Vec T-95/03 Asociación de Empresarios de Estaciones de Servicio de la Comunidad Autónoma de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio proti Komisii Európskych spolocenstiev "Státna pomoc - Právna úprava, ktorá stanovuje naliehavé opatrenia na zintenzívnenie hospodárskej sútaze v oblasti maloobchodu s ropnými výrobkami - Rozhodnutie o nevznesení námietok - Prípustnost - Právnické osoby - Akty, ktoré sa ich osobne týkajú - Zjavne nesprávne posúdenie - Povinnost odôvodnenia - Povinnost zacat konanie vo veci formálneho zistovania - Primeraná lehota" Abstrakt rozsudku 1. Zaloba o neplatnost - Fyzické alebo právnické osoby - Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú (Clánok 88 ods. 2 a 3 ES a clánok 230 stvrtý odsek ES) 2. Pomoc poskytovaná státmi - Pojem (Clánok 87 ods. 1 ES) 3. Akty institúcií - Odôvodnenie - Povinnost - Rozsah (Clánok 253 ES) 4. Pomoc poskytovaná státmi - Preskúmanie Komisiou (Clánok 88 ods. 3 ES) 5. Pomoc poskytovaná státmi - Preskúmanie Komisiou - Fáza predbezného preskúmania a kontradiktórna fáza (Clánok 87 ods. 1 ES a clánok 88 ods. 2 a 3 ES; nariadenie Rady c. 659/1999 clánok 4 ods. 4) 1. Ak Komisia bez zacatia konania vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES v rozhodnutí zalozenom na odseku 3 tohto clánku konstatuje, ze státna pomoc je zlucitelná so spolocným trhom, osoby, v ktorých prospech sú tieto procesné záruky stanovené v odseku 2 tohto clánku, môzu presadit jej dodrzanie, len ked majú moznost toto rozhodnutie napadnút na súde Spolocenstva. Z tohto dôvodu súd Spolocenstva vyhlási zalobu o neplatnost rozhodnutia zalozeného na clánku 88 ods. 3 ES podanú zainteresovanou stranou v zmysle clánku 88 ods. 2 ES za prípustnú, pokial chce zalobca podaním tejto zaloby obhajovat svoje procesné práva, ktoré má podla posledného uvedeného ustanovenia. Ak vsak zalobca spochybnuje dôvodnost rozhodnutia, ktorým bola posúdená samotná státna pomoc, sama skutocnost, ze sa môze povazovat za zainteresovanú stranu v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, nemôze stacit na uznanie prípustnosti zaloby. Zalobca teda musí dokázat, ze má osobitné postavenie v zmysle rozsudku Plaumann/Komisia (25/62). Je to tak najmä v prípade, ze zalobcovo postavenie na trhu je podstatne dotknuté státnou pomocou, ktorá je predmetom daného rozhodnutia. (pozri body 45, 46, 48) 2. Vnútrostátna právna úprava, ktorej cielom je ulahcit vstup hypermarketom na spanielsky trh maloobchodu s ropnými výrobkami zrusením niektorých obmedzení urbanistického charakteru a zjednodusením správneho konania spojeného s vybudovaním cerpacej stanice bez toho, aby majitelov hypermarketov oslobodili od akejkolvek povinnosti prevodu v prospech státu stanovenej platnou právnou úpravou alebo vyplývajúcej zo vseobecnej správnej praxe miestnych orgánov, nevedie k priamemu alebo nepriamemu prevodu verejných prostriedkov, a ze ho preto nemozno povazovat za státnu pomoc. Státne opatrenie, ktoré nevedie k priamemu alebo nepriamemu prevodu státnych prostriedkov, totiz nemozno kvalifikovat ako státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, aj ked splna iné podmienky predpísané uvedeným ustanovením. (pozri body 87, 91, 104) 3. Povinnost odôvodnenia predstavuje formálnu nálezitost, ktorú treba odlisovat od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa vztahuje na materiálnu zákonnost sporného aktu. Odôvodnenie, ktoré vyzaduje clánok 253 ES, musí byt prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasným a jednoznacným spôsobom odhalovat, ako uvazoval orgán - autor aktu, aby dotknuté osoby poznali dôvody prijatia opatrenia a príslusný súdny orgán mohol vykonat kontrolu. Poziadavka odôvodnenia sa musí posudzovat v závislosti od okolností prípadu. Otázku, ci odôvodnenie nejakého aktu splna poziadavky clánku 253 ES, je nutné posudzovat nielen vo vztahu k jeho zneniu, ale aj vo vztahu k jeho kontextu a vsetkým právnym pravidlám, ktoré upravujú danú problematiku. Presnejsie, pokial ide o rozhodnutie Komisie vyvodit záver, ze nejde o státnu pomoc, ako uvádza stazovatel, je Komisia v kazdom prípade povinná dostatocne vysvetlit stazovatelovi dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvedené v danej staznosti nepostacovali na preukázanie existencie státnej pomoci. Komisia vsak nie je povinná vyjadrit sa ku skutocnostiam, ktoré sú zjavne irelevantné, bezvýznamné, alebo vedlajsie. (pozri body 107, 108) 4. Komisia nie je povinná v prípade, ak dotknutý clenský stát sporné státne opatrenia vzhladom na zákaz státnej pomoci neoznámil, pristúpit k predbeznému preskúmaniu týchto opatrení v stanovenej lehote. Ak vsak tretie dotknuté strany Komisii predlozili staznost týkajúcu sa státnych opatrení, ktoré neboli oznámené, je institúcia povinná v rámci predbeznej fázy stanovenej v clánku 88 ods. 3 ES preskúmat tieto staznosti v záujme nálezitého uplatnenia základných pravidiel Zmluvy týkajúcich sa státnej pomoci starostlivo a nestranne. Z toho najmä vyplýva, ze Komisia nemôze donekonecna predlzovat predbezné preskúmanie státnych opatrení, ktoré sú predmetom staznosti, kedze toto preskúmanie má Komisii umoznit len vytvorit si prvý názor na kvalifikáciu opatrení predlozených jej na posúdenie a na ich zlucitelnost so spolocným trhom. Primeraný charakter trvania postupu predbezného preskúmania treba posúdit vo vztahu k okolnostiam vlastným pre kazdú vec a najmä z hladiska jej kontextu, rôznych fáz postupu, ktoré musí Komisia dodrzat, zlozitosti veci, ako aj jej významu pre rôzne dotknuté strany. Hoci je vsak dodrzanie primeranej lehoty pri vedení správneho konania vseobecnou zásadou práva Spolocenstva uplatnitelnou v rámci konania o preskúmaní státnej pomoci, ktorej dodrziavanie zabezpecuje súd Spolocenstva, samotná skutocnost prijatia rozhodnutia po tejto lehote nepostacuje na zalozenie nezákonnosti rozhodnutia vydaného Komisiou po ukoncení predbezného preskúmania podla clánku 88 ods. 3 ES. (pozri body 121, 122, 130) 5. Z clánku 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999 a z judikatúry vyplýva, ze Komisia je povinná zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, ak jej prvé preskúmanie neumoznilo prekonat vsetky tazkosti vyvolané otázkou, ci je jej státne opatrenie predlozené na kontrolu pomocou v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, prinajmensom ak v tomto prvom preskúmaní nemohla získat presvedcenie, ze dotknuté opatrenie je za predpokladu, ze je pomocou, v kazdom prípade zlucitelné so spolocným trhom. Uplynutie doby znacne presahujúcej lehotu, ktorá sa bezne uplatní na prvé preskúmanie v rámci ustanovení clánku 88 ods. 3 ES, môze spolu s ostatnými skutocnostami viest k uznaniu toho, ze Komisia sa stretla pri posúdení s váznymi tazkostami, vyzadujúcimi zacatie konania podla clánku 88 ods. 2 ES. Skutocnost, ze Komisia vyjadrí na základe skutocností, ktoré má k dispozícii, pochybnosti o tom, ci státne opatrenie je státnou pomocou, hoci po oznámení doplnujúcich skutocností zo strany stazovatelov tie isté výhrady nevysloví, neumoznuje konstatovat, ze Komisia narazila na vázne tazkosti. Hoci ak Komisia zistí existenciu takýchto tazkostí, nedisponuje ziadnou diskrecnou právomocou, pokial ide o rozhodnutie zacat konanie vo veci formálneho zistovania, avsak disponuje predsa len urcitou mierou volnej úvahy pri vysetrovaní a skúmaní okolností prípadu, aby zistila, ci spôsobujú vázne tazkosti. V súlade s úcelom clánku 88 ods. 3 ES a povinnostou správneho úradného postupu, ktorá jej prislúcha, môze Komisia najmä zacat dialóg so stazovatelmi, aby v priebehu predbezného konania prípadné tazkosti prekonala. Pritom táto moznost predpokladá, ze Komisia môze upravit svoje stanovisko podla výsledkov zacatého dialógu bez toho, aby sa táto úprava a priori vykladala ako zakladajúca existenciu váznych tazkostí. Ak Komisia navyse nemá povinnost zacat kontradiktórne rokovanie so stazovatelmi, a preto nie je povinná im oznámit vnútrostátne právo ako právny základ, na ktorom mieni zalozit svoje rozhodnutie, samotný nedostatok takého odkazu súcasne neznamená, ze Komisia narazila na takéto tazkosti. (pozri body 134, 135, 139, 140) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (druhá rozsírená komora) z 12. decembra 2006 ([1]*) "Státna pomoc - Právna úprava, ktorá stanovuje naliehavé opatrenia na zintenzívnenie hospodárskej sútaze v oblasti maloobchodu s ropnými výrobkami - Rozhodnutie o nevznesení námietok - Prípustnost - Právnické osoby - Akty, ktoré sa ich osobne týkajú - Zjavne nesprávne posúdenie - Povinnost odôvodnenia - Povinnost zacat konanie vo veci formálneho zistovania - Primeraná lehota" Vo veci T-95/03, Asociación de Empresarios de Estaciones de Servicio de la Comunidad Autónoma de Madrid, so sídlom v Madride (Spanielsko), Federación Catalana de Estaciones de Servicio, so sídlom v Barcelone (Spanielsko), v zastúpení: J. M. Jiménez Laigesia, M. Delgado Echevarría a R. Ortega Bueno, advokáti, zalobcovia, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: J. Buendía Sierra, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Rivas Andrés a J. Gutiérrez Gisbert, advokáti, zalovanej, ktorú v konaní podporujú: Spanielske královstvo, v zastúpení: pôvodne E. Braquehais Conesa, neskôr M. Muńoz Pérez, splnomocnení zástupcovia, a Asociación Nacional de Grandes Empresas de Distribución (ANGED), so sídlom v Madride, v zastúpení: J. Pérez-Bustamante Köster a J. Passás Ogallar, advokáti, vedlajsí úcastníci konania, ktorej predmetom je zaloba o neplatnost rozhodnutia Komisie K (2002) 4355 v konecnom znení z 13. novembra 2002 týkajúceho sa spanielskej právnej úpravy v oblasti zriadovania cerpacích staníc hypermarketmi, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (druhá rozsírená komora), v zlození: predseda komory J. Pirrung, sudcovia A. W. H. Meij, N. J. Forwood, I. Pelikánová a S. Papasavvas, tajomník: J. Palacio González, hlavný referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 18. októbra 2005, vyhlásil tento Rozsudok Okolnosti predchádzajúce sporu 1. Spanielska právna úprava 1 Clánok 47 ods. 2 spanielskej ústavy stanovuje, ze "spolocenstvo sa podiela na zhodnotení vyplývajúcom z urbanistických opatrení prijatých verejnoprávnymi subjektmi". 2 Clánky 3, 7, 8, 14 a 18 Ley 6/1998 sobre Régimen del Suelo y Valoraciones (zákona o pôde a ocenovaní, dalej len "LRSV") stanovujú: "Clánok 3 Podiel spolocenstva na zhodnotení vyplývajúcom z urbanistických opatrení prijatých verejnoprávnymi subjektmi sa uskutocní za podmienok stanovených týmto zákonom a dalsími príslusnými zákonmi. ... Clánok 7 Na úcely tohto zákona sa pôda delí na mestskú pôdu, zastavatelnú pôdu a nezastavatelnú pôdu, alebo na kategórie zodpovedajúce právnej úprave v oblasti urbanizmu. Clánok 8 Na úcely tohto zákona je mestskou pôdou: a) pôda, ktorá uz bola upravená tak, ze je prinajmensom dostupná po pozemnej komunikácii, je pripojená na zdroj vody, kanalizáciu a prívod elektrickej energie, alebo pretoze uz bola konsolidovaná na úcely výstavby vo forme a podla pravidiel stanovených právnymi predpismi v oblasti urbanizmu; b) pozemky, ktoré boli zastavané pri realizácii územného plánu a v súlade s ním. ... Clánok 14 1. Vlastníci mestských pozemkov konsolidovaných na úcely zástavby sú na svoje náklady povinní dokoncit vybavenie pozemkov inzinierskymi sietami potrebnými na to, aby tieto pozemky bolo mozné povazovat za - ak uz nimi nie sú - stavebné pozemky, a výstavbu vykonat v stanovených lehotách, ak sa pozemky nachádzajú v zónach, pre ktoré urbanistický plán takú povinnost stanovuje, a v súlade s týmto plánom. 2. Vlastníci nekonsolidovaných mestských pozemkov sú povinní: ... c) povinne a bezplatne previest na príslusný orgán parcelu zodpovedajúcu 10 % zvýsenia hodnoty zodpovedajúceho územia; toto percento, ktoré predstavuje hornú hranicu, môze znízit právna úprava v oblasti urbanizmu; táto právna úprava môze tiez znízit podiel príslusného správneho orgánu na nákladoch na vybavenie uvedenej pôdy inzinierskymi sietami. ... Clánok 18 Z úpravy pôdy klasifikovanej ako zastavatelná pôda vyplývajú pre jej vlastníkov tieto povinnosti: ... 4. povinne a bezplatne previest na príslusný orgán parcelu zodpovedajúcu 10 % zvýsenia hodnoty zodpovedajúcej oblasti alebo územia; toto percento, ktoré predstavuje hornú hranicu, môze znízit právna úprava v oblasti urbanizmu; táto právna úprava môze tiez znízit podiel príslusného správneho orgánu na nákladoch na vybavenie uvedenej pôdy inzinierskymi sietami. ..." 3 Prvé prechodné ustanovenie (dalej len "DT 1") Real Decreto Ley 6/2000, de Medidas Urgentes de Intensificación de la Competencia en Mercados de Bienes y Servicios (královského zákonného dekrétu o naliehavých opatreniach na zintenzívnenie hospodárskej sútaze na trhoch výrobkov a sluzieb, dalej len "zákonný dekrét") stanovuje: "Hypermarkety vykonávajúce cinnost ku dnu nadobudnutia úcinnosti [zákonného dekrétu], ktoré na tento úcel vlastnia zodpovedajúce povolenie obce, môzu byt v súlade s clánkom 3 [zákonného dekrétu] vybavené zariadeniami na poskytovanie ropných výrobkov, pricom platia tieto pravidlá: a) Priestor osadený zariadeniami a vybavením nevyhnutným na poskytovanie [predmetných výrobkov] sa nezapocítava do stavebnej plochy alebo úzitkovej plochy. b) V prípade necinnosti správneho orgánu sa povolenia obce pozadované na výstavbu zariadení a ich prevádzkovanie povazujú za udelené, ak orgán nevydá výslovné rozhodnutie do styridsiatich piatich dní od podania ziadosti. c) Komercné zariadenie je v kazdom prípade povinné vybudovat infrastruktúru pripojenia zariadení na poskytovanie ropných výrobkov k vseobecným externým systémom a niest náklady na ich vybudovanie, a to v súlade s poziadavkami a podmienkami stanovenými v [urbanistickom] pláne." 4 Clánok 19 ods. 1 Ley 16/1989 de Defensa de la Competencia (zákona o ochrane hospodárskej sútaze) stanovuje, ze "ustanovenia tohto clánku sa pouzijú bez toho, aby boli dotknuté clánky 87 az 89 [ES]... a nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca [1999, ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 88 ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339)]". 2. Zákonný dekrét a DT 1 5 Dna 23. júna 2000 prijala spanielska vláda zákonný dekrét, ktorého úcelom bolo zintenzívnit hospodársku sútaz na trhoch spanielskych výrobkov a sluzieb, najmä na trhu maloobchodu s ropnými výrobkami. Zákonný dekrét, ktorého súcastou bolo DT 1, nebol vopred oznámený Komisii podla clánku 88 ods. 3 ES. 3. Konanie pred Komisiou 6 Dna 20. júla 2000 Asociación de Empresarios de Estaciones de Servicio de la Comunidad Autónoma de Madrid (Zdruzenie prevádzkovatelov cerpacích staníc autonómnej oblasti Madrid), Federación Catalana de Estaciones de Servicio (Katalánsky zväz cerpacích staníc) a Confederación Espańola de Estaciones de Servicio (Spanielsky zväz cerpacích staníc) predlozili Komisii staznost podla clánku 20 nariadenia c. 659/1999. Stazovatelia tvrdili, ze prijatie DT 1 predstavuje poskytnutie státnej pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES majitelom hypermarketov a ziadali Komisiu, aby nariadila pozastavenie tejto pomoci a zacala konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999. 7 Pocas rokov 2000 a 2001 zaslali stazovatelia Komisii niekolkokrát doplnujúce informácie a tvrdenia. V tomto období sa tiez uskutocnili telefonické rozhovory a stretnutia medzi zákonnými zástupcami stazovatelov a úradníkmi Komisie. 8 Dna 28. decembra 2000 Komisia vyzvala Spanielske královstvo, aby sa vo veci tejto staznosti vyjadrilo a poskytlo jej doplnujúce informácie. Spanielske královstvo dorucilo svoju odpoved listom z 13. februára 2001. 9 Listom z 8. februára 2002 Komisia stazovatelom oznámila, ze po vykonaní predbeznej analýzy na základe dostupných informácií sa domnieva, ze DT 1 nie je financované z verejných prostriedkov, a ze preto neexistujú dostatocné dôvody na pokracovanie v tomto zistovaní. 10 Listom z 8. marca 2002 stazovatelia uviedli dalsie pripomienky. Dna 18. septembra 2002 stazovatelia, opierajúc sa o clánok 232 ES, vyzvali Komisiu, aby prijala rozhodnutie v súlade s clánkom 13 nariadenia c. 659/1999. 4. Napadnuté rozhodnutie 11 Dna 13. novembra 2002 prijala Komisia rozhodnutie K (2002) 4355 v konecnom znení, konstatujúce neexistenciu státnej pomoci (dalej len "napadnuté rozhodnutie"). 12 Pokial ide o DT 1 písm. a), Komisia sa v prvom rade domnieva, ze toto ustanovenie predstavuje zmenu vlastností pôdy stanovených vo vseobecnom územnom pláne, pretoze hypermarketom, ktoré vycerpali maximálnu stavebnú plochu stanovenú týmto plánom, umoznuje vybudovat cerpaciu stanicu bez toho, aby museli odstránit uz existujúce zariadenia. Osoby, na ktoré sa DT 1 vztahuje, tak ani nemusia rokovat s obcami o získaní zmeny vlastností pôdy, na ktorej chcú cerpaciu stanicu postavit. Pritom sa Komisia, opierajúc sa o clánky 8 a 14 LRSV, domnieva, ze tým, ze sa hypermarkety nachádzajú na konsolidovaných mestských pozemkoch, ich vlastníci nie sú podla spanielskeho práva povinní previest na miestny správny orgán cast zhodnotenia vyplývajúceho z moznosti dalsej výstavby. Preto DT 1 neoslobodzuje majitelov hypermarketov od povinnosti prevodu v prospech státu. Toto stanovisko je v súlade s rozsudkom Tribunal Constitucional (spanielskeho ústavného súdu) c. 54/2002 (dalej len "rozsudok 54/2002"), podla ktorého vnútrostátna právna úprava zakazuje kazdý povinný prevod zo strany vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov zhodnotenia vyplývajúceho z rozsírenia práva na výstavbu. 13 V druhom rade sa Komisia domnieva, ze DT 1 písm. a) nemení urcenie pôdy, na ktorej sa zriadujú hypermarkety podla príslusného obecného plánu. Podla Komisie totiz toto ustanovenie odkazuje výlucne na stavebnú plochu a na maximálne hodnoty úzitkovej plochy. Preto ak urcenie pôdy neumoznuje zriadenie cerpacej stanice, jej vlastník je povinný ziadat jej zmenu na základe príslusného správneho konania. 14 Komisia sa dalej domnieva, ze DT 1 písm. b) len skracuje dobu necinnosti správneho orgánu a nepredstavuje odchýlku z povinnosti majitela stavebného povolenia zaplatit poplatky súvisiace s jeho vydaním. 15 Komisia nakoniec tvrdí, ze majitelia hypermarketov sú povinní získat povolenia potrebné na výstavbu a prevádzkovanie zariadení na maloobchodný predaj ropných výrobkov a ze tieto zariadenia musia splnat platné technické normy. Komisia z toho v tejto súvislosti vyvodzuje, ze majitelia hypermarketov nemajú voci ostatným subjektom na trhu v tomto odvetví prospech z výhodnejsieho zaobchádzania. 16 Na záver sa Komisia, opierajúc sa o clánok 14 LRSV a jeho výklad podaný Tribunal Constitucional, domnieva, ze spanielska právna úprava zakazuje ulozenie akejkolvek povinnosti prevodu casti zhodnotenia vlastníkom konsolidovaných mestských pozemkov, akými sú majitelia hypermarketov, uvedení v DT 1. Komisia z toho vyvodzuje, ze DT 1 nevedie k ziadnej strate verejných prostriedkov alebo vzdania sa ich vybratia, a ze preto ide o státne rozhodnutie regulacnej povahy, ktoré nevedie k ziadnemu priamemu alebo nepriamemu prevodu státnych prostriedkov. Z tohto dôvodu vyvodzuje záver, ze DT 1 nie je státnou pomocou v zmysle clánku 87 ES. Konanie a návrhy úcastníkov konania 17 Asociación de Empresarios de Estaciones de Servicio de la Comunidad Autónoma de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 8. marca 2003 podali zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 18 Dna 19. júna 2003 Spanielske královstvo podalo návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania na podporu zalovanej. Uznesením z 22. septembra 2003 predseda druhej rozsírenej komory Súdu prvého stupna vyhovel tomuto návrhu. Spanielske královstvo predlozilo svoje vyjadrenie 5. decembra 2003. Ostatní úcastníci konania sa vzdali moznosti k nemu predlozit svoje pripomienky. 19 Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupna zo 4. septembra 2003 sa zalobcovia vzdali moznosti predlozit repliku. 20 Dna 11. marca 2004 Asociación Nacional de Grandes Empresas de Distribución (ANGED, Národné zdruzenie velkých distribútorských podnikov) podalo návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania na podporu zalovanej. Zalovaná a zalobcovia predlozili svoje vyjadrenia k tomuto návrhu 25. a 31. marca 2004. Kedze návrh bol podaný po uplynutí sesttýzdnovej lehoty stanovenej v clánku 115 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna, uznesením zo 17. mája 2004 predseda druhej rozsírenej komory Súdu prvého stupna rozhodol, aby ANGED predlozil svoje pripomienky pocas ústnej casti konania podla clánku 116 ods. 6 rokovacieho poriadku. 21 Listom z 13. júna 2005 Súd prvého stupna vyzval zalobcov, aby mu predlozili urcité dokumenty a odpovedali na niektoré otázky. Úcastníci konania odpovedali na túto výzvu v stanovenej lehote. 22 Dna 5. októbra 2005 Komisia predlozila Súdu prvého stupna dva rozsudky Tribunal Superior de Justicia de Madrid (Najvyssí súdny dvor v Madride) z mája a júla 2005, ktoré boli podla nej relevantné pre vyriesenie sporu. Komisia uviedla, ze sa o týchto rozsudkoch dozvedela koncom septembra 2005. 23 Dna 14. októbra 2005 zalobcovia predlozili svoje pripomienky k rozsudkom Tribunal Superior de Justicia de Madrid predlozeným Komisiou. V prílohe ku svojim pripomienkam zalobcovia uviedli jednak výnatky zo správneho spisu týkajúceho sa jedného z rozsudkov Tribunal Superior de Justicia de Madrid a jednak niekolko urbanistických dohôd uzavretých medzi jednotlivcami a spanielskymi miestnymi orgánmi. 24 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupna polozil, boli vypocuté na pojednávaní 18. októbra 2005. 25 Zalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupna: - zrusil napadnuté rozhodnutie, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania. 26 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: - rozhodol o prípustnosti zaloby, - zamietol zalobu ako nedôvodnú, - zaviazal zalobcov na náhradu trov konania. 27 Spanielske královstvo a ANGED navrhujú, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu, - zaviazal zalobcov na náhradu trov konania. O prípustnosti 1. O prípustnosti niektorých príloh k pripomienkam zalobcov zo 14. októbra 2005 28 V prílohe ku svojim pripomienkam zo 14. októbra 2005 týkajúcim sa rozsudkov Tribunal Superior de Justicia de Madrid predlozeným Komisiou zalobcovia uviedli niekolko výnatkov z úradných vestníkov spanielskych autonómnych oblastí vydaných 9. mája 2003, 17. februára 2004, 28. marca a 1. júla 2005 týkajúcich sa niektorých urbanistických dohôd uzavretých medzi jednotlivcami a miestnymi orgánmi. 29 Na prvom mieste je vhodné pripomenút, ze v rozpore s tvrdeniami zalobcov sa tieto dokumenty netýkajú rozsudkov Tribunal Superior de Justicia de Madrid predlozených Komisiou, a preto ich nemozno povazovat za reakciu na predlozenie Komisiou uvedených rozsudkov. 30 Na druhom mieste treba konstatovat, ze na existenciu urbanistických dohôd, akými sú dohody, ktorých sa týkajú predlozené výnatky, poukazovali zalobcovia vo svojej zalobe, ako aj vo svojej staznosti Komisii. Preto zalobcovia nemôzu tvrdit, ze dorucením uvedených výnatkov Súdu prvého stupna odpovedajú na nové tvrdenie Komisie uvedené v jej pripomienkach z 5. októbra 2005. 31 Na tretom mieste treba pripomenút, ze zalobcovia neuvádzajú dôvod, pre ktorý nemohli dorucit uvedené výnatky skôr. 32 Vzhladom na vyssie uvedené treba podla clánku 48 ods. 1 rokovacieho poriadku zo spisu vylúcit výnatky z úradných vestníkov spanielskych autonómnych oblastí predlozené v prílohe k pripomienkam zalobcov zo 14. októbra 2005 z dôvodu ich oneskoreného predlozenia. 2. O prípustnosti zaloby Tvrdenia úcastníkov konania 33 Bez toho, aby sa dovolávala neprípustnosti samostatným podaním, Komisia sa domnieva, ze zaloba je neprípustná. 34 Opierajúc sa o judikatúru sa Komisia domnieva, ze zaloba podaná zalobcami, ktorí sú zdruzeniami podnikov, môze byt prípustná len za dvoch predpokladov. Prvým predpokladom je, aby clenovia zalobcov mohli rovnako podat samostatnú zalobu. Za druhého predpokladu musí mat napadnuté rozhodnutie vplyv na vyjednávacie postavenie zalobcov. Podla Komisie zaloba podaná zalobcami nesplna ziadnu z týchto poziadaviek. 35 Na prvom mieste Komisia zastáva názor, ze clenovia zalobcov nie sú priamo a osobne dotknutí napadnutým rozhodnutím. Napadnuté rozhodnutie totiz ovplyvnuje konkurencné postavenie clenov zalobcov len nepriamo a potenciálne. Preto clenovia zalobcov nemôzu proti napadnutému rozhodnutiu podat zalobu o neplatnost. Na druhom mieste sa Komisia domnieva, ze vyjednávacie postavenie zalobcov, ani ich významná úloha hovorcu neboli napadnutým rozhodnutím dotknuté. Na pojednávaní Komisia dodala, ze zalobcovia nepredlozili presné údaje o tom, ako DT 1 konkrétne ovplyvnilo postavenie ich clenov. 36 V odpovedi na tvrdenie týkajúce sa neexistencie vnútrostátnych opravných prostriedkov Komisia podotýka, ze mechanizmus stanovený clánkom 19 Ley de Defensa de la Competencia, ktorého efektívnost zalobcovia spochybnujú, sa týka len uplatnovania vnútrostátnych ustanovení týkajúcich sa státnej pomoci. Pritom podla Komisie sa mohli pred spanielskymi súdmi dovolávat priameho úcinku clánku 88 ods. 3 ES odvolávaním sa na protiprávnu pomoc. Preto zalobcovia nie sú pozbavení práva na úcinnú právnu ochranu. 37 Spanielske královstvo sa pripája k tvrdeniam Komisie. Zdôraznuje, ze Confederación Espańola de Estaciones de Servicio, zdruzenie vnútrostátnej povahy, sa na podaní tejto zaloby nepodielalo, hoci sa zúcastnilo na správnom konaní pred Komisiou, co potvrdzuje nedostatok aktívnej legitimácie zalobcov. Na pojednávaní Spanielske královstvo jednak uviedlo, ze zalobcovia majú úcinné vnútrostátne opravné prostriedky, a jednak ze na túto vec nemozno uplatnit judikatúru vydanú v rozsudkoch Súdneho dvora z 19. mája 1993, Cook/Komisia (C-198/91, Zb. s. I-2487), a z 15. júna 1993, Matra/Komisia (C-225/91, Zb. s. I-3203), pretoze v tomto prípade sa zalobcovia nedovolávajú porusenia svojich procesných práv. 38 Zalobcovia sa domnievajú, ze ich zaloba je prípustná. Na prvom mieste uvádzajú, ze majú aktívnu legitimáciu, pretoze ich práva sú napadnutým rozhodnutím priamo dotknuté. Kedze Spanielske královstvo DT 1 neoznámilo, Komisia zacala zistovanie na základe ich ziadosti. Okrem toho zalobcovia zostali v neustálom kontakte s úradníkmi Komisie zaoberajúcimi sa vecou, predlozili Komisii svoje pripomienky a Komisiu viedli pri jej analýze DT 1. Zalobcovia tiez tvrdia, ze list Komisie z 8. februára 2002 obsahujúci predbezné stanovisko Komisie (pozri bod 9 vyssie) bol adresovaný výlucne im a ze napadnuté rozhodnutie, v ktorom boli niekolkokrát spomenutí, im bolo dorucené po jeho zaslaní Spanielskemu královstvu. Nakoniec, zalobcovia konali v minulosti pred Komisiou na obranu profesionálnych záujmov svojich clenov, v súlade so svojimi stanovami. 39 Na druhom mieste zalobcovia tvrdia, ze ich clenovia, ktorí sú priamymi konkurentmi osôb, na ktoré sa vztahuje DT 1, sú napadnutým rozhodnutím dotknutí. Uplatnovanie DT 1 totiz spôsobuje váznu skodu majitelom cerpacích staníc uz postavených, alebo ktorých výstavba prebieha, v oblastiach vplyvu hypermarketov. Skutocnost, ze osoby, na ktoré sa DT 1 vztahuje, nie sú povinné na úcely zriadenia cerpacej stanice uskutocnit prevod v prospech státu, je pre ne konkurencnou výhodou vo vztahu k iným subjektom na trhu. 40 Na poslednom mieste zalobcovia tvrdia, ze v Spanielsku nemajú ziaden prostriedok na napadnutie poskytnutia státnej pomoci. Jediný existujúci prostriedok, ktorým je mechanizmus stanovený clánkom 19 Ley de Defensa de la Competencia, je totiz v praxi neúcinný, pretoze jednotlivcom neumoznuje napadnút poskytnutú státnu pomoc alebo sa na konaní zúcastnit ako vedlajsí úcastníci. Okrem toho Tribunal de Defensa de la Competencia (súd vo veciach práva hospodárskej sútaze) má diskrecnú právomoc prijat rozhodnutie v oblasti pomocí a vydat správu, ktorá vsak nezaväzuje spanielsku vládu, pokial ide o zmenu a zrusenie sporných opatrení. Posúdenie Súdom prvého stupna 41 Podla ustálenej judikatúry môzu iné osoby nez príjemcovia rozhodnutia byt osobne dotknuté, len ked sa ich toto rozhodnutie týka z dôvodu ich urcitých osobných vlastností alebo zvlástnych okolností, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb, a takto ich individualizuje podobným spôsobom ako adresátov takéhoto rozhodnutia (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223; Cook/Komisia, uz citovaný, bod 20; Matra/Komisia, uz citovaný, bod 14, a z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, C-78/03 P, Zb. s. I-10737, bod 33). 42 Okrem toho je zdruzenie poverené obranou kolektívnych záujmov v zásade oprávnené podat zalobu o neplatnost konecného rozhodnutia Komisie v oblasti státnej pomoci, len ak sú na to tiez samostatne oprávnené dotknuté podniky, alebo ak môze uplatnovat vlastný záujem na podaní zaloby, najmä pretoze jeho postavenie vyjednávaca bolo ovplyvnená aktom, ktorého neplatnost sa navrhuje (rozsudok Súdu prvého stupna z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T-55/99, Zb. s. II-3207, bod 23). 43 Úlohou Súdu prvého stupna je v prvom rade posúdit, ci je v tomto prípade mozné povazovat clenov zalobcov, alebo aspon niektorých z nich, za osobne dotknutých napadnutým rozhodnutím. 44 V tomto ohlade je vhodné pripomenút, ze podla postupu na preskúmanie státnej pomoci upraveného clánkom 88 ES treba rozlisovat medzi predbeznou fázou preskúmania pomoci podla clánku 88 ods. 3 ES, ktorá slúzi len na to, aby si Komisia mohla urobit prvý názor o ciastocnej alebo úplnej zlucitelnosti predmetnej pomoci, a fázou preskúmania pomoci podla clánku 88 ods. 2 ES. Len v tejto fáze, ktorá má Komisii umoznit získat úplné informácie o vsetkých údajoch vo veci, stanovuje Zmluva ES povinnost Komisie poskytnút úcastníkom moznost predlozit svoje pripomienky (rozsudky Súdneho dvora Cook/Komisia, uz citovaný, bod 22; Matra/Komisia, uz citovaný, bod 16; z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 38, a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, uz citovaný, bod 34). 45 Ak Komisia bez zacatia konania vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES v rozhodnutí zalozenom na odseku 3 tohto clánku konstatuje, ze státna pomoc je zlucitelná so spolocným trhom, osoby, v ktorých prospech sú tieto procesné záruky stanovené v odseku 2 tohto clánku, môzu presadit jej dodrzanie, len ked majú moznost toto rozhodnutie napadnút na súde Spolocenstva (rozsudky Cook/Komisia, uz citovaný, bod 23; Matra/Komisia, uz citovaný, bod 17; Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný, bod 40, a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, uz citovaný, bod 35). 46 Preto súd Spolocenstva vyhlási zalobu o neplatnost rozhodnutia zalozeného na clánku 88 ods. 3 ES podanú zainteresovanou stranou v zmysle clánku 88 ods. 2 ES za prípustnú, pokial chce zalobca podaním tejto zaloby obhajovat svoje procesné práva, ktoré má podla posledného uvedeného ustanovenia (rozsudok Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, uz citovaný, bod 35; pozri v tomto zmysle tiez rozsudky Cook/Komisia, uz citovaný, body 23 az 26, a Matra/Komisia, uz citovaný, body 17 az 20). 47 Zainteresovanými stranami v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, ktoré môzu podla clánku 230 stvrtého odseku ES podat zalobu o neplatnost, sú osoby, podniky alebo zdruzenia, ktorých záujmy sú eventuálne ovplyvnené poskytnutím státnej pomoci, t. j. najmä podniky, ktoré sú v konkurencii s príjemcami tejto státnej pomoci, a profesijné organizácie (rozsudky Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný, bod 41, a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, uz citovaný, bod 36). 48 Ak vsak zalobca spochybnuje dôvodnost rozhodnutia, ktorým bola posúdená samotná státna pomoc, sama skutocnost, ze sa môze povazovat za zainteresovanú stranu v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, nemôze stacit na uznanie prípustnosti zaloby. Zalobca teda musí dokázat, ze má osobitné postavenie v zmysle uz citovaného rozsudku Plaumann/Komisia. Je to tak najmä v prípade, ze zalobcovo postavenie na trhu je podstatne dotknuté státnou pomocou, ktorá je predmetom daného rozhodnutia (rozsudok Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, uz citovaný, bod 37). 49 V tejto zalobe zalobcovia spochybnujú dôvodnost napadnutého rozhodnutia. Preto je vhodné skúmat, ci zalobcovia uvádzajú relevantné dôvody, pre ktoré DT1 môze podstatne ovplyvnit postavenie aspon jedného z ich clenov na spanielskom trhu maloobchodného predaja ropných výrobkov. 50 V tomto ohlade upresnenia poskytnuté zalobcami na pojednávaní týkajúce sa konkrétnejsie postavenia urcitých ich clenov nemozno v rozpore s tvrdeniami Komisie povazovat za oneskorené podla clánku 48 ods. 1 rokovacieho poriadku. Predstavujú len pokracovanie rokovania úcastníkov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 26. septembra 2002, Sgaravatti Mediterranea/Komisia, T-199/99, Zb. s. II-3731, body 67 a 70), pretoze sa obmedzujú len na doplnenie v odpovedi na tvrdenia Komisie o neprípustnosti argumentácie podanej v zalobe, podla ktorej má DT 1 negatívny dopad na konkurencné postavenie podnikov prevádzkujúcich cerpacie stanice, akými sú clenovia zalobcov. V kazdom prípade, kedze súd Spolocenstva môze kedykolvek aj bez návrhu skúmat podmienky prípustnosti zaloby, nic nebráni tomu, aby zohladnil doplnujúce údaje uvedené na pojednávaní. 51 Pokial ide o clenov zalobcov, títo predstavujú podla svojej písomnej odpovede na otázky Súdu prvého stupna, ktorej presnost nebola spochybnená, viac ako stvrtinu vsetkých cerpacích staníc existujúcich v Spanielsku a konkrétnejsie 85 % cerpacích staníc autonómnej oblasti Madrid a 70 % cerpacích staníc v Katalánsku. 52 Dalej treba konstatovat, ze - ako uviedlo Spanielske královstvo - cielom DT 1 bolo ulahcit vstup hypermarketom na spanielsky trh maloobchodu s ropnými výrobkami, aby sa zintenzívnila hospodárska sútaz na tomto trhu. Pritom takéto zintenzívnenie môze podstatným spôsobom zmenit situáciu hospodárskej sútaze na trhu nevýhodným spôsobom pre niektorých iných prevádzkovatelov cerpacích staníc. 53 Okrem toho z informácií predlozených Komisiou Súdu prvého stupna vyplýva, ze pocet cerpacích staníc zaclenených do hypermarketov bol v období rokov 2001 az 2003 80 az 157. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, ak toto císlo predstavuje len slabé percento vo vztahu k celkovému poctu cerpacích staníc v Spanielsku, ktorých bolo rádovo 8 600, nadalej platí, ze znacný nárast poctu cerpacích staníc zriadených v hypermarketoch nezodpovedá vývoju celkového poctu cerpacích staníc, ktorý pocas dotknutého obdobia zaznamenal len mierne zvýsenie rádovo o 1 %. Pritom podla údajov poskytnutých Spanielskym královstvom na pojednávaní je tento nerovnomerný vývoj poctu cerpacích staníc zaclenených do hypermarketov aspon ciastocne dôsledkom úcinkov DT 1. 54 Nakoniec, zalobcovia na pojednávaní poukazovali - bez toho, ze by to ostatní úcastníci konania spochybnili - na situáciu viacerých cerpacích staníc prevádzkovaných ich clenmi, ktoré pocítili významný pokles objemu nákupov, co v niektorých prípadoch viedlo k ukonceniu ich cinnosti práve v dôsledku zriadenia cerpacej stanice nedalekým hypermarketom. Zalobcovia tiez tvrdia, ze objem ropných výrobkov predaných cerpacími stanicami zaclenenými do hypermarketov znacne stúpol. 55 Vzhladom na vyssie uvedené treba konstatovat, ze bolo dokázané, ze sporné státne opatrenie mohlo podstatným spôsobom ovplyvnit konkurencné postavenie niektorých clenov zalobcov, ktorí preto mali aktívnu legitimáciu konat proti napadnutému rozhodnutiu. 56 Z týchto dôvodov treba zalobu vyhlásit za prípustnú bez toho, aby Súd prvého stupna musel rozhodnút o samotnej aktívnej legitimácii zalujúcich zdruzení údajne vyplývajúcej zo skutocnosti, ze napadnuté rozhodnutie ovplyvnilo ich vyjednávacie postavenie, alebo dalej o údajnej nemoznosti podat opravný prostriedok podla spanielskeho vnútrostátneho práva. O veci samej 1. O prvom zalobnom dôvode, zalozenom na zjavne nesprávnom posúdení spanielskej právnej úpravy O prvej casti, zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení povinnosti prevodu zhodnotenia Tvrdenia úcastníkov konania 57 Zalobcovia tvrdia, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí tým, ze vyvodila záver, ze DT 1 neoslobodzuje majitelov hypermarketov od povinnosti prevodu v prospech státu, opomenula zohladnit vseobecnú povinnost prevodu zhodnotenia vyplývajúceho z opatrení v oblasti urbanizmu stanovenú v spanielskej ústave, vnútrostátnej právnej úprave, právnych predpisoch autonómnych oblastí, ako aj správnej praxi. Majitelov hypermarketov totiz od tejto povinnosti oslobodzuje DT 1, a preto môzu vstúpit na trh maloobchodu s ropnými výrobkami bez toho, aby znásali náklady, ktorým celia iné hospodárske subjekty. 58 Podla zalobcov sú na základe uvedenej povinnosti vlastníci pozemkov kazdého druhu, vrátane konsolidovaných mestských pozemkov, povinní previest na miestny orgán cast zhodnotenia vyplývajúceho pre ich pozemky z opatrení prijatých týmto orgánom v oblasti urbanizmu bez ohladu na presnú formu týchto opatrení. Túto povinnost upravuje clánok 47 ods. 2 spanielskej ústavy, ktorý nevykonávajú len povinnosti prevodu stanovené v clánku 14 LRSV, ktorý je jediným clánkom skúmaným v napadnutom rozhodnutí a ktorý sa týka len povinného prevodu casti pozemku v rámci urbanizácie. 59 V tejto súvislosti zalobcovia spochybnujú výklad rozsudku 54/2002 Komisiou, ktorá v odôvodnení c. 34 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze podla tohto rozsudku vnútrostátna právna úprava zakazuje kazdý povinný prevod zhodnotenia týkajúceho sa konsolidovaného mestského pozemku, popierajúc tak existenciu vseobecnej povinnosti prevodu. Zalobcovia jednak tvrdia, ze cielom tohto rozsudku nebolo definovat rozsah clánku 14 LRSV, a jednak, ze tento rozsudok sa týka len prevodu pozemku uvedeného v danom clánku. Preto sa tento rozsudok netýkal vseobecnejsej povinnosti prevodu, na ktorú poukazovali zalobcovia. 60 Zalobcovia dalej podotýkajú, ze spanielska ústava upravuje právo státu vyzadovat prevod zhodnotenia a koniec koncov povinnost tento prevod vyzadovat. Zalobcovia vysvetlujú, ze clánok 47 ods. 2 spanielskej ústavy zavádza pre stát neodmietnutelnú povinnost, ktorú musia právna úprava, súdna prax a cinnost verejnoprávnych orgánov vykonat. Dodávajú, ze skutocnost, ze v danom prípade sa nevyzaduje dodrzanie tejto povinnosti, môze zakladat zvýhodnujúce diskriminacné zaobchádzanie, a teda byt povazovaná za nezákonnú. 61 Na podporu svojho tvrdenia zalobcovia citujú predpisy autonómnych oblastí, ktoré podla nich vyjadrujú uvádzanú vseobecnú povinnost, a zároven upresnujú spôsob jej vykonania, najmä urcením rôznych foriem prevodu zhodnotenia. 62 Zalobcovia okrem toho potvrdzujú, ze v Spanielsku existuje vseobecná správna prax uzatvárania urbanistických dohôd medzi jednotlivcami a miestnymi orgánmi. K uzavretiu takej dohody, ktorá je administratívnej povahy a ktorej uzavretie a rezim upravujú predpisy autonómnych oblastí, dôjde v prípade, ze jednotlivec chce zo strany miestneho orgánu získat urcité urbanistické opatrenie spocívajúce v zmene platného plánu. Ako protihodnotu za to, ze príslusný miestny orgán prijme pozadované opatrenie, sa úcastník tejto dohody zaviaze v prospech miestneho orgánu na sluzbu, penaznú alebo iného druhu, zodpovedajúcu casti zhodnotenia vyplývajúceho z dotknutého opatrenia. 63 Zalobcovia dodávajú, ze pri neexistencii právnej úpravy, ktorá by pre kazdý prípad upravovala presné zmeny a výsku povinnosti prevodu vlastníkom predmetného pozemku, nemozno vykladat ako potvrdzujúcu neexistenciu takej povinnosti. Tento nedostatok totiz vyplýva z rôznorodej povahy urbanistických opatrení, ktoré môzu viest ku vzniku takej povinnosti, a zo skutocnosti, ze právna úprava nemôze upravit vsetky mozné prípady. Preto miestne orgány rozhodujú a rokujú o podmienkach a zodpovedajúcom rozsahu plnenia od prípadu k prípadu a následne ich upravia v urbanistickej dohode uzavretej s dotknutým jednotlivcom. Zalobcovia zdôraznujú, ze vdaka existencii DT 1 majitelia hypermarketov, ktorí si zelajú zriadit si cerpaciu stanicu, uz nepodliehajú tomuto postupu, t. j. rokovaniu s miestnym orgánom o podmienkach pozadovaného urbanistického opatrenia, a teda o prevode na správny orgán zhodnotenia vo forme upravenej dohodou. 64 Zákonnost a platnost urbanistických dohôd, ako aj vseobecná povinnost prevodu, ktorej sú tieto dohody vyjadrením, spanielske súdy niekolkokrát potvrdili. Skutocnost, ze táto prax je bezná, dalej potvrdzuje existencia standardných vzorov urbanistických dohôd, ako aj pocetných dokumentov v rámci doktríny venovanej tejto oblasti. 65 Tribunal de Defensa de la Competencia túto prax tiez uznal ako mechanizmus rokovania na úcely získania zmeny urbanistického plánu zo strany orgánu;. Existenciu tejto praxe, ako aj jej neblahé úcinky, nakoniec tiez konstatovali vedúci predstavitelia spanielskych podnikov. 66 Zalobcovia sa okrem toho domnievajú, ze samotná existencia DT 1 je dôkazom existencie uvádzanej vseobecnej povinnosti prevodu. Ak totiz podla nich rozsírenie práva na výstavbu nesprevádza ziaden poplatok, stratí sporné opatrenie akúkolvek relevantnost. Dodávajú, ze v rozsahu, v akom právna úprava stanovuje povinnost orgánu odskodnit jednotlivca v prípade, ze mu urbanistické opatrenie spôsobí skodu, musí tiez existovat s tým súvisiace právo, ktoré od jednotlivcov vyzaduje cast zhodnotenia vyplývajúceho z urbanistického opatrenia. 67 Zalobcovia na záver podotýkajú, ze ak je výklad rozsudku 54/2002, ktorý obhajuje Komisia, správny, je dan z navýsenia hodnoty pozemku mestského charakteru nezákonná vo vztahu k vlastníkom konsolidovaných mestských pozemkov. V tomto prípade to vsak neplatí. 68 Komisia vyvracia existenciu povinnosti prevodu urbanistického zhodnotenia uvádzanej zalobcami, uplatnovanej na vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov, teda na majitelov hypermarketov. Podotýka jednak, ze takú povinnost platná spanielska právna úprava nestanovuje, a jednak ze ju nemôze ulozit ani predpis autonómnej oblasti alebo správna prax. 69 Spanielske královstvo popiera existenciu foriem podielu státu na inom zhodnotení, nez aké upravuje clánok 14 LRSV. Tvrdí, ze prax urbanistických dohôd nie je ani vseobecná, ani povinná, kedze vyplýva zo slobody konat priznanej miestnym orgánom spanielskym právnym poriadkom. Preto podla Spanielskeho královstva sa tejto praxe nemozno dovolávat na odôvodnenie nepodielania sa státu na zhodnotení. Posúdenie Súdom prvého stupna 70 Treba preskúmat tvrdenie zalobcov, ze vseobecná povinnost prevodu urbanistického zhodnotenia uplatnovanú na vlastníkov vsetkých druhov pozemkov je jednak upravená v clánku 47 ods. 2 spanielskej ústavy, vnútrostátnej právnej úprave a predpisoch autonómnych oblastí, a jednak vyplýva zo správnej praxe uzatvárania urbanistických dohôd. - O existencii právnej úpravy stanovujúcej povinnost prevodu zhodnotenia 71 Na prvom mieste treba podotknút, ze clánok 47 ods. 2 spanielskej ústavy, podla ktorého sa "spolocenstvo... podiela na zhodnotení vyplývajúcom z urbanistických opatrení prijatých verejnoprávnymi subjektmi", je formulovaný vseobecne a abstraktne. Zdá sa teda, ako tvrdia Komisia a Spanielske královstvo, ze toto ustanovenie musí vykonat právna úprava. Vzhladom na skutocnosti uvedené v spise treba vyvodit záver, ze ho vykonal LRSV. Clánok 3 LRSV totiz preberá formuláciu ústavy, pricom stanovuje, ze "Podiel spolocenstva na zhodnotení vyplývajúcom z urbanistických opatrení prijatých verejnoprávnymi subjektmi sa uskutocní za podmienok stanovených týmto zákonom a dalsími príslusnými zákonmi". 72 Preto clánok 3 LRSV stanovuje, ze povinnosti prevodu zhodnotenia upravujú ustanovenia uvedeného zákona alebo v prípade potreby iný vnútrostátny zákon. Kedze zalobcovia neodkazujú na iné vnútrostátne zákony upravujúce túto povinnost prevodu zhodnotenia, je vhodné preskúmat len príslusné ustanovenia LRSV. 73 LRSV venuje svoje clánky 14 a 18 povinnostiam vlastníkov rôznych druhov pozemkov. Povinnosti prevodu zhodnotenia stanovuje clánok 14 ods. 2 písm. c), ako aj clánok 18. Tieto povinnosti sa uplatnujú tak na vlastníkov nekonsolidovaných mestských pozemkov, ako aj na vlastníkov zastavatelných pozemkov. Zato clánok 14 ods. 1 neupravuje ziadnu povinnost prevodu zhodnotenia a vymenúva povinnosti vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov. Pokial sa v tomto prípade nespochybnuje, ze hypermarkety sa nachádzajú na konsolidovaných mestských pozemkoch, treba vyvodit záver, ze LRSV neukladá ich vlastníkom ziadnu povinnost prevodu zhodnotenia. 74 Na druhom mieste, z analýzy clánku 3 LRSV vykonanej v bode 72 vyssie vyplýva, ze autonómne oblasti nemôzu stanovit dalsie povinnosti prevodu zhodnotenia uplatnované na vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov. Toto konstatovanie potvrdzuje rozsudok 54/2002, podla ktorého vylúcenie akéhokolvek povinného prevodu urbanistického zhodnotenia týkajúceho sa konsolidovaných mestských pozemkov vykonané clánkom 14 ods. 1 LRSV nemôzu autonómne oblasti nijako menit. V kazdom prípade treba podotknút, ze preskúmanie právnych predpisov autonómnych oblastí predlozených zalobcami neukazuje na existenciu povinností prevodu urbanistického zhodnotenia ulozených vlastníkom konsolidovaných mestských pozemkov. Preto sa zdá, ze cielom týchto predpisov je skôr stanovit podrobné pravidlá vykonávania povinností stanovených v LRSV, nez ulozit dalsiu povinnost prevodu zhodnotenia uplatnitelnú na vsetky druhy pozemku. 75 Z toho vyplýva, ze zalobcovia nepreukázali v spanielskej právnej úprave existenciu vseobecnej povinnosti prevodu urbanistického zhodnotenia vztahujúcej sa na vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov, akými sú hypermarkety. 76 Z tohto hladiska treba odmietnut tvrdenie zalobcov, ze neexistenciu právnej úpravy stanovujúcej presné podmienky a rozsah povinnosti prevodu nemozno vykladat ako preukazujúcu neexistenciu uvádzanej vseobecnej povinnosti prevodu. Ako uz bolo totiz uvedené vyssie, zákonodarca opomenul upravit povinnost samotnú, a nie len podmienky a rozsah jej vykonania. Okrem toho pri cítaní rozsudku 54/2002 sa zdá opomenutie zákonodarcu zámerné. Tribunal Constitucional totiz podotkol, ze stát disponuje sirokou mierou volnej úvahy, pokial ide o podiel spolocenstva na urbanistickom zhodnotení, a ze v rámci tejto miery mohol túto úcast odôvodnene obmedzit na niektoré druhy pozemkov. 77 Takisto nemozno prijat tvrdenie zalobcov zalozené na rôznorodosti foriem, ktoré môze mat protihodnota pozadovaná od vlastníka pozemku ako prevod zhodnotenia. Ak je totiz pravda, ze príslusné clánky LRSV stanovujú, ze povinnost bude mat formu prevodu parcely, nadalej platí, ze niektoré právne predpisy autonómnych oblastí citované zalobcami stanovujú moznost nahradit prevod parcely inou formou protihodnoty. Okrem toho sa v bode 74 vyssie konstatovalo, ze autonómne oblasti nemôzu stanovit dalsie povinnosti prevodu zhodnotenia. Preto sa javí, ze rôzne formy protihodnoty len vyjadrujú povinnosti prevodu stanovené v LRSV, a ze táto okolnost teda nemôze zakladat existenciu vseobecnej povinnosti prevodu uvádzanej zalobcami. 78 Treba tiez odmietnut tvrdenie zalozené na tom, ze právna úprava stanovuje povinnost orgánu odskodnit jednotlivcov v prípade, ze im urbanistické opatrenie spôsobí skodu. Táto okolnost totiz nemá za nevyhnutný dôsledok existenciu práva alebo dokonca povinnosti státu vyzadovat od jednotlivcov cast zhodnotenia vyplývajúceho z urbanistického opatrenia. V tejto súvislosti treba pripomenút, ako uz bolo uvedené v bode 76 vyssie, ze z rozsudku 54/2002 vyplýva, ze spanielsky stát môze odôvodnene upustit od vybratia zhodnotenia týkajúceho sa urcitého druhu pozemku, a teda príslusnú povinnost prevodu nestanovit. 79 Na poslednom mieste treba tiez vylúcit tvrdenie zalobcov týkajúce sa dane z navýsenia hodnoty pozemku mestského charakteru. Nespochybnuje sa totiz, ze DT 1 neoslobodilo majitelov hypermarketov od jej zaplatenia, nech uz by bola v akomkolvek rozsahu. Takisto treba podotknút, ze táto dan sa nevyberá specificky z urbanistického zhodnotenia, ale z kazdého navýsenia hodnoty mestského pozemku nezávisle od jeho príciny. Preto sa nezdá, ze by sa táto dan mohla posudzovat ako prevod urbanistického zhodnotenia. Nakoniec, vseobecné podmienky vyberania tejto dane upravuje vnútrostátna právna úprava, v tomto prípade Ley 39/1988, Reguladora de las Haciendas Locales (zákon o úprave miestnych financií). Tak aj za predpokladu, ze by sa táto dan skúmala z hladiska prevodu urbanistického zhodnotenia, jej vybratie nie je nezlucitelné s ustanoveniami LRSV a jeho výkladom v rozsudku 54/2002, uvedenými v bodoch 72 a 74 vyssie, ktoré nevylucujú, ze vnútrostátna právna úprava môze stanovit dalsie povinnosti. - O existencii správnej praxe oprávnujúcej stát vyzadovat prevod zhodnotenia 80 Pokial ide o správnu prax uvádzanú zalobcami, zo spisu, ako aj písomných vyjadrení úcastníkov konania vyplýva, ze miestne orgány majú moznost vykonat zmeny plánu prostredníctvom urbanistických dohôd uzavretých s jednotlivcami. Výklad Tribunal Constitucional príslusných ustanovení LRSV, uvedený v bode 74 vyssie, vsak nabáda k tomu, ze ak sa taká dohoda týka konsolidovaného mestského pozemku, miestny orgán nemôze od jednotlivca pozadovat protihodnotu. 81 V kazdom prípade nemozno na základe skutocností predlozených zalobcami preukázat existenciu vseobecnej správnej praxe, podla ktorej by sa miestne orgány systematicky zaväzovali na zmenu platného plánu v prospech vlastníka konsolidovaného mestského pozemku za protihodnotu prevodu casti zhodnotenia vyplývajúceho z tejto zmeny. 82 V prvom rade sa totiz právne predpisy autonómnych oblastí predlozené zalobcami obmedzujú na stanovenie podmienok uzatvárania a vykonávania najrôznejsích druhov urbanistických dohôd vseobecným spôsobom. Pritom len skutocnost, ze takýto právny rámec existuje, neumoznuje vyvodit záver, ze ho miestne úrady vseobecne pouzívajú, alebo ze sa dalej pouzíva na vyzadovanie prevodu urbanistického zhodnotenia zo strany vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov. V tejto súvislosti treba podotknút, ze predpisy citované zalobcami nestanovujú, ze miestny orgán je povinný uzavriet urbanistickú dohodu, alebo ze táto dohoda musí povinne stanovovat protihodnotu zo strany jednotlivca. 83 Rovnaké závery platia, v druhom rade, pre doktrínu a vzory urbanistických dohôd. Predlozená právna doktrína totiz vseobecne potvrdzuje, ze miestne orgány majú moznost uzatvárat dohody na úcely zmeny platného plánu a ze vzory ukazujú formu, ktoré tieto dohody môzu mat. Tieto skutocnosti vsak neumoznujú preverit, v akom rozsahu sa moznost ponúknutá miestnym orgánom vyuzíva, ani aké sú podmienky jej uplatnovania. 84 V tretom rade, pokial ide o príklady urbanistických dohôd a judikatúru spanielskych súdov, pripojené v prílohe k zalobe, treba podotknút, ze významná cast týchto dokumentov sa zakladá na vnútrostátnej právnej úprave platnej pred prijatím LRSV. Preto sa ich nemozno dovolávat proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia zalozeného principiálne na tomto poslednom uvedenom zákone a na jeho výklade podla Tribunal Constitucional. Okrem toho sa dohody a zaslané rozsudky týkajú vseobecne iných druhov pozemkov nez konsolidovaných mestských pozemkov a dalej neumoznujú urcit druh pozemku, na ktorý sa vztahujú. Preto nemôzu preukázat existenciu správnej praxe týkajúcej sa konsolidovaných mestských pozemkov. 85 V stvrtom a poslednom rade sa správy Tribunal de Defensa de la Competencia, ako aj vyjadrenia vedúcich predstavitelov podnikov týkajú vseobecných problémov spojených s platným spanielskym urbanistickým systémom a jeho uplatnovaním miestnymi orgánmi. Casti týchto dokumentov citované zalobcami sa vsak jednak zameriavajú skôr na urbanistický proces, nez na zmeny podmienok pouzívania uz urbanisticky upravených pozemkov, a jednak problematiku uzatvárania urbanistických dohôd neopisujú dostatocne podrobným spôsobom. 86 Z toho vyplýva, ze zalobcovia nepreukázali právne dostacujúcim spôsobom existenciu vseobecnej správnej praxe, na základe ktorej miestne orgány prostredníctvom urbanistickej dohody vyzadujú od vlastníkov konsolidovaných mestských pozemkov, akými sú hypermarkety, prevod urbanistického zhodnotenia vyplývajúceho zo zmeny podmienok pouzívania uvedených pozemkov. 87 Na záver treba podotknút, ze úcelom DT 1 je ulahcit vstup hypermarketom na spanielsky trh maloobchodu s ropnými výrobkami zrusením niektorých obmedzení urbanistického charakteru a zjednodusením správneho konania spojeného s vybudovaním cerpacej stanice. Zalobcovia ale nepreukázali, ze prostredníctvom týchto opatrení by boli majitelia hypermarketov oslobodení od akejkolvek povinnosti prevodu v prospech státu stanovenej platnou spanielskou právnou úpravou alebo vyplývajúcej zo vseobecnej správnej praxe miestnych orgánov. Z toho vyplýva, ze Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ked sa domnievala, ze DT 1 nevedie k priamemu alebo nepriamemu prevodu verejných prostriedkov, a ze ho preto nemozno povazovat za státnu pomoc. Preto treba odmietnut prvú cast zalobného dôvodu. O druhej casti, zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení zmeny urcenia pôdy Tvrdenia úcastníkov konania 88 Zalobcovia tvrdia, ze v rozpore s tým, co uviedla Komisia v odôvodnení c. 37 napadnutého rozhodnutia, DT 1 mení urcenie pôdy. V tejto súvislosti tvrdia, ze podla DT 1 sú majitelia hypermarketov oprávnení vybudovat cerpaciu stanicu na pozemku, ktorý bol predtým klasifikovaný ako zelen alebo parkovisko. Tým sa urcenie predmetného pozemku mení. Dodávajú, ze túto skutocnost dokazujú rozsudky Tribunal Superior de Justicia de Madrid predlozené Komisiou 5. októbra 2005. Tieto rozsudky totiz potvrdzujú, ze hypermarkety môzu byt vybavené cerpacími stanicami nezávisle od urcenia dotknutej pôdy a bez zaplatenia protihodnoty státu. 89 Komisia spochybnuje tvrdenie zalobcov. Domnieva sa, ze kedze DT 1 urcenie pôdy nespomína, nemôze ho menit. Okrem toho v tomto prípade je táto otázka irelevantná, pretoze v kazdom prípade sa povinnost stanovená v clánku 14 LRSV na konsolidované mestské pozemky nevztahuje. 90 Komisia podporovaná vedlajsími úcastníkmi konania dodáva, ze jej tvrdenie, podla ktorého sa DT 1 nedotýka urcenia pôdy, potvrdzujú rozsudky Tribunal Superior de Justicia de Madrid, ktoré predlozila 5. októbra 2005. V tejto súvislosti vysvetluje, ze podla nich DT 1 nerekvalifikuje urcenie dotknutej pôdy, a teda nemení, ani neporusuje územné plány. Posúdenie Súdom prvého stupna 91 Otázka, ci DT 1 mení urcenie pôdy, by mohla byt relevantná len vtedy, ak by sa preukázalo, ze v prípade takej zmeny sú majitelia hypermarketov povinní postúpit cast zhodnotenia vyplývajúceho pre príslusné pozemky. Pritom, ako sa konstatovalo v bode 87 vyssie, zalobcovia nepreukázali existenciu akejkolvek povinnosti prevodu uplatnovanej na majitelov hypermarketov. Preto DT 1 nemôze oslobodzovat majitelov hypermarketov od povinnosti prevodu v prospech státu, a teda nevedie k priamemu alebo nepriamemu prevodu verejných prostriedkov, nezávisle od zmeny urcenia pôdy, ktorú by mohol eventuálne stanovovat. 92 Preto treba druhú cast zalobného dôvodu zamietnut ako neúcinnú. Kedze boli obe casti prvého zalobného dôvodu odmietnuté, treba prvý zalobný dôvod ako celok zamietnut. 2. O druhom zalobnom dôvode, zalozenom na nesprávnom výklade a pouzití základných zloziek pojmu státna pomoc Tvrdenia úcastníkov konania 93 Zalobcovia na prvom mieste tvrdia, ze v odôvodnení c. 49 napadnutého rozhodnutia sa Komisia nesprávne domnieva, ze aby bolo mozné konstatovat priamy alebo nepriamy prevod státnych prostriedkov spocívajúci v nevybratí príjmov týmto státom, musí dotknutú povinnost prevodu stanovit zákon. V tejto súvislosti tvrdia, ze ani Zmluva ES, ani judikatúra Súdneho dvora v tejto oblasti nestanovujú, ze nepriamy prevod verejných prostriedkov môze vyplývat len zo vzdania sa státom príjmov dlhovaných na základe právnej úpravy. Naopak Súdny dvor, ako aj Komisia vo svojej beznej praxi uznávajú, ze taký nepriamy prevod môze existovat aj za iných predpokladov, akými sú nevybratie státom dlhu dlhovaného na základe zmluvy alebo, ako je tomu v tomto prípade, oslobodenie od povinnosti stanovenej v ustálenej a prípustnej správnej praxi. 94 Na druhom mieste zalobcovia tvrdia, ze v tomto prípade, na rozdiel od vecí, v ktorých boli vydané rozsudky Súdneho dvora zo 17. marca 1993, Sloman Neptun (C-72/91 a C-73/91, Zb. s. I-887), zo 7. mája 1998, Viscido a i. (C-52/97 az C-54/97, Zb. s. I-2629), a z 13. marca 2001, PreussenElektra (C-379/98, Zb. s. I-2099), nie sú náklady vyplývajúce pre stát z udelenia výhody len cisto vedlajsími dôsledkami opatrenia, kedze majú podstatne iný úcel. Naopak, DT 1 sleduje specificky ciel oslobodenia hypermarketov od povinností, ktoré by im vyplývali z platného spanielskeho práva. 95 Na poslednom mieste zalobcovia tvrdia, ze skutocnostou umoznujúcou konstatovat existenciu státnej pomoci je udelenie výhody státom. Z tohto dôvodu je poziadavka priameho alebo nepriameho prevodu verejných prostriedkov podriadená tomuto základnému kritériu. Zalobcovia z toho vyvodzujú, ze treba preskúmat opatrenia, ktoré môzu tvorit pomoc vzhladom na svoje úcinky na hospodársku sútaz. Také opatrenia by teda mali spadat do pôsobnosti clánku 87 ods. 1 ES, pokial spôsobujú narusenie hospodárskej sútaze. Otázka aktívnych alebo pasívnych výdajov státu stanovená zákonom je teda v tomto prípade irelevantná. 96 Komisia sa domnieva, ze zalobcovia vychádzajú z nesprávneho cítania odôvodnenia c. 49 napadnutého rozhodnutia. Z tohto odôvodnenia cítaného v jeho kontexte totiz nevyplýva, ze nepriamy prevod státnych prostriedkov v zmysle clánku 87 ods. 1 ES je podriadený existencii povinnosti vybratia stanovenej vo vnútrostátnej právnej úprave, alebo ze taký prevod môze byt zalozený len na správnej praxi vyberania. Toto odôvodnenie sa obmedzuje len na konstatovanie, ze v tomto prípade nemozno od spanielskeho státu pozadovat, aby vybral sumu alebo tovar, na ktorý nemá nárok. 97 Spanielske královstvo tvrdí, ze DT 1 nezvýhodnuje niektoré podniky, neovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi a v konecnom dôsledku len posilnuje hospodársku sútaz na trhu maloobchodu s ropnými výrobkami. Posúdenie Súdom prvého stupna 98 Pokial ide o prvú výhradu, treba predovsetkým pripomenút presné znenie odôvodnenia c. 49 napadnutého rozhodnutia, podla ktorého sa "stát môze vzdat vybratia prostriedkov, iba ak mu právna úprava ukladá povinnost ich platenia" [neoficiálny preklad]. 99 Treba dalej podotknút, ze podla doslovného výkladu toto znenie zdanlivo sedí s tvrdením zalobcov. Kontext napadnutého rozhodnutia vsak odporuje tomu, aby bolo mozné tento výklad prijat. 100 Okrem znenia odôvodnenia c. 49 totiz nic v napadnutom rozhodnutí neumoznuje domnievat sa, ze by Komisia význam správnej praxe pri skúmaní existencie nepriameho prevodu státnych zdrojov popierala. 101 Takisto odmietnutie zohladnenia správnej praxe uvádzanej zalobcami zo strany Komisie je v odôvodnení c. 52 napadnutého rozhodnutia podlozené tým, ze "Komisia sa nemôze domnievat, ze ide o stratu prostriedkov alebo vzdanie sa ich vybratia, pretoze platný spanielsky zákon ([LRSV]) výslovne zakazuje ulozit prevod zhodnotenia pre konsolidovaný mestský pozemok" [neoficiálny preklad]. Tak podla Komisie "majitelom hypermarketov... nemozno ulozit zaplatenie sumy z dôvodu zhodnotenia pôdy" [neoficiálny preklad]. Preto Komisia nepouzila ako základ skutocnost, ze správna prax je a priori irelevantná vo vztahu k otázke existencie nepriameho prevodu státnych prostriedkov, ale skutocnost, ze správna prax, akej sa dovolávajú stazovatelia, je v rozpore s platnou vnútrostátnou právnou úpravou. 102 Preto sa vzhladom na celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezdá, ze by Komisia zalozila rozhodnutie o nevznesení námietky voci DT 1 na tvrdení, ze aby bolo mozné konstatovat priamy alebo nepriamy prevod státnych prostriedkov spocívajúci v nevybratí príjmov týmto státom, musí dotknutú povinnost prevodu stanovit zákon. Prvá výhrada teda nie je dôvodná. 103 Dalej treba podotknút, ze záver Komisie týkajúci sa neexistencie priameho alebo nepriameho prevodu státnych prostriedkov sa nezakladá na cisto vedlajsej povahe nákladov vyplývajúcich pre stát z prijatia DT 1. Preto je druhá výhrada zalobcov, popierajúca túto povahu, neúcinná. 104 Pokial ide dalej o tretiu výhradu týkajúcu sa údajne vedlajsej role existencie priameho alebo nepriameho prevodu prostriedkov pri skúmaní státnej pomoci, postací uviest, ze podla ustálenej judikatúry sa za pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES povazujú iba výhody priamo alebo nepriamo udelené zo státnych prostriedkov (rozsudky Sloman Neptun, uz citovaný, bod 19; Viscido a i., uz citovaný, bod 13, a PreussenElektra, uz citovaný, bod 58). Preto státne opatrenie, ktoré nevedie k priamemu alebo nepriamemu prevodu státnych prostriedkov, nemozno kvalifikovat ako státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, aj ked splna iné podmienky predpísané uvedeným ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudok Viscido a i., uz citovaný, body 14 az 16). 105 Kedze nemozno prijat ziadnu výhradu zalobcov, treba druhý zalobný dôvod zamietnut. 3. O tretom zalobnom dôvode, zalozenom na porusení povinnosti odôvodnenia 106 Zalobcovia pripomínajú, ze Komisia bola povinná uviest dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvedené v ich staznosti nestacili na preukázanie existencie státnej pomoci. Podotýkajú, ze Komisia opomína vyslovit sa k nimi uvedeným otázkam, opiera sa o neúplné tvrdenia, uvádza nedôvodné a nepodlozené tvrdenia, vykladá vnútrostátnu judikatúru nesprávnym spôsobom a predkladá nesúvislú argumentáciu obsahujúcu medzery. Dodávajú, ze jediný jasný dôvod uvedený v napadnutom rozhodnutí, teda skutocnost, ze clánok 14 LRSV sa nevztahuje na majitelov hypermarketov uvádzaných v DT 1, je nesprávny. Zalobcovia z toho vyvodzujú, ze napadnuté rozhodnutie nie je dostatocne odôvodnené. 107 Z tohto hladiska treba predovsetkým pripomenút, ze povinnost odôvodnenia predstavuje formálnu nálezitost, ktorú treba odlisovat od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa vztahuje na materiálnu zákonnost sporného aktu (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 35). Z toho vyplýva, ze výhrady zalobcu týkajúce sa dôvodnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré uz okrem toho boli skúmané v rámci prvého a druhého zalobného dôvodu, sú v rámci tohto zalobného dôvodu irelevantné. 108 Okrem toho podla ustálenej judikatúry musí byt odôvodnenie, ktoré vyzaduje clánok 253 ES, prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasným a jednoznacným spôsobom odhalovat, ako uvazoval orgán - autor aktu, aby dotknuté osoby poznali dôvody prijatia opatrenia a príslusný súdny orgán mohol vykonat kontrolu. Poziadavka odôvodnenia sa musí posudzovat v závislosti od okolností prípadu. Otázku, ci odôvodnenie nejakého aktu splna poziadavky clánku 253 ES, je nutné posudzovat nielen vo vztahu k jeho zneniu, ale aj vo vztahu k jeho kontextu a vsetkým právnym pravidlám, ktoré upravujú danú problematiku. Presnejsie, pokial ide o rozhodnutie Komisie vyvodit záver, ze nejde o státnu pomoc, ako uvádza stazovatel, je Komisia v kazdom prípade povinná dostatocne vysvetlit stazovatelovi dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvedené v danej staznosti nepostacovali na preukázanie existencie státnej pomoci. Komisia vsak nie je povinná vyjadrit sa ku skutocnostiam, ktoré sú zjavne irelevantné, bezvýznamné, alebo vedlajsie (pozri rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný, body 63 a 64 a tam citovanú judikatúru). 109 V zmysle týchto pravidiel treba preskúmat dôvodnost tohto zalobného dôvodu. 110 Napadnuté rozhodnutie vyvodilo záver, ze nejde o státnu pomoc z dôvodu, ze nebola splnená jedna z podmienok stanovených v clánku 87 ods. 1 ES. Podla Komisie totiz DT 1 nevedie k priamemu alebo nepriamu prevodu verejných prostriedkov, pretoze v rozpore s tvrdeniami stazovatelov neoslobodzuje majitelov hypermarketov od akejkolvek povinnosti postúpit zhodnotenie v prospech státu (odôvodnenia c. 43 az 53 napadnutého rozhodnutia). 111 Pokial ide o výnimky z maximálnych hodnôt stavebnej a úzitkovej plochy podla DT 1 písm. a), Komisia zalozila záver, ze uvedené ustanovenie neoslobodzuje majitelov hypermarketov od akejkolvek povinnosti prevodu zhodnotenia v prospech státu, na týchto dôvodoch, uvedených v odôvodneniach c. 30 az 35 a 50 az 52 napadnutého rozhodnutia: - povinnosti prevodu zhodnotenia stanovené v LRSV sa neuplatnia na hypermarkety, ktoré sa vsetky nachádzajú na konsolidovaných mestských pozemkoch, - vnútrostátna spanielska právna úprava nestanovuje iné povinnosti prevodu zhodnotenia, ktoré sa uplatnia na majitelov hypermarketov v prípade výnimky stanovenej v DT 1 písm. a), - na základe tejto skutocnosti, nezávisle od existencie DT 1, nemajú majitelia hypermarketov povinnost prevodu zhodnotenia v prospech státu, - pokial nedôjde k zmene platnej vnútrostátnej právnej úpravy, je ulozenie takej povinnosti majitelom hypermarketov navyse protiústavné. 112 Aby odpovedalo na ostatné výhrady stazovatelov, napadnuté rozhodnutie uvádza, ze DT 1 nemení urcenie pôdy, ze skrátenie doby necinnosti správneho orgánu neoslobodzuje majitelov hypermarketov od zaplatenia správnych poplatkov a ze títo majitelia sú povinní získat vsetky povolenia potrebné na zriadenie a prevádzkovanie cerpacích staníc (odôvodnenia c. 36 az 42 napadnutého rozhodnutia). 113 Treba konstatovat, ze toto odôvodnenie umoznuje dotknutým stranám rozumiet dôvodom napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom jasným a jednoznacným spôsobom uvádza dôvody, ktoré Komisiu viedli k vyvodeniu záveru, ze nebola splnená podmienka priameho alebo nepriameho prevodu verejných prostriedkov, a teda rozhodnutiu, ze námietky nevznesie. V tejto súvislosti treba poznamenat, ze vzhladom na struktúru zaloby sa javí, ze zalobcovia boli schopní porozumiet dôvodom uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Vo svojom prvom zalobnom dôvode totiz spochybnujú rôzne tvrdenia uvedené v bode 111 vyssie, ako aj tvrdenie, ze DT 1 nemení urcenie pôdy. Ich druhý zalobný dôvod zase smeruje proti vseobecnému preskúmaniu DT 1 vzhladom na právo Spolocenstva uskutocnenému Komisiou v napadnutom rozhodnutí a zhrnutému v bode 110 vyssie. 114 Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okrem toho umoznuje Súdu prvého stupna vykonat kontrolu jeho zákonnosti. Z toho vyplýva, ze napadnuté rozhodnutie je dostatocne odôvodnené, a ze preto treba tretí zalobný dôvod zamietnut. 4. O stvrtom zalobnom dôvode, zalozenom na porusení zásady správneho úradného postupu, clánku 88 ods. 2 ES a clánku 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999 Tvrdenia úcastníkov konania 115 Zalobcovia na prvom mieste tvrdia, ze Komisia porusila zásadu správneho úradného postupu tým, ze ich staznost nepreskúmala starostlivo a nestranne. 116 V tejto súvislosti uvádzajú, ze Komisia uskutocnila dlhé vysetrovanie, ktoré spôsobilo skodu jednak im a jednak ich clenom. Pocas vysetrovania, ktoré trvalo skoro dva a pol roka, sa totiz plne prejavili úcinky DT 1, ktoré umoznilo hypermarketom zriadit pocetné cerpacie stanice. Zalobcovia v tejto súvislosti pripomínajú, ze podla judikatúry Spolocenstva Komisia nemôze predlzit predbeznú fázu preskúmania nad rámec lehoty, ktorá jej umoznuje vydat prvé stanovisko ku kvalifikácii sporných opatrení a ich zlucitelnosti so spolocným trhom. Pritom podla nich v tomto prípade podrobné preskúmanie otázky Komisiou neodôvodnuje uplynutie dlhsej lehoty nez dvadsatsedem mesiacov. Zalobcovia sa konkrétne pýtajú na lehotu deviatich mesiacov uplynutú medzi listom z 8. februára 2002 obsahujúcim predbezné stanovisko Komisie a dnom vydania napadnutého rozhodnutia, ku ktorému doslo 13. novembra 2002. 117 Na druhom mieste sa zalobcovia domnievajú, ze Komisia nepostupovala metodicky a ze vo väcsine prípadov vyslovila rôzne neodôvodnené stanoviská. Komisia podla nich ani neodpovedala na dokumenty predlozené zalobcami týkajúce sa otázok vzbudzujúcich pochybnosti. 118 Na tretom mieste zalobcovia tvrdia, ze odmietnutím zacat konanie vo veci formálneho zistovania napriek existencii váznych pochybností týkajúcich sa zlucitelnosti DT 1 so spolocným trhom Komisia porusila clánok 88 ods. 2 ES a clánok 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999. 119 V tejto súvislosti sa domnievajú, ze v tomto prípade prvé preskúmanie Komisii neumoznilo prekonat vsetky tazkosti týkajúce sa kvalifikovania DT 1 ako státnej pomoci. Existenciu tazkostí dokazujú okrem údajného neprimeraného trvania predbezného preskúmania aj významné zmeny stanovísk Komisie. Pocas celého vysetrovania totiz Komisia tvrdila, ze DT 1 je pomocou, a následne uznala, ze ide o opatrenie s rovnocenným úcinkom ako státna pomoc. Vyjadrila výhrady len proti otázke existencie priameho alebo nepriameho prevodu státnych prostriedkov. Okrem toho pred vydaním napadnutého rozhodnutia Komisia nikdy neodkazovala na clánok 14 LRSV, hoci o tomto ustanovení vedela. 120 Komisia sa domnieva, ze uskutocnila starostlivé a nestranné preskúmanie staznosti a ze zalobcovia neuviedli skutocnosti, ktoré by tomuto záveru odporovali. Dodáva jednak, ze zalobcovia nevysvetlili, v com boli poskodení alebo akú skodu v dôsledku vysetrovania utrpeli, a jednak ze DT 1 môze oprávnene vyvolávat úcinky, kedze nesplna podmienky zakladajúce státnu pomoc. Komisia tiez tvrdí, ze trvanie vysetrovania nie je dôsledkom jej pochybností, ale skôr dôsledkom skúmania a pozornosti, ktorú venovala kazdému z tvrdení a doplnujúcich informácií predlozených zalobcami. Posúdenie Súdom prvého stupna Trvanie preskúmania 121 Podla judikatúry Komisia nie je povinná v prípade, ze dotknutý clenský stát sporné státne opatrenia neoznámil, pristúpit k predbeznému preskúmaniu týchto opatrení v stanovenej lehote. Ak vsak tretie dotknuté strany Komisii predlozili staznost týkajúcu sa státnych opatrení, ktoré neboli oznámené, je institúcia povinná v rámci predbeznej fázy stanovenej v clánku 88 ods. 3 ES preskúmat tieto staznosti v záujme nálezitého uplatnenia základných pravidiel Zmluvy ES týkajúcich sa státnej pomoci starostlivo a nestranne. Z toho najmä vyplýva, ze Komisia nemôze donekonecna predlzovat predbezné preskúmanie státnych opatrení, ktoré sú predmetom staznosti, kedze toto preskúmanie má Komisii umoznit len vytvorit si prvý názor na kvalifikáciu opatrení predlozených jej na posúdenie a na ich zlucitelnost so spolocným trhom (pozri rozsudok Súdu prvého stupna z 10. mája 2000, SIC/Komisia, T-46/97, Zb. s. II-2125, body 103, 105 a 107 a tam citovanú judikatúru). 122 Primeraný charakter trvania postupu predbezného preskúmania treba posúdit vo vztahu k okolnostiam vlastným pre kazdú vec a najmä z hladiska jej kontextu, rôznych fáz postupu, ktoré musí Komisia dodrzat, zlozitosti veci, ako aj jej významu pre rôzne dotknuté strany (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T-95/96, Zb. s. II-3407, bod 75). 123 V tomto prípade treba podotknút, ze stazovatelia vo svojej staznosti a neskorsích vyjadreniach Komisii predlozili niekolko tvrdení týkajúcich sa rôznych aspektov DT 1 podopretých rôznymi právnymi analýzami, odkazmi na spanielsku legislatívu a judikatúru, ako aj na pocetné dokumenty. V tomto kontexte Komisia právom pripomína, ze bola povinná preskúmat vsetky skutocnosti, ktoré jej stazovatelia oznámili. 124 Tieto okolnosti vsak neodôvodnujú trvanie predbezného preskúmania uskutocneného Komisiou dlhé skoro dvadsatosem mesiacov. 125 V prvom rade, ak je totiz pravda, ze skutocnosti oznámené stazovatelmi boli relatívne pocetné, ich objem zároven nebol natolko významný, ze by mohol odôvodnit trvanie vykonaného preskúmania. V tejto súvislosti treba dodat, ze neskorsie pripomienky stazovatelov k staznosti mali poväcsine skôr objasnit, upresnit alebo vykreslit niektoré diskutované otázky prejednávané v rámci správneho konania, nez vzniest nové tvrdenia proti DT 1. Preto ani následné oznámenie týchto pripomienok nemôze byt dôvodom významného predlzenia predbezného preskúmania. 126 Pokial ide o obdobie uplynulé medzi listom z 8. februára 2002 týkajúcim sa predbezného stanoviska Komisie a konecným rozhodnutím z 13. novembra 2002, ak je aj pravda, ze aby zalobcovia reagovali na predbezné stanovisko Komisie, zaslali jej 8. marca 2002 asi dvadsatstranové pripomienky doplnené viacerými prílohami, nadalej platí, ze tieto pripomienky predstavovali syntézu podstatných skutocností uvádzaných stazovatelmi pocas celého správneho konania. Preto potreba Komisie uskutocnit starostlivé preskúmanie týchto skutocností neodôvodnuje uplynutie doby trvajúcej viac nez devät mesiacov. 127 V druhom rade, pokial ide o procesné kroky uskutocnené Komisiou, treba zdôraznit, ze okrem stretnutí a telefonických rozhovorov so zástupcami stazovatelov sa obmedzila na zaslanie ziadosti o informácie Spanielskemu královstvu v decembri 2000. Pritom Spanielske královstvo odpovedalo na výzvu vo februári 2001 strucnými pripomienkami zalozenými výlucne na výklade platnej spanielskej právnej úpravy. Takze ani kroky uskutocnené Komisiou neodôvodnujú trvanie preskúmania. 128 V tretom rade nic neumoznuje domnievat sa, ze táto vec je natolko zlozitá, aby vyzadovala predbezné preskúmanie trvajúce viac nez dva roky. Totiz v rozsahu, v akom sa jeho záver, pokial ide o neexistenciu priameho alebo nepriameho prevodu verejných prostriedkov, zakladá zásadne na preskúmaní platnej spanielskej právnej úpravy, sa nezdá, ze Komisia bola povinná uskutocnit rozsiahle overenia skutocností alebo prijat iné opatrenia vyzadujúce si dlhsí cas. Takisto, relatívne malý rozsah listu obsahujúceho predbezné stanovisko, ako aj napadnutého rozhodnutia zdanlivo odporujú tomu, aby bolo mozné kvalifikovat túto vec ako osobitne zlozitú. 129 Z toho vyplýva, ze uskutocnením predbezného preskúmania staznosti pocas skoro dvadsiatich ôsmich mesiacov Komisia neprijala napadnuté rozhodnutie v primeranej lehote, a preto porusila svoju povinnost vykonat starostlivé preskúmanie. 130 Hoci je vsak dodrzanie primeranej lehoty pri vedení správneho konania vseobecnou zásadou práva Spolocenstva uplatnitelnou v rámci konania o preskúmaní státnej pomoci, ktorej dodrziavanie zabezpecuje súd Spolocenstva, samotná skutocnost prijatia rozhodnutia po tejto lehote nepostacuje na zalozenie nezákonnosti rozhodnutia vydaného Komisiou po ukoncení predbezného preskúmania podla clánku 88 ods. 3 ES (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupna z 1. augusta 2003, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T-378/02 R, Zb. s. II-2921, bod 65 a tam citovanú judikatúru). 131 V tomto kontexte sa zalobcovia dovolávajú dvoch, údajne mimoriadnych, okolností. Na jednej strane podotýkajú, ze uplatnovanie DT 1 pocas trvania preskúmania im, ako aj ich clenom, spôsobilo skodu. Na druhej strane neprimerané trvanie predbezného preskúmania uskutocneného Komisiou poukazuje na to, ze táto sa dostala do váznych tazkostí, pokial islo o zacatie konania vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. 132 Pritom tvrdenie zalozené na skode spôsobenej zalobcom a ich clenom je neúcinné v rámci tohto sporu, ktorý sa týka výlucne zrusenia napadnutého rozhodnutia, a teda len kontroly jeho zákonnosti. Pokial ide o nedodrzanie primeranej lehoty v súvislosti s prípadnou povinnostou Komisie zacat konanie vo veci formálneho zistovania, jeho relevantnost bude posudzovaná v rámci príslusnej výhrady, skúmanej nizsie. O nezacatí konania vo veci formálneho zistovania 133 Treba podotknút, ze - ako bolo zdôraznené v bode 44 vyssie - v rámci clánku 88 ES treba rozlisovat jednak predbeznú fázu preskúmania pomocí stanovených v odseku 3, ktorý má Komisii len umoznit vytvorit si prvý názor tak na povahu státnej pomoci v predmetnom opatrení, ako aj na ciastocnú alebo úplnú zlucitelnost predmetnej pomoci so spolocným trhom, a na druhej strane formálnu fázu zistovania uvedeného v odseku 2. Len v rámci tejto formálnej fázy, ktorá má Komisii umoznit získat úplné informácie o vsetkých skutocnostiach veci, stanovuje Zmluva ES pre Komisiu povinnost vyzvat dotknuté osoby na predlozenie ich pripomienok. 134 Z clánku 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999 a z judikatúry vyplýva, ze Komisia je povinná zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, ak jej prvé preskúmanie neumoznilo prekonat vsetky tazkosti vyvolané otázkou, ci je jej státne opatrenie predlozené na kontrolu pomocou v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, prinajmensom ak v tomto prvom preskúmaní nemohla získat presvedcenie, ze dotknuté opatrenie je za predpokladu, ze je pomocou, v kazdom prípade zlucitelné so spolocným trhom (rozsudok Súdu prvého stupna z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T-11/95, Zb. s. II-3235, bod 166). 135 Pritom uplynutie doby znacne presahujúcej lehotu, ktorá sa bezne uplatní na prvé preskúmanie v rámci ustanovení clánku 88 ods. 3 ES, môze spolu s ostatnými skutocnostami viest k uznaniu toho, ze Komisia sa stretla pri posúdení s váznymi tazkostami, vyzadujúcimi zacatie konania podla clánku 88 ods. 2 ES (rozsudok SIC/Komisia, uz citovaný, bod 102). 136 Ako bolo uvedené v bodoch 121 az 129 vyssie, uplynulá doba znacne presiahla lehotu, ktorá sa bezne uplatní na prvé preskúmanie uskutocnené v rámci ustanovení clánku 88 ods. 3 ES. Treba vsak konstatovat, ze v tomto prípade nebola preukázaná existencia iných skutocností nez prekrocenia primeranej lehoty. 137 Pokial ide totiz o pochybnosti Komisie týkajúce sa kvalifikovania pomoci, v prvom rade sa javí, ze tvrdenie, podla ktorého Komisia pocas celého vysetrovania tvrdila, ze DT 1 je pomocou, je nedôvodné, pretoze mu odporujú skutocnosti uvedené v spise, ako aj postup správneho konania, ako ho zalobcovia uvádzajú vo svojej zalobe. 138 V druhom rade, ak je pravda, ze Komisia v liste z 8. februára 2002 obsahujúcom jej predbezné stanovisko uviedla, ze "ustanovenia DT 1 by sa mohli povazovat za opatrenia s rovnocenným úcinkom ako státne pomoci", je tiez pravda, ze vo vete pokracovala tak, ze "tieto nie sú [ale] financované zo státnych prostriedkov, a preto sa na ne nevztahuje... zákaz [stanovený v clánku 87 ods. 1 ES]". Tak stanovisko vyjadrené v liste z 8. februára 2002 zodpovedá stanovisku vyjadrenému v napadnutom rozhodnutí, ktorého dôvodnost bola skúmaná v rámci prvého a druhého zalobného dôvodu. Preto citovaná formulácia listu z 8. februára 2002 neumoznuje uznat, ze Komisia sa pocas predbezného preskúmania stretla s váznymi tazkostami. 139 V tretom rade, pokial ide o údajné zmeny stanoviska Komisie, skutocnost, ze táto vyjadrí na základe skutocností, ktoré má k dispozícii, pochybnosti o tom, ci státne opatrenie je státnou pomocou, hoci po oznámení doplnujúcich skutocností zo strany stazovatelov tie isté výhrady nevysloví, neumoznuje konstatovat, ze Komisia narazila na vázne tazkosti. Hoci ak Komisia zistí existenciu takýchto tazkostí, nedisponuje ziadnou diskrecnou právomocou, pokial ide o rozhodnutie zacat konanie vo veci formálneho zistovania, avsak disponuje predsa len urcitou mierou volnej úvahy pri vysetrovaní a skúmaní okolností prípadu, aby zistila, ci spôsobujú vázne tazkosti. V súlade s úcelom clánku 88 ods. 3 ES a povinnostou správneho úradného postupu, ktorá jej prislúcha, môze Komisia najmä zacat dialóg so stazovatelmi, aby v priebehu predbezného konania prípadné tazkosti prekonala (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 15. marca 2001, Prayon-Rupel/Komisia, T-73/98, Zb. s. II-867, bod 45). Pritom táto moznost predpokladá, ze Komisia môze upravit svoje stanovisko podla výsledkov zacatého dialógu bez toho, aby sa táto úprava a priori vykladala ako zakladajúca existenciu váznych tazkostí. 140 V stvrtom a poslednom rade, ak zalobcovia Komisii vytýkajú, ze pred prijatím napadnutého rozhodnutia výslovne neodkázala na clánok 14 LRSV, relevantnost tejto skutocnosti nepreukázali v kontexte skúmania existencie váznych tazkostí. Ak Komisia nemá povinnost zacat kontradiktórne rokovanie so stazovatelmi (rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný, body 58 a 59), nie je povinná im oznámit právny základ, na ktorom mieni zalozit svoje rozhodnutie. Preto samotný nedostatok takého odkazu neznamená, ze Komisia narazila na tazkosti. 141 Okrem toho Komisia v liste z 8. februára 2002 uvádza, ze "informácie, ktorými Komisia disponuje, ukazujú, ze neexistuje právna povinnost vyzadujúca zaplatenie... náhrady [majitelom hypermarketu ziadajúcim zmenu podmienok pouzívania pozemkov, na ktorých je hypermarket umiestnený]". Táto formulácia znamená, ze Komisia vychádzala z preskúmania platného spanielskeho práva, ktorého LRSV predstavuje podstatnú cast. Zdá sa teda, ze hoci Komisia výslovne zalobcom neoznámila, ze svoju analýzu zakladá na LRSV, rozhodne tento text pred prijatím napadnutého rozhodnutia zohladnila. 142 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy treba konstatovat, ze hoci trvanie správneho konania znacne presiahlo lehotu, ktorá sa bezne uplatní na prvé preskúmanie uskutocnené v rámci ustanovení clánku 88 ods. 3 ES, nebolo právne dostacujúcim spôsobom preukázané, ze sa Komisia stretla s váznymi tazkostami odôvodnujúcimi zacatie konania formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. O ostatných nedostatkoch preskúmania uskutocneného Komisiou 143 Treba dalej podotknút, ze pokial zalobcovia odkazujú na to, ze Komisia nepostupovala metodicky, ze vyslovila rôzne neodôvodnené stanoviská a ze neodpovedala na dokumenty predlozené zalobcami týkajúce sa otázok vzbudzujúcich pochybnosti, zalobcovia sa obmedzili na strucné tvrdenia nepodlozené dalsími informáciami alebo dôkazmi. Preto treba tieto tvrdenia odmietnut ako nedôvodné. 144 Kedze nebola prijatá ziadna z výhrad vznesených v rámci stvrtého zalobného dôvodu, treba tento zalobný dôvod zamietnut. 5. O ziadosti o predlozenie dôkazov 145 Zalobcovia navrhujú, aby Komisia predlozila svoj správny spis vrátane odpovede Spanielskeho královstva na ziadost Komisie o informácie a tvrdení uvedených neskôr Spanielskym královstvom alebo tretími osobami. 146 V tejto súvislosti treba pripomenút, ze Komisia v prílohe ku svojmu vyjadreniu k zalobe predlozila odpoved Spanielskeho královstva na ziadost o informácie. V rozsahu, v akom Súd prvého stupna mohol preskúmat vsetky zalobné dôvody zalobcov na základe dokumentov zaradených do spisu, netreba od Komisie pozadovat predlozenie doplnujúcich dokumentov. Ziadost o predlozenie dôkazov predlozenú zalobcami teda treba zamietnut. 147 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze zalobu treba zamietnut ako celok. O trovách 148 Podla clánku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku vo výnimocných prípadoch môze Súd prvého stupna rozdelit náhradu trov konania alebo rozhodnút tak, ze kazdý z úcastníkov konania znása svoje vlastné trovy konania. V tomto prípade treba podotknút, ze ak aj úcastníci konania nemajú úspech v casti návrhu, v ktorom sa ziada zrusenie napadnutého rozhodnutia, na základe skúmania Súdom prvého stupna sa zistilo, ze Komisia porusila svoju povinnost starostlivo preskúmat staznosti, ktoré jej boli predlozené. Za daných okolností je opodstatnené rozhodnút, ze zalobcovia znásajú tri stvrtiny svojich vlastných trov konania, tri stvrtiny trov konania Komisie a celé trovy konania ANGED. Komisia znása stvrtinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradit stvrtinu trov konania zalobcov. 149 Podla clánku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku clenské státy, ktorý vstúpili do konania ako vedlajsí úcastníci, znásajú svoje vlastné trovy konania. Preto Spanielske královstvo znása svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (druhá rozsírená komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Zalobcovia znásajú tri stvrtiny svojich vlastných trov konania, tri stvrtiny trov konania Komisie a celé trovy konania Asociación Nacional de Grandes Empresas de Distribución. 3. Komisia znása stvrtinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradit stvrtinu trov konania zalobcov. 4. Spanielske královstvo znása svoje vlastné trovy konania. Pirrung Meij Forwood Pelikánová Papasavvas Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. decembra 2006. Tajomník Predseda komory E. Coulon J. Pirrung Obsah Okolnosti predchádzajúce sporu 1. Spanielska právna úprava 2. Zákonný dekrét a DT 1 3. Konanie pred Komisiou 4. Napadnuté rozhodnutie Konanie a návrhy úcastníkov konania O prípustnosti 1. O prípustnosti niektorých príloh k pripomienkam zalobcov zo 14. októbra 2005 2. O prípustnosti zaloby Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna O veci samej 1. O prvom zalobnom dôvode, zalozenom na zjavne nesprávnom posúdení spanielskej právnej úpravy O prvej casti, zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení povinnosti prevodu zhodnotenia Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna - O existencii právnej úpravy stanovujúcej povinnost prevodu zhodnotenia - O existencii správnej praxe oprávnujúcej stát vyzadovat prevod zhodnotenia O druhej casti, zalozenej na zjavne nesprávnom posúdení zmeny urcenia pôdy Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 2. O druhom zalobnom dôvode, zalozenom na nesprávnom výklade a pouzití základných zloziek pojmu státna pomoc Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna 3. O tretom zalobnom dôvode, zalozenom na porusení povinnosti odôvodnenia 4. O stvrtom zalobnom dôvode, zalozenom na porusení zásady správneho úradného postupu, clánku 88 ods. 2 ES a clánku 4 ods. 4 nariadenia c. 659/1999 Tvrdenia úcastníkov konania Posúdenie Súdom prvého stupna Trvanie preskúmania O nezacatí konania vo veci formálneho zistovania O ostatných nedostatkoch preskúmania uskutocneného Komisiou 5. O ziadosti o predlozenie dôkazov O trovách __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: spanielcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXCxHPva/L97599-7012TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXCxHPva/L97599-7012TMP.html#Footref*