodu... tvrdení podnikov Hoechst a Nutrinova som osobitnú pozornost venovala záverom Komisie týkajúcim sa problému zhovievavosti v tomto návrhu rozhodnutia. Taktiez som presetrila interné záznamy útvarov Komisie, pokial tieto existujú. V tomto prípade sú obavy, ktoré prejavili podniky Hoechst a Nutrinova vo velkej miere sporné podla záverov uvedených v návrhu rozhodnutia týkajúcich sa problému zhovievavosti. Tesí ma, ze opatrenia útvarov Komisie vo vztahu ku stranám nemali ziaden vplyv na výsledok prípadu týkajúceho sa uvedeného problému. Taktiez potvrdzujem, ze nie je pozadovaný dodatocný prístup k súboru s cielom uspokojit právo podniku Hoechst na obhajobu. Interné dokumenty Komisie ani dokumenty, ktoré poskytol podnik Chisso neposkytujú... obvinujúce ci viny zbavujúce dôkazy, ktoré by bolo potrebné sprístupnit podniku Hoechst." 66 Dna 1. októbra 2003 Komisia prijala rozhodnutie, pricom v odôvodneniach c. 26 a 27 odpovedala na ziadosti podniku Hoechst: "26. Co sa týka dokumentov alebo castí dokumentov, ktoré poskytol Chisso, a ziadal ich chránit ako "obchodné tajomstvo", ich neoznámenie ostatným stranám chráni oprávnené obchodné záujmy tohto podniku. Táto ochrana bráni prezradeniu ostatným stranám strategických informácií o obchodných záujmoch podniku Chisso a o výkone a rozvoji jeho cinností v súlade s clánkom 20 nariadenia c. 17 a oznámenie Komisie o interných pravidlách spracovania ziadostí o prístup k spisu v prípadoch podla clánkov 85 a 86 Zmluvy o ES, clánkov 65 a 66 Zmluvy o ESUO a nariadenia Rady (EHS) c. 4064/89. 27. Po druhé, co sa týka prístupu k interným dokumentom Komisie, podla ustálenej judikatúry Komisia nie je pre zabezpecenie práva na obhajobu pocas konania povinná poskytnút prístup k jej interným dokumentom. Navyse, pokial ide o kontakt s podnikmi v rámci ich spolupráce s Komisiou, domnieva sa, ze úvahy Hoechst sa zakladajú na zjavne nesprávnych domnienkach. Dodatocný prístup k interným dokumentom Komisie nijako nezlepsí práva na obhajobu podnikov ani neumozní zistit, ktorý podnik ako prvý poskytol rozhodujúce dôkazy. Toto posúdenie sa totiz vykoná len na základe dokumentov predlozených podnikmi, ku ktorým mali strany prístup." [neoficiálny preklad] 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 67 Hoechst uvádza, ze az z oznámenia o výhradách sa prvýkrát dozvedel, ze na zaciatku konania, viac-menej zároven s ním, spolupracoval s Komisiou aj podnik Chisso podla oznámenia o spolupráci z roku 1996. Hoechst tiez zistil az z tohto oznámenia, na základe dokumentov, ku ktorým mal prístup, ze doslo k pochybeniam v správnom konaní. Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze v ôsmom zalobnom dôvode spochybnuje skutocnost, ze by prvé rozhodujúce dôkazy, ktoré preukazovali existenciu kartelu, poskytol Chisso 13. novembra 1998. 68 V rámci svojho prvého dôvodu Hoechst po prvé napáda zamietnutie prístupu k interným dokumentom týkajúcim sa kontaktov medzi Komisiou a Chisso. Po druhé Hoechst napáda zamietnutie prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám. Po tretie Hoechst zdôraznuje skutocnost, ze Komisia nevyhovela jeho ziadosti o vykonanie nového vysetrovania. Okrem toho Hoechst navrhuje nariadenie opatrení na zabezpecenie priebehu konania. O zamietnutí prístupu k dokumentom týkajúcim sa kontaktov medzi Komisiou a Chisso 69 Komisia zamietla podniku Hoechst prístup k niektorým dokumentom predlozeným podnikom Chisso, ako aj k záznamom Komisie týkajúcich sa stretnutí a telefonických hovorov s podnikom Chisso. Ak by Hoechst mohol do nich nahliadnut, mohol by si vytvorit celkový obraz o kontaktoch medzi Komisiou a Chisso a v dôsledku toho by mohol jednoduchsie preukázat, ze práve on a nie Chisso, poskytol ako prvý z casového a obsahového hladiska rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu, a teda mu mala byt znízená pokuta. Hoechst by tiez mohol lepsie preukázat, ze úkony spolupráce Chisso boli ovplyvnené informáciami, ktoré mu poskytla Komisia. 70 Hoechst odkazuje na rozsudky Súdu prvého stupna z 29. júna 1995, ICI/Komisia ([8]T-36/91, Zb. s. II-1847, bod 69), z 28. apríla 1999, Endemol/Komisia ([9]T-221/95, Zb. s. II-1299, bod 65), a z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia ([10]T-191/98, T-212/98 az T-214/98, Zb. s. II-3275, bod 334), pricom zdôraznuje, ze právo na prístup k spisu je jednou zo základných záruk procesného práva Spolocenstva zamerané na ochranu práv adresátom oznámenia o výhradách. Právo na prístup k spisu má predovsetkým zarucovat úcinný výkon práva byt vypocutý, pretoze umoznuje zoznámit sa a zvázit dôkazy pouzité Komisiou v oznámení o výhradách a prípadne ich v odpovedi vyvrátit. Povinnostou Komisie je umoznit prístup v zásade k celému spisu. To neplatí len v prípade interných dokumentov Komisie a dokladom obsahujúcich obchodné tajomstvo tretích osôb. 71 Hoechst tiez uvádza, ze zásada rovnosti zbraní znamená, ze Komisia nemôze sama rozhodnút, ci a v akom rozsahu umozní prístup k dokladom, ktoré by niektorá zo strán mohla pouzit ako dôkazy vo svoj prospech. Bolo by porusené právo na obhajobu, ak by sa ukázalo, ze správne konanie sa mohlo inak skoncit, ak by Hoechst získal prístup k dotknutým dokumentom, ktoré sú v jeho prospech. Co sa týka dokladov, ktoré neboli v spise, Hoechst musel výslovne poziadat o nahliadnutie do týchto dokladov. 72 V tomto prípade Hoechst jasne zdôraznil, ze vsetky záznamy z telefonických hovorov uskutocnených medzi zástupcami Komisie a Chisso v období od septembra 1998 do apríla 1999 boli dôlezité pre jeho obhajobu, pretoze mohli predstavovat dokumenty v prospech zalobcu, ktorými by mohol preukázat zaujatost pri vedení konania v danom období. 73 Na základe tých castí spisu, do ktorých mohol Hoechst nazriet, dospel k záveru, ze doslo k nerovnému zaobchádzaniu na jeho úkor v porovnaní s Chisso. 74 Po prvé Komisia na jesen 1998 uznala podniku Chisso ústne svedectvá ako úkony spolupráce, ale v tom istom období to podniku Hoechst odmietla. V rovnakom case aktívne vyzývala Chisso na spolocné stretnutia, zatial co odmietla tieto stretnutia s podnikom Hoechst. Konkrétne jedna interná poznámka Komisie z 9. novembra 1998 uvádza, ze "advokáti [Chisso] po telefonátoch s generálnym riaditelstvom hospodárskej sútaze aspon súhlasili so spolocným stretnutím". Tieto opakované telefonické hovory od Komisie preukazujú zaujatost s akou viedla konanie. 75 Po druhé, ako uz bolo preukázané, v case rozhodujúcej casti konania, t. j. koncom roka 1998 bol Chisso protiprávne poskytnutý príslub Komisie, ze ho "varuje", ak by ho iné podniky predbehli v spolupráci. Takéto zaujaté varovania by boli nielen samy osebe protiprávne, ale aj relevantné pre obhajobu Hoechst. Obhajoba Hoechst zásadne totiz závisí od toho, ci a v akom rozsahu Komisia poskytla Chisso také "varovanie" alebo indície o stave spolupráce s podnikom Hoechst. Navyse podla ustálenej judikatúry zásada riadnej správy vecí verejných znamená povinnost príslusnej institúcie preskúmat starostlivo a nestranne vsetky relevantné skutocnosti prejednávanej veci (rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, [11]T-31/99, Zb. s. II-1881, bod 99). Aj keby Chisso nebol varovaný Komisiou, nic to vsak nemení na zalobnom dôvode zalozenom na tom, ze Komisia je v kazdom prípade pripravená také varovanie poskytnút. Uz len na základe tohto porusenia zásady riadnej správy vecí verejných by malo byt podniku Hoechst priznané sirsie právo na prístup k spisu, aby bolo chránené jeho právo na obhajobu. 76 Za týchto okolností sú vsetky dokumenty, ktoré sa týkajú kontaktov advokátov podniku Chisso s úradníkmi Komisie poverenými touto vecou, dôlezité pre obhajobu podniku Hoechst ako dokumenty v jeho prospech. Hoechst tento názor opakovane vyjadril jednak písomne (pracovnícke poverenej vypocúvaním a vedúcemu oddelenia Komisie zodpovedného za túto vec) a jednak na vypocutí 24. apríla 2003. 77 Pracovnícka poverená vypocúvaním vsak zamietla ich ziadosti listom z 24. februára 2003 zaslaným právnym poradcom Hoechst a Nutrinova, pricom predovsetkým uviedla: "V prípade neexistencie rozhodných dôkazov o opaku treba predpokladat, ze Komisia objektívne posúdila vsetky informácie, ktoré sú v tejto súvislosti v prospech vas[ich] klient[ov]. Vás list neobsahuje nijaký presvedcivý dôkaz o opaku. Navyse (vyssie uvedený) dôvod pre túto ziadost o dodatocný prístup k spisu nie je dôvodný na umoznenie prístupu k dokladom; presnejsie nie je relevantný pre otázku pouzitia oznámenia o spolupráci v danom prípade." 78 Z týchto tvrdení vyplýva, ze pracovnícka poverená vypocúvaním, ktorej úkony je mozné pripísat Komisii, prekrocila svoje právomoci a porusila svoje povinnosti, ktoré sú jej zverené ako strázcovi dodrziavania práv na obhajobu. Podla judikatúry sa od úcastníka konania pozadujúceho sirsí prístup k spisu vyzaduje, aby vo svojich relevantných tvrdeniach uviedol, ze ktoré dokumenty môzu byt dôlezité pre jeho obhajobu a z akého dôvodu (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie, bod 335). Posúdenie významu pre obhajobu je potrebné vykonat z pohladu osoby, ktorá sa obhajuje, pricom zástupca Komisie poverený danou vecou ani pracovnícka poverená vypocúvaním nemôze posúdit, ktoré dokumenty by na obhajobu mohla daná osoba pouzit vo svoj prospech. 79 Hoechst odkazuje tiez na rozsudok Súdu prvého stupna z 29. júna 1995, Solvay/Komisia ([12]T-30/91, Zb. s. II-1775, body 81 a 83), pricom zdôraznuje, ze ak je v nejakej veci potrebné komplexné a zlozité ekonomické posúdenie, Komisia ho musí vykonat tak, aby osoby, ktorým je rozhodnutie urcené, mali k dispozícii tie isté dôkazy ako ona a ostatné dotknuté osoby. Táto zásada platí aj pre interné dokumenty Komisie týkajúce sa jej kontaktov s podnikom Chisso, ku ktorým Hoechst ziadal prístup, aby mohol chránit svoje práva. Hoechst sa odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia ([13]T-9/99, Zb. s. II-1487, bod 40), a tvrdí, ze interné dokumenty Komisie musia byt predlozené, ak na základe váznych indícií vyplýva, ze to vyzadujú výnimocné okolnosti daného prípadu. Prístup k interným dokumentom Komisie musí byt umoznený, ak sa nimi má preukázat porusenie Komisiou zásady zákonnosti (uznesenie Súdneho dvora z 18. júna 1986, BAT a Reynolds/Komisia, [14]156/84, Zb. s. 1899, bod 11). 80 Co sa týka odkazu, ktorý vykonala pracovnícka poverená vypocúvaním, na pouzitie v tomto prípade oznámenia o spolupráci z roku 1996, Hoechst uvádza, ze pracovnícke poverenej vypocúvaním nemôze prinálezat predpovedat budúce odôvodnenie rozhodnutia Komisie a zakladat na tomto budúcom odôvodnení svoje procesné rozhodnutia. Nemôze poznat ani urcit, aké bude odôvodnenie prijaté kolégiom clenov Komisie, a nemá právomoc ani právo sama rozhodnút o význame, aký môzu mat pre obhajobu dokumenty svedciace v prospech brániacej sa osoby (rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie, bod 339). 81 V tejto súvislosti Hoechst navrhuje, aby Súd prvého stupna nariadil opatrenia na zabezpecenie priebehu konania, ktoré spocívajú v nariadení Komisii umoznit mu a tiez aj Súdu prvého stupna nahliadnut do úplného znenia vsetkých dokumentov nachádzajúcich sa v jej spise, alebo ktoré má Komisia k dispozícii, z ktorých by bolo mozné zistit obsah kontaktov medzi advokátmi Chisso a zástupcami Komisie od septembra 1998 do apríla 1999. Okrem toho Hoechst navrhuje ako dôkazný prostriedok výsluch ako svedkov dvoch úradníkov Komisie poverených v uvedenom case touto vecou. O zamietnutí prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám 82 Hoechst uvádza, ze ako uz tvrdil pred prijatím rozhodnutia jeden z listov od advokátov podniku Chisso zo 17. decembra 2002, ktorý bol súcastou spisu, ale jeho obsah bol skoro úplne zakrytý, mal byt súcastou spisu v nezakrytej podobe. Hoechst zdôraznil, ze prílohy tohto listu, medzi nimi aj list z 26. marca 1999, ktorý podla svojho zhrnutia opisoval spoluprácu Chisso s Komisiou, by boli velmi významné pre jeho obhajobu. 83 Kedze sa tento dokument, ako je mozné vyvodit z prístupnej casti spisu, týkal len obsahu alebo právnych otázok spolupráce Chisso a jeho posúdenia, Hoechst sa domnieva, ze neexistuje nijaký opodstatnený dôvod, ktorý by mu bránil do neho nahliadnut. 84 Hoechst dodáva, ze list Chisso môze obsahovat dôkazy v jeho neprospech (napríklad ak ho Chisso oznacil ako vodcu kartelu) a Komisia mu teda mala poskytnút prístup ihned a z vlastnej iniciatívy. Naopak, v prípade náznakov diskriminácie, ako sú pochybenia v konaní Komisie, na ktoré sa poukázalo vyssie, mohol byt list Chisso v prospech Hoechst. V takom prípade mal tento list byt poskytnutý podniku Hoechst najneskôr vtedy, ked o to poziadal. 85 V takom prípade by nebolo dôlezité, ci niektorá zo strán konania poziadala alebo nepoziadala o dôverné zaobchádzanie s dotknutými dokumentmi. Komisia musí ex offo a objektívne preskúmat, ci dôkazy v spise sú dôvernej povahy. Hoechst v tejto súvislosti spresnuje, ze clánok 21 ods. 2 nariadenia c. 17 stanovuje, ze Komisia môze vyhoviet len dôvodným ziadostiam o dôverné zaobchádzanie s obchodným tajomstvom. 86 Podla podniku Hoechst bolo prípadne dôvodné zakryt, ale len ciastocne v liste od Chisso, obchodné údaje z nedávnych období, ako je obrat alebo podiel na trhu. 87 Hoechst zdôraznuje, pricom sa odvoláva na rozsudok Endemol/Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie (bod 65), ze ochrana obchodných tajomstiev musí byt v rovnováhe s právom na obhajobu osôb, ktorým je urcené oznámenie o výhradách. Osoby, ktorým je urcené oznámenie o výhradách, musia mat moznost prostredníctvom znalosti veci urcit, ci opísané dokumenty môzu byt relevantné pre ich obhajobu (rozsudok ICI/Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie, bod 104). V prejednávanej veci Hoechst tvrdí, ze jeho moznost bránit sa bola obmedzená, pretoze nemohol vysvetlit niektoré rozhodujúce procesné a skutkové otázky. 88 Konkrétne, kedze Hoechst spochybnuje skutocnost, ze by Chisso ako prvý poskytol rozhodujúce dôkazy, na základe listu Chisso z 26. marca 1999, ktorý, ako z jeho zhrnutia vyplýva, sa týkal spolupráce Chisso s Komisiou, bolo prípadne mozné dospiet k záverom o obsahu a case úkonov uvedenej spolupráce predovsetkým pred 29. októbrom 1998. 89 V tejto súvislosti Hoechst navrhuje, aby Súd prvého stupna nariadil opatrenia na zabezpecenie priebehu konania, ktoré spocívajú v nariadení Komisii sprístupnit Súdu prvého stupna a podniku Hoechst list od advokátov Chisso Komisii zo 17. decembra 2002 v celom svojom znení aj s jeho prílohami. Okrem toho Hoechst navrhuje ako dôkazný prostriedok vypocutie ako svedkov dvoch úradníkov Komisie poverených v tom case danou vecou. 90 Hoechst v liste zo 16. júna 2006, ktorým odpovedal na písomnú otázku Súdu prvého stupna vyzývajúcu ho na predlozenie dalsích pripomienok k dokumentom, ktoré mu uz medzicasom Komisia predlozila, medzi ktorými bol aj list Chisso zo 17. decembra 2002 spolu s jeho prílohami (pozri bod 34 vyssie), tvrdí, ze na niektoré dôkazy sa neprihliadlo a v správnom konaní doslo k pochybeniam. 91 Co sa týka dôkazov, na ktoré sa neprihliadlo, Hoechst sa po prvé domnieva, ze list od právnych poradcov Chisso Komisii z 11. januára 1999, do ktorého uz bolo vtedy mozné nahliadnut, je dokumentom v jeho prospech. 92 Tento dokument dokazuje, ze 3. novembra 1998 alebo niekolko dní po tom, ako Hoechst poziadal o oslobodenie od pokút, sa Chisso snazil získat potvrdenie o tom, ze nijaký iný podnik neponúkol Komisii spoluprácu pred ním. 93 To dokazuje, ze Chisso dovtedy nepredlozil Komisii ziadost o oslobodenie od pokút. Chisso predlozil ziadost o oslobodenie od pokút az 11. januára 1999, ako vyplýva zo samotného znenia tohto listu. Nie je vsak mozné konvalidovat nepodanie ziadosti o oslobodenie od pokút. Tento dôkaz nebol uvedený v rozhodnutí a môze potvrdit, ze Hoechst bol prvý podnik, ktorý spolupracoval s Komisiou. 94 Po druhé sa Hoechst domnieva, ze list Chisso z 26. marca 1999 zaslaný Komisii je tiez dôkazom v jeho prospech. 95 Podla podniku Hoechst tento list dokazuje, ze v case jeho zaslania Chisso stále nepredlozil písomné vyhlásenia, o ktoré ho poziadala Komisia. 96 V prvom rade Hoechst v tejto súvislosti uvádza, ze podniku Chisso boli neformálne poskytnuté dodatocné lehoty, co vsak nie je stanovené v oznámení o spolupráci z roku 1996. 97 Okrem toho, ak este 26. marca 1999 chýbali doklady, nebolo mozné povazovat, na rozdiel od toho, co je uvedené v bode 458 odôvodnenia rozhodnutia, ze Komisia mala dôkaz o existencii kartelu, ktorý bol získaný na základe spolupráce s podnikom Chisso. Komisia teda poskytla podniku Chisso protiprávny záväzok a tiez ho aj dodrzala, ked mu neskôr priznala oslobodenie od pokút. 98 Hoechst tiez pripomína, ze Komisii poskytol 19. marca 1999 listinné dôkazy, napriek tomu, ze v tom case mohli byt jeho zamestnanci v Spojených státoch trestne stíhaní a ze podla oznámenia o spolupráci z roku 1996 bolo potrebné preukázat len existenciu kartelu, co Hoechst preukázal uz 29. októbra 1998. 99 Pokial ide o pochybenia, ku ktorým doslo v správnom konaní, Hoechst zdôraznuje, ze Komisia v bode 461 rozhodnutia odmietla pripustit, ze s Hoechstom spolupracovala ako prvým, a to z dôvodu, ze Hoechst mal dokumenty, ktoré nepredlozil, hoci bolo dohodnuté, ze s ohladom na konanie prebiehajúce v Spojených státoch Hoechst mohol predlozit dokumenty aj neskôr. 100 V tom istom case, ako to dokazuje list z 26. marca 1999, Komisia zjavne poskytla podniku Chisso "dodatocnú lehotu" na predlozenie dokumentov. Okrem toho dokumenty, ktoré predlozil Chisso v apríli 1999, mohol predlozit aj skôr. Takze spolupráca s podnikom Chisso mala byt zamietnutá z tých istých dôvodov, ktoré boli uplatnené voci podniku Hoechst. 101 Pritom podniku Chisso nebol vycítaný nedostatok spolupráce, hoci sa nachádzal v presne rovnakej situácii. To predstavuje nerovné zaobchádzanie na úkor podniku Hoechst. O ziadosti na vykonanie nových setrení 102 Hoechst tvrdí, ze vo svojom liste z 22. januára 2003 zaslanom pracovnícke poverenej vypocúvaním poziadal, aby sa v priestoroch Komisie vykonalo nové setrenie prostredníctvom vypocutia svedkov. Tejto ziadosti sa nevyhovelo bez toho, ze by ju pracovnícka poverená vypocúvaním ci Komisia zamietli, pretoze navrhované setrenie sa zjavne nezrealizovalo. Kedze uvedené setrenie bolo z dôvodov uvedených v tomto zalobnom dôvode urcujúce pre rozhodnutie, Komisia porusila zásadu riadnej správy vecí verejných. b) Tvrdenia Komisie O zamietnutí prístupu k niektorým dokumentom 103 Komisia zdôraznuje, ze Hoechst nepopiera, ze prístup k niektorým dokumentom môze byt v zásade odmietnutý, napríklad vtedy, ked sú tieto dokumenty interné alebo obsahujú obchodné tajomstvo. 104 V tejto súvislosti Komisia po prvé spresnuje, ze pracovnícka poverená vypocúvaním venovala "osobitnú pozornost" svojim záverom týkajúcim sa v jej návrhu rozhodnutia otázky cerpania výhod pri ukladaní pokút. "Taktiez" preskúmala interné záznamy Komisie pred rozhodnutím, ze je presvedcená o tom, ze "opatrenia útvarov Komisie vo vztahu ku stranám nemali ziaden vplyv na výsledok prípadu týkajúceho sa uvedeného problému". 105 Po druhé Komisia uvádza, ze prvé rozhodujúce dôkazy, ktoré preukazujú existenciu kartelu, boli poskytnuté podnikom Chisso na stretnutí 13. novembra 1998. Urcenie prvého podniku, ktorý poskytol Komisii rozhodujúce dôkazy, sa uskutocnilo len na základe dokumentov predlozených podnikmi, ku ktorým mali dotknuté osoby prístup. Takze varovanie, ktoré bolo slúbené podniku Chisso na uvedenom stretnutí z 13. novembra 1998, nemohlo mat logicky vplyv na urcenie podniku, ktorý spolupracoval ako prvý. Z uvedeného zároven vyplýva, ze výhrady týkajúce sa priebehu konania po uvedenom dátume nemajú z tohto pohladu ziadny význam. To isté platí aj pre námietky voci zamietnutiu prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám. 106 Po tretie podniku Hoechst sa navyse nepodarilo preukázat vázne pochybnosti o objektívnosti konania vedeného Komisiou, ktoré by odôvodnovali priznanie sirsieho prístupu k jej interným dokumentom. 107 Komisia v tejto súvislosti tvrdí, ze podniku Chisso bolo 9. decembra 1998 umoznené predlozit ústne pripomienky len na úcely vysvetlenia písomných dôkazov predlozených 13. novembra 1998. Naopak, na základe stretnutia, ktoré navrhoval zástupca Hoechst prostredníctvom telefonického hovoru 5. marca 1999, mali byt poskytnuté výpovede svedkov namiesto písomných dôkazov. 108 Co sa týka "odmietnutia" stretnutia, ktoré navrhoval Hoechst, Komisia uvádza, ze z jej strany islo skôr o vseobecný odkaz na podmienky uplatnovania oznámenia o spolupráci z roku 1996 ako o konecné odmietnutie akýchkolvek dalsích kontaktov s podnikom Hoechst. Komisia tiez spresnuje, ze jej stanovisko sa zakladalo na predbeznom posúdení jednak vôle podniku Hoechst spolupracovat, pricom Hoechst nebol ochotný úplne spolupracovat pred skoncením trestných a obcianskoprávnych konaní v Spojených státoch, a jednak na dôkaznej hodnote informácií, ktoré dovtedy predlozil Komisii. Kedze Hoechst pri ziadosti o stretnutie neoznámil, ze je pripravený úplne spolupracovat s Komisiou a poskytnút informácie, ktoré by mali inú povahu ako tie, co uz poskytol, nemalo by pre Komisiu ani pre Hoechst zmysel organizovat dalsie stretnutie. 109 Co sa týka skutocnosti, ze Komisia aktívne vyzývala Chisso na spolocné stretnutia a organizovala ich, Komisia spresnuje, ze svojím telefonickým hovorom len reagovala na iniciatívu podniku Chisso. Na stretnutí z 29. septembra 1998 bolo dohodnuté, ze pre zvolanie nového stretnutia v lehote dvoch týzdnov prevezmú iniciatívu advokáti Chisso. Kedze tí sa v dohodnutej lehote nevyjadrili, Komisia ich kontaktovala, ci si stále zelajú spolocné stretnutie. 110 Komisia dodáva, ze jej dobré fungovanie v oblasti hospodárskej sútaze závisí predovsetkým od úcinnosti oznámenia o spolupráci, a teda od viery podnikov spolupracujúcich na základe dôvery v kontakty, ktoré spolu nadviazu pri tejto spolupráci. Treba teda zamietnut tvrdenie podniku Hoechst, podla ktorého má jeho záujem na dokázaní existencie prípadných procesných chýb prednost pred dobrým fungovaním Komisie. V tejto súvislosti nie je rozsudok Solvay/Komisia, uz citovaný v bode 79 vyssie, vôbec uplatnitelný podnikom Hoechst, ktorý sa snazil prekonat to, ze v tejto veci neexistujú výnimocné okolnosti. Vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Solvay/Komisia, sa netýkala interných záznamov Komisie, ale len dôverných dokumentov poskytnutých jednou zo strán. Okrem toho skutocnosti, o ktorých sa rozhodlo v uvedenom rozsudku, sú úplne odlisné od tých v tejto veci, v ktorej nejde o komplexné a zlozité ekonomické posúdenie. 111 Napokon Komisia odkazuje na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie (bod 340), pricom zdôraznuje, ze ak neboli predlozené niektorej zo strán dokumenty obsahujúce dôkazy v jej prospech, porusenie práva na obhajobu mozno konstatovat iba vtedy, ked sa preukáze, ze správne konanie mohlo viest k odlisnému výsledku, keby táto osoba mala prístup k predmetným dokumentom pocas konania. To je vsak úplne vylúcené v tomto prípade, ktorý sa týka otázky, ci bol Chisso prvý podnik, ktorý zacal spolupracovat na základe svojho príspevku z 13. novembra 1998. 112 Vo svojej odpovedi z 5. septembra 2006 na písomnú otázku Súdu prvého stupna poskytla Komisia tieto vyjadrenia k dalsím pripomienkam od podniku Hoechst, ktoré boli dorucené 16. júna 2006 (pozri body 34 a 90 az 101 vyssie). 113 Pokial ide po prvé o list od podniku Chisso z 11. januára 1999, Komisia tvrdí, ze tento dokument bol prístupný uz pocas správneho konania, takze ho v ziadnom prípade nie je mozné povazovat za dôkaz, ku ktorému by neposkytla prístup. 114 V kazdom prípade Komisia spresnuje, ze bod E ods. 1 oznámenia o spolupráci z roku 1996 zaväzuje podniky "kontaktovat" generálne riaditelstvo hospodárskej sútaze. Hoci je v tomto kontexte pouzitý v nemeckom znení tohto ustanovenia výraz "ziadatel" (Antragsteller), nie je nevyhnutné podat formálnu ziadost. Navyse ani Hoechst vo svojom liste z 27. októbra 1998 nepodal "ziadost". 115 Co sa týka otázky, ktorý podnik zacal spolupracovat ako prvý v zmysle bodu B oznámenia o spolupráci z roku 1996, Komisia sa domnieva, ze nie je rozhodujúce to, kedy bola podaná "ziadost". Dôlezité je zistit, ktorý podnik "poskytol ako prvý rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu" [neoficiálny preklad]. Okrem toho zo znenia listu z 11. januára 1999 vyplývalo, ze Chisso zjavne predpokladal, ze s Komisiou uz spolupracoval. 116 Co sa po druhé týka listu od podniku Chisso z 26. marca 1999, Komisia zdôraznuje, ze tento dokument sa týka výlucne otázok spojených s lehotami, ktoré boli ulozené Chisso a nie podniku Hoechst na predlozenie dalsích dokumentov v case, ked Chisso uz splnal vsetky podmienky na uplatnenie bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 v dôsledku jeho príspevku z 13. novembra 1998. Hoechst sa teda mýli, ked tvrdí, ze tento dokument je v jeho prospech. Nemôze byt dokumentom v jeho prospech, pretoze sa netýka nijakého z dôvodov, pre ktoré by sa na podnik Hoechst mal vztahovat bod B oznámenia o spolupráci z roku 1996, ktoré sú uvedené v odôvodneniach c. 455 az 464 rozhodnutia a na ktoré Komisia odkazuje. 117 Skutocnost, ze Chisso je povazovaný za prvý podnik, ktorý zacal spolupracovat, sa nezakladá na pripomienkach, ktoré predlozil 20. apríla 1999, ale na dokumentoch poskytnutých 13. novembra 1998. Dôsledkom predlzenia lehôt teda nebolo retroaktívne priznanie podniku Chisso prvotnosti spolupráce. 118 Ak sa Hoechst snazí tvrdit, ze z tohto dokumentu vyplýva, ze Chisso navyse nesplnal ani podmienky uplatnenia bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci z roku 1996, Komisia sa domnieva, ze také tvrdenie nemozno prijat, pretoze nikto sa nemôze vo svoj prospech dovolávat nezákonnosti, ku ktorej doslo v prospech iného (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, [15]T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03, Zb. s. II-10, bod 373). Navyse aj keby Chisso skutocne stratil oslobodenie podla bodu B oznámenia o spolupráci z roku 1996, nemalo by to nijaký úcinok na Hoechst. 119 Komisia dodáva, ze dôkazy nevyhnutné na uplatnenie bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 sú rovnaké ako dôkazy potrebné na preukázanie existencie kartelu. Na rozdiel od názoru podniku Hoechst, nie sú dostatocné len také dôkazy, ktoré Komisii umoznujú vykonat setrenia. 120 Je pravda, ze ústne podané informácie nie sú a priori vylúcené. Samy osebe vsak nie sú relevantné v rámci uplatnenia bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996, pricom nadobudnú relevantnost az okamihom ich zaznamenania na príslusné médium (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2006, BASF/Komisia, [16]T-15/02, Zb. s. II-497, bod 505). 121 O vyhotovenie zápisnice v tejto veci bolo Komisiu potrebné výslovne poziadat (rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 502), ak to sama nenavrhla v rámci správneho konania. Zápisnica vsak môze prispiet k preukázaniu existencie kartelu len vtedy, ak Komisia môze preukázat pravdivost vyhlásenia. 122 Pokial ide po tretie o pochybenia, ku ktorým doslo v správnom konaní, Hoechst na základe listu z 26. marca 1999 tvrdí, ze Chisso navyse nesplnal ani podmienky uplatnenia bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci z roku 1996. Toto tvrdenie treba zamietnut, pretoze nikto sa nemôze vo svoj prospech dovolávat nezákonnosti, ku ktorej doslo v prospech iného. 123 Navyse o otázke, ci sú splnené podmienky uplatnenia bodu B písm. d) oznámenia o spolupráci z roku 1996, je podla Komisie potrebné rozhodnút v kazdom jednotlivom prípade. Jedným z dôlezitých dôkazov je v tejto súvislosti zistenie, ci správanie sa dotknutého podniku spôsobilo prietahy v konaní, ktoré by evidentne neboli zanedbatelné. Ak posudzujeme konanie ako celok, je zjavné, ze to tak v danom prípade nebolo. Komisia tiez zdôraznuje, ze Hoechst predlozil druhú cast svojich pripomienok az v apríli 1999, niekolko dní potom, ako Chisso predlozil vlastné vyhlásenia (oznacené podnikom Hoechst ako oneskorene podané). 124 Napokon Komisia namieta voci niektorým skutkovým tvrdeniam, ktoré Hoechst uviedol vo svojich pripomienkach. O ziadosti na vykonanie nových setrení 125 Komisia tvrdí, ze setrenie bolo skutocne vykonané, ale jeho výsledky neboli pre Hoechst priaznivé. Predovsetkým bol vypocutý úradník poverený v danom case touto vecou a potvrdil, ze podniku Chisso nebolo poskytnuté varovanie o tom, ze by mohol byt predbehnutý v spolupráci. Podniku Chisso nebolo nic v tejto súvislosti oznámené. Co sa týka tejto otázky, Komisia odkazuje na odôvodnenie c. 458 rozhodnutia in fine. 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 126 Na úvod treba poznamenat, ze Hoechst viackrát v rámci svojho prvého zalobného dôvodu tvrdí porusenie zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, aby tak preukázal porusenie práva na prístup k spisu. Tieto tvrdenia sú okrem toho opät uvedené v rámci ôsmeho a deviateho zalobného dôvodu, ktorými sa domáha znízenia pokuty. 127 Za týchto okolností sa Súd prvého stupna domnieva, ze je potrebné najskôr preskúmat tieto tvrdenia pred konkrétnejsím posúdením porusenia práva na prístup k spisu, ako to tvrdí Hoechst. a) O porusení zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania 128 Treba pripomenút, ze pocas správneho konania prebiehajúceho pred Komisiou je Komisia povinná dodrziavat procesné záruky stanovené právom Spolocenstva (rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Enso Espańola/Komisia, [17]T-348/94, Zb. s. II-1875, bod 56). 129 Medzi záruky poskytnuté právnym poriadkom Spolocenstva v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, na ktorú sa viaze povinnost príslusnej institúcie preskúmat so starostlivostou a nestrannostou vsetky relevantné okolnosti daného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupna z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, [18]T-44/90, Zb. s. II-1, bod 86, a ABB Asea Brown Boveri/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie, bod 99). 130 Co sa týka zásady rovnosti zaobchádzania, Komisia nemôze v rámci posúdenia spolupráce poskytnutej podnikmi popriet túto vseobecnú zásadu práva Spolocenstva, ktorá je podla ustálenej judikatúry porusená, ak sa s porovnatelnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, a také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudky Súdu prvého stupna z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, [19]T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757, bod 237, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, [20]T-38/02, Zb. s. II-4407, bod 453). 131 V tomto prípade po prvé, co sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podla ktorého Komisia umoznila Chisso na jesen 1998, lenze v tom istom období podniku Hoechst odmietla, uznat ústne svedectvá za úkony spolupráce, a z dôvodov uvedených v bodoch 572 az 578 tohto rozsudku, treba dospiet k záveru, ze Komisia na jednej strane v rozhodnutí povazovala napokon ústne svedectvá Hoechst za úkony spolupráce a na druhej strane, ze v kazdom prípade skutocnost, ze Komisia nechcela zohladnit niektoré ústne svedectvá, bola spôsobená tým, ze nebola presvedcená o skutocnej spolupráci podniku Hoechst na zaciatku konania. Tvrdenia podniku Hoechst predlozené v tejto súvislosti musia byt teda zamietnuté. 132 Po druhé, pokial ide o interný záznam Komisie z 9. novembra 1998, týkajúci sa najmä stretnutia z 29. októbra 1998, ktorý spresnuje, ze "advokáti... po telefonáte s [generálnym riaditelstvom hospodárskej sútaze] aspon súhlasili so spolocným stretnutím", treba posúdit tak, ze telefonické hovory uskutocnené z iniciatívy sluzieb Komisie vyplývali zo skutocnosti, ze uz 29. septembra 1998 sa zástupcovia týchto sluzieb stretli s advokátmi Chisso, bez ohladu na skutocnost, ci uz bola, alebo nebola totoznost Chisso odhalená. Ako Komisia uvádza vo svojom internom zázname z 1. októbra 1998, bolo dohodnuté, ze advokáti sa ozvú sluzbám Komisie v lehote pätnást dní. Skutocnost, ze v tejto súvislosti bol kontakt obnovený sluzbami Komisie, nemôze spochybnit riadny priebeh konania. 133 Po tretie, co sa týka skutocnosti, ze ziadostiam Hoechst o dodatocné setrenia sa nevyhovelo, treba konstatovat, ze ziadost podniku Hoechst uvedená v liste z 22. januára 2003 zaslanom pracovnícke poverenej vypocúvaním spadala do rámca ziadosti o prístup k interným dokumentom týkajúcim sa telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. Konkrétne Hoechst vyzval pracovnícku poverenú vypocúvaním presetrit uvedené telefonické hovory. Zo záverecnej správy pracovnícky poverenej vypocúvaním vsak vyplýva, ze "[z] dôvodu... tvrdení podnikov Hoechst a Nutrinova" táto pracovnícka "presetrila interné záznamy útvarov Komisie, pokial tie [existovali]". Tvrdenie podniku Hoechst, ze sa jeho ziadosti nevyhovelo, je teda nepodlozené. 134 Po stvrté, co sa týka tvrdenia, ze v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 doslo k zaujatému prístupu alebo nerovnému zaobchádzaniu, treba citovat interný záznam Komisie z 9. novembra 1998 týkajúci sa prvých stretnutí so zástupcami podnikov Chisso a Hoechst, v ktorom uviedla: "Samozrejme sme im neoznámili [t. j. advokátom Chisso], ze iné podniky tiez poskyt[li] urcité informácie, ani sme dalsie podniky neinformovali, ze... Chisso [predlozil] ziadost o oslobodenie od pokút." 135 Zo zápisnice zo stretnutia medzi zástupcami Chisso a Komisie z 13. novembra 1998 vsak vyplýva, ze jeden z úradníkov poverených touto vecou povedal, ze "Chisso bude primerane varovaný v prípade, ak sa ho iný podnik pokúsi predbehnút v rámci oznámenia o spolupráci". 136 Z uvedeného vyplýva, ze na jednej strane Komisia 9. novembra 1998 zretelne prejavila svoj záujem, ze neprezradí spolupracujúcim podnikom a predovsetkým podniku Hoechst skutocnost, ze iné podniky zacali s jej sluzbami podnikat kroky, aby boli oslobodené od pokút, zatial co na druhej strane 13. novembra 1998, o niekolko dní neskôr, ubezpecila podnik Chisso, ze ho varuje, ak by sa ho iné podniky pokúsali predbehnút v oblasti spolupráce. 137 Tieto dôkazy vedú Súd prvého stupna k rozhodnutiu, ze v prejednávanej veci Komisia porusila zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania. Súd prvého stupna v tejto súvislosti zdôraznuje, ze hoci tvrdenie daného úradníka na stretnutí z 13. novembra 1998 nedokazuje, ze by tento príslub poskytnutý podniku Chisso bol potom skutocne splnený, predstavuje vsak porusenie uvedených zásad. 138 V tomto stádiu treba uviest, ze Hoechst nenavrhuje zrusenie rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia porusila zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania. Kedze porusenie uvedených zásad bolo vsak tvrdené na podporu porusenia práva na prístup k spisu, ktoré bude posúdené nizsie, a kedze tvrdenia podniku Hoechst sú opät uvedené v rámci ôsmeho a deviateho zalobného dôvodu, ktoré sa týkajú uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, je potrebné zistit, aký bude dosah porusenia konstatovaného v bode 137 tohto rozsudku na obsah rozhodnutia. 139 V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviest, ze protiprávnost konstatovaná v bode 137 tohto rozsudku nemôze spôsobit ziadne pochybnosti o otázke porusenia, ktoré bolo zistené v rozhodnutí, pretoze toto rozhodnutie sa zakladá aj na listinných dôkazoch. Hoechst okrem toho nepredlozil nijaké tvrdenie v tomto zmysle. 140 V druhom rade co sa týka spolupráce podnikov, z odôvodnenia c. 440 rozhodnutia vyplýva: "Na stretnutí z 13. novembra 1998 Chisso ústne opísal cinnosti kartelu a predlozil listinné dôkazy... Komisia preto povazuje, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu konstatovaného v tomto rozhodnutí." 141 Z uvedeného vyplýva, ze Komisia svoje rozhodnutie zalozila len na ústnom opísaní cinností kartelu a písomných dôkazoch, ktoré jej boli predlozené na stretnutí 13. novembra 1998 a nie neskôr, pricom dospela k záveru, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutocnosti preukazujúce existenciu kartelu. 142 Za týchto okolností, aj keby Chisso spolupracoval dalej s Komisiou aj po 13. novembri 1998, Komisia nemohla dospiet v rozhodnutí k odlisnému výsledku, pokial ide o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 1996, iba ze by sa nieco iné ukázalo z preskúmania ôsmeho a deviateho zalobného dôvodu, ktoré uviedol Hoechst a ktorými sa v podstate snazí preukázat, ze skutocnosti predlozené podnikom Chisso 13. novembra 1998 neboli rozhodujúce. Oznámenie o spolupráci by sa uplatnilo rovnako aj v tom prípade, ze Hoechst zacal neskôr, po 13. novembri 1998 spolupracovat po tom, ako sa dozvedel o spolupráci podniku Chisso. 143 Takze treba rozhodnút, ze protiprávnost konstatovaná v bode 137 vyssie nemôze ovplyvnit platnost rozhodnutia, jednak pokial ide o rozhodnutie o porusení a jednak prvotnost spolupráce podniku Chisso. 144 Bez ohladu na otázku vplyvu protiprávnosti konstatovanej v bode 137 vyssie na právo na prístup k spisu, ktoré bude preskúmané nizsie, a teda na otázku jej vplyvu na platnost rozhodnutia ako takého, a kedze sú tvrdenia predlozené podnikom Hoechst znova rozvinuté v rámci ôsmeho a deviateho zalobného dôvodu smerujúcich k znízeniu ulozenej pokuty, Súd prvého stupna rozhodne o prípadnej úprave tejto pokuty neskôr. b) O porusení práva na prístup k spisu 145 Na úvod treba pripomenút, ze právo na prístup k spisu ako prejav zásady dodrziavania práva na obhajobu znamená, ze Komisia poskytne dotknutému podniku moznost preskúmat vsetky listiny zalozené vo vysetrovacom spise, ktoré môzu byt relevantné pre jeho obhajobu. K nim patria doklady v jeho prospech aj neprospech, s výhradou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, [21]C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 68 a tam citovanú judikatúru). 146 Co sa týka dôkazov v neprospech daného podniku, ten musí preukázat, ze záver, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol odlisný, keby bol odmietnutý ako dôkazný prostriedok dokument v jeho neprospech, ktorý mu nebol oznámený a z ktorého Komisia vychádzala pri obvinení tohto podniku. Pokial ide o dôkazy v jeho prospech, dotknutý podnik musí preukázat, ze ich nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvnit priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Postacuje, aby podnik preukázal, ze uvedené dokumenty v jeho prospech by mohol pouzit na svoju obhajobu v tom zmysle, ze ak by mal moznost vyuzit ich pocas správneho konania, mohol by sa dovolávat okolností, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto stádiu, a teda by mal moznost nejakým spôsobom ovplyvnit posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmensom co sa týka závaznosti a trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výsky pokuty. Eventualitu, ze nesprístupnený dokument mohol mat vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, mozno preukázat iba potom, co z predbezného preskúmania urcitých dôkazných prostriedkov vyplynie, ze nesprístupnené dokumenty mohli mat -- vzhladom na tieto dôkazné prostriedky -- význam, ktorý nemozno opomenút (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, body 73 az 76 a tam citovanú judikatúru). 147 Navyse treba zdôraznit, ze Komisia, ktorá oznamuje výhrady a rozhoduje o ulození pokuty, nemôze byt jediná oprávnená stanovit, ktoré dokumenty sú uzitocné na obhajobu daného podniku. Môze vsak zo správneho konania vylúcit dôkazy, ktoré nemajú nijakú súvislost so skutkovými ci právnymi tvrdeniami uvedenými v oznámení o výhradách, a teda nie sú pre setrenie vôbec relevantné. Zalobca sa nemôze uzitocne dovolávat na podporu zaloby o neplatnost toho, ze mu neboli predlozené doklady, ktoré nie sú relevantné (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 126 a tam citovanú judikatúru). 148 Napokon treba pripomenút, ze porusenie práva na prístup k spisu môze spôsobit úplné alebo ciastocné zrusenie rozhodnutia Komisie len vtedy, ak porusenie práva na prístup k vysetrovaciemu spisu pocas správneho konania bránilo dotknutému podniku alebo podnikom oboznámit sa s dokumentmi, ktoré mohli byt uzitocné pre ich obhajobu, cím doslo k poruseniu práva na obhajobu. To platí najmä v prípade, ak sprístupnenie dokumentu by malo co i len malú pravdepodobnost, ze keby sa ho dotknutý podnik mohol pocas uvedeného konania dovolávat, mohlo by správne konanie viest k odlisnému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, body 101 a 131). 149 V súvislosti s týmito úvahami treba posúdit, ci právo podniku Hoechst na prístup k spisu bolo v tomto prípade porusené, co sa týka jednak listu podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami a jednak interných dokumentov týkajúcich sa telefonických hovorov medzi Komisiou a podnikom Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. O liste podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami 150 Po prvé treba uviest, ze Komisia rozhodla zaradit list Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami v znení, ktoré nebolo dôverné, do vysetrovacieho spisu prístupného podnikom, ktoré sú úcastníkmi konania. Komisia sa teda bezpochyby domnievala, ze tieto dokumenty boli pre vysetrovanie relevantné. 151 Po druhé Komisia vo svojom rozhodnutí nepouzila list Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami na urcenie toho, ze dotknuté podniky sa dopustili porusenia. Takze nejde o dôkazy, ktoré by boli v neprospech zalobcu. 152 Po tretie treba uviest, ze Hoechst mal skutocne prístup k nedôvernému zneniu listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami. Tieto dokumenty vsak v znení, ktoré bolo pocas správneho konania sprístupnené podniku Hoechst, predstavovalo 101 strán, ktoré boli skoro vsetky zakryté a preskrtnuté, s uvedenou poznámkou "obchodné tajomstvo". Pocas správneho konania nebolo poskytnuté nijaké nedôverné znenie, ktoré by bolo zrozumitelnejsie, a to ani v zhrnutí obsahu týchto dokumentov. V liste Chisso zo 17. decembra 2002 bol uvedený len zoznam obsahujúci dátumy, odosielatela, príjemcu, a v niektorých prípadoch aj predmet dotknutých dokumentov. Za týchto podmienok sa nedôverné znenie listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami, v znení sprístupnenom podniku Hoechst pocas správneho konania, v skutocnosti javí ako nesprístupnenie dotknutých dokladov, ktoré, kedze boli súcastou spisu, boli pre setrenie relevantné. 153 Po stvrté treba zdôraznit, ze pocas správneho konania Hoechst viackrát pozadoval vhodnejsí prístup k listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami. Tento prístup mu bol zamietnutý, ako vyplýva z odôvodnenia c. 26 rozhodnutia, pretoze Chisso poziadal o dôverné zaobchádzanie s týmto listom. Komisia sa vsak nemôze odvolat vo vseobecnosti na dôvernost, aby tak odôvodnila úplné zamietnutie sprístupnenia dokladov nachádzajúcich sa v spise (rozsudok Súdu prvého stupna z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [22]T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 1017). Právo podnikov a zdruzení podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva musí byt totiz v rovnováhe so zárukou práva na prístup k celému spisu (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazvaný "Ciment", [23]T-25/95, T-26/95, T-30/95 az T-32/95, T-34/95 az T-39/95, T-42/95 az T-46/95, T-48/95, T-50/95 az T-65/95, T-68/95 az T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 147). 154 Za okolností prejednávanej veci, s ohladom na výslovnú ziadost podniku Hoechst v uvedenom zmysle, mohla Komisia pripravit alebo dat pripravit nedôverné znenie dotknutých dokumentov, prípadne, ak by to bolo prílis nárocné, vytvorit zoznam uvedených dokumentov a zhrnutie ich obsahu, ktoré by neboli dôverné, ale by boli dostatocne presné. 155 Na základe vsetkých uvedených dôvodov sa treba domnievat, ze Komisia neposkytla podniku Hoechst správny prístup k listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami. 156 Treba vsak pripomenút, ze porusenie práva na prístup k spisu môze spôsobit úplné alebo ciastocné zrusenie rozhodnutia Komisie len vtedy, ak porusenie práva na prístup k vysetrovaciemu spisu pocas správneho konania bránilo dotknutému podniku alebo podnikom oboznámit sa s dokumentmi, ktoré mohli byt uzitocné pre ich obhajobu, cím doslo k poruseniu práva na obhajobu. 157 Za týchto okolností Súd prvého stupna nariadil opatrenia na zabezpecenie priebehu konania uvedené v bodoch 32 az 35 vyssie a Hoechst mohol predlozit dalsie pripomienky k úplným dokumentom, ktoré mu takto boli oznámené. 158 Na úvod treba v tejto súvislosti poznamenat, ze niektoré dokumenty obsiahnuté vo vysetrovacom spise, predovsetkým list Chisso z 11. januára 1999, boli predlozené na základe ziadosti Súdu prvého stupna, kedze sa na ne Komisia odvolávala v rozhodnutí a na ich základe konstatovala, ze Chisso na stretnutí 13. novembra 1998 ústne opísal cinnosti kartelu a predlozil dôkazy. Okrem toho je nesporné, ze tieto dokumenty sa nachádzali vo vysetrovacom spise, ktorý bol prístupný úcastníkom konania, co aj potvrdzuje Komisia vo svojich pripomienkach bez toho, ze by to Hoechst spochybnil. Za týchto podmienok Hoechst nemôze oprávnene tvrdit, ze v tejto súvislosti doslo k poruseniu práva na prístup k spisu. 159 Co sa týka listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami, dalsie pripomienky podniku Hoechst sa vztahujú konkrétne na jednu z jeho príloh, t. j. list Chisso z 26. marca 1999. 160 V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze v prejednávanej veci bolo konecné stanovisko Komisie o otázke, ktorý podnik poskytol rozhodujúce dôkazy ako prvý, zrejmé az v case prijatia rozhodnutia. Komisia pocas celého konania neoznámila podnikom, ci im bude alebo nebude poskytnuté oslobodenie od pokút. Za týchto okolností nemá nesprístupnenie listu Chisso z 26. marca 1999 vplyv na práva na obhajobu podniku Hoechst pocas správneho konania. 161 V kazdom prípade treba spresnit, ze list Chisso z 26. marca 1999 nemohol zmenit záver Komisie o tom, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu bez ohladu na skutocnost, ci tento záver bol odôvodnený, alebo nie. Chisso sa vo svojom liste z 26. marca 1999 totiz len snazil vysvetlit svoje omeskanie s poskytnutím "opisu skutkového stavu". To nemôze zmenit skutocnost, ktorú aj Komisia potvrdzuje, ze Chisso na stretnutí 13. novembra 1998 ústne opísal cinnosti kartelu a predlozil písomné dôkazy. Rovnako fakt, ze Komisia mohla poskytnút Chisso dodatocné lehoty na doplnenie dalsích dôkazov o skutkových okolnostiach po stretnutí 13. novembra 1998 nemôze mat vplyv na fakt, ze tento podnik zacal spolupracovat ako prvý, ak sa tento záver zakladá len na dôkazoch predlozených na stretnutí 13. novembra 1998. 162 S ohladom na uvedené je potrebné zamietnut zalobný dôvod podniku Hoechst v rozsahu, v akom sa týka listu Chisso zo 17. decembra 2002 s prílohami. O interných dokumentoch týkajúcich sa telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. 163 Na úvod treba uviest, ze Hoechst poziadal o prístup pocas správneho konania k interným dokumentom, ktoré sa týkali len telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. To vyplýva predovsetkým z listu, ktorý zaslal Hoechst 22. januára 2003 pracovnícke poverenej vypocúvaním a bolo to aj potvrdené na pojednávaní. 164 Treba tiez pripomenút, ze právo na prístup k spisu znamená, ze Komisia poskytne dotknutému podniku moznost preskúmat vsetky listiny zalozené vo vysetrovacom spise, ktoré môzu byt relevantné pre jeho obhajobu, s výhradou predovsetkým interných dokumentov Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 68). 165 Obmedzenie prístupu k takým dokumentom je odôvodnené potrebou zabezpecit dobré fungovanie Komisie v oblasti penalizácie porusení pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v Zmluve. Interné dokumenty Komisie môzu byt sprístupnené len vtedy, ak na základe váznych indícií, ktoré musí predlozit dotknutá osoba, vyplýva, ze to vyzadujú výnimocné okolnosti daného prípadu (pozri rozsudky Súdu prvého stupna Ciment, uz citovaný v bode 153 vyssie, bod 420 a tam citovanú judikatúru, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, [24]T-236/01, T-239/01, T-244/01 az T-246/01, T-251/01 a T-252/01, Zb. s. II-1181, bod 40). 166 V tomto prípade boli z dôvodov uvedených v bodoch 128 az 144 vyssie zamietnuté tvrdenia predlozené podnikom Hoechst, ktoré sa týkali porusenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, pricom neboli zamietnuté len v rozsahu, v akom sa týkali ubezpecenia podniku Chisso na stretnutí 13. novembra 1998, ze bude varovaný, ak by sa ho iný podnik pokúsal predbehnút v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996. 167 Pritom ako uz bolo uvedené v bode 143 vyssie, protiprávnost konstatovaná v tejto súvislosti nemôze ovplyvnit platnost rozhodnutia, jednak pokial ide o rozhodnutie o porusení a jednak o urcenie podniku, ktorý zacal spolupracovat ako prvý, a teda komu bude poskytnuté oslobodenie od pokút. 168 Takze sa treba domnievat, ze v zmysle citovanej judikatúry neexistuje nijaká vázna indícia, ktorá by odôvodnovala povinnost poskytnút podniku Hoechst prístup k dotknutým interným dokumentom. Z tohto dôvodu musí byt zamietnutý zalobný dôvod podniku Hoechst v rozsahu, v akom sa týka porusenia práva prístupu k interným dokumentom, ktoré sa týkali telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999. 169 Pre úplnost a v záujme preukázania pravdy vo veci uz spomenutého údajného porusenia zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania bolo Komisii nariadené na základe clánku 65 písm. b) a clánku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku, aby predlozila na preskúmanie Súdu prvého stupna dotknuté interné záznamy. Na základe clánku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku neboli dokumenty poskytnuté Komisiou predlozené zalobcovi, kým Súd prvého stupna nepreskúmal ich dôvernost a význam pre rozhodnutie vo veci. 170 V rámci tohto preskúmania dospel Súd prvého stupna k záveru, ze uvedené interné dokumenty zjavne neobsahovali dôkazy pre rozhodnutie vo veci. Preto Súd prvého stupna s ohladom na dôvernost, aká sa takémuto typu dokumentov bezne poskytuje, rozhodol o ich vynatí zo spisu a vrátení Komisii. (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 25. októbra 2002, Tetra Laval/Komisia, [25]T-5/02, Zb. s. II-4381, bod 78, a analogicky uznesenie Súdu prvého stupna z 10. decembra 1997, NMH Stahlwerke a i./Komisia, [26]T-134/94, T-136/94 az T-138/94, T-141/94, T-145/94, T-147/94, T-148/94, T-151/94, T-156/94 a T-157/94, Zb. s. II-2293, body 40, 44 a 45). 171 Na základe vyssie uvedených dôvodov a bez toho, ze by bolo potrebné prijat opatrenia na zabezpecenie priebehu konania alebo nariadit vykonanie dalsích dôkazných prostriedkov navrhovaných podnikom Hoechst, Súd prvého stupna dospel k záveru, ze dokumenty v spise sú dostatocne jasné a domnieva sa, ze prvý zalobný dôvod treba zamietnut. B -- O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na neúplnosti záverecnej správy pracovnícky poverenej vypocúvaním 1. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 172 Hoechst pripomína, ze pracovnícke poverenej vypocúvaním zaslal viacero výhrad týkajúcich sa priebehu správneho konania a predovsetkým toho, ze po prvé mu nebolo umoznené spolupracovat prostredníctvom ústnych výpovedí, hoci táto forma spolupráce bola prípustná zo strany Chisso; po druhé mu boli odmietnuté dalsie stretnutia s úradníkmi Komisie, hoci také stretnutia boli navrhované podniku Chisso a po tretie, ze podnik Chisso bol protiprávne ubezpecený, ze bude varovaný, ak by sa ho v budúcnosti iná osoba pokúsala "predbehnút" v spolupráci. 173 Kedze tieto výhrady nespomenula pracovnícka poverená vypocúvaním v záverecnej správe, kolégium clenov Komisie, ktoré prijalo rozhodnutie, nebolo správne informované o porusení práva na obhajobu podniku Hoechst. 174 Podla podniku Hoechst sa pracovnícka poverená vypocúvaním nesprávne domnievala -- a to bez nálezitého odôvodnenia --, ze bola bezvýznamná skutocnost, ci boli vyssie uvedené výhrady dôvodné, alebo nie. Hoechst sa odvoláva na rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie (bod 104), pricom zdôraznuje, ze je mozné, ze nedostatok objektívnosti pri vedení konania významne neovplyvní správnost rozhodnutia a rozpor s právom na obhajobu, ak tento nedostatok objektívnosti vyplýva len zo "zaujatosti myslenia" úradníka Komisie. Naopak, Hoechst sa domnieva, ze v prípade, ako je v prejednávanej veci, je potrebné prijat iné právne posúdenie, ak to má dôsledky na procesné úkony zvýhodnujúce len jednu stranu. 175 Hoechst na základe toho dospel k záveru, ze pracovnícka poverená vypocúvaním mala preskúmat tieto tvrdenia a uviest ich vo svojej záverecnej správe, aby tak predlozila clenom Komisie zodpovedným za prijatie rozhodnutia verný obraz o priebehu konania. b) Tvrdenia Komisie 176 Úcelom záverecnej správy pracovnícky poverenej vypocúvaním je doplnit návrh rozhodnutia predlozeného clenom Komisie. 177 Komisia sa odvoláva na clánok 15 prvý odsek rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vysetrovatelov v niektorých konaniach vo veci hospodárskej sútaze ([27]Ú. v. ES L 162, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 151, dalej len "rozhodnutie o pôsobnosti"), pricom sa domnieva, ze v tejto veci záverecná správa pracovnícky poverenej vypocúvaním splna túto funkciu v plnom rozsahu. Dokazuje, ze právo úcastníkov konania byt vypocutý nebolo v nijakom smere porusené. Okrem toho Komisia odkazuje na rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie (bod 53) a tvrdí, ze pracovnícka poverená vypocúvaním nebola povinná sa v záverecnej správe podrobne zaoberat vsetkými výhradami procesnej povahy. 178 Vo svojej záverecnej správe dokonca pracovnícka poverená vypocúvaním sla nad rámec nevyhnutného minima, ked spomenula uvedené výhrady a uviedla dôvody, pre ktoré nie sú rozhodujúce. Správa teda uvádzala, ze boli predlozené "procesné chyby", predovsetkým "diskriminácia v porovnaní so Chisso vo viacerých otázkach týkajúcich sa spolupráce". Navyse pracovnícka poverená vypocúvaním spresnila, ze na základe uvedených výhrad venovala v návrhu rozhodnutia "osobitnú pozornost" záverom Komisie týkajúcim sa týchto tvrdení. Bolo by zbytocné uvádzat v záverecnej správe podrobnosti, kedze aj samotné rozhodnutie sa zaoberalo dotknutými výhradami (odôvodnenie c. 453 a 458). 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 179 Podla clánku 1 rozhodnutia o právomoci Komisia vymenuje jedného alebo viacerých pracovníkov poverených vypocúvaním "ktorí zabezpecia, aby bolo respektované efektívne uplatnovanie práva na vypocutie [byt vypocutý -- neoficiálny preklad] v rámci konaní pred Komisiou vo veci [hospodárskej -- neoficiálny preklad] sútaze". 180 V clánku 13 ods. 1 rozhodnutia o právomoci sa spresnuje: "Vysetrovatel [pracovník poverený vypocúvaním -- neoficiálny preklad] podá správu príslusnému clenovi Komisie o výsluchu a záveroch, ktoré z neho vyvodzuje, vo vztahu k respektovaniu práva na vypocutie [byt vypocutý -- neoficiálny preklad]. Pripomienky v tejto správe sa budú týkat procedurálnych otázok, vrátane zverejnenia dokumentov, a prístupu k súboru dokumentov, lehôt pre odpovede na vyhlásenie námietok a nálezitého vedenia ústneho výsluchu." 181 Clánok 15 prvý odsek rozhodnutia o právomoci stanovuje: "Vysetrovatel [pracovník poverený vypocúvaním -- neoficiálny preklad] vyhotoví na základe návrhu rozhodnutia, ktoré má byt v príslusnom prípade predlozené poradnému výboru, záverecnú písomnú správu o respektovaní práva na vypocutie [byt vypocutý -- neoficiálny preklad], ako je uvedené v clánku 13 ods. 1. Táto správa taktiez zvázi, ci sa návrh rozhodnutia zaoberá len námietkami, vo vztahu ku ktorým bola stranám poskytnutá prílezitost dat najavo svoje stanoviská..." 182 Podla clánku 16 ods. 1 rozhodnutia o právomoci bude "záverecná správa vysetrovatela [pracovníka poverený vypocúvaním -- neoficiálny preklad]... pripojená k návrhu rozhodnutia predlozenému Komisii, aby sa zabezpecilo, ked Komisia dospeje v jednotlivom prípade k rozhodnutiu, ze bude plne oboznámená so vsetkými relevantnými informáciami, pokial ide o priebeh postupu a respektovanie práva na vypocutie [byt vypocutý -- neoficiálny preklad]". 183 V tomto prípade stací uviest, ze na základe tvrdení predlozených podnikom Hoechst na podporu jeho zalobného dôvodu, ktoré opakujú len tvrdenia uvedené v rámci prvého zalobného dôvodu týkajúceho sa práva na prístup k spisu, nie je mozné dospiet k záveru, ze by právo podniku Hoechst byt vypocutý bolo porusené v priebehu správneho konania Komisie. 184 Co sa týka porusenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ako bolo konstatované v bode 137 vyssie, treba zdôraznit, ze uvedené porusenie sa netýka práva Hoechst byt vypocutý v zmysle rozhodnutia o právomoci. 185 Okrem toho pracovnícka poverená vypocúvaním spresnila vo svojej záverecnej správe, ze "opatrenia útvarov Komisie vo vztahu ku stranám nemali ziaden vplyv na výsledok prípadu týkajúceho sa [zhovievavosti]". To potvrdzuje rozhodnutie Súdu prvého stupna prijaté v nadväznosti na posúdenie prvého zalobného dôvodu, podla ktorého protiprávnost konstatovaná v bode 137 vyssie nemôze ovplyvnit platnost rozhodnutia, co sa týka predovsetkým urcenia podniku, ktorý zacal spolupracovat ako prvý. 186 Navyse treba uviest, ze Komisia v odôvodnení c. 453 rozhodnutia uviedla procesné výhrady predlozené podnikom Hoechst a odpovedala na ne najmä v odôvodnení c. 458. Za týchto podmienok nie je mozné tvrdit, ako uvádza Hoechst, ze kolégium clenov Komisie nebolo správne informované. 187 Na základe uvedeného musí byt stvrtý zalobný dôvod zamietnutý. II -- O trinástom zalobnom dôvode smerujúcom k zruseniu clánku 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka Hoechst A -- Tvrdenia úcastníkov konania 1. Tvrdenia podniku Hoechst 188 Hoechst tvrdí, ze závery Komisie uvedené v odôvodnení c. 298 rozhodnutia, podla ktorých porusenie v rámci kartelu trvalo najneskôr do novembra 1996, spôsobujú, ze príkaz uvedený v clánku 2 rozhodnutia stráca svoj skutkový základ. 189 Ak chce Komisia este sedem rokov po ukoncení kartelu ulozit povinnost okamzite sa zdrzat porusovania, musí mat dostatocné indície o pokracovaní v porusovaní. V opacnom prípade by islo o opatrenie zalozené len na podozrení, co by bolo v rozpore s clánkom 3 nariadenia c. 17. Okrem zásahu, aký by to mohlo mat na dobré meno osoby, ktorej je rozhodnutie urcené, mohlo by jej to spôsobit aj tazkosti spojené s obcianskoprávnymi konaniami, ktoré by mohli tretie osoby zacat voci nej. 190 Navyse protiprávnost clánku 2 rozhodnutia by bola zjavná, pretoze Hoechst v roku 1996 odclenil vsetky svoje cinnosti na úseku v sektore sorbátov, pricom v roku 1997 previedol tieto cinnosti na tretiu spolocnost Celanese AG, ktorá nebola s jeho skupinou nijako spojená. 191 Preto Hoechst navrhuje zrusit clánok 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka. 2. Tvrdenia Komisie 192 Komisia uvádza, ze podobne ako vo veci, v ktorej bol vynesený rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 153 vyssie, obsahuje clánok 2 rozhodnutia výslovnú výhradu, t. j. "ak tak uz neurobili". Pripomína, ze Súd prvého stupna v citovanej veci konstatoval, "co sa týka tvrdenia podniku Hoechst... stací uviest, ze clánok 2 rozhodnutia je urcený výslovne podnikom, ktoré 'stále pôsobia v sektore PVC`" a ze "preto bola argumentácia na podporu tohto tvrdenia zjavne neopodstatnená" (bod 1247). 193 V tomto prípade Komisia tvrdí, ze nebola povinná s konecnou platnostou urcit, ci k porusovaniu, ku ktorému doslo v urcitom období, dochádzalo aj v case rozhodnutia, alebo sa uz skoncilo. Komisia navyse zdôraznuje, ze dotknutým osobám sa darilo takto v úplnom utajení dopústat sa porusovania pocas skoro dvoch desatrocí (odôvodnenie c. 306 rozhodnutia) a ze clánok 2 rozhodnutia bol preventívnym príkazom na ukoncenie porusenia (odôvodnenie c. 307 rozhodnutia). Ukoncenie cinnosti podniku Hoechst v sektore sorbátov nebráni Komisii adresovat osobe príkaz, ktorý sa podla svojho znenia týka podniku len v prípade, "ak tak uz neurobi[l]". B -- Posúdenie Súdom prvého stupna 194 Na úvod treba uviest, ze zo zaloby jasne vyplýva, ze Hoechst sa svojím trinástym zalobným dôvodom domáha zrusenia clánku 2 výroku rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka. 195 Na základe toho treba konstatovat, ze clánok 2 výroku rozhodnutia v skutocnosti obsahuje dva príkazy. 196 Toto ustanovenie po prvé vyzaduje, aby sa dotknuté podniky uvedené v clánku 1 výroku rozhodnutia okamzite zdrzali porusovania, ak tak uz neurobili. V tejto súvislosti v rozsahu, v akom Hoechst uz nevykonával cinnosti v sektore sorbátov v case prijatia rozhodnutia, je argumentácia pouzitá proti tomuto ustanoveniu zjavne neopodstatnená, kedze Hoechst, hoci patrí medzi podniky menované v clánku 1 výroku rozhodnutia, uvedený príkaz sa ho v skutocnosti netýka (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 153 vyssie, bod 1247). Táto okolnost spôsobuje rovnako neplatné tvrdenia podniku Hoechst týkajúce sa zásahu do jeho dobrého mena, ako aj moznosti, ze tretie osoby zacnú proti nemu obcianskoprávne konania. 197 Po druhé clánok 2 výroku rozhodnutia pozaduje, aby sa menované podniky odo dna rozhodnutia zdrzali akéhokolvek úkonu alebo správania, ktoré má povahu porusenia uvedeného v clánku 1, a akéhokolvek úkonu alebo konania, ktoré má rovnaký predmet alebo úcinok. 198 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze uplatnenie clánku 3 ods. 1 nariadenia c. 17 môze obsahovat zákaz pokracovat v niektorých cinnostiach, praktikách a situáciách, ktorých protiprávnost bola konstatovaná, ale tiez zákaz uplatnit podobné správanie v budúcnosti. Takéto povinnosti ulozené podnikom vsak nesmú prekracovat medze toho, co je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného ciela (pozri rozsudok Ciment, uz citovaný v bode 153 vyssie, body 4704 a 4705 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho sa právomoc Komisie rozhodnút o príkazoch musí vykonávat v závislosti od povahy konstatovaného porusenia (rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, [28]6/73 a 7/73, Zb. s. 223, bod 45; rozsudky Súdu prvého stupna zo 7. októbra 1999, Irish Sugar/Komisia, [29]T-228/97, Zb. s. II-2969, bod 298, a z 12. decembra 2000, Aéroports de Paris/Komisia, [30]T-128/98, Zb. s. II-3929, bod 82). 199 V tomto prípade Komisia v clánku 1 výroku rozhodnutia konstatovala, ze Hoechst spolu s dalsími podnikmi porusili clánok 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994, aj clánok 53 ods. 1 Dohody EHP tým, ze sa pocas dlhého obdobia zúcastnili na zlozitej, jedinej a trvajúcej dohode a na zosúladených postupoch v sektore sorbátov, v rámci ktorých sa zaviazali urcit cenové ciele a kvóty pre sorbáty, prijat systém informovania a kontroly a nedodávat technológie subjektom, ktoré by mohli vstúpit na trh. Hoechst v tejto súvislosti nenamieta proti rozhodnutiu. Za týchto podmienok Komisia tým, ze dotknutým podnikom ulozila príkaz neuplatnit v budúcnosti v rámci sektora sorbátov nijaké opatrenie, ktoré má rovnaký predmet alebo úcinok, neprekrocila právomoci, ktoré sú jej zverené v clánku 3 ods. 1 nariadenia c. 17. 200 Skutocnost, ze Hoechst v case prijatia rozhodnutia uz nevykonával nijakú cinnost v sektore sorbátov alebo to, ze Komisia uviedla v odôvodnení c. 298 rozhodnutia, ze porusenie v rámci kartelu trvalo najneskôr do novembra 1996, nemôze tento záver spochybnit. Taký príkaz, ako je v tomto prípade, je totiz svojou povahou preventívny a nezávisí od aktuálnej situácie dotknutých podnikov v case prijatia rozhodnutia. 201 Na základe vyssie uvedených úvah je trinásty zalobný dôvod potrebné zamietnut. III -- O dôvodoch smerujúcich k znízeniu pokuty podniku Hoechst 202 Súd prvého stupna sa domnieva, ze k preskúmaniu zalobných dôvodov smerujúcich k znízeniu pokuty Hoechst treba pristúpit v inom poradí, ako boli uvedené v zalobe. Niektoré zalobné dôvody boli tiez zlúcené na úcely posúdenia, kedze sa týkali tej istej vecnej problematiky. A -- O dvanástom zalobnom dôvode zalozenom na neprimeranej dlzke konania 1. Zhrnutie správneho konania 203 Zo skutocností uvedených v rozhodnutí, ktoré neboli spochybnené podnikom Hoechst, vyplýva, ze prvá ziadost podla clánku 11 nariadenia c. 17 o doplnujúce informácie bola zaslaná Komisiou 26. mája 1999 podnikom Daicel, Nippon Synthetic a Ueno (odôvodnenie c. 6 rozhodnutia). 204 Dalsie ziadosti o doplnujúce informácie podla clánku 11 nariadenia c. 17 boli následne zaslané najmä v období od mája do novembra 2002 (odôvodnenia c. 12 az 18 rozhodnutia). 205 Dna 20. decembra 2002 Komisia zaslala oznámenie o výhradách podnikom, ktorým bolo rozhodnutie urcené (odôvodnenie c. 22 rozhodnutia). 206 Dna 24. apríla 2003 boli podniky, ktorým bolo rozhodnutie urcené, vypocuté Komisiou (odôvodnenie c. 29 rozhodnutia). 207 Dna 1. októbra 2003 Komisia prijala rozhodnutie. 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 208 Hoechst vytýka Komisii, ze porusila zásadu dodrzania primeranej lehoty. Hoechst sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia ([31]C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P az C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, bod 170), pricom zdôraznuje, ze táto zásada patrí medzi vseobecné právne zásady Spolocenstva a zakladá sa (prostredníctvom clánku 6 ods. 2 EÚ) na clánku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd 209 V tejto súvislosti Hoechst spresnuje, ze cas, ktorý uplynul od prvej ziadosti o informácie zaslanej podnikom Daicel, Nippon Synthetic a Ueno 26. mája 1999 do oznámenia o výhradách z 20. decembra 2002, prekrocil 42 mesiacov. V tomto období bola Komisia skoro úplne neaktívna pocas viac ako 31 mesiacov, konkrétne od ziadosti o informácie z 25. októbra 1999 od ziadosti zaslanej 14. mája 2002, alebo v kazdom prípade az do stretnutia s podnikom Daicel 21. februára 2002. 210 So zretelom na sankcnú povahu pokuty nie je taká dlhá doba setrenia a rozhodovania prípustná, iba ze by slo o výnimocné okolnosti. Hoechst sa vsak domnieva, ze také okolnosti v tejto veci nenastali. 211 Hoechst z toho vyvodzuje, ze správne konanie presiahlo primeranú dlzku. Za týchto okolností Hoechst poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia ([32]C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 48 a nasl.), pricom tvrdí, ze na základe dôvodov hospodárnosti konania je potrebné, aby výhrada zalozená na neprimeranej dlzke správneho konania viedla k zruseniu rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výsku pokuty. 212 Hoechst dodáva, ze rezim premlcania stanovený nariadením Rady (EHS) c. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlcacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej sútaze Európskeho hospodárskeho spolocenstva ([33]Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61) nie je v rozpore s výhradou zalozenou na neprimeranej dlzke konania. Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze pravidlá o premlcaní nechránia podnik pred neprimerane dlhým konaním, kedze zaciatok setrenia prerusil premlcaciu lehotu (clánok 2 nariadenia c. 2988/74). b) Tvrdenia Komisie 213 Na úvod Komisia tvrdí, ze zalobný dôvod predlozený podnikom Hoechst nemôze byt úspesný uz len na základe skutocnosti, ze sa týka výsky pokuty a nie rozhodnutia v celom rozsahu. Komisia v tejto súvislosti spresnuje, ze rozhodujúce je len pravidlo o premlcaní podla nariadenia c. 2988/74. 214 Ak by prekrocenie primeranej lehoty, najmä ak spôsobí porusenie práv na obhajobu, odôvodnovalo zrusenie rozhodnutia o porusení pravidiel hospodárskej sútaze, nie je to tak v prípade, ked sa namieta proti výske pokút ulozených Komisiou týmto rozhodnutím, kedze právomoc Komisie ukladat pokuty upravuje nariadenie c. 2988/74, ktoré tiez v tomto ohlade stanovuje premlcaciu lehotu. 215 Komisia poukazuje na rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, ICI/Komisia ([34]48/69, Zb. s. 619, body 46 az 49), Geigy/Komisia ([35]52/69, Zb. s. 787, body 20 az 22), a z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia ([36]C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, body 139 az 141), pricom zdôraznuje, ze vzhladom na nariadenie c. 2988/74 musí byt zamietnutá akákolvek úvaha týkajúca sa povinnosti Komisie vykonat v primeranej lehote jej právomoc pri ukladaní pokút. 216 Komisia len pre úplnost uvádza, ze prekrocenie primeranej lehoty, aj keby bolo preukázané, môze odôvodnit zrusenie rozhodnutia len vtedy, ak porusenie tejto zásady zasiahlo do práva na obhajobu dotknutých podnikov (rozsudok Súdu prvého stupna zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, [37]T-5/00 a T-6/00, Zb. s. II-5761, bod 74). Pritom v prejednávanej veci Hoechst nevysvetlil, cím sa jeho obhajobe prekázalo údajne pomalým vybavením veci Komisiou. 217 Navyse neprimeraná dlzka tejto casti konania nemohla sama osebe ovplyvnit práva na obhajobu, pretoze az do prijatia oznámenia o výhradách neboli dotknuté podniky predmetom nijakého formálneho obvinenia z porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, takze ani nemali potrebu sa obhajovat (rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, bod 78). 218 Napokon sa Komisia domnieva, ze "celková" dlzka konania nepresiahla primeranú lehotu (rozsudok Súdu prvého stupna z 13. januára 2004, JCB Service/Komisia, [38]T-67/01, Zb. s. II-49, bod 43). 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 219 Na úvod treba uviest, ako Komisia zdôraznuje, ze tento zalobný dôvod sa podla znenia zaloby týka dosiahnutia "zrusenia rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výsku pokuty". Tento zalobný dôvod sa teda v podstate snazí o dosiahnutie zrusenia pokuty ulozenej podniku Hoechst alebo aspon jej znízenie. 220 Hoci prekrocenie primeranej lehoty môze za urcitých okolností odôvodnit zrusenie rozhodnutia konstatujúceho porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, nie je to tak v prípade, ked sa namieta proti výske pokút ulozených Komisiou týmto rozhodnutím, kedze právomoc Komisie ukladat pokuty upravuje nariadenie c. 2988/74, ktoré v tejto súvislosti stanovuje aj premlcaciu lehotu (rozsudok Súdu prvého stupna z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, [39]T-213/00, Zb. s. II-913, bod 321). 221 Z druhého odôvodnenia nariadenia c. 2988/74 totiz vyplýva, ze zásada premlcania bola zavedená na zabezpecenie právnej istoty. Podla tohto odôvodnenia, "aby bola táto problematika plne pokrytá, je potrebné, aby bola právne upravená premlcacia lehota, nielen pokial ide o právomoc ukladat pokuty a sankcie, ale aj pokial ide o právomoc vykonávat rozhodnutia, na základe ktorých sú pokuty, sankcie alebo periodické sankcie ulozené;... takéto ustanovenia by mali specifikovat dlzku trvania premlcacej lehoty, den zacatia plynutia lehoty a okolnosti, ktoré ovplyvnia prerusenie alebo pozastavenie premlcacej lehoty; [a] v tomto smere by mali byt zohladnené záujmy podnikov a zdruzení podnikov na jednej strane a poziadavky ulozené správnou praxou na strane druhej". Co sa teda týka právomoci Komisie ukladat pokuty, clánok 1 ods. 1 písm. b) nariadenia c. 2988/74 stanovuje, ze pre právomoc Komisie ukladat pokuty za porusenie právnych predpisov v oblasti hospodárskej sútaze platí pätrocná premlcacia lehota (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 220 vyssie, body 322 a 323). 222 Podla clánku 1 ods. 2 uvedeného nariadenia lehota zacne plynút dnom, ked doslo k poruseniu, pricom v prípade trvajúceho alebo opakujúceho sa porusenia vsak zacne lehota plynút dnom, ked dôjde k ukonceniu porusenia. Premlcacia lehota môze byt prerusená alebo zastavené jej plynutie podla clánkov 2, resp. 3 nariadenia c. 2988/74. Najmä písomné ziadosti Komisie o doplnujúce informácie, zacatie konania Komisiou a oznámenie o výhradách prerusujú plynutie premlcacej lehoty podla clánku 2 ods. 1 nariadenia c. 2988/74. Premlcacia lehota sa prerusí s úcinnostou odo dna oznámenia úkonu aspon jednému podniku alebo zdruzeniu podnikov, ktoré boli na porusení zúcastnené. Podla clánku 2 ods. 3 nariadenia c. 2988/74 kazdým prerusením zacína plynút premlcacia lehota nanovo. Premlcacia lehota uplynie najneskôr v den, ked uplynie doba rovnajúca sa dvojnásobku premlcacej lehoty bez toho, ze by Komisia vyrubila pokutu alebo sankciu. Plynutie premlcacej lehoty v stíhaní je zastavené na dobu, pocas ktorej je rozhodnutie Komisie predmetom prebiehajúceho konania pred Súdnym dvorom Európskych spolocenstiev. 223 Z uvedeného vyplýva, ze nariadenie c. 2988/74 zaviedlo komplexnú právnu úpravu podrobne upravujúcu lehoty, v ktorých je Komisia oprávnená ukladat pokuty podnikom, ktoré sú predmetom uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze Spolocenstva, bez porusenia základnej poziadavky právnej istoty. V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze v oblasti pokút v rámci uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze, z clánku 2 ods. 3 nariadenia c. 2988/74 vyplýva, ze k premlcaniu dôjde, okrem prípadov zastavenia plynutia premlcacej lehoty, po desiatich rokoch, ak je premlcanie prerusené podla clánku 2 ods. 1 tohto nariadenia, takze Komisia nemôze pod hrozbou premlcania odkladat donekonecna svoje rozhodnutie týkajúce sa pokút (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 220 vyssie, bod 324). 224 Vzhladom na túto právnu úpravu musí byt zamietnutá akákolvek úvaha týkajúca sa povinnosti Komisie vykonat v primeranej lehote svoju právomoc pri ukladaní pokút (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 220 vyssie, bod 324; pozri tiez v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1972, ICI/Komisia, uz citovaný v bode 215 vyssie, body 46 az 49, a Geigy/Komisia, uz citovaný v bode 215 vyssie, body 20 az 22). 225 V prejednávanej veci je zrejmé, ze dotknuté porusenia boli opakujúcej sa povahy. Navyse Komisia sa domnieva, pricom Hoechst to nespochybnil, ze uvedené porusenia trvali az od konca októbra 1996. Takze s ohladom na neskôr vykonané úkony prerusujúce plynutie premlcacej lehoty, predovsetkým ziadosti o doplnujúce informácie zaslané podla clánku 11 nariadenia c. 17 a oznámenie o výhradách, a s ohladom na skutocnost, ze celková dlzka konania od konca októbra 1996 do prijatia rozhodnutia 1. októbra 2003 neprekrocila desat rokov, nedoslo k premlcaniu, pretoze Komisia prijala rozhodnutie, co Hoechst v rámci tohto konania nijako nespochybnil (pozri v tomto zmysle rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, bod 90). 226 Na základe týchto úvah musí byt zamietnutý zalobný dôvod predlozený podnikom Hoechst, ktorý sa týka "zrusenia rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výsku pokuty". 227 V kazdom prípade treba pripomenút, ze aj keby sa preukázalo prekrocenie primeranej lehoty, nespôsobuje to nevyhnutne zrusenie rozhodnutia. Co sa týka uplatnenia pravidiel hospodárskej sútaze, prekrocenie primeranej lehoty môze predstavovat dôvod pre zrusenie len v prípade rozhodnutia, ktorým sa rozhodne o protiprávnom konaní, ak porusením uvedenej zásady doslo k zásahu do práva na obhajobu dotknutých podnikov. V iných ako v uvedenom prípade nedodrzanie povinnosti rozhodnút v primeranej lehote nemá vplyv na platnost správneho konania podla nariadenia c. 17 (rozsudky Súdu prvého stupna Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 153 vyssie, bod 122; zo 14. februára 2001, Sodima/Komisia, [40]T-62/99, Zb. s. II-655, bod 94, a Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, bod 74; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, [41]C-105/04 P, Zb. s. I-8725, body 42 az 44). 228 Hoechst vsak netvrdil, ze mozné prekrocenie primeranej lehoty v tejto veci zasiahlo do jeho práv na obhajobu. Navyse, aj za predpokladu, ze by bola zaloba Hoechst vykladaná v tomto zmysle, tvrdenia predlozené v tejto súvislosti by museli byt povazované za vseobecné a nemohli by preukázat skutocné porusenie práva na obhajobu, ktoré treba preskúmat v závislosti od osobitných okolností kazdého jednotlivého prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, uz citovaný v bode 227 vyssie, bod 59). 229 Na základe vsetkých týchto dôvodov je potrebné dvanásty zalobný dôvod zamietnut. B -- O tretom zalobnom dôvode zalozenom na protiprávnom zakrytí niektorých dôvodov rozhodnutia 1. Zhrnutie rozhodnutia 230 Komisia v odôvodnení c. 37 rozhodnutia spresnuje: "Celkový celosvetový obrat Chisso v roku 2002 bol 117,711 miliardy [japonských jenov] (973,4 milióna eur)." 231 Komisia v odôvodnení c. 42 rozhodnutia uviedla: "Celkový celosvetový obrat Daicel v roku 2002 bol 271,341 miliardy [japonských jenov] (2,2439 miliardy eur)." 232 Komisia v odôvodnení c. 50 rozhodnutia spresnuje: "Celkový celosvetový obrat Nippon [Synthetic] v roku 2002 bol 38,872 miliardy [japonských jenov] (321,5 milióna eur)." 233 Komisia v odôvodnení c. 55 rozhodnutia uviedla: "Celkový celosvetový obrat Ueno v roku 2002 bol 25,034 miliárd [japonských jenov] (199,5 milióna eur)." 234 Tabulka I rozhodnutia vyzerá takto: Velkost a relatívny význam na trhu so sorbátmi Podnik Obrat (v miliónoch eur) a dohadované podiely na celosvetovom trhu so sorbátmi v roku 1995 Obrat (v miliónoch eur) a dohadované podiely na trhu EHP so sorbátmi v roku 1995 Chisso ... (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %) ... (viac ako 4 % a menej ako 15 %) Daicel ... (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %) ... (viac ako 4 % a menej ako 15 %) Hoechst 42,4 (23,6 %) 21,6 (48 %) Nippon Synthetic ... (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %) ... (viac ako 4 % a menej ako 15 %) Ueno ... (viac ako 9,5 % a menej ako 15 %) ... (viac ako 4 % a menej ako 15 %) Cheminova, Eastman Chemical a iní ... (menej ako 30 %) ... (menej ako 16 %) Celkom 180 (100 %) 45 (100 %) 235 Napokon odôvodnenie c. 352 rozhodnutia znie takto: "Tabulka I [rozhodnutia] preukazuje, ze v roku 1995 bol Hoechst zjavne najväcsím celosvetovým výrobcom sorbátov s podielom na celosvetovom trhu 23,6 % (48 % na trhu EHP). Tento podnik je preto zaradený do prvej skupiny. Daicel, Chisso, Nippon [Synthetic] a Ueno majú vsetci podiely na trhu medzi 9,5 a 15 % (medzi 4 a 15 % na trhu EHP). Preto sú zaradení do druhej skupiny." 236 Znak "..." v odôvodneniach c. 37, 42, 50 a 55 a v tabulke I rozhodnutia predstavuje cast zakrytú Komisiou z dôvodov dôvernosti, ako bolo vysvetlené v rozhodnutí. 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 237 Hoechst tvrdí, ze v konecnom rozhodnutí obsahujúcom aj rozhodnutie o pokute, najneskôr v jeho vyhlásenom znení, nesmú byt zakryté miesta týkajúce sa skutkových alebo právnych dôkazov alebo posúdení. V opacnom prípade by boli porusené práva na obhajobu. Hoechst spresnuje, ze povinnost oznámit odôvodnenie rozhodnutia platí pre osoby, ktorým je rozhodnutie urcené. Situácia je úplne odlisná od vseobecného záujmu na zachovávaní dôvernosti dôkazov, aký môzu mat úcastníci konania voci tretím osobám. 238 V tomto prípade obsahujú odôvodnenia c. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia zakryté casti. Predovsetkým v tabulke I rozhodnutia boli podiely na trhu v rozhodujúcom roku (1995) zakryté tak, ze Hoechst mohol rozpoznat len svoj vlastný podiel na trhu a nie podmienky na trhu ostatných dotknutých podnikov. Kedze v odôvodnení c. 352 rozhodnutia bol výpocet výsky východiskovej sumy urcený podla velkosti podnikov a podmienkami na trhu, ako boli stanovené v tabulke I rozhodnutia, Hoechst ani Súd prvého stupna nemohli dostatocne pochopit podstatný aspekt rozhodnutia. Okrem toho údaje o roku 1995 boli historickými údajmi, ktoré uz nemôzu byt dôvernými ani vo verejnom znení rozhodnutia uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie. Skutocnost, ze bolo poziadané o dôverné zaobchádzanie a ze bolo tejto ziadosti pocas správneho konania vyhovené, nemá vplyv na otázku, ci je odôvodnené zakrytie dotknutých castí este aj v rámci prijatého a oznámeného rozhodnutia, k comu, ako sa zdá, dospela Komisia vo svojom liste z 30. októbra 2003. Hoechst sa pýta na dôvod, aký môze mat dôverné nakladanie s týmito údajmi, najmä voci nemu, kedze sa uz dávno vzdal cinností v sektore sorbátov a stiahol sa z dotknutého trhu. 239 Komisia síce nie je povinná urobit aritmetické výpocty výsky pokút, neznamená to vsak, ze to ani urobit nemôze. Ak vsak Komisia také výpocty vykoná, je povinná ich oznámit osobám, ktorým je rozhodnutie urcené. 240 Okrem toho Hoechst sa odvoláva najmä na rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie (body 219, 227 a nasl.), pricom tvrdí, ze kazdá osoba, ktorej je urcené rozhodnutie stanovujúce pokutu, má právo na nediskriminacné zaobchádzania v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania v rámci stanovovania pokút na základe rozdelenia do kategórií podla podielov na trhu. Je zrejmé, ze pochybenia, ku ktorým mohlo dôjst v tomto procese, zaujímajú nielen podniky uvedené v druhej kategórii, ktorým boli ulozené prílis vysoké pokuty, ale aj podniky z prvej kategórie, ktoré sa môzu domnievat, ze im boli ulozené prílis vysoké pokuty. Priamym následkom neprimeranej povahy základnej ciastky na stanovenie pokút podnikom zaradeným do prvej kategórie môze byt relatívne nízka základná ciastka pouzitá v druhej kategórii a naopak. 241 Hoechst navyse zdôraznuje, ze nijaká zo zakrytých castí nebola nahradená zhrnutiami ci dostatocne presnými císlami, na ktorých základe by mohol presne pochopit dôvody rozhodnutia. 242 Hoechst tiez uvádza, ze listom z 10. októbra 2003 zaslanom pracovnícke poverenej vypocúvaním a Komisii namietal voci tomu, ze dotknuté casti rozhodnutia boli protiprávne prekryté. Komisia odpovedala na túto ziadost zamietavým listom, doruceným podniku Hoechst 10. novembra 2003. Hoechst odpovedal listom z 11. novembra 2003 a Komisia listom zo 17. novembra 2003 podniku Hoechst oznámila, ze rozhodnutie, ktoré oznámila, bolo úplné. Ak by Komisia tvrdila, ze prijala rozhodnutie urcené výhradne podniku Hoechst, bolo by treba poziadat o zápisnicu zo stretnutia Komisie z 1. októbra 2003, aby bolo mozné sa oboznámit s poctom a formou rozhodnutí prijatých v daný den v tejto veci. To by bolo vhodné najmä vzhladom na to, ze Komisia sa odchýlila od svojho bezného postupu v podobných konaniach, co ovplyvnilo formálnu správnost rozhodnutia. Aj v takom prípade by totiz bolo neopodstatnené zakrytie vyssie citovaných odôvodnení. 243 Na základe uvedeného Hoechst dospel k záveru, ze v rozhodnutí sa nachádza vázny nedostatok odôvodnenia, co tiez spôsobuje zásah do práva na obhajobu v rámci stanovenia pokuty, kedze nie je mozné rekonstruovat skutkové premisy, na ktorých Komisia toto rozhodnutie zalozila. Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze Súd prvého stupna v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovanom v bode 165 vyssie, podrobne overil rozdelenie do kategórií, ktoré vykonala Komisia, a opravil viaceré chyby vo výpocte. Súd prvého stupna takto dospel k záveru, ze rozdiel podielov na trhu o 2 % bol dostatocným dôvodom na zrusenie pôvodných rozhodnutí Komisie o rozdelení do kategórií a o východiskovej sume pokút. Komisia je teda striktne viazaná kritériami na stanovenie výsky pokút prijatými pocas správneho konania, ktorých nediskriminacné uplatnenie podlieha samostatnému úplnému súdnemu preskúmaniu. b) Tvrdenia Komisie 244 Podla Komisie sa nemajú oprávnené záujmy dotknutých podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva zohladnit len pocas správneho konania a v case uverejnenia rozhodnutia podla clánku 21 ods. 2 nariadenia c. 17, ale aj pri jeho oznámení. Oznámenie rozhodnutia nepredstavuje výnimku. 245 Prekryté casti v odôvodneniach c. 37, 42, 50 a 55 a v tabulke I rozhodnutia obsahovali informácie týkajúce sa podnikov, ktoré boli stranami konania a poziadali o dôverné zaobchádzanie, s cím Komisia súhlasila pocas správneho konania. Skutocnost, ze rozhodnutie je urcené podniku Hoechst nezbavuje ostatné podniky, ktorým je rozhodnutie urcené, ich oprávneného záujmu na zachovaní dôvernosti. Komisia zdôraznuje, ze sám Hoechst poziadal listom zo 16. decembra 2003 o zakrytie jeho obratu a podielov na trhu v znení rozhodnutia urceného na uverejnenie, alebo prípadne ich nahradenie dostatocne sirokým intervalom obratu. 246 Je nepodstatné, ze Komisia mohla spochybnit tento postoj v rámci príprav na prijatie rozhodnutia z dôvodu, ze sporné informácie uz nepredstavovali obchodné tajomstvo. Podla Komisie splnalo rozhodnutie, ako bolo prijaté a dorucené podniku Hoechst, poziadavky podla clánku 253 ES týkajúce sa odôvodnenia. 247 Na úvod sa Komisia odvoláva na rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 208 vyssie (body 463 a 464), a na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie (bod 1558), pricom zdôraznuje, ze povinnost odôvodnenia rozhodnutia ukladajúceho pokutu bola dodrzaná, lebo Komisia uviedla posudzované skutocnosti, ktoré jej umoznili vymedzit závaznost a dlzku trvania porusenia. Nie je vsak nevyhnutné uviest v rozhodnutí výpocty, ktorými sa prípadne uplatnili tieto posudzované skutocnosti. 248 V kazdom prípade, ak by aj bolo potrebné poskytnút tieto spresnenia, Komisia v celom rozsahu splnila túto poziadavku. V prejednávanom prípade Komisia zacala vseobecnými zisteniami o závaznosti porusenia a opísaním osobitných aspektov kartelu, na ktorých základe sa zdá, ze ide o velmi závazné porusenie (odôvodnenie c. 344 rozhodnutia), ktorému zodpovedá pokuta minimálne vo výske 20 miliónov eur (odôvodnenie c. 354 rozhodnutia). Komisia dalej zdôraznila velké rozdiely v postavení podnikov na trhu, pricom vysvetlila, ze výsku pokuty bolo potrebné prispôsobit podla relatívnej dôlezitosti jednotlivých podnikov na danom trhu, a teda podla ich moznosti spôsobit váznu skodu hospodárskej sútazi (odôvodnenia c. 345 a 346 rozhodnutia). Skutocnosti, ktoré zohladnila, aby dospela k týmto úpravám, najmä aby rozdelila podniky do dvoch skupín, boli uvedené v odôvodneniach c. 349 az 353 rozhodnutia. 249 Z uvedeného vyplýva, s ohladom na údaje uvedené v tabulke I rozhodnutia, ze podiel podniku Hoechst na trhu bol na ovela vyssej úrovni ako podiel ostatných úcastníkov konania. Tento rozdiel viedol k zaradeniu podniku Hoechst do prvej skupiny. V tejto súvislosti z odôvodnenia c. 352 a nasl. rozhodnutia vyplýva, ze Komisia z dôvodu postavenia podniku Hoechst na trhu ním zacala pri stanovení východiskovej sumy pokút pre kazdý podnik. Východisková suma pokút pre ostatné podniky bola stanovená neskôr. Bola nizsia, pretoze tieto podniky mali slabsie postavenie na trhu ako Hoechst. Vzhladom na to, ze Hoechst nespochybnil skutocnost, ze bol zjavne najsilnejsí podnik na trhu, presné údaje o podieloch ostatných podnikov na trhu by nemali význam pri stanovení východiskovej sumy pokuty, ktorá mu bola ulozená. Mohli mat len význam z pohladu ostatných podnikov, kedze na ich základe bolo mozné presne zistit, kde sa nachádzajú v porovnaní s podnikom Hoechst. 250 Navyse Hoechst mohol sám velmi dobre na základe údajov v tabulke I rozhodnutia rozpoznat odstup svojho postavenia od postavenia ostatných podnikov nachádzajúcich sa v druhej kategórii. Presné podiely podnikov z druhej skupiny na trhu by boli zaujímavé len v prípade dalsieho rozdelenia v rámci druhej skupiny, ku ktorému vsak nedoslo, ako bolo vysvetlené v odôvodnení c. 353 rozhodnutia. Komisia uvádza, ze to neskodilo podniku Hoechst. 251 Co sa týka odkazu na rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie, Komisia sa domnieva, ze Hoechst sa snazí vyvodit z mozného pochybenia pri zaobchádzaní s podnikmi zaradenými do druhej kategórie, ze aj on bol diskriminovaný. Komisia v tejto súvislosti zdôraznuje, ze Súd prvého stupna uz v uvedenej veci rozhodol, ze urcitý podnik musí byt zaradený do inej kategórie a obmedzil sa len na jeho preradenie, pricom zachoval kategórie tak, ako ich definovala Komisia vo svojom rozhodnutí. Pochybenie pri zaradení podniku do kategórií teda spôsobí len jeho preradenie do inej kategórie a nie zrusenie systému zaradenia vsetkých podnikov. 252 Komisia trvá na tom, ze prípadná diskriminácia v rámci druhej kategórie nemôze spôsobit diskrimináciu voci podniku Hoechst ako podniku, ktorý sa nachádza v prvej kategórii. 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 253 Na úvod sa treba s ohladom na to, co uviedol Hoechst vo svojich písomnostiach, domnievat, ze tento zalobný dôvod v podstate smeruje k preukázaniu nedostatku odôvodnenia v odôvodneniach c. 37, 42, 50 a 55 a v tabulke I rozhodnutia. Hoechst totiz spresnuje, ze zakrytie niektorých castí rozhodnutia predstavuje porusenie povinnosti Komisie predlozit spolu s rozhodnutiami zrozumitelné odôvodnenie. To údajne spôsobilo, ze Hoechst ani Súd prvého stupna nemohli dostatocne pochopit podstatný aspekt rozhodnutia. Uvedený nedostatok odôvodnenia je podla podniku Hoechst potrebné preskúmat vo vztahu k odôvodneniu c. 352 rozhodnutia, ktoré sa týka zaradenia dotknutých podnikov do rôznych kategórií na úcely stanovenia východiskovej sumy pokuty. Preto Hoechst tvrdí, ze vyssie uvedený nedostatok odôvodnenia spôsobil porusenie práva na obhajobu. 254 Okrem toho treba zdôraznit, ze v rozsahu, v akom sa podnikom Hoechst uvádzaný nedostatok odôvodnenia týka skutocností, na ktorých základe Komisia posúdila závaznost porusenia, smeruje tento zalobný dôvod v podstate k znízeniu výsky ulozenej pokuty. 255 Najskôr treba uviest, ze clánok 21 nariadenia c. 17, ktorý upravuje zverejnenie niektorých rozhodnutí, ukladá Komisii povinnost brat ohlad na legitímny záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev. 256 Treba pripomenút, ze z odôvodnenia individuálneho rozhodnutia musia jasne a jednoznacne vyplývat úvahy institúcie, autora aktu tak, aby umoznili dotknutým subjektom spoznat dôvody prijatého opatrenia a príslusnému súdnemu orgánu vykonat súdne preskúmanie. Poziadavka odôvodnenia musí byt posudzovaná vzhladom na okolnosti danej veci. Nevyzaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo vsetky dôlezité právne a skutkové okolnosti, kedze otázka, ci odôvodnenie zodpovedá poziadavkám kladeným clánkom 253 ES, musí byt posudzovaná s ohladom nielen na text predmetného aktu, ale aj na súvislosti, za akých bol tento akt prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval et Brink's Francúzsko, [42]C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63). 257 Podstatné nálezitosti, ktoré predstavuje povinnost odôvodnenia, sú splnené, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie posudzované skutocnosti, ktoré jej umoznili vymedzit závaznost a dlzku trvania porusenia (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, [43]C-291/98 P, Zb. s. I-9991, bod 73, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 208 vyssie, bod 463). 258 V prejednávanej veci treba uviest bez toho, aby bolo potrebné urcit, ci zakryté casti predstavovali obchodné tajomstvo, alebo nie, ze odôvodnenia c. 37, 42, 50 a 55 a tabulka I rozhodnutia v spojení s odôvodnením c. 352 vyhovujú povinnosti odôvodnenia, ktorú má Komisia. 259 V prvom rade treba uviest, ze odôvodnenie c. 352 rozhodnutia obsahuje posudzované skutocnosti, ktoré umoznili Komisii zaradit dotknuté podniky do dvoch kategórií v rámci urcenia východiskovej sumy pokút podla závaznosti porusenia. 260 Komisia v odôvodnení c. 352 rozhodnutia teda spresnila, ze Hoechst bol zjavne najväcsím celosvetovým výrobcom sorbátov na celosvetovom trhu. Uvádza tu aj miesto podniku Hoechst vo výrobe sorbátov na trhu EHP. Preto Komisia rozhodla, ze Hoechst treba zaradit do prvej kategórie podnikov. 261 K tomuto záveru Komisia dospela tak, ze ako základ pouzila podiely na celosvetovom trhu v roku 1995 uvedené v tabulke I rozhodnutia, co boli podiely na trhu urcené na základe údajov o celosvetovom obrate dotknutého výrobku (odôvodnenie c. 351 rozhodnutia). 262 Hoechst namieta voci prekrytým castiam tabulky I rozhodnutia. 263 Tabulka I rozhodnutia vsak uvádza dostatocne zrozumitelným spôsobom posudzované skutocnosti, ktoré umoznili Komisii dospiet k záveru uvedenému v odôvodnení c. 352 rozhodnutia. 264 Treba pripomenút, ze záver uvedený v odôvodnení c. 352 rozhodnutia spocíva, ako uz bolo vyssie uvedené, na podieloch na celosvetovom trhu dotknutého výrobku v roku 1995. 265 V tejto súvislosti obsahuje tabulka I rozhodnutia intervaly podielov na trhu na rok 1995, ktoré umoznili Komisii rozlisovat dva druhy podnikov: po prvé japonské podniky, ktoré mali podiely na trhu medzi 9,5 a 15 % v roku 1995, a po druhé Hoechst, ktorého podiel na trhu prekrocil 20 %. Tieto posudzované skutocnosti sú v spojení so záverom Komisie uvedenom v odôvodnení c. 352 rozhodnutia dostatocne zrozumitelné. 266 Navyse, aj ked obraty dotknutých podnikov boli v tabulke I rozhodnutia zakryté, je mozné urcit ich rozsah v porovnaní s intervalom obratov obsiahnutých v uvedenej tabulke. Tabulka I rozhodnutia totiz obsahuje jeden riadok nazvaný "Celkom", ktorý uvádza scítané obraty a podiely na trhu dotknutých podnikov. Na základe toho je mozné vypocítat interval obratov kazdého z dotknutých podnikov. 267 Z uvedených dôvodov bez toho, aby bola dotknutá otázka, ci sa Komisia dopustila pochybenia v tomto ohlade, pricom táto otázka bude preskúmaná v rámci piateho zalobného dôvodu, treba konstatovat, ze v tabulke I a v odôvodnení c. 352 rozhodnutia sa nachádzajú posudzované skutocnosti, ktoré umoznili Komisii vymedzit závaznost porusenia. 268 Co sa týka odôvodnení c. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia, treba uviest, ze nie sú spomenuté v odôvodnení c. 352 rozhodnutia, ktoré je podla podniku Hoechst jediným bodom odôvodnenia zaoberajúcim sa závaznostou porusenia a zaradením dotknutých podnikov do viacerých kategórií. 269 Okrem toho Hoechst neuviedol, v com tieto odôvodnenia obsahovali posudzované skutocnosti, ktoré pouzila Komisia na posúdenie závaznosti ci dokonca dlzky porusenia. Hoechst len uviedol, ze odôvodnenia c. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia obsahovali prekryté casti. 270 Za týchto okolností nic nenaznacuje, ze by prekryté skutocnosti uvedené v odôvodneniach c. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia mali viest k zisteniu, ze Komisia v prejednávanom prípade porusila povinnost odôvodnenia, ktorú má v zmysle vyssie citovanej judikatúry. 271 V kazdom prípade prekryté casti odôvodnení c. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia zahrnajú ciastocne rovnaké údaje ako údaje nachádzajúce sa v tabulke I rozhodnutia. Odôvodnenia c. 37, 42, 50 a 55 rozhodnutia obsahujú totiz údaje týkajúce sa v uvedenom poradí podnikov Chisso, Daicel, Nippon Synthetic a Ueno a v odôvodnení c. 46 sú údaje týkajúce sa podniku Hoechst. Podla znenia rozhodnutia oznámeného podniku Hoechst, ktoré je predmetom tejto zaloby, odôvodnenie c. 46 rozhodnutia vsak obsahuje, najmä co sa týka podniku Hoechst, údaje o obrate na celosvetovom trhu so sorbátmi a na trhu EHP so sorbátmi v roku 1995, teda údaje zodpovedajúce údajom uvedeným v tabulke I rozhodnutia. Takze z dôvodov uvedených v bodoch 263 az 267 vyssie, nie je v tejto súvislosti mozné konstatovat nedostatok odôvodnenia. 272 Okrem toho treba uviest, ze dôvodnost zaradenia podniku Hoechst do prvej kategórie nie je vôbec otázna, kedze Hoechst nespochybnil, ze jeho podiel na celosvetovom trhu bol v roku 1995 väcsí ako podiely ostatných dotknutých podnikov. Preto je prípadná chyba pri zaradení ostatných podnikov do druhej kategórie irelevantná. 273 S ohladom na tieto skutocnosti musí byt zamietnutý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ako ho tvrdí Hoechst. Z toho tiez vyplýva, ze nie je mozné uznat ani porusenie práv na obhajobu, ktoré by vyplývalo z údajného nedostatku odôvodnenia. 274 Co sa napokon týka tvrdení podniku Hoechst, podla ktorých Komisia oznámila dotknutým podnikom rozhodnutie, ktoré malo formálne rozdiely, stací uviest, ze tieto formálne rozdiely sú spojené s ochranou obchodného tajomstva dotknutých podnikov. Fakt, ze niektoré skutocnosti rozhodnutia mohli byt totiz prekryté z dôvodov dôvernosti pri konecnom oznámení dotknutým podnikom neumoznuje sa domnievat, ze by v tejto súvislosti jeho prijatie malo nejakú chybu. V kazdom prípade Hoechst nepredlozil nijakú konkrétnejsiu skutocnost, na ktorej základe by bolo mozné sa domnievat, ze by rozhodnutie, ako bolo oznámené dotknutým podnikom, obsahovalo najmä rozdiely v odôvodnení. Za týchto podmienok nie je opodstatnené pristúpit na ziadost podniku Hoechst, ktorou ziada, aby mu bola predlozená zápisnica zo stretnutia kolégia clenov Komisie z 1. októbra 2003. 275 Pre vsetky tieto dôvody musí byt tretí zalobný dôvod zamietnutý. C -- O piatom zalobnom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení pri stanovení základnej ciastky pokuty 1. Zhrnutie rozhodnutia 276 Komisia v odôvodnení c. 321 rozhodnutia uvádza, ze základná ciastka pokuty je urcená podla závaznosti a dlzky trvania porusenia. 277 Po prvé na urcenie závaznosti porusenia Komisia rozhodne na základe povahy porusenia (odôvodnenia c. 323 az 326 rozhodnutia), skutocný vplyv porusenia na trhu EHP so sorbátmi (odôvodnenia c. 327 az 342 rozhodnutia) a velkost relevantného zemepisného trhu (odôvodnenie c. 343 rozhodnutia). 278 Co sa týka povahy porusenia, Komisia uvádza, ze dotknuté porusenie v podstate spocívalo v zosúladených postupoch pri urcení cien a rozdelení trhu. Komisia navyse zdôraznuje, ze kartelové dohody boli v podstate uzavreté, spravované a uplatnované na vysokej úrovni v hierarchii zúcastnených podnikov a boli realizované len s cielom zisku zúcastnených výrobcov na úkor ich zákazníkov a v konecnom dôsledku na úkor sirokej verejnosti (odôvodnenie c. 323 rozhodnutia). 279 Co sa týka skutocného vplyvu porusenia na trhu so sorbátmi, Komisia predovsetkým uvádza, ze nie je nevyhnutné zohladnovat konkrétne úcinky dohody, pokial cielom tejto dohody je vylucovanie, obmedzovanie alebo skreslovanie hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. Komisia vsak spresnuje, ze v prejednávanej veci malo porusenie skutocný vplyv na trh EHP so sorbátmi (odôvodnenie c. 327 rozhodnutia). 280 Komisia v tejto veci dospela k záveru, ze porusenie je mozné kvalifikovat ako velmi závazné (odôvodnenie c. 344 rozhodnutia). 281 Komisia zaobchádza s podnikmi rozdielne podla ich postavenia na trhu so sorbátmi v roku 1995 (odôvodnenia c. 345 az 355 rozhodnutia). Komisia spresnuje, ze v roku 1995 bol Hoechst zjavne najväcsím celosvetovým výrobcom sorbátov s podielom väcsím ako 20 % (viac ako 45 % na trhu EHP). Preto je Hoechst zaradený do prvej skupiny. Daicel, Chisso, Nippon Synthetic a Ueno majú vsetci podiely na trhu medzi 9,5 a 15 % (medzi 4 a 15 % na trhu EHP). Sú zaradení do druhej skupiny (odôvodnenie c. 352 rozhodnutia). 282 Komisia v odôvodnení c. 354 rozhodnutia spresnila, ze za velmi závazné porusenia môze byt ulozená pokuta viac ako 20 miliónov eur. 283 Za týchto podmienok Komisia v odôvodnení c. 355 rozhodnutia stanovila východiskové sumy pokút na 20 miliónov eur pre podniky v prvej skupine (Hoechst) a 6,66 milióna eur pre podniky v druhej skupine (Daicel, Chisso, Nippon Synthetic a Ueno). 284 Napokon, aby pokuta mala dostatocný odstrasujúci úcinok na velké podniky a berúc do úvahy skutocnost, ze velké podniky majú obycajne právnické a ekonomické znalosti a infrastruktúru, ktorá im umozní lahsie rozpoznat, ci ich konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podla právnej úpravy hospodárskej sútaze, Komisia dalej upraví východiskovú sumu pre Hoechst. Komisia v tejto súvislosti uvádza v odôvodnení c. 357 rozhodnutia, ze východisková suma pokuty, stanovená na základe relatívneho významu na predmetnom trhu, musí byt upravená smerom nahor, aby boli zohladnené "velkost a celkové zdroje podnikatela". Za týchto okolností musí byt východisková suma pokuty pre Hoechst zvýsená o 100 %, teda na 40 miliónov eur. 285 Po druhé, co sa týka dlzky trvania porusenia, Komisia uvádza, ze Chisso, Daicel, Hoechst a Ueno porusovali clánok 81 ods. 1 ES a clánok 53 ods. 1 Dohody EHP od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996. Tieto podniky sa teda dopustili dlhodobého porusovania v trvaní 17 rokov a 10 mesiacov. Komisia na základe toho dospela k záveru, ze východiskovú sumu treba zvýsit o 175 % (odôvodnenie c. 359 rozhodnutia). 286 S ohladom na závaznost a dlzku trvania porusenia je základná ciastka pokuty pre Hoechst stanovená na 110 miliónov eur (odôvodnenie c. 361 rozhodnutia). 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 287 Hoechst vo svojom piatom zalobnom dôvode napáda povahu a dlzku trvania porusenia, na ktorého základe Komisia stanovila v prejednávanej veci výsku pokuty. 288 Hoechst na úvod poznamenáva, ze výska pokuty stanovená pred zohladnením jeho spolupráce, t. j. 198 miliónov eur zodpovedá skoro pätnásobku celkovej velkosti trhu v EHP v roku 1995 podla tabulky I rozhodnutia, t. j. 44,6 milióna eur. Taká pokuta by bola úplne neprimeraná. 289 Okrem toho Hoechst zdôraznuje, ze síce Komisia má na základe nariadenia c. 17 diskrecnú právomoc stanovit výsku pokuty, nemôze vsak túto právomoc vykonávat úplne volne, pretoze pri stanovení pokuty musí dodrziavat vseobecné zásady práva Spolocenstva a aj usmernenia (Hoechst odkazuje predovsetkým na rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2003, Daesang a Sewon Europe/Komisia, [44]T-230/00, Zb. s. II-2733, bod 38). O povahe porusenia 290 Na úvod sa Hoechst odvoláva predovsetkým na bod 1 A usmernení a na rozsudok Daesang a Sewon Europe/Komisia, uz citovaný v bode 289 vyssie (bod 38), pricom spresnuje, ze základná ciastka pokuty je stanovená podla závaznosti a dlzky porusenia. Závaznost porusenia je urcená na základe viacerých kritérií uvedených v usmerneniach. Súcastou týchto kritérií je povaha porusenia, skutocný dosah na trh a jeho zemepisná velkost, ako aj skutocná ekonomická spôsobilost podnikov, ktorou môzu spôsobit váznu skodu svojim konkurentom a spotrebitelom. 291 Vo veci samej Hoechst uvádza styri výhrady voci velmi závaznej povahe priestupku, ako bola uvedená v rozhodnutí. Po prvé sa Hoechst domnieva, ze posúdenie závaznosti porusenia mu nesprávne prisudzuje nepriaznivé úcinky. Po druhé zastáva názor, ze ziadny z jeho najvyssích riadiacich pracovníkov sa nezúcastnil na porusení. Po tretie Hoechst tvrdí, ze Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, ked zaradila podniky do rôznych kategórií. Po stvrté napáda Komisiou pouzitý násobný koeficient s odstrasujúcim úcelom. -- O úcinkoch porusenia 292 Hoechst uvádza, ze dotknutý kartel spôsobil podla Komisie spotrebitelom skodu. Tento predpoklad bol hlavným dôvodom, ktorý viedol k ulozeniu tvrdej sankcie dotknutým podnikom. Hoechst v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenia c. 333 az 336 a 340 az 341 rozhodnutia, ako aj na tlacovú správu Komisie z 1. októbra 2003. 293 Hoechst sa predovsetkým domnieva, ze údajne skodlivé úcinky dotknutého kartelu boli pouzité ako jedna z troch skutocností (povaha porusenia, dosah a velkost kartelu na trhu v EHP), na ktorej základe bola stanovená závaznost porusenia (odôvodnenie c. 344 rozhodnutia). Kedze v rozhodnutí nie je uvedené nijaké vzájomné vázenie týchto skutocností, Hoechst z toho vyvodil, ze tretina výsky pokuty bola stanovená na základe údajne skodlivých úcinkov daného kartelu. Komisia vsak nepredlozila dôkaz o negatívnom dosahu dotknutého porusenia. 294 Odôvodnenia c. 105, 109, 333 az 337 a 342 rozhodnutia totiz neobsahujú nijaký dôkaz o negatívnom dosahu porusenia. 295 Co sa týka odôvodnenia c. 105 rozhodnutia, Hoechst sa domnieva, ze skutocnost, ze po dlhú dobu neboli dosiahnuté cielové ceny, treba skôr povazovat za indíciu alebo dôkaz, ze dohody o cenách nefungovali. To vyplýva predovsetkým z odôvodnení c. 163 az 188 rozhodnutia. Okrem toho sa Hoechst odvoláva na skutocnosti uvedené v odôvodneniach c. 210, 217, 224 a 228 rozhodnutia, pricom zdôraznuje, ze pocas piatich rokov nedoslo k nijakému zvýseniu cielových cien. 296 Pokial ide o odôvodnenie c. 109 rozhodnutia, toto sa zakladá len na predpokladoch podniku Chisso. 297 Pokial ide o odôvodnenia c. 333 a 334 rozhodnutia Hoechst zdôraznuje, ze Komisia uznáva, ze v tejto veci nie je mozné presne urcit dosah kartelu na relevantný trh. Komisia vsak tiez konstatovala, ze dotknutá dohoda mala bezpochyby konkrétne dôsledky na trh so sorbátmi v EHP. Vysvetlenia, ktoré v tejto súvislosti predlozila Komisia, teda nic nedokazujú. Hoechst najmä nerozumie, ako môze mat Komisiou tvrdené zosúladené znízenie cien skodlivé úcinky na hospodársku sútaz a uz vôbec nerozumie, ako je to mozné pouzit ako dôkaz o ujme spôsobenej tretím osobám. Hoechst navyse zdôraznuje, ze skutocný dosah je mozné stanovit len vtedy, ak sa preukáze, po prvé, ze cielové ceny boli vyssie ako predpokladané ceny na trhu, a po druhé, ze tieto ceny boli aspon ciastocne dosiahnuté. V prejednávanej veci sa vsak tieto skutocnosti nenachádzajú. 298 Co sa týka odôvodnenia c. 335 rozhodnutia, Hoechst tvrdí, ze skutocnost, ze objemy predaja podla tabulky uvedenej v odôvodnení c. 112 rozhodnutia (tabulka II) sa zhodujú s dohodnutými kvótami, by mohla poskytnút indíciu o dobrom fungovaní kartelových dohôd, ak by neexistovali "sedé mnozstvá", t. j. mnozstvá, ktoré boli predané, ale neoznámené clenom kartelu. V tomto prípade vsak také "sedé mnozstvá" existovali, predovsetkým pokial ide o podnik Hoechst. Hoechst sa dalej domnieva, ze Komisia mala este navyse preukázat, ze dohody o mnozstvách viedli k umelému nedostatku ponuky, a teda k zneuzívajúcim cenám pre kupujúcich. 299 Pokial ide o odôvodnenie c. 336 rozhodnutia, bolo by nesprávne predpokladat, ze výrobcovia sorbátov mohli okrem trhu so sorbátmi kontrolovat aj z velkej casti trh s konzervacnými prostriedkami. Hoechst v tejto súvislosti uvádza, ze neexistuje spolocný trh s konzervacnými prostriedkami. 300 Napokon, pokial ide o odôvodnenia c. 337 a 342 rozhodnutia, bolo by rozporuplné tvrdit, ze na jednej strane sa pocas doby porusenia uplatnovali uvedené dohody a na druhej strane, ze existencia vonkajsích faktorov, ktoré tiez mohli ovplyvnit vývoj cien výrobkov, spôsobila, ze je tazké vyvodit závery o relatívnom význame vsetkých mozných prícin. Záver zopakovaný v odôvodnení c. 341 rozhodnutia, podla ktorého vedomé uplatnovanie dohody malo skutocný dosah na trh so sorbátmi, je za týchto podmienok nesprávny. -- O zúcastnení sa vyssích riadiacich pracovníkov na protisútazných dohodách 301 Komisia sa domnieva, ze protisútazné dohody boli uzavreté, spravované a uplatnované najvyssími riadiacimi pracovníkmi dotknutých podnikov (odôvodnenie c. 323 rozhodnutia). 302 Podla podniku Hoechst je toto tvrdenie v rozpore s povinnostou odôvodnenia, ktorú má Komisia podla clánku 253 ES. Komisia mala predovsetkým urcit, na základe akých faktorov dospela k svojmu záveru (rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, Brugg Rohrsysteme/Komisia, [45]T-15/99, Zb. s. II-1613, bod 210). 303 Okrem toho je nesprávny názor, ze osoby, ktoré sa zúcastnili na karteli boli najvyssí riadiaci pracovníci, aspon co sa týka podniku Hoechst. Ten odkazuje na odôvodnenie rozsudku ABB Asea Brown Boveri/Komisia, uz citovaného v bode 75 vyssie (body 33 az 38), pricom zdôraznuje, ze dvaja najvyssie postavení spolupracovníci, ktorí boli uvedení v odôvodnení c. 96 rozhodnutia, mali pozície riaditelov predaja jednej z ôsmich az dvanástich obchodných oblastí pôsobnosti podniku Hoechst. Kazdý z nich bol podriadení sektorovému riaditelovi a riaditelovi predaja konkrétneho obchodného sektora, pricom ani títo dvaja stále nepatria do najvyssej riadiacej úrovne. Ostatní spolupracovníci uvedení v rozhodnutí zastávali nizsie pozície alebo nemali ziadne riadiace funkcie. 304 Napokon, aj keby spolupracovníci ostatných dotknutých podnikov mali byt povazovaní za najvyssích riadiacich pracovníkov, nemôze to spôsobit zvýsenie základnej ciastky pokuty pre Hoechst. Závaznost porusenia podniku Hoechst totiz nemôze závisiet od pozície zamestnancov ostatných podnikov, ktoré sa zúcastnili na porusení. -- O rozdelení podnikov do kategórií 305 Hoechst na úvod poznamenáva, ze rozdelenie základných ciastok stanovených az na 20 miliónov eur pre Hoechst a na 6,6 milióna eur pre vsetky ostatné dotknuté podniky nie je prijatelné s ohladom na povahu porusenia, ktorá je pre vsetky podniky rovnaká. 306 Okrem toho Hoechst odkazuje na rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 220 vyssie (bod 405 a nasl.), pricom zdôraznuje, ze rozdelenie podnikov do kategórií na stanovenie východiskovej sumy musí predovsetkým respektovat zásadu rovnosti zaobchádzania. 307 Komisia v prejednávanej veci stanovila zvýsenie východiskových súm podnikov podla ich predpokladanej spôsobilosti narusit hospodársku sútaz a podla ich úcasti na údajnom narusení hospodárskej sútaze (odôvodnenie c. 349 rozhodnutia). Za kritérium si zvolila podiely kazdého z podnikov na celosvetovom trhu so sorbátmi (odôvodnenie c. 350 rozhodnutia). 308 V tejto súvislosti Hoechst po prvé tvrdí, ze styria japonskí výrobcovia mali kazdý podiel na trhu vo výske 15 %, co môze predstavovat po ich scítaní podiel na celosvetovom trhu rovnajúci sa viac ako dvakrát podielu podniku Hoechst. S ohladom na pevnost kartelovej dohody japonských výrobcov pri vývoze a ich vzdy dokonale zosúladené konanie na stretnutiach kartelu, mal Hoechst len druhoradý vplyv na vývoj celosvetového trhu. Hoechst sa na základe intervalu, v ktorom sú podiely japonských výrobcov na trhu, domnieva, ze základná ciastka mala byt pre týchto výrobcov 1,61-krát az 2,54-krát vyssia ako pre neho. To by zodpovedalo, za predpokladu primeranej pokuty pre japonských výrobcov (vrátane Chisso), základnej ciastke medzi 10,4 a 16,65 milióna eur, a teda -- ak by sa nezmenili vsetky ostatné faktory -- znízenie pokuty ulozenej podniku Hoechst o 16,58 az 47,52 milióna eur. 309 Po druhé v kazdom prípade a aj za predpokladu posúdenia podielu na trhu kazdého japonského výrobcu samostatne, by výpocet pokuty za kazdé 1 % podielu na trhu zodpovedal východiskovej sume v rozmedzí od 0,44 do 0,7 milióna eur. Hoechst bol znevýhodnený, pretoze ak by Komisia uplatnila rovnaké kritériá aj na neho, musela by byt jeho východisková suma stanovená od 10,38 do 16,52 milióna eur. Ak by sa nezmenili ostatné faktory, tak pokuta, ktorá mu bola ulozená, bola o 17,3 az 47,62 milióna eur vyssia, ako mala byt. 310 Po tretie pri porovnaní s inými nedávnymi rozhodnutiami sa ukazuje, ze Komisia sa v prejednávanej veci odchýlila od svojich zásad týkajúcich sa stanovenia pokút podla kategórií. Co sa toho týka Hoechst odkazuje na rozhodnutie Komisie 2006/460/ES zo 17. decembra 2002 týkajúce sa konania podla clánku 81 Zmluvy o ES a clánku 53 Dohody o EHP proti spolocnostiam SGL Carbon AG, Le Carbone-Lorraine SA, Ibiden Co., Ltd, Tokai Carbon Co., Ltd, Toyo Tanso Co., Ltd, GrafTech International, Ltd, NSCC Techno Carbon Co., Ltd, Nippon Steel Chemical Co., Ltd, Intech EDM BV a Intech EDM AG (vec COMP/E-2/37.667 -- Speciálne grafity), v súvislosti s ktorým bol vynesený rozsudok Súdu prvého stupna z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T-71/03, uz citovaný v bode 118 vyssie. V uvedenom rozhodnutí Komisia predovsetkým stanovila východiskovú sumy pokuty na 20 miliónov eur pre podnik, ktorý mal podiel na trhu od 30 do 40 % a 14 miliónov eur pre podnik, ktorý mal podiel od 21 do 27 %. Okrem toho v tom istom rozhodnutí, z dôvodu iného kartelu týkajúceho sa speciálneho extrudovaného grafitu, ulozila kazdému z dvoch sankcionovaných podnikov, ktorých podiel na trhu bol od 25 do 35 %, pokuty s východiskovou sumou 15 miliónov eur. Hoechst predkladá ako dôkaz uvedené rozhodnutie v znení, ktoré nie je dôverné (po zverejnení), a svedectvo jedného úradníka Komisie. S ohladom na uvedené zásady sa Hoechst domnieva, ze základná ciastka, ktorá mu bola stanovená v prejednávanej veci, mala byt ovela nizsia (24,75 alebo 29,7 milióna eur podla toho, ci je východisková suma 14 alebo 15 miliónov eur, ak sa nezmenia ostatné faktory). -- O faktore zvýsenia s cielom zohladnit velkost celkových zdrojov podniku Hoechst 311 Komisia sa opätovne dopustila nerovného zaobchádzania voci podniku Hoechst, ked vynásobila jeho východiskovú sumu vo výske 20 miliónov eur faktorom skupiny, ktorý bol dva. Ostatné podniky dotknuté rozhodnutím boli a stále sú velkými podnikmi pôsobiacimi na medzinárodnej úrovni. Okrem toho výrazné zmensenie podniku Hoechst, ktoré sa medzicasom uskutocnilo a ktoré znízilo obrat jeho skupiny na priblizne 9 miliárd eur za referencný rok 2002, ako aj obmedzenie cinnosti holdingu a predaj úseku jeho cinnosti v sektore sorbátov tretím osobám spochybnuje odôvodnenie nadmerného zvýsenia pokuty. V kazdom prípade Hoechst tvrdí, ze sa ako koeficient nemal pouzit faktor dva. O dlzke porusenia 312 Hoechst povazuje Komisiou stanovené zvýsenie pre dlzku trvania porusenia o 175 % za prehnané a neprimerané. 313 Po prvé zvýsenia z dôvodu dlzky trvania porusenia, ktoré presiahnu 100 %, sú zásadne v rozpore so spôsobom stanovenia pokút prijatým Komisiou v usmerneniach. Hoechst tvrdí, ze faktory spojené so závaznostou porusenia umoznujú stanovit základnú ciastku, ktorá je v druhej fáze prispôsobená podla dlzky trvania porusenia. V tomto aspekte, uvedenom ako poslednom, bod 1 B usmernení totiz len stanovuje "riziko ovela vyssej pokuty" a nie stanovenie úplne novej sumy, ktorá by bola celkom iná, ako pokuta vypocítaná na základe základnej ciastky. 314 Po druhé zvýsenie z dôvodu dlzky trvania porusenia opätovne zohladnuje závaznost porusenia. Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze kartelové dohody o cenách a mnozstvách sú typickými dlhodobými poruseniami. Preto, ak Komisia zaraduje tieto kartely do kategórie "velmi závazných priestupkov", nemôze opätovne zohladnit závaznost tohto porusenia pri posudzovaní dlzky trvania porusenia. 315 Po tretie Hoechst zásadne spochybnuje skutocnost, ze priamo úmerné zvýsenie, ktoré sa zvysuje o 10 % za rok, môze byt uplatnené na dlhodobé porusenia. Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze pri dlhodobých poruseniach, ktoré sú povazované za jedno porusenie, vsetky sankcné systémy stanovujú faktory na zvýsenie sankcie, pricom úroven tohto zvysovania klesá exponenciálne s dlzkou trvania porusenia. Takýto prístup je okrem toho v súlade so zásadou proporcionality. Ak je totiz spravodlivé, aby sa deliktuálne konanie dávno v minulosti v urcitom okamihu premlcalo, urcovanie výsky sankcie nemôze túto istú zásadu nezohladnit. Hoechst dodáva, ze aj keby sa "zásada kontinuity" stanovená v clánku 1 ods. 2 nariadenia c. 2988/74 stále uplatnovala v práve Spolocenstva, nemôze viest k nekonecnému zvysovaniu ulozených pokút. 316 Napokon uplatnené zvýsenie je neprimerané s ohladom na predchádzajúcu prax Komisie. 317 Hoechst na úvod odkazuje na rozhodnutie Komisie 98/273/ES z 28. januára 1998 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy ES (IV/35.733 -- VW) ([46]Ú. v. ES L 124, s. 60), v ktorom Komisia rozhodla, ze zvýsenie o 10 % za kazdý rok porusovania je primerané len vtedy, ak sa závaznost porusenia nezmení pocas celého roka. V prejednávanom prípade nebol predlozený nijaký záver preukazujúci alebo dokazujúci takú skutocnost, co je v rozpore s povinnostou odôvodnenia, ktorú má Komisia. 318 Hoechst dalej odkazuje na viaceré rozhodnutia, v ktorých Komisia zvýsila základnú ciastku az od druhého roka, kedze usmernenia stanovujú zvýsenie len pre obdobia porusenia prekracujúce dlzku trvania povazovanú za "strednodobú". Hoechst predovsetkým odkazuje na zvýsenie vykonané v rozhodnutí Komisie 1999/60/ES z 21. októbra 1998, týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy ES (IV/35.691/E-4 -- Izolované potrubia) ([47]Ú. v. ES L 24, 1999, s. 1), a odkazuje aj na rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2003, Cheil Jedang Corporation/Komisia ([48]T-220/00, Zb. s. II-2473, bod 137). Hoechst na základe uvedeného dospel k záveru, ze v tomto prípade bolo predpokladatelné zvýsenie len o 165 %. b) Tvrdenia Komisie 319 Na úvod a ako odpoved na tvrdenia predlozené podnikom Hoechst v úvode jeho piateho zalobného dôvodu Komisia zdôraznuje, ze porovnanie medzi pokutou a celkovým obratom v sektore sorbátov na trhu v EHP v roku 1995 nie je platné. Obrat dosiahnutý v jednom roku na trhu neodhaluje negatívny dosah aký mohol mat kartel, ktorý trval viac ako 17 rokov. Okrem toho výska pokuty pred zohladnením spolupráce podniku Hoechst je v prejednávanej veci vysvetlená viacerými faktormi. Navyse 20 miliónov eur zodpovedalo minimálnej východiskovej sume uvedenej v usmerneniach pre prípad velmi závazných porusení. Táto suma je tiez v súlade s rozhodovacou praxou Komisie. Napokon Komisia zdôraznuje, ze konkrétna východisková suma predstavuje len predbeznú sumu, ktorá sa v rámci uplatnenia metódy stanovenej v usmerneniach este dalej upraví v závislosti od dlzky trvania porusenia, pritazujúcich okolností alebo polahcujúcich okolností (rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, uz citovaný v bode 318 vyssie, bod 95). O úcinkoch porusenia 320 Komisia sa domnieva, ze mohla povazovat za nespornú skutocnost, ze ceny stanovené kartelom boli v zásade prinajmensom vyssie ako ceny na trhu, v kazdom prípade aspon co sa týka podniku Hoechst. Komisia v tejto súvislosti zdôraznuje, ze Hoechst mal uz prílezitost vyjadrit sa k týmto záverom uvedeným v odôvodneniach c. 105, 109 a 288 rozhodnutia, ktoré zodpovedajú bodom 78, 82 a 265 oznámenia o výhradách. V uvedenom oznámení o výhradách Komisia tiez naznacila, ze zohladnila "dosah na trh" v súlade s usmerneniami (body 291 a 295). Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách sa Hoechst uspokojil s vyhlásením, pokial ide o tieto dosahy, ze sú irelevantné na stanovenie existencie porusenia. Hoechst tiez výslovne vo svojej odpovedi uviedol, ze nespochybnuje podstatné skutocnosti kartelu so sorbátmi, ako ich Komisia opísala v oznámení o výhradách (odôvodnenia c. 29 a 451 rozhodnutia). 321 Komisia dalej zdôraznuje, ze v prejednávanej veci stanovili dotknuté podniky cenové ciele, ktoré mali zákazníci platit (odôvodnenie c. 102 rozhodnutia). Tieto ceny nezodpovedali slobodnému rozhodnutiu kazdého clena kartelu. Hoechst navyse vázne nepopiera, ze zavedené kontrolné mechanizmy skutocne prispeli k vseobecnému dosiahnutiu cenových cielov alebo prinajmensom, ze sa ich aktívne dotknuté osoby snazili dosiahnut (odôvodnenia c. 331 a 334 rozhodnutia). Podla Komisie boli cielové ceny systematicky pouzívané ako základ pre vyjednávanie (odôvodnenie c. 104 rozhodnutia). Niekedy sa zúcastnené podniky výslovne vyjadrili, ze cenové ciele boli dodrzané (odôvodnenie c. 205 rozhodnutia). 322 Komisia vsak ponechala stranou otázku rozdielu medzi cenami stanovenými kartelom a cenami, ktoré by sa dali ocakávat v prípade riadnej hospodárskej sútaze (odôvodnenia c. 333 a 340 az 342 rozhodnutia). V rozhodnutí nebolo uvedené, ze ceny postupne stúpali, ale len to, ze cenové ciele boli stanovené tak, aby bolo mozné dosiahnut vyssie ceny, ako sú ceny na trhu. Podla Komisie to môze zahrnat aj znízenie cien, ktorého úcinok bol vsak zmensit dosah znízenia cien na trhu pre clenov kartelu (odôvodnenie c. 224 rozhodnutia). 323 Co sa týka vplyvu kartelu na objem predajov, Hoechst priamo nespochybnuje údaje uvedené v tabulke II rozhodnutia. Tvrdenie podniku Hoechst (v rozpore s odôvodnením c. 419 rozhodnutia), podla ktorého produkovali podniky okrem Ueno významné "sedé mnozstvá", a predovsetkým Hoechst, je absolútne nepresné. Navyse problém sedých mnozstiev sa objavil az na konci roka 1992, teda ku koncu cinnosti kartelu (odôvodnenia c. 112 a 193 rozhodnutia). Komisia tiez pripomína, ze v prejednávanej veci bola ponuka prispôsobená dopytu a odkazuje na odôvodnenia c. 108 a 109 rozhodnutia. 324 Co sa týka poznámok podniku Hoechst týkajúcich sa dotknutých trhov, Komisia spresnuje, ako uz v odôvodnení c. 336 rozhodnutia pripomenula, ze sorbáty boli najpouzívanejsie konzervanty a ze ziadny iný konzervacný prostriedok ich nemôze dostatocne nahradit. Komisia teda oprávnene rozhodla, ze výrobcovia sorbátov mohli kontrolovat aj "vo velkej miere" sektor konzervantov. Komisia dodáva, ze vlastne dostatocne nedokázala, ze existuje samostatný trh so sorbátmi. Aj keby to tak bolo v tomto prípade, konstatovanie Komisie by bolo napriek tomu platné. 325 Napokon, co sa týka váznosti nepriaznivých dôsledkov porusenia na stanovenie pokuty, predpoklad podniku Hoechst, podla ktorého jeho dôsledky zodpovedajú presne jednej tretine pokuty, nie je vôbec opodstatnený. Tlacová správa Komisie, na ktorú sa Hoechst odvoláva, obsahuje len skrátenú verziu rozhodnutia a nemozno ju chápat tak, ze znamená, ze dotknutý dosah bol rozhodujúci pri stanovení pokút. Tento aspekt nebol ani spomenutý v casti nazvanej "Výpocet pokút" tlacovej správy. Navyse bolo potrebné dat väcsiu dôlezitost na skutocnosti týkajúce sa predmetu správania sa, ako skutocnostiam týkajúcim sa jeho dosahu, predovsetkým ak sa týkajú velmi vázneho porusenia, ako napríklad urcenia cien a rozdelenia trhov (rozsudok Súdu prvého stupna z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, [49]T-141/94, Zb. s. II-347, bod 636). O úcasti vyssích riadiacich pracovníkov na protisútazných dohodách 326 Co sa týka odôvodnenia rozhodnutia, Komisia zdôraznuje, ze Hoechst zjavne pochopil, co predstavuje výraz "najvyssia riadiaca úroven" a ze oznámenie o výhradách navyse spresnilo, ze dohody boli spravované a uplatnované v dotknutých podnikoch na najvyssej riadiacej úrovni. Hoechst nespochybnil tieto konstatovania a nie je teda potrebné sa tejto otázke hlbsie venovat. 327 Z hmotnoprávneho hladiska nie je mozné z rozsudku ABB Asea Brown Boveri/Komisia, uz citovaného v bode 75 vyssie, vyvodit definíciu pojmu "najvyssia riadiaca úroven" pouzitelnú na kazdý prípad, ktorá by vylucovala pracovníkov na nizsích pracovných úrovniach ako na tých, ktoré boli dotknuté v uvedenom rozsudku. V odôvodnení c. 323 rozhodnutia sa Komisia snazila preukázat, ze kartel nebol organizovaný podriadenými spolupracovníkmi, ale osobami na dostatocne vysokých riadiacich úrovniach na to, aby mal kartel dostatocnú váznost a stabilitu. Riaditelia predaja príslusného oddelenia podniku Hoechst splnajú tieto podmienky. O rozdelení podnikov do kategórií 328 Hoechst nespomenul fakt, ze usmernenia sa zakladajú na specifickej zátazi kazdého podniku (bod 1 A, stvrtý, siesty a siedmy odsek). Skutocnost, ze japonskí výrobcovia sa pravidelne stretávali pred spolocnými stretnutiami a zvycajne aj po týchto stretnutiach, neznamená, ze ide o jeden a ten istý podnik. 329 Navyse Komisia pripomína, ze pri zaradení podnikov do kategórií zacala podnikom Hoechst, ktorému ulozila najnizsiu pokutu odporúcanú pre velmi závazné porusenia. Tvrdenie podniku Hoechst, ktorým sa snazí dokázat, ze je prílis nízka východisková suma pokút ulozených podnikom zaradených do druhej kategórie, ktorá je vo výske jednej tretiny východiskovej sumy jeho pokuty, nie je mozné prijat, pretoze nikto sa nemôze vo svoj prospech dovolávat nezákonnosti, ku ktorej doslo v prospech iného (rozsudok Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, Lögstör Rör/Komisia, [50]T-16/99, Zb. s. II-1633, bod 350). Okrem toho pri stanovení výsky kazdej pokuty má Komisia mieru volnej úvahy a nie je povinná na tento úcel pouzit presný matematický vzorec (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 220 vyssie, body 252 a 383). Nemá preto ziadny význam skutocnost, ze východisková suma pokuty nebola podnikom v druhej kategórii prispôsobená presne proporcionálne podla ich podielov na trhu. 330 Pokial ide o rozhodovaciu prax, ktorú uvádza Hoechst, Komisia tvrdí, ze táto prax nie je sama osebe právnym rámcom pre pokuty v oblasti hospodárskej sútaze, tento rámec je stanovený iba nariadením c. 17, a ze porovnávané skutocnosti môzu mat len orientacný charakter, kedze konkrétne údaje v prípadoch hospodárskej sútaze ako trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia nie sú zhodné. Komisia v tomto ohlade odkazuje na rozsudok JCB Service/Komisia, uz citovaný v bode 218 vyssie (body 187 a 188). Preto porovnanie predlozené podnikom Hoechst nie je relevantné. O faktore zvýsenia s cielom zohladnit velkost a celkové zdroje podniku Hoechst 331 Komisia tvrdí, ze stanovenie faktora s odstrasujúcim úcelom je v súlade s judikatúrou a rozhodovacou praxou. Komisia predovsetkým odkazuje na rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie (bod 162 a nasl.). 332 Tento faktor zohladnil velkost a zdroje dotknutého podniku, ktoré zodpovedajú jeho dôlezitosti. V roku 2002 bol Hoechst minimálne styrikrát väcsí ako druhý najväcsí z hladiska obratu, za ním nasledujúci podnik Daicel. Naopak, povaha cinnosti podniku Hoechst v case prijatia rozhodnutia nie je relevantná. Skutocnost, ze Hoechst predal úsek jeho cinnosti v sektore sorbátov tretím osobám uz bola zohladnená v rámci príslusného porovnania velkosti dotknutých podnikov. O dlzke trvania porusenia 333 Co sa týka tvrdení podniku Hoechst vztahujúcich sa na metódu upravenú v usmerneniach, Komisia uvádza, ze zvýsenie o 10 % za rok je stanovené v bode 1 B usmernení, a to pre efektívne postihovanie za obmedzenia, ktoré mali skodlivý dosah na spotrebitelov za dlhsie obdobie. Súdny dvor nedávno zdôraznil, ze je v súlade so vseobecným záujmom zamedzit postupom a dohodám obmedzujúcim hospodársku sútaz, odhalovat ich, ako aj ich sankcionovat (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 54). 334 Komisia navyse zdôraznuje, ze zvýsenie upravené pre dlzku trvania porusenia nepodlieha nijakej maximálnej hranici (ako napríklad 100 % podla tvrdenia podniku Hoechst) a odkazuje v tejto otázke na svoju rozhodovaciu prax vo viacerých veciach. 335 Navyse kritériá závaznosti a dlzky trvania porusenia nie sú od seba závislé. Spolocne na ich základe je mozné stanovit základnú ciastku. Stanovit zvýsenie z dôvodu dlzky trvania porusenia v závislosti od závaznosti by bolo v rozpore s nezávislou povahou oboch kritérií, a teda neprimerané. 336 Okrem toho v rozpore s názorom podniku Hoechst nie je kategória velmi závazného porusenia vyhradená len pre dlhodobé horizontálne obmedzenia. Je preto potrebné riadne zohladnit skutocnú dlzku trvania porusenia. 337 Úvahy o premlcaní tiez nie sú relevantné. Premlcanie v prípadoch trvajúceho alebo pokracujúceho porusenia zacne plynút az od momentu, ked porusenie skoncilo. 338 Co sa týka tvrdenia, podla ktorého by bolo v kazdom prípade predpokladatelné zvýsenie len o 165 % z dôvodu, ze prvý rok porusenia sa nezapocítava, Komisia namieta, ze rocné zvýsenie o 10 % je presne v súlade so zásadami stanovenými v usmerneniach. V tejto súvislosti bolo len upravené, ze pre krátkodobé porusenia, zvycajne kratsie ako jeden rok, sa neuplatní nijaké zvýsenie (rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, uz citovaný v bode 318 vyssie, bod 133). Porovnanie znenia druhej a tretej zarázky bodu 1 B usmernení preukazuje, ze v prípade porusenia, ktoré trvá viac ako rok, zvýsenie sa má uplatnit "za kazdý rok" porusenia, takze prvý rok sa zapocítava. 339 Pokial ide o rozhodovaciu prax, na ktorú sa Hoechst odvoláva, a podla ktorej bolo stanovené zvýsenie o menej ako 10 % za rok, Komisia uvádza, ze vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, uz citovaný v bode 318 vyssie, bolo tým osobitné, ze zvýsenie z dôvodu dlzky trvania dosahovalo pre niektoré podniky 10 % a pre iné podniky menej ako 10 %, takze rozhodnutie nebolo koherentné (bod 139 rozsudku). Komisia dodáva, ze skutocnost, ze niekedy v minulosti pouzila urcitú sadzbu zvýsenia výsky pokuty podla dlzky porusenia neznamená, ze ju to zbavuje moznosti zvýsit túto sadzbu v rozsahu stanovenom nariadením c. 17 a v usmerneniach, ak je to nevyhnutné na zabezpecenie uskutocnovania politiky hospodárskej sútaze Spolocenstva (rozsudok Súdu prvého stupna z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, [51]T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 277). 340 Okrem toho Komisia bez akýchkolvek pochybností podla posledných rozhodnutí predlozených podnikom Hoechst zvýsila pokutu o 10 % za rok pocas celej dlzky trvania porusenia. Co sa toho týka, je potrebné odmietnut tvrdenie podniku Hoechst, podla ktorého je zvýsenie o 10 % za rok v kazdom prípade neprimerané, kedze intenzita porusenia sa menila. Na jednej strane cast rozhodnutia, ktorú citoval Hoechst, aby preukázal túto zmenu v intenzite porusenia neobsahovala nic, na základe coho by bolo mozné dospiet k takému záveru. Na druhej strane, ak je raz stíhané velmi závazné porusenie, zvýsenie pokuty o 10 % za rok porusenia by bolo odôvodnené, aj keby sa intenzita porusenia pocas dotknutého obdobia menila (rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie, bod 278). 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 341 Na úvod je v prvom rade potrebné konstatovat, ze piaty zalobný dôvod predlozený podnikom Hoechst spocíva na dvoch castiach. Prvá cast je nazvaná "Povaha porusenia". Druhá cast je nazvaná "Dlzka trvania porusenia". Prva cast sa vsak v skutocnosti týka skutocností, na ktorých spocíva "závaznost" porusenia, ktoré zahrnajú aj povahu porusenia. Treba to teda chápat tak, ze Hoechst v skutocnosti spochybnuje v prvej casti skutocnosti uplatnené Komisiou týkajúce sa závaznosti porusenia. 342 Dalej treba zamietnut vseobecné tvrdenie podniku Hoechst, podla ktorého výska jeho pokuty, stanovená pred uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 1996, bola neprimeraná, kedze zodpovedala skoro pätkrát celkovej velkosti trhu v EHP v roku 1995, ako bol konstatovaný v tabulke I rozhodnutia. V tejto súvislosti treba pripomenút, ze pri stanovení sumy kazdej pokuty disponuje Komisia volnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, [52]C-283/98 P, Zb. s. I-9855, bod 47, a rozsudok Súdu prvého stupna z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, [53]T-303/02, Zb. s. II-4567, bod 151). Okrem toho podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 sa výska pokuty stanoví na základe závaznosti porusenia a dlzky jeho trvania. Navyse uvedená suma je výsledkom viacerých výpoctov vykonaných Komisiou podla usmernení. Stanovenie uvedenej sumy totiz závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, akými je existencia pritazujúcich alebo polahcujúcich okolností (rozsudok Súdu prvého stupna zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, [54]T-304/02, Zb. s. II-1887, body 82 a 85). Z tohto právneho rámca nie je mozné vyvodit, ze Komisia musí zabezpecit primeranost takto vypocítanej pokuty k celkovej velkosti trhu dotknutého výrobku v EHP na konkrétny rok porusenia (v tomto prípade rok 1995), ked dotknuté porusenie trvalo viac ako 17 rokov, a ze výska pokuty závisí aj od iných okolností spojených s individuálnym správaním podniku. Z uvedeného vyplýva, ze vseobecné tvrdenie podniku Hoechst musí byt v tejto súvislosti zamietnuté. a) O závaznosti porusenia 343 Treba pripomenút, ze usmernenia predovsetkým stanovujú, ze pri posúdení závaznosti porusenia sa musí zobrat do úvahy samotná povaha porusenia, skutocný dosah na trh, tam, kde je ho mozné merat, a velkost relevantného zemepisného trhu. Preto sa porusovania pravidiel budú zadelovat do jednej z troch kategórií: mierne priestupky, závazné priestupky a velmi závazné priestupky (bod 1 A prvý a druhý odsek). 344 Treba tiez pripomenút, ze závaznost porusení musí byt stanovená na základe velkého mnozstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrasujúci úcinok pokút, pricom tu nejde o záväzný alebo vycerpávajúci zoznam kritérií, ktoré musia byt povinne vzaté do úvahy (rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 208 vyssie, bod 465, a z 28. júna 2005, Dansk Rřrindustri a i./Komisia, [55]C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P az C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 241). O úcinku kartelu na trh so sorbátmi v EHP 345 Na úvod treba zdôraznit, ze tri aspekty pri posúdení závaznosti porusenia, uvedené v bode 343 vyssie, nemajú rovnakú dôlezitost pri celkovom posúdení. Povaha porusenia má prvoradú dôlezitost, najmä pri kvalifikácii porusení povazovaných za "velmi závazné". V tejto súvislosti z opisu velmi závazných porusení podla usmernení vyplýva, ze dohody alebo zosúladené postupy, ktoré smerujú predovsetkým, ako v prejednávanom prípade, k stanoveniu cenových cielov alebo k rozdeleniu kvót objemu predaja, môzu byt uz len na základe ich vlastnej povahy kvalifikované ako "velmi závazné" porusenia bez toho, aby bolo nevyhnutné, aby sa takéto správanie vyznacovalo osobitným dosahom (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupna z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, [56]T-49/02 az T-51/02, Zb. s. II-3033, bod 178). 346 V tomto prípade po prvé treba uviest, ze Hoechst nespochybnuje protiprávny ciel kartelu, t. j. stanovenie cenových cielov, rozdelenie kvót objemu predaja, prijatie systému informovania a kontroly a nedodávanie technológií subjektom, ktoré by mohli vstúpit na trh. 347 Po druhé treba konstatovat, ze Komisia v rozhodnutí zohladnila skutocný dosah kartelu na trh pri posúdení závaznosti porusenia. Ak totiz Komisia v odôvodnení c. 327 rozhodnutia tvrdí, ze nebolo nevyhnutné zohladnit konkrétne dosahy v prípade, ze je preukázaný protisútazný ciel kartelu, v odôvodneniach c. 333 az 336 rozhodnutia vsak konstatuje, ze existenciu takých úcinkov v prejednávanom prípade, a to aj napriek tomu, ze v odôvodnení c. 333 tvrdí, ze nie je mozné ich presne posúdit. Tieto úcinky vyplývajú predovsetkým z uplatnovania dotknutých dohôd. Komisia v tejto súvislosti pripomína v odôvodneniach c. 330 az 332 rozhodnutia, pricom odkazuje na cast I rozhodnutia, ze dotknuté dohody boli riadne uplatnované. Odôvodnenia c. 334 a 336, ktoré sa zaoberajú konkrétnymi dosahmi kartelovej dohody na trh, tiez odkazujú na uplatnovanie dotknutých dohôd. Komisia v odôvodnení c. 337 rozhodnutia, ktoré obsahuje záver týkajúci sa úvah o skutocnom dosahu kartelu na trh, uvádza, ze "trvalé uplatnovanie malo dosah na trh so sorbátmi". 348 Pritom záver Komisie týkajúci sa uplatnovania kartelu nebol spochybnený podnikom Hoechst pred Súdom prvého stupna. V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze co sa týka najmä kartelu o cenách, môze Komisia oprávnene z toho vyvodit, ze porusenie malo úcinky, pretoze clenovia kartelu prijali opatrenia ma uplatnovanie dohodnutých cien. Naopak, ak uz cinnost kartelu bola preukázaná, nie je mozné od Komisie pozadovat neustále dokazovanie, ze dohody skutocne umoznili dotknutým podnikom dosiahnut vyssiu hladinu obchodných cien, ako hladinu, ktorá by bola dosiahnutá v prípade neexistencie kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 153 vyssie, body 743 az 745). Takze tvrdenia podniku Hoechst nemôzu spochybnit záver Komisie, ktorý sa týka úcinkov kartelu vyplývajúcich z uplatnovania dotknutých dohôd. 349 Navyse treba uviest, ze predmetom kartelu je predovsetkým stanovit cenové ciele. V tejto súvislosti treba pripomenút, ze stanovenie ceny, aj ked len orientacné, ovplyvnuje hospodársku sútaz tým, ze umoznuje vsetkým úcastníkom kartelu s primeranou mierou istoty predvídat, akú cenovú politiku budú uskutocnovat ich konkurenti. Vseobecnejsie, také kartely so sebou prinásajú priamy zásah do základných parametrov hospodárskej sútaze na predmetnom trhu. Dotknutí výrobcovia totiz tým, ze vyjadrili spolocnú vôlu uplatnovat urcitú cenovú hladinu na svoje výrobky, uz neurcujú autonómnym spôsobom svoju politiku na trhu, cím ohrozujú vnútornú koncepciu ustanovení Zmluvy, ktoré sa týkajú hospodárskej sútaze (rozsudok Súdu prvého stupna z 29. novembra 2005, Heubach/Komisia, [57]T-64/02, Zb. s. II-5137, bod 81). Z toho vyplýva, ze dotknutý kartel nevyhnutne ovplyvnil predovsetkým stanovením cenových cielov hospodársku sútaz. 350 Okrem toho tabulka II rozhodnutia dokazuje, ze predajné kvóty dohodnuté medzi stranami kartelu boli uplatnené, ako to Komisia uviedla v odôvodnení c. 335 rozhodnutia. Hoechst nespochybnil údaje uvedené v tejto tabulke, uviedol len, ze "sedé mnozstvá" -- t. j. mnozstvá predané a nepriznané clenom kartelu -- spochybnovali správne fungovanie dotknutých dohôd. Pritom z odôvodnení c. 112 a 193 rozhodnutia vyplýva, ze diskusie clenov kartelu o prípadných "sedých mnozstvách" sa vztahovali na mnozstvá predaja japonských výrobcov nezahrnuté do "oficiálnych statistík", t. j. zverejnených údajoch o vývoze uvedených výrobcov. Predovsetkým v odôvodnení c. 335 rozhodnutia Komisia uviedla, ze tieto "sedé mnozstvá" môzu byt priznané podniku Ueno. Takze aj za predpokladu, ze by tieto "sedé mnozstvá" mali vplyv na údaje o predaji Ueno alebo na údaje iných japonských výrobcov uvedené v tabulke II rozhodnutia, tieto mnozstvá by nemali vplyv na údaje o mnozstve predaja podniku Hoechst. Za týchto podmienok mal kartel prinajmensom ten úcinok, ze obmedzoval alebo kontroloval odbyt sútazitela pôsobiaceho na trhu v EHP. V tejto súvislosti, co sa týka tvrdení podniku Hoechst, podla ktorých predával aj "sedé mnozstvá" daného výrobku, stací uviest, ze ich nepreukazuje nijaká objektívna skutocnost, ktorá by okrem toho bola vcas predlozená Komisii. 351 S ohladom na uvedené treba zamietnut tvrdenia podniku Hoechst týkajuce sa dosahu kartelu na trh so sorbátmi v EHP. O úcasti vyssích riadiacich pracovníkov podniku Hoechst na kartely 352 Na úvod treba uviest, ze konstatovanie Komisie, podla ktorého dotknuté kartelové dohody boli v zásade uzavreté, spravované a uplatnované na vysokých riadiacich úrovniach v dotknutých podnikoch, bolo uvedené v rámci posúdenia povahy dotknutého porusenia. 353 Nic vsak neumoznuje sa domnievat, ze toto konstatovanie, ak sa preukáze chybné s ohladom na Hoechst, môze samo osebe spochybnit záver Komisie, podla ktorého dotknuté porusenia, spocívajúce predovsetkým v stanovení cenových cielov a rozdelení kvót objemu predaja, boli svojou vlastnou povahou velmi závazné. 354 V kazdom prípade stací uviest, ze konstatovanie Komisie sa zjavne opiera o zoznamy zamestnancov dotknutých podnikov, ktorí sa zúcastnili na stretnutiach uvedených v odôvodneniach c. 88, 91, a 96 az 98 rozhodnutia. Co sa týka podniku Hoechst, v odôvodnení c. 96 rozhodnutia Komisia spresnila, ze jeho zástupcovia na spolocných stretnutiach boli predovsetkým riaditelia predaja alebo zodpovedný pracovníci za predaj daného výrobku. Nedostatok odôvodnenia, ktorý tvrdí Hoechst, musí byt teda v tejto súvislosti zamietnutý. 355 Treba tiez uviest, ze zoznam zamestnancov podniku Hoechst uvedený v odôvodnení c. 96 rozhodnutia sa nachádzal uz v bode 62 oznámenia o výhradách. Okrem toho Komisia v bode 295 oznámenia o výhradách jasne uviedla, ze zohladní skutocnost, ze kartelové dohody boli uzavreté, spravované a uplatnované na vysokých riadiacich úrovniach v dotknutých podnikoch. 356 Tieto skutocnosti Hoechst v priebehu správneho konania nespochybnil. 357 Pritom nic nenasvedcuje, ze by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ked rozhodla, ze "riaditelia predaja" boli súcastou "vyssej riadiacej úrovne" v struktúre dotknutých podnikov. Konkrétne Hoechst len spochybnuje tento záver svojím tvrdením, ze riaditelia predaja sú podriadení dalsím riaditelom, bez toho, aby predlozil konkrétne skutocnosti na podporu tohto tvrdenia, ktoré by boli v kazdom prípade vcas predlozené Komisii. Napokon skutocnost, ze riaditelia predaja sú este podriadení dalsím riaditelom, bezprostredne sama osebe neznamená, ze neboli riaditelmi "velmi vysokej úrovne". 358 Co sa týka napokon odkazu podniku Hoechst na rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, uz citovaný v bode 75 vyssie (body 33 az 38), stací uviest, ze Komisia vo veci, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok, odkazovala na úlohu "skupinového riadenia" dotknutého podniku, cím je táto vec odlisná od veci v prejednávanom prípade. 359 S ohladom na tieto skutocnosti treba zamietnut tvrdenia podniku Hoechst týkajúce sa úcasti jeho riaditelov vysokej úrovne na karteli. O rozdelení podnikov do kategórií 360 Na úvod treba pripomenút, ze vykonané rozdelenie, co sa týka kartelu na trhu so sorbátmi, spocívalo v urcení podla tretieho, stvrtého a siesteho odseku bodu 1 A usmernení individuálneho prispenia kazdého podniku z pohladu jeho skutocnej hospodárskej spôsobilosti k úspesnosti kartelu, na základe coho mohol byt zaradený do príslusnej kategórie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 225). 361 V odôvodnení c. 349 rozhodnutia Komisia v tejto súvislosti spresnila, ze zvolená metóda umoznuje odhadnút relatívnu velkost kazdého podniku, jeho pôsobenie na celkovú skodu spôsobenú hospodárskej sútazi v EHP a jeho pôsobenie na úcinnost kartelu ako celku. 362 V prejednávanom prípade Komisia posúdila prispenie kazdého z dotknutých podnikov, pricom svoje rozhodnutie zalozila na podiele kazdého z nich na trhu v roku 1995 s dotknutým výrobkom v celosvetovom meradle. 363 Hoechst nespochybnuje skutocnost, ze Komisia zaradila dotknuté podniky do kategórií, ani metódu, akú na to pouzila. Hoechst namieta hlavne nerovné zaobchádzanie s japonskými podnikmi, co sa týka východiskových súm upravených podla kategórií. 364 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze ak Komisia pristúpi k rozdeleniu do kategórií, musí dodrziavat zásadu rovnosti zaobchádzania, podla ktorej je zakázané, aby sa s porovnatelnými situáciami zaobchádzalo rozdielne alebo s rozdielnymi situáciami zaobchádzalo rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnitelné (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, uz citovaný v bode 220 vyssie, bod 406, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie, bod 219). 365 Po prvé z rozhodnutia jasne vyplýva, ze po tom, ako bolo rozhodnuté, ze dotknuté porusenie bolo "velmi vázne" (odôvodnenie c. 344 rozhodnutia), Komisia sa domnievala, ze Hoechst bol v roku 1995 najväcsím výrobcom sorbátov na celosvetovom trhu a zaradila ho do prvej kategórie podnikov (odôvodnenie c. 352 rozhodnutia). Hoechst nenamieta proti rozhodnutiu, podla ktorého bol najväcsím výrobcom sorbátov v roku 1995, co je navyse potvrdené údajmi uvedenými v tabulke I rozhodnutia. Co sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podla ktorého bolo potrebné ho porovnat so styrmi japonskými výrobcami posudzovanými ako celok, treba pripomenút, ze hoci je rozhodnutie vyhotovené vo forme jediného rozhodnutia, musí sa povazovat za súbor samostatných rozhodnutí, ktorými sa stanovili porusenia podnikov, ktorým je rozhodnutie urcené, a tam, kde je to primerané, sa stanovili pokuty, co je aj navyse podporené znením výroku rozhodnutia a osobitne clánkami 1 a 3 tohto výroku (uznesenie Hoechst/Komisia, uz citovaný v bode 31 vyssie, bod 16). Za týchto podmienok nie je mozné Komisii vytýkat, ze posudzovala situácie japonských podnikov samostatne. 366 Po druhé v odôvodnení c. 354 rozhodnutia Komisia spresnuje, ze za velmi vázne porusenia môze byt ulozená pokuta vyssia ako 20 miliónov eur. 367 Po tretie v odôvodnení c. 355 rozhodnutia Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty na 20 miliónov eur pre podniky prvej skupiny (Hoechst) a na 6,66 milióna eur pre podniky z druhej skupiny (Daicel, Chisso, Nippon Synthetic a Ueno). 368 Z uvedeného vyplýva, ze s cielom rozdielne zaobchádzat s dotknutými podnikmi, Komisia najskôr stanovila pre podniky z prvej kategórie (t. j. Hoechst, ktorý bol podla rozhodnutia najväcsím výrobcom sorbátov v roku 1995) sumu 20 miliónov eur podla usmernení. Komisia následne na jej základe stanovila sumu pouzitú pre podniky z druhej kategórie. 369 V rozhodnutí nie je nic, na základe coho by bolo mozné dospiet k záveru, ze suma pouzitá pre podniky z prvej kategórie bola stanovená v závislosti od sumy pouzitej pre podniky z druhej kategórie. Rovnako nic v rozhodnutí nenasvedcuje, ze suma vo výske 20 miliónov eur pouzitá pre podniky z prvej kategórie vyplývala z matematického vzorca, podla ktorého by sa pouzila urcitá sumu pokuty podla úrovne obratu, v rozpore s tým, ako sa to snazí dokázat Hoechst. 370 Za týchto podmienok, aj za predpokladu, ze suma 6,66 milióna eur uplatnená pre podniky z druhej kategórie by bola prílis nízka, alebo ak by niektoré podniky zaradené do druhej kategórie mali byt zaradené do prvej kategórie, islo by v takom prípade o nezákonnost v prospech podnikov z druhej kategórie. 371 Pritom je potrebné zdôraznit, ze dodrziavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byt v súlade s dodrziavaním zásady zákonnosti, podla ktorej sa nikto nemôze vo svoj prospech dovolávat nezákonnosti, ku ktorej doslo v prospech iného (rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, [58]T-327/94, Zb. s. II-1373, bod 160, a Lögstör Rör/Komisia, uz citovaný v bode 329 vyssie, bod 350). 372 Napokon, co sa týka rozhodovacej praxe Komisie uvedenej podnikom Hoechst, treba pripomenút, ze táto prax neslúzi sama osebe ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej sútaze, kedze tento rámec je stanovený len v nariadení c. 17 a v usmerneniach (pozri rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie, bod 292 a tam citovanú judikatúru), a ze okrem toho hospodárske subjekty nemôzu mat legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môze byt zmenená Komisiou v rámci jej miery volnej úvahy (pozri rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, [59]C-350/88, Zb. s. I-395, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 344 vyssie, bod 171). 373 Za týchto okolností a bez toho, aby bolo potrebné vyhoviet ziadosti podniku Hoechst o predvolanie svedkov, Súd prvého stupna dospel k záveru, ze dokumenty v spise sú dostatocne jasné a domnieva sa, ze je potrebné zamietnut tvrdenia podniku Hoechst o rozdelení dotknutých podnikov do kategórií. O faktore zvýsenia s cielom zohladnit velkost a celkové zdroje podniku Hoechst 374 Pre zohladnenie "velkosti a celkových zdrojov podniku", východisková suma pokuty pre Hoechst bola zvýsená o 100 %, teda na 40 miliónov eur (odôvodnenie c. 357 rozhodnutia). 375 Úcelom tohto zvýsenia je podla odôvodnenia c. 356 rozhodnutia dosiahnutie dostatocného odstrasujúceho úcinku na velké podniky a berúc do úvahy skutocnost, ze velké podniky majú obycajne právnické a ekonomické znalosti a infrastruktúru, ktorá im umozní lahsie rozpoznat, ci ich konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podla právnej úpravy hospodárskej sútaze. 376 V tejto súvislosti usmernenia stanovujú, ze okrem samotnej povahy porusenia jeho skutocného dosahu na trh a jeho zemepisného rozsahu, je potrebné zohladnit aj skutocnú ekonomickú spôsobilost pôvodcu porusenia, ktorou môze spôsobit váznu skodu iným hospodárskym subjektom, predovsetkým spotrebitelom, a tiez je nevyhnutné stanovit pokutu na úroven, ktorá zabezpecí, aby mala dostatocne odstrasujúci úcinok (bod 1 A stvrtý odsek). 377 Tiez je potrebné brat do úvahy skutocnost, ze velké podniky vedia lahsie rozpoznat, ci ich konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomí dôsledkov z toho plynúcich podla právnej úpravy hospodárskej sútaze (bod 1 A piaty odsek). 378 V prejednávanej veci, hoci odôvodnenia c. 356 a 357 rozhodnutia sú uvedené pod názvom "dostatocný odstrasujúci úcinok", z odôvodnenia c. 356 rozhodnutia vyplýva, ze Komisia zohladnila na jednej strane potrebu zabezpecit dostatocný odstrasujúci úcinok pokuty v zmysle bodu 1 A stvrtého odseku usmernení a na druhej strane skutocnost, ze velké podniky, ako Hoechst, môzu lahsie rozpoznat, ci ich konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podla právnej úpravy hospodárskej sútaze, v zmysle bodu 1 A piateho odseku usmernení na to, aby mohla uplatnit zvýsenie o 100 % východiskovej sumy pokuty. 379 Co sa týka prvej skutocnosti, t. j. potreby zabezpecit dostatocne odstrasujúci úcinok pokuty, je potrebné, aby pokuta bola upravená tak, aby mala pozadovaný dosah na podnik, ktorému je ulozená, a to tak, aby sa nestala zanedbatelnou alebo naopak neprimerane vysokou, predovsetkým s ohladom na financné schopnosti dotknutého podniku v súlade s poziadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zabezpecit efektívnost pokuty a jednak dodrziavania zásady proporcionality. Súd prvého stupna v tomto zmysle uz rozhodol v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie, ze jeden z dotknutých podnikov vzhladom na svoj obrovský celkový obrat v porovnaní s obratom ostatných clenov kartelu lahsie zhromazdí prostriedky potrebné na zaplatenie svojej pokuty, co z pohladu jej dostatocného odstrasujúceho úcinku odôvodnovalo pouzitie násobitela (bod 241). V rámci toho, aby sa správne dosiahol odstrasujúci ciel a súcasne dodrzala zásada proporcionality, musia sa uvedené zdroje posúdit ku dnu ulozenia pokuty. V tejto súvislosti je z tých istých dôvodov potrebné poznamenat, ze v rámci clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 je maximálna výska pokuty, ktorá je stanovená na 10 % obratu dotknutého podniku, urcovaná podla obratu dosiahnutého v priebehu obchodného roka predchádzajúceho prijatiu rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, [60]C-291/98 P, Zb. s. I-9991, bod 85). 380 V tejto súvislosti treba uviest, ze Komisia v rozhodnutí nespresnila, na základe akých údajov dospela k záveru o potrebe zabezpecit dostatocne odstrasujúcu povahu pokuty podniku Hoechst. 381 V rozhodnutí Komisia vsak uviedla celosvetové obraty dotknutých podnikov v roku 2002 (odôvodnenie c. 37, 42, 46, 50 a 55), co je predchádzajúci obchodný rok pred rokom, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie. Komisia navyse odkazuje na rok 2002 vo svojich písomnostiach predlozených Súdu prvého stupna. Celosvetové obraty boli v tomto roku vo výske 9,2 miliardy eur pre podnik Hoechst, 2,243 miliardy eur pre podnik Daicel, 973,4 milióna eur pre podnik Chisso, 321,5 milióna eur pre podnik Nippon Synthetic a 199,5 milióna eur pre Ueno. Hoechst bol teda skutocne v roku 2002 zjavne najväcsím z podnikov dotknutých rozhodnutím. Predovsetkým jeho celkový obrat bol minimálne styrikrát väcsí ako obrat druhého najväcsieho dotknutého podniku, t. j. Daicel. Za týchto okolností sa mohla Komisia oprávnene snazit dosiahnut odradzujúcu povahu pokuty pre Hoechst. 382 Co sa týka druhej skutocnosti zohladnenej Komisiou na úcely zvýsenia východiskovej sumy pokuty, konkrétne ze velké podniky majú obycajne právnické a ekonomické znalosti a infrastruktúru, ktorá im umozní lahsie rozpoznat, ci ich konanie predstavuje porusenie pravidiel, treba zdôraznit, naproti tomu, co bolo vyssie uvedené, ze táto skutocnost trestá viac velké podniky, o ktorých predpokladá, ze majú vedomosti a dostatocné strukturálne zdroje, ktoré im umoznia lahsie rozpoznat, ze ich konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomé dôsledkov, ktoré môzu byt s takýmto konaním spojené. Treba vsak zvázit, ze v tomto prípade obrat, na ktorého základe Komisia stanovila velkost dotknutých podnikov, a teda ich schopnost rozpoznat povahu a dôsledky ich konania, sa musí vztahovat na ich situáciu v case porusenia. 383 V prejednávanom prípade Komisia v rozhodnutí nespresnila, na akých údajoch zalozila svoj záver, podla ktorého Hoechst mohol lahsie rozpoznat, ze jeho konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomí dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené podla právnej úpravy hospodárskej sútaze. 384 Je totiz ustálené, ze celosvetový obrat podniku Hoechst bol 28,181 miliardy eur v roku 1995, teda v poslednom úplnom roku pred skoncením porusenia (odôvodnenie c. 46 rozhodnutia). Na tomto základe vsak nie je mozné tvrdit, ze by Hoechst nemal potrebné právnické a ekonomické infrastruktúry, aké majú velké podniky, co napokon Hoechst ani netvrdí. Skutocnost, ze ostatné dotknuté podniky mohli byt v roku 1995 tiez velkými podnikmi, nemôze spochybnit posúdenie Komisie v tejto súvislosti. 385 Z uvedeného vyplýva, ze Komisia sa nedopustila pochybenia, ked rozhodla, ze sa v prejednávanej veci uplatní faktor zvýsenia. 386 Ostatné tvrdenia predlozené podnikom Hoechst nemôzu spochybnit tento záver. Predovsetkým skutocnost, ze podnik Hoechst sa výrazne zmensil, co znízilo jeho obrat na 9 miliárd eur v roku 2002, alebo ze Hoechst predal úsek svojej cinnosti v sektore sorbátov pred prijatím rozhodnutia, nemôze ovplyvnit v prejednávanom prípade oprávnenost uplatnenia faktora zvýsenia. Na jednej strane zmensenie podniku Hoechst totiz nespochybnuje to, ze jeho celosvetový obrat bol 28,181 miliardy eur v roku 1995, teda v poslednom úplnom roku pred skoncením porusenia. Na druhej strane predaj úseku cinností v sektore sorbátov nespochybnuje skutocnost, ze v roku 2002, co je predchádzajúci obchodný rok pred rokom, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie, bol Hoechst najväcsí z dotknutých podnikov. 387 Co sa týka skutocnosti, ktorú tvrdí podnik Hoechst, ze v prejednávanej veci sa nemá pouzit faktor 100 %, nezakladá sa na nijakej konkrétnejsej skutocnosti. V kazdom prípade, po prvé sa na základe nicoho nemozno domnievat, ze zvýsenie vykonané Komisiou prekracuje hranice stanovené v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a v usmerneniach. Po druhé treba pripomenút, ze celkový obrat podniku Hoechst v roku 2002 bol minimálne styrikrát väcsí ako obrat druhého najväcsieho dotknutého podniku, t. j. podniku Daicel. Faktor uplatnený Komisiou zodpovedá v tejto súvislosti rozdielu v celkovom obrate v roku 2002 medzi podnikom Hoechst a ostatnými dotknutými podnikmi. Okrem toho, co sa týka skutocnosti, ze Hoechst mal v roku 1995 právnické a ekonomické znalosti a infrastruktúru, ktorá mu umoznovala lahsie rozpoznat, ci jeho konanie predstavuje porusenie pravidiel, a byt si vedomý dôsledkov, ktoré sú s takýmto konaním spojené, a ze aj za predpokladu, ze by dotknuté podniky boli tiez v roku 1995 velkými podnikmi nie je v tejto súvislosti potrebné rozlisovat medzi dvomi podniky, ktorých obraty odôvodnujú v kazdom prípade ich zaradenie medzi velké podniky, ktoré majú takéto infrastruktúry. Z týchto skutocností vyplýva, ze faktor 100 % uplatnený Komisiou nie je mozné v prejednávanom prípade povazovat za neprimeraný. 388 S ohladom na tieto skutocnosti treba zamietnut tvrdenia podniku Hoechst, ktorými napáda pouzitie faktora zvýsenia o 100 %, ktorého cielom bolo zohladnit velkost a celkové zdroje podniku. 389 Preto treba zamietnut prvú cast piateho zalobného dôvodu. b) O dlzke trvania porusenia 390 Podla clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 predstavuje dlzka trvania porusenia jednu zo skutocností, ktorú treba zohladnit pri stanovení výsky pokuty ulozenej podnikom porusujúcim pravidlá hospodárskej sútaze. 391 Co sa týka faktora týkajúceho sa dlzky trvania porusenia, podla usmernení sa rozlisujú krátkodobé porusenia (vo vseobecnosti v dlzke trvania kratsej ako jeden rok), pre ktoré sa východisková suma z dôvodu závaznosti nezvysuje, strednodobé porusenia (vo vseobecnosti v dlzke trvania od jedného do piatich rokov), pre ktoré môze byt táto výska zvýsená o 50 % a dlhodobé porusenia (vo vseobecnosti v dlzke trvania viac ako pät rokov), pre ktoré môze byt táto výska zvýsená o 10 % za rok (bod 1 B prvý odsek prvá az tretia zarázka). 392 V tomto prípade Komisia v odôvodnení c. 359 rozhodnutia uvádza, ze Chisso, Daicel, Hoechst a Ueno porusovali clánok 81 ods. 1 ES a clánok 53 ods. 1 Dohody EHP od 31. decembra 1978 do 31. októbra 1996. Hoechst nespochybnuje túto skutocnost a ani to, ze dotknuté porusenie bolo Komisiou oznacené ako "dlhodobé porusenie". 393 Z toho vyplýva, ako Komisia správne stanovuje v rozhodnutí, ze dotknuté porusenie trvalo 17 rokov a 10 mesiacov. 394 Takze zvýsenie o 175 % pouzité voci podniku Hoechst nie je samo osebe v rozpore s usmerneniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, uz citovaný v bode 318 vyssie, bod 137). 395 Co sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podla ktorého usmernenia stanovujú len "riziko ovela vyssej pokuty", a nie stanovenie úplne novej sumy, na základe nicoho sa nie je mozné domnievat, ze zvýsenie vykonané Komisiou prekracuje hranice stanovené clánkom 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a usmerneniami. Na základe pouzitia výrazu "riziko ovela vyssej pokuty", nie je mozné sa domnievat, ako to tvrdí Hoechst, ze by zvýsenia prekracujúce 100 % boli v rozpore so spôsobom stanovenia pokút upraveným usmerneniami. V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze cielom právomocí zverených Komisii nariadením c. 17 je umoznit Komisii splnit úlohu, ktorá jej bola zverená clánkom 81 ES, a to dbat na dodrziavanie pravidiel hospodárskej sútaze na spolocnom trhu. V rámci toho je v súlade so vseobecným záujmom vyhnút sa postupom a dohodám obmedzujúcim hospodársku sútaz, odhalovat ich, ako ich aj trestat (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 54). 396 Okrem toho treba uviest, ze hoci bod 1 B tretia zarázka usmernení nestanovuje automatické zvýsenie o 10 % za kazdý rok dlhodobého porusenia, ponecháva v tejto súvislosti Komisii urcitú mieru volnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, uz citovaný v bode 318 vyssie, bod 134). Tvrdenia predlozené podnikom Hoechst na podporu jeho zalobného dôvodu sa vsak nesnazia preukázat, ze Komisia sa v tejto súvislosti dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Navyse treba zdôraznit, kedze usmernenia stanovujú, ze porusenia v dlzke trvania viac ako pät rokov sa povazujú za dlhodobé porusenia a ze také porusenia odôvodnujú uplatnenie zvýsenia, ktoré môze byt kazdý rok o 10 % sumy stanovenej pre závaznost porusenia, ze nie je mozné sa dovolávat porusenia zásady proporcionality pri urcení dlzky trvania porusenia, na ktorom sa Hoechst podielal (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 11. decembra 2003, Strintzis Lines Shipping/Komisia, [61]T-65/99, Zb. s. II-5433, bod 194). 397 Pokial ide o tvrdenie predlozené podnikom Hoechst, ze kartely o cenách a mnozstvách sú typickými dlhodobými poruseniami a ze teda zvýsenie pre dlzku porusenia by druhýkrát zohladnilo závaznost porusenia, treba pripomenút, ze síce niektoré druhy kartelov sú skutocne uzatvárané preto, aby trvali, treba vzdy na základe clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 rozlisovat medzi dlzkou ich skutocného fungovania a ich závaznostou vyplývajúcou z ich vlastnej povahy (rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 275). Takze zvýsenie pre dlzku porusenia nezohladnuje druhýkrát závaznost porusenia. 398 Pokial ide o tvrdenie, ze skutocnosti, ktoré sa odohrali dávno v minulosti sa v urcitom momente premlcia, a teda ze úroven zvysovania klesá exponenciálne s plynúcim casom, stací pripomenút, ze zvýsenie vykonané Komisiou neprekracuje hranice stanovené v clánku 15 ods. 2 nariadenia c. 17 a v usmerneniach a ze úkon Komisie nebol v prejednávanej veci premlcaný z hladiska nariadenia c. 2988/74 (pozri bod 225 vyssie). 399 Co sa týka napokon skorsej rozhodovacej praxe Komisie a predovsetkým skutocnosti, ze v niektorých prípadoch zvýsila východiskovú sumu pokuty az od druhého roka porusenia, treba pripomenút, ze táto prax neslúzi sama osebe ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej sútaze, kedze tento rámec je stanovený len v nariadení c. 17 a v usmerneniach (pozri rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie, bod 292 a tam citovanú judikatúru), a ze okrem toho hospodárske subjekty nemôzu mat legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môze byt zmenená Komisiou v rámci jej miery volnej úvahy (pozri rozsudky Delacre a i./Komisia, uz citovaný v bode 372 vyssie, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 344 vyssie, bod 171). Navyse usmernenia len stanovujú, ze pre krátkodobé porusenia (vo vseobecnosti v dlzke trvania kratsej ako jeden rok) sa neuplatní nijaké zvýsenie. Naopak, pre dlhodobé porusenia umoznujú usmernenia uplatnit zvýsenie o 10 % "za rok". Vzhladom na výrazy pouzité v uvedenej súvislosti v usmerneniach, nic nenasvedcuje, ze by mal byt prvý rok porusenia systematicky vylúcený z výpoctu Komisie (pozri v tomto zmysle, co sa týka strednodobých porusení, rozsudok Cheil Jedang Corporation/Komisia, uz citovaný v bode 318 vyssie, bod 133). 400 Z dôvodu vyssie uvedených úvah je potrebné zamietnut druhú cast piateho zalobného dôvodu, a teda piaty zalobný dôvod v celom rozsahu. D -- O druhom a siestom zalobnom dôvode týkajúcich sa výhrad voci úlohe vodcu zohladnenej v rozhodnutí ako pritazujúca okolnost 401 Svojím druhým zalobným dôvodom sa Hoechst dovoláva porusenia práva byt vypocutý týkajúce sa úlohy vodcu zohladnenej v rozhodnutí ako pritazujúcej okolnosti. Svojím siestym zalobným dôvodom sa Hoechst domnieva, ze zvýsenie zalozené na jeho postavení ako vodcu nie je dôvodné. 402 Najskôr je potrebné posúdit druhý zalobný dôvod. 1. Zhrnutie rozhodnutia 403 V odôvodneniach c. 363 az 367 rozhodnutia, chápané s ohladom na odôvodnenia c. 92 az 95, Komisia stanovila, ze v prípade podniku Hoechst je závaznost porusenia este posilnená úlohou vodcu kartelu, ktorú mal tento podnik. 404 Presnejsie Komisia v rozhodnutí uviedla, ze Hoechst spolu s podnikom Daicel bol dôlezitou hybnou silou a jedným z najaktívnejsích clenov kartelu, najmä vzhladom na jeho postavenie na trhu. Hoechst tak dosiahol z kartelu najväcsí prospech a podarilo sa mu presadit svoje návrhy voci japonským výrobcom, napríklad v roku 1992, ked navrhol robit cenový rozdiel medzi kyselinou sorbovou a sorbanom draselným, pricom tento návrh japonskí výrobcovia prijali v roku 1994. 405 Navyse Komisia v rozhodnutí uviedla, ze Hoechst bol poverený, spolu s podnikom Daicel, plánovat spolocné stretnutia a predsedat im. Mal úlohu hostitela pri stretnutiach konajúcich sa v Európe, ktoré organizoval a financoval. Hoechst tiez organizoval niekolko stretnutí mimo Spolocenstva. S cielom výmeny informácií bol v pravidelnom spojení s podnikom Daicel. Navyse Hoechst vykonal viacero iniciatív, aby zabezpecil úcinnú kontrolu dodrziavania mnozstevných kvót (napríklad navrhol zalozit vo Svajciarsku nezávislú organizáciu, ktorá by bola poverená zbierat údaje o predaji japonských výrobcov alebo svojvolným zvýsením jeho kvóty o 600 ton v roku 1995 z dôvodu existencie "sedých mnozstiev"). Navyse ako clen Chemical Industrial Products Export Co-operative (CIPEC) mal Hoechst prístup k statistikám o japonských vývozoch. 406 Podniku Hoechst sa tiez podla rozhodnutia podarilo zabezpecit si kontrolu európskej casti kartelu, a to predovsetkým udrziavaním pravidelného a výlucného spojenia s jediným dalsím európskym podnikom pôsobiacim v tomto sektore. 407 Napokon Komisia v rozhodnutí spresnila, ze v novembri 1996 na poslednom spolocnom stretnutí sa Hoechst snazil spolu s podnikom Daicel presvedcit ostatných clenov, aby pokracovali v spolocných stretnutiach a dohodách. 408 Vzhladom na tieto skutocnosti a tiez aj na úlohu Hoechst ako vodcu kartelu, Komisia zvýsila základnú ciastku pokuty o 30 % na základe pritazujúcich okolností. 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 409 Hoechst tvrdí, ze Komisia zohladnila jeho údajné postavenie ako "spoluvodcu" na úcely stanovenia jeho pokuty. 410 Hoechst vytýka Komisii, ze nezohladnila jeho právne posúdenie, ktoré predlozil k jeho údajnému konaniu ako vodcu. Hoechst predovsetkým zdôraznuje, ze mu Komisia nezaslala oznámenie o výhradách s týmto predmetom. 411 Pred prijatím rozhodnutia ukladajúceho pokutu musí Komisia umoznit podnikom úcinne sa bránit voci výhradám, ktoré sú im vytýkané. To znamená, ze právne a skutkové výhrady, ktoré im Komisia plánuje urcit, musia byt predlozené budúcim adresátom rozhodnutia prostredníctvom oznámenia o výhradách (Hoechst odkazuje v tejto súvislosti na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie, body 193 a 194). 412 V prejednávanom prípade oznámenie o výhradách dorucené podniku Hoechst neobsahovalo nic, co by nasvedcovalo, ze Komisia plánuje zohladnit pritazujúcu okolnost vodcu. Komisia ani po odoslaní oznámenia o výhradách neoznámila, ze by plánovala rozsírit svoje výhrady voci podniku Hoechst oznacením ho za vodcu. Hoechst uz navyse zdôraznil, ze s ohladom na neexistenciu výhrad s takým predmetom, nevidel ani dôvod nastolit otázku jeho oznacenia za vodcu. (Hoechst odkazuje na svoju odpoved na oznámenie o výhradách). Hoechst uviedol rovnaké poznámky na pojednávaní 24. apríla 2003. 413 Tento skrytý krok Komisie je o to nepochopitelnejsí, ze tvrdenia uvedené v rozhodnutí v tejto súvislosti mohli byt predlozené uz v case oznámenia o výhradách, pretoze sa nezakladajú na skutocnostiach, o ktorých by sa Komisia dozvedela az neskôr. To nielenze porusilo práva na obhajobu podniku Hoechst, ale aj právo na spravodlivé súdne konanie. Podla zásady rovnosti zbraní sa vyzaduje, aby základné prvky neskorsieho rozhodnutia boli predlozené zároven s oznámením o výhradách, a to nielen vo vztahu k neskôr uplatnovaným skutocnostiam a dôkazným prostriedkom, ale aj vo vztahu k ich právnemu posúdeniu. 414 Je evidentné, ze ak by Hoechst vedel o takej výhrade voci sebe, necakal by az na súdne konanie, ale bránil by sa uz v stádiu správneho konania. Okrem toho by bolo absurdné, aby dotknuté osoby preventívne predkladali pripomienky pro domo o skutocnosti, ze pozadované skutkové okolnosti nie sú splnené. 415 Hoechst z toho vyvodzuje, ze oznacenie Komisiou v rozhodnutí za vodcu nemôze obstát. Zvýsenie pokuty na základe tohto posúdenia je teda protiprávne. Je to tak aj co sa týka tvrdení predlozených v odôvodneniach rozhodnutia, podla ktorých z dôvodu tohto postavenia "vodcu" je právne vylúcené uplatnenie bodu B oznámenia o spolupráci z roku 1996. b) Tvrdenia Komisie 416 Komisia zdôraznuje, ze práva na obhajobu sú dodrzané, pretoze Komisia v rozhodnutí nepripisuje dotknutým osobám rozdielne porusenia od tých, ktoré uviedla v oznámení o výhradách a neuplatnuje iné skutocnosti ako tie, ku ktorým sa dotknuté osoby mohli vyjadrit. Oznámenie o výhradách zodpovedá tejto poziadavke, pretoze uvádza hoci len v zhrnutí, ale zretelne, základné skutocnosti, o ktoré sa Komisia opiera (Komisia odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, [62]41/69, Zb. s. 661, body 26 a 94, a na rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, uz citovaný v bode 70 vyssie, body 138, 191 a nasl.). 417 Podla Komisie v prejednávanom prípade oznámenie o výhradách obsahovalo uz opis právnych a skutkových okolností zohladnených v rozhodnutí pri stanovení pokuty. V bode 296 oznámenia o výhradách Komisia tiez uviedla, ze najmä zohladnila "úlohu kazdého zúcastneného podniku, predovsetkým úlohu vodcu niektorých podnikov". V bode 60 oznámenia o výhradách bolo podniku Hoechst výslovne vytýkané, ze pri spolocných stretnutiach mal spolu s podnikom Daicel "úlohu vodcu" (Komisia tiez odkazuje na bod 64 oznámenia o výhradách). V bode 282 oznámenia o výhradách bol Hoechst oznacený za jedného z "hlavných zúcastnených" na karteli. 418 Okrem toho podniku Hoechst boli dopredu, prostredníctvom oznámenia o výhradách, oznámené vsetky skutocnosti, ktoré viedli k jeho oznaceniu za vodcu kartelu (predovsetkým v bodoch 60, 77, 79, 94, 166, 178, 179, 210 a nasl. a 282 oznámenia o výhradách). Komisia uvádza tiez odôvodnenia c. 347 az 367 rozhodnutia, pricom odkazuje na jeho odôvodnenia c. 92 az 95. 419 Komisia z toho vyvodzuje, ze Hoechst mal pred prijatím rozhodnutia moznost zaujat svoj postoj k výhrade týkajúcej sa jeho úlohy vodcu, co navyse aj urobil tak vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, ako aj na pojednávaní. Skutocnost, ze Hoechst nesúhlasí s uvedenou výhradou a ze sa snazí ju vyvrátit vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, nemení nic na skutocnosti, ze mu táto výhrada bola predlozená. 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 420 Treba pripomenút, ze dodrzanie práva na obhajobu v kazdom konaní, ktoré môze viest k ulozeniu sankcií, najmä pokút ci penále, je základnou zásadou práva Spolocenstva, ktorá musí byt zachovaná aj v prípade, ked ide o konanie správnej povahy (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-Laroche/Komisia, [63]85/76, Zb. s. 461, bod 9; z 2. októbra 2003, Arbed/Komisia, [64]C-176/99 P, Zb. s. I-10687, bod 19, a rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied et Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, bod 32). 421 Táto zásada predovsetkým vyzaduje, aby oznámenie o výhradách zaslané Komisiou podniku, ktorému zamýsla ulozit sankcie za porusenie hospodárskej sútaze, obsahovalo podstatné skutocnosti uplatnené voci nemu, akými sú vytýkané skutkové okolnosti, ich posúdenie a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby tento podnik mohol úcinne uviest svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré sa voci nemu vedie (pozri rozsudok Arbed/Komisia, uz citovaný v bode 420 vyssie, bod 20 a tam citovanú judikatúru). 422 Co sa presnejsie týka stanovenia pokút, Komisia splní svoju povinnost dodrzat právo podnikov byt vypocutý, ak v oznámení o výhradách výslovne uvedie, ze bude skúmat, ci je potrebné ulozit dotknutým podnikom pokutu, a ak oznací hlavné skutkové a právne okolnosti spôsobilé viest k pokute, ako napríklad závaznost a dlzka trvania predpokladaného porusenia a skutocnost, ze bolo spáchané "úmyselne alebo z nedbanlivosti". Takto Komisia poskytne skutocnosti potrebné na ich obhajobu, a to nielen proti zisteniu porusení, ale aj proti ulozeniu pokuty (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 344 vyssie, bod 428; pozri rozsudky Súdu prvého stupna z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, [65]T-23/99, Zb. s. II-1705, bod 199 a tam citovanú judikatúru, a z 15. júna 2005, Tokai Carbon/Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 139; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, [66]100/80 az 103/80, Zb. s. 1825, bod 21). 423 Treba tiez pripomenút, ze na úcely stanovenia výsky pokuty treba zohladnit úlohu "vedúcej spolocnosti", ktorú má jeden alebo viaceré podniky v rámci kartelu, kedze podniky, ktoré mali takúto úlohu, musia na základe tohto dôvodu niest osobitnú zodpovednost v porovnaní s ostatnými podnikmi (rozsudky Súdu prvého stupna z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie, bod 301, a BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 281; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Mayr-Melnhof/Komisia, [67]T-347/94, Zb. s. II-1751, bod 291). V súlade s týmito zásadami stanovuje bod 2 usmernení s nadpisom "pritazujúce okolnosti" demonstratívny zoznam okolností, ktoré môzu odôvodnit zvýsenie základnej ciastky pokuty, pricom sa medzi nimi najmä nachádza "úloha vodcu alebo podnecovatela porusenia" (tretia zarázka). V rámci toho, aby bol dotknutý podnik oznacený za vodcu, musí predstavovat v karteli významnú hybnú silu (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 74). 424 V prejednávanom prípade treba po prvé uviest, ze síce vsetky skutkové okolnosti, ktoré boli zohladnené Komisiou v rozhodnutí na úcely odôvodnenia výhrady vodcu, boli predlozené uz v oznámení o výhradách, tieto skutocnosti vsak boli uvedené v rôznych bodoch tohto oznámenia o výhradách bez toho, ze by spolu akokolvek súviseli a ze by ich Komisia akokolvek kvalifikovala. Az v stádiu rozhodnutia boli tieto skutocnosti spojené do jednej casti a objavila sa výhrada vodcu voci podniku Hoechst. 425 Presnejsie len bod 60 oznámenia o výhradách pouzíva spomedzi bodov uvedených Komisiou na podporu jej obrany v súvislosti s podnikom Hoechst pojem "vodca" ("leader" v anglickom znení uvedeného oznámenia a "führende Rolle" v nemeckom znení). Celá uvedená veta vsak znie takto: "Hoechst bol, spolu s podnikom Daicel, vodcom spolocných stretnutí konajúcich sa so styrmi japonskými výrobcami". Podobná veta bola uvedená v bode 64 oznámenia o výhradách vo vztahu k podniku Daicel ("[Daicel]... bol, spolu s podnikom Hoechst, vodcom spolocných stretnutí"). Citovaná veta, uvedená v bode 60 oznámenia o výhradách môze vsak znamenat, ze Hoechst mal osobitnú úlohu pri vedení spolocných stretnutí -- ako to navyse preukazujú ostatné skutocnosti uvedené v tom istom bode, ktoré sa vztahujú na vecné organizovanie daných stretnutí -- avsak bez toho, ze by z toho jasne vyplývalo, ze Hoechst bol "vodcom porusenia" v zmysle usmernení. Takýto výklad je navyse podporený skutocnostou, ze Komisia v rámci rozhodnutia zmenila terminológiu. V odôvodnení c. 92 rozhodnutia Komisia uviedla: "Spolu s podnikom Daicel bol Hoechst poverený plánovat a predsedat spolocným stretnutiam". Rovnaká zmena bola uvedená aj v súvislosti s podnikom Daicel, pricom Komisia uviedla v rozhodnutí: "Spolu s podnikom Hoechst bol Daicel poverený plánovat a predsedat spolocným stretnutiam" (odôvodnenie c. 89). Okrem toho síce v rozhodnutí Komisia spresnila, ze Hoechst bol spolu s podnikom Daicel poverený "plánovat" spolocné stretnutia, tak sa zdá, ze táto úloha bola v oznámení o výhradách pripísaná len podniku Daicel, ako vyplýva z bodu 64 uvedeného oznámenia, ktoré znie: "[Daicel] organizoval prípravné stretnutia, bol poverený plánovat spolocné stretnutia a bol vodcom spolocných stretnutí spolu s podnikom Hoechst". 426 Po druhé, co sa týka skutocnosti uvedenej v bode 77 oznámenia o výhradách, ze Hoechst "bezne" ako prvý oznamoval nové ceny v Európe a sledovali ho japonskí výrobcovia, treba zdôraznit, ze samotnú skutocnost, ze clen kartelu bol prvým, ktorý oznámil novú cenu alebo cenové zvýsenie, nemozno povazovat za dôkaz jeho úlohy vodcu kartelu, ked okolnosti prípadu preukazujú, ze táto cena alebo toto zvýsenie boli vopred stanovené vzájomnou dohodou s dalsími clenmi kartelu a ze títo dalsí clenovia kartelu rovnako rozhodli o tom, ktorý z nich ich oznámi ako prvý, kedze takéto urcenie ukazuje, ze oznámenie ceny alebo zvýsenia podnikom ako prvým je iba striktným dodrzaním vopred spolocne definovanej schémy a nie dobrovolnou iniciatívou poskytujúcou impulz kartelu (rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 427). V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 150, 158 a 190 oznámenia o výhradách, niektoré oznámenia o cenách boli plánované clenmi kartelu, ktorí prípadne rozhodli, ktorý podnik ich oznámi ako prvý. Na základe citovaného bodu 77 oznámenia o výhradách nie je vzhladom na ostatné skutocnosti uvedené v danom oznámení mozné jednoznacne dospiet k záveru, ze oznámenia cien vykonané podnikom Hoechst boli dobrovolnou iniciatívou poskytujúcou impulz kartelu. 427 Po tretie, co sa týka skutocnosti uvedenej v bode 94 oznámenia o výhradách, podla ktorej sa Daicel a Hoechst sa dohodovali o rozvrhu spolocných stretnutí, treba uviest, ako vyplýva z bodu 207 oznámenia o výhradách, ze rozvrhy spolocných stretnutí boli najskôr vyhotovené na prípravných stretnutiach japonských výrobcov a potom predlozené podniku Hoechst. Tieto prípravné stretnutia tiez umoznovali japonským výrobcom, ako vyplýva z bodu 204 oznámenia o výhradách, dohodnút sa na cielových cenách a na mnozstevných kvótach, ktoré boli následne navrhnuté podniku Hoechst. 428 Po stvrté, pokial ide o okolnost uvedenú v bode 166 oznámenia o výhradách, ze Hoechst mal prístup ako clen CIPEC k statistikám o japonských vývozoch, zatial co japonskí výrobcovia nemohli mat prístup k oficiálnym nemeckým statistikám, nie je mozné ju samu osebe vykladat tak, ze Hoechst bol hybnou silou kartelu. 429 Po piate, co sa týka dvojstranných kontaktov podniku Hoechst s japonskými výrobcami uvedených v bodoch 210 a 211 oznámenia o výhradách, treba uviest, ze hoci boli tieto kontakty väcsinou nadviazané s podnikom Daicel, Hoechst vstupoval aj do vztahov s podnikmi Ueno a Nippon Synthetic, ako vyplýva z bodu 211 oznámenia o výhradách. Pokial ide o ostatné dvojstranné kontakty uvedené v bode 212 a nasl. oznámenia o výhradách, treba uviest, ze ako vyplýva predovsetkým z bodov 219 a 220 tohto oznámenia, niektoré z týchto kontaktov vyplývali z vôle vsetkých úcastníkov kartelu, dokonca aj z vôle samotných japonských výrobcov. 430 Po sieste je potrebné vetu uvedenú v bode 282 oznámenia o výhradách a zdôraznenú Komisiou, podla ktorej bol Hoechst jedným z hlavných úcastníkov kartelu vrátit do jej kontextu. Bod 281 a nasl. oznámenia o výhradách sa totiz zjavne snazili spresnit rozsah zodpovednosti na jednej strane podniku Hoechst a na druhej strane podniku Nutrinova, kedze Nutrinova prevzala od podniku Hoechst od septembra 1997 úsek cinností v sektore sorbátov. Túto vetu vsak nie je mozné v ziadnom prípade chápat tak, ze dostatocne jasne stanovuje akúkolvek úlohu vodcu podniku Hoechst. 431 Isteze, niektoré skutkové okolnosti uvedené v oznámení o výhradách, predovsetkým v bodoch 79 (návrh robit cenový rozdiel medzi kyselinou sorbovou a sorbanom draselným), 178 (návrh zvýsit mnozstevnú kvótu pre podnik Hoechst) a 179 (návrh zverit údaje o predajoch japonských výrobcov nezávislej organizácii), dokazujú obcasné iniciatívy podniku Hoechst. Vsetky tieto skutocnosti uvedené Komisiou v oznámení o výhradách na podporu jej záveru o úlohe Hoechst ako vodcu vsak neboli ako celok dostatocne presné, co sa týka ich dosahu a kvalifikácie. 432 Okrem toho síce Komisia v bode 295 oznámenia o výhradách uviedla, ze zohladní úlohu vodcu "niektorých podnikov", tento údaj nestací vzhladom na nepresnosti vo zvysných castiach oznámenia o výhradách, aby Hoechst mohol na jeho základe zistit, ci sa ho týka alebo netýka prípadné oznacenie za vodcu. 433 Na základe vyssie uvedených dôvodov sa treba domnievat, ze aj ked boli skutocnosti vytýkané podniku Hoechst uvedené v oznámení o výhradách, Komisia ich dostatocne nekvalifikovala na to, aby sa zalobca mohol úcinne bránit. 434 Okrem toho treba v tejto súvislosti uviest, ze Hoechst vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách spresnil: "Hoechst/Nutrinova nemal rozhodujúcu úlohu v karteli. Výraz 'vodca` uvedený v bode 60 oznámenia o výhradách nie je v tejto súvislosti jasný.... Odkaz na 'vodcu` v bode 60 oznámenia o výhradách sa výlucne týka úlohy podniku Hoechst/Nutrinova ako hostitela a organizátora spolocných stretnutí, ktoré sa konali v Európe." 435 Rovnako na pojednávaní 24. apríla 2003 právni zástupcovia podniku Hoechst a podniku Nutrinova vyhlásili, ze tento podnik splnal vsetky podmienky na to, aby bol oslobodený od pokút, pricom spresnili: "Co sa týka úlohy podniku Hoechst a Nutrinova ako hostitelov spolocných stretnutí konajúcich sa v Európe, treba zdôraznit, ze kedze moji klienti boli jediným európskym podnikom zúcastnujúcim sa na spolocných stretnutiach, bolo len prirodzené, ze boli poverení organizáciou spolocných stretnutí v Európe. To vsak neznamená, ze by v karteli mali úlohu vodcu." 436 Z uvedeného vyplýva, ze nepresnost v oznámení o výhradách, co sa týka oznacenia podniku Hoechst za vodcu, viedla tento podnik k tomu, ze sa vo svojej odpovedi zameral na organizovanie spolocných stretnutí, co bola jediná téma pôvodne predlozená Komisiou v bode 60 oznámenia o výhradách. Vzhladom na neexistenciu dalsieho upresnenia a rozptýlenie ostatných skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách, Hoechst sa v tejto otázke nemohol uzitocne bránit. 437 Okrem toho treba pripomenút, ze Komisia si bola vedomá nepresnosti pojmu "vodca" pouzitého v bode 60 oznámenia o výhradách. To vyplýva najmä z toho, ze v rozhodnutí zmenila pouzitú terminológiu. 438 Na základe vsetkých uvedených dôvodov druhý zalobný dôvod treba prijat. Takze bez toho, aby bolo potrebné preskúmat siesty zalobný dôvod, treba zmenit rozhodnutie v rozsahu, v akom sa proti podniku Hoechst uplatnuje pritazujúca okolnost vodcu kartelu. 439 Konkrétne dôsledky tejto zmeny budú stanovené neskôr. E -- O siedmom zalobnom dôvode zalozenom na neodôvodnenom zvýsení pokuty za opakované porusovanie 1. Zhrnutie rozhodnutia 440 Odôvodnenie c. 363 rozhodnutia znie: "V prípade podniku Hoechst je závaznost porusenia zvýsená týmito pritazujúcimi okolnostami: a) Hoechst mal úlohu vodcu kartelu (odôvodnenia c. 92 az 95); b) Hoechst bol objektom skorsích rozhodnutí konstatujúcich porusenie rovnakého druhu." [neoficiálny preklad] 441 Poznámka pod ciarou c. 211, vlozená za odôvodnenie c. 363 rozhodnutia, znie: "Vzhladom na rozhodnutia Komisie 94/599/ES (PVC II) ([68]Ú. v. ES L 239 zo 14.9.1994, s. 14), 89/191/EHS (PVC I) ([69]Ú. v. ES L 74 zo 17.3.1989, s. 21), 86/398/EHS (Polypropylén) ([70]Ú. v. ES L 230 z 18.8.1986, s. 1) a 69/243/EHS (Farbivá) ([71]Ú. v. ES L 195 zo 7.8.1969, s. 11)." [neoficiálny preklad] 442 Komisia v odôvodnení c. 368 rozhodnutia stanovuje: "Je nevyhnutné, aby výska pokuty mala dostatocne odstrasujúci úcinok. Komisia poznamenáva, ze v skorsích rozhodnutiach, ktoré boli urcené podniku Hoechst, bol vyzvaný, aby skoncil svoje protisútazné správanie a opakovane sa ho nedopustil (pozri odôvodnenie c. 363). Toto ho malo priviest k tomu, aby venoval osobitnú pozornost dodrziavaniu práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze a nedopustil sa ziadneho vedomého porusenia. Skutocnost, ze zopakoval rovnaké správanie preukazuje, ze skorsie pokuty nemali na neho dostatocne odstrasujúci úcinok, aby zmenil svoje spávanie." [neoficiálny preklad] 443 V odpovedi na tvrdenia predlozené podnikom Hoechst, Komisia spresnila v odôvodnení c. 372 rozhodnutia: "Co sa týka opakovaného porusovania podniku Hoechst, Komisia uvádza, ze posledné rozhodnutie z júla 1994 nariadilo tomuto podniku skoncit jeho protisútazné správanie a opakovane sa ho nedopustit. Po tomto rozhodnutí, Hoechst pokracoval v porusovaní pocas viac ako dvoch rokov, co viedlo k tomuto konaniu. Uvedené jasne dokazuje, ze predchádzajúce rozhodnutie ho neodradilo od úcasti na podobnom karteli." [neoficiálny preklad] 444 S ohladom na tieto skutocnosti a na úcely zohladnenia opakovaného porusovania podniku Hoechst zvýsila Komisia základnú ciastku pokuty o 50 % na základe pritazujúcich okolností (odôvodnenie c. 373 rozhodnutia). 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 445 Hoechst tvrdí, ze Komisia zvýsila o 50 % základnú ciastku z dôvodu opakovaného porusovania jeho pokutu vo výske 110 miliónov eur. Hoechst sa domnieva, ze toto zvýsenie je neprimerané a nechápe, na základe akého dôvodu mu bola pokuta zvýsená za opakované porusovanie, ku ktorému doslo v minulosti. 446 Po prvé Hoechst zdôraznuje, ze starsie konania uvedené v odôvodnení c. 363 rozhodnutia [t. j. konania, v ktorých bolo prijaté rozhodnutie 94/599/ES Komisie z 27. júla 1994 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy ES (IV/31.865 -- PVC) ([72]Ú. v. ES L 239, s. 14, dalej len "rozhodnutie PVC II"), rozhodnutie 89/191/EHS Komisie z 21. decembra 1988 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy EHS (IV/31.866 -- PEBD) ([73]Ú. v. ES L 74, 1989, s. 21, dalej len "rozhodnutie PVC I"), rozhodnutie 86/398/EHS Komisie z 23. apríla 1986 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy EHS (IV/31.149 -- Polypropylén) ([74]Ú. v. ES L 230, s. 1), rozhodnutie 69/243/EHS Komisie z 24. júla 1969 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy EHS (IV/26.267 -- Farbivá) ([75]Ú. v. ES L 195, s. 11)], nemajú nic spolocné s prejednávanou vecou. Presnejsie, co sa týka rozhodnutia PVC II, Hoechst sa domnieva, ze toto rozhodnutie len zopakovalo rozhodnutie PVC I, o ktorom Súd prvého stupna rozhodol, ze je nicotné, a Súdny dvor ho úplne zrusil. Okrem toho sa rozhodnutia PVC I a PVC II vztahovali na staré skutocnosti, pretoze bolo skoncené v roku 1984. Komisia sa teda nesprávne snazí v odôvodnení c. 372 rozhodnutia, preukázat súvislost medzi rozhodnutím PVC II a touto vecou. K tomu sa pridáva este skutocnost, ze niekdajsie pôsobenie podniku Hoechst v sektore prídavných látok v potravinách nemalo nic spolocné s cinnostami v sektore PVC. Hoechst tiez uvádza, ze Komisia nedávno podnikla kroky k zavedeniu spolocnej zodpovednosti skupiny tým, ze zvysuje pokutu o 10 % za rok pre obdobie od rozhodnutia, ktorým bola ulozená pokuta v jednej veci a skoncením porusenia, ktoré je predmetom konania v inej veci. Hoechst v tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie 2005/471/ES Komisie z 27. novembra 2002 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES proti BPB PLC, Gebrüder Knauf Westdeutsche Gipswerke KG, Société Lafarge SA a Gyproc Benelux NV (vec COMP/E-1/37.152 -- Sadrokartónové dosky) ([76]Ú. v. EÚ L 166, 2005, s. 8). Tento zosúladený postup bol posúdený ako nové porusenie, ktorého sa vedome dopustilo to isté riaditelstvo skupiny, a to napriek paralelnému potrestaniu za podobné správanie. V prejednávanej veci vsak súcasnost medzi rozhodnutím PVC II a dotknutým porusením v tejto veci vyplývalo zo skutocnosti, ze Komisii sa podarilo prijat rozhodnutie PVC II az jedenást rokov po skoncení dotknutého porusenia v tejto veci. 447 Po druhé konania uvedené Komisiou v odôvodnení c. 363 rozhodnutia sa týkali správaní, ktoré skoncili najneskôr v roku 1984. Islo teda o premlcané skutocnosti. Hoechst zdôraznuje, ze od právoplatného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Farbivá uplynulo 30 rokov. Je teda prílis staré na to, aby mohlo íst o opakované porusovanie. Hoechst dodáva, ze o skutocnostiach uvedených v rozhodnutí Polypropylén bolo právoplatne rozhodnuté az v júli 1999 a o skutocnostiach vo veciach PVC I a PVC II az v októbri 2002, teda dávno po skoncení skutkových okolností v tejto veci. 448 Po tretie, aj keby napokon malo byt zohladnené, ze rôzne porusenia, ku ktorým doslo v jednej skupine bez akéhokolvek subjektívneho spojenia medzi nimi, predstavujú pritazujúcu okolnost, bolo by uplatnené zvýsenie v kazdom prípade neprimerané. Predovsetkým skutocnost, ze Hoechst je clenom skupiny, uz bola dvakrát zohladnená Komisiou: prvýkrát stanovením východiskovej sumy pokuty na 20 miliónov eur a druhýkrát zvýsením tejto sumy o 100 % z dôvodu velkosti skupiny Hoechst. Nie je spravodlivé pridávat dalsie zvýsenia. Na porovnanie, Hoechst má z dôvodu struktúry jeho skupiny znásat základnú ciastku skoro strnástkrát vyssiu ako podnik Daicel, hoci jeho obrat je len styrikrát vyssí. Hoechst tiez zdôraznuje, ze konanie, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie Sadrokartónové dosky uplatnuje zvýsenie o 10 % za rok za obdobie od prijatia predchádzajúceho rozhodnutia ukladajúceho pokutu do skoncenia porusovania s dotknutým výrobkom. V prejednávanom prípade vsak bolo uplatnené zvýsenie o 22 % za rok. 449 Subsidiárne Hoechst tvrdí, ze zvýsenie za opakované porusovanie je spravodlivé, ked dotknutý podnik úplne spolupracuje pocas správneho konania. Úcel sankcie neodôvodnuje toto zvýsenie. b) Tvrdenia Komisie 450 Komisia odkazuje na rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, uz citovaný v bode 325 vyssie (bod 617), a Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie (bod 284), pricom zdôraznuje, ze pojem opakované porusovanie, ako je chápaný v niektorých vnútrostátnych právnych poriadkov, znamená, ze osoba sa dopustila nových porusení po tom, co bola sankcionovaná za podobné porusenia. 451 V tomto prípade konania, v ktorých boli prijaté rozhodnutia PVC I, PVC II a farbivá uvedené v rozhodnutí, sa vsetky týkali kartelových dohôd o cenách alebo kvótach. Islo teda o podobné porusenia ako porusenie, ktoré je predmetom tejto veci. 452 V tomto kontexte má len minimálny význam skutocnost, ze niektoré porusenia (ako napríklad porusenie, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie Farbivá) boli staré. Zvýsenie z dôvodu opakovaného porusovania neslúzi na zvýsenie a posteriori ulozených sankcií, ale na úcinné postihovanie prípadov opakovaného porusovania. Komisia predovsetkým zdôraznuje, ze musí zabezpecit odstrasujúci úcinok svojich úkonov (rozsudok Irish Sugar/Komisia, uz citovaný v bode 198 vyssie, bod 245) a ze opakované porusovanie je relevantným kritériom na stanovenie pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 91). Komisia dodáva, ze v prejednávanej veci nie je ziadna pochybnost o pokracovaní podniku v porusovaní uvedenom v rozhodnutiach citovaných v odôvodnení c. 363 rozhodnutia. 453 Navyse na rozdiel od toho, co tvrdí Hoechst sa Komisia domnieva, ze zvýsenie pre opakované porusovanie môze byt ulozené, ak k danému poruseniu doslo, hoci rozhodnutie o porusení sankcionovanom ako prvom nenadobudlo este právoplatnost rozhodnutej veci. Upozornenie je dané v okamihu oznámenia rozhodnutia Komisie, a nie az ked toto rozhodnutie nadobudne po skoncení súdneho konania právoplatnost rozhodnutej veci. Rovnako zvýsenie východiskovej sumy z dôvodu velkosti skupiny podniku Hoechst nebráni zvýseniu základnej ciastky pre opakované porusovanie. Zvýsenie ulozené z dôvodu velkosti skupiny nemá totiz nijakú súvislost so sankcionovaním za skorsie porusenia. Zohladnenie porusení, ku ktorým doslo v minulosti, nepredstavuje teda "dvojitý trest". 454 Rovnako je nepodstatné, ze Hoechst skoncil svoju vlastnú obchodnú cinnost na dotknutom trhu po skoncení porusovania, pretoze na nom pôsobil pocas celej doby porusovania. 455 Napokon je bezvýznamné aj to, ze skorsie porusenia sa týkali iných sektorov trhu ako práve sektora sorbátov. Sankcie uplatnené za kartelové cinnosti týkajúce sa niektorého výrobku slúzia na odradenie podnikov porusovat dotknutý zákaz bez ohladu na daný výrobok. 456 Co sa týka výsky zvýsenia pre opakované porusovanie, Komisia pripomína, ze pri stanovení výsky pokuty disponuje mierou volnej úvahy (rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, [77]T-150/89, Zb. s. II-1165, bod 59) a ze nie je povinná pouzit presný matematický vzorec. V tejto súvislosti Komisia odkazuje na viacero rozhodnutí v iných konaniach o uplatnení clánku 81 ES, ako aj na rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie (bod 292), v ktorom boli uplatnené alebo povolené zvýsenia o 50 %. 457 Porovnanie tejto veci s vecou, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Sadrokartónové dosky, nie je relevantné, kedze od roku 1969 do roku 1994 bol Hoechst viackrát "upozornený" bez toho, ze by z toho vyvodil potrebné dôsledky. Takze zvýsenie základnej ciastky pokuty o 50 % nie je prehnané. 458 Napokon skutocnost, ze sa uplatnilo oznámenie o spolupráci z roku 1996, neznamená, ze by opakované porusovanie podniku Hoechst prestalo byt pritazujúcou okolnostou. Podla Komisie oznámenie o spolupráci z roku 1996 stanovuje podmienky, za akých môze byt podnikom spolupracujúcim s Komisiou znízená pokuta. Toto oznámenie vsak nemôze odôvodnit neulozenie sankcie v prípade opakovaného porusovania. 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 459 Bod 2 usmernení stanovuje ako príklad pritazujúcich okolností "opakované porusovanie toho istého typu tým istým podnikom...". 460 Pojem opakované porusovanie, ako je chápaný v niektorých vnútrostátnych právnych poriadkoch, znamená, ze osoba sa dopustila nových porusení po tom, co bola sankcionovaná za podobné porusenia (rozsudky Thyssen Stahl/Komisia, uz citovaný v bode 325 vyssie, bod 617, a Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie, bod 284). 461 Medzi prvky, ktoré treba zohladnit pri analýze závaznosti predmetného porusenia, patrí aj prípadné opakované porusovanie (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 91, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, [78]C-3/06 P, Zb. s. I-1331, bod 26). 462 Komisia disponuje volnou úvahou pri výbere okolností, ktoré zohladní na úcely urcenia výsky pokút, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrasujúci dosah pokút, a to bez toho, aby bolo potrebné odkazovat na záväzný alebo vycerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohladnovat. Zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porusovania tvoria súcast uvedenej právomoci Komisie, pricom Komisia nemôze byt pre takéto zistenie viazaná prípadnou premlcacou lehotou (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, uz citovaný v bode 461 vyssie, body 37 a 38). 463 V prejednávanej veci treba uviest, ze Hoechst nenamieta voci tomu, ze sa ho styri predchádzajúce rozhodnutia uvedené Komisiou v rozhodnutí na preukázanie opakovaného porusovania týkali a vztahovali sa na porusenie rovnakého druhu, ako je porusenie v tejto veci. 464 Co sa týka rozhodnutí Farbivá (prijatého 24. júla 1969) a Polypropylén (prijatého 23. apríla 1986), treba uviest, ze porusenie uvedené v prejednávanom rozhodnutí zacalo desat rokov po prijatí rozhodnutia vo veci Farbivá a rozhodnutie vo veci Polypropylén bolo prijaté pocas tohto porusenia. Navyse, hoci bol Hoechst odsúdený v rozhodnutí Polypropylén v roku 1986, pokracoval vo svojom protisútaznom správaní na trhu so sorbátmi este dalsích desat rokov. Opakovanie podnikom Hoechst protisútazného správania nasvedcuje sklonu tohto podniku k nevyvodeniu potrebných dôsledkov z jeho odsúdenia za porusenie pravidiel hospodárskej sútaze Spolocenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, uz citovaný v bode 130 vyssie, bod 355). Vzhladom na tieto skutocnosti mohol Hoechst ocakávat, ze Komisia zohladní vyssie uvedené skorsie rozhodnutia v rámci prípadného posúdenia opakovaného porusovania v prejednávanej veci. Takze nic nebráni tomu, aby Komisia vychádzala z rozhodnutí Farbivá a Polypropylén na úcely konstatovania opakovaného porusovania podniku Hoechst v rámci tejto veci. 465 Pokial ide o rozhodnutie PVC I (prijatého 21. decembra 1988), treba zdôraznit, ze toto rozhodnutie bolo Súdom prvého stupna vyhlásené za nicotné (rozsudok z 27. februára 1992, BASF a i./Komisia, [79]T-79/89, T-84/89 az T-86/89, T-89/89, T-91/89, T-92/89, T-94/89, T-96/89, T-98/89, T-102/89 a T-104/89, Zb. s. II-315), a napokon zrusené Súdnym dvorom (rozsudok z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., [80]C-137/92 P, Zb. s. I-2555), a to predtým, ako Komisia prijala rozhodnutie v prejednávanej veci. V tejto súvislosti treba zdôraznit, co sa týka zrusenia rozhodnutia Súdnym dvorom, ako clánok 231 ES stanovuje, ze ak je zaloba opodstatnená, Súdny dvor vyhlási napadnutý akt za neplatný. Napokon, aj ked rozhodnutie PVC II prijaté Komisiou po zrusení rozhodnutia PVC I preberá z velkej casti skutkové okolnosti rozhodnutia PVC I, odlisuje sa od neho predovsetkým v tom, ze stanovuje, ze dotknutá dohoda alebo zosúladený postup zacali az priblizne v auguste 1980, zatial co rozhodnutie PVC I spresnilo, ze dotknutá dohoda alebo zosúladený postup zacali az priblizne v septembri 1976. Platí to rovnako, co sa týka výsky pokút ulozených pre Hoechst (1 milión ECU v rozhodnutí PVC I a 1,5 milióna eur v rozhodnutí PVC II). Z toho vyplýva, ze tieto dve rozhodnutia nemôzu byt chápané ako zhodné. Za týchto okolností sa treba domnievat, ze Komisia sa dopustila pochybenia, ked pouzila rozhodnutie PVC I v rozhodnutí na úcely preukázania opakovaného porusovania zo strany podniku Hoechst. 466 Pokial ide o rozhodnutie PVC II, toto rozhodnutie bolo síce prijaté 27. júla 1994, teda pocas prejednávaného porusenia, avsak bolo predmetom súdnych konaní, ktoré po skoncení dotknutého porusenia v tejto veci viedli k rozsudkom z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 208 vyssie, a z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, uz citovaný v bode 153 vyssie. Treba vsak zdôraznit, ze na úrovni Spolocenstva a v súlade s clánkom 256 prvým odsekom ES je rozhodnutie PVC II vykonatelné, pretoze ukladá penazný záväzok osobám iným nez sú státy, a to bez ohladu na zalobu o neplatnost podanú proti tomuto rozhodnutiu podla clánku 230 ES. Podla clánku 242 ES nemá totiz zaloba podaná na Súdny dvor odkladný úcinok [rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. júla 1995, CB/Komisia, [81]T-275/94, Zb. s. II-2169, body 50 a 51; pozri tiez v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia, [82]T-28/03, Zb. s. II-1357, bod 121]. Okrem toho je známe, ze Hoechst nepoziadal o odklad výkonu rozhodnutia PVC II podla clánku 242 druhej vety ES. Napokon treba uviest, ze rozsudky Súdu prvého stupna a Súdneho dvora, ktoré rozhodnutie PVC II len potvrdili, boli vyhlásené pred prijatím rozhodnutia. Z toho vyplýva, ze Komisia mohla svoje konstatovanie o opakovanom porusovaní podniku Hoechst zalozit na rozhodnutí PVC II. 467 Vzhladom na tieto skutocnosti treba dospiet k záveru, ze Komisia mohla pre konstatovanie opakovaného porusovania podniku Hoechst vychádzat z rozhodnutí Farbivá, Polypropylén a PVC II, ale nie z rozhodnutia PVC I. 468 Pochybenie, ktorého sa vsak dopustila Komisia vo vztahu k rozhodnutiu PVC I, nemôze vsak spochybnit posúdenie, ze v prejednávanej veci islo o opakované porusovanie, ani výsku pouzitého zvýsenia. 469 Co sa týka posúdenia, ze islo o opakované porusovanie, to sa dostatocne opiera o rozhodnutia Farbivá, Polypropylén a PVC II. 470 Co sa týka výsky zvýsenia uplatneného v prejednávanej veci, nic v rozhodnutí nenasvedcuje, ze konstatovanie Komisie, ze opakované porusovanie vyplýva z viacerých predchádzajúcich, viedlo k zvýseniu sumy pokuty za pritazujúcu okolnost výraznejsiemu, ako by bolo zvýsenie v prípade, ak by sa zistilo jediné predchádzajúce porusenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Danone/Komisia, uz citovaný v bode 130 vyssie, bod 366). 471 Napokon, co sa týka tvrdenia podniku Hoechst, podla ktorého je uplatnené zvýsenie neprimerané, aj v porovnaní s ostatnými podnikmi uvedenými v rozhodnutí, stací pripomenút, ze Komisia pri stanovení výsky pokuty disponuje mierou volnej úvahy a nie je povinná pouzit presný matematický vzorec. Navyse Komisia musí pri stanovení výsky pokuty zabezpecit dostatocne odstrasujúci úcinok svojich úkonov. Opakované porusovanie je okolnost, ktorá je dôvodom na znacné zvýsenie základnej ciastky pokuty. Opakované porusovanie je totiz dôkaz toho, ze predchádzajúca ulozená pokuta nemala dostatocne odstrasujúci úcinok. V prejednávanom prípade nie je mozné sa na základe nicoho domnievat, ze by bolo neprimerané zvýsenie základnej ciastky pokuty o 50 % s cielom viest podnik Hoechst k dodrziavaniu pravidiel hospodárskej sútaze podla Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie, bod 293). 472 Takze sa treba domnievat, ze kvalifikácia opakovaného porusovania stanovená v prejednávanej veci, ako aj uplatnené zvýsenie sú dôvodné. 473 Ostatné argumenty predlozené podnikom Hoechst nemôzu spochybnit tento záver. 474 Co sa týka skutocnosti, ze stará cinnost podniku Hoechst v sektore prídavných látok v potravinách nemala nic spolocné s cinnostami v sektore PVC, treba zdôraznit, ze usmernenia sa vztahujú na opakované porusovanie "toho istého typu" tým istým podnikom. Za týchto podmienok, v okamihu, ked sa podnik dopustí porusenia toho istého typu, hoci aj v inom sektore hospodárstva, Komisia môze zohladnit pritazujúcu okolnost. Tvrdenie podniku Hoechst nemôze byt preto v tejto súvislosti zohladnené. 475 Co sa týka skutocnosti, ze Komisia v inej veci este pred rozhodnutím podnikla kroky na zavedenie spolocnej zodpovednosti skupiny, pricom ulozila zvýsenia o 10 % za rok pre obdobie od rozhodnutia ukladajúceho pokutu v jednej veci a skoncením porusenia v druhej veci, treba pripomenút, ze skorsia rozhodovacia prax Komisie neslúzi sama osebe ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej sútaze, kedze tento rámec je stanovený len v nariadení c. 17 a v usmerneniach (pozri rozsudok Michelin/Komisia, uz citovaný v bode 339 vyssie, bod 292 a tam citovanú judikatúru), a ze okrem toho hospodárske subjekty nemôzu mat legitímnu dôveru v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môze byt zmenená Komisiou v rámci jej miery volnej úvahy (pozri rozsudky Delacre a i./Komisia, uz citovaný v bode 372 vyssie, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 344 vyssie, bod 171). 476 Napokon ako Komisia zdôraznuje, odkaz na oznámenie o spolupráci z roku 1996 neznamená, ze by opakované porusovanie podniku Hoechst prestalo byt pritazujúcou okolnostou. Takze je neúcinné tvrdenie predlozené podnikom Hoechst, podla ktorého by zvýsenie za opakované porusovanie nebolo spravodlivé, ked dotknutý podnik úplne spolupracuje pocas správneho konania. 477 Pre vsetky tieto dôvody je siedmy zalobný dôvod potrebné zamietnut. F -- O desiatom zalobnom dôvode zalozenom na analogickom uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 podla "zásady najpriaznivejsieho ustanovenia" 1. Zhrnutie rozhodnutia 478 V bode 12.2.3 rozhodnutia, týkajúcom sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, Komisia uvádza, ze Hoechst povazuje za uplatnitelné v prejednávanom prípade oznámenie Komisie z roku 2002 o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov ([83]Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, dalej len "oznámenie o spolupráci z roku 2002"). 479 V prvom rade Komisia zamieta tvrdenia predlozené podnikom Hoechst, pricom zdôraznuje, ze bod 28 oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, ze uvedené oznámenie sa uplatní az od 14. februára 2002 pre vsetky veci, v ktorých sa nijaký podnik neodvolával na oznámenie o spolupráci z roku 1996. Pritom v prejednávanej veci viaceré podniky -- medzi nimi aj Hoechst -- kontaktovali Komisiu na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 nie je teda uplatnitelné (odôvodnenia c. 431 a 432 rozhodnutia). 480 Dalej, co sa týka "zásady najpriaznivejsieho ustanovenia", uvedenej podnikom Hoechst, Komisia po prvé tvrdí, ze oznámenia o spolupráci sa nedotýkajú právneho rámca stanoveného clánkom 15 nariadenia c. 17. Vzhladom na to, ze "zásada najpriaznivejsieho ustanovenia" vyzaduje zmenu právneho rámca na stanovenie pokút, táto zásada nie je uplatnitelná v prejednávanom prípade (odôvodnenie c. 434 rozhodnutia). Navyse dotknuté podniky, ktoré ponúkli Komisii spoluprácu, nadobudli legitímnu dôveru v skutocnost, ze táto spolupráca bude spocívat výlucne na oznámení z roku 1996, ktoré bolo v tom case ako jediné platné (odôvodnenie c. 435 rozhodnutia). 481 Po druhé Komisia zdôraznuje, ze prístup sledovaný v rozhodnutí 1999/210/ES Komisie zo 14. októbra 1998 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 85 Zmluvy ES (vec IV/F-3/33.708 -- Bristish Sugar plc, vec IV/F -- 3/33.709 -- Tate & Lyle plc, vec IV/F -- 3/33.710 -- Napier Brown & Company Ltd, vec IV/F -- 3/33.711 -- James Budgett Sugars Ltd) ([84]Ú. v. ES L 76, 1999, s. 1), nie je mozné pouzit v tomto prípade, pretoze tieto situácie sú rozdielne. V tejto súvislosti Komisia spresnuje, ze v prípade veci British Sugar/Tate & Lyle este neexistoval rezim zhovievavosti, ked rozhodla o analogickom uplatnení ustanovení oznámenia o spolupráci z roku 1996 (odôvodnenie c. 436 rozhodnutia). 482 Po tretie nie je mozné sa domnievat, ze oznámenie o spolupráci z roku 2002 je vo vseobecnosti priaznivejsie ako oznámenie o spolupráci z roku 1996. Ci zmena prinesie urcitému podnik výhodu zálezí od jeho konkrétnej situácie (odôvodnenie c. 437 rozhodnutia). 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 483 Hoechst tvrdí, ze mal byt oslobodený od pokút na základe analogického uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002. Hoechst zdôraznuje, ze svoje tvrdenia uviedol uz v odpovedi na oznámenie o výhradách. 484 Hoechst uvádza, ze zacal spolupracovat uz na jesen 1998, kedy existovalo len oznámenie o spolupráci z roku 1996. Treba vsak zohladnit skutocnost, ze podla vseobecných zásad trestného práva sa má uplatnit najpriaznivejsia právna úprava. Treba uplatnit oznámenie o spolupráci z roku 2002, ak je priaznivejsie ako oznámenie o spolupráci z roku 1996. 485 Podla oznámenia o spolupráci z roku 2002, kazdý podnik, ktorý sa zúcastnil na karteli, takze aj "vodca", mohol podat ziadost o oslobodenie od pokút. Hoechst zdôraznuje, ze do oznámenia o spolupráci z roku 2002 uz nebolo prevzaté ustanovenie o vylúcení moznosti výrazného znízenia pokuty voci vodcom kartelu, ako bolo stanovené v bode B oznámenia o spolupráci z roku 1996. Okrem toho oznámenie o spolupráci z roku 2002 je priaznivejsie pre prvý spolupracujúci podnik v tom zmysle, ze od neho nevyzaduje, aby predlozil dôkazy, na ktorých základe by Komisia mohla prijat rozhodnutie nariadujúce setrenia podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17. Aby ziadost o oslobodenie od pokút bola úspesná, nie je ani nevyhnutné poskytnút vsetky dôkazy, ktoré má podnik k dispozícii. Oznámenie takých dôkazov môze byt navyse podla ustálenej praxe Komisie ústne, ak podnik tvrdí, ze mu hrozí povinnost predlozit doklady v Spojených státoch. 486 V tomto prípade informácie, ktoré predlozil Hoechst 29. októbra 1998, by stacili na to, aby mu bolo priznané oslobodenie od pokút na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Hoechst teda ako prvý predlozil Komisii formálnu ziadost o priznanie oslobodenia od pokút a tiez ako prvý predlozil Komisii potrebné ústne prehlásenia. Ak by bolo uplatnitelné oznámenie o spolupráci z roku 2002, Komisia by v takom prípade zaslala podniku Hoechst na zaciatku roka 1999 list, v ktorom by mu predbezne priznala oslobodenie od pokút. Ziadost podniku Hoechst o oslobodenie od pokút by teda bola úspesná na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, co je v rozpore s tvrdením Komisie uvedeným v bode 437 rozhodnutia. 487 Hoechst dalej tvrdí, ze ako vseobecná zásada práva sa uplatní "zásada najpriaznivejsieho ustanovenia" tak v konaniach trestnej povahy, ako aj správnej povahy. Hoechst odkazuje predovsetkým na Nariadenie Rady (ES, Euratom) c. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane financných záujmov Európskych spolocenstiev ([85]Ú. v. ES L 312, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 340), ktoré stanovuje, ze sa "nesmie... ulozit ziadna správna sankcia, ak neexistovalo pred spáchaním protiprávneho konania príslusné ustanovenie právneho aktu Spolocenstva" a ze "v prípade následnej zmeny a doplnenia ustanovení, ktoré ukladajú správne sankcie a sú upravené v právnych predpisoch Spolocenstva, sa retroaktívne uplatnia menej prísne ustanovenia". 488 Hoechst dodáva, ze Súdny dvor uplatnil "zásadu najpriaznivejsieho ustanovenia" v rozsudku zo 17. júla 1997, Farmers' Union a i. ([86]C-354/95, Zb. s. I-4559, body 40 a 41), a ze je súcastou právnej tradície spolocnej pre vsetky clenské státy. Hoechst predkladá v tejto súvislosti komparatívnu stúdiu, ktorá bola predlozená pocas správneho konania. 489 Hoechst okrem toho zdôraznuje, ze Komisia uznala túto zásadu v rozhodnutí British Sugar/Tate & Lyle, bod 481 vyssie, ked konkrétne uviedla, ze "oznámenie [o spolupráci z roku 1996] je priamo uplatnitelné len na úkony spolupráce, ku ktorým doslo po uverejnení oznámenia v úradnom vestníku 18. júla 1996" a ze "vo vsetkých ostatných prípadoch spolupráce bude oznámenie uplatnené obdobne, co znamená, ze kazdé priaznivé zaobchádzanie v zmysle oznámenia [o spolupráci z roku 1996] bude závisiet od rozsahu, v akom boli splnené podmienky spolupráce, ako sú stanovené v oznámení". 490 Súd prvého stupna potvrdil tieto zásady v rozsudku z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia ([87]T-202/98, T-204/98 a T-207/98, Zb. s. II-2035, bod 157 a nasl.). 491 Hoechst dalej tvrdí, ze v rozhodnutí Komisie 2004/421/ES zo 16. decembra 2003 týkajúce sa konania o uplatnení clánku 81 Zmluvy ES a clánku 53 Dohody EHP voci Wieland Werke AG, Outokumpu Copper Products OY, Outokumpu Oyj, KM Europa Metal AG, Tréfimétaux SA a d'Europa Metalli SpA (vec COMP/E-1/38.240 -- Priemyselné potrubia) (Zhrnutie v [88]Ú. v. ES L 125, 2004, s. 50, dalej len "rozhodnutie Medené priemyselné potrubia"), ktoré spresnilo, ze "napriek bodu 23 oznámenia [o spolupráci] z roku 2002, neupravuje oznámenie [o spolupráci] z roku 1996 nijakú konkrétnu výhodu pre toho, kto poziada o uplatnenie ustanovení o zhovievavosti a prezradí Komisii predtým neznáme skutocnosti, ktoré majú vplyv na závaznost alebo dlzku trvania kartelu," a ze "z tohto dôvodu je vhodné povazovat takú spoluprácu za polahcujúcu okolnost" (odôvodnenie c. 384 rozhodnutia Medené priemyselné potrubia). V dôsledku toho Komisia znízila základnú ciastku pokuty stanovenej podniku (Outokumpu) z 38,98 na 22,22 milióna eur "pre jeho úcinnú spoluprácu mimo rámca oznámenia [o spolupráci] z roku 1996" (odôvodnenie c. 387 rozhodnutia Medené priemyselné potrubia). Komisia uviedla v tejto súvislosti, ze "Outokumpu nesm[el] byt potrestaný pre jeho spoluprácu tak, ze by mu bola ulozená vyssia pokuta, ako by musel zaplatit, keby nespolupracoval", a ze "z tohto dôvodu [bola] základná ciastka pokuty podniku Outokumpu pausálne znízená na 22,22 milióna eur tak, aby bola vo výske hypotetickej pokuty, aká by bola ulozená podniku Outokumpu za porusenie v dlzke trvania styroch rokov" (odôvodnenie c. 386 rozhodnutia Medené priemyselné potrubia). 492 Hoechst dodáva, ze hoci by sa malo vychádzat zo zásady, ze oznámenie o spolupráci z roku 1996 naplna legitímne ocakávania tretích osôb, ktoré treba chránit, nemá v prejednávanej veci ziadny význam. Len podnik Chisso by totiz mohol byt v postavení tretej osoby, ktorej je potrebné zabezpecit takúto ochranu. Podniku Chisso vsak nikdy nebolo vytýkané, ze by bol vodcom kartelu, a o ústnych príspevkoch Chisso nebolo nikdy tvrdené, ze by neboli aktmi spolupráce. Naopak, Chisso mal moznost a bolo mu priznané právo spoliehat sa na skutocnost, ze ústne a písomné príspevky, ktoré dobrovolne predlozil pocas setrenia, budú zohladnené ako polahcujúce okolnosti. Legitímna dôvera podniku Chisso by vsak nebola porusená ani vtedy, ak by Komisia uplatnila tieto zásady na podnik Hoechst a ak by to viedlo k jeho oslobodeniu od pokút, ci uz uplatnením jedného, alebo druhého oznámenia o spolupráci (alebo oboch). V oboch prípadoch by úkony spolupráce podniku Hoechst museli viest k jeho oslobodeniu od pokuty, zatial co úkony Chisso, poskytnuté neskôr, by museli viest k znízeniu jeho pokuty. 493 Hoechst na základe toho dospel k záveru, ze ak Komisia nebola povinná priznat mu oslobodenie od pokút podla oznámenia o spolupráci z roku 1996, mala tak spravit analogickým uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 2002. 494 Hoechst dodáva, ze na rozdiel od odpovede Komisie na otázku Súdu prvého stupna, by na základe uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 mohol byt oslobodený od pokút. 495 Po prvé Hoechst tvrdí, ze Chisso nepredlozil v októbri/novembri 1998 vsetky dokumenty, ktoré mohol predlozit. Uvedená výhrada teda nemala byt urcená len podniku Hoechst. Okrem toho Hoechst tvrdí, ze úradníci Komisie poverení touto vecou nepozadovali okamzité predlozenie dokumentov, ktoré boli oznámené a poskytnuté neskôr. V tom case nepozadovali este ani vyhotovenie zoznamu dokumentov, ktoré budú predlozené neskôr. 496 Po druhé bolo by nezmyselné sa domnievat, ze skutocnosti predlozené 29. októbra 1998 podnikom Hoechst nestacili na prijatie rozhodnutia Komisie, ktorým nariadila setrenia podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17. Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze Komisia mohla preukázat existenciu kartelu bez toho, aby bolo potrebné nariadit setrenie. Co sa týka skutocnosti, ze Komisia nemala presné údaje o dotknutých podnikoch (predovsetkým kontaktné adresy do kancelárií), Hoechst uvádza, ze Komisia zaslala dotknutým podnikom ziadosti o doplnujúce informácie. Takze v tom case vedela, vdaka spolupráce podniku Hoechst, na koho sa má obrátit so ziadostami o doplnujúce informácie. b) Tvrdenia Komisie 497 Komisia tvrdí, ze pre uplatnenie "zásady najpriaznivejsieho ustanovenia" by bola potrebná zmena rozhodujúceho právneho základu na stanovovanie pokút. Pritom nedoslo k ziadnej takej zmene ani doplneniu. Predovsetkým clánok 15 ods. 2 nariadenia c. 17 nebol zmenený oznámením o spolupráci z roku 2002. Toto oznámenie stanovuje len kritériá na priznanie preferencného zaobchádzania niektorým podnikom, ktoré chcú spolupracovat s Komisiou bez toho, ze by sa zmenil právny rámec, na ktorého základe sa stanovujú ukladané pokuty. Komisia odkazuje v tejto súvislosti analogicky na rozsudok LR AF 1998/Komisia, uz citovaný v bode 422 vyssie (bod 233). 498 Komisia tiez spresnuje, ze hoci je pri výkone svojej diskrecnej právomoci platným oznámením o spolupráci, je ním zároven viazaná dovtedy, kým sú uvedené pravidlá platné. Komisia v tejto súvislosti zdôraznuje, ze tieto pravidlá zakladajú legitímnu dôveru dotknutých podnikov. V prejednávanej veci bola legitímna dôvera podnikov, co sa týka priaznivého zaobchádzania vyplývajúceho zo spolupráce, zalozená výlucne na oznámení o spolupráci platnom v tom case, co bolo oznámenie o spolupráci z roku 1996. Kedze oznámenie o spolupráci z roku 1996 nevyvolalo legitímnu dôveru iba na strane podniku Hoechst, odvolávanie sa na oznámenie o spolupráci z roku 2002 je vylúcené. 499 Okrem toho v prejednávanej veci nejde o hmotné ustanovenia trestného práva, ale o ustanovenia, na základe ktorých je mozné ulozit sankciu. "Zásada najpriaznivejsieho ustanovenia" sa nemôze uplatnit na oznámenia o spolupráci. Staré aj nové ustanovenia sa zakladajú na zásade, ze oslobodenie od pokút môze byt priznané len jednému podniku. Dôsledkom uplatnenia "zásady najpriaznivejsieho ustanovenia" by bolo, ze ak dva podniky uzavreli protiprávne dohody a ziadajú oslobodenie od pokút, tak jeden z nich zacal spolupracovat ako prvý podla oznámenia o spolupráci z roku 1996 a druhý podla oznámenia o spolupráci z roku 2002, bolo by nevyhnutne potrebné poskytnút oslobodenie od pokút obom podnikom. To by spôsobilo, ze by dvaja úcastníci kartelu neboli vôbec potrestaný, co v ziadnom prípade nemôze byt predmetom oznámenia o spolupráci. 500 Navyse táto vec sa lísi od veci, v ktorej bolo prijaté rozhodnutie 1999/210 (bod 481 vyssie). V tom case Komisia uplatnila analogicky oznámenie o spolupráci z roku 1996 v prebiehajúcich konaniach, v ktorých doslo k spolupráci pred uverejnením uvedeného oznámenia. V prejednávanej veci nie je podla Komisie taký prístup vhodný, pretoze samotné oznámenie o spolupráci z roku 2002 obsahuje v bode 28 jasné usmernenia na riesenie prechodných prípadov. Tieto usmernenia zabezpecujú rovnost zaobchádzania so vsetkými dotknutými podnikmi. 501 Co sa týka rozhodnutia Medené priemyselné potrubia, spomenutého v bode 491 vyssie, ktorého sa Hoechst dovoláva, Komisia spresnuje, ze neuplatnila "zásadu najpriaznivejsieho ustanovenia", pokial ide o oznámenie o spolupráci z roku 2002. V súlade s bodom 3 siestou zarázkou usmernení sa len domnievala, ze okolnost, ktorá odôvodnuje podla nového rezimu poskytnutie osobitnej výhody, predstavuje úcinnú spoluprácu podniku v konaní, mimo rámca oznámenia o spolupráci z roku 1996. 502 V odpovedi na otázku Súdu prvého stupna Komisia dodáva, ze aj keby sa v prejednávanej veci uplatnilo oznámenie o spolupráci z roku 2002, Hoechst by nemohol byt oslobodený od pokuty a ani by mu ulozená pokuta nemohla byt viac znízená. 503 Co sa týka oslobodenia od pokút, Komisia po prvé tvrdí, ze jej Hoechst neposkytol v októbri/novembri 1998 kazdý dôkaz týkajúci sa porusovania, ktorý má, a to v rozpore s bodom 13 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Z toho istého dôvodu sa bod 13 písm. b) uvedeného oznámenia nemohol uplatnit, kedze Komisia nedostala opisný zoznam dôkazov obsahujúci presnú povahu relevantných dôkazov. Okrem toho Hoechst sa mal zaviazat predlozit tieto dôkazy k "neskorsiemu dohodnutému dátumu". Preto podla Komisie Hoechst na jesen 1998 nesplnil podmienky uvedené v bode 13 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Vychádzajúc z konstatovania, ze Hoechst predlozil v marci a apríli 1999 vsetky dôkazy ktoré mal, az v tom case splnil vsetky podmienky stanovené v bode 13 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Pritom Komisia uz mala dôkazy na zistenie porusenia v clánku 81 ES, co bránilo tomu, aby bol Hoechst, s ohladom na bod 10 oznámenia o spolupráci z roku 2002, oslobodený od pokút. 504 Po druhé na základe neexistencie presných údajov o osobách zastupujúcich podniky zúcastnených na karteli, ani adresy ich kancelárií, Komisia nemohla podla bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 prijat rozhodnutie o vykonaní setrení v zmysle clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17. To platilo o to viac, ze ostatné dotknuté podniky boli japonské a ze Hoechst okrem toho uviedol, ze nic nenasvedcovalo, ze sa na karteli zúcastnil este iný európsky hospodársky subjekt. 505 Po tretie v bode 456 rozhodnutia sa Komisia domnieva, ze Hoechst poskytol na stretnutí z 29. októbra 1998 nepresné znenie skutocností a ze klamlivo trval na tom, ze kartel bol miernej povahy. Tento opis nemohol byt povazovaný za "dôkaz", ktorý by Komisii umoznoval zistit porusenie clánku 81 ES, v zmysle bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. 506 Pokial ide o znízenie pokuty, Komisia zdôraznuje, ze podla oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemôze toto znízenie prekrocit 50 %, ale môze byt mensie. Toto znízenie zohladnilo cas a stupen pridanej hodnoty dotknutých dôkazov. Na základe toho sa Komisia domnieva, ze malo byt klamlivé vyhlásenie podniku Hoechst o miernej povahe kartelu zohladnené proti nemu a ze mu malo byt priznané znízenie o menej ako 50 %. 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 507 Na úvod je potrebné upustit od "analogického" uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002, kedze spolupráca podniku Hoechst sa v tomto konaní riadila oznámením o spolupráci z roku 1996. Táto situácia sa v tejto súvislosti lísi od prípadov predlozených podnikom Hoechst, v ktorých sa oznámenie o spolupráci z roku 1996 mohlo analogicky uplatnit na prípady, ktoré zacali pred prijatím uvedeného oznámenia, ktoré vsak nepodliehali ziadnemu právnemu pravidlu. 508 Pokial ide o to, ze zalobný dôvod podniku Hoechst je mozné v skutocnosti pochopit tak, ze sa týka temporálnej kolízie zákonov, stací uviest, ze taká kolízia nemôze existovat. Bod 28 oznámenia o spolupráci z roku 2002 totiz jasne stanovuje, ze uvedené oznámenie sa uplatnuje od 14. februára 2002 pre vsetky prípady, v ktorých ziaden podnik "sa nedovolával oznámenia o spolupráci z roku 1996". [neoficiálny preklad] V prejednávanom prípade sa vsak dotknuté podniky, teda Hoechst, dovolávali oznámenia o spolupráci z roku 1996. 509 Napokon treba uviest, ze spolupráca dotknutých podnikov zacala na konci roka 1998, t. j. v case, ked bolo platné len oznámenie o spolupráci z roku 1996, ale pokracovala po uverejnení oznámenia o spolupráci z roku 2002, pricom posledná ziadost o informácie bola Komisiou zaslaná 13. decembra 2002. Okrem toho treba zdôraznit, ze az v stádiu prijatia rozhodnutia Komisia rozhodla s konecnou platnostou o spolupráci dotknutých podnikov, a predovsetkým o otázke, ktorý podnik by mohol prípadne byt oslobodený od pokút. Takze úkony spolupráce dotknutých podnikov v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996 spôsobili úcinky az po prijatí oznámenia o spolupráci z roku 2002. Co sa týka právnych situácií, ktoré este nenadobudli svoje úcinky, nové pravidlo sa rovno uplatní na budúce úcinky situácie, ku ktorej doslo, ked bolo úcinné staré pravidlo, "ak neexistujú prechodné ustanovenia" (rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 2003, Nemecko/Komisia, [89]C-512/99, Zb. s. I-845, bod 46). Kedze také prechodné ustanovenia v prejednávanej veci existovali, treba ich preto zohladnit a povazovat oznámenie o spolupráci z roku 1996 za uplatnitelné. 510 Tento záver navyse umozní vyhoviet zásadám právnej istoty a legitímnej dôvery. Treba zdôraznit v tejto súvislosti, ze oznámenie o spolupráci vyvoláva legitímnu dôveru v to, ze mu bude pokuta znízená o urcité percentá (rozsudok Dansk Rřrindustri a i./Komisia, uz citovaný v bode 344 vyssie, bod 188). Okrem toho s ohladom na znenie bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996, ktoré má odmenit velmi významným znízením pokuty iba jediný podnik, ktorý bol skutocne "prvý", kto poskytol rozhodujúce dôkazy (pozri rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 550 a tam citovanú judikatúru). 511 Navyse bez toho, ze by bolo potrebné urcit, ci sa zásada, ktorej sa Hoechst dovoláva, môze uplatnit na oznámenia Komisie o spolupráci, stací uviest, ze oznámenie o spolupráci z roku 2002 je komplexné, v tom zmysle, ze mení a doplna oznámenie o spolupráci z roku 1996 vo viacerých bodoch na úrovni hmotných aj procesných pravidiel. Niektoré zmeny a doplnenia sú výhodnejsie pre dotknuté podniky. Iné zmeny a doplnenia vsak nie sú. Okrem toho uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 je iné v kazdom jednotlivom prípade. Nie je preto mozné posudzovat oznámenie o spolupráci z roku 2002 za vo vseobecnosti priaznivejsie, ako oznámenie o spolupráci z roku 1996. 512 Presnejsie povedané, uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 by k tomu v prejednávanej veci bezprostredne neviedlo k priaznivejsiemu výsledku pre Hoechst. 513 V tejto súvislosti treba uviest, aby mohol byt podnik oslobodený od pokút podla oznámenia o spolupráci z roku 2002, musí "okamzite" poskytnút Komisii vsetky dôkazy týkajúce sa údajného porusovania, ktoré v tom case má, "alebo" najskôr predlozit tieto informácie v hypotetickej podobe, pricom v takom prípade musí podnik predlozit opisný zoznam dôkazov, ktoré navrhuje odhalit k neskorsiemu dohodnutému dátumu. Tento zoznam by mal presne vyjadrovat povahu a obsah dôkazov [bod 13 písm. a) a b) oznámenia o spolupráci z roku 2002]. 514 V prejednávanej veci z dôvodov uvedených v bodoch 574 az 578 nizsie treba uviest, ze Hoechst neposkytol okamzite dôkazy, ktoré v tom case mal. Z písomností v spise ani nevyplýva, ze by Hoechst predlozil skutocnosti, na ktorých základe sa Komisia mohla oboznámit s povahou a obsahom dôkazov, ktoré mal Hoechst a ktoré mohli byt odhalené neskorsie. 515 Takze v prejednávanej veci by uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 bezprostredne neviedlo k oslobodeniu podniku Hoechst od pokút. 516 Navyse v rozsahu, v akom oznámenie o spolupráci z roku 2002 stanovuje okrem oslobodenia od pokuty aj jej maximálne znízenie o 50 %, jeho uplatnenie by bezprostredne neviedlo k vyssiemu znízeniu pokuty pre podnik Hoechst ako k tomu, ktoré bolo stanovené. 517 Pre vsetky tieto dôvody je desiaty zalobný dôvod potrebné zamietnut. G -- O ôsmom a deviatom zalobnom dôvode týkajúcich sa uplatnenia oznámenia o spolupráci 518 Svojím ôsmym zalobným dôvodom sa Hoechst domnieva, ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia pri stanovení podniku, ktorý v prejednávanej veci zacal spolupracovat ako prvý. Svojím deviatym zalobným dôvodom sa Hoechst domnieva, ze sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia obsahu jeho spolupráce. 519 Najskôr treba preskúmat ôsmy zalobný dôvod. 1. Zhrnutie rozhodnutia 520 V bode 12.2.3 rozhodnutia, týkajúcom sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 (odôvodnenie c. 440 rozhodnutia), je stanovené: "Na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. novembra 1998, Chisso ústne opísal cinnosti kartelu a predlozil dôkazy písomné dôkazy... Komisia sa domnieva, ze Chisso bol v tomto prípade prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu konstatovaného týmto rozhodnutím. Skutocnosti predlozené Komisii 13. novembra 1998 spocívali predovsetkým z rukou napísaných poznámok týkajúcich sa urcitého poctu stretnutí kartelu. Ústne opísanie cinnosti kartelu umoznilo Komisii zasadit dokumenty do ich skutocného kontextu. Informácie predlozené podnikom Chisso umoznili Komisii stanovit existenciu a obsah väcsiny stretnutí kartelu a identifikovat úcastníkov, ako je vysvetlené v casti I." [neoficiálny preklad] 521 Co sa týka podniku Hoechst, v odôvodnení c. 451 rozhodnutia bolo spresnené, ze "hoci nebol prvým podnikom, ktorý poskytol Komisii rozhodujúce skutocnosti, Hoechst prispel v predbeznom stádiu k preukázaniu dôlezitých aspektov porusenia a po prijatí oznámenia o výhradách nespochybnil vecnú správnost skutocností, na ktorých Komisia zalozila svoje tvrdenia". 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 522 Hoechst tvrdí, ze aj v prípade uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 musí byt povazovaný za podnik, ktorý zacal spolupracovat s Komisiou ako prvý, a poskytol rozhodujúce dôkazy o karteli. 523 Na základe chronologickej analýzy skutocností Hoechst zdôraznuje, ze advokáti Chisso sa stretli so zástupcami Komisie 29. septembra 1998, v rámci inej veci. Zo zápisnice z tohto stretnutia vyplýva, ze advokáti Chisso subsidiárne uviedli, ze zastupujú este aj dalsí podnik, ktorý má záujem spolupracovat s Komisiou vo veci kartelu týkajúceho sa kyseliny sorbovej. 524 Advokáti Chisso vsak v tom case neboli pripravení ani oprávnení odhalit totoznost daného podniku. To vyplýva predovsetkým z dvoch interných záznamov Komisie z 1. a 2. októbra 1998. Skutocnost, ze autor interných záznamov sa pripojil k rokovaniu, neumoznuje dospiet k záveru, ze identita podniku Chisso bola dopredu odhalená, predovsetkým zástupcom generálneho riaditela z generálneho riaditelstva hospodárskej sútaze Komisie v case skutkových okolností. Okrem toho uvedenie iného podniku v internom zázname z 2. októbra 1998 nie je pravopisnou chybou Komisie, a teda sa v skutocnosti netýka Chisso. 525 Hoechst sa tiez domnieva, ze do uvedeného dna nebola podaná nijaká ziadost, ktorá by splnala poziadavky bodu E ods. 1 oznámenia o spolupráci z roku 1996, a ze na tomto stretnutí nebol navrhnutý ani predlozený nijaký dôkaz. Okrem toho nebol opísaný nijaký dôkaz porusenia a mená zúcastnených podnikov tiez neboli oznámené. 526 Dna 23. októbra 1998 telefonicky kontaktovali advokáti podnikov Hoechst a Nutrinova Komisiu, aby poziadali o stretnutie. 527 Advokáti podnikov Hoechst a Nutrinova formálne poziadali 29. októbra 1998 na stretnutí s Komisiou, aby sa s podnikmi, ktoré zastupovali, zaobchádzalo ako s hlavnými svedkami spolupráce. V tejto súvislosti opísali hlavné skutocnosti kartelu so sorbátmi, t. j. dotknuté výrobky, zúcastnené podniky, protisútazné správanie a dlzku trvania. Tento ústny opis podstatných skutocností bol teda akceptovaný Komisiou ako úkon spolupráce. Na základe porovnania s predchádzajúcimi konstatovaniami rozhodnutia vyslo najavo, ze podnikom Hoechst vtedy predlozené informácie boli v rozhodnutí pouzité v celom rozsahu. Komisia najmä nedosla v rozhodnutí ku konstatovaniam týkajúcim sa struktúry kartelu, ktoré boli zásadne odlisné od informácií poskytnutých podnikom Hoechst 29. októbra 1998. 528 Dna 13. novembra 1998 advokáti Chisso prvýkrát predlozili ústne vyjadrenia vo veci kartelu so sorbátmi. Az v tomto case bola odhalená identita podniku Chisso. 529 Následne Hoechst zaslal Komisii viacero písomných oznámení, konkrétne v decembri 1998, v marci a v apríli 1999, ako aj este niekolkokrát potom. Príspevok podniku Hoechst z 19. marca 1999 bol prvým písomným príspevkom, ktorý potvrdil vo forme "vyhlásenia spolocnosti" základné prvky kartelu. 530 Prvé vyhlásenie od spolocnosti Chisso bolo vykonané az 20. apríla 1999. Nijaké iné podniky zúcastnené na porusení sa s Komisiou pocas tejto prvej fázy konania nekontaktovali. 531 Tieto skutocnosti preukazujú, ze Hoechst bol prvý podnik, ktorý poskytol Komisii "rozhodujúce dôkazy" v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996, a to ústne. 532 Hoechst dodáva, ze podla ustálenej praxe Komisie sa podnik povazuje za prvý spolupracujúci podnik, ak najskôr poskytne ústne dôkazy, a tie splnajú kritérium "rozhodujúcich dôkazov", a neskôr ich potvrdí písomne a doplní ich. Tieto ústne dôkazy uz umoznili Komisii vykonat vysetrovanie a setrenie alebo zaslat ziadosti o doplnujúce informácie. Písomná forma spolupráce sa nevyzaduje ani podla oznámenia o spolupráci z roku 1996, ani podla oznámenia o spolupráci z roku 2002. 533 Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze Komisia mu spôsobovala obstrukcie, kedze sa po prvé zaviazala, ze varuje Chisso, ak by ho iné podniky predbehli v spolupráci, a po druhé rázne odmietla uznat ústne príspevky ako úkony spolupráce, pricom sa tak vrátila ku svojmu predchádzajúcemu postoju. Hoechst v tomto ohlade odkazuje na list Komisie z 19. januára 1999, v ktorom sa domnievala, ze Hoechst prestal spolupracovat, na list zaslaný podnikom Hoechst 28. januára 1999 vyjadrujúci jeho nepochopenie uvedeného postoja, na telefonický rozhovor, ktorý sa uskutocnil 5. marca 1999 a v ktorom Komisia oznámila, ze cas stretnutí "bez konca" sa uz skoncil, ako aj na list Komisie z 29. marca 1999, ktorým odmietla prijat ústne výpovede podniku Hoechst. Tento prístup predstavoval porusenie práva na spravodlivé konanie a zásady riadnej správy vecí verejných. Hoechst tiez uvádza, ze vtedajsia prax Komisie pripústala ziadosti a úkony spolupráce podnikov v ústnej podobe. Prístup Komisie sa zdá tiez byt svojvolný, kedze boli a contrario ústne svedectvá podniku Chisso prijaté. 534 V kazdom prípade, aj keby Komisia -- v rozpore so svojou vtedajsou, ako aj súcasnou praxou -- brala do úvahy len písomné dôkazy, oznámenie podniku Hoechst z 19. marca 1999 bolo prvým písomným dokladom vydaným v mene podniku a potvrdzujúcim ústne poskytnuté údaje. 535 Vyhotovenie zápisníc z rozhovorov s podnikom Chisso z 13. novembra 1998 nie je mozné posúdit ako prvú písomnú spoluprácu, kedze tieto dokumenty boli nezrozumitelné a dávali zmysel az na základe opisu skutkových okolností predtým poskytnutého podnikom Hoechst 29. októbra 1998. Nedostatok dôkaznej sily dokumentov poskytnutých podnikom Chisso tiez vyplýval zo skutocnosti, ze Komisia povazovala za nevyhnutné opätovné vypocutie zamestnancov podniku Chisso 9. decembra 1998. Navyse zápisnice predlozené podnikom Chisso sa odvolávali len na niekolko stretnutí v roku 1995 a 1996. Pokial ide o ovela dlhsie obdobie od roku 1978 do roku 1994, Chisso 13. novembra 1998 nepredlozil nijaký písomný dokument. Navyse tieto "dôkazné prostriedky" neboli pouzité v rozhodnutí na preukázanie cinnosti kartelu. Neboli teda "rozhodujúce". 536 Hoechst v tejto súvislosti zdôraznuje, ze v internom zázname Komisie z 9. novembra 1998, oznámenom v rámci prístupu k spisu, sa uvádza, ze advokáti Chisso "ponúkli svoju spoluprácu ako prví a potom boli predbehnutí na základe neskorsích skutocností, pretoze iné podniky poskytli uzitocné informácie pred nimi". 537 Hoechst dodáva, ze Komisia mu nemôze nevytýkat to, ze ním poskytnuté vysvetlenia v súvislosti s dohodami sa v niektorých otázkach odchylujú od skutocností uvedených v rozhodnutí a zároven akceptovat, ze informácie poskytnuté podnikom Chisso, ktorý bol oslobodený od pokút, nezahrnajú celú dlzku porusenia ani vsetky detaily kartelu. b) Tvrdenia Komisie 538 Komisia predovsetkým zdôraznuje, co sa týka interného záznamu Komisie z 9. novembra 1998 spomenutého podnikom Hoechst, ze neformálne posúdenie úradníkmi Komisie v predbeznej fáze konania nemôze predpovedat rozhodnutie samotnej Komisie. 539 Vo zvysnej casti Komisia opravuje spôsob, akým Hoechst opisuje následnost skutkových okolností v prejednávanej veci. 540 Po prvé, co sa týka stretnutí z 29. septembra 1998 -- týkajúcich sa dvoch vecí, pricom vec týkajúca sa sorbátov sa konala od 16.30 do 18.30 --, Komisia súhlasí, ze advokáti konali v mene Chisso, ako vyplýva z odôvodnenia c. 4 rozhodnutia. 541 Komisia v tejto súvislosti pripomína, ze existujú dva interné záznamy týkajúce sa tohto stretnutia. 542 Pokial ide o prvý interný záznam z 2. októbra 1998, týkajúci sa stretnutia vo veci kyseliny sorbovej, Komisia uvádza, ze zástupca generálneho riaditela z generálneho riaditelstva hospodárskej sútaze Komisie sa v case skutkových okolností stretol s advokátmi Chisso v case od 16.30 do 17.30. Komisia tiez uvádza, ze tento interný záznam uvádza "spolocnost Chisso". To dokazuje, ze advokáti Chisso presne oznacili svojho klienta. V opacnom prípade by autor záznamu nepoznal identitu tohto podniku. Okolnost, ze interný záznam z 2. októbra 1998 odkazuje na "neznámy podnik" tomu neodporuje. To len znamená, s akým odkazom bolo stretnutie s advokátmi dohodnuté. Okrem toho skutocnost, ze tento záznam spomína iný dotknutý podnik v rámci iného konania je len chyba v písaní. Dotknutý podnik bol v skutocnosti Chisso. 543 Co sa týka interného záznamu z 1. októbra 1998 (vztahujúci sa na dve veci, pricom v jednej islo o kyselinu sorbovú) Komisia zdôraznuje, ze dvaja úradníci sa pridali k spolocnému stretnutiu az o 17.30. To, ze tento interný záznam uvádza, ze podnik, ktorý chcel poskytnút informácie o karteli v sektore sorbátov nebol identifikovaný, je mozné odôvodnit tým, ze podnik Chisso nebol pomenovaný pred dotknutými úradníkmi, z ktorých je jeden autorom interného záznamu. 544 Po druhé bolo by nesprávne tvrdit, ze Hoechst opísal hlavné prvky kartelu v sektore sorbátov na stretnutí z 29. októbra 1998. Sám Hoechst neskôr spresnil v liste z 27. októbra 1998, ze islo len o "prvú diskusiu s cielom objasnit si ostatné detaily". Podla interného záznamu Komisie zo 6. novembra 1998 Hoechst od zaciatku stretnutia tvrdil, ze potrebuje viac casu, aby sa dostatocne detailne informoval o karteli a mohol poskytnút komplexné informácie. 545 Informácie predlozené podnikom Hoechst na tomto stretnutí 29. októbra 1998 boli velmi vseobecné a skutocnosti boli opísane velmi neurcito. Navyse Hoechst spomenul polrocné stretnutia, na ktorých nebola uzavretá nijaká konkrétna dohoda. Tiez spomenul neformálnu a priatelskú povahu stretnutí (odôvodnenie c. 456 rozhodnutia). 546 V relevantnej casti súhrnu skutkových okolností rozhodnutia (odôvodnenia c. 79 az 251), Komisia ani raz neodkázala na výhrady podniku Hoechst predlozené 29. októbra 1998. Pripomienky podniku Hoechst týkajúce sa dohôd sa navyse znacne odlisovali od skutocností uvedených v rozhodnutí. 547 Po tretie Komisia zdôraznuje, ze Hoechst az do 19. marca 1999 úplne nespolupracoval. To zretelne vyplýva z listov z 21. decembra 1998 a 28. januára 1999, v ktorých Hoechst oznámil Komisii, ze z dôvodu trestných a obcianskoprávnych konaní prebiehajúcich v Spojených státoch sa rozhodol este v tom case nepredlozit vsetky uzitocné informácie, ani dokumenty ci dôkazy o karteli, ktoré mal. V liste z 19. januára 1999 Komisia vsak spresnila, ze tento prístup predstavuje odmietnutie spolupráce v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996. Takým konaním sa Hoechst vystavil riziku, ze mu bude ulozená pokuta. 548 V rozpore s tým, co tvrdí Hoechst, Komisia zdôraznuje, ze nezohladnenie ústnych príspevkov nebolo v rozpore s vtedajsou praxou. Táto prax sa zmenila az po prijatí oznámenia o spolupráci z roku 2002. 549 Okrem toho, co sa týka výhrady o obstrukciách Komisie pocas konania, Komisia zdôraznuje, ze vo svojom liste z 29. marca 1999, na ktorý sa Hoechst odvoláva, spresnila, ze ak chce, aby bol oslobodený od pokút podla oznámenia o spolupráci z roku 1996, musí poskytnút aspon informácie, dokumenty alebo iné dôkazy, na ktorých základe je mozné potvrdit existenciu kartelu. Tak to stanovuje bod D ods. 2 prvá zarázka oznámenia o spolupráci z roku 1996. List z 29. marca 1999 teda oznamoval, ze az dovtedy Hoechst podla názoru úradníkov Komisie nesplnal ani podmienky tejto prvej zarázky. Nic iné nevyplýva ani zo zápisnice vyhotovenej advokátmi podniku Hoechst na základe niektorých castí telefonického rozhovoru z 5. marca 1999 s úradníkom Komisie povereného touto vecou. V tejto veci neslo o obstrukcie, ale o správne objasnenie situácie v súlade s oznámením o spolupráci z roku 1996. 550 Po stvrté Komisia tvrdí, ze je nepresné tvrdenie, ze Chisso predlozil na stretnutí 13. novembra 1998 len málo dokumentov. V internom zázname z 19. novembra 1998 Komisia spomína viacero dokumentov týkajúcich sa kontaktov medzi konkurentmi v rokoch od 1995 do 1996. Uvedené dokumenty boli programy rokovaní stretnutí a poznámky osôb z týchto rokovaní. Navyse Chisso predlozil tabulky dohodnutých cenových cielov pre celú dobu trvania kartelu. Tieto písomné dôkazy, ktoré boli tiez ústne vysvetlené, mali pre Komisiu rozhodujúci význam pri prijatí rozhodnutia (odôvodnenie c. 440 rozhodnutia), pretoze Komisii umoznili po prvýkrát pocas správneho konania preukázat, ze doslo k poruseniu, napriek tomu, ze tieto dôkazy nezahrnali celú dlzku trvania, ako bola konstatovaná, ani vsetky detaily kartelu. Na základe varovania slúbeného podniku Chisso na tomto stretnutí sa nebolo mozné domnievat, ze tento podnik v tom case este nesplnil podmienky na oslobodenie od pokút. Nanajvýs sa bolo mozné domnievat, ze nebolo isté, ci bude podnik Chisso oslobodený na základe vtedajsích úkonov spolupráce. 551 Naopak, Hoechst poskytol Komisii informácie, ktoré môzu byt povazované za zaciatok úcinnej spolupráce, az 19. marca 1999. Písomné oznámenie z 19. marca 1999 neobsahovalo totiz podrobný opis stretnutí a cinností kartelu. Hoechst poskytol tieto detaily az 28. apríla 1999 vo svojej odpovedi na konkrétne otázky Komisie. 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 552 Treba pripomenút, ze bod B oznámenia o spolupráci z roku 1996 stanovuje, okrem iných podmienok, ze podniku, ktorý "ako prvý poskytne rozhodujúce skutocnosti preukazujúce existencie kartelu" [neoficiálny preklad] [bod B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996], bude znízená výska pokuty minimálne o 75 % z pokuty, ktorá by mu bola ulozená, ak by nespolupracoval, pricom toto znízenie môze viest az k tomu, ze vôbec nebude ulozená pokuta. 553 Zo samotného znenia bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 vyplýva, ze "prvý" podnik nemusí uviest vsetky okolnosti preukazujúce vsetky detaily fungovania kartelu, ale ze stací oznámit "niektoré" rozhodujúce skutkové okolnosti. Podla tohto ustanovenia sa nevyzaduje, aby oznámené informácie boli samy osebe "dostatocné" na prípravu oznámenia o výhradách, alebo dokonca na prijatie konecného rozhodnutia konstatujúceho existenciu porusenia (rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 362). Hoci dôkazy, na ktoré sa vztahuje bod B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996, nemusia byt nevyhnutne samy osebe dostatocné na dokázanie existencie kartelu, musia byt minimálne rozhodujúce pre tento úcel. Musí teda íst nielen o orientacný zdroj pre vysetrovania, ktoré má viest Komisia, ale o dôkazy, ktoré mozno priamo pouzit ako hlavný dôkazný podklad rozhodnutia konstatujúceho porusenie (rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 493). 554 Treba tiez zdôraznit, ze rozhodujúce dôkazy v zmysle bodu B písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 1996 mozno poskytnút aj ústne (rozsudok BASF/Komisia, uz citovaný v bode 120 vyssie, bod 506). 555 Napokon treba pripomenút, ze Komisia má urcitú mieru volnej úvahy pri posúdení otázky, ci daná spolupráca bola "rozhodujúca" pre ulahcenie jej úlohy pri konstatovaní existencie porusenia a jeho ukoncenie, pricom len zjavné prekrocenie tejto miery volnej úvahy sa môze povazovat za protiprávne (rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 118 vyssie, bod 362). 556 V súvislosti s predchádzajúcimi úvahami treba posúdit, ci sa Komisia v prejednávanej veci dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ked rozhodla, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutocnosti preukazujúce existenciu kartelu. 557 V tejto súvislosti treba po prvé pripomenút, ze v odôvodnení c. 440 rozhodnutia, Komisia uviedla, ze "na stretnutí z 13. novembra 1998 Chisso ústne opísal cinnosti kartelu a predlozil listinné dôkazy" a ze Komisia "preto povazuje, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu konstatovaného v tomto rozhodnutí". Z toho vyplýva, ze Komisia svoje posúdenie zalozila len na ústnom opise cinnosti kartelu a na písomných dôkazoch predlozených na stretnutí z 13. novembra 1998 a nie neskôr, ked rozhodla, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutocnosti preukazujúce existenciu kartelu. 558 Po druhé treba uviest, ze na stretnutí 13. novembra 1998 podnik Chisso poskytol podrobný ústny opis cinností kartelu. Zo zápisnice z tohto stretnutia vyhotoveného Komisiou vyplýva, ze Chisso oznámil, kto boli úcastníci kartelu, dlzku jeho trvania, 19 dátumov a miest stretnutí kartelu, jeho predmet i fungovanie. K predmetu a fungovaniu kartelu Chisso najmä spresnil, ze dotknuté podniky sa dohodli o cenách a mnozstvách sorbátov a ze pocas trvania kartelu si boli vedomí toho, ze ich konanie je protiprávne. Chisso tiez spresnil spôsob stanovovania kvót a problémy, ktoré sa vyskytli, priebeh stretnutí a prípravné stretnutia medzi japonskými výrobcami, mená zamestnancov Chisso, ktorí sa zúcastnili stretnutí, ako aj mená niektorých zamestnancov ostatných dotknutých podnikov, rozsah kontaktov medzi podnikmi Hoechst a Daicel a systém stretávania a spôsob stanovenia cielových cien. 559 Po tretie treba zdôraznit, ze Chisso okrem detailného ústneho opisu cinností kartelu tiez poskytol na stretnutí z 13. novembra 1998 písomné dôkazy nachádzajúce sa vo vysetrovacom spise (spolu 156 strán). Presnejsie Chisso predlozil podrobné záznamy (rucne písané záznamy po japonsky spolu s prekladom do anglictiny) z jarných a jesenných stretnutí v rokoch 1995 a 1996 (preukazujúce úroven cielových cien stanovenej medzi úcastníkmi kartelu), program rokovania na týchto stretnutiach, vizitky osôb, ktoré sa zúcastnili na stretnutiach, ako aj dohodnuté mnozstevné kvóty predaja na roky 1992 az 1995. 560 V rozpore s tým, co tvrdí Hoechst, boli tieto dokumenty pouzité Komisiou, pretoze na viaceré strany sa odkazuje v rozhodnutí, najmä vo vztahu k priebehu a konkrétnym výsledkom spolocných stretnutí (pozri najmä poznámky pod ciarou c. 82, 140, 141, 144 a 150 rozhodnutia). Takze tieto dokumenty boli relevantné na preukázanie v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 1996 "existencie kartelu". 561 Navyse v rozpore s tým, co tvrdí Hoechst, boli tieto dokumenty dostatocne zrozumitelné, napriek tomu, ze jeden zamestnanec podniku Chisso, ktorý sa zúcastnil na spolocných stretnutiach, poskytol spresnenia na stretnutí so zástupcami Komisie, ktoré sa uskutocnilo 9. decembra 1998. Ako totiz vyplýva zo zápisnice vyhotovenej Komisiou z tohto stretnutia, spresnenia poskytnuté k týmto dokumentom sa netýkali ich vseobecného pochopenia, ale niektorých detailov spojených predovsetkým s pouzívaním skratiek. 562 Po stvrté treba uviest, ze Hoechst sa stretol so sluzbami Komisie 29. októbra 1998, teda pred podnikom Chisso, aby ústne opísal dotknuté stretnutia. Hoechst konkrétne uviedol úcastníkov stretnutí, pribliznú dlzku trvania týchto stretnutí (od konca sedemdesiatych rokov/zaciatku osemdesiatych rokov az do rokov 1995/1996), frekvenciu týchto stretnutí a ich predmet. 563 Treba vsak zdôraznit, ze na tomto stretnutí Hoechst nepredlozil nijaký písomný dokument, ktorý by podporoval jeho tvrdenia. V tejto súvislosti podla zápisnice vyhotovenej Komisiou a nespochybnenej podnikom Hoechst zástupca podniku Hoechst uviedol, ze "Nutrinova má velké tazkosti s nájdením vsetkých relevantných detailov týchto stretnutí". 564 Okrem toho v tej istej zápisnici bolo uvedené, ze "predmetom týchto stretnutí nebolo rozdelenie si zákazníkov alebo urcenie cien v presnom slova zmysle" a ze "ziadny systém kontroly neexistoval" alebo tiez aj to, ze advokát podniku Hoechst "kategoricky trval na tom, ze úroven dohôd na týchto stretnutiach bola mierna a nestandardná pre kartelovú dohodu o urcení cien alebo rozdelení si zákazníkov". 565 V zápisnici zo stretnutia z 29. októbra 1998 vyhotovenej podnikom Hoechst, je tiez spresnené, ze "rokovania medzi podnikmi Hoechst/Nutrinova a Japoncami sa netýkali rozdelenia si zákazníkov, kartelov pre výberové konania ci urcenia cien v presnom slova zmysle". 566 Nikdy pocas stretnutia 29. októbra 1998 Hoechst presne neuviedol, ze predmetom spolocných stretnutí bolo rozdelenie mnozstevných kvót dotknutých podnikov pre Európu, ani ze bol zavedený systém kontroly stretnutí, co vsak bolo konstatované v clánku 1 výroku rozhodnutia, na základe oznámenia o výhradách bez toho, ze by tieto skutocnosti Hoechst spochybnil. Co sa týka mnozstiev predaja, Hoechst len uviedol v uvedenej zápisnici, pod názvom "miera nárastu", ze "konkurenti diskutovali o tom, ako vidia rast trhu a kto bude schopný pokryt rast dopytu". 567 Napokon Hoechst spresnil vo svojej zápisnici zo stretnutia z 29. októbra 1998, ze "stretnutia neboli organizované systematicky a [ze] programy rokovaní boli velmi jednoduché". 568 Zo vsetkých uvedených skutocností vyplýva, ze po prvé Chisso poskytol na stretnutí z 13. novembra 1998 podrobný opis cinností a fungovania kartelu. Po druhé sa opis podniku Chisso opieral o písomné dôkazy, ktoré boli relevantné na preukázanie existencie kartelu. Po tretie zo stretnutí z 29. októbra 1998 vyplýva, ze Hoechst síce opísal dotknuté stretnutia, ale tento opis bol jednak menej detailný, ako opis poskytnutý podnikom Chisso, jednak neopisoval správne predmet a fungovanie dotknutého kartelu a napokon ho nepodporil nijakými písomnými dôkazmi. 569 S ohladom na uvedené treba dospiet k záveru, ze Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ked sa domnievala, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce skutocnosti preukazujúce existencie kartelu. 570 Ziadne z tvrdení podniku Hoechst nemôze tento záver spochybnit. 571 Co sa týka skutocnosti, ze Komisia ubezpecila Chisso na stretnutí z 13. novembra 1998, ze ho varuje, ak ho iné podniky predbehnú, pricom ako uz bolo uvedené v rámci posúdenia prvého zalobného dôvodu, táto okolnost nemôze mat vplyv na to, ze Chisso bol prvý podnik, ktorý na tomto stretnutí poskytol rozhodujúce skutocnosti preukazujúce existencie kartelu. 572 Co sa týka toho, ze Komisia rázne odmietla uznat ústne príspevky podniku Hoechst ako úkony spolupráce, najmä skutocnosti predlozené podnikom Hoechst na stretnutí z 29. októbra 1998, treba uviest, ze v odôvodnení c. 5 rozhodnutia, Komisia výslovne uvádza, ze 29. októbra 1998 na stretnutí medzi advokátmi Hoechst a Nutrinova so sluzbami Komisie, bol poskytnutý ústny opis dotknutého trhu, výrobcov, podielov na trhu, konania v Spojených státoch a cinností kartelu. Nikde v rozhodnutí nebolo uvedené, ze ústny príspevok podniku Hoechst zo stretnutia z 29. októbra 1998 nebol zohladnený. Skutocnost, ze Komisia sa mohla v urcitom momente konania domnievat, ze spolupráca podniku Hoechst nevyhovuje poziadavkám oznámenia o spolupráci z roku 1996, nic nemení na závere, podla ktorého ústny príspevok podniku Hoechst zo stretnutia z 29. októbra 1999 bol napokon zohladnený v rámci rozhodnutia. 573 V kazdom prípade treba uviest, ze Hoechst vo svojich písomnostiach odkazuje na list Komisie z 19. januára 1999, v ktorom uviedla: "Sluzby Komisie berú na vedomie zmenu vásho postoja a skutocnost, ze Nutrinova nemá záujem dalej spolupracovat v zmysle oznámenie o spolupráci... Informácie o sorbátoch, ako ich Nutrinova doteraz predlozila, sa nemôzu povazovat za poskytnuté v rámci tohto oznámenia." 574 V tejto súvislosti treba uviest, ze na stretnutí z 29. októbra 1998 so sluzbami Komisie Hoechst chcel predlozit písomný príspevok do konca roka 1998. V liste z 21. decembra 1998, na ktorý odpovedala Komisia listom z 19. januára 1999, Hoechst vsak uviedol okrem toho, ze spolupráca prostredníctvom ústnych svedectiev nebolo mozná: "Bohuzial nemôzeme dodrzat nás slub poskytnút vám do konca roka celkovú správu o skutkových okolnostiach... Vzhladom na stále prebiehajúce konanie v Amerike nám nás poradca v Spojených státoch naznacil, ze úplné sprístupnenie Komisii, ako bolo pôvodne predpokladané na nasom rokovaní v októbri, by vázne ohrozilo záujmy podniku Nutrinova (ako aj záujmy niektorých jeho clenov) v Spojených státoch." 575 Z uvedeného vyplýva, ze Hoechst zretelne vyjadril nemoznost dalsej spolupráce v tom stádiu konania s Komisiou, a to ani spoluprácu prostredníctvom písomností ani ústnych svedectiev. Za týchto okolností nie je mozné Komisii vytýkat, ze sa v tomto stádiu konania mohla domnievat, ze Hoechst úplne nespolupracoval a ze za týchto podmienok mohli byt predchádzajúce úkony spolupráce povazované prípadne za nedostatocné v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996. 576 Postoj podniku Hoechst bol neskôr zopakovaný v liste z 28. januára 1999, v ktorom spresnil: "Hoci si Nutrinova stále zelá úplne a bezprostredne spolupracovat s Komisiou, nemôze tak vzhladom na americké právo v súcasnosti urobit bez spôsobenia vázneho a neúnosného nebezpecenstva pre nu samotnú a pre jej súcasných ci bývalých zamestnancov." 577 Skutocnost, ze Komisia v telefonickom rozhovore z 5. marca 1999 alebo v liste z 29. marca 1999 uviedla, ze uz nestací dalsí ústny príspevok, vyplývala z neistoty, ci v tomto stádiu konania podnik Hoechst spolupracuje, a smerovala k upozorneniu podniku Hoechst na to, ze pre uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 1996 musí predlozit viac dôkazov preukazujúcich existenciu kartelu. 578 Z týchto úvah vyplýva, ze Komisia napokon prijala v rozhodnutí ústne príspevky podniku Hoechst ako úkony spolupráce a ze v kazdom prípade postoj Komisie pocas správneho konania vyplýval z neistoty, ci podnik Hoechst úcinne spolupracoval od zaciatku konania, kedze navyse Hoechst najskôr uviedol, ze ústne svedectvá jeho zamestnancov pred Komisiou nie sú mozné. 579 Vzhladom na vsetky tieto dôvody musia byt tvrdenia predlozené v rámci ôsmeho zalobného dôvodu zamietnuté. 580 Za týchto okolností treba preskúmat deviaty zalobný dôvod predlozený podnikom Hoechst, kedze nebol prvý podnik, ktorý poskytol rozhodujúce dôkazy preukazujúce existenciu kartelu, Hoechst nemohol dúfat, ze mu bude viac znízená pokuta, ako mu bola znízená z hladiska bodu D oznámenia o spolupráci z roku 1996, t. j. o 50 % výsky pokuty, ktorá by mu bola ulozená, ak by nespolupracoval. 581 Treba vsak uviest, ze niektoré procesné pochybenia môzu v urcitých prípadoch odôvodnovat znízenie pokuty, hoci nie sú dostatocné na zrusenie napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, uz citovaný v bode 211 vyssie, body 26 az 48, a rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, uz citovaný v bode 216 vyssie, body 436 az 438). 582 V prejednávanej veci treba zohladnit porusenie zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, ako bolo konstatované v bode 137 vyssie, pricom ide o porusenie, ktorého sa Hoechst dovolával aj v rámci ôsmeho a deviateho zalobného dôvodu. Takze Súd prvého stupna so zretelom na dôlezitost dodrziavania Komisiou uvedených zásad v rámci správnych konaní a na jeho neobmedzenú rozhodovaciu právomoc, rozhodol znízit pokutu ulozenú podniku Hoechst o 10 %. 583 Konkrétne dôsledky tejto zmeny budú stanovené neskôr. H -- O jedenástom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady ne bis in idem 1. Zhrnutie rozhodnutia 584 V odôvodneniach c. 314 az 316 rozhodnutia Komisia v podstate uviedla, ze výkon právomoci Spojenými státmi (alebo inej tretej krajiny) voci kartelu nemôze nijakým spôsobom obmedzit ci vylúcit právomoc Komisie podla práva hospodárskej sútaze Spolocenstva. Navyse Komisia v ziadnom prípade nezamýslala sankcionovat dotknuté podniky za tie isté skutky ako americké a kanadské orgány. Taktiez konania vedené a sankcie ulozené na jednej strane Komisiou a na druhej strane americkými a kanadskými orgánmi zjavne nesledovali rovnaké ciele. 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst 585 Hoechst tvrdí, ze Komisia porusila zásadu ne bis in idem, ked sa v odôvodnení c. 315 rozhodnutia domnievala, ze sa neuplatní znízenie o americkú trestnú sankciu ulozenú v tej istej veci. Komisia vyjadrila svoj názor, ze zásada ne bis in idem sa v ziadnom prípade nemôze neuplatnit v rámci vztahu medzi právom Spolocenstva a právom Spojených státov v oblasti hospodárskej sútaze. Pritom podla podniku Hoechst, nijaký rozsudok dodnes nestanovil, ze zásada ne bis in idem sa nemôze za ziadnych okolností uplatnit v takomto prípade 586 Konkrétne Hoechst vyvodil z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora zo 14. decembra 1972, Boehringer Mannheim/Komisia (7/72, Zb. s. 1281), ze zásada ne bis in idem je uplatnitelná v rámci vztahu medzi právom Spolocenstva a právom Spojených státov v oblasti hospodárskej sútaze. Okrem toho druhá veta abstraktu rozsudku Súdneho dvora spresnila, ze "prípadné zohladnenie Komisiou sankcie ulozenej orgánmi tretieho státu predpokladá, aby boli skutocnosti uplatnené proti obvinenému podniku na jednej strane Komisiou a na druhej strane dotknutým tretím státom totozné". 587 V prejednávanej veci Komisia nespochybnila, ze sankcie ulozené podniku Hoechst v Spojených státoch sa týkali rovnakej skutkovej situácie, ako je situácia v tomto rozhodnutí. V tejto súvislosti sa Komisia v rozhodnutí nevyjadrila ani k skutocnostiam, ako boli spolocné stretnutia a dohody vztahujúce sa na mimoeurópske trhy. Komisia v odôvodneniach c. 4, 65 az 72, 81, 90, 92, 100, 107, 120, 121, 138, 217, 232, 246, 349, 352, 397 a 450 rozhodnutia vsak poskytla jasné indície o tom, ze porusenie malo povahu jedného porusenia. 588 Ak by v tejto veci Komisia spochybnovala "existenciu idem", Hoechst navrhuje, ako bolo uvedené v dohode uzavretej 3. mája 1999 s americkým ministerstvom spravodlivosti, a ziada predvolanie ako svedkov státneho zástupcu povereného vecou v Spojených státoch a jednu dalsiu osobu, ktorá môze byt predvolaná prostredníctvom podniku Hoechst. 589 V kazdom prípade sa Hoechst domnieva, ze z dôvodu spravodlivosti je potrebné odpocítat americkú sankciu pre spravodlivé zaobchádzanie podla zásady "prirodzenej spravodlivosti" uplatnitelnej na základe judikatúry Walt Wilhelm (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1969, Walt Wilhelm a i., [90]14/68, Zb. s. 1). b) Tvrdenia Komisie 590 V prvom rade Komisia zdôraznuje, ze sa javí, ze Hoechst sa uz nechce vracat k sankcii ulozenej v Kanade, ale len k tej, ktorá bola ulozená v Spojených státoch. 591 Dalej Komisia odkazuje na rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie (bod 338), pricom uvádza, ze uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totoznosti skutkových okolností, porusovatela a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovat tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté nezákonné správanie, aby sa chránili tie isté právne záujmy. 592 V prejednávanej veci nie sú totozné skutkové okolnosti ani právny záujem. 593 Co sa týka skutkových okolností, bod 4 písm. d) dohody uzavretej 3. mája 1999 s americkým ministerstvom spravodlivosti výslovne stanovoval, ze sorbáty, ktorých sa týkal tento kartel, boli predávané podnikom Hoechst alebo jeho dcérskymi spolocnostami a dalsími clenmi kartelu zákazníkom v okrese Kalifornia Sever. Z tejto dohody vyplývalo, ze úkon sankcionovaný súdnym zmierom (Plea Agreement) nebola kartelová dohoda sama osebe, ale jej uplatnenie v Spojených státoch. Komisia v tejto súvislosti pripomína, ze zásada teritoriality sa uplatnuje rovnako v americkom, ako v európskom práve v oblasti hospodárskej sútaze. Zo súdneho zmieru uzavretého medzi podnikom Hoechst a Spojenými státmi nevyplýva, ze sa vztahuje aj na vykonávacie opatrenia a úcinky kartelových dohôd mimo tejto krajiny, a najmä v EHP. Konstatovanie uvedené v odôvodnení c. 315 rozhodnutia je teda správne. Rozsudok Boehringer Mannheim/Komisia, uz citovaný v bode 586 vyssie, okrem toho tiez stanovuje, ze k poruseniu zásady ne bis in idem nedôjde, ak neexistuje totoznost skutkových okolností v takomto prípade. 594 Co sa týka rovnakého chráneného právneho záujmu, Komisia odkazuje na odôvodnenie c. 316 rozhodnutia, ako aj na rozsudok Súdu prvého stupna z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, [91]T-224/00, Zb. s. II-2597 (bod 90), pricom zdôraznuje, ze konania a sankcie na jednej strane orgánov Spolocenstva a na druhej strane amerických orgánov nemajú rovnaký ciel. Zatial co v prvom prípade ide o ochranu neskreslenej hospodárskej sútaze na území Európskej únie alebo v EHP, v druhom prípade sa snaha o ochranu týka amerického trhu. 595 Komisia okrem toho zdôraznuje, ze v rozsudku z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie (body 130 az 148), Súd prvého stupna výslovne vyhlásil, ze Komisia môze ulozit pokutu v rozsahu stanovenom clánkom 15 ods. 2 nariadenia c. 17 bez toho, ze by musela zohladnit zodpovedajúce americké sankcie pri stanovení daného rozsahu. Tieto úvahy sú uplatnitelné na prejednávaný prípad. 596 Komisia pre úplnost dodáva, ze nijaké úvahy o spravodlivosti nesvedcia v prospech odpocítania americkej sankcie. Situácia ako tá, ktorá podnietila Súdny dvor v rozsudku Walt Wilhelm a i., uz citovaný v bode 589 vyssie (bod 11), zohladnit v práve Spolocenstva skorsie ulozené sankcie na základe clánku 90 ods. 2 UO vzhladom na úzku vzájomnú závislost vnútrostátnych trhov clenských státov a spolocného trhu, neexistuje medzi Európskou úniou a Spojenými státmi (Komisia v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, bod 594, bod 99). 3. Posúdenie Súdom prvého stupna 597 Na úvod treba uviest, ze tento zalobný dôvod bol podaný len proti tomu, ze pokuta ulozená v Spojených státoch nebola odpocítaná od pokuty ulozenej na úrovni Spolocenstva. Treba sa teda domnievat, ze tento zalobný dôvod sa netýka pokuty ulozenej v Kanade. 598 Zásada ne bis in idem, ktorej sa venuje aj clánok 4 protokolu c. 7 Európskeho dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, je základnou zásadou práva Spolocenstva, ktorej dodrziavanie zabezpecuje Súdny dvor (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, [92]C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 26). 599 Navyse bez toho, ze by riesil otázku, ci je Komisia povinná zapocítat sankciu ulozenú orgánmi tretieho státu za predpokladu, ze skutocnosti pouzité proti podniku Komisiou a týmito orgánmi sú totozné, Súdny dvor stanovil totoznost skutkov, ktoré podniku vytýka Komisia a orgány tretieho státu ako predbeznú podmienku uvedenej otázky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, [93]C-397/03 P, Zb. s. I-4429, body 48 a 49, a SGL Carbon/Komisia, uz citovaný v bode 598 vyssie, bod 27). 600 Presnejsie Súdny dvor pripomenul, ze uplatnenie zásady ne bis in idem podliehalo trojitej podmienke totoznosti skutkových okolností, porusovatela a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovat tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté nezákonné správanie, aby sa chránili tie isté právne záujmy (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, uz citovaný v bode 145 vyssie, bod 338). 601 V tejto súvislosti treba zdôraznit, ze zásada ne bis in idem sa neuplatní v situáciách, v ktorých dochádza k intervencii právnych poriadkov a orgánov hospodárskej sútaze tretích státov v rámci ich vlastnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, uz citovaný v bode 598 vyssie, bod 32). 602 Hoci v prejednávanej veci Komisia v niektorých odôvodnenia rozhodnutia zdôraznených podnikom Hoechst uviedla, ze dotknuté skutkové okolnosti majú svoj pôvod v tom istom súbore dohôd a ze trh so sorbátmi je mozné hodnotit na celosvetovej úrovni, na jednej strane treba zdôraznit, ze uplatnenie práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze predpokladá existenciu dohody, rozhodnutia alebo zosúladeného postupu, "ktoré môzu ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi" alebo "medzi zmluvnými stranami" Dohody EHP, ako aj "vylucovat, obmedzovat alebo skreslovat hospodársku sútaz v rámci spolocného trhu" alebo "územia", na ktoré sa vztahuje Dohoda EHP (clánok 81 ods. 1 ES a clánok 53 ods. 1 Dohody EHP). Cielom cinnosti Komisie je teda ochrana volnej hospodárskej sútaze na spolocnom trhu, ktorá je podla clánku 3 ods. 1 písm. g) ES základnou úlohou Spolocenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, uz citovaný v bode 598 vyssie, bod 31). Komisia rozhodla v tejto súvislosti, ze cielom a následkom dotknutého protisútazného správania bolo obmedzenie hospodárskej sútaze v Spolocenstve a v EHP (odôvodnenia c. 280 az 288 rozhodnutia) a ze okrem toho trvajúca dohoda medzi výrobcami sorbátov mala citelný následok na obchod medzi clenskými státmi a medzi zmluvnými stranami Dohody EHP (odôvodnenia c. 289 az 294 rozhodnutia). Na základe toho Komisia v clánku 1 výroku rozhodnutia konstatovala, ze dotknuté podniky porusili clánok 81 ods. 1 ES a od 1. januára 1994 clánok 53 ods. 1 Dohody EHP. 603 Na druhej strane, hoci z dohody uzatvorenej 3. mája 1999 medzi podnikom Hoechst a americkým ministerstvom spravodlivosti vyplýva, ze vytýkané skutocnosti sa týkajú kartelu na trhu so sorbátmi predávanými "v Spojených státoch a inde", po prvé treba uviest, ze uvedená dohoda tiez spresnuje, ze dotknuté sorbáty boli predávané podnikom Hoechst alebo jeho dcérskymi spolocnostami spotrebitelom v okrese Kalifornia Sever a po druhé nie je nijako stanovené, ze konanie vedené v Spojených státoch sa týkalo uplatnovania alebo úcinkov kartelu inde ako v Spojených státoch a osobitne v EHP, co by navyse zjavne zasahovalo do územnej právomoci Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, uz citovaný v bode 594 vyssie, bod 103, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, uz citovaný v bode 165 vyssie, bod 143). 604 Preto sa v prejednávanej veci rozhodnutie amerických orgánov pre hospodársku sútaz a rozhodnutie orgánov pre hospodársku sútaz Spolocenstva lísia v otázke chráneného právneho záujmu. 605 Za týchto podmienok sa zásada ne bis in idem neuplatní. Z rovnakých dôvodov musia byt zamietnuté úvahy o spravodlivosti, ktoré podla podniku Hoechst odôvodnujú zohladnenie pokuty ulozenej v Spojených státoch v rámci pokuty ulozenej Komisiou. Okrem toho Súd prvého stupna dospel k záveru, ze dokumenty v spise sú dostatocne jasné a domnieva sa, ze je potrebné zamietnut ziadost podniku Hoechst o predvolanie svedkov. 606 Na základe vsetkých týchto dôvodov je jedenásty zalobný dôvod potrebné zamietnut. IV -- O konecnej výske pokuty ulozenej podniku Hoechst 607 Ako vyplýva z bodov 420 az 439 vyssie, rozhodnutie treba zmenit v rozsahu, v akom sa proti podniku Hoechst uplatnuje pritazujúca okolnost vodcu kartelu. 608 Okrem toho, ako vyplýva z bodu 582 vyssie a pre zohladnenie porusenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996, konstatovaných v bode 137 vyssie, je potrebné znízit pokutu ulozenú podniku Hoechst o 10 %. 609 Vo zvysnej casti budú v rozhodnutí úvahy Komisie, ako aj spôsob stanovenia pokút pouzitý Komisiou nezmenené. 610 Konecná výska pokuty ulozená zalobcovi sa teda stanoví: k východiskovej sume pokuty (20 miliónov eur) sa pridá 100 % vzhladom na velkost a celkové zdroje podniku Hoechst v roku 1995 a roku 2002, co je spolu 40 miliónov eur. Pre zohladnenie dlzky trvania porusenia je táto suma zvýsená o 175 %. Základná ciastka pokuty je teda 110 miliónov eur. K tejto základnej ciastke pokuty sa pridá zvýsenie o 50 % z dôvodu opakovaného porusovania podnikom Hoechst, takze celková suma je vo výske 165 miliónov eur. Táto celková suma je napokon znízená o 50 % na základe oznámenia o spolupráci z roku 1996, takze 82,5 milióna eur, a dalej znízená o 10 % pre zohladnenie porusenia zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania pri uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 1996, konstatovaných v bode 137 vyssie, co vedie ku konecnej sume pokuty vo výske 74,25 milióna eur. O trovách 611 Podla clánku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môze Súd prvého stupna rozdelit náhradu trov konania alebo rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania, ak úcastníci konania mali úspech len v casti predmetu konania. Za daných okolností je opodstatnené rozhodnút, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (piata komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Výska pokuty ulozenej podniku Hoechst GmbH je stanovená na 74,25 milióna eur. 2. V zostávajúcej casti sa zaloba zamieta. 3. Kazdý úcastník konania znása svoje vlastné trovy konania. Vilaras Dehousse Sváby Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. júna 2008. Tajomník E. Coulon Predseda komory M. Vilaras Obsah Skutkové okolnosti Konanie a návrhy úcastníkov konania Právny stav I -- O zalobných dôvodoch smerujúcich k zruseniu rozhodnutia v celom rozsahu, v akom sa týka podniku Hoechst A -- O prvom zalobnom dôvode zalozenom na odmietnutí prístupu k dokumentom v prospech zalobcu 1. Zhrnutie správneho konania a rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst O zamietnutí prístupu k dokumentom týkajúcim sa kontaktov medzi Komisiou a Chisso O zamietnutí prístupu k listu Chisso zo 17. decembra 2002 a jeho prílohám O ziadosti na vykonanie nových setrení b) Tvrdenia Komisie O zamietnutí prístupu k niektorým dokumentom O ziadosti na vykonanie nových setrení 3. Posúdenie Súdom prvého stupna a) O porusení zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania b) O porusení práva na prístup k spisu O liste podniku Chisso zo 17. decembra 2002 s jeho prílohami O interných dokumentoch týkajúcich sa telefonických hovorov medzi Komisiou a Chisso od septembra 1998 do apríla 1999 B -- O stvrtom zalobnom dôvode zalozenom na neúplnosti záverecnej správy pracovnícky poverenej vypocúvaním 1. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 2. Posúdenie Súdom prvého stupna II -- O trinástom zalobnom dôvode smerujúcom k zruseniu clánku 2 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka Hoechst A -- Tvrdenia úcastníkov konania 1. Tvrdenia podniku Hoechst 2. Tvrdenia Komisie B -- Posúdenie Súdom prvého stupna III -- O dôvodoch smerujúcich k znízeniu pokuty podniku Hoechst A -- O dvanástom zalobnom dôvode zalozenom na neprimeranej dlzke konania 1. Zhrnutie správneho konania 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna B -- O tretom zalobnom dôvode zalozenom na protiprávnom zakrytí niektorých dôvodov rozhodnutia 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna C -- O piatom zalobnom dôvode zalozenom na nesprávnom právnom posúdení pri stanovení základnej ciastky pokuty 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst O povahe porusenia -- O úcinkoch porusenia -- O zúcastnení sa vyssích riadiacich pracovníkov na protisútazných dohodách -- O rozdelení podnikov do kategórií -- O faktore zvýsenia s cielom zohladnit velkost celkových zdrojov podniku Hoechst O dlzke porusenia b) Tvrdenia Komisie O úcinkoch porusenia O úcasti vyssích riadiacich pracovníkov na protisútazných dohodách O rozdelení podnikov do kategórií O faktore zvýsenia s cielom zohladnit velkost a celkové zdroje podniku Hoechst O dlzke trvania porusenia 3. Posúdenie Súdom prvého stupna a) O závaznosti porusenia O úcinku kartelu na trh so sorbátmi v EHP O úcasti vyssích riadiacich pracovníkov podniku Hoechst na kartely O rozdelení podnikov do kategórií O faktore zvýsenia s cielom zohladnit velkost a celkové zdroje podniku Hoechst b) O dlzke trvania porusenia D -- O druhom a siestom zalobnom dôvode týkajúcich sa výhrad voci úlohe vodcu zohladnenej v rozhodnutí ako pritazujúca okolnost 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna E -- O siedmom zalobnom dôvode zalozenom na neodôvodnenom zvýsení pokuty za opakované porusovanie 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna F -- O desiatom zalobnom dôvode zalozenom na analogickom uplatnení oznámenia o spolupráci z roku 2002 podla "zásady najpriaznivejsieho ustanovenia" 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna G -- O ôsmom a deviatom zalobnom dôvode týkajúcich sa uplatnenia oznámenia o spolupráci 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna H -- O jedenástom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady ne bis in idem 1. Zhrnutie rozhodnutia 2. Tvrdenia úcastníkov konania a) Tvrdenia podniku Hoechst b) Tvrdenia Komisie 3. Posúdenie Súdom prvého stupna IV -- O konecnej výske pokuty ulozenej podniku Hoechst O trovách __________________________________________________________________ ( [94]*1 ) Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXyZL22C/L97011-2455TMP.html#t-ECRT12008SKA.0500089201-E0001 2. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:182:TOC 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1996:207:TOC 4. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:P:1962:013:TOC 5. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:1998:009:TOC 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0410&locale=SK 7. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2003:173:TOC 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991T?0036&locale=SK 9. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0221&locale=SK 10. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0191&locale=SK 11. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0031&locale=SK 12. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61991T?0030&locale=SK 13. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0009&locale=SK 14. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61984??0156&locale=SK 15. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0071&locale=SK 16. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0015&locale=SK 17. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0348&locale=SK 18. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61990T?0044&locale=SK 19. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0045&locale=SK 20. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0038&locale=SK 21. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0204&locale=SK 22. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0305&locale=SK 23. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995T?0025&locale=SK 24. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0236&locale=SK 25. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0005&locale=SK 26. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0134&locale=SK 27. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2001:162:TOC 28. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61973??0006&locale=SK 29. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61997T?0228&locale=SK 30. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0128&locale=SK 31. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0238&locale=SK 32. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0185&locale=SK 33. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1974:319:TOC 34. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0048&locale=SK 35. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0052&locale=SK 36. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000C?0074&locale=SK 37. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0005&locale=SK 38. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0067&locale=SK 39. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0213&locale=SK 40. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0062&locale=SK 41. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0105&locale=SK 42. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0367&locale=SK 43. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0291&locale=SK 44. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0230&locale=SK 45. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0015&locale=SK 46. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1998:124:TOC 47. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:024:TOC 48. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0220&locale=SK 49. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0141&locale=SK 50. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0016&locale=SK 51. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62001T?0203&locale=SK 52. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0283&locale=SK 53. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0303&locale=SK 54. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0304&locale=SK 55. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002C?0189&locale=SK 56. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0049&locale=SK 57. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0064&locale=SK 58. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0327&locale=SK 59. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61988C?0350&locale=SK 60. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998C?0291&locale=SK 61. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0065&locale=SK 62. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61969??0041&locale=SK 63. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61976??0085&locale=SK 64. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0176&locale=SK 65. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999T?0023&locale=SK 66. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61980??0100&locale=SK 67. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0347&locale=SK 68. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1994:239:TOC 69. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:074:TOC 70. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1986:230:TOC 71. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1969:195:TOC 72. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1994:239:TOC 73. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1989:074:TOC 74. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1986:230:TOC 75. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1969:195:TOC 76. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2005:166:TOC 77. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0150&locale=SK 78. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62006C?0003&locale=SK 79. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0079&locale=SK 80. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61992C?0137&locale=SK 81. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0275&locale=SK 82. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003T?0028&locale=SK 83. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:C:2002:045:TOC 84. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1999:076:TOC 85. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:1995:312:TOC 86. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61995C?0354&locale=SK 87. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0202&locale=SK 88. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2004:125:TOC 89. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61999C?0512&locale=SK 90. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61968??0014&locale=SK 91. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62000T?0224&locale=SK 92. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62004C?0308&locale=SK 93. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62003C?0397&locale=SK 94. file:///tmp/lynxXXXXyZL22C/L97011-2455TMP.html#c-ECRT12008SKA.0500089201-E0001