ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (prvá rozsírená komora) zo 17. septembra 2007 ( [1]*1 ) "Hospodárska sútaz -- Správne konanie -- Preskúmavacie právomoci Komisie -- Dokumenty zadrzané v priebehu setrenia -- Ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi -- Prípustnost" V spojených veciach T-125/03 a T-253/03, Akzo Nobel Chemicals Ltd, so sídlom v Hershame, Walton on Thames, Surrey (Spojené královstvo), Akcros Chemicals Ltd, so sídlom v Hershame, Walton on Thames, Surrey, v zastúpení: C. Swaak, M. Mollica a M. van der Woude, advokáti, zalobcovia, ktorých v konaní podporujú: Conseil des barreaux européens (CCBE), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: J. Flynn, QC, Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten, so sídlom v Haagu (Holandsko), v zastúpení: O. Brouwer a C. Schillemans, advokáti, European Company Lawyers Association (ECLA), so sídlom v Bruseli, v zastúpení: M. Dolmans, K. Nordlander, advokáti, a J. Temple Lang, solicitor, American Corporate Counsel Association (ACCA) -- European Chapter, so sídlom v Parízi (Francúzsko), v zastúpení: G. Berrisch, advokát, a D. Hull, solicitor, a International Bar Association (IBA), so sídlom v Londýne (Spojené královstvo), v zastúpení: J. Buhart, advokát, vedlajsí úcastníci konania, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: pôvodne R. Wainwright a C. Ingen-Housz, neskôr F. Castillo de la Torre a X. Lewis, splnomocnení zástupcovia, zalovanej, ktorej predmetom je v prvom rade návrh smerujúci na jednej strane k zruseniu rozhodnutia Komisie K(2003) 559/4 z 10. februára 2003 a podla potreby rozhodnutia Komisie K(2003) 85/4 z 30. januára 2003, ktorými sa nariaduje spolocnostiam Akzo Nobel Chemicals Ltd, Akcros Chemicals Ltd a Akcros Chemicals a ich dcérskym spolocnostiam, aby sa podriadili setreniam podla clánku 14 ods. 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce clánky [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. c. 08/001, s. 3) (vec COMP/E-1/38.589), a na druhej strane k tomu, aby bolo Komisii nariadené vrátit urcité dokumenty zadrzané v rámci predmetného setrenia, ako aj zakázané pouzit ich obsah (vec T-125/03), a v druhom rade návrh smerujúci k zruseniu rozhodnutia Komisie K(2003) 1533 v konecnom znení z 8. mája 2003, ktorým sa zamieta ziadost o ochranu uvedených dokumentov na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi (vec T-253/03), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (prvá rozsírená komora), v zlození: predseda komory J. D. Cooke, sudcovia R. García-Valdecasas, I. Labucka, M. Prek a V. Ciuca, tajomník: C. Kantza, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 28. júna 2007, vyhlásil tento Rozsudok Skutkový stav a konanie 1 Dna 10. februára 2003 prijala Komisia rozhodnutie K(2003) 559/4 o zmene svojho rozhodnutia K(2003) 85/4 z 30. januára 2003, ktorým sa okrem iného nariaduje spolocnostiam Akzo Nobel Chemicals Ltd a Akcros Chemicals Ltd, ako aj ich dcérskym spolocnostiam, aby sa podriadili setreniam podla clánku 14 ods. 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce clánky [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. c. 08/001, s. 3), a ktorého cielom je vyhladanie prípadných dôkazov protisútazného konania (spolu dalej len "rozhodnutie o nariadení setrenia"). 2 V dnoch 12. a 13. februára 2003 úradníci Komisie za úcasti zástupcov Office of Fair Trading (OFT, britský úrad pre hospodársku sútaz) vykonali setrenie na základe rozhodnutia o nariadení setrenia v priestoroch zalobcov v Eccles, Manchester (Spojené královstvo). Pocas tohto setrenia úradníci Komisie vyhotovili kópie znacného poctu dokumentov. 3 V priebehu týchto úkonov zástupcovia zalobcov uviedli úradníkom Komisie, ze na niektoré dokumenty sa môze vztahovat ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi (legal professional privilege alebo "LLP"). 4 Úradníci Komisie potom uviedli zástupcom zalobcov, ze potrebujú tieto dokumenty zbezne prezriet, aby si mohli vytvorit svoj vlastný názor na ochranu, ktorú by tieto dokumenty prípadne mali pozívat. Po dlhej diskusii a potom, co úradníci Komisie a OFT pripomenuli zástupcom zalobcov dôsledky marenia výkonu setrenia, bolo rozhodnuté, ze úradník zodpovedný za setrenie zbezne prezrie príslusné dokumenty za prítomnosti zástupcu zalobcov. 5 Pocas skúmania týchto dokumentov doslo k nezhode v prípade piatich dokumentov, s ktorými Komisia napokon zaobchádzala dvojakým spôsobom. 6 Prvým z týchto dokumentov je dvojstránkový, písacím strojom vyhotovený záznam zo 16. februára 2000, pochádzajúci od generálneho riaditela Akcros Chemicals a adresovaný jednému z jeho nadriadených. Podla zalobcov tento záznam obsahuje informácie, ktoré generálny riaditel Akcros Chemicals zhromazdil pocas interných rozhovorov s inými zamestnancami. Tieto informácie boli podla zalobcov zozbierané na úcel získania externého právneho stanoviska v rámci programu dodrziavania práva hospodárskej sútaze, ktorý zaviedol Akzo Nobel. Druhým z týchto dokumentov je druhé vyhotovenie tohto záznamu, na ktorom sa nachádzajú rukou písané poznámky odvolávajúce sa na kontakty s advokátom zalobcov a obsahujúce okrem iného jeho meno. 7 Na základe vysvetlení, ktoré získali od zalobcov, co sa týka týchto prvých dvoch dokumentov, neboli úradníci Komisie schopní dospiet na mieste k definitívnemu záveru o ochrane, ktorú by tieto dokumenty prípadne mali pozívat. Preto z nich urobili kópiu, ktorú vlozili do zapecatenej obálky, ktorú po ukoncení setrenia zobrali so sebou. Zalobcovia oznacili tieto dva dokumenty ako súcast "série A". 8 Tretí dokument, ktorý bol sporný, predstavuje súbor rukou písaných poznámok generálneho riaditela Akcros Chemicals, o ktorých zalobcovia tvrdia, ze boli urobené pocas rozhovorov so zamestnancami a slúzili ako podklad k vyhotoveniu strojom písaného záznamu série A. Napokon poslednými dvoma spornými dokumentmi sú dve správy elektronickej posty vymenené medzi generálnym riaditelom Akcros Chemicals a pánom S., koordinátorom Akzo Nobel pre právo hospodárskej sútaze. Pán S. je advokátom zapísaným v zozname advokátov holandskej advokátskej komory, ktorý bol v rozhodnom case clenom právneho oddelenia Akzo Nobel, a teda stálym zamestnancom tohto podniku. 9 Úradnícka zodpovedná za setrenie sa po opätovnom prezretí týchto posledných troch dokumentov a na základe vysvetlení, ktoré získala od zalobcov, domnievala, ze tieto dokumenty urcite nie sú chránené dôvernostou komunikácie medzi advokátmi a klientmi. V dôsledku toho z nich urobila kópiu, ktorú zalozila do spisu bez toho, aby ju oddelila v zapecatenej obálke. Zalobcovia oznacili tieto tri dokumenty ako súcast "série B". 10 Dna 17. februára 2003 zalobcovia dorucili Komisii list, v ktorom uviedli dôvody, pre ktoré boli podla nich tak dokumenty série A, ako aj dokumenty série B, chránené dôvernostou. 11 Listom z 1. apríla 2003 Komisia informovala zalobcov, ze argumenty uvedené v ich liste zo 17. februára 2003 jej neumoznujú dospiet k záveru, ze na uvedené dokumenty sa skutocne vztahuje dôvernost. Uviedla vsak, ze zalobcovia majú moznost predlozit pripomienky k týmto predbezným záverom v lehote dvoch týzdnov, po uplynutí ktorej Komisia prijme konecné rozhodnutie. 12 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 11. apríla 2003 zalobcovia podali podla clánku 230 stvrtého odseku ES zalobu, ktorou sa domáhajú na jednej strane zrusenia rozhodnutia z 10. februára 2003 a v prípade potreby aj rozhodnutia z 30. januára 2003 a na druhej strane vrátenia sporných dokumentov (vec T-125/03). 13 Dna 17. apríla 2003 zalobcovia informovali Komisiu o podaní ich zaloby vo veci T-125/03. Taktiez Komisii uviedli, ze pripomienky, na podanie ktorých ich vyzvala 1. apríla 2003, sú súcastou tohto návrhu na zacatie konania. V ten istý den zalobcovia podali návrh na základe clánkov 242 ES a 243 ES, ktorým sa domáhali najmä odkladu výkonu rozhodnutia z 10. februára 2003 (vec T-125/03 R). 14 Dna 8. mája 2003 Komisia prijala rozhodnutie K(2003) 1533 v konecnom znení, ktorým sa zamieta ziadost o ochranu sporných dokumentov na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi na základe clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 (dalej len "zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003"). V clánku 1 tohto rozhodnutia Komisia zamieta ziadost zalobcov smerujúcu k tomu, aby im boli vrátené dokumenty série A a série B a aby Komisia potvrdila znicenie vsetkých kópií týchto dokumentov vo svojej drzbe. V clánku 2 toho istého rozhodnutia Komisia uvádza svoj zámer otvorit zapecatenú obálku obsahujúcu dokumenty série A a zalozit ich do spisu. Komisia vsak napriek tomu upresnuje, ze k tomuto kroku nepristúpi pred uplynutím lehoty na podanie zaloby proti uvedenému rozhodnutiu. 15 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 4. júla 2003 zalobcovia podali podla clánku 230 stvrtého odseku ES zalobu, ktorou sa domáhajú zrusenia zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003 (vec T-253/03). Samostatným podaním zapísaným do registra 11. júla 2003 zalobcovia podali návrh na nariadenie predbezného opatrenia smerujúci najmä k odkladu výkonu uvedeného rozhodnutia (vec T-253/03 R). 16 Návrhmi podanými 30. júla, 7. augusta a 11. a 18. augusta 2003 Conseil des barreaux européens (CCBE), Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten (Holandská advokátska komora) a European Company Lawyers Association (ECLA, Európske zdruzenie podnikových právnikov) poziadali o vstup do konania ako vedlajsí úcastníci vo veciach T-125/03 a T-253/03 na podporu návrhov zalobcov. Predseda piatej komory Súdu prvého stupna dvomi uzneseniami zo 4. novembra 2003 vyhovel návrhom týchto zdruzení na vstup vedlajsieho úcastníka do konania. 17 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 1. augusta 2003 Komisia vzniesla podla clánku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna námietku neprípustnosti proti zalobe podanej vo veci T-125/03. 18 Dna 8. septembra 2003 Komisia v rámci konaní o nariadení predbezného opatrenia T-125/03 R a T-253/03 R odovzdala predsedovi Súdu prvého stupna na jeho ziadost v dôvernej obálke kópiu dokumentov série B, ako aj zapecatenú obálku obsahujúcu dokumenty série A. 19 Uznesením predsedu Súdu prvého stupna z 30. októbra 2003, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (T-125/03 R a T-253/03 R, Zb. s. II-4771), bol návrh na nariadenie predbezného opatrenia vo veci T-125/03 R zamietnutý, zatial co návrhu na nariadenie predbezného opatrenia vo veci T-253/03 R bolo ciastocne vyhovené. Bol teda odlozený výkon ustanovení zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003, ktorými Komisia rozhodla, ze otvorí zapecatenú obálku obsahujúcu dokumenty série A. Predseda Súdu prvého stupna nariadil, aby tieto dokumenty boli ulozené v kancelárii Súdu prvého stupna az do rozhodnutia Súdu prvého stupna v konaní vo veci samej. Predseda Súdu prvého stupna tiez vzal na vedomie vyhlásenie Komisie, podla ktorého Komisia neumozní tretím osobám prístup k dokumentom série B az do rozsudku vo veci samej v konaní T-253/03. 20 Návrhmi podanými European Council on Legal Affairs (Európska rada pre právne zálezitosti) 17. októbra a 26. novembra 2003 a Section on Business Law International Bar Association (Sekcia pre obchodné právo medzinárodnej asociácie advokátskych komôr) 25. novembra 2003 poziadali o vstup do konania ako vedlajsí úcastníci vo veciach T-125/03 a T-253/03 na podporu návrhov zalobcov. Uzneseniami z 28. mája 2004 Súd prvého stupna zamietol tieto návrhy na vstup vedlajsieho úcastníka do konania. 21 Dna 13. novembra 2003 Komisia podala ziadost o prednostné prejednanie veci na základe clánku 55 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Túto ziadost zopakovala 8. októbra 2004. 22 Návrhom podaným 25. novembra 2003 American Corporate Counsel Association (ACCA) - European Chapter (Americké zdruzenie podnikových poradcov - európska sekcia) poziadal o vstup do konania ako vedlajsí úcastník vo veci T-253/03 na podporu návrhov zalobcov. Predseda piatej komory Súdu prvého stupna uznesením z 10. marca 2004 vyhovel návrhu ACCA na vstup vedlajsieho úcastníka do konania. 23 Uznesením Súdu prvého stupna z 5. marca 2004 bolo rozhodnutie o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou vo veci T-125/03 spojené na spolocné konanie o veci samej na základe clánku 114 ods. 4 rokovacieho poriadku. 24 Uznesením z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [C-7/04 P(R), Zb. s. I-8739], predseda Súdneho dvora na základe odvolania Komisie zrusil body výrokovej casti uz citovaného uznesenia predsedu Súdu prvého stupna z 30. októbra 2003, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, ktorými bol odlozený výkon zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003 a bolo rozhodnuté o ulození dokumentov série A v kancelárii Súdu prvého stupna. Vzal vsak na vedomie vyhlásenie Komisie, podla ktorého Komisia neumozní tretím osobám prístup k dokumentom série A az do rozsudku vo veci samej v konaní T-253/03. 25 Po vydaní uz citovaného uznesenia predsedu Súdneho dvora, Komisia/Akzo a Akcros, kancelária Súdu prvého stupna listom z 15. októbra 2004 vrátila Komisii zapecatenú obálku obsahujúcu dokumenty série A. 26 Dna 20. februára 2006 International Bar Association (IBA, Medzinárodná asociácia advokátskych komôr) podala návrhy na vstup vedlajsieho úcastníka do konania vo veciach T-125/03 a T-253/03 na podporu návrhov zalobcov. Predseda prvej komory Súdu prvého stupna dvomi uzneseniami z 26. februára 2007 vyhovel návrhom IBA na vstup vedlajsieho úcastníka do konania. 27 Na základe clánku 14 rokovacieho poriadku a na návrh prvej komory Súd prvého stupna 19. apríla 2007 po vypocutí úcastníkov konania v súlade s clánkom 51 tohto poriadku rozhodol o postúpení veci prvej rozsírenej komore. 28 Uznesením predsedu prvej rozsírenej komory Súdu prvého stupna z 20. apríla 2007 boli veci T-125/03 a T-253/03 spojené na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku v súlade s clánkom 50 rokovacieho poriadku. 29 Uznesením prvej rozsírenej komory z 25. apríla 2007 Súd prvého stupna na základe clánku 24 prvého odseku statútu Súdneho dvora a clánku 65 písm. b), clánku 66 ods. 1 a clánku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku vyzval Komisiu, aby predlozila dokumenty série A a B. Komisia vyhovela tejto výzve v stanovenej lehote. 30 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (prvá rozsírená komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania. 31 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 28. júna 2007. Návrhy úcastníkov konania 32 Vo veci T-125/03 zalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupna: -- zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, -- zrusil rozhodnutie z 10. februára 2003 a v prípade potreby aj rozhodnutie z 30. januára 2003 v rozsahu, v akom ich Komisia vylozila ako oprávnujúce a/alebo predstavujúce základ jej postupu zadrzania a/alebo kontroly a/alebo cítania sporných dokumentov, -- nariadil Komisii, aby vrátila sporné dokumenty a aby jej zakázal pouzívat ich obsah, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 33 CCBE, ECLA a IBA vo veci T-125/03 navrhujú, aby Súd prvého stupna: -- zrusil rozhodnutie z 10. februára 2003, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 34 Holandská advokátska komora rovnako podporuje návrhy uplatnené zalobcami vo veci T-125/03. 35 Komisia vo veci T-125/03 navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu ako neprípustnú, -- subsidiárne zamietol zalobu ako nedôvodnú, -- zaviazal zalobcov na náhradu trov konania. 36 Vo veci T-253/03 zalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupna: -- zrusil zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 37 CCBE, ECLA, ACCA a IBA vo veci T-253/03 navrhujú, aby Súd prvého stupna: -- zrusil zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003, -- zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 38 Holandská advokátska komora rovnako podporuje návrhy uplatnené zalobcami vo veci T-253/03. 39 Komisia vo veci T-253/03 navrhuje, aby Súd prvého stupna: -- zamietol zalobu, -- zaviazal zalobcov na náhradu trov konania. O prípustnosti zaloby vo veci T-125/03 A -- Tvrdenia úcastníkov konania 40 Komisia tvrdí, ze zaloba vo veci T-125/03 je neprípustná, kedze akt napadnutý v tejto veci, a to rozhodnutie o nariadení setrenia, nie je tým aktom, ktorý vyvolal právne úcinky, ktoré sú predmetom tohto konania. Tvrdí, ze zaloba o neplatnost je prípustná iba vtedy, po prvé, ak napadnutý akt vyvoláva záväzné právne úcinky spôsobilé dotknút sa záujmov zalobcu tým, ze výrazne mení jeho právne postavenie (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9), a po druhé, ak má zalobca nadalej záujem na zrusení tohto aktu (rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb. s. 777, bod 32). Pri urcení, ci akt alebo rozhodnutie vyvoláva takéto právne úcinky, sa treba pridrziavat jeho podstaty (rozsudok Súdu prvého stupna z 20. novembra 2002, Lagardčre a Canal+/Komisia, T-251/00, Zb. s. II-4825, body 63 a 64). V tomto prípade vsak rozhodnutie o nariadení setrenia nemá ziaden priamy vztah k predmetu tohto konania. Zadrzanie sporných dokumentov mozno totiz zjavne oddelit od rozhodnutia o nariadení setrenia, ktoré predstavuje iba jeho právny základ. 41 Komisia zdôraznuje, ze za daných okolností opatrenie, ktoré sa priamo dotklo právneho postavenia zalobcov, podlieha odlisnému postupu ako rozhodnutie o nariadení setrenia, a to postupu týkajúcemu sa konkrétne ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, ustálenému rozsudkom Súdneho dvora z 18. mája 1982, AM & S/Komisia (155/79, Zb. s. 1575, dalej len "rozsudok AM & S"). V tomto konaní predstavovalo zadrzanie sporných dokumentov iba prípravný úkon pre zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003, v ktorom Komisia definitívne vyriesila specifickú otázku ochrany týchto dokumentov. Toto zadrzanie teda samo osebe nepredstavuje akt, ktorý mozno napadnút. V kazdom prípade, dokonca aj ked pripustíme, ze rozhodnutie o nariadení setrenia bolo mozné pôvodne napadnút, v dôsledku neskorsieho prijatia zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003 by táto zaloba bola bezpredmetná. Komisia napokon tvrdí, ze aj pri neexistencii osobitného postupu kontroly zákonnosti procesných úkonov urobených pocas setrenia mozno ich prípadnú protiprávnost vzdy uplatnit v konaní o zalobe podanej proti konecnému rozhodnutiu, ktorým sa konstatuje porusenie pravidiel hospodárskej sútaze. 42 Zalobcovia k tomu uvádzajú, ze zrusenie rozhodnutia o nariadení setrenia môze mat pre nich právne následky, najmä ten, ze spôsobí protiprávnost drzby a pouzívania zadrzaných dokumentov Komisiou. Zalobcovia pripústajú, ze toto rozhodnutie sa konkrétne netýka uvedených dokumentov a ze teda ich právne postavenie nebolo dotknuté týmto rozhodnutím, ale neskorsím zadrzaním a kontrolou týchto dokumentov Komisiou. V kazdom prípade tvrdia, ze ked sa Komisia dozvie o obsahu dotknutých dokumentov pred tým, nez prijme ad hoc rozhodnutie o ziadosti o ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, ktoré mozno napadnút zalobou na súde, dotkne sa to okamzite a nenapravitelne právneho postavenia dotknutého podniku. Aktom, ktorý mozno napadnút zalobou, teda môze byt iba rozhodnutie o nariadení setrenia. 43 Zalobcovia trvajú na tom, ze v tomto prípade neboli povinní pred tým, ako sa obrátili na súd Spolocenstva, cakat na to, ze Komisia prípadne prijme neskorsie ad hoc rozhodnutie o zamietnutí ochrany sporných dokumentov. Toto rozhodnutie, akékolvek by bolo, nemozno povazovat za akt spôsobujúci poskodenie ich právneho postavenia, ku ktorému doslo uz v okamihu, ked Komisia cítala sporné dokumenty. Navyse, na rozdiel od toho co Komisia tvrdí, zalobcom na konci setrenia nijako negarantovala, ze rozhodnutie o dôvernosti sporných dokumentov prijme v primeranej lehote. Zalobcovia okrem toho tvrdia, ze na to, aby sa obrátili na súd Spolocenstva, nemuseli cakat ani to, ze Komisia prijme prípadné konecné rozhodnutie o ulození sankcie. Je totiz nevyhnutné, aby boli schopní chránit svoje právo na dôvernost aj vtedy, ked vec este nie je ukoncená ani rozhodnutím, ktorým sa konstatuje porusenie, ani rozhodnutím o ukoncení setrenia. Zaloba podaná proti rozhodnutiu o ulození sankcie rovnako nepostacuje na primeranú ochranu ich právneho postavenia. 44 Zalobcovia okrem toho trvajú na tom, ze zadrzanie sporných dokumentov a oboznámenie sa s ich obsahom Komisiou nemozno ako také povazovat za rozhodnutie poskodzujúce ich právne postavenie, kedze tieto akty zverejnenia iba vykonávajú rozhodnutie o nariadení setrenia a nemozno ich od neho oddelit. Zalobcovia popierajú aj názor Komisie, ze zadrzanie sporných dokumentov predstavuje iba prípravný úkon pre zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003. Prinajmensom, pokial ide o dokumenty série B, neexistuje ziadna pochybnost, ze Komisia pocas setrenia jednostranne rozhodla o tom, ze tieto dokumenty neboli chránené a nariadila zalobcom, aby ich predlozili, pricom sa oboznámila s ich obsahom. Zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003 by v tomto prípade mohlo byt aktom, ktorý mozno napadnút zalobou iba vtedy, ak by Komisia vlozila obe série dokumentov do zapecatenej obálky bez ich predbeznej kontroly. V tomto prípade zamietavé rozhodnutie naopak iba potvrdilo rozhodnutie Komisie, ktorým nariadila zverejnenie dokumentov série B. B -- Posúdenie Súdom prvého stupna 45 Podla ustálenej judikatúry sú aktmi, ktoré mozno napadnút zalobou o neplatnost v zmysle clánku 230 ES opatrenia, ktoré majú záväzné právne úcinky spôsobilé dotknút sa záujmov zalobcu tým, ze výrazne menia jeho právne postavenie (rozsudok IBM/Komisia, uz citovaný, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupna z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-10/92 az T-12/92 a T-15/92, Zb. s. II-2667, bod 28). Prechodné opatrenia, ktorých úcelom je pripravit konecné rozhodnutie, teda v zásade nepredstavujú napadnutelné akty. Z judikatúry vsak vyplýva, ze akty prijaté v priebehu prípravného konania, ktoré samy osebe predstavujú ukoncenie osobitného konania nezávislého od konania, ktoré má umoznit Komisii rozhodnút vo veci samej, a ktoré majú záväzné právne úcinky spôsobilé dotknút sa záujmov zalobcu tým, ze výrazne menia jeho právne postavenie, rovnako predstavujú napadnutelné akty (rozsudok IBM/Komisia, uz citovaný, body 10 a 11, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 7. júna 2006, Österreichische Postsparkasse a Bank für Arbeit und Wirtschaft/Komisia, T-213/01 a T-214/01, Zb. s. II-1601, bod 65). 46 Ked sa podnik odvoláva na dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi, aby bránil zadrzaniu dokumentu v rámci setrenia vykonávaného na základe clánku 14 nariadenia c. 17, rozhodnutie, ktorým Komisia zamieta túto ziadost, vyvoláva pre tento podnik právne úcinky tým, ze výrazne mení jeho právne postavenie. Toto rozhodnutie mu totiz upiera ochranu stanovenú právom Spolocenstva, pricom je definitívne a nezávislé od konecného rozhodnutia, ktorým sa konstatuje porusenie pravidiel hospodárskej sútaze (pozri v tomto zmysle rozsudok AM & S, body 27 a 29 az 32; analogicky pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 24. júna 1986, AKZO Chemie/Komisia, 53/85, Zb. s. 1965, body 18 az 20). 47 V tomto ohlade treba uviest, ze moznost podniku podat zalobu proti prípadnému rozhodnutiu, ktorým sa konstatuje porusenie pravidiel hospodárskej sútaze, nestací na to, aby sa mu poskytla primeraná ochrana jeho práv. Na jednej strane správne konanie nemusí viest k rozhodnutiu, ktorým sa konstatuje porusenie. Na druhej strane zaloba, ktorú mozno podat proti tomuto rozhodnutiu v prípade jeho prijatia, neposkytuje za kazdých okolností podniku prostriedok na to, aby zabránil nezvratným úcinkom, ktoré vyvoláva protiprávne oboznámenie sa s dokumentmi chránenými dôvernostou (analogicky pozri rozsudok AKZO Chemie/Komisia, uz citovaný, bod 20). 48 Z toho vyplýva, ze rozhodnutie Komisie, ktorým sa zamieta ziadost o ochranu urcitého dokumentu na základe dôvernosti - a prípadne nariaduje predlozenie tohto dokumentu -, ukoncuje osobitné konanie nezávislé od konania, ktoré má umoznit Komisii rozhodnút o existencii porusenia pravidiel hospodárskej sútaze, a predstavuje teda akt, ktorý mozno napadnút zalobou o neplatnost, sprevádzanou v prípade potreby návrhom na nariadenie predbezných opatrení smerujúcim najmä k odkladu jeho výkonu az do rozhodnutia Súdu prvého stupna o zalobe vo veci samej. 49 Rovnako je namieste uviest, ze ked Komisia pocas setrenia zadrzí dokument, v prípade ktorého bola uplatnená ochrana na základe dôvernosti, a zalozí ho do vysetrovacieho spisu bez toho, aby ho vlozila do zapecatenej obálky a aby prijala formálne zamietavé rozhodnutie, tento faktický úkon nevyhnutne znamená tacitné rozhodnutie Komisie o zamietnutí ochrany uplatnovanej podnikom (pozri analogicky rozsudok AKZO Chemie/Komisia, uz citovaný, bod 17) a umoznuje Komisii okamzite sa oboznámit s dotknutým dokumentom (pozri bod 86 nizsie). Musí byt teda mozné napadnút toto tacitné rozhodnutie zalobou o neplatnost. 50 V tomto prípade, pokial ide v prvom rade o dokumenty série A, treba uviest, ze pocas setrenia v priestoroch zalobcov úradníci Komisie neboli schopní dospiet k definitívnemu záveru o ochrane, ktorú tieto dokumenty prípadne mali pozívat, a obmedzili sa na to, ze z nich urobili kópiu, ktorú vlozili do zapecatenej obálky, ktorú zobrali so sebou (pozri bod 7 vyssie). Az v zamietavom rozhodnutí z 8. mája 2003 Komisia definitívne zamietla ziadost zalobcov o ochranu týchto dokumentov na základe dôvernosti. V tomto rozhodnutí Komisia navyse uviedla svoj zámer otvorit zapecatenú obálku obsahujúcu sporné dokumenty a zalozit ich do spisu po uplynutí lehoty na podanie zaloby proti tomuto rozhodnutiu (pozri bod 14 vyssie). Okrem toho nie je sporné, ze Komisia prijala toto zamietavé rozhodnutie bez otvorenia zapecatenej obálky, a teda bez oboznámenia sa s obsahom dokumentov série A. 51 Pokial ide v druhom rade o dokumenty série B, je dôlezité uviest, ze na rozdiel od dokumentov série A sa Komisia pocas setrenia domnievala, ze tieto dokumenty zjavne nie sú chránené dôvernostou, a to napriek ziadosti, ktorú zalobcovia formulovali v tomto ohlade. V dôsledku toho z nich urobila kópiu, ktorú zalozila do spisu bez toho, aby ju oddelila v zapecatenej obálke (pozri bod 9 vyssie). K odmietnutiu ochrany teda v prípade dokumentov série B doslo pocas setrenia. Okrem toho v tomto okamihu sa Komisia mohla oboznámit s obsahom uvedených dokumentov. 52 So zretelom na uvedené je namieste dospiet k záveru, ze na úcely tohto konania boli aktmi, ktoré mali záväzné právne úcinky spôsobilé dotknút sa záujmov zalobcov tým, ze výrazne menili ich právne postavenie na jednej strane, pokial ide o dokumenty série B, tacitné zamietavé rozhodnutie, ktoré sa prejavilo vo faktickom úkone zadrzania týchto dokumentov a ich zalozenia do spisu bez ich oddelenia v zapecatenej obálke, a na druhej strane, pokial ide o dokumenty série A, formálne rozhodnutie o zamietnutí ziadosti o ochranu z 8. mája 2003. Tieto dve rozhodnutia predstavujú teda akty, ktoré mozno napadnút zalobou o neplatnost. 53 Práve tak je namieste uviest, ze vo svojom zamietavom rozhodnutí z 8. mája 2003 Komisia definitívne zamietla ziadost zalobcov o ochranu dôvernosti aj pokial ide o dokumenty série B (pozri bod 14 vyssie). Komisia tým splnila svoju povinnost prijat formálne rozhodnutie o zamietnutí tejto ziadosti o ochranu a definitívne tak ukoncila nezávislé osobitné konanie upravené v tomto ohlade. Toto rozhodnutie nemá teda v prípade dokumentov série B cisto potvrdzujúci charakter. V dôsledku toho je namieste dospiet k záveru, ze zalobcovia boli oprávnení napadnút toto rozhodnutie, aj pokial ide o dokumenty série B. Navyse treba uviest, ze Komisia, pokial ide o tieto dokumenty, nepopiera prípustnost zaloby podanej zalobcami proti zamietavému rozhodnutiu z 8. mája 2003 vo veci T-253/03. 54 Naopak, je namieste uviest, ze rozhodnutie o nariadení setrenia - akt napadnutý vo veci T-125/03 - nemal právne úcinky tvrdené zalobcami v ich zalobe o neplatnost. 55 V tomto ohlade je dôlezité pripomenút, ze zákonnost aktu musí byt posudzovaná v závislosti od právnych a skutkových okolností existujúcich v case prijatia tohto rozhodnutia, takze neskorsie akty nemôzu ovplyvnit jeho platnost (rozsudky Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ a i./Komisia, 96/82 az 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, bod 16, a zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, 85/87, Zb. s. 3137, bod 49). Z ustálenej judikatúry tak vyplýva, ze v rámci setrenia zalozeného na clánku 14 nariadenia c. 17 sa podnik nemôze dovolávat nezákonnosti, ktorou je postihnutý priebeh setrenia, na podporu návrhov na neplatnost smerujúcich proti aktu, na základe ktorého Komisia vykonáva toto setrenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Dow Benelux/Komisia, uz citovaný, bod 49, a rozsudok Súdu prvého stupna z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, [2]T-305/94 az T-307/94, T-313/94 az T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 413). To, ako je vyuzité rozhodnutie o nariadení setrenia nemá teda vplyv na jeho zákonnost (rozsudky Súdu prvého stupna z 8. marca 2007, France Télécom/Komisia, T-339/04, Zb. s. II-521, bod 54, a France Télécom/Komisia, T-340/04, Zb. s. II-573, bod 126). 56 V tomto prípade treba uviest, ze akty a rozhodnutia napadnuté zalobcami nastali po prijatí rozhodnutia o nariadení setrenia. Toto rozhodnutie o nariadení setrenia iba oprávnuje Komisiu, aby vstupovala do priestorov zalobcov a urobila kópiu relevantných obchodných dokumentov. Toto rozhodnutie neobsahuje ziadny odkaz na dokumenty série A a B a nijako sa nezmienuje o otázke dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Ako to navyse zalobcovia pripústajú, ich právne postavenie nebolo dotknuté týmto rozhodnutím, ale neskorsím zadrzaním a kontrolou týchto dokumentov Komisiou (pozri bod 42 vyssie). Ako vsak uz bolo uvedené, tieto opatrenia predstavujú samostatné osobitné konanie, ktoré sa zameriava konkrétne na otázku uplatnenia ochrany dôvernosti na konkrétne dokumenty (pozri body 45 az 48 vyssie). 57 So zretelom na uvedené je namieste dospiet k záveru, ze zalobu podanú vo veci T-125/03 proti rozhodnutiu o nariadení setrenia treba zamietnut ako neprípustnú. Treba teda meritórne preskúmat zalobu vo veci T-253/03. O veci samej vo veci T-253/03 58 Zalobcovia tvrdia, ze Komisia porusila zásadu ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi a tým porusila Zmluvu ES a nariadenie c. 17. Na podporu svojej zaloby konkrétne uvádzajú tri zalobné dôvody. Prvý dôvod je zalozený na porusení postupov týkajúcich sa uplatnenia zásady dôvernosti. Druhý dôvod je zalozený na neoprávnenom odoprení tejto ochrany piatim sporným dokumentom. Tretí dôvod je zalozený na porusení základných práv, ktoré sú základom tejto ochrany. A -- O prvom dôvode zalozenom na porusení postupov týkajúcich sa uplatnenia zásady ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi 1. Tvrdenia úcastníkov konania 59 Zalobcovia tvrdia, ze Komisia porusila postup uplatnenia ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, porusila clánok 242 ES a ich právo obrátit sa na súdy Spolocenstva a porusila zásadu rovnosti zaobchádzania. 60 Uvádzajú, ze Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S definoval postup, ktorý musí Komisia dodrzat v prípadoch, ked podnik, v ktorom sa vykonáva setrenie podla clánku 14 nariadenia c. 17, odmietne predlozit niektoré obchodné dokumenty a odvolá sa na dôvernost. Tento postup má tri etapy. V prvom rade je povinnostou podniku poskytnút úradníkom Komisie vhodné dôkazy spôsobilé preukázat, ze sporné dokumenty splnajú podmienky odôvodnujúce ich dôvernost bez toho, aby im musel odhalit ich obsah. V druhom rade, ak sa Komisia domnieva, ze takýto dôkaz nebol predlozený, je jej povinnostou nariadit rozhodnutím podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 predlozenie sporných dokumentov. Zalobcovia pripústajú, ze subsidiárne a v súlade s logikou rozsudku AM & S mohla Komisia pocas setrenia urobit kópie sporných dokumentov a vlozit ich do zapecatenej obálky. Napokon v tretom rade, ak sa dotknutý podnik nadalej odvoláva na spornú ochranu, je povinnostou súdu Spolocenstva rozhodnút v spore. 61 Zalobcovia sa domnievajú, ze treba zdôraznit dva základné body. Po prvé úmyslom Súdneho dvora nebolo umoznit Komisii, aby pri urcení, ci sa uplatnuje ochrana dôvernosti, kontrolovala samotný obsah dokumentu. Po druhé výlucne súdom Spolocenstva prinálezí rozhodovat spory týkajúce sa uplatnovania tejto ochrany. Zalobcovia rovnako poznamenávajú, ze cítanie dokumentov, v prípade ktorých bola uplatnená táto ochrana, v case kontroly odporuje samotnej podstate zásady dôvernosti. Táto zásada je totiz okamzite a nenapravitelne porusená, ked je zverejnený obsah chráneného dokumentu (návrhy, ktoré predniesli generálni advokáti Warner a Sir Gordon Slynn k rozsudku AM & S, Zb. s. 1619, 1638 a 1639, a Zb. s. 1642, 1662). Namiesto zbezného preskúmania má Komisia v prípade pochybností vlozit kópiu dotknutých dokumentov do zapecatenej obálky bez toho, aby ich predtým prezrela, pre neskorsie rozhodnutie sporu. 62 Podla zalobcov vsak Komisia v tomto prípade nedodrzala ziadnu z troch etáp postupu ustáleného v rozsudku AM & S. 63 V prvej etape tak Komisia donútila zalobcov odhalit obsah sporných dokumentov, hoci sa odvolávali na ich dôvernost. Po tom, co sa objavili tieto dokumenty, miestny poradca zalobcov a Komisia dlho diskutovali o postupe, ktorý treba dodrzat pri ich kontrole. Komisia zalobcom oznámila, ze kazdé dalsie omeskanie s odovzdaním a kontrolou týchto dokumentov predstavuje marenie setrenia a môze predstavovat porusenie clánku 65 Competition Act Velkej Británie (britský zákon o hospodárskej sútazi), za ktoré mozno ulozit trest odnatia slobody a pokutu. Az po zivých protestoch zalobcovia odovzdali dokumenty série B Komisii na kontrolu. Okrem toho pocas setrenia inspektori Komisie cítali a vzájomne si opisovali obsah dokumentov série A a B pocas niekolkých nepretrzitých minút. 64 Pokial ide o druhú etapu, zalobcovia tvrdia, ze z dôvodu, ze Komisia sa domnievala, ze informácie a argumenty, ktoré uviedli, nepostacujú na preukázanie, ze sporné dokumenty sú chránené, mala predtým, ako ich skutocne odniesla z priestorov, prijat rozhodnutie, ktorým by im nariadila tieto dokumenty predlozit. Komisia vsak takto nepostupovala. Dokumenty série A tak Komisia vlozila do zapecatenej obálky a zobrala do Bruselu. Aj ked podla zalobcov metóda zapecatenej obálky sama osebe neporusuje podstatu ochrany dôvernosti, nie je v súlade s postupom, ktorý Súdny dvor ustálil v rozsudku AM & S. V prípade dokumentov série B Komisia odmietla moznost vlozit ich do zapecatenej obálky a pripojila ich k ostatným zadrzaným dokumentom, cím zalobcov zbavila akejkolvek moznosti preukázat, ze by mali byt chránené dôvernostou. 65 Pokial ide o tretiu etapu, zalobcovia trvajú na tom, ze Komisia zjavne porusila postup ustálený v rozsudku AM & S tým, ze vo svojom zamietavom rozhodnutí z 8. mája 2003 jednostranne rozhodla, ze sporné dokumenty nie sú chránené dôvernostou. Tým, ze si Komisia prisvojila právo rozhodnút v prvom stupni, zbavila súd Spolocenstva moznosti rozhodnút spor v okamihu, ked táto ochrana este nebola porusená. 66 CCBE tvrdí, ze postup ustálený Súdnym dvorom v rozsudku AM & S má zabezpecit, aby to bol Súdny dvor, ktorý rozhodne v prípade, ked Komisia a vysetrovaný podnik nie sú schopné vyriesit spor o dôvernej povahe komunikácie, pricom Komisia sa pred rozhodnutím sporu nesmie oboznámit s dokumentom. Komisia nie je oprávnená vykonat ani zbezné preskúmanie dokumentov, ktoré predstavuje nebezpecenstvo odhalenia ich obsahu. CCBE pripústa, ze domáhanie sa dôvernosti nesmie podniku umoznit, aby zatajil alebo znicil dokumenty, ale napriek tomu povazuje za nevhodné, aby sa inspektori Komisie zmocnili kópií a zobrali ich so sebou, aj ked v zapecatenej obálke. Ak uz Komisia musí zadrzat dokumenty, je potrebné, aby ich aspon poslala priamo svojim audítorom, ktorých mandát treba rozsírit tak, aby garantovali, ze tieto dokumenty nebudú prístupné ziadnemu clenovi generálneho riaditelstva hospodárskej sútaze Komisie. CCBE je v kazdom prípade naklonená ulozeniu dokumentov v kancelárii Súdu prvého stupna alebo ich zvereniu tretej nestrannej osobe. 67 Holandská advokátska komora tvrdí, ze zásada ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi nemá za ciel zabránit iba pouzitiu dokumentov, na ktoré sa vztahuje, ale aj ich zverejneniu. Uz zbezné preskúmanie dokumentu môze porusovat túto zásadu. ECLA tvrdí, ze Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S vypracoval postup zalozený na zásade dôvernosti zakazujúcej akékolvek zverejnenie chráneného dokumentu. Primeraný prístup spocíva v zapecatení uvedených dokumentov a v tom, ze sa tieto dokumenty nechajú preskúmat nezávislou tretou osobu, ako je napríklad audítor. V kazdom prípade prinálezí Súdnemu dvoru, aby rozhodol o otázke dôvernosti. Napokon ACCA tvrdí, ze úloha vyriesit spory týkajúce sa uplatnitelnosti dôvernosti musí byt zverená nezávislému arbitrovi. 68 Komisia poznamenáva, ze aj ked Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S ustálil osobitný postup na riesenie sporov týkajúcich sa dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, nepriznal mu absolútnu platnost. Tento rozsudok nevyzaduje, aby sa Komisia vzdy, ked je uplatnená táto zásada, zdrzala vyhotovenia kópie dokumentov a ziadala ich od podniku neskôr. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, bolo pôvodné setrenie zalozené na clánku 14 ods. 2 nariadenia c. 17 - ktorý umoznuje podniku, aby odmietol odovzdat dokumenty - a nie, ako v tomto prípade, na odseku 3 tohto ustanovenia, ktorý zaväzuje podnik podriadit sa setreniu. Jedinou zásadou stanovenou týmto rozsudkom v skutocnosti je, ze Komisia musí prijat odôvodnené rozhodnutie o tom, ci dotknuté dokumenty sú dôverné alebo nie, aby podniku umoznila predlozit vec súdom Spolocenstva. 69 Komisia az dosial dodrziava tento postup: ked nemá ziadnu pochybnost o dôvernosti dokumentu na základe zbezného preskúmania jeho celkového vzhladu, záhlavia, názvu a iných znakov, ako aj na základe príslusných vysvetlení podniku, nechá ho bokom; ked na základe tohto zbezného preskúmania nemá ziadnu pochybnost o tom, ze dokument nie je dôverný, urobí jeho kópiu a zalozí ju do vysetrovacieho spisu; a napokon, ked zbezné preskúmanie dokumentu vzbudí pochybnost o otázke dôvernosti, zdrzí sa akejkolvek analýzy, odlozí svoje posúdenie a vlozí kópiu dokumentu do zapecatenej obálky, ktorú zoberie so sebou. 70 Podla Komisie zbezné preskúmanie dokumentu na mieste nemá iný úcel ako identifikovat prípady, ked nemozno vylúcit dôvernost, pricom najmensia pochybnost je na prospech podniku tým, ze automaticky vedie k vyuzitiu zapecatenej obálky. Moznost Komisie vytvorit si predbezný názor na to, ci existuje alebo neexistuje pochybnost o tom, ze sa uplatnuje táto ochrana, má tú výhodu, ze znizuje nebezpecenstvo nedôvodných ziadostí o ochranu a je v súlade s rozsudkom AM & S. Metóda zapecatenej obálky rovnako umoznuje vyhnút sa nebezpecenstvu znicenia dokumentov podnikom. Komisia tiez poznamenáva, ze vo väcsine clenských státov orgány hospodárskej sútaze riesia otázku dôvernosti v súvislosti s prehliadkami na mieste samom podobne. 71 Komisia okrem toho tvrdí, ze opísaný postup nemôze poskodit procesné práva podnikov. Aj keby sa preukázalo, ze oboznámenie sa s dokumentmi, ktoré môzu byt chránené, spôsobilo podniku ujmu zasahujúcu do jeho práva na obhajobu, takúto ujmu mozno stále napravit. Komisia totiz nemôze pouzit dokumenty, na ktoré sa vztahuje dôvernost, na preukázanie porusenia. 72 V tomto prípade sa Komisia domnieva, ze dôsledne dodrzala legitímny a primeraný postup na ochranu sporných dokumentov v súlade s rozsudkom AM & S a ze procesné práva zalobcov boli plne respektované. Upresnuje, ze sa so zalobcami dohodla, ze úradník Komisie zodpovedný za setrenie prezrie spis za prítomnosti ich zástupcu. Ak sa zalobcovia domáhali dôvernosti konkrétneho dokumentu, mali podat ziadost o jeho ochranu odôvodnenú na jeho základe. Komisia sa okrem toho domnieva, ze to, ze zalobcovia predlozili az v stádiu repliky a bez vysvetlenia omeskania zápisnicu zo setrenia, ktorú vyhotovili ich advokáti, porusuje clánok 48 ods. 1 rokovacieho poriadku. 73 Pokial ide o dokumenty série A, Komisia poznamenáva, ze ich zbezné preskúmanie vzbudilo pochybnost najmä kvôli rukou písanému odkazu na meno externého advokáta na prvej strane jedného z nich. Pretoze ziadne z vysvetlení, ktoré na mieste poskytli zalobcovia, sa nejavilo dostatocné na odstránenie pochybnosti, úradníci Komisie vlozili dokumenty do zapecatenej obálky. Pokial ide o dokumenty série B, inspektor Komisie sa na základe ich zbezného preskúmania, informácií poskytnutých podnikom a na základe nespornej judikatúry domnieval, ze neexistuje najmensia pochybnost o tom, ze na tieto dokumenty sa nevztahuje dôvernost. Úradníci Komisie z nich preto urobili kópiu, ktorú zalozili do vysetrovacieho spisu. 74 Komisia okrem toho trvá na tom, ze zbezné preskúmanie dokumentu nie je to isté ako jeho cítanie. Aj ked je pravda, ze úradnícka zodpovedná za setrenie mohla pocas setrenia zbezne prezriet dokumenty série A, je naopak nesprávne tvrdit, ze úradníci Komisie ich pred vlozením do obálky cítali. Dokumenty série B Komisia konecne precítala a oboznámila sa s ich obsahom az po skoncení setrenia. Komisia navyse popiera tvrdenia zalobcov, ze s odovzdaním dokumentov série B súhlasili az pod hrozbou ulozenia sankcií podla trestného práva. Tieto tvrdenia sú vecne nesprávne, kedze údajné odmietnutie sa v skutocnosti týkalo celého spisu. V kazdom prípade informovanie podniku, ze jeho nedostatok spolupráce by mohol viest k uplatneniu vnútrostátneho práva a prípadne k ulozeniu sankcií podla trestného práva, je v súlade s nariadením c. 17. 75 Komisia tvrdí, ze zalobcovia boli informovaní o svojich právach od zaciatku setrenia a následne sa stále mohli obrátit na Súd prvého stupna. V prípade dokumentov série A vedeli zalobcovia od zaciatku, ze konanie povedie k prijatiu rozhodnutia, ktoré mozno napadnút zalobou. Pokial ide o dokumenty série B, Komisia nechala otvorenú moznost napadnút posúdenie, ktoré vykonal na mieste jeden z jej úradníkov. 2. Posúdenie Súdom prvého stupna 76 Bez dalsieho treba uviest, ze nariadenie c. 17 priznáva Komisii sirokú vysetrovaciu a preskúmavaciu právomoc na odhalenie porusení clánkov 81 ES a 82 ES. Najmä podla ustanovení clánkov 11 a 14 tohto nariadenia môze Komisia získavat informácie a vykonávat setrenia potrebné na stíhanie porusení pravidiel hospodárskej sútaze [od 1. mája 2004 je vysetrovacia právomoc Komisie v tejto oblasti upravená najmä v clánkoch 17 az 22 nariadenia Rady (ES) c. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej sútaze stanovených v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES] ([3]Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205)]. Konkrétne clánok 14 ods. 1 nariadenia c. 17 oprávnuje Komisiu na to, aby jej boli predlozené obchodné dokumenty, t. j. dokumenty vztahujúce sa na cinnost podniku na trhu. Ako to Súdny dvor upresnil, korespondencia medzi advokátom a jeho klientom v rozsahu, v akom sa týka takejto cinnosti, patrí do kategórie dokumentov uvedených v clánku 11 a 14 nariadenia c. 17 (rozsudok AM & S, bod 16). Súdny dvor rovnako rozhodol, ze prinálezí samotnej Komisii, ale nie dotknutému podniku alebo tretej osobe, ci uz expertovi alebo arbitrovi, aby rozhodla, ci jej dokument má alebo nemá byt predlozený (rozsudok AM & S, bod 17). 77 Súdny dvor vsak rozhodol, ze nariadenie c. 17 nevylucuje moznost uznat za istých podmienok dôverný charakter urcitých obchodných dokumentov. Upresnil tak, ze právo Spolocenstva, majúce svoj pôvod nielen v hospodárskom, ale aj v právnom prelínaní sa clenských státov, musí zohladnovat zásady a koncepcie spolocné právnym poriadkom týchto státov, pokial ide o respektovanie dôvernosti najmä urcitej komunikácie medzi advokátmi a ich klientmi. Táto dôvernost totiz zodpovedá poziadavke, ktorej význam sa uznáva vo vsetkých clenských státoch, ze kazdá osoba podliehajúca súdnej právomoci musí mat moznost obrátit sa úplne slobodne na svojho advokáta, ktorého povolanie zahrna úlohu poskytovat nezávisle právne stanoviská vsetkým, ktorí to potrebujú. Súdny dvor sa rovnako domnieval, ze ochrana dôvernosti korespondencie medzi advokátmi a klientmi predstavuje nevyhnutný doplnok plného výkonu práva na obhajobu (rozsudok AM & S/Komisia, body 18 a 23). 78 Je teda namieste dospiet k záveru, ze nariadenie c. 17 treba vykladat tak, ze za urcitých podmienok chráni dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi (rozsudok AM & S, bod 22). 79 Pokial ide o postup, ktorý treba dodrzat pri uplatnení tejto ochrany, Súdny dvor ustálil, ze v prípade, ak podnik vysetrovaný na základe clánku 14 nariadenia c. 17 odmietne s odvolaním sa na dôvernost predlozit spolu s obchodnými dokumentmi vyzadovanými Komisiou korespondenciu so svojím advokátom, je jeho povinnostou v kazdom prípade poskytnút povereným zamestnancom Komisie vhodné dôkazy spôsobilé preukázat, ze sporné dokumenty splnajú podmienky odôvodnujúce ich právnu ochranu bez toho, aby mal povinnost odhalit im ich obsah. Súdny dvor upresnil, ze ak sa Komisia domnieva, ze takýto dôkaz nebol predlozený, je jej povinnostou nariadit podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 predlozenie spornej korespondencie a prípadne ulozit podniku na základe toho istého nariadenia pokutu alebo penále, aby tak potrestala bud jeho odmietnutie predlozit dalsie dôkazné prostriedky, ktoré Komisia povazuje za potrebné, alebo odmietnutie predlozit dokumenty, o ktorých sa Komisia domnieva, ze nemajú legálne chránený dôverný charakter (rozsudok AM & S/Komisia, body 29 az 31). Kontrolovaný podnik môze potom podat zalobu o neplatnost proti takémuto rozhodnutiu Komisie, prípadne sprevádzanú návrhom na nariadenie predbezných opatrení na základe clánkov 242 ES a 243 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok AM & S, bod 32). 80 Zdá sa teda, ze samotná skutocnost, ze podnik sa domáha dôvernosti dokumentu, nestací na to, aby zabránila Komisii oboznámit sa s ním, ak tento podnik okrem toho nepredkladá ziadny vhodný dôkaz spôsobilý preukázat, ze tento dokument je skutocne chránený dôvernostou. Dotknutý podnik môze Komisii najmä uviest, kto sú pôvodcami a adresátmi dokumentu, vysvetlit ich funkcie a povinnosti a odkázat na ciel a kontext, v ktorom bol dokument vyhotovený. Rovnako sa môze zmienit o kontexte, v ktorom sa dokument nachádza, o spôsobe jeho zaradenia alebo o iných dokumentoch, s ktorými súvisí. 81 Vo velkom pocte prípadov samotné zbezné preskúmanie celkového vzhladu dokumentu alebo jeho záhlavia, názvu alebo iných vonkajsích znakov zamestnancami Komisie umozní týmto zamestnancom overit správnost dôvodov uvádzaných podnikom a presvedcit sa o dôvernom charaktere dokumentu, aby nebol preskúmavaný. Predsa vsak platí, ze v niektorých prípadoch dokonca aj zbezné preskúmanie dokumentu predstavuje nebezpecenstvo, ze napriek tomu, ze je povrchné, zamestnanci Komisie sa oboznámia s informáciami, na ktoré sa vztahuje dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi. To môze byt predovsetkým prípad, ak formálny vzhlad dokumentu jasne nenaznacuje jeho dôverný charakter. 82 Ako vsak bolo uvedené v bode 79 vyssie, z rozsudku AM & S vyplýva, ze podnik je povinný predlozit zamestnancom Komisie vhodné dôkazy spôsobilé preukázat dôverný charakter dokumentov odôvodnujúci ich ochranu bez toho, aby musel odhalit ich obsah (bod 29 rozsudku). Preto je namieste dospiet k záveru, ze podnik vysetrovaný na základe clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 je oprávnený odopriet zamestnancom Komisie moznost prezriet, aj zbezne, jeden alebo viac konkrétnych dokumentov, o ktorých tvrdí, ze sú chránené dôvernostou, len vtedy, ked sa domnieva, ze takéto zbezné preskúmanie nie je mozné bez odhalenia obsahu týchto dokumentov a ked to s uvedením dôvodov vysvetlí zamestnancom Komisie. 83 V prípadoch, ked sa Komisia pocas setrenia zalozeného na clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 domnieva, ze dôkazy predlozené podnikom nie sú spôsobilé preukázat dôverný charakter sporných dokumentov, predovsetkým ked podnik odmieta umoznit zamestnancom Komisie zbezné prezretie dokumentu, sú zamestnanci Komisie oprávnení vlozit kópiu dotknutého dokumentu alebo dokumentov do zapecatenej obálky a zobrat ju so sebou pre neskorsie rozhodnutie sporu. Tento postup totiz umoznuje vylúcit nebezpecenstvo porusenia dôvernosti, pricom zároven necháva Komisii moznost zachovat si urcitú kontrolu nad dokumentmi, ktoré sú predmetom setrenia, a zabranuje nebezpecenstvu neskorsieho zmiznutia alebo manipulácie s týmito dokumentmi. 84 Okrem toho sa nemozno domnievat, ze pouzitie zapecatenej obálky odporuje poziadavke stanovenej v bode 31 rozsudku AM & S, aby Komisia v prípade sporu s dotknutým podnikom o dôvernom charaktere dokumentu prijala rozhodnutie, ktorým nariadi jeho predlozenie. Túto poziadavku mozno totiz vysvetlit osobitným kontextom veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok AM & S, najmä tým, ze pôvodné rozhodnutie nariadujúce setrenie v priestoroch podniku nebolo formálnym rozhodnutím podla clánku 14 ods. 3 nariadenia c. 17 (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner k rozsudku AM & S, uz citované, Zb. s. 1624), a teda dotknutý podnik bol oprávnený odmietnut predlozit dokumenty pozadované Komisiou tak, ako to aj skutocne urobil. 85 V kazdom prípade treba uviest, ze ak Komisia nie je spokojná s dôkazmi a vysvetleniami, ktoré poskytnú zástupcovia kontrolovaného podniku, aby preukázali, ze dotknutý dokument je chránený dôvernostou, nie je oprávnená oboznámit sa s obsahom dokumentu pred tým, nez prijme rozhodnutie umoznujúce dotknutému podniku obrátit sa na Súd prvého stupna a prípadne na sudcu rozhodujúceho v konaní o nariadení predbezného opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok AM & S, bod 32). 86 So zretelom na osobitnú povahu zásady ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, ktorej ciel spocíva tak v ochrane plného výkonu práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci na obhajobu, ako aj v ochrane poziadavky, ze kazdá osoba podliehajúca súdnej právomoci musí mat moznost obrátit sa úplne slobodne na svojho advokáta (pozri bod 77 vyssie), sa totiz treba domnievat, ze oboznámenie sa s obsahom dôverného dokumentu Komisiou samo osebe predstavuje porusenie tejto zásady. Na rozdiel od toho, co, ako sa zdá, tvrdí Komisia, teda ochrana dôvernosti prekracuje rámec poziadavky, aby informácie, s ktorými sa podnik zveril svojmu advokátovi, alebo obsah stanoviska advokáta neboli pouzité proti podniku v rozhodnutí o sankcii podla pravidiel hospodárskej sútaze. 87 Po prvé táto ochrana má garantovat verejný záujem na riadnom výkone spravodlivosti zabezpecením toho, aby sa kazdý klient mohol slobodne obrátit na svojho advokáta bez obavy, ze dôverné informácie, ktoré uvedie, môzu byt neskôr zverejnené. Po druhé cielom tejto ochrany je zabránit ujme, ktorú môze právu dotknutého podniku na obhajobu spôsobit oboznámenie sa s obsahom dôverného dokumentu Komisiou a jeho nezákonné zalozenie do vysetrovacieho spisu. Aj ked tento dokument nie je pouzitý ako dôkazný prostriedok v rozhodnutí o sankcii podla pravidiel hospodárskej sútaze, podnik môze utrpiet ujmu, ktorú vôbec nebude mozné napravit alebo len velmi tazko. Na jednej strane Komisia môze informáciu chránenú dôvernostou komunikácie medzi advokátmi a klientmi priamo alebo nepriamo pouzit na získanie nových informácií alebo dôkazných prostriedkov bez toho, aby ich dotknutý podnik mohol vzdy identifikovat a zabránit ich pouzitiu proti nemu. Na druhej strane nemozno napravit ujmu, ktorú dotknutý podnik utrpí v dôsledku zverejnenia informácií chránených dôvernostou tretím osobám, napríklad ak by táto informácia bola pouzitá v oznámení o výhradách pocas správneho konania vedeného Komisiou. Samotná skutocnost, ze Komisia nie je oprávnená pouzit chránené dokumenty ako dôkazné prostriedky v rozhodnutí o sankcii, teda nestací na to, aby napravila alebo vylúcila ujmu, ktorá vyplýva z toho, ze sa oboznámi s obsahom týchto dokumentov. 88 Ochrana na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi znamená tiez to, ze len co Komisia prijala svoje rozhodnutie o zamietnutí ziadosti o ochranu, smie sa oboznámit s obsahom dotknutých dokumentov iba po tom, co dotknutému podniku dala moznost, aby sa obrátil na Súd prvého stupna. V tomto ohlade je Komisia povinná pockat pred oboznámením sa s obsahom týchto dokumentov na uplynutie lehoty na podanie zaloby proti jej zamietavému rozhodnutiu. V kazdom prípade, kedze takáto zaloba nemá odkladný úcinok, je na dotknutom podniku, aby podal návrh na nariadenie predbezného opatrenia smerujúci k odkladu výkonu rozhodnutia o zamietnutí ziadosti o túto ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok AM & S, bod 32). 89 Napokon, pokial ide o tvrdenia Komisie, ze podniky môzu zneuzit postup opísaný vyssie podávaním zjavne nedôvodných ziadostí o ochranu dôvernosti, aby docielili odklad, alebo bránením prípadnej zbeznej kontrole dokumentov pocas setrenia bez objektívneho odôvodnenia, stací uviest, ze Komisia má k dispozícii nástroje na to, aby v prípade potreby odradila od takýchto konaní alebo ich potrestala. Tieto správania mozno totiz potrestat podla clánku 23 ods. 1 nariadenia c. 1/2003 (a predtým podla clánku 15 ods. 1 nariadenia c. 17) alebo zohladnit ako pritazujúce okolnosti pri výpocte prípadnej pokuty ulozenej v rozhodnutí o sankcii podla pravidiel hospodárskej sútaze. 90 Nakoniec je namieste poznamenat, ako to Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku AM & S, ze zásada dôvernosti nemôze prekázat tomu, aby klient advokáta odhalil svoju komunikáciu s týmto advokátom, ak sa domnieva, ze má na tom záujem (bod 28 rozsudku). 91 Výhrady uplatnené zalobcami treba preskúmat s prihliadnutím na vyssie uvedené úvahy a zásady. 92 Na úvod treba odmietnut názor Komisie, ze to, ze zalobcovia predlozili az v stádiu repliky zápisnicu zo setrenia, ktorú vyhotovili ich advokáti, porusuje clánok 48 ods. 1 rokovacieho poriadku (pozri bod 72 vyssie). Je totiz dôlezité uviest, ze na rozdiel od toho, co tvrdí Komisia, zalobcovia vysvetlili dôvody, pre ktoré nepredlozili túto zápisnicu skôr, a to jej dôverný charakter a potrebu popriet názory, ktoré Komisia uviedla vo svojom vyjadrení k zalobe (pozri najmä body 21 az 26 repliky). V tomto ohlade treba tiez uviest, ze táto zápisnica bola predlozená po tom, co Komisia spolu so svojím vyjadrením k zalobe predlozila zápisnicu zo setrenia, ktorú vypracovali jej zamestnanci. Napokon treba pripomenút, ze ak sa úcastníci konania nezhodujú v otázke skutkových okolností uvedených v zalobe a vo vyjadrení k zalobe, nevyhnutne musia mat moznost predlozit dôkazy na podporu ich vlastného opísania skutkového stavu práve v replike a v duplike. 93 V prvom rade zalobcovia tvrdia, ze Komisia ich pocas setrenia donútila odhalit obsah sporných dokumentov, hoci sa odvolávali na ich dôverný charakter. Zamestnancom Komisie vytýkajú najmä to, ze napriek námietke ich zástupcov preskúmali uvedené dokumenty na mieste. 94 Tak z prílohy zápisnice zo setrenia, ktorú vypracovali zamestnanci Komisie, ako aj z nedôvernej verzie zápisnice zo setrenia, ktorú pripravili advokáti zalobcov vyplýva, ze pocas setrenia zamestnanci Komisie a zástupcovia zalobcov dlho diskutovali o spôsobe výkonu kontroly sporných dokumentov. Pocas týchto diskusií sa zalobcovia rozhodne bránili zbeznému preskúmaniu týchto dokumentov zamestnancami Komisie, pricom sa odvolávali najmä na to, ze prinajmensom niektoré z týchto dokumentov sa nemusia prima facie javit ako chránené dôvernostou, kedze nevyhnutne neobsahujú odkazy na externých advokátov alebo na ich dôverný charakter. Zalobcovia vsak tvrdili, ze tieto dokumenty boli pripravené na úcely vyziadania si právneho stanoviska alebo obsahujú právne stanovisko a trvali na tom, ze ich zbezné preskúmanie neumoznuje posúdit ich dôverný charakter bez toho, aby nebol zároven odhalený ich obsah. Z vyssie uvedených zápisníc rovnako vyplýva, ze Komisia trvala na zbeznom preskúmaní týchto dokumentov a ze zástupcovia zalobcov s tým súhlasili iba po tom, ci im zamestnanci Komisie a OFT oznámili, ze ak im odmietnu umoznit vykonat takýto prieskum, ide o marenie setrenia, za ktoré mozno ulozit správne a trestné sankcie. 95 Za týchto okolností sa Súd prvého stupna domnieva, ze Komisia donútila zalobcov súhlasit so zbezným preskúmaním sporných dokumentov, hoci v prípade dvoch kópií písacím strojom vyhotoveného záznamu série A a rukou písaných poznámok série B zástupcovia zalobcov tvrdili, a svoje tvrdenia odôvodnili, ze takýto prieskum vyzaduje, aby odhalili obsah týchto dokumentov. Je totiz namieste uviest, ze zbezné preskúmanie uvedených dokumentov nemohlo umoznit zamestnancom Komisie posúdit ich prípadný dôverný charakter bez toho, aby im zároven nedávalo moznost oboznámit sa s ich obsahom. Treba teda dospiet k záveru, ze v tomto ohlade Komisia porusila postup uplatnenia ochrany na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. 96 V druhom rade zalobcovia tvrdia, ze Komisia tým, ze urobila kópiu dokumentov série A a vlozila ju do zapecatenej obálky, dôsledne nedodrzala postup, ktorý Súdny dvor ustálil v rozsudku AM & S a uvádzajú, ze Komisia mala prijat formálne rozhodnutie nariadujúce predlozenie týchto dokumentov. Tejto výhrade vsak nemozno vyhoviet. Ako uz totiz bolo uvedené, pouzitie zapecatenej obálky za takých okolností, ako sú tieto, neporusuje postup ustálený v tomto rozsudku (pozri bod 84 vyssie). Napokon je dôlezité zdôraznit, ze z vyssie uvedených zápisníc vyplýva, ze pocas setrenia zástupcovia zalobcov niekolkokrát poziadali zamestnancov Komisie, aby v prípade sporných dokumentov pouzili zapecatenú obálku. 97 V tretom rade zalobcovia vytýkajú Komisii, ze pocas setrenia zamietla ich ziadost o ochranu dokumentov série B na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. V tomto ohlade treba uviest, ze pocas prehliadky sa zalobcovia skutocne odvolávali na túto ochranu a uviedli niekolko dôvodov na podporu svojej ziadosti, okrem iného to, ze sporné dokumenty boli vypracované na úcely vyziadania si právneho stanoviska alebo obsahujú právne stanovisko. Za týchto okolností je namieste dospiet k záveru, ze ak Komisia nebola spokojná s vysvetleniami, ktoré poskytli zalobcovia, bolo jej povinnostou prijat pred oboznámením sa s obsahom sporných dokumentov formálne rozhodnutie o zamietnutí uvedenej ziadosti o ochranu, umoznujúce zalobcom obrátit sa na Súd prvého stupna (pozri bod 85 vyssie). 98 Treba vsak uviest, ze Komisia zalobcom neumoznila, aby sa obrátili na Súd prvého stupna s cielom zabránit jej oboznámit sa s obsahom dokumentov série B. Je totiz dôlezité pripomenút, ze zamestnanci Komisie pocas setrenia dospeli k záveru, ze dokumenty série B zjavne nie sú dôverné a ze z nich urobili kópiu, ktorú zalozili do vysetrovacieho spisu bez toho, aby ju vlozili do zapecatenej obálky. Od tohto okamihu sa teda Komisia mohla v celom rozsahu oboznámit s obsahom týchto dokumentov (pozri bod 51 vyssie). Je teda namieste dospiet k záveru, ze Komisia v tomto ohlade porusila postup uplatnenia ochrany dôvernosti. 99 V stvrtom rade zalobcovia tvrdia, ze svojím zamietavým rozhodnutím z 8. mája 2003 Komisia porusila postup ustálený v rozsudku AM & S tým, ze jednostranne rozhodla, ze na sporné dokumenty sa nevztahuje dôvernost. Treba vsak uviest, ze na rozdiel od toho, co tvrdia zalobcovia, samotná skutocnost, ze Komisia prijme rozhodnutie o zamietnutí ziadosti o ochranu dôvernosti neporusuje postup uplatnenia tejto ochrany, kedze Komisia sa neoboznamuje so spornými dokumentmi pred tým, nez dala dotknutému podniku prílezitost obrátit sa na úcely napadnutia tohto zamietavého rozhodnutia na Súd prvého stupna a prípadne na sudcu rozhodujúceho v konaní o nariadení predbezného opatrenia (pozri bod 85 vyssie). 100 V tomto prípade vsak nie je sporné, ze aj ked sa zamietavé rozhodnutie z 8. mája 2003 vztahuje na dokumenty série B, Komisia sa s ich obsahom oboznámila dlho pred prijatím tohto rozhodnutia. Naopak, pokial ide o dokumenty série A, treba pripomenút, ze Komisia z nich pocas setrenia urobila kópiu, ktorú vlozila do zapecatenej obálky. Následne, bez toho, aby otvorila zapecatenú obálku alebo preskúmala jej obsah, prijala predbezné rozhodnutie o ziadosti zalobcov, ktoré im oznámila listom z 1. apríla 2003. Dna 8. mája 2003 Komisia napokon prijala rozhodnutie o zamietnutí ziadosti o ochranu, stále bez toho, aby sa oboznámila s obsahom dokumentov série A. Az po zrusení uz citovaného uznesenia predsedu Súdu prvého stupna vo veci Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia uz citovaným uznesením predsedu Súdneho dvora vo veci Komisia/Akzo a Akcros v konaniach o nariadení predbezného opatrenia sa Komisia konecne oboznámila s dokumentmi série A. Za týchto okolností treba dospiet k záveru, ze prijatie zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003 neporusovalo postup uplatnenia ochrany dôvernosti. 101 So zretelom na uvedené je namieste dospiet k záveru, ze Komisia porusila postup uplatnenia ochrany dôvernosti po prvé tým, ze donútila zalobcov, aby sa podriadili zbeznému preskúmaniu dokumentov série A a rukou písaných poznámok série B, a po druhé tým, ze sa oboznámila s dokumentmi série B bez toho, aby zalobcom umoznila napadnút zamietnutie ich ziadosti o ochranu týchto dokumentov na Súde prvého stupna. Tento prvý zalobný dôvod treba naopak zamietnut v rozsahu, v akom sa týka výhrad zalobcov vztahujúcich sa na zbezné preskúmanie správ elektronickej posty série B, pouzitie zapecatenej obálky pre dokumenty série A a prijatie zamietavého rozhodnutia z 8. mája 2003. B -- O druhom dôvode zalozenom na neoprávnenom zamietnutí ziadosti o ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi vo vztahu k sporným dokumentom 102 Zalobcovia tvrdia, ze na pät sporných dokumentov sa vztahuje dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Dokumenty série A a rukou písané poznámky série B treba podla nich v skutocnosti povazovat za písomný základ ústnej komunikácie medzi klientom a externým poradcom, ku ktorej doslo s cielom získat právne stanovisko, zatial co správy elektronickej posty série B predstavujú komunikáciu medzi advokátom a klientom v rámci a na úcely práva klienta na obhajobu. 103 Komisia tvrdí, ze s prihliadnutím na kritériá ustálené judikatúrou je pät sporných dokumentov jasne vylúcených z ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. 1. O dvoch kópiách strojom vyhotoveného záznamu série A a) Tvrdenia úcastníkov konania 104 Zalobcovia uvádzajú, ze séria A obsahuje dve rozlicné kópie dvojstránkového, strojom vyhotoveného záznamu zo 16. februára 2000, pochádzajúceho od generálneho riaditela Akcros Chemicals a adresovaného jeho nadriadenému vo funkcii "sub-business unit manager" (dalej len "SBU manazér"). Tieto dve kópie sú identické s tou výnimkou, ze na prvej strane jednej z nich sa nachádzajú tieto rukou písané poznámky: --" odovzdané [SBU manazérovi] 16/2/2000 -- vrátené [SBU manazérom] 17/2/2000 -- telefonicky prediskutované s [X, externý poradca zalobcov] 22/2/00". 105 Zalobcovia tvrdia, ze tento dokument treba preskúmat v kontexte interného programu dodrziavania práva hospodárskej sútaze zavedeného skupinou spolocností Akzo Nobel na základe stanoviska a v spolupráci s externým poradcom. V rámci tohto programu radoví a vedúci zamestnanci zalobcov identifikujú potenciálne otázky súvisiace s právom hospodárskej sútaze v ich príslusných oblastiach pôsobnosti, ktoré následne predkladajú externému poradcovi, ktorý k nim poskytne právne stanovisko. 106 Podla zalobcov tak sporný záznam obsahuje informácie, ktoré generálny riaditel Akcros Chemicals zhromazdil na základe interných rozhovorov, ktoré viedol s inými zamestnancami, na úcel získania právneho stanoviska týkajúceho sa tohto programu. Tento dokument teda predstavuje priamy výsledok a je neoddelitelný od úsilia vynalozeného zalobcami na to, aby identifikovali potenciálne problémy týkajúce sa práva hospodárskej sútaze a získali v tejto veci stanovisko od svojho externého poradcu. 107 Sled udalostí potvrdzuje túto verziu skutkového stavu. Po tom, co generálny riaditel Akcros Chemicals dostal od predsedu správnej rady Akzo Nobel list z 28. januára 2000 týkajúci sa projektu programu dodrziavania, prebral so svojimi zamestnancami otázky dodrziavania práva hospodárskej sútaze. Pocas týchto rozhovorov si robil poznámky, ktoré predstavujú rukou písané poznámky série B. V stredu 16. februára 2000 generálny riaditel odovzdal SBU manazérovi kópie záznamu, ktoré tvoria sériu A. Vo stvrtok 17. februára 2000 ich SBU manazér vrátil generálnemu riaditelovi. V utorok 22. februára 2000 bol záznam pouzitý ako základ diskusie s pánom X., externým poradcom zalobcov. 108 Zalobcovia tvrdia, ze obe kritériá, ktoré Súdny dvor identifikoval vo svojom rozsudku AM & S ako kritériá spolocné právnym poriadkom rôznych clenských státov v oblasti ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, a to, ze ide o korespondenciu vymenenú v rámci a na úcely práva klienta na obhajobu a o korespondenciu s nezávislými advokátmi, sú v tomto prípade splnené. Upresnujú, ze netvrdia, ze samotná skutocnost, ze problematický dokument bol vyhotovený v rámci programu dodrziavania, postacuje na zabezpecenie jeho dôvernosti. Napriek tomu Komisia tým, ze odmietla moznost, ze takýto program môze predstavovat rámec, v ktorom je vytvorená legálne chránená korespondencia, prehliada základné aspekty svojho vlastného rezimu uplatnovania práva hospodárskej sútaze. Po prvé z dôvodu zrusenia systému oznamovania podla clánku 81 ods. 3 ES by podnik nemohol slobodne a bez strachu urcit za pomoci externého alebo interného poradcu, ci sú jeho postupy v súlade s právom hospodárskej sútaze, ak by dokumenty vytvorené v rámci interného vyhodnotenia mohli byt odhalené. Po druhé z dôvodu povahy ziadosti o zhovievavost a potreby vykonat interné vysetrovanie a zhromazdit vecné dôkazy, musia byt dokumenty vytvorené pri tejto cinnosti povazované za dôverné. 109 Zalobcovia okrem toho popierajú názor Komisie, ze strojom vyhotovený záznam neobsahuje ziaden údaj o súvislosti medzi poznámkami generálneho riaditela a poziadavkou právneho stanoviska od externého poradcu, a ze nebolo preukázané, ze takéto stanovisko bolo skutocne vyziadané a poskytnuté. Tvrdia teda, ze poznámky nachádzajúce sa na prvej strane jednej z dvoch kópií záznamu nepopieratelne preukazujú, ze tento dokument bol prostriedkom na vyziadanie si právneho stanoviska od uvedeného advokáta. Práve tak interná správa tohto advokáta z 22. februára 2000 a výkaz cinnosti vyhotovený týmto advokátom v ten istý den potvrdzujú, ze právne stanovisko bolo vyziadané a poskytnuté. V ten istý den generálny riaditel oznámil externému poradcovi doplnujúcu informáciu faxom, odvolávajúc sa na ich predchádzajúci telefonický rozhovor. Zalobcovia dalej poznamenávajú, ze rozsudok AM & S a uznesenie Súdu prvého stupna zo 4. apríla 1990, Hilti/Komisia ([4]T-30/89, Zb. s. II-163, ciastocne uverejnené), nijako nevyzadujú, aby chránená korespondencia obsahovala údaj zakladajúci súvislost s poziadavkou právneho stanoviska alebo aby komunikácia bola pripravená s jediným cielom vyziadat si takéto stanovisko. 110 Podla zalobcov jedinou zvlástnostou tohto prípadu v porovnaní s klasickou situáciou uvedenou v rozsudku AM & S je, ze informácia bola externému advokátovi oznámená ústne na základe záznamu vyhotoveného generálnym riaditelom. Tvrdia, ze ak by generálny riaditel odovzdal výsledok svojho úsilia v zázname adresovanom externému advokátovi s kópiou adresovanou svojmu nadriadenému, Komisia by urcite uznala, ze sa na tento dokument uplatnuje ochrana dôvernosti. Ako to vsak preukazuje uz citované uznesenie Hilti/Komisia, uplatnenie tejto ochrany nezávisí ani od formy dokumentu, ani od jeho podstaty. 111 CCBE tvrdí, ze na dokumenty vypracované na úcely získania právneho stanoviska sa vztahuje dôvernost a ze v tomto ohlade treba zohladnit prevládajúci ciel vyhotovenia komunikácie. Na ochranu dokumentu vsak nestací, ze podnik vyhlási, ze bol vypracovaný v kontexte programu dodrziavania práva hospodárskej sútaze, aj ked bol tento program zostavený s pomocou externého poradcu a vykonávaný pod jeho dohladom. V tomto prípade vsak skutocnost, ze vonkajsia forma dokumentov série A neodhaluje, ze boli vypracované na tieto úcely, nemôze byt rozhodujúcim kritériom. Holandská advokátska komora, ECLA, ACCA a IBA tvrdia, ze prípravné dokumenty vyhotovené s cielom vyziadat si právne stanovisko treba povazovat za dôverné. 112 Komisia poznamenáva, ze podla rozsudku AM & S (body 21 az 23) a uz citovaného uznesenia Hilti/Komisia (bod 18) sa dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi vztahuje iba na písomnú komunikáciu medzi advokátom a klientom, ku ktorej dochádza v rámci a na úcely práva klienta na obhajobu, ako aj na interné správy, ktoré sa obmedzujú na rekapituláciu textu alebo obsahu tejto komunikácie. 113 V tomto prípade podla Komisie sporné dokumenty nepredstavujú korespondenciu vymenenú medzi advokátmi a klientmi a nerekapitulujú obsah takejto korespondencie. Poznámky nachádzajúce sa v spornom zázname odrázajú interné rozhovory, ktoré viedol generálny riaditel s inými zamestnancami v rámci programu dodrziavania, a nie jeho rozhovory s externým advokátom. 114 Komisia nesúhlasí s rozsírením vecnej pôsobnosti dôvernosti na dokumenty pripravené na úcel právnej konzultácie. Takéto rozsírenie nenachádza oporu ani v Európskom dohovore o ochrane ludských práv a základných slobôd (EDLP), ani v ústavných tradíciách spolocných clenským státom. Rozsudok AM & S v skutocnosti zavádza v práve Spolocenstva vysokú úroven ochrany, ktorá je sirsia ako ochrana v mnohých clenských státoch, kedze sa vztahuje na dokumenty nachádzajúce sa u klienta a môze sa týkat aj informácií vymenených s nezávislým advokátom pred zacatím konania proti klientovi. 115 V kazdom prípade Komisia popiera názor zalobcov, ze záznam, ktorého dve kópie predstavujú dokumenty série A, bol vyhotovený na úcely získania právneho stanoviska. Tento písacím strojom vyhotovený záznam neobsahuje ziaden údaj spájajúci poznámky generálneho riaditela Akcros s poziadavkou právnej pomoci od externého advokáta. Rukou písaný odkaz na meno externého advokáta na jednej z kópii záznamu prinajlepsom preukazuje rozhovor s ním, co sa týka záznamu. Skutocnost, ze meno externého advokáta bolo dopísané rucne po vyhotovení tohto záznamu, navyse iba na jednej z dvoch kópií, naznacuje, ze tento záznam nebol vyhotovený na úcel právnej konzultácie. Zalobcovia takisto okrem výkazu cinnosti pána X a údajného zápisu, ktorý vyhotovil o obsahu svojho rozhovoru s generálnym riaditelom, neuviedli iné dokumenty preukazujúce, ze právne stanovisko bolo skutocne vyziadané a poskytnuté. 116 Komisia vyjadruje pochybnosti o dôkaznej hodnote programu dodrziavania zavedeného v Akzo Nobel, na ktorý sa odvolávajú zalobcovia. Dokumenty série A neobsahujú ziadnu zmienku o tomto programe. V kazdom prípade to, ze dokument bol vyhotovený v rámci programu dodrziavania nie je dostatocným dôkazom na preukázanie jeho dôverného charakteru. Takýto program je procesom interného hodnotenia, ktorý zahrna kontakty medzi zamestnancami a ktorý má urcit, ci podnik dodrziava právo hospodárskej sútaze, má zároven výchovný, disciplinárny a kontrolný charakter, pricom sa neobmedzuje na ochranu práva na obhajobu. Umoznit podniku, aby sa domáhal ochrany dokumentu z jediného dôvodu, ze tento dokument by nikdy nebol vyhotovený bez programu dodrziavania a pokynov externého právneho poradcu, by mohlo viest k rôznym zneuzitiam. b) Posúdenie Súdom prvého stupna 117 Je dôlezité hned uviest, ze podla rozsudku AM & S treba nariadenie c. 17 vykladat tak, ze chráni dôvernost komunikácie s advokátmi vtedy, ked na jednej strane ide o korespondenciu vymenenú v rámci a na úcely práva klienta na obhajobu a na druhej strane ide o korespondenciu, ktorá pochádza od nezávislých advokátov (body 21, 22 a 27 rozsudku). Pokial ide o prvú z týchto dvoch podmienok, na to, aby bola ochrana úcinná, treba ju chápat tak, ze sa celkom oprávnene vztahuje na vsetku korespondenciu po zacatí správneho konania na základe uvedeného nariadenia, ktoré môze viest k rozhodnutiu o uplatnení clánkov 81 ES a 82 ES alebo k rozhodnutiu ukladajúcemu podniku penaznú sankciu. Táto ochrana sa môze vztahovat aj na skorsiu korespondenciu, ktorá má súvislost s predmetom takéhoto konania (rozsudok AM & S, bod 23). V uz citovanom uznesení Hilti/Komisia bolo upresnené, ze so zretelom na jej úcel treba na vyssie uvedenú ochranu hladiet tak, ze sa vztahuje aj na interné správy, ktoré kolujú v podniku a ktoré sa obmedzujú na to, ze reprodukujú text alebo obsah komunikácie s nezávislými advokátmi obsahujúcej právne stanoviská (body 13 a 16 az 18 uznesenia). 118 V tomto prípade je namieste uviest, ze dokumenty série A samy osebe nepredstavujú korespondenciu s nezávislým advokátom, ani internú správu rekapitulujúcu obsah komunikácie s takýmto advokátom. Zalobcovia ani netvrdia, ze tieto dokumenty boli vypracované na to, aby boli reálne odovzdané nezávislému advokátovi. Z tohto dôvodu je namieste domnievat sa, ze tieto dokumenty formálne nezodpovedajú kategóriám dokumentov, ktoré výslovne identifikovala vyssie uvedená judikatúra. 119 Zalobcovia v kazdom prípade tvrdia, ze tieto dokumenty treba chápat tak, ze sa na ne vztahuje dôvernost, pretoze podla nich boli vypracované na úcely vyziadania si právneho stanoviska. Tieto dokumenty tak boli vyhotovené zvlást na úcel telefonickej konzultácie s advokátom s cielom získat právne stanovisko. 120 V tomto ohlade treba pripomenút, ze zásada dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi predstavuje nevyhnutný doplnok plného výkonu práva na obhajobu (rozsudok AM & S, bod 23) (pozri bod 77 vyssie). Podla ustálenej judikatúry dodrzanie práva na obhajobu v kazdom konaní, ktoré môze viest k ulozeniu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Spolocenstva, ktorú treba dodrzat aj v správnom konaní (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-Laroche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, Cascades/Komisia, T-308/94, Zb. s. II-925, bod 39). Je tak dôlezité vyhnút sa tomu, aby mohlo byt právo na obhajobu nenapravitelne porusené v rámci predbezných vysetrovaní vrátane setrení, ktoré môzu byt rozhodujúce pre zabezpecenie dôkazov o protiprávnej povahe správania podnikov spôsobilej zalozit ich zodpovednost (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 15). 121 Práve tak je dôlezité upozornit, ze dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi zodpovedá poziadavke, ze kazdá osoba podliehajúca súdnej právomoci musí mat moznost obrátit sa úplne slobodne na svojho advokáta, ktorého povolanie zahrna úlohu nezávisle poskytovat právne stanoviská vsetkým, ktorí to potrebujú (rozsudok AM & S, bod 18). Táto zásada je teda úzko spojená s vnímaním úlohy advokáta, ktorý je povazovaný za spolupracovníka spravodlivosti (rozsudok AM & S, bod 24) (pozri bod 77 vyssie). 122 Na to, aby osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla mat moznost obrátit sa úplne slobodne na svojho advokáta a aby tento advokát mohol úcinne vykonávat svoju úlohu spolupracovníka spravodlivosti a poskytovat právnu pomoc na úcely plného výkonu práva na obhajobu, sa vsak môze za urcitých okolností ukázat potrebné, aby klient pripravil pracovné alebo sumarizujúce dokumenty, najmä aby zhromazdil informácie, ktoré budú uzitocné alebo dokonca nevyhnutné na to, aby tento advokát porozumel súvislostiam, povahe a významu skutkových okolností, v prípade ktorých sa pozaduje jeho pomoc. Príprava takýchto dokumentov sa môze ukázat osobitne potrebná v oblastiach, v ktorých ide o pocetné a zlozité informácie, co je obvykle prípad konaní smerujúcich k ulozeniu sankcie za porusenia clánkov 81 ES a 82 ES. Za týchto okolností je namieste domnievat sa, ze skutocnost, ze Komisia sa pocas setrenia oboznámi s takýmito dokumentmi, môze poskodit právo kontrolovaného podniku na obhajobu, ako aj verejný záujem, ktorý spocíva v úplnom zabezpecení toho, aby mal kazdý klient moznost úplne slobodne sa obrátit na svojho advokáta. 123 Je teda namieste dospiet k záveru, ze na takéto prípravné dokumenty, aj ked nedoslo k ich výmene s advokátom, ani neboli vytvorené na to, aby boli reálne odovzdané advokátovi, sa môze napriek tomu vztahovat dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi, pokial boli vypracované výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska od advokáta v rámci výkonu práva na obhajobu. Naopak, samotná skutocnost, ze dokument bol predmetom diskusií s advokátom, nemôze stacit na to, aby mu bola priznaná táto ochrana. 124 Treba totiz pripomenút, ze ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi predstavuje výnimku z vysetrovacích právomocí Komisie, ktoré sú potrebné na to, aby jej umoznili odhalit, ukoncit a sankcionovat porusenia pravidiel hospodárskej sútaze. Tieto porusenia sú okrem toho casto dôkladne skryté a obvykle velmi skodlivé pre riadne fungovanie spolocného trhu. Z tohto dôvodu je potrebné moznost povazovat prípravný dokument za chránený dôvernostou vykladat restriktívne. Podnik, ktorý sa odvoláva na túto ochranu, nesie dôkazné bremeno, ze sporné dokumenty boli vyhotovené iba s cielom vyziadat si právne stanovisko od advokáta. To musí nepochybne vyplývat z obsahu samotných dokumentov alebo z kontextu, v ktorom boli tieto dokumenty pripravené a nájdené. 125 V dôsledku toho treba overit, ci v tomto prípade zalobcovia preukázali, ze záznam generálneho riaditela Akcros Chemicals zo 16. februára 2000, ktorého dve kópie predstavujú dokumenty série A, bol vypracovaný výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska od advokáta v rámci výkonu práva na obhajobu. 126 Zalobcovia v tomto ohlade tvrdia, ze tento záznam bol vypracovaný v rámci ich programu dodrziavania práva hospodárskej sútaze zavedeného a koordinovaného advokátskou kanceláriou s cielom identifikovat potenciálne problémy týkajúce sa pravidiel hospodárskej sútaze a získat v tejto veci právne stanoviská. Zalobcovia dalej upresnujú, ze záznam obsahuje informácie, ktoré generálny riaditel Akcros Chemicals zhromazdil na základe interných rozhovorov, ktoré viedol s inými zamestnancami na úcel získania právneho stanoviska týkajúceho sa tohto programu. Na záver tvrdia, ze niekolko dôkazov preukazuje, ze cielom záznamu bolo poziadat o právne stanovisko a ze toto stanovisko bolo skutocne vyziadané a poskytnuté. 127 Pokial ide o odkaz na program dodrziavania práva hospodárskej sútaze zalobcov, treba uviest, ze skutocnost, ze dokument bol vyhotovený v rámci takéhoto programu, sama osebe nestací na to, aby mu bola priznaná ochrana dôvernosti. Tieto programy totiz svojím rozsahom zahrnajú úlohy a informácie, ktoré casto znacne prekracujú výkon práva na obhajobu. Predovsetkým skutocnost, ze externý advokát mohol vypracovat a/alebo koordinovat program dodrziavania, nemôze automaticky priznávat ochranu dôvernosti vsetkým dokumentom, ktoré boli vypracované v rámci tohto programu alebo v súvislosti s ním. 128 Pokial ide dalej po prvé o rukou písané poznámky, ktoré sa nachádzajú na jednej z dvoch kópií záznamu a odkazujú na telefonický rozhovor s externým advokátom, po druhé o výkaz cinnosti vyhotovený týmto advokátom, ktorý potvrdzuje tento rozhovor, po tretie o skutocnost, ze tento advokát údajne vypracoval internú správu k tejto veci, a po stvrté o skutocnost, ze generálny riaditel Akcros Chemicals pravdepodobne odovzdal advokátovi doplnujúcu informáciu faxom, Súd prvého stupna sa domnieva, ze tieto rozlicné dôkazy preukazujú iba to, ze obsah sporného záznamu bol predmetom telefonického rozhovoru medzi generálnym advokátom Akcros Chemicals a uvedeným advokátom. Tieto dôkazy vsak samy osebe nemôzu preukázat, ze tento záznam bol vypracovaný s cielom - a tým skôr s výlucným cielom - vyziadat si od neho právne stanovisko. 129 V tomto ohlade je namieste uviest, ze záznam nebol adresovaný tomuto advokátovi, ale nadriadenému generálneho riaditela Akcros Chemicals, a to SBU manazérovi. Z prvej vety tohto dokumentu v skutocnosti vyplýva, ze bol vypracovaný na ziadost SBU manazéra. Záznam totiz nadväzoval na otázku SBU manazéra týkajúcu sa prípadnej existencie cinností v rozpore s pravidlami hospodárskej sútaze v jednej z divízií zalobcov pod vedením generálneho riaditela Akcros Chemicals. Záznam obsahuje opis viacerých cinností a správaní, ktoré by prípadne mohli viest k uplatneniu týchto pravidiel. Generálny riaditel Akcros Chemicals na záver formuluje pre svojho nadriadeného dve odporúcania a ziada ho v tomto ohlade o súhlas. 130 Je vsak dôlezité uviest, ze uvedený záznam neobsahuje ziadnu zmienku o poziadavke právneho stanoviska alebo konzultácie. Nezmienuje sa o potrebe vyhodnotit súlad zistených postupov s právom hospodárskej sútaze, ale ani o moznosti uvazovat nad podaním ziadosti o zhovievavost. Napokon ani jedno z dvoch odporúcaní, ktoré sú v nom formulované, sa netýka toho, ze by bolo potrebné alebo vhodné vyziadat si právne stanovisko ku skúmaným správaniam alebo ku krokom, ktoré treba následne podniknút. 131 Okrem toho je dôlezité uviest, ze aj keby k zozbieraniu informácií mohlo skutocne dôjst v rámci vykonávania programu dodrziavania zalobcov, vypracovanie záznamu zjavne nezodpovedá metodológii stanovenej týmto programom. Ako totiz vyplýva z listu predsedu správnej rady Akzo Nobel z 28. januára 2000 adresovaného okrem iného aj SBU manazérovi, tento program dodrziavania stanovoval, ze vsetky informácie alebo otázky týkajúce sa správania, ktoré môze porusovat právo hospodárskej sútaze, sa musia s výnimkou vecí týkajúcich sa Spojených státov alebo Kanady oznamovat ústne a priamo externým advokátom zalobcov. 132 Za týchto okolností sa Súd prvého stupna domnieva, ze z obsahu dokumentu, z dôkazov a vysvetlení poskytnutých zalobcami, zohladnovaných samostatne alebo v ich súvislosti, nevyplýva, ze sporný záznam bol generálnym riaditelom Akcros Chemicals vypracovaný výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska. Súd prvého stupna sa naopak domnieva, ze najpravdepodobnejsím vysvetlením je, ze tento záznam bol generálnym riaditelom Akcros Chemicals vypracovaný s hlavným cielom vyziadat si od jeho nadriadeného súhlas s odporúcaniami, ktoré formuloval vo vztahu k zisteným správaniam. Tento výklad okrem toho potvrdzujú rukou písané poznámky série B. V nich totiz generálny riaditel Akcros Chemicals výslovne uviedol, ze jeho nadriadený, SBU manazér, môze mat odlisný názor na stratégiu, ktorú treba sledovat v prípade niektorých situácií identifikovaných v zázname. Z toho vyplýva, ze generálny riaditel Akcros Chemical vypracoval záznam pre svojho nadriadeného, aby mu opísal zistené správania, formuloval odporúcania o krokoch, ktoré treba podniknút, a poziadal ho o jeho súhlas s týmito krokmi. 133 Rovnako sled udalostí tak, ako ich opisujú zalobcovia, nevyvracia túto verziu skutkového stavu. Dna 16. februára 2000 totiz generálny riaditel Akcros Chemicals odovzdal sporný záznam SBU manazérovi. Dna 17. februára 2000 ho SBU manazér vrátil generálnemu riaditelovi. Az následne, 22. februára 2000, generálny riaditel Akcros Chemicals prediskutoval obsah záznamu s advokátom. Táto neskorsia konzultácia s advokátom vsak, ako bolo uvedené, nestací na preukázanie toho, ze sporný záznam bol vypracovaný výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska (pozri bod 123 vyssie). 134 So zretelom na uvedené je namieste dospiet k záveru, ze zalobcovia nepreukázali, ze záznam generálneho riaditela Akcros Chemicals zo 16. februára 2000 bol vypracovaný výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska od advokáta v rámci výkonu práva na obhajobu. 135 V dôsledku toho treba dospiet k záveru, ze Komisia sa nedopustila pochybenia, ked sa domnievala, ze na dve kópie tohto záznamu predstavujúce dokumenty série A sa nemohla vztahovat ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. 2. O rukou písaných poznámkach série B a) Tvrdenia úcastníkov konania 136 Zalobcovia upresnujú, ze prvý dokument série B predstavujú rukou písané poznámky generálneho riaditela Akcros Chemicals urobené pocas rozhovorov, ktoré tento riaditel viedol s podriadenými zamestnancami, a pouzité na prípravu písacím strojom vyhotoveného záznamu, ktorého kópie predstavujú dokumenty série A. Zalobcovia, ktorých podporuje CCBE, tvrdia, ze ak je ochrana dôvernosti priznaná dokumentom série A, musí sa vztahovat aj na tieto prípravné poznámky. 137 Komisia tvrdí, ze tieto poznámky nemôzu byt chránené dôvernostou, pretoze boli vyhotovené pri príprave dokumentov, na ktoré sa uvedená zásada nevztahuje. b) Posúdenie Súdom prvého stupna 138 Z analýzy rukou písaných poznámok série B vyplýva, ze tieto poznámky boli tak, ako to zalobcovia tvrdia, vyhotovené s hlavným cielom pripravit záznam, ktorého dve kópie predstavujú dokumenty série A. Kedze vsak Súd prvého stupna dospel k záveru, ze tento záznam nie je chránený na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, je namieste dospiet k záveru, ze táto ochrana sa nevztahuje ani na uvedené poznámky. 139 Navyse treba uviest, ze uvedené rukou písané poznámky nepredstavujú komunikáciu vymenenú s advokátom a nereprodukujú text alebo obsah komunikácie s advokátom obsahujúcej právne stanoviská. Zalobcovia nepreukázali ani to, ze tieto rukou písané poznámky boli vypracované výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska od advokáta v rámci výkonu práva na obhajobu. 140 Je teda namieste uviest, ze Komisia sa nedopustila pochybenia, ked odmietla priznat rukou písaným poznámkam série B ochranu dôvernosti, ktorej sa dovolávali zalobcovia. 3. O správach elektronickej posty série B vymenených s clenom právneho oddelenia zalobcov a) Tvrdenia úcastníkov konania 141 Zalobcovia uvádzajú, ze dalsie dva dokumenty série B sa týkajú elektronickej korespondencie medzi generálnym riaditelom Akcros Chemicals a pánom S., clenom právneho oddelenia Akzo Nobel. Zalobcovia sa domnievajú, ze túto korespondenciu treba povazovat za chránenú proti akémukolvek zverejneniu na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. 142 Zalobcovia v tomto ohlade uvádzajú dve tvrdenia. Ako hlavné tvrdenie uvádzajú, ze komunikácia s podnikovými právnikmi, ktorí sú clenmi advokátskej komory clenského státu - a v kazdom prípade komunikácia s podnikovými právnikmi, ktorí sú clenmi holandskej advokátskej komory ako v tomto prípade pán S. - musí byt chránená v súlade so zásadami stanovenými v rozsudku AM & S. Subsidiárne zalobcovia tvrdia, ze ak by sa rozsudok AM & S mal vykladat tak, ze bráni takejto ochrane, bolo by potrebné rozsírit jej osobnú pôsobnost tak, ako vyplýva z tohto rozsudku, a priznat sporným dokumentom uplatnovanú ochranu. 143 Pokial ide o ich hlavné tvrdenie, zalobcovia uvádzajú, ze na rozdiel od restriktívneho výkladu rozsudku AM & S, ktorý robí Komisia, sa dôvernost vztahuje aj na komunikáciu pochádzajúcu od podnikových právnikov, predovsetkým od tých, ktorí sú clenmi advokátskej komory. Zalobcovia pripústajú, ze Súdny dvor v tomto rozsudku obmedzil túto ochranu na "nezávislých" advokátov, co je kategória, ktorá podla Súdneho dvora nezahrna advokátov zamestnaných svojimi klientmi. Rozhodujúcim kritériom stanoveným v rozsudku AM & S je predsa len nezávislost advokáta. Zalobcovia sa vsak domnievajú, ze nie je dôvodné priznávat túto kvalitu iba externému advokátovi. Nezdá sa, ze by interní právnici menej podliehali povinnosti nepodielat sa na protiprávnych cinnostiach, nezatajovat informácie alebo nebránit výkonu spravodlivosti. To platí tým skôr v právnych systémoch, v ktorých interní právnici môzu byt zapísaní do zoznamu advokátov advokátskej komory a majú tak ako takí status nezávislosti voci svojim zamestnávatelom. 144 Zalobcovia tvrdia, ze pán S. je zapísaný do zoznamu advokátov holandskej advokátskej komory a je kontaktnou osobou programu dodrziavania práva hospodárskej sútaze Akzo Nobel. V tejto spolocnosti pôsobil iba v postavení právneho poradcu bez toho, aby vykonával akúkolvek riadiacu funkciu. Jeho zápis do zoznamu advokátov holandskej advokátskej komory ho vsak podriaduje deontologickým a etickým pravidlám tohto povolania a priznáva mu vysoký stupen nezávislosti. Navyse podla holandského práva sa na pána S. vztahuje dohoda o pracovných podmienkach, ktorú uzavrel so svojím zamestnávatelom, podla ktorej vedenie skupiny spolocností Akzo Nobel uznalo, ze povinnost nezávislosti a dodrziavania pravidiel clenstva v advokátskej komore stanovených holandským právom má prednost pred lojalitou k skupine. Z pohladu zásady dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi teda niet rozdielu medzi korespondenciou pána S. s generálnym riaditelom Akcros Chemicals a korespondenciou medzi touto spolocnostou a externým advokátom. Pána S. teda nemozno povazovat iba za interného poradcu, ale skôr za nezávislého advokáta riadne zapísaného do zoznamu advokátov holandskej advokátskej komory, vykonávajúceho v podniku cinnost ako interný právnik. 145 Zalobcovia napokon tvrdia, ze v spornej korespondencii poskytol pán S. právne stanovisko k spôsobu riesenia urcitých otázok, ktoré vznikli v kontexte programu dodrziavania práva hospodárskej sútaze Akzo Nobel. Toto stanovisko sa zase zakladalo na stanovisku externého advokáta zalobcov. 146 CCBE sa domnieva, ze pri uplatnovaní ochrany dôvernosti nemozno robit rozdiel medzi právnymi poradcami, ktorí sú zamestnancami spolocnosti, ktorej poskytujú stanoviská a právnymi poradcami, ktorí zamestnancami nie sú, ale medzi právnymi poradcami, ktorí podliehajú stavovským povinnostiam, na ktorých dodrziavanie dohliada advokátska komora dotknutého clenského státu, a tými, ktorí týmito povinnostami nie sú viazaní. Toto riesenie plne realizuje zásady, ktoré sú základom rozsudku AM & S, a to kritériá nezávislosti a podriadenosti stavovskej disciplíne. CCBE tvrdí, ze pán S. bez ohladu na jeho postavenie zamestnanca splna vsetky kritériá nezávislosti vyzadované týmto rozsudkom. 147 ECLA tvrdí, ze Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S výslovne nepotvrdil, ze zamestnaného advokáta nemozno nikdy povazovat za nezávislého. Podnik musí mat právo pozadovat právne stanovisko od advokáta podla svojho výberu bez toho, aby si tým vytvoril dôkaz proti sebe samému, pokial je tento advokát riadne kvalifikovaný a podlieha vhodným deontologickým a disciplinárnym pravidlám. Navyse pracovné právo clenských státov chráni interných poradcov proti prepusteniu z dôvodu, ze odmietli vykonat príkaz odporujúci stavovskej etickej povinnosti. 148 Holandská advokátska komora tvrdí, ze Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S kategoricky neodmietol priznat komunikácii pochádzajúcej od vsetkých podnikových právnikov ochranu na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Podla uvedeného rozsudku je táto ochrana úzko spojená s podmienkou nezávislosti advokáta. Advokáti zapísaní do zoznamu holandskej advokátskej komory, ktorí sú zamestnaní v podniku, sú vsak rovnako nezávislí od svojho klienta/zamestnávatela ako ostatní advokáti a majú rovnaký status a rovnaké práva a povinnosti vrátane ochrany dôvernosti, pricom im mozno ulozit rovnaké sankcie. 149 V tomto ohlade holandská advokátska komora poznamenáva, ze v roku 1996 bola v Holandsku prijatá právna úprava výslovne povolujúca advokátom byt zamestnaní. Nezávislost zamestnaných advokátov je zabezpecená uzavretím dohody o pracovných podmienkach s ich zamestnávatelmi v spojení s disciplinárnymi a deontologickými pravidlami vyplývajúcimi z ich zápisu do zoznamu advokátov holandskej advokátskej komory. Dohoda o pracovných podmienkach obsahuje niekolko prísnych povinností, ktoré posilnujú nezávislost advokáta voci jeho zamestnávatelovi. Táto dohoda navyse ukladá zamestnávatelovi, aby umoznil zamestnanému advokátovi správat sa v súlade s disciplinárnymi a deontologickými pravidlami výkonu jeho povolania. Holandská advokátska komora z toho vyvodzuje, ze zásady, ktoré sú základom rozsudku AM & S vyzadujú, aby sa ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi uplatnila na pána S. 150 Komisia tvrdí, ze sporné správy elektronickej posty nepredstavujú komunikáciu s nezávislým advokátom, nijako sa nezmienujú o zámere komunikovat s nezávislým advokátom a ani nereprodukujú text alebo obsah písomnej komunikácie s nezávislým advokátom v rámci a na úcely práva zalobcov na obhajobu. Základnou otázkou, ktorá vzniká, je teda otázka, ci by tieto správy mali byt chránené práve preto, lebo predstavujú internú komunikáciu s clenom právneho oddelenia zalobcov. Na rozdiel od toho, co, ako sa zdá, tvrdia zalobcovia, Súdny dvor v rozsudku AM & S výslovne vyhlásil, ze komunikácia medzi podnikom a jeho interným právnikom nie je chránená na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. 151 Pokial ide dalej o ich subsidiárne tvrdenie, zalobcovia v podstate uvádzajú pät dôvodov, na základe ktorých sa domnievajú, ze ak by sa rozsudok AM & S mal vykladat tak, ze úplne vylucuje podnikových právnikov z uvedenej ochrany, je potrebné rozsírit osobnú pôsobnost tejto ochrany nad rámec tejto judikatúry. 152 V prvom rade zalobcovia poznamenávajú, ze po vyhlásení rozsudku AM & S niektoré clenské státy rozsírili pôsobnost ochrany dôvernosti a pre podnikových právnikov zaviedli nové moznosti stat sa clenom ich vnútrostátnych advokátskych komôr. Podla zalobcov väcsina clenských státov v súcasnosti akceptuje, ze táto ochrana sa vztahuje na podnikových právnikov. 153 ECLA na základe porovnávacieho rozboru práva rovnako tvrdí, ze právna úprava väcsiny clenských státov v súcasnosti uznáva nezávislost podnikových právnikov a dôvernost ich komunikácie. ACCA zase poznamenáva, ze od roku 1982 sa medzi clenskými státmi prejavovala rastúca tendencia priznat ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi aj podnikovým právnikom. CCBE vsak uvádza, ze uvedená ochrana nie je priznaná podnikovým právnikom vo Francúzsku, Taliansku, Luxembursku, Fínsku, Rakúsku a Svédsku. Napriek tomu je pre CCBE podstatnou otázkou to, ci v jednotlivom clenskom státe zamestnaní podnikoví právnici podliehajú alebo nepodliehajú stavovskej úprave, kedze povinnost chránit dôvernost komunikácie medzi advokátmi a klientmi je vo vseobecnosti spojená s postavením clena advokátskej komory. Niektoré krajiny vsak úplne zakazujú advokátom zapísaným do zoznamu advokátov advokátskej komory byt zamestnancami - napríklad Belgicko a Grécko - zatial co iné to povolujú - najmä Dánsko, Nemecko, Spanielsko, Írsko, Holandsko, Portugalsko a Spojené královstvo. 154 Komisia poznamenáva, ze v case vyhlásenia rozsudku AM & S uz niektoré clenské státy priznávali speciálny status podnikovým právnikom. Podla nej vsak situácia dnes nie je odlisná. Je teda nepochybné, ze ochrana na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi sa nepriznáva podnikovým právnikom vo Francúzsku, Taliansku, Luxembursku, Rakúsku a Fínsku. Okrem toho trvá na tom, ze závery, ktoré vyvodila ECLA vo svojej správe, nie sú také jednoznacné, ako to ECLA tvrdí. 155 Pokial ide o clenstvo podnikových právnikov v advokátskej komore, Komisia tvrdí, ze aj ked je v niektorých clenských státoch mozné byt zamestnancom a zároven clenom advokátskej komory - najmä v Spanielsku a Spojenom královstve - a v dalsích clenských státoch môzu byt zamestnaní právnici clenmi advokátskej komory za urcitých podmienok - najmä v Nemecku a Holandsku -, zároven platí, ze vo väcsine clenských státov je status zamestnanca a clenstvo v advokátskej komore nezlucitelné - napríklad v Ceskej republike, vo Francúzsku, Taliansku, Lotyssku, Litve, Madarsku, Rakúsku a Svédsku. Táto posledná skupina státov nepriznáva ochranu dôvernosti dokumentom vymeneným s týmito právnikmi. Napokon vo Fínsku výkon povolania nezávislého advokáta nevyzaduje clenstvo v advokátskej komore. Komisia z toho vyvodzuje, ze clenské státy vo velkej väcsine nepriznávajú ochranu dôvernosti podnikovým právnikom, dokonca aj ked tí môzu byt clenmi advokátskej komory. V kazdom prípade, ak by sa vývoj pozorovaný v niektorých clenských státoch povýsil na zásadu práva Spolocenstva, vytvorilo by to situáciu právnej neistoty. 156 V druhom rade zalobcovia poznamenávajú, ze po vyhlásení rozsudku AM & S doslo v sútaznom práve Spolocenstva k viacerým podstatným reformám, ktorých úcinky vedú k opätovnému preskúmaniu moznosti uplatnit ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi na interných právnikov, najmä na tých, ktorí sú zapísaní do zoznamu advokátov vnútrostátnej advokátskej komory. V rámci modernizácie sútazného práva Spolocenstva tak nariadenie c. 1/2003, ako aj oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155), priznávajú podnikom rastúcu zodpovednost pri hodnotení súladu ich správania s týmito pravidlami. Aj ked sa toto interné vyhodnotenie obvykle vykonáva pod vedením externého advokáta, podnikoví právnici v nom zohrávajú hlavnú úlohu, ktorá je stazená ich vylúcením z uvedenej ochrany. 157 Komisia sa naopak domnieva, ze nahradenie nariadenia c. 17 nariadením c. 1/2003, ktoré viac vyzaduje od podnikov, aby samy vyhodnocovali súlad ich dohôd s podmienkami clánku 81 ods. 3 ES, nie je v tejto veci relevantné, kedze v tomto rámci mozno tazko uplatnovat otázku dôvernosti. 158 V tretom rade zalobcovia tvrdia, ze rozdielne zaobchádzanie s externým advokátom a podnikovým právnikom zapísaným do vnútrostátnej advokátskej komory pri uplatnovaní ochrany dôvernosti je arbitrárne, a teda v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, a nastoluje otázky slobody usadit sa a slobodného poskytovania sluzieb. ACCA tiez podporuje tento názor a dodáva, ze rozsudok AM & S diskriminuje aj právnikov, ktorí nie sú príslusníkmi Spolocenstva, kedze táto ochrana sa priznáva iba advokátom zapísaným do zoznamu advokátov advokátskej komory clenského státu (bod 25 rozsudku). 159 Komisia sa domnieva, ze základná zásada, podla ktorej majú podniky právo na spravodlivý proces, a predovsetkým právo slobodne sa radit s advokátom podla svojho výberu, nie je vo vztahu k podnikovým právnikom nenálezite obmedzená limitmi vymedzenými v rozsudku AM & S. Okrem toho tvrdí, ze ACCA nastoluje novú otázku, ktorú zalobcovia neuvádzali a ktorá je preto neprípustná a v kazdom prípade nie je predmetom tohto konania. 160 V stvrtom rade zalobcovia poukazujú na rozsudok Súdu prvého stupna zo 7. decembra 1999, Interporc/Komisia ([5]T-92/98, Zb. s. II-3521), potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia (C-41/00 P, Zb. s. I-2125), v ktorom sa Súd prvého stupna domnieval, ze korespondencia medzi právnikmi právnej sluzby Komisie a Komisiou je chránená na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Neexistuje vsak rozdiel medzi nezávislostou clenov právnej sluzby Komisie vo vztahu ku Komisii a nezávislostou podnikového právnika zapísaného v zozname advokátov advokátskej komory vo vztahu k jeho zamestnávatelovi. 161 Komisia odmieta túto analógiu. Ochrana priznaná v uz citovaných rozsudkoch zo 7. decembra 1999 a zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, komunikácii pochádzajúcej od clenov jej právnej sluzby vyplýva z toho, ze zverejneniu dokumentov vyhotovených iba na úcely konkrétneho súdneho konania bráni verejný záujem. 162 Napokon v piatom rade zalobcovia poznamenávajú, ze komunikácia medzi pánom S. a generálnym riaditelom Akcros Chemicals predstavuje korespondenciu medzi dvoma osobami, z ktorých jedna je usadená v Holandsku a druhá v Spojenom královstve. Podla holandského práva pozíva korespondencia pána S. ochranu dôvernosti podla clánku 51 holandského zákona o hospodárskej sútazi. Táto ochrana je uznaná aj v Spojenom královstve. Právo Spolocenstva nemôze byt restriktívnejsie ako tieto dva vnútrostátne právne poriadky. 163 CCBE sa domnieva, ze z dôvodu, ze pravidlá organizácie advokátskeho povolania nie sú harmonizované na úrovni Spolocenstva, musí byt osobná pôsobnost pojmu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi v práve Spolocenstva upravovaná vnútrostátnym právom. ECLA tvrdí, ze kedze sa na status, práva a povinnosti advokáta vztahuje vnútrostátne právo, Komisia nemá podla zásady vnútrostátnej procesnej autonómie právo ignorovat ochranu ním priznanú. Napokon holandská advokátska komora podporuje tento názor a potvrdzuje, ze uvedená ochrana sa uplatnuje v holandskom sútaznom práve, pokial ide o setrenia, na vsetkých advokátov zapísaných v zozname advokátov advokátskej komory bez ohladu na to, ci sú alebo nie sú zamestnaní. 164 Komisia popiera, ze by mala byt viazaná vnútrostátnymi pravidlami týkajúcimi sa dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Odporovalo by to prednosti nariadenia c. 1/2003 - a predtým nariadenia c. 17 -, ako aj rozsudku AM & S, ktorý sa pricinil o vývoj pojmu Spolocenstva v tejto oblasti. Komisia navyse zdôraznuje, ze kedze sa jej vysetrovacie právomoci vztahujú na celú Európsku úniu, pôsobnost tejto ochrany nemozno urcit na základe právnej úpravy a pravidiel advokátskych komôr clenských státov. To by totiz vytvorilo nesmierne právne a praktické tazkosti. Komisia v kazdom prípade trvá na tom, ze v Holandsku je právo na ochranu dôvernosti ovela obmedzenejsie, ako to zalobcovia a vedlajsí úcastníci konania tvrdia. b) Posúdenie Súdom prvého stupna 165 Dokumenty série B obsahujú okrem rukou písaných poznámok, ktoré uz boli preskúmané, aj korespondenciu vymenenú v máji a júni 2000 elektronickou postou medzi generálnym riaditelom Akcros Chemicals a pánom S., advokátom zapísaným v zozname advokátov holandskej advokátskej komory, ktorý bol v rozhodnom case clenom právneho oddelenia Akzo Nobel, kde vykonával najmä úlohu koordinátora pre právo hospodárskej sútaze. 166 Pokial ide v prvom rade o hlavné tvrdenie zalobcov, je namieste uviest, ze Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S výslovne stanovil, ze ochrana priznaná právom Spolocenstva pri uplatnovaní nariadenia c. 17 na základe dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi sa uplatnuje iba v rozsahu, v akom sú títo advokáti nezávislí, teda v akom ich ku klientovi neviaze pracovnoprávny vztah (body 21, 22 a 27 rozsudku). Táto poziadavka týkajúca sa postavenia nezávislého advokáta, ktoré musí mat poradca, od ktorého pochádza potenciálne chránená korespondencia, vyplýva z chápania úlohy advokáta povazovaného za spolupracovníka spravodlivosti a povolaného poskytnút úplne nezávisle a vo vyssom záujme spravodlivosti právnu pomoc, ktorú klient potrebuje (rozsudok AM & S, bod 24). 167 Z toho vyplýva, ze Súdny dvor výslovne vylúcil z ochrany zásady dôvernosti komunikáciu s podnikovými právnikmi, teda s poradcami, ktorých ku klientom viaze pracovnoprávny vztah. Navyse je dôlezité uviest, ze Súdny dvor rozhodol o tomto vylúcení vedome, kedze táto otázka bola predmetom dlhej diskusie pocas súdneho konania a kedze generálny advokát Sir Gordon Slynn vo svojich návrhoch k tomuto rozsudku výslovne navrhol, aby sa s advokátom, ktorý je viazaný pracovnou zmluvou, ale ktorý zostal príslusníkom povolania a nadalej podlieha jeho disciplinárnym a deontologickým pravidlám, zaobchádzalo rovnako ako s nezávislými advokátmi (uz citované návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Sir Gordon Slynn k rozsudku AM & S, Zb. s. 1655). 168 Je teda namieste dospiet k záveru, ze na rozdiel od toho, co tvrdia zalobcovia a niektorí vedlajsí úcastníci konania, Súdny dvor vo svojom rozsudku AM & S vymedzil pojem nezávislého advokáta negatívne, kedze vyzadoval, aby tohto advokáta neviazal k jeho klientovi pracovnoprávny vztah (pozri bod 166 vyssie), a nie pozitívne na základe clenstva v advokátskej komore alebo podriadenosti stavovským disciplinárnym a deontologickým pravidlám. Súdny dvor tak zavádza kritérium právnej pomoci poskytovanej "úplne nezávisle" (rozsudok AM & S, bod 24), ktorú identifikuje ako pomoc poskytovanú advokátom, ktorý je strukturálne, hierarchicky a funkcne tretou osobou vo vztahu k podniku, ktorý vyuzíva túto pomoc. 169 Treba teda zamietnut hlavné tvrdenie zalobcov a dospiet k záveru, ze na korespondenciu medzi advokátom, ktorého k Akzo Nobel viaze pracovnoprávny vztah, a riaditelom spolocnosti patriacej k tejto skupine, sa nevztahuje dôvernost tak, ako ju definuje rozsudok AM & S. 170 Pokial ide v druhom rade o subsidiárne tvrdenie zalobcov, podla ktorého by mal Súd prvého stupna rozsírit osobnú pôsobnost dôvernosti nad rámec obmedzení, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku AM & S, treba uviest, po prvé, ze z rozboru práva clenských státov vyplýva, ze aj ked je pravda, ako to tvrdia zalobcovia a niektorí vedlajsí úcastníci konania, ze uznanie specifickej úlohy podnikového právnika a ochrana komunikácie s ním na základe dôvernosti sú v súcasnosti relatívne rozsírenejsie ako v case vyhlásenia rozsudku AM & S, napriek tomu nemozno v právnych poriadkoch clenských státov v tomto ohlade pozorovat jednotné alebo jasne väcsinové tendencie. 171 Porovnávací rozbor práva na jednej strane preukazuje, ze stále existuje znacný pocet clenských státov, ktoré vylucujú podnikových právnikov z ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Okrem toho sa zdá, ze v niektorých clenských státoch nebola táto otázka vyriesená jednoznacne alebo definitívne. Napokon rôzne clenské státy prispôsobili svoje úpravy systému Spolocenstva tak, ako vyplýva z rozsudku AM & S. Na druhej strane tento rozbor odhaluje, ze znacný pocet clenských státov nepovoluje podnikovým právnikom, aby sa dali zapísat do zoznamu advokátskej komory, a teda im nepriznáva status advokáta. V niekolkých krajinách sú totiz status právnika zamestnaného u niekoho, kto nie je advokátom, a postavenie advokáta nadalej nezlucitelné. Okrem toho dokonca aj v krajinách, ktoré túto moznost pripústajú, neznamená zápis podnikových právnikov do zoznamu advokátov advokátskej komory a ich podriadenie deontologickým stavovským normám vzdy to, ze komunikácia s nimi je chránená na základe dôvernosti. 172 Po druhé, pokial ide o názor zalobcov, ze sútazné právo Spolocenstva preslo vývojom, ktorý vyzaduje prehodnotit riesenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku AM & S, treba pripomenút, ze ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi predstavuje obmedzenie Komisie vo výkone jej vysetrovacích právomocí a ze tieto právomoci sú vykonávané hlavne v rámci boja proti najzávaznejsím poruseniam clánku 81 ods. 1 ES vrátane cenových kartelov alebo dohôd o rozdelení trhov, ako aj proti poruseniam clánku 82 ES. Je teda namieste domnievat sa, ze zrusenie systému oznamovania v rámci modernizácie sútazného práva Spolocenstva a v dôsledku toho priznanie väcsej zodpovednosti podnikom pri hodnotení súladu ich správaní s clánkom 81 ods. 3 ES vykonané nariadením c. 1/2003 nemá priamy vplyv na túto problematiku. 173 Okrem toho aj ked pripustíme, ze prijatie nariadenia c. 1/2003, ako aj oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znízení pokút v prípadoch kartelov, mohlo zvýsit potrebu podnikov skúmat vlastné správanie a definovat svoje právne stratégie vo vztahu k právu hospodárskej sútaze s pomocou právnika s hlbokou znalostou podniku a relevantného trhu, zároven platí, ze toto vyhodnotenie a strategické nasmerovanie môze vykonat externý advokát v plnej spolupráci s oddeleniami podniku vrátane jeho interného právneho oddelenia. V tomto rámci je komunikácia medzi podnikovými právnikmi a externým advokátom v zásade chránená dôvernostou, ak ku nej dochádza v rámci a na úcely práva podniku na obhajobu. Je teda namieste domnievat sa, ze osobná pôsobnost uvedenej ochrany tak, ako je stanovená rozsudkom AM & S, nepredstavuje skutocnú prekázku toho, aby podniky mohli získat právnu radu, ktorú potrebujú, a nebráni ich interným právnikom podielat sa na tomto vyhodnocovaní a strategickom nasmerovaní. Napokon je dôlezité uviest, ze modernizácia práva hospodárskej sútaze nevyhnutne neznamená, ze specifické úlohy externých advokátov a interných právnikov sa v tomto ohlade od vyhlásenia rozsudku AM & S podstatne zmenili. V kazdom prípade, kedze adresátom sútazného práva Spolocenstva sú podniky, nie je v zásade prípustné, aby mohla cisto interná komunikácia v rámci podniku uniknút vysetrovacím právomociam Komisie, s výnimkou, ako to bolo uvedené, správ, ktoré sa obmedzujú na reprodukciu textu alebo obsahu komunikácie s externými advokátmi obsahujúcej právne stanoviská a prípravných dokumentov vypracovaných výlucne na úcely vyziadania si právneho stanoviska od externého advokáta v rámci výkonu práva na obhajobu. 174 Po tretie, pokial ide o tvrdenia zalobcov a niektorých vedlajsích úcastníkov konania, ze rozdielne zaobchádzanie s podnikovými právnikmi v rozsudku AM & S je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a spôsobuje problémy z pohladu volného pohybu sluzieb a slobody usadit sa, je dôlezité pripomenút, ze podla ustálenej judikatúry dochádza k poruseniu zásady rovnosti zaobchádzania iba vtedy, ak sa s porovnatelnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnitelné (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 1990, Hoche, [6]C-174/89, Zb. s. I-2681, bod 25; rozsudky Súdu prvého stupna zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, [7]T-311/94, Zb. s. II-1129, bod 309, a zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, [8]T-304/02, Zb. s. II-1887, bod 96). Treba vsak uviest, ze podnikoví právnici a externí advokáti sa zjavne nachádzajú v rozdielnych situáciách, najmä z dôvodu funkcného, strukturálneho a hierarchického zaclenenia podnikových právnikov v rámci spolocností, ktoré ich zamestnávajú. Z rozdielneho zaobchádzania s týmito odborníkmi z pohladu ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi tak nevyplýva ziadne porusenie zásady rovnosti zaobchádzania. Pokial ide okrem toho o tvrdenie zalobcov týkajúce sa prípadnej ujmy, ktorú obmedzenie osobnej pôsobnosti uvedenej ochrany spôsobuje volnému pohybu sluzieb a slobode usadit sa, stací uviest, ze toto tvrdenie nie je nijako podoprené. Napokon, ako to zdôraznuje Komisia, tvrdenia ACCA týkajúce sa ochrany advokátov nezapísaných v zozname advokátov advokátskej komory clenského státu dôvernostou, nie sú v tomto konaní nijako relevantné. 175 Po stvrté, pokial ide o uz citovanú judikatúru Interporc/Komisia, treba uviest, ze táto judikatúra sa netýka obmedzení vysetrovacích právomocí Komisie vo vztahu k poruseniam pravidiel hospodárskej sútaze, ale prístupu jednotlivcov k dokumentom Komisie. V kazdom prípade je namieste uviest, ze na rozdiel od toho, co tvrdia zalobcovia, Súd prvého stupna vo svojom uz citovanom rozsudku zo 7. decembra 1999, Interporc/Komisia, nerozhodol, ze korespondencia medzi clenmi právnej sluzby Komisie a Komisiou je chránená dôvernostou komunikácie medzi advokátmi a klientmi. Súd prvého stupna totiz uplatnil výnimku zo zverejnenia zalozenú na dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi iba na korespondenciu medzi Komisiou a jej externými advokátmi; naopak komunikácia Komisie s clenmi jej právnej sluzby nebola zverejnená na základe výnimky týkajúcej sa ochrany internej cinnosti Komisie (rozsudok zo 7. decembra 1999, Interporc/Komisia, uz citovaný, bod 41). 176 Napokon, po piate zalobcovia tvrdia, ze kedze je komunikácia medzi pánom S. a generálnym riaditelom Akcros Chemicals chránená ich príslusnými vnútrostátnymi právnymi poriadkami, musí jej aj právo Spolocenstva priznat túto ochranu dôvernosti. CCBE vseobecnejsie, a ECLA a holandská advokátska komora menej výslovne tvrdia, ze osobná pôsobnost pojmu dôvernosti v práve Spolocenstva musí by upravovaná vnútrostátnym právom. V tomto ohlade treba pripomenút, ze ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi predstavuje výnimku z vysetrovacích právomocí Komisie. Z tohto dôvodu má uvedená ochrana priamy vplyv na podmienky cinnosti tejto institúcie v oblasti tak podstatnej pre fungovanie spolocného trhu, ako je oblast dodrziavania pravidiel hospodárskej sútaze (rozsudok AM & S, bod 30). Z týchto dôvodov sa Súdny dvor a Súd prvého stupna pricinili o vývoj pojmu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi v práve Spolocenstva. Tvrdenie zalobcov a vedlajsích úcastníkov konania je v rozpore tak so zavedením tohto pojmu Spolocenstva, ako aj s jednotným uplatnovaním právomoci Komisia na spolocnom trhu, a teda ho treba zamietnut. 177 S prihliadnutím na uvedené je namieste zamietnut subsidiárne tvrdenie zalobcov týkajúce sa rozsírenia osobnej pôsobnosti ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi nad rámec obmedzení, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku AM & S. 178 Navyse treba zdôraznit, ze sa zdá, ze zalobcovia tiez uvádzajú, ze sporné správy elektronickej posty sa okrem iných informácií odvolávali aj na radu, ktorú poskytol ich externý advokát (pozri bod 145 vyssie). Rozbor sporných dokumentov vsak napriek tomu nijako neumoznuje podporit toto tvrdenie. 179 V dôsledku toho treba dospiet k záveru, ze Komisia sa nedopustila pochybenia, ked sa domnievala, ze korespondencia medzi generálnym riaditelom Akcros Chemicals a clenom právneho oddelenia Akzo Nobel, predstavujúca cas dokumentov série B, nemala byt chránená na základe dôvernosti. 180 Tento druhý zalobný dôvod treba teda zamietnut. C -- O tretom dôvode zalozenom na porusení základných práv, ktoré sú základom ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi 181 Svojím tretím zalobným dôvodom zalobcovia tvrdia, ze Komisia porusením ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi porusila aj základné práva, ktoré sú základom tejto zásady. Domnievajú sa totiz, ze táto ochrana je zalozená na niekolkých základných právach priznaných v právnych poriadkoch rôznych clenských státov a uznaných v práve Spolocenstva, najmä na práve na obhajobu, respektovaní súkromia a slobode prejavu. Zalobcovia vsak napriek tomu rozvíjajú tento tretí zalobný dôvod iba velmi strucne bez toho, aby svoje tvrdenie podporili konkrétnymi argumentmi. 182 V tomto ohlade sa Súd prvého stupna domnieva, ze tento tretí zalobný dôvod nie je vo vztahu k dvom skôr preskúmaným zalobným dôvodom autonómny. Toto údajné porusenie základných práv zalobcov sa totiz nezakladá na iných výhradách, ako sú tie, ktoré zalobcovia uplatnili na preukázanie údajného porusenia zásady ochrany dôvernosti. Tieto výhrady vsak uz boli analyzované v rámci prvého a druhého zalobného dôvodu v tejto veci. 183 V dôsledku toho netreba preskúmat tento tretí zalobný dôvod. 184 S prihliadnutím na uvedené treba dospiet k záveru, ze zistené porusenia, ktorých sa dopustila Komisia pocas kontroly dokumentov, v prípade ktorých sa zalobcovia dovolávali ochrany dôvernosti, nezbavovali zalobcov protiprávne tejto ochrany vo vztahu k sporným dokumentom, kedze, ako bolo uvedené, Komisia sa nedopustila pochybenia, ked rozhodla, ze na ziadny z týchto dokumentov sa vecne nevztahovala táto ochrana. 185 Zalobu vo veci T-253/03 treba teda zamietnut. O trovách 186 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podla clánku 87 ods. 3 vsak môze Súd prvého stupna rozdelit náhradu trov konania alebo rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania, ak úcastníci konania mali úspech len v casti predmetu konania, alebo z výnimocných dôvodov. 187 Hoci v tomto prípade zalobcovia nemali úspech vo svojich návrhoch, Súd prvého stupna sa domnieval, ze Komisia sa v kazdom prípade dopustila rôznych nezrovnalostí v správnom konaní, ktoré je základom prejednávaných vecí. S prihliadnutím na túto okolnost sa Súd prvého stupna domnieva, ze spravodlivo posúdi okolnosti tohto prípadu, ked rozhodne, ze zalobcovia znásajú tri pätiny svojich vlastných trov konania a tri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, a to aj pokial ide o konanie vo veci samej, aj o konanie o nariadení predbezného opatrenia. Komisia znása dve pätiny svojich vlastných trov konania a dve pätiny trov konania, ktoré vznikli zalobcom, a to aj pokial ide o konanie vo veci samej, aj o konanie o nariadení predbezného opatrenia. 188 Podla clánku 87 ods. 4 tretieho pododseku rokovacieho poriadku môze Súd prvého stupna nariadit, ze vedlajsí úcastník konania znása svoje vlastné trovy konania. V tomto prípade vedlajsí úcastníci konania, ktorí vstúpili do konania na podporu zalobcov, znásajú svoje vlastné trovy, a to aj pokial ide o konanie vo veci samej, aj o konanie o nariadení predbezného opatrenia. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (prvá rozsírená komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba vo veci T-125/03 sa zamieta ako neprípustná. 2. Zaloba vo veci T-253/03 sa zamieta ako nedôvodná. 3. Akzo Nobel Chemicals Ltd a Akcros Chemicals Ltd znásajú tri pätiny svojich vlastných trov konania súvisiacich s konaním vo veci samej a s konaním o nariadení predbezného opatrenia. Sú povinné nahradit tri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii a ktoré súvisia s konaním vo veci samej a s konaním o nariadení predbezného opatrenia. 4. Komisia znása dve pätiny svojich vlastných trov konania súvisiacich s konaním vo veci samej a s konaním o nariadení predbezného opatrenia. Je povinná nahradit dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals a ktoré súvisia s konaním vo veci samej a s konaním o nariadení predbezného opatrenia. 5. Vedlajsí úcastníci konania znásajú svoje vlastné trovy konania, ktoré súvisia s konaním vo veci samej a s konaním o nariadení predbezného opatrenia. Cooke García-Valdecasas Labucka Prek Ciuca Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. septembra 2007. Tajomník E. Coulon Predseda komory J. D. Cooke Obsah Skutkový stav a konanie Návrhy úcastníkov konania O prípustnosti zaloby vo veci T-125/03 A. Tvrdenia úcastníkov konania B. Posúdenie Súdom prvého stupna O veci samej vo veci T-253/03 A. O prvom dôvode zalozenom na porusení postupov týkajúcich sa uplatnenia zásady ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi 1. Tvrdenia úcastníkov konania 2. Posúdenie Súdom prvého stupna B. O druhom dôvode zalozenom na neoprávnenom zamietnutí ziadosti o ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi vo vztahu k sporným dokumentom 1. O dvoch kópiách strojom vyhotoveného záznamu série A a) Tvrdenia úcastníkov konania b) Posúdenie Súdom prvého stupna 2. O rukou písaných poznámkach série B a) Tvrdenia úcastníkov konania b) Posúdenie Súdom prvého stupna 3. O správach elektronickej posty série B vymenených s clenom právneho oddelenia zalobcov a) Tvrdenia úcastníkov konania b) Posúdenie Súdom prvého stupna C. O tretom dôvode zalozenom na porusení základných práv, ktoré sú základom ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi O trovách __________________________________________________________________ ( [9]*1 ) Jazyk konania: anglictina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXL7Bv4e/L97305-3013TMP.html#t-ECRT12007SKA.0900353201-E0001 2. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0305&locale=SK 3. file:///../../legal-content/SK/AUTO/?uri=OJ:L:2003:001:TOC 4. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989T?0030&locale=SK 5. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61998T?0092&locale=SK 6. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61989C?0174&locale=SK 7. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=61994T?0311&locale=SK 8. http://eur-lex.europa.eu/query.html?DN=62002T?0304&locale=SK 9. file:///tmp/lynxXXXXL7Bv4e/L97305-3013TMP.html#c-ECRT12007SKA.0900353201-E0001