Vec T-351/02 Deutsche Bahn AG proti Komisii Európskych spolocenstiev "Státna pomoc - Staznost konkurenta - Smernica 92/81/EHS - Spotrebné dane z minerálnych olejov - Minerálne oleje pouzívané ako palivo pre leteckú dopravu - Oslobodenie od spotrebnej dane - List Komisie stazovatelovi - Zaloba o neplatnost - Prípustnost - Napadnutelný akt - Nariadenie (ES) c. 659/1999 - Pojem pomoc - Pripísatelnost státu - Rovnost zaobchádzania" Rozsudok Súdu prvého stupna (prvá rozsírená komora) z 5. apríla 2006 Abstrakt rozsudku 1. Zaloba o neplatnost - Akty, ktoré mozno napadnút zalobou - Pojem - Akty so záväznými právnymi úcinkami (Clánok 230 stvrtý odsek ES; nariadenie Rady c. 659/1999, clánok 4 ods. 2, clánok 10 ods. 1, clánky 20 a 25) 2. Pomoc poskytovaná státmi - Pojem - Poskytnutie výhod, ktoré sú pripísatelné státu [Clánok 87 ods. 1 ES; smernica Rady 92/81, clánok 8 ods. 1 písm. b)] 3. Pomoc poskytovaná státmi - Skúmanie stazností (Clánok 253 ES; smernica Rady 92/81) 4. Doprava - Letecká doprava - Smernica 92/81 [Smernica Rady 92/81, clánok 8 ods. 1 písm. b)] 1. Predmetom zaloby o neplatnost podla clánku 230 ES môzu byt len opatrenia, ktoré majú záväzné právne úcinky ovplyvnujúce záujmy zalobcu tým, ze spôsobujú výraznú zmenu v jeho právnom postavení. Teda zaloba o neplatnost je prípustná v prípade vsetkých opatrení prijatých institúciami bez ohladu na ich povahu alebo formu, ktorých zámerom bolo spôsobit právne úcinky. O takýto prípad ide v liste Komisie zaslanom podniku, ktorý podal staznost, ak sa Komisia, ktorá dostane informácie týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci a ktorá je z tohto dôvodu podla clánku 10 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 povinná ich bez meskania preskúmat, neuspokojí, ako jej umoznuje clánok 20 uvedeného nariadenia, s informovaním stazovatela, ze neexistujú dostatocné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu, ale zaujme jasné, odôvodnené a konecné stanovisko, ked uvedie, ze predmetné opatrenie nepredstavuje pomoc, lebo týmto spôsobom Komisia môze prijat len rozhodnutie podla clánku 4 ods. 2 uvedeného nariadenia. Komisia preto nie je oprávnená vylúcit ho z preskúmania súdom Spolocenstva tým, ze vyhlási, ze také rozhodnutie nevydala, pokúsi sa ho odvolat alebo sa rozhodne, ze rozhodnutie za porusenia clánku 25 nariadenia c. 659/1999 neadresuje dotknutému clenskému státu. V tomto ohlade je bezvýznamné, z akého dôvodu dospela Komisia k záveru, ze nejde o státnu pomoc, ako aj okolnost, ze predbezné preskúmanie si z jej strany nevyzadovalo hlbkovú a dlhodobú analýzu informácií, ktoré tvorili predmet staznosti. Je taktiez bezvýznamné, ze tento list nie je výsledkom prijatia konecného rozhodnutia o staznosti kolégiom komisárov, také rozhodnutie mozno prijat iba vtedy, ak zodpovedný clen Komisie predlozí na tento úcel návrh. Napokon je nepodstatné, ze list Komisie nebol uverejnený, uverejnenie aktu nie je na to, aby bol predmetom zaloby o neplatnost, nevyhnutné. (pozri body 35, 41, 43, 49, 51, 52, 58, 59) 2. Clánok 87 ods. 1 ES sa vztahuje na rozhodnutia clenských státov, ktorými v snahe dospiet k svojim vlastným ekonomickým a sociálnym cielom poskytujú jednostrannými a autonómnymi rozhodnutiami podnikom alebo iným subjektom práva prostriedky alebo im obstarávajú výhody, aby podporili dosiahnutie sledovaných ekonomických alebo sociálnych cielov. Z toho plynie, ze na to, aby bolo mozné kvalifikovat výhody ako pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, musia byt najmä pripísatelné státu. To sa vsak netýka prípadu oslobodenia od dane stanoveného vo vnútrostátnej právnej úprave, ktorá len vykonáva clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 o harmonizácii struktúr spotrebných daní z minerálnych olejov, posledné uvedené ustanovenie ukladá clenským státom jasnú a presnú povinnost nezdanit palivo pouzívané pre komercnú leteckú dopravu harmonizovanou spotrebnou danou. Prebratím oslobodenia do vnútrostátneho práva clenské státy iba vykonávajú predpisy Spolocenstva v súlade so svojimi povinnostami vyplývajúcimi zo Zmluvy. Z toho plynie, ze predmetné vnútrostátne ustanovenie nie je pripísatelné clenskému státu, ale v skutocnosti je dôsledkom aktu zákonodarcu Spolocenstva. V tejto súvislosti málo zálezí na tom, ze oslobodenie bolo poskytované zo státnych prostriedkov, lebo pripísatelnost pomoci státu je oddelená od otázky, ci bola pomoc poskytnutá zo státnych prostriedkov. Ide o odlisné a kumulatívne podmienky. Urcité podstatné podmienky uplatnenia clánku 87 ES neboli splnené, takze Komisia správne dospela k záveru, ze predmetné oslobodenie nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto clánku. (pozri body 99 - 104) 3. Odôvodnenie vyzadované clánkom 253 ES musí byt prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasne a jednoznacne uvádzat úvahy institúcie, autora aktu, spôsobom, ktorý umoznuje dotknutým osobám spoznat zdôvodnenie prijatého opatrenia a príslusnému súdu vykonávat svoju kontrolu. Poziadavka odôvodnenia musí byt posúdená v závislosti od okolností prejednávanej veci, najmä obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, aký môzu mat osoby, ktorým je akt urcený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka, na tom, aby dostali vysvetlenie. Nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretoze otázka, ci odôvodnenie aktu splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí posudzovat s ohladom nielen na jeho znenie, ale tiez na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblast. Takúto poziadavku splna rozhodnutie Komisie zamietajúce staznost z toho dôvodu, ze oznámené oslobodenie od dane je vykonaním smernice 92/81 o harmonizácii struktúr spotrebných daní z minerálnych olejov, a nie pokusom o poskytnutie pomoci, také odôvodnenie je síce strucné, ale dostatocne jasné a zrozumitelné. (pozri body 119, 120) 4. Zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje zaobchádzat rozdielne s porovnatelnými situáciami, a tým spôsobovat znevýhodnenie urcitých sútazitelov v pomere k iným, ak nie je také zaobchádzanie objektívne odôvodnené. Oslobodenie paliva pre lietadlá od dane zalozené na clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 o harmonizácii struktúr spotrebných daní z minerálnych olejov a na norme na prebratie tohto ustanovenia do vnútrostátneho práva neporusuje zásadu rovnosti zaobchádzania, pretoze situácia podnikov leteckej dopravy je zjavne odlisná od situácie podnikov zeleznicnej dopravy. Co sa týka ich prevádzkových vlastností, struktúry ich nákladov a právnych predpisov, ktorým podliehajú, sú sluzby leteckej a zeleznicnej dopravy velmi odlisné a nie sú porovnatelné v zmysle zásady rovnosti zaobchádzania. Navyse je v kazdom prípade toto rozdielne zaobchádzanie v prejednávanej veci objektívne odôvodnené vzhladom na sirokú diskrecnú právomoc Rady, pokial ide o objektívne odôvodnenie prípadného rozdielneho zaobchádzania. So zretelom na medzinárodnú prax oslobodenia od spotrebných daní v prospech paliva pre lietadlá, ktorú potvrdzuje Chicagsky dohovor o medzinárodnom civilnom letectve zo 7. decembra 1944, ako aj dvojstranné dohody uzavreté medzi státmi, by totiz bola hospodárska sútaz medzi prevádzkovatelmi leteckej dopravy Spolocenstva a prevádzkovatelmi z tretích krajín narusená, ak by zákonodarca Spolocenstva jednostranne ulozil spotrebné dane na toto palivo. (pozri body 137 - 139) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (prvá rozsírená komora) z 5. apríla 2006 ([1]*) "Státna pomoc - Staznost konkurenta - Smernica 92/81/EHS - Spotrebné dane z minerálnych olejov - Minerálne oleje pouzívané ako palivo pre leteckú dopravu - Oslobodenie od spotrebnej dane - List Komisie stazovatelovi - Zaloba o neplatnost - Prípustnost - Napadnutelný akt - Nariadenie (ES) c. 659/1999 - Pojem pomoc - Pripísatelnost státu - Rovnost zaobchádzania" Vo veci T-351/02, Deutsche Bahn AG, so sídlom v Berlíne (Nemecko), v zastúpení: pôvodne M. Schütte, M. Reysen a W. Kirchhoff, neskôr M. Schütte a M. Reysen, advokáti, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalobca, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: V. Kreuschitz a J. Flett, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorú v konaní podporuje: Rada Európskej únie, v zastúpení: A.-M. Colaert, F. Florindo Gijón a C. Saile, splnomocnení zástupcovia, vedlajsí úcastník konania, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie z 12. septembra 2002 týkajúceho sa zamietnutia staznosti podanej zalobcom 5. júla 2002, SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (prvá rozsírená komora), v zlození: predseda komory B. Vesterdorf, sudcovia J. D. Cooke, R. García-Valdecasas, I. Labucka a V. Trstenjak, tajomník: K. Andová, referentka, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 21. septembra 2005, vyhlásil tento Rozsudok Právny rámec 1 Clánok 1 ods. 1 smernice Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o harmonizácii struktúr spotrebných daní z minerálnych olejov (Ú. v. ES L 316, s. 12) ustanovoval, ze clenské státy mali na minerálne oleje uplatnovat harmonizovanú spotrebnú dan v súlade s touto smernicou. 2 Podla clánku 8 ods. 1 smernice 92/81 mali clenské státy oslobodit od harmonizovanej spotrebnej dane najmä "minerálne oleje dodávané ako palivá pre úcely leteckej dopravy inej nez sú súkromné rekreacné lety" [neoficiálny preklad]. 3 Smernica 92/81 bola s úcinnostou od 31. decembra 2003 zrusená smernicou Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o restrukturalizácii právneho rámca spolocenstva pre zdanovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405). 4 Podla clánku 4 ods. 1 Mineralölsteuergesetz (nemecký zákon o dani z minerálnych olejov) z 21. decembra 1992 (BGBl. 1992 I, s. 2185, oprava BGBl. 1993 I, s. 169, dalej len "MinöStG"): "1. Ak clánok 12 neustanovuje inak, minerálne oleje môzu s oslobodením od dane pouzívat ... 3) ako palivo pre leteckú dopravu a) letecké spolocnosti, ktoré zabezpecujú komercnú prepravu osôb a tovarov alebo poskytovanie sluzieb za odplatu; ..." 5 Podla clánku 4 nariadenia Rady (ES) c. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatnovanie clánku [88] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339): "1. Komisia preskúma oznámenie akonáhle jej bude dorucené. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia clánku 8, Komisia prijme rozhodnutie podla odsekov 2, 3 alebo 4. 2. Ked Komisia po predbeznom preskúmaní zistí, ze úradne oznámené opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia. 3. Ked Komisia po predbeznom preskúmaní zistí, ze nevznikli ziadne pochybnosti o zlucitelnosti oznamovaného opatrenia so spolocným trhom, pokým spadá do rámca clánku [87] (1) Zmluvy, rozhodne, ze opatrenie je zlucitelné so spolocným trhom... Rozhodnutie bude specifikovat, ktorá výnimka zo Zmluvy sa pouzila. 4. Ked Komisia po predbeznom preskúmaní zistí, ze vznikli pochybnosti, co sa týka zlucitelnosti oznamovaného opatrenia so spolocným trhom, rozhodne o zacatí konania podla clánku [88] (2) Zmluvy..." 6 Clánok 10 nariadenia c. 659/1999 znie takto: "1. Ak Komisia vlastní informácie z akéhokolvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meskania. 2. Podla potreby poziada o informácie od daného clenského státu. Clánok 2 (2) a clánok 5 (1) a (2) sa primerane uplatnia s nevyhnutnými zmenami v podrobnostiach. ..." 7 Clánok 13 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 ustanovuje: "Výsledkom preskúmania moznej protiprávnej pomoci bude rozhodnutie podla clánku 4 (2), (3) alebo (4)..." 8 Podla clánku 20 nariadenia c. 659/1999: "... 2. Akákolvek zainteresovaná strana môze informovat Komisiu o akejkolvek údajnej protiprávnej pomoci a akomkolvek údajnom nesprávnom pouzití pomoci. Ked Komisia zvazuje, ze na základe informácií, ktoré má, existujú nedostatocné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu, bude informovat o tom zainteresovanú stranu. Ked Komisia prijme rozhodnutie o prípade, týkajúce sa predmetu poskytnutých informácií, zasle kópiu tohto rozhodnutia zainteresovanej strane. 3. Na poziadanie akákolvek zainteresovaná strana obdrzí kópiu akéhokolvek rozhodnutia podla clánkov 4 a 7, clánku 10 (3) a clánku 11." 9 Podla clánku 25 nariadenia c. 659/1999: "Rozhodnutia, vykonané podla kapitol II, III, IV, V a VII budú adresované danému clenskému státu. Komisia ich oznámi danému clenskému státu bez meskania a poskytne mu prílezitost oznacit Komisii, ktoré informácie povazuje za predmet sluzobného tajomstva." Skutkový stav a konanie 10 Deutsche Bahn AG je nemecký vnútrostátny zeleznicný podnik. Kedze sa zalobca domnieval, ze oslobodenie od dane zavedené clánkom 4 ods. 1 bodom 3 písm. a) MinöStG v prospech paliva pre lietadlá vedie k skresleniu hospodárskej sútaze medzi podnikmi zeleznicnej dopravy (konkrétnejsie, pokial ide o rýchlovlaky) a podnikmi leteckej dopravy, predlozil listom z 5. júla 2002 Komisii staznost týkajúcu sa uvedeného oslobodenia a vyzval ju, aby zacala prieskumné konanie podla clánku 88 ES. 11 Pani Loyola de Palacio, vtedajsia clenka Komisie pre dopravu, zaslala 12. septembra 2002 zalobcovi list, omylom datovaný k 21. septembru 2002, v tomto znení (dalej len "napadnuté rozhodnutie"): "Dakujem Vám za Vás nedávny list týkajúci sa hospodárskej sútaze v Nemecku medzi Deutsche Bahn a 'nízkonákladovými leteckými spolocnostami`, v ktorom ziadate Komisiu, aby uskutocnila opatrenia proti oslobodeniu leteckého paliva od dane. Vo formálnej staznosti pripojenej k Vásmu listu tvrdíte, ze oslobodenie leteckého paliva od dane je nezlucitelné s vnútorným trhom. Európska komisia sa vsak domnieva, ze predmetné oslobodenie nepredstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES. Oslobodenie od dane je zalozené na smernici Rady o harmonizovaní struktúr spotrebných daní z minerálnych olejov, ktorú jednomyselne prijali clenské státy v súlade s clánkom 93... ES. Okrem toho treba zdôraznit, ze smernica neponecháva clenskému státu ziaden priestor na volnú úvahu. Oslobodenie od dane uvedené v clánku 4 ods. 1 bode 3 písm. a) [MinöStG] musí byt preto povazované za vykonanie smernice [92/81], a nie za pokus o poskytnutie pomoci. Európska smernica je navyse v súlade s medzinárodnou praxou zalozenou na politikách, ktoré zaviedla Medzinárodná organizácia civilného letectva (ICAO) v rámci Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve (dalej len 'Chicagsky dohovor`). Vzhladom na to, ze oslobodenie leteckého paliva od dane sa nepovazuje za vyvolávajúce problémy státnej pomoci, Komisia nemá v úmysle zacat vysetrovacie konanie v oblasti státnej pomoci podla clánku 88... ES. Európska komisia naozaj - ako ste aj správne poznamenali vo Vasom liste - opakovane skúmala problém oslobodenia od dane. Komisia pri viacerých prílezitostiach ziadala, aby sa otázka prerokovala v rámci ICAO s cielom zaviest dan na palivo pre lietadlá alebo zodpovedajúce opatrenia. Pracovná skupina ICAO v súcasnosti skúma spôsoby zavedenia opatrení pre medzinárodné civilné letectvo zalozených na trhu, ako sú dane, obchodovanie s emisnými kvótami a dobrovolné mechanizmy. Európska komisia nezávisle od otázky medzinárodného práva poznamenáva vo svojej Bielej knihe o európskej dopravnej politike uverejnenej roku 2001, ze mozno uvazovat o 'zrusení oslobodenia paliva pre lietadlá pri letoch vnútri Spolocenstva od dane. Tento prístup nie je bez tazkostí, pretoze by si vyzadoval rovnost zaobchádzania voci prepravcom mimo Spolocenstva, ktorí zabezpecujú lety vnútri Spolocenstva`. Úsilie Komisie neviedlo do dnesného dna k ziadnej zmene [smernice 92/81]." 12 Ako odpoved na tento list zaslal zalobca 30. septembra 2002 Komisii list v nasledujúcom znení: "Dakujeme Vám za Vás list z [12.] septembra 2002, v ktorom zaujímate stanovisko k staznosti, ktorú podal Deutsche Bahn proti oslobodeniu leteckého paliva od spotrebných daní z minerálnych olejov. So záujmom a uspokojením sme sa dozvedeli o skutocnosti, ze Komisia uz takisto nepovazuje oslobodenie kerozínu od dane za vhodné. V tomto ohlade sa Deutsche Bahn výslovne potvrdil svoj názor, ze oslobodenie od spotrebných daní z minerálnych olejov spôsobuje coraz viac nekalej sútaze, osobitne zo strany nízkonákladových leteckých spolocností na tarchu dopravy rýchlovlakom ICE. Preto sme o to viac sklamaní, ze nezamýslate uskutocnit ziadne vysetrovanie v oblasti státnej pomoci týkajúce sa tohto oslobodenia od dane, ktoré narúsa hospodársku sútaz. Ziadame Vás, aby ste este raz prehodnotili Vase stanovisko. Prijatie smernice týkajúcej sa minerálnych olejov podla násho názoru nebráni preskúmaniu aspektov týkajúcich sa státnej pomoci. Svojho casu neexistovala hospodárska sútaz medzi zeleznicou a leteckou dopravou. Táto situácia sa v priebehu posledných desiatich rokov zmenila. Komisia podla nás môze a musí brat túto zmenu do úvahy. Ak by sa Komisia mala pridrzat právneho stanoviska, ktoré je uvedené vo Vasom liste, treba túto otázku predlozit príslusným európskym súdom, aby doslo k jej vyjasneniu. Veríme, ze takému súdnemu konaniu je mozné sa vyhnút, a zostávame Vám k dispozícii." 13 V liste z 25. novembra 2002, ktorý zalobca dostal po podaní tejto zaloby, pani Loyola de Palacio v podstate zopakovala obsah svojho listu z 12. septembra 2002. 14 Zalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 28. novembra 2002 podal zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 15 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 5. decembra 2002 takisto podal zalobu pre necinnost (zapísanú do registra pod císlom T-361/02), v ktorej navrhoval konstatovat, ze Komisia protiprávne nerozhodla o jeho staznosti. 16 Pani Loyola de Palacio zaslala 9. januára 2003 zalobcovi list v tomto znení: "Odkazujem na moje listy z 12. septembra 2002, ktorý bol omylom datovaný k 21. septembru, a z 25. novembra 2002, pricom by som chcela zopakovat a potvrdit ich obsah vo svetle neskorsích udalostí. Zastávam názor, ze túto vec neupravujú pravidlá týkajúce sa státnej pomoci. Ani ja, ani Európska komisia sme v tomto ohlade nevydali rozhodnutie podla nariadenia [c. 659/1999] ani na inom právnom základe. Komisia ani nezaujala stanovisko. Z citovaných listov jasne vyplýva, ze mám rovnaký názor ako Vy. Aby sme sa vsak vyhli prípadnému nedorozumeniu z Vasej strany, povazujte akúkolvek cast mojich listov, z ktorej Vy alebo Vás právny zástupca vyvodzujete odlisný záver, bud za súladnú s mojím stanoviskom, alebo za odvolanú." 17 Komisia zaslala tento list v rovnaký den Súdu prvého stupna, pricom ho informovala, ze vzala spät dva uz spomínané listy z 12. septembra a 25. novembra 2002. Komisia z toho vyvodila záver, ze táto zaloba sa stala bezpredmetnou. 18 Zalobca 25. februára 2003 predlozil svoje pripomienky k tomuto listu z 9. januára 2003, v ktorých zdôraznil, ze jeho záujem na pokracovaní konania zostáva zachovaný. 19 Predseda piatej rozsírenej komory Súdu prvého stupna povolil uznesením zo 6. novembra 2003 vstúpit Rade do konania ako vedlajsiemu úcastníkovi na podporu návrhov Komisie v tejto veci. Rada podala vyjadrenie vedlajsieho úcastníka konania 22. decembra 2003. Zalobca podal svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu 15. marca 2004. 20 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (prvá rozsírená komora) rozhodol o otvorení ústnej casti konania a v rámci opatrení na zabezpecenie priebehu konania vyzval úcastníkov konania, aby odpovedali na urcité otázky. Úcastníci konania týmto výzvam vyhoveli. 21 Uznesením z 20. júna 2005, Deutsche Bahn/Komisia (T-361/02, neuverejnené v Zbierke), Súd prvého stupna zamietol zalobu pre necinnost, ktorú podal zalobca, ako zjavne neprípustnú. 22 Prednesy úcastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupna boli vypocuté pocas pojednávania, ktoré sa uskutocnilo 21. septembra 2005. Návrhy úcastníkov konania 23 Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna: - vyhlásil, ze zaloba je prípustná, - zrusil napadnuté rozhodnutie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, - subsidiárne, v prípade, ak by rozhodol, ze napadnuté rozhodnutie bolo zrusené alebo spätvzaté listom z 9. januára 2003, konstatoval, ze posledné uvedené rozhodnutie je nulitné, a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, - subsidiárne v druhom rade, v prípade, ak by rozhodol o zastavení konania, zaviazal Komisiu na náhradu trov konania podla ustanovení clánku 87 ods. 6 v spojitosti s clánkom 90 písm. a) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. 24 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu ako neprípustnú a v kazdom prípade ako nedôvodnú, - zaviazal zalobcu na náhradu trov konania. 25 Rada navrhuje, aby Súd prvého stupna v prípade, ak by usúdil, ze zaloba je prípustná, vyhlásil, ze zalobcom vznesená námietka nezákonnosti je zjavne nedôvodná, a zaviazal zalobcu na náhradu trov konania. O prípustnosti Tvrdenia úcastníkov konania 26 Komisia po prvé tvrdí, ze list z 12. septembra 2002 nepredstavuje napadnutelný akt. Uvádza, ze tento list nemá právne úcinky, kedze pani Loyola de Palacio v nom zalobcu informovala o právne jasnej situácii, a to o skutocnosti, ze informácia, ktorú zalobca poskytol 5. júla 2002, nepatrí do rozsahu pôsobnosti právnej úpravy státnej pomoci a z tohto dôvodu nemôze predmetné oslobodenie predstavovat státnu pomoc. Pani Loyola de Palacio nemala podla Komisie v úmysle rozhodnút vo veci právne vynútitelným spôsobom. Komisia okrem toho zdôraznuje, ze napadnuté rozhodnutie nemozno kvalifikovat ako rozhodnutie v oblasti státnej pomoci vzhladom na absenciu urcitých charakteristík konania v prejednávanej veci uplatnovaných v oblasti státnej pomoci, ktoré sa týkajú prijatia takých rozhodnutí Komisiou, ich uverejnenia, a skutocnosti, ze sú urcené clenskému státu (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, dalej len "rozsudok Sytraval", bod 45). Ak by sa aj ukázalo, ze nariadenie c. 659/1999 sa má v prejednávanej veci uplatnit, napadnuté rozhodnutie nie je nicím iným nez neformálnym oznámením informácií, aké ustanovuje clánok 20 ods. 2 druhá veta tohto nariadenia, a preto je nenapadnutelné. 27 Komisia dodáva, ze zalobcom citované rozsudky týkajúce sa údajných právnych úcinkov napadnutého rozhodnutia sú irelevantné, kedze bud boli vyhlásené pred prijatím nariadenia c. 659/1999, alebo sa netýkajú skutkových okolností, ktoré by mohol upravovat clánok 20 tohto nariadenia. Zalobca sa okrem toho hrá so slovami, ked uvádza, ze Komisia v skutocnosti rozhodla vo veci, ktorá jej bola predlozená, a teda nemozno uplatnit clánok 20 ods. 2 nariadenia c. 659/1999. Komisia tvrdí, ze nemohla v tejto veci rozhodnút, pretoze uz v case podania staznosti vedela, ze skutkové okolnosti, ktoré jej boli oznámené, sa netýkajú státnej pomoci, a tým menej protizákonnej alebo nesprávne pouzitej pomoci. 28 Komisia po druhé tvrdí, ze zalobca nemá záujem na konaní. Ak by aj totiz list z 12. septembra 2002 bol napadnutelným aktom, bol odvolaný listom z 9. januára 2003, a teda nemá úcinky. 29 Posledný uvedený list v kazdom prípade potvrdzuje právny názor vyjadrený 12. septembra 2002 a tiez bez akejkolvek dvojzmyselnosti oznamuje, ze ide iba o osobný názor, ktorý Komisiu nezaväzuje, a Komisia nijaké rozhodnutie nevydala. 30 Komisia v tomto ohlade spresnuje, ze výlucne pre prípad, ak by "advokát alebo advokáti adresáta listu z 12. septembra 2002 z neho vyvodili odlisné závery, bolo v poslednej vete [listu z 9. januára 2003] potrebné spresnit, ze v takom prípade sa uprednostnuje odvolanie castí, ktorým sa predtým dal odlisný výklad, aby neboli predmetom zbytocného súdneho sporu, ktorému je mozné sa vyhnút". 31 Podla Komisie neexistuje ziadne riziko, ze v budúcnosti zopakuje predmetné správanie. Postacovalo by totiz, aby zalobca podal ziadost zalozenú na clánku 20 ods. 2 nariadenia c. 659/1999, a Komisia by na nu odpovedala rozhodnutím urceným Spolkovej republike Nemecko, ktoré by potom bolo skutocne mozné právne napadnút. Zalobca by v súlade s clánkom 20 ods. 3 tohto nariadenia dostal kópiu takého rozhodnutia. 32 Zalobca usudzuje, ze táto zaloba je prípustná. Predovsetkým tvrdí, ze list z 12. septembra 2002 je napadnutelným aktom, kedze Komisia v nom vyjadrila konecný právny názor, ktorý má záväzné úcinky (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 10, a uznesenie Súdu prvého stupna z 30. septembra 1999, UPS Europe/Komisia, T-182/98, Zb. s. II-2857, bod 39). 33 Trvá na skutocnosti, ze zaloba sa nestala bezpredmetnou v dôsledku listu z 9. januára 2003. Jeho záujem na konaní zostáva zachovaný, kedze nedoslo k platnému odvolaniu napadnutého rozhodnutia. Okrem toho, ak by aj list z 12. septembra 2002 bol odvolaný, jeho oprávnený záujem na konstatovaní protiprávnosti tohto listu zostáva nedotknutý. Posúdenie Súdom prvého stupna 34 Podla clánku 230 stvrtého odseku ES môze fyzická alebo právnická osoba podat zalobu proti rozhodnutiu, ktoré je jej urcené. 35 Podla ustálenej judikatúry môzu byt predmetom zaloby o neplatnost podla clánku 230 ES len opatrenia, ktoré majú záväzné právne úcinky ovplyvnujúce záujmy zalobcu tým, ze spôsobujú výraznú zmenu v jeho právnom postavení (rozsudok IBM/Komisia, uz citovaný v bode 32 vyssie, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupna z 18. septembra 2001, Métropole Télévision - M6 a i./Komisia, T-112/99, Zb. s. II-2459, bod 35). Zaloba o neplatnost je teda prípustná v prípade vsetkých opatrení prijatých institúciami bez ohladu na ich povahu alebo formu, ktorých zámerom bolo spôsobit právne úcinky (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, bod 42, a rozsudok Súdu prvého stupna z 10. apríla 2003, Le Pen/Parlament, T-353/00, Zb. s. II-1729, bod 77). 36 Zalobca vo svojej staznosti uvádza, ze oslobodenie, ktoré clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG ustanovuje iba v prospech leteckých spolocností, narúsa hospodársku sútaz medzi leteckou dopravou, osobitne v prípade spolocností s nízkymi tarifami, a zeleznicnou dopravou na trhu prepravy cestujúcich, cím je porusený clánok 87 ES. 37 Komisia v liste z 12. septembra 2002 odpovedá, ze sa domnieva, ze predmetné oslobodenie nemôze predstavovat státnu pomoc, kedze vyplýva z prebratia smernice 92/81, teda aktu Spolocenstva, a preto sa pravidlá týkajúce sa státnej pomoci neuplatnujú (pozri bod 11 vyssie). 38 V rámci tejto zaloby Komisia tvrdí, ze list z 12. septembra 2002 nie je napadnutelným aktom (pozri bod 26 vyssie). 39 Na zistenie, ci uvedený list predstavuje napadnutelné opatrenie, je predovsetkým potrebné ustanovit úcel listu zalobcu z 5. júla 2002, na ktorý odpovedá. 40 Je nevyhnutné konstatovat, ze úcelom listu zalobcu z 5. júla 2002 bolo predlozit Komisii odôvodnenú staznost týkajúcu sa údajného porusenia clánku 87 ES. Táto staznost, ktorá sa skladala z viac ako 800 strán, zahrnala velký pocet dôkazných materiálov, ekonomických údajov a statistík usilujúcich sa dokumentovat tvrdenie o existencii státnej pomoci a najmä o skreslení hospodárskej sútaze, ktoré vyplýva z predmetného oslobodenia. Zalobca vo svojej staznosti výslovne ziadal Komisiu, aby zacala konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ES. 41 Nezávisle od otázky, ci bola staznost dôvodná alebo nie, je zrejmé, ze ked Komisia dostala túto staznost, získala k dispozícii "informácie týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci" v zmysle clánku 10 ods. 1 nariadenia c. 659/1999. Z posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, ze Komisia musí také informácie preskúmat bez meskania (pozri bod 6 vyssie). Na tento úcel je oprávnená, ale v tomto stádiu nie povinná, kontaktovat daný clenský stát. 42 Podla clánku 13 nariadenia c. 659/1999 musí byt výsledkom predbezného preskúmania "moznej protiprávnej pomoci" vydanie rozhodnutia podla clánku 4 ods. 2, 3 alebo 4 (pozri bod 7 vyssie). Clánok 4 ods. 2 rovnakého nariadenia osobitne ustanovuje, ze ked Komisia po predbeznom preskúmaní zistí, ze opatrenie týkajúce sa informácie, ktorú má v dispozícii, nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia (pozri bod 5 vyssie). 43 Okrem tejto moznosti vydat rozhodnutie podla clánku 4 nariadenia c. 659/1999 nemá Komisia v prípade, ked jej sú predlozené informácie týkajúce sa prípadnej existencie státnej pomoci, inú volbu, ako informovat zainteresované strany podla clánku 20 ods. 2 druhej vety rovnakého nariadenia, ze "existujú nedostatocné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu" (pozri bod 8 vyssie). 44 V prejednávanej veci je zjavné, ze list z 12. septembra 2002 neobsahuje rozhodnutie o nevznesení námietok v zmysle clánku 4 ods. 3 nariadenia c. 659/1999, ani rozhodnutie o zacatí konania vo veci formálneho zistovania podla odseku 4 rovnakého clánku. Preto je namieste urcit, ci obsahuje rozhodnutie v zmysle clánku 4 ods. 2 uvedeného nariadenia alebo ci predstavuje iba neformálne oznámenie, aké upravuje clánok 20 ods. 2 rovnakého nariadenia. 45 Súd prvého stupna usudzuje, ze Komisia - v rozpore s tým, co tvrdí - nepouzila v prejednávanej veci prostriedok, ktorý ponúka clánok 20 ods. 2 druhá veta nariadenia c. 659/1999. Nielenze Komisia tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v listoch z 25. novembra 2002 a z 9. januára 2003 netvrdila, ze neexistujú dostatocné dôvody na zaujatie stanoviska k staznosti, ale jasné a konecné stanovisko zaujala. Konstatuje, ze staznost neumoznuje zistit existenciu státnej pomoci, kedze predmetné oslobodenie nevyplýva z rozhodnutia nemeckých orgánov o poskytnutí pomoci, ale je dôsledkom povinnosti prebrat smernicu 92/81, ktorá bola Nemecku ulozená (pozri bod 11 vyssie). 46 V tomto ohlade je potrebné pripomenút, ze Súd prvého stupna vo svojom uznesení Deutsche Bahn/Komisia, uz citovanom v bode 21 vyssie, zamietol zalobu pre necinnost, ktorú podal zalobca vo veci T-361/02, z dôvodu, ze list z 12. septembra 2002 predstavoval "zaujatie jasného a výslovného stanoviska k staznosti zalobcu" (bod 20). 47 Tento list teda nemozno vykladat tak, ze sa obmedzuje na informovanie zalobcu o absencii dostatocných dôvodov na zaujatie stanoviska k prípadu v zmysle clánku 20 ods. 2 druhej vety nariadenia c. 659/1999. Komisia zaujala v uvedenom liste výslovné a odôvodnené stanovisko. 48 Co sa týka otázky, ci list z 12. septembra 2002 obsahuje rozhodnutie, aké ustanovuje clánok 4 ods. 2 nariadenia c. 659/1999, teda konstatovanie Komisie po predbeznom preskúmaní, ze predmetné opatrenie nepredstavuje pomoc, je namieste poznamenat, ze sa v nom výslovne uvádza, ze Komisia sa domnieva, ze "predmetné oslobodenie nepredstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 Zmluvy ES" (pozri bod 11 vyssie). 49 Komisia tak v súlade s povinnostou, ktorá jej vyplýva z clánku 10 nariadenia c. 659/1999, preskúmala zalobcom poskytnuté informácie a v liste z 12. septembra 2002 dospela k záveru o absencii pomoci z dôvodu, ze oslobodenie nie je pripísatelné danému clenskému státu. Je teda preukázané, ze tento list obsahuje rozhodnutie v zmysle clánku 4 ods. 2 nariadenia c. 659/1999. V tomto ohlade je bezvýznamné, z akého dôvodu dospela Komisia k záveru, ze nejde o státnu pomoc, ako aj okolnost, ze predbezné preskúmanie si z jej strany nevyzadovalo hlbkovú a dlhodobú analýzu informácií, ktoré tvorili predmet staznosti. 50 Komisia tvrdí, ze list z 12. septembra 2002 nemozno povazovat za rozhodnutie, aké sa má na mysli v clánku 4 ods. 2 nariadenia c. 659/1999, z dôvodu, ze staznost podaná 5. júla 2002 nepatrí do rozsahu pôsobnosti rezimu státnej pomoci. Komisia dodáva, ze list nebol adresovaný ani oznámený clenskému státu, ako to vyzaduje clánok 25 rovnakého nariadenia (pozri bod 9 vyssie). 51 Tieto tvrdenia nemozno prijat. Predovsetkým je ustálenou judikatúrou, ze forma, v ktorej sú akty alebo rozhodnutia vydané, je v zásade bezvýznamná, pokial ide o moznost napadnút ich zalobou o neplatnost, a pri urcení, ci predstavujú akty v zmysle clánku 230 ES, je potrebné sa pridrzat ich obsahu (pozri judikatúru citovanú v bode 35 vyssie; rovnako pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupna z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T-3/93, Zb. s. II-121, body 43, 57 a 58). 52 Navyse, ako bolo uvedené v bode 41 vyssie, pokial sú Komisii predlozené informácie týkajúce sa údajne protiprávnej pomoci, je podla clánku 10 ods. 1 nariadenia c. 659/1999 povinná tieto informácie bez meskania preskúmat. Ak sa Komisia - ako je tomu v prejednávanej veci - neuspokojí s informovaním zainteresovanej strany, ze neexistujú dostatocné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu, ale zaujme jasné a odôvodnené stanovisko, ked uvedie, ze predmetné opatrenie nepredstavuje pomoc, môze konat iba v súlade s clánkom 4 ods. 2 tohto nariadenia. Pokial Komisia vydala rozhodnutie, ktoré v podstate zahrna rozhodnutie prijaté podla posledného uvedeného ustanovenia, nie je oprávnená ho vylúcit z preskúmania súdom Spolocenstva tým, ze vyhlási, ze také rozhodnutie nevydala, pokúsi sa ho odvolat alebo sa rozhodne, ze rozhodnutie za porusenia clánku 25 nariadenia c. 659/1999 neadresuje dotknutému clenskému státu. 53 Komisia sa dalej v tomto ohlade nemôze odvolávat na judikatúru Súdneho dvora a osobitne na rozsudok Sytraval. Posledný uvedený rozsudok bol totiz vyhlásený skôr, ako nariadenie c. 659/1999 ustanovilo procesný rezim stazností v rámci státnej pomoci. Úcelom posledného uvedeného nariadenia je kodifikovat a posilnit prax Komisie v tejto oblasti v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (odôvodnenie c. 2 nariadenia). 54 Okrem toho treba pripomenút, ze vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sytraval, Komisia vydala rozhodnutie adresované danému clenskému státu a zamietla predmetnú staznost, ale neoznámila text tohto rozhodnutia stazovatelom (rozsudok Sytraval, body 14 a 46). Komisia stazovatelov iba informovala o úcinkoch svojho rozhodnutia (bod 15). Súdny dvor rozhodol, ze predmetom prípadnej zaloby o neplatnost malo byt rozhodnutie adresované clenskému státu a nie oznámenie adresované stazovatelom (bod 45). 55 V prejednávanej veci Komisia neadresovala Spolkovej republike Nemecko rozhodnutie týkajúce sa údajnej státnej pomoci. Ak by Komisia - ako aj bola podla clánku 25 nariadenia c. 659/1999 povinná - také rozhodnutie nemeckým orgánom adresovala, zalobca by vo svojom postavení oprávneného na procesné záruky ustanovené v clánku 88 ods. 2 ES bol oprávnený napadnút jeho platnost ako osoba, ktorej sa predmetné rozhodnutie priamo a osobne týka, v zmysle clánku 230 stvrtého odseku ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Sytraval, body 41 a 48). Komisia sa preto nemôze dovolávat skutocnosti, ze neadresovala rozhodnutie clenskému státu, a teda nedodrzala clánok 25 nariadenia c. 659/1999, aby zalobcu zbavila jeho procesných záruk. 56 Treba dodat, ze z nariadenia c. 659/1999 výslovne vyplýva, ze jeho úcelom je najmä zvýsit právnu istotu, osobitne pokial ide o postupy, ktoré sa majú dodrziavat v oblasti státnej pomoci (odôvodnenia c. 3, 7 a 11). Tento ciel by zjavne ohrozovalo, ak by Komisia bola oprávnená rozhodovat o veciach v tejto oblasti mimo procesného rámca, ktorý ustanovuje toto nariadenie. 57 Pani Loyola de Palacio navyse - v rozpore s tým, co tvrdí Komisia (pozri bod 29 vyssie) - ani v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 11 vyssie), ani vo svojom liste z 9. januára 2003 (pozri bod 16 vyssie) nijako nespresnila, ze v tomto rozhodnutí vyjadrila osobný názor. Naopak zjavne vydala správne rozhodnutie v mene Komisie. 58 V tomto ohlade je bezvýznamné, ze tento list nie je výsledkom prijatia konecného rozhodnutia o staznosti kolégiom komisárov (pozri bod 26 vyssie). Také rozhodnutie mozno prijat iba vtedy, ak zodpovedný clen Komisie predlozí na tento úcel návrh. List z 12. septembra 2002 naznacuje, ze pani Loyola de Palacio nemala nijako v úmysle predlozit spis kolégiu. Vyhlásila totiz, ze staznost nie je spôsobilá byt predmetom preskúmania v rámci clánku 87 ES a nariadenia c. 659/1999 a vzhladom na to nemôze byt predmetom akéhokolvek rozhodnutia kolégia. 59 Co sa týka skutocnosti, ze list nebol uverejnený (pozri bod 26 vyssie), postacuje konstatovat, ze uverejnenie aktu nie je na to, aby bol predmetom zaloby o neplatnost, nevyhnutné. 60 Komisia okrem toho tvrdí, ze zalobca nemá záujem na konaní, kedze list z 12. septembra 2002 bol odvolaný listom z 9. januára 2003 (pozri bod 16 vyssie), a teda nemá úcinky (pozri bod 28 vyssie). 61 Treba hned konstatovat, ze list z 9. januára 2003 je spísaný dvojzmyselne. Clenka Komisie na jednej strane s odkazom na listy z 12. septembra a 25. novembra 2002 vyhlasuje, ze "by... chcela zopakovat a potvrdit ich obsah vo svetle neskorsích udalostí". Na strane druhej uvádza, ze zalobca môze "povaz[ovat] akúkolvek cast [jej] listov, z ktorej [on] alebo [jeho] právny zástupca vyvodzuj[ú] odlisný záver, bud za súladnú s [jej] stanoviskom, alebo za odvolanú". Súd prvého stupna vzhladom na toto osobitne dvojzmyselné znenie usudzuje, ze tento list sa musí vykladat v neprospech stanoviska Komisie. 62 Z listu z 9. januára 2003 vyplýva, ze Komisia trvá na svojom stanovisku, podla ktorého akékolvek skúmanie staznosti v rámci clánku 88 ES nie je opodstatnené. Nezmenila tak svoje stanovisko, podla ktorého oslobodenie od dane nepredstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, a nezacala konanie ustanovené v clánku 88 ods. 2 ES. Obsah listu z 12. septembra 2002 totiz výslovne potvrdila vo svojom liste z 25. novembra 2002 a - ako Komisia uznáva vo svojich písomných podaniach - rovnako aj vo svojom liste z 9. januára 2003. Komisia sa ani nerozhodla opätovne prehodnotit svoje stanovisko. 63 Zo vsetkého uvedeného vyplýva, ze list z 12. septembra 2002 obsahuje v podstate rozhodnutie v zmysle clánku 4 ods. 2 nariadenia c. 659/1999 a napriek listu z 9. januára 2003 si zachováva právne úcinky. Táto zaloba je preto prípustná a treba o nej v kazdom prípade rozhodnút. O veci samej 64 Zalobca uvádza sest zalobných dôvodov. Prvý zalobný dôvod je zalozený na porusení zásady zákonnosti, druhý na porusení povinnosti odôvodnenia, tretí na porusení clánku 87 ES, stvrtý na porusení clánku 88 ES, piaty na nesprávnom uplatnení clánku 307 ES a siesty na porusení zásady rovnosti zaobchádzania. 65 Prvý, tretí a stvrtý zalobný dôvod treba preskúmat spolocne. O prvom, tretom a stvrtom zalobnom dôvode Tvrdenia úcastníkov konania 66 V rámci tretieho zalobného dôvodu zalobca tvrdí, ze clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ES, ktorá je nezlucitelná so spolocným trhom. 67 Po prvé poznamenáva, ze vzhladom na to, ze v Nemecku pôsobiace letecké spolocnosti sú podla clánku 4 ods. 1 bodu 3 písm. a) MinöStG úplne oslobodené od vseobecných spotrebných daní na minerálne oleje, ich danové zatazenie je znacne nizsie, takze sú príjemcami financnej výhody. 68 Po druhé, kedze straty príjmov spôsobené týmto oslobodením (435 miliónov eur v roku 2002) zatazujú nemecký rozpocet, výhoda je poskytovaná zo státnych prostriedkov. Zalobca spresnuje, ze - v rozpore s tým, co tvrdí Rada - existencia pomoci nezávisí od výskytu "dodatocného zatazenia" pre stát. Rada v tomto ohlade uznala, ze oslobodenie od dane, o aké ide v prejednávanej veci, je klasickým príkladom pomoci v zmysle clánku 87 ES. 69 Zalobca dodáva, ze clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG je nepochybne aktom Spolkovej republiky Nemecko, pretoze ho prijali zákonodarné orgány tohto clenského státu. Spresnuje, ze toto ustanovenie predstavuje iba prvok vseobecného systému zdanovania minerálnych olejov v Nemecku a Súdny dvor vo svojich rozsudkoch z 10. júna 1999, Braathens (C-346/97, Zb. s. I-3419), a z 25. septembra 2003, Komisia/Taliansko (C-437/01, Zb. s. I-9861), nespochybnil, ze akty preberajúce clánok 8 ods. l písm. a) a b) smernice 92/81 sú právnou povahou vnútrostátne opatrenia. 70 Aj ked je clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG opatrením na prebratie clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81, predstavuje akt clenského státu, a teda opatrenie pripísatelné státu v zmysle clánku 87 ods. 1 ES (v tomto ohlade pozri rozsudky Súdneho dvora z 25. júla 1991, Emmott, C-208/90, Zb. s. I-4269, bod 21, a z 12. októbra 1993, Vanacker a Lesage, C-37/92, Zb. s. I-4947, bod 7). Zalobca poznamenáva, ze podla clánku 249 ES je smernica záväzná iba vzhladom na výsledok, ktorý sa má dosiahnut, zatial co volba foriem a metód prebratia sa ponecháva vnútrostátnemu zákonodarcovi. Preto - v rozpore s tým, co tvrdí Komisia - neexistujú smernice, ktoré by státu neponechávali manévrovací priestor. 71 V prejednávanej veci ponechával clánok 8 ods. 1 smernice 92/81 clenským státom priestor na volnú úvahu, kedze palivo pre lietadlá mali oslobodit od harmonizovanej spotrebnej dane "za podmienok, ktoré stanovili pre úcely zabezpecenia správnej a jasnej aplikácie a zabránenia vyhnutiu sa, úniku alebo zneuzitiu" [neoficiálny preklad]. Nemecký zákonodarca okrem toho má - ako to uviedla Rada - priestor na volnú úvahu, aby sa vyhol skresleniu hospodárskej sútaze tým, ze oslobodí od spotrebnej dane z minerálnych olejov dalsie druhy dopravy v rámci mozností, ktoré ponúka smernica 92/81. 72 Po tretie zalobca tvrdí, ze predmetné oslobodenie rovnako predstavuje selektívne opatrenie, ktoré zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru v zmysle clánku 87 ES. 73 Po stvrté vysvetluje, ze clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG spôsobuje skreslenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Komisia uznala existenciu konkurencného vztahu medzi rýchlovlakmi a leteckými dopravnými prostriedkami na linkách vnútri Spolocenstva [rozhodnutie Komisie z 9. decembra 1998 (Vec N IV/M.1305 - Eurostar) (Ú. v. ES C 256, 1999, s. 4) bod 21]. Uvádza, ze vo svojej staznosti dostatocne vysvetlil, ze taký konkurencný vztah existuje aj na vnútrostátnych trasách v Nemecku. Okrem toho, zatial co zalobca musí platit celú sériu daní z primárnych zdrojov energie, ktoré pouzíva, predmetné oslobodenie umoznuje leteckým spolocnostiam znacne znízit svoje náklady, a tak ponúkat na vnútrostátnych linkách v Nemecku nizsie ceny ako sú ceny zalobcu. 74 Po piate, predmetné oslobodenie ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi, kedze letecké spolocnosti na jednej strane vo vseobecnosti pôsobia vo viacerých clenských státoch a rýchlovlaky na strane druhej spájajú rôzne európske metropoly medzi sebou, takze sa nachádzajú v priamom konkurencnom vztahu s leteckými dopravnými prostriedkami. 75 Podla zalobcu z uvedeného vyplýva, ze clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG predstavuje státnu pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES. Napadnuté rozhodnutie je teda nezákonné. 76 Zalobca takisto usudzuje, ze predmetná pomoc je nezlucitelná so spolocným trhom. Clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG zjavne nesplna podmienky clánku 87 ods. 2 ES a nemozno ho vyhlásit za zlucitelný podla clánku 87 ods. 3 ES. 77 Okrem toho tvrdí, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí nesprávne usúdila, ze clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 vylucuje uplatnenie clánku 87 ES. Toto ustanovenie sekundárneho práva sa totiz musí posudzovat so zretelom na clánok 87 ES a dalsie ustanovenia primárneho práva upravujúce státnu pomoc, ktoré sú osobitným vyjadrením zásady volnej hospodárskej sútaze (rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1978, INAMI/Viola, 26/78, Zb. s. 1771, body 9 az 14; rovnako pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Súdneho dvora z 15. januára 1986, Komisia/Belgicko, 52/84, Zb. s. 89, 99). Zo zásady prednosti primárneho práva Spolocenstva vyplýva, ze konflikt uplatnenia medzi sekundárnym právom a primárnym právom sa riesi bud výkladom ustanovenia sekundárneho práva v zmysle jeho súladu s primárnym právom (najmä rozsírením oslobodenia od dane na prevádzkovatelov rýchlovlakov), alebo neuplatnením ustanovenia sekundárneho práva v prípade, ak taký výklad nie je mozný (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 1988, van Landschoot/Mera, 300/86, Zb. s. 3443). 78 Z doslovného, systematického a teleologického výkladu clánku 8 ods. 1 smernice 92/81 treba takisto vyvodit, ze clánok 87 ES sa na prejednávanú vec uplatnuje. V prvom rade, zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, ze oslobodenie od spotrebných daní platí iba "bez vplyvu na iné ustanovenia Spolocenstva" [neoficiálny preklad]. V druhom rade, podla judikatúry sú nepovinné oslobodenia od dane podla clánku 8 ods. 2 a 4 smernice 92/81 obmedzené vseobecnými ustanoveniami, ktorých cielom je chránit hospodársku sútaz, vrátane clánku 87 ES (pozri napríklad rozsudok Súdu prvého stupna z 27. septembra 2000, BP Chemicals/Komisia, T-184/97, Zb. s. II-3145, bod 62), takze predmetné oslobodenie od dane musí byt obmedzené rovnakým spôsobom. V tretom rade, teleologický výklad clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 vedie k úsudku o uplatnitelnosti pravidiel hospodárskej sútaze Zmluvy na oslobodenie paliva pre lietadlá od dane, kedze úcelom tohto ustanovenia je vytvorenie efektívneho vnútorného trhu a zjednotenie podmienok hospodárskej sútaze. 79 Zalobca spochybnuje tvrdenie Rady, podla ktorého ciastocné harmonizovanie dane aktom sekundárneho práva Spolocenstva má nevyhnutne za následok, ze opatrenie je vynaté spod ustanovení Zmluvy týkajúcich sa státnej pomoci, ibaze by smernica, ktorá je základom pre toto harmonizovanie, výslovne ustanovila ich uplatnovanie. Tento výklad totiz popiera hierarchiu noriem. Ak Rada chcela vylúcit uplatnenie clánku 87 ods. 1 ES, mala smernicu zalozit nielen na clánku 93 ES, ale aj na clánku 89 ES, a tým vynat predmetné opatrenia z konania o kontrole státnej pomoci. Rada mohla rovnako vyhlásit, ze opatrenia, ktoré smernica ustanovuje, sú zlucitelné so spolocným trhom na základe clánku 88 ods. 2 ES, clánku 87 ods. 3 písm. e) ES alebo prípadne clánku 73 ES. To by zodpovedalo praxi, ktorej sa Rada vo vseobecnosti pridrza [pozri napríklad nariadenie Rady (EHS) c. 1107/70 zo 4. júna 1970 o poskytnutí pomoci pre zeleznicnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 39)]. Kedze Rada nezaviedla odchýlku od primárneho práva na základe v nom ustanovených splnomocnení, primárne právo, teda v prejednávanej veci clánky 87 ES a 88 ES, sa uplatnuje. Tvrdenie Rady, podla ktorého bola taká odchýlka v skutocnosti ustanovená, treba odmietnut, pretoze uvedená odchýlka nebola vyjadrená jasne a výslovne. 80 Zalobca v tomto ohlade spochybnuje stanovisko Rady, podla ktorého skutocnost, ze ako splnomocnenie nebolo pouzité jedno z uz citovaných ustanovení v oblasti pomoci, predstavuje iba zanedbatelnú formálnu nepresnost. Na základe smernice totiz nemozno mlcky vylúcit kontrolu opatrení, ktoré treba podla smernice prijat na jej prebratie, so zretelom na ustanovenia uplatnitelné na státnu pomoc. Smernicu je naopak nevyhnutné zalozit na zodpovedajúcom splnomocnení. 81 Zalobca dodáva, ze Komisia a Rada podrobili oslobodenia od dane ustanovené smernicou 2003/96, ktorá nahradila smernicu 92/81, podrobnému skúmaniu so zretelom na právnu úpravu v oblasti pomoci. Je teda nepochopitelné, ze zalovaná a vedlajsí úcastník konania nadalej odmietajú uskutocnit kontrolu oslobodení od dane ustanovených smernicou 92/81 so zretelom na kritériá clánku 87 ES. 82 Zalobca plne uznáva, ze Komisia nemôze rozhodovat o platnosti smerníc Rady. Môze a musí vsak skúmat, ci prebratie oslobodenia od dane, ktoré ustanovuje smernica 92/81, clenským státom je v súlade s ustanoveniami Zmluvy v oblasti pomoci, a ubezpecit sa, ze vnútrostátne právo odo dna prebratia nevedie k skreslovaniu hospodárskej sútaze nezlucitelnému so spolocným trhom. Komisia takisto musí skúmat zostávajúci manévrovací priestor, ktorý clenské státy majú na rozsírenie oslobodenia od dane na zeleznicnú dopravu podla clánku 8 ods. 2 písm. c) rovnakej smernice. Zalobca v tomto ohlade zdôraznuje, ze rozsudok Súdu prvého stupna zo 17. júna 1999, ARAP a i./Komisia (T-82/96, Zb. s. II-1889, bod 14), nie je relevantný, kedze sa týka nariadenia, ktoré clenský stát nemusí prebrat, a nie smernice. 83 Zalobca tak z uvedeného vyvodzuje, ze oslobodenie od spotrebných daní v prospech paliva pre lietadlá ustanovené v clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 nie je zlucitelné s clánkom 87 ES, a teda je vo svojej súcasnej podobe neuplatnitelné. 84 Zalobca okrem toho uvádza, ze clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 nie je uplatnitelný ani preto, lebo ho uz nepokrýva splnomocnenie uvedené v clánku 93 ES. V tomto ohlade poznamenáva, ze z clánku 241 ES vyplýva, ze mu nic nebráni domáhat sa, aby sa clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 neuplatnil. 85 Táto smernica totiz harmonizovala struktúry spotrebných daní z minerálnych olejov a rovnako ako ostatné smernice prijaté v tomto rámci je zalozená výlucne na clánku 93 ES a jej úcelom je vytvorenie vnútorného trhu Spolocenstva v zmysle clánku 14 ES. Zalobca uznáva, ze oslobodenie paliva pre lietadlá od dane ustanovené v clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 bolo v case prijatia tejto smernice vzhladom na vtedajsiu sútaznú situáciu pravdepodobne nevyhnutné na vytvorenie vnútorného trhu. Letecké spolocnosti a prevádzkovatelia rýchlovlakov sa vsak - ako to potvrdila Rada - v súcasnosti nachádzajú v intenzívnom konkurencnom vztahu a predmetné oslobodenie od spotrebných daní spôsobuje skreslenie hospodárskej sútaze (pozri bod 73 vyssie). Oslobodenie paliva pre lietadlá od dane preto nevedie k vytvoreniu vnútorného trhu, ale naopak k výraznému naruseniu hospodárskej sútaze. 86 Opatrenie, ktoré spôsobuje skreslenie hospodárskej sútaze, pritom nemôze byt "nevyhnutné" na zabezpecenie vytvorenia a fungovania spolocného trhu v zmysle clánku 93 ES. Podla zásady proporcionality mozno opatrenie povazovat za nevyhnutné iba vtedy, ak neexistuje alternatíva, ktorá by menej narúsala hospodársku sútaz (rozsudok Súdu prvého stupna z 5. júna 1996, NMB France a i./Komisia, T-162/94, Zb. s. II-427, bod 69). Podla zalobcu by hospodárska sútaz bola menej narusená rozsírením oslobodenia od dane, ktoré ustanovuje clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81, na prevádzkovatelov rýchlovlakov alebo zrusením tohto oslobodenia od spotrebných daní z minerálnych olejov pre lety vnútri Spolocenstva. Oslobodenie leteckého paliva od dane ustanovené v clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 preto uz nie je po zmene sútaznej situácie na relevantnom trhu nevyhnutné na zabezpecenie vytvorenia a fungovania vnútorného trhu a uz ho nepokrýva clánok 93 ES. 87 Zalobca zdôraznuje, ze nepopiera, ze Rada mohla smernicu 92/81 zalozit na clánku 93 ES. Je vsak otázne, ci vzhladom na zmeny konkurencného vztahu medzi civilným letectvom a rýchlovlakmi postacuje splnomocnenie ustanovené v clánku 93 ES na vylúcenie preskúmania opatrení na prebratie smernice v rámci vseobecných ustanovení v oblasti pomoci. Zalobca spresnuje, ze nechce dosiahnut zrusenie smernice, ale usudzuje, ze pouzité splnomocnenie nevylucuje kontrolu Komisie. 88 V rámci prvého zalobného dôvodu zalobca tvrdí, ze Komisia mala uskutocnit starostlivé a nestranné preskúmanie staznosti (pozri v tomto ohlade rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C-449/98 P, Zb. s. I-3875, bod 45, a rozsudok Súdu prvého stupna z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T-95/96, Zb. s. II-3407, bod 72). Komisia tým, ze zamietla jeho staznost en bloc, poprela zásadu zákonnosti, ako aj urcité ustanovenia nariadenia c. 659/1999. 89 Zalobca pochybuje, ci Komisia spísaním listu z 12. septembra 2002 dodrzala zásadu správneho úradného postupu a svoj vlastný rokovací poriadok. V tomto ohlade spresnuje, ze hoci podla tohto rokovacieho poriadku bolo pre prejednávanú vec príslusné kolégium komisárov, vec mu zjavne nebola predlozená. 90 Na podporu stvrtého zalobného dôvodu zalobca napokon uvádza, ze len co Komisia v napadnutom rozhodnutí odmietla zacat konanie vo veci formálneho zistovania, konala v rozpore so svojimi povinnostami, ktoré vyplývajú z clánku 88 ods. 2 a 3 ES, ako aj z clánku 10 ods. 1 a z clánku 17 nariadenia c. 659/1999. 91 Vo svojej replike zalobca tvrdí, ze Komisia sa nesprávne domnieva, ze vzhladom na zamýslané zmeny predmetných ustanovení smernice 92/81 nie je povinná zacat konanie vo veci formálneho zistovania platnej pomoci. 92 Komisia usudzuje, ze v prejednávanej veci zjavne nemôze íst o otázku státnej pomoci. Zdôraznuje, ze predmetné oslobodenie nie je pripísatelné státu v zmysle relevantnej judikatúry (rozsudok Súdneho dvora zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C-482/99, Zb. s. I-4397). Oslobodenie od dane ustanovené v clánku 4 ods. 1 bode 3 písm. a) MinöStG sa opiera o clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 a clenské státy nemajú pri preberaní uvedeného oslobodenia ziaden manévrovací priestor (rozsudok Braathens, uz citovaný v bode 69 vyssie). 93 Ako odpoved na tvrdenie zalobcu, podla ktorého sa právo státnej pomoci malo vzhladom na prednost primárneho práva uplatnit, Komisia uvádza, ze zalobca popiera, ze rozsudok Francúzsko/Komisia, uz citovaný v bode 92 vyssie, patrí takisto do práva státnej pomoci a musí sa respektovat. Okrem toho odmieta tvrdenie, podla ktorého clánok 8 ods. 1 smernice 92/81 nepokrýva splnomocnenie v clánku 93 ES, pricom usudzuje, ze zalobca miesa otázku, ktorá je skutocne v tejto súvislosti relevantná, teda otázku pozadovanej harmonizácie, s otázkou úcinkov na hospodársku sútaz, ktorá nemá ziadnu spojitost s clánkom 93 ES. 94 Komisia neodpovedá na tvrdenia, ktoré zalobca uvádza na podporu svojho prvého zalobného dôvodu. 95 Co sa týka stvrtého zalobného dôvodu, Komisia sa domnieva, ze zacatie konania vo veci formálneho zistovania nebolo namieste. Dodáva, ze smernicu 92/81 nahradila smernica 2003/96, takze na zacatie konania vo veci formálneho zistovania neexistoval dôvod. 96 Rada uvádza tri tvrdenia s cielom preukázat, ze rezim a konanie o kontrole státnej pomoci ustanovené v clánkoch 87 ES az 89 ES sú v prejednávanej veci neuplatnitelné. Po prvé, tieto ustanovenia sú neuplatnitelné na opatrenia, ktoré zaviedol zákonodarca Spolocenstva, pokial nerozhodol opacne. Právomoci, ktoré clánok 88 ES zveruje Komisii, jej totiz neumoznujú vyhlásit platný predpis Spolocenstva za neuplatnitelný. 97 Po druhé, sporné oslobodenie nemozno povazovat za státnu pomoc, kedze svojím úcelom a vseobecnou struktúrou nesmeruje k vytvoreniu výhody, ktorá by predstavovala dodatocné zatazenie pre stát. 98 Po tretie Rada pripomína, ze ak by sa aj sporné oslobodenie malo povazovat za státnu pomoc, má právomoc vynat urcité kategórie pomoci z dodrzania postupu na kontrolu ich zlucitelnosti so spolocným trhom. Z nepodmieneného charakteru sporného ustanovenia pritom vyplýva, ze zákonodarca Spolocenstva v prejednávanej veci skutocne moznost takej kontroly vylúcil. Posúdenie Súdom prvého stupna 99 Clánok 87 ods. 1 ES vyhlasuje, ze pomoc poskytovaná clenským státom alebo akoukolvek formou zo státnych prostriedkov, ktorá narúsa hospodársku sútaz alebo hrozí narusením hospodárskej sútaze tým, ze zvýhodnuje urcitých podnikatelov alebo výrobu urcitých druhov tovaru, je nezlucitelná so spolocným trhom, pokial ovplyvnuje obchod medzi clenskými státmi. 100 Toto ustanovenie sa teda vztahuje na rozhodnutia clenských státov, ktorými v snahe dospiet k svojim vlastným ekonomickým a sociálnym cielom poskytujú jednostrannými a autonómnymi rozhodnutiami podnikom alebo iným subjektom práva prostriedky alebo im obstarávajú výhody, aby podporili dosiahnutie sledovaných ekonomických alebo sociálnych cielov (rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 1980, Amministrazione delle finanze dello Stato/Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 31). 101 Z toho plynie, ze na to, aby bolo mozné kvalifikovat výhody ako pomoc v zmysle clánku 87 ods. 1 ES, musia byt najmä pripísatelné státu (pozri rozsudok Francúzsko/Komisia, uz citovaný v bode 92 vyssie, bod 24 a tam citovanú judikatúru). 102 V prejednávanej veci to tak nie je. Clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG totiz vykonáva clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81. Pritom, ako uz Súdny dvor rozhodol, posledné uvedené ustanovenie ukladá clenským státom jasnú a presnú povinnost nezdanit palivo pouzívané pre komercnú leteckú dopravu harmonizovanou spotrebnou danou (rozsudok Braathens, uz citovaný v bode 69 vyssie, body 30 az 32). Prebratím oslobodenia do vnútrostátneho práva clenské státy iba vykonávajú predpisy Spolocenstva v súlade so svojimi povinnostami vyplývajúcimi zo Zmluvy. Z toho plynie, ze predmetné ustanovenie nie je pripísatelné nemeckému státu, ale v skutocnosti je dôsledkom aktu zákonodarcu Spolocenstva. 103 Zalobca zdôraznuje, ze oslobodenie bolo poskytované zo státnych prostriedkov. Pripísatelnost pomoci státu je vsak oddelená od otázky, ci bola pomoc poskytnutá zo státnych prostriedkov. Z judikatúry totiz vyplýva, ze ide o odlisné a kumulatívne podmienky (rozsudok Francúzsko/Komisia, uz citovaný v bode 92 vyssie, bod 24). 104 Z uvedeného vyplýva, ze urcité podstatné podmienky uplatnenia clánku 87 ES neboli splnené, takze Komisia správne dospela k záveru, ze predmetné oslobodenie nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto clánku. 105 V rozpore s tým, co tvrdí zalobca, priestor na volnú úvahu ponechaný clenským státom úvodným textom clánku 8 ods. 1 smernice 92/81, ktorý spresnuje, ze clenské státy poskytnú oslobodenia "za podmienok, ktoré stanovili pre úcely zabezpecenia správnej a jasnej aplikácie a zabránenia vyhnutiu sa, úniku alebo zneuzitiu" [neoficiálny preklad], sa uplatní iba na vymedzenie podmienok uplatnenia oslobodenia, na ktoré sa vztahuje, a nespochybnuje nepodmienený charakter povinnosti oslobodenie poskytnút, ktorú toto ustanovenie zavádza (rozsudok Braathens, uz citovaný v bode 69 vyssie, bod 31). 106 Co sa týka tvrdenia zalobcu, podla ktorého sa Spolková republika Nemecko mohla vyhnút skresleniu hospodárskej sútaze, ak by oslobodenie rozsírila na rýchlovlaky podla clánku 8 ods. 2 písm. c) smernice 92/81, postacuje konstatovat, ze clenské státy mali plné právo obmedzit sa na prebratie záväzných ustanovení smernice a nevyuzit moznost oslobodenie rozsírit. 107 Zalobca sa okrem toho dovoláva neuplatnitelnosti clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81. Na jednej strane trvá na skutocnosti, ze podla zásady prednosti nie je oslobodenie od spotrebných daní v prospech paliva pre lietadlá uvedené v tomto ustanovení zlucitelné s clánkom 87 ES, a teda je vo svojej súcasnej podobe neuplatnitelné. Ak Rada chcela vylúcit uplatnenie clánku 87 ES, mala smernicu zalozit nielen na clánku 93 ES, ale aj na iných clánkoch Zmluvy (pozri bod 79 vyssie). Na strane druhej zalobca tvrdí, ze clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 je neuplatnitelný, kedze ho uz nepokrýva splnomocnenie v clánku 93 ES. Uvádza, ze letecké spolocnosti a prevádzkovatelia rýchlovlakov sa v súcasnosti nachádzajú v intenzívnom konkurencnom vztahu a v dôsledku toho nevedie predmetné oslobodenie k vytvoreniu vnútorného trhu, ale naopak k výraznému naruseniu hospodárskej sútaze (pozri bod 85 vyssie). 108 Hoci aj zalobca vzniesol námietku nezákonnosti vo vztahu k clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81, táto námietka z jeho písomných podaní jasne nevyplýva. Osobitne vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Rady zalobca spresnil, ze jeho základným tvrdením je, ze clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 nemôze Komisii bránit, aby predmetné oslobodenie preskúmala v rámci konaní v oblasti státnej pomoci. 109 V kazdom prípade, tvrdenia zalobcu týkajúce sa neuplatnitelnosti clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 nemozno prijat. 110 Pokial ide o jeho tvrdenie, podla ktorého je toto ustanovenie neuplatnitelné z dôvodu, ze popiera clánok 87 ES, postacuje konstatovat, ze - ako vyplýva z bodu 104 vyssie - posledný uvedený clánok sa v prejednávanej veci neuplatnuje. 111 Co sa týka tvrdenia zalozeného na clánku 93 ES, je potrebné pripomenút, ze smernicu 92/81 prijala Rada jednohlasným rozhodnutím na základe tohto clánku s cielom harmonizovat struktúry spotrebných daní z minerálnych olejov. Oslobodenie ustanovené v clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 vyplýva z predpisov medzinárodného práva, ktoré ustanovujú oslobodenie od dane v prospech paliva pre lietadlá. Sám zalobca vo svojej zalobe uznáva, ze clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 bol v case prijatia smernice pravdepodobne nevyhnutný, kedze jeho úcelom bolo zabezpecit, aby nebola narusená hospodárska sútaz medzi rôznymi leteckými spolocnostami clenských státov, ako ani medzi nimi a sútazitelmi z tretích krajín (pozri bod 85 vyssie). 112 Aj keby sa zalobca oprávnene dovolával existencie nového konkurencného vztahu medzi leteckou a zeleznicnou dopravou od cias prijatia smernice 92/81, neplynie z toho, ze clánok 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 sa stal protiprávnym. Hodnotit situáciu a prípadne rozhodnút o potrebe zmenit platné predpisy prislúchalo zákonodarcovi Spolocenstva, ktorý má pri výkone svojej právomoci siroký priestor na volnú úvahu. 113 Pokial ide o tvrdenie zalobcu zalozené na skutocnosti, ze Komisia a Rada podrobili oslobodenia od dane zavedené ustanoveniami smernice 2003/96 podrobnému skúmaniu so zretelom na právnu úpravu v oblasti státnej pomoci, treba uviest, ze clánok 14 ods. 1 písm. b) tejto smernice ustanovuje oslobodenie, ktoré sa uplatnuje na "energetické výrobky dodávané na pouzívanie ako palivo na úcely letectva, okrem súkromného lietania". Z clánku 14 ods. 2 rovnakej smernice pritom vyplýva, ze clenský stát môze jednak obmedzit rozsah pôsobnosti oslobodenia ustanoveného v clánku 14 ods. 1 na medzinárodnú dopravu a dopravu vnútri Spolocenstva a jednak od tohto oslobodenia upustit, pokial uzatvoril dvojstrannú dohodu s iným clenským státom. Z toho plynie, ze opatrenia na prebratie clánku 14 smernice 2003/96 sú opatreniami, pri ktorých majú státy priestor na volnú úvahu, co vysvetluje, preco clánok 26 ods. 2 tejto smernice ustanovuje kontrolu, ci dodrziavajú ustanovenia týkajúce sa státnej pomoci. Zo vsetkého uvedeného vyplýva, ze tretí zalobný dôvod nie je dôvodný. 114 Napokon, prvý a stvrtý zalobný dôvod sú zalozené na predpoklade, ze zalobca podal staznost, ktorá si vyzadovala hlbkové preskúmanie zo strany Komisie. Pritom vzhladom na skutocnost, ze clánok 4 ods. 1 MinöStG sa obmedzil na vykonanie záväzného ustanovenia aktu Spolocenstva (pozri body 99 az 104 vyssie), bola Komisia oprávnená zamietnut staznost v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby bolo nevyhnutné predlozit ju kolégiu komisárov a zacat konanie vo veci formálneho zistovania podla clánku 88 ods. 2 ES. 115 Preto je namieste zamietnut prvý, tretí a stvrtý zalobný dôvod. O druhom zalobnom dôvode zalozenom na porusení povinnosti odôvodnenia Tvrdenia úcastníkov konania 116 Zalobca uvádza, ze napadnuté rozhodnutie musí byt zrusené z dôvodu porusenia povinnosti odôvodnenia, ktorú potvrdzuje clánok 253 ES. Pokial ide o rozhodnutia, ktoré obsahujú záver, ze v staznostiach oznamovaná státna pomoc neexistuje, Komisia je povinná stazovatelovi vysvetlit, z akých dôvodov nepostacovali skutkové a právne okolnosti uvedené v staznosti na preukázanie existencie státnej pomoci (rozsudok Sytraval, bod 64). 117 V prejednávanej veci pritom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neumoznuje pochopit, z akých dôvodov nepreukazujú skutkové a právne okolnosti uvedené zalobcom v jeho staznosti existenciu protiprávnej státnej pomoci. 118 Komisia a Rada sa nevyslovujú o tvrdeniach, ktoré zalobca uvádza na podporu svojho druhého zalobného dôvodu. Posúdenie Súdom prvého stupna 119 Je ustálenou judikatúrou, ze odôvodnenie vyzadované clánkom 253 ES musí byt prispôsobené povahe predmetného aktu a musí jasne a jednoznacne uvádzat úvahy institúcie, autora aktu, spôsobom, ktorý umoznuje dotknutým osobám spoznat zdôvodnenie prijatého opatrenia a príslusnému súdu vykonávat svoju kontrolu. Poziadavka odôvodnenia musí byt posúdená v závislosti od okolností prejednávanej veci, najmä obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, aký môzu mat osoby, ktorým je akt urcený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka, na tom, aby dostali vysvetlenie. Nevyzaduje sa, aby odôvodnenie specifikovalo vsetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretoze otázka, ci odôvodnenie aktu splna poziadavky clánku 253 ES, sa musí posudzovat s ohladom nielen na jeho znenie, ale tiez na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblast (pozri rozsudok Sytraval, bod 63 a tam citovanú judikatúru). 120 V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, ze Komisia zamietla staznost z dôvodu, ze oslobodenie uvedené v clánku 4 ods. 1 bode 3 písm. a) MinöStG predstavuje vykonanie smernice 92/81 a nie pokus o poskytnutie pomoci (pozri bod 11 vyssie). Také odôvodnenie je - v rozpore s tým, co tvrdí zalobca - síce strucné, ale dostatocne jasné a zrozumitelné. 121 Druhý zalobný dôvod musí byt preto rovnako zamietnutý ako nedôvodný. O piatom zalobnom dôvode zalozenom na porusení clánku 307 ES a noriem medzinárodného práva Tvrdenia úcastníkov konania 122 Zalobca uvádza, ze tvrdenie Komisie, podla ktorého Chicagsky dohovor o medzinárodnom civilnom letectve zo 7. decembra 1944 (Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 15, s. 295, dalej len "Chicagsky dohovor"), ako aj pocetné dvojstranné dohody o leteckej doprave uzavreté na jeho základe vylucujú uplatnitelnost predpisov Spolocenstva v oblasti státnej pomoci, nie je v súlade ani s predpismi medzinárodného práva, ani s clánkom 307 ES. 123 Pokial ide o medzinárodné právo verejné, zalobca uvádza, ze oslobodenie paliva pre lietadlá od dane ustanovené v medzinárodných zmluvách nijako nebráni tomu, aby sa oslobodenie od dane zalozené na clánku 4 ods. 1 bode 3 písm. a) MinöStG povazovalo za porusenie clánku 87 ods. 1 ES. Podla kolíznej normy uvedenej v clánku 30 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 788, s. 354) sa ustanovenia medzinárodných zmlúv, ktoré clenské státy uzavreli skôr, uplatnujú iba v rozsahu, v akom sú zlucitelné s neskorsími zmluvnými záväzkami, co sú napríklad záväzky, ktoré vyplývajú z ich príslusnosti k Európskym spolocenstvám. 124 Co sa týka práva Spolocenstva, clánok 307 prvý odsek ES sa obmedzuje na zabezpecenie práv tretích krajín v súlade s medzinárodným právom verejným bez toho, aby clenské státy zaväzoval prevziat ich zmluvné povinnosti, ktoré sú skorsieho dáta ako zmluvy Spolocenstva (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia EHS, 56/64 a 58/64, Zb. s. 430). Preto pokial ide v prejednávanej veci o situáciu výlucne vnútri Spolocenstva, v prípade kolízie sa uplatní primárne právo (rozsudok Súdu prvého stupna z 10. júla 1991, RTE/Komisia, T-69/89, Zb. s. II-485, bod 103). Teda aj so zretelom na clánok 307 ES netvorí ani Chicagsky dohovor, ani na nom zalozené dvojstranné medzinárodné dohody prekázku pre uplatnenie ustanovení práva Spolocenstva, ktoré upravujú státnu pomoc, na clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG. Komisia okrem toho niekolkokrát konstatovala, ze Chicagsky dohovor nemá záväzný charakter vo vztahu k situáciám vnútri Spolocenstva. 125 Komisia a Rada sa nevyslovujú o tvrdeniach, ktoré zalobca uvádza na podporu svojho piateho zalobného dôvodu. Posúdenie Súdom prvého stupna 126 Tento zalobný dôvod je irelevantný. Napadnuté rozhodnutie je zalozené na skutocnosti, ze clánok 4 ods. 1 bod 3 písm. a) MinöStG neporusuje pravidlá Spolocenstva týkajúce sa státnej pomoci vzhladom na absenciu státneho opatrenia v prejednávanej veci (pozri bod 11 vyssie). Komisia preto neuplatnila ustanovenia Zmluvy v oblasti státnej pomoci. 127 Napadnuté rozhodnutie teda - v rozpore s tým, co naznacuje zalobca - vôbec nie je zalozené na medzinárodnom práve. Komisia sa na zdôvodnenie neuplatnitelnosti predpisov, ktoré upravujú státnu pomoc, nijako nedovolávala medzinárodného práva. Odkaz na medzinárodné právo urobila iba preto, aby vysvetlila kontext predmetného oslobodenia a potvrdila, ze smernica 92/81 je v súlade s medzinárodnou praxou (pozri bod 11 vyssie). 128 Tento záver nemôze byt ovplyvnený skutocnostou, ze Komisia v napadnutom rozhodnutí jednoducho dodala, ze smernica 92/81 je "v súlade s medzinárodnou praxou zalozenou na politikách, ktoré zaviedla [ICAO] v rámci [Chicagskeho dohovoru]". 129 Z toho plynie, ze piaty zalobný dôvod je nedôvodný. O siestom zalobnom dôvode zalozenom na porusení zásady rovnosti zaobchádzania Tvrdenia úcastníkov konania 130 Zalobca pripomína, ze zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje zaobchádzat s porovnatelnými situáciami rozdielne, ak nie je také zaobchádzanie objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora z 13. apríla 2000, Karlsson a i., C-292/97, Zb. s. I-2737, bod 39; pozri takisto rozsudok van Landschoot/Mera, uz citovaný v bode 77 vyssie, bod 9). 131 V prejednávanej veci pritom oslobodenie paliva pre lietadlá od dane zalozené na clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice 92/81 a na norme na prebratie tohto ustanovenia do vnútrostátneho práva, teda clánku 4 ods. 1 bode 3 písm. a) MinöStG, vedie k nerovnosti zaobchádzania medzi zalobcom a leteckými spolocnostami, ktoré prevádzkujú vnútrostátne linky v Nemecku. Vzhladom na to, ze zalobca a letecké spolocnosti ponúkajú na vnútrostátnych trasách v Nemecku sluzbu, ktorá je z pohladu zákazníkov zamenitelná, nachádzajú sa v porovnatelnej situácii. Zalobca v tomto ohlade zdôraznuje existujúci konkurencný vztah medzi lietadlami a zeleznicou, najmä rýchlovlakmi. Diskriminacné zaobchádzanie so zalobcom v pomere k leteckým spolocnostiam, ktoré prevádzkujú vnútrostátne linky, tak vyplýva z toho, ze iba posledné uvedené spolocnosti sú oslobodené od spotrebných daní z minerálnych olejov. Toto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Existenciu neodôvodnenej diskriminácie navyse institúcie výslovne uznali. 132 Zalobca navrhuje, aby Súd prvého stupna ukoncil túto diskrimináciu tým, ze uplatní mutatis mutandis clánok 231 druhý odsek ES (rozsudok van Landschoot/Mera, uz citovaný v bode 77 vyssie). Taký prístup by umoznil najmä neuplatnenie predmetného oslobodenia od dane na letecké spolocnosti, ktoré sa nachádzajú v priamom konkurencnom vztahu so zalobcom. 133 Súdny dvor totiz vo svojom rozsudku z 13. júla 2000, Idéal tourisme (C-36/99, Zb. s. I-6049), vyhlásil, ze clenské státy môzu na úcely odstránenia nerovnosti zaobchádzania zdanit aj leteckú dopravu (bod 33). V prejednávanej veci by okrem toho bolo mozné napravit uvádzanú nerovnost zaobchádzania aj oslobodením rýchlovlakov. 134 Komisia sa nevyslovuje o tvrdeniach, ktoré zalobca uvádza v rámci tohto zalobného dôvodu. 135 Rada sa domnieva, ze zalobca sa opiera o chybný predpoklad, teda ze zeleznicná doprava a letecká doprava sú ako potenciálne konkurentky porovnatelné a musí sa s nimi zaobchádzat rovnako. 136 Rada uvádza, ze v postavení zákonodarcu sa domnievala, ze vzhladom na osobitosti leteckej dopravy je potrebné oslobodit palivo pre leteckú dopravu okrem súkromných turistických letov. Pri kontrole výkonu sirokej diskrecnej právomoci zákonodarcu sa súd musí obmedzit na skúmanie, ci nedoslo k zjavnej chybe alebo k zneuzitiu právomoci alebo ci predmetný orgán zjavne neprekrocil hranice svojej diskrecnej právomoci. Zalobca pritom nijako nevysvetlil, preco mala Rada konat zjavne neprimerane pri výkone svojej diskrecnej právomoci. Posúdenie Súdom prvého stupna 137 Z judikatúry vyplýva, ze zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje zaobchádzat s porovnatelnými situáciami rozdielne, a tým spôsobovat znevýhodnenie urcitých sútazitelov v pomere k iným, ak nie je také zaobchádzanie objektívne odôvodnené (rozsudok Karlsson a i., uz citovaný v bode 130 vyssie, bod 39; rozsudok Súdu prvého stupna zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, T-228/99 a T-233/99, Zb. s. II-435, bod 272). 138 Súd prvého stupna usudzuje, ze zásada rovnosti zaobchádzania nebola v prejednávanej veci porusená, pretoze situácia podnikov leteckej dopravy je zjavne odlisná od situácie podnikov zeleznicnej dopravy. Co sa týka ich prevádzkových vlastností, struktúry ich nákladov a právnych predpisov, ktorým podliehajú, sú sluzby leteckej a zeleznicnej dopravy velmi odlisné a nie sú porovnatelné v zmysle zásady rovnosti zaobchádzania. 139 Súd prvého stupna v kazdom prípade usudzuje, ze rozdielne zaobchádzanie je v prejednávanej veci objektívne odôvodnené vzhladom na sirokú diskrecnú právomoc Rady, pokial ide o objektívne odôvodnenie prípadného rozdielneho zaobchádzania (rozsudok Súdu prvého stupna z 11. júla 1997, Oleifici Italiani/Komisia, T-267/94, Zb. s. II-1239, bod 47). So zretelom na medzinárodnú prax oslobodenia od spotrebných daní v prospech paliva pre lietadlá, ktorú potvrdzuje Chicagsky dohovor, ako aj dvojstranné dohody uzavreté medzi státmi, by totiz bola hospodárska sútaz medzi prevádzkovatelmi leteckej dopravy Spolocenstva a prevádzkovatelmi z tretích krajín narusená, ak by zákonodarca Spolocenstva jednostranne ulozil spotrebné dane na toto palivo. Oslobodenie ustanovené v clánku 8 ods. 1 písm. b) smernice preto bolo objektívne odôvodnené. 140 Siesty zalobný dôvod musí byt teda rovnako zamietnutý ako nedôvodný. 141 Zo vsetkého uvedeného vyplýva, ze zaloba musí byt v celom rozsahu zamietnutá. O trovách 142 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom, ktorý v tomto zmysle podala Komisie. 143 Rada znása svoje vlastné trovy konania v súlade s clánkom 87 ods. 4 prvým pododsekom rokovacieho poriadku. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (prvá rozsírená komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Zalobca je povinný nahradit trovy konania. 3. Rada znása svoje vlastné trovy konania. Vesterdorf Cooke García-Valdecasas Labucka Trstenjak Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. apríla 2006. Tajomník Predseda komory E. Coulon B. Vesterdorf __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: nemcina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXIwmSZg/L98079-6346TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXIwmSZg/L98079-6346TMP.html#Footref*