Vec C-78/03 P Komisia Európskych spolocenstiev proti Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum eV "Odvolanie - Pomoc poskytnutá nemeckými orgánmi na nadobúdanie pôdy - Program smerujúci k privatizácii pôdy a k restrukturalizácii polnohospodárstva v nových spolkových krajinách" Návrhy prednesené 24. februára 2005 - generálny advokát F. G. Jacobs Rozsudok Súdneho dvora (velká komora) z 13. decembra 2005 Abstrakt rozsudku 1. Zaloba o neplatnost - Fyzické alebo právnické osoby - Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú - Rozhodnutie Komisie konstatujúce zlucitelnost pomoci so spolocným trhom bez zacatia konania vo veci formálneho zistovania - Zaloba zdruzenia zalozeného na presadzovanie kolektívnych záujmov osôb podliehajúcich súdnej právomoci a zahrnajúca priamych spolusútaziacich príjemcov uvedenej pomoci - Neprípustnost (Clánok 88 ods. 2 a 3 ES a 230 stvrtý odsek ES) 2. Zaloba o neplatnost - Fyzické alebo právnické osoby - Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú - Rozhodnutie Komisie schvalujúce systém pomoci zmenené a doplnené po prvom rozhodnutí, ktorým sa konstatuje jeho nezlucitelnost so spolocným trhom po ukoncení konania vo veci formálneho zistovania - Zaloba zdruzenia, ktoré zohrávalo aktívnu úlohu v priebehu uvedeného konania, ale ktoré neprekrocilo výkon procesných práv priznaných dotknutým osobám v clánku 88 ods. 2 ES - Neprípustnost (Clánok 88 ods. 2 a 3 ES) 1. Podla clánku 230 stvrtého odseku ES môze fyzická alebo právnická osoba podat zalobu proti rozhodnutiu urcenému inej osobe, ked sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka. Iné osoby nez osoby, ktorým je rozhodnutie urcené môzu byt osobne dotknuté, len ked sa ich toto rozhodnutie týka z dôvodu ich urcitých osobných vlastností alebo zvlástnych okolností, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb, a takto ich individualizuje podobným spôsobom ako osoby, ktorým je rozhodnutie urcené. Pokial ide o rozhodnutie Komisie vo veci státnej pomoci podla postupu na preskúmanie státnej pomoci upraveného clánkom 88 ES, len vo fáze skúmania uvedenej v odseku 2 toho istého clánku, ktorá má Komisii umoznit získat úplné informácie o vsetkých údajoch veci, upravuje Zmluva povinnost Komisie poskytnút úcastníkom moznost predlozit svoje pripomienky. Ak Komisia konstatuje bez zacatia zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES rozhodnutím zalozeným na odseku 3 tohto clánku, ze státna pomoc je zlucitelná so spolocným trhom, osoby, v ktorých prospech je táto procesná záruka stanovená, môzu presadit jej dodrzanie, len ked majú moznost toto rozhodnutie napadnút na súde Spolocenstva. Preto vyhlasuje súd Spolocenstva zalobu o zrusenie takéhoto rozhodnutia podanú dotknutou osobou v zmysle clánku 88 ods. 2 ES za prípustnú, ked chce zalobca podaním zaloby hájit svoje procesné práva, ktoré má podla posledného uvedeného ustanovenia. Dotknuté osoby v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, ktoré môzu podat zalobu o zrusenie podla clánku 230 stvrtého odseku ES, sú osoby, podniky prípadne zdruzenia poskodené poskytnutím pomoci vo svojich záujmoch, t. j. zvlást podniky a profesijné organizácie sútaziace s príjemcami tejto pomoci. Naopak, ak zalobca spochybnuje odôvodnenost rozhodnutia, ktorým bola posúdená táto pomoc, samotná skutocnost, ze sa môze povazovat za dotknutú osobu v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, nemôze stacit na uznanie prípustnosti zaloby. Zalobca teda musí dokázat, ze má osobitné postavenie, teda, ze toto rozhodnutie sa ho týka z dôvodu jeho urcitých osobných vlastností alebo zvlástnych okolností, ktoré ho vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb, a takto ho individualizuje podobným spôsobom ako osoby, ktorým je toto rozhodnutie urcené. Je tomu tak najmä v prípade, ze zalobcove postavenie na trhu je podstatne dotknuté pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia. Zdruzenie zalozené na presadzovaní kolektívnych záujmov jednej kategórie osôb podliehajúcich súdnej právomoci, sa môze povazovat za osobne dotknuté, len v rozsahu, v ktorom je postavenie jeho clenov na trhu podstatným spôsobom ovplyvnené systémom pomoci, ktorý je predmetom sporného rozhodnutia. To vsak nie je tento prípad ani za predpokladu, ze niektorí clenovia takéhoto zdruzenia boli hospodárskymi subjektmi, ktoré sa môzu povazovat za priamych spolusútaziacich príjemcov pomoci a boli by tak nevyhnutne ovplyvnení sporným rozhodnutím vo svojom postavení v hospodárskej sútazi, kedze sa zdá byt prípustné, ze za spolusútaziacich príjemcov uvedenej pomoci sa môzu povazovat vsetci úcastníci v dotknutej oblasti v Európskej únii. (pozri body 32 - 37, 70 - 72) 2. Skutocnost ze sa zdruzenie aktívne zúcastnilo konania vo veci formálneho zistovania systému pomoci, ako aj na neformálnych rokovaniach o vykonaní rozhodnutia o nezlucitelnosti so spolocným trhom prijatom pri ukoncení tohto konania, a to aktívne, opätovne a s podporou vedeckých posudkov, a okolnost, ze malo úlohu dôlezitého partnera v priebehu uvedeného konania, ze sporné rozhodnutie, ktorým sa schvaluje uvedený systém pomoci po zmene a doplnení, ale bez zacatia nového konania vo veci formálneho zistovania, priamo súvisí s prvým rozhodnutím, a ze Komisia sama uznala, ze toto zdruzenie ovplyvnilo rozhodovací proces a bolo zaujímavým zdrojom informácií, neumoznuje povazovat ho za vyjednávaca osobne dotknutého sporným rozhodnutím, pokial jeho úloha pocas konania vo veci formálneho zistovania neprekrocila výkon procesných práv priznaných dotknutým osobám v clánku 88 ods. 2 ES. Uvedené zdruzenie teda nemôze napadnút rozhodnutie vydané Komisiou pri pouzití clánku 88 ods. 3 ES, a ktoré mu nebolo urcené. (pozri body 55 - 58) ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (velká komora) z 13. decembra 2005 ([1]*) "Odvolanie - Pomoc poskytnutá nemeckými orgánmi na nadobúdanie pôdy - Program smerujúci k privatizácii pôdy a k restrukturalizácii polnohospodárstva v nových spolkových krajinách" Vo veci C-78/03 P, ktorej predmetom je odvolanie podla clánku 56 Statútu Súdneho dvora, podané 19. februára 2003, Komisia Európskych spolocenstiev, v zastúpení: J. Flett a V. Kreuschitz, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, odvolatelka, dalsí úcastníci konania: Spolková republika Nemecko, v zastúpení: M. Lumma, splnomocnený zástupca, vedlajsí úcastník v prvostupnovom konaní, Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum eV, so sídlom v Borkene (Nemecko), v zastúpení: M. Pechstein, profesor, zalobca v prvostupnovom konaní, SÚDNY DVOR (velká komora), v zlození: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas, K. Schiemann a J. Makarczyk, sudcovia C. Gulmann (spravodajca), A. La Pergola, J.-P. Puissochet, P. Kuris, E. Juhász, E. Levits a A. Ó Caoimh, generálny advokát: F. G. Jacobs, tajomník: R. Grass, so zretelom na písomnú cast konania, po vypocutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 24. februára 2005, vyhlásil tento Rozsudok 1 Komisia Európskych spolocenstiev sa svojím odvolaním domáha zrusenia rozsudku Súdu prvého stupna z 5. decembra 2002, Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum/Komisia (T-114/00, Zb. s. II-5121, dalej len "napadnutý rozsudok"), ktorým tento súd zamietol jej námietku neprípustnosti, ktorú podala Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum eV (dalej len "ARE") proti zalobe o zrusenie rozhodnutia Komisie z 22. decembra 1999 o povolení státnej pomoci podla ustanovení clánkov 87 a 88 ES (predtým clánky 92 a 93 Zmluvy ES) (Ú. v. ES C 46, s. 2, dalej len "sporné rozhodnutie"), týkajúceho sa programu nadobúdania pôdy v nových nemeckých spolkových krajinách. Právny rámec 2 Clánok 87 ods. 1 ES znie: "Ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi." 3 Clánok 88 ods. 2 prvý odsek ES uvádza: "Ak Komisia po výzve, aby zainteresované strany predlozili pripomienky, zistí, ze pomoc poskytnutá státom alebo zo státnych zdrojov je nezlucitelná so spolocným trhom podla clánku 87, alebo ak zistí, ze táto podpora sa zneuzíva, rozhodne o tom, ze príslusný stát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zrusí alebo upraví." 4 Clánok 88 ods. 3 ES má toto znenie: "Komisia musí byt v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podat svoje pripomienky. Ak usúdi, ze takýto zámer je nezlucitelný so spolocným trhom podla clánku 87, zacne konanie podla odseku 2. Clenský stát nemôze vykonat navrhované opatrenia, pokial sa vo veci nerozhodlo s konecnou platnostou." Skutkové okolnosti 5 ARE je zdruzením, ktoré spolcuje zdruzenia, ktoré sa zaoberajú problémami súvisiacimi s vlastníctvom v polnohospodárstve a lesníctve, vyhnancov a vyvlastnených, ako aj poskodených na majetku z oblasti priemyslu, remesiel, obchodu a zivností, ktorí mali sídlo v niekdajsej sovietskej okupacnej zóne, resp. v Nemeckej demokratickej republike. 6 Po znovuzjednotení Nemecka v roku 1990 bolo prevedených cca 1,8 miliónov hektárov polnohospodárskej a lesnej pôdy zo státneho vlastníctva Nemeckej demokratickej republiky do státneho vlastníctva Spolkovej republiky Nemecko. 7 Podla zákona o kompenzáciách (Ausgleichsleistungsgesetz), ktorý tvorí clánok 2 zákona o odskodnení a kompenzacných plneniach (Entschädigungs- und Ausgleichsleistungsgesetz, dalej len "EALG"), s úcinnostou od 1. decembra 1994, bolo mozné nadobudnút polnohospodársku pôdu v niekdajsej Nemeckej demokratickej republike, ktorá bola v drzbe Treuhandanstalt, verejnoprávnej institúcie pre restrukturalizáciu vtedajsích podnikov niekdajsej Nemeckej demokratickej republiky, osobami rôznych kategórií za cenu, ktorá bola nizsia ako polovica jej trhovej hodnoty. K nim patria prednostne terajsí nájomcovia, nástupnícke podniky bývalých polnohospodárskych výrobných druzstiev, osoby, ktorým bol vyvlastnený majetok v rokoch 1945 az 1949 alebo za cias NDR a medzicasom znovu hospodária, a osoby oznacované ako novohospodáriace, ktoré pôvodne nemali pôdu na území nových krajín, vsetci za predpokladu, ze mali k 3. októbru 1990 miestny pobyt a mali k 1. októbru 1996 v dlhodobom nájme od Treuhandanstalt pôvodne státnu polnohospodársku pôdu urcenú na privatizáciu. Do druhej kategórie patria bývalí vlastníci majetkov bez nároku na restitúciu vyvlastnených pred rokom 1949, ktorí na príslusnom mieste nevykonávajú polnohospodársku cinnost. Tí môzu nadobudnút len pôdu, ktorú nenadobudli osoby z prvej kategórie. 8 Tento zákon stanovoval aj pri lesnej pôde moznost zvýhodneného nadobúdania a obsahoval zákonnú definíciu predmetných skupín nadobúdatelov. 9 Na základe rôznych stazností nemeckých státnych príslusníkov a príslusníkov iných clenských státov na tento program nadobúdania pôdy Komisia zacala 18. marca 1998 konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz clánok 88 ods. 2 ES) (Ú. v. ES C 215, s. 7). 10 Rozhodnutím 1999/268/ES z 20. januára 1999 o nadobúdaní pôdy podla zákona o kompenzáciách (Ú. v. ES L 107, s. 21, dalej len "rozhodnutie z 20. januára 1999"), ktoré nasledovalo po uvedenom konaní vo veci formálneho zistovania, Komisia vyhlásila program nadobúdania pôdy za nezlucitelný so spolocným trhom, pokial sa pomoc v rámci tohto programu viaze na podmienku miestneho pobytu k 3. októbru 1990 a prekracuje najvyssiu hranicu intenzity pomoci pre nadobúdanie polnohospodárskej pôdy; táto hranica bola urcená na polnohospodárske plochy v iných nez znevýhodnených oblastiach na 35 % podla nariadenia Rady ES c. 950/97 z 20. mája 1997 na vylepsenie efektívnosti polnohospodárskej struktúry [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 142, s. 1). Najmä o podmienke miestneho pobytu k 3. októbru 1990 stanovenej zákonom o kompenzáciách Komisia konstatovala toto: "... zákon zvýhodnuje fyzické alebo právnické osoby z nových spolkových krajín voci tým, ktoré nemajú sídlo alebo bydlisko v Nemecku, a tým je spôsobilý porusit zásadu zákazu diskriminácie podla clánkov[43 ES az 48 ES]. Aj ked je pravdou, ze bolo pre vsetkých obcanov Spolocenstva mozné de iure preukázat, ze majú hlavné bydlisko na území [niekdajsej Nemeckej demokratickej republiky] k 3. októbru 1990, táto podmienka bola ale de facto skoro výhradne splnená nemeckými obcanmi s predchádzajúcim bydliskom najmä v nových spolkových krajinách. Táto podmienka má teda úcinok, ze vylucuje osoby, ktoré nesplnajú kritérium (hlavného) bydliska na území [niekdajsej Nemeckej demokratickej republiky]. ... Podmienka 'miestneho pobytu k 3. októbru 1990` môze byt opodstatnená len vtedy, ked je nevyhnutná a aj vhodná na to, aby plnila zákonodarcom sledovaný úcel. ... Cielom bolo... zahrnút osoby, ktoré alebo ktorých rodiny zili a pracovali v Nemeckej demokratickej republike pocas desatrocí. ... Na dosiahnutie tohto ciela nebolo potrebné vyzadovat miestny pobyt k 3. októbru 1990. Úcast na programe nadobúdania pôdy týchto novohospodáriacich fyzických alebo právnických osôb podla § 3 ods. 1 zákona o kompenzáciách bola totiz povolená len v prípade, ze mali k 1. októbru 1996 v dlhodobom nájme od Treuhandanstalt polnohospodársku pôdu urcenú na privatizáciu. V priebehu hlavného konania na úcel zistovania úcastníci výslovne informovali Komisiu o tom, ze drvivá väcsina dlhodobých nájomných zmlúv bola uzatvorená s východnými Nemcami... Tým bolo jasné, ze dosiahnutie ciela sledovaného zákonodarcom (úcast východných Nemcov na programe nadobúdania pôdy) [aj ked ho mozno povazovat za legitímny] by ani pri vypustení rozhodujúceho dátumu 3. októbra 1990 nebolo prakticky znemoznené."[neoficiálny preklad] 11 V clánkoch 2 a 3 rozhodnutia z 20. januára 1999 ulozila Komisia Spolkovej republike Nemecko vyziadat spät pomoci, o ktorých vyhlásila, ze nie sú v súlade so spolocným trhom, pokial uz boli poskytnuté, a neposkytovat ziadnu novú pomoc podla týchto podmienok. 12 Výrok uvedeného rozhodnutia má toto znenie: "Clánok 1 Program nadobúdania pôdy uvedený v § 3 zákona o kompenzáciách neobsahuje ziadnu státnu pomoc, pokial opatrenia predstavujú len kompenzácie za vyvlastnenie alebo zásahy podobné vyvlastneniu [vykonané státnou mocou] a poskytnuté výhody sú rovnocenné alebo mensie ako týmito zásahmi spôsobené skody. Clánok 2 Státne pomoci sú zlucitelné so spolocným trhom, pokial sa pomoc v rámci tohto programu neviaze na podmienku miestneho pobytu k 3. októbru 1990 a pokial neprekracujú najvyssiu hranicu intenzity pomoci pre nadobúdanie polnohospodárskej pôdy 35 % pre polnohospodársku pôdu v neznevýhodnených oblastiach v zmysle nariadenia... c.°950/97. Státne pomoci, ktoré sa viazu na podmienku miestneho pobytu k 3. októbru 1990, ako aj tie, ktoré prekracujú najvyssiu hranicu intenzity pomoci pre nadobúdanie polnohospodárskej pôdy 35 % pre polnohospodársku pôdu v neznevýhodnených oblastiach v zmysle nariadenia... c.°950/97, nie sú zlucitelné so spolocným trhom. Nemecko je povinné zrusit státne pomoci uvedené v druhom pododseku a nesmie ich nadalej poskytovat. Clánok 3 Nemecko je povinné vyziadat státne pomoci poskytnuté podla clánku 2 druhého pododseku, ktoré nie sú zlucitelné so spolocným trhom spät v lehote dvoch mesiacov. Spätná platba sa uskutocní v súlade s postupom a ustanoveniami nemeckého práva, vrátane úrokov od doby poskytnutia pomoci a vo výske referencnej sadzby, na ktorej sa zakladá ocenenie rezimov regionálnej pomoci. ..."[neoficiálny preklad] 13 Po prijatí rozhodnutia z 20. januára 1999 nemecký zákonodarca pripravil návrh zákona o zmene a doplnení zákona o vlastníckom práve (Vermögensrechtsänderungsgesetz), ktorý rusí a mení niektoré ustanovenia programu nadobúdania pôdy. V tomto rozhodnutí bola zrusená podmienka miestneho pobytu k 3. októbru 1990 a najvyssia hranica intenzity pomoci bola stanovená na 35 % (inými slovami kúpna cena predmetnej pôdy bola stanovená na trznú hodnotu mínus 35 %). Hlavnou podmienkou na nadobudnutie pôdy za znízenú cenu bola teda drzba v dlhodobom prenájme. 14 Tento nový návrh zákona bol oznámený Komisii, ktorá ho odobrila napadnutým rozhodnutím bez zacatia konania na úcel zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. V jeho bode 123 Komisia konstatovala toto: "Komisia konstatovala, ze podla uistenia nemeckých orgánov je dostatok pôdy, aby sa mohla napravit akákolvek diskriminácia bez toho, aby bolo potrebné zrusit zmluvy uzavreté podla pôvodného EALG. Pokial nová úprava nadalej obsahuje ustanovenia, ktoré by popri inak rovnocenných kritériách zvýhodnovali východných Nemcov, takéto zvýhodnenie spadá pod ciel restrukturalizácie polnohospodárstva v nových spolkových krajinách, pricom je súcasne zabezpecené, aby záujemcovia o pôdu, ktorí alebo ktorých rodiny zili po desatrocia v Nemeckej demokratickej republike, mohli mat prospech z týchto ustanovení. Tento ciel Komisia uznala vo svojom rozhodnutí z 20. januára 1999 ako legitímny a nic voci nemu nenamietala."[neoficiálny preklad] 15 Týmto konstatovaním Komisia zamietla pocetné námietky, ktoré dostala po vydaní rozhodnutia z 20. januára 1999 od rôznych dotknutých osôb, ze aj po vypustení poziadavky miestneho pobytu k 3. októbru 1990 je program nadobúdania pôdy este diskriminujúci z dôvodu poziadavky dlhodobého nájmu pôdy, lebo táto poziadavka vedie k tomu, ze bolo zachované kritérium miestneho pobytu, a spôsobuje, ze je nedostatok pôdy, ktorá je k dispozícii. 16 Následne po schvalujúcom rozhodnutí Komisie nemecký zákonodarca zákon o zmene vlastníckeho práva prijal. O konaní na Súde prvého stupna a napadnutom rozsudku 17 Zalobou, ktorá bola dorucená do kancelárie Súdu prvého stupna 2. mája 2000, ARE napadlo sporné rozhodnutia. 18 Komisia vzniesla osobitným podaním, ktoré bolo dorucené do kancelárie Súdu prvého stupna 20. júna 2000, námietku neprípustnosti s odôvodnením, po prvé, ze zalobca nebol napadnutým rozhodnutím dotknutý priamo a osobne, a po druhé, ze sa zalobca dopustil zneuzitia procesných pravidiel. 19 Uznesením z 9. novembra 2000 predseda stvrtej rozsírenej komory Súdu prvého stupna vyhovel návrhu Spolkovej republiky Nemecko na vstup do konania ako vedlajsí úcastník na podporu návrhov Komisie. 20 Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupna zamietol námietku neprípustnosti, ktorú podala Komisia proti zalobe. 21 V bode 45 napadnutého rozsudku sa odkazuje na to, ze sporné rozhodnutie bolo vydané na základe clánku 88 ods. 3 ES bez toho, aby Komisia zacala konanie vo veci formálneho zistovania podla odseku 2 uvedeného clánku. Súd prvého stupna dalej rozviedol, ze ARE sa má povazovat za priamo a osobne dotknuté sporným rozhodnutím, ak chce po prvé svojou zalobou presadit dodrziavanie svojich procesných práv uvedených v ods. 2, a po druhé, ak má postavenie úcastníka konania v zmysle uvedeného odseku. 22 Súd prvého stupna v bode 47 napadnutého rozsudku uvádza, ze "zalobkyna sa výslovne neodvoláva na porusenie povinnosti Komisie zacat konanie [formálne na úcel zistovania] uvedené v clánku 88 ods. 2 ES, ktoré mu zabránilo v uplatnení svojich procesných práv uvedených v tomto ustanovení. Dôvody napadnutia uvedené v tejto zalobe, najmä dôvod zákazu diskriminácie z dôvodu státnej príslusnosti, sa vsak musia vykladat tak, ze majú preukázat, ze pri skúmaní zlucitelnosti sporných opatrení so spolocným trhom vznikli vázne tazkosti, ktoré zaväzovali Komisiu zacat formálne konanie [na úcel zistovania]. 23 Súd prvého stupna dospel v tejto súvislosti v bode 49 napadnutého rozsudku k záveru, ze "zalobu treba vykladat v tom zmysle, ze sa nou kladie Komisii za vinu, ze napriek váznym tazkostiam pri preskúmaní zlucitelnosti predmetných pomocí so spolocným trhom nezacala formálne konanie [na úcel zistovania] podla clánku 88 ods. 2 ES, takze sa nou sleduje len presadenie dodrziavania procesných práv uvedených v tomto ustanovení". 24 Pokial ide o otázku, ci má ARE postavenie úcastníka konania v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, Súd prvého stupna uviedol v bode 52 napadnutého rozsudku, ze "kedze je zalobca zdruzením, treba v prvom rade skúmat, ci majú jeho clenovia postavenie úcastníkov konania v zmysle clánku 88 ods. 2 ES. Zdruzenie zalozené na úcel ochrany kolektívnych záujmov skupiny osôb sa nemôze, pokial nie sú dané ziadne zvlástne okolnosti, ako napríklad jeho úloha v konaní [na úcel zistovania], ktoré viedlo k vydaniu predmetného aktu (pozri body 65 a nasl.), povazovat za osobne dotknuté v zmysle clánku 230 stvrtého odseku ES, a nemôze teda podat zalobu o neplatnost v mene svojich clenov, ked títo clenovia nie sú oprávnení podat zaloby jednotlivo (rozsudky Súdneho dvora zo 14. decembra 1962, Fédération nationale de la boucherie en gros et du commerce en gros des viandes a i./Rada, 19/62 az 22/62, Zb. s. 943, a z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C-321/95 P, Zb. s. I-1651, body 14 a 29; uznesenie Súdneho dvora z 18. decembra 1997, Sveriges Betodlares a Henrikson/Komisia, C-409/96 P, Zb. s. I-7531, bod 45; rozsudok [Súdu prvého stupna z 21. marca 2001], Hamburger Hafen- und Lagerhaus a i./Komisia, [T-69/96, Zb. s. II-1037], bod 49)." 25 Súd prvého stupna konstatoval v bode 63 napadnutého rozsudku, ze ARE "sa má povazovat za oprávnené podat túto zalobu o neplatnost v mene [svojich clenov], ktorí by boli mohli osobne podat takúto zalobu v zmysle clánku 88 ods. 2 ES". 26 Body 65 az 70 napadnutého rozsudku majú toto znenie: "65 Okrem toho treba zalobcu povazovat za osobne dotknutého [sporným] rozhodnutím, lebo týmto rozhodnutím bolo ovplyvnené jeho postavenie vyjednávaca (pozri rozsudky Súdneho dvora z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, body 19 az 25, a z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C-313/90, Zb. s. I-1125, body 29 a 30; rozsudky Súdu prvého stupna [z 12. decembra 1996], AIUFFASS a AKT/Komisia, [T-380/94, Zb. s. II-2169], bod 50, a z 29. septembra 2000, ESTM/Komisia, T-55/99, Zb. s. II-3207, bod 23). 66 Zalobca sa totiz zúcastnil na formálnom konaní na úcel zistovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, ako aj na neformálnych rokovaniach o jeho vykonaní, a to aktívne, opätovne a s podporou vedeckých posudkov. Komisia samotná pripustila, ze zalobca ovplyvnoval proces rozhodovania a ze bol zaujímavým zdrojom informácií. 67 Z toho vyplýva, ze zaloba o neplatnost rozhodnutia, ktorým bolo ukoncené spomenuté formálne konanie, podaná zalobcom ako osobne dotknutým v zmysle judikatúry uvedenej v bode 65 vyssie by bola prípustná, keby rozhodnutie poskodzovalo záujmy, ktoré zalobca zastáva. 68 Ako Komisia potvrdila na ústnom pojednávaní, [sporné] rozhodnutie sa týka 'výhradne a priamo výkonu uz predtým vydaného rozhodnutia Komisie`, teda rozhodnutia z 20. januára 1999. Tým pádom [sporné] rozhodnutie priamo súvisí s rozhodnutím z 20. januára 1999. 69 Vzhladom na súvislost medzi týmito dvomi rozhodnutiami a na úlohu dôlezitého partnera pri rokovaniach, ktorú zalobca zohrával v priebehu formálneho konania, ktoré skoncilo vydaním rozhodnutia z 20. januára 1999, sa individualizácia zalobcu pre toto rozhodnutie rozsiruje aj na [sporné] rozhodnutie, aj ked sa zalobca na zistovaní Komisie týkajúcom sa posledného menovaného rozhodnutia nezúcastnil. S týmto záverom nie je v rozpore skutocnost, ze v predmetnom prípade rozhodnutie z 20. januára 1999 neodporuje zásadne záujmom, ktoré obhajuje zalobca. 70 Z vyssie uvedeného vyplýva, ze zalobca je osobne dotknutý v zmysle judikatúry citovanej v bode 42 vyssie." Konanie pred Súdnym dvorom a tvrdenia úcastníkov konania 27 Komisia sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor: - zrusil napadnutý rozsudok, - vydal konecné rozhodnutie vo veci, ktorým zamietne zalobu ARE ako neprípustnú, pretoze ARE nie je sporným rozhodnutím osobne dotknuté v zmysle clánku 230 stvrtého odseku ES, alebo - vrátil vec Súdu prvého stupna na rozhodnutie o otázke prípustnosti a - zaviazal ARE na náhradu trov konania na oboch stupnoch. 28 ARE navrhuje, aby Súdny dvor: - zamietol odvolanie v celistvosti a - zaviazal Komisiu na náhradu trov odvolania. 29 Spolková republika Nemecko oznámila Súdnemu dvoru podaním, ktoré bolo dorucené do kancelárie Súdneho dvora 21. mája 2003, ze nemá ziadne pripomienky, ktoré by presahovali rámec odvolania Komisie, a ze sa teda vzdáva moznosti podat samostatné podanie. O návrhu zrusit napadnutý rozsudok 30 Komisia opiera svoje odvolanie o sedem dôvodov, ktorými uplatnuje, ze Súd prvého stupna nesprávne rozhodol tým, ze: - urcil, ze ARE je sporným rozhodnutím napriek jeho vseobecnému charakteru osobne dotknuté a ze sa jeho alebo jedného alebo viacerých z jeho clenov toto rozhodnutie týka z dôvodu urcitých osobných vlastností alebo zvlástnych okolností, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb, - urcil, ze podmienka, podla ktorej je potrebné byt osobne dotknutý, je kritériom individualizácie vychádzajúce zo vztahu hospodárskej sútaze lísiace sa podla toho, ci ide o rozhodnutie prijaté bud podla clánku 88 ods. 2 ES, alebo podla ods. 3 toho istého clánku, takze v oblasti prípustnosti sú pouzitelné odlisné kritériá, - pouzil kritérium vztahu hospodárskej sútaze, podla ktorého musí byt dotknuté postavenie ARE v hospodárskej sútazi, ktoré sa lísi a je menej prísne ako kritérium stanovené Súdnym dvorom, podla ktorého musí byt postavenie v hospodárskej sútazi dotknuté znacne, - pripojil sám od seba bez toho, aby vypocul Komisiu, vedlajsieho úcastníka v prvostupnovom konaní alebo ARE, dôvod zaloby, ktorý nebol zalobou uplatnený, - urcil, ze ARE bolo dotknuté vo svojom postavení vyjednávaca a ze sa na neho má teda nahliadat ako na osobne dotknutého sporným rozhodnutím, - neuviedol dostatocne jasne dôvody, o ktoré sa opiera napadnutý rozsudok, a - rozporuplne konstatoval, ze jednak podla procesných predpisov týkajúcich sa poskytovania pomoci Komisia nemusela vypocut ARE a ze na druhej strane bolo ARE vypocuté do takej miery, ze tým získalo postavenie vyjednávaca. Úvodné poznámky 31 Pred skúmaním dôvodov odvolania je vhodné pripomenút pravidlá týkajúce sa urcenia, ci je iný právny subjekt ako clenský stát, ktorý je adresátom rozhodnutia Komisie v oblasti pomoci, aktívne legitimovaný na podanie zaloby proti tomuto rozhodnutiu. 32 Podla clánku 230 stvrtého odseku ES môze fyzická alebo právnická osoba podat zalobu proti rozhodnutiu urcenému inej osobe, ked sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka. 33 Podla ustálenej judikatúry môzu iné osoby nez príjemcovia rozhodnutia byt osobne dotknuté, len ked sa ich toto rozhodnutie týka z dôvodu ich urcitých osobných vlastností alebo zvlástnych okolností, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb, a takto ich individualizuje podobným spôsobom ako adresátov takéhoto rozhodnutia (pozri okrem iného rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223; z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C-198/91, Zb. s. I-2487, bod 20, a z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-298/00 P, Zb. s. I-4087, bod 36). 34 Pokial ide o rozhodnutie Komisie vo veci pomoci, je vhodné pripomenút, ze podla postupu na preskúmanie pomoci upraveného clánkom 88 ES treba rozlisovat medzi predbeznou fázou zistovania pomoci podla clánku 88 ods. 3 ES, ktorá slúzi len na to, aby si Komisia mohla urobit prvý názor o ciastocnej alebo úplnej zlucitelnosti predmetnej pomoci, a fázou zistovania pomoci podla clánku 88 ods. 2 ES. Len v tejto fáze, ktorá má Komisii umoznit získat úplné informácie o vsetkých údajoch veci, upravuje Zmluva ES povinnost Komisie poskytnút úcastníkom moznost predlozit svoje pripomienky (rozsudky Cook/Komisia, uz citovaný, bod 22; z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C-225/91, Zb. s. I-3203, bod 16, a z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 38). 35 Ak Komisia konstatuje bez zacatia zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES rozhodnutím zalozeným na ods. 3 tohto clánku, ze pomoc je zlucitelná so spolocným trhom, osoby, v ktorých prospech je táto procesná záruka stanovená, môzu presadit jej dodrzanie, len ked majú moznost toto rozhodnutie napadnút na súde Spolocenstva (rozsudky Cook/Komisia, uz citovaný, bod 23; Matra/Komisia, uz citovaný, bod 17, a Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný, bod 40). Preto vyhlasuje súd Spolocenstva zalobu o zrusenie takéhoto rozhodnutia podanú dotknutou osobou v zmysle clánku 88 ods. 2 ES za prípustnú, ked chce zalobca podaním zaloby hájit svoje procesné práva, ktoré má podla posledného uvedeného ustanovenia (rozsudky Cook/Komisia, uz citovaný, body 23 az 26, a Matra/Komisia, uz citovaný, body 17 az 20). 36 Dotknuté osoby v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, ktoré môzu podat zalobu o zrusenie podla clánku 230 stvrtého odseku ES, sú osoby, podniky prípadne zdruzenia poskodené poskytnutím pomoci vo svojich záujmoch, t. j. zvlást podniky a profesijné organizácie sútaziace s príjemcami tejto pomoci (pozri najmä rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný, bod 41). 37 Ak vsak zalobca spochybnuje odôvodnenost rozhodnutia, ktorým bola posúdená táto pomoc, samotná skutocnost, ze sa môze povazovat za zainteresovanú stranu v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, nemôze stacit na uznanie prípustnosti zaloby. Zalobca teda musí dokázat, ze má osobitné postavenie v zmysle uz citovanej judikatúry Plaumann/Komisia. Je tomu tak najmä v prípade, ze zalobcove postavenie na trhu je podstatne dotknuté pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, Zb. s. 391, body 22 az 25, a uznesenie Sveriges Betodlares a Henrikson/Komisia, uz citované, bod 45). 38 Vzhladom na tieto právne okolnosti treba skúmat dôvody, ktoré uviedla Komisia na podporu svojho odvolania. 39 Najprv treba skúmat stvrtý a piaty dôvod odvolania. O stvrtom dôvode odvolania Argumentácia úcastníkov konania 40 Komisia svojím stvrtým dôvodom odvolania uplatnuje, ze Súd prvého stupna v domnienke, ze ARE si svojou zalobou chcelo zabezpecit ochranu procesných práv vychádzajúcich z clánku 88 ods. 2 ES, doplnil nový dôvod zaloby týkajúci sa porusenia podstatných formálnych nálezitostí. Komisia okrem toho nemala nikdy prílezitost na výkon svojich práv na obhajobu v prípade tohto bodu. 41 ARE odpovedá, ze kedze Súd prvého stupna vykladal jeho zalobu ako smerujúcu proti tomu, ze nebolo zacaté konanie vo veci formálneho zistovania, dodrziaval zásadu hospodárnosti konania. Obmedzil totiz v prospech Komisie predmet pôvodného návrhu tohto zdruzenia. ARE tiez tvrdí, ze celá jeho argumentácia o meritórnej nesprávnosti sporného rozhodnutia preukazuje existenciu "závazných tazkostí" pri zistovaní zlucitelnosti predmetnej pomoci so spolocným trhom. V kazdom prípade môze súd Spolocenstva skúmat bez návrhu otázku porusenia procesných práv tohto zdruzenia z dôvodu, ze nebolo zacaté konanie vo veci formálneho zistovania uvedené v clánku 88 ods. 2 ES. Tvrdenie Komisie, podla ktorého nemala moznost obhájit sa voci zalobnému dôvodu zalozenému na tom, ze nebolo zacaté konanie vo veci formálneho zistovania, je preto irelevantné. Komisia nakoniec zosiroka spochybnila postavenie clenov ARE ako spolusútaziacich s príjemcami pomoci, a teda ich postavenie ako zainteresovaných strán v konaní vo veci formálneho zistovania, pretoze táto vlastnost je rozhodujúca pre posúdenie podmienky osobnej dotknutosti. Posúdenie Súdnym dvorom 42 Z bodov 3, 6, 8, 9, 66 a 68 napadnutého rozsudku vyplýva, ze: - rozhodnutím z 20. januára 1999, ktoré nasledovalo po konaní na úcel zistovania v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, Komisia vyhlásila program nadobúdania pôdy za nezlucitelný so spolocným trhom, pokial sa pomoc v rámci tohto programu viaze na podmienku usídlenia na pôde k 3. októbru 1990 a prekracuje najvyssiu hranicu intenzity pomoci pre nadobúdanie polnohospodárskej pôdy, ktorá bola urcená na polnohospodárske plochy v iných nez znevýhodnených oblastiach podla nariadenia ES c. 950/97 na 35 %. Najmä v prípade podmienky miestneho pobytu k 3. októbru 1990 stanovenej zákonom o kompenzáciách Komisia konstatovala: - zákon zvýhodnuje fyzické alebo právnické osoby z nových spolkových krajín voci tým, ktoré nemajú sídlo alebo bydlisko v Nemecku, a tým je spôsobilý porusit zásadu zákazu diskriminácie podla clánkov 43 ES az 48 ES, - aj ked je pravdou, ze bolo pre vsetkých obcanov Spolocenstva mozné de iure preukázat, ze majú hlavné bydlisko na území [niekdajsej Nemeckej demokratickej republiky] k 3. októbru 1990, táto podmienka bola ale de facto skoro výhradne splnená nemeckými obcanmi s predchádzajúcim bydliskom v nových spolkových krajinách, - dosiahnutie ciela sledovaného zákonodarcom, úcast východných Nemcov na programe nadobúdania pôdy, aj ked ho mozno povazovat za legitímny, by ani pri vypustení rozhodujúceho dátumu 3. októbra 1990 nebolo prakticky znemoznené, - po prijatí tohto rozhodnutia z 20. januára 1999 nemecký zákonodarca pripravil návrh zákona o zmene a doplnení zákona o vlastníckom práve, z ktorého vyplýva najmä, ze zrusí podmienku miestneho pobytu k 3. októbru 1990, a najvyssia hranica intenzity pomoci bola stanovená na 35 % (inými slovami kúpna cena predmetnej pôdy bola stanovená na trznú hodnotu mínus 35 %). Hlavnou poziadavkou na nadobudnutie pôdy za znízenú cenu je teda existencia dlhodobého prenájmu, ktorá uz bola uvedená medzi podmienkami, ktoré urcoval EALG, - tento nový návrh zákona bol oznámený Komisii, ktorá ho odobrila napadnutým rozhodnutím bez zacatia konania vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES, - ARE sa zúcastnilo konania vo veci formálneho zistovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, ako aj na neformálnych rokovaniach o jeho vykonaní, a to aktívne, opätovne a s podporou vedeckých posudkov. Komisia samotná pripustila, ze ARE ovplyvnovalo proces rozhodovania a ze bolo zaujímavým zdrojom informácií, - sporné rozhodnutie sa týka výkonu rozhodnutia z 20. januára 1999. 43 Je teda isté, ze ARE mohlo predlozit a aj predlozilo pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zistovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, a ze toto zdruzenie malo moznost v tomto rámci uplatnit, ze pomoc zavedená EALG je nezlucitelná so spolocným trhom hlavne preto, ze poskytovanie pomoci podliehalo podmienkam, ktoré mohli porusovat zákaz diskriminácie zalozenej na státnej príslusnosti. Je tiez isté, ze týmto rozhodnutím Komisia vyhlásila, ze program nadobúdania pôdy upravený v EALG je nezlucitelný so spolocným trhom, najmä v rozsahu, v ktorom pomoci, ktoré tento zákon poskytoval, boli viazané na podmienku miestneho pobytu k 3. októbru 1990, pretoze mala takú povahu, ze mohla porusovat zákaz diskriminácie na základe státnej príslusnosti a ze následne po tomto rozhodnutí bol návrh zákona nemeckého zákonodarcu, ktorý rusí najmä poziadavku miestneho pobytu k 3. októbru 1990, schválený sporným rozhodnutím o vykonaní rozhodnutia z 20. januára 1999. 44 Za týchto podmienok sa zdá, ze zistenia Súdu prvého stupna uvedené v bodoch 47 a 49 napadnutého rozsudku nemajú objektívny základ, podla nich aj v prípade neexistencie dôvodu zaloby výslovne zalozeného na porusení povinnosti Komisie zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES treba zalobu vzhladom na dôvody zrusenia uplatnované na jej podporu vykladat v tom zmysle, ze sa nou kladie Komisii za vinu, ze napriek váznym tazkostiam pri preskúmaní zlucitelnosti predmetných pomocí so spolocným trhom nezacala formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, takze sa nou sleduje len presadenie dodrziavania procesných práv poskytovaných týmto ustanovením. 45 Takýto nový výklad zaloby, ktorý vedie k zmene kvalifikácie jej predmetu, nemôze byt uskutocnený na základe prostého zistenia, akým je konstatovanie uvedené v bode 47 napadnutého rozsudku, podla ktorého dôvody zaloby a najmä dôvod zákazu diskriminácie z dôvodu státnej príslusnosti v skutocnosti majú preukázat, ze pri skúmaní zlucitelnosti sporných opatrení so spolocným trhom vznikli vázne tazkosti, ktoré zaväzovali Komisiu zacat formálne konanie. 46 Súd prvého stupna napokon ziadnym spôsobom nedolozil svoj výklad dôvodov zaloby uplatnovaných zo strany ARE, co ho viedlo k takému urceniu predmetu zaloby, aké vykonal. 47 Pritom vysvetlenie týkajúce sa opodstatnenosti takéhoto výkladu dôvodov zaloby bolo viac nez nevyhnutné, ako Súd prvého stupna uviedol v bode 39 napadnutého rozsudku, kedze ARE vo svojej zalobe tvrdilo, ze má vlastný záujem na zrusení sporného rozhodnutia, lebo v prípade striktného uplatnenia zásady zákazu diskriminácie na základe státnej príslusnosti by bolo nevyhnutné prerozdelit pôdu a clenovia tohto zdruzenia by mali väcsie prílezitosti prístupu k nej, co vytvorilo dojem, ze sa dôvod zaloby vychádzajúci z porusenia zákazu akejkolvek diskriminácie na základe státnej príslusnosti vztahoval na meritum sporného rozhodnutia a nie na skutocnost, ze nebolo zacaté konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. 48 Vzhladom na vyssie uvedené treba takisto konstatovat, ze Komisii v predmetnej veci nebola poskytnutá prílezitost odpovedat na dôvod zaloby vychádzajúci z porusenia procesných práv ARE. 49 Z toho vyplýva, ze Súd prvého stupna bol nesprávne toho názoru, ze ARE implicitne predlozilo dôvod zaloby vychádzajúci z porusenia povinnosti Komisie zacat konanie vo veci formálneho zistovania uvedené v clánku 88 ods. 2 ES. 50 V dôsledku toho treba prijat stvrtý dôvod, ktorý Komisia uplatnila na podporu svojho odvolania. O piatom dôvode odvolania Argumentácia úcastníkov konania 51 Pokial ide o body 65 az 69 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupna konstatoval, ze ARE je osobne dotknuté sporným rozhodnutím, lebo týmto rozhodnutím bolo ovplyvnené jeho postavenie vyjednávaca, Komisia najprv tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností, kedze toto zdruzenie sa nikdy neodvolávalo na toto tvrdenie, ako aj nesprávneho právneho posúdenia, pretoze Súd prvého stupna nie je oprávnený pripisovat zalobcovi právne tvrdenia, ktoré on sám neuplatnil. Komisia dalej spochybnuje zistenia Súdu prvého stupna, podla ktorých úcast ARE v správnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu sporného rozhodnutia, urobilo z tohto zdruzenia vyjednávaca, ktorý má vlastnú aktívnu legitimáciu. Nakoniec, ked bol Súd prvého stupna toho názoru, ze rozhodnutie z 20. januára 1999 nebolo v rozpore so záujmami ARE, dopustil sa nesprávneho zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. 52 ARE uvádza, ze vo svojej zalobe podanej na Súd prvého stupna preukázalo svoju primárnu aktívnu legitimáciu neodvodenú od aktívnej legitimácie svojich clenov z dôvodu svojho autonómneho postavenia zainteresovanej strany ako profesijnej organizácie v konaní vo veci formálneho zistovania, ktoré Komisia nezacala. Toto zdruzenie tiez uplatnuje, ze Súd prvého stupna vylozil pojem vyjednávac primeraným spôsobom v zmysle judikatúry tým, ze povazoval jeho aktívnu úcast na konaní vo veci formálneho zistovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, ako prípad na pouzitie tohto pojmu. Posúdenie Súdnym dvorom 53 V bode 40 napadnutého rozsudku sa uvádza, ze ARE "dodáva, ze aj keby Súd prvého stupna bol toho názoru, ze nie je zdruzením podnikov alebo hospodárskych subjektov, musí sa povazovat za osobne dotknuté sporným rozhodnutím z dôvodu jeho postavenia vyjednávaca s Komisiou a jeho úcasti v konaní". 54 Podla Komisie sa vsak ARE nikdy nedovolávalo svojho postavenia vyjednávaca na úcel získania aktívnej legitimácie pre podanie zaloby proti spornému rozhodnutiu. Tento bod argumentácií Komisie nie je navyse týmto zdruzením výslovne spochybnený. 55 V kazdom prípade treba uviest, ze skutocnosti zistené Súdom prvého stupna ako také, ktoré môzu viest k tomu, ze by ARE bolo povazované za osobne dotknuté sporným rozhodnutím v rozsahu, v ktorom sa ho dotklo v jeho postavení vyjednávaca, nemôzu postacovat na preukázanie takéhoto postavenia. 56 V tomto smere treba konstatovat, ze skutocnost, ze ARE sa aktívne zúcastnilo na konaní vo veci formálneho zistovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, ako aj na neformálnych rokovaniach o jeho vykonaní, a to aktívne, opätovne a s podporou vedeckých posudkov, a okolnost, ze malo úlohu dôlezitého partnera v priebehu uvedeného konania, ze sporné rozhodnutie priamo súvisí s rozhodnutím z 20. januára 1999 a ze Komisia sama uznala, ze toto zdruzenie ovplyvnilo rozhodovací proces a bolo zaujímavým zdrojom informácií, neumoznuje povazovat ho za vyjednávaca, podobne ako Landbouwschap vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Van der Kooy a i./Komisia, uz citovaný, a Comité international de la rayonne et des fibres synthétiques (CIRFS) vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok CIRFS a i./Komisia, uz citovaný. 57 Landbouwschap totiz vyjednával s NV Nederlandse Gasunie de Groningen (Holandsko) v záujme zahranicných podnikov o sadzbách plynu a bol uvedený medzi signatármi dohody, ktorá urcovala tieto sadzby, ktoré dotycné rozhodnutie Komisie povazovalo za pomoc nezlucitelnú so spolocným trhom, pricom toto rozhodnutie bolo predmetom zaloby podanej hlavne samotným Landbouwschap. Pokial ide o CIRFS, ktoré bolo zdruzením zjednocujúcim hlavných medzinárodných výrobcov syntetických látok, CIRFS bol partnerom v rokovaniach Komisie a vyjednával s nou o zavedení "disciplíny" v oblasti pomoci v odvetví syntetických látok, pri ktorej zavádzaní Komisia vydala rozhodnutie, v ktorom bola toho názoru, ze urcitá pomoc poskytnutá clenským státom uvedenej spolocnosti nemusela byt predtým oznámená, pricom toto rozhodnutie bolo napadnuté zo strany CIRFS. 58 Úlohu ARE v priebehu konaní vo veci formálneho zistovania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z 20. januára 1999, ktorá neprekracuje výkon procesných práv priznaných zainteresovaným stranám v clánku 88 ods. 2 ES, vsak nemozno porovnávat s úlohou, ktorú mali Landbouwschap alebo CIRFS vo veciach uvedených v bode 56 tohto rozsudku, ktorá je postacujúca na to, aby mohlo zdruzenie ako také napadnút rozhodnutie vydané Komisiou pri pouzití clánku 88 ods. 2 alebo 3 ES a adresované inému subjektu ako tomuto zdruzeniu. 59 Vzhladom na to, co bolo uvedené vyssie, treba konstatovat, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked rozhodol, ze ARE je osobne dotknuté sporným rozhodnutím v rozsahu, v ktorom uplatnilo svoju vlastnú aktívnu legitimáciu, pretoze jeho postavenie vyjednávaca bolo ovplyvnené týmto rozhodnutím. 60 Preto treba piaty dôvod odvolania prijat. 61 Vzhladom na to, ze stvrtý a piaty dôvod odvolania bol prijatý, zdá sa, ze podmienka prípustnosti zalôb podaných ARE proti spornému rozhodnutiu spocívajúca v tom, ze toto zdruzenie je osobne dotknuté uvedeným rozhodnutím, nie je splnená alebo prinajmensom, ze nie je preukázané, ze by bola splnená, treba napadnutý rozsudok zrusit. 62 Z toho vyplýva, ze nie je potrebné skúmat ostatných pät dôvodov odvolania. O prípustnosti zaloby 63 Podla clánku 61 prvého odseku druhej vety Statútu Súdneho dvora môze on sám vydat konecný rozsudok, ak to stav konania dovoluje. 64 Tak je tomu aj v tejto veci. 65 Je totiz nesporné, ze ARE výslovne nenavrhlo zrusenie sporného rozhodnutia z dôvodu, ze Komisia porusila povinnost zacat formálne konanie na úcel zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES alebo ze boli porusené procesné záruky uvedené v tomto ustanovení. Je tiez nesporné, ze sa toto zdruzenie v priebehu rôznych stádií konania na Súde prvého stupna nijako neodvolávalo na otázku zacatia takéhoto konania ani na judikatúru, ktorá sa zaoberá touto otázkou. 66 Navyse je dôlezité uviest, ze samotné ARE uznáva vo svojej odpovedi na odvolanie, ze Súd prvého stupna obmedzil predmet jeho pôvodného návrhu na nápravu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorého sa ARE dopustilo, pokial ide o správnu procesnú kvalifikáciu sporného rozhodnutia. Toto zdruzenie totiz najprv napadlo toto rozhodnutie, kedze ho povazovalo za rozhodnutie potvrdzujúce skoncenie predchádzajúceho konania vo veci formálneho zistovania, ktoré definitívne povolilo zmenený rezim pomoci. Pripústa, ze Súd prvého stupna správne povazoval sporné rozhodnutie za rozhodnutie, ktorým sa skoncilo predbezné zistovanie kontrol pomoci uvedenej v clánku 88 ods. 3 ES. Preto bolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, ze Súd prvého stupna vylozil jeho návrh ako smerujúci proti nezacatiu formálneho konania na úcel zistovania. 67 Za týchto podmienok treba konstatovat, ze ARE sa zalobou podanou na Súd prvého stupna o zrusenie sporného rozhodnutia nesnazilo spochybnit nezacatie konania podla clánku 88 ods. 2 ES, a zabezpecit tak ochranu procesných práv, ktoré vyplývajú z tohto ustanovenia. 68 V skutocnosti ARE svojou zalobou sledovalo zrusenie merita sporného rozhodnutia. 69 Preto samotná skutocnost, ze ARE sa mohlo povazovat za zainteresovanú stranu v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, nemôze postacovat na uznanie prípustnosti zaloby. Musí teda preukázat, ze má osobitné postavenie v zmysle uz citovanej judikatúry Plaumann/Komisia. 70 V predmetnej veci ARE, ktoré je zdruzením zalozeným na presadzovanie kolektívnych záujmov jednej kategórie osôb podliehajúcich súdnej právomoci, sa môze povazovat za osobne dotknuté v zmysle uz citovanej judikatúry Plaumann/Komisia len v rozsahu, v ktorom je postavenie jeho clenov na trhu podstatným spôsobom ovplyvnené systémom pomoci, ktorý je predmetom sporného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, Zb. s. 391, body 22 az 25, a uznesenie Sveriges Betodlares a Henrikson/Komisia, uz citované, bod 45). 71 Toto vsak nie je taký prípad. 72 Ani za predpokladu, ze by tak, ako to vyplýva z bodov 54 a 60 napadnutého rozsudku, niektorí clenovia ARE boli hospodárskymi subjektmi, ktoré sa dajú povazovat za priamych spolusútaziacich príjemcov pomoci zavedenej zákonom o kompenzáciách, a boli by tak nevyhnutne sporným rozhodnutím ovplyvnení vo svojom postavení v hospodárskej sútazi, nevyplýva z toho, ze by ich postavenie na trhu mohlo byt podstatne ovplyvnené poskytnutím uvedenej pomoci, pretoze sa zdá byt prípustné, ako to vyplýva z bodu 55 napadnutého rozsudku, ze sa za spolusútaziacich príjemcov programu nadobúdania pôdy môzu povazovat vsetci polnohospodári Európskej únie. 73 Z toho vyplýva, ze ARE sa nemôze povazovat za osobne dotknuté sporným rozhodnutím. 74 Preto musí byt námietka neprípustnosti podaná Komisiou proti zalobe podanej ARE na Súd prvého stupna prijatá a v dôsledku toho treba zalobu zamietnut. O trovách 75 Podla clánku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konecnou platnostou o veci samej, rozhodne aj o trovách konania. Podla clánku 69 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze Komisia navrhla zaviazat ARE na náhradu trov konania a ARE nemalo úspech vo svojich dôvodoch odvolania, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania na oboch stupnoch. Z týchto dôvodov Súdny dvor (velká komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Rozsudok Súdu prvého stupna Európskych spolocenstiev z 5. decembra 2002, Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum/Komisia (T-114/00), sa zrusuje. 2. Zaloba podaná Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum eV na Súd prvého stupna Európskych spolocenstiev o zrusenie rozhodnutia Komisie z 22. decembra 1999, ktoré povoluje pomoc podla ustanovení clánkov 87 a 88 (predtým clánky 92 a 93) Zmluvy ES, sa zamieta ako neprípustná. 3. Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum eV je povinné nahradit trovy konania na oboch stupnoch. Podpisy __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXX4VQjqs/L98145-3985TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXX4VQjqs/L98145-3985TMP.html#Footref*