Spojené veci C-442/03 P a C-471/03 P P & O European Ferries (Vizcaya) SA a Diputación Foral de Vizcaya proti Komisii Európskych spolocenstiev "Pomoc poskytovaná státmi - Odvolania - Zaloba o neplatnost - Rozhodnutie o ukoncení konania o preskúmaní pomoci podla clánku 88 ods. 2 ES - Pojem státnej pomoci - Absolútna právna sila rozhodnutej veci - Pomoc, ktorú mozno vyhlásit za zlucitelnú s vnútorným trhom - Pomoc sociálneho charakteru - Podmienky" Abstrakt rozsudku 1. Konanie - Lehoty na podanie zaloby - Odvolanie (Rokovací poriadok, clánok 44 ods. 2 druhý pododsek a clánok 100 ods. 2 druhý pododsek) 2. Zaloba o neplatnost - Zrusujúci rozsudok - Dosah 3. Odvolanie - Dôvody - Nesprávne posúdenie skutkového stavu - Neprípustnost - Preskúmanie Súdnym dvorom týkajúce sa posúdenia skutkových okolností predlozených Súdu prvého stupna - Vylúcenie s výnimkou skreslenia (Clánok 225 ES; Statút Súdneho dvora, clánok 58 ods. 1) 4. Odvolanie - Dôvody - Prípustnost - Právne otázky (Clánok 88 ods. 3 ES) 5. Pomoc poskytovaná státmi - Plánovaná pomoc - Oznámenie Komisii (Clánok 88 ods. 3 ES; nariadenie Rady c. 659/1999, clánok 2 ods. 1) 6. Pomoc poskytovaná státmi - Rozhodnutie Komisie konstatujúce nezlucitelnost neoznámenej pomoci so spolocným trhom - Povinnost odôvodnenia - Dosah (Clánok 88 ods. 3 ES) 1. Pokial kancelária Súdu prvého stupna faxom alebo akýmkolvek iným technickým komunikacným prostriedkom podla clánku 100 ods. 2 druhého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna neupovedomí adresáta, ktorý si na úcely konania pred Súdom prvého stupna nezvolil adresu na dorucovanie v Luxemburgu a ktorý súhlasil s takýmto oznámením v súlade s clánkom 44 ods. 2 druhý pododsekom uvedeného rokovacieho poriadku, o dorucení rozsudku alebo uznesenia, nemozno predmetný rozsudok alebo uznesenie povazovat za dorucené ich adresátovi desiaty den po ich podaní na poste v Luxemburgu. V takomto prípade sa za den dorucenia rozsudku alebo uznesenia, od ktorého zacína plynút lehota na podanie odvolania, povazuje den, ked adresát potvrdil prijatie bud doporucenej postovej zásielky, ktorá mu bola zaslaná, alebo odovzdania predmetného rozsudku alebo uznesenia, pricom nemozno zohladnit skutocnost, ze adresát sa mohol s rozhodnutím, prístupným na internetovej stránke Súdneho dvora, oboznámit ovela skôr. (pozri body 26, 27) 2. Rozsudok, ktorým súd Spolocenstva zrusí rozhodnutie Komisie, podla ktorého sa dané konanie clenského státu nemôze posudzovat ako státna pomoc, nemá len relatívnu právnu silu rozhodnutej veci, ktorá by predstavovala len prekázku pre podanie nových zalôb majúcich ten istý predmet, týkajúcich sa tých istých úcastníkov konania, toho istého predmetu a zalozených na tom istom právnom základe. Retroaktívne zrusenie, ktoré vyhlasuje, má úcinok erga omnes voci vsetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci, ktorý mu dáva absolútna právna sila rozhodnutej veci, a teda predstavuje prekázku toho, aby boli právne otázky, ktoré upravil, opätovne predlozené tomu istému súdu a posúdené týmto súdom. Táto absolútna právna sila sa nevztahuje len na jeho výrok, ale aj na odôvodnenie, o ktoré sa nutne opiera, a ktoré je z tohto dôvodu neodlúcitelné. Táto absolútna právna sila rozhodnutej veci je otázkou verejného záujmu, ktorou sa sudca musí zaoberat ex offo. (pozri body 41 - 45) 3. Posúdenie skutkových okolností Súdom prvého stupna nepredstavuje s výnimkou prípadu, kedy by skreslil dôkazy, ktoré sú mu predlozené, právnu otázku, ktorá je ako taká podriadená preskúmaniu Súdneho dvora v rámci odvolania. Súdny dvor teda môze postihovat skreslenie Súdu prvého stupna týkajúce sa dôkazov, ktoré mu boli predlozené, najmä ak Súd prvého stupna nahradí svoje vlastné odôvodnenie odôvodnením sporného rozhodnutia. (pozri body 60, 67) 4. Právna kvalifikácia skutocnosti alebo aktu Súdom prvého stupna, akou je otázka, ci je mozné povazovat list za akt oznámenia v zmysle clánku 88 ods. 3 ES, je právnou otázkou, ktorú je mozné nastolit v rámci odvolania. (pozri body 89, 90) 5. Zo samotnej struktúry clánku 88 ods. 3 ES, ktorý upravuje vzájomný vztah medzi Komisiou a clenským státom, vyplýva, ze povinnost oznámenia plánov poskytnút alebo zmenit státnu pomoc spocíva jedine na clenských státoch. V dôsledku toho nemôze byt táto povinnost povazovaná za splnenú v prípade uskutocnenia oznámenia podnikom, ktorý je príjemcom pomoci. Mechanizmus kontroly a preskúmania státnej pomoci upravený clánkom 88 ES totiz nestanovuje príjemcovi pomoci ziadnu specifickú povinnost. Na jednej strane sú povinnost oznámenia a predbezný zákaz vykonania navrhovanej pomoci adresované clenskému státu. Na druhej strane je clenský stát zároven adresátom rozhodnutia, v ktorom Komisia rozhodla o nezlucitelnosti pomoci a vyzvala ho na jej zrusenie v lehote, ktorú urcila. Na túto skutocnost preto nemá ziaden vplyv okolnost, ze v den, ked bol návrh dohody predlozený Komisii, ziadny právny predpis nestanovoval, ze oznámenie na to, aby bolo v súlade s právnymi predpismi, musí byt vykonané dotknutou vládou. Ak poziadavka, podla ktorej oznámenie nálezí dotknutej vláde, bola zopakovaná v právnej úprave Spolocenstva v clánku 2 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 88 ES, tento clánok len kodifikuje judikatúru Súdneho dvora bez toho, aby platné právo doplnil o cokolvek nové. (pozri body 102, 103) 6. V prípade státnej pomoci poskytnutej bez toho, aby bola predmetom predchádzajúceho oznámenia Komisii, nie je Komisia povinná vo svojom rozhodnutí dokazovat skutocný dosah tejto pomoci. Ulozenie takejto povinnosti Komisii by totiz viedlo k zvýhodneniu clenských státov, ktoré poskytujú pomoc v rozpore s povinnostou oznámenia podla clánku 88 ods. 3 ES. (pozri bod 109) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora) z 1. júna 2006 ([1]*) "Pomoc poskytovaná státmi - Odvolania - Zaloba o neplatnost - Rozhodnutie o ukoncení konania o preskúmaní pomoci podla clánku 88 ods. 2 ES - Pojem státnej pomoci - Absolútna právna sila rozhodnutej veci - Pomoc, ktorú mozno vyhlásit za zlucitelnú s vnútorným trhom - Pomoc sociálneho charakteru - Podmienky" V spojených veciach C-442/03 P a C-471/03 P, ktorých predmetom boli dve odvolania podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 17. októbra a 10. novembra 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) SA, so sídlom v Bilbau (Spanielsko), v zastúpení: J. Lever, QC, J. Ellison, solicitor, a M. Pickford, barrister, za právnej pomoci E. Bourtzalas a J. Folguera Crespo, abogados, odvolatelka vo veci C-442/03 P, Diputación Foral de Vizcaya, v zastúpení: I. Sáenz-Cortabarría Fernández a M. Morales Isasi, abogados, odvolatel vo veci C-471/03 P, dalsí úcastník konania: Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: N. Khan a J. Buendía Sierra, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovaná v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (tretia komora), v zlození: predseda tretej komory A. Rosas, sudcovia J. Malenovský, J.-P. Puissochet (spravodajca), S. von Bahr a A. Borg Barthet, generálny advokát: A. Tizzano, tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 22. septembra 2005, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. februára 2006, vyhlásil tento Rozsudok 1 P & O European Ferries (Vizcaya) SA (pôvodne Ferries Golfo de Vizcaya SA dalej len "P & O Ferries") a Diputación Foral de Vizcaya (provincná rada Biscaye dalej len "Diputación") svojimi odvolaniami navrhujú zrusenie rozhodnutia Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia (T-116/01 a T-118/01, Zb. s. II-2957, dalej len "napadnutý rozsudok", ktorým boli zamietnuté ich zaloby o zrusenie rozhodnutia Komisie 2001/247/ES z 29. novembra 2000 o rezime pomoci aplikovanom Spanielskom v prospech námornej spolocnosti Ferries Golfo de Vizcaya (Ú. v. ES L 89, 2001, s. 28, dalej len "napadnuté rozhodnutie"). Skutkové okolnosti a napadnuté rozhodnutie 2 Napadnutý rozsudok uvádzal skutkové okolnosti sporu nasledujúcim spôsobom: "1 Dna 9. júla 1992 Diputación... a Ministerstvo obchodu a turistiky baskickej vlády na jednej strane a Ferries Golfo de Vizcaya, ktorá sa zmenila na P & O European Ferries (Vizcaya)..., na strane druhej podpísali dohodu (dalej len "pociatocná dohoda") o zriadení prepravnej sluzby medzi Bilbaom a Portsmouthom. Táto dohoda predpokladala, ze orgány, ktoré boli jej signatármi, v období od marca 1993 do marca 1996 kúpia 26 000 cestovných lístkov pouzitelných na námornej linke Bilbao - Portsmouth. Maximálna financná protihodnota, ktorá mohla byt zaplatená P & O Ferries, bola stanovená na 911 800 000 spanielskych pesiet (ESP) a bolo dohodnuté, ze sadzba na cestujúceho bude 34 000 ESP v období 1993 - 1994, a pokial nebude dohodnuté inak, 36 000 ESP v období 1994 - 1995 a 38 000 ESP v období 1995 - 1996. Pociatocná dohoda nebola oznámená Komisii. 2 Listom z 21. septembra 1992 spolocnost Bretagne Angleterre Irlande, ktorá uz viac rokov pod obchodným menom ,Britanny Ferries` prevádzkuje námornú linku medzi prístavmi Plymouth v Spojenom královstve a Santander v Spanielsku, podala na Komisiu staznost, v ktorej ju oboznámila o dôlezitých subvenciách, ktoré mali byt P & O Ferries udelené prostredníctvom Diputación a baskickej vlády. 3 Listom z 30. novembra 1992 Komisia vyzvala spanielsku vládu, aby jej poskytla vsetky potrebné informácie o predmetných subvenciách. Tá jej dorucila svoju odpoved 1. apríla 1993. 4 Dna 29. septembra 1993 rozhodla Komisia o zacatí konania podla clánku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz clánok 88 ods. 2 ES). Domnievala sa, ze pociatocná dohoda nepredstavovala beznú obchodnú transakciu, pretoze sa týkala kúpy vopred urceného poctu cestovných lístkov na obdobie troch rokov, dohodnutá cena bola vyssia ako bezná obchodná sadzba, cena lístkov bola zaplatená aj za nevykonané cesty a za cesty presmerované do iných prístavov a dohoda obsahovala záväzok krytia vsetkých strát pocas prvých troch rokov prevádzkovania novej sluzby, a teda doslo k vylúceniu obchodného rizika pre P & O Ferries. So zretelom na poskytnuté informácie Komisia usúdila, ze financná pomoc poskytnutá P & O Ferries predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 87 ES) a nesplna podmienky potrebné na to, aby ju bolo mozné uznat za zlúcitelnú s vnútorným trhom. 5 Listom z 13. októbra 1993 Komisia oznámila vyssie uvedené rozhodnutie spanielskej vláde a vyzvala ju, aby jej potvrdila, ze prerusí vsetky platby z dôvodu predmetnej pomoci, az kým Komisia neprijme konecné rozhodnutie. V tomto liste bola tiez spanielska vláda vyzvaná, aby predlozila svoje pripomienky a poskytla vsetky informácie potrebné na posúdenie tejto pomoci. 6 Listom z 10. novembra 1993 oznámila baskická vláda Komisii prerusenie uskutocnovania pociatocnej dohody. 7 Rozhodnutie zacat konanie o pomoci udelenej Spanielskym královstvom P & O Ferries bolo predmetom oznámenia Komisie adresovaného ostatným clenským státom a dotknutým stranám, ktoré bolo zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spolocenstiev (Ú. v. ES C 70, 1994, s. 5). 8 V rámci správneho konania P & O Ferries a Komisia rokovali o druhu dohody, ktorá by mohla byt uzavretá zmluvnými stranami. Tieto rokovania viedli najmä k návrhu zmeny pociatocnej dohody a k návrhom na nahradenie pociatocnej dohody novou dohodou. 9 Listom z 27. marca 1995 adresovaným úradníkovi generálneho riaditelstva (GR) 'Doprava`, do ktorého kompetencie spadá státna pomoc v sektore dopravy, P & O Ferries oznámila Komisii novú dohodu (dalej len 'nová dohoda`), ktorá bola uzavretá 7. marca 1995 medzi Diputación a P & O Ferries a mala by byt úcinná v období rokov 1995 az 1998. Z prilozeného listu vyplýva, ze Diputación bude dostávat úroky zo súm, ktoré boli dané k dispozícii P & O Ferries v rámci pociatocnej dohody. 10 Podla ustanovení tejto novej dohody sa Diputación zaväzuje kúpit na obdobie od januára 1995 do decembra 1998 celkove 46 500 cestovných lístkov pouzitelných na námornej linke Bilbao-Portsmouth prevádzkovanej P & O Ferries. Maximálna financná protihodnota, ktorú orgán verejnej moci zaplatí, bola stanovená na 985 500 000 ESP, z coho 300 000 000 malo byt zaplatených v roku 1995, 315 000 000 v roku 1996, 198 000 000 v roku 1997 a 172 500 000 v roku 1998. Dohodnutá sadzba na cestujúceho je 20 000 v roku 1995, 21 000 v roku 1996, 22 000 v roku 1997 a 23 000 v roku 1998. Tieto sadzby boli predmetom znízenia zohladnujúceho dlhodobý záväzok Diputación kúpit cestovné lístky a boli vypocítané na základe referencnej sadzby 22 000 ESP, teda beznej obchodnej sadzby zverejnenej pre rok 1994 zvýsenej o 5 % rocne, co viedlo k 23 300 ESP v roku 1995, k 24 500 v roku 1996, k 25 700 v roku 1997 a 26 985 v roku 1998. 11 Piate ustanovenie novej dohody stanovuje, ze: '... [Diputación] týmto potvrdzuje, ze doslo k prijatiu vsetkých potrebných opatrení, aby sa vyhovelo vsetkým platným právnym normám vztahujúcim sa k dohode, a najmä, aby táto dohoda neporusovala vnútrostátne právne normy, právne normy vztahujúce sa k ochrane pred zásahmi do hospodárskej sútaze ani clánok 92 Rímskej zmluvy, a ze doslo k prijatiu vsetkých potrebných opatrení, aby sa vyhovelo clánku 93 ods. 3 Rímskej zmluvy.` 12 Dna 7. júna 1995 prijala Komisia rozhodnutie, ktorým sa skoncilo konanie o preskúmaní zacaté v prípade pomoci v prospech P & O Ferries (dalej len 'rozhodnutie zo 7. júna 1995`). 13 Z rozhodnutia zo 7. júna 1995 vyplynulo, ze nová dohoda priniesla viacero dôlezitých zmien s cielom vyhoviet poziadavkám Komisie. Baskická vláda uz nebola zmluvnou stranou tejto dohody. Podla informácií poskytnutých Komisii mnozstvo cestovných lístkov, ktoré mala kúpit Diputación, bolo stanovené podla predpokladov prijatia ponuky istými skupinami osôb s nízkymi príjmami a cielovými skupinami sociálnych a kultúrnych programom vrátane skolských skupín, mládeze a starsích osôb. Cena cestovných lístkov bola nizsia ako cena cestovných lístkov uvedená v cenníku pre dotknuté obdobie v súlade s beznou praxou mnozstevných zliav v prospech velkoodberatelov a obchodných zástupcov. Rovnako bolo v rozhodnutí uvedené, ze ostatné ustanovenia pociatocnej dohody, ktoré vyvolávali otázky, boli z novej dohody vypustené. 14 Komisia v rozhodnutí zo 7. júna 1995 takisto konstatovala, ze zivotaschopnost sluzby navrhovanej P & O Ferries bola dokázaná dosiahnutými obchodnými výsledkami a ze P & O Ferries mohla upevnit svoje aktivity aj bez uchýlenia sa k státnej pomoci. P & O Ferries podla novej dohody nebude disponovat ziadnymi osobitnými právami v prístave Bilbao a jej prednost v prístavisku bude obmedzená osobitnými casovými rozvrhmi odchodov a príchodov jej lodí, co skutocne umozní ostatným lodiam pouzívat prístavisko kedykolvek inokedy. Komisia usúdila, ze nová dohoda, ktorej cielom bolo zvýhodnit obyvatelov pouzívajúcich sluzby miestnej lodnej prepravy, zdá sa, predstavovala bezný a poctivý obchodný vztah týkajúci sa tarifikácie poskytnutých sluzieb. 15 Komisia teda dospela k záveru, ze nová dohoda nepredstavuje státnu pomoc a rozhodla sa ukoncit konanie zacaté 29. septembra 1993. 16 Rozsudkom z 28. januára 1999, BAI/Komisia (T-14/96, Zb. s. II-139...), Súd prvého stupna zrusil rozhodnutie zo 7. júna 1995 z dôvodu, ze Komisia sa opierala o nesprávny výklad clánku 92 ods. 1 Zmluvy ES, ked dosla k záveru, ze nová dohoda neprestavovala státnu pomoc. 17 Dna 26. mája 1999 Komisia rozhodla o zacatí konania podla clánku 88 ods. 2 ES s cielom umoznit zúcastneným stranám podat ich pripomienky k stanovisku prijatému Komisiou v dôsledku rozsudku [BAI/Komisia, uz citovaný] (Ú. v. ES C 233, 1999, s. 22). Túto skutocnost oznámila Spanielskemu královstvu listom zo 16. júna 1999. Následne dostala pripomienky niektorých zúcastnených strán a zaslala ich na pripomienkovanie spanielskym orgánom. Tie k nim poskytli svoje tvrdenia v liste z 21. októbra 1999 a doplnujúce pripomienky vyjadrili 8. februára a 6. júna 2000." 3 Napadnutý rozsudok opisoval napadnuté rozhodnutia takto: "18 [Napadnutým rozhodnutím],... Komisia ukoncila konanie podla clánku 88 ods. 2 ES tým, ze oznacila predmetnú pomoc za nezlúcitelnú s vnútorným trhom a nariadila Spanielskemu královstvu pozadovat jej vrátenie. 19 Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze svojou kúpou cestovných lístkov Diputación chcela na jednej strane podporit cesty pre osoby tretieho veku majúce pobyt v Biscaye v rámci programu ciest pausálna dovolenka na mieru nazvaného ,Adineko` a na druhej strane zjednodusit prístup k preprave osobám a institúciám v Biscaye, ktoré potrebujú osobitné prepravné podmienky (napríklad miestne úrady, asociácie, odborné skoly a univerzity). Takisto z neho vyplýva, ze program Adineko bol vytvorený autonómnymi baskickými orgánmi s cielom nahradit od roku 1996 národný program dotovaných ciest nazývaný 'Inserso`, ktorý rocne vyuzívalo priblizne 15 000 Biskajcov (odseky 32 az 34, 48 a 51 rozhodnutia). 20 Pri svojom posudzovaní pomoci Komisia zistila, ze celkové mnozstvo cestovných lístkov kúpených Diputación nebol stanovený v závislosti od jej reálnych potrieb. Podla nej v rozpore s tým, ako to vysvetlovala Diputación, nemohol byt pocet cestovných lístkov kúpených od P & O Ferries odhadnutý na základe císel programu Inserso. Zistila, ze (odsek 49): '[Diputación] sa rozhodol od [P & O Ferries] kúpit 15 000 cestovných lístkov v roku 1995, ked este participoval na programe Inserso, ktorý malo vyuzívat priblizne 15 000 osôb v Biscaye. Baskické autonómne orgány nevysvetlili, preco boli tieto potreby v Biscaye v tomto roku dvojnásobne zvýsené. Rovnako tiez neuviedli, preco sa v rámci programu v roku 1997 a 1998 prerozdelilo len 9 000 a 7 500 cestovných lístkov (namiesto 15 000). Tým, ze sa [Diputación] rozhodla zaviazat kúpit tento pocet cestovných lístkov, ignorovala skutocnost, ze program Inserso pokracoval v prinásaní prospechu obyvatelom regiónu [hoci Diputación skoncila svoju úcast na programe] a ze jej program teda nenaplní svoje ciele. Autonómne baskické orgány navyse ani nevysvetlili, preco pocet kúpených cestovných lístkov z mesiaca na mesiac tak kolísal (napríklad v januári 1995 bolo kúpených 750 cestovných lístkov oproti 3 000 lístkom vo februári toho istého roku).` 21 V prípade poctu prerozdelených lístkov rozhodnutie stanovuje, ze v rámci Adineko doslo v období rokov 1996 az 1998 k prerozdeleniu celkove 3 532 cestovných lístkov a v rámci programu s cielom ulahcit prístup k preprave osôb a institúcií v Biscaye doslo v období rokov 1995 az 1998 k prerozdeleniu 12 520 cestovných lístkov (odsek 50 a 51). 22 Nakoniec Komisia zistila, ze nová dohoda obsahuje viacero ustanovení, ktoré nie sú bezné pre obchodnú dohodu týkajúcu sa kúpy cestovných lístkov, uvedúc ako príklad skutocnost, ze dohoda upresnuje pocet týzdenných a rocných ciest, ktoré musí P & O Ferries zabezpecit, skutocnost, ze súhlas Diputación bude nutný v prípade, ak by P & O Ferries chcela zmenit lod zabezpecujúcu sluzbu, a skutocnost, ze dohoda stanovuje presné podmienky napríklad v prípade národnosti clenov posádky alebo pôvodu majetku a sluzieb (odsek 52). 23 Komisia z toho vyvodila tento záver (odsek 53): '[Nová dohoda] nezodpovedá skutocným sociálnym potrebám, na ktoré sa odvolávali autonómne baskické orgány, a nepredstavuje beznú obchodnú transakciu, ale skôr pomoc v prospech námornej spolocnosti. Skutocnost, ze sumy poskytnuté na základe [pociatocnej dohody] a [novej dohody] sú si velmi blízke, len potvrdzuje tento názor. Orgány vytvorili druhý program umoznujúci námornej spolocnosti uchovat si výsku pomoci slúbenej v roku 1992.` 24 Co sa týka pouzitelnosti výnimiek stanovených v clánku 87 ods. 2 a 3 ES, Komisia usudzuje, ze ziadna z týchto výnimiek sa nevztahuje na tento prípad (odseku 56 az 73). 25 Pokial ide o vrátenie pomoci, Komisia odmieta tvrdenie, podla ktorého by toto vrátenie pomoci porusilo legitímnu dôveru Diputación a P & O Ferries. V tomto ohlade sa Komisia odvoláva na body 51 az 54 odôvodnenia Súdneho dvora zo 14. januára 1997, Spanielsko/Komisia (C-169/95, Zb. s. I-135), a doslovne ich cituje. Takisto sa odvoláva na skutocnost, ze rozhodnutie zo 7. júna 1995 bolo namietané vcas a následne zrusené Súdom prvého stupna, ze k vykonaniu tohto rozhodnutie doslo este predtým, ako Komisia prijala záverecné rozhodnutie v tejto veci, a ze clenský stát nikdy neuskutocnil platné oznámenie pomoci podla clánku 88 ods. 3 ES (odseky 74 az 78). 26 Podla clánku 1 napadnutého rozhodnutia: 'Státna pomoc poskytnutá Spanielskom v prospech [P & O Ferries] vo výske 985 500 000 spanielských pesiet je nezlúcitelná s vnútorným trhom.` 27 Clánok 2 napadnutého rozhodnutia bol teda formulovaný takto: '1. Spanielsko prijme vsetky opatrenia potrebné na zabezpecenie vrátenia nezákonne poskytnutej pomoci upravenej v clánku 1 príjemcom. 2. Vrátenie sa uskutocní bezodkladne v súlade s pravidlami vnútrostátnych konaní, pokial umoznujú okamzitý a úcinný výkon tohto rozhodnutia. K pomoci, ktorú je potrebné vrátit, sa pripocítajú úroky, ktoré vznikli v období medzi dnom, ked bola pomoc poskytnutá prijímatelovi, a dnom jej vrátenia. Úroky sa vypocítajú na základe referencnej sadzby pouzívanej na výpocet ekvivalentu pomoci v rámci regionálnej pomoci.`" Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 4 Návrhmi dorucenými do kancelárie Súdu prvého stupna 25. a 31. mája 2001 P & O Ferries (vec T-116/01) a Diputación (vec T-118/01) podali zaloby s cielom zrusit clánok 2 napadnutého rozhodnutia, ako aj toto rozhodnutie ako celok. P & O Ferries bolo povolené vstúpit do konania ako vedlajsí úcastník na podporu návrhov Diputación vo veci T-118/01. Diputación bolo povolené vstúpit do konania ako vedlajsí úcastník na podporu návrhov P & O Ferries vo veci T-116/01. 5 Uznesením z 20. januára 2003 boli obidve veci spojené na úcely ústnej casti konania a na úcely vyhlásenia rozsudku. 6 V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna zistil, ze nová dohoda vo svojej podstate neovplyvnila pomoc zalozenú pociatocnou dohodou a ze tieto dve dohody predstavujú jednu pomoc zalozenú a poskytnutú v roku 1992 bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, teda v rozpore s clánkom 88 ods. 3 ES. 7 Súd prvého stupna z toho najmä vyvodil, ze Komisia nebola povinná v takom prípade dokazovat skutocný vplyv tejto pomoci na hospodársku sútaz a na obchod medzi clenskými státmi a ze mohla zákonne pozadovat zabezpecenie vrátenia takejto pomoci bez toho, aby tomu bránila zásada ochrany legitímnej dôvery. Takisto sa domnieva, ze neoznámenie spornej pomoci Komisii bráni tomu, aby sa spanielske orgány v danom prípade dovolávali pravidla lehoty vyplývajúceho z rozsudku Súdneho dvora z 11. decembra 1973, Lorenz (120/73, Zb. s. 1471). Súd prvého stupna tiez zdôraznil, ze táto pomoc bola poskytnutá bez toho, aby bola oznámená Komisii, a preto Komisia nebola povinná odôvodnit svoje rozhodnutie o nariadení jej vymáhania. 8 Dalej sa Súd prvého stupna domnieva, ze právna sila rozhodnutej veci viazuca sa na uz citovaný rozsudok BAI/Komisia nebráni preskúmaniu odvolacích dôvodov nastolených P & O Ferries a Diputación, zalozených najmä na tom, ze nová dohoda nemohla byt oznacená za státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, ale tieto odvolacie dôvody sú podla neho nepodlozené. 9 Nakoniec Súd prvého stupna odmietol ostatné dôvody. Domnieva sa najmä, ze Komisia správne dospela k záveru, ze sporná pomoc nebola poskytnutá jednotlivým spotrebitelom bez diskriminácie vo vztahu k pôvodu výrobkov a sluzieb a teda ze podmienky stanovené v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES neboli splnené. 10 V dôsledku toho Súd prvého stupna zamietol zaloby a zaviazal P & O Ferries a Diputación znásat vlastné trovy konania, ako aj nahradit trovy konania vynalozené Komisiou. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy úcastníkov konania 11 P & O Ferries navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok a vrátil vec Súdu prvého stupna, aby rozhodol o zákonnosti clánku 2 napadnutého rozhodnutia, ktorým Komisia nariadila vrátenie pomoci, - zaviazal Komisiu na náhradu trov konania o odvolaní. 12 Diputación navrhuje, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok, - pokial to stádium sporu dovoluje, rozhodol o spore sám a zrusil napadnuté rozhodnutie alebo, subsidiárne, zrusil clánok 2 tohto rozhodnutia, - subsidiárne vrátil vec Súdu prvého stupna, - zaviazal Komisiu na náhradu trov prvostupnového konania a konania o odvolaní. 13 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor: - vyhlásil, ze odvolanie Diputación je neprípustné alebo, subsidiárne, aby ho zamietol ako nedôvodné, - zamietol odvolanie P & O Ferries, - zaviazal P & O Ferries a Diputación na náhradu trov konania. 14 Uznesením z 27. júla 2005 predseda tretej komory v súlade s clánkom 43 rokovacieho poriadku nariadil spojenie týchto vecí na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku. O odvolaniach 15 Vo veci C-442/03 P sa P & O Ferries opiera o sedem odvolacích dôvodov. 16 Vo veci C-471/03 P sa Diputación opiera o devät odvolacích dôvodov. Proti tomuto odvolaniu Komisia vznása námietku neprípustnosti. 17 Na úcely preskúmania týchto odvolaní je potrebné rozobrat: - otázku prípustnosti odvolania Diputación, - odvolacie dôvody týkajúce sa kvalifikácie súm poskytnutých P & O Ferries ako státnej pomoci, - odvolacie dôvody zalozené na tom, ze Súd prvého stupna nesprávne usúdil, ze sporná pomoc nebola v súlade s právnymi predpismi oznámená Komisii, - odvolacie dôvody týkajúce sa dôsledkov, ktoré Súd prvého stupna vyvodil z neoznámenia, a - odvolací dôvod zalozený na tom, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnieval, ze daná pomoc nebola v súlade so Zmluvou ES. O prípustnosti odvolania Diputación Argumentácia úcastníkov konania 18 Komisia sa opiera o skutocnost, ze odvolanie bolo podané oneskorene, a je teda neprípustné. Diputación potvrdila 1. septembra 2003 prijatie napadnutého rozsudku vyhláseného 5. augusta 2003, co by umoznovalo domnievat sa, ze odvolanie bolo podané v pozadovanej lehote. Kazdopádne viacero skutocností svedcí o tom, ze Diputación tým, ze potvrdil prijatie tohto rozsudku tak oneskorene, hrubo porusil povinnost riadnej starostlivosti, dokonca umelo predlzil lehotu, ktorú mal na prípravu svojho odvolania. Poziadavka dodrzania primeranej lehoty, ktorá môze byt vyvodená z clánku 100 ods. 2 a clánku 79 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna, nebola splnená. V skutocnosti bol úcastníkom konania oznámený listom kancelárie Súdu prvého stupna zo 7. júla 2003 dátum vyhlásenia napadnutého rozsudku. Komisia a P & O Ferries potvrdili prijatie tohto rozsudku 12. a 13. augusta 2003. Tlacová správa, ktorú zverejnila Diputación 5. augusta 2003 a naznacovala, ze Diputación podá proti rozsudku zamietajúcemu jej zalobu odvolanie, dokazuje, ze odvolatelovi bol tento rozsudok známy podstatne skôr ako 1. septembra 2003. 19 Podla Diputación o prípustnosti odvolania nemozno vôbec pochybovat. Napadnutý rozsudok jej bol dorucený za podmienok stanovených v clánku 100 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna a lehota na podanie odvolania, ktorá zacala plynút od 1. septembra 2003, bola dodrzaná. Clánok 100 ods. 2 a clánok 79 ods. 2 tohto poriadku, na ktoré Komisia odkazuje, sa nevztahujú na dorucovanie rozsudkov, a preto nie sú relevantné. Kazdopádne nebolo dokázané, ze by poradcovia odvolatelky boli upovedomení faxom o zaslaní kópie napadnutého rozsudku, aby sa tieto clánky v tomto prípade mohli pouzit. Lehota na podanie odvolania teda nemôze zacat plynút odo dna, ked sa úcastníci konania oboznámia s rozsudkom, proti ktorému namietajú. Ak by to tak bolo, lehota by zacala plynút odo dna vyhlásenia rozsudkov Súdu prvého stupna, kedze od tohto dátumu sú rozsudky k dispozícii na internete, co by nebolo v súlade s ustanoveniami clánku 100 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna v kombinácii s clánkom 101 ods. 1 písm. a) tohto poriadku. Nakoniec odvolatelka upozornuje, ze lehota, pocas ktorej mala podla Komisie podat svoje odvolanie, bola totoznou s obdobím dovolenky jej poradcov, ktoré zodpovedá súdnym prázdninám. 20 Komisia vo svojej duplike rozvádza svoje tvrdenia týkajúce sa oneskorenosti odvolania. Kedze si Diputación nezvolila na úcely dorucovania písomností adresu v Luxemburgu, mal byt napadnutý rozsudok zaslaný doporucenou postovou zásielkou spolu s potvrdením o dodaní podla clánku 100 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Navyse Diputación mal uznat, ze 9. augusta 2003 sa oboznámil s napadnutým rozsudkom na internete Súdneho dvora, a teda bol na základe tejto skutocnosti upovedomený o dorucení "akýmkolvek iným technickým komunikacným prostriedkom" podla clánku 100 ods. 2 tohto poriadku. Prezumpcia dorucenia zásielky v desiaty den po jej podaní na luxemburskej poste stanovená v danom clánku 100 ods. 2 druhom pododseku by sa teda mala aplikovat. Táto prezumpcia môze byt popieraná na základe tohto istého ustanovenia len prostredníctvom potvrdenie o dodaní, ktorého dátum by predchádzal dátumu prezumovaného dorucenia. Skutocnost, ze Diputación potvrdil prijatie zásielky 1. septembra 2003, teda nedovoluje popierat túto prezumpciu dorucenia. Tento výklad Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna bol prijatý Súdnym dvorom (uznesenie z 19. februára 2004, Forum des Migrants/Komisia, C-369/03 P, Zb. s. I-1981, body 10 a 11). Kedze teda mozno napadnutý rozsudok povazovat za dorucený odvolatelovi najneskôr 17. augusta 2003 a lehota na podanie odvolania uplynula 27. októbra 2003, je toto odvolanie podané 10. novembra 2003 neprípustné. Posúdenie Súdnym dvorom 21 Na základe clánku 44 ods. 2 tretieho pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna, pokial návrh neobsahuje adresu na dorucovanie v mieste sídla Súdu prvého stupna, co je moznost upravená v clánku 44 ods. 2 prvom pododseku tohto poriadku, a pokial advokát alebo splnomocnený zástupca odvolatela nesúhlasil, aby mu boli písomnosti dorucované faxom alebo inými technickými komunikacnými prostriedkami, co je moznost clánku upravená v clánku 44 ods. 2 druhého pododseku tohto poriadku, budú na úcely konania vsetky písomnosti urcené dotknutému úcastníkovi konania dorucované doporucenou postovou zásielkou, pricom za riadne dorucenie doporucenej zásielky sa odchylne od ustanovení clánku 100 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku povazuje jej odovzdanie na poste v mieste sídla Súdu prvého stupna. 22 V tomto spore je isté, ze Diputación si na úcely konania pred Súdom prvého stupna nezvolila adresu na dorucovanie v Luxemburgu. Nevyuzila teda moznost stanovenú vo vyssie uvedenom clánku 44 ods. 2 prvom pododseku. Naopak vsak na prvej strane návrhu podaného na Súd prvého stupna uviedla, ze jej advokáti súhlasia s dorucovaním písomností faxom v súlade s clánkom 44 ods. 2 druhým pododsekom Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Z tohto dôvodu sa clánok 44 ods. 2 tretí pododsek tohto poriadku nepouzije (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. októbra 2004, Ripa di Meana/Parlament, C-360/02 P, Zb. s. I-10339, bod 21). 23 Za týchto podmienok môze spôsob dorucovania v danom prípade vyplývat len z clánku 100 ods. 2 druhého pododseku tohto poriadku, na základe ktorého sa rozsudky a uznesenia Súdu prvého stupna v prípade, ze si adresát nezvolil adresu na úcely dorucovania písomností, dorucujú zaslaním kópie predmetného rozsudku overenej tajomníkom na adresu jeho bydliska doporucenou postovou zásielkou spolu s potvrdením o dodaní alebo osobným odovzdaním tejto kópie, ktorej prevzatie adresát potvrdí (pozri v tomto zmysle uznesenie Ripa di Meana/Parlament, uz citované, bod 22). Podla tohto ustanovenia sa doporucená postová zásielka povazuje za dorucenú adresátovi desiaty den po jej podaní na poste v mieste, kde má Súd prvého stupna svoje sídlo. 24 Vyssie uvedený clánok 100 ods. 2 druhý pododsek vsak upresnuje, ze adresát je "upovedomený" o takejto zásielke alebo odovzdaní "faxom alebo inými technickými komunikacnými prostriedkami". Z tohto znenia vyplýva, ze toto upovedomenie je formálnym úkonom, ktorého realizácia prislúcha len oddeleniu poverenému dorucovaním rozsudkov a uznesení, teda kancelárii Súdu prvého stupna. 25 Okrem toho toto ustanovenie predpokladá, ze pravidlo, podla ktorého sa doporucená postová zásielka povazuje za dorucenú adresátovi desiaty den po jej podaní na poste, sa nepouzije najmä vtedy, ak adresát informuje tajomníka v lehote troch týzdnov od upovedomenia faxom alebo akýmkolvek iným technickým komunikacným prostriedkom, ze mu písomnost nebola dorucená. Upovedomenie adresáta faxom alebo akýmkolvek iným technickým komunikacným prostriedkom predstavuje teda zásadný formálny úkon, ktorý jediný zabezpecuje, ze dorucenie bolo riadne vykonané. Pokial vsak kancelária neupovedomí adresáta v súlade s pozadovanými podmienkami, adresát nemôze popierat predpokladaný dátum odoslania zásielky a ustanovenie, ktoré dáva adresátovi túto moznost by bolo zbavené úcinnosti. 26 Z tohto posúdenia vyplýva, ze v prípade neexistencie takéhoto upovedomenia adresáta kanceláriou Súdu prvého stupna nemozno predmetný rozsudok alebo uznesenie povazovat za dorucené ich adresátovi desiaty den po ich podaní na poste v Luxemburgu. V takomto prípade sa za den dorucenia tohto rozsudku alebo tohto uznesenia, od ktorého zacína plynút lehota na podanie odvolania povazuje den, ked adresát potvrdil prijatie bud doporucenej postovej zásielky, ktorá mu bola zaslaná, alebo odovzdania predmetného rozsudku alebo uznesenia, ktorého prevzatie adresát potvrdil. 27 Na jednej strane je v danom prípade preukázané, ze kancelária Súdu prvého stupna neupovedomila Diputación faxom alebo akýmkolvek iným technickým komunikacným prostriedkom, ze mu napadnutý rozsudok bude dorucený doporucenou postovou zásielkou a ze v dôsledku toho sa táto zásielka bude povazovat za dorucenú adresátovi desiaty den po jej podaní na poste v Luxemburgu. Aj ked zverejnenie tlacovej správy na stránke Diputación v den vyhlásenia rozsudku naozaj nasvedcuje tomu, ze mohla byt oboznámená s napadnutým rozsudkom pravdepodobne vdaka internetovej stránke Súdneho dvora. Táto skutocnost vsak nie je schopná sama dokázat, na rozdiel od toho, co tvrdí Komisia, ze by Diputación bola "upovedomená" o dorucení spôsobom upraveným v clánku 100 ods. 2 druhom pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Rovnako sa Komisia nemôze dovolávat výkladu tohto rokovacieho poriadku uskutocnenému Súdnym dvorom v uz citovanom uznesení Forum des Migrants/Komisia, v ktorom sa Súdny dvor obmedzil na pouzitie ustanovenia clánku 44 ods. 2 tretieho pododseku tohto rokovacieho poriadku, ustanovenia, ktoré tak ako bolo povedané, nie je pre túto vec relevantné. 28 Na druhej strane Diputación tvrdila bez toho, aby jej to bolo vyvrátené, ze potvrdila prijatie napadnutého rozsudku dna 1. septembra 2003. Na podanie odvolania mala pocnúc týmto dnom lehotu dvoch mesiacov predlzenú o 10-dnovú lehotu zohladnujúcu vzdialenost upravenú v clánku 81 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Lehota na podanie odvolania plynula teda az do 10. novembra 2003. A ked bolo odvolanie podané v tento den, nie je oneskorené. 29 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze námietka neprípustnosti podaná Komisiou musí byt zamietnutá. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa kvalifikácie súm poskytnutých P & O Ferries ako státnej pomoci Argumentácia úcastníkov konania 30 Nasledujúce odvolacie dôvody predlozila Diputación na podporu návrhov svojho odvolania vo veci C-471/03 P. 31 Prvým az tretím odvolacím dôvodom Diputación namieta, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dospel k záveru, ze Komisia mohla sumy poskytnuté P & O Ferries právoplatne kvalifikovat ako státnu pomoc. 32 Prvý odvolací dôvod vyplýva z toho, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked pri posudzovaní toho, ci Diputación konala ako súkromný investor v bezných podmienkach trhovej ekonomiky, zohladnil kritérium nutnosti zásahu orgánov verejnej moci. 33 Na jednej strane toto kritérium zalozené na subjektívnom preskúmaní cielov verejného zásahu nie je v súlade s judikatúrou (pozri najmä rozsudok z 12. októbra 2000, Spanielsko/Komisia, C-480/98, Zb. s. I-8717, bod 16). Jediné kritérium, o ktoré sa mal Súd prvého stupna v súlade s judikatúrou Súdneho dvora opriet, je kritérium zalozené na porovnaní medzi konaním dotknutého verejného orgánu a súkromného investora, zohladnujúce ekonomickú analýzu konania dotknutého verejného orgánu, opierajúce sa o objektívne a overitelné skutocnosti (pozri najmä rozsudok z 3. júla 2003, Chronopost a i./UFEX a i., spojené konania C-83/01 P, C-93/01 P a C-94/01 P, Zb. s. I-6993). Hoci pokial by islo tak ako v danom prípade o nákup sluzieb, nedalo by sa hovorit o ziadnej pomoci, pokial by sa transakcia realizovala za bezných trhových cenových podmienok. Nová dohoda by v tomto ohlade bola porovnatelná s dohodami obycajne uzatváranými medzi námornými spolocnostami a ich obchodnými partnermi. 34 Na druhej strane by Súd prvého stupna pouzitím takéhoto subjektívneho kritéria poprel pravidlo, na základe ktorého by sa posúdenie ekonomickej racionálnosti konania státu malo posudzovat v kontexte obdobia, pocas ktorého doslo k prijatiu sporných opatrení (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C-482/99, Zb. s. I-4397, bod 71). Pri posudzovaní "skutocnej a úcinnej" potreby Diputación kúpit sporné cestovné lístky Súd prvého stupna nesprávne vychádzal z neskorsej situácie. Rovnako v bode 118 napadnutého rozsudku sa nenálezite nachádzalo tvrdenie Súdu prvého stupna, podla ktorého bolo v prípade nevyhlásenia verejného obstarávania o to viac nevyhnutné dokázat existenciu tejto potreby. 35 Ak by bolo pripustené pouzitie kritéria vyplývajúceho z nevyhnutnosti verejného zásahu, malo by to za následok neprijatelné porusenie rovnosti zaobchádzania medzi verejnoprávnymi a súkromnoprávnymi subjektmi a zásah do zásad právnej istoty a legitímnej dôvery. Ak by verejný zásah bol následne povazovaný za nie nevyhnutný, bol by dotknutý súkromnoprávny poskytovatel sluzieb vystavený povinnosti vrátit prijaté sumy, aj pokial by zodpovedali bezným trhovým podmienkam, a to pocas dlhého obdobia, ak sa vezme do úvahy premlcacia doba stanovená na desat rokov v clánku 15 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 88 Zmluvy ES (Ú. v. ES L 83, s. 1, Mim. vyd. 08/001 s. 348). Toto kritérium by mohlo viest k vseobecnej povinnosti oznamovat vsetky zámery verejných zásahov Komisii, aby sa tá mohla vyjadrit o ich oprávnenosti. 36 Druhý odvolací dôvod vyplýva zo skutocnosti, ze Súd prvého stupna nesprávne aplikoval clánok 87 ES, ked v bode 137 napadnutého rozsudku vyvodil, ze v danom prípade islo o státnu pomoci z dôvodu neexistencie potreby kúpy cestovných lístkov. Potreba kúpy týchto cestovných lístkov bola Súdu prvého stupna dokázaná. Skutocnost, ze tieto cestovné lístky bolo pouzité, potvrdzuje existenciu tejto potreby. Sumy zaplatené za cestovné lístky, ktoré boli pouzité, by teda nemali byt povazované za státnu pomoc. Co sa týka súm zaplatených za este nepouzité cestovné lístky, Súd prvého stupna ich o to viac nemal v bode 23 napadnutého rozsudku povazovat za státnu pomoc. Z novej dohody v podstate vyplývalo, ze tieto cestovné lístky mozno pouzit aj po roku 1998. Sumy zaplatené za celý súbor cestovných lístkov zodpovedali teda sluzbám, ktoré verejná samospráva, ktorá ich financovala, potrebovala, pricom P & O Ferries ostala vo vztahu k týmto sluzbám dlzníkom Diputación. Zacatie konania o preskúmaní pomoci v dôsledku pôsobenia vyssie citovaného rozsudku BAI/Komisia bolo dôvodom zastavenia pouzívania cestovných lístkov v tomto období ako preventívneho opatrenia v ocakávaní konecného rozhodnutia Komisie. Súd prvého stupna teda nesprávne odmietol zohladnit tento dôkaz, ked v bode 121 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze nová dohoda nebola uzavretá na zabezpecenie "skutocných" potrieb. Závery týkajúce sa mnozstva pouzitých cestovných lístkov, vybratých destinácií a klimatických podmienok uvedené v bodoch 128 az 130 napadnutého rozsudku sú zjavne nesprávne, pretoze Súd prvého stupna nesprávne posúdil dôkazy, ktoré mu boli predlozené. 37 Tretí odvolací dôvod vyplýva zo skutocnosti, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dospel k záveru, ze Komisia mohla oprávnene kvalifikovat ako státnu pomoc vsetky zaplatené sumy vrátane súm zodpovedajúcim pouzitým cestovným lístkom. Komisia mala vykonat ekonomickú analýzu, ktorá sa ponúkala, a dospiet k záveru, ze sumy na úrovni trhových cien zaplatené za poskytnutú sluzbu nemozno povazovat za ekonomickú výhodu, a preto ani netvoria státnu pomoc. Posúdenie Súdnym dvorom 38 Pred analýzou odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z porusenia clánku 87 ods. 1 ES týkajúceho sa kvalifikácie dotknutých opatrení ako státnej pomoci, odvolacieho dôvodu rozdeleného na tri casti, Súd prvého stupna skúmal otázku neprípustnosti predlozenú voci tomuto dôvodu Komisiou. Podla Komisie tento odvolací dôvod spochybnoval právnu silu rozhodnutej veci viazucu sa na uz citovaný rozsudok BAI/Komisia a v dôsledku toho nemôze byt posudzovaný. 39 Súd prvého stupna uznal odvolací dôvod za prípustný. S cielom dospiet k takémuto rieseniu v bode 77 napadnutého rozsudku uviedol, ze právna sila rozhodnutej veci viazuca sa na jeden rozsudok je spôsobilá tvorit prekázku prípustnosti zaloby, ak predchádzajúca zaloba viedla k vydaniu predmetného rozsudku, týkala sa tých istých úcastníkov konania, toho istého predmetu a zakladala sa na tom istom právnom základe. Následne v bodoch 79 a 80 napadnutého rozsudku zdôraznil, ze zaloba Diputación smerujúca proti inému aktu, ako je akt, v dôsledku ktorého doslo k vydaniu uz citovaného rozsudku BAI/Komisia, nemá ten istý predmet ako zaloba podaná vo veci, v ktorej bol prijatý tento rozsudok, a nestavia proti sebe tých istých úcastníkov konania. 40 Takýmto rozhodnutím Súd prvého stupna prehliadol dosah právnej sily rozhodnutej veci viazucej sa na uz citovaný rozsudok BAI/Komisia. 41 V rozpore s tým, ako sa domnieval Súd prvého stupna, nemal uz citovaný rozsudok BAI/Komisia len relatívnu právnu silu, ktorá by predstavovala len prekázku pre podanie nových zalôb majúcich ten istý predmet, týkajúcich sa tých istých úcastníkov konania, toho istého predmetu a zalozených na tom istom právnom základe. Na takýto rozsudok sa vztahuje absolútna právna sila rozhodnutej veci a predstavuje prekázku tomu, aby právne otázky, ktoré upravuje, boli opätovne predlozené Súdu prvého stupna a posúdené týmto súdom. 42 Uz citovaným rozsudkom BAI/Komisia Súd prvého stupna rozhodol o zrusení rozhodnutia zo 7. júna 1995, ktorým Komisia dospela k záveru, ze nová dohoda nepredstavuje státnu pomoc, a následne rozhodla ukoncit konanie o preskúmaní pomoci, ktoré bolo zacaté v prípade pomoci poskytnutej Ferries Golfo de Vizcaya. 43 Zrusenie rozhodnutia zo 7. júna 1995 spôsobilo jeho zánik s retroaktívnym úcinkom voci vsetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci. Takýto rozsudok o zrusení má tiez úcinok erga omnes, ktorý mu dáva absolútna právna sila rozhodnutej veci (pozri najmä rozsudky z 21. decembra 1954, Francúzsko/Vysoký úrad, 1/54, Zb. s. 7, 34; Taliansko/Vysoký úrad, 2/54, Zb. s. 73, 104; z 11. februára 1955, Assider/Vysoký úrad, 3/54, Zb. s. 123, a zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C-310/97 P, Zb. s. I-5363, bod 54). 44 Táto právna sila sa nevztahuje len na výrok uz citovaného rozsudku BAI/Komisia. Vztahuje sa aj na odôvodnenie tohto rozsudku, o ktoré sa výrok opiera, a ktoré je z tohto dôvodu neodlúcitelné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 193/86, 99/86 a 215/86, Zb. s. 2181, bod 27, a Komisia/Assidomän Kraft Products a i., uz citovaný, bod 54). 45 Okrem toho je otázka absolútnej právnej sily rozhodnutej veci otázkou týkajúcou sa verejného záujmu, v dôsledku coho sa nou sudca musí zaoberat ex offo. 46 Aby Súd prvého stupna mohol v danom prípade rozhodnút o zrusení rozhodnutia zo 7. júna 1995, oprel sa najmä v bode 80 uz citovaného rozsudku BAI/Komisia o záver, podla ktorého nová dohoda "nepredstavuje beznú obchodnú transakciu", a v bode 81 tohto rozsudku o skutocnost, ze "kultúrne a sociálne ciele prípadne sledované spanielskymi orgánmi nehrajú ziadnu rolu v kvalifikácii [novej dohody] vo vztahu k clánku 92 ods. 1 Zmluvy [zmenený, teraz clánok 87 ods. 1 ES]". Súd prvého stupna nakoniec dospel v bode 82 tohto rozsudku k záveru, ze "posúdenie Komisie, podla ktorého [nová dohoda] nepredstavuje státnu pomoc, je zalozené na nesprávnom výklade clánku 92 ods. 1 Zmluvy" a ze "[z] tohto dôvodu rozhodnutie ukoncit konanie o preskúmaní pomoci, ktoré bolo zacaté v prípade pomoci poskytnutej Ferries Golfo de Vizcaya, porusuje toto ustanovenie a musí byt zrusené". 47 Proti uz citovanému rozsudku BAI/Komisia nebolo podané odvolanie a v dôsledku toho tak jeho výrok, ako aj uz citované odôvodnenie, o ktoré sa nevyhnutne opiera, nadobudli konecný charakter. 48 Z odôvodnenia tohto rozsudku jasne vyplýva, ze Komisia mala spornú pomoc kvalifikovat ako státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES a ze je povinná v dôsledku zrusenia svojho rozhodnutia opätovne otvorit konanie o jej preskúmaní. 49 Aby vyhovela tomuto rozsudku, Komisia tak, ako bola viazaná, opätovne otvorila konanie o preskúmaní zlucitelnosti spornej pomoci so Zmluvou. Napadnutým rozhodnutím jednak potvrdila kvalifikáciu pomoci ako státnej pomoci, ako to urobil Súd prvého stupna v uz citovanom rozsudku BAI/Komisia, a jednak dospela k záveru, ze sporná pomoc je nezlucitelná so Zmluvou. Komisia teda rozhodla o tých istých opatreniach, ako boli tie, z ktorých vyplývala kvalifikácia státnej pomoci v uz citovanom rozsudku BAI/Komisia. 50 Za týchto podmienok, kedze mu bola predlozená zaloba podaná Diputación proti napadnutému rozhodnutiu, Súd prvého stupna nemohol opätovne skúmat odvolacie dôvody vyplývajúce z toho, ze sporná pomoc nepredstavuje státnu pomoc bez toho, aby poprel právny dosah uz citovaného rozsudku BAI/Komisia. Následne Súd prvého stupna tým, ze rozhodol, ako rozhodol, poprel absolútnu právnu silu rozhodnutej veci viazucu sa na jeho predchádzajúci rozsudok. 51 Z tohto dôvodu doslo v napadnutom rozsudku k nesprávnemu právnemu posúdeniu v casti, kde sa posudzoval odvolací dôvod vyplývajúci z porusenia clánku 87 ods. 1 ES, ktorý vo svojich troch castiach smeroval k spochybneniu kvalifikácie spornej pomoci ako státnej pomoci. Táto vada vsak v ziadnom prípade nemá za následok spochybnenie výroku napadnutého rozsudku. 52 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ze prvé tri odvolacie dôvody Diputación nemôzu byt vzhladom na právnu silu rozhodnutej veci viazucu sa na uz citovaný rozsudok BAI/Komisia Súdnym dvorom posudzované. Tieto odvolacie dôvody sú neúcinné a musia byt zamietnuté. O odvolacích dôvodoch zalozených na tom, ze sa Súd prvého stupna nesprávne domnieval, ze sporná pomoc nebola v súlade s právnymi predpismi oznámená Komisii 53 Predtým, ako pristúpil k preskúmaniu zalobných dôvodov, povazoval Súd prvého stupna za potrebné preskúmat otázku, ci pomoc, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia, bola poskytnutá v súlade s procesnými predpismi stanovenými v clánku 88 ods. 3 ES a teda ci ide o zákonnú pomoc. 54 Vychádzajúc z dvoch skupín domnienok týkajúcich sa jednak dosahu dohody a v druhom prípade neoznámenia tejto dohody, dospel Súd prvého stupna k záveru, ze táto pomoc bola nezákonná. 55 Súd prvého stupna sa na jednej strane domnieval, ze sporná pomoc bola vykonaná v roku 1992 bez toho, aby bola vopred oznámená Komisii, a ze nová dohoda neovplyvnila jej podstatu. Rovnako v bode 58 napadnutého rozsudku zdôraznil, "ze po porovnaní s vysvetleniami poskytnutými úcastníkmi v rámci tohto konania z napadnutého rozhodnutia zjavne vyplýva, ze pociatocná a nová dohoda predstavujú jednu pomoc, ktorá bola zriadená a vykonaná v roku 1992 v rámci uzavretia pociatocnej dohody bez predchádzajúceho oznámenia Komisii". Súd prvého stupna sa následne v bodoch 59 a 60 napadnutého rozsudku domnieval, ze "nová dohoda predstavuje len jednoduchú zmenu pociatocnej dohody", ktorá "bola uzavretá s cielom nahradit pociatocnú dohodu", a ze zmeny pociatocnej dohody vyplývajúce z novej dohody "nemajú v podstatnej miere vplyv na pomoc, tak ako bola zriadená pociatocnou dohodou". V bode 74 tohto rozsudku Súd prvého stupna upresnil, ze "konanie zacaté 29. septembra 1993 a ukoncené rozhodnutím zo 7. júna 1995 sa týkalo výlucne pociatocnej dohody". 56 Na druhej strane Súd prvého stupna dospel k záveru, ze nová dohoda nebola riadne oznámená Komisii, a to najmä z dôvodu, ze list z 27. marca 1995 pochádzajúci od advokátov P & O Ferries a nie od spanielskej vlády nemohol byt analyzovaný ako oznámenie novej pomoci. V bode 70 napadnutého rozhodnutia Súd prvého stupna v tom istom zmysle zdôraznil, ze "okolnost, ze Komisia prijala správu o novej dohode bez akejkolvek námietky v prípade jej platnosti, nemôze v ziadnom prípade zmenit nezákonný charakter spornej pomoci". O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa obsahu novej dohody z roku 1995 57 Piatym odvolacím dôvodom svojho odvolania Diputación spochybnuje prvú skupinu úvah, o ktoré sa oprel Súd prvého stupna, ked konstatoval nezákonnost spornej pomoci. Je potrebné preskúmat tento dôvod pred prvým, druhým a siedmim odvolacím dôvodom, ktoré namieta P & O Ferries vo svojom odvolaní, smerujúcimi proti tej istej casti napadnutého rozsudku. Argumentácia úcastníkov konania 58 Diputación tvrdí, ze Súd prvého stupna s cielom dospiet k záveru o nezákonnosti spornej pomoci nesprávne posúdil skutocnosti, napadnuté rozhodnutie, ako aj dôkazy, ked v bode 58 napadnutého rozsudku usúdil, ze pomoc obsiahnutá v novej dohode z roku 1995 bola "zriadená a vykonaná v roku 1992". Súd prvého stupna sa v dôsledku tohto nesprávneho posúdenia dopustil omylu v právnej kvalifikácii skutkových okolností a vyvodil zo svojej analýzy nesprávne právne dôsledky. Tým, ze svoje odôvodnenie nahradil odôvodnením napadnutého rozhodnutia, takisto zabránil výkonu odvolatelovho práva na obranu. 59 Podla Komisie sa tento odvolací dôvod vztahuje len na skutkové okolnosti a obmedzuje sa na opakovanie tvrdení z vyjadrení predlozených Súdu prvého stupna, a preto je neprípustný. Sporná pomoc nebola nikdy oznámená. Súhrn hodnotení Súdu prvého stupna týkajúci sa tohto bodu bol nálezitý v tom, ze správne v bode 58 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze obe dohody predstavujú jedinú a tú istú pomoc vykonanú nezákonne. Posúdenie Súdnym dvorom 60 Na jednej strane v prípade prípustnosti piateho odvolacieho dôvodu uvedeného vo veci C-471/03 P sa Diputación na rozdiel od toho, co tvrdí Komisia, neobmedzil na opakovanie tvrdení z vyjadrení, ktoré predlozil Súdu prvého stupna. Tento odvolací dôvod pozostáva v podstate z presných a podrobných námietok odôvodnenia napadnutého rozsudku, najmä jeho bodu 58. Okrem toho sa týka nesprávneho posúdenia skutkových okolností sporu Súdom prvého stupna, a preto mu nemohol byt uz predtým predlozený. Na druhej strane, ak by posúdenie skutkových okolností nepredstavovalo právnu otázku, ktorá je ako taká podriadená preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania, uplatnovalo by sa toto pravidlo s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia dôkazov predlozených Súdu prvého stupna. Súdny dvor teda môze postihovat nesprávne posúdenie Súdu prvého stupna týkajúce sa dôkazov mu predlozených, najmä ak ten nahradí svoje vlastné odôvodnenie odôvodnením sporného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 2000, DIR International Film a i./Komisia, C-164/98 P, Zb. s. I-447, body 48 a 49). 61 Tento odvolací dôvod je teda prípustný. 62 Rovnako je tiez dôvodný. 63 Tak ako správne zdôraznuje Diputación, pomoc, o ktorej Komisia rozhodovala v napadnutom rozhodnutí, je pomocou vyplývajúcou z novej dohody, ktorú Komisia posudzovala oddelene od pomoci upravenej v pociatocnej dohode. 64 Zo znenia napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, ze neslo o jedinú pomoc, ktorá by bola vykonaná v roku 1992. Pri konstatovaní nezákonnosti spornej pomoci sa Komisia v bodoch 77 a 78 výlucne oprela o skutkové okolnosti týkajúce sa novej dohody z roku 1995, a teda viazuce sa na pomoc zalozenú a vykonanú v roku 1995. 65 Komisia tým v bode 43 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, ze "prvá dohoda uzavretá medzi baskickými autonómnymi orgánmi a Ferries Golfo de Vizcaya bola zrusená a sumy prijaté Ferries Golfo de Vizcaya boli vrátené. Na základe tejto skutocnosti sa stalo konanie bezpredmetným." Komisia pokracovala v bode 44 tohto rozhodnutia poukazujúc, ze "v prípade druhej dohody sa Komisia domnieva, ze spadá do pôsobnosti clánku 92 (teraz clánok 87) ods. 1 Zmluvy". Bod 45 tohto rozhodnutia potvrdzuje rozsah skúmania, ku ktorému Komisia pristúpila, ked upresnila, ze "na to, aby sa stanovilo, ci dohoda z roku 1995 spadá do pôsobnosti clánku 92 (teraz clánok 87) ods. 1 Zmluvy, je potrebné urcit, ci predstavuje 'beznú obchodnú transakciu`". V tomto istom zmysle bod 67 tohto rozhodnutia obsahuje zmienku, ze "pomoc, ktorá nás zaujíma, bola udelená v období rokov 1995 az 1998". 66 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze Komisia rozhodla v napadnutom rozhodnutí o zlucitelnosti pomoci vyplývajúcej výlucne z dohody z roku 1995 so Zmluvou. Tazko by to mohlo byt inak, kedze rozhodnutie zo 7. júna 1995 prijaté vo vztahu k tejto dohode oznámenej Komisii listom z 27. marca 1995 malo za následok povolenie vykonania výlucne tých opatrení, ktoré v nej boli obsiahnuté. 67 Z tohto dôvodu Súd prvého stupna tým, ze dospel v bode 58 napadnutého rozsudku k záveru, ze "pociatocná dohoda a nová dohoda predstavujú jedinú pomoc zalozenú a vykonanú v roku 1992 v rámci uzavretia pociatocnej dohody, bez predchádzajúceho oznámenia Komisii" a v bode 74 tohto rozsudku k záveru, ze "konanie zacaté 29. septembra 1993 a ukoncené rozhodnutím zo 7. júna 1995 sa týkalo len pociatocnej dohody", nesprávne posúdil skutkové okolnosti a obsah napadnutého rozhodnutia, pricom svoje odôvodnenie nahradil odôvodnením obsiahnutým v tomto rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok DIR International Film a i./Komisia, uz citovaný, body 48 a 49). 68 Preto je potrebné piaty odvolací dôvod uvedený vo veci C-471/03 P povazovat za dôvodný. 69 Z toho vyplýva, ze v napadnutom rozsudku doslo k nesprávnemu posúdeniu skutkových okolností tým, ze sa dospelo k záveru, ze nová dohoda a pociatocná dohoda predstavujú jedinú pomoc vykonávanú od roku 1992. 70 Následne teda nie je potrebné skúmat tri dalsie odvolacie dôvody smerujúce proti tejto casti napadnutého rozsudku, to znamená: - prvý odvolací dôvod uvádzaný vo veci C-442/03 P, vyplývajúci z toho, ze Súd prvého stupna nesprávne dospel k záveru, ze nová dohoda nevytvorila pomoc nezávislú od pôvodnej pomoci, - druhý odvolací dôvod, na ktorý sa odvoláva v danej veci, zalozený na tom, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dospel v bode 60 napadnutého rozsudku k záveru, ze zmeny pociatocnej dohody nemali vplyv na jej podstatu, - siedmy odvolací dôvod prezentovaný v tejto istej veci vyplývajúci z toho, ze Súd prvého stupna v bode 67 napadnutého rozsudku ignoroval dvojitý úcinok rozhodnutia zo 7. júna 1995, ktorým Komisia nie len ukoncila konanie zacaté 29. septembra 1993, ale sa aj výslovne vyjadrila o kvalifikácii novej dohody "úcinnej od roku 1995 do roku 1998". 71 Kedze vsak napadnutý rozsudok vychádzal aj z neoznámenia novej dohody, je potrebné pristúpit aj k preskúmaniu odvolacích dôvodov týkajúcich sa tejto otázky. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa neoznámenia novej dohody 72 Tretím az siestym odvolacím dôvodom P & O Ferries namieta odôvodnenie napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého Súd prvého stupna dospel k záveru, ze sporná pomoc nebola riadne oznámená Komisii a v dôsledku toho aj cast odôvodnenia napadnutého rozsudku priamo zalozeného na tomto závere. 73 Aby dospel Súd prvého stupna k záveru, ze sporná pomoc nebola oznámená, uviedol v bode 62 napadnutého rozsudku, ze list z 27. marca 1995 zaslaný advokátmi P & O Ferries clenovi generálneho riaditelstva Komisie "Doprava", ktorý "nemohol byt povazovaný za formálne oznámenie novej zamýslanej pomoci, uzatváral dlhú korespondenciu medzi oddeleniami Komisie a zalobkynami a týkal sa zmien postupne vykovaných v dohode". Súd prvého stupna v tom istom zmysle v bode 64 napadnutého rozhodnutia konstatoval, ze list z 27. marca 1995 bol zaslaný advokátmi P & O Ferries namiesto spanielskej vlády a bol adresovaný úradníkovi generálneho riaditelstva "Doprava", napriek tomu, ze list Komisie clenským státom SG (81) 12740 z 2. októbra 1981 vyzaduje zaslanie na generálny sekretariát Komisie, a tiez ze list z 27 marca 1995 neobsahuje ziaden odkaz na clánok 88 ods. 3 ES. V bodoch 66 a 70 napadnutého rozsudku Súd prvého stupna uviedol, ze správanie sa Komisie utvrdzovalo analýzu, podla ktorej list z 27 marca 1995 nebol aktom oznámenia, a upresnil, ze okolnost, ze Komisia prijala správu o novej dohode bez akejkolvek námietky jej platnosti, nemôze v ziadnom prípade zmenit nezákonný charakter spornej pomoci. Nakoniec v bode 68 tohto rozsudku Súd prvého stupna dospel k záveru, ze úcastníci konania "poskytli informácie postacujúce na to, aby sa konstatovalo, ze povazovali spornú pomoc za neoznámenú". 74 Pred skúmaním styroch odvolacích dôvodov P & O Ferries smerujúcich proti tejto casti napadnutého rozsudku je potrebné analyzovat argumentáciu Komisie, podla ktorej je skúmanie týchto dôvodov v kazdom prípade zbytocné, v dôsledku coho treba na ne hladiet ako na neúcinné. O neúcinnosti vyssie uvedených odvolacích dôvodov P & O Ferries 75 Komisia tvrdí, ze odvolanie P & O Ferries malo výlucne odkladací charakter. Otázka, ci sporná pomoc bola ci nebola oznámená, nie je relevantná, pretoze argumentácia odvolatelky vyplývajúca zo zásady legitímnej dôvery nemôze v ziadnom prípade byt úspesná. Táto pomoc bola namietaná v lehote na podanie zaloby a P & O Ferries, preto nemôze právoplatne pozadovat jej zachovanie. Aj keby Súdny dvor rozhodol, ze táto pomoc bola oznámená, a vrátil vec na konanie pred Súd prvého stupna, ten by musel nutne rozhodnút, ze P & O Ferries je povinná nahradit spornú pomoc. Za týchto podmienok by Súdny dvor mal bez ohladu na dotknuté odvolacie dôvody rozhodnút, ze procesné stádium predmetnej pomoci nemá vplyv na zákonnost clánku 2 napadnutého rozhodnutia. Co sa týka tohto bodu, je spor v stádiu, ked mozno o nom rozhodnút, a Súdny dvor by z tohto dôvodu mal zamietnut odvolanie P & O Ferries. 76 Táto argumentácia vsak vo vztahu k úcinnosti vyssie uvedených odvolacích dôvodov nie je prípustná. 77 Tieto odvolacie dôvody v podstate smerujú proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupna dospel k záveru, ze sporná pomoc nebola oznámená. Bolo to práve toto zistenie o nezákonnosti pomoci, ktoré umoznilo Súdu prvého stupna, aby rozhodol, ze Komisia nebola povinná v takomto prípade preukazovat skutocný vplyv tejto pomoci na hospodársku sútaz a obchod medzi clenskými státmi a mohla v súlade s právnymi predpismi pozadovat zabezpecenie vrátenia takejto pomoci bez toho, aby tomu bránila zásada ochrany legitímnej dôvery ci výnimocné okolnosti. Na základe tohto zistenia sa Súd prvého stupna domnieval, ze spanielske orgány sa v danom prípade nemohli dovolávat pravidla týkajúceho sa lehoty vychádzajúceho z uz citovaného rozsudku Lorenz a ze Komisia nebola povinná odôvodnit svoje rozhodnutie o nariadení vymáhania spornej pomoci. 78 Za týchto podmienok by mohli vyssie uvedené odvolacie dôvody, pokial sú dôvodné, viest k zruseniu napadnutého rozsudku v casti, kde bolo rozhodnuté o nezákonnosti spornej pomoci a následne doslo k zamietnutiu odvolacích dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. Tieto odvolacie dôvody nie sú teda na rozdiel od stanoviska Komisie neprípustné. 79 Skutocnost, ze odvolanie P & O Ferries by mohlo mat predovsetkým odkladací úcinok, nemá, aj keby bola preukázaná, ziaden dosah na túto analýzu. Co sa týka návrhu podaného Komisiou, podla ktorého by Súdny dvor mal rozhodnút nezávisle od preskúmania vyssie uvedených odvolacích dôvodov, ze vrátenie spornej pomoci musí byt kazdopádne zabezpecené a odvolanie z tohto dôvodu zamietnuté, sa zakladá na chybnej predstave o kompetenciách Súdneho dvora v rámci konania o odvolaní. Takýto návrh by v podstate viedol k tomu, aby Súdny dvor priamo rozhodoval o merite veci. V prípade konania o odvolaní Súdny dvor vsak nemôze rozhodnút o merite veci skôr, ako zrusí rozsudok Súdu prvého stupna. 80 Dalej, v rozpore s tým, co tvrdí Komisia, je siesty odvolací dôvod odvolania P & O Ferries jasne formulovaný a môze byt preskúmaný Súdnym dvorom. O dôvodnosti vyssie uvedených odvolacích dôvodov P & O Ferries 81 Tieto styri odvolacie dôvody sú úzko spojené a musia byt skúmané spolocne. - Argumentácia úcastníkov konania 82 P & O Ferries sa vo svojom tretom odvolacom dôvode opiera o to, ze Súd prvého stupna sa v bode 62 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnieval, ze list advokátov odvolatelky z 27. marca 1995 nepredstavuje formálne oznámenie novej zamýslanej pomoci. Práve toto totiz bolo predmetom tohto listu. 83 Stvrtý odvolací dôvod vyplýva z toho, ze Súd prvého stupna preto, aby poprel tomuto listu charakter aktu oznámenia, v bode 64 napadnutého rozsudku nesprávne vychádzal zo skutocnosti, ze daný list pochádzal od advokátov a nie od spanielskej vlády, nebol zaslaný generálnemu sekretariátu Komisie a neobsahoval ziaden odkaz na clánok 88 ods. 3 ES. 84 Piaty odvolací dôvod sa zakladá na tom, ze Súd prvého stupna nemohol bez toho, aby sa dopustil neprávneho právneho posúdenia, zohladnit v bode 65 napadnutého rozsudku, ze listy, ktoré odvolatelia zaslali Komisii vrátane listu z 27. marca 1995, boli oznacené znackou NN 40/93 pouzívanou Komisiou v spise týkajúcom sa pociatocnej dohody. Takáto znacka pouzívaná pre potreby komunikácie s oddeleniami Komisie nemá sama osebe osobitnú právnu moc a nemá ziaden vplyv na kvalifikáciu novej dohody ako novej alebo tej istej pomoci. 85 Vo svojom siestom odvolacom dôvode P & O Ferries namieta, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked v bode 66 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze jeho analýza bola potvrdená správaním sa Komisie. Naopak, práve takéto správanie Komisie potvrdilo dostatocnost oznámenia uskutocneného listom z 27. marca 1995. 86 Komisia odpovedá v prípade stvrtého odvolacieho dôvodu, ze zo vseobecnej struktúry konania v oblasti státnej pomoci v zmysle clánku 88 ods. 3 ES vyplýva, ze pomoc musí byt oznámená clenskými státmi a ze táto poziadavka prevazovala aj pred prijatím nariadenia c. 659/1999. Kedze boli rozhodnutia v tejto oblasti adresované státom, boli tie jediné povinné oznámit pomoc Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 45, a z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia, C-99/98, Zb. s. I-1101, body 32 a 84). Islo by o nestandartnú situáciu, ak by oznámenie tretou osobou mohlo ochránit clenský stát pred rozhodnutím, ktorým sa nariaduje vymáhanie pomoci. Ak sa Súdny dvor domnieva, ze povinnost oznámit pomoc pripadá v kazdom prípade clenským státom, je tento stvrtý odvolací dôvod nedôvodný a ostatné dôvody týkajúce sa oznámenia spornej pomoci sú neúcinné. 87 Co sa týka tretieho odvolacieho dôvodu, Komisia tvrdí, ze v bode 68 napadnutého rozsudku, ktorý nebol odvolatelkou namietaný, Súd prvého stupna zdôraznil, ze úcastníci konania "povazovali spornú pomoc za neoznámenú". P & O Ferries tým, ze namieta analýzu Súdu prvého stupna, podla ktorej list z 27. marca 1995 nemozno povazovat za oznámenia pomoci, zbytocne spochybnuje posúdenie skutkových okolností vyplývajúcich z napadnutého rozsudku. 88 Co sa týka piateho odvolacieho dôvodu, Komisia namieta, ze znacka "NN" bola pouzitá Súdom prvého stupna pri právnom posúdení, ze sporná pomoc nebola oznámená. Súd prvého stupna sa oprel o tento dôkaz v bode 65 napadnutého rozsudku na úcel skutkového zistenia uvedeného v bode 68 tohto rozsudku, pricom toto zistenie nemôze byt spochybnované v rámci tohto odvolania. - Posúdenie Súdnym dvorom 89 Tieto styri rozobraté odvolacie dôvody namietajú odmietnutie Súdu prvého stupna kvalifikovat list z 27. marca 1995 za akt oznámenia. 90 V prípade právnej kvalifikácie skutocnosti alebo aktu Súdom prvého stupna ide o právnu otázku, ktorú je mozné nastolit v rámci odvolania. Podobne je to aj pri otázke, ci je potrebné list povazovat za staznost podla clánku 90 ods. 2 Sluzobného poriadku zamestnancov Európskych spolocenstiev (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 1995 Rendo a i./Komisia, C-19/93 P, Zb. s. I-3319, bod 26, a z 29. júna 2000, Politi/Európska nadácia pre odborné vzdelávanie, C-154/99 P, Zb. s. I-5019, bod 11). 91 V danom prípade vzhladom na povahu predlozených tvrdení týkajúcich sa kritérií pouzívaných Súdom prvého stupna na urcenie, ze sporná pomoc nebola oznámená, otázka, ci list z 27. marca 1995 predstavuje alebo nepredstavuje akt oznámenia spornej pomoci upravenej novou dohodou, je právnou otázkou, ktorej posúdenie spadá do právomoci Súdneho dvora. 92 V zmysle ustanovení clánku 88 ods. 3 ES "plány poskytnút alebo zmenit pomoc" spadajú pod povinnost oznámenia upravenú týmto ustanovením. 93 Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, ze nová dohoda, ktorou bola poskytnutá sporná pomoc, spadala pod takto stanovenú povinnost oznámenia. Následne, tak ako to správne tvrdí P & O Ferries, je povinnost oznámenia tejto novej dohody nezávislá od povinnosti oznámenia pociatocnej dohody. V dôsledku toho neoznámenie pociatocnej dohody, ktoré malo za následok jej nezákonnost, nemá vplyv na posúdenie zákonnosti novej dohody, ktoré spocíva v posúdení respektovania poziadavky na oznámenie tejto samotnej dohody. 94 Skutocnost, ze Komisia bola oboznámená s novou dohodou pocas konania o preskúmaní pomoci vyplývajúcej z pociatocnej dohody, nepotvrdzuje túto domnienku. Následne, kedze sa napadnuté rozhodnutie, tak ako bolo povedané, týkalo výlucne len pomoci poskytnutej novou dohodou, otázka, ci táto pomoc bola alebo nebola oznámená, musí byt posudzovaná nezávisle od skutocnosti, ze Komisia zacala konanie o preskúmaní pomoci vyplývajúcej z pociatocnej dohody. 95 Skutocnost, ze vsetky listy zaslané Komisii odvolatelkami vrátane listu z 27. marca 1995 sú opatrné znackou NN 40/93 pouzívanou Komisiou v súvislosti so spisom týkajúcim sa pociatocnej dohody, nemôze mat sama osebe vplyv na kvalifikáciu pomoci upravenej v novej dohode ako novej pomoci. Súd prvého stupna sa teda nesprávne opieral o túto skutocnost, ked dospel k záveru, ze sporná pomoc je neoddelitelná od opatrení upravených v pociatocnej dohode, a následne rozhodol, ze sporná pomoc nebola oznámená. 96 Okrem toho zo spisových písomností vyplýva, ze zámerom zaslania listu P & O Ferries z 27. marca 1995 bolo "vcas informovat" Komisiu o existencii a obsahu novej dohody, ako aj o zelaní strán dohody zrealizovat spornú pomoc. 97 Najskôr, na základe informácií obsiahnutých v tejto dohode a vzhladom na "podstatné zmeny zapracované do novej dohody" sa Komisia vo svojom rozhodnutí zo 7. júna 1995 rozhodla ukoncit konanie o preskúmaní zacaté v prípade pociatocnej dohody. Komisia teda zohladnila tento list zaslaný úradníkovi priamo zodpovednému za konanie v prípade tohto spisu pre potreby preskúmania opatrení spornej pomoci. 98 Dalej zo znenia rozhodnutia zo 7. júna 1995 vyplýva, ze do novej dohody boli zapracované podstatné zmeny "s cielom vyvrátit obavy Komisie". Okrem toho rozhodnutie zo 7. júna 1995 sa koncí výslovnou konstatáciou, v zmysle ktorej "nová dohoda vztahujúca sa na obdobie rokov 1995 az 1998 nepredstavuje státnu pomoc". Komisia teda nemôze úcinne trvat na tom, ze nebola informovaná o opatreniach obsiahnutých v novej dohode dostatocne vcas na to, aby mohla predlozit svoje pripomienky, ani tvrdit, ze list z 27. marca 1995 neviedol k tomu, aby riadne vykonala svoju kontrolu. 99 Nakoniec zo spisových písomností vyplýva, ze sporná pomoc upravená v novej dohode nebola vyplatená skôr, ako Komisia 7. júna 1995 rozhodla o ukoncení konania o preskúmaní pomoci zacatého v prípade pociatocnej dohody. Prvé platby P & O Ferries boli vykonané az v decembri 1995. Navyse, v bode 77 napadnutého rozhodnutia Komisia uznala, ze "sumy boli zaplatené az po kladnom rozhodnutí Komisie zo 7. júna 1995". Okrem toho nová dohoda obsahuje jedno ustanovenie, voci ktorého obsahu nemala Komisia v roku 1995 ziadne výhrady, podla ktorého "doslo k prijatiu vsetkých potrebných opatrení, aby sa vyhovelo clánku 93 ods. 3 Rímskej zmluvy". Skutocnost, ze nová dohoda bola uzavretá pred prijatím rozhodnutia zo 7. júna 1995, neumoznuje dospiet k záveru, ze pomoc bola vykonaná pred prijatím tohto rozhodnutia. 100 Z predchádzajúcich ustanovení vyplýva, ze Súd prvého stupna nesprávne dosiel k záveru, ze dotknutí úcastníci konania a Komisia sami povazovali spornú pomoc za neoznámenú pomoc. 101 Následne vsak Súdny dvor nemôze rozhodnút o deviatom odvolacom dôvode, o ktorý sa opiera Diputación, vyplývajúcom z toho, ze Súd prvého stupna tým, ze nerozhodol o ziadosti o predlozenie vsetkých písomností týkajúcich sa dohody z roku 1995, ktoré by mohli dokázat, ze Komisia pristupovala k listu z 27. marca 1995 ako k oznámeniu novej pomoci, poprel právo na obranu a porusil clánok 66 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 102 Súd prvého stupna sa vsak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked rozhodol, ze list z 27. marca 1995 nepredstavuje akt notifikácie zodpovedajúci ustanoveniam clánku 88 ods. 3 ES. 103 Zo samotnej struktúry clánku 88 ods. 3 ES, ktorý upravuje vzájomný vztah medzi Komisiou a clenským státom, vyplýva, ze povinnost oznámenia spocíva jedine na clenských státoch. V dôsledku toho nemôze byt táto povinnost povazovaná za splnenú v prípade uskutocnenia oznámenia podnikom, ktorý je príjemcom pomoci. Tak ako Súdny dvor uz rozhodol, mechanizmus kontroly a preskúmania státnej pomoci upravený clánkom 88 ES nestanovuje príjemcovi pomoci ziadnu specifickú povinnost. Na jednej strane sú povinnost oznámenia a predbezný zákaz vykonania navrhovanej pomoci adresované clenskému státu. Na druhej strane je clenský stát zároven adresátom rozhodnutia, v ktorom Komisia rozhodla o nezlucitelnosti pomoci a vyzvala na jej zrusenie v lehote, ktorú urcila (pozri rozsudok z 11. júla 1996 SFEI a i., C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 73). 104 Na túto skutocnost nemá ziaden vplyv ani okolnost, ze v den, ked bol v tomto prípade návrh novej dohody predlozený Komisii, ziadny právny predpis nestanovoval, ze oznámenie na to, aby bolo v súlade s právnymi predpismi, musí byt vykonané dotknutou vládou. Ak poziadavka, v zmysle ktorej oznámenie nálezí takejto vláde, bola zopakovaná v právnej úprave Spolocenstva v clánku 2 ods. 1 nariadenia c. 659/1999, tento clánok len kodifikuje judikatúru Súdneho dvora bez toho, aby platné právo doplnil o cokolvek nové. 105 Za týchto podmienok Súd prvého stupna mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, vychádzat zo skutocnosti, ze list z 27. marca 1995 nepochádzal od vlády clenského státu, a následne rozhodnút, ze tento list nepredstavuje akt oznámenia zodpovedajúci poziadavkám clánku 88 ods. 3 ES. 106 Súd prvého stupna teda správne pouzil ustanovenie clánku 88 ods. 3 ES, ked za okolností daného prípadu rozhodol, ze list z 27. marca 1995 nepredstavuje akt oznámenia novej dohody. 107 Z vyssie uvedeného vyplýva, aj ked sa Súd prvého stupna dopustil v danom prípade nesprávneho posúdenia skutkových okolností tým, ze sa domnieval, ze nová dohoda a pociatocná dohoda predstavovali jedinú pomoc vykonávanú od roku 1992, správne rozhodol, ze sporná pomoc bola vykonaná bez toho, aby bola oznámená Komisii. V dôsledku toho Súdny dvor zamieta návrhy odvolaní smerujúce proti tejto casti napadnutého rozhodnutia. O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa dôsledkov, ktoré Súd prvého stupna vyvodil z neoznámenia pomoci 108 Siesty az ôsmy odvolací dôvod, o ktoré sa opiera Diputación, majú za ciel spochybnit odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré Súd prvého stupna vyvodil v dôsledku neoznámenia predmetnej pomoci. 109 V svojom siestom odvolacom dôvode Diputación tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked sa domnieval v bodoch 142 a 143 napadnutého rozsudku, ze sporná pomoc bola nezákonná a ze teda nebolo potrebné, aby Komisia skúmala skutocný vplyv tejto pomoci na hospodársku sútaz a obchod vo vnútri Spolocenstva. 110 Tento právny dôvod musí byt zamietnutý. Tak ako uz Súdny dvor rozhodol, pokial by Komisia mala vo svojom rozhodnutí dokazovat skutocný dosah uz udelenej pomoci, viedlo by to k zvýhodneniu clenských státov, ktoré poskytujú pomoc v rozpore s povinnostou oznámenia podla clánku 88 ods. 3 ES, na skodu tých, ktoré oznamujú pomoc v stádiu návrhov (pozri rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C-301/87, Zb. s-I-307, bod 33). 111 V tomto prípade Súd prvého stupna, tak ako bolo povedané vyssie, právoplatne rozhodol, ze list z 27. marca 1995 nepredstavuje akt oznámenia novej dohody. Následne z toho mohol vyvodit bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ze Komisia nebola povinná dokazovat skutocný dosah uz udelenej pomoci na hospodársku sútaz a obchod medzi clenskými státmi. V dôsledku toho je siesty odvolací dôvod nedôvodný. 112 Siedmy odvolací dôvod Diputación sa zakladá na tom, ze Súd prvého stupna nesprávne posúdil argumentáciu, ktorá mu bola predlozená, a tým porusit právo na obranu. Súd prvého stupna v bode 203 napadnutého rozsudku zdôraznil, ze Diputación nebola oprávnená dovolávat sa "ochrany legitímnej dôvery P & O Ferries", kedze tá sa sama ako zmluvná strana novej dohody dovolávala ochrany svojej legitímnej dôvery. Aj ked prítomnost výnimocných okolností a nedostatok ochrany legitímnej dôvery boli namietané P & O Ferries, Súd prvého stupna nemohol dospiet k záveru, ze Diputación nebola oprávnená predlozit odvolací dôvod zalozený na zásade legitímnej dôvery tohto podniku. 113 Komisia tvrdí, ze rozsah siedmeho odvolacieho dôvodu sa v priebehu konania menil. Diputación vo svojej replike prebrala odvolací dôvod vyplývajúci z nedostatku ochrany legitímnej dôvery podniku príjemcu pomoci, ktorý tento odvolací dôvod sám predlozil Súdu prvého stupna. Okrem toho vsak predlozil vo svojom odvolaní aj iný odvolací dôvod vyplývajúci z porusenia jeho vlastnej legitímnej dôvery. Z toho vyplýva, ze odvolací dôvod vyplývajúci z nedostatku ochrany legitímnej dôvery podniku príjemcu pomoci je novým dôvodom, a preto je neprípustný. V kazdom prípade je vsak aj nedôvodný. 114 Najskôr je vsak potrebné zamietnut námietku neprípustnosti podanú Komisiou proti siedmemu odvolaciemu dôvodu. V rozpore s tým, co tvrdila Komisia, Diputación uviedla tak vo svojej replike, ako aj v samotnom odvolaní rovnaký odvolací dôvod vyplývajúci z toho, ze Súd prvého stupna nesprávne posúdil jej argumentáciu, ked zohladnil len otázku legitímnej dôvery P & O Ferries, napriek tomu, ze Diputación sa dovolávala rovnako aj nedostatku ochrany jeho vlastnej legitímnej dôvery. V dôsledku toho je tento odvolací dôvod prípustný. 115 Kazdopádne vsak nie je dôvodný. Aj ked je pravdou, ze Súd prvého stupna v bode 203 napadnutého rozsudku výslovne nespomenul "legitímnu dôveru P & O Ferries", v kazdom prípade vsak odpovedal na argumentáciu, ktorú v konaní rozvinula Diputación, ked v bode 202 tohto rozsudku rozhodol, ze nie spanielskym orgánom, ale podniku príjemcu nálezalo dovolávat sa existencie výnimocných okolností, ktoré mohli byt základom jeho legitímnej dôvery, s cielom namietat vrátenie nezákonnej pomoci. Diputación nie je v dôsledku toho oprávnený tvrdit, ze Súd prvého stupna napadnutým rozsudkom nesprávne posúdil jeho argumentáciu. 116 Vo svojom ôsmom odvolacom dôvode sa Diputación opiera o to, ze Súd prvého stupna nesprávne posúdil tvrdenie v jeho zalobe vychádzajúce z clánku 10 ES a zásady riadneho úradného postupu, ked v bode 211 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze tieto tvrdenia spochybnovali nezákonnost spornej pomoci. Odvolatelka naopak tvrdila, ze clánok 10 ES a táto zásada bránia vráteniu hoci aj nezákonnej pomoci. V dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia Súd prvého stupna v skutocnosti ani neanalyzoval tento dôvod a zasiahol tým do práv odvolatelky na obhajobu. 117 Zo spisových písomností vsak vyplýva, ze tvrdenia, ktorými sa Diputación najmä v bodoch 261 a 272 az 275 svojej zaloby snazila spochybnit konanie Komisie, odvolávajúc sa na clánok 10 ES a zásadu riadneho úradného postupu, odkazovali na tvrdenia rozvinuté odvolatelom s cielom preukázat, ze sporná pomoc bola riadne oznámená a v podstate sa s nimi prekrývali. 118 Za týchto podmienok nemôze byt úcinne namietané, ze Súd prvého stupna nesprávne posúdil tvrdenia Diputación, ked rozhodol, ze tie, ktoré boli vyvodzované z clánku 10 ES a zásady riadneho úradného postupu, sa v podstate javili ako námietka konania Komisie pri presetrovaní spisu a spochybnovanie nezákonnosti spornej pomoci. V dôsledku toho musí byt teda ôsmy odvolací dôvod Diputación zamietnutý. O odvolacom dôvode zalozenom na tom, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked dospel k záveru, ze sporná pomoc nie je zlucitelná so Zmluvou 119 Stvrtý odvolací dôvod vo veci C-471/03 P je jediný, ktorý spochybnuje posúdenie Súdom prvého stupna, podla ktorého sa výnimka predpokladaná clánkom 87 ods. 2 písm. a) ES na tento prípad nevztahuje. Argumentácia Diputación 120 Tento odvolací dôvod má dve casti. 121 V prvej casti tohto odvolacieho dôvodu Diputación namieta, ze Súd prvého stupna nesprávne posúdil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ked v bode 165 napadnutého rozhodnutia uviedol, ze sporná pomoc neprinása úzitok ostatným spotrebitelom vyuzívajúcim iné námorné spolocnosti schopné prevádzkovat svoju cinnost medzi Portsmouthom a Bilbaom. V bodoch 58 a 59 napadnutého rozhodnutia sa Komisia v skutocnosti domnievala, ze clánok 87 ods. 2 písm. a) ES sa nemôze pouzit z dôvodu neprehladnosti vo výbere prevádzkovatela námornej prepravy. Takýmto nesprávnym posúdením znenia napadnutého rozhodnutia Súd prvého stupna ani neumoznil odvolatelke riadne sa bránit. 122 V druhej casti tohto zalobného dôvodu odvolatelka namieta, ze Súd prvého stupna sa v kazdopádne dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade clánku 87 ods. 2 písm. a) ES, ked vychádzal v bode 166 napadnutého rozsudku z pridelenia pomoci jedinému prevádzkovatelovi s vylúcením ostatných spolocností schopných naplnit zamýslaný sociálny ciel. V prípade, ze by len jediný prevádzkovatel bol spôsobilý poskytnút takúto sluzbu na dotknutej linke, nebolo by mozné preukázat diskriminacný charakter pomoci vo vztahu k pôvodu výrobkov a sluzieb. V takom prípade by sa vzhladom na skutocnost, ze sociálna povaha spornej pomoci bola uznaná napadnutým rozhodnutím (bod 58), pouzil clánok 87 ods. 2 písm. a) ES. Posúdenie Súdnym dvorom 123 Pokial ide o prvú cast odvolacieho dôvodu, z ustanovení napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia pre záver, ze sporná pomoc nesplna predpoklad stanovený v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES, na základe ktorého musí byt pomoc poskytnutá "bez diskriminácie vo vztahu k pôvodu výrobkov", sa oprela najmä, na jednej strane, v bode 58 tohto rozhodnutia o skutocnost, ze "doslo len ku kúpe cestovných lístkov od spolocnosti Ferries Golfo de Vizcaya, pricom autonómne baskické orgány nemohli dokázat, ze spolocnost bola vybraná transparentným spôsobom", na druhej strane v bode 60 napadnutého rozhodnutia o skutocnost, ze "baskické orgány mohli dosiahnut tie isté ciele sociálneho charakteru pomocou rôznych cestovných ponúk". 124 Komisia v tomto odôvodnení usúdila, ze Ferries Golfo de Vizcaya bola jedinou spolocnostou, ktorá bola príjemcom spornej pomoci, a ze nebolo preukázané, ze by sociálne ciele sledované touto pomocou mohli byt dosiahnuté len kúpou cestovných lístkov od tejto spolocnosti. 125 Na to, aby mohla odmietnut pouzitie výnimky uvedenej v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES, nevychádzala Komisia, tak ako tvrdí Diputación, výlucne z netransparentnosti výberu dotknutého prevádzkovatela námornej prepravy. 126 Súd prvého stupna teda správne posúdil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a nezasiahol ani do práva na obranu, ked v bode 165 napadnutého rozsudku dospel k záveru, ze "Diputación ani neuvádzala a ani a fortiori nepreukázala, ze by spotrebitelia mohli mat úzitok zo spornej pomoci pri prípadnom pouzívaní iných námorných spolocností schopných prevádzkovat svoju cinnost medzi Bilbaom a Portsmouthom". 127 V dôsledku toho je prvá cast tohto odvolacieho dôvodu nepodlozená, a preto mu v tejto casti nemozno vyhoviet. 128 Co sa týka druhej casti odvolacieho dôvodu je potrebné zdôraznit, ze Súd prvého stupna, aby dospel k záveru, ze clánok 87 ods. 2 písm. a) ES sa nevztahuje na tento prípad, nevychádzal v bode 166 napadnutého rozsudku len zo skutocnosti, ze dohoda o kúpe cestovných lístkov bola uzavretá výlucne medzi Diputación a P & O Ferries. 129 V prvej vete tohto bodu v podstate prisiel k záveru, ze "na základe novej dohody P & O Ferries dostane rocne vopred urcenú sumu, a to bez ohladu na pocet cestovných lístkov skutocne pouzitých konecnými spotrebitelmi". Týmto ustanovením chcel Súd prvého stupna pripomenút, tak ako to osobitne uviedol v bodoch 121 a 137 napadnutého rozsudku, ze Diputación túto dohodu neuzavrela pre uspokojenie skutocných potrieb, ale s cielom poskytnút P & O Ferries výhodu, ktorú by nemala za bezných trhových podmienok. 130 V tomto spore vzhladom na posúdenie Súdu prvého stupna v prípade povahy ekonomickej výhody udelenej P & O Ferries ustanovenie bodu 166 prvej vety napadnutého rozsudku v kazdom prípade postacovalo na právne zdôvodnenie záveru uvedeného v bode 167 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého nemohla byt sporná pomoc posudzovaná ako "poskytovaná jednotlivým spotrebitelom bez diskriminácie vo vztahu k pôvodu výrobkov a sluzieb" v zmysle clánku 87 ods. 2 písm. a) ES. 131 Súd prvého stupna sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri aplikácii tohto ustanovenia. 132 V dôsledku toho je druhá cast tohto odvolacieho dôvodu nedôvodná, a preto musí byt aj v tejto casti zamietnutý. 133 Zo vsetkých vyssie uvedených úvah vyplýva, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkových okolností tohto prípadu tým, ze neuznajúc absolútnu právnu silu rozhodnutej veci vyplývajúcu z uz citovaného rozsudku BAI/Komisia posudzoval odvolací dôvod zalozený na porusení uz citovaného clánku 87 ods. 1 ES, a tým, ze sa domnieval, ze nová dohoda, ako aj pociatocná dohoda predstavovali tú istú pomoc poskytnutú v roku 1992. 134 Vzhladom na to, ze toto nesprávne právne posúdenie a nesprávne posúdenie skutkových okolností prípadu nemajú vplyv na výrok napadnutého rozsudku, napadnutý rozsudok sa nerusí. 135 Odvolania sa preto zamietajú. O trovách 136 Podla clánku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatnitelného na základe clánku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat P & O Ferries a Diputación na náhradu trov konania a P & O Ferries a Diputación nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Odvolania sa zamietajú. 2. P & O European Ferries (Vizcaya) SA a Diputación Foral de Vizcaya sú povinní nahradit trovy konania. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyky konania: anglictina a spanielcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXAXJSJd/L98015-6784TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXAXJSJd/L98015-6784TMP.html#Footref*