NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA F. G. JACOBS prednesené 24. februára 2005 ([1]1) Vec C-78/03 P Komisia Európskych spolocenstiev proti Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum Úvod 1. Komisia podala v tejto veci opravný prostriedok proti rozsudku Súdu prvého stupna z 5. decembra 2002 (dalej len "napadnutý rozsudok")([2]2), ktorým bola zamietnutá jej námietka neprípustnosti zaloby zdruzenia Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum eV (dalej len "ARE" alebo "zalobca"), ktorou bolo napadnuté rozhodnutie Komisie z 22. decembra 1999 (dalej len "napadnuté rozhodnutie")([3]3). 2. Opravný prostriedok sa týka dvoch zásadných otázok. Po prvé, za akých okolností mozno povazovat zdruzenie za priamo a osobne dotknuté rozhodnutím Komisie, ktorým sa poskytuje pomoc príjemcom, ktorí nie sú clenmi zdruzenia? Po druhé, za akých okolností môze Súd prvého stupna vykladat tvrdenie zalobcu z právneho hladiska alebo z moci úradnej uviest nový zalobný dôvod, ktorý vedie k záveru, ze zalobca je priamo a osobne dotknutý? Okolnosti opravného prostriedku Skutkový stav 3. V napadnutom rozhodnutí Komisia nezacala formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES a nepodala ziadne pripomienky k pomoci obsiahnutej v urcitých zmenách Entschädigungs- und Ausgleichsleistungsgesetz (zákon o odskodnení a kompenzacných plneniach, dalej len "EALG"), ktoré zaviedol nemecký Ausgleichsleistungsgesetz (zákon o kompenzacných plneniach, dalej len "zákon o kompenzáciách"). 4. Tieto zmeny mali slúzit na to, aby úprava pomoci bola v súlade so spolocným trhom, ako to predpisovalo predchádzajúce rozhodnutie Komisie o úprave pomoci 1999/268/ES z 20. januára 1999 o nadobúdaní pôdy podla Ausgleichsleistungsgesetz (dalej len "rozhodnutie z 20. januára 1999")([4]4). 5. Zalobca je zdruzením, ktoré spolcuje zdruzenia majetkovej povahy v polnohospodárstve a lesníctve, vyhnancov a vyvlastnených, ako aj poskodených na majetku z oblasti priemyslu, remesiel, obchodu a zivností, ktorí mali sídlo alebo domov v bývalej sovietskej okupacnej zóne, resp. v Nemeckej demokratickej republike. 6. Po znovuzjednotení Nemecka v roku 1990 bolo prevedených cca 1,8 miliónov hektárov polnohospodárskej a lesnej pôdy zo státneho vlastníctva Nemeckej demokratickej republiky do státneho vlastníctva Spolkovej republiky Nemecko. 7. Podla zákona o kompenzáciách, ktorý nadobudol úcinnost 1. decembra 1994, bolo mozné nadobudnút polnohospodársku pôdu v bývalej Nemeckej demokratickej republike, ktorá bola v drzbe Treuhandanstalt, verejnoprávnej institúcie pre restrukturalizáciu vtedajsích podnikov bývalej Nemeckej demokratickej republiky, osobami rôznych kategórií za cenu, ktorá bola nizsia ako polovica jej trhovej hodnoty. 8. Prednostnou prvou kategóriou sú terajsí nájomcovia, nástupnícke podniky bývalých landwirtschaftliche Produktionsgenossenschaften (LPG) (polnohospodárskych výrobných druzstiev), osoby, ktorým bol vyvlastnený majetok v rokoch 1945 az 1949 alebo za cias NDR a medzicasom znovu hospodária, a osoby oznacované ako novohospodáriace, ktoré pôvodne nemali pôdu na území nových krajín, vsetci za predpokladu, ze mali k 3. októbru 1990 miestny pobyt a mali k 1. októbru 1996 v dlhodobom nájme od Treuhandanstalt pôvodne státnu polnohospodársku pôdu urcenú na privatizáciu. Do druhej kategórie patria bývalí vlastníci majetkov bez nároku na restitúciu vyvlastnených pred rokom 1949, ktorí na príslusnom mieste nevykonávajú polnohospodársku cinnost. Tí môzu nadobudnút len pôdu, ktorú nenadobudli osoby z prvej kategórie. 9. Aj pri lesnej pôde stanovoval zákon o kompenzáciách moznost zvýhodneného nadobúdania a obsahoval zákonnú definíciu predmetných skupín nadobúdatelov. 10. Na základe rôznych stazností nemeckých státnych príslusníkov a príslusníkov iných clenských státov na tento program nadobúdania pôdy Komisia zacala 18. marca 1998 konanie na úcely zistovania podla clánku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz clánok 88 ods. 2 ES; dalej budem pre zjednodusenie uvádzat terajsie císlovanie clánkov Zmluvy)([5]5). 11. Toto konanie na úcely zistovania bolo ukoncené vydaním rozhodnutia z 20. januára 1999([6]6), ktorým Komisia vyhlásila program nadobúdania pôdy za nezlucitelný so spolocným trhom, pokial sa pomoc v rámci tohto programu viaze na podmienku usídlenia na pôde k 3. októbru 1990 a prekracuje najvyssiu hranicu intenzity pomoci pre nadobúdanie polnohospodárskej pôdy. Táto hranica bola urcená pre polnohospodárske plochy v iných nez znevýhodnených oblastiach podla nariadenia Rady ES c. 950/97 z 20. mája 1997 na vylepsenie efektívnosti polnohospodárskej struktúry [neoficiálny preklad] na 35 %([7]7). Pri vsetkých ostatných aspektoch bolo zistené, ze neobsahujú prvky pomoci. 12. Komisia uviedla najmä so zretelom na podmienku hlavného bydliska k 3. októbru 1990 stanovenú v zákone o kompenzáciách, ze zákon zvýhodnuje fyzické alebo právnické osoby so sídlom alebo bydliskom v Nemecku, a tým je spôsobilý porusit zásadu zákazu diskriminácie podla clánkov 43 ES az 48 ES, pretoze túto podmienku splnajú de facto skoro výlucne nemeckí státni príslusníci s predchádzajúcim bydliskom hlavne v nových spolkových krajinách. 13. Táto podmienka má teda úcinok, ze vylucuje osoby, ktoré nesplnajú kritérium (hlavného) bydliska na území niekdajsej Nemeckej demokratickej republiky. Podmienka "miestneho pobytu k 3. októbru 1990" môze byt opodstatnená len vtedy, ked je nevyhnutná a aj vhodná na to, aby plnila zákonodarcom sledovaný úcel, t. j. zahrnút osoby, ktoré alebo ktorých rodiny zili a pracovali v Nemeckej demokratickej republiky pocas desatrocí. 14. Komisia bola toho názoru, ze na dosiahnutie tohto ciela nebolo potrebné vyzadovat miestny pobyt k 3. októbru 1990, pretoze úcast na programe nadobúdania pôdy týchto novohospodáriacich fyzických alebo právnických osôb podla § 3 ods. 1 zákona o kompenzáciách bola povolená len v prípade, ze mali k 1. októbru 1996 v dlhodobom nájme od Treuhandanstalt polnohospodársku pôdu urcenú na privatizáciu. V priebehu hlavného konania na úcely zistovania úcastníci výslovne informovali Komisiu o tom, ze drvivá väcsina dlhodobých nájomných zmlúv bola uzatvorená s východnými Nemcami. Tým bolo jasné, ze dosiahnutie ciela sledovaného zákonodarcom (úcast východných Nemcov na programe nadobúdania pôdy), aj keby ho bolo mozné povazovat za legitímny, by ani pri vypustení rozhodujúcej doby 3. októbra 1990 nebol prakticky znemoznený. 15. V rozhodnutí z 20. januára 1999 Komisia nariadila Spolkovej republike Nemecko tiez vyziadat spät pomoci, o ktorých vyhlásila, ze nie sú v súlade so spolocným trhom, pokial uz boli poskytnuté, a neposkytovat ziadnu novú pomoc podla týchto podmienok. 16. V súlade s týmto rozhodnutím bol pripravený nový návrh zákona, návrh Vermögensrechtsänderungsgesetz (zákon o zmene vlastníckeho práva), ktorý rusí a mení niektoré ustanovenia programu nadobúdania pôdy. 17. Tento nový návrh zákona bol oznámený Komisii, ktorá ho odobrila napadnutým rozhodnutím bez konania na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. 18. Komisia konstatovala, ze návrh zákona uz neobsahuje okolnosti, ktoré povazovala vo svojom rozhodnutí z 20. januára 1999 za odporujúce spolocnému trhu. Hlavne bola zrusená podmienka miestneho pobytu k 3. októbru 1990 a najvyssia hranica intenzity pomoci bola stanovená na 35 % (inými slovami, kúpna cena predmetnej pôdy bola stanovená na trznú hodnotu mínus 35 %). Hlavnou poziadavkou pre nadobudnutie pôdy za zvýhodnenú cenu bude pre budúcnost existencia dlhodobého nájmu. Dalej Komisia konstatovala, ze podla uistenia nemeckých orgánov je dostatok pôdy na to, aby sa mohla napravit akákolvek diskriminácia bez toho, aby bolo potrebné zrusit zmluvy uzavreté podla pôvodného ELAG. 19. Pokial nová úprava nadalej obsahuje ustanovenia, ktoré by popri inak rovnocenných kritériách zvýhodnovali východných Nemcov, takéto zvýhodnenie spadá pod ciel restrukturalizácie polnohospodárstva v nových spolkových krajinách, pricom je súcasne zabezpecené, aby záujemcovia o pôdu, ktorí alebo ktorých rodiny zili po desatrocia v Nemeckej demokratickej republike, mohli tiez profitovat z týchto ustanovení. Tento ciel Komisia uznala vo svojom rozhodnutí z 20. januára 1999 ako legitímny a nic voci nemu nenamietala. 20. Týmto zistením Komisia zamietla pocetné námietky, ktoré dostala po vydaní rozhodnutia z 20. januára 1999 od rôznych dotknutých osôb vrátane zalobcu, týkajúce sa toho, ze aj po vypustení poziadavky miestneho pobytu k 3. októbru 1990 je program nadobúdania pôdy este diskriminujúci z dôvodu poziadavky dlhodobého nájmu pôdy, lebo táto poziadavka vedie k tomu, ze bolo zachované kritérium miestneho pobytu, a spôsobuje, ze je nedostatok pôdy, ktorá je k dispozícii. 21. Následne po schvalujúcom rozhodnutí Komisie nemecký zákonodarca zákon o zmene vlastníckeho práva prijal. 22. Zalobou, ktorá bola dorucená do kancelárie Súdu prvého stupna 2. mája 2000, zalobca napadol napadnuté rozhodnutie. Námietka neprípustnosti 23. Komisia podporovaná Nemeckom namietala neprípustnost zaloby z dvoch dôvodov: po prvé, ze zalobca nebol napadnutým rozhodnutím dotknutý priamo a osobne, a po druhé, ze sa zalobca dopustil zneuzitia procesných pravidiel. 24. Komisia tvrdila, ze len podniky, ktoré sútazia o pomoc s inými podnikmi, sa môzu povazovat za osobne dotknuté rozhodnutím povolujúcim túto pomoc, najmä ak zaujali aktívnu úlohu v predchádzajúcom hlavnom konaní na úcely zistovania a ak je ich postavenie na trhu podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia. 25. Komisia uvádza, ze pokial ide o zdruzenia úcastníkov hospodárstva, predpokladá sa o tých zdruzeniach, ktoré sa aktívne zúcastnili konania podla clánku 88 ods. 2 ES, ze sú takýmto rozhodnutím osobne dotknuté, pokial boli dotknuté ako partneri zúcastnení na rokovaniach alebo zastupujúci jedného alebo viacerých zo svojich clenov, ktorí by mali aktívnu legitimáciu na podanie zaloby. So zretelom na skutkový stav Komisia konstatovala, ze zalobca tieto poziadavky nesplna, a nie je teda napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý. 26. Komisia dalej tvrdila, ze zaloba je neprípustná o to viac, ze program nadobúdania pôdy je úpravou na poskytovanie pomoci a na základe jeho povolenia Komisiou je opatrením so vseobecnou úcinnostou, ktoré sa vztahuje na objektívne urcené situácie a má právne úcinky na vseobecne a abstraktne definované skupiny osôb. 27. Nakoniec Komisia tvrdila, ze zalobca zastupuje hlavne, ak nie výlucne, nemecké záujmy, pricom Komisia chce svojou zalobou, aby Súd prvého stupna urcil, ze tento program nadobúdania pôdy obsahuje diskrimináciu na základe státnej príslusnosti, a preto nemohol byt Komisiou odsúhlasený. 28. Komisia prisla k záveru, ze nie je vzájomná súvislost medzi vlastnými záujmami zalobcu a záujmami, ktoré zastupuje predmetnou zalobou a ktoré nie sú jej vlastnými. Zdruzenie nie je oprávnené podat zalobu podla clánku 230 ES, ak nezastupuje záujmy svojich clenov. Komisia zdôraznila, ze clenovia zalobcu nie sú státnymi príslusníkmi iných clenských státov, ale osoby, ktoré utrpeli ujmy pocas vojny alebo v povojnových rokoch z niekdajsej sovietskej okupacnej zóny alebo z bývalej Nemeckej demokratickej republiky. 29. Nemecko podporuje názor Komisie, ze zaloba je neprípustná z dôvodu, ze zalobca nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý. Dodáva, ze príjemcovia pomoci este neboli individualizovaní a konkrétne menovaní. Dalej zalobca nie je osobne dotknutý aj z toho dôvodu, ze neexistuje prícinná súvislost medzi napadnutým rozhodnutím a tvrdeným sútaznoprávnym záujmom. Ani keby bola staznost pre porusenie zákazu diskriminácie oprávnená, neviedlo by to automaticky k navráteniu pôdy pôvodným vlastníkom, ktorých zalobca zastupuje. 30. Komisia a Nemecko zastávali spolocný názor, ze zalobcovi a jeho clenom ide skôr o zmenu vlastníckych pomerov, ktoré podla clánku 295 ES nemôzu byt právom Spolocenstva dotknuté, ako o ich postavenie v sútazi na trhu. 31. Zalobca namietal po prvé, ze zastupuje vyse tisíc podnikov vykonávajúcich cinnost v polnohospodárstve, ktoré sútazia v zmysle práva Spolocenstva s podnikmi, ktoré sú príjemcami programu nadobúdania pôdy a z ktorých niektoré vykonávajú cinnost na tom istom trhu. Zalobca dalej trval na tom, ze jeho cielom nie je zmena vlastníckych pomerov, ale efektívne uskutocnenie kontroly poskytovania pomoci, ktorá je povinnostou Komisie, aby mohol hájit ekonomické záujmy svojich clenov ako konkurentov osôb zvýhodnených pomocou. 32. Zalobca zaujal stanovisko, ze skutocnost, ze zastupuje hlavne nemecké záujmy, je irelevantná z hladiska postavenia jeho clenov v sútazi v súlade s právom Spolocenstva. Okrem toho zalobca má vlastný záujem na zrusení napadnutého rozhodnutia, lebo ak by zákaz diskriminácie na základe státnej príslusnosti bol dôsledne uplatnený, pôda by sa musela prerozdelit a jeho clenovia by tiez mali lepsie moznosti získat ju. 33. Zalobca v rámci ústnej casti konania na Súde prvého stupna dodal, ze dokonca aj keby ho Súd nepovazoval za zdruzenie podnikov alebo ekonomických subjektov, mal by byt napriek tomu vzhladom na svoje postavenie ako vyjednávac voci Komisii a jeho úcast v konaní povazovaný za osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím. Napadnutý rozsudok 34. Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupna námietku neprípustnosti zamietol a vyhlásil zalobu za prípustnú. 35. Súd najprv konstatoval, ze kedze je napadnuté rozhodnutie adresované Nemecku, treba skúmat, ci sa zalobcu týka osobne ako vo veci Plaumann([8]8). 36. Dalej Súd pripomenul rôzny úcel konania podla clánku 88 ods. 2 ES a podla clánku 88 ods. 3 ES a judikatúru s tým, ze ked Komisia bez zacatia konania podla clánku 88 ods. 2 ES zistí podla clánku 88 ods. 3 ES, ze pomoc je zlucitelná so spolocným trhom, osoby, ktoré majú záruky konania podla clánku 88 ods. 2 ES, môzu ich respektovanie presadit, len ak majú moznost napadnút rozhodnutie Komisie na Súde. 37. V súlade s touto judikatúrou v prípade, ze sa zaloba o zrusenie rozhodnutia Komisie vydaného v stádiu predbezného zistovania týka nedodrzania záruk konania podla clánku 88 ods. 2 ES, zalobca sa má povazovat za priamo a osobne dotknutého podla clánku 230 ods. 4 ES uz len z dôvodu, ze má postavenie úcastníka uvedeného konania.([9]9) 38. Kedze napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe clánku 88 ods. 3 ES bez toho, aby Komisia zacala formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES, Súd prvého stupna prisiel k záveru, ze zalobca mal byt potom povazovaný za priamo a osobne dotknutého, po prvé, ak presadzuje dodrzanie záruk konania podla clánku 88 ods. 2 ES, a po druhé, ak má postavenie príslusnej strany podla uvedeného odseku.([10]10) 39. Pokial ide o otázku, ci zalobca presadzuje dodrzanie záruk konania podla clánku 88 ods. 2 ES, Súd prvého stupna dospel k záveru, ze hoci zalobca nevytýkal výslovne to, ze Komisia porusila svoju povinnost zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, co mu znemoznilo uplatnit procesné práva v nom uvedené, napriek tomu "dôvody neplatnosti uvedené na odôvodnenie predmetnej zaloby o neplatnost, hlavne tie, ktoré sa opierajú o porusenie zákazu diskriminácie na základe státnej príslusnosti, treba vykladat tak, ze smerujú k tomu, aby bolo urcené, ze pri preverovaní predmetných opatrení nastali vázne tazkosti, pokial ide o ich zlucitelnost so spolocným trhom, ktoré zaväzujú Komisiu zacat formálne konanie"([11]11). 40. Toto konstatovanie umoznilo Súdu prvého stupna pouzit judikatúru, podla ktorej je Komisia povinná zacat toto konanie, ked jej predbezné zistovanie objektívne neumoznilo vyriesit vsetky tazkosti pri posudzovaní zlucitelnosti predmetného státneho opatrenia so spolocným trhom. 41. Súd uviedol, ze "kedze Zmluva ES ukladá Komisii povinnost umoznit príslusným stranám vyjadrit sa len v rámci stádia zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES, môzu tieto strany uplatnit objektívne tazkosti pri zistovaní, ktoré má Komisia vykonat, a dosiahnut dodrzanie svojich zárukami konania, len ked majú moznost napadnút rozhodnutie nezacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES na Súde prvého stupna"([12]12). 42. Súd prvého stupna dospel k záveru, ze "v predmetnom prípade sa preto musí zaloba vykladat tak, ze smeruje proti tomu, ze Komisia nezacala napriek váznym tazkostiam pri posudzovaní zlucitelnosti predmetnej pomoci formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES a ze v konecnom dôsledku jej úcelom je zabezpecenie záruk konania uvedených v tomto clánku"([13]13). 43. Po tom, co Súd prvého stupna vylozil predmet zaloby v uvedenom zmysle, skúmal, ci zalobca mal postavenie príslusnej strany v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, lebo by v takom prípade bol rozhodnutím osobne dotknutý. 44. Súd prvého stupna rozhodol, ze "podla ustálenej judikatúry sú príslusnými stranami v zmysle clánku 88 ods. 2 ES nielen podniky (alebo podnik), ktoré majú z pomoci úzitok, ale aj tie osoby, podniky alebo zdruzenia, ktorých záujmy sú udelením pomoci dotknuté, najmä konkurujúce podniky a profesijné zdruzenia. Dalej ustálená judikatúra pripústa zalobu iného podniku ako príjemcu pomoci len vtedy, ked ten preukáze, ze jeho postavenie na trhu v rámci sútaze bolo poskodené poskytnutím pomoci. Ak tieto podmienky nie sú splnené, tento podnik nemá postavenie príslusnej strany v zmysle clánku 88 ods. 2 ES"([14]14). 45. Súd prvého stupna preskúmal, ci aspon niektorých clenov zalobcu mozno povazovat za "príslusné strany" v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, aby mohol urcit, ci samotné zdruzenie môze byt povazované za príslusnú stranu v zmysle tohto ustanovenia. To si vyzadovalo skúmat, ci postavenie jeho clenov na trhu bolo poskodené poskytnutím predmetnej pomoci. Súd zaujal stanovisko, ze bolo, lebo niektorí clenovia zalobcu sú hospodárskymi subjektmi, ktorých mozno povazovat za priamych konkurentov príjemcov predmetnej pomoci. K tomuto záveru Súd dospel na základe stanov zalobcu, ktoré podla jeho názoru jednoznacne preukazujú, ze osoby, ktorých záujmy háji, sú prinajmensom v prevaznej casti hospodárskymi subjektmi.([15]15) 46. Súd prvého stupna povazoval za nepochybné, ze nadobúdanie polnohospodárskej alebo lesnej pôdy je zásadným prvkom obchodnej stratégie a postavenia polnohospodára alebo lesníka v hospodárskej sútazi. Po prestudovaní obsahu spisu dospel Súd k záveru, ze postavenie niektorých polnohospodárov alebo lesníkov, ktorí sú clenmi zalobcu, bolo v hospodárskej sútazi poskodené programom nadobúdania pôdy. Preto Súd zaujal stanovisko, ze napadnuté rozhodnutie nutne ovplyvnilo postavenie niektorých clenov zalobcu v hospodárskej sútazi, takze tí sú ako "príslusné strany" v zmysle clánku 88 ods. 2 ES oprávnení podat jednotlivé zaloby o vyhlásenie neplatnosti tohto rozhodnutia.([16]16) 47. So zretelom na skutocný úcel zdruzenia Súd prvého stupna vylozil stanovy zalobcu ako preukazujúce, ze toto zdruzenie bolo zalozené na ochranu záujmov a vlastníckych práv svojich clenov. Kedze zdruzenie ochranuje záujmy týchto úcastníkov hospodárstva týkajúce sa ich vlastníckych práv, obzvlást záujem polnohospodárov a lesníkov nadobudnút pôdu napriek ich znevýhodnenému postaveniu oproti potenciálnym adresátom programu nadobúdania pôdy, tak v skutocnosti zastupuje obchodné záujmy týchto clenov a ich záujmy v rámci sútaze. Z tohto dôvodu Súd zamietol argument Komisie, ze zalobca nezastupuje podnikatelské záujmy, ale len vseobecné sociálne záujmy, a ze predmetná vec sa týka len aspektov vlastníckeho práva, ktoré presahuje právny rámec Spolocenstva clánku 295 ES. 48. Súd tiez uviedol, ze z rozhodnutia z 20. januára 1999 a z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia samotná povazovala za potrebné vykonat zistovanie o programe nadobúdania pôdy vo svetle pravidiel Spolocenstva pre hospodársku sútaz, najmä pravidiel týkajúcich sa pomoci. Za týchto okolností nemôze Komisia rozumne popierat, ze zdruzenie, ktoré napadlo tento program nadobúdania pôdy a medzi ktorého clenov patrí mnoho rolníkov, ktorí sú znevýhodnení oproti potenciálnym adresátom predmetného programu, v zásade bráni záujmy týchto clenov v hospodárskej sútazi. 49. Z toho vyplýva, ze kedze bol zalobca podla § 2 svojich stanov zdruzením zalozeným na ochranu záujmov svojich clenov, ku ktorým teda museli patrit aj sútazné záujmy clenov, ktorí boli polnohospodári a lesníci, musí sa tým pádom povazovat za aktívne legitimovaného podat zalobu o zrusenie rozhodnutia v mene tých clenov, ktorí by tak boli mohli urobit osobne ako príslusné strany v zmysle clánku 88 ods. 2 ES([17]17). 50. Súd prvého stupna zaujal tiez stanovisko, ze zalobca by mal byt povazovaný za osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím aj z dôvodu, ze jeho postavenie ako partnera zúcastneného na rokovaniach bolo týmto rozhodnutím ovplyvnené. Súd konstatoval, ze zalobca sa aktívne zúcastnoval na formálnom konaní na úcely zistovania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, a na neformálnych rokovaniach týkajúcich sa jeho vykonania; konal tak rôznymi spôsobmi a predkladal aj vedecké správy na podporu svojich cielov. Podla súdu prvého stupna samotná Komisia pripustila, ze zalobca ovplyvnil proces prijímania rozhodnutia a ze bol uzitocným zdrojom informácií. 51. So zretelom na to Súd prvého stupna usúdil, ze podla príslusnej judikatúry by bol zalobca oprávnený podat zalobu o zrusenie rozhodnutia, ktorým bolo ukoncené toto formálne konanie, cize rozhodnutia z 20. januára 1999, co sa zalobca vsak rozhodol nespravit. Podla Súdu prvého stupna tak zalobca neurobil preto, lebo toto rozhodnutie neodporovalo ním obhajovaným záujmom. 52. So zretelom vsak na skutocnost, ze medzi týmito dvomi rozhodnutiami je priama súvislost, a na skutocnost, ze zalobca zastával úlohu dôlezitého partnera pri rokovaniach pocas formálneho konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z 20. januára 1999, Súd konstatoval, ze osobná identifikácia zalobcu vo vztahu k tomuto rozhodnutiu sa nevyhnutne rozsiruje aj vo vztahu k napadnutému rozhodnutiu, hoci sa zalobca nezúcastnil zistovania, ktoré viedlo k vydaniu posledného menovaného rozhodnutia([18]18). 53. Súd prvého stupna preto rozhodol, ze zalobca bol napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý. 54. K tvrdeniu Komisie a Nemecka, ze program nadobúdania pôdy vytvoril sústavu pomoci a jeho schválenie Komisiou bolo opatrením so vseobecnou pôsobnostou, ktoré sa vztahuje na objektívne urcené situácie a má právne úcinky na vseobecne a abstraktne definované skupiny osôb, Súd prvého stupna uviedol, ze "za urcitých okolností môze mat vseobecné opatrenie individuálny dosah na urcité osoby a ze takýto prípad nastane práve vtedy, ked má predmetné opatrenie úcinok na urcité fyzické alebo právnické osoby z dôvodu urcitých osobných vlastností alebo kvôli okolnostiam, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb([19]19). Podla názoru Súdu v predmetnej veci ide o takýto prípad. 55. Súd prvého stupna nesúhlasil s názorom Komisie a Nemecka, podla ktorého neexistuje prícinná súvislost medzi záujmami zalobcu a jeho clenov a záujmom, ktorý zalobca zastupuje v tejto zalobe. Kedze u clenov zalobcu ide hlavne o osoby, ktoré nemajú podla Komisiou schválenej úpravy pomoci prednostný prístup k pôde, zrusenie rozhodnutia, ktoré túto úpravu schvaluje, by týmto clenom bolo prospesné z toho dôvodu, ze by pomohlo ukoncit prednostný prístup ich konkurentov k pôde. 56. Tento názor nebol ovplyvnený tým, ze zalobca uvádzal vo svojej zalobe porusenie zákazu diskriminácie na základe státnej príslusnosti. Kedze zaloba o zrusenie rozhodnutia slúzi záujmom zalobcu a jeho clenov a zalobca bol priamo a osobne dotknutý napadnutým rozhodnutím, ako Súd urcil, bolo prípustné, aby sa odvolával na ktorýkolvek dôvod nezákonnosti uvedený v clánku 230 ES, aj na porusenie ustanovení Zmluvy ES o zákaze diskriminácie. Súd pritom zdôraznil, ze zalobca neopiera svoju zalobu len o diskrimináciu na základe státnej príslusnosti, ale aj o porusenie clánku 88 ods. 3 ES([20]20). 57. Nakoniec Súd prvého stupna zamietol druhý dôvod neprípustnosti zalozený na zneuzití procesných pravidiel a rozhodol, ze kedze zaloba o neplatnost rozhodnutia slúzi záujmom zalobcu a ten splnil podmienky stanovené v clánku 230 ods. 4 ES, nemozno mu vycítat zneuzitie procesných pravidiel alebo porusenie zásady oddelenia jednotlivých konaní podaním zaloby o neplatnost podla clánku 230 ES([21]21). 58. Z uvedených dôvodov Súd prvého stupna námietku neprípustnosti zamietol. Opravný prostriedok 59. Komisia podala 19. februára 2003 opravný prostriedok proti napadnutému rozsudku. Pred skúmaním dôvodov treba spomenút, ze Komisia v úvode svojho opravného prostriedku povazovala za potrebné, tak ako to urobila aj vo svojej námietke neprípustnosti, upozornit Súd na to, ze podla jej názoru predmet sporu nijako nesúvisí s právom Spolocenstva a este menej s ustanoveniami o pomoci. 60. Podla Komisie majú zaloba a dôvody zalobcu na jej podanie viac docinenia s vnútrostátnym konfliktom záujmov vyplývajúcim z toho, ako vnútrostátny zákonodarca vyriesil otázku, ako má byt vlastníctvo pôdy získanej niekdajsou Nemeckou demokratickou republikou po roku 1945 prevedené do súkromných rúk po znovuzjednotení, nez s narusením hospodárskej sútaze prvkami pomoci. Komisia zastáva názor, ze zalobca, ktorý zastupuje niekdajsích vlastníkov pôdy, vyuzíva právo Spolocenstva, aby napadol riesenie zvolené nemeckým zákonodarcom, ktoré uprednostnuje dlhodobých nájomcov pôdy v neprospech jeho clenov - niekdajsích vlastníkov. 61. Dokonca aj vtedy, ako Súd prvého stupna sám poznamenáva, sa zdá byt rozporuplným, ked Komisia tvrdí, ze vec nemá nic spolocné s predpismi Zmluvy ES o hospodárskej sútazi a sama vydala dve rozhodnutia vo veci podla ustanovení Zmluvy ES o státnej pomoci, musí byt jasné z obsahu spisu, ze sociálno-ekonomické a politické zálezitosti, ktoré sú upravené predmetnými vnútrostátnymi predpismi, idú daleko za prostú otázku pomoci, ktorá je len jedným prvkom rozsiahlejsieho sporu medzi zalobcom a nemeckými orgánmi. 62. Komisia svoj opravný prostriedok opiera o sedem dôvodov, ktoré mozno zhrnút nasledujúco. Namieta, ze Súd prvého stupna rozhodol nesprávne tým, ze: 1. urcil, ze napriek vseobecnej povahe napadnutého rozhodnutia je ním zalobca osobne dotknutý a ze sa ho (alebo jedného alebo viacerých jeho clenov) týka z dôvodu urcitých osobných vlastností alebo kvôli okolnostiam, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb; 2. urcil (tam, kde je to rozhodujúcim kritériom), ze stupen sútazivého vztahu pozadovaný pre osobnú dotknutost v zmysle clánku 230 ES pri pouzití v oblasti pomoci je rozdielny v závislosti od toho, ci bolo napadnuté rozhodnutie prijaté na základe clánku 88 ods. 2 alebo clánku 88 ods. 3 ES, takze by platili rozdielne kritériá na predmetnú prípustnost; 3. pouzil kritérium sútazivého vztahu (je potrebný vplyv na postavenie zalobcu v hospodárskej sútazi), ktoré je menej prísne ako kritérium stanovené Súdnym dvorom (je potrebný podstatný vplyv na postavenie zalobcu v hospodárskej sútazi); 4. pridal z vlastnej iniciatívy nový dôvod zaloby, ktorý nebol zalobcom výslovne uplatnovaný v jeho pôvodnej zalobe, a nedal Komisii, clenskému státu zúcastnenému ako vedlajsí úcastník a zalobcovi moznost vyjadrit sa k nemu; 5. urcil, ze zalobca bol zainteresovaný vzhladom na svoje postavenie ako vyjednávac, a preto má byt povazovaný za osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím; 6. neuviedol primeraný rozbor dôvodov, na ktorých sa napadnutý rozsudok zakladá; 7. rozporuplne urcil, ze zalobca Komisiou na jednej strane nebol vypocutý v súvislosti so státnou pomocou a ze na strane druhej bol vypocutý dostatocne, aby mal postavenie partnera pri rokovaniach. Pridanie nového zalobného dôvodu 63. Rád by som zacal skúmaním stvrtého dôvodu na podanie opravného prostriedku, ktorý namieta, ze Súd prvého stupna z vlastnej iniciatívy pridal nový zalobný dôvod, ktorý nebol uplatnený zalobcom v jeho zalobe. 64. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe clánku 88 ods. 3 ES bez toho, aby Komisia zacala formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES. V súvislosti s tým Súd prvého stupna uviedol, ze v súlade s judikatúrou sa má zalobca povazovat za osobne dotknutého, ked preukáze, ze po prvé presadzuje dodrzanie záruk konania podla clánku 88 ods. 2 ES, a po druhé, ak má postavenie "príslusnej strany" podla uvedeného odseku. 65. V konaní pred Súdom prvého stupna zalobca netvrdil výslovne ani vo svojich písomných, ani ústnych vyjadreniach, ze jeho cielom, ktorý zalobou sledoval, bolo presadenie záruk konania vyplývajúcich z clánku 88 ods. 2 ES alebo ze Komisia mala povinnost zacat formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES. Slovami Súdu "zalobca výslovne nenamietal, ze Komisia porusila svoju povinnost zacat formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES..., co mu zabránilo uplatnit záruky konania uvedené v tomto ustanovení". 66. Toto vsak nebránilo Súdu, aby urcil, ze to bolo "v konecnom dôsledku" zalobcovým cielom, "hoci dôvody neplatnosti uvedené na odôvodnenie predmetnej zaloby o neplatnost, hlavne tie, ktoré sa opierajú o porusenie zákazu diskriminácie na základe státnej príslusnosti, treba vsak vykladat tak, ze smerujú k tomu, aby bolo urcené, ze predmetné opatrenia spôsobujú vázne tazkosti, pokial ide o ich zlucitelnost so spolocným trhom, ktoré zaväzujú Komisiu zacat formálne konanie". Súd prisiel k záveru, ze "v predmetnom prípade sa zaloba preto musí vykladat tak, ze smeruje proti tomu, ze Komisia nezacala napriek váznym tazkostiam pri posudzovaní zlucitelnosti predmetnej pomoci formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, a aby v konecnom dôsledku boli zabezpecené záruky konania uvedené v tomto clánku"([22]22). 67. Komisia vo svojom opravnom prostriedku namieta, ze Súd prvého stupna nielenze jasne prekrocil hranice sirokého výkladu dôvodov, o ktoré zalobca opieral svoju zalobu, ale vytvoril aj úplne nový a odlisný dôvod neplatnosti podla clánku 230 ES, a to porusenie zásadných podmienok konania. Komisia uvádza tiez, ze Súd nemal povinnost podat takýto zalobný dôvod ex officio, kedze neslo o vec verejného záujmu. 68. ARE k tomu uvádza, ze výklad jeho zaloby Súdom prvého stupna bol úcelný a v súlade so zásadou hospodárnosti konania v tom zmysle, ze v prípade úspechu zaloby by bolo potrebné zacat nové formálne konanie na úcely zistovania. ARE tiez tvrdí, ze z jeho poukazu na materiálnu protiprávnost napadnutého rozhodnutia mozno vyvodit existenciu "váznych tazkostí" pri posudzovaní zlucitelnosti pomoci so spolocným trhom. Nakoniec zalobca uvádza, ze Súd prvého stupna aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre skúmal ex officio, bez návrhu úcastníkov konania, ci tu ide o porusenie zásadných podmienok konania tým, ze Komisia nezacala formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. Výklad tvrdení zalobcu 69. Prvým krokom je urcenie, ci Súd prvého stupna správne vylozil tvrdenia zalobcu. 70. Na úvod treba poznamenat, ze kvôli zvlástnym okolnostiam prípadu a judikatúre týkajúcej sa locus standi fyzických a právnických osôb podla clánku 230 ES v prípadoch týkajúcich sa státnej pomoci je dôvod zaloby dôlezitý, lebo v prípade, ze je prípustný, umoznuje lahsie splnit poziadavky kladené na aktívnu legitimáciu. 71. Súdnictvo Spolocenstva musí jednoducho mat urcitú volnost pri výklade dôvodov zaloby a tvrdení uvedených v zalobe a v prípade potreby mat moznost vykladat predmet a právne dôvody, o ktoré sa zaloba opiera. 72. Toto oprávnenie podávat výklad je vsak do urcitej miery obmedzené. Podla clánku 21 Statútu Súdneho dvora clánok 38 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a clánok 44 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna musí návrh (zaloba) obsahovat okrem iného predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh zalozený. 73. Podla ustálenej judikatúry musia byt údaje v zalobe dostatocne jasné a presné, aby umoznovali zalobcovi pripravit si obhajobu, a Súdu prvého stupna rozhodnút spor([23]23). Dalej Súd rozhodol, ze slová "zhrnutie dôvodov" pouzité v statúte a v rokovacích poriadkoch znamenajú, ze zaloba musí upresnit podstatu dôvodov, na ktorej sa táto zaloba zakladá. Hoci prosté abstraktné vymenovanie dôvodov, na ktorých sa zaloba zakladá, túto poziadavku nesplna, stací, ak sú dôvody vecne vyjadrené bez ich právnej klasifikácie, za podmienky, ze dôvod zaloby spocíva na skutocnostiach, ktoré boli prednesené([24]24). 74. Z písomných a ústnych tvrdení zalobcu vyplýva, ze ten opiera svoju zalobu o tri hlavné dôvody: - po prvé, porusenie základných pravidiel konania tým, ze odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bolo neprimerané, lebo Komisia sa nepresvedcila, ci po zmenách zákona navrhnutých Nemeckom by bola nejaká osoba bez nemeckej státnej príslusnosti oprávnená nadobudnút pozemok v rámci programu nadobúdania pozemkov; - po druhé, porusenie Zmluvy o ES tým, ze napadnuté rozhodnutie porusuje zásadu zákazu diskriminácie na základe státnej príslusnosti, a - po tretie, porusenie clánku 88 ods. 3 ES tým, ze Komisia schválila Nemeckom navrhnuté opatrenia na vykonanie rozhodnutia z 20. januára 1999 bez toho, aby ziadala jednak vyhlásenie vsetkých starých zmlúv uzatvorených podla starého rezimu za neplatné a jednak nové rozdelenie predmetnej pôdy. 75. Na základe starostlivého cítania pôvodnej zaloby podanej zalobcom nie som toho názoru, ze by bolo z jej znenia mozné odvodzovat, ze zámerom zalobcu bolo napadnút fakt, ze Komisia nezacala formálne konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, alebo presadit svoje záruky konania podla tohto ustanovenia. Zalobca sa v ziadnom stádiu konania pred Súdom prvého stupna neodvoláva na zacatie formálneho konania podla clánku 88 ods. 2 ES alebo na judikatúru, ktorá by takúto námietku podporovala. V skutocnosti sa zalobca prvýkrát odvoláva na judikatúru az vo svojej odpovedi na stvrtý dôvod uvedený Komisiou v predmetnom opravnom prostriedku a ani vtedy podla môjho názoru nepreukázal, ze jeho pôvodným úmyslom bolo, ako to vylozil Súd prvého stupna, presadit svoje záruky konania podla clánku 88 ods. 2 ES. Judikatúra, podla ktorej zúcastnené strany majú právo napadnút odmietnutie zacat formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES Komisiou, je teraz uz ustálená a je jej venovaná velká pozornost akademickej i praktickej verejnosti. 76. Kedze zalobca neuplatnil sám od seba tento dôvod zaloby a neodvolal sa na príslusnú judikatúru, domnievam sa, ze Súd prvého stupna isiel pri výklade jeho skutocných úmyslov prílis daleko. 77. Je dôlezité poukázat na to, ze zalobca svoj názor na program pomoci uz obsiahlo vyjadril svojou úcastou na konaní podla clánku 88 ods. 2 ES, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z 20. januára 1999. Toto rozhodnutie obsahovalo zásadný rozbor Komisie o úprave pomoci a napadnuté rozhodnutie slúzilo len na výkon jej zistení. Zalobcove záruky konania boli preto uplatnené uz v tomto konaní, co môze vysvetlovat, ako uvádza Komisia, preco sa zalobca vo svojej zalobe výslovne neopiera o svoje záruky konania alebo nenapáda odmietnutie Komisie zacat formálne konanie na úcely zistovania podla tohto ustanovenia([25]25). 78. Je pravdou, ze zalobca vo svojej zalobe podanej na Súd prvého stupna svojím prvým dôvodom zaloby namietal porusenie zásadných podmienok konania. Tento dôvod zaloby sa vsak opieral o nedostatocné odôvodnenie a nie o nerespektovanie záruk konania zalobcu podla clánku 88 ods. 2 ES. Podla môjho názoru tu ide o dva velmi rozdielne dôvody zaloby a nezdá sa, ze by bola medzi nimi logická súvislost. Zalobca sa tiez pocas ústnej casti konania na prvý dôvod zaloby ocividne vôbec neodvolával. 79. Pokial teda boli zalobné dôvody zalobcu nasmerované proti nesúladu napadnutého rozhodnutia so Zmluvou, Súd prvého stupna vykladal zalobu tak, ze tá napáda odmietnutie Komisie zacat formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES a ziada zabezpecenie záruk konania, ktoré toto ustanovenie obsahuje. Týmto podla môjho názoru Súd prekrocil hranice prípustnosti výkladu zalobných dôvodov, o ktoré sa zalobca opieral, co je o to závaznejsie, ze dôvod zaloby vylozený súdom bol základom pre posúdenie prípustnosti zaloby. 80. Tento záver potvrdzuje judikatúra samotného Súdu prvého stupna, ako to uvádza Komisia vo svojom opravnom prostriedku. 81. Súd vo svojom rozsudku vo veci Skibsvćrftsforeningen([26]26) po tom, co pripomína, ze Komisia prijala napadnuté rozhodnutie po predbeznom konaní podla clánku 88 ods. 3 ES, uvádza, ze "kedze zalobcovia neziadajú zrusenie z dôvodu, ze Komisia porusila svoju povinnost zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES alebo ze boli porusené záruky konania podla clánku 88 ods. 2 ES..., samotná skutocnost, ze zalobcovia sa mohli povazovat za 'príslusné strany` v zmysle clánku 88 ods. 2 ES, nepostacuje na to, aby spôsobila prípustnost zaloby". Súd teda pokracoval v konaní tým, ze preskúmal, ci zalobcovia splnajú kritérium vo veci Plaumann iným spôsobom. 82. Súd prvého stupna pouzil rovnaké riesenie aj vo svojom rozsudku Nuove Industrie Molisane([27]27), v ktorom zamietol zalobu o. i. z dôvodu, ze zalobca nenamietal, ze Komisia nezacala formálne konanie na úcely zistovania. Súd odmietol existenciu záujmu právnej ochrany zalobcu výslovne z tohto dôvodu. 83. Z týchto rozsudkov vyplýva, ze Súd prvého stupna v minulosti od zalobcov vyzadoval, aby výslovne osobitným zalobným dôvodom namietali odmietnutie Komisie zacat formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES a ziadali ochranu svojich záruk konania na základe tohto ustanovenia. V týchto prípadoch nepovazoval Súd za potrebné výkladom prispôsobit zaloby, aby bolo mozné zistit, ci mozno takýto zámer vyvodit z tvrdení. Pre nedostatok odôvodnenia opodstatnenosti nevidím dôvod, preco by mala byt predmetná vec posudzovaná rozdielne. 84. Preto prichádzam k záveru, ze nový zalobný dôvod, na základe ktorého Súd prvého stupna rozhodol vec, nemôze byt vyvodený zo zalobcových písomných alebo ústnych tvrdení a ze zalobný dôvod Súd pridal z vlastnej iniciatívy. Dôvod zaloby ako veci verejného poriadku 85. Tento záver ma privádza k druhej otázke, ktorú uvádza aj Komisia vo svojom opravnom prostriedku, a síce, ci bol Súd prvého stupna oprávnený pridat nový zalobný dôvod z vlastnej iniciatívy z dôvodov verejného poriadku. Podla môjho názoru treba na túto otázku odpovedat záporne bez toho, aby bolo potrebné vycerpávajúcim spôsobom definovat, ktoré nové dôvody zaloby smie alebo musí Súd zo svojej vlastnej iniciatívy zohladnit z dôvodu verejného poriadku, táto problematika vyvoláva diskusie.([28]28) 86. Po prvé napadnutý rozsudok neobsahuje nic, co by nasvedcovalo tomu, ze Súd prvého stupna zamýslal pridat zalobný dôvod z vlastnej iniciatívy z dôvodu verejného poriadku. Toto je trochu pozoruhodné, lebo v iných prípadoch týkajúcich sa státnej pomoci, v ktorých sa Súd rozhodol pridat zalobný dôvod z vlastnej iniciatívy, to urobil výslovne([29]29). 87. Po druhé od Súdu prvého stupna by sa dalo ocakávat, ze bude nielen konstatovat, ze pridal nový zalobný dôvod, ale ho aj odôvodní. 88. V ziadnom prípade vsak nie som toho názoru, ze za okolností predmetného prípadu islo o vec verejného poriadku. 89. Podla ustálenej judikatúry je odoprenie práva na obhajobu pocas správneho konania povazované za porusenie zásadnej procedurálnej poziadavky, ktorú je Súd prvého stupna oprávnený alebo dokonca povinný skúmat z moci úradnej.([30]30) 90. V danom prípade vsak takéto porusenie nevidím. 91. Zalobca sa aktívne zúcastnil na celom formálnom konaní na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES, ktoré bolo ukoncené vydaním rozhodnutia z 20. januára 1999, a podával aj pripomienky pocas obdobia medzi týmto rozhodnutím a vydaním napadnutého rozhodnutia. Ako udáva Súd prvého stupna([31]31), napadnuté rozhodnutie je "výlucne a priamo vykonaním predtým vydaného rozhodnutia Komisie", totiz rozhodnutia z 20. januára 1999, a je zrejmé, ze do napadnutého rozhodnutia neboli doplnené ziadne nové prvky. 92. Tým mal zalobca úcinnú moznost prezentovat svoje stanoviská pocas formálneho správneho konania a jeho práva na obhajobu boli preto dodrzané. Skutocná opodstatnenost domnienky prípustnosti, teda dodrzanie záruk konania podla clánku 88 ods. 2 ES, ktoré by inác neboli chránené, je preto vzhladom na okolnosti prípadu tazko udrzatelná([32]32). 93. Za týchto okolností zastávam názor, ze v danom prípade nebola porusená ziadna podstatná podmienka konania, ktorá by odôvodnovala, aby Súd konal z dôvodov verejného poriadku z vlastnej iniciatívy. Vady prístupu Súdu prvého stupna k veci 94. Stanovisko, ktoré zaujal Súd prvého stupna, má dva dalsie nedostatky bez ohladu na to, ci toto povazujeme za reinterpretáciu zalobného dôvodu alebo za doplnenie nového zalobného dôvodu z vlastnej iniciatívy. 95. Po prvé Súd prvého stupna mal pri dôlezitosti, akú má takéto riesenie pri rozhodovaní o námietke neprípustnosti, podat podrobnejsie odôvodnenie. Rozsudok hovorí vseobecne o "zalobných dôvodoch uvedených na podporu tejto zaloby" bez toho, aby vysvetlil, aké specifické prvky tvrdení zalobcu odôvodnujú takúto reinterpretáciu predmetu zaloby. Je otázne, ci týmto Súd prvého stupna neporusil svoju povinnost dostatocne odôvodnit svoj rozsudok, aby ho Súdny dvor mohol preskúmat.([33]33) 96. Po druhé a dôlezitejsie je, ze Komisia nedostala pocas konania moznost vyjadrit sa k tomuto novému zalobnému dôvodu. Ako vyzdvihuje Komisia a ako vyplýva z doterajsieho rozboru, takýto zalobný dôvod prinása pocetné problémy výkladu ustanovení o státnej pomoci, ktoré by bola Komisia odôvodnila, ak by k tomuto bola mala prílezitost. Súd prvého stupna nepodnikol potrebné kroky na riesenie týchto tazkostí, mohol napríklad vyzvat Komisiu, aby sa k veci vyjadrila. Podla mna Komisia právom namieta, ze týmto Súd porusil jej práva na obhajobu. 97. Vzhladom na uvedené zastávam názor, ze Súd prvého stupna novým výkladom predmetu zaloby z vlastnej iniciatívy a pridaním zalobného dôvodu, ktorý zalobca neprezentoval, bez toho, aby dal stranám sporu moznost vyjadrit sa k nemu, rozhodol nesprávne a jeho rozsudok treba z tohto dôvodu zrusit. Otázka osobnej dotknutosti 98. Je vsak este potrebné preskúmat, ci tu boli dané nejaké dalsie dôvody, pre ktoré by Súd prvého stupna mohol vyhlásit zalobu za prípustnú, alebo ci porusil právo aj v súvislosti s týmito dôvodmi. 99. Ked je zrejmé, ze zalobca neziada o zrusenie rozhodnutia z dôvodu, ze Komisia porusila svoju povinnost zacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, alebo z dôvodu, ze boli porusené záruky konania upravené v clánku 88 ods. 2 ES, musí sa posúdit otázka osobnej dotknutosti skúmaním, ci sa napadnuté rozhodnutie týka zalobcu z dôvodov iných okolností odlisujúcich ho individuálne ako adresáta, v súlade s kritériom podla veci Plaumann([34]34). 100. Podla tohto kritéria sa môzu povazovat fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú adresátmi rozhodnutia, len vtedy za osobne dotknuté, ked sa ich toto rozhodnutie týka z dôvodu urcitých osobných vlastností alebo kvôli okolnostiam, ktoré ich vynímajú z okruhu vsetkých ostatných osôb podobným spôsobom ako adresáta rozhodnutia([35]35). 101. V konaniach napádajúcich rozhodnutia Komisie o státnej pomoci bol sporný pojem osobnej dotknutosti podla clánku 230 ES pouzitý odlisným spôsobom z dôvodu specifických okolností konania podla clánku 88 ods. 2 a ods. 3 ES([36]36). Casto bola komentovaná nejednotnost judikatúry([37]37), co vysvetluje dôvod, preco Komisia vo svojom opravnom prostriedku ziada Súdny dvor, aby vyjasnil túto dôlezitú otázku "raz a navzdy". 102. Judikatúra sa skutocne zdá byt do istej miery nejednotnou a zdá sa, ze vytvára urcité umelé rozdiely, pokial ide o prístup k judikatúre Spolocenstva. Napriek tomu, ze na konci týchto návrhov uvediem niekolko vseobecných poznámok k judikatúre, nie som si istý, ci predmetný prípad je najlepsou prílezitostou pre Súdny dvor, aby k veci zaujal celkom nový prístup, takze sa sústredím na odpoved na nastolenú otázku osobnej dotknutosti na základe existujúcej, aj ked neistej judikatúry. 103. Prvá otázka, ktorá musí byt v tejto súvislosti zodpovedaná, je, ci zalobca splna kritériá osobnej dotknutosti z dôvodu dopadu rozhodnutia na jeho postavenie v hospodárskej sútazi (druhý a tretí dôvod opravného prostriedku Komisie, ktorý tiez konkretizuje prvý dôvod opravného prostriedku). Druhá otázka je, ci zalobca splna kritérium osobnej dotknutosti z dôvodu jeho postavenia vyjednávaca v konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia. Vplyv na postavenie zalobcu v hospodárskej sútazi 104. Sporná otázka sa týka toho, v akom rozsahu musela namietaná pomoc ovplyvnit postavenie zalobcu v hospodárskej sútazi na trhu, aby bola oprávnená napadnút rozhodnutie Komisie podla clánku 88 ods. 3 ES. 105. Vo svojom druhom a tretom dôvode opravného prostriedku Komisia tvrdí, opierajúc sa o rozsudok COFAZ([38]38), v zásade to, ze v prípade, ked je zalobcove postavenie v hospodárskej sútazi klúcovým faktorom urcujúcim jeho osobnú dotknutost, vplyv pomoci na jeho postavenie v hospodárskej sútazi musí byt podstatný bez ohladu na to, ci rozhodnutie vychádza z clánku 88 ods. 2 alebo ods. 3 ES, alebo z akéhokolvek iného dôvodu. Toto platí hlavne vtedy, ked sa rozhodnutie odvoláva na vseobecnú úpravu pomoci tak, ako v predmetnom prípade. Podla názoru Komisie sa Súd prvého stupna tým, ze v casti svojej judikatúry pozadoval len to, ze postavenie zalobcu v hospodárskej sútazi musí byt ovplyvnené, namiesto aby ziadal podstatné ovplyvnenie, odchýlil od judikatúry Súdneho dvora, a rozhodol tým právne nesprávne. 106. Podla môjho chápania judikatúra podla jej súcasného stavu rozlisuje pri poziadavkách osobnej dotknutosti, ked bolo napadnuté rozhodnutie vydané na základe clánku 88 ods. 3 ES, medzi dvomi typmi prípadov. 107. Prvý prípad sa týka zalôb o zrusenie rozhodnutia z dôvodu, ze Komisia odmietla zacat formálne konanie na úcely zistovania a chránit záruky konania podla clánku 88 ods. 2 ES. Tento prípad sa riadi judikatúrou podla rozsudkov vo veciach Cook a Matra([39]39). 108. V takejto situácii musia zalobcovia preukázat, ze sa na nich má hladiet ako na "príslusné strany" v zmysle clánku 88 ods. 2 ES. Ked je postavenie zalobcu v hospodárskej sútazi klúcovým faktorom urcujúcim jeho osobnú dotknutost, tak musia preukázat, ze ich postavenie v hospodárskej sútazi je rozhodnutím ovplyvnené, aj ked nie bezpodmienecne podstatné([40]40). 109. Je vhodné pripomenút, ze generálny advokát Tesauro vo svojich návrhoch vo veci Cook odôvodnoval pouzitie miernejsieho kritéria na preukázanie ovplyvnenia postavenia zalobcu v hospodárskej sútazi zaprícineného pomocou v prípade, ked bolo napadnuté rozhodnutie vydané na základe clánku 88 ods. 3 ES s odôvodnením, ze "jedinou informáciou o pomoci, ktorú majú podniky, ktoré sa rozhodnú 'nepodat námietky`, za normálnych okolností k dispozícii, je bud tá, ktorú im oznámila Komisia, alebo tá, ktorá vyplýva zo strucného oznámenia v sérii C úradného vestníka. Nemozno preto od nich pozadovat, aby v zalobe urobili presné výhrady týkajúce sa rozsahu a dosahu tejto pomoci (ako napr. vplyv pomoci na príjemcove náklady na výrobu, ovplyvnenie podielov na trhu alebo vplyv na obchodné toky)"([41]41). Preto generálny advokát Tesauro povazoval za dostatocné pre aktívnu legitimáciu na napadnutie rozhodnutia nepodat pripomienky podla clánku 88 ods. 3 ES to, ze zalobca preukázal, ze s príjemcom pomoci skutocne sútazí a nie len okrajovo([42]42). 110. So zretelom na význam, ktorý treba venovat vseobecnej povahe programu pomoci, sa zdá, ze judikatúra, i ked nie jednotne,([43]43) vyzaduje prísnejsie kritériá na preukázanie vplyvu na zalobcove postavenie v hospodárskej sútazi, ked má program pomoci vseobecnú povahu. 111. Vo veci Kahn([44]44) sa zalobca odvolal okrem iného na judikát Cook, ked napadol schválenie programu vseobecnej pomoci Komisiou podla clánku 88 ods. 3 ES, ktorá este nebola v praxi aplikovaná individuálnym rozhodnutím o pomoci. Súd prvého stupna zistil, ze sa skutkový stav odlisuje od skutkového stavu vo veciach Cook a Matra. Zatial co tieto dve veci sa týkali zalôb, ktoré podali konkrétni konkurenti príjemcov pomoci proti rozhodnutiam schvalujúcim individuálnu pomoc, rozhodnutie napadnuté vo veci Kahn sa týkalo vseobecného programu pomoci, ktorého príjemcovia boli definovaní vseobecne a abstraktne. Skutocní príjemcovia mohli existovat len v prípade, ked sa uskutocnilo individuálne poskytnutie pomoci. Za týchto okolností "nemôzu existovat v case rozhodnutia o vseobecnom programe pomoci a tým pred udelením individuálnej pomoci pouzitím tohto programu ziadne 'konkurujúce podniky`, ktoré by sa mohli odvolávat na záruky konania podla [clánok 88 ods. 2] Zmluvy ES"([45]45), ako to bolo v prípadoch Cook a Matra. 112. Druhým typom prípadov sú zaloby o zrusenie zalozené na iných dôvodoch, ako to bolo v prípadoch judikátov Cook a Matra. Tu sa na rozlísenie, ktoré uvádza judikatúra, pouzíva tradicnejsie a prísnejsie pouzitie kritéria prípadu Plaumann v súlade s restriktívnou úpravou osobnej dotknutosti, ktorú uvádza clánok 230 ods. 4 ES, ktorú vseobecne pouzíva Súdny dvor vo svojej judikatúre okrem oblasti státnej pomoci a ktorú pouzil aj v rozsudkoch UPA([46]46) a Jégo-Quéré([47]47). 113. Pri pouzití kritéria Plaumann pre prípady státnej pomoci, ktoré nepatria pod prvý typ prípadov, vyzaduje judikatúra od zalobcu, aby preukázal, ze bolo jeho postavenie v hospodárskej sútazi na trhu podstatne ovplyvnené. Toto platí pre zaloby proti rozhodnutiam, ktoré prijala Komisia po formálnom konaní na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES([48]48). V rozsudku Skibsvoerftsforeiningen Súd prvého stupna jasne stanovil, ze treba pouzit rovnaké kritérium, ked zalobca napadol rozhodnutie Komisie vydané podla clánku 88 ods. 3 ES bez toho, aby sa odvolával na rozsudky Cook a Matra([49]49). 114. Pre zhrnutie, zo súcasného stavu judikatúry vyplýva, ze v prípade, ze zalobcovia na základe judikátov Cook a Matra napadnú rozhodnutie Komisie podla clánku 88 ods. 3 ES, ich postavenie pred Súdom sa ulahcí. Ak napadnú rozhodnutie Komisie podla clánku 88 ods. 3 ES na základe iných dôvodov, budú podliehat v plnom rozsahu kritériám podla prípadu Plaumann, ktorý vyzaduje od konkurentov príjemcov pomoci, aby bolo ich postavenie v hospodárskej sútazi na trhu podstatne ovplyvnené. 115. Predmetný prípad sa týka rozhodnutia Komisie vydaného podla clánku 88 ods. 3 ES, ktoré schvaluje vseobecný program pomoci, ktoré zalobca napadol z iného dôvodu, ako v prípadoch Cook a Matra. Spadá preto pod druhý typ prípadov popísaný vyssie. Zalobca úplne splní kritérium z prípadu Plaumann len vtedy, ked preukáze, ze bolo postavenie jeho clenov v hospodárskej sútazi podstatne ovplyvnené programom nadobúdania pôdy. To platí speciálne preto, lebo úprava pomoci má vseobecný charakter. 116. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupna tým, ze pouzil svoj vlastný výklad predmetu zaloby a jeho dôvodov spôsobom, ze zalobca spadá pod prvý typ prípadov, urcil, ze bolo postavenie zalobcových clenov v hospodárskej sútazi na trhu ovplyvnené pomocou, a urobil z toho záver, ze boli teda osobne dotknutí. K tomuto záveru prisiel na základe toho, ze clenmi zdruzenia sú hospodárske subjekty, hlavne polnohospodári, lesníci a podniky vykonávajúce cinnost v polnohospodárskom sektore. Kedze Súd nemal pochybnosti o tom, ze nadobúdanie polnohospodárskej alebo lesnej pôdy je podstatným prvkom obchodnej stratégie polnohospodára alebo lesníka, program nadobúdania pôdy ich nevyhnutne ovplyvnil([50]50). 117. Zistenia Súdu prvého stupna by síce mali postacovat pre domnienku o existencii nejakého konkurencného vztahu medzi clenmi zdruzenia a príjemcami programu pomoci, ale podla môjho názoru sa na tomto podklade nemozno domnievat, ze postavenie clenov zdruzenia na trhu je tak podstatne ovplyvnené, ako to vyzaduje prísne kritérium podla prípadu Plaumann. Na základe predlozených dôkazov nie je konkurencný vztah podla môjho názoru dostatocne definovaný rozsudkom a zdá sa byt prílis vágny, lebo clenovia zdruzenia boli týmto opatrením vo svojom postavení na trhu ovplyvnení len potencionálne a sprostredkovane. Mimo vseobecných odkazov na polnohospodársky a lesnícky sektor nebol pouzitý ziadny prieskum trhu, aby bolo preukázané, pri ktorom specifickom výrobku alebo na ktorom zemepisne urcenom trhu clenovia zalujúceho zdruzenia sútazili s príjemcami pomoci okrem toho, ze majú spolocnú vseobecnú vlastnost, ze sú polnohospodári alebo lesníci. 118. Ako to Komisia uviedla, skutocne sú vsetci polnohospodári v Európskej únii potencionálnymi konkurentmi príjemcov pomoci podla programu nadobúdania pôdy. Tento nadmieru velkorysý prístup nezodpovedá prísnym prieskumom trhu, ktoré pouzíva Súd prvého stupna v prípadoch, v ktorých treba preukázat podstatné ovplyvnenie zalobcovho postavenia v sútazi([51]51). Zdá sa to byt v rozpore so Zmluvou, pretoze kritérium vplyvu na zalobcove postavenie v sútazi musí byt chápané v súvislosti s poziadavkou osobnej dotknutosti; vplyv, ktorý nejakým spôsobom zalobcu individualizuje, je preto potrebné preukázat. 119. Toto je este dôlezitejsie vzhladom na vseobecný charakter napadnutého programu pomoci. Obidve strany sa zhodujú na tom, ze napadnuté rozhodnutie sa týka vseobecného programu pomoci, ktorý v case konania na prvom stupni nebol este vykonaný formou individuálnych rozhodnutí. Kedze v tomto case nemohli existovat ziadne skutocné "konkurujúce podniky" v zmysle rozsudku vo veci Kahn, zalobca by nesplnal kritérium na právo zalovat podla rozsudku Kahn([52]52). 120. Preto prichádzam k záveru, ze vzhladom na vseobecný charakter programu podpory a z dôvodu, ze zalobca nepreukázal, ze tento program podstatným spôsobom ovplyvnuje postavenie v sútazi jeho clenov, ako to súcasná judikatúra vyzaduje, Súd prvého stupna rozhodol právne nesprávne z dôvodu, ze povazoval zalobcu za osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím. Postavenie zalobcu ako vyjednávaca 121. Súd prvého stupna v napadnutom rozsudku dalej konstatoval, ze zalobca môze byt povazovaný za osobne dotknutého ako zdruzenie, pokial tvrdí, ze má svoj osobitný právny záujem na konaní, pretoze jeho postavenie bolo pri rokovaniach ovplyvnené napadnutým rozhodnutím. Súd sa pritom opieral o rozsudky Van der Kooy([53]53) a CIRFS([54]54). 122. Svojím piatym dôvodom opravného prostriedku Komisia po prvé namieta, ze zalobca nikdy tento dôvod neuplatnoval a ze preto Súd prvého stupna rozhodol nesprávne z dôvodu, ze pridal nový zalobný dôvod z vlastnej iniciatívy. Po druhé Komisia popiera, ze zalobcova úcast na rokovaniach viedla k jeho postaveniu vyjednávaca podla rozsudkov Van der Kooy a CIRFS. Nakoniec Komisia napáda stanovisko Súdu([55]55), ze rozhodnutie z 20. januára 1999 nie je v rozpore so záujmami zalobcu. Súd prvého stupna tým, ze dospel k takémuto názoru, urobil právnu chybu a dopustil sa zjavného omylu pri vecnom posúdení prípadu. 123. Vo veci Van der Kooy napadli zalobcovia rozhodnutie Komisie podla clánku 88 ods. 2 ES, podla ktorého je holandská preferencná sadzba na plyn pre pestovatelov v skleníkoch nezlucitelná so spolocným trhom. Jeden zo zalobcov, Landbouwschap, institúcia verejného práva na ochranu spolocných záujmov polnohospodárskych podnikov, zastupoval organizácie pestovatelov pri rokovaniach s dodávatelmi plynu. Súd urcil, ze hoci Landbouwschap nemohol byt ako príjemca pomoci osobne dotknutý, jeho postavenie vyjednávaca sadzieb plynu pre pestovatelov vsak bolo ovplyvnené napadnutým rozhodnutím, a teda z tohto hladiska bol osobne dotknutý. 124. V rozsudku CIRFS ziadal zalobca zrusenie rozhodnutia Komisie, podla ktorého pomoc v sektore umelých vlákien nepodlieha povinnosti upovedomenia v dostatocnom case podla clánku 88 ods. 3 ES, pretoze sa týkalo uz existujúcej pomoci upravenej predchádzajúcim rozhodnutím Komisie. Súdny dvor urcil, ze rozhodnutie sa osobne týka CIRFS, lebo ten zaujal velmi významnú úlohu v konaní pred Komisiou. 125. Zo spisu predmetnej veci vyplýva, ze zalobca sa v prvostupnovom konaní spoliehal na to, ze bol osobne dotknutý, pretoze v konaní zohrával rozhodujúcu úlohu. Aj ked sa vseobecne odvolával na judikatúru, neodvolával sa vsak na svoju úlohu vyjednávaca v zmysle judikátov Van der Kooy a CIRFS. Zalobca predniesol tento dôvod az pocas ústnej casti konania pred Súdom prvého stupna, cize neskoro, a aj to len celkom strucne. V odvolacom konaní pred Súdnym dvorom a v odpovedi na piaty dôvod opravného prostriedku zalobca podstatne nezmenil svoj prístup. Potvrdil naopak, ze podla jeho názoru nie je tento dôvod potrebný na rozhodnutie sporu a ze oprávnenie podat zalobu mozno opierat o iné dôvody. S ohladom na to je opodstatnené, ze Súd prvého stupna nebol povinný prijat toto odôvodnenie, ako ani to, ze práva Komisie na obranu neboli respektované. 126. Taktiez môzem tazko súhlasit s konstatovaním Súdu prvého stupna, ze rozhodnutie z 20. januára 1999 nebolo v rozpore so záujmami zalobcu, ked, ako Súd prvého stupna uznáva, napadnuté rozhodnutie, ktoré jasne negatívne ovplyvnuje zalobcových clenov, priamo slúzi na vykonanie uvedeného predchádzajúceho rozhodnutia. 127. Nebudem vsak podrobne skúmat tieto body, lebo som toho názoru, ze tento problém sa dá vyriesit inác. 128. Hoci sa zalobca aktívne zúcastnil konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z 20. januára 1999 a následne k prijatiu napadnutého rozhodnutia, samotná táto jeho úcast podla môjho názoru nepostacuje na to, aby mu udelila aktívnu legitimáciu v súlade s judikátmi Van der Kooy a CIRFS([56]56). 129. Okolnost, ze zdruzenie sa zúcastnuje na Komisii pocas konania o pomoci, brániac kolektívne záujmy jeho clenov, sama osebe nepostacuje na to, aby vytvorila aktívnu legitimáciu zdruzenia v súlade s uvedenými judikátmi([57]57). 130. Úlohy, ktoré zastávali zalobcovia vo veciach Van der Kooy a CIRFS v konaniach vedúcich k prijatiu napadnutých opatrení, boli podstatne závaznejsie ako tie, ktoré zastával ARE v tomto prípade. 131. V rozsudku Van der Kooy rozhodol Súdny dvor, ze Landbouwschap hral ako vyjednávac sadzieb plynu aktívnu úlohu v konaní podla clánku 93 ods. 2 tým, ze predkladal Komisii písomné vyjadrenia, a tým, ze udrziaval úzky kontakt so zodpovednými úradníkmi pocas konania. Bol jednou zo zmluvných strán, ktorá vyjednala sadzbu zrusenú Komisiou, a táto jeho úloha je viackrát spomenutá v rozhodnutí Komisie. 132. Úloha zalobcu vo veci CIRFS bola tiez podstatná. CIRFS bolo zdruzením, ktorého clenmi boli najväcsí medzinárodní výrobcovia syntetických umelých vlákien. V záujme uvedených výrobcov podalo mnoho zalôb v spojitosti s politikou restrukturalizácie navrhnutou Komisiou. Bolo hlavným diskusným partnerom pri zavádzaní opatrení v tomto sektore, ich rozsírení a úprave a viedlo rokovania s Komisiou hlavne tým, ze predkladalo písomné rozbory a udrziavalo úzke styky so zodpovednými oddeleniami. 133. Toto nie je prípadom zalobcu predmetného konania. Stretnutia a rokovania s úradníkmi Komisie a predkladanie pripomienok zalobcom sa uskutocnovali spôsobom bezným pre formálne konanie na úcely zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. Zo spisu vyplýva, ze zalobca zaslal Komisii len sest listov, z ktorých dva sa predmetu konania týkali len okrajovo. Zalobca sa nezúcastnoval rokovaní ako vyjednávac ani na vnútrostátnej úrovni, ani na úrovni Spolocenstva. Jeho postavenie teda nie je porovnatelné s postavením CIRFS a Landbouwschap a nemozno ho povazovat za osobne dotknutého z dôvodu jeho postavenia vyjednávaca. 134. Podla ustálenej judikatúry je Súdny dvor v konaniach o opravných prostriedkoch oprávnený kontrolovat právnu kvalifikáciu skutocností Súdom prvého stupna a právnych následkov, ktoré ten z nich vyvodil([58]58). V súlade s uvedeným dochádzam k názoru, ze Súd prvého stupna rozhodol nesprávne po právnej stránke, ked charakterizoval úlohu zalobcu ako úlohu vyjednávaca v zmysle rozsudkov Van der Kooy a CIRFS a ked urcil, ze zalobca bol na tomto základe osobne dotknutým. 135. Bez toho, aby bolo potrebné zaoberat sa siestym a siedmym dôvodom opravného prostriedku, je teda jasné, ze Súd prvého stupna rozhodol nesprávne, ked zamietol námietku neprípustnosti Komisie. Rozhodnutie Súdneho dvora 136. Podla clánku 61 statútu, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zrusí rozhodnutie Súdu prvého stupna. Ak to stav konania dovoluje, môze sám právoplatne rozhodnút o veci samej. Komisia vo svojom odvolaní ziadala nielen zrusit napadnuté rozhodnutie, ale aj vyhlásit zalobu za neprípustnú z dôvodu nedostatku osobnej dotknutosti v zmysle clánku 230 ES. Podla môjho názoru má Súdny dvor vsetky potrebné podklady na to, aby mohol rozhodnút o otázke prípustnosti, a mal by tak urobit v záujme hospodárnosti konania a riadneho výkonu súdnictva. 137. Z horeuvedenej analýzy problematiky podla môjho názoru totiz skutocne vyplýva, ze zalobca nesplna poziadavky osobnej dotknutosti a ze treba zalobu ako neprípustnú zamietnut. Prehodnotenie judikatúry 138. Nakoniec musím dodat poznámku k súcastnému stavu práva upravujúceho postavenie fyzických a právnických osôb, ktoré napadnú rozhodnutie Komisie podla clánku 88 ods. 3 ES. Judikatúra na túto tému je jednoducho nedostatocná, ocividne nelogická a nejednotná. Tazkosti boli v právnej vede casto diskutované([59]59) a sú z relatívne strucného popisu v týchto návrhoch zjavné. Ich podrobný popis by si vyzadoval návrhy mimoriadne dlhého rozsahu. 139. Myslím si, ze musí byt uznané, ze tazkosti pramenia z rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach Cook a Matra. Tie mali poskytnút úplnú ochranu konkurentom v prípadoch, ked sa Komisia rozhodla nezacat konanie podla clánku 88 ods. 2 ES, táto ochrana sa zdala byt opodstatnená z dôvodu, ze v takýchto prípadoch zalobca nemusí mat dostatok informácií, aby mohol preukázat, ze je osobne dotknutý. Úcelom bolo vyrovnat zjavne slabsie postavenie zalobcu v konaní podla clánku 88 ods. 3 ES tým, ze mu je poskytnuté procesné postavenie "príslusnej strany" podla clánku 88 ods. 2 ES. Výsledkom bolo, ze sa do urcitej miery zmätocne zlúcili kritériá oprávnenia podat zalobu podla clánku 88 ods. 2 a clánku 88 ods. 3, a tým bolo poskytnuté oprávnenie podat zalobu velmi sirokému okruhu osôb; je zjavné, ze mnoho osôb mohlo tvrdit, ze by boli "príslusnou stranou", keby bolo zacaté konanie podla clánku 88 ods. 2 ES. Dvere, ktoré boli týmto podla clánku 88 ods. 3 prílis siroko otvorené, museli byt potom ciastocne zatvorené rôznymi nasledujúcimi zjemneniami judikatúry, ktoré túto judikatúru spravili stále rozsiahlejsou a rozporuplnejsou. 140. Dalej nie je podla môjho názoru jasné, ze je v týchto prípadoch opodstatnené odchýlit sa od znenia clánku 230 ods. 4. Je samozrejme pravdou, ze osoba pravdepodobne dotknutá navrhovanou pomocou môze mat málo informácií o jej pravdepodobnom úcinku, lebo rozhodnutie podla clánku 88 ods. 3 sa prijíma v skorom stádiu konania. Mozno preto nemá dostatok informácií na napadnutie rozhodnutia podla clánku 88 ods. 3, aby mohla pri podaní zaloby na Súd prvého stupna preukázat, ze je osobne dotknutá. Ale v priebehu tohto konania predlozí Komisia (a pravdepodobne aj dotknutý clenský stát, ak sa na konaní zúcastní ako vedlajsí úcastník) iste dostatok informácií, v prípade potreby sú tieto informácie predlozené ako odpoved na setrenia a dopyty Súdu, aby to Súdu umoznilo rozhodnút, ci bola poziadavka osobnej dotknutosti splnená. 141. Podla môjho názoru je najlepsím riesením vrátit sa k zneniu clánku 230 ods. 4 ES a vo vsetkých prípadoch, kde zalobca napáda rozhodnutie podla clánku 88 ods. 3, pozadovat splnenie kritéria priamej a osobnej dotknutosti bez ohladu na dôvody, preco bola zaloba podaná. Kritérium osobnej dotknutosti by vsak nemalo byt vykladané tak úzko, ako tomu bolo vo veci Plaumann, hlavne preto, ze súdy Spolocenstva zaujali o nieco sirsie ponímanie kritérií na oprávnenia aktívnej legitimácie v iných súvisiacich oblastiach, a síce pri práve hospodárskej sútaze týkajúcom sa podnikov (clánok 81 a 82 ES) a v prípadoch dampingu. Poziadavka osobnej dotknutosti je napriek tomu odlisná od pojmu "príslusnej strany". 142. Od zalobcu, ktorý napáda rozhodnutie podla clánku 88 ods. 3 ES, by sa preto malo pozadovat, aby preukázal, ze sa ho rozhodnutie týka priamo a súcasne nejakým spôsobom aj osobne. Samozrejme, túto osobnú dotknutost mozno tazsie preukázat v prípadoch, kde má program pomoci vseobecný charakter. Okrem toho zdruzenie zalobcov nesmie mat lepsie (ani horsie) postavenie ako zalobcovia, ktorých zastupuje a ktorí samotní musia byt nejakým spôsobom osobne dotknutí. Tieto dôsledky, ktoré vyplývajú priamo zo Zmluvy, by nemali byt samé osebe neprimeranými. Takýto prístup by z môjho pohladu vyriesil mnoho tazkostí vyplývajúcich z judikatúry. 143. Ako by teda mal byt navrhovaný prístup pouzitý v predmetnom prípade? Z dôvodov uz uvedených je jasné, ze aj na tomto základe by bola zaloba neprípustná. Zalobca nepreukázal osobnú dotknutost ci uz ide o neho alebo jeho clenov. Návrh 144. Z dôvodov uvedených vyssie navrhujem, aby Súdny dvor: 1. zrusil napadnutý rozsudok; 2. vyhlásil zalobu Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum za neprípustnú; 3. zaviazal Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum nahradit trovy prvostupnového i druhostupnového konania s výnimkou trov Spolkovej republiky Nemecko v konaní na prvom stupni, ktorá musí ako vedlajsí úcastník konania znásat svoje vlastné trovy konania. __________________________________________________________________ [60]1 - Jazyk prednesu: anglictina. __________________________________________________________________ [61]2 - Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum/Komisia, T-114/00, Zb. s. II-5121. __________________________________________________________________ [62]3 - Ú. v. ES C 46, 2000, s. 2. __________________________________________________________________ [63]4 - Ú. v. ES L 107, 1999, s. 21. __________________________________________________________________ [64]5 - Ú. v. ES C 215, 1998, s. 7. __________________________________________________________________ [65]6 - Uz citované v poznámke pod ciarou 4 vyssie. __________________________________________________________________ [66]7 - Ú. v. ES L 142, 1997, s. 1. __________________________________________________________________ [67]8 - Body 41 a 42 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [68]9 - Body 43 a 44 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [69]10 - Bod 45 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [70]11 - Bod 47 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [71]12 - Bod 48 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [72]13 - Bod 49 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [73]14 - Bod 51 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [74]15 - Body 54 a 55 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [75]16 - Body 56 az 60 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [76]17 - Body 61 az 63 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [77]18 - Body 65 az 70 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [78]19 - Bod 71 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [79]20 - Bod 78 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [80]21 - Bod 82 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [81]22 - Bod 49 napadnutého rozsudku, doplnené je zdôraznenie. Pozri body 37 az 49 vyssie. __________________________________________________________________ [82]23 - Uznesenie Súdu prvého stupna De Hoe/Komisia, T-85/92, Zb. s. II-523, bod 20. __________________________________________________________________ [83]24 - Rozsudok v spojených veciach Société Fives Lille Cail a i./Vysoký úrad, 19/60, 21/60, 2/61 a 3/61, Zb. s. 281 a 295, a uznesenie Súdu prvého stupna De Hoe/Komisia, uz citované v poznámke pod ciarou 23 vyssie, bod 21. __________________________________________________________________ [84]25 - Pozri aj body 90 az 93 nizsie. Súd prvého stupna v rozsudku ADLU, T-86/96, Zb. s. II-179, bod 49, uviedol, ze v prípade, ze zainteresované strany vyuzili záruky konania podla clánku 88 ods. 2 ES, nemôzu sa len na základe toho povazovat za osobne dotknuté. __________________________________________________________________ [85]26 - Skibsvćrftsforeningenand a i./Komisia, T-266/94 Zb. s. II-1399, bod 45. Pozri tiez body 106 a nasl. nizsie. __________________________________________________________________ [86]27 - Nuove Industrie Molisane/Komisia, T-212/00, Zb. s. II-347, bod 45. __________________________________________________________________ [87]28 - Pozri napríklad K. Lenaerts: "De quelques principes généraux du droit de la procédure devant le juge communautaire" in: Mélanges en Hommage ŕ Jean Victor Louis, ULB, zv. I, s. 241 - 261 a 245 - 249, a moje návrhy z 15. júna 1995 v spojených veciach Van Schijndel/Stichting Pensioenfonds voor Fysiotherapeuten, C-430/93 a C-431/93, Zb. s. I-4705. __________________________________________________________________ [88]29 - Pozri okrem iného rozsudky Skibsvćrftsforeningen, uz citovaný v poznámke pod ciarou 26 vyssie, bod 40, a CIRFS a i./Komisia, C-313/90, Zb. s. I-1125, bod 23. __________________________________________________________________ [89]30 - Pozri okrem iného rozsudok v spojených veciach Kaufring a i./Komisia, T-186/97, T-187/97, T-190/97 az T-192/97, T-210/97, T-211/97, T-216/97, T-217/97, T-218/97, T-279/97, T-280/97, T-293/97 a T-147/99, Zb. s. II-1337, bod 134 a tam citovanú judikatúru. __________________________________________________________________ [90]31 - Bod 68 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [91]32 - Pozri rozsudok ADLU, uz citovaný v poznámke pod ciarou 25 vyssie. __________________________________________________________________ [92]33 - Pozri rozsudok Rada/De Nil a Impens, C-259/96 P, Zb. s. I-2915, bod 32. __________________________________________________________________ [93]34 - Rozsudok Waterleiding Maatschappij "Noord-West Brabant"/Komisia, T-188/95, Zb. s. II-3713, bod 54; rozsudok Skibsvćrftsforeningen, uz citovaný v poznámke pod ciarou 26 vyssie, bod 45. __________________________________________________________________ [94]35 - Rozsudky Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 95, bod 107, a Nederlandse Antillen/Rada, C-452/98, Zb. s. I-8973, bod 60. __________________________________________________________________ [95]36 - Pozri body 106 az 114 nizsie. __________________________________________________________________ [96]37 - Pozri vo vseobecnosti J. Winter: "The rights of complainants in State aid cases: judicial review of Commission decisions adopted under Article 88 (ex 93) EC", Common Market Law Review, c. 36/1999, s. 521; U. Soltész a H. Bielesz: "Judicial review of State aid decisions", European Competition Law Review, c. 133/2004; L. Flynn: "Remedies in the European Courts" in: A. Biondi a dalsí (vyd.), The Law of State Aid in the EU, Oxford 2004, s. 283. Pozri tiez J. Azizi: "Droits de la défense dans la procédure en matičre d'aides d'Etat: le point de vue judiciaire" in: Un rôle pour la défense dans les procédures communautaires de concurrence, Bruylant Brusel, 1997, s. 87, hlavne s. 112 az 120. __________________________________________________________________ [97]38 - Vec COFAZ/Komisia, 169/84, Zb. s. 391. __________________________________________________________________ [98]39 - Vec Cook/Komisia, C-198/91, Zb. s. I-2487, a vec Matra/Komisia, C-225/91, Zb. s. I-3203. __________________________________________________________________ [99]40 - Pozri okrem iného rozsudky Cook a Matra, Waterleiding, uz citovaný v poznámke pod ciarou 34 vyssie, a BP Chemicals/Komisia (T-11/95, Zb. s. II-3235), pokial ide o cast rozhodnutia prijatého podla clánku 88 ods. 3 ES týkajúceho sa tretieho navýsenia kapitálu, ktoré bolo napadnuté na základe rozsudku Cook a Matra, body 84 az 89; Hamburger Hafen- und Lagerhaus a i./Komisia (T-69/96, Zb. s. II-1037). __________________________________________________________________ [100]41 - Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci Cook, uz citovanej v poznámke pod ciarou 39 vyssie, bod 41. __________________________________________________________________ [101]42 - Tamze. __________________________________________________________________ [102]43 - Pozri rozsudok Hamburger Hafen und Lagerhaus, uz citovaný v poznámke pod ciarou 40, ktorý sa týkal zaloby podanej na základe rozsudkov Cook a Matra proti dvom rozhodnutiam Komisie prijatým na základe clánku 88 ods. 3 ES, jednému týkajúcemu sa individuálnej pomoci a druhému týkajúcemu sa vseobecného programu pomoci. Súd prvého stupna pouzil rovnaké odôvodnenie, avsak bez toho, aby významovo rozlisoval medzi individuálnou a vseobecnou napadnutou pomocou. __________________________________________________________________ [103]44 - Vec Kahn Scheppvaart/Komisia, T-398/94, Zb. s. II-477. Pozri tiez rozsudky ADLU, uz citovaný v poznámke pod ciarou 25, body 42 az 46, a Sadam Zuccherifici a i./Rada, C-41/99 P, Zb. s. I-4239, bod 29. Hoci sa posledné dva netýkajú rozhodnutia Komisie nepodat pripomienky podla clánku 88 ods. 3 ES, dokumentujú prísnejsí postup judikatúry k právu podat zalobu v prípadoch, ked ide o program vseobecnej pomoci. __________________________________________________________________ [104]45 - Pozri rozsudok Kahn Scheppvaart/Komisia, uz citovaný v poznámke pod ciarou 44 vyssie, bod 49. __________________________________________________________________ [105]46 - Vec Unión de Pequeńos Agricultores/Rada, C-50/00, Zb. s. I-6677. __________________________________________________________________ [106]47 - Rozsudok z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo-Quéré, C-263/02 P, Zb. s. I-3425. __________________________________________________________________ [107]48- Okrem veci COFAZ, uz citovanej v poznámke pod ciarou 38 vyssie, pozri okrem iného rozsudok Comité d'entreprise de la société française de production a i./Komisia, C-106/98 P, Zb. s. I-3659, body 40 a 41; vec Ducros/Komisia, T-149/95, Zb. s. II-2031, bod 34; BP Chemicals, uz citovaný v poznámke pod ciarou 40, pokial ide o casti napadnutého rozhodnutia týkajúce sa prvých dvoch zvýsení kapitálu, body 77 az 79. __________________________________________________________________ [108]49 - Rozsudok Skibsvćrftsforeningen, uz citovaný v poznámke pod ciarou 26 vyssie, bod 47. __________________________________________________________________ [109]50 - Pozri bod 46 vyssie. __________________________________________________________________ [110]51 - Pozri okrem iného zalobu Skibsvćrftsforeningen, uz citovanú v poznámke pod ciarou 26 vyssie, body 46 az 48. __________________________________________________________________ [111]52 - Pozri tiez rozsudky uz citované v poznámke pod ciarou 44. __________________________________________________________________ [112]53 - Spojené veci Van der Kooy a i., 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219. __________________________________________________________________ [113]54 - Rozsudok CIRFS, uz citovaný v poznámke pod ciarou 29. __________________________________________________________________ [114]55 - Body 67 a 69 napadnutého rozsudku. __________________________________________________________________ [115]56 - Ako uviedol Súd prvého stupna v rozsudku Kahn: "Samotná skutocnost, ze zalobca sa stazoval na Komisii, ze si v tejto súvislosti vymienal korespondenciu a ze sa zúcastnil na stretnutiach s Komisiou, nepredstavuje ziadne zvlástne okolnosti, ktoré by stacili na to, aby ho individuálne odlisovali od vsetkých ostatných osôb, a vytvárali preto oprávnenie podat zalobu proti vseobecnému programu pomoci." Rozsudok Kahn, uz citovaný v poznámke pod ciarou 44 vyssie, bod 42. __________________________________________________________________ [116]57 - Rozsudok ADLU, uz citovaný v poznámke pod ciarou 25, bod 60. Súd prvého stupna v tejto veci tiez urcil, ze úcast zalujúceho zdruzenia na viacerých stretnutiach s vnútrostátnymi orgánmi nezakladá jeho úlohu vyjednávaca v zmysle rozsudkov Van der Kooy and CIRFS. __________________________________________________________________ [117]58 - Pozri okrem iného rozsudky Komisia/Camar a Tico, C-312/00, Zb. s. I-11355, bod 69, Deere/Komisia, C-7/95 P, Zb. s. I-3111, bod 21, a EIB/Hautem, C-449/99 P, Zb. s. I-6733, body 44 a 45. __________________________________________________________________ [118]59 - Pozri poznámku pod ciarou 37 vyssie. References 1. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote1 2. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote2 3. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote3 4. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote4 5. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote5 6. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote6 7. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote7 8. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote8 9. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote9 10. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote10 11. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote11 12. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote12 13. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote13 14. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote14 15. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote15 16. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote16 17. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote17 18. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote18 19. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote19 20. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote20 21. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote21 22. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote22 23. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote23 24. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote24 25. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote25 26. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote26 27. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote27 28. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote28 29. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote29 30. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote30 31. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote31 32. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote32 33. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote33 34. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote34 35. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote35 36. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote36 37. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote37 38. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote38 39. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote39 40. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote40 41. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote41 42. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote42 43. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote43 44. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote44 45. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote45 46. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote46 47. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote47 48. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote48 49. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote49 50. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote50 51. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote51 52. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote52 53. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote53 54. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote54 55. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote55 56. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote56 57. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote57 58. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote58 59. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footnote59 60. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref1 61. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref2 62. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref3 63. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref4 64. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref5 65. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref6 66. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref7 67. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref8 68. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref9 69. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref10 70. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref11 71. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref12 72. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref13 73. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref14 74. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref15 75. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref16 76. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref17 77. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref18 78. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref19 79. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref20 80. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref21 81. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref22 82. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref23 83. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref24 84. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref25 85. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref26 86. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref27 87. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref28 88. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref29 89. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref30 90. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref31 91. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref32 92. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref33 93. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref34 94. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref35 95. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref36 96. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref37 97. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref38 98. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref39 99. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref40 100. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref41 101. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref42 102. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref43 103. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref44 104. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref45 105. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref46 106. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref47 107. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref48 108. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref49 109. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref50 110. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref51 111. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref52 112. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref53 113. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref54 114. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref55 115. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref56 116. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref57 117. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref58 118. file:///tmp/lynxXXXXy2mkoI/L98167-1486TMP.html#Footref59