Vec T-313/02 David Meca-Medina a Igor Majcen proti Komisii Európskych spolocenstiev "Hospodárska sútaz - Slobodné poskytovanie sluzieb - Antidopingová úprava prijatá Medzinárodným olympijským výborom (MOV) - Výlucne sportová úprava" Rozsudok Súdu prvého stupna (stvrtá komora) z 30. septembra 2004 Abstrakt rozsudku 1. Právo Spolocenstva - Pôsobnost - Sport - Obmedzenie na hospodárske cinnosti (Clánok 2 ES) 2. Volný pohyb osôb a sluzieb - Pracovníci - Hospodárska sútaz - Ustanovenia Zmluvy -Pôsobnost - Sportové cinnosti - Hranice - Boj proti dopingu - Vylúcenie (Clánky 39 ES, 49 ES, 81 ES a 82 ES) 1. Právo Spolocenstva sa v súlade s cielmi Spolocenstva vztahuje na sport len do tej miery, v akej ide o hospodársku cinnost v zmysle clánku 2 ES. (pozri bod 37) 2. Ak má sportová cinnost charakter práce vykonávanej za odmenu alebo poskytovania sluzieb za odplatu, vztahujú sa na nu ustanovenia clánku 39 a nasl. ES alebo clánku 49 a nasl. ES. Preto sa zákazy obsiahnuté v ustanoveniach Zmluvy vztahujú na pravidlá prijaté v oblasti sportu, ktoré sa týkajú hospodárskeho aspektu, ktorý môze mat sportová cinnost. Naopak, tieto zákazy sa netýkajú výlucne sportových pravidiel, t. j. pravidiel, ktoré sa vztahujú výhradne na sportové otázky ako také, a preto sa netýkajú hospodárskej cinnosti. Toto obmedzenie oblasti pôsobnosti uvedených ustanovení Zmluvy vsak platí len v medziach daných jeho úcelom. Tieto zásady vytvorené v súvislosti s otázkou, do akej miery sa ustanovenia Zmluvy o volnom pohybe osôb a sluzieb uplatnujú na sportové predpisy, sú takisto platné na ustanovenia Zmluvy o hospodárskej sútazi. Skutocnost, ze výlucne sportová úprava nesúvisí s hospodárskou cinnostou, a preto podla Súdneho dvora nepatrí do oblasti pôsobnosti clánkov 39 ES a 49 ES, totiz takisto znamená, ze sa netýka ani vztahov v oblasti hospodárskej sútaze, a preto ani nepatrí do oblasti pôsobnosti clánkov 81 ES a 82 ES. Naopak, úprava, ktorá bola síce prijatá v oblasti sportu, ale ktorá má okrem sportového aj hospodársky aspekt spojený so sportom, patrí do oblasti pôsobnosti nielen clánkov 39 ES a 49 ES, ale aj clánkov 81 ES a 82 ES a môze prípadne predstavovat obmedzenie slobôd zarucených týmito ustanoveniami. Kedze zákaz dopingu sa zakladá na výlucne sportových dôvodoch, a preto sú mu cudzie akékolvek ekonomické úvahy, pravidlá boja proti dopingu prijaté sportovými organizáciami nepatria do oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, a najmä nie clánkov 49 ES, 81 ES a 82 ES. (pozri body 39 - 42, 47) ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPNA (stvrtá komora) z 30. septembra 2004 ([1]*) "Hospodárska sútaz - Slobodné poskytovanie sluzieb - Antidopingová úprava prijatá Medzinárodným olympijským výborom (MOV) - Výlucne sportová úprava" Vo veci T-313/02, David Meca-Medina, bydliskom v Barcelone (Spanielsko), Igor Majcen, bydliskom v Ljubljane (Slovinsko), v zastúpení: J.-L. Dupont, advokát, zalobcovia, proti Komisii Európskych spolocenstiev, v zastúpení: O. Beynet a A. Bouquet, splnomocnení zástupcovia, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, zalovanej, ktorú v konaní podporuje: Fínska republika, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnená zástupkyna, s adresou na dorucovanie v Luxemburgu, ktorej predmetom je návrh na zrusenie rozhodnutia Komisie z 1. augusta 2002, ktorým sa zamietol návrh zalobcov proti Medzinárodnému olympijskému výboru (MOV) na vyslovenie nesúladu niektorých predpisov prijatých touto organizáciou a uplatnovaných Medzinárodnou plaveckou federáciou (FINA), ako aj niektorých praktík pouzívaných pri dopingových kontrolách s predpismi práva Spolocenstva o hospodárskej sútazi a slobodnom poskytovaní sluzieb [neoficiálny preklad] (vec COMP/38158 - Meca-Medina a Majcen/MOV), SÚD PRVÉHO STUPNA EURÓPSKYCH SPOLOCENSTIEV (stvrtá komora), v zlození: predseda komory H. Legal, sudcovia V. Tiili a M. Vilaras, tajomník: J. Palacio González, hlavný referent, so zretelom na písomnú cast konania a po pojednávaní z 21. apríla 2004, vyhlásil tento Rozsudok Právny rámec a skutkový stav 1 Medzinárodný olympijský výbor (dalej len "MOV") ako vrcholný predstavitel olympijského hnutia zoskupuje rôzne medzinárodné sportové zväzy, medzi nimi aj Fédération internationale de la natation (Medzinárodnú plaveckú federáciu, dalej len "FINA"). 2 FINA uplatnuje Doping Control Rules (pravidlá pre kontrolu dopingu, ako platili v case relevantných udalostí, dalej len "DC"), antidopingový kódex olympijského hnutia pre úsek plávania. Clánok 1.2a DC definuje doping ako "priestupok, pri ktorom sa v tkanivách alebo tekutinách tela sportovca vyskytujú zakázané látky". Táto definícia zodpovedá zneniu clánku 2 ods. 2 vyssie citovaného antidopingového kódexu, v zmysle ktorého sa za doping povazuje "prítomnost zakázanej látky v organizme sportovca, zistenie pozitia takejto látky alebo zistenie pouzitia zakázanej metódy". 3 Nandrolon a jeho metabolity, norandosterón (NA) a noretiocholanolon (NE) (dalej nazývané spolocne len ako "nandrolon"), sú zakázané anabolické látky. V záujme zohladnenia moznej endogénnej, teda nie protiprávnej tvorby nandrolonu, sa vsak v súlade s praxou 27 laboratórií akreditovaných pri MOV a FINA za doping povazuje v prípade muzských sportovcov iba prítomnost tejto látky v tele prekracujúca prahovú hodnotu 2 nanogramov (ng) v mililitri (ml) mocu. 4 V zmysle clánku 9.2a DC je sankcia v prípade prvého zistenia dopingu pozitím anabolika minimálne stvorrocný zákaz cinnosti, pricom vsak táto sankcia môze byt zmiernená v súlade s clánkom 9.2 poslednej vety DC a s clánkami 9.3 a 9.10 DC, ak sportovec dokáze, ze nepozil zakázanú látku vedome, alebo ze táto látka bola prítomná v jeho tele bez jeho zavinenia. 5 Sankcie ukladá Doping Panel (Dopingová komisia) FINA, ktorého rozhodnutia mozno napadnút odvolaním podaným na Arbitrázny súdny dvor pre sport (dalej len "ASDS") v súlade s clánkom 8.9 DC. ASDS sídli v Lausanne a je financovaný a spravovaný Medzinárodnou radou sportovej arbitráze (dalej len "MRSA"), nezávislým orgánom MOV. 6 Nálezy ASDS môzu byt napadnuté zalobou na svajciarskom spolkovom súde, ktorý je príslusný preskúmat medzinárodné rozhodcovské rozsudky vydané vo Svajciarsku. 7 Zalobcovia sú dvaja profesionálni sportovci pretekajúci v disciplíne dialkového plávania, ktorá v oblasti vodných sportov zodpovedá maratónskemu behu. 8 Pri antidopingovej kontrole uskutocnenej pocas Svetového pohára v tejto disciplíne v Salvador de Bahia (Brazília), na ktorom zalobcovia obsadili prvé a druhé miesto, boli títo pozitívne testovaní na výskyt nandrolonu. Hodnota nameraná u D. Meca-Medinu bola 9,7 ng/ml a u I. Majcena 3,9 ng/ml. 9 Doping Panel FINA rozhodol 8. augusta 1999 o zákaze cinnosti pre oboch zalobcov na obdobie styroch rokov. 10 Potom, co zalobcovia podali odvolanie, ASDS rozhodcovským rozsudkom z 29. februára 2000 potvrdil rozhodnutie o zákaze cinnosti. 11 V januári 2000 bolo vedeckými pokusmi dokázané, ze metabolity nandrolonu sa môzu endogénne vytvorit v ludskom organizme v mnozstve prekracujúcom prahové hodnoty v prípade konzumácie istých druhov stravy, napríklad bravcového mäsa získaného z nekastrovaných samcov. 12 Vzhladom na tento vývoj sa FINA a zalobcovia v rozhodcovskej zmluve z 20. apríla 2000 dohodli opätovne predlozit vec na ASDS s cielom nového preskúmania. 13 Rozhodcovským rozsudkom z 23. mája 2001 znízil ASDS dlzku zákazu cinnosti ulozenej zalobcom na dva roky. 14 Proti tomuto rozhodcovskému rozsudku zalobcovia nepodali zalobu na svajciarsky spolkový súd. 15 Listom z 30. mája 2001 podali zalobcovia návrh na Komisiu v súlade s clánkom 3 nariadenia Rady c. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce clánky [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204), ktorým namietali porusenie clánkov 81 ES a/alebo 82 ES. 16 Vo svojom návrhu zalobcovia spochybnili zlucitelnost niektorých predpisov prijatých MOV a uplatnovaných FINA, ako aj niektorých praktík pouzívaných pri antidopingových kontrolách s predpismi práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze a slobodného poskytovania sluzieb. Po prvé, urcenie prahovej hodnoty 2 ng/ml malo predstavovat zosúladený postup MOV a 27 akreditovaných laboratórií. Táto prahová hodnota mala byt z vedeckého hladiska urcená nesprávne a mohla viest k vylúceniu nevinných alebo iba nedbanlivých sportovcov. V prípade zalobcov mohlo byt prekrocenie prahovej hodnoty výsledkom konzumácie jedla obsahujúceho bravcové mäso pochádzajúce z nekastrovaného zvierata. MOV mal dalej prijatím systému objektívnej zodpovednosti a zalozením arbitráznych súdov pre riesenie sportových sporov (ASDS a MRSA), ktoré nemali byt dostatocne nezávislé od MOV este viac zvýraznit skutocnost, ze táto prahová hodnota porusuje hospodársku sútaz. 17 V zmysle návrhu viedlo uplatnenie týchto pravidiel (dalej nazývaných iba ako "sporné antidopingové pravidlá" alebo "sporná antidopingová úprava") k poruseniu hospodárskych slobôd sportovcov zarucených clánkom 49 ES a z pohladu práva hospodárskej sútaze k poruseniu práv sportovcov vyplývajúcich z clánkov 81 ES a 82 ES. 18 Listom z 8. marca 2002 Komisia na základe clánku 6 nariadenia Komisie (ES) c. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypocutí strán v urcitých konaniach podla clánkov [81] a [82] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, s. 18) informovala zalobcov o dôvodoch, pre ktoré je rozhodnutá nevyhoviet ich návrhu. 19 Listom z 11. apríla 2002 adresovali zalobcovia Komisii svoje pripomienky k jej listu z 8. marca 2002. 20 Rozhodnutím z 1. augusta 2002 (dalej len "napadnuté rozhodnutie") Komisia zamietla návrh zalobcov po tom, co preskúmala spornú antidopingovú úpravu z pohladu práva hospodárskej sútaze, a dospela k záveru, ze na túto úpravu sa zákaz obsiahnutý v clánkoch 81 ES a 82 ES nevztahoval (body 33 az 70 napadnutého rozhodnutia). Konanie a návrhy úcastníkov konania 21 Zalobcovia návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupna 11. októbra 2002 podali zalobu, na základe ktorej sa zacalo toto konanie. 22 Samostatným podaním z toho istého dna zalobcovia poziadali o prejednanie a rozhodnutie veci v skrátenom súdnom konaní na základe clánku 76a Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupna. Návrh, proti ktorému sa Komisia postavila vo svojich pripomienkach podaných do kancelárie Súdu prvého stupna 25. októbra 2002, bol Súdom prvého stupna zamietnutý. 23 Fínska republika podala 24. januára 2003 do kancelárie Súdu prvého stupna návrh na vstup vedlajsieho úcastníka do konania na podporu Komisie. Uznesením z 25. februára 2003 predseda stvrtej komory Súdu prvého stupna vyhovel tomuto návrhu. Vedlajsí úcastník predlozil svoje vyjadrenie 7. apríla 2003. 24 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupna (stvrtá komora) rozhodol otvorit ústnu cast konania. 25 Zalobcovia a zalovaná sa dostavili na pojednávanie 21. apríla 2004 a boli vypocuté ich prednesy, ako aj odpovede na otázky Súdu prvého stupna. Vedlajsí úcastník sa na pojednávanie nedostavil, co bolo zaznamenané do zápisnice. 26 Zalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupna zrusil napadnuté rozhodnutie. 27 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupna: - zamietol zalobu, - zaviazal zalobcov na náhradu trov konania. 28 Fínska republika navrhuje, aby Súd prvého stupna zamietol zalobu. Právny stav Tvrdenia úcastníkov konania 29 Zalobcovia na podporu svojej zaloby uvádzajú tri zalobné dôvody. 30 Podla prvého zalobného dôvodu sa mala Komisia dopustit zjavného pochybenia pri posúdení po skutkovej i právnej stránke, ked usúdila, ze MOV nie je podnikom v zmysle judikatúry Spolocenstva. 31 Podla druhého zalobného dôvodu sa mala Komisia dopustit zjavného pochybenia pri posúdení po skutkovej i právnej stránke, ked usúdila, ze obmedzenie slobody sportovcov v dôsledku spornej antidopingovej úpravy nepredstavovalo obmedzenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ES z dôvodu, ze toto obmedzenie vyplývalo z organizácie a dobrého priebehu sportových sútazí a neprekracovalo medze toho, co je nevyhnutné pre dosiahnutie ciela boja proti dopingu. Komisia mala nesprávne pouzit kritériá obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora z 19. februára 2002, Wouters a i. (C-309/99, Zb. s. I-1577, dalej len "rozsudok Wouters"). 32 Podla tretieho zalobného dôvodu sa mala Komisia dopustit zjavného pochybenia pri posúdení po skutkovej i právnej stránke, ked v bode 71 napadnutého rozhodnutia uviedla: "Návrh neobsahuje skutocnosti, z ktorých by sa dalo usudzovat, ze doslo k poruseniu clánku 49 ES zo strany clenského státu alebo pridruzeného státu. Nic totiz nenasvedcuje tomu, ze by úrady niektorého clenského státu boli zodpovedné za prijatie aktov, ktoré by sa mohli ukázat ako odporujúce zásade volného pohybu sluzieb." 33 Komisia v úvode tvrdí, ze zaloba je zjavne nedôvodná, kedze na základe umelo vytvorených argumentov z oblasti práva hospodárskej sútaze spochybnuje sportovú sankciu a vedecké kritériá, ktoré boli vytvorené pre boj proti dopingu. Dalej pokracuje v rámci odpovede na tri zalobné dôvody zdôvodnením svojich argumentov pouzitých v napadnutom rozhodnutí. Na jednej strane Komisia tvrdí, ze v bode 37 napadnutého rozhodnutia uviedla, ze MOV je mozné povazovat za podnik, a dodala, ze v rámci olympijského hnutia mozno MOV povazovat za zväz národných a medzinárodných zväzov podnikov. Okrem toho Komisia vraj správne uviedla v bodoch 55, 70 a 72 napadnutého rozhodnutia, ze na sporné antidopingové pravidlá sa nevztahuje zákaz uvedený v clánku 81 ods. 1 ES a clánku 82 ES a podala správny výklad kritérií stanovených v rozsudku Wouters. Nakoniec Komisia mala konat správne, ked zamietla návrh, ktorý sa odvolával na porusenie clánku 49 ES, kedze tento návrh neobsahoval skutocnosti, z ktorých by sa dalo usudzovat, ze doslo k takémuto poruseniu zo strany clenského státu alebo pridruzeného státu (bod 71 napadnutého rozhodnutia). 34 Fínska republika tvrdí, ze na sport sa dá hladiet dvomi spôsobmi: na jednej strane existuje sport ako taký, ktorý hrá sociálnu, spolocenskú a kultúrnu rolu, na druhej strane hospodárske cinnosti, ktoré sú so sportom spojené. Súdny dvor potvrdil, ze sport patrí do pôsobnosti práva Spolocenstva len do tej miery, v akej ide o hospodársku cinnost v zmysle clánku 2 ES (rozsudky Súdneho dvora z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, Zb. s. 1405, dalej len "rozsudok Walrave", bod 8; z 15. decembra 1995, Bosman, C-415/93, Zb. s. I-4921, dalej len "rozsudok Bosman", bod 73, a z 11. apríla 2000, Deličge, C-51/96 a C-191/97, Zb. s. I-2549, dalej len "rozsudok Deličge", bod 41). Preto sa ani na sport ako taký, ani na sportové pravidlá vrátane antidopingových pravidiel nevztahuje právo Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze. Ak by Súd prvého stupna predmetnej zalobe vyhovel, poskodil by tak medzinárodný systém boja proti dopingu, co by dalej negatívne vplývalo na hodnoty, ktoré sportové organizácie presadzujú. Posúdenie Súdom prvého stupna 35 Táto zaloba smerujúca ku zruseniu rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý návrh v rámci konania podla clánkov 81 ES a 82 ES, v podstate nastoluje otázku, ci antidopingová úprava môze byt napadnutá s odvolaním sa na clánok 49 ES o slobodnom poskytovaní sluzieb a aké prípadné dôsledky by z toho vyplynuli vzhladom na právo Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze. 36 Pre zodpovedanie tejto otázky, od ktorej závisí výsledok konania, ako aj pre zhodnotenie zalobných dôvodov a tvrdení úcastníkov je potrebné definovat podstatu a obsah spornej antidopingovej úpravy vo svetle judikatúry Súdneho dvora o uplatnovaní ustanovení Zmluvy ES o hospodárskych slobodách, predovsetkým v oblasti volného pohybu pracovníkov, slobodného poskytovania sluzieb a hospodárskej sútaze na sportové predpisy. O uplatnení ustanovení Zmluvy ES o hospodárskych slobodách na sportové predpisy 37 Na úvod treba uviest, ze v zmysle judikatúry Súdneho dvora sa právo Spolocenstva vztahuje v súlade s cielmi Spolocenstva na sport len do tej miery, v akej ide o hospodársku cinnost v zmysle clánku 2 ES (rozsudky Súdneho dvora Walgrave, bod 4; zo 14. júla 1976, Donŕ, 13/76, Zb. s. 1333, dalej len "rozsudok Donŕ", bod 12; Bosman, bod 73; Deličge, bod 41, a z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C-176/96, Zb. s. I-2681, dalej len "rozsudok Lehtonen", bod 32). Na druhej strane Súdny dvor uznal, ze sport má v Spolocenstve znacný spolocenský význam (rozsudky Bosman, bod 106, a Deličge, bod 41). 38 S touto judikatúrou je v súlade aj vyhlásenie c. 29 o sporte pripojené k záverecnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala znenie Zmluvy z Amsterdamu, ktoré zdôraznuje spolocenský význam sportu a vyzýva institúcie Európskej únie, aby brali zvlástny ohlad na osobitosti amatérskeho sportu. Toto vyhlásenie je zlucitelné s citovanou judikatúrou, kedze sa týka situácií, ked pestovanie sportu predstavuje hospodársku cinnost (rozsudok Deličge, bod 42). 39 Ak má sportová cinnost charakter práce vykonávanej za odmenu alebo poskytovania sluzieb za odplatu, vztahujú sa na nu ustanovenia clánku 39 a nasl. ES alebo clánku 49 a nasl. ES (rozsudky Walrave, bod 5; Donŕ, body 12 a 13, a Bosman, bod 73). 40 Preto sa podla názoru Súdneho dvora vztahujú zákazy obsiahnuté v ustanoveniach Zmluvy na pravidlá prijaté v oblasti sportu, ktoré sa týkajú hospodárskeho aspektu, ktorý môze mat sportová cinnost. V tomto zmysle Súdny dvor rozhodol, ze pravidlá o vyplácaní odskodnenia pri prestupe profesionálnych hrácov medzi klubmi (prestupové klauzuly), alebo pravidlá obmedzujúce pocet profesionálnych hrácov pochádzajúcich z iných clenských státov, ktorí smú nastúpit na zápas (pravidlá o zlození klubových muzstiev), alebo stanovujúce rôzne lehoty pre prestupy hrácov pochádzajúcich z iných clenských státov bez toho, ze by sa toto obmedzenie zakladalo na objektívnych dôvodoch vyplývajúcich zo sportovej cinnosti, alebo z rozdielnej situácie hrácov (ustanovenia o lehotách pre prestupy) spadajú do oblasti pôsobnosti Zmluvy a vztahujú sa na nich zákazy tam uvedené (pozri rozsudky Bosman, body 114 a 137; Lehtonen, bod 60, a rozsudok Súdneho dvora z 8. mája 2003, Deutscher Handballbund, C-438/00, Zb. s. I-4135, dalej len "rozsudok Kolpak", body 56 az 58). 41 Naopak, zákazy obsiahnuté v týchto ustanoveniach Zmluvy sa netýkajú výlucne sportových pravidiel, t. j. pravidiel, ktoré sa vztahujú výhradne na sportové otázky ako také, a preto sa netýkajú hospodárskej cinnosti (rozsudok Walrave, bod 8). Takéto pravidlá o charaktere a osobitnom rámci sportovej cinnosti sú nevyhnutné pre organizáciu a priebeh sportových sútazí a nemôzu sa povazovat za obmedzenie ustanovení práva Spolocenstva o volnom pohybe pracovníkov a slobodnom poskytovaní sluzieb. V tejto súvislosti bolo rozhodnuté, ze pravidlá o zlození národných muzstiev (rozsudky Walrave, bod 8, a Donŕ, bod 14) ako aj pravidlá, na základe ktorých si sportové zväzy môzu urcit tých zo svojich clenov, ktorí majú právo zúcastnit sa na medzinárodných sútaziach vysokej úrovne (rozsudok Deličge, bod 64) predstavujú výlucne sportové pravidlá, a preto sa na ne nevztahujú clánky 39 ES a 49 ES. Medzi tieto "pravidlá hry" v úzkom zmysle patria napríklad aj pravidlá o dlzke zápasu a pocte hrácov na ihrisku, kedze sport nemôze existovat a fungovat bez jasných pravidiel. Toto obmedzenie oblasti pôsobnosti uvedených ustanovení Zmluvy vsak platí len v medziach daných jeho úcelom (rozsudky Walrave, bod 9; Donŕ, bod 15; Bosman, body 76 a 127; Deličge, bod 43, a Lehtonen, bod 34). 42 Treba povedat, ze Súdny dvor sa nemusel vyjadrit vo vyssie uvedených rozsudkoch k pouzitiu ustanovení práva Spolocenstva v oblasti hospodárskej sútaze na predmetné sportové pravidlá (pozri k tomu rozsudky Bosman, bod 138; Deličge, body 36 az 40, a Lehtonen, bod 28). Zásady obsiahnuté v judikatúre o uplatnení ustanovení práva Spolocenstva o volnom pohybe osôb a sluzieb na sportovú úpravu sú takisto platné na ustanovenia Zmluvy o hospodárskej sútazi. Skutocnost, ze výlucne sportová úprava nesúvisí s hospodárskou cinnostou, a preto podla Súdneho dvora nepatrí do oblasti pôsobnosti clánkov 39 ES a 49 ES, totiz takisto znamená, ze sa netýka ani vztahov v oblasti hospodárskej sútaze, a preto ani nepatrí do oblasti pôsobnosti clánkov 81 ES a 82 ES. Naopak, úprava, ktorá bola síce prijatá v oblasti sportu, ale ktorá má okrem sportového aj hospodársky aspekt spojený so sportom, patrí do oblasti pôsobnosti nielen clánkov 39 ES a 49 ES, ale aj clánkov 81 ES a 82 ES a môze prípadne predstavovat obmedzenie slobôd zarucených týmito ustanoveniami (pozri k tomu návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Bosman, Zb. s. I-4930, body 253 az 286, a osobitne body 262, 277 a 278; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas vo veci Deličge, Zb. s. I-2553, body 103 az 112, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci Lehtonen, Zb. s. I-2685, body 110 az 115) a môzu byt predmetom konania podla clánkov 81 ES a 82 ES. 43 Povahu antidopingovej úpravy a sporných antidopingových predpisov preto treba urcit vo svetle týchto úvah. O povahe sporných antidopingových pravidiel 44 Treba zdôraznit, ze aj ked je pravdou, ze vrcholový sport sa do velkej miery stal hospodárskou cinnostou, boj proti dopingu nesleduje ziadny ekonomický ciel. Cielom boja proti dopingu je predovsetkým zachovat sportového ducha (fair play), bez coho nemozno hovorit o sporte, ci uz amatérskom alebo profesionálnom. Tento cisto spolocenský ciel sám osebe zdôvodnuje boj proti dopingu. Na druhom mieste, kedze dopingové látky majú urcité negatívne fyziologické následky, tento boj je zameraný aj na ochranu zdravia sportovcov. Preto je zákaz dopingu ako výraz poziadavky fair play jedným z prvých pravidiel sportu. 45 Treba zdôraznit aj to, ze sportový výkon je vo svojej podstate bezodplatný, nie ekonomický cin, aj ked ho sportovec robí v rámci profesionálnej sportovej aktivity. Inými slovami, zákaz dopingu a antidopingové predpisy sa vztahujú výlucne na nehospodársky aspekt sportu, ktorý je pritom jeho podstatou, a to aj v prípade profesionálnych sportovcov. 46 Tieto úvahy nasli svoju odozvu v Akcnom pláne Spolocenstva pre boj proti dopingu z 1. decembra 1999 [KOM(1999) 643 v konecnom znení], podla ktorého "doping odporuje sportu a hodnotám, ktoré sport tradicne predstavuje", v pracovnom dokumente Komisie z 29. septembra 1998 s názvom "Vývoj a perspektívy cinnosti Spolocenstva v oblasti sportu", kde sa uvádza, ze "sport ovplyvnuje morálku spolocnosti" prostredníctvom "hodnôt spájaných s 'fair play`, solidaritou, cestným sútazením [a] tímovým duchom", a v správe Komisie o zachovaní súcasnej struktúry sportu a zachovaní spolocenskej funkcie sportu v rámci Spolocenstva predlozenej Európskej rade 10. decembra 1999 [KOM(1999) 644 v konecnom znení, nazývanej aj ako "helsinská správa"] sa uvádza, ze "pravidlá vlastné sportu sú predovsetkým 'pravidlá hry`" a "cielom týchto pravidiel nie je obmedzit hospodársku sútaz". 47 Vzhladom na vyssie uvedené je mozné konstatovat, ze zákaz dopingu sa zakladá výlucne na sportových dôvodoch, a preto sú mu cudzie akékolvek ekonomické úvahy. Vo svetle judikatúry a argumentov uvedených v bodoch 37 az 42 vyssie z tohto záveru vyplýva, ze takisto ako pravidlá skúmané Súdnym dvorom v rozsudkoch Walrave, Donŕ a Deličge, ani pravidlá boja proti dopingu nepatria do oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, a najmä nie clánkov 49 ES, 81 ES a 82 ES. Antidopingové pravidlá sú spojené so sportom ako takým. 48 V tejto veci Súdny dvor usudzuje, ze totozný záver platí aj pre spornú antidopingovú úpravu. 49 Na jednej strane je nesporná skutocnost, ze sporná antidopingová úprava nesleduje ziadny diskriminacný ciel. Zalobcovia netvrdili, ze prahová hodnota uvedená v bode 3 vyssie by sa uplatnila selektívne na niektorých sportovcov alebo na niektoré skupiny sportovcov, aby ich vylúcili zo sútazí. v prípade takejto diskriminácie by sa na predmetné predpisy nemohlo uplatnit obmedzenie oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, ktoré Súdny dvor uznáva v prípade výlucne sportových predpisov (rozsudok Walrave, bod 9). Toto obmedzenie by vybocilo z medzí kladených jeho vlastným cielom, cím je "cestné sútazenie a ostatné sportové ideály" (návrh, ktorý predniesol generálny advokát Cosmas vo veci Deličge, uz citovaný, body 50 a 74). Takéto predpisy by sa preto nemohli vynat z oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, a preto by mohlo nastat porusenie týchto slobôd, pricom Komisia by bola príslusná vyslovit existenciu takéhoto porusenia a ulozit zan sankciu v rámci konania podla clánkov 81 ES a 82 ES, ak by predmetné predpisy boli v rozpore s predpismi o ochrane hospodárskej sútaze. 50 Na druhej strane sa podla názoru Súdneho dvora nedá súhlasit s argumentmi zalobcov, ktorými sa snazia spochybnit výlucne sportový charakter antidopingovej úpravy, a to na základe dvoch prístupov. 51 Na základe prvého prístupu zalobcovia tvrdia, ze sporná antidopingová úprava zasahuje do ich hospodárskych slobôd, kedze im spôsobuje ekonomické dopady. 52 Táto argumentácia, v zmysle ktorej urcitá úprava nemôze mat výlucne sportový charakter, ak spôsobuje ekonomické následky, je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. 53 Spor totiz vznikne práve vtedy, ked po prvé sportová úprava má ekonomické dôsledky alebo, po druhé, túto úpravu povazujú niektorí sportovci za neprimerane obmedzujúcu, v takomto prípade vznikne aj otázka, ci táto úprava má výlucne sportový charakter (ako predpisy, v súvislosti s ktorými sa viedol spor vo veciach Walrave, Deličge a Donŕ) alebo upravuje ekonomický rozmer sportu (ako úprava, v súvislosti s ktorou sa viedol spor vo veciach Bosman, Lehtonen a Kolpak). 54 Zalobcovia, vychádzajúc z tohto istého prístupu, uviedli pocas ústnej casti konania, ze sporná antidopingová úprava mala porusovat hospodárske slobody sportovcov zarucených v Zmluve, pretoze bola neprimerane obmedzujúca. Inými slovami, táto úprava síce nebola diskriminacná, ale prostredníctvom a z dôvodu svojho neprimeraného charakteru sa stala niecím iným ako antidopingovou úpravou, a tým stratila svoj výlucne sportový charakter. 55 S touto argumentáciou sa nemozno stotoznit. Je nepochybné, ze sporné antidopingové predpisy sú antidopingovými ustanoveniami z dôvodu ich povahy. Nesledujú ziadny diskriminacný ciel. Preto údajná neprimeranost týchto pravidiel nemá za následok, ze by stratili svoj výlucne sportový charakter a ich legalita by sa stala závislou od hodnotenia podla ekonomických kritérií z oblasti práva hospodárskej sútaze. To platí pod podmienkou, ze sú zachované medze ciela, ktorý sledujú, cím je boj proti dopingu, a zachovanie sportového ducha. Aj samotní zalobcovia mimochodom uznávajú, ze tento ciel je legitímny. 56 Na základe druhého prístupu uviedli zalobcovia vo svojej zalobe, ze sporná antidopingová úprava sa nezakladá iba na cisto altruistických a zdravotných dôvodoch, ale aj na ekonomických úvahách MOV, konkrétne na v zásade legitímnej snahe zabránit tomu, aby sa ekonomický potenciál olympijských hier znízil z dôvodu dopingových skandálov. Pokial toto tvrdenie smeruje k spochybneniu výlucne sportového charakteru spornej antidopingovej úpravy, treba ho zamietnut. 57 Skutocnost, ze pri prijatí spornej antidopingovej úpravy sa MOV mohol eventuálne snazit o zachovanie ekonomického potenciálu olympijských hier, co je aj podla samotných zalobcov legitímne, este samo osebe neznamená, ze táto úprava by stratila svoj výlucne sportový charakter. 58 Aj keby bolo dokázané, co dokázané nie je, ze MOV konal výlucne vo vlastnom hospodárskom záujme, je stále predstavitelné, ze ako prahovú hodnotu urcil vedecky najfundovanejsiu hodnotu. Dá sa predstavit, ze hospodárskym záujmom MOV je prijat takú antidopingovú úpravu, ktorá je z vedeckého pohladu co najpresnejsia, aby sa dosiahla co najlepsia úroven sportových sútazí, a tým aj co najväcsí záujem médií, a aby sa zabránilo skandálom pre systematické vylucovanie nevinných sportovcov. 59 Z toho vyplýva, ze argument zalobcov, podla ktorého by bolo urcenie údajne velmi nízkej prahovej hodnoty v hospodárskom záujme MOV, nevysvetluje situáciu ani nie je presvedcivý, a preto ho treba zamietnut. 60 Pokial ide o napadnuté rozhodnutie, Súd prvého stupna zastáva názor, ze záver Komisie uvedený v bode 72 tohto rozhodnutia, podla ktorého "na predmetné predpisy a praktiky sa nevztahuje zákaz uvedený v clánkoch 81 [ES] a 82 [ES]" je správny. 61 Pred prijatím tohto záveru Komisia uviedla v bode 40 napadnutého rozhodnutia, ze pre posúdenie zlucitelnosti sporných antidopingových predpisov s clánkom 81 ES je potrebné preskúmat, ci úcelom alebo následkom uplatnovania týchto predpisov v danom právnom a ekonomickom kontexte je obmedzenie hospodárskej sútaze. Výsledkom tohto preskúmania bolo zistenie, ze cielom týchto predpisov nie je obmedzenie hospodárskej sútaze. Podla Komisie ide o predpisy urcené výlucne pre boj proti dopingu, ktorých jediným cielom je identifikovat a sankcionovat sportovcov, ktorých správanie je v rozpore s ich záväzkami o pozívaní zakázaných látok a pouzívaní zakázaných metód (bod 41 napadnutého rozhodnutia). V súvislosti s dopadmi na hospodársku sútaz Komisia usúdila, ze sporné antidopingové predpisy síce môzu obmedzit slobodu sportovca, toto obmedzenie vsak nepredstavuje nutne obmedzenie hospodárskej sútaze v zmysle clánku 81 ES, lebo môze byt potrebnou súcastou organizácie a priebehu sportových sútazí (bod 42 napadnutého rozhodnutia). V dalsej casti napadnutého rozhodnutia prichádza Komisia na základe analýzy rozsudku Wouters k záveru, ze sporné antidopingové predpisy sú úzko späté s priebehom sportových sútazí, sú potrebné pre úcinný boj proti dopingu a obmedzenie slobody sportovcov neprekracuje medze toho, co je potrebné pre dosiahnutie tohto ciela. V dôsledku toho sa podla názoru Komisie zákaz uvedený v clánku 81 ES nevztahuje na tieto predpisy (bod 55 napadnutého rozhodnutia). 62 Pocas pojednávania Komisia uviedla na otázku Súdu prvého stupna, ze napadnuté rozhodnutie sa zakladá na rozsudkoch Walrave, Donŕ a Deličge citovaných v bodoch 37 a 41 vyssie, t. j. na argumente, ze sporná antidopingová úprava má výlucne sportový charakter. Komisia dodala, ze aj ked skúmala spornú antidopingovú úpravu, ktorá má výlucne sportový charakter, z hladiska práva hospodárskej sútaze pouzijúc metódu analýzy z rozsudku Wouters, robila tak iba "subsidiárne", respektíve "nadbytocne". Komisia sa totiz chcela predovsetkým presvedcit, ci sporná antidopingová úprava nebola diskriminacná. 63 V súvislosti s posledným bodom Súd prvého stupna opakovane zdôraznuje, ze v zalobe sa vôbec nenamietal diskriminacný charakter spornej antidopingovej úpravy. Naopak, bolo nesporné, ze sa uplatnovala na kazdého sportovca. Táto nesporná skutocnost je takisto základom napadnutého rozhodnutia, ktoré sa o nej zmienuje v bode 50. 64 V rámci sirsej otázky preskúmania spornej antidopingovej úpravy z pohladu práva hospodárskej sútaze Komisiou, co sama Komisia oznacila za subsidiárny az nadbytocný krok, sa Súd prvého stupna domnieva, ze toto preskúmanie nebolo potrebné, kedze ide o úpravu výlucne sportového charakteru v súlade s rozsudkami Walrave, Donŕ a Deličge. 65 Naopak, treba uviest, ze prejednávaný prípad sa odlisuje od veci, v ktorej bol vynesený rozsudok Wouters. Vo veci Wouters bola sporná úprava, ktorá sa týkala trhového správania sa - vytvárania sietí medzi advokátmi a úctovníkmi - a upravovala cinnost advokátov, co je svojou podstatou hospodárska cinnost. Na rozdiel od toho sporná úprava v prejednávanom prípade sa týka takého správania sa - dopingu - ktoré sa nemôze povazovat za trhové bez toho, ze by bola spochybnená podstata sportu a vztahuje sa na takú cinnost, konkrétne pestovanie sportu, ktorej sú z dôvodu jej podstaty cudzie ekonomické úvahy, ako sa uvádza aj v bode 45 vyssie. 66 Súd prvého stupna zastáva názor, ze odkaz na metódu analýzy z rozsudku Wouters nemôze spochybnit záver Komisie uvedený v napadnutom rozhodnutí, podla ktorého sporná antidopingová úprava nespadá do rámca pôsobnosti clánkov 81 ES a 82 ES, pokial sa tento záver zakladá s konecnou platnostou na argumente, ze sporná antidopingová úprava má výlucne sportový charakter. 67 Z výlucne sportového charakteru spornej antidopingovej úpravy vyplýva, ze jej spochybnením zalobcovia napádajú sportové pravidlá, v prípade ktorých sú príslusné orgány pre riesenie sportových sporov. V tomto ohlade Súd prvého stupna pripomína, ze zalobcom boli prístupné opravné prostriedky, ktoré vsak scasti nevyuzili. Nenapadli totiz rozhodcovský nález ASDS z 23. mája 2001 na svajciarskom spolkovom súde. 68 Vzhladom na vyssie uvedené úvahy Súd prvého stupna konstatuje, ze tri zalobné dôvody zalobcov uvádzané na podporu tejto zaloby sú neopodstatnené. Prvé dva zalobné dôvody, ktoré sa týkajú zjavného pochybenia pri posúdení, ktorého sa mala dopustit Komisia pri posudzovaní MOV ako podniku na úcely uplatnenia kritérií odvodených z rozsudku Wouters, sa zakladajú na mylnom predpoklade, podla ktorého sa na spornú antidopingovú úpravu vztahuje právna úprava hospodárskej sútaze. Tretí zalobný dôvod týkajúci sa zjavného pochybenia pri posúdení Komisiou pri uplatnení clánku 49 ES sa zakladá na mylnom predpoklade, ze toto ustanovenie sa vztahuje na spornú antidopingovú úpravu. Tieto zalobné dôvody treba preto zamietnut bez potreby ich dalsieho skúmania. 69 V dôsledku toho treba zalobu zamietnut ako nedôvodnú bez toho, aby potrebné vyhoviet návrhu zalobcov na vypocutie dvoch vedeckých expertov ako svedkov. O trovách 70 Podla clánku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku úcastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradit trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Kedze zalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazat ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom zalovanej. Podla clánku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku clenské státy, ktoré vstúpili do konania, znásajú svoje vlastné trovy konania. Z týchto dôvodov SÚD PRVÉHO STUPNA (stvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: 1. Zaloba sa zamieta. 2. Zalobcovia znásajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradit trovy konania, ktoré vznikli Komisii. 3. Fínska republika znása svoje vlastné trovy konania. Legal Tiili Vilaras Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. septembra 2004. Tajomník Predseda komory H. Jung H. Legal __________________________________________________________________ [2]* Jazyk konania: francúzstina. References 1. file:///tmp/lynxXXXXlCyycT/L98578-4033TMP.html#Footnote* 2. file:///tmp/lynxXXXXlCyycT/L98578-4033TMP.html#Footref*