NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA ANTONIO TIZZANO prednesené 9. februára 2006 ^1([1]1) Spojené veci C-442/03 P a C-471/03 P P&O European Ferries (Viscaya) SA a La Diputación Foral de Vizcaya proti Komisii Európskych spolocenstiev "Odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupna - Údajná oneskorenost odvolania - Prípustnost - Zásada res iudicata - Námietka - Nastolitelnost ex offo - Podmienky existencie - Státna pomoc - Zlucitelnost - Podmienky zásady súkromného investora - Dosah - Potreba zásahu orgánov verejnej moci - Legitímna dôvera - Podmienky" 1. Predmetom týchto vecí sú odvolania, ktoré podali P&O European Ferries (Vizcaya) SA (dalej len "P&O) a Diputación Foral de Vizcaya (provincná rada Biscaye, dalej len "Diputación") proti rozsudku Súdu prvého stupna z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, v spojených veciach T-116/01 a T-118/01 (dalej len "napadnutý rozsudok")([2]2), ktorým bolo v celom rozsahu potvrdené rozhodnutie Komisie 2001/247/ES z 29. novembra 2000 (dalej len "napadnuté rozhodnutie")([3]3) o schéme pomoci poskytovanej Spanielskom v prospech námornej spolocnosti P&O [neoficiálny preklad], v tom case nazývanej "Ferries Golfo de Vizcaya". I - Právny rámec 2. Ako je známe, clánok 87 ods. 1 ES stanovuje, ze okrem niektorých výnimiek uvedených v Zmluve pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. 3. Clánok 88 ods. 3 ES dalej stanovuje, ze zámery v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci musia byt v dostatocnom case oznámené Komisii a ze clenské státy nemôzu navrhované opatrenia vykonat pred konecným rozhodnutím Komisie. 4. Okrem toho nariadením Rady c. 659/1999([4]4) (dalej len "nariadenie c. 659/1999") prijalo Európske spolocenstvo podrobný systém pravidiel týkajúcich sa postupov pri uplatnovaní ustanovení práva Spolocenstva v oblasti kontroly státnej pomoci. II - Skutkový stav a konanie Skutkové okolnosti 5. Vzhladom na zlozitost okolností, ktoré sú predmetom týchto vecí a ktoré navyse viedli k dvom rozsudkom Súdu prvého stupna, ako aj vzhladom na to, ze nastali v relatívne dlhom case, obmedzím sa teraz na zhrnutie zásadných skutkových okolností, ktoré sú na úcely tohto konania podstatné. 6. Vsetko vychádza z dohody (dalej len "pociatocná dohoda"), ktorú 9. júla 1992 podpísali Diputación a Ministerstvo obchodu a turizmu baskickej vlády na jednej strane a spolocnost námornej prepravy, ktorá sa teraz nazýva P&O, na strane druhej. Táto dohoda sa týkala zriadenia prepravnej sluzby medzi Bilbaom a Portsmouthom a predpokladala, ze orgány, ktoré boli jej signatármi, v období od roku 1993 do roku 1996 kúpia urcitý pocet cestovných lístkov za protihodnotu urcenú v tejto dohode. Táto posledná skutocnost nebola nikdy oznámená Komisii. 7. Uz 21. septembra toho istého roku vsak spolocnost, ktorá prevádzkuje námornú prepravu, Bretagne Angleterre Irlande (dalej len "BAI"), podala na Komisiu staznost, v ktorej ju oboznámila so subvenciami, ktoré mali byt P&O poskytnuté prostredníctvom Diputación a baskickej vlády. Komisia zhromazdila potrebné informácie a 29. septembra 1993 rozhodla o zacatí konania podla clánku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz clánok 88 ods. 2 ES).([5]5) 8. Po skoncení predbezného preskúmania totiz dospela k záveru, ze pociatocná dohoda nepredstavovala beznú obchodnú transakciu, ale skôr státnu pomoc v zmysle clánku 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz clánok 87 ES), pricom sa zdá, ze státna pomoc nesplnala podmienky potrebné na to, aby ju bolo mozné uznat za zlucitelnú s vnútorným trhom. 9. Úvahy Komisie sa opierali, inter alia, o skutocnost, ze cena dohodnutá signatármi dohody za kúpu cestovných lístkov bola vyssia ako bezná obchodná sadzba a ze dohoda obsahovala verejný záväzok krytia vsetkých strát P&O pocas prvých troch rokov prevádzkovania novej sluzby. Podla názoru Komisie teda dohoda spôsobila, ze doslo k vylúceniu akéhokolvek obchodného rizika P&O. 10. Po oznámení rozhodnutia o zacatí konania oznámila baskická vláda Komisii, ze prerusila plnenie pociatocnej dohody. Zároven P&O pocas správneho konania, ktorého predmetom bolo preskúmanie tohto opatrenia, viedla s Komisiou rozsiahlu korespondenciu o vymedzení druhu dohody, ktorá by mohla byt uzavretá medzi námornou prepravnou spolocnostou a orgánmi verejnej moci bez toho, aby sa porusovali ustanovenia práva Spolocenstva v oblasti státnej pomoci. 11. V tejto súvislosti P&O oznámila listom z 27. marca 1995 (dalej len "list z 27. marca 1995"), adresovaným úradníkovi generálneho riaditelstva (GR) "Doprava" Komisie([6]6) novú dohodu (dalej len "nová dohoda" alebo "sporné opatrenie"), ktorá bola uzavretá 7. marca 1995 medzi Diputación a P&O. Táto dohoda, ktorá mala byt úcinná v období rokov 1995 az 1998, upravovala záväzok Diputación kúpit celkom 46 500 cestovných lístkov, ktoré sa mali pouzit na námornej linke Bilbao - Portsmouth prevádzkovanej P&O a urcovala protihodnotu, ako aj dalsie podmienky tejto kúpy. 12. Dna 7. júna 1995 prijala Komisia rozhodnutie, ktorým sa skoncilo konanie zacaté 29. septembra 1993 (dalej len "rozhodnutie zo 7. júna 1995")([7]7), v ktorom uviedla, ze nová dohoda priniesla oproti predchádzajúcemu zneniu viacero dôlezitých zmien. Najmä sa teraz ustanovilo, ze baskická vláda uz nie je zmluvnou stranou tejto dohody, ze cena cestovných lístkov sa urcuje podla nových kritérií a je teda nizsia ako cena dohodnutá v pociatocnej dohode, ze mnohé dalsie body - ktoré tiez boli predtým predmetom výhrad Komisie - boli z novej dohody vypustené. Na základe týchto úvah teda Komisia uviedla, ze nová dohoda nepredstavuje státnu pomoc. 13. Toto rozhodnutie vsak BAI, ktorá je spolocnostou konkurujúcou s P&O, hned napadla na Súde prvého stupna a uviedla, ze ide o státnu pomoc, pricom na podporu Komisie vstúpili do nasledujúceho súdneho konania ako vedlajsí úcastníci Spanielske královstvo a P&O. 14. Rozsudkom z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T-14/96([8]8) (dalej len "rozsudok BAI") Súd prvého stupna zrusil rozhodnutie zo 7. júna 1995, kedze sa domnieval, ze nová dohoda nepredstavovala beznú obchodnú transakciu, a teda ze Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tejto dohody podla clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES. 15. Súd prvého stupna najmä uviedol, ze nielenze celková suma zaplatená v prospech P&O orgánmi verejnej moci na základe novej dohody nebola nizsia ako suma, ktorá sa predpokladala podla pociatocnej dohody, ale bola dokonca o nieco vyssia. Bez ohladu na to, ze jednotková cena cestovných lístkov sa znízila, celkový pocet kúpených cestovných lístkov sa podstatným spôsobom zvýsil (46 500 cestovných lístkov oproti 26 000 pôvodne predpokladaným cestovným lístkom). Súd prvého stupna zdôraznil, ze celkové mnozstvo kúpených lístkov nebolo vôbec urcené vo vztahu ku skutocnej potrebe kupujúceho. Okrem toho nemusela P&O znásat ziadne dodatocné náklady z dôvodu tohto zvýsenia poctu lístkov, pretoze sa mohli pouzit iba mimo hlavnej sezóny. Preto Súd prvého stupna dospel k záveru, ze úcinky novej dohody na hospodársku sútaz boli v podstate rovnaké ako úcinky pociatocnej dohody.([9]9) 16. Vo svetle tohto rozsudku sa Komisia 26. mája 1999([10]10) rozhodla zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES týkajúce sa novej dohody. Podla Komisie totiz baskické orgány umelo zvýsili pocet cestovných lístkov, ktoré sa mali kúpit od P&O, aby vyvázili znízenie ceny lístkov a zachovali tak financovanie námornej spolocnosti z verejných zdrojov na úrovni predpokladanej pociatocnou dohodou. 17. Na záver tohto konania Komisia rozhodnutím 2001/247/ES z 29. novembra 2000([11]11) rozhodla, ze nová dohoda predstavuje státnu pomoc nezlucitelnú so spolocným trhom (clánok 1) a nariadila Spanielskemu královstvu, aby urobilo opatrenia potrebné na vrátenie uz zaplatených súm (clánok 2). Konanie pred Súdom prvého stupna a napadnutý rozsudok 18. Proti tomuto rozhodnutiu podali na Súd prvého stupna zalobu aj Diputación, aj P&O, pricom sa druhá uvedená spolocnost obmedzila na návrh na zrusenie príkazu na vrátenie uz zaplatených súm státnej pomoci a Diputación navrhovala zrusenie rozhodnutia v celom rozsahu. 19. Na podporu zákonnosti dohody, ktorú Komisia zamietla, najskôr obe spolocnosti zdôraznili, ze sporná pomoc bola Komisii riadne oznámená jej príjemcom prostredníctvom uz uvedeného listu z 27. marca 1995. 20. Vo veci samej potom uviedli mnohé zalobné dôvody týkajúce sa podstatných hladísk rozhodnutia, ako aj predpokladaných vád konania, ktoré nastali pocas správneho konania pred oddeleniami Komisie. Tieto zalobné dôvody sa v podstate týkali: a) kvalifikácie tohto opatrenia ako státnej pomoci; b) porusenia vlastníckeho práva a clánku 295 ES; c) neuplatnovania výnimky ustanovenej v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES; d) porusenia pravidiel týkajúcich sa postupov, ktoré ustanovuje Zmluva ES a nariadenie c. 659/1999, najmä pokial ide o chýbajúcu ziadost orgánom o dalsie informácie; e) porusenia zásad legitímnej dôvery, právnej istoty a správneho úradného postupu; f) porusenia clánku 88 ES, pokial ide o to, ze pomoc sa mala povazovat za implicitne schválenú; g) nedostatocného alebo neprimeraného odôvodnenia v zmysle clánku 253 ES. 21. Komisia okrem toho, ze namietala dôvodnost vsetkých týchto zalobných dôvodov, vzniesla námietku neprípustnosti zalobného dôvodu, týkajúceho sa kvalifikácie sporného opatrenia ako státnej pomoci, pretoze je v rozpore s právnou silou res iudicata, ktorú nadobudol právoplatný rozsudok BAI. 22. Súd prvého stupna rozhodol, ze zalobné dôvody sú v celom rozsahu prípustné, ale zamietol vsetky zalobné dôvody, ktoré uviedla P&O a Diputación, na základe úvah, ktoré teraz strucne zhrniem v poradí, v akom boli uvedené v napadnutom rozsudku Súdu prvého stupna. 23. Súd prvého stupna najskôr urcil, ze nová dohoda nebola prijatá v súlade s postupom uvedeným v clánku 88 ods. 3 ES, a mala sa teda povazovat za nezákonnú. 24. V tejto súvislosti zamietol tvrdenia zalobkýn, podla ktorých bola nová dohoda vzhladom na to, ze sa mala povazovat za novú státnu pomoc, riadne oznámená Komisii prijímajúcou spolocnostou. Podla Súdu prvého stupna sa naopak oznámenie advokátov príjemcu Komisii o tejto dohode nemohlo v ziadnom prípade povazovat za formálne oznámenie novej pomoci v zmysle Zmluvy ES.([12]12) 25. Súd prvého stupna dalej uviedol, ze v kazdom prípade nové opatrenie nepredstavovalo novú a inú pomoc oproti pôvodne dohodnutej (a nikdy neoznámenej) pomoci, pretoze zmeny pociatocnej dohody nemajú v podstatnej miere vplyv na pomoc, tak ako bola zriadená pociatocnou dohodou. Kedze sa teda pociatocná dohoda a nová dohoda mali povazovat za jednu pomoc, zriadenú a vykonanú v roku 1992 a následne zmenenú, neoznámenie prvej dohody malo vplyv aj na zákonnost druhej. 26. Pokial potom ide o kvalifikáciu sporného opatrenia ako státnej pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, Súd prvého stupna najskôr zamietol spomínanú námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, pricom uviedol, ze je mozné dovolávat sa právnej sily res iudicata predchádzajúceho rozsudku iba vtedy, ak zaloba, ktorá viedla k tomuto rozsudku, mala rovnakých úcastníkov konania, rovnaký predmet a opierala sa o rovnaké dôvody. V tomto prípade neboli vsetky tieto podmienky splnené.([13]13) 27. Vo veci samej vsak bola analýza Komisie potvrdená. 28. V prvom rade sa totiz Súd prvého stupna domnieval, ze pocetné okolnosti preukazujú, ze Diputación neuzavrela novú dohodu na úcel riesenia skutocných potrieb. Podla jeho názoru "jednoduchá skutocnost, ze clenský stát nadobúda tovary a sluzby za trhových podmienok, nie je dostatocná na preukázanie, ze táto operácia predstavuje obchodnú transakciu vykonanú za podmienok, ktoré by boli prijaté súkromným investorom... pokial z nej vyplýva, ze stát skutocne také tovary a sluzby nepotreboval... Potreba, aby clenský stát preukázal, ze nákup tovarov a sluzieb, ktoré uskutocnil, predstavuje beznú obchodnú transakciu, je este významnejsia, ked tak ako v tomto prípade výberu poskytovatela nepredchádzalo otvorené verejné obstarávanie, ktoré bolo dostatocne zverejnené...".([14]14) Kedze v tomto prípade nebola preukázaná táto potreba, mohla Komisia oprávnene dospiet k záveru, ze nová dohoda bola spôsobilá poskytnút hospodársku výhodu P&O.([15]15) 29. Podla Súdu prvého stupna okrem toho Komisia správne zdôraznila mozný úcinok tohto opatrenia spocívajúci v narusení hospodárskej sútaze a jeho mozný dosah na obchod medzi clenskými státmi.([16]16) 30. Vo vztahu k údajnému poruseniu vlastníckeho práva uvedeného v clánku 295 ES Diputación tvrdila, ze napadnuté rozhodnutie predstavuje neoprávnené obmedzenie jej spôsobilosti uzatvárat zmluvy a odnalo jej právo vlastnit legitímne nadobudnuté cestovné lístky. Súd prvého stupna vsak odpovedal, ze úcinkom clánku 295 ES nie je zbavit rezimy vlastníctva, ktoré existujú v clenských státoch, základných zásad, ktorý ukladá Zmluva a v dôsledku toho nemôze obmedzit rozsah pojmu státna pomoc uvedeného v clánku 87 ods. 1 ES.([17]17) 31. Súd prvého stupna este urcil, ze sporné opatrenie nemohlo byt vyhlásené za zlucitelné na základe clánku 87 ods. 2 písm. a) ES, pretoze pomoc nebola poskytovaná jednotlivým spotrebitelom a bez diskriminácie vo vztahu k pôvodu sluzieb, ale uprednostnovala výlucne P&O.([18]18) 32. Pokial ide o údajné porusenie pravidiel týkajúcich sa postupov, Súd prvého stupna nesúhlasí so zalobným dôvodom, ktorý uviedla Diputación, podla ktorého Komisia nepoziadala spanielske orgány o vsetky potrebné vysvetlenia alebo objasnenia na úcely svojho rozhodnutia. Podla jeho názoru sa totiz tento zalobný dôvod zakladá na nesprávnom výklade napadnutého rozhodnutia v tom zmysle, ze casti rozhodnutia, proti ktorým namietala Diputación, sa netýkali skutocného a vlastného nedostatku informácií, ale iného posúdenia - zo strany Komisie - dôkazných prostriedkov poskytnutých spanielskymi orgánmi pocas správneho konania.([19]19) 33. Súd prvého stupna potom analyzoval a zamietol tvrdenia oboch zalobkýn o údajnom porusení zásad legitímnej dôvery a správneho úradného postupu z dôvodu príkazu na vrátenie pomoci uvedeného v napadnutom rozhodnutí. 34. Pokial ide o predpokladané porusenie zásady legitímnej dôvery, Súd prvého stupna predovsetkým zdôraznil, ze a priori nie je mozné vylúcit moznost príjemcu nezákonne poskytnutej pomoci dovolávat sa výnimocných okolností, o ktoré mohol opriet svoju dôveru týkajúcu sa riadneho spôsobu pomoci. Orgány, ktoré vsak poskytli túto pomoc tak, ze porusili oznamovaciu povinnost, sa nemôzu dovolávat legitímnej dôvery príjemcu, aby sa zbavili záväzku prijat opatrenia na úcely vykonania negatívneho rozhodnutia Komisie. Toto vsak neoprávnene vykonala Diputación.([20]20) 35. Súd prvého stupna dalej uviedol, ze na druhej strane odhliadnuc od odvolávania sa na skutocnost, ze Komisia pôvodne prijala pozitívne rozhodnutie, P&O sa nedovolávala ziadnej výnimocnej okolnosti, spôsobilej vyvolat v nej legitímnu dôveru. Usúdenie, ze predchádzajúce pozitívne rozhodnutie Komisie v oblasti státnej pomoci napadnuté zalobou podla clánku 230 ES a zrusené súdom Spolocenstva má automaticky bránit vráteniu nezákonnej pomoci, by vsak zbavovalo preskúmavanie, ktoré vykonáva súd Spolocenstva, pokial ide o zákonnost týchto rozhodnutí, jeho potrebného úcinku. Súd prvého stupna najmä poznamenal, pricom sa odvolal na rozsudok Súdneho dvora zo 14. januára 1997, Spanielsko/Komisia([21]21), ze konkurentom príjemcu by bolo odnaté právo na úcinný prostriedok nápravy proti rozhodnutiam Komisie v ich neprospech.([22]22) V dôsledku toho boli aj tvrdenia, ktoré uviedla P&O v súvislosti s vlastnou legitímnou dôverou, zamietnuté. 36. Vo veci údajného porusenia zásady správneho úradného postupu Súd prvého stupna uviedol, ze týmto zalobným dôvodom zalobkyna kritizovala postup Komisie pri preskúmavaní spisu, aby v skutocnosti spochybnila zákonnost pomoci. Zamietol teda tento zalobný dôvod a odkázal na analýzu, ktorá je uvedená v tejto súvislosti v rozsudku.([23]23) 37. Ked sa potom preskúmalo údajné porusenie clánku 88 ES, Súd prvého stupna nevyhovel tvrdeniam, ktoré uvádzala Diputación, podla ktorých nezacatie konania podla clánku 88 ES o dotknutom opatrení v lehote dvoch mesiacov nasledujúcich po vyhlásení rozsudku BAI malo mat za následok implicitné schválenie pomoci. Súd prvého stupna sa odvolal na rozsudok Lorenz([24]24) a dospel k záveru, ze predpoklady, ktoré sú v nom uvedené, neboli v tomto prípade splnené.([25]25) 38. Napokon Súd prvého stupna uviedol, ze údajné nedostatocné odôvodnenie, na ktoré poukazovala P&O,([26]26) je zjavne nedôvodné. Konanie pred Súdnym dvorom 39. Odvolaniami podanými 17. októbra 2003 a 10. novembra 2003 v uvedenom poradí namietajú P&O (vec C-442/03 P) a Diputación (vec C-471/03 P) proti záverom, ku ktorým dospel Súd prvého stupna. P&O navrhuje, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok a vrátil vec Súdu prvého stupna, aby rozhodol o zákonnosti clánku 2 napadnutého rozhodnutia. Diputación navrhuje, aby Súdny dvor zrusil napadnutý rozsudok a ak stádium sporu dovoluje, rozhodol o spore sám a zrusil rozhodnutie Komisie (alebo, subsidiárne, zrusil iba clánok 2 tohto rozhodnutia). V opacnom prípade Diputación navrhuje, aby po zrusení prvostupnového rozsudku vrátil vec Súdu prvého stupna. 40. Proti týmto návrhom namietala Komisia, ktorá bola úcastníkom konania v oboch sporoch a ktorá navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolania a zaviazal zalobkyne na náhradu trov konania. Este je potrebné dodat, ze Diputación vstúpila do konania, ktoré bolo vedené na návrh P&O, ako vedlajsí úcastník na podporu návrhov, ktoré predniesla P&O, a zároven P&O vstúpila do konania, ktoré bolo vedené na návrh Diputación, ako vedlajsí úcastník na podporu zalobkyne. 41. Predseda Súdneho dvora svojím uznesením zo 7. júna 2005 nariadil spojenie týchto dvoch vecí na úcely ústnej casti konania a vyhlásenia rozsudku. Úcastníci konania boli následne vypocutí na pojednávaní 22. septembra 2005. III - Právny rozbor Úvod 42. Odvolatelky uviedli proti rozsudku Súdu prvého stupna niekolko rôznych odvolacích dôvodov, pri ktorých sa blizsie pristavím neskôr. Najskôr musím zaujat stanovisko k pochybnostiam, ktoré uviedla Komisia v súvislosti s prípustnostou odvolania, ktoré podala Diputación, pricom tieto pochybnosti boli potom na pojednávaní viac spresnené a kvalifikované ako formálna námietka neprípustnosti z dôvodu zmeskania lehoty na podanie odvolania. O údajnom zmeskaní lehoty na podanie odvolania, ktoré podala Diputación 43. Najprv v tejto súvislosti uvádzam, ze v odvolaní si Diputación nezvolila adresu na dorucovanie v Luxemburgu, ale v sídle svojich právnych zástupcov v Bilbao, Spanielsko, a súhlasila s dorucovaním prostredníctvom faxu. Na základe toho pripomínam, ze rozsudok Súdu prvého stupna bol vyhlásený 5. augusta 2003 a v ten istý den vydala Diputación tlacové vyhlásenie, v ktorom verejne vyhlásila úmysel odvolat sa. Okrem toho, po vyhlásení rozsudku v súlade s uvedenými ustanoveniami kancelária Súdu prvého stupna zaslala overenú kópiu znenia rozsudku Diputación prostredníctvom doporuceného listu s dorucenkou, ktorý bol odovzdaný na poste v Luxemburgu 11. augusta 2003. Na adresu, ktorú si odvolatelka zvolila na dorucovanie, bola zásielka podla toho, co vyplýva z dorucenky, dorucená 1. septembra. Diputación sa teda domnievala, ze lehota na podanie jej odvolania zacína plynút od tohto dna, v dôsledku coho bolo odvolanie podané 10. novembra. Kópie rozsudku, zaslané Komisii a P&O, im boli dorucené 13. a 14. augusta 2003, v tomto poradí, a teda odvolanie P&O, ako bolo uvedené, bolo podané 17. októbra. 44. Komisia teda namieta, ze vzhladom na clánok 100 ods. 2 druhý pododsek Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna([27]27) je odvolanie Diputación podané oneskorene. 45. Ak som správne pochopil, podla jej názoru je síce pravda, ze posledná veta tohto ustanovenia zároven ustanovuje prezumpciu dorucenia v desiaty den po odovzdaní aktu na poste v Luxemburgu a výnimku z nej ["pokial dorucenka nepreukáze..., atd."]. Táto výnimka by sa ale mohla pouzit iba vtedy, ak dátum skutocného dorucenia zásielky predchádza dátumu, ktorý vyplýva z uvedenej prezumpcie. V opacnom prípade by hrozilo nebezpecenstvo, ze nastane neistý právny stav, kedze adresát zásielky by mohol donekonecna odkladat preberanie zásielky, a teda okamih zacatia plynutia lehoty na podanie odvolania. 46. Komisia ale predovsetkým namieta, ze v tomto prípade je úplne zrejmé, ze Diputación poznala rozsudok Súdu prvého stupna ovela skôr ako 1. septembra 2003. To napokon preukazuje aj tlacové vyhlásenie, ktoré vydala sama Diputación v ten istý den, ked bol rozsudok vyhlásený, ako aj skutocnost, ze jeho znenie bolo sprístupnené na internete. Odvolatelka sa teda dopustila porusenia povinnosti riadnej starostlivosti, ktorú musia úcastníci súdneho konania dodrziavat, kedze úmyselne oneskorila prevzatie zásielky (a teda podpis na dorucenke) tak, aby mohla vyuzit dlhsiu lehotu na podanie odvolania. 47. Diputación uvádza, ze jej odvolanie bolo podané v lehote, s prihliadnutím na skutocné dorucenie kópie rozsudku a na beznú odvolaciu lehotu (dva mesiace), ako aj na doplnkové dni priznané z dôvodu vzdialenosti adresy na dorucovanie zvolenej odvolatelkou. Na tento úcel sa odvolatelka odvoláva práve na znenie clánku 100 ods. 2 druhého pododseku poslednej vety Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna, ktorý podla jej názoru uprednostnuje skutocné dorucenie zásielky pred prezumpciou dorucenia. 48. Pokial ide o mna, najskôr pripomínam, ze clánok 100 ods. 2 prvý pododsek upravuje výlucne spôsoby dorucovania písomností, ktoré môzu byt v zásade zasielané prostredníctvom faxu alebo inými technickými prostriedkami, pricom sa z tohto spôsobu dorucovania výslovne vylucujú rozsudky a uznesenia Súdu prvého stupna. 49. Ako teda bolo uvedené, druhý pododsek tohto ustanovenia (na ktorý sa odvolávajú aj odvolatelka, aj Komisia) stanovuje, ze v prípadoch, v ktorých - inter alia - "z dôvodu povahy... písomnosti" (rozsudok alebo uznesenie) nemozno vykonat dorucenie prostredníctvom faxu alebo inými technickými prostriedkami, písomnost je dorucená tzv. bezným postupom podla odseku 1 ustanovenia, a to prostredníctvom doporucenej zásielky s dorucenkou, pricom sa o tom zároven príjemca upovedomí prostredníctvom faxu alebo akéhokolvek iného technického prostriedku komunikácie. Po splnení týchto krokov sa predpokladá, ze doporucená zásielka bola dorucená príjemcovi desiaty den po jej odovzdaní na poste v Luxemburgu (ak si samozrejme príjemca nezvolí adresu na dorucovanie v tejto krajine), pokial dorucenka nepreukáze, ze prijatie nastalo v iný den. 50. Prezumpcia podla clánku 100 ods. 2 druhého pododseku teda musí byt odlisovaná od prezumpcie podla clánku 44 ods. 2 tretieho pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna, podla ktorého sa za riadne dorucenie doporucenej zásielky povazuje odovzdanie na poste v Luxemburgu.([28]28) 51. Prvá prezumpcia sa totiz uplatnuje v prípade, ak sa napriek súhlasu s dorucovaním písomností týkajúcich sa konania prostredníctvom faxu alebo inými technickými prostriedkami tento spôsob nemôze vykonat z dôvodu, inter alia, povahy písomnosti (rozsudok alebo uznesenie).([29]29) Druhá sa naopak pouzíva v prípade, ked zalobca nedodrzal formálne poziadavky uvedené v clánku 44 ods. 2 prvom a druhom pododseku, a teda nezvolil si adresu na dorucovanie v Luxemburgu, ani nesúhlasil s dorucovaním písomností týkajúcich sa konania prostredníctvom faxu alebo inými technickými prostriedkami.([30]30) 52. Ako bolo uvedené, v skúmanom prípade si Diputación nezvolila adresu na dorucovanie v Luxemburgu, ale súhlasila s dorucovaním písomností týkajúcich sa konania prostredníctvom faxu alebo inými technickými prostriedkami. Uplatnitelným právnym predpisom je teda clánok 100 ods. 2 druhý pododsek. 53. Teraz teda vzhladom na toto ustanovenie ostáva zistit, za akých podmienok je mozné neuplatnit prezumpciu riadneho dorucenia doporuceného listu desiaty den po jeho ulození na poste v Luxemburgu. A teda, ci je to tak vzdy, ked dorucenka preukáze, ze dorucenie nastalo v iný den (ako tvrdí odvolatelka), alebo iba vtedy, ak tento den predchádza dnu, ktorý vyplýva z uvedenej prezumpcie (ako navrhuje Komisia). 54. Nepochybne sa domnievam, ze spomedzi týchto dvoch mozností je presvedcivejsia tá, ktorú uvádza Diputación. V prvom rade sa totiz zdá, ze je viac zlucitelná so znením tohto ustanovenia, z ktorého vôbec nevyplýva potvrdenie dedukcií Komisie. Na druhej strane a vseobecnejsie povedané, musím podotknút, ze ak príslusné procesné právne predpisy ustanovujú navrhovatelovi lehotu, má potom právo vyuzit ju v celom rozsahu, pokial v tejto súvislosti neexistujú výslovné výnimky. Ustanovenie lehoty na podanie odvolania plní totiz aj úlohu ochrany práva na obranu; a teda pri navrhovaní riesení spôsobilých obmedzit tieto práva je potrebné identifikovat pevnejsí právny základ nez nepriamu dedukciu, ktorá je navyse dosiahnutá z vety, ktorá má úplne iné doslovné znenie. 55. V kazdom prípade sa domnievam, ze na základe vseobecných zásad, aj ked v tomto smere este objektívne existuje urcitá výkladová neistota, nie je mozné, aby táto neistota pôsobila na ujmu navrhovatela a jeho práva na obranu, a teda je potrebné uprednostnit výklad, ktorý lepsie chráni tieto práva. 56. Domnievam sa teda, ze odvolanie Diputación sa musí povazovat za podané vcas, a teda prípustné. O dôvodoch odvolania 57. Ked na tomto základe pristúpim k podstate odvolaní, najskôr uvediem, ze P&O uviedla sedem odvolacích dôvodov a Diputación devät, ciastocne zhodných. Posúdim ich teda, pokial to bude mozné, spolocne. 58. Zacnem rozborom dôvodov týkajúcich sa kvalifikácie namietaného opatrenia ako státnej pomoci (A), potom pristúpim k dôvodom týkajúcim sa predpokladaného nesprávneho výkladu clánku 88 ods. 3 ES (B) a napokon k dôvodom týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustit Súd prvého stupna (C). A - Dôvody týkajúce sa povahy opatrenia ako pomoci 59. Rôznymi odvolacími dôvodmi namieta Diputación predovsetkým proti tvrdeniam Súdu prvého stupna, ktoré podporujú závery napadnutého rozhodnutia týkajúce sa kvalifikácie novej dohody ako státnej pomoci v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 1. O prípustnosti týchto dôvodov 60. Skôr ako sa zacnem venovat podstate týchto odvolacích dôvodov, je potrebné vyriesit niektoré pochybnosti týkajúce sa ich prípustnosti. 61. Najmä je potrebné zistit, ci kvalifikácia dotknutého opatrenia ako pomoci este môze byt predmetom námietok pred súdom Spolocenstva. V rozsudku BAI totiz Súd prvého stupna uz o tomto opatrení urcitým spôsobom rozhodol tak, ze zrusil rozhodnutie zo 7. júna 1995, ktoré toto opatrenie schválilo. Kedze následne úcastníci konania nepodali odvolanie, tento rozsudok sa stal konecným a nadobudol právoplatnost. Je teda mozné sa opýtat, ci zaloba, ktorú podala Diputación na Súd prvého stupna, nepriamo otvorila otázku rozsudku BAI, pricom sa porusila zásada res iudicata. 62. Pravdu povediac, Komisia v konaní na prvom stupni formálne vzniesla práve túto námietku, ale neúspesne, pretoze Súd prvého stupna sa domnieval, ze podla ustálenej judikatúry "právna sila rozhodnutej veci viazuca sa na jeden rozsudok je spôsobilá tvorit prekázku prípustnosti zaloby, ak sa predchádzajúca zaloba, ktorá viedla k vyhláseniu predmetného rozsudku, týkala tých istých úcastníkov konania, toho istého predmetu a zakladala sa na tom istom právnom základe".([31]31) V tomto prípade sa vsak podla Súdu prvého stupna zaloba, ktorú podala Diputación, týkala iného aktu, ako je akt, ktorý viedol k rozsudku BAI (napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia zo 7. júna 1995, v uvedenom poradí), a na druhej strane nestavia proti sebe tých istých úcastníkov konania, ktorí boli úcastníkmi konania BAI, kedze Diputación nebola úcastníkom toho konania.([32]32) 63. Komisia opakovane na tomto stupni konania o odvolaní námietku nevzniesla, aj ked boli úcastníci konania vyzvaní, aby k tejto otázke zaujali stanovisko a na pojednávaní skutocne v tejto súvislosti predniesli svoje (protichodné) názory. 64. Napriek tomu, ze ziadny úcastník nevzniesol formálnu námietku, sa domnievam, ze nie je vylúcené, aby Súdny dvor zistil, ci v tomto prípade skutocne nebolo porusené dodrziavanie res iudicata. Podla môjho názoru totiz napriek mlcaniu textov([33]33) môze Súdny dvor v odvolacom konaní voci rozsudku prvého stupna aj bez návrhu vzniest námietku odôvodnenú verejným záujmom. 65. Napokon uvádzam, ze túto právomoc jasne potvrdila judikatúra Súdneho dvora a rozsiahlym spôsobom ju odôvodnil generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci Salzgitter, pricom sa tu obmedzím na odkaz na jeho tvrdenia.([34]34) 66. Na druhej strane sa mi ani nezdá pochybné, ze dodrziavanie zásady právnej sily rozhodnutej veci sa musí povazovat za jednu z otázok verejného záujmu, ktoré práve Súdny dvor môze nastolit aj bez návrhu kedykolvek. Ide tu totiz o základnú zásadu právneho poriadku Spolocenstva a nielen Spolocenstva, ktorej dodrziavanie sa zarucuje nielen v záujme úcastníkov konania, ale aj vo vseobecnom záujme.([35]35) 67. Teraz teda ostáva otázkou, ci je v tomto prípade uvedená námietka dôvodná, a ci teda Súd prvého stupna tým, ze pripustil prípustnost zaloby v prvom stupni a opätovne rozhodol o tom, ci je sporné opatrenie pomocou, nerespektoval právnu silu veci rozhodnutej v rozsudku BAI. 68. V tejto súvislosti najskôr pripomeniem, ze v prvom stupni Súd prvého stupna zamietol námietku úcastníka konania, pricom sa domnieval, ze neboli splnené podmienky, ktoré vyzaduje judikatúra Súdneho dvora na to, aby bolo mozné vzniest námietku existencie res iudicata. Vylúcil najmä, ze tieto dva prípady majú rovnakých úcastníkov konania a týkajú sa rovnakého predmetu. 69. Pokial ide o prvé hladisko, uvádzam, ze vo veci BAI skutocne Diputación nebola úcastníkom a verejné záujmy v tejto veci obhajovala spanielska vláda, ktorá vstúpila do konania ako vedlajsí úcastník na podporu Komisie, ktorá bola zalovaným úcastníkom konania. Dalo by sa teda zdôraznit, ze ak je pravda, ze v oboch prípadoch ide o verejné orgány toho istého clenského státu, ktoré pred Súdom prvého stupna obhajovali stanovisko orgánu poskytujúceho pomoc, je tiez pravda, ze ide stále o iné právne subjekty. Napriek tomu priznávam, ze si nie som istý, ze námietka je skutocne rozhodujúca, najmä ak bola uvedená rozdielnost odôvodnená prípadnými obmedzeniami locus standi, ktoré mala Diputación v prvom konaní. 70. Rozhodujúce sa mi zdá zistenie druhej podmienky. Pravdu povediac, aj toto zistenie sa zdá ako isté, kedze napadnuté rozhodnutia v oboch konaniach boli formálne odlisné. Domnievam sa vsak, ze táto otázka je zlozitejsia. 71. Musím totiz uviest, ze pojem "rovnaký predmet" "nemôze byt obmedzený na formálnu totoznost dvoch návrhov"([36]36) a najmä v tomto prípade napadnutého aktu, pretoze natolko nesúvisí s touto totoznostou, ale s totoznostou právnej otázky, ktorá bola predlozená súdu. O tejto otázke sa totiz rozhoduje v rozsudku a jej sa týka právna sila rozhodnutej veci. 72. Napokon aj to je dôvod, preco podla Súdneho dvora pri prijímaní potrebných opatrení podla clánku 233 ES "na úcely zosúladenia [so zrusujúcim rozsudkom] a jeho výkonu v celom rozsahu [je Komisia] povinná dodrziavat nielen výrok rozsudku, ale aj odôvodnenie, o ktoré sa výrok opiera, a je z tohto dôvodu neodlúcitelné.... Práve toto odôvodnenie totiz... uvádza presné dôvody nezákonnosti vyslovenej vo výroku a dotknutá institúcia nan musí prihliadat pri nahradení zruseného aktu".([37]37) 73. V obidvoch konaniach, ktoré sú teraz podstatné, sa sporná otázka sa zdala byt v podstate rovnaká. Rovnako ako vo veci BAI bola totiz aj v novom konaní predmetom zaloby urcite platnost urcitého (a v týchto dvoch prípadoch iného) aktu predlozeného súdu na preskúmanie, ale skutocným a spolocným sporným právnym bodom, tým, ktorého sa podla mna týka súdne rozhodnutie, bolo posúdenie sporného opatrenia, ktoré Komisia vykonala z hladiska ustanovenia clánku 87 ods. 1 ES, aby v oboch prípadoch urcila, ci dohoda predstavuje státnu pomoc alebo nie. 74. Práve na základe tohto posúdenia bol rozsudkom BAI akt zrusený a právne odôvodnenie, o ktoré sa toto rozhodnutie opieralo, mal Súd prvého stupna v zásade uplatnit aj v nasledujúcom konaní, ked mal posúdit rozhodnutie, ktoré presne prevzalo údaje z rozsudku BAI. 75. Teraz vsak musím zdôraznit, ze po rozsudku BAI sa Komisia neobmedzila na opätovné predlozenie tout court rovnakého aktu s novým odôvodnením v súlade s rozsudkom. Zacala formálne konanie o preskúmaní podla clánku 88 ods. 3 ES vo vztahu k spornému opatreniu "s cielom umoznit zúcastneným stranám podat ich pripomienky k stanovisku, ktoré chce Komisia prijat [v súvislosti s dohodou] v dôsledku rozsudku Súdu prvého stupna".([38]38) A ako skutocne vyplýva zo znenia napadnutého rozhodnutia, v priebehu tohto konania predlozili P&O, baskické orgány a BAI dalsie pripomienky a informácie vo veci napadnutého opatrenia.([39]39) 76. Aj ked Komisia musela dodrzat rozsudok BAI, zjavne nemohla neprihliadat na prípadné nové alebo doplnujúce skutocnosti, ktoré úcastníci konania uviedli (napríklad dalsie zmeny opatrenia, zmena príslusného ekonomického a/alebo právneho rámca atd.), ktoré z jasných dôvodov tento rozsudok nemohol vziat do úvahy, ale ktoré mohli nasmerovat konecné posúdenie Komisie iným smerom. 77. Ak vsak dalsie okolnosti úcastníci konania skutocne predlozili([40]40) a Komisia na ne prihliadala([41]41) v priebehu spomínaného formálneho konania o preskúmaní, Súd prvého stupna nemohol na tieto nové skutocnosti neprihliadat a otázku opätovne nepreskúmat. A to napriek predchádzajúcemu rozsudku BAI, pretoze, ako Súdny dvor viackrát pripomenul, "právna sila rozhodnutej veci [rozsudku vyhláseného súdom Spolocenstva] sa týka výlucne skutkových a právnych okolností, ktoré boli skutocne alebo nevyhnutne rozhodnuté v súdnom rozhodnutí".([42]42) 78. Domnievam sa teda, ze Súd prvého stupna postupoval správne, ked napadnutým rozsudkom preskúmal povahu sporného opatrenia. O to viac, ze iné riesenie by pre úcastníkov tohto konania a najmä pre Diputación znamenalo odnatie súdnej ochrany, kedze posúdenie, ktoré Komisia vykonala vo vztahu k dalsím podkladom predlozeným úcastníkmi konania, by nepodliehalo preskúmaniu súdu Spolocenstva. 79. Zdá sa mi teda, ze rozhodnutie, ktoré v tejto súvislosti prijal Súd prvého stupna, je správne. Navrhujem preto, aby Súdny dvor povazoval odvolacie dôvody predlozené odvolatelkami za prípustné. 2. O veci samej 80. Vzhladom na to, co je uvedené vyssie, sa ziada preskúmat podstatu dôvodov spocívajúcich vo výklade clánku 87 ods. 1 ES. 81. V tejto súvislosti pripomínam, ze podla odvolatelky sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade tohto ustanovenia, kedze: a) pri preskúmaní, ci sa spanielske orgány správali rovnako ako súkromný investor, ktorý pôsobí v trhovej ekonomike, prihliadol na kritérium potreby zásahu verejnej moci, ktoré vôbec nesúvisí so zásadou súkromného investora; b) nesprávne sa domnieval, ze Diputación nepotrebovala kúpit cestovné lístky; c) opomenul namietnut, ze v napadnutom rozhodnutí chýba ekonomická analýza zvýhodnenia vyplývajúceho z opatrenia, pokial ide o sumy uz vyplatené v prospech P&O; d) vyhlásil, ze Komisia nemusela posúdit skutocný dosah státneho opatrenia na obchod medzi clenskými státmi a na hospodársku sútaz. 82. Pristúpim k analytickému preskúmaniu týchto dôvodov. a) O kritériu potreby zásahu verejnej moci 83. Ako som uz pripomenul, Diputación predovsetkým tvrdí, ze Súd prvého stupna sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade clánku 87 ods. 1 ES, ked sa pri uplatnení známej zásady súkromného investora domnieval, ze musí zistit, ci mal v tomto prípade dotknutý orgán verejnej moci skutocnú potrebu tovarov alebo sluzieb, ktoré nadobudol. 84. Podla jej názoru je totiz pre správne uplatnovanie tejto zásady potrebné opierat sa iba o cenu týchto tovarov a sluzieb a o to, ci zodpovedá trhovým hodnotám, co sú objektívne zistitelné údaje. Kritizované kritérium, o ktorom okrem iného nie je stopa v ziadnej judikatúre Súdneho dvora, naopak vedie k subjektívnemu preskúmaniu dôvodov a pohnútok verejných zásahov. Okrem toho spôsobuje, ze clenské státy by boli povinné informovat Komisiu o vsetkých svojich nákupoch tovarov a sluzieb a preukazovat ich skutocnú potrebu. 85. Komisia sa naopak domnieva, ze tvrdenie o zjavnej nepotrebnosti nákupu predstavuje úplne relevantné kritérium na úcely pouzitia zásady súkromného podnikatela. Nákup zjavne nepotrebného tovaru alebo sluzieb by bol totiz spôsobilý významne ekonomicky zvýhodnit poskytovatela v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. 86. Pokial ide o mna, najskôr pripomeniem, ze dobre známa zásada súkromného investora dovoluje urcit, ci sa môze verejný zásah pripísat cistej logike trhu a nesleduje zvýhodnenie urcitých podnikatelov s úcinkom narusenia trhu Spolocenstva. Ako je totiz známe, ustálená judikatúra Spolocenstva objasnila, ze na urcenie, ci verejný zásah predstavuje státnu pomoc, sa musí posúdit, ci by súkromný podnikatel za podobných okolností uskutocnil dotknutú ekonomickú transakciu za rovnakých podmienok, za akých konal orgán verejnej moci.([43]43) 87. Nic nepreukazuje, ze Komisia sa na to, aby uskutocnila túto analýzu úplne a vhodným spôsobom, musí sústredit výlucne na "správnu" (alebo trhovú) cenu tovaru alebo sluzby, ktorú zaplatil verejný nadobúdatel, bez akéhokolvek ohladu na lehoty, podmienky a iné okolnosti, za akých sa uskutocnuje nákup. Zdá sa mi naopak, ze iba posúdením vsetkých týchto okolností je mozné urcit, ci je dotknutá ekonomická transakcia správna, alebo ci sleduje poskytnutie takej hospodárskej výhody predávajúcemu, ktorá je clánkom 87 ods. 1 ES zakázaná. Teda pre zásadu súkromného investora je podstatné, aby logike trhu zodpovedala nielen cena, ale transakcia ako celok. 88. Napríklad je zrejmé, ze aj keby bola cena prima facie trhová, rozhodnutie orgánu verejnej moci uskutocnit nákup tovarov s takými lehotami platby (alebo inými podmienkami), ktoré by boli ovela výhodnejsie pre predávajúceho oproti tým, ktoré sa bezne ponúkajú na trhu, by bolo v rozpore so zásadou súkromného podnikatela. Ale aby som sa vrátil k násmu prípadu, rovnako to platí aj vtedy, ak sa nákup uskutocní síce za trhovú cenu, ale v ovela významnejsom mnozstve, nez je potrebné, pricom sa tak poskytujúcemu podniku umozní nepomerný nárast jeho obratu. Ako zdôraznila Komisia, ziadny súkromný podnikatel by totiz nekúpil tovar alebo sluzby, ktoré skutocne nepotrebuje. 89. Súd prvého stupna teda urobil podla môjho názoru dobre, ked sa domnieval, ze "jednoduchá skutocnost, ze clenský stát nadobudne tovary a sluzby za trhových podmienok, nestací na preukázanie toho, ze táto operácia predstavuje obchodnú transakciu, uskutocnenú za podmienok, ktoré by prijal súkromný investor, alebo inými slovami, beznú obchodnú transakciu, pokial vyjde najavo, ze stát v skutocnosti tieto tovary a sluzby nepotreboval".([44]44) 90. Iste, uznávam, ze nie vzdy je pre orgány verejnej moci lahké objektívne zistit potrebu nakúpit urcité tovary alebo sluzby; je vsak tiez pravda, ze ak je to mozné, tak je nedostatok tejto potreby jasným znakom, ze dotknutý nákup nepredstavuje beznú obchodnú transakciu. 91. V skúmanom prípade napríklad okolnosti, na ktoré prihliadal Súd prvého stupna (nepatrné percento pouzitia lístkov, odmietnutie orgánov nakúpit cestovné lístky do iných potenciálne ziadanejsích geografických destinácií v prospech jedinej trasy, ktorú prevádzkuje P&O)([45]45) potvrdzujú, ze Diputación nemala skutocnú potrebu nakúpit taký vysoký pocet cestovných lístkov od P&O. 92. Pokial potom ide o skutocnost, ktorú zdôraznila odvolatelka, ze skúmané kritérium by clenským státom ukladalo nadmerné bremeno, pretoze by ich zaväzovalo oznamovat Komisii vsetky svoje nákupy tovarov alebo sluzieb, namietam, ze v skutocnosti sa oznamovacia povinnost ukladá iba vtedy, ak sa zásah z dôvodu osobitných okolností môze pre podnikatelov, ktorí sú zmluvnými stranami, prejavit ako ekonomické zvýhodnenie, ktoré by neboli mohli dosiahnut od zmluvnej strany, ktorá by bola súkromným podnikatelom. Inými slovami, orgány verejnej moci musia posúdit prípad od prípadu, ci je zmluva zalozená na trhových podmienkach alebo nie. Ale toto posúdenie sa mi nezdá byt iné ako posúdenie, ktoré musia uskutocnit napríklad vtedy, ak sa rozhodnú investovat do základného imania nejakej spolocnosti alebo predat tovar vo verejnom vlastníctve súkromným osobám. 93. Z týchto dôvodov sa domnievam, ze skúmaný dôvod sa musí zamietnut. b) O údajnej potrebe dohody 94. Podla Diputación sa Súd prvého stupna dalej dopustil nesprávneho posúdenia, ked sa domnieval, ze v tomto prípade nová dohoda nezodpovedala skutocnej potrebe nakúpit cestovné lístky. 95. Komisia vsak namieta neprípustnost tohto odvolacieho dôvodu, kedze sa ním sleduje namietanie posúdenia skutkového stavu, ktoré uskutocnil Súd prvého stupna. 96. V zmysle clánku 225 ES a clánku 51 Statútu Súdneho dvora totiz môzu byt predmetom odvolania proti rozhodnutiam Súdu prvého stupna "len právne otázky", s tým dôsledkom, ze podla ustálenej judikatúry "Súdny dvor nie je... oprávnený zistovat skutkový stav a v zásade ani preskúmavat dôkazy, o ktoré Súd prvého stupna opiera vlastné zistenie skutkového stavu. Ak boli totiz tieto dôkazy získané legálne a boli dodrzané vseobecné právne zásady a procesné predpisy týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, patrí výlucne do právomoci Súdu prvého stupna hodnotit dôkazy, ktoré mu boli predlozené... Toto hodnotenie preto nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, okrem prípadu skreslenia týchto dôkazov".([46]46) 97. Zdá sa mi teda jasné, ze skúmaný dôvod by mal viest Súdny dvor k novému posúdeniu skutkového stavu, ktorý zistoval Súd prvého stupna, a dôkazov, ktoré boli pred ním vykonané, pokial ide o chýbajúcu potrebu Diputación nakúpit taký vysoký pocet lístkov. 98. Doplním, ze odvolatelka sa nedovoláva ani skreslenia skutkového stavu a v kazdom prípade sa mi v tejto súvislosti zdá, ze analýza Súdu prvého stupna je výsledkom pozorného posúdenia dôkazov, ktoré predlozili odvolatelky a Komisia.([47]47) 99. Z týchto dôvodov je tento dôvod podla môjho názoru neprípustný. c) O chýbajúcej ekonomickej analýze v súvislosti so sumami, ktoré Diputación uz vyplatila 100. Dalsím odvolacím dôvodom Diputación tvrdí, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho výkladu clánku 87 ods. 1 ES, ked nepostihol skutocnost, ze v rozhodnutí Komisie chýba ekonomická analýza, ktorou sa má zistit, ci sú sumy, ktoré uz boli vyplatené spolocnosti P&O pri výkone tohto opatrenia a najmä sumy týkajúce sa uz pouzitých cestovných lístkov, spôsobilé túto spolocnost ekonomicky zvýhodnit. Tieto sumy sú totiz protihodnotou za prepravnú sluzbu, ktorú P&O skutocne poskytla, a teda nemozno ich hodnotit ako podporné opatrenia. 101. Podla Komisie naopak napadnuté rozhodnutie obsahuje podrobnú ekonomickú analýzu úcinkov opatrenia. 102. Hned poviem, ze sa nedomnievam, ze môzem súhlasit s odvolacím dôvodom, ktorý uviedla odvolatelka. Pri dôkladnom pohlade totiz predpokladá, ze Komisia mala na jednej strane vykonat ex post preskúmanie ekonomickej hodnoty opatrenia vykonaného v rozpore so Zmluvou (cize uz zaplatených súm); na druhej strane mala pri posúdení pristúpit k umelému rozdeleniu rôznych zloziek údajnej pomoci (nákup uz zaplatených lístkov a nákup este nezaplatených lístkov), napriek tomu, ze ide o jediné podporné opatrenie, aj ked rozdelené na niekolko castí. 103. V súvislosti s prvým bodom zdôraznujem, ze podla ustálenej judikatúry sa má opatrenie pomoci spravidla posudzovat z takého hladiska, aké mal orgán, ktorý pomoc poskytol, pred jej vykonaním. Súdny dvor totiz objasnil, ze "na urcenie, ci stát konal ako obozretný investor pôsobiaci v trhovej ekonomike, je potrebné pri posúdení ekonomickej racionálnosti konania státu postupovat v kontexte obdobia, pocas ktorého doslo k prijatiu podporných financných opatrení, a je teda potrebné zdrzat sa akéhokolvek posúdenia vychádzajúceho z neskorsej situácie".([48]48) 104. Pokial ide o druhý bod, obmedzím sa na pripomenutie, ze nákup lístkov orgánom verejnej moci od P&O predstavoval jedinú obchodnú transakciu. Ekonomická hodnota a celkový dosah transakcie teda mohli byt posúdené iba na základe posúdenia opatrenia v celom rozsahu. Urcite sa nedalo ziadat, aby Komisia vykonala osobitné posúdenie jednotlivých zloziek pomoci, aby urcila, ci a ako uz vyplatené sumy, okrem iného v rozpore so Zmluvou, konkrétne zvýhodnili prijímajúceho podnikatela. 105. Vo svetle týchto úvah je preto potrebné zamietnut dôvod týkajúci sa chýbajúceho posúdenia ekonomického zvýhodnenia poskytnutého spolocnosti P&O uz zaplatenými sumami. d) O skutocnom dosahu namietaného opatrenia na obchod medzi clenskými státmi a na hospodársku sútaz 106. Diputación napokon namieta, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho výkladu clánku 87 ods. 1 ES, kedze nepostihol skutocnost, ze v napadnutom rozhodnutí chýbala akákolvek analýza konkrétneho dosahu sporného opatrenia na obchod medzi clenskými státmi a na hospodársku sútaz. Podla odvolatelky sa totiz v tejto súvislosti Komisia obmedzila na jednoduché predpoklady. 107. Domnievam sa vsak, ze Komisia má pravdu, ked tvrdí, ze rozhodnutie dostatocne preukazuje namietané úcinky opatrenia, ktoré je predmetom tohto konania. 108. Podla ustálenej judikatúry totiz nie je potrebné, aby sa v rozhodnutiach v oblasti neoznámenej pomoci konkrétne posudzovali skutocné dôsledky tejto pomoci na hospodársku sútaz a na obchod medzi clenskými státmi. Naopak, vyzaduje sa, aby Komisia vo svetle okolností prípadu preukázala, ze opatrenia hrozia narusením hospodárskej sútaze a sú spôsobilé ovplyvnit obchod medzi clenskými státmi.([49]49) Ako zdôraznila Komisia, niektoré casti napadnutého rozhodnutia (a najmä body 54 a 55) skutocne obsahujú takúto analýzu. 109. Ako na druhej strane správne zdôraznil Súd prvého stupna, ktorý sa odvoláva na ustálenú judikatúru, keby mala Komisia vzdy vo svojom rozhodnutí preukázat skutocné dôsledky uz poskytnutej pomoci, boli by zvýhodnené tie clenské státy, ktoré poskytujú pomoc v rozpore s oznamovacou povinnostou oproti tým, ktorí pravidelne oznamujú plány pomoci, pretoze dôkazné bremeno by viac zatazovalo v prvom ako v druhom prípade.([50]50) 110. Vzhladom na to, co bolo doposial uvedené, sa mi napokon zdá, ze dôvody týkajúce sa výkladu clánku 87 ods. 1 ES Súdom prvého stupna sú ciastocne neprípustné a ciastocne nedôvodné. B - Dôvody týkajúce sa nesprávneho výkladu clánku 88 ods. 3 ES 111. Ako uz bolo spomenuté, obe odvolatelky namietajú, ze sa Súd prvého stupna dopustil aj nesprávneho výkladu clánku 88 ods. 3 ES, lebo: a) kvalifikoval novú dohodu ako nezákonnú pomoc; b) dospel k záveru, ze pociatocná dohoda a nová dohoda predstavovali jedinú pomoc, zalozenú a poskytnutú v roku 1992. 112. Pristúpim teda k analytickému preskúmaniu týchto dôvodov. a) O zákonnosti sporného opatrenia 113. Viacerými zväcsa obdobnými tvrdeniami P&O a Diputación namietali proti tomu, ze Súd prvého stupna dospel k záveru, ze list z 27. marca 1995 nebol platným oznámením v zmysle Zmluvy. 114. V napadnutom rozsudku totiz Súd prvého stupna predovsetkým kvalifikoval novú dohodu ako jednoduchú zmenu pociatocnej dohody, pricom dospel k záveru, ze tieto dve dohody predstavovali jedno jediné opatrenie, zalozené a poskytnuté v roku 1992. Okrem toho urcil niekolko okolností, z ktorých vyplýva, ze list z 27. marca 1995 sa nemal chápat ako riadne oznámenie novej dohody. V tejto súvislosti sú podla neho dôlezité najmä skutocnosti, ze list nebol odoslaný na Generálny sekretariát Komisie, ale urcitému úradníkovi; ze neobsahoval osobitný odkaz na clánok 88 ods. 3 ES; ze obsahuje odkaz "NN 40/93", ktorý Komisia pouzíva v spise týkajúcom sa pociatocnej dohody. 115. Ako som uviedol, odvolatelky tento záver popierajú. Podla ich názoru nielenze poukazuje na okolnosti, ktoré nemajú dôkaznú hodnotu, ale dokonca opomína údaje, ktoré preukazujú opak. Podla názoru odvolateliek neprihliada najmä na velmi dôlezitú skutocnost - na to, ze advokáti spolocnosti P&O odoslali dotknutý list so súhlasom spanielskych orgánov. 116. Podla odvolateliek sa malo oznámenie opatrení pomoci zo strany súkromných osôb povazovat v tom case za prípustné. A to na jednej strane preto, ze Zmluva nehovorí nic o tom, aké subjekty sú spôsobilé zacat konanie podla clánku 88 ods. 3 ES; na druhej strane preto, ze obmedzenie uvedené v clánku 2 nariadenia c. 659/1999, ktoré obsahuje v tejto súvislosti úpravu iba v prospech clenských státov, je neskorsie ako sporné skutkové okolnosti, a teda nepodstatné pre túto vec. 117. P&O uvádza, ze ak bola pomoc zákonne oznámená, judikatúra Lorenz([51]51) sa na tento prípad mala vztahovat v celom rozsahu. V dôsledku toho, kedze po zrusení rozhodnutia zo 7. júna 1995 Súdom prvého stupna Komisia neprijala ziadne stanovisko o spornom opatrení v lehote dvoch mesiacov po tomto rozsudku, mala sa pomoc povazovat za implicitne schválenú. 118. P&O pokracuje, ze aj keby sa malo pripustit, ze nedoslo k správnemu oznámeniu novej dohody, Komisia by uz nemohla pri uplatnovaní zásady estoppel namietat proti nesprávnosti oznámenia. Kedze to totiz nikdy spanielskym orgánom pocas správneho konania nevytýkala, tieto orgány nemali pocit, ze je potrebné dat tento nesúlad do poriadku, ako to aj mohli lahko urobit tým, ze by pristúpili k riadnemu oznámeniu. 119. Komisia v súlade s analýzou Súdu prvého stupna odpovedá, ze samotná povaha postupov kontroly státnej pomoci tak, ako to implicitne uvádza judikatúra Súdneho dvora a in primis uz citovaný rozsudok Lorenz, potvrdzuje predpoklad, podla ktorého oznámenie plánov pomoci môze byt vykonané iba clenskými státmi.([52]52) Okrem toho trvá na skutocnosti, ze okolnosti opísané Súdom prvého stupna v bodoch 64 az 68 napadnutého rozsudku (spomenuté v bode 114 vyssie) vedú v celom rozsahu k záveru, podla ktorého Komisia nikdy nepovazovala list z 27. marca 1995 za skutocné a riadne oznámenie. 120. Pokial ide o mna, musím povedat, ze opät nemôzem súhlasit s tvrdeniami odvolateliek. 121. Predovsetkým pokial ide o moznost povazovat oznámenie vykonané inými subjektmi ako orgánmi verejnej moci za platné podla clánku 88 ods. 3 ES, problém je dnes vyriesený, ako som uz spomenul, clánkom 2 nariadenia c. 659/1999, podla ktorého "akékolvek plány poskytnút novú pomoc bude daný clenský stát oznamovat Komisii v dostatocnom casovom predstihu".([53]53) Ako to vsak bolo predtým, ako toto ustanovenie nadobudlo právoplatnost, kedze sa clánok 88 ods. 3 ES obmedzuje na stanovenie, ze "Komisia musí byt v dostatocnom case upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci"? 122. Aj keby sme sa mali domnievat, ze strucné znenie tohto ustanovenia neriesilo problém, zdá sa mi, ze úplný a systematický výklad clánku 88 ES umoznoval uz v tom case vylúcit vykonanie oznámenia inými osobami ako orgánmi verejnej moci. Rovnako ako iné ustanovenia Zmluvy v oblasti státnej pomoci sa totiz aj clánok 88 ES sústredí na vztah medzi clenským státom a Komisiou. 123. Napokon, ako zdôraznil Súdny dvor v rozsudku SFEI, ktorý bol vyhlásený pred prijatím nariadenia c. 659/1999, "povinnost oznámenia a zákaz okamzitého vykonávania plánov pomoci uvedené v clánku [88 ods. 3 ES] spocívajú na clenskom státe [a] jemu je vzdy urcené rozhodnutie, ktorým Komisia vyhlasuje pomoc za nezlucitelnú a vyzýva na jej zastavenie do urcitej lehoty".([54]54) 124. Na druhej strane zdôraznujem, ze v judikatúre Súdneho dvora, ktorá je uz rozsiahlym spôsobom kodifikovaná v nariadení c. 659/1999([55]55), boli potenciálni príjemcovia státnej pomoci kvalifikovaní jednoducho ako "zainteresované strany" konania, a teda spôsobom nie velmi odlisným od situácie, v akej sa nachádzajú iné tretie zainteresované osoby (napríklad konkurenti príjemcu). V nedávnej veci Acciaierie di Bolzano Súdny dvor potvrdil, ze "v konaní o monitorovaní státnej pomoci zainteresované strany iné ako dotknutý clenský stát majú za úlohu iba [predlozit pripomienky po zacatí konania o formálnom preskúmaní], a v tejto súvislosti nemôzu priamo pozadovat kontradiktórne konanie proti Komisii, ako je to umoznené uvedenému clenskému státu... Ziadne ustanovenie týkajúce sa konania o monitorovaní státnej pomoci nevyhradzuje medzi zainteresovanými osobami osobitnú úlohu príjemcovi pomoci. V tejto súvislosti je potrebné upresnit, ze konanie o monitorovaní státnej pomoci nie je konaním, ktoré sa zacína 'proti' príjemcovi alebo príjemcom pomoci, z coho by vyplývalo, ze môzu uplatnovat také rozsiahle práva ako sú práva na obranu ako také".([56]56) 125. Zdá sa mi teda, ze sama povaha konaní v oblasti preskúmavania pomoci vylucuje, aby mohli byt pomoci oznamované súkromnými osobami. 126. Z toho v tomto prípade vyplýva, ze nová dohoda sa nemohla povazovat za zákonne oznámenú pomoc v zmysle Zmluvy. A tento záver by sa nezmenil ani keby, ako to predpokladá odvolatelka, bola nová dohoda oznámená Komisii so súhlasom vnútrostátnych orgánov. Tieto orgány sa totiz nemohli zbavit oznamovacej povinnosti, ktorú im ukladá Zmluva, tak, ze by vykonanie oznámenia Komisii ponechali súkromnej osobe prostredníctvom neoficiálnych kanálov. 127. Z týchto dôvodov sa mi zdá, ze Súd prvého stupna nepochybil, ked v tejto súvislosti potvrdil analýzu Komisie. 128. Pokial ide o námietky odvolateliek o dôkaznej hodnote skutocností, na ktoré sa odvolal Súd prvého stupna, aby urcil, ze v case oznámenia pomoci Komisii sa pomoc povazovala za nezákonnú, obmedzím sa na pripomenutie, ze tieto námietky sa týkajú posúdenia skutkového stavu, ktorý vykonal Súd prvého stupna. Ako som uz poznamenal (bod 96 vyssie), Súdny dvor nie je pri odvolaní oprávnený preskúmavat toto posúdenie, okrem prípadu, ak odvolatelky oznámia a preukázu skreslenia dôkazov, co sa v rámci tohto konania nestalo. 129. Potom ani nie je potrebné zdôraznit, ze skutocnost, ze pomoc nebola oznámená, vylucuje kazdé prípadné uplatnovanie judikatúry Lorenz v tomto konaní vzhladom na to, ze je známe, ze táto judikatúra odkazuje na pomoc, ktorá bola vnútrostátnymi orgánmi riadne oznámená. 130. Napokon, pokial ide o tvrdenie, zalozené na tzv. zásade estoppel([57]57) alebo na údajnej preklúzii, s ktorou sa Komisia stretla, ked vytýkala spolocnosti P&O nezákonnost oznámenia z vyssie uvedených dôvodov (bod 118 vyssie), domnievam sa, ze aj toto sa musí zamietnut, a to z dvoch dôvodov. 131. V prvom rade sa nezdá, ze by Komisia niekedy potvrdila, ze list z 27. marca 1995 predstavuje riadne oznámenie sporného opatrenia. V druhom rade skutocnost, ze Komisia riadne vzala na vedomie informácie uvedené v tomto liste, neznamená, ze vzala tento list do úvahy ako riadne oznámenie. Je totiz beznou praxou, ze v rámci preskúmania pomoci Komisia prijíma a pouzíva vsetky uzitocné informácie bez ohladu na to, aký je ich pôvod (státne orgány, potenciálni príjemcovia pomoci, konkurenti príjemcov atd.). 132. Doplním este, ze odvolatelka neuviedla ziadny dôvod, pre ktorý mala Komisia oznámit spanielskym orgánom, ze povazovala novú dohodu za neoznámenú pomoc. Naopak, skutocnost, ze list z 27. marca 1995 nepredstavuje riadne oznámenie, musela týmto orgánom jasne vyplývat z celej série okolností, ktoré správne zdôraznil Súd prvého stupna (pozri bod 114 vyssie).([58]58) 133. Je teda mozné dospiet k záveru v tom zmysle, ze Súd prvého stupna sa nedopustil ziadneho právneho omylu, ked rozhodol, ze nová dohoda predstavuje neoznámenú pomoc. Navrhujem preto, aby Súdny dvor zamietol príslusné odvolacie dôvody, a to preto, ze sú neprípustné, ako aj preto, ze sú nedôvodné. b) O jednotnosti opatrenia pomoci 134. Rôznymi zväcsa zhodnými dôvodmi sa odvolatelky v podstate snazia preukázat, ze sa Súd prvého stupna dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ked povazoval novú dohodu za neoddelitelnú súcast pociatocnej dohody. Podla Súdu prvého stupna totiz "pociatocná dohoda a nová dohoda predstavujú jedinú pomoc zalozenú a vykonávanú od roku 1992".([59]59) 135. Presnejsie, okrem namietania relevantnosti judikatúry, na ktorú sa odvoláva Súd prvého stupna na podporu svojich záverov([60]60), odvolatelky z clánku 88 ods. 3 ES vyvodzujú, ze plány urcené na zmeny pomoci sa musia povazovat za "nové pomoci". Z toho podla ich názoru vyplýva, ze oznamovacia povinnost zmenenej pomoci sa musí povazovat za nezávislú od povinnosti oznámit pociatocnú pomoc. Preto skutocnost, ze pomoc nebola oznámená, nemá ziadny vplyv na zákonnost jej zmeny, pokial táto zmena bola riadne oznámená. 136. Odvolatelky dodávajú, ze závazné rozdiely, ktoré existujú medzi týmito dvoma dohodami, nedovolovali dospiet k záveru, ku ktorému naopak dospel Súd prvého stupna, ze "zmeny pociatocnej dohody vyplývajúce z novej dohody nem[ali] v podstatnej miere vplyv na pomoc, tak ako bola zriadená pociatocnou dohodou".([61]61) 137. Napokon vytýkajú Súdu prvého stupna, ze skreslil povahu rozhodnutia Komisie zo 7. júna 1995, pretoze najmä opomenul skutocnost, ze toto rozhodnutie malo dvojaký význam: na jednej strane uzatváralo otvorené konanie týkajúce sa pociatocnej dohody a na druhej strane vyhlásilo, ze nová dohoda nepredstavuje státnu pomoc. Zo správneho výkladu tohto rozhodnutia by preto vyplynulo, ze tieto dve dohody Komisia povazovala za odlisné opatrenia. 138. Pokial ide o mna, obmedzím sa na pripomenutie, ze tieto odvolacie dôvody sa opierajú o nesprávne východisko, ze nová dohoda bola riadne oznámená. Kedze som uz toto východisko vyvrátil (body 122 az 126 vyssie), musím z toho vyvodit, ze skúmané dôvody sú nedôvodné. Aj keby sa totiz nová dohoda analyzovala oddelene od predchádzajúcej neoznámenej pomoci, ostane stále nezákonnou pomocou, kedze ani táto dohoda nebola oznámená v zmysle Zmluvy. 139. Vo svetle toho, co bolo uvedené, sa teda domnievam, ze skúmané odvolacie dôvody sa musia zamietnut. C - Dôvody týkajúce sa iných údajných právnych chýb 140. Odvolatelky napokon tvrdia, ze sa Súd prvého stupna dopustil aj iných právnych chýb. A to najmä preto, ze sa napadnutým rozhodnutím: a) zamietli návrhy úcastníkov konania, zalozené na ich legitímnej dôvere k zákonnosti opatrenia; b) skreslil zalobný dôvod, ktorý uviedla Diputación, týkajúci sa údajného porusenia clánku 10 ES a zásady správneho úradného postupu; c) vylúcili výnimky ustanovené v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES pri uplatnovaní dotknutej pomoci; d) opomenulo zaujat stanovisko k otázke zalobkyne o ziadosti o predlozenie vsetkých písomností, ktoré má Komisia, cím sa porusilo právo Diputación na obranu a porusil sa clánok 66 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 141. Na nasledujúcich stranách pristúpim k analytickému preskúmaniu týchto dôvodov. a) O legitímnej dôvere 142. Diputación tvrdí, ze v napadnutom rozsudku Súd prvého stupna skreslil dôvod, ktorý uviedla v tejto súvislosti na prvom stupni. Podla odvolatelky sa naopak tvrdenie, ktoré predlozila Súdu prvého stupna, týkalo ochrany legitímnej dôvery orgánu, ktorý poskytol pomoc, a nie legitímnej dôvery príjemcu; Súd prvého stupna sa vsak sústredil výlucne na príjemcu. 143. P&O tvrdí, ze príkaz na vrátenie pomoci uvedený v napadnutom rozhodnutí porusuje jej legitímnu dôveru v zákonnost dotknutého opatrenia a ze preto sa Súd prvého stupna dopustil chyby, ked v tejto súvislosti zamietol jej zalobu. Domnieva sa totiz, ze prvé rozhodnutie Komisie, ktoré vylucovalo, ze sporné opatrenie má povahu státnej pomoci, v P&O vyvolalo legitímne ocakávanie moznosti získat prospech z tohto opatrenia. 144. Komisia v tejto súvislosti namieta proti obom dôvodom. Okrem toho odpovedá na dôvod, ktorý uviedla Diputación, ze tento dôvod v skutocnosti predstavuje nový zalobný dôvod proti rozhodnutiu napadnutému na prvom stupni, ktorý ale na tomto stupni nebol navrhnutý. Pred Súdom prvého stupna sa totiz zalobkyna odvolávala práve na ochranu legitímnej dôvery príjemcu a nie svojej vlastnej legitímnej dôvery. Tento dôvod teda podla Komisie nie je nicím iným ako spôsobom, akým obíst zákaz menit predmet sporu pred Súdom prvého stupna v odvolaní, uvedený v clánku 113 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. 145. Hned vsak poviem, ze táto námietka sa mi nezdá byt dôvodná. Zaloba, ktorú zalobkyna podala na prvom stupni, totiz odkazovala na legitímnu dôveru, ktorá sa vytvorila "en las partes en el Acuerdo de 1995".([62]62) Kedze tento pojem "strany" nebol dalej rozvinutý, ani sa ho netýkali dalsie tvrdenia v ziadnom podaní predlozenom pocas konania na prvom stupni, zdá sa mi správne dospiet k záveru, ze Diputación, ako zmluvná strana dohody, musí byt zahrnutá do vyssie uvedenej definície. 146. Pokial potom ide o podstatu skúmaných dôvodov, zdá sa mi, ze je vhodné rozlisovat medzi odvolaním sa na legitímnu dôveru orgánov verejnej moci, ktoré poskytli pomoc, a legitímnou dôverou jej príjemcu. Judikatúra Súdneho dvora je v oboch prípadoch jasná a ustálená. 147. Pokial ide o prvý prípad, pripomínam, ze ak je pravda, ze jedna cast dôvodu, ktorý na prvom stupni uviedla Diputación (a teda tá, ktorá sa týka vlastnej legitímnej dôvery) nebola výslovne Súdom prvého stupna zamietnutá, aj tak sa mi zdá, ze jej zamietnutie implicitne vyplýva z celkových úvah, ktoré vykonal Súd prvého stupna, ktorý na základe ustálenej judikatúry správne vylúcil, ze v tomto prípade sa spanielske orgány nemohli dovolávat ziadnej dôvery týkajúcej sa zákonnosti neoznámenej pomoci na to, aby mohli namietat proti jej vráteniu.([63]63) 148. Okrem toho pripomínam, ze tvrdenia týkajúce sa legitímnej dôvery, ktoré na prvom stupni predlozila Diputación, boli prinajmensom strucné a vseobecné. Vo vyjadreniach, ktoré predlozila Súdu prvého stupna, totiz neboli vôbec specifikované dôvody, na základe akých si dôvera organizácie poskytujúcej pomoc v zákonnost tejto pomoci zaslúzila ochranu. Vo vztahu k vseobecným tvrdeniam, ktoré predlozila zalobkyna, nemozno podla môjho názoru vytýkat Súdu prvého stupna ziadne pochybenie z dôvodu, ze sa výslovne s týmto hladiskom nevysporiadal. 149. Ked teraz pristúpim k dôvodu, ktorý uviedla P&O, zalozenému na ochrane legitímnej dôvery príjemcu pomoci, hned pripomeniem, ze podla ustálenej judikatúry "podniky, ktorým je pomoc poskytovaná, v zásade môzu mat legitímnu dôveru v zákonnost pomoci, len ak bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v uvedenom clánku. Starostlivý podnikatelský subjekt musí byt zvycajne schopný uistit sa, ze tento postup bol zachovaný...".([64]64) 150. Napriek tomu vsak súd Spolocenstva spresnil, ze "nemôze byt vylúcená moznost prijímatela protiprávnej pomoci dovolávat sa výnimocných okolností, o ktoré mohol oprávnene opriet svoju dôveru v to, ze táto pomoc je v súlade s právom, a v dôsledku toho namietat proti jej vráteniu".([65]65) 151. Kedze ako bolo uvedené, dotknutá pomoc nebola oznámená, je nevyhnutné preskúmat, ci sa má zrusenie priaznivého rozhodnutia Komisie súdom Spolocenstva povazovat za "výnimocnú okolnost" v zmysle práve spomínanej judikatúry. 152. Toto posúdenie sa samozrejme musí vykonat z hladiska úcelu ochrany legitímnej dôvery. Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, ze "zásada ochrany legitímnej dôvery je dôsledkom zásady právnej istoty, ... a sleduje zabezpecenie predvídatelností právnych situácií a vztahov, ktoré patria do oblasti práva Spolocenstva".([66]66) 153. Zdá sa mi teda jasné, ze súdne preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa státnej pomoci súdmi Spolocenstva sa nemôze povazovat za výnimocnú a nepredvídatelnú okolnost, kedze predstavuje neoddelitelnú a podstatnú cast systému, ktorý na tento úcel zaviedla Zmluva. Subjekt konajúci so starostlivostou riadneho hospodára by si mal byt dobre vedomý, ze rozhodnutie Komisie o tom, ze státne opatrenie nepredstavuje státnu pomoc, je v lehote dvoch mesiacov upravenej v clánku 230 ES mozné napadnút na súde Spolocenstva. 154. Rovnaký súd napokon nedávno potvrdil, ze "berúc do úvahy imperatívny charakter kontroly státnych pomocí, vykonávanej Komisiou podla clánku 88 ES, podniky, ktorým je pomoc poskytovaná, v zásade môzu mat legitímnu dôveru v zákonnost pomoci, len ak bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v uvedenom clánku... Z toho vyplýva, ze az dovtedy, kým Komisia neprijme rozhodnutie, ktorým pomoc schváli, a dokonca dovtedy, kým neuplynie lehota na podanie odvolania proti tomuto rozhodnutiu, nemá príjemca ziadnu istotu o zákonnosti navrhovanej pomoci, ktorá je jedinou okolnostou, ktorá v nom môze vyvolat legitímnu dôveru".([67]67) 155. V rovnakom zmysle potom Súdny dvor v rozsudku Spanielsko/Komisia objasnil, ze "sa nemozno domnievat, ze rozhodnutie nevznásat námietky proti spornej pomoci, ktoré pôvodne prijala Komisia, mohlo vyvolat legitímnu dôveru podniku, ktorý je príjemcom pomoci, pretoze proti tomuto rozhodnutiu bolo v lehote podané odvolanie a následne bolo toto rozhodnutie zrusené Súdnym dvorom. Napriek tomu, co je mozné tomuto rozhodnutiu vytýkat, nemôze chyba, ktorej sa takto dopustila Komisia, zmarit dôsledky nezákonného správania Spanielskeho královstva".([68]68) 156. Na druhej strane, ako poznamenal Súd prvého stupna, tvrdenie odvolateliek by odnalo potrebný úcinok preskúmaniu, ktoré vykonal súd Spolocenstva v súvislosti so zákonnostou pozitívneho rozhodnutia Komisie v oblasti státnej pomoci. Ak by sa totiz malo dôjst k záveru, ze takéto rozhodnutie automaticky vyvoláva legitímnu dôveru príjemcov, zanikol by vsetok záujem o napadnutie tohto aktu zo strany ich konkurentov alebo tretích osôb, ktoré sú poskodené týmto rozhodnutím. To by nastalo, pretoze prípadné zrusenie pozitívneho rozhodnutia Komisie v oblasti pomoci by skoncilo skutocným Pirrhovým vítazstvom, kedze negatívne úcinky rozhodnutia by nemohli byt nikdy odstránené. 157. Domnievam sa teda, ze prijatie priaznivého rozhodnutia Komisie v oblasti pomoci sa samo osebe nemôze povazovat za okolnost, ktorá vyvoláva v potenciálnych príjemcoch legitímnu dôveru o zákonnosti pomoci. Súd prvého stupna teda správne zamietol dôvody zalobkýn týkajúce sa posúdenia zásady legitímnej dôvery. 158. V dôsledku toho som dospel k záveru, ze skúmaným dôvodom nie je mozné vyhoviet. b) Porusenie clánku 10 ES a zásady správneho úradného postupu 159. Diputación tvrdí, ze Súd prvého stupna skreslil tvrdenia, ktoré predlozila na prvom stupni vo veci porusenia clánku 10 ES a zásady správneho úradného postupu pri vedení spisu zo strany Komisie. 160. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna tieto tvrdenia zamietol, kedze sa domnieval, ze v skutocnosti sledujú spochybnenie nezákonnej povahy spornej pomoci. Súd prvého stupna sa teda bez toho, aby sa zaoberal podstatou týchto tvrdení, obmedzil na odkaz na úvahy, ktoré uz vo vztahu k neoznámeniu pomoci vykonal. 161. Odvolatelka vsak namieta, ze vzniesla námietku, a to nie na úcel spochybnenia nezákonnej povahy pomoci, ale na to, aby sa zabránilo jej vráteniu. 162. Teraz musím spolu s Komisiou pripomenút, ze vo vyjadreniach, ktoré boli predlozené v tomto konaní, odvolatelka nevysvetlila jasne a presne, v akom zmysle a akým spôsobom Komisia porusila zásadu správneho úradného postupu alebo clánok 10 ES. Je ale naopak pravda, ze vo vyjadreniach, ktoré zalobkyna predlozila v prvom stupni, opierala v tejto súvislosti svoje dôvody o rovnaké tvrdenia, ktoré pouzila na preukázanie, ze pomoc bola riadne oznámená. Vzhladom na to a s prihliadnutím tiez na to, ze tieto tvrdenia boli vyvrátené, sa mi zdá, ze Súd prvého stupna správne odkázal na svoje tvrdenia vo veci nezákonnosti pomoci, a teda zamietol tento dôvod. 163. Navrhujem to aj ja. c) O neuplatnovaní výnimky uvedenej v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES 164. Diputación este spochybnuje rozhodnutie Súdu prvého stupna, ze sa výnimka uvedená v clánku 87 ods. 2 písm. a) ES([69]69) nevztahuje na sporné opatrenie. 165. Mne sa vsak zdá, ze Súd prvého stupna správne vylúcil splnenie podmienok, ktoré sa vyzadujú pre túto výnimku. Dotknuté opatrenie totiz na jednej strane priamo zvýhodnovalo jediný podnik (a nie spotrebitelov) a na druhej strane bolo diskriminacné, kedze zo svojho rámca pôsobnosti vylucovalo iných potenciálnych poskytovatelov sluzieb. 166. Navrhujem teda, aby Súdny dvor zamietol aj tento odvolací dôvod. d) O chýbajúcej odpovedi, pokial ide o otázku predlozenia písomností 167. Diputación napokon namieta, ze Súd prvého stupna neodpovedal na ziadost o predlozenie vsetkých písomností, ktorú predlozila, pricom týmto spôsobom porusil práva zalobkyne na obranu, ako aj clánok 66 svojho rokovacieho poriadku.([70]70) Táto ziadost sa týkala predlozenia niektorých písomností zo spisu v správnom konaní vedenom Komisiou vo veci C-32/93, z ktorých by podla zalobkyne vyplývalo, ze v tomto stádiu Komisia povazovala dohodu z roku 1995 za zákonnú pomoc. 168. Pripomínam vsak, ze ustálená judikatúra stanovuje, ze "prinálezí sudcovi Spolocenstva, aby rozhodol o potrebe predlozenia dokumentu podla okolností sporu v súlade s ustanoveniami rokovacieho poriadku uplatnitelnými na dôkazné prostriedky".([71]71) Nedávny rozsudok Súdneho dvora potom objasnil, ze pokial sa Súd prvého stupna domnieva, ze vykonanie dôkazov, ktoré úcastníci pozadujú, je zbytocné, môze takéto návrhy implicitne zamietnut, a to bez toho, aby musel v rozsudku odôvodnit svoje zamietnutie.([72]72) 169. Domnievam sa teda, ze tento dôvod sa musí zamietnut. 170. Na záver uvádzam, ze ziadny z dôvodov, ktoré odvolatelky uviedli, sa mi nezdá byt dôvodný, v dôsledku coho musia byt tieto odvolania zamietnuté. IV - O trovách 171. Vzhladom na clánok 69 ods. 2 rokovacieho poriadku a na závery, ku ktorým som dospel, sa domnievam, ze odvolatelky musia byt zaviazané na náhradu trov konania. V - Návrh 172. S prihliadnutím na vyssie uvedené závery navrhujem, aby Súdny dvor urcil: - odvolania sa zamietajú, - P&O European Ferries (Vizcaya) SA a Diputación Foral de Vizcaya sú povinné nahradit trovy konania. __________________________________________________________________ [73]1 - Jazyk prednesu: taliancina. __________________________________________________________________ [74]2 - Zb. s. II-2957. __________________________________________________________________ [75]3 - Ú. v. ES L 89, 2001, s. 28. __________________________________________________________________ [76]4 - Nariadenie Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). __________________________________________________________________ [77]5 - Ú. v. ES C 70, 1994, s. 5. __________________________________________________________________ [78]6 - Úradník poverený správou spisu týkajúceho sa tejto státnej pomoci. __________________________________________________________________ [79]7 - Ú. v. ES C 321, s. 4. __________________________________________________________________ [80]8 - Zb. s. II-139. __________________________________________________________________ [81]9 - Body 74 az 80. __________________________________________________________________ [82]10 - Ú. v. ES C 233, s. 22. __________________________________________________________________ [83]11 - Pozri poznámku pod ciarou 3. __________________________________________________________________ [84]12 - Body 57 az 74. __________________________________________________________________ [85]13 - Body 75 az 82. __________________________________________________________________ [86]14 - Body 117 az 118. __________________________________________________________________ [87]15 - Body 121 az 140. __________________________________________________________________ [88]16 - Body 141 az 144. __________________________________________________________________ [89]17 - Body 148 az 153. __________________________________________________________________ [90]18 - Body 162 az 171. __________________________________________________________________ [91]19 - Body 176 az 187. __________________________________________________________________ [92]20 - Body 201 az 203. __________________________________________________________________ [93]21 - Rozsudok C-169/95, Zb. s. I-135, bod 53. __________________________________________________________________ [94]22 - Body 204 az 210. __________________________________________________________________ [95]23 - Body 211 a 212. __________________________________________________________________ [96]24 - Rozsudok z 11. decembra 1973, 120/73, Zb. s. 1471 (dalej len "rozsudok Lorenz"). Tento rozsudok zakladá pravidlo, podla ktorého ak Komisia v lehote dvoch mesiacov nasledujúcich po oznámení novej pomoci nepristúpi k zaujatiu stanoviska k tejto pomoci (zacatím kontradiktórneho konania alebo prijatím pozitívneho rozhodnutia), dotknutý stát môze prijat opatrenie pod podmienkou, ze o takomto svojom úmysle predtým informoval Komisiu. __________________________________________________________________ [97]25 - Body 216 az 219. __________________________________________________________________ [98]26 - Body 223 az 227. __________________________________________________________________ [99]27 - Pripomínam, ze hoci odsek 1 tohto ustanovenia stanovuje, ze v zásade "dorucovanie predpísané týmto poriadkom zabezpecuje tajomník na adresu, ktorú si zvolil adresát pre úcely dorucovania písomností, zaslaním kópie príslusného dokumentu doporucenou postovou zásielkou spolu s potvrdením o dodaní...", odsek 2 vsak dodáva, ze "ak podla clánku 44 ods. 2 druhej vety adresát vyjadril súhlas s dorucovaním písomností faxom alebo inými technickými komunikacnými prostriedkami, môzu sa mu takto dorucovat vsetky písomnosti Súdu prvého stupna, s výnimkou rozsudkov a uznesení" (prvý pododsek; kurzívou zvýraznil generálny advokát); "ak z technických prícin alebo z dôvodu povahy alebo rozsahu písomnosti túto písomnost uvedeným spôsobom nemozno dorucit, písomnost je dorucená v prípade, ze si adresát nezvolil adresu pre úcely dorucovania písomností, na adresu jeho bydliska spôsobom uvedeným v ods. 1. Adresát je o tom upovedomený prostredníctvom faxu alebo akýmkolvek iným technickým komunikacným prostriedkom. Doporucená postová zásielka sa povazuje za dorucenú adresátovi desiaty den po jej podaní na poste v mieste, kde má Súd prvého stupna svoje sídlo, ak nie je preukázané postovou dorucenkou, ze zásielka bola prijatá v iný den..." (druhý pododsek). __________________________________________________________________ [100]28 - Pre pohodlie citatela pripomínam, ze uvedený clánok 44 stanovuje: "Návrh [musí] obsahovat adresu pre dorucovanie v mieste sídla Súdu prvého stupna" (prvá veta); "okrem alebo namiesto adresy pre dorucovanie uvedenej v predchádzajúcom pododseku môze návrh (zaloba) uvádzat, ze advokát alebo splnomocnený zástupca súhlasia s dorucovaním písomností faxom alebo inými technickými komunikacnými prostriedkami" (druhá veta); "ak návrh nesplna nálezitosti uvedené v prvej a v druhej vete tohto odseku, budú pre úcely konania vsetky písomnosti urcené pre úcastníka konania dorucované doporucenou postovou zásielkou adresovanou jeho splnomocnenému zástupcovi alebo advokátovi, a to az do casu, kým nebudú nedostatky odstránené. Odchylne od ustanovení clánku 100 ods. 1 sa za riadne dorucenie doporucenej zásielky povazuje odovzdanie na poste v mieste sídla Súdu prvého stupna" (tretia veta). __________________________________________________________________ [101]29 - Ako som uz vsak uviedol, adresát musí byt upovedomený o ulození zásielky, inak sa prezumpcia nemôze uplatnit. __________________________________________________________________ [102]30 - Pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. októbra 2004, Ripa di Meana/Parlament, C-360/02 P, Zb. s. I-10339. __________________________________________________________________ [103]31 - Rozsudky z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83, Zb. s. 2831, bod 9, a z 22. septembra 1988, Francúzsko/Parlament, 358/85 a 51/86, Zb. s. 4821, bod 12. __________________________________________________________________ [104]32 - Body 77 az 80. __________________________________________________________________ [105]33 - Na clánok 92 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa týka práve vznesenia námietok aj bez návrhu z dôvodu verejného záujmu, totiz clánok 118 tohto rokovacieho poriadku, pokial ide o odvolania, neodkazuje. __________________________________________________________________ [106]34 - Rozsudok z 13. júla 2000, C-210/98 P, Zb. s. I 5843, body 56 a 57, a príslusné návrhy, bod 125 a nasl. __________________________________________________________________ [107]35 - O kritériách posudzovania dôvodov verejného záujmu pozri rozsiahlejsie a v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Salzgitter, uz citované, bod 140 a nasl. Osobitne v tom zmysle, ze otázky týkajúce sa právnej sily rozhodnutej veci majú povahu verejného záujmu, a teda je na ne mozné prihliadat aj bez návrhu, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer 19. októbra 1965 vo veci Société anonyme des laminoirs, hauts fourneaux, forges, fonderies et usines de la Providence a i./Vysoký úrad, 29/63, 31/63, 36/63, 39/63 az 47/63, 5/63 a 51/63 (rozsudky z 9. decembra 1965, Zb. s. 1123), s. 1153, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs 4. mája 1994 vo veci Peterbroeck, C-312/93 (rozsudok zo 14. decembra 1995, Zb. s. I-4599), s. I-4601 a najmä I-4606, bod 24. __________________________________________________________________ [108]36 - Rozsudok z 8. decembra 1987, Gubisch Maschinenfabrik, 144/86, Zb. s. 4861, bod 17. __________________________________________________________________ [109]37 - Rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 193/86, 99/86 a 215/86, Zb. s. 2181, bod 27. __________________________________________________________________ [110]38 - Rozhodnutie z 26. mája 1999, uz citované, odsek 1 bod 6. __________________________________________________________________ [111]39 - Pozri body 20 az 40 napadnutého rozhodnutia. __________________________________________________________________ [112]40 - Napríklad skutocnost, ze nadobudnuté cestovné lístky sa mohli pouzit aj v obdobiach, ktoré nasledovali po období, na ktoré sa vztahovala nová dohoda (pozri bod 25 napadnutého rozhodnutia) alebo aj dalsie informácie o spôsobe výpoctu, ktorý orgány pouzili pre urcenie potrebného mnozstva lístkov (pozri bod 47 napadnutého rozhodnutia). __________________________________________________________________ [113]41 - Pozri napríklad body 48 az 50 napadnutého rozhodnutia. __________________________________________________________________ [114]42 - Pozri rozsudok z 19. februára 1991, Taliansko/Komisia, C-281/89, Zb. s. I-347, bod 14, a uznesenie z 28. novembra 1996, Lenz/Komisia, C-277/95 P, Zb. s. I-6109, bod 50. __________________________________________________________________ [115]43 - Pozri najmä rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C-142/87, Zb. s. I-959, bod 29; z 3. októbra 1991, Taliansko/Komisia, C-261/89, Zb. s. I-4437, bod 8, a zo 14. septembra 1994, Spanielsko/Komisia, C-42/93, Zb. s. I-4175, bod 13. __________________________________________________________________ [116]44 - Bod 117 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [117]45 - Pozri body 128 az 137 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [118]46 - Rozsudok z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C-7/95 P, Zb. s. I-3111, body 21 a 22. V tom istom zmysle pozri najmä rozsudok z 8. mája 2003, T. Port/Komisia, C-122/01 P, Zb. s. I-4261, bod 27, a uznesenie z 9. júla 2004, Fichtner, C-116/03, neuverejnené v Zbierke, bod 33. __________________________________________________________________ [119]47 - Pozri body 121 az 137 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [120]48 - Rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C-482/99, Zb. s. I-4397, bod 71. Pozri tiez rozsudky zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, 301/87, Zb. s. I-307, body 43 az 45, a z 3. októbra 1991, Taliansko/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 43, bod 21. __________________________________________________________________ [121]49 - Pozri najmä rozsudky Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris/Komisia, 730/79, Zb. s. 2671, body 11 a 12, a zo 4. apríla 2001, Regione autonoma Friuli Venezia Giulia/Komisia, T-288/97, Zb. s. II-1169, body 49 a 50, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saggio 27. januára 2000 vo veci Nemecko/Komisia, C-156/98 (rozsudok z 19. septembra 2000, Zb. s. I-6857), bod 24. __________________________________________________________________ [122]50 - Pozri bod 142 napadnutého rozsudku a tam citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [123]51 - Uz citovaný v poznámke pod ciarou 24. __________________________________________________________________ [124]52 - Komisia odkazuje predovsetkým na rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, a z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia, C-99/98, Zb. s. I-1101, bod 32, ako aj na rozsudok Súdu prvého stupna z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T-11/95, Zb. s. II-3235, bod 75. __________________________________________________________________ [125]53 - Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [126]54 - Rozsudok z 11. júla 1996, C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 73. Pozri tiez rozsudok Komisia/Sytraval a Brink's France, uz citovaný v poznámke pod ciarou 52, bod 45. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [127]55 - V súvislosti s nariadením c. 659/1999 v rozsudku z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia, (C-400/99, Zb. s. I-3657, bod 23), Súdny dvor pripomenul, ze "nariadenie v rozsiahlej miere len kodifikuje detailný výklad procesných ustanovení Zmluvy týkajúcich sa státnej pomoci, ktoré poskytol sudca Spolocenstva pred prijatím tohto nariadenia". __________________________________________________________________ [128]56 - Rozsudok z 24. septembra 2002, C-74/00 P a C-75/00 P, Zb. s. I-7869, body 80 az 83. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiez rozsudok Komisia/Sytraval, uz citovaný v poznámke pod ciarou 52, body 58 a 59, a rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale/Komisia, T-228/99 a T-233/99, Zb. s. II-435, body 122 az 125. __________________________________________________________________ [129]57 - K institútu estoppel pozri rozsudky z 10. februára 1983, Luxembursko/Parlament, 230/81, Zb. s. 255, body 22 az 26, a zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C-69/89, Zb. s. I-2069, bod 131. __________________________________________________________________ [130]58 - Body 64 az 68 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [131]59 - Bod 58. __________________________________________________________________ [132]60 - P&O sa odvoláva najmä na rozsudok z 30. apríla 2002, Vláda Gibraltáru/Komisia, T-195/01 a T-207/01, Zb. s. II-2309, citovaný Súdom prvého stupna v bode 60 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [133]61 - Bod 60. __________________________________________________________________ [134]62 - Pozri bod 53 zaloby podanej na Súd prvého stupna. __________________________________________________________________ [135]63 - Pozri body 201 az 210. __________________________________________________________________ [136]64 - Pozri rozsudky z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, Zb. s. I-3437, bod 14, a zo 14. januára 1997, Spanielsko/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, bod 51. __________________________________________________________________ [137]65 - Rozsudok Komisia/Nemecko, uz citovaný v poznámke pod ciarou 64, bod 16. __________________________________________________________________ [138]66 - Rozsudok z 18. mája 2000, Rombi a Arkopharma, C-107/97, Zb. s. I-3367, bod 66. __________________________________________________________________ [139]67 - Rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-91/01, Zb. s. I-4355, body 65 a 66. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. __________________________________________________________________ [140]68 - Pozri rozsudok zo 14. januára 1997, uz citovaný v poznámke pod ciarou 21, bod 53. __________________________________________________________________ [141]69 - Tieto ustanovenia stanovujú, ze so spolocným trhom je zlucitelná "pomoc sociálnej povahy poskytovaná jednotlivým spotrebitelom za predpokladu, ze sa poskytuje bez diskriminácie vo vztahu k pôvodu výrobkov". __________________________________________________________________ [142]70 - Toto ustanovenie stanovuje, ze: "Súdny dvor... urcí, ktoré dôkazné prostriedky povazuje za úcelné vykonat, a uvedie skutocnosti, ktoré nimi majú byt dokázané...". __________________________________________________________________ [143]71 - Rozsudok z 2. októbra 2003, Salzgitter/Komisia, C-182/99 P, Zb. s. I-10761, bod 41; pozri tiez rozsudok zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C-286/95 P, Zb. s. I-2341, body 49 a 50. __________________________________________________________________ [144]72 - Uznesenie z 15. septembra 2005, Marlines/Komisia, C-112/04 P, neuverejnené v Zbierke, body 35 az 39. References 1. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote55 56. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote56 57. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote57 58. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote58 59. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote59 60. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote60 61. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote61 62. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote62 63. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote63 64. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote64 65. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote65 66. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote66 67. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote67 68. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote68 69. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote69 70. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote70 71. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote71 72. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footnote72 73. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref1 74. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref2 75. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref3 76. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref4 77. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref5 78. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref6 79. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref7 80. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref8 81. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref9 82. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref10 83. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref11 84. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref12 85. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref13 86. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref14 87. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref15 88. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref16 89. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref17 90. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref18 91. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref19 92. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref20 93. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref21 94. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref22 95. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref23 96. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref24 97. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref25 98. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref26 99. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref27 100. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref28 101. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref29 102. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref30 103. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref31 104. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref32 105. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref33 106. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref34 107. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref35 108. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref36 109. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref37 110. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref38 111. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref39 112. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref40 113. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref41 114. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref42 115. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref43 116. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref44 117. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref45 118. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref46 119. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref47 120. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref48 121. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref49 122. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref50 123. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref51 124. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref52 125. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref53 126. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref54 127. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref55 128. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref56 129. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref57 130. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref58 131. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref59 132. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref60 133. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref61 134. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref62 135. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref63 136. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref64 137. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref65 138. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref66 139. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref67 140. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref68 141. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref69 142. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref70 143. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref71 144. file:///tmp/lynxXXXXPWrx4H/L98023-1160TMP.html#Footref72